Zbigniew N i e n a c k i PAN SAMOCHODZIK I TEMPLARIUSZE

Copyright © by Zbigniew Nienacki (dedičia) Translation © 2006 by Peter Čačko Cover design © 2006 by Viera Fabianová Slovak edition © 2006 by Ikar

ISBN 80-551-1197-9

3

P R V Á K A P I T O L A

Nachádza sa poklad templárov v Poľsku? • Záhadný dokument • Spoločnosť hľadačov pokladov • Návrh kapitána Petersena

• Veľmajster rádu templárov ukrýva poklad rehole • Heslo Jakuba de Molay

Koncom júna, na pravé poludnie, prudko zadrnčal zvon­ček nad mojimi dverami. Neochotne som vstal od písa­cieho stola, pri ktorom som vysedával nad zamotanou mi­nulosťou rádu templárov, otvoril som dvere a zazrel som sympatické a môjmu srdcu milé tváre troch skautov: Tel­ia, Veveričku a Sokolieho oka.

- Pán Tomasz! Pán Tragáčik! - kričali jeden cez druhé­ho. - Čaká nás ďalšie dobrodružstvo, pravda?

Tvárili sa veľmi vzrušene. Ani sa len nespýtali, či mám čas na rozhovor. Vtrhli do izby a posadali si do kresiel.

- A čo vy na to? Čo poviete, pán Tomasz? - dobiedzal Vi­liam Tell a vzrušene mával novinami.

Začudoval som sa. - Ešte som nečítal dnešné noviny... - Tak čítajte! Vo výhľade je ďalšie dobrodružstvo! Nová

výprava za zlatým rúnom! - prekrikovali sa navzájom. A strčili mi do rúk noviny, ktoré priniesli.

- Lenže ja mám veľmi dôležitú prácu... - bránil som sa. Spustili strašný krik: - Pán Tomasz, čo sa stalo? Nemáte záujem o dobro­

družstvo? Už ste získali dosť triumfov? Azda sa bojíte no­vej záhady? Hádaní sa nevzdáme pokladu templárov?

- Čo vravíte? - až som očervenel od vzrušenia. - Poklad templárov? Odkiaľ o ňom viete?

- Ako to: odkiaľ? Predsa z novín, ktoré držíte v ruke. Rozložil som plachtu novín. Ihneď mi udrel do očí titu­

lok vytlačený hrubými písmenami:

Nachádza sa poklad templárov v Poľsku?

Priznám sa, že ma striedavo oblievala horúčava aj zim­nica. Ako som sa zoznamoval s obsahom článku, narastal vo mne pocit hnevu.

- Čo je to za hlupáka! Aký strašný zadubenec! Ach, ke­by sa mi len dostal do rúk! - skríkol som a dlaňou som udieral do roztvorených novín. - Prečo to len uverejnil?

Chlapci sa veľmi čudovali. - Myslíte si, že je to obyčajná novinárska kačica? Podľa

vášho názoru v Poľsku nie je nijaký poklad templárov? Vyšiel som do kuchyne a napil som sa vody. Hnev zo

mňa trocha opadol. Povedal som: - Neviem, či sa poklad rádu templárov nachádza v Poľs­

ku. Ale uvedomujem si, že tieto noviny číta asi pol milióna ľudí. Z toho pol milióna celkom iste najmenej niekoľkí alebo zopár desiatok zatúži po nesmierne cennom poklade. A začne sa také ňúranie za tým pokladom, že už pri myš­lienke na to mi naskakuje husia koža. Začnú ryť diery vo všetkých starých zámkoch, preorú a prekopú každý meter zeme. Prirodzene, poklad nenájdu, lebo možno ani nie je u nás, ale dozaista veľmi sťažia prácu tým, čo sa hľadaniu chcú vážne venovať. Preto ma ten článok tak nazlostil.

- Teda pochybujete o tom, že ten poklad je v Poľsku? -vyzvedal sa Viliam Tell.

- Ach, to celkom nie... - odvetil som vyhýbavo. - Len sa mi predsa vidí, že je to nezvyčajne komplikovaná záležitosť.

Vtom sa ozval Sokolie oko, ktorý sa dlhšiu chvíľu motal

5

okolo môjho písacieho stola a svojimi bystrými očami zí­zal na knižky a haldy spisov rozložených na ňom.

- Pán Tomasz, - povedal rozvážne, - čo nám to tu chce­te nahovárať? Práve nám, ktorí sme vám pomohli nájsť umelecké zbierky veľkostatkára Dunina?* A toto tu čo znamená? - ukázal rukou na písací stôl. - Študujete knihy o templároch. A zaoberáte sa nimi už dlhší čas, lebo na hŕbe spisov v pravom rohu stola vidím niekoľkodňový prach, - prešiel prstom po papieroch a víťazoslávne ukázal dlhú stopu. - Jedným slovom: pokladom templárov sa za­oberáte už dávnejšie a iste o ňom aj veľa viete. Chystáte sa na novú výpravu. Dovolíme si mať inú mienku o autoro­vi článku v týchto novinách. Vďaka nemu sme sa dozve­deli aj my nielen o poklade, ale tiež o tom, že ho chcete hľadať bez svojich doterajších spolupracovníkov.

- Je to od vás veľmi nepekné, - urazil sa Viliam Tell. Bezradne som rozložil ruky: - Áno, je to pravda. Už celý mesiac sa chystám na novú

výpravu, ktorej cieľom má byť objavenie pokladu templárov. Nezasvätil som vás do svojich plánov, lebo som sa obával, že sa budete chcieť zúčastniť výpravy. A s tým nesúhlasím.

- Prečo? To je prirodzené, že sa jej zúčastníme, - na­hneval sa Veverička.

Zavrtel som hlavou. - Nie, moji milí. Mám vás veľmi rád a cením si vás, va­

šej bystrosti a pomoci vďačím za veľa. Ale táto výprava je veľmi nebezpečná a namáhavá. Keď sme pred rokom hľa­dali zbierky veľkostatkára Dunina, boli ste v letnom skautskom tábore, pomáhali ste mi a súčasne ste oddy­chovali. Teraz máte prázdniny, pôjdete opäť do tábora, musíte nabrať síl do nového školského roku.

* Predchádzajúce dobrodružstvá chlapcov nájdete v knihe Pán Tragá-čik a Ostrov zločincov.

- Pán Tragáčik, prosíme vás, ušetrite nás tejto kázne, -prerušil ma Viliam Tell.

- Pán Tomasz, - ozval sa Sokolie oko, - predpokladali sme všetky vaše námietky. Tu máme písomný súhlas na­šich rodičov. Dovoľujú nám ísť pod vaším dozorom.

A všetci traja vytiahli z vreciek kúsok papiera s podpis­mi rodičov, že sa môžu zúčastniť na tejto výprave.

- Rodičia vám ešte zatelefonujú, - poznamenal Veverička. - Nie, chlapci. To nie je možné. Nepoznáte históriu po­

kladu a neviete si ani predstaviť, aké ťažkosti čakajú na to­ho, kto chce rozlúštiť tajomstvo templárov. Žiaľ, táto vý­prava sa pravdepodobne skončí veľkým fiaskom. Iba zbytočne premárnite prázdniny.

Nechcel som vidieť ich zúfalé tváre a siahol som po no­vinách, ktoré priniesli. Až teraz som si uvedomil obsah niekoľkých posledných viet článku, ktorým som predtým pri zbežnom čítaní nevenoval pozornosť.

- Preboha! - vyskočil som zo stoličky. - Veď ja tam už musím ísť! Ihneď! Okamžite! Ináč ma predbehnú. A mo­je auto je v oprave!

Od nervozity sa mi triasli prsty, keď som na telefóne vytáčal číslo.

- Pán Rólka, prosím vás, poponáhľajte sa s prehliadkou môjho voza, - plačlivo som prosíkal do telefónu. - Musím mať svoje auto ešte dnes. Okamžite! Čo?... Až zajtra ráno? Skôr v nijakom prípade nestihnete?

Zúfalý som zložil slúchadlo na vidlicu. - Pekne sa to začína, - vzdychol som si. - Hneď pri štar­

te strácam toľké hodiny. Veď nielen ja som prečítal tento článok. Iní sú už iste na ceste do Milkokuku.*

Myšlienky, ktoré sa mi teraz mihali v hlave, vôbec nemož-

* Niektoré miestne názvy, vyskytujúce sa v tejto knižke, autor z po­chopiteľných dôvodov zmenil.

7

no nazvať veselými. Chlapci tiež ponuro mlčali, boli uraze­ní, že som ich odmietol. Napokon sa ozval Sokolie oko:

- Keby nebolo nás, možno by sa váš odchod omeškal nie o pár hodín, ale o niekoľko dní. Určite by ste celý deň presedeli za písacím stolom a možno by ste si vôbec ne­prečítali dnešné noviny. Ale my sme ich doniesli, a tak ste sa dozvedeli, že je najvyšší čas vydať sa na výpravu.

Mal pravdu. Vďačne som na nich pozrel. - To je pravda. Bol som rozhodnutý, že sa dnes vôbec

nepohnem z domu a prelistujem si všetky materiály o templároch až do konca. Som vám veľmi vďačný a ďa­kujem za pomoc. Je mi to ľúto, ale napriek tomu vás ne­môžem vziať so sebou.

V tom okamihu na mojom stole zazvonil telefón. Volal doktor W., Tellov otec.

- Naozaj sa zberáte na novú výpravu? - spýtal sa. - Le­bo môj syn, len čo prečítal v novinách článok o poklade templárov, hneď bol presvedčený, že sa celkom iste vybe­riete hľadať poklad. Vymohol si odo mňa dovolenie, aby sa mohol zúčastniť vašej výpravy. Ba čo viac, musel som ešte zatelefonovať rodičom Veveričku a Sokolieho oka a prehovoriť ich, aby tiež súhlasili. Chlapci mali pozajtra odísť do skautského tábora, ale pod vaším dohľadom...

- Veľmi váham, či ich mám zobrať, lebo to bude veľmi namáhavá výprava, - prerušil som prúd slov doktora W.

- Namáhavá? Možno, - súhlasil doktor. - Ale viete, že od tej príhody s nájdením zbierok chlapci, ktorí neboli v škole najlepšími žiakmi, veľmi pridali v učení? V tomto roku dostali jednotku z dejepisu, zorganizovali v škole an­tropologický krúžok, riaditeľ školy je nimi nadšený. Preto, keď mi syn povedal, že sa zberáte na novú výpravu, takmer vôbec som neváhal. Napokon, chlapci sú už veľkí a veľmi samostatní...

- Lenže ja... - začal som.

- Chápem, - povedal doktor. - Myslíte si, že vám budú pri hľadaní prekážať?

- Prekážať? - rozhorčil som sa. - Kdeže! Veľmi mi po­mohli pri hľadaní pokladov veľkostatkára Dunina. A teraz...

- Naozaj? - potešil sa doktor. - Tak mi, prosím, povedz­te, ako máme našich chlapcov vystrojiť. Majú stan pre tri osoby, nafukovacie matrace, varič, spacie vrecia, plecnia­ky. Čo si ešte majú vziať? A kedy plánujete vyraziť?

- Zajtra ráno, - vyhlesol som. - Zajtra na svitaní nech sú pred mojím domom.

Už som nepočul, čo povedal doktor, lebo jeho slová prehlušil strašný vresk chlapcov. Boli to výkriky triumfu a radosti, plieskali sa po pleciach a štuchali sa. Potom za­čali skákať okolo môjho písacieho stola. Preto som rýchlo ukončil telefonický rozhovor.

- Keď všetci sú proti mne, musím zmeniť svoje stano­visko, - povedal som. - Ideme, moji milí. Zajtra na úsvite vyrazíme hľadať poklad templárov.

Nastalo ticho. Rozosmiate tváre chlapcov zrazu zvážne­li. To najlepšie dokazovalo, že sa považujú za účastníkov výpravy. Od chvíle, keď padlo rozhodnutie o ich účasti, ih­neď si uvedomili, že stoja pred nezvyčajným dobrodruž­stvom. Čakala ich námaha a nebezpečenstvo, ktoré nik nemôže predvídať. Bolo treba byť ostražitým, vážnym a zodpovedným.

- Vziať so sebou aj kušu? - potichu sa spýtal Viliam Tell. Prikývol som. Ozval sa Sokolie oko: - Článok v novinách vás nezaskočil, iba podráždil. To zna­

mená, že o poklade ste vedeli už skôr. Dozaista o ňom viete viac, než sa píše v novinách. Ak vám máme pomáhať, chce­li by sme tiež počuť čosi viac, než sme sa dočítali v novinách.

- Aký to bol rád? Odkiaľ mali poklad? - vyzvedal sa Veverička.

9

- To je veľmi dlhý príbeh, - povedal som. - Rozprávanie o ňom by trvalo niekoľko hodín. A zajtra ráno musíme predsa vyraziť. Čaká nás ďaleká cesta, až na hranice Poľ­ska. Počas cesty vám porozprávam o poklade templárov. Dnes si musím pobaliť veci a vyzdvihnúť z opravy auto. Vy sa tiež musíte pripraviť. Hádam nemusím vyratúvať, čo si skauti majú vziať so sebou na nebezpečné dobrodružstvo. Teraz vám prezradím len niekoľko zvláštností.

- Počúvame! Sme samé ucho! - zvolali chlapci. Zapálil som si cigaretu a prechádzajúc sa po izbe, začal

som rozprávanie: - Ako viete, som autorom niekoľkých kníh o hľadaní

a nálezoch rôznych pokladov na území Poľska. Niektorá z týchto kníh sa iste dostala za hranice, alebo, čo je naj­pravdepodobnejšie, ktosi tam o mojich knihách napísal. Jedného dňa som dostal list z Paríža. Napísal ho pán Chabrol, predseda Spoločnosti hľadačov pokladov. Sídlom tejto spoločnosti je práve Paríž...

- Spoločnosť hľadačov pokladov? - rozosmial sa Soko­lie oko.

- Jej názov neznie celkom vážne, ale ručím vám, že je to veľmi vážna spoločnosť. Zápisné je vyše sto dolárov. V spoločnosti sa združujú ľudia, ktorí sa profesionálne za­oberajú hľadaním pokladov. Takého hľadača si zvyčajne predstavujeme ako čudáka vyzbrojeného lopatou, ktorý sa vŕta v starých ruinách. Ale páni zo Spoločnosti sú celkom iní ľudia. Na svojich expedíciách zamestnávajú veľa ľudí, používajú stroje, špeciálne hľadacie zariadenia citlivé na kovy, rôzne detektory atakďalej. Pracujú pre nich aj potá­pači, ak hľadaný poklad leží na dne jazera alebo vo vraku potopenej lode. Jeden z členov Spoločnosti, kapitán Peter-sen z Dánska, získal obrovské bohatstvo tým, že vylovil zlato zo španielskych galér potopených pri myse Engaňo neďaleko Santo Dominga. Predseda tejto Spoločnosti pán

Chabrol mi ponúkol členstvo vo svojej organizácii. Poďa­koval som sa, lebo nemám ani na také vysoké zápisné, ani na členské príspevky v dolároch. Okrem toho sa objavova­ním pokladov nezaoberám profesionálne a nemám z toho nijaké zisky. Robím to preto, aby som zažil zaujímavé prí­hody. Poklady, ktoré nájdem, vždy idú do múzeí a ja naj­viac ak napíšem novú knižku.

- V múzeu sme si prezreli Duninove zbierky. Vyzerajú veľmi pekne a veľa ľudí sa iste iba vďaka nim dozvie, ako vyzerala výzbroj v rôznych krajinách v dávnoveku, - dôle­žito dodal Tell.

- Minulú zimu, - pokračoval som v rozprávaní, - mi pán Chabrol znova napísal. V liste sa ma spytoval, či by som sa nechcel za slušnú odmenu zúčastniť expedície známeho hľadača pokladov kapitána Petersena, ktorý v lete tohto roku zamýšľa hľadať na území Poľska poklad rádu templárov. Podrobnosti celej akcie, ako aj podrobné informácie o poklade by som dostal po podpísaní zmluvy s kapitánom Petersenom, či lepšie so Chabrolom, ktorý so mnou rokoval v jeho mene, lebo kapitán Petersen práve končil skúmanie starých galér potopených v zátoke Ma-tanzas na Kube. Tých galér bolo jedenásť, patrili admirálo­vi Rodrigovi Farfanovi a viezli náklad zlata.

- Pánabeka! - vyletelo prekvapenému Veveričkovi. - Pánu Chabrolovi som veľmi slušne odpísal, ale jeho

ponuku som zamietol. Ešte raz som mu pripomenul, že hľadaním pokladov sa nezaoberám pre zisk. Poznamenal som, že keby som dokonca aj našiel poklad templárov, odovzdal by som ho nášmu štátu, a nie Petersenovi, tak­že o nejakej spolupráci nemôže byť ani reči. Vyslovil som aj presvedčenie, že poklad templárov sa najpravdepodob­nejšie nachádza vo Francúzsku, kde kedysi bolo hlavné sídlo rádu. Zdalo sa mi, že tým sa celá vec skončila. Pred­stavte si moje obrovské prekvapenie, keď sa asi pred me-

11

siacom v jednom zahraničnom časopise objavil veľký člá­nok o poklade templárov. Stálo v ňom, že na základe ne­jakých novonájdených listín v knižnici starého zámku v Škótsku sa dá usudzovať, že vo Francúzsku sa nachádza iba časť veľkého pokladu templárov. Ďalšiu časť veľmaj­ster templárov Jakub de Molay dal do úschovy veľmaj­strovi križiakov Siegfriedovi von Feuchtwangen, ktorý v tom čase sídlil v Benátkach. Zakrátko Siegfried von Feuchtwangen preložil hlavné sídlo križiakov do Mal-borku a možno vzal so sebou aj poklad templárov. Je prav­depodobné, že nesmierne cenný poklad templárov -v každom prípade jeho prevažnú časť - ukryli nie vo Fran­cúzsku, ale v križiackom zámku na území Poľska.

- A prečo veľmajster templárov dal poklad svojho rádu do rúk križiakom? - spýtal sa Sokolie oko.

- To je dlhá história. Pochopíte ju, keď vám podrobne vyrozprávam dejiny rehole templárov. Zatiaľ vám musí stačiť informácia, že Jakub de Molay si uvedomoval nebez­pečenstvo, ktoré mu hrozilo od francúzskeho kráľa Filipa Štvrtého, nazývaného Pekným. Tento kráľ sa usiloval roz­pustiť reholu templárov a chcel získať jej poklad. Onedlho sa mu to aj podarilo. Rád templárov bol rozpustený a Mo-laya uväznili a neskôr upálili na hranici. Ale poklad nena­šli. Jakub de Molay predvídal nebezpečenstvo, časť pokladu ukryl a časť odovzdal do úschovy inej rytierskej reholi.

- A po tomto článku ste sa začali zaoberať pokladom templárov, - potvrdil Viliam Tell.

- Veru. Pustil som sa do štúdia dejín rehole templárov a dejín rehole Najsvätejšej Panny Márie, čiže križiakov. Inými slovami, začal som sa pripravovať na hľadanie. A tu ho máš! Aj v našej tlači sa objavil článok o poklade, prav­depodobne spracovaný na základe toho zahraničného. Jednoducho nejaký novinár si prečítal pôvodný článok a napísal obšírnu informáciu pre naše noviny. Uvedomil

si, že jej uverejnením privedie do križiackych zámkov de­siatky hľadačov pokladov? Pozorne počúvajte posledné ve­ty jeho článku.

Chytil som noviny a nahlas som čítal:

Prirodzene, ťažko s istotou tvrdiť, že poklad templárov sa naozaj nachádza v niektorom križiackom zámku na území Poľska. Ale autor tohto článku mal možnosť pozrieť si starý dokument s veľmi tajomným obsahom. Na dokumente je pe­čať templárov. Listina je v rukách dedinského učiteľa, ktorý býva v sejnskom okrese pri jazere Milkokuk. Tento učiteľ vlastní veľmi bohatú a zaujímavú zbierku pamiatok a staro­žitností všetkého druhu, ktoré našiel počas svojich prázdnino­vých potuliek po suwalskom kraji, po Warmii a Mazúrsku. Pomôže však tento dokument rozlúštiť tajomstvo ukrytého pokladu? Doteraz jediným záchytným bodom je veta vyrytá na zlatom kríži, ktorý veľmajster križiakov Siegfried von Feuchtwangen daroval Jakubovi de Molay. Táto veta znie: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je." Kto pochopí význam týchto slov, nájde nesmierne cenný poklad.

Chlapcom sa rozžiarili oči. - Teda existuje heslo na nájdenie pokladu? „Tam je tvoj

poklad, kde tvoje srdce je." Pán Tomasz, neviete uhádnuť, čo znamenajú tie slová?

Netrpezlivo som mávol rukou. - Teraz je stokrát dôležitejšie, aby sa ten dokument, kto­

rý má učiteľ pri jazere Milkokuk, nedostal do nepovola­ných rúk. Chápete? Neviem, či si uvedomujete, že kapitán Petersen je už možno v Poľsku a niekto mu tento novino­vý článok už ukázal. A Petersen sa v tejto chvíli rúti autom po záhadnú listinu. Súčasne sa za listinou ženú aj desiat­ky ďalších hľadačov pokladu. A my? - chytil som sa za hla­vu. - My si tu sedíme a priateľsky si trkoceme. Na cestu

13

k Milkokuku sa budeme môcť vydať len zajtra ráno. Teraz už chápete moju zlosť a zúfalstvo?

Mlčali. Prirodzene, teraz už pochopili môj hnev na auto­ra článku. Mali azda aj rovnaký pocit bezmocnosti ako ja.

- Možno sa ukáže, že ten dokument nie je až taký dôle­žitý, - nesmelo poznamenal Veverička.

- Dúfajme, - vzdychol som. - Ale povedzme si úprimne, že nás predbehli hneď na štarte.

Týmto smutným konštatovaním som ukončil svoj prvý rozhovor s chlapcami. Po chvíli sa všetci traja skauti so mnou rozlúčili a rozišli sa domov, aby sa vychystali na zajtrajšiu cestu. Aj ja som začal baliť svoje veci a potom som navštívil opravovňu. Chcel som sa na vlastné oči pre­svedčiť, či moje auto bude zajtra ráno pripravené na cestu.

Nadišlo ráno. Viliam Tell, Sokolie oko a Veverička - obleče­ní do skautskej rovnošaty a zavalení obrovskými batohmi -dostavili sa načas pred môj dom. Tell navyše mal na pleci aj kušu. Pred domom už stálo moje auto pripravené na cestu. To kvôli tomu čudnému vozidlu ma chlapci prezývali „pán Tragáčik". Môj vehikel napriek tomu, že som ho nechal pre-lakovať peknou oceľovou farbou, naďalej zostal autom, kto­ré vzbudzuje posmech, počudovanie a ľútosť. Vzhľad karo­série, ktorú vyrobil známy vynálezca, nedal sa totiž vôbec zmeniť. Auto aj naďalej pripomínalo hnusnú larvu s vyva­lenými očami reflektorov, predstavovalo čosi na spôsob sta­rého člna na štyroch kolesách. Iba zasvätenci vedeli, že pod karosériou sa ukrýva motor Ferrari 410 a moje auto je jed­ným z najrýchlejších na svete. Mohlo nielen rýchlo jazdiť, ale aj plávať po vode ako motorový čln.

Naložili sme batožinu a nasadli sme do auta. Ráno bo­lo pekné, slnečné, sľubovalo veľmi príjemný deň. Bol po­sledný júnový deň. Meteorológovia predpovedali na za-

čiatok júla pekné počasie. Vyrazili sme preto s pocitom, že nás čaká veľa pekných dní a mnoho zaujímavých príhod. Neuvažovali sme o tom, či sa nám naozaj podarí nájsť po­klad templárov. Veď nám predsa šlo len o dobrodružstvá. Preto sa nám hneď po štarte zlepšila nálada.

Za mestom, na ceste vedúcej k severovýchodným hrani­ciam, sme si zborove zaspievali našu obľúbenú pesničku:

Prostred hôr a dolín, hájov, lesov, jazier, dobrodružstvo ktosi hľadal, no nenašiel. Plavil sa po mori, prekrížil celý svet, a po dobrodružstve ani len stopy niet. Sníva o ňom vo dne, večer, ba i potme, na každučkom kroku po príhodách prahne. Dobrodružstvo, kde si? Daj o sebe znať! Dobrodružstvo, zjav sa! Svoje meno zraď!

15

D R U H Á K A P I T O L A

Rehoľníci s mečmi • „Nie pre nás, Pane" • Majstri tajných šifier • Filip Pekný a jeho intrigy • Úpadok templárov •

Vražda veľmajstra • Záhadní Jačwingovia

Z Varšavy sme šli po širokej betónovej autostráde sme­rom na Biarystok. Dalo sa po nej bezpečne jazdiť veľkou rýchlosťou a súčasne rozprávať o úlohách, ktoré nás ča­kajú. Cítil som povinnosť oboznámiť svojich troch priate­ľov s dejinami templárov a križiakov, lebo práve tam bolo treba hľadať rozlúštenie hádanky ukrytého rehoľného po­kladu. Zdalo sa mi, že najprv musia pochopiť udalosti, ktoré predchádzali ukrytiu pokladu, aby potom mohli do­mýšľať jeho ďalšie osudy.

- Bolo to na začiatku dvanásteho storočia, - začal som. - V časoch, keď ako výsledok slávnych križiackych výprav, ktoré poznáte z dejepisu, vzniklo v Palestíne takzvané Jeru­zalemské kráľovstvo, ktoré malo brániť miesto Kristovho hrobu. Kresťanský štát vo Svätej zemi však neustále trpel nedostatkom ľudí, lebo križiaci boli rytieri-dobrovoľníci a po skončení každej výpravy sa zvyčajne vracali do svojej vlasti v Európe. Moslimom sa niekedy nemal kto postaviť na odpor a pri nepredvídaných prepadoch sa do boja púš­ťali aj rehoľníci, ktorí sa v Jeruzaleme starali o nemocnicu svätého Jána. Moslimov odrazili, ale pre každý prípad sa mnísi už nerozlúčili s mečmi, boli teda rehoľníkmi aj ry­tiermi súčasne. A tak sa zrodila prvá rytierska rehoľa. Po-

dľa nemocnice dostala meno - johaniti. Okrem povinnos­ti starať sa o nemocnicu venovali sa aj sprevádzaniu pútni­kov na sväté miesta a ich ochrane pred útokmi Saracénov. Ale iba krátko, lebo v roku 1118 vznikol iný rytiersky rád podobného charakteru. Jeruzalemský kráľ Baldwin II. určil novej reholi za sídlo budovu neďaleko Šalamúnovho chrá­mu. Chrám sa po latinsky povie templum, a preto sa prí­slušníci nového rytierskeho rádu nazývali templári. V krát­kom čase počet rehoľných rytierov značne vzrástol. Osobné privilégiá a majetky, ktoré im udelil pápež Inocent II. a jeho nástupcovia, spôsobili vzrast ich autority. Treba totiž vedieť, že na obrane Svätej zeme sa zúčastňovala tak­mer celá kresťanská Európa a veľa peňazí zozbieraných na tento účel pripadlo templárom. Okrem zvyčajných rehoľ­ných sľubov, teda sľubu poslušnosti, čistoty a chudoby, re­hoľní rytieri museli prijať aj povinnosť bojovať proti mo­hamedánom. Vstúpiť do rehole templárov však mohol iba človek, ktorý pochádzal z rytierskeho stavu, zo zákonitého manželstva, slobodný, bezúhonný, telesne zdatný, pretože rehoľníkov očakával boj. Rádoví bratia, čiže rytieri tem-plárskej rehole, nosili biele plášte s červeným krížom. Ma­li čierno-bielu vlajku a na nej heslo: „Non nobis, Domine, non nobis, sed nomini Tuo da gloriam," čo značí: „Nie pre nás, Pane, nie pre nás, ale pre slávu Tvojho mena."

- Mohli do rytierskych reholí vstupovať aj Poliaci? -spýtal sa Tell.

- Prirodzene. Rytierske rehole mali nadnárodný cha­rakter. Málokto o tom vie, ale je faktom, že až do konca šestnásteho storočia v radoch križiakov bojovali aj poľskí rytieri, potom sa konflikt Poliakov s rehoľou vyostril. V re­holi johanitov väčšinu tvorili Francúzi a Taliani, rovnako to bolo aj u templárov. Vzhľadom na románsky charakter oboch reholi nemeckí rytieri nevstupovali do nich priveľ­mi ochotne. Keď sa naskytla príležitosť - bolo to za oblie-

17

hania pevnosti Akkon počas križiackych vojen - založili si Nemci z rádu johanitov vlastnú reholu, rád Najsvätejšej Panny Márie. Spočiatku boli závislí na johanitoch, potom zasa na templároch, od ktorých prijali habit - biely plášť, len kríž na ňom nebol červený, ale čierny. Onedlho sa osa­mostatnili a v rokoch 1210-1239 za štvrtého veľmajstra Hermanna von Salza stali sa silou. Ale pomerne najrých­lejšie sa rozvíjala rehoľa templárov. Tým, ktorí bojovali o Svätú zem, hrnuli sa štedré peňažné dary a privilégiá udeľované pápežmi, kráľmi a kniežatami, aby rehoľa bola dostatočne bohatá a mohla úspešne čeliť moslimom. V trinástom storočí sa templári veľmi rozšírili na Blízkom východe. Majetky a zámky mali aj na Apeninskom a Py­renejskom polostrove, v Británii, v Írsku, v Nemecku, vo Francúzsku, v Čechách, v Rakúsku, na Morave a v Poľsku, kam ich roku 1156 po návrate z križiackej výpravy dovie­dol knieža Henryk Sandomierski.

Templári bohatli nielen vďaka darom, ale aj z preváža­nia pútnikov do Palestíny a z ich peňažných zásielok. Za­oberali sa veľkými bankovými operáciami a vynikajúco na nich zarábali. V trinástom storočí si nahromadili obrov­ské bohatstvo, z ktorého iba časť použili v boji o Svätú zem, kam posielali vlastných i najatých rytierov. Zo zvyš­ku svojich príjmov viedli nákladný život v európskych kra­jinách. Riadili sa vlastnou politikou, čím vzbudzovali ne­návisť a strach vo vtedajších vládcoch. Predstavte si len organizáciu, ktorá má svojich ľudí a svoje sídla takmer vo všetkých krajinách kresťanskej Európy. Organizáciu po­četnú a bohatú, ktorá má všade obrovský vplyv a spojenie, ako aj vlastnú, dobre vybudovanú výzvednú sieť. Pomocou peňazí, tajných informácií, intríg a sprisahaní sa usilova­li vplývať na priebeh politických udalostí v jednotlivých krajinách. Tajné zámery si, prirodzene, vyžadovali tajné dorozumievacie prostriedky. Templári sa stali majstrami

v šifrovaní. Ich zámky boli plné tajných vchodov, úkrytov, prepadlísk, dômyselných mechanizmov, otvárajúcich a zatvárajúcich dvere do podzemných chodieb. Nečudujte sa preto, že hoci sú známe dokumenty, ktoré poukazujú na domnelé miesta úkrytov legendárneho bohatstva re-hole, ešte nik nenatrafil na klenotnicu a poklad templá-rov. Pričom klenotnica a v nej ukryté obrovské bohatstvo iste jestvujú.

Také bohatstvo, vplyv a vážnosť závideli templárom predovšetkým johaniti ako konkurenčná rehoľa. Križiaci dosť rýchlo rezignovali - práve pre autoritu johanitov a templárov - na získavanie vplyvu na Západe. Svoje záuj­my zamerali na Východ a vybudovali svoje križiacke pan­stvo v Prusku. Naj húževnatejším a súčasne najprefíka­nejším protivníkom templárov bol francúzsky kráľ Filip Pekný, ktorý dávno sníval o získaní bohatstva rehole. Chcel ním posilniť vlastnú autoritu. Hovorí sa, že chytrý kráľ Filip sa dohodol s Klementom V. ešte predtým, než sa stal pápežom. Sľúbil mu podporu pri voľbách za pápeža s podmienkou, že potom mu Klement pomôže vybaviť si účty s templármi. Filipovi pomáhala všeobecná mienka, ktorá bola čoraz menej naklonená rytierskym rádom a zvlášť nepriateľská voči templárom. Kresťania napokon prišli o Svätú zem a príčina tejto straty sa zdôvodňovala tým, že rytierske rehole namiesto boja s moslimami, bu­dovali si vlastnú moc v Európe, jednostaj sa hádali a svá­rili, podceňovali vládu kráľov a kniežat, ba dokonca aj pá­pežskú vrchnosť. Potichu sa šepkalo, že templári prestali aj veriť v Krista a začali uctievať diabla, oddávali sa ha­nebnej a zakázanej čiernej i bielej mágii. V tejto situácii kráľ Filip Pekný s tichým súhlasom pápeža rozkázal tem­plárov uväzniť. Stalo sa to v noci z 12. na 13. októbra 1307. Pod zámienkou bludárstva a oddávania sa nečistým a bezbožným praktikám začalo sa vyšetrovanie proti naj-

19

vyšším hodnostárom rehole na čele s veľmajstrom Jaku-bom de Molay. Pri vyšetrovaní templári podstúpili vybe­rané a ukrutné mučenie, ale neprezradili to najdôležitej­šie: kam sa podel obrovský poklad rádu. Filipove vojsko, ktoré vniklo do templárskych zámkov, nenašlo v nich ni­jaké cennosti. Jakuba de Molay odsúdili za bludy a upáli­li na hranici. Z parížskeho väzenia sa však podarilo utiecť najbližšiemu veľmajstrovmu spolupracovníkovi Petrovi z Bologne, ktorý sa dostal do Škótska. Podľa legendy ta preniesol „závet Jakuba de Molay" a tajomstvo úkrytu re­hoľného pokladu. V Škótsku Peter z Bologne založil tajnú organizáciu zameranú proti vláde pápeža a hlásajúcu hes­lo pomsty za zničenie rádu templárov.

- Prečo Peter z Bologne nevzal z úkrytu poklad svojej re­hole? - spýtal sa Sokolie oko. - Veď iste veľmi potreboval peniaze pre novú tajnú organizáciu.

- Veľmi múdra otázka, - prikývol som. - Sú dve hypoté­zy. Jedni sa domnievajú, že Peter z Bologne s pomocou svojich emisárov vybral poklad z úkrytu a práve vďaka to­mu sa jeho organizácia natoľko rozrástla a získala veľký politický vplyv. Preto je zbytočné poklad hľadať, lebo ho už dávno niet, minula ho táto tajná organizácia na svoje cie­le. Ale podľa druhej domnienky Peter z Bologne síce za­chránil „závet Jakuba de Molay", no nikdy sa mu nepoda­rilo ho celkom rozšifrovať, a sám úkryt pokladu nepoznal. Teda poklad templárov ešte stále jestvuje ukrytý v niekto­rom zámku na území Francúzska. Teraz vznikla ešte tretia hypotéza a zrodila sa na základe starej listiny, ktorú našli v jednom škótskom zámku. Podľa nej Peter z Bologne na­ozaj poklad vybral z úkrytu v jednom z francúzskych zám­kov a určil ho na vybudovanie tajnej organizácie. Lenže nebol to celý poklad; jeho druhá časť, pozostávajúca z kle­notov, ležala ako depozit u križiakov. Ako informoval člá­nok uverejnený v zahraničí, našla sa kópia listu z roku

1339 adresovaného veľmajstrovi križiakov Wernerovi von Orseln. List nie je podpísaný, ale musel ho písať buď sám Peter z Bologne, alebo niektorý z jeho najbližších spolu­pracovníkov. Obracia sa ním na Wernera von Orseln, aby vrátil klenoty templárov, ktoré boli zverené do úschovy je­ho reholi. Autor listu sa odvoláva na tajný dohovor medzi Jakubom de Molay a vtedajším veľmajstrom križiakov Siegfriedom von Feuchtwangen. Podľa tohto dohovoru križiacky rád mal vrátiť poklad tomu, kto sa predstaví hes­lom: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je."

- Werner von Orseln vrátil klenoty novým templárom? - vyzvedali chlapci.

- Nevedno. O niekoľko mesiacov ho zavraždili... - Ale čo? - Veľmajster križiakov zavraždený? - Zabili ho pri vchode do kostola na zámku Malbork.

Stalo sa to roku 1330. - Rozprávajte nám o tom, pán Tomasz! Prosíme vás! -

volali chlapci. Ale ja som nechcel rozprávať ďalej. - Vyschlo mi v krku, - vyhlásil som. - Dôjdeme do Bia-

lystoku, tam sa naobedujeme a vypijem si kávu. Potom bude ešte dosť času na to, aby som vám porozprával o vražde veľmajstra. Teraz sledujte krajinu, zíde sa vám to na zemepise. A môžete aj porozmýšľať o hesle: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je." Pravdepodobne je to kľúč k nájdeniu pokladu.

- Veď ste tvrdili, že to bolo iba heslo, - pripomenul Tell. - Nie, nielen heslo. Hľadačom pokladu templárov je

známy fakt, že vo chvíli, keď veľmajstra Jakuba de Molay uväznili, mal na hrudi zlatý kríž vyrobený v Benátkach. Na ramenách kríža bol latinský nápis: „Tam je tvoj po­klad, kde tvoje srdce je." V Benátkach sa našli aj doku­menty križiackych veľmajstrov. Zistilo sa, že Siegfried

21

von Feuchtwangen v roku 1306 objednal u benátskeho zlatníka kríž s formulou „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je." Ten istý kríž sa o rok neskôr nachádzal na hru­di de Molaya. Nemožno to vysvetliť ináč, len že kríž mu poslal Siegfried von Feuchtwangen. Treba predpokladať, že nápis na kríži mal Molayovi naznačiť, kde je ukrytý po­klad templárov. O dva roky neskôr Feuchtwangen pre­niesol svoje sídlo z Benátok do Malborku. Možno práve v Malborku je ukrytý poklad templárov.

- Prečo teda nejdeme do Malborku? - čudoval sa Ve­verička.

- Bol si už niekedy v malborskom zámku? Je to obrov­ská budova so stovkami zákutí. Veľa ráz bola prestavaná. Hľadať v nej poklad je to isté, ako hľadať ihlu v kope sena. Potrebujeme ešte nejaký presnejší pokyn. Možno ho má ten učiteľ od Milkokuku.

- „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je," - zopakoval Sokolie oko. - Je to azda obyčajný náboženský citát?

- Veď práve. V tom je celý problém, že sa to nevie. Keby to bolo ináč, poklad by už dávno bol objavený. Dosť chyt­rákov chcelo rozlúštiť tú krátku vetu. V každom prípade je však isté jedno: keď Jakub de Molay dostal tento kríž, pre­stal sa znepokojovať o poklad a nežiadal od Feuchtwange-na nijaké dodatočné vysvetľovanie. Ale...

- Aké ale? - chlapci horeli zvedavosťou. - Nie je to presný citát. V Matúšovom evanjeliu v šiestej

kapitole čítame: „...kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce." A nápis na kríži znie: „Tam je tvoj poklad, kde tvo­je srdce je." Takmer to isté, a predsa nie to isté. Ťažko sa domnievať, že veľmajster križiakov si citát pomýlil. Musel to urobiť úmyselne. Pravdepodobne pozmenením citátu oznámil Molayovi, kde je ukrytý poklad...

Nedokončil som. Moje auto rýchlo začalo ťahať na pra­vú stranu cesty. Silnejšie som chytil volant a spomalil

som. Napokon som zastavil. Ukázalo sa, že z pravej zadnej pneumatiky mi unikol vzduch. Mal som so sebou náhrad­né koleso, takže výmena trvala iba niekoľko minút. Ale bez rezervnej pneumatiky som sa bál pustiť sa na ďalekú cestu plnú prekvapení.

Rozhodol som sa, že deravú dušu si dám v Bialystoku opraviť.

- To je pech! Zasa ma prenasleduje smola! - uľavoval som si zlostne.

Ale zlosť mi nepomohla. Kým som v Bialystoku našiel vulkanizačnú dielňu, kde mi pneumatiku opravili, uply­nulo vyše dvoch hodín. Zatiaľ sme sa naobedovali a popo­ludní o tretej sme konečne vyrazili na ďalšiu cestu.

Medzi Grajewom a Rajgrodom som chlapcom ukázal známe Kuwasy, kraj močiarov a bahna. Rozsiahlu, vyše päťtisíchektárovú plochu pokrývali trsy drobných rastlín a zakrpatených kríkov, jazierka stojacej vody, tŕstie a kús­ky trávnika ponárajúceho sa pod nohami a hroziaceho smrťou každému, kto by sa na ne odvážil vstúpiť.

- Ideme cez krajinu, ktorú križiaci nazývali Wildnis, či­že Divočina, - vysvetľoval som chlapcom. - Tu križiaci vy­hubili pohanských Prusov a udatné plemeno Jaćwingov, nechali tu vyľudnenú krajinu a pustatinu. Na hranici svojho panstva, medzi veľkými mazúrskymi jazerami, vy­budovali opevnené zámky a tento kraj nechali ľudoprázd­ny. Takto sa zabezpečovali pred nájazdmi Litovcov a Žmudzinov. Až koncom trinásteho storočia sa sem nas­ťahovali sedliaci - osadníci z Mazowsza. Po niekdajších majiteľoch tejto pôdy - Jaćwingoch - zostali v lesoch iba staré mohyly, ktoré dnes rozkopávajú archeológovia. Po Jačwingoch zostali aj niektoré názvy riek a miest, preto znejú nášmu uchu tak cudzo.

Z Augustowa sme pokračovali po asfaltovej ceste do Przewięža, pomedzi Biele a Studničné jazero. Začal sa Au-

23

gustowský prales, hlboké lesy sa tiahli po oboch stranách cesty. Ustavične sme predbiehali osobné autá naložené batožinou, turistickým výstrojom, stanmi. Začala sa do­volenková sezóna, turisti tiahli k Wigrám, Augustowským jazerám, k jazernatej krajine okolo Suwaliek, do pralesa i k vode prekrásnej krajiny.

Bol už večer, keď sme došli do Gíb, malej osady pri jaze­re Gieret. Trocha som sa tu vyznal, kedysi som stanoval päť kilometrov odtiaľto v kempe Zväzu novinárov, ktorý bol pri jazere Pomorze. Vtedy som bol na výlete pri malom les­nom jazierku Milkokuk. Predpokladal som, že asi podobný výlet si urobil aj novinár, ktorý využil pre svoje noviny ten nešťastný článok. Počas pobytu pri Milkokuku stretol uči­teľa, ktorý vlastní zbierku miestnych zaujímavostí a staro­žitností - tu treba hľadať pôvod jeho informácií.

Z Gíb bolo treba zahnúť na lesnú cestu popri jazere Po­morze. Po desiatich kilometroch cesty cez lesy musíme sa dostať k úzkemu pásu zeme, ktorý oddeľuje jazero Zelwa od jazera Milkokuk. O niečo ďalej bola dedinka s rovna­kým názvom. Tam bolo treba hľadať učiteľa.

Pomaly sa zmrákalo. Chlapci, unavení dlhou cestou, zaspali na zadnom sedadle auta. Opatrne som viedol ve­hikel po lesnej ceste plnej výmoľov a vôbec som netušil, že pár stoviek metrov predo mnou, hneď za zákrutou, nás čaká prvé z veľkej série dobrodružstiev.

25

T R E T I A K A P I T O L A

Plavovlasá kráska • „Nie ste náhodou pán Malinowski?" •

Kapitán Petersen na stope pokladu • Anglický rozhovor •

Pomôcť svojim nepriateľom? • Vehikel zachraňuje

lincoln • Kto nás sleduje? • Lesť

Bol večer. Prechádzali sme cez borovicový háj. Hore po­medzi koruny bolo vidieť oblohu červenú od zapadajúce­ho slnka, dolu už panovalo šero. Cesta sa jednostaj kľu­katila raz doľava a hneď zasa doprava, dvíhala sa na neveľké pahorky, potom klesala po miernych svahoch alebo zbiehala do úvozu vyrytého dažd'ami. A práve tu, za nasledujúcou zákrutou, na dne nehlbokého úvozu, kto­rý križoval plytký, ale doširoka rozliaty lesný potok - uvi­del som veľký kempingový príves na dvoch kolesách. Hneď pred ním v bahnitom dne potoka všetkými štyrmi kolesami uviazol obrovský lincoln. Mal veľmi nízky pod­vozok, bol ťažký, a preto vo vode zapadol až po nápravy. Príves i auto mi prehradili cestu, musel som zastaviť. Vystúpil som z auta a pri ceste som videl sedieť - mladú a neobyčajne peknú dievčinu. O niečo ďalej na brehu potoka meditovali dvaja muži. Jeden z nich - nízky, ra-menatý, s bujnými sivými vlasmi - mal na sebe farebnú kockovanú košeľu a ošúchané nohavice. Druhý, oveľa mladší, bol oblečený v elegantnom svetlom obleku mo­derného strihu a bielej košeli. Starostlivo učesané čierne vlasy dokazovali, že tento človek v každej situácii pamätá na svoj zovňajšok.

- Dobrý večer, - pozdravil som dievča. Ľahostajne mi kývla hlavou. Fajčila a jej tvár prezrádza­

la, že.sa nudí. Na chvíľočku sa mi zazdalo, že čudný tvar môjho auta, ktoré sa nečakane zjavilo na lesnej ceste, vzbudil v jej očiach záblesk záujmu. Ale, ako som povedal, trvalo to veľmi krátko. Po chvíľke znova ľahostajne hľade­la do neba a fajčila, akoby ju lincoln, ktorý zapadol v po­toku, vôbec nezaujímal.

Mala tesné nohavice a svetrík bez rukávov. So svetlými a dlhými vlasmi vyzerala ako nejaká americká filmová hviezda. Celá jej postava akoby hovorila: „Viem, že som veľmi pekná, som zvyknutá, že každý žasne nad mojou krásou. Som pekná a bohatá, nič ma nemôže prekvapiť a ničomu sa nečudujem."

- V lese sa nemá fajčiť, mohol by vzniknúť požiar, -upozornil som ju. Priznám sa, že tá jej nuda ma veľmi podráždila.

Mykla plecami a ani len neráčila na mňa pozrieť. Rýchlo sa priblížil mladý elegán. - Tá dáma je cudzinka a nerozumie po poľsky, - vysvet­

lil a súčasne na mňa vrhol dosť kritický pohľad. Keď si vši­mol moje auto, na ústach sa mu zjavil ironický úsmev.

- V tom prípade, - povedal som, - buďte taký láskavý a upozornite ju, že v lese sa nesmie fajčiť.

- Vy ste lesník? - potešil sa mladík. - To je výborné. Po­trebujeme kone, aby nám vytiahli auto z blata.

- Nie som lesník, - odvetil som. Mladík mykol plecami. Prestal byť slušný a pohŕdavo

poznamenal: - Tak čo sa miešate do cudzích záležitostí? - Prepáčte, ale toto je štátny les a ja som občanom toh­

to štátu, teda v istom zmysle tento les je aj v mojej opatere. Mladík na mňa pozrel veľmi ironický, ako hľadíme zvy­

čajne na neškodného čudáka. Potom opäť mykol plecami

a ukázal mi chrbát. Lenže pristúpil ku mne ramenatý pre-šedivený muž v kockovanej košeli. Chytil ma za gombík koženého saka a spýtal sa ma po anglicky:

- Are you perhaps Mr. Malinowski? Viem po anglicky. Jeho otázka znela: „Nie ste náhodou

pán Malinowski?" Ale nechcel som prezradiť, že rozu­miem. Cudzinci, ktorých som stretol na ceste do Milko-kuku, vzbudzovali vo mne nedôveru. Tak som iba mykol plecami, podobne ako dievčina, keď som sa jej prihovoril po poľsky.

Mladík sa úslužne poponáhľal s tlmočením. - Ten pán sa pýta, či ste pán Malinowski. - Ale čože? - zatváril som sa prekvapene. - Prirodzene,

že nie som Malinowski. Elegantný mladík sa obrátil k šedivému pánovi a po

anglicky povedal: - Tvrdí, že nie je Malinowski. Cudzinec až očervenel od zlosti, tuho zaťal päste a na­

hnevane gestikuloval rukami, opakujúc po anglicky: - Ach, ten Malinowski, ten Malinowski! Ja sa s ním po­

rátam! Kožu z neho zoderiem! Dievčina začala sivovlasého muža upokojovať. - Znova sa zlostíš, papa? Daj už pokoj! Máme dôležitej­

šie problémy. Musíme sa nejako dostať z tejto diery. Ozval som sa: - Zatarasili ste mi cestu a ja musím ísť ďalej. Ponáhľam sa. - Aj my sa ponáhľame. Veď predsa vidíte, čo sa stalo, -

odvrkol mladík. - Choďte inou cestou. - Tu niet inej cesty. Dookola sú lesy a bahno. - Tak musíte počkať, kým dostaneme náš voz z blata. Práve vtedy sa zobudili skauti a jeden za druhým vy-

zivujúc povychádzali z môjho auta. Vyzeralo to dosť smiešne, lebo najprv cez okno vykukla zvedavá kučeravá hlava Viliama Telia. Potom sa ukázala chlapčenská po-

27

stava. A po chvíli sa vystrčila ďalšia hlava. To bol Veve­rička. Napokon sa objavila tretia hlava s dlhým nosom Sokolieho oka. Cudzinci zostali zarazení, dokonca aj dievčina stratila ľahostajný výraz. Keď na lesnú cestu vy­skočil tretí chalan, dievča vyprsklo smiechom a po ang­licky povedalo:

- Má ich tam ešte veľa? Tuším vezie celú triedu. Skautom som oznámil: - Máme zatarasenú cestu. Rozíďte sa po lese a pohľa­

dajte nejaký iný priechod cez potok. Chlapci sa rozbehli a pekné dievča sa obrátilo k mla­

díkovi: - Povedzte tomu človekovi, že si ho chcem najať. Nech

ide do dediny a dovedie sem kone. Mladík jej návrh zopakoval po poľsky. - Nie som na prenájom, - odvetil som. Preložil jej moju odpoveď. - Zdôraznite mu, že dobre zaplatíme, - dodala. - Povedzte jej, že som bohatý. Kúpim od nej ten príves.

Dobre zaplatím, - vyhlásil som, keď mi preložil jej slová. Táral som, nemal som peniaze. Bol som skromne zará­

bajúcim pracovníkom múzea, vedcom s troškou literár­nych ambícií. Niekoľko ráz mi zverili úlohu nájsť muzeál­ne zbierky, ktoré sa stratili počas vojny. Svoje príhody som potom opísal v knižkách. Rád som lúštil historické záha­dy, ale neprinášalo mi to nijaké ďalšie príjmy, iba mi to požieralo hodiny voľného času a vypĺňalo dovolenky. Títo ľudia zasa boli celkom iste veľmi zámožní. Lenže zlostili ma ich dotieravé otázky a drzé návrhy. Nemám v láske na­myslených a sebavedomých boháčov.

- Netrepte nezmysly! - zvolal mladý muž. - Iste smr­díte grošom, auto máte zo zberu. Viete, kto sú títo ľu­dia? Boháči. A vôbec, správate sa veľmi nevhodne. Títo cudzinci prišli za krásami našej krajiny a platia za to do-

lármi, ktoré veľmi potrebujeme. Pridelili ma k nim, aby som im uľahčil pobyt, lebo nevedia náš jazyk. Musia sa dostať do Milkokuku. Každý poľský občan im musí po­máhať.

Zatváril som sa trocha ustarostene. - Ale čo hľadajú na týchto cestách-necestách? - Ach, cudzinci mávajú tie najčudnejšie požiadavky, -

vysvetľoval. - Ale teraz, keď už viete, s kým máte do čine­nia, prosím, aby ste zohnali sedliakov z najbližšej dediny. Nech prídu s koňmi. Dobre im zaplatíme.

Práve sa vrátili chlapci. Zistili, že hneď vedľa je miesto, kde sa pomedzi stromy dá prejsť autom.

- To sa nám hodí, - vyhlásil som. - Pôjdeme do Milko­kuku a oznámim to tamojším gazdom. Som presvedčený, že vám pomôžu.

- Ale čo? Vy idete do Milkokuku? - začudoval sa mladík. Ešte chcel niečo dodať, ale ja som už nasadol do svojho

auta. Spolu so mnou doň naskočili aj moji priatelia. Cú-vol som, potom som zabočil do lesa a osvetľujúc si cestu reflektormi, vyhýbal som sa kmeňom stromov. Počas prejazdu potoka sa moje auto držalo statočne. Znova som sa ocitol na lesnej ceste, ale už povyše lincolna, ktorý uviazol v blate.

Tu ma čakala dievčina s mladíkom, ktorý mi navrhol: - Slečna Petersenová sa vás spytuje, či by ste nám ne­

chceli pomôcť vytiahnuť auto. - Slečna Petersenová? - až mi zabehlo. A chlapci, ktorí

sedeli za mojím chrbtom, zasyčali od hnevu. Že som si hneď nedomyslel, kto je ten zavalitý muž v kockovanej ko­šeli! Je to kapitán Petersen, slávny hľadač pokladov. Priro­dzene, že prišiel nájsť poklad templárov. Z novín sa dozvedel o záhadnom dokumente, ktorý vlastní učiteľ z Milkokuku, a rovnako ako ja sa ponáhľa zistiť, čo je v ňom.

Pochopil som, že v tejto chvíli mám jedinečnú možnosť.

29

predstihnúť svojich protivníkov. Nech si trčia v blate, ja zatiaľ dôjdem do Milkokuku.

Lenže táto myšlienka sa mi veľmi nepáčila. Veď Peter-sen vôbec netuší, že som jeho protivník, a moje počínanie bude považovať za grobianstvo Poliaka, ktorý im mohol pomôcť, ale nechcel. Teda bolo treba buď Petersenovi priamo povedať, že je mojím konkurentom, a potom bez okolkov odísť do Milkokuku, alebo mu poskytnúť pomoc bez toho, aby som mu prezradil, kto som.

- Dobre. Pousilujem sa vám pomôcť, - rozhodol som sa po chvíľke uvažovania. A začal som cúvať svojím autom.

- Čo to robíte? - šepkali mi chlapci za chrbtom. - Chcete pomôcť svojim nepriateľom?

Rozhorčil som sa. - Vždy som hral čestnú hru. Bez cti niet ozajstného do­

brodružstva. Ak Petersen potrebuje moju pomoc, musím mu ju poskytnúť.

- A či vám on tiež pomôže, ak budete v podobnej situá­cii? - spýtal sa Viliam Tell.

- Neviem, - odvetil som. - A vôbec ma to nezaujíma. Viem iba to, že sa nemôžem zachovať ináč.

V tom okamihu mi zišla na um vynikajúca myšlienka. - Zoberte si baterky a choďte do Milkokuku. Sú to ešte

zo štyri kilometre. Nájdite učiteľa a povedzte mu, aby v ni­jakom prípade nikomu neukazoval dokument templárov, kým neprídem. Jasné? A ja sa zatiaľ pousilujem vytiahnuť Petersenovo auto z blata.

V lese už bolo takmer tma. Chlapci sa nepozorovane vy­tratili z auta a zmizli v nočnej temnote. Docúval som až na breh potoka. Vtedy slečna Petersenová zažala svetlá lincolna trčiaceho v blate. Zrazu bolo vidno a mohli sme pristúpiť k záchrannej akcii.

Mladík, ktorý bol tlmočníkom Petersenovcov, ma po­klepal po pleci.

- No, konečne ste zmúdreli. Pomôžete nám vytiahnuť auto a zarobíte si. Pane, - nachýlil sa ku mne, - z týchto ľudí možno povyťahovať kopu peňazí. A bude to aj vlaste­necké, lebo nechajú u nás zopár dolárov.

Slečna Petersenová sa ujala vedenia záchrannej akcie. Odpojila príves od lincolna, aby sa mi ľahšie ťahalo. Po­tom z kufra auta vybrala lano. Vyhrnula si nohavice, voš­la do vody a oko lana pretiahla cez hák pod predným ná­razníkom svojho voza.

- Druhý koniec upevnite na zadnú časť svojho auta, -rozkazovala po anglicky a ja som automaticky vykonával jej rozkazy.

Až po chvíli som si spomenul, že som sa mal tváriť, akoby som nerozumel po anglicky. A hneď som začal všetko robiť naopak, čo ju veľmi nahnevalo. Zavolala mladíka, ktorý stál na brehu potoka a vôbec mu nezišlo na um pomôcť nám, lebo sa obával, že si zamaže svetlý oblek. Petersen bafkal z fajky a z času na čas si niečo hundral popod fúzy.

Slečna Petersenová na mňa robila čoraz väčší dojem -páčia sa mi svetlovlasé dievčatá štíhlej postavy. Jej ľaho­stajnosť a nuda boli iba zdanlivé, vedela byť energická. S potešením som sa pozeral, ako jednostaj vchádzala do vo­dy, naprávala lano, viazala ho dvojmo, aby sa neroztrhlo.

- Opýtajte sa jej, ako sa volá, - obrátil som sa na mladíka.

Zopakoval moju otázku. Rozosmiala sa. - Karen. Volám sa Karen. Páči sa vám moje meno? Prikývol som, že veľmi. - Ja sa volám Tomasz, - predstavil som sa. - Thomas? - zopakovala. A znova sa rozosmiala. Spýtal som sa mladíka: - Čomu sa tak smeje? Odvetila mu, že sa jej páčim, lebo mám také čudné.

31

a súčasne smiešne auto. A so svojím autom tvorím veľmi zábavný pár. Lenže mladík to preložil celkom ináč.

- Hovorí, že ste smiešny. „Som smiešny?" pomyslel som si. „Však počkaj, ja sa

s tebou porátam." Ani si nevšimol, kedy som mu okolo nôh obkrútil lano.

Druhý koniec som upevnil na zadnú časť auta. Potom som nasadol a pomaly sa autom pohol z miesta. Lano, ktoré doteraz voľne ležalo, začalo sa napínať. Vtedy som prudko pustil spojkový pedál a pridal plyn. Auto poskoči­lo, elegán podtrhnutý lanom sa rozpleštil do blata a lano od prudkého trhnutia prasklo.

Mladík sa dvíhal z blata a klial, slečna Petersenová na mňa kričala, že som nemal tak prudko pohnúť vozom.

Skrúšene som vystúpil z auta a zviazal som roztrhnuté lano.

- Preboha, ako to vyzerám? - jajkal mládenec. Keď sa objavil vo svetle reflektorov, slečna Petersenová

sa nahlas rozchichotala. Po jeho svetlom obleku stekali jarčeky špinavej vody. Na prsiach mal veľký fľak čierneho blata a tvár mal tiež umazanú. Dokonca aj vo vlasoch sa mu černelo bahno.

- Pekne ste ma doriadili, len čo je pravda, - zlostil sa na mňa.

Slečna Petersenová ho odviedla nabok a vreckovkou mu stierala blato z obleku. Pritom mu čosi potichu vysvetľo­vala, ale nerozumel som čo.

Tentoraz som lano zložil dvojmo a tak som ho upevnil na oboch autách. Vôbec som sa neponáhľal. V duchu som rátal, či chlapci už stihli dôjsť do Milkokuku a či už našli učiteľov dom. Neustále som nachádzal nejakú príčinu, ktorá znemožňovala záchrannú akciu. Lano bolo podľa mojej mienky veľmi slabo uviazané, alebo som sa začal babrať pod kapotou svojho auta.

Slečna Karen sa hnevala a jej výčitky mi po poľsky tl­močil mladík v zašpinenom obleku.

- Nemôžete sa poponáhľať? Slečna Petersenová tvrdí, že vaše auto je obyčajný vrak.

- Vrak? - zopakoval som. A hneď som odviazal lano, tváriac sa, že som urazený.

Začala ma odprosovať a ja som chvíľu robil drahoty. Napokon som sa nevinne spýtal:

- Kam sa tak náhlite? Znepokojili sa. S odpoveďou sa poponáhľala slečna

Petersenová. - Cestujeme po Poľsku ako turisti. Vôbec sa nenáhlime,

iba sa nám nechce nocovať v lese. A vy? Čo tu robíte vy? - Ja som tunajší, - vysvetlil som - Tunajší? - ironizoval mladík. - Vaše auto, ak ten tra-

gač možno nazvať autom, má lodžskú poznávaciu značku. - Čo, čo vraví? - obrátil sa pán Petersen k svojmu

tlmočníkovi. Chcel som uniknúť nepríjemným otázkam, preto som

sa pozrel na hodinky a nasadol som do vehikla. Zistil som, že je jedenásť hodín, chlapci už celkom iste sú dávno v Mil-kokuku. Teraz som sa pomaly pohol z miesta. Lano sa na­plo, pridal som plyn a voz Petersenovcov sa centimeter za centimetrom dostával von z blata. Motor môjho auta až zavíjal, ale po niekoľkých sekundách predné kolesá lincol-na našli tvrdý podklad. Vtedy pridala plyn aj slečna Peter­senová, ktorá sedela za volantom svojho auta. Po chvíli ich vozidlo bolo na brehu potoka.

Na opačnej strane však ešte zostal príves. - Pretiahnem ho svojím autom, - ponúkol som sa. Lincoln podišiel trocha dopredu a ja som sa cúvaním

vrátil cez potok k prívesu. Slečna Petersenová sa tiež prebrodila cez potok, aby mi pomohla pripojiť príves k autu.

33

Zrazu prestrašene vykríkla. - Ktosi sa tam skrýva! Tam, za stromom! - zvolala

a ukazovala do lesa po pravej strane cesty. - Azda je to nejaké zviera, - povedal Petersen. - Nie. To bola tvár! Ľudská tvár. Ktosi nás sleduje, - vy­

kladala veľmi rozrušená tým, čo spozorovala. - Pán Ko-zlowski, - obrátila sa na mladíka, - poďte so mnou! Zistí­me, kto nás sleduje. Ty, papa, - zvolala na svojho otca, -tiež poď s nami. Si veľmi silný.

Ale pán Petersen neprejavil záujem. - Daj pokoj, Karen, - povedal. - Čo ťa po tom, kto sa za­

kráda po lese? Nemám chuť dostať bakuľou po hlave. Karen zadupotala nohami na lesnej ceste. - Ach, zbabelci! Strachopudi! - vykríkla. - Ak nechcete

ísť so mnou, pôjdem sama! Mladík sa zlostne zaškeril na mňa. - Azda vy budete odvážnejší? Dozaista sa nebojíte lesnej

temnoty. Karen hľadela na mňa a vyčkávala. Videl som jej pekné

zelené oči a pomyslel som si, že kvôli nej sa hodno aj celú noc motať po lese medzi divými zvieratami a lotrami ukrytými za kmeňmi stromov.

Plece pri pleci sme sa ponorili do lesa po pravej strane cesty. Svetlá reflektorov za našimi chrbtami zoslabli. Ob­kolesila nás úplná tma, šli sme takmer podľa hmatu. Až po chvíli, keď si naše oči zvykli na tmu, rozoznávali sme kmene stromov. Potkýnali sme sa o trčiace korene, nará­žali sme na húštinu a krovie, nohy sa nám zabárali do lís­tia a ihličia.

- Pst! - upozornila ma slečna Petersenová a stisla mi rameno.

Zastali sme a zadržali sme dych. V tej chvíli sa mi zdalo, že smerom od našich áut počujem vrčanie motora. Ale znova všade dookola nastalo ticho.

Zrazu sa slečna Petersenová ozvala: - Tak teraz sa už môžeme vrátiť. Pustila mi rameno a vykročila smerom k ceste. Šiel som za

ňou v tesnej blízkosti a v hlave sa mi rodilo nejasné podozre­nie. Ešte niekoľko krokov, a podozrenie sa zmenilo v istotu.

Petersenovo auto už na lesnej ceste nebolo. Stál tam iba prí­ves a môj vehikel. Z predných kolies mal vypustený vzduch.

Pozrel som na Karen. Ospravedlňujúco sa usmiala. - Pán Tomasz, - povedala po anglicky. - Považovali ste

nás za hlupákov? Domnievate sa, že si necháme ten do­kument vyfúknuť spred nosa?

- Oklamali ste ma... - Naozaj? - zatvárila sa začudovane. - A vy ste sa nepo­

kúšali oklamať nás? Hneď som bola presvedčená, že viete perfektne po anglicky. Zle sa pretvarujete, pán Tomasz. Chabrol vám písal do Lodže, aby ste nám pomohli pri hľa­daní pokladu templárov. Keď mi Kozlowski povedal, že máte lodžské číslo, hneď som si domyslela, s kým máme do činenia. Nie sme naivní.

Zúril som. Až vo mne vrelo od zlosti. Chlapci mali prav­du, keď ma vystríhali, aby som Petersenovcom neposkytol pomoc. Pekne sa mi odplatili za ochotu!

- Nehnevajte sa, pán Tomasz, - slečna Petersenová ma nečakane pohladkala po tvári. - Vypustili sme vzduch iba z dvoch kolies. Pomôžem vám a o hodinu sa budete môcť pohnúť na ďalšiu cestu. Potrebovali sme práve tú hodinku.

- Isteže. Pôjdem ďalej, ale vy tu zostanete so svojím prívesom.

Usmiala sa. - To neurobíte. Ste džentlmen. Nenecháte v lese osa­

motené dievča. Ozajstného muža poznať podľa toho, že vie nielen vyhrávať, ale vie si zachovať tvár aj pri porážke.

Rozosmial som sa.

35

- Porážka? Prečo hovoríte o porážke? Nevšimli ste si, že moji traja priatelia dávno zmizli?

- Fakt! Kde sú tí chlapci? - znepokojila sa. - Myslela som si, že spia v aute.

- Nie. Sú v Milkokuku. Možno už majú v rukách tajný dokument. A v každom prípade prekrížia plány vášmu ot­covi a Kozlowskému.

Zaťala pery. Prestala sa usmievať. Teraz som ja na ňu hľadel víťazoslávne.

Ale aj ona vedela prehrávať. Po chvíli povedala: - Imponujete mi. Teším sa, že mám vo vás protivníka.

To robí našu výpravu zaujímavejšou.

37

Š T V R T Á K A P I T O L A

Podvodník v Paríži • Kto je Kozlowski? • Prímerie, či boj?

• Čo sa stalo chlapcom v Milkokuku? • Tajomná žena

v čiernom • Kde je učiteľ? • Rozdeľujeme svoje sily

Celú hodinu mi trvalo pumpovanie vzduchu do pneuma­tík predných kolies. Napokon, ani som sa veľmi nenáhlil. Petersen s Kozlowským už dávno boli v Milkokuku. Ak sa chlapci neprejavili dosť bystro, moje náhlenie už na tom veľa nezmení.

Slečna Petersenová skúšala rôzne spôsoby, aby som sa už prestal hnevať na ňu, Kozlowského i jej otca. Očarujú­co sa usmievala, a keď som sa unavil pumpovaním, pri­niesla z prívesu akýsi vynikajúci citrónový nápoj.

- Bola by som veľmi rada, keby ste pochopili môjho ot­ca, - vysvetľovala. - Zlostí sa, pretože už na začiatku tejto výpravy ho dobehol akýsi Malinowski.

- To preto sa stále naňho vypytuje? - Áno. A všetko je moja vina. V Londýne som sa dozve­

dela, že sa našiel dokument, ktorý pripúšťa domnienku, že časť pokladu templárov sa nachádza v Poľsku. Myslím na list Petra z Bologne veľmajstrovi križiakov Wernerovi von Orseln. So súhlasom otca, ktorý vtedy skúmal vraky galér v zátoke Matanzas na Kube, kúpila som ten dokument za dosť vysokú sumu. Priznávam sa, veľmi som túžila hľadať poklad templárov. Nikdy mi nebolo po vôli hľadanie zlata v starých vrakoch lodí, je to robota predovšetkým pre po-

tápačov. Niečo iné je poklad templárov. Domnievala som sa, že tu si vyskúšam inteligenciu. Lebo k tomu treba dô­vtip, vedomosti, predovšetkým poznanie histórie. A ja teraz v Londýne študujem históriu. Tak som nahovorila otca, aby po skončení prác v zátoke Matanzas šiel so mnou do Poľska. Ale potrebovali sme niekoho, kto by sa už predtým chytil tejto veci a urobil predbežnú prehliadku križiackych zámkov v Poľsku. Predseda Spoločnosti hľadačov pokladov pán Chabrol sa podujal, že nám takého človeka nájde.

- Napísal mi v tejto veci, ale ja som odmietol. - Veľká škoda. V tejto chvíli to najväčšmi ľutujem. A čo

keby ste sa dali s nami dokopy teraz? - Nie. To nie je možné, - odmietol som. - Ako myslíte, - mykla plecami. - Pán Chabrol napo­

kon našiel nejakého človeka. Bol to vraj ktosi z Poľska, kto na krátky čas prišiel do Paríža. Predstavil sa ako Mali-nowski. Vytiahol od Chabrola nejaké informácie o pokla­de i o nás. Mal s pánom Chabrolom podpísať dohodu o spolupráci s nami, ale neurobil to. Jednostaj sa vykrúcal rôznymi výhovorkami. Medzitým napísal list môjmu ot­covi na Kubu a oznámil mu, že už uzavrel dohodu so Chabrolom, potrebuje ďalšie informácie o poklade aj asi štyristo dolárov na začatie hľadania v Poľsku. Môj otec, ktorému Chabrol oznámil, že našiel potrebného človeka, naletel Malinowskému na ten list. Poslal mu informácie a štyristo dolárov. Na poste restante v Paríži. Malinowski potom zmizol bez stopy. A keby len to. Ten lotor predal in­formácie o poklade templárov nejakému novinárovi, kto­rý uverejnil článok v našej tlači. Až vtedy sa zistilo, že pán Chabrol ešte neuzavrel zmluvu s Malinowským, a teda vôbec nemal v ruke jeho pas, nevedel o ňom ani kto je, ani kde ho hľadať. Bol to najobyčajnejší podvod. Môj otec sa veľmi nazlostil, ale zároveň to v ňom prebudilo ambície. Rozhodol sa, že napriek podvodu sa pustí do hľadania.

Musí ten poklad nájsť. Naša výprava sa veľmi nevypláca. Podľa poľských predpisov objaviteľ pokladu má právo iba na nálezné vo výške desiatich percent hodnoty pokladu, zvyšok musí odovzdať štátu. Otec s tým súhlasil, podpísal s vašimi orgánmi dohodu: desať percent pre nás, deväťde­siat pre štát, ktorý však uhradí časť našich výdavkov, ak hľadanie bude úspešné. Ale, ako som povedala, v tomto prípade nám nezáleží na peniazoch. Mám podozrenie, že otec sem neprišiel hľadať poklad, ale Malinowského, kto­rého chce dostať za mreže.

- Vy teda máte dohodu o hľadaní pokladu, - uvažoval som nahlas. - Pracujete legálne, s vedomím našich orgá­nov. To, prirodzene, trocha mení celú situáciu.

- Tak predsa súhlasíte a budete s nami spolupracovať? -spýtala sa.

- Pracujem vždy na vlastnú päsť, - odvetil som. - Kozlowského pošleme preč a prijmeme vás. Napokon,

pán Kozlowski by tiež mohol zostať s nami. - Aký je to človek? - Veľmi sympatický. Perfektne hovorí po francúzsky aj

po anglicky. Slušný, - zasmiala sa. - Kde je zamestnaný? - Pracuje, tuším, v poľskej cestovnej kancelárii. Zozná­

mili sme sa s ním vo Varšave, keď sme hľadali tlmočníka na celý čas pobytu v Poľsku. Sám sa nám ponúkol a vzal si dovolenku.

- Nečudujem sa mu. Byť tlmočníkom takého krásneho dievčaťa...

Vypili sme ešte pohár citrónového nápoja. Bola už pol­noc. Pripojil som príves k vehiklu a pomaly som sa pohol smerom k Milkokuku. Zakrátko sme minuli horáreň, kto­rá stála na okraji lesa, potom - neďaleko dreveného mos­ta cez potok, ktorý spájal jazero Zelwa s jazerom Milkokuk - sme stretli lincoln Petersenovcov. Ani Petersen, ani Koz-

39

towski neprišli k môjmu autu. Vyzeralo to, že radšej sa dr­žia v tme. Ani ja som ich nevyhľadal - spomienka na pod­vod, ktorého obeťou som sa stal, znova vo mne vzbudila zlosť. „Nech si vyhodia z hlavy, že budem s nimi spolupra­covať," pomyslel som si.

Odpojil som príves a chladne som sa rozlúčil s Karen. - Môžete mi prezradiť, kam idete? - spýtala sa. - Ach, svet je taký veľký... - Teda nechcete s nami spolupracovať? Medzi nami je

boj, či prímerie? - Boj, - zahundral som. Nasadol som do svojho auta a šiel som do dediny. Naj­

dôležitejšie pre mňa bolo zistiť, ako moji traja priatelia vy­bavili záležitosť záhadného dokumentu. Veľmi som túžil po tom, aby som Petersenovcov i Kozlowského riadne do­behol. Práve preto, že sa uchýlili k podvodu.

Prešiel som asi pol kilometra, keď sa na ceste zablyslo červené svetlo Tellovej baterky a vo svetlách reflektorov som uvidel celú trojicu sedieť v priekope pri ceste.

- Čakali sme tu na vás, - povedal Sokolie oko. - Ale najprv prišiel Petersen. Prečo?

- Hneď vám to vysvetlím. Teraz chcem vedieť, čo je s dokumentom?

Bezradne roztiahli ruky. - Nič sme nezískali. - Čo? Dostal sa do rúk Petersenovi? - skríkol som. - Učiteľ odcestoval. Odišiel so skupinou žiakov na nie­

koľkodňový vlastivedný výlet. Jeho dom je zamknutý na štyri západy. Učiteľ ani nevie, čo o ňom písali v novinách a že k jeho domčeku sa dobýjajú zástupy ľudí.

- Čo vravíte? Zástupy? - No, trocha preháňame, - rozosmial sa Sokolie oko.

- Ale odvčera na brehu jazera stanujú akísi dvaja, ktorí sem došli belasou škodou. Iste oni sa prví vypytovali na učiteľa.

Potom prišiel aj nejaký muž na motorke. Tiež sa vyzvedal, kde je učiteľ. Neďaleko učiteľovho domu sme stretli dosť podozrivú mladú ženu, veľmi dôvtipnú. Hneď nás odhalila.

- Odhalila? - Veru, - vysvetľoval Veverička. - Zaklopali sme na dve­

re domu, ona vyšla z nočnej tmy a spýtala sa: „Chlapci, prišli ste po tú záhadnú listinu?" Nevedeli sme, čo jej po­vedať, jednoducho sme stratili reč. Vtedy povedala: „Ne­namáhajte sa. Radšej sa postarajte o nocľah." A vysvetlila nám, že učiteľ je na niekoľkodňovom výlete.

- Je to veľmi dobrá osoba, - doložil Tell. - Znepokojova­la sa, že sa v noci sami motáme po okolí. Stále sa stracho­vala: „Jedli ste niečo? A kde budete spať? Pôjdete na seno do stodoly?" Spytovala sa aj na to, kto nás sem doviezol...

- Jasné, že ste jej to vyklopili, - poznamenal som ironicky.

- Nie, - zajachtal Tell. Sokolie oko ponuro dodal: - Len-len že sme to nevyzradili. Tá je veľmi bystrá. Dá­

va také otázky, že človeka môže hneď nachytať. Ani ne­zbadáte, kedy všetko vyzradíte. Napríklad sa ma spýtala: „Ako dlho sa ide na voze cez les?" Odpovedám jej: „Ne­viem, lebo my sme sa viezli autom." „A kto vás viezol?" vy­zvedala. To som už neprezradil. Našťastie došiel Petersen, pustila sa do reči s ním a my sme sa mohli nepozorovane vytratiť. Preto na vás čakáme tu a nie v dedine. Cestou sme sa zastavili v jednej chalupe, aby sme sa napili vody. Jasné, že nám nešlo o vodu. Chceli sme sa niečo dozvedieť. A práve tam nám povedali o nezvyčajných turistoch, čo od včera prichádzajú do Milkokuku. Dovtedy sa sem turisti zatárali len veľmi zriedka. A jedného dňa zrazu toľkí. Všetko hľadači pokladu.

- Uff, nemám rád tlačenicu! - s nevôľou si popod nos zamrmlal Veverička.

41

Teraz som im vyrozprával príhodu s Petersenovcami a hlúpy žart, ktorý mi vyviedli. Chlapci sa rozzúrili.

- Tak vám treba, pán Tomasz! Chceli ste byť džentlmen. - Petersenová je zmija! - vykríkol Sokolie oko. - Karen? - žasol som. - Gúľa na vás očami a vy sa dáte dobehnúť, - rozhodne

povedal Sokolie oko. Rozpačito som si odkašlal. Je pravda, že slečna Peterse-

nová sa mi veľmi páčila. Ale nezdalo sa mi, že by som o tom mal hovoriť s chlapcami.

- Spať! - zvolal som. - Najvyšší čas, aby ste už ležali v stane!

Vtom sa z nočnej tmy ozval ženský hlas: - Veru, už dávno ste mali spať. Veľmi sa čudujem, že

dovolíte takým chlapcom motať sa po noci. - To je ona, - šepol Tell. - Tá, čo nás stretla pri učiteľo­

vom dome. S chlapcami som sa rozprával neďaleko môjho auta, kto­

ré stálo so zhasnutými svetlami na okraji dediny. Nemal som potuchy, ako dlho tu tá čudná žena stála bez toho, aby sme si ju všimli. Možno vypočula celý náš rozhovor.

- Nepatrí sa načúvať, - povedal som prichádzajúcej. - Rozprávali ste tak nahlas, že vás bolo počuť na kilo­

meter, - zasmiala sa. Bolo to vysoké dievča s tmavými, nakrátko pristrihnu-

tými vlasmi. Malo na sebe čierne nohavice a hrubý čierny sveter. V noci jeho čierna postava splývala s tmou.

- Všetci hľadači pokladov si vybudovali tábor na brehu jazera Milkokuk, - vyhlásila posmešne. - Chcú byť čo najbližšie k učiteľovmu domu. Za lesom je cesta k jazeru, - ukázala smer.

Nebolo to treba, lebo na tej ceste sme práve spozorova­li silné svetlá lincolna. Dozaista aj Petersenovci sa vybrali k jazeru, aby tam prenocovali.

- Poznám lepšie miesto na bivak, - odvetil som. - Už ste tu niekedy boli? Tváril som sa, že som otázku nepočul. - Nasadajte, chlapci, ideme, - vydal som rozkaz. A vtedy sme znova uvideli svetlá auta. Z lesa vyšlo neja­

ké vozidlo a smerovalo do Milkokuku. Po chvíli okolo nás prešla varšava a mierila do dediny.

- Zasa nejakí oneskorení hľadači pokladov, - vzdychla si dievčina v čiernom. - Musím sa vrátiť do dediny, aby som ich poinformovala, že učiteľ je preč.

- Kto ste vlastne, dočerta? - spýtal som sa. - Informá­torka platená templárskou rehoľou?

- Možno, - sklonila hlavu. Zrazu sa spýtala: - Kam vlastne idete? Možno sa vyberiem s vami. Už sa mi nechce dávať informácie. Tým skôr, že ma za to nik neplatí.

Viliam Tell sa zamiešal do rozhovoru: - Nie je celkom múdre stanovať ďaleko od učiteľovho

domu. Čo ak sa nečakane vráti z výletu? Odviedol ma nabok a šeptom mi začal vysvetľovať, že

oni traja si postavia stan v susedstve učiteľovho domu a že vôbec nemá zmysel, aby sme všetci boli na jednom mies­te. Musíme si rozdeliť úlohy aj povinnosti. Oni traja budú pozorovať učiteľov dom a čakať, kým sa vráti, ja mám za­tiaľ pozorovať našich konkurentov, predovšetkým Peter-senovcov.

Bol to múdry nápad a Tellove argumenty ma presvedči­li. Rozdelili sme si spacie vrecia, deky a potraviny.

- Keby sa stalo niečo vážnejšie, hľadajte ma pri jazere Pomorze. Dva kilometre odtiaľto. Od horárne cestou do­prava prídete k malej zátoke veľkého jazera. Tam si posta­vím stan, - vysvetlil som chlapcom na rozlúčku.

Ozvalo sa dievča v čiernom: - A ja sa poberiem s pánom Tragáčikom. - Nie som pre vás nijaký pán Tragáčik, - nazlostil som sa.

43

- Prepáčte. Ale zdá sa mi, že je to dosť sympatická prezývka.

- Isteže, mám ju rád, ale iba vtedy, ak ju počujem od svojich priateľov.

- Myslíte si, že nebudeme priateľmi? Veľmi som si ob­ľúbila vašich chlapcov.

- Nasadnite! Nech sa páči, - prerušil som rozhovor. Pustili sme sa po lesnej ceste k jazeru Pomorze. Celou

cestou - napokon, nie dlhou - sme si povedali sotva nie­koľko viet o okolí: že je veľmi pekné, bohaté na lesy a jaze­rá. Priznám sa, že moja spolucestujúca ma veľmi zaujíma­la a rád by som sa bol dozvedel, kto vlastne je a čo tu robí.

Cez mraky sa predral mesiac, takže bolo trocha viac vi­dieť. Cesta sa približovala k jazeru - uvidel som veľkú vod­nú plochu, ktorá akoby sa mraštila pod dotykom mesač­ného svetla. Hlboko do brehu sa vrezávala úzka zátoka, pri brehu zarastená tŕstím.

- Tu je to, - povedal som, schádzajúc autom na mierne sa zvažujúci terén pri brehu jazera.

Okraj lesa tu oddeľovala od vody neveľká lúčka s vyso­kou hebkou trávou. Práve tu som chcel prenocovať.

- A čo vy? Kam pôjdete? - spýtal som sa dievčaťa. -V okruhu troch kilometrov tu niet nijakého obydlia.

- Nejako si pomôžem. Do videnia! Vyskočila z auta a rozbehla sa cez lúčku až k vode. Na

chvíľku sa mi stratila z očí v trstine. Potom som na obrov­skej hladine jazera v lúčoch mesačného svetla uvidel pre­tiahnutý tvar kajaka, ktorý sa sunul k protiľahlému brehu.

Teda v tŕstí mala ukrytý kajak. Veslovala pravidelne a rýchlo. Spomenul som si, že aj ja

som si niekoľkokrát nechal kajak presne na tom istom mieste, keď som tu bol na dovolenke. Táto trstina bola na to ako stvorená - veľmi hustá. Odtiaľto som sa najradšej púšťal na výlety po okolí.

Očami som sledoval kajak, kým mi neušiel z pruhu me­sačného svitu a nerozplynul sa v nočnej tme, ktorá zaha­ľovala druhý breh. Nechcelo sa mi už stavať stan. Umyl som sa v chladnej vode jazera a upravil som si sedadlá v aute. Hoci som bol unavený a ospalý, dlho som nemohol zaspať.

Prešiel iba prvý deň výpravy za pokladom templárov, a koľko dojmov som získal. Zlostil som sa pri spomienke na podlý podvod Kozlowského a Petersenovcov, myslel som na Karenine oči. Ju viedla predovšetkým túžba prežiť zaují­mavé dobrodružstvo a overiť si vlastné schopnosti. A to vo mne vzbudzovalo sympatie. Ale Petersen? Kozlowski? A tu­risti, ktorí tak zhurta prišli k jazeru? Kto vlastne sú? Mož­no práve spomedzi nich sa onedlho vynorí môj najzarytej­ší protivník? Nakoniec ostalo ešte to dievča v čiernych nohaviciach a v čiernom svetri. Prečo sa správa tak záhad­ne? Azda jeho informácie o učiteľovi, ktoré tak štedro ude­ľuje všetkým, sú iba chytrá výhovorka, ktorá nás má pri­nútiť, aby sme so založenými rukami čakali na jeho návrat, zatiaľ čo ona sa zmocní tajomného dokumentu?

V hlave sa mi rojilo mnoho otázok. Ale ani na jednu z nich som nenašiel odpoveď.

45

P I A T A K A P I T O L A

Na čo treba fantáziu? • Čo robiť s objektívnym

pozorovateľom? • Banditi a Chocholúšik • Cestovanie

prstom po mape • Kozi Rynek

- Preboha! Aká príšera! Tento výkrik ma zobudil po noci, ktorú som strávil vo

vehikli pri jazere. Zdvihol som hlavu zo sedadla a cez ok­no som zočil ženu oblečenú v čiernom, ktorá hľadela na moje auto a nahlas sa čudovala. Za dňa táto osoba oble­čená celá do čierneho vyzerala skôr na mladú dievčinu vo veku slečny Petersenovej. Bola tiež veľmi pekná, ale ináč. Jej krása menej bila do očí, ale súčasne nebolo možné si ju nevšimnúť. Oči mala veselé, s troškou ironického zábles­ku. Všimol som si, že má sympatické jamky v lícach. Jed­ným slovom, toto dievča sa muselo páčiť každému.

- Kde ste našli túto rárohu? - divila sa. Obchádzala okolo auta a pozorne si ho prezerala. - Ani ryba, ani rak. Nechce sa mi veriť, že to č o s i sa pohybuje. Ani by som neuverila, keby som sa na ňom nebola včera viezla.

Podobné reči mi už liezli krkom. Zívol som, obrátil som sa na druhý bok a prehodil som si deku cez hlavu. Ešte stá­le som bol ospalý.

- Héj, pane! - zaklopala mi na okno. - Viete, koľko je hodín? Pravé poludnie. Prišli ste na rekreáciu alebo hľadať poklad? Pán Tragáčik, je čas vstávať!

Znova som dvihol hlavu.

- Vyprosujem si, aby ste ma volali pán Tragáčik. - Teda ešte nie sme priatelia? - Nepoznám vás. Nič o vás neviem. - Predstavím sa vám. Volám sa Anna W., ale môžete ma

oslovovať Anka. Pracujem ako novinárka. Teraz som na do­volenke v novinárskom stredisku na druhej strane jazera.

- Ach, - nadvihol som sa zo sedadla, - iste poznáte toho tupca, toho... ani neviem, ako ho nazvať, čo uverejnil v no­vinách článok o poklade templárov. A na dôvažok sa zmie­nil o tajnom dokumente, ktorý má učiteľ v Milkokuku.

Zasmiala sa. - Nepoznám ho osobne. Ale pokiaľ ide o mňa, mám

chuť napísať reportáž o bláznoch, ktorí po prečítaní člán­ku prišli hľadať poklad. Môžem s vami urobiť rozhovor?

V pyžame som vyskočil z auta. - Mňa chcete roznášať po novinách? - Považujem vás za veľmi sympatického blázna, - odve­

tila. - Aj vaši traja priatelia sú roztomilí. -Najlepšie bude, ak svoje city nasmerujete na Koz-

lowského. - Kto je to? - Ten, čo prišiel s cudzincami. Uisťujem vás, že je to člo­

vek, ktorému to myslí veľmi dobre, nijaký blázon. - Mám rada bláznov, - tvrdila rozhodne. - Nie ste ná­

hodou hladný? Zdá sa mi, že patríte k ľuďom, ktorí sa od hladu hneď začnú hádať. Mám vám pripraviť raňajky?

Mávol som rukou. Vybral som si holiaci strojček, myd­lo, štetku a uterák. Zo vzdialenosti dvadsiatich krokov -toľko delilo breh jazera od auta stojaceho na lúčke - som počas holenia s hrôzou a pobúrením pozeral, ako sa Anka prehrabáva v mojich veciach v aute. Vybrala škatuľku s vajcami, chlieb, maslo, varič na tuhý lieh, panvicu a za­čala robiť praženicu so slaninkou. Doletela ku mne chut­ná vôňa a zacítil som v žalúdku obrovský hlad. Keby nie

47

hrozba, že ma roznesie po novinách, bola by tá dievčina celkom milá.

- Môžem otvoriť konzervu kondenzovaného mlieka? -zakričala smerom ku mne.

Prikývol som. Vyzeralo to, že raňajky budú vynikajúce. - Môžem vás zobrať do spolku, - vyhlásil som, sadajúc

si k raňajkám. - Ja s chalanmi budem hľadať poklad a vám zveríme funkciu kuchárky.

Mykla plecami: - Poklad? Mám predsa rozum. - Áno, áno, je to vidieť, - prisvedčil som ironicky. - Ale

nezdá sa vám, že oveľa múdrejšie by bolo odpočívať na le-žadle alebo plávať po jazere na kajaku, ako motať sa po Milkokuku a pozorovať šialencov? Čo si počnete so svojím rozumom, ak napriek všetkému sa niektorému z nás po­darí nájsť legendárny poklad templárov? Obrovskú, ťažkú debnu klenotov v hodnote pár sto miliónov zlotých?

- Domnievate sa, že ten poklad je taký veľký? - Veru, - povedal som so zadosťučinením. - Zdá sa, že

taká veľká suma zaúčinkovala aj na váš rozum. - V takom prípade sa tiež pustím do hľadania, - potvr­

dila veselo. - Azda ste už prišli aj na to, kde je poklad? - Dúfam, že mi to prezradíte. - Ja? Veď vôbec nič neviem, - zasmial som sa. - Možno

o trochu viac informácii majú Petersenovci, ktorí došli z cudziny. Vyberte sa k nim po presné pokyny.

Dojedol som raňajky. Umýval som riad, dievčina sedela na tráve a hovorila:

- Spomínali ste, že by ste ma vzali do spolku... - Pred chvíľou som zmenil mienku. Nehodíte sa za spo­

ločníka. - Prečo? Čo sa stalo? - Prehrešili by ste sa proti rozumu. Toto nie je podnik

pre rozumných ľudí. Treba mať veľa fantázie a predsta­vivosti.

- Predstavivosť treba na to, aby ste si vytvorili predsta­vu, kde je ten poklad. A fantázia sa zíde, aby ste si pred­stavili, že sa už našiel, - povedala zlostne.

- Mýlite sa. Predstavivosť a fantáziu treba na to, aby ste pochopili spôsob myslenia ľudí vtedajšej doby a pouvažo­vali, kde by ste ukryli poklad, keby ste boli na ich mieste. Napríklad predstavte si, že ste veľmajstrom križiakov Siegfriedom von Feuchtwangen...

- To nie je možné. Nič také si neviem predstaviť. - Vyskúšam na vás jeden psychologický test. Povedzte

mi, prosím, ako chápete vetu: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je"?

- Och, to je veľmi jednoduché. Tie slová treba chápať takto: ak sa do niekoho zamiluješ, získal si najväčší poklad.

Mávol som rukou. - Mali by ste sa vydať a mať tri deti. Zdá sa, že je najvyšší

čas. Naozaj si myslíte, že Siefried von Feuchtwangen bol nejaký holobriadok chtivý lásky? Zabudli ste, že mal hod­nosť veľmajstra rytierskej rehole Najsvätejšej Panny Má­rie, rehole známej bezohľadnosťou pri uskutočňovaní svojich územných výbojov. Tie slová sú vyryté na kríži. Znamenajú prekrútený citát z Matúšovho evanjelia a sú­časne možno pripustiť, že majú byť ukazovateľom, kde ukryli poklad, keď ho dostal Jakub de Molay. A viete, kto bol de Molay?

Urazila sa: - Čítala som ten slávny článok o templárskom poklade.

Nemusíte mi tu robiť prednášku z dejepisu. Riad už bol umytý a uprataný, nastavil som sedadlá

v aute do správnej polohy a zložil som deku, pod ktorou som spal.

49

- Teraz idem navštíviť svojich priateľov, - povedal som. Bez slova, ešte stále urazená, sadla si do auta a vyrazili

sme do Milkokuku. Deň bol znova veľmi pekný, čisté a sl­nečné nebo - takisto ako včera. Iba na obzore sa obloha zdala trocha zahmlená. Bol som presvedčený, že z toho ľahkého oparu budú do večera veľké mraky a búrka. Teraz však hlasne a veselo spievali vtáky a potoky slnka, lejúce sa pomedzi stromy, napĺňali les vôňou živice.

Za zákrutou sa ukázala dedinka Milkokuk - pár desiatok drevených, slamou pokrytých chalúp. Trochu bokom stál domček, v ktorom bola dedinská škola. Učiteľov dom bol za školou - drevený, malý, ohradený nízkym živým plotom.

V záhrade za chalupou, ktorá susedila s učiteľským do­mom, pod košatou jabloňou sa rozložili moji traja pria­telia. Keď som došiel, práve doraňajkovali. Sokolie oko umýval misky v zinkovej vaničke, ktorú si požičali od gaz-dinej. Zmýlil som sa, keď som si myslel, že zaspali tak ako ja. Ukázalo sa, že od samého rána boli zaujatí „prieskum­nou činnosťou", a preto si tak neskoro nachystali raňajky.

- Uvidíte, že chlapci schudnú, - rozcitlivela sa nad nimi novinárka.

- Služba je služba, - odvetil jej Viliam Tell. - Mali sme vážnejšie starosti než raňajky. Služobné.

- Veru tak, - potvrdil som. - Čakám na vaše hlásenie. Novinárka si vzdychla s predstieraným poľutovaním. - Chcela som vstúpiť do služieb pána Tragáčika, ale ne­

chce ma prijať. Neprihovoríte sa za mňa? Rozhorčene som povedal: - Viete, že táto dáma je od novín? Chce nás všetkých

opísať. - Naozaj? Chcete o nás písať? - chlapci vôbec nevyzera­

li pobúrení. Naopak, lichotilo im to. Ponáhľal som sa preto s vysvetlením: - Spýtajte sa, ako nás chce opísať! Ako bláznov! Lebo si

myslí, že iba strelení ľudia sa môžu dať na hľadanie pokla­du templárov. Tak nás predstaví, že celé Poľsko sa z nás bu­de smiať. A predovšetkým vás vysmejú spolužiaci v škole.

- V takom prípade musíme byť voči tejto slečne veľmi ostražití! - zvolal Veverička.

- Tak je, - prisvedčil Tell. - My pred ňou nepustíme z úst ani mäkké f.

Dievčina sa rozosmiala. Zabávala sa na rozhorčení chlapcov. Napokon predsa až dupla nohou:

- Ticho, chalani! Hláste služobný raport! Chcem ve­dieť, čo sa tu dialo.

Zasiahol som. - To veru nie. Od nás sa nič nedozviete. Nijaké infor­

mácie tlači nedávame. - Jasné, - prisvedčili chlapci. - Na čej strane ste? Na na­

šej, či pri tamtých? Prosím, odpovedzte! - Ani na jednej, - odvetila. - Zostanem iba pozorovateľ-

kou. Objektívnou pozorovateľkou, chápete? Nevedel som presne, ako sa správať k takej objektívnej

a neutrálnej osobe. Vec si vyžadovala rozmyslenie a pora­du s chlapcami.

- Poďme hádam niekam nabok a tam si pohovorme, -navrhol mi Tell.

Ale Anka protestovala a znova sa zatvárila urazene: - No, prepáčte. Ale zdá sa mi, že si zaslúžim dôveru. Môže­

te si byť istí, že to, čo sa dozviem od vás, neprezradím vašim protivníkom, ale nechám si pre seba a pre svoje noviny.

Prvý ustúpil Veverička: - Chcel by som byť novinárom, - vyhlásil. - Zdá sa mi,

že tlači treba pomáhať. - Ty a novinár? - zasmial sa Tell. - Vlani si počas prázd­

nin chcel byť antropológom. - Zmenil som názor, - nahneval sa Veverička. Začali sa hádať o tom, či možno tak rýchlo zmeniť ná-

51

zor na výber povolania. Prerušil som ich a požiadal, aby mi napriek prítomnosti novinárky podali hlásenie o tom, čo v dedinke zistili.

- Neskoro v noci, - začal rozprávanie Sokolie oko, - do­šli na varšave traja banditi.

- To ich auto sme včera videli na ceste do Milkokuku, -vysvetľoval som novinárke.

- Nazvali sme ich banditami, lebo majú veľmi neprí­jemné ksichty a hrozne sa správajú. Začali sa dobíjať do učiteľovho domu, trieskali päsťami do zatvorených dverí a okeníc. Šli sme k nim a povedali im, že učiteľ odišiel na niekoľkodňový výlet. Veľmi ich to rozzúrilo, nahlas nadá­vali a nazývali nás holobriadkami a sopliakmi. Bolo z nich cítiť vodku. Napokon prestali búchať na okenice a pobra­li sa nocovať k jazeru. Tam tiež museli vystrájať, lebo Pe-tersenovci a Kozlowski takmer na svitaní zlikvidovali svoj tábor pri jazere a objavili sa v dedinke. Keď sa presvedčili, že učiteľ sa ešte nevrátil, spýtali sa chlapca, ktorý práve šiel okolo, kam sa učiteľ so žiakmi vybral na výlet. Neskôr sme sa rozprávali s tým chalanom. Petersenovcom pove­dal, že nevie presne, ale počul, že mali navštíviť miesto bit­ky povstalcov z roku 1863 v suwalskom kraji. Keď Peterse-novci získali túto informáciu, opustili dedinku a zmizli za zákrutou cesty do Gíb. Iste sa pobrali hľadať učiteľa.

- To musíme urobiť aj my, - usúdil som. - Potom na motorke prišiel pán Chocholúšik. -Kto? - Mládenec oblečený v koženej kombinéze motocyklistu.

Má smiešny chochol na hlave. Zaklopal na učiteľove dvere, a keď sa presvedčil, že v dome nikoho niet, poobzeral sa na všetky strany a nožom začal vyvažovať zatvorenú okenicu. Nás nevidel, lebo sme sedeli v kríkoch živého plota.

- To je nejaký podozrivý typ! - zvolal som. - Iste. Ibaže sa vzdal, schoval nôž do vrecka a odišiel.

Tiež smerom do Gíb. Neskôr sa objavila modrá škodovka a v nej manželia stredného veku. Zistili, že učiteľ ešte stá­le nie je doma, a hneď odišli.

- Tiež smerom do Gíb? - Nie. K jazeru Zelwa. On tam začal chytať ryby a ona

sa opaľovala na deke. V tej chvíli sme uvideli kúdol prachu na ceste. Od jaze­

ra Milkokuk sa blížila varšava. Nezabočila k učiteľovmu domu, ale doľava, smerom k lesu a horárni. Zmizla za zá­krutou cesty do Gíb.

- Vyspali sa a teraz si iste idú kúpiť vodku, - povedala Anka.

Ja som mal iný názor. - Všetci sa náhlia hľadať učiteľa. A majú pravdu. Sedieť

tu a čakať na jeho návrat je zbytočná strata času. Ten do­kument je možno nanič, preto sa treba o tom čo najrých­lejšie presvedčiť. Musíme sa tiež pobrať hľadať výletníkov.

- Ale kde ich nájdeme? - mykol plecami Tell. V kufríku s knižkami, ktorý som mal v aute, som vy­

hľadal sprievodcu po suwalskom kraji. Prelistoval som niekoľko desiatok strán, ktoré obsahovali pre mňa vôbec nezaujímavé informácie o geologickej štruktúre kraja, kým som konečne naďabil na: „Krátky prehľad historic­kých udalostí suwalského kraja."

Začal som nahlas čítať:

V čase povstaní v rokoch 1831 a 1863 na augustowskom území zúrili časté boje, ktoré viedlo vojsko povstalcov a miest­ni partizáni. Najväčším úspechom povstalcov bolo dobytie Rajgrodu. Povstalecké akcie viedli generáli Gielgud, Dembins-ki a Sierakowski. Prípravu decembrového povstania viedol a akciám velil bývalý ruský dôstojník Karol Jastrzebski, emi­sár Národného výboru Chadzinski, ako aj Wawer-Ramo-towski. Posledne menovaný ako účastník novembrového po-

53

vstania vybojoval v Augustowskom pralese niekoľko bitiek a zrážok: v apríli 1863 medzi Lipskom a Jastrzębnou, medzi Balinkou a Czarnym Brodom, v máji zasa pri Kadyszi a Czarnej Hańczi, ako aj víťaznú bitku pri Gruszkách a veľa ďalších. Stopy bojov a zrážok turista nájde v názvoch miest, v mohylách, ktoré sa dodnes zachovali, ako aj v rozprávaní tunajších obyvateľov...

- Z toho sme múdri, - vzdychol som, - „a veľa ďalších" bitiek...

Našťastie som si spomenul, že mám aj neveľkú mapu, na ktorej sú vyznačené prírodné rezervácie, miesta bojov a podobné pozoruhodnosti pre turistov.

Po obzretí mapy som vyhlásil: - Pamätné miesta bojov povstalcov zo šesťdesiateho

tretieho roku sú predovšetkým dedina Gruszki, kde Waw-rov oddiel zvíťazil nad cárskym vojskom. Ďalej je to Kozi Rynek, kde sú mohyly povstalcov. Iným smerom je dedina Powstańce, v ktorej názve sa zachoval fakt, že tam bolo tá-borisko povstalcov, ktorí využívali poľnú kováčsku vyhňu vybudovanú na brehu blízkej rieky.

- Ale kde sú výletníci teraz, - zahundral Veverička. Nahlas som uvažoval: - Učiteľ šiel peši, pravda? - Áno, - prisvedčili chlapci. - Nemusel teda ísť po hradskej, ale po lesných cestách

a chodníkoch. Keby som bol na jeho mieste, vybral by som sa najprv cez lesy do Grusziek. Odtiaľ by som šiel na Kozi Rynek a až potom by som sa pustil k dedinke Powstaňce. Takto by som urobil celý okruh a vrátil sa do Milkokuku. Prirodzene, on to mohol urobiť aj opačne: najprv ísť do Powstańcov, potom na Kozi Rynek a na konci do Gru­sziek. Kedy učiteľ odišiel?

- Pred dvoma dňami,- odvetili chlapci.

- Potom podľa mojich výpočtov v tejto chvíli musí byť na Kozom Rynku. A to bez ohľadu na to, či sa najprv vy­bral do Powstaňcov alebo do Grusziek.

- Bravó, bravó! - zatlieskala Anka. - Až teraz vidím, že Sherlock Holmes by sa mohol pri vás kadečomu priučiť.

Jej poznámke som nevenoval pozornosť. Rozhodol som sa: - Ideme na Kozi Rynek. A to hneď, moji milí. - Kozi Rynek? To je strašne smiešny názov, - pozname­

nal Sokolie oko. Ešte raz som mrkol do sprievodcu. - Kozi Rynek, - vysvetľoval som, - je lesnatá prírodná

rezervácia o rozlohe stoštyridsaťšesť hektárov. Sú tam hroby povstalcov a vyskytujú sa tam losy. Vstup do rezer­vácie je sťažený najmä v mokrom období, keď je pôda pre­moknutá a bahnistá. Dostať sa tam možno zabočením pri zvláštnej smerovke na lesnú cestu Augustów-Lipsk. Ale treba auto nechať na ceste a predrať sa priamo cez prales. Rezervácia sa začína asi dva kilometre od cesty.

- Hurá! Ideme na Kozi Rynek, - tešil sa Veverička. - Ni­kdy som nebol v lesnej rezervácii. Tam sú iste vysoké stro­my. Rád by som vyliezol až na niektorý vrcholec.

- Je to prírodná rezervácia, - pripomenul mu Tell. -Tam sa treba správať veľmi kultúrne a neloziť po stro­moch ako opica. Neslobodno plašiť zver, rozkladať oheň, a vôbec akokoľvek narúšať vzhľad pralesa.

- Keby sme tak videli losa na slobode! - sníval Sokolie oko. Chceli sme hneď vyraziť, tak nás pochytila zvedavosť vi­

dieť Kozi Rynek. Zadržalo nás iba rozumné Ankino upo­zornenie:

- A čo sa stane, ak sú vaše výpočty mylné? Nejaké ná­kladné auto zobralo výletníkov a učiteľ sa ešte dnes objaví v dedine? A tajomný dokument sa dostane nie do vašich rúk, ale do rúk manželského páru, ktorý tu zostal a odpo­číva pri jazere Zelwa?

55

Prikývol som. - Niekto z nás tu musí zostať. Máte pravdu, slečna. Na­

še výpočty môžu byť chybné. Bolo jasné, že ja musím šoférovať. Do úvahy prichádza­

li iba traja chlapci, v každom prípade niektorý z nich. Moji priatelia veľmi zosmutneli. Veď všetci tak veľmi

túžili vidieť Kozi Rynek. A vtedy sa novinárka ozvala: - Ja zostanem. Presvedčíte sa, že si zaslúžim dôveru. Ru­

čím vám, že tajomný dokument bude tu čakať až do váš­ho návratu.

Bolo to od nej pekné. Veľmi srdečne sme sa poďakovali.

57

Š I E S T A K A P I T O L A

Útok žltých múch • Putovanie cez prales • Volanie o pomoc

• Tajné znaky templárov • Povesť o starých zámkoch •

Stretnutie v lese

Naobedovali sme sa v Augustowe. O piatej popoludní sme vyrazili na Kozi Rynek. Napriek neskorému popolud­niu bola veľká horúčava a sparno, nezavial ani najmenší vánok. Obloha bola hmlistá, akoby po nej ktosi rozlial vodnaté mlieko. Chýlilo sa k búrke.

Šli sme cez obrovský Augustowský prales. Po osemná­stich kilometroch sme zazreli smerovku - doštičku s nápi­som: Kozi Rynek. Dookola bol hustý les, nikde ani stopa po domčeku či horárni. Ozajstný prales plný... strečkov. Či skôr veľkých zlostných múch, ktoré na nás zaútočili, len čo sme sa ocitli na lesnej cestičke.

Iste sa práve teraz rojili a bahnistý terén Kozieho Rynku bol ich sídliskom. Zaľahli nás miliardy obrovských streč­kov, veľkých ako pol prsta, zlostne bzučiacich, so zlatožl-tými bruškami a veľkými, bolestivo pichajúcimi žihadla­mi. Naplnili auto hlasitým bzíkaním, narážali do okien a do našich nosov. Akoby oslepli od horúčavy, udierali do karosérie auta, navzájom sa zrážali tučnými telami, vrha­li sa nám do tvárí.

Chvíľu som vôbec nevidel. Prudko letiaca mucha mi udrela do pravého oka. Na krku som cítil druhú, ktorá mi cicala krv. Rýchlo som vyrazil dopredu, ale aj tak množ-

stvo strečkov zostalo v aute. Keď sme zatvorili okná, bolo strašne dusno. Bzučanie vzrástlo, chlapci mávali novina­mi a tak od seba odháňali hmyz. Horko-ťažko som otvore­nými ústami chytal vzduch.

Medzitým sme došli na rázcestie. Tu bola druhá sme­rovka s nápisom Kozi Rynek. Ale tá ukazovala... do neba.

- Niečí hlúpy žart, - rozčuľoval som sa. - Vraciame sa, lebo zablúdime a tie rozzúrené strečky nás zožerú. Na Kozi Rynek dôjdeme peši od cesty.

Strečky akoby na chvíľu stíchli. Ale potom začali po jed­nom vyskakovať odkiaľsi zo spodnej časti auta a bzučiac prudko lietali od okna k oknu, sadali nám na ruky, krky, tváre, po ktorých stekal pot. Zápach potu ich iste ešte väčšmi dráždil. Kam dosadli, bodali nás a hynuli pod na­šimi údermi.

Konečne sme sa dostali naspäť na cestu. Nad autom ví­ru žltý mrak veľkých múch. Auto sa rozbehlo a strečky zo­stali ďaleko za nami. Až vtedy som otvoril okná a nadý­chali sme sa čerstvého vzduchu.

O dva kilometre ďalej som odbočil do lesného prieseku a nechal som auto na malej polianke obkolesenej zo všet­kých strán krovím a stromami. Vehikel z cesty nebolo vid­no, lebo ho clonila hustá stena lístia a porastu. Ale aj tu šaleli roje strečkov - zdalo sa, že celý les sa chveje od ich neustáleho bzučania. Každý si preto vzal z auta stanový dielec a prikryl si ním hlavu. Vošli sme do hlbokého lesa.

Predierali sme sa cez krovie, nohy nám zapadali do heb­kého machu, ktorý pokrýval rašelinisko. S námahou sme sa dostávali cez obrovské poľany zarastené po pás vysokým papradím. Pritom nás jednostaj sprevádzalo bzučanie a nové útoky žltých múch. Prestali sme sa už oháňať, iba sme sa túlili pod dielce a takmer vzduchotesne sme si ni­mi zakrývali tváre.

Len raz som trocha odchýlil kapucňu a pozrel som na

oblohu nad vysokými vrcholcami stromov. Až som sa na­ľakal - obloha bola purpurovej farby, akoby sa na nej od­rážal obrovský požiar.

Pozrel som na kompas, ktorý som mal na remienku ho­dín. Šli sme správnym smerom, ale Kozi Rynek ešte stále nebolo vidieť. Napokon, nemal som ani len potuchy, ako vlastne to miesto vyzerá. Je to nejaká poľana v lese? Alebo jednoducho iba les, v ktorom sa nachádzajú hroby po­vstalcov označené krížmi? V hustom poraste sme tie hro­by ľahko mohli minúť aj vo vzdialenosti niekoľko desiatok krokov.

- Odpočiňme si, - vzdychol Viliam Tell. Niesol na pleci svoju ťažkú kušu, a tak nečudo, že sa najväčšmi unavil.

Vydal som povel na krátky odpočinok. Sadli sme si na polianku zarastenú papradím.

- Uff, - vydýchol som unavený páľavou. - Nečudujem sa, že Jaćwingovia, niekdajší obyvatelia tohto kraja, toľko rokov sa bránili nájazdom križiakov. Rytier v pancieri veľa nezmohol v hustom lese.

- Rozprávajte nám o Jačwingoch... - Teraz? Veď ledva žijem... - stonal som. Strhli sme sa. Nad lesom sa ozvalo náhle zaburácanie

hromu. - Vstávať, chlapci! - prikázal som. - Kozi Rynek musí

byť blízko. Musíme nájsť výletníkov, kým sa v pralese ne-rozpúta búrka.

Neochotne povstávali. V lese bolo tak dusno, akoby bol z neho vypumpovaný vzduch. Blížiaca sa búrka strečky eš­te väčšmi rozzúrila. Napádali nás s dvojnásobnou zlosťou, na hlavách a ramenách zahalených pelerínami sme cítili neustále ťukanie. To do nás narážali poslepiačky lietajúce muchy. Oči nám zalieval pot, každý krok sa nám zdal nad naše sily. Keď sme sa zastavili, aby sme nabrali dych, po­čuli sme tu silnejúce, tu zasa slabnúce bzučanie.

59

A les nás dookola neustále zatváral nepreniknuteľnou húštinou lístia a krovia, pňov, stromov i nízkych konárov. Obloha zhnedla a potom sčernela.

Znova udrel hrom a jeho hrmot preletel nad lesom. Keď utíchol, začuli sme volanie:

- Help!... Help!... Help!... Ženský hlas volal po anglicky: „Pomoc!" To kričala sleč­

na Petersenová. - Heeelp! - začuli sme znova. Krik dievčaťa prichádzal odkiaľsi zboka, z pravej strany.

Vrhol som sa tým smerom a chlapci sa rozbehli za mnou. Prestal som cítiť horúčavu, nevšímal som si rozzúrené

strečky. Bežal som, predierajúc sa krovím, lámal som ha­luze a zrážal lístie. Vôbec ma neprekvapilo, že slečna Pe­tersenová je tu. Pri hľadaní učiteľa sa musela dostať práve sem. Len prečo volala o pomoc?

Pred sebou som uvidel neveľkú poľanu. Karen stála uprostred nej obkolesená tromi mužmi. Keď som vybiehal z lesa, jeden z nich jej vytrhol z rúk cestovnú tašku, ktorú nosila na pleci.

Takmer súčasne - ona aj tí muži - začuli praskanie ha­luzí, ktoré som pri behu lámal. Traja muži neisto pozreli na seba, slečna Petersenová sa rozbehla smerom ku mne.

- Pomoc, pán Tomasz! Pomoc! - kričala - Chcú ma orabovať!

Za mojím chrbtom sa ukázali chlapci. Viliam Tell si pri­ložil šíp na kušu a hrozivo ňou zamieril na mužov.

Skríkol som: - Čo od nej chcete? Neodpovedali hneď. Pozorne sa prizerali najprv mne,

potom trom chlapcom. Zdalo sa mi, že odhadujú naše a svoje sily. Bolo zrejmé, že sú silnejší.

- Poznám ich! - zrazu zvolal Sokolie oko. Sú z Varšavy. A majú auto varšavu.

Povedal číslo poznávacej značky. A to nás zrejme za­chránilo pred bitkou, v ktorej by sme boli ťahali za kratší koniec.

Skutočnosť, že poznáme číslo ich auta, utlmila ich bo­jové chúťky.

Jeden z banditov, chudý a vysoký, mykol plecami. - Táto žena nevie po poľsky. Nevedno, prečo sa vyľaka­

la. Mysleli sme si, že zablúdila v lese, a chceli sme ju za­viesť na cestu...

- A čo tá taška? - ukázal som prstom. - Taška? - čudoval sa chudý dlháň. - Ach tak, taška.

Chceli sme jej s ňou pomôcť. Druhý sa poponáhľal na pomoc. A hneď aj tretí. Jeden

cez druhého tvrdili: - Nevie hovoriť po našom. Uvidela troch chlapov

uprostred lesa a spustila krik. Nikto z nás jej ani v myš­lienkach nechcel ublížiť, božechráň.

Položili tašku na trávu. Tenký dlháň pozrel na oblohu a povedal:

- Chlapi, hneď bude búrka. Zmiznime odtiaľto, kým je čas. Slečna Petersenová vysvetľovala hlasom priškrteným

od strachu: - Obkľúčili ma v lese. Chceli mi vytrhnúť tašku. Bráni­

la som sa a začala som volať o pomoc. Veverička mi šepol do ucha: - To sú tí traja, čo sa dobíjali do učiteľovho domu. Nad našimi hlavami akoby sa roztrhlo nebo. Na krátku

chvíľu nás omráčil obrovský rachot. Hrozné hrmenie sa dlho rozliehalo po lese.

- Mizneme, páni, - rozkázal chudý. - Utekajme k autu! A prvý zmizol v húštine na druhej strane poľany. Za

ním sa hneď rozbehli aj ostatní dvaja. Uprostred poľany ležala len taška slečny Petersenovej, ktorú odhodili. Chlapci ju zodvihli a podali Karen.

61

Obrovský prales akoby sa začal chvieť. Zašelestilo lístie, najprv potichu, potom hlasnejšie. Zavanul prudší vietor, okolo nás sa náhle zotmelo, vo vzduchu zavírila suchá trá­va a zoschnuté lístie. Čierne nebo preťal zlatistý blesk a hneď udrel hrom. Raz, druhý, tretí raz. Padli prvé väčšie kvapky dažďa...

Vedel som, že pred búrkou nestihneme ujsť do auta, ktoré sme nechali v lese.

- Odlomiť dva konáre! Postaviť stany, - rozhodol som. Stany? To sa ľahko povedalo. Mali sme so sebou štyri

dielce. Z dvoch sa teoreticky dá urobiť veľmi šikovný stan. Ale skúsili ste už niekedy postaviť stan, keď fúka vietor a lejú sa potoky dažďa?

Kým sa spustil najprudší lejak, mali sme už dva hrubé kyje, na ktoré sme prichytili nepremokavé dielce. Hneď sme pod ne vliezli a schovali sa pred dažďom. Na upevne­nie dielcov už nebolo času. Lialo ani z krhly a my pod cel-tovinou sme mali dojem, že nad našimi hlavami ktosi odkrútil vodovodný kohútik. V tom improvizovanom ma­lom stane bolo tesno a temno, dokonca sme si ani nevi­deli do tvárí. Ale aspoň sa dnu nedostala voda, čo sa liala z mrakov.

- Kde je váš otec? Kde je Kozlowski? - spytoval som sa slečny Karen.

- Otec zostal v Gibách. V novinárskom rekreačnom stredisku. Prenajal si tam kajak i motorový čln.

„Čaká na návrat učiteľa," domyslel som si. - Prišla som sem s pánom Kozlowským. Ale ktosi po­

prekrúcal smerovky. Zablúdili sme v lese a na rázcestí sme sa rozhodli, že Kozlowski pôjde hľadať Kozi Rynek doľava a ja doprava. A tak som naďabila na túto poľanu, kde ma prepadli traja chlapi.

- To iste oni poprekrúcali smerovky, - predpokladal som. - Tiež hľadajú poklad templárov. Práve toho som sa

obával, keď sa v novinách objavil článok o poklade. Pred­pokladal som, že do hľadania sa pustia všelijaké indivíduá. Vidí sa mi, že budeme mať s nimi nejeden problém.

- Nemyslím, - povedala Karen. - Domnievam sa, že sa už vzdali hľadania. K tomu nestačí iba mať chuť, človek potrebuje predovšetkým isté vedomosti. Brutalitou a silou sa tu nič nezíska. Tuším už na to prišli, keď sa rozhodli orabovať ma. Usúdili, že v taške mám peniaze, a tým si chceli vynahradiť doterajšiu námahu pri hľadaní. Vedeli predsa, že po tejto lúpeži sa už nebudú môcť ukázať v Mil-kokuku.

- Ja sa asi tiež vzdám hľadania, - vyhlásil som nečaka­ne. Dokonca aj sám seba som tým prekvapil.

- Vy? - začudovala sa. - Žartujete. - Nemám ani potuchy, kde začať. Doteraz som pri hľa­

daní vždy mal akýsi vlastný plán činnosti, nejaký, hoci najskromnejší záchytný bod. Ale teraz nič. Celkom nič.

- Veď ste už začali, - zasmiala sa. - Taký začiatok nestojí ani za fajku dymu. Dopadli sme

tak, že sedíme v búrke pod nepremokavou plachtou. - Je to celkom príjemné, - skonštatovala. - Prirodzene. Lenže nedostávame sa ani o krok dopre­

du. Poklad je v niektorom z križiackych zámkov. Otázka je, v ktorom? Veď zámkov je strašne veľa...

- Veľmi sa spolieham na ten tajomný dokument, ktorý má učiteľ.

- Nemáme istotu, že dokument obsahuje aspoň malič­kú zmienku o tom, kde je poklad ukrytý. Zdá sa mi, že tu zbytočne márnim čas.

- Tak prečo nehľadáte v križiackych zámkoch? - Veď som povedal, že neviem, do ktorého zámku sa

vybrať. Prerušili sme rozhovor. Ešte stále lialo, hoci už nie tak

silno ako na začiatku búrky. Hrmenie sa vzdialilo, ale na

63

celty hlasite dopadali dažďové kvapky. Keď som na chvíľu vystrčil hlavu zo stanu, videl som, že nebo je ešte zatiah­nuté tmavými chmárami a les tonie v šere prichádzajúce­ho večera. Fúkal studený vietor, ustavične padali nové vlny dažďa. V stane bolo dosť teplo, preto sme sa rozhodli vyčkať, kým búrka celkom stíchne.

- Hádam by sa bolo treba spýtať slečny Petersenovej, -obrátil sa ku mne Viliam Tell, - či neskúšala hľadať poklad templárov vo Francúzsku?

Zopakoval som jej chlapcovu otázku. - Nie, - odpovedala. - Ale viem, že ho hľadali známi

môjho otca, členovia Spoločnosti. Napokon, aj pán Chab-rol hľadal poklad templárov. Keď sme pred niekoľkými rokmi boli s otcom v Paríži u pána Chabrola, veľa sa o tom rozprávalo. Pamätám sa, aký ohromný dojem na mňa urobili pokusy rozšifrovať tajné písmo templárov. Na mú­roch starých zámkov nechali veľa čudesných znakov. Pán Chabrol ich zozbieral a za pomoci odborníkov sa usiloval rozšifrovať ich význam.

- Poproste ju, aby tie znaky nakreslila. Zídu sa nám do skautských hier, - povedal Sokolie oko.

Zažal som baterku. Podstrčil som slečne Petersenovej svoj notes a ceruzku.

Karen začala kresliť a súčasne vysvetľovala význam obrázku.

- Tento veľký kríž ukazuje cestu k niekoľkým skrýšam s pokladmi. Takýto znak sa vzťahoval iba na dva poklady. Ukryté zlato vyjadroval takýto znak, a tento zasa symbo­lizuje mince uložené pod zemou. Teraz nakreslím znak, ktorý prikazuje: „Zaboč vľavo." Tento upozorňuje: „Deväť metrov od pokladu." Pochádza z múrov zámku v Argi-nách. Tieto dva spojené kruhy hovoria: „Choď priamo pred seba." A toto je symbol nebezpečenstva. Štít zobrazu­je ukryté cennosti a tento znak zasa schované dokumen-

ty. Posledné tri znaky sú z múrov zámku v Charroux, kto­rý bol sídlom templárov...

Zhasol som baterku a notes s kresbami som schoval. V stane zasa bola tma. Ale práve táto tma a šuštiaci dážď vyprovokoval rozprávanie o starých zámkoch a hľadačoch pokladov. Slečna Petersenová vykladala a ja som tlmočil z angličtiny do poľštiny, aby ju rozumeli aj chlapci:

- Pán Chabrol pochádza z dosť starej francúzskej rodi­ny, veľmi zámožnej. V knižnici jeho starého otca sa našiel starý modlitebník a v ňom na margu neznámou rukou napísaná poznámka: „Hľadaj poklad templárov v zámoc­kej kaplnke, Svätý a Pravda ti ukáže cestu." Práve táto drobná poznámka tak zapôsobila na obrazotvornosť mla­dého Chabrola, že po ukončení štúdia, keďže mal dosť pe­ňazí na živobytie, začal sa zaoberať zbieraním pamiatok po templároch, ako aj hľadaním ich legendárneho pokladu. Dlhý čas cestoval po Francúzsku a navštevoval niekdajšie zámky templárov. A práve v ruinách zámku v Montcroix natrafil na zachovalú kaplnku a v nej na starý obraz zná­zorňujúci akéhosi svätého, ktorému sa klania alegorická postava symbolizujúca Pravdu. Pod obrazom bol nápis: Veritas, čo zamená Pravda. Pán Chabrol začal hľadať a po­darilo sa mu zistiť, že pod ruinami zámku sú podzemné sály a chodby, ale skrýšu s pokladom nenašiel. Treba si pa­mätať, že templári boli majstri v budovaní tajných skrýš. Dostať sa k ich bohatstvu nie je tak ľahko. Poznámka v modlitebníku, ako aj obraz v zámockej kaplnke pochá­dzajú z oveľa neskoršieho obdobia než rehoľa templárov. Najpravdepodobnejšie bude, že tú poznámku napísal člo­vek, ktorý sa domnieval, kde sa nachádza poklad. Ale či sa k nemu dostal, to je veľmi otázne.

V blízkosti rieky Rodam stojí mohutný románsky zá­mok Arginy, - pokračovala slečna Petersenová. - Už v sa­mom názve Arginy etymológovia predpokladajú prvotný

65

názov Argine, čo je anagram slova Regina, čiže kráľovná. Symbolom ukrytých pokladov kedysi bola „trefová krá­ľovná", čiže ako sa dnes hovorí „trefová dáma". Miestni obyvatelia doteraz hľadajú v zámku skrýšu legendárneho pokladu templárov, ale zatiaľ hľadanie neprinieslo nija­ký výsledok.

V dedine Die v departemente Drôme istý známy môj­ho otca vlastní dosť veľký kus zeme, na ktorom sa nachádzajú časti obranných múrov niekdajšieho tem-plárskeho zámku, ktorý Filip Pekný dal zboriť. Známy môjho otca sa dokonca domýšľa, v ktorej časti múru tre­ba hľadať poklad, lebo sa tam zachovali tajné znaky. Ale napriek dlhotrvajúcemu hľadaniu poklad nenašiel. Jest­vuje vierohodný dokument z roku 1737, ktorý potvrdzu­je, že pri búraní klenby budovy dotýkajúcej sa múrov na­šli dve urny vážiace po dva kvintály* a skrinku s tromi zámkami. V urnách boli zlaté mince, v skrinke zlaté a strieborné taniere. Lenže náš známy sa domnieva, že hlavná časť pokladu je ešte neobjavená. Raz sa mu poda­rilo nájsť sošku znázorňujúcu modliaceho sa mnícha a džbán, v ktorom boli mince. Soška aj mince sú z dva­násteho storočia. Ale nebol to veľký nález, a preto náš známy neprestal hľadať...

Neďaleko sa ozval hlasný a akoby žalostný ryk, potom sme začuli ťažký dupot.

Prekvapení sme vyskočili zo stanu. Dážď práve ustal. Obloha sa čistila od mrakov. Uvideli sme obrovského losa, ktorý bežal krížom cez poľanu. Veľké plavé zviera vysoko nieslo svoju parohatú hlavu. Spozorovalo nás a vrhlo na nás hrozný pohľad. Ale niekoľkými dlhými skokmi prele­telo cez poľanu a zmizlo v húštine, kde ešte chvíľu bolo počuť praskanie haluzí.

*kvintál - stará jednotka hmotností

- Vyplatilo sa prísť sem a vidieť čosi také, - nadchýnala sa Karen.

Prikývol som. - Veru! O to skôr, že hľadanie učiteľa sa skončilo fias­

kom. Vraciame sa, však? - spýtal som sa. Pomohli sme dievčine nájsť v lese lincoln. Vnútri auta

sme uvideli pána Kozlowského, ako zvyčajne vo veľmi ele­gantnom obleku.

- Bože, ako som sa o vás strachoval! - zvolal, keď zazrel Karen. - Bola strašná búrka a vy ste sa nevrátili do auta. Práve som vás chcel ísť hľadať...

- Áno? To je od vás pekné. Ale zbytočné. Našiel ma pán Tomasz a pred lejakom som sa schovala.

Kozlowski na mňa vrhol nepriateľský pohľad. Všetci sme nasadli do obrovského lincolna a vyšli sme na cestu. Karen nás zaviezla až na miesto, kde bol ukrytý môj vehi­kel. Presadli sme doň. Karen s Kozlowským vyrazili do Au-gustowa, my sme sa pohli za nimi.

Náročky som jazdil veľmi pomaly. Slečna Karen sa spo­čiatku usilovala držať sa nás, ale zakrátko ju pomalá jazda omrzela. Pridala plyn a lincoln sa nám začal vzďaľovať.

- Pán Tomasz, - hnevali sa chlapci, - prečo tak zaostá­vate? Máte najrýchlejšie auto na svete. Ukážte im, čoho je ten motor schopný!

Zavrtel som hlavou. - Nie, moji milí. Nechcem vyťahovať všetky svoje trom­

fy. Bol by som rád, keby si mysleli, že moje auto je bezcen­ný vrak. Raz sa mi to môže zísť.

S I E D M A K A P I T O L A

Čo sa stalo s novinárkou? • Zábava v klube • Navrhujem

utopiť pána Kozlowského • Zelená raketa • Preteky

na jazere • Kde je tajomný dokument?

Nastala noc. Učiteľov dom v Milkokuku bol zamknutý na všetky západy. Pri dome ani v najbližšom okolí sme no­vinárku nenašli. Jej neprítomnosť ma trocha znepokojila.

- Zostaňte tu strážiť ako včera, - nariadil som. V záhra­de za živým plotom si postavte stan! Urobte si večeru, na-jedzte sa a potom striedavo pozorujte dom. Ja sa vyberiem do novinárskeho strediska na druhej strane jazera Pomo-rze. Je to asi desať kilometrov cesty, cez jazero by to bolo celkom blízko. Ale nechcem, aby niekto videl, že moje au­to môže aj plávať ako motorový čln.

Rozlúčil som sa s chlapcami a naskočil som do voza. - Ach, Tell, - zavolal som, lebo som si na niečo spome­

nul. - Vieš zaobchádzať so signálnou pištoľou? - Jasné. Každý z nás vie z nej strieľať. - Tell sa takmer urazil,

že ho upodozrievam z neznalosti takej veci. - V letnom tábore aj počas skautského výcviku sme prešli riadnym školením.

Vybral som signálnu pištoľ z kufra a podal som mu ju. - Ale chráňboh, aby si z nej strieľal do niekoho. Mohol

by si ho strašne popáliť. - Za koho nás považujete! Za deti? - rozhorčil sa. -

Vystrelím iba v prípade potreby, a to dohora, ponad polia, aby som niečo nepodpálil.

- Je nabitá zelenou raketou, - povedal som. - Keby sa tu stalo niečo veľmi dôležité, vystreľ z nej, raketu si iste všimnem. A hneď prídem.

Zasalutoval a ja som sa pobral okružnou cestou okolo jazera.

Novinárske rekreačné stredisko bolo na krátkom cípe, ktorý vbiehal do jazera. Breh bol dosť vysoký, zarastený borovicami. Medzi stromami stáli farebné kempingové domčeky a na konci cípu vybudovali dosť veľkú murova­nú budovu. V nej bola dolu úschovňa kajakov a motoro­vých člnov, hore jedáleň a klubová sála s veľkými oknami, cez ktoré bolo vidieť nádhernú panorámu jazera a proti­ľahlý vysoký breh.

Na okraji strediska som medzi stromami uvidel lincoln Petersenovcov aj s prívesom. V oknách klubovej sály žiari­li svetlá, lebo v stredisku bola zavedená elektrina. Ozývala sa odtiaľ hudba a cez okná bolo vidieť tancujúcich. V klu­be bola zábava.

Po drevených schodoch som vyšiel na terasu vedľa klu­bovej sály. Práve na chvíľu stíchla hudba a cez dokorán otvorené dvere vyšlo na terasu niekoľko párov, aby si od­dýchli po tanci.

- Pekne ste strážili učiteľov dom, - uštipačne som sa prihovoril Anke.

Mala oblečené vkusné šaty, vlasy sa jej pri tanci roz-strapatili. Takmer do mňa narazila, keď vychádzala z klu­bu v spoločnosti Kozlowského.

- Ach, to ste vy? - začudovala sa. - Strašne dlho ste sa nevracali z Kozieho Rynku. Nemohla som na vás čakať, le­bo tu je zábava.

- No jasné, - prikývol som. - Zábava je pre vás dôleži­tejšia. Ste spoľahlivý spojenec.

Zrozpačitela. A Kozlowski poznamenal: - Nevedel som, že ste spoločníčkou mistra Tragáčika. -

69

Povedal to ironicky a pohŕdavo. - Mister Tragáčik, - dodal, - ako sa mi zdá, vie si dosť rýchlo nájsť spoločníkov. Vlast­ne spoločníčky.

Keď to hovoril, pozrel k dverám, v ktorých stála slečna Petersenová.

- Á, prišiel môj záchranca! - zvolala Karen. - To je vý­borné. Zatancujeme si, pravda? - obrátila sa ku mne.

Anka mykla plecami. - Mala som sedieť v Milkokuku a donekonečna čakať

na učiteľa, kým vy ste zachraňovali pekné dievčatá. Na tomto ste chceli vybudovať naše spojenectvo? Tak ste si predstavovali naše úlohy?

Z klubovej sály vyšiel Petersen. Kozlowski mu po ang­licky povedal:

- Z nás všetkých iba mister Tragáčik mieri priamo k cie­ľu. Vie, kde je poklad, a chce ho dostať. Ale vôbec mu nejde o poklad templárov. On vie, že najväčší poklad, do­konca v dolároch, je vaša dcéra.

- Čo? - čudoval sa Petersen. - Naozaj? - rozosmiala sa Karen. Anka celkom dobre hovorila po anglicky a rozumela

Kozlowského slová. Ironicky dodala: - „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je." Pán Tragáčik

už umiestnil svoje srdce na správnom mieste. Mal som chuť prehodiť pána Kozlowského cez zábra­

dlie terasy dolu, kde sa vlny jazera rozbíjali o dlhú plo­šinu vybiehajúcu do vody. Ale som predsa dobre vy­chovaný človek, a tak mi nezostávalo nič iné, iba slušne odpovedať:

- Pán Kozlowski má pravdu. Odkedy som spoznal sleč­nu Karen, začal som si väčšmi ceniť poklad citov než kle­noty templárov. Dúfam, že na ceste po duchovný poklad nebude sa musieť pán Kozlowski uchyľovať k tomu, aby vypúšťal vzduch z pneumatík môjho auta.

- Aj po tie poklady sa vyberáte na svojom aute? - iro­nicky vyzvedala Anka.

Kapitán Petersen sa obrátil ku mne s predstieranou vážnosťou:

- Prezraďte nám, pane, jedno tajomstvo, ktoré sa vyrov­ná tajomstvu templárov. To svoje auto ste si zostrojili sám?

- Nie, - odvetil som celkom pokojne. - Zostrojil ho môj ujec.

Neviem, čo bolo na tom smiešne, ale všetci, vrátane Anky, Petersena, Karen a niekoľkých novinárov, ktorí vy­šli na terasu, takmer sa váľali od smiechu.

- Môžete mi prezradiť, čím bol váš ujec? - spýtal sa Petersen.

- Vynálezcom. - Známym vynálezcom? - Nie, celkom neznámym. - To auto je iste jeho jediným vynálezom... Vtom sa začali sypať posmešky na moje nešťastné auto,

ktoré stálo medzi stromami a zízalo na nás očami svojich reflektorov. Zvykol som si už na to, že je škaredé, jeho vzhľad už na mňa nerobil nijaký dojem. Ale vedel som po­chopiť, že v iných ľuďoch mohlo vyvolávať nevôľu.

- V cudzine by vás posadili za mreže za neustále rušenie verejného poriadku a urážku dobrého vkusu.

- Vkus býva všelijaký, - poznamenal som. Ale všetci si zo mňa naďalej uťahovali.

- Mohli by ho za peniaze ukazovať v lunaparku na­miesto súdka smiechu, - chechtal sa jeden z novinárov, ktorí stáli vedľa nás.

- Hádam to aj robíte? V zime vám slúži ako súdok smie­chu a v lete sa s ním vyberiete na vandry? - dodal druhý.

V klubovej sále zazneli zvuky sentimentálneho slowfoxu. Výsmech prestal, všetci sa pobrali do tanca a mňa nechali na terase samého. Karen zabudla, že mi ponúkla tanec,

71

a zabávala sa v spoločnosti Kozlowského. Kapitán Petersen požiadal o tanec Anku. Cítil som sa nepríjemne a s nechu-ťou som hľadel na vehikel, ktorý stál v lese. Čo z toho, že je rýchly a spoľahlivý a má množstvo všelijakých výborných vlastností, keď ma robí smiešnym. Na pekné auto som ne­mal peniaze, toto som dostal do daru, ale možno by bolo lepšie vôbec nemať auto, ako mať takú škratu.

Cez okno klubovej sály som uvidel, že slečna Petersenová náhle prestala tancovať. Po chvíli vyšla ku mne na terasu.

- Tento tanec sme mali tancovať spolu, pravda? Pritom sa pekne usmiala a jej veľké zelené oči hľadeli

na mňa veľmi priateľsky. - Zatancujeme si? - spýtala sa, berúc ma za ruku. - Az­

da ste sa neurazili za to vtipkovanie? - Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie, - za-

hundral som. A šiel som tancovať s Karen. Vedľa mňa kapitán Peter­

sen vykrúcal Anku. - Zajtra hodíte svoje auto do jazera, - šepkala mi Karen

do ucha. - Budete pracovať pre nás. Dostanete zálohu, za ktorú si kúpite nové, pekné auto. V lese ste ma vyslobodi­li z rúk darebákov. Nikdy vám to nezabudnem...

Až som sa zachvel pri myšlienke, že by som svoj vehikel mal hodiť do jazera. Nie, nezaslúži si taký osud.

- Je to celkom dobré auto, - bránil som ho. - Zasa začínate? Veď vás privádza na posmech. Nechá­

pete to? - Nebojím sa posmechu. - Ja sa posmechu bojím. A môj otec tiež. - Prepáčte, ale nevidím nijakú spojitosť medzi sebou

a vami. - Teda pán Kozlowski nevravel pravdu? A ja som tiež zle

pochopila vaše slová? - pýtala sa, koketne mi pozerajúc do tváre. - Myslela som, že sa vám páčim...

- Ach, slečna Karen... - zajachtal som a strašne som sa začervenal.

- Vy sa mi tiež páčite. Preto nechcem, aby ste boli smieš­ny. Chcela by som mať vedľa seba muža odvážneho a... No, nežiadajte odo mňa, aby som vám vyznávala lásku... Od pá­na Chabrola som počula, že ste veľmi dôvtipný pri hľadaní stratených pokladov. Som presvedčená, že s vašou pomocou sa nám podarí nájsť poklad templárov. Budete pomáhať môjmu otcovi dolovať zlato z potopených galér. Stanete sa bohatým človekom. Veď hádam máte predstavu, v ktorom križiackom zámku je ukrytý poklad templárov...

Pri týchto slovách som zrazu vytriezvel. Spomenul som si na chvíľu, keď sme ruka v ruke šli do lesa a Kozlowski s Petersenom mi zatiaľ vypustili vzduch z dvoch pneuma­tík a odišli do Milkokuku. Bola to bezohľadnosť. Uvedo­mil som si, že v očiach tejto dievčiny som iba akýmsi smiešnym mladíkom, ktorý sa jej môže zísť pri hľadaní pokladov.

- Pre vás, slečna Karen, urobím všetko. Poklad templá­rov vám položím k nohám. Splním vám všetko, čo len bu­dete chcieť. Okrem jedného.

- Okrem čoho? - Okrem toho, že by som sa mal zbaviť svojho vehikla.

Mám rád aj vás, aj auto. - Zbláznili ste sa, - zasyčala zlostne. Až očervenela od

hnevu. Ale keď videla môj nevinný a nadšený výraz tváre, usilovala sa byť znova sladká. - No dobre. Nechajte si svoj vehikel, keď ste k nemu až tak silno pripútaný. To bude obeť z mojej strany. Obeť v mene našej sympatie.

Urobil som v tanci komplikovanú figúru a zachytil som Ankin pohľad a ironický úsmev. Iste sme s Karen vyzerali komicky. Mohlo sa zdať, že slečna Karen mi šepká do ucha prísahu vernej lásky, a ja som sa tváril, akoby som bol na prahu raja a večného šťastia.

73

- Nájdem poklad templárov a zložím ho k vašim no­hám, - zopakoval som nadšene.

- Budeme ho hľadať spolu, - opravila ma. - To nie! - rýchlo som odmietol. - Musím to urobiť

sám. Iba sám. Vtedy to bude mať väčší význam. - Prečo? Bolo by to veľmi pekné, keby sme ho našli spo­

lu. Vy a ja... - vravela pokojne, hoci som vycítil, že ňou lomcuje zlosť.

- Som pripravený na všetko. Áno, na všetko, - šepkal som. - Dokonca aj utopiť svoj vehikel.

- Skutočne? - šepla. - Ale pod jednou podmienkou. - Akou? - Ja utopím svoje auto a vy Kozlowského. Urobíte to nad­

ránom, priviažete mu na krk obrovský mlynský kameň... Prestala tancovať. - Uťahujete si zo mňa? - A vy? - spýtal som sa. Nedostal som odpoveď. Urazila sa a vyšla na terasu. Ne­

chala ma stáť uprostred parketu, kde do mňa vrážali tan­cujúce páry. „To hej," pomyslel som si pomstychtivo. „Ja mám pre teba hľadať poklad templárov, a ty so mnou za­sa vybabreš ako vtedy, keď som ti pomohol vytiahnuť lin-coln z blata. Na to ti nenaletím, krasotinka."

Vtom som cez okno klubovej sály uvidel zelenú svetlicu letiacu dohora. Vyskočila spoza lesnatých kopčekov na druhej strane jazera a náhlila sa vysoko dohora, výrazne osvetľujúc čiernu oblohu. Potom sa rozletela na tisíce is­kier, ktoré pomaly padali dolu, akoby do tmavej hladiny jazera.

- Ach, aké je to pekné! - zvolala Anka. - Kto tu vystre­ľuje rakety? Však je to niekde v blízkosti Milkokuku?

Skočil som k dverám a takmer som narazil do slečny Karen, ktorá sa vracala z terasy.

- To je akýsi signál! - zakričala Karen Kozlowskému. -Raketu vystrelili z Milkokuku. Azda sa už vrátil učiteľ a ktosi to niekomu oznamuje?

Ďalšie slová som už nepočul. Rozbehol som sa k svojmu vehiklu. Sadol som za volant a spustil motor. Dosť dlho tr­valo, kým som našiel príhodný zjazd do jazera. Potom sa moje auto ponorilo do vody, rozstrekujúc ju na všetky strany. Zdalo sa mi, že z terasy ktosi na mňa kričí, ale ne­všímal som si to, lebo veľká vlna mi na chvíľu zaliala predné sklo. Až potom som si všimol, že od plošiny sa od­rážajú dva motorové člny. V jednom sedela Karen s Ko-zlowským, v druhom Anka a kapitán Petersen.

Pridal som plyn. Vehikel sa zakolísal na vlnách a zrých­lil, rozrážajúc vodu svojím tupým, širokým predkom. Mo­torové člny, hoci boli prispôsobené plavbe na vode a ost­rými provami lepšie rozrážali vlny, zostali pozadu. Dvanásť valcov Ferrari 410 Super Amerika otáčali turbínu takou silou, že auto prekonávalo odpor vody a letelo po hladine ako ozajstný klzák. Čo boli proti nemu jedno- ale­bo dvojvalcové motory člnov?

Druhý breh sa blížil každou chvíľou. Zazrel som zátoku, pri ktorej som včera nocoval. Vyhol som sa lesu trstiny, nechcel som, aby sa mi okrútila okolo vrtule. Vyšiel som na lúčku, ktorá sa tiahla pozdĺž brehu. Motorové člny bo­li najmenej päťdesiat metrov za mnou, ale to nemalo ni­jaký význam. Museli ich beztak nechať pri brehu a prejsť peši dva kilometre, ktoré delili jazero od dediny. A ja som tú cestu mohol preletieť svojím autom za minútu.

Kým dorazili k brehu, už som vchádzal do lesa, osvet­ľujúc si cestu reflektormi. Znepokojoval som sa o chlap­cov v Milkokuku. Hádam zelená svetlica vôbec neozna­movala nebezpečenstvo, iba nejakú veľmi dôležitú udalosť? Veď tak som sa s nimi dohovoril. „Iste sa vrátil učiteľ," utešoval som sa.

75

Ale reflektory už vylovili v tme prvú záhradu. Potom som poriadnou rýchlosťou minul ešte zopár záhrad po jednej i druhej strane cesty a uvidel som živý plot pri uči­teľovom dome. V bráne pri vchode na dvor stáli moji traja mladí priatelia.

- Čo sa stalo? - spýtal som sa, vyskakujúc z voza. Až teraz som si všimol, že všetci traja sa tvária veľmi

kyslo. - Vravte konečne! - Zbabrali sme to. - vzdychol Tell. - Strážili sme dom

spredu, a zatiaľ sa ktosi doň vlámal odzadu, cez kuchyn­ské okno. Možno ukradol tajomný dokument. Rovno nám pred nosom!

- A nevšimli ste si nič podozrivé? - Najprv prišiel Chocholúšik na motorke. Zaklopal na

dvere, a keď zistil, že učiteľa ešte niet, odišiel. Po chvíli pri­šiel manželský pár na modrej škodovke. Zaklopali a po chvíli odišli k jazeru. Odtiaľ sem neprišiel nik, nepočuli sme nijaké zvuky. Pred pätnástimi minútami sme sa roz­hodli urobiť obchôdzku okolo domu. Až vtedy sme si všimli, že okenica je vylomená a sklo vybraté.

- Nestalo sa to pred naším návratom z Kozieho Rynku? - Nie, - odporovali. - Keď ste odišli do novinárskeho

strediska, tiež sme urobili obchôdzku. Vtedy okenica cel­kom iste nebola vylomená.

Pobrali sme sa k zadnej časti domu, kde bolo kuchynské okno. Ktosi vytrhol závesy na okenici, potom vybral z ok­na sklo a dozaista vliezol oknom dnu. Čo hľadal? To ne­bolo ťažké uhádnuť. Urobil to niekto, koho už omrzelo ča­kať na učiteľa a túžil mať v rukách tajomný dokument. Azda sa obával, že po učiteľovom návrate sa dokument ne­dostane do rúk jemu, ale mne alebo Petersenovcom? Lebo jedno bolo jasné: do domu sa nevlámali ani Petersenovci, ani Kozlowski. V tom čase boli spolu so mnou v stredisku.

Ešte chvíľu sme sa dohadovali o vlámaní a potom sme začuli rýchle kroky. To pribiehali Karen s Ankou a o chví­ľu po nich - Kozlowski a kapitán Petersen. Ukázal som im vylomenú okenicu a vysvetlil, čo sa stalo.

- Domnievate sa, že dokument je preč? - spýtala sa Karen. - Ktosi sa vlámal dnu, aby ho ukradol. Ale či sa mu to

podarilo? Neviem, ako vyzerá vnútro domu a či dokument ležal niekde na očiach. Neznámy vlamač nemal priveľa času na hľadanie.

- A čo ak je zlodej ešte stále tam? - povedala Anka. Pozrel som dnu cez rozbité okno a baterkou som osvet­

lil vnútro kuchyne. Uvidel som pár kuchynských riadov a pootvorené dvere do izby.

- Treba sa dostať dnu, - rozhodol Kozlowski. Protestoval som: - To nesmieme. Treba upovedomiť políciu. Keď ta vle-

zieme, môžeme zotrieť stopy po vlamačovi. Poprosil som Telia, aby doniesol z môjho auta škatuľu

s náradím, a klincom som starostlivo pribil vytrhnutú okenicu.

- To bude najlepšie, - povedal som. - Takto sme zabez­pečili aj stopy, aj vnútrajšok domu. Zvyšok už musí urobiť polícia z Gíb. V novinárskom stredisku je telefón. Keď sa vrátite, zavolajte na políciu.

Medzitým kapitán Petersen použil Kozlowského ako tl­močníka a vypytoval sa chlapcov:

- Moji milí, nepoznáte nejakého Malinowského? Tell najprv neslušne vyprskol smiechom a až potom

vysvetlil: - Každý z nás pozná nejakého Malinowského. V Poľsku

je spústa Malinowských. Záleží na tom, na ktorého sa pýtate.

- Na lotra! Na darebáka! Chcem mu porátať kosti! -vykrikoval kapitán Petersen.

77

Ozval sa Sokolie oko. - Čo ak práve ten Malinowski, ktorého hľadáte, spáchal

toto vlámanie? - Malinowski? - čudoval sa Petersen. - Je to celkom

možné. Ten je schopný všetkého. Vylákal odo mňa štyris­to dolárov aj tajomstvo pokladu templárov. Mohol tiež prísť sem hľadať poklad.

Slečna Karen podišla ku mne. - Ešte sa hneváte? To nie ja, ale Kozlowski a tí ostatní sa

vysmievali z vášho auta. - Už druhý raz vám opakujem príslovie: Kto sa smeje

naposledy, ten sa smeje najlepšie. Kapitán Petersen ma blahosklonne poklepal po pleci. - Kúpim od vás ten smiešny tragač. Dám vám tisíc

dolárov. - No toto? - rozčúlil som sa. - Málo? Tak vám dám poldruha tisíca... - Nepredám ho. Kozlowski ma odtiahol nabok a šepol mi do ucha: - Nebuďte hlúpy! Berte peniaze a kúpte si simcu. Keď

sa našiel blázon, čo chce kúpiť ten váš vrak, tak potom ne­buďte blázon vy!

- Nie! - odvrkol som. Mal som Kozlowského plné zuby. Vycítil to, lebo hneď

ma prestal nahovárať a navrhol im, aby sa vrátili k člnom. Odišli. A ja som vošiel autom do záhrady a zaparkoval

som pri stane chlapcov. Hneď sme sa pobrali spať, oni v stane, ja v aute.

Tej noci už nebolo čo strážiť. Bol som presvedčený, že tajomný dokument sa nachádza v cudzích rukách.

79

Ô S M A K A P I T O L A

Čo ukradol vlamač? • Polícia • Veveričkove zaujímavé zistenia • Kto býva na ostrove? • Stopy po tajomnom

dokumente

Ráno nasledujúceho dňa prišli do Milkokuku na bicyk­loch dvaja policajti. Novinárske rekreačné stredisko spája­la so svetom pošta v Gibách, ktorá v noci nemala úradné hodiny. Na políciu sa dalo volať iba zavčas rána, preto sa policajti až tak neskoro objavili na mieste činu.

Podali sme im dôkladnú správu o tom, čo sa stalo v Mil­kokuku, ale ani jeden z nich sa priveľmi nevyznal v deji­nách, takže záležitosť pokladu templárov sa u nich ne­stretla s pochopením. Pripúšťam, že moja osoba ani môj čudácky vehikel nevzbudzovali v nich veľkú dôveru. Ihneď sa začali zaujímať o vlámanie. Ale skončili s tým, že treba počkať na učiteľov návrat, aby on zistil, akú škodu vlamač spôsobil.

O hodinu neskôr sa učiteľ objavil. Až odo mňa sa do­zvedel o článku v novinách aj o zmätku, ktorý spôsobila správa, že vlastní záhadný dokument.

- Panebože, a ja som nič netušil! Toľko ľudí tu na mňa čaká, - čudoval sa učiteľ. - Šli sme po stopách januárové­ho povstania a potom ma chlapci nahovorili, aby sme eš­te zašli k Wigrám. Nemal som ani potuchy, že som tu po­trebný. A vy sa domnievate, že ten vlamač chcel ukradnúť starý dokument?

- Som si istý, - prisvedčil som. - Obávam sa, že bude sklamaný. Neviem ani slovka po

latinsky, som matematik. Ale rád zbieram rôzne starožit­nosti. Tá listina je napísaná po latinsky a ktosi mi ju raz preložil. Zdá sa, že v nej šlo o hospodárske záležitosti rádu templárov. Celkom iste na nej bola templárska pečať: dva­ja rytieri na jednom koni.

Učiteľ sa veľmi zarmútil a pobral sa do svojho domu, aby zistil, čo uňho vlamač hľadal. Nízky, chudý starček bol zosobnením skromnosti a dobroty. Človek mal dojem, že na udalosti, ktorá ho postihla, ho netrápila skutočnosť, že ho okradli, ale že sa vlamač možno sklamal, keď zistil, že ukradnutá listina je bezcenná. Mrzelo ho, že kým bol na výlete so žiakmi, toľko ľudí, medzi nimi aj cudzinci, strá­calo čas čakaním na jeho návrat.

Učiteľov byt pripomínal sklad haraburdia plný preču­desných predmetov. Na policiach pozdĺž stien ležali ka­mene nazbierané na školských geologických výletoch, le­bo dedinská škola nemala priestor na uloženie takých exponátov. V kútoch stáli hlinené nádoby, miestne ľudo­vé výrobky, niekoľko drevených sošiek vystrúhaných ľu­dovými umelcami. Spod postele vykúkala rúčka starého radla, ktoré sa nepoužívalo hádam aj sto rokov. Na ste­nách som si všimol dva šľachtické portréty a rôzne zará­mované listiny: staré listiny o pridelení pôdy z obdobia zrušenia poddanstva, strašne znejúce príkazy vrchnosti z čias po druhom delení Poľska, akési staré plagáty ochot­níckych speváckych súborov a podobné starožitnosti.

- Tuto! Práve tu visel dokument templárov, - učiteľ ukázal na prázdne miesto na stene. - Bol v rámiku za sklom ako obrázok. Niet ho. Zmizol.

Učiteľ sa ešte nejaký čas motal okolo svojich rároh, aby potvrdil to, o čom som už dávno bol presvedčený: nič iné sa z domu nestratilo. Ukradli len dokument.

- Našiel som ho hneď po vojne, - vykladal. - V lete ro­ku 1945, krátko po oslobodení Pomorza, vybral som sa do tých končín na školský výlet. Nocovali sme neďaleko fary zničenej delostreleckými nábojmi. Pastor (lebo to bol evanjelický kostol) ušiel s hitlerovcami, ale v zbúranej fa­re zostalo pár ohorených kníh. Vybral som z nich starú bibliu, tuhla ju vidíte na poličke. Bola vytlačená v sedem­nástom storočí v Kráľovci. U pastora som našiel aj doku­ment s templárskou pečaťou.

- Pamätáte si, ako sa volala tá dedina? - spýtal som sa ho. - Ach, nie, nie, - zarmútil sa. - To bolo pred dvadsiati­

mi rokmi. Kdeže by som si teraz pamätal jej meno. - Ani keby ste sa pozreli na mapu a skúsili si vybaviť

v pamäti trasu výletu? - Skúsim. Kvôli vám skúsim, ak vám na tom tak záleží,

- obetoval sa. - Veru, veľmi mi záleží, - prisvedčil som. Dlhšie som sa

s ním už nemohol rozprávať, lebo policajti začali písať protokol o vlámaní.

- Nič pre nás. Ideme k jazeru Pomorze a tam si postaví­me nový tábor, - povedal som chlapcom.

Rozlúčili sme sa s učiteľom a opustili jeho dom. O chví­ľu sme sa už viezli na vehikli k malej zátoke, kde som pred­včerom nocoval.

- Veľmi vás trápi krádež dokumentu? - spýtal sa Soko­lie oko.

- Ak mám byť úprimný, tak neveľmi verím, že je niečo hoden. Iba v slabých, gýčových knihách sa stáva, že hrdi­novi prichádzajú na pomoc rôzne záhadné dokumenty, keď niečo veľmi súrne hľadá. Netvrdím, že dokument ne­pochádza od templárov. Ale po tejto reholi zostalo veľa stôp rôzneho druhu. Bolo by smiešne domnievať sa, že práve táto listina obsahuje správu o poklade a dovedie nás k nemu.

81

- Tak prečo strácame čas v Milkokuku? - Ak sa mi nepodarí nájsť poklad, chcem mať čisté sve­

domie, že som neprepásol nijakú príležitosť. Do listiny nevkladám nijakú nádej, ale na druhej strane nemám inú koncepciu, ako hľadať poklad. Lenže keď sa niečo hľadá a neustále sa na to myslí, niekedy sa natrafí na rôzne zau­jímavé stopy, ktoré môžu viesť k cieľu. Možno sa pre nás ukáže zaujímavým nie dokument, ale miesto, kde ho uči­teľ našiel.

Došli sme k jazeru. Tell a Sokolie oko sa pustili chystať obed, lebo sa blížilo poludnie. Veverička si odo mňa poži­čal ďalekohľad, vyliezol na vysoký strom, lebo sa chcel, ako povedal, „topograficky zorientovať". Po chvíli zvolal na nás, ukrytý v korune:

- Je tu veľmi pekne! Jazero je rozľahlé, na druhej strane vidím bielu horáreň... Aha, cez jazero pláva na kajaku pán Kozlowski, veľmi usilovne zaberá veslom...

- Kozlowski? Kam sa chce dostať? - skríkol som, dví­hajúc hlavu.

- Do novinárskeho strediska. Ku kempingovým domče­kom, ktoré sú na druhom brehu jazera.

- A odkiaľ pláva? - Ťažko povedať, lebo teraz je uprostred jazera. Iste si

len chcel zaveslovať. - Čo ešte vidíš? - Vpravo vteká do jazera akýsi potok... - To je Marycha. V tom mieste však nevteká, ale vyteká

z jazera. Presnejšie, do jazerá vteká smerom od Gíb a na druhej strane, na mieste, ktoré vidíš, vyteká do Czarnej Hańcze.

- Marycha tečie na dne širokého koryta zarasteného vy­sokou trstinou. Tam je pekne! Tŕstie sa hojdá od vetra a vyzerá ako zelené obilie. A z prostriedka sa dohora dvíha pruh dymu...

- Tam je ostrovček. Iste ktosi rozkladá oheň. To tŕstie je ozajstným rajom pre divé vtáctvo. Raz som sa schoval na ostrovčeku a celý deň som pozoroval vtáky.

- No, smerom k nám na kajaku pláva Anka! - kričal Veverička. - Práve míňa pána Kozlowského, mávajú si ves­lami. Bližšie k nim rybári vyťahujú siete...

- Vidieť ich aj bez ďalekohľadu, - povedal som. - Za ta­ké informácie ti veľmi pekne ďakujem.

Veverička ešte chvíľu sedel na strome, ale pretože už ne­spozoroval nič zaujímavé, zliezol dolu. Na liehovom variči vrela voda, urobili sme si kávu a pridali do nej kondenzo­vané mlieko. Nakrájali sme čerstvý sedliacky chlieb, ktorý sme kúpili v Milkokuku, a natreli si ho masťou. Každý z nás chytil do jednej ruky veľký krajec a do druhej šálku s kávou. Sadli sme si na brehu vedľa seba, pustili sa do jed­la a mlčky sme hľadeli na blížiacu sa Anku.

- Dobrú chuť, - zvolala na nás, keď dorazila k brehu. - Ďakujeme, - odvetili chlapci. Ja som sa neozval, lebo

ma ešte stále zožierala zlosť pre jej zradu. - Tak čo s vlamačom, páni? - spýtala sa. Ešte väčšmi ma nazlostil jej povýšenecky tón. Vstal

som, podišiel k autu a zapol rádio. Vysielali symfonický koncert.

- Prečo vravíte: vlamač? - ozval sa Tell. - Čo ak ich bo­lo niekoľko?

- Ako viete, že ich bolo niekoľko? - začudovala sa. - To neviem. Ale takisto mohol byť jeden ako niekoľkí. - Ach, dnes nie ste ku mne veľmi prívetiví. To je iste

vplyv vášho kapitána. Hej, pán kapitán! - obrátila sa ku mne. - Môžem vedieť, prečo máte takú zlú náladu?

- Nemám zlú náladu, iba počúvam symfonický koncert...

Vytiahla kajak na breh a sadla si naň. Zapálila si cigare­tu a povedala:

83

- Nemyslíte si, priatelia, že je to príšerné, keď niekto príde k jazeru s rádiom? Zvuk rádia sa šíri po vode a všet­kých dookola ruší pri odpočinku.

Vypol som rádio. Mala pravdu, ani ja nemám rád turis­tov s tranzistormi, ktoré vyrevujú v lesoch a pri jazerách.

Vybral som z auta deku a ľahol som si na ňu. Chcel som jej dať najavo, že ma vôbec nezaujíma. Hľadel som na čis­tú blankytnú oblohu, po ktorej letel jastrab. Robil obrov­ské kruhy, vylietal dohora a potom sa zasa pomaly spúšťal dolu, hľadajúc korisť. Spomenul som si na včerajšie vlá­manie do učiteľovho domu. Azda to urobili traja lotri, ktorí chceli okradnúť slečnu Petersenovú? Po incidente v lese sa už v Milkokuku neukázali, ale to ešte nič nezna­menalo. Mohli prísť autom až k dedine, auto nechať na lesnej ceste a pod rúškom tmy sa prikradnúť k domčeku. Alebo tí manželia v modrej škodovke. O tom páre som nič nevedel. Ktovie, či to nie sú sto ráz nebezpečnejší konku­renti ako Petersenovci? A napokon, kto je Chocholúšik?

- Predstavujem si vlamača, - obrátil som sa ku chlap­com, - ako sa zatvári, keď zistí, že dokument je napísaný po latinsky. Málo ľudí ovláda latinčinu tak dobre, aby mohlo prečítať starú listinu. Bude sa musieť na niekoho obrátiť, aby mu ju preložil.

- Myslíte si, že by bolo dobre prezvedieť sa, kto v naj­bližšom okolí vie po latinsky a ku komu sa vlamači naj­pravdepodobnejšie vyberú? - domýšľal Sokolie oko.

- Ach, takých ľudí môže byť niekoľko. Okrem toho ne­máme istotu, že vlamač neodišiel niekam ďaleko. A to všetko len preto, že nejaký hlúpy novinár napísal do novín článok o poklade templárov a o dokumente, ktorý sa na­chádza u učiteľa v Milkokuku. Kvôli tomu článku sa sem zišli podozrivé indivíduá všetkého druhu, - povedal som, adresujúc svoje slová novinárke.

- Aj vy ste podozrivé indivíduum, - poznamenala.

- Podozrivé? Do tejto chvíle som si myslel, že iba smiešne. - Môžete si byť istá, - rozhorčene sa ozval Veverička, -

že ak pán Tragáčik nájde templársky poklad, odovzdá ho múzeu.

- Prestali ste byť smiešny, - skonštatovala Anka. - Na­pokon, tým horšie pre vás. Kým vás protivníci považovali za neškodného čudáka, dovtedy ste od nich mali pokoj. Vaše auto ich veľmi prekvapilo. Možno sa teraz domnie­vajú, že ste oveľa nebezpečnejší.

- Nebojím sa ich. - Nebuďte priveľmi sebavedomý. Protivník disponuje

dosť širokou škálou prostriedkov. Má peniaze, a vám chý­bajú. Má peknú slečnu, ktorá vie mútiť hlavu takým, ako ste vy.

- O kom vlastne rozprávate? O akých protivníkoch? - O Petersenovcoch. - To nie sú moji protivníci. Slečna Karen mi navrhla

spoluprácu. Možno budem súhlasiť s jej návrhom. - Čo? - vyskočila. - To neurobíte! Nikdy by som vám

neodpustila. - Lenže ja sa nebudem pýtať na vašu mienku, - upozor­

nil som ju. - Zradili ste nás. A to dokonca dva razy. Odiš­li ste zo stanovišťa, na ktorom sme vás nechali. Vysmieva­li ste sa z môjho auta. To priateľ nerobí.

- Používate veľké slová na opísanie malých vecí. Odišla som zo stanovišťa, lebo som živý človek, musím čosi jesť a piť. Ako viete, stravujem sa a bývam v novinárskom stre­disku. A pokiaľ ide o druhú výčitku, správala som sa tak náročky. Nechcela som, aby sa vedelo, že som s vami uzav­rela priateľstvo. Bývam v blízkosti Petersenovcov, môžem ich pozorovať a kadečo od nich vypočuť. Ak si na mňa ne­budú dávať pozor.

- Aká úžasná taktika! - zvolal som ironicky. - Lenže oni si aj tak dávajú dobrý pozor. Pred cudzím neprezradia svo-

85

je myšlienky ani plány. Alebo ste spozorovali niečo zau­jímavé?

- Zatiaľ nie. Ale môže sa to stať. Hádal som sa s novinárkou a chlapci medzitým začali

stavať stan. Priplávali rybári, ktorí lovili v jazere. Jeden z nich vyšiel na breh a ponúkol úlovok na predaj.

- Pridrahé, - odvetil som, keď povedal cenu za kilo rýb. - Pridrahé? Práve toľko nám zaplatil ráno ten pán, čo

nocoval na ostrove v tŕstí. Prechádzali sme člnom cez Ma-rychu, sám nás oslovil a zaplatil toľko, koľko vám hovorím.

- Aký pán? - vyskočil som z deky, lebo som si spomenul na dym, ktorý Veverička videl stúpať z tŕstia.

- A či ja viem, kto to bol. Iste turista. - Ako vyzeral? Je ešte stále tam na ostrove? Lebo ja tu,

ako vidíte, čakám na priateľa. Možno je to práve on. - Vyzeral ako každý iný. Bol v plavkách... - Pýtam sa, či mal nejaké charakteristické znaky. - Ja vám neviem povedať, či mal nejaké znaky, - mykol

plecami rybár. Nepáčili sa mu moje naliehavé otázky. Spýtal sa ešte raz, či zaplatím toľko, koľko si pýtal.

A keďže som odmietol, pobral sa preč a sadol si do člna. Po chvíli znova vyplával do stredu jazera a začal vyťahovať siete z vody.

- Môžete mi požičať kajak? - spýtal som sa novinárky. Chlapci hneď pochopili, o čo ide, a obkľúčili ma. - Pán Tomasz, poďte svojím autom. Ideme s vami. - Nie. Je tam veľmi husté tŕstie a moje auto by mohlo

uviaznuť. Kajak sa na to hodí lepšie. Pokúsim sa zaskočiť toho človeka na ostrovčeku. Pôjdem potichu a opatrne.

Anka súhlasila. Požičala mi kajak pod podmienkou, že ju vezmem so sebou.

- Viem sa zakrádať po indiánsky, - tvrdila, - a do konca života by som si nevedela odpustiť, keby som sa nezúčast­nila na tejto výprave.

Rád-nerád, musel som s jej podmienkou súhlasiť, lebo na ostrovček medzi trstinami som sa mohol dostať iba na kajaku. Napokon, neočakával som, že urobím nejaké sve­toborné objavy. Chcel som sa iba presvedčiť, kto to noco­val uprostred tŕstia. V boji o poklad templárov každý detail mohol byť veľmi dôležitý.

Veverička sa znova vydriapal na strom a oznámil mi, že z mora tŕstia ešte stále stúpa dym.

- Pečie ryby, ktoré kúpil, - konštatoval som, keď som nasadal do kajaka. - Nájdeme ho pri kuchtení. Iste neo­čakáva nijakú návštevu.

Plávali sme pozdĺž pravého brehu jazera, smerom k ze­lenému moru trstiny, cez ktoré sa predieral potok Mary-cha. Anka mala iba jedno veslo, takže ja som vesloval, ona sedela vpredu a usilovala sa prehovoriť mi do duše:

- Nezbadali ste, že Karen si z vás strieľa? Sladko sa na vás usmieva iba preto, aby ste jej pomohli dostať sa k po­kladu. Vôbec jej nejde o to, aby na poklade zbohatli, lebo pokiaľ viem, majú právo vziať si len desať percent ako ná-lezné. Sú to boháči. Lenže Karen je ambiciózna, chce, aby sa kdesi za hranicami mohla pochváliť: „]a som v Poľsku objavila templársky poklad, ktorý nik nevedel nájsť."

- Nič jej nepomôže, že mi nadbieha, lebo ja beztak ne­viem, kde hľadať poklad, - povedal som. - A vôbec, vám sa nezdá, že by som sa mohol zapáčiť peknému dievčaťu?

- - To som nepovedala. Zasa ste sa urazili. Ale predsa vás vystríham: Karen urobí všetko, aby dosiahla svoj cieľ.

- Vám záleží na tom, aby som poklad našiel ja? Zrozpačitela. - Ona ma dráždi. Veľmi by som chcela, aby jej ktosi vy­

trel kocúra. Myslí si, že každého prinúti, aby jej slúžil. Je si priveľmi istá a namyslená.

- Predovšetkým je veľmi pekná a možno preto, ako kaž­dé pekné dievča, aj sebavedomá. A z vás hovorí závisť.

87

Päsťou udrela na prednú časť kajaka, až zadunel ako bubon.

- Ste naivný. Nič vám nepoviem. Nebudem vás vystríhať. - Pst! - upozornil som ju. - Vyplašíte nášho vtáčika. Pred kajakom vyrástla stena z vysokej trstiny. Spočiatku

bola riedka a dalo sa cez ňu plaviť dosť rýchlo. Hrot kaja­ka rozhŕňal steblá a vytváral koridor. Ale zakrátko tŕstie zhustlo a omotávalo sa okolo vesla, čo veľmi sťažovalo po­hyb kajaka. Les tŕstia nás obkľúčil spredu i zo strán, zatvo­ril za nami zelenú hustú stenu. Aby som udržal smer, z ča­su na čas som sa musel postaviť a pozrieť ponad chvejúce sa vrcholky trstiny na zalesnený breh. Potom som už do­konca aj vesloval postojačky, odrážal som sa veslom ako kolom od bahnitého dna. Napokon už tŕstie bolo také vy­soké, že clonilo akýkoľvek výhľad. Nevedel som sa zo­rientovať, ktorým smerom plávame.

Aj v tŕstí bola veľká horúčava. Veľmi teplo bolo aj na brehu jazera, kde sme si postavili tábor. Ale tam aspoň vá­nok, ktorý prichádzal od vody, trocha zmierňoval polud­ňajšiu páľavu. Tu nás trstina chránila pred vetrom, zhora pražilo slnko, voda, plná hnijúcich zvyškov koreňov, vypa­rovala sa a šírila mdlý, zadúšajúci zápach. Nad nami vírili roje malých, dotieravých mušiek, na kajak zosadli veľké vážky, ktoré hrali modrými farbami. Veslo zrážalo obrov­ské pavúky a hnusné chrobáky, ktoré z trstín padali na nás. V zelenej húštine sa ozývali divé kačky a pískali pre­strašené kačíčatá, hrubými hlasmi sa ohlasovali káčery. Vysoko na oblohe nad nami krúžil veľký jastrab.

Unavil som sa, a pretože veslom sa v spleti tŕstia ťažko narábalo, kajak sa posúval vpred len veľmi pomaly. Na­pokon sme ani nevedeli, či plávame správnym smerom. Možno namiesto k ostrovčeku blížime sa nazad k miestu, odkiaľ sme prišli.

- Zablúdili sme, - takmer radostne oznámila Anka, keď

som si na chvíľu čupol v kajaku a vreckovkou si utieral spotené čelo.

- Vás to teší? - Prirodzene, - prikývla. - Konečne čosi vzrušujúce. Há­

dam si nemyslíte, že som sa k vám pripojila iba preto, že sa mi páčite?

- Nie som domýšľavý. - V novinách robím len krátko. Práve som skončila štú­

dium. Zatiaľ som nič zvláštne nenapísala. A chcela by som čitateľov na seba upozorniť. Svoju dovolenku chcem využiť na zozbieranie materiálu pre seriál senzačných re­portáží. Takých, aby čitateľom až vyrážalo dych, keď ich budú čítať.

- A to ste prišli do Gíb, kde sa iba oddychuje? Veď ste nemohli predvídať, že sem prídu všelijaké podozrivé indi­víduá ako ja alebo Petersenovci a že sa tu bude hľadať po­klad templárov.

- Práve, že som vedela. Totiž ja... No, ja som napísala ten článok o poklade a o listine, ktorú má učiteľ v Mil-kokuku.

- Vy? To vy ste ten... - ovládol som sa. - Len smelo dokončite: ten tupec, ten hlupák, pravda? - Niečo podobné, - povedal som vyhýbavo. - Viem, čo si o mne myslíte. Ale vôbec mi to neprekáža.

Hlavne že nazbieram materiál na reportáže. Opíšem čudá­kov hľadajúcich poklad templárov. A medzi nimi čelné mies­to zaujme pán Tragáčik. Opíšem aj to, ako sme zablúdili v tŕstí. Tým ukončím jednu reportáž, nechám čitateľov v ne­istote, čo sa nám prihodilo. A len v nasledujúcom pokračo­vaní vysvetlím, ako sme sa dostali z trstinového bludiska.

- Už viete, ako sa nám to podarí? Tak mi to povedzte, lebo po ničom inom teraz netúžim, len dostať sa odtiaľto von.

- Treba plávať dopredu, alebo... dozadu. - Vy viete, kde je vpredu a kde vzadu?

89

Neodvetila. Zdá sa, že až v tejto chvíli si uvedomila, že sme naozaj zablúdili a že sme zo všetkých strán obkľúčení zelenou stenou vysokých rastlín. Jasné, že som to prehnal, dozadu sme plávať mohli, veď sme za sebou nechali stopy, kajakom dolámané tŕstie. Ale mne šlo o to, aby sme sa do­stali na ostrovček.

Znova som chytil veslo a pokúšal som sa predierať sa ďalej vpred.

- Videli ste tú záhadnú listinu, - nadviazal som, - teda hádam môžete prezradiť, či obsahuje informácie o pokla­de templárov.

- Mala som ju dokonca v rukách. To bolo vlani, keď som tu bola na letnej rekreácii. Lenže neviem dobre po la­tinsky a nepochopila som jej obsah. Viem iba, že ju napí­sali templári. A o tom som napísala vo svojom článku.

- Ticho, - upozornil som ju znova. - Zdá sa, že sme blízko ostrovčeka.

Tŕstie zredlo. Ešte štyri metre, ešte tri, ešte pár ráz som sa silno odrazil od bahnitého dna, a vyplávali sme na kú­sok voľnej hladiny, ktorá obmývala neveľký ostrovček. Rástla na ňom ostrá, pichľavá tráva, stála tam napoly zva-lená koliba z haluzia a trčali dva zoschnuté stromy.

Stačil jediný pohľad, aby sme zistili, že ostrovček je pustý. Zvalená koliba zívala prázdnotou.

- Tu nik nebol, - usúdila Anka. - A keď bol, tak už tu nie je. A vôbec nemusel plávať cez trstiny. Jednoducho pri­šiel peši a tak aj odišiel.

Na druhej strane ostrovčeka ležali v tŕstí obrovské kmene borovíc s olúpanou kôrou. Niektoré z nich boli zviazané do pltí, iste ich prichystali na jesenné splavenie. Alebo ich ne­stihli splaviť na jar? Ležali vo vode jedna pri druhej, vytvára­li akoby rozľahlý a dlhý most medzi ostrovčekom a brehom.

Vyskočil som na ostrovček a nazrel som do zborenej koliby.

- Ktosi tu predsa len bol. A to nedávno, - povedal som. Pri kolibe som uvidel kôpku horúceho popola. Okolo oh­

niska boli rozhádzané zvyšky nedojedených pečených rýb. - Fííí! - zahvízdal som. - A toto je čo? Zo zeme som zdvihol niekoľko tenkých, dolámaných

líšt pokrytých dýhou. V tráve som objavil aj kúsky rozbité­ho skla.

- Viete, čo to bolo? To sú zvyšky rámčeka, v ktorom bol dokument templárov.

- Teda tu nocoval vlamač! - zvolala. - Veru. Ukradol dokument a s korisťou ušiel na ostrov­

ček. Tu rozbil rámček a listinu vybral. Prišli sme neskoro. A mali sme šancu stretnúť sa s ním tvárou v tvár.

91

D E V I A T A K A P I T O L A

Znova Malinowski • Tretie východisko zo situácie

Príves Petersenovcov • Diskusia o pasci •

Hra s otvorenými kartami

Keď sme sa vracali do tábora, kde sme nechali chlapcov, už zďaleka sme videli motorový čln, ktorý sa vo vlnách hojdal pri brehu. Kozlowski a Petersenovci boli zabratí do rozhovoru s mojimi tromi priateľmi.

- Čakáme na vás, - povedala Karen, keď sa náš kajak zaryl provou do piesku na brehu.

Kapitán Petersen pristúpil ku mne. Nahnevane hund­ral a mával kúskom papiera.

- Prečítajte si to! Ja tuším zošaliem od zlosti! - Tento lístok sme našli pod stieračom nášho auta, - vy­

svetľovala Karen. - Ktosi ho tam dal na poludnie. Prišli sme sa s vami poradiť.

Vzal som do rúk lístok napísaný na kúsku papiera vy­trhnutého z účtovnej knihy. Dosť kostrbatými písmenami - možno napísanými ľavou rukou, aby bolo ťažšie spoznať rukopis - ktosi Petersenovcom oznamoval:

Ak chcete získať dokument templárov, položte tritisíc zlo­tých za sošku svätého v kaplnke na lesnej ceste do Gíb. Urob­te to o dvanástej v noci, potom sa vráťte domov a ráno v ka­plnke nájdete dokument.

Malinowski

Začul som zlostné výkriky kapitána Petersena. - Zasa ten Malinowski! Oklamal ma, zosmiešnil, vylú­

dil odo mňa štyristo dolárov, a teraz chce ešte tritisíc zlo­tých. Zlodej, lotor, vlamač!

- Čo si o tom myslíte? - spýtala sa Karen. - Zaplatiť mu tie tri tisícky, alebo sa na lístok vykašľať?

- Nedám! Nedám ani groša! - vykrikoval Petersen. -Zoberie si peniaze a dokument nám nedá.

- Upokoj sa, papa, - chlácholila otca slečna Peterseno-vá. - najprv si vypočujme, čo na to povie pán Tomasz. Pán Kozlowski nám radí, aby sme zaplatili.

- Ale ja vás odrádzam. Rozhodne vás odrádzam, - pove­dal som.

Ozval sa Kozlowski: - Preto tak radíte, aby ste ma nazlostili. Keďže ja vra­

vím: „zaplatiť", pán Tomasz radí: „nezaplatiť". Lebo pán Tomasz ma nemá v láske a vždy povie opak toho čo ja. Po­dľa mojej mienky vec vyzerá takto: ak vám na dokumente záleží, treba zaň zaplatiť. Nevidím inú možnosť, ako sa k nemu dostať.

- Prečo si myslíte, že nemáme zaplatiť? - spýtala sa ma slečna Petersenová.

- Neradím tak preto, aby som robil niekomu napriek. Domnievam sa, že ten dokument je bezcenný. Keby uka­zoval cestu k pokladu, som presvedčený, že Malinowski by nám ho nepredal za tri tisícky, ale žiadal by oveľa viac. A možno by ho vôbec nepredal, ale sám by sa pustil do hľadania pokladu. Napokon, nemáme záruku, že to nie je ďalší podvod. Kde máme dôkaz, že ten list napísal vlamač, ktorý ukradol dokument? Dajte tam tritisíc zlotých, vez­me ich a ukáže vám figu.

- Tak je! - skríkol kapitán Petersen. - Mister Tragáčik má pravdu. Malinowskému nedám ani groša.

Anka sa pridala:

93

- Súhlasím s pánom Tomaszom. Vidí sa mi, že netreba platiť zlodejovi za krádež. Je to nemorálne.

- No, aj vy ste na strane mistra Tragáčika? - Karen na­zlostene prižmúrila oči. - Prirodzene, pán Tomasz má čo­raz viac prívržencov. Ale ja musím mať ten dokument, -rozzúrila sa. - Ak je hoci len odrobinka nádeje, že vnesie niečo nové do celej veci, potom ho musím mať. Aj keby som mala riskovať tritisíc zlotých.

- Čo? - rozhorčil sa Petersen. - Chceš dať Malinowské-mu ešte ďalšiu možnosť, aby nás podviedol? Nesúhlasím.

Lenže slečna Petersenová vedela, ako dosiahnuť svoje a uchlácholiť otca. Namiesto toho, aby sa s ním priečila, pobozkala ho na líce a povedala:

- Sľúbil si mi, papa, že ja budem šéfom našej výpravy. A pre hlúpe tri tisícky chceš porušiť sľub, ktorý si mi dal?

Petersen sa poškrabal na hlave. - Ak môžem prispieť svojou troškou do mlyna, - ozval

som sa, - tak sa mi zdá, že jestvuje ešte tretie východisko zo situácie. Namiesto bankoviek treba vložiť do obálky nastrihané kúsky novín, ukryť sa a chytiť Malinowského do pasce.

- Bravó, bravó! - zvrieskol Petersen a mocne ma buchol po pleci. - Tak aj urobíme. Ukryjeme sa a chytíme Mali­nowského. Pomôžete mi pri tom?

- Pomôžem, - odvetil som. - Ukryjem sa spolu s vami. A zajtra ráno sa s vami rozlúčim. Odchádzam.

- Kam? - spýtala sa Karen. Mykol som plecami. - Azda mi dovolíte spoznať obsah dokumentu, ak ho

získate? Nie. Ani ja nemôžem hrať s otvorenými kartami. Odchádzam hľadať poklad templárov, lebo pobyt v týchto miestach nemá zmysel.

- Aj my hneď odídeme, len čo získame dokument, - po­vedala Karen.

- Ešte jedno by som chcel poznamenať, - dodal som. -Dokument je majetkom učiteľa z Milkokuku. Ak ho od­kúpite alebo ináč dostanete z rúk Malinowského, budete ho musieť vrátiť majiteľovi.

- Preto, aby ste si ho mohli preštudovať? - ironicky sa spýtala slečna Petersenová. - Jasné, že to urobíme. Ale až vtedy, keď budeme mať poklad vo svojich rukách.

- Prepáčte, - zamiešal sa Petersen. - Ak sa pán Tomasz zúčastní pri nastražení pasce a podarí sa nám Malinow­ského chytiť, potom sa môže aj pán Tomasz zoznámiť s ob­sahom dokumentu.

Kapitán Petersen pristúpil k veci veľmi čestne. Nepáči­lo sa to ani jeho dcére, ani Kozlowskému, čo sa dalo ľahko vyčítať z ich tvárí. Ale Karen sa nechcela s otcom hádať.

Dohodli sme teda podrobnosti nočného dobrodružstva a vtedy sa Kozlowski rozhodol:

- Napriek tomu, že som proti nastraženiu tejto pasce, pôjdem ta s vami. V trojici máme väčšiu šancu chytiť Ma­linowského.

- No konečne! - zatlieskala Karen. - Už som si myslela, že ste zbabelec.

Kozlowski sa skromne usmial. - Niektorí ľudia, - povedal, - sú náchylní považovať

rozvahu za zbabelosť. Petersenovci nasadli do motorového člna, ale Kozlows­

ki ma vzal nabok a začal mi ostro vyčítať: - Správate sa veľmi nerozumne. Robíme Poľsku rekla­

mu za hranicami, pozývame cudzincov, aby navštívili na­šu krajinu, prichádzali sem na dovolenku, na poľovačky, na ryby, lebo z turistiky žije veľa krajín na svete. Potrebu­jeme devízy. Je v našom záujme, aby Petersenovci našli po­klad templárov. A to nielen preto, že deväťdesiat percent pokladu obohatí štátnu pokladnicu, ale aj preto, že keď si urobíme poriadnu reklamu v cudzine, hneď sa k nám do-

95

hrnie spústa zahraničných turistov, ktorí budú chcieť, tak ako Petersenovci, hľadať u nás poklady. Budú prichádzať do Poľska, platiť za pobyt dolármi. Z toho môže byť väčší úžitok ako z poľovačiek. A vy sa usilujete konkurovať Petersenovcom! Robíte tým vlastne protištátnu činnosť, škodíte našej spoločnosti...

Nevydržal som. Vyprskol som smiechom rovno Koz-iowskému do tváre.

- Prepáčte, - namietol som, - ale ja trochu ináč chápem záujem nášho štátu. Prirodzene, treba vzbudzovať záujem cudzincov, aby navštevovali našu krajinu. Nech poľujú, chytajú ryby, hľadajú poklady. Je našou povinnosťou sprá­vať sa k nim priateľsky a pomáhať im. Veď som vám aj po­mohol, keď ste uviazli v blate, a vy ste sa mi za to príšerne odvďačili. Lenže domnievam sa, že cudzinci majú platiť len za to, čo naozaj dostanú a čo chcú dostať. Nechápete, že po skúsenostiach s Malinowským nás Petersenovci bu­dú považovať za podvodníkov a zlodejíkov? A práve toto môže iných odradiť od návštevy Poľska. Pokiaľ ide o hľa­danie pokladu, tak znova prepáčte, ale ja sa ho nevzdám. Mám na to rovnaké právo ako Petersenovci.

Po týchto slovách som sa mu zdvorilo uklonil a odišiel som. Kozlowski naskočil do motorového člna. Uľavene som si vydýchol, keď sa mi stratil z očí.

Chlapci sa hneď na mňa vrhli s otázkou: - Zúčastníme sa pasce na Malinowského? Nepovažoval som za rozumné brať ich so sebou na takú

nebezpečnú akciu. Ťažko bolo predvídať, ako sa Mali-nowski zachová, keď zistí, že padol do pasce. Nemal som právo vystavovať chlapcov akémukoľvek nebezpečenstvu. Vedomie, že sa na tomto podujatí zúčastňujú, by ma zne­pokojovalo. Namiesto toho, aby som uvažoval, ako chytiť podvodníka, neustále by som sa strachoval, ako uchrániť chlapcov pred nebezpečenstvom.

Moje rozhodnutie prijali kyslo, ale hneď pochopili, že je neodvolateľné. Tým skôr, že aj Anku som odrádzal od účasti na tomto dobrodružstve.

- Čím menej osôb sa toho zúčastní. - tvrdil som, - tým lepšie. Tým je väčšia šanca, že Malinowski nič nezbadá, a o to nám ide. Ja, Kozlowski a Petersen stačíme na to, aby sme ho chytili.

Anka chvíľu uvažovala a potom súhlasila s mojím ná­zorom. Sadla si vedľa mňa na breh jazera a s úsmevom povedala:

- Ani mne neprezradíte cieľ svojej zajtrajšej cesty? - Ešte neviem, kam pôjdem. Pravdepodobne do Mal-

borku. - Vezmete ma so sebou? - Vás? Načo? - Chcem vedieť, ako sa skončí hľadanie pokladu tem-

plárov. - Ale veď vy to hľadanie považujete za prejav bláznovstva. - To áno. Lenže napriek tomu som veľmi zvedavá. - Na to hľadanie? - Nielen na hľadanie. Aj na príhody, ktoré pri ňom

zažijete. - Nechajte mi svoju adresu. Keď sa výprava skončí, na­

píšem vám obšírny list o tom, čo sme prežili. - To je málo. - Mal som už dosť problémov pre váš prvý článok. - Ach, ešte stále sa na mňa hneváte? Nemala som ani

potuchy, že ten článok spôsobí až také nepríjemnosti. Na­pokon, aby ste vedeli, tak či onak pôjdem za vami.

- Kam? - spýtal som sa. - Do Malborku. - Ale ja neviem naisto, či pôjdem do Malborku. - Pán Tragáčik, - zvolala nazlostene, - nepodceňujte

ma! Môžem sa vám hodiť. Pouvažujte o tom!

97

Nasadla do kajaka a odplávala do strediska na obed. A ja som sadol do svojho vehikla a vyrazil som do Milko-kuku, aby som sa ešte raz porozprával s učiteľom. Cestou som sa presvedčil, že brehy jazera sú opustené, niet na nich ani stanu, ani modrej škodovky. Manželia iste odišli inam, keď sa dozvedeli, že tajomný dokument ktosi ukra­dol. Nevidel som ani varšavu s tromi banditmi, možno aj oni sa vzdali hľadania pokladu.

Učiteľ bezradne rozhodil rukami. - Neviem. Usiloval som sa, ale nemôžem si spomenúť,

v ktorej dedine bol ten pastorov zrúcaný dom. Prešiel som trasu niekdajšieho putovania prstom po mape. Ale moja mapa nie je veľmi podrobná, a to bola malá dedinka.

Teda znova som nepochodil. Rozčarovaný som sa vrátil k jazeru, kde traja chlapci chystali obed. Bol som veľmi nespokojný. Zišlo mi na um, že o liste Malinowského tre­ba informovať políciu. Veď tá mala nastražiť pascu a čakať na vlamača, a nie my. Lenže Malinowského list bol adre­sovaný Petersenovcom, nie mne. Na políciu sa v tejto veci mal obrátiť Kozlowski, ktorý sa o nich staral. Jasné, že som mohol nasadnúť do auta a pobrať sa na policajnú stanicu v Gibách. Ale čo by na to povedali Petersenovci? Vyzeralo by to, že v konkurenčnom boji s nimi sa dopúš­ťam úderov pod pás. Dôverne mi prezradili, že dostali ten lístok, a ja to bez ich súhlasu oznámim polícii!

Netrpezlivo som čakal, kým nastane noc. Keď sa začalo zmrákať, rozlúčil som sa s chlapcami a nasadol som do ve­hikla. Ale neplával som krížom cez jazero. Šiel som cez Gi-by a znova som sa ocitol v lese. Tu, vo vzdialenosti asi pol­druha kilometra od novinárskeho strediska, uvidel som sošku, ktorú Malinowski spomínal v liste. Vyzerala dosť zvláštne: v starej borovici, ktorú zlomil vietor, bol v kme­ni vydlabaný hlboký výklenok a v ňom stála soška svätého Antona. Do toho výklenku, ktorý bol vo výške tváre muža

strednej postavy, bolo treba vložiť peniaze. Miesto bolo vy­braté veľmi dobre, lebo hneď za soškou rástol borovicový hájik a Malinowski sa mohol nepozorovanie zakradnúť až k nej. Potom stačí jediný krok a stane sa majiteľom peňa­zí, ktoré tam budú čakať. Takisto ľahko tam zároveň môže vložiť starý dokument.

Zastavil som auto a dlho som uvažoval, kam sa skryť. V hájiku za soškou? Lenže takto by sa dal pozorovať iba veľmi malý priestor. Alebo si ľahnúť na mach na druhej strane cesty, naproti soške? Bol tam riedky porast starých borovíc, pri zemi zasa boli kríky borievčia. Práve za niek­torým z nich sme sa mohli schovať. Odtiaľto by sme Ma-linowského museli vidieť, keď sa bude zakrádať k soške.

Keď som sa ako-tak zorientoval, pobral som sa do novi­nárskeho strediska. Petersenovci sa práve navečerali a po­zvali ma do svojho prívesu.

Bol veľmi pekný, pohodlný, vynikajúco zariadený. Ob­zeral som si ho s ozajstnou závisťou, vždy som túžil mať čosi také. Ako by sa mi zišiel na mojich letných výpravách! Priestranný, s dvoma veľkými oknami, s dvoma skladací­mi váľandami, stolíkom, kuchynkou, dokonca aj s minia­túrnou kúpeľničkou so sprchou.

Kozlowski spokojne sledoval môj obdivný pohľad, ako­by on bol majiteľom prívesu.

- Je tu pekne, pravda? - pokyvoval hlavou. - Peterse­novci majú so sebou plynovú bombu, plynový varič, ba aj plynový ohrievač pre prípad, že by sa ochladilo. Prístroje a náradie, ktoré vidíte v kúte, používajú pri hľadaní po­kladov. Sú to špeciálne detektory rôzneho druhu, ktoré re­agujú na kov pod zemou. Majú dokonca aj pneumatickú vŕtačku na hĺbenie dier v tvrdom podklade. A vy? - spýtal sa ma ironicky.

- Ja mám iba svoj rozum, - odvetil som. - Rozumom diery do skaly alebo do hrubého múru ne-

99

urobíte. Pri stretnutí s tvrdým materiálom sa váš dôvtip otupí. O tom sa presvedčíte. A to onedlho.

- O čom to vravíte, pán Kozlowski? - zamiešala sa Karen. - Myslím, že to bol veľmi hlúpy nápad s tou pascou na

Malinowského, - povedal. - Bolo sa treba rozhodnúť: ale­bo celkom ignorovať Malinowského návrh, alebo ho pri­jať a zaplatiť za dokument. Na radu mistra Tragáčika sa vybral tretí variant: pasca. Predpokladám, že Malinowski nie je taký tupec, aby na to naletel.

- Netárajte, Kozlowski, - rozhneval sa kapitán Peter-sen. - Malinowského musíme chytiť do pasce! Ide ma šľak trafiť, keď si pomyslím, že ten lotor sa možno teraz ob­šmieta okolo nášho prívesu a vysmieva sa mi. Iste tu bol neraz, kým nám vložil lístok za stierač auta.

Pomaly sa stmievalo. Vyložil som Petersenovcom, ako treba nastražiť pascu. Aj kapitán si už bol pozrieť terén a súhlasil s návrhom, aby sme sa schovali za borievčie. Nastrihali sme niekoľko kúskov novinového papiera a vložili sme ich do obálky. Mali nahrádzať bankovky, kto­ré žiadal Malinowski.

Petersenovcom i Kozlowskému som pripomenul, že sú povinní informovať políciu o vlamačovom liste.

- Myslím, že si poradíme aj sami, - kapitán Petersen udrel päsťou do stola. - Nerobíme nijaký zločin, ak chce­me chytiť zlodeja. Potom ho odovzdáme do rúk polície. A prosím, aby ste už o tom so mnou nediskutovali. Musím toho darebáka chytiť vlastnými rukami.

Ospravedlnil som sa Petersenovcom a vyšiel som z ich prívesu.

Bolo desať hodín večer. Do chvíle, keď sme mali nechať v kaplnke výkupné za ukradnutý dokument, chýbali dve hodiny.

Navštívil som kempingovú chatku, v ktorej bývala An-ka. Ale nenašiel som ju. Natrafil som na ňu v prístavisku

kajakov. Sedela na drevenom mostíku, nohy jej viseli nad vodou.

Pričupol som si k nej. Chcel som jej povedať, že ak po tom naozaj tak veľmi túži, môžem ju zajtra vziať so sebou do Malborku. S podmienkou, že zo svojich reportáží vyne­chá postavu pána Tragáčika. Nestihol som však ani začať rozhovor, lebo prišla za mnou Karen.

- Ach, aký romantický pár. Nevyrušujem? - spýtala sa. Nečakala na odpoveď, tiež si sadla na mostík a nohy

spustila nad vodu. - Mister Tragáčik, - ozvala sa, - zajtra odchádzate.

Kam? Vyložme si karty. - „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je..." - Veď práve. Ako chápete tieto slová? - V tom je celý problém, že neviem, ako ich chápať, -

priznal som sa úprimne. - „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je," - zopakovala

Karen. - Keď uvažujeme o týchto slovách, vždy musíme mať na pamäti, že ich písal rehoľník rehoľníkovi. Kde sa má nachádzať rehoľníkovo srdce, jeho myšlienky aj city?

- U Boha, - odvetil som. - Ťažko upodozrievať veľmajstra Feuchtwangena, že

oznamoval Molayovi ukrytie pokladu v nebi. V chápaní mníchov Boh prebýva v kostole. Podľa mojej mienky je poklad templárov ukrytý v nejakom kostole. To chcel Feuchtwangen oznámiť Molayovi.

- Súhlasím, - prikývol som. - Poklad je iste ukrytý v ko­stole. Ale to je málo. Musel to byť kostol Molayovi veľmi dobre známy, keď mu Feuchtwangen nenapísal nijaké bližšie údaje o mieste, kde sa nachádza.

- Alebo my ten údaj nevieme nájsť. - Nemáme nijaké dôkazy, že poklad je ešte stále na tom

mieste. Nie je vylúčené, že po vražde veľmajstra Orselna sprisahanci úkryt našli.

101

- To nie! - zvolala Karen. - Taká vec by sa nedala utajiť. Bola by o tom zostala nejaká stopa v kronikách križiacke­ho rádu. Poklad bol ukrytý tak dobre, že prístup k nemu bol veľmi ťažký. Veľmajstri si iste odovzdávali tajomstvo uloženia pokladu, ale možno ho ani jeden nikdy nevidel na vlastné oči. Von Orseln potom zobral toto tajomstvo so sebou do hrobu.

- Pousilujem sa nájsť nejakú stopu v Malborku, - do­nútil som sa k úprimnosti, - ale myslím si, že Malbork nie je miesto, o ktoré nám ide. Kostol v malborskom zámku bol za vojny zničený. To veľmi sťaží hľadanie.

- Počula som, že podzemie a dolné podlažie kostola nebo­li zničené, - poznamenala Karen. - Teda ako to s nami bude, mister Tragáčik? Pôjdeme do Malborku ako spoločníci?

- Tam poklad nie je. Neslobodno zabúdať, že templári ukryli poklad pravdepodobne ešte pred príchodom Feucht-wangena do Malborku, kde bolo plno cudzích rytierov, medzi inými aj z Francúzska. V Malborku sa museli hemžiť špehovia rôznych mocnárstiev. Na takom mieste by bolo neobyčajne ťažké schovať poklad, ktorý tak usilovne hľadal francúzsky kráľ. Keby som bol Molayom alebo Feuchtwan-genom, zveril by som poklad nejakému menšiemu zámku ležiacemu bokom, ale dobre bránenému a bezpečnému. Vyložím svoje karty, slečna Karen. Teda ako vravím, teraz pôjdem do Malborku. Ale iba preto, aby som sa ubezpečil, že poklad tam nie je. V malborskom zámku je múzeum. Ľudia, ktorí v ňom pracujú, lepšie ovládajú dejiny rehole. Možno sa mi podarí získať od nich nejaký poznatok, ktorý ma upozorní na niektorý križiacky zámok alebo kostol.

- No čo, želám vám úspech, - povedala Karen. Zdvihla sa, kývla mi hlavou a zamierila do prívesu. - Prečo ste jej prezradili svoje zámery? - vyčítala mi An-

ka. - Je to pekelne dôvtipné dievča. Získané vedomosti použije proti vám.

- Nedá sa nič robiť, keď sme hrali s otvorenými karta­mi. Ona mi tiež povedala veľmi veľa. Ktovie? Azda práve vďaka tomu, čo som pred chvíľou počul od nej, natrafím na prvú stopu pokladu.

- Ale veď nič také nepovedala, - čudovala sa Anka. -Počula som každé slovo.

- Nepovedala to priamo. Lenže je predsa jasné, že podľa nej je celé tajomstvo vo vete: „Tam je tvoj poklad, kde tvo­je srdce je." Do tejto chvíle som bol ochotný považovať tieto slová za čosi ako heslo alebo metaforu. Ale ktovie, či Karen nemá pravdu. Azda práve táto veta obsahuje celé ta­jomstvo, všetky údaje. Len ich treba v nej nájsť. Namiesto toho, aby sme chodili z miesta na miesto a preklopávali múry križiackych kostolov, je hádam lepšie ľahnúť si na trávu a neustále rozmýšľať na touto vetou. Treba skúsiť zložiť anagram z prvých písmen jednotlivých výrazov vety. Alebo hádam z posledných? Či pokúsiť sa prečítať ju opač­ne? Stredovek si potrpel na podobné šifry a práve templá-ri vynikali v ich vymýšľaní.

- Panebože! - chytila sa Anka za hlavu. - A vy budete stále rozmýšľať o tejto vete? Nebojíte sa, že jedného dňa sa vám pomúti rozum a jednostaj hundrúc slová: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je," skončíte na psychiatrii?

- Je to dosť pravdepodobné, - rozosmial som sa. - Vo Francúzsku asi takto zošalelo veľa ľudí. Desiatky mania­kov rôzneho druhu sa usiluje nájsť poklad templárov. Dú­fam však, že u mňa predsa len zvíťazí zdravý rozum.

- Zdravý rozum káže celú záležitosť pustiť z hlavy. Le­bo ináč k francúzskym maniakom pribudne ešte jeden, z Poľska.

- O moju hlavu sa nebojte. Medzi mnou a tými ma­niakmi je zásadný rozdiel. Ich viedla mylná vidina ne­predstaviteľného pokladu, ktorý chceli nájsť, aby sa obo­hatili. A práve toto mohlo nervovo slabších doviesť na

103

psychiatriu. Ale ja? Mne nejde o poklad templárov ako o obrovské bohatstvo, ktoré môžem získať. Ak poklad náj­dem, odovzdám ho štátu. Hľadanie považujem za zábavu, cvičenie rozumu, skúšku svojej inteligencie a vedomostí, niečo ako lúštenie zaujímavého rébusu. A zatiaľ som ešte nepočul, že by lúštitelia rébusov a čitatelia „Hádankára a krížovkára" končili v blázinci, pretože lúštia krížovky.

Pozrel som na hodinky. Bolo už po jedenástej. Blížil sa čas, keď sme mali pripraviť pascu na Malinowského.

105

D E S I A T A K A P I T O L A

V pasci • Čo sme našli v starej kaplnke? • Kto nosí čarodejný plášť? • Človek na polostrove • Je Chocholúšik

Malinowski? • Rozhovor o Jaćwingoch

Nadišla polnoc. Rekreačné stredisko Združenia poľských novinárov bolo pohrúžené do sna. Ani v jednej chatke ne­svietilo svetlo, nikde nebolo počuť nijaký rozhovor. Poti-chučky sme vyšli z prívesu pána Petersena a v husom rade - vpredu Petersen, za ním ja a na konci Kozlowski - sme kráčali po lesnej ceste smerom k soške.

Bolo celkom tma, lebo mesiac sa schoval za mraky. Ces­ta sa črtala v temnote ako jasnejší pruh, a to uľahčovalo orientáciu. Ale dookola vládla nepreniknuteľná tma, ne­bolo vidieť ďalej ako na pár metrov.

Kapitán Petersen položil za sošku bielu obálku plnú vy­strihnutých kúskov novinového papiera. Potom sme sa veľmi opatrne, aby nepraskali halúzky, ukryli za väčším kríkom borievčia. Napriek hustej tme sme obrys podstav­ca sošky na druhej strane cesty videli veľmi jasne. Soška stála na mieste, kde bolo pomerne najlepšie vidieť. Ľahli sme si na mach jeden vedľa druhého, aby sme sa v prípa­de, že jeden z nás uvidí niečo podozrivé, mohli dorozumieť bez slov, len dotykmi. Ruky sme si dali pod bradu a takto poležiačky sme hľadeli na sošku a tmavú stenu hájika.

Čas plynul veľmi pomaly. Hneď pri líci som mal zápäs­tie s hodinkami a fosforeskujúcim ciferníkom. Z času na

čas som na ne hľadel a videl som, ako sekundová ručička poskakuje. Minúty sa pomaly vliekli a hodinová ručička akoby jednostaj stála na tom istom mieste. Nemysleli sme, že na Malinowského príchod budeme musieť dlho čakať. Okolo tretej začalo svitať, dovtedy sa zločinec musí ukázať, aby vzal obálku s peniazmi. Presnejšie: ak je to ši­kovný človek, potom to urobí medzi jednou a druhou ho­dinou. O piatej ráno, ako nás ubezpečil v liste, sme mali prísť po dokument položený za soškou namiesto peňazí.

Okolo jednej sa obloha vyčistila od mrakov, nastala jas­ná noc plná zelenkastého svetla. Dobre bolo vidieť lesnú cestu, výklenok vytesaný v kmeni stromu a tmavú stenu hájika. Bolo tak jasno, že sme uvideli aj líšku nečujne pre­biehajúcu cez cestu. Malinowski by musel mať čarodejný plášť, keby sa chcel priblížiť k soške bez toho, aby sme ho spozorovali.

Potom zafúkal vánok a v korunách stromov začalo šu­mieť. Všelijaké nočné zvuky, šelesty a praskanie vetvičiek v závanoch vetríka pomáhali Malinowskému, ak sa práve teraz zakrádal sem. Na druhej strane však pomáhali aj nám: prehlušovali zívanie Kozlowského i hlasité funenie kapitána Petersena.

Priznám sa, že toto čakanie v pasci ma už veľmi nudilo. Do nôh, do brucha i do pŕs ma tlačili halúzky a šišky, chví­ľami som sa hniezdil, usiloval som sa nájsť pohodlnejšiu polohu a robil som šuchot. Takisto aj Petersen a Kozlowski. Našťastie, ako som už vravel, vial vánok a prehlušoval všetky zvuky. Mal som ťažké viečka a neustále sa mi zatvá­rali oči, musel som sa štípať, aby som nezaspal a neprepá-sol Malinowského príchod. Kozlowski napokon zaspal a začal chrápať, zobudil sa, iba keď ho Petersen štuchol.

Minula jedna hodina. Neskôr druhá. A napokon aj tre­tia. V lese nastalo šero, súčasne začala padať rosa a vzduch sa veľmi ochladil. Bolo nám zima, od nehybného ležania

v rovnakej polohe nám dreveneli nohy aj ramená. Mali-nowski stále neprichádzal...

Bol by som dal čokoľvek za to, aby som teraz ležal vo svojom aute alebo na matraci v stane, a nie tu v lese na studenom machu. Mal som chuť na cigaretu a rovnakú túžbu pociťoval tuším aj Petersen, ktorý vášnivo rád poťa-hoval z fajky. Čoraz častejšie sa vrtel na svojom ležovisku.

O štvrtej ráno Kozlowski vstal z trávy a vyhlásil: - Mám toho dosť. Bol to bláznivý nápad. Niekto si z nás

vystrelil. Po peniaze neprišiel nik... Kozlowski podišiel dopredu. Pozrel za sošku, kam sme

položili bielu obálku. - Panebože! - zvolal. - Je tu ešte jedna obálka! - Čo vravíte? - kapitán vyskočil z machu. Aj ja som pribehol k soške. Kozlowski držal v ruke dve obálky. Prvá bola tá s postri-

haným novinovým papierom. A na druhej bolo po poľsky napísané:

Veľavážený pán Petersen Rovnaká škrabanica ako v liste Malinowského. - Je to pre vás, - povedal Kozlowski a podal list Peter-

senovi. Kapitán otvoril obálku a vybral z nej krátky lístok a časť

pergamenového dokumentu, odtrhnutého z väčšieho cel­ku, napísaného pekným latinským písmom. Na tomto kúsku pergamenu bola pečať rádu templárov.

- Prečítajte mi ten list. Je napísaný po poľsky, - povedal Petersen a podal mi tajomný lístok.

Prečítal som ho nahlas, prekladajúc text do angličtiny:

Vážený pane! Pokúsili ste sa oklamať ma, keď ste na mňa nastražili pas­

cu a namiesto peňazí ste mi dali postrihaný novinový papier. Mal by som sa uraziť a prerušiť s Vami akýkoľvek kontakt,

107

ale prišiel som k názoru, že ste mi iba nedôverovali a nedoce­nili ste môj dôvtip. Ako dôkaz, že mi môžete veriť, dávam vám štvrtinu dokumentu, ktorý hľadáte. Zvyšok tejto listiny do­stanete zajtra v rovnakom čase, ak o polnoci položíte peniaze za túto sošku. Ale za trest, že ste ma chceli chytiť do pasce, zvyšujem požiadavku z troch na päťtisíc zlotých. Vyhlasujem však, že ak sa znova pokúsite podviesť ma a ukryjete sa na­blízku, budem o tom vedieť a preruším s Vami akékoľvek spo­jenie. Nikdy už nezískate dokument, ktorý hľadáte.

Malinowski

Keď som list prečítal, nastalo dlhšie ticho. Cítili sme sa strašne hlúpo, že nám uletel vrabec z hrste. Plné štyri hodiny sme ležali s očami upretými na sošku, a medzi­tým Malinowski prišiel k nej a zistil, že v obálke nie sú peniaze, ale novinový papier. A nielen to - potom odi­šiel, kdesi napísal list a doniesol ho naspäť. Znova pred našimi očami.

- Hádam mal čarodejný plášť, - povedal som. - Ach, Malinowski, Malinowski, - jačal kapitán Peter-

sen a bezmocne zatínal päste. Kozlowski triumfoval: - Nevravel som, že treba súhlasiť s jeho podmienkami?

Poslúchli sme pána Tragáčika, a Malinowski zvýšil požia­davku na päťtisíc. Pre hlúpu radu sme prišli o dvetisíc zlo­tých. A teraz čo?

Petersen mykol plecami: - Ešte neviem, čo urobím. Musím sa poradiť s Karen. Pobrali sme sa do novinárskeho strediska. Cítil som sa

príšerne a kráčal som posledný, lebo som sa hanbil už pri myšlienke na to, čo povie Karen, keď si prečíta Malinow-ského list. Záhadný pán Malinowski sa ukázal sto ráz chytrejší než my všetci. A okrem chytrosti mu slúžia aj akési tajomné sily, ktoré ho robia neviditeľným.

- Tfu, - odpľul som si s hnusom, - je to akýsi diabol, nie človek.

- Veríte na diablov? Na čary a duchov? - spýtal sa Pe-tersen.

- Doteraz som neveril. Ale predsa iba čarami možno vy­svetliť skutočnosť, že Malinowski pred našimi očami vlo­žil list za sošku, - tvrdil som ironicky.

- Jednoducho sme zaspali. Všetci traja, - povedal Ko-zlowski. - A nik z nás nespozoroval, že spíme. Vtedy sa Malinowski priblížil k soške.

Karen bola tej istej mienky. Obzerala si útržok doku­mentu. Kozlowski jej prečítal list od Malinowského. Iro­nicky vyhlásila:

- Dám Malinowskému päťtisíc a ponúknem mu, aby s nami spolupracoval pri hľadaní pokladu. Zdá sa, že ten chlap je hoden viac, než vy traja dokopy, moji milí páni. Spali ste ako dudky. Na machu bolo mäkučko, pravda?

- Nezaspal som ani na okamih. Čestné slovo, - Peter-sen sa ospravedlňoval dcére ako školák.

Bolo jasné, že mu neverila. Takže ja som sa ani nepokú­sil jej vysvetliť, že som tiež nespal a vôbec nechápem, ako sa Malinowski dostal nepozorovane k soške. A to dokon­ca dva razy.

Pozreli sme si časť dokumentu, ktorú nám nechal Ma­linowski. Aj teraz sa ukázal ako chytrák. Z toho útržku bo­lo ťažko zistiť, či celý dokument má pre nás nejakú cenu.

- Dovolíte, páni, aby som teraz ja rozhodla o tom, čo budem ďalej robiť, - vyhlásila Karen. - Zakazujem akú­koľvek pascu. Sama tam položím päťtisíc zlotých a sama potom pôjdem zobrať zvyšnú časť dokumentu. Som si istá, že ak my sa zachováme lojálne k Malinowskému, ani on nás neoklame. Získame tajomný dokument. Na­sledujúcej noci, páni, budete takí láskaví a naďaleko sa vyhnete kaplnke.

109

- Ja už budem dokonca veľmi ďaleko, - oznámil som. -Mám už toho všetkého po krk. Ešte dnes odchádzam do Malborku.

- Kto sa smeje nakoniec, ten sa smeje najlepšie, - pod-pichla ma Karen. - Vysmievali ste sa z Malinowského, te­raz on sa smeje z vás.

- Nikdy som sa z neho nevysmieval, - povedal som. -Nemám zmysel pre humor, ak ide o zlodejov. Nevzbu­dzujú vo mne smiech, ale hnev. Ak si chcete ešte raz vypo­čuť moju radu, tak musím povedať: odovzdajte vec polícii.

- Nie! - Karen dupla nohou. - Už mám dosť takých rád, choďte si radšej do Malborku.

Mykol som plecami a precedil som cez zuby: - Do videnia! Vykročil som k svojmu autu. Dobehol ma Petersen

a položil mi ruku na plece. - Nehnevajte sa na nás, mister Tragáčik. Súhlasím s va­

šou mienkou, ale tentoraz musím ustúpiť dcére. V budúc­nosti však spojíme svoje sily, aby sme dolapili Malinow­ského. Myslím, že v tejto veci môžem s vami rátať, však?

- Áno, - prisvedčil som. Potriasli sme si ruky. Petersen sa vrátil k dcére a ja som

nasadol do vehikla, vošiel som do jazera a preplával som k táboru chlapcov. Priznám sa, že Karenine slová ma bole­li a pálili, akoby som sa obaril. Malinowski - vlamač a ne­čestný podvodník - zvíťazil nado mnou. Nemohol som na to pomyslieť bez podráždenia.

Môj návrat zobudil chlapcov. Vyliezli zo stanu a obstú­pili ma, ale moja smutná tvár im hneď oznámila porážku. V krátkosti som im vysvetlil, čo sa stalo v lese.

- Prisahám, že som nespal. Ani na chvíľu som neza-žmúril oka, - dušoval som sa.

Sokolie oko zdvihol dohora svoj veľký raťafák a vetril ním vo vzduchu ako stopovací pes.

- To je veľmi záhadná historka. Našli ste tam nejaké stopy?

- Ani som nehľadal. Je to predsa les a lesná cesta. Tam nemohli byť nijaké stopy.

- Možno bolo treba pohrabať terén okolo sošky. Potom by bolo vidno na zemi každú stopu. Počul som, že tak to robia pohraničiari, - vysvetľoval Sokolie oko.

Veverička mal inú mienku: - To všetko je preto, že ste nás nevzali so sebou. Schoval

by som sa v konároch stromu pri soške a iste by som Ma-linowského zbadal.

Najrozvážnejšie stanovisko k celej veci, ako zvyčajne, zaujal Viliam Tell. Spýtal sa:

- Čo chcete teraz robiť? Mykol som plecami. - Popoludní vyrazíme do Malborku. Tu to nie je pre nás,

moji milí. Boli prekvapení. - Pán Tragáčik! - zvolal Sokolie oko. - Hádam nechce­

te dovoliť, aby ten lotor zhrabol peniaze Petersenovcov? - Chcete, aby zlodej zvíťazil nad čestnými ľuďmi? - roz­

horčil sa Veverička. Bezradne som rozhodil rukami. - Slečna Karen zakázala pripraviť ďalšiu pascu. Sľúbil

som, že sa jej podriadim. Chce mať dokument a rozhod­la sa zaň zaplatiť. Nemôžem jej v tom brániť, lebo si po­myslí, že mi ani tak nezáleží na dolapení zlodeja, ako na tom, aby ona nezískala dokument. Nevidím iné výcho­disko zo situácie, ako zložiť stan a odísť do Malborku. Som presvedčený, že skôr či neskôr nám Malinowski padne do rúk. Celkom iste neopustí Petersenovcov, bu­de dúfať, že sa mu znova podarí vytiahnuť od nich pe­niaze. Ten darebák sa stal veľmi drzým. A to sa mu na­koniec nevyplatí.

111

Pochopili, že mám pravdu. Nezostalo nám nič iné, iba vzdať sa pokusu chytiť vlamača. Odchod do Malborku som určil na poludnie. Bolo ešte len šesť hodín ráno. Vlie­zol som do auta, prezliekol sa do pyžamy a prikryl som sa dekou. Ak som mal viesť auto až do Malborku, musel som si odpočinúť po prebdenej noci.

Chlapci už nešli spať. Pri brehu sa dôkladne poumýva­li, potom sa obliekli a nachystali raňajky.

Napriek únave som nemohol zaspať. Prekážalo mi iskrivé ranné svetlo, ktoré sa vlievalo cez okná do auta. Poležiačky som pozoroval chlapcov, ktorí sa motali okolo jazera, a cez odchýlené vetracie okienka som počul každé ich slovo. Mysleli si, že spím, správali sa teda bez zábran. Vtedy človeka možno najľahšie spoznať.

Teda Sokolie oko, čiže jednoducho Piotruś. Dlhý nos a bystré, zvedavé oči. Vošiel do jazera s mydlom v ruke a s uterákom prehodeným cez plece. Na piesčitom dne uvidel akéhosi živočícha. A tak namiesto umývania zohol sa tvárou až k hladine vody a sledoval, čo živočích robí, až kým nestrčil nos do vody. Vtedy ukončil pozorovanie, vrá­til sa k brehu a pustil sa do umývania.

„Čo bude zo Sokolieho oka?" uvažoval som. „Azda ve­dec? Nie, na to je málo trpezlivý. Logicky uvažuje, je aj bystrý, ba aj zvedavý, ale trpezlivosť mu chýba. Niečo iné je Viliam Tell. Ten je rozvážny, pokojný, na svoj vek veľmi vy­spelý. Chce byť lekárom ako jeho otec. A keď sa ním sta­ne, pacient sa bude môcť spoľahnúť na jeho diagnózu. Najdetskejší z nich je Veverička. Neposed, veselý, stále si píska popod nos, jednostaj sa obzerá po vrcholkoch stro­mov, akoby jeho najväčšou túžbou bolo liezť na najvyššie stromy a odtiaľ pozorovať svet. Azda v budúcnosti zatúži po najvyšších horských štítoch? Alebo bude chcieť poznať to, čo pred ním ešte nik nespoznal. Stane sa objaviteľom bielych miest na mape vedy?"

- Chcel by som už byť dospelý, - vyhlásil Sokolie oko, keď vychádzal z vody. - Vstúpil by som do školy pre poli­cajných dôstojníkov a pracoval by som v kriminálnej služ­be. Zaoberal by som sa podvodníkmi typu Malinowského. Stal by som sa ich postrachom. Triasli by sa pri počutí môjho mena.

- Nevyťahuj sa, - zahriakol ho Viliam Tell. - Teraz sa Malinowski smeje z nás všetkých. Pán Tragáčik je stokrát chytrejší než ty, a predsa ho Malinowski dobehol. Ja by som nechcel byť rýchlo dospelý.

- Nie? - čudoval sa Veverička. - A prečo? Byť dospelým je fajn. Robil by som v novinách ako slečna Anka, cestoval by som na kraj sveta a písal by som reportáže o tom, ako tam ľudia žijú.

- Najprv sa nauč písať úlohy. Stále robíš pravopisné chyby. Šéfredaktor by vyhodil takého novinára, ktorý robí hrúbky, - smial sa Sokolie oko. - Tell má trocha pravdy. Nestojí to za to byť hneď dospelým. Keby sme už nimi bo­li, mali by sme svoju robotu a nemohli by sme cestovať s pánom Tragáčikom.

- Prečo? Ak budem dospelý, urobím si presne také au­to, aké má pán Tragáčik. A tiež budem vyhľadávať dobro­družstvá.

- Ech, - mávol rukou Viliam Tell. - Ty by si chcel byť všetkým naraz: antropológom, novinárom, pánom Tragá­čikom. Ak budeš chcieť byť všetkým, nestaneš sa ničím, chápeš?

- Dospelí veľmi zriedka prežívajú také dobrodružstvá ako pán Tragáčik, - poznamenal Sokolie oko. - Nemajú na to čas. Môj otec robí majstra v továrni na spracovanie bavlny. Zaujímajú ho iba stroje. Doma jednostaj rozpráva o svojich mašinách...

Pomyslel som si, že Sokolie oko možno vôbec nebude vedcom ani kriminálnym dôstojníkom, ako si predstavu-

113

je. Ale tým, čím je jeho otec: majstrom v tkáčovni. Alebo inžinierom vo fabrike na bavlnené výrobky.

A zrazu, v najhorúcejšej debate o tkáčskych strojoch, Veverička zvolal lámanou angličtinou, napodobňujúc hlas kapitána Petersena:

- Are you perhaps mister Malinowski? Chlapci vyprskli smiechom. A keď smiech zmĺkol, Tell

povedal: - Tak sa mi vidí, že sa smejeme sami zo seba. Lebo do

tejto chvíle Malinowski vyhráva. Nám pred nosom sa vlá­mal do učiteľovho domu a ukradol templársku listinu. Pána Tragáčika tiež okabátil.

- Nevrav také čosi! - oboril sa naňho Sokolie oko. - Pá­na Tragáčika nik neokabáti. Ak nespozoroval Malinow-ského, ako sa zakrádal ku kaplnke, tak iba preto, že jedno-staj rozmýšľa, čo značia slová: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je." To je predsa kľúč k tajomstvu.

- kde tvoje srdce je"... Z toho nič nechápem, - vzdy­chol si Veverička.

Ja som tiež nič nechápal. Zaspávajúc som si v mysli opakoval: kde tvoje srdce je... tvoje srdce... tvoje srd­ce..." Akoby spoza hrubej steny som začul Tellov hlas:

- Musíme pomôcť pánu Tragáčikovi. Malinowski sa do­zaista ukrýva kdesi tu nablízku. Bol by v tom čert, keby si chlapci z Milkokuku nevšimli niekoho cudzieho, čo sa obšmieta okolo jazera. Treba sa vybrať do dediny a poroz­právať sa s nimi.

Chcel som vyskočiť a zabrániť chlapcom, aby sa vzdiali­li z nášho tábora, veď o dvanástej sme mali vyraziť do Malborku. Lenže premohol ma spánok.

Keď som sa zobudil, bolo už dvanásť preč. Na tráve ve­dľa auta ležala hŕba batožiny, ktorú chlapci zbalili: zrolo-vané deky, zvinuté matrace, stan zložený v torbe. Na kľuč­ke auta visel lístok:

Nechceli sme Vás budiť, ale objavili sme čosi zaujímavé. Prosíme, poďte po skautských značkách.

Traja Jaćwingovia

- No toto, - zahundral som s nechuťou, - znova sa čo­si začína.

Chtiac-nechtiac rýchlo som sa obliekol a začal som v tráve okolo auta hľadať prvú značku.

Našiel som. Šípka zložená z paličiek ukazovala smer okolo vinúceho sa brehu jazera. O niečo ďalej bola na piesku nakreslená šípka s dvojitým hrotom. Táto značka vravela: „Choď rýchlejšie!" Vykročil som teda rýchlejšie, až som sa našiel na úzkom chodníku, ktorý sa pomedzi stromy dvíhal na vysoký breh jazera. Rástli tu borovice, na hrubom kmeni visel lístok a na ňom bola čiara na dvoch miestach preťatá dvoma rovnobežnými krátkymi čiarami. Táto značka informovala: „Choď pomaly a opatrne!"

Poslušne som spomalil krok. Chodník stále viedol oko­lo jazera. Náhle sa stratil, terén pretínala plytká roklina, v ktorej sa do jazera vlieval bahnitý potok. Ten, v ktorom uviazlo Petersenovo auto. Na kmeni jelše som zasa našiel lístok s kľukatou čiarou preťatou dvoma rovnobežnými čiarkami. Pamätám si význam tejto značky: „Vodná pre-kážka, brod, plytčina."

„Moji Jaćwingovia vystrájajú," pomyslel som si. „Veď stačí pozrieť na potôčik, a človek vidí, že je veľmi plytký."

Vyzul som sa, vyhrnul som si nohavice a plahočiac sa po členky vo vode, prešiel som na druhú stranu. Tu som znova vyliezol na strmý breh a našiel som lístok. Na ňom bol nakreslený veľký štvorec a v ňom menší štvorec. Značka vravela: „Tu čakaj!"

Čakal som. Päť minút. Desať. Pätnásť. Už som sa chcel pohnúť ďalej, keď predo mnou akoby zo zeme vyrástol Vi­liam Tell!

115

- Ticho! - šepol a priložil si prst na ústa. Sadol si ku mne na trávu a šepkal mi do ucha: - Päťdesiat metrov ďalej sa začína nízky polostrov zare-

závajúci sa do jazera. V zelenom stane tam býva motocyk­lista v koženej kombinéze, čiže Chocholúšik. Upozornili nás na neho chlapci z Milkokuku. Nie je to pán Mali-nowski? Práve pred chvíľou zložil stan, natlačil ho do taš­ky a tú priviazal na zadné koleso motocykla. Ale nikam neodišiel, iba sedí na zvalenom strome a z času na čas po­zrie na hodinky, ako keby niekoho čakal.

Prikývol som na znak, že vysvetlenie považujem za do­stačujúce. Tell ma teraz viedol smerom k polostrovu. Zišli sme z chodníka a predierali sme sa cez húštinu na brehu jazera. Terén bol ešte stále vysoký, potom prudko klesol tak ako pri potoku. Ďalej už bol jelšami zarastený pol­ostrov. V kríkoch na brehu ležali Sokolie oko i Veverička. S Tellom sme si ľahli k nim. Lebo z toho miesta sa dalo vy­nikajúco pozorovať celý polostrov. Hneď som si všimol čierny motocykel opretý o kmeň jelše. O niečo ďalej na zvalenom kmeni stromu, takmer pri vode, sedel mláde­nec v koženej kombinéze. Hľadel na druhú stranu jazera, kde bolo vidno farebné chatky novinárskeho rekreačného strediska.

Motocyklista bol netrpezlivý. Pozrel na hodinky, potom si zapálil cigaretu, znova sa pozrel na hodinky. Zrazu sa postavil a pozorne hľadel smerom k protiľahlému brehu. A práve vtedy sa od druhého brehu odrazil modrý kajak, v ktorom sedeli dve osoby. Keď motocyklista uvidel kajak, zhasol cigaretu a ustúpil do hĺbky polostrova, schoval sa v húštine jelší, aby ho ľudia v kajaku nevideli.

Zakrátko som zistil, že vesluje iba jedna osoba: muž, ktorý sedel vzadu. Vpredu som zazrel ženu s plecniakom. Áno, bola to Anka. A vesloval novinár, ktorý sa tak vy­smieval môjmu autu.

Ešte chvíľu, a kajak sa ocitol na piesku pri brehu. Anka vyskočila na breh.

- Srdečne ďakujem za prevoz. Do videnia! - rozlúčila sa s tým, čo ju priviezol.

Novinár obrátil kajak na jazero a plával naspäť do stre­diska. Anka chvíľu nerozhodne stála na cípe polostrova a obzerala sa na všetky strany. Napokon si sadla na zvale-ný strom a zapálila si cigaretu. Až teraz Chocholúšik vyšiel z kríkov a podišiel k nej. Podali si ruky a rozprávali sa tak potichu, že sme nič nerozumeli. Potom Anka vstala a spo­lu šli k motocyklu ukrytému v kríkoch. Mládenec chytil riadidlá a vyviedol motocykel na chodník. Anka si sadla na zadné sedadlo. Chocholúšik spustil motor.

Po chvíli sa motocykel rozbehol, nadskakujúc na kore­ňoch jelší, ktoré trčali zo zeme. Za zákrutou chodníka sa nám stratil z očí, len ešte chvíľu sme počuli tíchnuce vr­čanie motora.

- Dali si tu schôdzku. Slečna Anka a Chocholúšik, -smutne konštatoval Veverička. - To je iste ten Malinows-ki. A ona je jeho spoločníčka.

- Hrala s nami nečestnú hru. Od samého začiatku, -hneval sa Tell.

- Nie, chlapci, - zavrtel som hlavou. - Nemožno ju až natoľko podozrievať. Nemáme nijaký dôkaz, že je to Ma-linowski. V okolí sa motá veľa turistov. Možno je to Ankin snúbenec alebo čerstvá známosť.

- Snúbenec? Známy? - ironizoval Sokolie oko. - A pre­čo neprišiel do strediska, ale čakal na ňu na druhej strane jazera? Prečo sa skrýval v húštine, aby ho nezbadal novi­nár, ktorý ju doviezol na kajaku?

Mykol som plecami. - Naozaj to nechápem. Priznám sa, že už mám po krk

všetkých tých záhadných udalostí. Chcel by som konečne vyplávať na čisté vody a zaoberať sa iba jedinou záhadou:

117

pokladom templárov. Vraciame sa do tábora, chalani, -rozkázal som.

Rozhodol som sa, že vyrazíme neskôr. Ešte sme sa vykú­pali v jazere, lebo bola horúčava, potom sme sa opaľovali na brehu. Pri chystaní obeda na liehovom variči som sa chlapcov opýtal:

- Prečo ste sa nazvali Jačwingami? - Lebo ste povedali, že to bol záhadný kmeň, - vysvet­

lil Tell. - Aj my chceme byť záhadní, - dodal Veverička. Rozosmial som sa. - Jačwingovia neboli záhadní pre vtedajších ľudí. Stali

sa záhadnými pre nás, keď ich križiaci vyhubili až tak, že po nich nezostali nijaké písomné pamiatky. Dnes o nich vieme veľmi málo, a preto sa nám vidia záhadní.

- Bývali tu pri jazere? V týchto lesoch? - naivne sa spý­tal Veverička, obzerajúc sa dookola.

- Áno. Možno aj pri tomto jazere, v týchto lesoch. Je to územie, ktoré kedysi obývali Jačwingovia. V dávnych do­bách sa tieto kraje nazývali Pruskom. Práve proti pohan­ským Prusom došli do Poľska rehoľní rytieri Najsvätejšej Panny Márie.

- Jačwingovia dlho vzdorovali križiakom? - Ich nešťastie bolo v tom, že si nestihli vytvoriť samo­

statný štát, ako napríklad Poliaci či Rusíni a v časoch Men-doga aj Litvania. Boli rozdrobení na jednotlivé poľnohos­podárske usadlosti a práve nedostatok centrálnej moci sa potom fatálne odrazil na ich osude. Boli veľmi bojovní, od­vážni, až šialene smelí, ale mali proti sebe takmer celú Eu­rópu, lebo pápež Alexander Štvrtý proti nim vyhlásil kri­žiacku vojnu. Od západu na nich udreli križiaci s podporou rytierov z celej Európy, od juhu ich napadli kniežatá vladi-mírsko-haličské a taktiež poľské mazowské kniežatá. Podľa vtedajšieho chápania vojna proti pohanom bola „svätou

vojnou". Pol storočia sa Jaćwingovia bránili presile. Ich taktika bola blízka partizánskej: unikali pred bojom na otvorenom poli, ale sužovali protivníka náhlymi výpadmi z lesných húštín, keď odpočíval alebo sa pochodom presú­val. Museli však podľahnúť obrovskej presile. V krvavých bitkách odovzdávali križiakom osadu za osadou, kmeň po kmeni. V roku 1283 križiacky rád ovládol celé Prusko. V tom čase podľa vopred určeného plánu križiaci systema­ticky vykynožovali domáce obyvateľstvo, podpaľovali osa­dy, zabíjali ľudí, alebo ich vysídľovali do hĺbky križiackeho územia. Tam, kde kedysi boli sídla Jaćwingov, kmeňa, kto­rý mal päťdesiattisíc príslušníkov, zostala už len ľudo­prázdna pustatina, ktorou križiaci chceli oddeliť svoj štát od Poľska, Litvy a Ruska. Po niekoľko storočí na zhorenis-kách dávnych osád rástol iba les, čoraz hustejší a divokejší. Z času na čas sa tu na tomto území opatrne usídľovali sku­pinky lovcov z Mazowska, prichádzali aj roľníci hľadajúci pašu a občas cez pustú krajinu prešiel vojenský oddiel: kri­žiacky, poľský alebo litovský.

- Vyhynuli všetci Jačwingovia? Všetci do posledného? - Malá skupina ušla do Litvy a do Ruska, dokonca časť

sa usadila v Moskve a vzniklo z nej niekoľko bojarských ro­dov. V posledných rokoch sa Jaćwingami usilovne zaobe­rajú naši jazykovedci aj archeológovia. V suwalskom kraji sú ešte staré, hrubé stromy, ktoré pamätajú krvavé boje medzi križiakmi a Jačwingami, o ktorých vieme tak málo.

Ako sme tak rozmýšľali nad čudným a krutým osudom tohto ľudu, strhol sa vietor. Voda jazera sa začala vlniť a s tichým čľapotom vybiehať na piesčitý breh. Rozkolísal sa les a v šume lístia a konárov akoby sme začuli cveng zbraní a ostré bojové pokriky v nám neznámom jazyku. Vlny jazera akoby sa s hundraním usilovali podmyť piesči­tý strmý breh.

119

J E D E N Á S T A K A P I T O L A

Hermann von Salza • Ako sa zrodilo rehoľné panstvo? • V Malborku • Prečo zabili kustóda? • Potýčka v chodbách zámku

• História oltárika • List od Bahometa • Bazilišok • V pasci

O hodinu neskôr sme už šli do Malborku - cestou cez Augustów, Elk, Mrągowo a Olsztyn. Rovnako ako v suwal-skom kraji prechádzali sme cez peknú krajinu bohatú na lesy a jazerá. Videli sme nádherné lesné scenérie, za zá­krutami ciest sa otváral pohľad na obrovské plochy jazier plné divého vtáctva. Križiaci sa aj do dejín tohto kraja za­písali krvavo. Celkom vyhubili dávnych obyvateľov a na ich miesto doviedli cudzích kolonistov. Vybudovali obran­né zámky z červenej tehly, v ktorých rehoľníci obrnení v oceli, s mečmi v rukách a s krížmi na plášti pozorným okom sledovali každý prejav vzbury alebo samostatnosti.

- Všetko sa začalo tak nevinne, - vykladal som chlap­com počas jazdy. - Rehoľa rytierov Najsvätejšej Panny Márie, ako som vám už spomínal, vznikla v rokoch 1189-1190 počas obliehania pevnosti Akkon v Palestíne. Bola počtom malá a nik jej nepredpovedal vynikajúcu budúc­nosť, lebo nemeckí rytieri sa v tom čase neveľmi zaujíma­li o boje v Palestíne. Že sa tejto reholi neprikladal väčší vý­znam, svedčí aj skutočnosť, že nepoznáme presne mená prvých troch veľmajstrov.

- Štvrtý veľmajster, Hermann von Salza, - pokračoval som vo výklade, - ujal sa funkcie roku 1210. Treba uznať,

že to bol vynikajúci človek. Rýchlo pochopil, že križiacky rád nemá v Palestíne čo hľadať, lebo nemeckí rytieri ne­bojujú o Svätú zem. Svoj záujem zameral na Európu, a to na jej východ. Hermann von Salza bol stálym a veľmi blíz­kym poradcom nemeckého cisára Friedricha Druhého, ktorý mal neustále konflikty s pápežom a stíhala ho jed­na pápežská kliatba za druhou. Hermann von Salza neraz vystupoval ako sprostredkovateľ v sporoch medzi cisárom a pápežom a privádzal ich k dohode. Ako vidno, patril medzi ľudí, ktorí sa vyznali vo vtedajšej diplomatickej a politickej hre. Keď uhorský kráľ Ondrej Druhý navrhol rozšírenie rehole v Sedmohradsku, aby bojovala s pohan­skými Kumánmi, Hermann von Salza ihneď prijal tento návrh a v Sedmohradsku založil kolóniu rehole. Neprešlo však viac ako štrnásť rokov a Ondrej Druhý križiakov zo Sedmohradska vyhnal. Prečo? Križiaci svoj pobyt v Sed­mohradsku nevyužívali na vojnu proti pohanom, ale na politické machinácie. Keď kráľ Ondrej Druhý priviedol križiakov, vyhradil si právo vlády nad všetkými nemecký­mi rytiermi v Sedmohradsku. Lenže križiaci sa medzitým utiekali pod ochranu pápeža, aby neboli závislí od kráľa.

Križiakov vyhnali. A vtedy prišiel návrh od Konrada Mazowského. Ako hodnotiť tento fakt? Naozaj nebezpe­čenstvo zo strany pruských kmeňov bolo až také veľké, že musel proti nim pozvať križiacku reholu? Ani nie. To sami križiaci potom zveličili pruské nebezpečenstvo, aby sa v očiach Európy predstavili ako osloboditelia a ochranco­via kresťanského Poľska. Susedstvo pruských kmeňov bo­lo iste veľmi nepríjemné, lebo nájazdmi narúšali hranice panstva Konrada Mazowského, ale mohol si s nimi pora­diť aj sám. Vec však bola v tom, že Konrad Mazovský bol zapletený do sporov s inými poľskými kniežatami a sníval o dosiahnutí krakovského trónu. Privolanie neveľkej sku­piny rehoľných rytierov a ich osídlenie na hraniciach ma-

lo Konradovi zabezpečiť hranice s Prusmi. Daroval križia­kom dediny bez toho, aby zmenšil svoje kniežacie právo na územie venované križiakom. A čo urobili križiaci? Prekrú­tili nadačnú listinu tak, akoby sa bol Mazovský zriekol všetkých práv na toto územie. Zrada a podvod nechýbali ani pri zakladaní budúceho mocného panstva križiakov.

Ale priveľmi neodsudzujme knieža Konrada Mazowské-ho, že nepochopil rodiace sa nebezpečenstvo. Ľahko sa nám to posudzuje a hodnotí dnes, z odstupu storočí. Ale vtedy to bolo ináč. Viete, ako vtedy vyzerala rehoľa? V Or-lowe na Kujawsku, na ľavom brehu Visly, teda v dedine, ktorú im daroval Konrad, križiaci založili hrádok zvaný Vogelsang, čiže Vtáčí spev. Koľko ich bolo? Iba dvaja ry­tieri - Konrad von Landsberg a druhý, ktorého meno sa nezachovalo, s hŕstkou čeľade. Iba na neustále výčitky Konrada Mazowského Hermannovi von Salza, že rehoľa priveľmi nepomáha v boji proti Prusom, prišiel do Poľska majster križiakov Hermann Balk a s ním zopár rehoľných rytierov. Prvú križiacku výpravu proti Prusom musel Kon­rad Mazovský podporiť svojím oddielom. A neskôr? Aj po­tom museli poľské oddiely pomáhať križiakom v ich ak­ciách na území Prusov. Svoje vojsko doviedol Konrad Mazovský a jeho syn Kazimierz, zo Sliezska došiel Henryk Bradatý, z Veľkopoľska Wladyslaw Odonic a z Pomorza knieža Światopelk s bratom Samborom. Táto mohutná vý­prava pripravila Prusom prvú veľkú porážku. Na bojovom poli pri rieke Dzierzgoni padlo vyše päťtisíc Prusov a časť ich územia, Pomezansko, pripadlo križiakom. Bez toho, aby sme zmenšovali strategické umenie majstra Henricha Balka, ktorý bol vynikajúcim rytierom a vodcom, treba zdôrazniť, že bez pomoci poľských zbraní by sa križiakom nikdy nebolo podarilo obsadiť Pomezansko, základ budú­ceho panstva rehole...

Minuli sme Olsztyn, potom Elbląg. V lese pri ceste sme si postavili stany. Na druhý deň som v Malborku zašiel au­tom rovno do kempingu blízko zámku nad Nogatom. Kri­žiacky zámok, ktorý sme videli cestou od mesta, nepripa­dal chlapcom taký impozantný, ako si ho predstavovali podľa opisu v knihách. Až neskôr, keď sme sa k nemu blí­žili od rieky, zistili, aký je nádherný.

V kempingu pri rieke stálo už niekoľko desiatok rôzno­farebných stanov a vedľa nich osobné autá. Náš vehikel sme postavili na ľavú stranu kempingu, na trocha odľah­lé miesto. Po oboch stranách auta sme postavili stany, je­den pre chlapcov, druhý pre mňa.

Až o druhej sme sa vybrali na obed do reštaurácie „Pri Nogate". Pri zákusku som chlapcom vyložil svoje plány v Malborku.

- Bol som tu už dva razy, - vysvetľoval som. - Mal-borský zámok je vlastne komplex dvoch obrovských zámkov, ktoré sú spojené - Stredný a Vysoký. Keď si ich budeme prezerať, sami sa presvedčíte, že je v nich veľa sál a izieb, desiatky chodieb, obrovské podzemie, desiat­ky, ba stovky rôznych zákutí. Zámok bol zničený, znova vybudovaný a veľa ráz prestavaný, ale napriek tomu uplynie ešte veľa času, kým sa preskúmajú a odhalia všetky jeho tajomstvá. Lebo k tajomstvám z križiackych aj neskorších čias pribudli nové, z obdobia poslednej vojny. V malborskom zámku sa hitlerovci bránili pred sovietskou armádou a hneď po oslobodení sa tu diali čudné veci. Medzi ne rátam aj objav známeho oltárika Ulricha von Jungingen.

- Porozprávajte nám o tom! - zvolal Veverička. - Prosí­me, porozprávajte.

- O tom sa už neraz písalo... - vykrúcal som sa. - Ale my sme to nečítali. Chceme tú historku poznať.

Môže sa nám zísť, keď si budeme prezerať zámok.

123

Objednal som si ešte jednu kávu, aby mi nevyschlo v ústach, a pustil som sa do výkladu.

- V grunwaldskej bitke roku 1410, - začal som, - padli do rúk víťazného poľského vojska križiacke bojové vlajky, cennosti rôzneho druhu, ako aj veľmi pekný a drahocen­ný, majstrovsky vyrezávaný poľný oltárik, ktorý patril veľ­majstrovi Ulrichovi von Jungingen. Práve pred týmto oltá­rikom sa veľmajster krátko pred bitkou modlil za porážku Poľska. Kráľ Jagiello venoval ukoristený oltárik hniezd-nianskej kapitule, kde sa dostal do cirkevného pokladu. Tam ležal až do delenia Poľska. Prusi ho z pokladu kapitu­ly ukradli a previezli do Malborku, kde bol až do čias dru­hej svetovej vojny. Po oslobodení, po ťažkých a dlhých bojoch o malborský zámok, poľské vojsko našlo v zámku plno cenných predmetov. Obyčajní vojaci však ťažko mohli ohodnotiť tieto predmety, a nemecký kustód zám­ku sa kamsi schoval a márne ho hľadali. Poľský veliteľ mesta postavil okolo zámku stráže, aby pašeráci a „hľada-či pokladov", ktorí sa vtedy ponevierali po okolí, nerabo-vali cenné predmety.

Jedného dňa, - pokračoval som vo výklade, - rozviedka získala adresu, na ktorej sa ukrýval nemecký kustód. Zda­lo sa, že už sa podarí spoznať všetky tajomstvá maľborské-ho zámku. Ale aké bolo prekvapenie vojakov, keď prišli na určenú adresu a kustóda našli... zavraždeného. V noci ho zastrelili neznámi ľudia, iste preto, aby nevyzradil tajom­stvá zámku. Táto skutočnosť, ako aj hlásenie, že okolo zámku sa motajú neznámi ľudia, vyvolali ostražitosť veli­teľa mesta. V tom čase v Malborku bolo ešte veľa obyvate­ľov nemeckej národnosti, u ktorých sa schovávali ne­meckí vojaci, zvyšky armády rozprášenej pri Malborku. Neskoro večer, v polovici mája, prišiel k veliteľovi mesta vojak s hlásením, že v zámku je skupina ľudí. Prenikla tam cez dieru v múre, ktorú vytvoril delostrelecký náboj.

Vyhlásili poplach a po chvíli prišla do zámku skupina vojakov. Ukázalo sa, že podozrivé osoby sú vo Vysokom zámku, a to v priestoroch blízko dávnej klenotnice. Poľs­kí vojaci nastražili pascu vo výklenku chodby. Protivníci začali prudko páliť zo samopalov a podarilo sa im cez dieru utiecť. Poľskí vojaci sa pustili za nimi a našli ne­mecký plášť, ktorý jeden z utekajúcich stratil. V plášti boli dokumenty s adresou istého nemeckého obyvateľa Malborku. V klenotnici zasa objavili čerstvú dieru v ste­ne. Pravdepodobne tam bolo čosi zamurované a toto „čosi" neznáme osoby vyrabovali. Vojaci sa hneď pobra­li na adresu, ktorú našli v plášti. Keď sa blížili k tomu domu, bolo to na predmestí Malborku, cez okno vysko­čil akýsi muž, spustil na vojakov streľbu a ušiel. Nahá­ňanie neprinieslo nijaký výsledok, ale vynikajúci úspech mala prehliadka domu. V pivnici pod kuchyňou sa na­šiel do plášťa nemeckého poľného žandára zavinutý -oltárik Ulricha von Jungingen. Pravdepodobne tento oltárik bol zamurovaný v stene malborskej klenotnice. On bol cieľom tajomnej výpravy hitlerovcov. Dnes sa nachádza v Národnom múzeu vo Varšave a tam si ho možno pozrieť. A v malborskej klenotnici sprievodcovia podnes ukazujú miesto v stene, kde bol zamurovaný, -dokončil som rozprávanie.

Keď sme vyšli z reštaurácie, boli štyri hodiny popoludní. Zrazu som si uvedomil, že je najvyšší čas ísť do zámku, pretože prehliadka, dokonca i zbežná, trvá najmenej dve hodiny. O šiestej sprievodcovia končia prácu.

Rýchlym krokom sme sa vydali pozdĺž priekopy k hlav­nému vchodu do Stredného zámku. Namiesto padacieho mosta bol tu teraz stály dlhý most z drevených trámov. V bráne stáli dvaja strážcovia múzea, ktorí kontrolovali

125

vstupenky. Do zámku sa nesmelo vchádzať bez sprievod­cu, a preto sme museli chvíľku počkať. Onedlho už pri bráne stála asi tridsaťčlenná skupina turistov z Katowíc, ktorí práve prišli autobusom. S touto skupinou sme sa rozhodli pozrieť si vnútrajšok zámku.

Zblízka zámok vyzeral ohromujúco. Bola to obrovská červenohnedá budova. Vysoké obranné valy prechádzali do priekopy hlbokej ako priepasť. Teraz suchej a zarastenej trávou, ale kedysi napustenej vodou z rieky. Za obrannými valmi dvíhali sa múry zámockých budov čoraz vyššie a vyššie, zdalo sa, že siahajú až po oblohu. Aký malý a sla­bý sa musel cítiť stredoveký rytier, vyzbrojený mečom ale­bo kušou, pri týchto obrovských a tvrdých múroch, ktoré nič nemohlo zničiť!

Kedysi zámok vyzeral ešte veľkolepejšie. Najprv ho ob­kolesoval prsteň vysokých múrov a bášt podzámku, a ten bol chránený rybníkom a riekou Nogat. Po prekonaní obranných múrov podzámku čakala prekážka v podobe obranných valov Stredného i Vysokého zámku. Medzi Vysokým a Stredným zámkom tiež bola priestranná prie­kopa so strmými stenami vo výške niekoľkých poschodí. A za obrannými valmi stáli vysoké steny zámku a zámoc­kých budov...

- Ex luto Marienburg, - povedal som potichu. - Čo to značí? - hneď sa spýtali chlapci. - Križiaci boli veľmi pyšní na svoju pevnosť. Porovná­

vali ju s najkrajšími mestami sveta a pyšne tvrdili: Miláno je z mramora, Budapešť z kameňa a Marienburg, čiže Mal-bork, z blata.

- Z blata? - čudoval sa Tell. - Z blata, či vlastne z hliny. Do malty asi miešali bielok

a hovädziu krv. Preto vydržala toľko storočí. Medzitým k nám podišla veľmi znepokojená staršia pa­

ni. Na rukáve mala pásku s nápisom: Sprievodca.

- Ach, Bože, - povedala v bráne jednému zo zriadencov, - ešte jeden zájazd! Dnes som už sprevádzala štyri. Spočí­tajte ich, prosím vás, lebo mne sa už moce hlava. Ráno som voviedla do zámku zájazd s dvadsiatimi ľuďmi a vy­viedla som až dvadsaťdva osôb. Pred chvíľou vyšlo zo zámku dvadsaťosem osôb. Hlavu by som si dala odťať, že ich vošlo tridsať.

- To máte od únavy, - pokýval hlavou zriadenec. - Na začiatku prázdnin je u nás vždy veľmi rušno.

Postavili sme sa pred bránu. Sprievodkyňa mávla rukou a bez toho, aby nás porátala, začala svoj výklad.

- Pevnosť v Malborku začali križiaci budovať roku 1272, zámok potom v rokoch 1279-1280. Nazvali ho Ma-rienburg, podľa mena Mária, lebo boli rehoľou Najsvätej­šej Panny Márie. Dnešný vzhľad zámku je iný, než bol v trinástom storočí, lebo v neskorších rokoch bol veľa ráz prebudovaný...

Pomalými krokmi, nahlas dupocúc po drevených trá­moch mosta, vošli sme cez zámockú bránu.

Zrazu sa mi ktosi dotkol pleca. Bol to zriadenec, ktorý strážil bránu.

- Vy ste s tými tromi chlapcami? - spýtal sa. - Áno... - Jeden pán nechal u mňa list. Povedal, že o chvíľu voj­

de do zámku pán s tromi chlapcami. Prosil ma, aby som vám odovzdal tento list.

A podal mi obálku. - To bude nejaké nedorozumenie. Ja tu nikoho nepo­

znám, - povedal som, keď som prijímal obálku. No pred­sa som ju otvoril a prečítal lístok:

Pán Tragáčik! Čo najrýchlejšie odtiaľto zmiznite, lebo ináč bude s Vami zle.

Bahomet

127

- Je to list pre vás? - zvedavo sa spýtal zriadenec. Prikývol som: - Áno, ďakujem vám. Je to list pre mňa. A kde je ten

pán, čo vám ho odovzdal? - Neviem. Prezrel si zámok a teraz už iste odišiel auto­

busom. Asi pred polhodinou odtiaľto odchádzal zájazd do Krakova.

Poďakoval som sa a pustil som sa za svojou skupinou, ktorá práve vkročila do Stredného zámku.

Sprievodkyňa vykladala: - Najprv bol vybudovaný Vysoký zámok, ktorý uvidíte

tam ďalej. Ale keď sa Malbork stal hlavným sídlom rehoľ­ného panstva a presídlil sem veľmajster z Benátok, na Vy­sokom zámku bolo tesno a križiaci rozšírili pevnosť...

Dobehol som chlapcov, potajomky som im ukázal list a šeptom vysvetlil, ako som k nemu došiel.

- Nechápem to, - šepol Tell. - Kto je ten Bahomet? Naklonil som sa k nim a vysvetlil: - To bol tajomný a záhadný bôžik, ktorého uctievali

templári. Práve pre toto rúhačské uctievanie ich Filip Pek­ný obžaloval a na hranici upálil za to...

- A ten Bahomet je tu? - opakovali začudovaní chlapci. Sprievodkyňa nahnevane dupla nohou o kamennú

dlažbu zámockého dvora a zavolala: - Haló, mládenci, poďte sem bližšie! Hrdlo si idem zni­

čiť, aby som vám vyložila dejiny Malborku, a vy si na bo­ku šepkáte, nič vás nezaujíma! Len poďte bližšie! Sem, áno. Vy tiež, - kývla na mňa prstom a premerala si ma prísnym pohľadom.

Začervenal som sa, lebo celá skupina ma očami karha­la. Poslušne som sa postavil vedľa sprievodkyne. Potom som už celý čas horlivo počúval jej výklad.

Krok za krokom sme postupovali po obrovskom ná­dvorí Stredného zámku. Tu je monumentálna stavba veľ-

majstrovho paláca ozdobená orientálnymi stĺpmi. Tu za­sa veľký refektár, kde sa schádzali na občerstvenie zahra­niční rytieri, hostia rehole. V paláci veľmajstra nám sprievodkyňa ukázala zvlášť urobené diery v stenách, cez ktoré veľmajster, sám nevidený, mohol pozorovať, ako sa správajú rytieri, a načúvať, čo si rozprávajú. Na jednej strane bola namaľovaná lovecká scéna a práve v očiach zvierat, ktoré boli na scéne zobrazené, boli diery na taj­né pozorovanie. Veľmajster sa obával sprisahaní a intríg, vtedajšie „odpočúvacie zariadenie" mu malo pomôcť, aby zistil, ktorý z rehoľných rytierov mu nepraje. Čo sa potom stalo s takým človekom? Pri hostine mu hojnejšie nalievali, a keď šiel na ubikácie vo Vysokom zámku, vo veži nazvanej Gdanisko sa pod ním zrazu otvorila dlážka a letel dolu zopár desiatok metrov. Rozbil si hlavu o múr a jeho telo strhol bystrý prúd ramena rieky, ktorý tiekol popod vežu. Znova sme boli pri padacom moste, za ním bola brána a štvorcová budova: Vysoký zámok, najstaršia časť pevnosti. V jednom rohu bol počas poslednej vojny zborený kláštorný kostol Panny Márie, pod ním, v ka­plnke svätej Anny, odpočívali telá veľmajstrov. Do ko­stola sa vchádzalo zo zámku cez takzvanú Zlatú bránu s nádherným portálom.

Naše kroky tupo duneli na kamennom nádvorí, zo všetkých strán obkľúčenom krížovými chodbami. Na ná­dvorí sa kedysi odohrávali rytierske turnaje a na chodbách zhromaždená verejnosť pozerala na rytierske zápasy. Ako hlasito tu museli dupať podkuté kone križiakov a cvendžať údery mečov...

Ale sprievodkyňa nedovoľovala snívať. - Tu vidíte veľkú rehoľnú kuchyňu. Je autentická, za­

chovala sa tak, ako vyzerala pred stáročiami. Tu piekli ce­lé ulovené zvieratá a potom špeciálnym výťahom ich do­pravovali do jedálne. Vedľa bola pekáreň, nachádza sa

129

presne pod klenotnicou. Roku 1364, teda v čase, keď re­hoľa bola na vrchole, v klenotnici bolo nielen štyristo strieborných pohárov, určených pre rehoľných rytierov a hostí, ale aj obrovská kopa zlatých mincí. Pekári vyrazili dieru do stropu a cez ňu sa sypalo zlato. Začali však pe­niaze priveľmi rozhadzovať, vec sa prezradila a zlodejov pochytali, o čom je zmienka v starej kronike rádu.

Po schodoch sme sa dostali na prvé poschodie a cez úzke dvere sme vošli do kráľovstva strážcu rehoľného pokladu.

Vzhľad klenotnice chlapcov veľmi rozčaroval. Pri slove „klenotnica" si každý hneď predstavuje miestnosť s mno­hými skriňami naplnenými zlatom, drahokamami, zlatý­mi predmetmi. A tu? Maličká, prázdna izba, na stenách akési fľaky, opadaná maľba, na ktorej len s ťažkosťami možno rozoznať obrysy strašného draka baziliška. Podľa vtedajších predstáv mal byť najlepším strážcom zlata.

Chlapci opustili klenotnicu prví, za nimi vyšla celá sku­pina na čele so sprievodkyňou. „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je," spomenul som si.

„Kde je poklad templárov? Kde sú ich klenoty, ich zla­to?" uvažoval som v hlbokom tichu, ktoré nastalo v ma­ličkej miestnosti križiackej klenotnice. Pod arkádami bolo počuť vzďaľujúce sa kroky skupiny, ale mne sa zdalo, že počujem cvengot mincí, ktoré sa tu kedysi zhromažďovali.

- A vy ste prečo zostali tu? - začul som ostrý hlas sprie-vodkyne. - Všimla som si, že ma vôbec nepočúvate, ale stále myslíte na čosi iné. A ja si idem hrdlo zničiť, aby som vysvetlila, čo a ako sa dialo v týchto múroch.

Keď ma sprievodkyňa vykrstila, vyšla na chodbu. - Teraz vám ukážem celu, v ktorej križiaci uväznili litov­

ské knieža Kiejstuta, - povedala ponurým hlasom. V náv­števníkoch zámku mal vyvolať pocit hrôzy.

Voviedla nás do úzkej, krátkej chodby s dvojitými želez­nými dverami a mrežami. Nepatrné okienko v hrubom

múre neprepúšťalo veľa svetla. Pod nohami dunela ka­menná podlaha, zo stien obitých plechom vanul chlad.

- Zdá sa, že odtiaľto sa nedá utiecť, - pokračovala sprie­vodkyňa. - Lenže knieža Kiejstut predsa ušiel z križiacke­ho väzenia. Ako hovorí povesť, podarilo sa mu to za po­moci Litovčana Alfu, pokrsteného križiakmi, ktorý tu slúžil. V Alfovi sa prebudila láska k vlasti a ku kniežaťu...

Skupina opustila ponurú Kiejstutovu celu. Podišiel som k šikmému okienku a usiloval som sa cezeň pozrieť na ob­lohu. Asi rovnako tadeto hľadel aj knieža Kiejstut, ktorého zradne chytili na poľovačke. „Kto je ten záhadný Baho-met?" uvažoval som. „A prečo mu prekáža moja prítom­nosť v Malborku?"

Zachvel som sa. Za mojím chrbtom zaškrípali železné závesy. Obzrel som sa a videl som, ako sa dvere cely zatvá­rajú. Zaškrípala železná haspra, potom aj mreža. Niekto si urobil hlúpy žart. Zákerne ma zatvoril v cele kniežaťa Kiejstuta.

Vrhol som sa k železným dverám a usiloval som sa otvo­riť ich. Drgol som do nich plecom. Ani sa nezachveli. Ud­rel som do nich päsťami. Ale hrubé železo iba slabo zadu­nelo. Nik ma nemohol počuť, ani keby šiel popri cele.

131

D V A N Á S T A K A P I T O L A

Bôžik s ľudskou tvárou • Prečo zabili Orselna? • Dva tiene v zámku • Odpočúvacie zariadenie • Čo značí trojuholník

na múre? • Vpred!

Okolo mňa sa rozhostilo hluché ticho, od ktorého mi až v ušiach zaliehalo. Hrubé múry obité plechom neprepúš­ťali nijaký zvuk. Napokon, už bol čas, keď sa malborský zámok vyľudňoval, návštevníci odchádzali von. Sadol som si na kamennú podlahu v úzkom pruhu svetla, ktoré vni­kalo cez šikmé okienko, a usiloval som sa uvažovať, do akej situácie som sa dostal.

Mohol som predpokladať, že sprievodkyňa si pri výcho­de všimne moju neprítomnosť (hádam si ma len zapa­mätala, keď mi toľko ráz venovala pozornosť?). Iste vyvo­lá poplach, zriadenci začnú prehľadávať zámok a nájdu ma zavretého v cele. Mohol som rátať aj s tým, že moju neprítomnosť si hneď všimnú moji traja mladí priatelia. Ale chlapci si iste pomyslia, že som v zámku zostal nároč-ky, a neupozornia na to, ale naopak, presvedčia sprievod­kyňu, že som už vyšiel skôr. Zajtra ráno, keď do zámku príde prvá skupina návštevníkov, ma iste vypustia. Ako sa bude sprievodca čudovať, keď ma tam uvidí uväzneného! Prirodzene, rozpovie o tom všetkým pracovníkom múzea a tí sa budú pozerať na mňa veľmi podozrievavo. Táto ne­dôvera mi prekazí bližší kontakt s nimi a sťaží získanie in­formácií z dávnych dejín, s ktorými som rátal, keď som

prišiel do Malborku. Nešlo tajomnému Bahometovi práve o toto, keď za mnou zatvoril dvere Kiejstutovej cely?

Bolo mi jasné, že za menom Bahomet sa skryl nejaký môj konkurent, ktorý tiež hľadá poklad templárov. Najlep­šie o tom svedčilo práve meno, aké si vybral. Dokazovalo, že ten človek sa vynikajúco vyzná v dejinách templárskeho rádu. Nebol to nik z Petersenovej skupiny, lebo tí zostali pri jazere, aby si vykúpili od Malinowského ukradnutý doku­ment. Nemohol to byť ani Malinowski, lebo aj on musel zostať pri jazere, ak chcel dokument predať.

Teda kto bol Bahomet? Na túto otázku som nevedel od­povedať. Sedel som na kamennej podlahe, pritiahol som si kolená k brade a položil si na ne hlavu. Pri líci som mal zá­pästie ľavej ruky s hodinkami, ale napriek tomu, že čas plynul a sekundová ručička stále utekala, nik neprišiel vy­slobodiť ma z cely.

Úzky pruh svetla prichádzajúci cez okienko čoraz väčš­mi pohasínal, zoslabol ako svetlo lampy, v ktorej niet ole­ja. Prichádzala noc a s ňou sa strácala nádej, že ešte dnes budem voľný.

Rozmýšľal som o litovskom kniežati, ktorý tu sedel vo väzení. Odvtedy minulo šesťsto rokov. Zostali tie isté hru­bé múry, kamenná podlaha, dvojité železné dvere, ktoré bránili dostať sa na slobodu. Koľko zúfalstva tu prežil li­tovský knieža? Križiaci boli vtedy na vrchole moci. Vládli nad takým veľkým územím, že sa mohli porovnávať s naj­väčšími kráľovstvami v Európe. Patrilo im celé dnešné Po-morze Gdaňskie, Východné Prusko, časť Litvy, územie dnešného Lotyšska a Estónska.

A v tom čase, keď križiaci prežívali svoj rozkvet, po tem-plároch zostali iba zborené zámky a hanba, akú na nich vrhali dokumenty, plné vynútených, falošných priznaní, ktoré nik nemohol odvolať. Lebo tí, čo sa na mučidlách „priznali", už dávno nežili, zhoreli na hraniciach. Aby ne-

133

hanebníci mohli získať poklad templárov, obžalovali re­hoľníkov, že namiesto v Krista veria v diabla, pľujú na kríž, uctievajú bôžika z dreva a kože, zo striebra a zlata, bôžika s ľudskou hlavou s veľkou bradou. Ten bôžik sa vo­lal Bahomet.

Filipovi Peknému sa však nikdy nepodarilo nájsť nijakú podobu alebo sochu toho bôžika. Bahomet vlastne nikdy nejestvoval, vymysleli si ho, lebo ho potrebovali. Dokonca ani veľa vtedajších vladárov neverilo táraninám, z ktorých boli templári obvinení.

„Aj tento Bahomet, ktorý sa podpísal na môj list, je bra­datý?" rozmýšľal som.

Medzitým sa cela pohrúžila do nočnej tmy, ktorá ešte prehlbovala ticho okolo mňa. Stratil som nádej, že ma vy-slobodia ešte v túto noc. Schúlil som sa v kúte cely a usi­loval som sa zaspať.

Neviem, ako dlho som spal. Azda niekoľko minút, možno hodinu? Zobudil ma akýsi šramot a potom tiché pískanie.

„Potkany?" pomyslel som si s hnusom. Šramot sa zopakoval. A znova som začul tiché písknu-

tie. Obidva zvuky prichádzali odo dverí. Zrazu zaškrípala haspra, zastonali ťažké veraje dvier väzenskej cely.

Svetlo baterky preťalo tmu v cele a začalo sa posúvať po kamennej podlahe. Napokon ma našlo a oslepilo ma.

- Kto je to? - zakričal som nahnevane. - Pán Tragáčik! Pán Tragáčik! - začul som radostný še­

pot chlapcov. Svetlo zoslablo a zmenilo smer. Vyskočil som z podlahy

a rozbehol som sa k chlapcom. Neboli sami. Uvidel som aj asi dvanásťročné dievča

s ryšavými vlasmi zviazanými do konského chvosta. Drža­lo v ruke baterku.

- To je pán Tragáčik, - predstavili ma chlapci. - A toto

je Ewa. Býva v Strednom zámku. Jej mama pracuje v ar­chíve múzea.

- Kto vás tu zamkol? - spýtala sa. - Neviem. Dozaista tento ktosi, - odvetil som a ukázal

som jej list, ktorý mi doručili pri vchode do zámku. Ukázalo sa, že chlapci už pri východe zo zámku zistili, že

chýbam. Ako som predvídal, domnievali sa, že som úmysel­ne zostal v zámku. A tak sprievodkyňu presvedčili, že som vy­šiel o niečo skôr ako ostatní, lebo som sa náhlil na autobus.

Prešla hodina a ešte stále som neopúšťal zámok. Chlap­ci na mňa čakali neďaleko brány a nevedeli, čo majú robiť. Napokon po dlhých debatách prišli k názoru, že keby som bol zostal dobrovoľne, bol by som ich na to upozornil. Spomenuli si na výstražný list a začali sa o mňa báť.

Keď čakali pri zámockej bráne, všimli si dievča, ktoré niekoľko ráz voľne prešlo okolo strážcov. Domysleli si, že býva v zámku. A keď znova vyšlo pred bránu a poberalo sa do obchodu na nákup, chlapci sa s ním pustili do reči. Po­vedali mu o sebe i o mne, zasvätili ho do tajomstva nášho príchodu. Dievča - volalo sa Ewa - čítalo raz v mládežníc­kom časopise, ako sme našli zbierky veľkostatkára Duni-na. To, prirodzene, uľahčilo dohodu.

Ewa zaniesla nákup domov. Potom znova vyšla a za­viedla chlapcov až k brehu Nogatu. Dosť dlho išli okolo vysokých zámockých múrov, potom sa predierali cez neja­kú húštinu, až sa napokon našli na dne suchej hlbokej priekopy. Ewa ich doviedla k malej drevenej bráne, ktorú otvorila ťažkým kľúčom. Dostali sa do niekdajšej záhrady, kde kedysi rehoľní rytieri odpočívali. Potom vystupovali po drevených schodíkoch. Po tmavých chodbách šli do hl­bín zámku len podľa hmatu, držiac sa za ruky.

Nájsť ma už bolo ľahko. Pamätali si, že som sa im stra­til počas prehliadky cely kniežaťa Kiejsuta. Rozhodli sa, že odtiaľ začnú hľadať. Otvorili dvere a našli ma.

135

- Som zvedavá, či Bahomet vyšiel spolu so skupinou, alebo tiež zostal v zámku, - nahlas uvažovala Ewa.

- Nevyšiel, - rozhodne tvrdil Tell. - Sprievodkyňa zráta­la ľudí v skupine. Chýbal iba jeden, práve pán Tomasz.

- Veď ho nepoznáme, - podotkol som. - Nevieme, ako vyzerá. Možno prišiel do zámku spolu s nami, zatvoril ma a vyšiel s našou skupinou.

- Pre každý prípad treba prezrieť všetky zákutia, - radi­la Ewa. - Máme baterku a ja tu poznám všetky kúty.

- Dobre, - súhlasil som. - Zdá sa, že Bahomet je nebez­pečný protivník.

- Musíme sa vyzuť a topánky niesť v rukách. Medzi tý­mito múrmi sa každý krok rozlieha ako výstrel, - upozor­nila nás Ewa. - V noci zriadenci niekoľko ráz obchádzajú celý zámok. Raz ktosi založil oheň v Strednom zámku a odvtedy dávajú veľký pozor, aby tu nik cudzí nezostal na noc. Ani za dňa neslobodno opúšťať skupinu.

Poslušne sme sa vyzuli a chytili sme topánky do rúk. - Začneme od druhého poschodia, - rozhodla Ewa. -

Na pôjd netreba ísť, tam je zamknuté. Bahomet sa ta cel­kom iste nedostal.

Vyšli sme po schodoch na druhé poschodie a potichu ako duchovia sme kráčali popod arkády, ktoré lemovali nádvorie. Prechádzali sme okolo dverí sýpky, rytierskej sá­ly, konventného refektára. Ewa dôkladne kontrolovala, či sú dvere zamknuté na kľúč. Od niektorých miestností mali kľúče sprievodcovia, počas prehliadok nimi otvárali sály, keď ukazovali vnútornú architektúru a staré maľby na stenách.

Ewa nás zaviedla do úzkej miestnosti ukrytej v múroch. Mala dve okienka, či vlastne otvory do vnútra zámockého kostola. Tu zatvárali rehoľných rytierov za trest. Nemali právo zúčastniť sa na svätej omši, ale tu vlastne sledovali všetky obrady. Teraz bol kostol zničený, cez okienka bolo

vidieť ruiny a hviezdnaté nebo. Potom, na prvom poscho­dí, sme sa zastavili pred zatvorenou Zlatou bránou. Na druhej strane brány boli ruiny kostola.

Ewa posvietila na pekne vytesaný kamenný portál. - Pozrite sa, - upozornila nás, - tu sú postavy „múdrych

panien" a na druhej strane „hlúpych panien". - A ty si premúdrená panna. Takú tu nevidno, - zabŕdol

do nej Sokolie oko. - Ja som múdra panna, - odvrkla Ewa a dvoma prstami

chytila Sokolie oko za dlhý nos. Chlapec zapišťal ako myš a odvtedy sa držal v bezpečnej vzdialenosti od dievčiny a vôbec sa už nepokúšal doberať si ju.

Ewa stíšila hlas: - Pri týchto dverách, vedľa Zlatej brány, bol zavraždený

veľmajster Werner von Orseln... Zabili ho, keď vychádzal z kostola po svätej omši... Bolo to roku 1330.

Zachvel som sa. Pozrel som na nízky, tmavý otvor gotic­kých dverí. Práve tu nožom preťali niť Orselnovho života, ale aj nitku, ktorá viedla k pokladu templárov.

- A prečo ho zavraždili? - spýtal sa Veverička, ktorý už iste zabudol na to, čo som im rozprával v prvý deň cesty.

- Nevie sa, - odvetila Ewa. - Zabil ho rehoľný spolubrat Endorf alebo Neudorf, nie je to presne ustálené. Križiaci tvrdili, že brat Neudorf bol šialený. Iní tvrdili, že to bola pomsta. Veľmajster nedovolil Neudorfovi zúčastniť sa vý­pravy do Litvy.

- Áno, - prikývol som, - táto verzia vyzerá dosť pravde­podobne. Musíte si uvedomiť, že život rehoľného rytiera vôbec nebol sladký ani príjemný, najmä v tých časoch, keď rehoľa veľmi dbala na poslušnosť a ešte nenastala všeo­becná demoralizácia a pokles disciplíny. Aj tie naj drobnej­šie priestupky sa trestali. Za priestupky v jedení, pití alebo v reči boli disciplinárne tresty. Za bitku, neposlušnosť, strávenie noci mimo konventu alebo tábora previnilec

137

musel odovzdať plášť a poslali ho na fyzickú prácu spolu s nevoľníkmi. Za strávenie dvoch nocí mimo kláštora ale­bo tábora, za sprisahanie proti predstaveným bol trest tr­vajúci rok alebo aj dlhšie. Za útek z boja, odstúpenie od viery či zradu hrozilo vylúčenie z rehole bez uvoľnenia od prísahy. Taký človek bol vylúčený z vtedajšej spoločnosti. Teda život v zámku pod dohľadom veľmajstra nebol ľahký, tým skôr, že do rehole predsa vstupovali zdraví a silní ľudia s láskou k rytierskemu remeslu. Nebolo divu, že sa trhali o účasť vo vojnových výpravách, len aby sa dostali na tro­chu väčšiu slobodu. Je preto pravdepodobné, že rytier, kto­rý sa za nejaké drobné previnenie nesmel zúčastniť výpra­vy, rozzúrený zaútočil nožom na veľmajstra.

- Moja mamička vravela, - ozvala sa Ewa, - že v starých listinách je ešte jedna verzia Orselnovej vraždy. Roku 1328 sa križiaci rozhodli zboriť zámok v Skirstymone a pozvali na hostinu Litovčanov, opili ich, povraždili a potom zá­mok spálili. Toto ukrutné vraždenie spôsobilo, že Neudorf zošalel. Nemohol zniesť ukrutnosť svojich spolubratov, a preto zabil veľmajstra.

- A urobil to až dva roky po udalostiach v Skirstymone? - spýtal som sa pochybovačne. - Musíme si pamätať, že veľmajstri sa vtedy zaoberali všeobecnými vecami rehole a praktickú činnosť v Prusku vykonával provinciálny maj­ster. Keď križiaci zradne napadli kresťanský kraj Pomorze, verejná mienka Európy bola tým natoľko pobúrená, že veľmajster Siegfried von Feuchtwangen musel ujsť z Bená­tok do Malborku. V tom čase už jestvovali veľké výhrady voči rádu templárov, a to bolo ďalšou okolnosťou veľmaj-strovho úteku. Napokon, nevie sa, či Siegfried von Feuchtwangen v situácii, keď celá Európa bola pobúrená žalobami na adresu templárov, bol nadšený skutočnosťou, že jemu podriadení križiaci okupovali kresťanský kraj. V Prusku bol vtedy majstrom Henrich von Plotzke, ukrut-

ný a tvrdý človek, prívrženec tvrdej ruky. Neváhal použiť akékoľvek prostriedky, aby pre reholu vydobyl nové úze­mia. Feuchtwangenov nástupca veľmajster Karol z Trevíru dostal sa do takého konfliktu so stúpencami Henricha von Plotzke, že roku 1318 odišiel z Malborku na križiacke majetky pri Rýne a zriekol sa svojej funkcie. Generálna ka­pitula túto rezignáciu neprijala, Karol z Trevíru vykonával svoj úrad až do roku 1324, ale do Pruska sa už nevrátil. Je­ho nástupcom sa stal práve Werner von Orseln. Z dejín je známe, že roku 1330 chcel uzavrieť dohodu s Wladysla-wom Lokietkom. A vtedy ho zavraždili...

- Zabili ho iste na rozkaz Henricha von Plotzke, - po­znamenal Tell.

- Henrich von Plotzke už vtedy nežil. Zahynul na vojno­vej výprave roku 1320. Ale dozaista žila jeho idea a jej stú­penci, ktorí boli presvedčení, že namiesto zmlúv treba pou­žívať silu. V tom čase križiaci už boli veľmi demoralizovaní a zosvetštení. Zabudlo sa, že rehoľa vznikla na to, aby šíri­la a upevňovala kresťanskú vieru. Aký zmysel mala vojna s kresťanským kráľom, akým bol Wladyslaw Lokietek? Re­hoľné panstvo sa stalo obyčajným štátom vedeným ľuďmi, ktorí mali veľmi málo spoločného s náboženstvom, mysle­li stále na nové výboje a posilnenie svojej vlády. Ale keďže s týmito zámermi nemohli vystupovať otvorene, začali vy­tvárať v reholi takzvané trestné súdy. V jednej veži sa za no­ci schádzali rytieri v čiernych maskách na tvári, aby nikto, dokonca ani ďalší členovia trestného súdu nevedeli, kto patrí k súdu. Zamaskovaní mnísi-rytieri súdili križiakov obvinených zo zrady najskrytejších záujmov rehole. Pod pojmom zrada sa chápala priveľmi mierna politika vo vzťa­hu k nepriateľom. Je pravdepodobné, že takýto trestný súd odsúdil aj Wernera von Orseln, ktorého obvinili z úsilia uzavrieť dohodu s Lokietkom. Možno sa križiakom dostala do uší aj správa, že Werner von Orseln má v úmysle vrátiť

139

templárom, ktorí sa po pogrome zachránili v Škótsku, po­klad, svojho času zverený do úschovy križiakom. Orselno-ve tajné úmysly prezradil členom trestného súdu veľmajstrov spovedník. Križiaci, zvyknutí na nedodržiavanie prísah a sľubov, rozzúrili sa pri myšlienke, že Orseln by mohol vrátiť templárom ich bohatstvo. Prirodzene, nemali ani potuchy, kde sa poklad nachádza. Ale zdalo sa im, že nájsť ho nebude ťažké. Preto Orselna odsúdili na smrť.

Ako sa taký súd konal? - vysvetľoval som. - Najprv bo­lo tajné hlasovanie. A keď sa zistilo, že bol odhlasovaný rozsudok smrti, vybrali vykonávateľa rozsudku. Do zvlášt­nej vázy hodili toľko guľôčok, koľko členov mal trestný súd. Všetky guľôčky okrem jednej boli biele. Kto si vytia­hol čiernu, musel rozsudok vykonať. A pretože členovia trestného súdu nosili masky, nik nevedel, ani kto rozho­dol o rozsudku smrti, ani kto ho má vykonať. Keď sa vraž­da uskutočnila, všetci členovia trestného súdu mali po­vinnosť brániť vraha pred trestom. Podľa mojej mienky rytier Neudorf si vytiahol čiernu guľôčku. Prebodol veľ­majstra dýkou, a tým vykonal rozsudok trestného súdu. Bolo jasné, že po vražde členovia trestného súdu, aby za­chránili vraha, ktorý zvyčajne patril medzi najvyšších predstaviteľov rehole, vymysleli verziu o šialenstve brata Neudorfa. K zmluve s Lokietkom nedošlo a o rok neskôr, teda roku 1331, napadla Poľsko nová križiacka výprava. Skončila sa bitkou pri Plowciach.

- A poklad templárov? - spýtala sa Ewa. - Jeho tajomstvo Orseln pravdepodobne vzal so sebou

do hrobu, hoci sa mi zdá, že veľmajstri nepoznali celé ta­jomstvo tohto pokladu. Predpokladám, že de Molay rátal s tým, že križiaci mu môžu odoprieť vrátiť poklad. Sieg-fried von Feuchtwangen pomohol ukryť poklad v niekto­rom zo svojich zámkov, ale templári ho schovali tak šikov­ne, že len oni poznali prístup k nemu.

Prerušil som rozprávanie. Ewa ma chytila za ruku tak silno, že som sa odmlčal. Začuli sme dupot krokov. Cez kamenné nádvorie zámku prešli dva tiene. Skryli sa v tme pod arkádami a znova nastalo ticho. Ale iba nakrátko. Po chvíli sme opäť začuli kroky, ktoré sa približovali od Stred­ného zámku.

Prichádzal nočný strážca. Kráčal pomaly, lampáš sa mu hojdal v ruke, obzeral sa na všetky strany. Ewa nás vtiahla naspäť do miestnosti, v ktorej sa zdržiavali potrestaní mnísi, a tu sme natlačení čakali, kým strážca prejde. Po nejakom čase ozvena jeho vzďaľujúcich sa krokov stíchla.

Vybehli sme na galériu na prvom poschodí a pozreli sme dolu. Boli sme zvedaví, či sa znova objavia na nádvorí dva záhadné tiene, ktoré strážca vyplašil. Dosť dlho sme čakali so zatajeným dychom. Už sme pochybovali, že ich uvidíme, keď sa kdesi dolu pod arkádami ozval šepot. Potom sa dva tiene pomaly pobrali smerom k zámockej bráne. Po špič­kách sme zbehli dolu schodmi. Uvideli sme, že tí dvaja pre­šli cez bránu a šli po padacom moste, ktorý viedol do Stredného zámku. Ešte chvíľočku a stratili sa v tme.

- Azda zišli do podzemia? Alebo sú vo veľmajstrovom paláci? - šepla mi Ewa do ucha.

A zaviedla nás tým smerom. Cez odchýlené dvere sme vošli do tmavej chodby. Minuli sme vchod do podzemia, stúpali sme po schodoch. Držali sme sa za ruky a navzá­jom sme sa viedli. Baterku sme nechceli zažať, aby sme nevyplašili záhadných hostí, ktorí sa schovali možno práve tu.

Zrazu akoby vedľa nás zazurčal potôčik alebo odkrúte-ný vodovodný kohútik. Zastali sme a nastražili uši.

Nie, bol to šepot akéhosi rozhovoru. Bol to však čudný zvuk, akoby prichádzal spod zeme. Vošli sme do výklenku, v ktorom bola kamenná lavička. Sadli sme si. A vtedy sa rozhovor stal zrozumiteľným, hoci prichádzal spod zeme.

141

Po chvíli sme pochopili, že cez výklenok prechádza ka­nál v múre. Azda je to vedenie ústredného kúrenia alebo vetrania? Alebo sa tu nachádza časť „odpočúvacieho za­riadenia" nainštalovaného vo veľmajstrovom paláci? Fak­tom bolo, že keď sme sedeli na kamennej lavičke vo vý­klenku, jasne sme počuli rozhovor, ktorý ktosi viedol na hornom alebo možno na dolnom podlaží zámku. Napo­kon, je možné, že rozprávajúci boli hneď vedľa nás, v su­sednej miestnosti.

Žena vravela: - Pomaly začínam mať toho dosť. Našu dovolenku som

si predstavovala ináč. Už druhú noc sa tmolíme po zámku a lozíme v podzemí. Nakoniec si domyslia, že tu čosi hľa­dáme, nájdu nás a zvyšok dovolenky strávime vo väzení.

Mužský hlas: - Len sa neboj. Nerobíme nič zlé. Keby nás aj objavili,

povieme im, že sme medzi starými múrmi chceli prežiť ro­mantickú noc. Nanajvýš ak nás zdržia deň-dva, a potom nás pustia. Veď ty si navrhla, aby sme dovolenku využili na hľadanie pokladu templárov.

Žena: - Myslela som si, že to bude príjemná a veselá zábava.

Ale je to dosť ponurá hra. Prečo si zatvoril do cely toho chlapa?

- Obával som sa, že nám znemožní dnešné nočné pre­hľadávanie zámku. Myslíš, že neviem, na čo sem došiel? Sleduje nás. Som presvedčený, že on okradol učiteľa v Mil-kokuku a potom sa tváril prekvapene. Je to bystrý chlapík, a preto som ho musel na dnešnú noc zneškodniť.

Šepol som Ewe a chlapcom: - Tak tu máte tajomného Bahometa, či vlastne dvoch

bahometov. - Sú to tí manželia, čo prišli do Milkokuku na modrej

škodovke, - začul som Tellovu odpoveď.

- Nechápem, čo vlastne v zámku hľadáš, - ozvala sa že­na. - Azda si myslíš, že poklad leží kdesi na zemi a za toľké stáročia ho nik nenašiel?

- Už som ti sto ráz povedal: hľadám trojuholník na mú­re. Architekt templárov Peter z Avignonu ho vždy nechá­val na svojich stavbách.

- No a čo, ak ten znak nájdeš? - Ako keby som už našiel poklad. - To nechápem, - žena na to. - Nepamätáš sa už, čo o tom písal môj priateľ z Fran­

cúzska? Keď sa Feuchtwangen chystal preniesť stolec re-hole z Benátok do Pruska, križiaci uvažovali o výbere miesta pre hlavné sídlo. Feuchtwangen sa vtedy obrátil na Molaya, s ktorým sa priatelil, aby mu poskytol dobré­ho architekta. Križiaci totiž boli špecialisti na stavbu obranných zámkov, ale teraz im šlo o niečo iné. Mal to byť zámok-palác. Preto roku 1306 prišiel do Pruska Peter z Avignonu, aby postavil tento palác, ktorý mal slúžiť po­trebám veľmajstra. A čo to znamenalo? Takýto palác mu­sel mať množstvo tajných priechodov, pivníc a zákutí, prepadlísk a skrýš. Musel byť zariadený na tajné pozoro­vanie všelijakých diplomatických posolstiev, na odpočú­vanie rozhovorov a podobné veci, bez ktorých sa nedala robiť veľká politika. A myslím si, že keď neskôr Filip Pek­ný strojil templárom úklady, kde inde mal poklad ukryť, prirodzene s povolením Feuchtwangena, ak nie v skrýši vystavanej Petrom z Avignonu. Potom vybuchol pogrom na templárov, Petra z Avignonu odvolali do Francúzska a postavili ho pred súd ako iných členov rehole. Aj jeho odsúdili na smrť a upálili na hranici. Stavbu tohto zám­ku dokončil už niekto iný.

- A ty si myslíš, že poklad templárov je ukrytý v tej čas­ti zámku, ktorú postavil Peter z Avignonu?

- Hľadám na múroch znak, ktorý zvyčajne nechával na

143

svojich stavbách, teda trojuholník. Lebo tam bude treba hľadať poklad.

- Ale hádam sa vie, v ktorých rokoch budovali jednotli­vé časti malborského zámku?

- Lenže sa nevie, ktorú časť staval Peter z Avignonu. Mám pri sebe list od priateľa. Posvieť mi baterkou a prečí­tam ti ešte raz, čo o tom píše.

Začuli sme šuchotanie papiera a hneď potom muž­ský hlas:

- Tu píše, že v archívoch sa zachovala časť korešpon­dencie medzi Feuchtwangenom a Molayom o stavbe sídla križiackeho rádu na území Pruska. A tu zasa doslovne ci­tuje, čo Feuchtwangen píše o budúcom sídle:

Chcel by som, aby sídlo sa stalo srdcom našej rehole, bolo veľkým a nádherným, vzbudzovalo nadšenie a údiv. Názov mu tiež dáme pekný, hoci možno zvláštny. Chcel by som, aby sa sídlo rehole nazývalo: Tvoje Srdce. Každý z rehoľných ry­tierov pri myšlienke na sídlo bude vedieť, že to nie je iba srdce rehole, ale aj jeho srdce...

- Krišpín dolina! - šepol som, - že mi niečo také neziš­lo na um...

Vedľa seba som začul zrýchlený dych chlapcov. Aj oni pochopili, že to vysvetľuje vetu: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je."

Ženský hlas povedal: - „Tvoje Srdce" je Malbork, sídlo rehole. Tu treba hľadať

poklad, ak sa heslo berie doslovne. - Jasné, - súhlasil muž. - Len sa nevie, čo v Malborku

staval práve Peter z Avignonu. Lebo tam treba hľadať skrý­šu s pokladom. Náš priateľ predsa píše... nože mi lepšie posvieť...

Začuli sme tlmený výkrik. Akoby sa žena čohosi zľakla.

A potom sa v „odpočúvacom zariadení" ozval tichý, ale strašný mužský hlas.

- Ruky hore! No tak, lebo budem strieľať... Položte list na zem a ustúpte k stene... Dobre. A teraz sa obráťte tvá­rou k stene...

- Nezabíjajte nás, - prosila žena. - Ticho! Nič vám neurobím, ak nezačnete vrieskať, -

polohlasom povedal muž. - Beriem si list. A vy tu ešte chvíľu pokojne zostaňte a nič sa vám nestane...

Nastalo ticho. Hrozné, stiesňujúce ticho. - Ewa! Kde to sú? Kde sa to odohráva? - chytil som

dievča za plece. - Nemám potuchy. Hádam sú niekde v podzemí... Mal som nepríjemný pocit bezmocnosti. Kdesi blízko

nás tajomný bandita bral list, v ktorom boli informácie o uložení pokladu templárov, počul som každé banditovo slovo, a nemohol som nič robiť.

- Na nádvorie! Poďme na nádvorie! - rozkázal som šep­tom. - Bandita musí vyjsť z podzemia.

Zbehli sme po schodoch na tmavé nádvorie Stredného zámku. Ale prišli sme asi neskoro. Počuli sme len kroky od padacieho mosta k Vysokému zámku. Rozbehli sme sa za banditom. Za nami, kdesi ďaleko vzadu, ktosi strašne kri­čal. Iste zámocký strážca, ktorý počul kroky utekajúceho.

Lupič niekoľkými skokmi vybehol na prvé poschodie Vysokého zámku a zmizol v chodbe, ktorá viedla k veži zvanej Gdanisko. Kým dobehol ku schodom, uvideli sme na chvíľku jeho útlu postavu.

Bežali sme za ním po úzkej chodbe. Ale zrazu zahol na drevenú galériu. Z nej viedli schody dolu až k miestu, kde sa kedysi prechádzali a odpočívali rehoľní rytieri. Vrhli sme sa ku schodom a vtedy sme zazreli zločinca, ako do­behol k múru a chytil sa hrubého povrazu, ktorý visel z cimburia. Bol asi dobre vytrénovaný, lebo sa vyšplhal ho-

145

re šikovne ako povrazolezec. Obkročmo si sadol na múr, vytiahol povraz s uzlami a spustil ho na druhú stranu. Chytil sa lana a zmizol nám z očí.

Bezradne sme zastali pri podnoží vysokého múru, cez ktorý sa lupič dostal tak ľahko.

Vysoko na drevenej galérii bliklo svetielko a začuli sme dupot strážcových krokov.

- Musíme ubziknúť, - upozornila Ewa. - Namiesto to­ho, aby sme chytili zlodeja, strážca chytí nás. Neviem, či by sme vedeli vysvetliť, prečo sme teraz v zámku.

- To je fakt, - prisvedčil som. - Poďme kade ľahšie. Nech strážca chytí Bahometa s manželkou. Zíde sa im od­počinúť si vo väzení.

Ewa nás doviedla k tej istej bráničke v múre, ktorou sa s chlapcami dostala do zámku. Znova sme šli cez húštinu a pomedzi kry, až sme sa konečne našli na brehu Nogatu.

Zadychčaní honbou aj rýchlou chôdzou cez krovie, sad­li sme si na chvíľu, aby sme si odpočinuli a porozprávali sa.

- Som strašne zvedavý, čo je v tom liste, ktorý zobral ten lo­tor, - vzdychol si Viliam Tell. - Čo keby sme sa pustili za ním?

Ewa mykla plecami: - Kto ti bráni? Kým by sme sa dookola dostali na mies­

to, kde on zoskočil, iste už bude ďaleko od zámku. Nahá­ňaj vietor v poli...

- Ewa má pravdu, - súhlasil som. - Ďalšie naháňanie by naozaj nemalo zmysel. Napokon, Bahomet iste vie spa­mäti všetky informácie, ktoré boli v liste. Zajtra sa ho po­kúsim nájsť a úprimne sa s ním porozprávam. Napriek všetkému nám dnešná noc priniesla veľký úspech; vieme, ako treba chápať slová: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srd­ce je." Poklad je ukrytý v sídle križiakov, v Malborku. Vie­me aj o architektovi templárov Petrovi z Avignonu.

- O čom tak usilovne premýšľaš? - obrátil som sa na Sokolie oko, ktorý si šúchal svoje dlhé, všetečné nosisko.

- Uvažujem, prečo bandita ukradol list? - Ach, to je predsa jasné, - zvolal Veverička. - Chcel sa

dostať k informáciám, ktoré boli v liste. - Jasné. Čo o tom treba špiritizovať? - prisvedčil

Viliam Tell. Ale Sokolie oko si neprestal šúchať nos. - Vravím vám, že to nie je také jednoduché. Rovnako

ako my, ukrytý kdesi v zákutí, vypočul rozhovor Bahome-ta s manželkou. Namiesto toho, aby tam vtrhol so zbra­ňou v ruke, mohol predsa pokojne vyčkať, kým Bahomet všetko vyzradí svojej žene. Veď nie je dôležitý list, ale to, čo je v ňom napísané. A to sa mohol bez ťažkostí dozvedieť. Prečo teda list ukradol?

- Možno sa obával, že si nezapamätá všetko, a radšej to chcel mať na papieri, - domnievala sa Ewa.

- Možno... - prikývol Sokolie oko. - Ale ja si myslím niečo iné. Zajtra, alebo najneskôr pozajtra Petersenovci dostanú ponuku na odkúpenie toho listu.

- Čo?! - vykríkli prekvapení chlapci. - Myslíš si, že to bol Malinowski? Veď ten musel zostať pri jazere Pomorze, aby si vyzdvihol peniaze.

Zamiešal som sa: - Ak má rýchle auto, mohol minulú noc vybaviť výme­

nu dokumentu a popoludní už byť tu. Ten chlap musí mať železnú kondíciu: v noci nespal, potom šiel riadny kus cesty a nasledujúcu noc zasa trávi na nebezpečnej výpra­ve. Prirodzene, nie je vylúčené, že Malinowski nie je sám. Má pomocníka, ktorý zostal pri jazere, a on sám sa vybral do Malborku...

- Po našej stope, - dodal Viliam Tell. - Nielen po našej. Azda práve za Bahometovou modrou

škodovkou. Zdá sa mi, že to vyzerá takto: ten bandita je sám Malinowski alebo jeho pomocník. Prišiel sem sledo­vať, čo robí Bahomet. Keď Bahomet zostal na noc v zám-

147

ku, aby hľadal trojuholník, aj bandita zostal s ním a sle­doval Bahometovo počínanie, aby zužitkoval výsledok jeho hľadaní. Medzitým sme došli my. Bahomet nás spo­zoroval a rozhodol sa zneškodniť ma. Zavrel ma do Kiej-stutovej cely. Toto sa hodilo aj banditovi. Obaja nepredví­dali, že vy ma z cely vyslobodíte. Malinowski vďaka odpočúvaciemu zariadeniu vo veľmajstrovom paláci iste tak ako my vypočul rozhovor Bahometa s manželkou, vtr­hol k nim a so zbraňou v ruke sa zmocnil listu. Asi sa domnieva, že hľadanie trojuholníka nevedie k ničomu. Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Lepšie je dostať od Petersena niekoľko tisíc zlotých, ako strácať čas ďalším sledovaním Bahometa. To je celé tajomstvo nočných prí­hod v zámku.

- Aj vy si myslíte, že Petersenovci dostanú ponuku, aby odkúpili list? - potešil sa Sokolie oko.

- Len čo prídu, - odvetil som. - Kapitán Petersen znova bude šalieť od zlosti, - pozna­

menal Veverička a začal napodobňovať kapitánove nadávky. Chlapci vyprskli smiechom. Vstal som. - Idem spať. Ewa je tiež ospalá. - Ja? - rozhorčilo sa dievča. - Môžem naháňať banditov

celú noc. Veľmi sa mi to páči. Pridám sa k vám. Hľadanie pokladov je aj mojou záľubou.

- Ale ako vysvetlíš mame taký neskorý návrat domov? -spýtal som sa.

- Jednoducho jej všetko porozprávam, - priznala sa. - Čo? Chceš ju zasvätiť do našich vecí? - zlostili sa

chlapci. - Prirodzene, že ju zasvätím. Veď nám môže pomôcť.

Nikdy ju neklamem. Okrem toho vynikajúco pozná deji­ny križiakov a kadečo sa od nej možno dozvedieť.

Obchádzajúc zámok, kráčali sme po ulici smerom k tá-borisku. Napriek neskorej hodine sa neďaleko Stredného

zámku svietilo ešte v mnohých oknách sídliska, vybudo­vaného na mieste starého mesta, zboreného za vojny. Je­diným pozostatkom starého mesta bola pekná historická radnica. Stála pri ceste zo zámku do mesta.

Neďaleko radnice sme stretli osamelú ženu, ktorá rých­lo kráčala smerom od mesta. Ešte stále sme sa rozprávali o príhodách v zámku a nevenovali sme jej pozornosť. Na­pokon, bola tma, pouličné lampy boli dosť vzdialené jed­na od druhej. Tvár ženy sme pre tmu nevideli. Ale bystré­mu pohľadu Sokolieho oka nič neušlo. Náhle sa zastavil a pozdravil:

- Dobrý večer, slečna Anka! Aké milé stretnutie.

149

T R I N Á S T A K A P I T O L A

Dlhý jazyk • Tvárou v tvár Bahometovi • Bahometova zbabelosť • Pán Motorkár • Zápas pri Nogate •

Znova list

- Chváľ každý duch Hospodina. To ste vy? Tu? O pol­noci? - zvolal som prekvapene.

Anka na chvíľu upadla do rozpakov, ale hneď sa spa­mätala.

- Na takéto radostné stretnutie je dobrý každý čas, -povedala ironicky. - Z akého nočného výletu sa vraciate, sympatickí páni?

- A vy? - Idem z pošty. Telefonovala som do svojej redakcie vo

Varšave a dlho som čakala na spojenie. Vy iste zo zámku? - V noci je zatvorený, - vysvetľoval Sokolie oko. - Ale

prezerali sme si siluetu zámku v mesačnom svetle a teraz sa vraciame do tábora.

- Vaše pozorovanie bolo asi dosť sťažené, lebo dnes v noci mesiac veľmi nevidno, - poznamenala výsmešne.

- A vy ste už dlho v Malborku? - spýtal sa Veverička. - Od rána. Vy ste prišli až popoludní, však? Prechádza­

la som okolo kempingu a všimla som si váš vrak. - Čo? - nahneval sa Tell. - Mám na mysli váš vehikel. Od jazera ste odišli až po

mne. Som zvedavá, čo zaujímavé sa tam prihodilo. Čo je s pánom Malinowským?

- Čo je s pánom Malinowským, to by ste mali vedieť vy, - rozhorčil sa Tell.

- Ja? - zatvárila sa začudovane. - Veru áno. Zistili sme, že ste podozrivá osôbka, - zvo­

lal Veverička. - Predtým sme vám dôverovali, ale teraz už nie. Myslíte si, že sme vás nevideli, ako ste z polostrovče-ka na jazere odchádzali na motocykli?

- Ech, detektívi, detektívi, - pokývala hlavou. - Ale veď som vám povedala, že idem do Malborku. Pán Tragáčik ma nechcel vziať so sebou, tak som si predsa musela nájsť ne­jaký dopravný prostriedok. Jeden mladý sympatický pán sa obetoval a bol ochotný ma odviezť. Nemala som to využiť? Priznávam sa, že to nebola príjemná cesta. Takmer zo mňa dušu vytriaslo. Letel ako čert a mne prúd vzduchu išiel od­trhnúť hlavu, aj žalúdok sa mi dvíhal. Ale ako vidíte, tiež som v Malborku. Bývam v tom veľkom bloku. Na pár dní som si prenajala izbu v súkromnom byte. Dom číslo 4, byt číslo 10. Nech sa páči, cez deň ma môžete navštíviť.

Veľmi slušne som sa spýtal: - Môžete nám prezradiť, prečo ste prišli do Malborku? Mykla plecami. - Panebože, už desiaty raz vysvetľujem, že chcem napí­

sať reportáž o bláznoch, ktorí hľadajú poklad templárov. A pretože hľadači sa húfne sťahujú do Malborku, musela som prísť sem aj ja.

- Povedali ste, že húfne, - chytil som ju za slovo. - Azda okrem nás prišiel sem ešte ktosi?

- Stretla som tu manželov v modrej škodovke. Pred chví­ľou som si všimla Petersenovcov, išli vo svojom lincolne, a teraz som naďabila na pána Tragáčika a jeho veselú čriedu.

- Prosím, aby ste ma nevolali pán Tragáčik, - povedal som prísne.

- A my nie sme nijaká veselá črieda, - nahnevali sa chlapci.

151

- Teda naozaj ma nemáte v láske, - smutne pozname­nala Anka. - A už nikdy sa nedozviem o vašich najnovších zážitkoch?

- Nikdy, - odvetil Tell. Veverička hrdo vypol hruď. - Od nás sa nedozviete nič. A veru by sme mali o čom

rozprávať... Veverička nedokončil, lebo Sokolie oko a Viliam Tell

mu dlaňami prikryli ústa. Chudák, už len nezrozumiteľne mumlal.

- Pusťte ho, lebo sa zadusí! - skríkol som. - Tlčhuba! Táraj! - kričali na Veveričku obaja chlapci. -

Odo dneška sa bude volať Dlhý jazyk. Pustili chlapca, ktorý zadychčaný začal vysvetľovať: - Veď som nič nepovedal... - Dlhý jazyk! Dlhý jazyk! Anka sa zatvárila nahnevane. - Už dosť! Hybajte spať! Je po dvanástej! Že sa nehanbí­

te, pán Tragáčik, vláčiť chlapcov po nociach! Vidí sa mi, že budem musieť napísať ich rodičom a posťažovať sa na vás.

- Odkedy sa tak staráte o chlapcov? - ironizoval som te­raz ja. - Možno naozaj posledné dni chodia neskoro spať. Ale zato sa učia kadečo zaujímavé.

- Viem si predstaviť, aké strašné veci ich učíte, - vzdy­chla si Anka.

- Učím ich, že k cieľu treba ísť priamou cestou, bez vy-krúcačiek. Lenže váš príklad na nich pôsobí demoralizu­júco Na prvý pohľad vyzeráte celkom fajn, ale v podstate...

- Čo „v podstate"? - ohradila sa. - Nič o mne neviete. Vo vzťahu ku mne vychádzate z dojmov. Ste naivní ako malé deti. Vravím vám, že bezo mňa sa dostanete iba do nešťastia. Rozhodla som sa, že sa o vás budem starať. Aj o vás, pán Tragáčik! - zakričala na mňa, lebo som sa za­tváril pochybovačne. - Vy ste najnaivnejší z celej vašej

bandy. Ahoj, chlapci, - zamávala rukou a vykročila sme­rom k činžiakom.

- Božechráň mať takúto opatrovateľku, - zahundral som si popod nos.

- Azda nie je až taká podozrivá, ako sa nám vidí? - uva­žoval Veverička.

Také reči ma rozhnevali. - Môžete sa jej zveriť do opatery, ale pokiaľ ide o mňa,

radšej budem bez opatrovkyne, rozumiete? - V podstate je veľmi sympatická, - poznamenal Vi­

liam Tell. - „V podstate", „v podstate", - vysmieval som sa Tello-

vi. - Čo my vieme, aká je „v podstate". Nech je aj sympa­tická. Radšej sa budem držať ďaleko od nej. Tak nás zos-miešni v novinách, že sa nám bude celé Poľsko vyškierať.

Vošli sme do kempingu pri rieke. Až teraz sme si všimli, že v rade áut stála aj modrá škodovka.

- Kde máme oči? - plesol som sa dlaňou po čele. - Ne­vedeli sme na to dôjsť, kto je Bahomet!

V blízkom susedstve našich stanov sme zazreli lincoln s prívesom. Kozlowski si práve vedľa prívesu staval stan.

- Vitajte! - pozdravili sme ho zborovo. - Ahojte! - odvetil Kozlowski. - Odkiaľ sa vraciate? - „Z nočného výletu", - znova sme odpovedali zborovo. Zborové zvolania vytiahli z prívesu slečnu Petersenovú. - Už ste našli poklad templárov? - spýtala sa zlostne. Veverička sa nezdržal: - Sme len krok od pokladu. Pán Tragáčik už vie, čo zna­

menajú slová: „Tam je tvoj poklad, kde..." Nedokončil, chudáčik, lebo Tell i Sokolie oko sa naňho

vrhli a zapchali mu ústa. - Dlhý jazyk! Dlhý jazyk! - pokrikovali na Veveričku. Slečna Petersenová prosebne zopla ruky: - Pusťte toho neboráčika! Udusí sa...

153

Z tváre jej zmizol zlostný úškrn. Chlapci pustili Veverič­ku a ten sa plačlivo žaloval:

- Veď som nič také nepovedal! Hneď sa na mňa vrhnú. To sa už nesmiem ani ozvať?

Veveričkove slová začul Kozlowski. Prestal sa naťahovať so stanom, pristúpil ku Karen a pošepol jej, že sme získali nejaké nové informácie o poklade.

Zobral som chlapcov a šli sme k našim stanom, ale Ka­ren nám nedala pokoj. Prišla a nadpriadla rozhovor:

- Mali ste pravdu, mister Tragáčik. Dokument nemá nijakú cenu. Zbytočne som zaň dala kopu peňazí. Viete, čo obsahuje? Nemá nič spoločné s pokladom, ale s kúpou volov pre reholu. Otec sa ráno zobúdza a večer si líha s vy­hrážaním sa Malinowskému. Mojou jedinou nádejou je, že budete chcieť spolupracovať s nami. Dokument sme vrátili učiteľovi v Milkokuku a ja som stratila poslednú šancu nájsť poklad. Pomôžete mi, však?

- Pomôže vám Malinowski, - odvetil som. - Dozaista ešte dnes dostanete ponuku na kúpu nových cenných informácií.

- Čo to vravíte? Vy ste sa stretli s Malinowským? - spý­tala sa trocha zvedavo a trocha bojazlivo.

- Nie. Totiž v istom zmysle áno. Videl som ho. Ukradol list s informáciami. Naháňal som ho, ale podarilo sa mu ujsť. Zdá sa, že krádež a lúpež je stály systém práce toho pána. Ten list iste ukradol kvôli vám. Keď sa mu už raz po­darilo vytiahnuť od vás veľkú sumu, bude chcieť speňažiť aj nové informácie...

- Ako viete, že sú naozaj cenné? - Lebo ja ich poznám. Až vyskočila od vzrušenia. - Naozaj? - spýtala sa. - Vy ich poznáte? Takže ten ma­

lý mal pravdu. Ste už len krok od pokladu a ja stále za­ostávam. V takom prípade nech Malinowski príde s návr­hom čím skôr. Zaplatím mu, koľko bude chcieť.

A náhlivo sa pobrala do svojho prívesu. Chcel som jej ešte niečo povedať, ale nemala záujem vypočuť si ma do konca. Podráždila ju správa, že viem viac ako ona. Tak strašne túžila nájsť ten poklad!

- Nie, to nie, - zahundral som a vliezol som do svojho sta­nu. Moji traja priatelia už dávno chrápali v druhom stane.

Zobudil som sa dosť neskoro. Vyzrel som zo stanu a zis­til som, že nebo sa zatiahlo dažďovými mrakmi, z ktorých čas od času aj kvapkalo. Také počasie človeka uspáva, tak som mal chuť zaliezť naspäť do spacieho vreca, keď vtom som uvidel Kozlowského, ako sa vracia z mesta.

V kempingu ktosi skladal stan a chystal sa na ďalšiu ce­stu. Žena handrou utierala predné sklo modrej škodovky.

Obliekol som sa a pobral sa k nej. - Dobrý deň, pán Bahomet, - pozdravil som tučného,

telnatého chlapa, ktorý skladal stan. - Ako ste sa dostali zo zámku? Nemali ste nijaké problémy?

Zavalitý muž pozrel na mňa veľmi ustráchane a jeho manželka, umývajúca auto, až zbledla. Aj ona bola tuč­nučká, ako manžel v ženskom vydaní. Zdalo sa mi, že sa podobajú jeden na druhého ako brat a sestra.

- Odchádzate? - spýtal som sa prívetivo, hoci na pred­chádzajúce slová som nedostal odpoveď.

- Áno, - tlmene odvetil Bahomet. - Tak som prišiel včas, ešte pred odchodom sa stihneme

porozprávať. Bahomet sa ešte väčšmi vyľakal a jeho manželka veľmi

zbledla. - Nevravím, že som bol včerajšou príhodou nejako nad­

šený. Ani si neviete predstaviť, aké je to nepríjemné byť uväznený v cele. Do včerajška som nikdy nesedel vo väze­ní. A vy? - obrátil som sa na Bahometa.

- Ani ja som nikdy nesedel, - hlesol. - Nie je vylúčené, že sa vám to môže pritrafiť, - povedal

155

som s prísnou tvárou. - Bezdôvodne niekoho zatvoriť na celú noc do studenej cely je trestné. Ako sa vraví: kto dru­hému jamu kope, sám do nej padá. Zatvorili ste ma do Kiejstutovej cely a ja vás teraz môžem dať zatknúť.

- Ale ja... nič také... - nešikovne sa vykrúcal Bahomet. Jeho žena zopla ruky ako k modlitbe a prosíkala: - Odpusťte mu to! Urobil to z hlúposti. Prisahám vám, že

my už nebudeme ďalej hľadať poklad templárov. Nikdy vám neskrížime cestu. Vzdali sme sa hľadania a odchádzame.

- Prečo? Mne sa s vami tak príjemne hľadalo, - povedal som ironicky.

- Ach, prosím vás, - fňukala Bahometova žena, - to ne­bolo pre nás. My sme seriózni ľudia. Môj muž je chemic­ký inžinier. To ja som vinná. Prečítala som článok o po­klade templárov, napísali sme list manželovmu priateľovi vo Francúzsku, historikovi, a tu sa vlastne začalo naše ne­šťastie. Nahovorila som manžela, aby sme v lete cez dovo­lenku hľadali poklad. Ale odo dneška vám už nebudeme prekážať. Odchádzame.

- Neprekážali ste mi, - konštatoval som. - Skôr som asi ja prekážal vám, keď ste ma zatvorili do Kiejstutovej cely. Ale nezazlievam vám ten hlúpy žart. Moji priatelia ma za­krátko vyslobodili, takže tá nepríjemná príhoda netrvala dlho. Potom som vám dokonca chcel pomôcť, keď vás prepadol lupič, ale zašili ste sa do takej diery, že vás nebolo možné nájsť. Navyše sa do toho zamiešal zámocký strážca a musel som vziať nohy na plecia.

Manželia sa triasli od strachu. Domyslel som si, že mi neveria a považujú ma za maskovaného banditu.

- Milí moji, - vyhlásil som úprimne s rukou na hrudi, - zásadný omyl je v tom, že mňa ste považovali za hlavné­ho nepriateľa. Ja som síce vaším konkurentom, ale nie ne­priateľom. Nie ja som sa vlámal do učiteľovho domu. Nie ja som vás napadol, aby som vám vzal list od priateľa.

Vyrozprával som im historku s Malinowským aj príbeh o kúpe dokumentu uloženého v lesnej kaplnke. Vysvetlil som im tiež, ako sa stalo, že som bol takmer svedkom úto­ku zamaskovaného banditu na nich.

- List, ktorý ste mali, znova poslúži Malinowskému, aby vytiahol od Petersenovcov peniaze, - povedal som. - Ten drzý bandita ma zlostí. Preto sa k vám obraciam s návr­hom: pomôžte mi v boji proti nemu.

- Nikdy! Len to nie! - vykríkla prestrašená Bahometo-va manželka. - My sme seriózni ľudia. Kašleme na poklad. Odchádzame. Ach, keby ste vedeli, čo som prežila, keď na nás ten bandita mieril pištoľou.

- Ale to asi nebola pištoľ, - krútil hlavou pán Bahomet. - Som presvedčený, že mieril na nás jednoducho čiernou baterkou. A my, prekvapení, sme sa veľmi nepozerali, čo drží v ruke.

- Všetko jedno: pištoľ či baterka! - zvolala Bahometova žena. - Nedovolím, aby si sa vydával napospas zlým ľu­ďom. Odchádzame. Potrebujeme si odpočinúť po tých strašných zážitkoch.

- No, počujete? Žena mi nedovolí, - Bahomet bezradne roztiahol svoje tučnučké ruky.

Prikývol som. - Azda máte pravdu. Boj proti banditom nie je pre vás.

Ale hádam nechcete, aby bandita odniesol korisť, ktorú vám ulúpil?

- Mne je to jedno, - opatrne povedala pani Bahometo­vá. - Túžim len čo najrýchlejšie odtiaľto odísť.

-A vy? - Záleží na tom, čo odo mňa chcete... - Chcem vedieť, aké informácie o poklade obsahoval

list od vášho priateľa. Budem vedieť presne toľko ako ban­dita. Možno sa mi potom podarí prekaziť mu plány.

- Poviem vám to! Prirodzene, že poviem! - Bahomet sa.

157

potešil, že chcem od neho iba to. Myslel, chudák, že ho požiadam, aby so mnou po nociach stíhal strašného zlo­činca. - Poviem vám do písmenka všetko, čo viem. Teda môj priateľ v liste píše, že Siegfried von Feuchtwangen, uvažujúc o budúcom sídle križiackej rehole, musel mať na mysli Malbork, hoci sa nazýval Marienburg, a nie Tvoje Srdce. Nie je však vylúčené, že Feuchtwangen mal v úmys­le vybudovať sídlo kdesi celkom inde a tam ho aj Peter z Avignonu začal stavať. Potom, ako vieme z dejín, dosť náhle bolo treba preniesť sídlo z Benátok do Pruska. A pretože stavba bola ešte len v začiatkoch, Feuchtwangen prišiel do Malborku, kde stál pomerne veľký zámok. V tom čase sa už Peter z Avignonu vrátil do Francúzska a tam zahynul. Tým sa zabrzdili práce na stavbe sídla. A možno už vo chvíli, keď sa veľmajster presťahoval do Malborku, vzdal sa plánu vybudovať nové sídlo a Feucht-wangenovi nástupcovia sa venovali prestavbe maľborské-ho zámku.

- Ale to vôbec nemusí byť Malbork... - šepol som. Pani Bahometová, doteraz bledá zo strachu, až očerve­

nela od uspokojenia. Pyšne poznamenala: - Počujete, ako sa môj manžel vyzná v dejinách? Je che­

mik, ale história je jeho koníčkom. Viete, že získal prvú cenu v televíznej súťaži? Vyhral dvadsaťtisíc zlotých za svoje odpovede z dejín stredoveku. Nahovárala som ho, aby hľadal poklad templárov, myslela som, že sa nám zno­va pošťastí. Lenže ukazuje sa, že k tomu nestačia iba vedo­mosti, ale treba aj silné päste. Na to sa môj manžel neho­dí. A preto odchádzame.

Bahometova žena bola neústupná. Mala už po krk noč­nej návštevy v zámku a nadovšetko sa bála tajomného banditu.

- Celú noc sme presedeli v zámockej pivnici, - vyklada­la. - Strážca sa hnal za banditom a za vami, nezišlo mu na

um, že ešte ktosi zostal v zámku. Ráno, keď do zámku prišla prvá skupina, pridali sme sa k nej a vyšli von. V piv­nici bolo tak zima, že nám zuby drkotali.

Manželia začali skladať stan. Veľmi sa náhlili. Chceli čo najskôr opustiť Malbork, kde zažili také nepríjemnosti.

Odišli na modrej škodovke a ja som im ešte chvíľu pria­teľsky mával. Obľúbil som si ich počas tohto jediného rozhovoru. Poskytli mi informácie, ktoré ma mohli pri­viesť k pokladu. A to bolo hádam najdôležitejšie.

Po návrate k našim stanom som zastihol chlapcov pri chystaní raňajok. Pršalo, a tak na štyri kolíky natiahli ne­premokavý stanový dielec a pod touto improvizovanou strieškou varili kávu na liehovom variči.

U našich susedov, čiže u Petersenovcov, tiež začalo byť rušno. Kapitán priniesol zo studne vedro vody a cez otvo­rené dvere prívesu som videl, ako slečna Karen robí praže­nicu na plynovom variči. Pomáhal jej Kozlowski, pričom mu Karen niečo vykladala a živo gestikulovala. Dozaista mu opakovala včerajší rozhovor so mnou.

Petersen asi nebol nadšený obsahom tohto rozhovoru, lebo keď priniesol vedro, postavil ho na dlážku prívesu tak prudko, že voda vyšplechla na všetky strany. Hneď sa ob­rátil a prišiel k nám na návštevu. Uvoľnili sme mu trochu miesta pod naším prístreškom a ponúkli sme mu pohár horúcej kávy.

- Veru, veru, mister Tragáčik, - vzdychol si Petersen. -Nedarí sa mi vo vašej krajine.

- No, krajina je pekná, - povedal som. - Lesy, jazerá... - Ani poklad, ani Malinowski, - odvrkol. - Povedala

vám moja dcéra, ako sa skončil príbeh s dokumentom? Nestál ani za fajku tabaku a Malinowski zaň vylákal päť­tisíc zlotých.

- Len sa nerozčuľujte. Naše príslovie vraví: toľko sa chodí so džbánom po vodu, kým sa nerozbije. Dvakrát nás.

159

Malinowski oklamal, ale po tretí raz sa mu to nepodarí. Ako sa hovorí po latinsky: Omne trinum perfectum, čiže do tretice všetko dobré.

- Dcéra mi spomenula, že Malinowski sa obráti na nás ešte raz s ponukou, aby sme odkúpili ďalšie informácie.

- Dúfam, že teraz už budete mať viac rozumu. Celú zá­ležitosť treba odovzdať polícii.

- Ja som bol rovnakej mienky, - pokýval hlavou. - Ale hádam ste už stihli spoznať moju dcéru. Je to bláznivé dievča. Vzala si do hlavy, že ten poklad musí nájsť. Ne­viem, čo si s ňou počnem, lebo tuším je schopná všetké­ho. Dnes ráno som sa s ňou pohádal. Ale hádka nič nevy­rieši. Cítim sa bezradný a viazaný slovom, lebo naozaj som jej pred odchodom sľúbil, že bude viesť našu výpravu. Len­že chcem, aby ste vedeli, že bez ohľadu na správanie mojej dcéry ma môžete považovať za svojho priateľa. Vôbec ma nezaujíma poklad templárov, ani okom nemihnem, ak ho nájdete vy, a nie Karen. Mojím cieľom je dolapiť Mali-nowského a strčiť ho do chládku.

- V tomto môžete rátať s mojou pomocou, - povedal som zdvorilo. - Malinowského musí stihnúť exemplárny trest. Ináč nebudem mať pokojné svedomie.

Podali sme si ruky a mocne, po chlapsky sme si ich po­triasli. Práve vtedy z prívesu vyšla slečna Karen. Mala na sebe nepremokavý plášť, iste sa vyberala na dlhšiu pre­chádzku.

- Mister Tragáčik má čoraz viac prívržencov, - povedala trpko. - Dokonca aj môj otec prešiel na jeho stranu. Ale aj keby sa všetko sprisahalo proti mne, ani tak sa pokladu nevzdám. Idem s pánom Kozlowským na prehliadku mal-borského zámku.

A spolu s pánom Kozlowským vykročila smerom k zámku. - Choďte za nimi, - šepol som chlapcom. - Dávajte po­

zor, čo ich v zámku zaujme. Čo ak vie Karen viac než ja?

Chlapci sa vybrali za Kozlowským a slečnou Karen, Pe-tersen sa vrátil do prívesu, aby zjedol praženicu. Pustil som sa do umývania riadu od raňajok. A pri tom ma na­šla Anka.

- To je najlepšia robota pre vás, - nezdržala sa ironickej poznámky. - Pekne umývate riad. Možno smelo vyhlásiť: správny muž na správnom mieste. Chlapcov ste poslali špehovať a sám ste sa dali na kuchtenie.

- Prečo vravíte, že som chlapcov poslal špehovať? Fuj, to je hnusný výraz!

- Stretla som ich cestou. Najprv kráčala slečna Peterse-nová a Kozlowski, za nimi sa zakrádali chalani. A tvárili sa, akoby plnili úlohu štátneho významu. Ani rozprávať sa so mnou nechceli.

- Lebo vám nedôverujú. - A to všetko preto, že som sa odvážila prísť do Maľbor-

ku. Na motocykli. To je jasné, pán Tragáčik, nemáte rád motorky. Ináč by ste jazdili na motorke a nazývali by ste sa pán Motorkár. A viete, že by to bola krajšia prezývka?

- Veľmi pekne vám ďakujem. Zostanem pri svojej. - Ako myslíte, - mykla plecami. - Ale nemôžete mať vo­

či mne výhrady preto, že som si vybrala motocykel. Napo­kon, nechceli ste ma zviezť na svojom muzeálnom vraku.

- Čo je to zač ten Chocholúšik? - spýtal som sa. Mykla plecami. - Viem presne toľko ako vy. Prišiel si do novinárskeho

strediska vypožičať motorový čln. Požiadala som ho, aby ma zaviezol do Malborku. Súhlasil. Povedal, že je na dovo­lenke a nemá v pláne nič lepšie, ako voziť na motorke pek­né dievčatá.

- Ále, - začudoval som sa. - Nie som pekná? - Dovoľte mi, aby som sa nevyjadril. - Podľa neho som pekná. Povedala som mu, aby ma po-

161

čkal na druhej strane jazera. A viete prečo? Nechcela som, aby ma niekto videl odchádzať na motorke. Myslela som si, že vás v Malborku poriadne prekvapím.

- Ach, prekvapenie bolo obrovské, - prisvedčil som. - Len som pozabudla na to, že vašou obľúbenou čin­

nosťou je pozorovanie svojich blížnych. - Viem ešte o niekoľkých ďalších obľúbených činnos­

tiach. Napríklad umývanie riadu, - nedal som sa. Čistý riad som uložil do zvláštnej škatule, ruky som si

utrel do utierky. Drobnými krokmi sa k nám priblížil čudne oblečený

človek. Bol malý, v krátkych nohaviciach a v pásikavom námorníckom tričku.

- Nazdar, vážený pane, - pozdravil ma. - Prenajímam turistom kajaky. Keby ste sa chceli so slečinkou plaviť po Nogate, tak len príďte ku mne. Tam dolu mám prístavisko.

- Veď hádam vidíte, že prší, - upozornil som ho. - Dážď vám prekáža? - začudoval sa a podišiel bližšie. -

Ozajstnému športovcovi dážď neškodí. Však nie ste z cukru. - Z cukru nie som, to je fakt! - prisvedčil som. - Ale

moknúť sa mi nechce. - Tak sa nepôjdete previezť na kajaku? Možno si ho

u mňa prenajať na hodinku, dve, ba aj na celý deň. Moja požičovňa je známa široko-ďaleko. Dobrá firma, vravím vám. Urobte si pekný výlet tuto so svojou zaľúbenou slečinkou.

- Nie. Ďakujem, - odmietol som. Anka sa pri slovách o zaľúbenej slečinke začervenala.

- Ak nie, tak nie, - vzdychol si chlapík v čapici. A kto býva v tomto prívese? Azda on bude mať záujem o kajak?

- Je to cudzinec, - vysvetlil som. - Dán. Ale možno sa s ním rozprávať po anglicky. Ak chcete, budem vám robiť tlmočníka.

- Ech, porozprávam sa s ním sám. Ako sa vraví: poriad-

ny človek sa s poriadnymi ľuďmi vždy dohodne. Cudzincov sem chodí fúra, obzerajú si zámok, aj kajaky si u mňa po­žičiavajú, tak som sa naučil pár slov vo viacerých jazykoch.

Podišiel k prívesu a zaklopal na dvere. Vyšiel kapitán Pe-tersen - pred chvíľou sa umýval, bol vyzlečený do pása, na zarastenej hrudi mal vytetovanú modrú kotvu.

- Pán námorník, - prihovoril sa mu chlapík v čiapke, -prenajímam kajaky.

- Čo? - spýtal sa kapitán po anglicky. - Kajaky prenajímam. Yes. Kajaky, - vysvetľoval chlapík. - Kajaky? - opakoval prekvapený Petersen. - Čo je to:

kajaky? - Yes, kajaky, - kýval hlavou chlapík. - Ste námorník,

tak sa dohovoríme. Požičiavam lacno. Na hodinu, na dve, ba aj na celý deň.

Petersen sa poškrabal na hlave, lebo nerozumel celkom nič z toho, čo mu chlapík v čiapke rozprával. Pre každý prípad sa ho však opýtal:

- Nepoznáte náhodou pána Malinowského? - Malinowského? - chlapíkovi sa zračilo v očiach pre­

kvapenie. - Malinowski, yes, Malinowski, - opakoval Petersen. Chlapík sa buchol do pŕs. - ja som Malinowski. Počuli ste o mne? Nevedel som,

že moja firma je známa tak ďaleko vo svete. Aj em Mali­nowski, - spomenul si na pár slov po anglicky.

Petersen zryčal ako divý byvol: - Malinowski?! Vy ste Malinowski?! - Yes, sir, ja som Malinowski, - radostne prisviedčal

chlapík. Petersen šmaril na trávu uterák, ktorý mal prehodený

na holých pleciach. Potom - ramenatý a chlpatý ako go­rila - chytil za krk drobného muža v čiapke a začal ním triasť ako halúzkou.

163

- Ty si Malinowski? - vrieskal. - A prišiel si znova ťahať zo mňa peniaze? Ty lotor! Ty zlodej! Konečne ťa mám, ko­žu z teba zderiem!

Petersenov krik vylákal ľudí zo všetkých stanov v kem­pingu. Zhŕkli sa okolo nich. Všetci si mysleli, že cudzinec chytil zlodeja, ktorý chcel vykradnúť jeho príves. Preto tu jeden, tu druhý nahnevane štuchol chlapíka v čapici. A ka­pitán ho jednostaj držal vo svojich labách a vykrikoval:

- Zlodej! Vlamač! Darebák! Obral ma o štyristo dolá­rov! Vylákal peniaze za dokument! Och, Malinowski, bu­deš pykať za všetky svoje podvody...

Len s námahou som sa pretlačil cez húf ľudí, ktorý hneď obkľúčil Petersena a Malinowského.

- Na políciu s Malinowským! - volali okolostojaci. -Do väzenia so zlodejom! Nech ho súdia!

A každý považoval za svoju povinnosť strčiť do úbožia­ka, ktorý nezrozumiteľne jachtal a márne sa usiloval vy­svetliť to, čo sa vysvetliť nedalo.

- Pán Petersen, - zvolal som. - To nie je Malinowski. - Ako to: nie je Malinowski? - rozhorčil sa kapitán. -

Veď sám tvrdí, že je Malinowski. Malý človiečik v klbku ľudí jačal: - Yes, yes, ja som Malinowski. Pusťte ma, ľudia! Ja som

predsa Malinowski. Všetci ma tu poznajú, prenajímam kajaky. Aj em Malinowski.

- Počujete? On je Malinowski! - vrieskal Petersen. -Nebráňte ho!

Mladá dievčina v obrovských okuliaroch ukázala na mňa:

- Ten pán je iste Malinowského kumpánom. Iste spolu okrádali turistov.

- Chyťte ho, držte zlodeja! - zvrieskla akási tučná pani v nohaviciach. - Ani na výlete človek nemá od nich pokoj.

Mykol som sa raz či dva razy, aby som sa dostal z rúk,

ktoré ma držali, ale hneď ma mocne schytilo niekoľko ďalších rúk.

- Pozrite, ako sa myká! - kričali. - Držte ho, lebo ujde! - Pán Petersen! - volal som na kapitána. - To nie je ten

Malinowski. To je iný Malinowski! Ale Petersen nepočul môj hlas, ktorý zanikol vo všeo­

becnom kriku. V húfe som videl Kozlowského. Lenže ten namiesto aby

mi pomohol, ešte všetkých štval proti mne. - Len ho držte! Odveďte ho na políciu! Štuchali ma, postrkovali, štípali. - Počkaj, ty darebák, toto ti nedarujem! - zakričal som

na Kozlowského. - Pozrite, ľudia, ešte sa vyhráža! - píšťala dievčina

v okuliaroch a uštipla ma tak silno, že som zavyl ako ra­nený vlk.

Napokon mi pomohla Anka. Každému osobitne a všet­kým naraz neustále vysvetľovala, že ide o omyl, lebo pán Petersen nevie po poľsky a pán Malinowski nerozumie po anglicky.

- To je hlúpe, - odpľul si Petersen. - A vy, pán Kozlows-ki, ste ešte prilievali olej do ohňa namiesto toho, aby ste to vysvetlili.

- Čo som mal robiť? - čudoval sa Kozlowski. - Dom­nieval som sa, že ste konečne chytili Malinowského a že je ním pán Tragáčik.

- Ďakujem vám, - povedal som. - Máte u mňa ďalší vrúbik na rováši, pán Kozlowski.

Zrazu sa Petersen ako tiger vrhol k svojmu lincolnu. Za stieračom na prednom skle bol štvormo zložený lístok pa­piera. Roztvoril ho, mrkol naň a hneď skočil ku mne.

- Prečítajte, je to po poľsky. Vidím známy podpis, - a až zaškrípal zubami v bezmocnej zlosti.

Preložil som mu do angličtiny:

165

Slečna Petersenová! Získal som nové cenné informácie, ktoré vás privedú k po­

kladu. Chcem za ne dvanásťtisíc zlotých. Prosím, príďte dnes o jedenástej v noci na päťdesiaty kilometer cesty do Chojníc. Tam na vás budem čakať. Ale príďte sama, ináč sa neukážem. A nijaké pasce!

Malinowski

167

Š T R N Á S T A K A P I T O L A

Ísť či nejsť? • Kde leží tvoje srdce? • Plány novej výpravy • Karen v nebezpečenstve • Naháňačka •

V Charzykowych

Pršalo. Sedeli sme v útulnom prívese Peter senovcov - An-ka, Karen, kapitán, Koztowski, ja a chlapci. Cez nízke ok­no prívesu bolo vidieť od dažďa zahmlenú hnedú siluetu malborského zámku, cez druhé okno sme videli čiernu hladinu Nogatu, ktorú bičovali dažďové kvapky.

Kapitán Petersen otvoril fľašu francúzskeho koňaku a pre chlapcov vytiahol pomarančový džús. Karen držala v rukách list od Malinowského a zdalo sa, že ho číta už de­siaty raz, hoci sme vedeli, že iba behá pohľadom po riad­koch, lebo nevie po poľsky.

Napäto sme čakali, čo povie a ako sa rozhodne. Takto zamyslená vyzerala veľmi pekne, svetlé vlasy jej splývali na plecia. Keď prižmúrila oči a tuho o čomsi rozmýšľala, dlhé mihalnice jej hádzali tieň na líca a vtedy mala ešte krajšiu tvár.

Zrazu dievčina mykla hlavou a vyhlásila: - Prijímam ten návrh. Vezmem si auto a pôjdem na päťdesiaty ki­lometer.

- Vedel som to, - vzdychol si Petersen. - Moja dcéra je šialenec.

- Odrádzam vás. Rozhodne vás odrádzam. Teraz vám to neradím, - opakoval Kozlowski. - Je to veľmi nebezpečné.

Ísť sama na nočné stretnutie s banditom niekde v lese ale­bo v šírom poli? Nie, odhováram vás. Rozhodne.

- Tým skôr, že je to iste nový podfuk, - dodala Anka. - Nie, - nesúhlasne som zavrtel hlavou. - Malinowské-

ho by som najradšej videl za mrežami, ale tentoraz naozaj má cenné informácie.

A rozpovedal som im svoj nočný zážitok v zámku, len som sa vyhol podrobnostiam z obsahu listu.

- Súhlasím s názorom pána Kozlowského. - Odhová­ram vás od toho, aby ste šli sama na stretnutie s Mali-nowským. Prečo teraz upustil od svojho systému výmeny peňazí za dokument? Prečo sa chce osobne stretnúť so slečnou Karen a miesto stretnutia určil tak ďaleko?

- Možno mi chce oznámiť niečo dôležité, - uvažovala Karen.

Znova som nesúhlasne zavrtel hlavou. - Viem, čo je v liste. Aj teraz Malinowski mohol požia­

dať, aby ste položili výkupné do nejakej schránky. Lenže navrhol stretnutie na päťdesiatom kilometri. Bojím sa o vás, slečna Karen.

Dievčina na mňa nazlostene zagánila. - Vaše obavy mi nemôžu ani pomôcť, ani uškodiť. Od

stretnutia ma neodhovárate z obavy o mňa. Prosto ne­chcete, aby som získala informácie, ktoré vy už poznáte. Získam ich a nájdem poklad templárov. Urobím to, hoci by som mala riskovať všetky naše peniaze.

Toto nespravodlivé obvinenie mi vohnalo krv do tváre. Ešte chvíľu som váhal, ale myšlienka na to, že Karen ma upodozrieva z pokrytectva, zavážila pri mojom rozhodnutí.

- Slečna Petersenová, - ozval som sa polohlasne, ale s takým dôrazom, že v malom priestore nastalo úplné ti­cho. - Poviem vám, čo je v liste, ktorý ukradol Malinows­ki. Vyložím na stôl všetky tromfy, ale prosím vás, nechoď­te na toto stretnutie. Napokon, ak budete poznať obsah

listu, načo vám bude list? Nie, - zdôraznil som, nerobím to zo strachu o vás. Nechcem, aby ten podvodník získal peniaze za svoju úbohú lúpež. Nech si čaká na päťdesia­tom kilometri. Vy tam neprídete.

Anka ma chytila za ruku a silne mi ju stisla. - Neprezrádzajte svoje tajomstvo! Veď takto strácate

šancu, že nájdete poklad. Tieto informácie ste získali vďa­ka chytrosti a dômyselnosti. A voči slečne Karen nemáte nijaké záväzky, načo jej potom prezrádzať tajomstvo. Je to priveľmi veľkodušné.

- Nie, - zopakoval som dôrazne. - Urobím, čo som po­vedal. Hľadám poklad, aby som zažil zaujímavé príhody. A bojím sa, že Malinowski mi ich prekazí. Keby sa slečne Karen niečo stalo, nemal by som čisté svedomie.

Rozprávali sme sa po anglicky. Anka sa obrátila k chlapcom po poľsky.

- Viete, čo chce urobiť pán Tragáčik? Má v úmysle pre­zradiť obsah listu len preto, aby slečna Karen nešla na stretnutie s Malinowským.

Tell mykol plecami. - Vy ho ešte nepoznáte? Bolo jasné, že to urobí. Usmial som sa na Telia a pohladkal ho po líci. Potešil

som sa, že chlapci ma považujú za čestného človeka. - Pán Tomasz, - zlostne zopakovala Anka. - Myslím si,

že... že ste hlupák. A zamilovaný do slečny Karen. A ona... Ona vás pustí k vode.

- Iste, - vzdychol som. - Ale ináč konať nemôžem. Nie preto, že som zaľúbený, ako tvrdíte, ale preto, že nechcem, aby sa stalo čosi zlé. Do konca života by som si nevedel od­pustiť, že namiesto cti vo mne zvíťazila chamtivosť.

Karen, Petersen i Kozlowski na mňa pozorne hľadeli. Karen mala na perách ironický úsmev, lebo bola presved­čená, že keď príde na lámanie chleba, rozmyslím si to a obsah listu neprezradím.

169

Ale začal som rozprávať. Najprv o Siegfriedovi von Feuchtwangen, ktorý sa obrátil na Jakuba de Molay s prosbou, aby mu poslal architekta na vybudovanie sídla križiakov, ktoré sa malo nazývať Tvoje Srdce. Vykladal som o Petrovi z Avignonu, ktorý prišiel do Pruska, aby postavil sídlo. A pravdepodobne v podzemí tejto budovy Peter z Avignonu ukryl poklad rehole. Potom ho zavolali do Francúzska a zahynul upálením na hranici. Nedokončil začatú stavbu. Feuchtwangen sa musel narýchlo presťa­hovať z Benátok do Pruska a za svoje sídlo si vybral Mal-bork. Lenže bol práve Malbork miestom, kde Peter z Avig­nonu začal stavať sídlo križiakov? Na túto otázku stále nemáme odpoveď. Trojuholník na múre môže dokázať, kde Peter z Avignonu pracoval.

- A to je všetko, čo obsahuje list, ktorý vám Malinowski chce odstúpiť za dvanásťtisíc zlotých, - zakončil som. -Teraz už nemusíte ísť na stretnutie s banditom.

- Ďakujem vám srdečne, - zdvihol sa Petersen a stisol ma svojimi veľkými labami. - Ste naozajstný džentlmen. Som rád, že moja dcéra nepôjde na päťdesiaty kilometer. Malinowski si tam môže vyčkávať hoci do rána. Prvý raz nie on nás, ale my jeho dobehneme.

Iba Karen ani slovíčkom nevyjadrila svoju vďačnosť. Na perách sa jej znova objavil ironický úsmev.

- Akú mám záruku, - ozvala sa, - že ste mi povedali ce­lú pravdu? A že ste nezatajili nijakú maličkosť? Kde je ten tajomný Bahomet, ktorý by mohol dosvedčiť, že v liste nie sú ešte iné informácie?

- Bahomet odišiel dnes ráno, lebo sa vzdal hľadania, -odvetil som. - Prepadnutie ho na smrť vystrašilo. Už ne­chce mať s pokladom nič spoločné.

- Odišiel? - uškrnula sa Karen. - To je pre vás veľmi vý­hodné, že odišiel. Nemôže potvrdiť pravdivosť vašich slov. A ja mám dôverovať vám, svojmu konkurentovi? Veď sta-

čí, aby ste zatajili jedinú drobnosť, jedinú informáciu, ho­ci len o mieste, kde Peter z Avignonu začal budovať sídlo križiakov. A uchmatnete mi poklad spred nosa.

- Nevie sa, kde je to miesto, - vyhlásil som. - Nevedel to ani Bahomet, lebo o tom nebolo v liste ani slovíčko. Ba-homet tri noci hľadal trojuholník v podzemí malborského zámku a nenašiel ho.

- Neverím vám, - zasyčala Karen. - V tej vašej podozri­vej úprimnosti je iste pasca. Ste veľmi bystrý. Všetkých ste nachytali na úprimnosť. Ale mňa nie. Preto pôjdem na stretnutie s Malinovským. Nebojím sa. Nikoho sa nebo­jím. Musím nájsť ten poklad a nájdem ho!

- Dobre vám tak! - zvolala pobúrená Anka. - Vedela som, že sa slečna Karen zachová takto. Nielen že vám ne­poďakovala, ale ešte vás nazvala klamárom a podvodníkom.

Anka mala pravdu. Cítil som sa, akoby ma boli vyzauš-kovali. Vstal som a všetkým som sa uklonil.

- Do videnia! Urobte si, čo chcete, slečna Karen. Ale pa­mätajte si, že som vykonal všetko, čo bolo v mojich silách, aby ste sa nevystavovali nebezpečenstvu.

Opustil som príves Petersenovcov a za mnou vyšli chlapci s Ankou. Tá im povedala, ako Karen reagovala na moje rozprávanie, a chlapci boli rozhorčení.

- Karen je zmija! - zvolal Veverička. - Uvidíte, že ten bandita ju napadne a zabije.

- Netáraj hlúposti, Veverička, - zahriakol som ho. -Radšej poďme na večeru do reštaurácie „Pri Nogate". Za-jeme si niečo dobré a hneď sa nám zlepší nálada. - Pôjde­te s nami? - navrhol som Anke.

- Dobre, - súhlasila. - A potom navštívime Ewu, - povedal Sokolie oko. -

Stretli sme ju dnes v zámku a pozvala nás na večer. Môže­te sa porozprávať s jej mamou o sídle križiakov.

- Netrápte sa, - utešoval Anku Viliam Tell. - Presvedčí-

171

te sa, že hoci slečna Karen pozná všetky tajomstvá pána Tragáčika, aj tak sa jej nepodarí nájsť poklad templárov. Priveľmi sa za ním ženie.

- Ach, deti, deti, - smiala sa Anka. - Viete, prečo vás Malinowski jednostaj vodí za nos? Neverí v poklad tem­plárov. Preňho sú pokladom Petersenovci, ktorých chce obrať o peniaze.

- Hovoríte, akoby ste Malinowského poznali, - pozna­menal Sokolie oko.

Zavrtela hlavou. - Nepoznám ho. Zatiaľ, - poznamenala. - Ale vravím

vám, že ja ho spoznám prvá. Onedlho. Pomyslel som si, že Anka prišla na stopu nejakému ta­

jomstvu. Lenže nie je taká veľkodušná a nikomu ho uná­hlene neprezradí.

Navečerali sme sa a potom sme sa pobrali do zámku. Pri vchode na padací most už čakala Ewa. Zaviedla nás do malého bytu v starých múroch, spoznal som jej mamu, si-vovlasú pani s hrubými okuliarmi. Zdalo sa mi, že som v jej očiach zazrel pobavenie.

- Veru tak, - vysvetľovala, keď nás ponúkla čajom a zá­kuskami. - Myšlienka, že sú ľudia, ktorí sa vážne zaobe­rajú hľadaním pokladov, je veľmi zábavná. Naozaj veríte, že ten poklad jestvuje?

Priznávam, že som sa trocha zahanbil. - Domnievate sa, že hľadanie pokladov je nezmysel? Že

iba deti veria povestiam o zakopaných pokladoch? - To nie, - odporovala. - Každý má predsa právo dispo­

novať so svojím voľným časom, ako chce. Jedni chytajú ryby, druhí poľujú, ďalší cestujú alebo hrajú karty. Nevi­dím dôvod, prečo by hľadanie pokladov malo byť horšou činnosťou než ostatné. Ale ak ma niečo rozveselilo, tak vlastne to, že tvoríte dosť zábavnú skupinu. Vy, traja chlapci a tá slečna...

- Prepáčte, ale ja som seriózny človek, - ohradila sa An-ka. - Nehľadám poklad. Mňa zaujímajú hľadači pokladov.

Pili sme čaj, doberali sa a vtipkovali a potom sme sa roz­hovorili o križiakoch, templároch a poklade. Nemal som nijaký dôvod, aby som neveril Ewinej mame, a Anka pred­sa počula všetko, čo som povedal Karen - preto som do­podrobna vyrozprával všetko o stopách, ktoré vedú k po­kladu templárov.

- Najväčší problém, ktorý treba vyriešiť, - zakončil som, - je dozvedieť sa, kde chcel Feuchtwangen vybudovať sídlo s názvom Tvoje Srdce. Tam sa asi nachádza poklad templárov.

Ewina mama sa zamyslela. - Veľmi by som vám chcela pomôcť, ale, žiaľ, vidí sa mi,

že nemôžem. Z dejín je známe, že Feuchtwangen sa v sep­tembri 1309 presťahoval z Benátok do Malborku, ktorý sa od tej chvíle stál metropolou križiackeho štátu. Je jasné, že osud templárov musel Feuchtwangena znepokojiť a urýchlil jeho odchod z Benátok. Medzi historikmi vzbudzovala diskusie skutočnosť, že za sídlo vybrali práve Malbork, hoci možno by sa bol lepšie na to hodil Elbląg. Lenže iste na to mala vplyv vtedajšia situácia v križiackej reholi: v Elblągu mali v konvente prevahu stúpenci maj­stra Henricha von Plotzke, ktorý bol Feuchtwangenovým protivníkom. Veľmajster teda radšej preniesol sídlo do malého Malborku, ktorý postupne neskorší majstri vybu­dovali do rozmerov obrovskej pevnosti. Nie je vylúčené, že už pred rokom 1309 Feuchtwangen uvažoval o presťaho­vaní centra rehole z Benátok do Pruska, a možno pre ten­to zámer podnikol aj nejaké kroky. Ale nám, historikom, nie je o tom nič známe. Tvoje Srdce? - nahlas uvažovala Ewina matka. - Po latinsky je to Cor Tuum. Mám tu ze­mepisný slovník poľského územia. Možno v ňom nájdeme nejakú obec s podobným názvom.

173

Pustili sme sa do hľadania v slovníku. Ale bezvýsledne. - Ten názov sa predsa v priebehu storočí mohol zmeniť,

- zvolal som. - Možno zdomácnel a do slovníka sa dostal v popoľštenej forme. Hľadáme pod písmenom C, a hádam treba hľadať pod K?

Začali sme prezerať mená obcí začínajúce sa na K. Rýchlo som prebehol prstom po názvoch osád, obcí a mestečiek. Zrazu sa mi prst zastavil.

- Kortumowo, - prečítali chlapci. - Kortumowo? - zopakovala Ewina matka. - Cor Tuum... Kortum... Kortumowo, - odvodil som

názov. A prečítal som krátku charakteristiku obce: Kortumowo, dedinka v Chelmskom kraji pri jazere

s rovnakým názvom. V dedine je kostol zo začiatku XIV. storočia, farnosť Najsvätejšej Panny Márie...

- Chelmský kraj patril do panstva križiakov, - pripome­nula Ewina matka. - Kostolík vybudovali na začiatku štr­násteho storočia, teda v čase, keď sa Feuchtwangen usilo­val založiť nové sídlo. Musíte sa ta vybrať, pán Tomasz. Priamo na mieste oveľa lepšie zistíte, či sú tam pozostatky križiackych budov.

- Veru tak, - prisvedčil som. - Zajtra ideme do Kortu-mowa. Len vás prosím, - obrátil som sa na chlapcov, -držte v tajnosti naše dnešné úvahy.

- Veveričkovi bude treba pristrihnúť jazyk, - rozhodne povedal Sokolie oko.

- Pánabeka, čo len odo mňa chcete? - rozhorčoval sa táraj Veverička.

Ewa zatlieskala: - Idem s vami! Uvidíte, že vám budem pomáhať. Ewina mama protestovala, ako už mamy zvyknú, keď

ich deti dostanú bláznivý nápad. Ewa ju presviedčala, že tá myšlienka nie je až taká bláznivá, veď traja chlapci so mnou už dávno cestujú a ani jednému z nich sa nič ne-

stalo. Anka uisťovala mamu, že vezme Ewu do svojho sta­nu a bude sa o ňu starať, takže mama pomaly mäkla a čo­raz menej protestovala.

- Aj vy sa zberáte do Kortumowa? - spýtal som sa Anky. - Môžem vedieť, akým dopravným prostriedkom?

- Určite nie na motorke. - odvetila. - Myslím si, že naj­pohodlnejšie bude vaše čudácke auto.

- Ale čo? Do môjho auta sa nevmestí taká veľká skupina. - Tak poprosím Petersenovcov, aby ma vzali do svojho

lincolna. - A prezradíte im cieľ našej cesty? - Asi budem musieť, ako by som sa tam ináč dostala, -

roztiahla ruky Anka. - Ale to je obyčajné vydieranie! - zvolal som. - Vystihli ste to veľmi presne, - prikývla. - Doteraz som

sa usilovala presviedčať vás pomocou argumentov a mi­lých úsmevov. A keďže to neúčinkovalo, prešla som na iné metódy. Tak čo? Pôjdeme spolu, alebo sa mám obrátiť na slečnu Karen?

- Pôjdeme, - vyhlesol som. Mimovoľne som pozrel na hodinky a zistil som, že je už

po desiatej. Vyskočil som od stola. - Prepáčte, ale ja už musím ísť. Mám v meste ešte niečo

súrne vybaviť. Vy, chlapci, tu môžete ešte chvíľu zostať. Ale o pol hodiny nech ste v stane!

- Aj ja odchádzam, - povedala Anka a rozlúčila sa s Ewi-nou matkou, dievčaťom aj s chlapcami.

Vyšli sme zo zámku. - Dobrú noc, - otrčil som ruku k Anke. Postavila sa mi do cesty a rýchlo spustila: - Viem si domyslieť, čo máte teraz v úmysle. Chcete ísť

na päťdesiaty kilometer. Bojíte sa o Karen. Ste do nej za­ľúbený. A ona vás neznáša, považuje vás za klamára a pod­vodníka, ale vy ste slepý a nevidíte to. Nechápete, že jej na

175

vás vôbec nezáleží? Myslí iba na získanie pokladu. A o vás má záujem iba potiaľ, pokiaľ jej môžete pomôcť pri hľada­ní. Prezrádzate jej svoje tajomstvá, a v nej to vyvoláva iba nevôľu. Načo ta chcete ísť? Presvedčíte sa, že Karen túto starostlivosť odsúdi. Bude vás znova podozrievať, že ste jej chceli vziať list, ktorý kúpi od Malinowského.

Jemne, ale rozhodne som ju odstrčil. - A čo ak sa tam prihodí niečo zlé? - povedal som. - Čo vás do toho? Je plnoletá. Všetci ju pred stretnutím

s banditom vystríhali. - Nemôžem takto rozmýšľať. Napokon, čo vám na tom

tak záleží, že ta idem? - Bojím sa. Malinowski je lupič a vy ste naivný ako die­

ťa. S Karen nech sa deje, čo chce. Neznášam tú premúdre-nú slečinku. Ale vás mám rada. A nechcem, aby ste sa vy­stavovali nebezpečenstvu.

- Nie, nie, - zavrtel som hlavou. - Predsa musím ísť. Nechal som Anku pred zámkom a rozbehol som sa ku

kempingu, kde stál môj vehikel. Petersenov lincoln už na parkovisku nebol. Teda Karen

šla na stretnutie s Malinowským. Pozrel som na hodinky. Do jedenástej chýbalo dvadsať minút. Stihnem za dvadsať minút prejsť päťdesiat kilometrov, ktoré ma delili od mies­ta stretnutia?

Spustil som motor. Ako spod zeme sa pri aute objavil Kozlowski.

- Kam idete? - spýtal sa chrapľavo. - Slečna Karen za­kázala, aby niekto šiel za ňou. Malinowski sa môže vypla­šiť a nepredá list.

Pohŕdavo som mávol rukou. - Dajte mi pokoj so slečnou Karen. Mám jej až po krk.

Nazvala ma klamárom a podvodníkom. Nechcem už s ňou mať nič do činenia. Idem do reštaurácie na večeru. Pôjdete so mnou?

- Nie, - odvetil Koztowski. Prudko som sa rozbehol a po chvíli som už letel po ces­

te do mesta. Našiel som sa na hradskej a šialenou rých­losťou som prešiel po moste cez Nogat. Cesta do Starogar-du Gdańského bola úzka, plná neočakávaných zákrut, a pretože auto malo veľkú rýchlosť, jednostaj som musel šliapať na brzdy a cez zákruty som sa dostával s prenika­vým pískaním pneumatík.

Neskoro som sa rozhodol, že pôjdem na päťdesiaty kilo­meter. Teraz som musel doháňať stratený čas. Nie, vôbec mi nešlo o to, aby som dolapil Malinowského. Šiel som na miesto stretnutia, aby som mal istotu, že sa Karen nič ne­stalo. Urazila ma svojím podozrievaním, ale to vôbec ne­bolo dôležité, keď som si uvedomil, že tá zanovitá dievčina sa nájde na päťdesiatom kilometri vydaná na milosť a ne-milosť bezohľadnému banditovi. Nie, nebol som do Karen zaľúbený, ako si myslela Anka. Iba som považoval za svoju povinnosť chrániť ju aj Petersena pred nebezpečenstvom. Vlasy sa mi zježili pri myšlienke, že lupič môže Karen zavraždiť kvôli jej zlatým hodinkám, prstienku s drahoka­mom alebo briliantovej brošni, ktorú stále nosila na blúz­ke. Zdalo sa mi, že v istom zmysle by som bol spoluzodpo­vedný za to, čo by sa Karen a jej otcovi stalo.

Preto som uháňal, aby som dobehol meškanie. Po oboch stranách cesty sa mihali stromy, ploty, telegrafné stĺpy. Ostré svetlá reflektorov stále osvetľovali fosforesku­júce dopravné značky. „Pozor, nebezpečná zákruta!", „Po­zor, štyri nebezpečné zákruty!", „Pozor, nechránený želez­ničný priechod!" Podchvíľou som za ostrého zvuku klaksóna predbiehal konské povozy so slabo viditeľnými lampášmi. Uháňal som čoraz rýchlejšie.

Tajomne a strašne svietili ciferníky na prístrojovej do­ske môjho vehikla. Sto kilometrov... stodvadsať... stotrid­sať za hodinu - ukazovala ručička tachometra.

177

Cesta sa zmenila na širokú autostrádu. Zvýšil som rýchlosť na stoštyridsiatku. Prešiel som cez viadukt ponad križovatku ciest z Gdanska do Grudziądza a z Malborku do Starogardu. Ešte osemnásť kilometrov, a už som spozo­roval svetlá Starogardu Gdanského.

Cesta veľkým oblúkom obchádzala stred mesta. Ubral som plyn, lebo sa ukázalo viac povozov a veľa motocyklistov.

Do jedenástej chýbalo už len päť minút. Potom som so strachom zistil, že je už jedenásť. A do cieľa bolo ešte naj­menej desať kilometrov.

Pritlačil som plynový pedál. Ručička na tachometri prudko poskočila, prúd vzduchu narážal na predné sklo. Zavýjanie vetra ma dráždilo, pripadalo mi zlovestné.

Znova ostrá zákruta. Pribrzdil som, ale zanieslo ma tak­mer na krajnicu. Len-len že som sa neotrel blatníkom o betónové stĺpiky. Ako rad jednookých kyklopov blýskali červené odrazové svetlá na míľnikoch.

Za zákrutou sa cesta vyrovnala a bežala cez hustý les. Bo­lo to už neďaleko Zblewa. V diaľke som zazrel zadné svetlá auta stojaceho pri okraji cesty, iste lincoln Petersenovcov.

Preložil som nohu z plynu na brzdový pedál a začal som spomaľovať. Nechcel som zastaviť, lebo ak sa Malinowski omeškal, Karen by mi mohla vyčítať, že som ho vyplašil svojím príchodom. Zaumienil som si, že auto obídem, pôjdem ďalej a potom sa vrátim.

Reflektory môjho auta osvetlili karosériu lincolna. Vi­del som, že je prázdny. Ešte chvíľu, a uvidel som Karen. Stála vedľa auta a pri nej som zazrel nejasnú siluetu muža. Nie, Karen nestála. Naťahovala sa s tým človekom. Odstr-kovala ho od seba a čosi kričala, ale vrčanie môjho moto­ra prehlušilo jej slová.

Celou silou som šliapol na brzdu. Kolesá zapískali, ve­hikel nieslo ďalej a takmer ho obrátilo. Zastal krížom cez cestu, pár desiatok centimetrov od kmeňa stromu.

Jedným skokom som sa našiel na ceste. Od lincolna ma delilo iba pár metrov, ale svetlá reflektorov a pískanie bŕzd upozornili Malinowského na nebezpečenstvo. Karen nevy­pla motor a kľúčik nechala v spínacej skrinke. Malinowski odstrčil od seba dievčinu tak prudko, že sa zgúľala do prie­kopy pri ceste. Potom sa vrhol k lincolnu. Počuli sme hlasné zavytie motora. Po chvíľke sa lincoln začal od nás prudko vzďaľovať. Jeho červené zadné svetlá sa rozplývali v nočnej tme. Pribehol som ku Karen a pomohol som jej vstať.

- Strhol mi z ruky zlaté hodinky a vzal mi briliantovú brošňu, - povedala, ťažko dýchajúc. - Chcel mi stiahnuť aj prsteň, ale bránila som sa a vtom ste prišli. No mám list, - víťazoslávne mi ukázala papier, ktorý kŕčovito držala v ruke.

- Ukradol vám aj auto, - dodal som. Až teraz si uvedomila, že Malinowski ušiel na jej lincolne. - Preboha, čo robiť? Treba to oznámiť polícii? Myslela

som si, že je to bandita-džentlmen, a pritom je to obyčaj­ný lupič.

Ani sa len nespýtala, prečo som za ňou prišiel. - Skúsime ho dobehnúť, - povedal som, naskakujúc do

svojho auta. - Môjho lincolna? Touto kraksňou? - čudovala sa a v jej

hlase som cítil pohŕdanie. - Nasadnite. Rýchlo! - rozkázal som. - Nevyznáte sa

nielen v ľuďoch, ale ani v autách. Dôverovali ste lupičovi a zle ste obišli. Svoj lincoln považujete za ôsmy div sveta.

Zapol som bočný, vysoko umiestnený reflektor, ktorý som používal iba pri plavbe po vode, keď mi vlny zalievali predné svetlá. Cesta na Zblewo bola prázdna, pruh svetla nenarazil na nikoho. Zakrátko tachometer ukazoval sto-štyridsiatku.

- Neutešujte sa, že doženiete lincolna, - vravela Karen. - Má osem valcov. Vytiahne stoosemdesiatku.

179

Neozval som sa, iba som pridal plyn. Po chvíli ručička dosiahla stošesťdesiatku. Na okamih som stlmil svetlá, le­bo oproti mne prichádzalo akési auto. Keď sme sa míňali, len tak zasvišťalo. Potom som znova osvietil cestu, na kto­rej som hľadal zadné svetlá lincolna.

Bol som si istý, že bandita nevyvinul najvyššiu rýchlosť. V novom aute sa necítil veľmi istý a nemyslím, že by nie­kedy predtým bol sedel v lincolne. Napokon, o mojom ve­hikli iste nemal najlepšiu mienku a nemyslel si, že sa mu­sí veľmi namáhať, aby mi unikol. Predpokladal som, že zakrátko ho dobehnem.

Ešte som trocha pritlačil plynový pedál. Keď sa ručička dotkla stoosemdesiatky, Karen si vzdychla. Rýchlejšie som už nechcel ísť, hoci moje auto dosahuje aj vyššiu rýchlosť. Mal som staré pneumatiky a bál som sa, že nevydržia dlh­šiu rýchlu jazdu. Keby niektorá praskla, pri tejto rýchlosti by sme pristáli na strome.

- Váš lincoln má osem valcov? - spýtal som sa Karen. -Môj vrak má... dvanásť.

- Ale čo? - vykríkla Karen. - Veru, dvanásť valcov, - zopakoval som. - Akú silu má

motor lincolna? - Dvesto osemdesiat koní. - Môj vrak má nominálnu silu tristo päťdesiat koní

a maximálnu rýchlosť dvesto dvadsať kilometrov za hodi­nu. Pri drobnej úprave aj dvesto päťdesiat kilometrov za hodinu.

- Preboha, veď je to hotové Ferrari 410! - Veď to aj je Ferrari 410 Super America. Len karoséria

sa rozbila pri havárii a môj ujo, vynálezca, mu prirobil vlastnú, nie najkrajšiu. Ale mne sa páči.

Už nič nevravela, iba hľadela raz na mňa, raz na mas­ku auta.

Konečne som uvidel zadné svetlá lincolna. Trocha som

spomalil. Boli sme kus cesty za Zblewom, na ceste do Czerska.

- Teraz nám neujde, - usúdil som víťazoslávne. - Iste, - rozosmiala sa Karen. - V mojom voze je benzí­

nu nanajvýš na sto kilometrov. Viete, akú spotrebu má lincoln? Dvadsať litrov na stovku.

- Ani týmto mi nezaimponujete, - rozosmial som sa. -Môj vehikel pri tejto rýchlosti zožerie až dvadsaťštyri litrov na stovku. Lenže ja mám plnú nádrž. Ale pri takomto au­te možno zbankrotovať.

Dobehli sme lincoln. Bandita - ako som predpokladal - nevedel, že ho naháňame. Šiel sotva deväťdesiatkou. Ale keď som sa pokúšal predísť ho, aby som mu potom zaha­tal cestu, obzrel sa a spoznal moje auto. Ihneď prešiel na ľavú stranu cesty a znemožnil mi predbehnutie. Súčasne pridal plyn.

Znova sa začala pekelná naháňačka. Skúšal som ho predísť raz z ľavej, raz z pravej strany, ale vždy mi v tom za­bránil širokým zadkom lincolna. Niekedy sa tváril, že sa vzdáva, ale keď som ho začal predbiehať, tlačil sa na mňa bokom auta a usiloval sa vytlačiť ma do priekopy alebo na kmene stromov, ktoré sa mihali po oboch stranách cesty. V šialenej rýchlosti sme minuli Czersk. Už som sa neusi­loval predbehnúť ho, šiel som za ním pár desiatok metrov a trpezlivo čakal, kým mu dôjde benzín.

- Na päťdesiaty kilometer som prišla presne o jedená­stej, - začala vykladať Karen. - Zastavila som, ale motor som nechala bežať. Hádam ste si všimli, že v tom mieste bol po pravej strane cesty hustý les? Po niekoľkých minú­tach vyšiel z lesa akýsi muž. Na tvári mal šatku s otvormi pre nos, oči a ústa. Trochu ma rozosmiala tá maškaráda. Otvorila som okienko a z auta som povedala: „Doviezla som peniaze. Dajte mi list." Bez slova vybral list z vrecka, ale mi ho nepodal, čakal, kým mu dám zvitok peňazí. Ko-

181

nečne sa výmena udiala, ale v okamihu, keď som mu otr-čila ruku s peniazmi, iste si všimol zlaté hodinky na zá­pästí. Chytil ma za ruku, silne mi ju vykrútil a trhol dver-mi. Vytiahol ma z auta, stiahol mi hodinky z ruky, chytil brošňu na blúzke a vytrhol ju aj s kúskom látky. Vidíte, mám tu dieru. Chcel mi stiahnuť aj prsteň s drahoka­mom, ale našťastie ste sa v tom okamihu ukázali. Ale mám list. Celý čas som ho silno držala v ruke.

- Presvedčíte sa, že v ňom nie je nič viac, len to, čo som vám povedal. Toto hlúpe dobrodružstvo vôbec nebolo po­trebné. Za nedôveru voči mne platíte stratou hodiniek, brošne aj auta.

- No, auto hádam dostaneme späť, - utešovala sa Ka-ren. - Ešte pár kilometrov a vyjde mu benzín.

Pred nami sa rozsvietili pouličné lampy. To boli Chojni-ce. Prešli sme cez stred mesta a zrazu som si všimol, že Malinowski odbočil. Nešiel na Czluchów, ale napravo, cestou do Bytowa. Tento manéver ma znepokojil. Domys­lel som si, že bandita si všimol nedostatočnú zásobu ben­zínu a teraz sa pokúsi stratiť sa nám alebo zastaviť auto a zmiznúť v lese pri ceste.

Cesta viedla do kopca a dva kilometre za mestom bolo rázcestie.

- Ide do Charzykowych! - zvolal som, prudko som brz­dil a krútil volantom.

Dobre som to tam poznal. Niekoľko ráz som bol pri Charzykowskom jazere, ktoré je známe svojou malebnos­ťou. Na vysokom brehu tu vybudovali niekoľko desiatok pekných víl a luxusných kempingových chatiek. Bola tu aj turistická chata. Do jazera vbiehali dlhé drevené móla, pri nich sa na vlnách hojdali desiatky člnov a motorových lo­dičiek, ktoré patrili športovým klubom i súkromníkom. Že by práve v Charzykowych hľadal bandita bezpečný úkryt?

Znova ostrá zákruta. Prešli sme jedinou ulicou osady

a zrazu brzdové svetlá lincolna silne zažiarili. Bandita za­stavil priamo pred kaviarňou, ktorá bola v malej záhrade na brehu jazera. Aj ja som zabrzdil. Začuli sme tresknutie vrátok a čierny tieň zmizol v záhradnej kaviarni.

Tam sa práve tancovalo. Na haluziach stromov sa kolí­sali papierové lampióny, ktoré vrhali na tancujúcich fa­rebné svetlo. Do Charzykowych prišli už stovky rekrean­tov a turistov. Teraz sa zabávali pod holým nebom pri zvukoch džezovej kapely.

- Aké pekné auto prišlo! - zvolala akási mladá dáma a zastavila sa v tanci.

- A za ním akási príšera. Čo je to za čudo? - Teraz sú také čudáctva v móde, - poznamenal akýsi

pán. Iná dievčina podotkla: - Sú to cudzinci. Zahraniční hostia. Pretláčali sme sa cez zástup tancujúcich a hľadali sme

banditu. Kam sa podel? Azda zmizol druhou stranou záhrady?

Budili sme všeobecný záujem i počudovanie. Najprv z pekného auta vyskočil nejaký človek a prebehol pomedzi tancujúcich. Potom došlo príšerné auto a vyskočila z neho pekná dievčina a za ňou muž. A takisto sa pretláčali po­medzi tancujúce páry. Kapela prestala hrať.

- Oni sa naháňajú! - vykríkol ženský hlas. - Azda sú to americkí gangstri? - hystericky zvolala pa­

ni s obrovským výstrihom na šatách. Ďalšie hlasy sme už nepočuli. Preskočili sme cez dreve­

ný plôtik, ktorý ohradzoval kaviarenskú záhradu, a ponad kríky, čo rástli medzi stromami, sme pozorne hľadeli na breh jazera.

- Ušiel, - vyhlásila Karen. - Teraz ho už nenájdeme. Za­šil sa do niektorej chatky na brehu.

183

P Ä T N Á S T A K A P I T O L A

Naháňanie motorového člna • Na Ostrove lásky • Znova Chocholúšik • Vraciame sa na päťdesiaty kilometer •

Stratená stopa • Ankin odchod

Stáli sme s Karen na strmom úbočí vysokého brehu Charzykowského jazera, ktoré bolo zastavané chatami. Pri našich nohách sa rozprestierala lesknúca sa hladina vody až po vzdialený horizont. Vyzeralo to, že jazero nemá ko­niec, ale bol som tu už aj za vidna a vedel som, že cez deň to tu všetko vyzerá ináč. Dobre vidieť druhý breh aj dva ostrovy pri ňom, na ktorých je lesný porast.

Obloha sa vyjasnila, uvideli sme nehybné obrysy jácht a motorových člnov priviazaných k dreveným mólam.

- Poďme dolu, - navrhol som. Po kamenných schodoch úzkej uličky sme zbehli na

nábrežie. V záhradnej kaviarni kapela zasa spustila akúsi tanečnú melódiu. Pri tichých tónoch vzdialenej hudby sa príjemne kráčalo teplou nocou.

- Je tu veľmi pekne, - poznamenala Karen. - Ľutujem, že nie sme na výlete. A vôbec, veľmi ľutujem, že sme sa stali protivníkmi.

- To je vaša vina, - povedal som. - Moja? Veď ja som niekoľko ráz navrhovala spolu­

prácu. - Práve v tom to je. Chceli ste mať zo mňa najatého

spolupracovníka, ktorý by vám pomáhal pri hľadaní po-

kladu. Lenže ja som slobodný človek a nechcel som byť vaším podriadeným.

Prechádzali sme popri drevených mólach. Niektoré z nich boli osvetlené lampami.

Zrazu ma Karen kŕčovite chytila za ruku. - Aha, tam, pozrite sa! Tam, na konci móla. Nie je to

Malinowski? Nejaký muž skočil do motorového člna a pokúšal sa

spustiť motor. Vrčanie motora, ktorý nechcel hneď na­skočiť, rozliehalo sa nahlas v nočnom tichu.

- Je to on! Iste! Poznávam ho! - volala Karen. Motor člna začal pravidelne pracovať. Bandita odstrčil

čln od móla a pustil sa k druhému brehu. - Vraciame sa. Pokúsim sa dobehnúť ho svojím autom,

- rozhodol som sa. Vybehli sme hore tými istými schodíkmi. Znova sme

ako bomba vpadli medzi tancujúcich a naskočili sme do svojich áut.

- Počkajte ma, - volala Karen, dvíhajúc prednú kapotu lincolna. Po chvíli ju spustila, vybrala kľúčiky, ktoré Mali­nowski nechal v spínacej skrinke, a jedným skokom sa na­šla pri mne vo vehikli.

- Zabezpečila som si auto, - vysvetľovala. - Pod kapotou mám vypínač elektrického okruhu. Teraz už lincoln nik neukradne.

Rekreanti prestali tancovať a zo zvedavosti vyšli až na ulicu. Obrátil som auto pred kaviarňou a o niekoľko domov ďalej som strmou uličkou zišiel k nábrežiu. Mo­torový čln s Malinowským sa na hladine rysoval ako malá škvrna, ale vrčanie motora sa stále ozývalo veľmi silno.

Na piesčitej pláži sedelo niekoľko mladých zaľúbených dvojíc. Keď som jazdil pozdĺž pláže a hľadal vhodný zjazd do vody, ozývali sa za mnou výkriky:

185

- Nemáte už kade jazdiť? Ste blázon, veď vletíte do vo­dy! A viete plávať?

Našiel som vhodné miesto. Rozbehol som sa s autom a s ohromným čľapotom som vbehol do vĺn jazera takmer ako bojový kôň.

- Panebože! - vykríkol dievčenský hlas na pláži. Ale my sme sa už plavili, hojdajúc sa na vlnách jazera.

Tmavá škvrnka člna s Malinowským sa nám stratila z očí. Iba vrčanie motora nám prezrádzalo smer banditovho úteku.

Pritlačil som plynový pedál. Predná časť auta sa až na­dvihla nad povrch vody, vrtuľa umiestnená vzadu sa roz­krútila rýchlejšie. Za nami sa vytvárali vlny, na jazere zostával trojuholníkový pruh bielej peny. Zapol som stie­rače, aby očistili predné sklo od vodných kvapiek, ktoré jednostaj prskali a zacláňali nám výhľad.

- Uteká na Ostrov lásky, - povedal som Karen, načúva­júc vzdialené hučanie motora.

- Ostrov lásky? - Tak ho nazvali, lebo naň chodia zaľúbené páriky. - Boli ste tam niekedy? - spýtala sa. - Áno. Hľadal som tam jedného vedca, ktorý mi mohol

vysvetliť záhadu stratenej zbierky starých mincí. Na Ost­rove lásky prežíval svoje medové týždne a ja som ho z tej idyly musel vyrušiť.

- Viem si predstaviť, čo si o vás pomyslel, - zasmiala sa Karen. - A našli ste tú zbierku?

- Áno. Hoci to bolo jedno z mojich najnebezpečnejších dobrodružstiev.

- Ale poklad templárov nenájdete, - tvrdo povedala Ka­ren. - Vyhoďte si to z hlavy.

- Znova začínate? Azda vás nepríjemná príhoda s Mali­nowským ešte dosť nepoučila?

- Budem opatrnejšia. Ale to neznamená, že sa vzdám hľadania. Poklad musí byť môj.

- To sa ešte uvidí, - usmial som sa. Karen mi imponovala. Myslel som, že po tom všetkom,

čo zažila, nechá hľadanie hľadaním. Ale ona bola neú­stupná, zanovitá a ambiciózna. Páčilo sa mi to.

- Ticho! - upozornila ma zrazu. - Počujete? - Práve, že nič nepočujem... Vrčanie motorového člna

zmĺklo. - Veď to, - prikývla Karen. - Iste sa už dostal k brehu

a vypol motor. Prečo si vybral Ostrov lásky? Hádam nie je zaľúbený? - zasmiala sa.

- Iste tu už bol a pozná okolie. Keď zistil, že sa mu mí­ňa benzín, spomenul si na túto osadu a tisíce možností, ako sa tu schovať. Chce sa nám stratiť a zahladiť po sebe stopy.

Z nočnej tmy sa pred nami vynoril čierny masív ostro­va. Vyzeral strašne a tajomne. O to väčšmi, že z brehu nás pozoroval bandita.

- Je to obývaný ostrov? - spýtala sa Karen. - Nie. Iba niekedy tu stanujú skupinky turistov, ktorí sa

prevážajú na kajakoch. Teraz, keď sme boli blízko ostrova, zažal som reflektor

a osvetlil som ním pobrežie. Pod strmým brehom bol motorový čln. Prázdny.

Ten, kto ním len pred chvíľou prišiel, zmizol v húštine na brehu.

Opatrne sme plávali k člnu, pri ňom som zastavil vehi­kel a preskočil som na čln s montážnym kľúčom v ruke.

- Čo chcete urobiť? - spýtala sa Karen. - Hádam len ne­chcete rozobrať motor?

- Iba vykrútim sviečky a vezmem ich so sebou. Nena­štartuje a neutečie nám.

Sviečky som strčil do vrecka, presadol som do auta a plávali sme pozdĺž brehu, hľadajúc vhodné miesto na vý­jazd z jazera. Netrápilo ma, že Malinowski možno z krovia

187

pozoruje každý náš pohyb. Hľadať ho v tejto tme aj tak nemalo nijaký zmysel. Bolo treba počkať do rána.

Uvidel som výmoľ v strmom brehu, kade asi z ostrova stekala voda po dažďoch. Tade som sa dostal na breh v mieste, kde bola široká lesná poľana.

- Počkáme tu do svitania, - povedal som Karen. Rozhodli sme sa, že zostaneme v aute, lebo na sedadlách

bolo mäkko a útulne. Zároveň sme sa mohli obzerať na všetky strany, hoci výhľad bol pre tmu veľmi obmedzený.

Z oblohy ustúpili mraky a ukázali sa hviezdy ako drob-nučké blikajúce perličky, zlaté i strieborné.

- V poklade templárov je hádam toľko klenotov, koľko je na nebi hviezd, - šepkala Karen. - Klenoty mám veľmi rada, - vysvetľovala. - Som presvedčená, že v drahých ka­meňoch je akási tajomná sila. Sú zriedkavým zjavom. Vznikli ako výsledok komplikovaných procesov v prírode. Niekedy akoby boli rozmarom prírody. Preto už od dávno­veku boli ľudia presvedčení, že drahokamy majú zázračné vlastnosti. Jedným prinášajú šťastie, iným nešťastie. Veľ­mi obľubujem rubíny, - pokračovala Karen. - Vraví sa, že rubín svojou iskrivočervenou farbou vzbudzuje radosť, vy­zýva k činom. Mali by ho nosiť ľudia, ktorí chcú vytrvalo kráčať za svojím cieľom. Okrem toho, - zasmiala sa, - čer­vená je tiež farba lásky. Mám rada aj smaragdy, ale tie by som sa bála nosiť. Asi človeka robia jasnovidcom. Lenže ten, kto ich nosí, musí mať veľké duchovné hodnoty: mu­sí byť skromný a striedmy, musí sa vedieť ovládať a byť dobroprajný voči iným. Obávam sa, že ja taká nie som. Ale zato vy, mister Tragáčik, by ste mali na ruke nosiť prsteň so smaragdom.

- Ále! - začudoval som sa. - Hádam ste vo mne neod­kryli nejaké duševné hodnoty?

- Nežartujte! Vedela som o nich už od nášho prvého stretnutia. Ale tým väčšmi vás neznášam, lebo viem, aký

ste nebezpečný protivník. Napriek tomu nikdy nezabud­nem na to, čo ste pre mňa dnes urobili.

Pritom ma jemne pobozkala na líce. Ale akoby sa hneď zahanbila za toto gesto, ktoré iste považovala za výraz sla­bosti a chvíľkovej nálady, vstala zo sedadla a povedala:

- Pozrite, už svitá. Naozaj sa už zobúdzal deň. V lese nastalo šero. Hviezdy

na nebi pohasínali. Vyšiel som z auta, ponaťahoval som sa a zazíval som.

Bolo chladné ráno. V žalúdku som cítil prázdnotu. A hlad ma vždy privádzal do zlej nálady.

- No, pán Malinowski, - zahundral som. - Pritrafilo sa nám rande na Ostrove lásky. Som veľmi zvedavý na vašu tváričku.

Vybral som z auta štartovaciu pištoľ. - Chcete ho zabiť? - vystrašila sa Karen. - Táto pištoľ nezabíja. Ale možno sa ten lotor zľakne.

Banditi tohto druhu si trúfajú iba na ženy. Mám dojem, že pán Malinowski má zajačie srdce.

Zabezpečil som auto pred krádežou, ktorej by sa mohol dopustiť Malinowski, aby sa dostal z ostrova.

Kráčali sme pozdĺž brehu k miestu, kde stál motorový čln. Našli sme ho tam, kde ostal včera, teda môj nápad vy-krútiť sviečky bol veľmi dobrý: Malinowskému sa nepo­darilo odplávať. Teraz sme sa vnorili do lesa a starostlivo sme ho prehliadali. Napriek tomu Malinowski mohol byť ukrytý v nejakej diere a uniknúť našej pozornosti - v lese bolo husté krovie a plno výmoľov. Potom sme vyšli na väč­šiu poľanu, ktorá sa tiahla až k druhému brehu ostrova. Tu bol rovný terén, tráva nemohla človeka schovať, ani ke­by ležal na zemi. Na brehu rástlo krovie. Predierali sme sa cezeň a nazerali aj do najväčšej húštiny. Ale Malinowské-ho sme nikde nezazreli.

Medzitým už nastal deň, zaliaty veselým jasom slnka,

189

ktoré svietilo dosť silno, ale ešte nepálilo. Druhý breh ja­zera vyzeral prekrásne - nízky, pokrytý zelenými lúkami a bujnou trávou. Potom sa terén opäť dosť strmo dvíhal a tam sa rozprestieral obrovský hustý les. Nad riečkou medzi lúkami sa červeneli tehlové steny osamotenej bu­dovy. Na rázsochatej vŕbe hniezdil párik bocianov.

Smerom k Charzykowej osade sa vodná hladina tiahla najmenej dva kilometre, na druhú stranu bolo k pevnine blízko, najviac tak tristo-štyristo metrov.

- Mister Tragáčik! Mister Tragáčik! - zvolala Karen. -V kroví leží akýsi oblek.

Rozbehol som sa smerom, ktorý mi ukázala, nahol som sa nad uzlík šiat ukrytý v kroví.

- Toho som sa obával. Malinowski v noci preplával na druhú stranu jazera. Odev nechal tu, aby mu pri plávaní neprekážal. V tomto by sa mu naozaj ťažko plávalo.

- Je to motocyklistická kombinéza, - vyhlásila Karen. - Takú istú má aj známy slečny Anky, ten, čo ju dovie­

zol z Milkokuku do Malborku, - spomenul som si. - Domnievate sa, že on je Malinowski? - Najprv sa motal po Milkokuku, teraz prišiel do Mal­

borku. Prirodzene, nemáme nijakú istotu, že to bol on, kto vás napadol a ušiel sem pred nami.

Prezrel som vrecká kombinézy, ale nenašiel som ani najmenšiu drobnosť. Bandita počítal s možnosťou, že náj­deme odev, a preto starostlivo vyprázdnil všetky vrecká.

- Neujde ďaleko. Je nahý, ako prišiel na svet. Všetci si ho hneď všimnú, - zasmiala sa Karen.

Bol som inej mienky. - Po prvé: nie je celkom nahý. Iste má na sebe plavky.

Nachádzame sa pri jazere, v rekreačnej osade. Tu je veľmi podozrivý práve človek oblečený od hlavy až po päty. Keby bolo zima alebo zamračené, to by bola iná vec. Ale na jeho šťastie je dnes krásne počasie. Napokon, má pri sebe vaše

zlaté hodinky, briliantovú brošňu a dvanásťtisíc zlotých v hotovosti, ktoré ste mu dali za list. Jednoducho si kúpi oblek, hoci hneď v tom dome na druhej strane jazera.

- Poďme! Hádam tam bol, - navrhovala Karen. Chytil som sa za hlavu. - Preboha, my sme tupci! Sme najposlednejší hlupáci! - Čo sa stalo? - prekvapila sa Karen. - Dali sme sa prekabátiť, - povedal som. - Malinowski

určil miesto stretnutia na päťdesiatom kilometri, pretože má dopravný prostriedok. Peši by päťdesiat kilometrov ne­šiel. Podľa kombinézy vieme, že má motorku. Keď som do­šiel na päťdesiaty kilometer, naskočil do lincolna a ušiel. Prečo ušiel vaším autom?

- Chcel ho ukradnúť. - Nezmysel! Polícia by ho hneď našla. Vaším autom ušiel

preto, aby nás odlákal od miesta, kde v kroví nechal svoju motorku. Nechcel ujsť na nej, aby sme v ňom nespoznali Ankinho známeho. Teraz už chápete jeho manéver?

- Áno. Čo urobíme? - Malinowski v noci preplával jazero. Možno v dome na

druhej strane získal nejaké šaty. Potom na ceste Bytów-Chojnice stopol nejaké auto a vrátil sa na päťdesiaty kilo­meter. Ak sa poponáhľame, stihneme ta prísť včaššie než on.

Rozbehli sme sa k vehiklu a po chvíli sme už schádzali do jazera. Priviazali sme motorový čln k autu a vrátili sme ho do prístaviska na miesto, odkiaľ ho Malinowski ukra­dol. Zakrútil som sviečky naspäť do motora a šli sme pred kaviareň. Pomocou gumovej rúrky som prelial trocha benzínu zo svojho vehikla do nádrže lincolna. Karen pres­túpila do svojho auta a veľkou rýchlosťou sme vyrazili k päťdesiatemu kilometru.

Už z diaľky som uvidel motorku stojacu pri ceste a pri nej muža, ktorý čosi opravoval. Srdce sa mi rozbúchalo. -Mám ťa, Malinowski! - zamrmlal som a usiloval som sa

191

zastaviť tak, aby nemohol ujsť. Ale nebol to Malinowski. Nejaký dedinský mládenec si opravoval reťaz na mopede.

- Počujte! - zvolal som, vyskakujúc z auta. - Nevideli ste mladého muža na motocykli?

- Či som videl? Pravdaže. Dokonca som ho sem dovie­zol z Charzykowych. V lese mal ukrytú motorku. Je to az­da váš známy?

- Môj známy? - pobúril som sa. - Je to bandita. Strašný lotor, zločinec, ktorého hľadá polícia.

- Pánabeka! - zarazil sa mládenec. - Nadránom sa ob­javil v našej chalupe iba v plavkách. Tvrdil, že plával cez ja­zero na kajaku, ale kajak sa prevrátil a potopil sa. Jemu sa však podarilo doplávať k brehu. Kúpil si od otca oblek. Zbadal, že mám moped, a sľúbil mi päťsto zlotých, ak ho zaveziem do Malborku. Aj zaplatil. Ibaže mi kázal zastaviť tu. Začudoval som sa. A ešte väčšmi vtedy, keď vošiel do lesa a potom vyšiel na motorke. Vravíte, že je to bandita? Strašný zločinec?

- Kedy odtiaľto odišiel? - prerušil som ho. - Asi pred polhodinou. Krátko som vysvetlil Karen, čo sa stalo s Malinowským.

Znova sme vyrazili, ale teraz už bez náhlenia. Ďalšia na­háňačka nemala ani najmenší zmysel. Zakrátko sme boli v kempingu v Malborku. Z prívesu vyskočil kapitán Peter-sen, a keď videl svoju dcéru živú a zdravú, radostne zamá­val rukami.

Po chvíli od rieky pribehli chlapci. Začali pripravovať jedlo, lebo som bol hladný. Prirodzene, hneď som im mu­sel všetko vyrozprávať.

- A teraz, - obrátil som sa na Telia, keď som skončil rozprávanie, - pôjdeš do činžiaku, kde býva slečna Anka, a dovedieš ju k nám. Jasné, že ani slovíčko o mojich zážit­koch. Keď príde sem, podrobíme ju výsluchu. Priatelí sa s Malinowským, on ju doviezol do Malborku. Možno to

nie je nijaká náhodná známosť, ale obidvaja sú zapletení do podvodníckej aféry, - vyhlásil som pateticky, hoci som tomu celkom neveril.

- Najhoršie je to, že sme si nezapamätali číslo motorky, - bedákal Sokolie oko. - V budúcnosti si budem musieť zapamätať číslo každého auta či motorky, ktorých majiteľ sa mi bude vidieť podozrivý.

- Videl som film, - prisvedčil Veverička, - v ktorom vďaka chlapcom, čo si zapísali čísla áut, podarilo sa ang­lickej polícii pochytať strašných zločincov.

- Malinowski je tiež strašný zločinec, - poznamenal So­kolie oko. - Podľa vzoru amerických gangstrov vymáha vý­kupné. Kradne briliantové brošne.

Pribehol Viliam Tell. - Slečny Anky niet, - kričal už zďaleka. - Odcestovala

do Varšavy. - No toto! Kedy? - zabudol som na raňajky, tak ma pre­

kvapila táto správa. - O polnoci. Domácim, u ktorých bývala, povedala, že

musí náhle odcestovať do Varšavy. Zbalila si veci a odišla. - Odcestovala... - šepkal som. - To je veľmi zaujímavé... Dojedol som raňajky a prikázal som chlapcom, aby po­

skladali stany. - Ide sa do Kortumowa. Oznámte to Ewe. Presne o dru­

hej odchádzame. Ale znova nám nebolo súdené odísť v určenom čase. Pe-

tersenovci ma pozvali do prívesu, kde sa konala porada. Tentoraz sa kapitán Petersen rozhodol všetko oznámiť po­lícii a nedbal na odpor Karen ani na rady Kozlowského, aby sme aféru s banditom nerozmazávali.

- V istom zmysle sme vinní všetci, - tvrdil Kozlowski. -Niekoľko ráz sme sa dali do spolku s banditom, čo je trest­né. Dali ste mu výkupné za ukradnutý dokument.

Kapitán Petersen bezradne roztiahol ruky.

193

- Som ochotný pykať za svoju vinu. Ak bude treba, pôj­dem za mreže. Ale chcem mať jedno zadosťučinenie: nech ma zatvoria do jednej cely s Malinowským.

Pobrali sme sa teda na políciu v Malborku, kde sme stratili veľa času. Vzhľadom na to, že šlo o zločin voči cu­dzincom, pozvali do Malborku kriminalistu až z Gdanska.

Počas policajného vyšetrovania vyšiel najavo Kozlow-ského podvod. Nebol nijaký strašný a dôstojníkovi, ktorý nás vypočúval, od smiechu sa až natriasali fúziky, ale aj tak sa mi zdá, že do istej miery to podkopalo dôveru, kto­rú Petersenovci ku Kozlowskému až doteraz mali.

Zistilo sa totiž, že Petersenovci nemajú s poľskými or­gánmi nijakú dohodu o hľadaní pokladu templárov. Takú dohodu uzavreli iba... s Kozlowským. Podpísali ju na jed­nej strane Petersenovci, na druhej... Kozlowski.

Kozlowski to vysvetľoval takto: - Urobil som to z vlastenectva. Išlo mi o to, aby sa cu­

dzinci nevzdali hľadania a nechali v našej krajine nejaké devízy. Chceli hľadať legálne a mať na to dohodu s našimi úradmi. Najprv som sa vybral na ministerstvo kultúry, aby s Petersenovcami podpísali zmluvu. Odmietli. Jedno­ducho ma vysmiali. Povedali: „Veď sa ani nevie, z čoho ten poklad pozostáva, a nás zaujímajú iba umelecké predme­ty. Keď ich nájdete, potom príďte k nám." Pobral som sa preto na ministerstvo financií. Aj tam sa mi vysmiali: „Najprv nájdite poklad, potom podpíšeme dohodu. Naše ministerstvo je seriózna inštitúcia a vy si z nás robíte do­brý deň." Tak čo som mal robiť? Skoncipoval som dohodu a podpísal som ju. Takto bol aj vlk sýty, aj ovca celá. Peter­senovci mali dohodu na hľadanie pokladu a štát bol za­bezpečený pre prípad, že by sa poklad naozaj našiel.

Policajný dôstojník dosť prísne Kozlowského poučil, že také veci sa nesmú robiť, potom Petersenovcom povedal, že ich dohoda nemá nijaký právny podklad. Takisto im

oznámil, že nie je kompetentný, aby im povedal, či majú, alebo nemajú právo hľadať poklad templárov. A ohradil sa, že nie je nijaký odborník na poklady a zaujímajú ho iba banditi a lupiči.

- Malinowski, to je moja záležitosť, - povedal a poškra-bal sa na hlave. - Ale pokiaľ ide o poklad, myslím si, že sa ním budeme zaoberať, až keď ho nájdete. Platí?

Petersenovci s jeho rozhodnutím súhlasili. Neskoro večer som opustil policajnú budovu. Chlapci

s Ewou už na mňa čakali v aute. Rozlúčili sme sa s Peter-senovcami a vyrazili sme z Malborku cestou do Kwidzynia.

195

Š E S T N Á S T A K A P I T O L A

V Kortumowe • Ewa nás otravuje • Má kostol podzemie? • „Niekoľko pokladov" • Čo skrýva pivnica v záhrade? • Teória blúdivých prúdov • Ruiny v lese •

Preč so zaváraninami

Neveľká dedina Kortumowo sa tiahne pozdĺž jazera. Na konci dediny je kostolík vybudovaný na začiatku širokého polostrova. Za kostolom stojí fara s bielym múrmi a červe­nou strechou. Za ňou sú hospodárske budovy a záhrada. Dookola dediny sú ihličnaté lesy, plné malebných roklín a údolí. Jazero - dosť veľké - miestami zarastené vysokou trstinou, je rezerváciou divých labutí. Okolie je teda pekné, hodilo by sa na letnú rekreáciu, ale turisti ho priveľmi ne­navštevujú, lebo leží ďaleko od hlavných dopravných ťahov.

Došli sme ta v noci a utáborili sme sa za kostolom, ne­ďaleko jazera a lesa. Na druhý deň sme zistili, že sme si vy­brali najvýhodnejšie miesto, lebo síce bolo mimo dediny (kostol stál na jej konci), ale súčasne blízko nej. Starý kos­tolík mal byť hlavným objektom nášho záujmu, iné staré budovy okrem kostola v dedine neboli.

Svoj stan som nechal Ewe a sám som prenocoval na rozložených sedadlách svojho auta. Ewa nám hneď doká­zala, že - ako sa vraví - nebude darmo jesť chlieb.

Chlapci takisto ako ja nepatrili medzi ranné vtáčatá. Ten, kto strávil nejednu noc v stane, dobre vie, aké neprí­jemné je budiť sa do chladného rána, umývať sa vo vlnách jazera a potom celý uzimený chystať raňajky.

Ewa nám urobila budíček už o siedmej ráno. Najprv pre­strčila ruku cez trochu stiahnuté okno auta a niekoľkokrát stlačila klaksón. Prekvapení sme vyskočili, ale keď sme zis­tili, že je to iba nejaký dievčenský výmysel, ešte väčšmi sme sa zašili do spacích vriec. Vtedy Ewa pristúpila k veľmi ra­dikálnym prostriedkom: priniesla z jazera vedro vody a ha­lúzkou nás začala kropiť. Zatvoril som auto na všetky zám­ky a chlapci sa zašnurovali v stane a nevyšli z neho, ani keď uvoľnila šnúry a celý stan im padol na hlavu.

Posledný Ewin budiaci prostriedok bol najúčinnejší: pri­pravila raňajky. Uvarila hrniec kávy a jej vôňa nás vyvábila von, tak ako vôňa medu vyťahuje medveďa z brlohu.

Chlapci zívali a vyludzovali zo seba akési prenikavé ja-čanie. Sokolie oko strčil nos do hrnca a dostal od Ewy ly­žicou po chrbte.

- Najprv sa umyte! Nebudem jesť so špinavcami. Postavili sme sa do radu na brehu jazera, krok od stu­

denej hlbočiny. Jeden hľadel na druhého, nik sa nechcel prvý dotknúť vody. Napokon Viliam Tell ponoril do vody obidve ruky.

- Studená, pravda? - spýtal sa ho Veverička a pre každý prípad začal cvakať zubami.

Sokolie oko mi povedal: - Poznáte ľudové porekadlo: „Kto sa umýva, toho ubý-

va?" Lepšie urobíme, ak sa neumyjeme. - Také príslovie nejestvuje, sám si si ho vymyslel! - za­

kričala Ewa. Tell vytiahol ruky z vody a utrel si ich uterákom. - Už som sa umyl, - vyhlásil pyšne. - A tvár? A zuby? - spýtala sa Ewa. - Pán Tragáčik, - obrátil sa ku mne Sokolie oko. - Vždy

nám dávate dobrý príklad. Prosíme ešte o jeden: ranné umývanie.

- Myslím si, že to bol náš najhlúpejší nápad, - zrazu vy-

197

hlásil Veverička. - Teda to, že sme so sebou zobrali Ewu. Bolo nám doteraz zle? Vždy sme sa umývali na poludnie alebo až po obede, keď bola najväčšia horúčava.

- Ale čo? - rozhorčil som sa. - Prvý raz počujem, že ste mali také zlozvyky. To je strašné. A ja som o tom ani netušil.

- Asi ste pozabudli na takú obyčajnú vec, ako je ranné umývanie, - poznamenala Ewa. - Panstvo myslelo iba na poklady.

- Pre toto ranné umývanie nenájdeme poklad, - na­zlostil sa Veverička. - To dievča mi kazí celú radosť zo ži­vota. Cítim, že ak od rána budem mať zlú náladu, nezíde mi na um nijaký slušný nápad.

- Len sa upokoj, - povedala Ewa. - Moje nápady vysta­čia pre všetkých. Napokon, už viem, kde je poklad.

- Kde? Kde? Kde? - skríkli sme zborovo. - Keď sa umyjete, poviem vám, - sľúbila. Tým nás napokon porazila. Vyzliekli sme si košele a za­

čali sme sa čľapkať vo vode. Umytí a osviežení sme zasad­li okolo liehového variča.

- A teraz spusť, - zavelil Tell a chytil do ruky hrubý kra­jec chleba s masťou.

- Poklad je ukrytý... je ukrytý... - tajomne vravela Ewa, - je ukrytý, je ukrytý...

- Vieme, že je ukrytý, - skočil jej do reči Sokolie oko. - Je ukrytý... je ukrytý, - pokračovala Ewa. - Pán Tragáčik, - sťažoval sa Sokolie oko. - Ewa si až te­

raz niečo vymýšľa. Podviedla nás. Chcela, aby sme sa umy­li, ale nič jej nezišlo na um. O templároch vôbec nič nevie.

- Len toľko nemudruj, - nafukovala sa Ewa. - Viem, že templári sa umývali zavčas rána.

- Prečo sme toto dievčisko brali so sebou! - ľutoval Veverička.

- A veru viem, kde je poklad, - odvrkla Ewa. - Ale tebe to nepoviem, lebo máš dlhý jazyk.

- Nepovieš, lebo nevieš, - zahundral Veverička. - Práve že viem. Je ukrytý v podzemí kostola. Všetci sme pozreli na neďaleký kostolík. Bol malý,

z hnedých tehál, so štíhlou gotickou vežičkou. Nebolo na ňom nič zvláštne, obyčajný dedinský kostol.

- V tomto kostole? - pochybovačne zavrtel hlavou So­kolie oko. - Nevyzerá na to, že by mal nejaké podzemie.

- Veru nie, - prisvedčil Viliam Tell. - Zdá sa, že sme do­šli na nepravé miesto.

- Čo vy na to? - spýtal sa ma Veverička. Nahlas som uvažoval: - Ťažko hneď rozhodnúť. Kostolík vyzerá naozaj veľmi

skromne a jednoducho sa mi nechce veriť, že by sem z ďa­lekého Francúzska doviezli a tu ukryli poklad bohatého rádu, ktorému patrili desiatky veľkých zámkov. Lenže ako sami viete, situácia bola výnimočná. Veľké zámky sa Fili­povi Peknému neubránili. A práve tento kostolík nepútal na seba nijakú pozornosť a mohol byť celkom mimo po­dozrenia. Zároveň podľa našich predpokladov práve tu malo byť sídlo križiackej rehole Tvoje Srdce. Teraz tu však nevidíme ani stopu po veľkej budove ani nič, čo by potvr­dzovalo naše predpoklady. Ale treba neustále mať na pa­mäti, že na toto miesto pozeráme očami dojmov, ktoré sme si doviezli z Malborku. Tam sme videli križiacke sídlo, obrovský nebotyčný zámok. Aj tu sme chceli nájsť niečo podobné, alebo prinajmenšom nejakú stopu po zámku. Ale oko nám nepadne ani len na zvyšok obrovských zákla­dov, na ktorých mali stáť veľké budovy. Musíme brať do úvahy, že to bol ešte len úmysel. Peter z Avignonu v prvom období svojho pobytu v tomto kraji sa iste zaoberal iba plánovaním budúceho sídla. Možno tu okrem tohto ma­lého kostola ani nijakú inú budovu nepostavili, iba tu a tam vznikli nejaké základy, ktoré po stáročiach zarástli trávou. Budeme sa musieť opatrne povypytovať tunajších

199

usadlíkov, či nenašli zvyšky starých budov. Pamätajte, že budúce sídlo muselo byť na pomerne veľkom priestore. Práce sa iste začali na niekoľkých miestach naraz a nevie sa, kde sa dokončili aspoň do takej miery, že sa tam dal ukryť poklad. Preto každý postreh môže byť pre nás nezvy­čajne cenný. Nijaké informácie nepodceňujte, dokonca ani také, ktoré sa môžu zdať neisté a nepravdepodobné.

Naraňajkovali sme sa, Veveričku sme nechali umývať riad a my ostatní sme sa pobrali ku kostolu.

Bol otvorený, ešte sme cítili vôňu sviec, ktoré horeli pri rannej omši. S búšiacimi srdcami sme vkročili do jeho chladného vnútra.

Nebolo pochýb, že ho postavili križiaci. Zvonku bolo vi­dieť pre križiacke stavby charakteristickú hnedú tehlu s menšími priehlbinkami, akoby stopami po prstoch. Znú­tra bol kostol vymaľovaný na bielo a jeho výzdoba bola ne­zvyčajne skromná. Táto výzdoba bola z oveľa neskorších čias ako celá stavba. Stál tu barokový oltár s bucľatými pozláte­nými anjelikmi, drevená kazateľnica rovnako vyzdobená anjelikmi. Na stenách viseli obrazy krízovej cesty a upro­stred stáli drevené lavice pre veriacich. Pri vchode do kosto­la sme si všimli veľkú krstiteľnicu z pieskovca. A to bolo všetko. Nijaké kamenné sochy ani ozdoby na stenách, nija­ké náhrobky, dvere ani vchod do podzemia. Jedným slovom, nevideli sme nič, čo by mohlo podoprieť domnienku, že kostol ukrýva čosi viac, než možno vidieť na prvý pohľad.

Vyšli sme von, na malý cintorín pri kostole. Rástlo tam niekoľko starých topoľov, na ktorých si vrany urobili po­četné hniezda. Ich krákanie nepríjemne trhalo uši.

Pomalým krokom sme obišli kostol, skúmajúc pohľa­dom hladké hnedé steny. Zastavili sme sa iba pri akejsi polkruhovej prístavbe či bočnej apside so železnými dvera­mi. Iste to bol vchod do sakristie. Nad dverami bol v stene vyhĺbený kríž.

Šli sme ďalej, ale zrazu akoby ma zasiahol blesk. Zastal som, srdce mi búchalo až v hrdle, v hlave som mal zmätok. Zdalo sa mi, že som prišiel na čosi nezvyčajne dôležité, ale myšlienka mi unikala, nevedel som ju polapiť.

- Čo sa vám stalo? - spýtala sa Ewa, ktorá si všimla môj čudný stav.

- Pokojne... len pokojne, - šepkal som si. Vrátil som sa niekoľko krokov a chlapci urobili to isté. - Pozrite na ten kríž... - upozornil som chrapľavo. Dosť dlho naň hľadeli. Napokon sa ozval Sokolie oko. - Kríž ako kríž. Celkom obyčajný. Nad bočnými dvera­

mi kostola. Je to predsa celkom prirodzené. Siahol som do vrecka a vybral som zápisník, do ktorého

slečna Petersenová na Kozom Rynku kreslila templárske znaky.

- Porovnajte ich, - ukázal som prstom na jeden znak. - Taký istý! Rovnaký! - vykríkli zborovo. A tak nahlas,

že vrany vyleteli zo svojich hniezd na topoľoch a s preni­kavým krákaním začali krúžiť nad strechou kostola.

- Tento znak oznamuje: „Niekoľko pokladov", - šepol som.

Lenže už v nasledujúcej sekunde radosť ustúpila veľkým pochybnostiam.

- Čo ak je to iba náhodná zhoda okolností? Templári is­te z opatrnosti nepoužili nijaký zvláštny ornament. Pre označenie „niekoľko pokladov" prijali znak kríža postave­ného na dvojitej schodíkovej základni. Niekto iný mohol taký istý kríž vytesať nad dvere sakristie celkom náhodou.

Na chodníku vedúcom od fary sa objavila čierna posta­va kňaza v reverende. Počkali sme, kým príde bližšie, a po­tom sme ho pozdravili. Srdečne nás privítal, iste ho veľmi potešilo, že si tak pozorne prezeráme kostol.

Kňaz už nebol najmladší, mal plešinu a ružové líca. Usmial sa na nás veľmi prívetivo.

201

- Náš kostolík je malý, veľmi skromný, ale zato staro­bylý. Zo začiatku štrnásteho storočia, - povedal a pritom zdvihol prst k nebu, akoby chcel zdôrazniť dôležitosť svo­jich slov. - Pre turistov nie je nijako atraktívny, preto tu len veľmi zriedka vidíme hostí. Hoci okolie je prekrásne, lúky, lesy, jazero s divými labuťami...

- Veľmi sa nám tu páči. Chceme sa zdržať trocha dlhšie, - oznámil som. - Stanujeme tam pod lesom, pri jazere...

- Spíte v stanoch? To je pre mládež veľmi zdravé, - pri­svedčil farár. - Len pri kúpaní si dávajte pozor, lebo voda v jazere je veľmi hlboká. A keby ste mali chuť na čerstvé ja­bĺčka alebo ríbezle, len smelo príďte do mojej záhrady. Nie je oplotená, takže každý okoloidúci má do nej voľný prí­stup. Mojej gazdinej sa nebojte, hoci sa rada zlostí. Keby niečo, povedzte, že som vám dovolil, - usmial sa a figliar­sky žmurkol jedným okom, čo iste malo značiť, že dobre pozná povahu svojej gazdinej, ale nič si z nej nerobí. Dobe­hol k nám Veverička, ktorý práve umyl riad po raňajkách.

- Ešte jeden? - potešil sa farár. A Veverička - známy Dlhý jazyk - hneď sa kňaza opýtal: - Prosím vás, má tento kostolík podzemie? - Podzemie? - uvažoval kňaz. - Chlapče, a načo by bo­

lo kostolu podzemie? Nijakého podzemia tu niet. je to maličký, skromnučký kostolík.

Skúsil som nejako prejsť na tému, ktorú tak nešťastne začal Veverička. Diplomaticky som povedal:

- Počuli sme, že kostolík pochádza zo štrnásteho storo­čia. Teda iste je celá osada historická.

- Veru áno, áno, je to tak, - súhlasil farár. V dejinách som síce o našej dedine nič nečítal, ale musí byť historic­ká, lebo poukazuje na to veľa znakov.

- Znakov? - zaujímali sa chlapci. Lenže kňazovi šlo o celkom iné znaky. Povedal: - Tam, kde stojí fara, hospodárske budovy a záhrada,

bol kedysi nejaký zámok. Keď človek hlbšie kope v zemi, natrafí na staré základy a zvyšky múrov. Predtým tam bo­li všelijaké diery a nerovnosti, ale môj predchodca dal te­rén vyrovnať, navozil tam zeminu a založil záhradu. Celý polostrov, ktorý ste videli za kostolom, bol podľa rozprá­vania čosi ako pevnosť. Po zámku zostala iba jedna veľká pivnica, v ktorej je hlboká studňa. Moja gazdiná si do piv­nice odkladá zemiaky a zeleninu. Do studne zasa vpúšťa vedierko s mliekom a maslom, lebo aj v najväčších horú­čavách z nej ťahá taký chlad, až človeku zuby drkocú. Uro­bila si zo studne chladničku, - zasmial sa farár.

Chlapcom až oči vyliezali od prekvapenia. - Ach, keby sa tak dalo nazrieť do tej studne, - vzdychol

si Sokolie oko. - No toto... to veru nie, - pohrozil mu kňaz prstom. -

Nad pivnicou prísne vládne moja gazdiná. Zamkla ju na päť zámkov a nikomu nedá kľúč. A viete prečo? - znova sa zasmial. - Lebo tam má nielen zeleninu a zemiaky, ale aj zaváraniny, marinované huby, demižóny jablkového a rí­bezľového vína a omšové víno. Teda, žiaľ, okrem nej nikto nemá prístup k tomu pokladu.

Vo dverách fary sa objavila tučná žena v bielej zástere a s bielou šatkou na hlave. Priložila si dlane k ústam a za­kričala smerom k nám:

- Dôstojný pane! Desiatu máte na stole, a vy sa s prázd­nym žalúdkom špacírujete!

Kňaz sa ešte raz na nás usmial: - Počujete? Už musím ísť, lebo veľmi neznáša, keď jed­

lo vychladne. Zájdite si do mojej záhrady, keď budete mať chuť...

A vykročil po chodníku k fare, kde vo dverách ešte stá­la tučná gazdiná a vrhala na nás prísne pohľady, akoby sme my boli zavinili, že dôstojný pán chodí s prázdnym ža­lúdkom.

203

- S tou bude ťažká robota, - vzdychla si Ewa. Ale chlapci ešte nechceli myslieť na ťažkosti, ktoré nás

čakajú. Pre nich bolo najdôležitejšie, že Kortumowo podľa všetkého je miestom, ktoré sme tak dlho hľadali.

- Sú tu základy starých budov, - vyratúval Tell, - teda tu najpravdepodobnejšie chceli postaviť nové sídlo Tvoje Srd­ce. Nad bočným vchodom do kostola vidieť templársky znak „niekoľko pokladov".

- To hej, ale kde ich hľadať? - poznamenal Veverička. -Na polostrove kedysi boli akési diery, ale sú zasypané a te­raz je tam záhrada. Predsa ju nebudeme prekopávať? V kostole nevidno nijaký vchod do podzemia, lebo v ňom nijaké podzemie nie je.

- Zostáva iba pivnica... - Práve na to myslím, - utrúsila Ewa. - Pivnica tu je, ale

ako sa do nej dostať? Gazdiná nám kľúč nedá. - Najprv si treba dôkladne obzrieť terén, - navrhol som. Vybrali sme sa na polostrov do farskej záhrady. Rástli

tam veľké slivky, košaté jablone, čerešne, egrešové a ríbez­ľové kríky. Zem bola dôkladne preoraná a posiata trávou. Kde-tu sme videli aj záhony s kvetmi. Nikomu by ani na um nezišlo, že táto záhrada stojí na ruinách križiackej bu­dovy. Jediná stopa, ktorá zostala, je pivnica uprostred zá­hrady. Zozadu vyzerala ako pahorok zarastený krovím, iba spredu bolo vidieť hnedý múr z križiackej tehly, železné dvere a zamrežované okienko. Rozmery pahorku i múra naznačovali, že pivnica je rozsiahla. Vchod do nej mal nie päť, ale iba jednu zámku, ale zato veľkú, železnú.

- Bude treba šikovne sa porozprávať s gazdinou, - navrhol Tell. - Azda ju uprosíme, aby nám ukázala pivnicu znútra.

- A čo z toho, že ti ju ukáže, - mykol plecami Sokolie oko. - Budeš si pivnicu prezerať v jej prítomnosti, veď nás tam nenechá samých pri fľašiach so zaváraninami a lek­vármi. A my potrebujeme dlhší čas, aby sme si ju dôklad-

ne poprehliadali. Ak je v nej nejaký vchod do úkrytu, tak ho len tak hneď nenájdeš.

- Musíme vymyslieť nejaký fígeľ, - uvažoval som. - Za­chrániť nás môže iba dobrý nápad. Nijaké rozhovory s fa­rárovou gazdinou, lebo to môže u nej vyvolať podozrenie a celá vec bude v keli.

- Tak čo navrhujete? Vlámanie? - šeptom sa spýtal Veverička.

- Nie, - rozosmial som sa. - Neprichádza mi na um nič, čo by malo zmysel.

- Ja iste niečo vymyslím, - uistila nás Ewa. - Len mi do­prajte trocha času na uvažovanie.

- Dobre. Máš čas do večera, - povedal Tell. - A teraz poďme preč, - zavelil som, - lebo gazdiná si

všimne, že sa nejako dlho obšmietame okolo jej kráľovstva. Prechádzkovým krokom sme sa pobrali k táborisku pri

jazere. Chlapci sa oddelili od nás, aby - ako tvrdili - dô­kladne preskúmali celú dedinku. Domyslel som si, že chcú získať ďalšie informácie o Kortumowe a o podzemí križiackych budov.

My dvaja s Ewou sme si sadli pred stan. Ona nad čímsi rozmýšľala, z času na čas odtrhla steblo trávy a hrýzla ho.

- Nemáte pár desiatok metrov tenkého drôtu? - spýta­la sa nečakane.

- Prirodzene. Každý majiteľ auta vozí so sebou trocha drôtu pre prípad, že sa mu prepáli nejaký elektrický prívod.

- Prosím, požičajte mi ho, - povedala. - A nemáte ná­hodou monočlánky?

- Mám, ale v baterke. Potrebujem ich. - V tejto dedinke je akiste obchod. Tak hádam tam do­

stanem kúpiť nejaké monočlánky, - nahlas uvažovala Ewa. Dal som jej zvitok elektrického drôtu. Prijala ho s ta­

jomným výrazom tváre a strčila si ho do tašky, ktorú si

205

prevesila cez plece. Kývla mi hlavou na rozlúčku a vykro­čila do dedinky.

Zostal som sám. Polhodinku som sa opaľoval na brehu jazera, ale po nejakom čase som prišiel k názoru, že som najlenivejším členom našej výpravy. Ewa sa vybrala vyba­viť nejaké záhadné záležitosti, chlapci získavajú informá­cie o podzemí, iba ja sa vyhrievam na slniečku.

Rozhodol som sa preto, že preskúmam les okolo dedin­ky. Pustil som sa po okraji lesa a mal som v úmysle obísť celú dedinku. Prešiel som nanajvýš päťsto metrov, keď som zazrel stromami zarastené tehlové rumovisko. Roz­kladalo sa na neveľkom priestore a vytváralo jasný štvo­rec. Boli to akoby základy veľkej veže, ktorá tu kedysi stála alebo mala stáť. Rozoznal som hnedú tehlu podobnú tej, z ktorej bol kostolík v Kortumowe. Pomyslel som si, že tu iste mala stáť strážna veža s hlavnou bránou.

Prirodzene, ak toto miesto vybrali na vežu a hlavnú brá­nu, ťažko predpokladať, že by základy boli veľmi hlboko v zemi a skrývali podzemie s ukrytým pokladom. Ale akú som mal istotu, že naozaj šlo o strážnu vežu? Bolo by treba kopať kdesi na okraji rumoviska a presvedčiť sa, ako hlboko siahajú základy. Ale táto práca by vyžadovala veľa síl a času.

Šiel som ďalej po lese, ale už som nenašiel nič zaujíma­vé. Bol to zmiešaný les, miestami ihličnatý, miestami rást­li mladé i staré duby. Okolo dubov preorali pôdu diviaky hľadajúce žalude. Všade rástlo množstvo čučoriedok.

Vrátil som sa po poludní. Ewa i chlapci sedeli v tábore a chystali obed. Celá spoločnosť mala na tvárach veľmi tajomný výraz a súčasne sa mi videli veľmi spokojní.

- Tak čo, - trocha povýšene sa ma spýtala Ewa, - našli ste niečo zaujímavé?

- Neveľa, - odvetil som skromne. - Ale zasa nemôžem povedať, že moja prechádzka nepriniesla nijaký výsledok.

- Ja som sa od jedného starého gazdu v dedine dozvedel,

- pyšne spustil Veverička, - že ešte pred prvou svetovou vojnou žil v Kortumowe sedliak, ktorý našiel vchod do podzemia. Ibaže nik nevie, kde sa ten vchod nachádza. Chlap si vzal so sebou jedlo a zmizol bez stopy. Z podzemia sa nevrátil. A ľudia ešte nejaký čas počuli v kostole akoby stony a volanie zatratenej duše...

- Prečo zatratenej? - Neviem. Je to iba tunajšia povesť. Ľudia sa azda do­

mnievajú, že tajomný vchod viedol do pekla, - vysvetľoval Veverička.

Ozvala sa Ewa: - Pán Tragáčik, mohli by ste nám požičať batériu z au­

ta? Aké má napätie? - Dvanásť voltov... - To je výborné. Práve také napätie potrebujeme. - Batériu nepožičiam. Vybijete ju a potom sa nebudem

môcť pohnúť. - Nevybijeme ju, - uistila ma Ewa. - Chcete, aby som vybral z auta batériu a dal vám ju na

hranie? - čudoval som sa. - Nepotrebujeme ju na hranie, - vážne vyhlásila Ewa. -

Nevybijeme ju. A teraz je tu pokoj, nie sú vo vyhliadke ni­jaké naháňačky. Malinowski sem ešte nedošiel.

- Ewa sa vyzná v elektrine, - oznámil mi Tell. - Chce ísť na elektrotechnickú priemyslovku.

- Dievča sa vyzná v elektrine? - začudovane vrtel hla­vou Sokolie oko. - Doteraz som stretol iba také, čo sa prú­du báli.

- Mohol by som aspoň vedieť, na čo tú batériu potre­bujete?

- To nie! Je to naše tajomstvo! - vykríkli zborovo. - Už mám po krk všetkých tajomstiev, - zahundral som.

- Tajomstvo pokladu templárov, tajomný pán Malinow­ski. A teraz nakoniec: tajomstvo batérie.

207

Veverička sa nezdržal. - Počuli ste už o teórii blúdivých prúdov? - Dlhý jazyk! Dlhý jazyk! - ihneď zvrieskli ostatní

chlapci. - Veď ja som nič nepovedal, - rozhorčil sa Veverička. -

Iba som sa spýtal, či pán Tragáčik už niečo počul o teórii blúdivých prúdov.

- Niečo sa mi dostalo do uší, - poškrabal som sa po hla­ve. - Ale priznám sa, že nič presnejšie o tom neviem.

- Veď preto. Ale my tu teóriu poznáme, - zasmial sa So­kolie oko. - Batériu potrebujeme práve na overenie teórie.

- Nevybijeme vám ju. Čestné slovo, - prisahala Ewa. Čo som mal robiť? Boli mi sympatickí a videlo sa mi, že

chystajú nejaký žart. - Súhlasím. Ale prosím vás, na mne teóriu o blúdivých

prúdoch neskúšajte. Ja sa prúdu veľmi bojím. - Nič sa vám nestane, - povedala Ewa. - Ja som kráľov­

ná elektrického prúdu a vládnem bleskom. Ozaj, chalani, - obrátila sa k chlapcom. - Odo dneška ma titulujte krá­ľovná! Ale teraz si prosíme batériu.

Chtiac-nechtiac zdvihol som kapotu auta a odskrutko-val som držiak batérie. Podal som ju chlapcom a tí ju hneď odniesli do svojho stanu. Vošla tam aj Ewa s taškou, v kto­rej som zazrel pár monočlánkov.

„Kieho čerta to idú stvárať?" pomyslel som si. Sadol som si na breh jazera, trochu smutný, že ma vy­

nechali z tejto záhadnej činnosti. Za chrbtom som počul slová, ktoré doliehali zo stanu:

- ...Povedala som vám, že treba zapájať do radu... Nie tak, babráci! Do radu. Vy ste ťulpasi... Nože, drž koniec drôtu!

- Bojím sa... bojím sa... - váhal Veverička. - Neboj sa! - kričala naňho Ewa. - Ty zbabelec! Zmizni

odtiaľto! Ukážem vám sama, ako sa to drží!

Zo stanu vykukol Sokolie oko. - Mám vám urobiť udicu, aby ste chytali ryby? - zakri­

čal na mňa. - Namiesto toho, aby ste sa prešli po okolí a dôkladne preskúmali situáciu, iba snívate.

Vstal som zo zeme. - Zdá sa mi, že vám ide o to, aby som odišiel, pravda?

Tak dobre, pôjdem, - zahundral som. - Ešte šťastie, že ne­vozím so sebou dynamit. Dozaista by ste si ho odo mňa vypýtali.

Sokolie oko sa zachichotal a zo stanu sa tiež ozvalo chi-chotanie. Sprevádzaný smiechom chlapcov som sa pobral k starému kostolíku. V hĺbke duše som cítil, že Sokolie oko má pravdu. Nevedel som, ako začať s hľadaním vchodu do podzemia, ktoré tu možno ani vôbec nie je. Ešte raz som obišiel celý kostol, dlho som meditoval pri znaku kríža nad dverami sakristie. Znova som ho porovnával s Kareninými kresbami v mojom notese. Lenže namiesto úvah o poklade templárov začal som myslieť na to, čo asi teraz robí Karen.

Zostala v Malborku, alebo tiež šla niekam ďalej? Bol som presvedčený, že skôr či neskôr jej zíde na um, aby la­tinský názov Cor Tuum hľadala v zemepisnom slovníku poľských obcí. Dalo sa očakávať, že zakrátko príde sem na svojom lincolne. Preto ma o to väčšmi hnevala myšlienka, že čas, ktorý ma delí od jej príchodu, neviem využiť na to, aby som našiel vchod do podzemia.

„A čo Anka? Čo je s ňou?" uvažoval som. „Prečo tak zrazu odcestovala? Azda naozaj stratila záujem o hľadačov pokladu?"

Keď som sa vrátil do tábora, obed už bol hotový. Ewa a dvaja chlapci sa motali okolo liehového variča. Chýbal iba Tell.

- Kde je náš Viliam? - spýtal som sa. - Na postriežke, - krátko odvetila Ewa. Viac som sa už nepýtal, lebo som si domyslel, že po-.

209

striežka tiež patrí k tajomstvu mojich priateľov. Mlčky som si sadol k obedu. Eva mi naliala polievku do šálky a pustil som sa do jedla.

Zrazu k nám z krovia na okraji farskej záhrady doľahlo tiché písknutie. Ewa sa ihneď vrhla do stanu chlapcov a Veverička so Sokolím okom s napätím na tvárach na čo­si čakali.

Prešlo niekoľko minút. Potom sa z hĺbky záhrady ozva­lo najprv ženské pišťanie, neskôr vresk a akési nezrozumi­teľné výkriky.

Horúca šálka mi vypadla z rúk a gúľala sa po tráve. Vy­skočil som zo zeme a náhlil som sa do záhrady. Za mnou bežali Sokolie oko aj Veverička.

Pri dverách do pivnice sme uvideli tučnú farárovu gaz­dinú. Chytala zámku na dverách a znova a znova od nej odskakovala, píšťala, vrieskala, nadávala.

- Čo sa stalo? - spýtal som sa udychčaný od behu. - Neviem. Zámka páli. Nedotýkajte sa jej, páli, - znova

sa jej dotkla a odskočila ako popálená. Spomenul som si na požičanú batériu. Ustarostene som

pokrútil hlavou: - Je to akási záhada, pani gazdiná. - Veru, veru, - prisviedčala gazdiná, držiac si ruky na

veľkom bruchu. - Ráno som odtiaľ brala hrniec s mlie­kom a zámka nepálila. A teraz páli. Je to čudné, lebo sln­ko sem nikdy nezasvieti.

Sokolie oko s veľmi vážnou tvárou podišiel k pivničným dverám. V ruke držal žiarovku z baterky. Koncom žiarovky sa dotkol zámky a žiarovka sa rozsvietila.

- Preboha! - zvrieskla gazdiná. - Tu je elektrický prúd. Naša dedina nie je elektrifikovaná. Božemôj, kde sa berie prúd v pivničných dverách?

A na jej bucľatej tvári sa zračil taký úžas, že som takmer vyprskol smiechom.

- Matka Božia! Musím to ísť povedať pánu farárovi. Niečo také?! Prúd v pivničných dverách?

- Iste tadeto prechádza dajaký podzemný prúd elektri­ny, - ozval sa Sokolie oko. - Počuli ste už o blúdivých prúdoch?

- Ľudia boží, blúdivé prúdy? - vystrašila sa gazdiná. -A ty si myslíš, chlapče, že ten prúd sa až sem zatúlal? Kde sa tu len vzal?

- Nevedno, - odvetil Sokolie oko. - Pravdepodobne nie­kde ďaleko, hádam aj dvesto kilometrov odtiaľto, pretrhlo sa vedenie vysokého napätia. Prúd vošiel z drôtov do zeme. A pod zemou blúdil, blúdil... blúdil... blúdil... - vykladal Sokolie oko a pritom prevracal oči, - až sa dostal sem. Dvere do pivnice sú železné, zámka na nich je tiež železná, a to sú dobré vodiče elektriny.

Gazdiná sa obrátila ku mne: - Starý pán, je to všetko pravda, čo vraví ten mládenec? - Vôbec nie som starý pán, - ohradil som sa. - Ach, nechcela som vás uraziť, - ospravedlňovala sa

gazdiná. - Chcela som povedať: starší medzi mladými. Myslela som si, že vy ste ich vedúci.

- To som, - súhlasil som. Ale pre každý prípad som ju upozornil: - Nevyznám sa v elektrine. Ale títo chlapci čo­si o tom vedia. Mladé pokolenie sa lepšie vyzná v súčasnej technike než my starší.

Gazdiná zalomila rukami: - A nedá sa tomu pomôcť, aby ten blúdivý prúd odišiel

niekam preč? - Celkom iste sa dá, - ubezpečil ju Sokolie oko. - Pivni­

cu treba izolovať. - Čože? - znova sa začudovala gazdiná. - I z o l o v a ť , - zopakoval dôkladne. - A to je čo? Nestojí to veľa peňazí? A ako dlho trvá ta­

ké i z o l o v a n i e ?

211

Sokolie oko pozrel na oblohu, potom do zeme, rozhlia­dol sa po jazere. Potom sa dlho škrabal po hlave.

- Urobíme vám to zadarmo. Lebo ste veľmi milá a pán farár bol taký láskavý, že nám dovolil prísť na jabĺčka do záhrady. Izolovanie pivnice nepotrvá dlho, nanajvýš jeden deň. Zajtra nám dáte kľúč od pivnice a my sa pustíme do izolácie. Pripravíme si potrebný materiál a potom to bude raz-dva.

- Treba vám ísť aj do pivnice? - znepokojila sa. - No a ako ináč možno izolovať? - spýtal sa Sokolie oko.

- Musíme vojsť do pivnice. Ak tam máte nejaké cenné ve­ci, tak ich dnes povynášajte, hoci nám môžete celkom dôverovať. Nemáme radi zaváraniny.

- Ako vojdem do pivnice, keď zámka páli? - Hneď ju zaizolujem, - sľúbil Sokolie oko. - Nebude to

ešte trvalá izolácia, ale do rána môžete bez obáv otvárať. Sokolie oko vybral z vrecka kotúč leukoplastu. Odtrhol

kúsok a prilepil ho šikmo na dvere. Pritom nahlas zapís­kal, zrejme dával Ewe signál. Tá bola v stane pri batérii, ako som predpokladal.

- Teraz už môžete zámku otvoriť, - víťazoslávne vyhlásil Sokolie oko.

Gazdiná opatrne vystrčila ruku a končekmi prstov sa dotkla zámky.

- Naozaj! - zvolala radostne. - Nepáli. Ani trocha. Ani za máčik.

Teraz už sebavedome strčila kľúč do zámky a otočila ním. - Akí múdri a milí chlapci, - vďačne pozerala na Soko­

lie oko. - Kto by si bol pomyslel na blúdivý prúd. Veru, ve­ru, musíte mi zaizolovať pivnicu. Tvrdíte, že nemáte radi zaváraniny?

- Nie! - zborovo vyhlásili Sokolie oko, Veverička aj Tell. - Nemáme radi ani zaváraniny, ani lekvár. Chutí nám iba barania kotleta alebo chrbát.

- A mäsové knedle? - spýtala sa. - Záleží na tom aké, - opatrne odvetil Veverička. - V tom prípade vás pozývam na večeru. Budú mäsové

knedle, moja špecialita. V tom stane vám iste musí byť zi­ma, tak si aspoň u mňa zajete.

- No, ak ste tie knedle robili vy, iste nám budú chutiť, -pochleboval jej Sokolie oko.

Takto sa nadviazalo priateľstvo s prísnou gazdinou, kto­rá ako oko v hlave strážila kľúč od pivnice so zaváraninami.

V tábore som povedal chlapcom a Ewe: - Nie som nadšený vašou teóriou blúdivých prúdov, ani

vás nechválim za metódu elektrošokov, ktorú ste použili voči staršej žene.

- Ale budeme mať kľúč od pivnice! - víťazoslávne vy­kríkla Ewa.

- Veru tak, kráľovná elektrického prúdu! - zvolali chlapci.

213

S E D E M N Á S T A K A P I T O L A

Noční hostia v lese • Stretnutie na ceste • Prehľadávame pivnicu • Čo skrýva studňa? •

Rozhodujúca chvíľa

Nadišiel večer a potom nastala noc. Večera u farárovej gazdinej (na ktorú som ja nešiel, lebo som primálo vedel o blúdivých prúdoch) veľmi chutila mojim mladým pria­teľom. Ešte dlho si pochvaľovali výbornú chuť mäsových knedlí. Napokon sa v našom tábore rozhostilo ticho, len vlny v jazere potichu žblnkali a z času na čas sa v trstine pri brehu ozvali divé kačky.

Pred spaním som sa vybral na prechádzku do lesa, ta, kde som našiel štvorcový obrys starých základov. Nebolo to ďaleko, ale náš tábor oddeľovala od toho miesta hustá stena stromov, mladina a pásmo kríkov. Až v poslednom okamihu som zistil, že tam ktosi je, ba už sa aj utáboril. Takmer som nosom narazil do prívesu Petersenovcov.

Ustúpil som do mladiny a opatrne som obišiel ruiny, schovávajúc sa pritom za stromy. Pomyslel som si, že na zvítanie s Karen a jej otcom mám dosť času, ale zato bude múdrejšie pokúsiť sa zistiť, čo zamýšľajú.

Zrejme obišli dedinku a prišli sem po lesnej ceste. A to asi len pred chvíľou, lebo Kozlowski práve končil stavbu svojho stanu. Kapitán sedel na pni stromu a pomaly si bafkal z fajky. Karen napriek nočnej tme chodila po rui­nách a svietila si baterkou. Bol som rád, že úkryt s pokla-

dom chcela hľadať tu. Iste sa cestou informovala, či v Kor-tumowe sú nejaké ruiny, a odkázali ju na zvyšky základov v lese. O tom, že pred farou a kostolom sú tiež ruiny kri­žiackych budov, pravdepodobne nemala ani potuchy.

„A čo ak predsa má pravdu ona?" uvažoval som. „Mož­no je poklad ukrytý tu, a nie tam?"

- Zajtra od rána začneme hľadať celou našou aparatú­rou! - zakričala Karen otcovi. - Dôkladne preskúmame ruiny. Na križiacke sídlo je toho trocha málo, nezdá sa ti? - spýtala sa.

- Veď si sama tvrdila, že to sídlo ešte len projektovali, -pripomenul jej kapitán.

- Veľké budovy iste začali stavať na niekoľkých mies­tach súčasne. Preto vôbec nie je isté, že toto sú práve tie ruiny, ktoré hľadáme, - povedala.

„Múdre dievča," pomyslel som si nazlostene. Ozval sa Kozlowski: - Som zvedavý, čo teraz robí pán Tragáčik a jeho banda. - Rozhodne tak ako my hľadá poklad, - tvrdil Petersen. Kozlowski sa zasmial: - Ten hlupák hádam ani netuší, že Tvoje Srdce je Cor

Tuum, a Cor Tuum je práve Kortumowo. - Vy ste to tiež ani netušili, pán Kozlowski. Ja som na to

musela prísť. Nemám z vás nijaký úžitok, - vyhlásila Ka­ren. - A pokiaľ ide o pána Tragáčika, ešte sa nevie, či sem zajtra nedôjde na svojom diabolskom aute. Je to veľmi múdry človek.

„Zajtra?" pomyslel som si. „Už som tu odvčera." - Zaujímalo by ma, kam išiel, - nahlas uvažovala Karen. - Kto? - spýtal sa jej Kozlowski. - Pán Tragáčik. Veď predsa o ňom stále rozprávame. - Neustále naňho myslíte, - nahnevane povedal Ko­

zlowski. - Vravím, že je to hlupák a nič viac. - Lenže ten hlupák, ako ho nazývate, - poznamenal Pe-

215

tersen, - už dva razy zachránil moju dcéru z nepríjemných a kritických situácií.

- Odhováral som slečnu Karen, aby nešla sama na stretnutie s banditom, - pripomenul im Kozlowski. - Pri jazere to bolo niečo iné. Výkupné bolo možno zložiť, ale nebolo treba ísť na päťdesiaty kilometer.

- Možno sa pán Tragáčik vybral hľadať Malinowského, - uvažovala Karen. - V takom prípade ho tu môžeme uvi­dieť každú chvíľu. Lebo Malinowski nás asi naďalej sledu­je a čaká na príležitosť, aby nás mohol zdrať z kože.

- Ja zderiem kožu z neho! - zvrieskol Petersen. - Z koho? - čudoval sa Kozlowski. - Vy ešte neviete, z koho chcem zdrať kožu? - rozhorčil

sa Petersen. - Z Malinowského predsa. Pán Tragáčik mi dúfam neurobí to, že by chytil Malinowského bez mojej pomoci! Sľúbili sme si, že ho chytíme spolu a zderieme z neho kožu.

- Malinowski už z vás vytiahol dosť peňazí a teraz ich dozaista užíva, - povedal Kozlowski. - Bol by hrozný hlu­pák, keby pokračoval v tej nebezpečnej hre.

Petersen si vyklepal popol z fajky a vstal z pňa. - Som unavený, idem spať. Pokiaľ ide o pána Tragáčika,

vravím vám, že ho podceňujete. Je možné, že v tejto chvíli stojí tu kdesi nablízku a počúva vaše hlúpe reči.

Zdrevenel som. Azda ma kapitán zazrel za kmeňom stromu? Nie, iba ma považoval za bystrého človeka.

Pre každý prípad som ustúpil hlbšie do lesa. Ale nevrá­til som sa do nášho tábora. Spomenul som si na Karenine slová, že Malinowski možno ide po ich stopách, a rozho­dol som sa ešte trocha sa poprechádzať po okolí.

Prešla polhodina, kým som došiel na piesčitú cestu, ktorou sme došli do Kortumowa. Nočná prechádzka ne­priniesla nijaký výsledok, nespozoroval som nič podozri­vé. Na chvíľku som si sadol pri ceste, aby som si vydýchol

po namáhavom chodení. A vtedy som začul škrípanie zle namazaných osí na sedliackom voze, ktorý sa blížil po ces­te k dedinke.

- Vijó, hota, - ospalo hundral kočiš. Nebolo v tom nič nezvyčajné ani zvláštne. Do dediny sa

vracal z mesta furman so svojím vozom. Voz bol čoraz bližšie, škrípanie osí stále hlasnejšie. Zdvihol som zrak, aby som pozrel na pohoniča - a zrazu som uvidel Anku. Sedela vedľa pohoniča a ospalo sa pohojdávala.

„Tu ju máš!" pomyslel som si a vyskočil som na rovné nohy. „Kedykoľvek hľadám Malinowského, zvyčajne na­trafím na Anku."

- Moja úcta, slečna Anka! - zvolal som. Zachvela sa vyľakaná zvolaním, ktoré sa ozvalo z prie­

kopy pri ceste. - Ach, to ste vy? - uľavene si vydýchla. A hneď znova

našla svoj ironický tón. - Pán Tragáčik na postriežke? A kde sú mladí hrdinovia?

- Prosím, aby ste ma nevolali pán Tragáčik, - odvrkol som.

Požiadala kočiša, aby zastavil. - Už som na mieste, - povedala a strčila sedliakovi pe­

niaze za odvezenie. - Práve k tomuto pánovi idem na ná­vštevu. Pekne od vás, že ste ma čakali.

Zoskočila z voza, v ruke mala iba tašku. - Vôbec som nečakal na vás, - podotkol som. - Nie? To je nepríjemné, - vzdychla. - Napriek tomu sa

veľmi teším, že som vás stretla. Obávala som sa, že v noci nenájdem váš tábor.

- To idete k nám? - prekvapil som sa. - Prirodzene. Veď sme sa dohodli, že budem spať

s Ewou v jednom stane. - To hej. Ale potom ste tak záhadne zmizli... - Nebolo v tom nič záhadné. Jednoducho som odce-

217

stovala do Varšavy pre služobné povinnosti. A teraz som tu späť.

- Slečna Anka, - povedal som rozvážne, - prosím, aby ste mi úprimne povedali, či ste v spolku s pánom Mali-nowským?

Vyprskla smiechom. Rozosmiala sa tak nahlas, až jej sl­zy tiekli z očí.

- Už začínate blúzniť. Spytujete sa ako Petersen: „Nie ste náhodou pán Malinowski?" Prirodzene, som Mali-nowski. Mám fúzy aj bradu.

- Nežartujte! Hádam už viete, ako pochodila Karen, keď šla na päťdesiaty kilometer?

- Nie, odkiaľ to mám vedieť? Veď idem priamo z Varša­vy. Dúfam, že tú premúdrenú fiflenu postretlo len to naj­horšie.

- Ako môžete takto rozprávať, - hneval som sa. - Mali­nowski zobral Karen zlaté hodinky a briliantovú brošňu. Chcel jej stiahnuť z ruky prsteň, ale našťastie som vtedy prišiel.

- Ale! To som si mohla myslieť. Šľachetný rytier vytrhol obeť z rúk zločinca...

- A viete, kto je Malinowski? - spýtal som sa jej, hľadiac jej do tváre, lebo som chcel vidieť, ako sa vyľaká.

- Kto? Som veľmi zvedavá. - Váš priateľ. Motocyklista. Chocholúšik. Prijala tú správu celkom pokojne. Mykla plecami. - To nie je môj priateľ, iba človek, ktorý ma doviezol

na motorke z Gíb do Malborku. Pokúsil sa so mnou flir­tovať, to je všetko. Okrem toho sa mýlite. On nie je Ma­linowski.

- Nie? Ako to, že ste si taká istá? - Lebo ja viem, kto je Malinowski, - oznámila. - Pres­

nejšie, už som si domyslela, kto je ozajstný Malinowski. Nie, nepoviem vám to, - predbehla moju otázku. Nechá-

vam vám poklad a sebe tú radosť, že odhalím banditu. Po­kiaľ ide o Chocholúšika, pripomeňte si podstatný detail: Malinowski bol v Paríži, kde podviedol Petersena. A mlá­denec s motorkou nikdy v Paríži nebol, ešte nikdy v živote nebol za hranicami. Napokon, načo vám budem vysvetľo­vať všetky podrobnosti. Chce sa mi spať a som unavená. Prosím vás, zaveďte ma do svojho tábora.

Čo som mal robiť? Zaviedol som ju k jazeru a zobudil som Ewu, ktorá Anku prijala do stanu. V hlave som mal zmätok. V noci sa mi snívalo o Malinowskom, ktorý mal tvár farára z Kortumowa a nosil sutanu.

„Veru, veru, pán Tragáčik," hovoril farár Malinowski. „Práve včera som vybral z podzemia poklad templárov a vám som nechal už iba prázdne debny."

Ráno ma zobudil hrubý hlas kapitána Petersena. Prišiel sa s dcérou k jazeru umyť a naďabili na náš tábor.

- Mister Tragáčik! - nahnevane zvolala Karen, keď na­zrela do vehikla, kde som si sladko odfukoval. - Už nikdy sa nezbavím vašej spoločnosti?

Petersen ma potľapkal po pleci. - Výborne, že vás vidím. Teraz sa pustíme do Mali-

nowského. Prišiel Kozlowski s vedierkom v ruke, nato sa zobudili

chlapci, Ewa i Anka. - Vážení, už tu nemáte čo hľadať, - povedal Tell slečne Ka­

ren. - Pán Tragáčik práve včera našiel poklad templárov a na­priek našim prosbám nenechal z neho ani trocha pre vás.

Keď Kozlowski preložil Tellove slová, Karen sa chytila za hlavu:

- Strašné chalaniská! Mister Tragáčik má na nich hroz­ný vplyv. A vôbec nie ste prekvapený našou návštevou? -obrátila sa ku mne.

- Nie. Už včera večer som vedel, že ste prišli. Ale mám dobrú výchovu a v noci nikoho nenavštevujem.

219

- Počuješ, Karen, - triumfoval Petersen. - Vravel som ti, že mister Tragáčik je tu už dávno.

Dievčina neodpovedala, ale začala sa umývať. Aj my sme sa pustili do rannej toalety. A keby nás ktosi neznámy pozoroval, mohol sa domnievať, že na brehu jazera sa ziš­la milá a priateľská spoločnosť.

- Hneď po raňajkách vás navštívime, - povedal som Ka­ren, - lebo práve dnes máme zaplánované skúmanie ruín v lese.

- Na tie ruiny nemáte právo, - ostro sa ohradila Karen. - Patria mne. Ja som sa tam utáborila.

- Ale ja som tam bol prvý. - No a čo? Nenechali ste tam nijakú stopu. Tábor máte

tu, tak tu si hľadajte poklad, - odvrkla zlostne a rukou ukázala dookola na jazero, kostolík a faru. - My máme tá­bor tam a tam budeme aj hľadať. Myslím, že si musíme rozdeliť sféru záujmov.

Rozmýšľal som. Práve k takejto dohode som sa usiloval dospieť, ale nechcel som prejaviť radosť.

Anka sa zamiešala do rozhovoru: - Pán Tomasz, opäť sa necháte dobehnúť? Petersen zasiahol tiež: - Najlepšie urobíme, mister Tragáčik, ak začneme hľa­

dať Malinowského. Ukázal som na Anku. - Malinowski je záležitosť vyhradená tejto slečne. Mu­

síte sa spojiť s ňou. - Áno? - potešil sa kapitán. - Aj vás ten lotor pod­

viedol? - Veru tak, - prikývol som. - Sľúbil jej manželstvo a sľub

nedodržal. Anka nabrala vodu do misky a vychrstla ju na mňa. - Ja by som takej peknej slečne neušiel, - dvorne vyhlá­

sil Kozlowski.

- Ďakujem vám, - usmiala sa naňho Anka. - Máte vy­berané spôsoby.

- Ale predsa si dovoľujem vysloviť počudovanie, - po­kračoval Kozlowski, - že pán Tragáčik vám prenechal tú najnebezpečnejšiu záležitosť.

- Keď má človek takého protivníka, ako je slečna Ka-ren, hľadanie pokladov je tiež nebezpečná záležitosť, -odvetil som.

- Len zo mňa nerobte takú príšeru, - ohradila sa Karen. - Napriek všetkému si vás veľmi cením, a dokonca vás aj trocha mám rada.

Kapitán Petersen podišiel k Anke. - Veľmi sa teším, že budem mať takého milého spolupra­

covníka. Naozaj môžem rátať s vašou pomocou? - spýtal sa. - Celkom iste, - prisvedčila Anka s miernym úklonom

hlavy. - Môžete rátať s mojou inteligenciou. Ja by som sa zasa rada spoliehala na vaše silné rameno.

- Prirodzene, sily mám dosť, - pochválil sa kapitán a ukázal svoje mohutné svaly.

- A zatiaľ Malinowski si z nás všetkých robí dobrý deň, - nezdržal sa Kozlowski.

- Už nie nadlho. Naozaj nie nadlho, - vyhlásila Anka. -Som už oveľa bližšie k odhaleniu, než sa možno zdá.

Navrhol som: - V takom prípade si rozdeľme sféru záujmov. Pán Pe­

tersen a slečna Anka sa budú zapodievať Malinowským. Slečna Karen a pán Kozlowski budú hľadať poklad v rui­nách v lese. A ja s chlapcami a Ewou preskúmame terén na brehu jazera a okolo kostola.

- Znova ste sadli na lep slečne Karen? - zvolala Anka. - A vy žiarlite, - nazlostila sa slečna Petersenová. Mávla rukou na Kozlowského, že je čas pustiť sa do ro­

boty. Keď od nás odchádzali, potichu sa rozprávali medzi sebou. Začul som niekoľko viet z toho rozhovoru.

221

- Priveľmi ľahko pristúpil na môj návrh. Je to podozri­vé. Musíte sa zaujímať aj o to, čo sa nachádza v blízkosti kostola...

Rýchlo sme sa naraňajkovali. Bolo nám jasné, že od tejto chvíle záleží na každej hodine. Poklad templárov sa na­chádza v Kortumowe a bude patriť tomu, kto ho prvý nájde.

Hneď po raňajkách som sa s chlapcami vybral na faru. Anka zamierila do tábora Petersenovcov, aby - ako pove­dala - urobila si s kapitánom „vojnovú poradu" vo veci Malinowského.

Gazdinú sme stretli v záhrade. Vešala na šnúru biele miništrantské košieľky.

- Ideme sa pustiť do izolovania pivnice, - oznámil jej Sokolie oko.

- Bude to dlho trvať? - strachovala sa. - Najneskôr do večera budeme hotoví, - uistil ju Viliam

Tell. Zbadali sme, že po ceste ku kostolu pomaly kráča pán

Kozlowski. - Áá, pán Kozlowski! - radostne zvolal Sokolie oko. -

Náš pán Lekvárik! - Kto je to? Lekvárik? To hádam nie je priezvisko, - ču­

dovala sa gazdiná. - Prirodzene, že to nie je priezvisko. Poznáme ho z Mal-

borku. Dali sme mu prezývku „pán Lekvárik", lebo straš­ne ľúbi lekvár, kompóty a zaváraniny všetkého druhu. Keď niekde zočí pohár lekváru alebo kompótu, až sa trasie od pažravosti. A nám je zasa zle, keď vidíme nejaký lekvár.

- Chápem, - prikývla gazdiná. - Sú takí ľudia, čo ne­majú radi sladkosti. A zasa sú takí, čo sa idú zdivieť za sladkým. Napríklad náš pán farár má strašne rád čaj so zaváraninou. Preto každý rok preňho veľa zaváram. Všet­ko to mám v pivnici, neodložila som nič, veď načo. Vy predsa nemáte radi sladkosti.

- Nie. Nám je z nich zle, - zborovo potvrdili chlapci. - A vy? - podozrievavo fľochla okom na mňa. - Neznášam zaváraniny, - vyhlásil som s rukou na srdci. Vtedy gazdiná vytiahla z vrecka na zástere kľúč od zám­

ky na pivničných dverách a podala ho Sokoliemu oku. - A naozaj už potom nebudú nijaké blúdivé prúdy? -

chcela sa ubezpečiť. - Nijaké, - sľúbil Sokolie oko. - Ani blúdivé, ani stoja­

ce. Lebo mali by ste vedieť, že sú aj také. Okrem toho ešte morské prúdy a vzdušné prúdy.

Chytila sa za hlavu. - Dajte mi už pokoj s prúdmi! Izolujte čím skôr! Nech

ma už nepáli pivničná zámka. Slušne sme sa uklonili a pobrali sme sa do záhrady. Keď

sme zašli za ríbezľové kríky, zastali sme a opatrne sme vy­zerali spoza nich. Videli sme pána Kozlowského, ako sa blíži ku gazdinej.

Pozdravil a spýtal sa: - Boli by ste taká dobrá a povedali mi, komu patrí piv­

nica, ktorá je v záhrade? Gazdiná si dala ruky vbok a nahlas zahučala. - Mne patrí, ak chcete vedieť! - Vám? - potešil sa Kozlowski. - Zaujíma ma jej archi­

tektúra. Vidí sa mi nezvyčajne starobylá. Neboli by ste ta­ká dobrá a nepožičali by ste mi kľúč od nej? Chcel by som sa na ňu mrknúť...

- Čo? - zvrieskla gazdiná. - Kľúč? Od mojej pivnice? - Veľmi som zvedavý na jej architektúru... - Na architektúru, alebo na lekváre?! - kričala gazdiná.

- Ja vás poznám! Ktosi vám už povedal o mojich zásobách! Poznám vás, počula som o vás, pán Lekvárik!

- Volám sa Kozlowski, a nie Lekvárik, - pokúšal sa vy­svetľovať.

Ale gazdiná sa ešte viac rozzúrila:

223

- Ja viem, že Lekvárik nie je vaše priezvisko. Iba vás tak prezývajú, pretože máte veľmi rád lekvár a zaváraniny.

- Ale nie, mýlite sa. Mne ide o architektúru. Za požiča­nie kľúča vám rád zaplatím...

- Mňa nedobehnete, pán Lekvárik, - vyhlásila gazdiná. To už dopálilo aj Kozlowského. - Ste bláznivá ženská! - kričal. - Navrhujem vám čest­

ný obchod, a vy mi tu vykladáte nejaké sprostosti! - Bláznivá? Ja som bláznivá? Ľudia boží! Zjavil sa tu

akýsi odkundes a uráža poriadnu ženu! Tak strašne sa rozkričala, že Kozlowski vzal nohy na ple­

cia a šibol do lesa. Gazdiná sa mu ešte nejaký čas vyhráža­la päsťou.

- No, konečne máme pokoj od pána Lekvárika, - pove­dal som, zadúšajúc sa od smiechu.

Zastali sme pred železnými dverami do pivnice. Sokolie oko prevzal velenie.

- Veverička zostane pred dverami strážiť. Bude robiť bábovky z piesku, čiže, inými slovami, pripravovať izolač­ný materiál. A my si prezrieme fľaše so zaváraninami a lekvárom.

Strčil kľúč do zámky a skrútol ním. Vošli sme do pivni­ce. Spočiatku sme videli iba tmu, ale po chvíli si oči zvykli. Cez úzke okienko vnikalo dnu trocha slnečného svetla, a keď sme zapálili baterky, bolo celkom vidno. Pivnica mala nízky oblúkový strop podopretý dvoma stĺpmi.

- Táto miestnosť nebola určená na pivnicu, - pozname­nal som. - Vidí sa mi, že to mala byť nejaká zámocká sála.

Videli sme hladké steny z hnedej tehly, sem-tam aj vý­klenky. Všetko bolo zastavané policami, na ktorých stáli desiatky pohárov lekváru, veľké demižóny a rad fliaš omšového vína. V rohoch pivnice sa váľali dolámané deb­ny a rozsušené sudy. V ľavom rohu pivnice bol doskami zakrytý otvor studne.

Opatrne, aby sa niekto z nás nepošmykol a nespadol do nej, odkrývali sme dosku po doske. Zacítili sme chlad a zá­pach vlhkej stuchliny. Svetlo bateriek narazilo na vodné zrkadlo, ktoré bolo asi o desať metrov nižšie. Kamienok hodený do hĺbky nahlas čľupol do vody.

Neviem, prečo sme mali nepríjemný pocit, akoby sme nepozerali do studne, ale do bezodnej priepasti, zívajúcej chladom a hrôzou. Chlapci naklonení nad studňou sa ihneď narovnali a cúvli.

- Obyčajná studňa smrdiaca stuchlinou, - usúdil Soko­lie oko. - A vôbec, v tejto pivnici nie je nič zaujímavé okrem zaváranín.

Zastrčili sme dosky na otvor. Ewa zamierila svetlom ba­terky na veľkú pavučinu visiacu nad studňou.

- Preboha! - skríkla. - Pozrite na tú pavučinu! Za ňou je na múre akýsi znak.

Tell vybehol do záhrady a priniesol halúzku s lístím. Omietli sme pavučinu.

- To nie je znak. Obyčajná čiara vyrytá na stene, - skla­mane zašomrala Ewa.

- Ale na konci je malý obdĺžnik. Počkaj chvíľku... chvíľku...

Siahol som do vrecka po zápisník, kde som mal lístok s kresbami slečny Karen.

- Viete, čo značí čiara s obdĺžnikom? V tajnom písme templárov je to znak, ktorý vraví: „Deväť metrov." Pa­mätáte sa, čo hovorila Karen na Kozom Rynku? Taký istý znak bol vo francúzskom zámku Arginy.

- Čiaru tam vidím. Ale nijaký obdĺžnik nemôžem nájsť, - podotkla Ewa.

- Je tam! Len sa poriadne pozri! - zvolal Sokolie oko. -Aj obdĺžnik je tam.

Svetlá našich bateriek začali behať po stenách pivnice. Zistili sme, že nie sú také hladké, ako sa nám zdalo. Tu

225

TAJNÉ ZNAKY T E M P L Á R O V

niekoľko pokladov dva poklady zlato mince pod z e m o u deväť metrov

z a b o č vľavo choď p r i a m o nebezpečenstvo cennosti k a m e ň mudrcov na úrovni terénu štyri poklady

mince v d ž b á n e

d o k u m e n t y

i tam pod vrstvou prachu bolo vidieť štrbiny a škáročky, ktoré sa v našej fantázii stávali templárskymi znakmi.

Na jednom stĺpe podopierajúcom strop Sokolie oko za­zrel malý trojuholník.

- Je to trojuholník Petra z Avignonu? - spýtal sa poti­chu. Všetci radostne zvrieskli, až Veverička prestal vyrábať bábovky z piesku a prekvapený vbehol do pivnice.

- Len pokojne, pokojne, chlapci, - napomínal som ich. - Najdôležitejší je ten znak, ktorý prikrývala pavučina. Deväť metrov. Počkajte, nech pouvažujem...

Do pivnice vošla farárova gazdiná, iste znepokojená o osud svojich zaváranín.

- Počula som výkriky, tak som si pomyslela, že sa tu niečo stalo, - vysvetľovala svoj príchod.

Sokolie oko si pohotovo vymyslel: - Objavili sme hlavný zdroj blúdivého prúdu. Vychádza

zo studne. Bude to veľmi ťažká záležitosť, - vážne krútil hlavou.

- A podarí sa vám to? - znepokojila sa. - Čo keby sme pozvali niekoho z mesta? Nejakého inžiniera špecialistu?

- Špecialistu? - pohŕdavo sa uškrnul Sokolie oko. -Myslíte si, že tí sa vyznajú v blúdivých prúdoch? Veď vôbec neveria, že také prúdy jestvujú.

- No, no, no, - pokyvovala uznanlivo hlavou. - Náš pán farár sa bude veľmi čudovať, keď mu o tom porozprávam.

- Lepšie bude, ak mu o tom nepoviete, - naľakal som sa. - A to prečo? Myslíte si, že on neverí? Je to múdry a ve­

ľmi vzácny človek. - Nie každý múdry a vzácny človek musí hneď veriť

v blúdivý prúd, - tvrdil som. - Poznám veľa vzdelaných ľu­dí, čo si myslia, že to všetko je lož.

- Dobre, máte pravdu, - priznala gazdiná. - Ale už pôj­dem na faru, lebo musím chystať obed.

Odišla. A ja som začal nadávať Sokoliemu oku:

227

- Ak neprestaneš vymýšľať sprostosti, nahnevám sa! Nevidím dôvod, aby si jednostaj mútil hlavu tejto poriad­nej žene.

- To len tak, - bránil sa chlapec. - Veď ide o poklad. Keď ho nájdem, všetko jej vysvetlím a poviem pravdu. Aj ju odprosím, čestné slovo. Vezmem celú vinu na seba.

Tell predvídavo zaviedol rozhovor na inú tému. - Vravíte, že deväť metrov? Práve deväť metrov je od ro­

hu, v ktorom je studňa, po druhý roh pivnice. Tam treba začať hľadať poklad.

- No tak hľadaj, - odvrkol som trocha nazlostene. -Nevšimol si si, že čiara smeruje dolu?

- Naozaj, dolu, - súhlasil Tell. - Dolu, - zopakoval som. - A znak je nad studňou. Te­

da iste to znamená, že treba hľadať deväť metrov v hĺbke studne.

- Vo vode? - čudoval sa Sokolie oko. - Hádam si ne­myslíte, že poklad je vo vode?

- Znak vraví o deviatich metroch, a voda je hádam tro­cha nižšie.

- Tak čo treba robiť? - spýtal sa Tell. - Spustiť sa po povraze dolu do studne. Nestihli sa ani prebrať z prekvapenia, keď som začal veliť: - Sokolie oko zabehne do auta po lano. Mám ho v ba­

tožinovom priestore. Strážiť bude Viliam Tell, lebo Veve­rička má dlhý jazyk.

Spozoroval som nemý protest v Tellových očiach. Polo­žil som mu ruku na plece.

- Možno práve teraz nastáva najvážnejšia chvíľa našej výpravy. Jej úspech bude záležať od dvoch ľudí. Od toho, ktorý sa spustí po lane do studne, a od toho, ktorý bude strážiť. Zamkneš nás v pivnici...

- Ako to: zamknem? - Normálne, visacou zámkou, a kľúč od nej si schováš

hlboko do vrecka. Sadneš si v záhrade a budeš dávať pozor na to, čo sa deje na okolí. Musíme mať v pivnici absolút­ny pokoj, a to možno na niekoľko hodín. Spustím sa dolu do studne a Sokolie oko, Veverička a Ewa zostanú hore pri studni na stráži a v prípade potreby mi poskytnú pomoc. Chápeš? Kozlowski už čosi vyňuchal a žiadal kľúč, ale ne­dostal ho, tak celkom iste zašiel za Karen a oznámil jej to. Čo myslíš, čo urobí teraz ona?

- Bude sa usilovať dostať sa do pivnice, - odvetil Tell. - Veď práve. Nesmieš im prezradiť, že máš kľúč vo vrec­

ku. Ak sa budú spytovať na nás, povedz, že sme šli do lesa, lebo sme tam objavili zaujímavé ruiny.

- V poriadku! Do pivnice sa nedostanú, - sľúbil Tell. Sokolie oko vbehol dnu opásaný vlečným lanom. - Zatvor nás! - rozkázal som Tellovi. Začuli sme škrípanie železných dverí. Potom cvakol

kľúč vo visacej zámke.

229

O S E M N Á S T A K A P I T O L A

Spúšťam sa do studne • V pasci templárov • Tajomstvo starej krstiteľnice • Deväť metrov dolu • Ponáhľam sa

zachraňovať

Okrúhly otvor studne zíval čerňou a studeným pachom stuchliny. Najhrubšiu dosku som preložil krížom cez otvor, jej dva konce sa opierali o steny studne. Na lane som urobil viacero hrubých uzlov, priviazal som ho o do­sku a prichystal som sa na zostup.

- Budete tu čakať tak dlho, kým sa vám neozvem, - po­vedal som.

Na krk som si zavesil zažatú baterku, chytil som sa lana a spustil som sa do studne.

Zostup nebol ťažký napriek tomu, že nie som veľmi tré­novaný. V stenách som ľahko nachádzal škáry akoby zvlášť pripravené na to, aby sa do nich vložila noha a mo­hla sa vzoprieť. Z času na čas som sa obracal a obzeral som si steny studne. Celá studňa bola z rovnakých tehál ako pivnica - hrubých, hnedých, stredovekých.

- Čo vidíte? - hrnuli sa na mňa zhora otázky chlapcov. Ich hlasy v studni hučali, akoby ktosi niekde vedľa kla­

divom búšil do železa. - Zatiaľ nič zaujímavé! - volal som. Nad mojou hlavou boli steny studne vysoké už asi štyri

metre. Studňa sa lievikovito rozširovala. Visel som na la­ne, ramenom som sa opieral o plesnivú, vlhkú stenu a no-

hami som hľadal ďalšiu škáru. Ešte jeden uzol mi prešiel cez prsty, spustil som sa o ďalší meter do tmavého lievika studne.

Zrazu som sa rozhojdal na lane. Moje nohy, ktorými som chcel nájsť štrbinu v stene, nenašli nič, o čo by sa mohli oprieť. Ruky mi dreveneli od vysilenia, lebo som na nich visel celou svojou váhou. Počul som vlastný zrýchle­ný dych, fučal som od únavy. Chytil som lano medzi kole­ná a pomaly som sa spúšťal. Cítil som, ako mi ostré vlák­na derú kožu na dlaniach.

Znova sa mi hrubý uzol prešuchol pomedzi prsty. Nohy sa konečne mohli oprieť. Vo výške tváre som uvidel otvor podzemnej chodby, ktorá ležala kolmo na lievik studne.

- Chlapci! - môj hlas hučal a odrážal sa ďalekou ozvenou kdesi v zákrutách chodby. - Našiel som bočnú chodbu. Ča­kajte, kým sa nevrátim. Čakajte hoci niekoľko hodín...

- A keby ste sa nevracali dlhšie? - spýtala sa Ewa. - Čakajte desať hodín. Potom to oznámte polícii, - za­

hučal som. Strčil som sa do hrdla podzemnej chodby. Bola taká níz­

ka a úzka, že aj štvornožky som sa ťažko pohyboval. Nebo­la rovná, jednostaj sa krútila, lámala. Rýchlo som stratil pojem o smere chodby.

Znova náhly lom. Ešte jeden. Potom zasa zákruta. Chodba sa rozšírila do polkruhovej jaskyne. Rovnako ako chodba aj jaskyňa bola z hnedej tehly. Svetlo z baterky mi ukázalo dvere v stene. Ťažké, železné, s vrstvou hrdze.

Boli to čudné dvere. Zamurovali ich šikmo, tvorili akú­si padaciu bránu, ktorá uzatvárala nejakú miestnosť. Na nich viselo železné koliesko. Chytil som ho a skúsil som ťahať z celej sily. Dvere sa mi videli veľmi ťažké, ale mož­no mali iba zhrdzavené závesy. S najväčším úsilím sa mi ich podarilo odchýliť, ale iba natoľko, že som do škáry str­čil rameno. Až teraz som ich mohol za nepríjemného škrí-

231

pania odtisnúť. Zaujímavé bolo, že neškrípali závesy, ale ten zvuk prichádzal zo steny. Akoby súčasne s otváraním dverí sa dal do pohybu nejaký mechanizmus.

Padacie dvere sa po otvorení nedali zastaviť. Ďalej pa­dali a zakrývali vchod do ďalších častí podzemia. Nebolo možné ich odchýliť väčšmi než o štyridsaťpäť stupňov, le­bo svojou váhou opäť klesali na pôvodné miesto.

A za nimi som videl schody dolu a lom múru... Plecom som sa mocne oprel o dvere a vopchal som sa

do úzkej škáry. Nos mi dráždil prach, ktorý tu bol všade v hrubých vrstvách. Ako som len ľutoval, že nemám pri sebe nejaký väčší predmet, aby som ním dvere podložil. Tak by sa za mnou nezavreli. Pomyslel som si, že keď bu­dem chcieť vyjsť, môžem predsa padacie dvere znova ple­com odtlačiť.

Postavil som sa na schody, ktoré viedli dolu, a dvere sa hlasite zavreli. Narátal som osem schodov, potom bola zá­kruta a chodba sa znova zužovala.

Schody dohora. Jeden... dva... osem... desať. Uzučká cela podobná tej väzenskej na malborskom zámku. Len-len že som nevykríkol od hrôzy, keď som na podlahe pod stenou uvidel ľudskú kostru. Boli to pozostatky človeka so zvyška­mi zhnitého odevu, s pár vlasmi na hlave. Vedľa kostry stál prázdny hlinený hrniec... Zarážala ma nie kostra, ale polo­ha, v akej ležala. Bola zvinutá do klbka a čudne skrčená, akoby ten človek bol zomieral vo veľkých bolestiach. Spo­menul som si na povesť o sedliakovi, ktorý vošiel do podze­mia s hlineným hrncom a už odtiaľ nevyšiel. Dostal sa sem podobne ako ja, cez studňu v pivnici. Ale prečo nevyšiel?

Oblial ma studený pot. Až teraz som si všimol, že cela, v ktorej sa nachádzam, je slepá, zakončená kamennou stenou.

„Prečo sa ten človek odtiaľto nedostal?" jednostaj mi nešla myšlienka z hlavy.

Pociťoval som čoraz väčší nepokoj. Takmer behom som sa vrátil po schodoch a vrhol som sa na padacie dvere. Ce­lou silou som sa o ne oprel. Ani sa nepohli. Sedeli vo svo­jom kamennom ráme ako zamurované. Tlačil som ich chrbtom a napol som všetky svaly. Srdce mi búchalo, pot mi zalieval čelo. Ale dvere zostávali zatvorené...

Spomenul som si na čudné škrípanie, ktoré sprevádza­lo otváranie dverí. V stene sa dal do pohybu akýsi mecha­nizmus. Dovoľoval otvoriť dvere z opačnej strany, ale zne­možňoval ich odchýliť zdola. Železné dvere tvorili pascu, do ktorej sa dostal každý hľadač pokladu templárov.

Bolo mi horúco a dusno. Od strachu. Teraz som už pochopil, prečo kostra v cele ležala v takej

čudnej polohe. Tento človek zomrel od hladu a smädu. Vošiel sem, ale už sa mu nepodarilo dostať sa von. „Nik sa odtiaľto nedostane. Ani ja," pomyslel som si s hrôzou.

Znova som sa pokúšal nadvihnúť železné dvere. Zasa ma oblial pot a dlho som musel oddychovať, kým mi pre­stalo hučať v ušiach od vysilenia. Dvere som nenadvihol ani o milimeter.

Vrátil som sa do cely, kde ležala kostra. V hlave sa mi ro-jili útržkovité informácie, ktoré som čítal o templároch, o tajných vchodoch, ktoré budovali, o prepadliskách, skrýšach, pasciach nastražených na tých, čo sa usilovali odhaliť tajomstvá rehole.

„Prečo som si neuvedomil, že svoj poklad určite poistili mnohými nástrahami? Mal som byť opatrnejší," zlostil som sa na seba. A súčasne som sa usiloval utešovať sa: „Templári boli majstri v budovaní tajných priechodov. V cele dozaista jestvuje zamaskovaný východ pre zasvätených. Ten sedliak o ňom nevedel, preto zomrel od hladu a smädu. Treba len nájsť únik z pasce. Napokon, po desiatich hodinách to chlapci oznámia polícii. A policajti sa na lane spustia do chodby, odchýlia železné dvere a vyslobodia ma z podzemia."

233

Zrazu som začul pomalé ťukanie do stropu. Hneď som pochopil, že nad mojou hlavou sa ktosi prechádza. Celkom jasne som počul pomalé kroky v ženských topánkach na vysokých podpätkoch. Strop, na rozdiel od hladkých stien z hnedej tehly, bol z pieskovcových platní. Takisto z pies­kovca bol aj hladký stĺp, napoly zabudovaný do steny v ľa­vom rohu. Veľkou okrúhlou hlavicou podopieral povalu.

Zdalo sa mi, že počujem rozhovor. Zakričal som nahlas raz, aj druhý raz. Ale čudná akustika miestnosti zmenila môj hlas na nezrozumiteľné jačanie. Bol to taký strašný zvuk, že radšej som sa už neusiloval volať o pomoc.

Pochopil som. Povesť, ktorú nám rozpovedal Veverička, bola pravdivá. Človek, ktorého kostra ležala pri mojich no­hách, počul okolo seba ľudské hlasy a volal o pomoc. To bo­li tie vzdychy „zatratenej duše". Bolo ich počuť v kostole. Te­da cela, v ktorej som sa nachádzal, ležala priamo pod kostolom, veď kostolná podlaha bola z pieskovcových tabúľ.

Templári skonštruovali pascu tak, že ten, kto sa do nej dostal, mohol počuť ľudské hlasy, ktoré k nemu doliehali cez nejaké otvory v strope, ale jeho vlastný hlas sa dostával von vo forme čudesných zvukov. To zväčšovalo utrpenie človeka hynúceho v pasci: on ľudí počul, ale oni jeho nie.

Márne som osvetľoval steny miestnosti: nikde som ne-zazrel nijaký znak, škáru alebo výstupok, ktorý by dával nádej, že sa v ňom skrýva mechanizmus otvárajúci východ z pasce. Steny boli hladké, postavené z veľkých tehál. Ani jedna tehla nebola uvoľnená, nedala sa vybrať ani odsu­núť. Rovnako hladký povrch mala aj tehlová podlaha. Iba strop bol z pieskovcových tabúľ, ale naň som nedočiahol. Zbytočne som sa namáhal vydriapať sa po stene k povale.

Prešla hodina, potom druhá. Z času na čas som zhasol baterku, aby sa mi nevypálila. Tma, ktorá vtedy nastala, pôsobila na mňa veľmi skľučujúco. Nepríjemné bolo aj susedstvo rozpadávajúcej sa kostry. Hoci som vedel, že po

desiatich hodinách chlapci s Ewou začnú záchrannú ak­ciu, predsa som v tej tme mal pocit, že sa nikdy odtiaľ ne­dostanem a zahyniem vo veľkých mukách.

Znova som nad hlavou počul pomalé klopkanie dám­skych topánok. Po nich sa ozvalo niekoľko ťažkých du­niacich krokov. Hlasy silneli, začal som rozumieť jednot­livé slová, dokonca aj celé vety. Zhovárali sa po anglicky, iste blízko niektorého otvoru v mojej pasci.

- Prečo ste taký nepokojný? - začul som hlas Karen. - V lese sme nechali príves aj stan. Kapitán s tou novi­

nárkou pred chvíľou niekam odišli na aute, - vravel Ko-zlowski. - Neviete, kam sa vybrali?

- Hľadajú Malinowského. - A majú nejaké konkrétne podozrenie? - Nič mi nepovedali. Prestaňte si zaťažovať hlavu touto

záležitosťou! Videli ste znak na múre kostola? Je to dielo templárov. Označuje: „Niekoľko pokladov."

- Ak toto má byť znak templárov, potom museli u nás žiť všade a žijú doteraz. Na desiatkach kostolov, kaplniek aj na obytných domoch trochu pobožnejších dedinčanov sú také isté kríže. Treba najať robotníkov a prekopať ruiny v lese.

- Ja si myslím, že poklad leží tu, - Karen dupla nohou nado mnou. - Len sa dobre rozhliadnite po kostole! Je zo začiatku štrnásteho storočia. Ale celé vnútorné zariadenie pochádza z čias oveľa neskorších, z obdobia baroka. Iba steny, podlaha a táto krstiteľnica z pieskovca je z čias Pet­ra z Avignonu. Vidíte ornament okolo krstiteľnice?

- Najobyčajnejšie čiarky uložené krížom... - Naozaj. Práve o to šlo, aby to všetci nepovolaní tak vi­

deli. Tie čiarky tvoria znak: „Buď ostražitý!" - Máte veľmi bujnú fantáziu a zatiaľ nám vykradnú tá­

bor v lese, - odvrkol Kozlowski. - Čo chcete robiť? Táto krstiteľnica je predsa zamurovaná do podlahy. Nepohne­me ju z miesta.

235

- Len sa pozrite sem nižšie! - zvolala Karen. V podstav­ci krstiteľnice je otvor. Načo ho urobili? Čo si myslíte?

- Nemám potuchy... - Doneste nejakú žrď! Strčíme ju do otvoru a skúsime

krstiteľnicu otočiť. - Chcete rozbúrať kostol? Veď krstiteľnica váži prinaj­

menšom tonu. - Urobte, čo som vám prikázala! Nad hlavou mi zadupotali kroky. Kozlowski sa poslušne

náhlil nájsť vhodnú žrď. A ja som sedel na tvrdej podlahe v tmavej cele a myslel

som si: „Karen je najmúdrejšia a najbystrejšia dievčina, akú som v živote stretol. Ak ma vyslobodí z pasce, budem súhla­siť so spoluprácou. Stačilo, aby vošla do tohto kostola, a koľko detailov si hneď všimla. Pričom ja som sem chodil toľko ráz a našiel som iba znak: „Niekoľko pokladov."

Kým som takto uvažoval, vrátil sa Kozlowski, dozaista so žrďou.

- Obzrite sa po okolí, či tu nik nie je, - povedala Karen. - Nedovolia nám búrať kostol.

- Nie, niet tu nikoho. Je poludnie, muži pracujú na po­li a ženy varia obed.

- A pán Tragáčik? - spýtala sa. - Nevidel som ho. Ani jeho, ani chlapcov. Iba neďaleko

pivnice sedí ten chalan s kušou a hrá sa s nožom. - Tell? To je veľmi podozrivé. Som zvedavá, kam zmizli.

No, pusťme sa do roboty! K ušiam mi doletel šramot z ľavého horného rohu

miestnosti, kde stál do steny zamurovaný stĺp z pieskovca. „Preboha!" pomyslel som si. „Azda hlavica stĺpa je pod­stavcom krstiteľnice?"

- Silnejšie! Čo ste dnes neraňajkovali? - hnevala sa Karen. Znova tam zašramotilo. Stĺp sa pomaly obrátil a zho­

ra prenikol do cely lúč svetla. Ešte chvíľa a lúč sa rozši-

ril. V pravom rohu vznikol veľký trojuholníkový otvor. A čo bolo zaujímavé, druhá strana stĺpa mala niekoľko prehlbenín, po ktorých bolo možné vyliezť hore ako po rebríku.

- Tu je zamaskovaný vchod do podzemia... - šepla Karen. Ustúpil som do hĺbky cely, lebo Karen strčila do otvoru

rozsvietenú baterku. - Nože, zíďte dolu, - vyzvala Karen Kozlowského. - Ja? Prečo ja mám ísť prvý? Poklad nehľadám ja, ale vy. - Ste zbabelec, - zasmiala sa dievčina. Smelo začala zostupovať po schodoch na stĺpe. Zišla až

dolu, a keď stála na podlahe, obrátila sa a namierila na mňa svetlo baterky.

- Preboha! Kto je tu? Zdvorilo som sa uklonil: - Moja úcta, slečna Karen. - Mister Tragáčik, - zvolala nahnevane. - Osobne, - prisvedčil som. - Kade ste sem vošli? Našli ste niečo? Je tu poklad? - vy­

zvedala sa nedočkavo. Mykol som plecami: - Zatiaľ som sa stretol iba s nebožtíkom, - ukázal som

na kostru. - Vidím, - zašepkala zhrozene, keď si ju všimla. Ale hneď zo seba striasla strach. Spozorovala otvor do

podzemnej chodby, ktorou som došiel, a odvážne vykroči­la po nej. Využil som príležitosť a čím skôr som po stĺpe vyliezol do kostola.

- No, ako je tam? - spýtal sa ma Kozlowski. - Nech sa páči, choďte dolu a zistíte to, - odvrkol som. - Je tam poklad? - Nie je. - Tak čo sa pôjdem špiniť do tých dier? Mám na sebe

svetlý oblek.

237

Hodnú chvíľu sme čakali, kým sa v otvore do podzemia ukázala svetlovlasá hlava Karen.

- Tam ďalej sú železné dvere. Nijako sa nedajú otvoriť, -povedala rozčarovaná.

- Zatvorili sa za mnou a bol som v pasci ako myš. - Kade ste sa tam dostali? Zdvorilo som povedal: - Som vám vďačný, že ste ma vyslobodili z pasce. Veľmi

vás obdivujem. Preto som sa rozhodol, že budem súhlasiť so spoluprácou. Budeme spolu hľadať poklad templárov.

Zazrel som v Kareniných očiach radosť. Ale už po chvíľ­ke sa v nej ozvala nedôvera.

- Čo sa stalo, mister Tragáčik? Azda pochybujete o svojich schopnostiach? - podpichla ma. - Toľko ráz ste môj návrh odmietli, a zrazu taká zmena? Teraz mi sám navrhujete spoluprácu? Keď som už len krôčik od pokladu? Nie, mister Tragáčik. Už sa zaobídem bez vašej pomoci.

- Dostali ste ma von z klepca. Chcem sa vám odvďačiť, - vysvetľoval som.

- Naozaj? Potom tým skôr neprijmem pomoc. Vy ste ma už dva razy dostali z nepríjemností. Na Kozom Rynku a na päťdesiatom kilometri. Splatila som vám dlh. Sme kvit, mister Tragáčik. Ale teraz nám pomôžte posunúť krs­titeľnicu späť.

Pomohol som. Ale už som nepreriekol ani slova, uraze­ný tým, ako sa voči mne zachovala. Rozišli sme sa pred ko­stolom. Ja som sa pobral k chlapcom zamknutým v pivni­ci, Karen s Kozlowským šli do svojho tábora v lese.

- Ste to vy, pán Tragáčik? - vyľakane šepol Tell, keď ma uvidel pred sebou. - Veď som vás zamkol do pivnice...

- Ale ja viem preniknúť cez múry... Radostne som sa zvítal s Ewou a chlapcami, ktorí strá­

žili pri studni. Veľmi zosmutneli, keď som im povedal, ako

sa skončilo moje dobrodružstvo. Najväčší dojem na nich urobila správa o kostre ležiacej v cele.

- A uvidíme to všetko aj my? - spýtali sa. - Prirodzene. Vojdeme ta otvorom, ktorý vznikne, keď

sa odsunie krstiteľnica. Ale nie teraz. Na dnes už mám podzemia dosť, - vyhlásil som. - Odneste kľúč gazdinej. Už nám ho nebude treba.

Cítil som sa unavený. Prejavili sa hodiny strávené v pas­ci, keď som sa s najväčším úsilím pokúšal nájsť východ. Teraz som sníval len o tom, aby som si ľahol na brehu ja­zera a odpočinul si, dýchal čerstvý vzduch.

Chlapci pripravili obed, ale odmietol som jesť. Zakrát­ko som zaspal a zobudil som sa po dvoch hodinách. Me­dzitým nastalo dusno, chýlilo sa k búrke. Večer sa z oblo­hy začali liať potoky vody a chlapci sa schovali do stanu. Zmrklo sa skôr než zvyčajne, šumenie dažďa uspávalo. Náš tábor sa ponoril do nočného ticha, iba ja som strážil v aute, odpočinutý po popoludňajšom spánku.

O jedenástej sa pri aute zjavila akási postava zakrytá pr­šiplášťom prehodeným cez hlavu. Bola hustá tma a lialo. Až keď zaklopala na okno auta, spoznal som v nej Anku.

- Nevideli ste slečnu Karen a Kozlowského? - spýtala sa. - Pred chvíľou sme sa vrátili z Gdanska a v tábore sme ich nenašli. Príves bol zamknutý, Kozlowského stan zaš-nurovaný. Kapitán Petersen sa veľmi znepokojuje o dcéru.

- Hľadá poklad, - zívol som. - A vy? - Ležím, načúvam, ako prší, a rozmýšľam. Pobúrila ju moja nečinnosť a pobrala sa oznámiť Peter-

senovi, že Karen u nás nenašla. Dažďové kvapky monotónne ťukali na strechu vehikla.

V myšlienkach som si ešte raz premietol krkolomnú cestu po lane do studne a potom podzemnou chodbou. Musel som urobiť nejakú chybu. Prehliadol som nejakú malič-.

239

kosť, a preto namiesto k pokladu som sa dostal do pasce. „Veď som urobil, ako prikazuje znak," uvažoval som. „De­väť metrov dolu do studne..."

Strhol som sa. Zhodil som zo seba deku. Rýchlo som si natiahol nohavice a len v košeli, bez ohľadu na lejak, som vyskočil z vehikla.

- Deväť metrov? Celkom iste som sa nespustil tak hl­boko. Bolo to nanajvýš ak šesť metrov!

Bežal som cez farskú záhradu a potoky dažďa mi steka­li po hlave, po tvári a po pleciach. V premočenej košeli som dobehol k pivnici a zrazu som si uvedomil, že je za­mknutá a chlapci vrátili kľúč na faru. S ďalším hľadaním bolo treba vyčkať do rána.

Prinútený nevysvetliteľným pocitom nepokoja som ba­terkou osvetlil pivničné dvere. Zámka tam visela naprázd­no, skoba bola vylomená železnou tyčou, ktorá ležala pri mojich nohách. Ktosi sa vlámal do pivnice.

Kto? O tom som vôbec nemal pochybnosti. Bola to prá­ca Karen a Kozlowského. Nedostali od gazdinej kľúč, tak sa dnu vlámali. A teraz sa iste potulujú po podzemnej chodbe a o chvíľu sa dostanú do pasce, ako sa to stalo mne.

- Slečna Karen, - zvolal som, keď som vošiel do pivni­ce. Dúfal som, že sa ešte nestihla spustiť do studne.

Odpoveďou mi bolo hluché ticho. Prišiel som neskoro. Na doske prehodenej cez otvor studne bol uviazaný hrubý povraz. Karen a Kozlowski asi už boli v podzemnej chodbe, alebo už dlhší čas sedeli v pasci. Pomyslel som si, že by som ich mohol vyslobodiť odsunutím krstiteľnice, ale o tomto čase bol predsa kostol zatvorený.

„Prejdem podzemnou chodbou, odchýlim dvere a zakri­čím na Karen. Takto sa mi podarí dostať ich von," rozmý­šľal som, keď som sa chytil povrazu a spúšťal sa po ňom dolu do studne.

Teraz mi to šlo oveľa rýchlejšie a šikovnejšie ako ráno.

Ešte chvíľka, a už som bol blízko otvoru do podzemnej chodby. Povraz, na ktorom som visel, zrazu sa znepokoju­júco mykol. Posvietil som si baterkou hore a onemel som od prekvapenia.

V otvore studne, vysoko nado mnou, som zazrel pár ľudských rúk. Svetlo baterky sa odrazilo od čepele noža.

- Človeče, čo to robíš? Nôž preťal povraz. S prenikavým výkrikom som ako ka­

meň letel dolu.

241

D E V Ä T N Á S T A K A P I T O L A

Vrah • Kam vedie tajná chodba? • Padacie dvere • Krôčik od pokladu • Kde je Karen? • Rozlúštená

záhada • Polícia

Prudko som čľapol do vody. Na chvíľu som sa celý po­noril do studenej hlbočiny, ale niekoľkými pohybmi rúk som vyplával na hladinu. Ktosi zhora svietil baterkou. Môj prenasledovateľ pozeral do studne, aby zistil, čo je so mnou. Ale - ako som už spomenul - studňa mala tvar lievika, ktorý sa zužoval dohora. Preto som sa pritiahol k stene a hneď som mu zmizol z očí. A on (alebo ona?) priniesol obrovský kameň a hodil ho do studne. Kameň s rachotom dopadol pol metra odo mňa a ošplechol ma vodou. Keby som sa nebol uhol, celkom iste by mi bol rozbil hlavu. To už nebol žart. Nado mnou pri otvore do studne stál vrah.

Takmer som sa prilepil k stene. Vrah doniesol ešte jeden kameň a ten tiež hodil do studne. Potom dlho svietil ba­terkou a hľadal ma na hladine. Ale nenašiel ma, a to ho presvedčilo, že som s rozbitou hlavou klesol ku dnu.

Som dobrý plavec, takže som sa na vode udržiaval sotva postrehnuteľnými pohybmi rúk a nôh. Ale voda v studni bola veľmi chladná. „Ako dlho sa udržím na hladine?" uvažoval som.

Rukami som ohmatával stenu studne, hľadal som neja­ký výklenok alebo škáru, ktorej by som sa mohol zachytiť.

„Deväť metrov," opakoval som si. „Malo by to byť deväť metrov. Som asi práve v hĺbke deviatich metrov."

Natiahol som ruku dohora a zachytil som sa okraja veľ­kého otvoru. Chytil som sa hrany, prstami som zachytil tvrdý povrch tehál. Boli slizké, pokryté vlhkým povlakom. Zakaždým, keď som sa pokúšal vytiahnuť sa dohora, zoš­mykol som sa naspäť do vody.

Prsty mi zdreveneli, mal som dolámané nechty. Ešte raz som napol všetky sily a pokúsil som sa vytiahnuť sa hore. Ale znova som padol do vody a tentoraz to dosť hlasno čľaplo. Napäto som čakal, či sa zhora nezačnú sypať ka­mene, ale zostalo ticho. Vrah už asi nebol v pivnici.

Chvíľu som počkal, potom sa mi akosi podarilo vyzuť topánky. Nebolo to ľahké, jednostaj som sa potápal a po­riadne som sa napil vody. Topánky som hodil do otvoru, do ktorého som sa chcel vyšplhať. Až teraz som sa znova pokúsil vyliezť z vody. Zistil som, že je to oveľa ľahšie, keď prsty na nohách našli škáry medzi tehlami. Stačilo, aby som sa poriadne zaprel jednou nohou, a rukám to veľmi pomohlo.

Dochádzal mi dych, krv mi búšila v sluchách - ale na­šiel som sa v otvore podzemnej chodby, rovnakej, aká bo­la o tri metre vyššie. Horná viedla do pasce. A táto?

„Musím byť veľmi opatrný," upozorňoval som sám se­ba. „Ak sa teraz za mnou zatvoria nejaké dvere, nik ma už stadiaľ nedostane. Veď kto by si domyslel, že sú tu dve podzemné chodby jedna nad druhou?"

Niekoľko krokov som sa plazil po plesnivej podlahe. Obul som si topánky a skúsil som, či mi svieti baterka. Zá­zrak, kúpeľ jej neuškodil. Svietila rovnako silne ako predtým.

Ešte som chvíľu oddychoval. Nemohol som predvídať, čo ma čaká v ďalšej časti podzemia. Musel som nabrať sily.

Spomenul som si na svojho prenasledovateľa. Kto je to? Prečo ma chcel zavraždiť?

243

Prešla chvíľa odpočinku. Vstal som z vlhkej podlahy a pobral som sa ďalej po chodbe. Rovnako ako v chodbe na vyššom poschodí, aj tu bolo niekoľko zlomov a schody ve­dúce dohora. Narátal som ich až dvadsaťpäť.

Chodba sa raz zužovala, inokedy rozširovala, strop sa znižoval a zvyšoval. Zrazu - prekvapenie. Chodba sa roz­dvojovala. Jedna časť viedla doľava, druhá doprava. Obid­ve vyzerali rovnako. Teda ktorú si vybrať?

Pustil som sa doprava. Šiel som chodbou asi tridsať kro­kov a narazil som na slepú stenu. Keď som k nej priložil ucho, začul som tiché šumenie, akoby som bol v obrovskej morskej mušli. Cez škáry medzi tehlami prúdil čerstvý vlhký vzduch. Podarilo sa mi vybrať niekoľko veľkých te­hál, a vtedy som zazrel hladinu jazera šľahanú dažďom. Rozbúrené vlny narážali o breh.

Teda podzemie siahalo až po jazero. Podľa projektu mú­ry mali stáť na brehu ako v malborskom zámku. A chod­ba, cez ktorú som prešiel, bola tajným východom pod múrmi. V prípade obkľúčenia sa iste tadeto mal dostať von zo zámku posol s prosbou o pomoc.

Vrátil som sa až k miestu, kde sa chodba rozdvojovala. Teraz som sa pustil doľava. „Ak jedna chodba vedie k jaze­ru, tak druhá musí viesť do kostola," uvažoval som. Spo­menul som si na pascu a zdvojnásobil som pozornosť. Na­ďabil som na niekoľko strmých schodov dohora. Až v poslednej chvíli som baterkou objavil znak na stene: akoby dvojka s dvojitým chvostíkom. Znak vystríhal: „Ne­bezpečenstvo."

Zastal som. Pri nohách mi zívala studňa. Kedysi jej otvor iste prikrývali drevené dosky, ktoré sa prepadli, keď na ne stúpil niekto cudzí, čo o studni nevedel. Ale počas stáročí drevo zhnilo, všimol som si hrdzou prežraté zvyšky mechanizmu prepadliska.

Dlhým krokom som sa dostal na druhú stranu. Znova

tam bolo pár strmých schodov dolu. Ďalšiu cestu mi za­hatali železné dvere zasadené do vytesaného ozdobného portálu. Železo bolo hrubé, kuté, hrdza ho ešte nestačila zničiť. Dvere pevne sedeli v kamenných verajách. Nevidel som na nich ani kľučku, ani dieru pre kľúč, ani nijaké za­riadenie na otváranie. Zdalo sa mi, že je to železná platňa zamurovaná do steny.

Dôkladne som si obzrel portál. Bol na ňom ornament z lís­tia, bolo vidieť aj halúzky z viniča, akoby vyrastajúce z dvoch stĺpikov. Uprostred ornamentu boli dve krížom sa pretínajúce čiarky a jedna dlhšia, ktorá ich pretínala vodorovne.

Nazrel som do zápisníka, kde som mal Karenine kresby. „Na úrovni zeme," informoval znak.

Kľakol som si a centimeter po centimetri som skúmal podlahu pri dverách. Bola z hnedých tehál, tak ako steny chodby a povala. Ani jedna tehla sa nedala pohnúť. Iba dolu pri každom stĺpiku bol dosť hlboký otvor v šírke asi dvoch hrubých palcov.

Pripomenul som si mechanizmus v krstiteľnici kostola. Ľudia, ktorí projektovali toto podzemie, rátali s mnohými možnosťami, predovšetkým s tým, že kovový mechaniz­mus ľahko hrdzavie a potom je ním ťažko narábať. Me­chanizmy templárov sa zakladali na jednoduchom princí­pe otáčania. Do otvoru stačilo vložiť žŕdku a nadvihnutím otočiť stĺp okolo osi. Tak to bolo aj s krstiteľnicou, ktorej predĺžením bol stĺp nachádzajúci sa v pasci.

Mal som pri sebe fínsky nôž s drevenou rukoväťou. Str­čil som rukoväť do otvoru pravého stípika a skúsil som ho otočiť najprv doľava, potom doprava. S veľkou námahou sa mi podarilo stĺpik otočiť o štvrť obratu doprava. Všimol som si, že súčasne sa posunul kamenný zub, ktorý pridŕžal železné dvere zdola.

To isté som urobil s ľavým stĺpom, ibaže som ho pooto­čil o štvrť obratu doľava. Odsunul sa druhý zub.

245

Potlačil som dvere, ale neustúpili. Znova som si spome­nul na raňajšie skúsenosti s padacími dverami v pasci. Že­lezné dvere jednoducho viseli na závesoch. Stačilo ich len celkom dolu silne postrčiť, a odchýlili sa ako vahadlo.

Lenže vahadlo odsunuté od úrovne sa ihneď vracia späť. Čo sa stane, ak vojdem do ďalšej časti podzemia, dve­re sa za mnou zatvoria a už sa neotvoria?

Dvere bolo treba zachytiť, aby sa nemohli vrátiť do zvy­čajnej polohy. Napokon by stačilo, aby zostala aspoň šká­ra na prestrčenie prstov a zachytenie okraja dverí.

Vo vrecku som nemal nijaký predmet, ktorý by sa na to bol hodil. Veď okrem baterky som mal pri sebe iba fínsky nôž. Začal som preto ostrím špárať medzi tehlami v mies­te, kde sa mi malta zdala najrozdrobenejšia. Trvalo to dosť dlho, ale napokon bola škára natoľko hlboká, že som do nej mohol strčiť ostrie. Rukoväť trčala v podlahe a práve ňou som chcel zadržať vahadlo dverí.

Pozrel som sa na hodinky. Blížila sa tretia hodina ráno. Už štyri hodiny som bol v podzemí. Čas letel neuveriteľne rýchlo. Ale pre mňa to nič neznamenalo. Oveľa väčšmi ma znepokojovalo, že svetlo baterky už slablo. Zo žltého sa menilo na červenkasté. O tretej nadránom som odchýlil dvere a našiel som sa v priestrannej štvorcovej cele, ktorá mala strop z pieskovcových platní. Teda znova som bol pod starým kostolom v Kortumowe.

Uvidel som niekoľko schodov končiacich pri slepej ste­ne. Tie schody akoby viedli na stenu. Ale keď som na ne vystúpil, hlavou som dočiahol strop. V tom mieste na jed­nej pieskovcovej platni bola železná úchytka. Platňu bolo možno zdvihnúť a premiestniť. Iste zakrývala vchod z ko­stola do podzemia.

Na pravej strane som našiel znak: štvorec predelený zvislou čiarou. - Dva poklady, dva poklady, - šomral som si popod nos.

Okolo znaku sa mi malta medzi tehlami videla o niečo svetlejšia. Vyzeralo to, akoby ktosi na tomto mieste stenu rozbúral a potom ju nanovo zamuroval, tu i tam látajúc škáry úlomkami tehál. Za touto stenou bol poklad tem-plárov. Ale dostať sa k nemu - na to bolo treba železnú tyč alebo čakan.

Utrel som zo steny prach a ceruzkou som na tehlu napísal:

„Poklad, ktorý je za touto stenou, objavil o piatej ráno pán Tragáčik."

Teraz mi už zostalo len dostať sa von z podzemia. A vie­te si predstaviť, koľko síl vyžaduje zdvihnutie pieskovcovej platne?

Nohavice i košeľa, ktoré mi v studni zmokli, už na mne uschli počas párhodinového blúdenia v podzemných chodbách. Ale keď sa mi napokon podarilo ramenom platňu nadvihnúť a odchýliť ju nabok, košeľu som mal opäť mokrú od potu a pred očami sa mi robili červené kruhy od obrovskej únavy. Z posledných síl som sa vytia­hol cez otvor na kamennú podlahu kostola. Chvíľu som na nej nehybne ležal takmer v bezvedomí. Ale chlad pod­lahy ma prebral. Zistil som, že ležím za oltárom a cez ok­ná vysoko v stene už preniká ružové svetlo úsvitu.

Zastrčil som platňu na pôvodné miesto. Ničím sa ne­odlišovala od ostatných, ktoré tvorili podlahu. Preto som na nej ceruzkou urobil malý krížik, aby som v najbližšej budúcnosti našiel vchod do podzemia. Potom, chvejúc sa na zoslabnutých nohách, som vyšiel spoza oltára.

Drobný šedivý starček, dozaista kostolník, zametal podlahu medzi lavicami. Uvidel ma, odhodil metlu a s kri­kom: „Diabol! Diabol!" vrhol sa k dverám. Na svoj úcty­hodný vek trielil preč celkom rúče.

Vyšiel som na cintorín pri kostole. Šedivý starček utekal smerom k fare. Ešte stále sa mi triasli nohy, ale čerstvý

247

ranný vzduch mi prinavracal sily. Pustil som sa k jazeru a zrkadlová hladina vody mi ukázala, že tvár, ruky, košeľu i nohavice mám čierne ako čert. Mal som na sebe stároč-ný prach podzemia, v ktorom ležal poklad templárov.

Zhodil som zo seba šaty a skočil som do jazera. Z vody som videl breh, na ktorom stáli naše žlté stany a môj smiešny vehikel.

Zrazu som si spomenul na Karen. Čo sa s ňou stalo? Az­da je v pasci templárov, alebo sa vrátila do svojho prívesu?

Niekoľkými prudkými zábermi rúk som priplával k bre­hu. Vyšiel som z vody a rozbehol som sa k autu. Potichu, aby som nezobudil chlapcov a Ewu, som si obliekol čisté šaty. Potom som sa rýchlym krokom vybral do tábora Pe-tersenovcov.

Šiel som opatrne, kryl som sa za stromami. Lebo ak tam býval človek, ktorý usiloval o môj život, nech sa domnie­va, že ma zabil. Výraz prekvapenia, keď ma uvidí, ho môže odhaliť.

Zakrádal som sa mladinou. Uvidel som stôl, ktorý vy­tiahli z prívesu. Okolo neho sedeli Petersen, Kozlowski a Anka.

Petersen nenávistne gánil na Kozlowského a pobúre­ným hlasom, v ktorom bolo cítiť hnev aj nepokoj, pýtal sa:

- Pán Kozlowski! Ešte raz sa vás spytujem, kde je moja dcéra? Kde je Karen, pán Kozlowski?

Kozlowski mykol plecami. - Nestrachujte sa, pán Petersen. Veď som vám už pove­

dal, že je na bezpečnom mieste. Pustím ju, ak podpíšete vyhlásenie, že ma nebudete žalovať pre tých štyristo dolá­rov, ktoré som od vás dostal v Paríži.

Petersen natiahol ku Kozlowskému svoje veľké dlaby, ale nechytil ho nimi. Bezmocne ich položil na stôl a zlost­ne jačal:

- Malinowski, Malinowski! Nikdy mi ani len na um

nezišlo, že ty si Malinowski! Slečna Anka ťa odhalila, ale neskoro.

- Nič mi neurobíte, - zasmial sa Kozlowski. - Ak sa opo-vážite dotknúť sa ma, Karen zahynie v podzemí. Od hladu, pán Petersen. A viete, aká strašná je smrť hladom? Nielen­že mi neublížite, ale ešte z vlastnej vôle, bez prinútenia na­píšete vyhlásenie, aký ste nadšený spoluprácou so mnou. Jasné? Ja, pán Petersen, som vás i vašu dcéru vždy považo­val za bláznivú rodinku. Hľadať poklady je predsa hotové šialenstvo. Nemal som prijať tých štyristo dolárov, ktoré ste mi tak ochotne ponúkli v Paríži? Vzal som si ich ako Malinowski a rýchlo som s nimi zmizol. Keď sprostí dá­vajú, treba brať. Myslel som, že tým sa všetko skončí, hlu­pákom sa odnechce hľadať poklad. Ale prišli ste do Poľska a naďabili ste práve na mňa. Pomyslel som si, že znova sa mi triafa príležitosť ošklbať dvoch bláznov. Tak som sa pri­hlásil ako tlmočník. Môj kumpán Walery nám bol na mo­tocykli po celý čas v pätách. Vlámal sa do učiteľovho domu a ukradol ten dokument. Nemali sme azda brať peniaze, keď vy ste chceli platiť? S tou kaplnkou to bola celkom vy­darená záležitosť, pravda? Podnes neviete, ako sa v nej na­šiel list. Zdalo sa, že Malinowski nosí čarodejný plášť...

- Váš kumpán Walery už sedí v base, - povedala Anka. - Včera sme sa s ním v Gdansku rozprávali.

- Neprezradí ma, - mykol plecami Kozlowski. - Dostal sa ta, ale vie, že ak jeho vinou aj ja pôjdem za mreže, on sa už nedostane von. A keď bude držať jazyk za zubami, po­starám sa mu o dobrého advokáta. Napokon, ja som mu nekázal, aby na päťdesiatom kilometri napadol slečnu Ka­ren. Urobil to na vlastnú päsť, pre svoju chamtivosť. A to ho zahubilo.

- Nie. Nie to vás zahubilo, - nesúhlasila Anka. - Od sa­mého začiatku som tušila, kto je Malinowski. Podozrenie vo mne skrslo vtedy, keď ste pri jazere v rozhovore s pánom

249

Tragáčikom vykladali svoju teóriu o ozbíjaní cudzincov. Hneď som si pomyslela, že nie ste čestný človek. Trochu ma miatol fakt, že ste sa nemohli rozdvojiť, nemohli ste byť súčasne na niekoľkých miestach. Až keď mi zišlo na um, že Malinowski je jeden, ale v dvoch osobách, všetko som po­chopila. A na čarodejný plášť som nenaletela. Veď to bolo jasné, že k soške sa nik nemohol priblížiť, keď ste ju pozo­rovali. Dozvedela som sa, že vy ste prvý stratili trpezlivosť pri vyčkávaní a podišli ste k nej. Vedeli ste, že tam nebudú peniaze, iba nastrihaný novinový papier. Už ste mali pri­pravený list, položili ste ho ta, alebo ste ho jednoducho vy­brali z vrecka a zvolali: „Bol tam list!" A podali ste ho ka­pitánovi... List nebol písaný vašou rukou. Preto som sa ešte stále nikomu nezverila so svojím podozrením a myslela som si, že azda predsa nie ste vinný. Neskôr som sa zozná­mila s mládencom na motorke, ktorý súhlasil, že ma zave­zie do Malborku. Prišli sme ta skôr než pán Tragáčik, takže ten mladík mal čas pozorovať manželov v modrej škodov­ke. Začal ich sledovať. Napadol ich v podzemí a vzal im list z Francúzska. Prirodzene, o tom som nemala ani potuchy. Lenže ten mladík, čiže Walery - ako ho nazývate - začal so mnou flirtovať. Dohovoril si so mnou rande v reštaurácii „Pri Nogate", ale medzitým musel odísť na päťdesiaty kilo­meter. V reštaurácii nechal pre mňa list, ktorým sa ospra­vedlňoval. Rukopis listu sa mi videl akýsi známy. Bol to ru­kopis Malinowského. Mala som pri sebe jeden z tých listov, vzala som ho kapitánovi bez toho, aby o tom vedel. Ihneď som odcestovala do Varšavy a poprosila som svojho zná­meho, grafológa, aby obidva listy porovnal. Grafológ zistil, že list Malinowského aj list môjho záletníka písala jedna a tá istá ruka. Potom som prišla do Kortumowa. Ale vtedy, po napadnutí slečny Karen, polícia už začala hľadať mlá­denca na motocykli. Pomohla som im tým, že som si pa­mätala číslo jeho motocykla. A tak Walery je už za mreža-

mi v Gdansku a polícia má v rukách brošňu, hodinky aj Karenine peniaze. Prídu aj na vašu stopu, pán Kozlowski.

- Čo na tom, že prídu, keď pán Petersen nebude mať voči mne nijaké požiadavky? Nijaké, však? - nazlostene sa spýtal Kozlowski.

- Malinowski... Malinowski... - bezmocne opakoval rozzúrený Petersen.

- Ale ešte skôr, než sa to stalo, - pokračovala Anka, -pomyslela som si, že pracovník cestovnej kancelárie s do­brými znalosťami cudzích jazykov iste dosť často cestuje za hranice. Keď Malinowski v Paríži podviedol Petersena, bol tam aj pán Kozlowski. Ale tým sa skončila vaša karié­ra. Pre akési machinácie vás z cestovnej kancelárie pre­pustili. A vtedy ste sa nalepili na Petersenovcov.

- No a čo? - zavrčal Kozlowski. - Ak kapitán nemá voči mne nijaké požiadavky, nikto mi nič neurobí. No tak, na­píšte už to vyhlásenie, kapitán! A rozídeme sa po dobrom. Dostanete späť svoju bláznivú dcéru a ja pokojne pôjdem domov. Hádam nechcete, aby vaša dcéra zomrela od hla­du v chladnom podzemí?

- Kapitán možno napíše vyhlásenie, - povedala Anka. -Ale ako vyrovnáte svoje účty s pánom Tragáčikom?

Kozlowski sa potichu zasmial: - Len sa o mňa nestrachujte. Pán Tragáčik už vyrovná­

va svoje účty... v pekle. - Preboha! - vykríkla Anka a vyskočila od stola. - To ne­

vravíte vážne! Kozlowski mykol plecami: - Myslím si, že padol do nejakej diery a zlomil si krk. Je

to taký istý blázon ako slečna Karen. Vyšiel som z mladiny. - Cítim sa výborne, pán Malinowski, - ozval som sa. Teraz on vyskočil od stola. Chcel ujsť, ale kapitán ho

chytil svojimi dlabami a zadržal.

251

- Kde ste sa tu vzali? Ste to vy? Naozaj ste to vy? - bľa­botal prekvapený Kozlowski.

- Šnúru! Dajte mi kus hrubej šnúry! - zvolal som na Anku. - Musíme zviazať toho lotra! Chcel ma zavraždiť!

Anka skočila do prívesu po šnúru, ktorou sme Kozlows-kého priviazali k stoličke.

- On vie, kde je moja dcéra, - pošepol mi kapitán. -Nesmieme mu ublížiť, lebo Karen umrie od hladu!

- Viem, kde je vaša dcéra. Hneď ju vyslobodíme z pod­zemia, - povedal som.

- A potom ho oskalpujeme! - zaradoval sa Petersen. Kozlowski sa mykal v putách a kričal: - Klame! Nevie, kde je Karen! Len ja vám môžem uká­

zať, kde je... On nemá nijakých svedkov, nič mi nedokáže­te! Vôbec nemám strach z vašich vyhrážok, pán Tragáčik!

Nechali sme Anku, aby strážila spútaného Kozlows-kého, a my s Petersenom sme sa vybrali do starého ko­stola. Tak ako som sa domnieval, Karen sedela v tem-plárskej pasci. Neposlúchla moju radu, vošla cez studňu do podzemnej chodby a padacie dvere sa za ňou zatvori­li. Otočili sme krstiteľnicu a Karen - zaprášená a vyde­sená niekoľkohodinovým pobytom v podzemí - vyšla na slobodu.

Bolo to už iné dievča, než aké sme poznali dovtedy. Pre­žila v podzemí strašnú noc, chvíľami už strácala nádej, že ju niekto vyslobodí. Kostra človeka, ktorý zomrel od hla­du, a myšlienka, že ju možno čaká to isté, jej podráždili nervy. S plačom sa hodila kapitánovi do náručia.

- Poďme preč! Ihneď! Už nechcem hľadať poklad! -vzlykala náhlivo.

Kapitán Petersen ju hladkal po vlasoch a mrmlal: - Dobre, dobre, dieťa moje. Vždy som ti hovoril, že hľa­

danie pokladov nie je nič pre mladé dievča. Ihneď odtiaľ­to odídeme. Len ešte oskalpujeme Malinowského...

Vyrozprával Karen, ako Kozlowského odhalili a čo poža­doval za jej vyslobodenie z podzemia.

Nespomenul som, že sa pokúsil zavraždiť ma v studni. Musel by som predsa vysvetliť, ako som sa stade dostal, takže by som musel prezradiť aj tajomstvo druhej chodby. Radšej som zamlčal, že som našiel poklad. Karen bola cti­žiadostivé dievča a beztak veľmi chcela nájsť skrýšu s po­kladom templárov. Celkom by ju zlomila správa, že som ho našiel ja - a nie ona.

S Karen to bolo tak, ako som predpokladal. Spolu s Ko-zlowským sa vlámali do pivnice a ona sa prvá spustila do­lu, lebo Kozlowski tvrdil, že sa neudrží na povraze. Potom odchýlila padacie dvere, ktoré sa za ňou zavreli. Celý čas sa utešovala, že Kozlowski si domyslí, čo sa jej stalo, odsunie krstiteľnicu a vyslobodí ju. Ale hodiny sa míňali, počula nad sebou aj dupot krokov, a vyslobodenie neprichádzalo. Pomyslela si, že aj Kozlowskému sa azda niečo prihodilo, a vtedy už stratila nádej, že sa dostane von. Potom ju za­čala sužovať myšlienka na smrť hladom. Zaumienila si, že ak sa nejakým zázrakom znova ocitne na slobode, vzdá sa hľadania pokladu.

- Prináša toľko starostí a nešťastia, - obrátila sa ku mne. - Pre poklady sa valilo nešťastie za nešťastím na rád templárov. Nikomu nepriniesli radosť. Aj vás odrádzam od ďalšieho hľadania.

Petersen na mňa mrkol a pošúchal si ruky: - A teraz, mister Tragáčik, mali by sme Malinowskému

nahnať strach. Čo si myslíte, nenafilmujeme peknú scé­nu, že z neho ideme zdrať kožu?

Táto myšlienka sa mi zapáčila. Zavolal som chlapcov aj Ewu. Deti sa už medzitým zobudili aj naraňajkovali. Zišli sme sa v tábore Petersenovcov, kde sedel k stoličke privia­zaný Kozlowski.

Kapitán sa vyzliekol do pása, lebo, ako povedal Ko-

253

zlowskému, zdieranie z kože je veľmi namáhavé. Veverič­ka sa vyšplhal na strom, aby podľa kapitánovho rozkazu zakosílil na konár majstrovsky spletený povraz. Mali naň Kozlowského zavesiť, lebo podľa kapitánovho tvrdenia: „Vo visiacej polohe sa koža zdiera najlepšie."

Spočiatku Kozlowski sledoval naše počínanie dosť ľaho­stajne. Ale keď Petersen prikázal dcére, aby dala na plyno­vý varič zovrieť vodu, nezdržal sa a spýtal sa:

- Načo je vám, dočerta, vriaca voda? - Kožu treba najprv obariť. Potom ľahšie ide dolu, - vy­

svetlil mu Petersen. - Vy žartujete! Hádam nemáte v úmysle naozaj zo mňa

zdrať kožu? - zvolal Kozlowski. Kapitán mykol plecami: - Doteraz ste si robili žarty vy z nás. Teraz sa my pohrá-

me s vami. Nato kapitán s vážnou tvárou začal na kameni brúsiť

nôž s dlhým ostrím. - Polícia! Pomóóóc! - vrieskal Kozlowski. Do tábora ráznym krokom prišla farárova gazdiná. Tvár

mala červenú od hnevu. - Ktosi sa vlámal do mojej pivnice, - oznámila a prebe­

hla po nás skúmavým pohľadom. Uvidela spútaného Ko­zlowského a zvolala: - To iste on! Pán Lekvárik! Včera sa celý deň tmolil okolo pivnice! Aj vám niečo vyparatil?

- Že či, - odvetil som. - Je to lupič, bandita. Ideme z ne­ho zdrať kožu.

- Ale čo? - čudovala sa gazdiná. - Prečo kožu? - Máme taký zvyk, - odpovedal som. Gazdinej sa Kozlowského uľútilo. Zopla ruky a začala

modlikať: - Zľutujte sa nad ním! Neubližujte mu až tak hrozne! Ľútostivý hlas gazdinej ešte väčšmi podráždil Kozlows­

kého. Trhal sa v putách a zlostne syčal:

- Už aj stadeto zmiznite! Ste bláznivá ženská! Myslíte si, že každý túži iba po vašich lekvároch!

- Taký si ty? - rozhnevala sa gazdiná. - Poviazaný je, a ešte syčí ako zmija! Zľutovanie preňho modlikám, a on ma nazýva bláznivou ženskou.

Odviazala si zásteru a pár ráz ňou udrela Kozlowského po hlave a po chrbte.

- Tu máš! Tu máš! - opakovala. - Ja som pre teba bláznivá. A práve počas tejto scény prišlo po lesnej ceste policaj­

né auto. Vyskočil z neho dôstojník s fúzikmi, ten istý, kto­rý nás vypočúval v Malborku.

- Prestaňte, prestaňte, - nesúhlasil s tým, čo videl. - Je to naozaj zločinec, ale či sa patrí biť ho utierkou?

- To nie je utierka, ale zástera, - vysvetľovala gazdiná. - Je to jedno: utierka alebo zástera. Keď sa nepatrí,

tak sa nepatrí... Šikovne rozplietol uzly na šnúre, ktorou bol Kozlowski priviazaný, a potom mu na ruky nasadil putá.

- Váš priateľ nám vyrozprával veľa zaujímavých po­drobností o vás. Teraz ich treba vysvetliť. Teda hádam po­chopíte, že vás musím zobrať so sebou.

Kozlowski sa nevzpieral, keď mu policajný dôstojník ukázal miesto v aute. Pokorne si sadol a nás neobdaril ani jediným pohľadom.

- A vy, - obrátil sa na nás dôstojník, - dostanete zvlášt­ne predvolanie, aby ste vypovedali o okolnostiach Ko­zlowského priestupkov. Pokiaľ ide o hodinky a briliantovú brošňu, slečna Petersenová si musí po ne prísť osobne na krajské policajné riaditeľstvo v Gdansku. Dostanete ich tam proti podpisu.

Odišli. Kapitán Petersen skočil do prívesu a priniesol fľašku koňaku.

- Vypijeme si na rozlúčku! Aj my hneď odídeme. Najprv do Gdanska a potom do Varšavy. Odtiaľ zasa do

255

Paríža a ďalej do zátoky Matanzas. Výlov zlata zo starých galér je lepší obchod než hľadanie pokladu templárov.

Karen sa vôbec neozvala. Ale zdá sa, že súhlasila s otco­vým názorom.

- A my? - spýtal sa Viliam Tell. - Balíme stany, - povedal som. - Odprevadíme Peterse-

novcov až po cestu do Gdanska. Napoludnie malá kolóna áut opúšťala Kortumowo.

Vpredu šiel lincoln s prívesom, vzadu môj smiešny vehikel. Chlapci s Ewou sa utešovali, ako vedeli. - To nič, že sme nenašli poklad, - vyhlásil Sokolie oko.

- Najdôležitejšie je, že sme prežili niekoľko pekných do­brodružstiev. Nešlo o poklad, ale o dobrodružstvo, však, pán Tomasz?

- Veru tak, - prikývol som. - Dozvedeli sme sa veľa o rytierskych rádoch, o Jać-

wingoch, - pokračoval Tell. - Keď sa budeme v škole učiť o križiakoch, hneď si spomeniem na chodby v malbor-skom zámku a na pána Tragáčika zatvoreného v Kjej-stutovej cele.

- A ja, - ozvala sa Anka, ktorá sedela vedľa mňa, - mám materiál na reportáž o bláznoch, čo hľadali poklad. Aj o podvodníkovi, ktorý ich vodil za nos. Reportáž ukončím zatknutím podvodníka a vetou: „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je." Som zvedavá, pán Tomasz, kde ste nechali svoje srdce. Azda v aute, ktoré ide pred nami?

Odpovedal som: - Len sa tak nenáhlite so zakončením, slečna Anka. - Čo tým chcete povedať? - spýtala sa a trocha sa začer­

venala. Nestihol som to vysvetliť. Práve sme uvideli široko roz­

liatu Vislu a obrovský most. Na vysokom kopci stálo ma­lebné mestečko Chelmno.

Tu sme sa rozlúčili. Petersenovci vyrazili do Gdanska.

Dohodol som sa s nimi, že sa vo Varšave stretneme. Potom sme s chlapcami, Ewou a s Ankou šli do Chelmna.

Nechal som ich sedieť v aute na námestí a sám som za­šiel na poštu a požiadal som o telefonické spojenie s istým vysokopostaveným úradníkom Národného múzea. Náš rozhovor trval dosť dlho. Konečne som vyšiel z pošty a sa­dol som si za volant vehikla.

- A teraz kam? - spýtala sa Anka. - Do Kortumowa, - odvetil som. - Načo? - vykríkli prekvapení chlapci. - Ako to: načo? Po poklad, - usmial som sa. Anka mykla plecami. - Ste ešte väčší blázon, než som si myslela... Znova sme uvideli Kortumowo, neveľkú dedinku pri ja­

zere. Na vysokých topoľoch pri starom kostole krákali kŕdle čiernych vrán. Po chodníku k fare pomaly kráčal kňaz a vo farskej záhrade gazdiná vešala na šnúry biele ko­stolné plachty.

Tiché, malebné zátišie, rozsiahla hladina jazera s biely­mi škvrnami divých labutí. Dookola zasa zeleň tŕstia, trávnatých brehov a lesa. A práve sem, do tejto dedinky, viedli nite spradené pred niekoľkými storočiami tragic­kým osudom Jakuba de Molay, ambíciami veľmajstra Siegfrieda von Feuchtwangen, ktorý tu chcel vybudovať sídlo rehole Cor Tuum, Wernera von Orseln, zavraždené­ho pri bráne kostola v Malborku. „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je," dal vyryť Feuchtwangen na zlatý kríž, kto­rý daroval Molayovi. Pomyslel som si:

„Moje srdce je vždy tam, kde je d o b r o d r u ž s t v o . . . "

257

Z Á V E R

Bolo teplé slnečné predpoludnie. Sedeli sme s Karen v zá­hradnej kaviarni hotela Bristol vo Varšave. Pili sme kávu. Karen opäť mala na zápästí zlaté hodinky a na blúze bri­liantovú brošňu.

- Môj otec rozhodne chce, aby som sa zúčastnila jeho novej výpravy, - vravela mi. - Ale dobývanie zlata z poto­pených lodí nie je pre mňa. Prehrabávanie starých galér sa mi vidí nudné, vyžaduje obrovskú fyzickú silu a trpez­livosť. Stroje vyťahujú vraky z bahna, potom sa treba sto ráz ponoriť pod vodu a skúmať rozpadávajúcu sa kostru lode. Ale mňa zaujíma iba to, čo v sebe skrýva hádanku pre intelekt.

Všimla si, že si prezerám jej brošňu. - Ozaj, - nadviazala na moje myšlienky, - včera som vy­

povedala vo veci Kozlowského a jeho kumpána. Aká som len bola naivná, keď som poslúchala jeho rady! Teší ma aspoň to, že aj vy ste sa dali dobehnúť.

- To preto, že som ho strašne nemal v láske. Od samé­ho začiatku mi bol veľmi nesympatický. Všetky podozre­nia som si úmyselne nevšímal, lebo som sa obával, že vznikajú iba z predpojatosti voči jeho osobe. Mal tú výho­du, že sa zúčastňoval všetkých našich porád, poznal každý náš krok aj naše plány. Vtedy, keď som spozoroval dym na ostrovčeku v trstinách jazera Milkokuk, videl som aj Ko­zlowského, ako odtiaľ pláva na kajaku. Ale ani vtedy, ani neskôr som nechcel pripustiť, že obidva fakty nejako súvi­sia. Že Kozlowski je priamo v spojení s vlamačom. A viete, že Kozlowski ma chcel zabiť?

- Zabiť?

- To, čo sa prihodilo na päťdesiatom kilometri, Kozlows-kého presvedčilo, že som nebezpečnejší, než sa mu spočiat­ku zdalo. Párkrát som mu len-len že neskrížil plány. Keby ste mi boli väčšmi dôverovali, nebol by sa mu podaril há­dam ani jediný podvod. Preto ma potreboval zneškodniť.

- Kedy sa to stalo? Nič ste o tom nevraveli... - povedala zamyslená Karen.

- Keď ste sa spustili po povraze do studne, ja som sa ná­hlil za vami, lebo som sa obával, že sa dostanete do pasce templárov. Vtedy Kozlowski prerezal povraz, na ktorom som visel... A potom zhora na mňa hádzal ťažké kamene.

Karen prižmúrila oči ako vtedy, keď ma upodozrievala, že ju klamem.

- Mister Tragáčik, - spýtala sa, - ako ste sa dostali zo studne?

Mykol som plecami: - Chlapci ma našli a vytiahli... Zavrtela hlavou: - Neviete klamať, mister Tragáčik. Čosi predo mnou

skrývate. Povedzte pravdu: však viete, kde je poklad tem­plárov? Nechcete mi to povedať, lebo ma chcete ušetriť sklamania. Veď som ho tak strašne chcela nájsť ja.

Prišlo mi jej ľúto. - Nie, nie, to nie je pravda. O poklade neviem nič... -

vykrúcal som sa. - Buďte úprimný, - zvolala a chytila ma za ruku.

- Chcem vedieť všetko. Bola tam druhá chodba? Nižšie? - Áno. - Dnes ráno som na to prišla. Keď som šla sem na stret­

nutie s vami, chcela som vám navrhnúť, aby sme sa do Kortumowa vrátili. Ale vy ste tam už boli...

- Natrafil som na druhú podzemnú chodbu, ktorá ma zaviedla do rozľahlej cely. Nachádzala sa pod oltárom v kostole. Za oltárom bol aj východ z podzemia.

259

- A skrýša s pokladom? - V jednej stene, na mieste so znakom „dva poklady",

našli sme zamurovanú truhlicu s liturgickými nádobami. Desať veľkých omšových kalichov zdobených drahokama­mi, prevažne rubínmi, zafírmi a smaragdami. Okrem to­ho ďalší poklad: skrinku plnú francúzskych zlatých mincí.

- A to je všetko? - nedôverovala Karen. - Tak vyzerá le­gendárny poklad templárov? Desať kalichov a skrinka so zlatými mincami? Nazdávala som sa, že to bude množstvo debien plných klenotov, perál, zlatých prsteňov...

- Azda neboli až takí bohatí, ako predpokladal Filip Pek­ný, - namietol som. - Hádam nesmierne bohatstvo tejto rehole je iba legenda.

- Alebo vôbec nešlo o ten poklad... - „Tam je tvoj poklad, kde tvoje srdce je," - zopakoval

som heslo. - Dnes od rána rozmýšľam o týchto slovách. Ktovie, či nemajú iný význam? Dvojitá chodba nás pre­sviedča, akým spôsobom templári zabezpečovali svoje ta­jomstvo. Prvá chodba bola pascou, do ktorej každý z nás padol. Vedeli sme predsa, že sa treba spustiť do hĺbky de­viatich metrov, ale napriek tomu, keď sme zazreli otvor podzemnej chodby, zabudli sme na znak a pustili sme sa po chodbe do pasce. Možno ten skromný poklad, ktorý som objavil, je tiež iba pascou. Má uspokojiť toho, kto ho nájde, nasýtiť jeho chamtivosť a utvrdiť ho v presvedčení, že našiel legendárny poklad templárov. Ale ten veľký, ozajstný, bude ďalej pokojne ležať a čakať na toho, kto sa nechá viesť rozumom i srdcom...

- Možno, - šepla Karen. Pomedzi stolíky v kaviarni mieril k nám kapitán Peter-

sen. Potešil sa, keď ma uvidel, a poklepal ma po pleci. - Zajtra odchádzame, - oznámil mi radostne. - Vypime

si na rozlúčku. Zajtra o tomto čase budem s Karen už ďa­leko od Varšavy. A o týždeň odchádzam na more. Dostal

som dôvernú správu, že pri pobreží Argentíny leží potope­ná hitlerovská ponorka kapitána Helmuta, ktorý týždeň pred pádom Tretej ríše ušiel do Argentíny s nákladom dra­hocenností ulúpených v Európe. Hádam sa vyplatí pustiť sa do toho?

- Iste, - prikývla Karen, - ale na budúce leto prídeme znova sem, papa. Budeme ďalej študovať tajomstvo tem-plárov. Ibaže teraz nám už pán Tomasz neodmietne spolu­prácu, pravda?

- Súhlasím, - podal som jej ruku. - Na budúci rok vy­razíme na novú výpravu. V rovnakej zostave, - dodal som, keď som zazrel Anku, ktorá vošla do kaviarne.

Novinárka bola usmiata a šťastná. - Šéfredaktor podpísal do tlače moje reportáže o hľada­

ní pokladu. Veľmi sa mu páčili, - povedala hneď po prí­chode a ja som sa chytil za hlavu.

- Pane Bože! A ja som tak dúfal, že ich hodí do koša! Viem si predstaviť, ako strašne ste nás opísali...

- Len buďte pokojný. Iba Kozlowskému a jeho kumpá­novi sa to nebude páčiť, - zasmiala sa.

My sme sa tiež rozosmiali. A vtedy sme pochopili, že už tvoríme skupinu dobrých priateľov. V nedávnej minulosti sme mali medzi sebou dosť konfliktov, ktoré nám zapríči­nili veľa ťažkostí. Lenže múdrosť predsa spočíva v tom, aby sa človek vedel poučiť z dobrých aj zlých skúseností.

261

V Ý S L O V N O S Ť C U D Z Í C H M I E N A N Á Z V O V

Augustów Avignon Czarna Hańcza Czersk Czluchów Dziergonia Ełbląg Feuchtwangen, Siegfried von Grudziądz Chabrol Charroux Jaćwingovia Kazimierz Mazowsze Molay, Jacques de Mrąngowo Olsztyn Piotruś Plotzke, Henrich von Pomorze Rólka Salza, Hermann von Światopełk

augustuv aviňon čarna haňča čersk čľuchuv džergoňa eublong fojchtvangen, sigfríd fon grudžonc šabrol šaru jačvingovia kažimiež mazovše molaj, žak d mrongovo olštin piotruś plocke, henrich fon pomože rulka zalca, herman fon śviatopeuk

Z poľského originálu Pan Samochodzik i templariusze (Świat Książki, Warszawa 1974) preložil Peter Čačko. Redigovala Elena Račková. Obálku navrhla Viera Fabianová. Technická redaktorka Helena Oleňová. Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2006 ako svoju 2171. publikáciu. Zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN 80-551-1197-9

Kým som po strýkovi nezdedil nezvyčajné auto. ktoré

zapríčinilo, že ma začali volať pán Tragáčik, študoval

som dejiny umenia. Už vtedy sa u mňa prejavili

detektívne schopnosti. Po skončení štúdia ma

zamestnali na Ministerstve kultúry a umenia ako

špeciálneho detektíva. Mojou úlohou bolo

predovšetkým vyhľadávanie cenných umeleckých diel

a boj proti ich falšovateľom. Niektoré zaujímavejšie

príbehy z tých čias som opísal v cykle poviedok

o pánu Tragáčikovi.

V tomto príbehu pán Tragáčik s trojicou mladých

priateľov hľadá legendárny poklad templárov - rehole,

ktorá pôvodne vznikla na ochranu chrámu Božieho

hrobu vo Svätej zemi. Neskôr templári získali veľkú

moc i bohatstvo a svoj poklad ukryli na území Poľska.

Poklad hľadajú aj bohatí Petersenovci z Dánska, ktorí

chceli pána Tragáčika získať za spojenca. Kto ho

nájde ako prvý? Čitateľ sa nielen zabaví na pútavom

príbehu, ale sa aj dozvie veľa zaujímavostí z dejín

a architektúry dávnych stavieb.

Pr i p r a v u j e m e :

PÁN TRAGÁČIK A STRAŠIDELNÝ KAŠTIEĽ

www.ikar.sk