Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie

1

Zborník prác zapojených do literárnej súťaže Šumenie.Šumenie, 7. ročník, rok 2013

Organizátor súťaže: Občianske združenie ÚLET www.ulet.skSpoluorganizátor: KRUK, n.o. www.kruk.sk

Za gramatickú a štylistickú správnosť prác zodpovedajú autori a ich zodpovední vyučujúci.

3

Aj tie najodvážnejšie sny možno uskutočniť...

Papier, ako jeden z najstarších vynálezov, nám ponúka jedinečnú šancu zažiť nezvyčajné zážitky. Transportovať sa v momente na iné miesto na zemeguli, zamilovať sa do našej tajnej lásky alebo dostať niekoho do úzkych. A stačí k tomu naozaj len tak málo, pre tých, ktorí tak ešte nespravili a nevedia to, prikladáme tajný recept majstrov:

Potrebujete:- zopár chvíľ samoty, teda čas... veeeeeľa času- otvoriť svoju myseľ a nebáť sa svojej fantázie, treba sa však naučiť korigovať myšlienky, občas totiž prichádzajú veľmi rýchlo a ešte rýchlejšie odchádzajú- papier- pero.

Všetko spolu premiešame a tvoríme.

Po niekoľkých dňoch naše dielko opäť prevetráme a upravíme, potom nám vznikne vynikajúca práca, ktorú už o rok budete môcť opäť poslať do prestížnej literárnej súťaže Šumenie v Košiciach, no a v ktorom meste by malo byť najviac mladých autorov, ak nie v meste kultúry?

PS: Aj tie Vaše sny sa môžu stať skutočnosťou, len si treba veriť! Neza-budnite, s papierom je všetko možné! :)

Martin Fazekaš a Peter Orgovánporotcovia 7. ročníka liternárnej súťaže Šumenie

Dnes ráno sa zastavil čas

6

Dnes sa zastavil časAneta Stachová

13 rokov, kategória II., ZŠ Polianska 1, Košice

Viete ako vyzerá bežné ráno školáka? Vstane, umyje sa, zje raňajky a ide do školy. Pre Olivera to nebolo bežné ráno. Ako vždy nič nestíhal, dokonca ani umyť si zuby. „Prišiel autobus!“ skríkla Oliverova mamka, keď mu chystala desiatu. „Nestihnem ho!“ sotva si stihol pobaliť veci do tašky. Utekal a utekal, ale márne. Keď sa na malý moment zastavil pri okne, aby zistil či autobus je ešte tam, tak už tam ne-bol. „Prečo sa všetko zlé musí stať práve mne?“ Sklamaný musel ísť do školy pešo. Ako inak, slúchadlá v ušiach nesmeli chýbať pri dlhej a nudnej ceste do školy. „Mohol som pokojne zostať doma, veď aj tak ma v škole nič dobrého nečaká,“ povedal si v duchu. V škole ho veľmi radi nemali. Nie preto, žeby niekomu robil zle, alebo niečo také, ale kvôli jednej blbej „náhode“. Ako tak išiel po chodníku do školy, stretol starú pani, ktorá býva v opustenom dome na konci jeho ulice. „Chlapček môj,“ ozvala sa babka „poď pomôcť starene odniesť tašky do domu.“ Oliver zostal trošku zdesený. Nikdy predtým od neho nič nechcela a pomôcť s taškami už vôbec nie. „Tak dobre, do školy aj tak nestíham, tak vám ich teda odnesiem,“ povedal Oliver a po-brali sa spoločne k jej domu. „No, tak tu bývam.“ S radosťou vyhlásila a ukázala na starý dom, v ktorom by sa neu-bytoval ani bezdomovec. „Veľmi zaujímavý,“ vyhlásil Oliver tlmeným hlasom. Veľmi sa mu tam nechcelo, ale na-koniec sa odhodlal a vošiel dnu. „Páni, vôbec to tu nemáte také,“ na chvíľu sa odmlčal, aby mohol popremýšľať, čo dopovie: „hrozné,“ povedal a s úsmevom na tvári sa otočil k starene Merrilanovej. „Ďakujem ti za príjemný kompliment, keď chceš môžeš odísť, ale aby si nepovedal, že ti stará bláznivá baba nič nedá, tak na pamiatku ti dám jednu celkom obyčajnú vec.“ Išla až hore schodmi do izby. „Čo to tak asi môže byť? Nejaká videohra?“ pomyslel si Oliver. Veľmi o tom nechcel premýšľať, aby si to prekvapenie nepokazil. „Počkaj, hneď to nájdem! Aha, tu to je!“ zadychčane povedala. „Nech sa ti páči.“ „To je kľúč?! A od čoho?“ „Viem, čo si asi tak myslíš, ale nie je to len taký obyčajný kľúč. S týmto kľúčom dokážeš otvoriť aj to, čo doposiaľ nikto nedokázal otvoriť.“ Udivene na ňu pozrel, odstúpil tri kroky dozadu a utiekol. „Čo to malo znamenať?“ pomyslel si. „Nevadí, radšej pôjdem domov chystať si vysvetlenie pre rodičov, prečo som nešiel do školy.“ Pomaly, ale neisto si vykračoval po chodníku. Nevedel sa zbaviť toho, čo mu jeho „suseda“ povedala. Keď už prišiel domov, ľahol si na gauč a stále nad tým rozmýšľal. Zvonil mu mobil, ale s

7

ním to ani nehlo. Začal sa veľmi nudiť, a tak išiel hore na pôjd, popozerať si staré veci. Prečo? Lebo sa veľmi nudil. „Páni, vyzerá to tu ešte horšie než si pamätám.“ Na pôjde nebol už nejaký ten čas, lebo sa musel učiť viac než ostatní. „Moja kniha o koňoch, moje autíčka, všetko je tu! Takmer celé moje detstvo,“ povedal. Ako sa tak pozeral do diaľky, vzadu v kúte videl ako sa nejaká vec leskne. Podišiel k zaprášenej deke a dal ju dole z tej lesklej veci. „Veď to je mamina skrinka, ktorú zdedila po prababke! Nemôžem uveriť, že ju po toľkých rokoch len tak hodila do kúta. Vezmem si ju do izby, nikomu to azda nebude vadiť.“ A tak si ju zobral k sebe, aby ju aspoň trošku očistil od tej špiny. Ako ju tak čistil, vypadol mu z vrecka kľúč, ktorý mu dala susedka Merrilanová. „Hm..., možno žeby tu ten kľúč pasoval,“ povedal si a skúsil to. Otočil ho dvakrát do pravej strany a bingo! Bál sa ju otvoriť. Mamka mu vždy hovorila, aby ju neotváral, že vraj tam nie je nič pre neho. Veľakrát sa ju pokúšal otvoriť, no nedarilo sa mu to. Až na dnešok. „Hodiny? To sú obyčajné hodiny? Len kvôli tomu mi nechcela dovoliť pozrieť sa do tej skrinky, lebo tam boli nejaké hodiny?!“ Oliver bol veľmi naštvaný a sklamaný zároveň. „No čo už, vrátim ich naspäť.“ Ako ich tam chcel dať, vyšmykli sa mu z ruky a dopadli tak silno na zem, až sa rozbili. „Bože, čo som to spravil! Mama ma zabije!“ Rýchlo utekal po ockove super lepidlo a pokúšal sa ním zlepiť mamine hodinky, ale márne. Nedarilo sa mu to. Nezostávalo mu už nič iné, len počkať na svoju mamku, kým príde z práce. Pozrel sa na hodiny a bolo desať. Mama prichádza domov až okolo pol piatej a dov-tedy, čo tu budem robiť sám? Nakoniec sa rozhodol, že pôjde von so psom, trošku sa prebehnúť. To je divné. Ráno ocko vyložil nádobu na smeti, ktorú mali smetiari vysypať ešte o deviatej. To je čudné. Nevadí. Oliverovi to vôbec neprekážalo a šiel ďalej. „Hm..., prečo je tá lavička ešte stále rozbitá? Veď len pred týždňom starosta hovoril, že ju majú opraviť do dnešného rána.“ Podobne ako so smetnou nádobou to Oliverovi nevadilo a šiel ďalej. „Ale veď to nie je možné! Išiel som von asi pred pol hodinou a stále je iba deväť?“ Oliverovi to nedalo a musel sa niekoho spýtať, čo sa deje. Ako tak išiel, stretol jedného uja. Nepoznal ho, no niekoho sa musel spýtať, čo sa deje. „Prepáčte, neviete, čo sa stalo s hodinami na námestí?“ Nevšimol si ho. Išiel ďalej a podobne to bolo aj s ostatnými, ktorých sa pýtal. „Už toho mám dosť, čo sa to tu deje?“ Keď sa vracal domov, na chodníku stretol starú známu susedku.” „Na vás som akurát myslel. Neviete mi povedať, čo sa to tu deje? Prečo so mnou nikto nechce hovoriť a hlavne, prečo sa ako keby zastavil čas?“ spýtal sa znechutene Oliver. Susedka mu na to odpovedala: „Nezdá sa ti to, naozaj sa zastavil čas a ja viem aj prečo.“ Oliver na ňu celý čas pozeral, kedy mu to už konečne povie. „Keď si išiel na pôjd, našiel si maminu starú skrinku, ktorú jej dala prababka. Ibaže tá skrinka nebola hocijaká, bola čarovná. Ten kľúč, čo som ti dala, tiež nie je len obyčajný, je začarovaný a keď ním odomkneš skrinku - zastaví sa čas.“ Nevedel, čo má na to povedať. Myslel si, že si z neho robí srandu. Keď na ňu dlhšie pozeral pochopil, že to tak nie je. „A ako to zastavím?“ spýtal sa s tým pocitom, že mu povie to, čo by chcel počuť. „No predsa tým kľúčom,“ nadšene sa ozvala. Ahá, ďakujem za vašu pomoc.“

8

Chytila ho za ruku a povedala: „Na tvojom mieste by som sa pozrela do vrecka, či tam naozaj je.“ „Isteže je tam, prečo by nemal byť.“ Pre istotu sa pozrel a naozaj tam nebol. „Môj kľúč?! Kde je?! Kam sa stratil?!“ zmocnila sa ho neutíchajúca panika. „Ja som ti ho vzala.“ V tom momente Oliver rozmýšľal, čo si má o tom myslieť. Vynadať jej, prečo mu ten kľúč zobrala, alebo sa nahnevať preto, akým spôsobom to urobila?„Dám ti kľúč pod jednou podmienkou.“ „Som pripravený,“ povedal odhodlane Oliver. „Musíš uhádnuť jednu hádanku. Takú trápne ľahkú.“ „Počúvam,“ začínal byť fakt zvedavý na hádanku. „Čo je najväčšia smola?“ Zarazene čumel do prázdna. Myslel si, že odpoveď bude naozaj veľmi ľahká. „A pozor, máš len jeden pokus!“ dodala susedka pokojne. Nech sa snažil ako len mohol, nevedel na to prísť. Pozeral okolo seba, či na niečo nepríde, ale smola - nič ho nenapadlo. Keď pozeral na kvety a videl aké sú krásne, rozmýšľal o tom, že už na nich nikdy viac nebude svietiť slnko, že ich včely nikdy nebudú opeľovať. V tú chvíľu mal odpoveď. „Mám to! Najväčšia smola je, keď je včela alergická na peľ!“ „Ale ako si to...“ starena nevedela ako na to prišiel a čudovala sa sebe samej, že na niečo také jednoduché až doteraz neprišla ona sama. Keď Oliver získal kľúč, rýchlo utekal domov, aby skrinku zatvoril. A tak sa všetko vrátilo naspäť ako bolo.

9

Dnes ráno sa zatavil čas Miriam Štefková14 rokov, ZŠ s MŠ Budimír 11

Smútok v očiach Kláryje jav veľmi starý.

Šťastie v živote nemala a potajomky svoje sny snívala.

Cesta do školy, klasika. Zrazu ju chytila panika.

On kráčal sotva kúsok pred ňou,ona na neho nemala slov.

Havranie vlasy, anjelská tvár,ladným krokom sa pred ňou hnal.

Klára sa naňho zahľadela,odtrhnúť oči zrazu nevedela.

Odkiaľ prišiel, netušila,zaľúbila sa, to je sila.

Kráčala tam, kam šiel aj on,určite sa neriadi rozumom.

Nedbá, kde ju nohy nesú, s láskou žiadne žarty nie sú. Nevšimla si kameň na zemi,

ani netušila, čo sa zmení.

Ošetril jej zranené koleno,prihováral sa jej smelo. Zisťoval, čo ju ešte bolí,zaplavil ju pocit milý.

Pobozkal ju smelo a nežne,vie, že sa to nestáva bežne.

Do oka si obaja padli a na lavičku si spolu sadli.

Mám ti tú ranu pofúkať? Naozaj krásna ponuka.

Milé bolo počuť jeho hlas.Dnes ráno sa im zastavil čas.

10

Cesta za časomJán Kolesár

10 rokov, II. kategória, ZŠ Malá Ida, Školská 10

Existuje niečo, čo je rýchlejšie ako svetlo? Takúto otázku si kladie snáď každý. Pravda je, že existuje. A čo to je? No predsa čas! Nikomu z Vás to nenapadlo? Sekundy, ba sto-tiny! Čo ak sa o niekoľko rokov bude klásť takáto otázka: Existuje niečo, čo je rýchlejšie ako čas? Toto všetko boli myšlienky desaťročného chlapca Dominika. Dominik mal veľkú fan-táziu. Vymýšľal šialené teórie o tom, ako by mohol byť rýchlejší ako čas. No zakaždým ho rozbolela hlava. Preto svoju dnešnú prácu nechal tak a išiel spať. Na druhý deň ráno, keď sa zobudil, sa pozrel na hodinky. Bolo 6:50. Dominik neveril vlastným očiam. ,,To je toľko hodín?! Prečo ma nikto nezobudil? Veď vždy vstávam o šiestej! Nestihnem autobus!” Dominik sa išiel pozrieť do obývačky, či tam niekto nie je. No nikto tam nebol. Potom sa išiel pozrieť do spálne rodičov a videl ako spia. ,,Mami! Oci! Vstávajte!” zakričal, no rodičia nereagovali. Nepokojný Dominik potom vbehol do sestrinej izby. ,,Vstávaj! No tak, nespi!” No ani jeho sestra nereagovala. Plný strachu vyšiel vonku pred dom. Ani sa neobliekol do šiat, ostal v pyžame. Prišiel k susedom a klopal na dvere. No neotvárali. Dominik sa teda vrátil domov, obliekol sa, najedol sa, umyl sa a čakal na zastávke, kým príde autobus. Autobus meškal. Teda to si iba Dominik myslel. Vôbec sa nepozeral na hodinky, on už vedel spamäti, kedy autobus mešká. No nakoniec sa na tie hodinky pozrel. Zistil že hodinky stále ukazujú 6:50. ,,Hádam sa tie hodinky pokazili!” Dominik chvíľu rozmýšľal. Uvedomil si, že na autobus čaká dlho. ,,Mám to! Zastavil sa čas!” znelo to čudne ale vyzeralo to tak. ,,Páni! To sa zapíše do dejín! Hm... ale ako sa to tam zapíše? Zastavil sa čas!“,,Chceš ho vrátiť späť?” ozvalo sa. ,,Kto, kto si a kde si?” spytoval sa Dominik. ,,Počkaj, počkaj. Odpoveď na prvú otázku: Som jašterica a volám sa Rožtek. No a odpoveď na druhú otázku: Som za zastávkou.” Rožtek vyšiel spoza zastávky a ukázal sa Dominikovi. ,,Prečo sa voláš Rožtek? Mimochodom, volám sa Dominik.” ,,A prečo sa voláš Dominik? No teraz vážne. Vyplýva to z môjho výzoru. Vidíš? Tuto na konci hlavy mám taký malý rožtek.” ,,Aha, tak to preto. Ale je nemožné, že rozprávaš!” ,,Prečo? Veď aj ty rozprávaš.”

11

,,Keď sa nad tým tak zamyslím, sme si rovní. No teraz sa opýtam, ako môžem vrátiť čas?” ,,Musíš sa vydať na dlhú cestu.” ,,No dobre, ale kam mám ísť?” ,,Stará legenda vraví, že v nejakej egyptskej pyramíde je ukrytý diamant, ktorý je schop- ný vrátiť čas.” ,,A vedel by si mi povedať, v ktorej pyramíde?” ,,Severovýchodne od sfingy.” ,,Tak na čo čakáme?” ,,Na autobus!” povedal Rožtek a spolu s Dominikom sa zasmiali. ,,Zdá sa, že pôjdeme pešo. Počkať! Do Egypta musíme letieť lietadlom.” povedal Dominik.„Neuveríš, ale mám stroj, ktorý nás tam presunie!” ,Spoločne sa chytili akéhosi ovládača, Dominik nestihol ani okom mrknúť a už boli v Egypte. ,,Práve stojíme pred tou pyramídou.” povedal Rožtek. „Poďme dnu.” Spolu prechádzali dlhou chodbou, až nakoniec došli k diamantu. ,,Vez-mi si ho Dominik. Teraz povedz tieto slová: Ako sa čas zastavil, teraz nech beží ďalej. To je prosba veľká tejto osôbky malej.” Ako mu povedal Rožtek, tak aj Dominik spravil. Dominik opäť nestihol ani okom mrknúť a ocitol sa doma. Bol oblečený a najedený a spolu so sestrou o chvíľu kráčali k autobusovej zastávku. Svoju cestu si nechal ako tajomstvo a aby na to nezabudol, všetko si zapísal, tak ako ja teraz do svojho denníka.

12

Dnes ráno sa zastavil časVeronika Martončíková 8.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Zobudila som sa do krásneho dňa. Slnečné lúče sa odrážali na zem a na oblohe ne-bolo vidieť ani jedného mráčika. Podišla som k mamke a zapriala som jej pekný deň. Zabudla som sa predstaviť, moje meno je Elena Mayerová. Moja mamka sa volá Denisa, pracuje v lekárni. A môj ocko sa volá Peter Mayer, pracuje na železničnej stanici. Keď som dojedla posledný kúsok chleba, utekala som do školy. Po ceste som si všimla prvé kvietky. Boli to prvosienky. V duchu som si hovorila: ,,Škoda že som nezobrala fotoaparát,“ a pokračovala v ceste. Keď som prišla pred školu, kamarátky na mňa už ne-trpezlivo čakali. Každá mi chcela povedať svoje príhody, tak som ich všetkých postupne vypočula. O 10 minút nás pustili do budovy školy. Zišla som rýchlym krokom do šatne. Počkala som, kým sa moje spolužiačky prezujú, a potom sme išli do triedy . Všetky vyčovacie hodiny prebehli veľmi rýchlo a opäť som bola na ceste domov. Kúpila som pár jabĺk pre rodičov. Doma ma už čakal ocko, ktorý mi hneď povedal: „Elenka musím ti niečo povedať, je to veľmi dôležité.“ Obula som si papuče a pozrela na ocka. Ten pokračoval v debate: „Chcem ti povedať, že s tvojou mamkou čakáme dieťatko , vieš, ona je už dlho tehot-ná, lenže sme ťa nechceli tým zaťažovať.“ V jeho očiach bolo vidno neistotu. Vybuchla som: „Prečo ste mi nič nepovedali? Nechcem mať súrodenca, pretože malé deti vždy len plačú a určite to dieťa bude prednejšie ako ja! Ja tu budem určite ako vzduch!“ Rozplakala som sa a odišla som do izby. Silno som zabuchla dvere. Rodičia zosmutneli. V hlave sa mi premietali myšlienky - keď sa narodí bábätko, ne- budú si ma rodičia všímať, všetok čas dajú jemu, nebudem sa stretávať s kamarátkami, lebo budem musieť to dieťa kočíkovať, kŕmiť, uspávať a ani z domu nebudem môcť ísť von! Bolo mi z toho všetkého zle.Ale v nasledujúcich dňoch som si všímala veľa vecí, ktoré sa v mojej rodine nikdy ne-diali. Mamke bolo vždy zle a vracala, rástlo jej brucho, ocko sa venoval iba jej. Vždy ho-vorili iba o mene dieťatka a všetko sa tu točilo iba okolo neho. Začali kupovať plienky, oblečenie. Bolo to pre mňa strašné, nikdy neboli rodičia doma, iba v obchode pre malé deti. Teraz som mala pocit akoby sa ten ČAS ZASTAVIL. Mala som proste pocit, že ten čas vždy ostane stáť a toto budem zažívať každý deň. V jedno ráno ku mne podišla mamka a povedala mi: „Elenka, vieš že ťa mám rada a ja chcem pre teba dobre, veď každé dieťa je rado, že má súrodenca. My s ockom teraz musíme vyberať veci pre bábätko a ty keď chceš, môžeš ísť s nami vyberať veci pre tvoju sestričku. Áno, budeme mať dievčatko, bude sa volať Saška. Vidíš, aké mám už veľké bruško. Ja to všetko nebudem zvládať sama a ty si veľmi šikovná, aby si mi pomohla.“

13

Usmiala som sa a odpovedala: „Áno, pomôžem ti mami.“ Stále som si však myslela svoje. V noci som dlho nemohla spať. Predstavovala som si ju – Sašku...Zobudila som sa do krásneho rána, rýchlo som si urobila desiatu a odišla som do školy. Pri škole som všetko povedala dievčatám a kamarátka Karin mi len povedala: „Elenka, mať sestričku je tá najkrajšia vec na svete, to neznamená sa len v kuse starať. Keď sa usmieva, keď sa s ňou rozprávaš, kočíkuješ ju, hráš sa s ňou - je to najkrajšie čo jej môžeš dať a tebe dá len lásku. Bude ťa mať veľmi rada, keď aj ty ju.“ Celý deň som o tom rozmýšľala. Cítila som sa previnilo.Keď som sa vrátila zo školy, hneď som sa ospravedlnila. Mamku som však už doma nenašla. Zobrali ju do nemocnice. Okolo ôsmej večer sme sa ešte s ockom rozprávali o mamke a sestričke. Opäť som neve-dela zaspať. O polnoci som počula zazvoniť mobil. Ockovi oznámili, že sa má dostaviť do nemocnice, lebo jeho manželka rodí. Rýchlo zavolal taxík, ale mňa nechal doma. Bola som veľmi vystrašená. Na svet prišla malá Saška. O niekoľko dní mamku so Saškou pustili domov. Bola som veľmi šťastná. Saška bola strašné drobučká a nemohla som od nej odlepiť oči. Chodila som ju kočíkovať, dokonca som ju aj prebaľovala. A vôbec to nebolo také zlé, ako som si myslela. Rodičia si ma všímajú a vážia presne tak ako malú Sašku, dokonca ma aj rovnako ľúbia ako ju. Som za všetko vďačná mojej mamke a ockovi, že mi dali niečo také nádherné. Je to môj poklad.

14

Zmiznite!Simona Bajiová

15 rokov, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Do izby prenikajú slnečné lúče a ja ospalá žmúrim očami proti slnku. Koľko je hodín? Slnko je nejako vysoko. Siahnem na budík. Preboha ! Už je desať ! Vyskočím na rovné nohy akoby ma včely popichali a rútim sa dolu schodmi. „Mamaa!“ kričím vyplašene a nahnevane zároveň, „nemohla si ma zobudiť? Meškám do školy už dve hodiny!“ Nič. Žiadna odpoveď. Napínam uši ako sa len dá. V celom dome je ticho. Kde sa všetci podeli ? Rodičia už asi šli do práce, brat do školy a sestra sa hrá v škôlke. Alebo... Nie. Potrasiem hlavou a tú absurdnú myšlienku potláčam do zabudnutia.Rozmýšľam. Včera som si v návale hnevu želala, aby sa zastavil čas, aby všetci zmizli, aby som si mohla žiť svoj život. Nikto a nič iba ja a môj svet!Nie, to je absurdné. Len nad tým mávnem rukou, pousmejem sa nad vlastnou hlúposťou a letím do kúpeľne. Rýchlo sa umyjem, oblečiem a upaľujem do školy. Zas dostanem poznámku. Zas sa na mne triedna vybúri. To už asi bude na pokarhanie. Dofrasa, ako to vysvetlím našim? Na ulici však nikoho niet. Je to divné. Ale veď jasné, všetci poctivo pracujú, kým ja som doma sladko spala. Suseda odvedľa vždy vravievala, že dopoludnia sa po uliciach ponevierajú iba bezďáci a nezamestnaní. A tí sú možno niekde zalezení. Keď konečne prekročím prah školy - ticho. Nikde ani živej duše. Začína ma chytať panika. Čo som to len vyviedla? Nakúkam do prázdnych tried a počujem len dupot svojich opätkov. Vzápätí sa spamätávam. Asi šli na dáky koncert alebo výlet, ktorý som pres-pala. Nebudem tu predsa márniť čas, keď tu nikto nie je. Odfrknem si a opúšťam školu. Kam teraz? Domov sa mi nechce, Nika, najlepšia kamoška, nie je doma, vlastne nikto nie je doma. Ach jaj, som strašne zmätená. Už viem ! Ide sa nakupovať.No, nebolo to nakupovanie. Obchody boli prázdne. Čo-to som zobrala a peniaze ne-chala na pulte, niečo si iba, povedzme, dlhodobo požičala. No stále ma prenasledovala myšlienka, kde sa všetci podeli? Kráčajúc ulicami sa mi chveli nohy a v hlave prebiehali nekonečné katastrofické scenáre. Chcela som si objednať pizzu na upokojenie, ale som tu úplne sama. V celom celučičkom meste iba ja. A čo ak nielen v meste? preblesne mi hlavou. Zavrtím ňou, aby som rozvíri-la tie dotieravé myšlienky a otváram chladničku v nádeji, že tam niečo nájdem. Mám šťastie. Našla som pár chutných vecí, a tak robím špagety s omáčkou „Čo dom dal.“ Najedená bezmyšlienkovito prepínam kanály v televízii. Nič, zrnenie. Ostáva mi iba DVD. Zbláznim sa z toho. Veď ja som to nemyslela takto! Ako svoje želanie napraviť? Z oka sa mi vyderie nevítaná slza. Utriem si ich chrbtom ruky, vstávam a vypínam

15

televízor. V izbe som zaliezam do postele aj s knihou v ruke a dávam sa do čítania s nádejou, že sa upokojím. Žiaľ nie. Hlavná hrdinka prežíva šťastné chvíle so svojou rodinou na do-volenke a mne tá moja začína veľmi chýbať. Chýba mi ten rámus, ktorý sa vždy ozýva z bratovej izby, šťastné hihúňanie mojej malej sestry, mamkine a ockove rozhovory, vtipy a dokonca aj príkazy. Nešťastne sa rozvzlykám a ani neviem ako zaspávam. Opäť ma zobudia slnečné lúče. Sú len o čosi slabšie ako včera. Zadržím dych a naťahujem uši s nádejou, že započujem nejaký zvuk. Počujem rozhovor! Nadšene letím do obývačky. Televízor. Asi som ho zabudla vypnúť. Sklamane siaham po vysielači a vy-pínam. Vtom začujem za chrbtom nespokojné mrmlanie. Patrí mojej malej sestričke, ktorá sa hrá s barbinami, ocko v pracovni telefonuje a z ničoho nič začujem mamin hlas. „Dnes si vstala akosi skoro, zjedz si raňajky, choď si urobiť posteľ. Švihaj, lebo nestihneš do školy!“ Otáčam sa ku nej a hádžem sa jej okolo krku. „Ach mami, tak veľmi si mi chýbala!“ Zakňučím a ruky ovinuté okolo mamkinho krku silnejšie zovriem, aby mi už nemohla ujsť. „Ale, Eli,veď sme sa nevideli len tých pár hodín, čo sme spali,“ usmeje sa mierne zmätená mama a pohladká ma po hlave. „Elíí!“ zvolá sestrička a cupitá ku mne. „Ahoj, anjelik môj. No čo, Lucka, ako si sa mala, drobec?“ opýtam sa jej a zoširoka sa na ňu usmejem. „Dobre,“ zašteboce a uteká sa ďalej venovať barbinám. Z horného poschodia už počujem ten randál. Rozbehnem sa hore a vbehnem bratovi do kúpeľne. Práve som ho prichytila ako si spieva do kefy na vlasy .Začne po mne vrieskať, aby som vypadla, no ja ho len silno objímem a utekám preč, aby som neprišla k úrazu. Ach, som taká šťastná, že je všetko tak, ako má byť. Odteraz si dobre rozmyslím, čo si budem želať. Aby sa náhodou znovu nestavil čas a všetci opäť nezmizli.

16

NeverímMiriam Magočiová

6.A, ZŠ Krosnianska 2, Košice

Keď v noci z postele vstanešVeď nik iný tu nebývaChodí tieň a ty to viešHlas smrti sa ozýva.

Keď vieš že zomrel niektoNa meno čakáš v nocA je to blízky on je to

Buďte mi niekto na pomoc!

To meno mi zastavilo časUž radosť pre mňa nie jeNepoznám nikoho z nás

A neverím v bytosť, čo sa smeje.

Neverím v modré nebo, šelest lístiaNeverím v šuchot trávy, poryv vetra.

Každý vie že smrť je istáA prináša len smútok sveta.

Strach, nešťastie a plačTo sú deti smrti.

Ony zastavujú časA plameň sviece nesvieti.

Keď čas sa v noci zastavilNechce sa mi už rozmýšľať

Na myslenie nemám sílA chce sa mi len plakať.

Ale keď slniečko vyjdeA lúčmi víta nový deň

Rúčkou po poliach prejdeOplatí sa byť len preň.

Chce sa mi žiť pre moreChce sa mi žiť pre denný jas

Chce sa mi žiť pre ranné zoreChce sa mi žiť pre všetkých nás.

17

Dnes ráno sa zastavil časAlena Kohútová

8.C, Základná škola Jozefa Urbana, Košice

V noci ešte sladko spím,no ráno sa ľahko prebudím.

Ranné štebotanie vtákov počujem,vždy sa z ich spevu radujem.

Cítim vôňu jarných kvetov,v duchu nazvem ich jednou vetou:

Voňavé lístie zelenéa ruže krásne červené.

Cítim, že sa niečo stalo,vôkol mňa všetko ustalo.

Hodinky netikajú do rytmu,všetky spomienky sa zrazu vypnú.

Trochu som sa bála,no vo vnútri som sa iba smiala.

Robila som rôzne vecia rozumom som bola na druhom konci.

Po vode chodiť som mohla,ale ľuďmi som vôbec nepohla.

Mala som zmrzlinu, to je jasné,všetko to bolo veľmi krásne.

Ďakovala som za to len,že sa mi splnil môj krásny sen.

Viem, že sa to nestane už ani raz,no dnes ráno sa zastavil čas.

18

Dnes ráno sa zastavil časAnna-Mária Medvecká

11 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, 040 01 Košice

Je rok 2013 a ja som celkom normálny chlapec. Mám 12 rokov a skoro s celou rodinou žijeme na Slovensku. Volám sa Karol a moja sestra sa volá Natálka, mamka sa volá Kat-ka a ocko... Ocko s nami nebýva. Rozviedol sa s mamou, keď som bol ešte v plienkach, a teraz žije v Nemecku. Volá sa Martin. Je to veľmi čudný príbeh, ktorý vám teraz rozpoviem. Bol piatok a mama povedala, že pôjdeme k dedkovi Antonymu a babke Gréte Karlovcom na víkend. Ja a Natálka sme sa veľmi potešili. Dedo Antony s nami vždycky vtipkuje a babka Gréta nám varí po chuti. Išli sme autom. Babka s dedkom bývajú pri Dunaji a v lete je tam veľa komárov. Keď sme prišli, babka nás privítala buchtami a dedo novými vtipmi. Potom sme sa išli vybaliť. Mamka mi povedala, že Natálka tu bude oslavovať 5. narodeniny. Potom išla s dedom a babkou pripraviť oslavu. Ja som zatiaľ zabavil Natálku. Ako sme sa hrali, zbadal som, ako sa pod kobercom skrývajú dvere do pivnice. Natálku som poslal preč a v izbe som sa zamkol. Odhrnul som koberec a dvere som otvoril. Zišiel som dole schodmi a uvidel som niečo úžasné. Asi to bol stroj času. Pomyslel som si, že to bude super, keď sa s tým naučím robiť. Bolo tam napísané: „MINULOSŤ - BUDÚCNOSŤ.“ Potom som si všimol veľký otvor ako pre človeka. Všimol som si gom-bík na zapnutie a vypnutie. Bol som taký vzrušený, že som sa radšej ničoho nedotýkal. Vyšiel som hore, zavrel poklop a kobercom som ho zakryl. Natálku som zavolal späť, aby si nikto nič nevšimol. Potom sme jej blahoželali k naro-deninám, ale stále som myslel na ten stroj času. Večer, keď už všetci spali, išiel som k stroju. Zapol som ho a postavil som sa do otvoru. Stlačil som gombík MINULOSŤ. Potom som zadal údaje ako rok, štát a nakoniec čo chcem v minulosti zistiť. Rok som napísal 2001, štát Slovensko a čo chcem zistiť... tam som napísal rozvod rodičov. Potom som stlačil HĽADAŤ. Bol som vystrašený, lebo sa stroj začal triasť a nevedel som ho vypnúť. Tak som čakal, čo sa bude diať. Zrazu som videl, ako sa oco s mamou stále hádajú a kričia na seba. Potom to zmizlo. Nuž aspoň som videl, prečo sa naši rodičia rozviedli. Potom som odišiel, zavrel poklop a išiel spať. Ráno som vstal, pozrel na hodinky a bolo 9:00. Potom som si ešte na chvíľku ľahol. Vstal som a išiel som do kuchyne. Pozrel som sa na hodiny a bolo toľko isto hodín, ako keď som sa pozrel pred chvíľkou. Bolo mi to čudné, tak som sa išiel pozrieť k stroju času. Zistil som, že som ho včera večer zabudol vypnúť a malo to takéto následky. Nemohol som to nikomu povedať, lebo by som bol za blázna, tak som sa to rozhodol riešiť sám. Najedol som sa a išiel ku stroju času. „A,áááááááááááá!“ skríkol som ako dievča, ten stroj tam nebol. Začal som panikáriť. Čo keď ho nikdy nenájdem a 9:00 hodín bude

19

vždy?! Hneď vyšla mama a spýtala sa ma, či som v poriadku. Začal som koktať, až nakoniec zo mňa vyhŕklo: „Zľakol som sa komára.“ Povedal som riadnu somarinu, ale mame to zrejme stačilo. Špekuloval som, ako sa len dalo. Hľadal som stroj času, ale nik-de som ho nevedel nájsť. Bol som taký zúfalý, že som využil chvíľu, keď dievčatá neboli doma a išiel som za dedom. Všetko som mu povedal a on nato: „Ja viem o stroji času. Viem aj o tom, že si ho použil a viem aj to, že sa zastavil čas.“ Spýtal som sa: „A vieš aj kde je?“ „To neviem, ale ostane to medzi nami. Rozumieš, Karol?“ ubezpečoval sa, či ho počúvam. „A..., áno, áno, jasné že hej.“ „Tak dobre, dnes večer pôjdeme k Dunaju a skúsime ho nájsť,“ povedal dedo rázne. Nebol to najlepší nápad, ale za pokus nič nedáš. Večer sme sa podľa dohody stretli pri Dunaji. Dedo ma zobral niekam do lesa, kde bola chatrč. Bola strašidelná, ale bol som s dedom, tak som sa až tak nebál. Bol tam nejaký stroj. Dedo povedal, že to je staršia verzia stroja času. Povedal, že ak sa pomocou neho pozrieme do minulosti, zistíme, prečo zmizol a keď sa pozrieme do budúcnosti, zistíme kde ho nájdeme. Dedo zapol prístroj a stlačil MINULOSŤ. Potom zadal údaje: rok, čas a štát. Všetko si pozrel a zistil, že som ho nevypol, a preto zmizol. Potom stlačil BUDÚCNOSŤ a zadal údaje. Ukázalo mu, že prístroj nájdeme o pár kilometrov ďalej. Tak sme sa vybrali pár kilometrov ďalej. Prístroj bol na brehu Dunaja. S dedom sme ho zobrali do chatrče v lese. Dedo ho skúšal opraviť, aby nastal normálny čas. Niečo mu chýbalo, ale nevedel čo. Poslal ma k brehu, kde sme našli stroj času, aby som skúsil nájsť nejakú súčiastku, ktorá sa mohla vytratiť. Mal som tak nahnané.... Strašne som sa bál. Bola noc a tma. Nič som nenašiel. Tak som sa vrátil do chatrče. Dedo mi povedal, že sa nemuselo nič vytratiť, ale že to mohla pokaziť zver alebo to navlhlo. Skúšali sme to vysušiť, ale nič. Dedo skúsil stroj nahriať fénom. To už pomohlo. Zapol stroj, potom sa presunul do minulosti len preto, aby sa stroj trochu zahrial. Potom ho išiel vypnúť, ale nedalo sa to. Zase to nešlo. Boli sme na nervy. Dedo nevedel, čo robiť. Rozmýšľal. Napokon mu napadlo, aby disk zo stroja vybral a dal tam disk zo staršej verzie stroja času. Vyšlo to! Dedo bol strašne šťastný. Stroj zapol a potom vypol. Zatiaľ to išlo. Pozrel sa na hodinky a čas bol taký, aký mal byť. Stroje sme zamkli v chatrči a išli sme domov. Babka, mamka a Natálka nás privítali. A babka nám urobila palacinky, a dedo rozprával vtipy. Odvtedy bolo všetko v poriadku.

20

Dnes ráno sa zastavil časJozef Varga

12 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida

Dnes ráno sa zastavil čas,keď pozrel som sa do zrkadla zas.

Aká hrôza!!! Tečie mi z nosa,oči štípu, potím sa a je mi kosa.

Chorý som, náladu mám pod psa.Čo mi pomôže? Otrivin, sprej do nosa?

Alebo kapusty jesť na kilá?Ale čoby, ani tá ma nevyliečila.

Kto mi radu dobrú dá,kto mi chrípku zažehná?

Mám to – ocko mi hriatô uvarí,budem najzdravšie dieťa v chotári.

21

Dnes ráno sa zastavil časVeronika Lenhardtová

7.B, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, Košice

Slnko vyhuplo sponad perín a lúčmi obkľúčilo moju izbu. Sotva som pootvorila oči, skrylo sa za oblakmi ako moja nálada, keď som začula nervóznu mamu kráčať smerom k mojej izbe. Dvere sa otvorili a spustil sa každodenný cirkus. „Dobré ráno Sofia. Zaspala si. Rýchlo sa choď umyť, obliecť, najesť a nezabudni dať Catty jedlo!“ zakončila mama. Konečne stopla rýchlik s pocitom uspokojenia. NENÁVIDÍM, keď mi dáva milión príkazov rýchlosťou blesku. Na chvíľu som ešte zavrela oči. Presne o siedmej som na mamine prekvapenie bola umytá, oblečená a najedená. V poslednej chvíli som naplnila Cattyinu misku, to už mama vrieskala z chodby. V ošiali som si ani nevšimla, že do aktovky mi vliezlo malé hravé mača - Catty. Zrejme ju prilákala moja šunková desiata. Mama trielila dole schodmi a ja s aktovkou za ňou. Ledva som dobehla cez celé parkovisko k autu. Motor zahučal, kolesá sa rozhýbali a auto sa rozbehlo. Práve keď ma jazda prestala baviť, som vo vrecku nahmatala videohru. Bola som v poslednom kole, keď mama ráznym pribrzdením zastavila auto. „Tak sme tu. Odlož si tú hru do aktovky a zapni si bundu,“ povedala sladkým hlasom a podala mi z predného sedadla aktovku. Vypla som hru a vopchala ju do najväčšieho oddelenia aktovky. „Toto je tvoja nová škola,“ poznamenala. Po prvý raz som zrak uprela na školu. Bola obrovská. Pripomínala zámok. Mala nádych niečoho starého a tajomného. AKOBY SA PRI NEJ DNES RÁNO ZASTAVIL ČAS. Opatrne som kráčala kamennou cestičkou. Oblečená v cyklámenovej sukničke, fialovej pierkovej bunde a vyčesaná do zlatého copíka podišla som s modernou bielou aktovkou k starej bráne a zaklopala. Mama ma podporovala svojím pohľadom. S obdivuhod-ným pokojom som našla zvonček, zazvonila som. O malú chvíľu sa vo dverách zjavila na moje prekvapenie dobre vyzerajúca pani v štýlových rifliach, modrej blúzke a vy-sokých, tenkých podpätkoch. Vôbec nevyzerala ako nejaká grófka, ale ako obyčajná baba. „Ahoj, potrebuješ niečo?“ opýtala sa prívetivo. „Dobrý deň, ja som Sofia Carterová. Mama ma tu prihlásila do školy,“ odpovedala som sebavedomo. „Ja som slečna Liana, riaditeľka Bermúnskej základnej školy,“ povedala s úsmevom na mladej tvári. Pozrela na mamu, ktorá sa tiež usmievala. Pootvorila dvere a pokým sa rozprávala s mamou, ocitla som sa v starej hale. Bolo tam najmenej päť schodísk. Každé viedli iným smerom. Uprostred stáli veľké kyvadlové hodiny. Zrejme boli pokazené, lebo ukazovali sedem hodín. Sekundovka sa otáčala opačným smerom. Čudné. Nepripisoval som tomu veľký význam. Pod schodmi boli staré dvere. Zvedavosť pre tajomstvá ma premohla a jemne som tie dvere pootvorila. Už len pár centimetrov

22

ma delilo od pohľadu na miestnosť. „Mladá dáma, vráť sa do svojej izby!“ počula som cudzí hlas a od strachu som zavrela dvere. „Čo tu robíš? Okamžite sa choď prezliecť do uniformy!“„Prepáčte, som tu nová. Volám sa Sofia Carterová, teraz som prišla a ...“ „Aha, tak je to teda. Ja som slečna Tibermanová, vychovávateľka. Poď za mnou. Ukážem ti tvoju izbu.“ povedala milým hlasom. Čo to má byť? Aká izba?! Veď ja sa sem idem učiť, nie bývať! Nemohla som uveriť, že mi to mama urobila. Preto mi ráno balila kufor a hovorila, že pôjdem k babke „po škole“. Ona mi po celý ten čas KLAMALA!Mala som chuť rozplakať sa a poriadne buchnúť prvého, kto príde. Napriek svojej zlosti som vychovávateľku nasledovala. Najprv sme zabočili do sály, potom hore schodmi a rovno, až sme sa ocitli na dlhočiznej chodbe s množstvom dvier. Slečna pootvorila tie s číslom 42. Za nimi sa ukrývalo mnoho miestností, veľkých ako byt. Izby mali moderné steny ale nábytok bol zastaraný. Skôr, ako som sa stihla poobzerať, ma slečna zavolala dnu. Písknutím privolala tri dievčatá približne v mojom veku. „Milé dámy, toto je vaša nová spolubývajúca. Sofia. A toto sú Lívia, Svetlana a Soňa,“ predstavila ich. „Nezabudni si prečítať rozvrh práce. Dnes toho veľa nemáš. O ôsmej sú raňajky, o pol deviatej škola,“ mávala mi pred očami rozvrhom a zavrela dvere. „Tak ty si tu nová?“ spýtala sa Lívia. „Koľko máš rokov?“ pridali sa ostatné. “Áno, som tu nová, mám dvanásť rokov.“ „To je super, budem chodiť do rovnakej triedy!“ vyhŕkla nadšene Svetlana. „Poď, poukazujem ti to tu. Toto je spálňa.“ Vošli sme do obrovskej miestnosti so štyrmi posteľami a ružovými stenami a závesmi. „Tu budeš spať,“ Soňa ukázala na posteľ v strede. Zložila som si aktovku a kufor, čo mi medzitým Liana priniesla. Ob- hliadka izieb pokračovala. „Teraz sme v obývačke,” ukázala na izbu s kreslami, gaučom, francúzskymi oknami a plazmovým televízorom. Obývačkovými dverami sme sa dostali do malej, ale útulnej kuchyne, kde bol kopec nábytku: stôl, stoličky, mikrovlnka, chladnička a veľa byliniek a kvetín v črepníkoch. Ďalšia veľká izba bola kúpeľňa, pýšiaca sa vaňou, umývadlom, záchodom a zrkadlom so skrinkou. Úplne posledná izba – študovňa - dýchala barokovým nábytkom. Neveľká knižnica v rohu izby zakrývala červenú stenu. Písací stôl s malým balkónom potvrdzovali moderno-zastarané zvy-ky. Na stenách viselo mnoho obrazov. Knihy na policiach boli usporiadané a farebne zviazané. Vrátili sme sa do spálne a rozprávali sa. Dievčatá, oblečené v rovnošate, prerušil tón vyzváňajúceho zvona. „Rýchlo, obleč si rovnošatu a poď s nami! Je čas na raňajky v jedálni.“ Čo najrýchlejšie som si obliekla hnedé kockované šaty a trielila som s dievčatami dlhou chodbou, dole schodmi, potom doprava a zastavili sme sa až pred sklenenými dvermi. Soňa ich pootvorila a ticho sme vkĺzli do jedálne preplnenej stolmi a stoličkami. Pri každom stole sedeli štyri dievčatá oblečené v rovnošate, jedli hrianky a pili mlieko. Vykročili sme k voľnému stolu, sadli sme si a hladné pustili sa do hrianok s džemom. Boli fantastické! Po vynikajúcich raňajkách sme sa vrátili do izby, ľahli si a oddychovali. Cez otvorené okno vletela do izby príjemná vôňa šunkovej polievky. Spomenula som si na moju desiatu stále ukrytú v aktovke. Otvorila som najväčšie odde-

23

lenie a v ňom namiesto desiatej ležala najedená, no smädná Catty. Od prekvapenia a radosti, že ju tu mám, som zvýskla. Dievčatá otvorili oči, nechápavo na mňa pozerali. Keď uvideli Catty v mojom náručí, usmiali sa a pribehli, ako svorka psov. „Dievčatá, obávam sa, že slečna Tibermanová nám nedovolí, aby tu bola mačka,“ ozvala sa Lívia. Svetlana, ktorá medzitým išla naplniť misku s vodou, zakričala z kuchyne: „Ale keď ju skryjeme, nenájde ju ona, ani upratovačka.“ „A kam ju chceš skryť, veď nemôže byť celý deň zatvorená v skrini!“ ozvala sa Soňa vyčítavým hlasom. Celú školu znova rozzvučal zvon, ohlasujúci začiatok vyučovania. Na premýšľanie nebol čas. Rýchlo sme mača aj s jedlom a pitím zamkli v kúpeľni, vzali učebnice a trielili na prvé poschodie, vľavo, rovno, hore k dverám s nápisom 6. Trieda. Celý čas som ich nasledovala. Dobehli sme práve včas. V drevených laviciach sede-lo osem dievčat. Rýchlo sme si sadli, a do triedy vošla učiteľka. „Dobrý deň, žiačky. Máme novú žiačku, volá sa Sofia,“ ukázala na mňa prstom. Kriedou napísala na tabuľu nečitateľné slová. „Utíšte sa! Dnešný rozvrh máte na tabuli, opíšte si ho a vyberte si slovenský jazyk, učebnicu, strana osem, odstavec jeden, cvičenie štyri. Kto nám príde vyčasovať sloveso byť?“ opýtala sa a zrakom blúdila von oknom, k záhradnej fontánke. Po chvíľke ticha zmazala tabuľu, prikázala otvoriť zošity a diktovala ťažký diktát. Konečne. Zvon sa rozozvučal a ohlásil koniec štvorhodinového vyučovania. Napriek zvoneniu nám učiteľka stihla zadať domácu úlohu. „Každá žiačka si vyberie zo svo-jej knižnice knihu, do zajtra ju prečíta a napíše stručný obsah. Dovidenia!“ zakončila dnešnú školu tliesknutím. Všetky dievčatá sa rozbehli do svojich izieb. Veľmi rýchlo sme i my bežali spletitými chodbami do našej izby. Zamkli sme sa. Poslušná, tichá Catty sedela v kúpeľni a hrala sa s uterákom. Pustili sme ju z jej väzenia, nech si pobehá a zašili sme sa v študovni. Kníh bolo neúrekom, ale chýbalo nám odhodlanie stráviť celý čas pred obedom s knihou. Trvalo mi dlho, kým som našla tú správnu knihu. Bola obalená v červenej látke s nápisom POKLAD V BERMÚNII. Autor bol neznámy. Vy-brala som ju z poličky. Odrazu sa celá knižnica otvorila. Od údivu Lívia zvýskla, lebo za stenou zbadala dvere pokryté pavučinami. Krv mi tuhla v žilách. Nohy primrzli ku kobercu. 0dvážna Soňa prehovorila: „Vaw, to čo má byť? Nie sú to tie slávne katakomby o ktorých hovoria legendy?“ „Ja ti neviem, čo ak je to iba obyčajný tunel?“ ozvala sa Lívia. „Mali by sme sa tam pozrieť.“ vyhŕklo zo mňa. Svetlana len prikývla a vzala Catty do náručia. Opatrne sme zišli kamennými schodmi do chodby, osvietenej horiacimi fakľami. Každá z nás si vzala fakľu. Pokračovali sme v ceste chodbou. Tmu prekrývali závoje pavučín. Koniec chodby bol na dosah. Napätie vystriedal strach. Svetlana bez slov ožiarila koniec tmavej chodby. Otvor vytesaný do skaly viedol do miestnosti. Soňa vošla dnu prvá. Svetlo sa odrazu rozsvietilo. Cez celú miestnosť viedol kamenný chod-ník. Končil pri malej skale. V nej boli vyryté hieroglyfy a uprostred skaly boli zaseknuté hodiny. „Aha, čo som našla!“ ozvala sa Lívia z rohu miestnosti. Ukazovala na knihu so starým obalom. Všetky sme k nej pribehli. Otvorila ju a začala čítať: „Denník Kár-lín Harftonovej. Rok 1650. 12.8. Tento zámok Bermúnia dobývajú Turci. Ja – zámocká pani som nútená prebývať v týchto katakombách. Turci hľadajú jediné – zastavovač času. Preto som bola nútená ukryť ho do skaly. Všade sú telá mŕtvych ľudí. Skrývame

24

sa pred bojovníkmi už celý mesiac. Zásoby sa míňajú a ja ledva žijem, no chránim svoje deti – Luisu, Fridricha a bábätko Grendfurda. 13.8. 1650 – Môj manžel Sir Leonard zahynul. Grendfurd, jediné z mojich detí, prežil dnešnú studenú noc. Zajtra sa vzdám Turkom. Grendfurda s mladou slúžkou schovám za obrovskú skalu. 18.8.1650 – Pani Kárlín Harfnová sa včera vydala vojskám. Grendfurd a ja sme v bezpečí znova na zám-ku.“ „Takže tie hodiny sú na zastavenie času?“ nechápala Svetlana. Podišla som ku skale a vybrala som z nej hodiny. „Tak preto sa tie kyvadlové hodiny točili do inej strany, keď som prišla do školy. Dnes ráno sa zastavil čas!“ neverila som, čo som práve povedala. Chytila som hodiny do ruky a stlačila gombík. V poslednej chvíli sa ma chytili aj dievčatá. Otvorila som oči - vôkol bola čistá tma, svetlo, tma, svetlo a nakoniec sa cyklus zastavil a my sme padali do neznáma. Svet sa vyjasnil. Katakomby neboli ovešané pavučinami. Všade vládlo ticho, len na konci chodby zneli kroky a plač. Nejasné tiene postáv sa približovali. Žena držiaca v náručí malé dieťatko sa vyčerpane oprela o skalu. Veľmi sa podobala na Li-anu, riaditeľku školy. Dievčatá sa snažili skryť, no bolo neskoro. Ale žena okolo nich iba prešla a vôbec si ich nevšimla. „Dievčatá, asi sme sa vrátili v čase písania denníka.“ „ Sme neviditeľné.“ skočila mi do reči Soňa. „Podľa mňa nám dal vesmír dôležitú úlohu – zmeniť osud,“ ozvala sa Lívia. „Áno, to je ono! Máme zachrániť Gredfurda a slúžku. Ale ako? Možno sa ten denník končí preto, že slúžka si myslela, že je v bezpečí, no stalo sa niečo a dieťa to neprežilo.“ zapojila sa Svetlana. „Pśśśt, niekto ide! Aha, veď to je turecký bojovník. Ach, nie! Našiel ich. Chce zasiahnuť slúžku, zasiahol dieťa. Čo to tá slúžka robí? Dotkla sa hodín a odišla v čase,“ komen-tovala som scénu. „Musíme ich oboch zastaviť!“ Znova som stlačila hodiny a leteli sme časom. Stop. Okolie sa pohlo dopredu. „Tam je slúžka! A tam Turek!“ Rýchlo som vzala palicu čo stála vedľa a udrela som Turka. Ostal ležať mŕtvy na zemi. Slúžka trielila k hodinám, no Lívia ich stihla vziať a hodila ich na zem. Rozbili sa na milión kúskov. Ďalšie hodiny z našej doby sa rozbili v mojich rukách. Otvorila som oči. Ležala som aj s dievčatami na hŕbe kníh. Aj ony sa už pre- budili. „Ach, dievčatá, sníval sa mi sen o čase!“ vyhŕkla Soňa. „Aj mne!“ „Aj mne!“ „Aj mne!“. „Bol to vôbec sen?“ opýtala som sa. Všetky sme vstali a podišli ku knižnici. Opatrne som vybrala knihu obalenú v červenej látke s nápisom POKLAD V BERMÚ-NII a čítala som: „V roku 1640 žila na tomto zámku pani Kárlín Hartfonová a jej manžel a ich tri deti – Luisa, Fridrich a Grendfurd. V roku 1650 12.7. zámok napadli Turci a rodina bola nútená žiť mesiac v katakombách. Dňa 13.8. 1650 Sir Leonard spolu s Lui-sou a Fridrichom počas studenej noci zahynul. 17.8. 1650 sa Kárlín Hartfonová vydala Turkom. Synčeka ponechala so slúžkou Lianou, ktorá zabila veliteľa Turkov Abraháma IV. a vychovávala Grendfurda do jeho tridsiatich rokov, potom umrela. Grendfurd sa stal panovníkom a založil Oceániu,“ dočítala som s úsmevom na perách. „Takže riaditeľka Liana bola vlastne slúžkou. Ale kto je potom riaditeľ?“ vyzvedala Soňa.

25

„Dievčatá, otvorte, to som ja, slečna Tibermanová! Za záhadných okolností slečna Lia-na zmizla. Ja som vaša nová riaditeľka!“Život sa vrátil do zabehaných koľají. Ja som v Bermúnskej škole ostala celý rok, a potom aj ďalšie tri roky. Z Lívie, Sone a Svetlany sa vykľuli kamarátky na život a na smrť, najlepšie, aké som kedy mala. Na mamu sa už nehnevám, veď vďaka nej som našla super dievčatá a zažila som neobvyklé fantastické dobrodružstvo. Jej vďačím za štyri úžasné roky môjho života.

26

Dnes ráno sa zastavil časJanka Kováčová

13 rokov, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, Košice

Dnes ráno zastal čas,urobil to už druhý raz.

Po skúsenostiach z minula,ťukla som hneď do mobila.

Vytočila som 112-tku,a zvolala som: ,,Život mi visí na časovom vlásku! ‘‘

Odkázali ma na ištalatéra,no i ten zastal v čase,

a tak rozmýšľam, čo si počnem zase.

S časom sa ja nekamarátim,veď ja mu to teda vrátim!

Času sa ja veľmi bojím,no odplatu mu aj tak strojím.

Kúpim si ja letenku,a odletím na dovolenku.

Veď čas sa teraz neráta,aj si nájdem nového kamaráta.

27

A BACHA!Samuel Kaňuk

14 rokov, II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice

Dnes ráno sa zastavil čas,vonku na mňa čaká plno krás.

Nejdem dnes do školy!Mama bude mať zase šoky!

Pôjdem sa von flákať,mama bude plakať...

pretože sa o mňa strácha,tajne na mňa bude dávať BACHA

radšej nech si pustí BACHA!

Ja potajomky.....Dúfam, že sa mi nič nestane,

kamošovi pomôžem opraviť sane.Možno zažijeme dáku srandu,veď vonku je snehu ako maku.

Prišiel som domov celý mokrý,a mama zas: „nevyniesol si smetí”.

Sadol som za notebook,hneď som zapol FACEBOOK.

Dnes zastavil sa čas,zažil som plno krás...

28

Dnes ráno sa zastavil časKristína Kudláčová

12 rokov, kategória II., ZŠ Krosnianska 2, Košice

Dnes ráno sa zastavil čas a mne sa snívalo zas,

že bábätkom malým som,plačem až sa trasie dom.

Spím v bielej perinkepri pestúnke Kristínke.

Ako bábätko plakala som,tíšila ma mamka svojím hlasom.

Dnes ráno sa zastavil časa mne sa snívalo zas,

že mám krásneho psíka,ktorý všade ciká.

Labkami škrabká po podlahe,musím ho hľadať neustále.Keď mu nedám jeho kosti,vrčí na mňa vždy od zlosti.

Dnes ráno sa zastavil časa mne sa snívalo zas,

že som slávny hokejista,brankár lapačku na mňa chystá.

No puk z mojej hokejky letía zas sa tešia dospelí aj deti.

Výhra je istá, jasná vec,zápas mal predsa dobrý koniec.

Dnes ráno sa zastavil časa mne sa snívalo zas...

Môj budík hlási svoju moc,musím vstávať, končí sa noc.

29

Nečakaná písomkaDaniela Vargová


Najskôr „meškal“ budík, teraz meškám ja,po školskej chodbe do triedy uháňam.

Zvoní.!!!!

Všetko stíchlo. Na chodbách nikto nie je.Otočím sa, za mnou učiteľ sa smeje!

Kráča a testy v rukách pevne zviera.Povzdychnem si: „Toto dobre nevyzerá!“

Zrýchlil tempo, už ma skoro má!Srdce mi búši, infarkt ma premáha!

Otvorím dvere, potkýnam sa na svoje miesto,možno stihnem ostatným dať ešte malé gesto.

Nevidia ma. Nevnímajú. Tak ich nechám tak.Snáď stihnem si napísať aspoň malý ťahák.

Vstúpil. Náladu mal, že by mohol skákať.To však ešte netušil, čo od nás možno čakať...

Poriadne sa rozhliadol. Do tvári sa díva.Spolužiak sa v lavici, od strachu až zvíja.

,,Mám tu malú písomku!“ papierom sa ovial.Ten čerstvý smrad z kopírky až ku mne sa dolial!

Nadýchnuť sa, obzrieť, zívnuť ba ani usmiaťnestíhaš sa, on ide hneď papiere rozdať!

Prvá otázka: „Vidí včela, cíti, počuje?“Povzdychnem si, až ma aj on začuje.

30

Odkiaľ to mám vedieť? V knihe také máme?Nie sú mi veru tieto slová extrémne známe...

„Abraka-dabra, hokus-pokus, čáry-máry,nech mi všetko o prírode naskáče do hlavy.“

Márny je môj pokus o magické čary,učivo mi samo neskáče do hlavy.

Pozriem sa von oknom, povzdychnem si zas:„Kiežby sa dnes ráno zastavil s nami čas!“

31

Dnes ráno sa zastavil časNina Girgošková

13 rokov, II. kategória, ZŠ, Krosnianska 2, Košice

Bolo pondelkové ráno, pri ktorom zakaždým bolo najťažšie vstať. Ani tento nebol vý- nimkou. Vstala som na budík, ktorý bol teda vážne nepríjemný. Vstala aj moja kamoška Naty. Naty u mňa prespala z nedele na pondelok. Keď že sme boli dlho do noci hore, ako inak, tak sme mali riadne opuchnuté oči. Šli sme si ich teda opláchnuť studenou vodou na prebratie. Veľmi to nepomohlo. Naty už vedela, čo si oblieka. Veď mala zbalené len jedno oblečenie. Ja som s výberom mala už trošku väčší problém, aj keď moja skriňa bola plná. Nakoniec som si vybrala . Umyli sme sa, namaľovali a učesali sa.Bolo nám dosť čudné, že mama ešte nebola hore v izbe pozrieť, či sme už vstali. Preto sme šli dole za ňou, aj keď sme ešte mali čas štyridsať minút. V celom dome bolo ticho, čo je dosť neobvyklé v našej rodine. Ako sme tak kráčali dolu schodmi okolo veľkých starožitných hodín, trošku udivene sme na ne zahľadeli. Sekundová ručička stála na mieste. Naty trošku neskoro zareagovala, že ich môj oco včera večer predsa opravoval, dával nové baterky a tak. Zišli sme do obývačky. Nikto nikde nebol. Keďže už bolo pol ôsmej, zakričala som ako blázon na celý dom: „Kde ste?“ Nikto sa neozval. Naty len sedela v kresle a vôbec nič nevnímala. Nahnevane som vyštartovala do spálne. Snažila som sa rodičov prebudiť, no márne. Vôbec nereagovali. Bála som sa. Nemali ani pulz. Boli sme z toho tak mimo, že sme nevolali stodvanásť, vybehli na ulicu a ako splašené vykrikovali, že rodičia asi nežijú. Záhadne sa stále nikto neozval. Všade bolo ticho. Vtom Naty zakopla o obrubník. Hystericky dlho ležala na zemi tri minúty, že ju bolí koleno. A ako tam tak ležala, zbadala, že je pred ňou papier, na ktorom bolo napísané: „Nič sa nebojte. Dnes ráno sa zastavil čas a vy ste boli vyvolené robiť si celé ráno do jedenásť päťdesiatdeväť čo len chcete“. Pozreli sme sa na seba a začali sa poriadne smiať, že ten papier budeme brať vážne. Spravili sme si zoznam, čo budeme robiť. Prvý bod bol ísť do obchodov a nekonečne dlho si skúšať veci a zadarmo si ich brať. Druhý bod bol vliezť všetkým do domov a pohrabať sa im tam. Prvý bod sme splnili vo veľkom. Vybrali sme si vyše sto oblečení. Odniesli sme si ich domov. Boli sme celé šťastné. Druhý bod nás až tak nebavil. Tak sme si vymysleli tretí. Zobrali sme mojej mame auto aj kľúče a pomaly sa snažili ísť v ňom. Je až nemožné veriť tomu, že sme nenabúrali. Obidve sme sa vystriedali. Ja som išla k letisku a naspäť zase šoférovala Naty. V tom sme zatúžili ísť sa fotiť v nových oblečeniach so špičkovým foťákom, ktorý sme si tak trošku požičali z predajne. Ako sme schádzali tými schodmi, skontrolovali sme tie veľké hod-iny. Našťastie, čas bol stále zastavený. No Naty opäť zakopla o schod a ja som sa začala strašne smiať, aká je nemotorná. Vtom mama zakričala že máme vstávať. My sme otvorili oči a boli sme v posteli. Bolo

32

nám to dosť čudné. Pozerali sme okolo dosť nechápavo. Ja som z postele vstala prvá a hneď nato Naty. Ako inak zase spadla. Vážne! Skotúľala sa z postele. A čo nenašla. Na zemi ležal papier, pri ktorom ležal ten špičkový foťák. Na papieri stálo: „Tak čo, užili ste si to? PS: Foťák máte na pamiatku. S pozdravom pán Čas.“ Keď si ho Naty prečítala, podala mi do ruky foťák. Ani jedna z nás nič nehovorila, aj keď my sme zvyčajne dosť ukecané. Rýchlo sme sa utekali pozrieť na hodiny a bolo sedem hodín ráno. Boli sme vážne veľmi udivené, no rozhodli sme sa nikomu nič nepovedať a o foťáku všetkých oklamať tak, že nám ho dala spolužiačka. Nevládne sme si sadli na schody a len rozmýšľali a rozmýšľali, či to bol sen, alebo skutočnosť.

33

Ráno sa zastavil časLujza Šablatúrová

12 rokov, II. kategória, ZŠ Jozefa Urbana, Jenisejská 22, Košice

Často spomínam na ten jeden deň,keď sa mi splnil dávny tajný sen.Veľmi som túžila malého brata maťa svoju veľkú lásku mu dať.Raz som sa dozvedela tajomstvo veľké,také, čo nikdy neprezradia v telke.Mamke už v brušku dieťatko rastie,o pár mesiacov jeho plač zaznie.Potom deň za dňom sa míňal pomaly,najprv bola jar, aj leto sme už mali.Po ňom konečne prišla i jeseň,dookola znela veselá pieseň.Bol neskorý večer, všade tma vládla,moja mamka nástup do sanitky zvládla.Od tej doby sa čas stále len vliekola ráno o šiestej zastal už celkom.V tej chvíli práve zazvonil zvoneca nášmu čakaniu urobil koniec.Na druhej strane slúchadla sa milý hlas ozvala nás do krajiny šťastia navždy pozval.Vtedy čas veru dosť dlhú dobu stál,až kým domov neprišiel náš malý kráľ.No teraz už letí, už prešlo pár rokov,spravili sme spolu mnoho šťastných krokov.A keby zase ten správny okamih nastal, nebola by som proti, keby čas opäť zastal.

34

Rytierska hraDalibor Bačo


Dnes ráno som sa zobudil do nezvyčajného hluku. Všade okolo sa ozývalo búchanie, klepanie, erdžanie koní a vzduchom sa vznášali čudné vône. „Kde to som?“ Ešte rozospatý som prišiel do kuchyne, aby som sa spýtal maminy, čo sa deje. A neveril som vlastným očiam.Ocitol som sa v starodávnej izbe. Nebola tam dlážka, len samé drevené lavice. Mamina varila čosi vo veľkom kotle. Na sebe mala čudnú dlhú sukňu a na hlave čepiec. Moja sestrička jedla drevenou lyžicou nejakú kašu. Cez otvorené dvere som videl rytierov, ktorí len tak postávali alebo jazdili na koňoch. „Moje nervy,“ pomyslel som si, „veď sa som sa zobudil v stredoveku.“Pri raňajkách som sa dozvedel, že v tejto dobe sa nechodí do školy. Supeeeeer!!! Hneď som sa pustil do prieskumu okolia. Okolo nás boli chalupy, kde bývali hrnčiari, dro-tári, šperkári, tkáči a košikári. Bývali sme na hrade, pretože môj ocino bol hlavným kráľovským kováčom. Mal veľkú dielňu a veľa tovarišov, ktorí sa u neho učili kováčskemu remeslu. Vyrábali pre kráľových rytierov meče, kopije a brnenia. Najviac sa mi páčilo, že som si mohol tie meče vyskúšať. Niektoré však vážili viac ako ja, tak som ich vôbec nevládal zdvihnúť. Každý deň som pomáhal v dielni, ale to ma veľmi nebavilo. Chcel som sa stať rytierom a bojovať za kráľa, ako moji strýkovia Karol a Marianus. Viedli rytierske výpravy, chránili kráľovstvo pred napadnutím. Ich manželky boli komorné a vyšívali pre kráľovnú látky a koberce.Každý týždeň k nám chodili strýkovia na návštevu a spolu s mojím otcom poľovali na jelene a diviaky, ktoré potom odnášali do kráľovskej kuchyne. Marianus bol hlavným veliteľom rytierov a Karol cvičil budúcich rytierov v boji, trénoval ich streľbu a boj s kopijou. To sa mi veľmi páčilo! Mojím snom bolo stať sa jedným z nich. Nebolo to však ľahké, pretože ocino chcel, aby som sa tiež stal kováčom.Všetko sa zmenilo jedného dňa. Mal som narodeniny a dostal som svoju prvú kopiju. Všetci sme išli na prechádzku .Zrazu som zbadal, ako sa zozadu k nám blíži veľký di- viak. Nikto si ho nevšimol. Išiel priamo na moju sestričku Kajku. Neváhal som, vy-tiahol som svoju novú kopiju a trafil som ho. Všetci sa tešili, že sa nič nestalo. Chválili ma, že som sestričku zachránil a že som sa nebál. Vtedy ocino konečne súhlasil, že ma strýkovia môžu trénovať a prijmú ma do rytierskej školy. Hurá!Potom nasledovali najťažšie dni v mojom živote. Každý deň som jazdil na koni, strieľal z luku, plával, hádzal kopijou a učil som sa bojovať s mečom. Najťažšie zo všetkého bolo brnenie, ktoré som na sebe nosil, ale zvykol som si aj na to. Okrem toho sme sa museli učiť aj tancovať! V tábore som si našiel veľa kamarátov. Onedlho nasledoval môj prvý

35

rytiersky zápas na koni s kopijou a boj s mečom Všetci mi držali palce a ja som porazil svojho súpera. Nasledovalo slávnostné pasovanie všetkých žiakov za rytierov priamo u kráľa. Museli sme zložiť prísahu, že budeme chrániť kráľovstvo pred všetkým zlým. Kľakol som si pred kráľa. V srdci som cítil hrdosť, keď ma pasoval do rytierskeho rádu. Bol to skvelý pocit, dostal som plnú rytiersku výzbroj: brnenie, prilbu, meč, kopiju a nového koňa. Všetci sa tešili, mamina od radosti plakala a na moju počesť upiekli prasiatko. Oslava trvala až neskoro do noci. Keď som si líhal, myslel som na všetky boje , čo ma čakajú, Chcel som byť udatným rytierom, o ktorom sa budú písať legendy. Na druhý deň ma zobudil budík na mojom mobile. Bolo 6.30 ráno, pondelok, čas vstať a ísť do školy. Na počítači mi blikala rytierska hra, ktorú som včera nedohral. Na obra-zovke bolo práve pasovanie za rytiera. Je to možné? Vstal som s úsmevom, lebo som vedel, že sa do stredoveku ešte určite párkrát vrátim.

Katarína Gregová, 8. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice

36

Jedného dňa zastavil sa časSofia Jadrná

9 rokov, I. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21,Košice

Jedného dňa akoby zastavil sa čas.Hľadím do diaľky a premýšľam zas a zas.

Čo ak by sa čas naozaj zastavil?Čo by každý z nás v tej chvíli robil?

Každý by robil asi to čo má rád,no prestať by musel v tej chvíli akurát.

Keď čas dlho stojí,aj človek sa bojí.

Človek sa bojí, že čas stojí navždy.Veď kto by sa nebál, keď sa bojí každý?

Ak človek s dobrým priateľom sa baví,čas ako člnok po vode sa plaví.

Keby sa v tej chvíli čas zastavils priateľom by človek dni aj noci strávil.

37

Radosť anjela smrtiSoňa Štefaniová

11 rokov, II. kategória, ZŠ s MŠ Budimír 11

Keď sa prebudila, mala taký zvláštny pocit, akoby sa zastavil čas. Pomaly otočila hla-vu. Nevedela, o čo sa pokúša. Chcela ničiť, búrať a byť znova normálna. Vôbec sa jej nepáčilo, kto je, čo sa z nej stalo. Nechcela byť anjel! A už vôbec nie smrti! Hlavou je preletela spomienka z detstva: „Mierka, páči sa ti to?“ pýtal sa anjel. „Aňo!“ povedalo malé dieťa jej hlasom. Anjel jej podal kamienok, ktorý hral dúhovými farbami. Potria-sla hlavou. Odkedy je to povedali, nedokázala myslieť na nič iné.„Miera,“ ozvalo sa od dverí láskavým hlasom. „Môžem vojsť?“ So spurným pohľadom otočila hlavu. „Chceli sme ti to povedať, keď budeš veľká,“ hovorila jej adoptívna mama Cecília. „No zjavili sa tu oni, musíš ísť...“„Mieroslava, vieme čo sa s tebou deje,“ prerušila ju Sera, anjel smrti. Jej mama mala pravdu. Niečo sa s ňou dialo. Mieroslava sa poplašene zdvihla. Nevedela, že je tu. Sera sa na ňu láskavo usmiala: „Chápem, máš výhrady, nevieš, čo urobiť, pretože si zvyknutá na život tu a desí ťa tvoja schopnosť. Nie je to však hrozné. Práve naopak. Zosnulým pomáhaš prísť do neba a zomierajúcim umrieť bezbolestne.“ „Poď, ukážem ti aký je to pocit pomôcť.“ Mieroslava, rozhodnutá skúsiť to, zamierila k dverám, no Sera ju zastavila a ukázala na okno. Miera sa naklonila a pozrela dole. Vyše pätnásť poschodí. Vtom sa Sera zhupla von oknom a Mieroslava prvý raz uvidela krídla anjela. Zo stredu ružové s jemnými perami, na koncoch silné, trochu poddajné pod náporom vetra. „Poď,“ vyzvala ju Sera. Hoc nevedela, čo robí, zhupla sa a zrazu sa zjavili jej krídla. Boli pomerne menšie než matkine, no krásou sa jej viac než vyrovnali. Nadšene sa začala prelietavať po oblohe, no mama ju zastavila a povedala: „V tamtom obloku umiera jeden muž, poď,“ zamierila tam. Len čo vošli do izby, Mieroslave sa zjavil v rukách notes. „Povedz meno tohto muža,“ poradila jej mama. Bol to Miero-slavin obľúbený učiteľ, a tak jeho meno poznala. „Peter Holý,“ povedala nervózne.Strany sa začali hýbať samy od seba. Na predposlednej strane bolo napísané Peter Holý a za tým, že má umrieť o dvadsať rokov neskôr. „Sera,“ nedokázala jej ešte povedať mama, „tu sa píše, že má umrieť až o dvadsať rokov.“ „Čo mám urobiť?“ opýtala sa. „Nič, ideme inam,“ povedala mama. A Mieroslava pocí-tila príjemný pocit. Veľa lásky a radosti. Pretože chcela pomôcť. A pomohla. Muž prestal blúzniť. Pochopila, že keď pomôže ešte viac, bude ten pocit silnejší. Bol to pocit, o ktorom hovorila mama...

38

Zastavený časErik Sponták


Ráno vstanem, pozriem na hodiny.Čo som zistil? Budík nezvoní mi.

Hodiny zrazu tikať prestali.Neviem, čo sa s nimi stalo, asi zaspali.Divím sa ja divím, čo sa to len stalo?

Alebo žeby sa mi to len zdalo?Čo ak iba snívam?Alebo fakt bdiem?

Žiaľbohu, objektívne to posúdiť neviem.Pýtam sa ja sestry, otca, brata, mamy,

no nepomohli mi ani moji známi.Robím všetko čo sa dá,

no hodina netiká.Keď už neviem čo mám robiť,

idem sa ja o zem hodiť.Hlavu o múr búcham si

a ťahám sa za vlasy.Vtom si zrazu spomeniem:

„Som ja truľo preveľký,veď mi došli baterky!“

39

Dnes ráno sa zastavil čas Martina Suchá

10 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13, Košice

Začínajú sa jarné prázdniny. Už sa na ne dlho teším. Dnes sme pricestovali k babke a dedkovi, u ktorých vždy zažijem nejaké dobrodružstvo. Babka mi hneď všetko pou- kazuje. Majú aj nové biele zajace. Sú akési zvláštne. Jeden na mňa žmurkol. Ideme sa pozrieť aj na sliepky. Čoskoro sa začne stmievať, preto ideme dnu neskôr spať. Sníval sa mi zvláštny sen. Bola v ňom malá víla. Zobudila som sa. Je skoro ráno – ešte je šero. Poobliekam sa a zbehnem do kuchyne, no nie je tam nikto. Začudujem sa, lebo babka je už o takomto čase hore a robí raňajky. „Asi zaspala, veď aj ostatní spia,“ pomys-lím si a idem von. Pozriem sa pred seba a uvidím malú vílu. „Ahoj, volám sa Betty,“ prihovorí sa mi. „Potrebujem pomoc. Som totiž hodinová víla. Mám na starosti všetky hodiny a zrazu sa tie hlavné pokazili. Myslím, že z nich niečo vypadlo,“ vysvetľovala mi Betty. „Pomohla by si mi nájsť vypadnutú súčiastku?“ pokračuje ďalej.„Určite!“ súhlasím a hneď začíname hľadať. Hľadáme všade – pod kríkmi, pod stro-mami.„Prečo vlastne ešte všetci spia?“ opýtam sa Betty.„Zastavil sa čas. Všetci okrem zvierat a nás spia.“Chcem sa o tom naozaj presvedčiť, a preto idem pozrieť zajace a sliepky. Keď sa zastavím pri zajacoch, opýtajú sa ma: „Nehľadáš toto?“ Podajú mi zvláštnu vec, ktorá vyzerá ako súčiastka z hodín. Ukážem to Betty a tá sa hneď zaraduje: „Veď toto je súčiastka z hodín!“ Zavedie ma k hlavným hodinám. O chvíľu sú opravené. Betty mi dá darček – náramok, a potom sa rozlúči: „Ahoj! Už musím ísť. Možno sa ešte stretneme,“ zamáva mi.Zrazu sa prebudím. Ležím v posteli. Bol to iba sen? – preblysne mi hlavou a na ruke zbadám náramok. Zídem dolu schodmi do kuchyne. Stojí v nej babka a robí raňajky. Pozdravím sa a utekám von k zajacom. Za svoju neobyčajnú pomoc im dám chutnú odmenu – veľa mrkvy.

40

Stroj časuViktória Vargová


Stalo sa to dnes ráno. Niečo veľmi zvláštne, až neuveriteľné. Nebudem vás už toľko napínať a poviem čo sa vlastne prihodilo. Dnes ráno som šla do školy. Bola som asi v polovičke cesty, keď sa mi niečo zazdalo. Pozrela som sa okolo seba a všetko sa mi zdalo nejaké nezvyčajné. Nezaoberala som sa tým a išla som ďalej. Keď som prišla do školy, nikto tam nebol. Poprezerala som všetky triedy a v jednej som našla našu upratovačku, ako sa opiera o metlu a bezducho pozerá do neznáma. Pekne som sa jej prihovorila, no neodpovedala mi. Uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Vybehla som na ulicu. Stálo tam plno nehybných ľudí. Cítila som sa ako v zakliatej krajine. Čas okolo mňa sa úplne zastavil. Najskôr som sa z toho tešila. V obchode som si nakupovala veci a jedlo bez zaplatenia. Mohla som ísť spať, kedy som chcela, veď čas vôbec neplynul. Raz som ochorela a šla som k lekárovi, no on zastal v čase. Začala som si uvedomovať nevýhody tejto situácie. V podstate som bola na celom svete sama. Nemala som sa ani s kým porozprávať. Smutná som sa prechádzala po prázdnych uliciach, keď som zbadala nejaké zvláštne svetlo. Rozbehla som sa za ním a zbadala som veľký čudný stroj. Bolo na ňom plno čísel. Uprostred stroja stál zvláštny muž a niečo počítal. Pozdravila som mu, no on na mňa nakričal, že môže začať odznova. Spýtala som sa ho: - A čo môžete začať odznova?- No predsa počítať roky!- Načo počítate roky? - Skúšam môj vynález - stroj času, - odpovedal muž.- Takže asi budete vedieť prečo tu zastal čas?!- Áno viem. Keďže robím so špeciálnym strojom, musím najskôr čas zastaviť, - povedal... - – Prečo práve tu? Veď na svete je toľko miest ...!- Nuž, áno, ale mne sa páči práve tu.- Dobre, ale prečo som len ja jediná nezastala v čase?- Ukáž mi ruku! Aha, to sú ochranné hodinky, urobia okolo teba neviditeľný štít, a tak ťa ochránia pred mojím pokusom.- Fíha, to som nevedela! Ako sa vlastne voláte?- Časostein a ty?- Ja som Viki. Vedeli by ste dať všetko do pôvodného stavu? Lebo mne je tu samej akosi smutno.- Vidíš, na to som nemyslel, ale ak chceš, urobím to. Rád ľuďom pomáham.- Chcem, veľmi to chcem!- Táááááák... a už to je!

41

-Ďakujem, ujo Časostein! - Nemáš začo. No, ja už pôjdem, - povedal Časostein a zmizol za kopcom.Čas sa znovu rozbehol a všetko sa vrátilo do starých koľají.

42

Dnes ráno sa zastavil čas Kristína Vantuchová


„Cŕŕn, cŕŕn.“„Ešte desať minút.“„To si hovorila pred polhodinou. Zase zmeškáš. Ja idem, pá.“Pomaly som sa posadila a pozrela na hodiny. Ježkove oči. Bolo štvrť na osem! Zase nestihnem. Dnes mi to už vrátnik len tak neodpustí. Už minule hromžil, ale dokázala som ho presvedčiť. No dnes to musím stihnúť, inak dostanem zápis. Rýchlo som si šla zbaliť desiatu a tašku. A umyť sa. Nestíhala som nič. Och, chcem zastaviť čas! Rýchlo som vybehla z kúpeľne a skontrolovala hodinky. Stále bolo štvrť na osem. Čudné. Veď som sa chystala minimálne pol hodinu. Ale všimla som si, že hodinky zastali. Jasné, pokazili sa. Skontrolovala som aj tie v inej izbe, no aj tie s určitosťou oznamovali, že je švrť. Keby tak išli! Súrne som potrebovala vedieť čas. Odrazu sa hodiny pohli ďalej. Lenže tieto boli nastavené na satelit. Mali by ukazovať presný čas. A nie zastaviť sa. Vtom mi prišla na um zvláštna myšlienka. Možno viem zastavovať čas. „Chcem zastaviť čas!“ pomyslela som si. Hodiny zastali. Chvíľu som sa tak hrala. Zastavovala a znovu spúšťala. No po pár minútach ma to prešlo, zastavila som čas a pomaličky sa chystala do školy. Keď som už nemala čo robiť, sadla som si na posteľ a učila sa na biológiu. Včera som to nestihla. Keď som sa doučila, spustila som čas a šla do školy. Všetko bez stresu a v pokoji. Do školy som prišla prvýkrát v predstihu. Na prvej hodine bola písomka z biológie ako som aj čakala, no tentoraz som zastavila čas, porozmýšľala a napísala som test s dobrým pocitom. „Cŕŕn, cŕŕń.“„Ešte desať minút.“„To si hovorila pred polhodinou, Tak ja idem. Ahoj.“

43

Strašiak Liela Terézia Michalíková


„Aaaaaa. Pomóc. MAMIII!“ kričala som. Neviem koľko bolo hodín, pretože ešte neviem čísla. Mám ešte len päť rokov. Mama rozhodila dverami a pozrela sa na mňa vystrašeným pohľadom. „Čo je? Čo sa deje?“ spýtala sa ma hystericky. „V mojej skrini je bobo,“ povedala som a natiahla som si paplón až po nos. Mama ot-vorila moju skriňu a pri svetle nočnej lampičky sa pozrela dnu. „Neboj sa, Mirka. Nič tam nie je. Iba sa ti to snívalo.“ „Ale ja som to počula.“ Protestovala som. „Nie je tam nič, čo by tam byť nemalo. Poď sa pozrieť,“ povedala mama. Postavila som sa a šla som s mojíim mackom v ruke ku skrini. Pozrela som sa do nej a nebolo tam nič nezvyčajné. Bolo tam moje oblečenie, pár škatúľ od topánok a hračky. Mama zavrela skriňu a ja som si znova ľahla do postele. Mama ma prikryla a pobozkala ma na čelo. „Dobrú noc. Musíš sa vyspať. Zajtra je tvoj veľký deň,“ povedala mama a odišla. Myslela na moje narodeniny. Zavrela za sebou dvere a ja som zhasla moju lampičku. Zavrela som oči a zrazu... „Ahoj. Volám sa Liela,“ počula som dievčenský hlas. Zľakla som sa a zapišťala som. Vyliezla som z postele a prišla som bližšie ku mojej skrini. „Ahoj. Volám sa Liela,“ ozvalo sa znova. „Ahoj. Kto si?“ spýtala som sa. „Som hladná,“ ozvalo sa znova. „Tak počkaj tu. Hneď ti niečo prinesiem,“ povedala som a po špičkách som prešla ku dverám. „Nechoď preč! Bojím sa,“ povedal hlas. „Neboj sa. Hneď sa vrátim,“ upokojila som Lielu. Šla som do kuchyne a snažila som sa niečo nájsť. Prvé, čo som zbadala, bola misa s ovocím. Bola na skrinke a ja som na ňu nedotiahla, tak som si pritiahla stoličku. Hrkotala veľmi nahlas a ja som sa bála, že sa zobudia moji rodičia. Chvíľu som počúvala, ale okrem ockovho chrápania som nič nepočula. Vyliezla som na stoličku a vybrala som z misy banán. Stoličku som nechala tak a rýchlo som bežala do svojej izby. Potichu som zatvorila dvere a pootvorila som skriňu. Banán som položila ku krabici v rohu skrine. „Ďakujem,“ ozvala sa Liela. „Nemáš za čo. Odkiaľ si?“ spýtala som sa jej. Liela bola ticho. Asi ešte je. Pomyslela som si. „Poď sa hrať,“ povedala Liela zrazu. „Teraz sa hrať nemôžme, ale zajtra na mojej oslave sa budeme hrať. Sľubujem,“ povedala som Liele a chcela som otvoriť skriňu.

44

„Chcem ísť spať,“ ozvala sa Liela zrazu. „Poď von a môžeš spať so mnou v mojej posteli,“ povedala som jej. Nevyšla zo skrine, takže som si myslela, že bude spať tam. Ja som si šla ľahnúť do svojej postele a pozorovala som skriňu. Zrazu mi niečo napadlo. Aby bola Liela šťastná, urobím jej postieľku. Mala som jednu posteľ pre bábiky a aj malý vankúšik a dečku. Otvorila som skrinku vedľa mojej skrine a vybrala som z nej postieľku. Bola úplne na spodku všetkých vecí, ktoré boli v skrinke. Keď som trhla postieľkou, všetky veci sa vysypali von zo skrine. Znova som sa započúvala, ale teraz už rodičia nespali. Narýchlo som hračky pohádzala pod posteľ a ľahla som si do nej. Zavrela som oči práve vtedy, keď mama vletela do mojej izby. Za ňou pribehol môj ocko. Keď uvideli, že spím, usmiali sa a odišli. Počkala som, kým sa zatvoria dvere na spálni rodičov, aby som mohla ísť dokončiť postieľku pre Lielu. Postieľku som položila pred skriňu a dala som do nej vankúšik a dečku. Dala som postieľku do skrine a zatvorila som ju. „Dúfam, že sa ti bude dobre spinkať,“ povedala som jej a znova som si šla ľahnúť do postele. Chvíľu som pozerala na skriňu, ale po pár minútach mi klesli viečka a zaspala som.„Všetko najlepšie,“ zobudil ma mamin hlas pri mojom uchu. „Ďakujem,“ povedala som mame s úsmevom a pretrela som si oči rukou. Zívla som si a rozhliadla som sa po izbe, aby som zistila, kto všetko tu je. Bola tu moja mamka, ocko, babka s dedkom a všetci moji kamaráti, ktorí mali prísť až na moju oslavu. „Čo tu robia moji kamaráti? Veď je ešte len ráno,“ spýtala som sa mamy. „Už sú tri hodiny poobede, zlatko. Spala si veľmi dlho, hoci neviem prečo,“ povedala mama.„V skrini bola Liela a ja...“ „Aká Liela?“ spýtala sa moja kamarátka Miška. „Neviem, nevidela som ju,“ povedala som jej. „To sa ti iba snívalo. Poď si do obývačky rozbaliť darčeky,“ povedala mi mama. Všetky deti vykríkli a hrnuli sa von dverami na chodbu a do obývačky. Ešte v polospánku som sa vyteperila z postele a šla som do obývačky. V obývačke bola veľká hŕba farebne zabalených škatúľ. Vedľa nich na stole bola veľká torta. Mamka zapálila sviečku, ktorá znázorňovala číslo šesť. „Sfúkni si sviečku a niečo si želaj!“ povedala mi mamka. Prišla som ku torte a rýchlo som sfúkla sviečku. „Prajem si, aby som zistila, kto je Liela,“ povedala som si sama pre seba. „Poď si rozbaliť darčeky,“ povedala Miška a ťahala ma ku kope s darčekmi. Otvorila som si všetky darčeky a zostal už len posledný. „Ten je od nás,“ povedala mamka a ocko ju objal. Škatuľa bola zabalená v ružovom ba- liacom papieri a previazaná ružovou stuhou. Stuhu som rozstrihla nožnicami vedľa seba a papier som roztrhla rukami. V tom darčeku bola priehľadná škatuľa, v ktorej bola bábika. Mala červené šaty a blonďavé vlasy. Vybrala som ju zo škatule a uvidela som, že na ruke má nejaký gombík. Stlačila som ho a bábika povedala: „Ahoj, volám sa Liela.“ Stlačila som ho znova. „Ahoj, volám sa Liela.“ Zasmiala som sa. Moje prianie sa splnilo.

45

Dnes ráno sa zastavil časMartin Muzelák


Raz som sa zobudil v jedno zimné studené a chladné ráno. Počas noci vonku nasnežilo meter snehu. Keďže bývam na prvom poschodí, takmer nič som cez okno nevidel. Vonku nikto nebol, pretože sa nikto nevedel dostať von z domov a panelákov. Autá ne-jazdili a všetko bolo zatvorené. Celý deň dávali v televízii iba správy o tom, aká je situá-cia vonku. No počas poobedia nám doma vypadol aj elektrický prúd. Nemali sme čo jesť a ani sme nevedeli, čo robiť, keďže nám doma nič nefungovalo. Dokonca nám nešla ani voda, pretože nám zamrzla vo vodovodných kohútikoch. Jediné, čo nám ostávalo, bolo to, že začneme vykopávať cestu cez sneh. Bol večer a sprístupnili sme 10 metrov. Aj tak to nestačilo, aby sme sa dostali k ceste. Rozhodli sme sa, že pôjdeme spať a dúfali sme, že ďalšie ráno bude o čosi lepšie. A veru aj bolo. V noci stúpli teploty výrazne nad nulu a všetok sneh sa počas noci roztopil. Začala nám fungovať voda , elektrika a mesto začalo opäť žiť.


46

Dnes ráno sa zastavil čas Viktória Veľková


Na strome sa chvel posledný strapatý list. On stál prilepený na okne a sledoval malý potok na ceste vytvorený dažďom. Ona sedela v kresle; jej nohy sa pre-pletali na starom koberci uprostred malej izbičky. Boli sami. On prešiel k nej, kľakol si a vtisol jej ľahký bozk na mäkké líce. Ostal na kolenách a v rukách stískal jej ruku. Už sa ani nepohli.Vo vedľajšej izbe plače dieťa - krásne ružové novorodeniatko. Sníva o poslednej spomienke na mamu a jej tvár v kŕči. Je hladné.Na ceste stojí auto. Vodič spí. Hlavu má zloženú na volante. Auto trúbi.Zvuky v izbe, kde bolo počuť trúbenie a čoraz vrúcnejší plač dieťaťa, zrazu prerušil iný zvuk: BIM-BAM; BIM- BAM; bili hlasno a ešte stále, aj keď už malo byť dávno po šiestej hodine ráno.O desať domov ďalej čakali len na to. Vyšli von. Fotili, natáčali, v tvári mali zvláštny pohľad. Trojica mužov v sivom oblečení pobavene pozerá na bezhyb-ný, bezfarebný svet. V malej chate leží pes, sleduje dážď. Oči má ani slnce, telo horí... Za rohom toho domu sa dvaja majú radi. A v kráse toho obrazu sa ob-javila farba. Šírila sa zo zapýrených líc do celého okolia a rozhýbali sa drobné kvapky padajúceho neba. A vtom padol posledný list zo stromu a poslednýkrát sa napil v potoku dažďových sĺz. Muži v sivom skončili pod kolesami auta, ktorého vodič dostal infarkt. Ich dôkaz o tom, čo videli, je teraz v každom z tých stotisíc kúskov fotoaparátu. On vstal od umierajúcej ženy a šiel k hladnému dieťaťu. Pes prestal horieť túžbou po samote a vbehol medzi dažďový tanec. Dvaja sa prestali mať radi a išli preč so svojím odrazom v kvapkách. Hodiny, ktoré radi spievali svoju bimbamovú symfóniu, ukázali minútu po šiestej.Myslím, že posolstvo je jasné ako slnko v psích očiach. Každému z týchto tvo-rov, bytostí , vecí bol doprianý čas. A len vy viete, že dnes ráno sa kdesi zastavil.

47

Dnes ráno sa zastavil časAntónia Verebová


V utorok ráno sa zastavil čas. Áno, dobre ste počuli, v utorok sa zastavil čas a ja vám to všetko vyrozprávam. Volám sa Natália a mám jedného mladšieho brata Dávida. Chodíme na tú istú školu, ale on je piatak a ja som deviatačka.V jeden krásny letný deň, bol presne utorok, sme tak ako každé iné ráno šli do školy. Ešte nič nebolo čudné, no cestou sme stretli jednu starú pani. Vyzerala zničene. Opýta-la sa nás, kde je cesta k nemocnici. Naše mesto veľmi dobre poznáme, a tak sme jej cestu ukázali. Keď sme prišli do školy, v školskom rozhlase hlásili: „Natália a Dávid Nováko-vci, dostavte sa ihneď do zborovne.“ S bratom sme na seba pozerali, čo sme urobili? Keď sme prišli do zborovne, moja triedna učiteľka mi oznámila, že pani, ktorú sme ráno s Dávidom stretli, nás čaká v nemocnici na oddelení srdcovo-cievnych ochorení. Pýtala som sa jej, prečo práve nás?! Povedala mi iba to, že nás čaká a máme rýchlo prísť za ňou. Neváhali sme a s bratom sme rýchlo utekali do nemocnice. Každý vedel, kto sme. Čudovali sme sa, ale aj tak nás nič nezastavilo a pokračovali sme v ceste. Keď sme prišli na izbu, kde ležala neznáma stará pani, čakala nás tam s jednou starou zaprášenou truhličkou. Nič nevravela dosť dlhú chvíľu, až kým sa môj brat neopýtal, kto vlastne je. Usmiala sa a povedala nám, že máme otvoriť truhličku. My sme ju počúvli a o- tvorili ju. Zrazu sme sa ocitli v nejakej zvláštnej krajine. Bola to krajina, kde nepoznali hodiny a ani čas. Páčilo sa nám tam, ale niečo nám nebolo jasné. Prečo nemajú čas. Zastavil sa pri nás jeden malý mužíček. Opýtal sa nás, či chceme vidieť záhadnú krajinu plnú malých ľudí. Neváhali sme. Keď nás sprevádzal po ich krajine, bola veľmi čudná. Asi najdivnejšie na nej bolo to, že nemali čas. Vypytovali sme sa záhadného mužíčka, prečo? On nám vravel: ,, Keby sme mali čas, boli by sme takí pojašení ako ľudia v nor-málnom svete“. Vyskočili sme naňho poznámkou: ,,Nie sme pojašení!“ On sa iba usmial a ukázal nám, ako vyzerá ich svet a ako vyzerá ten svet náš. Boli úplne odlišné. Nikto sa nikde neponáhľal, všetci boli pokojní a šťastní. Ten deň bol krásny. Krajina bola zázračne zaujímavá a my sme mali veľa nových zážitkov. Keď boli tri hodiny poo-bede, truhlička sa zjavila tak rýchlo, akoby z neba spadla. Otvorila som ju a my sme sa opäť zjavili na oddelení srdcovo-cievnych chorôb. Stará pani vyzerala oveľa lepšie. Poprosili sme lekárov, aby nás nechali samých, aby sme sa mohli porozprávať. Opýtali sme sa jej, prečo nám dala tú truhličku. Ona nám povedala, že nemá žiadne vnúčatá ani deti, a preto je bolo samej smutno. Chcela nám ukázať, prečo by sa mal niekedy zastaviť čas.

48

Tik-tak stopDaniel Mantič

5.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

V meste Kyslouhorkovo, ktoré bolo preslávene kyslými uhorkami, žil Peter Pokazím. Sporil si so svojím kamarátom Maťom Opravím na stopky, ktoré videli u profesora Očka za 25 Eur. Už mali zarobené, nuž išli si ich kúpiť. „Dobrý deň, pán profesor!“„Ahoj, chlapci, prišli ste si kúpiť tie stopky?“ privítal ich profesor Očko škúliac jedným očkom. „Ó, áno prišli. Tu máte 25 eur.“„Ďakujem, ale musím vás poučiť. Tieto stopky čas nestopujú, oni ho zastavujú, a potom ho zas spúšťajú, ale pozor, môžete sa s nimi aj presunúť v čase,“ povedal Očko tajom-ným hlasom a žmurkol očkom.

Peťo a Maťo sa potešili a išli ich vyskúšať. Vtom z predajne vyletel profesor, potkol sa o kameň, ale Peťo stlačil stopky a profesor ostal stáť vo vzduchu pri páde na nos. „Prečo čas stojí?“ pýta sa Maťo. „Lebo som ho zastavil. Tie stopky fakt fungujú. Jupííí!“ Peťo ich znova stlačil a pán profesor spadol na nos. V tej chvíli obaja utekali preč. Báli sa, že sa na nich profesor bude hnevať.

Ďalšie ráno sa Peter Pokazím dozvedel, že sa mu narodí brat. Strašne sa potešil, že bude mať súrodenca. Potom to bežal povedať Maťovi, ale v tej chvíli mu z vrecka vypadli stopky a rozbili sa. „Ááááááááááááááá, och nie! Moje stopky. No ešteže sa nezastavil čas,“ vzdychol si Peťo a išiel za Maťom Opravím. Utekal rýchlo, ale aj tak sa mu zdalo, že stále beží pomalšie a pomalšie. Pribehol k Maťovmu domu a vraví: „Musíme isť rýchlo za profesorom, hodinky mi spadli a čas sa spomaľuje. Myslíš že sa zastaví úplne?“ „To neviem, ale asi áno,“ povedal zhrozene Maťo.

Keď prišli k profesorovi, zistili, že vtáky na oblohe zastali. „Čo ste to spravili?“ kričal na nich profesor z obchodu. „Čas o chvíľu úplne zastane!“ „Rozbili sa stopky, pán profesor!“ zakričali obaja spoločne. „Och, to je strašné,“ zavzdychal profesor a zdvihol si okuliare, „čas sa zastaví už zajtra ráno! Nedá sa s tým nič robiť. Veď sme spomalení!“ „Profesor a nemáte ešte jedny stopky?”„Nie, tie stopky boli môj prvý vynález a viac som ich nezostrojil. Ale je tu ešte jedna

49

možnosť....“„Tak sem s ňou!“ vykríkol Maťo. Profesor priniesol zo skladu dva náramky. „Na čo nám budú náramky?“ „Tie náramky sú špeciálne, preto, lebo vás nezastavia.“„Ale ako máme spustiť čas?“„Z hodiniek vyberte malú doštičku s kolieskom vo vnútri. Musíte ju dať do vášho náramku.“

Hneď ráno sa zastavil čas, a tak sa chlapci zobudili sami. Všetko naokolo stálo a nikto sa nehýbal. Ale keď sa Peťo zobudil, videl pri svojej posteli kolísku s dieťaťom. Nakukol a zistil, že je to jeho novorodený brat Samko. Strašne sa potešil, že má brata, a preto rýchlo utekal spustiť čas, aby sa mohol zo svojím bratom Samkom hrať. Prišiel k Maťovi a spolu išli na miesto, kde Peťo rozbil hodinky. „Tu som tie stopky rozbil,“ ukázal na zem.„Tak rýchlo nájdime tú doštičku,“ navrhol Maťo. Hľadali a hľadali, až zrazu Peťo vykríkol: „Tu je!“ „A teraz to máme dať do náramku? Ale ako? Nevidím žiaden otvor.“ Chvíľu špekulovali, ale nakoniec na spodku náramku našli malý zárez a tam vložili doštičku. Vtom sa čas znovu spustil.

Keď prišiel Peťo domov, mama mu oznámila, že sa mu narodil brat. Po obede sa prišla celá rodina pozrieť na malého Samka. Bol tam aj Maťo a ticho zašepkal Peťovi do ucha: „Ešte dobre, že to všetko takto dobre dopadlo a nikto ani netuší, aké dobrodružstvo sme zažili.“„Ani si neviem predstaviť, čo by bolo, ak by sme ten čas nespustili,“ odpovedal Peťo.

50

Dnes ráno sa (v Londýne) zastavil čas

Martin Vacula 11 rokov, II. kategória, Spojená škola svätých košických mučeníkov,

Čordákova 50, Košice

Bolo raz jedno anglické tajomstvo. To tajomstvo sa ukrývalo v starodávnej veži Big Ben. Bol to jeden usilovný škriatok. Mal na starosti londýnsky čas. Čas plynul v Londýne ako obvykle až do jedného sobotňajšieho rána. Nikto to nevedel, ale škriatok zaspal. Všetci ľudia sa zľakli, keď sa pozreli na Big Ben. Deti nešli do školy, dospelí do práce. Celý Londýn čakal.Prišli detektívi, a nezistili príčinu. Nikto, kto poznal to tajomstvo, ho nechcel prezradiť. Okrem princa. Stráže dostali rozkaz zalepiť princovi ústa lepiacou páskou a zatvoriť ho do blázinca. Len princ vedel, ako zobudiť takéhoto škriatka. Škriatkov zobudíte iba tak, že vytrhnete jedno krásne pávie pero a škriatka ním pošteklíte po nohe.Ľudia len čakali a čakali. Princovi sa nejakým zázrakom podarilo z blázinca utiecť. Hneď utekal za agentom Špilkom. Agent Špilka ho vypočul a spolu utekali do veže.Keď tam udychčaní prišli, uvideli spiaceho škriatka. Princ sa čapol po čele a zakričal: „Ja som ti zabudol povedať, ako škriatka zobudíme!“Opäť bežali dole a hľadali nejakého krásneho páva. A veruže ho našli – v ZOO. Princ neváhal, páva si kúpil a utekal späť do veže. Pošteklil škriatka po nohe a škriatok sa zobudil a hneď začal pracovať. Všetky hodinky sa v jednej stotine sekundy sfunkčnili. Deti boli smutné, že museli ísť do školy. Dospelí utekali do práce. Ľudia sa viac nechceli spoliehať na škriatkovu usilovnosť. Vymysleli hodinky na alternatívne zdroje energie a dúfali, že sa už čas nikdy nezastaví.

51

ŽuvačkaSofia Háková

8.C, Základná škola Jozefa Urbana, Košice

Žil raz jeden tučniačik vynálezca a ten sa vôbec nevedel zabávať. Mal ešte ďalších troch kamarátov tučniakov a suseda lemura.Raz ráno k nim prišiel lemur s novou žuvačkou. Trom kamarátom ju už ukázal, ale ne-vedel nájsť tučniačika. Keď ho našiel, hádajte, kde bol! Pravdaže vo svojom laboratóriu! Ani sa nestihli ozvať a už vykríkol: „Super! Konečne! Konečne to mám! Vynašiel som stroj času!“Lemur to automaticky schmatol a utekal s tým preč. Tučniaky ho naháňali a na-koniec sa to stalo... Stroj sa rozbil a čas sa zastavil.. Jediní, ktorí sa nezastavili boli tučniačik a lemur. Tučniačik sa z celých síl snažil opraviť stroj, ale márne. Stále sa mu to rozpadávalo, prípadne to nefungovalo. Bol veľmi nešťastný a začal sa zmierovať s tým, že bude navždy zaseknutý v čase. Lemur sa na tom všetko zabával a stále si dával novú a novú žuvačku a tie použité lepil, kam mu napadlo. Keď išiel okolo tučniačika, všimol si, že je nešťastný a stále pozerá na ten stroj. Prišiel k nemu a snažil sa ho rozosmiať. Povedal mu:„Nechaj to tak, aj tak to už nezmeníš. Poď sa zabávať so mnou!“A tak sa začali spolu baviť. Žuvali žuvačky, lepili ich, kam sa im zachcelo. Skákali, be-hali, zo svojich kamarátov si urobili sedačky, stojany na kvety, či poličky. Tučniačik vymýšľal nové vynálezy a dával ich na jednu kopu. Keď už bola kopa veľká, celá sa zosypala a k lemurovi sa prikotúľal stroj času. Otvoril sa a tučniačik zbadal žuvačku nalepenú vo vnútri. „To nemyslíš vážne, že som to nevedel opraviť len kvôli žuvačke?! Ale kedy si ju tam stihol dať? Spomeň si!“Lemur odpovedal:„No...tak...Keď žuvačka stratila chuť, tak som to nalepil do tých hodiniek.“Tučniačik rýchlo vybral žuvačku, nastavil stroj tak, aby fungoval, stlačil pár tlačidiel a všetko zrazu fungovalo. Všetci ich kamaráti sa čudovali, prečo sú celí polepení od žuvačiek, prečo majú na sebe kvety, či ryby. Ale tučniačik bol rád, že sa čas spustil.

Podkova pre šťastie

53

Podkova pre šťastie Barbora Ondríková

14 rokov, kategória II., ZŠ Polianska 1, Košice

Svitá. Teplé ranné lúče pošteklili Dášu na tvári. Toto krásne ranné ticho však rázne prerušilo zvonenie budíka. Cŕŕŕn, ciiiti, ciiit: Spod periny sa vystrčila ruka a tresla po tom pekelnom prístroji. Opäť sa v izbe rozhostilo božské ticho.„Vstávaj!“ jačí mama z kuchyne. „Je pol ôsmej a ty ešte vylihuješ!” “Veď dóbreee,” Dáša si obula mäkké papučky a odcupitala do kúpel’ne. O desať minút z nej vyletela iná osoba. Dokonalý účes namiesto hniezda, rifle a tričko namiesto nočnej košele. „Zasa si zaspala,” vraví mama prísnym tónom, „ak to takto pôjde ďalej, budeš chodiť spať o pol ôsmej.” „Ale mamiiiii ...” “Prečo máš na krku tú podkovičku? Veď sa ti k ničomu nehodí. Tú starinu by si mala zahodiť.” „Neviem, čo máš proti môjmu prívesku, no rozhodne sa ho nechcem zbavit! Veď som ho len predvčerom dostala a odvtedy sa mi všetko darí. Nosí mi skrátka šťastie.” Dáša sa uškrnula, schmatla tašku a šup do školy. Pri behu sa jej podkovička hompáľala na krku z jednej strany na druhú. Nebola väčšia ako palec, zato riadne ťažká.Vo dverách triedy sa stretla s učiteľkou. „Prepáčte, že ...” zašomrala. „Ale to nevadí. Bež si sadnút’ na svoje miesto. Zamladi som tiež nikdy nestíhala.” Tak toto je fakt sila! Úhlavná nepriateľka a zároveň jej triedna, sa ku nej správa milo. Navyše si to Dáša ani nezaslúži, prišla neskoro. Keď prechádzala okolo naj kamošky, len vyvaľovala oči. Nataly pokrčila plecami a sústredila sa na vyučko. „Si to videla?” opýtala sa Dáša Nalaty cez prestávku. „Rozhodne to bolo zvláštne,” povedala Nat opatrne, „ľudia sa menia Dáši. Mala by si ďakovať Bohu za tento zázrak ...” „Ale čoby, ten s tým nemá nič spoločné! To moja podkovička. Prináša mi šťastie.” riek-la radostne. Podobne prebiehal celý deň. Z písomky z chémie dostala Dáša jednotku, z automatu jej okrem keksíka vypadli aj peniaze a dokonca sa na ňu usmial Majo - ten najkrajší, najdokonalejší chalan na celom svete. Bol to krásny moment. Vychádzala som z triedy. Majo sa bavil so spolužiakmi. Ked’ som naňho pozrela, usmial sa. Vážne sa usmial. Na mňa. Skoro som sa namieste roztopila. Vbehla som spať do triedy a d’akovala podkovičke za tol’ké šťastie.Večer si líhala do postele s pocitom víťazstva a najväčším možným pocitom št’astia. Podkovička pokojne odpočívala na poličke pri posteli. Ráno vstávala opät’ s maminým jačaním. Do školy sa doplazila tesne pred zvonením. „Dáši, a kde máš to zhmotnené

54

šťastie?” zaškerila sa Nataly. „Predsa tu,” odvetila a automaticky chňapla po podkovičke. Ruka však len prehrabla vzduchom až nakoniec narazila na Dášinu hruď. „Ale veď ... Tu bola ... Ráno som ... Čo?! Kde je?” riekla zmätene. „Snáď si ju len nestratila.” „Ráno som si ju dala na krk. Zrejme pretrhla šnúrku, na ktorej visela. Podkovička bola totiž dost’ ťažká.” „Škoda, chcela som si ju požičať na biológiu. Nemám ani šajnu, čo sme sa učili.”„Zdá sa, že teraz nepomôže už ani mne,” vzdychla Dáša a šla si sadnúť do svojej lavice. „Dnešný deň bol jeden horor!“ rozčul’ovala sa pri večeri. „Čo sa stalo?” opýtala sa so záujmom mama. „Mala som strašnú smolu. Nebola som pripravená na biológiu a učka ma vyvolala. Potom som sa pohádala s Naty a radšej ani nespomínam pád do blata pred celou trie-dou.” (Majo sa tak smial!) „Tak to mi je ľúto Dáši, len by ma fakt zaujímalo, prečo si nebola naučená na hodinu biológie...” „Potrebujem zohnat’ novú podkovu,” vraví Dáša ignorujúc mamino napomenutie. „Ty potrebuješ zohnat’ akurát tak nový rozum. Lebo ako vidím, tento ti už fakt neslúži. Ako si môžeš mysliet’, že za všetky tvoje úspechy aj neúspechy môže stará podkova?” Táto otázka ostala nezodpovedaná. „Tá tomu aj tak nerozumie,“ pomyslela si Dáša, zagúl’ala očami a šla si l’ahnúť.Ráno vstala so zvonením budíka. Do školy prišla na čas. Nemala síce dobrú náladu, tá sa však postupom času zlepšovala. Do triedy dostali nového žiaka. Volá sa Dávid a suverénne odsúva Maja na druhé miesto v jej rebríčku. Čo na druhé miesto, rovno do zabudnutia! Dopria1a si keksík z automatu. Cink, cink, znova vypadli aj peniaze. Žeby bol automat pokazený? Možno mala mama pravdu. Možno to celé nebolo len v podkove. Možno jej dokonca bola na oštaru... Veď sa ešte uvidí na dejepise. „Dnešný deň bol bombový!“poveda1a si Dáša večer pred spaním. Šťastie sa ku mne opäť vrátilo. No ak by som mala podkovu, možno by prišiel namiesto Davida Justin Bieber.

55

PodkovaDaniel Mantič

5. B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Dnes ráno cestou do obchodu našiel som pre šťastie podkovu

dúfam, že tento razbudem mať šťastie zas.

Rýchlo bežím domovvo vrecku s podkovou

uložím ju na policua vybehnem na ulicu.

Bežím rýchlo podať športkumožno vyhrám dáku stovku

keď som prišiel zo stánkubol som v noci bez spánku.

Ráno zase na raňajkydostal som len spišské párky potom pozriem na poličku

a nevidím podkovičku.

Odišlo mi šťastie mojesmola čaká na mňa v školesmutný som bol dlhý čas

chcem mať šťastia veľa zas!

56

Podkova pre šťastieFrederik Rajkovič

12 rokov, II. kategória, ZŠ Kežmarská 30, Košice

Čo je to šťastie? Podľa internetu druh pocitu, môže vyjadrovať priaznivú zhodu okol-ností alebo úspech.Čo podkova? Ochranná podložka na kopyto zvieraťa.A čo vlastne vyjadruje slovné spojenie podkova pre šťastie?Aj keď tieto dve veci spolu zdanlivo nesúvisia, v tomto spojení predstavujú nejaký taliz-man, s ktorým sa cítime bezpečne.Mojou podkovou pre šťastie, mojím talizmanom, je kľúčenka z Prahy, ktorú mi priniesla moja sestra. Odo dňa, čo som ju dostal, sa začali diať nezvyčajné veci.Spočiatku som si nič nevšimol. Boli to len také drobnosti ako jednotka z dejepisu, hodi-na, ktorá odpadla, neočakávaná písomka, ktorá ma neprekvapila...A potom sa to stalo. Hoci nič nenasvedčovalo, že sa stane niečo zvláštne. Ráno som vstal, umyl sa, obliekol, zjedol skvelé raňajky a vyrazil do školy. Ako som si tak bezsta-rostne vykračoval, stretol som svojho spolužiaka zo škôlky. Ten sa veľmi potešil.„Som rád, že nie som sám, čo zaspal.“Prekvapene som naňho pozrel, veď som predsa vstal včas. Skontroloval som hodinky na mobile, bolo pol ôsmej.„Ako to myslíš, že sme zaspali? Veď ešte máme dosť času,“ povedal som znudene.„Ale nemáme, meškáme do školy už hodinu. Posúval sa čas, zabudol si?“Ostal som ako obarený. Posun času? Strieľa si zo mňa? Veď to predsa nie je možné!Znova som skontroloval mobil. Listoval som v jeho nastaveniach a zistil som, že nemám zapnuté automatické posúvanie času. Takže naozaj, nebolo pol ôsmej, ale pol deviatej. Ak som chcel stihnúť aspoň druhú hodinu, mal som čo robiť. S nepríjemnými myšlienkami som sa ponáhľal do školy. Tu som zistil, že som zmeškal hodinu občianskej výchovy. Rozdeľovali sa témy na prezentácie. Neostala mi nijaká, ktorá by sa mi páčila. Ale to najhoršie prišlo až po vyučovaní. Celý šťastný, že škola skončila bez ďalších nepríjemností, som dorazil do jedálne. Stál som v rade so spolužiakmi zahĺbený do príjemného rozhovoru. Konečne na mňa prišiel rad. Siahol som do vrecka po kľúče, na ktorých mám čip na obed. Nič. Skúšal som znova a znova vo všetkých vreckách, ale kľúče som nenašiel. Darmo som prosil pani kuchárku, aby mi dala obed. Domov som išiel nešťastný a hladný.

V myšlienkach som sa neustále vracal k tomu, čo sa mi stalo. Uvedomil som si, že všetko, čo sa mi od rána prihodilo, mohlo byť zapríčinené tým, že som si zabudol kľúče s mojou šťastnou kľúčenkou.

57

Odvtedy si dávam pozor, aby som ju viac nezabudol. Verím, že mi prináša šťastie, aj keď sa občas pritrafí horšia známka, tak to nevadí. Žiaden talizman predsa nefunguje dvadsaťštyri hodín denne. Tiež si potrebuje oddýchnuť.

58

Podkova šťastiaKarin Vargová

9 rokov, I. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Jedného dňa mi prababička porozprávala príbeh zo svojho detstva. Bol z obdobia vojny, ktorá sa udiala veľmi dávno.Počas vojny sa všetci báli o svoje životy. Moja prababička, jej rodina, aj ostatní ľudia z dediny sa schovávali do pivníc. Vojna trvala dlho, ale nakoniec predsa len skončila. Keď obyvatelia dediny vyšli zo svojich úkrytov videli pohromu. Skoro všetky domy naokolo boli zničené, a preto ľudia nemali kde bývať. Poslali pre nich autá, aby ich odviezli do dediny, kde bolo možné usadiť sa nanovo. Keď prababička nastupovala do auta, všimla si niečo zvláštne na zemi. Keď prišla bližšie zistila, že je to podkova z koňa. Veľmi sa jej potešila a zobrala si ju so sebou. Prababička povedala, že až dodnes jej prináša veľké šťastie, lebo sa dožila 82 rokov, má úžasnú rodinu a tri krásne pravnúčatá. Podkovu má stále uloženú v starodávnom kufri. Sľúbila mi, že na moje desiate narodeniny mi ju daruje, aby aj mne prinášala v živote šťastie. Dohodli sme sa, že aj ja túto podkovu potom darujem svojmu vnúčatku. S prababičkou sme ju nazvali podkova šťastia.

59

Podkova na(NE)šťastieKarin Zahumenská

8.B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Na zemi leží niečo špinavé a malé, chvíľu sa mi zdalo, že to má okále.

Čupnem si do trávy, pomaly to dvíham, spadla som do mláky, ja asi snívam!

Celá som od blata, ó môj Bože! Mama ma zderie z tej mojej kože. Prídem domov mokrá ako kura,

mama na mňa kričí – to je vzbura?

Idem sa umyť, voda len kvapká, do toho počujem, prdla si babka.

Čo je to za deň - mám samé nešťastie, hlavne že vo vrecku mám podkovu pre šťastie!

60

Moje šťastieMarianna-Jessica Najmíková


Ľudia chcú často šťastie mať, nechcú ho však nikomu brať.

Niekedy však aj ja mám smolu, napríklad, keď hrám na violu.

Talizman má skoro každý z nás, aký je ten váš?

Prívesok, podkova, štvorlístok, môžeš mať aj trojlístok.

Ja mám svoj talizman, tiež, podkovu pre šťastie, vieš?

Keď si verím, tak mám šťastie, a podkova s mojím svedomím rastie.

61

Podkova pre šťastie Alexandra Niková

13 rokov, II. kategória, ZŠ Krosnianska 2, Košice

Bol to deň, ako každý iný. Vstala som z postele a vykonala dennú rutinu. Nasadila si náušnice a náhrdelník, presne to, čo mám rada, a vyrazila do školy. Školu mám rada a hlavné niektoré učiteľky. Preto ma berie väčšina spolužiakov za outsidera. Ja si z toho ale nerobím nič. Nikdy som nemala kamarátov a navyše, stále ma šikanovali. Mala som ťažké detstvo a škoda, že to stále pokračuje. Nejde mi žiaden šport, ani talent nemám a nie som super génius. Len sa učím. V podstate, jediné čo mi chýba je šťastie. Môj stále nahnevaný spolužiak Leonard v tretej triede našiel štvorlístok a odvtedy si myslí, že jeho šťastie spočíva z neho. „Neveríš na nič, preto nemáš šťastie, Patrícia. Ale možno by ti pomohol, napríklad, štvorlístok!“ – dookola mi toto hovorí a mne sa z toho dvíha žalúdok. Ja na talizmany neverím, a asi preto ho nemám. A s ním prichádzam aj o šťastie. Mama mi však stále vraví, že šťastie majú iba hlupáci. A ja hlupák nie som. „Vždy si všetko vydriem sama, a to sa viac cení než nejaký vysušený štvorlístok! Ja šťastie nepotrebujem!“ Takými to slovami sa stále bránim. Za svojím názorom si aj stojím a nebudem to už meniť. Jedného slnečného pondelka, sme mali branné cvičenie. Ja ako správna turistka som mala všetko nachystané už dva dni dopredu. Šli sme do neďalekého lesa v radoch. Ja, sama, som bola na konci radu. Z prednej časti som počula ako sa tam tí najlepší žiaci z mojej triedy smejú a rozprávajú sa o mne. Dosť ma to štve, keď toto robia! Už sme boli celá trieda na lúke a veľa detí, spolu s Leonardom, hľadalo štvorlístok. V ten deň nám triedna učiteľka predstavila nového spolužiaka Martina. Posadila ho ku mne, presnejšie posadila ho najskôr do lavice a potom si on sám od seba prisadol ku mne pod strom. Trochu sme sa zarozprávali a dozvedela som sa od neho že jeho otec je manažér slávnej firmy, a mamu nemá. Trochu mu aj mne bolo smutno, ale vysvetlil, že má dedka, ktorého nadovšetko zbožňuje. Vraj je kováč. Prekvapilo ma to, lebo v tejto dobe počuť o niekom, že je kováč, je zvláštne. Martin povedal, že dedko vyrába kladivá, železné kľúče a hlavne podkovy pre kone. Ja som mu zas porozprávala tiež veľa vecí o mne, a hlavne to, že mám rada kone. Ešte sme sa nasmiali a následne sme šli do školy a domov. Večer som však nevedela zaspať, lebo som stále myslela na Martina. Prešli týždne a my sme sa stali najlepšími priateľmi. Avšak, jedno prišlo a druhé odišlo. Známky už boli iba samé trojky, mama s otcom sa stále hádali a ja som sa cítila hrozne. Jediný, kto ma udržiaval na okraji priepasti, bol Martin. „Asi nemáš šťastie.“ Povedal smutným hlasom. „Ja na šťastie neverím!“

62

„Každý verí na šťastie a každá má talizman, aj keď o tom ani len netuší. No ty si ten svoj pravdepodobne úplne stratila.“ Martin mal pravdu. Svoj talizman som stratila niekde v duši, a teraz blúdi prázdnotou. Bola som stále smutnejšia a smutnejšia. Prišli moje narodeniny. Stále som nebola v šťastná, ale ako tak som sa cítila spokojná. Tortu som nemala, od mamky som dostala prstienok po prababke a ocko mi dal peniaze, nech si kúpim, čo chcem. Bola som rada, hlavne tomu prstienku som sa tešila, ale mrzelo ma, že mi Martin ani len nezavolal.Podvečer prišiel veľkým skokom a mne už zvonil telefón. Bol to Martin. Povedal, že mám ísť do blízkeho parčíku, že niečo potrebuje. Keď som dorazila na dané miesto, Martin sedel na lavičke. „Ahoj!“ pozdravil ma. „Milá Paťka, všetko najlepšie k tvojim 13. narodeninám, veľa zdravia, lásky a hlavne ŠŤASTIA!“ Povedal to, čo som chcela celý deň počuť. „Teraz prosím zavri oči.“ Zavrela som oči a následne som počula šušťanie. Ako náhle povedal: „Môžeš.“ Cítila som niečo na krku. Pozrela som sa bližšie a čo nevidím? Na krku som mala ukovanú maličkú podkovičku, natretú na zeleno a v nej bolo vyryté : Pre tvoje šťastie!Ihneď som sa hodila Martinovi okolo krku, lebo som cítila, že to myslí vážne a vedela som, že to je ten najkrajší darček. On si nechal u dedka vytvoriť to isté a navyše, tieto podkovičky do seba zapadali ako puzzle. Od tej doby má každý z nás šťastie a sme nerozlučná dvojica.

63

Podkova pre šťastie Veronika Pisková

11 rokov, II. kategória, ZŠ Krosnianska 2

Bolo raz jedno dievča menom Júlia. Jedného dňa išla Júlia do jazdeckého centra.Kým jej rodičia vybavovali členstvo, Júlia sa zoznámila s Améliou.„Ahoj, ja som Amélia. A ty?“„Ahoj, ja som Júlia,“ Júlia sa jej nechcela predstaviť, ale musela. Prišli za ňou rodičia a povedali jej, aby sa tu poobzerala. Júlia išla na cvičisko. Chodila tam hore, dole. Zrazu zbadala podkovu.„Kto si?“ spýtal sa tréner. „Ja som Júlia. To asi patrí vám,“ povedala a podala podkovu trénerovi. „Hmm... môžeš si to nechať,“ povedal tréner.„Ďakujem,“ povedala Júlia.

Keď prišla domov, podkovu si zavesila na stenu.„Čo to je?“ spýtala sa jej mamka.„No, to je podkova z toho jazdeckého centra. Dal mi ju tréner,“ povedala Júlia.„Musel to byť milý tréner. Ale už musíš ísť spať,“ skonštatovala mamka.„No tak dobre,“ súhlasila Júlia.„Dobrú noc,“ Povedala a dala jej pusu.

Pondelok ráno sa Júlia pozerala na podkovu. Zdala sa jej čudná. Mala tam vzor štvorlístka. „Poď prídeš neskoro do školy!“ kričala mamka.„Už idem!“ Ponáhľala sa Júlia.

Júlia aj v škole myslela na podkovu. „Prečo mala tam vyrytý štvorlístok?“ nevedela tú otázku pustiť z hlavy.„Deti, ste pripravené na písomku?“ spýtala sa pani učiteľka.„Áno!“ skríkla celá trieda.„Ups!“ povedala Júlia. Počas písomky myslela na podkovu a ani nevnímala otázky.

Na ďalší deň Júlia znova myslela na podkovu. Pani učiteľka rozdávala písomky. „Plný počet bodov mala len jedna žiačka. Júlia, gratulujem! Len ty si mala plný počet bodov,“ povedala pani učiteľka.„Ja? Ale pani učiteľka ja som sa ani neučila.“ nechápala Júlia.

64

„Bolo to šťastie.“ povedala pani učiteľka a usmiala sa na Júliu. A vtedy ju to napadlo. Bola to podkova. Júlia na to prišla a odvtedy má podkovu šťastia.

65

Podkova pre šťastieJúlius Illés

5. B, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Niekde tam horeje konská topánočka,

ktorá drží silno,dobrý život troška.

Je to vzácny kúsok šťastia,dodáva nám ďalšie ruky,snaží sa nás presvedčiť,

robiť dobré skutky.

Darí sa jej my to vieme,že poskytnúť nám chce,

to čo najviac potrebujeme.

Zdravie, šťastie, láska,cení si ju každý,

dúfajme my všetci,že ostane navždy.

66


Lenka Póšová 14 rokov, ZŠ Jozefa Urbana, Jenisejská 22, Košice

Čo sa to stalo? Ešte včera bolo všetko také normálne. Žila som si svoj jednoduchý nud-ný život a dnes je všetko naruby. Stalo sa to takto: večer som sa vracala od kamarátky, rozmýšľala som nad tým, čo ide večer v telke a zrazu som sa o niečo potkla. Pozrela som sa dolu a tam ležala stará podkova, trošku zhrdzavená a obitá. Keďže viem, že podkovy prinášajú šťastie, vzala som si ju. Doma som si ju zavesila na dvere a tešila som sa, ako pekne tam vyniká. A tak sa začalo moje trápenie: Ráno som sa zobudila a po prvýkrát som nepripiekla hrianky a čaj bol chutný. Ako je to možné? Veď ja každé ráno žujem pripečené hrianky a pijem presladený čaj. To bolo zvláštne. Pomyslela som si, že mi konečne podkova priniesla šťastie. Rozlúčila so sa s rodičmi a šla som do školy. Ako zvyčajne som sa nedívala pod nohy, takže som si pokrčený papierik všimla, až keď som na ňom stála. Zdal sa mi známy, tak som ho zdvihla a skoro som odpadla – v ruke som držala 100 eurovú bankovku. Čo sa to deje? Veď ja nikdy nemám takéto šťastie! To už nie je normálne! Tá podkova bola asi začarovaná. No, ale čo, veď trocha šťastia nemôže nikomu uškodiť. Tak som si teda tú 100 eurovku vzala a šla som ďalej. Rozhodla som sa, že si za ňu kúpim nejaké výherné žreby, možno to šťastie bude ešte fungovať. V škole nám učiteľka rozdávala testy. Ja som bola trochu napätá, lebo som vedela, že si zaslúžim štvorku, ale možno to šťastie bude fungovať aj tak. A naozaj, z testu som mala plný počet bodov. To sa mi ešte nikdy nestalo. Konečne som sa potešila, že sa mi začalo dariť. Ako šli týždne, postupne som sa prestala učiť, lebo som vedela, že vždy budem mať jednotky. Začalo som si kupovať viac vecí, lebo som vždy našla nejaké peniaze. Na-koniec prišla maturita a zvládla som ju výborne. Znovu vďaka podkove... Po strednej škole som sa chcela zamestnať v jednej modelingovej agentúre, aj keď som vôbec nevy-zerala ako modelka. Prišla som tam a na počudovanie ma prijali, aj keď za mnou bolo ešte mnoho nádherných dievčat. Vraj som presne ten typ, aký potrebujú. Začala som sa živiť ako modelka. Zarábala som ohromné množstvo peňazí, za ktoré som si potom nakupovala drahé oblečenie. Za krátky čas som sa stala superhviezdou. Každá celebrita ma chcela poznať, kamarátiť sa so mnou, ale mne to nejako nestačilo. Čoraz častejšie sa vo mne ozýval pocit prázdnoty. Naozaj chcem žiť takýto život? Aby ma všetci mali radi len kvôli kúzlu? Nedokázala som s tým však bojovať. A čas bežal ďalej. O niekoľko mesiacov som sa stretla s mladým spevákom, ktorý bol idolom miliónov dievčat. Zami-loval sa do mňa a chcel si ma vziať za ženu. Ja som súhlasila, ale cítila som sa preto ešte horšie. Mali sme obrovskú svadbu, sen každého dievčaťa. Ja som však nedokázala byť šťastná. Mala som všetko, po čom som túžila, ale bolo to naozaj tak? Bolo to skutočné, alebo len ilúzia? Pochopila som, že ak chcem byť naozaj šťastná, musím si to zaslúžiť.

67

Rozhodla som sa zbaviť sa podkovy. Chcela som, aby si aj niekto iný užil chvíľkové šťastie. Šla som teda na návštevu do mojej bývalej školy a podkovu som darovala malej prváčke. Povedal som jej, aby ju dobre strážila, pretože je to tajomstvo môjho úspe-chu a pomôže určite aj jej. Ona mi sľúbila, že sa o podkovu dobre postará a ja som spokojná odišla. Cítila som sa tak dobre, ako už dávne nie. Tušila som, že veľa vecí sa zmení a mala som pravdu. Keď som prišla domov, môj manžel mi oznámil, že si našiel priateľku, tiež známu speváčku. Nebola som na neho nahnevaná, pretože tentoraz to už bola skutočná láska a nie len kúzlo. Potom mi zavolal môj agent a oznámil mi, že agentúra našla mladšiu a krajšiu modelku, takže už o mňa nemajú záujem. Aj to som chápala. Nikdy som vlastne nechcela byť modelkou. Za peniaze, ktoré som mala, som si kúpila malý bytík na kraji mesta a svoj obrovský dom som predala. Zvyšné peniaze som darovala nemocnici, pretože tam boli ľudia, ktorí ich skutočne potrebovali. Teraz som mohla začať odznova. Vyštudovala som vysokú školu a zamestnala som sa ako lekárka. Našla som si manžela, ktorý síce nebol idolom miliónov dievčat, ale bol milý a pozorný. S ním som si založila rodinu a konečne som mala pocit, že si to zaslúžim. Tak vidíte. Niekto by sa na mojom mieste možno nevzdal všetkých tých drahých vecí, ale verte mi, že najlepšia odmena je taká, o ktorej viete, že si ju zaslúžite. Alebo... možno aj na vás čaká podkova pre šťastie...

68


69

Podkova pre šťastie Martina Sabolová

8.B, ZŠ Ľudovíta. Fullu, Maurerova 21, Košice

Myslíte si, že nosiť podkovu pre šťastie vám prinesie šťastie ? Ja som sa presvedčila že nie vždy je to pravda! Začalo to v deň mojich narodenín. Mala som budík nastavený na skoro ráno, aby som stihla celú moju oslavu pripraviť - ísť do obchodu pre vopred objednanú tortu a všetko potrebné usporiadať ako som mala v pláne. Ale späť k tomu ránu, budík nezazvonil! Je zvykom, že ja, najväčšia spachtoška, bez budíka nevstanem. Ak by ma moja mama nezobudila, asi by som prespala aj moju os-lavu. V rýchlosti som zoskočila z postele. Chcela som kričať, pretože mi to pokazilo môj plán na dnes. Rýchlo som sa umyla, najedla, obliekla a utekala som pre tortu. Bol letný deň a ja v kraťasoch a tričku som si kráčala zaprášenými uličkami. Zrazu počujem hromy! „Ach nie! toto mi ešte chýbalo,“ vykríkla som. Začala som utekať, aby som od hlavy po päty nezmokla. Do obchodu som vrazila ako blesk a hlasno som si vydýchla. Tortu som vybavila bez akýchsi väčších problémov a hor sa domov pripraviť oslavu. Áno, moje predpoklady sa vyplnili, začalo pršať! V ruke som držala tortu a vlastným telom som sa ju snažila ochrániť pred úplným premočením. Domov som prišla celá zmočená a navyše moje telo nestačilo na ochranu torty. Bola celá zvlhčená a kvapkala z nej voda. Sama pre seba som si povedala: „Prečo mám ja také (ne)šťastie?“ Tortu som nechala, nech aspoň trochu vyschne. Začala som pripravovať izbu, v ktorej sa oslava mala konať. Nedávno som si kúpila nádherné pestrofarebné girlandy. Odložila som ich do pracovne, aby ku nim nemal prístup môj mladší brat. Vojdem do pracovne, pozriem na miesto, kam som ich dôkladne uložila a sú preč! Chytil ma šok! „Kde sú?“ vykríkla som. V tom momente mi nič iné nenapadlo ako ísť skontrolovať môjho brata, či ich nevzal pod svoje krídla. Dokorán otvorím dvere - a čo nevidím! Môj brat drží v rukách kúsky mojich nádherných girlánd! Vybuchla som! „Čo to robíš ? Veď to sú moje girlandy na oslavu! Ako si mohol?!“ Mala som také nervy, až mu skoro moja ruka nechala na líci odtlačok. Poriadne som ho vykričala a myslím, že už pochopil, že mi nemá brať moje veci. Takže som bez torty a bez výzdoby. „Ak už nemám tortu, nádherné girlandy aspoň pripravím lahodné a chutné občerstvenie,“ nestrácala som nádej. Pustila som sa teda do práce. Našťastie toto mi vyšlo bez jedinej chybičky. Ukladala som posledný tanier chlebíčkov na stôl, keď zrazu niekto zazvonil. Pozrela som na hodinky. „Do pekla! Už sú tri hodiny?“ Rýchlo som otvorila dvere a s úsmevom na tvári som ich usadila. Utekala som sa

70

prezliecť do slušnejšieho oblečenia, veď som bola v rozťahaných teplákoch! Asi o päť minút som dorazila k poloznudeným hosťom a snažila som sa ich rozveseliť mojím humorom. Vyšlo to! Začali sme hrať hry, zabávali sme sa a jedli. Vtom som si všimla ako moja kamarátka bola nesvoja. Bola celá červená, chytala sa za brucho a čiastočne kašľala. „Je ti niečo?“ nežne som sa jej spýtala. „Je mi hrozne zle, budem musieť ísť domov. S poklesnutou hlavou som ju odprevadila k dverám. Zvyšok oslavy sme prekecali. Zrazu sa ma kamarátka spýtala: „Bude aj torta? Lebo ak nie tak to nestálo za nič!“ Celá nervózna som s úsmevom na tvári prikývla a povedala som, že o tridsať minút ju donesiem. Vbehla som do kuchyne a v nádeji, že torta vyschla, som ju vybrala z chladničky. Torta síce vyschla, ale všetky ozdoby boli nepoužiteľné. Dlhší čas som rozmýšľala, čo tam dám a v rýchlosti svetla mi napadlo dať naň nakrájané ovocie. Ďakovala som Bohu za tento nápad. Dokončila som tortu a odniesla ju do izby. Vy- zerala síce akoby ju robilo šesťročné dieťa v škôlke, ale veľkým plusom bolo, že chutila. Vydýchla som si a vychutnávala si tortu. Bola naozaj veľmi dobrá a šťavnatá vďaka ovociu. Z ničoho nič som v ústach pocítila veľmi pálivú príchuť. Doslova mi horeli ústa! Napila som sa a hneď sa mi uľavilo. Pozrela som sa na kúsok mojej torty, ktorá mi ostala. „Čo? V mojej torte je chili!“ Je jasné že moje kamarátky z toho mali fórik dňa, ale ja som si uvedomila, že som si ho pravdepodobne pomýlila s nejakým ovocím. V našej chladničke je zvykom mať horké a ostré veci. Šla som pripraviť koktail a bez slova odišla. Po 15 minútach som sa vrátila aj s piatimi pohármi. Izba bola prázdna! Takmer mi celá tácka s nápojmi spadla na zem, pretože som bola celá roztrasená z toho, že moje kamarátky tam nie sú. „Kde ste?“ Snažila som sa ich najskôr pohľadať v dome, no oni niekde neboli! V pa- nike som vybrala z tašky mobil a volala im: „Kde ste zmizli?“ pýtala som sa ich trošku vystrašeným hlasom. „Išli sme domov. Dlho si sa nevracala, tak sme si mysleli, že je koniec oslavy!“ Zrušili ma! Zvonku som chcela kričať, ale vnútri som plakala od sklamania, že moja oslava nevyšla a rovnako ani môj veľký deň! Zúfalo som si sadla a vypila 5 koktailov. Vypiť ich všetky až do dna sa mi nevyplatilo. Môj deň proste nevyšiel a ani moja pod-kova pre šťastie, ktorú nosím stále pri sebe vo vrecku, nepomohla.

71

Podkova šťastia Adam Póša

9 rokov, I. kategória, ZŠ Jozefa Urbana, Jenisejská 22, Košice

Moja mamka raz podkovu našla,ani nevedela, že je to podkova šťastia.Potom sa jej život k lepšiemu zmenil,

človek by to veru ani neuveril.Chcela byť lekárkou, sen sa jej splnil,

stretla nášho ocka, ktorý jej túžby plnil.Narodila sa Lenka, moja sestra zlatá,

nedala by ju za kilá zlata.Ja som bol druhý, aj mňa má rada,

v tejto rodine nevládne zrada.Podkova šťastia ďalej čaruje

a v našej rodine láska panuje.Slnko u nás svieti všade na steny,ja som asi naozaj dieťa šťasteny.

72

Podkova pre šťastieNikola Goliašová


Ako každé dievča aj ja som mala svoj sen. Chcela som sa stať členkou tej najlepšej tanečnej školy v meste. Snívala som o tom už dlho, ale nikdy som nenabrala odva-hu prihlásiť sa tam na konkurz. Myslela som si, že najlepšie bude, ak začnem od tých najmenších tanečných škôl, a tak sa postupne dopracujem k môjmu najväčšiemu snu. Prihlásila som sa hneď na prvý konkurz, ktorý bol v našom meste. Bola som si úplne istá, že ma zoberú a budem bližšie k svojmu cieľu. Ale mýlila som sa! Celkom som to na javisku pokazila. Mala som veľkú trému a zabudla som na celú choreografiu, ktorú som si cvičila niekoľko týždňov. Napriek tomu neúspechu som sa nevzdávala a išla som to skúsiť na inú tanečnú školu. Taktiež to nedopadlo dobre. Aj keď som už nemala trému, nevzali ma, lebo podľa poroty som doma málo cvičila. Už som to chcela vzdať. Mala som pocit, že ak to budem skúšať ďalej, bude to len horšie a horšie. Všetko sa však zmenilo, keď som od svojej kamarátky dostala k narodeninám podkovu pre šťastie, na ktorej bolo napísané: Nikdy sa nevzdávaj svojho sna! Neverila som na takéto veci, ale od ostatných som sa dozvedela, že takáto podkova naozaj prináša šťastie. Rozhodla som sa, že sa skúsim prihlásiť poslednýkrát ešte na jeden konkurz. Pripravovala som sa na to veľmi dlho, aj keď som nebola úplne presvedčená, či to zvládnem. Prišiel deň konkurzu. Nemala som z toho dobrý pocit. Pár minút pred vystúpením som to chcela vzdať, ale keď som sa prehrabovala v taške, pod ruku mi prišla tá podkova pre šťastie a hlboko som sa zamyslela nad tým, čo na nej bolo napísané. Práve to mi dodalo odvahu ukázať sa pred najlepšími učiteľmi tanca. O niekoľko minút to bolo všetko za mnou. Choreo-grafiu som zvládla najlepšie, ako som vedela. Bol to úžasný pocit, no na druhej strane som bola veľmi nervózna, ako na to bude reagovať porota. Ich odpoveď mi mala prísť o týždeň domov poštou. Ten týždeň sa mi zdal najdlhší zo všetkých týždňov. Bol piatok a ja som prišla zo školy domov. Tak, ako každý deň, aj teraz som sa hneď išla pozrieť do schránky. Otvorila som schránku a bolo to tam. Bol tam list z tanečnej školy. Bola som strašne zvedavá, čo tam bude napísané. Otvorila som obálku a prečítala som si list. Tvár sa mi rozžiarila a skričala som: „ÁNO!!“ Bola som prijatá do tej najlepšej tanečnej školy v meste. Nemohla som tomu uveriť, no bolo to tak. Od tej chvíle som podkovu pre šťastie nosila všade so sebou, lebo som verila, že to prijatie bolo kvôli nej.

73

Podkova pre šťastieTimea Vargová


Cez prázdniny a víkendy som vždy chodievala k tete, pretože hneď cez cestu bol ranč, na ktorom som mala vlastného koňa. Volal sa Edo. Bol sivo-bielej farby s čiernou hri- vou. Bol to kôň z Írska, dostala som ho na desiate narodeniny. „Vitaj, Janka!“ privítala ma teta v sobotu ráno, ale ja som hneď zacítila smútok v jej hlase. A nemýlila som sa. „Edo má poranené lýtko,“ oznámila mi veľmi opatrne.„Ach, a nám zostáva pár dní do dostihov,“ vyhŕkla som jedným dychom, „čo budeme teraz robiť?“ Bola som veľmi smutná, pretože sme sa dlho pripravovali a cvičili a teraz má všetko vyjsť nazmar? Každý sa ma vtedy snažil utešiť, no nič nepomáhalo. Po chvíľke, keď som sa trocha upokojila, išla som pozrieť Eda.„Au, čo to je?“ bolestivo som v stajni zakopla o tvrdý predmet. Spod slamy sa v mojich očiach čosi zalesklo. Keď som sa lepšie pozrela, zistila som, že na zemi sa váľa zlatá podkova, na ktorej bolo napísane „WORLD CHAMPION 2009“. „Veď tá patrí Edovi,“ nevedela som si vysvetliť, prečo som o ňu zakopla. Zdvihla som ju zo zeme a ponáhľala som sa k Edovmu výbehu. Akoby ma očakával, neprotestoval, keď som ho vzala von. Trochu kríval, uzná-vam, tak som ho pekne vyčesala a spolu sme sa prešli. Na druhý deň sme už v po-hode jazdili, boľavé lýtko sa zázračne hojilo. A tak sme sa s Edom dostali na vytúžené dostihy. Zo začiatku som mala pocit, že nevládze, že je unavený. Držali sme sa na piatom mieste, ale v závere sme pozbierali všetky možné aj nemožné sily a predbehli sme kone pred nami. Moje pocity v tej chvíli dokážem ťažko popísať. Šťastie, blaženosť, vďaka, radosť? A neskutočná hrdosť na môjho Eda. On to dokázal, aj keď v to už nikto z našej stajne nedúfal. V zbierke nám pribudla zlatá podkova s nápi-som „WORLD CHAMPION 2010“.

74

Podkova pre šťastieTamara Vlčková


Tma, všade len tma. Je ťažké niečo vidieť, keď je človek nevidiaci. Nevidí krásu našej zeme, vlahu okolia alebo sa nemôže pozrieť na srdečné úsmevy rodiny a priateľov. Áno, je to tak. Volám sa Anka, tiež som nevidiaca. Aj keď sa zo života nemôžem tešiť tak ako niektoré zdravé deti, užívam si ho naplno. No v jeden obyčajný deň, ako každý druhý, sa môj život zmenil od základov. Kamarátka Milka ma ako každú nedeľu zobrala na prechádzku k neďalekému rybníku. Rozprávali sme sa o operácii, na ktorú pôjdem o dva dni. Pôjde o obnovenie môjho zraku aspoň o trošičku. „Bolo by super keby si videla,“ povedala Milka a teplými rukami ma pohladila po zápästí. „Áno, to by bolo, konečne by som mala to, čo je pre vás zdravé deti, všedné a obyčajné, a pre mňa by to bolo niečo nové, neobjavené...“ povedala som. V duchu som cítila, že sa na mňa Milka pozerá a snaží sa niečo zakryť. Vedela som čo, snaží sa zakryť smútok a sklamanie z toho, keby sa operácia nepodarila. Nechcela som sa už viac baviť o téme, ktorá hoci bola môjmu srdcu blízka, no vyžaroval z nej akýsi odpor. Ráznym krokom sme kráčali pozdĺž rybníka. Zrazu som zakopla a spadla. Pád nebol bolestivý, ale cítila som, že som nezakopla len o nejakú obyčajnú burinu alebo zahodenú plechovku. „Nie je ti nič ?“ spýtala sa ustarostená Milka. Len som zakrútila hlavou a spýtala sa jej, o čo som sa potkla. Počula som, ako Milka niekde odkráčala a potom zvolala: „Podkova!“ Potkla som sa o podkovu? pýtala som sa samej seba v duchu. „Na!“ povedala Milka a podávala mi niečo do ruky. Opatrne som vystrela jednu a potom aj druhú ruku. Vložila mi do nich niečo malé, no ťažké. S prstami som sa pokúšala predmet ohmatať, aby som zistila, čo to je. Naozaj, nebolo to nič iné ako podkova, prstami som sa dotýkala jej okrajov a prechádzala po do nej vyrytých ornamentov. „Podkovy sú vraj kúzelne, prinášajú šťastie. Sú niečo ako trojlístok,“ zahlásila mi Milka pri uchu. Len som prikývla a ďalej hľadala ozdobné ornamenty na podkove. „Zober si ju so sebou do nemocnice, snáď aj tebe sa pošťastí a podkova ti prinesie šťastie,“ povedala opäť Milka a sadla si oproti mne. „Kiež by to bola pravda,“ povedala som smutne. „A prečo by nie? Veď podkovy sú naozaj čarovné!“ povedala Milka. Mali by sme už ísť, pomyslela som si v duchu a postavila sa na znak odchodu. Milka sa postavila chytila ma za ruku a takto ruka v ruke ma odprevadila až domov. Celú cestu som rozmýšľala nad tým, či sú tie reči o podkovách pre šťastie skutočné. Naozaj dokážu priniesť šťastie každému? Keby áno, bola by som to najšťastnejšie dievča na

75

svete. S Milkou sme sa rozlúčili a ja som s podkovou v ruke vybehla do domu. „Čo tam máš?“ spýtala sa zvedavo mama. „Podkovu pre šťastie,“ povedala som s úsmevom a vybehla hore schodmi. Ešte som započula, ako na mňa mama zakričala: „Nebež! Ublížiš si.“ Sadla som si na posteľ, do ruky vzala podkovu a prikryla som sa starou ošúchanou dekou s macíkmi. Nechcela som zaspať, no oči sa mi pomaly zatvárali a ja som uľahla do hlbokého spánku. „V noci mala teplotu,“ počula som mamin hlas. Otvorila som oči a cítila som, že nado mnou stojí mama. „Dobré ránko,“ pozdravila som sa. „Ako pre koho,“ povedala mama a pohladila ma po čele, „včera si prechladla, pekne tu ostaň ležať.“ Keď som sa prevracala na druhý bok, začula som, ako mame zazvonil telefón a ona doňho hovorila: „Urýchlená operácia? To myslíte vážne? Hrozí jej nejaké riziko?“ klád-la mama do telefónu chvejúcim sa hlasom ustavičné otázky. Vedela som, že je zle. Na operáciu musím ísť dnes. Rozplakala som sa a bez prestania som vzlykala: „Čo keď už nebudem nikdy vidieť? Prečo nemôžem byť zdravá ako všetky ostatné deti? Čo keď sa už z operácie nepreberiem?“ Mama ku mne okamžite pribehla a povedala: „Zlatko, neboj sa, už bude dobre.“ „A čo keď nie ?“ cítila som, že na túto otázku nepoznám odpoveď ani ja ani ona. A tiež som cítila, že plače aj mama, pretože jej slzy sa mi kotúľali po chrbte ako vodopád. „Všetko bude dobre, to ti sľubujem, ale teraz už musíme ísť,“ povedala. Ja som len neprítomne prikývla a postavila sa. Mama ma potľapkala po pleci a zobrala dole schodmi. Aj ona vedela, že zo mňa ako jasné slnko žiari nepokoj, stres a strach. Aby som sa nebála tak mi ustavične stláčala ruku a pustila ju až vtedy, keď sme nasadali do auta. Mama mi otvorila dvere a pomaly naštartovala auto. Celú cestu som plakala, lebo som mala zlé predtuchy... Nevedomky som siahla do vrecka a cítila som niečo studené. Bola to podkova, na ktorú som v tom zhone zabudla. „Prečo len nefunguješ?“ spýtala som sa samej seba. Priložila som si ju k uchu s nádejou, že mi odpovie. No pod-kova mlčala a bola chladná ako vždy. Kiežby mala Milka pravdu, kiežby to bola čarovná podkova, ktorá všetko zlé zmení ako mávnutím čarovného prútika na dobré. „A sme tu,“ povedala mama a otvorila mi dvere auta. Vystúpila som von stískajúc pod-kovu a ustráchanými krokmi som sa vybrala smerom k nemocnici. S mamou sme prešli niekoľko poschodí, až sme sa tam došli na očnú kliniku. „Ahoj, Anka!“ začula som príjemný hlas lekára. „Dobrý deň,“ odpovedali sme s mamou takmer naraz. „Pripravená?“ spýtal sa ma. „Uhmm..,“ odpovedala som mu na znak súhlasu. „Ahoj, maličká,“ pozdravili sa mi dva rozličné ženské hlasy. „Dobrý,“ ustráchane som sa odzdravila. „Neboj sa, nie je to nič strašné, veľa nevidiacich už prešlo touto operáciou,“ chlácholili ma.

76

Mama mi dala bozk na čelo a musela odísť. „Ahoj!“ to bola posledná vec, čo som cítila aj počula od mamy. „Teraz ťa uštipne včielka,“ povedala sestrička a pichla mi do ruky injekciu. Viečka mi oťažievali čoraz viac a ja som ich už nedokázala nechať otvorené, preto som si pritisla podkovu viacej k telu a svoj zrak som nechala v rukách odborníkov.... Sníval sa mi sen, bežala som po lúke ako normálne zdravé deti. Videla som všetko vôkol seba, svoj dom, rybník, krásu mojej mamy, rozžiarenú Milkinu tvár a predovšetkým som videla samú seba. Konečne som sa mohla spoznávať, konečne som videla, ako vy-zerám, ako vyzerá mama a dom, v ktorom žijeme. Konečne som mohla mať to, čo vy, zdraví ľudia, beriete ako samozrejmosť, no pre mňa je to dar, ktorý ma nespočetnú hodnotu. Vy si hovoríte, veď je to len zmysel, no ja by som pre tento zmysel dala všetko na svete. Ak nie ste nevidiaci, tak nemôžete pochopiť, čo to je ráno sa zobudiť a nevidieť jasné slnko, ktoré preniká cez okno, neviete, čo je to ísť niekde a nevidieť kde alebo ľúbiť niekoho, keď ani neviete, ako vyzerá. My, nevidiaci, to máme ťažké, no vždy vieme nájsť na živote aj niečo pekné... Pripadalo mi, akoby môj sen trval týždne, mesiace alebo dokonca až roky a ja nie a nie sa zobudiť... No zrazu som na svojich očiach cítila páľavu, cítila som svetlo, ktoré presvitá cez oblok. Pomaly som otvorila oči a videla som. Ja som videla!Možno som nevidela dokonalé obrazy ako zdraví ľudia, boli trochu rozmazané, ale vi-dela som, videla. Videla som maminu milú tvár, ako žiari a zároveň tŕpne pri pohľade na moje oči, ktoré už nie sú len čiernou dierou, ktorá nič nevidí ale jasné oči, ktoré sa tešia z každej veci, ktorú majú v dohľade. Hoci som môj prvý pohľad venovala nemoc-nici, stálo to za to. Konečne môžem vidieť to, čo ostatní a nemusím sa viac trápiť. Už mi nemusia pomáhať, všetko zvládnem sama, úplne sama! Vtom som si spomenula na podkovu: „Ty funguješ, to ty si mi priniesla šťastie, to ty si mi dala zrak.“ A priložila som si ju k tvári a maznala sa s ňou, akoby to bolo domáce zvieratko. Mama sa na mňa usmiala a povedala: „Ty moja malá bojovníčka, ja som ti vravela, že to zvládneš.“ Úsmev som jej opätovala a znova mi pohľad padol na podkovu šťastia, ktorá mi priniesla zrak. V hlave mi skrsol nápad, venovať podkovu šťastia nemocnici, aby ju dali každému dieťaťu, ktoré bojuje s nejakou chorobou a ide na operáciu, aby aj jemu priniesla podkova šťastie do života tak ako aj mne... Dodnes je podkova šťastia v nemocnici a pomáha tým, ktorí to potrebujú najviac.

77

Podkova pre šťastie Ema Bačová

12 rokov. II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida

Nikdy som neverila na šťastie. Vždy som mala veľkú, ba priam obriu smolu na všetko. Už som sa namočila aj do takých problémov, o ktorých som ani nevedela, že sa do nich vôbec dá dostať. Niekedy som sa len tak odrazu ocitla v riadnej bitke, teda niežeby boli moje dievčenské úmysly vždy á la kocka cukru... ale do šťuchancových a kopancových skupiniek deciek z našej školy sa zatúlam aj bez vlastného pričinenia . Zato triedna si je istá, že kľúčom ku všetkým roztržkám som ja. Asi ešte nezabudla na trávu namiesto šalátu v spolužiakovej desiate či na paradajku, čo po jeho útoku na mňa skončila niekde medzi tabuľou a štátnym znakom na stene. No tentoraz som iba chcela tomu druhému pomôcť a dostala som hlavne ja. Ako sa hovorí: „Za dobrotu do riaditeľne... „Môj brat Max je však neskutočne poverčivý. V jeho vreckách sa nájdu rôzne čudné somariny... vlastne ani neviem, kde ich zháňa. Vraj mu prinášajú šťastie. Minimálne stokrát som mu vravela, že to všetko je len podfuk, trik oberajúci ho o vreckové. On je ale maximálne nechápavý a stále ma poúča o tom, že to fakt pomáha a nie je to ani vôbec čudné. Ja si, prirodzene, myslím pravý opak. Veď sú to iba samé haraburdy, ktoré si kupuje cez internet. Ktovie, čo tam o tom píšu. Presviedča ma, že mu už pomohli toľko ráz, že to už ani neráta. Nikdy v matike nevynikal, takže to považujem za ab-solútny blud. Naopak, ja dôkaz mám. Jeden som vyskúšala. Použila som ho na písomke zo slovenčiny. Či pomohol? Ani trochu. Schytala som dokonca takú známku, ktorú ešte moja žiacka knižka doposiaľ nepoznala. Možno som tým jeho talizmanom mala veriť. Alebo sa aspoň raz pozrieť do učebnice.Keď som to povedala Maxovi, začal na mňa kričať, že som mu bez dovolenia ukradla jeden z jeho najvzácnejších talizmanov a on ho dlho nevedel nájsť. Keď sa upokojil, vy-svetlil mi, ako to s tými talizmanmi funguje. Najprv sa mi to nechcelo počúvať, tie jeho prestávky pri rozprávaní, keď zabudne, kde skončil - je to strašne protivné. Ale potom ma to celkom zaujalo. Dokonca mi zopár z nich požičal. Jeden mu ale do zbierky chýbal - pozlátená podkovička. Priznal sa mi, že ju našiel v lete v parku, no keď hrali na telesnej futbal, niekam ju zapotrošil a odvtedy sa mu už tak nedarí.O pár dní má mať narodeniny a vďaka jeho strate už presne viem, čo mu darujem. Bude to ale problém, lebo svoje vreckové som už vyčerpala na pero s ťahákom. Nuž, nejako sa mi to snáď podarí zariadiť. Len čo som ráno vstala, mala som dobrý pocit, že to v škole zvládnem a možno mi v žiackej zasvieti aj iná známka ako doteraz. Mala som pravdu. Hneď na prvej hodine dvojka a na tretej jednotka. Už som takmer zabudla na ten úžasný pocit jednotkárov, keď ich dostávajú. Bola som veľmi rada, že sa mi konečne niečo podarilo. Celý deň som

78

bola usmievavá, dokonca aj na mojich otravných spolužiakov. „Tí mi predsa neskazia dobrú náladu,“ povedala som si. „Konečne mám fakt šťastie, ale neviem ako dlho mi to vydrží.“ Totižto, nové veci či hračky mi nikdy dlho nevydržali a zo všetkých šiat som hneď vyrástla. V tomto mojom šťastnom dni mi asi pomohlo to, že som sa pokúsila dobre vychádzať s bratom a niečo pekné preňho spraviť. Aj mama si to ráno všimla, keď nás uvidela v jeho izbe normálne sa spolu rozprávať. Šťastie však, podľa mojich predpokladov, naozaj netrvalo dlho, lebo hneď na druhý deň som ochorela. Dostala som chrípku. Oco ma mal odviezť k lekárke, takže ostal do pol deviatej doma a mama si vzala voľno, aby sa o mňa mohla postarať. Pri spoločných raňajkách sme s rodičmi vymýšľali originálne darčeky pre brata. Ocko po chvíľke vy-hlásil: ,,Jasné! Na narodeniny prichystáme Maxovi veľké prekvapenie!“,,Nehovor...“ pozrela sa naňho uštipačne mamka. ,,Ale aké? “ To nevedel.,,Nuž, tak mu aspoň upečiem jeho obľúbenú mandarínkovú tortu, čo poviete? Podľa mňa je to celkom dobrý nápad!“ „bodovala“ mama.Ocko iba prevrátil očami.,,No a čo máš pre neho ty, ty mudrlant?“ spýtala sa podozrievavo mama, lebo sa jej zdalo, že tatík sa až príliš vyškiera.„Ja? Ja mám niečo extra špeciálne. Domček na strome, “ usmial sa.„ Ale to nemyslíš vážne toto. Veď tvoj syn už nie je malé decko!“ rozčertila sa.„ No, náhodou?! “ pošepkala som si popod nos. Je to pravda, že niekedy pochybujem či nepatrí do materskej škôlky. Ale vlastne mi to ani veľmi neprekáža, keďže ja sa tak správam bežne. Takto aspoň z nášho súrodenec- kého dua nevytŕčam. „No dobre, dobre. Veď ja viem. Mám preňho vyhliadnutý maliarsky stojan. Je to ori- ginálne, no nie? Viete, že rád maľuje a myslím, že má fakt talent. “ Mal pravdu, že v tejto veci je skutočne nadaný, čo som asi ešte nespomenula. (Asi preto, lebo si práve neviem spomenúť, na čo mám talent ja.) Podľa mňa Maxovi dajú obidvaja veľmi pekné darčeky, dokonca mu ich závidím. Ja by som asi potrebovala najmä to šťastie. Počkala som, kým sa rodičia dohádali, a potom som nahlas povedala: „Ja pre neho mám - šťastie.“ Rodičia sa na mňa nechápavo pozreli. „No áno. Jeho šťastie v podobe zlatej podkovičky, ktorá mu chýba do zbierky.“ Tak to už pochopili. Lenže bol tu problém. Nemohla som ju ísť kúpiť do mesta, lebo som bola chorá. Našťastie, ocko sa ponúkol, že to vybaví. Súhlasila som len pod pod-mienkou, že bude kúpená za moje horko-ťažko nazhromažďované centíky. Aby to bolo aspoň trošku odo mňa. Keď sa Max vrátil zo školy, všetko bolo pripravené. Oslavovali sme ako nikdy pred tým. Mamka urobila perfektnú ovocnú tortu a ocko daroval Maxovi skutočný maliarsky stojan. Páčil sa mu. No a ja? Ja som darovala „šťastie“. Max to odo mňa nečakal, vôbec netušil, že by som mu mohla darovať niečo také. Bol rád, že naňho myslím. Všetci sme sa na oslave dobre pobavili a dokonca prišli aj ostatní z rodiny. Keď sa oslava skončila, zavolal ma do svojej izby. Povedal mi niečo, čo som nechápala.

79

„Viem, že som zbieral podkovy, ale už ich mám toľko, že túto darujem tebe. Mne už ani netreba toľko šťastia. Vlastne, už tomu neverím, presne tak, ako ty.“ „Ale veď ja tomu už verím!“ zvolala som. „Ja viem, ale ja už šťastie mám. Teba. Úžasnú malú sestričku. Nič viac nepotrebujem. Preto ti ju darujem. Možno sa ti zíde.“ Nič som nepovedala, len som ho silno objala a dlho, dlho stískala. Odvtedy, čo mi môj super veľký braček daroval čarovnú podkovičku pre šťastie, mám na vysvedčení čisté jednotky a v škole žiadne problémy. Dokonca ma učiteľky chvália. Tiež mám dve úžasné kamarátky - Soničku a Dianku. Ale myslím, že to nebude len tou podkovou... lebo pravdupovediac, už ju dlho neviem nájsť.

80

Podkova šťastiaMária Bolnová


Je ráno. Ach, nie! Zasa škola! Vôbec sa mi nechce vstať. Ale, keď sa nad tým zamyslím, tak nemám veľmi na výber. No dobre, radšej už vstanem, nechcem predsa zmeškať autobus. Postavila som sa z postele, no keď som chcela urobiť prvý krok, tak - báác! Šmykla som sa na nejakej papuči, ktorá tam, samozrejme, nemala byť. „Aúú, môj zadok!“ vykríkla som od bolesti. ,,Tento deň sa teda začína.!“ Pomaly som vstala a išla som sa pripraviť do školy. Konečne vychystaná, už sa len obuť. Snažila som sa zapáliť svetlo, no kým som našla vypínač, moja noha si našla peknú mláku, v ktorej vykúpala moju ponožku. ,,Tak toto snáď nie!“ bežala som do izby, aby som sa prezula. Nemám veľa času. Musím utekať na autobus. Obula som sa. Teraz som už bola opatrnejšia. Kráčala som po zasneženej ceste. Autobus sa už blížil. Bola som od zastávky pár metrov, tak som pridala do kroku. Zrazu na mňa niekto zakričal: ,,Laura, počkaj na mňa!“ Chcela som sa otočiť, aby som zistila, kto to je. Vtom som pocítila pod nohou niečo tvrdé. Noha sa mi pošmykla, tak som sa snažila udržať rovnováhu na tej druhej. Pomáhala som si aj rukami a na moje prekvapenie, na zem som nespadla. Od-fúkla som si. Dúfam, že to nikto nevidel. Dominika už stála pri mne. To ona na mňa kričala. ,,Nacvičuješ tu nejaký tanec?“ opýtala sa s výsmechom. ,,Hahaha! Tak to je veľmi smiešne!“ pozrela som sa na zem, aby som videla, na čom som sa pošmykla. Ležala tam malá podkova. ,,Čo tu tá robí?“ pomyslela som si. ,,No tak si pohni, už nastupuje posledná teta!“ Nebolo času na rozmýšľanie. Rýchlo som sa zohla, tak aby to Domča nevidela, a podkovu som si strčila do vrecka. V autobuse si Domča vybrala z tašky učebnicu literatúry a nalistovala si nejakú básničku. ,,Naučila si sa Kraska?“ opýtala sa ma. ,,Prosím?! Akého Kraska?“ s hrôzou som sa opýtala. Dominika sa chytila za hlavu. ,,Mali sme sa predsa učiť jeho báseň naspamäť!“ Tak toto je naozaj hrozný deň! Najprv spadnem na zadok, potom si umývam ponožku v mláke, cvičím tance na chodníku a teraz ešte aj toto! ,,Ja som na to úplne zabudla!“ Rýchlo som si vybrala učebnicu, aby som sa naučila aspoň niečo. Myslím, že Domči bolo trochu do smiechu, ale zo súcitu sa snažila ovládnuť. Čítam, čítam no do hlavy sa mi nič nejde. ,, Ktorú máme litiku?“ opýtala som sa Domči. ,,Prvú.“ ,Čože? Prvú? Bože, prečo ma tak trestáš?“ Dobre, musím sa upokojiť. Možno to nebude také zlé. Možno ma dnes nestihne vyskúšať. No to sa asi nestane, keďže som

81

v klasifikačnom prvá. Mala by som si skôr začať hľadať výhovorky. Vystúpili sme z autobusu. ,,Laura, dýchaj! Hlavne dýchaj !“ vravela som sama sebe. Sto-jíme pred školou. Pomaly sa s Dominikou blížime k našej triede. Vtedy som si spomenula, že vo vrecku mám podkovu. Pokiaľ viem, tak podkovy by mali prinášať šťastie. No táto je asi pokazená. Ale, môžem ju aspoň vyskúšať. Podkovu som vo vrecku pevne stlačila. ,, Prosím ťa, podkova, daj mi trochu šťastia. Aby ma učiteľka neskúšala z básne alebo nech mi aspoň nedá päťku.“ Pustila som ju. Som ja ale hlúpa, naozaj si myslím, že mi pomôže? Zasmiala som sa sama sebe. Rýchlo som sa prezula a vošla do triedy. Stále som si čítala báseň. Zazvonilo. Domča sedela vedľa mňa a upokojovala ma. Prešlo päť minút, desať a učiteľky nikde. Začala som dúfať, že snáď kvôli snehovej kalamite nep-ríde. Netešila som sa dlho, keď sa z chodby začal rozliehať zvuk opätkov. ,,Ach, nie! To musí byť ona!“ Trieda tiež zmĺkla. Opätky spomalili a dvere sa otvorili. Toto však nie je naša učiteľka literatúry... ,,Dobré ráno, žiaci!“ prísnym hlasom sa pozdravila pani učiteľka Kentová. ,,Dobré ráno!“ odzdravili sme poslušne. ,,Vaša pani učiteľka dnes nepríde kvôli nečakaným problémom s počasím, tak ju zastúpim. Otvorte si učebnice, napíšeme si poznámky.“ Fúúú! Ani neviete ako sa mi uľavilo. Začala som listovať v knihe, a v tom mi to došlo. ,,Takže tá podkova je vážne podkova šťastia! Tak tomu neverím! Ono to vážne funguje!“ Škola sa skončila. Na moje prekvapenie som dostala tri jednotky! To sa teda nestáva často. Vracala som sa domov autobusom. Teraz už sama. Dominika mala krúžok. Ce-lou cestou som rozmýšľala o tej podkove. Mám ja ale šťastie, že som ju našla. Podkovu šťastia. To bude teraz život! Podarí sa mi všetko, čo si zaželám! Kto by taký život ne-chcel? Bola som veľmi šťastná. Mala som tak veľa možností. Mohla by som si priať čokoľvek.Vystúpila som z autobusu. Kráčala som pomaly a užívala som si svoj dokonale šťastný život. Blížila som sa k domu, keď som na druhej strane cesty zbadala staršiu paniu s malým dieťaťom, ako prosia o pomoc. Vyzerali biedne. Dieťa bolo veľmi choré. Chvíľu som sa na nich dívala. Zamyslela som sa: ,,Viem, že som mala doteraz trochu smolu, ale keď sa to tak vezme, nebolo to až také hrozné. Myslím, že podkova šťastia mi pomohla dosť. Niektorí ľudia ju potrebujú oveľa viac.“ Ešte raz som ju vo vrecku pevne stisla. Otočila som sa, aby som ju dala späť na to miesto, kde som ju našla. Nebolo to vôbec ľahké, ale... Neviem si predstaviť, že by som žila dokonale šťastná, kým ostatní by sa trápili. ,,Ďakujem za pomoc, podkova, dúfam, že si ťa nájde ten, kto ťa naozaj potre-buje.“ Ešte chvíľu som sa na ňu dívala.Celou cestou domov som sa usmievala od ucha k uchu. Prvýkrát v živote som si bola istá, že som urobila niečo dobre. Pocit, že spravíte niekoho šťastným, je úžasný. No nie? !

82

Rozprávka či sen dneška? Filip Kurka


Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, ba i morami, žili raz kováč a pekárka. Mali spolu dvoch synov, Jozefa a Jána. Tí práve dospievali a chceli si nájsť lepšiu prácu ako len vypomáhať rodičom v kováčskej dielni alebo v pekárni. Ján chcel ísť v šľapajách svojho otca. Jozef ale túžil odísť z domu a živiť sa ako obuvník. Túžby mali, ale ako všetci vieme, ľahšie sa povie než urobí. Synovia napokon ostali doma a robili to, čo robili do teraz. Pomáhali. No prišlo ešte ťažšie obdobie ako bolo doteraz. Už ani práca v kováčskej dielni nestačila na obživu celej rodiny. Otec sa teda vybral za lepšou prácou. Chodil po celom okolí a zháňal prácu, ale nič si veru zohnať nevedel. Keď už strácal nádej a už to chcel vzdať, stretol sa s iným kováčskym majstrom. Ten mu za rok práce uňho síce nesľuboval veľa peňazí, no namiesto toho mu sľúbil niečo, čo má väčšiu cenu ako peniaze. Sľúbil mu – magickú podkovu pre šťastie. „Ha! Tak na toto vám, majstre, veru nenaletím! Budete ma musieť nejako presvedčiť!“ naliehal naňho kováč.„Nuž dobre. Keď na tom tak trváš!? Ako by som ťa len presvedčil? Hmmm... Už to mám!“ vykríkol majster kováč. „Podkovu mám u seba. Pozri!“ a vytiahol podkovu, ktorá bola na prvý pohľad úplne obyčajná. No v skutočnosti taká samozrejme nebola. „Vyšplhám sa na kostolnú vežu a skočím. Ak sa mi nič nestane, snáď ťa presvedčím,“ riekol majster kováč. „Nuž dobre, len to skúste,“ povedal kováč. „Blázon akýsi,“ zamrmlal si popod fúzy. Majster kováč sa vyšplhal na samý vrch kostolnej veže. Zhlboka sa nadýchol, prežehnal sa a skočil. „Tak ten sa určite rozčapí o chodník,“ pomyslel si kováč nervózne a už začal ľutovať, že sa na také čosi dal nahovoriť. Bum. Majster pár sekúnd leží, no potom... No potom sa postaví a podíde ku kováčovi, ktorý stojí ako prikovaný. Majstrovi sa nič nestalo, ruky, nohy i hlava fungujú ako doposiaľ. Kováč prácu v majstrovej dielni samozrejme prijal, veď sa už sľúbil, pod podmienkou, že za rok práce dostane podkovu pre šťastie. Poctivo odpracovaný rok rýchlo uplynul. „No, majstre,“ hovorí kováč, „rok je za nami a ak sa dobre pamätám, niečo ste mi sľúbili.“„Áno, nezabudol som,“ riekne majster kováč. „Tu je tvoja magická podkova!“ Kováč sa poďakoval za výnimočný dar, zobral si podkovu a pomaly odišiel domov. Tam ukázal svoju magickú podkovu celej rodine.

83

„Jedna podkova, a my sme štyria,“ rozmýšľal nahlas. A tak kováč rozsekol podkovu na štyri časti a každému členovi svojej rodiny dal jeden kúsok podkovy. A od toho dňa, priam od tej chvíle sa im dobre vodilo. A čo ja viem? Možno aj dnes sa im stále dobre darí.

84

Podkova pre šťastie Kamila Kopiliaková


V jednej dedine žil istý gazda s manželkou, ktorý mal gazdovstvo aj polia, ale nemal deti. Gazdovi sa celkom darilo a všetko čo zarobil, odložil si. Keď si prišli chudobnejší gazdovia od neho požičať, nikdy nikomu nič nedal.Raz na jar, keď oral pole, vyoral zo zeme starú zhrdzavenú podkovu. Bolo už na nej vidno, že tam ležala veľa rokov. Keďže gazda bol poverčivý a veril, že podkova mu pri-nesie šťastie a peniaze, zobral ju domov a zavesil na stenu. Od tej doby sa začalo gazdovi na poli dariť ešte viac. Darilo sa mu až tak, že zo všetkého, čo posadil, mu vzišla bohatá úroda. Darilo sa mu aj na poli aj na gazdovstve. Zlatky sa mu len tak sypali. Roky prešli a gazda so svojou ženou zostarli. Peňazí už mali veľmi veľa, preto sa rozhodli, že ich zakopú v izbe, presne pod starú hrdzavú podkovu. Ako si rozmysleli, tak aj urobili.Prešiel nejaký čas a gazda so ženou si uvedomili, že musia nájsť niekoho, kto by sa o nich postaral v dňoch ich staroby. V dedine mali len jedných známych, ktorí mali šesť detí a boli veľmi chudobní. Gazda so ženou im sľúbili, že všetok majetok - polia, doby-tok a gazdovstvo budú po ich smrti patriť im, ak sa do konca života o nich postarajú. Len o zakopanej truhlici s dukátmi im nič neprezradil. Neprešiel dlhý čas a gazdova žena zomrela. O niekoľko mesiacov sa za ňou pobral aj gazda. Po ich smrti sa chudobná rodina nasťahovala na gazdovstvo. Akoby zázrakom sa im začalo dariť. Po rokoch sa z nich stali ľudia, ktorí netrpeli hladom a nedostatkom peňazí. Keďže gazdovstvo bolo už staré, rozhodli sa, že si ho opravia. Starú strechu vymenili za novú, rozpadajúce sa múry natreli bielym vápnom. V izbe bola dlážka len z hliny, a preto sa rozhodli, že si urobia drevenú dlážku. Trochu hliny museli z izby odstrániť, a tak sa dali do kopania.Keď kopali pri stene pod starou hrdzavou podkovou, ktorá stále visela na svojom starom mieste, narazili na nejakú vec. S prekvapením zistili, že je to truhlica. Pretože bola veľmi ťažká, mali čo robiť, kým ju vybrali von. Otvorili ju a... V truhlici sa ligotali tisícky mincí, ktoré tam skúpy gazda zanechal. Až vtedy sa nový gazda rozpamätal na slová, ktoré mu starý gazda povedal tesne pred smrťou: „Podkovu z izby nikdy nevyhoď, lebo prináša šťastie.“ Táto jeho rada im zaručila bohatstvo na celý život.

85

Podkova pre šťastie...Monika Šamková


Jedným krásnym dňom to začalo,keď po ulici niečo kráčalo.Skrýval sa v tom šmrnc a nápad,a takto začína „Divoký západ.“

Ah, áno obdobie a miesto všetkým známe,pozrime sa koho to tu máme.Ale!Ešte pred predstavením nenechajte sa zmiasť oznámením:„Peniaze nevraciame!“ koniec oznámenia,„Užite si predstavenia.“

Ako už bolo spomenuté,a bude vám to pripomenuté.Po ulici niečo kráčalo,v slnečných lúčoch sa to nepravidelne strácalo.

Bol to kovboj menom Bill,a jeho verný kôň menom Kill.Veľmi obávaná dvojica,boli ako nečakaná víchrica.

Všetko čo len chceli mali,i preto sa ich tak všetci báli.No, jedna vec im nesmierne chýbala,smola im do života kýchala.

Nikdy nemali šťastie,ale súťaživosť v nich stále väčšmi rastie.Preto sa do súťaže prihlásili,aby ich za víťazov vyhlásili.

86

Šlo im hlavne o tú cenu sladkú,víťaz si domov odnesie podkovu hladkú.A nie iba takú obyčajnú,ale pre šťastie, čiže úplne nezvyčajnú.

A chceli ju vyhrať poctivo,aby sa k nim každý choval úctivo.Má sa to o týždeň konať, za tú dobu museli namáhavý trénink zdolať.

A tak týždeň prešiel ako voda,a súťaž vyzerala ako nejaká nová móda.Na tratiach bol tak tiež dozor,ale už to začína, pripraviť sa pozor...

Pokračovanie na budúce,a za to boli ohlasy nežiadúce.Každému sa film páčil,ale kôli koncu sa každý mračil.

Pozor!Podľa skutočnej udalosti natočené,čísla režisérou do posiaľ neboli vytočené.Po tomto filme už nič netočili,pretože tie ohlasy ich poriadne vytočili.

87

Jakub Vachna, 5. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice

88

Tomáš Ridilla, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice

89

Kočúrik za zrkadlomTamara Ridillová

10 rokov, II. kategória, ZŠ Fábryho 44, Košice

Bol raz jeden domček, ale stromček v ňom nebol! Namiesto toho v domčeku panoval čierno-biely kocúr. Priam výstavný kus! Bol prekrásny, ale nevedel písať ani čítať.

„Mňau, mňau“, unudene zíval. Rozmýšľal, či je dostatočne šťastný. Netušil, čo to šťastie môže všetko „obsahovať“. Čítať predsa nevedel.

Raz, keď Emily prišla domov, kocúr sa zhrozil. Emily je totiž kocúrova panička a kocúr neznášal, keď Emily prišla domov. Zahŕňala ho až príliš veľkou dávkou pozornosti. Napadlo ho, že sa skryje v ich záhrade. Preliezol cez otvorené okno, záclona sa ľahko rozkývala a šup, skryl sa za bielymi ružami. Zatiaľ, čo ho Emily hľadá a zúfalo kričí, kocúr si na príjazdovej ceste všimne zmrzlinárske auto. Vyzeralo lákavo. Ani nechcite vedieť, čo chcel vtedy urobiť!Ale keby som vám to nepovedala, bez toho by to nebol ozajstný a zaujímavý príbeh o šťastí.

Začal za ním ozlomkrky utekať a napokon naň hop-trop vyskočil. Poviem vám, zažil ozajstné dobrodružstvo! Videl všetky nádherné domy v meste, videl ZOO bez toho, aby zaplatil lístok, obdivoval rozkvitnuté parky, poobzeral si všetko, čo sa dá v meste vidieť. Ruch, farby, vône... Keď sa zmrzlinárske auto zastavilo, kocúr urobil hop a bol dole. Čo ďalej? Hľa, pred ním dom ako z rozprávky! Vošiel dovnútra toho zaujímavého domu. Odrazu šuchot papučiek. Uvidela ho malá Natálka. Je to malé rozkošné dievčatko. Potešila sa, keď ho uvidela, ale kocúr nebol najšťastnejší. „Čo sa stalo, kocúrik?“ spýtala sa ho zvedavá Natálka a kocúrik jej povedal: „Neviem čítať ani písať. Neviem si ani nikde prečítať, či som dostatočne šťastný. A ty si prečo taká šťastná?“ opýtal sa kocúr. „Ja? Mám jedno tajné miesto, ale pssst, nesmieš o ňom nikomu povedať!!!“ odvetila. Kocúr to sľúbil, od zvedavosti sa mu oči zväčšili o dve čísla a ona mu to miestečko ukázala.

Vošli do jej útulnej izby a Natálka skočila do zrkadla s fantastickým rámom. Kocúr sa na chvíľku zľakol, chvost sa mu našuchoril, ale potom to vyskúšal tiež. Otvoril papuľku i očiská a s úžasom sa pozeral a pozeral...

Hľadel do nekonečnej lúky farebných a voňavých kvetov, na ktorej sa pasú krásne jednorožce a bieloskvúce Pegasy. Natálka sa naňho milo usmiala a povedala: „Nie je to

90

žiadne kúzelné miesto, ale len obyčajná lúka s koníkmi, ale ty sám si na tej lúke môžeš predstaviť neuveriteľné veci! Len si vymýšľaj a snívaj!“ O chvíľu mu pristál na ňufáčiku motýľ s modrými a tyrkysovými vzormi. Biely Pegas roprestrel krídla, zamával a odletel. Vyplašil celý kŕdeľ farebných papagájov... Na nebi sa nakrátko čosi zaligotalo a spadlo. Aha, zlatá podkovička! „Chceš ju?“ spýtala sa Natálka.

Kocúr prikývol a vyliezli zo zrkadla. Povedal si: „Takéto zrkadlo síce doma nemám, ale s predstavami si všimnem svet z inej perspektívy a nebudem smutný z toho, čo nemám ale šťastný z toho, čo mám. Veď sny a predstavy mi nikto nezoberie.“

Keď prišiel domov, Emily bola taká šťastná a kocúrik sa už rozhodol, že odteraz nebude utekať, ale bude rád, že žije v takom peknom dome so záhradou a aj s Emily. Veď ho má tak rada. Písať a čítať sa môžu učiť spolu. Už vie, komu zlatú podkovičku venuje.

91

Šťastie v nešťastí Samuel Singh


Písal sa rok 5835, keď veľké vojny medzi Old York a Rakúsko-slovenskom sužovali svet. Prezident Old Yourku, mladý a úspešný právnik – Paľo Vasida, bol vždy za mier, no vždy mu prekážalo to, že Rakúsko-slovensko je lepšie ako jeho Old York. V obchode, či vo veľkosti miest, skrátka vo všetkom. Bojovali spolu až tak strašne, že to už nevedeli vydržať ani miestne víly. Víly boli kráľovné sveta, mohli robiť všetko, no mier medzi týmito štátmi, to bol ťažký oriešok. Existovala len jediná vec, ktorá by ich zastavila, a tou vecou je Stará Šťastná Podkova. Samozrejme ju použiť nemohli, lebo by to dopadlo vo svete víl veľmi zle.. no jedna víla to chcela skúsiť, nenápadne sa vkradla do chrámu, kde je podkova. Zobrala ju: ,,Konečne je moja!!!“ Rýchlo vyletela zo sveta víl a išla na Zem planéta U1. Samozrejme tam stále bola vojna, no víla zrazu vytiahla podkovu, hodila ju priamo do stredu týchto dvoch štátov. Old York a Rakúsko-slovensko, zrazu úplne zabudli na vojnu, nenávisť a súboje. Nenazdajky, začali opravovať veľké škody, ktoré sami napáchali. Ubehlo pár mesiacov, no vo svete víl sa nič nedialo. Víla teda išla skontrolovať čo sa deje v Old Yorku a Rakúsko-slovensku. Všade vládol, samozrejme, mier, ale Old Yorku nešlo do hlavy prečo vojna nepokračuje? Občania sa teda rozhodli, že sa pôjdu pozrieť na Rakúsko-slovensko. Išli, išli, keď tu zrazu, ich nechce pustiť jedna vec, tá vec bola práve Podkova. Nie obyčajná podkova, ale Stará Šťastná Podkova. Občania sa vyľakali a behali rýchlo naspäť, aby to povedali Vasidovi. Vasida si spokojne ležal, keď zrazu začul hrozný krik: ,,PÁN PREZIDENT, VIDELI SME VEĽKÚ PODKOVU, KTORÁ NÁM BRÁNI V CESTE!“ Prezident skoro vyskočil z kože. Hneď ako to započul, tak sa išiel okamžite na to pozrieť. Neveril vlastným očiam. ,,Rýchlo zahájiť paľby a ide sa do boja!!!“ Medzitým, čo sa strieľalo do podkovy, sa vo svete víl začali diať záhadné veci, všetko začalo vybuchovať, prestalo byť veselo, všade zavládol veľký smútok. Kráľovná víl, ani ostatné víly nevedeli, čo sa to deje, až na jednu vílu, tú ktorá ukradla podkovu. Tá už pochopila, čo sa myslelo tým, že by to bolo pre víly nebezpečné, keby sa zobrala Stará Šťastná Podkova. Víla to chcela rýchlo napraviť, no už bolo neskoro, občania Old Yorku už podkovu pomaly, ale isto ničili, nič im nestálo v ceste. Víla prišla v poslednej chvíli a začala prosiť aby prestali s paľbou: ,,Prestaňte!!!“ „Zničíte nám našu krajinu!!!“ Občania sa v tom momente nezaujímali o podkovu ale o vílu, také čudo ešte nevideli, rýchlo ju chytili a nepustili... Víla sa zobudila niekde vo väzení s tým, že nevedela čo sa jej stalo, Vasid začal hovoriť: ,,Ty si víla, že?“ „Áno,“ odpovedala víla.

92

„Teeeeda to je úžasné!“ „Pustite ma, prosím!!!“ hovorila Vasidovi, no on ju nepočúval a hovoril ďalej: ,,Nie, ty si víla, vieš, niečo také sme v našej krajine ešte nemali... preto nikde nepôjdeš!!!“ ,,Ach , tak aspoň neničte tú podkovu, ak ju zničíte, tak to dopadneme veľmi zle.“ No Vasid ju už nepočúval, v hlave mu vírili myšlienky, až napokon odišiel. Víla je však víla a raz dva sa dostala von zo zámku. Rýchlo letela k podkove a bola na tom istom mieste, no zničená. Víla ju rýchlo zobrala do svojich rúk a letela ku kováčovi. ,,Kováč, prosím, vyskúšaš opraviť túto podkovu ?“ Kováč sa iba prizrel a skoro vyletel z kože. ,,To je predsa Stará Šťastná Podkova!!! Ty si ju ukradla?!?“ ,,No, áno, ale...“ Nedopovedala, kováč ju prerušil: ,,Ale čo? Vieš, čo všetko sa mohlo stať, keby ju niekto úplne zničil???!!“ hnevá sa kováč. ,,Nie, nevedela, nikto mi to nepovedal, že to bude až také hrozné!!! Teraz je to jedno, prosím, pomôž mi ju opraviť.“ ,,Dobre... počkaj chvíľku..., ešte sa s tým dá niečo urobiť....tááák a je to.“ Podkova bola opravená a krajina sa vrátila do normálu. Víla teda zaniesla podkovu naspäť do chrámu a všetko bolo ako pred tým, až na jednu vec, ktorá sa zmenila – Rakúsko-slovensko a Old York už medzi sebou nikdy nebo-jovali. Rodná krajina víl víle odpustila a mohla zostať doma. Sľúbila, že už nikdy nič podobné neurobí, Vasid už nebol taký krutý a začal dobre vychádzať s inými štátmi. ,,Všetko zlé je na niečo dobré,“ povedal na koniec kováč.

93

Šťastie z neba Viktória Lengyelová

6. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Jedného dňa moju babku previezli do nemocnice. Dlhší čas bola chorá a ja som za ňou chodila každý deň. Raz, keď som bola na návšteve, babka mi do ruky podala náramok. Bola na nej malá podkova s jej fotkou. No len ako mi ten náramok podala, do izby vošiel lekár a poprosil ma, aby som odišla, lebo babka musí oddychovať. Keď som prišla domov, náramok som ukázala rodičom. Pochválili ma, že tak často navštevujem svoju babku. Nasadila som si náramok na ruku a odišla do izby robiť si domáce úlohy. Na druhý deň som za babkou nešla, pretože som po škole mala tanečnú. Ako som prišla domov, mamka ma zavolala do kuchyne, že mi chce niečo povedať. ,,Evička už si veľká a verím že tomu pochopíš,...“ ,,Čo sa stalo?“ prekvapene som na ňu pozrela. ,,Vieš, dnes ráno mi volali z nemocnice, že babka zomrela.“ Hneď ako to dopovedala, spustili sa mi slzy a utekala som do izby. Nevyšla som z nej celý deň a ani na druhý deň v škole som sa s nikým nerozprávala. V piatok sme mali ísť s triedou na výlet. Bola to túra v lese. Učiteľky nám určili, kam môžeme ísť, ale vysvetlili, že nesmieme zachádzať hlboko do lesa. Museli sme byť najmenej dvaja, no ja som chcela byť sama. Nemala som chuť s nikým sa rozprávať. Roz-behla som sa do lesa. Tam som si sadla na pník a obzerala náramok od babky. Vtedy som sa rozplakala. Spomenula som si na všetky spoločné chvíle s ňou. Po chvíli som započula: „Deti, nástup!“ zakričali v diaľke učiteľky. Postavila som sa, no vrátiť som sa nevedela. Bola som dezorientovaná. Hlasy sa strácali a mňa chytala panika. Nevedela som, čo mám robiť. Snažila som zakričať na ostatných, ale márne. Nikto ma nepočul. Znova som sa posadila na pník a stískala v ruke náramok. Vtom som niekoho uvidela. Bol to starý poľovník. Rozbehla som sa k nemu,,Dobrý deň. Chcem sa vás opýtať, či náhodou nepoznáte cestu späť do dediny?“ ,,Pravdaže poznám. Chodím tadiaľ každý deň. Poď so mnou, ukážem ti ju,“ usmial sa poľovník. ,,Ďakujem veľmi pekne. Viete, my sme boli s triedou na výlete a ja som chcela byť trochu sama. Vtom pani učiteľka zakričala nástup a ja som sa stratila v lese,“ vysvetľovala som situáciu horárovi, ktorý ochotne počúval. Po chvíľke rozprávania sme sa ocitli v dedine. Boli sme von z lesa a ja som už nebola taká smutná. Pozrela som sa na náramok, ktorý som celú tu cestu držala v ruke. Zrejme mi priniesol šťastie. Poľovníkovi som poďakovala za pomoc. Cestou domov som rozmýšľala nad celým dňom. Vtedy som si uvedomila, že práve

94

rozhovor mi pomohol. Babka tam bola stále so mnou. Myslím si, že babka vedela, prečo mi dať ten náramok s podkovou. Veď čo sa hovorí? Podkova nosí šťastie. A mne práve jedno priniesla. Dúfam, že sa babka bude na mňa zhora pozerať, lebo ja na ňu nikdy nezabudnem.

95

Podkova pre šťastie Marcel Balogh

10 rokov, I. kategória, ZŠ Školská 10, Malá Ida

Podkova pre šťastie –prináša fakt šťastie?

A čo malý štvorlístok,ktorý rastie skoro po celý rok?

Čo ak je to vážne pravda?Alebo len dáky klamčo vymyslel papagáj?

Veď papagáj len opakuje!Alebo len ja pochybujem?

Možno je to nezmysel,papagájov výmysel!V garáži je podkova,ktorá je fakt suprová!

Na záhrade hľadám lístok,vytúžený štvorlístok.

Neviem, či ho však ja nájdem,skryl sa v tráve a či v sade?

Ja ho hľadať nebudem,Ak – ty – áno -,

tak ti gratulujem!Čo sa divíš?

Veď ho každýv srdci nosí!

96

Podkova pre šťastie Tamara Lukčová

10 rokov, I. kategória, ZŠ Školská 10, Malá Ida

Šťastie je pocit krásny,ale hlavne je to veľa lásky.

Podkova je symbol vzácny,pre ľudí šťastia krásny.

Nosím v srdci láskua podkovu vo vrecku.Podkova pre šťastie,

je to symbol šťastia, vážne?Keď cítiš šťastie,

čakáš na štvorlístok?Vezmeš podkovu šťastia,

aby nikdy ti nevypadla láska?Krásny a šťastný život iným rob,

podkovu pre šťastie sám im vyrob!

97

Podkova pre šťastieKristína Schmidtová


,,Vstávaj, vstávaj!“ budila som mamu, lebo sme meškali do jazdeckej školy. Veľmi rada tam chodím, lebo tam jazdím na mojej kobyle Pompi. Rýchlo som sa na-jedla, umyla a nasadli sme spolu s mamou do auta. Prišli sme a bolo tam veľa detí, no moja Pompi poslušne čakala v stajni. Keď som s ňou jazdila pripadala som si, že mám veľké šťastie. Tak sa to opakovalo každý víkend. O mesiac na to, keď sa mi tam vôbec nechcelo ísť mama sa mi až divila, že sa mi nechce, stala sa strašná vec! Keď som prišla do stajne, uvidela som Pompi ležať na zemi.Rýchlo som privolala zverolekára a on nám povedal, že Pompi niekto otrávil. Vtedy to bol môj najhorší a najsmutnejší deň v mojom živote. Mamka ma objala a ja som ronila slzy. Keď sa mama zhovárala so zverolekárom, ja som sedela na sene a plakala. No keď Pompi odniesli, ja som si všimla v stajni jej podkovu a zobrala som si ju. Keď sme išli domov, skoro sme havarovali. Nebyť tej podkovy, asi by sme to neprežili. Zasvietilo na podkovu slnko a ona sa zablysla v mojich očiach, skríkla som na mamu, aby zabrzdila. Vtedy som si uvedomila, že sme mali veľké šťastie.

98

Podkova pre šťastie Daniela Dobrovičová


Každé letné prázdniny sa teším na mesiac, kedy som u babky na farme. Konečne nadišiel ten deň a my sme tam dorazili. Starí rodičia ma privítali s otvorenou náručou. Babka upiekla výborné koláče, ktoré som si ihneď dala na olovrant. Potom som sa išla zoznámiť s mojou nanovo prerobenou izbou. Bola nádherná. Na stenách bol rebríček obrazov ako som rástla. Po vybalení som išla pozdraviť moju kamarátku Kiku, ktorá bývala o tri domy ďalej od našej farmy. Bola celá bez seba keď ma uvidela, lebo sme sa cez rok nestretli. Po krátkom rozhovore ako sa darí v škole, sme sa vybrali na kone. Keďže Kika bola jazdecká inštruktorka v neďalekom letnom tábore, naučila ma jazdiť. Išli sme na naše tajné miesto. Máme tam dom na strome. Sú v ňom uložené všetky naše zážitky. Ale samozrejme vo fotkovom vydaní. Vyliezli sme na strom a začali hrať spoločenské hry. Asi za hodinu a pol sme sa rozhodli, že pôjdeme domov. Išli sme skratkou cez les. Na zemi som uvidela niečo trblietavé. Pozrela som sa lepšie a v lístí som zbadala strie-bornú podkovu. Zobrala som si ju k sebe, no Kike som to nepovedala. Priniesla som ju ukázať dedkovi. Mlčal, no po chvíli vytiahol z poličky starú knihu a začal mi čítať príbeh o dievčine, ktorá našla podkovu presne v lese, kde sme s Kikou boli. Bolo tam aj napísané, že podkova nosí šťastie. Ale iba vyvolenej osobe. Na druhý deň sme išli s Kikou skoro ráno na prechádzku. Chcela som jej to povedať. Keď som jej to povedala, bola zaskočená. O chvíľu sa ozvala: ,,Čo ak si tá vyvolená osoba práve ty?” No uverila som, že tá podkova má nejakú čarovnú moc. Rozhodla som sa, že ju zave-sím na stenu nášho domčeka na strome. Musím povedať, že zatiaľ nikto neobjavil našu skríšu. Tento úžasný prázdninový mesiac ubehol veľmi rýchlo. O tri roky neskôr som na prázdniny išla zas. S Kikou sme preskúmali okolie. Domček stále stál a podkova sa ani nepohla. Po nájdení podkovy sa tam nič nezmenilo. Táto podkova nosila šťastie. No nemala vyvolenú osobu ale náš stromový domček.

99

Podkova pre šťastieMartina Krišová


V istej dedine, v polorozpadnutej chatrči býval chudobný sedliak so svojou ženou. Muž robil každý deň na poli od rána do večera. Každý groš sa snažil ušetriť, no peňazí aj tak nemali. Ale aj napriek tomu, že sami treli biedu, boli by hoc čo dali za to, aby mali čo i len jediné dieťa. Raz zavčas ráno, sa sedliak vybral na trh kúpiť voľačo pod zub. Keď tu vidí muža ako vykrikuje, že predá kobylu. ,,A čože tu tak nahlas vykrikuješ ? Vari ti to zviera už doslúžilo?“ opýtal sa sedliak. ,,Ale čo by doslúžilo, či už veríš a či nie, kúpil som si lepšieho koňa ako je tento!“ vychvaľoval sa neznámy muž. ,,A vieš ty čo, ja si tú kobylu od teba kúpim!“ navrhol sedliak. Slovo dalo slovo a zaraz si už domov vliekol mohutné zviera. ,,Žena moja, pozri, čo som za dobrý peniaz kúpil!“ zvolal sedliak. ,,No to by som rada videla!“ odvetila chudobná žienka a vyšla pred dom. ,,A ty si sa už úplne pomiatol! Načo nám dvom bude táto ozruta?“ hnevala sa žena. ,,Akože na čo? Veď keď kobylu zabijeme budeme z nej mať chutné mäso a ešte aj čosi zarobíme!“ radoval sa sedliak. Večer, keď sa muž chystal do postele, odrazu začul, že ktosi klope na oblok. ,,A ktože sa sem tak neskoro zakráda ?“ pomyslel si sedliak a šiel otvoriť dvere. No keď zazrel kto stojí pred domom zostal stáť ako prikovaný. ,,Čože? To sa mi snáď iba sníva ! Veď to je to zviera ktoré som kúpil na trhu!“ zaúpel chudobný muž. Keď tu naňho kobyla prehovorila ľudským hlasom: ,,Prepáč, nechcela som ťa vyľakať, len som ťa prišla poprosiť aby si ma nezabíjal. ,,A to už prečo?!“ zamračil sa sedliak. ,,Totiž, podkova na mojej pravej nohe je zázračná! Ale moc má len vtedy, ak ja sama dušu vypustím. Som už chorá a stará a cítim, že sa blíži môj koniec. Preto ťa prosím, keď zomriem zober z mojej nohy podkovu a hoď ju o zem. Na čo si v tej chvíli pomyslíš, sa ti splní.“ O pár dní na to šiel sedliak popásť kobylu na lúku. V tom sa jej podlomili kolená a padla na zem. ,,Čo, že ti je? Vari sa už chystáš umrieť?“ nariekal muž. ,,Neľutuj ma a urob, čo som ti povedala,“ zašepkala kobyla a viac sa už neprebrala. Zdrvený sedliak rýchlo bežal do domu pre nástroje a sňal kobyle podkovu z kopyta. Len čo ju hodil o zem, stalo sa to, čo kobyla predpovedala. Podkova sa odrazu

100

premenila na to, po čom sedliak s manželkou najviac túžili, na ich krásnu dcéru.

101

Dnes ráno sa zastavil čas Mariana Urbinová


Ráno som vstala až na tretie zvonenie budíka. Veľmi sa mi nechcelo, tak som všetko robila akosi zdĺhavejšie ako inokedy.Dala som si kráľovské raňajky. Iný deň skoro vôbec neraňajkujem. V kľude umyla zuby a pozrela na hodinky, mala som ešte kopec času. Začala som si vyberať oblečenie. Pri skrini som stála asi 20 minút. Pritom som si na seba skoro vôbec nič nóbl neobliekla. Len obyčajné tričko, bundu a nohavice. Učesala som sa asi na tri spôsoby, no nakoniec vyhral obyčajný vrkoč. Už som bola v strese, no času bolo stále dostatok. Veď prinajhoršom ma hodí otec autom. Stihla som však všetko.Pomaly kráčajúc do školy som premýšľala, či mám naozaj všetko. Stále som mala ten zvláštny pocit.V škole nebol skoro ani nohy. Až na zopár detí, ktoré som tu ráno nikdy nestretávala. Bolo mi to zvláštne. Nikto zo spolužiakov, ale na hodinkách bolo 7:58. „Zrejme si chcú zo mňa vystreliť,“ pomyslela som si. Ostala som sedieť na lavičke, či sa niekto neobjaví. Ani po dlhom čakaní však nikto neprichádzal, a tak som sa vybrala do triedy. Sama. Keďže som nestihla urobiť domácu úlohu z matiky, rýchlo som vytiahla zošiť a začala počítať. Čas bežal a ja som si to ani neuvedomila.O 8:30 nás privítala pani učiteľka s tým, či sme si všetci poriadne predstavili čas. Všetci zakričali áno. No ja som sa cítila trápne.Pochopila som, že čas sa nedá zastaviť, len prestaviť na zimný alebo letný.

102

Dnes ráno sa zastavil časAndrea Vajdová


Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. Vládol mu kráľ a kráľovná, ktorí mali iba jednu dcéru. Kráľovská dcéra sa volala Rozália. Rozália bola veľmi neposedná. Rada sa hrala so zvieratkami a naháňala po lese. Jedného dňa, na narodeniny dostala luk, s ktorým si naplnila svoje detstvo. Bola tak dobrá a milá, že ju mal každý rád. Jedného dňa, keď vyrástla jej kráľovná matka hneď ráno oznámila, že ja načase nájsť pre ňu ženícha. Veľmi sa tomu nepotešila, a tak ušla z domu do lesa. Zablúdila, keď sledovala bludičky, ktorým uverila že zmenia jej osud. Ako tak šla, bola už veľmi unavená a preto zaspala. Veľmi si priala, aby sa zastavil čas, aby bola opäť malé dievčatko, ktoré sa smeje, hrá sa a šantí. Nevedela ako dlho spala, pretože z toho nekonečného sna ju zobudil krásny princ, ktorý sa do nej hneď zamiloval a zachránil jej život. Boli ako dve malé deti, pretože mali obaja radi život, radosť zo šantenia a strieľania z luku. Jej sen sa splnil, lebo srdcom ostala vždy ako malé dievčatko a vždy si povedala, že čas sa na chvíľu zastavil. A s princom žili šťastne až do smrti a mali spolu malé detičky.

103

Podkova pre šťastieNikoletta Eliašová

14 rokov, II. kategória, ZŠ Staničná 13 Košice

Jedného dňa sa Zoe rozhodla, že pôjde navštíviť svoju starkú. Pomyslela si, že už je dosť veľká. Pripravila jej do košíčka koláč, čo piekla mamka, natrhala v záhrade kvietky aby sa starká potešila.Učesala si vlasy, prezliekla sa a pobrala sa na cestu. Bol nádherný letný deň, obloha modrá, slniečko Zoe šteklilo po líčkach, vtáčiky spievali a kvety všade navôkol tanco-vali... Neďaleko starkej býval starý kováč, ktorý bol práve pred domom, keď Zoe prechádzala. Pozdravila sa a usmiala, veď ak sa človek usmeje, každého pri srdci zahreje... „Pekný deň aj tebe, Zoe, “odzdravil sa kováč, „určite sa potešíš, poď sem na chvíľu, niečo ti dám ...“ Zoe vošla do domčeka a kováč jej dal ukutú podkovičku. Zoe sa poz-rela, mykla plecami a opýtala sa, čo s tým urobí, veď to je pre kone. Kováč sa usmial a povedal: „To je zázračná podkova, zaves si ju doma nad dvere, prináša šťastie...“ Zoe sa usmiala, poďakovala a šla k starkej.Tá sa naozaj potešila, že prišla. Vyobjímala ju, dala pusu na líčka, uvarila čaj, ponúkla jej koláč a až do večera sedeli na verande - rozprávali a smiali sa. Keď už bolo veľa hodín, pobrala sa domov. Došla tesne pred západom slnka. Poprosila ocka, aby jej dal klinček nad dvere a zavesila si naň zázračnú podkovu. Dlho do noci sa na ňu pozerala a rozmýšľala , ako môže prinášať šťastie... Podkovička jej šťastie naozaj prinášala, lebo tomu verila a viera v živote človeka veľa znamená. A preto bola šťastná...

104

Podkova pre šťastie Katarína Blašková


„A Giselle sa dostáva do popredia! Áno! Znova prvé miesto! Kto by veril, že sa z večne posledného koňa stane permanentný dostihový víťaz?“ kričal moderátor so žuvačkou v ústach na celú arénu. Vždy ten mikrofón opľul. Ale to teraz nebolo podstatné. Šťastný Kamil šepkal do ucha svojmu koňovi chlácholivé slová. Po niekoľkých namáhavých kolách bola Giselle riadne vyčerpaná a nervózna. Jej ebenovo čierna hriva sa leskla v žiare zapadajúceho slnka a biele ponožky svietili ako hviezdy na nočnej oblohe. Jej minulosť bola asi taká čierna, ako jej ladné, no zato vyšportované telo. Po namáhavom dni Giselle a Kamil odišli domov. Víťaznú cenu hodil na gauč ako bezcenný kus papiera či odpadok a zvalil sa na posteľ. Premýšľal nad minulosťou svojej milovanej kobyly a hľadel na fotky, kde bola ešte len žriebä. Pri spomienke na jej minulosť sa mu vždy tisli slzy do očí. To ako ju zachránil z pazúrov ľudí, ktorí ukradnú kone a potom ich nútia pracovať, až kým nezomrú od vyčerpania. To mal byť osud aj Giselle. Ale keď sa raz Kamil prechádzal za dedinou, počul kopanie do dverí z jednej starej garáže. Keby sa v ten deň nepohádal s mamou a nešiel si prevetrať hlavu, Giselle by skončila ako tucty iných koní. Keď ju našiel, všimol si na jej boku vypálenú podkovu. Robili to preto, aby vedeli, ktoré kone sú pre nich bezcenné. Nádherné paripy, ktoré neboli označené, potom predávali za ohromnú cenu. Aj Giselle bola nádherná, len veľmi chudá. Keď otvoril dvere, zľakla sa, lebo bola zvyknutá na bolesť. Ale Kamil sa priklonil k jej uchu a pošepol: „Neboj sa. Bude dobre, už si v bezpečí.“ Opatrne si z vrecka vytiahol dlhý kus lana (doteraz nevie, prečo ho tam mal) a jemne jej ho prehodil okolo krku. Potom len mierne potiahol. Giselle zahíkala, ale potom sa pohla. Obaja mali vysoký adrenalín, pretože hocikedy ich mohli chytiť, no podarilo sa im ujsť. A teraz ako ležal na posteli, spomenul si na tento deň a v duchu zaňho ďakoval Bohu. Vtom vstal a šiel za ňou do stajne. Rukami jej oblapil dlhý krk. Chvíľu tam len tak stál. Potom si spomenul, že presne zajtra je rok, kedy Giselle našiel. Šiel sa vyspať s myšlienkou, že zajtra spraví pre Giselle niečo špeciálne. Ráno ho zobudili lúče ranného Slnka prechádzajúce cez žalúzie. Keď otvoril oči, usmial sa. Vybehol z izby a okamžite Giselle osedlal. Vysadol na ňu, potľapkal po boku a povedal: „Prejdeme sa, Gis, lebo dnešný deň je pre nás oboch darom.“ Pobozkal ju a už uháňali. Najprv cez lúku, ktorá ešte nebola zobudená a tráva sa asi hnevala, že z nej kopytá zmývajú rannú rosu, lebo šumela. Keď vošli do lesa, zdalo sa, že slnečné lúče prenikajúce korunami stromov sa dajú odrezať nožom alebo chytiť rukou. Jazda trvala asi pol hodiny, kým sa dostali do mesta. Tam spomalili a Giselle už necválala, ale prechádzala sa. V jasnej rannej žiare vyzerala ako čierny prízrak. „Pŕŕ“ zavelil Kamil. Vo výklade ho zaujal nápis: „Podkovy pre šťastie“ Pri-

105

viazal Gis o najbližší strom a vošiel do obchodu, ktorý evidentne vlastnil starý Indián. Všade boli lapače snov, pierka, farebné koberce so strapcami na bokoch... Vtom zbadal za závesom postavu: „Dobrý, aké sú tie podkovy pre šťastie?“ Opýtal sa zdvorilo. „Na teba som čakal, chlapče.“ Ozvala sa postava, ktorá vyšla spoza závesu. „Toto,“ ozval sa Indián, „je to, čo potrebuješ.“ A ukázal mu dva prívesky. Spolu vyzerali ako podkova, ale samostatne nemali tvar. „Darujem ti ich, pretože kôň, ktorého si zachránil, je potomkom môjho. Vybrala si ťa. My Indiáni veríme, že koňa neskrotíš, ak si ťa nevyberie za polovicu svojej duše. Vezmi si tento dar a uvidíš, že ti prinesie šťastie.“ Kamil vzal do ruky dva prívesky, potom sa poďakoval, pozdravil a odišiel. Jeden pripol Giselle na uzdu a druhý si nechal. V ďalších pretekoch im to išlo dokonale. Obaja cítili, akoby boli jedno telo, jedna duša. Odvtedy vždy, keď Kamil vyskočil na Giselle, akoby sa im duše spojili. V skutočnosti prívesky nemali nijakú moc. Ich nositelia len mali pochopiť, že spolu sú neporaziteľní.

106

Podkova pre šťastieJakub Hučka


Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna podkova pre šťastie. Bol to mocný predmet, ktorý obsahoval mágiu, ktorá prinášala svojmu majiteľovi šťastie. Tradovala sa v rodine Blackovcov z generácie na generáciu. Blackovci však šťastie využívali na nekalé praktiky. Podkovu používali pri hraní hazardných hier, pri tipovaní stávok na dostihy a pri rôznych iných pochybných činnostiach. Jedného dňa istý pán Jimmy White išiel okolo krčmy a počul, ako sa tam pán Black vychvaľuje pred chlapmi, aké má šťastie pri hraní kariet vďaka zlatej podkove, ktorú nosí pri sebe stále. Jimmymu Whiteovi sa to nezdalo správne, a tak sa rozhodol konať. Jimmy tú podkovu nechcel pre seba, ale chcel ju zničiť. Zavolal si pána Blacka a uzavrel s ním stávku. Ak ho porazí pri súboji s mečom, podkova bude jeho. Pán Black súhlasil, pretože si myslel, keď má podkovu, tak že ho nemôže nikto poraziť. Dohodli sa, že súboj sa odohrá na ďalší deň. Jimmy prišiel domov a hneď začal rozmýšľať, akú taktiku zvolí. Nenapadalo ho nič. Neskôr začal ľutovať, že sa rozhodol vyzvať pána Blacka. Keď už išiel späť, dostal nápad ako zvíťaziť. Vyrobí kópiu podkovy a vymení ju za originál. Kópiu vyrábal asi dve hodiny. Keď ju dorobil, vybral sa do domu pána Blacka. Bola polnoc. Pán Black už spal. Jimmy vošiel cez zadný vchod. Hľadal podkovu po dome asi hodinu, ale nenašiel ju. Tak išiel domov. Na druhý deň vstal bez nápadu ako zvíťaziť. Išiel za pánom Blackom sa vzdať. Prišiel pred jeho dom, zazvonil a čakal, kým pán Black otvorí. Pán Black uvidel Jimmyho a začal naňho kričať:,, Prečo si mi ukradol podkovu? Kde je?‘‘ Jimmy bol totálne prekvapený. Odpovedal, že vôbec netuší, kde zmizla podkova. Pán Black mu však neveril. No každopádne zrušil zápas. Jimmy súhlasil a okamžite išiel hľadať podkovu. No dodnes ju nikto nenašiel.

107

BaletkaLinda Illésová


Pí, pí, pí, pí. Načiahla som sa za otravným budíkom, ktorý nie a nie prestať vyzváňať. Ale dnes bol iný deň. Nebol ako tie ostatné. Dnes bola v našej tanečnej škole učiť jedna z najlepších a najuznávanejších baletiek na svete. Áno. Bola to Miranda Rose. Celý deň som sa nevedela dočkať. Už roky sa snažím ako len môžem v tomto náročnom umení. No trénerka vraví, že to ešte vždy nie je ono, aj keď som v našej skupine najlepšia. Jednoducho, ak chcem preraziť, byť dobrá a cestovať po celom svete z jednej súťaže na druhú, musím byť niečím iná. A práve to je Miranda. Jej pohyby, kostýmy, správanie, všetko ju odlišuje. Je iná a preto žiadaná. Jej choreografie sú častokrát nenapodobiteľné. „Tara, pohni si, prídeš neskoro do školy!“ zakričala mama zdola. „Už bežím,“ schmatla som školskú tašku, vlasy zviazala do vysokého chvosta a bežala na autobus.Po škole som prišla domov, zhodila tašku do kúta a utekala zbaliť veci na tré- ning, na ktorý ma odviezla mama. Keď som tam prišla, boli tam už skoro všetci. „Ahojte,“ usmiala som sa na kamarátky. „Ahoj, Tara,“ zborovo sa mi všetky odzdravili. Prezliekla som sa a utekala do sály. Mi-randa tam ešte nebola. Odložila som si vodu a rozprávali sme sa s kamarátkami. Vtom do sály plnej zrkadiel s nádhernou červenou farbou stien a lesklou drevenou podlahou vošla vysoká chudá modrooká žena s krásnymi červenými ba až ohnivými vlasmi. Nastalo ticho. Všetci sa na ňu pozerali ako na najväčšiu celebritu. Bolo až neuveriteľné, že táto žena nás má učiť až dve hodiny. „No čo? Čo na mňa tak pozeráte?“ zasmiala sa. ,,Ahojte, ja sa len rýchlo prezlečiem a hneď som tu.” A naozaj. O pár minút bola prezlečená. Takže dám vám rýchlu rozcvičku a pustíme sa do tréningu. Rozcvička bola síce krátka, ale namáhavá. Tréning bol úžasný. Naučila nás asi tú najkrajšiu zostavu, akú sme kedy mali. Celý čas sa na mňa pozerala a párkrát na mňa aj žmurkla. Po hodine si ma zavolala. „Ako sa voláš?“ opýtala sa ma.„Tamara, ale všetci ma volajú Tara.“„Dobre Tara, mám taký návrh. Dostala som tu pracovnú príležitosť, takže sa tu sťahujem asi tak na pol roka, možno aj dlhšie. Ide o to, že som ťa videla tancovať a niečím si ma zaujala. Takže ak chceš byť dobrá a balet ťa baví, môžem s tebou mať každý deň osobné tréningy. “„Wau. Ja, ja, no ja nemám slov. Ja neviem, teda... Určite. Určite áno,“ naozaj som neve-dela, čo povedať.

108

Ponuku som, samozrejme, prijala. Každý deň po škole som chodila na dve hodiny na osobné tréningy a dvakrát za týždeň na spoločné s kamarátkami. Trénerka mi hov-orila, že som sa neskutočne zlepšila, a že na súťaž, ktorá sa koná o dva týždne, pôjdem reprezentovať baletné štúdio. Veľmi som sa tešila, všetko bolo dokonalé až na jednu vec. Kamarátky mi začali závidieť môj úspech a odhodlanie. Ale ak niečo veľmi chcem, a toto som chcela, budem si za tým stáť. Ak mi závidia, nie sú to pravé kamarátky. Súťaž sa blížila a ostával posledný tréning. Na poslednom tréningu som si prešla zos-tavu najmenej stokrát. Miranda sa usmievala, z čoho som usúdila, že som pripravená. Podišla ku mne a dala mi rúžovú škatuľu s veľkou mašľou. „Otvor ju,“ povzbudivo sa na mňa usmiala. Otvorila som ju a v nej boli baletky. Nád- herné slaboružové baletky z mäkkej látky. „To boli moje,“ povedala. „Mala som ich na svojej prvej súťaži. Potom mi mama zakáza-la balet, lebo som sa zhoršila v škole. V zúrivosti som ich hodila do skrine. Neskôr som opäť začala s baletom, ale už nie s týmito baletkami. Rozhodla som sa, že ich dám svojej dcére, keď pôjde ona na prvú súťaž. No bohužiaľ, nemám deti a ty si mi za tých pár mesiacov prirástla k srdcu, tak som sa rozhodla, že ich dám tebe. “„ Ó, Miranda, to je od vás veľmi milé. Ďakujem,“ povedala som a objala Mirandu.Nastal deň súťaže. Bola som veľmi nervózna. „Tara Adamsová so štartovným číslo deväť,“ povedal moderátor a mne sa podlomili ko-lená. Vykročila som na lesklý drevený parket. Reflektory mi svietili do očí. Zatancovala som najlepšie, ako som vedela. Všetci vstávali zo sedadiel a ja som nemohla uveriť, že to kvôli mne. Bola som veľmi šťastná. Tie roky driny sa konečne vyplatili. Mala som zo seba dobrý pocit. Pozrela som na Mirandu v porote, ktorá na mňa žmurkla a zapísala si počet bodov. Pozrela som sa na veľkú tabuľu, na ktorej boli počty bodov všetkých súťažiacich. Zovrelo mi žalúdok, keď sa moje meno objavilo na prvom mieste a halou sa niesol ešte väčší potlesk. Znova som sa poklonila a išla do šatne. Tam ma čakala mama, otec a trénerka. Miranda bola stále v porote, ale hneď, ako mala pauzu, bežala ku mne. „Bola si úžasná. Si prvá. Nikto nebol lepší. Predbehla si dievčatá staršie od teba o niekoľko rokov. Som na teba pyšná, Tara,“ s pýchou povedala Miranda.Odvtedy nosím na súťaže len tieto baletky. Prinášajú mi šťastie. Sú mojou podkovou pre šťastie. Cestujeme s Mirandou po svete na súťaže a väčšinou skončíme celkom úspešne. Som rada, že som sa nevzdala, aj keď to bolo niekedy ťažké. Miranda mi zmenila život a som jej neskutočne vďačná.

109

Klaudia Leščinská, 6. A., ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice

110

Podkova pre šťastie Peter Juhas


Dnes som bol u svojho deda. Pomáhal som mu a za odmenu mi dal niečo iné ako vždy – podkovu .Divil som sa, prečo práve podkova, no dedo mi vysvetlil, že mu táto podkova priniesla veľa šťastia.Tak som sa pobral domov . Na druhý deň som vstal pobral som sa do školy s pocitom, že ma dnes nemôže nič prekvapiť. No hneď na prvej hodine som zistil, že budeme písať písomku .Na túto písomku som úplne zabudol, no čo som mal robiť. Na písomke som napísal samé blbosti a odovzdal som písomku. Na ďalší deň nám učiteľka prezradila známky. S obrovským prekvapením som zistil, že som dostal jednotku. Tak na konci školského dňa som sa teda pobral domov s pocitom, že som mal obrovské šťastie. Dnes som mal aj futbal. Tak som prišiel na tréning a z hrôzou som zistil, že na tréningu budeme bežať 400m. Ja som bežal s najrýchlejším chlapcom z celého tímu, no musel som sa do-predu zmieriť s prehrou . Začali sme behať. Asi po 300m mal môj rovesník náskok asi päťdesiat metrov a už oslavoval víťazstvo, keď vtom zrazu spadol a ja som ho obehol.Dnes som si už po druhýkrát povedal: ,,Dnes mám obrovské šťastie.“ Cestou ako som sa vracal jednou čiernou uličkou domov, zbadal som skupinku troch hrozivo vyzerajúcich chlapov. Ako inač, išli po mne. Tak som sa rozbehol, no neprebe-hol som veľa a už ma chytili. Hodili ma k stene a ja som sa postavil.Zrazu jeden z nich zdvihol na mňa ruku, keď som sa uhol a rukou tresol do steny.Jeho ruka vyzeral hrozne, zrejme bola zlomená. No ďalší dvaja tam ešte boli.Ako inač, jeden z nich na mňa zdvihol zase ruku a ja som za znova uhol. No tretí chlap sa nestihol uhnúť a jeho kamoš mu vrazil do nosa. Veru nebol to pekný pohľad. Nos bol určite zlomený a chýbali mu dva predné zuby. Chlapi sa ani nenazdali a už som utekal domov. Našťastie ma už po druhýkrát nechytili .Keď som si večer išiel ľahnúť so postele, tak som si spomenul na tento bláznivý deň a ešte na niečo iné – dedovu podkovu .

111

Naše podkovy pre šťastieSoňa Strojná


Volám sa Jessica, mám 16 rokov a mojou záľubou sú kone. Jazdím úplne odmalička.Mám vlastného koňa, ktorý sa volá Diablo’s Shadow, teda Diablov tieň. Je celý čierny, až na svetlohnedé miesta na slabinách a papuľke. Vie úžasne skákať. Dokáže preskočiť prekážku vyššiu ako je on a to už je čo povedať pri jeho 178 centimetroch v kohútiku. No my sme ho kúpili pred troma rokmi ako týraného koňa, ktorý odmietal hocijaký kontakt s človekom. Po skoro dvoch rokoch sa nám podarilo ukázať mu, že nie všetci ľudia sú zlí a že jazdenie môže byť aj zábava, nielen utrpenie. Jeho bývalí majitelia ho kúpili kvôli jeho skokovému talentu. Chceli sa vďaka nemu stať slávni a bolo im úplne jedno, či mu svojimi tréningovými metódami ubližujú.Našou náplňou je, že kupujeme týrané kone a vraciame im chuť do života. Väčšinou ich potom predávame, pretože si nemôžeme dovoliť vlastniť toľko koní, ale Diabla sme si nechali, pretože som si s ním vytvorila veľmi špeciálny vzťah. Všade chodil za mnou, z 5 hektárového výbehu za mnou pribehne na písknutie. Naučila som ho aj pár cirku- sových kúskov, vie si sadnúť a ľahnúť na povel, vie podať nohu, dať mi pusu. Neskôr som s ním začala trénovať skákanie a vtedy sme zistili, že mu to veľmi ide a mohli by sme skúsiť začať súťažiť. Chodili sme na skokové súťaže a stala sa z nás najslávnejšia dvojica mesta. Keď sme niekde prišli, bolo všetkým jasné, že to vyhráme.No po istom čase začali problémy. Diablo odmietol preskočiť prekážku, zabočil tesne pred ňou alebo ju zhodil. Najprv to robil len sem-tam, no teraz sa začal vyhýbať prekážkam častejšie. Nevedeli sme, čo sa deje, najprv sme si mysleli, že bude nejaký problém vo výstroji, no potom sme zistili, že má asi zdravotný problém. Obvolali sme skoro všetkých veterinárov v okolí a oni zistili, že má veľmi vážnu chorobu kopýt. Snažili sme sa nájsť nejakého veterinára, ktorý by to dokázal vyliečiť, ale nedarilo sa nám. Až raz nám niekto poradil, aby sme zavolali Johnovi Dickensovi, ktorý patrí medzi najlepších veterinárov a kováčov sveta. Bolo veľmi ťažké zastihnúť ho a keď sa nám to konečne podarilo, dohodli sme si s ním stretnutie uňho na klinike. Medzitým sa Dia- blova choroba zhoršovala. Keď sme prišli na kliniku, ledva vedel chodiť. Doktor Dick-ens navrhol operáciu kopytnej kosti a následné podkutie špeciálnymi podkovami. Bolo to veľmi drahé, no rozhodli sme sa okamžite. Aj keby už Diablo nemal súťažiť, zaslúži si aspoň, aby vedel chodiť. Operácia prebehla bez problémov. Diablo potom chodil na rehabilitácie a mesiac po operácii bol prvýkrát podkutý tými špeciálnymi podkovami. Tri mesiace po operácii som si naňho prvykrát sadla a normálny tréning sme mali až po pol roku. Vtedy sme zistili, že operácia bola naozaj úspešná. Diablo skákal rovnako dobre ako predtým a keď sme sa úplne uistili, že keď bude naďalej skákať, nebude mať problémy z nohami, tak sme sa rozhodli, že bude pokračovať v jeho kariére.

112

Podkova pre šťastieMartin Vacula

11 rokov, II. kategória, Spojená škola svätých košických mučeníkov, Čordákova 50, Košice

Bol raz jeden krásny jednorožec, ktorý mal už len poslednú podkovu na prednej pravej nohe, ktorá prinášala šťastie. Veľa detí, ale aj dospelých, snívalo o jedinej veci: stretnúť tohto jednorožca. Najmä Evka. Každý deň myslela iba naň. Dokonca aj hračiek – jednorožcov mala plnú izbu. Vstupné do lesa bolo veľmi drahé, takže si doň nemohla dovoliť chodiť príliš často. Len trom ľuďom sa podarilo získať jednu zo štyroch podkov. Preto táto posledná podkova pre ľudí veľa znamenala.Evka začala šetriť a keď si už našetrila na vstupné, poponáhľala sa s rodičmi do lesa. Keď tam vkročila, hneď začala hľadať jednorožca. Hľadala a hľadala, až uvidela v strede lesa svetielko. Išla bližšie a bližšie až ho napokon zbadala. Plakal. Boleli ho celé nohy. Pálili a štípali. Keď Eva zbadala, aký je jednorožec smutný, už pri odchode domov vymýšľala plán, ako cez noc kradnúť.O 24.00 si dala kuklu a čierne oblečenie. Zistila, kde bývajú ľudia, ktorí majú tie zlaté podkovy. Keď im ich ukradla, správa o krádeži sa rozšírila po celom meste. Evka však strach nemala. Zaplatila vstupné a bežala k jednorožcovi. Pribila mu všetky tri podkovy. Jednorožec sa jej vôbec nebál, ba práve naopak, so záujmom pozeral, čo sa to robí. Začal behať, skákať, šantiť a robiť všelijaké čudné veci. Bol šťastný.Evke sa to ohromne páčilo. Jednorožec začal rozprávať. Povedal však len jedno slovo: „Ďakujem.“ Šťastný odskackal a Evke bolo veľmi dobre. Na tento okamih nikdy nezabudne.

113

Podkova pre šťastieTatiana Kačengová

7. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Bola jeseň. Údolím sa rozliehalo konské erdžanie, ale inak naokolo vládlo ticho. Klára, nízke dievčatko s hrdzavými vláskami, sa práve prebudilo a s elánom vykročilo z malého domčeka na okraji údolia. Zamierilo si to rovno k stajniam. Dvere sa s vŕzganím ot-vorili a potom hneď zabuchli. Klára sa ocitla na začiatku uličky presvetlenej len slabým svetlom. Z tieňov na ňu zízali obrovské konské hlavy a čakali čo sa bude diať. Klára pre-hltla a pustila sa uličkou, stále sledovaná koňmi, až kým sa neobjavil pred ňou konský box, ktorý vyzeral akoby bol prázdny. Klára vedela, že prázdny nie je. Nadvihla závoru a vkročila dnu. Zjavila sa pred ňou malá, ale zato neodolateľne roztomilá čierna kobylka menom Dana. Hľadela na ňu svojimi lesklými očami akoby vedela, že Klára ju navštívi. Dana zafŕkala a nežne sa dotkla Klárinej ruky. Klára jej rovnako láskyplne prešla po celej hlave, potom po hrive a zastavila na Daninom zaokrúhľujúcom sa brušku. Dana sa obzrela a znova zafŕkala. Klára sa na ňu usmiala a z vrecka vytiahla červenú mrkvu. V kobylkiných očiach sa zračila radosť a láska ku Kláre, keď jej ju ponúkla. Klára sa s ňou rozlúčila a vyšla z boxu. Znovu sa zamrvila, keď prechádzala okolo obrovských koní. Vyšla zo stajne a šla sa postarať o zvyšok farmy.

Keď Klára skončila, bolo asi 10 hodín dopoludnia. Vedela, že si veľmi neoddýchne, pretože o chvíľu jej začína hodina jazdenia. Cestou ju zastavil Mišo, vysoký chlapec s tvárou posiatou pehami. „Ako jej je?“ opýtal sa bez toho, aby sa pozdravil.„Komu?“ spýtala sa Klára hlúpo, aj keď dobre vedela, koho myslí. Mišo sa na ňu hneď oboril: „Komu, komu. Asi Dane, nie?!“Jej tehotenstvo robí všetkým starosti. A úprimne povedané, ja sa o ňu tiež bojím. Klára precedila cez zaťaté zuby: „Je to silná kobylka, ona sa len tak nevzdá.“ Uprene sa zadívala na Miša, až uhol pohľadom. „A okrem toho,“ dodala, „o chvíľu má doraziť ve- terinár. Ten sa o ňu postará. No - nezdržuj ma už toľko, o chvíľu mám hodinu jazdenia!“ Hodina jazdenia sa začala. Klára síce vnímala, čo sa okolo nej deje, ale nevenovala tomu veľkú pozornosť. Spamätala sa až vtedy, keď do jej poníka narazil druhý.„Dávaj pozor!“ zakričalo na ňu dievča na poníkovom chrbte. Klára na ňu zagánila a pokračovala vo svojich myšlienkach. Želala si, aby sa už hodina skončila a ona mohla ísť za Danou. Otočila svojho poníka tak ako ostatní a zajasala, keď po hodinovom točení a skákaní začula: „Tak pre dnešok končíme!“Klára zosadla, odviedla poníka do stajne, vyčistila ho, nakŕmila a uháňala za Danou.

114

Vbehla do jej boxu a celá zadýchaná sa pozrela, či je v poriadku. Kobylka stála na svo-jom mieste a prezerala si Kláru od hlavy až po päty. Uľavilo sa jej, ale opäť stuhla, keď pri Daninej prednej nohe uvidela niečo strieborné. Zohla sa, aby to zdvihla a s úžasom zistila, že je to jej podkova. „Dana, je to tvoje? A ako sa to sem dostalo?“ Kobylka na ňu len hľadela s nečitateľným pohľadom. Klára si vzdychla. Kedysi sledovala svojho otca ako podkúva kone, a tak sa rozhodla podkovu Dane naspäť prikovať sama. Zohnala si náčinie, zodvihla podkovu ale akonáhle ju Dane priložila, kobylka zafŕkala a vyhodila kopytom. Klára to skúsila ešte dvakrát, ale Dana podkovu ani raz neprijala. Celá unavená sa pozrela kobylke do očí:„Ty to nevzdáš, že?“ Vzdychla si a po chvíľke dodala: „No nič, možno mi prinesie šťastie.“ Nakoniec podkovu zobrala a hodnú chvíľku si ju prezerala. Keď na nič neprišla, dala Dane novú podkovu, ktorú už prijala a bežala domov.

Kohút zakikiríkal. Klára si pretrela oči a vyskočila z postele. Na jedlo ani nepomyslela, len sa obliekla a bežala za Danou. Pár metrov od stajne ju však zastavil urastený muž, celý zababraný od blata. Predstavil sa ako Max - veterinár. „Mali by ste si s Danou niekam vyjsť. Prechádzka jej urobí dobre,“ povedal Kláre hlbokým hlasom.

Trošku zafúkalo. Klára, jej otec a Mišo sa trmácali na okraji útesu hlbokého 50 metrov na čele s Kláriným otcom.Za ním nasledoval Mišo na Fénixovi a za ním si spokojne klusala novo podkutá Dana s Klárou vedľa seba.„Stáť!“ zavelil otec.„Vyzerá to na búrku, mali by sme sa vrátiť. No tak, otočte kone a ideme!“ Mišo ani Klára nič nenamietali, pretože dobre vedeli, že búrka je pre kone a hlavne pre Danu nebezpečná. Práve keď ju Klára otáčala, Dane sa pošmyklo kopyto a zafŕkala. „Otec! Dana potrebuje pomoc!“Skôr než jej otec stihol odpovedať, ozvalo sa PRÁSK!O chvíľu zase PRÁSK!A búrka bola na svete. Kone fŕkali, stavali sa na zadné a Kláru zom-kol strach. Jedinou útechou pre ňu bolo, že v tom nie je sama. S prosebným pohľadom sa pozrela na svojho otca. Ten je pohľad opätoval a slabo sa usmial, aby ju trošku upokojil. Zase PRÁSK! To už Dana takmer spadla z útesu. Kláru pochytil záchvat, keď sa pozerala ako z Daninho kopyta letí podkova na dno útesu.Všetko je v koncoch. Dana zahynie, pretože bez podkovy sa poriadne nepostaví a žriebätko, ktoré má každú chvíľu prísť na svet, isto zahynie. Dana sa len s námahou vy-tiahla tak, aby nespadla a kopyto bez podkovy držala nad zemou. Vtom Kláre niečo napadlo, a tak otcovi zakričala:„Mám tu jednu náhradnú podkovu, mohla by pomôcť!“ Myslela pri tom na tú podkovu, ktorú našla v Daninom boxe, a ktorú Dana nechcela prijať. No musí to skúsiť, inak je všetko stratené. Zašmátrala v batohu a vytiahla striebornú podkovu. Hodila ju otcovi a ten ju bleskurýchle chytil. Potom sa pretisol pomedzi kone a vytiahol náčinie, ktoré nosil vždy ruksaku. Prikoval podkovu Dane a tá sa znova postavila na všetky štyri. Klára

115

ju chytila za opraty a náhlila sa z útesu. Za ňou bežali Mišo s Fénixom a otec so svojím koňom. Keď sa ocitli v bezpečí a mimo dosahu búrky, všetci si vydýchli. Dokonca sa zda-lo, že aj koňom sa uľavilo a teraz sa usmievajú. Klára sa oprela o kolená a sťažka dýchala. Otec k nej podišiel a potľapkal ju po pleci: „Viedla si si skvele. Zachránila si Dane aj jej nenarodenému žriebätku život. Nie každý sa dokáže takto zachovať.“ Klára sa vďačne usmiala, ale úsmev jej zmizol keď sa k nej blížil Mišo: „Bola si dobrá. Ale aj ja by som to zvládol.“ Otec sa naňho zamračene pozrel. „Chcem povedať, “pokračoval, „že si si počínala vynikajúco.“ Potom sa otočil a upaľoval domov. Ako posledná ku Kláre podišla Dana. Dotkla sa jej pyskom a Klára sa na ňu zadívala. „Tá podkova ti zachránila život,“ povedala Kobylke. Dana akoby prikývla a od-klusala do svojho boxu.

Nastal deň D. Dana ležala v boxe a odfukovala. Veterinár kľačal pri nej a upokojoval ju ako len vedel. Klára stála obďaleč a pozorovala ho. Už sa nemohla dočkať. Dana zaerdžala a zafŕkala. Veterinár na Kláru zakričal: „Už ide!“ Klára vbehla do boxu. „Ideš moja, nevzdávaj to!” povzbudzovala ju. Dana zatlačila posledný raz a žriebätko bolo na svete. Bolo rovnako čierne ako jeho mama s tým rozdielom, že na čele malo fliačik v tvare hviezdy. „Vitaj na svete Hviezdička,“ povedala Klára a tým dala žriebätku meno.

xxx

„A teraz privítajte Kláru s jej kobylkou Danou!“ ozvalo sa z ampliónu. Klára nasucho prehltla a popohnala Danu. Toto bola ich prvá súťaž, tak pre istotu Klára dala Dane podkovu, ktorá odkedy Dane zachránila život, nazývala PODKOVA PRE ŠŤASTIE. Ozval sa potlesk. Dana sa rozbehla a - hop! Bez chybičky preskočila prvú prekážku. Klára otočila Danu a bez problémov prekonali ďalšiu prekážku. Tak to pokračovalo až prišli k poslednej prekážke, ktorá sa skladala zo živého plota. Klára sa čo najviac nadvihla v sedle a hop! Prekonali aj túto prekážku. Znovu sa ozval potlesk. Klára nasmerovala Danu k východu. Tam na ňu čakal otec a chválil ju a chválil. Po Kláre nasle-dovali ešte piati súťažiaci. Keď všetci mali prekážky za sebou, ozvalo sa:„A teraz chvíľa, na ktorú sme všetci čakali. Vyhlásenie víťaza! Víťazom sa stáva...Klára s kobylkou Danou. Obrovský potlesk prosím!“Klára s otvorenými ústami stále neverila tomu, čo práve počula. Otec ju postrčil: „Choď!“

Klára vyšla po schodíkoch. Všetci tlieskali. Dopredu vystúpil muž, ktorý v rukách držal trofej. Keď si ju Klára od neho brala, pošepkala Dane: „Tá podkova ti zachránila život a teraz sme vďaka nej vyhrali. Možno to naozaj bude podkova pre šťastie.“ Dana spokojne prikývla a užívala si slávu a potlesk. Klára sa usmiala a už sa nevedela dočkať, ako o tom všetkým porozpráva.

116

Náhrdelník ako šťastie Mária Zeleňáková

14 rokov, II. kategória, ZŠ Bukovecká 17, Košice

Ako vždy som sa zobudila o 7:00 h a pozrela som sa von oknom. Sychravé počasie sa mi prihováralo, že dnes budem mať veľmi zlý deň. Ale prečo? Na túto otázku som nikdy nenašla odpoveď. Tak som sa teda rozhodla, že to predsa risknem a pôjdem do školy. No najprv základ dňa - raňajky. Nahádzala som ich do seba, žiaľ, nebol to najlepší nápad. Začalo ma pobolievať brucho, ale neriešila som to. Už aj tak som sa chystala veľmi dlho a skoro som zmeškala svoj autobus. Všetko šlo tak, ako vždy, až kým som sa nedostala do dopravnej zápchy. Veľa ľudí tam nadávalo a tak som sa rozhodla, že si dám slúchadlá do uší. V tom prišla ku mne nejaká staršia pani. Postavila som sa, aby som ju zo slušnosti pustila si sadnúť, pretože pravdu povediac, som si myslela, že práve preto za mnou prišla. Lenže ona len pokývala hlavou a ja som si vybrala z uší slúchadlá. Staršia pani sa na mňa sladko usmiala a povedala: “Ach, dcérenka moja.” Po tejto vete bola hodnú chvíľu ticho a ja som si pomyslela či jej šibe, pretože vôbec sa mi nezdá, že by som bola jej dcéra. No potom však pokračovala.“Celý ten čas ťa pozorujem a veľmi mi pripomínaš moju dávno stratenú dcéru. Preto mi prosím ťa dovoľ, aby som ti niečo dala.” Podala mi jeden náhrdelník, ktorý vyzeral dosť zvláštne. Prijala som ho, poďakovala som sa a zrazu sa tá pani stratila. Mala som z toho veľmi zlý pocit. Autobus sa pohol, ja som vystúpila. Čakala ma veľká poľadovica, a tak som išla veľmi pomaličky, aby sa mi niečo nestalo. Vtom som sa nešťastnou náhodou pošmykla a udrela si hlavu. Tma. Videla som nejaké biele svetlo, vyľakala som sa, ale našťastie som sa prebudila v nemocnici. Neuveríte mi, ale to, ako som si udrela hlavu, vôbec nič nebolo. Žiaden otras mozgu, ani zlomená ruka, či noha. Bola som zdravá ako ryba.Keď som prišla domov s mojou mamou, videla som v rýchlych televíznych novinách, že autobus, ktorý prevážal ľudí do škôl a do práce havaroval. Bol to autobus, ktorým som cestovala práve ja. Autonehoda sa stala tesne za mojou zastávkou, na ktorej som vystúpila. Pozrela som sa na náhrdelník, ktorý mi dala tá podivná pani. Bol v tvare podkovy. To, že sa mi nič nestalo, bola náhoda, stáli pri mne anjeli strážni, alebo to bolo všetko vďaka tej darovanej podkove?

117

Podkova pre šťastie Klaudia Glajcová

11 rokov, II.kategória, ZŠ Bukovecká 17, Košice

Bolo to už dávno, keď som jazdila na koni. Cválali sme po lúkach, preskakovali drobné prekážky. Až raz...Môj kôň stratil podkovu. Nevedela som, kde a kedy ju stratil. Museli sme ísť ku kováčovi, aby mu ukul novú. Prešiel nejaký čas a raz v škole sme sa rozprávali o koňoch. Prišla reč aj na ich podkovy. Pani učiteľka nám povedala, že nájsť podkovu vraj prináša šťastie. Vtedy som si spomenula na svojho koníka. Veď aj on raz stratil podkovu a možno ju už aj niekto našiel a teraz mu visí niekde nad dverami a stále mu vyčarúva úsmev na tvári. Možno mu pripomína pekné zážitky a spomienky na deň, keď ju našiel. Možno mu priniesla šťastie a je rád, že práve on bol tým človekom, ktorému sa ju podarilo nájsť.Po škole som sa šla s kamarátkami bicyklovať. Janke zrazu vošlo niečo do kolesa. Bola nútená zastať a zistila, že to bola podkova. Povedala som jej, podľa povery, by ju mala hodiť za seba aby mala šťastie. Ona poslúchla a viac sme o tom nehovorili. Ďalej sme sa bicyklovali, skákali gumu, liezli po rebríkoch na ihrisku až do večera, keď sme sa museli rozlúčiť a ísť domov.Na druhý deň sme išli spolu do školy. Keď sme prechádzali cez prechod pre chodcov, Janku skoro zrazilo auto. Mala veľké šťastie. Vedľa nej stál chlapec, ktorý ju zachránil. Roztrasené sme mu poďakovali a potom sme v škole o tom všetci rozprávali. To šťastie, že kamarátku auto nezrazilo, pripisovali podkove, ktorú deň predtým našla.Neskôr na výlete v Írsku som si aj ja kúpila podkovu a zavesila si ju do izby. Chcela som zistiť, či aj mne prinesie šťastie. A veru, priniesla.Raz v škole som zistila, že nemám domácu úlohu. Spolužiačka vedľa mňa ju mala. Oči sa mi rozžiarili a rýchlo som ju opísala do svojho zošita. Päťku som nedostala. Tomu sa tiež hovorí šťastie!Odvtedy verím, že každá nájdená, kúpená, darovaná a hlavne za seba hodená podkova prináša šťastie. Pre istotu si však radšej všetky úlohy vypracujem doma sama.

118


Klaudia Cimbová14 rokov, II. kategória, ZŠ Bukovecká 17, Košice

Šťastie, je len slovo?Znamená celý svet?

Pre väčšinu je to mnoho,pre niekoho ho tu niet.

Treba ho však hľadať všadenie iba v peniazoch.

Ako slnko večer pri západeako v láske, dvoch.

Niekto si však talizmanom pomáha,šťastie vidí vo veciach.

Tých sa potom domáhapri všetkom, aj vo všedných dňoch.

Pri skúške, či pri životom bojimajú ho vždy naporúdzi,

aby dvaja boli navždy svojia šťastie im pomáhalo aj v núdzi.

Nosia si ho všade a veria,že im talizman život zmení,s nikým sa s ním nepodelia,

a preto sa tá idea cení.Ľudia si už vymysleliaj všelijaké symboly

šťastie si aj nakreslili:štvorlístky a podkovy.

119

Podkova pre šťastie Nikola Petruchová


Všetko šťastie závisí od nás, ľudí. Či to šťastie príde, alebo nepríde. V rozprávkach je to iné. Tam všetko zlo porazí dobro. Je to aj v našom živote takto?V dávnych časoch sa podkova z koňa považovala za bohatstvo a majetok. Podkova sa stala symbolom prepychu. Pre toho, kto ju našiel, predstavovala znamenie šťastia a lepších časov. Takto sa stala v súčasnosti talizmanom, ktorý prináša istotu, šťastie a ochraňuje domácnosť, ako aj všetkých čo v nej žijú.Prináša podkova šťastie naozaj keď ju kôň stratí?Ak nájdete podkovu, mali by ste ju zavesiť nad dvere v tvare U a prichytiť ju troma klin-cami, aby sa šťastie zachytilo a nespadlo dole. Veľakrát sa zamýšľam nad tým, prečo aj v našom živote nemôže byť toľko šťastia ako v rozprávkach. Život je často pravý opak. Aj keď sa človek snaží, tak sa to nie vždy končí dobre, ako v rozprávke.Keď máme podkovu doma, to ešte neznamená, že budeme šťastní. Šťastie si vytvárame vo svojom vnútri. Ľudia so skúsenosťami hovoria, že najväčším šťastím nie je bohatstvo ale zdravie a láska blízkych.

120

Rodinné šťastieRadoslava Straková


Cez letné prázdniny zvykneme stráviť veľa času na našej chalupe, stále je tam potrebné niečo urobiť, opraviť, zmeniť, preto si tam až tak veľa neoddýchneme. Tento rok to bolo trošku iné. Dohodli sme sa, že počas spoločne strávených chvíľ nebudeme pracovať, ale oddychovať. Čas som mohla využiť na iné aktivity. Na veľa obrazov a predmetov, ktoré máme na stenách, som nikdy nekládla nejaký veľký dôraz. Tento rok som si všimla skrát-ka všetko.

Dokonca som si všimla jednu neobyčajnú vec, ktorú by som si za iných okolností vôbec nevšimla. Bola to veľká čierna podkova, ktorú máme zavesenú nad dverami vchodu.

„Je to naozajstná podkova z koňa?“ opýtala som sa mamky. Dozvedela som sa, že táto podkova je naozaj z koníka a je stará 200 rokov. Už v minulosti ľudia verili, že ak budú mať za dverami zavesenú podkovu, prinesie im to šťastie.

Myslím si, že niečo na tom bude. Aj tá moja rodina je jedno veľké šťastie. Sme radi, že sa navzájom máme, pretože nie každý má to šťastie sa narodiť v takej skvelej rodine, akou je tá moja.

A čo je vlastne to šťastie?

Každý si ho predstavuje rôzne, niekto považuje za šťastie úspech v škole, ďalší zasa bežné veci, ktoré niektorí z nás považujeme za samozrejmosť, že má strechu nad hlavou, má čo jesť a mnoho iných vecí.

Veľa ľudí z nás používa slovo šťastie, ale v podstate nikto nevie presný význam tohto slova. Pod týmto slovom si niečo predstavuje, ale nevie, či je to presne to, ale aj na-priek tomu, to slovo často používame, lebo po šťastí túžime. V dnešnom modernom a uponáhľanom svete by sme chceli získať všetko za peniaze, aj šťastie. Šťastie je jedno z mála vecí, ktoré sa v žiadnom prípade kúpiť nedá. Šťastie sa nachádza v každom jed-nom z nás bez rozdielu. Len ho treba nájsť. Dokonca na šťastí treba aj pracovať.Veľa ľudí sa však nezaoberá vlastným šťastím, ale šťastím tých druhých a práve toto, by sme my ľudia robiť nemali. Mali by sme sa tešiť z vlastného šťastia a nie závidieť ostat-ným to ich. Tak isto máme nárok na svoje šťastie ako tí druhí, prečo sa z neho netešiť? Ja si myslím, že každý je strojcom svojho vlastného šťastia. Aj keď do života prídu rôzne

121

ťažkosti, problémy a zmeny, je už len na nás, ako sa k tomu postavíme, či to vezmeme ako výzvu, krok vpred pre niečo nové, alebo naopak urobíme krok vzad – to je ľutovanie sa , závisť. Budeme si nahovárať, že máme len smolu a šťastie nás obchádza. Šťastie budeme vidieť u každého, len nie u seba.

Hovorí sa, že šťastie je vrtkavé, ale mne sa zdá, že vrtkaví sme my,naša myseľ a následne naše rozhodnutia, ktoré nie sú vždy šťastné...

Ako je to vlastne s tou podkovičkou?

Kto tomu verí, že mu prinesie šťastie, tak to tak aj bude. Ten, kto si dopredu povedal, že šťastie ho obchádza a na všetko v živote si povie nie, tak vtedy to už žiadna podkovička nezachráni. A predsa som rada, že ju na chalupe máme.

122

Nový život Ivana Zavadská


Všetko sa to začalo v jeden deň, keď k nám prišiel strýko. Prišiel mi zablahoželať k mojim narodeninám a dal mi zvláštny darček. Nebol veľký, ani príliš malý. Dychtivo a s nadšením som rozbaľovala darček a keď som už bola blízko zistenia, čo to je, žiarila som šťastím. Keď som darček zbadala, moje nadšenie sa zmenilo na menšie sklamanie. Bola to podkova. Vedela som, že podkovy prinášajú šťastie, ale veľmi som tomu neverila. Oslava bola do večera, potom sa išlo spať. Keď strýko odišiel, zobrala som darček a položila ho do krabice, v ktorej boli nepotrebné veci.

Dni plynuli a ja som zabudla, že som tú podkovu vôbec niekedy dostala. Ani nie po roku som triedila veci, ktoré som chcela vyhodiť, pretože sme sa sťahovali do domu na vidiek. Vtedy som tú podkovu našla a povedala som si, že si ju nechám, možno mi raz naozaj prinesie šťastie. A tak som zbalila všetky veci, rozlúčila som sa so svojou izbou a odišla. Cestovali sme autom 12 hodín a ja som prekypovala nadšením, že odchádzame. Odišla som od kamarátov a od môjho domova. Ale keď som videla lúku, hlavne tie kone, hneď som si to zamilovala. Bolo to krásne prostredie a o pár kilometrov od tohto miesta sme dorazili domov.

Dom bol oveľa väčší ako predtým. Vybehla som z auta do domu pozrieť ako vyzerá moja izba a vôbec ako vyzerá celý dom. Bola som šťastná, lebo som si predstavovala starý dom s ešte starším mestom a nudnými ľuďmi. Ale moja mienka vôbec neopisovala miesto, v akom sme mali skutočne bývať. Bolo to niečo nádherné, cítila som sa ako najšťastnejší človek na svete. O niekoľko dní sme sa zoznámili so susedmi a aj inými obyvateľmi. Vysvitlo, že to sú naozaj dobrí ľudia z príhody, ktorú sme zažili. Schyľovalo sa k búrke a ja som sa stratila. Nepoznala som to tu ešte tak dobre a susedka od veľa išla okolo tak mi pomohla nájsť cestu domov. A tak jej mamka poďakovala a stali sa z nich dobré kamarátky.

O nejaký čas sme so skoro všetkými susedmi vychádzali veľmi dobre. Keď som sedela na stoličke, zapozerala som sa do domu naproti. A uvidela som toho najkrajšieho chlap-ca, aký kedy existoval. Mal krásne modré oči a bol vyššej postavy. Vlasy sa mu mierne kučeraveli. Bol jednoducho nádherný a hneď som sa doňho zaľúbila. Všimol si ma a usmial sa. Ja som chvíľu stála a pozerala sa na neho. Podišiel bližšie k plotu a povedal „Ahoj“. Ja som sa začervenala, chvíľu som naňho pozerala. Nevedela som zo seba dostať ani suché ahoj. Až po chvíli som si uvedomila, že mu musím prísť riadne šialená, keď naňho len pozerám a ani sa mu nepozdravím, tak som podišla bližšie k plotu. Vlastne

123

ani neviem, ako som to dokázala, bola som z neho úplne paf. „Ahoj,“ povedala som. „Si tu nová? Lebo som ťa tu ešte nevidel.“ „Áno, len nedávno sme sa sem presťahovali.“ A tak sme sa rozprávali a už to išlo samo. Na ďalší deň ma pozval na zmrzlinu. Sľúbil mi, že ma prevedie dedinou. S ním deň plynul veľmi rýchlo, ani sme sito neuvedomili, že sme spolu strávili celý deň. Dni plynuli a my sme sa spoznávali stále viac. Nakoniec sme spolu začali chodiť, padla prvá pusa. S ním to bolo všetko magické. Bol veľmi pozorný a dokázal ma rozosmiať, keď som bola smutná. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Prečo sme sa sem presťahovali. Chodil k nám domov a ja k nim. Už sa pomaly končili prázdniny a začínala škola. Keď bol deň ísť do školy a spoznať nových ľudí, žalúdok som mala strašne stiahnutý. Mala som oba-vu, aby som sa v môj prvý deň v škole nestrápnila. Ale všetko dopadlo dobre. Mám veľa kamarátov a zistila som, že aj on chodí do tej istej školy. Našla som si najlepšiu kamarát-ku, s ktorou som trávila veľa času, či v škole alebo mimo školy. Boli sme kamarátky na život a na smrť. Kamarátka si našla kamaráta, a tak sme vo štvorici chodili na chatu a na kúpaliská. Všetci sme si veľmi dobre rozumeli. Boli sme nerozlučná štvorka. Všetko sme si vraveli, čo sa nám za celý deň prihodilo.

Teraz neľutujem, že som sa presťahovala na toto nádherné miesto. Spoznala som tu ľudí, na ktorých nikdy v živote nedopustím a moju životnú lásku. Bola to láska na prvý pohľad. Postupom času som na starých kamarátov zabúdala. Neboli to praví kamaráti, lebo sme sa skoro vždy hádali, ale títo sú iní, sú výnimoční. Sú súčasťou môjho života a aj vždy budú.

Tak som zistila, že ta podkova naozaj funguje. Len som si uvedomovala, aké šťastie mi prináša. Teraz viem, že to bol môj najlepší narodeninový darček, aký som kedy dostala. Splnil mi priania, v ktoré som tajne dúfala. Kamarátov, ktorí budú pri mne stáť nech sa deje čokoľvek a kamaráta, ktorý ma bude ľúbiť takú, aká som. A stačil jeden darček, ktorý som považovala za banálny a ten mi zmenil celý život. Teraz som nesmierne rada, že mi strýko ten darček na narodeniny dal.

124

Podkova pre šťastie Veronika Pisková


Bolo raz jedno dievča menom Júlia. Jedného dňa išla Júlia do jazdeckého centra.Kým jej rodičia vybavovali členstvo, Júlia sa zoznámila s Améliou.„Ahoj, ja som Amélia. A ty?“„Ahoj, ja som Júlia,“ Júlia sa jej nechcela predstaviť, ale musela, Prišli za ňou rodičia a povedali jej, aby sa tu poobzerala. Júlia išla na cvičisko. Chodila tam hore, dole. Zrazu zbadala podkovu.„Kto si?“ spýtal sa tréner. „Ja som Júlia. To asi patrí vám,“ povedala a podala podkovu trénerovi. „Hmm... môžeš si to nechať,“ povedal tréner.„Ďakujem,“ povedala Júlia.

Keď prišla domov, podkovu si zavesila na stenu.„Čo to je?“ Spýtala sa jej mamka.„No, to je podkova z toho jazdeckého centra. Dal mi ju tréner.“ povedala Júlia.„Musel to byť milý tréner. Ale už musíš ísť spať.“ skonštatovala mamka.„No tak dobre.“ Súhlasila Júlia.„Dobrú noc.“ Povedala a dala jej pusu.

Pondelok ráno sa Júlia pozerala na podkovu. Zdála sa jej čudná. Mala tam vzor štvorlístka. „Poď prídeš neskoro do školy!“ Kričala mamka.„Už idem.“ Ponáhľala sa Júlia.

Júlia aj v škole myslela na podkovu. „Prečo mala tam vyrytý štvorlístok?“ nevedela tú otázku pustiť z hlavy.„Deti, ste pripravené na písomku?“ spýtala sa pani učiteľka.„Áno“ skríkla celá trieda.„Ups!“ povedala Júlia. Počas písomky myslela na podkovu a ani nevnímala otázky.

Na ďalší deň Júlia znova myslela na podkovu. Pani učiteľka rozdávala písomky. „Plný počet bodov mala len jedna žiačka. Júlia gratulujem! Len ty si mala plný počet bodov.“ povedala pani učiteľka.„Ja? Ale pani učiteľka ja som sa ani neučila.“ nechápala Júlia. „Bolo to šťastie.“ Povedala pani učiteľka a usmiala sa na Júliu. A vtedy ju to napadlo.

125

Bola to podkova. Júlia na to prišla a odvtedy má podkovu šťastia.

Ticho

127

Hluchý senRadoslava Bardzáková


Ahojte. Volám sa Ema, a chcela by som vám porozprávať o asi najsmiešnejšej chvíli v mojom živote. Možno sa vám to nebude zdať až také smiešne ale pre mňa to bolo natoľko smiešne, že som sa rozhodla vám to rozpovedať.Začalo sa to v jedno zasnežené biele ráno, keď som práve otvárala oči a snažila som sa postaviť z postele. Horko-ťažko sa mi to podarilo, a keď som už bola konečne na nohách, zamierila som do kúpeľne. Pustila som vodu, aby som si umyla tvár, no zrazu...Vlastne sa nič také hrozné ani nestalo, až na to, že som nepočula tečúcu vodu. Pravdaže som ju videla (oči mi slúžili ešte celkom dobre) ale uši, akoby mi odpadli. Myslela som si, že som sa ešte stále nezobudila, a že sa mi sníval ,,krásny, hluchý“ sen. Tak som odkráčala do postele a ľahla som si. Po pol hodine som sa znovu zobudila. Uvidela som pred sebou moju mamu, ktorá smiešne otvárala ústa, akoby sa snažila niečo povedať. Vlastne ona niečo naozaj hovorila. Len ja som to nepočula. Vyzeralo to hrozne smiešne, a tak som sa začala rehotať. V tej chvíli sa mamin výraz tváre zmenil. Tvárila sa nahnevane a zároveň aj prekvapene. Prekvapene som sa tvárila aj ja, ale v duchu som sa stále smiala. Nakoniec som si musela domyslieť, čo mama hovorila. Už druhýkrát som vstala z postele ale do kúpeľne som už radšej nešla. Namiesto toho som sa radšej obliekla a pripravila som raňajky. Celé ráno som nič nepočula. Zdalo sa mi to dosť čudné lebo som sa presvedčila, že sen to určite nebol. Rozhodla som sa, že sa vyberiem ku mojej najlepšej kamarátke a poviem jej čo sa stalo. A pri najhoršom sa asi vyberiem na ušné. Dlhá cesta autobusom ma úplne unavila. Akoby som toho nemala dosť. Konečne som dorazila k paneláku, v ktorom bývala moja kamarátka Laura. Po zazvonení na zvonček, kráčaní po schodoch a po klopaní na dvere, mi kamarátka otvorila.Pozvala ma dnu a ponúkla ma občerstvením. Veľmi ma to potešilo, pretože som bola veľmi hladná. Potom som jej porozprávala moju príhodu. Na moje prekvapenie mi po-radila, aby sme išli k ušnému lekárovi. Pravdaže dorozumievali sme sa ,,posunkovou“ rečou. Vybrali sme sa k zubárovi. V čakárni sme sedeli asi pol hodiny, až nakoniec nás do am-bulancie zavolala sestrička. Kým lekár niečo zapisoval, sedeli sme na stoličke a nudili sme sa. Potom ma poprosil, aby som mu porozprávala, o čo vlastne ide. Už keď som začala rozprávať, lekár sa začal smiať. Nevedela som, prečo sa smeje, ale môj čudný príbeh som dorozprávala do konca.Lekár sa prestal smiať a niečo mi vybral z uší. No toto, boli to moje štuple do uší, ktoré si

128

dávam pred spaním. Vyzeralo to tak, že som si ich ráno zabudla vybrať. V tej chvíli mi všetko došlo a aj ja som sa strašne rehotala. Poďakovala som sa a s trápnym a zároveň smiešnym pocitom som sa vybrala domov. Už som sa nemusela dorozumievať mojou posunkovou rečou, pretože už som všetko znovu počula.

129

TichoMiriam Štefková


Ten pokoj, to ticho, tá krása.Tam idem, keď mi je zle zasa.Zázraky narobí lesná príroda,

veď bývam pri lese, to nie je náhoda.

Pomedzi stromy potok si žblnkoce.V korunách stromov slnko sa ligoce.

Sem-tam zazriem aj srnkyalebo vtáky, čo jedia trnky.

Tam vždy zájdem, keď pochmúrny je svet,

veď krajšej prírody už iste niet. Ten pokoj, to ticho, tá krása.Tam idem, keď mi je zle zasa.

130

TichoAlexandra Spustová


Ticho je dar uší,čo každému sluší.

Niekedy niet veru ticha,ťažšie sa nám potom dýcha.

Ticha nie je nikdy dosť,keď nám vládne hnev či zlosť.

Krížom-krážom mesta hluk,vyruší nás každý zvuk,

keď nad niečím premýšľame,keď myšlienky plynú v hlave.

Keď žijeme v rušnom meste,nepokoj je vždy na ceste,

a to hlasné trúbenie,je nekonečné trápenie.

Ticho nie je celý deň,ticho ako lesný tieň,ako rosa na svitaní,

ako vánok pri lietaníako dúha po pršaní.

V našom meste ticha nieto,veľmi dobre každý vie to.

Aj tak ticho nepovie to.

131

Ticho

Daniel Kraus 12 rokov, II. kategória, ZŠ Malá Ida, Školská 10

Ticho je krásne,

keď počujem štebotanie vtákov.Ticho mám rád,

keď v lete padá dážď z oblakov.

Keď v tichu ležím v tráve a hľadím na oblohu, vôňa lesných jahôd prinesie mi pohodu.

Mám rád to ticho,

pohladím dušu dobrou knihou – stretávam sa s peknou chvíľou.

To ticho má rád každý z nás,

vždy dobre padne,keď ťažká chvíľa stretne nás.

132

Katarína Gregová, 8. A, ZŠ Ľudovíta Fullu

133

Šípková RuženkaMartinka Belejová


Tu v paláci krásnom,kde princezná býva,

dnes ráno zastavil sa čas.

Každý tu spánkomsvoj dlhý sen sníva.

Tak každé ráno nepohnú sa zas.

Deň plynie za dňom a v tichu krovím všetko zarastá.

Tu zjavil sa princ.

V šípkovom kroví,kde sa tajomstvo skrýva,

čo dvanásta sudička vysúdila raz.Tam princ mečom k šťastiu sa prebíja,

aby našiel lásky svojej jas.

134

Ester a ticho Ester Hanusková

II. kategória, ZŠ Kežmarská 30, Košice

Ester má 14 rokov. Býva so svojou mamkou v jednoizbovom byte. V živote ju veľa šťastia nestretlo, preto je veľmi tichá a bojazlivá. Nemá veľa kamarátov. Jej mamka je chorá. Má v hlave cystu. Tlačí jej na mozog. Zatiaľ to nie je vážne, ale lekári hovoria, že sa to môže zhoršiť. Jedného dňa mamka odpadla. Stalo sa to presne na Esterine narodeniny. Vedela, že nesmie spanikáriť. Zavolala na číslo 112. Mamku vzali do nemocnice. Chcela byť s ňou, ale nedovolili jej to. Museli ju hneď operovať. Neostalo jej nič iné, len ísť domov. Ľahla si. Nevedela, čo má robiť, ako pomôcť svojej mamke. Všade bolo ticho. V takých chvíľach ticho nenávidela, zabíjalo ju. V hlave jej poletovali samé otázky. Dokonca už ju ani hudba nevedela utešiť. Čakala na zazvonenie telefónu a ohlásenie, ako dopadla operácia. Z ničoho nič všetko okolo nej stíchlo. Hodiny prestali tikať, vonku sa nepohol ani jeden konárik. Nenávidela také ticho. Zapla televízor, aby ho prerušila. Nepomá- halo to, v hlave mala stále ticho. Nevnímala nič okolo seba, len svoje myšlienky. Zrazu zazvonil telefón. S trasúcou rukou ho vzala do ruky, stlačila zelené tlačidlo a ozvala sa. Hovor sa prerušil. Niekto sa zabáva? Vôbec nemala náladu na také hlúposti. Telefón opäť začal zvoniť. Ester ho prudko zodvihla a nahnevane sa ozvala. Volal jej pán doktor. Ospravedlnil sa, že ruší. Chcel jej oznámiť, že operácia dopadla úspešne. Bola šťastná. Položila telefón, vypla televízor a opäť si ľahla. Nastalo ticho. Ale bolo to iné ticho ako to, ktoré prežila pred telefonátom. Bolo to pre ňu upokojujúce ticho. Ti-cho, ktoré pomohlo privrieť viečka a pokojne zaspať.

135

Raj v tichu hľadaj Gabriela Jakubíková

13 rokov, II. kategória, ZŠ Polianska 1, Košice

„Raj, čo to vlastne je?“pýtala som sa mami.„To je tiché vábenie.“

odpovedala mi.

Usmiala sa na mňa:„Čo si o tom myslíš ty?“„Ale čo si mám mamamyslieť o tichom bytí?“

„Dcérka, to nie je „bytie“,To je raj. Veď počúvaj.“Počula som búchanie.

Búchanie dažďa. A vraj raj!

No pri každom skĺznutíkvapky na strechu domu,

si moje pľúca vydýchlia zas a znovu a znovu.

Bolo to príjemnéHlavne pre moje telo,

pretože v dni poslednéaž príliš trpelo.

„Až si človek uvedomí,že je ticho príjemné,bude jeho život iný.“

povedala mama len mne.

Sadla som si k stolua začala večerať.

Moja slza skĺzla dolu,a začala som plakať.

„Plačeš?“ pýtala sa mama.„Je mi ľúto, že som na to,čo je raj, neprišla sama.“

Ticho mi nikdy nebude,ale nikdy nepríjemné,

vždy to bude raj,kde bude všetko nádherné.

136

TichoBianka Goldiánová

10 rokov, 5.B, II. kategória, Krosnianska 2, Košice

„Ticho“, čo je to ticho?Tak často želané a vyslovené slovo našich rodičov. Také krátke dvojslabičné slovo, ktoré v sebe skrýva tak veľa. Je to slovo, o ktorom sa dá toľko povedať.Každý z nás túži aspoň po maličkej chvíli keď nechce nič počuť ani nič hovoriť. Ale sú aj ľudia a je ich veľa, ktorí by chceli počuť aj niečo iné ako slovo – ticho. Chceli by poznať ako spievajú vtáci, ako hučí les ako žblnká voda a hlavne aký hlas má ich mamka, ocko, alebo kamarát. Sú to ľudia „nepočujúci“, ktorým nebolo dané, aby počuli to, čo mi zdraví ľudia. Narodili sa vo svete, ktorý nemá hudbu, nemá zvuky, nič iba ticho! Niekedy sa hovorí, že ticho lieči. Prečo je to tak? V dnešnom svete a hlavne v dobe, ktorá prevláda, je ticho výnimočné. Ráno ešte len otvoríme oči, počujeme krik od suse-dov, autá na cestách, buchot na stavbe. Väčšina detí si púšťa hudbu tak, že je ju počuj aj dva bloky ďalej, iní si nasadia slúchadlá do uší a myslia si, že toto je to správne. Ale nie je, pretože časom zistia, že sa už zabudli rozprávať s rodičmi, so súrodencami a so svojimi spolužiakmi a kamarátmi už nemajú, čo povedať. Na vine nie sú iba oni, ale aj novodobý svet plný mobilov a internetu.Ľudia, ktorí žijú v neustálom hluku, zhone a strese, potrebujú tento stav vyvážiť niečím pokojným a práve ticho je to, čo potrebujú. Sadnúť si a v tichosti načerpať nové sily do ďalšieho stresujúceho dňa. Existuje aj druhá strana ticha a to byť ticho a počúvať. Veľa ľudí iba prázdno míňa slová a zabúdajú na to, že treba počúvať aj iných. Lebo veľa prázdnych slov z našich úst nám dá oveľa menej, ako vypočuť si priateľa, mamu, otca, učiteľa.Preto ticho berme ako najlacnejší liek tejto doby. Liek, ktorý je taký lacný a zároveň aj taký vzácny.

137

TichoJanka Moravčíková


Ticho ležím na zemi,zo všetkého zrútený,

zastavil sa po celom dni,do myšlienok schúlený.

Po tvojich slovách úprimných,

zavládlo ticho v mojej duši,ako veľmi budú bolieť

moje dve malé uši.

Márne hľadá pozitívum,všetko zdá sa veľmi zlé

a v tom dievča bozk mu dáva,zlá myšlienka pominie.

Ticho to hlasné tichobolí, kuše bubienkyprečo máme myseľ,

ja už nechcem spomienky.

Včera ráno slnko svietilo,prečo práve dnes nie?

No on vždy má srdce zlomené,ale nie a nie vstať z tej zeme.

Neskôr si mi dala všetko

a ja som lietal v oblakoch,teraz si mi všetko vzala

a celé nám to trvalo krátko.

138


139

Holubica pokojaCsaba Harsányi

12 rokov, II. kategória, ZŠ Hroncova 23, Košice Bola raz jedna dedina, v tej dedine bol neustále hluk, rozruch, nepokoj, jednoducho povedané nebol tam pokoj, veď to už bolo počuť z názvu volala sa Rušné nad Bod-vou. Všetci ľudia boli v tej dedine uponáhlaní nikto nemal ani jednu voľnú chvíľu. Až na jedného chlapca, ktorý sa volal Jožin z Bažin, Jožin si z ničoho hlavu nelámal, bol pokojnejší a bol o trochu tichší ako ostatní. Taktiež mal viac času ako ostatní, veď koľkokrát chcel ísť von s chlapcami si zahrať futbal, ale oni nie, lebo jeden musí ísť do mesta, druhý musí ísť pomáhať otcovi na záhradu a ešte by sa takto dalo pokračovať donekonečna. Ale to nebolo tak len u detí, ale aj u dospelých to bolo rovnako, Jožin sa chcel učiť, no nemohol, lebo mama narábala s mixérom, jeho mladší brat Fero on sa hral na tank, a to nebola najtichšia hra, otec ten chrápal, ako keď štartuje tank.Jožin už mal toho plné zuby, tak išiel za svojou babkou Margitou, poradiť sa, ako by sa dalo skončiť s týmto hlukom, nepokojom. Babka Margita hodnú chvíľu rozmýšľala nad touto otázkou, a neskôr mocným hlasom skríkla: ,,Už to mám, Jožin pamätáš si, keď sme sa boli prejsť hore v lese?´ ,,Áno, pamätám si to babka, veľmi dobre a krásne tam bolo, prečo sa pýtaš?” A babka mu odpovedala: ,,Ja, keď som bola malá, asi ako ty, bola som sa tam prejsť a aj kúsok ďalej, tam som videla jednu obrovskú zelenú lúku, na ktorej som videla veľmi zvláštne zvieratá, napríklad korytnačky, ktoré lietali, motýle, ktoré sa plazili a ešte veľmi, ale veľmi veľa čudných zvierat. Za touto lúkou sa nachádzal les, ktorý bol úplne opačný. Medveďov tam naháňali ľudia, huby rástli, keď bolo to najväčšie sucho. Za týmto lesom bola jaskyňa, v ktorej bola korytnačka, ktorá bola dosť veľká a jej veľkosť odpovedala jej múdrosti. Tá korytnačka ti dá úlohu, na ktorú si nepamätám. Ale ak spravíš túto úlohu, mal by si získať holubicu, ktorú musíš pustiť, ktorá roznesie pokoj po celom svete.“ ,,Ďakujem ti babka.“A tak, ako sa jej vnuk odzdravil, tak aj išiel tam, kde mu babka povedala. To miesto veľmi dobre poznal, lebo dosť často tam chodili s babkou, bolo to neďaleko od jej domu. Jožin prišiel k miestu, ktoré mu babka popísala, pozastavil a bol z toho dosť zarazený. No nemohol sa dlho čudovať, lebo musel ďalej pokračovať, aby splnil svoj cieľ. Potom išiel po kamennej cestičke, ktorá viedla do toho opačného lesa. Naozaj to bolo ako z opisu babky Margity, obrovského medveďa, ktorého by ani kamenná stena nezastavila, naháňalo malé nemluvňa, ktoré ledva vedelo chodiť, nie to ešte behať. Zrazu prišlo obrovské sucho, v ktorom pot zaschol, len čo sa dotkol kože, vtedy začali huby rásť ako o život. Potom Jožin zbadal obrovskú jaskyňu, v ktorej bola jedna obrovská korytnačka

140

a vyzerala veľmi staro, ale ihned, ako sa ozvala, bolo počuť z jej hlasu že nie je hlúpa, skôr by sa dalo povedať že je múdrejšia ako bol Jožin. A korytnačka sa ozvala mocným hlasom: ,,Ako ti hovoria?“ Jožin odpovedal tichším hlasom: ,,Jožin z Bažin mi hovoria.“ ,,Ja viem, za akým účelom si za mnou prišiel, chcel by si holubicu pokoja, je to tak?“ ,,Máte pravdu, neviem sice, ako ste to zistili, ale máte pravdu.“ ,,Tvoja úloha bude neľahká, budeš mi musieť uháčkovať prikrývku na môj pancier, ale aby mi bola akurát. Ani veľka, ani malá. Rozumieš úlohe?“ Jožin odpovedal: ,,Áno, rozumiem.“ No ale neskôr Jožin si spomenul prečo je táto úloha neľahká, on si musí vyrobiť háčkovaciu ihlu a aj nite. Prv musel nájsť bavlnu na nite, trochu sa potúlal po lúke a našiel bavlny na nite, že by nimi vedel zásobovať celý svet, tak si niekoľko natrhal a mohol sa pustiť do pletenia. Po niekoľkých hodinách mal dosť nite na háčkovanie. ,,No dobre,“ povedal si ,,ale odkiaľ budem mať háčkovaciu ihlu?“ Čírou náhodou našiel niečo podobné ako háčkovacia ihla. Potom sa Jožin vrátil do jaskyne za korytnačkou. A mohol sa pustiť do roboty. Prv si odmeral pancier korytníky, veď viete ako sa hovorí: ,,Tri krát meraj a raz strihaj.“ Pustil do roboty. Začal háčkovať ako o život, pomaly si nešiel zodrať ruky. Po dlhšej dobe sa mu podarilo uháčkovať obrovskú prikrývku, nie na jednu korytnačku ale na tisíc korytnačiek. Veľká korytnačka bola veľmi spokojná, tak mu dala holubicu pokoja, ale korytnačka ho upozornila: ,,Musíš ju vypustiť na najvyššom bode v okolí.“ Jožin si spomenul na babkinu strechu ktorá je dosť vysoko a dokonca je jej dom postavený v horách. Jožin sa poďakoval za holubicu a rozbehol sa k babičke. Jožin skríkol na celé hory: ,,Leť holubica leť, roznos po celom svete pokoj ale hlavne ticho!!!“Po týchto slovách holubica odletela a naozaj roznášala po svete pokoj ale hlavne ticho. Zmeny sa prejavili už doma, mamka už nič dlho nemixovala, skôr si niečo čítala, otec ten už nechrápal, pretože mu mama kúpila špeciálny štipec pomocou, ktorého už ne-chrápe, ako keby štartoval tank, a jeho brat Fero sa stavil s kamarádi, že vydrží celý deň byť ticho.

141

TichoTomáš Kvaska


Som doma sám.Sedím a počúvam.

Ticho a pohoda,dnes ma objíma.

Žiadne hlasy, žiadne zvuky,začína ma to trochu desiť.

Zvláštny pocit byť tak sám,a ticho za spoločníka mať.

Ale keď je tu tá chvíľa,a čas sa pomaly míňa,využiť to ticho okolo,

lebo je ho primálo.

Stále okolo mňa sú naši,kamaráti a spolužiaci.

Na ticho nie som zvyknutý,lebo mám rád okolo seba ľudí.

142

TichoLenka Szabóová


Padám, padám do priepasti,nie sú už tmavšie oblasti.

Skladám svoje životné rúcho,zrazu nič, len ticho.

Nik už z tej cesty neodbočí,keď už okolo teba všetko mlčí.Keď sa už len pozeráš placho,

keď je okolo teba ticho.

Kráčam do neznáma,úplne sama.

Vychutnávam si tie chvíle jedinečné,sprevádza ma len ticho večné.

Váhavo kráčam do tmy hustej,vidno to na mojej tvári neistej.

Stále idem bezducho,len ja, tma a ticho.

143

TichoMarián Lukáč


Začul som ho. Ležal som a snažil som sa ho zachytiť. Bolo také vzdialené a také slabé. Ale bolo tam. Nachádzalo sa všade. V mojom byte, ale aj na ulici. Bolo to zvláštne ticho. Silnelo, usádzalo sa do zákutí a obklopovalo všetko. Moju posteľ, mňa, môj mobil. Už som ho cítil. Bolo mrazivé a nepríjemné. Chcel som od neho utiecť, ale nedokázal som. Bolo všade. Snažilo sa ma zmocniť. Ale zrazu ako blesk z jasného neba všetko zmizlo. Vydýchol som si, keď som počul štrnganie kľúčov v zámke. Ale ten zvláštny pocit zostal. Ešte stále som cítil, ako mi behá mráz po chrbte. Keď otec otvoril dvere, mráz zosilnel. Bolo vidno, že plakal. Sadol si a potom sa celý môj život zosypal. Otec mi oznámil, že moja mama už nežije.Umrela pri autonehode. Až vtedy som pochopil, čo to bolo za ti-cho, ktoré mi naháňalo strach a vyvolávalo vo mne nevysloviteľnú obavu. Bolo to ticho smrti.

144

Óda na tichoSoňa Lechmanová

9 rokov, I. kategória, ZŠ Jozefa Urbana, Jenisejská 22, Košice

Ticho ja mám veľmi rada,vtedy nie je žiadna zvada.

Ticho lieči našu dušua nepoškodí nášmu uchu.

Deti v škole stále kričiaa sluch svoj tým veru ničia.

Cez prestávky v zime, v júni,je v triedach stále ako v úli.

Buďte ticho, deti miléa užívajte si tieto chvíle.

Nevydávajte zvuky ničivé,nech žije ticho liečivé!

145

Môj priateľ Petra Baltovičová


Mám priateľa, pri ktorom môžem premýšľaťtrebárs aj básne vymýšľať.

Je verný, no veľmi hanblivý,ukáže sa len za tmy.

Keď samota ma k múru tíska,je tam, priamo zblízka.

Počujem jeho tichý hlas,ktorý bije iba v nás.

Navzájom sa počujeme,no predsa ani slovo nepovieme.

Keď je mi vážne zle,len on mi pomôže.

Pýtaš sa ma kto to je?To ti báseň napovie.

Zamysli sa, prídeš na to,že taký priateľ je nad všetko

ZLATO!

146

TichoSimona Pustová


Samo v kúte stojí ,proti svojej vôli.Ticho a nič iné,

aj samota je na vine.

Ani jedno slovo nepovie, je v tom aj niečo iné ? Kto vie...

Nič len ticho, ani tón, nechodí nikde, ani von.

Ticho je stav bez zvuku, bez žiadneho hluku . Mlčí a nič nehovorí,

nič iné nerobí.

Ani len zvuk z prírody,ani len tóny zloby neporušia to ticho,neporuší ho nikto.

Držať jazyk za zubami, Psst , ale bude to len medzi nami! Keď budeš ticho, budeš múdrejší ,

budeš počuť svet večný .

V tvojich ústach sídli mlčanie, aby z nich nevyšlo žiadne klamanie.

Tvoje ticho ti to zaručí, ono len tak mlčí.

Aj v mojich ústach sídli mlčanie,aby ani z mojich úst nevyšlo klamanie.

Moje ticho ti to zaručí,Ono vie, prečo tak mlčí.

147

Tichý letný podvečer Iveta Janitorová

14 rokov, II. kategória, ZŠ Školská 10, Malá Ida

Po krásnom letnom dni,sadám si k večeri.

Načúvam tichu vôkol mňa,vánok len sem-tam podúva.

Vtáčiky krásne spievajú,do korún stromov sa schádzajú.

Cítia, že sa blíži hrejivá noc,ktorá má čarovnú moc.

Ticho to čaro zdvojnásobí,cítiš sa priam ako v nebi.

Len žblnkot vody ticho narúša,žabky to rýchlo vytušia.

Pridajú aj svoje sily,žabí koncert vystrojili.

Na oblohu hľadím,gitaru si ladím.

148

Čo je to? Adam Sýkora


Ticho, prečo tento výraz vôbec existuje? Existujú predsa len zvuky, takže je asi zbytočné používať tento výraz. Vždy predsa nejaký zvuk prebieha, ticho vlastne neexistuje. Niek-torí si môžu myslieť, že je to len vyjadrenie pocitu, ktoré vnímame. No toto slovo môže mať oveľa väčší význam. Aké je to vlastne skutočné ticho? Keď nepočuť ani ten najmenší zvuk? Môže byť nepríjemné až hrôzostrašné, ale aj príjemné na to, aby sme sa zamysleli. Pri tichu, tým myslím ticho, keď nejaké zvuky počujeme, vieme relaxovať a pri zložitej situácii sa vieme lepšie zachovať. V dnešnom svete sa ticho stráca a času na rozmýšľanie je čoraz menej. Ticho sa stáva cennejšie a vo svete nastupuje jeho opak - hluk. Asi ťažko si vieme predstaviť, aké je to úplne ticho, no pre nepočujúcich je to realitou. Nevedel by som si predstaviť, že v živote by som žiadny zvuk nepočul. No u každého nejaký zvuk existuje, a tým zvukom je svedomie, ktoré má každý človek. Samotné slovo sa používa v mnohých prísloviach a slovný spojeniach, takže tento pojem má oveľa väčší význam. Pojem ticho má zaujímavý a zložitý význam ako aj samotný jav. Takže asi ťažko môžeme povedať, čo vlastne ticho je, pretože každý si môže vysvetliť ticho inak.

149

Esej o tichuVeronika Bekeová

15 rokov, II. kategória, Základná škola, Tomášikova 31, Košice

„Hovoriť je striebro, mlčať zlato.“ Takto znie staré príslovie, ktoré pozná vari každý z nás. No otvorene si povedzme: riadime sa ním? Necháme vyniknúť kráse ticha alebo ho radšej prehlušíme často prázdnymi rečami...

V dnešnom svete je mlčanie doslova umením. Každý má potrebu presadiť svoje myšlienky a názory, dať všetkým najavo, čo si myslí, ale neraz povie viac, ako je potreb-né. Vzduch vôkol nás je už presýtený slovami. Až priveľmi. Je to, ako keď máte doma fialku. Ak ju zanedbáte, uschne. No ak ju budete často prelievať, zahynie. Vždy treba objaviť ten slávny zlatý stred. Aj človek a jeho myseľ sú ako fialka. My ľudia máme výnimočný dar reči. Môžeme vytvárať slová, spájať ich do viet. Vieme nimi pohladiť dušu, ale i zradiť – viac ako činmi. Práve slová by mali medzi ľuďmi vytvárať akési mosty, ale často majú opačný efekt a namiesto už spomínaných mostov vytvoria len hlboké priepasti. Slovami sa snažíme vyjadriť všetky svoje pocity a problémy. Zabúdame však na to, že i ticho je významným jazykovým prostriedkom a keby sme aspoň na chvíľu zastali a započúvali sa doň, určite by sme zistili, že v sebe ukrýva čarokrásne príbehy...

Ticho má mnoho podôb a je vždy prítomné. Raz rozdáva nádherné mrazivé kvety stu-deným smutným oblokom, inokedy zas tancuje medzi zlatistými klasmi. Niekedy šantí v korunách stromov a z času na čas zas pomáha rozbíjať kuriatkam škrupiny. Spieva nádherné piesne a recituje prekrásne básne napriek tomu, že nevydá ani jeden tón či hlásku. K niektorým ľuďom je bližšie. Nie všetci totiž majú dar reči a sluchu. No fakt, že nedokážu vyslovovať slová ústami a počúvať ušami, ich neodradil od toho, aby ko-munikovali so svetom. Našli inú cestu. Cestu gest. A majú ešte jednu výnimočnú príležitosť – ukryť sa pred zlým svetom v akejsi bubline, ktorá ich chráni.

Čo vlastne to ticho je? Je to stav bez zvuku, a zároveň melódia slávnostnejšia, než ktorákoľvek Beethovenova symfónia. Prehluší všetko: od agónie minerálnych bubli- niek, ktoré vyletujú z fliaš ako motýle, až po zhon – náš každodenný údel. Je to skladba, ktorú zloží len srdce. Je to nevyčerpateľný prameň pokoja. Len vďaka nemu môžeme nechať vyniknúť slovu a urobiť ho ešte krajším.

150

Známy francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac povedal: „Mlčanie je deväť desatín múdrosti.“ Určite vedel, čo hovorí. Lebo každý umelec, filozof a vedec vie oceniť ticho. Často v ňom hľadajú inšpiráciu a zdroj múdrosti. A my, ktorí sme zatiaľ nepoznali pravú hodnotu ticha, by sme sa mali skúsiť stíšiť a nechať ho hovoriť.

A prečo vlastne neradi mlčíme? Zo strachu. Bojíme sa, že sa o sebe dozvieme niečo nie práve najpríjemnejšie. Bojíme sa, že v tichu začneme rozmýšľať a „poraníme sa“. Preto sa radšej obklopujeme všetkými zvukmi od výmyslu sveta, väčšinou úplne nepotreb-nými. Robíme okolo seba hluk a ponáhľame sa nevedno kam. No z času na čas by sme mali pozbierať odvahu čeliť svojmu strachu. Premôcť ho, stíšiť sa a spomaliť. Možno to nebude také hrozné, ako to vyzerá. Nechajme prehovoriť ticho. Možno okrem neho začujeme, aj ako dopadá mesačný svit na okno, možno začujeme ševel motýlích krídel. A objavíme jeho hodnoty.

151

Ticho - zastavený časTerézia Bariová


To ticho bolo dunivé. Nebolo také, aké si praje počuť nahnevaný človek, ale ani šumivé, ako keď čakáte, kým sa z MP3-ky pustí ďalšia pesnička. Mohlo to byť spôsobené tla-kom, ktorý zatlačil bubienok dovnútra. Lenže kde pôsobí taký neuveriteľný tlak? Keď som vyplávala z tmy, uvidela som dva žiarivé pásy vytryskujúce z obrovského oblaku plynu. Ihneď som vedela, o čo ide. Kvazar. Neuveriteľné, ako ďaleko som sa dostala. Som v samotnom srdci Mliečnej dráhy. Možno aj ďalej, v Galaxii v Andro-mede, tam je kvazar dokonca ešte väčší. No nech som už bola kdekoľvek, bolo mi jas-né, že horizont udalostí som už musela dávno minúť. Nemám však prečo byť smutná. Zomrieť na takomto krásnom mieste by si prial asi každý. Kdekoľvek som sa pozrela, všade boli tie nádherné hviezdy, dvojhviezdy, hmloviny, galaxie, planéty,... Čo by za tento pohľad niekto dal... Rýchlo som sa blížila k jadru čiernej diery. Podľa vedcov by nemalo byť väčšie ako gol-fová loptička. Ak sa vedci nemýlia, nevyhnem sa špagetizácii (gravitácia čiernej diery vás roztiahne, až z vás ostanú len atómy). Rýchlosťou svetla som prekonávala tisícky svetelných rokov. Ak by to nebolo tak, začala by ma zožierať nedočkavosť. Veľmi som chcela vedieť, čo je vnútri čiernych dier. Oblaky čiernou dierou nestráveného plynu a prachu mi už zahalili obzor. Takýmto tempom by som mala dovnútra čiernej diery doraziť za menej než desať sekúnd. Teraz by mala začať špagetizácia. Zatvorila som oči a pripravila sa na strašnú bolesť. 1..., 2..., 3..., 4..., 5..., 6..., 7..., 8..., 9..., 10. Nesmelo som ich opäť otvorila. Ten pohľad bol ohromu-júci, neopísateľný. Bol to mix všetkých farieb okrem hnedej a čiernej. Akoby ste na mokrý papier kvapli atrament. Farby vytvárali obrazce a zlievali sa do farieb, ktoré som doteraz nevidela. V tomto okamihu osvietenia som prišla na jednu vec: čierne diery požierajú náš vesmír, aby svetlom a hviezdami (prakticky tým istým) zásobovali iné, menšie vesmíry. Vedci to pochopili úplne inak! My ľudia sme už raz takí. Krajšie je to, čo je horšie. Uspokojili sme sa s myšlienkou, že čierne diery sú nenásytné monštrá a pritom sme možno my boli tým malým vesmírom, ktorý potreboval energiu. Prišla som na niečo úžasné! Toto by bola vedecká revolúcia. Ak prežijem, vedci budú musieť prehodnotiť všetky svoje nepodložené názory o čiernych dierach. Začala som kopať nohami ako pri plávaní. Robila som otočky okolo vlastnej osi a vy-chutnávala si ten nádherný pohľad. Plyn sa okolo mňa ovíjal a obklopoval ma. Stovky metrov pod sebou som videla plávať divného tvora. Možno je z iného vesmíru. Veď aj toto je jedna z vedeckých teórií – čierne diery sú portály do minulosti alebo do iných

152

vesmírov. Plávala som smerom k nemu. Bolo zvláštne pohybovať sa tu. Tvor vyzeral ako... krava. Malo to kraviu hlavu, ale telo ako medveď! Aká bizarná je niekedy príroda. Keď som bola už dosť blízko, prebehol mi mráz po chrbte. Po prvé, nepomyslela som na to, že aj to stvorenie môže vidieť mňa. Keď som však uvidela tie odporné sklenené oči, usúdila som, že už nežije. Ako zomriem ja?! Keďže špagetizácia neprebehla, zomriem od smädu alebo hladu. Takto by nechcel zomrieť asi nikto. Ach, aké zvraty prináša príroda. Krutá a pomstychtivá príroda. Obzerala som si kreatúru a bolo mi z nej čoraz viac zle. Veľmi opatrne som sa jej dot-kla. Bola veľmi tvrdá. Skúsila som pohnúť jej rukou. Nešlo to. Oprela som sa o ňu no-hami a ťahala som ruku. Nič. Skúšala som to ešte pár minút, a ani sama neviem prečo. Nahnevane som do nej kopla. Ani sa nepohla. Rozhorčene som zavrčala. Rozhliadla som sa okolo seba. Až teraz som si všimla, že celé vnútro čiernej diery je posiate ti-síckami miliónov tiel. Ale nie mŕtvych. Znehybnených. S hrôzou som si uvedomila, že ja určite výnimka nebudem. Skúsila som pohnúť nohami. Boli skamenené. Chcela som vykríknuť, ale aj ústa mi skameneli. Nie vedci by mali prehodnotiť svoje nepodložené teórie, ale ja! Čierne diery sú skutočné monštrá! V náhlom návale hnevu som si spomenula na jednu teóriu: v jadre čiernej diery sa čas zastavil. Nevedela som, že to znamená aj to, že sa zastaví aj fyzicky. Tak ticho. Tak nepozorovane. Všetko to zastavili a nikto o tom nevie.

153

TichoDominika Čumitová


Ticho v zákutiach, ukryté v diaľke,nijaká reakcia, prosím, ešte nevrav nie.Vydrž ešte chvíľku, iba krátku,prosím, odpovedz, nepriblíž sa k tichu.Nenechaj pohltiť tvoje “ja” rovnako ako pohltilo mňa.Nenechaj rozdupať tvoje egoešte pred tým, ako sa ho vôbec dotklo.Nenechaj ho byť tým, kto vypĺňa prázdne chvíle,ty vieš, že sú tu iní, hrajúci tieto roly. Ty vieš, že to malo dávať zmysel,že si to len niekto mocný nad nami rozmyslel.Vieš, že sa hrá s osudmi, že ticho preháňa tmavými kútmi,že srdcia trhá na kúsky,mocné ticho ničí životy.Necháva deti hrať sa v tichom údolí,kde sa každý vzdáva svojich rolí,zahľadí sa do seba a padá hlboko.Padá až na dno, kde nie je nikto, až úplne dole, kde cesty späť nieta ostávajú už len dávno pochované nádeje.

154

Ticho Nina Mravčáková


Amélia je dievča žijúce na dedine, ktorá je plná radosti, zábavy a hudby. Žije so svojimi starými rodičmi Laurou a Benjamínom a so psom Bobom. Jej najlepší kamarát je Teo, ktorým zažila veľa dobrodružstiev.Jedného dňa sa Amélia vybrala s Bobom na prechádzku. Išiel s nimi aj Teo. Zrazu im však Bobo ušiel. Amélia a Teo ho išli hľadať po celej dedine. Napokon ho našli v opustenom lese. Po chvíli zistili, že les nie je obyčajný, ale kúzelný. Bol tam strom s veľkou dierou, do ktorej vošla Amélia, Teo aj Bobo. Ten strom bol dutý. Vchodom do stromu vošli zároveň do zázračnej krajiny. Nestihli sa tam však poobzerať, pretože už museli ísť domov.Amélia si veľmi dlho lámala hlavu nad tým, čo sa stalo. Rozhodla sa, že tam pôjde ešte raz. Na druhý deň sa stalo niečo strašné. V dedine prestala hrať hudba a zrazu boli všetci smutní, nikto sa nezabával. Amélia si povedal, že túto záhadu vyrieši. Teo sa chcel dopátrania zapojiť spolu s Bobom. Améliini starí rodičia povedali, že sa pokúsia niečo urobiť, kým Amélia, Bobo a Teo budú vyšetrovať záhadu. Teovi napadlo, či to, čo sa stalo s dedinou, nebude súvisieť s tým čarovným lesom. Amélia sa tam chcela ísť pozrieť. Keď znovu vošli do zázračnej krajiny, našli tam opustenú mačičku. Amélia jej dala meno Layla a aj ju zapojila do pátrania, pretože v zázračnej krajine pozná každú cestu, každý kút a každú uličku. Layla ich zaviedla k studni, ktorá menila svoju farbu. Améliu, Tea a Boba to vystrašilo, ale Layla bola pokojná. Amélia však netušila, že aj Layla je zázračná. O chvíľu sa ukázalo, že vie rozprávať. Amélia to zistila, keď ju Layla zaviedla do uličky, zatiaľ čo si Teo a Bobo obzerali krajinu, a povedala jej, že v krajine je zlá starena, ktorá nemá rada ľudí. Po tejto správe bola Amélia zhrozená. Layla však povedala, že nemôže dosvedčiť, či to bola ona, ale myslí si, že áno. Všetko rozpovedali Teovi a Bobovi a rozhodli sa hľadať starenu. Layla ich zaviedla k stareninej chalúpke. Bola celá z dreva a vo vnútri prekrásna. Hneď ako tam prišli, starena ich zajala a vypy-tovala sa ich, čo ich do chalúpky priviedlo. Amélia a teo obvinili starenu, že z ich dediny zobrala hudbu, radosť a zábavu. Starena však ničomu nerozumela a im akurát vtedy došlo, že to ona urobiť nemohla. Ospravedlnili sa jej a ona im vysvetlila, že vôbec nie je zlá a že sa o nej šíria nepravdivé reči. Rozhodla sa preto zapojiť do pátrania a povedala im o starom pokazenom stroji, ktorý bol vyrobený pred 100 rokmi, ale dá sa opraviť. „Ako nám ten stroj pomôže?“ vyzvedala Amélia.„Môže vám dať nápovede na rýchlejšie vyriešenie záhady,“ odpovedala starena, „a mi-mochodom, môžete ma volať Anna“.

155

Anna im pričarovala metly, na ktorých sa rýchlo dostali k stroju. Keď tam došli, Teo sa snažil nájsť gombík na zapnutie, ale Anna sa len smiala, pretože sa v tejto krajine nič nezapína gombíkmi. Na zapnutie treba povedať: „Habala-babala-bum!“ Stroj sa začal triasť a Bobo sa triasol tiež, ale od strachu. Stroj dal prvú nápoveď– lúku, ktorá je blízko studne. Vybrali sa tam a našli laboratórium plné super vecí. Boli tam mikroskopy a veštiaca guľa, ktorá im povedala, že v Bobovom obojku je bomba. Bobo sa tak zľakol, že tiež vypustil bombu – hnedú guľku zo zadnej časti tela. Anna im však povedala, že v obojku nie je len bomba, ale aj silné kúzlo, ktoré priťahuje nešťastie a zlobu, a preto bolo v dedine smutno a ticho. Amélia odopla Bobovi obojok a hodila ho do studne, pretože Layla povedala, že studňa zničí zlé sily navždy. Rozlúčili sa s Annou a sľúbili jej, že ju budú navštevovať.Vrátili sa do dedinky, ktorá už bola veselá a nechýbala tam ani hudba. Amélia rozpovedala svojim starým rodičom o všetkom, čo sa im prihodilo.

156

TichoKatarína Blašková


Keď si ľudia niečo hovoria,pre mňa len otvárajú ústa.Neviem, ako vtáci švitoria

a neviem, ako znie ruch mesta.

Keď vravím, ukazujem rukami, moja reč sú prsty, symboly.

No rada sa rozprávam s kvietkami. Lúky, záhrady sú moje kostoly

Lepšie rozumiem reči kníh. Múdrosť a silu čerpám z nich.

Písmená sú moji priatelia, ktorí všetky moje rany scelia

Nepočuť, to nie je zlé,nevidieť je horšie

úsmev a farby veselé sú ku mne láskavejšie

Ja len hudbu nepočujem . a hlas mojej mamy sladký

no cítim ho v mojom srdiečku i dotyk jej ruky hladký

Keď pozerám za horizont,šťastná som, vidieť mohla som

modré nebo, západ slnka potôčik, čo sladko žblnká.

157

Ticho pubertyBarbora Takáčová

15 rokov, ZŠ Ľudovíta Fullu, Maurerova 21, Košice

Prudko za sebou zabuchnem kúpeľňové dvere. Pomaly sa šmýkam popri stene na zem. Cez oči plné sĺz nič nevidím. Je to tu zas. Náhla zmena nálady. Ja asi nikdy nepochopím jej pravidlá.„Ako to, že máš trojku z matematiky? Nemala si mať len dvojky?“ fučala na mňa mama. „Ja som vážne nevedela, že mi dá trojku,“ obhajovala som sa, no jej výraz zostal ka-menný. „A ty si chcela ísť na gymnázium?“ rozhodí rukami a tvári sa pritom posmešne.

Jasné. Prečo by vo mňa mala veriť? Prečo by ma mala podporovať v tom, v čom som dobrá?

Prečo by mala chápať, že mne logické myslenie nikdy nefungovalo? Ten pocit je neopísateľný, keď sa vám vysmieva vlastná mama. Myslím, že medzi nami to už nikdy nebude také, aké to bolo, keď som bola malá. Vtedy ma rozmaznávala, lebo som bola najmladšia. No teraz si uvedomujem, že moja sestra a brat sú pre ňu dôležitejší. Čo som ja v porovnaní s nimi? Martin je už dospelý, úspešný podnikateľ. A Viki. Tá je proste úžasná. Má najlepší priemer z triedy a hrá na flautu. Zodvihla som k nej hlavu: „Chcela, ale ako si mi práve ukázala, nemám na to!“ vypus-tila som pomedzi zuby. V očiach ma zaštípali slzy, no nevypustila som ich von. „Keby si sa aspoň trošku snažila, tak by si naň mala. Ale ty si taká lenivá, že sa nevieš dokopať ani k tomu, aby si sadla nad učebnicu a pozerala do nej dovtedy, kým by sa ti niečo nedostalo do hlavy,...“ hučala stále ďalej. Moje oči spočívali na jej perách, no uši nevnímali slová. Moje myšlienky sa hnali inam.Natiahla som ruku k radiátoru a stiahla z neho uterák. Utrela som si ním slzy, ktoré sa mi teraz liali dolu tvárou. Mala som toho toľko na srdci, čo som jej chcela povedať. No ja som ani neotvorila ústa. Zostala som ticho. Áno, ticho! Neobhájila som sa pred ňou, neargumentovala som. Proste som tam len stála a pozerala na tú ženu, ktorá je že vraj moja matka.

Tá žena mi bola úplne cudzia.

158

Kde je moja mamka, keď ju potrebujem? Kde sa podela? Mám toľko otázok, no neviem, kam s nimi. Toľkokrát som sa jej to už chcela opýtať. Chcem vedieť, prečo som zrazu taká precitlivená? Prečo sa neviem sústrediť na jednu vec? Prečo ma zrazu zaujíma, čo si o mne chlapci myslia? Prečo ma rozhodia úplné maličkosti? Prečo som raz milá a potom, akoby stlačením gombíka, som zrazu pro-tivná? Prečo sa mám také náhle zmeny nálad?

Potrebujem odpovede! A ona ich vie! Veď je to predsa žena, ktorá je pre mňa vzorom. Tá, ktorá všetko vie! No ja jej tie otázky nepoložím. Som ticho. Som ticho, pretože sa bojím odpovedí. Som ticho, pretože neviem, či sa to môžem pýtať. Dvere sa pomaly otvoria a v nich stojí moja mama. Ruky má spojené a na tvári má nečitateľný výraz. „Timea?“ ozve sa, no moja hlava klesne a pohľad zakotví na mojich chodidlách. „Timka prepáč, nemyslela som to tak,“ zašepká a ja sa pousmejem.

Ona sa prišla ospravedlniť mne? „Ja viem. Ja iba nenávidím fakt, že uprednostňuješ Viki predo mnou. Chápem, ona je úžasná. Učí sa na jednotky. Ale ja som predsa tiež tvoja dcéra. Dcéra, ktorá nechápe pubertu a potrebuje ťa,“ roztrasene šepnem. „Ach, dcérka. Veď ja som tu aj pre teba,“ skloní sa a zoberie ma do náruče. Toto som potrebovala. Objatie od mojej mamy. Objatie, v ktorom sa cítim v bezpečí.

A opäť som zostala ticho. Otázky počkajú. Táto chvíľa je nezabudnuteľná. Veď aj byť ticho, je niekedy fajn.

159

Hra tichaMiriam Magočiová

6.A, ZŠ Krosnianska 2, Košice

Ráno vyšli lúče slnci No nikto zrazu nevstane

Bo sila sveta dostala sa k mociA nič sa už nestane.

Kto si pánom sveta jeVladár mocný krajín vzácnych

Kto toto slovo začuje Každý pozná život ich.

Posol Boha pri modlitbeA zvuk, keď rastie tráva

Keď život v hlbinách si pláveČi vietor rukou máva.

Mesto vstávať chystá sa Aj ovce prestali bľačiť.

Keď múdrosť sveta stratila saNech nikomu nebude stačiť.

Potok stratil svoje šumenieA knihy svoje kúzlo

Život vystriedalo snenieA ruch sa stratil s múzou.

Keď mesačný jas cez konár presvitáČi voda si cez les tečie

No kto si? Šeptom sa pýtaA beží nech mu neutečie.

Len zľahka za ním utekáČi snaží sa zistiť kto to jeHúštinou dieru si presekáA chce vedieť meno tvoje.

To ticho svetom sa náhliA zanecháva tam svoj dotykJak keď v lístí rukou pohli

Ten pocit nepozná nik.

Ticho - to je záhuba i spásaTicho - to je zomrieť i byť

Keď ľudstvu do očí pozerá sa A potichu sa snaží žiť.

160

Ticho Zuzana Fircáková


Bol počuť smiecha hovorené slová.

Potom odišiel a to ,,ono ´ tu bolo znova.

Povedz mi čím to je,že nepočujem nič!

Hluchotu nie,ja chcem vedieť viac!

Tak prečo byť,prečo predstierať úsmev?

Jak ďalej mám žiť,jak to vôbec v tichu vedieť?

To ticho...Nie je kto by odpovedal.

Možno že on,keby to skôr vedel.

Lenže teraz... Ja nepočujem nič.

Prečo chcela som viac?a ty si nechcel nič?

161

Ticho Kristina Timko


Aké je to ráno bez ticha!

Otvorím okno, dobre sa mi dýcha.Milujem to ranné ticho,

štebot vtákov, lúče slnka, mačiatko pod oknom mrnká.

Ticho, tíško, tichučko,

zakráda sa ľahučko.Ticho lieči – všetci vieme

a nikomu nepovieme, že ticho v škole musí byť,

treba si ho vydobiť.

Učiteľka prísne kuká Danka, Janka smiechom puká.

Deti s tichom v láske nie sú, smiech, vrava a krik – čie sú?

Steny len tak pukajú od hluku a hurhaju .

Takže moje milé deti,

nech vám ticho všade svieti, pokoj, dobrá náladaa tréma nech opadá.

A po zvonení, v tichučku, čakaj ticho na učku.

162

TichoKristína Gabriela Nižníková


Ticho! Len jedno slovo no význam veľký.Ticho! Harmonická chuť dažďovej polievky.

Pocit trošku hrejivý,pri srdiečku chvejivý.

Tichučko vzácne,vzpiera ruky krásne.

Kroky počuť ako dutú melódiu,ktorá sa ozýva ponad harmóniu,

ako najkomplikovanejšie nástroje múz,ktoré hladia dušu roky...už.

Ticho! Len jedno slovo no význam veľký.Ticho! Harmonická chuť dažďovej polievky.

Zahreje, upokojí no netrvá naveky!

Krásne znie, krásne spieva a hlas vtedy mrie.

Ticho vzácne pre mňa, teba, i učiteľa.Každý si ho váži no nevytvára ho každý.

Ja ho mám viac, ty menej no spolu ho máme mlčiac.Spája nás spolu, každého noru.

Ticho! Cenné, no nedocenené.Ticho! Nedocenené a zmorené.

Veľa ho škodí no málo morí.Keď zmizne úplne tak je zle..časy sú mdlé.

Spoločne silami našimi hovytvorme pre každého.

163

Ticho treba,no nie bez slova vážneho.

Ticho! Zmení každého.Ticho! No nie na lepšieho.

Natália Bednárová, 6. A, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice

164

Hra tichaMiriam Magočiová

6.A,ZŠ Krosnianska 2, Košice

Hra tichaRáno vyšli lúče slnci No nikto zrazu nevstaneBo sila sveta dostala sa k mociA nič sa už nestane.

Kto si pánom sveta jeVladár mocný krajín vzácnychKto toto slovo začuje Každý pozná život ich.

Posol Boha pri modlitbeA zvuk, keď rastie trávaKeď život v hlbinách si pláveČi vietor rukou máva.

Mesto vstávať chystá sa Aj ovce prestali bľačiť.Keď múdrosť sveta stratila saNech nikomu nebude stačiť.

Potok stratil svoje šumenieA knihy svoje kúzloŽivot vystriedalo snenieA ruch sa stratil s múzou.

Keď mesačný jas cez konár presvitáČi voda si cez les tečieNo kto si? Šeptom sa pýtaA beží nech mu neutečie.

Len zľahka za ním utekáČi snaží sa zistiť kto to jeHúštinou dieru si presekáA chce vedieť meno tvoje.

To ticho svetom sa náhliA zanecháva tam svoj dotykJak keď v lístí rukou pohliTen pocit nepozná nik.

Ticho - to je záhuba i spásaTicho - to je zomrieť i byťKeď ľudstvu do očí pozerá sa A potichu sa snaží žiť.

165

TichoSlávka Borovská

14 rokov, II. kategória, ZŠ Kežmarská 30

Akým ste človekom? Staviate sa k problémom čelom, alebo pred nimi utekáte? Ona, možno našťastie, možno na nešťastie, patrí k tým, ktorí sa pred problémami skryjú do malej ulity a pokiaľ sa to nevyrieši, nevystrčia ani malíček. Záleží na uhle pohľadu. Strach je dôvod, prečo ona nikdy nečelí svojim problémom. Strach je dôvod, prečo ona žije v tichosti. Jej život zastal na jednom mŕtvom bode. Na bode, ktorý sa nachádza uprostred ničivej čiernoty, ktorá spaľuje celé jej vnútro. Ktorá ju drží ako divé zviera v klietke a nedovolí jej rozhodovať sa samo za seba. Čakajú ju. Opäť čakajú, kedy vykročí von zo svojho bytu a ocitne sa na ulici, kde si na ňu môžu ukazovať prstom a šepkať si: ,,Aha, to je tá, z tretieho poschodia. Pozrite na jej šaty. Ako spred tisíc rokov, “ alebo ,,Pozrite sa na jej vlasy. Akoby si ich nečesala už týždne.“ Ich vrava zakaždým preniká do jej mozgu ako jed po uhryznutí hadom. Aj keď ten ide len do srdca, no tieto slová sa jej zavŕtavajú do hlavy.Ako stále pri chôdzi skláňa hlavu a prechádza preplnenými ulicami mestečka. Raz za čas sa niekoho dotkne ramenom, či do neho narazí rukou, čím vytvára fyzický kontakt, ktorého je v jej živote žalostne málo. Pravdupovediac, ani jej nejako veľmi nechýba. Nemá nikoho, komu by verila dostatočne na to, aby sa ho bola ochotná dotknúť. Neverí natoľko dokonca ani Jemu. Nikdy jej nepovedal svoje meno. A ona sa ho na to ani nikdy nespýtala. Slušnosť jej to nedovolila. Náhodné stretnutia v kaviarni aj napriek tomu, že ona kávu zásadne nepije, ich zblížili. Nasledovalo to občasnými telefonátmi a potom? Zmenilo sa to. Prvou láskavosťou, druhou a po nej nasledovala tretia a hneď potom aj štvrtá. Teraz ich už nedokáže spočítať na prstoch. Bolo ich neuveriteľne veľa.Pýtate sa, čo za láskavosti to boli? Nie, neboli to láskavosti. Boli to, ako to on nazýval, “malé službičky pre dobro ľudstva”. Tak mu pomáhala. Po tom, ako mu prvýkrát prisľúbila pomoc pri riešení tých jeho službičiek, už o ňom nepočula.Nepočula až do dňa, keď jej na dvere prvýkrát zaklopal poštár so snehovo bielym listom. Podal jej ho a hneď aj zmizol. Stratil sa v čierňave, ktorá zaplavovala chodbu a vyvolávala v nej tony zimomriavok. S roztrasenými rukami ho otvorila a potichu začala čítať. Písalo sa tam o šťastnej rodine, o jej vzájomnej láske a o tom, ako si rozumeli dvaja synovia. No potom sa to zmenilo. Stálo tam, že sa hádajú, že sa spolu nerozprávajú. A ona im má pomôcť. Má za nimi ísť. Pokúsiť sa udobriť ich.„A čo som ja?” naštvane si povedala a odhodila papier čo najďalej od seba. Chcela prestať myslieť na všetok kontakt s ľuďmi, ktorý by vznikol kvôli tomuto listu.Pár dní ho vytrvalo ignorovala a ležal len tak pohodený v kúte izby. No jeho beloba každým dňom priťahovala jej pozornosť viac a viac. Nakoniec, asi po týždni, sa po neho

166

zohla a rozhodla sa Mu pomôcť. Veď to sľúbila. A sľuby sa majú plniť.Ani nevie ako, odvážila sa ísť za nimi. Skúsila všetko, čo sa dalo a keď sa už jej všetka námaha a komunikovanie s nimi zdali zbytočnými, podarilo sa to. Začali sa spolu rozprávať. Vďaka nej. Človeku, ktorý sa bojí komunikovania s inými. Človeku, ktorý žije v tichu.Druhá, tretia, štvrtá i ďalšie boli skoro navlas rovnaké. Poštár jej doručil obálku, v ktorej sa na nachádzal snehovo biely list s úlohou. Či už to bola pomoc rozhádaným kamará-tom, rodine, alebo pomoc tým, ktorí to potrebovali zo všetkého najviac. Zakaždým, keď otvárala list, myslela na to, ako je možné, že sú tie papiere tak čisto biele.

Tento deň sa ničím nelíšil od iných. Rovnaký stereotyp. Sedí v kaviarni a sleduje tváre ľudí, ktorí sa náhlia ktovie kam. Zvonček nad dverami kaviarne sa znova veselo rozzvoní a ona zdvíha hlavu. Vo dverách stojí On. Kučeravé vlasy mu vyliezajú spod čiapky, ktorú má natiahnutú len na pol hlavy. Jeho zelené oči prezerajú preplnenú kaviareň. Keď ju zbadá, na ústach sa mu zjaví jemný úškrn a pomalými krokmi prejde ku nej. Sadne si do honosného kresla, ktoré až výrazne vytŕča zo štýlu kaviarne. Nespúšťa z nej svoje zelené oči a ona mu jeho pohľad opätuje. On sa usmeje a vykúzli na svojich lícach krásne jamky. Ona si uvedomí, že už nechce žiť tichý život. Že chce čiernu samotu vo svojom vnútri spáliť a nahradiť ju žiarivými farbami. Že sa chce vzoprieť tomu, čo jej bráni otvoriť sa iným. Komunikovať. Cítiť. Nebyť sama. Že už viac nechce žiť v tom tichu.

Možno práve On je jej záchranou z tohto ticha.

167

TichoNikola Figľarová


Všetko je preč, ostalo len ticho.Len ja, moje myšlienky

a ticho.

Prečo všetko naraz stíchlo ? Môže za to len to ticho ?

Alebo je v tom niečo viac ?Zavinil to tamten mrak ?

Smutný mrak, čo dušu kvári,vymazal mi úsmev z tváre.

Ako sa ho zbaviť mám ?Odkiaľ pomoc volať mám ?

Sama neviem, čo sa deje,vôkol mňa ani vánok nezaveje.

Všade iba samé ticho,ani posledný dych nik nevydýchol.

V takých chvíľach neznášam ticho,snažím sa ho zbaviť rýchlo.Nie vždy sa mi však darí,

vtedy nepomáhajú žiadne čary.

A tak som tu znovu ja, moje myšlienky

a ticho.

168

TichoDominik Haluška


Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Cestoval som za babkou na prázdniny. Vianočné prázd-niny. Cestou som si všímal predvianočný zhon. Ľudia pobehovali sem a tam, všade hluk a zhon. Vyzeralo to ako v mravenisku. Tešil som sa na babku. Bývala na samote pod lesom a vždy mala pre mňa čas. Pekne ma privítala. Jej izbička mi pripomínala raj na zemi. Pokoj a ticho, praskot horiaceho dreva v peci, to bol vždy balzam na dušu. Rozprávala mi príbehy z detstva. Ticho so zaujatím som ju počúval a tešil sa, že mám práve takúto babku. Milú, dobrosrdečnú a výbornú rozprávačku. Často mi opakovala jednu vec. Vravievala, že dnešní ľudia sa ticha boja, lebo v tichu sa ozýva svedomie ľudí. Až teraz, keď som písal tento príbeh, som si uvedomil, že je to naozaj pravda. Babky, bývajú múdre. Oplatí sa ich počúvať a riadiť sa ich radami. Aspoň ja to tak robím. A vy?

169

Ticho

Viktória Hasaralejková 13 rokov, II. kategória, Základná škola, Školská 10, Malá Ida

Každý má svoju bláznivú polovičku,ktorá mu dá pusu na hlavičku.Dievčatá otcov, chlapci mamu.

Už od narodenia nás v srdci nosievajú.

Je to ako mať dobrého kamaráta,muži sestru, ženy brata.

Nielen rodinné vzťahy nás spojili,ale aj zážitky, ktoré sme zažili.

Naše tajomstvá zakopané v tmea nikdy nikomu nepovedané.

Všetky kolotoče prejdené,naše srdcia úžasne pobavené.

Ale teraz, keď na mňa z „výšky“ hľadíš,všetky moje víťazstvá i pády vidíš.

Tie umelé úsmevy žiariacea moje srdce mečmi prebodávajúce.

Dlhá doba môjho života bola hluchá,zo spomienok ma neodtrhla žiadna pomocná ruka.

Nekonečné noci preplakané do vankúša,život ma zo života riadne skúšal.

Dlho bolo ticho,ticho v mojom vnútri.

No život ide ďalej.Tak poď, ešte si udri!

Už som silná a znova sa smejem,ešte mám svoj život, a preto si ho žijem.

Ďakujem za všetko, čo mám, tak ľahko sa toho nevzdám.

170

TichoVeronika Hlinková


Ticho, to je téma dňa,týka sa to už aj mňa.

Cez prestávku vravím : „Ticho!“ No oplácajú mi to krikom.

Hovoria mi: „Tebe čo je?To je náš čas! Prestávka je!“

Vravím im: „Už ticho! Dosť!“No prepadne ich len väčšia zlosť.

Kričia, trepú, behajú, učiteľov nevnímajú.

Až mám pocit, že som v ZOO, kde sa šelmy naháňajú a opice vrieskajú.

No aj tak je to super trieda,ktorú, hoc je hlučná, za nič nedám.

Mám ich všetkých veľmi rada,a nie je v tom žiadna zrada.

171

Ticho Bronislava Janitorová


Pšššt! Pšššt! Stačí!To ma už prestáva baviť!

Každý na mňa tlačí.Chcete sa ma zbaviť?

Či len skúšate ma?Koľko vydržím?

Odpoveď zas neznáma.Len na uzde sa držím.

Nebolo už dosť?Alebo je to len začiatok?

Keď už vyprchá zlosť,na rad príde smútok.

Veď ja neviem ani čo chcú.Neviem ani kedy a kde.

Väčšinou si len tak zachcúa mňa to možno prejde.

Stačí vysloviť len jediné slovo,ktorého chuť sa nedá opísať.

Treba ho vysloviť sólovo.A nie niekde napísať.

Už len zvriesknuť: „Ticho!“

172

Ticho Bibiána Jurisová


Bolo slnečné ráno. Dievča z malého mesta sa rozhodlo, že sa pôjde poprechádzať do parku. Vzalo si so sebou knihu a vykročilo. Rovnaký nápad sa zrodil aj v hlave chlapca. Nasadil si na uši slúchadlá a vybral sa do parku. Dievča dorazilo ako prvé. Prechádzalo sa pustým parkom, vdychovalo vône jari, obdivovalo prebúdzajúcu sa prírodu a tešilo sa z krásneho rána. Unavené si sadlo na lavičku a dalo sa do čítania knihy.Chlapec kráčal pomaly, užíval si samotu. Nepatril medzi tých zhovorčivých. Nepotre-boval byť neustále obklopený ľuďmi. Aj preto sa radšej prechádzal ráno, keď väčšina ľudí si ešte užívala sladký spánok. Vtom ju zbadal. Samú, opustenú, zahĺbenú do čítania. Pripadala mu ako anjel. Sad-ol si na lavičku oproti nej. Z vrecka vybral malý papierik a niečo naň napísal. Pozbi-eral všetku odvahu, bez pýtania si k nej prisadol a podal jej papierik. Dievča naňho prekvapene pozrelo, vzalo ponúkaný papierik a prečítalo si ho. Bolo na ňom napísané: „Ahoj, som Dano. A ty?“ Tým sa to celé začalo. Každý deň sa stretli v parku na tej istej lavičke. Nerozprávali sa, iba si písali. O všetkom možnom. Bavilo ich to. Každý deň sa tešili na to, ako sa zasa stretnú a budú si písať.Jedného dňa sa chlapec rozhodol, že prišiel čas, posunúť ich stretnutia do ďalšieho „lev-elu“. „Neboj sa, neboj sa, zvládneš to!“ hovoril si v duchu, aby nabral odvahu. Zobral lístoček a napísal: ,, Prečo si mi ešte nepovedala ani jedno slovo?“ Lístoček po-sunul dievčaťu. Dievča lístoček otvorilo a .... rozplakalo sa. Chlapec ostal zaskočený. No skutočný šok prišiel, až keď si prečítal lístoček, ktorý mu dievča so slzami v očiach podalo. Stálo na ňom: „Som nemá. Myslela som, že aj ty.“ Chvíľu ostal zaskočený, no potom ju mocne objal a napísal: „Mne to vôbec neprekáža. Aj tak nerád rozprávam. Na svete je veľa omnoho horších vecí. Podstatné je, čo máš na duši a nie na jazyku.“ Dievča sa na neho pozrelo, usmialo sa a pobozkalo ho.Odvtedy boli stále spolu, pomáhali si a chránili jeden druhého.

173

TichoKatarína Semanová


Ticho je stav bez zvuku.Ticho je, keď nekričí ti nič v uchu.

Ticho nastane, keď deti z domu odídua založia si vlastnú rodinu.

Vtedy rodičia mlčky na stenu sa pozerajú,staré spomienky si v hlave premietajú.

Aký býval doma krik,no vtedy ho nechcel počuť nik.

Čo by rodičia za to dnes dali,keby ich deti doma trochu pokričali.

Tí šťastnejší sa toho dočkajú,návštevu detí s radosťou privítajú.

Prinesú im smiech, krik i zábavu,a pozdvihnú im smutnú náladu.

Všetko vôkol zrazu ožije ,a ticho sa za smiech ukryje.

174

TichoAnnamária Kolesárová


Keď zo stromu spadne posledný list leta,začne sneh sypať na zem snehová teta.

Príroda sa k dlhému spánku a pokoju ukladá,ticho na celú krajinu pomaly zosadá.

Vtedy k nám zavíta čarovný čas Vianoc,spolu s ním pricestuje i tichá a svätá noc.

Nie všetci ľudia ticho v srdci poznajú,no v ten večer ho v ňom všetci privítajú.

Tí, čo majú v sebe len starosti a strach,mali by na ne nechať napadať prach.

Ticho človeku na zlé zabudnúť pomôže,k veselším myšlienkam mu dopomôže.

175

TichoNoemi Kožejová


Ticho je krásnea zároveň také jasné

Ticho je častékeď nevieme čo povedaťa treba nám napovedať

Ticho to je keď sme samia pátrame po poznaní

Ticho to je keď rozmýšľame nad niečímna čom nám záleží

a vonku za oknom tichučko snežíTicho to je ako keby na zemi

každučký hlas stícholako keby v starom opustenom meste prestal víchor

Ticho to je keď rozprávka má koniecje to keď poslednýkrát zazvoní zvonec

176

Ticho Lucia Jergová


Pýtate sa, moji milí,čo je ticho, ako znie?

To je slovo všetkým známe,predsa je však záhadne.

Každý žije v kriku, v hluku,hudbu stále počúva,

doma, v meste, v autobuse,z mobilu i z rádia.

Všetci stále do nás hučia,vždy sa niečo pýtajú

a keď im hneď neodpovieš,pokoja ti nedajú.

Načo je nám toľko rečí,dlhých viet a prázdnych slov,

veď predsa aj ticho lieči,z týchto všetkých nezmyslov.

Slovko ticho, hoc je krátke,predsa mnoho znamená,

kto nepozná jeho význam,nevie, akú cenu má.

Načo je nám ticho dobré?Načo o ňom toľko slov?

Prezradím vám práve terazjeden z jeho účinkov.

Vždy, keď prídem unavená,vždy, keď hlava praská mi,pomôže mi v tejto chvíli,ticho - ten liek zázračný.

177

TichoKatarína Matisová


Keď prídem večer domov,naučím sa rýchlo.

Slúchadlá si nasadíma pustím do nich – ticho.

Pustím si ho naplno,

nech si ho vychutnám.Každý kúsok ticha,

ktorý nahratý mám.

V pohode si posedím dve až tri hodinky.

V nočnom tichu roztriedim sisvoje myšlienky.

Vôkol ticho, vonku tma,na viečka mi sen padá.

Sladko zaspím.Pá, pá, pá!

178

Ticho má viac tvárí Katarína Hrabánková


,,Maja!“ zavolala Kaja na svoju najlepšiu kamarátku. Maja prišla k nej a sadla si do lavice. ,,Mám novinku. Zajtra k nám príde moja sesternica, a tak som rozmýšľala, či by si s nami nechcela ísť na zábavu. Budú tam kolotoče, diskotéka a možno aj pekní chlapci. Pôjdeš?“ opýtala sa Kaja. ,,Jasné! Veľmi rada pôjdem.“Na tento večer sa Maja pripravovala dlho. Obliekla si najlepšie šaty, aké v skrini mala. Mama ju odviezla na miesto, kde sa mali stretnúť. Už z diaľky sa Maja obzerala, či uvidí svoju najlepšiu kamarátku Kaju. ,,Tam sú!“ zvolala a tým naznačila mame, že už môže odísť. ,,Bavte sa dievčatá!“ s radosťou zakývala mama.Zmorená a unavená sa Maja vrátila domov. Ľahla do postele a nastalo ticho. Bolo upokojujúce. Pekné. Bláznivé. Majina mama si sadla k nej. ,,Ako ste sa mali?“,,Bol to najlepší večer môjho života. Najlepšie boli kolotoče. Mama, musím ti niečo povedať. Zamilovala som sa. Spoznali sme sa na kolotoči. Sedeli sme oproti sebe. Bolo to krásne. Toto ticho patrilo len našej láske. Ticho lásky.“ ,,Muselo to byť naozaj krásne, “ povedala mama a potom odišla. Maja zaspávala. Krásne ticho, láska, najlepšia kamarátka, všetko úžasne nádherné.Prešlo niekoľko dní a Kaja sa neozývala. Vraj je chorá. Prešli týždne, keď sa s Majou stretli. Kaja bola veľmi smutná. Cez prestávku ju našla uplakanú na záchode. Mlčala a plakala. V noci sa rozsvietil Majin mobil a tíško pípol. Správa od Kaje bola strohá. „Mám leukémiu.“,,Nenávidím tú správu, nenávidím mobil, nenávidím...!“ skríkne Maja do ticha. V hlave jej lietajú myšlienky. Nechce ju stratiť, je to výborná kamarátka, jediná dcéra, perfektná spolužiačka ...„Pomôžem jej, musím!“ Ráno vstane skôr, ticho vyjde z bytu a mieri do ticha nemocničných chodieb. „Ak nepomôže moja krv, budem hľadať niekoho iného, nevzdám sa!“ Prichádza k dverám ambulancie a hlasno zaklope...

179

TichoDiana Ruzsinszká


Keď sedím v tme a vnímam ticho, tak mi až srdce zviera.

Bojím sa ticha, mám rada ruch. Hudbu by som tu chcela.

Ja v tichu sedieť nebudem!

Snáď iba v škole. Tam musím. Najradšej mám prestávky.

Na tie si zuby brúsim.

Vtedy to ticho prehluší vrava chlapcov a dievčat.

My, decká, nikdy nevieme, dlhšie než chvíľu mlčať.

Zapnite telku, cedečko,nech je tu hluk ako z dela! Ja vôbec ticho nemusím! Disku by som tu chcela !

No keď pozerám sa na telku a vysávač zas hučí,

tak taký hluk fakt nemusím! Vtedy na tichu fičím.

Úplné ticho neznášam,milujem tóny, ruchy.

Možno, že až keď dospejem,ocením jeho zvuky.

180

Ticho...Jozef Ruzsinszki


Bola sobota. Vymrznutý som sa vrátil z vonku a chcel som si napísať sloh na tému: „Ticho”. V izbe bolo teplo a ticho. Skôr ma bralo na spanie ako na písanie. Nič ma nena-padalo. Spýtal som sa preto mamy: - Máš rada ticho ?Mama sa otočila od sporáka a povedala:- Mám, hlavne v sobotu , keď ste so sestrou vonku a ja tu môžem v pokoji upratovať a variť. Keď som s prácou hotová, tak mi je v tom tichu smutno. Vtedy vás volám domov. Tak má či nemá rada ticho? Pýtal som sa sám seba, no na nič som neprišiel. Počkal som na otca. Večer prišiel z roboty a sadol si k večeri. Prisadol som si k nemu a hneď som naňho spustil: - Oci , máš rád ticho ?- Že sa pýtaš a práve, keď večeriam! Jasné, že mám rád ticho ! Aj pri večeri, aj pri televíznych novinách. - povedal otec.- A inokedy? domŕzal som ďalej.- V robote mi hluk neprekáža, zvykol som si. Aspoň počujem zvuk stroja či je motor v poriadku a tak. Aj na svadbe chcem hluk a nie ticho. A teraz sa mi už daj v tichosti najesť. -povedal otec a pustil sa do večere.Tak má rád ticho, či nie ? No neviem. V nedeľu sme išli k babke. Býva sama a poteší sa každej návšteve.-Babi , máš rada ticho ?- opýtal som sa jej.- Jáj, synku, ja tu mám toho ticha až, až. Veď ja som rada, keď sa tu zastavíte. Hneď je tu veselšie, keď tu nie je ticho. Ja chcem ticho len večer, aby som sa mohla v tichosti pomodliť za celú rodinu,- povedala babka.-A ty máš rád ticho ?- opýtala sa babka mňa.-Nie, babka, ja sa ticha bojím. Radšej mám hluk. -odpovedal som.V tom sa ozvala moja mama: - Jožko zabudol si ? Pred niekoľkými dňami, keď si mal chrípku a bolo ti zle. Čo si nám kričal?- Buďte tam dole ticho! Chcem ticho! Bolí ma hlava! To si nám celý večer kričal.Vážne! Mama má pravdu. Veď ja som si prial, aby bolo všade ticho.Naozaj nikto nemôže jednoznačne povedať , že má alebo nemá rád ticho.Raz je to tak a raz onak. Veď aj učitelia sa tešia na koniec školského roka, že si oddýchnu od hluku a na konci augusta už im ten hluk a džavot chýba. Či nie?!Takže, čo máte radšej ? Ticho či hluk ? Asi podľa okolností. Ale bacha, všetkého veľa škodí!

181

Ticho/(nie)som/

Viktória Andrasiová14 rokov, II. kategória, ZŠ Kežmarská 30, Košice

Ticho. Pocit prázdna. Pocit bezradnosti. Pocit ničoho. To je ticho. Ona je ticho. Jedno-ducho je nič. Je opustená, smutná, bezradná, prázdna, utrápená, vyjadruje všetky pocity zlej nálady a smutnej duše. Takzvaná nálada pod psa. Má vo vnútri ticho, úplné. On je jej dôvodom ticha. Ten muž, ktorý ju mučí. Ničí ju. Ničí ju tým, že jestvuje. Ničí ju tým, že je úžasný, že je krásny, že je milý. Muž, ktorého miluje. Platonicky, no bláznivo. Sleduje ho, pozná ho a miluje ho. Ničí ju. Ona je ticho. Kvôli nemu. On je ten muž, s ktorým chce byť šťastná. Chce s ním byť deň čo deň, noc čo noc. Jednoducho vždy. No on ju ničí. Ničí ju psychicky. Už 5 rokov. Nevie si predstaviť byť s iným. Je sama, úplne sama. Chce len jeho.Prežila s ním takto 5 rokov. 5 zničujúcich rokov. Myslí naňho v práci, doma, na pre-chádzke v parku. Chodieva iba tam. Nikde inde.„Dobrý deň.“ To sú jediné slová, ktoré ich spájajú. Tými slovami jej robí radosť. Týmito slovami má krajší deň. Pri týchto slovách sa usmeje. No je to len okamih. Nič viac. Okamih, keď je opäť šťastná. Potom je zase ticho. Ticho je s ňou. Ticho je jej kamarát.Zase ho vidí. Vedie so sebou dve deti. Sú to jeho deti. Žena im kráča oproti. Ona si však všíma len jeho. Toho muža. Ona má byť jeho ženou!Jej život bez neho je nanič. Otvorí okno a skáče. Letí, letí... letí do ticha. Cíti, že ticho je s ňou. Je tu. Stále aj bolo. Padá, vrhá sa do ticha, ktoré už bude navždy s ňou.MILUJEM ŤA! Jej posledný výkrik.Láska niekedy pomotá oči aj myseľ. Žena sa zaľúbila. Zaľúbila sa do niekoho, o kom ne-vedela skoro nič. Alebo predsa? Mala pocit, že ho pozná. No neodvážila sa prihovoriť. Keby vedela, že ten muž ju ľúbil!Keď sa to dozvedel, trápil sa. Veľmi. Mal pocit, že ju pozná. No bál sa ju osloviť. Bál sa odmietnutia a sklamania. Pravda bola, že tí dvaja sa poznali. Poznali sa veľmi dobre. No nie v tomto živote...

182

TichoValéria Maďarová

8.ročník, ZŠ J. Urbana, Jenisejská 22, Košice

Neviete si predstaviť život bez hudby, plaču dieťaťa, tlkotu srdca alebo prania práčky?Ja áno. Som totiž hluchá od narodenia a počujem iba to najtichšie ticho.Veľa ľudí sa ma pýta, aké je to byť hluchá. Ja im len odpovedám, že je to jedno veľké nekončiace sa ticho. Keď sa ich však spýtam ja, aké to je počuť, oni len hovoria, že nič zvláštne. No ja si myslím, že je to niečo neobyčajné a kúzelné. A tak som sa rozhodla dať svoje ticho na papier pre tých, ktorí majú to šťastie a počujú.Niekedy si myslím, že to ticho je úžasné hlavne vtedy, keď sa niekto háda alebo uráža a nadáva si. Ja totiž vidím iba nazúreného človeka, ako mu z úst vychádza spŕška slov a niekedy aj slín.Niektorí hluchí sa až tak trápia so svojím hendikepom, že sa potopia na úplné dno. Ja ich aj úplne chápem. Aj ja som už bola niekoľkokrát na dne a viem, ako ťažko sa cítia. Ale ja som sa nevzdávala, verila som v lepší život a pokúšala som sa vyšvihnúť na povrch, kým oni sa ďalej topia a zahadzujú premárnené šance na nový život. V takom tichom živote je dôležité mať pri sebe niekoho blízkeho, ktorý vás vždy podporí vo vašom rozhodnutí a vždy vám bude nablízku. Mnohí postihnutí spáchajú samovraždu, pretože si myslia, že ďalej so svojím hendikepom nedokážu žiť. Takýmto ľuďom treba dať nový zmysel ich ťažkého života a hlavne ich neodsudzovať za to, že nič nepočujú. Takýto človek sa totiž aj sám vo svojom živote mnohokrát spýta: „Prečo ja? Prečo práve ja?!“Ja to poznám a verte mi, že títo ľudia sa tou otázkou zaoberajú celý svoj život. Mne to trvalo dovtedy, kým sa v mojom živote neobjavil Andrej, môj manžel. On si ma vzal aj s mojím tichom. On je mojím zmyslom života.

183

TichoZuzana Voskárová


Je to pravda odveká,ticho lieči človeka.Lieči telo ba i dušu,

je to pravda, na môj dušu.

Keď je ticho a som sama,myšlienok ja plno mávam.Píšem o tom potom básnea je mi tak zvláštne krásne.

*

Tichý človek, samotár,nemal by byť stále sám.Občas potrebuje veru,aj on istú pevnú vieru,

že na svete žije snáď niekto,kto ho bude mať rád,

o samotu sa s ním podelía budú spolu šťastní a veselí.

184

TichoVeronika Lenhardtová


V údolí tichaLáska nežne drieme

Občas i zo sna vzdycháA my tu ťažko drieme

Hranica snov chce neznáma byťAby fantázia nemohla u ľudí zhniť

Ticho nenávidenou slávou prekrytéOstáva závojom sĺz zakryté

Čo je to za neľútostný svet?Iste je prikrytý nejakou maskou

Ako zatienený krásny kvetOvládaný našou vráskou

Ticho utláčané zlobouNenávidené novou dobouJe zahriaknuté starobou

A smutnou vdovou

Hodiny času ukradli kvetu dušuNamierili na nás i seba kušuJediný výstrel ozval sa v dialiA celý národ zahynul v žiali

Útroby ticha zasiahol lúč A spravodlivosť bola zrazu fuč

Zvuky osudu utopila nocA mŕtve kvieťa opustila moc

Hviezdy ticho mlčiaAko srdcia nárekom blčia

Ranná pýcha upadlaA nádej smrťou vychladla

Keď rozsypala črepy zrkadla...

185

TichoPatrik Grega


Všade ticho, tichučko, iba svieti slniečko.

Slniečko sa usmieva, a vtáčiky zobúdza.

Ticho ma každý rád,a pri obchode naň stojí dlhý rad.

Tichučko je všade – len pokiaľ sa zas nepohnem.

186

Tiché prekvapenieMichaela Bobková14 rokov, ZŠ Bukovecká 17, Košice

Celý príbeh sa začal u nás v našej malej dedinke, ktorá sa nachádza na východnom Slovensku. Táto dedinka je tak malá, že sa tu nachádza len desať domov, obecná pošta a malé potraviny, ktoré si otvorila a zároveň vlastní naša suseda. To že je naša dedinka tak malá, má však aj svoje výhody. Všetci obyvatelia sa navzájom poznáme a máme medzi sebou veľmi priateľské vzťahy. Vždy keď niekto potrebuje pomoc, môže sa obrátiť na niekoho zo susedstva. Ja so svojimi rodičmi a súrodencami bývame v dome, ktorý sa nachádza na úplnom konci, čiže našu dedinku pekne uzatvárame.Jedného dňa som sa prebudila do krásneho rána. Slnko svietilo a jeho jasné lúče preni-kali cez moje okenné tabule akoby ma chceli poštekliť. V ten deň som bola mimo- riadne šťastná, keďže som oslavovala štrnáste narodeniny. Pozrela som sa na hodinky na stole, ktoré ukazovali aktuálny čas - pol deviatej. Pomaly som sa vymotala z postele, prezliekla sa a zišla som dolu schodmi pozdraviť zvyšok rodiny. V celom dome však bolo záhadné ticho. Nedávalo mi zmysel, kam mohli všetci len tak zmiznúť. Rozhliada-la som sa po našom pomerne veľkom dome aj naďalej, ale nikoho a nič som nenašla. Rozhodla som sa, že pôjdem svoju rodinu hľadať von.Vyšla som na ulicu, ktorá bola takisto tichá. To však nebolo nezvyčajné, vzhľadom na počet obyvateľov našej dedinky. Prešla som sa krížom cez ulicu, ale nikoho som nestret-la. Dokonca ani zúrivý pes starej klebetnej susedy Pálkovej sa neobjavil a nevydesil ma svojim hlasným brechotom. Pokračovala som cestou smerom k obchodu, ktorý bol napodiv prázdny. Bol zatvorený. Už som bola naozaj nervózna, kde sa všetci podeli a hlavne prečo ma tu nechali samú. Na moje narodeniny! Nemohla som tomu uveriť. Už som sa chcela vrátiť späť domov, keď som si zrazu všimla papierik na dverách obchodu. Stálo na ňom: “Zatvorené z dôvodu osláv na miestnom ihrisku.” Niekoľkokrát som si tú vetu prečítala no nedávala mi vôbec žiadny zmysel. Aké, dopekla, oslavy?! Zrazu mi svitlo. Oslavy na miestnom ihrisku? Isto tam všetci budú! Okamžite som sa rozbehla k malému miestnemu ihrisku neďaleko našej dedinky.Asi o päť minút som tam celá zadýchaná dobehla. Ihrisko bolo celé vyzdobené a značilo, že sa bude konať poriadna oslava. Ako som predpokladala, všetci boli tam. Hneď ako ma zbadali skríkli: “Všetko najlepšie k narodeninám!” Takmer som odpadla. Všetka tá paráda tam bola kvôli mne! Bola som neskutočne šťastná. Myslím si, že toto boli moje najkrajšie narodeniny.

187

V zajatí tichaJúlia Bučková


Pamätám tie časy,kedy tóny krásy

vlievali sa mi do uší.

Nikto netuší,aké je to byť v zajatí ticha,

keď človek nedoslýcha,ani pípnutie, ani slovo,

čo môže horieť v hlave dlho.Ja v hlave nemám ani iskru,

iskierku zvuku.Mám iba túto hroznú vadu-

chybu sluchu.

Ako so zošitými ústami.Ani slovko povedať nedá sa.

Všetko vôkol rúca sa mi.Operácia je nemožná. Toho bojím sa.

Bojím sa, pretože hudbu už nebudem počuť,ani všetky zvuky počnúc

materinského jazyka krásneho môjho,tak si váž sluchu svojho!

Ale niečo ma teší,vraj ticho lieči,

ale asi nie to stále.Tak čo budem mať večne v mojej hlave?

188

Ticho Ivan Dula

12 rokov, I. kategória, ZŠ Bukovecká 17, Košice

Neviem si predstaviť byť hluchý!Nepočul by som ani let muchy.Nepočul by som žiaden zvuk,nepoznal by som žiaden hluk.

Počul by som iba bezhlučné slová.Tá skúsenosť by bola pre mňa celkom nová.

Naučil by som sa posunkovú reč,A všetky problémy by boli zrazu preč.

No poznal by som farebný svet,plný priateľov, krásnych ako kvet.

Poznal by som silu jemných dotykov,a silu priateľstva ako pevný kov.

189

TichoJúlia Duždová

12 rokov, I. kategória, ZŠ Bukovecká 17, Košice

Je to strašné! V mojej rodine asi nikdy nebude ticho.Jedna sestra hrá na klavíri, druhá spieva pri počítači a mamka? Tá varí. Kanvice bublú a bublú, príbor v umývadle sa svojim cingotom tiež zahanbiť nedá. A ja? Ja nemám pre seba ani minútku ticha. Občas si ľahnem pod perinu a čakám, kým všetci zaspia. Na uši si založím slúchadlá a potichu si pustím niektorú z mojich obľúbených skladieb.Niekedy odídem do komory a prespím tam. Je tam totiž ticho. Občas síce začne húkať sova, čo ma vie strašne nazlostiť, ale vezmem metlu a odoženiem ju. Zaberá to a ja môžem ďalej spať.A v škole? Uznávam, ani tam nie je ticho, ale aspoň tam nebublú kanvice, neštrngá príbor, netrieska riad, nehrá klavír. Niekedy rozmýšľam aké super by bolo nepočuť nič. Žiaden krik, klavír, spev, bublanie kanvíc....Raz, cez prestávku, nám oznámila pani učiteľka, že budeme mať besedu o nepočujúcich. Prišla k nám jedna pani, ktorá rozprávala o ich živote. Okrem iného povedala, že sa dorozumievajú posunkovou rečou. Zdalo sa mi to všetko zložité. Tých znakov bolo tak veľa, že som nechápala, ako sa to môže niekto naučiť. Na záver nám teta poveda-la, že najväčšou túžbou všetkých nepočujúcich detí je počuť mamkin hlas, spev vtá- kov, šumenie stromov, či krik, spev, štrngajúci príbor.... dojalo ma to. Veľa som o tom rozmýšľala. Prišla som na to, aké nerozumné bolo moje želanie a aké mám šťastie, že počujem.Keď som prišla domov, celej rodine som povedala: “Vážim si toho, že počujem a už netúžim po tichu.”Niekedy sa však stane, že sa skryjem zase do komory, ale len v krajnom prípade a spoločnosť mi robí moja sova. Metla však stojí nedotknutá v kúte.Uvedomila som si, že si mám vážiť toho, že som zdravá a počujem. Aj sova má právo zahúkať kedy sa jej zachce... metlu už na ňu nedvihnem.

190

Nedotknuté ticho Ivana Saloňová


Poznáte ten pocit, keď sa nepýtate, pretože sa bojíte odpovede?Dôverne ten pocit pozná asi každý z nás.

Keď každá sekunda ticha je moment vašej osobnej spovede?To preto, lebo ticho vidí priamo do nás.

Minúta ticha dokáže povedať viac ako tisíc slov,preto nie je každému príjemná.

Uchráni nás od všetkých tých výmyslov.Napokon aj toho najsilnejšieho človeka odrovná.

Každá zarozprávaná duša si rada vychutná chvíľu ticha,pretože – ticho lieči!

Keď sa v miestnosti rozhostí ticho, väčšina z nás ani nedýcha.Ono nastupuje tam, kde nič ostatné nevylieči.

Chvíľa, keď ticho odzbrojí človeka, je príliš dojemná,príliš dojemná na to, skaziť ju nejakým slovom neúprimným.

Ticho je čisté ako nedotknutá krajina zimná.Neúprimné dotknutie zmení ho na prechádzku parkom tŕňovým-

Môže mať však aj inú podobu.Keď neznesiteľným sa stáva.

Uzatvára s nami tajnú dohodu.Vtedy pocit bezmocnosti nám dáva.

Vďačný by sme zaňho však mali byť,robí pre nás tak veľa!

Ani jeden dar od neho nepremárniť,iste by ho aj každá duša zažiť chcela.

191

TichoMartina Znamenáčková


Počuješ to ticho?Dá sa vôbec počuť?

Bubny dunia.Chlapec na stoličke sedí,dve paličky v rukách má

a v bubnoch si všetko vybíja. Mamka naň z kuchyne vrieska:„Buď už ticho, prestaň trieskať!

Je to strašné počúvať, nechápem,veď ty vôbec nevieš bubnovať.“

Chlapec paličky z rúk vyhadzujea so smutnou tvárou

od bubnov odstupuje.Chlapcove bubny už ticho v dome nevypĺňajú,

ale ani jeho smiech a šťastná tvárdo toho ticha nezapadajú.

Mamka s údivom sa ho pýta:„ČO SA STALO?“

Chlapec zdvihne zrak a s úšklbkom na perách povie:

ZAKÁZALA SI MI, ČO MA NAPĹŇALO.Mamke ľúto prišlo ako sa zachovala,

že svojho syna hrať nenechalauž jej nevadí keď hrá.

O dvadsať rokov článok v novináchnechala som ho do bubnov TRIESKAŤ

teraz mu za jeho skladby zvyknú TLIESKAŤ!

192

TichoBianka Goldiánová

10 rokov, II. kategória, Krosnianska 2, Košice

„Ticho“, čo je to ticho?Tak často želané a vyslovené slovo našich rodičov. Také krátke dvojslabičné slovo, ktoré v sebe skrýva tak veľa. Je to slovo, o ktorom sa dá toľko povedať.Každý z nás túži aspoň po maličkej chvíli keď nechce nič počuť ani nič hovoriť. Ale sú aj ľudia a je ich veľa, ktorí by chceli počuť aj niečo iné ako slovo – ticho. Chceli by poznať ako spievajú vtáci, ako hučí les ako žblnká voda a hlavne aký hlas má ich mamka, ocko, alebo kamarát. Sú to ľudia „nepočujúci“, ktorým nebolo dané, aby počuli to, čo mi zdraví ľudia. Narodili sa vo svete, ktorý nemá hudbu, nemá zvuky, nič iba ticho! Niekedy sa hovorí, že ticho lieči. Prečo je to tak? V dnešnom svete a hlavne v dobe, ktorá prevláda, je ticho výnimočné. Ráno ešte len otvoríme oči, počujeme krik od susedov, autá na cestách, buchot na stavbe. Väčšina detí si púšťa hudbu tak, že je ju počuj aj dva bloky ďalej, iní si nasadia slúchadlá do uší a myslia si, že toto je to správne. Ale nie je, pretože časom zistia, že sa už zabudli rozprávať s rodičmi, so súrodencami a so svojimi spolužiakmi a kamarátmi už nemajú, čo povedať. Na vine nie sú iba oni, ale aj novodobý svet plný mobilov a internetu.Ľudia, ktorí žijú v neustálom hluku, zhone a strese, potrebujú tento stav vyvážiť niečím pokojným a práve ticho je to, čo potrebujú. Sadnúť si a v tichosti načerpať nové sily do ďalšieho stresujúceho dňa. Existuje aj druhá strana ticha a to byť ticho a počúvať. Veľa ľudí iba prázdno míňa slová a zabúdajú na to, že treba počúvať aj iných. Lebo veľa prázdnych slov z našich úst nám dá oveľa menej, ako vypočuť si priateľa, mamu, otca, učiteľa.Preto ticho berme ako najlacnejší liek tejto doby. Liek, ktorý je taký lacný a zároveň aj taký vzácny.

193

TichoTomáš Kvaska


Som doma sám.Sedím a počúvam.

Ticho a pohoda,dnes ma objíma.

Žiadne hlasy, žiadne zvuky,začína ma to trochu desiť.

Zvláštny pocit byť tak sám,a ticho za spoločníka mať.

Ale keď je tu tá chvíľa,a čas sa pomaly míňa,využiť to ticho okolo,

lebo je ho primálo.

Stále okolo mňa sú naši,kamaráti a spolužiaci.

Na ticho nie som zvyknutý,lebo mám rád okolo seba ľudí.

194

TichoJúlius Illés

5. B., I. kategória, ZŠ Ľudovíta Fullu, Košice

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden hrad a okolo neho zo všetkých strán čierna, smutná tmavá obloha. O kúsok ďalej bolo v dedine veselo, takže aj pekné počasie. V strašidelnom hrade bolo veľa prachu, pavučiny, starodávne zlomené stoličky a malé zlaté zvieratka myši a potkany, ktoré obkusovali špinavé kreslá a záclony. Jedného dňa starosta dediny chcel hrad rekonštruovať, takže si ztavolal nejakých remeselníkov, ktorých poznal od známych. Prikázal im, aby vymenili všetok nábytok a že nech vymenia aj exteriér. Sta-rosta dediny chcel na hrad prilákať čo najviac turistov a návštevníkov aby aj ich dedina mala nejaké peniaze. Rekonštrukcia hradu trvala presne päť a pol roka. Po tých päť a pol rokoch začali chodiť na hrad nejakí tí turisti. Prví turisti čo prišli na hrad si poobzerali hrad a jeho záhradu na ktorej boli zvädnuté kvety a v turistoch to vyvíjalo veľký smútok. Hneď ako sa od kvetov otočili vyvolalo to už v nich lepšiu náladu. Hneď na to sa išli pozrieť na iné miesto v hrade. Prišlisa sa pozrieť na terasu hradu na ktorej sa bojovalo s nepriateľmi. V tom čase, keď si už turisti celý hrad dopozerali tak išli preč. Keď z hradu vychádzali tak sa v hrade zjavil potkan. Všimla si ho jedna spanikárená žena a tá tam začala vrieskať, revať, hučať ako keby šlo o život. Vtedy spanikárili aj ostatní. Odvtedy zas nejakú dobu na hrad nikto nechodil. Totiž starosta zabudol na myši a potkany. Na hrade bolo až príliš „ticho“. Po dlhom čase keď už ľudia začali chodiť na hrad tak už boli myši zlikvidované. Ľudia boli pokojnejší ale aj tak tomu neverili. Keď chodili častejšie a častejšie na hrad a keď žiadnu myš a ani žiadneho potkana už nezbadali tak turisti na to pomaličky prestávali myslieť. Vtedy keď sa začalo stmievať a ľudia z hradu odchádzali začala byť silná búrka s hromami a bleskami. Ale nebolo sa čo čudovať, lebo v noci v hrade sa stalo niečo neobyčajné. Potkany a myši sa prehrabali späť do hradu, prišla tam aj panovníčka ktorá na tom hrade vládla a panovala. Ten hrad sa zmenil na takú podobu ako keď bol ešte pred rekonštruovaním. Po prejdení noci prišiel deň a samozrejme že sta-rosta pán Hruška sa každý deň od radosti chodí pozerať na hrad. Chcel vidieť že v akom štádiu je teraz pri rekonštruovaní. V čase po príchode k hradu sa starosta zľakol. Myslel si že je to iba, iba jediný sen. Keď sa pozrel do vnútra zbadal že nábytok tam je pôvodný bez rekonštrukcie, umývadla a dokonca aj strecha je v pôvodnom stave. Keď bol dnu tak sa nejako podozrivo rozfúkal silný vietor začalo slabúčko poprchávať a hneď na to zrazu hromy a blesky udierali vedľa hradu a na hrade sa samé zavreli dvere aj okná. V hrade zavládol veľký strach nie len pre nás ale aj pre starostu. Čakal v hrade čo sa začne znovu diať. A začalo sa. Panovníčka prišla k starostovi, ktorý odkúpil hrad a povedala mu že žiaden hrad sa nebude rekonštruovať. Starý nábytok začal hovoriť teda opakovať to isté. Myši a potkany začali pišťať to isté. Starosta bol od strachu vyplašený ako splašený kôň

195

a nahnevanej až doslova zúrivej panovníčke povedal: „Ja, ja neviem...“ „Ticho! Vy veľmi dobre viete o čo ide! A tento môj hrad sa nebude rekonštruovať! Každý má právo na svoj domov nie len vy!“ kričala panovníčka na starostu. Po hodine čo sa panovníčka snažila vysvetliť pánovi starostovi, že žiaden hrad sa nebude rekonštruovať tak starosta trasúc sa od strachu šiel domov. V tom čase si to starosta pán Hruška rozmyslel a hrad nechal v pôvodnom stave. Nuž starosta obce si našiel inú rekreáciu v obci aby obec mala viac peňazí. Nakoniec boli šťastní pán storsta, panovníčka a milé zvieratká myši a potkany v hrade a k tomu boli ešte šťastní aj obyvatelia obce.

Výsledková listinaI. kategória - poézia 1. miesto Adam Póša Podkova štastia2. miesto Sofia Jadrná Jedného dna sa zastavil cas3. miesto Marcel Balogh Podkova pre štastie II. kategória - poézia 1. miesto Martinka Belejová Šípková Ruženka2. miesto Noemi Kožejová Ticho3. miesto Gabriela Jakubíková Raj v tichu hladajČestné uznanie Marianna-Jessica Najmíková Moje štastieČestné uznanie Katarína Matisová TichoČestné uznanie Veronika Hlinková Ticho I. kategória - próza Špeciálna cena Karin Vargová Podkova štatia II.A kategória - próza - 1. veková skupina 1. miesto Daniel Mantič Tik-tak stop2. miesto Samuel Singh Štastie v neštastí3. miesto Terézia Bariová Ticho (zastavený čas)Čestné uznanie Viktória Lengyelová Štastie z nebaČestné uznanie Bianka Goldiánová Ticho Čestné uznanie Martina Krišová Podkova pre štastieČestné uznanie Martin Vacula Dnes ráno sa (v Londýne) zastavil čas II.B kategória - próza - 2. veková skupina 1. miesto Viktória Velková Dnes ráno sa zastavil čas2. miesto Viktória Andrásiová Ticho /(nie) som/3. miesto Veronika Bekeová Esej o tichuČestné uznanie Michaela Bobková Tiché prekvapenieČestné uznanie Lenka Lengyelová TichoČestné uznanie Marián Lukáč Ticho

198

Documents

Zborník 7. ročníka literárnej súťaže (Š)umenie