VYSOKÁ ŠKOLA V SLÁDKOVIČOVE

FAKULTA PRÁVA JANKA JESENSKÉHO

RASOVÉ ZÁKONODÁRSTVO V SLOVENSKOM ŠTÁTE

BAKALÁRSKA PRÁCA

Študijný odbor : Právo

Katedra : Katedra právnych dejín

Školiteľ bakalárskej práce : JUDr. Jozef Kolárik

Sládkovičovo 2012 Jozef Štora

Zadanie záverečnej práce

Typ záverečnej práce : bakalárska práca

91031693-65b8-42aa-a412-8e2260290355

Názov záverečnej práce : Rasové zákonodarstvo v Slovenskom štáte

Meno a priezvisko študenta : Jozef Štora

Školiteľ : JUDr. Jozef Kollárik

Školiace pracovisko : Katedra právnych dejín

Jazyk : slovenský

Anotácia :

Práca z právno-historického hľadiska analyzuje parciálny vývoj zákonodarstva

Slovenského štátu (1939-1945) s akcentom na rasovú normotvorbu a jej aplikáciu

v podmienkach slovenskej štátnosti, vrátane širších historicko-právnych intencií fašistickej

ideológie.

Dátum zadania : november 2011

Podpis školiteľa :

Podpis vedúceho katedry :

Abstrakt

ŠTORA, Jozef : Rasové zákonodarstvo v Slovenskom štáte (Bakalárska práca). Vysoká

škola v Sládkovičove. Fakulta práva : Katedra právnych dejín. Školiteľ : JUDr. Jozef

Kolárik, Stupeň odbornej kvalifikácie : Bakalár práva. Sládkovičovo : FPJJ, 2012. 34 s.

Práca sa zaoberá analýzou parciálneho vývoja zákonodarstva Slovenského štátu

(1939-1945) z právno-historického hľadiska s akcentom na rasovú normotvorbu a jej

aplikáciu v podmienkach slovenskej štátnosti, vrátane širších historicko-právnych intencií

fašistickej ideológie. Konkrétne sa zameriava na komparáciu základných ľudských práv

tak, ako sú garantované dnes a ako ich priznalo Židom právo počas ideológií fašizmu

a národného socializmu. Práca pojednáva z hľadiska práva a právneho vývoja o vývoji

rasovej neznášanlivosti, jej prejavoch s konkrétnym dopadom na jej právne vyjadrenie

v rovine platného práva v rokoch 1939-1945. Jej obsahom je aj charakteristika

najvýznamnejších normatívnych právnych aktov prijatých počas existencie Slovenského

štátu.

Kľúčové slová

antisemitizmus, ľudské práva, protižidovská normotvorba, rasové zákonodarstvo,

Slovenský štát, Žid, Židovský kódex, xenofóbia,

Abstract

ŠTORA, Jozef : Racial legislation of the Slovak State (Bachelor Thesis). College in

Sladkovicovo.Faculty of Law : Department of Legal History. Supervisor: JUDr. Jozef

Kolárik, Academic qualification level/degree: The Bachelor of Law. Sládkovičovo : FPJJ,

2012. 34 pgs.

The thesis deals with, from a historical perspective, the analysis of the partial

development of legislation during the time of the Slovak State (1939-1945). The emphasis

will be on the development of the racial and religious standardization of human rights

laws, especially toward the Jewish population, and its application in the Slovak State,

including the broader historical intentions of Fascist ideology. These laws will be

compared to the human rights laws currently guaranteed by the Slovak Republic. Also, the

thesis will focus on the expression of racial and religious intolerance, its symptoms, and

the particular impact on the rights enshrined in the plane of the applicable laws between

1939-1945. Its content is the most important characteristic of normative legal acts adopted

during the existence of the Slovak State.

Keywords

Anti-semitism, human rights, anti-Jewish standardisation, racial legislation, Slovak state,

Jew, Jewish Code, xenophobia

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Podpísaný Jozef Štora týmto čestne vyhlasujem, že som bakalársku pracú na tému

„Rasové zákonodarstvo v Slovenskom štáte“ vypracoval samostatne s použitím

literatúry, ktorú uvádzam v zozname použitej literatúry.

Som si vedomý zákonných dôsledkov v prípade, ak hore uvedené údaje nie sú

pravdivé.

V Sládkovičove, máj 2012

..............................

Podpis

POĎAKOVANIE

Týmto sa chcem poďakovať vedúcemu práce, JUDr. Jozefovi Kollárikovi za

inšpiratívne rady a cenné odborné usmernenia, bez ktorých by som túto prácu nezvládol

v požadovanom rozsahu a kvalite.

OBSAH

ZOZNAM SKRATIEK A ZNAČIEK

ÚVOD ................................................................................................................................................ 1

1. RASOVÁ NEZNÁŠANLIVOSŤ ................................................................................................. 3

1.1 Historický vývoj ....................................................................................................................... 3

1.2 Základné pojmy ........................................................................................................................ 3

1.2.1 Predsudky .......................................................................................................................... 4

1.2.2 Xenofóbia .......................................................................................................................... 4

1.2.3 Etnocentrizmus .................................................................................................................. 4

1.2.4 Antisemitizmus ................................................................................................................. 5

2. PROTIŽIDOVSKÁ NORMOTVORBA .................................................................................... 6

2.1 Vládne nariadenie č. 63 Sl. z. z 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu ŽID a usmernení počtu

židov v niektorých slobodných povolaniach. ................................................................................. 6

2.1.1 § 1 vymedzenie pojmu Žid ................................................................................................ 7

2.1.2 Arizácia ............................................................................................................................. 7

2.2 Ústavný zákon č. 210/1940 Sl. z. tzv. Židovský kódex ........................................................... 8

2.2.1 § 1 vymedzenie pojmu Žid ................................................................................................ 9

2.2.2 § 2 vymedzenie pojmu Židovský miešanec ...................................................................... 9

2.2.3 § 4 definícia židovských združení ................................................................................... 10

3. KOMPARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV DNES A ŽIDOV V RASOVOM

ZÁKONODÁRSTVE ..................................................................................................................... 11

3.1 Právo na život ......................................................................................................................... 11

3.2 Nedotknuteľnosť osoby a osobná sloboda ............................................................................. 12

3.3 Nútené práce a služby ............................................................................................................ 13

3.4 Právo vlastniť ......................................................................................................................... 14

3.5 Nedotknuteľnosť obydlia ....................................................................................................... 16

3.6 Listové tajomstvo ................................................................................................................... 18

3.7 Právo pobytu a pohybu .......................................................................................................... 19

3.8 Sloboda myslenia a vierovyznania ......................................................................................... 20

3.9 Sloboda prejavu ...................................................................................................................... 20

3.10 Právo zhromažďovania ........................................................................................................ 21

3.11 Právo združovať sa ............................................................................................................... 22

3.12 volebné právo ....................................................................................................................... 23

3.13 Právo na slobodnú voľbu povolania ..................................................................................... 24

3.14 Právo na vzdelanie ............................................................................................................... 26

3.15 Právo na hmotné zabezpečenie v starobe ............................................................................. 27

3.16 Tlačová sloboda, právo na vydávanie literárnych a iných umeleckých produktov .............. 28

4. OSLOBODENIA A VÝNIMKY ............................................................................................... 30

4.1 Dôvody ustanovenia tohto inštitútu ....................................................................................... 30

4.2 Oslobodenia ........................................................................................................................... 31

4.3 Výnimky................................................................................................................................. 31

Záver ............................................................................................................................................... 32

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY ....................................................................................... 33

ZOZNAM SKRATIEK A ZNAČIEK

a pod. a podobne

ČSR Československa republika

Ks koruny slovenské ( z čias Slovenského štátu )

LZPS zákon číslo 23/1991 ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon

napr. napríklad

ods. odsek

písm. písmeno

resp. respektíve

Sb. Sbírka zákonů a nařízení ( prvej Československej republiky )

Sl.z. Slovensky zákonník

SR Slovenska republika

UHU Ústredný hospodársky úrad

Zb. Zbierka zákonov (Českej a Slovenskej federatívnej republiky)

Z.z. Zbierka zákonov Slovenskej republiky

1

ÚVOD

V tejto práci analyzujem už mnohokrát skúmanú tému rasového zákonodarstva

vojnového Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945. Pozornosť chcem zamerať na právne

hľadisko protižidovskej normotvorby s ohľadom na historické okolnosti vedúce k eskalácii

antisemitizmu a dôsledky vo vzťahu k ľudským právam ako ich garantuje zákonodarca

dnes.

Záverečná práca pojednáva o vývoji zákonodarstva v období rokov 1939-1945

počas existencie Slovenského štátu. Vo vývoji samotného zákonodarstva je toto obdobie

kľúčové. Avšak eskalácia antisemitizmu nebola záležitosťou rokov, ba ani desaťročí.

V práci preto krátkou retrospektívou vysvetľujem, čo vlastne viedlo k protižidovským

náladám obyvateľstvo európskych štátov počas ich vývoja. Vývoj práva všeobecne vo

vzťahu k Židom nikdy nebol priaznivý. Po celé stáročia im boli upierané rôzne práva zo

strachu pred ovládnutím strategických oblastí života. A práve tým, že spoločensky

zaznávaný obchod im bol poskytovaný ako povolená forma obživy, stávali sa z nich

postupne najbohatší obyvatelia jednotlivých štátov. Závisť a historicky negatívny postoj

k nim potom eskalovali antisemitské nálady. Historicky doba po prvej svetovej vojne

priniesla obdobie chudoby a veľkých politických zmien. Otvorila priestor rôznym

myšlienkam a názorom. V tej dobe v Rusku uchopili moc komunisti, nemecký národný

socializmu taktiež bol na vzostupe. Táto doba kreovala lídrov, ktorí dokázali zaujať masy.

Obľúbenými témami boli riešenie chudoby a zbavovanie sa odvekých nepriateľov. V

Rusku buržoázie, v Nemecku Židov. Veď základnými zásadami národného socializmu boli

rasizmus, jeho podkategórie ako antislavizmus a antisemitizmus, ktorý nakoniec vyústil do

holokaustu. Tiež teória nadradenosti árijskej (germánskej, nordickej) rasy, teória

nadčloveka, eugenika, uplatňovanie tzv. rasovej hygieny, čo značí genocídu.

Antimarxizmus, antikomunizmus, antiboľševizmus, antianarchizmus, antiliberalizmus

a antidemokratizmus, odstránenie parlamentarizmu, politickej plurality, demokracie.

Predstavoval vodcovský princíp, sociálny darwinizmus, známy je pricíp Blut und Boden

(krv a pôda), pozmenená koncepcia Drang nach Osten (ťaženie na východ) a samozrejme

markantná blízkosť k fašizmu.

Zásady komunizmu v Leninskom a neskôr Stalinskom chápaní ani nie je potrebné

komentovať. Podstatou je, že daná doba otvorila priestor pre pokrivenie všetkých zásad,

ktorými sa dovtedy spoločnosti riadili.

2

Práve mieru pokrivenia by som chcel v tejto práci preukázať komparáciou právnej

ochrany, ktorí je poskytovaná základným ľudským právam a slobodám so stavom tejto

ochrany v rámci protižidovskej normotvorby. Nedá sa totižto prehlásiť, že ľudské práva

v tej dobe boli skrátka potláčané a upierané. Jediné správne konštatovanie je, že boli

potlačované a upierané len určitým skupinám obyvateľstva a medzi nich Židia rozhodne

patrili. O to vypuklejšie a viditeľnejšie boli prejavy tejto diferenciácie práv jednotlivca na

základe príslušnosti k náboženstvu alebo etniku.

Prácu som z hľadiska štruktúry rozdelil na štyri kapitoly. Prvou je popis rasovej

neznášanlivosti vrátane aspektov jej vzniku a následnej typovej vyhranenosti k Židom ako

aj jej eskalácie. V druhej kapitole skúmam samotné nosné právne normy predstavujúce

vývoj najdôležitejších právnych predpisov. Vládnym nariadením č. 63 Sl. z. z 18. apríla

1939 o vymedzení pojmu Žid a usmernení počtu židov v niektorých slobodných

povolaniach a taktiež Ústavným zákonom č. 210/1940 Sl. z. tzv. Židovský kódex. V tretej

kapitole analyzujem a porovnávam dnešnú dobovú legislatívu v oblasti základných

ľudských práv. V štvrtej, záverečnej kapitole, komentujem systém výnimiek. Považujem

ho za prejav nedostatočného vnútorného presvedčenia celej spoločnosti a najmä vtedajších

politických špičiek o potrebe tzv. konečného riešenia židovskej otázky.

3

1. RASOVÁ NEZNÁŠANLIVOSŤ

Ľudia majú zreteľné fyzické odlišnosti, z ktorých niektoré majú dedičnú povahu.

Ich miešaním alebo striktným nemiešaním sa vplyvom obmedzenej mobility ľudí

v minulosti vytvorili skupiny ľudí, nesúcich jednoznačné fyzické charakteristiky

a prislúchajúce spravidla ku konkrétnemu územiu. Takéto územie nieslo svoje

pomenovanie založené na základe inej výraznej sociálnej alebo kultúrnej charakteristiky

skupiny ľudí, ktorí toto územie obývali. Vzniklo označenie rasy a jej územnej príslušnosti.

Vplyvom migrácie príslušníkov jednotlivých rás niektoré takmer vymizli, iné posilnili

uzavretosťou pre inými rasami svoje sociálne a kultúrne charakteristiky a uchránili fyzické

znaky pred ich zmenou. Tým vznikli rasy s významne vyšším populačným číslom a na

strane druhej rasy na pokraji zániku. Taktiež sociálne a kultúrne aspekty ovplyvňovali

stupeň rozvinutosti jednotlivých rás vo všetkých oblastiach a tým ich spôsob a kvalitu

života. Príliš veľké rozdiely medzi rasami začali zvádzať jednotlivcov, ale aj celé skupiny

k rozmýšľaniu vedúcemu k rasovej neznášanlivosti.

1.1 Historický vývoj

Uvedomovaním si vlastnej existencie človeka začal vnímať aj rozdiely medzi

jednotlivcami. Postupným vývojom vnímania človek vnímal skupiny, neskôr mestá, štáty

a národy. Ako sa zlepšovala schopnosť vnímania väčších celkov, zlepšovala sa aj

schopnosť porovnávania charakteristických znakov. Prirodzeným úkazom teda bolo nie len

uznanie iných charakteristických znakov iných skupín, rás, ale aj ich porovnanie s tými

vlastnými. Základom neznášanlivosti bolo prehlasovanie inej rasy na základe tohto

porovnávania za menejcennú. Je irelevantné, či dôvodom takéhoto prehlásenia, bol strach

z neznámeho alebo len snaha o získanie moci.

1.2 Základné pojmy

Rasová neznášanlivosť je snaha o obmedzovanie práv a slobôd príslušníkov jednej

rasy voči príslušníkom inej rasy. Rasa je podľa Šalinga skupina ľudí vyznačujúca sa

určitými znakmi, ako napr. farbou pokožky, vlasov, očí, tvarom lebky a pod., ktoré vznikli

v ranom období ľudstva.1

1 ŠALING, S.: Slovník cudzích slov. Bratislava – Veľký Krtíš: SAMO. 2 vydanie, 2002, s. 549.

4

1.2.1 Predsudky

Človek má o sebe spravidla prirodzene priaznivú mienku. Pri hodnotení seba

samého v porovnaní s inými má hodnotenie prinajmenšom lepšie. Hovoríme

o autosterotype. Jeho presným opakom je heterostereotyp. Je to mienka spočívajúca

spravidla na zjednodušených a zovšeobecnených súdoch, ktoré majú jednotlivci a skupiny

o iných jednotlivcoch a skupinách. Hodnotenie ich vlastností, ktoré často ani nepoznajú,

len na základe všeobecných charakteristík pre danú skupinu splýva s pojmom predsudok.

Drever (1979) chápe predsudok ako „postoj, obvykle s emocionálnym zafarbením,

nepriateľský alebo priaznivý voči správaniu alebo objektom určitého druhu, voči určitým

osobám alebo doktrínam.2

1.2.2 Xenofóbia

Prejavy, súvisiace s neznášanlivosťou voči cudzincom, ako predstaviteľom

všetkého cudzieho, nazývame xenofóbia. Všetko to, čo nám nie je vlastné, najmä ak má

pôvod mimo našu sociálnu skupinu, kultúru, či národ, je pôvodcom obáv a strachu a z nich

vyplývajúcej nenávisti. Xenofóbia je základom rôznych druhov sociálnej nenávisti, ako

antisemitizmu, rasizmu, šovinizmu, nacionalizmu a fašizmu. Má svoje typické prejavy. Sú

nimi napríklad demagógia, rečnícke prejavy alebo fyzické napádanie. Spravidla sa

orientuje voči menšej skupine s výraznými rozlišovacími znakmi. K problematike

xenofóbie Šišková uvádza, že táto vzrastá, keď sa sociálne útvary ocitajú v sociálnej,

ekonomickej či politickej kríze Cudzie, teda subjektívne prežívané ako nebezpečné, sa

stáva obetným baránkom ako „ľahko“ definovateľný pôvodca problémov.3

1.2.3 Etnocentrizmus

K entocentrizmu Tesař uvádza, že ide o vedomé alebo nevedomé presvedčenie, že

vlastná kultúra, komunita alebo rasa je nadradená, v spojení s tendenciou neuvedomovať

si predpojatosť v tom obsiahnutú. Príslušníci každého etnika sa nemusia práve cítiť ako

najlepší zo všetkých, ale pravidelne sa cítia byť lepší ako niekto iný, s kým sa

porovnávajú.4 Etnocentrizmus možno teda považovať za jeden z pilierov rasovo

orientovaného správania sa najmä skupín a národov.

2 ONDREJKOVIČ, P.: Sociálna patológia. Bratislava: VEDA, 2001, s. 189 3 ŠIŠKOVÁ, T.: Výchova k toleranci a proti rasizmu. Praha: Portál, 1998, s.12

4 TESAŘ, F.: Etnické konflikty. Praha: Portál, 2007, s. 68

5

1.2.4 Antisemitizmus

Týmto pojmom označujeme predpojatosť alebo nepriateľstvo proti Židom. Či už

ako predstaviteľom židovského náboženstva, etnickej skupine alebo rase. Podľa toho

antisemitizmus delíme na náboženský a rasový.

Náboženský antisemitizmus je zameraný proti židom, ako predstaviteľom

židovského náboženstva, proti židovstvu ako viere. Antagonistický vzťah k judaizmu má

nie len kresťanstvo, ale aj islam. Judaizmus bol menšinovým náboženstvom voči obom

spomínaným a preto bol prirodzene utláčaný a vždy ho sprevádzali snahy o potlačenie. Už

stredoveké zákony židovskú vieru zakazovali a boli príčinou vyháňania príslušníkov

židovskej viery z krajín.

Rasový antisemitizmus je namierený proti všetkým príslušníkom židovskej rasy.

Židom sa človek buď narodí, alebo stáva konvertovaním na židovskú vieru. Rasový

antisemitizmus prenasleduje práve ľudí narodených ako židovské etnikum. Táto rasa bola

počas dejín považovaná za menej cennú a sprevádzali ju rôzne mýty o snahách na

ovládnutie sveta. Práve tieto mýty živili strach zo židov a k nemu prislúchajúcu nenávisť.

Typickým extrémnym príkladom takého snaženia a s ním spojených prejavov bola

Hitlerova nacistická ideológia.

6

2. PROTIŽIDOVSKÁ NORMOTVORBA

Protižidovská nálada v Slovenskom štáte sa prejavovala vo všetkých sférach života.

Všetky sféry sa riadia ustanovenými pravidlami. Od nepísaných princípov vyjadrujúcich

morálku doby až po písané právne dokumenty. Nie je účelom sa zaoberať nepísanými

pravidlami, ktoré boli v tej dobe veľmi obsiahle a naozaj dokonale penetrované

protižidovským zmýšľaním. Snahou bude zaoberať sa len písanými pravidlami vo forme

zákonov a nariadení. Nie je jednoznačne možné tieto normy zaradiť do odvetvi práva, aké

poznáme dnes. Ponúka sa, na základe charakteru týchto noriem a najmä ich účelu, podoba

s trestným právom, avšak tieto normy nespĺňajú základné náležitosti tohto právneho

odvetvia. Podľa Hubenáka „Rasove zákonodarstvo tvorí osobitný komplex zákonodarstva

vojnovej Slovenskej republiky, na základe ktorého bolo židovské obyvateľstvo vyčlenené

ako rasovo odlišná skupina. Dôsledkom bolo ich nerovnoprávne a nepriaznivé postavenie v

spoločnosti, čo malo negatívny dosah na možnosti zachovania ľudskej dôstojnosti i

samého života. Bezuzdnej perzekúcii bolo vystavených vyše 90 000 slovenských občanov,

ktorých klérofašistický režim pozbavil všetkých občianskych práv i majetku.“5

Pre každý štát je charakteristický tzv. verejná moc, verejná autorita. Túto

organizuje, ale je ňou zároveň organizovaná celá spoločnosť a to pomocou právnych

noriem. Ich obsahom je spoločenský záujem a spoločenská vôľa. Štandardným produktom

je zákon, ktorý predstavuje silu zvrchovanej moci štátu. Zvláštnosťou protižidovského

zákonodarstva bolo, že drvivá väčšina noriem bola vydaná vo forme vládnych nariadení.

Ich rozptýlenosť podľa rezortov, ktoré ich vydávali, bola obrovská. Predstavovala doslova

infláciu noriem vo vzťahu k politickým skupinám personálne obsadených v jednotlivých

rezortoch odzrkadľujúcich ich snaženie v oblasti riešenia židovskej otázky, ale aj

vzájomný zápas Tukovho a Tisovho politického krídla.

2.1 Vládne nariadenie č. 63 Sl. z. z 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu ŽID a

usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach.

Slovenský štát vznikol 14. marca 1939 ako štát ideologicky podriadený

Hitlerovskému Nemecku. Je teda prirodzené, že sa Hitler očakával výmenou za „slobodu“

tvrdé razenie ideológie jemu vlastnej. Preto niet divu, že mesiac po vzniku Slovenského

štátu bola vydaná zásadná protižidovská právna norma. Jej razancia samozrejme nebola

ešte taká veľká, ako neskoršie zákony. Ale prerazila cestu rasovému zákonodarstvu

5 HUBENÁK, L.: Rasové zákonodarstvo na Slovensku (1939 – 1945). 2003. s. 31.

7

Slovenského štátu a určila jeho jasnú protižidovskú orientáciu. Priamo sa dotkol vyše

88.000 obyvateľov vtedajšieho Slovenska.

2.1.1 § 1 vymedzenie pojmu Žid

Ťažko jednoznačne určiť, čo vtedajším ideológom na židovstve vadilo. Či ich

pôvod, alebo židovské náboženstvo. Veď nie každý etnický žid ortodoxne dodržiaval

zásady židovského vierovyznania a nie každý vyznávač židovskej viery bol etnickým

židom. Ako som však bol spomínal, protižidovské zákonodarstvo si vybralo cestu založenú

na historických prameňoch vzťahu národov Európy voči židovskému obyvateľstvu ako

predstaviteľom viery charakteristickej nie len vonkajším vzhľadom, ale aj nápadne

odlišnými zvyklosťami a od dávna vyčlenenej na okraj inak kresťanskej spoločnosti. Na

základe tohto zákona sa za Žida sa pokladá bez ohľadu na pohlavie a štátnu príslušnosť:

1.) kto je, alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na

niektorú kresťanskú vieru

2.) kto je, alebo bol bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského

vierovyznania

3.) kto pochádza z osoby, uvedenej pod bodmi 1 lebo 2 ( vyjmúc takého potomka,

ktorý sám prestúpil na niektorú kresťanskú vieru pred 30. októbrom 1918 )

4.) kto uzavrel po dni účinnosti tohto nariadenia manželstvo s osobou, uvedenou pod

bodmi 1 až 3, po dobu trvania tohto manželstva

5.) kto po dní účinnosti tohto nariadenia žije s osobou, uvedenou pod bodmi 1 až 3, v

mimomanželskom spoločenstve, ako aj potomkovia, splodení v takomto

spoločenstve

2.1.2 Arizácia

Jednou z hlavných úloh riešenia židovskej otázky bolo získanie obrovského

židovského majetku. Nálada počas odvekého spolužitia židov a zvyšku kresťanského

obyvateľstva sa niekoľko krát obrátila proti židovskému majetku. Od snáh na ich

vysťahovanie a prepadnutie majetku miestnym kráľom až po zvláštne dane len pre

židovské obyvateľstvo. Upieraním prístupu k nefinančným profesiám ostala v dobe

Slovenského štátu nakoniec napospas dobovej politike bohatá, ale bezbranná spoločnosť

ľahko identifikovateľná a celospoločenskou mienkou zatracovaná. Rodiaci sa proces

8

nemohol mať nikdy lepšie podmienky na svoj rozmach. Začal sa proces arizácie. Arizácia

obchodov, živností a remesiel prebiehala v ovzduší korupcie, vydierania a zákulisného

konkurenčného boja jednotlivcov a záujmových skupín. Do konca roku 1941 sa

zlikvidovalo asi 10 000 židovských podnikov. Majetkovoprávne postavenie židov bolo,

okrem iných odvetví, obmedzené aj v poľnohospodárstve. Na základe vládneho nariadenia

číslo 147 Sl. z. z 21. júna 1939 bol vykonaný súpis poľnohospodárskych nehnuteľností vo

vlastníctve židov. Prihlásilo sa 4 407 židovských vlastníkov pôdy, ktorí priznali 44 370

hektárov poľnohospodárskej a 57 039 hektárov lesnej pôdy. Majetok židovských občanov

predstavoval približne 4,5 miliardy korún. Základného ľudského práva a slobody,

vlastníctva a vlastníckeho práva boli Židia pozbavení z hľadiska možností nadobúdať

vecné práva k nehnuteľnostiam a boli zrušené základné dimenzie ich práv slobodne

nakladať so svojím majetkom a slobodne ho užívať. Vyvrcholením a dokončením opatrení

na prevod židovského majetku do árijských rúk však predstavovalo ustanovenie § 3

ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z., podľa ktorého majetok vysťahovaných Židov, resp.

tých, ktorí územie štátu opustili, prepadol v prospech štátu. Aby bolo isté, že dielo bude

dokonané, už od počiatkov boli židia obmedzení v zakladaní hospodárskych spolkov

a združení a v nadobúdaní živností. Zákon 113/1940 Sl. o židovských podnikoch

a o židoch zamestnaných v podnikoch (tzv. arizačný zákon), túto pôdu dokonale pripravil.

2.2 Ústavný zákon č. 210/1940 Sl. z. tzv. Židovský kódex

Na 28.7.1940 si Hitler pozval do Salzburgu prezidenta Slovenskej republiky Jozefa

Tisa. V dôsledku Hitlerovho nátlaku sa posilnili pozície radikálneho fašizujúceho krídla

v slovenskej politike. Na Slovensko boli z Nemecka vyslaní poradcovia, tzv. beráteri, a 24.

novembra 1940 Pristúpila k paktu troch mocností. Bol to pakt Nemecka, Talianska

a Japonska, ktorý mal zabrániť vstupu Spojených štátov amerických do vojny.6 V tejto

atmosfére sa dalo logicky očakávať, že jedna z najsilnejších ideologických tém bude opäť

otvorená, tento krát už pod dozorom Nemecka. Nemecko v tom čase už masívne

vykonávalo, samozrejme v súlade s ríšskym právom, všetko, čo bolo neskôr zadefinované

konferenciou vo Vannsee ako tzv. konečné riešenie židovskej otázky. A tak 9. septembra

1941 bolo vydané nariadenie 198/1941 Sl.z. o právnom postavení Židov, takzvaný

Židovský kódex. Zákon, ktorý v 270 paragrafoch ustanovil na Slovensku osobitný právny

režim občanov židovského vierovyznania, ktorí tak stratili občianske práva.

6 HARENBERG, B.: Kronika ľudstva.2005. s.944

9

2.2.1 § 1 vymedzenie pojmu Žid

(1) Za Žida podľa tohto nariadenia sa bez ohľadu na pohlavie pokladá:

a) kto pochádza najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov;

b) židovský miešanec, ktorý pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých

rodičov [§ 2, písm. a)], ak

1. dňa 20. apríla 1939 bol alebo po tomto dni sa stal príslušníkom

izraelitského (židovského) vyznania,

2. po 20. apríli 1939 vstúpil do manželstva so Židom [písm. a)],

3. pochádza z manželstva so Židom [písm. a)], uzavretého po 20. apríli

1939,

4. pochádza z nemanželského styku so Židom [písm. a)] a narodil sa ako

nemanželské dieťa po 20. februári 1940.

(2) Za židovského starého rodiča podľa rasy v zmysle ustanovení tohto nariadenia má sa

pokladať ten, kto patril k izraelitskému (židovskému) vyznaniu.

Z uvedeného je jasné, že nastal významný zvrat vo vnímaní príslušnosti k židom.

Už nerozhodovala viera, ale rasa. Etnikum. Týmto spôsobom sa veľmi jasne zaradilo do

skupiny nežiaducich osôb čo najväčšie množstvo obyvateľstva, ktoré v istých prípadoch

o svojom židovskom pôvode ani nevedeli. Podľa svedectiev žijúcich pamätníkov boli za

Židov označení ľudia rozhodnutím úradu na základe obyčajného podozrenia, často krát

účelovo s cieľom zmocniť sa majetku.

2.2.2 § 2 vymedzenie pojmu Židovský miešanec

Za židovského miešanca podľa tohto nariadenia sa pokladá:

a) kto pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých rodičov (§ 1, ods. 2), ak

sa podľa § 1, písm. b) nepokladá za Žida,

b) kto pochádza od jedného podľa rasy židovského starého rodiča (§ 1, ods. 2).

Aby sa zabezpečilo dokonalé potieranie práv každého, kto by len z časti mohol byť

nositeľom židovstva, zaviedol sa aj pojem židovského miešanca, ktorého práva bolo

významne obmedzené, aj keď nie tak odopreté ako čistokrvnému Židovi. Jednoduchou

komparáciou je členstvo v politických organizáciách, kde žid mal toto absolútne zakázané,

10

avšak židovský miešanec mal iba obmedzenie stať sa funkcionárom strán. (§13, ktorý toto

právo upiera aj nežidovskému manželovi Žida)

2.2.3 § 4 definícia židovských združení

Za židovské združenie podľa tohto nariadenia treba považovať:

a) verejnú obchodnú spoločnosť, ak aspoň polovica spoločníkov sú Židia

(židovské združenia) a súčasne ak aspoň polovica účasti na zisku

spoločnosti patrí Židom (židovským združeniam),

b) komanditnú spoločnosť, ak aspoň polovica komanditistov a aspoň polovica

verejných spoločníkov sú Židia (židovské združenia), alebo ak aspoň

polovica účasti na zisku spoločnosti patrí Židom (židovským združeniam),

c) účastinnú spoločnosť alebo družstvo, ak viac ako jedna štvrtina členov

správnej rady sú Židia, alebo ak aspoň polovica základnej istiny patrí Židom

(židovským združeniam); pritom sa neberie zreteľ na členov správnej rady,

ktorí sú cudzincami a majú stále bydlisko v cudzozemsku,

d) spoločnosť s obmedzeným ručením, ak aspoň jedna štvrtina jednateľov sú

Židia, alebo ak aspoň polovica kmeňového kapitálu patrí Židom (židovským

združeniam),

e) ťažiarstvo, ak štvrtina členov správy sú Židia, alebo ak aspoň polovica

kuksov patrí Židom (židovským združeniam),

f) právnu osobu (spolok, základina, fond a pod.) alebo iný súbor osôb alebo

majetku, ktorých cieľom je napomáhať židovské záujmy, alebo ktorých

aspoň polovica členov sú Židia (židovské združenia), ak len nejde o útvary

zriadené na základe osobitných právnych predpisov.

Zadefinovaním týchto podnikov bola zavŕšená snaha o vznik zákonného práva na

jeho zabratie v prospech nie len štátu, ale aj jednotlivcov. Od § 57 tento zákon vlastne

likviduje akékoľvek obchodné aktivity Židov a stavia ich do situácie, keď svoj majetok nie

len že nie sú schopní zveľaďovať, ale ani udržiavať a už vôbec nie užívať. Veľmi

zaujímavým príkladom je § 53, ktorý vyslovene zakazuje Židom riadiť osobné motorové

vozidlo a získavať oprávnenie na jeho riadenie.

11

3. KOMPARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV DNES A ŽIDOV V RASOVOM

ZÁKONODÁRSTVE

Základnou myšlienkou dnešného práva je, že každý má spôsobilosť na práva.

Rasovým zákonodarstvom bola práve táto myšlienka u významnej časti obyvateľstva

pošliapaná a ich práva im boli upierané z časti, alebo celkom. V tejto kapitole získame

porovnaním prehľad o tom, akým obludným spôsobom bolo právo prepožičané na

naplnenie zvrhlých ideí jednotlivcov voči skupinám obyvateľstva. Táto téme je nadčasová

a ukazuje nám, čo sa môže stať, ak sa právo podriadi politickej vôli a morálke malej

skupiny politikov, keď je ňou určované a regulované napriek tomu, že tento vzťah by mal

byť presne obrátený. A slovenský štát sa tejto svojej úlohy zhostil naozaj s vervou.

Návšteva Dr. Tisu u Adolfa Hitlera v apríli 1943 vyvolala hodnotenie snaženia takto :

„...Slovensko v gigantickom boji proti boľševizmu a anglo-americkým plutokraciám

vybralo si takú účasť, že môže slúžiť za vzor...“7

3.1 Právo na život

V čl.6 zákona číslo 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

ako ústavný zákon (ďalej len LZPS) sa uvádza :

(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.

(2) Nikoho nemožno zbaviť života.

(3) Trest smrti sa nepripúšťa.

(4) Porušením práv podľa tohto článku nie je, ak bol niekto zbavený života v súvislosti s

konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

Ústavný zákon číslo 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov otvoril cestu pre deportácie, pri

ktorých židia končili v koncentračných táboroch.

(1) Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky

- toto ustanovenie neplatí:

a) na osoby, ktoré sa najneskoršie 14. marca 1939 stali príslušníkmi niektorého

kresťanského vierovyznania

b) na osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s Nežidom ( Nežidovkou ),

uzavretom pred 10. septembrom 1941

7 HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) III. časť, Bratislava 1995,

s. 29

12

- osoby, ktorým prezident republiky udelil alebo udelí oslobodenie, ako aj lekári,

lekárnici, zverolekári, inžinieri a iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za

potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote

Slovenska, nemajú byť vysťahovaní dokiaľ je v platnosti rozhodnutie o ich

oslobodení alebo ponechaní

- toto platí aj pre manžela a pre deti týchto osôb

- Židia vysťahovaní, ale aj tí, ktorí opustili územie štátu, stratili štátne občianstvo

- ich majetok prepadá do rúk štátu

Deportácie zo Slovenska začali 25.3.1942. Za každého vyvezeného Žida sa vláda

zaviazala zaplatiť Nemecku 500 mariek. Od začiatku židovských transportov do ich

skončenia na jeseň 1942 bolo vyvezených asi 58 000 židovských obyvateľov. Spúšťačom

bol sľub Vojtecha Tuku, že dodá Nemecku 20 000 Židov ako pracovnú silu. Potom stačilo

už len prijať ďalší zo zákonov.8

3.2 Nedotknuteľnosť osoby a osobná sloboda

V čl.7 LZPS sa uvádza :

(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedziť ju možno iba v

prípadoch ustanovených zákonom.

(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu.

Židovský kódex hneď v § 8 vážne zasahuje do ľudskej dôstojnosti a dotýka sa

priamo osoby a ponižujúceho zaobchádzania.

(1) Židia sú povinní nosiť židovské označenie. Podrobnosti o tvare označenia a o spôsobe

jeho nosenia, ako aj všeobecné výnimky po dohode s rezortne príslušným ministrom určí

minister vnútra vyhláškou v Úradných novinách.

(2) Iné označenia v súvislosti s menom (priezviskom) alebo firmou Žida (židovského

sdruženia) môže určiť rezortne príslušný minister.

(3) Kto nenosí, poťažne nepoužíva označenia podľa ods. 1 alebo 2 potresce sa za

priestupok okresným (štátnym policajným) úradom peňažným trestom od Ks 100 do Ks

8 http://zena.sme.sk/c/2563433/sano-mach-zidom-strach-pomohli-mu-pred-popravou-

komunisti.html

13

10.000, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15

dní.

Štát sa miešal aj do osobného života Židov, ale aj nežidovského obyvateľstva. City

nepoznajú hranice, náboženstvo ani predsudky. A predsa došlo k regulácii aj v tejto oblasti

priamo v § 9 a § 10 Židovského kódexu.

(1) Zakazuje sa uzavrieť manželstvo medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) a

medzi Židom (Židovkou) a židovskou miešankou (miešancom) [§ 2].

(2) Kto vedome uzavrie manželstvo proti zákazu v ods. 1, potresce sa pre prečin väzením

do 3 rokov a stratou úradu a práva volebného.

Vedomý mimomanželský pohlavný styk medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou

(Nežidom) sa tresce ako prečin väzením do 5 rokov.

3.3 Nútené práce a služby

V čl. 9 LZPS sa uvádza :

(1) Nikoho nemožno podrobiť núteným prácam alebo službám.

(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na:

a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo

osobám vykonávajúcim iný trest, ktorý nahradzuje trest odňatia slobody,

b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej

vojenskej služby,

c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo

iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové

hodnoty,

d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia, alebo práv iných.

Presným protikladom je židovský kódex, ktorý vo svojom prvom diely určuje povinnosť

prác a služieb od Židov na základe rozhodnutia štátnych orgánov a pod hrozbou pokuty

resp. iných sankcií. Do pozornosti je treba dať systém výnimiek. Aj v týchto ustanoveniach

sa vyskytuje možnosť vyhnúť sa dôsledkom zákonných ustanovení pre držiteľov výnimiek

z dôvodu potrebnosti z hľadiska výnimočných schopností alebo vedomostí. Niektorí

historici tvrdia, že výnimky si vymienil Dr. Tiso ako nástroj nenápadnej pomoci Židom, iní

zase tvrdia, a hodnotenie skutočnosti s odstupom času to aj potvrdzuje, že išlo skôr

14

o nástroj korupcie a osobného prospechárstva vtedajších mocných. Problematiku nútených

prác a služieb riešil Židovský kódex nasledovne :

§ 22.

(1) Židia vo veku od 16 do 60 rokov, ak nekonajú práce podľa § 38 branného zákona, sú

povinní konať práce, ktoré im prikáže Ministerstvo vnútra.

(2) Pre osoby uvedené v ods. 1 pracovnú príležitosť obstaráva, poťažne prácu organizuje a

pracovné podmienky určuje Ministerstvo vnútra.

(3) Ustanovenia ods. 1 neplatia pre Židov, ktorí majú povolenie podľa § 43, ods. 1,

poťažne ktorí podľa § 258, ods. 2 môžu zostať v doterajšom zamestnaní, ako aj pre Židov,

na ktorých sa vzťahujú ustanovenia § 256, pokiaľ príslušné povolenie alebo výnimka platí.

§ 23.

Prácami, vykonávanými podľa § 22, sa nezakladá pracovný (služobný) pomer a osoby ich

vykonávajúce nepodliehajú verejnoprávnemu poisteniu.

§ 24.

Kto neposlúchne príkaz (§ 22) nastúpiť do práce, taktiež ten, kto prikázanú prácu nekoná,

alebo ju vykonáva nedbale, alebo ju bez súhlasu Ministerstva vnútra zanechá, potresce sa

pre priestupok okresným (štátnym policajným) úradom peňažným trestom od 100.- do

10.000.- Ks, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 1 dňa do

15 dní.

3.4 Právo vlastniť

Vlastníctvo hýbalo v dejinách ľudstva politikou aj obchodom, dalo vzniknúť

mocným ríšam a spôsobovalo ich zánik. Stalo sa hybnou silou. Dôvodom bola jeho

podstata ovládať veci. Vecami ľudí, ľuďmi názor, názorom politiku, politikou vlastníctvo.

Na vlastníctve samotnom nie je nič zlé. Nakoniec aj LZPS v čl. 11 uvádza :

(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký

zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

(2) Zákon ustanoví, ktorý majetok nevyhnutný na zabezpečenie potrieb celej spoločnosti,

rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu smie byť iba vo vlastníctve štátu,

obce alebo určených právnických osôb; zákon môže ďalej ustanoviť, že určité veci môžu

15

byť len vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Českej a Slovenskej

Federatívnej Republike.

(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so

všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské

zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom

záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

(5) Dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.

Židovský kódex v prvom rade významne obmedzil nadobúdanie a nakladanie s majetkom

vyššej hodnoty alebo zo sféry záujmu štátnej moci.

§ 57.

Židia a židovské sdruženia nemôžu nadobúdať vlastnícke a iné vecné práva k

nehnuteľnostiam, okrem prípadu dedenia.

§ 58.

Židia a židovské sdruženia nemôžu preberať ako aj znovuzriaďovať priemyselné,

obchodné alebo živnostenské podniky, získavať účasť na takýchto nových podnikoch a

nadobúdať alebo preberať živnostenské oprávnenie.

§ 59.

(1) K platnosti právnych úkonov, ktorých predmetom je prevod, zánik, zmena alebo

obmedzenie vlastníckeho alebo iného práva Židov, nežidovských manželov Židov, ako aj

židovských sdružení k hnuteľným alebo nehnuteľným veciam a právam, ktorých riadna

(obecná) hodnota prevyšuje sumu Ks 500, treba písomné povolenie Ústredného

hospodárskeho úradu. Túto sumu môže Ústredný hospodársky úrad zvýšiť alebo snížiť

vyhláškou v Úradných novinách. Ak ide o živý a mŕtvy inventár, používaný k prevádzke

poľnohospodárstva, písomné povolenie dáva a sumu 500 Ks ohľadom tohto inventára

zvyšuje, poťažne snižuje Štátny pozemkový úrad.

Aby však bolo jasné, kam až vtedajší zákonodarcovia zašli, je potrebné si všimnúť

§ 78 Židovského kódexu. Tento uvádza :

(1) Židia nesmú mať v držbe obrazy, sochy, busty význačných národných a štátnych

dejateľov. Taktiež nesmú mať štátne znaky, vlajky a zástavy.

16

(2) Židom sa zakazuje držba fotografických prístrojov, ďalekohľadov, taktiež sa im

zakazuje držba gramofonových platní s národnými piesňami (melódiami).

(3) Porušenie ustanovení ods. 1 a 2 trescú okresné (štátne policajné) úrady ako priestupok

peňažným trestom od 100.- Ks do 10.000.- Ks, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti

premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15 dní.

Tieto obmedzenia sú jasne z kategórie práv k veciam, avšak zmysel ich zákazu je

v potláčaní aj ďalších práv Židov. Tak ako bolo spomenuté, vlastníctvom a používaním

vecí sa môžu ľudia meniť, môžu šíriť názory a meniť ich u druhých. Tým môžu meniť

politiku a to bolo pre vtedajší režim veľmi nebezpečné. Preto sa dalo očakávať že v tejto

otázke vláda zakročí s najväčšou razanciou. Stala sa to zákonom č. 210/1940 Sl. z.

(zmocňovací ústavný zákon) zo septembra 1940 O vylúčení Židov z hospodárskeho života

a prechode ich majetku do vlastníctva kresťanov

3.5 Nedotknuteľnosť obydlia

Vlastné obydlie a jeho nedotknuteľnosť je niečo, čo je pre nás dnes absolútne

prirodzené. Preto aj LZPS v čl. 12 uvádza :

(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom

býva.

(2) Domová prehliadka je prípustná len na účely trestného konania, a to na písomný

odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob výkonu domovej prehliadky ustanoví zákon.

(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia môže zákon dovoliť, len ak je to v

demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu práv a

slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejnej bezpečnosti a poriadku.

Pokiaľ sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti,

môže zákon dovoliť také zásahy aj vtedy, ak je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej

správy.

O to zvrátenejší je spôsob, akým sa s touto problematikou vysporiadal Židovský

kódex. Poňal ju v dvoch rovinách. Prvou bolo absolútne potretie práva na nedotknuteľnosť

obydlia a to konkrétne :

§ 25.

17

Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek previesť u Židov osobnú prehliadku, a to aj

bez písomného príkazu úradu alebo súdu.

§ 26.

(1) Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek previesť u Židov a u židovských

sdružení domovú prehliadku, a to aj bez písomného rozkazu úradu alebo súdu. Inak platia

ustanovenia dielu II. zákona č. 293/1920 Sb.z. a n.

(2) Ustanovenie ods. 1 sa vzťahuje aj na podniky (závody) a iné miestnosti Židov a

židovských sdružení.

V druhej rovine si privlastnil právo určovať pravidlá pobytu Židov tak, aby docielil

vznik takých lokácií, kde Židia absolútne nie len že nebývajú, ale sa tam ani nevyskytujú.

Naopak vznikli lokácie s extrémne vysokou penetráciou židovského obyvateľstva. Pojem

geto asi najlepšie vystihuje tento stav. Avšak snahy o vytvorenie get, či veľkých

pracovných táborov na území Slovenska boli však v roku 1941 zastavené, na ich

vytvorenie bolo treba finančné prostriedky. Prostriedky, ktoré boli Židom odobraté by

museli byť použité na ich zachovanie na Slovensku.9 Na Slovensku existovali len tri

väčšie židovské pracovné tábory - v Novákoch, Seredi a Vyhniach. Židovský kódex

uvádza :

§ 28.

(1) Ústredný hospodársky úrad môže po dohode s Ministerstvom vnútra Židom uložiť

povinnosť vysťahovať sa z určitej obce (mesta), pritom môže uložiť súčasne povinnosť

nasťahovať sa do určitej obce (mesta).

(2) Ústredný hospodársky úrad môže po dohode s Ministerstvom vnútra určiť obvody

okresných úradov, prípadne jednotlivé obce (mestá), do ktorých sa Židia nesmú

prisťahovať.

(3) Ústredný hospodársky úrad môže uložiť Židom povinnosť vysťahovať sa z určitej časti

obce (mesta) a pritom môže súčasne uložiť povinnosť nasťahovať sa do určitej jej časti, a

to všeobecne alebo v jednotlivých prípadoch.

§ 29.

9 BAKA, I.: Židovský tábor v Novákoch 1941-1944. Bratislava 2001

18

(1) Ministerstvo vnútra a jemu podriadené úrady verejnej správy vnútornej môžu pre Židov

obmedziť alebo im zakázať pobyt v určitých obciach (mestách) alebo v určitých ich

častiach (námestiach, uliciach, parkoch, kúpalištiach a pod.), ako aj obmedziť alebo

zakázať návštevu určitých podnikov (kúpeľov, hostincov, kaviarní, výstav a pod.).

(2) Prestúpenie obmedzení alebo zákazov, vydaných podľa ods. 1, potrescú okresné (štátne

policajné) úrady peňažným trestom od 100 do 10.000 Ks, ktorý v prípade

nevymožiteľnosti sa má premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15 dní.

Z histórie však vieme, že snaha o určenie miest, kde sa židia mohli vyskytovať

končila deportáciami do vyhladzovacích táborov. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo

zo Slovenska 58 transportov a bolo deportovaných 57 628 osôb (2/3 židovského

obyvateľstva). Až na niekoľko stoviek z týchto väčšina zahynula. Deportovaní prechádzali

cez 5 koncentračných stredísk, ktoré boli v Bratislave na Patrónke, v Žiline, v Novákoch, v

Seredi a v Poprade. Veľmi zvláštne v kontexte hore uvedeného pôsobí článok, uverejnený

v časopise Gardista dňa 7. novembra 1942 autora Fritza Fialu o tom, ako žijú Židia

v novom domove na východe, ktorého prepis ponúka súbor dokumentov z JUDAICA

SLOVACA. Podľa neho sa Židom vodilo nadmieru dobre a navyše chápali svoj údel ako

spravodlivý a za najväčšiu neprávosť pociťovali výnimku poskytnutú inému Židovi.

Vrcholo propagandy bolo záverečné konštatovanie vraj istého Žida „Keď sme sa predtým

smiali vymoženostiam nemeckého národného socializmu, tak sme tu vlastne šťastlivé

užívatelia tohto systému socializmu a ľudskosti...“10

3.6 Listové tajomstvo

V danej dobe boli listy najrozšírenejšou formou neverbálnej komunikácie.

Z hľadiska taktického bolo teda pomerne jednoduché zachytiť väčšinu neželanej

komunikácie bežného obyvateľstva jeho obmedzením. Dnes je toto právou pod ochranou

tak, ako uvádza § 13 LZPS :

Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už

uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom, s výnimkou

prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ

podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením

10

HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) II. časť, Bratislava 1994,

s. 162-165

19

Židovský kódex jednoducho zabezpečil označenie listov tak, aby boli ihneď

identifikovateľné a v prípade potreby aj otvorené a prečítané.

§ 27.

(1) Žid (židovské sdruženie) ako odosielateľ akejkoľvek poštovej zásielky (listy, balíky a

pod.) vo vnútrozemskom styku je povinný uviesť na nej svoju presnú adresu a ľahko

zbadateľné označenie (židovskú hviezdu).

(2) Kto poruší ustanovenie ods. 1, sa potresce okresným (štátnym policajným) úradom pre

priestupok peňažným trestom od Ks 100.- do Ks 10.000.-, ktorý sa má v prípade

nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15 dní.

3.7 Právo pobytu a pohybu

V súvislosti s faktami, uvedenými v 3.5 je ešte potrebné uviesť, že dnešné právo

priznáva pobytu a pohybu právnu ochranu v čl. 14 nasledovne :

(1) Sloboda pohybu a pobytu je zaručená.

(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky, má právo slobodne ho opustiť.

(3) Tieto slobody možno obmedziť zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu,

udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na

vymedzených územiach aj z dôvodu ochrany prírody.

(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil svoju vlasť.

(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Samozrejme že pobyt Židov bol dôsledne regulovaný. Dôkazom je napríklad

vyhláška 58.603/V-1941, ktorou sa zakazuje bývanie Židov na Národnej ulici v Banskej

Bystrici.11

11

HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) IV. časť, Bratislava 1999,

s. 211

20

3.8 Sloboda myslenia a vierovyznania

Ako bolo spomenuté, židovská viera bola jedným z najsilnejších faktorov

nenávidených na Židoch. Bola dôvodom a určujúcim kritériom ich perzekvovania. Dnes sú

tieto práva chránené tak, ako uvádza čl. 15 LZPS :

(1) Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania je zaručená. Každý má právo

zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru alebo byť bez náboženského vyznania.

(2) Sloboda vedeckého bádania a umeleckej tvorby je zaručená.

(3) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho

svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

a čl. 16 LZPS :

(1) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, alebo

spoločne s inými súkromne alebo verejne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými

úkonmi alebo zachovávaním obradu.

(2) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti, najmä zriaďujú svoje

orgány, ustanovujú svojich duchovných a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie

nezávisle od štátnych orgánov.

(3) Zákon ustanoví podmienky vyučovania náboženstva na štátnych školách.

(4) Výkon týchto práv možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v

demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejnej bezpečnosti a poriadku, zdravia

a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

Obmedzenia v tomto smere Židovský kódex definoval napríklad v § 36 :

(1) Príslušníci izraelitského (židovského) vyznania a židovské náboženské obce môžu

svoje kultové úkony vykonávať len v budovách, z vonkajšieho vzhľadu ktorých nie je

zjavné, že ide o budovy, určené pre náboženské úkony.

(2) Židovské synagogy a modlitebne musia byť upravené podľa ods. 1 do 1. júla 1942;

inak prejdú uvedeným dňom na základe rozhodnutia okresného (mestského notárskeho)

úradu do vlastníctva štátu. Podrobnosti o úprave vydá minister vnútra.

3.9 Sloboda prejavu

Táto sloboda je zakotvená v čl. 17 LZPS nasledovne :

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

21

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez

ohľadu na hranice štátu.

(3) Cenzúra je neprípustná.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak

ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd

iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

(5) Štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným spôsobom

poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.

Spomínaný zákaz vlastniť rádioprijímač je postačujúcim príkladom pošliapavania

týchto práv. Žid svoj názor nie len že nemohol verejne prezentovať, ale aj domnienka

o tom, že Žid má vlastný názor v rozpore s oficiálnou ideológiou a fiktívna možnosť jeho

prezentácie stačila na to, aby bol vystavený perzekúciám. Informácie ohľadom všetkých

faktov potrebných pre Židov im boli oznamované výlučne prostredníctvom tzv. Ústredne

Židov.

3.10 Právo zhromažďovania

Právo združovania je obsiahnuté v čl. 19 LZPS. Uvádza nasledovné :

(1) Právo pokojne sa zhromažďovať je zaručené.

(2) Toto právo možno obmedziť zákonom v prípadoch zhromaždení na verejných

miestach, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu

práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia, mravnosti, majetku alebo pre

bezpečnosť štátu. Zhromaždenie však nemožno podmieňovať povolením orgánu verejnej

správy.

Židovský kódex naopak o tomto práve pre Židov uvádza nasledovné :

§ 33.

Židia nesmú usporiadať verejné shromaždenia alebo sprievody a nesmú sa zúčastniť na

iných verejných shromaždeniach.

22

Jednoduchá veta, ktorou v jedinom paragrafe štát upne zrušil možnosť Židov

politicky sa stretávať a tým účinne zamedzil možnosti akéhokoľvek účinného politického

odporu.

3.11 Právo združovať sa

Právo združovania je obsiahnuté v čl. 20 LZPS. Uvádza nasledovné :

(1) Právo slobodne sa združovať je zaručené. Každý má právo spolu s inými združovať sa

v spolkoch, spoločnostiach a iných združeniach.

(2) Občania majú právo zakladať aj politické strany a politické hnutia a združovať sa v

nich.

(3) Výkon týchto práv možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v

demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, ochranu verejnej bezpečnosti

a verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd

iných.

(4) Politické strany a politické hnutia, ako aj iné združenia sú oddelené od štátu.

Úprava tejto problematiky v Židovskom kódexe je nasledovná :

§ 30.

(1) Zakazuje sa zriaďovať židovské spolky alebo židovské organizácie [§ 4, písm. f)]

okrem židovských náboženských obcí.

(2) Kto poruší ustanovenie ods. 1, potresce sa okresným (štátnym policajným) úradom

peňažným trestom od 500 Ks do 50.000 Ks, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti

premeniť na zatvorenie od 5 dní do 30 dní.

§ 31.

(1) Jedinou organizáciou Židov, žijúcich na území Slovenskej republiky, výlučne

povolanou zastupovať ich kolektívne záujmy, je Ústredňa Židov so sídlom v Bratislave.

(2) Ústredňa Židov je verejnoprávnou záujmovou korporáciou; jej povinnými členmi sú

všetky osoby, ktoré sa podľa § 1 pokladajú za Židov.

(3) Ústredňa Židov podlieha len dozoru Ústredného hospodárskeho úradu; jeho príkazy a

úpravy sú pre ňu záväzné.

§ 32.

23

Podrobnosti, najmä o vnútornej organizácii, o orgánoch Ústredne Židov a o právach a

povinnostiach jej členov, taktiež o dozore (§ 31, ods. 3), určuje Ústredný hospodársky

úrad.

Ústredňa Židov by mohla v niekom vyvolať dojem, že zastupovala záujmy Židov.

Avšak slovo záujme je nutné chápať v kontexte zákonov tej doby. Záujmom Žida nebolo

niečo spravodlivé, humánne alebo inak prospešné jemu. Záujmom Žida sa chápalo právo

vedieť čo nové sa mu zakázalo alebo prikázalo, čo už viac nesmie a čo nové musí. A toto

jediné jeho právo mu muselo stačiť a musel sa snažiť z neho čerpať informácie, inak ho

postihol trest.

Taktiež združovanie sa v politických stranách bolo významne obmedzené

ustanoveniami Židovského kódexu a to nasledovne :

§ 13.

(1) Žid nemôže byť členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, registrovaných strán

národných skupín, ani členom Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, Freiwillige

Schutzstaffel a Deutsche Jugend.

(2) Funkcionárom strán poťažne dôstojníkom alebo poddôstojníkom organizácií

uvedených v ods. 1 nemôže byť ani židovský miešanec (§ 2) ani nežidovský manžel Žida.

3.12 volebné právo

Volebné právo v dnešnej právnej úprave predstavuje podľa čl. 21 LZPS najmä :

(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou

voľbou svojich zástupcov.

(2) Voľby sa musia konať v lehotách, ktoré nepresahujú pravidelné volebné obdobia

ustanovené zákonom.

(3) Volebné právo je všeobecné a rovné a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky

výkonu volebného práva ustanoví zákon.

(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou

voľbou svojich zástupcov.

(2) Voľby sa musia konať v lehotách, ktoré nepresahujú pravidelné volebné obdobia

ustanovené zákonom.

24

(3) Volebné právo je všeobecné a rovné a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky

výkonu volebného práva ustanoví zákon.

(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa Židovského kódexu sa židom zakazovala účasť na verejnom živote

vylúčením z verejných funkcií :

§ 15.

(1) Žid nesmie byť zamestnaný v službách štátu, taktiež v službách verejnoprávnych

korporácií a verejných ustanovizní vôbec, počítajúc do toho aj nositeľov verejnoprávneho

poistenia, a to ani ich alebo nimi spravovaných alebo dotovaných ústavov, podnikov,

fondov a zariadení, vyjmúc židovských kultúrnych, kultových a sociálne-zdravotných

ustanovizní ako aj Ústredne Židov.

§ 84.

(1) Verejné funkcie Židov a židovských miešancov (§ 12) zaniknú najneskôr 2 mesiace po

nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia.

(2) Zánik funkcie podľa ods. 1 má účinky vzdania sa príslušnej funkcie.

Samotné volebné právo bolo v rovine aktívneho aj pasívneho práva jednoducho

odňaté a zakázané.

§ 12.

(1) Židia nemajú volebné právo a nie sú voliteľní do Snemu Slovenskej republiky ani do

orgánov verejnoprávnych korporácií.

(2) Žid nemôže byť ustanovený za funkcionára štátu a verejnoprávnych korporácií a

ustanovizní vôbec.

(3) Ustanovenia ods. 1 a 2 platia aj o židovských miešancoch (§ 2) a o nežidovských

manželoch Židov, avšak len nakoľko ide o pasívne volebné právo.

3.13 Právo na slobodnú voľbu povolania

Slobodná voľba povolania je vec, ktorá je pre jednotlivca mimoriadne dôležitá.

Príprava naň, získavanie odbornosti a praxe, vývoj kariéry. Výber je dôležitý a kto ho

musel meniť za života viac krát, vie, aké to je náročné a často takmer nemožné. Toto právo

je zakotvené aj v čl. 26 LZPS :

25

(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a

vykonávať inú hospodársku činnosť.

(2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia na výkon určitých povolaní alebo

činností.

(3) Každý má právo získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou. Občanov, ktorí

toto právo nemôžu bez vlastnej viny vykonávať, štát v primeranom rozsahu hmotne

zabezpečuje; podmienky ustanoví zákon.

(4) Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu pre cudzincov.

Židovský kódex v oblasti obmedzenia práv Židov rieši množstvo oblastí. Niektoré

sa zdajú byť z hľadiska napĺňania akýchsi zvrátených ideí tej doby aspoň z časti

pochopiteľné, niektoré však menej. Je pochopiteľné, že ako svojho úhlavného nepriateľa sa

snažil vtedajší režim odstaviť Židov od spoločenského života. Je pochopiteľní aspoň

v obmedzenej viere, že im zakázal pôsobenie v advokácii. Predsa len išlo oblasť, kde je

možné teoreticky ovplyvňovať zákonodarnú činnosť. Ale obmedzenie ich pôsobenia vo

farmácii je takmer nepochopiteľné, aj keď súdiac podľa dobových článkov, Židom bola

priznávaná až nadprirodzená moc. Možno strach z tejto moci, ale skôr len zcestné

zmýšľanie, vyprodukovali nasledovné ustanovenia brániace výberu a výkonu povolania :

§ 16.

(1) Žid nemôže byť:

a) verejným notárom (verejnonotárskym osnovníkom),

b) advokátom (advokátskym osnovníkom),

c) civilným inžinierom.

§ 18.

(1) Židia nemôžu vykonávať lekársku a zverolekársku prax.

§ 20.

(1) Žid nemôže vykonávať lekárnickú prax.

(2) Žid nesmie byť majiteľom (spolumajiteľom) alebo koncesionárom

(spolukoncesionárom) verejnej lekárne s právom reálnym, radikovaným alebo osobným.

26

3.14 Právo na vzdelanie

Z predchádzajúcej témy vyplýva aj potreba vzdelávania, ako je zaručená čl. 33

LZPS :

(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná po dobu, ktorú ustanoví

zákon.

(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných a stredných školách, podľa

schopností občana a možností spoločnosti aj na vysokých školách.

(3) Zriaďovať iné školy než štátne a vyučovať na nich možno len za podmienok

ustanovených zákonom; na takých školách možno poskytovať vzdelanie za odplatu.

(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu.

Ako prevencia vzniku inteligencie z pomedzi Židov pôsobili ustanovenia

Židovského kódexu o obmedzení možností vzdelávania :

§ 38.

(1) Židia sa vylučujú z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách a učebných ústavoch

okrem škôl ľudových a okrem kurzov osobitne pre nich zriadených.

(2) Židia, či už ako jednotlivci, náboženské obce alebo korporácie a ustanovizne, nemôžu

si zriadiť nijakú školu alebo učebný ústav - okrem škôl ľudových - a vzdelanie, ktoré

podávajú tieto školy alebo učebné ústavy, nemôžu nadobúdať ani súkromným

vyučovaním.

(3) Vysvedčenia Židov zo škôl a učebných ústavov, vydané v cudzine, nemožno

nostrifikovať.

§ 39.

(1) Židia v školopovinnom veku - okrem tých, ktorí sú príslušníkmi štátom uznaných

kresťanských cirkví - môžu svoju školskú povinnosť plniť iba v osobitných ľudových

školách alebo triedach, ktoré k tomuto cieľu určí Ministerstvo školstva a národnej osvety.

(2) Osobný a vecný náklad ľudových škôl (tried) uvedených v ods. 1 sú povinné hradiť

príslušné židovské náboženské obce. Podrobnosti určí Ministerstvo školstva a národnej

osvety.

27

§ 40.

Cieľom preškolenia Židov možno pre nich zriadiť osobitné kurzy, ktorých náklady hradí

Ústredňa Židov.

3.15 Právo na hmotné zabezpečenie v starobe

Každý z nás, ak sa dožije dôchodkového veku má právo na hmotné zabezpečenie,

ako je zaručené čl. 30 LZPS :

(1) Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti

na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

(2) Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, aká je nevyhnutná na

zabezpečenie základných životných podmienok.

Židom bolo toto právo systematický upierané. Židovský kódex v tejto oblasti

ukladal (štátny príspevok k dôchodkom z verejnoprávneho poistenia):

§ 77.

(1) Židia nemajú nárok na výplatu štátneho príspevku podľa § 123 zákona č. 221/1924

Sb.z. a n. v znení článku I. vládneho nariadenia č. 112/1934 Sb.z. a n., taktiež podľa § 18a

zákona č. 242/1922 Sb.z. a n. v znení článku I. zákona č. 200/1936 Sb.z. a n., konečne

podľa § 176 zákona č. 26/1929 Sb.z. a n. v znení článku I. zákona č. 117/1934 Sb.z. a n.

(2) Poistenci, na ktorých sa vzťahuje ustanovenie ods. 1 sú povinní hlásiť túto skutočnosť

príslušnému nositeľovi verejnoprávneho poistenia najneskôr do 60 dní odo dňa

nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia.

(3) Nesplnenie povinnosti, uvedenej v ods. 2, tresce ako priestupok okresným (štátnym

policajným) úradom peňažným trestom od 500 Ks do 50.000 Ks, ktorý sa má v prípade

nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 5 dní do 30 dní.

§ 94.

Výslužné požívateľov štátnych odpočivných platov Židov sa snižuje o 30%. Týmto

snížením nesmie klesnúť výslužné pod Ks 6600.- ročne.

28

§ 95.

(1) Vdovská a sirotská penzia poberaná požívateľmi-Židmi sa snižuje o 30%. Týmto

snížením nesmie klesnúť vdovská penzia pod Ks 6000.-, sirotská penzia pod Ks 3000.-

ročne.

(2) Príspevky na výchovu sa vymerajú zo sníženej vdovskej penzie.

Je zaujímavé sledovať, že zákony aspoň minimálne prostriedky Židom priznávali.

Je teda možné predpokladať, že išlo buď o fiktívny ústupok z tvrdej línie, alebo o dielo

umierneného klérofašistického krídla pod vedením Dr. Tisa. Veď bolo známe vyhlásenie

Dr. Tisa, že Židovský kódex nepodpíše, lebo s ním nechce mať nič spoločné. K podpisu ho

neprimäli ani úľavy a možnosť udeľovania výnimiek. Tukovo radikálne krídlo kódex aj tak

nakoniec presadilo, avšak výnimky a ustanovenia nápadne benevolentné v ňom nakoniec

ostali.

3.16 Tlačová sloboda, právo na vydávanie literárnych a iných umeleckých

produktov

Tieto práva síce nie sú základnými ľudskými právami, ale spôsob ich vysporiadania

v židovskom kódexe stojí za komparáciu. V LZPS sú spomenuté v čl. 34 :

(1) Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti sú chránené zákonom.

(2) Právo na prístup ku kultúrnemu bohatstvu je zaručené za podmienok ustanovených

zákonom.

Ako členom národnostnej menšiny im priznáva tiež práva podľa čl. 25:

(1) Občanom tvoriacim národnostné alebo etnické menšiny sa zaručuje všestranný rozvoj,

najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo

rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku a združovať sa v národnostných

združeniach. Podrobnosti ustanoví zákon.

(2) Občanom, ktorí patria k národnostným a etnickým menšinám, sa za podmienok

ustanovených zákonom zaručuje aj

a) právo na vzdelanie v ich jazyku,

b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,

c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných a etnických menšín.

29

No a samozrejme pre porovnanie je dôležité, ako sa s touto témou vysporiadal

Židovský kódex.

§ 34.

(1) Žid nesmie byť vydavateľom, redaktorom (zodpovedným redaktorom), ani

prispievateľom nijakého časopisu okrem prípadného časopisu vydávaného Ústredňou

Židov.

(2) Židia (židovské sdruženia) nesmú mať nijaký ani periodický ani neperiodický časopis.

Časopis slúžiaci ich záujmom, nesmie vydávať ani nik iný.

(3) Ustanovenia ods. 1 a 2 platia aj o židovských miešancoch, uvedených v § 2, písm. a).

(4) Kto poruší ustanovenie ods. 1 až 3, potresce sa okresným (štátnym policajným) úradom

pre priestupok peňažným trestom od 100 Ks do 10.000 Ks, ktorý sa má v prípade

nevymožiteľnosti premeniť na zatvorenie od 1 dňa do 15 dní.

30

4. OSLOBODENIA A VÝNIMKY

Nech už je rasové zákonodarstvo akokoľvek motivované ideológiou, nevyhlo sa

inštitútu oslobodení a výnimiek. § 255 a §256 Židovského kódexu sú jasným príkladom, že

ani ideológia tak silná, akou bol fašizmus, či národný socializmus, nemá na to, aby

zvíťazila nad základnými princípmi ekonomiky, trhu a kapitálu.

4.1 Dôvody ustanovenia tohto inštitútu

Nech boli dôvody obviňovania a neznášanlivosti voči Židom akékoľvek, je jasné že

išlo v prvom rade o propagandu. Vnútorné presvedčenie o ich skutočnej vine takmer

s istotou chýbalo. Dokonca aj vtedajší hlavní ideológovia priznávali, že existovali tzv.

dobrí Židia. Napríklad Msgr. Ján Postenyi, člen Štátnej rady, v októbri 1941 vystúpil v

Štátnej rade s referátom, v ktorom ostro napadol židovstvo a obvinil ho z toho, že

„rozkladá svetový poriadok“ a „podrýva civilizáciu i dôstojnosť ľudstva“. Uviedol však

tiež: „Výnimiek v tomto tvrdení je veľmi malo, aj tie treba s najväčšou opatrnosťou

uvážiť.“12

Dokonca aj samotný Adolf Hitler sa vyjadril: „Som presvedčený, že u nás

existovali slušní Židia v tom zmysle, že nerobili nič, čo bolo proti nemectvu.“13

Takže

z časti existoval morálny dôvod na to, aby predsa len neboli postihované všetci Židia. Ale

existoval aj ďalší, a omnoho dôležitejší dôvod na udelenie výnimiek a oslobodení.

Niektoré oblasti štátu, a nie len hospodárstva, boli tak silno penetrované židovským

obyvateľstvom, že ich vylúčenie z týchto činností by znamenalo jasný a neodvrátiteľný

kolaps týchto oblastí. Židia tieto posty zaujímali niekoľko generácií a úroveň vzdelanosti a

odbornosti Slovákov bola veľmi nízka. Bola dôsledkom, maďarizácie, čechoslovakizmu,

ale najmä nedostatkom vysokého školstva. Podľa niektorých zdrojov až 44% lekárov na

príklad predstavovali Židia. Odliv takého množstva odborníkov by zdravotníctvo

neunieslo. Už predchádzajúce právne úpravy poskytovali pre tieto účely výnimky. Aby

táto možnosť ostala zachovaná a aby si istú kontrolu v tejto oblasti zachoval aj Dr. Tiso,

boli do Židovského kódexu zapracované aj oslobodenia.

12 List Štátnej rady z 31.10.1941 J. Tisovi o právnom postavení Židov. Citovane podľa:

NIŽŇANSKY, E. – KAMENEC, I.: Holokaust na Slovensku 2. 2003. s. 133 – 134. 13

HITLER, A.: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. 2001

31

4.2 Oslobodenia

Ako bolo spomenuté, existencia oslobodení bola do Židovského kódexu vymienená

Dr. Tisom. Išlo o nástroj v jeho výlučnej právomoci. Len on sám ich mohol udeľovať.

§ 255.

(1) Prezident republiky môže udeliť oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia.

(2) Oslobodenia môžu byť úplné alebo čiastočné a možno ich viazať podmienkami.

(3) Oslobodenia možno kedykoľvek odvolať.

Ako je vidieť, právna úprava je veľmi stručná a jednoduchá. Otvára tým priestor na

moderačnú úlohu aplikačným orgánom, v tomto prípade prezidentovi.

4.3 Výnimky

Výnimky boli oproti oslobodeniam vlastne rozhodnutia platné z predchádzajúcej

právnej úpravy. Mali však rovnaký oslobodzujúci účinok, ale aj rovnakú platnosť

a odvolateľnosť. Rozdielom bolo, že boli nástrojom v rukách oveľa väčšieho množstva

úradníkov. Udeľovali ich vláda, ministerstvo hospodárstva, Ústredný hospodársky úrad.

§ 256.

Výnimky udelené podľa vládneho nariadenia č. 63/1939 Sl.z. alebo podľa iných právnych

predpisov upravujúcich právne postavenie alebo právne pomery Židov platia ako

oslobodenia z obdobných ustanovení podľa tohto nariadenia. Ustanovenie § 255, ods. 3

platí obdobne aj o týchto výnimkách.

Výnimky však ich nositeľov neoslobodzovali od ustanovení Židovského kódexu

plne, ale platili len ako „oslobodenia z obdobných ustanovení podľa tohto nariadenia“.14

Toto súviselo s kodifikačnou funkciou kódexu, ktorý do seba fakticky začlenil mnohé

právne predpisy

14

LIPSCHER, L. Židia v slovenskom štáte 1939–1945.1992.

32

Záver

Vojnový Slovenský štát v rokoch 1939 – 1945 vyprodukoval v rámci

zákonodarstva množstvo právnych predpisov. Ich rekapitulácia a čo i len krátke

zhodnotenie by zabralo priestor, ktorý v tejto práci nemám. Za všetky fakty, ktorá tu

z tohto dôvodu neboli zverejnené, však hovoria tie zverejnené. Ukazujú nám obludnosť

niektorých politikov a politických hnutí založených na myšlienkach v absolútnom rozpore

s humanizmom, a je na mieste aj tvrdenie, že aj so zdravým sociálnym myslením. Je až

neskutočné, ako sa hŕstke ľudí podarilo zmanipulovať obyvateľstvo a poštvať ho proti

ľuďom, ktorí boli donedávna susedmi, priateľmi a v mnohých prípadoch rodinou.

Zavedenie pojmu Žid, ako nenávistného označenia istej časti obyvateľstva, dala

základ rasovej nenávisti. Propaganda išla až tak ďaleko, že verejne tvrdila, že všetko

kresťanské obyvateľstvo súhlasí s dôsledkami voči Židom aj keď možno nie s postupmi,

ktorými sa tie výsledky dosahujú. Ospravedlňovali tak svoje konanie heslom „Účel svätí

prostriedky“. V mnohých prípadoch však svoje zákony predkladali a schvaľovali až po

tom, ako ich uviedli do praxe. Právo a normotvorba sa stali politickým nástrojom na

vydobytie a udržanie moci. Na ospravedlnenie zverstiev páchaných na iných ľuďoch.

Krátkou komparáciou stavu právnych predpisov vtedajšej doby s dnešnou bolo

cieľom poukázať na 2 základné fakty. Prvým je nebezpečenstvo zneužitia práva pre

dosahovanie politických ambícií a druhým je dnešný pozitívny vývoj celospoločenskej

morálky a myslenia v ideách humanizmu.

Vyhovárať sa na vojnový stav a dobu je síce jednoduché, ale zároveň veľmi

nebezpečné. Takéto snaženie musí nájsť odmietnutie a tvrdý odpor v každej dobe a za

každých okolností. Je úlohou všetkých tých, ktorí sa chcú právom zaoberať a zaoberajú,

aby už nikdy nedopustili jeho zneužitie v žiadnej forme. Právo vojnového Slovenského

štátu nech je navždy mementom.

33

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Učebnice a monografie :

BAKA, I.: Židovský tábor v Novákoch 1941-1944. Bratislava : Zing Print, 2001

ISBN 80-88997-10-0

ĎURICA, M.S.: Jozef Tiso: Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006.

ISBN 80-7114-572-6

HARENBERG, B.: Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna Print, 2005.

ISBN 80-89144-55-1

HITLER, A. : Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Bratislava : AURORA, 2001.

ISBN 80-901603-5-2

HUBENÁK, L. Rasové zákonodarstvo na Slovensku (1939 – 1945). Bratislava:

Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 2003.

ISBN 80–7160–165–9

HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) II. časť, Bratislava :

SNM-HM Oddelenie židovskej kultúry, 1994. ISBN 80-85753-36-7

HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) III. časť, Bratislava

: SNM-HM Oddelenie židovskej kultúry, 1995. ISBN 80-85753-367-5

HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) IV. časť,

Bratislava: SNM-HM Oddelenie židovskej kultúry, 1999. ISBN 80-8060-030-9

HUBENÁK, L. : Riešenie židovskej otázky na Slovensku (1939-1945) V. časť, Bratislava :

SNM-HM Oddelenie židovskej kultúry, 2000. ISBN 80-8060-031-7

LIPSCHER, L. : Židia v slovenskom štáte 1939–1945. Banská Bystrica : Print-servis,

1992. ISBN 8090047025

NIŽŇANSKÝ, E. – KAMENEC, I.: Holokaust na Slovensku 2. Bratislava : NMŠ ŽNO,

2003

ONDREJKOVIČ, P.: Sociálna patológia. Bratislava: VEDA, 2001. 310 s.

ISBN 80-224-0685-6

ŠALING, S.: Slovník cudzích slov. Bratislava – Veľký Krtíš: SAMO. 2 vydanie, 2002, 685

s. ISBN 80-967524-7-2

ŠIŠKOVÁ, T. Výchova k toleranci a proti rasizmu. Praha: Portál, 1998. 203 s.

ISBN 80-7178-285-8

TESAŘ, F. Etnické konflikty. Praha: Portál, 2007. 251 s. ISBN 978-80-7367-097-9

34

Časopisecké články a zborníky :

1. HOZA, R.: Letná dobrovoľnícka výprava I. In: Historická revue, ročník XVI, číslo

4/2005, s. 24.

Právne predpisy (normatívne právne akty) :

1. Zákon číslo 460/1993 Zb. Ústava Slovenskej republiky

2. Zákon číslo 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako

ústavný zákon

3. Nariadenie 198/1941 Sl.z. zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov

4. Nariadenie 303/1940 Sl.z. zo dňa 30. novembra 1940 o židovských podnikoch

Elektronické zdroje :

1. Petit Press a.s.. [on-line]. [cit. 2012.19.02.]. Dostupné na internete :

http://zena.sme.sk/c/2563433/sano-mach-zidom-strach-pomohli-mu-pred-

popravou-komunisti.html