Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

UNIVERZITA MATEJA BELA V BANSKEJ BYSTRICI

PRÁVNICKÁ FAKULTA

POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968

A TZV. "DEMOKRATICKÝ SOCIALIZMUS"

- PRÁVNE ASPEKTY

Diplomová práca

89593ee9-bcd0-43cd-940f-b33b9b68a22a

Študijný program: Právo

Študijný odbor: 3.4.1. Právo

Pracovisko: Katedra teórie a dejín štátu a práva

Oddelenie dejín štátu a práva

Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD.

Banská Bystrica, 2013 Bc. Martin Kováč

Poďakovanie

Srdečne ďakujem svojim rodičom za podporu pri štúdiu a svojmu vedúcemu

diplomovej práce za odbornú kontrolu tejto práce.

2

Abstrakt

KOVÁČ, Martin: Politické zmeny v ČSSR v roku 1968 a tzv. "demokratický

socializmus" – právne aspekty (Diplomová práca). Univerzita Mateja Bela v Banskej

Bystrici. Právnická fakulta. Katedra teórie a dejín štátu a práva/ oddelenie dejín štátu a

práva. Vedúci diplomovej práce: JUDr. Martin Skaloš, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie:

magister („Mgr“.). Banská Bystrica, 2013, Rozsah práce: 70 strán

Práca analyzuje pripravované a uskutočnené politické zmeny v Československej

socialistickej republike v roku 1968. Cieľom práce je objasniť legálnosť a legitimitu

politických zmien v ČSSR a analyzovať právne aspekty demokratického socializmu.

Hlavnou metódou práce je sociologicko-právna analýza stavu československej spoločnosti

v 60. rokoch 20. storočia, politologicko-právna analýza politických reforiem v ČSSR v

roku 1968 a demokratického socializmu a dedukcia medzinárodného práva a trestného

práva vtedajšej ČSSR pri konkretizácii na legálnosť vojenskej okupácie päticou štátov

vojsk Varšavskej zmluvy. Spoločenský prínos práce spočíva v analýze

medzinárodnoprávnej a trestnoprávnej zodpovednosti vojenskej intervencie v ČSSR v roku

1968 vojskami štátov Paktu Varšavskej zmluvy a signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk

Varšavskej zmluvy do Československa.

Kľúčové slová: Pražská jar. August 1968. Alexander Dubček. Moskovský protokol.

Demokratický socializmus.

3

Abstract

KOVAC, Martin: The political changes in Czechoslovakia in 1968 and called.

"democratic socialism" - legal aspects (Work of diploma). Matej Bel University in Banska

Bystrica. Faculty of Law. Institute of Theory and History of State and Law / Department of

the History of State and Law. Thesis Supervisor: Mgr. Skaloš Martin, PhD. Qualification

level: Master ("Mgr."). Banská Bystrica, 2013, Scope of work: 70 pages

Work analyzes prepared and made policy changes in the Czechoslovak Socialist

Republic in 1968. The aim of this work is to clarify the legality and legitimacy of the

political changes in Czechoslovakia and analyze legal aspects of democratic socialism. The

main method of work is socio-legal analysis of the Czechoslovak society in the 60th the

20th century, political-legal analysis of policy reforms in Czechoslovakia in 1968 and

democratic socialism and interpretation of international law and criminal law in the former

Czechoslovakia realizing the legality of the military occupation cap Warsaw Pact countries.

Social benefits of the work lies in the analysis of international legal and criminal liability

for military intervention in Czechoslovakia in 1968, the armies of the Warsaw Pact states

and signatories to the agreement called. invitation letter Warsaw Pact troops into

Czechoslovakia.

Keywords: Prague Spring. August 1968. Alexander Dubcek. Moscow Protocol.

Democratic socialism.

4

Predhovor

21. august 1968 – tento dátum sa čiernymi písmenami zapísal do dejín českého a

slovenského národa, keď jedna zo superveľmocí vtedajšieho sveta, dvesto tridsaťmiliónový

Sovietsky zväz so svojimi štyrmi satelitmi, sa rozhodol vojakmi udupať a tankmi pochovať

prichádzajúci závan ľudskej a občianskej slobody v podobe synkrézy sociálnej

spravodlivosti, občianskej rovnosti a pluralitnej demokracie v reformujúcom sa

Československu. Vtedajší vládcovia komunistického sveta si mysleli, že idey o novom

lepšom svete, sa dajú potlačiť hrubou silou, silou armád piatich štátov, ale mýlili sa, túžbu

po slobode a spravodlivosti nedokázali potlačiť ani silou tankov a samopalov ani cenzúrou

a propagandou, stále zostávala v mysliach ľudí ako nenaplnený ideál, ktorý čakal na svoj

správny čas, aby sa z ľudských myslí mohol pretaviť na skutočnú realitu. V roku 1968 sa

síce tento ideál naplniť ešte nepodarilo a na chvíľu sa zdalo, že odporcovia slobody

zvíťazili a sloboda bude raz a navždy udupaná do zeme, napokon však vyklíčila znova po

dvoch desaťročiach a zvíťazila.

Pražská jar, ktorá sa začala 5. januárom 1968 – zvolením Alexandra Dubčeka za

generálneho tajomníka ÚV KSČ a skončila vojenským vpádom armád piatich štátov

Varšavskej zmluvy, umožnila na chvíľu nadýchnuť sa slobody, myslieť, hovoriť, písať a

tvoriť slobodne bez strachu z politickej perzekúcie a väznenia za prejav pre štátnu moc

nepohodlného názoru. Obdobie Pražskej jari svetu na malú chvíľu ukázalo, že môže byť aj

iný socializmus, nie v podobe sovietskych gulagov, politických popráv a strachu o vlastný

život, ale v podobe socializmu s ľudskou tvárou, socializmu založenom na úcte k

ľudskému životu, kde spoločenská iniciatíva nie je potlačovaná, ale je vítaná a oceňovaná,

kde človek je ohodnotený nie podľa svojho straníckeho „zafarbenia“, ale podľa vedomostí

a schopností, kde spoločenská spravodlivosť nie je len púhy pojem, ale ozajstná realita.

Sovietska zima, ktorá prišla po Pražskej jari, síce na dve normalizačné desaťročia

umlčala volanie po slobode a spravodlivosti, o to však výraznejšie a silnejšie sa túžba po

lepšom spravodlivejšom svete ozvala v ďalšom míľniku histórie slovenského a českého

národa a to v podobe Nežnej revolúcie v novembri v roku 1989.

5

Obsah

Zoznam skratiek a značiek..................................................................................................8

Úvod.......................................................................................................................................9

1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968............................................................12

1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia.......................................12

1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného...............................13

1.3 Absencia občianskych a politických práv...........................................................14

1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými................16

1.5 Absencia náboženskej slobody...........................................................................17

1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa.................................20

1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne..........................................24

1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari...........................................................26

2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968..............................................31

2.1 Zrušenie cenzúry.................................................................................................31

2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii........................................................32

2.2.1 Obnova sociálnej demokracie..............................................................32

2.2.2 Vznik K 231 – Združenia bývalých politických väzňov......................37

2.2.3 Vznik Klubu angažovaných nestraníkov.............................................46

2.3 Akčný program Komunistickej strany Československa v roku 1968.................54

3 Vojenská intervencia v ČSSR v auguste 1968 armádami Varšavskej

zmluvy .................................................................................................................................61

3.1 Príčiny a dôsledky vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami

Varšavskej zmluvy................................................................................................................62

3.2 Právna analýza vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami

Varšavskej zmluvy................................................................................................................65

3.3 Právna analýza Moskovského protokolu............................................................67

6

4 Právne aspekty demokratického socializmu.................................................................71

4.1 Demokratický socializmus a ortodoxný komunizmus........................................71

4.2 Občianske a politické práva................................................................................73

4.3 Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.............................................................74

Záver....................................................................................................................................76

Zoznam bibliografických odkazov....................................................................................79

7

Zoznam skratiek a značiek

BĽR – Bulharská ľudová republika

ČNR – Česká národná rada

ČSR – Česká socialistická republika

ČSR – Československá republika

ČSSD – Československá sociálna demokracia

ČSSR – Československá socialistická republika

DKO – Dielo koncilovej obrody

K 231 – Klub 231 – Združenie bývalých politických väzňov

KAN – Klub angažovaných nestraníkov

KSČ – Komunistická strana Československa

KSS – Komunistická strana Slovenska

KV KSS – Krajský výbor Komunistickej strany Slovenska

MĽR – Maďarská ľudová republika

NDR – Nemecká demokratická republika

NSR – Nemecká spolková republika

OSN – Organizácia spojených národov

OV KSS – Oblastný výbor Komunistickej strany Slovenska

PĽR – Poľská ľudová republika

SNR – Slovenská národná rada

SNP – Slovenské národné povstanie

SSR – Slovenská socialistická republika

ÚV KS – Ústredný výbor Komunistickej strany

ÚV KSČ – Ústredný výbor Komunistickej strany Československa

ÚV KSS – Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska

ÚV KSSZ – Ústredný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu

ÚV NF – Ústredný výbor Národného frontu

Zb. – Zbierka zákonov Československej socialistickej republiky

YMCA – Young Men´s Christian Association (Kresťanské združenie mladých ľudí)

YWCA – Young Women's Christian Association (Kresťanské združenie mladých žien)

ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík

8

Úvod

Cieľom tejto práce je sociologicko-právne analyzovať príčiny spoločenského

pohybu a politických zmien v roku 1968, uskutočniť politologicko-právnu analýzu

politických a spoločenských zmien, rozobrať podstatu demokratického socializmu a

porovnať ho s ideológiou ortodoxného komunizmu a analyzovať legitimitu a legálnosť

vojenskej intervencie armád piatich štátov Varšavskej zmluvy v Československu.

Práca využíva viaceré logické metódy, ako je analytická metóda pri rozoberaní

stavu československej spoločnosti v 60. rokoch 20. storočia, pri rozoberaní podstaty či už

uskutočnených alebo len pripravovaných politických zmien vo vtedajšom Československu,

práca analyzuje politicky, spoločensky a historicky významný Akčný program KSČ,

prijatým ÚV KSČ v 5. apríla 1968, ktorý mal reformistický nádych a vychádzal z ideí

demokratického socializmu. Práca využíva analytickú metódu aj pri rozoberaní príčin a

dôsledkov vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky.

Deduktívna metóda sa uplatňuje pri medzinárodnom práve s ohľadom na konkretizáciu

zodpovednosti Zväzu sovietskych socialistických republík, Poľskej ľudovej republiky,

Maďarskej ľudovej republiky, Bulharskej ľudovej republiky a Nemeckej demokratickej

republiky za vojenskú inváziu a následnú okupáciu vtedajšieho Československa. Ďalej

využíva aj dedukciu právneho poriadku ČSSR pri konkretizácií trestnoprávnej

zodpovednosti signatárov pozývacieho listu armád piatich krajín Varšavskej zmluvy do

Československa, ktorý mal za úlohu legitimizovať vpád spojeneckých vojsk do ČSSR.

Komparatívna metóda je použitá pri porovnaní ideológií demokratického socializmu s

ortodoxným komunizmom. Analytická metóda sa využíva aj pri rozoberaní obsahu ideí

demokratického socializmu.

Literatúra v slovenskom a v českom jazyku na tému Pražská jar, politické zmeny v

Československej socialistickej republike v roku 1968 a vojenská okupácia Československa

armádami piatich krajín Varšavskej zmluvy je pomerne bohatá a dostačujúca na

spracovanie kvalifikačnej práce. Rovnako sú pomerne dostačujúce informácie o Pražskej

jari a spoločenskom pohybe v roku 1968 v Československu aj na internetovej sieti.

Ponovembrová literatúra na rozdiel od tej z normalizačných rokov zväčša zhodne

odsudzuje vojenskú intervenciu vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy v ČSSR.

Práca sa člení na štyri hlavné kapitoly, z ktorých každá má niekoľko podkapitol.

9

Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968 rozoberá prvá kapitola, ktorá sa

člení na sedem čiastkových podkapitol, ktoré rozoberajú hlavné dôvody spoločenského

pohybu v roku 1968, medzi ktoré možno doznievajúci politický odmäk vo východnom

bloku spôsobený ešte Chruščovovou érou, spoločenskú neobľúbenosť vtedajšieho

československého prezidenta Antonína Novotného, ktorý bol nútený abdikovať z funkcie

prezidenta ČSSR, absencia občianskych a politických práv, spoločenský nátlak na

rehabilitáciu obetí politických procesov, volanie po náboženskej slobode, nevyhovujúce

asymetrické usporiadanie Československa, snaha o zrovnoprávnenie slovenského národa s

českým a s tým spojená snaha o federalizáciu Československa, krach tretej päťročnice,

stagnovanie životnej úrovne a čoraz väčšie zaostávanie ČSSR za kapitalistickými

krajinami najmä Rakúskom.

Právnej analýze politických zmien v ČSSR v roku 1968 sa venuje druhá kapitola,

ktorá sa člení na tri podkapitoly. Základnou podmienkou a možno jedinou hlavnou

zmenou, ktorú priniesla Pražská jar, bolo zrušenie cenzúry, ktorej sa venuje prvá

podkapitola. Absencia cenzúry umožnila aktivizáciu umŕtvenej občianskej spoločnosti a

vznik alebo obnovu troch hlavných spoločenských organizácii Pražskej jari – Sociálnej

demokracie, K 231 – združenia bývalých politických väzňov a Klubu angažovaných

nestraníkov, ktoré rozoberá druhá podkapitola. Zrejme najvýznamnejší dokument

obrodného procesu bol Akčný program KSČ z 5. apríla 1968, ktorý analyzuje tretia

podkapitola.

Vojenskej intervencii armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968 v ČSSR sa venuje

tretia kapitola, ktorá sa skladá z dvoch podkapitol. Prvá podkapitola rozoberá príčiny a

dôvody vojenskej agresie voči Československu a druhá podkapitola rozoberá

medzinárodnú zodpovednosť intervenujúcich štátov v spojeneckej krajine, analyzuje

trestnoprávnu zodpovednosť signatárov pozývacieho listu cudzích vojsk do vlastnej krajiny

a venuje sa aj okolnostiam vzniku a podpisu Moskovského protokolu, ktorý formálne

ukončil Pražskú jar a znamenal začiatok normalizácie.

Štvrtá kapitola má názov Právne aspekty demokratického socializmu. Je tvorená

tromi podkapitolami. Prvá podkapitola porovnáva demokratický socializmus s ortodoxným

komunizmom, rozdielne a spoločné znaky týchto dvoch ideológií a ich histórie. Ďalšie dve

podkapitoly rozoberajú občianske a politické práva, hospodárske, sociálne a kultúrne práva

a ich vzťah k ideológií demokratického socializmu.

10

Práca je vedomostným obohatením pre každého, kto sa hlbšie zaujíma nielen o

historický pohľad ale aj o právnu stránku dejinných udalostí v Československu v roku

1968, ktorý bol nepochybne búrlivý nielen vo vtedajšej ČSSR ale aj vo svete.

11

1 Príčiny politických zmien v ČSSR v roku 1968

Politické zmeny v Československej socialistickej republike, ktoré by sa dali

symbolicky ohraničiť 5. januárom 1968, kedy bol zvolený za generálneho tajomníka

Komunistickej strany Československa Alexander Dubček a 21. augustom 1968, v deň, keď

obsadila Československo pätica armád „spriatelených“ krajín – Zväz sovietskych

socialistických republík, Maďarská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Poľská

ľudová republika a Nemecká demokratická republika, sa zapísali do svetovej histórie ako

Pražská jar.

Avšak príčiny politických zmien v Československu v roku 1968 mali hlbší základ a

v podstate siahajú až februárovému prevratu v roku 1948 vo vtedajšej Československej

republike. Faktory spoločenských zmien, ktoré sa odohrali v ČSSR v roku 1968, možno v

podstate rozdeliť na politické, sociálne a ekonomické.

1.1 Československá spoločnosť v 60. rokoch 20. storočia

Sociálna štruktúra Československa v druhej polovici šesťdesiatych rokov

spoludeterminovala ďalší spoločenský pohyb, ona sama však bola tiež výsledkom

historického vývoja, počas ktorého na jej utváranie pôsobili isté determinačné faktory,

ktoré je nevyhnutné na začiatku aspoň stručne pripomenúť, pretože dávajú vyniknúť

historickým súvislostiam skúmanej sociálnej situácie s epochou medzinárodného i

vnútorného vývoja, ktorá ju zrodila.1

Z medzinárodne politických faktorov ovplyvňovali sociálny vývoj Československa

stále ešte výsledky druhej svetovej vojny a oslobodenia; veľký význam svojimi stále

živými dôsledkami malo obdobie studenej vojny a tvrdého a priameho podriadenia

vnútorného vývoja krajiny sovietskej stalinistickej koncepcii, ktoré začalo koncom

štyridsiatych rokov; s doznievajúcou, avšak stále inšpirujúcou silou pôsobili určité

protistalinistické tendencie a zmierňujúce vplyvy Chruščovovej éry v Sovietskom zväze;

neodbytne sa hlásili tlaky pomerne nedávno nastoleného sovietskeho stagnačného

Brežnevovho režimu. Medzinárodnými vplyvmi prichádzajúcimi z celého ostatného sveta

1 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 8

12

sa ako determinačné faktory v zásade presadzovali len potiaľ, pokiaľ to jednoznačné

začlenenie do sovietskeho bloku umožňovalo.2

To však neznamená, že by vplyvy vývoja mimo sovietsky blok boli pre sociálnu

situáciu v Československu bezvýznamné. Už sama roztržka medzi Sovietskym zväzom a

Čínou (vrátane výraznej kritiky stalinizmu, ktorá z Číny zaznela v druhej polovici

päťdesiatych rokov) podrobila kritickej skepse do tej doby neotrasiteľný mýtus o všemoci

sovietskeho bloku. Pohyb v treťom svete po zrútení koloniálnej sústavy vtedy ešte zdanlivo

nahrával skôr koncepcii ďalšieho násilného prerozdeľovania sveta, ktorá bola zabudovaná

v základoch sovietskej i československej medzinárodnej politiky, koncepciu medzitým

však oslabenú uvoľnením medzinárodného napätia v období po Karibskej kríze. Avšak to

rozhodujúce pre ďalší vývoj sveta sa dialo vo vyspelých kapitalistických krajinách Európy,

Severnej Ameriky i Ďalekého Východu (Japonsko). Už v priebehu šesťdesiatych rokov sa

vyjasnilo, že tieto krajiny napriek povojnovým ťažkostiam a stratám spojeným so zrútením

koloniálneho systému dokázali dovŕšiť fázu industriálneho vývoja, začatú na prelome

osemnásteho a devätnásteho storočia a prejsť do kultúrno-civilizačného štádia ako

moderné, vyspelé industriálne spoločnosti relatívneho blahobytu (masovej spotreby), ktoré

pozoruhodne - nie bez vplyvov sociálneho reformizmu - zmiernili sociálne konflikty a

rozvinuli demokratické formy života. Na historicky blízkom obzore sa vynorili obrysy

postindustriálnej kultúry a civilizácie s ďalšími obrovskými možnosťami rozvoja

spoločnosti a človeka. To všetko znamenalo veľkú výzvu pre krajiny sovietskeho bloku, ak

chceli adaptovať svoje sociálne systémy na novú vlnu kultúrnych zmien.3

1.2 Spoločenská nedôvera v prezidenta Antonína Novotného

„Prezidentovi ČSSR a prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej

strany Československa Antonínovi Novotnému sa podarilo proti sebe postaviť doslova

všetkých a to nie iba v Československu. „Skalní“ komunisti mu vyčítali prílišnú

ústupčivosť „pravičiarom“ v Komunistickej strane Československa. Reformné krídlo v

komunistickej strane mu zasa vyčítalo neochotu či neschopnosť realizovať nevyhnutné

politické a ekonomické reformy. Slováci mu vyčítali veľkočeský šovinizmus, ktorý


3 tamtiež, s. 9-10

13

dokonca presahoval hranice čechoslovakizmu u väčšiny Čechov.“4

„"Novotný inklinoval k českému nacionalizmu. Mal podobnú predstavu ako

Chruščov, že postupne vznikne niečo ako jednotný sovietsky národ. U nás mal vzniknúť

jednotný československý národ. Preto postupoval voči Slovákom a Slovensku tak tvrdo.

Akúkoľvek opozíciu voči sebe pokladal za slovenský buržoázny nacionalizmus, aj keď ten

bol v tej dobe spoločnosťou už odmietnutý. Dával to najavo aj nevhodným a trápnym

spôsobom ako napríklad v Martine v roku 1967. Vtedy sa vyjadroval urážlivo na adresu

Matice Slovenskej a neprijal ani dary," tvrdí historik Pešek.“5 „Novotný si pohneval aj

Moskvu, keď odmietol návrh, aby Zväz sovietskych socialistických republík mohol

rozmiestniť vojská na hranici ČSSR s Nemeckou spolkovou republikou.“6

Problémom nakoniec nebolo to, či treba Novotného odvolať z funkcie prvého

tajomníka ÚV KSČ, ale kto ho má nahradiť. Nakoniec sa všetkým frakciám zdalo, že

Alexander Dubček, ktorý bol vtedy prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej

strany Slovenska, im nebude prekážať v realizácií ich politiky. Novotný zostal prezidentom

republiky. Najprv sa zdalo, že k ničomu podstatnejšiemu neprišlo. Lenže na prelome

februára a marca sa objavili správy, že Novotný chystá pomocou armády prevrat. Je

pikantné, že jeden z potenciálnych organizátorov prevratu, ušiel do Spojených štátov

amerických, kde požiadal o politický azyl. Vtedy začínali vstupovať do politiky masy.

Demonštrácie Novotného donútili, aby koncom marca 1968 abdikoval.7

1.3 Absencia občianskych a politických práv

V období od februárového prevratu – 25. februára 1948 až do začiatku Pražskej jari

– 5. januára 1968 boli v platnosti tri ústavy, ktoré v rozličnej miere deklarovali občianske a

politické práva a slobody.

Ústavná listina Československej republiky 121/1920 Zb. uvádzala občianske a

politické práva a slobody v piatej hlave označenou ako Práva a slobody rovnako i

občianske povinnosti. Boli v nej zahrnuté nasledujúce práva a slobody: rovnosť pred

zákonom, právo na život, osobná a majetková sloboda, domová sloboda, sloboda tlače,

združovacie a zhromaždovacie právo, petičné právo, listové tajomstvo, slobodu učenia,

4 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14 5 http://aktualne.atlas.sk/prezident-novotny-spojil-dubceka-s-bilakom/slovensko/politika/, [cit. 2012-12-6]6 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 14 7 tamtiež, s. 14

14

slobodu svedomia a vyznania, ochrana manželstva, rodiny a materstva.8 Keďže obnovená

Československá republika právne nadväzovala na medzivojnovú predmníchovskú

republiku, prevzala aj jej právny poriadok s ňou aj najvyšší zákon - Ústavnú listinu

Československej republiky, ktorá bola v platnosti až do roku 1948, keď ju nahradila Ústava

9. mája.

Ústava 9. mája 150/1948 Zb. deklarovala podobné práva a slobody ako Ústavná

listina ČSR s tým, že boli precíznejšie formulované. Boli to nasledovné práva a slobody:

rovnosť pred zákonom, osobná sloboda, domová sloboda, listové tajomstvo a tajomstvo

dopravovaných správ, sloboda pobytu, majetková sloboda, sloboda vyznania a svedomia,

sloboda prejavu, petičné právo.9 Ústava 9. mája bola v platnosti od 9. mája 1948 – tretieho

výročia obnovenia republiky do 11. júla 1960, keď ju nahradila Ústava Československej

socialistickej republiky.

Ústava ČSSR 100/1960 Zb. v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou

pomerne nejasno deklarovala občianske a politické práva a slobody, keďže tie boli

obsiahnuté len v tele textu ústavy a nie aj v názvoch článkov ústavy. Podľa tejto ústavy

mali všetci občania rovnaké práva a povinnosti. Deklarovala rovnoprávnosť všetkých

občanov, slobodu prejavu, slova a tlače, zhromažďovaciu slobodu, slobodu pouličných

sprievodov a manifestácií, nedotknuteľnosť osoby, nedotknuteľnosť obydlia, listového

tajomstva a tajomstva dopravovaných správ, slobodu pobytu, slobodu vyznania, právo na

politický azyl. Petičné právo bolo v ústave deklarované nepriamo ako právo občanov a

organizácií obracať sa k zastupiteľským zborom a k ostatným štátnym orgánom s návrhmi,

podnetmi a sťažnosťami.10 Ústava ČSSR z roku 1960 bola v platnosti počas celého

obdobia Pražskej jari.

10. decembra 1948 III. Valné zhromaždenie OSN prijalo právne záväzný dokument

Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vo forme rezolúcie č. 217/III, ktorý síce nebol

sankcionovateľný, ale mal veľkú morálnu váhu.11 Tento dokument platil aj pre

Československo ako členský štát OSN. Má 30 článkov, ktoré zahrňujú občianske, politické,

ekonomické, sociálne a kultúrne práva.12

Tieto občianske práva a slobody zakotvené v československom právnom poriadku

8 http://www.ssag.sk/SSAG%20study/NOS/ustava20.pdf, [cit. 2013-2-9] 9 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1948.html, [cit. 2013-2-9]10 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html, [cit. 2013-2-9]11 http://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2012/01/UDHRvSVK.pdf, [cit. 2013-2-10]12 http://www.amnesty.sk/vseobecna-deklaracia-ludskych-prav/, [cit. 2013-2-10]

15

boli len fiktívnymi právami a slobodami a v skutočnosti o právach a slobodách občanov

Československa rozhodovala štátno-byrokratická elita Československa napojená na

sovietske mocenské centrum, ktorá neváhala odopierať svojim občanom aj tie

najzákladnejšie práva vrátane práva na život v snahe udržať a upevniť komunistický

monopol moci.

Politické procesy, ktoré prebiehali v Československu so skutočnými alebo len

domnelými nepriateľmi komunistického režimu v prvých rokoch od februárového prevratu

v roku 1948 ale aj v neskoršom období, boli od počiatku nezákonné, keďže boli v rozpore s

ústavou a medzinárodnými záväzkami Československa a obete týchto politických procesov

sa v roku 1968 oprávnene domáhali nápravy krívd na nich spáchaných.

1.4 Dovolávanie sa spravodlivosti osobami politicky prenasledovanými

„Bývalí ľudia“ či „nepriateľské osoby“, tak komunistický režim v päťdesiatich a

šesťdesiatych rokoch nazývali svoje aktívnych i domnelých odporcov. Medzi ne patrili i tí

československí občania, ktorí boli po štátnom prevrate v roku 1948 odsúdení podľa zákona

č. 50/1923 Zb. na ochranu republiky, podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovo

demokratickej republiky, podľa trestného zákona č. 86/1950 Zb. a podľa nového trestného

zákona 140/1961 Zb. Mlyny tzv. triednej justície prešlo podľa dobových údajov

ministerstva spravodlivosti do roku 1968 asi 128 tisíc politických väzňov, súdených práve

podľa týchto štyroch zákonov.13

Zasadanie predsedníctva ÚV KSČ prebehlo 9. septembra 1948. Na rokovaniach

bolo rozhodnuté o nastolení ostrého kurzu proti reakcii. To zahrňovalo vybudovanie

táborov nútených prác a pozatýkanie nepohodlných občanov.14

Začiatkom 50. rokov bolo vybudovaných 422 pracovných táborov a väzníc. V

týchto zariadeniach bolo v apríli 1950 uväznených len v českých krajinách 6 788 osôb z

politických dôvodov. V máji toho roku to bolo už 11 026 osôb.15

Aby mohli byť splnené úlohy vyplývajúce ze septembrového zasadania ÚV KSČ,

muselo byť vyhľadávanie nepriateľov urýchlené. Veď podľa plánu ministerstva

13 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 209

14 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9]15 tamtiež, [cit. 2013-2-9]

16

spravodlivosti malo len v dobe od 20.5. do 15.6. 1949 prebehnúť 110 procesov s 1400

osobami.16

Na konci roka 1948 vedenie československých komunistov vznieslo vážne

obvinenia voči popredným funkcionárom ÚV KSS, najmä Vladimírovi Clementisovi, ktorý

bol v tom čase ministrom zahraničných vecí, Gustávovi Husákovi a Ladislavovi

Novomeskému, ktorým pripisovali za vinu, že mali nemarxistický prístup k riešeniu

slovenskej nacionálnej otázky, neboli ochotní podriaďovať sa jednotnému vedeniu strany a

podobne. Zasadnutie ÚV KSS toto stanovisko prijalo a na IX. zjazde KSS, konanom v

Bratislave 24. až 25. mája 1950, pridalo k buržoáznym nacionalistom aj Karola Šmidkeho.

Husák bol odvolaný z funkcie predsedu Zboru povereníkov. Clementisa odsúdili na smrť a

popravili, Husák a Novomeský dostali dlhoročné väzenie.17

V rokoch 1950 až 1952 sa na Slovensku rozpútalo priam peklo komunistického

útlaku. Komunistický režim aj v ČSR odhalil svoju zločineckú tvár, akú mal v Rusku od

samého začiatku. Zatváral, súdil a popravoval svojich nepriateľov i prívržencov. Od konca

októbra do konca roku 1952 v celom štáte vyniesli 233 rozsudkov smrti, z ktorých 178

vykonali. Koľko ľudí ubili na smrť bez súdu, to zatiaľ nevieme a je otázne, či to niekedy

vôbec budeme vedieť.18

Začiatkom 60. rokov 20. storočia nastáva v Československu obrat, čo sa týka

politického prenasledovania. Počet politických procesov prudko klesá a stúpa počet

amnestovaných. Bývalí politicky väzni sa nechceli zmieriť s realitou a volali po obnovení

ich procesov a po občianskej a súdnej rehabilitácii. Vzhľadom na to, že sa jednalo o veľkú

skupinu občanov, ktorí zdieľali spoločný osud, predstavovali politickú silu samú o sebe.

1.5 Absencia náboženskej slobody

Komunistický režim, ktorý presadzoval politiku ateizácie spoločnosti, videl v

cirkvách a náboženských spoločnostiach svojho prirodzeného nepriateľa. Dominantné

postavenie v Československu mala Československá katolícka cirkev, preto prvomrade

svoje úsilie o ateizáciu spoločnosti komunisti zamerali proti tejto najväčšej cirkvi.

Prvou väčšou aktivitou namierenou proti Katolíckej cirkvi bola štátom riadená

16 http://www.totalita.cz/proc/proc.php, [cit. 2013-2-9] 17 ŠPIESZ, A. 2002. Ilustrované dejiny Slovenska: Na ceste k sebauvedomeniu. 2. vyd. Bratislava: Perfekt,

2002. s. 25218 tamtiež, s. 252

17

Katolícka akcia v roku 1949, ktorej cieľom bolo vytvoriť národnú cirkev podriadenú

vládnucemu režimu a nezávislú od biskupov a Vatikánu.

V roku 1950 sa komunistický režim rozhodol v rámci Akcie K a Akcie R

zlikvidovať mužské a ženské rehole. Presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 internovali

1180 rehoľníkov zo Slovenska do piatich záchytných kláštorov. Svojou brutalitou sa Akcia

K do histórie zapísala pod názvom barbarská noc.19

V noci z 29. na 30. augusta 1950 prebehla Akcia R zameraná na likvidáciu

ženských kláštorov. Rehoľné sestry rozmiestnili do tzv. sústreďovacích táborov, aby

oslabili vplyv reholí na duchovný život v krajine.20

Napokon v júli 1953 boli rehole de iure zrušené, keďže podľa zákona o spolkoch

nemohli vyvíjať svoju činnosť. Komunisti chceli religiózne Slovensko čo najviac

odfiltrovať od duchovných osôb, čo sa im aj čiastočne podarilo. Zastavili prílev nových

rehoľníčok, pričom tie, čo boli v sústreďovacích táboroch, postupne zostarli a dožili v

charitných domovoch.21

Po fiasku Katolíckej akcie v roku 1949 sa rozhodol režim vytvoriť z hŕstky kňazov,

ktorí podporovali Katolícku akciu združenie lojálnych kňazov komunistického režimu pod

názvom Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva. A tak na troskách Katolíckej akcie

vzniklo hnutie, ktorého oficiálnou úlohou bolo presadzovanie mieru budovateľským úsilím

vo vtedajšom Československu. Mier bola téma, ktorá bola obsiahnutá rovnako vo

katolíckej vierouke ako aj v marxistickej náuke a navyše v čase bipolárneho rozdelenia

sveta a medzinárodného napätia to bola celkom vďačná téma, na ktorej sa dala budovať

organizácia, ktorej skutočným cieľom bolo podriadiť Katolícku cirkev komunistickému

režimu a odmietanie vernosti pápežovi.22

Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva pôsobilo až do roku 1968, keď bolo

podrobené vnútrocirkevnej kritike a rozpustené a bolo nahradené hnutím Dielo koncilovej

obnovy, ktoré bolo lojálne biskupom a verné pápežovi a dalo si za úlohu napraviť krivdy

napáchaných na cirkvi v posledných dvoch desaťročiach. DKO malo v posolstve prijatom

v apríli 1968 jedenásť široko koncipovaných požiadaviek, ktoré zahrňovali zrušenie

vládnych zmocnencov, novelizácie štátnej cirkevnej legislatívy, naliehali na obnovenie

19 http://www.szcpv.org/10/akciak.html, [cit. 2013-2-11] 20 http://www.sme.sk/c/5525802/pred-60-rokmi-rozprasili-zenske-rehole.html#ixzz2Kaw0Zmip,

[cit. 2013-2-11]21 tamtiež, [cit. 2013-2-11]22 http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2005/cl050102.htm, [cit. 2013-2-11]

18

reholí a Gréckokatolíckej cirkvi, na revíziu činnosti Spolku svätého Vojtecha a Ústrednej

katolíckej charity, na prijímanie seminaristov na bohoslovecké fakulty podľa potrieb

Cirkvi, na rozšírenie obsahu i nákladu Katolíckych novín, na rehabilitáciu perzekvovaných

kňazov a biskupov i na dosadenie nových biskupov.23

Nové vedenie KSČ si uvedomovalo mieru perzekúcie, ktorej boli cirkvi v

predchádzajúcom období vystavené a snažilo sa o zlepšenie vzťahu medzi nimi a štátom.

Prvým krokom bola relatívne liberálna koncepcia cirkevnej politiky, schválená

predsedníctvom ÚV KSČ 21.3.1968; druhým výmena na poste riaditeľa sekretariátu pre

cirkevné veci pri ministerstve kultúry ČSSR, tretím potom zmienka o prirodzenom práve

každého občana na slobodný náboženský život v Akčnom programe KSČ. Aj napriek

všetkým týmto ústretovým krokom však neboli veriaci s podmienkami pre činnosť svojich

cirkví spokojní.24

Prvé rokovanie medzi predstaviteľmi katolíckej cirkvi a vlády sa konalo 16. apríla

1968, pričom najzávažnejším problémom bolo udelenie štátneho súhlasu biskupom, ktorí

dosiaľ nemohli pôsobiť vo svojom úrade (litomeřický Štěpán Trochta, brnenský Karel

Skoupý, českobudejovický Josef Hlouch), Všetci ešte do augusta 1968 obdržali súhlas k

návratu do svojich diecéz. Pozitívneho výsledku však nebolo dosiahnuté u tajne

vysvätených biskupov Karla Otčenáška (Hradec Králové) a Ladislava Hlada.25

No stále sa čakalo na schválenie stanov DKO. Ministerstvo vnútra však prípisom z

18. októbra 1968 organizačné stanovy DKO neschválilo, pričom dôvodilo, že „základná

organizačná štruktúra zamýšľanej organizácie je založená na zásade hierarchickej výstavby

organizácie rímskokatolíckej cirkvi“, čo malo byť v rozpore s demokratickým

centralizmom a jemu zodpovedajúcim volebným systémom. Dikcia prípisu prezrádza, že

bol formulovaný už po osudnom 21. auguste 1968, keď Pražskú jar vystriedala sovietska

zima a demokratizačný proces sa začal zjavne pribrzďovať.26

Z veľkého množstva aktivít evanjelických cirkví je nutné zmieniť aspoň výrazný

hlas Českobratskej cirkvi evanjelickej, v ktorej prehlásení zo 14. marca 1968 zaznela

snaha o aktívnu spoluúčasť na tvorbe cirkevnej politiky štátu. Široký ohlas v spoločnosti si

rovnako získalo úsilie o znovuobnovenie tradičných organizácií evanjelickej mládeže ako

23 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11] 24 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha:

Prostor, 2009. s. 3225 tamtiež, s. 3326 http://www.impulzrevue.sk/article.php?300, [cit. 2013-2-11]

19

boli YMCA a YWCA.27

K oživeniu došlo i v židovských náboženských obciach. Židia v českých krajinách

predovšetkým požadovali, aby sa československá vláda v rámci rehabilitácie dištancovala

od verejných prejavov antisemitizmu z počiatku päťdesiatich rokov. Rovnaký význam

prisudzovali tak aj ničím nerušeným stykom so židovskými organizáciami v zahraničí.28

Väčšinu rozhodujúcich uskutočnených zmien v oblasti cirkevnej politiky ČSSR z

obdobia Pražskej jari sa nepodarilo zachovať v čase normalizácie s výnimkou iba jednej a

to obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi a ostatné reformy v cirkevnej politike boli postupne

odbúrané.

1.6 Nevyhovujúce štátoprávne usporiadanie Československa

Jedným z hlavných „spúšťačov“ Pražskej jari bola túžba slovenského národa po

osobitnej forme vlastnej štátnosti v rámci Československej socialistickej republiky.

Už podľa Košického vládneho programu vyhláseného 5. apríla 1945 v Košiciach

ako Program prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov obsahoval zásadu, že

vzťahy medzi českým a slovenským národom mali byť upravené na princípe rovný s

rovným, reprezentatívnym orgánom Slovenska sa mala stať Slovenská národná rada, bola

uznaná svojbytnosť slovenského národa týmito slovami: „Uznávajúc, že Slováci majú byť

pánmi vo svojej slovenskej zemi práve tak ako Česi vo svojej českej národnej domovine, a

že republika bude obnovená ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a

slovenského, vyjadrí vláda toto uznanie dôležitými štátnopolitickými aktmi.“29

Českí nacionalisti sa nezmierili relatívne samostatným postavením Slovenska v

rámci ČSR a po májových voľbách v roku 1946, keď na Slovensku komunisti utrpeli

volebnú porážku a voľby vyhrala nekomunistická Demokratická strana, zatiaľ čo v

českých krajinách zvíťazila KSČ, sa komunisti pridali na stranu pražských centralistov a

tromi pražskými dohodami podpísanými medzi SNR a československou vládou od 2. júna

1945 do 28. júna 1946 bola slovenská autonómia výrazne oklieštená. Proces unifikácie

27 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha: Prostor, 2009. s. 33

28 tamtiež, s. 33 29 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.

Bratislava : Lúč, 2003. s. 544

20

československého štátu pokračoval Ústavou 9. mája z roku 1945, ktorý zakotvil atypické

asymetrické štátoprávne usporiadanie a vyvrcholením pražského centralizmu bolo prijatie

socialistickej ústavy z 11. júla 1960.

Ústava ČSSR z roku 1960 pozmenila postavenie slovenských národných orgánov

– napríklad bol zrušený Zbor povereníkov a nanovo sa upravili kompetencie Slovenskej

národnej rady. Zakotvila rigorózne unitárny, centralizovaný štát s formálnym priznaním

autonómneho postavenia Slovenska, redukovanú na jednu oblasť zákonodarnej činnosti a

úplne podriadeného vo vládnej a výkonnej moci celoštátnym orgánom štátnej správy. Išlo o

typ autonómie, ktorý sa okrem formálneho jestvovania národnoštátnych orgánov štátnej

moci a správy, orgánov zbavených skutočných ingerencií štátnej moci a správy sa v

podstate rovnal úplnému unitarizmu. Bola to autonómia úplne fiktívna.30

Proces formovania slovenskej štátnosti sa nezastavil ani dlhodobou blokáciou

režimu asymetrického modelu usporiadania vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Akonáhle

sa uvoľnili bariéry centralizmu a dogmatického prístupu v súvislosti s otvorením diskusie,

slobodou slova a demokratizácie spoločnosti začiatkom jari v roku 1968, ozvali sa, najprv

nesmelo, ale potom rezolútne požiadavky na iné usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a

Slovákmi. Bola nastolená a napokon v roku 1968 vybojovaná nová forma spolužitia –

federácia.31

Nevyhnutnosť nového štátoprávneho usporiadania ČSR bola obsiahnutá aj v

Akčnom programe KSČ z roku 1968, v ktorom sa uvádzalo, že samo asymetrické

usporiadanie Československa nebolo už principiálne spôsobilé vyjadriť a zabezpečiť

štátoprávne vzťahy dvoch rovnoprávnych národov, pretože postavenie jedného i druhého

národa sa nutne vyjadrovalo rozdielnym spôsobom. Rozdielny spôsob sa prejavil

predovšetkým v tom, že funkciu českých národných orgánov plnili centrálne orgány, ktoré

ako celoštátne boli nadriadené slovenským národným orgánom a tým sa slovenskému

národu prakticky prekážalo v rovnoprávnej účasti na tvorbe a realizácii celoštátnej politiky.

Objektívne nedostatky takéhoto riešenia najviac prehlbovala doterajšia politická atmosféra

a prax nepriaznivo ovplyvňujúca postavenie a činnosť slovenských národných orgánov. V

takýchto podmienkach sa funkcie slovenských národných orgánov oslabovali a ako aj v

30 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 85-86

31 tamtiež, s. 87-88

21

päťdesiatych rokoch tak aj v koncepcii Ústavy ČSSR z roku 1960. Preto sa dostali

slovenské národné orgány do postavenia, keď ich vplyv na chod štátneho mechanizmu sa

stal okrajovým. Tieto nedostatky nemohli - i so zreteľom na nezdravé prvky politické

atmosféry nedávnej minulosti - prekonať ani spoločný dokument ÚV KSČ a ÚV KSS o

posilnení úlohy SNR z roku 1964.32

Tento vývoj nutne vyvolával nedorozumenia medzi českým a slovenským národom.

V českých krajinách pri neexistencii vlastných národných orgánov vzbudzoval dojem

nadbytočnosti slovenských národných orgánov. Na Slovensku zase vyvolával

presvedčenie, že Slováci si doma nevládnu, a že sa o všetkom rozhoduje výlučne v Prahe.33

Napokon bol prijatý Národným zhromaždením Ústavný zákon o federácií z 27.

októbra 1968, ktorý nadobudol účinnosť 1. januárom 1969. Skladal sa z preambuly a z

ôsmich hláv. Preambula obsahovala zásadu, že československú federáciu tvoria dve

rovnoprávne národy – český a slovenský, reprezentované Českou národnou radou a

Slovenskou národnou radou, ktoré sa rozhodli vytvoriť spoločný federatívny štát.

Podľa tohto zákona sa od 1. januára 1969 ustanovila Česká socialistická republika a

Slovenská socialistická republika ako federatívne jednotky Československej socialistickej

republiky.

Na federatívnej úrovni bolo zriadené ako jediný zákonodarný zbor ČSSR

dvojkomorové Federálne zhromaždenie skladajúce sa z dvoch rovnocenných snemovní –

Snemovňa ľudu, ktorá mala 200 poslancov volených priamo občanmi a Snemovňa

národov, ktorá mala 150 poslancov a z toho 75 poslancov volili v priamej voľbe občania

Českej socialistickej republiky a ďalších 75 poslancov volili v priamej voľbe občania

Slovenskej socialistickej republiky. Volebné obdobie Snemovne ľudu bolo štyri roky a

funkčné obdobie Snemovne národov korešpondovalo s volebným obdobím Snemovni

ľudu. Pri schvaľovaní kľúčových zákonov platila zásada zákazu majorizácie, čo v praxi

znamenalo, že poslanci Snemovne národov hlasovali oddelene, podľa toho za ktorú

republiku boli zvolení a zákon bol schválený v Snemovne národov, ak sa zaň vyslovili

nadpolovičnou väčšinou poslanci za ČSR a rovnako aj poslanci za SSR. Princíp zákazu

majorizácie mal zabrániť tomu, aby česká väčšina prehlasovala slovenskú menšinu.

32 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-12]33 tamtiež, [cit. 2013-2-12]

22

Prezident ČSSR bola hlava československej federácie volená Federálnym

zhromaždením na päť rokov. Najvyšším výkonným orgánom štátnej moci v

Československu bola Vláda ČSSR.

Ústavný zákon o federácií presne vymedzoval, ktoré právomoci patrili výlučne

federatívnym orgánom, ktoré právomoci boli spoločné pre federatívne orgány rovnako aj

pre národné orgány republík. Ostatné veci nespomenuté ako výlučná právomoc

federatívnych orgánov alebo ako spoločná právomoc federatívnych a národných orgánov,

patrili do výlučnej právomoci národných orgánov republík.

Na národnej úrovni republík boli zriadené zákonodarné zbory- Česká národná rada

a Slovenská národná rada, ktoré mali právomoc uznášať sa na zákonoch s pôsobnosťou

vymedzenou štátnym územím jednotlivých republík. Obidve národné rady mali volebné

obdobie štyri roky, pričom ČNR bola volená priamo občanmi ČSR a SNR bola volená zas

občanmi SSR. ČNR mala 200 poslancov a SNR po 150 poslancov.

Najvyššími výkonnými orgánmi jednotlivých republík boli Vláda Českej

socialistickej republiky a Vláda Slovenskej socialistickej republiky. Obidve sa za svoju

činnosť zodpovedali svojim národným radám.

Šiesta hlava Ústavného zákona o federácií obsahovala ustanovenia o Ústavnom

súde Československej socialistickej republiky. Mal to byť súdny orgán ochrany ústavnosti

a jeho úlohou bolo riešiť kompetenčné spory medzi federatívnymi a republikovými

orgánmi. Zloženie Ústavného súdu ČSSR malo pozostávať zo šiestich sudcov z Českých

krajín a ďalších šiestich zo Slovenska. Títo dvanásti ústavní sudcovia mali byť volený na

sedem rokov Federálnym zhromaždením. Rovnako mali byť zriadené ústavné súdy na

národných úrovniach a o ich zložení mali rozhodovať jednotlivé národné rady.

Ustanovenia šiestej hlavy Ústavného zákona o federácií zostali po celý čas existencie

ČSSR takpovediac len „na papieri“ a z právneho hľadiska boli tieto právne normy

obsoletné a ústavné súdy počas socialistickej éry nikdy neboli zriadené. Ich funkciu

vykonávali ústavnoprávne výbory Federálneho zhromaždenia a jednotlivých národných

rád.

Keďže boli na českej aj na slovenskej strane zriadené na národnej úrovni

korešpondujúce orgány v zákonodarnej a výkonnej oblasti štátnej moci možno hovoriť, že

československá federácia bola symetrickou federáciou. Napriek tomu v kultúrnej, vedeckej

23

ale aj politickej oblasti zostával zachovaný v niektorých prípadoch asymetrický model

usporiadania štátu, napr. neexistovala na českej národnej úrovni Česká televízia, Česká

akadémia vied či Komunistická strana českých krajín, ich funkcie českých národných

orgánov vykonávali federálne ustanovizne Československá televízia, Československá

akadémia vied či Komunistická strana Československa. Hlavne neexistencia vlastnej

českej komunistickej strany spôsobila to, že moc sa kumulovala v Ústrednom výbore KSČ,

ktorý rozhodoval všetky podstatné politické záležitosti rovnako na federálnej úrovni ako aj

na českej národnej úrovni.

Vláda Českej socialistickej republiky a ministerstvá Českej socialistickej republiky

sa zriadili odčlenením od ministerstiev unitárneho štátu. Vlastne nebol utvorený český štát,

jasne rozlíšiteľný a oddelený od česko-slovenského štátu. To bol podstatný problém česko-

slovenského štátoprávneho usporiadania 34

1.7 Stagnovanie hospodárstva a pokles životnej úrovne

Na životnú úroveň vplývali hospodárske vplyvy ako dôsledok medzinárodných i

vnútorných procesov v určitom historickom období. Prejavovalo sa dedičstvo silne

industrializovanej hospodárskej štruktúry českých krajín a skôr agrárnej štruktúry

Slovenska, ktoré pochádzala ešte z obdobia prvej republiky a v rade dôležitých prvkov aj z

obdobia Rakúsko-Uhorska. Pôsobili ešte dôsledky vojnovej prestavby ekonomiky,

predovšetkým však ďalšie vlny unáhlenej "ťažkej" industrializácie, začatej spolu so

studenou vojnou a len v posledných desiatich rokoch čiastočne oslabenej novými trendmi,

nadväzujúcimi na celosvetový hospodársky vývoj. Jedným z najdôležitejších faktorov,

ktorý stimuloval sociálne zmeny šesťdesiatych rokov, bola hospodárska kríza na ich

počiatku, ktorá demonštrovala neschopnosť tradične štruktúrovaného a byrokraticky

riadeného národného hospodárstva uspokojovať potreby obyvateľstva.35

V susednom Rakúsku, vyznačujúcim sa životnými podmienkami a produktivitou

približne porovnateľným s Československom, predstavoval podiel obyvateľstva na hrubom

34 SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. s. 91

35 MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara 1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. s. 10-11

24

národnom produkte v roku 1966 cca 73 %. Táto skutočnosť spolu s produktom na hlavu

približne o 15% vyšším než v Československu viedla k priemernému životnému štandardu

vyššiemu o 25-30 %. Aj keď dokonca vezmeme do úvahy fakt, že tento vyšší priemer by

bol rozdelený medzi jednotlivca menej vyrovnane a vyčleníme polovicu rakúskej

"nadhodnoty" ako možnú "nadspotrebu kapitalistov", zostával zaujímavý fakt, že

susediaca, zjavne nesocialistická krajina dosahovala lepšie výsledky vo vzťahu k

nadhodnote, ako zjavne socialistická krajina. Podobný, avšak dokonca oveľa výraznejší

kontrast bolo možné pozorovať v porovnaní s iným "kapitalistickým" susedom –

Spolkovou republikou Nemecko.36

Nižšia ekonomická a životná úroveň Československa poukazovala na relatívny

neúspech socialistického experimentu sovietskeho typu, ktorý je dnes bežne uznávaný.

Súčasne však rozdiel voči krajine s porovnateľnými podmienkami nebol ešte príliš veľký a

tendencie vývoja medzi rokom 1953 a 1966 boli dokonca priaznivé hrubý národný produkt

na hlavu vzrástol v Československu v roku 1966 oproti roku 1948 viac ako vo Francúzsku,

Fínsku, Holandsku, Nórsku, Švédsku a vo Veľkej Británii a reálna mzda stúpla po roku

1968 oproti roku 1948 viac ako vo Veľkej Británii, rovnako ako vo Fínsku a len o niečo

menej než v Nórsku a Rakúsku. Dnes už neudivuje, že ďalšie vyspelé kapitalistické krajiny

dosahovali v tejto oblasti priaznivejšie výsledky, stojí však zato pripomenúť, že

československý vývoj bol v tej dobe s vyspelými krajinami ešte porovnateľný. Všeobecne

sa uznáva, že popri Nemeckej demokratickej republike bolo Československo v

šesťdesiatych rokoch krajinou, ktorá z hospodárskeho hľadiska mala najlepšie predpoklady

pre pozitívnu reakciu na výzvu pripojiť sa k trendu nastúpenému priemyselne vyspelými

spoločnosťami, pričom zatiaľ ešte prekonateľná hospodárska dištancia voči nim mohla

pôsobiť - a tiež pôsobila- skôr ako mobilizujúci faktor.37

Pokles životnej úrovne zapríčinil aj krach tretej päťročnice v roku 1962, ktorá

vychádzala z nereálneho plánu a rovnako sa nereálne ukázali aj záväzky na jeho

prekročenie, či splnenie päťročnice za štyri roky. Množstvo tovaru produkovaným ťažkým

priemyslom bolo prebytkovým a vyrábal sa takpovediac „na sklad“, zatiaľ čo tovar dennej

spotreby bol nedostatkovým. Po predčasnom skončení tretej päťročnice už po dvoch

rokoch, nasledovali nasledujúce dva roky dva jednoročné plány a štvrtá päťročnica



25

nasledovala až v roku 1965. Dôsledkom krachu tretej päťročnice bol pokles národného

dôchodku až do roku 1964.38

Centralizované a byrokraticky riadené hospodárstvo sa ukázalo ako neefektívne a

neschopné konkurovať trhovému hospodárstvu, preto si Akčný plán KSČ z roku 1968 dal

za úlohu „demokratizovať“ hospodárstvo v podobe vytvorenia autonómnosti podnikov a

podnikových zoskupení ich relatívnu nezávislosť na orgánoch štátu.39

1.8 Alexander Dubček – politik Pražskej jari

Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec, v tom istom

dome, kde sa narodil slovenský národný buditeľ Ľudovít Štúr. Bol synom svetobežníka,

socialistického rojka a presvedčeného pacifistu Štefana Dubčeka, vyučeného za tesára.

Vyrastal vo Sovietskom zväze, kde jeho rodičia ako členovia Interhelpu, pomáhali budovať

socializmus. Odtiaľ sa ako sedemnásťročný v roku 1938 spolu s otcom vrátil do Uhrovca.40

Nástup hitlerovského Nemecka, rozpad Československa, vznik Slovenského štátu,

ilegálna komunistická aktivita otca ako vedúceho funkcionára KSS, jeho nevyhnutné

skrývanie sa a nakoniec aj zatknutie a uväznenie v Mauthausene – v takom rámci dospieval

Alexander Dubček, robotník v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. Keď v roku 1944 vypuklo

Slovenské národné povstanie, Alexander, nezaváhal a odišiel k partizánom, rovnako ako

jeho starší brat Július, ktorý v januári 1945 padol zasiahnutý streľbou nemeckej hliadky.

Alexander Dubček bol počas SNP dva razy ranený.41

Niekoľko mesiacov po vojne si Alexander Dubček založil rodinu a presťahoval sa

do Trenčína, kde pracoval v továrni. Svoju aktivitu ako člen KSS obmedzoval len na

miestnu bunku v závode. Ale v júni 1949 mu ponúkli funkciu administratívneho tajomníka

OV KSS v Trenčíne. Týmto sa začína jeho cesta profesionálneho stranícko-politického

pracovníka. Do októbra 1951 bol vedúcim tajomníkom OV KSS v Trenčíne. Potom ho

preložili do Bratislavy, kde pôsobil ako pracovník organizačného oddelenia ÚV KSS. Od

januára 1953 vykonával funkciu vedúceho tajomníka KV KSS v Banskej Bystrici.42

38 http://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/199014-pribeh-o-tom-ako-paetrocnice-prisli-o-svoj-lesk/, [cit. 2013-2-10]

39 http://www.sds.cz/view.php?cisloclanku=2008040902, [cit. 2013-2-10] 40 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia

ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 19 41 tamtiež, s. 19-2042 tamtiež, s. 20

26

Absolvoval viaceré školenia a študoval aj na Univerzite Komenského v Bratislave.

V šiestom semestri bol nútený štúdium prerušiť, pretože ho vyslali na štúdium na Vysokú

školu politickú v Moskve (1955-1958). Bolo to v čase nástupu Nikita Sergejeviča

Chruščova do vedenia KSSZ, jeho odhalenia zločinov stalinizmu a jeho prvých pokusov –

i keď nesmelých a polovičatých – o reformy. Za krátky čas po návrate z Moskvy v

septembri 1958 Alexandra Dubčeka vymenovali za vedúceho tajomníka

Západoslovenského krajského výboru KSS, odkiaľ ho potom v roku 1960 preložili do

Prahy, kde sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. V tejto funkcii sa začiatkom

šesťdesiatych rokov veľmi aktívne podieľal na práci rehabilitačných komisií – Kolderovej

aj barnabitskej (1962-1963).43

Aktívna účasť na práci v rehabilitačných komisiách, najmä pri presadzovaní

rehabilitácie tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov, ale aj aktivita a vlastné názory

ako tajomníka ÚV KSČ pre priemysel pri prerokúvaní rozličných otázok na sekretariáte

ÚV KSČ vyvolali nevôľu a odpor Antonína Novotného. Keď však bol z funkcie prvého

tajomníka ÚV KSS odvolaný Karol Bacílek (na základe záverov rehabilitačných komisií o

jeho podiele na represiách päťdesiatych rokov vo funkcii ministra vnútra), bol Alexander

Dubček aj napriek nevôli a odporu Novotného v apríli 1963 zvolený za prvého tajomníka

ÚV KSS. Z toho titulu sa potom stal aj členom predsedníctva ÚV KSČ.44

Na jeseň roku 1967 dospelo opozičné antinovotnovské a reformné hnutie do štádia

otvoreného konfliktu vo vnútri KSČ, ktorý nadobudol podobu sporu o dekumulácií

najvyšších straníckych a štátnych funkcií. A jedným z rozhodujúcich momentov, ktorý

vyzretú situáciu doviedol do otvoreného konfliktu s režimom Antonína Novotného, bolo

premyslené programové vystúpenie Alexandra Dubčeka na zasadaní ÚV KSČ 30. októbra

1967 pri prerokúvaní materiálu o postavení a úlohe KSČ.45

Novotnému sa už nepodarilo Dubčeka a jeho stúpencov umlčať. Ba ani

neočakávaný príchod sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, ktorého Novotný pozval

začiatkom decembra 1967 do Československa, ani plány generála Šejnu použiť armádu,

rúcajúcu sa pozíciu Novotného nezachránili. Po dlhých rokovaniach ÚV KSČ v decembri

1967 a začiatkom januára 1968 bol Antonín Novotný z funkcie prvého tajomníka odvolaný

a do tejto funkcie bol zvolený, celkom neočakávane, Alexander Dubček. Tým sa odstránila

43 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 20

44 tamtiež, s. 2145 tamtiež, s. 21

27

základná prekážka vývoja reformného hnutia do podoby Pražskej jari.46

V januári 1968 mal Alexander Dubček niečo vyše 46 rokov. Mal za sebou 18 rokov

práce v straníckom aparáte. A predsa bol schopný a najmä ochotný permanentne inovovať

svoje myslenie, akceptovať premeny spoločnosti a pokúšať sa ich preniesť do politických

zámerov a programov, samozrejme, postupne a konsenzuálne. Alexander Dubček nebol typ

politika – avanturistu, postupoval tak, aby predčasne „nespálil“ šancu. Cítil veľkú

zodpovednosť za tých, ktorých zastupoval a ktorých osud závisel aj od neho. Vedel i

trpezlivo čakať a parciálne riešenia podriadiť globálnejším. Pravda, nie každému takýto

postup vyhovuje, najmä nie netrpezlivým. A osobne nemal za sebou nič, čo by ho mohlo

dehonestovať. Niekoľko politikov vo vtedajších významných funkciách výrazne zasiahlo

do jeho života, ovplyvnilo jeho vzostupy i dočasné pády. Okrem Novotného to boli

predovšetkým Leonid Brežnev a Gustáv Husák. A úplne v inom kontexte Václav Havel.

Žiaľ, medzi žijúcimi politikmi v jeho okruhu nebolo takého, u ktorého by sa mohol

Alexander Dubček podučiť, absolvovať svoju životnú maturitu. Nikita Chruščov, ktorý

pociťoval k Dubčekovi srdečný osobný vzťah, veľmi rýchlo zišiel zo scény. No isté

podnety na premýšľanie nechal.47

Alexander Dubček si neskoršie spomínal na pôsobenie vo funkcii generálneho

tajomníka ÚV KSČ takto: „Mojim problémom bolo, že som nemal krištáľovú guľu, aby

som predvídal ruskú inváziu. Ani v jednej chvíli medzi januárom a 20. augustom som

fakticky neveril, že sa to stane. Odhady z pohľadu nazad sú preto do veľkej mieri

irelevantné. Aj keď sa pozerám takmer po dvadsiatich piatich rokoch naspäť, nevidím, čo

som mohol alebo mal robiť inak.“48

A v spomienkach na reformné obdobie pokračoval: „Každý deň z tých krátkych

ôsmich mesiacov som musel pozorne zvažovať všetky konfliktné skutočnosti a pripraviť

svoju ďalšiu stratégiu podľa toho. Rovnováha síl medzi vedúcimi orgánmi strany –

predsedníctvom, sekretariátom a ústredným výborom – mala nesmierny význam. Okrem

toho tu bola vždy znova sa vynárajúca verejná mienka, ktorá sa čoskoro stala

najdôležitejšou podporou mojej politiky. Bohužiaľ, sovietski mocipáni do toho vstúpili prv,

ako som mohol plne a efektívne využiť túto páku na zrýchlenie vývoja. A nemožno

46 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 24

47 LALUHA, I. 2000. Alexander Dubček – politik a jeho doba. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 2000. s. 4248 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s.

139

28

popierať, že Brežnevov Sovietsky zväz bol ustavičným blokujúcim faktorom už predtým,

ako „päťka“ podnikla inváziu.“ 49

Po vpáde vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa v priebehu

dopoludnia 21. augusta 1968 bol Alexander Dubček zatknutý spolu s ďalšími reformnými

členmi predsedníctva a v neskorších večerných hodinách ich potom letecky dopravili

niekde až k Užhorodu do internácie. 23. augusta bol Alexander Dubček prepravený do

Moskvy, kde si musel od Leonida Brežneva a ostatných členov sovietskeho vedenia

vypočuť dlhé monológy plné výčitiek na adresu reformného procesu. Nakoniec 26. augusta

1968 československú delegáciu prinútili podpísať hanebný a potupný Moskovský protokol

a v ranných hodinách 27. augusta 1968 sa celé československé vedenie vrátilo do Prahy.50

Nakoniec v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a „muži jari“

neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. Aj oni sami

medzi sebou neudržali jednotu a nakoniec chceli normalizovať tých, ktorí im v auguste

vlastne zachránili život, teda prevažnú časť občanov Československa, ktorí zásadne

odmietali okupáciu a návrat k pomerom pred januárom 1968.51

V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený Gustávom Husákom. Od apríla

do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia. V tej dobe,

hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti

demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol Dubček

československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol z KSČ vylúčený a prehlásený

za „predstaviteľa pravicovo oportunistických síl“.52

Do odchodu do dôchodku v roku 1985 bol Dubček technicko-hospodárskym

pracovníkom Západoslovenských štátnych lesov. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil

s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému

Pražskej jari. Po novembri 1989 sa vrátil do politického života, stal sa poslancom a

predsedom Federálneho zhromaždenia a predsedom slovenských sociálnych demokratov.

V septembri 1992 bol vážne zranený pri autonehode na diaľnici medzi Brnom a Prahou a

následkom zranení podľahol 7. novembra 1992.53

49 DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava: Nová práca, s. r. o., 1998. s. 139

50 BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček – Pražská jar ˊ68 – „Normalizácia“ – Nežná revolúcia ˊ89. Praha: Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. s. 41-50

51 http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=722, [cit. 2013-2-26]52 tamtiež, [cit. 2013-2-26]53 tamtiež, [cit. 2013-2-26]

29

Alexander Dubček bol vedúcou osobnosťou a hlavným strojcom Pražskej jari.

Medzi prvými vystúpil na jeseň 1970 s kritikou práce prezidenta Antonína Novotného.

Jeho politické zmýšľanie bolo výrazne ovplyvnené destalinizačným procesom v

Sovietskom zväze započatým vtedajším vodcom Sovietskeho zväzu Nikita Chruščovom.

Cieľom jeho politiky v Československu bola náprava krívd minulosti a destalinizácia –

poľudštenie komunistického zriadenia v ČSSR. Bolo by však naivné si myslieť, že

Alexander Dubček chcel v Československu vytvoriť pluralitnú demokraciu so slobodnými

voľbami. To nechceli pripustiť ani Dubčekovi reformisti a vonkoncom už nie dogmatici na

čele s Vasiľom Biľakom, pretože by to znamenalo ohrozenie ich mocenských pozícií a pre

Sovietsky zväz – superveľmoc, ktorá ovládala všetky východo- a stredoeurópske

komunistické režimy s výnimkou Juhoslávie, by to bol neprijateľný vývoj. Alexander

Dubček so svojim politickým zmýšľaním a činnosťou rozhýbal stojaté vody

československej spoločnosti a rovnako bol aj z jednou z príčin politických a

spoločenských zmien v Československu v roku 1968.

30

2 Právna analýza politických zmien v ČSSR v roku 1968

V prvom polroku 1968 nastal v Československu „politický odmäk“, ktorý umožnil

aktivizáciu občianskej spoločnosti a na krátky čas sa prostredníctvom médií začalo hovoriť

a písať o problémoch spoločnosti. Tento nevídaný politicko-spoločenský pohyb bol

spôsobený zrušením cenzúry na jar roku 1968, čo bolo fakticky prvotným momentom, keď

sa politické zmeny, ktoré sa dovtedy diali len v úzkom centrálno-byrokratickom aparáte

štátu a strany, reálne pretavili do života spoločnosti. Odrazu média získali slobodu slova a

mohli necenzurovane písať o zločinoch 50. rokov napáchaných komunistickým režimom.

Dokonca sami vyzývali ľudí k občianskej angažovanosti a vstupu do verejnej diskusie. Po

počiatočnom váhaní nastal skorý pád psychologickej bariéry strachu a občania sa

hromadne zapojili do verejného života.

Odstránenie cenzúry na krátku chvíľu zrodilo občiansku spoločnosť a začali sa

formovať nové, obnovovať „predfebruárové“ alebo transformovať existujúce spoločenské

organizácie. Dynamický vývoj spoločnosti v tomto období zapríčinil, že právo nedokázalo

reflektovať spoločenské zmeny, čím sa často predstavitelia občianskej spoločnosti a nimi

reprezentované spoločenské organizácie dostávali do konfliktu so štátnou mocou.

2.1 Zrušenie cenzúry

Zrušenie cenzúry na jar 1968 bolo nesporne najvýznamnejšou (a možno jedinou)

systémovou zmenou, ktorá mala kľúčový vplyv na občiansku aktivitu. Vedenie KSČ sa

vzdalo svojho uzurpovaného práva rozhodovať o obsahu verejných poskytnutých

informácií a riadiť obeh informácií prostredníctvom svojho aparátu. Možno tvrdiť, že tým

bola v médiách zrušená tzv. vedúca úloha strany. Tlač, rozhlas a televízia prestala byť

mocenským nástrojom režimu a naopak poskytli priestor pre celonárodné debatu, v ktorej

čoskoro získali popredné miesto hlasy spochybňujúce výsadné postavenie KSČ. Z

mocenského nástroja sa stal kritik moci. A nielen to. Sloboda slova a s ňou súvisiace

aktivity občianskej spoločnosti, vlastné demokratickým režimom, boli v príkrom rozpore s

existujúcim politickým systémom a pôvodný zámer nového Dubčekovho vedenia KSČ

posúvali smerom k revolúcii. Médiá sa v období Pražskej jari stali opozičnou silou, ktoré

suplovali určitú - aj keď roztrieštenú - politickú alternatívu voči komunistickému

31

monopolu moci a stala sa čiastočne „jediným naozaj fungujúcim prvkom demokratickej

plurality“.54

2.2 Vznik a obnova spoločenských organizácii

Aktivizácia občianskej spoločnosti nevyhnutne viedla k vzniku, obnove či

transformácií existujúcich organizácii a to nielen politických, ale aj náboženských,

mládežníckych, telovýchovných a kultúrnych organizácií. Medzi najvýznamnejšie

politické organizácie, ktoré boli plodmi politického odmäku nepochybne patrili obnovenie

Sociálnej demokracie, vznik Klubu angažovaných nestraníkov, vznik K 231 – združenia

bývalých politických väzňov, z iných organizácii to bola napríklad obnova skautskej

organizácie Junák či vznik Klubu nezávislých spisovateľov.

2.2.1 Obnova sociálnej demokracie

Československá sociálna demokracia, ako znel povojnový oficiálny názov strany,

formálne zanikla krátko po februári 1948. Vedenie strany v čele s Bohumilom Laušmanom

ešte 25. februára 1948 vylúčilo dôsledných odporcov komunistov Blažeja Vilíma, Václava

Majera, Vladimíra Görnera, Josefa Kubáta a Viléma Bernarda a na ich miesta kooptovalo

Evžena Erbena, Jiřího Hájka, Jaroslava Havelku a Jana Němca. Osemnásteho marca padol

i Laušman a vedenia sa zmocnila prokomunistická frakcia, tzv. ľavica, vedená Zdeňkom

Fierlingerom. V krátkej dobe previedli príslušníci tejto frakcie personálne čistky idúce až

do základných organizácií a 9. apríla sa dohodli s komunistami na „zlúčení“

sociálnodemokratickej strany s Komunistickou stranou Československa. V rozpore so

stanovami a väčšinovou vôľou členstva bol 27. júna 1948 usporiadaný slávnostný

zlučovací zjazd, po ktorom prestala najstaršia dosiaľ existujúca česká politická strana

existovať.55

Výsledok „zlúčenia“ bol jednoznačný – väčšina členstva zostala mimo KSČ. Od 1.

marca do 30. júna 1948 vstúpilo do KSČ 48 962 členov sociálnej demokracie a vzápätí po

54 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 20

55 tamtiež, s. 45

32

„zlúčení“ v rámci „zlučovacej akcie“ v období od konca júna 1948 do 4. januára 1949

prejavilo o členstvo KSČ záujem ďalších 118 104 členov, celkovo sa teda 167 066

bývalých sociálnych demokratov stalo členmi KSČ. Pritom k 1. januáru 1948 mala

Československá sociálna demokracia 371 580 členov. Cez 200 tisíc sociálnych demokratov

výslovne odmietlo podpísať zlučovaciu prihlášku. Hlavnou príčinou tak nízkeho záujmu

bol nesúhlas s politikou KSČ, nesúhlas so štátnym prevratom a s režimom, rovnako aj

nesúhlas s likvidáciou najstaršej politickej strany. Ďalšie príčiny malého počtu „zlúčených“

sociálnych demokratov boli výsledky pofebruárových vnútrostraníckych previerok, v

ktorých si „ľavica“ vyriaďovala účty s politickými oponentmi a vylúčila ich zo sociálnej

demokracie ešte pred zlučovacím zjazdom a ďalej výsledky previerok tzv. zlučovacích

výborov, zložených zo zástupcov obidvoch strán a pôsobiacich vo všetkých straníckych

orgánoch. Previerkou neprešiel ani bývalý predseda Laušman. Veľká časť bývalých

funkcionárov sociálnej demokracie sa nielen nezmierila so zánikom strany, ale neuznávala

ani legitimitu tohto procesu.56

Naopak väčšina pristupujúcich tak urobila z oportunistických dôvodov, zo strachu

alebo s myšlienkou na udržanie a presadenie sociálnodemokratických ideí vo vnútri KSČ.

Ani tak sa pred politickou perzekúciou nezachránili. V päťdesiatich rokoch sa tak bývalí

sociálni demokrati v KSČ (ale o mnoho viac mimo nej) stali terčom režimového boja proti

tzv. „sociáldemokratizmu“.57

K rozhovorom o faktickom obnovení strany dochádzalo medzi skupinami bývalých

sociálnych demokratov už od januára 1968. V centre týchto diskusií boli členovia

„pražskej“ skupiny, ktorí sa pravidelne stýkali od polovice šesťdesiatych rokov kvôli

snahám o revíziu „svojich“ procesov. Okrem obnovy strany hovorili prirodzene i o

rehabilitácií. 19. marca 1968 poslali títo sociálni demokrati spoločne s biskupom

Štěpánom Trochtou a bývalým opátom břevnovského kláštora Janom Anastázom Opaskom

predsedovi Zväzu protifašistických bojovníkov dopis, v ktorom žiadali o urýchlené prijatie

rehabilitačného zákona. Za hlavného organizátora týchto debát ide považovať Josefa

Munzara. Pôsobil pod hlavičkou tzv. London klubu, trampskej organizácie, ktorá

poskytovala vhodné krytie pred nevyspytateľnou štátnou mocou.58

22. marca 1968 vznikla Akčná skupina pre obnovenie sociálnej demokracie. V



33

apríli toho istého roku táto skupina začala obnovovať činnosť Československej

sociálnodemokratickej strany. Akčná skupina sa premenovala na Prípravný výbor

Československej sociálnodemokratickej strany a jej hovorcom bol P. Janýr. Obnova

sociálnej demokracie sa hneď od prvých krokov stretla s odporom vo vedení komunistickej

strany. Najprv proti nej vystúpili jej bývalí členovia (E. Erban, Z. Fierlinger, L.

Jankovcová) so zdôvodnením platnosti zlúčenia s komunistickou stranou v júni 1948.

Prípravný výbor ČSSD chcel otázku obnovy riešiť prostredníctvom Ústredného výboru

Národného frontu, ktorému odovzdal vyhlásenie o obnove sociálnej demokracie so

zdôvodnením, že zlúčenie s KSČ je neplatné, pretože sa uskutočnilo pod nátlakom. Ďalej

argumentovali, že o zlúčení s KSČ nerozhodol zjazd sociálnodemokratickej strany, ale

súhlas vyslovila iba úzka skupina funkcionárov spätá s Komunistickou stranou, preto je aj

z právneho hľadiska zlúčenie neplatné. Obnovenie Československej sociálnodemokratickej

strany považovala KSČ za veľký problém. Obávala sa vzniku konkurenčného subjektu, a

preto v letných mesiacoch roku 1968 venovala rokovaniam so sociálnymi demokratmi

značnú pozornosť.59

25. apríla 1968 sa zišlo štyristočlenné plénum sociálnych demokratov zo všetkých

regiónov Čiech a Moravy, ktorí sa rozhodli obnoviť stranu. Sociálni demokrati si preto

najprv dobrovoľne stanovili dve základné premisy svojich aktivít: 1. Celý postup pri

obnovení činnosti ako strany či ako združenia sa bude prevádzať legálne; 2. obnovené

sociálnodemokratické hnutie bude vyjadrovať podporu obrodnému úsiliu Dubčeka,

Smrkovského a ostatných progresivných komunistov a nepodnikne nič, čo by túto ich

snahu poškodilo, pokiaľ budú dodržovať zásady humanity a demokratického socializmu.60

Porada deväťčlenného užšieho výboru, ktorá sa konala 3.- 4. mája 1968 v Prahe

pod vedením Josefa Munzara odporučila plénu, aby bolo ihneď založené Masarykove

združenie demokratického socializmu, a aby bol zároveň ustanovený päťčlenný prípravný

výbor, ktorý by riadil a koordinoval obnovu strany. Boli teda zvolené obe cesty k obnove

sociálnodemokratického hnutia – cesta vytvorenia politického klubu a cesta obnovy

politickej strany. Na schôdze pléna 8. mája 1968 boli návrhy užšieho výboru schválené a

vzápätí vznikol prípravný výbor Československej strany sociálnodemokratickej.61

59 SIKORA, S., HOTÁR, V.S., LALUHA, I., ZALA, B. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej demokracie. Bratislava : Axima, 1996, s. 342



34

Pretože sa sociálni demokrati chceli pohybovať na legálnej pôde, rozhodli sa

členovia prípravného výboru oznámiť štátnym orgánom svoje úmysly. Sociálni demokrati

vychádzali z faktu, že strana bola v júni 1948 zlúčená s KSČ na „komunistickom ideovom

a organizačnom základe“ proti vôli väčšiny jeho členstva a v rozpore jej stanovami.

Domnievali sa preto, že v rámci napravovaných krívd a „deformácií“ socializmu postačí,

keď oficiálnym miestam oznámia nárok na členstvo v Národnom fronte a stranu obnovia.

Nezávisle na tom svoju legitimitu odvodzovali tak aj od rovnakého dokumentu Pražskej

jari – Akčného programu KSČ, v ktorom sa naoko deklarovalo naplnenie občianskych práv

a slobôd, v tomto prípade práva združovacieho a zhromažďovacieho.62

Májové plénum ÚV KSČ (29. mája – 1. júna 1968) malo urobiť bodku za

doterajšou strmou narastajúcou krivkou občianskych aktivít. Vedenie KSČ dalo za pravdu

Moskve a podľa jej priania chcelo zabrzdiť prudký spoločenský pohyb. V Československu

vraj zosilujú extrémne pravicové, protisocialistické, antikomunistické sily, ktoré mali za

úlohu zdiskreditovať KSČ a spochybniť jej vedúcu úlohu v spoločnosti. Za tieto sily

väčšina účastníkov pléna označila K 231, Klub angažovaných nestraníkov a sociálnu

demokraciu.63

Po zverejnení rezolúcie, ktorá bola prijatá ÚV KSČ v mediách (2. júna 1968),

sociálni demokrati pochopili, že púhym rokovaním s komunistami stranu neobnovia. Preto

sa rozhodli pre zmenu taktiky. Predseda prípravného výboru Zdeněk Bechyně ju na schôdzi

6. júna 1968 označil ako metódu „politickej a organizačnej infiltrácie“. Podstata bola

jednoduchá: miesto snahy o dohodu s komunistami mali na miestnej, okresnej a krajskej

úrovni vznikať prípravné výbory, ktoré mali miestnym výborom Národnej fronty písomne

oznamovať svoj vznik. Súčasne s tím sa miestni aktivisti mali snažiť o čo najväčšiu

publicitu v regionálnych médiách, teda prevažne v tlači. Úrady by tak boli postavené pred

hotovú vec, vznik strany by nemohli ututlať a boli nútené sa s tým zaoberať. Sociálni

demokrati chceli túto metódu skúšať najmenej desať dní a vyčkať „čo to urobí“.64

Metóda „politickej a organizačnej infiltrácie“ prinášala svoje plody – z reakcii

komunistického ústredia bolo zjavné, že začínalo brať sociálnych demokratov vážne. Tí

preto ešte zvýšili svoje organizačné úsilie: hneď po nezdarenej tlačovej konferencii z 21.

júna 1968 usporiadali v Národnom dome na Smíchove poradu, na ktorej okrem členov


63 tamtiež, s. 75 64 tamtiež, s. 78

35

prípravného výboru dorazili i predsedovia už ustanovených krajských, okresných a

mestských prípravných výborov, odborní poradcovia a zástupcovia robotníctva.

Dohromady bolo v sále asi tridsať aktivistov. Od februárovej schôdzky širšieho okruhu

sympatizantov išlo o najreprezentatívnejšie stretnutie.65

V úplnom závere schôdze prijali sociálni demokrati kľúčový programový dokument

„Základné stanoviská Československej sociálnej demokracie“. Zrekapitulovali v ňom

východiská, zásady a ciele obnovenej strany, teda že zlúčenie sociálnej demokracie s KSČ

bolo v rozpore s organizačným poriadkom strany, nebolo prevedené zjazdom a

nezodpovedalo vôli väčšiny členov. Československá sociálna demokracia teda po roku

1948 nezanikla, a preto nejde o jej zakladanie, ale skôr o jej obnovu a z tohto stavu

vyplýva jej terajšie členstvo v Národnom fronte. V pasážach venovaných vzájomnému

pomeru medzi sociálnymi demokratmi a KSČ je výslovné uvedené, že strana hodnotí s

obdivom obrodný proces zahájený KSČ a plne ho podporuje. V tomto procese je

nepopierateľným faktom tzv. vedúca úloha KSČ. Pokiaľ ide o politickú líniu sociálnej

demokracie, mal jej dominovať demokratický socializmus, v ktorom by sa vládlo na pôde

Národného zhromaždenia a každý občan by mal zaručené svoje občianske práva.66

Asi najdôležitejšie časti programu boli pasáže venované momentálnym úlohám

strany. Sociálni demokrati sa chceli výraznou mierou podieľať na kontrole dominantnej

štátnej moci a hospodárstva. Rovnako naliehavo pociťovali potrebu pomoci so zavádzaním

samosprávy, menovite v hospodárstve, vede a v umení. Do týchto kontrolných a tvorivých

procesov chceli vtiahnuť čo najviac občanov. Chceli byť iniciačným strediskom, nie

opozíciou voči KSČ. Čo najvýraznejšie deklarovali svoju terajšiu rezignáciu na boj o moc,

čo prirodzene vyplývalo z pomeru síl medzi nimi a KSČ, ale aj z toho, že nechceli príliš

dráždiť členov komunistického vedenia. „Základné stanoviská Československej sociálnej

demokracie“ boli 27. júna 1968 doručené Dubčekovi, Smrkovskému, ministrovi vnútra

Pavlovi, predsedovi Najvyššieho súdu Bočkovi a ďalším.67

Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968, sa zišiel o

deň neskoršie, večer 22. augusta 1968, neúplný (päť členov z desiatich) ústredný prípravný

výbor sociálnej demokracie a zhodol sa na tom, že celá organizačná činnosť strany

inváziou končí, členovia strany v nej nebudú pokračovať, ústredný prípravný výbor sa



36

nezúčastní žiadnej ilegálnej práce, všetok písomný materiál, ktorý vznikol činnosťou

strany, a ktorý by mohol ohroziť osobnú bezpečnosť členov strany, bude spálený a správa o

tomto rozhodnutí bola bezodkladne odovzdaná krajským prípravným výborom.68

2.2.2 Vznik K 231 – združenia bývalých politických väzňov

Od počiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia nastal v politike režimu voči

protikomunistickým aktivistom rozporuplný obrat. V máji 1960, v súvislosti so slávnostne

proklamovaným prechodom krajiny do etapy socializmu, vyhlásil prezident Novotný prvú

dôslednejšiu amnestiu politických väzňov. Končila sa doba masového zneužívania polície a

justície k politickým procesom, významne tomu napomohla i rehabilitácia postihnutých

komunistov v rokoch 1963-1964. Počet odsúdených za tzv. protištátnu činnosť prudko

klesal, ale k politickým procesom dochádzalo i najďalej. Ku krátkodobejším trestom boli

odcudzovaní už aj amnestovaní väzni.69

Režim sa neuspokojil len so súdnymi a policajnými perzekúciami „bývalých ľudí“,

teraz aktuálne nazývanými „amnestantami“. Všetci politickí väzni boli zaťažení tzv.

podmienkou a pri prepustení z väznice boli dôrazne varovaní pred pokusmi o verejné

vystúpenia a rozhovorov o svojich tragických skúsenostiach s režimom.70

Rehabilitácia niektorých komunistických funkcionárov v rokoch 1963-1964

čiastočne odhalila hrôzy nezákonnosti, ktorých sa režim dopustil hlavne na začiatku

päťdesiatich rokov. Napriek tomu, že policajná a justičná mašinéria ďalej „produkovala“

politické procesy, medzi bývalými politickými väzňami už od polovice šesťdesiatych

rokov prevládal názor, že rehabilitácie je treba previesť omnoho dôslednejšie. Nemali sa

týkať len komunistov, ale i ostatných postihnutých. Rehabilitácia i najďalej podliehala

prísnej kontrole a rozhodovaniu predsedníctva ÚV KSČ, a preto do januára 1968 o plnú

súdnu rehabilitáciu vlastne vôbec nešlo.71

To sa zmenilo v priebehu Pražskej jari. Najagilnejšími hovorcami „obrodného

procesu“, ktorí otvorili priestor tlačovej slobode a všemožným občianskym aktivitám, sa

stali bývalí politickí väzni – rehabilitovaní komunisti, napríklad Josef Smrkovský alebo


69 tamtiež, s. 209-21070 tamtiež, s. 21071 tamtiež, s. 211

37

Gustáv Husák.72

Hlasy týchto bývalých politických väzňov získavali vystúpením v médiách väčšiu

váhu a mali významný vplyv na vedenie KSČ. Rehabilitácia sa stala jednou z tém, o ktorej

opakovane rokovalo predsedníctvo ÚV KSČ, a ktorá bola prirodzene zahrnutá do novo

pripravovaného Akčného programu KSČ. 73

Väčší význam než uzatvorené kabinetné rokovania však mal prejav nového prvého

tajomníka ÚV KSČ pri príležitosti osláv 20. výročia februárových udalostí 1948. Dubček

tu verejne a otvorene priznal „porušovanie socialistickej zákonnosti“, ktoré postihlo i

nekomunistov a rehabilitáciu zaradil medzi prvoradé úlohy svojho straníckeho vedenia.

Dubček sľuboval, že všetky krivdy budu napravené „dôsledne a bez výhrad“.74

Myšlienka na zvláštnu organizáciu sa zrodila pravdepodobne v hlave Jaroslava

Brodského. Podľa mienky spoluväzňov z lágru Vojna u Příbrami o niečom podobnom

uvažoval už v roku 1952. Zatiaľ čo Jaroslav Brodský už od počiatku navrhoval založiť

novú organizáciu a dokonca vymyslel i názov – K 231, ostatní mu jeho nápad vyhovárali,

lebo sa domnievali, že takáto organizácia nemá nádej na legalizáciu. Brodského návrh

nakoniec získal potrebnú podporu, a tak bolo rozhodnuté, že bývalí politickí väzni si

založia vlastnú organizáciu.75

V nedeľu 31. marca 1968 v Prahe bola ustanovujúca schôdza K 231. Programom

malo byť dôsledné informovanie spoluobčanov o udalostiach päťdesiatych rokov, ktorým

len náhodou sami unikli. K 231 chcel podľa slov Jiřího Krupičky varovať pred návratom

do minulosti, keď si vôbec nikto nebol istý, či nebude zlikvidovaný.76

Záver ustanovujúcej schôdze patril voľbe päťčlenného dočasného prípravného

výboru. Volilo sa aklamáciou. Predsedom bol prítomnými zvolený Karel Nigrín, 1.

podpredsedom Václav Paleček, 2. podpredsedom Jan Šmíd a 3. podpredsedom Emil Vidra.

Jaroslav Brodský sa stal generálnym tajomníkom. Do budúcnosti sa počítalo s tým, že

uvedená pätica bude súčasťou osemdesiaťčlenného výboru. Rovnako bolo zvolené vedenie

pracovných komisií vrátane právnej a dokumentačnej.77


73 tamtiež, s. 212 74 tamtiež, s. 21275 tamtiež, s. 21376 tamtiež, s. 21977 tamtiež, s. 220

38

K 231 pôvodne vznikal ako celorepubliková organizácia, v ktorej mali mať svoje

miesto i bývalí politickí väzni zo Slovenska, preto bol do prípravného výboru zvolený

podpredseda Emil Vidra z Bratislavy. Ale Slováci si o týždeň neskoršie zriadili vlastnú

organizáciu.78

Ustanovujúca schôdza úspešne ukončila diskusiu o vhodnosti a zmysluplnosti novej

organizácie. Myšlienka Jaroslava Brodského plne preukázala svoju životaschopnosť.

Bývalí politickí väzni dokázali za niekoľko dní zorganizovať masu svojich kolegov, zvoliť

prípravný výbor, obehať úrady a získať si mimoriadne sympatie verejnosti. Všetky

mediálne ohlasy na vznik K 231 boli jednoznačne priaznivé, plné obdivu a niekedy i

prehnaného pátosu, ktorý k tej dobe patril. Bývalí politickí väzni vychádzali z dobrého

základu a mohli sa pustiť do budovania svojej organizácie. Ti pražskí budovali centrálu,

mimopražskí sa rozišli zakladať miestne, okresné, krajské a krajinské pobočky.79

Po vyjasnení organizačnej štruktúry ústredia K 231 prišla na rad prvá riadna

schôdza 4. apríla 1968, kde sa rokovalo o návrhoch stanov. O programových zásadách sa

prirodzene rokovalo už na úvodných schôdzkach ešte pred ustanovením klubu. Oficiálny

názov združenia znel „K 231 – Združenie bývalých politických väzňov, skrátene K 231“,

sídlom združenia bola Praha a pôsobnosť združenia zasahovala celú republiku, teda aj

Slovensko. V kľúčovej druhej časti stanov, ktorá sa zaoberala poslaním združenia sa písalo:

„2. Poslaním združenia je prispievať k uplatneniu demokratických práv členov, a tým teda i

k posilňovaniu socialistického zriadenia, a to tým, že združenie bude pomáhať svojim

členom k dosiahnutiu úplnej rehabilitácie, prípadne im poskytovať sociálnu pomoc. 3. Toto

poslanie uskutočňuje združenie tým, že a) informuje československé štátne orgány a

verejnosť vôbec o nárokoch a potrebách svojich členov; b) spolupracuje so štátnymi a

spoločenskými organizáciami na príprave všeobecných opatrení smerujúcich k náprave

krívd spôsobených členom nesprávnym použitím zákonov, ďalej v týchto stanovách

uvedených; c) pomáha svojim členom pri uplatňovaní ich oprávnených nárokov, prípadne

im poskytuje sociálnu pomoc; d) poriada schôdze, prednášky, kultúrne podniky; e) zakladá

účelové zariadenia.“80

Tretia časť návrhov stanov definovala členskú základňu. Do organizácie mohol


79 tamtiež, s. 22280 tamtiež, s. 224-225

39

vstúpiť len ten československý občan, ktorý bol odsúdený podľa zákona č. 50/1923 Zb. a

podľa zákona č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré citované zákony neskoršie

nahradili. Právo stať sa členom mali i rodinný príslušníci takej osoby, ktorá bola podľa

uvedených zákonov odsúdená a zomrela, po prípade bola popravená.81

Proces ustanovovania okresných pobočiek klubu sa behom apríla veľmi rýchlo

rozbehol. Podľa vlastných odhadov klubu bolo za politické trestné činy odsúdených asi

128 tisíc ľudí. Behom apríla a mája bolo ustanovených takmer sto pobočiek klubu, do

ktorých sa prihlásilo takmer 40 tisíc členov. Presnú štatistiku členstva klub ale nemal,

pretože pred schválením stanov ich viesť ani nemohol.82

Tento prudký rozmach a doslova erupcia činnosti klubu a mnohých ďalších

občianskych hnutí a organizácii spolu necenzurovanou tlačou okrem nadšenia vyvolal

obavy nielen v konzervatívnej časti komunistickej strany ale i medzi radov tzv.

„progresivistov“, ktorým sa zdalo, že vývoj sa akosi odtrhol z reťaze.83

Stanovy K 231 boli koncipované zámerne nekonfliktne s vedomím toho, že budú

posudzované nielen na ministerstve vnútra, ale i v ústredí KSČ. Zreteľné známky sympatií

zo strany zástupcov týchto inštitúcií ešte nezaručovali priaznivé prijatie iniciatívy bývalých

politických väzňov. Návrhom stanov podávali bývali väzni režimu ruku.84

Podanou rukou bolo rovnako „Memorandum o poslaní a účeloch K 231“, ktoré

členovia výboru poslali prezidentovi republiky 16. apríla 1968. Na troch stranách v ňom

vyložili, prečo K 231 založili, akých ľudí združuje a aké sú ich hlavné programové zásady.

V memorande uviedli, že K 231 združuje „bývalých politických väzňov, o ktorých je dnes

všeobecne známe, že sa vo svojej veľkej väčšine stali obeťami bezprávia alebo spáchali

politický delikt ale nikdy nie z dôvodov nízkych a nečestných“.85

Preto bolo poslaním novej organizácie účinne pomáhať rehabilitáciám a to

rehabilitáciami právnymi, občianskymi i spoločenskými. Členovia výboru kládli v

memorande dôraz predovšetkým na právnu rehabilitáciu, na ktorej sa chceli aktívne

podieľať tým, že by priamo zasahovali do tvorby rehabilitačného zákona. A to nielen preto,


82 tamtiež, s. 22583 tamtiež, s. 225 84 tamtiež, s. 22585 tamtiež, s. 226

40

že sa ich zákon bezprostredne týkal, ale i preto, že chceli „byť priekopníkmi a strážcami

cesty, na ktorej bude znovu nastoľovaná dôvera v právny poriadok a viera, že sa nikdy

nebude opakovať to, čo sme prežili.“ Ďalšiu úlohu videli v presvedčovaní spoločnosti o

tom, že veľká väčšina politických väzňov bola odsúdená kvôli nesúhlasu s režimom, ktorý

zbavoval človeka jeho ľudských práv. Preto žiadali odstránenie všetkých diskriminačných

opatrení. Žiadali rovnako potrestanie všetkých páchateľov trestných činov bez ohľadu na

ich postavenie a funkcie. Nešlo im o odplatu a dopredu sa zriekali i sudcovskej roli. Ale

zločiny proti ľudskosti mali byť podľa ich názoru potrestané. Preto sa chceli hlásiť „u

príslušných orgánov ako svedkovia odsúdeniahodných skutkov, vrátane vrážd, ktoré neboli

justičným omylom“. Hlásili sa k „obrodnému procesu“, dúfali v návrat otrasenej dôvery

človeka k človeku, v návrat práva a spravodlivosti v čo najkratšej možnej dobe. Nezabúdali

ďalej zdôrazňovať, že K 231 je nepolitické združenie, „lebo sa nepýtame svojich členov,

ku ktorej politickej strane patria či patrili a neuchádzame sa ani o politickú moc v štáte.“ V

závere memoranda sa prihlásili ku spolupráci a prejavili vieru v šťastnú budúcnosť, v

ktorej bude K 231 nikdy „žalujúcou výstrahou“, ale „skôr smutnou spomienkou na

nešťastné udalosti, ktoré postihli našu krajinu“.86

Prvé dejstvo rokovania o legalizácii bolo pre K 231 úspešné. Organizácia riadne

podala žiadosť o schválenie stanov a ministerstvo vnútra ju prijalo. Zdalo sa, že k

legalizácii chýba len krôčik. Ako nadšene povedal Jaroslav Brodský, „my sme jediní, ktorí

majú od ministerstva vnútra potvrdenie, že naše stanovy sú vo schvaľovacom konaní“.

Nasledujúce dva mesiace, keď návrh stanov ležal na ministerstve vnútra, sa ale dokonale

premenili vnútorné i zahraničnopolitické súradnice Pražskej jari. Ukázalo sa, že vedenie

KSČ po počiatočnej a zrejme úprimne mienenej snahe previesť dôsledné rehabilitácie

nekomunistov začalo obracať, pretože medzi členmi K 231 boli „i ľudia odsúdení právom

za protištátnu činnosť“. Vedenie KSČ si začalo uvedomovať, že rehabilitácia, pokiaľ by

bola prevedená dôsledne, by zákonite viedla nielen k potrestaniu vinníkov a tvorcov

metód, „ktoré boli odmietnuté“, ale ku spochybneniu celého politického systému, ktorý ich

spôsobil.87

Veľmi dôležitá pre K 231 a ďalšie „najrôznejšie organizácie“ bola Dubčekom

vyslovená podmienka, že sa všetky novo vznikajúce organizácie musia uchádzať o

86 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : Prostor, 2009. s. 225-226

87 tamtiež, s. 236

41

členstvo v Národnom fronte. Práve táto podmienka, na ktorej sa komunisti zhodli 21.

marca 1968 v diskusii nad Akčným programom KSČ, urobila z Národného frontu, poistku,

ktorá bránila prelomeniu politického systému, vzniku opozície a ohrozeniu tzv. vedúcej

úlohy KSČ.88

Súbežne s budovaním organizácie a so snahou o jej legalizáciu sa ústredný

prípravný výbor K 231 začal venovať plneniu svojich programových cieľov. Pre tieto účely

zriadil ústredný prípravný výbor tri pracovné komisie: dokumentačnú, sociálnu a právnu.89

Ťažisko práce dokumentačnej komisie spočívalo vo zhromažďovaní svedectiev a

dokumentov, ktoré preukazovali porušovanie základných ľudských práv a zneužívanie

moci verejných činiteľov v československom justičnom a bezpečnostnom aparáte. Tieto

materiály mali slúžiť ako podklad k podávaniu podnetov k trestnému stíhaniu alebo k

zverejneniu v médiách.90

Sociálna komisia mala ďalekosiahle plány na finančnú a sociálnu výpomoc

postihnutým politickým prenasledovaním . Z plánu činnosti, ktorý vznikol rovnako v apríli

1968, sa dá posudzovať, že práca komisie sa mala sústrediť na štyri hlavné úlohy. Prvým

bolo zriadenie fondov a nadácií, z ktorej sa mala hradiť podpora v chorobe a v núdzi,

podpory v prípade úmrtia a študijného štipendia. Ako druhú úlohu si sociálna komisia

vytýčila sprostredkovanie výhodnej alebo plne hradenej liečebnej starostlivosti. Tretie

miesto v plánoch komisie patrilo bytovej otázke, v rámci ktorej malo byť riešené vrátenie

nútene vysťahovaných bytov a obstarávanie primerane náhradných bytov. A konečne

posledná úloha spočívala v špeciálnej sociálnej činnosti ako napr. ošetrenie v chorobe,

hľadanie detí, detské akcie, bezplatné poradenstvo a pod. . Z ďalekosiahlych plánov,

suplujúcim v mnohých ohľadoch štátny sociálny systém, sa však nepodarilo splniť nič.91

Medzi programovými cieľmi na prvom mieste figurovala rehabilitácia všetkých

bývalých politických väzňov. Aj keď síce KSČ vo svojom Akčnom programe a vláda vo

svojom programovom vyhlásení deklarovali vôľu urýchlene vypracovať a v Národnom

zhromaždení schváliť rehabilitačný zákon, K 231 sa nechcel spoliehať len na dobrú vôľu

zákonodarcov, naopak chcel do tvorenia zákona aktívne zasiahnuť. Išlo o to, aké parametre


89 tamtiež, s. 265 90 tamtiež, s. 26591 tamtiež, s. 265-266

42

nový zákon bude mať a aký široký okruh bývalých politických väzňov zasiahne.92

Zamýšľaný zákon mal podľa združenia bývalých politických väzňov zrušiť všetky

rozsudky Štátnych súdov (Praha, Brno, Bratislava) a kolégia Najvyššieho súdu (pokiaľ v

prvej inštancii zastupovalo Štátne súdy) u politicky motivovaných rozsudkov z doby po

februári 1948. Tieto rozsudky podľa pisateľov spočívali na nezákonnom administratívnom

riadení, na chybnom procesnom riadení a na porušovaní práva. Priame dokazovanie viny

mali niesť štátne orgány, nie odsúdení, ktorí by tak svoju nevinu nemuseli preukazovať.

Generálna prokuratúra mala právo do pol roka navrhnúť pokračovanie trestného konania, a

keď tak neučinila, trestné konanie malo byť zo zákona zastavené. Takto ponímaný zákon

mal byť prijatý najneskoršie do najbližších volieb. V záverečnom odseku pisatelia

navrhovali, aby do zákona boli vkomponované i ustanovenia zaručujúce beztrestný návrat

všetkým politickým emigrantom.93

Združenie bývalých politických väzňov K 231 vypracovalo legislatívny návrh

zákona, ktorým by bolo možné rehabilitovať všetkých 128 tisíc odsúdených po februári

1948 podľa zákonov č. 50/1923 Zb. a č. 231/1948 Zb. alebo podľa zákonov, ktoré ich

neskôr nahradili. Nová norma sa nazývala Návrh zásad zákonnej úpravy súdnych

rehabilitácií alebo Zákona o všeobecnom zmieri a bola vypracovaná k 15. máju 1968.

Ústredný prípravný výbor K 231 ju schválil na svojej schôdzi 20. mája 1968.94

Zákon o všeobecnom zmieri sa skladal z preambule a troch kapitol. Rehabilitovaní

mali byť všetci občania, ktorí boli od začiatku roku 1948 do konca roku 1967 odsúdení pre

trestné činy politickej povahy podľa zákonov 50/1923 Zb. a 231/1948 Zb. a podľa

zákonov, ktoré ich neskoršie nahradili. Zákon by teda rehabilitoval každého bývalého

politického väzňa. Súčasne sa týmto občanom zo zákona vracali všetky občianske práva,

hodnosti, tituly, rády a také spoločenské postavenie, ktoré nadobudli pred zatknutím a

odsúdením. Tak by sa stali plnoprávnymi občanmi, oprávnenými vykonávať všetky

spoločenské a pracovné funkcie podľa vzdelania a schopností, aké nadobudli. Súd by o ich

rehabilitáciách vydal písomné uznesenie ako preukaz.95

S prípravou rehabilitačného zákona začalo ministerstvo spravodlivosti z vlastnej


93 tamtiež, s. 26694 tamtiež, s. 27095 tamtiež, s. 271

43

iniciatívy počiatkom marca 1968, ale súčasne sa s otázkami rehabilitácie zaoberalo i

Národné zhromaždenie, ktoré poverilo svoj ústavnoprávny výbor, aby túto problematiku

sledoval.96

Nakoniec bol v Národnom zhromaždení schválený Zákon o súdnych rehabilitáciách

č. 82/1968 Zb. Schválený zákon nebral do úvahy základnú požiadavku K 231, čo bola

rehabilitácia zo zákona. Členovia K 231 sa však rozhodli podporovať i rehabilitačný

zákon, ktorý vzišiel z rokovania Národného zhromaždenia. To bol samozrejme dosť

podstatný ústupok z pôvodného stanoviska. Zásadný rozdiel tkvel v tom, že K 231

predpokladal rehabilitáciu všetkých zhruba 128 tisíc bývalých politických väzňov, zatiaľ

čo nový zákon sa vzťahoval odhadom len na 30 tisíc z nich.97

Preambula zákona obsahovala tézu, že „nejde odstraňovať akty revolučnej

zákonnosti, oslabovať, či dokonca popierať socialistický právny poriadok“ alebo

rehabilitovať „nepriateľov socialistickej výstavby, ktorí trestnými činmi proti republike

alebo inou trestnou činnosťou porušili platné zákony a boli podľa nich právom potrestaní“.

Už dopredu tak zákon stanovoval rozdielny uhoľ pohľadu na jednotlivé prípady a

obmedzený rozsah revízie procesov.98

Hlavnou zásadou zákona bolo individuálne preskúmanie trestnej veci súdom na

základe návrhu odsúdeného alebo jeho príbuzného. Revidovať sa mali rozsudky, ktoré v

pôvodnom konaní rozhodoval Najvyšší súd, bývalý Štátny súd, krajský súd alebo vyšší

vojenský súd v dobe od 24. októbra 1948 do 31. júla 1965. Zostala tak opomenutá veľká

časť procesov, ktoré boli súdené okresnými súdmi pre trestné činy proti republike a

odsúdených pre tzv. nepolitické trestné činy, ktorým bola najmä v prvej polovici

šesťdesiatich rokov maskovaná politická represia. Právo na rehabilitáciu mali len tí

odsúdení, v ktorých rozsudkoch by súdny senát vzhliadal nasledujúce chyby: a) umelo

vykonštruované obvinenia a podvrhnuté či sfalšované dôkazy; b) priznanie vynútené

násilím; c) provokácia bezpečnosti; d) skutok, ktorý bol uznaný trestným činom v rozpore

s trestným zákonom; e) skutok, ktorý bol kvalifikovaný prísnejšie, než vyplynulo zo

zákona; f) vyšší trest bol v zrejmom nepomere ku stupni nebezpečnosti činu pre


97 tamtiež, s. 283 98 tamtiež, s. 283

44

spoločnosť.99

Pokiaľ odsúdený spadal do jednej z vymenovaných kategórií ani potom nemal

vyhraté. Zákon nepočítal s tým, že oslobodzujúce rozsudky budú vystavované automaticky

alebo v plnom rozsahu pôvodného rozsudku. Nebolo síce možné, aby odsúdený dostal

prísnejší trest, ale pôvodný rozsudok bolo možné buď úplne alebo sčasti potvrdiť.100

Z uvedeného výpočtu vyplýva skutočnosť, že obnova konania mohla byť zahájená

len u tzv. vykonštruovaných procesov. Bez revízie mali zostať tie rozsudky, ktoré boli

právne korektné, ale boli založené na formulácií skutkových podstát vychádzajúcich „zo

zákonitosti zostrovania triedneho boja v etape budovania socializmu“. Zákon rovnako

neotváral otázku, či vtedajšie trestné zákony, resp. ich právne interpretácie, boli v súlade s

ústavou, medzinárodným právom alebo princípmi demokracie.101

Vzhľadom k roztriešteným a neúplným údajom ide odhadnúť, že celkovo súdy

podľa zákona č. 82/1968 Zb. a do augusta 1968 plne rehabilitovali asi 1500 ľudí.102

Zákon o súdnych rehabilitáciách bol plodom Pražskej jari, a preto bol poznamenaný

nedôslednosťami a kompromismi svojej doby. S jeho konečnou podobou nemohli byť

spokojní ani bývalí politickí väzni z K 231 ani tí, ktorí ho schvaľovali.103

Medzi komunistickou vládou a K 231 nakoniec vznikla kompromisná dohoda, čo sa

týka registrácie združenia bývalých politických väzňov a jeho pôsobenia. Komunistická

vláda napokon uznala, že je vhodné, aby sa na rehabilitácií podieľali sami postihnutí

občania. Zástupcovia K 231 mali mať priamu účasť na rehabilitačnom procese, ktoré by

malo vo svojej právomoci ministerstvo práce a sociálnych vecí, pri krajských a okresných

národných výboroch mali byť zriadené zvláštne útvary pre otázky rehabilitácie a

resocializácie postihnutých osôb. Tieto útvary mali byť vytvorené z členov K 231. Okresné

aktívy alebo komisie sa mali skladať väčšinou z vtedajších okresných prípravných

výborov K 231 a pole ich pôsobnosti sa malo týkať všetkých členov klubu v rámci okresu.

Predsedovia okresných organizácií mali v rámci kraja zasadať v krajskom kontrolnom a

koordinačnom orgáne v čele s predsedom a rokovateľom. Predsedovia a rokovatelia


100 tamtiež, s. 284101 tamtiež, s. 284 102 tamtiež, s. 286103 tamtiež, s. 286

45

krajských kontrolných a koordinačných orgánov mali potom vytvoriť ústredný kontrolný a

koordinačný orgán, ktorý mal spolu s ústredným prípravným výborom K 231 vytvoriť

ústredný poradný zbor pre rehabilitáciu. Ústredný poradný zbor mal zasadať pod hlavičkou

ministerstva práce a sociálnych vecí a tomuto zboru mali byť podriadení všetci

funkcionári K 231. 104

Čo sa týka organizačnej platformy, okresné prípravné výbory mali v tomto prípade

získať právnu subjektivitu, aby členovia výboru mohli disponovať finančnými

prostriedkami. K 231 tak mal byť legalizovaný nie ako organizácia s celoštátnou

pôsobnosťou, ale len na úrovni okresov resp. krajov. Dohodu s vládnymi predstaviteľmi

schválili bez akejkoľvek diskusie tiež aj členovia ústredného prípravného výboru K 231.105

Vstup vojsk piatych krajín Varšavskej zmluvy do Československa násilne ukončil

takmer päťmesačné zakladateľské úsilie ústredného prípravného výboru. Príslušníci K 231

nemali pochybnosti o tom, že ďalšia ich organizácia je v okupovanej krajine nemožná.106

Kľúčový, štvrtý bod tzv. moskovského protokolu, ktorá mala československá

politická reprezentácia po návrate do okupovanej krajiny plniť, obsahoval formuláciu, že je

nutné „zastavenie činnosti rôznych skupín a organizácií stojacich na antisocialistických

pozíciách. To sa prirodzene týkalo aj K 231. Prvým, kto začal tento bod protokolu plniť,

bola československá vláda. Pozadu nezostalo ani ministerstvo vnútra, ktoré dňa 5.

septembra 1968 vydalo rozhodnutie o tom, že stanovy K 231 neschvaľuje. Na základe

tohto rozhodnutia rozoslal ústredný prípravný výbor K 231 hneď nasledujúci deň všetkým

okresným pobočkám obežník, v ktorých ich vyzval k ukončeniu činnosti a k likvidácii

všetkých záväzkov.107

2.2.3 Vznik Klubu angažovaných nestraníkov

Podnet na vznik Klubu angažovaných nestraníkov dal článok s názvom „Aktivita

nepomenovaných“ spisovateľa Alexandra Klimenta v týždenníku Literárne listy. Medzi


105 tamtiež, s. 294106 tamtiež, s. 296 107 tamtiež, s. 297-298

46

mnohými pozornými čitateľmi Klimentovho apelatívneho článku bol aj chemik Ludvík

Rybáček, ktorý sa rovnako ako väčšina jeho spoluobčanov živo zaujímal o politiku,

diskutoval o nej so svojimi priateľmi a kolegami a Klimentovu výzvu vzal za svoju.108

Ludvík Rybáček usporiadal sériu schôdzok vážnych záujemcov o túto iniciatívu.

20. marca 1968 sa vykryštalizovalo zloženie dvanásťčlenného prípravného výboru, ktorý si

zvolil názov Klub angažovaných nestraníkov. Členmi prípravného výboru sa stali Ludvík

Rybáček, Ivan Jonáš, Leoš Novák, Jiří Tintěra, Marta Tintěrová, Zdena Janglová, Josef

Michl, Jiří Ševčík, Jiřina Mlýnková, Vladimír Hančil, Jaroslav Dědek a Pavel Holba.

Výbor sa rozhodol zvolať na 5. apríla 1968 prvý verejný míting, na ktorom chcel združenie

predstaviť. Pri tejto príležitosti pripravil programove prehlásenie a návrh stanov KAN-u.109

Ustanovujúca schôdza sa konala 5. apríla 1968 v hlavnej posluchárni Vysokej školy

chemicko-technologickej v Prahe. Dohromady bolo v sále asi 200 ľudí, ktorí prijali

programové vyhlásenie Klubu angažovaných nestraníkov - KAN-u, ktoré charakterizovalo

ciele združenia: KAN mal združovať ľudí - nestraníkov, ktorí cítili potrebu zapojiť sa do

diania v Československu. Zatiaľ čo straníci mohli prejavovať svoje názory na pôde svojich

strán, nestraníci boli stále politicky izolovaní a odsúdení k pasivite. Klub chcel dať svojim

členom možnosť formovať a konfrontovať svoje názory vo verejnej diskusii, „aby ich

potom uplatňovali v spoločenskej praxi“. Týmto postupom by KAN vo svojich členoch

vyvolal vedomie spoluzodpovednosti za vývoj v ČSSR a zbavil ich pocitu, že sa rozhoduje

o nich bez nich.110

Každodenná činnosť klubu sa mala sústrediť na tri hlavné oblasti: 1.

uskutočňovanie diskusných večerov a stretnutí s význačnými osobnosťami verejného

života z oblasti kultúry, politiky, hospodárstva atď.; 2. Klub angažovaných nestraníkov sa

plne staval za Všeobecnú deklaráciu ľudských práv vydanou OSN a chcel v súlade s ňou

usilovať o vytvorenie ústavnej demokracie. 3. Klub sa chcel aktívne podieľať na voľbách

do národných výborov a do Národného zhromaždenia. Členovia klubu mali zasadnúť vo

volebných komisiách do národných výborov, ale mali aj sami kandidovať.111

Okrem týchto troch okruhov činnosti mal KAN aj ďalšie ciele. Klub sa zaväzoval,


109 tamtiež, s. 137-138 110 tamtiež, s. 138-139111 tamtiež, s. 139-140

47

že bude podporovať všetky „pozitívne prvky“ v politike iných spoločenských organizácií a

bude vystupovať proti všetkým nedemokratickým javom v snahe zabrániť „návratu k

starým metódam“. Z toho potom vyplýval i druhý záväzok, a síce že KAN bude

„spolupracovať s novo vznikajúcimi spolkami obdobného charakteru s cieľom vytvárať

podmienky pre integráciu týchto združení“. A napokon Klub angažovaných nestraníkov

rovnako chcel presadzovať rovnoprávnosť komunistov a nestraníkov na pracovisku. Išlo o

aktivitu, ktorej konečným cieľom bolo zrušenie tzv. kádrového stropu, aby nestraníci mohli

zastávať také funkcie, ktoré im podľa vzdelania a schopnosti prislúchali.112 Klub

angažovaných nestraníkov mal byť len pre nestraníkov a členovia strán Národného frontu

nemali byť ani čestnými členmi KAN-u113.

V závere ustanovujúcej schôdze účastníci odhlasovali, že nová organizácia sa bude

menovať Klub angažovaných nestraníkov. Až do riadnej registrácie a demokratických

volieb mal KAN riadiť rozšírený štrnásťčlenný prípravný výbor, zloženej z pôvodnej

dvanástky plus dvoch ďalších členov: lekára Jana Štepánka a študenta novinárskej fakulty

Andreja Gjuriča, ktorí si zhromaždených získali svojim kultivovaným vystupovaním.114

Nová organizácia o sebe dala okamžite vedieť. Už 11. apríla 1968 vyšla v

Literárnych listoch prvá správa o založení Klubu angažovaných nestraníkov. Jej autori,

Jiřina Mlýnková a Ludvík Rybáček, v nich ohlásili vznik klubu a stručne zhrnuli

programove vyhlásenie. Toto oznámenie v najčítanejšom periodiku v tejto doby vyvolalo

lavínu záujmu verejnosti. Ozývali sa stovky a neskoršie tisícky ľudí ako z Prahy, tak aj z

regiónov.115

Klub angažovaných nestraníkov zverejnil vlastný manifest, pod ktorý sa podpísalo

150 významných nestraníkov, členov aj nečlenov KAN-u, medzi inými aj Nataša Gollová,

Karel Gott, Karel Höger, Rudolf Hrušinský, Mikuláš Medek, Václav Černý, Jaroslav

Seifert atď.116

Manifest bol formulovaný striedmo a opatrne, aby ho mohol podpísať doslova

každý. Ťažisko manifestu spočívalo v deklarovaní snahy zrovnoprávniť členy KSČ a


113 tamtiež, s. 141114 tamtiež, s. 142 115 tamtiež, s. 142 116 tamtiež, s. 147

48

nestraníkov. V úvodnej – všeobecnejšej – časti hlásal manifest tri základné stanoviská, z

ktorej mala vychádzať činnosť klubu: najprv išlo o hájenie ľudských a občianskych práv

tak, ako to bolo definované vo Všeobecnej deklarácií ľudských práv OSN; ďalej to boli

„humanistické tradície československej kultúry“; a konečne „súčasná impozantná

myšlienka československého experimentu, v ktorom má byť spojený demokratický

socializmus s veľkým programom osobných slobôd.“117

Pôvodná žiadosť o legalizáciu KAN-u bola poslaná 7. apríla 1968 na Národný

výbor hlavného mesta Prahy, pretože členovia prípravného výboru počítali s tým, že KAN

vznikne ako organizácia pražská,lokálna. Túto žiadosť podávali v súlade so zákonom č.

68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciách, podľa ktorého takúto organizáciu schvaľoval

príslušný regionálny štátny orgán, krajský národný výbor. Za prípravný výbor KAN-u sa s

prácou súvisiacou s legalizáciou ujal doc. Ota Weinberger.118

Klub angažovaných nestraníkov vznikal však už koncom apríla a v máji nielen v

Prahe, ale aj po celých Čechách a na Morave; zo Slovenska sa ozvalo len pár ojedinelých

hlasov. Rovnako aj v regiónoch podávali tam prípravné výbory žiadosti na príslušné

krajské národné výbory, ktoré sa potom obracali pre radu na centrálne úrady. Z KAN-u sa

tak spontánne stávala celoštátna organizácia. O registrácií organizácie s celoštátnou

pôsobnosťou rozhodovalo podľa už zmieneného zákona ministerstvo vnútra a nie krajské

národné výbory. Prípravný výbor KAN-u reagoval jediným možným spôsobom: „Keď sme

videli, že myšlienka KAN-u má takýto ohlas, uvedomili sme si, že vznikla nová situácia.

KAN jasne prerástol pražský rámec a naraz sme boli v čele hnutia, ktoré sa rozrastalo po

celých Čechách. No a tak sme sa rozhodli požiadať o celoštátnu registráciu na ministerstve

vnútra.“119

KAN vyslal 29. apríla 1968 na ministerstvo vnútra delegáciu v zložení Ludvík

Rybáček, Jiřina Mlýnková, Jan Štěpánek a Leoš Novák, ktorá mala priamo na mieste zistiť,

za akých podmienok by bolo možné podať žiadosť o registráciu celoštátnej organizácie.120

Ministerstvo vnútra odporučilo delegácii Klubu angažovaných nestraníkov, aby

pražský výbor podal žiadosť o registráciu KAN-u ako celoštátnej organizácie. Po tomto


118 tamtiež, s. 153-154 119 tamtiež, s. 154120 tamtiež, s. 154

49

rokovaní, na ktorom zástupcovia KAN-u potvrdili, že hnutie bude centrálne prepojené a

rovnako bude pôsobiť vo všetkých regiónoch Československa, boli žiadosti o legalizáciu v

jednotlivých krajoch odvolané. Ministerstvo vnútra previedlo celú agendu spojenú s

Klubom angažovaných nestraníkov do svojej jurisdikcie.121

Žiadosť o schválenie nových stanov, v ktorých už bol KAN definovaný ako

„politické celoštátne združenie“, predala delegácia členov prípravného výboru v zložení

Ludvík Rybáček, Jiřina Mlýnková, Jan Štepánek a Leoš Novák ministerstvu vnútra 16.

mája 1968.122

Obe zúčastnené strany sa dohodli, že rozhodnutie by malo padnúť približne okolo

15. júla 1968. Najdôležitejšia časť potvrdenia sa však skrývala v jednej strohej

formulovanej vete: „Toto potvrdenie oprávňuje uvedených členov prípravného výboru

rokovať vo veci založenia novej organizácie.“ 123

Podaním žiadosti s novou verziou stanov ministerstvu vnútra a okamžitým vydaním

ministerského potvrdenia skončila prvá fáza rokovania o legalizácií. KAN z neho 16. mája

1968 vyšiel relatívne víťazne. Ministerské potvrdenie mu otváralo voľné pole pôsobnosti v

prípravnej činnosti. Avšak nové stanovy a nová žiadosť na inom úrade predlžovali

provizórium samozvaného prípravného výboru o ďalších minimálne 60 dní – pôvodná

žiadosť zo 7. apríla 1968 bola podaním tejto novej automaticky anulovaná.124

Stanovy predložené k posúdeniu ministerstva vnútra mali 32 článkov, z ktorých

najpodstatnejšie boli prvé dve, ktoré definovali charakter a ciele KAN-u, články 19 a 20 s

vymedzením právomoci ústredného výboru KAN-u a článok 25, ktorý riešil územnú

pôsobnosť novej organizácie.125

V článku 1 sa KAN definoval ako dobrovoľné združenie (organizácia) občanov bez

straníckej príslušnosti. Jeho zmyslom bolo poskytnúť týmto občanom plné možnosti pre

formovanie politického stanoviska ku všetkým otázkam verejného života a dosiahnuť toho,

aby sa na ňom mohli plnoprávne podieľať. Článkom 2 sa KAN hlásil k ideálom slobody,

demokracie a socializmu a zaväzoval sa bojovať proti všetkým formám občianskej


122 tamtiež, s. 155123 tamtiež, s. 155124 tamtiež, s. 156 125 tamtiež, s. 156

50

diskriminácie. Z toho vyplývala proklamovaná snaha o zrovnoprávnenie nestraníkov v

občianskom a verejnom živote, v zamestnaní, vo vede a kultúre. Tretí článok stanovoval

podmienky, za akých bolo možné stáť sa členom KAN-u: mohol sa ním stáť každý

plnoletý občan ČSSR, ktorý sa hlásil k jeho ideám a nebol príslušníkom žiadnej politickej

strany. Články 19 a 20 upresňovali právomoci ústredného výboru KAN-u, ktorý mal podľa

nich riadiť hnutie medzi zjazdami, mal voliť zo svojho stredu potrebných najvyšších

funkcionárov, mal realizovať uznesenia zjazdu, vypracovávať programy činnosti, zakladať

miestne kluby a kontrolovať ich činnosť. Dvadsiatipiati článok umiestňoval hlavné sídlo

KAN-u do Prahy a za teritórium pôsobnosti hnutia označoval celé územie

Československa.126

Komunistické ústredie vzalo na vedomie snahu o založenie Klubu angažovaných

nestraníkov až po prvom máji 1968. Predsedníctvo ÚV KSČ rokovalo o KAN-e a ďalších

nezávislých organizáciách 7. a 8. mája 1968 na svojej 70. schôdzi, ktorá bola poznamenaná

práve návratom štvorčlennej delegácie z Moskvy. I napriek tomu, že predsedníctvo ÚV

KSČ zatiaľ nemalo o KAN-e skoro žiadne konkrétne informácie, v diskusii jasne

prevažovali záporné stanoviská.127

V súvislosti s dramatickými kabinetnými rokovaniami o zákonnom opatrení

predsedníctva Národného zhromaždenia a na priamy pokyn predsedu vlády Černíka

vystavil 25. júla 1968 civilno-správny úsek ministerstva vnútra úradne rozhodnutie o tom,

že organizačný poriadok (stanovy) KAN-u neschvaľuje. V úradnom rozhodnutí sa priamo

písalo, že „ministerstvo vnútra po prevedenom konaní k žiadosti o schválení organizačného

poriadku (stanov) Klubu angažovaných nestraníkov rozhodlo v zmysle § 2 zákona č.

68/1951 Zb. takto: Organizačný poriadok (stanovy) Klubu angažovaných nestraníkov, so

sídlom v Prahe, neschvaľuje.“ V odôvodnení bolo uvedené, že účel združenia neodpovedá

poslaniu dobrovoľných organizácii podľa zákona č. 68/1951 Zb. a z toho dôvodu nemôže

ministerstvo vnútra organizačný poriadok KAN-u schváliť.“128

Rokovanie s ministerstvom vnútra o legalizácií KAN-u tak vlastne skončilo,

pretože ministerstvo opakovane potvrdzovalo, že vo veci nie je príslušné a nemôže ju teda

rozhodnúť. Ministerstvo vnútra síce KAN nezakázalo, ale bolo pripravené tak učiniť


127 tamtiež, s. 157-158 128 tamtiež, s. 187

51

ihneď, ak by zlyhali rokovania zástupcov KAN-u a ÚV Národného frontu.129

Rokovanie medzi KAN-om a ÚV Národného frontu mali svoj prvopočiatok v

zákulisí prvého mítingu 18. mája 1968. Neočakávaný príchod Zdeňka Mlynářa bolo pre

obe strany zrejme iniciačným medzníkom. Výbor sa po prvýkrát dostal do kontaktu s

vysokou politikou a na základe Mlynářovej ponuky začal vážne uvažovať o tom, že

požiada o členstvo v Národnom fronte, ako sa ukazovalo, bola to komunistami požadovaná

základná podmienka pre legalizáciu a bola plne v súlade s existujúcim politickým

systémom skonštruovaným po februári 1948. Mlynář sa naopak voči KAN-u začal chovať

ostražitejšie. Jeho pôvodný predpoklad, že KAN bude výkladnou skriňou ním novo

koncipovaným politickým systémom, sa ukázal ako nereálny.130

Podnet k priamym rozhovorom s ÚV NF vyšiel zo strany prípravného výboru

KAN-u. ÚV NF a KAN zahájením rokovaní vstupovali na tenký ľad. Členovia prípravného

výboru KAN-u čoskoro zistili, že fakticky nerokujú s predstaviteľmi Národného frontu, ale

so zástupcami vedenia KSČ, ktorým sa prirodzene stali predseda ÚV NF František Kriegel

a nový tajomník ÚV KSČ Zdeněk Mlynář. Obaja hájili jasne dané stanovisko

komunistickej strany, že žiadna opozičná politická strana alebo organizácia mimo rámec

Národného frontu a teda bez komunistickej kontroly, vzniknúť nesmie. Od delegácie

KAN-u očakávali odpoveď na otázku, čo je KAN a či KAN je alebo nie je politickou

stranou. Rovnako chceli počuť, že KAN uznáva vedúcu úlohu komunistickej strany a

vopred sa vzdáva politického boja o moc. Ponúkali tak KAN-u dohodu, ktorá mala

poriadne ďaleko k pôvodným predstavám o činnosti klubu.131

Ale ani Kriegel s Mlynářom nemali jednoduchú pozíciu. Sami boli presvedčení o

tom, že pokiaľ sa budú v KAN-e zvýrazňovať atribúty politickej opozičnej strany

(organizácie), okamžite rokovania prerušia a pokúsia sa KAN rozpustiť. Museli rovnako

brať ohľad na uznesenie a rezolúcie svojich straníckych orgánov a na názory členov

vedenia KSČ, ktoré boli v prípade KAN-u od májového pléna ÚV KSČ zamietavé. Či už

právom či neprávom, KAN v období Pražskej jari získal nálepku opozičnej organizácie, čo

u najvyšších funkcionárov KSČ budilo odpor.132


130 tamtiež, s. 188131 tamtiež, s. 189 132 tamtiež, s. 189

52

Proces legalizácie KAN-u sa tak po štvormesačnej anabáze na ministerstve vnútra a

v ÚV NF mal vrátiť opäť tam, odkiaľ pôvodne vyšiel, teda na miestnu úroveň. Mlynářova

účinná zbraň proti novo vznikajúcim politickým organizáciám – najprv zamietnutie a

znovu pripravovaný zákon o Národnom fronte – malo zabrániť tomu, aby sa KAN

premenil v celoštátnu opozičnú politickú stranu. Na miestnej úrovni mal byť politický

vplyv KAN-u negovaný miestnymi bunkami Národnej fronty. Rokovanie KAN-u s ÚV

Národného frontu tak dospelo len k istému medzičasu, z ktorého nebol zrejmý výsledok.

Žiadna záväzná dohoda nebola uzatvorená a ani nebol stanovený termín, kedy mali

rokovania pokračovať. K tomu je nutné dodať, že Mlynářovu a Krieglovu bilančnú správu

predsedníctvo ÚV KSČ kvôli zaneprázdnenosti nestihlo prejednať a neuznieslo sa na

ďalšom postupe.133

Mestský výbor KSČ v Prahe, v ktorom v apríli získali významné pozície radikálni

reformátori, išiel v sympatiách k rodiacej sa občianskej spoločnosti o niečo ďalej než

mocenské centrum alebo ÚV Národného frontu. Voči KAN-u uplatňoval mestský výbor

KSČ v Prahe od júna 1968 politiku „rovnocenného partnerstva“ so zámerom „izolovať

jeho antikomunisticky zmýšľajúcu časť a získať nestraníkov pre politickú spoluprácu“.

Kontakty s KAN-om (rovnako ako so sociálnymi demokratmi a K 231) udržoval

predovšetkým Jaromír Litera, tajomník mestského výboru pre politický systém a po

Šimonovi druhý muž pražského straníckeho vedenia, ktorý patril k radikálnym

reformátorom. Po jeho boku väčšinou stál i Ladislav Lis. Rozhovory s KAN-om, ale i

s K 231 neviedli svojvoľne – mali k tomu zmocnenie od predsedníctva mestského výboru

zo 16. mája 1968.134

Verejná činnosť KAN-u sa i po reorganizácii prípravného výboru a cez osobné

spory sústreďovala do troch oblastí: na uskutočňovanie diskusných večerov so známymi

osobnosťami v Prahe, na výjazdy členov pražského prípravného výboru na besedy a

schôdze KAN-u v regiónoch a na písomné vyjadrenia k jednotlivým udalostiam Pražskej

jari, ktoré boli posielané do médií. KAN síce zamýšľal viac koordinovať svoje aktivity s

ostatnými novými občianskymi organizáciami, hlavne so sociálnou demokraciou, s K 231

a Spoločnosťou pre ľudské práva, avšak k stretnutiu výborov za týmto účelom nikdy

nedošlo.135

133 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : s. 193134 tamtiež, s. 194 135 tamtiež, s. 198

53

Invázia vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy dramaticky ukončila všetky snahy o

vybudovanie novej organizácie. Bolo zrejmé, kvôli komu a čomu spojenecké vojská prišli;

jeden z hlavných dôvodov tkvel práve v obnovovaní sa občianskej spoločnosti, ktorých

významnou súčasťou bol i KAN. Ako dôkaz môže poslúžiť moskovský protokol, ktorý vo

svojom štvrtom bode neskryte diktoval „zastavenie činnosti rôznych skupín a organizácií

stojacich na antisocialistických pozíciách“ a československej vláde prikazoval použiť

„účinne prostriedky proti antisocialistickým silám“. Všetci členovia prípravného výboru

boli zajedno v tom, že v činnosti nebudú pokračovať. Obávali sa, rovnako ako všetci

obyvatelia Československa, krviprelievania, najmä takého, ku ktorému by mohlo dôjsť

kvôli „kontrarevolučnému“ KAN-u. Preto Klub angažovaných nestraníkov vydal 24.

augusta 1968 výzvu, v ktorej príslušníkov žiadal, aby sa zdržali akýchkoľvek akcií pod

hlavičkou KAN-u.136

2.3 Akčný program Komunistickej strany Československa v roku 1968

Tento výhľadový projekt predstavuje, s odstupom času je to stále zrejmejšie - jednu

z najpozoruhodnejších koncepcií éry druhej socialistickej revolúcie. Je to vlastne prvý

komplexný projekt ekonomiky, politiky a spoločenských vzťahov rozvinutého socializmu;

bol, je a zostane dokumentom medzinárodného významu.137

Akčný program vychádza z predpokladu, že v Československu „ako prvej

priemyselnej krajine sa uskutočňovala socialistická prestavba“. Potom však „mechanické

preberanie a rozšírenie predstáv, zvyklostí a politických koncepcií, ktoré odporovali

československým podmienkam a tradíciám“, spôsobili ťažkosti a chyby: „Vtedajšie vedúce

orgány a inštitúcie strany nesú za toto prijímanie plnú zodpovednosť. Centralistické a

direktívno-administratívne metódy, použité v boji proti zvyškom buržoázie a pri

upevňovaní mo c i . . . , sa neoprávnene prenášali do ďalšieho vývojového obdobia a

postupne prerastali do byrokratického systému. Vo vnútornom živote republiky sa objavilo

sektárske potláčanie demokratických práv a slobôd ľudu, porušovanie zákonnosti, prvky

svojvôle a zneužívania moci, čo viedlo k potláčaniu ľudovej iniciatívy, navyše ťažko a

nespravodlivo postihlo mnoho občanov, komunistov aj nekomunistov. Nenapraviteľné

136 HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského jara. Praha : s. 207137 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 56

54

straty, ktoré vtedy utrpelo socialistické hnutie, zostanú navždy výstrahou pred podobnými

metódami.“138

Koncom 60. rokov 20. storočia vstúpila československá spoločnosť do novej etapy

vývoja. Prekonala triedny spoločenský antagonizmus, vznikla potreba intenzifikácie

ekonomického rastu a využitia vedecko-technickej revolúcie. Preto bolo potrebné otvoriť

priestor pre spoločenskú iniciatívu. Aby sa uvoľnila, musela sa prekonať spoločenská kríza

vyvolaná chybami 50. rokov. Predovšetkým bolo treba prekonať oneskorovanie rozvoja

socialistickej demokracie, zaostalosť a malú informovanosť.139

Mal sa opustiť systém direktívneho príkazníctva v ekonomike, ktorý znemožnil

rozvoj efektivity a životnej úrovne. A napokon prekonať ľahostajnosť i nedôveru ľudu v

schopnosť politického systému napraviť omyly a chyby, otvoriť priestor ľudovej iniciatíve.

To sa však nemohlo dosiahnuť bez „sebakritického a kritického hodnotenia doterajšej

práce zhora až dolu, aby sa vytvorila skutočná jednota našej spoločnosti na základe

socialistického demokratizmu“ - zdôrazňoval Akčný program.140

Táto nová jednota spoločenského záujmu však nemohla vzniknúť ako hodnota

vytvorená raz navždy: „Socializmus sa môže rozvíjať len tým, že otvorí priestor na

uplatnenie rôznych záujmov ľudí a na tomto základe bude demokraticky vytvárať jednotu

všetkých pracujúcich. To je hlavný prameň slobodnej spoločenskej aktivity a rozvoja

spoločenského socialistického zriadenia.“141

Nemohlo sa teda zabudnúť na záujmový pluralizmus a to nielen ako na základ

politického systému, ale aj ako objektívne existujúcu skutočnosť, ktorá bola dôsledkom

daného stupňa vývoja a rozdielnosti reálnych, sociálnych, oblastných, národných,

kultúrnych, ekonomických a iných záujmových potrieb. Funkcia komunistickej strany a

nakoniec aj jej vedúca úloha v spoločnosti, spočívala predovšetkým vo vytváraní

podmienok, v ktorých by sa jednotlivé čiastkové záujmy prejavili vo svojej iniciatívnej

podobe a sformovali sa prostredníctvom organizácií Národného frontu. Pritom

komunistická strana musela „hľadať taký spôsob uspokojovania rôznych záujmov, ktorý

neohrozuje celospoločenské perspektívne záujmy, ale prispieva im“. Súčasne však „nesmie

vzniknúť situácia, aby občania – nekomunisti mali pocit, že sú vo svojich právach a

slobodách úlohou strany obmedzovaní, ale práve naopak, aby v činnosti strany videli

138 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 56 139 tamtiež, s. 56-57140 tamtiež, s. 57141 tamtiež, s. 57

55

záruku svojich práv, slobôd a záujmov“.142

Aby taká dôvera mohla vzniknúť, bolo treba do funkcií vyberať a voliť ľudí novým

spôsobom: „Dnes, keď sa stierajú triedne rozdiely, sa hlavným meradlom postavenia ľudí v

spoločnosti stáva podiel, akým človek prispieva k spoločenskému rozvoju. … ku

kľúčovým podmienkam patrí vzdelanie a kvalifikácia riadiacich i odborných pracovníkov.

Táto skutočnosť si vyžaduje zásadnú zmenu v doterajšej kádrovej politike, v ktorej sa roky

podceňuje hľadisko vzdelania, kvalifikácie a schopnosti... V praxi treba odstrániť

diskrimináciu a vytváranie kádrových stropov pre tých, ktorí nie sú členmi strany.“143

Tak podľa Akčného programu mohol vzniknúť politický a kádrový systém, v

ktorom sa mala rozvíjať vecná, stála a k jasným záverom a cieľom smerujúca

demokratická diskusia otvorená každému občanovi.144

Strana mala hľadať taký spôsob uspokojovania jednotlivých záujmov, ktorý by

neohrozoval spoločenské a perspektívne potreby, nemala sa obísť bez intenzívneho

využívania vedeckého výskumu spoločenskej reality: „Ak má byť vedecký výskum

neustálym iniciátorom nových riešení…, musí mať zabezpečené svojrázne autonómne

postavenie a nesmie sa podriaďovať vonkajším zásahom a direktívam, ako to bolo v

minulosti. Vedecká diskusia, vedecké časopisy a pod. nemôžu podliehať nijakej forme

cenzúry... Strana bude prostredníctvom svojich orgánov dávať podnety na rozvoj

spoločenských vied a prispievať k ich orientácií na najdôležitejšie spoločenské problémy.

Do vlastného procesu tvorivej práce však nezasahuje, ale opiera sa tu o spoločenskú

zodpovednosť vedcov.“145

Malo ísť teda o to, aby sa vytvoril a do chodu uviedol taký politický systém, ktorý

by registroval záujmy, zhromažďoval a uplatňoval skúsenosti, spojil prax s vedou. Taký

systém by potom „umožnil dynamický rozvoj socialistických spoločenských vzťahov,

zlučoval širokú demokraciu a vedecky kvalifikovaným riadením upevňoval spoločenský

poriadok, stabilizoval socialistické spoločenské vzťahy, podporoval poriadok a

spoločenskú disciplínu. Základné väzby politického systému musia pritom poskytovať

pevné záruky proti návratu k starým metódam subjektivizmu a mocenskej ľubovôle.“146

Ako záruku proti takejto mocenskej ľubovôli Akčný program žiadal aj podstatnú

142 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 57143 tamtiež, s. 57-58144 tamtiež, s. 58145 tamtiež, s. 58 146 tamtiež, s. 58

56

zmenu politickej úlohy bezpečnostného aparátu. Z orgánu vybaveného právomocami, ktoré

mu de facto dávali možnosť nekontrolovanej moci nad každým občanom, spoločenskou

organizáciou a iniciatívou, sa mal stať len a len nástroj súdom a ústavou vymedzeného

zákona: „ÚV KSČ pokladá za nevyhnutné zmeniť organizáciu bezpečnosti a jednotný ZNB

rozdeliť na dve rozdielne, od seba nezávislé zložky – Štátnu bezpečnosť a Verejnú

bezpečnosť. Štátna bezpečnosť musí mať také postavenie, organizačnú štruktúru, početný

stav, vybavenie, metódy činnosti a kvalifikácie, ktoré zodpovedajú jej zameraniu na

ochranu štátu proti činnosti nepriateľských centier zo zahraničia. Každý občan, ktorý sa v

tomto smere neprevinil, musí s istotou vedieť, že jeho politické názory a presvedčenie,

jeho osobné vyznanie a činnosť nemôžu byť predmetom pozornosti orgánov Štátnej

bezpečnosti. Strana jasne vyhlasuje, že tento aparát sa nesmie zameriavať na riešenie

politických otázok a rozporov socialistickej spoločnosti. Verejná bezpečnosť plní úlohy

boja proti trestnej činnosti a úlohy ochrany verejného poriadku.“147

Za kľúčovú štátoprávnu zmenu, ktorú bolo treba v roku 1968 uskutočniť, Akčný

program vyzdvihol federatívne usporiadanie vzťahu Čechov a Slovákov ako aj formy,

ktoré aj ostatným národnostiam mali umožňovať uplatniť si svoje národné a politické

záujmy. Pritom sa nemala porušiť jednota ekonomického systému; ten mal byť optimálny v

riadení aj vo výstavbe.148

Ďalšia oblasť, v ktorej sa podľa Akčného programu museli uplatniť nové prístupy,

bola v rozvoji ekonomickej reformy. Tu naznačil Akčný program predovšetkým dve

základné úlohy:

1. Postupne sa mali uskutočniť nevyhnutné štrukturálne zmeny, ktoré by výrazne

znížili energetickú a materiálnu náročnosť československej ekonomiky a výhodnejšie ju

mali zapojiť do medzinárodnej, predovšetkým socialistickej deľby práce.

2. Do praxe mal vstúpiť princíp socialistického podnikania, najmä „uskutočnením

samostatnosti podnikov a podnikových zoskupení a ich nezávislosti od štátnych

orgánov“.149

Akčný program žiadal podstatné obmedzenie monopolizácie výroby, cenovej

dotačnej a subvenčnej politiky, ktorá „brala tým“, čo dobre pracovali, a dávala tým, ktorí

hospodárili „zle“; v národohospodárskom meradle viedla k tomu, že „na neefektívnosť

147 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 58-60148 tamtiež, s. 60149 tamtiež, s. 60

57

dopláca spotrebiteľ prostredníctvom vysokých cien, daní a odčerpávania prostriedkov z

efektívnych podnikov“. Socialistický podnik „musí mať voľnosť rozhodovania“, ale

zároveň musel byť „vystavený náročným, najnáročnejším podmienkam, ktoré obyčajne

určuje svetový trh“.150

Ak však socialistický podnik mal dostať viac zodpovednosti, malo mať jeho

vedenie, ale aj kolektív pracujúcich viac práv. „Ekonomická reforma bude čoraz viac

stavať celé pracovné kolektívy socialistických podnikov do situácie, kde priamo pocítia

následky nielen dobrého, ale aj zlého riadenia podniku. Preto strana pokladá za

nevyhnutné, aby celý pracovný kolektív, ktorý nesie tieto následky, mal na vedenie

podniku aj vplyv. Vzniká tak potreba demokratických orgánov podniku. Týmto orgánom

by za celkové výsledky zodpovedali riaditelia a vedúci pracovníci podnikov, ktorých by

tieto orgány uviedli aj do funkcií... Tieto orgány by sa vytvárali voľbou zástupcov

pracovných kolektívov, zastúpením niektorých mimopodnikových zložiek zabezpečujúcich

vplyv celospoločenských záujmov a odbornú, kvalifikovanú úroveň rozhodovania... To

však nič nemení na neoddeliteľnej autorite a právomoci vedúcich pracovníkov

podnikov.“151

Tu sa teda malo postúpiť k systému, ktorý mal umožňovať pracujúcim to

najdôležitejšie – zúčastniť sa na tvorbe a realizácií ekonomickej politiky priamo vo výrobe.

Malo sa však garantovať aj právo podnikových kolektívov združovať sa, kooperovať podľa

potreby, vstupovať do integrácií, vytvárať spoločné odbytové a iné orgány, spoločne

zakladať nové podniky, v prípade poľnohospodárskych družstiev aj výrobno-odbytové

agrokomplexy a potravinárske podniky.152

Úlohou plánu a štátneho ekonomického riadenia malo byť predovšetkým

zabezpečiť centrálne zladenie spoločenských a čiastkových záujmov a to tak u výrobcov,

ako aj u spotrebiteľov, uplatniť a presadzovať perspektívnu, štrukturálnu, technickú

politiku, priorizovať investície do oblastí ekonomického optima, starať sa o vyrovnanosť

zahraničnoobchodnej bilancie, uskutočňovať cenovú a intervenčnú regulačnú politiku voči

socialistickému trhu a pod. To všetko však podľa princípu ekonomickej zodpovednosti za

uskutočnené rozhodnutie, bez práva na ľubovoľné byrokratické prikazovanie. Plán mal byť

vypracovaný variantne, mal sa stať podkladom diskusie o koncepcii štátnej ekonomickej

150 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 60151 tamtiež, s. 60-61152 tamtiež, s. 61

58

politiky, o smeroch rozvíjania socializmu, čo malo byť záležitosťou nielen odborníkov, ale

aj najširšej verejnosti. Zabezpečenie plnenia plánu sa malo diať predovšetkým

prostredníctvom ekonomických nástrojov, daňovými normatívami, reguláciou cien,

pôsobením rozpočtu atď.153

V ďalšej časti sa Akčný program zaoberal otázkami rozvoja vied, vzdelanosti a

školstva. Bol za posilnenie aktívnej účasti vedeckých inštitúcií a pracovníkov pri

zostavovaní návrhu politických a hospodárskych opatrení, za princíp „realizovania zásady

vedeckej expertízy pre najdôležitejšie rozhodnutie všetkých stupňov riadenia“. Príkladom

tu opäť mala byť strana a to stimulovaním rozvoja takejto praxe.154

Vo sfére školskej a vzdelávacej politiky sa zdôrazňovala potreba „skoncovať s

mnohoročným nedocenením a zaručiť, aby naše školstvo dostávalo podstatne väčší diel zo

spoločenských zdrojov na svoj rozvoj“. „Treba využiť skúsenosti pedagógov aj naše

pedagogické tradície a vytvoriť systém, ktorý by podchytil všetky talenty, umožnil ich

rozvoj a využitie, pričom by zabezpečil solídne vzdelanie pre všetkých.“155

Pri humanizácií kultúry nemalo ísť len o to, ako „odstrániť administratívno-

-byrokratické spôsoby uskutočňovania kultúrnej politiky a zabezpečiť slobodný

akoukoľvek cenzúrou nepodvádzaný rozvoj, ale aj lepšie chrániť kultúrne dedičstvo,

rozvoj všetkých národných kultúr, ľudovej tvorivosti a oživovanie regionálnych foriem a

tradícií“.156

K otázke zásad zahraničnej politiky Akčný program zdôrazňoval, že

Československo bude dodržiavať svoje spojenecké zväzky, posilňovať československo-

-sovietske priateľstvo a vzťahy k ostatným socialistickým krajinám, stáť po boku všetkých

demokratických a mierových síl sveta, pričom bude „formulovať vlastné stanoviská k

základným otázkam svetovej politiky, vychádzajúc z reálneho pomeru síl a z vedomia, že

je aktívnou časťou revolučného procesu vo svete... bude sa usilovať o to, aby sa priateľské

vzťahy medzi našimi spojencami s nami... neustále prehlbovali na základe vzájomnej úcty,

zvrchovanosti a rovnoprávnosti, vzájomného rešpektovania internacionálnej solidarity“.157

Aprílový Akčný program bol pokusom o pravdivú analýzu stavu československej

spoločnosti. Obsahoval premyslený a realistický komplex riešení, ktoré ju mohli vyviesť z

153 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 61154 tamtiež, s. 61155 tamtiež, s. 61156 tamtiež, s. 61-62157 tamtiež, s. 62

59

dlhotrvajúceho útlmu. Vznikol síce v krátkom čase, ale zhrnul v sebe dlhoročnú

vedeckovýskumnú prácu i politické skúsenosti stoviek odborníkov a komunistických

aktivistov, skúsenosti celého desaťročia, ktoré uplynulo od XX. zjazdu KSSZ.158

Historicky pozitívne hodnotenie Akčného programu neznamená absolutizáciu jeho

správnosti. Tú vylučujú nielen všeobecné zákony gnozeológie, ale aj konkrétna časová

podmienenosť, v ktorej vznikal a obdobie v priebehu, ktorého bol vypracovaný. Navyše

dejiny určujú nielen programy, ale aj – a predovšetkým – konkrétny život, ktorý vždy

presahuje i modifikuje každý program. Tým viac to platilo pre Akčný program poplatný

objektívnemu rozporu medzi subjektívnou prioritou politiky a záväznosťou i naliehavosťou

riešenia rozporov a potrieb ekonomiky. Vzťahoval sa aj na determinovaný antagonizmus

medzi historickou nevyhnutnosťou a aktuálnym vedomím i vôľou československej

spoločnosti správať sa v súlade s dejinne dimenzovanou realitou svojej „základne a

nadstavby“, svojich dejinných existencionálnych záujmov na jednej strane a reflexiou

„československej otázky“ vo vedení ZSSR, určovanou realitou a programom byrokraticko-

-centralistického systému monopolnej oligarchickej moci a superveľmocenskej

konfrontačnej svetovej stratégie na druhej strane. Akčný program vyrastal z rozpornej

doby, ktorá ho zrodila, nebol a nemohol byť programom „definitívnym“. Aj napriek tomu

bolo aprílové plénum ÚV KSČ dôležitým medzníkom vo vývoji druhej československej

revolúcie. Uzavrelo kapitolu, ktorá sa začala Januárom a dospela k mocenskej i

programovej kryštalizácií.159

158 BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin: Tlačiarne SNP, 1990. s. 62159 tamtiež, s. 62-63

60

3 Vojenská intervencia v ČSSR v auguste 1968 armádami

Varšavskej zmluvy

Dňa 20. augusta po 23:00 hod. vojská piatich komunistických štátov Varšavskej

zmluvy (Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Maďarskej ľudovej republiky,

Bulharskej ľudovej republiky a nepriamo aj vojská Nemeckej demokratickej republiky)

bez vypovedania vojny vtrhli do Československa a obsadili jeho územie.160

Na vojenskej akcii sa zúčastnilo 27 plne vyzbrojených divízií (asi pol milióna

vojakov). Bolo nasadených 800 lietadiel, vyše 6 300 tankov a asi 2 000 kanónov.

Nechýbali ani jednotky vybavené špeciálnymi raketami.161

Je zrejmé, že vojenská operácia k obsadeniu Československa prebehla veľmi rýchlo

a úspešne, bez väčších problémov. Je ale rovnako pravda, že v histórii českého a

slovenského národa nevídaný masový odpor stúpencov reformného hnutia zabránil

organizátorom intervencie a ich – zatiaľ – nepočetným domácim stúpencom z rád

prosovietskeho „zdravého jadra“, vrátane päťčlennej skupiny „pozývateľov“ zaistiť

politickú legitimitu tejto intervencie. Pred celým svetom tak bola potom táto intervencia

odhalená ako ničím neodôvodnená agresia a následná okupácia. Avšak heroizácia tohto

nevídaného zomknutia a jednoty ľudu v odpore proti okupantom by sa nemala preceňovať

v poznaní a pochopeniu relativity dosiahnutého úspechu intervenujúcich štátov. Pretože

pätnásť miliónové Československo bolo obsadené státisícovými armádami jednej zo dvoch

superveľmocí sveta – dvesto miliónovej superveľmoci a ich satelitov, ktorí boli schopní

kedykoľvek nasadiť státisícové armády ku zlomeniu prípadného ozbrojeného odporu. Bolo

to v situácií, keď – ako je dnes už zrejmé – národom Československa by sa nedostalo ani

tej najmenšej efektívnej pomoci zvonka a to aj napriek veľkých sympatií, ktoré reformný

proces Pražského jara vo svete vyvolal.162 Preto akýkoľvek ozbrojený odpor zo strany

Československa bol nemysliteľný, pretože by priniesol s najväčšou pravdepodobnosťou len

niekoľko desaťtisícový krvavý masaker ľudí bez akéhokoľvek vojenského úspechu či

politického víťazstva.

160 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd. Bratislava : Lúč, 2003. s. 660

161 tamtiež, s. 660162 BENČÍK, A. 2007. V chapadlech kremelské chobotnice. Praha: Europrint, a.s., 2007. s. 223-224

61

3.1 Príčiny a dôsledky vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968

armádami Varšavskej zmluvy

Keď v máji 1968 navštívila československá stranícka a vládna delegácia Moskvu,

tón varovaní sa zostril. Časť krídla KSČ nepopierala sovietsku tézu o existencii

„kontrarevolučných síl“. Odpoveď na otázku, ako sa tieto sily prejavujú, znela že napríklad

v snahe obnoviť sociálnodemokratickú stranu. Delegácia sovietskemu vedeniu sľúbila, že

bude „bojovať proti pravicovým silám“. Tón zo strany ZSSR a jeho spojencov sa

zostroval, v júli 1968 sa konalo stretnutie vo Varšave, kde na adresu ČSSR padlo osudové

slovo „kontrarevolúcia“.163

Na argumenty, že v Československu sa predsa nedialo nič podobné ako napríklad

na jeseň v roku 1956 v Maďarsku, Moskvou riadená propaganda začala používať pojem

„plazivá kontrarevolúcia“. Aj v ČSSR sa začali ozývať sily spojené s tradíciami 50. rokov.

19. júna 1968 sa v Prahe-Ruzyni zišiel aktív ľudových milícii, odkiaľ jeho delegáti poslali

„pozdravný list sovietskemu ľudu“. Moskovská Pravda 30. júla uverejnila list 99

zamestnancov závodu Praga v Prahe, kde sa písalo o „hroziacej kontrarevolúcií“ a

„nutnosti priateľstva so sovietskym ľudom“. Pomaly každému začínalo byť jasné, že hrozí

invázia. Od polovice augusta začala na území Nemeckej demokratickej republiky vysielať

rozhlasová stanica v českom jazyku. Obsah jej vysielania bol jasný: „zdravým silám“ v

ČSSR príde čoskoro „internacionálna pomoc“.164

Reformný proces Pražského jara 1968 od svojho pojanuárového prvopočiatku

vyvolával znepokojenie nielen v kremeľskom vedení L. Brežněva, ale i vo vedení NDR,

PĽR, BĽR a nakoniec i MĽR. Pod rúškom narastajúcej kritiky údajného pravicového

nebezpečenstva a nebezpečenstva kontrarevolúcie, sa skrýval ich strach z reformnej

nákazy, obavy zo straty vlastných pozícií. Predovšetkým išlo o udržanie

mocenskopolitických a vojenskostrategických pozícií, plánov a záujmov Moskvy, ako to

rigorózne vyjadril minister obrany ZSSR maršál Grečko: „Socialistické Československo

nikdy nikomu nedáme. Československo je strategickým bodom v strednej Európe, stratiť

ho by znamenalo anulovať výsledky druhej svetovej vojny.“ To bol aj hlavný dôvod, prečo

potom, keď reformné Dubčekove vedenie na zasadaní ÚV KSČ počiatkom apríla 1968

prijalo Akčný program, program vybudovania demokratického, humánneho socializmu vo

163 GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. 2007, roč. 7, č. 8, s. 15164 tamtiež, s. 15

62

všetkých oblastiach života československej spoločnosti – a to aj navzdory tvrdej kritike,

ktorá sa na jeho hlavu vzniesla na marcovej schôdzi predstaviteľov krajín Varšavskej

zmluvy v Drážďanoch – vydal maršal Grečko 8. apríla 1968 pokyn vybraným armádam k

príprave eventuálnej vojenskej intervencie proti Československu. A od tej chvíle, ako sa

reformný proces v Československu rozvíjal do šírky i do hĺbky, na československo-

-sovietskych schôdzkach, na tajných schôdzkach vedúcich predstaviteľov varšavskej

päťky aj v ich masmédiách sa stupňoval všestranný nátlak varšavskej päťky na Dubčekove

reformné vedenie. Kritika, hrozby, ale aj intenzívna príprava vojenskej intervencie

nadobúdali na tempe a rozsahu. Základným zmyslom a cieľom toho bolo za každú cenu

zabrániť ďalšiemu rozvíjaniu reformného procesu, respektíve pokus o vybudovanie

demokratického socializmu zlikvidovať. A to ešte pred uskutočnením mimoriadneho 14.

zjazdu KSČ, na ktorom mal byť reformný proces potvrdený a prijatý program jeho

ďalšieho rozvoja. Do realizácie tohto plánu bola zapojená i domáca piata kolóna, tzv.

„zdravé jadro“ konzervatívnych členov strany. V ich čele stála predovšetkým skupina: V.

Biľak – prvý tajomník ÚV Komunistickej strany Slovenska, O. Švestka a D. Kolder –

členovia predsedníctva ÚV KSČ, A. Indra – tajomník ÚV KSČ a A. Kapek – bývalý

vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe. Bolo to táto pätica, ktorá sa na vedenie

L. Brežneva obrátila dopisom s prosbou o poskytnutie pomoci proti „nebezpečenstvu

kontrarevolúcie“ vrátane vojenskej pomoci. Predanie tohto dopisu Brežněvovi

sprostredkoval V. Biľak a prvý tajomník ÚV KS Ukrajiny P. Šelest v priebehu porady

predstaviteľov šiestich komunistických a robotníckych strán v Bratislave 3. augusta

1968.165

Teda skutočnými a pravými dôvodmi, prečo 21. augusta 1968 v Československu

intervenovali vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy, bol strach z reformného procesu,

ktorý sa odohrával v Československu a mohol postupom času viesť vytvoreniu pluralitnej

demokracie a zániku satelitného a podriadeného vzťahu Československa voči Sovietskemu

zväzu, čo politické vedenie ZSSR na čele Leonidom Brežnevom nemienilo pripustiť,

keďže Československo malo strategickú polohu uprostred Európy a jeho vypadnutie z

východného bloku krajín podriadených Sovietskemu zväzu by narušilo celú socialistickú

sústavu krajín Európy a navyše reformným procesom v Československu by sa následne

mohli inšpirovať aj ostatné krajiny socialistickej sústavy vrátene Sovietskeho zväzu

165 BENČÍK, A. 2007. V chapadlech kremelské chobotnice. Praha: Europrint, a.s., 2007. s. 123-124

63

samotného, čo by ohrozilo mocenské pozície komunistických vedení týchto krajín, preto sa

neostalinistické dogmatické vedenie Sovietskeho zväzu a jeho štyroch satelitov rozhodlo

najprv rokovaním, kritikou, nátlakom a nakoniec aj silou zlikvidovať reformný proces v

Československu a rozvíjajúci sa demokratický socializmus ako taký.

Ďalším dôvodom vojenského zásahu v Československu zo strany tzv. „päťky“

komunistických krajín bola neochota československého vedenia rozmiestniť sovietske

vojská na strategických západných hraniciach Československa s Spolkovou republikou

Nemecko. Rozmiestnenie sovietskych vojsk v Československu žiadal už Josif

Vissiaronovič Stalin – vodca Sovietskeho zväzu – vtedajšieho predsedu vlády Klementa

Gottwalda počas februárového prevratu v roku 1948. Ten to však odmietol s odôvodnením,

že vojenské a bezpečnostné zložky československého štátu majú situáciu pevne pod

kontrolou a príchod sovietskych vojsk by situáciu mohol len skomplikovať. Bolo to za celý

čas jeho života asi jediný prípad, keď nezobral do úvahy Stalinov príkaz.166 Rovnako sa

zachoval aj prezident ČSSR Antonín Novotný, keď odmietol žiadosť Sovietskeho zväzu o

rozmiestnenie sovietskych vojsk na jeho západnej hranici a asi aj preto pri návšteve

Československa v decembri v roku 1967 na samotné prezidentovo pozvanie odmietol

Leonid Brežnev podporiť konzervatívneho prezidenta Antonína Novotného vo funkcii a

vyhlásil, že spory v československom vedení štátu sú jeho vnútornou záležitosťou, čím

otvoril cestu postupnému odstráneniu Antonína Novotného najprv z funkcie prvého

tajomníka ÚV KSČ a nakoniec aj z funkcie prezidenta ČSSR.167

Napokon tento dôvod vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa potvrdil ani dve mesiace

po vojenskom zásahu, keď 16. októbra 1968 československý a sovietsky ministerský

predseda (Oldřich Černík a Alexej Kosygin) podpísali Zmluvu o podmienkach dočasného

pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR, ktorej nejasný obsah mal byť právnym

podkladom pre trvalé obsadenie Československa sovietskym vojskom. O dva dni na to 18.

októbra 1968 Národné zhromaždenie v Prahe schválilo túto zmluvu. Zmluva neurčovala

ani počet sovietskych vojakov (bolo ich potom efektívne 60-70 000) ani trvanie tejto

„dočasnosti“. Nakoniec sa tento „dočasný pobyt“ pretiahol na 23 rokov a ukončil ho iba

rozpad ZSSR. Posledné sovietske jednotky opustili Slovensko až v júni 1991.168

166 KOVÁČ, M. 2010. Právna analýza februárového prevratu v roku 1948 : bakalárska práca. Banská Bystrica : UMB, 2010. 18 s.

167 http://www.upn.gov.sk/august-68/, [cit. 2013-2-13]168 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.

Bratislava : Lúč, 2003. s. 662

64

Krvavými dôsledkami vojenskej invázie „bratských armád“ bolo 72 mŕtvych z toho

19 na Slovensku, 266 ťažko ranených a 436 ľahko ranených.169

Ako zámienka na vojenskú okupáciu mal poslúžiť pozývací list podpísanými

československými ortodoxnými komunistami, konkrétne Vasiľom Biľakom, Aloisom

Indrom, Drahomírom Kolderom, Beřichom Švestkom a Antonínom Kapekom, údajne aj

Františkom Barbírkom, Emilom Rigom, Janom Pillerom, Karelom Hoffmannom, Jozef

Lenártom a Lubomírom Štrougalom. Tento pozývací list žiadal o bratskú pomoc štáty

Varšavskej zmluvy všetkými prostriedkami vrátane vojenskej pomoci, pretože v

Československu bol podľa tohto listu ohrozený socializmus a prebiehala v ňom

kontrarevolúcia. List odovzdal Vasiľ Biľak cez prvého tajomníka ÚV KS Ukrajiny Piotra

Šelesta generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ Leonidovi Brežnevovi.170 Predstavitelia štátov

intervenujúcich armád takýmto spôsobom chceli legitimizovať vojenský vpád a následnú

vojenskú okupáciu Československa.

3.2 Právna analýza vojenskej intervencie v ČSSR v auguste 1968 armádami

Varšavskej zmluvy

Pozývací list československých ortodoxných komunistov, ktorý mal dať legitimitu

vojenskej invázií a následnej vojenskej okupácií Československa, bol od počiatku

neprávoplatný, keďže stranícke komunistické špičky neboli štátom nijak splnomocnené na

to, aby takúto „bratskú pomoc na záchranu socializmu“ od iných komunistických krajín

žiadali.

Vojenská akcia uskutočnená v noci z 20. na 21. augusta 1968 v Československu

bola aj v rozpore s medzinárodným právom, keďže ako členské štáty Organizácie

spojených národov ZSSR aj ČSSR boli viazané jej cieľmi a zásadami, ktoré okrem iného

obsahovali:

- rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade

rovnoprávnosti a sebaurčenia národov a činiť iné vhodné opatrenia k posilneniu svetového

mieru,

- OSN je založená na zásade zvrchovanej rovnosti všetkých svojich členov,

169 http://www.aktuality.sk/infografika/212532/okupacia-1968-demokratizacne-zmeny-stopli-bratske-armady/, [cit. 2013-2-13]

170 http://www.sme.sk/c/2149298/pozyvaci-list-z-roku-1968-vraj-odovzdal-bilak-na-bratislavskom-verejnom-wc-selestovi.html, [cit. 2013-2-13]

65

- všetci členovia plnia poctivo záväzky, ktoré prevzali podľa Charty OSN, aby si

tak všetci spoločne zaistili práva a výhody z členstva plynúce,

- všetci členovia riešia svoje medzinárodné spory pokojnými prostriedkami tak,

aby ani medzinárodný mier a bezpečnosť ani spravodlivosť neboli ohrozované,

- všetci členovia OSN sa vystrihajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby

silou alebo použitia sily ako proti územnej celistvosti tak aj proti politickej nezávislosti

ktoréhokoľvek štátu rovnako aj akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi

OSN.171

Pri uplatnení monistickej teórie s prvenstvom medzinárodného práva pred

vnútroštátnym právom teda československým orgánom či už Prezidentovi ČSSR, Vláde

ČSSR alebo Národnému zhromaždeniu ani len neprislúchala právomoc odobriť vojenskú

inváziu a vojenskú okupáciu vlastnej krajiny cudzími vojskami.

Teda list, ktorý pozýval do Československa vojská Varšavskej zmluvy, bol od

počiatku neplatný a mal nulovú právnu relevanciu.

Oprávnene si možno klásť otázku, či signatári tohto pozývacieho listu porušili

právny poriadok vtedajšej ČSSR a či voči nim mohla byť vyvodená trestná zodpovednosť.

Podľa Zákona na ochranu mieru 165/1950 Zb. § 1 ods. 2 by bolo možné uvažovať, či

autori tohto listu nespáchali trestný čin proti mieru ako členovia spolčenia a vo značnom

rozsahu s tým, že ich aktivita – pozvanie cudzích vojsk do vlastnej krajiny – pripravila o

život 72 ľudí, čo by sa dalo ohodnotiť ako iná priťažujúca okolnosť, kde kvalifikovaná

skutková podstata uvádzala trestnú sadzbu po novele Zákona o ochrane mieru Trestným

zákonom 140/1961 Zb. 10 až 15 rokov.172 Na druhej strane podľa Ústavy ČSSR 100/1960

Zb. v Druhej hlave Práva a povinnosti občanov sa uvádza v čl. 37 ods. 1 „Vrcholnou

povinnosťou a vecou cti každého občana je ochrana vlasti a jeho socialistického

zriadenia.“173. Podľa poňatia vývoja situácie v Československu očami ortodoxných

komunistov naozaj dochádzalo k ohrozeniu socializmu v Československu vytváraním

občianskej spoločnosti a pluralitnej demokracie, ktorá mohla viesť k spochybneniu tézy o

vedúcej úlohe strany v spoločnosti, preto by sa dalo uvažovať pri extenzívnom výklade čl.

37 ods. 1 Ústavy ČSSR 100/1960 Zb., že konali v rámci ústavných možností v mene

záchrany socializmu v Československu, a keďže Ústava bola právna norma vyššej právnej

171 http://www.osn.cz/dokumenty-osn/soubory/charta-organizace-spojenych-narodu-a-statut- mezinarodniho-soudniho-dvora.pdf, [cit. 2013-2-14]

172 http://www.psp.cz/eknih/1948ns/tisky/t0560_00.htm, [cit. 2013-2-14]173 http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html, [cit. 2013-2-14]

66

sily ako Zákon na ochranu mieru, dalo by sa uvažovať o ich beztrestnosti. Skôr sa však

prikláňam k hypotéze, že čl. 37 ods. 1 Ústavy ČSSR sa dá chápať ako povinnosť občana

brániť svoju vlasť v prípade napadnutia vnútornou silou alebo cudzou mocou a v tom

prípade pozývatelia cudzích vojsk, by konali v príkrom v rozpore s týmto článkom.

Napokon po novembri 1989 prebiehalo rozsiahle vyšetrovanie pre podozrenie zo

spáchania trestného činu ohrozenia mieru. Pri predložení návrhu na podanie obžaloby v

roku 2000 mal spis viac ako 23-tisíc strán. Krajský súd v Bratislave vrátil v roku 2001

prípad na došetrenie. S postupom sa stotožnil aj Najvyšší súd. Podľa súdu bolo potrebné

zohnať aj originál pozývacieho listu a dať ho na grafologické skúmanie, aby sa potvrdila

pravosť Biľakovho podpisu. Ruská strana poskytla iba kópiu. Originál Rusko vydať

odmietlo s vysvetlením, že by to poškodilo jeho záujmy. Špeciálna prokuratúra neskoršie

rozhodla, že trestné stíhanie preruší, pretože nie je možné zohnať dôležitých svedkov z

Česka. Posledným žijúcim aktérom pozývacieho listu je už len Vasiľ Biľak a ten vinu

odmieta. S najväčšou pravdepodobnosťou za udalosti z augusta 1968 už nikto nebude

potrestaný.174 Netreba však preceňovať význam tzv. pozývacieho listu, keďže sovietske

vedenie o invázii do ČSSR uvažovalo už dlhšie a pozývací list bol ten potemkinovským

aktom, ktorý mal dať okupácii punc legitímnosti a vojská Varšavskej zmluvy by do

Československa takmer určite prišli aj bez neho.

3.3 Právna analýza Moskovského protokolu

26. augusta 1968 bol prijatý Protokol z rokovaní delegácií ZSSR a ČSSR v

Moskve známy viac ako Moskovský protokol, ktorý mal legitimizovať vojenskú okupáciu

Československa. Táto pätnásťbodová „dohoda“ obsahovala záväzok dodržať ustanovenia a

princípy sformulované na prelome júla a augusta 1968 na stretnutí v Čiernej nad Tisou a na

bratislavskej schôdzke vedúcich komunistických strán Varšavského paktu s výnimkou

Rumunska 3. augusta 1968, kde bola vyhlásená tzv. Brežnevova doktrína, podľa ktorej

obrana socialistických vymožeností je internacionálnou povinnosťou všetkých

socialistických krajín a po prvý raz bolo verejne vyhlásené, že socialistické štáty nie sú

suverénnymi politickými subjektmi, ale majú iba obmedzenú, čiastočnú suverenitu.175

174 http://www.sme.sk/c/5734286/bilaka-uz-sud-nevypocuje.html#ixzz2KsK3zwW2, [cit. 2013-2-14]175 ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. vyd.

Bratislava : Lúč, 2003. s. 659-660

67

Moskovský protokol vyhlásil za neplatný vysočanský XIV. zjazd KSČ uskutočnený

22. augusta 1968 v Prahe, ktorý odsúdil vpád a následnú vojenskú okupáciu ČSSR

vojskami Varšavského paktu, žiadal okamžitý odchod cudzích vojsk z Československa,

zabránil ustanoveniu kolaborantskej robotnícko-roľníckej vlády, vyslovil požiadavku

návratu zatknutých predstaviteľov krajiny z Moskvy, vyslovil súhlas so započatím

reformným procesom, zvolil nové politické orgány vrátane ÚV KSČ, kde mali zastúpenie

reformní komunisti a zbavil funkcii konzervatívnych komunistov.176 Všetky tieto uznesenia

Moskovský protokol vyhlásil za neplatné. Mimoriadny XIV. zjazd Komunistickej strany

Československa mal byť zvolaný až „po normalizácií“ situácie vo strane a v krajine – inak

povedané – po obnovení predošlých pomerov v spoločnosti.177

Podľa Moskovského protokolu v priebehu nasledujúcich šiestich až desiatich dní

malo plénum ÚV KSČ posúdiť otázky a prijať opatrenia, ktoré by obnovili a posilnili moc

štátostrany nad spoločnosťou. Mala byť znova zavedená politická cenzúra nad médiami a

masovokomunikačné prostriedky mali byť kontrolované KSČ, akékoľvek opozičné

vystúpenia a prejavy mali byť zakázané. Opozičné skupiny a organizácie vrátane

sociálnodemokratickej strany sa mali rozpustiť.

Piaty bod Moskovského protokolu obsahoval záväzok, že okupačné armády sa

nebudú miešať do vnútorných záležitostí Československa a postupne sa majú stiahnuť z

československých miest a obcí a po obnovení predošlého spoločenského stavu majú po

etapách opustiť štátne územie ČSSR. „Dočasné“ rozmiestnenie sovietskych vojsk pri

štátnych hraniciach ČSSR s NSR malo byť riešené na úrovni ministrov národnej obrany a

zahraničných vecí Československa a Sovietskeho zväzu, principiálne otázky ohľadom

zotrvávania sovietskych vojsk v Československu sa mali riešiť na úrovni vlád obidvoch

krajín. O podmienkach pobytu a úplného odsunu okupačných vojsk mala byť uzatvorená

zmluva medzi spojeneckými štátmi a Československom. Československá armáda mala

spolupracovať s okupačnými vojskami.

V siedmom bode Moskovského protokolu sa predstavitelia KSČ zaviazali, že

konzervatívni komunisti nebudú odstránení zo svojich funkcii. Protokol z Moskvy sa

zmieňuje tiež o prehĺbení ekonomickej a vedecko-technickej závislosti Československa na

Sovietskom zväze. Moskovský protokol predpokladal ďalšie zbrojenie štátov Varšavského

176 http://nezapomente.cz/zobraz/vysocansky_sjezd_ksc, [cit. 2013-2-14] 177 GRONSKÝ, J. 2007. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III, 1960-1989.

Praha : Nakladatelství Karolinum, 2007. s. 136

68

paktu v rámci prebiehajúcej Studenej vojny so západnými demokratickými krajinami. V

medzinárodných vzťahoch mala KSČ uplatňovať jednotnú zahraničnú politiku spolu s

ostatnými komunistickými krajinami východného bloku namierenú voči znepriateleným

západným krajinám. Vláda ČSSR v žiadnom prípade nemala pripustiť rokovanie o vpáde

vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy do Československa na pôde Bezpečnostnej rady

OSN ani v inom orgáne OSN. Predsedníctvo ÚV KSČ sa zaviazalo uskutočniť kádrové

zmeny v straníckych a štátnych orgánoch KSČ a ČSSR a vymeniť nespoľahlivé osoby,

ktoré by bránili k návratu starých pomerov. Ďalšie personálne obmeny sa mali uskutočniť v

straníckych a v štátnych delegáciách Československa. Delegácia ČSSR sa zaviazala, že

moskovské rokovania zostanú prísne tajné pred širokou verejnosťou. Posledný pätnásty

bod Moskovského protokolu zaväzuje delegáciu ČSSR k udržiavaniu priateľských vzťahov

so Sovietskym zväzom.178

Prijatie Moskovského protokolu znamenalo začiatok konca Pražskej jari a nástup

normalizácie, ktorý znamenal postupné odbúravanie výdobytkov reformného obdobia a

návrat pomerov spred januára 1968.

Moskovský protokol bol prijatý v čase vojenskej okupácie ČSSR piatimi cudzími

vojskami a jeho prijatie vládnou delegáciou ČSSR v Moskve a následne ÚV KSČ bolo

vynútené použitím sily voči signatárskemu štátu, preto nemožno hovoriť o jeho slobodnom

prijatí zo strany ČSSR. Navyše bola použitá sila aj voči zástupcom ČSSR - Alexandrovi

Dubčekovi, Oldřichovi Černíkovi, Josefovi Smrkovskému, Františkovi Krieglovi a

Josefovi Špačkovi, keď boli gangsterským spôsobom unesení z Československa do

Sovietskeho zväzu a ich podpisy pod Moskovský protokol boli vynútené tým, že ak

nepodpíšu príslušný protokol, nebudú sa môcť vrátiť do Československa. Jediný, kto sa

vzoprel voči takémuto nátlaku, bol František Kriegel a svoj podpis odmietol pod túto

„dohodu“ pripojiť. Použitie sily proti osobám predstaviteľov iného štátu vylučuje

skutočný prejav vôle tak na strane zástupcov ako aj na strane zastúpeného štátu. Keďže

podpísanie Moskovského protokolu bolo vynútené použitím sily voči samotnému štátu –

ČSSR ako aj voči ich predstaviteľom, možno hovoriť, že táto zmluva je ipso iure nulitná,

čo znamená ničotná a neplatná ab initio. Takúto chybu preto nebolo možné odstrániť ani

dodatočným riadnym súhlasom, ratifikáciou.179 Z tohto pohľadu bolo schválenie Zmluvy o

178 GRONSKÝ, J. 2007. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III, 1960-1989. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2007. s. 136-139

179 MRÁZ, S. 2011. Medzinárodné právo verejné. Bratislava : EKONÓM, 2011. s. 145

69

podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území ČSSR Národným

zhromaždením dňa 18. októbra 1968 počas stále prebiehajúcej okupácie neplatné a

zotrvávanie sovietskych vojsk v ČSSR protiprávne.

70

4 Právne aspekty demokratického socializmu

Tak ako každá politická ideológia, ktorá sa stala ideológiou dominantnou a

vládnucou, našla svoje miesto aj v iných oblastiach života spoločnosti ako len vo vládnej

politike – napr. v kultúre, vede, umení, ekonomike ale aj v práve. A platí to aj pre

demokratický socializmus.

Demokratický socializmus považuje hospodárske, sociálne a kultúrne práva za

rovnocenné s občianskymi a politickými právami. Hlása, že tieto práva sú univerzálne,

nedeliteľné, nescudziteľné a nepremlčateľné a žiadne z týchto práv nemožno nad druhé

nadraďovať, či dokonca v mene jedných práv tie druhé popierať. Odmieta akúkoľvek

formu diktatúry vrátane diktatúry „proletariátu“a svoju legitimitu zakladá na slobodných

všeobecných, priamych a rovných voľbách s tajným hlasovaním, kde sa uchádza o dôveru

voličov.

4.1 Demokratický socializmus a ortodoxný komunizmus

Demokratický socializmus nezrodila Pražská jar, pretože jeho prvopočiatky možno

hľadať už v 19. storočí. Vo svojich počiatočných podobách bol socializmus obvykle

fundamentalistický, utopický a revolučný. Jeho cieľom bolo odstrániť kapitalistickú

ekonomiku, založenej na trhovej výmene a nahradiť ju kvalitatívne inou socialistickou

ekonomikou, konštruovanou spravidla na princípe spoločného vlastníctva. Najvplyvnejším

predstaviteľom tejto varianty bol Karol Marx, ktorého myšlienky sa stali základom

komunizmu 20. storočia.180

Už koncom 19. storočia sa však objavila i línia reformistického socializmu, v

ktorom sa odrazilo postupné začleňovanie pracujúcich do kapitalistickej spoločnosti,

spôsobené zlepšujúcimi sa pracovnými podmienkami a rastúcim vplyvom odborov a

socialistických politických strán. Táto varianta socializmu hlásala pokojný, postupný a

legálny prechod k socializmu, uskutočnený „parlamentnou cestou“. Reformistický

socializmus čerpal z dvoch zdrojov. Prvým bola humanistická tradícia etického socializmu,

spojená s takými mysliteľmi, ako bol Robert Owen (1771-1858), Charles Fourier (1772-

1837) a Wiliam Morris (1854-1896). Druhým bol revizionistický marxizmus, rozvinutý

180 HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2004. s. 71

71

predovšetkým Eduardom Bernsteinom (1850-1932).181

Po veľkú časť 20. storočia bolo totiž socialistické hnutie rozdelené na dva tábory.

Revolučný, socialistický tábor riadiaci sa príkladom V. I. Lenina a boľševikov, ktorí sa

označili za komunistov, zatiaľ čo reformistickí socialisti, ktorí sledovali viac-menej

ústavnú politiku, sa priklonili k tomu, čomu sa potom začalo hovoriť sociálna demokracia.

Táto rivalita sa netýkala len najvhodnejších prostriedkov, ako dospieť k socializmu, ale aj

samej podstaty socialistického cieľa. Sociálni demokrati sa otočili vzad k

fundamentalistickým princípom typu spoločného vlastníctva a plánovania a socializmus

začali definovať v pojmoch sociálneho zabezpečenia, prerozdeľovania a riadenia

ekonomiky.182

Ortodoxný komunizmus bol za oficiálnu štátnu ideológiu vyhlásený po Veľkej

októbrovej revolúcii v Rusku a po druhej svetovej vojne bol nanútený štátom v sovietskej

sfére moci, to znamená, štátom, ktoré počas Druhej svetovej vojny obsadila Červená

armáda. Boli to najmä štáty strednej a juhovýchodnej Európy vrátane Československej

republiky.

Ortodoxní komunisti zdôrazňovali význam hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

práv, ktoré vyzdvihovali nad občianskymi a politickými právami. Tie boli naopak často

popierané a označované ako práva nadbytočné a buržoázne. Štátne zriadenia vychádzajúce

z ideológie ortodoxného komunizmu sa prehlasovali za diktatúru proletariátu a odmietali

princíp slobodných volieb a pluralitnú demokraciu ako takú, riadili sa tézou o vedúcej

úlohe komunistickej strany v spoločnosti a akúkoľvek opozičnú kritiku nemilosrdne

potláčali, pričom svojich oponentov či už skutočných alebo len domnelých často pozbavili

aj tých najzákladnejších ľudských práv vrátane práva na život.

Ideológia ortodoxného komunizmu v jej stalinistickej podobe sa v Československu

naplno presadila po 25. februári 1945, keď bol komunistami uskutočnení februárový

prevrat, ktorý ho pomenovali ako Víťazný február. Monštruózne procesy podobné tým

sovietskym z 30. rokov 20. storočia na seba nenechali dlho čakať. Už za krátko sa konali

súdne procesy s niekdajšími lídrami demokratických strán, s nekomunistickými

partizánmi, so slovenskými biskupmi, s nepohodlnými komunistami ale aj úplne

vykonštruované súdne procesy s fiktívnymi nepriateľmi komunistickej diktatúry.

181 HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2004. s. 71 182 tamtiež, s. 71

72

4.2 Občianske a politické práva

Podľa ideológie demokratického socializmu politické a občianske práva tak, ako sú

zakotvené v článkoch 3 až 21 Všeobecnej deklarácii ľudských práv z 10. decembra 1948,

prináležia všetkým ľuďom bez ohľadu na ich sociálny pôvod, keďže podľa Akčného

programu KSČ z roku 1968 protichodné – antagonistické triedy po víťazstve socializmu

postupne zanikli a vznikla široká stredná vrstva, preto nie je dôvod nikomu upierať jeho

ľudské práva a slobody.183

Občianske a politické práva často označované ako základné ľudské práva a slobody

tvoria prvú generáciu ľudských práv a slobôd. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody

jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie občianskych práv štát

zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať (v Jellinkovej

klasifikácii sú označené ako status negativus). Na realizáciu politických práv je však

nevyhnutná iniciatíva občanov (v Jellinkovej klasifikácii sú označené ako status activus).

Do prvej generácie ľudských práv patria najmä tieto práva:

- občianske práva:

- právo na život,

- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,

- právo na osobnú slobodu a zákaz nútených prác a služieb,

- právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena,

- právo na súkromie,

- právo na vlastníctvo,

- právo na nedotknuteľnosť obydlia,

- právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a na ochranu osobných údajov,

- sloboda pohybu a pobytu,

- sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery,

- právo na spravodlivý proces.

- politické práva:

183 http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav, [cit. 2012-12-9]

73

- sloboda prejavu,

- právo na informácie,

- petičné právo,

- zhromažďovacie právo,

- združovacie právo,

- volebné právo,

- právo na odpor.184

4.3 Hospodárske, sociálne a kultúrne práva

Druhú generáciu ľudských práv tvoria hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto

práva sa týkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou

ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne.

Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie dodržiavania práv druhej

generácie je nevyhnutná činnosť štátu (podľa Jellinkovej klasifikácie sú označované ako

status positivus). Rovnako ako prvá generácia ľudských práv, aj práva druhej generácie sú

upravené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 (články 22 až 27).185

Ideológia demokratického socializmu tieto práva plne uznáva a hlási sa k nim. V

reálnej politike sa snaží o ich napĺňanie a uvedenie do spoločenského života.

Medzi ľudské práva druhej generácie možno zaradiť najmä tieto práva:

- hospodárske práva:

- právo na slobodnú voľbu povolania,

- právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,

- právo na prácu,

- právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky,

- právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych

a sociálnych záujmov,

- právo na štrajk,

-právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu

zdravia, pri práci a osobitné pracovné podmienky,

184 http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav, [cit. 2012-12-9] 185 tamtiež, [cit. 2012-12-9]

74

- sociálne práva:

- právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na

prácu, ako aj pri strate živiteľa,

- právo na ochranu zdravia,

- právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny,

- kultúrne práva:

- právo na vzdelanie,

- právo na slobodu vedeckého bádania a umenia; právo na zákonnú ochranu

tvorivej duševnej činnosti.186

186 http://www.ludskeprava.euroiuris.sk/index.php?link=gen_lud_prav, [cit. 2012-12-9]

75

Záver

Pražská jar mala svoj zrod v podobe spoločenského odporu voči neobľúbenému

prezidentovi ČSSR Antonínovi Novotnému, ktorého najprv odvolali vlastní spolustraníci z

funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a napokon ho prinútili abdikovať z postu prezidenta

ČSSR.

Novým prvým tajomníkom ÚV KSČ sa 5. januára 1968 stal Alexander Dubček,

ktorý rozhýbal stojaté vody spoločenských pomerov a priniesol v Československu chtiac-

-nechtiac závan občianskej slobody.

Novotného odporcovia však neboli 5. januára 1968 ešte na toľko silní, aby ho

dokázali zbaviť funkcie prezidenta, preto sa rozhodli zrušiť cenzúru a prinútiť ho silou

verejnej mienky abdikovať z postu hlavy štátu, čo sa im napokon 22. marca 1968 podarilo.

Dubčekove vedenie strany však nepočítalo s tým, že ak dajú ľuďom slobodu slova,

tak sa občania už tohto práva nebudú chcieť tak ľahko vzdať. Absencia cenzúry umožnila

hovoriť o zločinoch 50. rokov 20. storočia, o chybách minulosti a spôsobila nevídanú

aktivizáciu úmŕtvenej občianskej spoločnosti.

Čoskoro vznikli tri významné politické hnutia – obnovená Sociálna demokracia,

Klub angažovaných nestraníkov a K 231- združenie bývalých politických väzňov.

5. apríla 1968 bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý mal svojim obsahom

reformistický nádych. Bolo v ňom obsiahnuté množstvo progresívnych myšlienok ako

posilnenie občianskych a politických práv, rovnako aj hospodárskych, sociálnych a

kultúrnych práv, zavedenie trhového socializmu, federalizácia Československa či

rehabilitácia obetí politických procesov.

O Pražskej jari sa často šíri mýtus, že reformné vedenie KSČ pod vedením

Alexandra Dubčeka chcelo demokratizovať Československo. Toto tvrdenie však nie je na

mieste. Vhodnejšie by bolo povedať, že reformní komunisti chceli ČSSR skôr

destalinizovať ako demokratizovať, podobne ako to urobil v 50. rokoch komunistický

vodca Nikita Chruščov v Sovietskom zväze. Destalinizácia Československa mala mať

podobu rehabilitácií obetí politických procesov a zavedenia „juhoslovanského“ modelu

socialistickej ekonomiky. Určite v mysliach reformných komunistov nešlo o dôslednú

demokratizáciu, pretože tá by znamenala, že sa dobrovoľne vzdajú absolútnej moci v štáte

a podvolia sa voľnej politickej súťaži v podobe slobodných a demokratických volieb a toto

76

v žiadnom prípade nechceli pripustiť ani oni a už vôbec by také niečo nedovolilo

sovietske vedenie pod vedením Leonida Brežneva.

Otázny by bol ďalší vývoj Pražskej jari, ak by nezasiahli v Československu vojská

piatich krajín Varšavskej zmluvy. Je možné, že vývoj by išiel cestou sovietskej perestrojky

a glasnosti – politiky posledného vodcu Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova, ktorý sa

podobne ako Alexander Dubček pokúsil liberalizovať politický systém a reformovať

socializmus, ale namiesto toho však dosiahol jeho deštrukciu, rozpad ZSSR a nástup

trhovej ekonomiky.

Pokojne sa však mohla presadiť v Československu aj „poľská cesta“, kde v

decembri 1981 vtedajší poľský prezident Wojciech Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav,

zrušil spoločenské organizácie, pozatýkal 10 000 protikomunistických aktivistov a nastolil

vládu vojenskej junty, ktorá si vyžiadala desiatky mŕtvych. A to všetko len kvôli tomu, že

vládnuca strana v Poľsku strácala autoritu a spoločnosť sa v rokoch 1980-1981 začala

vymkýnať spod kontroly štátostrany. Podobne ani samotné Dubčekove vedenie v

Československu sa nechcelo zmieriť, že z mesiaca na mesiac stráca kontrolu nad

spoločnosťou a snažilo sa tento politický vývoj zvrátiť, nikto nemôže už dnes vylúčiť

podobný sled udalostí v Československu, ako bol koncom roka 1980 v Poľsku.

Možný však bol aj ďalší scenár udalostí a to ten, že by sa naozaj podarilo naplniť

Akčný program KSČ z roku 1968 vtedajšiemu politickému vedeniu Československa. V

tom prípade by sa Československo uberalo „juhoslovanskou“ cestou socializmu,

založenom na samospráve štátnych podnikov s možnosťou vývozu tovaru rovnako do

okolitých socialistických krajín tak aj na západné kapitalistické trhy s tým, že by

Československo prestalo byť jednoznačne súčasťou východného bloku a z

medzinárodného hľadiska by udržiavalo dobré vzťahy nielen so Sovietskym zväzom ale aj

so západnými krajinami.

Osobne sa však domnievam, že po vyčerpaní všetkých nenásilných prostriedkov

voči „antisocialistickým“ spoločenským organizáciám a politickým hnutiam, by sa

rozhodlo komunistické vedenie Československa pre nastolenie tvrdého kurzu a nasledoval

by násilný zásah voči občianskym aktivistom a zákaz organizácií a hnutí zrodených

Pražskou jarou, čo by však mohlo vyvolať masový odpor verejnosti a demonštrácie, ktoré

napokon mohli viesť k pádu komunistického režimu v Československu.

V každom prípade „bratská pomoc“ vojsk piatich krajín Varšavskej zmluvy, ktoré

77

násilne ukončili Pražskú jar, dáva bodku za týmito úvahami a čo by bolo, keby nebolo

vojenskej okupácie Československa spojeneckými armádami, sa už nikdy nedozvieme.

78

Zoznam bibliografických odkazov

a) Knihy/ Monografie

1. BENČÍK, A. a kol. 1990. Osem mesiacov pražskej jari. Martin : Tlačiarne SNP, 1990.

304 s. ISBN 80-217-0204-4

2. BENČÍK, A. 2007. V chapadlech kremelské chobotnice. Praha : Europrint, a.s., 2007.

520 s. ISBN 970-80-204-1617-9

3. BENČÍK, A. 2010. Téma: Alexander Dubček - Pražská jar ˊ68 - „Normalizácia“ -

Nežná revolúcia ˊ89. Praha : Nakladatelství XYZ, s. r. o., 2010. 349 s. ISBN 978-80-7388-

449-9

4. DUBČEK, A. 1998. Z pamätí: Nádej zomiera posledná. 2. vyd. Bratislava : Nová práca,

s. r. o., 1998. 289 s. ISBN 80-967857-7-X

5. ĎURICA, M. S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch

tisícročí. 3. vyd. Bratislava : Lúč, 2003. 840 s. ISBN 80-7114-386-3

6. GRONSKÝ, J. 2007. Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III,

1960-1989. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2007. 441 s. ISBN 978-80-246-1285-0

7. HEYWOOD, A. 2004. Politologie. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2004. 482 s. ISBN

80-86432-95-5

8. HOPPE, J. 2009. Opozice 68, Sociálni demokracie, KAN a K 231 v období Pražského

jara. Praha : Prostor, 2009. 392 s. ISBN 978-80-7260-216-2

9. LALUHA, I. 2000. Alexander Dubček – politik a jeho doba. Bratislava : Nová práca,

s. r. o., 2000. 177 s. ISBN 80-88929-19-9

10. MACHONIN, P. 1992. Sociální struktura Československa v předvečer Pražského jara

1968. Praha : Univerzita Karlova, 1992. 117 s. ISBN 80-70-66-549-1

11. MRÁZ, S. 2011. Medzinárodné právo verejné. Bratislava : EKONÓM, 2011. 282 s.

ISBN 978-80-225-3148-1

12. SIKORA, S., HOTÁR, V. S., LALUHA, I., ZALA, B. 1996. Kapitoly z dejín sociálnej

demokracie. Bratislava : Axima, 1996, 503 s. ISBN-80-88676-10-X

13. SKALOŠ, M. 2008. Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie

ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica : PrF UMB Banská Bystrica, 2008. 292 s.

ISBN 978-80-8083-610-8

79

14. ŠPIESZ, A. 2002. Ilustrované dejiny Slovenska : Na ceste k sebauvedomeniu. 2. vyd.

Bratislava : Perfekt, 2002. 301 s. ISBN 80-8046-190-2

b) Články v časopisoch

15. GREGUŠ, P. 2007. Smrť Pražskej jari. In Extra Plus. ISSN 1336-0256, 2007, roč. 7, č.

8, s. 14-15

c) Internetové stránky

16. http://www.aktuality.sk

17. http://aktualne.atlas.sk

18. http://www.amnesty.sk

19. http://www.impulzrevue.sk

20. http://www.ludskeprava.euroiuris.sk

21. http://nezapomente.cz

22. http://www.osobnosti.sk

23. http://www.osn.cz

24. http://www.psp.cz

25. http://www.sds.cz

26. http://www.sme.sk

27. http://spravy.pravda.sk

28. http://www.ssag.sk

29. http://www.szcpv.org

30. http://www.totalita.cz

31. http://www.upn.gov.sk

32. http://www.uski.sk

d) Vedecko-kvalifikačné práce

33. KOVÁČ, M. 2010. Právna analýza februárového prevratu v roku 1948 : bakalárska

práca. Banská Bystrica : UMB, 2010. 45 s.

80

Devices & Hardware

Diplomová práca - POLITICKÉ ZMENY V ČSSR V ROKU 1968