1529 Martan Andy Weir

Andy Weir

THE MARTIAN

Copyright © 2011, 2014 by Andy WeirTranslation © 2014 by Patrick FrankJacket design © 2014 by Eric White

Jacket photograph (astronaut) © NASAMap by Fred Haynes

Slovak edition © 2014, 2014 (elektronická verzia) by Ikar

Z anglického originálu The Martian (Crown Publishers, New York 2014) preložil Patrick Frank.Redigovala Antónia Revajová.

Obálku podľa originálneho návrhu upravil Augustín Putera.Technická redaktorka Helena Oleňová.

Vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava v roku 2014 ako svoju 619. publikáciu v elektronickejpodobe.

Sadzba a zalomenie do strán PRO 2, a. s., Bratislava.

ISBN 978-80-551-4012-4

Venujem mame,ktorá ma volala Pickle,

a otcovi,ktorý ma volal Dude

1. KAPITOLA

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 6

Som v riti. Zhodnotil som všetky fakty a došiel k vedecky podloženému záveru.V riti.Na šiesty deň toho, čo mali byť dva najlepšie mesiace môjho života, sa všetko zmenilo na nočnú

moru.Ani neviem, kto bude čítať tieto riadky. Raz ich asi niekto nájde. Možno o sto rokov.Len pre poriadok... nezomrel som na šiesty sol. Zvyšok posádky si zjavne myslí, že áno, a ja im to

nevyčítam. Možno za mňa vyhlásia aj štátny smútok a na mojej stránke na Wikipédii sa bude písať:„Mark Watney je jediný človek, ktorý zomrel na Marse.“

Zrejme to aj bude pravda. Lebo tu určite zomriem. Akurát nie na šiesty sol, ako si zrejme všetcimyslia.

Takže... Čím začať?Program Ares. Ľudstvo sa dostane na Mars, prvý raz vyšleme ľudí na inú planétu, rozšírime

horizonty, bla, bla, bla. Posádka misie Ares 1 urobila, čo sa od nej chcelo, a vrátila sa na Zem akopartia hrdinov. Čakali ju slávnostné prehliadky, sláva a obdiv celého sveta.

Ares 2 urobil to isté na inom mieste na Marse. Po návrate členom posádky rázne podali rukua ponúkli čerstvo uvarenú kávu.

Ares 3. Moja misia. Teda, nie celkom moja. Velila jej komandérka Lewisová. Ja som bol ibačlenom posádky. Vlastne som mal najnižšiu hodnosť zo všetkých. Mohol som sa stať veliteľom ibav prípade, že by tu okrem mňa neostal nik iný.

A viete čo? Som veliteľ.Ktovie, či tento denník nájdu skôr, ako zvyšok posádky zomrie na starobu. Predpokladám, že sa

v poriadku dostane naspäť na Zem. Vážení, ak to čítate: Nie je to vaša vina. Urobili ste, čo stemuseli. Na vašom mieste by som nekonal inak. Nevyčítam vám to a som rád, že ste prežili.

Asi by som mal vysvetliť fungovanie misií na Marse aj pre laikov, ktorí sa môžu dostať k mojim

záznamom. Na orbitálnu dráhu Zeme sme vyleteli klasicky, bežnou loďou, ktorá nás dopravila naHermes. Práve ním sa misie Ares prepravujú medzi Zemou a Marsom. Je parádne veľký a NASA doňvrazila strašne veľa peňazí.

Keď sme sa dostali na Hermes, štyri ďalšie nepilotované misie nám priviezli palivo a zásoby nacestu. Len čo bolo všetko pripravené, vyrazili sme na Mars. Nie však veľmi rýchlo. Dni ťažkýchchemických palív a lety priamo na planétu sú už za nami.

Hermes poháňajú iónové motory. Vystreľujú zo zadnej časti lode argón tak rýchlo, že vďaka nimtroška akceleruje. Vtip je v tom, že na takúto reakciu netreba veľa paliva, takže trocha argónu (anukleárny reaktor, ktorý to celé napája) nám umožní akcelerovať počas celej cesty, Neverili by ste,akú rýchlosť môžete dosiahnuť s troškou akcelerácie a dostatočne dlhým časom.

Mohol by som vás oblažovať historkami o tom, ako fantasticky sme sa mali počas letu, aleneurobím to. Nemám chuť si to práve teraz pripomínať. Takže si musíte vystačiť so zistením, že smesa o 124 dní neskôr dostali k Marsu bez toho, aby sme sa navzájom povraždili.

Odtiaľ sme cestovali v MPM (v Marťanskom pristávacom module). Je to v podstate veľkáplechovka s pomocnými raketami a padákmi. Jej jedinou úlohou je dostať šesť ľudí z obežnej dráhyna povrch Marsu tak, aby ich to nezabilo.

To nás privádza k veľkému triku pri výskume Marsu: Všetko tam musíte mať vopred.Vybavenie na povrchové operácie tam dopravilo celkom štrnásť nepilotovaných misií. Snažili sa

to nahádzať do tej istej oblasti a vyšlo im to nadmieru slušne. Výbava nie je ani zďaleka taká krehkáako ľudia, takže môže dopadnúť na povrch relatívne tvrdo. Potom však zase dosť poskakuje.

Prirodzene, nás na Mars vyslali až po tom, čo mali potvrdené, že všetky zásoby dorazili na miestourčenia a schránky sa neporušili. Ak zarátate aj zásobovacie lety, misia na Mars trvá od začiatku dokonca asi tri roky. Zásoby pre Ares 3 vlastne leteli už v čase, keď sa posádka Aresa 2 vracala domov.

Najdôležitejším vybavením je, samozrejme, MOM – Marťanský odletový modul. Umožňuje námdostať sa naspäť na Hermes po tom, čo dokončíme operácie na povrchu. MOM pristáva opatrne (narozdiel od zásob, ktoré poskakujú ako balóny). Neprestajne musí byť v spojení s Houstonom, a kebys ním boli nejaké problémy, minuli by sme planétu a vrátili sa domov bez toho, aby sme sa čo i lendotkli povrchu.

MOM je parádna vecička. Ukázalo sa, že vďaka šikovným reakciám s miestnou atmosférou sa dáz každého kilogramu vodíka zo Zeme urobiť na Marse trinásť kilogramov paliva. Ide to však hroznepomaly. Natankovať plnú nádrž trvá dvadsaťštyri mesiacov. Preto ho tam poslali dávno pred nami.

Viete si predstaviť moje sklamanie, keď som videl, že MOM je preč.

Hlúpa zhoda náhod spôsobila, že som takmer zomrel, a ešte hlúpejšia, že som prežil.Misia je nastavená tak, aby zvládala piesočné búrky s rýchlosťou až 150 km/h. Houston teda

celkom pochopiteľne znervóznel, keď na nás udrel vietor so silou 175 km/h. Všetci sme si natiahliskafandre a chúlili sa v strede nášho obydlia – pôvodne nazývaného habitát, nik mu však nehovoríinak ako hab – pre prípad, že by stratilo tlak. Nakoniec však problém nebol s habom.

MOM je vesmírna loď. Má kopu chúlostivých súčiastok. Búrky do istej miery zvláda, ale prívalompiesku neodolá naveky. Keď víchor ani po hodine neustal, NASA dala pokyn na predčasné ukončeniemisie. Nik nechcel skončiť dvojmesačný pobyt už po šiestich dňoch, ale keby MOM ešte chvíľu taktotrpel, mohli sme tam ostať bez možnosti návratu.

Museli sme vyjsť do búrky a pešo prejsť od habu k odletovému modulu. Bolo to riskantné, ale čosme mali robiť?

Okrem mňa to všetci zvládli.Naša hlavná satelitná anténa prenášajúca signál z habu na Hermes zaúčinkovala ako padák. Vietor

ju odtrhol od ukotvenia a odniesol. Cestou ešte stihla naraziť do sústavy príjmových antén. Jednaz týchto dlhých tenkých tyčí odletela rovno na mňa. Cez skafander preletela ako guľka cez maslo,a keď mi natrhla bok, spôsobila mi najhoršiu bolesť v živote. Nejasne si spomínam, ako mi vyrazilodych (za daných okolností skôr vytrhlo) a ako mi v ušiach bolestne zaľahlo od straty tlaku v skafandri.

Posledné, čo si pamätám, je, ako sa ma Johanssenová zúfalo snaží zachytiť.

Prebral ma kyslíkový poplach skafandra – vytrvalé otravné pípanie, ktoré ma nakoniec vytiahloz hlbokého spánku a z ešte hlbšej túžby, aby som už, kurva, zomrel.

Búrka medzičasom prešla. Ležal som doluznačky a takmer celého ma zasypal piesok.Anténa mala dosť sily, aby mi prebodla skafander aj bok, no zastavila sa o panvu. Preto som mal

v skafandri iba jednu dieru (a druhú v sebe, pravdaže).Odhodilo ma to dosť ďaleko. Ležal som pod strmým svahom. To, ako som skončil na bruchu,

zatlačilo anténu do extrémne tupého uhla, takže skafander sa okolo diery veľmi napol. Svojímspôsobom ho to trocha uzavrelo.

Z rany sa mi valila krv. V momente, keď ju vtiahlo do diery, sa z nej pri nízkom tlaku a vysokomprúdení okamžite vyparila voda, takže ostala iba hustá zrazenina. Po chvíli zapchala dieru natoľko, žeto už skafander ako-tak zvládal.

Musím uznať, že svoju prácu odviedol na výbornú. Len čo zaregistroval pokles tlaku, neprestajnesa napĺňal vzduchom z dusíkovej fľaše, aby ho vyrovnal. Keď sa únik takmer zastavil, stačilopridávať vzduch iba po malých dávkach, tak ako presakoval von.

Po chvíli sa vyčerpali pohlcovače CO2 (oxidu uhličitého). To je vlastne hlavné obmedzeniesystémov na udržanie dýchateľnej atmosféry. Nie objem kyslíka, ktorý môžete dodať, ale objem CO2,ktorý dokážete odobrať. V habe mám oxygenátor – rozmerný prístroj, ktorý rozkladá CO2 a získavaz neho opäť kyslík. Skafandre však musia byť také, aby ich človek uniesol, a tak sa používajújednorazové filtre na chemickú absorpciu. Spal som dosť dlho na to, aby tie moje stratili všetkuabsorpčnú kapacitu.

Skafander aj tento problém zaregistroval a prešiel do režimu, ktorému technici hovoria „púšťaniežilou“. Keď už nemal ako odoberať zo vzduchu CO2, začal úmyselne vypúšťať vzduch do marťanskejatmosféry a dopĺňať ho dusíkom. Spolu s nedostatočne zacelenou dierou to znamenalo, že mu rýchlodošiel dusík. Už mu ostala iba fľaša s kyslíkom.

No a tak urobil jediné, čo mohol, aby ma udržal pri živote: začal vnútornú atmosféru dopĺňaťčistým kyslíkom. Teraz mi hrozila smrteľná otrava kyslíkom, ktorý v nadmernej koncentrácii dokážespáliť nervový systém, pľúca a oči. Ironická smrť pre človeka v deravom skafandri: mal priveľakyslíka.

Pri každom z týchto krokov pípali, jačali a pískali alarmy, ale prebudil ma až ten, čo označovalprivysokú koncentráciu kyslíka.

Je až neuveriteľné, koľko tréningu musí človek absolvovať pred takou vesmírnou misiou. Iba

núdzové postupy pri poškodení skafandra som na Zemi nacvičoval celý týždeň. Vďaka tomu somteraz vedel, čo robiť.

Opatrne som si siahol zboku na helmu a zložil z nej súpravu na lepenie dier. Je to v podstate ibalievik s ventilom na užšom konci a s akousi nepredstaviteľne lepkavou živicou na širšom. Opravaspočíva v tom, že necháte ventil otvorený a širší koniec prilepíte na dieru. Kým živica tvrdne, vzduchuniká cez ventil a neodtrháva záplatu. Potom ventil zavriete a skafander je zase vzduchotesný.

Najťažšie bolo zbaviť sa antény. Čo najrýchlejšie som ju vytiahol, no aj tak som takmer omdlel odprudkého poklesu tlaku v skafandri a šialenej bolesti v boku.

Pricapil som záplatu na dieru a zavrel ventil. Držala. Skafander nahradil chýbajúci vzduch ďalšímkyslíkom. Displej na ruke ukazoval, že ho je tam až 85 percent. Na porovnanie, atmosféra Zeme homá 21 percent. Mohol som to prežiť, ale nesmel som v ňom ostať veľmi dlho.

Štveral som sa hore svahom k habu. Keď som sa dostal na vrchol, uvidel som jednu dobrú a jednuzlú novinku: Hab ostal nepoškodený (Hurá!) a MOM bol preč (Ajaj!).

V tej chvíli som pochopil, že som v háji. Nechcel som však zomrieť len tak na povrchu. Dovliekolsom sa k habu a s námahou som vliezol do vzduchového uzáveru. Len čo sa vyrovnal tlak, zhodil somsi helmu.

V habe som sa vyvliekol aj zo skafandra a prvý raz som sa mohol poriadne pozrieť na zranenie.Potrebovalo pár stehov. Našťastie, všetci sme prešli základným zdravotníckym výcvikom a hab malvynikajúce medicínske zásoby. Rýchla injekcia lokálneho anestetika, zvlhčiť ranu, deväť štichov a je

to. Pár týždňov musím užívať anestetiká, ale inak som v poriadku.Vedel som, že je to beznádejné, ale aj tak som sa pokúsil nahodiť komunikačnú sústavu.

Samozrejme, nechytila žiadny signál. Primárna satelitná anténa odletela, spomínate? Príjmové anténystrhla so sebou. Hab mal sekundárne aj terciárne komunikačné systémy, tie však slúžili iba na prenossignálu do odletového modulu, ktorý ho svojimi oveľa výkonnejšími vysielačmi prenášal na Hermes.Problém bol v tom, že to funguje, iba ak tam MOM ešte stále je.

Nemal som sa s Hermesom ako spojiť. Mohol som niekde nájsť odfúknutú anténu, no kým by somju aspoň provizórne spojazdnil, uplynuli by celé týždne, a to je priveľa. V prípade predčasnéhoukončenia misie Hermes opúšťa obežnú dráhu do dvadsiatich štyroch hodín. Vďaka dynamikeobežnej dráhy je spiatočná cesta o to kratšia a bezpečnejšia, čím skôr ste na ňu vyrazili, tak načočakať?

Pri kontrole skafandra som zistil, že anténa prebodla aj monitor telesných funkcií. Keď sme mimouzavretých priestorov, naše skafandre navzájom komunikujú, aby sme videli, ako na tom sú všetciostatní. Posádka teda videla, ako mi tlak v skafandri klesá takmer na nulu a hneď nato miznú ajživotné funkcie. Pridajte k tomu pohľad na to, ako uprostred piesočnej búrky padám dolu kopcoms kopijou v boku... jasné. Myslia si, že som mŕtvy. Ako by si mohli myslieť niečo iné?

Možno prebehla aj krátka diskusia o možnosti zachrániť aspoň moje telo, ale v tomto smere súpredpisy nekompromisné. V prípade, že člen posádky na Marse zomrie, tak tam aj ostane. MOM mápotom pri odlete o niečo menšiu záťaž, čo znamená viac paliva na odstraňovanie prípadnýchodchýlok od dráhy. Nemá význam vzdať sa ho len zo sentimentality.

Takže toto je moja momentálna situácia. Uviazol som na Marse. Nemám sa ako spojiť s Hermesom

ani so Zemou. Všetci si myslia, že som mŕtvy. Nachádzam sa v habe projektovanom na životnosťtridsaťjeden dní.

Ak zlyhá oxygenátor, zadusím sa. Ak sa pokazí recyklovanie vody, zomriem od smädu. Ak prasknestena habu, jednoducho explodujem. Ak sa nič z toho nestane, nakoniec mi dôjde jedlo a zomriem odhladu.

Takže áno. Som v riti.

2. KAPITOLA


Dobre. Poriadne som sa na to vyspal a situácia už nevyzerá tak beznádejne ako včera.Dnes som spravil inventúru zásob a nakrátko som vyšiel von skontrolovať vonkajšie zariadenia. Tu

je výsledok:Misia na povrchu mala trvať tridsaťjeden dní. Zásobovacie sondy pre istotu dopravili dosť

potravín pre všetkých na päťdesiatšesť dní. Keby jedna či dve sondy mali problémy, stále by ho bolodosť, aby sme mohli dokončiť misiu.

Peklo sa rozpútalo na šiesty deň, takže tu ostáva dosť potravín pre šesť ľudí na päťdesiat dní. A toza predpokladu, že si nezmenším prídely. Mám teda relatívne dosť času.

Aj skafandrov mi ostalo neúrekom. Každý člen posádky mal dva: letový na prílet a odlet a oveľarobustnejší na prácu na povrchu. Môj letový je deravý, no a ostatní vo svojich zase odleteli.Všetkých šesť skafandrov do marťanskej atmosféry je však stále tu a sú vo vynikajúcom stave.

Hab prečkal búrku bez problémov, no vonku to už tak ružovo nevyzerá. Satelitnú anténu somnenašiel. Zrejme ju odfúklo na kilometre ďaleko.

Samozrejme, MOM je preč. Posádka ním odletela na Hermes. Ostala tu však jeho spodná časť,pristávací stupeň. Nemá význam ťahať ho so sebou na orbitu, keď je záťaž vaším nepriateľom. Jev ňom pristávací podvozok, zariadenie na výrobu paliva a všetko ostatné, čo podľa NASA nie jepotrebné na spiatočný let.

Marťanský pristávací modul leží na boku a má narušený plášť. Zdá sa, že búrka strhla kryt zozáložného padáka (ktorý sme nemuseli použiť), a len čo bol vonku, vláčila zaň modul po všetkýchskalách na okolí. Ani tam by mi tento modul veľmi nepomohol. Jeho pomocné rakety nie sú dosťvýkonné ani na to, aby ho zdvihli zo zeme. Mohol však poslúžiť ako zdroj náhradných dielcov. Tovlastne môže aj teraz.

Oba rovery – naše povrchové vozidlá – sú napoly zasypané pieskom, inak však v poriadku.Tlakové uzávery majú nepoškodené. Má to svoju logiku. V prípade nečakanej búrky je štandardnýmpostupom vozidlo zastaviť a počkať, kým búrka neprejde. Rovery sú stavané tak, aby veľa zniesli. Zadeň alebo dva práce by som mal oba vyhrabať z piesku.

Stratil som spojenie s meteorologickými stanicami umiestnenými na všetkých štyroch stranáchkilometer od habu. Možno sú aj úplne nepoškodené; neviem. Komunikačné systémy habu súmomentálne také slabé, že nedosiahnu ani na ten kilometer.

Pole solárnych článkov bolo zasypané pieskom a teda úplne nefunkčné (pomôcka: solárne článkypotrebujú na výrobu elektriny slnečné svetlo). Keď som ich pozametal, znova sa rozbehli naplno.Nech sa už rozhodnem pre čokoľvek, elektriny na to mám dosť. Stačí ich raz za pár dní pozametať.

Vnútri ide všetko výborne, lebo hab je mimoriadne odolný.Zbehol som kompletnú diagnostiku oxygenátora. Dvakrát. Funguje dokonale. Keby sa s ním niečo

stalo, mám k dispozícii krátkodobú náhradu, ktorá však slúži výlučne na núdzové stavy pri opravehlavného generátora. Nerozkladá CO2 a nezískava z neho znova kyslík. Iba ho absorbuje rovnako akofiltre v skafandroch. Má vydržať päť dní, kým sa filter nezahltí, čo pre mňa znamená tridsať dní naopravy (miesto šiestich ľudí bude dýchať iba jeden). Predstavuje teda celkom slušnú poistku.

Aj recyklátor vody pracuje, ako má. Zlé je na ňom akurát to, že nemá zálohu. Ak sa pokazí, budempiť vodu zo zásob a vyrábať domáci destilačný prístroj na spracovanie moču. Každý deň prídemdýchaním o pol litra, až kým vlhkosť v habe nestúpne natoľko, že sa začne kondenzovať na všetkýchpovrchoch. Potom môžem lízať steny. Super. Tak či onak, zatiaľ s recyklátorom nie sú žiadneproblémy.

Takže... Áno. Jedlo, voda, prístrešie, to všetko mám. Okamžite začínam aj so znižovaním prídelov.Už teraz sú dosť malé, ale odhadujem, že ak z každej porcie zjem iba tri štvrtiny, nijako mi toneublíži. Jedlo na tristo dní mi potom vydrží celých štyristo. Inventúra medicínskych zásob ukázala,že mám dosť multivitamínov na celé roky. Avitaminóza mi teda nehrozí (aj keď mi nakoniec dôjdupotraviny a zomriem od hladu bez ohľadu na to, koľko mám v tele vitamínov).

Mám aj morfín na naliehavé situácie. Je ho viac než dosť na smrteľnú dávku. Nebudem len takčakať, kým zomriem od hladu, to si píšte. Ak sa dostanem do tohto bodu, vyberiem si ľahšiu cestu naonen svet.

Každý z členov našej misie mal dve špecializácie. Ja som botanik a strojný inžinier: v podstatemechanik, ktorý sa babre aj s rastlinkami. Ak sa niečo pokazí, viem si zachrániť život.

Premýšľal som, ako by sa to dalo prežiť. Nie je to celkom beznádejné. Na Marse sa o štyri rokyznova ukážu ľudia, lebo vtedy má plánovaný prílet Ares 4 (za predpokladu, že po mojej „smrti“nezrušia celý program).

Ares 4 má pristáť v Schiaparelliho kráteri asi 3 200 kilometrov od mojej súčasnej pozície naplanine Acidalia Planitia. Vlastnými silami sa tam nemám ako dostať. Keby som však obnovilspojenie, možno by ma prišli zachrániť. Nie som si istý, ako by to NASA dokázala s dostupnoutechnikou a zásobami, ale viem, že zamestnáva kopu múdrych ľudí.

Takže moja misia je momentálne takáto: Nájsť spôsob komunikácie so Zemou. Ak sa mi tonepodarí, nájsť spôsob komunikácie s Hermesom, keď sa o štyri roky vráti s posádkou Aresa 4.

Zatiaľ som nevymyslel, ako prežiť štyri roky so zásobami na jeden rok. Beriem to pekne problémpo probléme. Nateraz som sýty a mám cieľ. Opraviť tú prekliatu vysielačku.


Absolvoval som tri pobyty vonku a stále netuším, kam sa podela satelitná anténa.Vyhrabal som jeden z roverov a povozil som sa po okolí, no po niekoľkých dňoch pátrania som

došiel k záveru, že to nemá význam. Búrka ten satelit zrejme odniesla na kilometre ďaleko a zahladilavšetky stopy v teréne. Pravdepodobne ho aj pochovala pod nánosom piesku.

Väčšinu dnešného dňa som strávil pri tom, čo ostalo z vonkajšieho komunikačného systému. Je nato smutný pohľad. Pomôže mi asi tak, akoby som vyvrátil hlavu a vrieskal na Zem sám.

Mohol by som dať dokopy nejakú provizórnu anténu z kovu, čo pozbieram na základni, ale toto nieje detská vysielačka. Komunikácia z Marsu na Zem je ťažká a vyžaduje si vysoko špecializovanézariadenia. Nie je to niečo, čo by som vedel pozliepať z alobalu a žuvačky.

Okrem jedla si musím opatrne dávkovať aj cesty do marťanskej atmosféry. Filtre CO2 sa nedajúčistiť. Keď sa nasýtia, je po nich. Misia rátala so štvorhodinovým pobytom vo voľnom priestore naosobu a deň. Našťastie, filtre CO2 sú malé a ľahké, takže si NASA mohla dovoliť poslať ich viac,ako sme potrebovali. Celkovo mám k dispozícii asi 1 500 hodín. Potom už pri výstupoch budemmusieť púšťať skafandru žilou.

Tisícpäťsto hodín možno vyzerá veľa, ale mám tu stráviť štyri roky a každý týždeň musím ísť

prinajmenšom na pár hodín von. Ak pre nič iné, tak aby som pozametal solárne panely. Tak či onak,musím si dať pozor, nech nechodím von zbytočne.

Okrem tohto všetkého začínam pracovať na myšlienke, ako sa dostať k potrave. Nakoniec mi

možno bude dobré štúdium botaniky.Načo voziť na Mars botanika? Koniec koncov, tá planéta je chronicky známa tým, že na nej

nerastie absolútne nič. Nuž, poslali ma sem, aby som zistil, ako sa rastlinám darí v marťanskejgravitácii a či sa dá niečo pestovať v marťanskej pôde. Zjednodušená odpoveď znie: Áno, a je tohodosť veľa... Takmer. Marťanská pôda obsahuje základné prvky potrebné pre rastlinstvo, nov pozemskej je kopa ďalších, ktoré na Marse chýbajú, aj keď miestnu zeminu umiestnite dopozemskej atmosféry a zalejete vodou. Chýba jej bakteriálna činnosť, isté živiny poskytovanéživočíšnou ríšou a tak podobne. Nič z toho na Marse nenájdete. Jednou z mojich úloh na tejto misiibolo pozrieť sa, ako dokážu rastliny prežiť v rôznych kombináciách pozemskej a marťanskej zeminya atmosféry.

Preto mám so sebou aj malé množstvo pozemskej hliny a trocha semien.Od radosti by som však ešte nevyskakoval. Zeminy je asi toľko, čo sa zmestí do väčšieho

kvetináča, a semená sú iba z trávy a papradí. Patria medzi najodolnejšie rastliny na Zemi, preto si ichNASA vybrala na testovanie na Marse.

Mám teda dva problémy: nedostatok zeminy a nič jedlé, čo by som do nej zasadil.Som však botanik, došľaka! Mal by som nájsť spôsob, ako tieto prekážky obísť. Ak ho nenájdem,

asi tak o rok zo mňa bude poriadne hladný botanik.


Ktovie, ako sa v posledných zápasoch držia Cubs.


Bakalárske štúdium som absolvoval na Chicagskej univerzite. Polovica spolužiakov boli hipisáci,ktorí si mysleli, že dokážu vytvoriť nejaký prírodný systém pre celý svet a nakŕmiť sedem miliárdľudí v štýle pôvodných zberačov. Väčšinu času trávili špekulovaním, ako vypestovať lepšiumarihuanu. Nepáčilo sa mi to. Osobne som do toho šiel kvôli vede, nie pre nejaký nový svetovýporiadok.

Keď robili kompost a snažili sa uchovať každý gram organickej hmoty, smial som sa z nich.„Pozrime sa na tupých hipisákov! Pozrime sa, ako sa snažia v záhradke za domom simulovať zložitýekosystém!“

Lenže teraz presne to robím aj ja. Zachraňujem každý kúsok biologického materiálu, ktorý sa lendá. Po každom jedle zosypávam omrvinky do kompostovacieho vedra. No a čo sa týka inýchbiologických materiálov...

Hab má prepracovaný systém záchodov. Výkaly sa v ňom vákuovo vysušia, zabalia dovzduchotesných vrecúšok a vyhodia na povrch.

Už nie!Vlastne som raz vyšiel von len preto, aby som pozbieral výkaly, ktoré sa tam ocitli pred odchodom

zvyšku posádky. Keďže sú dokonale vysušené, už neobsahujú baktérie, ale stále sa v nich nájdu

zložené bielkoviny a môžu teda slúžiť ako hnojivo. Dodajte im vodu a aktívne baktérie a veľmirýchlo znova ožijú aj po tom, čo prešli peklom vesmírneho záchoda.

Našiel som veľkú nádobu, nalial do nej vodu a nahádzal sušené výkaly. Potom som pridal vlastné,čerstvé. Čím hnusnejšie to smrdí, tým lepšie to funguje. Baktérie v plnom nasadení!

Len čo budem mať vnútri marťanskú pôdu, zmiešam ju s výkalmi a rozotriem po zemi. Potom juposypem pozemskou hlinou. Možno si myslíte, že to nie je dôležité, ale mýlite sa. V pozemskej hlinežijú desiatky rôznych baktérií nevyhnutných na obživu rastlín. Začnú sa množiť a šíriť ako... Nuž, akobakteriálna infekcia.

Ľudia po stáročia využívali ľudské výkaly ako hnojivo. Majú dokonca aj oveľa krajšiepomenovanie – „človečince“. Zvyčajne to nie je najlepší spôsob pestovania, pretože sa ním šíriachoroby: Ľudské výkaly obsahujú patogény, ktoré – áno, presne, uhádli ste – infikujú ľudí. Pre mňa tovšak problém nie je. Jediné patogény v týchto výkaloch sú tie, ktoré už aj tak mám.

Do týždňa bude marťanská pôda pripravená na sadenie. Ja však do nej zatiaľ nič nezasadím.Prinesiem zvonka ďalšiu hlinu bez života a posypem ju touto živou. „Nakazí“ sa od nej a budem maťdvojnásobok pôvodného množstva. Po ďalšom týždni ho opäť zdvojnásobím, a tak ďalej.Samozrejme, celý čas do toho budem pridávať čerstvé výkaly.

Ukazuje sa, že na svojej záchrane pracujem rovnako konečníkom ako hlavou.Toto nie je nejaká fantastická nová idea, s ktorou som prišiel len teraz. Ľudia už celé desaťročia

špekulujú, ako dopestovať úrodu v marťanskej pôde. Ja ich myšlienky iba prvý raz vyskúšam v praxi.Prehrabal som sa zásobami potravín a našiel som hneď niekoľko takých, ktoré by som mohol

zasadiť. Napríklad hrášok. Je tu aj kopa fazule. Narazil som na niekoľko zemiakov. Keby aspoň niečoz toho vyklíčilo aj po všetkom, čím cestou prešlo, bolo by to fantastické. S takmer nekonečnouzásobou vitamínov mi na prežitie stačia kalórie akéhokoľvek druhu.

Vnútorná výmera habu je takmer presne 92 metrov štvorcových. Mám v úmysle využiť ich doposledného decimetra. Neprekáža mi, že budem chodiť po hline. Bude to kopa práce, ale musímpokryť celú podlahu desaťcentimetrovou vrstvou zeminy. To znamená dovliecť dovnútra 9,2kubického metra marťanskej pôdy. Cez prechodovú komoru dostanem naraz len asi desatinukubického metra, a kým tam dostanem všetku pôdu, hnusne sa nadriem. Nakoniec však budem mať 92metrov zeminy na sadenie.

Tak vidíte, aký som botanik! Traste sa pred mojimi botanickými schopnosťami!


Uf! To je ale drina!Dnes som strávil dvanásť hodín v skafandri vláčením marťanskej hliny. Zatiaľ som ňou pokryl iba

jeden kút základne, možno päť štvorcových metrov. Týmto tempom potrvá týždne, kým ju dostanemdo habu všetku. Na druhej strane, čas je jedna z mála vecí, ktorých mám dostatok.

Prvé výstupy boli málo efektívne: naplnil som pár malých nádob a priniesol ich cez prechodovúkomoru. Potom som dostal rozum, umiestnil som do komory jednu veľkú nádobu a nosil do nej hlinu,kým nebola plná po okraj. Urýchlil som tým celý proces, lebo každý prechod cez komoru trvá okolodesať minút.

Som celý ubolený. Lopatky, ktoré mám k dispozícii, sú určené na odber vzoriek, nie na vážnekopanie. Chrbát mi ide prasknúť od bolesti. Prehrabal som sa v medicínskych zásobách a našiel párvicodinov. Jeden som užil. Každú chvíľu by mal zabrať.

Na druhej strane je však fajn vidieť aspoň nejaký pokrok. Je čas nasadiť na tieto minerály baktérie.Ale až po obede. Dnes nebude žiadna trojštvrtinová porcia. Zaslúžim si poriadne jedlo.


Jedna komplikácia, na ktorú som nepomyslel: Voda.Keď necháte zeminu pár miliónov rokov na povrchu Marsu, neostane v nej ani náznak vody. Vďaka

magisterskému titulu z botaniky si som takmer celkom istý, že rastliny vodu potrebujú. A to užnehovorím o baktériách, ktoré musia žiť v pôde, kým vôbec začnete niečo pestovať.

Našťastie, vodu mám. Iba nie toľko, koľko by som chcel. Ak má pôda uživiť rastlinstvo, potrebuje40 litrov na meter kubický. Môj plán si celkovo žiada 9,2 kubického metra pôdy. Celkovo tedapotrebujem 368 litrov vody.

Hab má vynikajúci recyklačný systém. Využíva najlepšiu zo všetkých pozemských technológií.Preto si NASA povedala: „Načo tam posielať zbytočne veľa vody? Pošlime jej iba toľko, koľkotreba na stav núdze.“ Každému z nás dali 50 litrov, takže jej je v habe 300 litrov.

Som ochotný vzdať sa všetkého okrem núdzových 50 litrov. Znamená to, že dokážem zaliať 62,5štvorcového metra do hĺbky 10 centimetrov. Sú to asi dve tretiny podlahy. Zatiaľ to musí stačiť. Ajtak je to len dlhodobý plán. Nateraz je mojím cieľom päť štvorcových metrov.

Zrolované deky a uniformy zvyšných členov posádky som použil ako provizórne steny kvetináča.Ako dve zvyšné mi poslúžili zaoblené steny habu. Získal som takmer presne päť štvorcových metrov.Do výšky 10 centimetrov som nasypal marťanský piesok a potom som bohom hliny obetoval 20 litrovdrahocennej vody.

Nasledovala nechutná časť práce. Vylial som na hlinu veľkú nádobu s výkalmi a takmer som sapovracal od smradu. Lopatkou som ich zmiešal s pieskom a znova to celé urovnal. Navrch somnasypal pozemskú zeminu. Do práce, baktérie! Spolieham sa na vás!

Toho smradu sa tak skoro nezbavím. Nemôžem si len tak otvoriť okno. Na druhej strane, človek sinaň časom zvykne.

Ďalšou správou je, že na Zemi sa koná Deň vďakyvzdania. Naša rodina sa ako zvyčajne zhromaždív rodičovskom dome v Chicagu. Tipujem, že to nebude bohvieaká veselá oslava, keď vedia, že sompred desiatimi dňami zahynul na Marse. Dofrasa, veď možno len teraz vybavili pohreb.

Ktovie, či sa raz dozvedia, čo sa v skutočnosti stalo. Bol som taký zamestnaný tým, aby som saudržal pri živote, že som vôbec nepomyslel, aké to musí byť pre mojich rodičov. Určite zažívajúnajhoršiu bolesť, aká môže človeka v živote postretnúť. Dal by som čokoľvek, len aby vedeli, žežijem.

Asi musím prežiť, aby som im to vynahradil.


No teda! Parádne sa to rozbehlo.Všetok piesok som už nanosil a môžem začať naplno. Pokrýva dve tretiny základne. Dnes som

vykonal prvé zdvojnásobenie. Hliny. Prešiel týždeň a marťanská pôda je už krásne výživná. Ešte dvezdvojenia a budem mať pokryté celé pole.

Práca mi aj celkom slušne zdvihla náladu. Mal som čo robiť. Keď sa však skončila a ja som si navečeru pustil Johanssenovej kolekciu Beatles, znova ma prepadla skľúčenosť.

Nech to rátam, ako chcem, stále nemám dosť, aby som nezomrel od hladu.Najlepším zdrojom kalórií budú zrejme zemiaky. Rastú ako divé a majú slušnú kalorickú hodnotu

(770 kalórií na kilogram). Som si skoro istý, že tie, čo mám k dispozícii, naklíčia. Problém je v tom,že ich nemôžem vypestovať dosť. Na šesťdesiatich dvoch štvorcových metroch dopestujem možno150 kilogramov za 400 dní (čas, kým mi dôjde jedlo). To je celkom 115 500 kalórií, priemerne 288na deň. Pri mojej výške a hmotnosti – ak som ochotný trocha hladovať – potrebujem denne 1 500kalórií.

Ešte nie som ani blízko.Nemôžem teda žiť z plodov zeme naveky, ale môžu mi predĺžiť život. Zemiaky mi vydržia 76 dní.Zemiaky rastú nepretržite, takže za tých 76 dní v nich dopestujem ďalších 22 000 kalórií, čo mi dá

ďalších 15 dní. Ďalej to už nemá veľmi význam rozoberať. Celkovo mi to dáva okolo 90 dní.Takže začnem hladovať okolo sola 490 miesto sola 400. Je to pokrok, ale ak mám mať nádej na

prežitie, potrebujem vydržať do sola 1 412, keď pristane Ares 4.To je takmer tisíc dní, na ktoré nemám čo jesť. Nemám ani plán, ako to zmeniť.Doriti.

3. KAPITOLA


Pamätáte si tie staré príklady, čo vám dávali na hodinách matematiky? Tie, kde do nádoby prúdivoda istým tempom a vyteká iným a vy musíte vyrátať, kedy bude prázdna? Nuž, táto koncepcia jezákladom projektu Prežitie Marka Watneyho na Marse, na ktorom momentálne pracujem.

Musím nejako vytvoriť kalórie. Potrebujem ich na 1 387 solov, kým priletí Ares 4. Ak ma tátomisia nezachráni, som jednoznačne mŕtvy. Marťanský sol má o 39 minút viac ako pozemský deň,takže je to vlastne 1 425 dní. To je môj cieľ: získať jedlo na 1 425 dní.

Multivitamínov mám dosť – vyše dvojnásobok toho, čo potrebujem. V každom balení jedla jepäťnásobok nevyhnutnej dávky bielkovín, takže pri opatrnom dávkovaní by mi aj tie mali vydržaťviac ako štyri roky. O vyrovnanú výživu mám postarané. Musím k tomu iba zohnať kalórie.

Denne ich potrebujem 1 500. Na úvod mám jedlo na 400 dní. Koľko kalórií teda musímvygenerovať na deň, aby som prežil celých 1 425?

Ušetrím vám trápenie s výpočtami. Odpoveď je 1 100. Musím svojím farmárčením vygenerovať 1100 kalórií na deň, inak sa nedožijem dňa, keď pristane Ares 4. Vlastne o niečo viac, lebo už je sol25 a ešte som nič nezasadil.

Zo 62 štvorcových metrov pôdy môžem získať asi tak 288 kalórií na deň. Ak mám prežiť, musímštvornásobne zvýšiť výnosy.

Znamená to, že budem potrebovať viac priestoru na farmárčenie a viac vody na zalievanie. Alepoďme pekne jedno za druhým.

Koľko by som mohol mať úrodnej pôdy?Podlaha habu má 92 metrov štvorcových. Povedzme, že ju využijem celú.Je tu aj päť nepoužívaných lôžok. Povedzme, že aj tie pokryjem vrstvou zeminy. Každé má dva

metre štvorcové, takže som práve získal dodatočných desať metrov.Hab má tri laboratórne stoly zhruba po dva štvorcové metre. Jeden si chcem nechať pre seba, ale

zvyšné dva môžem obetovať rastlinnej výrobe. Znamená to ďalšie štyri metre štvorcové. Celkovo ichuž mám 106.

Na základni sú dva marťanské rovery. Majú tlakové kabíny, aby posádka mohla cestovať popovrchu bez skafandra. Na pestovanie zemiakov sú primalé a navyše ich aj tak potrebujem najazdenie. Každý však má nafukovací stan pre prípad núdze.

Využitie týchto stanov na poľnohospodárstvo je dosť problematické, ale každý má rozlohu 10štvorcových metrov. Ak prekonám ich obmedzenia, poskytnú mi ďalších 20 metrov a celková výmeramojich polí vyskočí na stodvadsaťšesť štvorcových metrov. S tým sa už dá niečo dosiahnuť. Stále juešte nemám čím polievať, ale, ako som vravel, pekne jedno po druhom.

Ďalšou otázkou na zváženie je, aký dokážem byť pri pestovaní zemiakov efektívny. Odhad výnosovsom založil na údajoch zemiakarstva na Zemi. Pozemskí farmári však nie sú v situácii, že by zúfalobojovali o prežitie ako ja. Nemohol by som dosiahnuť vyššie výnosy?

Na úvod by som sa mohol lepšie venovať jednotlivým rastlinám. Mohol by som ich strihať,udržiavať v kondícii a dbať, aby si navzájom neprekážali. Vo chvíli, keď vyrazia na povrch, by somich mohol presadiť hlbšie a nad ne zasadiť ďalšie. Obyčajný zemiakar sa takýmito vecami

neobťažuje, lebo pracuje doslova s miliónmi zemiakov.Okrem toho, takýto typ farmárčenia znehodnocuje pôdu. Farmár, ktorý by sa doň pustil, by do

dvanástich rokov premenil ornicu na prach. Nie je to trvalo udržateľné, ale záleží na tom? Stačí miprežiť štyri roky.

Pomocou tejto taktiky by som mohol zvýšiť výnos o 50 percent. Ak využijem 126 štvorcovýchmetrov (niečo vyše dvojnásobku momentálnych 62, výsledkom bude vyše 850 kalórií denne.

Tomu hovorím pokrok. Stále mi bude hroziť smrť hladom, no už mám nádej na prežitie. Možno tozvládnem tak, že budem hladovať, nie však nakoľko, aby ma to zabilo. Mohol by som obmedziť výdajkalórií tým, že minimalizujem všetku fyzickú námahu. Mohol by som nastaviť teplotu v habe na vyššiuúroveň, aby som strácal menej energie na udržanie telesného tepla. Mohol by som si odrezať rukua zjesť ju, aby som získal cenné kalórie a zároveň znížil celkové výživové potreby.

Ehm. To asi nie.Povedzme, že sa mi podarí získať dosť priestoru na všetku túto pôdu. Odkiaľ vezmem vodu?Aby som miesto 62 štvorcových metrov mohol obrobiť 126, na desaťcentimetrovú vrstvu

potrebujem ďalších 6,4 kubického metra zeminy (zase lopatovať! Au!) a 250 litrov vody.Päťdesiat litrov, čo som si nechal pre seba, je rezerva pre prípad, že by sa pokazil recyklátor.

Takže z cieľovej hodnoty 250 litrov nemám ani deciliter.Dofrasa. Idem spať.


Bol to šialene únavný, ale produktívny deň.Už mi liezlo na nervy len tak naprázdno špekulovať, a tak som miesto uvažovania, kde vziať 250

litrov vody, začal radšej pracovať. Do habu potrebujem dostať riadnu kopu marťanskej pôdy, aj keďje ešte suchá a nepoužiteľná.

Kým ma zmohla únava, navláčil som ho tam celý kubický meter.Potom sa na hodinu spustila drobná piesočná búrka a zasypala solárne články. Musel som sa znova

nasúkať do skafandra a vyliezť von. Celý čas som mal náladu na bode mrazu. Zametať pole solárnychčlánkov je únavné a nudné. Keď som s tým však skončil, mohol som sa vrátiť do svojho malého habuuprostred prérie.

Bolo načase znova zdvojnásobiť hlinu a vravel som si, že asi bude lepšie urobiť to ihneď. Trvaloto hodinu. Ešte jedno zdvojnásobenie a môžem všetku hlinu rovno použiť.

Okrem toho som si vravel, že by som mal začať sadiť. Už som mal dosť hliny na to, aby som juv kúte nechal na pokoji. Na sadenie mám k dispozícii dvanásť zemiakov.

Mám preukrutné šťastie, že nie sú mrazené ani sušené. Prečo s nami NASA poslala dvanásťzemiakov – chladených, nie mrazených? Prečo ich nechala cestovať v natlakovanej kabíne a niev debne spolu s ostatnými zásobami? No preto, lebo sme mali počas operácií na povrchu zažiť Deňvďakyvzdania a psychiatri došli k záveru, že pre nás bude dobrá spoločná večera. Mali sme juspoločne nielen zjesť, ale aj uvariť. Zrejme to má nejakú logiku, ale čo už na tom teraz záleží?

Každý zemiak som rozrezal na štyri diely. Dal som si záležať, aby každý diel mal aspoň dve očká,z ktorých môže vyklíčiť. Nechal som ich pár hodín tak, aby trocha spevneli, a potom som ichv dostatočných rozstupoch zasadil do hliny v kúte. Veľa šťastia, zemiačiky moje. Závisí od vás môjživot.

Zvyčajne trvá minimálne 90 dní, kým zemiaky dorastú do plnej veľkosti. Toľko čakať nemôžem.

Všetku úrodu z tejto várky musím narezať a zasadiť do zvyšku poľa.Nastavením vnútornej teploty na príjemných 25,5 stupňa môžem urýchliť ich rast. Vnútorné

osvetlenie im poskytne „slnečný svit“ a ja zase dozriem, aby mali dosť vody (len čo zistím, kde juvziať). Nebude ich ohrozovať zlé počasie, parazity ani burina, ktorá by ich pripravovala o priestor čiživiny. Za takýchto ideálnych podmienok by slušné hľuzy na sadbu mali vyrásť do štyridsiatich dní.

Došiel som k záveru, že nadnes som sa už hral na farmára až-až.Na večeru kompletná porcia. Zaslúžim si ju. Spálil som haldu kalórií a chcem ich späť.

Prehrabával som sa v osobných veciach komandérky Lewisovej, až kým som nenašiel jej

pamäťovú kartu. Všetci si mohli priniesť zábavu podľa svojho gusta a Johanssenovej Beatles mi užkolosálne liezli na nervy.

Mizerné televízne seriály. To si priniesla na Mars. Nekonečné reprízy prastarých seriálov.No čo už. Darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Dnes večer pobeží Trojka z roku 1977.


Za posledné dni som nanosil všetku potrebnú hlinu. Stoly aj lôžka som pripravil na vrstvu zeminya hneď som ju aj nasypal. Stále potrebujem vodu, aby som na nej mohol niečo pestovať, ale už mámnejaké nápady. Veľmi zlé nápady, stále však lepšie ako nič.

Dnešným veľkým úspechom bola príprava nafukovacích stanov.Problém so stanmi z roverov je, že nie sú stavané na pravidelné používanie.Základná predstava je taká, že stan nafúknete z vozidla, vleziete doň a počkáte na záchrancov.

Prechodová komora sa skladá iba z dvoch dverí a dvoch ventilov. Vyrovnáte tlak s prostredím.z ktorého prichádzate, vleziete dnu, vyrovnáte tlak s druhou stranou a vyjdete druhými dverami. Inýmislovami, pri každom príchode a odchode strácate dosť veľa vzduchu, no a ja by som tam mal chodiťkaždý deň. Celkový objem stanu nie je veľký. Nemôžem si dovoliť strácať z neho tak veľa.

Celé hodiny som špekuloval, ako pripojiť prechodovú komoru stanu k tej z habu. Mám v ňom tri.Dve z nich môžem obetovať na stany. Bolo by super, keby to vyšlo.

Najviac ma na tom zlostí, že komory stanov sa dajú pripájať na iné komory. Vnútri by mohli byťzranení alebo možno ľudia s poškodeným skafandrom. Musíte mať možnosť dostať ich von bez toho,aby ste ich vystavili marťanskej atmosfére.

Bohužiaľ, stojí to na myšlienke, že ostatní členovia posádky vás prídu zachrániť v druhom roveri.Prechodové komory habu sú väčšie a majú celkom iný tvar ako tie na stanoch. Keď sa nad týmzamyslíte, vlastne neexistuje dôvod, prečo by ste mali stan pripájať priamo na hab. Pokiaľ sa tedaneocitnete v situácii, že ste ostali na Marse sami, všetci si myslia, že ste mŕtvy, a musíte bojovaťs časom a so živlami, aby ste sa udržali nažive. Keď sa nad tým zamyslíte, fakt neexistuje dôvod,prečo by ste mali stan pripájať priamo na hab.

Nakoniec som došiel k záveru, že sa jednoducho zmierim s istou stratou. Pri každej návštevev stane skrátka prídem o časť vzduchu. Dobrou správou je, že stany majú zvonka klapku na pripojenievzduchovej hadice. Nezabúdajte, že sú myslené ako núdzové opatrenie. Ľudia vnútri môžupotrebovať vzduch a vy im ho môžete dopĺňať vzduchovodom. Nie je to nič iné ako hadica napojenána rover a vyrovnávajúca tlak v stane s tým vo vozidle.

Hab a rovery používajú rovnaké ventily, takže som mohol stany napojiť priamo na základňu. Keďsom v roveri stisol núdzové tlačidlo, zasyčalo to, až mi zaľahlo v ušiach, a stan spojený s komorou

vozidla sa bleskovo nafúkol. Keď hovorím bleskovo, tak myslím fakt bleskovo. Netrvalo to ani dvesekundy.

Zavrel som prechodovú komoru zo strany rovera a odrazu som mal pekný samostatný stan. Napojiťvzduchovú hadicu bola hračka (aspoň raz používam vybavenie na to, na čo je určené). Potom užstačilo niekoľko prechodov cez komoru (stratenú atmosféru automaticky dopĺňal hab) a mal som tamaj hlinu.

Zopakoval som to s druhým stanom. Išlo to hladko.Lenže... Voda.Na strednej škole som hral Dungeons & Dragons. (Možno vám ani nenapadlo, že tento váš botanik

a strojný inžinier mohol byť na strednej tak trocha domased, ale je to pravda.) Hral som v tej hreklerika. Jedno zo zaklínadiel, ktoré som mal k dispozícii, bolo „vytvor vodu“. Vždy mi pripadalohlúpe a nikdy som ho nepoužil. Bože, čo by som dal za to, aby som ho mal k dispozícii aj teraz!

Tak či onak, budem sa tým trápiť zajtra.Dnes večer ma čakajú ďalšie diely Trojky. Včera som to vypol uprostred dielu, v ktorom pán

Roper čosi uvidel a celkom zle to pochopil.


Mám nepríčetne riskantný plán, ako získať všetku vodu, ktorú potrebujem. A keď vravím riskantný,tak myslím šialene nebezpečný. Nemám však na výber. Došli mi nápady a o pár dní ma čaká ďalšiezdvojnásobenie zeminy. Pri poslednom už budem mať pokrytú všetku novú, čo som navláčil zvonka.Ak ju predtým nezalejem, zomrie mi pred očami.

Na Marse nie je bohviekoľko vody. Na póloch na nachádza trocha ľadu, oba sú však priďaleko. Akchcem vodu, musím si ju vyrobiť sám. Našťastie, poznám recept: Vezmite vodík, pridajte kyslíka spaľujte.

Poďme na to pekne po jednom. Začnem kyslíkom.Mám z neho celkom slušné zásoby, nie však dosť na výrobu 250 litrov vody. Všetok je uložený

v dvoch tlakových nádobách na jednom konci habu (samozrejme, plus vzduch, ktorý dýcham). Fľašeobsahujú dokopy 25 litrov tekutého O2. Hab by ich potreboval iba v prípade núdze – na udržiavanieatmosféry využíva oxygenátor. Tlakové nádrže slúžia iba na dopĺňanie kyslíka do skafandrova roverov.

Tak či onak, zo záložného kyslíka by som získal maximálne 100 litrov vody (50 litrov O2 znamená100 litrov molekúl obsahujúcich iba jeden O). Znamenalo by to aj úplné zastavenie všetkýchvýstupov na povrch a likvidáciu zásob na stav núdze – a iba polovicu vody, ktorú potrebujem.Vylúčené.

Na druhej strane, na Marse nájdete kyslík ľahšie, ako by ste možno čakali. Marťanská atmosféra saz 95 percent skladá z CO2 a ja mám čírou náhodou k dispozícii stroj, ktorého jedinou úlohou jezískavať z CO2 kyslík. Veru tak. Oxygenátor!

Jediný problém: Atmosféra je veľmi riedka – menej ako percento pozemského tlaku. Preto saťažko zbiera. Dostať ju zvonka dnu je takmer nemožné. Základným účelom habu je zabezpečiť, aby sanič také nestalo. Objem, ktorý prenikne dnu pri každom použití prechodovej komory, je smiešne malý.

V tomto bode nastupuje na scénu MOM.Kolegovia z posádky ním pred pár týždňami odleteli na obežnú dráhu, ale spodná časť ostala na

povrchu. NASA nemá vo zvyku dostávať z planéty niečo, čo nepotrebuje. Pristávacie zariadenie,

vstupná rampa a palivový agregát sú stále tu. Pamätáte sa, ako si MOM vyrábal z marťanskejatmosféry palivo? Prvým krokom je získať CO2 a napustiť ho do vysokotlakovej nádoby. Keď honapojím na elektrické rozvody habu, začne vyrábať pol litra CO2 za hodinu a bude v tom pokračovaťtak dlho, ako budem potrebovať. Do desiatich solov mi vyrobí 125 litrov CO2, z ktorého po prechodeoxygenátorom vznikne 125 litrov O2.

To je dosť na 250 litrov vody. Takže problémy s kyslíkom som vyriešil.S vodíkom to bude troška zložitejšie.Uvažoval som, či ho nevziať z vodíkových palivových článkov, tie však potrebujem na

zásobovanie elektrinou počas noci. Bez nich by bolo v habe veľmi chladno. Osobne by som to možnozvládol, keby som sa poriadne zababušil a poprikrýval všetkým, čo mám, no zničilo by mi to úrodu.Navyše, v palivovom článku je aj tak iba veľmi málo vodíka. Nestojí za to obetovať toľko úžitku pretrošku vody. Jedno, čo hrá v môj prospech, je fakt, že nemám problémy s energiou. Nerád by som satoho vzdával.

Musím to teda skúsiť inak.Často hovorím o odletovom module MOM. Teraz by som rád spomenul pristávací modul MPM.

Počas najdesivejších dvadsiatich troch minút môjho života som sa so štvoricou kolegov z posádkysnažil udržať stolicu, kým Martinez pilotoval MPM dolu na Mars. Bolo to tak trocha ako dať sazavrieť do práčky.

Najprv sme klesali z Hermesa a znižovali relatívnu rýchlosť voči povrchu, aby sme mohli začaťnormálne padať. Všetko šlo hladko, kým sme narazili na atmosféru. Ak si myslíte, že v lietadles rýchlosťou 720 km/h môže byť škaredá turbulencia, len si predstavte, čo to spraví v rýchlosti 28000 km/h.

Postupne sa otvárali ďalšie a ďalšie padáky, aby spomalili pád, a potom s nami Martinez manuálnepristál na povrchu, využívajúc pomocné rakety na brzdenie a riadenie pohybu do strán. Nacvičoval tocelé roky a zvládol to neuveriteľne dobre. Prekonal aj najoptimistickejšie predstavy, lebo pristál ibadeväť metrov od cieľa. Predviedol výkon ako z veľkej knihy kozmických letov.

Vďaka, Martinez! Možno si mi zachránil život!Nie pre to dokonalé pristátie, ale preto, lebo ušetril hromadu paliva. Na povrchu ostali stovky

litrov hydrazínu. Každá jeho molekula obsahuje štyri atómy vodíka. Z litra hydrazínu sa ho dá získaťdosť na dva litre vody.

Nakrátko som vyšiel na povrch, aby som to skontroloval. MPM ostalo v nádržiach 292 litrovšťavy. To je dosť na takmer 600 litrov vody! Oveľa viac, ako potrebujem!

Je v tom iba jeden drobný háčik: Uvoľňovanie vodíka z hydrazínu je... nuž... to, na čom fungujúrakety. Je v tom veľmi, veľmi, veľmi veľa tepla. Je to nebezpečné. Ak to mám robiť v atmosféres kyslíkom, rozpálený čerstvo vyslobodený vodík exploduje. Vznikne z toho celkom slušné množstvovody, ja však budem priveľmi mŕtvy na to, aby som to vedel oceniť.

Hydrazín je vo svojej podstate celkom jednoduchý. Nemci ho už koncom druhej svetovej vojnypoužívali ako palivo do stíhačiek s pomocnými raketami (a občas sa ním vyhodili do vzduchu).

Stačí ho pridať do katalyzátora (ktorý môžem získať z generátora MPM) a rozloží sa na dusíka vodík. Ušetrím vás zložitej chémie. Konečným výsledkom je, že z piatich molekúl hydrazínuvznikne päť molekúl neškodného N2 a desať molekúl rozkošného H2. Počas tohto procesu dochádza ajk prechodnému štádiu, keď je jedno i druhé v čpavku. Chémia, beštia jedna, zabezpečí, že nejaká časťčpavku nezreaguje a ostane čpavkom aj naďalej. Máte radi smrad čpavku? Nuž, bude to základnávôňa môjho čoraz pekelnejšieho života na tejto planéte.

Inak je však chémia na mojej strane. Otázkou je iba to, ako tú reakciu urobiť pomaly a akozozbierať vodík. Odpoveď znie: Neviem.

Asi niečo vymyslím. Alebo zomriem.Tak či onak, je tu ešte niečo oveľa dôležitejšie: Jednoducho sa nemôžem zmieriť s tým, ako

nahradili Chrissy tou Cindy. Trojka po tomto fiasku už nikdy nebude, čo bývala. Čas ukáže, či mámpravdu.

4. KAPITOLA


Môj plán na výrobu vody narazil na niekoľko problémov.Mám v úmysle vyrobiť 600 litrov vody (obmedzuje ma iba vodík, čo získam z hydrazínu). To

znamená, že potrebujem 300 litrov tekutého O2.O2 dokážem získať relatívne jednoducho. Agregát zo zvyškov odletového modulu mi za dvadsať

hodín kompletne naplní desaťlitrovú fľašu CO2. Oxygenátor ho premení na O2, regulátor atmosféry hozaregistruje vo vzduchu, vyextrahuje a uloží do hlavných kyslíkových nádrží. Časom sa zaplnia, takžeho budem musieť prečerpávať do nádrží v roveroch a možno aj do fliaš na skafandroch.

Nemôžem ho však vyrábať veľmi rýchlo. Pri rýchlosti pol litra CO2 za hodinu potrvá dvadsaťpäťdní, kým vyrobím všetok potrebný kyslík. To je dlhšie, ako by mi bolo milé.

Ďalší problém sa týka skladovania vodíka. Vzduchové nádrže habu, rovery a všetky skafandrepredstavujú spolu 374 litrov skladovacej kapacity. Aby som uskladnil všetok materiál na vodu,potreboval by som šialených 900 litrov.

Uvažoval som, či nepoužiť ako nádrž aj jeden z roverov. Veľký by na to bol dosť, ale rovery nie sústavané na taký veľký tlak. Majú udržať (áno, uhádli ste) jednu atmosféru. Potrebujem nádoby, ktorézvládnu päťdesiatkrát viac. Rover by sa určite roztrhol.

Najlepší spôsob, ako uskladniť materiál na výrobu vody, je vyrobiť z nich vodu. Takže sa do tohohneď pustím.

Princíp je jednoduchý, ale jeho realizácia je extrémne nebezpečná.Každých dvadsať hodín mi palivový agregát MOM dodá desať litrov CO2. Do habu ho dostanem

vysoko vedeckým spôsobom – odpojím tlakovú fľašu od pristávacieho zariadenia MOM, v rukách juprenesiem do habu a tam otvorím ventil, kým nevyfučí.

Oxygenátor následne svojím vlastným tempom premení CO2 na kyslík.Potom veľmi pomaly nechám hydrazín prejsť irídiovým katalyzátorom, aby sa rozložil na N2 a H2.

Vodík nasmerujem do malého uzavretého priestoru a spálim.Ako vidíte, tento plán mi poskytuje širokú škálu možností, ako zomrieť pri ohnivej explózii.Po prvé, hydrazín je sám osebe vražedný. Stačí jediná chyba a na mieste, kde kedysi stál hab,

ostane iba Kráter Marca Watneyho.Za predpokladu, že to nepokašlem s hydrazínom, tu je ešte stále otázka spaľovania vodíka.

Chystám sa založiť oheň. V habe. Úmyselne.Ak sa spýtate ktoréhokoľvek inžiniera z NASA, čo najhoršie sa môže v habe stať, odpovie vám:

„Požiar.“ Ak budete vyzvedať, aké to bude mať následky, dozviete sa, že smrť v plameňoch.Ak mi to však vyjde, budem neprestajne vyrábať vodu bez toho, že by som musel niekde skladovať

kyslík a vodík. Budem ju síce vypúšťať do atmosféry habu, odtiaľ ju však stiahne recyklátor.Ani nemusím presne dávkovať pomer hydrazínu a CO2 z palivového agregátu. V habe je kyslíka

habadej a v zásobníkoch ešte viac. Stačí mi zabezpečiť, aby som tej vody nevyrobil toľko, že by micelkom došiel.

Napojil som palivový agregát na elektrické rozvody habu. Našťastie, používa rovnaké napätie.Teraz maká ako divý a zbiera mi CO2.

Na večeru polovičná porcia. Dnes som vyrobil akurát tak plán, ako sa zabiť, a na to veľa energienepotrebujem.

Večer sa chystám dopozerať Trojku. Úprimne povedané, pán Furley sa mi pozdáva viac akoRoperovci.


Toto môže byť môj posledný zápis.Od sola 6 som vedel, že tu s veľkou pravdepodobnosťou zomriem. Myslel som si však, že sa to

stane, až keď miniem všetky potraviny. Nenapadlo mi, že by to mohlo byť takto skoro.Chystám sa rozpáliť hydrazín.Našu misiu plánovali s vedomím, že všetko tu môže potrebovať údržbu, a tak mám kopu nástrojov.

Dokonca aj v skafandri som dokázal vypáčiť vstupné panely MPM a dostať sa k šiestim nádržiamhydrazínu. Postavil som ich do tieňa rovera, aby sa priveľmi nezahriali na slnku. Pri habe je ešteoveľa chladnejšie, ale na to kašlem. Keď už majú vybuchnúť, nech mi odpália auto a nie dom.

Následne som vylomil kryt reaktorovej komory. Bolo to o niečo ťažšie a nakoniec mi celý praskol,ale dostal som sa k nej. Našťastie, nepotrebujem správnu palivovú reakciu. V skutočnosti je to tak, žesprávnej palivovej reakcii sa rozhodne, vážne, šialene potrebujem vyhnúť.

Preniesol som ju do habu. Chvíľu som zvažoval, či tam nemať vždy iba jednu nádrž s hydrazínom,aby som znížil riziko. Bleskové a veľmi hrubé výpočty mi však ukázali, že jedna nádrž na likvidáciuhabu bohato stačí, a tak som zobral všetky. Prečo nie?

Na nádržiach sú ventily s manuálnym ovládaním. Nie som si na sto percent istý, načo slúžia. Mysme s nimi rozhodne manipulovať nemali. Asi tam sú na vypúšťanie tlaku počas množstva skúšokkvality pri výrobe a pred plnením. Nech už majú akýkoľvek účel, sú tu a ja s nimi môžem pracovať.Stačí na to obyčajný hasák.

Z recyklátora vody som zobral náhradnú hadicu. Niťou vypáranou z uniformy (soráč,Johanssenová) som ju priviazal k ventilu na nádrži. Hydrazín je tekutina, takže stačí doviesť ju doreakčnej komory (v mojom prípade skôr reakčnej misky).

Agregát odletového modulu stále pracuje. Už som z neho priniesol jednu fľašu s CO2, vypustil jejobsah do habu a vrátil ju na ďalšie plnenie.

Nemám sa už teda na čo vyhovárať. Je načase začať s výrobou vody.Ak nájdete obhorené zvyšky habu, znamená to, že som niekde spravil chybu. Kopírujem denník do

oboch roverov, aby som zvýšil pravdepodobnosť, že ho niekto nájde.Ide sa na vec.

MARŤANSKÝ DENNÍK: SOL 33 (2)

Prežil som to.Na úvod som si obliekol vnútornú vrstvu skafandra. Nie samotný neforemný skafander, iba tenkú

vrstvu oblečenia, ktorú nosím pod ním, pekne aj s návlekmi na nohy a rukavicami. Potom somz medicínskych zásob zobral kyslíkovú masku a z Vogelovej chemickej súpravy zase ochranné

okuliare. Ochránil som si tým skoro celé telo a dýchal som vzduch zo zásobníka.Prečo? Lebo hydrazín je šialene toxický. Keby som sa ho nadýchal, vážne by mi poškodil pľúca.

Keby sa mi dostal na kožu, do konca života by mi na nej ostali popáleniny. Nechcel som nič riskovať.Otvoril som ventil a vypustil malý pramienok hydrazínu. Do misky s irídiom dopadla prvá kvapka.Nedramaticky zasyčala a vyparila sa.No ale veď práve toto som chcel! Podarilo sa mi uvoľniť vodík a dusík! Hurá!Jedno, čoho mám fakt dosť, sú vrecúška. Veľmi sa nelíšia od bežných vriec do koša v kuchyni, ale

nepochybne každé stálo päťdesiattisíc dolárov. Lebo NASA.Lewisová bola nielen naša veliteľka, ale aj geologička. Mala priniesť vzorky zeminy a skál z celej

operačnej oblasti (teda z okruhu 10 km od habu). Hmotnostné limity obmedzovali, čo sa môže dostaťnaspäť na Zem, takže mala najprv zozbierať vzorky a potom vyselektovať najzaujímavejšíchpäťdesiat kilogramov. Vrecká mali slúžiť na ukladanie a označovanie vzoriek. Niektoré sú menšieako vákuové obaly na potraviny a iné zase veľké ako záhradnícky mech na lístie.

Mám aj inštalatérsku pásku. Celkom obyčajnú inštalatérsku pásku, akú si kúpite v obchode na rohu.Ukazuje sa, že na inštalatérskej páske nevie nič zlepšiť ani NASA.

Rozrezal som pár najväčších vriec a zlepil z nich provizórny stan. Vlastne som vyrobil jedenozrutný vak. Podarilo sa mi ním zakryť celý stôl, na ktorom som mal rozloženú súpravu šialenéhovedca, čo sa hrá s hydrazínom. Už predtým som naň položil pár vyšších predmetov, aby sa plastnedotkol misky s irídiom. Našťastie, vrecia sú priesvitné, takže som cez ne videl, čo sa deje vnútri.

Nasledovalo obetovanie jedného zo skafandrov. Potreboval som kyslíkovú hadicu. Nebola tožiadna veľká strata, lebo skafandrov mám dosť. Jeden mi ostal po každom členovi posádky.Neprekážalo mi, že jeden z nich totálne zničím.

V hornej časti plastového stanu som vystrihol otvor, pretiahol cezeň hadicu a prilepil ju páskou.Celkom slušne tesnila.

Šnúrkami z Johanssenovej oblečenia som upevnil hadicu vo vzduchu. Použil som dve, každúz iného uhla, aby sa ani náhodou nedostali k jej ústiu. Vznikol mi malý komín. Vzduchová hadica zoskafandra má priemer asi centimeter. Dúfal som, že bude stačiť.

Vodík bude po reakcii horúci a začne stúpať. Nechám ho vychádzať von a na konci komína hobudem páliť.

Potom som musel vynájsť oheň.NASA vynaložila nemalé úsilie do zabezpečenia, aby sa v habe neocitlo nič horľavé. Všetko je

vyrobené z kovu, špeciálneho nehorľavého plastu a uniformy zo syntetiky, ktorou by ste mohli rovnoaj hasiť. Potreboval som niečo, čo udrží plameň – nejaký večný ohník. Nemám dosť skúseností, abysom udržal presne taký tok vodíka, ktorý by sám horel a pritom ma nezabil. Na to by bolo treba oveľapresnejšie vybavenie.

Po prehliadke osobných vecí všetkých členov posádky (pozrite sa, ak chceli súkromie, nemali manechať na Marse so svojimi súkromnými vecami) som našiel riešenie.

Martinez je hlboko veriaci katolík. Čo som však nevedel, je fakt, že si na cestu zobral malýdrevený krížik. NASA mu to určite poriadne osladila, no viem aj to, aký dokáže byť zaťatý.

Pomocou skrutkovača a klieští som z posvätného symbolu jeho viery narobil triesky. Ak je nadnami Boh, určite mi to odpustí s ohľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzam.

Zničenie jediného náboženského predmetu na celom Marse ma možno vystaví nájazdom miestnychupírov, ale to je už riziko povolania.

Drôtov a batérií na iskry mám, koľko len chcem. Drevo však nezapálite len tak nejakou elektrickouiskrou. Preto som olúpal pásy kôry z miestnych paliem, zobral dve palice a šúchal ich, až kým sa

trením neuvoľnilo dosť tepla na...Nie. Tak to nebolo. Pustil som na triesku čistý kyslík a prskol na ňu iskru. Rozhorela sa ako fakľa.S miniatúrnou fakličkou v ruke som rozbehol pomalý tok hydrazínu. Syčal na irídiu v miske a mizol

vo vzduchu. O chvíľu na vrchole rovnako miniatúrneho komína poskakoval modrý plameň.Najpozornejšie som musel sledovať teplotu. Rozklad hydrazínu je extrémne exotermický. Preto

som ho púšťal iba veľmi pomaly a neprestajne sledoval výstupy z teplomera primontovaného k miskes irídiom.

Fungovalo to!Každá z nádrží hydrazínu obsahuje niečo vyše 50 litrov, čo by malo stačiť na 100 litrov vody.

Obmedzuje ma produkcia kyslíka, ale momentálne som taký nadšený, že pokojne obetujem polovicusvojich zásob. Aby som to skrátil, prestanem so spaľovaním, keď sa nádrž napoly vyprázdni a vovzduchu bude 50 litrov vody.


Trvalo to celú večnosť. Celú noc som prebdel nad hydrazínom, ale nakoniec sa to podarilo.Mohol som skončiť aj skôr, ale vravel som si, že zrejme bude namieste trocha opatrnosti, keď

v uzavretom priestore podpaľujete raketové palivo.Teda poviem vám, urobil som z habu hotový dažďový prales.Je tu takmer 30 °C a šialene vlhko. Podarilo sa mi dostať do vzduchu množstvo tepla a 50 litrov

vody.Počas tohto procesu sa hab išiel zblázniť od aktivity. Dopĺňal kyslík, čo som spálil, a recyklátor sa

snažil dostať vlhkosť naspäť na aspoň trocha prijateľnú úroveň. S teplom sa nedá robiť vôbec nič.Hab nemá klimatizáciu. Na Marse je zima. Nečakali sme, že by sme riešili problém, ako sa zbaviťnadbytočného tepla.

Už som si zvykol, že večne zavýjajú nejaké alarmy. Požiarny konečne stíchol, lebo tu už nič nehorí.Onedlho by malo ustať aj varovanie pred nízkym stavom kyslíka. Výstraha pred zvýšenou vlhkosťouvšak ešte nejaký čas potrvá. Recyklátor vody čaká riadna drina.

Do toho sa ozval ešte jeden poplašný signál. Zásobník vody dosiahol kritickú úroveň. Hurá!Presne takéto problémy som chcel mať!

Pamätáte si ten skafander, čo som včera zničil? Zavesil som ho na vešiak a nanosil doň vodu zozásobníka. Ak udrží jednu atmosféru vzduchu, mal by zvládnuť pár vedier vody.

Bože, ale som unavený! Prebdel som celú noc a teraz je načase trocha sa vyspať. Budem zaspávaťs najlepšou náladou od sola 6.

Všetko sa mi začína dariť. Vlastne mi všetko ide priam geniálne! Nakoniec predsa len mám šancuna prežitie!


Som v riti! Čaká ma istá smrť!Okej, upokoj sa. Určite to nejako vyriešiš.Tento zápis Ti, milý budúci marťanský archeológ, píšem v roveri číslo 2. Možno Ťa zaujíma,

prečo nie som v habe. Nuž preto, lebo som z neho v hrôze ušiel! No a aby to nebolo už vôbecjednoduché, absolútne netuším, čo s tým robiť.

Asi by som mal vysvetliť, čo sa stalo. Ak je toto môj posledný záznam, aspoň budete poznaťpríčinu.

Posledných niekoľko dní som si spokojne vyrábal H2O. Pohyboval som sa v problematike ako rybavo vode. (Vidíte, ako som to pekne napísal? Ako ryba vo vode!)

Dokonca som zvýšil produktivitu kompresora na palivovom agregáte odletového modulu. Použilsom špeciálnu vedeckú metódu (zvýšil som napätie na kábloch do pumpy). Takže som vyrábal voduešte rýchlejšie.

Po úvodných 50 litroch som sa rozhodol spomaliť a robiť to tempom, akým získavam O2. Nebolsom ochotný ísť pod dvadsaťpäťlitrovú bezpečnostnú rezervu. Takže pri poklese kyslíka som saprestal hrať s hydrazínom a počkal, kým ho zase nebolo aspoň 25 litrov.

Dôležitá poznámka: Keď hovorím o päťdesiatich litroch vody, je to iba odhad. Nezískal somcelých 50 litrov do zásobníka. Pôda, čo som nanosil do habu, je šialene suchá a s gustomabsorbovala nemalú časť vzdušnej vlhkosti. Aj tak som tú vodu potreboval najmä pre ňu, takže mi toneprekážalo a neprekvapovalo ma, že do zásobníkov sa dostalo podstatne menej ako plánovaných 50litrov.

Po modifikácii pumpy získavam každých pätnásť hodín ďalších 10 litrov CO2. Už som ich využilštyrikrát. Výpočty mi hovoria, že aj s prvotnou päťdesiatlitrovou dávkou som mal do systému pridaťpekných 130 litrov vody.

Lenže moje výpočty svinsky klamú!V nádrži recyklátora a v ďalšej, ktorá bola v minulom živote skafandrom, som nazhromaždil iba 70

litrov. Na stenách a klenutej streche je vyzrážaná vlhkosť a aj pôda prijala svoj diel, ale nič z tohonevysvetľuje chýbajúcich 60 litrov. Niekde sa musela stať chyba.

No a vtedy som si všimol druhú kyslíkovú fľašu.Hab má dve tlakové fľaše so zásobami O2. Z bezpečnostných dôvodov sa každá nachádza na

opačnej strane vnútorného priestoru. Hab si sám určuje, ktorú použije. Ukázalo sa, že vypúšťal fľašučíslo 1. Keď som však kyslík dodával aj ja (cez oxygenátor), prírastok dodával do oboch rovnako.Fľaša číslo 2 pomaly získavala viac a viac kyslíka.

To nie je problém. Hab iba robil svoju prácu. Znamenalo to však, že som celý čas pridával doatmosféry kyslík. Inými slovami, nespotrebovalo sa ho toľko, ako som predpokladal.

Spočiatku som si vravel: „Výborne! Viac kyslíka! Teraz môžem produkovať vodu ešte rýchlejšie!“Potom mi však napadla znepokojivá myšlienka.

Prejdite si to so mnou: Pridávam do vzduchu O2, ale objem, ktorý nosím zvonka, je stále rovnaký.Jediné vysvetlenie jeho zvýšenej hladiny v habe je to, že ho spotrebúvam menej, ako som si myslel.Hydrazínovú reakciu som postavil na predstave, že ho spáli všetok.

Jediným vysvetlením je, že som nespaľoval všetok uvoľnený vodík.Teraz, z odstupu, je to celkom jasné, ale vtedy mi nenapadlo, že možno nezhorí úplne všetok vodík.

Časť z neho minula plameň a vybrala na sa na potulky habom. Došľaka, Jim, som botanik, nie chemik!Chémia je beštia a ja mám teraz vo vzduchu nespálený vodík. Je všade okolo mňa, zmiešaný

s kyslíkom. Iba si tam... poletuje. Čaká na prvú iskru, aby mohol VYHODIŤ HAB DO POVETRIA!Len čo mi to došlo a prebral som sa z prvotného šoku, zobral som jedno z uzatvárateľných

vrecúšok na vzorky, zamával ním a zavrel ho. Potom som sa narýchlo presunul do rovera, kde mámeprístroje na analyzovanie atmosféry. Dusík: 22 %. Kyslík: 9 %. Vodík: 64 %!

Od tej chvíle sa ukrývam tu, v roveri.Hab môžem pokojne premenovať na Vodíkovo nad Marsom.

Mám obrovské šťastie, že zatiaľ nevybuchol. Stačí jediný miniatúrny výboj statickej elektrinya budem mať svoj vlastný mimozemský Hindenburg.

No a tak sa chúlim v roveri číslo 2. Môžem tu ostať deň, maximálne dva, a potom sa zahltia filtrena CO2 z vozidla aj skafandra. Dovtedy musím vymyslieť, čo s tým.

Z habu som spravil vodíkovú bombu.

5. KAPITOLA


Stále sa ukrývam v roveri, ale mal som čas na premýšľanie. Myslím, že už viem, ako sa vyrovnaťs vodíkom.

Spomenul som si na regulátor atmosféry. Je to prístroj, ktorý kontroluje, čo je vo vzduchu, a dbá naudržanie rovnováhy. Problém je v tom, že nie je stavaný na separáciu vodíka.

Regulátor používa na separáciu plynov v atmosfére mraziace zariadenie. Keď dôjde k záveru, ževo vzduchu je priveľa kyslíka, zažne hromadiť vzduch v nádrži a chladiť ho na 90 stupňov Kelvina.Kyslík skondenzuje na kvapalinu, ale dusík (kondenzačný bod: 77K) ostane v plynnom stave. O2 sapotom uloží do tlakovej fľaše.

S vodíkom sa to však spraviť nedá, lebo ten sa skvapalňuje pri 21K. Regulátor takú nízku teplotujednoducho nie je schopný dosiahnuť. Je to slepá ulička.

Našťastie, mám aj iné riešenie.Nebezpečenstvo vodíka spočíva v jeho výbušnosti. Vybuchnúť však môže iba vtedy, keď je

prítomný aj kyslík. Bez neho je neškodný. No a regulátor je na to, aby odoberal zo vzduchu kyslík.Má štyri rôzne poistky, ktoré mu bránia priveľmi znížiť obsah kyslíka v habe. Sú však zabezpečené

iba proti technickým chybám a poruchám, nie proti úmyselnej sabotáži (Buhaha!).Aby som to skrátil, viem regulátor prinútiť, aby z habu vycucol všetok kyslík. Potom si natiahnem

skafander (aby som mohol dýchať) a urobím, čo sa dá bez toho, aby som sa vyhodil do vzduchu.Z tlakovej fľaše budem vypúšťať malé množstvá kyslíka a výslednú zmes podpálim iskrou

z baterky. Vodík vzbĺkne, no iba do tej miery, ktorú mu umožní minimálne množstvo kyslíka.Potom to budem opakovať znova a znova, pekne kontrolovane, samé malé záblesky, kým nespálim

všetok vodík.Má to iba jednu chybičku: Zabije to všetku moju pôdu.Rastliny v nej prežijú iba vtedy, keď obsahuje baktérie. Ak sa zbavím všetkého kyslíka, baktérie

zahynú. Nemám pre ne pripravených sto miliónov drobučkých skafandrov.Takže to rieši iba pol môjho problému.Asi si dám v premýšľaní krátku pauzu.Tento rover naposledy použila komandérka Lewisová. Mala sa doň vrátiť na sol 7, ale miesto toho

išla domov. Vzadu nechala cestovnú tašku so svojimi vecami. Prehrabal som sa v nich. Bola tamproteínová tyčinka a USB kľúč, zrejme plný hudby na cesty.

Je čas dať si niečo pod zub a započúvať sa do hudby, ktorú mi tu nechala naša milá veliteľka.


Disko. Dočerta, Lewisová!


Už to asi mám.Pôdne baktérie sú zvyknuté na zimu. Utlmujú počas nej svoju aktivitu a potrebujú na prežitie menej

kyslíka. Mohol by som znížiť teplotu v habe na 1°C a poslať ich takpovediac do zimného spánku. NaZemi sa to deje v jednom kuse. Baktérie vedia za takýchto podmienok prežiť aj niekoľko dní. Ak sapýtate, ako na Zemi prežijú dlhšie obdobia mrazu, odpoveď je, že neprežijú. Nahradia ich kolegynez väčšej hĺbky, kde je teplejšie.

Stále budú potrebovať kyslík, nie však veľa. Myslím, že im postačí jedno percento. Ostane ho tamdosť na to, aby nezahynuli, no už nebude stačiť na požiar. Vodík nevybuchne.

To však vedie k ďalšiemu problému. Tento plán sa nebude páčiť zasadeným zemiakom.Nedostatok kyslíka zvládnu, ale zima ich zahubí. Musím ich teda presadiť (naložiť do vrecúšok)

a preniesť do rovera. Ešte nevyklíčili, takže zatiaľ nepotrebujú svetlo.Neverili by ste, ako ťažko sa hľadá spôsob, ako nechať rover vykúrený, aj keď sa v ňom nik

nenachádza. Časom sa mi to však podarilo. Koniec koncov, momentálne nemám nič, iba čas.Takže takto vyzerá môj plán: Najprv presadím zemiaky, prenesiem ich do rovera (nezabudnem sa

uistiť, že to prekliate kúrenie funguje aj bezo mňa) a znížim teplotu v habe na 1°C. Potom znížimobsah kyslíka na 1 percento. Nakoniec spálim vodík pomocou batérie, drôtov a kyslíkovej fľaše.

Veru tak. Na prvý pohľad je jasné, že ide o fantastický plán bez akejkoľvek možnostikatastrofického zlyhania.

Mimochodom, to bol sarkazmus.Tak či onak, idem na to.


Nenazval by som to stopercentným úspechom.Hovorí sa, že žiadny plán neprežije prvý kontakt so svojou realizáciou. Musím s tým súhlasiť.

Odohralo sa to takto:Nabral som odvahu a vrátil sa do habu. Keď som už bol dnu, trocha sa mi vrátila sebaistota.

Všetko bolo tak, ako som to nechal. (Čo som čakal? Že mi to tam Marťania vyrabujú?)Chladenie habu nejaký čas potrvá, a tak som hneď na úvod nastavil teplotu na 1°C.Nasadené zemiaky som povyberal zo zeme, a keď som ich už mal v ruke, dobre som si ich obzrel.

Pekne sa zakoreňovali a začínali klíčiť. Teraz ich ešte dostať z habu do rovera.Vyriešil som to celkom ľahko. Všetky som nakládol do Martinezovho skafandra a odniesol aj s ním

do rovera, kde som už mal pripravenú provizórnu škôlku.Ubezpečil som sa, že ohrievač je stále zapnutý, a šiel som naspäť do habu.Kým som sa doň dostal, už tam bola zima ako v psinci. Teplota stihla klesnúť na 5 °C. Triasol som

sa ako osika a dych sa mi pred očami zrážal na paru. Rýchlo som si natiahol ďalšie vrstvy oblečenia.Našťastie nie som vysoký, takže na moje šaty sa dali pohodlne natiahnuť Martinezove a na ne zaseVogelove. Všetky boli navrhnuté na použitie v priestore s riadenou teplotou, takže aj pod tromivrstvami mi bolo zima. Zaliezol som do postele a prikryl sa všetkým možným, nech sa aspoň trochazahrejem.

Pri teplote 1°C som ešte hodinu počkal, aby baktérie pochopili, že je načase spomaliť všetko, čomajú nadnes v pláne.

Ďalší problém bol s regulátorom. Aj napriek dôvere v moje fantastické schopnosti som honedokázal oklamať. Jednoducho odmietal odobrať z atmosféry priveľa O2. Maximum, čo som

dokázal, bolo 15 %. Potom sa zaťal a neposlúchal, nech som naň skúšal čokoľvek. Mal som kopuplánov o tom, ako ho preprogramujem, lenže ukázalo sa, že všetky bezpečnostné protokoly sú natvrdouložené v ROM-kách.

Vlastne mu to nemôžem mať za zlé. Jeho jediným cieľom je zabezpečiť, aby atmosféra nebolasmrteľne nebezpečná. Nikomu v NASA nenapadlo: „Počujte, dovoľme aj smrteľne nízky objemkyslíka, aby mohol všetkých pozabíjať!“

Musel som sa uchýliť k oveľa primitívnejšiemu riešeniu.Regulátor odoberá vzorky vzduchu inými otvormi ako samotný vzduch na separáciu. Ten nasáva

veľkým otvorom na hlavnej jednotke, ale na vzorky má deväť menších s potrubiami, aby mal prehľado rôznych častiach habu a mohol riešiť každú nerovnováhu.

Osem som zalepil páskou. Na krk jedného zo skafandrov (tentoraz Johanssenovej) som prilepilveľké vrecúško a z druhej strany som napojil koniec deviateho potrubia.

Potom som do vrecúška pustil čistý kyslík z fľaše na skafandri. „Dočerta!“ pomyslel si regulátor.„Radšej by som ho mal hneď a zaraz odsať!“

Zabralo to vynikajúco.Rozhodol som sa, že skafander si tentoraz nedám. Atmosférický tlak mal byť v poriadku, takže mi

stačil kyslík. Zobral som si teda z lekárskych zásob kyslíkovú masku. Bez skafandra som sa moholoveľa lepšie pohybovať. Masku mi na tvári držala gumička.

Na druhej strane som však potreboval skafander na monitorovanie kyslíka v atmosfére, lebo hlavnýpočítač som presvedčil, že ho tam je sto percent.

Tak sa pozrime... Martinezov skafander ostal v roveri. Johanssenovej klamal regulátor. Lewisovejslúžil ako nádoba na vodu. So svojím som nechcel experimentovať (viete, šili mi ho na mieru).Ostávali mi teda ešte dva.

Zobral som Vogelov a aktivoval interné senzory pri zloženej helme. Keď O2 klesol na 12 %,nasadil som si dýchaciu masku. Sledoval som, ako klesá stále nižšie a nižšie. Keď dosiahol jednopercento, odpojil som regulátor od elektrickej siete.

Preprogramovať toho sviniara možno nedokážem, ale viem ho celkom vypnúť.V habe bolo rozmiestnených množstvo bateriek pre prípad kritického výpadku elektriny. Z jednej

som vytrhol LED žiarovku a nechal káble tesne pri sebe. Pri zapnutí iskrili.Zobral som z Vogelovho skafandra kyslíkovú fľašu a prevesil som si ju cez plece. Pripojil som na

ňu hadičku, ktorú som stisol medzi prstami. Kyslík som pustil tak pomaly, aby som ho vedel v hadičkeškrtiť.

Postavil som sa na stôl s baterkou v jednej a hadičkou v druhej ruke. Obe som vystrel čo najďalejpred seba a skúsil to.

Došľaka, funguje! Do prúdu kyslíka som prskol iskru z baterky a objavil sa nádherný ostrýplamienok. Samozrejme, spustil sa aj požiarny poplach. V poslednom čase som sa ho napočúvaltoľko, že som ho už takmer ani neregistroval.

Opakoval som to znova a znova. Iba krátke plamene, nič veľké. Zaplavil ma pocit šťastia. Nielenžesom sa zbavoval vodíka, ale ešte k tomu aj vyrábal vodu!

Išlo to ako po masle. Až do výbuchu.

V jednej chvíli som šťastne spaľoval vodík, hneď nato som ležal na opačnom konci habu a všetkonaokolo bolo porozhadzované. Pozviechal som sa na nohy. V habe panoval totálny chaos.

Moja prvá myšlienka bola: Pekelne ma bolia uši!Po druhej myšlienke (krúti sa mi hlava) som klesol na kolená. Potom som sa zvalil na zem. Tak

hrozne sa mi krútila. Chytil som si hlavu oboma rukami, zúfalo som hľadal ranu a ešte zúfalejšie siželal, aby tam žiadna nebola. Nenašiel som ju.

Ako som sa však prehmatával, pochopil som, v čom je problém. Výbuch mi strhol z tváre masku.Dýchal som takmer čistý dusík.

Na zemi sa povaľovali veci z celého habu. Nemal som šancu nájsť medzi nimi kyslíkovú fľašuz medicínskych zásob. Vlastne som nemal šancu nájsť vôbec nič, kým zamdliem.

Potom som uvidel Lewisovej skafander. Visel presne tam, kde mal. Pri výbuchu sa nepohol. Ajsám osebe bol ťažký a navyše obsahoval sedemdesiat litrov vody.

Priskočil som k nemu, bleskovo som pustil kyslík a strčil hlavu do otvoru na krk (helmu som uždávno odmontoval, aby som sa ľahšie dostal k vode). Chvíľu som zhlboka dýchal, a keď sa miprestala krútiť hlava, nabral som do pľúc čo najviac vzduchu.

So zadržaným dychom som sa pozrel na skafander s vrecúškom, ktorým som oklamal regulátor.Zlou správou bolo, že som vrecká nestihol odmontovať. Dobrou správou bolo, že ich odhodilo privýbuchu. Osem z deviatich nasávacích potrubí bolo stále zalepených, ale aspoň toto jedno hovorilopravdu.

Dotackal som sa k regulátoru a znova ho zapojil.Habom zajačala siréna varujúca pred nedostatkom kyslíka a regulátor doň pumpoval O2 tak rýchlo,

ako sa len pri dodržaní bezpečnostných limitov dalo. Separácia kyslíka z atmosféry je komplikovanáa zdĺhavá, ale pridať ho do nej znamená v podstate iba otvoriť ventil.

Preliezol som cez trosky naspäť k Lewisovej skafandru, aby som sa zase nadýchal poriadnehovzduchu. Regulátor za necelé tri minúty vrátil atmosféru v habe do normálu.

Až teraz som si všimol, aké mám obhorené šaty. Ešteže som si obliekol tri vrstvy. Najhoršiedopadli rukávy. Horná vrstva celkom zmizla, stredná bola škaredo pripálená a miestami aj prepálená.Vnútorná – moja uniforma – ostala v celkom slušnom stave. Zdá sa, že som zase raz obišiel naľahko.

Pohľad na hlavný počítač habu mi prezradil, že je tam o 15 °C vyššia teplota. Odohralo sa tamniečo veľmi horúce a explozívne a ja som netušil ani čo, ani ako.

No a to je moja súčasná situácia. Špekulujem, čo sa to, dofrasa, stalo.Po všetkej tej drine a záverečnom výbuchu som na smrť vyčerpaný. Zajtra zbehnem milión testov,

aby som zistil, čo to vybuchlo, ale teraz chcem iba spať.Aj dnešnú noc strávim v roveri. Aj keď som sa zbavil vodíka, nechce sa mi ostávať v habe, ktorý

len tak z ničoho nič vybuchuje. Navyše sa potrebujem uistiť, či nemá trhliny v plášti.Zobral som si kompletnú porciu jedla a na počúvanie niečo iné ako disko.


Dnešok som strávil diagnostikou všetkých systémov v habe. Bola to neskutočná nuda, ale od týchtoprístrojov závisí moje prežitie, a tak sa to musí spraviť. Nemôžem len tak predpokladať, že výbuchnenapáchal žiadne dlhodobé škody.

Začal som testovaním najdôležitejších vecí. Prvá na zozname bola integrita plášťa. Veril som, že jev dobrom stave, lebo som niekoľko hodín prespal v roveri a tlak ostal aj po návrate v poriadku.Počítač nehlásil žiadne zmeny v poslednom čase, iba mierne fluktuácie založené na teplote.

Potom som sa pozrel na oxygenátor. Ak prestane fungovať a nedokážem ho opraviť, som mŕtvy.Zatiaľ však funguje dobre.

Regulátor atmosféry. Bez problémov.

Vykurovacia jednotka, primárna zostava batérií, tlakové nádoby na O2 a N2, recyklátor vody, všetkytri prechodové komory, osvetlenie, hlavný počítač... prechádzal som k ďalším a ďalším systémoma cítil som sa lepšie a lepšie, lebo všetky boli v najlepšom poriadku.

To sa musí NASA uznať. Keď vyrábali tieto veci, dali si záležať úplne na všetkom.Potom prišla kritická časť: kontrola pôdy. Odobral som vzorky z rôznych častí habu (nezabúdajte,

že zemina už pokrýva celú podlahu) a urobil z nich preparáty.Roztrasenými rukami som strčil prvý do mikroskopu a nechal som ho zobraziť na obrazovke. Boli

tam! Zdravé, aktívne baktérie robili presne to, čo sa od nich čaká. Zdá sa, že nakoniec po sole 400predsa len nezomriem od hladu. Zvalil som sa na stoličku a dych sa mi pomaly vrátil do normálu.

Po chvíli som sa pustil do upratovania. Mal som pritom dosť času na premýšľanie.Čo sa stalo? Nuž, mám na to teóriu.Podľa hlavného počítača sa pri výbuchu zvýšil tlak na 1,4 atmosféry a teplota v priebehu jedinej

sekundy stúpla na 15 °C. Tlak však veľmi rýchlo klesol späť na 1 atmosféru. Dávalo by to zmysel,keby bol zapnutý regulátor atmosféry, ten však bol odpojený od siete.

Teplota ostala nejaký čas na pätnástich stupňoch, takže expanzia spôsobená teplom mala takistovydržať. Tlak však klesol. Kam sa vyparil? Zvýšením teploty pri rovnakom počte atómov v habe byho malo zvýšiť natrvalo. To sa však nestalo.

Rýchlo som pochopil odpoveď. Vodík (jediné, čo mohlo v habe horieť) sa spojil s kyslíkom (ktorýmu umožnil horenie) a premenil sa na vodu. Voda má tisíckrát vyššiu hustotu ako plyn. Tlak tedazdvihla vysoká teplota a znížila ho transformácia vodíka a kyslíka na vodu.

Otázka za milión je, kde sa tu, dočerta, vzal kyslík? Celý plán stál na tom, že tam nebude a nemôžeprispieť k výbuchu. Chvíľu to aj vychádzalo. Až kým to nevybuchlo.

Myslím, že aj na to mám odpoveď. Týka sa mojej sprostosti. Pamätáte sa, ako som sa rozhodol, žeto urobím bez skafandra? To rozhodnutie ma takmer zabilo.

Lekárska kyslíková fľaša mieša čistý kyslík s okolitým vzduchom a pumpuje ho do masky. Tú vámna tvári drží obyčajná gumička. Nie je dokonale utesnená.

Viem, čo si myslíte. Z masky unikal kyslík. Nemáte však pravdu. Dýchal som ho. Pri nádychu mipodtlak pritlačil masku k ústam tak, že bola takmer dokonale vzduchotesná.

Problém bol s výdychmi. Viete, koľko kyslíka absorbujete zo vzduchu, keď sa normálnenadýchnete? Ani ja to neviem, ale sto percent to nebude. Každým výdychom som vypúšťal doatmosféry ďalší a ďalší kyslík.

Jednoducho mi to nenapadlo, aj keď malo. Keby sa v pľúcach vstrebal všetok kyslík, nedalo by sazachraňovať ľudí dýchaním z úst do úst. Som ja ale debil, že mi to uniklo! Moja vlastná debilita matakmer pripravila o život!

Fakt si už musím dávať väčší pozor.Ešteže som pred výbuchom stihol spáliť väčšinu vodíka. Inak by to bol môj koniec. Takto výbuch

nemal dosť sily na roztrhnutie habu, aj keď bol dosť silný na to, aby mi takmer roztrhol ušnébubienky.

Najprv som si všimol, že mi chýba 60 litrov z predpokladaného objemu vody. Úmyselnýmspaľovaním a neplánovaným výbuchom som ich napokon získal. Recyklátor si v noci zapracovala odobral zo vzduchu 50 litrov. Skladujem ich v Lewisovej skafandri, ktorý volám cisterna, lebo toznie lepšie. Zvyšných 10 litrov vsiaklo do vyprahnutej zeminy.

Dnes mám za sebou kopu tvrdej driny. Zaslúžim si celú porciu. Na oslavu prvej noci v habe si dámvečer voľno a pustím si nejaký ďalší mizerný seriál z dvadsiateho storočia. Komandérka Lewisováich so sebou priniesla viac než dosť.

Vidláci na pretekoch? No, čo už. Za pokus to stojí.


Dnes som si pospal o niečo dlhšie. Po štyroch nociach hrozného nepohodlia v roveri mi lôžkov habe pripadalo ako najjemnejšia, najúžasnejšia páperová posteľ, akú kedy človek stvoril.

Nakoniec som sa z nej predsa len zdvihol a znova sa pustil do upratovania po výbuchu.Okrem toho som preniesol naspäť do habu sadenice zemiakov. Už bol najvyšší čas. Klíčia,

vyzerajú zdravo a ja som šťastný aj za ne. Toto nie je chémia, medicína, bakteriológia, nutričnáanalýza, dynamika explózií ani nič podobné, čím som sa musel zaoberať v poslednom čase. Toto jebotanika. Určite dokážem aspoň dopestovať pár rastlín bez toho, aby som to celé pokašlal.

No nie?Ale viete, čo je na tom hnusné? Vyrobil som iba 130 litrov vody. Ešte ma čaká ďalších 470.

Povedali by ste, že po tom, čo som sa dvakrát takmer zabil, sa konečne prestanem zahrávaťs hydrazínom. Kdeže! Budem ho rozkladať a spaľovať v habe vodík aj naďalej. Čaká ma to každýchdesať hodín po dobu desiatich dní. Akurát si budem dávať väčší pozor. Namiesto toho, aby som saspoľahol na čistú reakciu, budem robiť pravidelnú „likvidáciu zvyškového vodíka“ pomocou maléhoplameňa. Budem ho spaľovať postupne, aby nedosiahol úroveň, ktorá je nezlučiteľná so životomMarka Watneyho.

Čaká ma aj kopa voľného času. Plnenie fľaše s CO2 trvá desať hodín, ale rozklad hydrazínua spaľovanie vodíka iba dvadsať minút. Zvyšok času budem sledovať telku.

A teraz vážne... Jasné, že generál Lee dokáže vždy a všade ujsť policajnému autu. Prečo Roscojednoducho nezájde na farmu Dukovcov a nezatkne ich, keď práve nesedia vo vozidle?

6. KAPITOLA

Venkat Kapoor sa vrátil do kancelárie, nechal kufrík padnúť na zem a zosunul sa do koženéhokresla. Chvíľu sa nehybne pozeral cez okno. Z kancelárie v budove č. 1 bol parádny výhľad na veľkýpark v strede Johnsonovho vesmírneho strediska. Za ním sa dalo rozoznať pár desiatok menšíchbudov a v diaľke za nimi jazero.

Letmý pohľad na displej počítača mu prezradil, že má štyridsaťsedem neprečítaných e-mailov,ktoré sa naliehavo dožadujú jeho pozornosti. Všetky môžu počkať. Dnes je smutný deň. Dnes sakonala posledná rozlúčka s Markom Watneym.

Prezident vo svojom prejave ocenil Watneyho odvahu a obetavosť spolu s rýchlym rozhodovanímkomandérky Lewisovej, vďaka ktorému sa zachránili ostatní členovia posádky. Ona a jej kolegoviana Hermese predniesli pohrebnú reč z kozmu. Od Zeme ich ešte delilo desať mesiacov cesty.

Aj generálny riaditeľ mal prejav. Všetkým v ňom pripomenul, že vesmírne lety sú nesmiernenebezpečné, ale ľudstvo sa nedá len tak zastaviť nejakými prekážkami.

O prejav žiadali aj Venkata. Odmietol. Načo by to bolo dobré? Watney je mŕtvy. Nijaké pekné rečiriaditeľa operácií na Marse ho späť do života neprivedú.

„Si v poriadku, Venk?“ spýtal sa ho známy hlas odo dverí.Zvrtol sa k nim. „Asi áno,“ odvetil.Teddy Sanders si zmietol nitku, ktorá sa ktovie odkiaľ dostala na jeho dokonalé sako. „Mohol si aj

ty povedať pár slov.“Venkat sa obrátil aj so stoličkou.„Nechcel som.“„Áno. Viem. Ani mne sa do toho veľmi nechcelo. Som však generálny riaditeľ NASA. Čaká sa to

odo mňa. Ale čo ty? Naozaj si v poriadku?“„Ale áno. Prežijem to.“„Dobre.“ Teddy si napravil manžetové gombíky. „Tak sa vráťme k práci.“„Jasné.“ Venkat pokrčil plecami. „Začnime tým, že mi schváliš čas na satelitoch.“Teddy sa oprel o stenu a sťažka si vzdychol. „Už zase?“„Áno,“ odvetil Venkat. „Už zase. V čom je problém?“„Vieš čo? Prejdime si to ešte raz. O čo presne ti ide?“Venkat sa naklonil k stolu. „Ares 3 bolo fiasko, ale mohli by sme z toho aj niečo vyťažiť. Máme

financovanie na päť misií. Myslím, že by sme mohli presvedčiť Kongres, aby prefinancoval ajšiestu.“

„Ja teda neviem, Venk...“„Je to jednoduché, Teddy,“ tlačil naňho Venkat. „Museli odísť po šiestich soloch. Nechali tam

zásoby na takmer celú misiu. Normálne treba na prípravu základne štrnásť zásobovacích letov.V tomto prípade by stačili tri, možno aj dva.“

„Venk, tú základňu zasiahol vietor s rýchlosťou stosedemdesiatpäť kilometrov za hodinu. Budev hroznom stave.“

„Práve preto chcem snímky,“ vysvetľoval Venkat. „Stačí pár záberov na základňu. Veľa sa z nichmôžeme dozvedieť.“

„Čo presne? Myslíš si, že pošlem ľudí na Mars bez istoty, že všetko je stopercentne funkčné?“

„Nemusí byť funkčné úplne všetko,“ opravil ho Venkat rýchlo. „Ak je niečo pokazené, pošlemenáhradu.“

„Ako z fotografií zistíme, čo je pokazené a čo nie?“„To je len prvý krok. Museli sa evakuovať, lebo vietor ohrozoval MOM, ale hab znesie aj oveľa

väčšiu záťaž. Možno ešte stojí. No a toto zistíme okamžite. Ak praskol, tak vyfučal a zosypal sa. Akešte stojí, potom je všetko vnútri funkčné. Rovery sú ešte odolnejšie. Prežijú každú búrku, ktorú imMars môže pripraviť. Len mi dovoľ, aby som sa tam pozrel, Teddy. Nič viac nechcem.“

Teddy prešiel k oknu a uprel zrak na budovy tiahnuce sa do diaľky. „Vieš, nie si jediný, kto bychcel využívať naše satelity. Pripravujeme zásobovacie lety pre Ares 4. Potrebujeme sa sústrediť naSchiaparelliho kráter.“

„Ja to nechápem, Teddy. V čom je problém?“ spýtal sa Venkat. „Hovorím o možnosti získať jednumisiu navyše. Na orbite Marsu máme dvanásť satelitov – jeden alebo dva určite môžeš na pár hodínuvoľniť. Môžem ti poslať časové úseky, keď budú v správnom uhle na zábery Ares 3...“

„Tu nejde len o využitie satelitov, Venk,“ prerušil ho Sanders.Venkat zmeravel. „Tak... ale... čo...“Sanders sa opäť obrátil k nemu. „Sme verejná inštitúcia. Nemáme právo utajovať informácie.“„No a?“„Všetky naše fotografie sú prístupné verejnosti.“„Stále nechápem.“„Niekde v okruhu dvadsať metrov od habu bude Watneyho telo. Možno ho čiastočne zasypal

piesok, ale stále sa bude dať rozoznať, aj s komunikačnou anténou zabodnutou v hrudi. Na našichsnímkach to bude vidieť.“

Venkat naňho vrhol neveriacky pohľad. „Tak preto mi už dva mesiace nepovoľuješ využívaťsatelity?“

„No tak, Venk...“„To akože naozaj, Teddy?“ zúril Venkat. „Pre možné problémy s publicitou?“„Mediálne šialenstvo okolo Watneyho smrti konečne začína opadávať,“ odvetil Sanders

vyrovnane. „Dva mesiace nás v jednom kuse hanobili. Dnešná rozlúčka za tým urobí symbolickúbodku a médiá sa môžu vrhnúť zase na niečo iné. Posledné, čo by sme chceli, je, že to znovavytiahneme.“

„Čo teda urobíme? Na Marse sa telo nerozloží. Ostane tam naveky.“„Nie celkom,“ opravil ho Teddy. „Do roka ho pochovajú nánosy piesku z bežnej poveternostnej

aktivity.“„Do roka?“ Venkat vstal od stola. „To je absurdné! Nemôžeme s tým čakať celý rok!“„Prečo nie? Ares 4 štartuje až o päť rokov. Času máme dosť.“Venkat sa zhlboka nadýchol a chvíľu o tom premýšľal.„Dobre. Skús sa na to pozrieť takto: Momentálne tu panuje vlna súcitu s Watneyho rodinou. Ares 6

by mohol priviezť na Zem jeho telo. Nepovieme, že je to účelom misie, ale dáme jasne najavo, že tobude jej súčasťou. Ak to podáme takto, získame väčšiu podporu v Kongrese. Nie však o rok. To už naňom nebude nikomu záležať.“

Sanders si pošúchal bradu. „Hm...“

■ ■ ■

Mindy Parková uprela zrak na plafón. Inú prácu aj tak nemala. O tretej v noci v jej zmene panovala

totálna nuda. Bdela iba vďaka neprestajnému prísunu kávy.Monitorovanie satelitov okolo Marsu jej pripadalo ako fantastická ponuka, keď tú prácu brala.

Problém bol však v tom, že satelity sa o seba vedia postarať aj samy. Jej úlohou nakoniec bolo ibaposielať e-maily po tom, čo dorazia snímky z obežnej dráhy.

„Promovaná strojná inžinierka,“ mrmlala si, „a robím nočné vo fotoslužbe.“Uchlipla si kávy.Na obrazovke naskočil oznam, že je pripravená ďalšia séria snímok. Pozrela sa na meno

zadávateľa. Venkat Kapoor.Uložila dáta na interný server a napísala Kapoorovi e-mail. Keď zadávala súradnice

fotografovaného miesta, uvedomila si, že tie čísla jej niečo hovoria.„Tridsaťjeden celých dva stupňa severnej šírky, dvadsaťosem celých päť stupňa západnej dĺžky...

Acidalia Planitia... Ares 3?“Zo zvedavosti si dala zobraziť prvú zo sedemnástich fotografií. Presne ako predpokladala, bola to

základňa misie Ares 3. Počula, že sa ju chystajú nasnímať. Až ju trocha zahanbilo, že sa ako prvépokúša nájsť mŕtvolu Marka Watneyho. Po minúte márneho pátrania ju zaplavila úľava zmiešaná sosklamaním.

Zamerala sa na iné veci na snímke. Hab bol nepoškodený. Doktora Kapoora to určite poteší.Zdvihla hrnček s kávou k ústam a odrazu zmeravela.„Ehm...“ mrmlala si. „Hm...“Napojila sa na internú sieť NASA a vyhľadala na nej detaily misií Ares. Po chvíli horúčkovitého

čítania siahla po telefóne.„Tu je Mindy Parková zo SatConu. Potrebujem palubný denník Aresa 3. Kde ho nájdem? Uhm...

aha... Dobre. Vďaka.“Po ďalšom čase na internej sieti sa zaklonila na stoličke. Už nepotrebovala kávu, aby nezaspala.Zase siahla po slúchadle. „Haló? Bezpečnosť? Tu je Mindy Parková zo SatConu. Potrebujem

pohotovostné číslo na doktora Venkata Kapoora... Áno, je to mimoriadna udalosť.“

■ ■ ■

Neisto sa vrtela na mieste a sledovala, ako prichádza Venkat Kapoor. Vidieť v SatCone riaditeľaoperácií na Marse bolo veľmi nezvyčajné. Vidieť ho v džínsach a tričku bolo ešte nezvyčajnejšie.

„Mindy Parková?“ spýtal sa jej so zamračenou tvárou človeka, čo poslednú noc spal iba dvehodiny.

„Áno,“ odvetila roztrasene. „Prepáčte, že som vás sem vytiahla.“„Predpokladám, že na to máte dobrý dôvod. Takže?“„Ehm...“ Sklonila zrak. „Ehm, ide o... Viete... Snímky, čo ste si objednali. Poďte sa na ne pozrieť.“Pritiahol si k jej pracovnej stanici druhú stoličku a posadil sa. „Ide o Watneyho mŕtvolu? Preto ste

taká roztrasená?“„Ehm, nie,“ odvetila. „Ehm. No... Ehm.“ Vystrúhala grimasu nad svojimi vyjadrovacími

schopnosťami a ukázala na displej.Venkat sa naň pozrel. „Zdá sa, že hab je nepoškodený. To je dobrá správa. Pole solárnych článkov

vyzerá dobre. Rovery sú celé. Hlavná satelitná anténa chýba, to sme aj čakali. Tak v čom spočíva támimoriadna situácia?“

„Ehm,“ odvetila a ukázala prstom. „V tomto.“Venkat sa naklonil, aby lepšie videl. Tesne pod habom boli na piesku vedľa roverov dva biele

kruhy. „Hm... Vyzerá to na plátno habu. Takže to možno neprežil celkom bez úhony. Asi sa z nehoodtrhli a...“

„Ehm...“ prerušila ho. „Vyzerá to na nafukovacie stany roverov.“Znova sa na ne pozrel. „Hm... Asi máte pravdu.“„Ako to, že sú nafúknuté?“ spýtala sa.Pokrčil plecami. „Komandérka Lewisová ich zrejme nechala aktivovať počas evakuácie. Nie je to

vôbec zlý nápad. Pripravila im núdzové útočisko pre prípad, že by MOM nefungoval a hab praskol.“„No, ale...“ Mindy otvorila dokument v počítači. „Tu je kompletný palubný denník od sola jeden

po sol šesť. Od pristátia v MPM po predčasný odlet v MOM.“„Dobre. A čo?“„Prečítala som ho niekoľko ráz. Tie stany neaktivovali.“ Pri poslednom slove jej preskočil hlas.„No tak...“ Venkat sa ešte väčšmi zamračil. „Zjavne to urobili, iba to nenapísali do denníka.“„Aktivovali oba pohotovostné stany a nikomu to neprezradili?“„Nuž... Nie, to naozaj nedáva bohvieaký zmysel. Možno však búrka niečo spravila s rovermi

a stany sa aktivovali samy.“„A po nafúknutí sa oddelili od roverov a zoradili vedľa seba o dvadsať metrov ďalej?“Venkat opäť obrátil pozornosť na snímku. „Nuž, nejako sa aktivovať museli.“„Prečo sú solárne články čisté?“ spýtala sa Mindy so slzami na krajíčku. „Bola tam obrovská

piesočná búrka. Prečo nie sú celé zasypané pieskom?“„Možno ho vietor zase odvial,“ nadhodil Kapoor neisto.„Spomenula som už, že nikde nevidno Watneyho telo?“ vzlykla Mindy.Venkat vyvalil oči a ešte urputnejšie sa pozrel na snímku. „Ach...“ povedal ticho. „Ach, Bože...“Mindy si schovala tvár do dlaní a ticho sa rozplakala.

■ ■ ■

„Doriti!“ zvolala Annie Montrosová. „To si zo mňa azda robíte dobrý deň!“Teddy Sanders sa pozrel ponad dokonale uprataný mahagónový stôl na svoju riaditeľku pre styk

s verejnosťou. „Tým nám nepomôžete, Annie.“Obrátil sa k riaditeľovi operácií na Marse. „Nakoľko sme si tým istí?“„Takmer na sto percent,“ odvetil Venkat.„Doriti!“ zopakovala Annie.Teddy troška posunul obal na spisy, aby ho dokonale zarovnal s podložkou na myš. „Už je to raz

tak. Musíme sa s tým vyrovnať.“„Máte predstavu, akú šialenú nočnú moru to vyvolá?“ odsekla mu. „Vy nemusíte deň čo deň stáť

pred všetkými tými novinármi, ale ja áno!“„Poďme na to pekne jedno po druhom,“ navrhol Teddy. „Venk, odkiaľ beriete istotu, že žije?“„Po prvé, chýba tam telo,“ vysvetlil Kapoor. „Oba pohotovostné stany sú aktivované. Všetky

solárne články sú čisté. Mimochodom, môžeme sa poďakovať Mindy Parkovej, že si to všimla.“Po niekoľkých sekundách pokračoval: „Samozrejme, telo mohla zasypať piesočná búrka na šiesty

sol. Stany sa mohli aktivovať samy a vietor ich mohol odviať na miesto, kde ich vidíme. O nejaký časneskôr mohla prísť ďalšia búrka s vetrom okolo tridsať kilometrov za hodinu, ktorý by stačil naočistenie článkov od piesku, nie však na to, aby na ne privial nový. Je to možné, no málopravdepodobné.

Preto som niekoľko posledných hodín kontroloval všetko, čo sa dá. Komandérka Lewisová

podnikla dve cesty roverom číslo dva. Druhá z nich sa uskutočnila na piaty sol. Podľa palubnéhodenníka ho po návrate napojila na hab, aby mu dobila batérie. Znova ho už nepoužili a o trinásť hodínneskôr museli základňu evakuovať.“

Posunul k Sandersovi fotografiu.„Toto je jedna zo snímok zo včerajšej noci. Ako vidíte, rover číslo dva stojí prednou časťou od

habu. Napájací port má vpredu a kábel nemá dostatočnú dĺžku, aby doň dosiahol.“Teddy mimovoľne napravil fotografiu, aby bola zarovno s okrajom stola. „Aby ho mohla napájať,

musela ho odstaviť predkom k habu,“ povedal. „Od piateho sola zmenil polohu.“„Presne tak,“ prikývol Venkat a posunul k nemu ďalšiu snímku. „Ale tu je závažnejší dôkaz.

V dolnom pravom rohu vidieť pristávací modul. Je rozobraný. Nič také by posádka určite neurobilabez toho, aby nám dala vedieť. No a finálny dôkaz je tu,“ ukázal o niečo vyššie na pravom okrajifotografie. „Podvozok odletového modulu. Zdá sa, že z neho niekto celkom odstránil palivovýagregát, pričom viditeľne poškodil pristávacie vzpery. Toto sa v žiadnom prípade nemohlo stať predodletom. Ohrozilo by to základnú funkciu modulu. Lewisová by to nikdy nepripustila.“

„Počujte,“ ozvala sa Annie. „Čo keby sme sa na to spýtali rovno Lewisovej? Poďme do CapComua spojme sa s ňou.“

Venkat sa miesto odpovede radšej pozrel na Teddyho.„To nepôjde,“ vyhlásil Sanders. „Ak je Watney nažive, nechceme, aby to posádka Aresa 3 vedela.“„Čože!?“ skríkla Annie. „Ako im to môžeme nepovedať?“„Čaká ich ešte desať mesiacov cesty,“ vysvetlil jej trpezlivo. „Vesmírne lety sú nebezpečné. Musia

byť bdelí a ostražití. Smútia za kolegom, ktorý zahynul na Marse, ale keby sa dozvedeli, že ho tamopustili živého, úplne by ich to zničilo.“

Annie sa pozrela na Venkata. „Vy s tým súhlasíte?“„Bez debaty,“ odvetil. „Nech sa s touto emocionálnou traumou vyrovnávajú v čase, keď nemusia

riadiť vesmírnu loď.“„Bude to najdiskutovanejšia udalosť od Apolla jedenásť,“ vyhlásila. „Ako ju pred nimi chcete

utajiť?“Sanders pokrútil hlavou. „Ľahko. Ovládame všetku komunikáciu s Hermesom.“„Doriti,“ zavrčala a otvorila notebook. „Kedy s tým chcete ísť na verejnosť?“„Ako to odhadujete vy?“ spýtal sa jej miesto odpovede.„Hm...“ zamyslela sa. „Fotografie môžeme zadržiavať dvadsaťštyri hodín a potom sme povinní ich

zverejniť. Mali by sme k nim pridať aj oficiálne vyhlásenie. Nechceme, aby na to ľudia prišli sami.Vyzerali by sme ako idioti.“

„Dobre,“ rozhodol Teddy. „Pripravte to vyhlásenie.“„Už sa neviem dočkať,“ frflala.„A čo ďalej?“ spýtal sa Teddy Venkata.„Prvým krokom je komunikácia,“ odvetil Kapoor. „Na fotografiách vidieť, že komunikačná sústava

je celkom zničená. Musíme nájsť iný spôsob, ako sa s Watneym spojiť. Keď budeme mať spojenie,môžeme zhodnotiť situáciu a začať s plánovaním.“

„Dobre,“ prikývol Sanders. „Pusti sa do toho. Vezmi si, koho potrebuješ, z ktoréhokoľvekoddelenia. Nájdi spôsob, ako sa s ním spojiť. To je momentálne tvoja jediná úloha.“

„Jasné.“„Annie, vy zase dozrite, aby sa o tom nik nedozvedel pred oficiálnym vyhlásením.“„Dobre,“ súhlasila. „Kto všetko o tom vie?“„Zatiaľ iba my traja a Mindy Parková zo SatConu,“ odvetil Kapoor.

„Porozprávam sa s ňou,“ vyhlásila.Teddy vstal a vytiahol mobil. „Letím do Chicaga. Zajtra som späť.“„Prečo?“ vyzvedala Annie.„Pretože tam žijú Watneyho rodičia,“ odvetil. „Zaslúžia si osobné vysvetlenie, skôr ako sa to

dostane do správ.“„Budú šťastní, že ich syn žije,“ prikývla.„Áno, žije,“ súhlasil Teddy, „ale ak sa moje výpočty nemýlia, zomrie od hladu dávno pred tým,

ako sa k nemu dostaneme. Na ten rozhovor sa vôbec neteším.“„Doriti,“ zahrešila precítene.

■ ■ ■

„Nič? Vôbec nič?“ zúril Venkat. „Robíte si zo mňa dobrý deň? Dvadsať expertov na tom pracuje

dvanásť hodín. Máme komunikačnú sieť za miliardy dolárov a vy nedokážete prísť ani na jedenspôsob, ako sa s ním spojiť?“

Dvaja muži v jeho kancelárii sa nespokojne ošívali.„Nemá prijímač,“ povedal Chuck.„V skutočnosti ho má,“ opravil ho Morris, „ale nemá anténu.“„Veci sa majú tak,“ pokračoval Chuck, „že bez satelitnej antény na strane prijímateľa by musel byť

signál fakt silný...“„... taký silný, že by upiekol holuba,“ doplnil Morris.„... aby ho vedel prijať,“ dokončil Chuck.„Uvažovali sme o marťanských satelitoch,“ vyhlásil Morris. „Sú nepomerne bližšie. Stále to však

nevychádza. Aj SuperSurveyor tri, ktorý má najsilnejší vysielač, by musel byť štrnásťkrátvýkonnejší...“

„Sedemnásťkrát,“ opravil ho Chuck.„Štrnásťkrát,“ trval na svojom Morris.„Nie. Sedemnásťkrát. Zabudol si na minimálne napätie pre ohrievače, aby sa udržalo...“„Páni,“ prerušil ich Venkat. „Chápem to.“„Pardon.“„Pardon.“„Prepáčte, že som taký podráždený,“ dodal. „Spal som len nejaké dve hodiny.“„V pohode,“ povedal Morris.„Absolútne pochopiteľné,“ súhlasil Chuck.„Dobre,“ prikývol Venkat. „Ale vysvetlite mi, ako nás mohla jediná búrka pripraviť o schopnosť

komunikovať so základňou Aresa 3.“„Slabá predstavivosť,“ povedal Chuck.„Absolútne sme to nečakali,“ podporil ho Morris.„Koľko záložných komunikačných systémov majú misie Ares?“ chcel vedieť Venkat.„Tri,“ odvetil Morris.„Nie, štyri,“ opravil ho Chuck.„Pýtal sa na záložné systémy,“ trval na svojom Morris. „To znamená, že primárny sa neráta.“„Aha, jasné. Tak tri.“„Takže celkovo sme mali štyri systémy,“ rozsúdil ich Venkat. „Vysvetlite mi, ako sme mohli prísť

o všetky štyri.“

„Nuž,“ povedal Chuck, „primárny bežal cez veľkú satelitnú anténu, tá odletela pri búrke. Zvyšné –záložné – boli v odletovom module.“

„Presne,“ prikývol Morris. „MOM je čosi ako stroj na komunikáciu. Vie sa spojiť so zemou,s Hermesom, v prípade potreby dokonca aj so satelitmi na orbite. Má tri nezávislé systémy, aby smemali istotu, že komunikáciu nevyradí nič okrem priameho zásahu meteoritom.“

„Problém je v tom,“ rozvíjal jeho myšlienku Chuck, „že v ňom odletela komandérka Lewisová sozvyškom posádky.“

„Takže zo štyroch samostatných systémov ostal jeden – a ten je rozbitý,“ dokončil Morris.“Venkat si zatlačil na koreň nosa. „Ako sme to mohli prehliadnuť?“Chuck pokrčil plecami. „Nikdy nám to nenapadlo. Neprišlo nám na um, že by niekto mohol ostať

na Marse bez odletového modulu.“„Veď sa nad tým zamyslite,“ dodal Morris. „Aká je pravdepodobnosť, že sa stane niečo také?“Chuck sa k nemu obrátil. „Na základe empirických dát jedna k trom. Keď sa nad tým človek

zamyslí, je to dosť zlé.“

■ ■ ■

Annie vedela, že to bude drsné. Nielenže musela priznať najhoršie pochybenie v histórii NASA,ale každá sekunda z tohto brífingu sa navždy uchová v pamäti. Každý pohyb jej rúk, intonáciu, výrazjej tváre budú milióny ľudí vídať znova a znova. Nie iba v okamžitom spravodajskom cykle, ale ajpočas nasledujúcich desaťročí. Táto scéna sa dostane do každého dokumentu, ktorý o MarkoviWatneym kedy nakrútia.

Dala si záležať, aby na nej nebolo vidieť ani náznak strachu, keď šla k rečníckemu pultu.„Ďakujem, že ste prišli takto narýchlo,“ povedala zhromaždeným novinárom. „Prichádzame

s dôležitým oznámením. Posaďte sa, prosím.“„O čo ide, Annie?“ spýtal sa jej Bryan Hess z NBC. „Niečo sa stalo s Hermesom?“„Sadnite si, prosím,“ zopakovala miesto odpovede.Novinári sa ešte chvíľu premieľali a hľadali si čo najlepšie miesta, napokon si však všetci

posadali.„Toto oznámenie bude krátke, no veľmi dôležité,“ spustila. „Nateraz neodpovedám na žiadne

otázky, no asi o hodinu sa koná tlačová konferencia. Prednedávnom sme dostali zábery z Marsu, ktoréukazujú, že astronaut Mark Watney je ešte stále nažive.“

Po sekunde dokonalého ticha sa rozpútalo hotové peklo.

■ ■ ■

Ešte aj týždeň po šokujúcom oznámení to stále bola najdôležitejšia správa staníc po celom svete.„Tie každodenné tlačovky mi už riadne lezú na nervy,“ šepol Venkat.„Mne lezú na nervy tie, čo sa konajú každú hodinu,“ odpovedala mu rovnako ticho Annie.Obaja sa s množstvom ďalších riadiacich pracovníkov NASA tlačili na malom pódiu v miestnosti

na tlačové konferencie. Čelili svorke nenásytných reportérov, ktorí zúfalo potrebovali novéinformácie.

„Prepáčte, že meškám,“ povedal Teddy, len čo vošiel bočnými dverami. Z vrecka vytiahol párkartičiek s poznámkami, uhladil ich a odkašlal si.

„Za deväť dní od oznámenia, že Mark Watney žije, dostávame masívnu podporu zo všetkých

sektorov. Nehanebne ju využívame, ako sa len dá.“V miestnosti sa ozval tlmený smiech.„Včera sa na našu žiadosť celá sieť SETI zamerala na Mars pre prípad, že by Watney vysielal

slabý rádiový signál. Zistilo sa, že nič nevysiela, no je to názorná ukážka podpory, ktorú nám súochotní poskytnúť ľudia aj organizácie.

Do procesu sa aktívne zapojila aj verejnosť a z našej strany urobíme všetko, aby sme jejneprestajne poskytovali informácie. Pred chvíľou som sa dozvedel, že CNN vyčlenila vo svojomvysielacom čase polhodinový segment, v rámci ktorého bude každý deň informovať iba o tejtootázke. Na tento program sme pridelili niekoľko pracovníkov tímu pre vzťahy s verejnosťou, takžebudeme poskytovať informácie s pokiaľ možno nulovým zdržaním.

Upravili sme obežné dráhy troch satelitov, aby mohli dlhšie robiť snímky základne misie Ares 3v nádeji, že zaznamenajú Markov pobyt mimo habu. Ak sa nám to podarí, môžeme z jeho postojaa aktivít vyvodzovať závery o jeho zdravotnom stave. Máme veľa otázok: Ako dlho tam vydrží?Koľko má potravy? Môže ho zachrániť Ares 4? Ako s ním komunikovať? Zatiaľ sa nám nepáči, akéodpovede na ne nachádzame.

Nemôžem zaručiť, že ho zachránime. Môžem však zaručiť toto: Všetko úsilie NASA sa zameria nabezpečný návrat Marka Watneyho. Bude to naša základná a najvyššia priorita, až kým nebudebezpečne na Zemi, alebo kým sa nepotvrdí, že na Marse zahynul.“

■ ■ ■

„Pekný prejav,“ pochválil ho Venkat, len čo vošiel do kancelárie generálneho riaditeľa.„Každé slovo som myslel úprimne,“ vyhlásil Teddy.„To mi je jasné.“„Čo potrebuješ, Venk?“„Mám nápad. Teda, JPL má nápad. Ja som iba poslík.“„Mám rád nápady,“ vyhlásil Sanders a ukázal na stoličku pred stolom.Kapoor sa posadil.„Môžeme ho zachrániť Aresom 4. Je to veľmi riskantné. Konzultovali sme to s posádkou misie.

Nielenže sú ochotní sa do toho pustiť, ale tvrdo naliehajú, aby sme im to dovolili.“„Prirodzene,“ prikývol Teddy. „Astronauti sú od prírody vyšinutí. A hrozne šľachetní. O aký nápad

presne ide?“„Nuž,“ odvetil Venkat, „ešte je iba v počiatočnom štádiu, ale JPL si myslí, že by sa na záchranu dal

zneužiť pristávací modul.“„Ares 4 ešte ani neodštartoval. Prečo by sme museli zneužívať ich modul? Prečo nevyrobíme niečo

lepšie?“„Na výrobu špecializovaného modulu nemáme dosť času. Watney vlastne ani nemá ako prežiť, kým

k nemu dorazí Ares 4, ale to je zase iný problém.“„Tak mi povedz o tom zneužití MPM.“„JPL ho odľahčí a pridá dodatočné palivové nádrže. Posádka Ares 4 veľmi úsporne pristane na

základni Ares 3. Potom na plný výkon – a teraz myslím fakt plný – môže znova vzlietnuť. Na orbitu samodul nedostane, ale šialeným horizontálnym letom by ich mohol prepraviť na základňu Aresa 4. Tamich už čaká MOM.“

„Ako ho chcú odľahčiť?“ chcel vedieť Teddy. „Nie je už teraz taký ľahký, ako sa len dá?“„Odstránia bezpečnostné a záložné komponenty.“

„Úžasné,“ zafučal Teddy. „Takže budeme riskovať ďalších šesť ľudí.“„Veru tak,“ súhlasil Venkat. „Bolo by bezpečnejšie nechať posádku v lodi a poslať dolu modul iba

s pilotom. To však znamená, že by sa museli vzdať misie, a oni radšej risknú smrť.“„Sú to astronauti,“ povedal Sanders.„Sú to astronauti,“ súhlasil Kapoor.„Nuž... Je to nezmysel a ja ho v žiadnom prípade neschválim.“„Ešte na ňom zapracujú,“ sľúbil mu Venkat. „Aby bol bezpečnejší.“„Dobre. Už máme predstavu, ako ho udržať štyri roky nažive?“„Nie.“„Aj na to sa pozrite.“„Jasné,“ prikývol Kapoor.Sanders sa obrátil aj so stoličkou a pozrel na oblohu za oknom. Sadala noc. „Aké to asi je?“

premýšľal nahlas. „Ostal tam trčať. Myslí si, že je celkom sám – že to s ním všetci vzdali. Aký dopadto môže mať na ľudskú psychiku?“

Obrátil sa naspäť k Venkatovi. „Ktovie, na čo práve myslí.“


Ako môže Akvaman ovládať veľryby? Sú predsa cicavce! Nedáva to zmysel.

7. KAPITOLA


Pred nejakým časom som skončil s výrobou vody. Už mi nehrozí, že sa vyhodím do vzduchu.Zemiaky utešene rastú. Už celé týždne sa ma nič nepokúsilo zabiť. Televízne seriály zosedemdesiatych rokov ma až podozrivo dobre zabávajú. Situácia na Marse je stabilizovaná.

Je načase začať myslieť dlhšie dopredu.Aj keby som našiel spôsob, ako oznámiť NASA, že som nažive, stále nemám záruku, že ma môže

zachrániť. Vyžaduje si to aktívnejší prístup. Musím zistiť, ako sa dostať na základňu Aresa 4.Nebude to ľahké.Ares 4 má pristáť v Schiaparelliho kráteri 3 200 kilometrov odo mňa. Už teraz tam vlastne stojí ich

MOM. Viem to, lebo som bol pri tom, keď s ním Martinez pristával.Trvá osemnásť mesiacov, kým MOM vyrobí dosť paliva, a tak je medzi prvými vecami, ktoré

NASA posiela na Mars. Keď ho tam majú o štyridsaťosem mesiacov skôr, získajú slušnú časovúrezervu pre prípad, že by reakcie prebiehali oveľa pomalšie, ako sa čakalo. Čo je však eštedôležitejšie, znamená to, že presné a jemné pristátie môže riadiť pilot z obežnej dráhy. Priamediaľkové ovládanie zo Zeme takmer neprichádza do úvahy – Houston je štyri až dvadsaťštyrisvetelných minút ďaleko.

Odletový modul Aresa 4 letel na Mars jedenásť mesiacov. Vyrazil pred nami a dostal sa sempribližne vtedy, keď my. Ako sa dalo čakať, Martinez s ním pristál priam ukážkovo. Bola to jednaz posledných činností, kým sme sa napchali do pristávacieho modulu a vyrazili na povrch. Ach, starézlaté časy, keď som ešte mal posádku!

Mám šťastie. 3 200 kilometrov nie je zase až tak veľa. Pokojne som mohol byť aj 10 000kilometrov ďaleko. Keďže som na najrovnejšej časti Marsu, prvých 650 kilometrov pôjdem pokrásne hladkom povrchu (nech žije Acidalia Planitia!) a až potom ma čaká peklo plné kráterova nerovností.

Samozrejme, musím na to použiť rover. No a hádajte čo? Rovery nie sú stavané na putovania cezcelé kontinenty.

Bude to normálna výskumná úloha s kopou experimentovania. Musím zo seba urobiť svoju vlastnúNASA a zistiť, ako sa dostanem ďalej od habu. Dobrou správou je, že na to mám dosť času. Takmerštyri roky.

Niektoré veci sú jasné na prvý pohľad. Poveziem sa v roveri. Potrvá to dlho, takže si musímzobrať aj dosť zásob. Cestou budem dobíjať batériu a rovery nemajú solárne články, takže musímnejaké ukradnúť z habu. Cestou potrebujem dýchať, jesť a piť.

Našťastie, technické údaje všetkých zariadení mám v počítači.Musím nejako upraviť rover. V podstate z neho treba urobiť pojazdný hab. Poslúži mi na to rover

číslo dva. Vytvoril som si k nemu citové puto, keď som v ňom prespával počas Veľkej vodíkovejkrízy na 37. sol.

Je toho priveľa, nemôžem riešiť všetko naraz. Preto sa nateraz zameriam len na napájanie.Naša misia mala operačný rádius 10 kilometrov. V NASA vedeli, že nebudeme jazdiť po rovných

cestách, preto navrhli rovery tak, aby na jedno nabitie prešli 35 kilometrov. Ak teda pôjdu po

rovnom, nekomplikovanom teréne. Batéria rovera má kapacitu 900 watthodín.Prvým krokom je vyrabovať batériu z rovera jeden a nainštalovať ju do rovera dva. Tadá! Práve

som zdvojnásobil kapacitu.Má to iba jeden háčik. Kúrenie.Časť kapacity batérie ide na vyhrievanie rovera. Na Marse je veľká zima. Normálne sa od nás

čaká, že všetky výlety zvládneme maximálne do piatich hodín. Ja však chcem v roveri tráviťdvadsaťštyri a pol hodiny denne. Podľa technických špecifikácií zožerie vyhrievanie 9 800 watthodíndenne. Deň čo deň ma pripraví o vyše polovicu kapacity!

Mám však aj bezplatný zdroj energie: sám seba. Milióny rokov evolúcie mi dali „teplokrvnú“technológiu. Môžem vyhrievanie jednoducho vypnúť a poriadnejšie sa obliecť. Rover má dobrúizoláciu. Musí mi to stačiť. Potrebujem každý watt.

Podľa nudných matematických prepočtov rover spotrebuje 200 watthodín na kilometer, takžecelých 18 000 watthodín kapacity (mínus zanedbateľné množstvo na počítač, riadenie atmosféry, atď.)ma prepraví na vzdialenosť 90 kilometrov. Konečne sa niekam dostávame.

Samozrejme, celých 90 kilometrov na jedno nabitie nemám šancu prejsť. Cestou musímprekonávať kopce, drsný terén, piesok, a tak ďalej. Je to však slušný začiatok. Prezrádza mi to, žecesta k základni Aresa 4 mi zaberie prinajmenšom 35 dní. Skôr to tipujem asi tak na 50, ale stále sato dá zvládnuť.

Pri fantastickej rýchlosti rovera 25 kilometrov za hodinu potrvá tri a pol hodiny, kým mi dôjdešťava. Môžem jazdiť za šera a slnečnú časť dňa si vyhradiť na dobíjanie batérií. V tomto ročnomobdobí mám k dispozícii asi trinásť hodín slnečného svitu denne. Koľko slnečných panelov musímzobrať z habu?

Vďaka americkým daňovým poplatníkom mám k dispozícii vyše 100 štvorcových metrovnajdrahších solárnych článkov, aké kedy kto vyrobil. Majú fantastickú účinnosť 10,2 percenta, čo jedobre, lebo na Mars nedopadá toľko slnečného svetla ako na Zem (iba 500 až 700 wattov naštvorcový meter v porovnaní s 1 400 na Zemi).

Aby som to skrátil: Potrebujem so sebou zobrať dvadsaťosem štvorcových metrov solárnychčlánkov. To je štrnásť panelov.

Môžem ich naložiť na strechu do dvoch štôsov po sedem kusov. Budú vytŕčať na obe strany, nokým sú bezpečne upevnené, neprekáža mi to. Každý deň ich po jazde rozložím a... počkám celý deň.Bože, to bude nuda!

Nuž, na začiatok to nie je najhoršie. Zajtrajšia misia: Presunúť batériu z rovera jeden na rover dva.


Niektoré veci idú ľahko, iné nie. Dostať batériu z rovera jeden bolo ľahké. Odstránil somz podvozka dve upínacie puzdrá a batéria jednoducho vypadla. Odpojiť káble bola hračka – stačilozvládnuť pár prepracovaných zásuviek.

Pripojiť ju na rover dva, to je niečo celkom iné. Niet ju kam dať!Je to strašné hebedo. Takmer som ju ani nedokázal odtiahnuť, a to bolo v nízkej marťanskej

gravitácii.Je priveľká. Na podvozok k pôvodnej batérii sa nezmestí. Na streche na ňu nie je miesto. Budú tam

solárne panely. Do kabíny ju trepať nebudem – ak pre nič iné, tak preto, lebo nevlezie ani doprechodovej komory.

Ale nebojte sa, našiel som riešenie.Pre núdzové stavy, ktoré s tým mojím nemajú nič spoločné, NASA poslala na Mars šesť

štvorcových metrov náhradnej látky na steny habu a dostatok neskutočne silného lepidla na bázeživice. Vlastne je rovnaké ako to, ktorým som si na šiesty sol zachránil život (bolo v súprave naopravy, ktorou som uzavrel dieru v skafandri).

V prípade poškodenia steny habu máme podľa štandardného postupu okamžite utekať doprechodových komôr. Je to postavené na rozhodnutí, že bude lepšie nechať hab celkom prasknúť, akozomrieť pri pokusoch o jeho záchranu. V komorách si máme dať skafander a posúdiť rozsah škôd.Keď nájdeme poškodené miesto, máme ho zalepiť náhradnou látkou a živicou. Potom hab znovanafúkneme a všetko je zase v poriadku.

Náhradná látka prišla v šikovnom balení so šírkou jeden a dĺžkou šesť metrov. Narezal som z nejdesaťcentimetrové pásy a vyrobil provizórny postroj.

Na oba konce dvoch desaťmetrových slučiek som prilepil väčšie plachty a mal som núdzovésedlové vaky na svoj rover.

Čoraz väčšmi to pripomína Karavánu na Západ.Živica tuhne takmer okamžite, no ak hodinu počkáte, stvrdne ešte viac. No a tak som počkal. Potom

som sa navliekol do skafandra a vyrazil k roveru.Batériu som dotiahol k bočnej stene a prevliekol cez ňu postroj. Druhý koniec som hodil cez

strechu na druhú stranu. Len čo som to mal hotové, začal som doň klásť kamene. Keď sa hmotnosť naoboch stranách viac-menej vyrovnala, potiahol som za tú s kameňmi a zdvihol tú s batériou.

Hurá!Odpojil som batériu rovera 2 a pripojil tú z rovera 1. Potom som prešiel cez komoru do kabíny

a skontroloval všetky systémy. Fungovali bezchybne.Trocha som s roverom pojazdil, aby som mal istotu, že batéria nespadne. Postroj držal ako

prilepený. Super.Chvíľu som premýšľal, ako prepojiť káble druhej batérie s hlavným prívodom elektriny. Môj záver

bol: „Kašlať na to.“Neexistuje žiaden dôvod, prečo by som musel mať nepretržitú dodávku energie. Keď sa vybije

prvá batéria, jednoducho vystúpim, odpojím ju a pripojím druhú. Prečo nie? Je to desať minútv skafandri raz denne. Pri nabíjaní ich zase budem musieť vystriedať, ale aj tu platí to isté: Prečonie?

Zvyšok dňa som zametal solárne panely. Onedlho som z nich mal rabovať.


S panelmi to išlo oveľa ľahšie ako s batériou.Sú tenké, ľahšie a len tak ležia na zemi. No a k tomu treba prirátať ešte jednu dodatočnú výhodu:

zapájal som ich sám.No dobre, tak nie celkom sám. Pracoval som na tom s Vogelom. Bože, koľko sme sa to len

natrénovali! Iba zapájanie panelov sme nacvičovali celý týždeň a potom znova a znova, keď savyskytla chvíľa voľného času. Pole solárnych panelov bolo kritickým bodom celej misie. Keby smeich rozbili alebo inak znefunkčnili, hab by nemal napájanie a museli by sme sa okamžite vrátiť naHermes.

Možno premýšľate, čo za ten čas robil zvyšok posádky. Nuž, staval hab. Nezabúdajte, že celé moje

úžasné kráľovstvo prišlo na Mars v debnách. Prvé dva soly sme ho rozbaľovali a dávali dohromady.Každý z panelov má ľahkú mriežku, ktorá ho drží v štrnásťstupňovom uhle. Musím priznať, že

neviem, prečo práve štrnásťstupňovom. Zrejme tam ide o čo najlepšie využitie slnečnej energie. Takči onak, dajú sa ľahko odobrať a habu nechýbajú. Keďže miesto šiestich ľudí musí zabezpečovaťpodporu iba pre jedného, zníženie dodávky elektriny o 14 percent nijako nepocíti.

Potom prišiel čas naukladať ich na rover.Uvažoval som, či zo strechy neodmontovať vak na vzorky hornín. Je to v podstate iba veľké vrece

pripevnené k roveru. Solárne panely sa doň nezmestia. Po chvíli premýšľania som ho tam všaknechal, hovoriac si, že aspoň budú ležať na mäkkom.

Panely sa dobre skladali jeden na druhý (tak ich navrhli na let na Mars) a oba štôsy pekne sadli nastrechu. Vpravo aj vľavo cez ňu vytŕčali, nemám však v úmysle jazdiť cez tunely, takže mi je to jedno.

Opäť som zneužil trocha materiálu na opravy habu a vyrobil z neho popruhy na upevnenie panelov.Rover má zvonka držadlá, aby sa nám lepšie nakladali vzorky do vaku. Vynikajúco mi poslúžili nauviazanie popruhov.

Odstúpil som, aby som si mohol vychutnať pocit z dobre vykonanej práce. Zaslúžil som si ho. Eštenebolo ani poludnie a ja som už dokončil všetko, čo treba.

Vrátil som sa do habu, naobedoval sa a zvyšok sola som pracoval na zemiakoch. Od prvéhosadenia ubehlo tridsaťdeväť solov (asi štyridsať pozemských dní), takže nastal čas zozbierať úrodua presadiť ju.

V porovnaní so zemiakmi na pozemských tanieroch sú trocha malé, to mi však neprekáža.Potrebujem ich iba na dopestovanie ďalších.

Vyhrabal som ich tak, aby som nepoškodil vonkajšiu časť rastliny. Potom som ich narezal podľaočiek a zasadil do novej pôdy. Ak sa mi s nimi bude aj naďalej takto dariť, vydržím na nich poriadnedlho.

Po toľkej fyzickej práci som si zaslúžil oddych. Prehrabal som sa v Johanssenovej počítačia našiel nekonečnú zásobu digitálnych kníh. Zdá sa, že Johanssenová patrí medzi veľkých fanúšikovAgathy Christieovej. Beatles, Christieová... asi je zamilovaná do Anglicka alebo čo.

Pamätám sa, že som ako dieťa mal rád televízne adaptácie Hercula Poirota. Začnem Záhadou nazámku Styles. Myslím, že to bol jeho prvý prípad.


Nadišiel čas (hrozivé crescendo, prosím) na nejaké tie misie!NASA dáva svojim misiám mená po bohoch a tak podobne, tak prečo by som nemohol aj ja?

Pokusy s rovermi sa odteraz budú nazývať „misie Sírius“. Chápete? Psy? Nuž, ak nie, váš problém.Zajtra sa začne Sírius 1.Účel misie: jazdiť s naplno nabitými batériami a solárnymi panelmi na streche a zistiť, ako ďaleko

sa dá dostať, kým nedôjde šťava.Nie som idiot. Nepustím sa na cestu od habu. Budem jazdiť pol kilometra tam a naspäť, takže sa

kedykoľvek môžem vrátiť aj pešo.Dnes večer nabijem obe batérie, aby som ich mal zajtra pripravené na skúšobnú jazdu. Odhadujem

to na tri a pol hodiny šoférovania, takže si musím zobrať čerstvé filtre na CO2. Dám si tri vrstvyoblečenia, aby som nemusel zapínať kúrenie.


Misia Sírius 1 vybavená!Presnejšie povedané, po prvej hodine som ju predčasne ukončil. Asi by ste tomu mohli hovoriť

„neúspech“, ja však dávam prednosť výrazu „poučenie“.Začalo sa to sľubne. Odviezol som sa na pekné miesto kilometer od habu a začal jazdiť 500 metrov

tam a zase naspäť.Rýchlo mi došlo, že to nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Už po niekoľkých kolách som utlačil pôdu

tak, že vznikla pevná cesta. Na takejto parádne spevnenej trase som mohol dosiahnuť abnormálnenízku spotrebu energie. Rozhodne nie takú, akú zažijem na dlhom putovaní.

Preto som zmenil plán. Jazdil som stále po inej trase s tým, že som sa nikdy nevzdialil na viac akokilometer od habu. Takto to bolo oveľa realistickejšie.

Po hodine mi začalo byť zima. A keď hovorím zima, tak myslím hrozná zima.Keď nastúpite do rovera, vždy je v ňom zima. Ak ste neodstavili kúrenie, rýchlo sa zahreje. Zimu

som teda čakal, ale takúto? Kristepane!Chvíľu som to zvládal. Telesné teplo v kombinácii s trojitým oblečením ma udržiavalo v teple

a izolácia rovera je na špičkovej úrovni. Teplo, ktoré zo mňa uniklo, iba zahrialo interiér. Žiadnaizolácia však nie je stopercentná, takže to teplo časom uniklo do voľného priestoru a mne bolo čorazchladnejšie a chladnejšie.

Do hodiny som sa celý triasol a necítil som si končatiny. Čo je veľa, to je veľa. Neexistuje, abysom takto vydržal na dlhej ceste.

Vrátil som sa domov a chvíľu som ticho zúril. Moje geniálne plány zmarila obyčajnátermodynamika. Dopekla s tebou, entropia!

Som v koncoch. Ten prekliaty ohrievač mi zožerie polovicu výkonu batérií. Možno by som homohol stíšiť. Možno by som vedel nájsť bod, keď mi bude zima, ale nezamrznem na kosť.

Ešte nad tým pouvažujem. Treba sa spýtať... Čo by na mojom mieste urobil Hercule Poirot? Musímna ten problém nasadiť svoje „drobné sivé bunky“.


No dofrasa.Prišiel som na riešenie, ale... Pamätáte sa, ako som sa takmer vyhodil do vzduchu, keď som v habe

spaľoval raketové palivo? Toto bude nebezpečnejšie.Použijem RTG.RTG (rádioizotopový termoelektrický generátor) je veľká škatuľa plutónia. Nie však takého,

z akého sa robia atómové bomby. Nie, nie. Toto plutónium je nepomerne nebezpečnejšie!Plutónium 238 je šialene nestabilný izotop. Je taký rádioaktívny, že sa dokáže bez cudzej pomoci

rozpáliť dočervena. Ako si isto viete predstaviť, materiál, na ktorom sa dajú doslova smažiť vajciaod radiácie, je tak trocha nebezpečný.

RTG obsahuje toto plutónium, zachytáva radiáciu vo forme tepla a premieňa ju na elektrinu. Nie jeto reaktor. Radiácia sa nedá zosilniť ani stlmiť. Ide tu o čisto prírodný proces prebiehajúci na úrovniatómov.

NASA ho už v šesťdesiatych rokoch začala využívať na napájanie nepilotovaných sond. RTG má

voči solárnej energii množstvo výhod: Neovplyvňujú ho búrky, funguje aj v noci a je celé vnútrisondy, takže nepotrebuje zraniteľné solárne bunky na vonkajšom povrchu.

Až do programu Ares ho však nepoužívali pri pilotovaných letoch.Prečo? To by azda malo byť každému jasné! Jednoducho nechceli posadiť astronautov hneď vedľa

rozpálenej gule rádioaktívnej smrti.Samozrejme, trocha preháňam. Plutónium je uložené v hermeticky uzavretých kapsulách, ktoré by

mali zabrániť úniku radiácie aj v prípade, že dôjde k narušeniu vonkajšieho plášťa. Preto sav prípade misií Ares NASA rozhodla, že to riskne.

Misia Ares stojí a padá na odletovom module. Je to jej absolútne najdôležitejší prvok. Ako jedenz mála systémov sa nedá nahradiť ani vymeniť. Je to jediný komponent, ktorého nefunkčnosťautomaticky spôsobuje zrušenie misie.

Solárne panely sú krátkodobo fantastické. Sú dobré aj dlhodobo, ak máte poruke ľudí, čo by ichčistili. MOM však celé roky ticho sedí na mieste a vyrába palivo. Keď s tým skončí, tak iba čaká naprílet posádky, ale aj vtedy potrebuje napájanie, aby ho NASA mohla na diaľku monitorovaťa testovať jeho systémy.

Predstava zrušenia misie iba pre zašpinené solárne články bola neprijateľná. Potrebovalispoľahlivejší zdroj energie. Preto sa do MOM montuje RTG. Obsahuje 2,6 kilogramu plutónia 238,ktoré produkuje takmer 1 500 wattov tepelnej energie. Premieňa ju na 100 wattov elektriny, ktorounapája odletový modul až do príchodu ľudskej posádky.

Sto wattov nie je dosť na napájanie ohrievača, ale mne na elektrickom výstupe zase až toľkonezáleží. Chcem to teplo. 1 500-wattový ohrievač je taký výkonný, že budem musieť z rovera vytrhaťčasť izolácie, aby som sa v ňom neuvaril.

Len čo boli oba rovery rozbalené a funkčné, komandérka Lewisová mala tú česť zbaviť nás RTG.Odpojila ho od modulu, odviezla štyri kilometre ďaleko a zahrabala do piesku. Nech je akokoľvekzabezpečený, stále má rádioaktívne jadro a NASA nechcela, aby bolo zbytočne blízko priastronautoch.

Parametre misie neurčili presné miesto, kde ho nechať. Stálo v nich iba „minimálne štyri kilometreod základne“. No a teraz by som ho mal nájsť.

V môj prospech hrali dve veci. Po prvé, keď s ním odchádzala, práve som s Vogelom rozkladalsolárne panely, takže som videl, že ide rovno na juh. Po druhé, nad zahrabaný generátor vztýčilatrojmetrovú žrď s ostrozelenou vlajkou. Zelená je v marťanskom teréne mimoriadne dobre viditeľná.Má nás varovať pre prípad, že by sme sa tam neskôr zatúlali na cestách v roveri.

Takže môj plán je takýto: Prejsť štyri kilometre na juh a pátrať po zelenej vlajke.Keďže rover 1 som znefunkčnil, musel som si na to zobrať svojho mutanta. Urobím si z toho

užitočnú pokusnú misiu. Uvidíme, ako sa bude batéria správať pri skutočnej jazde a ako dobre súsolárne panely upevnené na streche.

Nazvem to Sírius 2.


Nie som na Marse žiadnym nováčikom. Bývam tu už dosť dlho, ale až dodnes som nestratil habz dohľadu. Povedali by ste, že v tom nie je žiadny veľký rozdiel, ale mýlili by ste sa.

Ako som sa viezol k zahrabanému RTG, dopadlo to na mňa plnou silou. Mars je holá pustatina a jasom na nej úplne sám. Samozrejme, vedel som to aj predtým, no je rozdiel niečo vedieť a niečo

zažiť. Kam som sa pozrel, všade iba samý prach, skaly a nekonečná prázdna púšť. Slávna červenáfarba planéty pochádza z oxidov železa, ktoré na nej všetko pokrývajú. Nie je to teda iba púšť. Je totaká stará púšť, že doslova hrdzavie.

Hab je tu jediným ostrovčekom civilizácie, a keď som videl, ako mizne v diaľke, bolo minepríjemnejšie, ako sa odvážim priznať.

Nakoniec som tie myšlienky potlačil a sústredil sa na to, čo mám pred sebou. RTG som našielpresne tam, kde mal byť – štyri kilometre na juh od habu.

Nehľadal sa vôbec ťažko. Komandérka Lewisová ho zakopala na vrchole drobného pahorka.Zrejme chcela, aby každý už z diaľky videl vlajku, a podarilo sa jej to výborne. Akurát ja som sa jejnechcel vyhnúť, ale šiel som rovno k nej a vyhrabal, čo pod ňou ležalo. Toto asi nepredpokladala.

Bol to veľký valec so štyrmi chladičmi po bokoch. Aj cez rukavice skafandra som cítil, ako z nehosála teplo. Také niečo dokáže človeka znervózniť – najmä, ak viete, že to teplo je z radiácie.

Nemalo význam ukladať ho na strechu, lebo som ho aj tak plánoval voziť v kabíne. Odniesol somho teda dovnútra, vypol kúrenie a vydal sa na spiatočnú cestu k habu.

Za desať minút, kým som sa dostal domov, teplota v interiéri aj pri vypnutom kúrení stúpla nanepríjemných 37 °C. RTG mal jasný potenciál udržať ma celý čas v teple.

Táto cesta okrem iného potvrdila, že moje úpravy fungujú. Solárne panely aj druhá batéria sa zacelých osem kilometrov jazdy terénom ani nepohli.

Týmto vyhlasujem Sírius 2 za úspešnú misiu!Zvyšok dňa som strávil vandalizmom na vnútrajšku rovera. Tlaková kabína je z uhlíkového

kompozitu. Tesne pod ním je izolácia pokrytá tenkým plastom. Použil som sofistikovanú metóduodstraňovania plastových častí (kladivo) a potom som opatrne vybral izolačnú vrstvu z pevnej peny(opäť kladivom).

Po tom, čo som vytrhal časť izolácie, som sa navliekol do skafandra a vyniesol RTG von. Rover sarýchlo ochladil a mohol som ho zaniesť naspäť dnu. Sledoval som, ako teplota pomaly rastie. Už tonebolo ani zďaleka také drastické ako cestou od vlajky.

Opatrne som odstránil ďalšiu časť izolácie (kladivom) a znova som to skontroloval. Po niekoľkýchtakýchto cykloch bolo preč toľko izolácie, že RTG ledva stíhal udržiavať v interiéri znesiteľnúteplotu. Vlastne nestíhal. Časom to tam malo postupne chladnúť. To mi neprekáža. Ak bude treba,môžem na chvíľu zapnúť kúrenie.

Kusy izolácie som si odniesol do habu. Pomocou vyspelých konštrukčných metód (lepiaca páska)som časť z nich pospájal do štvorcovej platne. Vravel som si, že keby mi začalo byť už ale fakt zima,môžem ju prilepiť na holú stenu rovera a pomôcť RTG vyhrať „tepelnú vojnu“.

Zajtra ma čaká Sírius 3 (čo je vlastne Sírius 1 bez mrznutia).


Dnes píšem z rovera. Som uprostred misie Sírius 3 a všetko ide, ako má.Vyrazil som na svitaní. Vozil som sa dokola okolo habu, snažiac sa jazdiť po neudupanom teréne.

Prvá batéria vydržala necelé dve hodiny. Nakrátko som vyšiel von, prehodil káble a vrátil sak šoférovaniu. Celkovo som za 3 hodiny a 27 minút najazdil 81 kilometrov.

To je ale veľmi dobré! Aj keď terén okolo habu je krásne rovný, tak ako celá Acidalia Planitia.Nemám potuchy, akú efektivitu dosiahnem na horších povrchoch cestou k Aresu 4.

Druhá batéria mala ešte trocha šťavy, no nemôžem ju pred zastávkou celkom vybiť. Nezabúdajte,

že počas nabíjania potrebujem systémy na podporu života. CO2 sa absorbuje chemickým procesom,no ak nefunguje ventilátor, ktorý ho tlačí do filtrov, zadusím sa. Aj kyslíková pumpa je tak trochadôležitá.

Keď sa takmer vybila, rozložil som solárne panely. Bola to riadna drina, lebo som nemal porukeVogela, ktorý by mi s tým pomohol. Nie sú ťažké, zato neforemné. Asi v polovici som si uvedomil, žeich môžem namiesto nosenia ťahať, a tým sa to celé zrýchlilo.

Teraz už iba čakám, kým sa dobijú batérie. Nudím sa, a tak aktualizujem svoj marťanský denník.V počítači mám všetky knihy s Poirotom. Pomôžu mi nejako to prečkať. Koniec koncov, nabíjaniepotrvá iba dvanásť hodín.

Čože, pýtate sa? Dvanásť hodín že vraj nesedí? Že som predtým hovoril trinásť? Nuž, priatelia,niečo vám vysvetlím.

RTG je generátor. V porovnaní so spotrebou rovera produkuje smiešne málo elektriny, ale nie je tozase úplne zanedbateľné. Je to pekných sto wattov. Ušetrí mi to hodinu nabíjania. Prečo ho nevyužiť?

Ktovie, čo by si ľudia z NASA pomysleli o tom, že sa takto zahrávam s RTG. Asi by sa schúlilipod stôl a od strachu pohrávali s logaritmickými pravítkami.

Ako som predpokladal, kompletné nabitie batérií trvalo dvanásť hodín. Len čo sa nabili, odviezolsom sa rovno domov.

Je čas naplánovať misiu Sírius 4. Myslím, že táto cesta potrvá viacero dní.Zdá sa, že problém batérií a dobíjania som vyriešil. S jedlom problém nie je – mám kopu

priestoru, kam ho uložiť. S vodou je to ešte jednoduchšie ako s jedlom. Na pohodlné prežitiepotrebujem dva litre na deň.

Keď sa naostro pustím k Aresu 4, musím mať so sebou oxygenátor. Ten je však veľký a nechcem sas ním zahrávať už teraz. Preto sa počas misie Sírius 4 uspokojím s O2 a filtrami na CO2.

CO2 nebude problém. Toto úžasné dobrodružstvo som začal s 1 500 hodinami filtrov CO2

a ďalšími 720 hodinami na núdzové situácie. Všetky systémy používajú rovnaký štandardný filter(Apollo 13 nám dalo dôležitú lekciu). Medzičasom som na rôzne vychádzky mimo habu využil 131hodín filtrovacieho času. Ostalo mi ich 2 089, čo je pekných osemdesiatsedem dní. Viac než dosť.

S kyslíkom je to trocha problematickejšie. Rover navrhli tak, aby v ňom traja ľudia prežili dva dniplus nejakú bezpečnostnú rezervu. Jeho kyslíkové fľaše mi teda vystačia na sedem dní. To nestačí.

Mars nemá takmer žiaden atmosférický tlak. Vnútri rovera je jedna atmosféra. Preto sú kyslíkovéfľaše vnútri (nemusia prekonávať tlakový rozdiel). Prečo na tom záleží? Lebo to znamená, že môžempriniesť ďalšie a prepojiť ich s fľašami rovera bez nutnosti vychádzať do otvoreného priestoru.

Preto som dnes odpojil od habu jednu 25-litrovú fľašu s tekutým O2 a odniesol ju do rovera. PodľaNASA človek potrebuje 588 litrov kyslíka denne. Stlačený tekutý O2 má tisícnásobne vyššiu hustotuako plynný O2 v dýchateľnej atmosfére. Aby som to skrátil: s fľašou z habu mám dosť kyslíka na 49dní. To krásne postačí.

Sírius 4 má trvať dvadsať dní.Možno sa vám to zdá trocha veľa, ale chystám sa na ňom dosiahnuť jeden špecifický cieľ. Okrem

toho, cesta na základňu Aresa 4 potrvá minimálne štyridsať dní. Sírius 4 mi poslúži ako funkčnázmenšenina.

Kým budem preč, hab sa o seba postará aj sám, so zemiakmi je však problém. Pred odchodom ichpolejem väčšinou vody, čo mám, a vypnem regulátor atmosféry, aby ju neodoberal zo vzduchu. Budetam šialene vlhko a voda sa skondenzuje na všetkých povrchoch. Tým zabezpečím dosť vlhkosti preúrodu, kým sa nevrátim.

Väčší problém sa týka CO2. Zemiaky potrebujú dýchať. Viem, na čo myslíte. „Mark, kamoš, veď tysám produkuješ oxid uhličitý! Je to jeden majestátny prírodný cyklus!“

No áno, ale kam ho dám? Pravdaže, každým výdychom vypúšťam do atmosféry CO2, ale nemámako ho skladovať. Mohol by som vypnúť oxygenátor aj regulátor atmosféry a časom naplniť vzduchv habe tým, čo vydýcham, je v tom však háčik. CO2 je pre mňa smrteľne nebezpečný. Musím ho tamvypustiť naraz a rýchlo ujsť.

Pamätáte si na palivový agregát odletového modulu? Získava CO2 z marťanskej atmosféry.Desaťlitrová nádrž stlačeného tekutého CO2 by po vypustení do habu mala stačiť na celý čas. ToľkoCO2 sa získa za necelý deň.

No a to je všetko. Vypustím do habu CO2, vypnem regulátor atmosféry aj oxygenátor, vylejem dopôdy habadej vody a vyrazím na cestu.

Sírius 4. Obrovský krok vo výskume možností roverov. Môžem s ním začať už zajtra.

8. KAPITOLA

„Vitajte. Som rada, že ste si nás zapli,“ povedala Cathy Warnerová do kamery. „Dnešná reportážo Markovi Watneym: Niekoľko pobytov vo voľnom priestore za posledných pár dní – čo to znamená?Aký pokrok urobila NASA pri príprave záchrannej misie? Ako to ovplyvní prípravu misie Ares 4?

Dnes k nám zavítal doktor Venkat Kapoor, riaditeľ operácií na Marse. Ďakujem, že ste si na násnašli čas, pán doktor.“

„Potešenie je na mojej strane, Cathy,“ vyhlásil Venkat.„Doktor Kapoor,“ spýtala sa, „Mark Watney je zrejme najsledovanejší človek v slnečnej sústave,

čo poviete?“Venkat prikývol. „Rozhodne najsledovanejší zo strany NASA. Všetkých našich dvanásť satelitov

na Marse fotografuje jeho základňu vždy, keď sa dostane na dohľad. To isté robia obidva satelityEurópskej vesmírnej agentúry.“

„Ako často potom dostávate snímky?“„Každých niekoľko minút. Občas sa vyskytne dlhší interval, keď sú satelity v nevhodnej polohe. Je

ich však dosť na to, aby sme mohli sledovať všetky jeho aktivity mimo habu.“„Povedzte nám o tých posledných.“„Nuž,“ spustil, „zdá sa, že pripravuje rover číslo dva na dlhšiu cestu. Na šesťdesiaty štvrtý sol

odmontoval z druhého rovera batériu a pripevnil ju improvizovaným popruhom. O deň neskôr oddelilz poľa štrnásť solárnych panelov a naložil ich na strechu vozidla.“

„A potom sa šiel povoziť, však?“ pomáhala mu Cathy.„Áno. Napohľad bezcieľne sa vozil hore-dolu a potom sa vrátil do habu. Zrejme išlo o test. Potom

sme ho videli o dva dni neskôr, keď sa odviezol štyri kilometre od základne. Vyzerá to na ďalší, dlhšítest. O niekoľko dní neskôr začal nakladať do vozidla zásoby.“

„Hm,“ premýšľala Cathy, „väčšina analytikov si myslí, že jeho jedinou šancou je dostať sa nazákladňu Ares 4. Myslíte si, že došiel k rovnakému záveru?“

„Pravdepodobne,“ odvetil Venkat. „Nevie, že ho sledujeme. Z jeho pohľadu je Ares štyri jedinounádejou na záchranu.“

„Myslíte si, že sa tam plánuje vydať už teraz? Vyzerá to, že sa chystá na cestu.“„Dúfam, že nie,“ povedal. „Na základni Ares 4 momentálne nie je nič, iba odletový modul. Zatiaľ

nedorazili ani prvé zásoby. Bola by to dlhá a nebezpečná cesta. Musel by opustiť bezpečie habu.“„Prečo by to riskoval?“„Kvôli spojeniu,“ vysvetlil Venkat. „Ak sa mu podarí dostať k odletovému modulu, môže sa s nami

spojiť.“„A to by bolo dobré, nie?“„Komunikácia by bola vynikajúca vec, ale putovať tritisícdvesto kilometrov na základňu Ares 4 je

šialene nebezpečné. Boli by sme radšej, keby ostal na mieste. Keby sme s ním mohli hovoriť, určiteby sme mu povedali, nech nikam nechodí.“

„Ale navždy tam ostať nemôže, však? Nakoniec predsa musí ísť k odletovému modulu.“„Možno aj nie,“ opravil ju Kapoor. „JPL experimentuje s úpravami pristávacieho modulu tak, aby

mohol po pristátí ešte preletieť na iné miesto na povrchu.“„Počula som, že tú myšlienku ste zavrhli ako priveľmi nebezpečnú,“ nadhodila Cindy.

„Prvý návrh tak naozaj dopadol, ale odvtedy sa pracuje na spôsoboch, ako to urobiťbezpečnejšie.“

„Do štartu Aresa 4 ostáva iba tri a pol roka. Bude to dosť na úpravu a odskúšanie pristávaciehomodulu?“

„Naisto vám to nepoviem. Nezabúdajte však, že pristávací modul na let na Mesiac sme postavili zasedem rokov úplne z ničoho.“

„Výborná poznámka,“ usmiala sa Cathy. „Aké má teda momentálne šance?“„Netuším,“ pripustil Venkat. „Urobíme však všetko, aby sme ho dostali domov živého.“

■ ■ ■

Mindy sa ukradomky pozrela po zasadačke. V živote sa necítila taká malá. Hneď vedľa nej sedel

Dr. Venkat Kapoor, ktorý bol v hierarchii NASA prinajmenšom o štyri priečky vyššie.Vedľa neho bol Bruce Ng, riaditeľ JPL. Na toto stretnutie priletel do Houstonu z Pasadeny.

Nepatril k ľuďom, čo strácajú čas, a tak aj teraz čosi zúrivo písal do notebooku. Tmavé kruhy podočami vnútili Mindy otázku, aký je asi v skutočnosti prepracovaný.

Mitch Henderson, letový riaditeľ Aresa 3, sa vrtel na stoličke s bezdrôtovým slúchadlom v jednomuchu. Počúval priamy prenos z riadenia misie. Nebol v službe, no neprestajne potreboval čerstvéinformácie.

Do miestnosti vošla Annie Montrosová s mobilom v ruke. Ťukala doň esemesku. Bez toho, abyz neho spustila zrak, sa šikovne presunula cez zasadačku, vyhla sa ľuďom aj stoličkám a usadila sa nasvojom mieste. Mindy pri pohľade na ňu premkla závisť. Riaditeľka oddelenia pre styk s verejnosťoubola presne taká, aká by chcela byť aj ona. Sebaistá, vysokopostavená, krásna a všeobecne uznávaná.

„Ako mi to dnes išlo?“ spýtal sa Venkat.„Ech,“ odvetila a odložila mobil. „Nemali ste hovoriť veci ako ,dostať ho domov živého‘.

Pripomínajú ľuďom, že by mohol zomrieť.“„Myslíte si, že na to zabudli?“„Pýtali ste sa na môj názor. Tu je. Nepáči sa vám? Naserte si.“„Vy ste taká krehká ružička, Annie. Ako sa vám podarilo dostať na čelo mediálneho odboru?“„Tak to, kurva, netuším,“ odsekla.„Vážení,“ ozval sa Bruce, „o tri hodiny mi to letí do Los Angeles. Príde už Teddy, alebo čo?“„Už toľko nepindaj, Bruce,“ zahriakla ho Annie. „Nik z nás tu nie je dobrovoľne.“Mitch stlmil zvuk v bezdrôtovom slúchadle a obrátil sa k Mindy. „Ktože to ste?“„Ehm,“ odvetila. „Som Mindy Parková. Robím v SatCone.“„Ste riaditeľka alebo také niečo?“„Nie, iba tam robím. Nemám žiadnu funkciu.“Venkat sa pozrel na Mitcha. „Poveril som ju šéfovaním monitoringu. Získava nám fotky

s Watneym.“„Čo?“ nechápal Mitch. „Toto nemá pod palcom riaditeľ SatConu?“„Bob má na starosti viac ako len Mars. Mindy riadi všetky marťanské satelity a dozerá na to, aby

ostali zaostrené na Marka.“„Ale prečo ona?“„Prvá si všimla, že je nažive.“„Ty si ju povýšil len preto, lebo náhodou bola v robote práve vtedy, keď prišli prvé fotky?“„Nie,“ zamračil sa Venkat. „Povýšil som ju, lebo jej došlo, že Watney žije. Prestaň sa správať ako

chumaj, Mitch. Ako sa pri tebe asi cíti?“Mitch podvihol obočie. „Na to som nepomyslel. Pardon, Mindy.“Mindy sklopila zrak na stôl a vysúkala zo seba: „To nič.“Do zasadačky vošiel Teddy. „Prepáčte, že meškám.“ Posadil sa a vybral z kufríka niekoľko spisov.

Úhľadne ich rozložil pred seba a zarovnal v nich strany. „Tak začnime. Venkat, ako to vyzerás Watneym?“

„Je živý a zdravý,“ odvetil Kapoor. „Od posledného e-mailu sa nič nezmenilo.“„A čo RTG? Vie už o ňom verejnosť?“ spýtal sa Teddy.Annie sa naklonila dopredu. „Zatiaľ je to dobré,“ povedala. „Máme povinnosť zverejňovať

fotografie, nie naše analýzy. Zatiaľ na to nik neprišiel.“„Prečo ho vlastne vyhrabal?“„Myslím, že kvôli teplu,“ vysvetlil mu Venkat. „Upravuje rover na dlhé cesty. Vyhrievanie interiéru

spotrebuje veľa energie. RTG ho môže vykúriť bez akejkoľvek dodatočnej záťaže batérií. Vlastne jeto celkom dobrý nápad.“

„Aké je to nebezpečné?“ chcel vedieť Teddy.„Kým sa nepoškodí vonkajší obal, nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Aj keby sa poškodil, je to

v poriadku, dokým sú neporušené vnútorné kapsuly. No keby sa poškodili aj tie, zabilo by ho to.“„Ostáva dúfať, že sa nepoškodia,“ vyhlásil Teddy. „JPL, ako to vyzerá s plánmi pre MPM?“„Jeden sme predložili už dávno,“ frflal Bruce. „Zamietli ste ho.“„Bruce,“ varoval ho Teddy,Bruce si vzdychol. „MPM nie je určený na štarty a horizontálne lety. Pridaním paliva nič

nevyriešime. Potrebovali by sme väčší motor a na jeho skonštruovanie nemáme dosť času. Pretomusíme modul odľahčiť. Máme predstavu, ako by sa to dalo dosiahnuť.

Počas primárneho zostupu môže MPM pristávať so štandardnou hmotnosťou. Ak upravíme tepelnéštíty a vonkajší plášť tak, aby sa dali odmontovať, po pristátí na základni Aresa 3 sa môžu zbaviťveľkej časti záťaže a ďalej letieť oveľa ľahšou loďou. Práve to prepočítavame.“

„Priebežne ma informujte.“ Teddy sa obrátil k Mindy. „Slečna Parková, vitajte v prvej lige.“„Ďakujem, pane,“ povedala, snažiac sa ignorovať hrču v krku.„Aká je momentálne najdlhšia prestávka v pokrytí Watneyho?“„Ehm,“ spustila, „každých štyridsaťosem hodín máme sedemnásťminútové okno. Spôsobujú ho

dráhy satelitov.“„Perfektná blesková odpoveď,“ pochválil ju Teddy. „Dobre. Páči sa mi, keď majú ľudia vo

veciach poriadok.“„Ďakujem, pane.“„Chcem to okno zúžiť na štyri minúty,“ pokračoval. „Dávam vám plnú moc na zmeny obežných

dráh. Zariaďte to.“„Áno, pane,“ prikývla, hoci netušila, ako to urobí.Teddy sa obrátil k Mitchovi. „Mitch, v e-maile ste písali, že máte niečo naliehavé?“„Áno,“ odvetil Henderson. „Ako dlho to ešte chceme tajiť pred posádkou Aresa 3? Všetci si

myslia, že Watney zomrel. Hrozne to ničí morálku.“Teddy sa pozrel na Venkata.„Mitch,“ začal Kapoor, „už sme to prebrali...“„Nie. Rozhodli ste o tom sami. Posádka si myslí, že prišla o jedného člena. Ničí ju to.“„No a keď sa dozvedia, že jedného opustili?“ spýtal sa Venkat. „Potom im bude lepšie?“Mitch ďobol prstom do stola. „Zaslúžia si, aby to vedeli. Myslíte si, že komandérka Lewisová

nezvládne pravdu?“„Je to vec morálky na palube,“ namietal Venkat. „Môžu sa lepšie sústrediť na návrat domov...“„Rozhodnem o tom sám,“ skočil mu do reči Mitch. „Ja rozhodujem, čo je pre posádku dobré a čo

nie. No a ja vravím, že im to treba povedať.“V miestnosti zavládlo ticho. Všetky pohľady sa upreli na Teddyho.Chvíľu o tom premýšľal. „Je mi ľúto, Mitch,“ povedal napokon, „ale v tomto som na Venkatovej

strane. Keď však budeme mať nejaký plán, povieme im to. Musia mať nádej. Inak nemá význam im toprezrádzať.“

„Nezmysel,“ zamrmlal Mitch a prekrížil si ruky na hrudi. „Totálny nezmysel.“„Chápem, že sa vám to nepáči,“ pokračoval Teddy. „Napravíme to. Najprv však musíme mať

aspoň nejakú predstavu, ako zachrániť Watneyho.“Niekoľko sekúnd počkal a prešiel na ďalšie kolo programu.„Takže JPL pracuje na možnostiach záchrany,“ povedal a kývol na Brucea. „Tá však príde až

s Aresom 4. Ako dovtedy prežije? Venkat?“Kapoor otvoril spis a pozrel sa do papierov. „Dal som všetkým tímom niekoľko ráz preveriť

životnosť systémov. Sme si takmer istí, že hab vydrží štyri roky vo funkčnom stave – najmä, keďv ňom máme človeka, ktorý môže priebežne opravovať prípadné poruchy. So stravou je to však iné.Nedá sa to nijako obísť. O rok začne umierať od hladu. Musíme mu poslať zásoby. Nič iné s týmnenarobíme.“

„Čo keby sme použili zásoby pre Ares 4?“ navrhol Teddy. „Mohli by sme s nimi pristáť nazákladni Aresa 3.“

„Áno, aj my sme si to hovorili,“ potvrdil Venkat. „Problém je v tom, že podľa plánu sme s nimimali štartovať až o rok. Ešte nie sú pripravené.

Aj za najlepších okolností trvá let osem mesiacov. Pozícia Marsu voči Zemi momentálne... nie jenajlepšia. Keby všetko išlo geniálne, mohli by sme tam dostať sondu za deväť. Ak jedlom šetrí, máho ešte na tristopäťdesiat dní. Z toho vyplýva, že musíme dať dokopy sondu so zásobami za trimesiace. JPL na tom ešte ani nezačalo pracovať.“

■ ■ ■

„To bude napäté,“ ozval sa Bruce. „Príprava zásobovacej sondy je robota na pol roka. Všetko

máme nastavené tak, aby sme ich poslali viacero naraz, nie vyrobili jednu len tak narýchlo.“„Je mi ľúto, Bruce,“ povedal mu Teddy. „Viem, že žiadam veľa, ale musíte nájsť spôsob, ako to

zvládnuť.“„Nejaký nájdeme,“ uistil ho Ng, „ale už len nadčasy budú horibilné.“„Pustite sa do toho. Financie zoženiem.“„Je tu ešte problém s nosičom,“ dodal Venkat. „Za danej pozície planét môžeme dostať sondu na

Mars iba v prípade, že do toho vrazíme šialene veľa paliva. Máme jediný nosič, ktorý by to dokázal– Delta deväť, určený na sondu Eagle Eye tri na Saturn. Museli by sme si ho privlastniť. Kontaktovalsom ULA. Jej ľudia iný nosič za ten čas jednoducho nestihnú.“

„Tím Eagle Eye tri to nepoteší, ale dobre,“ prikývol Teddy. Ak JPL stihne pripraviť sondus nákladom, môžeme ich misiu odložiť.“

Bruce si pošúchal oči. „Urobíme, čo sa dá.“„Ak nie, zomrie od hladu,“ pripomenul mu Teddy.Venkat si uchlipol z hrnčeka a zamračil sa na počítač. Ešte pred mesiacom by preňho bolo

nemysliteľné piť kávu o deviatej večer. Teraz mu bola základnou potravinou. Rozpisy zmien, alokáciefondov, žonglovanie s projektmi, vykrádanie druhých tímov... V živote nespravil toľko divých ťahovako teraz.

NASA je veľká organizácia, napísal. Náhle zmeny nezvláda veľmi dobre. Jediný dôvod, prečonám to zatiaľ prechádza, je naliehavosť situácie. Všetci sa dali dokopy, aby zachránili MarkaWatneyho. Dokonca sa kvôli nemu prestalo aj so spormi medzi jednotlivými divíziami. Ani neviemvypovedať, aké je to vzácne. Stále to však bude stáť desiatky, možno stovky miliónov dolárov. Užlen modifikácie MPM sú samostatný projekt s vlastným štábom. Dúfame, že nám prácu uľahčíenormný záujem verejnosti. Ceníme si, že nás aj naďalej podporujete, pán kongresman, a dúfame,že dokážete presvedčiť výbor, aby nám poskytol núdzové financovanie, ktoré naliehavopotrebujeme.“

Prerušilo ho klopanie na dvere. Zdvihol zrak a uvidel Mindy. Mala tričko, džínsy a vlasy ledabolouviazané do chvosta. Elegancia dostávala pri takýchto dlhých zmenách poriadne zabrať.

„Prepáčte, že vyrušujem,“ začala.„To je v poriadku,“ uistil ju. „Malá prestávka sa mi môže len hodiť. Čo máte?“„Vyrazil na cestu,“ oznámila mu.Nahrbil sa v kresle. „Je šanca, že ide len o skúšobnú jazdu?“Mindy pokrútila hlavou. „Takmer dve hodiny šiel rovno od habu, potom nakrátko vystúpil a ďalšie

dve pokračoval tým istým smerom. Myslíme si, že vystupoval iba kvôli výmene batérií.“Venkat si sťažka vzdychol. „Možno to je len dlhší test. Čo ak sa rozhodol prenocovať mimo habu?“„Je sedemdesiatšesť kilometrov od neho,“ povedala mu. „Nemyslíte si, že pri teste

s prenocovaním by sa držal iba tak ďaleko, aby sa mohol vrátiť aj pešo?“„Myslím,“ súhlasil Venkat. „Dočerta! Naše tímy skúmali všetky predstaviteľné scenáre. S týmto

vybavením sa k Aresu 4 jednoducho nemôže dostať. Nevideli sme, že by nakladal oxygenátor aleborecyklátor vody. Nemá základné vybavenie, aby tú cestu prežil.“

„Myslím, že nejde na Ares 4,“ prezradila mu Mindy. „Ak áno, tak si vybral veľmi čudnú trasu.“„Áno?“ čudoval sa Venkat.„Smeruje na juho-juhozápad. Ares 4 je na juhovýchode.“„Dobre. Takže ešte máme nádej,“ konštatoval Venkat. „Čo momentálne robí?“„Dobíja batérie. Rozložil všetky solárne panely,“ odvetila Mindy. „Keď to robil naposledy, trvalo

to dvanásť hodín. Ak vám to neprekáža, chystala som sa trocha vyspať.“„Jasné. Dobrý nápad. Uvidíme, čo spraví zajtra. Možno sa vráti do habu.“„Možno,“ pripustila. Nezdalo sa, že tomu aj verí.

■ ■ ■

„Opäť vás vítam v našom programe,“ povedala Cathy do kamery. „Dnes hovoríme s Marcusom

Washingtonom z Americkej poštovej služby. Pán Washington, pokiaľ som dobre pochopila, misiaAres 3 spôsobila aj jednu novinku v poštovej službe. Mohli by ste o tom divákom porozprávať?“

„Áno,“ odvetil Marcus. „Všetci si mysleli, že Mark Watney pred dvoma mesiacmi zahynul naMarse. Poštová služba preto vydala sériu známok na jeho počesť. Vyšla v dvadsaťtisícovom nákladea distribuovali sme ju na pošty po celej krajine.“

„A potom sa ukázalo, že Mark ešte žije.“„Presne tak,“ prikývol Marcus. „Živým ľuďom známky nevydávame. Preto sa táto séria okamžite

zastavila a známky stiahli z pôšt, ale to už sa z nich tisíce predali.“

„Stalo sa niečo také v minulosti?“ vyzvedala Cathy.„Nie,“ odvetil Marcus. „Je to prvý raz v dejinách Americkej poštovej služby.“„Tipujem, že pekne nabrali na hodnote.“Marcus sa tlmene zasmial. „Možno. Ako som však vravel, predali sa ich tisíce. Sú raritné, ale nie

zase až tak veľmi.“Aj Cathy sa zasmiala a oslovila divákov: „Hovorili sme s Marcusom Washingtonom z Americkej

poštovej služby. Ak máte pamätnú známku s Markom Watneym, možno by ste si ju mali uložiť niekamdo bezpečia. Ďakujeme za návštevu, pán Washington.“

„Aj ja ďakujem,“ odvetil Marcus.„Naším ďalším hosťom je doktorka Irene Shieldsová, letová psychologička misie Ares. Pani

doktorka, vitajte vo vysielaní.“„Ďakujem,“ povedala Irene a napravila si mikrofón pripnutý na šatách.„Poznáte Marka Watneyho osobne?“„Samozrejme,“ odvetila Irene. „Každý mesiac som robila psychologické posudky všetkých členov

posádky.“„Čo nám o ňom môžete povedať? Akú má osobnosť? Aké má myslenie?“„Nuž,“ spustila Irene, „je veľmi inteligentný. Samozrejme, takí sú všetci, ale on je pri riešení

problémov aj mimoriadne vynaliezavý a dôvtipný.“„To by mu mohlo zachrániť život,“ nadhodila Cathy.„Veru tak, mohlo,“ súhlasila Irene. „Okrem toho je aj všeobecne dobromyseľný. Zvyčajne je

veselý a má vynikajúci zmysel pre humor. Nikdy nemusí chodiť po žart ďaleko. Pred štartom muselaposádka prejsť tvrdým výcvikovým programom. Na všetkých bolo vidieť príznaky stresua náladovosti. Mark v tomto nebol žiadna výnimka, ale v jeho prípade sa to prejavovalo tým, žežartoval ešte viac a všetkých rozosmieval.“

„Zdá sa, že je to fakt super chlap,“ povedala Cathy.„Je to tak,“ dala jej za pravdu Irene. „Na túto misiu ho vybrali čiastočne práve pre jeho osobnosť.

Posádka spolu strávi trinásť mesiacov. Pre jej členov je kľúčom od prežitia sociálna kompatibilita.Mark nielenže dobre zapadne do akejkoľvek skupiny, ale funguje aj ako katalyzátor, aby celá skupinalepšie fungovala. Pre posádku bolo hrozné, keď sa dozvedela, že zahynul.“

„A myslí si to dodnes, však? Myslím posádku Aresa 3.“„Bohužiaľ, áno,“ potvrdila to Irene. „Najvyššie vedenie sa rozhodlo, že aspoň nateraz jej členovia

nemajú poznať pravdu. Nepochybne to bolo veľmi ťažké rozhodnutie.“Cathy sa na moment odmlčala a potom vyhlásila: „Dobre. Viete, čo sa teraz musím spýtať. Čo sa

mu asi práve preháňa hlavou? Ako človek Markovho typu reaguje na takúto situáciu? Sám, opustený,bez najmenšej potuchy, že sa mu snažíme pomôcť?“

„Naisto to nik povedať nemôže,“ odvetila Irene. „Najväčšou hrozbou je, že sa vzdá nádeje. Akdôjde k záveru, že nemá šancu prežiť, prestane sa o to usilovať.“

„Takže nateraz je to v poriadku, však?“ spýtala sa Cathy. „Zdá sa, že tvrdo pracuje. Pripravujerover na dlhú cestu a testuje ho. Plánuje, že bude na základni Aresa 4, keď tam pristane ďalšiamisia.“

„To je jedno z možných vysvetlení. Áno,“ odvetila Irene.„Existuje aj iné?“Irene sa poriadne zamyslela, kým odvetila: „Ľudia na prahu smrti túžia po tom, aby ich niekto

vypočul. Nechcú zomierať sami. Možno sa Watney iba pokúša dostať k vysielaču v odletovommodule, aby sa mohol s niekým spojiť, kým zomrie.

Ak stratil nádej, bude mu jedno, aké má šance na záchranu. Jeho jedinou túžbou bude dostať sak vysielaču. Potom si zrejme vyberie ľahší odchod ako je smrť hladom. Medicínske zásoby misiíAres obsahujú dosť morfínu na smrteľnú dávku.“

Po niekoľkých sekundách hrobového ticha sa Cathy obrátila k štúdiovej kamere. „O chvíľu saznova ozveme.“

■ ■ ■

„Zdravíčko, Venk,“ ozval sa z reproduktora na stole Bruceov hlas.„Ahoj, Bruce,“ odzdravil Kapoor, ťukajúc do počítača. „Vďaka, že si si na mňa našiel čas. Chcem

hovoriť o zásobách.“„Jasné. O čom presne?“„Povedzme, že s nimi pristaneme úplne dokonale. Ako sa Mark dozvie, že sme to urobili? Ako

bude vedieť, kde ich hľadať?“„Na to sme už mysleli,“ odvetil Bruce. „Máme pár nápadov.“„Som samé ucho.“ Venkat uložil dokument a zavrel notebook.„Aj tak mu posielame komunikačný systém, však? Hneď po pristátí by sme ho mohli zapnúť. Bude

vysielať na frekvencii roverov aj skafandrov. Musí mať dosť silný signál.Rovery sú uspôsobené iba na komunikáciu medzi sebou a s habom. Predpokladá sa, že zdroj

signálu nebude viac ako dvadsať kilometrov ďaleko. Ich prijímače jednoducho nie sú dosť citlivé,a tie v skafandroch sú na tom ešte horšie. Ak sa nám však podarí vyslať dostatočne intenzívny signál,mali by ho zachytiť. Len čo zásoby pristanú, budeme zo satelitov poznať ich presnú polohu a môžemevyslať Markovi správu, aby si po ne prišiel.“

„Lenže on zrejme nie je na príjme,“ namietol Venkat. „Prečo by aj bol?“„Aj na to máme plán. Vyrobíme kopu ostrozelených stužiek, dosť ľahkých na to, aby poletovali aj

v riedkej marťanskej atmosfére. Na každej bude napísané: MARK, ZAPNI VYSIELAČKY.Momentálne pracujeme na vypúšťacom mechanizme. Samozrejme, ešte počas pristávacieho manévru.Ideálne by to bolo asi tisíc metrov nad povrchom.“

„To sa mi páči,“ povedal Venkat. „Stačí, aby si všimol jednu jedinú. No a keď uvidí zelenú stužku,určite sa na ňu pôjde pozrieť.“

„Venk,“ schladil jeho nadšenie Bruce, „ak vezme ten svoj Watneymobil na základňu Aresa 4, je tocelé zbytočné. Jasné, v tom prípade môžeme pristáť aj tam, ale...“

„Bude bez habu. Áno,“ prikývol Kapoor. „Ale berme to pekne jedno po druhom. Daj mi vedieť,keď pripravíte vypúšťací mechanizmus na tie stužky.“

„Jasné.“Venkat ukončil hovor, otvoril notebook a znova sa pustil do práce. Čakal ho e-mail od Mindy

Parkovej. Watney je zase v pohybe.

■ ■ ■

„Stále ide po priamke,“ povedala Mindy, ukazujúc na monitor.„Vidím,“ prikývol Venkat. „Jednoznačne nesmeruje na Ares 4. Teda, ak neobchádza nejakú

prírodnú prekážku.“„Nie je tam nič, čo by mohol obchádzať,“ pripomenula mu. „Je to Acidalia Planitia.“„To sú solárne panely?“ Aj Venkat ukázal na monitor.

„Áno,“ odvetila Mindy. „Ako zvyčajne, aj teraz dve hodiny šoféroval, nakrátko vystúpil a šielďalšie dve hodiny. Už je stopäťdesiatšesť kilometrov od habu.“

Obaja sa uprene zahľadeli na monitor.„Počkať...“ zamrmlal Venkat. „Počkať! To azda...“„Čo?“ nechápala Mindy.Venkat schmatol samolepiace papieriky a pero. „Povedzte mi jeho polohu a súradnice habu.“Mindy sa pozrela do počítača. „Momentálne je... dvadsaťosem celých deväť stupňov severne,

dvadsaťdeväť celých šesť západne. Čo ste videli?“Venkat dopísal aj posledné číslo. „Poďte so mnou,“ prikázal jej a rýchlo vyšiel z miestnosti.„Ehm...“ jachtala, snažiac sa s ním udržať krok. „Kam ideme?“„Do odpočivárne SatConu,“ odvetil Venkat. „Stále máte na stene mapu Marsu?“„Áno,“ povedala Mindy, „ale je to iba suvenír z obchodu. V počítači mám nepomerne kvalitnejšie

mapy...“„Nie. Na tie sa nedá kresliť,“ zarazil ju v polovici vety. Hneď nato už boli v odpočivárni a on

ukázal na veľkú mapu na stene. „Na túto sa dá.“V miestnosti bol iba jeden počítačový technik so šálkou kávy. Keď k nemu napochodovali Venkat

a Mindy, vyľakane sa strhol.„Dobre. Sú tu rovnobežky a poludníky,“ potešil sa Venkat. Potom sa pozrel na papierik, prešiel

prstom po mape a nakreslil na jednom mieste krížik. „To je hab,“ vyhlásil.„Haló!“ ozval sa technik. „Vy nám čmárate po mape?“„Kúpim vám novú,“ odsekol Venkat bez toho, aby sa naňho čo len obzrel. Nakreslil na ňu druhý

krížik. „Toto je jeho momentálna poloha. Dajte mi pravítko.“Mindy sa pozrela na obe strany. Nikde žiadne nevidela, tak zobrala technikovi notebook.„Haló!“ ohradil sa znova.Pomocou rovného okraja notebooku Venkat nakreslil spojnicu dvoch krížikov a ťahal ju ďalej.

Potom obaja odstúpili.„Presne! Tam sa vybral!“ zvolal nadšene.„Ach!“ vzdychla Mindy.Čiara prechádzala stredom ostrožltej bodky na mape.„Pathfinder!“ povedala Mindy. „Ide k Pathfinderu!“„Veru tak,“ potvrdil jej to Venkat. „Konečne sa niekam dostávame. Je asi osemsto kilometrov od

neho. So zásobami, ktoré má k dispozícii, sa môže dostať tam aj naspäť.“„A zobrať so sebou Pathfinder aj jeho rover Sojourner,“ dodala Mindy.Venkat vytiahol mobil. „S Pathfinderom sme stratili kontakt v deväťdesiatom siedmom. Ak ho

spojazdní, môžeme komunikovať. Možno bude stačiť, keď mu očistí solárne panely. Aj keby to bolovážnejšie, je to strojár!“ Kým zadával číslo, dodal: „Opravovať veci je jeho špecializácia!“

S úsmevom, lebo tak dobre sa necítil už celé týždne, si priložil mobil k uchu a čakal. „Bruce? Tu jeVenkat. Práve sa všetko zmenilo. Watney ide k Pathfinderu. Áno! Viem, jasné?! Pozháňaj všetkých,čo na tom projekte pracovali, a dostaň ich do JPL. Letím k vám.“

Ukončil hovor a uškrnul sa na mapu. „Mark, ty prešibaný múdry darebák!“

9. KAPITOLA


Je večer môjho ôsmeho dňa na ceste. Sírius 4 je zatiaľ úspešný.Medzičasom sa z toho už stala zabehaná rutina. Ráno vstanem na úsvite, skontrolujem úroveň

kyslíka a CO2. Potom si dám raňajky a pohár vody. S minimom vody si umyjem zuby a oholím saelektrickým strojčekom.

Rover nemá záchod. Očakáva sa od nás, že nám vystačia recyklačné systémy v skafandroch. Tievšak nie sú určené na zadržiavanie biologického odpadu z dvadsiatich dní.

Ranný moč putuje do plastovej škatule s vodotesným zatváraním. Keď ju otvorím, rover smrdí akostaničný záchod. Mohol by som ju vyniesť von a vypustiť do prázdna, ale na výrobe tej vody somtvrdo pracoval a nie som ochotný len tak o ňu prísť. Po návrate ju nalejem do recyklátora.

Ešte cennejšie sú moje výkaly. Predstavujú životne dôležité hnojivo pre zemiakovú farmu a nikokrem mňa ich na tejto planéte neprodukuje. Našťastie, keď strávite vo vesmíre toľko času ako ja,naučíte sa vykonávať potrebu do vrecúška. No a ak ste si mysleli, že po otvorení škatule s močom tov roveri hnusne páchne, skúste si predstaviť ten smrad, keď vytlačím klobásu.

Keď skončím s týmito rannými radovánkami, idem von pozbierať solárne panely. Prečo som toneurobil už včera v noci? No preto, lebo rozoberať a štôsovať panely v absolútnej tme nie je anitrocha príjemné. Naučil som sa to na vlastných chybách.

Po zabezpečení panelov sa vrátim dnu, zapnem mizernú hudbu zo sedemdesiatych rokov a vyrazím.Rútim sa vpred na plný plyn, čo v roveri znamená 25 kilometrov za hodinu. Vnútri je celkompohodlne. Mám na sebe narýchlo skrátené nohavice a tenké tričko, lebo interiér vytrvalo rozpaľujemôj RTG. Keď mi je priveľmi horúco, odlepím zo steny kus izolácie. Keď mi začne byť zima, opäťho prilepím.

Kým sa vybije prvá batéria, idem takto už skoro dve hodiny. Vystúpim v skafandri von, prehodímkáble a znova sa posadím za volant na druhú polovicu dennej jazdy.

Terén je tu krásne rovný. Podvozok rovera je vyšší ako miestne skaly a kopce sú hladučké,zarovnané nekonečnými vekmi piesočných búrok.

Keď sa vybije aj druhá batéria, je čas na ďalšiu vychádzku v skafandri. Zložím zo strechy solárnepanely a porozkladám ich po zemi. Prvých pár solov som ich dával do radu. Teraz ich z čírejlenivosti rozložím čo najbližšie pri roveri.

Potom nastane neskutočne nudná časť dňa. Dvanásť hodín len tak vysedávam a nemám čo robiť.Rover mi už šialene lezie na nervy. Interiér má veľký asi ako dodávka. Možno sa vám zdá, že je tocelkom dosť miesta, ale skúste sa zavrieť do dodávky na osem dní. Už sa neviem dočkať, ako sabudem prechádzať po svojom zemiačnisku na šírych pláňach habu.

Nostalgicky spomínam na hab. Riadne vyšinuté, čo poviete?Môžem sledovať mizerné televízne seriály zo sedemdesiatych rokov a čítať detektívky s Poirotom.

Väčšinu čas však špekulujem o ceste na Ares 4. Jedného dňa ju podniknúť musím. Ako, dopekla,zvládnem v tejto haraburde 3 200 kilometrov? Zrejme to potrvá päťdesiat dní. Potrebujem recyklátorvody, oxygenátor, možno aj niektoré z hlavných batérií habu a kopu panelov na napájanie tohovšetkého... Kam to všetko naložím? Takéto a podobné myšlienky ma prenasledujú počas dlhých

nudných dní.Nakoniec sa zotmie a ja sa unavím. Ľahnem si medzi balenia potravín, nádoby s vodou, náhradnú

kyslíkovú fľašu, kopy filtrov CO2, škatuľu s močom, vrecká s výkalmi a ďalšie osobné veci. Miestopostele mám kopu overalov posádky, na ktorú hodím vankúš a deku. V podstate spávam na skládke.

Keď už spomínam spánok... Dobrú noc.


Podľa mojich odhadov som okolo 100 kilometrov od Pathfindera. Oficiálne sa teraz volá Pamätnástanica Carla Sagana, ale – pri všetkej úcte ku Carlovi – môžem mu hovoriť, ako sa mi zachce. Somkráľ Marsu.

Ako som už spomínal, bola to dlhá a nudná cesta – a to sa ešte neskončila ani jej prvá polovica.Ale čo, som astronaut. Otravne dlhé cesty sú mojím povolaním.

Navigácia je problematická.Rádiový maják habu dosiahne iba na štyridsať kilometrov, takže mi je úplne nanič. Vedel som to už

pri plánovaní tohto výletu, a tak som prišiel s geniálnym plánom, ktorý nefunguje. V počítači súpodrobné mapy, a tak som si vravel, že by som sa mohol riadiť orientačnými bodmi v teréne. Mýlilsom sa. Ukazuje sa, že orientačnými bodmi sa dá riadiť iba veľmi ťažko... keď nijaké nemôžete nájsť.

Naša základňa sa nachádza v delte dávno zaniknutej rieky. NASA si ju vybrala preto, lebo ak saniekde majú nájsť mikroskopické fosílie, tak práve tam. Okrem toho, voda mohla priplaviť vzorkypôdy a hornín zo vzdialenosti tisícov kilometrov. Stačí trocha kopať a máme krásny geologickýprehľad.

Uvažoval som, že si spravím kompas. V roveri je kopa elektriny a v lekárničke ihla. Má to ibajediný drobný háčik: Na Marse nie je magnetické pole.

No a tak sa riadim podľa Phoba. Lieta okolo Marsu tak rýchlo, že vychádza a zapadá dvakrátdenne. Jeho dráha je zo západu na východ. Nie je to najpresnejší navigačný systém na svete, alefunguje.

Na sedemdesiaty piaty sol sa to ešte zlepšilo. Dostal som sa do údolia s vyvýšeninou na západe.Mohol som sa viezť po hladkom povrchu a orientovať podľa kopcov. Nazval som ho Lewisovejúdolím na počesť našej nebojácnej veliteľky. Milovala by ho, lebo vždy bola fanatička do geológie.

O tri soly neskôr Lewisovej údolie vyústilo do širokej pláne. Zase mi neostalo iné, len saorientovať podľa Phoba. Zrejme v tom bude nejaká symbolika. Phobos je boh strachu a ja som mudovolil stať sa mojím sprievodcom na tejto ceste. To nie je najlepšie znamenie.

Dnes sa však šťastie zasa obrátilo. Po dvoch soloch putovania púšťou som našiel niečo, čoho sadá držať. Je to päťkilometrový kráter – taký malý, že ani nemá meno. Nachádza sa však na mapách,takže sa mi stal Alexandrijským majákom. Len čo som ho mal na dohľad, hneď som presne vedel, kdesa nachádzam.

Vlastne pri ňom práve táborím.Konečne som prekonal hluché miesta na mape. Zajtra sa budem orientovať podľa Majáka a potom

podľa krátera Hamelin. Je to dobré.A teraz hor sa na ďalšiu úlohu tejto misie: dvanásť hodín nečinného vysedávania.Mal by som s tým čím skôr začať!


Dnes som takmer došiel až k Pathfinderu, ale došla mi šťava. Už iba 22 kilometrov!Cesta prebehla bez zaujímavostí. S navigáciou problémy neboli. Práve, keď Maják zmizol

v diaľke, predo mnou sa objavil vyvýšený okraj krátera Hamelin.Acidaliu Planitiu som dávno nechal za sebou. Teraz som v Arese Vallise. Púštne pláne vystriedal

hrboľatejší terén posiaty vyvreninami, ktoré nestihol zasypať piesok. Šoféruje sa cez ne oveľa ťažšie– musím dávať väčší pozor.

Až doteraz som sa viezol po teréne plnom skál. Smerom na juh sa postupne zväčšujú a je ich čorazviac. Niektoré musím obchádzať, aby som neriskoval poškodenie podvozka. Dobrou správou je, že touž nepotrvá dlho. Pri Pathfinderi to môžem otočiť a vyraziť na spiatočnú cestu.

Počasie mám vynikajúce. Nijaký vietor, žiadne búrky. V tomto sa na mňa usmialo šťastie. Je dosťmožné, že sa zachovali odtlačky po kolesách rovera, prinajmenšom tie z posledných solov. DoLewisovej údolia by som sa mal dostať pekne po vlastných stopách.

Rozložil som panely a šiel sa trocha prejsť po okolí. Nikdy som nestratil rover z dohľadu: Ako niečo nestojím, tak o to, že sa pešo stratím. Už som však nezniesol, že stále kysnem v tej príšernej,stiesnenej, smradľavej nore. Aspoň nie hneď.

Je to čudesný pocit. Nech idem kamkoľvek, všade som prvý. Vystúpim z rovera? Prvý človek, čotam kedy bol! Vyleziem na kopec! Prvovýstup! Kopnem do kameňa? Ten kameň sa nepohol už miliónrokov!

Som prvý človek, ktorý sa podujal na dlhú cestu marťanským terénom. Som prvý, kto strávil naMarse viac ako tridsaťjeden solov. Prvý, kto na Marse pestuje plodiny. Prvý, prvý, prvý!

Nečakal som, že budem v niečom prvý. Po pristátí som bol piatym členom posádky na marťanskompovrchu, čo znamená sedemnásty človek, ktorý vkročil na Mars. Poradie vystupovania nám určili užpred rokmi. Mesiac pred odletom sme si dali vytetovať svoje „marťanské číslo“. Johanssenovátakmer odmietla svoju pätnástku, lebo sa bála, že to bude bolieť. Teraz hovorím o žene, ktorá prežilacentrifúgu, lietadlo s priliehavou prezývkou Grcadlo, nácviky tvrdého pristátia a behy na desaťkilometrov. O žene, ktorá opravovala simulované zlyhanie počítača MPM zavesená dolu hlavoua rozkrútená do všetkých strán. Táto žena sa bojí tetovacej ihly.

Bože, ako mi len chýba posádka!Dal by som čokoľvek za päťminútový rozhovor s ktorýmkoľvek z tých ľudí. S kýmkoľvek

a kdekoľvek. Takmer čokoľvek.Som prvý človek v dejinách, ktorý bol sám na celej planéte.Dobre. Dosť bolo sebaľútosti. Koniec koncov, vediem tu rozhovor s tým, kto raz bude čítať tento

môj denník. Je trocha jednostranný, ale musí mi vystačiť. Možno zomriem, ale nech sa prepadnem, aksa raz niekto nedozvie, čo som chcel povedať.

A máme tu ďalšie prvenstvo: Zajtra budem prvým človekom, ktorý získal naspäť marťanskú sondu.


Hurá! Našiel som ju!Vedel som, že som na správnom mieste, len čo som uvidel v diaľke Twin Peaks – dva kopčeky

necelý kilometer od miesta pristátia. Čo je ešte lepšie, ležia na opačnej strane toho miesta.Znamenalo to, že mi stačí ísť rovno k nim, kým nenarazím na pristávací modul.

A bol tam! Presne, kde som čakal! Nadšene som sa navliekol do skafandra a utekal k nemu.Posledné štádium zostupu absolvoval Pathfinder vo forme štvorstenu obaleného zo všetkých strán

balónmi. Ich účelom bolo stlmiť náraz na povrch. Keď prestal poskakovať, vyfučali, štvorsten sarozložil a odhalil samotnú sondu.

Tá sa v skutočnosti skladá z dvoch samostatných komponentov – pristávacej platformy a roveraSojourner. Pristávacia platforma je nemobilná, no Sojourner jazdil po okolí a prezeral si miestneskaly. Beriem so sebou jedno i druhé, no dôležitá je najmä pristávacia platforma. Práve ona totižmôže komunikovať so Zemou.

Ani neviem vysloviť, aký som šťastný, že ju mám. Bola drina dostať sa až sem, no zvládol som to.Pristávacia plaftorma bola napoly zasypaná pieskom. S trochou rýchleho, no opatrného

lopatovania som odhrabal veľkú časť tela, no pod povrchom ostal rozložený štvorsten s vyfučanýmibalónmi. Po krátkom pátraní som našiel Sojourner. Ten drobný vozík stál iba pár metrov odpristávacej platformy. Nejasne si pamätám, že keď ho vedci videli naposledy, bol nepomerne ďalej.Zrejme prešiel do núdzového režimu a v snahe o komunikáciu začal krúžiť okolo platformy.

Sojourner mi pri nakladaní nerobil problémy. Je malý, ľahký a pohodlne sa zmestí do prechodovejkomory. S pristávacím modulom to však bolo iné.

Nedúfal som, že ho celý odveziem do habu. Nato bol skrátka priveľký, a okrem toho som aj takpotreboval iba samotnú sondu. Bolo načase zahrať sa na strojného inžiniera.

Sonda bola v strednom paneli rozloženého štvorstenného plášťa. Zvyšné tri panely na ňom držalikovové pánty. Ako by vám povedal ktokoľvek z JPL, sondy sú jemné vecičky. Hmotnosť je nesmiernedôležitá, a tak sa snažia nemať na nich nič robustné.

Keď som sa do pántov zaprel pákou, okamžite povolili.Potom sa to skomplikovalo. Pokúsil som sa zdvihnúť stredný panel, ten sa však ani nepohol.Presne ako zvyšné tri, aj tento mal pod sebou sfúknuté balóny. Po desiatkach rokov sa určite

dotrhali a naplnili pieskom.Mohol by som ich odrezať, ale to by som ich najprv musel vykopať. Nie je to bohvieaká drina – sú

v piesku – ale prekážali by mi zvyšné tri panely.Rýchlo som si uvedomil, že mi je dokonale jedno, v akom stave ich tam zanechám. Vrátil som sa

do rovera, narezal som niekoľko pásov z látky na opravu habu a zaplietol ich do primitívneho, noveľmi silného lana. Nebolo silné mojou zásluhou. Za to vďačím ľuďom z NASA. Ja som ho ibasplietol.

Jeden koniec som uviazal na koniec panela a druhý k roveru. Moje vozidlo je stavané do extrémnedrsného terénu, často so silným stúpaním a klesaním. Možno nie je rýchle, ale má fantastický ťah.Panel som odvliekol, ako keď lesný robotník likviduje peň.

Mohol som začať s kopaním. Ako som odhaľoval jednotlivé balóny, hneď som ich aj odrezával.Celkovo mi to zabralo asi hodinu.

Potom som zdvihol stredný panel so sondou a víťazoslávne som ho odniesol do rovera!Teda aspoň som chcel. Tá prekliata vec je stále svinsky ťažká. Odhadujem ju asi tak na 200

kilogramov. To je priveľa aj v marťanskej gravitácii. Vedel by som ju vláčiť hore-dolu okolo habu,ale dvíhať ju v skafandri? Vylúčené.

Odtiahol som ju k roveru.Najbližšia úloha: Dostať ju na strechu.Momentálne som na nej nič nemal. Aj pri takmer nabitých batériách som totiž po zastavení rozložil

solárne panely. Prečo nie? Energia zadarmo.Plán som už mal pripravený. Cestou k Pathfinderu mi celú strechu zabrali dva štôsy panelov. Na

spiatočnej ich naložím do jedného, aby zvýšilo miesto na sondu. Je to trocha nebezpečnejšie: štôs bysa mohol zosypať. Navyše, nie je zase až také ľahké naložiť ich do takej výšky. Ale dá sa to.

Nemôžem len tak prehodiť cez rover lano a vytiahnuť naň sondu. Mohol by som ju rozbiť. Jasné, užje pokazená, ale nechcem ju pokaziť ešte viac.

Riešenie som vymyslel, nadnes som sa však už narobil viac než dosť a blíži sa noc.Preto som teraz v roveri a pozerám sa na Sojourner. Napohľad je v poriadku. Nezdá sa, že niečo na

ňom priveľmi poškodilo slnečné žiarenie. Hrubá vrstva marťanského prachu ho uchránila preddlhodobým pôsobením slnečných lúčov.

Možno si myslíte, že Sojourner mi je nanič. Nedá sa ním komunikovať so Zemou, tak prečo hoberiem so sebou?

No preto, lebo obsahuje kopu pohyblivých častí.Ak sa mi podarí vytvoriť spojenie s NASA, môže komunikovať tak, že ukážem do kamery stránku

s textom. Ale ako budú oni hovoriť so mnou? Na pristávacom module sa pohybuje iba vysoko citliváanténa (tá má smerovať na Zem) a stojan kamery. Museli by sme prísť so systémom, v rámci ktoréhobude NASA komunikovať natáčaním kamery. Bolo by to bolestne pomalé.

Sojourner však má šesť kolies so samostatným pohonom, ktoré sa vedia celkom slušne krútiť.Bude oveľa jednoduchšie komunikovať pomocou nich. Môžem na ne napísať písmená a NASA ichbude kombinovať do slov.

Za predpokladu, že sa mi podarí spojazdniť vysielačku Pathfindera.Ale teraz je už čas na spanie. Zajtra ma čaká kopa tvrdej driny. Potrebujem si odpočinúť.


Ach, Bože! Bolí ma úplne všetko.Bol to však jediný spôsob, ako dostať Pathfinder bezpečne na strechu.Vybudoval som si na to rampu z kameňov a piesku – presne ako starí Egypťania.Ak má Ares Vallis niečoho dostatok, tak to sú kamene!Najprv som experimentoval, aký strmý sklon ešte zvládnem. Naložil som k modulu kamene

a vytiahol ho po nich. Potom som pridal ďalšie, urobil strmší svah a skúsil to znova. Takto som toopakoval, kým som nenašiel najlepší uhol: 30 stupňov. Strmší by predstavoval neúmerné riziko, že sami pristávací modul vyšmykne a skotúľa sa naspäť na začiatok rampy.

Strecha rovera je asi dva metre nad zemou. Potrebujem minimálne štvormetrovú rampu. Pustil somsa do práce.

Prvých pár kameňov išlo ľahko, potom však boli čoraz ťažšie a ťažšie. Tvrdá fyzická práca jev skafandri neskutočná zaberačka. Všetko sa vám robí horšie, lebo so sebou vláčite dvadsaťkilogramov skafandra, ktorý vám navyše bráni v pohybe. Do dvadsiatich minút som fučal akolokomotíva.

No a tak som začal podvádzať. Pridal som si do vzduchu viac kyslíka. Veľmi mi to pomohlo. Asiby som to nemal robiť často. Okrem toho mi nebolo horúco. Teplo zo skafandra uniká rýchlejšie, akoho moje telo stíha vytvárať. Telesná práca znamenala iba to, že nemusel toľko kúriť.

Po niekoľkých hodinách tvrdej driny som mal konečne rampu hotovú. Bola to v podstate iba kopaskál stúpajúca k roveru, ale dalo sa po nej dostať na strechu.

Najprv som po nej vyšiel sám, aby som mal istotu, že sa nerozsype, až potom som vyvliekol nastrechu pristávací modul. Išlo to nádherne.

Keď som ho priväzoval, bol som samý úsmev. Uistil som sa, že pevne drží, a rovno som k nemunaskladal aj solárne panely (treba využiť rampu, nie?).

No a potom mi to došlo. Keď od rampy len tak odídem, zosype sa a mohla by poškodiť kolesáalebo podvozok. Ak tomu chcem predísť, musím ju zase rozobrať.

Fuj!Ukázalo sa, že búrať je oveľa ľahšie ako stavať. Nemusel som opatrne klásť kamene na vybraté

miesto: jednoducho som ich hádzal, kam prišlo. Zabralo to iba hodinu.A mám to!Zajtra ráno vyrazím na cestu domov. Veziem si tam pokazené dvestokilové rádio.

10. KAPITOLA


Sedem dní od Pathfindera. O sedem dní bližšie k domovu.Presne, ako som dúfal, vlastné stopy ma doviedli naspäť do Lewisovej údolia. Nasledovali štyri

dni ľahkého šoférovania. Vďaka kopcom na ľavej strane som nemohol zablúdiť a terén bol krásnehladký.

Nič však netrvá večne. Čoskoro ma už zase obklopovala Acidalia Planitia. Stopy po roveri dávnozmizli. Prechádzal som tadiaľ pred šestnástimi dňami. Za taký dlhý čas sa aj pri veľmi dobrompočasí stopy zanesú pieskom.

Cestou preč som mal na každej zastávke navŕšiť kopu kameňov. Na tejto rovine by ich bolo vidieťna kilometre ďaleko.

Na druhej strane, keď si spomeniem, ako som sa nadrel s tou prekliatou rampou... Uf.Takže zase raz putujem púšťou, riadim sa podľa Phoba a dúfam, že sa priveľmi nezmýlim. Stačí,

aby som sa dostal do 40 kilometrov od habu a zachytím jeho rádiový maják.Som plný optimizmu. Prvý raz mám pocit, že sa z tejto planéty možno aj naozaj dostanem živý.

S týmto pocitom zbieram vzorky skál a pôdy zakaždým, keď opustím vozidlo.Spočiatku som si hovoril, že je to moja povinnosť. Ak prežijem, geológovia ma za to budú

milovať. Potom ma to však začalo baviť. Teraz sa cestou normálne teším, ako naplním zase ďalšievrecúško skalkami.

Je skrátka príjemné byť opäť astronautom. Nič viac, nič menej. Nie farmárom z donútenia,elektrikárom či kamionistom na dlhej štreke. Astronautom. Robím to, čo robia astronauti. Chýbalo mito.


Na dve sekundy som zachytil signál z habu. Hneď sa zase stratil, ale je to dobré znamenie. Už dvadni putujem viac-menej na severovýchod. Musím byť od habu dobrých sto kilometrov: je zázrak, žesa ku mne ten signál vôbec dostal. Na okamih museli nastať ideálne poveternostné podmienky.

Počas nekonečne dlhých dní zabíjam nudu dielmi Muža za šesť miliónov dolárov znevyčerpateľnej zbierky televízneho braku sedemdesiatych rokov, ktorú som ukradol komandérkeLewisovej.

Práve som dopozeral diel, v ktorom Steve Austin bojuje s ruskou sondou na Venušu, ktorá omylompristála na Zemi. Ako odborník na medziplanetárne lety vás môžem ubezpečiť, že v tom príbehu nieje ani najmenší náznak vedeckej chyby. Sondy bežne pristávajú na celkom inej planéte, veľký trupz plochých panelov je ideálny do extrémneho tlaku vo venušskej atmosfére – a ako všetci vieme, presondu nie je nič výnimočné, že sa prestane riadiť programom a miesto toho začne útočiť na ľudí.

Pathfinder sa ma zatiaľ nepokúsil zabiť, ale pre istotu ho po očku sledujem.


Dnes som našiel signál habu. Už sa ani teoreticky nemôžem stratiť. Podľa počítača som 24 718

metrov ďaleko.Zajtra budem doma. Aj keby sa rover totálne rozsypal, zvládol by som to. Odtiaľto by som sa do

habu dostal aj pešo.Neviem, či som to spomínal, ale tento rover mi nepredstaviteľne lezie na nervy. Strávil som toľko

času sedením a ležaním, že mám z toho celkom zničený chrbát. Zo všetkých kolegov z posádky mimomentálne najviac chýba Beck. Ten by mi dal chrbát do poriadku.

Aj keď by pritom zrejme nešetril kadejakými poznámkami. „Prečo si nerobil naťahovacie cviky?Tvoje telo je dôležité! Jedz viac vlákniny,“ alebo nejakými podobnými.

V tomto bode by som privítal hoci aj drísty o príkladnej životospráve.Počas prípravy sme nacvičovali aj desivý scenár „nestretli sa na obežnej dráhe“. V prípade

zlyhania druhého stupňa pri stúpaní odletového modulu by sme doleteli na obežnú dráhu, nie všakdosť vysoko, aby sme sa dostali až k Hermesu. Boli by sme na hornom okraji atmosféry a naša orbitaby rýchlo klesala. NASA by v tom prípade na diaľku nasmerovala Hermes tak, aby nás predsa lenvzal a bleskovo vypadol, kým sa aj sám nezrúti.

Aby sme si to poriadne nacvičili, nútili nás ostať v simulátore odletového modulu šialené tri dni.Šesť ľudí natlačených do modulu určeného na dvadsaťtriminútový let. Trocha sme sa tam tlačili.A keď hovorím „trocha sme sa tlačili“, myslím tým „najradšej by sme sa boli navzájom pozabíjali“.

Dal by som čokoľvek, len aby som sa s nimi mohol zase tlačiť v tej kapsule.Bože, ako len dúfam, že spojazdním Pathfinder!


Konečne doma!Dnes píšem zo svojho úžasného, rozľahlého habu!Najprv som v ňom začal divo mávať rukami a behať dokola. Bolo to úžasné! Cítil som sa

fantasticky! Dvadsaťdva dní som strávil v prekliatom roveri, kde som si pre každých pár krokovmusel navliekať skafander.

Na ceste za Aresom 4 musím vydržať dvakrát toľko, ale to je problém na neskôr.Po niekoľkých oslavných okruhoch okolo habu prišla na rad práca.Najprv som nahodil oxygenátor a regulátor atmosféry. Kontrola plynov v ovzduší dopadla dobre.

Stále tam bol CO2, takže sa mi rastlinky nezadusili, kým som tam nebol a nevydychoval.Samozrejme, veľmi podrobne som skontroloval úrodu. Vyzerá zdravo.Vrecúška s výkalmi som vysypal na kopu hnoja. Poviem vám, bol to fakt rozkošný smrad. Keď som

však primiešal trocha pôdy, stlmil sa na prijateľnú úroveň. Nazbieraný moč som vylial do recyklátoravody.

Bol som preč tri týždne a kvôli zemiakom som nechal v habe extrémne vysokú vlhkosť. Takýtoobjem vody vo vzduchu dokáže narobiť veľké problémy s elektrinou, a tak som niekoľko hodín robilúplnú systémovú kontrolu všetkého, na čo som si spomenul.

Potom som sa chvíľu len tak povaľoval. Najradšej by som bol strávil zvyšok dňa relaxáciou, nomusel som ešte vybaviť ďalšie práce.

Navliekol som si skafander, šiel som k roveru a zložil zo strechy solárne panely. Niekoľko hodínsom ich zapájal naspäť tam, kam patria – do elektrických okruhov habu.

Dostať jadro pristávacej platformy zo strechy bolo nepomerne ľahšie ako vyložiť ho nahor.Odpojil som z odletového modulu jednu vzperu a odtiahol som ju k roveru. Keď som ju zaprelo plášť vozidla a zatlačil druhý koniec do plytkej jamy, aby sa nehýbal, mal som rampu.

Asi som si jednu vzperu mal zobrať aj na cestu k Pathfinderu. Človek sa stále učí.Do prechodovej komory Pathfinder nedostanem. Je na to priveľký. Možno by sa dal rozmontovať

a preniesť po kúskoch, ale mám jeden veľmi závažný dôvod, prečo to nerobiť.Mars nemá magnetické pole, ktoré by ho chránilo pred krutou radiáciou zo Slnka. Keby ma jej

vystavili, dostal by som takú rakovinu, že ešte aj rakovina by mala vlastnú rakovinu. Steny habu súpreto z materiálu, ktorý chráni pred elektromagnetickými vlnami. Okrem iného to znamená, že znútrahabu neprejde žiadne vysielanie. Nemá teda význam doň nosiť Pathfinder.

Keď už spomínam rakovinu, bolo načase zbaviť sa aj RTG.Predstava, že znova nastupujem do rovera, mi spôsobovala priam telesnú bolesť, no musel som to

urobiť. Keby sa RTG poškodil, zabil by ma. Úplne. Na smrť.NASA rozhodla, že bezpečná vzdialenosť sú štyri kilometre, a ja som nemal v úmysle jej

protirečiť. Odviezol som sa na miesto, kde ho pôvodne zahrabala komandérka Lewisová, spustil hodo tej istej diery a vrátil sa do habu.

Zajtra sa pustím do práce na pristávacom module Pathfindera.Teraz je čas vychutnať si krásny dlhý spánok na normálnom lôžku. S príjemným vedomím, že keď

sa zobudím, ranný moč pôjde do záchoda.


Dnešok som zasvätil opravám.Misia s Pathfinderom sa skončila, lebo pristávacia platforma utrpela neznáme kritické zlyhanie.

Keď s ňou JPL stratilo kontakt, nedalo sa zistiť, čo sa deje so Sojournerom. Mohol byť v oveľalepšom stave. Možno iba potreboval elektrinu, ktorá sa nedá vyrobiť, keď máte solárne panelypokryté vrstvou stvrdnutého prachu.

Postavil som miniatúrny rover na pracovný stôl a otvoril panel, nech sa pozriem dnu. Napájala honenabíjacia lítiovo-tionylchloridová batéria. Zistil som to z nenápadných náznakov: tvaru kontaktov,hrúbky izolácie a skutočnosti, že je na nej nápis „LiSOCl2 NON-RCHRG“.

Poctivo som vyčistil solárne panely a namieril na ne malú ohybnú lampu. Batéria je dávno vybitá,ale panely by mohli byť v poriadku a Sojourner môže fungovať aj priamo z nich. Uvidíme, čo sa budediať.

Potom prišiel čas pozrieť sa na Sojournerovho tatka. Natiahol som si skafander a šiel von.Najväčšou slabinou pristávacích modulov je zvyčajne batéria. Je to veľmi citlivý komponent

a v prípade, že zlyhá, nedá sa ničím nahradiť.Pristávacie moduly sa nemôžu pri vybitej batérii len tak vypnúť a čakať. Ich elektronika by

nefungovala, pokiaľ nie je v istom teplotnom rozmedzí. Preto majú ohrievače, ktoré udržiavajú aspoňminimálnu prevádzkovú teplotu. Na Zemi sa s týmto problémom veľmi nestretávame, ale... Veď viete.Mars.

Na solárnych paneloch sa časom usadí vrstva prachu. Zima prinesie nižšiu teplotu a menejslnečného svitu, čo spolu znamená jeden veľký útok Marsu na životnosť platformy. Tá nakoniecpoužíva na udržanie teploty viac energie, ako jej cez nános prachu môže dodať zubaté slnko.

Keď sa baterka vybije, elektronika vychladne na úroveň, pri ktorej už nedokáže fungovať, a celý

systém sa vypne. Solárne panely dodajú batérii trocha energie, ale systému nemá čo povedať, aby saznova naštartoval. To by mohla iba elektronika, ktorá je však mŕtva. Nakoniec nepoužívaná batériastratí schopnosť udržať napätie.

To je v prípade platforiem najčastejšia príčina smrti. Veľmi dúfam, že práve toto zabilo ajPathfinder.

Z častí MPM som vyrobil provizórnu lavicu a rampu. Potom som na ten pracovný stôl pod šírymnebom vyvliekol pristávaciu platformu. Pracovať v skafandri je otravné aj samo osebe. Robiť všetkov predklone by bol čistý masochizmus.

Zobral som si veci a začal sa v tom vŕtať. Otvoriť vonkajší panel sa dalo bez väčších problémova baterku som rozoznal takmer ihneď. JPL všetko označuje. Je to Ag-Zn batéria s kapacitou 40ampérhodín a optimálnym napätím 1,5 volta. No teda! Vtedy fakt vedeli spojazdniť prístroje takmerz ničoho.

Odpojil som ju a vrátil sa dnu. Skontroloval som ju svojou elektronickou výbavou. No jasné, žebola totálne mŕtva. Keby som sa šúchal po koberci, aj moje telo by udržalo väčšie napätie ako ona.

Vedel som však, koľko potrebuje platforma: 1,5 volta.V porovnaní s inými provizóriami, čo som tu zvládol, to nebol nijaký problém. Mám totiž meniče

napätia. Trvalo iba štvrť hodiny, kým som jeden napojil na záložný kábel a hodinu, kým som vyšielvon a natiahol kábel tam, kde predtým bola batéria.

Potom bolo treba vyriešiť problém tepla. Je vhodné udržať elektroniku nad -40 °C. Dnes je vonkusviežich -63.

Batéria je veľká a hľadala sa ľahko, s ohrievačmi to bolo práve naopak. Aj keby som ich našiel,bolo by priveľmi riskantné napojiť ich priamo na rozvod. Ľahko by som spálil celý systém.

Preto som miesto toho išiel k starému dobrému „roveru na náhradné dielce“ a vybrakoval z nehoohrievač interiéru. Ten úbohý rover som už tak rozkradol, že vyzerá, akoby som ho zaparkoval v zlejštvrti.

Odniesol som ohrievač k „pracovnému stolu pod holým nebom“ a napojil ho na rozvody z habu.Potom som ho vložil do pristávacej platformy na miesto, kde predtým bola batéria.

Teraz už ostáva iba čakať. Čakať a dúfať.


Veľmi som dúfal, že sa zobudím a nájdem funkčnú pristávaciu platformu, ale také veľké šťastiesom zase nemal. Jej extrémne citlivá anténa ostala namierená presne tam, kam naposledy. Prečo natom záleží? Tak ja vám to vysvetlím:

Ak pristávaciu platformu znova privediem k životu (a nad tým visí veľký otáznik), musím vytvoriťspojenie so Zemou. Problém je v tom, že ho tam nik nečaká. Nie je to tak, že by celý tím Pathfinderaaj po rokoch vysedával v JPL pre prípad, že by ich dávno mŕtvu sondu opravil stratený astronaut.

Najväčšiu šancu na zachytenie signálu dávam systémom DSN a SETI. Ak niektorý z nichzaregistruje pípnutie z Pathfindera, oznámia to JPL.

Jet Propulsion Laboratory potom už rýchlo zistí, čo sa deje – najmä ak sa podarí zamerať signála zistiť, že pochádza z miesta, kde pristál Ares 3.

Oznámia platforme, kde je Zem, a modul podľa toho nasmeruje anténu. No a uhol antény miprezradí, či už komunikuje alebo nie.

Zatiaľ nie.

Stále mám nádej. Mohol to spomaliť celý rad vecí. Ohrievacie teleso rovera je uspôsobené nakúrenie pri tlaku jednej atmosféry a riedky marťanský vzduch výrazne oslabuje jeho účinok.Elektronika možno iba potrebuje viac času na zahriatie.

Okrem toho, Zem je viditeľná iba za dňa. S trochou šťastia som pristávaciu platformu opravilvčera večer. Teraz je ráno, takže väčšina času, keď sa mohla platforma pokúšať o spojenie, bolav noci. Bez Zeme.

Ani Sojourner nevykazuje žiadne známky života. Celú noc strávil v príjemne teplom prostredí habua na jeho dokonale vyčistené solárne panely dopadalo nemálo svetla. Možno v ňom beží rozšírenákontrola systémov alebo čaká, kým sa mu neozve platforma či také čosi.

Nateraz to radšej pustím z hlavy.

PROTOKOL SONDY PATHFINDER: SOL 0SPUSTENIE ŠTARTOVACEJ SEKVENCIEČAS 00:00:00ZISTENÁ STRATA NAPÁJANIA. DÁTUM/ČAS NESPOĽAHLIVÉNAČÍTANIE OPERAČNÉHO SYSTÉMU...

OPERAČNÝ SYSTÉM VXWARE © WIND RIVER SYSTEMSKONTROLA TECHNICKÉHO VYBAVENIA:INT. TEPLOTA: -34 °CEXT. TEPLOTA: NEFUNKČNÉBATÉRIA: 100 %SMEROVÁ ANTÉNA: OKPRIESTOROVÁ ANTÉNA: OKSENZOR VETRA: NEFUNKČNÝMETEOROLÓGIA: NEFUNKČNÁASI: NEFUNKČNÝKAMERA: OKRAMPA ROVERA: NEFUNKČNÁSOLÁR A: NEFUNKČNÝSOLÁR B: NEFUNKČNÝSOLÁR C: NEFUNKČNÝKONTROLA TECHNICKÉHO VYBAVENIA UKONČENÁVYSIELANIE HLÁSENIA O STAVEČAKANIE NA SIGNÁL TELEMETRIE...ČAKANIE NA SIGNÁL TELEMETRIE...ČAKANIE NA SIGNÁL TELEMETRIESIGNÁL PRIJATÝ...

11. KAPITOLA

„Niečo prichádza... áno... Áno! Je to Pathfinder!“Preplnená miestnosť vybuchla aplauzom a nadšenými výkrikmi. Venkat plesol po chrbte neznámeho

technika a Bruce víťazoslávne zdvihol zaťatú päsť.Narýchlo zostavené riadiace centrum Pathfindera bolo víťazstvom aj samo osebe. Za posledných

dvadsať dní skupina špecialistov JPL bez prestávky pracovala na zostavovaní zastaraných počítačov,opravovaní dávno nefunkčných komponentov, vytváraní sieťových prepojení a inštalovaníprovizórneho programového vybavenia, ktoré umožní starým systémom spolupracovať s modernýmvybavením Deep Space Network.

Samotná miestnosť bola pôvodne zasadačkou: JPL nemalo priestory na nečakaný nový projekt. Užpredtým bola prepchatá počítačmi a ďalším vybavením, no teraz z nej priam vyžarovalaklaustrofóbia, lebo sa do nej natlačila kopa pozorovateľov.

Jeden tím Associated Press sa držal s kamerou v kúte a márne sa pokúšal neprekážať, kýmzaznamená túto historickú udalosť. Zvyšok médií si musel vystačiť s priamym prenosom AP a čakaťna tlačovú konferenciu.

Venkat sa obrátil k Bruceovi. „Došľaka, Bruce! Tentoraz si fakt vytiahol králika z klobúka!Gratulujem!“

„Ja som len riaditeľ,“ namietol Bruce skromne. „Treba poďakovať všetkým, čo to rozchodili.“„Ale pravdaže!“ súhlasil rozžiarený Venkat. „Ale najprv sa musím porozprávať so svojím novým

najlepším kamošom!“Obrátil sa k mužovi so slúchadlami a mikrofónom, ktorý sedel pri komunikačnej konzole, a spýtal

sa ho: „Ako sa voláš, môj nový najlepší kamarát?“„Tim,“ odvetil muž bez toho, aby odtrhol zrak od displeja.„Čo bude teraz?“ chcel vedieť Venkat.„Telemetriu sme poslali automaticky. Dostane sa tam za trocha viac ako jedenásť minút. Keď ju

Pathfinder prijme, rozbehne smerové vysielanie. K nám sa dostane najskôr o dvadsaťdva minút.“„Venkat má doktorát z fyziky, Tim,“ upozornil ho Bruce. „Nemusíš mu vysvetľovať prenosové

časy.“Tim iba mykol plecom. „S manažérmi človek nikdy nevie.“„Čo bolo v tom prenose, čo sme dostali?“ spýtal sa Venkat.„Iba to najnutnejšie. Interná kontrola technického vybavenia. Podľa nej je množstvo systémov

nefunkčných. Sú to tie, ktoré Watney odstránil.“„A čo kamera?“„Tá by mala byť funkčná. Len čo sa bude dať, necháme ju, nech pošle panoramatickú snímku.“


Funguje to! Došľaka, naozaj to funguje! Pred chvíľou som si dal skafander a šiel skontrolovaťpristávaciu platformu.

Smerová anténa mieri priamo na Zem! Pathfinder nemá ako vedieť, kde sa nachádza, a teda ani to,

kde nájsť Zem. Ak ju zameral, znamená to, že dostal signál.Ani neviem, čo povedať. Tento plán bol od začiatku vyšinutý, ale nakoniec vyšiel! Opäť sa budem

s niekým rozprávať! Tri mesiace, ktoré som strávil ako najosamelejší človek v dejinách, sadefinitívne skončili.

Jasné, to ešte neznamená, že ma aj zachránia. Nebudem však sám.Celý čas, keď som zachraňoval Pathfinder, som si predstavoval, aké to bude. Myslel som si, že

budem skákať hore-dolu, hulákať od radosti a možno sa celkom odlepím od povrchu (lebo celá tátoprekliata planéta je mojím nepriateľom), ale v skutočnosti to vyzeralo celkom inak. Keď som sa vrátildo habu a vyzliekol si skafander, sadol som si do hliny a rozplakal sa. Niekoľko minút som rumázgalako malý chlapec. Nakoniec sa mi podarilo upokojiť natoľko, že som iba troška fňukal, a potom mazalial dokonalý pokoj.

Bol to dobrý pocit.Teraz mi napadá: Keď je šanca, že by som to mohol aj naozaj prežiť, asi by som si mal dať pozor

na zaznamenávanie trápnych situácií. Ako vymazať zápisy do denníka? Neexistuje na to nijakýpríkaz... Nechám si to na neskôr, lebo teraz mám dôležitejšiu prácu.

Idem sa porozprávať s ľuďmi!

■ ■ ■

Venkat sa postavil na pódium v novinárskej zasadačke JPL so širokým úsmevom na tvári. „Predvyše hodinou sme prijali smerovú odpoveď,“ povedal zhromaždeným reportérom. „Okamžite smeprikázali Pathfinderu urobiť panoramatickú snímku okolia. S trochou šťastia pre nás má Watneynejaký odkaz. Otázky?“

Zdvihlo sa hotové more rúk.„Cathy, začneme vami,“ povedal, ukazujúc na reportérku CNN.„Vďaka,“ povedala. „Máte kontakt aj s roverom Sojourner?“„Bohužiaľ, nie,“ odvetil. „Pristávacia platforma sa s ním spojiť nedokázala a my sa nemáme ako.“„Čo na ňom môže byť pokazené?“„O tom si netrúfam ani špekulovať,“ vyhlásil. „Po toľkých rokoch na Marse to môže byť absolútne

čokoľvek.“„A keby ste museli?“„Keby som musel, povedal by som, že ho Mark Watney zobral do habu. Signál pristávacej

platformy doň neprenikne.“ Ukázal na ďalšieho novinára. „Vy tam.“„Marty West, NBC News,“ predstavil sa Marty. „Ako budete s Watneym komunikovať, keď už

všetko funguje?“„To závisí od Marka,“ odvetil Venkat. „My môžeme pracovať iba s kamerou. Môže písať

poznámky a ukazovať nám ich. Ako mu budeme odpovedať, je ešte stále otázkou.“„Ako to?“ vyzvedal Marty.„Pretože máme k dispozícii iba držiak kamery. Je to jediný pohyblivý diel. Existuje množstvo

spôsobov, ako komunikovať pohybmi kamery, nemáme mu ich však ako oznámiť. Musí s niečím prísťsám a povedať nám to. Zariadime sa podľa neho.“

Ukázal na ďalšiu novinárku a dodal: „Nech sa páči.“„Jill Holbrooková, BBC. Keďže prenos signálu tam a naspäť trvá tridsaťdva minút a môžete

pracovať iba s jediným pohyblivým dielom, bude to bolestne pomalé, nemyslíte?“„Máte úplnú pravdu,“ prikývol. „Na Acidalii Planitii je momentálne skoro ráno a tu v Pasadene je

po tretej v noci. Dnes sa nik z nás nevyspí, a to je iba začiatok. Nateraz neodpovedáme na ďalšieotázky. O chvíľu dorazí panoramatická snímka. Dáme vám vedieť, ako to s ňou dopadlo.“

Kým stihli predsa len položiť nejakú otázku, vyšiel bočnými dverami na chodbu a rýchlo sa po nejvydal k provizórnej riadiacej miestnosti Pathfindera. Musel sa v nej pretlačiť cez dav, aby sa dostalku komunikačnej konzole.

„Ako to vyzerá, Tim?“„Perfektne,“ odvetil technik. „Ale pozeráme sa na túto čiernu obrazovku, lebo je oveľa

zaujímavejšia ako fotky z Marsu.“„Správaš sa ako hlupák, Tim,“ povedal mu.„Beriem na vedomie.“Pretlačil sa k nim aj Bruce. „Ešte pár sekúnd,“ povedal.Mlčky čakali.„Niečo dostávame,“ oznámil Tim. „Áno! Je to panoráma!“Napäté ticho v miestnosti vystriedalo fučanie od úľavy a tlmená vrava. Na obrazovke sa začal

objavovať záber. Posúval sa slimačím tempom, lebo prastará sonda, ktorá ho posielala, nebolastavaná na rýchly prenos dát.

„Marťanský povrch...“ komentoval Venkat pomaly prichádzajúce čiary. „Ďalší povrch...“„Okraj habu!“ zvolal Bruce a ukázal na obrazovku.„Hab,“ usmial sa Venkat. „Zase hab... Stále hab... To je správa? Áno! Máme správu!“Ako prichádzali ďalšie a ďalšie časti obrazu, bolo čoraz jasnejšie vidieť rukou písanú správu,

ktorú na úrovni kamery pridržiaval kovový prút z antény.„Máme správu od Marka!“ oznámil Venkat do miestnosti.Na chvíľu sa ozval potlesk. „Čo píše?“ spýtal sa niekto.Venkat sa naklonil bližšie k obrazovke. „Píše sa tu: ,Sem budem písať otázky. Ste na príjme?‘“„A ďalej?“ chcel vedieť Bruce.„To je všetko,“ pokrčil Venkat plecami.„Ďalšia správa,“ oznámil Tim. Na obrazovku sa postupne sunul ďalší papierik.Kapoor sa k nej znova naklonil. „Píše v nej: ,Ak ÁNO, ukážte sem.‘“Prekrížil si ruky. „Dobre. Máme komunikáciu s Markom. Tim, nasmeruj kameru na to Áno. Potom

rob snímky každých desať minút, kým položí ďalšiu otázku.“


„Áno!“ Povedali „Áno!“To slovo ma tak nevzrušilo od stužkovej!Okej. Upokoj sa.Mám obmedzené zásoby papiera. Tieto kartičky boli pôvodne určené na označovanie vzoriek. Je

ich asi päťdesiat. Môžem písať na obe strany, a keď príde na lámanie chleba, môžem vyškrtnúť starúotázku a použiť ich znova.

Fixka, ktorou píšem, mi vydrží podstatne dlhšie ako papier, takže s atramentom problém nebude.Písať však musím v habe. Neviem, z akej halucinogénnej hrôzy ho vyrobili, ale som si takmer istý, žev marťanskej atmosfére by sa bleskovo vyparil.

Kartičky pridržiavam kusmi antény. Je v tom istá irónia.Musíme komunikovať rýchlejšie, ako nám umožňujú otázky s odpoveďou ÁNO alebo NIE raz za

pol hodiny. Kamera je schopná rotovať celých 360 stupňov a prútov z antény mám habadej. Je načaseurobiť abecedu. Nemôžem však použiť písmená A až Z. Dvadsaťšesť písmen plus kartička s mojouotázkou by znamenali dvadsaťsedem miest na ukazovanie. Každé by malo k dispozícii oblúk 13stupňov. Aj keby JPL dokázalo nasmerovať kameru úplne presne, stále je dosť výrazná možnosť, ženebudem vedieť, čo sa mi snažia povedať.

Musím použiť ASCII. Je to systém, ktorým riešia písmená počítače. Každý znak má pridelenúhodnotu od 0 po 255. Každý z týchto hodnôt sa zapisuje dvojcifernou hexadecimálnou šifrou.Pomocou týchto kódov môžete posielať všetky možné znaky vrátane čísel, interpunkcie a tak ďalej.

Ako viem, ktorá hodnota patrí ktorému znaku? No preto, lebo Johanssenovej notebook je hotovoustudnicou informácií. Určite v ňom niekde má aj tabuľku ASCII. Všetci počítačoví fanatici ju majú.

Je čas pustiť sa do práce!Hláskujte cez ASCII. 0-F po 21 stupňoch. Budem sledovať kameru od 11.00 môjho času. Keď

prejde celá správa, počkajte 20 minút (aby som mohol napísať a vyvesiť odpoveď). Opakujte tovždy o celej hodine.

S... T... A... VNijaké telesné problémy. Všetky systému habu funkčné. Jem ¾ porcie. Úspešne pestujem zemiaky

na zúrodnenej pôde v habe. Poznámka: Táto situácia nie je vinou posádky Ares 3. Hlúpa smola.A... K... O... P... R... E... Z... I... LPrepichol ma úlomok antény. Stratil som vedomie pre dekompresiu. Dopadol som doluznačky,

krv zapchala dieru. Anténa zničila biomonitor. Ostatní mali dôvod myslieť si, že som zomrel. Nie jeto ich vina.

U... R... O... D... A?Na dlhé rozprávanie. Mám 162 m2 poľnohosp. pôdy. Pestujem zemiaky. Rozšíria mi zásoby

potravín, ale nie dosť do príletu Aresa 4. Upravil som rover na dlhé trate. Plánujem ísť nazákladňu Aresa 4.

V... I... D... I... M... E... S... A... T... E... L... I... TVláda ma špehuje cez satelit? Potrebujem prilbu z alobalu! Okrem toho potrebujem aj rýchlejší

spôsob komunikácie. Toto ide strašne pomaly. Nejaké nápady?S... J... R... N... R... Z... H... A... B... URover Sojourner vonku. Stojí 1 m severne od platformy. Ak sa s ním dokážete spojiť, môžem na

kolesá napísať hex. hodnoty a budete mi naraz posielať 6 bajtov.S... J... R... N... R... N... E... R... E... A... G... U... J... EDošľaka! Ešte nejaké nápady? Potrebujeme rýchlejšiu komunikáciu.P... R... A... C... U... J... E... M... E... N... A... T... O... MZem o chvíľu zapadne. Pokračujeme zajtra ráno o 8.00 môjho času. Povedzte rodine, že som

v poriadku, Pozdravte odo mňa posádku. Povedzte komandérke Lewisovej, že disko je nahovno.

■ ■ ■

Venkat niekoľkokrát unavene zažmurkal, snažiac sa nejako utriediť papiere na stole. Jehoprovizórne pracovisko v JPL pozostávalo z obyčajného skladacieho stolčeka v zadnej častiodpočivárne. V kuse si tam chodili ľudia po niečo na jedenie, ale na druhej strane mal zase vždyporuke kávovar.

„Prepáčte,“ oslovil ho muž kráčajúci k stolu.„Áno, viem. Kola bez cukru došla. Neviem, kedy ju prídu doplniť.“

„V skutočnosti idem za vami, pán doktor.“„Ehm?“ Venkat zdvihol hlavu a pokrútil ňou. „Prepáčte. Som hore celú noc.“ Hltavo sa napil kávy.

„Ktože to ste?“„Jack Trevor,“ odvetil chudý bledý muž. „Zo softvérového oddelenia.“„Čo potrebujete?“„Máme nápad na lepšiu komunikáciu.“„Som samé ucho.“„Analyzovali sme starý softvér Pathfindera. Máme duplikáty jeho počítača určené na testovanie.

Práve na nich sa podarilo odhaliť problém, ktorý takmer zničil pôvodnú misiu. Je to veľmi zaujímavýpríbeh: Ukázalo sa, že v správe vláken Sojournera bola prehodená priorita a...“

„K veci, Jack,“ prerušil ho Venkat.„Jasné. Nuž, veci sa majú tak, že Pathfinder má proces na aktualizáciu softvéru. Môžeme ho

zmeniť, ako sa nám zachce.“„Ako nám to pomôže?“„Pathfinder má dva komunikačné systémy. Jeden komunikuje s nami a druhý so Sojournerom.

Mohli by sme zmeniť druhý systém tak, aby vysielal na frekvencii rovera Ares 3. Mohol bypredstierať, že vysiela signál rádiomajáka z habu.“

„Dokážete Pathfinder prinútiť, aby hovoril s Markovým roverom?“„Je to naša jediná možnosť. Prijímač habu je nefunkčný, ale rover má komunikačné zariadenie na

kontakt s habom aj druhým roverom. Problém je v tom, že pri nasadení nového komunikačnéhosystému musí na oboch stranách bežať rovnaký softvér. Pathfinder vieme aktualizovať aj na diaľku,ale rover nie.“

„Takže,“ skonštatoval Venkat, „viete prinútiť Pathfinder, aby hovoril s roverom, ale neprinútiterover, aby ho počúval alebo mu odpovedal.“

„Presne tak. V ideálnom prípade by sme ukázali náš text na displeji rovera a Watney by námnormálne odpísal. Na to však treba zmeniť softvér v roveri.“

Venkat si vzdychol. „Aký má význam o tom vôbec diskutovať, ak nedokážeme aktualizovať rover?“Jack sa usmial od ucha k uchu. „My to nedokážeme, pán doktor, ale Watney áno. Môžeme mu

poslať dáta a nechať ho, nech aktualizáciu nainštaluje manuálne.“„O akom objeme dát teraz hovoríme?“„Moji ľudia práve analyzujú softvér rovera. Zmena by sa týkala minimálne dvadsiatich

megabajtov. Doterajším hláskovaním môžeme poslať jeden bajt každých šesť sekúnd. Keby sme muju mali poslať takto, zabralo by to tri roky neprestajného vysielania. Samozrejme, takýto spôsobneprichádza do úvahy.“

„Ale keďže s tým idete za mnou, na niečo ste prišli, však?“ dobiedzal Venkat, potláčajúc nutkanievyvrieskať sa naňho.

„Ako inak?“ žiaril Jack. „Keď príde na správu dát, softvéroví inžinieri sú riadne prešibanábanda!“

„Sem s tým,“ naliehal Venkat.„Začnem tým najšikovnejším,“ začal Jack sprisahanecky. „Rover momentálne delí signál na bajty

a identifikuje špecifickú sekvenciu vysielanú habom. Je tak nastavený preto, aby mu nerozhádzalinavigáciu nejaké iné rádiové vlny. Ak bajty nesedia, jednoducho ich ignoruje.“

„Dobre. A čo s tým?“„Znamená to, že v základnom kóde je miesto, kam sa prijímajú analyzované bajty. Môžeme pridať

drobučký kus kódu, iba nejakých dvadsať príkazov, aby sa najprv zapisovali do protokolu a až potom

sa kontrolovala ich platnosť.“„To znie nádejne...“ mrmlal Venkat.„Veru tak!“ zvolal Jack nadšene. „Najprv aktualizujeme Pathfinder, aby vedel komunikovať

s roverom. Potom povieme Watneymu, ako presne musí upraviť softvér rovera – ako pridá týchdvadsať príkazov. Potom necháme Pathfinder vyslať roveru nový softvér. Rover si bajty uloží dosúboru, Watney ho spustí ako program a rover si zmení systém!“

Venkat sa zamračil. Bolo to viac informácií, ako jeho unavený mozog dokázal prijať.„Ehm...“ nadhodil Jack. „Neskáčete ani netancujete od samej radosti.“„Takže nám stačí poslať Watneymu tých dvadsať príkazov?“ spýtal sa Venkat.„Áno. Príkazy a návod, ako editovať súbory – kam do nich tie príkazy vložiť.“„To je všetko?“„To je všetko.“Venkat chvíľu mlčal. „Jack, celému vášmu tímu zoženiem podpísané rekvizity zo Star Treku.“„Mám radšej Hviezdne vojny,“ vyhlásil Jack a zvrtol sa na odchod. „Samozrejme, pôvodnú

trilógiu.“„Samozrejme,“ prikývol Venkat.Jack odišiel a k stolu pristúpila akási žena.„Neviem nájsť kolu bez cukru. Vari došla?“„Áno, viem. Došla. Neviem, kedy ju prídu doplniť.“„Vďaka,“ odvetila.“Ako sa chystal vrátiť k práci, zazvonil mu mobil. Sťažka zastonal smerom k stropu a zdvihol ho zo

stola.„Potrebujem Watneyho fotku.“„Ahoj, Annie. Aj ja ťa rád počujem. Ako to vyzerá v Houstone?“„Na to seriem, Venkat. Potrebujem jeho fotku.“„To nie je také jednoduché,“ vysvetlil jej.„Komunikujete s ním cez kameru, kurva! Aké ťažké je spraviť jednu sprostú fotku?“„Vyhláskujeme mu správu, čakáme dvadsať minút a potom fotografujeme. Watney je v tom čase už

v habe.“„Tak mu povedzte, nech nabudúce ostane vonku,“ požadovala.„Môžeme poslať iba jednu správu za hodinu a aj to len v čase, keď je Acidalia Planitia obrátená

smerom k Zemi,“ namietol Venkat. „Nebudeme mrhať správami len na fotenie. Okrem toho, aj tak bybol v skafandri. Nebude mu vidieť ani tvár.“

„Potrebujem aspoň niečo, Venkat,“ nástojila Annie. „Ste s ním v kontakte už dvadsaťštyri hodína média besnejú. Chcú k tomu príbehu aj obraz. Bude na všetkých spravodajských stránkach nasvete.“

„Máš fotografie jeho správ. Využi tie.“„To nestačí,“ vrčala. „Novinári mi s tým lezú dole hrdlom. A hore riťou. Oboma smermi, Venkat!

V prostriedku sa stretnú!“„Musia pár dní počkať. Snažíme sa prepojiť Pathfinder s počítačom v roveri a...“„Pár dní?!“ zrúkla. „Momentálne nikoho nezaujíma nič iné. Po celom svete! Je to najväčšia

senzácia od čias Apolla trinásť. Zožeň mi jeho fotku, kurva!“Venkat si vzdychol. „Zajtra sa o to pokúsim.“„Super!“ vydýchla si. „Už sa neviem dočkať.“


Keď kamera hláskuje správu, musím ju sledovať. Zakaždým mi ukáže pol bajtu. Sledujem teda

dvojice a vyhľadávam si ich v tabuľke, čo som si na to vyrobil. Každá znamená jedno písmeno.Nechcem nič zabudnúť, a tak ich rýpem tyčkou do zeme. Vyhľadať písmeno a zapísať si ho trvá pár

sekúnd. Niekedy sa pozriem naspäť na kameru neskoro a nejaké číslo mi ujde. Zvyčajne ho viemodhadnúť z kontextu, ale niekedy aj nie.

Dnes som vstal o pár hodín skôr, ako som musel. Cítil som sa ako na Vianoce. Nevedel som sadočkať, kedy už bude 8.00. Naraňajkoval som sa. Urobil som pár nie celkom potrebných testovvybavenia a prečítal si trocha z Poirota. Konečne prišiel čas!

UPRVARVRANAHOVORDPTHFNDRNASLEDDLHYTXTTak tento mi dal zabrať. „Upravíme rover na hovor s Pathfinderom. Nasleduje dlhý text.“Musel som prejsť slušnou mentálnou gymnastikou, kým som to rozlúštil. Bola to však vynikajúca

správa. Keby sa nám to podarilo, obmedzoval by nás už iba čas potrebný na prenos. Poslal som imodkaz: Rozumiem.

Nebol som si celkom istý, čo myslia pod tým „dlhým textom“, ale chcel som byť pripravený navšetko. Preto som štvrť hodiny pred celou vyšiel von a zarovnal si mimoriadne veľkú plochu. Zozvyškov antény som zobral najdlhší prút, aby som mohol písať bez toho, že by som niečo pošliapal.

Potom som už iba postával a čakal.Presne o celej prišla správa.STARThexiditRVRCOMP,OTVOR –usr/lib/habcomm.so POSUNINDEX VLAVO:2AAE5,

PREPIS141BAJTPOSLANYCH DAT, CAKAJNADOHLAD20MINPOUKONCENI.Bože. Takže...Chcú, aby som na počítači rovera spustil „hexedit“, potom otvoril súbor –usr/lib/habcomm.so,

presunul sa v indexe až po riadok, kde bude vľavo 2AAE5 a nahradil tam dáta 141-bajtovousekvenciou, ktorú mi pošlú v ďalšej správe. Dobre.

Okrem toho si z nejakého dôvodu želajú, aby som bol na ďalšej snímke aj ja. Nechápem prečo.V skafandri zo mňa nič nevidieť. Ešte ani predný kryt helmy neprepustí zvonka dosť svetla. Tak čitak, chcú to odo mňa.

Vrátil som sa dnu a pre istotu som si tú správu zapísal. Potom som napísal krátky odkaz a šielznova von. Tentoraz som tam čakal iba na fotografovanie.

Jednou rukou som ukázal víťazoslávne vztýčený palec a druhou papier s nápisom: Juchúúúúú!Môže za to televízna tvorba sedemdesiatych rokov.

■ ■ ■

„Potrebujem fotku astronauta a dostanem Fonzarelliho?“ spýtala sa rozzúrená Annie.„Máš fotku, tak neotravuj,“ odbil ju Venkat. Telefón si pridržiaval plecom a viac ako rozhovoru sa

venoval schémam na stole.„Juchúúúúú!“ zúrila Annie. „Prečo by robil niečo také?“„Už si sa niekedy s Markom Watneym stretla aj osobne?“„Dobre, dobre,“ rezignovala. „Ale chcem okamžite snímku jeho tváre.“„To sa nedá.“„Prečo by sa to nedalo?“

„Lebo keď si zloží helmu, zomrie. Už musím končiť, Annie. Čaká ma jeden z programátorov a je tosúrne. Maj sa!“

„Ale...“ pokúsila sa namietnuť, on však zložil.Jack odo dverí poznamenal: „Nie je to súrne.“„Jasné. Viem,“ prikývol Venkat. „Čo pre mňa máte?“„Premýšľali sme,“ začal Jack. „Tie úpravy rovera môžu byť dosť háklivé. Možno na ne s Watneym

minieme dosť veľa komunikačných cyklov.“„To je v poriadku,“ vyhlásil Venkat. „Neponáhľajte sa. Urobte to správne.“„S kratším časom prenosu by sme to zvládli oveľa rýchlejšie,“ nadhodil Jack.Venkat sa naňho zmätene pozrel. „Máte v pláne dostať Mars bližšie k Zemi?“„Zem v tom vôbec nemusí figurovať,“ vysvetlil Jack. „Hermes je momentálne sedemdesiattri

miliónov kilometrov od Marsu. Inými slovami, iba štyri svetelné minúty. Beth Johanssenová jevynikajúca programátorka. Mohla by to Markovi vysvetliť aj bez nás.“

„Vylúčené,“ zavrhol to Venkat.„Je systémová operátorka misie,“ tlačil naňho Jack. „Toto je presne jej špecializácia.“„Nemôžeme to urobiť, Jack. Posádka to ešte stále nevie.“„Čo je to s vami? Prečo jej to jednoducho nepoviete?“„Nie som zodpovedný iba za Watneyho,“ odsekol Venkat. „Mám hlboko vo vesmíre päť ďalších

astronautov, ktorí sa musia sústrediť na spiatočný let. Nik na to nemyslí, ale zo štatistického pohľadusú vo väčšom nebezpečenstve ako on. Watney je na planéte. Oni letia vesmírom.“

Jack pokrčil plecami. „Ako chcete. Spravíme to pomaly.“


Už ste niekedy prepisovali 141 zdanlivo náhodných bajtov s tým, že ich dostávate po poloviciach?Je to nuda. Nuda a problém, ak nemáte pero.Predtým som písmená jednoducho písal do piesku. Tentoraz som ich však potreboval dostať na

niečo, čo si môžem zobrať so sebou do habu. Môj prvý plán bol použiť notebook. Každý členposádky mal vlastný, takže ich mám k dispozícii šesť. Presnejšie, mal som ich šesť. Teraz mám päť.Myslel som si, že notebooku sa vonku nemá čo stať. Je to len elektronika, nie? Prevádzkovú teplotu sichvíľu udrží a vzduch nepotrebuje.

Okamžite mi zdochol. Obrazovka sčernela skôr, ako som sa dostal z prechodovej komory. Ukazujesa, že LCD je displej z tekutých kryštálov. Tipujem, že buď zamrzli, alebo sa vyparili. Možnonapíšem na internet zákaznícke hodnotenie. „Tento produkt som v dobrej viere vyniesol na povrchMarsu. Pokazil sa. 0/10.“

Namiesto počítača som nakoniec použil fotoaparát. Máme ich kopu a všetky sú špeciálneuspôsobené na prácu na Marse. Bajty som napísal na zem, vyfotografoval a v habe prepísal.

Teraz je noc, takže žiadne ďalšie správy neprídu. Zajtra tieto bajty zadám do rovera a ďalej to užbude na bedrách počítačových mágov z JPL.

■ ■ ■

V provizórnej riadiacej miestnosti Pathfindera visel vo vzduchu dosť výrazný pach.

Vzduchotechniku nenavrhovali pre toľkých ľudí, a kto práve nespal, tvrdo pracoval. Na osobnúhygienu nebol čas.

„Poďte sem, Jack,“ vyzval Venkat technika. „Dnes budete Timov najlepší kamarát.“„Vďaka,“ povedal Jack a posadil sa k Timovi. „Servus, Tim.“„Ahoj, Jack,“ odzdravil Tim.„Ako dlho potrvá tá vaša zmena softvéru?“ chcel vedieť Venkat.„Mala by prebehnúť prakticky okamžite,“ odvetil Jack. „Watney zadal dočasnú úpravu a my sme

potvrdili, že funguje. Operačný systém Pathfindera sme aktualizovali bez problémov a poslali smemu hlavnú úpravu. Keď Watney spustí súbor s dočasnou opravou, mali by sme mať spojenie.“

„Bože, to je ale komplikovaný proces,“ vzdychol si Venkat.„Skúste niekedy aktualizovať linuxový server,“ povedal mu Jack.Po chvíli ticha Tim poznamenal: „Viete, že sa pokúsil o žart, však? Malo to byť vtipné.“„Aha,“ povedal Venkat. „Nuž, ja som fyzik, nie programátor.“„On nie je vtipný ani pre programátorov.“„Si veľmi nepríjemný človek, Tim,“ povedal mu Jack.„Systém nabehol,“ opáčil Tim.„Čo?“„Nabehol. Pre prípad, že by ťa to zaujímalo.“„Kristapána!“ zvolal Jack.„Vyšlo to!“ oznámil Venkat zvyšku miestnosti.

■ ■ ■

[11:18] JPL: Mark, tu je Venkat Kapoor. Sledujeme vás od sola 49. Celý svet vám drží palce. Je

fantastické, ako ste našli Pathinder. Pracujeme na plánoch na vašu záchranu. JPL upravuje MPM Ares4 na krátky let nad terénom. Zoberú vás a preletia s vami do Schiaparelliho krátera. Dávame dokopyzásobovaciu misiu, aby ste mali čo jesť, kým priletí Ares 4.

[11:29] WATNEY: To rád počujem. Fakt sa teším na to, ako tu nezomriem. Chcel by som zdôrazniť,že to celé nie je vina posádky. Otázka na okraj: Čo povedali, keď zistili, že žijem? Aha, a ešte: Ahoj,mami!

[11:41] JPL: Povedzte nám o tej vašej úrode. Odhadujeme, že ak budete konzumovať 3/4 porcie,zásoby potravín vám vydržia do sola 400. Ovplyvní to nejako tá vaša úroda? No a čo týka vašejotázky: Posádke sme to ešte neoznámili. Chceme, aby venovala pozornosť misii.

[11:52] WATNEY: Pestujem zemiaky z tých, ktoré sme si mali uvariť na Deň vďakyvzdania. Darísa im perfektne, ale nemám dosť úrodnej pôdy, aby to bolo trvalo udržateľné. Jedlo mi dôjde niekedyokolo sola 900. Ale: Povedzte posádke, že som nažive! Čo je to s vami, kurva?

[12:02] JPL: Zoženieme botanikov, aby vám položili detailnejšie otázky a preverili vašu prácu.V hre je váš život, tak chceme mať vo všetkom istotu. Sol 900 je vynikajúca správa. Dá nám to dosťčasu na prípravu zásobovacej misie. Ale dajte si pozor na jazyk. Všetko, čo napíšete, sa naživovysiela do celého sveta.

[12:15] WATNEY: Pozrite! Cicky! -> (.Y.)

■ ■ ■

„Ďakujem, pán prezident,“ povedal Teddy do telefónu. „Cením si, že ste zavolali, a vašu gratuláciuodovzdám celej organizácii.“

Ukončil hovor a položil telefón do rohu stola, aby dokonale lícoval s oboma hranami.

Mitch zaklopal na otvorené dvere kancelárie.„Môžem?“ spýtal sa.„Len poď, Mitch,“ povedal mu Teddy. „Posaď sa.“„Vďaka.“ Mitch sa usadil na gauč z kvalitnej kože, siahol si na slúchadlo v uchu a stlmil v ňom

zvuk.„Ako to vyzerá v riadení misie?“ spýtal sa ho Teddy.„Fantasticky,“ odvetil. „Hermes je v najlepšom poriadku a vďaka tomu, čo sa deje v JPL, je

morálka na maxime. Dnes sme mali pre zmenu poriadne dobrý deň!“„To áno,“ súhlasil Teddy. „Ďalší krok k tomu, aby sme Watneyho dostali živého na Zem.“„Tak nejako,“ povedal Mitch. „Už asi vieš, prečo som tu.“„Môžem si tipnúť,“ vyhlásil Teddy. „Chceš posádke oznámiť, že Watney stále žije.“„Áno,“ prikývol Mitch.„A snažíš sa ma presvedčiť, kým je Venkat v Pasadene, aby sa nemohol stavať na zadné.“„Nemal by som o tom diskutovať s Venkatom, s tebou ani s nikým iným. Som riaditeľ letov. Od

začiatku som o tom mal rozhodovať sám, ale vy dvaja ste sa do toho vmontovali a zastavili ma. Tak čitak sme sa však zhodli, že im to oznámime, keď bude nádej. No a teraz už je. Máme komunikáciu,rozbehli sme plán záchrany a Markova farma nám poskytne čas na odoslanie zásob.“

„Dobre. Povedz im to,“ rozhodol Teddy.Mitcha to zaskočilo. „Len tak?“„Vedel som, že s tým skôr či neskôr prídeš, tak som si to premyslel a dospel k rozhodnutiu. Choď

im to povedať.“Mitch sa postavil. „Dobre. Vďaka,“ povedal a odišiel z kancelárie.Teddy sa zvrtol aj s kreslom a pozrel na nočnú oblohu za oknom. Pohľad mu padol na nejasnú

červenú bodku medzi hviezdami. „Vydrž, Watney,“ povedal. „Ideme po teba.“

12. KAPITOLA

Watney pokojne spal na lôžku. Zavrtel sa a príjemný sen mu na tvári vykúzlil úsmev. Včeraabsolvoval tri výstupy na povrch spojené s namáhavou prácou na habe. Preto teraz spal tak hlbokoa dobre ako už dávno nie.

„Dobré ráno, posádka!“ zavolala Lewisová. „Máme krásny nový deň! Sol šesť! Vstávajte! Ide sado práce!“

Watney pridal svoj hlas do zmesi nespokojného stonania.„Poďme!“ súrila ich komandérka. „Bez reptania! Aj tak ste mali o štyridsať minút viac spánku ako

na Zemi.“Prvý vstal z lôžka Martinez. Bol od letectva, takže sa najlepšie vedel prispôsobiť rozvrhu dňa

podľa vojenského námorníctva, z ktorého prišla Lewisová. „Ránko, komandérka,“ povedal rázne.Johanssenová sa posadila, no aj potom odmietala vyjsť do tvrdej reality za teplou dekou. Celý

život bola softvérová inžinierka a ranné vstávanie nikdy nepatrilo k jej silným stránkam.Vogel sťažka vyliezol z postele a pozrel sa na hodinky. Potom si bez slova natiahol overal a uhladil

na ňom všetko, čo sa dalo. V duchu vzdychal nad predstavou ďalšieho zamasteného dňa bez nádeje nasprchu.

Watney sa obrátil na druhý bok a pritlačil si na hlavu vankúš. „Hluční ľudia, choďte preč,“ mrmlal.„Beck!“ skríkol Martinez a zatriasol lekárom misie. „Hore sa, kamoš!“„Jasné, jasné,“ odvetil nejasne.Johanssenová sa zosunula z postele na zem a ostala tam.Lewisová vytrhla Watneymu vankúš a zavolala: „Pohni sa, Watney! Strýko Sam zaplatil stotisíc

dolárov za každú sekundu, čo tu strávime!“„Zlá žena berie vankúš,“ mrmlal Mark, odmietajúc otvoriť oči.„Doma na Zemi som zhadzovala z postele stokilových chlapov. Chceš vidieť, čo dokážem

v polovičnej gravitácii?“„Radšej nie,“ odvetil a posadil sa.Len čo mala komandérka istotu, že posádka je hore, odišla ku komunikačnej stanici skontrolovať

správy, čo im v noci prišli z Houstonu.Watney sa odšuchtal k skrini s potravinovými balíčkami a náhodne si vybral jeden raňajkový.„Vezmi mi vajcia, dobre?“ poprosil ho Martinez.„Ty rozoznáš, čo to je?“ spýtal sa a podal mu balíček.„Ani nie,“ pripustil Martinez.„A čo ty, Beck? Čo si dáš?“ spýtal sa Mark, keď už bol pri skrini.„Mne je to jedno. Hocičo,“ odvetil lekár.Watney mu hodil balíček.„Vogel – párok, ako vždy?“„Ja, prosím.“„Vieš, že si stelesnený stereotyp, však?“„Je mi tak dobre,“ vyhlásil Vogel a prijal podávané raňajky.„Hej, slniečko!“ zavolal Watney na Johanssenovú. „Budeš dnes raňajkovať?“„Mnrn,“ zamrnčala.

„Som si skoro istý, že to znamená nie,“ tipol si.Mlčky sa najedli. Aj Johanssenová sa napokon dovliekla k skrini s potravinami a vybrala z nej

balenie kávy. Neobratne ju zaliala horúcou vodou a sŕkala, kým sa nezačala preberať.„Aktualizácia misie z Houstonu,“ oznámila im Lewisová. „Podľa satelitov sa k nám blíži búrka,

ale kým dorazí až sem, môžeme vykonávať operácie na povrchu. Vogel, Martinez, budete vonku somnou. Johanssenová, ostaneš tu sledovať správy o počasí. Watney, tvoje experimenty s pôdou sapresúvajú na dnešné ráno. Beck, ty zbehneš v spektrometri výsledky včerajších odberov.“

„Nemali by ste ostať dnu, keď sa na nás valí búrka?“ spýtal sa jej Beck.„Houston to povolil,“ odvetila.„Pripadá mi to zbytočne nebezpečné.“„Celá cesta na Mars je zbytočne nebezpečná,“ namietla. „O čo ti ide?“Iba na to pokrčil plecami. „Dajte si pozor.“

■ ■ ■

Tri postavy kráčali na východ. V neforemných skafandroch vyzerali všetky rovnako. Jediným

rozdielom bolo, že Vogel mal na pleci vlajku Európskej únie a Lewisová s Martinezom americkú.Temnota na východe sa dvíhala a krútila v lúčoch vychádzajúceho slnka.„Tá búrka,“ povedal Vogel s výrazným prízvukom, „je bližšie, ako hlásili z Houstonu.“„Stále máme čas,“ vyhlásila Lewisová. „Sústreďte sa na dnešné úlohy. Tento výlet je celý

o chemickej analýze. Vogel, ty si chemik, takže rozhoduješ, čo máme vykopať.“„Ja,“ prikývol. „Prosím vás, kopte tridsať centimetrov hlboko a odoberte vzorky pôdy. Každá má

mať aspoň sto gramov. Je veľmi dôležité, aby boli z hĺbky tridsať centimetrov.“„Rozumiem,“ povedala komandérka. „Nevzďaľujte sa na viac ako sto metrov od habu,“ dodala.„Hm,“ potvrdil jej to Vogel.„Áno, madam!“ vyštekol Martinez.Rozdelili sa. Skafandre sa od čias misií Apollo výrazne zlepšili a umožňovali oveľa väčšiu

slobodu pohybu. Kopanie, zohýnanie a naberanie vzoriek do vrecúšok v nich bolo celkomjednoduché.

Po chvíli sa Lewisová spýtala: „Koľko vzoriek potrebuješ?“„Povedzme sedem od každého.“„Fajn,“ potešila sa. „Už mám štyri.“„Ja päť,“ ozval sa Martinez. „Samozrejme, nemôžeme čakať, že námorníctvo udrží krok

s letectvom, no nie?“„Takže ty na to chceš ísť takto?“ spýtala sa ho Lewisová.„Iba konštatujem holé fakty, komandérka.“„Tu je Johanssenová,“ ozval sa z vysielačky hlas systémovej operátorky. „Houston upravil

predpoveď búrky na ,silná‘. Udrie do pätnástich minút.“„Vraciame sa na základňu,“ rozhodla Lewisová.

■ ■ ■

Hab sa triasol v šialenom vetre a astronauti sa chúlili uprostred. Všetci mali na sebe letové

skafandre pre prípad, že by museli núdzovo odštartovať v odletovom module. Johanssenovásledovala notebook a ostatní sledovali ju.

„Vytrvalý vietor s rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu,“ oznámila. „V nárazoch ažstodvadsaťpäť.“

„Kristepane, takto skončíme v krajine Oz,“ frflal Watney. „Pri akej rýchlosti vetra sa ruší misia?“„Oficiálne je to stopäťdesiat za hodinu,“ odvetila. „Pri vyššej hrozí prevrátenie odletového

modulu.“„Máme nejaké predpovede smeru tej búrky?“ chcela vedieť Lewisová.„Sme na jej okraji,“ odvetila Johanssenová so zrakom upretým na displej. „Kým sa to zlepší, ešte

sa to musí zhoršiť.“Steny habu sa trepotali od brutálnych nárazov vetra, vnútorné podpery sa triasli a prehýbali.

Dunenie búrky každou minútou silnelo.„Okej,“ rozhodla Lewisová. Pripravte sa na zrušenie misie. Ideme do odletového modulu

a budeme tam dúfať v to najlepšie. Ak vietor priveľmi zosilnie, odštartujeme.“Po dvojiciach vyšli z habu a zhromaždili sa pri prechodovej komore číslo jeden. Vietor a piesok

do nich dorážal ohromnou silou, no darilo sa im udržať na nohách.„Viditeľnosť je takmer na nule,“ konštatovala Lewisová. „Ak sa stratíte, orientujte sa podľa

telemetrie môjho skafandra. Pripravte sa na to, že ďalej od habu bude vietor ešte silnejší.“Bojovali s búrkou a s námahou sa predierali k odletovému modulu. Lewisová s Beckom šli vpredu

a Watney s Johanssenovou sprievod uzatvárali.„Počujte,“ nadhodil zadychčane Watney, „možno by sme vedeli MOM ukotviť. Zabránili by sme

prevrhnutiu.“„Ako?“ fučala Lewisová.„Ako kotviace laná by sme mohli použiť káble od solárnych panelov.“ Chvíľu sípavo dychčal

a potom pokračoval: „Ako kotvy by poslúžili rovery. Trik je v tom, ako dostať lano okolo...“V tej chvíli ho zasiahli akési trosky a odletel s vetrom.„Watney!“ skríkla Johanssenová.„Čo sa stalo?“ chcela vedieť Lewisová.„Niečo ho trafilo!“ odvetila Johanssenová.„Watney, hlásenie!“ zavelila Lewisová.Odpoveď neprišla.„Watney, hlásenie!“ zopakovala komandérka.Opäť sa dočkala iba ticha.„Odpojil sa od siete,“ hlásila Johanssenová. „Neviem, kde je.“„Komandérka,“ ozval sa Beck, „kým sme stratili jeho telemetriu, ozval sa mu alarm dekompresie!“„Doriti!“ skríkla Lewisová. „Johanssenová, kde si ho videla naposledy?“„Bol rovno predo mnou a zrazu odletel,“ odvetila programátorka. „Letel na západ.“„Okej,“ rozhodla Lewisová. „Martinez, choď do modulu a priprav ho na štart. Všetci ostatní

k Johanssenovej!“„Doktor Beck,“ spýtal sa Vogel, bojujúc s búrkou, „ako dlho človek prežije dekompresiu?“„Necelú minútu,“ odvetil Beck hlasom priduseným od emócií.„Nič nevidím,“ sťažovala sa Johanssenová, keď sa zhromaždili okolo nej.„Vytvorte rojnicu a vyrazíme na západ,“ prikázala im Lewisová. „Robte malé kroky. Zrejme niekde

leží. Nechcete naňho šliapnuť.“Držali sa vzájomne na dohľad a pomaly sa plahočili hrôzostrašnou búrkou.Martinez sa vrhol do prechodovej komory modulu a s námahou ju zavrel proti vetru. Keď sa

natlakovala, rýchlo si zhodil skafander. Vyliezol po rebríku do priestoru pre posádku, sadol si do

pilotského kresla naštartoval systém.V jednej ruke držal zoznam kontrol pre núdzový štart a druhou bleskovo prepínal spínače. Jeden

systém za druhým hlásil, že je pripravený na let. Ako ožívali, jedna kontrolka ho zaujala viac akoostatné.

„Komandérka,“ hlásil do vysielačky, „MOM je naklonený o sedem stupňov. Pri dvanásť celých trisa prevráti.“

„Rozumiem,“ potvrdila Lewisová príjem.„Johanssenová,“ ozval sa Bek, pozerajúc na počítač na predlaktí. „Tesne pred tým, ako vypadol,

nám Watneyho biomonitor čosi poslal. Môj počítač píše iba ,zlý paket‘.“„Aj ja to mám,“ povedala Johanssenová. „Nedokončil sa prenos. Chýbajú niektoré dáta

a kontrolný súčet. Daj mi sekundičku.“„Komandérka,“ ohlásil sa znova Martinez. „Správa z Houstonu. Misia sa oficiálne ruší. Búrka

bude oveľa silnejšia, ako sa dá zvládnuť.“„Rozumiem,“ potvrdila Lewisová.„Poslali to pred štyrmi minútami,“ pokračoval, „na základe satelitných dát spred deviatich minút.“„Rozumiem,“ zopakovala. „Pokračuj v prípravách na štart.“„Vykonám,“ odvetil Martinez.„Beck,“ ozvala sa Johanssenová, „už mám surové dáta. Je tam iba: TK nula, ST nula, TÚ

tridsaťšesť celých dva. Nič viac neprišlo.“„Chápem,“ prikývol lekár pochmúrne. „Tlak krvi nula, srdcový tep nula, teplota v norme.“V reproduktoroch bolo chvíľu ticho. Všetci kráčali ďalej a ďalej, drali sa proti búrke, dúfali

v zázrak.„Teplota v norme?“ spýtala sa Lewisová s náznakom nádeje v hlase.„Chvíľu trvá, kým sa...“ Beck sa zasekol uprostred vety. „Kým telo vychladne.“„Komandérka,“ hlásil Martinez, „náklon desať celých päť stupňa, pri nárazoch vetra až do

jedenásť.“„Rozumiem,“ prisvedčila. „Máš všetko pripravené?“„Mám,“ odvetil. „Môžeme kedykoľvek štartovať.“„Ak sa priveľmi nakloní, vieš odštartovať, kým nespadne?“„Ehm,“ zaváhal Martinez, lebo takúto otázku nečakal. „Áno, madam. Prepnem na manuálne

ovládanie a pustím to naplno. Potom vyrovnám nos nahor a vrátime sa k naprogramovanej dráheletu.“

„Rozumiem. Všetci sa orientujte podľa telemetrie Martinezovho skafandra. Dovedie vás k modulu.Choďte dnu a pripravte sa na štart.“

„A čo ty, Lewisová?“ chcel vedieť Beck.„Ja budem ešte chvíľu hľadať. Pohyb! Martinez – ak sa začnete nakláňať, štartuj!“„Naozaj si myslíš, že ťa tu nechám?“ spýtal sa jej.„Práve som ti to prikázala,“ odsekla. „Vy traja – do lode!“Jej rozkaz sa im nepáčil, napokon však predsa zdráhavo vyrazili k modulu. O každý krok museli

bojovať s extrémnym vetrom.Lewisová nedovidela ani na zem, a tak sa opatrne šuchtala vpred. Na čosi si spomenula a vytiahla

z batoha na chrbte dva metrové vrtáky. Ráno si ich pridala k ostatným veciam pre prípad, že by priodbere vzoriek potrebovali vŕtať do skál. Ťahala ich vedľa seba po zemi ako dve hmatové sondy.

Po dvadsiatich metroch sa obrátila a vyrazila opačným smerom. Ísť po priamke sa jednoduchonedalo. Nielenže sa nemala podľa čoho orientovať, ale ešte ju aj zo smeru neprestajne vytláčal

vietor. Valilo sa na ňu toľko piesku, že jej pri každom kroku zasypalo nohy. S námahou sa plahočilaďalej.

Beck, Johanssenová a Vogel sa natlačili do prechodovej komory. Bola navrhnutá pre dve osoby,ale v prípade núdze zvládala aj tri. Kým sa vyrovnával tlak, ohlásila sa im Lewisová.

„Johanssenová,“ spýtala sa, „nemohla by nám pomôcť infračervená kamera z rovera?“„Nie,“ odvetila Johanssenová. „IR cez piesok nepreniká o nič lepšie ako viditeľné svetlo.“„Čo si myslela?“ spýtal sa Beck, len čo si zložil helmu. „Je geologička. Vie, že v piesočnej búrke

je nám IR nanič.“„Chytá sa každého stebla,“ povedal mu Vogel a otvoril vnútorné dvere komory. „Musíme do

kresiel. Ponáhľajte sa, prosím.“„Mám z toho zlý pocit,“ vyhlásil Beck.„Aj ja, doktor,“ prikývol Vogel a vyliezol na rebrík. „Ale komandérka nám dala jasné rozkazy.

Nedisciplinovanosť nám nepomôže.“„Komandérka,“ hlásil Martinez do vysielačky, „nakláňame sa o jedenásť celých šesť stupňa. Jeden

silnejší náraz a zrútime sa.“„A čo radar?“ nedala sa odbiť Lewisová. „Nemohol by nájsť Watneyho skafander?“„Vylúčené,“ odvetil Martinez. „Je určený na to, aby našiel Hermes na orbite, nie kov v jedinom

skafandri.“„Aj tak to skús,“ prikázala mu.„Komandérka,“ povedal Beck, ktorý si už stihol zobrať slúchadlá s mikrofónom a posadiť sa na

svoje miesto, „je mi jasné, ako veľmi to nechcete počuť, ale Wat... Mark je mŕtvy.“„Rozumiem,“ odpovedala mu. „Martinez, skús ten radar.“„Vykonám!“ hlásil pilot.Zapol radar a počkal, kým prebehne automatická kontrola. Potom sa obzrel po Beckovi. „Čo je

s tebou, doriti?“„Práve mi zomrel priateľ,“ odvetil Beck. „Nechcem, aby ho nasledovala aj komandérka.“Martinez naňho vrhol prísny pohľad, hneď sa však sústredil znova na radar. „Žiadny kontakt na

radare,“ ohlásil.„Vôbec nič?“ chcela vedieť Lewisová.„Sotva rozoznáva hab,“ odvetil. „Tá búrka rozhodila všetky systémy. Aj keby nie, v skafandri nie

je dosť kovu na... Kurva!“„Pripútajte sa!“ zrúkol na posádku. „Prevraciame sa!“MOM sa s hlasným vŕzganím nakláňal čoraz väčšmi.„Trinásť stupňov,“ oznámila Johanssenová zo svojho kresla.Vogel si zapol pásy a dodal: „Už sme za hraničným bodom. Už sa nevyrovnáme.“„Nemôžeme ju tam nechať!“ kričal Beck. „No tak sa prevrátime, a čo?! Opravíme to.“„Tridsaťdva metrických ton vrátane paliva,“ povedal Martinez s rukami na ovládaní. „Ak dopadne

na zem, dôjde k štrukturálnym poškodeniam nádrží, rámu a možno aj motora na druhom stupni.Nemáme šancu to opraviť.“

„Nemôžeš ju opustiť!“ vyhlásil Beck. „Nemôžeš!“„Mám jeden trik. Ak nezaberie, budem postupovať podľa rozkazu.“Zapol systém manévrovania na obežnej dráhe a naplno spustil jednu trysku v hornej časti modulu.

Bola drobná a iba s námahou bojovala proti ohromnej mase naklonenej lode.„Aktivoval si orbitálnu trysku?“ vyzvedal Vogel.„Neviem, či to vyjde. Nepadáme veľmi rýchlo,“ povedal Martinez. „Myslím, že sme to

spomalili...“„Lenže sa automaticky odpália aerodynamické kryty,“ pripomenul mu Vogel. „S tromi dierami na

boku lode sa nám nepoletí práve najhladšie.“„Vďaka za upozornenie,“ odvrkol Martinez, naďalej však udržiaval ťah a sledoval náklon modulu.

„No tak...“„Stále trinásť stupňov,“ hlásila Johanssenová.„Čo sa deje tam hore?“ chcela vedieť Lewisová. „Nejako ste stíchli. Reagujte!“„Čakáme,“ odpovedal jej Martinez.„Dvanásť celých deväť desatín stupňa,“ hlásila Johanssenová.„Funguje to!“ zvolal Vogel.„Nateraz,“ opravil ho Martinez. „Neviem, ako dlho vydrží manévrovacie palivo.“„Momentálne je na šesťdesiatich percentách,“ ohlásil Beck. Koľko potrebuješ na spojenie

s Hermesom?“„Desať percent, ak nič nepokašlem.“ Martinez upravil smer prúdenia.„Dvanásť celých šesť,“ hlásila Johanssenová. „Vracia nás to do normálu.“„Alebo len poľavil vietor,“ dodal Beck. „Palivo na štyridsiatich piatich percentách.“„Je tu hrozba poškodenia trysiek,“ varoval ich Vogel. „Nie sú uspôsobené na dlhodobé prúdenie.“„Viem,“ odsekol Martinez. „Ak budem musieť, dokážem sa s loďou spojiť aj bez nich.“„Už to takmer je,“ oznámila Johanssenová. „Jedenásť celých šesť... Jedenásť celých päť...

Ostávame na jedenásť celých päť.“„Palivo na dvadsiatich piatich percentách,“ povedal Beck.„Áno, vidím,“ odvetil Martinez. „To bude stačiť.“„Komandérka,“ povedal Beck do vysielačky, „musíš okamžite nastúpiť do lode.“„Presne tak,“ podporil ho Martinez. „Je koniec, madam. Watney zomrel.“Všetci štyria čakali, čo im na to odpovie.„Rozumiem,“ povedala napokon. „Už som na ceste.“Mlčky ležali pripútaní v kreslách a pripravení na štart. Beck sa pozrel na prázdne kreslo pre

Watneyho a videl, že Vogel robí presne to isté. Martinez dal skontrolovať systémy manévrovacíchtrysiek. Už sa nedali bezpečne použiť. Ich nefunkčnosť poctivo zaznamenal do palubného denníka.

Prechodová komora sa vyprázdnila a znova natlakovala. Lewisová si stiahla skafander a vyliezlado letovej kabíny. Bez slova sa pripútala v kresle. Tvár mala stuhnutú, vyzerala skoro ako maska.Prehovoriť sa odvážil iba Martinez.

„Všetky systémy v najvyššej pohotovosti,“ povedal ticho. „Sme pripravení na štart.“Zavrela oči a prikývla.„Je mi ľúto, komandérka, ale musíš vydať verbálny...“„Štartuj,“ prikázala mu.„Áno, madam,“ prikývol a aktivoval sekvenciu.Štartovacia konštrukcia sa oddelila a spadla na zem. Okamžite nato sa odpálili štartovacie

rozbušky, ktoré zapálili palivo v hlavných motoroch a MOM vyletel nahor.Rýchlosť naberal iba veľmi pomaly. Brutálne silný vietor ho odnášal mimo kurzu. Softvér

zaznamenal problém a natočil modul do uhla, v ktorom dokáže vzdorovať bočnému tlaku.Ako sa míňalo palivo, modul bol čoraz ľahší a zrýchlenie výraznejšie. Rýchlo dosiahol maximálnu

akceleráciu určenú nie možnosťami lode, ale obmedzeniami krehkých ľudských tiel v jej vnútri.Pri lete sa naplno prejavili poškodené trysky na orbitálne manévrovanie. Modul sa tak triasol, že

posádke v kreslách rachotili kosti. Martinez a špeciálny softvér udržiavali stúpanie v normále, no

nemali to ľahké. Turbulencia postupne slabla a napokon celkom ustala, pretože sa dostali na hornýokraj riedkej atmosféry.

Odrazu ustali aj všetky ostatné sily. Minul sa prvý stupeň. Posádka na niekoľko sekúnd zažilabezváhový stav a potom ju vtlačilo naspäť do kresiel, lebo sa aktivoval druhý stupeň. Prvý sa oddelila spadol kamsi na planétu pod nimi.

Druhý stupeň vyniesol modul ešte vyššie, až na nízku obežnú dráhu. Trval kratšie ako masívny prvýstupeň a mal oveľa hladší priebeh, takže posádke pripadal takmer iba ako jemný dodatok.

Potom sa odrazu motor vypol a ohlušujúcu kakofóniu vystriedalo dusivé ticho.„Hlavný motor vypnutý,“ oznámil Martinez. „Čas stúpania: osem minút, štrnásť sekúnd. Kurz

priamo na stretnutie s Hermesom.“Hladký štart bez incidentov by bol za normálnych okolností dôvodom na oslavu, teraz však ticho

v kabíne narúšali iba Johanssenovej tlmené vzlyky.

■ ■ ■

O štyri mesiace...Beck sa snažil nemyslieť na bolestný dôvod, prečo robí pokusy s rastlinami v nulovej gravitácii

práve on. Kontroloval veľkosť a tvar papraďových listov, vyfotografoval ich a zapísal dáta dopoznámok.

Keď skončil s vedeckou prácou na daný deň, pozrel sa na hodinky. Perfektne mu to vyšlo. Onedlhosa mal dokončiť prenos dát. Preletel okolo reaktora k rebríku Kužeľa A.

Po rebríku sa spúšťal nohami napred a onedlho sa už musel pridržiavať, lebo naňho začínalapôsobiť odstredivá sila rotujúcej lode. Kým sa dostal do Kužeľa A, dosiahla úroveň 0,4 G.

Nešlo o zbytočný luxus. Umelá gravitácia im pomáhala udržať sa v kondícii. Bez nej by sa počasprvého týždňa na Marse sotva dokázali postaviť na nohy. Cvičenia do nulovej gravitácie dokázaliudržať zdravie srdca a kostí, žiadne však nestačilo na to, aby mohli naplno pracovať od prvého sola.

Keď už ten systém v lodi mali, použili ho aj na spiatočnom lete.Johanssenová sedela pri svojej pracovnej stanici. Lewisová bola vedľa nej a Vogel s Martinezom

sa držali obďaleč. V dátovom prenose bývali e-maily a videá z domova. Boli to najpríjemnejšieokamihy každého dňa.

„Už to máme?“ spýtal sa Beck, len čo vošiel na mostík.„Čoskoro to bude,“ odvetila Johanssenová. „Deväťdesiatosem percent.“„Vyzeráš ešte čulejšie ako zvyčajne, Martinez,“ poznamenal Beck.„Syn mal včera tretie narodeniny.“ Martinez priam žiaril. „Mali by mi z nich prísť fotky. A čo ty?“„Nič mimoriadne,“ odvetil Beck. „Recenzie štúdie, čo som napísal pred pár rokmi.“„Hotovo,“ oznámila im Johanssenová. „Všetky osobné e-maily už máte v počítačoch. Je tu aj

aktualizácia telemetrie pre Vogela a systému pre mňa. Ehm... A hlasový odkaz pre celú posádku.“Obzrela sa cez plece po Lewisovej.Komandérka iba pokrčila plecami. „Prehraj ho.“Johanssenová otvorila súbor a pohodlnejšie sa usadila.„Hermes, tu je Mitch Henderson,“ ozvalo sa z reproduktorov.„Henderson?“ čudoval sa Martinez. „Hovorí priamo k nám, bez CapComu?“Lewisová mu naznačila, nech je ticho.„Mám pre vás novinky,“ pokračoval Hendersonov hlas. „Nedá sa to nijako zaobaliť, a tak to

poviem rovno. Mark Watney žije.“

Johanssenová zalapala po dychu.„Čo...“ jachtala Lewisová.Vogel stál s otvorenými ústami a šokovaným výrazom na tvári.Martinez sa pozrel na Lewisovú. Nakláňala sa dopredu a štípala sa do brady.„Viem, že vás to prekvapuje,“ pokračoval Mitch. „Chápem, že máte aj kopu otázok. Odpovieme

vám na ne, ale nateraz iba základné fakty.Je živý a zdravý. Zistili sme to po dvoch mesiacoch a rozhodli sme sa neoznamovať vám to.

Dokonca sme cenzurovali vaše súkromné správy. Osobne som bol veľmi silno proti. Teraz vám toprezrádzame, lebo s ním konečne máme komunikačný kanál a reálny plán na záchranu. V podstate ideo to, že ho Ares 4 zoberie v špeciálne upravenom pristávacom module.

Pošleme vás podrobný opis všetkého, čo sa stalo. Nateraz je dôležité vedieť, že to nebola vašavina. Mark to zdôrazňuje zakaždým, keď na to príde reč. Bola to iba hlúpa smola.

Nechajte si čas na strávenie tejto správy. Nadnes sa rušia všetky vedecké aktivity. Pošlite námvšetky svoje otázky a my vám na ne odpovieme. To je všetko.“

Odkaz dohral a na mostíku zavládlo šokované ticho.„On... žije?“ spýtal sa Martinez a na tvári sa mu objavil úsmev.Vogel nadšene prikývol. „Žije!“Johanssenová neveriacky zízala na obrazovku.„No nech sa prepadnem!“ smial sa Beck. „Nech sa prepadnem, komandérka! On žije!“„Nechala som ho v tom,“ povedala ticho Lewisová.Oslavná atmosféra sa okamžite vyparila, lebo posádka si všimla, ako sa tvári ich veliteľka.„Ale...“ začal Beck. „Odleteli sme všetci...“„Vy ste konali podľa rozkazu,“ nenechala ho dopovedať Lewisová. „Ja som ho nechala v kaši.

Opustila som ho uprostred mŕtvej, Bohom zabudnutej pustatiny, kam sa nik nedostane.“Beck sa prosebne pozrel na Martineza. Ten otvoril ústa, neprišiel však na nič, čo by mohol

povedať.Lewisová sa odvliekla z mostíka.

13. KAPITOLA

Zamestnanci spoločnosti Deyo Plastics pracovali na dve zmeny, aby včas dokončili materiál nasteny habu. Hovorilo sa aj o tretej, ak NASA opäť zvýši objem požadovaných dodávok. Nikomu toneprekážalo. Za nadčasy im perfektne platili a zdalo sa, že zdroje financií nikdy nevyschnú.

Tkané uhlíkové vlákna pomaly prechádzali lisom, ktorý ich vtláčal medzi vrstvy polyméru.Hotový materiál sa štyrikrát preložil a zlepil. Výsledná hrubá plachta sa potiahla vrstvou živicea prepravila na tvrdnutie do sušiarne.


Teraz, keď so mnou môže NASA hovoriť, tak nie a nie zavrieť ústa. Večne odo mňa chcúaktualizácie stavu systémov v habe a dali dokopy plnú miestnosť ľudí, čo sa snažia spravovať mojuúrodu do posledného detailu. Je to priam fantastické, keď sa partička mamľasov zo Zeme snažíhovoriť mne, botanikovi, ako sa pestujú zemiaky.

Väčšinou ich jednoducho ignorujem. Nechcem vyzerať arogantne, ale som najlepší botanik na celejplanéte.

Jeden super bonus: E-mail! Chodia mi dátové balíky ako za starých zlatých čias na Hermese.Samozrejme, sú v nich e-maily od príbuzných a priateľov, ale NASA posiela aj vybrané správy odverejnosti. Dostávam e-maily od rockových hviezd, športovcov, hercov a herečiek, dokonca aj odprezidenta.

Jeden z nich prišiel z mojej alma mater, Chicagskej univerzity. Napísali mi, že keď niekde dokážetedopestovať úrodu, oficiálne ste to miesto „kolonizovali“. Takže som oficiálne kolonizoval Mars.

A mám ťa, Neil Armstrong!Najväčšmi ma však potešil e-mail od mamy. Obsahuje presne to, čo človek čaká. Chvalabohu, že si

nažive, drž sa, nezomri, otec ťa pozdravuje a tak ďalej.Prečítal som si ho päťdesiatkrát za sebou. Hej, nemyslite si, že som nejaký mamkin maznáčik alebo

čo. Som dospelý muž, ktorý iba príležitostne nosí plienky (v skafandri sa musia). Je dokonale mužnéa normálne, že sa držím maminho listu ako kliešť. Vôbec to nie je, ako keď je chlapcovi na letnomtábore smutno za domovom, chápete?

Pre každú kontrolu e-mailov sa musím navliekať do skafandra a ísť do rovera. Dokážu mi poslaťsprávu zo Zeme na Mars, nie však prepraviť ju aj posledných desať metrov do habu. Ale ani tak sanemôžem sťažovať. Moje šance na prežitie sú nepomerne vyššie ako predtým.

Keď som ich počul naposledy, už mali vyriešený problém s hmotnosťou pristávacieho moduluAres 4. Po pristátí sa zbavia tepelného štítu, všetkých systémov na udržanie vnútornej atmosférya kopy prázdnych palivových nádrží. Potom všetci siedmi (posádka Aresa 4 plus ja) odletíme doSchiaparelliho krátera. Už dokonca pracujú na mojom pracovnom rozvrhu v novej misii. No nie je tofantastické?

Okrem toho sa učím morzeovku. Že prečo? No lebo to bude náš záložný komunikačný systém.NASA usúdila, že niekoľko desaťročí stará sonda nie je ideálna ako jediný prostriedok spojenia sosvetom.

Ak sa Pathfinder rozpadne, budem im písať správy kameňmi. Nemajú mi na ne ako odpovedať, aleudržíme aspoň jednosmernú komunikáciu. A prečo morzeovkou? No preto, lebo robiť z kameňovbodky a čiarky je oveľa jednoduchšie ako písmená.

Je to dosť mizerný spôsob komunikácie. Dúfam, že ho nikdy nepoužijem.

Keď sa skončili všetky chemické reakcie, plachtu sterilizovali a presunuli do čistej miestnosti.Jeden pracovník tam odrezal pás z jej okraja, rozdelil ho na štvorce a každý nechal prejsť sériounáročných testov.

Po testovaní z nej vyrezali príslušný tvar. Okraje preložili, zašili a zapečatili živicou. Mužs doskou na písanie vykonal poslednú kontrolu, nezávisle od ostatných potvrdil nameranéparametre a schválil diel na použitie.


Botanici, čo sa mi pletú do remesla, konečne pripustili, že som odviedol vynikajúcu prácu.Súhlasia, že budem mať dosť jedla do sola 900. Vo svetle tohto zistenia mohla NASA doladiť detailyzásobovacej sondy.

Spočiatku pracovali na zúfalom pláne, ako sem tú sondu dostať do sola 400. Ja som však svojouzemiakarskou farmou získal ďalších 500 solov života a dal im čas ešte na tom zapracovať.

Odpália ju na budúci rok v štartovacom okne Hohmannovej prechodovej dráhy a poletí sem takmerdeväť mesiacov. Mala by doraziť niekedy okolo sola 856. Privezie mi kopu potravín, náhradnýoxygenátor, recyklátor vody a komunikačný systém. Vlastne tri. Zjavne už nechcú nič riskovať, najmäkeď mám povesť človeka, okolo ktorého sa komunikačné systémy kazia ako na bežiacom páse.

Dnes mi prišiel aj prvý e-mail z Hermesa. NASA nám až doteraz neumožnila priamy kontakt.Vedenie sa asi bálo, že poviem niečo ako: „Zabudli ste ma na Marse, debili!“ Chápem, že posádkuzaskočilo, keď sa dozvedela o duchovi bývalých marťanských misií, ale aj tak. NASA by sa k námnemusela správať ako pestúnka k malým deťom. Tak či onak, napokon ku mne predsa len pustili jedene-mail od komandérky.

Watney, sme nesmierne šťastní, že si to prežil. Ako osoba zodpovedná za Tvoju situáciu ľutujem,

že nemôžem urobiť viac pre Tvoju záchranu. Počula som však, že NASA má dobrý plán. Určite budešaj naďalej využívať svoju neuveriteľnú vynaliezavosť a dostaneš sa z toho. Už sa teším, ako Ťa naZemi pozvem na pivo.

Lewisová

Moja odpoveď:

Komandérka, za moju situáciu môže výlučne hlúpa smola, nie Ty. Rozhodla si sa správnea zachránila si všetkých ostatných. Viem, že to nebolo ľahké, ale všetky analýzy toho dňa ukážu, žeinak sa jednoducho nedalo. Dovez všetkých domov a pre mňa sa netráp. Ale s tým pivom Ťa asivezmem za slovo.

Watney

Zamestnanci opatrne poskladali plachtu a uložili ju do vzduchotesného balenia plnenéhoargónom. Muž s doskou na písanie naň dal nálepku: Projekt Ares 3, plášť habu, plachta AL102.

Balík naložili do lietadla a prepravili na Edwardsovu leteckú základňu v Kalifornii. Aj za cenuvyšších nákladov na palivo s ním leteli nezvyčajne vysoko, aby sa vyhli turbulenciám.

Po prílete balík opatrne previezli v špeciálnom konvoji do Pasadeny. Tam ho presunuli dozariadenia JPL na montáž vesmírnych sond. Špecializovaní pracovníci v bielych overaloch tampočas nasledujúcich piatich týždňov dávali dokopy zásobovací let číslo 309. Obsahoval AL102a dvanásť ďalších dielov plášťa habu.


Už je takmer čas na ďalší zber.Juchú!Škoda, že nemám slamený klobúk a traky.Aj ďalšia úroda zemiakov krásne dozrela. Začína byť jasné, že rastlinná výroba na Marse môže

mať veľmi slušné výnosy, najmä vďaka zariadeniam za miliardy dolárov, ktoré ju podporujú zovšetkých strán. Už mám štyristo zdravých rastlín a každá z nich mi poskytne množstvovysokokalorických zemiakov na gurmánske potešenie. Dozrú už o desať dní!

No a tentoraz ich už ani nemusím znova sadiť. Tieto už predstavujú čistú zásobu potravín. Všetkosú to prírodné bioprodukty, plody najlepšej marťanskej pôdy. To nepočujete každý deň, čo?

Možno uvažujete, ako ich uskladním. Nemôžem ich len tak nasypať na kopu – väčšina by zhnila,kým sa dostanem k ich konzumácii. Preto miesto toho urobím niečo, čo by na Zemi nefungovalo.Vyhodím ich von. Väčšinu vody z nich vytiahne takmer úplné vákuum a ten zvyšok, čo v nich ostane,zamrzne na kosť. Všetky baktérie, ktoré by sa chystali zničiť moje zemiačiky, biedne zhynú.

Okrem toho mi prišiel e-mail od Venkata Kapoora.

Mark, niekoľko odpovedí na Vaše otázky:Nie, nepovieme nášmu botanickému tímu, aby si „vysral oko“. Chápem, že ste boli dlho odkázaný

iba na seba, ale teraz sme v tom s Vami a bude lepšie, keď si vypočujete, čo sa Vám snažímepovedať.

Cubs skončili túto sezónu na úplnom chvoste ligy.Prenosová rýchlosť dát jednoducho nie je dosť vysoká na veľkosť hudobných súborov, ani keď sú

už skomprimované. Preto Vaša požiadavka na „čokoľvek, Bože, hocičo, len nie disko!“ sa zamieta.Užite si Horúčku sobotňajšej noci.

Keď už píšem o nepríjemnostiach... NASA zostavuje vyšetrovaciu komisiu. Bude sa zisťovať, či sanedala odvrátiť niektorá z chýb, ktoré viedli k tomu, že ste ostali na Marse. Neskôr možno budechcieť vypočuť aj Vás.

Priebežne nás informujte o svojich aktivitách.Kapoor

Moja odpoveď:

Venkat, povedzte vyšetrovacej komisii, že ten svoj pohon na bosorky si musí vybaviť bezo mňa.

A keď sa nakoniec pokúsia hodiť vinu na komandérku Lewisovú, ako je jasné od samého začiatku, užteraz Vám vravím, že to verejne odsúdim. Nepochybujem, že presne rovnako sa zachová aj zvyšokposádky.

Okrem toho im, prosím, povedzte, že všetky ich matky sú od prvej do poslednej prostitútky.

WatneyP. S. Aj sestry.

Zásobovacie sondy pre Ares 3 štartovali vždy jedna za deň počas štrnástich dní štartovacieho

okna Hohmannovej prechodovej dráhy. Sonda 309 prišla na rad na tretí deň. 251 dní letu na Marsprebehlo bez incidentov, aj kurz sa upravoval iba dvakrát, a to veľmi mierne.

Po niekoľkých atmosférických manévroch na spomalenie začala posledný zostup na AcidaliuPlanitiu. Spočiatku ho zvládala pomocou tepelného štítu, neskôr sa ho zbavila a vypustila padák.

Keď jej radar zistil, že je tridsať metrov nad terénom, uvoľnila aj padák a nafúkla okolo sebamnožstvo balónov. Bez veľkého rozruchu dopadla na povrch, chvíľu sa odrážala a gúľala, ažnapokon celkom zastala.

Keď sa sfúkli balóny, počítač ohlásil Zemi úspešné pristátie.Potom dvadsaťtri mesiacov čakala.


Hapruje recyklátor vody.Šesť ľudí má za deň spotrebovať 18 litrov, a tak je nastavený na spracovanie dvadsiatich.

V ostatnom čase ich však spracúva oveľa menej, maximálne tak 10.Žeby som generoval 10 litrov vody denne? Nie, nie som absolútny majster sveta v močení. Robí to

úroda. Vlhkosť v habe je oveľa vyššia, ako sa plánovalo, a tak ju recyklátor neprestajne odoberá zovzduchu.

Osobne ma to veľmi netrápi. Keď bude treba, môžem močiť rovno na rastliny. Zoberú si z tohotoľko vody, koľko potrebujú, a zvyšok sa skondenzuje na stenách. Určite by som vedel vymyslieťniečo, čo bude kondenzát zase zbierať. Veci sa totiž majú tak, že tá voda nemá kam uniknúť. Je touzavretý systém.

No dobre, prísne vzaté to nie je celkom pravda. Rastliny nie sú z pohľadu vody úplne neutrálne.Odoberajú z nej vodík (a vypúšťajú kyslík), ktorý im slúži na vytváranie zložitých uhľovodíkov. Idevšak o veľmi malú stratu a ja som z paliva vyrobil okolo 600 litrov vody. Mohol by som sa v nej hociaj kúpať a stále by jej ostalo viac než dosť.

NASA sa však z toho ide posrať od strachu. V recyklátore vody vidí kritický prvok z pohľaduprežitia. Nemá zálohu, takže technici si myslia, že bez neho okamžite zomriem. Pre nich je poruchavybavenia desivá katastrofa. Pre mňa je to „utorok“.

Miesto príprav na zber teda musím znova a znova chodiť do rovera, aby som im odpovedal naotázky. V každej novej správe mi posielajú inštrukcie, čo všetko mám ešte urobiť a hneď aj nahlásiťvýsledky.

Zatiaľ som zistil, že to nie je v elektronike, chladiacom systéme, prístrojovej technike ani v teplote.Nepochybne sa napokon ukáže, že to spôsobuje malá dierka niekde vzadu, a NASA mi po štyrochhodinách intenzívnych porád povie, že ju mám zalepiť inštalatérskou páskou.

Lewisová a Beck otvorili zásobovaciu sondu číslo 309. Snažili sa v neforemných skafandroch

pracovať čo najefektívnejšie. Vybrali z nej rôzne časti plášťa habu a rozložili ich po zemi. Na plášťbolo treba tri kompletné sondy.

Podľa stokrát nacvičeného postupu rýchlo a efektívne pospájali jednotlivé diely. Nepriepustnosťspojov zabezpečovali špeciálne tesniace pásky.

Po vztýčení hlavnej konštrukcie habu zostavili tri prechodové komory. Plachta AL102 malaotvor s presnými rozmermi komory číslo jeden. Beck ju poriadne napol, aby ju mohol páskamipripevniť k vonkajšiemu plášťu komory.

Keď boli všetky komory pripevnené, Lewisová napustila hab vzduchom a AL102 prvý raz okúsilapretlak. Lewisová s Beckom hodinu čakali. Nič neunikalo. Zvládli to dokonale.


Moja debata s NASA ohľadom recyklátora vody bola dlhá a plná technických detailov. Preto jubudem iba parafrázovať:

JA: Zjavne sa upchal. Čo keby som ho rozobral a skontroloval vnútorné potrubia?NASA (po piatich hodinách zvažovania): Nie. Poserieš to a zomrieš.No a tak som ho rozobral.Áno, viem. NASA má kopu nekonečne inteligentných ľudí a ja by som mal počúvať, čo mi radia.

Som k nim zbytočne odmietavý, keď vezmem do úvahy, že celé dni špekulujú iba o tom, ako mizachrániť život.

Akurát mi už lezie na nervy, keď mi hovoria aj to, ako si mám utrieť zadok. Keď vyberaliastronautov na misie Ares, jedna z kvalít, ktoré požadovali, bola nezávislosť. Je to misia na trinásťmesiacov a väčšina z nich sa trávi mnoho svetelných minút od Zeme. Chceli ľudí, ktorí vedia konaťna základe vlastnej iniciatívy.

Keby tu bola komandérka Lewisová, v pohode by som robil, čo mi káže. Ale komisia zloženáz byrokratov kdesi na Zemi? Soráč. S tým mám fakt problém.

Dal som si čertovský pozor. Každý kus som pri rozoberaní označil a položil na stôl. V počítačimám podrobnú schému, takže ma nič neprekvapilo.

Presne, ako som čakal, problém spôsobovalo upchaté potrubie. Recyklátor je navrhnutý naspracovanie moču a získavanie vlhkosti zo vzduchu (človek jej dýchaním vylúči takmer toľko akomočením). Ja som však vodu zmiešal s pôdou, takže obsahuje minerály. Tie sa nazhromaždiliv potrubí a takmer celkom ho zablokovali.

Vyčistil som ho a znova som recyklátor poskladal. Problém zmizol. Budem si to musieť zopakovať,ale nie skôr ako za nejakých sto solov. Nie je to nič svetoborné.

Povedal som NASA, čo som urobil. Naša (parafrázovaná) konverzácia vyzerala takto:JA: Rozobral som ho, našiel som problém a opravil ho.NASA: Chumaj.

AL102 sa triasla v brutálnej búrke. Musela pretrpieť oveľa väčšie sily, ako sa počítalo pri jej

navrhovaní, a zúrivo sa snažila odtrhnúť od komory. Ostatné diely sa vlnili spolu s celým plášťom,AL102 si však takýto luxus nemohla dovoliť. Prechodová komora sa takmer nepohla, takže AL102zachytávala celú energiu búrky sama.

Vrstvy plastu sa pri neprestajnom ohýbaní zohriali od vnútorného trenia. Živica zmäklaa v tomto novom, poddajnejšom prostredí sa uhlíkové vlákna začali oddeľovať.

AL102 sa natiahla.Nie o veľa. Iba o štyri milimetre. Uhlíkové vlákna, ktoré sú za normálnych okolností iba 500

mikrónov od seba, mali teraz uprostred takmer osemnásobne väčšiu medzeru.Keď búrka prešla, jediný astronaut, čo tam ešte ostal, vykonal úplnú inšpekciu habu. Nevšimol

si nič nezvyčajné. Oslabená časť plášťa bola skrytá pod tesniacou páskou.AL102, navrhnutá na misiu s dĺžkou tridsaťjeden solov, vydržala dlho po konci životnosti. Plynul

sol za solom a astronaut takmer každodenne chodil cez prechodovú komoru číslo 1. Bola najbližšiepri nabíjacej stanici pre rovery, a tak jej dával prednosť pred zvyšnými dvoma.

Pri natlakovaní sa mierne roztiahla. Pri vypustení tlaku sa opäť stiahla. Pri každom ďalšompoužití sa AL102 znova a znova napínala.

Napínala, zaťažovala, oslabovala, naťahovala...


Včera som sa zobudil na to, že sa celý hab trasie.Bola to stredne silná piesočná búrka. Odišla rovnako rýchlo, ako prišla. Podľa meraní dosiahla

iba 50 km/h takže spadala do 3. kategórie. Stále mi však prišlo hrozivé, že tam, kde som si privykolna hlboké ticho, počujem zavýjanie vetra.

Robím si starosti o Pathfinder. Ak ho tá búrka poškodila, prídem o spojenie so Zemou. Logikavraví, že sa nemám čoho báť. Ten modul strávil na povrchu Marsu celé desaťročia. Trocha vetra munemá ako ublížiť.

Keď vyjdem von, skontrolujem, či je stále funkčný, a až potom sa pustím do otravnej driny nadnešný deň.

Veru tak. S každou piesočnou búrkou neodvratne prichádza čistenie solárnych panelov, starobylátradícia zemitých Marťanov ako som ja. Pripomína mi, ako som vyrastal v Chicagu a musel v zimeodhŕňať sneh. Jedno musím otcovi uznať: Nikdy sa nesnažil tváriť, že je to preto, aby som si zocelilcharakter a naučil sa vážiť si tvrdú prácu.

„Snežná fréza je drahá. Ty si zadarmo,“ vravieval mi.Raz som sa s tým pokúsil obrátiť na mamu. „Nebuď mäkkýš,“ poradila mi.Okrem toho ma od zberu delí iba sedem solov a ešte stále som sa naň celkom nepripravil. Na úvod

si musím z niečoho vyrobiť poriadnu motyku a postaviť vonku nejaký prístrešok alebo kôlňu.Nemôžem zemiaky len tak nahádzať na kopu pred habom. Pri najbližšej väčšej búrke by totiž nastalaVeľká marťanská zemiaková migrácia.

Tak či onak, toto všetko musí počkať. Dnes mám inú robotu. Vyčistím solárne panely a musímskontrolovať, či ich búrka nepoškodila. Potom musím to isté urobiť s roverom.

Asi by som už mal začať.

■ ■ ■

Prechodová komora číslo jeden sa pomaly vypúšťala na 0,006 atmosféry. Watney v nej stálv skafandri a čakal na koniec cyklu. Už to robil doslova stovky ráz. Ak aj možno mal v prvý solnejaké obavy, dávno sa rozplynuli. Teraz to bola jednoducho nudná fáza, ktorou musí prejsť, kým sadostane z habu.

Pokles tlaku v komore znamenal zvýšené namáhanie. AL102 sa posledný raz roztiahla.Na sol 119 hab praskol.Prvotná prasklina nemerala ani milimeter. Hustá mriežka vláken mala zabrániť jej ďalšiemu

zväčšovaniu, no nespočetné napínanie roztiahlo zvislé vlákna od seba a oslabilo vodorovné do tejmiery, že už nedokázali vôbec nič.

Cez trhlinu sa s plnou silou začala valiť natlakovaná atmosféra habu. Za desatinu sekundy mala

trhlina dĺžku jeden meter a tvar presne podľa spoja s komorou. Rozširovala sa ďalej a ďalej, až kýmopäť nedospela k miestu, na ktorom vznikla. Potom už prechodovú komoru s habom nič nespájalo.

Obrovský pretlak znútra vystrelil komoru ako delovú guľu a cez vzniknutý otvor explozívne unikalvzduch. Prekvapeného Watneyho to vnútri hodilo chrbtom o zadné dvere.

Prechodová komora preletela štyridsať metrov a tvrdo dopadla na povrch. Watney sa sotvaspamätal z prvého šoku a už ho čakal druhý, lebo ho pri dopade hodilo tvárou o predné dvere.

Najhoršie to schytal kryt na helme. Bezpečnostné sklo sa rozletelo na stovky malých kociek a hlavamu tresla o vnútrajšok helmy, až takmer stratil vedomie.

Prechodová komora sa kotúľala ešte ďalších pätnásť metrov. Hrubý skafander Watneyho ochránilpred nejednou zlomeninou. Snažil sa pochopiť, čo sa deje, no sotva sa držal pri vedomí.

Nakoniec sa komora dokotúľala a ostala ležať v oblaku prachu.Watney ležal na chrbte a tupo hľadel na dieru v prednom kryte svojej helmy. Po tvári mu tiekla krv

z rozbitého čela.Len čo sa trocha spamätal, začal zisťovať situáciu. Obrátil hlavu a pozrel sa cez okno v zadných

dverách. V diaľke sa trepotal sfúknutý hab a pred ním ležalo hotové smetisko vecí, čo z neho vyleteli.Potom mu do uší doľahol sykot. Dobre sa započúval a uvedomil si, že nepochádza zo skafandra.

Niekde v komore veľkej ako telefónna búdka bola malá trhlina.Uprene sa započúval do sykotu a potom si siahol na rozbitý kryt helmy. Nakoniec znova obrátil

pohľad na scénu za oknom.„Si robíš srandu, kurva?“ spýtal sa.

14. KAPITOLA

PREPIS AUDIOZÁZNAMU: SOL 119

Viete čo?! Seriem na to! Seriem na túto sprostú komoru, debilný hab aj celú skurvenú planétu!Vážne – čo je veľa, to je veľa! Už toho mám dosť! Ostáva mi vzduchu na pár minút a nech sa

prepadnem, ak ich strávim touto debilnou hrou, čo so mnou Mars hrá. Je mi z nej na vracanie!Teraz si pekne sadnem, vzduch vyfučí a ja zomriem.Koniec. Už nijaké falošné nádeje, klamanie samého seba, žiadne riešenie problémov. Už mám toho,

kurva, dosť!

PREPIS AUDIOZÁZNAMU: SOL 119 (2)

Vzdych... Dobre. Tak som si zanadával a teraz musím vymyslieť, ako sa udržať pri živote. Pozrimesa teda, čo sa dá robiť...

Som v prechodovej komore. Vidím z okna hab – je dobrých päťdesiat metrov ďaleko. Prechodovákomora je za normálnych okolností jeho súčasťou. To je prvý problém.

Komora leží na boku a počujem, ako v nej čosi ustavične syčí. Buď netesní, alebo v nej mám hady.V oboch prípadoch to pre mňa neveští nič dobré.

Navyše, počas toho... nech to už bolo, čokoľvek, doriti... som tu lietal ako pingpongová loptičkaa rozbil som si kryt na helme. Vzduch je notoricky známy svojím unikaním, keď mu dáte k dispozíciibrutálne rozďavené diery v skafandri.

Zdá sa, že hab sa kompletne sfúkol a zosypal. Aj keby som teda mal funkčný skafander a moholvyjsť z komory, nemám kam. Je to nahovno.

Musím si to ešte premyslieť. Okrem toho sa musím dostať z tohto skafandra. Je rozmernýa v komore sa v ňom skoro nedá hýbať. Okrem toho, aj tak mi je nanič.


Nie je to také hrozné, ako sa na prvý pohľad zdalo.Stále som v riti, o tom niet pochýb. Iba nie tak hlboko.Nie som si istý, čo sa stalo s habom, ale rover je zrejme v poriadku. Nie je ideálny, no rozhodne

bude lepší ako prepichnutá telefónna búdka.Samozrejme, mám so sebou súpravu na opravy skafandrov. Presne takú, aká mi zachránila život na

šiesty sol. Priveľmi sa však nenadchýnajte. Je to iba lievik s ventilom a superlepivou živicou naširšom konci. Nedá sa s ním opraviť žiadna diera nad osem centimetrov. Keby ste mali v skafandrideväťcentimetrovú dieru, zomriete skôr, ako ho vôbec stihnete vytiahnuť.

Stále je však lepší ako nič. Možno ním dokážem zalepiť dierku v komore. Tá je momentálne zovšetkého najdôležitejšia.

Musí byť veľmi malá. Skafander bez krytu na helme v podstate riadi atmosféru v celej komore.Dopĺňa v nej atmosféru unikajúcu pretlakom do okolia. Nevydrží však večne.

Musím tú dierku nájsť. Podľa sykotu usudzujem, že ju mám niekde pod nohami. Teraz, keď som vonzo skafandra, sa môžem obrátiť a pozrieť...

Nič nevidím... Počujem, ale... Je niekde tu dolu, ale stále neviem kde.Dokážem si predstaviť jediný spôsob, ako ju nájsť: Oheň!Jasné, viem. Akosi priveľa mojich nápadov sa točí okolo ohňa. Viem aj to, že úmyselne niečo

zapáliť v malom uzavretom priestore je mimoriadne zlý nápad. Potrebujem však dym. Stačí mi tenkýpásik.

Ako zvyčajne, aj teraz mám k dispozícii iba samé veci, ktoré s veľkou námahou vyrobili tak, abyani náhodou nemohli horieť. Žiadne úsilie NASA však v konečnom dôsledku neodolá odhodlanémupyromanovi s tlakovou fľašou čistého kyslíka.

Nanešťastie, skafander je dokonale nehorľavý a komora takisto. Aj moje šaty. Aj nite, ktorými ichšili.

Pôvodne som sa chystal skontrolovať solárne panely a opraviť na nich prípadné škody po búrke.Preto mám so sebou aj kufrík s náradím. Ako sa však doň pozerám, aj v ňom je len samý kova nehorľavé plasty.

Práve som si uvedomil, že niečo horľavé predsa len mám: Svoje chlpy. Medzi nástrojmi je ostrýnôž. Oholím si ním kôpku chlpov z ruky.

Ďalší krok: kyslík. Momentálne nemám k dispozícii nič také premakané ako prúd čistého kyslíka.Môžem sa akurát pohrať s nastaveniami skafandra, aby som zvýšil obsah kyslíka v celej komore.Tipujem, že štyridsať percent bude stačiť.

No a potom mi už treba iba iskru.Skafander je plný elektroniky, všetka však funguje na veľmi nízke napätie. Nemyslím si, že ním

viem vytvoriť elektrický oblúk. Okrem toho nechcem skafander priveľmi doničiť. Ak sa mám dostaťz komory do rovera, musím ho mať vo funkčnom stave.

Aj komora má elektroniku, tá však fungovala na napájanie z habu. NASA zjavne vôbecnepremýšľala, čo bude, keď ju to vystrelí päťdesiat metrov od neho. Všiváci leniví.

Plasty nehoria, ale každý, kto sa niekedy hral s balónikom, vie, že sa ním dá vytvoriť parádnystatický náboj. Keď ho budem mať, stačí mi priložiť nejaký kovový nástoj a mám iskru ako vyšitú.

Jeden fakt na pobavenie: Presne takto zahynula posádka Apolla jeden. Držte mi palce.


Som v komore plnej pachu zo spálených vlasov. Nie je to príjemná vôňa.Pri prvom pokuse sa mi podarilo zapáliť oheň, ale dym zdanlivo náhodne prúdil hore-dolu.

Pokazil som si to vlastným dychom. Zadržal som ho a skúsil to znova.Pri druhom pokuse všetko pokazil skafander. Cez dieru v kryte helmy neprestajne prúdi vzduch,

ktorým sa automaticky vyrovnal klesajúci tlak. Preto som vypol skafander, zadržal dych a skúsil toznova. Musel som to spraviť rýchlo. Tlak nezadržateľne klesal.

Pri treťom pokuse všetko pokazili moje pohyby. Spôsobil som nimi turbulencie, ktoré zaserozptýlili dym na všetky strany.

Pri štvrtom pokuse som nechal vypnutý skafander, zadržal dych a podpálil chlpy veľmi pomaly.Potom som sledoval, ako pásik dymu smeruje k podlahe komory a mizne cez prasklinu tenkú ako vlas.

A mám ťa, ty sprostá diera!Lapal som po dychu. Rýchlo som opäť aktivoval skafander. Počas môjho krátkeho experimentu tlak

klesol na 0,9 atmosféry. Kyslíka aj vzduchu však vnútri ostalo dosť, takže som mal čo dýchať,a zvyšok rýchlo napravil skafander.

Tá prasklina je fakt miniatúrna. Súpravou na skafandre by som ju zalepil raz-dva, ale keď o tomtak premýšľam, asi by to nebol najlepší nápad.

Musím nejako opraviť kryt helmy. Ešte neviem ako, ale zrejme pri tom zohrá dôležitú úlohu právesúprava na opravy a jej superlepivá živica. Bohužiaľ, nemôžem urobiť najprv jedno a potom druhé.V momente, keď naruším obal súpravy, sa začnú miešať binárne komponenty živice a ostáva mišesťdesiat sekúnd, kým zatvrdne. Nemôžem z nej zobrať malý kúsok a opraviť komoru.

Keby som mal dosť času, určite by som s tým krytom niečo vymyslel. Potom by som mohol prioprave obetovať pár sekúnd na zalepenie praskliny v podlahe. Lenže ja nemám dosť času.

V nádrži na N2 mi ostáva iba 40 %. Musím tú prasklinu zalepiť hneď a musím to zvládnuť bezsúpravy na skafandre.

Prvý nápad: dlaňovka. Nasliním si dlaň a pricapím ju na prasklinu.Okej... nedokážem ju zapchať dokonale, takže mi pod dlaňou prúdi vzduch... studený... začína to

byť riadne nepríjemné... Dobre. Kašlem na to.Poďme na nápad číslo dva. Páska!Medzi vecami mám inštalatérsku pásku. Prilepím ju na prasklinu a pozriem sa, či spomalila únik.

Ktovie, ako dlho vydrží, kým sama praskne. Idem na to.A je tam... Stále drží..Pozrime sa na skafander... Podľa snímačov je tlak konštantný. Zdá sa, že inštalatérska páska to

dokonale zalepila.Uvidíme, či vydrží...


Už je to pätnásť minút a páska stále drží. Zdá sa, že tento problém som vyriešil.Je to takmer sklamanie. Už som pracoval na možnosti pokryť prasklinu ľadom. V „napájadle“

skafandra mám dva litre vody. Mohol som vypnúť ohrievanie skafandra a počkať, kým v komorenezačne mrznúť. Potom by som... Ale to je už teraz jedno.

Iba vravím, že som to mohol skúsiť aj s ľadom.Dobre. Poďme na ďalší problém. Ako opravím skafander? Inštalatérska páska dokázala zaizolovať

vlásočnicovú prasklinu, ale neudrží celú jednu atmosféru miesto rozbitého krytu.Súprava na opravy je primalá, ale môže sa zísť. Mohol by som rozotrieť živicu po okrajoch diery

v kryte a niečím ju zalepiť. Problém je v tom, čím. Musí to byť niečo, čo zvláda aj ohromný pretlak.Ako sa tak obzerám po komore, jediné, čo udrží jednu atmosféru, je samotný skafander. Je na ňom

kopa materiálu a dokonca ho môžem aj strihať. Pamätáte sa, ako som strihal plášť habu na pásy?Nožnice, ktorými som to robil, mám v kufríku s náradím.

Keď zo skafandra odstrihnem kus látky, ostane v ňom ďalšia diera. Pri tejto sa však môžem vopredrozhodnúť, kde má byť a ako má vyzerať.

Áno. Myslím, že už mám riešenie. Odstrihnem si ruku!Nuž, nie celkom. Nie svoju. Iba ruku skafandra. Odstrihnem ju tesne pod ľavým lakťom. Oddelený

kus prestrihnem napoly, aby som vytvoril obdĺžnik. Bude dosť veľký na to, aby utesnil rozbitý kryt,a na helme ho udrží superlepivá živica.

Materiál navrhnutý na zvládanie atmosférického tlaku? Mám.

Živicu navrhnutú na lepenie extrémne namáhaných spojov? Mám.A tá diera, čo mi zíva v ruke skafandra? Nuž, na rozdiel od helmy, skafander samotný je z pružného

materiálu. Stlačím ho k sebe a zalepím živicou. Ľavú ruku si potom budem musieť držať pri tele, alev skafandri je na to dosť miesta.

Živicu rozotriem na veľmi tenkú vrstvu, ale je to doslova najsilnejšie lepidlo, aké ľudstvo kedypoznalo. Navyše ani nemusí tesniť dokonale. Stačí, ak vydrží dosť dlho, aby som sa dostal dobezpečia.

Kde to bezpečie nájdem? To fakt netuším.Tak či onak, poďme na to pekne jeden problém po druhom. Momentálne opravujem skafander.


Odstrihnúť skafandru ruku bola hračka, rovnako ako rozstrihnúť ju po dĺžke, aby som získalobdĺžnik z látky. Tie nožnice sú čertovsky ostré.

Odstraňovanie skla z krytu trvalo dlhšie, ako som čakal. Je síce málo pravdepodobné, že byprepichlo materiál skafandra, ale nehodlám zbytočne riskovať. Okrem toho nechcem, aby sa minejaká črepina zapichla do tváre, kým ho budem mať na sebe.

Potom prišla zložitejšia časť. Otvoril som súpravu a začalo mi bežať šesťdesiat sekúnd, kýmživica zatuhne. Prstami som ju zozbieral zo súpravy a rýchlo som potrel okraje diery v helme.Zvyškom som zalepil koniec rukáva.

Oboje som držal 120 sekúnd. Pre istotu.Zdá sa, že to vyšlo. Záplata vyzerala festovne a živica stuhla na kameň. Popritom všetkom som si

však prilepil ruku k helme.No tak sa už toľko nesmejte!Pri spätnom pohľade musím uznať, že rozotierať živicu prstami zrejme nebol práve najlepší nápad.

Našťastie, ľavá ruka mi ostala voľná. Po chvíli fučania a množstve nadávok sa mi podarilo siahnuťňou do kufríka s náradím. Nahmatal som skrutkovač a vysekal sa ním ako dlátom. Celý čas som sapritom cítil nesmierne hlúpo. Musel som postupovať veľmi opatrne, lebo som si nechcel strhnúť kožuz prstov. Nakoniec sa mi podarilo vyslobodiť si ruku bez toho, aby tiekla krv, takže to môžem smelooznačiť za úspech. Aj keď teraz budem mať dlhé dni na koži zvyšky živice ako chlapec, čo sa hral sosekundovým lepidlom.

Pomocou počítača na ruke som zvýšil tlak v skafandri na 1,2 atmosféry. Záplata na helme savydula, ale držala. Rukáv sa nafúkol, až hrozilo, že roztrhne nový šev, aj ten však vydržal.

Začal som sledovať, nakoľko je to celé vzduchotesné.Odpoveď: Nie veľmi.Vzduch sa z toho valil až hrôza. Do šesťdesiatich sekúnd bola na 1,2 atmosféry natlakovaná celá

komora.Skafander je navrhnutý na osem hodín nepretržitého používania. Tekutého kyslíka na to potrebujete

250 mililitrov, no pre istotu ho tam dávajú celý liter. To je však iba polovica celej veci. Zvyšokvzduchu tvorí dusík. Je tam, aby dodal potrebný tlak. Keď skafander netesní, práve on dopĺňachýbajúci objem. Skafander má dva litre tekutého N2.

Povedzme, že prechodová komora má zhruba dva kubické metre. Asi tak polovicu objemu zaberánafúknutý skafander. Podľa toho na pridanie 0,2 atmosféry do 1 kubického metra bolo treba päťminút. To je 285 gramov vzduchu (ak chcete veriť mojim výpočtom). Vo fľašiach je asi 1 gram

vzduchu na kubický centimeter, takže som práve prišiel o 285 mililitrov.Všetky tri fľaše mali pôvodne dokopy 3 000 mililitrov. Veľa z toho sa spotrebovalo na udržanie

tlaku, keď ešte unikal cez prasklinu. Okrem toho som dýchaním menil časť kyslíka na kysličníkuhličitý, ktorý zachytávajú filtre CO2.

Podľa ukazovateľov mám 410 mililitrov kyslíka a 738 mililitrov dusíka. Dokopy je to skoro 1 150mililitrov, s ktorými môžem ďalej pracovať. Keď to vydelíme 285 mililitrovou stratou za minútu...

Len čo vyleziem z komory, skafander mi vydrží iba štyri minúty.Doriti!


Okej. Zase som si trocha popremýšľal.Načo potrebujem chodiť do rovera? Iba v ňom uviaznem miesto komory. Trocha priestoru navyše

je fajn, ale aj tak nakoniec zomriem. Nemám tam recyklátor vody, oxygenátor ani jedlo. Vyberte siktorýkoľvek z týchto problémov: Všetky sú smrtiace.

Musím opraviť hab. Viem, ako to urobiť – aj to sme trénovali v rámci prípravy. Potrvá to všakdosť dlho. Musím loziť pod spadnutým plášťom a hľadať náhradné dielce na záplatu. Potom musímnájsť poškodené miesto a zalátať ho.

Trvalo by to celé hodiny a nemám funkčný skafander.Potrebujem iný. V roveri som mával Martinezov. Viezol sa so mnou celou cestou k Pathfinderu

a späť pre prípad, že by som potreboval náhradný. Keď som sa však vrátil, odniesol som ho naspäťdo habu.

Dočerta!Dobre. Skafander potrebujem skôr, ako pôjdem do rovera. Ktorý? Johanssenovej mi je malý (je to

drobná kočka, tá naša Johanssenová). Lewisovej je plný vody. Vlastne teraz už bude plný pomalysublimujúceho ľadu. Z môjho ostala táto zmrzačená napodobenina, čo mám so sebou. Takže mi ostávaMartinezov, Vogelov a Beckov.

Martinezov som si nechal pri lôžku pre prípad, že by som ho narýchlo potreboval. Samozrejme, poexplozívnej dekompresii môže byť kdekoľvek. Aj tak je to však dobré miesto, kde začať.

Ďalší problém: Som dobrých 50 metrov od habu. V neforemnom skafandri sa utekať veľmi nedá.V najlepšom prípade zvládnem nejaké dva metre za sekundu. To je drahocenných 25 sekúnd – takmerjedna osmina z mojich štyroch minút. Musím to skrátiť. Ale ako?


Pôjdem tam aj s celou sprostou komorou.Je to v podstate telefónna búdka zvalená na bok. Skúsil som ňou hýbať.Keby som sa s ňou chcel gúľať, musel by som sa z celej sily vrhnúť na bočnú stenu. Pritom musím

byť celý vo vzduchu. Nesmiem sa dotýkať žiadnej inej steny, inak sa sily vyrovnajú a nikam sanepohnem.

Spočiatku som sa odrážal od jednej steny na druhú. Komora sa trocha posunula, ale to bolo všetko.Potom som sa pokúsil odraziť do vzduchu ako superman (ešteže to mám iba 0,4 G) a oboma nohamikopnúť do steny. Zase som ju len trocha posunul.

Na tretí pokus som objavil správny postup. Trik je v tom, že sa musíte zaprieť sa nohami o zemtesne pod bočnou stenou a hodiť chrbtom na protiľahlú. Keď som to skúsil, vyvinul som dostatočnúsilu, aby som komoru prevalil na druhú stenu smerom k habu.

Komora má šírku jeden meter, takže... ach, jaj... Takže to musím zopakovať ešte päťdesiatkrát.Po tomto ma bude kurevsky bolieť chrbát.

PREPIS AUDIOZÁZNAMU: SOL 120

Kurevsky ma bolí chrbát.Jemná technika „vrhaj sa chrbtom o stenu“ mala svoje muchy. Fungovala iba v jednom z desiatich

pokusov a spôsobovala mi čoraz horšiu bolesť. Musel som robiť prestávky na oddycha presviedčanie samého seba, že sa o tú stenu jednoducho hádzať musím.

Trvalo to celú nekonečnú noc, ale napokon som to dokázal.Som desať metrov od habu. Bližšie sa dostať nedá, lebo sa všade povaľujú trosky po dekompresii.

Moja prechodová komora nemá terénnu úpravu. Cez všetky tie veci s ňou jednoducho neprejdem.Hab praskol ráno. Aj teraz je ráno. Už v tejto prekliatej búdke trčím celý deň. O chvíľu však odídem.

Mám na sebe skafander a som pripravený vyraziť.Dobre... Okej... Ešte raz si prejdime plán: Manuálnymi ventilmi vypustím tlak z komory. Bleskovo

sa presuniem do habu. Pokúsim sa nájsť Martinezov skafander (alebo Vogelov, ak naň narazím skôr).Potom behom do rovera a som v bezpečí.

Ak mi dôjde čas skôr, ako nájdem skafander, utečiem do rovera aj bez neho. Bude to problém, alezískam čas na premýšľanie a materiály na prácu.

Hlboký nádych... Ide sa na vec!


Žijem! Som v roveri!Nešlo to presne podľa plánu, ale prežil som, a to je samo osebe výhra.Vypúšťanie tlaku z komory prebehlo hladko. Do tridsiatich sekúnd som bol na povrchu. Poskakoval

som k habu (pri marťanskej gravitácii je to najrýchlejší spôsob chôdze) pomedzi vyvrhnuté trosky.Keď praskol plášť, odhodilo to poriadne veľa vecí – aj mňa.

S výhľadom bol problém. Čelný kryt helmy z veľkej časti zakrývala provizórna záplata. Našťastie,NASA zistila, že obracať sa zakaždým, keď sa chcete na niečo pozrieť, je namáhavé a zbytočne vásto pripravuje o čas aj sily. Preto namontovali na pravú ruku malú kameru. Jej zábery sa premietajú nakryt helmy, takže sa môžete na veci pozerať aj tým, že na ne iba namierite ruku.

Môj predný kryt nebol práve hladký a lesklý, takže sa na ňom odrážala dokrčená, trhaná verziaskutočných záberov. Aj tá však stačila, aby som videl, ako to predo mnou vyzerá.

Skákal som priamo k miestu, kde bola pôvodne komora. Vedel som, že tam po nej ostala veľkádiera, ktorou sa ľahko dostanem dnu. Našiel som ju bez problémov. Kriste, tá ale bola veľká! Kým juopravím, riadne sa nadriem.

No a potom sa začali ukazovať slabiny môjho plánu. Mohol som používať iba jednu ruku. Ľavúsom mal pritisnutú k telu, zatiaľ čo rukáv voľne poletoval. Musel som si ho pod spadnutou plachtouneprestajne pridržiavať. Spomaľovalo ma to.

Podľa toho, čo som videl, panoval v habe totálny chaos. Všetko sa poprehadzovalo. Stoly aj lôžka

boli o celé metre ďalej ako pôvodne. Ľahšie predmety boli divo rozhádzané, mnohé aj vonku napovrchu. Všetko pokrýval nános hliny a zdeformovaných zemiakov.

Prebojoval som sa k miestu, kde som nechal Martinezov skafander. Na môj úžas bol stále tam.„Super!“ pomyslel som si naivne. „A je po probléme!“Bohužiaľ, skafander bol privalený stolom a ten zase spadnutým plášťom habu. Dvoma rukami by

som ho odtiaľ mohol dostať, ale jednou to skrátka nešlo.Dochádzal mi čas, a tak som z neho iba odpojil helmu. Položil som ju nabok a natiahol sa za stôl

po Martinezovu lepiacu súpravu. Hodil som ju do helmy a vypadol odtiaľ.Sotva som to stihol až do rovera. Keď sa jeho komora plnila na nádhernú jednu atmosféru vzduchu,

išli mi z toho prasknúť uši.Vliezol som dnu, zosypal sa na podlahu a chvíľu iba lapal po dychu.Takže som zase v roveri. Presne ako na slávnej záchrannej výprave k Pathfinderu. Uf. Aspoňže to

tu teraz až tak hrozne nesmrdí.NASA si o mňa už zrejme robí poriadne veľké starosti. Sledovači s najväčšou pravdepodobnosťou

zaregistrovali, že sa komora presúva k habu, takže vedia, že ešte žijem, ale budú chcieť hlásenieo stave. No a s Pathfinderom čírou náhodou komunikuje práve rover.

Snažil som sa poslať správu, ale Pathfinder nereaguje. Vlastne to nie je vôbec prekvapujúce.Napája sa z habu, a ten je momentálne bez elektriny. Keď som ho v panike míňal, všimol som si, že jestále tam, kde som ho nechal, a trosky nedoleteli až k nemu. Keď ho napojím na elektrický rozvod,mal by fungovať ako predtým.

Čo sa týka mojej aktuálnej situácie, najdôležitejšia je nová helma. Všetky sa na skafander pripájajúrovnako, takže môžem namiesto svojej rozbitej použiť Martinezovu. Potom budú problémys odrezanou rukou, ale hlavným zdrojom únikov bola záplata na kryte. No a keďže mám ďalšiusúpravu, rukáv môžem zalepiť oveľa poriadnejšie.

To však počká. Som hore už dvadsaťštyri hodín. Momentálne mi nič akútne nehrozí, a tak idemspať.


Poriadne som sa vyspal a potom som urobil kus roboty.Na úvod som lepšie zalepil rukáv. Naposledy som musel natrieť živicu veľmi natenko, lebo

väčšina z nej išla na záplatu na helme. Tentoraz som však na to mal celú súpravu, a tak som to urobilporiadne.

Stále má iba jednu ruku, ale aspoň už tesní.Väčšinu vzduchu som minul včera, no kyslíka mi ostalo ešte na minimálne pol hodiny. Ako som

vravel, ľudské telo ho nepotrebuje veľa. Problém bol skôr s tlakom.S kyslíkom na pol hodiny som mohol využiť dopĺňanie skafandra z rovera. Keby netesnil, nebolo

by to možné.Dopĺňanie skafandra z rovera je určené na prípady núdze. Očakáva sa, že z rovera vyrazíte

s kompletne natlakovanými fľašami v skafandri a vrátite sa oveľa skôr, ako by vám mohol dôjsťvzduch. Rover nie je určený na dlhé cesty ani na nocovanie mimo habu. Na prípad núdze však mávonku dopĺňacie hadice. Interiér je aj bez nich dosť stiesnený a NASA došla k záveru, že ak nastanenejaký problém so vzduchom, tak skôr vonku ako vnútri.

Funguje to však pomaly – pomalšie, ako unikal vzduch z môjho skafandra. Preto to nemalo význam,

kým som nevymenil helmu. Teraz, so skafandrom, čo udrží konštantný tlak, to bola hračka.Keď som mal opäť plné tlakové fľaše a k tomu istotu, že skafander tesní, ako má, pustil som sa do

niekoľkých ďalších úloh na dnešný deň. Prvá bola na rade cesta do habu. Síce mám vo svoju prácuplnú dôveru, no potreboval som skafander s dvoma rukávmi.

Tentoraz ma netlačil čas, takže sa mi podarilo použiť jednu tyč ako zdvihák a nadvihnúť stôlz Martinezovho skafandra. Vytiahol som ho a odvliekol do rovera.

Po podrobnej diagnostike, aby som mal istotu, že je všetko v poriadku, som konečne získal plnefunkčný skafander. Musel som kvôli nemu ísť do habu dvakrát, ale vyplatilo sa to.

Zajtra opravím hab.


Hneď na úvod som ráno zoradil kamene pri roveri do nápisu „OK“. NASA to iste poteší.Potom som si šiel znova do habu obzrieť škody. Hlavnou prioritou bude opraviť plášť tak, aby

udržal tlak. Potom sa môžem pustiť do opráv rozbitého vybavenia.Hab je za normálnych okolností kupola s pružnými tyčami udržujúcimi oblúk a pevným skladacím

materiálom vytvárajúcim rovnú podlahu. Na udržanie tvaru je životne nevyhnutné udržať vnútripretlak. Bez neho sa celý zosype, tak ako teraz. Prezrel som tyče. Ani jedna sa nezlomila, všetkypekne ležali na zemi. Niektoré musím znova pospájať, ale to bude ľahké.

Diera na mieste, kde bývala prechodová komora číslo jeden, je obrovská, ale aj to sa dá zvládnuť.Mám tesniace pásky aj látku na opravu plášťa. Bude to kopec práce, ale viem dať hab znova dofunkčného stavu. Potom spojazdním elektrickú sústavu a znova oživím Pathfinder. Ďalej mi už budepomáhať NASA. Jej géniovia určite prídu na riešenie vecí, s ktorými si neviem rady.

To ma zase až tak netrápi. Mám oveľa horší problém.Farma je mŕtva.Pri úplnej strate tlaku sa väčšina vody vyparila. Okrem toho teplota klesla hlboko pod bod mrazu.

Takúto katastrofu neprežijú ani pôdne baktérie. Časť úrody bola v stanoch pri habe, ale to jejnepomohlo. Prepojil som ich priamo s habom, aby mi v nich udržiaval tlak a teplotu. Keď praskol,vyfučali aj stany. Aj keby sa to nestalo, šialené mrazy by v nich zabili všetko živé.

Zemiaky na Marse práve vyhynuli.Pôdne baktérie nedopadli o nič lepšie. Teraz tu už nedopestujem ani jedinú rastlinku.Tak pekne sme si to naplánovali! Farma ma mala uživiť do sola 900 a zásobovacia sonda mala

priletieť na sol 856 – dlho pred tým, ako sa mi mohli minúť potraviny. Lenže teraz je farma mŕtvaa náš plán zomrel spolu s ňou.

Potravinové balíčky by táto katastrofa nemala nijako postihnúť a zemiaky, čo som už dopestoval,už síce nikdy neporastú, ale stále je to jedlo. Práve som sa chystal na zber, takže je asi dobré, že sa tostalo teraz a nie inokedy.

Balíčky mi vydržia do sola 400. Nie som si istý, ako dlho vydržia zemiaky. Na to musím najprvvedieť, koľko ich mám. Môžem to však odhadnúť. Mal som 400 rastlín, zrejme s priemerne piatimihľuzami na každej: 2 000 zemiakov. Ak v každom rátame so 150 kalóriami, potrebujem ich dennezjesť 10. To znamená, že mi vydržia 200 solov. Podčiarknuté a zhrnuté: Mám dosť jedla do sola 600.

Do sola 856 budem dávno mŕtvy.

15. KAPITOLA

[08:12] WATNEY: Test[08:25] JPL: Prijaté! Poriadne ste nás vystrašili. Ďakujeme za odkaz „OK“. Naša analýza

satelitných záberov hovorí o úplnom oddelení prechodovej komory č. 1. Je to tak? Aký je váš stav?[08:39] WATNEY: Ak pod „oddelením“ myslíte „vystrelilo ma ako z dela“, tak áno. Mám trocha

porezané čelo. Riešil som problémy so skafandrom (vysvetlím neskôr). Zaplátal som hab a natlakovalsom ho (hlavné vzduchové nádrže ostali nepoškodené). Len teraz som spojazdnil elektriku. Farma jemŕtva. Zozbieral som všetky zemiaky, čo sa dali, a uložil ich vonku. Narátal som ich 1 841. Prežijemna nich 184 dní. Na sol 584 začnem zomierať od hladu.

[08:52] JPL: Áno, to nám došlo. Pracujeme na riešení potravinového problému. Aký je stavsystémov v habe?

[09:05] WATNEY: Primárne nádrže na vzduch a vodu sú bez poškodení. Rover, solárne panelya Pathfinder boli mimo dosahu tlakovej vlny. Diagnostiku ostatných systémov habu vybavím, kýmbudem čakať na vašu najbližšiu správu. Mimochodom, s kým hovorím?

[09:18] JPL: S Venkatom Kapoorom z Houstonu. Pasadena mi posiela vaše správy. Odteraz budemosobne vybavovať všetku priamu komunikáciu. Ako prvé skontrolujte oxygenátor a recyklátor vody.Sú najdôležitejšie.

[09:31] WATNEY: Takže – oxygenátor funguje bezchybne. Recyklátor vody je úplne nefunkčný.Predpokladám, že v ňom zamrzla voda a roztrhla nejaké tie potrubia. Určite to budem vedieť opraviť.Hlavný počítač funguje bez problémov. Máte predstavu, čo spôsobilo ten výbuch?

[09:44] JPL: Odhadujeme, že išlo o únavu materiálu. Pretrhla sa látka v blízkosti komory č. 1.Tlakové cykly ju namáhali, až kým nepraskla. Odteraz budete chodiť striedavo komorou č. 2 a 3.Okrem toho vám pošleme kontrolný zoznam na previerku celého plášťa.

[09:57] WATNEY: Super! Môžem celé hodiny zízať na steny! Dajte mi vedieť, keď prídete nanápad, ako nezomrieť od hladu.

[10:11] JPL: To rozhodne urobíme.

■ ■ ■

„Je sol stodvadsaťdva,“ spustil Bruce. „Do sola päťstoosemdesiatštyri musíme mať na Marsezásobovaciu sondu. Máme na to štyristošesťdesiatdva solov, čo je štyristosedemdesiatpäť dní.“

Zhromaždení vedúci oddelení JPL si zamračene šúchali oči.Vstal spoza stola. „Postavenie Marsu a Zeme nie je ideálne. Let potrvá štyristoštrnásť dní. Montáž

sondy na nosič so všetkými inšpekciami zaberie trinásť dní. Na postavenie samotnej sondy námostáva iba štyridsaťosem dní.“

V miestnosti sa ozval podráždený šepot. „Kristepane!“ zahromžil ktosi.„Situácia sa od základu zmenila,“ pokračoval Bruce. „Naším cieľom je momentálne iba jedlo.

Všetko ostatné by bol zbytočný luxus. Nemáme čas na výrobu modulu na hladké pristátie. Musíme tovybaviť balónmi. Preto nemôžeme poslať nič krehké. Môžete sa rozlúčiť so všetkými fajnovosťami,ktoré ste chceli pribaliť.“

„Odkiaľ vezmeme nosič?“ spýtal sa Norm Toshi, ktorý mal na starosti pristávací proces.

„Použijeme ten zo saturnovskej sondy EagleEye tri,“ odvetil Bruce. „Mala štartovať na budúcimesiac. NASA odložila misiu, aby sme ho mohli využiť.“

„Tím EagleEye nebude veľmi nadšený,“ poznamenal Norm.„O tom nepochybujem,“ súhlasil Bruce. „Momentálne to však je jediný dostatočne silný nosič, čo

ma privádza k ďalšiemu bodu: Máme na to iba jednu šancu. Ak zlyháme, Mark Watney zomrie.“Pozrel sa po miestnosti a počkal, kým to nestrávia.„Niekoľko faktov pracuje aj v náš prospech,“ dodal napokon. „Niektoré časti sú už vyrobené pre

zásobovacie misie Aresa 4. Môžeme si ich privlastniť, čím ušetríme trocha času. Okrem tohoposielame jedlo, ktoré je celkom slušne odolné voči nárazom. Aj keby došlo k problémom pri pristátía sonda by dopadla veľkou rýchlosťou, jedlo je stále jedlo.

Nemusíme sa ani veľmi trápiť presnosťou pristátia. Watney dokáže precestovať stovky kilometrov.Stačí nám dostať sondu do okruhu, v ktorom sa k nej môže prepraviť. Takže vlastne pracujeme naštandardnej zásobovacej misii s tvrdým dopadom. Jediné, na čom záleží, je rýchlosť. Takže sa dotoho hneď aj pustíme.“

■ ■ ■

[08:02] JPL: Pripravili sme projekt dodávky potravín. Už sa na ňom pracuje asi týždeň. Dostanete

nové zásoby včas, takže nezomriete od hladu, ale bude to tesné. Priletí iba jedlo a vysielačka.Nemôžeme vám poslať oxygenátor, recyklátor vody ani nič iné, čo si vyžaduje mäkké pristátie.

[08:16] WATNEY: Ja sa nesťažujem! Pošlite mi jedlo a budem šťastný ako blcha. Všetky systémyhabu už bežia ako predtým. Aj recyklátor vody funguje po tom, čo som, v ňom vymenil popraskanéhadice. Čo sa týka zásob, ostáva mi 620 litrov. Začínal som s 900 litrami (300 pôvodných a 600z redukcie hydrazínu). Sublimácia ma pripravila o 300 litrov. S funkčným recyklátorom je to všakstále viac ako dosť.

[08:31] JPL: Dobre. Informujte nás o všetkých mechanických alebo elektrických problémoch.Mimochodom, sonda, ktorú vám posielame, sa volá Iris. Dostala meno po gréckej bohyni, ktoráputovala nebesami rýchlosťou vetra. Je aj bohyňou dúhy.

[08:47] WATNEY: Príde ma zachrániť teplošská sonda. Chápem.

■ ■ ■

Rich Purnell chlípal kávu v tichej budove. Práve sa skončil posledný test softvéru, ktorý napísal.Fungovalo to. S úľavou si vzdychol a rozvalil sa na stoličke. Keď sa pozrel na hodinky v počítači,iba pokrútil hlavou: 3.42.

Ako astrodynamik iba zriedka pracoval dlho do noci. Jeho úlohou bolo nájsť presné úpravy kurzua orbitálnych dráh danej misie. Zvyčajne to bola jedna z prvých prác na projekte, lebo od nej saodvíjali všetky ďalšie kroky.

Tentoraz to však bolo naopak. Iris potrebovala orbitálnu dráhu a nik nevedel, kedy odštartuje.Planéty sa neprestajne pohybujú. Kurz vypočítaný na konkrétny dátum štartu funguje iba v ten deň.

Aj rozdiel jediného dňa by znamenal, že Mars úplne minú.Preto musel vyrátať množstvo kurzov. Dostal zoznam dvadsiatich piatich dní, počas ktorých môže

Iris štartovať. Na každý vyrátal samostatný kurz.Začal písal e-mail nadriadenému.Mike, v prílohe nájdete kurzy Iris zoradené podľa dní. Mali by sme začal overovanie a kontrolu,

aby sme ich mohli oficiálne prijať. Mali ste pravdu, strávil som tu skoro celú noc.Nebolo to však zase až také hrozné. Ani zďaleka nie ako pri výpočtoch pre Hermes. Viem, že Vás

nudí, keď zachádzam do matematických detailov, tak to zhrniem: Slabý konštantný ťah iónovýchmotorov Hermesa predstavuje oveľa väčší problém ako silný bodový ťah zásobovacích sond.

Každý z priložených 25 kurzov trvá 414 dní; líšia sa iba trvaním a uhlom ťahu. Požiadavky napalivo sú prakticky rovnaké a všetky spadajú do kapacitných možností nosiča EagleEye.

Je to škoda. Zem a Mars sú v mimoriadne nevýhodnej pozícii. To by už bolo možno ľahšie...Prestal písať.Zamračil sa a uprel pohľad do prázdna.„Hm...“ zahmkal.Potom schmatol hrnček a šiel si doliať kávu.

■ ■ ■

Teddy prebehol očami po prepchatej zasadačke. Málokedy sa dalo vidieť toľko najdôležitejších

ľudí z NASA na jednom mieste. Zarovnal si štôsik poznámok, ktoré si na toto stretnutie pripravil,a položil ich presne pred seba.

„Viem, že všetci máte veľa práce,“ začal. „Ďakujem, že ste si našli čas na toto stretnutie.Potrebujem správy o stave práce na projekte Iris na všetkých oddeleniach. Venkat, začnime s týmvaším.“

„Tím misie je pripravený,“ povedal Venkat, hľadiac na tabuľky vo svojom notebooku. „Trocha smemuseli bojovať s riadiacim tímom zásobovania pre Ares 4. Ľudia z Aresa 3 tvrdia, že túto akciu bymali riadiť oni, lebo kým je Watney na Marse, stále beží Ares 3. Tí z Aresa 4 namietajú, že idez veľkej miery o ich sondu. Nakoniec som rozhodol, že to povedie Ares 3.“

„Nerozčúlilo to pracovníkov Aresa 4?“„Rozčúlilo, ale to ich prejde. Ešte stále im ostáva trinásť ďalších zásobovacích misií. Teraz nie je

čas na malichernosti.“„Mitch,“ obrátil sa Teddy na letového riaditeľa, „ako to vyzerá so štartom?“Mitch si vytiahol slúchadlo z ucha. „Riadiaca miestnosť je pripravená,“ odvetil. „Na štart budem

dozerať osobne a let aj pristátie budú mať na starosti Venkatovi ľudia.“„A čo médiá?“ spýtal sa Teddy Anne Montrosovej.„Každý deň ich informujem o novinkách,“ odvetila, rozvaľujúc sa na stoličke. „Všetci vedia, že ak

to nevyjde, Watney je v riti. Naposledy sa verejnosť takto zaujímala o montáž lode pri Apollejedenásť. Správa o Watneym na CNN je už dva týždne nasledovanejšou reláciou v konkrétnomčasovom segmente.“

„Pozornosť je fajn,“ prikývol Teddy. „Pomôže nám získať od kongresu financovanie záchrannýchakcií.“ Pozrel sa na muža stojaceho pri dverách. „Vďaka, Maurice, že ste prišli, aj keď sme váspozvali až na poslednú chvíľu.“

Maurice prikývol.Teddy naňho ukázal rukou a pozrel sa do miestnosti. „Pre tých z vás, ktorí ho ešte nepoznajú, toto

je Maurice Stein z mysu Canaveral. Mal na starosti prípravy štartu na rampe EagleEye tri, takžeprebral túto úlohu aj pre Iris. Je mi ľúto, že sme vám takto zmarili plány, Maurice.“

„To nič,“ vyhlásil Stein. „Rád vám pomôžem.“Teddy obrátil prvú stranu svojich poznámok a úhľadne ju položil vedľa štôsu. „Ako to vyzerá

s nosičom?“

„Nateraz dobre,“ odvetil Maurice, „ale nie ideálne. EagleEye tri sa pripravovala na štart. Nosičenie sú stavané na dlhodobé státie vo vzpriamenej polohe a znášanie gravitačnej záťaže. Pridávamek nemu dodatočné podpery, ktoré krátko pred štartom zase odstránime. Je to jednoduchšie akorozmontovať nosič. Okrem toho, palivo pôsobí korozívne na vnútro nádrží, takže sme ho museliodčerpať. Každé tri dni robíme kontrolu všetkých systémov.“

„Dobre. Ďakujem,“ povedal Teddy. Potom obrátil pozornosť na Brucea Nga, ktorý naňho hľadelťažkými očami podliatymi krvou.

„Bruce, aj vám vďaka, že ste prileteli. Aké máte počasie tam u vás v Kalifornii?“„Netuším,“ odvetil Bruce. „Málokedy vidím, čo sa vonka deje.“Na pár sekúnd sa v miestnosti ozval tlmený smiech.Teddy obrátil ďalšiu stránku. „Prišiel čas na najdôležitejšiu otázku, Bruce. Ako to vyzerá s Iris?“„Meškáme,“ unavene pokrútil hlavou Bruce. „Ideme tak rýchlo, ako sa dá, ale stále to nestačí.“„Môžem zohnať peniaze na nadčasy,“ ponúkol mu Teddy.„Už aj tak pracujeme dvadsaťštyri hodín denne.“„Ako veľmi meškáte?“ vyzvedal Teddy.Bruce si pošúchal oči a sťažka si vzdychol. „Pracujeme na nej dvadsaťdeväť dní, takže nám ostáva

devätnásť. Meškáme prinajmenšom dva týždne.“„A viac už nebudete?“ spýtal sa Teddy, zapisujúc si jeho odpoveď do poznámok. „Alebo to môže

byť ešte horšie?“Bruce pokrčil plecami. „Ak nebudeme mať žiadne problémy, skončíme o dva týždne neskôr. Vždy

sa však nejaké problémy objavia.“„Potrebujem číslo,“ vyhlásil Teddy.„Pätnásť dní,“ oznámil mu Bruce. „Ak dostaneme pätnásť dní, určite to v tom termíne stihneme.“„Dobre,“ povedal Teddy a aj to si zapísal. „Tak musíme niekde zohnať pätnásť dní.“Obrátil pozornosť k letovému lekárovi misie Ares 3. „Doktor Keller, môžeme Watneymu obmedziť

príjem potravy, aby mu zásoby vydržali dlhšie?“„Je mi ľúto, ale to sa nedá,“ odvetil Keller. „Už teraz je na minimálnom kalorickom príjme. Keď

vezmeme do úvahy, koľko fyzickej práce vykonáva, tak vlastne je oveľa menej, ako by mal. Časom sato bude ešte zhoršovať. Onedlho mu na jedenie ostanú iba zemiaky a vitamínové doplnky. Už dlho sina horšie časy odkladá bielkovinové porcie, ale aj tak bude podvyživený.“

„Ako dlho sa udrží nažive po tom, čo mu potraviny definitívne dôjdu?“ spýtal sa ho Teddy.„Za predpokladu, že má bohaté zásoby vody, by mohol vydržať tak tri týždne. Je to menej ako pri

klasickej protestnej hladovke, ale začne s tým podvyživený a vychudnutý.“Venkat zdvihol ruku, aby na seba upozornil. „Nezabúdajme, že Iris pristáva natvrdo, a on možno

bude musieť šoférovať aj niekoľko dní, kým sa k nej dostane. Predpokladám, že rover sa neriadiľahko, keď človek doslova zomiera od hladu.“

„Presne tak,“ potvrdil mu to doktor Keller. „Do štyroch dní od posledného jedla bude mať problémvstať z lôžka, nieto ešte šoférovať rover. Okrem toho bude rýchlo strácať aj duševné schopnosti.Bude mať problém udržať sa v bdelom stave.“

„Takže dátum pristátia je pevne stanovený,“ skonštatoval Teddy. „Maurice, viete namontovať Irisna nosič za menej ako trinásť dní?“

Maurice sa oprel o stenu a stisol si prstami bradu. „No... Samotná montáž trvá iba tri dni.Zvyšných desať je určených na testovanie a kontroly.“

„O koľko sa dajú zredukovať?“„S dostatkom nadčasov ju môžeme namontovať za dva dni vrátane prevozu z Pasadeny na mys

Canaveral. Kontroly sa však skrátiť nedajú. Sú založené na časových intervaloch. Opakujú sav presne stanovených odstupoch, aby sme videli, či sa niečo nekriví alebo inak nedeformuje. Ak tieintervaly skrátime, celá kontrola stráca význam.“

„Ako často tie kontroly odhalia problém?“ spýtal sa Teddy. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.„Ehm...“ jachtal Maurice, „chcete navrhnúť, aby sme kontroly celkom vynechali?“„Nie,“ vyhlásil Teddy. „Momentálne chcem vedieť, ako často tie kontroly odhalia nejaký

problém.“„Asi tak raz za dvadsať štartov.“Teddy si to zapísal. „A ako často ide o problém, ktorý by bez opravy spôsobil zlyhanie misie?“„Ehm, to naisto neviem. Asi tak v polovici prípadov?“Aj to si zapísal. „Takže, ak preskočíme kontroly a testovanie na rampe, máme šancu na zlyhanie

jedna k štyridsiatim?“ nadhodil Teddy.„To je dve celé päť percenta,“ ozval sa Venkat. „Normálne by to stačilo na zastavenie misie už

dolu na Zemi. Takéto riziko si nemôžeme dovoliť.“„Už dávno tu nič nie je normálne,“ odsekol Teddy. „Deväťdesiatsedem a pol percenta je lepšie ako

nula. Vie niekto o lepšom spôsobe, ako získať čas?“Prebehol zrakom po miestnosti. Odpoveďou mu boli iba prázdne pohľady.„Dobre teda,“ vyhlásil a čosi si zakrúžkoval v poznámkach. „Urýchlenie montáže a preskočenie

kontrol nám získa jedenásť dní. Ak Bruce dokáže vytiahnuť králika z klobúka a zvládne to skôr,Maurice ešte stihne aj nejaké testy.“

„A čo zvyšné štyri dni?“ vyzvedal Venkat.„Som si istý, že Mark si dokáže rozložiť dávky potravín tak, aby mu vydržali o štyri dni dlhšie, aj

keď z toho bude podvyživený,“ odvetil Teddy a pozrel sa na doktora Kellera.„Ja...“ začal Keller opatrne, „... nemôžem odporučiť...“„Počkajte chvíľku,“ zastavil ho Teddy. Potom vstal zo stoličky a uhladil si sako. „Chcel by som

povedať, že plne chápem, v akej situácii ste sa všetci ocitli. Máme prísne procedúry. Keď ichpreskočíme, vystavujeme sa riziku, a to znamená problémy pre celé oddelenie. Teraz však nie je časna to, aby sme si kryli chrbát. Musíme podstúpiť istú mieru rizika, inak Mark Watney zomrie.“

Obrátil sa naspäť ku Kellerovi a povedal: „Postarajte sa, aby mu potraviny vydržali o štyri dnidlhšie.“

Keller prikývol.

■ ■ ■

„Rich,“ ozval sa Mike.Rich Purnell sa naplno sústredil na displej počítača. Jeho box vyzeral ako skládka vytlačených

dokumentov, grafov a referenčných príručiek. Na celom stole aj poličkách sa povaľovali plastovépoháre od kávy a na zemi zase obaly od prineseného jedla.

„Rich,“ zopakoval Mike hlasnejšie.Purnell zdvihol hlavu. „Áno?“„Čo to robíš, dočerta?“„Iba taký malý projekt. Niečo, čo som chcel preveriť.“„No... To je asi v poriadku,“ zamrmlal Mike, „ale najprv musíš spraviť pridelenú prácu. Pred

dvoma týždňami som ťa žiadal o upravené dráhy satelitov a stále ich nemám.“„Potreboval som trocha času na superpočítači,“ vysvetlil Purnell.

„Ty potrebuješ počítať rutinné úpravy kurzu na superpočítači?“„Nie, to je na tú druhú vec, na ktorej pracujem.“„Ale vážne, Rich. Musíš robiť, čo máš.“Purnell sa na chvíľu zamyslel. „Nebolo by teraz vhodné vybrať si dovolenku?“Mike si vzdychol. „Vieš čo, Rich? Pre teba konkrétne by to bolo priam vynikajúce.“„Fajn. Beriem si ju od tejto chvíle.“„Ako myslíš,“ prikývol Mike. „Choď domov. Vyspi sa.“„Ale nie. Domov nejdem,“ vyhlásil Rich a znova sa vrátil k výpočtom.Mike si pošúchal oči. „Okej. Ako chceš. Takže, kedy dostanem tie dráhy satelitov?“„Som na dovolenke,“ povedal mu Rich bez toho, aby zdvihol zrak.Mike pokrčil plecami a odišiel.

■ ■ ■

[08:01] WATNEY: Ako to vyzerá s mojou potravinovou pomocou?[08:16] JPL: Sme trocha pozadu, ale zvládneme to. Medzičasom chceme, aby ste sa vrátili do

práce. Podľa nášho úsudku je hab v dobrom stave. Údržba vám zaberie iba dvanásť hodín týždenne.Zvyšok vášho času chceme využiť na výskum a pokusy.

[08:31] WATNEY: Super! Už mi lezie na nervy len tak tu vysedávať. Budem tu celé roky, tak tonejako využite.

[08:47] JPL: Práve tak sme to mysleli. Len čo vedecký tím pripraví rozvrh prác, pošleme vám ho.Väčšinou to budú aktivity mimo habu: odoberanie geologických vzoriek, testy pôdy a týždennélekárske samovyšetrenie. Úprimne povedané, je to pre nás najlepší „prémiový čas“ na Marse od čiasOpportunity.

[09:02] WATNEY: Opportunity sa už na Zem nevrátila.[09:17] JPL: Pardon. To nebolo dobré prirovnanie.

■ ■ ■

Montážna hala JPL, známa aj ako „Čistá sála“, bola málo známym rodiskom slávnych vesmírnych

sond na výskum Marsu. Okrem iných tam vznikli Mariner, Opportunity a Curiosity.Teraz sa to v nej priam hemžilo aktivitou, lebo technici uzatvárali Iris do špeciálneho prepravného

kontajnera.Pracovníci, čo mali po službe, sa na to pozerali zo zasklenej galérie. Máloktorý z nich za posledné

dva mesiace videl svoj domov: v bufete vznikla improvizovaná ubytovňa či skôr nocľaháreň. Zanormálnych okolností by teraz tretina z nich spala, ale nechceli prísť o túto vzácnu chvíľu.

Vedúci zmeny dotiahol poslednú maticu. Keď spustil ruku s kľúčom, technici spustili potlesk.Mnohí mali na tvári slzy.

Po šesťdesiatich troch dňoch šialenej driny bola Iris hotová.

■ ■ ■

Anne sa postavila na pódium a upravila si mikrofón. „Prípravy na štart sme ukončili,“ oznámilaprítomným. „Iris môže vzlietnuť. Štart sa plánuje na deväť štrnásť ráno.

Po štarte ostane prinajmenšom tri hodiny na obežnej dráhe. Riadenie letu za ten čas zistí presnútelemetriu na štart motora na Mars. Následne misiu odovzdáme zásobovaciemu tímu Ares 3, ktorý

bude počas nasledujúcich mesiacov monitorovať jej let. Na Mars sa dostane o štyristoštrnásť dní.“„Mám otázku o náklade,“ ozval sa jeden novinár. „Počul som, že v ňom nebude iba jedlo.“„To je pravda,“ usmiala sa Annie. „Vyhradili sme sto gramov na luxus. Budú tam ručne písané listy

od Markovej rodiny, pozdrav od prezidenta a USB kľúč s najrôznejšou hudbou.“„Nejaké disko?“ spýtal sa ktosi.„Nie, disko nie,“ odvetila do burácania smiechu.Ozvala sa Cathy Warnerová zo CNN: „Ak tento štart nevyjde, existuje aj nejaká iná možnosť, ako

Watneyho zachrániť?“„Každý štart so sebou nesie istú mieru rizika,“ povedala Annie miesto odpovede. „Pri tomto

konkrétnom však žiadne neočakávame. Počasie na myse Canaveral je dobré – jasná obloha, príjemnevysoká teplota. Lepšie to ani byť nemôže.“

„Je nejaký limit na financovanie tento záchrannej operácie?“ spýtala sa iná novinárka. „Niektorínaznačujú, že by sme sa mali zamyslieť, koľko by už bolo fakt priveľa.“

„Nejde tu o zisk,“ vyhlásila Annie. Na túto otázku bola pripravená. „Hovoríme o záchraneľudského života. Ak sa však na to chcete pozerať z finančného hľadiska, zamyslite sa nad hodnotoupredĺženej misie Marka Watneyho. Jeho nečakane dlhý pobyt a boj o prežitie nám dávajú viacpoznatkov o Marse ako celý program Ares dokopy.“

■ ■ ■

„Veríš v Boha, Venkat?“ spýtal sa Mitch.„Áno, a nie v jedného,“ odvetil Kapoor. „Som hinduista.“„Tak ich všetkých popros, aby nám pomohli s týmto štartom.“„Jasné.“Mitch prešiel k svojej pracovnej stanici v riadiacej miestnosti. Priam sa to tam hemžilo aktivitou.

Desiatky kontrolórov dokončovali prípravy na štart.Nasadil si slúchadlá s mikrofónom a pozrel sa na čas na ozrutnej obrazovke vpredu pred všetkými

ostatnými. Potom zapol mikrofón a povedal: „Tu je letový riaditeľ. Začnite so štartovou kontrolou.“„Rozumieme, Houston,“ odpovedal mu riaditeľ štartu na Floride. „Kontrolujeme všetky stanice

a systémy,“ oznámil. „Každý z vás mi povie, či ste pripravení. Spojenie?“„Pripravený,“ ozvala sa odpoveď.„Časovač?“„Pripravený,“ zaznela ďalšia.„QAM jeden?“„Pripravený.“Mitch si oprel bradu o dlane a uprel zrak na stredovú obrazovku. Bol na nej živý záber na

štartovaciu rampu. Nosič, ktorý už zahaľovali oblaky pary z chladiaceho procesu, ešte stále niesol naboku názov EagleEye 3.

„QAM dva?“„Pripravený.“„QAM tri?“„Pripravený.“Venkat sa oprel o zadnú stenu. Bol riaditeľ. Jeho práca sa skončila. Teraz už mohol iba sledovať

dianie a dúfať v najlepšie. Pohľad upieral na jeden z displejov na protiľahlej stene. V duchu videlčísla, poprehadzované zmeny, jednoznačné lži a takmer až zločiny, ktoré napáchal, aby dal túto misiu

dokopy. Všetko to bude stáť za to – ak tá misia vyjde.„FSC?“„Pripravený.“„Podpera jeden?“„Pripravená.“Teddy sedel v pozorovateľni pre vážených hostí za riadiacou miestnosťou. Jeho postavenie mu

umožnilo zabrať absolútne najlepšie miesto v strede prvého radu. Pri nohách mal kufrík a v rukáchmodrý spis.

„Podpera dva?“„Pripravená.“„PTO?“„Pripravený.“Annie Montrosová chodila hore-dolu vo svojej kancelárii vedľa miestnosti pre novinárov. Deväť

televízorov na stene ukazovalo deväť rôznych spravodajských kanálov. Na každom bola štartovaciarampa. Letmý pohľad na počítač jej prezradil, že zahraničné stanice vysielajú to isté. Celý svetzadržiaval dych.

„ACC?“„Pripravený.“„LWO?“„Pripravený.“Bruce Ng sedel v bufete JPL so stovkami technikov, ktorí do Iris vložili úplne všetko. Priamy

prenos sledovali na premietacom plátne. Niektorí sa vrteli, lebo si nijako nevedeli nájsť pohodlnúpolohu. Iní sa držali za ruky. V Pasadene bolo 6.13 ráno, no nechýbal ani jediný zamestnanec.

„AFLC?“„Pripravený.“„Navádzanie?“„Pripravené.“Milióny kilometrov ďaleko to posádka Hermesa počúvala natlačená okolo Johanssenovej

pracoviska. Nezáležalo na tom, že všetko prichádzalo s dvojminútovým oneskorením. Nemohli nijakopomôcť a nemali dôvod na obojsmerný kontakt. Johanssenová uprene hľadela na displej, aj keďzobrazoval iba intenzitu audiosignálu. Beck zalamoval rukami. Vogel nehybne stál s pohľadomskloneným k podlahe. Martinez sa spočiatku modlil iba v duchu, potom si však povedal, že nemávýznam to skrývať. Komandérka Lewisová stála obďaleč s rukami prekríženými na hrudi.

„PTC?“„Pripravený.“„Riaditeľ štartu?“„Pripravený.“„Houston, tu je riadenie štartu. Sme pripravení.“„Rozumiem,“ vyhlásil Mitch a pozrel sa na časomieru. „Tu je riadenie letu. Sme pripravení

vyštartovať podľa plánu.“„Rozumiem, Houston,“ odvetilo mu riadenie štartu. „Štart podľa plánu.“Keď sa na časomiere objavilo 00:00:15, televízne kanály dostali, na čo čakali. Začalo sa slovné

odpočítavanie. „Pätnásť,“ oznámil ženský hlas. „Štrnásť... trinásť... dvanásť... jedenásť...“Na myse Canaveral sa zhromaždili tisíce ľudí. Štart nepilotovanej sondy ešte nikdy nepritiahol

takýto dav. Všetci počúvali odpočítavanie. Od tribún sa odrážal pokojný ženský hlas.

„... desať... deväť... osem... sedem...“Rich Purnell sa tak zahĺbil do orbitálnych výpočtov, že celkom stratil predstavu o čase. Nevšimol

si, že spolupracovníci odišli do veľkej zasadačky s televízorom. Kdesi v podvedomí registroval, žeje tam nezvyčajne ticho, no nezamýšľal sa nad tým.

„.. šesť... päť... štyri...“„Spustenie iniciačnej sekvencie.“„... tri, dva, jeden...“Rampa padla a nosič sa v oblaku dymu a ohňa vzniesol k oblohe. Spočiatku stúpal pomaly, no

každou sekundou naberal na rýchlosti. Zhromaždený dav mu aplaudoval na cestu.„... a štart zásobovacej sondy Iris,“ uzavrel ženský hlas časovanie.Sonda sa rútila oblohou, no Mitch už nemal čas sledovať to divadlo na hlavnej obrazovke.

„Vyváženie?“ zavolal.„Vyváženie v poriadku, letová kontrola,“ prišla mu okamžitá odpoveď.„Kurz?“ zisťoval ďalej.„Kurz drží.“„Výška tisíc metrov,“ oznámil ktosi.„Dosiahli sme hranicu bezpečného prerušenia,“ zavolal niekto iný. Znamenalo to, že loď už môže

v prípade potreby bezpečne dopadnúť do Atlantického oceána.„Výška tisícpäťsto metrov.“„Začíname rotačný manéver.“„Máme tu drobné bočné otrasy, letová kontrola.“Mitch sa pozrel na veliteľa vzostupnej fázy letu. „Čože?“„Trocha nám to poskakuje zboka nabok. Automatické navádzanie nosiča to priebežne koriguje.“„Sledujte to,“ prikázal Mitch.„Výška dvetisícpäťsto metrov.“„Rotačný manéver ukončený. Dvadsaťdva sekúnd do prechodu na druhý stupeň.“

■ ■ ■

Keď v JPL navrhovali sondu Iris, počítali s možnosťou katastrofálne tvrdého pristátia. Miesto

normálnych balení potravín preto použili bielkovinové tehličky, ktoré ostanú jedlé aj v prípade, žesonda z nejakého dôvodu nenafúkne odrazové balóny a dopadne na povrch nepredstaviteľnourýchlosťou.

Iris bola nepilotovaná misia, takže nemuseli obmedzovať akceleráciu. Obsah sondy zvládal sily,ktoré by človeka bez výnimky zabili. NASA testovala odolnosť bielkovinových tehličiek zaextrémnych podmienok, tie sa však týkali iba gravitačného preťaženia. Nezisťovalo sa ich správanieza bočných vibrácií pri takomto tlaku. Keby mali viac času, otestovali by aj to.

Neškodné otrasy spôsobené drobnou nevyváženosťou palivovej zmesi otriasli nákladom. Iris bolapevne ukotvená v aerodynamickej hlavici na vrchole nosiča a ani sa nepohla. Bielkovinové tehličkyvnútri Iris však áno.

Bielkovinové tehličky sa na mikroskopickej úrovni skladajú z pevných častíc v hustom rastlinnomoleji. Potravinové častice sa stlačili na menej ako polovicu svojej pôvodnej veľkosti, no olej satakmer vôbec nezmenil. Tým sa dramaticky zmenil pomer pevnej a tekutej hmoty, čo spôsobilo, žecelá zmes sa začala správať ako tekutina. Skvapalňovanie, ako sa tento proces nazýva, premenilobielkovinové tehličky na tekutú kašu.

Nachádzala sa v priestore, v ktorom pôvodne nebol žiadny dodatočný priestor, no teraz, postlačení, sa mala kam prelievať.

Bočné otrasy spôsobili aj to, že sa kaša presunula do prednej časti vymedzeného priestoru mimopôvodného ťažiska. Táto zmena iba zhoršila celkové problémy a raketa poskakovala čoraz väčšmi.

„Bočné pohyby silnejú,“ hlásil veliteľ vzostupnej fázy.„Ako veľmi?“ chcel vedieť Mitch.„Viac, ako by sme si želali,“ odvetil veliteľ. „Akcelerometre ich však zaregistrovali a vypočítali

nové ťažisko. Letový počítač upravuje ťah motorov, aby to vyrovnali. Stále sme v norme.“„Priebežne ma informujte,“ prikázal mu Mitch.„Trinásť sekúnd do prechodu na druhý stupeň!“Nečakaný presun hmotnosti ešte nemusel znamenať katastrofu. Všetky systémy boli navrhnuté tak,

aby zvládali aj najhoršie predstaviteľné scenáre, a každý z nich svoju úlohu plnil na výbornú. Loďpokračovala smerom k orbite a nosič na moment letel zotrvačnosťou, pretože výbušné svorkyuvoľnili prázdny prvý stupeň. Odpadol od lode a motory druhého stupňa sa pripravili na zážih.

Brutálne preťaženie zmizlo. Bielkovinová kaša sa vznášala v priestore. Za dve sekundy by saznova roztiahla do pôvodnej veľkosti a stuhla. Ona však dostala iba štvrť sekundy.

Keď sa naplno spustili motory druhého stupňa, loď zažila náhly náraz ohromnej sily. Už junebrzdila hmotnosť prvého stupňa, a tak bleskovo vyrazila vpred. Tristo kilogramov kaše plesloo zadnú stenu svojho priestoru. Dopadlo celkom mimo predpokladaného ťažiska.

Iris držalo na mieste päť masívnych skrutiek, no sila nárazu smerovala iba na jednu. Tá bolanavrhnutá tak, aby zvládala obrovské preťaženie – v prípade potreby by uniesla hoci aj celý náklad.Nebola však dimenzovaná na nečakaný náraz uvoľnených tristo kilogramov.

Odlomila sa. Bremeno teraz niesli zvyšné štyri. Keď náraz pominul, mali to oveľa ľahšie ako ichpadlá spolubojovníčka.

Keby mali pracovníci na rampe čas na vykonanie zvyčajných testov, všimli by si malú chybu najednej zo skrutiek. Bola trocha oslabená, nie však natoľko, aby to pri normálnom štarte spôsobiloproblémy. Aj tak by ju však boli vymenili za bezchybný kus.

Náklad, ktorý sa navalil na jednu stranu, znamenal nerovnomerné zaťaženie skrutiek. Najväčšiesily pôsobili na tú chybnú. Zakrátko sa odlomila a tri zvyšné to už bez nej dlho nevydržali.

Iris vypadla z podpôr v hlavici a vrazila znútra do hlavice.

■ ■ ■

„Kurník!“ zvolal veliteľ vzostupného letu. „Letová kontrola, máme tu výraznú precesiu!“„Čo?!“ skríkol Mitch, to už však na všetkých konzolách blikali a pípali poplašné kontrolky.Preťaženie Iris je na úrovni sedem G,“ oznámil ktosi.„Strácame signál,“ dodal ďalší.„Vzostupný let, čo sa to tam u vás deje?“ chcel vedieť Mitch.„Hotové peklo. Rotuje okolo pozdĺžnej osi so sedemnásťstupňovou precesiou.“„Aké je to zlé?“„Minimálne päť obrátok za minútu a dostáva sa mimo kurzu.“„Viete ju dostať na orbitu?“„Vôbec sa s ňou nemôžem spojiť. Vypadávajú všetky signály.“„Spojenie!“ skríkol Mitch na vedúceho komunikácie.„Pracujeme na tom, letová kontrola,“ znela jeho odpoveď. „Problém je v palubnom systéme.“

„Vnútri zaznamenávame šialené preťaženie, letová kontrola.“„Pozemná telemetria ukazuje, že je dvesto metrov pod cieľovou dráhou.“„Stratili sme výstup zo sondy, letová kontrola.“„My sme celkom stratili sondu?“ spýtal sa.„Potvrdzujem, letová kontrola. „Máme prerušovaný signál z lode, nie však zo sondy.“„Doriti!“ zahrešil Mitch. „Uvoľnila sa v hlavici.“„Krúti sa ako pokazený vĺčik, letová kontrola.“„Nemôže sa dovliecť na orbitu? Hoci aj extrémne nízku? Možno by sme vedeli...“„Strata signálu, letová kontrola.“„Aj u nás strata signálu.“„Aj tu.“V miestnosti odrazu nebolo počuť nič okrem pípania výstražných kontroliek.Po chvíli sa Mitch spýtal: „Nedá sa obnoviť?“„U nás nie,“ odvetilo komunikačné centrum.„Pozemná?“ chcel vedieť Mitch.„Pozemná kontrola,“ odpovedali mu. „Loď je už mimo dosahu vizuálnych prostriedkov.“„SatCon?“ skúšal to ďalej.„Nulový príjem signálu na satelitoch.“Mitch sa pozrel na hlavnú obrazovku. Na temnom podklade na nej bol veľký biely nápis STRATA

SIGNÁLU.„Letová kontrola,“ ozval sa hlas z vysielačky. „Torpédoborec Stockton hlási padajúce trosky. Ich

smer sa zhoduje s poslednou známou polohou Iris.“Zložil si tvár do dlaní. „Rozumiem,“ povedal.Potom vyslovil to, čo nechce povedať žiadny veliteľ letu na svete: „Pozemná kontrola, letová

kontrola: Zamknite dvere.“Bol to signál na začatie postupov po zlyhaní misie.Teddy z pozorovateľne sledoval zdrvených ľudí v riadiacej miestnosti. Zhlboka sa nadýchol

a skľúčene pozrel na modrý obal, v ktorom mal nadšený prejav na oslavu dokonalého štartu. Odložilho do kufríka a miesto neho vybral červený s celkom iným prejavom.

■ ■ ■

Venkat sa pozeral na vesmírne stredisko za oknom kancelárie. Sústreďovala sa v ňom múdrosť

najväčších mozgov raketovej techniky, no ani tá nedokázala zabrániť dnešnej katastrofe.Zazvonil mu mobil. Zase žena. Nepochybne si oňho robí starosti. Nechal to prejsť na odkazovač.

Nedokázal sa s ňou teraz rozprávať. Vlastne ani s nikým iným.Počítač tlmene pípol. Pozrel sa na displej a zistil, že má e-mail z JPL. Preposlali mu správu

z Pathfindera:

[16:03] WATNEY: Ako prebehol štart?

16. KAPITOLA

Martinez:Dr. Shieldsová chce, aby som každému členovi posádky napísal osobný list. Vraj sa tým lepšie

udržím pri rozume. Podľa mňa je to nezmysel. Ale čo, rozkaz je rozkaz.Budem k Tebe otvorený.Ak zomriem, chcel by som, aby si zašiel za mojimi rodičmi. Budú chcieť o mojom pobyte na

Marse počuť z prvej ruky. Spoliehal sa v tom na Teba.Nebude ľahké hovoriť s rodičmi o mŕtvom synovi. Nežiadam málo a práve preto to chcem od Teba

a nie od niekoho iného. Povedal by som, že si môj najlepší kamarát, a tak ďalej, ale bolo by to trápne.Nevzdávam sa, iba chcem byť pripravený na všetky eventuality. Vždy to tak robím.

■ ■ ■

Guo Ming, riaditeľ Čínskej národnej vesmírnej agentúry, gánil na hrozivú kopu papierov na stole.

Keď sa za starých čias Čína rozhodla vypustiť raketu, jednoducho ju vypustila. Teraz ju všakmedzinárodné dohody nútili vopred upozorniť ostatné štáty.

Trpko si pripomenul, že táto povinnosť sa nevzťahuje na USA. Na druhej strane je však pravda, žeAmeričania aj tak všetky štarty vopred oznamujú verejnosti, takže to vlastne bolo jedno.

Pri vypĺňaní formulárov musel kráčať po veľmi tenkom ľade – mal jasne označiť dátum štartua letovú dráhu, no pritom urobiť všetko, aby „ochránil štátne tajomstvo“.

Pohŕdavo si nad tým odfrkol. „Trápne,“ mrmlal. Taijang Šen nemala žiadny strategický anivojenský význam. Bola to nepilotovaná sonda, ktorá strávi na obežnej dráhe Zeme menej ako dva dni.Potom vyrazí na solárnu orbitu medzi Merkúrom a Venušou. Bude to prvá čínska heliologická sondaobiehajúca okolo Slnka.

Štátna rada však trvala na tom, že všetky štarty majú ostať zahalené pláštikom tajomstva. Platilo toaj na tie, pri ktorých naozaj nebolo čo skrývať. Takto sa totiž zabezpečilo, že ostatné štáty z objemuposkytnutých informácií nezistia, ktoré štarty nesú utajovaný náklad.

Od papierovania ho vyrušilo klopanie na dvere.„Vstúpte!“ povedal, vďačný za prerušenie otravnej práce.„Dobrý večer, pane,“ pozdravil ho námestník Žu Tao.„Tao! Vitajte z ciest.“„Ďakujem, pane. Je dobré byť zase v Pekingu.“„Ako to vyzeralo v Ťiou-čchüane?“ vyzvedal Guo Ming. „Dúfam, že tam nebola priveľká zima.

Nikdy nepochopím, prečo musíme mať kozmodróm uprostred púšte Gobi.“„Dalo sa to zvládnuť,“ usmial sa Žu Tao.„Ako napredujú prípravy na štart?“„S radosťou môžem oznámiť, že všetko ide presne podľa harmonogramu.“„Výborne.“ Aj Guo Ming sa usmial.Žu Tao naňho iba mlčky hľadel.Guo Ming čakal, čo bude, no podriadený sa nebral preč ani nič nevravel.„Ešte niečo, Tao?“ spýtal sa napokon.

„Hm...“ zamrmlal Žu Tao. „Určite ste počuli o sonde Iris.“„Pravdaže.“ Guo sa zamračil. „Ten chudák zomrie od hladu.“„Možno,“ povedal Žu Tao, „a možno aj nie.“Guo Ming sa vystrel na stoličke. „Čo sa mi snažíte povedať?“„Ide o nosič pre Taijang Šen, pane. Naši inžinieri vypočítali, že má dosť paliva na let na Mars.

Mohol by sa tam dostať za štyristodevätnásť dní.“„Vy si ma doberáte!“„Už ste ma niekedy videli, ako si doberám nadriadeného, pane?“Guo Ming vstal a stisol si bradu. Potom sa začal prechádzať hore-dolu po kancelárii. „Naozaj

môžeme poslať Taijang Šen na Mars?“„Nie, pane. Na to je priťažká. Zásluhou masívnych tepelných štítov to je najťažšia nepilotovaná

sonda, akú sme kedy postavili. Práve preto sme potrebovali taký výkonný nosič. Ľahší náklad by smením vedeli dostať až na Mars.“

„Koľko hmotnosti tam môžeme dopraviť?“ spýtal sa Guo Ming.„Deväťstoštyridsaťjeden kilogramov, pane.“„Hm,“ premýšľal Guo Ming. „To by pre NASA určite stačilo. Prečo nás teda ešte nekontaktovali?“„Pretože to nevedia,“ odvetil Žu Tao. „Všetky informácie o našich raketách sú prísne tajné.

Ministerstvo štátnej bezpečnosti dokonca rozširuje dezinformácie o našich schopnostiach. Všetcivieme prečo.“

„Takže nevedia, že im máme ako pomôcť,“ povedal Guo Ming. „Ak im to sami neponúkneme, niksa o tom nedozvie.“

„Presne tak, pane.“„Len čisto teoreticky povedzme, že sa rozhodneme pomôcť im. Čo potom?“„Čas by hral proti nim, pane,“ odvetil Žu Tao. „Kvôli dĺžke letu a zásobám, ktoré má ich

kozmonaut k dispozícii, by takáto sonda musela vyštartovať najneskôr do mesiaca. Aj potom bytrocha hladoval.“

„To je presne v čase, keď sme mali v pláne vypustiť Taijang Šen.“„Áno, pane. Ale výroba Iris im trvala dva mesiace a tak sa pri nej ponáhľali, že neprežila štart.“„To je ich problém,“ vyhlásil Guo Ming. „Našou úlohou bude poskytnúť nosič. Štartovať bude

z Ťiou-čchüanu. Nemôžeme prevážať na Floridu osemstotonovú raketu.“„Každá prípadná dohoda závisí od toho, či nám Američania uhradia náklady na nosič,“ nadhodil

Žu Tao. „Štátna rada bude zrejme od americkej vlády požadovať aj nejaké politické ústupky.“„Uhrádzať náklady nemá zmysel,“ vyhlásil Guo Ming. „Je to drahý projekt a Štátna rada naň frfle

od samého začiatku. Keby zaň Američania zaplatili, tie peniaze by sme už nikdy nevideli.“Založil si ruky za chrbát. „Navyše, Američania možno sú sentimentálni, ale ich vláda nie.

Ministerstvo zahraničných vecí nedá za život jediného človeka nič skutočne dôležité.“„Takže je to beznádejné?“ spýtal sa Žu Tao.„Nie beznádejné,“ opravil ho nadriadený. „Iba ťažké. Ak z toho spravíme vyjednávanie medzi

diplomatmi, nikdy sa to nevyrieši. Musíme to udržať medzi vedcami. Pekne jedna vesmírna agentúras druhou vesmírnou agentúrou. Zoženiem tlmočníka a zavolám riaditeľovi NASA. Pripravíme dohodua potom ju obom vládam predložíme ako hotovú vec.“

„Ale čo pre nás môžu urobiť Američania?“ nechápal Žu Tao. „Veď im v podstate venujemeTaijang Šen!“

Guo Ming sa usmial. „Môžu nám dať niečo, čo by sme bez nich nemali šancu získať.“„Čo presne?“

„Dostaneme čínskeho kozmonauta na Mars.“Žu Tao sa postavil. „No jasné!“ Široko sa usmial. „Ešte sa ani nezačalo s výberom posádky Aresa

5. Budeme trvať na tom, že v nej musí byť aj niekto od nás. Musí tam byť človek, ktorého si samivyberieme a vytrénujeme. NASA a americké ministerstvo zahraničných vecí s tým isto budú súhlasiť.Ale čo naša Štátna rada?“

Guo Ming sa trpko usmial. „Verejne zachrániť Američanov? Dostať čínskeho kozmonauta na Mars?Ukázať svetu, že Čína je vo vesmíre prinajmenšom rovnocenná Spojeným štátom? Ľudia zo Štátnejrady by za to dali aj vlastnú matku.“

■ ■ ■

Teddy počúval so slúchadlom pri uchu. Hlas na druhom konci dokončil, čo mu chcel povedať,

a stíchol, akoby čakal na odpoveď.Uprene hľadel do prázdna a snažil sa pochopiť, čo sa práve dozvedel.Po niekoľkých sekundách povedal: „Áno.“

■ ■ ■

Johanssenová:Tvoj plagát sa predával lepšie ako všetky ostatné dokopy. Si sexi kočka, čo letela na Mars. Visíš

na stenách internátnych izieb po celom svete.Ale keď už tak super vyzeráš... Musíš byť taká šialená bifľoška? Lebo presne to si, ak nevieš.

Šialená bifľoška. Musel som robiť nejaké počítačové veci s Pathfinderom a poviem ti, bola to riadnafuška. A to mi NASA radila na každom kroku!

Mala by si skúsiť trocha sa scivilizovať. Nahoď si čierne okuliare a koženú bundu. Vezmi sivyskakovací nožík. Aspoň sa snaž dosiahnuť na úroveň frajeriny známu ako... „Botanik.“

Vedela si, že komandérka Lewisová si nás mužov povolala na špeciálny príhovor? Keby Ťaniektorý z nás začal baliť, okamžite letí z misie. Celý život velila námorníkom, a tak má asi trochapokrivený pohľad na svet.

Tak či onak, stále si bifľoška. Pripomeň mi, aby som Ťa plesol po zadku, keď sa najbližšiestretneme.

■ ■ ■

„No a máme to tu zas,“ povedal Bruce zhromaždeným vedúcim JPL. „Všetci ste počuli o Taijang

Šene, takže viete, že naši čínski priatelia nám dali ešte jednu šancu. Tentoraz to však bude ťažšie.Taijang Šen má štartovať o dvadsaťosem dní. Ak vyrazí včas, náš náklad sa dostane na Mars na

šesťstodvadsiaty štvrtý sol, šesť týždňov po tom, čo sa má Watneymu minúť jedlo. NASA už pracujena tom, aby mu vydržalo dlhšie.

Zapísali sme sa do dejín, keď sme Iris dokončili za šesťdesiattri dní. Teraz to musíme zvládnuť zadvadsaťosem.“

Pozrel sa na skeptické výrazy ľudí pri stole.„Pozrite sa,“ pokračoval, „toto bude najprovizórnejšia vesmírna loď, akú kedy kto postavil.

Existuje iba jediný spôsob, ako to stihnúť: Úplne vynecháme pristávací systém.“„Prosím?“ vyjachtal Jack Trevor.Bruce prikývol. „Počuli ste ma. Nebude mať pristávací systém. Potrebujeme navigáciu na úpravy

kurzu počas letu, ale keď sa dostane k Marsu, jednoducho sa zrúti na povrch.“„To je šialenstvo!“ zvolal Jack. „Dopadne naň nepríčetnou rýchlosťou!“„Presne tak,“ súhlasil Bruce. „Pri ideálnom spomalení samotnou atmosférou dopadne rýchlosťou

tristo metrov za sekundu.“„Načo bude Watneymu sonda, čo sa vyparí pri náraze?“ nechápal Jack.„Pokiaľ nezhoria aj potraviny, Watney sa nimi bude živiť,“ odvetil Bruce.Obrátil sa k bielej tabuli a začal na ňu kresliť základnú organizačnú štruktúru. „Chcem dva tímy,“

vyhlásil.„Prvý bude pracovať na vonkajšom plášti, navigačnom systéme a smerových tryskách.

Potrebujeme iba toľko, aby sme ju dostali na Mars. Chcem čo najbezpečnejší systém. Ideálne asibude využiť aerosól. K tomu smerový vysielač a prijímač, aby sme s ňou mohli komunikovať,a štandardný satelitný navigačný softvér.

Druhý tím sa pustí do nákladu. Musíme nájsť spôsob, ako ho uchovať aj napriek nárazu. Aknecháme rýchlosťou tristo metrov za sekundu dopadnúť bielkovinové tehličky, výsledkom budepiesok s bielkovinovou príchuťou. Potrebujeme, aby bol náklad jedlý aj po pristátí.

Máme na to deväťstoštyridsaťjeden kilogramov. Aspoň tristo z nich musia byť potraviny. Dopráce!“

■ ■ ■

„Ehm... Doktor Kapoor?“ spýtal sa Rich, keď strčil hlavu do dverí Venkatovej kancelárie. „Mali

by ste minútku?“Venkat mu naznačil, nech ide ďalej. „A vy ste...“„Rich. Rich Purnell,“ odvetil a neisto vošiel do kancelárie s plnou náručou ledabolo naskladaných

papierov. „Z astrodynamiky.“„Teší ma,“ povedal Venkat. „Čo pre vás môžem urobiť?“„Pred časom som na niečo prišiel. Strávil som nad tým kopu času.“ Položil hŕbu papierov na stôl.

„Počkajte, nájdem zhrnutie...“Venkat sa nešťastne pozrel na svoje kedysi úhľadné pracovisko. Ovládli ho desiatky vytlačených

strán.„Rich,“ nadhodil, „čo keby ste mi jednoducho povedali, o čo ide?“Purnell odtrhol zrak od papierov a vzdychol si. „Ale mal som také parádne zhrnutie...“„Čoho?“„Ako zachrániť Watneyho.“„Na tom sa už pracuje,“ namietol Venkat. „Je to zúfalý pokus, ale...“„Myslíte Taijang Šen?“ spýtal sa Rich posmešne. „To nevyjde. Sondu na Mars za mesiac

nevyrobíte.“„Rozhodne sa o to aspoň pokúsime,“ povedal Venkat podráždene.„Ach, pardon, je to so mnou ťažké?“ spýtal sa Rich. „S ľuďmi mi to veľmi nejde. Bol by som

najradšej, keby mi to hneď aj povedali. Tak či onak, Taijang Šen je dôležitá. Môj nápad bez nej nemácenu. Ale sonda na Mars? Pff! No tak!“

„Dobre,“ ustúpil Venkat. „Aký je ten váš nápad?“Rich prudko vytiahol z kopy jeden papier. „Tu je!“ S detinským úsmevom ho podal Venkatovi.Kapoor si vzal zhrnutie a prebehol ho pohľadom. Čím ďalej čítal, tým viac vyvaľoval oči. „Ste si

tým istý?“

„Stopercentne!“ Rich priam žiaril nadšením.„Nepovedali ste o tom ešte niekomu?“„Komu by som to už hovoril?“„Neviem,“ pripustil Venkat. „Priateľom?“„Nijakých nemám.“„Dobre. Tak to nateraz držte pod pokrievkou.“„Ja nevarím.“„To sa len tak hovorí.“„Fakt? Pod pokrievkou?“ čudoval sa Rich. „Hlúpe, keď žiadnu nemáte.“„Je to s vami ťažké, Rich.“„Aha. Vďaka.“

■ ■ ■

Vogel:Byť Tvojím náhradníkom sa nevypláca.NASA si zrejme myslí, že botanika a chémia sú podobné, lebo sa obe končia na a. Tak či onak,

urobili zo mňa Tvojho náhradníka pre odbor chémie.Pamätáš sa, ako si mi musel celý deň vysvetľoval svoje pokusy? Bolo tu uprostred intenzívnej

prípravy na misiu. Možno si už zabudol.Začal si tým, že si ma pozval na pivo. Na raňajky. Nemci sú úžasní.Lenže teraz, keď mám času na rozdávanie, sa NASA rozhodla, že ma zavalí prácou. No a na

zozname sú aj všetky tie Tvoje chemické sprostosti. Musím robiť totálne nudné pokusy soskúmavkami, pôdou, úrovňami pH... a nezaspať pri nich.

Môj život je jeden šialený boj o život... s občasnou titráciou.Pravdupovediac, stále mám podozrenie, že si utajený zlosyn. Si chemik, máš nemecký prízvuk,

letíš zo základne na Marse... čo viac treba?

■ ■ ■

„Čo je projekt Elrond, doriti?“ chcela vedieť Annie.„Niečo som vymyslieť musel,“ bránil sa Venkat.„A tak si prišiel s Elrondom?“ naliehala.„Asi, že pôjde o tajné stretnutie,“ nadhodil Mitch. „V e-maile sa písalo, že to nesmiem prezradiť

ani svojej asistentke.“„Všetko vysvetlím, keď príde Teddy,“ povedal Venkat.„Prečo by Elrond mal znamenať tajné stretnutie?“ nechápala Annie.„Lebo na ňom padne nejaké zásadné rozhodnutie?“ opáčil Bruce Ng.„Presne,“ prisvedčil Venkat.„A to ako viete?“ vyzvedala čoraz podráždenejšia Annie.„Elrond,“ vysvetlil jej Bruce. „Usporiadal poradu. Veď vieš, v Pánovi prsteňov. Rozhodli sa na

nej zničiť prsteň.“„Prekristapána,“ vzdychla si. „Vám na strednej žiadna nedala, čo?“„Dobrý deň,“ pozdravil ich Teddy, ktorý práve dorazil do zasadačky. Sadol si, položil ruky na stôl

a spýtal sa: „Vie niekto, prečo sme tu?“

„Tak moment,“ zháčil sa Mitch. „To nevie ani Teddy?“Venkat sa zhlboka nadýchol. „Jeden z našich astrodynamikov, Rich Purnell, našiel spôsob, ako

dostať Hermes naspäť na Mars. Kurzom, s ktorým prišiel, by Hermes zvládol preletieť okolo Marsuna sol päťstoštyridsaťdeväť.“

Ticho.„To si robíš prču, nie?“„Päťstoštyridsiaty deviaty sol? Ako je to vôbec možné?“ chcel vedieť Bruce. „Ešte aj Iris by

pristála až na päťstoosemdesiaty ôsmy.“„Iris má prúdový pohon,“ odvetil Venkat, „zatiaľ čo Hermes poháňa iónový motor s konštantným

výkonom. Neprestajne zrýchľuje. Už teraz má ohromnú rýchlosť. Pred príletom k Zemi vlastne musíspomaľovať, aby ju neminul.“

Mitch si pošúchal zátylok. „No teda... Päťstoštyridsaťdeväť... To je tridsaťpäť solov pred tým, akosa Watneymu minú potraviny. Vyriešilo by sa tým úplne všetko.“

Teddy sa naklonil nad stôl. „Porozprávaj nám o tom, Venkat. Čo presne by to znamenalo?“„Nuž,“ začal Kapoor, „keby sme sa rozhodli pre tento ,manéver Richa Purnella‘, začali by hneď

teraz akcelerovať, aby si udržali rýchlosť a ešte ju zvýšili. Na orbitu Zeme by sa nedostali, no míňaliby ju dosť blízko na to, aby pomocou jej gravitácie mohli upraviť kurz. Zhruba v tom čase by tiežzachytili sondu, ktorá im poskytne zásoby na predĺžený let.

Potom by už iba stále zrýchľovali a k Marsu by doleteli na päťstoštyridsiaty deviaty sol. Ako somvravel, iba by preleteli okolo. Nebolo by to ako bežná misia Ares. Mali by priveľkú rýchlosť na to,aby sa mohli dostať na orbitu. Zvyšok manévru ich potom dostane naspäť na Zem. Dostanú sa domovdvestojedenásť dní po oblete.“

„Načo je nám dobrý oblet?“ nechápal Bruce. „Nemajú ako dostať Watneyho z povrchu.“„Áno...“ pripustil Venkat. „To je nepríjemnejšia časť celej veci. Watney sa musí dostať

k odletovému modulu Ares 4.“„Do Schiaparelliho krátera?“ Mitch zalapal po dychu. „To je tritisícdvesto kilometrov!“„Tritisícdvestopäťdesiattri, ak máme byť presní,“ prikývol Venkat. „Nie je to nemožné. Už sa na

roveri odviezol k Pathfinderu a naspäť. To je vyše tisícpäťsto kilometrov.“„Ale to bolo po rovnom púštnom teréne,“ pridal sa k námietkam Bruce. „Cesta do Schiaparelliho

krátera...“„Stačí povedať,“ nenechal ho dokončiť Venkat, „že to bude náročné a nebezpečné. Máme však

kopu špičkových vedcov, ktorí mu môžu pomôcť s úpravami rovera. Okrem toho musí modifikovať ajMOM.“

„Prečo? Čo je na ňom zlé?“ chcel vedieť Mitch.„Je navrhnutý na let v nízkej obežnej dráhe,“ vysvetlil Venkat. „Hermes iba preletí okolo planéty,

takže MOM sa musí dostať celkom mimo gravitačného poľa.“„Ako?“ vyzvedal Mitch.„Watney ho musí odľahčiť. Veľmi výrazne. Ak sa rozhodneme pre túto možnosť, viem zohnať kopu

ľudí, ktorí budú pracovať na tomto probléme.“„Predtým si spomínal zásobovaciu sondu na Hermes,“ ozval sa Teddy. „Dokážeme im ju poslať?“„Áno – s Taijang Šenom,“ odvetil Kapoor. „Vypustíme ju tak, aby sa s loďou stretla blízko Zeme.

Je to nepochybne ľahšie ako dostať ju na Mars.“„Aha,“ konštatoval Teddy. „Takže máme na stole dve možnosti: Poslať Watneymu dosť potravín do

príletu Aresa 4, alebo poňho hneď teraz vyslať Hermes. Oba plány rátajú s Taijang Šenom, takžemôžeme realizovať iba jeden.“

„Presne tak,“ prikývol Venkat. „Musíme si vybrať.“Všetci nad tým chvíľu premýšľali.„A čo posádka Hermesa?“ prerušila ticho Annie. „Nebude mať problém s...“ bleskovo si to

v hlave spočítala, „päťstotridsiatimi dňami v kozme navyše?“„Nezaváha ani na sekundu,“ povedal Mitch. „Ani na zlomok sekundy. Práve preto Venkat zvolal

túto poradu.“ Zagánil naňho. „Chce, aby sme miesto posádky rozhodli my.“„Presne tak,“ povedal znova Venkat.„Mala by o tom rozhodovať komandérka Lewisová,“ argumentoval Mitch.„Nemá význam sa jej na to pýtať,“ odsekol Kapoor. „Toto rozhodnutie musíme urobiť my. Je to

otázka života a smrti.“„Lewisová je veliteľka misie,“ nedal sa odbiť Mitch. „Rozhodnutia o živote a smrti, to je jej

práca, doboha!“„Len pokoj, Mitch,“ miernil ho Teddy.„Kravina!“ zvolal Mitch. „Zakaždým, keď sa niečo pokazí, to posádke úzkostlivo tajíte.

Nepovedali ste jej, že Watney žije, a teraz jej zatajujete, že existuje spôsob, ako ho zachrániť.“„Ten spôsob sme už našli,“ namietol Teddy. „Teraz jednoducho diskutujeme o ďalšom.“„Voľný pád na planétu?“ spýtal sa Mitch. „Fakt si niekto myslí, že by to mohlo vyjsť?“„Dobre, dobre, Mitch,“ povedal Teddy. „Vyjadril si svoj názor a všetci sme ho počuli. Poďme

ďalej.“ Obrátil sa k Venkatovi. „Dokáže Hermes fungovať päťstotridsaťtri dní po plánovanom koncimisie?“

„Mal by,“ odvetil Kapoor. „Posádka možno bude musieť priebežne opravovať nejaké poruchy, alepráve na to je školená. Nezabúdajme, že Hermes sme postavili na všetkých päť misií Ares. Je ibav polovici plánovanej životnosti.“

„Je to najdrahšia vec, akú ľudstvo kedy postavilo,“ vyhlásil Teddy. „Ďalšiu takú si už nemôžemedovoliť. Ak sa niečo pokazí a posádka zomrie, program Ares zahynie spolu s ňou.“

„Prísť o posádku by bola katastrofa,“ súhlasil Venkat, „ale Hermes by sme nestratili. Kým fungujereaktor a iónové motory, dokážeme ho dostať naspäť.“

„Všetky vesmírne lety sú nebezpečné,“ povedal Mitch. „Nemôžeme toto rozhodnutie stavať na tom,čo je bezpečnejšie.“

„Nesúhlasím,“ pokrútil hlavou Teddy. „Práve bezpečnosť je pri tomto rozhodovaní prvoradá.Bezpečnosť a to, o koľko životov ide. Oba plány sú riskantné, ale pri doplnení potravín na Marsepôjde o život iba Watneymu. Manéver Richa Purnella by ohrozil šiestich ľudí.“

„Treba zvážiť aj mieru rizika, Teddy,“ presviedčal ho Venkat. Nebrzdené pristátie je šialeneriskantné. Môže vstúpiť do atmosféry pod zlým uhlom a zhorieť, môže naraziť pritvrdo a zničiťnáklad potravín... Šance na úspech odhadujeme niekde okolo tridsiatich percent.“

„Stretnutie v kozme pri Zemi je jednoduchšie?“ chcel vedieť Teddy.„Nepomerne,“ uistil ho Venkat. „Prenosy sa zdržia o menej ako sekundu, takže môžeme sondu

riadiť priamo zo Zeme a nemusíme sa spoliehať na automatizované systémy. Keď príde čas naspojenie s loďou, môže ju pilotovať Martinez z Hermesa, takže odozva sa vôbec nespomalí. Navyše,Hermes má ľudskú posádku schopnú prekonať prípadné zádrhy. Nemusíme znova vstupovať doatmosféry – zásoby nemusia prežiť dopad rýchlosťou tristo metrov za sekundu.“

„Takže,“ nadhodil Bruce. „Máme veľkú šancu, že zabijeme jedného, alebo malú šancu, že zabijemešiestich. Kriste! Ako o tom vôbec môžeme rozhodovať?“

„Rozoberieme si to a v konečnom dôsledku rozhodne Teddy,“ povedal mu Venkat. „Neviem, akoinak by sme to mohli urobiť.“

„Mohli by ste nechať Lewisovú, nech...“ začal Mitch.„Áno. Myslím okrem toho,“ znova ho nenechal dopovedať Venkat.„Mám otázku,“ ozvala sa Annie. „Načo tu som ja? Toto mi pripadá ako niečo, čo musíte

prediskutovať vy vedátori.“„Musíš mať o tom prehľad,“ vysvetlil jej Venkat. „Nerozhodneme to hneď teraz. Musíme

preskúmať všetky detaily – potichu, interne. Keby sa však niečo z toho vynieslo, musíš o tom vedieť,aby si sa dokázala vyhýbať niektorým otázkam.“

„Dokedy sa musíme rozhodnúť?“ spýtal sa Teddy.„Časový interval na ten manéver sa končí o tridsaťdeväť hodín.“„Dobre,“ prikývol Teddy. „Budeme o tom diskutovať iba osobne a telefonicky – žiadne e-maily.

Nikomu to zatiaľ nehovorte. Posledné, čo teraz potrebujeme, je verejná mienka tlačiaca na nejakýriskantný kovbojský zákrok, ktorý v konečnom dôsledku nemusí byť možný.“

■ ■ ■

Beck:Ahoj, kamoš. Ako sa máš?Teraz, keď som v „hrozivej situácii“, už nemusím dodržiavať spoločenskú etiketu. Môžem byť ku

všetkým otvorený.Keď už to spomínam, musím povedať... Kamoš, fakt by si mal povedať Johanssenovej, čo k nej

cítiš. Ak to nespravíš, do smrti to budeš ľutovať.Nechcem ti klamať. Môže to dopadnúť aj zle. Netuším, čo si Johanssenová myslí o Tebe. Vlastne

ani o ničom inom. Je divná.Ale počkaj, kým sa misia neskončí. Budeš s ňou na lodi ešte celé dva mesiace. Keby ste si niečo

začali počas misie, Lewisová by Ťa zabila.

■ ■ ■

Venkat, Mitch, Bruce a Teddy sa stretli druhý raz za dva dni. „Projekt Elrond“ získal vo vesmírnomstredisku temný nádych, lebo bol zahalený pláštikom tajomstva. Mnohí ľudia o ňom počuli, nik všaknevedel, o čo presne ide.

Množili sa špekulácie. Niektorí si mysleli, že je to celkom nový rozpracovaný program. Iní sa báli,že to môže byť ťah na zrušenie Aresa 4 a 5. Väčšina bola presvedčená, že je to plán na Ares 6.

„Nebolo to ľahké,“ oznámil Teddy zhromaždenej elite, „ale rozhodli sme sa pre Iris dva. ManéverRicha Purnella sa zamieta.“

Mitch tresol päsťou po stole.„Urobíme všetko, aby to vyšlo,“ povedal mu Bruce.„Ak sa smiem spýtať,“ ozval sa Venkat, „čo napokon rozhodlo?“Teddy si vzdychol. „Je to vec rizika,“ odvetil. „Iris dva riskuje iba jeden život. Manéver Richa

Purnella ich riskuje šesť. Viem, že má vyššiu pravdepodobnosť úspechu, ale nemyslím si, že by bolašesťkrát vyššia.“

„Ty zbabelec...“ začal Mitch.„Mitch...“ snažil sa ho zastaviť Venkat.„Ty prekliaty zbabelec!“ nedal sa umlčať Mitch. „Snažíš sa len, aby ti to veľmi neuškodilo. Ide ti

o minimalizáciu škôd! Na Watneyho život zvysoka serieš!“

„Na Watneym mi záleží,“ odsekol Teddy, „a z toho tvojho infantilného postoja mi je zle. Môžeš satu hádzať o zem, koľko chceš. My ostatní sme už dospelí. Toto nie je televízna šou – riskantnejšieriešenie nie je vždy najlepšie.“

„Vesmír je nebezpečný,“ zúril Mitch. „Taká je už povaha našej práce. Ak chceš vždy hrať na istotu,choď robiť do poisťovne. Mimochodom, nie je to tvoj život, o ktorom rozhoduješ. Posádka sa môžerozhodnúť sama.“

„Nie, nemôže,“ rozzúril sa už aj Teddy. „Je do toho priveľmi emocionálne zapojená. Rovnako akoty. Neohrozím päť ľudí len preto, aby som zachránil jedného. Najmä, keď ho môžem zachrániť aj beztoho, aby som s nimi akokoľvek riskoval.“

„Kravina!“ Mitch vyskočil na nohy, až takmer zvalil stoličku. „Snažíš sa len presvedčiť sám seba,že to nebrzdené pristátie vyjde, aby si nemusel nič riskovať. Vykašlal si sa naňho, ty skurvysyn!“

Zúrivo odišiel z miestnosti a tresol za sebou dvermi.O niekoľko sekúnd za ním vyrazil Venkat so slovami: „Dozriem, aby sa upokojil.“Bruce sa zhrbil na stoličke. „Bože,“ vzdychol si nervózne. „Sme vedci, prekristapána! Čo to má

byť?!“Annie si ticho uložila veci do kufríka.Teddy sa na ňu pozrel. „Je mi to naozaj veľmi ľúto, Annie,“ vyhlásil. „Čo môžem povedať?

Niekedy sa muži nechajú ovládnuť testosterónom a...“„Dúfala som, že ťa nakope do riti,“ skočila mu do reči.„Čože?“„Myslela som si, že ti na tom astronautovi záleží, ale pravdu má Mitch. Naozaj si posratý až za

ušami. Keby si mal gule, možno by sme Watneyho zachránili.“

■ ■ ■

Lewisová:Ahoj, komandérka.Na príprave a samotnom lete som s Tebou strávil dva roky. Myslím si, že Ťa celkom dobre

poznám. Preto tipujem, že si kladieš za vinu, čo sa so mnou stalo, aj keď som Ti jasne písal, aby si tonerobila.

Čelila si neriešiteľnému scenáru a urobila si tvrdé rozhodnutie. Taký je už osud veliteľov.A rozhodla si sa správne. Keby si bola ešte chvíľu vyčkávala, MOM by sa bol prevrátil.

Určite si si v duchu prešla všetky možné výsledky, takže Ti musí byť jasné, že si nič nemohlaurobiť inak (ak nerátame možnosť, že sa z teba stala jasnovidka).

Zrejme si si myslela, že najhoršie, čo sa Ti môže stať, je strata člena posádky. Omyl! Strata celejposádky je ešte horšia. No a tej si zabránila.

Musíme však prediskutovať jednu oveľa dôležitejšiu vec: Čo to má byť s Tebou a diskom? Seriályzo 70-tych rokov viem pochopiť, lebo každý miluje chlpatých ľudí a ozrutné goliere... Ale disko?

Disko?!

■ ■ ■

Vogel skontroloval polohu a orientáciu lode voči plánovanej letovej dráhe. Ako zvyčajne, všetkosedelo. Okrem toho, že pracoval ako chemik misie, bol aj skúsený astrofyzik. Aj keby nebol, jehopovinnosti v úlohe navigátora boli smiešne ľahké.

Počítač mal zadaný kurz. Vedel, ako má nasmerovať loď, aby ju iónové motory hnali správnymsmerom. Neprestajne poznal aj jej polohu (dala sa ľahko vypočítať z polohy Slnka a Zemev kombinácii s presným časom z palubných atómových hodín).

Pokiaľ by nedošlo k výpadku počítača alebo inému kritickému incidentu, jeho rozsiahle vedomostiz astrofyziky nemali žiadne využitie.

Po kontrole zbehol diagnostiku motorov. Fungovali na sto percent. Toto všetko vybavil zo svojejkajuty. Všetky lodné funkcie sa dali ovládať z každého počítača na palube. Časy, keď človek muselísť k motorom, aby ich skontroloval, boli dávno preč.

Keď skončil dennú prácu, konečne prišli na rad e-maily.Prezeral si správy, ktoré NASA uznala za hodné toho, že ich pošle do kozmu. Prvé čítal tie, ktoré

mu pripadali najzaujímavejšie, a v prípade potreby na ne hneď odpovedal. Jeho odpovede sazaznamenávali a odosielali so Zemou pri najbližšom spojení Johanssenovej.

Zaujala ho správa od manželky. Mala názov unsere kinder (naše deti) a nebolo v nej nič okremobrazovej prílohy. Zarazene podvihol obočie. Nesedelo tam hneď niekoľko vecí. Po prvé, slovo„kinder“ sa píše s veľkým začiatočným písmenom. Jeho žena Helena učila na gymnáziu v Brémacha sotva by urobila takú primitívnu chybu. No a po druhé, medzi sebou deťom láskyplne hovorili dieAffen. Opice.

Keď sa obrázok pokúsil otvoriť, prehliadač mu napísal, že súbor je nečitateľný.Vykročil po úzkej chodbe. Kajuty posádky boli tesne pri vonkajšom plášti rotujúcej lode, aby

v nich najsilnejšie pôsobila umelá gravitácia. Ako zvyčajne, Johanssenová mala otvorené dvere.„Dobrý večer, Beth,“ pozdravil ju. Všetci dodržiavali rovnaký denný rozvrh a blížil sa čas na

spanie.„Ahoj,“ odzdravila bez toho, aby odtrhla zrak od displeja.„Mám jeden počítačový problém,“ povedal jej. „Napadlo mi, či by si mi s ním nevedela pomôcť.“„Jasné,“ odvetila stroho.„Možno bude lepšie, ak prídem zajtra, keď budeš mať službu?“„Môžeš aj teraz,“ uistila ho. „O čo ide?“„O jeden súbor. Je to obrázok, ale počítač ho nevie otvoriť.“„Kde ho máš?“ spýtala sa ťukajúc do klávesnice.„Je v mojom priestore. Volá sa kinder.jpg.“„Tak sa naň pozrime,“ vyhlásila.Prsty jej tancovali po klávesnici a na obrazovke sa otvárali a zatvárali okná. „Na jpg má úplne zlú

hlavičku,“ povedala. „Zrejme sa poškodila pri prenose. Pozriem sa v hex editore, či sa nedá aspoňniečo...“

Po chvíli oznámila: „To nie je jpg. Je to textový súbor v ASCII. Vyzerá ako... No, vlastne neviem,ako čo. Azda ako kopa nejakých vzorcov.“ Ukázala na displej. „Hovorí ti to niečo?“

Vogel sa naklonil k obrazovke a pozrel na text. „Ja,“ odvetil. „Je to zmena kurzu Hermesa. Píšutam, že sa to volá manéver Richa Purnella.“

„A to je čo?“ stále nechápala Johanssenová.„Ani ja som ešte o takom manévri nepočul.“ Pozrel sa na tabuľky. „Je zložitý... veľmi zložitý...“Odrazu celý stuhol. „Sol päťstoštyridsaťdeväť?!“ skríkol. „Mein Gott!“

■ ■ ■

Posádka Hermesa využívala na tých málo chvíľ voľného času takzvanú oddychovú miestnosť.

Keďže išlo o priestor, kam sa ledva zmestil stôl a sedadlá pre šesť osôb, nemal vysokú prioritua nachádzal sa v zóne s iba pätinovou gravitáciou.

Stále to však umožňovalo, aby všetci sedeli, keď uvažovali o tom, čo im Vogel oznamuje.„... a misia by sa skončila príletom k Zemi o dvestojedenásť dní neskôr,“ dokončil.„Vďaka, Vogel,“ povedala mu Lewisová. Ona už to vysvetlenie poznala, ale Johanssenová,

Martinez a Beck ho počuli prvý raz. Chvíľu im trvalo, kým to strávili.„Naozaj to môže fungovať?“ spýtal sa Martinez.„Ja,“ odvetil Vogel. „Preveril som výpočty. Všetky sedia. Je to geniálny kurz. Úžasný.“„Ako by sa Mark dostal z Marsu?“ chcel vedieť Martinez.Lewisová sa naklonila dopredu. „V správe toho bolo viac,“ vysvetlila. „Museli by sme pri Zemi

nabrať zásoby a Watney by sa musel dostať k odletovému modulu Aresa 4.“„Ale prečo nám to poslali štýlom tajných agentov?“ nechápal Beck.„Podľa tej správy,“ odvetila Lewisová, „ten nápad NASA zamietla. Vedenie sa rozhodlo radšej

podstúpiť veľké riziko s Watneym ako malé s nami všetkými. Ten, kto nám to prepašoval do e-mailu,s tým rozhodnutím zjavne nesúhlasí.“

„Takže,“ nadhodil Martinez „hovoríme o možnosti postaviť sa proti jasnému rozhodnutiu NASA?“„Áno,“ potvrdila Lewisová. „Presne o tom hovoríme. Ak sa pustíme do toho manévru, musia nám

poslať zásobovaciu loď, inak zomrieme. Máme možnosť prinútiť ich, aby zmenili rozhodnutie.“„Urobíme to?“ spýtala sa Johanssenová.Všetci sa pozreli na komandérku.„Nebudem vám klamať,“ vyhlásila. „Čertovsky rada by som to urobila. Toto však nie je obyčajné

rozhodnutie. Je to niečo, čo NASA výslovne zamietla. Hovoríme tu o vzbure, a to je slovo, ktorénikdy neberiem na ľahkú váhu.“

Postavila sa a začala pomaly chodiť hore-dolu. „Urobíme to, iba ak sa na tom zhodneme úplnevšetci. Kým mi odpoviete, zvážte dôsledky. Ak pokazíme stretnutie so zásobovacou loďou, zomrieme.Ak nezvládneme gravitačný prak okolo Zeme, aj to nás zabije.

Ak urobíme všetko úplne dokonale, pridáme k našej misii päťstotridsaťtri dní. Päťstotridsaťtri dníneplánovaného vesmírneho letu, počas ktorého sa môže stať čokoľvek. Budeme mať problémys údržbou. Môže sa pokaziť niečo, čo nedokážeme opraviť. Ak to bude životne dôležité,neprežijeme.“

„To beriem!“ usmial sa Martinez.„Spomaľ trocha, kovboj,“ povedala mu. „My dvaja sme z ozbrojených síl. Po návrate nás celkom

dobre môže čakať vojenský súd. A čo sa týka ostatných, môžem vám zaručiť, že vás už nikdy nepošlúdo kozmu.“

Martinez sa oprel o stenu, prekrížil si ruky a vystrúhal náznak úsmevu. Ostatní mlčky uvažovalio Lewisovej slovách.

„Ak to urobíme,“ povedal napokon Vogel, „bude to celkovo znamenať vyše tisíc dní v kozme. Mneosobne to stačí na celý život. Nepotrebujem sa sem vracať.“

„Zdá sa, že Vogel je za,“ uškrnul sa Martinez. „Aj ja. Samozrejme.“„Urobme to,“ podporil ho Beck.„Ak si myslíte, že to môže vyjsť,“ vyhlásila Johanssenová, „tak vám verím.“„Dobre,“ prikývla komandérka. „Ak sa pre to rozhodneme, čo všetko treba urobiť?“Vogel pokrčil plecami. „Zadám nový kurz a spustím ho,“ odvetil. „Ešte niečo?“„Diaľkové ovládanie,“ odvetila Johanssenová. „je navrhnuté tak, aby mohli loď dostať do

bezpečia, keby sme zomreli alebo také niečo. Môžu Hermes riadiť zo Zeme.“

„Ale my sme priamo v ňom,“ namietla Lewisová. „Môžeme zrušiť všetko, o čo sa pokúsia, nemámpravdu?“

„Vlastne nie,“ pokrútila hlavou Johanssenová. „Diaľkové ovládanie zablokuje všetky palubnéovládače. Predpokladá sa, že došlo ku katastrofe a ničomu na lodi sa nedá dôverovať.“

„Vieš tomu zabrániť?“ zisťovala Lewisová.„Hm...“ zamyslela sa Johanssenová. „Hermes má štyri samostatné letové počítače, každý s tromi

samostatnými komunikačnými systémami. Ak z ktoréhokoľvek z nich počítač dostane signál, riadenielode prevezme Houston. Komunikácie vypnúť nemôžeme – prišli by sme o telemetriu a navádzanie.Budem musieť odstaviť diaľkové ovládanie na každom systéme samostatne... Je to súčasť operačnéhosystému... Musím preskočiť rovno na daný kód... Áno. Dá sa to.“

„Si si istá?“ tlačila na ňu komandérka. „Určite to dokážeš odstaviť?“„Nemalo by to byť ťažké,“ odvetila Johanssenová. „Je to záložná funkcia pre prípad katastrofy, nie

bezpečnostný prvok. Nie je zabezpečená proti škodlivému kódu.“„Škodlivému kódu?“ Beck sa široko usmial. „Takže z teba bude hakerka?“„Áno,“ odvetila s rovnakým úsmevom. „Dá sa to tak povedať.“„Dobre teda,“ vyhlásila Lewisová. „Zdá sa, že na to máme. Ale nechcem, aby to ktokoľvek robil

iba pre strach z reakcií ostatných. Počkáme dvadsaťštyri hodín. Ak niekto počas nich zmení názor,stačí mi povedať alebo poslať e-mail. Zruším to a nik sa nikdy nedozvie, kto to bol.“

Kým odchádzali, Lewisová sa držala vzadu. Sledovala, ako sa všetci štyria na odchode usmievajú.Prvý raz od odletu z Marsu sa správali ako za starých čias. Už teraz jej bolo jasné, že nik z nichnezmení názor.

Vrátia sa na Mars.

■ ■ ■

Všetci vedeli, že Brendan Hutch bude čoskoro riadiť misie.Stúpal v hierarchii NASA tak rýchlo, ako sa len v takej veľkej a strnulej inštitúcii dá. Bol známy

svojou usilovnosťou a jeho riadiace aj celkové schopnosti uznávali ešte aj jeho podriadení.Mal na starosti zmenu v riadení misie od jednej v noci do deviatej ráno. Neustále perfektné výkony

v tejto funkcii mu jednoducho museli priniesť povýšenie. Už sa vedelo, že bude zástupca letovéhokontrolóra Aresa 4 a mal slušnú šancu prebojovať sa v Arese 5 na samý vrchol.

„Letová kontrola, tu je CapCom,“ ozvalo sa mu zo slúchadiel.„Hovorte, CapCom,“ zareagoval. Boli v tej istej miestnosti, no komunikačný protokol sa musel

dodržiavať za každých okolností.„Neplánované stavové hlásenie z Hermesa.“Hermes bol ešte deväťdesiat svetelných sekúnd ďaleko, takže obojstranná komunikácia by bola

dosť nepraktická. Preto – ak to neboli prenosy pre médiá – posádka zatiaľ komunikovala iba textovouformou.

„Rozumiem,“ povedal. „Prečítajte mi to.“„Ale... Ja to nechápem, letová kontrola,“ prišla zaskočená odpoveď. „Nie je tu žiadne hlásenie

o stave, iba jedna veta.“„Čo sa v nej píše?“„Stojí v nej: ,Houston, berte na vedomie, že Rich Purnell je raketometčík s orlím zrakom.‘“„Čo?“ spýtal sa Brendan. „Kto je, dočerta, ten Rich Purnell?“„Letová kontrola, tu je telemetria,“ ozval sa ďalší hlas.

„Hovorte, telemetria,“ prikázal Brendan.„Hermes sa odchýlil od kurzu.“„CapCom, upozornite Hermes, že sa odkláňa od dráhy. Telemetria, pripravte vektor na úpravu...“„Negatívne, letová kontrola,“ prerušili ho z telemetrie. „Nejde o náhodný odklon. Posádka

upravila kurz. Záznamy z prístrojov ukazujú úmyselnú rotáciu o dvadsaťsedem celýchosemstodvanásť stupňa.“

„Čo to má byť, dočerta?“ jachtal Brendan. „CapCom, spýtajte sa ich, čo to má, kurník, znamenať!“„Rozumiem, letová kontrola... Správa odoslaná. Minimálny reakčný čas: tri minúty, štyri sekundy.“„Telemetria, je možné, že došlo k poruche prístrojov?“„Negatívne, letová kontrola. Sledujeme ich cez SatCon. Pozorovaná poloha je konzistentná so

zmenou kurzu.“„CapCom, prečítajte záznamy z minulej zmeny. Pozrite sa, či niekto nenariadil dramatickú úpravu

kurzu, o ktorej nám zabudli povedať.“„Rozumiem, letová kontrola.“„Navádzanie, tu je letová kontrola,“ povedal do mikrofónu.„Hovorte, letová kontrola,“ zareagoval kontrolór navádzania.„Zistite, ako dlho môžu ostať na tomto kurze, kým nebude nezvratný. Od ktorého bodu sa už

nedokážu vrátiť na Zem.“„Už na tom pracujem, letová kontrola.“„A nech mi niekto zistí, kto je Rich Purnell!“

■ ■ ■

Mitch sa hodil na gauč v Teddyho kancelárii. Nohy si vyložil na konferenčný stolík a zoširoka sa

usmial. „Volal si ma?“„Prečo si to urobil, Mitch?“ oboril sa naňho Teddy.„Čo?“„Veľmi dobre vieš, o čom hovorím!“„Ach, myslíš tú vzburu na Hermese?“ spýtal sa Mitch nevinne. „Vieš, bol by to parádny názov

filmu: Vzbura na lodi Hermes. Dobre to znie.“„Vieme, že si to spravil ty,“ vyhlásil Teddy prísne. „Zatiaľ nevieme ako, ale je nám jasné, že si im

poslal ten manéver.“„Inak povedané, nemáte žiadne dôkazy.“Teddy ho prebodol zúrivým pohľadom. „Nie, ale iba nateraz. Pracujeme na tom.“„Naozaj?“ spýtal sa Mitch. „Naozaj je toto najlepší spôsob využitia nášho času? Vieš, musíme

naplánovať zásobovací let so stretnutím neďaleko Zeme, nehovoriac už o tom, ako dostať Watneyhodo Schiaparelliho krátera. Máme dosť veľa práce.“

„To si píš, že máme!“ zrúkol Teddy. „Po tom tvojom špinavom triku sa od tejto alternatívy už nedáodskočiť!“

„Údajnom triku,“ opravil ho Mitch dôrazne. „Annie, predpokladám, povie médiám, že sme sa pretento riskantný manéver rozhodli my, však? O vzbure hovoriť nebude.“

„Samozrejme,“ odsekol Teddy. „Inak by sme vyzerali ako banda debilov.“„Tak potom sme všetci v pohode!“ usmial sa Mitch. „Nemôžeš nikoho vyhodiť za to, že plnil

rozkazy NASA. Ešte aj Lewisová je za vodou. Aká vzbura? Nijaká vzbura! A Watneymu to možnozachráni život. Kam sa pozrieš, samé šťastné konce!“

„Možno si zabil celú posádku,“ oponoval mu Teddy. „To ti nenapadlo?“„Človek, ktorý im dal ten manéver – nech to bol ktokoľvek,“ odvetil Mitch, „im len poskytol

informácie. Rozhodnutie urobila Lewisová. Ak si nechala rozum zastrieť emóciami, bola by mizernáveliteľka. Lenže ona taká jednoducho nie je.“

„Ak sa dokáže, že si to bol ty, nájdem spôsob, ako ťa za to vykopnúť z NASA,“ varoval ho Teddy.„Jasné.“ Mitch mykol plecom. „Ale keby som nebol ochotný podstupovať riziko, aby som

zachránil ľudský život, bol by som...“ Na sekundu sa nad tým zamyslel. „Nuž, asi by som bol ako ty.“

17. KAPITOLA


No nech sa prepadnem!Vracajú sa po mňa!Ani neviem, čo na to povedať! Vyrazilo mi to dych!Kým však chytím tento spoj na spiatočnú cestu, čaká má riadna kopa práce.Nemôžu ísť na orbitu. Ak nebudem vo vesmíre, keď preletia okolo Marsu, môžu mi tak nanajvýš

zamávať.Musím sa dostať k odletovému modulu Aresa 4. Uznala to dokonca aj NASA. No a keď vám ešte

aj večne ustráchaná NASA navrhne 3 200-kilometrovú cestu po povrchu cudzej planéty, musí vámbyť jasné, že to s vami nevyzerá najlepšie.

Schiaparelli, máš sa na čo tešiť!Ale... Nie hneď. Predtým ma čaká tá spomínaná kopa práce.V porovnaní s impozantnou výpravou, ktorú mám pred sebou, bola cesta k Pathfinderu iba

smiešny výlet. Prepiekla sa mi na nej kopa vecí, lebo mi stačilo prežiť osemnásť solov. Tentoraz tobude iné.

Cestou k Pathfinderu som mal denný nájazd 80 kilometrov. Ak sa mi bude rovnako dobre dariť navýprave do Schiaparelliho krátera, cesta mi zaberie 40 solov. Povedzme, že s rezervou 50.

Lenže teraz ide o viac ako len o samotnú cestu. Keď sa tam dostanem, musím rozložiť tábora urobiť kopu úprav na odletovom module. NASA odhaduje, že mi zaberú 30 solov, takže pre istotupovedzme 45. Cesta s úpravami teda potrvá okolo 95 solov. Povedzme, že 100, lebo 95 priam volápo zaokrúhlení.

Musím teda prežiť 100 solov mimo habu.„A čo MOM?“ pýtate sa (v mojej prebujnenej fantázii). „Nebudú v ňom nejaké zásoby? Aspoň

voda a vzduch?“Nie. Nebude v ňom vôbec nič.Má síce nádrže na vzduch, ale sú prázdne. Každá misia Ares aj tak potrebuje množstvo O2, N2

a vody. Načo posielať ďalšie s odletovým modulom? Oveľa jednoduchšie je nechať posádku, nechMOM dotankuje z habu. Našťastie pre tú našu obsahoval plán misie doplnenie nádrží hneď na prvýsol a Martinez to aj urobil.

Okolo Marsu preletia na sol 549, takže musím vyraziť najneskôr na sol 449. Na prípravu mi ostáva257 solov.

Zdá sa vám to veľa, však?Za ten čas musím upraviť rover tak, aby odviezol „veľkú trojku“: regulátor atmosféry, oxygenátor

a recyklátor vody. To všetko musí byť v priestore s atmosférickým tlakom, ale rover na to nie je dosťveľký. Všetky zariadenia potrebujú neprestajne fungovať, ale batérie rovera takúto záťaž dlhodobonevydržia.

Rover musí okrem toho uviezť aj všetko moje jedlo, vodu a solárne panely, druhú batériu,náhradné diely a Pathfinder. Ten predstavuje moje jediné spojenie s NASA, a tak sa povezie nastreche ako babka Clampettová v Beverly Hills.

Musím vyriešiť kopu problémov, ale pomáha mi s tým množstvo veľmi múdrych ľudí. V podstatena tom pracuje celá Zemeguľa.

NASA ešte domýšľa detaily, ale stojí to na myšlienke, že použijem obidva rovery. V jednom sapoveziem a druhý mi bude slúžiť ako nákladný príves.

Na prívese musím urobiť štrukturálne zmeny. Pod „štrukturálnymi zmenami“ myslím „veľkú dieruv karosérii.“ Potom doň môžem presťahovať Veľkú trojku a zaplátať dieru plášťom z habu. Prinatlakovaní kabíny sa nafúkne ako balón, ale vydrží. Ako spravím veľkú dieru do karosérie rovera?Vysvetlenie nechám na svojho milého asistenta Venkata Kapoora:

[14:38] JPL: Určite premýšľate, ako urobiť dieru do karosérie.Podľa našich testov sa dá prevŕtať vŕtačkou na vzorky hornín. Opotrebuje ju to iba minimálne

(uhlíkový kompozit je mäkší ako skaly). Navŕtate rad dier a potom vysekáte, čo medzi nimi ostalo.Dúfam, že rád vŕtate. Vrták má priemer 1 cm, diery budú 0,5 cm od seba a celková dĺžka rezu je

11,4 m. To znamená, že ich musíte vyvŕtať 760. Jedno prevŕtanie karosérie trvá 160 sekúnd.Problém: Vŕtačky nie sú navrhnuté na takéto projekty. Mali sa používať na odber vzoriek. Batérie

vydržia iba 240 sekúnd. Máte dve, ale aj tak zvládnete iba 3 diery, kým ich budete musieť znovanabiť. Čas nabíjania je 41 minút.

Celkovo by to bolo 173 hodín práce obmedzenej na 8 hodín v skafandri denne. Museli by ste vŕtať221 dní, a to je skrátka priveľa. Všetky ostatné nápady však počítajú s otvorom v karosérii. Ak by tos ním nešlo, museli by sme všetko premyslieť odznova.

Preto chceme, aby ste napojili vŕtačku priamo na rozvody habu. Vŕtačka potrebuje 28,8V a využíva 9 A. Jediné vedenie, ktoré zvláda takéto napätie, je napájací kábel na rovery. Má 36V a maximálne 10 A. Keďže máte k dispozícii dva, súhlasíme s tým, aby ste jeden upravili.

Pošleme vám návod, ako znížiť napätie a namontovať ďalší istič, ale určite to viete aj bez nás.

Zajtra sa budem hrať s vysokým napätím. Neviem si predstaviť, čo by sa už pritom mohlo pokaziť!


Dnes sa mi podarilo nepripraviť sa o život, aj keď som pracoval s vysokým napätím. No, vlastneto nebolo vôbec také napínavé. Najprv som ten kábel odpojil od elektrickej siete.

Presne podľa pokynov som premenil napájací kábel rovera na zdroj energie pre vŕtačku.Nastaviť správne napätie bolo jednoduché – stačilo pridať pár rezistorov, a tých mám v zásobe

viac než dosť.Musel som vyrobiť vlastný istič na deväť ampérov. Vyriešil som to paralelným zapojením trojice

trojampérových ističov. Neexistuje, aby nimi deväť ampérov prešlo bez toho, aby ich všetkyvyhodilo.

Potom som musel napojiť vŕtačku. V podstate išlo o to isté ako pri Pathfinderi – vybrať batériua nahradiť ju napájaním zo siete. Tentoraz to však išlo nepomerne rýchlejšie.

Pathfinder je priveľký, nedá sa preniesť cez prechodovú komoru, a tak som všetky úpravy muselrobiť vonku. Už ste niekedy pracovali s elektronikou v skafandri? Otrasné. Dokonca som si muselvyrobiť pracovný stôl z pristávacích vzpier odletového modulu, pamätáte sa?

Lenže vŕtačka sa do komory zmestí bez problémov. Má na dĺžku iba meter a vyzerá ako pozemskázbíjačka. Odber vzoriek sme robili postojačky, tak ako astronauti z Apolla.

Na rozdiel od improvizovania s Pathfinderom som mal k dispozícii kompletné schémy vŕtačky.

Vybral som z nej batériu a pripojil miesto nej kábel. Potom som ju zobral zase von, napojil naupravenú nabíjačku roverov a zapol.

Vyšlo to na výbornú! Vŕtačka si šťastne vrčala. Neviem ako, ale podarilo sa mi to na prvý pokus.Kdesi v hĺbke duše som predpokladal, že ju hneď na úvod zapečiem.

Ešte nebolo ani poludnie, tak som si povedal: Prečo rovno nezačnem s vŕtaním?

[10:07] WATNEY: Úpravy napájania hotové. Napojil som ho na vŕtačku a perfektne to funguje.Ostala mi ešte kopa času za denného svetla. Pošlite mi opis tej diery, čo chcete vysekať.

[10:25] JPL: To radi počujeme. Začať s vŕtaním ešte dnes je dobrý nápad. Len aby bolo jasné,tieto úpravy sa týkajú rovera č. 1, ktorý budeme odteraz volať „príves“. Rover č. 2 (ten s vašimiúpravami na cestu k Pathfinderu) nateraz ostáva taký, aký je.

Budete odstraňovať kus strechy v zadnej časti vozidla tesne za prechodovou komorou. Otvor musíbyť minimálne 2,5 m dlhý a pôjde cez celú šírku tlakovej kabíny.

Kým začnete s vŕtaním, nakreslite si na príves tvar otvoru a nastavte príves tak, aby ho videlakamera na Pathfinderi. Dáme vám vedieť, či ste to urobili správne.

[10:43] WATNEY: Rozumiem. Ak sa dovtedy neozvem, vyfoťte ho o 11:30.

Rovery sú stavané tak, aby sa dali navzájom ťahať. Keby sa niečo stalo, môžete jedným zachrániťkolegov v druhom. Z rovnakého dôvodu sa dajú prepojiť ich tlakové hadice na rozvod vzduchu.Vďaka tejto možnosti sa budem na dlhej ceste deliť o vzduch s prívesom.

Batériu som z neho zobral už dávno. Sám sa hýbať nemôže. Preto som ho zapojil za svojfantasticky vylepšený rover a odtiahol k Pathfinderu.

Venkat mi kázal „nakresliť“ ten tvar na strechu, ale pozabudol sa zmieniť o tom, ako. Niežeby sommal plné vrecká fixiek schopných fungovať aj na povrchu. Preto som Martinezovi vyraboval posteľ.

Naše lôžka sú vlastne visuté siete – ultraľahké vlákna zapletené do čohosi, na čom sa dá pohodlnespať. Pri posielaní nákladu na Mars zaváži každý gram.

Rozplietol som Martinezovo lôžko a zobral dlhú šnúru von. Na miesto na streche, kde som sachystal vŕtať, som ju prilepil inštalatérskou páskou. Ale pravdaže – inštalatérska páska funguje ajv takmer úplnom vákuu. Inštalatérska páska je zázračná a mala by sa uctievať s nábožnou úctou.

Chápem, čo má NASA za lubom. Zadná časť prívesu obsahuje prechodovú komoru a do tejzasahovať nebudeme. Otvor bude tesne za ňou a dá nám dosť miesta na postavenie veľkej trojky.

Nemám tušenia, ako sa ľudia z NASA chystajú veľkú trojku napájať dvadsaťtri a pol hodiny dennea pritom si chcú nechať dosť energie na jazdu. Stavím sa, že to ešte netušia ani oni. Ale sú múdri.Niečo vymyslia.

[11:49] JPL: To, čo vidíme z vášho plánovaného rezu, vyzerá dobre. Predpokladáme, že druhá

strana bude rovnaká. Môžete sa pustiť do roboty.[12:07] WATNEY: To mi vravela aj frajerka.[12:25] JPL: Fakt, Watney? Vážne?Najprv som vypustil z prívesu tlak. Pokojne ma majte za blázna, ale nechcem, aby mi vŕtačka

vystrelila rovno do tváre.Potom som si musel vybrať miesto, na ktorom začnem. Myslel som si, že najľahšie to bude na

boku. Mýlil som sa.Lepšie by bolo na streche. Na boku to bolo nanič, lebo som musel držať vŕtačku vo vodorovnej

polohe. No a toto nie je Black & Decker vášho tatka. Je dlhá jeden meter a dá sa bezpečne držať iba

za rukoväte.Prevŕtať sa cez povrch bolo hnusne ťažké. Tlačil som na vŕtačku z celej sily, no hrot sa presúval

hore-dolu po tvrdom materiáli. Musel som vytiahnuť svoje verné kladivo a skrutkovač. Párkrát sompo ňom klepol a z uhlíkového kompozitu sa odlomil malý kúsok.

Teraz som už mal kde začať. Presne ako NASA predpokladala, jedna diera trvala približne dvea pol minúty.

Rovnako som to spravil s druhou. Tá mi už išla oveľa hladšie. Po tretej sa rozsvietila kontrolkaprehriateho motora.

Chuderu vŕtačku nenavrhovali na takú dlhú prevádzku. Našťastie mala snímač teploty a varovalama. Preto som ju na chvíľu oprel o pracovný stôl. O Marse totiž môžete povedať jednu vec: Je tamfakt veľká zima. Riedka atmosféra síce neprenáša teplo veľmi dobre, ale všetko v nej aj tak nakoniecvychladne.

Kryt vŕtačky som odstránil, keď som do nej montoval napájací kábel. Teraz mi to poslúžilo narýchlejšie vychladenie. Na druhej strane ju však musím každých pár hodín poriadne vyčistiť, lebo sav nej zbiera prach.

O 17.00 začalo zapadať slnko a ja som mal za sebou 75 dier. Na začiatok to nebolo najhoršie, aleešte ma ich čakalo strašne veľa. Nakoniec (možno už zajtra) sa budem musieť pustiť aj do tých, naktoré z povrchu nedosiahnem. Musím vymyslieť, na čo sa postavím.

Pracovný stôl použiť nemôžem. Je tam Pathfinder a posledné, po čom túžim, je nejako ho pokaziť.Mám však tri ďalšie pristávacie vzpery. Určite z nich dokážem postaviť rampu alebo také niečo.

Nadnes som však skončil. Na večeru budem mať kompletnú porciu.Veru tak. Počujete správne. Buď ma zachránia na sol 549, alebo zomriem. V každom prípade mám

jedla na tridsaťpäť solov navyše. Z času na čas si môžem dopriať poriadnu porciu.


Jedna diera mi trvá v priemere 3,5 minúty. V tom sú už zarátané aj občasné prestávky na chladenievŕtačky.

Zistil som to tak, že som celý deň vŕtal ako sprostý. Po ôsmich hodinách nudnej, no namáhavejtelesnej práce sa môžem pochváliť 137 dierami.

Ukázalo sa, že vŕtať na miestach, na ktoré nedosiahnem, vôbec nie je problém. Nemusel som na toani nijako upravovať pristávaciu vzperu. Stačilo mi niečo, na čo sa postavím. Použil som kontajnerna geologické vzorky (známy aj ako „debnička“).

Kým som nenadviazal kontakt s NASA, dokázal som ostať vonku desať hodín bez toho, aby somzačal spotrebúvať „pohotovostnú zásobu“ vzduchu. V NASA je však plno ustráchancov, ktorí minedovolia ostať v skafandri dlhšie, ako umožňujú jeho oficiálne parametre.

Po dnešnej práci som asi v štvrtine celkového rezu. Aspoň teda z pohľadu vŕtania. Potom ma čaká759 kúskov, ktoré treba vysekať. Nie som si istý, ako na to zareaguje karbónový kompozit, alev NASA to na zemi skúšali tisíckrát a vravia, že takto to bude najlepšie.

Tak či onak, týmto tempom ma čakajú ešte 4 soly šialene nudnej driny, kým to celé dovŕtam.Už som videl všetky mizerné seriály zo sedemdesiatych rokov, čo si na Mars priniesla Lewisová,

a prečítal všetky Johanssenovej detektívky.Prehrabal som aj veci ostatných členov posádky, či medzi nimi nenájdem niečo na skrátenie dlhej

chvíle. Bohužiaľ, všetky Vogelove veci sú po nemecky. Beck si priniesol iba medicínske časopisy

a Martinez vôbec nič.Strašne sa nudím, takže som sa rozhodol, že si vyberiem vlastnú ústrednú melódiu.Malo by to byť niečo, čo sa hodí ku všetkému, čo robím. Prirodzene, musí pochádzať z Lewisovej

zbierky otrasností zo sedemdesiatych rokov. Inak by to jednoducho nebolo ono.O kandidátov núdzu nemám. Life on Mars? od Davida Bowieho, Rocket Man od Eltona Johna

alebo Alone Again (Naturally) od Gilberta O’Sullivana.Nakoniec som sa však rozhodol pre Stayin’ Alive od Bee Gees.


Ďalší deň, ďalšia kopa dier – tentoraz 145. Zlepšujem sa. Už som v polovici. Začína mi toneskutočne liezť na nervy.

Aspoň mi však chodia povzbudivé správy od Venkata Kapoora, aby som neklesal na duchu.

[17:12] WATNEY: Dnes 145 dier. Celkovo 357.[17:31] JPL: Mysleli sme, že ich zvládnete viac.

Chumaj.Tak či onak, stále sa po večeroch nudím. Asi je to vlastne dobre. S habom sa nič nedeje. Existuje

plán na moju záchranu, a vďaka tvrdej telesnej práci mám fantastický spánok.Chýba mi pestovanie zemiakov. V habe to bez nich jednoducho nie je ono.Ešte stále je všade hlina. Nemá význam vláčiť ju zase von. Keď som nemal inú prácu, skúsil som

ju trocha otestovať. Napodiv, niektoré baktérie to prežili. Ich populácia je silná a neprestajne rastie.Nie je to žiadna drobnosť, keď vezmeme do úvahy, že boli vyše dvadsaťštyri hodín vystavenéhlbokému mrazu a takmer úplnému vákuu.

Tipujem, že sa okolo nich vytvorili kúsky ľadu, v ktorom ostal dostatočný tlak, a ten ich ochránilpred vražedným mrazom. Pri stovkách miliónov baktérií stačí jediná, čo prežije, a celý druh saubráni vyhynutiu.

Život je pozoruhodne húževnatý. Nechce sa im zomrieť o nič viac ako mne.


Pokašlal som to.Pokašlal som to vo veľkom štýle. Urobil som chybu, ktorá ma možno zabije.Pobyt mimo habu som začal okolo 8.45 ako každý deň. Vytiahol som kladivo a skrutkovač a pustil

sa do vysekávania priehlbní. Je otravné robiť to pred každým vŕtaním, a tak som si ich urobil dosť nacelý deň.

Vysekal som ich 150 (no čo, som optimista) a pustil som sa do práce.Bolo to rovnaké ako včera a predvčerom. Vŕtať, presunúť sa. Vŕtať, presunúť sa. Tretí raz vŕtať,

nechať vŕtačku vychladnúť. Opakovať celý proces až do obedňajšej pauzy.O 12.00 som si urobil prestávku. Dal som si v habe poriadny obed a zahral som si šach

s počítačom (porazil ma). Potom bol čas na druhý dnešný pobyt na povrchu.Najhoršie chvíle života často ohlasujú celkom drobné veci. Drobná hrčka na boku, ktorá tam

predtým nebola. Dva poháre od vína v umývačke riadu, keď sa vrátite domov. Hlásateľ, ktorý vraví:

„Prerušujeme vysielanie...“Pre mňa to bol moment, keď sa nezapla vŕtačka.Pred tromi minútami ešte fungovala celkom normálne. Dovŕtal som dieru a odložil som ju, nech

vychladne. Tak ako vždy.Keď som sa však chcel znova pustiť do práce, bolo po nej. Nezažala sa ani kontrolka napájania.Bohvieako ma to netrápilo. Keby nepomohlo vôbec nič, ešte stále som mal druhú vŕtačku. Pár

hodín potrvá, kým ju napojím na rozvod habu, ale to nie je problém.Výpadok napájania znamená, že zrejme niekde došlo k skratu. Letmý pohľad cez okno prechodovej

komory mi prezradil, že vnútri sa svieti. Nešlo o systémovú poruchu. Skontroloval som nové ističe,no a – pravdaže – všetky tri boli vyhodené.

Vravel som si, že vŕtačka sa pokúsila dostať z vedenia priveľký prúd. Žiadny problém. Prestavímističe a môžem pracovať ďalej. Vŕtačka naskočila a ja som znova sa pustil do dier.

Nepripadá vám to ani trocha vážne, však? Aj ja som si to v tej chvíli myslel.Skončil som o 17.00, keď som mal hotových 131 dier. Nebolo to také dobré ako včera, ale stratil

som čas kvôli nefunkčnej vŕtačke.Nahlásil som, ako napredujem.[17:08] WATNEY: Dnes 131 dier. Celkovo 488. Menšie problémy s vŕtačkou: vyhodila poistky.

Zrejme v nej občas dochádza k skratu, najskôr asi v mieste pripojenia vonkajšieho vedenia. Možnoho budem musieť prerobiť.

Zem a Mars sú momentálne asi deväť svetelných minút od seba. NASA zvyčajne odpovedá do

dvadsiatich piatich minút. Nezabúdajte, že všetky komunikácie musím vybavovať v roveri číslo 2,ktorý vysiela aj prijíma cez Pathfinder. Nemôžem sa povaľovať v habe, kým príde odpoveď. Musímna ňu čakať v roveri.

[17:38] WATNEY: Nedostal som odpoveď. Posledná správa odoslaná pred 30 minútami. Potvrďte

príjem.

Počkal som ďalších tridsať minút. Stále nič. Začínali sa ma zmocňovať obavy.Keď vedátori z JPL upravili rover a Pathfinder, aby mi slúžili ako improvizované ICQ, poslali mi

aj kontrolný zoznam pre prípad poruchy. Urobil som prvý bod:

[18:09] WATNEY: system_command: STATUS[18:09] SYSTÉM: Posledná správa odoslaná pred 00h31min. Posledná správa prijatá pred

04h24min. UPOZORNENIE: 52 nezodpovedaných pingov.

Pathfinder už nekomunikoval s roverom. Pred štyrmi hodinami a dvadsiatimi štyrmi minútamiprestal odpovedať na kontrolné signály. Rýchle som si to prepočítal. Stalo sa to dnes okolo 13.30.

V čase, keď zoskratovala vŕtačka.Snažil som sa nepodľahnúť panike. V zozname boli ďalšie veci, ktoré treba vyskúšať, keď vypadne

komunikácia. Sú to (v presnom poradí):

1. Potvrdiť, že Pathfinder sa ešte vždy napája z habu.2. Reštartovať rover.3. Reštartovať Pathfinder odpojením a opätovným zapojením prívodného kábla.4. Inštalovať komunikačný systém do počítača druhého rovera a skúsiť to odtiaľ.

5. Ak to nejde ani z jedného rovera, problém bude zrejme s Pathfinderom. Pozorne preveriť všetkynapojenia. Očistiť Pathfinder od marťanského prachu.

6. Napísať morzeovkou z kameňov správu a uviesť aj tie pokusy, ktoré nevyšli. Problém sa možnodá napraviť diaľkovou aktualizáciou Pathfindera.

Dostal som sa iba po prvý krok. Skontroloval som prívodný kábel Pathfindera a zistil, že nemá

pripojený mínusový kábel.Bol som bez seba od nadšenia! S úsmevom na tvári som si zašiel po elektrikárske potreby, že ho

zase pripojím. Vytiahol som ho zo sondy, aby som ho poriadne očistil (nakoľko sa len dá v skafandris rukavicami) a všimol som si čosi divné. Izolácia na ňom bola celá roztopená.

Zamyslel som sa nad tým. Roztopená izolácia zvyčajne znamená, že niekde došlo k skratu. Káblomprechádzal väčší prúd, ako zvláda preniesť. Odhalená časť kábla však nebola začiernená ani opálenáa plusový kábel to vôbec nepoškodilo.

No a potom mi jedna po druhej dochádzali desivé fakty o Marse. Drôt nemohol byť opálený anizačiernený, lebo to je výsledok oxidácie a na tú by sme potrebovali kyslík. Takže to zrejme naozajbol skrat. Plusový vodič to však nepostihlo, takže prúd musel prísť odinakadiaľ...

V tom istom čase vyhodilo všetky ističe na vŕtačke...No doriti...Vnútorná elektronika Pathfindera obsahuje aj uzemnenie na trup sondy. Je to ochrana pred

pôsobením statickej elektriny (marťanské počasie bez vody, ale zato s pravidelnými piesočnýmibúrkami môže vytvoriť pôsobivý statický náboj).

Sonda stála na paneli A, na jednej zo štyroch stien štvorstenu, v ktorom priletela. Zvyšné tri eštestále ležali v Ares Valise, kde som ich nechal.

Medzi Panelom A a pracovným stolom boli mylarové balóny. Veľa som ich odrezal, aby somuvoľnil sondu, ale mnoho materiálu tam aj ostalo. Bolo ho dosť, aby siahal až po Panel A a bolv kontakte s plášťom. Asi by som mal spomenúť, že mylar je vodivý.

O 13.30 som o pracovný stôl oprel vŕtačku. Kryt mala odmontovaný kvôli napájaniu z vonkajšiehozdroja. Pracovný stôl je celý kovový. Ak sa oň vŕtačka oprela v istom špecifickom uhle, mohlo dôjsťku kontaktu kovu s kovom.

Presne to sa aj stalo.Prúd vyrazil z plusového vedenia vŕtačky cez pracovný stôl, mylar, plášť Pathfindera, kopu

extrémne citlivej a nenahraditeľnej elektroniky a ďalej cez mínusový kábel Pathfindera.Pathfinder funguje na 50 miliampérov. Dostal ich 9 000. Prerútili sa cez jemnú elektroniku

a spálili všetko, do čoho vnikli. Ističe sa vypli, ako mali, no bolo už neskoro.Z Pathfindera ostala iba kopa železa. Stratil som možnosť kontaktu so Zemou.Ostal som odkázaný sám na seba.

18. KAPITOLA


Vzdych...Aspoň raz by niečo mohlo ísť podľa plánu, viete?Mars sa ma pokúša zabiť.Na druhej strane... Mars neupiekol Pathfindera. Takže oprava: Mars a moja vlastná hlúposť sa ma

pokúšajú zabiť.Dobre, dosť bolo sebaľútosti. Nie som odsúdený na smrť, akurát to bude trocha ťažšie, ako som

plánoval. Stále však musím prežiť. Hermes je stále na ceste sem.Poskladal som z kameňov správu v morzeovke: PF ZHOREL PRE 9A. JE PO NOM. PLAN SA

NEMENI. IDEM K MAVU.Ak sa dostanem k odletovému modulu Aresa 4, znova nadviažem kontakt. Na cestu k nemu si však

svoj veľký marťanský karavan musím navrhnúť sám.Nateraz som na ňom celkom prestal pracovať. NASA určite mala kopu nápadov, ale teraz musím

všetko vymyslieť sám.Ako som spomínal, Veľká trojka (regulátor atmosféry, oxygenátor a recyklátor vody) sú životne

dôležité komponenty. Na ceste k Pathfinderu som si vystačil bez nich. Na regulovanie atmosféry sompoužíval filtre CO2 a kyslík som si zobral na celú cestu. Tentoraz si to dovoliť nemôžem. Tentorazpotrebujem Veľkú trojku.

Problém je v tom, že tie tri prístroje strašne žerú a musia bežať celý čas. Batérie rovera majúkapacitu 18 kilowatthodín. Iba oxygenátor samotný spotrebuje za jeden sol 44,1 kilowatthodín. Užchápete môj problém?

Ale viete čo? „Kilowatthodiny na jeden sol“ sa hrozne hlúpo píšu. Vymyslím tej jednotke nejakýiný vedecký názov. Jedna kilowatthodina na sol bude... môže to byť čokoľvek... ehm... akosi mi ničnenapadá... Budem jej hovoriť „nindžapirát“.

Veľká trojka celkovo potrebuje 69,2 nindžapirátov. Väčšinu spotrebuje oxygenátor a regulátoratmosféry. Recyklátor vody potrebuje iba 3,6.

Musím šetriť.Najľahším úsporným opatrením je zbaviť sa recyklátora vody. Mám jej 620 litrov (pozostatok

z oveľa väčšieho objemu spred havárie habu). Denne potrebujem iba tri litre, takže mi vydrží na 206solov. Potrebujem ju iba na 100 solov medzi odchodom z habu a odletom na Hermes (ak sa mi pritompodarí nezomrieť).

Záver: Recyklátor vody vôbec nepotrebujem. Budem piť podľa potreby a telesný odpadvyhadzovať von. Veru tak, Mars. Budem na teba šťať aj srať. To máš za to, že sa ma celý čas pokúšašzabiť.

Tak, a je to. Ušetril som 3,6 nindžapirátov.


Výrazný prelom s oxygenátorom!Skoro celý deň som zízal na jeho technické parametre. Zahrieva CO2 na 900 °C, potom ho necháva

prejsť cez zirkónové elektrolytické bunky, aby z neho dostal atómy uhlíka. Väčšinu energie spotrebujepri nahrievaní. Prečo je to dôležité? Lebo tu som iba ja a oxygenátor je dimenzovaný pre šiestich.Jedna šestina objemu CO2 znamená šesťkrát menej energie na jeho ohrev.

Podľa technických parametrov spotrebuje 44,1 nindžapirátov, ale v reáli je to iba 7,35, lebopracuje s nižšou záťažou. Konečne sa niekam dostávame!

Ďalej tu máme regulátor atmosféry. Odoberá vzorky vzduchu, analyzuje ich a napráva problémy.Priveľa CO2? Odobrať! Primálo CO2? Pridať! Oxygenátor by bez neho nemal význam. Ak sa máspracovať CO2, niečo ho najprv musí extrahovať zo vzduchu.

Regulátor spektroskopicky analyzuje vzduch a separuje plyny tým, že ich veľmi silne vychladí.Rôzne prvky sa skvapalňujú pri rôznych teplotách. Na Zemi by na dosiahnutie takej nízkej teplotybolo treba nepríjemne veľa energie, ale (ako si priam bolestne uvedomujem) toto nie je Zem.

Tu na Marse sa chladenie robí tak, že vzduch napumpujete do komponentu mimo habu. Tam sarýchlo schladí od vonkajšej atmosféry, ktorá má od -150 do 0 °C. Ak ho nezamrazí dostatočne,využíva sa doplnkový chladiaci systém, ale za chladných dní sa vám vzduch mení na tekutinu celkomzadarmo. Energiu spotrebujete až vo chvíli, keď ho znova zahrievate. Keby sa do habu vracal bezzahriatia, zmrzol by som v ňom na smrť.

„Ale moment!“ hovoríte si. „Marťanská atmosféra neobsahuje tekutiny. Prečo sa vzduch z habukondenzuje?“

Tlak vnútri habu je vyše stokrát väčší, takže vzduch sa v ňom mení na tekutinu pri oveľa vyššejteplote. Regulátor doslova využíva to najlepšie z oboch svetov. Poznámka na okraj: Marťanskáatmosféra sa kondenzuje na póloch. Vlastne tam tuhne na suchý ľad.

Problém: Regulátor spotrebuje 21,5 nindžapirátov. Aj keby som pridal pár energetických článkovhabu, sotva by som ho dokázal napájať jeden sol a na pohon rovera by mi už neostalo vôbec nič.

Treba to ešte premyslieť.


Už to mám. Viem, ako napájať oxygenátor a regulátor atmosféry.V malých tlakových priestoroch je problém s toxicitou CO2. Môžete mať všetok kyslík na svete,

ale keď CO2 prekročí jedno percento, začne sa vám krútiť hlava. Pri dvoch percentách budete akoopití a pri piatich sa sotva udržíte pri vedomí. Osem percent vás zabije. Prežitie nie je otázkoukyslíka, ale toho, či sa máte ako zbaviť CO2.

To znamená, že potrebujem regulátor, ale nemusím mať vždy zapnutý oxygenátor. Potrebujem len,aby sa zo vzduchu odstránil CO2 a aby sa dopĺňal kyslík. V dvoch tlakových fľašiach habu je dokopy50 litrov tekutého kyslíka. V plynnej podobe je ho teda 50 000 litrov – dosť na 85 dní. Nestačí na to,aby som sa zachránil, ale je ho dosť.

Regulátor môže separovať CO2, ukladať ho a podľa potreby vypúšťať do vzduchu kyslíkz tlakových fliaš. Keď mi začne dochádzať tekutý O2, na jeden deň sa utáborím a využijem všetkuenergiu na napájanie oxygenátora pracujúceho s nazhromaždeným CO2. Takto ma jeho spotrebanepripraví o šťavu na pohon rovera.

Regulátor teda pobeží v kuse, ale oxygenátor iba v dňoch, ktoré mu na to špeciálne vyčlením.

Tak, a ideme na ďalší problém. Po tom, čo regulátor vonku zmrazí CO2, kyslík a dusík ostanúv plynnej podobe, ale budú mať −75 °C. Keby mi regulátor púšťal do rovera takýto vzduch bezzahriatia, do pár hodín by som sa premenil na cencúľ. Väčšina energie v regulátore sa spotrebuje nazahrievanie vypúšťaného vzduchu, aby sa tomu predišlo.

Ja však mám lepší spôsob, ako ho zahrievať. Spôsob, na ktorý by NASA neprišla ani v deň, keďmá fakt chuť vraždiť.

RTG!Veru tak, RTG. Možno si naň pamätáte z mojej vzrušujúcej cesty po Pathfinder. Rozkošná kopa

plutónia, ktoré je také rádioaktívne, že produkuje 1 500 wattov tepla a vyrába z nich 100 wattovelektrickej energie. Čo sa deje so zvyšnými 1 400 wattmi? Vyžiaria sa do okolia vo forme tepla.

Na cestu k Pathfinderu som musel odstrániť časť izolácie rovera, aby som sa zbavil prebytočnéhotepla. Teraz ju zase prilepím naspäť, lebo to teplo potrebujem na zahrievanie vzduchu, ktorý vypúšťaregulátor.

Prerátal som si to. Regulátor neprestajne využíva 790 wattov na zahrievanie mrazivého vzduchu.RTG so svojimi 1 400 wattmi to v pohode zvládne a pritom ešte aj vyhreje interiér vozidla naprijateľnú teplotu.

Aby som to otestoval, vypol som ohrievače v regulátore a meral spotrebu. Po chvíli som ich zasezapol. Kristepane, ten vzduch bol ale studený! Získal som však dáta, ktoré potrebujem.

Regulátor má s ohrievaním spotrebu 21,5 nindžapirátov. Bez neho je to... (vírenie bubnov) jedennindžapirát. Veru tak. Takmer všetka spotreba ide na ohrievanie.

Ako väčšina životných problémov, aj tento sa dá vyriešiť pomocou škatule šialene rádioaktívnehomateriálu.

Zvyšok dňa som strávil kontrolnými prepočtami a opakovaným testovaním. Všetko sedí. Dá sa tozvládnuť.


Dnes som vláčil kamene.Potreboval som vedieť, ako to vyzerá s energetickou efektivitou rovera s prívesom. Cestou

k Pathfinderu som z 18 kilowatthodín vyžmýkal 80 kilometrov. Tentoraz budem mať oveľa viaczáťaže. Budem ťahať príves a vláčiť kopu vecí.

Zacúval som s roverom k prívesu a pripojil ho na ťažné zariadenie. Išlo to ako po masle.Príves už nejaký čas nemá tlak (koniec koncov, je v ňom niekoľko sto dier), takže som otvoril

oboje dverí na prechodovej komore a mohol ísť rovno dnu.Hmotnosť som musel iba odhadovať. Najťažšie, čo ponesiem, je voda. Bude jej 620 kilogramov.

Mrazené marťanské zemiaky pridajú ďalších 200. Zrejme budem mať viac solárnych panelov, možnoaj batérie z habu. Nechcelo sa mi to všetko vážiť, odhadol som to na 1 200 kilogramov.

Približne toľko váži pol kubického metra čadiča (pár kíl hore-dolu). Po dvoch hodinách brutálnejdriny plnej nadávok a stonov som práve toľko naložil. Potom som s dvojicou maximálne nabitýchbatérií krúžil okolo habu, až kým sa obe nevybili.

Pri úžasnej maximálke 25 km/h to nebola práve akčná jazda, no urobilo na mňa dojem, že ju roverdosiahol aj s takou dodatočnou záťažou. Má pozoruhodný ťah.

Fyzikálne zákony sú však svine a na dodatočnej záťaži sa vyzúrili inak. Kým mi došla šťava,prešiel som iba 57 kilometrov.

57 kilometrov po rovnom teréne a bez nutnosti napájať regulátor (ktorý bez ohrievača veľanežerie). Triezvy odhad teda bude 50 kilometrov za jeden sol. Týmto tempom cesta do Schiaparellihokrátera potrvá 64 dní.

Ale to je iba samotná cesta.Z času na čas si budem musieť urobiť pauzu a pustiť všetok prúd do oxygenátora. Ako často? Po

kope výpočtov som došiel k záveru, že za mojich 18 nindžapirátov oxygenátor vyrobí kyslík na 2,5sola. Šesťdesiatštyri solov cesty sa natiahlo na deväťdesiatdva!

To je pridlho. Ak budem musieť tak dlho ostať v roveri, sám si odtrhnem hlavu.Tak či onak, som vyčerpaný z nakladania kameňov a nadávania na to, že ich musím nakladať.

Myslím, že som si presilil chrbát. Zajtra bude odpočinkový deň.


Áno, rozhodne som si niečo spravil s chrbtom. Zobudila ma krutá bolesť.Pokusy s roverom som radšej nechal na neskôr. Miesto toho som strávil deň užívaním drog

a zahrávaním s radiáciou.Na úvod som si dal riadnu dávku vicodinu na bolesť chrbta. Nech žijú Beckove medicínske

zásoby!Potom som sa odviezol po RTG. Bol tam, kde som ho nechal – v jame štyri kilometre od základne.

Iba úplný debil by ho nechával blízko habu. Ja som ho odniesol až dovnútra.Buď ma zabije, alebo nie. NASA investovala nemálo úsilia do zabezpečenia, aby sa nepoškodil.

Ak nemôžem veriť NASA, tak komu by som mohol? (Nateraz obíďme fakt, že NASA nám kázalazakopať ho štyri kilometre ďaleko.)

Spiatočnú cestu strávil na streche rovera. Poviem vám, z tej beštie sála riadne teplo!Mám zopár ohybných plastových potrubí na menšie opravy recyklátora. Keď som už mal RTG

v habe, veľmi opatrne som časť z nich prilepil okolo chladičov. Potom som z kusa papiera vyrobillievik a nechal potrubím pretiecť trocha vody.

No jasné. Zahriala sa. Vlastne to nie je nič prekvapujúce, ale aj tak ma teší, keď vidím, že satermodynamika správa, ako má.

Je tu jeden zádrh – regulátor atmosféry nebeží stále. Rýchlosť separácie mrazom je závislá odvonkajšej teploty. Vracajúci sa ľadový vzduch neprúdi konštantnou rýchlosťou, ale RTG generujekonštantné teplo. Jeho výkon sa nedá ani prechodne zvýšiť.

Preto na RTG nahrejem vodu a vytvorím si v podstate rezervoár tepla. Vracajúci sa vzduch potomcez ňu nechám bublať. Tak sa nemusím trápiť tým, kedy ho regulátor vypustí, ani riešiť náhle zmenyteploty v roveri.

Keď vicodin prestal účinkovať, chrbát ma bolel ešte horšie ako predtým. Fakt si musím dať na párdní oddych. Nemôžem večne žiť na tabletách.

Preto sa budem pár dní vyhýbať ťažkej práci. Okrem toho som vymyslel jeden vynález čisto preseba...

Zobral som Johanssenovej lôžko a vyrezal z neho sieťovinu. Cez rám som prehodil náhradnú látkuna plášť habu tak, aby sa v strede preliačila a na okrajoch ostalo dosť na zaťaženie. Potom už stačilopár skál a mal som normálnu vodotesnú vaňu!

Bola plytká. Zmestilo sa do nej akurát 100 litrov.Z recyklátora som si zobral pumpu (Keď treba, vydržím bez neho relatívne dlho). Napojil som ju

na vlastnoručne zostrojený ohrievač na RTG a vstupnú aj výstupnú hadicu som strčil do vane.Áno, viem, že to vyzerá trápne, ale naposledy som sa kúpal na Zemi a bolí ma chrbát. Okrem toho,

s RTG aj tak strávim celých 100 solov. Pár navyše mi už neuškodí. Tak vyzerá moje trápnezdôvodnenie. Hodlám sa ho držať.

Trvalo dve hodiny, kým sa voda zohriala na 37 °C. Len čo mala správnu teplotu, vypol som pumpua vliezol do vane. No teda! Jediné, čo na to môžem povedať, je: „Ááááách.“

Prečo mi to nenapadlo už dávno, došľaka?


Posledný týždeň som sa zotavoval z problémov s chrbtom. Nebolelo to zase až tak veľmi, ale naMarse nie sú žiadni chiropraktici, a tak som radšej zbytočne neriskoval.

Dvakrát denne som si dával horúci kúpeľ, veľa som vylihoval na lôžku a sledoval mizerné seriályzo sedemdesiatych rokov. Už som videl celú Lewisovej zbierku, ale nemal som čo robiť. Musel somsledovať reprízy.

Veľa som pritom premýšľal.Všetko by sa dalo zlepšiť tým, že si na cestu vezmem viac solárnych panelov. Tých štrnásť, ktoré

som mal so sebou na ceste za Pathfinderom, mi poskytlo 18 kilowatthodín, ktoré dokážu uchovaťbatérie. Pri jazde som ich mal naukladané na streche. Príves mi umožňuje odviezť ďalších sedem (polstrechy chýba kvôli diere, ktorú do nej vyrezávam).

Musím sa v energetickej politike riadiť oxygenátorom. Všetko stojí a padá na tom, koľko elektrinyviem tomu nenásytnému darebákovi dodať za jeden sol. Chcem čo najväčšmi obmedziť počet dní bezjazdenia. Čím viac šťavy dám oxygenátoru, tým viac kyslíka vyprodukuje a tým dlhšie budem môcťjazdiť medzi „solmi na výrobu vzduchu“.

Skúsme to chamtivejšie. Povedzme, že nájdem priestor na štrnásť panelov namiesto pôvodnýchsiedmich. Neviem ako, ale povedzme, že to dokážem. Získal by som tým tridsaťšesť nindžapirátov,ktoré mi za jeden odpočinkový sol dajú kyslík na päť solov jazdy. Musel by som zastavovať vždy ažna piaty sol. To je oveľa prijateľnejšie.

Okrem toho, ak sa mi podarí odviezť aj batérie s dodatočnou kapacitou, mohol by som za jeden solprejsť 100 kilometrov! To sa však ľahšie povie ako spraví. S dodatočnými 18 kilowattmi kapacity tonebude jednoduché. Musím z habu zobrať dve batérie po 9 kilowatthodín a umiestniť ich niekam dorovera alebo prívesu. Tieto články nie sú ako batérie rovera – nie sú ani malé, ani prenosné. Sú dosťľahké, ale hnusne veľké. Mohol by som ich pripojiť na vozidlo zvonka, ale tým by som sa pripravilo miesto na solárne panely.

Sto kilometrov za jeden sol je riadne optimistický predpoklad. Povedzme však, že realistickyzvládnem 90 a každý piaty sol musím stráviť výrobou kyslíka. Cesta by mi trvala iba 45 solov! To bybolo fantastické!

Okrem iného mi napadlo aj to, že v NASA sú už asi všetci potentovaní od strachu. Sledujú masatelitmi a už šesť dní ma nevideli vyjsť z habu. Keď ma už chrbát tak veľmi nebolí, mal by som imnapísať správu.

Navliekol som sa do skafandra a šiel von. Tentoraz som si dal pri nosení kameňov sakramentskýpozor. Morzeovkou som napísal: ZRANENY CHRBAT. UZ JE LEPSIE. POKRACUJEMV UPRAVACH ROVERA.

Nadnes by to už aj stačilo. Nechcem to s telesnou prácou hneď od začiatku preháňať.

Asi si dám teplý kúpeľ.


Dnes prišli na rad experimenty s panelmi.Na úvod som prepol hab do úsporného režimu: nijaké vnútorné osvetlenie, všetko okrem

základných systémov vypnuté, žiadne kúrenie interiéru. Aj tak strávim väčšinu dňa vonku.Potom som z poľa odpojil dvadsaťosem panelov a odtiahol ich k roveru. Štyri hodiny som sa ich

pokúšal naložiť. Chudák rover vyzeral ako dodávka Vidlákov z Beverly Hills. Nijako mi to nešlo.Jediný spôsob, ako ich dať všetky na strechu, bolo vytvoriť taký vysoký štôs, že sa zosype pri

prvom pohybe rovera. Ak ich zviažem dokopy, spadnú ako jeden celok. Ak ich pripevním k roveru,prevrátia ho. Ani som sa to neobťažoval testovať. Bolo to jasné na prvý pohľad a nechcel som ničrozbiť.

Ešte som neodstránil z prívesu kus strechy. Polovicu dier som navŕtal, ale zatiaľ si nechcem spáliťvšetky mosty. Ak ho nechám na mieste, budem mať priestor na štyri štôsy po sedem panelov. To bybolo fajn – presne dvojnásobok toho, čo som mal na ceste k Pathfinderu.

Problém je v tom, že ten otvor potrebujem. Regulátor musí byť v prostredí s atmosférickým tlakoma bez úprav sa do rovera jednoducho nezmestí. Aj oxygenátor musí byť v tlakovej kabíne, kým homôžem spustiť. Budem ho potrebovať iba každý piaty sol, ale ako by som potom ten sol riešil? Nie,dieru treba dokončiť.

Za týchto okolností môžem na strechu uložiť dvadsaťjeden panelov. Potrebujem priestor na ďalšíchsedem. Dajú sa dať na jediné miesto: Na boky rovera a prívesu.

Jednou z mojich skorších modifikácií boli takzvané sedlové vaky na rover. Na jednej strane držalidruhú batériu (ukradnutú z toho, čo sa neskôr stalo prívesom) a na druhej skaly ako protiváha.

Tentoraz sedlové vaky nepotrebujem. Druhú batériu môžem vrátiť do prívesu, odkiaľ som juzobral. Vlastne si tým ušetrím otravné prezliekanie do skafandra, aby som uprostred dňa prehodilkáble. Keď sa rovery prepoja, budú sa deliť o zdroje vrátane elektrických.

Rovno som to aj urobil. Inštalácia batérie na pôvodné miesto mi zožrala dve hodiny, ale už ju mámz krku. Sedlové vaky som zatiaľ uložil bokom. Neskôr sa môžu zísť. Ak som sa pobytom v letoviskuKlub Mars niečo naučil, tak to, že všetko sa raz môže zísť.

Boky rovera aj prívesu ostali voľné. Chvíľu som na ne zízal a potom mi došlo, ako na to.Vyrobím si pravouhlé konzoly, ktoré budú trčať z podvozka zahnutou časťou nahor. Dve konzoly

znamenajú jednu policu. Naukladám na ne panely, opriem ich o bok rovera a zaistím podomáckyvyrobeným lanom.

Celkovo budem mať štyri takéto police – dve na roveri a dve na prívese. Ak upevním konzoly tak,aby sa na ne zmestili dva panely, môžem ich takto prevážať osem. Budem ich mať ešte viac, ako somplánoval.

Konzoly vyrobím a nainštalujem zajtra. Spravil by som to aj dnes, ale zotmelo sa a mňa premohlalenivosť.


Včerajšia noc bola riadne studená. Solárne panely ostali odpojené od zásobovania habu, a tak somho nechal v úspornom režime. Kúrenie som síce opäť zapol (nie som blázon), ale vnútornú teplotu

som nastavil na 1 °C, aby mi nespotrebovalo priveľa energie. Prebudenie do mrazivého rána bolopozoruhodne nostalgické. Koniec koncov, vyrastal som v Chicagu.

Ani nostalgia však človeku nevydrží večne. Rozhodol som sa okamžite vyrobiť a nainštalovaťkonzoly, aby som mohol zapojiť panely naspäť do poľa. Potom môžem ten prekliaty ohrievač zasezapnúť.

Vyrazil som k vzperám odletového modulu, aby som z nich vydoloval kov na konzoly. Väčšinamodulu je z kompozitného materiálu, ale vzpery musia pri pristátí absorbovať riadny náraz. Na to salepšie hodí kov.

Odniesol som vzperu do habu, aby som na nej nemusel pracovať v skafandri. Je to v podstatetrojuholník z kovových pásov pospájaných skrutkami. Rozobral som ju.

Na vyformovanie konzol bolo treba kladivo a... No, vlastne už nič. Na výrobu veľkého kovového Lnepotrebujete bohvieaké presné nástroje.

Potreboval som aj diery na skrutky. Našťastie, vrahyňa Pathfindera ich vyvŕtala ako nič.Trocha som sa bál, ako priskrutkujem konzolu k podvozku, ale nakoniec to bolo celkom ľahké.

Dolná časť podvozka sa dá odmontovať. Stačilo trocha vŕtať a trocha skrutkovať a konzoly boli ajs podvozkom pevne na roveri. To isté som spravil aj na prívese. Dôležitá poznámka: Spodná časťpodvozka nie je súčasťou tlakovej kabíny. Diery, čo som doň vyvŕtal, ma nepripravia o vzduch.

Konzoly som otestoval tak, že som po nich mlátil kameňmi. My, interplanetárni vedci, smepreslávení sofistikovanými postupmi.

Keď som dospel k záveru, že konzoly sa len tak neodlomia, vyskúšal som nové rozloženie nákladu.Dva štôsy po sedem panelov išli na strechu rovera, jeden na príves a po dva panely na každúkonzolu. Sedelo to.

Priviazal som ich a trocha sa s nimi povozil. Vyskúšal som základné zrýchlenie a spomalenie,odbočoval som čoraz prudšie a dokonca som drsne zabrzdil. Panely sa ani nepohli.

Po troche zaslúženého pumpovania päsťou do vzduchu som panely zase zložil a odvliekol naspäťk poľu. Zajtra ma už nečaká žiadne chicagské ráno.


Usmievam sa od ucha k uchu. Je to úsmev človeka, ktorý sa vŕtal vo svojom aute a podarilo sa muho nepokaziť.

Dnešok som strávil odstraňovaním zbytočností z rovera a prívesu. Staval som sa k tomu dosťagresívne. Priestor v tlakovom interiéri je drahocenný. Čím viac sprostostí vyhádžem z rovera, týmviac zásob si môžem zobrať a tým menej ich musím mať v prívese.

Prvé na rade: Lavice pre cestujúcich. Zbohom!Druhé: Nevidím dôvod, prečo by mal mať príves zariadenia na udržanie atmosféry. Fľaše

s kyslíkom, dusíkom, sústava filtrov CO2... všetko zbytočné. O vzduch sa bude deliť s roverom (ktorýmá rovnaké systémy) a povezie sa v ňom regulátor a oxygenátor. V kombinácii s roverom tietokomponenty znamenajú dvojitý zálohovaný systém na udržanie atmosféry. To stačí.

Potom som vytrhal z prívesu sedadlo vodiča a ovládací panel. Prepojenie s roverom je hmotné, niesoftvérové. Príves nerobí nič, iba sa nechá ťahať a zásobovať vzduchom. Nepotrebuje riadenie animozog. Jeho počítač som si však nechal. Je malý a ľahký, takže ho vezmem so sebou. Ak sa cestouniečo stane s počítačom rovera, budem mať poruke náhradný.

V prívese bolo odrazu nepomerne viac miesta. Prišiel čas na experimenty.

Hab má dvanásť 9-kilowattových batérií. Sú veľké a neforemné. Majú výšku viac ako dva metre,šírku pol metra a hĺbku trištvrte metra. Tým, že ich vyrobili väčšie, získali viac kilowatthodín úložnejkapacity na jednotku hmotnosti. Áno, napohľad je to neintuitívne. Keď však NASA zistila, žezvýšením objemu môže znížiť hmotnosť, brala to všetkými desiatimi. Hmotnosť je pri posielanínákladu na Mars zo všetkého najdrahšia.

Dve som odpojil. Pokiaľ ich do večera vrátim, nič by sa nemalo stať. Hab využíva batérie najmäv noci.

Otvoril som oboje dverí prechodovej komory a mohol nasúkať do kabíny prvú batériu. Po chvílihrania Tetris naživo som našiel spôsob, ako ju umiestniť tak, aby sa dnu dostala aj druhá. Spoločnezabrali celú prednú časť prívesu. Keby som ráno nebol vyhádzal všetky zbytočnosti, nemal by somšancu dostať ich tam obe. Batéria prívesu je na podvozku, ale hlavné vedenie prechádza tlakovýminteriérom, takže som mohol batérie z habu napojiť priamo naň (v skafandri to nebola žiadnaprechádzka ružovým sadom).

Systémová kontrola z rovera potvrdila, že je všetko zapojené správne.Možno vám to pripadá ako drobnosť, ale je to úžasné. Znamená to, že mám k dispozícii 29

solárnych panelov a 36 kilowatthodín kapacity v batériách. Nakoniec predsa len zvládnem 100kilometrov za deň.

Aspoň teda za štyri dni z piatich.

Podľa môjho kalendára zrejme o dva dni vyštartuje čínska zásobovacia sonda pre Hermes (aknepríde k nejakým zdržaniam). Ak sa to pokašle, celá posádka bude v riadnej kaši. Som z tohonervóznejší ako z čohokoľvek iného.

Sám som v ohrození života celé mesiace. Už som si na to takpovediac zvykol. Teraz sa ma všakznova zmocnila nervozita. Zomrieť by bolo nahovno, ale keby zomreli kolegovia z posádky, bolo byto ešte nepomerne horšie. No a to, ako dopadol štart tej čínskej sondy, sa dozviem najskôr ažv Schiaparelliho kráteri.

Veľa šťastia, priatelia.

19. KAPITOLA

„Ahoj, Melissa,“ skusmo sa ozval Robert. „Počuješ ma? Vidíme sa?“„Krásne čisto, zlatko,“ odvetila komandérka Lewisová. „Videospojenie drží.“„Vravia, že máme päť minút,“ povedal jej Robert.„Lepšie ako nič,“ vyhlásila. Vznášala sa vo svojej kajute a jemne sa dotýkala steny, aby neodletela

od kamery. „Rada ťa pre zmenu vidím v reálnom čase.“„Veru tak,“ usmial sa Robert. „Skoro necítiť časový posun. Musím priznať, že by som bol rád,

keby si sa vrátila domov.“Lewisová si vzdychla. „Aj ja, zlatko.“„Necháp ma zle,“ rýchlo dodal Robert. „Je mi jasné, prečo to robíš. Aj tak musím sebecky priznať,

že mi celkom chýbaš. Počuj, ty lietaš?“„Čo?“ nechápala Lewisová. Hneď však dodala: „Aha, jasné. Loď momentálne nerotuje. Chýba

odstredivá sila.“„Prečo?“„Lebo o pár dní sa máme spojiť s Taijang Šenom. Pri spájaní s druhou loďou nemôžeme rotovať.“„Chápem,“ prikývol Robert. „A ako to vyzerá na lodi? Nikto ti nestrpčuje život?“„Nie,“ pokrútila hlavou Lewisová. „Moja posádka je super. Šťastie, že ju mám.“„Aha, vidíš...“ spomenul si Robert. „Našiel som perfektný prírastok do našej zbierky!“„Fakt? Čo?“„Prvé vydanie Najväčších hitov Abby s ôsmimi skladbami. Ešte je v pôvodnom balení.“Lewisová vyvalila oči. „Naozaj? Zo sedemdesiateho šiesteho, alebo jednu z reedícií?“„Originál zo sedemdesiateho šiesteho, miláčik!“„No teda! Parádny úlovok!“„Ja viem, jasné?!“

■ ■ ■

Dopravné lietadlo sa naposledy zachvelo a zastalo pri termináli.„Ach, bohovia!“ vzdychol Venkat ubolene a pošúchal si šiju. „To bol najdlhší let môjho života.“„Hm...“ zamrmlal Teddy a pretrel si oči.„Aspoňže do Ťiou-čchüanu ideme až zajtra,“ pokračoval Venkat v ponosách. „Štrnásť a pol hodiny

v lietadle je na jeden deň viac než dosť.“„Veľmi sa nevytešuj,“ varoval ho Teddy. „Ešte musíme prejsť colnicou. Stavím sa, že ako americkí

štátni zamestnanci musíme vyplniť riadnu horu tlačív. Potrvá hodiny, kým sa dostaneme do postele.“„Vrrrr.“Zobrali si príručnú batožinu a vyšuchtali sa z lietadla spolu s ostatnými zničenými cestujúcimi.V treťom termináli Pekinského medzinárodného letiska sa ozývala kakofónia, ktorú majú všetky

veľké letiská spoločnú. Venkat a Teddy vykročili k dlhému radu na pasovú kontrolu. Čínski občaniaz ich letu smerovali na oveľa jednoduchšie vybavenie.

Venkat sa postavil do radu. Teddy stál za ním a očami prechádzal po termináli v nádeji, že nájdeobchod s potravinami. Kofeín v akejkoľvek podobe bol momentálne vítaný.

„Prepáčte, páni,“ oslovil ich ktosi zozadu.Zvrtli sa a uvideli mladého Číňana v džínsach a polokošeli. „Som Su Bin Bao,“ predstavil sa

v dokonalej angličtine. „Pracujem v Čínskej národnej vesmírnej agentúre. Počas vášho pobytuv Čínskej ľudovej republike vám budem robiť sprievodcu a tlmočníka.“

„Teší nás, pán Su,“ povedal Teddy. „Ja som Teddy Sanders a toto je doktor Venkat Kapoor.“„Potrebujeme sa vyspať,“ prešiel Venkat rovno k veci. „Len čo prejdeme kontrolou, vezmite nás

priamo do hotela, prosím.“„Môžeme to urobiť ešte lepšie, pán doktor,“ usmial sa Su. „Ste oficiálnymi hosťami Čínskej

ľudovej republiky, takže nemusíte prejsť vstupnou kontrolou. Môžeme ísť do hotela hneď teraz.“„Fantastické,“ potešil sa Venkat.„Povedzte Čínskej ľudovej republike, že ďakujeme,“ dodal Teddy.„Ako si želáte,“ prikývol Su Bin s úsmevom.

■ ■ ■

„Helena, láska moja,“ povedal Vogel manželke. „Dúfam, že sa máš dobre.“„Áno,“ odvetila. „Ale chýbaš mi.“„To je mi ľúto.“„S tým nič nenarobíš,“ pokrčila plecami.„Ako sa majú naše opičky?“„Deti sú v pohode.“ Usmiala sa. „Eliza sa zabuchla do nového chlapca v triede a Victora vybrali

za brankára školského futbalového mančaftu.“„To je vynikajúce!“ zvolal Vogel. „Počul som, že si v kontrolnej miestnosti. NASA ťa nedokázala

prepojiť z Brém?“„Vraj by sa to dalo,“ odvetila, „ale bolo jednoduchšie priviezť ma do Houstonu. Dovolenka

v Amerike celkom zadarmo. Ako by som mohla odmietnuť?“„Dobrý nápad. A ako sa má mama?“„Tak, ako sa dalo čakať,“ pripustila Helena. „Má lepšie aj horšie dni. Na poslednej návšteve ma

nespoznala. Svojím spôsobom je to požehnanie. Aspoň sa o teba nemusí báť ako ja.“„Nezhoršilo sa jej to?“ vyzvedal.„Nie. Je na tom presne rovnako, ako keď si odchádzal. Lekári ma uisťujú, že tu bude, aj keď sa

vrátiš.“„Dobre,“ odľahlo mu. „Bál som sa, že som ju videl naposledy.“„Budeš v bezpečí, Alex?“ chcela vedieť Helena.„Tak veľmi, ako sa tu dá,“ odvetil. „Loď je vo výbornom stave a po tom, čo odchytíme Taijang

Šen, budeme mať dosť zásob na zvyšok cesty.“„Daj na seba pozor.“„Dám, láska moja,“ sľúbil jej.

■ ■ ■

„Vitajte v Ťiou-čchüane,“ povedal Guo Ming. „Dúfam, že ste mali hladký let.“Su Bin jeho slová preložil a Teddy sa zatiaľ usadil na druhé najlepšie miesto v pozorovateľni. Za

sklom bolo vidieť riadiacu miestnosť kozmodrómu. Pozoruhodne sa podobala na houstonovskú, ibačínskym nápisom na obrazovkách nebolo rozumieť.

„Áno. Ďakujeme,“ odvetil. „Vaši ľudia sú fantasticky pohostinní. Súkromné lietadlo, ktoré ste námvybavili na poslednú časť cesty, to krásne podčiarklo.“

„Mojim ľuďom sa zase páčila spolupráca s vaším tímom,“ vyhlásil Guo Ming. „Posledný mesiacbol veľmi zaujímavý. Montovať americkú sondu na čínsky nosič, to sa, myslím, ešte nikdy v dejináchnestalo.“

„Aspoň vidieť,“ usmial sa Teddy, „že lásku k vede majú všetky kultúry rovnakú.“Guo Ming prikývol. „Moji ľudia najväčšmi komentovali pracovnú etiku vášho špecialistu Mitcha

Hendersona. Je veľmi oddaný svojej práci.“„Je to chumaj,“ poznamenal Teddy.Su Bin sa zarazil, potom však pretlmočil aj túto poznámku.Guo Ming sa zasmial. „To môžete povedať vy,“ vyhlásil. „Ja nie.“

■ ■ ■

„Vysvetli mi to ešte raz,“ požiadala Becka jeho sestra Amy. „Prečo musíš vystúpiť z lode?“„Zrejme to nebude nutné,“ povedal, „ale musím sa na to pripraviť.“„Prečo?“„Pre prípad, že by sa s nami sonda nemohla spojiť. Ak sa niečo pokazí, mojou úlohou je ísť von

a zachytiť ju.“„Nemôžete jednoducho nasmerovať Hermes tak, aby sa s ňou spojil?“„Ani náhodou,“ vyhlásil. „Hermes je obrovská loď. Nie je stavaný na také jemné manévre.“„Ale prečo práve ty?“„Lebo som špecialista na výstupy do voľného priestoru.“„Myslela som, že si lekár.“„Veď aj som,“ pripustil. „Každý z nás má viac špecializácií. Ja som lekár, biológ a špecialista na

výstupy do voľného priestoru. Lewisová je veliteľka misie a geologička. Johanssenová je systémováoperátorka a technička reaktora. A tak ďalej.“

„A čo ten fešák... Martinez?“ chcela vedieť Amy. „Čo je jeho úloha?“„Pilotuje pristávací a odletový modul,“ odvetil Beck. „Okrem toho je ženatý a má dieťa, ty chlipná

rozvracačka rodín.“„Aha. A Watney? Čo robil?“„Je to náš botanik a strojný inžinier. A nehovor o ňom v minulom čase.“„Inžinier? Ako Scotty?“„Trocha,“ pripustil Beck. Opravuje, čo treba.“„To by sa vám teraz určite hodilo.“„To veru áno.“

■ ■ ■

Číňania pripravili Američanom malú zasadačku, v ktorej môžu nerušene pracovať. Cítili sa v nej

stiesnene, na podmienky ťiou-čchüanského kozmodrómu však bola priam luxusne veľká. Keď prišielMitch, Venkat pracoval na rozpočtových tabuľkách, takže mu vyrušenie prišlo celkom vhod.

„Títo čínski technici sú riadne divní,“ vyhlásil Mitch a hodil sa do kresla, „ale nosiče stavaťvedia.“

„To je dobre,“ prikývol Venkat. „Ako to vyzerá s prepojením toho ich nosiča s našou sondou?“

„Všetko, ako má byť,“ odvetil Mitch. „JPL sa držalo ich špecifikácií do poslednej bodky. Sedí toako riť na šerbli.“

„Nejaké obavy alebo výhrady?“ chcel vedieť Venkat.„Áno. Mám obavy z toho, čo som včera jedol. Myslím, že v tom bolo aj jedno oko.“„Oko v jedle určite nebolo.“„Ich inžinieri ho pripravili špeciálne pre mňa,“ priznal sa Mitch.„Aha. Tak potom by mohlo. Neznášajú ťa,“ povedal mu Venkat.„Prečo?“„Lebo si chumaj, Mitch. Totálny chumaj. Na tom sa zhodnú úplne všetci.“„V pohode. Pokiaľ sa naša sonda dostane na Hermes, čo sa mňa týka, môžu pokojne upáliť moju

fotku.“

■ ■ ■

„Zamávaj ockovi!“ povedala Marissa, mávajúc malou Davidovou rúčkou do kamery. „Zamávajockovi!“

„Je primalý na to, aby chápal, čo sa deje,“ namietol Martinez.„Len si predstav, ako mu to pridá na dôležitosti medzi deťmi. Neskôr,“ nedala sa Marissa. ,Môj

ocko letel na Mars. Čo robí tvoj?’“„Jasné. Som fantastický,“ súhlasil Martinez.Marissa ďalej mávala detskou rúčkou do kamery. David sa oveľa viac zaujímal o druhú, ktorou sa

špáral v nose.„Takže si nasrdená,“ usúdil Martinez.„Ty to vidíš?“ čudovala sa. „Snažila som sa to zatajiť.“„Sme spolu od pätnástich. Viem, kedy si nasrdená.“„Dobrovoľne si hlasoval za predĺženie misie o päťstotridsaťštyri dní,“ vyčítala mu. „Debil!“„Áno,“ prikývol Martinez. „Myslel som si, že to bude tým.“„Keď sa vrátiš, tvoj syn už bude chodiť do škôlky. Nebude si ťa pamätať.“„To si uvedomujem,“ prikývol.„Musím čakať ďalších päťstotridsaťštyri dní, kým si zasexujem!“„Aj ja,“ bránil sa.„Musím sa o teba celý ten čas báť!“„Áno,“ povedal. „Prepáč.“Zhlboka sa nadýchla. „Nejako to zvládneme.“„Určite,“ súhlasil.

■ ■ ■

„Vitajte v dnešnom vydaní Správ o Watneym. Dnes budeme hovoriť s riaditeľom marťanských

operácií Venkatom Kapoorom. Je v Číne a spojí sa s nami prostredníctvom telemostu. Vďaka, že stesi našli čas, pán doktor.“

„Rád sa s vami porozprávam,“ povedal Venkat.„Takže, pán doktor, povedzte nám niečo o Taijang Šene. Prečo ste museli ísť vypúšťať sondu až do

Číny? Prečo nemohla vyštartovať z USA?“„Loď Hermes sa nedostane na obežnú dráhu Zeme,“ vysvetlil. „Iba okolo nás preletí cestou na

Mars. Má obrovskú rýchlosť. Potrebujeme nosič, ktorý dokáže nielen prekonať zemskú príťažlivosť,ale aj nabrať rovnakú rýchlosť ako Hermes. No a na to je dosť výkonný iba Taijang Šen.“

„Porozprávajte nám o samotnej sonde.“„Vyrobili sme ju veľmi narýchlo,“ poslúchol Venkat. „JPL na to malo iba tridsať dní. Museli to

urobiť čo najbezpečnejšie a najefektívnejšie. V podstate ide o veľkú schránku s potravinamia ďalšími zásobami. Má štandardný systém trysiek na manévrovanie vo vákuu, ale to je všetko.“

„A to jej stačí, aby doletela k Hermesu?“„K lodi ju dostane Taijang Šen. Trysky sú na jemné úpravy kurzu a spojenie s Hermesom. JPL

nemalo ani dosť času na vyrobenie navádzacieho systému. Sondu bude na diaľku riadiť ľudský pilot.“„Kto presne?“„Pilot Aresa 3, major Rick Martinez. Keď sa sonda priblíži k lodi, prevezme riadenie a nasmeruje

ju k nakladaciemu portu.“„A ak dôjde k problémom?“„Špecialista na pobyt vo voľnom priestore, doktor Chris Beck, bude celý čas v skafandri

a pripravený na zásah. V prípade potreby doslova zdrapí sondu a odtiahne ju k nakladaciemu portu.“„To znie trocha nevedecky,“ zasmiala sa Cathy.„Chcete počuť niečo skutočne nevedecké?“ Aj Venkat sa usmial. „Ak sa sonde z nejakého dôvodu

nepodarí napojiť na port, Beck ju otvorí a prenesie jej obsah do prechodovej komory.“„Ako keď si nesiete domov nákup?“ spýtala sa Cathy.„Presne tak,“ odvetil Venkat. „Odhadujeme, že by sa pri tom musel štyrikrát obrátiť. Ale to je iba

krajný prípad. Nečakáme, že pri spojení nastanú problémy.“„Zdá sa, že ste sa pripravili na každú eventualitu,“ usmiala sa Cathy.„Musíme,“ uistil ju Venkat. „Keby tie zásoby nedostali... Nutne ich potrebujú.“„Vďaka, že ste si našli čas na naše otázky,“ povedala mu Cathy.„Potešenie bolo na mojej strane.“

■ ■ ■

Johanssenovej otec sa vrtel na stoličke a nevedel, čo povedať. Po chvíli vytiahol z vrecka

vreckovku a utrel si pot z plešivejúcej hlavy.„Čo ak sa k vám tá sonda nedostane?“ spýtal sa.„Na to sa snaž nemyslieť,“ radila mu Johanssenová.„Mama sa tak bojí, že sem ani nemohla prísť.“„To je mi ľúto,“ zamrmlala a sklonila zrak.„Nemôže jesť, spať, stále je jej zle. Ja na tom nie som oveľa lepšie. Ako ťa môžu nútiť do niečoho

takého?“„Do ničoho ma nenútia, ocko. Hlasovala som za to dobrovoľne.“„Prečo by si niečo také mame urobila?“ naliehal.„Je mi to ľúto,“ zamrmlala znova. „Watney je kolega z posádky. Nemôžem ho nechať len tak

zomrieť.“Vzdychol si. „Kiežby sme ťa boli vychovali trocha sebeckejšie.“Tlmene sa zasmiala.„Ako som sa vôbec ocitol v tejto situácii? Som okrskový predajca z fabriky na servítky. Prečo je

moja dcéra vo vesmíre?“Johanssenová pokrčila plecami.

„Vždy si bola vedecky založená,“ povedal. „Bolo to fantastické! Mala si len samé jednotky. Motalasi sa okolo samých bifľošov, ktorí sa priveľmi báli o čokoľvek pokúšať. Nijako si nevystrájala. Bolasi ako stelesnený sen všetkých otcov.“

„Vďaka, ocko. Ale...“„Ale potom si sa posadila na obrovskú bombu, čo ťa odpálila na Mars. A to myslím doslova.“„Ak máme byť presní,“ opravila ho, „nosič ma vyniesol iba na obežnú dráhu. Na Mars ma dostal

iónový motor s nukleárnym pohonom.“„No... hneď je to lepšie!“„Budem v poriadku, ocko. Povedz mame, že budem v poriadku.“„Načo by to bolo?“ spýtal sa. „Aj tak ostane v kŕči, až kým sa nevrátiš.“„Viem,“ mrmlala. „Ale...“„Čo? Ale čo?“„Nezomriem. Fakt. Aj keby sa všetko pokašlalo.“„Ako to môžeš vedieť?“Zamračila sa. „Jednoducho povedz mame, že nezomriem.“„Ako? Nerozumiem ti.“„Nechcem rozoberať ako,“ vyhlásila.„Pozri sa,“ povedal a naklonil sa ku kamere. „Vždy som rešpektoval tvoje súkromie

a samostatnosť. Nikdy som sa ti nešpáral v živote, nikdy som sa ťa nesnažil sekírovať. Vždy sa mi todarilo, nemám pravdu?“

„Máš.“„No a výmenou za celý život, čo som ti nebránil v rozlete, by si mi aspoň raz mohla dovoliť strčiť

nos do tvojich vecí. Čo mi tajíš?“Chvíľu mlčala a napokon odvetila: „Majú plán.“„Kto?“„Vždy majú plán. Všetko sa musí plánovať vopred.“„Aký plán?“„Rozhodli sa, že to prežijem. Som najmladšia, mám všetky schopnosti, aby som sa dostala domov

živá. Navyše som najmenšia a potrebujem najmenej jesť.“„Ale čo sa stane, ak to s tou sondou nevyjde, Beth?“ naliehal otec.„Všetci okrem mňa zomrú,“ prezradila mu. „Užijú tabletu a zomrú. Urobia to hneď, aby zbytočne

nespotrebovali ďalšie potraviny. Komandérka Lewisová ma vybrala za jedinú, ktorá prežije.Povedala mi to len včera. Myslím, že o tom nevie ani NASA.“

„A zásoby ti vydržia, kým sa nevrátiš na Zem?“„Nie,“ odvetila. „Máme potraviny pre šesť ľudí na jeden mesiac. Ak ostanem iba ja, vydržia mi

šesť mesiacov. Ak obmedzím kalorický príjem, dá sa to natiahnuť na deväť. Lenže do návratu ostávasedemnásť.“

„Ako to teda môžeš prežiť?“„Zásoby pre mňa nebudú jediným zdrojom potravy,“ vysvetlila mu.Vyvalil oči. „Ach... Bože dobrý...“„Ale mame povedz, že mi zásoby vystačia, dobre?“

■ ■ ■

Americkí a čínski inžinieri spoločne aplaudovali v riadiacej miestnosti ťiou-čchüanského

kozmodrómu.Na hlavnej obrazovke bolo vidieť splodiny po Taijang Šene tiahnuce sa do výšky nad púšťou

Gobi. Loď sa už voľným okom vidieť nedala, no bezpečne stúpala k orbite. Jej ohlušujúci rev sazmenil na vzdialené dunenie.

„Dokonalý štart!“ zvolal Venkat.„Samozrejme,“ povedal Žu Tao.„Veľmi ste nám pomohli,“ pokračoval Venkat. „Sme vám za to veľmi vďační“„Samozrejme.“„No a získavate jedno sedadlo v Arese 5. Všetci vyhrávajú.“„Hm.“Venkat sa zboku pozrel na Žua Taa. „Nevyzeráte veľmi nadšene.“„Na Taijang Šene som pracoval štyri roky,“ povedal Žu Tao. „Rovnako ako ostatní výskumníci,

vedci a inžinieri. Všetci vložili kus srdca do výstavby, pričom ja som viedol nekonečný politický bojo financovanie.

Nakoniec sa nám podarilo vyrobiť nádhernú sondu. Je to najväčšia a najodolnejšia nepilotovanásonda v dejinách. No a teraz leží v sklade. Nikdy nikam nepoletí. Štátna rada nám druhý takýto nosičnezafinancuje.“

Obrátil sa k Venkatovi. „Mohol to byť obrovský míľnik vo vedeckom výskume. Teraz je z tohozásobovací let. Dostaneme čínskeho kozmonauta na Mars, ale čo také nám odtiaľ prinesie, čo bynepriniesol hociktorý iný? Pre znalosti ľudstva táto operácia znamená čistú stratu.“

„Nuž,“ povedal Venkat opatrne, „pre Marka Watneyho je to zase čistý zisk.“„Hm,“ povedal Žu Tao.

■ ■ ■

„Vzdialenosť šesťdesiatjeden metrov, rýchlosť dve celé tri metra za sekundu,“ hlásila

Johanssenová.„V pohode,“ pridal sa Martinez s očami upretými na obrazovky. Na jednej bol záber kamery

z nákladného portu A, na druhej konštantný prúd telemetrických údajov zo sondy.Za ich pracovnými stanicami sa vznášala Lewisová.Z vysielačky sa ozval Beckov hlas: „Vizuálny kontakt!“ Beck stál s pomocou magnetických čižiem

v prechodovej komore číslo tri. Mal na sebe skafander s príslušenstvom a vonkajšie dvere boli predním otvorené. Neforemná pohonná jednotka na chrbte mu v prípade potreby umožňovala samostatnýpohyb mimo lode. Od cievky na stene k nemu viedlo tenké lano.

„Si na svojom mieste, Vogel?“ spýtala sa Lewisová do mikrofónu.Vogel stál v ešte stále natlakovanej prechodovej komore číslo dva v skafandri, no bez helmy. „Ja,

na mieste a pripravený,“ odvetil. Mal slúžiť ako záloha pre prípad, že by bolo treba zachraňovaťBecka.

„V poriadku,“ Martinez,“ konštatovala Lewisová. „Doveď ju k nám.“„Rozkaz, komandérka.“„Vzdialenosť štyridsaťtri metrov, rýchlosť dve celé tri metra za sekundu,“ hlásila Johanssenová.„Všetky údaje v norme,“ dodal Martinez.„Mierna rotácia sondy,“ pokračovala Johanssenová. „Relatívna rýchlosť nula celých nula päť

otáčky za sekundu.“„Všetko pod nula celých tri je dobré,“ povedal Martinez. „Spájací systém to zvládne.“

„Sonda je hlboko v pásme možného manuálneho zachytenia,“ oznámil Beck.„Rozumiem,“ povedala Lewisová.„Vzdialenosť dvadsaťdva metrov, rýchlosť dve celé tri metre za sekundu,“ hlásila Johanssenová.

„Uhol má dobrý.“„Trocha ju spomaľujem,“ oznámil Martinez a poslal sonde príkaz.„Rýchlosť jedna celá osem... jedna celá tri...“ hlásila Johanssenová. „Nula celých deväť...

Stabilizovaná na rýchlosti nula celých deväť metra za sekundu.“„Vzdialenosť?“ chcel vedieť Martinez.„Dvanásť metrov,“ odvetila. „Rýchlosť stále nula celých deväť metra za sekundu.“„Uhol?“„Uhol je dobrý.“„Tak môžeme ísť na automatické zachytenie,“ povedal Martinez. „Poď k ockovi.“Sonda sa pomaly približovala k nákladnému portu. Jej pripájací výstupok, dlhá tyč

s trojuholníkovým prierezom, vnikla do otvoru v porte a trocha sa ošúchala o okraje. Len čo dosiahlak zachytávaciemu mechanizmu, automatický systém ju zovrel, vtiahol dnu a upravil polohu sondy.Loďou sa ozvalo niekoľko hlasných kovových cvaknutí a počítač ohlásil úspech.

„Spojenie kompletné,“ povedal Martinez.„Vzduchotesné,“ doplnila Johanssenová.„Beck,“ ozvala sa Lewisová, „tvoje služby nebudú potrebné.“„Rozumiem, komandérka,“ odvetil. „Zatváram komoru.“„Vogel, vráť sa do lode,“ prikázala jeho záložníkovi.„Rozumiem, komandérka,“ odvetil.„Tlak v komore sto percent,“ hlásil Beck. „Vraciam sa do lode... Už som dnu.“„Aj ja,“ pridal sa Vogel.“Lewisová stisla tlačidlo na mikrofóne so slúchadlami. „Hous... Teda, Ťiou-čchüan, spojenie so

sondou dokončené. Bez komplikácií.“Z reproduktora sa ozval Mitchov hlas: „To radi počujeme, Hermes. Nahláste stav všetkých zásob,

len čo ich presuniete na palubu a skontrolujete.“„Rozumiem, Ťiou-čchüan,“ povedala Lewisová.Potom si zložila slúchadlá a obrátila sa k Martinezovi a Johanssenovej. „Vyložte sondu

a uskladnite zásoby. Ja idem pomôcť Beckovi a Vogelovi so skafandrom.“Martinez s Johanssenovou sa začali presúvať smerom k nákladnému portu A.„Takže,“ nadhodil Martinez, „koho by si zjedla prvého?“Iba naňho škaredo zagánila.„Lebo, vieš, určite by som bol najchutnejší,“ pokračoval, napínajúc svaly na ruke. „Len sa na to

pozri. Poctivé vymakané svalstvo.“„To nie je vtipné.“„Som z voľného chovu. Samé čisté biokrmivá.“Pokrútila hlavou a zrýchlila.„No tak! Sama si vravela, že máš rada mexické jedlá!“„Nepočúvam!“ zavolala za seba.

20. KAPITOLA


Konečne mám hotové úpravy rovera!Najťažšie bolo zistiť, ako zabezpečiť prístroje na udržane atmosféry. Všetko ostatné bola iba

práca. Riadna kopa práce.Denníkové záznamy som dosť zanedbával, takže tu je zhrnutie:Na úvod som musel dokončiť aj zvyšné diery vŕtačkou, čo mi zabila Pathfinder. Potom som

vysekal miliardu kúskov kompozitu medzi nimi. Dobre, dobre, bolo ich len 759, ale mne to pripadaloako miliarda.

Potom som už mal v prívese veľkú dieru. Okraje som obrúsil pilníkom, aby neboli priostré.Pamätáte sa na nafukovacie stany? Z jedného som vyrezal dno. Zvyšok plášťa mal akurát rozmery,

ktoré som potreboval. Lepiacimi pásmi som ho pripevnil k vnútornej stene prívesu. Keď som vozidlonatlakoval, odhalil netesnosti a zalepil ich, zo strechy prívesu sa vydúval pekný veľký balón. Vznikolpriestor, ktorý je pod tlakom a zmestí sa doň aj oxygenátor, aj regulátor atmosféry.

Drobný háčik: EKRA som musel nechať vonku. Tento prístroj s nápaditým názvom „externýkomponent regulátora atmosféry“ zabezpečuje separovanie vzduchu prostredníctvom nízkej teploty.Načo investovať kopu energie do chladenia, keď je hneď za stenou neskutočný mráz? Regulátorpumpuje vzduch do EKRA a nechá Mars, nech ho zmrazí pekne zadarmo. Prúdi tak potrubím vedenýmcez špeciálny ventil v plášti habu. Druhým sa potom zase vracia dnu.

Dostať potrubia cez balón nebolo ťažké. Mám k dispozícii hneď niekoľko záplat s náhradnýmiventilmi. Prečo? Nuž, zamyslite sa, čo by sa stalo, keby sa ventil pokazil v priebehu bežnej misie.Museli by ju okamžite zrušiť. Oveľa jednoduchšie je vopred poslať pár náhradných dielcov.

EKRA je relatívne malý. Vyrobil som preň poličku pod tými na solárne panely. Teraz je všetkopripravené na chvíľu, keď tam definitívne presuniem regulátor aj s externým komponentom.

Ešte stále ma čaká kopa driny.Mám čas, a tak sa nikam neponáhľam. Každý deň pekne štyri hodiny vonku v skafandri a zvyšok

odpočívam v habe. Z času na čas si spravím celý deň voľna, najmä ak ma bolí chrbát. Teraz sinemôžem dovoliť žiadne zranenia.

Pokúsim sa byť dôslednejší v zapisovaní do denníka. Teraz, keď ma fakt zachránia, ho možno ajbude niekto čítať. Musím byť usilovnejší a písať každý deň.


Dokončil som zásobník tepla.Pamätáte sa na moje experimenty s RTG a teplým kúpeľom? Rovnaký princíp, ale prišiel som na

zlepšovák: Ponoriť RTG do vody. Tak nevyjde žiadne teplo nazmar.Začal som s veľkým pevným kontajnerom na vzorky (medzi ľuďmi, čo nepracujú v NASA, je

známy aj ako „umelohmotná debnička“). Cez otvorený vrchnák som do nej strčil hadičku a na dnesom ju zvinul do špirály. Prilepil som ju tam a zapečatil jej koniec. Potom som do nej najmenšou zo

svojich vŕtačiek narobil kopu dierok po celej dĺžke. Je to založené na myšlienke, že mrazivý vzduchzvonka bude prechádzať vodou ako množstvo malých bubliniek. Zväčšený dotykový povrch takzabezpečí lepší prenos tepla z vody do vzduchu.

Potom som zobral stredný flexibilný kontajner na vzorky („igelitové vrecúško s uzáverom“)a pokúsil sa doň vzduchotesne uzavrieť RTG. Generátor však má dosť nepravidelný tvar a nedarilosa mi z vrecúška dostať všetok vzduch. Nemohol som si dovoliť, aby tam nejaký ostal. Namiesto dovody by totiž teplo prechádzalo do tohto vzduchu, akumulovalo sa v ňom, až by napokon roztopilovonkajší obal.

Nech som to skúšal, ako som chcel, stále mi tam ostával vzduch. Riadne ma to vytáčalo, až kýmsom si nespomenul, že mám prechodové komory.

Navliekol som sa do skafandra, šiel do komory číslo 2 a vypustil z nej všetok vzduch. Potom somv nej strčil RTG do vrecúška a poriadne ho zavrel. Vnútri ostalo dokonalé vákuum.

Ďalšie prišli na rad testy. Zabalený RTG som položil na dno kontajnera a nalial až po okraj vodu.Zmestí sa doň 20 litrov. RTG ich rýchlo zahrial. Počkal som, kým teplota vystúpi na 40 °C, potomsom na svoju pokusnú sústavu pripojil vratné potrubie regulátora a sledoval výsledky.

Fungovalo to výborne. Vzduch bublal cez vodu, presne ako som dúfal, no okrem toho ju aj rozvíril,takže zabezpečil rovnomerný prenos tepla.

Nechal som to bežať hodinu a v habe začalo byť zima. Teplo z RTG nemá šancu vykúriť pôsobivévnútorné priestory habu, to však nie je problém. Už som si overil, že na rover bohato stačí.

Prepojil som potrubie naspäť na regulátor a všetko sa vrátilo do normálu.


Premýšľal som o zákonoch na Marse.Áno, viem, je hlúpe špekulovať o takýchto veciach, ale mám fakt dosť voľného času.Existuje medzinárodná dohoda, podľa ktorej si žiadna krajina nesmie nárokovať nič, čo neleží na

Zemi. Podľa inej zase v prípade, že nie ste na území žiadnej krajiny, platia námorné zákony.Mars je teda „medzinárodnými vodami“.NASA je americká nevojenská organizácia, ktorá vlastní hab. Kým som v ňom, podlieham

americkým zákonom. Len čo vyjdem von, ocitám sa v medzinárodných vodách, až kým nevojdem dorovera, kde už zase platia americké zákony.

A teraz to, čo sa mi na tom najväčšmi páči: Ak všetko pôjde dobre, dostanem sa do Schiaparellihokrátera a prisvojím si MAV Aresa 4. Nik mi to výslovne nepovolil, takže kým nebudem vnútria nespojazdním komunikácie, aby som sa spojil s NASA, budem mať pod kontrolou plavidlov medzinárodných vodách bez povolenia jeho majiteľa či kohokoľvek iného.

Inak povedané, budem pirát!Vesmírny pirát!


Možno uvažujete, čo robím s voľným časom. Jasné, veľa z neho presedím na zadku predtelevízorom, ale to aj vy, tak ma láskavo nesúďte.

Okrem toho si aj plánujem cestu.Cesta k Pathfinderu bola až trápne jednoduchá. Celý čas som mal krásny rovný terén. Jediný

problém bol s navigáciou. Do Schiaparelliho krátera však budem prekonávať ohromné výškovérozdiely.

Mám základnú satelitnú mapu celej planéty. Nie je na nej veľa detailov, ale je šťastie, že ju vôbecmám. NASA nepredpokladala, že pocestujem 3 200 kilometrov od habu.

Acidalia Planitia (kde som) leží relatívne nízko. Schiaparelliho kráter je na tom podobne, alemedzi týmito dvoma miestami musím prekonať prevýšenie až do 10 kilometrov. To znamená kopunebezpečných úsekov.

Kým neopustím Acidaliu Planitiu, všetko pôjde hladko, ale to je iba prvých 650 kilometrov. Potomma čaká Arabia Terra posiata krátermi.

V môj prospech hrá jedno. Prisahám, že to musel byť Boží dar špeciálne pre mňa. Z akéhosigeologického dôvodu tam je údolie s názvom Mawrth Vallis, ktoré má priam ideálnu polohu.

Pred miliónmi rokov to bolo riečne koryto. Teraz je to iba údolie pretínajúce brutálny terén Arabietakmer priamo k Schiaparelliho kráteru. Terén je v ňom nepomerne hladší ako na zvyšku Arabie Terrya vzdialený koniec vyzerá ako hladké stúpanie z údolia.

Spolu s Acidaliou mi Mawrth Vallis poskytuje 1 350 kilometrov relatívne ľahkého terénu.Zvyšných 1 850 kilometrov... Nuž, to nebude také pekné. Najmä, keď začnem klesať do samotného

Schiaparelliho krátera. Bŕŕ.Tak či onak... Mawrth Vallis. Fantastické.


Najhoršie na ceste k Pathfinderu bolo, že som musel byť zavretý v roveri. Žil som v stiesnenomprostredí plnom odpadu a telesných pachov. Celkom ako na vysokej.

Zahrajte tuš!Ale vážne. Bolo to nanič. Zažil som tam dvadsaťdva solov nefalšovaného utrpenia.Mám v pláne vyraziť do Schiaparelliho krátera 100 solov pred tým, ako ma zachránia (alebo

zomriem) a prisahámbohu, že ak budem musieť stráviť celý ten čas v roveri, zoderiem si od zúfalstvakožu z tváre.

Potrebujem miesto, kde sa môžem vystrieť a urobiť pár krokov bez toho, aby som do niečohonarazil. Nie, určite nie, pobyt vonku v tom prekliatom skafandri sa nepočíta. Potrebujem osobnýpriestor, nie 50 kilogramov oblečenia.

Preto som sa dnes pustil do výroby stanu. Bude to miesto, kde môžem odpočívať, kým sa nabíjajúbatérie, či pohodlne si ľahnúť, keď chcem spať.

Nedávno som obetoval jeden z nafukovacích stanov na balónovú strechu prívesu, ale druhý jev dokonalom stave. Čo je ešte lepšie, dá sa napojiť na prechodovú komoru rovera. Kým som z nehoneurobil zemiakové políčko, slúžil ako záchranný čln pre rover.

Mohol by som ho pripojiť k roveru aj k prívesu. Rozhodol som sa pre rover, lebo v ňom je počítača riadenie. Ak budem chcieť zistiť stav niečoho (napríklad podpory atmosféry alebo nabíjaniabatérií), potrebujem sa dostať k riadeniu. No a takto sa k nemu dostanem jednoducho tým, že prejdemdvermi. Nemusím loziť do skafandra.

Okrem toho, za jazdy ho nechám zbalený v roveri. V prípade nutnosti sa k nemu veľmi rýchlodostanem.

Nafukovací stan je základom mojej „spálne“, ale sám osebe nestačí. Nie je veľmi veľký – nie jev ňom oveľa viac miesta ako v roveri. Má však pripojenie na komoru, takže je vynikajúcim miestom,

kde začať. Mám v pláne zdvojnásobiť jeho podlahovú plochu aj výšku. Získam tak slušný priestor naodpočinok.

Na zem použijem pôvodnú podlahovinu z oboch stanov. Keby som to nespravil, zo spálne by sommal jednu veľkú guľu, lebo plášť habu je pružný. Pod tlakom má tendenciu nadobúdať guľovitý tvar,a ten nie je bohvieako užitočný.

Aby sa to potlačilo, hab aj stany majú podlahy zo špeciálnej hmoty. Rozkladá sa ako kopa malýchsegmentov, ktoré sa však odmietajú otvoriť nad 180 stupňov, takže ju udržiavajú rovnú.

Podlaha stanu má tvar šesťuholníka. Jedna mi ostala aj z toho, ktorý som použil na príves. Keďs nimi skončím, budem mať dva spojené šesťuholníky so stenami a neforemným stropom.

Budem na to potrebovať riadne veľa lepidla.


Nafukovací stan má výšku 1,2 metra. Nie je stavaný na to, aby poskytoval pohodlie. Astronauti sav ňom majú chúliť, kým ich ostatní členovia posádky neprídu zachrániť. Ja chcem dva metrePotrebujem sa v ňom postaviť! To azda nechcem priveľa!

Na papieri to vyzerá ľahko. Stačí nastrihať kusy plášťa do správnych tvarov, pozliepať ich a potomprilepiť k pôvodnému plášťu a k podlahe.

Hovoríme tu o poriadnom kuse látky. Misiu som začal so šiestimi štvorcovými metrami, ale tie užsom z veľkej časti spotreboval. Väčšina padla na zalátanie diery po prechodovej komore číslo 1.

Prekliaty šev!Tak či onak, na spálňu potrebujem 30 štvorcových metrov. To je oveľa viac, ako mám k dispozícii.

Našťastie mám alternatívny zdroj plášťa habu – samotný hab.Problém je v tom (teraz dávajte dobrý pozor, ide o dosť zložitú vedeckú záležitosť), že ak

vystrihnem do habu dieru, neudrží sa v ňom vzduch.Musím ho vypustiť, odstrihnúť časť plášťa a znova ho (menší) zlepiť dokopy. Dnešok som strávil

zisťovaním presných rozmerov a tvaru plášťa, ktorý potrebujem. Z habu sa stane zošikmená kupola,na tom však nezáleží. Stačí, aby udržal tlak. Aj tak v ňom hodlám stráviť už iba šesťdesiatdva solov.

Tvary som nakreslil na stenu fixkou. Zvyšok dňa som ich znova a znova premeriaval, aby som malistotu, že sú presne také, aké treba.

To bolo nadnes všetko. Možno vám to nepripadá bohvieako veľa, ale výpočty a nákresy mi faktzabrali celý deň. Teraz je čas na večeru.

Už celé týždne sa živím zemiakmi. Pri pláne založenom na trojštvrtinových porciách by som maljesť potravinové balíčky, ale trojštvrtinové porcie sa ťažko dodržiavajú, a tak jem zemiaky.

Mám ich dosť až do odletu, takže od hladu nezomriem. Akurát mi už kolosálne lezú na nervy.Okrem toho obsahujú veľa vlákniny, takže... Povedzme, že je dobré, keď som na planéte celkom sám.

Päť balíčkov som si nechal na výnimočné príležitosti. Na každý som niečo napísal. „Odchod“ sidám v deň, keď vyrazím na cestu do Schiaparelliho krátera. „Polovicu cesty“ zjem po 1 600kilometroch a „Príchod“, keď sa dostanem do cieľa.

Štvrtý nesie názov „Prežil som niečo, čo ma malo zabiť“, lebo niečo také sa nepochybne stane.Viem to. Neviem, čo to bude, ale stane sa to. Pokazí sa rover, postihnú ma smrteľne vážne hemoroidy,narazím na nepriateľsky naladených Marťanov alebo také niečo. Keď sa to stane (a prežijem),vychutnám si tento balíček.

Piaty je vyhradený na deň štartu. Je to „Posledné jedlo“.

Možno som ho nenazval práve najšťastnejšie.


Deň som začal zemiakom a marťanskou kávou. Tak hovorím horúcej vode s rozpustenoukofeínovou tabletou. Ozajstnú kávu už celé mesiace nemám.

Prvá prišla na rad podrobná inventúra habu. Chcel som predísť všetkým prípadným problémom pristrate tlaku v interiéri. Samozrejme, všetko v habe už pred pár mesiacmi prešlo kurzom brutálnychzmien tlaku. Tentoraz to však bude riadený proces, a tak by som to už teda mohol urobiť, ako sa má.

Najdôležitejšia je voda. Keď sa roztrhol plášť pri komore, sublimácia ma pripravila o 300 litrov.Tentoraz nič také nedopustím. Vypustil som vodu z recyklátora a vzduchotesne uzavrel všetky nádrže.

Potom som už iba zbieral rôzne veci a nosil ich do prechodovej komory číslo 3. Navláčil som donej všetko, čomu by podľa mňa mohlo vákuum uškodiť. Všetky perá, fľašky s vitamínmi, medicínskezásoby a tak ďalej.

Potom som pripravil riadené vypúšťanie tlaku. Kritické komponenty sú navrhnuté tak, aby prežiliaj vo vákuu. Strata tlaku v habe je jedným z mnohých scenárov, s ktorými NASA počítala. Povypínalsom pekne jeden systém za druhým, až kým neostal posledný – hlavný počítač.

Aj ten som vypol, navliekol som sa do skafandra a vypustil tlak. Minule sa pritom plášť zosypala všetko lietalo kade-tade. Tentoraz sa nič také diať nemalo. Kupolu habu síce z veľkej časti držívnútorný tlak, ale vnútri má aj pružné podpery. Pomocou nich sa aj na začiatku stavia.

Sledoval som, ako si na ne plášť pomaly sadá. Aby som mal istotu, že unikol všetok tlak, otvorilsom oboje dverí na komore číslo 2. Číslo 3 som nechal zavreté. Udržiaval som si v ňom tlak na rôznecitlivé veci.

No a potom už prišiel čas na strihanie.Nie som materiálový špecialista. Môj návrh spálne nevyzerá elegantne. Je to skrátka šesťmetrový

obvod so strechou. Nebude mať žiadne pravé uhly ani rohy (tlakové priestory ich nemajú rady).Nafúkne sa do oveľa oblejšieho tvaru.

Tak či onak, potreboval som na to vlastne iba dva pásy plášťa – jeden na steny a druhý na strop.Keď som takto zmrzačil hab, stiahol som zvyšný plášť k podlahe a opäť ho zalepil. Už ste niekedy

stavali stan? Znútra? V brnení? Otrasná záležitosť.Napustil som doň dvadsatinu atmosféry, aby som videl, či udrží tlak.Ha, ha, ha! Samozrejme, že nie! Fučal ako divý.Na Zemi sa drobné čiastočky viažu na vodu alebo rozdrobia, až z nich nič neostane. Na Marse

ostávajú na povrchu. Vrchná vrstva piesku je ako púder. Vyšiel som von a nabral z nej do vrecúška.Dostalo sa mi doň trocha piesku, ale aj kopa púdru.

Hab som nechal udržiavať dvadsatinu atmosféry zo zásobníkov vzduchu. Obsah vrecúška somrozhádzal do vzduchu, nech tam ten púder poletuje. Rýchlo ho začalo ťahať k netesnostiam, ktorýmiz plášťa unikal vzduch. Chodil som od jednej k druhej a všetky som nepriedušne zalepil.

Trvalo to celé hodiny, nakoniec som to však celkom slušne utesnil. Poviem vám, hab teraz vyzeráako chatrč z osady. Celá jedna strana je nižšie ako zvyšok stavby. Musím sa v nej normálne krčiť.

Natlakoval som celú jednu atmosféru a hodinu čakal. Nijaké úniky.Bol to dlhý deň plný namáhavej telesnej práce. Som totálne vyčerpaný, ale nemôžem zaspať.

Každý zvuk ma vyľaká. To praská hab? Nie? Dobre... Čo to bolo?! Aha, nič. Dobre...Je hrozné, keď váš život závisí od vašej vlastnej práce a máte pocit, že ste ju neurobili dosť

kvalitne.Prišiel čas skúsiť tabletu na spanie z medicínskych zásob.


Čo, dofrasa, dávajú do tých tabletiek? Je už skoro poludnie.Ako-tak som sa prebral až po dvoch marťanských kávach. Už tie tablety jesť nebudem. Veď

nemusím ráno vstávať do roboty ani nič také.Tak či onak, podľa toho, aký nie som mŕtvy, vám musí byť jasné, že hab prečkal noc bez úhony.

Spoje tesnia. Je škaredý ako hrom, ale drží.Dnes prišla na rad spálňa.Dať ju dokopy bolo oveľa ľahšie ako skladať hab. Tentoraz som totiž nemusel mať skafander. Celé

som to vybavil vnútri. Prečo nie? Je to len plátno. Keď skončím, môžem ho zrolovať a vyniesť voncez prechodovú komoru.

Na úvod som urobil trocha chirurgických zásahov na poslednom nafukovacom stane. Potrebovalsom z neho iba konektor na prechodovú komoru rovera a trocha plášťa okolo nej. Zvyšok musel ísťpreč. Prečo odrezávať plášť, len aby som ho nahradil iným plášťom? Pre spoje.

NASA je dobrá vo vyrábaní vecí. Ja nie. Nebezpečné na celej konštrukcii nebude plátno, alespoje. No a tým, že nepoužijem nič z pôvodného plášťa, minimalizujem ich celkovú dĺžku.

Po tom, čo som sa zbavil väčšiny stanu, zlepil som dva diely podlahy do jedného veľkého. Na tensom nalepil nový plášť.

Bez skafandra to išlo nepomerne ľahšie. Nepomerne!Bolo to treba aj otestovať. Aj to som vybavil v habe. Zobral som si do stanu skafander a zavrel

miniatúrne dvere do prechodovej komory. Potom som zapol systémy skafandra s odmontovanouhelmou. Prikázal som mu dosiahnuť tlak 1,2 atmosféry.

Chvíľu trvalo, kým to zvládol v celom stane, a musel som odpojiť niekoľko alarmov (Áno, naozajviem, že helma nie je pripojená!). Vyčerpal takmer všetok N2 vo fľaši, ale napokon sa mu podarilosplniť zadanie.

Potom som iba sedel a čakal. Dýchal som a skafander reguloval vzduch. Všetko išlo dobre.Pozorne som sledoval merače, či mi niekde niečo neuniká. Po hodine bez merateľnej zmeny somvyhlásil prvý test za úspešný.

Zroloval som svoju novú spálňu (no, asi skôr len zhúžval) a odniesol som ju k roveru.Viete, v posledných dňoch sa dosť často obliekam do skafandra. Určite to bude zase ďalší z mojich

rekordov. Koľkokrát ide na povrch typický astronaut na Marse? Štyridsaťkrát? Ja som to už spravilniekoľko sto ráz.

Napojil som spálňu znútra na rover, otvoril dvere a čakal, čo sa bude diať. Mám na sebeskafander, lebo nie som idiot.

Spálňa sa naplnila za tri sekundy. Otvorená prechodová komora vedie priamo do nej a zdalo sa, žetlak je stabilný.

Ako predtým, aj teraz som hodinu počkal. No a presne ako predtým, aj teraz to fungovalo navýbornú. Na rozdiel od opráv habu som toto zvládol na prvý pokus. Najväčšmi sa na tom podpísalfakt, že som nemusel pracovať v neforemnom skafandri.

Pôvodne som mal v pláne nechať spálňu pod tlakom celú noc a ráno ju ísť skontrolovať. Narazilsom však na problém: Ak to urobím, nemám sa z nej ako dostať von. Rover má iba jednu prechodovú

komoru a na tú je napojená. Nemám sa ako dostať von bez toho, aby som spálňu odpojil, a neviem junatlakovať bez toho, aby som bol v roveri.

Je to trocha strašidelné. Prvá skúšobná noc, a ja ju mám stráviť vnútri. Ale až niekedy inokedy.Nadnes som toho už spravil dosť.


Musím sa postaviť zoči-voči faktom. S prípravami rovera som skončil. Nemám pocit, že je všetkohotové, ale v skutočnosti je pripravený vyraziť.

Potraviny: 1 690 zemiakov. Vitamínové tablety.Voda: 620 litrov.Útočisko: Rover, príves, spálňa.Vzduch: Rover a príves dokopy 14 litrov tekutého O2, 14 litrov tekutého N2.Udržiavanie dýchateľnej atmosféry: Oxygenátor a regulátor. 418 hodín v jednorazových filtroch

CO2 pre prípad núdze.Elektrina: 36 kilowattov akumulačnej kapacity. Dosť priestorov na odvezenie 20 solárnych

panelov.Teplo: 1 400-wattový RTG. Podomácky vyrobený zásobník na zahrievanie vzduchu v spätnom toku

regulátora. Elektrické kúrenie rovera ako záložný systém.Disko: Zásoba do konca života.

Odchádzam na sol 449. Mám 59 solov na testovanie a opravy všetkého, čo možno nefunguje

celkom tak, ako by malo. Okrem toho sa musím rozhodnúť, čo beriem so sebou a čo tu nechám.A pripraviť trasu do Schiaparelliho krátera na základe zrnitej satelitnej mapy. A lámať si hlavu, na čodôležité som určite zabudol.

Od sola 6 som sa zúfalo chcel dostať preč. Teraz ma desí predstava, že nechám hab za sebou.Potrebujem niečo na povzbudenie. Musím sa pýtať: Čo by spravil astronaut z Apolla?

Dal by si tri whisky bez ľadu, odviezol sa corvettou k štartovacej rampe a letel by na Mesiacv riadiacom module menšom ako môj Rover. Bože, to ale boli frajeri!

21. KAPITOLA


Pracujem na tom, ako sa zabaliť. Je to ťažšie, ako by sa zdalo.Mám dve vozidlá s atmosférickým tlakom: rover a príves. Sú prepojené hadicami, no nie sú hlúpe.

Ak jeden stratí tlak, druhý okamžite hermeticky uzavrie spoločné vedenia.Je v tom pochmúrna logika: Ak sa naruší plášť rovera, som mŕtvy. V súvislosti s tým nemá význam

čokoľvek plánovať. Ak však dôjde k narušeniu prívesu, som ešte vždy v poriadku. Z toho vyplýva, ževšetko dôležité by malo byť v roveri.

Všetko, čo pôjde do prívesu, by malo zvládať aj takmer úplné vákuum a teplotu hlboko pod bodommrazu. Niežeby som mal v pláne vystaviť svoje veci niečomu takému, ale viete, ako to chodí. Trebasa pripraviť na najhoršie.

Sedlové vaky, ktoré som vyrobil pred cestou po Pathfinder, sa hodia na uskladnenie potravín.Zemiaky nemôžem viezť v roveri ani v prívese. V teplom prostredí pod tlakom by mi zhnili. Nejakési nechám poruke v roveri, ale zvyšok bude cestovať v obrovskej mrazničke, ktorou je táto planéta.

Príves bude dosť napchatý. Vezie dve rozmerné batérie z habu, regulátor atmosféry, oxygenátora provizórny zásobník tepla. Ten by bolo výhodnejšie mať v roveri, ale musí sa nachádzať čonajbližšie k spätnej hadici regulátora.

Ani rover nepôjde naľahko. Pri šoférovaní budem mať spálňu poskladanú hneď pri prechodovejkomore – pre prípad, že by som sa do nej musel narýchlo uchýliť. Okrem toho pri mne budú dvafunkčné skafandre a všetko, čo treba na núdzové opravy: Súpravy náradia, náhradné dielce, takmerminutá zásoba lepidla, počítač z druhého rovera (pre každý prípad) a fantastických 620 litrov vody.

A plastová škatuľa ako záchod. Taká, čo má poriadny vrchnák.

■ ■ ■

„Ako sa darí Watneymu?“ spýtal sa Venkat.Mindy zaskočene odtrhla zrak od počítača. „Doktor Kapoor?“„Počul som, že ste ho zastihli mimo habu.“„Nuž, áno,“ povedala, ťukajúc do počítača. „Všimla som si, že sa veci na základni menia okolo

deviatej dopoludnia. Ľudia zvyčajne dodržiavajú nejaký denný rytmus, a tak som si povedala, žezrejme o deviatej začína pracovať. Urobila som teda pár úprav kurzu a získala som sedemnásťfotografií medzi deviatou a deväť desať. Na jednej ho vidieť.“

„Dobrý nápad. Ukážete mi ho?“„Pravdaže.“ Vyvolala snímku na obrazovku.Venkat sa pozrel na zrnitú fotografiu. „Lepšie to už nebude?“„Nuž, je to záber z obežnej dráhy,“ odvetila. „NSA nám ho upravila svojím najlepším softvérom.“„Čože?“ jachtal Venkat. „NSA?“„Áno. Ponúkli nám pomoc. Ten softvér používajú na snímky zo špionážnych družíc.“Venkat pokrčil plecami. „Neuveriteľné, koľko byrokratických zábran sa zrúti, keď všetci bojujú za

záchranu jediného človeka.“ Ukázal na obrazovku. „Čo tam Watney robí?“

„Myslím, že niečo nakladá do rovera.“„Kedy naposledy pracoval na prívese?“ vyzvedal Kapoor.„Už je to dosť dlho. Prečo nám častejšie nenapíše hlásenie?“Venkat pokrčil plecom. „Nemá čas a silu. Väčšinu dňa pracuje a skladanie kameňov do správy by

ho pripravilo o čas a energiu.„Ale...“ nabrala odvahu Mindy, „prečo ste sem prišli osobne? Toto sme mohli vybaviť cez e-mail.“„Prišiel som sa s vami porozprávať,“ povedal Venkat. „Prichádza k zmene vašich právomocí.

Odteraz budete miesto riadenia satelitov okolo Marsu zodpovedná výlučne za skúmanie snímokAresa 3.“

„To ste ma degradovali,“ namietla Mindy. „Som špecialistka na obežné dráhy a vy zo mňa robíteiba lepšieho voyeura.“

„Iba nakrátko,“ upokojoval ju. „Vynahradíme vám to. Ide však o to, že sa tým zaoberáte už celémesiace a stala sa z vás odborníčka na identifikovanie prvkov Aresa 3 na satelitných snímkach.Nemáme nikoho, kto by to dokázal rovnako dobre.“

„Prečo je to odrazu také dôležité?“„Lebo mu dochádza čas,“ vysvetlil jej. „Nevieme, ako pokročil s úpravami rovera, ale vieme, že

už na to má iba šestnásť dní. Potrebujeme vedieť, čo presne robí. Neprestajne sa ma na to vypytujúľudia z médií aj Senátu. Niekoľko ráz volal dokonca aj prezident.“

„Ale to, že ho uvidíme, mu aj tak nepomôže,“ nechápala Mindy. „Nemôžeme nič robiť, ani keby tonestíhal. Toto nemá význam.“

„Ako dlho už pracujete v štátnych službách?“ vzdychol si Venkat.


Prišiel čas otestovať plody mojej práce.Je to problém. Na rozdiel od cesty k Pathfinderu musím z habu vymontovať životne dôležité prvky,

inak ich neotestujem. Keď z neho však vezmete regulátor atmosféry a oxygenátor, ostane vám iba...stan. Veľký zaoblený stan neschopný udržať život.

Nie je to zase až také riskantné, ako by sa zdalo. Ako zvyčajne, nebezpečné na podpore atmosféryje odstraňovanie oxidu uhličitého. Keď jeho obsah vo vzduchu stúpne na 1 %, začnú sa prejavovaťpríznaky otravy. Zmes v habe by ho teda mala mať menej.

Hab má vnútorný objem asi 120 000 litrov. Pri normálnom dýchaní by mi malo trvať dva dni, kýmCO2 dosiahne celé jedno percento (a úroveň kyslíka za ten čas absolútne neohrozím). Preto jebezpečné načas presťahovať regulátor aj oxygenátor.

Oba sú priveľké na to, aby som ich ťahal cez prechodovú komoru. Našťastie, na Mars dorazili„iba čiastočne zmontované“. Boli skrátka priveľké na to, aby ich poslali naraz, a tak sa dajú ľahkorozložiť.

Po niekoľkých cestách hore-dolu som mal v prívese všetky časti. Cez prechodovú komoru som ichnosil po jednej. Skladať prístroje vnútri nebolo nič príjemné, to vám poviem. Je tam miesta sotva nanáklad. Pre nášho neohrozeného hrdinu takmer žiadne neostalo.

Potom som zobral EKRA. Pôvodne trčal zvonka z habu ako klimatizačná jednotka z budovy naZemi. Svojím spôsobom ňou vlastne aj je. Odvliekol som ho k prívesu a uložil na policu, ktorú somšpeciálne naň vyrobil. Potom som ho napojil na hadice prechádzajúce cez „balón“ do tlakovejkabíny.

Regulátor vyháňa vzduch do externého komponentu a ten, čo sa z neho vracia, musí prebublať cezzásobník tepla. Regulátor potrebuje aj tlakovú nádobu na CO2, čo vyextrahuje zo vzduchu.

Keď som vyhadzoval veci z interiéru, aby v ňom ostalo viac miesta, práve na toto som tam nechaljednu tlakovú fľašu. Pôvodne bola určená na kyslík, ale tlaková fľaša je tlaková fľaša. Vďaka Bohu,všetky potrubia, hadice a ventily sú na tejto misii štandardizované, a nie náhodou. Je to výsledokúmyselného rozhodnutia uľahčiť opravy v teréne.

Len čo bol EKRA na mieste, napojil som oxygenátor a regulátor na elektrické rozvody habua sledoval, ako sa štartujú. Na oboch som zbehol kompletnú diagnostiku, aby som mal istotu, žesprávne fungujú. Potom som oxygenátor zase vypol. Nezabúdajte, že sa ho chystám používať ibakaždý piaty sol.

Presunul som sa do rovera, čo znamenalo otravné navliekanie skafandra kvôli desiatim metrommimo vozidla. Potom som začal monitorovať situáciu s podporou atmosféry. Stojí za zmienku, ženemôžem monitorovať samotné zariadenie (je v prívese), ale rover mi povie všetko o vzduchu, ktorýdýcham. Kyslík, CO2, teplotu, vlhkosť, a tak ďalej. Všetko bolo napohľad v poriadku.

Opäť som si natiahol skafander a vypustil do vzduchu kanister CO2. Sledoval som, ako sa počítačrovera ide potentovať od strachu, keď zaregistroval smrtiacu koncentráciu. Časom sa však všetkovrátilo do normálu. Regulátor robil svoju prácu. Dobrý chlapec!

Nechal som zariadenie bežať a vrátil som sa do habu. Pobeží celú noc a skontrolujem ho až ráno.Nie je to celkom realistický test, lebo tam nie som a nedýcham – nelikvidujem kyslík a neprodukujemCO2 – ale treba to robiť pekne krok po kroku.


Včerajšia noc bola divná. Logika mi hovorila, že za jedinú noc sa nestane nič zlé, ale aj tak minapínalo nervy. Vedel som, že okrem kúrenia tam nemám žiadny systém na podporu života. Môj životzávisel od výpočtov, ktorými som si to predtým potvrdil. Ak som niekde prehodil znamienko alebozle zrátal dve čísla, mohol by som sa aj nezobudiť.

Ale zobudil som sa a hlavný počítač vykazoval presne taký mierny nárast CO2 ako v mojichprepočtoch. Zdá sa, že budem žiť ďalší sol.

Žiť ďalší sol by bol geniálny názov novej bondovky.Skontroloval som rover. Všetko v poriadku. Ak nebudem jazdiť, batérie dokážu na jediné nabitie

vyše mesiaca napájať regulátor (s odstaveným ohrievačom). Je to celkom slušná pohotovostnárezerva. Ak sa mi počas cesty stane niečo škaredé, budem mať čas na opravy. Miesto eliminácie CO2

ma bude obmedzovať iba spotreba kyslíka, a toho mám habadej.Dospel som k záveru, že je načase otestovať spálňu.Odniesol som ju do rovera a znútra napojil na vonkajšie dvere prechodovej komory. Ako som už

spomínal, inak to nejde. Potom som ju vypustil na nič netušiaci Mars.Ako som predpokladal, tlak z rovera ju vyrovnal a nafúkol. Hneď nato však zavládol chaos. Spálňa

od nečakaného tlaku praskla ako balón. Bleskovo vyfučala a spolu s ňou ostal bez vzduchu aj rover.Ja som mal celý čas na sebe skafander: nie som debil. A preto môžem...

Žiť ďalší sol! (Mark Watney v úlohe... Zrejme Q. Nie som nijaký James Bond.)Odtiahol som zničenú spálňu do habu a poriadne ju prezrel. Pretrhla sa na mieste, kde sa stena

stretáva s podlahou. Logické. Je tam pravý uhol a veľký pretlak. Fyzika takéto veci jednoducho nemá

rada.Najprv som dieru zalepil a potom som cez celý šev popriliepal pásy zo zvyškov plášťa. Teraz

majú dvojitú hrúbku a dve vrstvy lepiacej živice. Možno to bude stačiť. V tomto bode už iba čistotipujem. Moje úžasné botanické schopnosti sú na toto trocha krátke.

Zajtra ju znova otestujem.


Došli mi kofeínové tablety. Už si nedám ani marťanskú kávu.Aj preto mi trvalo o čosi dlhšie, kým som sa ráno prebral, a hneď nato ma šialene rozbolela hlava.

Na živote v multimiliardovej vile na Marse je pekná jedna vec: Máte v nej prístup k čistému kyslíku.Z nejakého záhadného dôvodu dokážu vysoké koncentrácie O2 vyliečiť takmer všetky boľavé hlavy.Neviem prečo. Je mi to jedno. Dôležité je, že nemusím trpieť.

Znova som otestoval spálňu. V roveri som si dal skafander a natlakoval ju ako minule. Tentorazvšak vydržala. Je to super, ale keďže som videl, aká krehká je niekedy moja ručná práca, chcel somten šev poriadne odskúšať.

Po chvíli postávania v skafandri som sa rozhodol využiť čas lepším spôsobom. Možno nedokážemodísť z rovera a zo spálne, kým ju neodpojím od komory, ale môžem ísť do rovera a zavrieť dvere.

Len čo som to urobil, vyzliekol som si nepohodlný skafander. Spálňa bola pod plným tlakom nadruhej strane dverí. Test stále bežal, ale ja som ho nemusel pretrpieť v skafandri.

Ako dĺžku testu som vybral osem hodín, takže práve na toľko som uviazol v roveri.Strávil som ich plánovaním cesty. K tomu, čo som už vedel, nebolo veľmi čo dodať. Acidalia

Planitia, za ňou Mawrth Vallis a ďalej až na koniec údolia. Na konci tejto krivolakej trasy leží ArabiaTerra. Potom sa to bude už len zhoršovať.

Na rozdiel od Acidalie Planitie je Arabia Terra posiata krátermi. Každý z nich predstavuje dvekruté výškové zmeny. Najprv treba ísť nadol a potom sa vyštverať nahor. Urobil som všetko, aby somnašiel čo najkratšiu trasu, ktorá by ich obchádzala. Nepochybujem, že keď sa po nej aj naozajpoveziem, budem ju musieť upravovať. Nijaký plán neprežije prvý kontakt s realitou.

■ ■ ■

Mitch sa usadil v zasadačke. Bola tam zvyčajná zostava: Teddy, Venkat, on a Annie. Tentoraz však

prišla aj Mindy Parková a muž, ktorého ešte nikdy nevidel.„Čo sa deje, Venk?“ spýtal sa. „Prečo takáto nečakaná porada?“„Došlo k istému vývoju,“ odvetil Venkat. „Mindy, čo keby ste im opísali posledné zistenia?“„Ehm, áno,“ prikývla Mindy. „Zdá sa, že Watney skončil s balónovou úpravou prívesu. Viac-menej

sa zhoduje s návrhom, ktorý sme mu poslali.“„Máte predstavu, aká je stabilná?“ chcel vedieť Teddy.„Celkom slušne,“ odvetila. „Už je nafúknutá sedem dní a nevidieť žiadne problémy. Okrem toho si

postavil akúsi... miestnosť.“„Miestnosť?“ čudoval sa Teddy.„Myslím, že ju vyrobil z plášťa habu,“ vysvetlila mu Mindy. „Pripája sa na prechodovú komoru

rovera. Zdá sa, že na ňu použil materiál zo stien habu. Neviem, na čo má slúžiť.“Teddy sa obrátil na Venkata. „Prečo by to robil?“

„Myslíme si, že je to dielňa,“ odvetil Venkat. „Po príchode do Schiaparelliho krátera ho čaká kopapráce na odletovom module. Bez skafandra sa mu bude pracovať oveľa lepšie ako v ňom. Zrejme sachystá urobiť čo najviac v tej miestnosti.“

„Šikovné,“ vyhlásil Teddy.„Watney je šikovný chlap,“ povedal Mitch. „Ako to vyzerá s presúvaním systémov na podporu

života?“„Myslím, že to už urobil,“ odvetila Mindy. „Presunul EKRA.“„Prepáčte,“ ozvala sa Annie. „Čo je EKRA?“„Je to externý komponent regulátora atmosféry,“ vysvetlila jej Mindy. „Nachádza sa zvonka habu,

takže som videla, keď zmizol. Zrejme ho namontoval na rover. Nemá iný dôvod, prečo ho presúvať,takže predpokladám, že si spojazdňuje podporu života v roveri a prívese.“

„Fantastické,“ potešil sa Mitch. „Všetko do seba začína zapadať.“„Ešte veľmi neoslavuj, Mitch.“ Venkat ukázal na ďalšieho z nováčikov. „Toto je Randall Carter,

jeden z našich marťanských meteorológov. Randall, povedzte im, čo ste vraveli mne.“Meteorológ prikývol. „Ďakujem, pán doktor.“ Obrátil notebook, aby všetci videli mapu Marsu.

„V priebehu posledných týždňov sa v oblasti Arabia Terra vyvíjala búrková činnosť. Nejdeo bohvieakú veľkú búrku. Nebude Watneyho pri šoférovaní nijako brzdiť.“

„Tak v čom je problém?“ nechápala Annie.„Je to búrka s nízkou rýchlosťou,“ vysvetlil Randall. „S pomalým vetrom, ktorý však stále má

dosť energie na to, aby zdvihol z povrchu najmenšie čiastočky prachu a vytvoril z nich husté mračná.Na Marse také búrky bývajú asi päť alebo šesť ráz do roka. Problém je v tom, že niekedy trvajú ajcelé mesiace a atmosféra je vtedy plná prachu.“

„Stále nechápem, v čom je problém,“ vyhlásila Annie.„Vo svetle,“ povedal jej Randall. „Za búrky preniká na povrch iba minimum slnečného svitu.

Momentálne je to dvadsať percent bežného stavu. Watneyho rover berie energiu zo solárnychpanelov.“

„Dočerta,“ zahromžil Mitch a pošúchal si oči. „A my ho nemáme ako varovať.“„No tak bude mať menej elektriny,“ nedala sa odbiť Annie. „Nemôže jednoducho dlhšie nabíjať

baterky?“„Aj tak už musí nabíjať celý deň,“ vysvetlil jej Venkat. „Pri dvadsiatich percentách slnečného svitu

by na rovnaké množstvo energie potreboval päťkrát viac času. Zo štyridsiatich piatich solov cesty bybolo dvestodvadsaťpäť. Nestihol by to, kým priletí Hermes.“

„Nemôže naňho Hermes počkať?“ vyzvedala Annie ďalej.„Hermes iba preletí okolo,“ odvetil Venkat. „Vôbec sa nedostane na obežnú dráhu. Keby to urobil,

nedostal by sa včas naspäť k Zemi. Na spiatočný let potrebuje rýchlosť, ktorú tak dlho naberal.“Po chvíli ticha Teddy vyhlásil: „Neostáva iné, iba dúfať, že nájde spôsob, ako sa cez to dostať.

Budeme sledovať jeho trasu a...“„Nebudeme. Nedá sa to,“ skočila mu do reči Mindy.„Nedá?“ spýtal sa Teddy.Pokrútila hlavou. „Satelity cez prach nič neuvidia. Keď sa dostane do postihnutej oblasti,

neuvidíme vôbec nič, až kým z nej zase nevyjde.“„No...“ povedal Teddy, „... doriti.“


Kým tomuto čudesne pozliepanému zariadeniu zverím svoj život, musím ho otestovať.Nemôže to byť len taký malý test, aké som robil doteraz. Iste, testoval som elektrinu, podporu

atmosféry, balón prívesu a spálňu. Teraz však musím otestovať všetky aspekty naraz. Potrebujemvidieť, ako navzájom spolupracujú.

Naložím obe vozidlá na dlhú cestu a budem jazdiť okolo habu. Nevzdialim sa od neho na viac ako500 metrov, takže v prípade väčšej poruchy sa viem dostať do bezpečia.

Dnešok som obetoval nakladaniu rovera a prívesu. Chcem v nich mať rovnakú záťaž ako naskutočnej ceste. Okrem toho, ak sa má náklad posúvať alebo ak sa má niečo kaziť, chcem to vedieť užteraz.

Urobil som jeden ústupok zdravému rozumu: Väčšinu zásob vody som nechal v habe. Zobral som si20 litrov – dosť na testovanie, ale nie viac. V tejto mechanickej oblude, ktorú som zmajstroval,existuje desiatka možností, ako prísť o tlak. Nechcem, aby sa mi pritom odparila drahocenná voda.

■ ■ ■

Keď pôjdem naostro, budem mať so sebou 620 litrov vody. Rozdiel v hmotnosti som nahradil

pridaním 600 kilogramov kameňov medzi ostatné zásoby.U nás na Zemi sú univerzity a vlády ochotné platiť milióny, len aby dostali do rúk kameň z Marsu.

Ja ich používam ako balast.Ešte to dnes trocha odskúšam. Uistil som sa, že batérie sú funkčné a nabité a potom som odpojil

rover aj príves od rozvodov habu. Budem spať v habe, ale systém na udržanie atmosféry som nechalbežať v roveri. Celú noc bude regulovať zloženie vzduchu a ráno uvidím, koľko na to spotrebovalenergie. Sledoval som jeho spotrebu, keď bol napojený na hab, a nenašli sa žiadne prekvapenia. Totovšak bude skutočný dôkaz. Hovorím mu „test odpojenia prístrojov“.

Možno to nie je najlepší názov.

■ ■ ■

Posádka lode Hermes sa zhromaždila v oddychovej miestnosti.„Rýchlo si prejdime hlásenia o stave,“ prikázala Lewisová. „Všetci sme pozadu s vedeckou

prácou. Vogel, ideš prvý.“„Opravil som zlý kábel pre VASIMIR 4,“ nahlásil jej. „Bol to náš posledný s takouto hrúbkou. Ak

sa znova objaví podobný problém, budeme musieť posplietať tenšie dokopy, aby uniesli toľko prúdu.Okrem toho klesá výkon reaktora.“

„Čo je s reaktorom, Johanssenová?“ chcela vedieť komandérka.„Musela som ho stlmiť,“ povedala jej technička reaktora. „Slabnú mu chladiče. Už nevyžarujú

toľko tepla, koľko predtým. Zanášajú sa.“„Ako sa môžu zanášať?“ nechápala Lewisová. „Veď sú z vonkajšej strany lode. Vonku nie je nič,

s čím by reagovali.“„Myslím, že sa do nich zachytáva prach alebo obsah malých netesností z lode. Tak či onak, faktom

je, že sa zanášajú. Upchávajú sa im mikromriežky a znižuje sa celkový povrch na prenos tepla.Musela som znížiť výkon reaktora, aby sa neprehrieval.“

„Máme šancu nejako ich opraviť?“„Je to na mikroskopickej úrovni,“ odvetila Johanssenová. „Potrebovali by sme na to celé

laboratórium. Zvyčajne sa po misii jednoducho vymenia.“

„Podarí sa udržať výkon motorov do konca našej misie?“„Áno – ak sa nezačnú zanášať rýchlejšie.“„Dobre. Monitoruj to. Beck, ako to vyzerá s podporou života?“„Drží sa, ale len tak-tak,“ povedal jej Beck. „Sme vo vesmíre oveľa dlhšie, ako je jej plánovaná

životnosť. Kopa filtrov sa po každej misii vymieňa. Našiel som spôsob, ako ich vyčistiťv špeciálnom roztoku, namiešal som ho z chemikálií v labáku, ale užiera to aj zo samotných filtrov.Nateraz to zvládame, ale ktovie, čo sa pokazí nabudúce?“

„Vedeli sme, že to tak bude,“ pripomenula mu Lewisová. „Hermes je stavaný tak, že sa po každejmisii robí generálka, lenže my sme si misiu predĺžili z tristodeväťdesiatšesť dní naosemstodeväťdesiatosem. Niektoré veci sa jednoducho budú kaziť. Keď k tomu dôjde, mámek dispozícii všetky mozgy NASA, aby nám pomohli. Nesmieme však zanedbať údržbu. Martinez, akoto vyzerá v tvojou kajutou?“

Martinez sa zamračil. „Stále sa ma pokúša uvariť zaživa. Riadenie teploty jednoducho nestíha.Myslím, že to bude potrubiami v stenách, ktoré privádzajú chladiacu kvapalinu. Neviem sa k nimdostať, lebo sú zabudované do vonkajšieho plášťa. Miestnosť sa dá používať na skladovanienákladu, na ktorý nevplývajú vysoké teploty, ale to je všetko.“

„Takže si sa presťahoval do Markovej?“„Tá je hneď vedľa mojej,“ odvetil. „Má rovnaký problém.“„Kde teda spíš?“„V komore číslo dva. Je to jediné miesto, kde sa môžem vyspať bez toho, aby sa o mňa ostatní

potkýnali.“„To nie je dobré,“ vyhlásila Lewisová.“ Stačí, aby sa porušila jedna zámka, a si mŕtvy.“„Neprišiel som na žiadne iné miesto, kde by som mohol spať,“ vysvetľoval jej. „Loď je celá

zaprataná, a keď budem spať na chodbe, ostatní cezo mňa neprejdú.“„Dobre. Odteraz spíš v Beckovej izbe. Beck sa môže nasťahovať k Johanssenovej.“Johanssenová sa začervenala a zahanbene sklopila zrak.„Takže...“ jachtal Beck, „ty o tom vieš?“„Vy ste si mysleli, že nie?“ zasmiala sa Lewisová. „Žijeme v malej lodi.“„A neštve ťa to?“„Keby sme boli na normálnej misii, zúrila by som,“ pripustila. „Teraz sme však tak mimo bežných

postupov, že mi je to jedno. Kým to nebude narúšať vaše denné povinnosti, nepoviem ani pol slova.“„Klub miliónkilometrovej výšky!“ zvolal Martinez. „Paráda!“Johanssenová sa ešte väčšmi začervenala a schovala si tvár do dlaní.


Začínam v tom byť fakt dobrý. Keď sa to skončí, možno sa zamestnám ako skúšobný jazdecmarťanských roverov.

Všetko išlo dobre. Päť dní som jazdil okolo habu s priemerným nájazdom 93 kilometrov na jedensol. Je to trocha viac, ako som čakal. Na druhej strane, terén je tu hladký a rovný, takže vlastnetestujem najlepší možný scenár. Keď sa dostanem medzi kopce a kamene, nebude to ani zďaleka taképerfektné.

Spálňa je fantastická. Veľká, priestranná, pohodlná. V prvú noc som narazil na drobný probléms teplotou. Bola tam zima ako v psinci. Rover a príves si svoju teplotu udržiavali v norme, ale do

spálne jednoducho neprenikalo dosť tepla.Ako už toľkokrát v mojom živote.Rover má elektrický ohrievač, ktorý vháňa do kabíny vzduch malým ventilátorom. Ohrievač

samotný nepoužívam, lebo RTG mi dodá tepla, koľko chcem, a tak som z neho ventilátor odmontovala pripojil na rozvody vozidla. Keď bol pod prúdom, stačilo ho namieriť do spálne.

Je to primitívne, ale účinné. Vďaka RTG mám tepla na rozdávanie. Potrebujem ho akurátrovnomernejšie rozložiť. Aspoň raz stojí entropia na mojej strane.

Zistil som, že surové zemiaky sú odporné. V habe ich varím v mikrovlnke, no energia potrebná nauvarenie desiatich zemiakov denne by mi ubrala zo zásob na pohon. Každý sol by som prešiel o niečomenej.

Rýchlo sa mi vytvoril pravidelný denný harmonogram. Vlastne mi pripadá až desivo známy. Presnetoto som robil počas dvadsiatich dvoch bolestných solov cesty po Pathfinder. Tentoraz však mámspálňu, takže to je od základu iné. Miesto toho, že by som sa chúlil v roveri, mám vlastnú zmenšeninuhabu.

Po zobudení si dám na raňajky zemiak. Potom znútra sfúknem spálňu. Je to trocha problematické,ale našiel som na to vhodný postup.

Najprv si dám skafander. Potom zavriem vnútorné dvere komory s tým, že vonkajšie (ku ktorým jepripevnená spálňa) ostanú otvorené. Tým seba aj spálňu oddelím od rovera. Komore prikážemvypustiť tlak, a hoci si myslí, že vypúšťa iba seba, v skutočnosti vypustí celú spálňu.

Len čo ostanem bez tlaku, pritiahnem k sebe plášť a poskladám ho. Potom ho oddelím odvonkajšieho poklopu a zavriem dvere. V tomto momente sa musím najväčšmi tlačiť. S celouposkladanou spálňou totiž čakám, kým sa komora okolo mňa nenatlakuje. Len čo mám znova tlak,otvorím vnútorné dvere a viac-menej spadnem do rovera. Nakoniec uložím spálňu na miesto a vrátimsa do komory na normálny výstup na povrch.

Je to zložitý proces, ale výsledkom je odpojená spálňa bez toho, aby som stratil tlak v roveri.Nezabúdajte, že v ňom mám veci, o ktoré by ma vákuum mohlo pripraviť.

Ďalším krokom je pozbierať solárne panely, ktoré som deň predtým rozhádzal po okolí, a naložiťich na rover aj príves. Potom robím krátku kontrolu prívesu. Vojdem doň cez komoru a vlastne sa lenrýchlo pozriem na všetko vybavenie. Ani si nevyzliekam skafander. Chcem sa len uistiť, že sa ničnedeje.

Potom idem naspäť do rovera. Len čo som dnu, vyzlečiem si skafander a vyrazím na cestu.Šoférujem takmer štyri hodiny, kým mi dôjde šťava.

Zaparkujem, opäť sa navlečiem do skafandra a idem na povrch. Rozložím solárne panely a nechámnabíjať batérie.

Potom rozložím spálňu. Ide v podstate o presný opak toho, čo som opisoval pri jej skladaní.V konečnom dôsledku ju nafukuje prechodová komora. Svojím spôsobom je jej súčasťou.

Aj keď by sa dalo, nenafukujem ju rýchlo. Spravil som to len kvôli otestovaniu a zisteniu, kdepraskne. Za normálnych okolností to nie je ani trocha dobrý nápad. Rýchle nafukovanie znamenázvýšenú námahu a opotrebovanie materiálu. Skôr či neskôr by niekde praskol. Nepáčilo sa mi, keďma vystrelilo z habu ako delovú guľu. Nemám v úmysle si to zopakovať.

Keď pripravím spálňu, môžem si vyzliecť skafander a uvoľniť sa. Väčšinou sledujem otrasnéseriály zo sedemdesiatych rokov. Vlastne by ste ma po väčšinu dňa nerozoznali od klasickéhonezamestnaného chlapa.

Tak som to robil štyri soly a potom prišiel čas solu na výrobu vzduchu.Ukázalo sa, že tento sol je celkom ako ostatné, iba bez štyroch hodín šoférovania. Keď rozložím

panely, spustím oxygenátor a nechám ho pracovať na CO2, ktorý mu za predchádzajúce štyri solypripravil regulátor.

Všetok CO2 sa podarilo premeniť na kyslík a spotrebovalo to práve toľko energie, koľko za deňdodali panely.

Test bol úspešný.Som pripravený na veľkú výpravu.


Dnes je veľký deň. Vyrážam na cestu do Schiaparelliho krátera.Rover a príves som zbalil. Vlastne boli takmer celkom zbalené už od hlavného testu. Teraz je však

na palube aj voda.Posledné dni som strávil varením zemiakov v mikrovlnke. Išlo to pomaly, lebo sa do nej naraz

zmestia iba štyri. Uvarené som vyložil naspäť von, do mrazničky. Keď dokonale zmrzli, putovali dosedlových vakov rovera. Miesto toho, že by som ich cestou jedol surové, budem jesť studené, aleuvarené. Po prvé, takto chutia oveľa lepšie. Čo je však ešte dôležitejšie, pri tepelnej úprave sanarúšajú bielkovinové väzby a jedlo sa ľahšie trávi. Získam z nich viac kalórií, a tie potrebujem akosoľ.

Niekoľko dní som robil kompletnú diagnostiku všetkého, čo sa dalo: Regulátora, oxygenátora,systému na udržanie atmosféry v roveri (pre prípad, že by som potreboval zálohu), solárnych panelov,počítača v roveri, prechodových komôr a všetkého, čo obsahuje pohyblivé časti alebo elektroniku.Skontroloval som dokonca aj motory. Celkovo ich je osem, jeden pre každé koleso rovera aj prívesu.Tie na prívese nebudú pod napätím, ale je dobré mať pár motorov v zálohe.

Všetko je pripravené. Nenašiel som ani jedinú chybu.Hab je iba tieňom svojej niekdajšej slávy. Obral som ho o všetky kritické komponenty a veľký kus

plášťa. Využil som z neho všetko, čo sa dalo, a on ma za to rok a pol držal nažive. Je ako stromživota.

Dnes som odstavil posledné systémy: Kúrenie, svetlo, hlavný počítač a tak ďalej. Všetkykomponenty, ktoré som si nezobral na cestu do Schiaparelliho krátera.

Mohol som ich nechať pustené. Nikomu by to neprekážalo. Pôvodný postup pre sol 31 (ktorý malbyť posledným dňom našej misie na Marse) však vyžadoval úplné vypnutie habu a vypustenieatmosféry, lebo NASA nechcela, aby pri štarte odletového modulu stál obďaleč veľký stan plnýhorľavého kyslíka.

Toto vypnutie bolo asi svojím spôsobom poctou tomu, čo mohla dosiahnuť misia Ares 3. Malýmkúskom sola 31, ktorý sme nikdy nezažili.

Po vypnutí sa hab ponoril do čudesného ticha. 449 solov som počúval jeho ohrievače, ventilya ventilátory. Teraz v ňom zavládlo ticho ako v hrobe. Desivé ticho, ktoré sa ťažko opisuje. Ajpredtým som bol mimo zvukov habu, ale mal som na sebe skafander alebo som sedel v roveri, takžema stále obklopovalo množstvo prístrojov a zariadení.

Teraz neostalo vôbec nič. Nikdy predtým som si neuvedomil, aký je Mars tichý. Je to púštny svetprakticky bez atmosféry, ktorá by prenášala zvuky. Počul som vlastné srdce.

Tak či onak, stačilo srdcervúceho filozofovania.Momentálne som v roveri (čo by malo byť jasné, lebo hlavný počítač habu je navždy vypnutý).

Mám dve plné batérie, všetky systémy fungujú a čaká ma štyridsaťpäť solov šoférovania.

Schiaparelliho kráter – alebo smrť!

22. KAPITOLA


Mawrth Vallis! Konečne som tu!V skutočnosti to zase nie je až taký úžasný úspech. Mám za sebou iba desať solov cesty. Je to však

dobrý psychologický míľnik.Zatiaľ rover aj provizórna podpora atmosféry fungujú pozoruhodne dobre. Aspoň teda

pozoruhodne dobre na zariadenie, ktoré sa používa desaťkrát dlhšie, ako sa predpokladalo.Dnes mám druhý sol na výrobu vzduchu (prvý bol pred piatimi solmi). Keď som to plánoval,

myslel som si, že tieto soly budú hrozne nudné. Teraz sa na ne teším. Sú to moje voľné dni.Za normálneho dňa vstanem, zbalím spálňu, poskladám solárne panely, štyri hodiny šoférujem,

rozložím solárne panely, pripravím spálňu na nafúknutie, skontrolujem vybavenie (najmä podvozoka kolesá rovera), a ak je na okolí dosť kameňov, poskladám v morzeovke správu pre NASA.

V sole na výrobu vzduchu vstanem a zapnem oxygenátor. Solárne panely sú už rozloženéz predchádzajúceho dňa. Všetko je pripravené. Môžem sa povaľovať v roveri alebo v spálni. Celýdeň mám len pre seba. V spálni je dosť miesta, takže sa necítim ako v pasci, a v počítači zase dosťdruhotriednych televíznych seriálov, ktoré si môžem vychutnať v ikstej repríze.

Do Mawrth Vallis som sa vlastne dostal už včera, ale to viem iba z mapy. Ústie údolia je takéširoké, že ani na jednej strane nevidno steny kaňonu.

Teraz som však jednoznačne v ňom. Má vynikajúce dno s hladkým povrchom, presne ako somdúfal. Je to úžasné – toto údolie nevytvorila rieka, ktorá by sa pomaly zarezávala do terénu. Vytvorilaho obrovská záplava – za jediný deň. Bolo by neskutočné vidieť ju na vlastné oči.

Čudná myšlienka: Už nie som v Acidalii Planitii. Strávil som tam 457 solov, takmer pol druharoka, a už sa nikdy nevrátim. Premýšľam, či ma z toho bude neskôr v živote zmáhať nostalgia.

Ak sa dožijem toho „neskôr v živote“, rád trocha nostalgie pretrpím. Nateraz sa iba chcem vrátiťdomov.

■ ■ ■

„Vitajte v ďalšom pokračovaní Správ o Watneym na CNN,“ povedala Cathy do kamery. „Dnes

hovoríme s naším častým hosťom, doktorom Venkatom Kapoorom. Pán doktor, ľudia chcú vedieť, čiMarka Watneyho čaká neodvratná záhuba.“

„Dúfame, že nie,“ odvetil, „ale bude čeliť veľmi náročnej výzve.“„Podľa posledných údajov zo satelitu búrka v Arabii Terre vôbec neslabne a onedlho zablokuje

osemdesiat percent slnečného svetla, však?“„Je to tak. Áno.“„A jediným zdrojom energie sú pre Watneyho solárne panely, však?“„Máte pravdu.“„Môže jeho podomácky upravený rover fungovať s dvadsiatimi percentami energie?“„Zatiaľ sme nenašli spôsob, ako by sa to dalo zvládnuť, takže nie. Už len systémy na podporu

života potrebujú viac ako dvadsať percent.“

„Ako dlho potrvá, kým sa dostane do búrky?“„Momentálne je na začiatku Mawrth Vallis. Svojím súčasným tempom sa dostane na okraj búrky na

štyristosedemdesiaty prvý sol, čiže o dvanásť pozemských dní.“„Určite zistí, že sa niečo deje,“ nadhodila Cathy. „Pri takej nízkej viditeľnosti nepotrvá dlho, kým

pochopí, že solárne panely majú vážny problém. Môže sa potom jednoducho vrátiť?“„Bohužiaľ, všetko hrá proti nemu,“ odvetil Venkat. „Okraj búrky nie je jasne vyznačená hranica. Je

to iba oblasť, v ktorej je trocha viac prachu v atmosfére. Každým ďalším solom sa to budezhoršovať. Bude to nenápadné. Každý sol bude okolo neho trocha menej svetla, ale iba o toľko, že sito človek len tak nevšimne.“

Vzdychol si. „Bude uvažovať, prečo mu klesá účinnosť panelov, ale prejde stovky kilometrov, kýmzaregistruje problémy s viditeľnosťou. Búrka smeruje na západ a on na východ. Dostane sa do nej takhlboko, že už možno nedokáže vyjsť.“

„Takže sa pred nami odvíja jedna obrovská tragédia?“ vyzvedala Cathy.„Nádej zomiera posledná,“ odvetil Venkat. „Možno si to uvedomí skôr, ako si myslíme, a včas

vyrazí iným smerom. Možno nájde spôsob, ako udržať podporu života v chode s menšou spotrebouenergie, ktorý nám unikol. Mark Watney je momentálne špecialista na prežitie na Marse. Ak to niektodokáže, tak práve on.“

„Dvanásť dní,“ povedala Cathy do kamery. „Celá Zem to sleduje, ale nemôže s tým absolútne ničrobiť.“


Ďalší sol bez akýchkoľvek zaujímavostí. Zajtra mám sol na výrobu vzduchu, takže sa cítim taktrocha ako v piatok večer.

Už som asi v polovici Mawrth Vallis. Presne ako som dúfal, jazdí sa ním ľahko. Nie sú tu takmeržiadne výškové zmeny či prekážky. Iba piesok a kamene, čo nemajú ani pol metra.

Možno uvažujete, čím sa riadim pri navigácii. Keď som šiel po Pathfinder, sledoval som Phobos,aby som určil os východ-západ. Cesta k Pathfinderu však bola v porovnaní s touto veľmi ľahkáa bolo na nej dosť orientačných bodov, ktorými som si pomáhal.

Tentoraz by mi to už neprešlo. Moja „mapa“ (ak sa to tak dá nazvať) sa skladá zo série satelitnýchsnímok s takým nízkym rozlíšením, že je v podstate nepoužiteľná. Vidím na nej iba najväčšiedominanty, napríklad krátery s priemerom päťdesiat kilometrov. NASA jednoducho nikdy nečakala,že by som sa dostal tak ďaleko. Jediný dôvod, prečo mám tie zrnité snímky, je ten, že ich pridali kvôlipristátiu – pre prípad, že by Martinez musel pristáť veľmi ďaleko od cieľa.

Tentoraz som teda potreboval spoľahlivý spôsob, ako stanoviť svoju polohu na Marse.Zemepisná šírka a dĺžka. To je kľúč k úspechu. Pochopili to už pradávni pozemskí moreplavci.

Zemská os s uhlom 23,5° smeruje na Polárku. Mars má odklon niečo vyše 25 stupňov, takže jeho osukazuje na Deneb.

Vyrobiť sextant nie je ťažké. Stačí vám na to rúrka, cez ktorú sa budete pozerať, šnúrka, závažiea niečo s vyznačenými stupňami. Ja som si ho vyrobil za necelú hodinu.

Každú noc som potom chodil von a mieril sextantom na Deneb. Keď si to predstavíte, je to vlastnedosť hlúpe. Som v skafandri na Marse a riadim sa nástrojmi zo šestnásteho storočia. Lenže onyfungujú!

Zemepisná dĺžka, to je iné. Na Zemi sa najľahšie zistí tak, že poznáte presný čas a porovnáte ho

s polohou Slnka na oblohe. Za starých čias bolo najťažšie vymyslieť hodiny, ktoré by fungovali nalodi (kyvadlá na lodi nefungujú). Pracovali na tom špičkoví vedci tých čias.

Našťastie, ja mám hodiny dokonale presné. Napríklad teraz zo svojho miesta vidím hneď štyripočítače. A mám Phobos.

Phobos je trápne blízko pri Marse a preto ho obehne za menej ako jeden marťanský deň. Putuje zozápadu na východ (na rozdiel od Slnka a Deima) a zapadá každých jedenásť hodín. No a,samozrejme, pohybuje sa po veľmi predvídateľnej dráhe.

Každý deň trávim trinásť hodín čakaním, kým mi solárne panely dobijú batérie. Je zaručené, žePhobos za tých trinásť hodín aspoň raz zapadne. Zapisujem si, kedy presne sa to stalo, a tento údajzadávam do zložitého vzorca, ktorý som si vypracoval na zisťovanie zemepisnej dĺžky.

Na dĺžku potrebujem, aby zapadol Phobos, a na šírku zase, aby som v noci videl Deneb. Nie je topráve najrýchlejší systém, ale stačí mi to spraviť raz denne. Kým táborím, zistím si polohu, a celýnasledujúci sol sa podľa nej riadim. Je to v podstate dlhý rad odhadov. Zatiaľ to funguje, ale ktovie?Priam to vidím: V jednej ruke držím mapu, druhou sa škrabem po hlave a uvažujem, ako som samohol ocitnúť na Venuši.

■ ■ ■

Mindy Parková zväčšila najnovšiu satelitnú snímku s ľahkosťou, aká prichádza po nekonečnom

opakovaní tých istých úkonov. V strede bolo vidieť Watneyho tábor. Solárne panely rozložil dokruhu, ako bolo jeho zvykom.

Dielňu nafúkol. Pozrela sa na čas vzniku snímky – poludnie marťanského času. Rýchlo našla ajhlásenie o stave, ktoré Watney podával, keď mal na okolí dosť kameňov. Zvyčajne ho umiestňovalseverne od rovera.

Aby ušetrila čas, naučila sa morzeovku, takže jeho správy nemusela každé ráno lúštiť písmeno popísmene. Otvorila nový e-mail a adresovala ho čoraz dlhšiemu zoznamu ľudí, ktorí chceli dennéhlásenie o Watneym.

STIHAM PRICHOD NA SOL 494

Zamračene k tomu pripísala dodatok: Päť dní od vstupu do oblasti postihnutej búrkou.


Mawrth Vallis bol super, kým sa ním dalo ísť. Teraz ma čaká Arabia Terra.Ak sa nemýlim vo výpočtoch zemepisnej šírky a dĺžky, práve som sa dostal na jej okraj. Aj bez

rátania je viditeľné, že sa terén mení.Posledné dva soly som takmer celý čas šoféroval do kopca. Stúpal som po šikmej zadnej stene

Mawrth Vallisu. Je to mierny svah, ale jednoznačne vedie dohora. Acidalia Planitia (kde stojíopustený hab) leží tritisíc metrov pod nulovou výškou a Arabia Terra je iba 500 metrov pod ňou.Vystúpil som dva a pol kilometra.

Chcete vedieť, čo je to nulová výška? Na Zemi je to úroveň mora. Na Marse by to, pravdaže,nefungovalo, a tak biele plášte dali hlavy dokopy a rozhodli, že ňou bude výška, v ktorej je tlakpresne 610,5 hektopascalov. Momentálne som asi 500 metrov pod ňou.

Odteraz to budem mať oveľa ťažšie. Keď som sa odklonil od kurzu na Acidalii Planitii, stačilo mi

stanoviť smer na základe novej polohy. V Mawrth Vallise sa ani zablúdiť nedalo. Stačilo držať sakaňonu.

Teraz som však v oveľa drsnejšej štvrti. V takej, v ktorej máte dvere na roveri stále zamknuté a nažiadnej križovatke celkom nezastavíte. Teda, nie celkom, ale bolo by dosť zlé, keby som sa tuodklonil od kurzu.

Arabia Terra má ozrutné, brutálne krátery, ktoré musím obchádzať. Ak sa pomýlim v navigácii,skončím na okraji jedného z nich. Nemôžem doň len tak vojsť a na druhej strane zase vyjsť. Jazda dokopca žerie neskutočné množstvá energie. Na rovnom povrchu zvládam 90 kilometrov denne. Nastrmom svahu budem rád, keď ich za deň prejdem 40. Okrem toho je jazda po svahu nebezpečná.Stačí jediná chyba a rover sa prevráti. Na to radšej ani nemyslím.

Áno, nakoniec sa budem musieť dostať dolu svahom do Schiaparelliho krátera. Tomu sa nevyhnem.Budem si dávať obrovský pozor.

Ak sa však ocitnem na okraji krátera už teraz, musím sa vrátiť na nejakú lepšiu trasu. No a ArabiaTerra je hotové bludisko zo samých kráterov. Nesmiem ani na moment poľaviť v ostražitosti. Budemsa riadiť nielen zemepisnou šírkou a dĺžkou, ale aj orientačnými bodmi.

Prvou výzvou je prejsť medzi Rutherfordovým a Trouvelotovým kráterom. Nemalo by to byť zaseaž také ťažké. Ležia iba 100 kilometrov od seba. To nemôžem pokaziť ani ja, no nie?

No nie?


Podarilo sa mi prejsť uchom ihly medzi Rutherfordovým a Trouvelotovým kráterom. Ihla máhrúbku 100 kilometrov, ale aj tak.

Teraz si vychutnávam svoj štvrtý sol na výrobu vzduchu. Už som na ceste 20 solov. Zatiaľnapredujem podľa plánu. Ak mám veriť mapám, prešiel som 1 440 kilometrov. Ešte nie som ani napolceste, ale nemám k tomu ďaleko. Z každého miesta, kde táborím, zbieram vzorky pôdy a hornín.Robil som to aj cestou po Pathfinder, ale tentoraz viem, že ma NASA sleduje. Označujem ich číslomsola. V NASA moju polohu poznajú lepšie ako ja, takže ich neskôr budú vedieť priradiť k príslušnýmlokalitám.

Možno to robím celkom zbytočne. MOM okrem mňa samého neunesie veľa iného nákladu. Aby somskrížil dráhu Hermesa, musím dosiahnuť únikovú rýchlosť, lenže MOM je stavaný iba na let naorbitu. Ak mám letieť vyššie, musím veľmi výrazne znížiť jeho hmotnosť.

Aspoňže úpravy modulu bude mať na starosti NASA a nie ja. Keď sa k nemu dostanem, môžem saznova spojiť so Zemou a ľudia z NASA mi povedia, čo presne s ním robiť.

Zrejme to bude niečo v zmysle: „Ďakujeme, že ste nazbierali vzorky. Nechajte ich na Marse ajs jednou zo svojich rúk. Vyberte si tú, ktorá vám bude menej chýbať.“ Ale pre prípad, že by o tievzorky predsa len stáli, na každej zastávke ich zbieram.

Ďalších pár dní by sa mi malo ísť celkom dobre. Hlavnú prekážku predstavuje Marthov kráter.Leží priamo uprostred mojej trasy do Schiaparelliho krátera. Obchádzka mi pridá sto kilometrov,s tým sa však nedá nič robiť. Pokúsim sa dostať k jeho južnému okraju. Čím lepšie sa mi to podarí,tým menej času stratím obchádzaním.

■ ■ ■

„Čítal si dnešnú aktualizáciu?“ spýtala sa Lewisová, vyťahujúc jedlo z mikrovlnky.

„Áno,“ odvetil Martinez a uchlipol si z hrnčeka.Posadila sa oproti nemu a opatrne otvorila potravinový balíček. Parilo sa z neho. Rozhodla sa, že

ho nechá chvíľu vychladnúť, kým sa doň pustí. „Mark včera vošiel do búrky.“„Áno. Videl som,“ prikývol Martinez.„Musíme sa pripraviť aj na možnosť, že sa nedostane do Schiaparelliho krátera,“ pokračovala.

„Ak sa to stane, musíme udržať morálku mužstva. Ešte stále nás čaká dlhá cesta domov.“„Pre nás už bol raz mŕtvy,“ podotkol Martinez. „Pre morálku to bol ťažký úder, ale zvládli sme to.

Okrem toho, Mark nezomrie.“„Vyzerá to dosť bledo, Rick,“ povedala mu. „Už je päťdesiat kilometrov hlboko a každý sol prejde

ďalších deväťdesiat. Onedlho bude tak ďaleko, že sa už nemôže vrátiť.“Martinez pokrútil hlavou. „Zvládne to, komandérka. Musíš mať vieru.“Skľúčene sa usmiala. „Dobre vieš, že nie som nábožensky založená.“„Áno, to viem,“ prikývol, „ale teraz nehovorím o viere v Boha. Hovorím o viere v Marka

Watneyho. Pozri sa, čo všetko už naňho Mars skúsil, a pritom stále žije. Neviem ako, ale zvládnevšetko. Je to šikovný darebák.“

Lewisová si odhryzla z jedla. „Dúfam, že máš pravdu.“„Stavíš sa o sto dolárov?“ spýtal sa jej s úsmevom.„Samozrejme, že nie,“ odvetila.„Presne tak.“ Ešte väčšmi sa usmial.„Nikdy by som nestavila na smrť člena posádky,“ vyhlásila. „To však ešte neznamená, že...“„Bla, bla, bla,“ nenechal ju dopovedať. „V hĺbke duše vieš, že to zvládne.“


Môj piaty deň na výrobu vzduchu. Všetko ide dobre. Zajtra by som mal minúť juh Marthovhokrátera. Potom to bude ešte ľahšie.

Som uprostred kopy kráterov vytvárajúcich veľký trojuholník. Nazval som ho Watneyhotrojuholník, pretože po tom, čím všetkým som si tu prešiel, by sa niečo na Marse malo volať aj pomne.

Vrcholy trojuholníka tvoria Trouvelotov, Becquerelov a Marthov kráter, steny zase päť inýchveľkých kráterov. Normálne by to nebol problém, ale pri mojej extrémne primitívnej navigácii bysom sa ľahko mohol ocitnúť na okraji niektorého z nich a musel sa vracať.

Po Marthovom kráteri sa však dostanem preč z Watneyho trojuholníka (áno, to meno sa páči stáleviac). Za ním môžem ísť v podstate celkom rovno až k Schiaparelliho kráteru. Pravda, cestou ich eštestretnem veľa, ale budú relatívne malé a obchádzky ma nepripravia o toľko času.

Darí sa mi slušne napredovať. Arabia Terra je rozhodne drsnejšia ako Acidalia Planitia, anizďaleka však nie o toľko, ako som sa bál. Cez väčšinu skál môžem jednoducho prejsť a tie najväčšieobchádzam. Ešte mi ostáva 1 435 kilometrov.

Trocha som skúmal Schiaparelliho kráter a mám dobré správy. Najlepšia cesta dovnútra je priamona mojej trase. Vôbec ho nebudem musieť obchádzať. Navyše sa ľahko hľadá, a to aj v prípade, ženavigátor je úplne neschopný. Jeho severozápadný okraj pretína iný, menší kráter, ktorý mi poslúžiako orientačný bod. Z juhozápadu toho menšieho krátera sa potom po miernom svahu dostanempriamo do Schiaparelliho.

Ten malý kráter ešte nemá meno. Aspoň teda na mapách, ktoré mám k dispozícii. Pomenoval som

ho Vstupný kráter. Prečo? Lebo môžem.Ďalšou správou je, že mi začína haprovať technika. Nie je to nič prekvapujúce, keď vezmeme do

úvahy, že má už dávno po životnosti. Posledné dva soly sa batérie nabíjali pomalšie ako zvyčajne.Solárne panely už nedodávajú toľko energie ako predtým. Nie je to nič vážne. Jednoducho budemnabíjať trocha dlhšie.


Pokašlal som to!Skôr či neskôr sa niečo také muselo stať. Urobil som chybu pri navigácii a narazil som na stred

Marthovho krátera. Keďže má priemer 100 kilometrov, nevidím ho celý a netuším, kde presne sa priňom nachádzam.

Okraj krátera je kolmo na trasu, po ktorej som k nemu dorazil. Fakt neviem, či sa vybrať dopravaalebo doľava a nechcem ísť dlhšou obchádzkou, ak sa jej dá vyhnúť. Pôvodne som ho chcel obísťz južnej strany, ale keďže som sa odchýlil od kurzu, je celkom možné, že bude lepšie dať sa na sever.

Musím počkať na ďalší prechod Phoba, aby som zistil zemepisnú dĺžku, a potom na noc, aby miDeneb prezradil šírku. Našťastie, už mám za sebou 70 z plánovaných kilometrov na dnešný sol, takžesom zase o toľko neprišiel.

Marthov kráter nie je veľmi hlboký. Zrejme by som dokázal na jednom konci vojsť dnu a nadruhom zasa vyjsť. Je akurát taký veľký, že by som vnútri strávil iba jednu noc. Nechcem všakzbytočne riskovať. Svahy sú problematické a treba sa im vyhýbať. Dal som si dostatočnú časovúrezervu, takže to radšej zahrám na istotu.

Dnes skončím skôr a rozložím panely na doplnenie energie. Vlastne je to asi celkom dobrý nápad,keď mi štrajkujú solárne panely – dám im viac času na nabitie batérií. Včera zase nepodali plnývýkon. Skontroloval som všetky kontakty a ubezpečil sa, že na nich nie je prach, ale stále nefungujúna 100 percent.


Mám problém.Včera som sledoval dva prechody Phoba a v noci Deneb. Určil som svoju polohu tak presne, ako

sa len dalo, a vôbec sa mi nepáči. Pokiaľ to viem posúdiť, narazil som na presný stred Marthovhokrátera.

Došľaka!Môžem ísť na sever alebo na juh. Jedna z tých trás zrejme bude lepšia. Jedna z nich mi zrejme

zaberie menej času.Dospel som k záveru, že by som sa mal aspoň pokúsiť zistiť, ktorá z nich to je, a ráno som sa

vybral na prechádzku. Vyšiel som na vrchol vyvýšeného okraja krátera asi kilometer od rovera.Takéto krátke prechádzky sú pre ľudí na Zemi ako nič, ale v skafandri je to utrpenie.

Už sa neviem dočkať, kedy budem mať vnúčatá. „Keď som bol mladší, musel som vyjsť na okrajkrátera. Hore kopcom! V skafandri! Na Marse! Počujete, vy malí darebáci? Na Marse!“

Tak či onak, vyštveral som sa tam. Kurník, tam ale bol nádherný výhľad! Mohol som sa kochaťneskutočnou marťanskou panorámou. Myslel som si, že uvidím druhú stranu krátera a podľa nejmožno určím lepšiu obchádzkovú trasu.

Na druhú stranu som však nedovidel. Vo vzduchu bol akýsi opar. Nie je to nič nezvyčajné – konieckoncov, Mars má počasie, vietor a tak ďalej. Pripadal mi však hustejší ako zvyčajne. Som zvyknutýna šíre pláne Acidalie Planitie, môjho starého domova uprostred prérie.

Potom to bolo ešte divnejšie. Obrátil som sa a pozrel som na rover s prívesom. Všetko bolo, kdesom to nechal (na Marse nie sú zlodeji), ale videl som to oveľa jasnejšie.

Opäť som sa pozrel cez kráter. Potom na západný obzor. Potom na východ a zase na západ. Prikaždom obzretí som musel obrátiť celé telo, lebo v skafandri to inak nejde.

Včera som míňal kráter. Leží asi 50 kilometrov na západ. Vidieť ho na obzore. Keď sa všakpozriem na východ, nevidím ani zďaleka do takej vzdialenosti. Mal by som rozoznať aspoňprotiľahlý svah, ale nedovidím naň.

Spočiatku som nevedel, čo si o tom myslieť, ale takáto asymetria mi nedala pokoj. Naučil som sak všetkému stavať podozrievavo. No a potom mi to začalo dochádzať:

1. Jediným vysvetlením asymetrickej viditeľnosti je piesočná búrka.2. Piesočné búrky znižujú výkon solárnych panelov.3. Moje solárne panely už niekoľko solov strácajú výkon.

Z toho som vyvodil tieto závery:

1. Už niekoľko solov som v piesočnej búrke.2. Doriti.

Nielenže som sa dostal do piesočnej búrky, ale navyše do takej, ktorá silnie smerom

k Schiaparelliho kráteru. Pred pár hodinami som si robil obavy kvôli obchádzaniu Marthovhokrátera. Teraz musím obísť niečo nepomerne väčšie.

Musím to urobiť rýchlo. Piesočné búrky sa pohybujú. Ak ostanem na mieste, je celkom možné, žema búrka celkom pohltí. Ale kadiaľ ísť? Teraz už nejde len o čo najefektívnejšie využitie času. Akvyrazím nesprávnym smerom, zomriem v prachu.

Nemám satelitné zábery. Nemám odkiaľ poznať veľkosť búrky, jej tvar ani smerovanie. Bože, čoby som dal za päťminútový rozhovor s NASA! Keď tak nad tým premýšľam, tipujem, že v NASA saasi idú potentovať od strachu, keď vidia, do čoho som zasa vliezol.

Míňa sa mi čas. Musím vymyslieť, ako sa dajú zistiť základné parametre búrky. Musím to urobiťhneď.

Momentálne mi však absolútne nič nenapadá.

■ ■ ■

Mindy sa dovliekla k počítaču. Dnešná zmena sa jej začala o druhej v noci. Jej pracovný rozvrh sariadil podľa Watneyho. Spala vtedy, keď on. Watney spal na Marse v noci, ona si však každý deňmusela posunúť spánok o štyridsať minút. Musela si zalepiť okná alobalom, aby vôbec zaspala.

Otvorila najnovšiu várku satelitných snímok a podvihla obočie. Ešte sa neutáboril. Zvyčajnevyrážal ráno, len čo bolo dosť vidno. Vďaka tomu potom mohol využiť najsilnejšie poludňajšie slnkona nabíjanie.

Dnes sa však nepohol a na Marse sa už dávno rozvidnelo.Pozrela sa po okolí rovera a prívesu, či tam nebude odkaz. Našla ho na zvyčajnom mieste –

severne od tábora. Prečítala morzeovku a vyvalila oči.

PRACHOVA BURKA. VYMYSLAM PLAN.Schmatla mobil a vyťukala Venkatovo súkromné číslo.

23. KAPITOLA


Myslím, že už viem, ako na to.Som na samom okraji búrky. Nepoznám jej rozmery ani smer, ale hýbe sa a to je niečo, čo môžem

využiť. Nemusím sa presúvať hore-dolu, aby som ju preskúmal. Príde za mnou sama.Búrka je iba prach v ovzduší. Roverom neublíži. Dá sa na ňu pozerať ako na „percento straty

výkonu“. Včerajší výkon panelov bol na úrovni 97 %. Momentálne je to teda trojpercentná búrka.Musím napredovať a musím regenerovať kyslík. To sú moje dva hlavné ciele. 20 percent výkonu

používam na získavanie kyslíka (keď na jeden sol zastanem a nerobím nič iné). Ak sa dostanem do81-percentnej časti tejto búrky, bude to už fakt vážne. Kyslík mi dôjde, aj keď na jeho výrobuobetujem úplne všetku dostupnú energiu. To je fatálny scenár. V skutočnosti by to však bolo fatálneoveľa skôr. Potrebujem energiu na jazdu, inak tu ostanem trčať, kým sa búrka nerozptýli alebonepresunie inam. To by mohlo trvať celé mesiace.

Čím viac energie vygenerujem, tým viac jej mám k dispozícii na jazdu. Pri jasnej oblohe na ňu ide80 % celkovej produkcie, čo mi stačí na 90 kilometrov za sol. Momentálne, pri trojpercentnej strate,prejdem každý sol o 2,7 kilometra menej.

Prísť o pár kilometrov za sol nie je problém. Mám kopu času, ale nemôžem si dovoliť vliezť do tejbúrky prihlboko, inak sa z nej nikdy nevymotám.

Ak nič iné, musím ísť rýchlejšie ako búrka. Ak ju predbehnem, môžem ju obísť bez toho, aby mapohltila. Preto musím zistiť, ako rýchlo postupuje.

Mohol by som to spraviť tak, že ostanem ďalší sol na jednom mieste a porovnám dnešné údaje sozajtrajšími. Prezradí mi to, ako rýchlo sa búrka pohybuje z pohľadu straty elektrického výkonupanelov.

Potrebujem však zistiť aj jej tvar.Piesočné búrky sú veľké. Na šírku môžu mať aj tisíce kilometrov. Preto pri jej obchádzaní musím

vedieť, ktorým smerom sa vydať. Mal by som ísť kolmo na ňu smerom, kde je slabšia.Môj plán vyzerá takto:Momentálne dokážem za jeden sol prejsť 86 kilometrov (lebo včera sa mi nepodarilo celkom

nabiť batérie). Zajtra tu nechám jeden solárny panel a odveziem sa 40 kilometrov na juh. Tamvyložím druhý a presuniem sa o ďalších 40 kilometrov rovnakým smerom. Získam tak tri referenčnébody na osemdesiatich kilometroch.

Pozajtra zozbieram panely a pozriem si výsledky. Porovnaním výkonu na troch miestach v ten istýdeň zistím tvar búrky. Ak je hustejšia na juhu, pôjdem na sever. Ak je hustejšia na severe, pôjdem najuh.

Dúfam, že je na juhu slabšia. Schiaparelliho kráter je juhovýchodne odo mňa. Cesta na sever by mik celkovému času pridala pekných pár solov.

Môj plán má iba jeden malý problémik: Nemám ako zaznamenávať výkon opusteného solárnehopanela. Počítač v roveri to zvláda hravo, ale potrebujem niečo, čo by som mohol nechať na mieste,keď pôjdem ďalej. Nemôžem to merať iba cestou. Potrebujem výsledky z troch miest v rovnakomčase.

Preto sa dnes hrám na šialeného vedca. Musím vyrobiť niečo, čo zaznamená výkon panela. Niečo,čo pri ňom môžem nechať.

Keď tu už aj tak trčím, nechám panely rozložené. Aspoň mi doplna nabijú batérie.


Trvalo to celý včerajšok aj dnešok, ale myslím, že už mám spôsob, ako tú búrku zmerať.Potrebujem zistiť, ako zaznamenávať čas a výkon každého z trojice panelov. Jeden bude pri mne,

ale zvyšné dva nechám ďaleko za sebou. Riešenie mi ponúkol náhradný skafander, čo som si vzal nacestu.

Skafandre majú kamery na zaznamenávanie všetkého, čo sa okolo nich deje. Jedna je na pravomramene (alebo na ľavom, ak je astronaut ľavák) a druhá vpredu na helme. V ľavom dolnom rohuobrazovky sa neprestajne zaznamenáva čas a dátum, presne ako na roztrasených videonahrávkach,ktoré robil náš otec.

V elektronickej výbave mám niekoľko wattmetrov, a tak som si povedal: Prečo nespraviť vlastnýmerací systém? Stačí mi na to celý deň nahrávať merač kamerou.

Tak som to aj urobil. Keď som sa balil na túto veľkú cestu, dal som si záležať, aby som mal sosebou všetky nástroje a súčiastky. Myslel som si, že to bude na prípadné opravy rovera.

Na úvod som vymontoval kamery zo skafandra. Musel som na to ísť opatrne – nechcel som hozničiť. Iný záložný už nemám. Opatrne som ich teda vymontoval aj s káblikmi, ktoré vedú signál dopamäťových čipov.

Wattmeter som dal do malého kontajnera na vzorky a na spodnú stranu vrchnáka som prilepilkameru. Keď som ho zavrel, zaberala presne jeho displej.

Na testovanie som použil rozvody v roveri. Ako sa bude tento prístrojček napájať, keď ho nechámna povrchu? No predsa zo solárneho panela s plochou dva metre štvorcové! Ten mu dodá viacenergie, ako potrebuje. Aby môj vynález ostal pod napätím aj v noci, vybavil som ho malounabíjacou batériou (aj tú som zobral z druhého skafandra).

Ďalším problémom bolo teplo, respektíve jeho nedostatok. Len čo tú vec vynesiem z rovera, začnesa prudko ochladzovať. Ak priveľmi zmrzne, elektronika prestane fungovať.

Potreboval som nejaký zdroj tepla a našiel som ho medzi elektrickými súčiastkami. Rezistory!Mám ich, koľko len chcem. Rezistory sa zahrievajú. Je to ich základná vlastnosť. Kamera ajwattmeter spotrebujú iba nepatrnú časť výkonu solárneho panela. Zvyšok pôjde cez rezistory.

Vyrobil som dva „záznamníky výkonu“ a otestoval ich, aby som mal istotu, že správnezaznamenajú, čo sa deje.

Potom som šiel von, zložil dva panely a napojil ich na záznamníky. Nechal som ich hodinupracovať a zobral dnu na kontrolu výsledkov. Fungovali vynikajúco.

Vonku sa už stmieva. Zajtra ráno tu nechám jeden panel so záznamníkom a vyrazím na juh.Kým som pracoval, mal som pustený oxygenátor (prečo nie?). Preto mám teraz dobrú zásobu O2

a môžem ísť.Výkon panelov dnes klesol na 92,5 percent. V porovnaní so včerajšími 97 percentami to znamená,

že búrka postupuje z východu na západ, lebo jej hustejšia časť bola včera na východe.Momentálne teda slnečný svit v tejto oblasti klesá o 4,5 percenta za jeden sol. Keby som tu ostal

šestnásť solov, zotmelo by sa natoľko, že by ma to zabilo.Ešteže tu nemám v pláne ostať.


Dnes išlo všetko presne podľa plánu. Absolútne nijaké zádrhy. Nedokážem posúdiť, či idem hlbšiedo búrky alebo naopak – preč od jej stredu. Ťažko povedať, či je vonku viac svetla ako včera.Ľudský mozog tvrdo pracuje na tom, aby práve takéto veci nevnímal.

V tábore som nechal prvý panel so záznamníkom. Po 40 kilometroch cesty na juh som vyložildruhý. Teraz mám za sebou celých 80 kilometrov, panely som rozložil okolo rovera na dobíjaniebatérií a zaznamenávam ich výkon.

Zajtra sa pustím opačným smerom a pozbieram tie dva. Môže to byť nebezpečné – budem savracať do oblasti postihnutej búrkou – ale aj takéto riziko za to stojí.

Aha, spomínal som už, ako mi lezú na nervy zemiaky? Lebo, ako je Boh nado mnou, už ich faktnemôžem ani cítiť. Ak sa mi podarí vrátiť na Zem, kúpim si pekný útulný domček v západnejAustrálii. Tá je totiž presne na opačnej strane zemegule ako Idaho, zemiačnisko Ameriky.

Spomínam to, lebo dnes som si dal miesto zemiakov potravinový balíček. Päť som si ušetril navýnimočné príležitosti. Prvý som zjedol pri odchode z habu pred dvadsiatimi deviatimi solmi, ale naten, čo mám vyhradený na absolvovanie polovice trasy, som celkom zabudol. Preto si terazvychutnávam zmeškanú hostinu na polceste.

Aj tak je zrejme presnejšie, keď ju zjem dnes. Ktovie, ako dlho mi potrvá, kým obídem túto búrku.No a ak v nej uviaznem odsúdený na smrť, nezabudnem zjesť aj ostatné jedlá na mimoriadnepríležitosti.


Už ste niekedy zle odbočili a ocitli sa na opačnom ťahu diaľnice? Stačí doviezť sa k najbližšiemuvýjazdu a prejsť po ňom do druhého smeru, ale nenávidíte každý centimeter tej cesty, lebo vásvzďaľuje od cieľa.

Presne tak som sa cítil celý deň. Som znova tam, odkiaľ som včera ráno vyrážal. Tfuj!Cestou som vyzdvihol panel, ktorý som nechal na 40. kilometri.Oba záznamníky fungovali presne tak, ako som dúfal. Stiahol som ich nahrávky do počítača

a preskočil na poludnie. Konečne som mal k dispozícii údaje o výkone z troch polôh na 80-kilometrovej priamke, všetky z rovnakého času.

Včera napoludnie severný ukazoval 12,3-, stredný 9,5- a rover 6,4-percentnú stratu výkonu.Vykresľuje to celkom jasný obraz – búrka je severne odo mňa. Už predtým som zistil, že sa presúvana východ.

Mal by som sa jej teda vyhnúť tým, že nejaký čas pôjdem na juh, aby ma minula na severe, a potomznova vyraziť na západ.

Konečne aspoň nejaké dobré správy! Aj tak mám namierené na juhovýchod. Neprídem o veľmiveľa času. Ale... Zajtra musím prejsť tú istú trasu tretí raz.


Myslím, že sa z tej búrky čoskoro dostanem.

Celý deň som sa viezol po prvej marťanskej diaľnici a teraz som znova v pôvodnom tábore. Zajtrasa konečne pustím po novej trase. So šoférovaním som skončil napoludnie a hneď som sa aj utáboril.Strata výkonu je tu na úrovni 15,6 percent. V porovnaní so 17-percentnou stratou zo včerajška toznamená, že môžem búrke uniknúť, ak pôjdem stále na juh.

Ak budem mať aspoň trocha šťastia.Búrka má zrejme tvar kruhu. Zvyčajne máva. Na druhej strane sa nedá celkom vylúčiť, že

smerujem do výbežku, ktorý ešte nezasiahla. V tom prípade som mŕtvy, jasné? S tým nič nenarobím.Onedlho sa dozviem pravdu. Ak je tá búrka kruhová, každý deň by mali panely dosahovať lepší

výkon, až kým nebudú na 100 percentách. Keď sa mi podarí dosiahnuť túto métu, znamená to, že somjužne od búrky a môžem znova vyraziť na východ. Uvidíme.

Keby tam búrka nebola, smeroval by som na juhovýchod k cieľu cesty. Teraz, keď idem rovno najuh, sa doň nedostanem ani zďaleka tak skoro. Za jeden sol prejdem 90 kilometrov, ako zvyčajne, alek Schiaparelliho kráteru sa priblížim iba o 37 kilometrov, lebo Pytagoras je sviňa. Neviem, kedy sakonečne dostanem z búrky a môžem znova ísť k Aresu 4. Jedna vec je však istá: Môj plán, že tamdorazím na sol 494, je v háji.

Dofrasa.


Sol na výrobu vzduchu. Čas na relaxáciu a špekulácie.V rámci relaxácie som prečítal osemdesiat strán Zla pod slnkom od Agathy Christieovej

z Johanssenovej zbierky digitálnych kníh. Myslím, že vrahom je Linda Marshallová.Čo sa týka špekulácií, uvažoval som, kedy sa dostanem z tejto prekliatej búrky.Ešte vždy idem deň čo deň na juh a stále sa musím vyrovnávať so stratou výkonu panelov (aj keď

sa mi darí unikať najhoršiemu). Každý deň tohto marazmu sa blížim k modulu len o 37 kilometrovmiesto plánovaných 90. Serie ma to.

Uvažoval som, či nepreskočiť sol na výrobu vzduchu. Kým mi dôjde kyslík, môžem ešte niekoľkodní napredovať – a dostať sa z dosahu búrky je životne dôležité. Nakoniec som sa však rozhodolproti. Ušiel som búrke natoľko, že si môžem dovoliť jeden deň oddychu. Navyše, vôbec nie je isté, čiby mi pár dní pomohlo. Ktovie, ako ďaleko tá búrka siaha?

Nuž, NASA to už zrejme vie. Zrejme to vysielajú vo všetkých televíziách na Zemi. Zrejme existujeniečo ako stránka v štýle www.sledujte-smrt-marka-watneyho.com. Nejakých sto miliónov ľudí pretovie, ako ďaleko na juh tá búrka siaha.

Ja však medzi nimi nie som.


Konečne!Konečne som sa dostal z tej prekliatej búrky! Dnešný výkon panelov dosiahol 100 percent. Vo

vzduchu už nie je prach. Keďže búrka sa pohybuje kolmo na moju momentálnu trasu, znamená to, žesom minul južný okraj mraku (za predpokladu, že je kruhová. Ak nie, tak je po mne.).

Zajtra môžem vyraziť rovno k Schiaparelliho kráteru. To je dobre, lebo som stratil dosť času. Šielsom 540 kilometrov na juh, aby som sa vyhol búrke. Katastrofálne som vybočil z kurzu.

Na druhej strane to však nie je zase až také hrozné. Dostal som sa hlboko do Terry Meridiany, kde

sa jazdí nepomerne lepšie ako v drsnom teréne Arabie Terry. Schiaparelliho kráter je takmer presnena východ odo mňa, a ak sa môj sextant či výpočty na báze Phoba nemýlia, do cieľa mi ostáva 1 030kilometrov.

Keď vezmem do úvahy soly na výrobu vzduchu a 90 kilometrov denne, mal by som sa dostaťk modulu na sol 498. To vôbec nie je zlé. Tá búrka sa ma pokúsila zabiť, ale nakoniec ma obrala leno nejaké štyri soly.

Stále však potrebujem aspoň 44 solov na úpravy modulu, čo mi pripravila NASA.


Ponúka sa mi tu zaujímavá príležitosť. Je ňou sonda Opportunity.Odklonil som sa od kurzu natoľko, že už vlastne nie som vôbec ďaleko od tohto starého rovera.

Leží asi 300 kilometrov odo mňa. Mohol by som sa k nemu dostať za štyri soly.Došľaka, ale ma to láka! Keby som spojazdnil jej vysielač, znova by som bol v kontakte

v ľudstvom. NASA by mi neprestajne oznamovala moju polohu a ideálny kurz, varovala ma predďalšou prípadnou búrkou a celkovo by na mňa dala pozor.

Ak však mám byť úprimný, toto nie je jediný dôvod, prečo ma to zaujíma. Samota mi už šialenelezie na nervy. Po tom, čo som rozchodil Pathfinder, som si zvykol na debaty so Zemou. O to všetkosom prišiel, lebo som si oprel vŕtačku o nesprávny stôl, a teraz som zase sám. O štyri dni by som tomohol ukončiť.

Je to však iracionálny a hlúpy nápad. Prečo odbočovať z cesty a vyhrabávať ďalší polorozpadnutýrover, aby som si spravil provizórnu vysielačku, keď sa do dvoch týždňov môžem dostať k modulus plne funkčným komunikačným zariadením?

Takže aj keď je lákavé, že k ďalšiemu roveru dohodím kameňom (riadne sme to tu nimi zanešvárili,čo poviete?), stále by to nebolo rozumné.

Okrem toho, nateraz som už zhanobil dosť historických pamätníkov.


Musím sa ešte zamyslieť nad spálňou.Zatiaľ ju viem nafúknuť, iba keď som v roveri. Kým je napojená na prechodovú komoru, nemám sa

ako dostať von. Na ceste to neprekáža, lebo ju aj tak musím každý sol poskladať a uložiť v roveri.Keď sa však dostanem k odletovému modulu, už nebudem musieť nikam jazdiť. Každá kompresiaa dekompresia spálne namáha spoje (naučil som sa to na vlastnej koži, keď vystrelil hab), takže bysom mal nájsť spôsob, ako ju nechať stále nafúknutú.

Dofrasa! Práve som si to uvedomil: Už aj sám verím, že sa dostanem k modulu! Len tak medzirečou som začal špekulovať, čo pri ňom budem robiť. Akoby o nič nešlo. Žiadny problém. Zbehnemdolu do Schiaparelliho krátera a ubytujem sa pri odletovom module.

Milé.Tak či onak, nemám k dispozícii žiadnu inú prechodovú komoru. Jedna je v roveri, druhá

v prívese, a tým to hasne. Obe sú pevne zabudované, takže sa nedajú odmontovať a pripojiť k spálni.Mohol by som ju však celkom uzavrieť. Nemusím na to ani vymýšľať nijaké provizóriá.

Nezabúdajte, že som jej vchod zobral z nafukovacieho stanu, ktorý je myslený ako pohotovostnéútočisko v prípade straty tlaku v roveri. Bol by dosť zbytočný, keby sa nedal vzduchotesne uzavrieť.

Bohužiaľ, ako zariadenie na mimoriadne udalosti nie je určený na opakované použitie. Mysleli totak, že sa v ňom posádka uzavrie a počká, kým ju ostatní neprídu zachrániť. Posádka záchrannéhorovera odpojí stan od pokazeného a pripojí k svojmu. Potom prerežú zapečatené dvere a pustiak sebe zachránených.

Aby sme mali istotu, že to bude možné za každých okolností, pravidlá misie hovoria, že v jednomroveri smú byť naraz maximálne traja ľudia a druhý musí byť plne funkčný.

Môj brilantný plán vyzerá takto: Po príchode k modulu už nebudem v spálni spávať. Budem jupoužívať na skladovanie oxygenátora a regulátora atmosféry. Ako spálňa mi poslúži vyprázdnenýpríves. Dobré, čo?

V prívese je miesta habadej. Riadne som sa nadrel, aby to tak bolo. Vďaka balónu sa nemusím anikrčiť. Pravda, podlahovej plochy by mohlo byť aj viac, ale na výšku je to pohoda.

Okrem toho, v plášti spálne je niekoľko ventilov. Materiál, ktorý som zobral zo stien habu, bols ventilmi (trojnásobne zaistenými, len tak medzi nami). NASA chcela mať istotu, že v prípadenutnosti vieme doplniť tlak aj zvonka.

Nakoniec budem mať spálňu uzavretú s oxygenátorom aj regulátorom atmosféry a prepojenús prívesom prostredníctvom tlakových hadíc. Takto budem mať všade rovnaký vzduch a v jednejz nich natiahnem aj elektrické vedenie. Rover bude slúžiť ako skladisko (lebo sa už nepotrebujemdostať k riadeniu) a príves bude úplne prázdny. Takto získam trvalú spálňu. Môžem ju dokoncapoužívať aj ako dielňu pri modifikáciách dielov, ktoré dokážem preniesť cez prechodovú komoru.

Samozrejme, ak sa objavia problémy s oxygenátorom alebo regulátorom atmosféry, musímprerezať zapečatené dvere, aby som sa k nim dostal. Som tu však už 492 solov a oba celý čas fungujúvýborne, takže to jednoducho risknem.


Zajtra sa dostanem k vstupu do Schiaparelliho krátera!Teda za predpokladu, že sa nič nepokašle. Ale na druhej strane, v rámci tejto misie išlo všetko

vždy ako po masle, nie? (To bol sarkazmus.)Dnes mám sol na výrobu vzduchu a výnimočne oň nestojím. Som tak blízko pri Schiaparelliho

kráteri, že ho priam cítim. Potrvá ešte tri soly, kým sa od okraja dostanem k modulu, ale aj tak! Užsom skoro v cieli!

Myslím, že dokonca už vidím okraj krátera. Napohľad je hnusne ďaleko a možno si to ibanamýšľam. Reálne sa nachádzam 62 kilometrov od neho, takže ak ho naozaj vidím, tak iba veľmislabo.

Zajtra sa dostanem do Vstupného krátera, odbočím na juh a vojdem do Schiaparelliho „vstupnourampou“. Niečo som odhadol, niečo vypočítal a dospel som k záveru, že by vôbec nemala byť strmá.Medzi okrajom a dnom krátera je výškový rozdiel 1,5 kilometra a rampa má dĺžku prinajmenšom 45kilometrov. Z toho vychádza dvojstupňové klesanie. Žiadny problém.

Zajtra večer klesnem, ako ešte nikdy!Asi by som to mal preštylizovať...Zajtra večer budem na dne!Nie, ani to neznie najlepšie...Zajtra večer sa dostanem do Schiaparelliho najlepším otvorom!Dobre, priznávam sa. Teraz sa už fakt iba hrám.

■ ■ ■

Vyvýšený okraj krátera čelil milióny rokov neustálym útokom vetra. Erodovali jeho skalnatý

hrebeň, ako keď sa rieka prediera cez horský chrbát. Po mnohých epochách ho nakoniec prerazili.Zvýšený tlak od vetra sa konečne mal kadiaľ ventilovať. Trhlina sa každým tisícročím zväčšovala

a rozširovala. Ako rástla jej šírka, s vetrom sa dnu dostával prach a zrnká piesku. Usadzovali sav kráteri pod ňou.

Nakoniec to dospelo k bodu zlomu. Usadeniny dosiahli na úroveň terénu okolo krátera. Ďalej užnemohli rásť do výšky, a tak rástli do dĺžky. Svah sa predlžoval, až kým nedosiahol rovnovážny stavdefinovaný zložitými reakciami nespočetných čiastočiek a ich schopnosti udržať sklon. Zrodila savstupná rampa.

Počasie prinieslo duny a púštny terén. Dopady meteoritov na okolí prinášali skaly a kamene. Rôznehusté horniny sadali odlišným tempom. Niektoré oblasti stvrdli na kameň, iné ostali mäkké ako púder.

Rampa ako celok síce klesala do krátera pod veľmi miernym uhlom, samotný svah bol všaknerovný a obsahoval časti s bolestne odlišným podložím.

Jediný obyvateľ Marsu dospel k Vstupnému kráteru a nasmeroval svoje vozidlo na rampu doSchiaparelliho. Drsný terén na nej očakával a nezdalo sa mu, že by bol v čomkoľvek horší ako iné,ktorými už prešiel.

Menšie duny obchádzal a z väčších sa opatrne spúšťal. Dával si pozor pri každom odbočení,poklese alebo zvýšení strmosti svahu aj pri všetkých balvanoch. Každý kurz si premyslel a rozhodolsa preň až po tom, čo zvážil všetky alternatívy.

To však nestačilo.Rover pri schádzaní zdanlivo obyčajného svahu prešiel cez neviditeľnú hranu útesu. Pevnú

kamenistú pôdu znenazdajky vystriedal jemný prášok. Keďže všetok povrch pokrývala minimálnepäťcentimetrová vrstva marťanského prachu, nečakanú zmenu absolútne nič neprezrádzalo. Prednéľavé koleso sa zaborilo. Hmotnosť sa tým preniesla na zadné ľavé koleso, ktoré pod náporom stratiloaj tak slabú priľnavosť a zosunulo sa do prachu.

Kým mohol cestovateľ zareagovať, rover sa prevrátil nabok. Solárne články úhľadne naskladanéna streche sa uvoľnili a rozleteli ako rozhodený balíček kariet.

Príves spojený s roverom ťahalo nadol. Ťah na spojovacích svorkách roztrhol kompozit akopapier. Aj hadice, čo obe vozidlá spájali, sa roztrhli. Príves sa nekontrolovane zaboril do bielejhmoty, prevrátil na strechu s balónom, zatriasol sa a prudko zastal.

Rover také šťastie nemal. Kotúľal sa dolu kopcom a cestovateľa v ňom hádzalo ako šaty v práčke.Po dvadsiatich metroch biely prach ustúpil pevnejšiemu piesku a rover sa otrasene zastavil.

Cestovateľ bol živý. Nateraz.

24. KAPITOLA

Vedúci oddelení civeli na satelitné snímky na premietacom plátne.„Kriste,“ vzdychol Mitch. „Čo sa to stalo, preboha?“„Rover leží na boku,“ povedala Mindy a ukázala na plátno. „Príves sa prevrátil na strechu. Tie

hranaté veci naokolo sú solárne panely.“Venkat sa chytil za bradu. „Máme nejaké informácie o stave tlaku v roveri?„Nič jednoznačné,“ odvetila.„Nejaké známky o tom, že by Watney po nehode niečo robil? Napríklad vystúpil na povrch?“„Vonku nebol,“ vyhlásila Mindy. „Je tam jasná obloha. Ak vyjde, uvidíme minimálne jeho stopy.“„Toto je celé miesto nehody?“ chcel vedieť Bruce Ng.„Myslím, že áno,“ odvetila Mindy. „Smerom k hornej časti snímky vidieť normálne stopy po

pneumatikách. Tu,“ ukázala na veľké miesto s narušenou pôdou, „sa mu to pokašlalo. Podľa tvarupriekopy by som povedala, že od tohto bodu sa rover šmýkal a kotúľal. Vidíte, že priehlbinu nechalza sebou. Príves sa prevrátil na strechu.“

„Nebudem vravieť, že je všetko v poriadku,“ povedal Bruce, „ale myslím, že to nie je také zlé, akosa na prvý pohľad zdá.“

„Pokračuj,“ vyzval ho Venkat.„Rover je navrhnutý tak, aby zvládal prevrátenie,“ vysvetlil Bruce. „Navyše, keby došlo k strate

tlaku, do piesku by to vyfúkalo výrazný obrazec. Nič také tu nevidím.“„Watney môže byť vnútri a zranený,“ podotkol Mitch. „Mohol si udrieť hlavu, zlomiť ruku alebo

také niečo.“„Nepochybne,“ prikývol Bruce. „Hovorím len toľko, že rover je zrejme v poriadku.“„Kedy sa to nasnímalo?“Mindy sa pozrela na hodinky. „Zábery sme dostali pred sedemnástimi minútami. Ďalšie prídu

o deväť minút, keď sa dostane na dohľad MGS 4.“„Najprv musí vyjsť z vozidla, aby zhodnotil škody,“ povedal Venkat. „Informujte nás o každej

zmene.“


Hm.Teda...Pri zostupe do Schiaparelliho krátera nešlo všetko dobre. Aby ste mali predstavu, ako nedobre to

asi išlo, prezradím vám, že toto píšem s rukami vystretými nad seba. Počítač je totiž na riadiacompaneli a rover na boku.

Poriadne ma to v ňom otrieskalo, ale v krízových chvíľach som ako dobre naladený stroj. Len čosa rover prevrátil, schúlil som sa do klbka a čakal na najhoršie. Taký som ja akčný hrdina.

Ale zabralo to. Nezranil som sa.Tlaková kabína vozidla je nedotknutá, čo je tiež výrazné pozitívum. Ventily do hadíc z prívesu sú

uzavreté. Zrejme to znamená, že sa hadice rozpojili, čo zase značí, že sa pretrhlo spojenie rovera

s prívesom. Úžasné.Ako sa pozerám po interiéri, nevidím nič rozbité. Nádrže s vodou ostali uzavreté. Na tých so

vzduchom nie sú žiadne viditeľné trhliny. Spálňa sa rozsypala všade okolo mňa, ale je to len pružnálátka, takže sa jej nemalo veľmi čo stať.

Riadenie je v poriadku a palubný počítač mi oznamuje, že rover je „nebezpečne naklonenýv neprijateľnom uhle“. Vďaka, navigátor!

Takže... prevrátil som sa. Nie je to koniec sveta. Žijem a rover je v poriadku. Väčšie starosti mirobia solárne panely, ktoré zrejme uviazli pod roverom. Okrem toho, strata spojenia s prívesomzrejme znamená, že aj ten je v riadnej kaši. Balónová strecha nie je bohvieaká odolná. Ak praskla,veci znútra to vystrelilo na všetky strany a budem ich musieť pozbierať. Teraz hovorím o kritickýchkomponentoch pre dýchateľnú atmosféru.

Keď už spomínam atmosféru, rover sa po uzavretí ventilov automaticky prepol na vlastnézásobníky. Dobrý, Rover! Dostaneš keksík.

Mám dvadsať litrov kyslíka (pre jedného je to dosť na štyridsať dní), ale bez regulátora (ktorý jev prívese) som už zase odkázaný na chemickú absorpciu CO2. Ostáva mi 312 hodín filtračnejkapacity. Ďalších 171 je vo filtroch skafandrov. Celkovo mám k dispozícii 483 hodín, čo je takmerdvadsať solov. Dosť času na to, aby som to celé dal zase do poriadku.

Nachádzam sa veľmi blízko modulu. Delí nás len nejakých 220 kilometrov. Nedopustím, aby miniečo takéto zabránilo dostať sa k nemu. Už nepotrebujem, aby všetko fungovalo na sto percent.Roveru stačí zvládnuť 220 kilometrov a podpore atmosféry päťdesiatjeden dní. To je všetko.

Je čas navliecť sa do skafandra a ísť sa pozrieť na príves.


Bol som vonku a nie je to najhoršie, ale ani najlepšie.Zničil som tri solárne panely. Ležia pod roverom a sú celé dopraskané. Možno sa mi z nich podarí

vyžmýkať pár wattov, ale veľmi by som sa na to nespoliehal. Našťastie som si na cestu zobralo jeden viac. Na každodenné operácie som ich potreboval dvadsaťosem a veziem so seboudvadsaťdeväť (štrnásť na streche rovera, sedem na streche prívesu a osem na provizórnychpoliciach, čo som nainštaloval po bokoch oboch vozidiel).

Skúšal som prevrátiť rover naspäť na kolesá, ale nemám na to dosť sily. Musím vymyslieť nejakúpáku. Okrem toho, že sa prevrátil na bok, nevidím žiadne skutočné problémy.

Nuž, nie je to celkom pravda. Ťažné zariadenie je totálne zničené. Polovica z neho sa celkomodtrhla. Mám šťastie, že rovnaké je aj na prívese, takže ho môže nahradiť.

Príves sa nachádza vo veľmi háklivej polohe. Leží na nafúknutej streche. Neviem, ktorý boh sanado mnou zmiloval a nechal balón vcelku, ale som mu vďačný. Mojou prvou úlohou bude prevrátiťho naspäť na kolesá. Čím dlhšie tlačí na balón, tým väčšie je riziko, že praskne.

Kým som bol vonku, pozbieral som dvadsaťšesť solárnych panelov, čo nie sú privalené, a napojilich, nech mi dobijú batérie. Treba využiť čas, nie?

Nateraz mám hneď niekoľko problémov, ktoré si vyžadujú okamžitú pozornosť. Po prvé, trebapostaviť príves na kolesá alebo aspoň na bok, aby netlačil na balón. Po druhé, treba napraviť rover.Po tretie, treba vymeniť ťažné zariadenie rovera za to z prívesu.

Okrem toho by som mal napísať správu pre NASA. Zrejme si o mňa robí starosti.

■ ■ ■

Mindy nahlas prečítala správu v morzeovke: „PREVRATENY. NAPRAVAM TO.“„Čo? To je všetko?“ spýtal sa Venkat cez telefón.„Nič viac nenapísal,“ potvrdila mu Mindy. Telefón si držala plecom a písala e-mail zúčastneným

osobám.„Iba tri slová? Nič o jeho telesnom zdraví? Vybavení? Zásobách?“„Odhalili ste ma,“ odvetila. „V skutočnosti nám napísal podrobnú situačnú správu a ja som sa len

tak bezdôvodne rozhodla klamať.“„Veľmi vtipné,“ zavrčal. „Len si skúšajte doberať ľudí o sedem tried na vašou. Uvidíme, kam to

povedie.“„Ach, nie!“ zvolala. „Mohla by som stratiť prácu interplanetárnej voyeurky? Tak asi využijem

inžiniersky diplom na niečo iné.“„Pamätám si na časy, keď ste boli ostýchavá.“„Teraz je zo mňa vesmírny paparazzi. Postoje idú ruka v ruke s pracovným zaradením.“„Jasné, jasné,“ vzdychol si Venkat. „Hlavne pošlite ten mail.“„Už odišiel.“


Mám za sebou rušný deň. Urobil som kopu práce.Deň som začínal celý ubolený. Musel som spať na stene rovera. S prechodovou komorou trčiacou

k oblohe mi je spálňa nanič. Aj tak som jej však našiel využitie. Poskladal som ju a poslúžila mi akomatrac.

Tak či onak, povedzme si rovno – stena rovera nie je určená na spanie. Lepšie som sa začal cítiť ažpo rannom zemiaku a vicodine.

Sprvoti som si myslel, že mojou hlavnou úlohou je príves, no zmenil som názor. Keď som si hodobre obzrel, bolo mi jasné, že na toto sám nestačím. Potrebujem rover.

Preto som sa dnes sústredil na obrátenie rovera.Na cestu som si zobral všetky nástroje. Hovoril som si, že ich možno budem potrebovať pri

úpravách odletového modulu. Spolu s nimi som vzal aj káble. Nechcel som presúvať roverzakaždým, keď budem vŕtať na druhej strane. Zobral som všetky, čo som dokázal napchať do rovera.

Dobre, že som to urobil. Kábel totiž môže poslúžiť aj ako lano.Vyhrabal som najdlhší. Je to ten, ktorým prúdila šťava do vŕtačky, čo zabila Pathfinder. Volám ho

„môj šťastný kábel“.Jeden koniec som zapojil do batérie a druhý do vŕtačky na vzorky so zlou povesťou. Potom som

s ňou šiel hľadať pevný terén. Len čo som ho našiel, kráčal som po ňom, až kým ma už kábel ďalejnepustil. Metrový vrták som zavŕtal pol metra do kameňa, kábel som odpojil od vŕtačky a priviazalna jeho dolnú časť.

Potom som sa vrátil k roveru a druhý koniec kábla som uviazal o nosič na hornej hrane strechy.Teraz som mal dlhé napnuté lano kolmo na rover.

Odišiel som doprostred a poriadne zaň potiahol. Odrazu som mohol na rover pôsobiť oveľaväčšou silou. Akurát som dúfal, že sa vrták s koncom lana nezlomí skôr, ako sa prevráti rover.

Ustupoval som a ťahal čoraz silnejšie. Niečo muselo povoliť, a to niečo som nemal byť ja. Ja som

mal na svojej strane Archimeda.Nakoniec sa rover prevrátil.Dopadol na kolesá a rozvíril ohromný oblak prachu. Vyzeralo to ako scéna z nemého filmu. Bol

som dosť ďaleko, aby ku mne riedka atmosfére nepreniesla vôbec žiadne zvuky.Odviazal som kábel, uvoľnil vrták a vrátil sa k roveru. Zbehol som na ňom kompletnú diagnostiku

systémov. Je to šialene nudná záležitosť, ale nedalo sa jej vyhnúť.Všetky systémy a subsystémy fungovali správne. JPL si na týchto roveroch dalo riadne záležať. Ak

sa dostanem naspäť na Zem, pozvem Brucea Nga na pivo. Vlastne by som naň asi mal pozvaťvšetkých z JPL.

Pivo pre všetkých, keď sa vrátim na Zem.Tak či onak, s roverom pevne na kolesách prišiel čas zapracovať na prívese. Problém je však

v tom, že sa mi minulo denné svetlo. Nezabúdajte, že som v kráteri.Pred nehodou som prešiel cez hranu krátera na vstupnú rampu, ktorá vedie zo západného okraja.

Slnko teraz z môjho pohľadu zapadá oveľa skôr. Som v tieni západnej steny a to je absolútnenahovno.

Mars nie je Zem. Nemá hustú atmosféru, ktorá by ohýbala svetlo a obsahovala častice odrážajúcelúče aj za roh. Tu je takmer úplné vákuum. Len čo slnko zmizne z dohľadu, obklopí ma tma. Phobosposkytuje troška svetla, nie však toľko, aby sa pri ňom dalo pracovať. Deimos je malý nezmysel,ktorý nie je dobrý absolútne na nič.

Bridí sa mi nechať príves na balóne aj ďalšiu noc, ale nedá sa s tým nič robiť. Hovorím si, že keďv tejto polohe prežil takmer celý deň, tak je asi stabilizovaný.

Ale, viete, keď je rover opäť na kolesách, môžem spať v spálni! V živote často záleží na týchnajmenších drobnostiach.


Keď som sa ráno zobudil, balón prívesu ešte nepraskol. Dobrý začiatok.S prívesom to nebolo také ľahké ako s roverom, ktorý stačilo zvaliť z boka na kolesá. Príves

musím prevrátiť celý. Bude na to treba nepomerne viac sily ako na včerajší trik s káblom.Prvým krokom bolo odviezť rover k prívesu. Potom kopať.Ach, Bože! Kopať!Príves ležal na streche s prednou stranou mieriacou dolu svahom. Rozhodol som sa, že najlepšie

bude využiť sklon svahu a prevrátiť ho cez prednú hranu. V podstate ho musím prinútiť, aby urobilsalto a pristál na kolesách.

Môžem to spraviť tak, že mu na zadnú časť uviažem kábel a začnem ho roverom ťahať. Keby somto však skúšal bez vopred vykopanej jamy, iba by sa šmýkal po svahu. Potrebujem jamu, do ktorej samu zaborí nos.

No a tak som ju vykopal. Mala dĺžku tri metre, šírku a hĺbku po jednom metri. Zabrala mi štyrihodiny plné utrpenia a tvrdej driny, no zvládol som ju.

Naskočil som do rovera a pustil sa ním dolu kopcom. Príves som ťahal za sebou. Presne ako somdúfal, zapadol nosom do jamy a prevrátil sa po dĺžke. Dopadol na kolesá v obrovskom oblakuprachu.

Chvíľu som iba nehybne sedel, šokovaný, že ten plán nakoniec aj vyšiel.Teraz už zase nemám k dispozícii denné svetlo a neviem sa dočkať, kedy sa dostanem z toho

prekliateho tieňa. Stačí deň jazdy k odletovému modulu a dostanem sa od steny krátera. V tejto chvílisa mi však začala ďalšia predčasná noc.

Aj dnes budem spať bez systémov z prívesu, ktoré by sa mi starali o dýchateľnú atmosféru. Je užsíce na kolesách, ale nemám predstavu, ako to v ňom vyzerá a či aj niečo funguje. Zatiaľ si vystačíms nemalými zásobami rovera.

Zvyšok večera strávim hodovaním. Dám si zemiak. Pod „hodovaním“ myslím „nenávidím ho tak,že by som bol schopný vraždiť“.


Deň som začal ničotným čajom. Ničotný čaj sa varí ľahko. Zohrejte si vodu a nič do nej nepridajte.Pred pár týždňami som experimentoval so zemiakovou šupou. Čím menej o tom budem hovoriť, týmlepšie.

Dnes som sa odvážil do prívesu. Nebolo to ľahké. Je tam málo miesta: skafander som muselnechať v prechodovej komore.

Prvé ma zarazilo, ako je tam horúco. Chvíľu trvalo, kým som pochopil príčinu.Regulátor atmosféry bol stále bez problémov funkčný, ale nemal čo robiť. Keď sa prerušili hadice

do rovera, stratil prísun môjho CO2 a nemal čo spracúvať. Atmosféra mala správne zloženie – prečona nej niečo meniť?

Bez regulácie atmosféry sa vzduch nepumpoval do externého komponentu na separáciu mrazom.Preto sa ani nevracal ako tekutina, ktorá potrebuje ohrev.

Nezabúdajte však, že RTG generuje teplo neustále. Nemôžete ho zastaviť či vypnúť. Teplo sa tedahromadilo v prívese. Nakoniec dospelo do rovnovážneho stavu, keď unikalo cez vonkajší plášťrovnako rýchlo, ako ho generátor vypúšťal do kabíny. Keby vás zaujímalo, presné číslo tak v kabínebolo dusivých 41 °C.

Zbehol som kompletnú diagnostiku regulátora aj oxygenátora a s radosťou konštatujem, že oba súv najlepšom poriadku.

Nádrž s RTG bola prázdna, ale to sa dalo čakať. Nie je zhora nijako uzavretá. Nenavrhol som ju nasaltá. Na podlahe boli kaluže vody, ktoré som dlho a namáhavo sušil vlastnou kombinézou. Potomsom do nádrže dolial vodu z uzavretej nádoby, ktorú som si pripravil pred cestou. Nezabúdajte, že túvodu potrebujem ako médium pre bublajúci vzduch. Stojí na nej môj tepelný systém.

Keď to však všetko zvážim, nedopadol som najhoršie. Kritické komponenty fungujú, akoby sa ničnestalo, a obe vozidlá už zase stoja na kolesách.

Aj hadice medzi roverom a prívesom boli navrhnuté dobre a rozpojili sa bez poškodenia. Stačiloich opäť spojiť a vozidlá mali už zase spoločnú atmosféru.

Ostávalo ešte opraviť ťažné zariadenie. Schytalo to najhoršie zo všetkých. Úplne sa zničilo. Akosom však predpokladal, rovnaké na prívese sa vôbec nepoškodilo. Stačilo ho premontovať na rovera znova naň napojiť príves.

Celkovo ma táto drobná nehoda stála štyri soly. Teraz som však naspäť v akcii!Svojím spôsobom.Čo ak narazím na ďalšiu jamu s púdrom? Tentoraz som mal šťastie. Nabudúce to nemusí byť také

mierne. Potrebujem nejako zistiť, či je predo mnou bezpečný povrch. Aspoň teda, kým schádzam povstupnej rampe. Keď sa dostanem do samotného krátera, môžem počítať s normálnym piesčitýmterénom, na ten som zvyknutý.

Keby som mohol mať čokoľvek, chcel by som vysielač, aby som sa spýtal NASA na bezpečnútrasu po rampe. Vlastne, keby som mohol mať naozaj čokoľvek, bola by to kráľovná Marsu sozelenkastou kožou a krásnou postavou, ktorá ma zachráni, aby sa mohla niečo naučiť o tej zaujímavejpozemskej činnosti zvanej „milovanie“.

Už som hrozne dávno nemal ženu. To len tak na okraj.Tak či onak, aby som predišiel ďalším nehodám, bude... Ale vážne. Nijaká žena za celé roky.

Nežiadam veľa. Verte mi, botanik šmrncnutý strojným inžinierom nemá predo dvermi bohvieakýzástup obdivovateliek. No aj tak... Roky???

Tak či onak, budem šoférovať pomalšie. Pôjdem takpovediac... krokom. To by mi malo dať čas nareagovanie, keď sa niektoré z kolies znova začne prepadať. Menšia rýchlosť zmenšuje aj riziko, žekolesá stratia priľnavosť a začnú sa šmýkať.

Doteraz som šiel 25 km/h. Teraz to znížim na 5 km/h. Stále som v hornej časti rampy, tá však meriaiba 45 kilometrov. Môžem ísť pomaly a aj tak budem za osem hodín bezpečne na dne.

Pustím sa do toho zajtra. Dnes sa už zase zotmelo. To je ďalšia výhoda – len čo sa dostanemz rampy, môžem vyraziť priamo k modulu a vzdialiť sa od západnej steny krátera. Môžem sivychutnať slnečný svit po celý deň, nie iba polovicu.

Ak sa dostanem naspäť na Zem, budem slávny, čo poviete? Nebojácny astronaut, ktorý porazilvšetky protivenstvá. Stavím sa, že to na ženy zaberá.

Ďalšia motivácia, aby som to celé prežil.

■ ■ ■

„Zdá sa, že už všetko opravil,“ vysvetlila Mindy. „Jeho dnešná správa je VSETKO OK, takžepredpokladám, že má znova funkčné všetky systémy.“

Prešla očami po usmiatych tvárach v miestnosti.„Úžasné,“ vyhlásil Mitch.„Vynikajúca správa,“ ozval sa z reproduktora Bruceov hlas.Venkat sa naklonil k telefónu. „Ako to vyzerá s plánmi na úpravy modulu, Bruce? Bude ich mať

JPL v dohľadnom čase hotové?“„Pracujeme na tom dvadsaťštyri hodín denne,“ odvetil Ng. „Väčšinu najzávažnejších problémov

sme už prekonali. Teraz doťahujeme detaily.“„Dobre, dobre,“ potešil sa Venkat. „Nejaké prekvapenia, o ktorých by som mal vedieť?“„Ehm...“ povedal Bruce. „Nuž, zopár ich bude. Ale toto nie je najlepší spôsob, ako ich rozoberať.

Zajtra alebo pozajtra prídem do Houstonu s kompletným postupom. Potom si to môžeme prebraťjedno po druhom.“

„To znie hrozivo,“ vyhlásil Venkat, „ale dobre. Detaily preberieme neskôr.“„Môžem to pustiť do sveta?“ chcela vedieť Annie. „Bolo by fajn vidieť vo večerných správach aj

niečo iné ako miesto nehody.“„Určite,“ odvetil Venkat. „Dobré správy po tom všetkom potrebujeme ako soľ. Mindy, koľko

potrvá, kým sa dostane k modulu?“„Jeho bežné tempo je deväťdesiat kilometrov za sol,“ odvetila. „Mal by tam byť na päťstoštvrtý

sol. Možno päťstopiaty, ak sa nebude ponáhľať. Vždy vyráža skoro ráno a končí okolo poludnia.“Pozrela sa do aplikácie v notebooku. „Poludnie päťstoštvrtého sola bude v stredu o jedenásťštyridsaťjeden houstonského času. Poludnie päťstopiateho bude vo štvrtok o dvanásť dvadsaťjeden.“

„Mitch, kto má na starosti komunikáciu s modulom Aresa 4?“

„Riadiaci tím misie,“ odvetil Mitch. „Budú v riadiacej miestnosti číslo dva.“„Predpokladám, že tam budeš s nimi.“„To si píš, že budem.“„Aj ja.“


Na sviatok Vďakyvzdania naša rodina chodievala k maminej sestre do Sandusky. Z Chicaga to boloautom osem hodín. Vždy šoféroval otec – najpomalší a najopatrnejší muž, aký kedy držal v rukevolant.

Vážne. Šoféroval ako na skúškach v autoškole. Nikdy neprekročil povolenú rýchlosť, vždy malruky v polohe „o desať dve“, pred každou cestou napravil zrkadlá... skrátka všetko.

Dovádzalo ma to do zúrivosti. Šli sme po diaľnici a sprava aj zľava nás predbiehali ostatné autá.Niektoré trúbili, lebo keď sa úzkostlivo držíte predpísanej rýchlosti, predstavujete tak trochabezpečnostné riziko. Vždy som mal chuť vystúpiť a ísť tlačiť.

Presne tak som sa dnes cítil celý deň. Päť kilometrov je doslova rýchlosť chôdze. Ja som ňou šiels roverom celých osem hodín.

Nízka rýchlosť však zabezpečovala, že nespadnem do žiadnej ďalšej jamy s púdrom. Samozrejme,na žiadnu som nenarazil. Mohol som sa rovnako dobre rútiť plnou rýchlosťou. Radšej však hamovaťako banovať.

Dobrá správa znie, že rampu už mám za sebou. Len čo som sa dostal na rovný terén, utáboril somsa. Aj tak som už šoféroval dlhšie ako zvyčajne. Mohol som ísť ďalej – v batériách ostalo eštenejakých 15 percent šťavy – ale chcem dať solárnym panelom čo najviac slnečného svitu.

Konečne som v Schiaparelliho kráteri! Navyše aj celkom ďaleko od steny. Odteraz mi bude slnkosvietiť celý deň.

Rozhodol som sa, že je čas na oslavu. Zjedol som potravinový balíček s označením „Prežil somniečo, čo ma malo zabiť“. Ach, Bože, už som aj zabudol, ako fantasticky chutí ozajstné jedlo.

S trochou šťastia ma o pár solov čaká „Príchod“.


Včera sa mi nepodarilo kompletne nabiť batérie. Keďže som strávil viac času jazdou, do zotmeniasa nabili len na 70 percent. Preto som dnes šoféroval o niečo kratšie.

Prešiel som 63 kilometrov a znova som sa musel utáboriť. Vlastne mi to neprekáža. Som totiž iba148 kilometrov od modulu. Inak povedané, mal by som k nemu doraziť už pozajtra.

Dopekla, ja to fakt dokážem!


Dopekla, toto je úžasné! Dopekla! Dopekla!Okej, upokoj sa. Len pekne pokojne.Dnes som prešiel 90 kilometrov. Podľa mojich odhadov je MOM iba 50 kilometrov odo mňa.

Zajtra by som už mal byť pri ňom. Teší ma to, ale moje nadšenie pramení z niečoho iného: Zachytil

som jeho signál!NASA nechala MOM vysielať na frekvencii nášho habu. Prečo nie? Je to celkom logické. MOM je

štíhly, dokonale funkčný stroj pripravený robiť, čo mu prikážu. No a oni mu prikázali predstierať, žeje náš hab, aby rover zachytil jeho signál a povedal mi, kde je.

To je fakt dobrý nápad! Nemusím blúdiť po okolí a hľadať ho. Pôjdem rovno k nemu.Zachytil som iba jediné pípnutie. Keď sa priblížim, bude to lepšie. Divná predstava – stačí jediná

piesočná duna, aby som ho nepočul, a so Zemou pritom komunikuje bez problémov. Má na to trisamostatné systémy, všetky sú však presne nasmerované a navrhnuté na komunikáciu bez vizuálnychprekážok. Medzi nimi a Zemou neležia žiadne piesočné duny.

JPL sa nejako podarilo s nimi pohrať, aby vysielali vodorovne, hoci aj slabo. A ja som to zachytil!Správa na dnešný deň bola MAM SIGNAL MOMU. Keby som mal dosť kameňov, pripísal by som

ešte SUPER NAPAD!!!, ale toto je veľmi piesočná oblasť.

■ ■ ■

MOM čakal v juhozápadnej časti Schiaparelliho krátera. Týčil sa do impozantnej výškydvadsaťsedem metrov a kužeľovitý trup sa mu leskol v zapadajúcom slnku.

Rover s prívesom prešli cez neďalekú dunu. Na chvíľu spomalili, potom však plnou rýchlosťoupokračovali rovno k lodi. Zastali dvadsať metrov od nej. Desať minút sa navonok nedialo nič.Astronaut si vnútri navliekal skafander.

Napokon sa nadšene vytackal z komory, padol na zem a znova sa zdvihol. Obe ruky vystrelk modulu, akoby nechcel veriť vlastným očiam.

Niekoľko ráz vyskočil s rukami nad hlavou a zaťatými päsťami. Potom si kľakol a opakovanepumpoval päsťou do prázdna.

Prebehol k lodi a vášnivo objal pristávaciu vzperu B. Po nejakom čase sa od nej odtrhol, abymohol vykonať ďalšie kolo osláv spojených s vyskakovaním a dvíhaním rúk.

Keď ho to unavilo, ostal nehybne stáť a s roztiahnutými rukami hľadel na štíhle línie technickéhozázraku pred sebou.

Napokon vyliezol po rebríku na štartovaciu plošinu a vošiel do prechodovej komory. Zavrel zasebou dvere.

25. KAPITOLA


Konečne! Dokázal som to! Som v module!Teda, ak mám byť celkom presný, som zasa v roveri. Do modulu som šiel iba naštartovať počítač

a skontrolovať systémy. Celý čas som musel mať skafander, lebo zatiaľ tam nie je atmosféra.Momentálne beží automatická kontrola a z rovera prúdi do kabíny kyslík a dusík. Práve tak to bolo

plánované od samého začiatku. MOM so sebou nevezie vzduch. Načo by aj? Je to iba zbytočná záťaž,keď ho hneď vedľa máte plný hab.

Tipujem, že ľudia z NASA otvárajú šampanské a píšu mi jednu správu za druhou. Onedlho si ichprečítam, ale pekne po poriadku: Najprv treba dostať do kabíny vzduch. Potom v nej môžempracovať oveľa pohodlnejšie.

No a potom ma čaká nudný rozhovor s NASA. Teda, jeho obsah nudný nebude, aleštrnásťminútový čas prenosu človeku trocha lezie na nervy.

[13:07] HOUSTON: Všetci z vedenia misie vám gratulujú! Zvládli ste to na výbornú! Aký je váš

stav?[13:21] MOM: Vďaka. Nemám zdravotné ani psychické problémy. Rover a príves dostali zabrať,

ale zatiaľ fungujú. Oxygenátor a regulátor v poriadku. Recyklátor vody som nepriviezol. Zobral somsi len vodu. Ostáva mi kopa zemiakov. V pohode vydržím do sola 549.

[13:36] HOUSTON: To radi počujeme. Hermes stále drží kurz na prelet počas sola 549. Ako viete,MOM musíme odľahčiť, aby sa k nemu dostal. Ešte dnes vám pošleme inštrukcie. Koľko máte vody?Čo ste robili s močom?“

[13:50] MOM: Ostáva mi 550 litrov vody. Moč som cestou vyhadzoval.[14:05] HOUSTON: Všetku vodu uchovávajte. Aj moč. Niekde ho uskladnite. Zapnite vysielačku

v roveri a nechajte ju pustenú. Môžeme sa s ňou spojiť cez MOM.

■ ■ ■

Bruce sa dovliekol do Venkatovej kancelárie a bez okolkov sa hodil do kresla. Kufrík pustil nazem a ruky nechal visieť dolu.

„Dobre sa ti letelo?“ spýtal sa ho Kapoor.„Už si ani poriadne nespomínam, ako chutí spánok,“ odvetil Ng.„Pripravili ste to?“ chcel vedieť Venkat.„Áno. Pripravili, ale nebude sa ti to páčiť.“„Pokračuj.“Bruce pozbieral sily, vstal a zobral zo zeme kufrík. Vylovil z neho brožúrku. „Nezabúdaj, že je to

výsledok tisícok hodín práce, testovania a nekonvenčného myslenia najlepších mozgov JPL.“„Určite bolo ťažké odľahčiť loď, ktorá bola od samého začiatku stavaná tak, aby vážila čo

najmenej,“ pripustil Venkat.Bruce dal brožúrku na stôl a posunul ju k nemu. „Problém je v rýchlosti pri stretnutí. MOM je

navrhnutý tak, aby sa dostal na obežnú dráhu, na to mu stačia štyri celé kilometre za sekundu. Hermesvšak poletí rýchlosťou päť celých osem.“

Venkat prebehol niekoľko strán. „Mohol by si to zhrnúť?“„Po prvé, musíme pridať palivo. MOM si vyrába vlastné z marťanskej atmosféry, ale obmedzuje

ho množstvo vodíka, ktoré má k dispozícii. Priviezol si ho dosť nadevätnásťtisíctristodeväťdesiatsedem kilogramov, tak ako sme naplánovali. Ak mu dodáme vodík,môže vyrobiť viac.“

„O koľko viac?“„Z kilogramu vodíka vyrobí trinásť kíl paliva. Watney má päťstopäťdesiat litrov vody. Necháme

ho, nech z nej hydrolýzou vyrobí šesťdesiat kíl vodíka.“ Ng sa natiahol cez stôl, obrátil niekoľkostrán v brožúre a ukázal na diagram. „Generátor z toho dokáže vyprodukovať sedemstoosemdesiatkilogramov paliva.“

„Ak použije vodu na elektrolýzu, čo bude piť?“„Do odletu potrebuje iba päťdesiat litrov. Navyše, ľudské telo si vodu iba požičiava. Bude si

elektrolyzovať aj moč. Potrebujeme všetok vodík, ktorý dokážeme zohnať.“„Rozumiem. Čo presne nám umožní tých sedemstoosemdesiat kilogramov paliva?“„Získame tristo kíl nákladu. Celé to stojí na pomere paliva a nákladu. Štartovacia hmotnosť

modulu je dvanásťtisícšesťsto kilogramov. Aj s dodatočným palivom ju potrebujeme znížiť nasedemtisíctristo. Zvyšok správy sa zaoberá tým, ako z lode odobrať vyše päťtisíc kilogramov.“

Venkat sa odtiahol. „Prejdime si to.“Bruce vybral z kufríka takú istú brožúru. „Niektoré veci boli jasné hneď na začiatku. Návrh ráta

s päťsto kilogramami vzoriek marťanskej pôdy a hornín. Tie tam, pravdaže, nebudú. Miesto šiestichastronautov poletí jeden. To nám ušetrí päťsto kilogramov, ak berieme do úvahy hmotnosť aj soskafandrom a vybavením. Môžeme vyhodiť aj päť akceleračných sedadiel. Samozrejme, odstránimevšetko nepotrebné vybavenie – lekárničku, nástroje, interné popruhy, pásy a všetko, čo nie jeprinitované. Aj niektoré z vecí, ktoré sú.

Okrem toho,“ pokračoval, „sa zbavíme všetkej podpory atmosféry. Nádrže, pumpy, ohrievače,hadice, systém absorpcie CO dva, dokonca aj vnútornej izolácie trupu. Nepotrebujeme ju. Watneypoletí v skafandri.“

„Nebude sa mu v ňom zle pilotovať?“ spýtal sa Venkat.„Watney nebude robiť vôbec nič,“ odvetil Bruce. „Pilotovať bude major Martinez z Hermesa.

MOM je aj tak na diaľkové ovládanie. Koniec koncov, tak pristál na povrchu.“„Čo ak sa niečo pokazí?“ tlačil naňho Kapoor.„Martinez je najlepší pilot zo všetkých zúčastnených,“ vyhlásil Ng. „Ak dôjde k mimoriadnej

udalosti, chcel by si, aby ju riešil práve on.“„Hm,“ zamrmlal Venkat opatrne. „Ešte nikdy sme nemali diaľkovo ovládanú loď s ľudskou

posádkou. Ale dobre. Pokračuj.“„Keďže Watney nebude pilotovať,“ povedal Bruce, „nebude potrebovať riadenie. Vyhodíme všetky

riadiace panely aj s napájacími a dátovými káblami, čo k nim vedú.“„Fíha!“ zdesil sa Venkat. „My ten modul fakt vypitveme.“„A to sme ešte len na začiatku,“ pripomenul mu Bruce. „Bez podpory atmosféry loď potrebuje

oveľa menej elektriny, a tak sa zbavíme troch z piatich batérií a záložného zdroja. Systém orbitálnehomanévrovania má tri náhradné trysky. Vyhodíme ich. Odpadne aj druhý a tretí komunikačný systém.“

„Počkaj moment. Čo si vravel?“ spýtal sa šokovaný Venkat. „Chceš mať diaľkovo ovládanú loďbez záložných komunikačných systémov?“

„Nemajú význam,“ oznámil mu Bruce. „Ak počas letu vypadne komunikačný systém, prepnutie nazáložný trvá pridlho. Nepomôže nám.“

„Toto je už fakt risk, Bruce.“Ng si vzdychol. „Viem. Nemáme na výber. A to som sa ešte nedostal k skutočne nepekným

veciam.“Kapoor si pošúchal čelo. „Rozhodne mi o nich povedz.“„Odstránime prechodovú komoru, okná a panel trupu číslo devätnásť,“ poslúchol ho Bruce.Venkat zažmurkal. „Chystáš sa odstrániť prednú časť lode?“„Presne tak. Len samotná prechodová komora má vyše štyristo kilogramov. Aj okná sú riadne

ťažké. Sú spojené s panelom číslo devätnásť, takže po nich môžeme pokojne odstrániť aj ten.“„Takže vyštartuje s veľkou dierou navrchu lode?“„Zakryje ju plášťom z habu.“„Plášťom z habu? Pri lete na obežnú dráhu?!“Bruce mykol plecom. „Hlavnou úlohou tejto časti trupu je aj tak len udržanie vnútornej atmosféry.

Marťanská je taká riedka, že nepotrebujeme bohvieaký aerodynamický tvar. Kým loď poletí dosťrýchlo, aby mohol byť problém s odporom vzduchu, bude tak vysoko, že tam už prakticky žiadnynebude. Zbehli sme všetky simulácie. Malo by to vyjsť.“

„Posielaš ho do kozmu pod plachtou.“„V podstate áno.“„Ako narýchlo zabalený nákladiak.“„Áno. Môžeme ísť ďalej?“„Jasné. Už sa neviem dočkať.“„Necháme ho odstrániť aj zadný panel tlakovej kabíny. Je to jediný, ktorý dokáže odmontovať

s nástrojmi, čo má k dispozícii. Zbavíme sa aj záložného palivového čerpadla. Nerád to vidím, aleváži priveľa v pomere k tomu, nakoľko ho môžeme potrebovať. Likvidujeme aj jeden motor prvéhostupňa.“

„Motor?“„Veru tak. Nosič prvého stupňa funguje dostatočne aj pri výpadku jedného motora. Ušetrí nám to

ohromne veľa hmotnosti. Iba počas stúpania, na prvom stupni, ale aj tak. Paliva sa tiež minie menej.“Bruce stíchol.„To je všetko?“ chcel vedieť Venkat.„Áno.“Venkat si vzdychol. „Odstránili ste väčšinu bezpečnostných záloh. Čo to spraví s odhadovanou

pravdepodobnosťou zlyhania?“„Je zhruba na štyroch percentách.“„Kristepane!“ zvolal Venkat. „Normálne by sme o niečom takom riskantnom neuvažovali ani

hypoteticky.“„Nemáme inú možnosť, Venk,“ povedal mu Ng. „Celé sme to otestovali a zbehli sme milión

simulácií. Ak bude všetko fungovať, ako má, dopadne to dobre.“„Áno. Super,“ zavrčal Kapoor.

■ ■ ■

[08:41] MOM: Si zo mňa uťahujete, kurva?[08:55] HOUSTON: Pripúšťame, že je ide o veľmi invazívne modifikácie, ale musia sa urobiť.

Dokument s inštrukciami, čo sme vám poslali, opisuje presný postup pri jednotlivých úkonochs nástrojmi, ktoré máte k dispozícii. Okrem toho musíte začať s elektrolýzou vody na vodík na výrobupaliva. Onedlho vám pošleme presný postup.

[09:09] MOM: Posielate ma do kozmu v kabriolete.[09:25] HOUSTON: Otvory zakryjete plášťom z habu. Poskytne vám dosť aerodynamiky na

prechod marťanskou atmosférou.[09:38] MOM: Takže s plátennou strechou. To je hneď lepšie.


Cestou som mal habadej voľného času a navrhol som si „dielňu“. Vravel som si, že budempotrebovať priestor, kde môžem pracovať bez skafandra. Vypracoval som geniálny plán, v ktorom sazo spálne mala stať miestnosť na regulátor a oxygenátor a z uvoľneného prívesu dielňa.

Je to hlúposť. Neurobím to.Potrebujem iba priestor s atmosférou a tlakom, kde sa dá pracovať. Pôvodne som si z nejakého

dôvodu myslel, že spálňa sa na to nehodí, lebo bude problém dostať do nej všetky potrebné veci.Nebude to však až také zlé.

Pripája sa na prechodovú komoru rovera, takže dostať veci dnu bude trocha otravné. Musím ichnanosiť do rovera, pripojiť naň znútra spálňu, nafúknuť ju a preniesť do nej, čo treba. Musím z nej ajvšetko vynosiť, keď pôjdem von.

Takže áno, bude to otravné, ale stojí ma to iba čas a nič viac. No a v tomto ohľade sa držímrelatívne dobre. Do príletu Hermesa mi ostáva 43 solov. No a ako sa tak pozerám na postupy, čo miposlala NASA, pri väčšine úprav môžem pracovať priamo v module.

Šialenci z NASA ma nútia MOM totálne zničiť, ale trup budem otvárať až celkom na záver. Prvé,čoho sa zbavím, bude kopa zbytočnej záťaže ako sedadlá, ovládacie prvky a tak podobne. Keď budúpreč, ostane mi slušný priestor na prácu.

Dnes som však ešte MOM nemrzačil. Dnes som mal na starosti kontrolu systémov. Teraz, keď somznova v kontakte s NASA, sa musím vrátiť k zásadám bezpečnosti pri práci. Nechápem prečo, aleNASA nemá stopercentnú dôveru v môj pozliepaný rover či k metóde „napchaj všetko do prívesu“.Chcú odo mňa úplnú systémovú kontrolu každého jedného komponentu.

Všetky zatiaľ fungujú, hoci sa na nich už prejavuje opotrebovanie. Regulátor a oxygenátornepodávajú špičkový výkon (aby som to povedal jemne, a z prívesu kadiaľsi uniká vzduch. Nienatoľko, aby z toho boli problémy, ale nie je dokonale utesnený. NASA to trápi, no nedá sa s tým ničrobiť. Potom ma nechali spraviť kompletnú diagnostiku odletového modulu. Ten je v nepomernelepšom stave. Všetko je na ňom nablýskané, čisté a dokonale funkčné. Už som skoro zabudol, akovyzerá nová technika.

Škoda, že sa ju chystám zdemolovať.

■ ■ ■

„Zabil si Watneyho,“ konštatovala Lewisová.„Áno.“ Martinez zlostne gánil na monitor, na ktorom vyčítavo blikal nápis KOLÍZIA S TERÉNOM.„Skúsila som naňho škaredý trik,“ ozvala sa Johanssenová. „Dala som mu nefunkčný výškomer

a predčasné zhasnutie tretieho motora. Je to vražedná kombinácia.“„Ale nemala sa skončiť fiaskom,“ vyhlásil Martinez. „Mal som si všimnúť, že výška nesedí. Bola

totálne mimo.“„Netráp sa tým,“ povedala mu Lewisová. „Preto to nacvičujeme.“„Rozkaz, komandérka,“ odvetil. Potom znova zagánil na obrazovku.Lewisová čakala, kým ho to prejde. Keď sa nedočkala, položila mu ruku na plece.„Fakt sa tým netráp,“ povedala. Diaľkové ovládanie štartu si trénoval iba dva dni. Malo sa použiť

iba v prípade, že by sme museli zrušiť misiu pred pristátím. Bol to spôsob, ako minimalizovať straty– využiť MOM ako satelit. Pre misiu nebolo životne dôležité, aby si to dokonale zvládol. Teraz, keďod toho závisí Markov život, na to máš tri týždne. Určite to zvládneš.“

„Ako povieš, komandérka,“ odvetil a trocha sa uvoľnil.„Resetujem simuláciu,“ oznámila mu Johanssenová. „Chceš skúsiť niečo konkrétne?“„Nechám sa prekvapiť,“ odvetil.Lewisová odišla z riadiacej miestnosti k reaktoru. Ako šla po rebríku „nahor“ do stredu lode,

odstredivá sila, čo na ňu pôsobila, klesla takmer na nulu. Vogel zdvihol zrak od počítačovej konzoly.„Komandérka?“

„Ako to vyzerá s motormi?“ spýtala sa a chytila sa držadla na stene, aby nelietala v pomalyrotujúcom priestore.

„Všetky fungujú v rámci tolerancií,“ ohlásil. „Momentálne robím diagnostiku reaktora. Vravel somsi, že Johanssenová má dosť práce so simuláciami štartu, tak to vezmem za ňu.“

„Dobrý nápad,“ pochválila ho. „A čo kurz?“„Kurz je poriadku,“ odvetil. „Netreba žiadne úpravy. Stále sme do štyroch metrov od plánovanej

dráhy.“„Daj mi vedieť, keby sa niečo zmenilo.“„Ja, komandérka.“Lewisová preplachtila na opačný koniec jadra a pustila sa po druhom rebríku. Ako zostupovala

„nadol“, postupne na ňu začala pôsobiť umelá gravitácia. Prešla do prípravne pri komore číslo dva.Beck mal v jednej ruke cievku s kovovým lanom a v druhej rukavice. „Zdravíčko, komandérka. Čo

sa deje?“„Chcela by som počuť tvoj plán na zachytenie Marka.“„Ak sa k sebe dostaneme dosť blízko, bude to hračka,“ odvetil. „Práve som pospájal všetky

záchytné laná do jedného. Má dĺžku dvestoštrnásť metrov. Budem mať ruksak s manévrovacímidýzami, takže s pohyblivosťou nebude problém. Môžem sa bezpečne pohybovať rýchlosťou do desaťmetrov za sekundu. Keby som ju prekročil, riskujem, že sa mi pretrhne lano, lebo nestihnem včaszabrzdiť.“

„Keď sa dostaneš k Markovi, aký rozdiel v rýchlosti ešte zvládaš?“„Pri piatich metroch za sekundu môžem MOM bez problémov chytiť. Pri desiatich je to ako

naskakovať do idúceho vlaku. Nad desať to možno nezvládnem.“„Takže keď zarátame bezpečnú rýchlosť manévrovacieho ruksaku, musíme loď dostať na Markovu

rýchlosť s maximálnou odchýlkou dvadsať metrov za sekundu.“„A k zachyteniu musí dôjsť do dvestoštrnástich metrov od lode,“ zdôraznil Beck. „To je dosť

natesno.“„Máme na to dosť času,“ uistila ho Lewisová. „Štart je päťdesiatdva minút pred stretnutím a trvá

dvanásť minút. Len čo sa Markovi vypne motor druhého stupňa, budeme poznať jeho presnú dráhua rýchlosť. Ak sa nebude zhodovať s našou, máme štyridsať minút na korekcie. Dva milimetre zasekundu, čo zvláda náš motor, možno nevyzerajú bohvieako, ale za štyridsať minút nás môžu vychýliťo päť celých sedem kilometra.“

„Dobre,“ potešil sa Beck. „Navyše, dvestoštrnásť metrov nie je úplne konečná hranica.“„Ale je,“ oponovala mu komandérka.„Nie,“ trval na svojom. „Viem, že nemám ísť bez lana, ale ak si ho odopnem, môžem sa dostať

aj...“„To neprichádza do úvahy,“ prerušila ho.„Ale mohli by sme tým zdvojnásobiť, možno aj strojnásobiť vzdialenosť, z ktorej ho ešte...“„O tomto nediskutujem,“ vyhlásila ostro.„Rozumiem, komandérka.“


Na svete nie je veľa ľudí, ktorí sa môžu chváliť tým, že zdemolovali vesmírnu loď za tri miliardydolárov. Som jedným z nich.

Už nejaký čas vytrhávam z modulu jeden kritický komponent za druhým. Je milé vedieť, že manechajú štartovať na obežnú dráhu bez otravných záložných systémov, ktoré by ma iba zbytočnespomaľovali.

Najprv som odstránil menšie veci. Po nich nasledovali tie, čo sa dajú rozobrať – napríkladsedadlá, niekoľko bezpečnostných záloh a riadiace panely.

Pri ničom neimprovizujem. Držím sa presného postupu, ktorý mi poslala NASA. Navrhli ho tak,aby mi všetko išlo čo najľahšie. Chvíľami mi je aj trocha smutno za časmi, keď som o všetkomrozhodoval sám. Hneď sa však otrasiem a pripomeniem si, že som na tom nepomerne lepšie, keďo mojej práci rozhoduje partia géniov, ako keby som si mal vymýšľať za pochodu.

Pravidelne sa navliekam do skafandra, vláčim čo najviac vecí do prechodovej komorya vyhadzujem ich von. Okolie modulu začína pripomínať scénu zo seriálu Sanford a syn.

Aj ten som objavil v zbierke komandérky Lewisovej. Tá žena by sa fakt mala o svojej posadnutostisedemdesiatymi rokmi poradiť s nejakým odborníkom.


Mením vodu na raketové palivo.Je to ľahšie, ako by ste povedali.Na separáciu vodíka a kyslíka stačí pár elektród a trocha prúdu. Problém je v tom, ako vodík

zozbierať. Nemám žiadne vybavenie na jeho odsávanie zo vzduchu. Regulátor atmosféry ani netuší,ako na to. Keď som ho naposledy potreboval dostať z atmosféry (ešte v čase, keď som premenil habna bombu), spaľoval som ho, aby sa premenil na vodu. Pravdaže, teraz by to bolo kontraproduktívne.

NASA to však celé premyslela a dala mi návod. Najprv som odpojil rover od prívesu. Potom somv skafandri vypustil z prívesu vzduch a naplnil ho čistým kyslíkom s tlakom štvrť atmosféry. Keď tobolo hotové, otvoril som plastovú debničku s vodou a strčil do nej dve elektródy. Preto som tammusel mať atmosféru. Bez nej by voda bleskovo vyvrela a ja by som stál ako tĺk uprostred oblakovpary.

Elektrolýza oddelila kyslík od vodíka. V prívese bolo ešte viac kyslíka, ale aj vodík. Dosťnebezpečná situácia.

Zapol som regulátor. Viem, že som len teraz tvrdil, že netuší, ako separovať vodík, ale na druhejstrane veľmi dobre vie, ako odoberať zo vzduchu kyslík. Znefunkčnil som všetky bezpečnostné prvky

a nechal ho separovať 100 percent O2. Keď skončil, v prívese ostal iba vodík. Práve preto somzačínal s atmosférou z čistého kyslíka – aby ho neskôr mohol regulátor odobrať.

Potom som spustil cyklus prechodovej komory s otvorenými vnútornými dverami. Komora simyslela, že vysáva atmosféru iba zo seba, no v skutočnosti ju brala z celého prívesu. Ukladala ju dotlakovej nádrže. A máte to. Plná nádrž čistého vodíka.

Odniesol som ju k modulu a vypustil obsah do jeho nádrží. Už som to vravel mnohokrát, ale aj tak:Zaplať Pánboh za štandardizované ventily!

Nakoniec som spustil výrobu paliva a nechal ju bežať, nech spracuje všetok doplnený vodík.Tento proces musím pred štartom zopakovať ešte niekoľko ráz. Dokonca budem elektrolyzovať aj

vlastný moč. To ešte len bude príves rozvoniavať!Ak to prežijem, budem ľuďom hovoriť, že som šťal raketové palivo.

[19:22] JOHANSSENOVÁ: Ahoj, Mark.[19:23] MOM: Johanssenová? No nech sa prepadnem! Nakoniec vám dovolili hovoriť so mnou

priamo?[19:24] JOHANSSENOVÁ: Áno. NASA pred hodinou odobrila priamu komunikáciu. Delí nás len

35 svetelných sekúnd, takže môžeme hovoriť takmer v reálnom čase. Akurát som nastavila systéma testujem ho.

[19:24] MOM: Čo im na tom tak dlho trvalo?[19:25] JOHANSSENOVÁ: Psychologický tím sa bál osobných konfliktov.[19:25] MOM: Prečo? Len preto, lebo ste ma opustili na Bohom zabudnutej planéte bez nádeje na

prežitie?[19:26] JOHANSSENOVÁ: Veľmi vtipné. Pred Lewisovou to radšej neskúšaj.[19:27] MOM: Jasné. Takže... Ehm... Vďaka, že sa po mňa vraciate.[19:27] JOHANSSENOVÁ: To je najmenej, čo sme mohli urobiť. Ako ti idú úpravy modulu?[19:28] MOM: Zatiaľ dobre. NASA všetko premyslela do posledného detailu. Ide to. Nehovorím,

že je to ľahké. Posledné tri dni som strávil odstraňovaním panela 19 a predného okna. Ajv marťanskej gravitácii sú oba ťažké ako sviňa.

[19:29] JOHANSSENOVÁ: Keď si ťa vezmeme, chystám sa ťa divo a vášnivo pomilovať.Priprav si telo.

[19:29] JOHANSSENOVÁ: To som nepísala ja! To bol Martinez! Odišla som od konzoly len nadesať sekúnd!

[19:29] MOM: Fakt ste mi všetci chýbali.


Mám to... hotové?Asi áno.Urobil som všetko, čo bolo na zozname. MOM je pripravený na odlet. O šesť solov aj odletí.

Dúfam.Možno vôbec nevyštartuje. Koniec koncov, odmontoval som z neho jeden motor. Mohol som

pritom pokašlať kopu vecí. Nemám to ako odskúšať. Keď ho raz odpálite, je odpálený.Všetko ostatné však ešte prejde do štartu nejedným testom. Niektoré budem robiť ja, iné na diaľku

NASA. Nehovoria mi, aká je pravdepodobnosť zlyhania, ale tipujem, že najvyššia v dejinách. Ešte aj

Jurij Gagarin letel do vesmíru v lepšej lodi, ako mám ja.A sovietske lode pritom boli lietajúce rakvy.

■ ■ ■

„Dobre,“ vyhlásila Lewisová. „Zajtra je náš veľký deň.“Posádka sa vznášala v oddychovej miestnosti. Rotáciu lode zastavili, aby im nebránila v chystanej

operácii.„Ja som pripravený,“ povedal Martinez. „Johanssenová na mňa skúšala všetko, čo sa dá. Všetky

scenáre mám nacvičené tak, že ho dostanem na orbitu.“„Všetky okrem katastrofálnych zlyhaní,“ opravila ho Johanssenová.„No áno,“ pripustil. „Nemá význam simulovať výbuch pri štarte. S tým nič nenarobíme.“„Vogel,“ spýtala sa Lewisová, „ako sme na tom s kurzom?“„Je dokonalý,“ odvetil. „Sme do jedného metra od plánovanej dráhy a do dvoch centimetrov za

sekundu od plánovanej rýchlosti.“„Dobre,“ potešila sa. „A čo ty, Beck?“„Všetko mám pripravené, komandérka,“ nahlásil jej. „Laná sú prepojené a navinuté na cievku

v komore číslo dva. Skafander aj manévrovací systém je pripravený.“„Takže bojový plán je jasný.“ Komandérka sa chytila držadla na stene, aby neodletela tam, kam ju

ťahalo. „Martinez bude pilotovať MOM. Johanssenová mu bude robiť systémovú operátorku. Becks Vogelom pôjdu do komory číslo dva a otvoria vonkajšie dvere ešte skôr, ako MOM vôbecvyštartuje. Keď ho budeme mať na dosah, Beck z neho dostane Watneyho.“

„Môže byť v dosť zlom stave,“ podotkol Beck. „Odľahčený MOM ho pri štarte vystaví preťaženiudo dvanásť G. Môže byť v bezvedomí či dokonca trpieť vnútorným krvácaním.“

„Ešteže si aj lekár,“ povedala mu Lewisová. „Vogel, ak všetko pôjde podľa plánu, stiahnešWatneyho s Beckom naspäť do komory. Keby sa niečo pokazilo, slúžiš ako Beckova posila.“

„Ja,“ prikývol Vogel.„Kiežby sme mohli niečo urobiť už dnes,“ vzdychla si Lewisová. „Bohužiaľ, môžeme iba čakať.

Pracovný rozvrh je jasný. Všetky vedecké práce sa odkladajú. Vyspite sa, ak to dokážete, a ak nie,spravte diagnostiku svojho vybavenia.“

„Dostaneme ho, komandérka,“ povedal Martinez a spolu s ostatnými vyplachtil z miestnosti.„O dvadsaťštyri hodín tu s nami bude aj Mark Watney.“

„To dúfam, major,“ odvetila.

■ ■ ■

„Posledné kontroly tejto zmeny sú ukončené,“ povedal Mitch do mikrofónu na slúchadlách.„Časomiera?“

„Hovorte, letová,“ ozval sa časomerač.„Čas do štartu marťanského odletového modulu?“„Šestnásť hodín, deväť minút, štyridsať sekúnd... teraz.“„Rozumiem. Všetkým staniciam: Nastupuje letový riaditeľ novej zmeny.“ Zložil si slúchadlá

a pošúchal si oči.Slúchadlá si nasadil Brendan. „Všetkým staniciam: Letovým riaditeľom je od tejto chvíle Brendan

Hutch.“

„Zavolaj mi, keby sa niečo dialo,“ požiadal ho Mitch. „Ak nie, uvidíme sa zajtra.“„Choď sa trocha vyspať,“ radil mu Brendan.Venkat to sledoval z pozorovateľne. „Prečo sa pýta na čas?“ nechápal. „Veď ho má obrovskými

číslicami na strednej obrazovke.“„Je nervózny,“ vysvetlila mu Annie. „Nebýva to často, ale takto to vyzerá, keď je Mitch Henderson

nervózny. Všetko kontroluje dvaaj trikrát.„Na to má plné právo,“ pripustil Venkat.„Mimochodom, táboria vonku na trávniku,“ povedala mu Annie. „Sú tu novinári z celého sveta.

Naše tlačové zasadačky nemajú šancu zvládnuť taký nával.“„Médiá milujú napätie,“ vzdychol si Venkat. „Tak či onak, zajtra sa to skončí.“„Aká je naša úloha v tomto všetkom?“ vyzvedala Annie. „Ak sa niečo pokazí, čo s tým môže robiť

riadenie misie?“„Nič,“ odvetil. „Absolútne nič.“„Nič?“„Deje sa to dvanásť svetelných minút od nás. To znamená, že odpoveď na každú prípadnú otázku

môžu dostať najskôr o dvadsaťštyri minút. Celý štart trvá dvanásť. Sú v tom celkom sami.“„A my sme totálne bezmocní?“„Presne tak,“ odvetil. „Nahovno, čo?“


Klamal by som, keby som tvrdil, že z toho nie som celý potentovaný. O štyri hodiny ma obrovskývýbuch vynesie na orbitu. Už som to párkrát robil, ale nikdy to nebolo v takom provizórnom tragačiako teraz.

Momentálne sedím v module. Mám na sebe skafander, lebo tam, kde v prednej časti lode bývaltrup s oknom, zíva veľká diera. „Očakávam pokyny na štart.“ V skutočností čakám iba na ten štart.Nijako ho neovplyvním. Môžem akurát sedieť v akceleračnom sedadle a dúfať v najlepšie.

Včera večer som zjedol posledný potravinový balíček. Bolo to prvé dobré jedlo za celé týždne.Nechávam na Marse štyridsaťjeden zemiakov. Veru, tak blízko som sa dostal k smrti hladom.

Cestou som opatrne vyberal najlepšie vzorky, ale nemôžem ich zobrať so sebou. Naložil som ichdo kontajnera a odniesol pár desiatok metrov ďalej. Možno po ne raz pošlú sondu, tak nech ich ľahkonájde.

No a to je všetko. Nič iné mi už neostalo. Nemám dokonca ani postup pri zastavení štartu. Načo aj?Štart sa nemôže odložiť. Hermes na mňa nemôže počkať. Nech sa deje, čo sa deje, štartujem podľaplánu.

Je tu veľmi výrazná možnosť, že dnes zomriem. Nemôžem povedať, že by sa mi to páčilo.Keby MOM vybuchol, nebolo by to najhoršie. Ani by som nestihol zaregistrovať, čo sa deje. Ak

však miniem miesto stretnutia, budem iba letieť vesmírom, kým mi nedôjde kyslík. Mám na to záložnýplán. Znížim obsah kyslíka v zmesi na nulu a budem dýchať čistý dusík, kým sa nezadusím. Nebude tobolieť. Pľúca nedokážu odhaliť absenciu kyslíka. Jednoducho budem čoraz unavenejší, zaspíma zomriem.

Stále sa mi nechce veriť, že je už koniec – že naozaj odchádzam. Táto mrazivá púšť bola mojímdomovom pol druha roka. Našiel som spôsob, ako v nej prežiť, aj keď len na nejaký čas, a zvykolsom si na to, ako to tam chodí. Môj desivý boj o život sa dá opísať ako zabehaná rutina. Ráno vstať,

naraňajkovať sa, pracovať na poli, opravovať pokazené vybavenie. Potom obed, odpovede na e-maily, telka, večera a spať. Život moderného farmára.

Potom som bol kamionista, čo vezie náklad cez celý kontinent. Nakoniec sa zo mňa stal stavebnýrobotník demolujúci loď spôsobom, akým to ešte nikto nikdy neskúšal. Robil som zo všetkého troška,lebo som jediný, kto to tu môže urobiť.

To je nateraz všetko. Už nemám, čo robiť a s čím bojovať. Naposledy som zjedol marťanskýzemiak. Posledný raz som sa vyspal v roveri. Nechal som v červenom piesku svoje posledné šľapaje.Či to už prežijem, alebo nie, opúšťam Mars.

Už bolo, kurva, načase.

26. KAPITOLA

Zhromaždili sa.Zhromaždili sa po celej Zemi.Na Trafalgarskom námestí, pri Bráne nebeského pokoja, na Times Square, všade sledovali dianie

na veľkoplošných obrazovkách. V kanceláriách sa tlačili okolo počítačových monitorov. V barochticho hľadeli na televízor v kúte. V domácnostiach sedeli bez dychu na gauči a neodtŕhali zrak odobrazovky, na ktorej sa odohrávala veľkolepá dráma.

V Chicagu sa manželský pár v strednom veku držal pri televízore za ruky. Muž jemne objímalmanželku, ktorá sa knísala od hrôzy. Zástupca NASA vedel, že ich nesmie rušiť, no stál obďaleč, abymohol odpovedať na všetky prípadné otázky.

„Tlak paliva v poriadku,“ ozval sa z miliardy televízorov Johanssenovej hlas. „Nastaveniemotorov dokonalé. Komunikácie v najlepšom poriadku. Sme pripravení na predletovú kontrolu,komandérka.“

„Rozumiem,“ povedala Lewisová. „CapCom?“„Pripravený,“ odvetila Johanssenová.„Navádzanie?“„Pripravené,“ povedala znova Johanssenová.„Diaľkové ovládanie?“„Pripravené,“ hlásil Martinez.„Pilot?“„Pripravený,“ povedal Watney z odletového modulu.V zástupoch ľudí po celom svete sa ozval tlmený potlesk.

■ ■ ■

Mitch sedel na svojom mieste v riadiacej miestnosti. Kontrolóri všetko monitorovali a boli

pripravení pomôcť, ako sa len dá, no čakacia doba pri komunikácii medzi Hermesom a Zemou imumožňovala v podstate iba sedieť a čakať.

„Telemetria,“ pýtal sa z reproduktorov Lewisovej hlas.„Pripravená,“ odvetila Johanssenová.„Záchranár?“ pokračovala.„Pripravený,“ hlásil Beck z prechodovej komory.„Sekundárny záchranár?“„Pripravený,“ povedal Vogel vedľa Becka.„Riadenie misie, tu je Hermes,“ prihlásila sa Lewisová. „Sme pripravení na štart a ideme podľa

harmonogramu. Čas do štartu – T mínus štyri minúty, desať sekúnd... teraz.“„Máte to, časomiera?“ spýtal sa Mitch.„Potvrdzujem, letová,“ znela odpoveď časomerača. „Čas zosúladený s nimi.“„Niežeby sme mohli niečo robiť,“ zamrmlal Mitch. „Ale aspoň budeme vedieť, čo sa tam asi tak

deje.“

■ ■ ■

„Asi štyri minúty, Mark,“ povedala Lewisová do mikrofónu. „Ako sa držíš tam dolu?“„Neviem sa dočkať, kedy budem tam hore, komandérka,“ odvetil Watney.„To vybavíme,“ uistila ho. „Nezabúdaj, že zažiješ pekných pár G. Nemusíš sa báť, čo bude, keď

zamdlieš. Si v Martinezových rukách.“„Povedz mu, že nechcem žiadne frejerské premety.“„Rozumiem, MOM,“ vyhlásila.„Štyri minúty,“ ohlásil Martinez a zapukal hánkami. „Si pripravená trocha si zalietať, Beth?“„Áno,“ odvetila Johanssenová. „Bude divné robiť operátorku štartu a pritom celý čas ostať

v bezváhovom stave.“„To mi nenapadlo,“ pripustil, „ale máš pravdu. Nebude ma celý čas tlačiť do sedadla. Fakt divné.“

■ ■ ■

Beck sa vznášal v prechodovej komore spojený lanom s cievkou na stene. Vogel stál vedľa neho

s topánkami pricvaknutými o podlahu. Obaja sa pozerali cez otvorené vonkajšie dvere na červenúplanétu pod sebou.

„Nemyslel som si, že sa sem niekedy vrátim,“ poznamenal Beck.„Veru,“ súhlasil Vogel. „Sme prví.“„V čom?“„Prví, čo leteli na Mars dvakrát.“„To je pravda. Tým sa nemôže chváliť ani Watney.“„Veru nemôže.“Chvíľu mlčky hľadeli na planétu.„Vogel,“ ozval sa Beck.„Ja?“„Ak na Marka nedosiahnem, musíš uvoľniť lano.“„Doktor Beck,“ schladil ho Vogel, „komandérka to výslovne zakázala.“„Viem, čo vravela Lewisová, ale ak budem potrebovať ešte pár metrov, musíš mi to lano uvoľniť.

Mám manévrovací systém. Viem sa dostať naspäť aj bez neho.“„To neurobím, doktor Beck.“„Ide o môj život a ja hovorím, že to máš spraviť.“„Ty tu nevelíš.“Beck naňho zagánil, no keďže mali obaja spustenú clonu, želaný efekt sa nedostavil.„Fajn,“ povedal napokon. „Stavím sa, že keď pôjde do tuhého, rýchlo zmeníš názor.“Vogel na to nepovedal vôbec nič.

■ ■ ■

„T mínus desať,“ odpočítavala Johanssenová. „Deväť... Osem...“„Štart hlavných motorov,“ povedal Martinez.„... Sedem... Šesť... Päť... Kotviace svorky uvoľnené...“„Asi päť sekúnd, Watney,“ povedala Lewisová do mikrofónu. „Drž sa.“„O chvíľu som u vás, komandérka,“ odvetil cez vysielačku.„... Štyri... Tri... Dva...“

■ ■ ■

Watney ležal v akceleračnom sedadle a MOM sa celý triasol v očakávaní štartu.„Hm,“ povedal do prázdna. „Ktovie, koľko ešte...“V tej chvíli modul vyrazil neuveriteľnou silou. Rýchlosťou, akú ešte nedosiahla žiadna pilotovaná

loď v dejinách, sa rútil nahor. Watneyho pritlačilo do sedadla tak silno, že sa nedokázal aninadýchnuť, nieto ešte stonať.

Očakával to, a tak si v prilbe dal za hlavu poskladané tričko. Ako mu ju čoraz silnejšie tlačilo dotohto provizórneho vankúša, začínalo sa mu zahmlievať pred očami. Nemohol sa ani hýbať, anidýchať.

Priamo v zornom poli mu s exponenciálne rastúcou rýchlosťou začal poletovať plášť z habu.Koncentroval sa veľmi ťažko, no čosi mu hovorilo, že to asi nie je v poriadku.

■ ■ ■

„Rýchlosť sedemstoštyridsaťjeden metrov za sekundu,“ volala Johanssenová. „Výška

tisíctristopäťdesiat metrov.“„Rozumiem,“ povedal Martinez.„To je málo,“ vyhlásila Lewisová. „Hrozne málo.“„Viem,“ uistil ju Martinez. „Vlečie sa. Bráni sa mi. Čo sa to, kurva, deje?“„Rýchlosť osemstoštyridsaťjeden, výška tisícosemstoštyridsaťtri,“ hlásila Johanssenová.„Nemám toľko výkonu, koľko treba!“ skríkol Martinez.„Výkon motora: Sto percent,“ povedala mu Johanssenová.„Hovorím ti, že sa vlečie,“ trval na svojom Martinez.„Watney,“ povedala Lewisová do mikrofónu. „Počuješ ma, Watney? Môžeš podať hlásenie?“

■ ■ ■

Watney počul z diaľky Lewisovej hlas. Bolo to, akoby sa mu niekto prihováral z konca dlhého

tunela. Na moment ho upútal plášť habu, čo sa trepotal rovno nad ním. Objavila sa v ňom trhlina.Rýchlo sa zväčšovala.

Potom ho však zaujala jedna skrutka v trupe. Mala iba päť strán. Uvažoval, prečo NASA došlak záveru, že bude mať miesto šiestich päť. Na doťahovanie a povoľovanie potom treba špeciálnykľúč.

Plášť sa trhal ďalej. Jeho uvoľnené konce divo viali. Watney cez otvor videl nekonečnú červenúoblohu. Pekné, pomyslel si.

Ako sa MOM dostával vyššie, atmosféry bolo čoraz menej. Onedlho sa plášť prestal trepotať a užiba ochabnuto visel.

Obloha zmenila farbu. Teraz bola čierna.Aj to je pekné, pomyslel si.Vedomie strácal s otázkou, kde by mohol zohnať takú frajerskú päťstrannú skrutku.

■ ■ ■

„Už reaguje lepšie,“ vyhlásil Martinez.

„Aj akcelerácia je konečne na maxime,“ dodala Johanssenová. „Muselo to byť odporom atmosféry.Teraz je už nad ňou.“

„Bolo to ako pilotovať kravu,“ frflal Martinez. Ruky mu lietali po ovládačoch.„Dostaneme ho hore?“ spýtala sa Lewisová.„Na orbitu doletí,“ odvetila Johanssenová, „ale trápi ma miesto stretnutia.“„Najprv ho dostaňme hore,“ povedala Lewisová, „a až potom sa trápme miestom stretnutia.“„Rozumiem. Vypnutie hlavného motora o pätnásť sekúnd.“„Teraz už letí úplne hladko,“ poznamenal Martinez. „Vôbec so mnou nebojuje.“„Je hlboko pod cieľovou výškou,“ upozornila ho Johanssenová. „Rýchlosť má dobrú.“„Ako hlboko?“ chcela vedieť Lewisová.„Naisto to povedať nemôžem,“ odvetila Johanssenová. „Mám len dáta z akcelerácie. Na zistenie

presnej dráhy potrebujeme radarové ozvy.“„Vraciame sa na automatické riadenie,“ oznámil Martinez.„Vypnutie hlavného motora o štyri,“ povedala Johanssenová, „... Tri... Dva... Jeden... Vypnutý.“„Potvrdzujem vypnutie,“ dodal Martinez.„Watney, si tam?“ spýtala sa Lewisová do mikrofónu. „Watney? Počuješ ma, Watney?“„Asi zamdlel, komandérka,“ povedal jej cez vysielačku Beck. „Pri štarte zažil dvanásť G. Dajte

mu chvíľu, nech sa preberie.“„Rozumiem,“ povedala. „Johanssenová, už máš jeho dráhu?“„Mám intervalové ozvy. Pracujem na stretnutí – vzdialenosť a rýchlosť...“Martinez s Lewisovou mlčky sledovali, ako spúšťa softvér na výpočet dráhy. Za normálnych

okolností by to robil Vogel, ten však mal momentálne inú prácu. Johanssenová bola jeho náhradníčkoupre orbitálnu dynamiku.

„Rýchlosť stretnutia bude jedenásť metrov za sekundu...“ začala.„To zvládnem,“ povedal cez vysielačku Beck.„Vzdialenosť pri stretnutí bude...“ Zarazila sa, akoby zo seba odrazu nevedela dostať ani slovo.

Nakoniec roztrasene dokončila: „Bude šesťdesiatosem kilometrov od nás.“ Zaborila si tvár do dlaní.„Povedala šesťdesiatosem kilometrov?“ spýtal sa Beck cez vysielačku. „KILOMETROV?“„Doriti,“ šepol Martinez.„Len pokojne,“ prikázala im Lewisová. „Sústreďme sa na problém. Martinez, ostala v module

nejaká šťava?“„Nie, komandérka,“ odvetil. „Systém orbitálneho manévrovania vyhodili, aby dosiahli nižšiu

hmotnosť pri štarte.“„Tak za ním musíme ísť sami. Johanssenová, čas do stretnutia?“„Tridsaťdeväť minút, dvanásť sekúnd,“ odvetila Johanssenová, ktorá sa zo všetkých síl snažila

neroztriasť.„Vogel,“ pokračovala komandérka, „ako ďaleko sa za tridsaťdeväť minút dokážeme odkloniť

pomocou iónového motora?“„Záleží na tom, koľko paliva si chceme nechať na úpravy kurzu na spiatočný let.“„Koľko ho potrebuješ?“„Zvládnem to s povedzme dvadsiatimi percentami toho, čo nám ostalo.“„Dobre. Keby sme použili zvyšných osemdesiat percent...“„Už to zisťujem,“ povedal Martinez, zadávajúc čísla do konzoly. „Dosiahneme delta-v

tridsaťdeväť metrov za sekundu.“„Johanssenová!“ zvolala komandérka. „Výpočty!“

„Za tridsaťdeväť minút sa môžeme odkloniť...“ Johanssenová bleskovo ťukala do počítača, „...o sedemdesiatdva kilometrov!“

„Aj máme to,“ vyhlásila Lewisová. „Koľko paliva...“„Na úpravu kurzu spotrebujeme sedemdesiatpäť celých päť percenta zvyšného manévrovacieho

paliva,“ odvetila Johanssenová skôr, ako to stihla dopovedať. „Vzdialenosť na mieste stretnutia satým zníži na nulu.“

„Urob to,“ zavelila Lewisová.„Rozkaz, komandérka,“ potvrdil Martinez.„Počkajte moment,“ zastavila ich Johanssenová. „Vzdialenosť sa tým zníži na nulu, ale rýchlosť

pri stretnutí bude štyridsaťdva metrov za sekundu!“„Tak máme tridsaťdeväť minút na to, aby sme zistili, ako spomaliť,“ vyhlásila Lewisová.

„Martinez, spusti manéver.“„Rozkaz,“ potvrdil pilot.

■ ■ ■

„Fíha!“ povedala Annie Venkatovi. „Kopa vecí sa stala hrozne rýchlo. Potrebujem vysvetlenie.“Kapoor napínal uši, aby vo vrave pozorovateľne plnej dôležitých ľudí počul prenos z lode. Mitch

za oknom frustrovane rozhodil rukami.„Pri štarte sa škaredo prepočítali,“ odvetil, pozerajúc na obrazovky za Mitchom. „Minuli by

miesto stretnutia o veľa kilometrov. Preto využili manévrovacie trysky na zmenšenie tejtovzdialenosti.“

„Na čo sa používajú normálne?“„Na rotáciu lode. Nie sú určené na zmeny kurzu. Hermes nemá motory na jeho rýchle úpravy.

Všetko sa robí pomalým, ale stabilným iónovým motorom.“„Takže... to vyriešili?“ spýtala sa s nádejou v hlase.„Nie,“ odvetil. „Dostanú sa k nemu, ale pri stretnutí budú mať rýchlosť štyridsaťdva metrov za

sekundu.“„To je veľa?“„Okolo stopäťdesiat kilometrov za hodinu,“ prezradil jej. „Neexistuje, aby v takejto rýchlosti

dokázali zachytiť Watneyho a dostať ho do lode.“„Nemôžu tými dýzami aj brzdiť?“„Potrebujú rýchlosť, aby sa dostali na zmenené miesto stretnutia. Všetko palivo, čo si mohli

dovoliť, minuli na úpravu kurzu. Na brzdenie im už žiadne neostalo.“„Čo teda môžu robiť?“„Neviem,“ vyhlásil. „A aj keby som vedel, nemohol by som im to povedať tak skoro, aby to stihli.“„No doriti,“ zahromžila.„Ako povieš,“ prikývol Venkat.

„Watney,“ spýtala sa Lewisová. „Počuješ ma? Watney?“„Komandérka,“ ozval sa z vysielačky Beck, „má na sebe skafander určený na prácu na povrchu,

však?“„Áno.“„V tom by mal byť monitor životných funkcií,“ povedal. „Monitor neprestajne vysiela. Nemá silný

signál – je určený na vzdialenosti do niekoľko sto metrov od rovera alebo habu. Možno ho však

zachytíme.“„Johanssenová!“ zvolala.„Už na tom pracujem,“ odvetila Beth. „Musela som z technických parametrov vytiahnuť jeho

frekvencie. Momentík.“„Martinez,“ pokračovala Lewisová. „Máš už predstavu, ako spomalíme?“Iba na to pokrútil hlavou. „Nemám poňatia, komandérka. Letíme skrátka prirýchlo.“„Vogel?“„Iónový motor na to jednoducho nestačí,“ odvetil.„Musíme niečo urobiť,“ nedala sa odbiť. „Musíme niečo vymyslieť. Čokoľvek, len nech nás to

pribrzdí.“„Mám dáta z jeho skafandra,“ ozvala sa Johanssenová. „Tep päťdesiatosem, krvný tlak

deväťdesiatosem na šesťdesiatjeden.“„To nie je najhoršie,“ povedal Beck. „Tlak má nižší, ako by sa mi páčilo, ale po osemnástich

mesiacoch v marťanskej gravitácii sa to dalo čakať.“„Čas do stretnutia?“ chcela vedieť Lewisová.„Tridsaťdva minút,“ odvetila Johanssenová.

■ ■ ■

Lahodné bezvedomie postupne prešlo do zahmleného vedomia a ďalej do bolestnej reality. Watney

otvoril oči a vystrúhal grimasu od bolesti v hrudníku.Z plášťa ostalo iba málo. Dieru, ktorú mal zakrývať, lemovali otrhané zdrapy. Watneymu nič

nebránilo vo výhľade na Mars z obežnej dráhy. Povrch červenej planéty poďobaný krátermi akoby saťahal donekonečna. Riedka atmosféra vyzerala ako opar nad zemou. Tento pohľad naživo zažilo ibaosemnásť ľudí v dejinách.

„Seriem na teba,“ povedal Mark planéte.Pokúsil sa siahnuť k ovládacím prvkom na rukáve a vystrúhal ďalšiu grimasu od bolesti. Urobil to

znova, pomalšie, a zapol vysielačku. „MOM volá Hermesa.“„Watney?!“ ozvalo sa zo slúchadiel.„Áno. To si ty, komandérka?“„Áno. Nahlás stav!“„Som v lodi bez riadiaceho panela,“ poslúchol ju. „To je asi tak všetko, čo ti môžem povedať.“„Ako sa cítiš?“„Bolí ma hrudník. Asi som si zlomil rebro. A čo vy?“„Pracujeme na tom, ako ťa odtiaľ dostať,“ odvetila. „Pri štarte sa vyskytli komplikácie.“„Áno,“ povedal, hľadiac cez dieru v lodi. „Látka to nevydržala. Myslím, že sa roztrhla už na

samom začiatku.“„To sa zhoduje s tým, čo sme registrovali počas štartu.“„Je to veľmi zlé, komandérka?“ vyzvedal.„Podarilo sa nám upraviť kurz Hermesa na miesto stretnutia, ale máme problém s priveľkou

rýchlosťou.“„Aký veľký je ten problém?“„Štyridsaťdva metrov za sekundu.“„No doriti.“

■ ■ ■

„Pozri sa, aspoň nateraz je v poriadku,“ nadhodil Martinez.„Beck,“ povedala komandérka, „nakoniec možno prevezmem tvoje nápady. Ako rýchlo vieš letieť

bez lana?“„Je mi ľúto, komandérka,“ odvetil, „ale už som to prerátal. V najlepšom prípade zvládam

dvadsaťpäť metrov za sekundu. Aj keby som nejakým zázrakom dosiahol štyridsaťdva, potreboval bysom ešte raz toľko, aby som sa s Watneym vrátil na Hermes.“

„Rozumiem,“ vyhlásila.„Hej!“ ozval sa z vysielačky Watneyho hlas. „Mám nápad.“„O tom nepochybujem,“ povedala Lewisová. „Aký?“„Mohol by som tu nájsť niečo ostré a prepichnúť si rukavicu skafandra. Unikajúci vzduch by som

využil ako prúdový motor na let k vám. Prúdil by mi z ruky, takže by som ho vedel celkom dobrenasmerovať.“

„Odkiaľ berie také kraviny?“ spýtal sa Martinez.„Hm...“ premýšľala Lewisová. „Vedel by si tým dosiahnuť štyridsaťdva metrov za sekundu?“„To netuším,“ pripustil Watney.„Neviem si predstaviť, ako by si to mohol udržať pod kontrolou,“ pokračovala komandérka.

„Miesto stretnutia by si odhadoval iba od oka a používal by si smerový vektor, ktorý sotva zvládaš.“„Pripúšťam, že je to smrteľne nebezpečné,“ povedal Watney, „ale pozri sa na to takto: Letel by som

ako Iron Man.“„Ešte zapracujeme na ďalších nápadoch,“ povedala mu Lewisová.„Iron Man, komandérka. Iron Man!“„Vyčkaj,“ prikázala mu.Zamyslela sa. „Hm... To by nemusel byť zase až taký zlý nápad...“„Žartuješ, komandérka?“ spýtal sa Martinez. „Je to príšerný nápad! Vystrelí ho to do kozmu a...“„Nemyslela som celý, ale niečo z toho,“ vysvetlila mu. „Využitie atmosféry miesto ťahu motora.

Martinez, naštartuj Vogelovu pracovnú stanicu.“„Rozkaz,“ povedal a začal ťukať do klávesnice. Na obrazovke naskočila Vogelova stanica a jazyk

sa rýchlo zmenil z nemčiny na angličtinu. „Mám ju. Čo potrebuješ?“„Vogel má softvér na výpočty zmien kurzu spôsobených porušením trupu, však?“„Áno,“ odvetil. „Odhaduje potrebné úpravy v prípade...“„Viem, viem,“ nenechala ho dopovedať Lewisová. „Spusti ho. Chcem vedieť, čo sa stane, ak

odpálime prechodovú komoru.“Johanssenová a Martinez sa na seba neveriacky pozreli.„Ehm... Rozkaz, komandérka,“ povedal Martinez.„Prechodovú komoru?“ spýtala sa Johanssenová. „Ty ju chceš... otvoriť?“„V lodi je množstvo vzduchu,“ odvetila Lewisová. „Poriadne by nás to pribrzdilo.“„No... áno,“ povedal Martinez, otvárajúc špecializovaný program. „Okrem toho to môže aj celkom

odtrhnúť prednú časť lode.“„A prídeme o všetok vzduch,“ doplnila pre istotu Johanssenová.„Vzduchotesne uzavrieme mostík a reaktorovňu. Všetko ostatné môže ísť do vákua, ale ani tu, ani

pri reaktore nechceme zažiť explozívnu dekompresiu.“Martinez zadal do programu daný scenár. „Myslím, že budeme mať rovnaký problém ako Watney,

iba vo väčšom rozsahu. Nemáme ako ten ťah riadiť.“

„To nebude treba,“ povedala mu Lewisová. „Komora je v špičke lode. Unikajúci vzduch vytvorítlak priamo na jej ťažisko. Stačí ju predtým nasmerovať presne tam, kam chceme ísť.“

„Dobre. Už mám výsledky,“ povedal Martinez. „Porušenie komory s uzavretým mostíkoma reaktorovňou nám dá dvadsaťdeväť metrov za sekundu.“

„Rozdiel v rýchlostiach sa tým zmenší na trinásť metrov za sekundu,“ dodala Johanssenová.„Beck,“ spýtala sa Lewisová do vysielačky, „počúvaš nás?“„Áno, komandérka,“ uistil ju.„Zvládneš trinásť metrov za sekundu?“„Bude to riskantné,“ odvetil. „Trinásť, aby som sa dostal na rýchlosť modulu, a ďalších trinásť,

aby som sa vrátil k lodi. Je to však nepomerne lepšie ako štyridsaťdva.“„Johanssenová,“ pokračovala Lewisová. „Čas do stretnutia?“„Osemnásť minút, komandérka.“„Aký otras môžeme čakať pri narušení komory?“ spýtala sa Martineza.„Vzduch bude unikať štyri sekundy,“ odvetil. „Pocítime necelé jedno G.“„Watney,“ povedala do mikrofónu, „už máme plán.“„Hurá! Plán!“ odvetil.

■ ■ ■

„Houston,“ ozval sa v riadiacej miestnosti Lewisovej hlas. „Upozorňujeme, že sa chystáme

úmyselne narušiť prechodovú komoru, aby sme pribrzdili loď.“„Čo?“ zvolal Mitch. „Čo?!“„Ach... Bože,“ vzdychol si Venkat v pozorovateľni.„No to sa poseriem,“ zahrešila Annie a vstala. „Mala by som ísť za novinármi. Nemáš na rozlúčku

nejaké znalosti, ktoré by mi s nimi pomohli?“„Chystajú sa narušiť integritu lode,“ odvetil Venkat bez dychu. „Chystajú sa ju úmyselne otvoriť.

Ach, Bože...“„Chápem,“ vyhlásila Annie a rozbehla sa k dverám.

■ ■ ■

„Ako otvoríme dvere komory?“ chcel vedieť Martinez. „Na diaľku je to vylúčené, a keby bol

niekto pri nich, keď sa to stane...“„Jasné,“ prikývla Lewisová. „Môžeme ich otvoriť vždy len na jednej strane. Ako otvoríme tie na

druhej?“Chvíľu o tom premýšľala. „Vogel,“ povedala do vysielačky, „musíš sa vrátiť a vyrobiť nám

bombu.“„Ehm... Ešte raz, komandérka?“ spýtal sa Vogel.„Bombu,“ potvrdila mu to. „Si chemik. Vieš vyrobiť bombu z toho, čo máme na palube?“„Ja,“ odvetil. „Máme tu horľaviny a čistý kyslík.“„Dobre,“ potešila sa.„Samozrejme, je nebezpečné odpáliť výbušné zariadenie vo vesmírnej lodi,“ podotkol.„Tak ju urob malú,“ povedala mu. „Stačí, aby urobila dieru do predných dverí. Akúkoľvek dieru.

Ak ich pritom odpáli celé, o to lepšie. Ak nie, vzduch bude unikať pomalšie a dlhšie. Zmena hybnostibude stále rovnaká. Dostaneme sa na rýchlosť, ktorú potrebujeme.“

„Napúšťam tlak do prechodovej komory dva,“ hlásil Vogel. „Ako tú bombu odpálime?“„Johanssenová?“ spýtala sa komandérka.„No...“ Johanssenová zobrala vlastné slúchadlá s mikrofónom a nasadila si ich. „Vogel, môžeš do

nej zaviesť drôty?“„Ja,“ odvetil. „Použijem zátku so závitmi a otvorom na kábel. Ten neprekáža.“Tie drôty by sme mohli napojiť na svetelný panel štyridsaťjeden,“ povedala Johanssenová. „Je

hneď pri komore a dá sa zapínať z mostíka.“„Takže diaľkový spínač by sme mali,“ konštatovala Lewisová. „Johanssenová, choď pripraviť ten

panel. Vogel, príď sem a vyrob bombu. Martinez, choď zavrieť dvere do reaktorovne.“„Rozkaz, komandérka.“ Johanssenová sa odrazila zo sedadla smerom k chodbe.„Komandérka,“ spýtal sa Martinez odo dverí. „Mám priniesť aj skafandre?“„To je zbytočné,“ odvetila. „Ak dvere mostíka nevydržia, vysaje nás to takmer rýchlosťou zvuku.

Či v skafandroch alebo bez nich, ostane z nás len želé.“„Počuj, Martinez,“ ozval sa Beck cez vysielačku, „mohol by si preniesť do bezpečia moje myši?

Sú v biologickom laboratóriu. Iba jedna klietka.“„Rozumiem, Beck,“ odvetil Martinez. „Zoberiem ich do reaktorovne.“„Už si tu, Vogel?“ chcela vedieť Lewisová.„Práve vstupujem naspäť do lode, komandérka.“„Beck,“ povedala do mikrofónu, „aj teba potrebujem vnútri. Skafander si však nevyzliekaj.“„Dobre,“ odvetil. „Prečo?“„Chystáme sa doslova odpáliť jedny z dverí,“ vysvetlila mu. „Radšej by som zničila vnútorné,

lebo vonkajšie nám poskytujú aerodynamický tvar na prechod atmosférou.“„Logické,“ súhlasil, letiac do lode.„Je tu však jeden problém,“ pokračovala. „Vonkajšie chcem nechať naplno otvorené s mechanickou

zarážkou, aby sa pri dekompresii nepoškodili.“„A na to potrebuješ niekoho v komore,“ povedal. „Vnútorné dvere sa nedajú otvoriť, kým sú

vonkajšie zaseknuté v otvorenej polohe.“„Presne tak,“ prikývla. „Preto sa vráť dnu, vypusti tlak z prednej komory a zasekni vonkajšie dvere

do otvorenej polohy. Potom musíš preliezť po trupe naspäť do čísla dva.“„Rozumiem, komandérka,“ vyhlásil Beck. „Na trupe sú po celej výške záchytné body. Budem sa

istiť lanom ako horolezec.“„Pusti sa do toho,“ prikázala mu. „Vogel, ty sa poponáhľaj. Musíš vyrobiť bombu, vrátiť sa do

komory číslo dva, dať si skafander, vypustiť tlak a otvoriť vonkajšie dvere, aby sa Beck mohol vrátiťdo lode.“

„Momentálne si vyzlieka skafander a nemôže odpovedať,“ hlásil Beck, „ale rozkaz počul.“„Watney, ako sa držíš?“ ozval sa zo slúchadiel Lewisovej hlas.„Zatiaľ dobre, komandérka,“ odvetil. „Spomínala si plán?“„Presne tak,“ prikývla. „Chytáme sa vypustiť atmosféru, aby nás pribrzdila.“„Ako?“„Vypálime dieru do prednej komory.“„Čo?! Ako?“ spýtal sa užasnuto.„Vogel vyrába bombu.“„Ja som to vedel! Vedel som, že je to šialený vedec!“ zvolal Watney. „Podľa mňa sme sa radšej

mali držať môjho nápadu s Iron Manom.“„Ten je zbytočne riskantný a ty to vieš,“ povedala mu.

„Veci sa majú tak,“ pripustil, „že som sebec. Chcem, aby všetky pamätníky doma na Zemi boli lenpre mňa. Nechcem, aby ste mi na nich zacláňali aj vy, stroskotanci. Nemôžem vám dovoliť odpáliťkomoru.“

„Ach,“ povedala Lewisová. „Ak nám to nedovolíš, tak potom... Počkaj chvíľku... Pozerám si navýložky a ukazuje sa, že tu velím. Takže pekne seď na zadku. Ideme po teba.“

„Veľmi vtipné.“

■ ■ ■

Vogel ako chemik vedel vyrábať bomby. Veľká časť jeho tréningu sa vlastne zameriavala na to, abyžiadnu nevyrobil omylom.

Loď mala na palube minimum horľavých látok, lebo oheň v nej predstavuje smrteľnénebezpečenstvo. Potraviny však nevyhnutne obsahujú horľavé uhľovodíky. Nemal čas na dlhévýpočty, a tak to iba odhadol.

Cukor má 4 000 potravinových kalórií na kilogram. Jedna potravinová kalória je 4 184 joulov.Cukor sa v beztiažovom stave vznáša a zrnká sa od seba oddeľujú, takže získava oveľa väčšiupovrchovú plochu. V prostredí s čistým kyslíkom sa z kilogramu cukru uvoľní 16,7 milióna joulov, čoje porovnateľné s ôsmimi šúľkami dynamitu. Taká je sila horenia v kyslíku.

Opatrne nadávkoval cukor. Nasypal ho do najsilnejšej nádoby, čo mal k dispozícii – do fľašez hrubého skla. Tuhosť nádoby bola rovnako dôležitá ako výbušnina, čo do nej dáva. Slabý obal byspôsobil iba ohnivú guľu bez výraznejšieho tlakového efektu. Silná nádoba však mohla tlak udržať, ažkým nemá skutočne ničivý potenciál.

Rýchlo navŕtal dieru do uzáveru, odizoloval kus drôtu a pretiahol ho cez ňu.„Sehr gefährlich,“ mrmlal si, lejúc tekutý kyslík z lodných zásob do fľaše. Len čo bola plná,

rýchlo na ňu naskrutkoval uzáver. V priebehu pár minút vyrobil primitívnu bombu.„Sehr, sehr gefährlich.“Odplachtil s ňou z laboratória smerom k predku lode.

■ ■ ■

Johanssenovú našiel pracovať na paneli osvetlenia.Chytila ho za ruku a pritiahla k sebe. „Daj si pozor, keď budeš liezť po plášti,“ povedala mu.Obrátil sa k nej. „Daj si pozor, keď budeš klásť bombu.“Pobozkala mu sklo prilby a zahanbene sa odtiahla. „To bolo hlúpe. Nikomu nehovor, že som to

urobila.“„Nikomu nehovor, že sa mi to páčilo,“ usmial sa na ňu.Vošiel do prechodovej komory a zavrel za sebou vnútorné dvere. Po vypustení tlaku otvoril

vonkajšie a zasekol ich v otvorenej polohe. Potom sa chytil zábradlia na plášti a vytiahol sa von.Johanssenová sa za ním pozerala, kým nezmizol z dohľadu. Potom sa obrátila naspäť k panelu

osvetlenia. Predtým ho vypla zo svojej pracovnej stanice. Teraz z neho vytiahla kábel, odizolovalakonce a zápasila s elektrikárskou páskou, kým neprišiel Vogel.

Ukázal sa už po minúte. Opatrne priplachtil z chodby. Bombu držal oboma rukami.„Na odpálenie som vybral iba jeden drôt,“ vysvetlil jej. „Nechcem riskovať dva, lebo by medzi

nimi mohla pri manipulácii preskočiť statická elektrina.“„Ako ju odpálime?“ nechápala Johanssenová.

„Drôt sa musí dostatočne rozpáliť. Stačí, ak ho zoskratuješ.“„Musím premostiť poistku,“ povedala, „ale dá sa to.“Omotala káble zo svetla okolo toho z bomby a prelepila ich páskou.„Teraz ma ospravedlň,“ povedal jej Vogel. „Musím sa vrátiť do komory číslo dva, aby som pustil

doktora Becka do lode.“„Uhm,“ prikývla.

■ ■ ■

Martinez doletel naspäť na mostík. „Mal som chvíľu čas, tak som kontrolný zoznam na uzamknutie

zbehol už z reaktorovne. Všetko je pripravené a oddelenia sú oddelené.“„Dobrý nápad,“ pochválila ho Lewisová. „Priprav sa na zmenu polohy.“„Rozkaz, komandérka.“ Martinez odplachtil k svojej pracovnej stanici.„Predná komora otvorená,“ hlásil Beck vysielačkou. „Vraciam sa po plášti.“„Rozumiem,“ povedala mu komandérka.„Tie výpočty sú problematické,“ poznamenal Martinez. „Všetko musím robiť naopak. Komora je

vpredu, takže ťah atmosféry pôjde rovno proti ťahu motorov. Náš softvér nepredpokladá, že by smetam mohli mať ďalší motor. Musím ho presvedčiť, že ťah musí ísť smerom k Markovi.“

„Neponáhľaj sa a urob to poriadne,“ prikázala mu. „So spustením počkaj, kým ti nepoviem.Nemôžeme s loďou robiť takéto kúsky, kým je Beck vonku na plášti.“

„Rozumiem,“ povedal. Po chvíli dodal: „Dobre. Úprava polohy pripravená.“„Čakaj na povel,“ rozkázala.

■ ■ ■

Vogel mal už zase skafander a stál v komore číslo 2. Otvoril vonkajšie dvere.„Už bolo načase,“ vyhlásil Beck a vliezol dnu.„Prepáč,“ povedal mu Vogel. „Musel som vyrobiť bombu.“„Tento deň je totálne vyšinutý,“ súhlasil Beck. „Komandérka, Vogel a ja sme pripravení.“„Rozumiem,“ odvetila. „Pritisnite sa na prednú stenu komory. Štyri sekundy tu bude jedna G.

Preverte, či vás oboch istí lano.“„Rozumiem,“ povedal a pripojil si lano na úchyt v skafandri. Potom sa obaja pritlačili na stenu.

■ ■ ■

„Takže, Martinez,“ povedala Lewisová, „nastav nás správnym smerom.“„Rozkaz,“ odvetil a spustil úpravu kurzu.Kým bežala, na mostík priplachtila Johanssenová. Miestnosť sa okolo nej krútila, kým sa

nezachytila o jedno z držadiel. „Bomba je pripravená a istič zaseknutý v zavretej polohe,“ oznámilaim. „Môžem to odpáliť diaľkovým zapnutím svetelného panela štyridsaťjeden.“

„Uzavri mostík a posaď sa k svojej stanici,“ prikázala jej Lewisová.„Rozkaz,“ odvetila Johanssenová. Uvoľnila bezpečnostné dvere a zavrela vstup na mostík. Potom

niekoľko ráz pokrútila kľukou, aby sa dvere vzduchotesne zapečatili, a odletela ich k svojej staniciotestovať. „Zvyšujem tlak na mostíku... jedna celá tri atmosféry... Tlak je stabilný. Sme uzavretí.“

„Rozumiem,“ povedala Lewisová. „Čas do stretnutia?“„Dvadsaťosem sekúnd,“ nahlásila Johanssenová.

„Fíha,“ zvolal Martinez. „To je tesnotka.“„Si pripravená, Johanssenová?“ spýtala sa jej Lewisová.„Áno,“ odvetila. „Stačí stisnúť enter.“„Martinez, aký máme kurz?“„Dokonale presný, komandérka.“„Pripútajte sa,“ zavelila.Všetci traja si zapli bezpečnostné pásy.„Dvadsať sekúnd,“ hlásila Johanssenová.

■ ■ ■

Teddy sa posadil na svoje miesto v elitnej pozorovateľni. „Ako to vyzerá?“ spýtal sa.„Pätnásť sekúnd do odpálenia komory,“ povedal mu Venkat. „Kde si bol?“„Telefonoval som s prezidentom,“ odvetil Teddy. „Myslíš, že to vyjde?“„Nemám šajnu,“ vyhlásil Venkat. „V živote som nebol taký bezmocný.“V kontrolnej miestnosti za sklom sa Mitch nervózne prechádzal hore-dolu.„Päť... Štyri... Tri...“ odpočítavala Johanssenová.„Pripravte sa na prudké brzdenie,“ varovala Lewisová posádku.„... Dva... Jeden...“ pokračovala Johanssenová. „Aktivujem svetelný panel štyridsaťjeden.“Stisla enter.Vnútri Vogelovej bomby sa prúd zo systému osvetlenia lode dostal do odizolovaného tenkého

drôtika. Rýchlo ho rozpálil nad bod vznietenia cukru. To, čo by v pozemskej atmosfére bolo ibaslabým zasyčaním, sa v čistom kyslíku premenilo na nekontrolovateľný výbuch. Za menej ako stomilisekúnd obrovský tlak prekonal vonkajší obal a následná explózia roztrhala dvere komory na kusy.Vzduch natlačený v Hermese sa rútil otvorom do vzduchoprázdna a tlačil loď opačným smerom.

Vogela a Becka pritislo na prednú stenu druhej komory. Lewisová, Johanssenová a Martinez toprečkali na svojich sedadlách. Nepôsobilo na nich nebezpečne veľké preťaženie. Vlastne bolomenšie ako bežná gravitácia na Zemi, no pôsobilo nerovnomerne a trhane.

Po štyroch sekundách otrasy ustali a loď bola už zase v beztiažovom stave.„Reaktorovňa stále pod tlakom,“ hlásil Martinez.„Dvere mostíka držia,“ dodala Johanssenová. „Inak by sme tu už neboli.“„Škody?“ chcela vedieť komandérka.„Ešte presne neviem,“ odvetila Johanssenová. „Externá kamera číslo štyri je nasmerovaná na

predok lode. Zatiaľ nevidím žiadne poškodenia trupu okolo komory.“„Detailmi sa budeme trápiť neskôr,“ vyhlásila Lewisová. „Akú máme rýchlosť voči modulu?“Johanssenová bleskovo ťukala do klávesov. „Dostaneme sa k nemu na dvadsaťdva metrov

s rozdielom rýchlosti dvanásť metrov za sekundu. Pribrzdilo nás to viac, ako sme dúfali.“„Watney,“ oznámila komandérka do vysielačky, „vyšlo to. Beck je už na ceste.“„Super!“ zvolal Mark.„Tesnotka!“ dodal Beck.

■ ■ ■

„Odrazím sa, ako to len pôjde,“ povedal Beck. „Mal by som tým získať ďalšie dva či tri metre za

sekundu.“

„Rozumiem,“ vyhlásil Vogel s Beckovým lanom v rukách. „Veľa šťastia, pán doktor.“Beck položil nohy na zadnú stenu, prikrčil sa a potom z celej sily vyskočil z komory.Len čo bol vonku, snažil sa zorientovať. Rýchly pohľad doprava mu ukázal, čo z komory nevidel.„Mám vizuálny kontakt!“ zvolal. „Vidím MOM!“Marťanský odletový modul sa nepodobal na žiadnu vesmírnu loď, ktorú kedy videl. Pôvodne

hladké línie pôsobili ako otrhané, lebo z nich zmizli celé časti trupu a množstvo menej dôležitýchkomponentov.

„Ježiš, Mark, čo si to s ním narobil?“„Mal by si vidieť, čo som spravil s roverom,“ odpovedal mu vysielačkou Watney.Beck zapol trysky a vyrazil k miestu stretnutia. Veľakrát to trénoval. NASA to brala ako výcvik pre

prípad, že by zachraňoval kolegu, ktorému sa odtrhlo lano, princíp však bol rovnaký.„Johanssenová,“ spýtal sa, „máš ma na radare?“„Áno,“ odvetila.„Každých pár sekúnd mi oznamuj relatívnu rýchlosť voči Markovi.“„Rozumiem. Päť celých dve metra za sekundu.“„Hej, Beck!“ zavolal Watney. „Predok modulu je celkom otvorený. Vyleziem a pripravím sa.“„Zamietam,“ ozvala sa Lewisová. „Nijaké pohyby bez istenia. Ostaň pripútaný, kým si ťa Beck

nepricvakne.“„Rozumiem,“ odvetil.„Tri celé jedna metra za sekundu,“ hlásila Johanssenová.„Chvíľu poletím zotrvačnosťou,“ oznámil Beck. „Pripravím sa na brzdenie.“ Nastavil sa do novej

polohy a pripravil sa opäť zapnúť trysky.„Jedenásť metrov od cieľa,“ hlásila Johanssenová.„Šesť metrov,“ pokračovala.„A... ťah opačným smerom,“ povedal Beck a opäť zapol trysky. Pred ním sa rýchlo zväčšoval

MOM. „Rýchlosť?“ spýtal sa.„Jedna celá jedna metra za sekundu,“ hlásila Johanssenová.„To stačí,“ vyhlásil a natiahol sa po lodi. „Smerujem k Watneymu. Myslím, že dokážem zachytiť

ten roztrhaný plášť...“Zdrapy plášťa z habu ho lákali ako jediný záchytný bod na inak hladkej lodi. Siahol po ňom,

vystrel sa, ako to len išlo, a podarilo sa mu chytiť jedného z nich.„Kontakt,“ oznámil Beck. Chytil sa ho pevnejšie, pritiahol sa k lodi a druhou rukou zachytil ešte

viac plášťa. „máme pevný kontakt!“„Doktor Beck,“ povedal Vogel, „minuli sme najmenšiu vzdialenosť od modulu a začíname sa

vzďaľovať. Ostáva ti stošestnásť metrov lana – dosť na štrnásť sekúnd.“„Rozumiem,“ vyhlásil Beck.Strčil hlavu do otvoru a pozrel sa na Watneyho pripútaného k sedadlu.„Vizuálny kontakt s Watneym!“ zavolal.„Vizuálny kontakt s Beckom!“ skríkol Watney.„Ako sa darí, kamoš?“ spýtal sa Beck lezúc do lode.„Ja... Ja len...“ jachtal Watney. „Daj mi minútku. Si prvý človek, ktorého vidím po osemnástich

mesiacoch.“„Minútu nemáme,“ prezradil mu Beck a odrazil sa od steny. „Máme jedenásť sekúnd, kým nám

dôjde lano.“Preletel k sedadlu a nemotorne sa zrazil s Watneym. Pevne sa chytili jeden druhého. „Kontakt

s Watneym!“ oznámil.„Osem sekúnd, doktor Beck,“ povedal mu Vogel.„Rozumiem.“ Beck náhlivo prepojil karabínky na svojom skafandri s tými na Watneyho. „Sme

spojení,“ hlásil.Watney si rozopol pásy. „Uvoľnený od sedadla,“ povedal.„Padáme!“ zakričal naňho Beck a odrazil sa od sedadla k otvoru.Spoločne vyleteli cez kabínu k diere v hornej časti lode. Beck sa chytil jej okraja a ešte raz sa

odrazil, aby nabral rýchlosť.„Sme vonku,“ hlásil.„Päť sekúnd,“ povedal mu Vogel.„Relatívna rýchlosť voči lodi: dvanásť metrov za sekundu,“ dodala Johanssenová.„Zapínam trysky.“ Beck aktivoval manévrovací systém.Niekoľko sekúnd obaja zrýchľovali smerom k lodi, potom však kontrolka manévrovacieho systému

na Beckovom vnútornom displeji zmenila farbu na červenú.„A máme po palive,“ skonštatoval. „Rýchlosť?“„Päť metrov za sekundu,“ odvetila Johanssenová.„Čakajte,“ povedal im Vogel. Celý čas vypúšťal z komory lano a teraz jeho zvyšok chytil do oboch

rúk. Nestisol ho celkom, lebo to by ho vytiahlo z lode, ale postupne ho v rukách priškrcoval.Hermes teraz ťahal Becka s Watneym za sebou a Vogelove rukavice pôsobili ako tlmič ťahu. Keby

lano priškrtil priveľmi, vytrhlo by sa z Beckovho skafandra. Keby ho škrtil primálo, minulo by saskôr, ako sa zrovnajú rýchlosti, a zase by sa na druhom konci odtrhlo.

Podarilo sa mu udržiavať správny pomer. Po niekoľkých sekundách napätia a inštinktívnychodhadov fyzikálnych síl cítil, ako sa lano uvoľnilo.

„Rýchlosť nula,“ hlásila Johanssenová nadšene.„Pritiahni ich do lode, Vogel,“ zavelila Lewisová.„Rozkaz,“ odvetil a začal ťahať lano kus po kuse do komory. Po niekoľkých sekundách už nemusel

ani ťahať – stačilo ho postupne zmotávať, lebo dvojica vonku sa blížila k lodi čistou zotrvačnosťou.Doleteli ku komore a Vogel ich zachytil. Chytili sa držadiel na stenách, on ich obišiel a zavrel

vonkajšie dvere.„Všetci na palube!“ oznámil Beck.„Vonkajšie dvere komory číslo dva zavreté!“ dodal Vogel.„Rozumiem,“ povedala Lewisová.Jej hlas sa rozliehal po celom svete: „Houston, tu je Hermes. Všetkých šesť členov posádky je

bezpečne na palube.“Riadiaca miestnosť vybuchla nadšeným aplauzom. Technici vyskakovali zo stoličiek, kričali od

radosti, objímali sa a plakali. Rovnaká scéna sa opakovala po celom svete v parkoch, baroch,spoločenských miestnostiach, obývačkách, triedach a kanceláriách.

Dvojica v Chicagu sa od úľavy tisla k sebe a potom objala aj zástupcu NASA.Mitch si pomaly zložil slúchadlá a obrátil sa k oknu do pozorovateľne. Videl cezeň, ako sa

najrôznejší muži a ženy v drahých oblekoch a kostýmoch divo radujú. Vyhľadal očami Venkataa s úľavou si vzdychol.

Venkat si zaboril tvár do dlaní a šepol: „Chvála všetkých bohom.“Teddy vybral z kufríka modrý obal a postavil sa. „Annie ma určite chce vidieť na tlačovke.“„Takže dnes nemusíš vyťahovať červený,“ poznamenal Venkat.„Pravdupovediac, dnes ani žiadny iný nemám.“ Cestou k dverám dodal: „Dobrá práca, Venk. Teraz

ich bezpečne dostaň domov.“

PALUBNÝ DENNÍK: SOL 687

To číslo ma zaskočilo. Na Hermese rátame dni od začiatku misie. Dolu na Marse je možno sol 549,ale tu hore je sol 687. A viete čo? Je mi jedno, aký je sol dolu na Marse, lebo ja tam už nie som!

Ach, Bože. Už nie som na Marse. Viem to, lebo tu nie je gravitácia a sú tu ľudia. Ešte stále si na tozvykám.

Keby sme boli vo filme, všetci by ma čakali v komore a nadšene by som si s nimi plesol.V skutočnosti to vyzeralo inak.

Preťaženie pri štarte mi zlomilo dve rebrá. Celý čas ma boleli, ale keď nás Vogel ťahal lanom,začalo to byť fakt šialené. Nechcel som rozptyľovať ľudí, ktorí mi zachraňujú život, preto som vypolmikrofón v skafandri a vrešťal som ako malé decko.

Viete, je to pravda. Vo vesmíre vás nikto nepočuje kričať. Ani keď vreštíte ako malý.Nakoniec ma dostali do komory, otvorili vnútorné dvere a bol som konečne znova na palube.

Hermes ešte nedoplnil vypustenú atmosféru, takže sme ani nemuseli natlakovať komoru.Beck mi povedal, nech sa uvoľním, a odtlačil ma po chodbe do svojej kajuty (ktorá v prípade

potreby slúži ako ošetrovňa).Vogel sa vybral opačným smerom a zavrel vonkajšie dvere prednej komory.Len čo sme boli v Beckovej kajute, loď začala napúšťať atmosféru do priestorov, z ktorých

vyfučala pri brzdení. Hermes má dosť zásob na to, aby loď v prípade potreby celú napustil eštedvakrát. Bol by to mizerný medziplanetárny koráb, keby sa nevedel spamätať zo straty tlaku.

Keď Johanssenová oznámila, že všetko je v normále, panovačný doktor ma nechal čakať, kým sivyzlečie skafander. Potom ho stiahol aj zo mňa. Keď mi zložil prilbu, na tvári sa mu objavil šokovanývýraz. Myslel som si, že mám azda nejakú hroznú ranu na hlave, ale ukázalo sa, že je to kvôli smradu.

Už veľmi dlho som si neumyl... čokoľvek.Nasledoval röntgen a obväzovanie hrude, zatiaľ čo zvyšok posádky zisťoval, či nedošlo k ďalším

škodám na lodi.Potom prišlo na rad (bolestné) víťazné tľapkanie, po ktorom sa ľudia okamžite stiahli čo najďalej

od môjho smradu. Beck nám dal chvíľu na zvítanie a hneď zase všetkých vyhnal. Nasadil mi liekyproti bolesti a prikázal mi, aby som sa osprchoval, len čo sa dokážem hýbať. Teraz čakám, kým mi tielieky zaberú.

Myslím na to množstvo ľudí, ktorí sa spojili, len aby zachránili moju maličkosť. Ani sa mi tonechce veriť. Posádka obetovala mojej záchrane rok života. Kopa zamestnancov NASA pracovaladňom i nocou, aby vymyslela úpravy na roveroch a odletovom module. Celé JPL sa išlo potrhať, abyvyrobilo sondu, ktorá sa zničila pri štarte. Ani potom to nevzdali a vyrobili ďalšiu, aby dostalizásoby na Hermes. Čínska národná vesmírna agentúra zrušila projekt, na ktorom pracovala celé roky,len aby tú sondu malo čo vyniesť do vesmíru.

Náklady na moju záchranu sa museli vyšplhať do stoviek miliónov dolárov. No a to všetko lenkvôli jednému nešikovnému botanikovi. Prečo toľká námaha?

No dobre. Odpoveď v skutočnosti poznám. Čiastočne je dôvodom to, čo všetko reprezentujem:Pokrok, vedu a medziplanetárnu budúcnosť, o ktorej po stáročia snívame. Ale spravili to aj preto,lebo každá ľudská bytosť má v sebe zakódovaný základný inštinkt, ktorý ju núti pomáhať druhým.Niekedy to možno tak nevyzerá, ale je to pravda.

Ak sa v horách stratí turista, ľudia zorganizujú pátranie. Ak dôjde k vlakovému nešťastiu, stojav rade na darovanie krvi. Ak zemetrasenie zrovná mesto so zemou, z celého sveta tam pošlúhumanitárnu pomoc. Je to tak fundamentálne ľudské, že sa to prejavuje vo všetkých civilizáciách bezvýnimky. Áno, nájdu sa debili, ktorým je to jedno, ale nekonečne ich prevyšujú počty tých, ktorýmzáleží na druhých ľuďoch. No a práve preto som mal na svojej strane miliardy ľudí.

Paráda, čo?Tak či onak, šialene ma bolia rebrá, zrak mám ešte stále zahmlený od prílišného zrýchlenia, som

hnusne hladný, na Zem sa dostanem najskôr za 211 dní a smrdím, ako keď sa tchor vyserie na týždeňnosené ponožky.

Je to najšťastnejší deň môjho života.

Obsah

TITUL

VENOVANIE

MAPA

1. KAPITOLA

2. KAPITOLA

3. KAPITOLA

4. KAPITOLA

5. KAPITOLA

6. KAPITOLA

7. KAPITOLA

8. KAPITOLA

9. KAPITOLA

10. KAPITOLA

11. KAPITOLA

12. KAPITOLA

13. KAPITOLA

14. KAPITOLA

15. KAPITOLA

16. KAPITOLA

17. KAPITOLA

18. KAPITOLA

19. KAPITOLA

20. KAPITOLA

21. KAPITOLA

22. KAPITOLA

23. KAPITOLA

24. KAPITOLA

25. KAPITOLA

26. KAPITOLA

Documents

1529 Martan Andy Weir