.

 

22.

Šesť tvárí

 

Ako som zostupoval, z bublajúceho blata sa vynáralo čoraz viac tvárí. Bolo to tak vždy, keď som sa vracal do Ríše dážďovčej perspektívy. Tentoraz sa však tváre čímsi líšili: boli ľudské, nie zvieracie.

A celkom určite niečo hovorili.

No vôbec som im nerozumel. Pripomínali mi staré komiksové filmy o Charliem Brownovi, v ktorých dospelí rozprávajú, ale diváci počujú iba nerozlúštiteľné zvuky. Keď som sa nad tým neskôr zamyslel, uvedomil som si, že viem rozoznať šesť tvárí. Boli tam Sylvia, Holley, jej sestra Peggy, Scott Wade a Susan Reintjesová. Fyzicky prítomná pri lôžku z nich v posledných hodinách môjho zápasu nebola iba Susan. Istým spôsobom tam však bola aj ona, pretože v tú a predchádzajúcu noc doma v Chapel Hill so mnou silou vôle nadviazala kontakt.

Keď som neskôr identifikoval tváre, prekvapilo ma, že som medzi nimi nezazrel matku Betty a sestry. Všetky ma totiž navštevovali každý deň a celé hodiny ma láskyplne držali za ruku. Matka síce trpela únavovou zlomeninou nohy a používala chodúľku, poctivo sa však zúčastňovala na bdení pri lôžku. Boli tam aj Phyllis, Betsy a Jean. Potom som zistil, že v poslednú noc za mnou neprišli. Spomínal som si na tváre návštevníkov, ktorí boli fyzicky prítomní na siedmy deň kómy či v predchádzajúci večer.

Počas zostupu som však nevedel pričleniť k tváram nijaké mená či ich totožnosť. Vedel – alebo cítil – som iba to, že sú pre mňa z nejakého dôvodu dôležité.

Bola tam ešte jedna tvár, ktorá ma silno priťahovala. Doslova ma k sebe ťahala. S myknutím, ktoré rozochvelo celú obrovskú stenu z oblakov, ako aj modliace sa anjelské bytosti, pomedzi ktoré som zostupoval, som si náhle uvedomil, že bytosti z Brány a Jadra, ktoré som poznal a miloval (zdanlivo) odjakživa, nie sú jedinými tvormi, čo poznám. Poznal a miloval som aj bytosti pod sebou, v ríši, ku ktorej som sa rýchlo blížil. Bytosti, na ktoré som si až doteraz vôbec nespomenul.

Toto poznanie sa týkalo všetkých šiestich tvárí, najmä však poslednej. Bola mi dôverne známa. So šokom, čo hraničil s absolútnym strachom, som si uvedomil, že nech už to je ktokoľvek, veľmi ma potrebuje. Keby som ho opustil, nespamätal by sa z toho. Utrpel by neznesiteľnú stratu – asi  takú , akú som pocítil ja, keď sa predo mnou zatvorila nebeská Brána. Takejto zrady som sa v nijakom prípade nesmel dopustiť.

Až dovtedy som bol slobodný. Cestoval som svetmi ako pravý dobrodruh – bez akýchkoľvek obáv o svoj osud. Na výsledku v podstate nezáležalo. Keď som bol v Jadre, netrápili ma obavy či pocit viny za to, že som niekoho sklamal. Veď práve tak znelo jedno z prvých posolstiev, čo mi odovzdalo Dievča na motýľom krídle: „Vo vyšších sférach nemôžeš urobiť nič, čo by nebolo správne.“

Odrazu sa však všetko zmenilo. Po prvý raz počas celého zážitku som pocítil silný strach. Nebál som sa o seba, ale o tváre – najmä o šiestu. Hoci som ešte stále nedokázal prísť na to, komu patrí, vedel som, že tento človek je pre mňa mimoriadne dôležitý.

Tvár nadobúdala čoraz viac čŕt. Napokon som si uvedomil, že človek, ktorému patrí, ma prosí o návrat. Chce, aby som riskoval hrozný zostup do sveta nižšie a bol znova s ním. Ešte stále som nerozumel slovám, čo hovoril, no pochopil som, že dolu na zemi mám čosi svoje, že tam na mňa ktosi čaká.

Na mojom návrate záležalo. Na zemi som mal záväzky, ktoré som musel splniť. Čím viac čŕt tvár nadobudla, tým väčšmi som si tým bol istý. A tým viac som sa blížil k jej rozpoznaniu.

Patrila malému chlapcovi.

23

Posledná noc, prvé ráno

 

Prv než sa Holley posadila za stôl s doktorom Wadom, povedala Bondovi, aby ju počkal vonku. Obávala sa totiž zlých správ a nechcela, aby ich počul. Bond to však vytušil, a tak postával predo dvermi. Zachytil iba časť toho, čo lekár hovoril, no stačilo to na to, aby pochopil situáciu: jeho otec sa nevráti. Nikdy.

Bond sa vrútil do mojej izby a pribehol k lôžku. Vzlykajúc ma pobozkal na čelo a začal mi trieť plecia. Potom mi roztiahol viečka a priamo do očí, čo naňho neprítomne hľadeli, povedal: „Budeš v poriadku, ocko. Budeš v poriadku.“ Opakoval to do zunovania, lebo ako dieťa veril, že ak to vysloví dostatočný počet ráz, splní sa to.

V konferenčnej miestnosti na tej istej chodbe zatiaľ Holley hľadela do prázdna. Usilovala sa pochopiť pravý význam lekárových slov.

Napokon konštatovala: „Viem, že manžel nás čochvíľa opustí. Asi by som mala zavolať Ebenovi do školy a povedať mu, aby sa vrátil.“

Doktor Wade nad odpoveďou dlho neváhal.

„Áno, tak to bude správne.“

Holley podišla k širokému oknu s výhľadom na premočené, no čoraz žiarivejšie virgínske hory. Vytiahla mobilný telefón a vyťukala Ebenovo číslo.

Sylvia však vstala zo stoličky.

„Holley, počkaj chvíľu,“ vyzvala ju. „Idem sa tam ešte raz pozrieť.“

Sylvia vošla do izby na jiske. Postavila sa k Bondovi, ktorý ticho sedel na stoličke a trel mi ruku. Chytila ma za rameno a jemne ma hladkala. Rovnako ako celý týždeň, aj teraz som mal hlavu obrátenú mierne nabok. Po celý čas mi všetci pozerali na tvár, nie do nej. Lekári mi otvorili oči iba vtedy, keď chceli sledovať rozšírenie zreničiek v reakcii na svetlo (je to jeden z najjednoduchších, zato však najúčinnejších spôsobov, ako vyšetriť funkcie mozgového kmeňa). Holley a Bond mi napriek opakovanému zákazu lekárov často rozťahovali viečka, no zakaždým zbadali iba mŕtve, neprítomné, šikmo smerujúce oči rozbitej bábiky.

Sylvia a Bond mi hľadeli do ochabnutej tváre. Rezolútne odmietali prijať to, čo im práve oznámili lekári. Vtom sa čosi stalo.Otvoril som oči.

Sylvia zvrieskla. Neskôr priznala, že takmer rovnaký šok prežila vtedy, keď si uvedomila, že som sa hneď začal rozhliadať po okolí. Hore-dolu, sem a tam... Nevyzeral som ako dospelý, čo sa prebral zo sedemdňovej kómy, ale ako novorodenec, ktorý sa po prvý raz obzerá vôkol seba.

V istom zmysle mala pravdu.

Keď sa prebrala z počiatočného šoku, uvedomila si, že ma čosi znepokojuje. Vybehla z izby a vrútila sa do konferenčnej miestnosti. Holley stála pri veľkom okne a telefonovala s Ebenom IV.

„Holley... Holley!“ zvolala Sylvia. „Prebral sa! Prebral sa! Povedz Ebenovi, že otec sa vracia!“

Holley na ňu uprene hľadela. „Eben,“ povedala do telefónu, „zavolám ti neskôr. Otec sa... preberá... k životu.“

Nato vykročila – potom sa rozbehla – k jiske. V tesnom závese ju nasledoval doktor Wade. Keď vošli do izby, zmietal som sa na posteli, no už nie mechanicky, ale vedome – čosi ma očividne rozrušovalo. Doktor Wade hneď pochopil, v čom je problém: v dýchacej trubici, čo som mal v hrdle. Už som ju nepotreboval, lebo telo vrátane mozgu sa mi práve prebralo k životu. Lekár prerezal pásku a opatrne vytiahol trubicu.

Chvíľu som sa dusil, potom som prvý raz po siedmich dňoch bez cudzej pomoci nasal do pľúc vzduch a povedal prvé slová:

„Ďakujem.“

Phyllis ešte stále rozmýšľala nad tým, že keď vystúpila z výťahu, zbadala dúhu. Tlačila invalidný vozík s matkou. Keď vošli do izby, Phyllis od úžasu takmer skolabovala. Sedel som na posteli a hľadel im do očí. Betsy od radosti skákala. Objala Phyllis. Obom tiekli slzy. Nato Phyllis podišla ku mne a zahľadela sa mi do očí.

Pozrel som na ňu, potom na všetkých ostatných.

Keď sa okolo lôžka zhromaždila milujúca rodina a opatrovatelia, bolo vidieť, že sa ešte nespamätali z nevysvetliteľnej zmeny môjho stavu. Ja som však mal na perách pokojný, radostný úsmev.

„Všetko je v poriadku,“ povedal som. Nielenže som tie slová vyriekol, ale blažená správa zo mňa priam vyžarovala. Uprene som sa zahľadel na každého z prítomných. Zobral som na vedomie božský zázrak, ktorým je naša existencia.

„Netrápte sa... všetko je v poriadku,“ zopakoval som, aby som zahnal akékoľvek pochybnosti. Phyllis mi neskôr povedala, že to znelo, akoby som im odovzdával najdôležitejšiu správu z druhého sveta: že svet je taký, aký má byť, a nemusíme sa ničoho báť. Dodala, že keď ju trápia nejaké pozemské starosti, spomenie si na tento okamih, aby našla útechu v poznaní, že nikdy nie sme sami.

Prezeral som si prítomných a vracal sa do svojej pozemskej existencie.

„Čo tu robíte?“ spýtal som sa.

Phyllis odvetila: „Čo tu robíš ty?“

24.

Na pomedzí

 

Bond si predstavoval, že sa preberiem, rozhliadnem okolo seba, vypočujem si, čo sa za ten týždeň stalo, a ujmem sa úlohy otca, ktorého dôverne poznal.

Rýchlo však zistil, že to nebude také jednoduché. Doktor Wade ho upozornil na dve veci. Po prvé, pravdepodobne si nespomeniem na to, čo som povedal po prebratí z kómy. Vysvetlil mu, že pamäť je nesmierne náročná na výkon mozgu. Ten sa mi však ešte nestihol celkom zotaviť, preto takú zložitú úlohu nezvládne. Po druhé, nemal by sa trápiť tým, čo v prvých dňoch poviem. Značná časť z toho totiž bude znieť šialene.

V oboch bodoch mal pravdu.

V prvé ráno mi Bond hrdo ukázal kresbu, ktorú urobili spolu s Ebenom IV. Biele krvinky na nej zápasili s baktériami E. coli.

„Fíha! Nádherné!“ povedal som.

Bond bol pyšný a vzrušený.

Potom som dodal: „Aké sú vonkajšie podmienky? Aké hodnoty udáva počítač? Musíš sa pohnúť, som pripravený vyskočiť!“

Bondovi zosmutnela tvár. Nedočkal sa otcovho úplného návratu, v ktorý tak veľmi dúfal.

Trpel som divokými bludmi. Opätovne som prežíval najvzrušujúcejšie okamihy života, navyše veľmi farbisto.

Vo svojej mysli som stál pri dverách lietadla D3 vo výške 4 800 metrov nad zemou a pripravoval sa na zoskok... Mal som vyskočiť ako posledný. Bola to moja obľúbená poloha, v ktorej som si mohol najlepšie zalietať.

Keď som sa vyrútil do žiarivého slnečného svetla, okamžite som si (v mysli) založil ruky za chrbát a letel strmhlav nadol. V prúde vzduchu z vrtule lietadla som cítil dôverne známe otrasy. Sledoval som, ako sa spodná časť obrovského striebristého stroja rýchlo vzďaľuje k oblohe. Od lesklej plochy sa odrážali oblaky a zem. Obrovské vrtule sa krútili zdanlivo pomaly. Rozmýšľal som, prečo sú klapky a kolesá spustené, veď lietadlo nepristáva, ale letí celé kilometre nad zemou. (Piloti to robia s cieľom spomaliť a minimalizovať veterný šok vyskakujúcich parašutistov.)

Pritlačil som si ruky k chrbtu, aby som prudko zrýchlil na vyše 350 kilometrov za hodinu.  Ako som sa strmhlav rútil k obrovskej planéte podo mnou, jej ťahu v riedkom vzduchu odporovali iba moje plecia a škvrnitá modrá prilba. Každú sekundu som prekonal väčšiu vzdialenosť, ako je dĺžka futbalového ihriska. Vzduch mi pri ušiach hučal rýchlosťou, ktorá dosahovala trojnásobok hurikánu. Nič hlasnejšie som ešte nikdy nepočul.

Letel som medzi vrcholmi obrovských nadýchaných bielych oblakov. Valil som sa priepasťou medzi nimi. Podo mnou sa zelenala pevnina a trblietalo tmavomodré more. Plnou rýchlosťou som sa rútil za priateľmi, ktorých som pod sebou ledva videl. Utvorili pestrofarebnú formáciu, ktorá každú sekundu o čosi narástla, pretože sa k nej v hĺbke pripojili ďalší parašutisti... Raz som vnímal jisku, inokedy som trpel bludmi, že sa zúčastňujem na nádhernom zoskoku a v žilách mi prúdi adrenalín.

Pohyboval som sa na pomedzí duševného zdravia a šialenstva.

Dva dni som všetkým, čo ma boli ochotní počúvať, táral o zoskokoch voľným pádom, lietadlách a internete. Ako sa môj mozog postupne zotavoval, vstupoval som do akéhosi čudesného, vyčerpávajúceho, paranoidného vesmíru. Stal som sa posadnutým nechutnými „internetovými správami“, ktoré sa zjavili vždy, keď som zatvoril oči. Niekedy som ich zbadal na strope aj pri otvorených očiach. Keď som ich zavrel, začul som škrípavé, monotónne, nemelodické zvuky, ktoré pripomínali spev. Utíchli, len čo som otvoril oči. Ustavične som zdvíhal prst a ukazoval ním ako E. T. Usiloval som sa riadiť správy, čo v ruštine alebo čínštine bežali na internete.

Stručne povedané, podliehal som šialenstvu.

Trochu mi to pripomínalo Ríšu dážďovčej perspektívy, no bolo to desivejšie. V tom, čo som počul a videl, sa vlastne odrážala moja ľudská minulosť. (Členov rodiny som rozpoznával. Nie vždy, napríklad v prípade Holley, som si však vedel spomenúť na ich mená.)

Na druhej strane bludom celkom chýbala ohromujúca jasnosť, sýtosť a energia – charakteristické znaky ultrareality – Brány a Jadra. Bolo jasné, že som sa ocitol späť v mozgu.

Celkom na začiatku, keď som otvoril oči, sa zdalo, že jasne uvažujem. Čoskoro sa však ukázalo, že na ľudský život pred kómou si nespomínam. Vedel som sa rozpamätať iba na to, odkiaľ som sa práve vrátil: škaredú a drsnú Ríšu dážďovčej perspektívy, idylickú Bránu a úžasné nebeské Jadro. Moja myseľ, moje skutočné ja, sa vtláčalo späť do pritesnej, priveľmi obmedzujúcej fyzickej existencie, ktorú charakterizovali priestorovo-časové hranice, lineárne myslenie a oklieštená verbálna komunikácia. To, čo som týždeň predtým pokladal za jedinú formu existencie, sa mi teraz videlo ako mimoriadne nešikovné a obmedzujúce.

Pre telesný život je príznačné obranné naladenie, zatiaľ čo pre duchovný život pravý opak. Iba takto viem vysvetliť, prečo môj návrat na zem poznačila taká silná paranoja. Istý čas som bol presvedčený, 

že Holley (ešte stále som si nevedel spomenúť na jej meno, no spoznával som v nej manželku) sa ma spolu s lekármi snaží zavraždiť. Mal som aj ďalšie sny či fantázie o lietaní a zoskokoch voľným pádom. Niektoré z nich boli veľmi dlhé a zložité. V najdlhšom,  najintenzívnejšom  a absurdne najpodrobnejšom z nich som na vonkajších pohyblivých schodoch onkologickej kliniky na južnej Floride utekal pred Holley, dvoma policajtmi a dvoma ázijskými nindžami, ktorí sa spúšťali na kladkách a fotografovali ma.

Prekonával som akúsi „jiskovú psychózu“. U pacientov, ktorých mozog sa aktivoval po dlhom čase, je takýto stav normálny, dokonca ho možno očakávať. Sám som ho veľakrát pozoroval, vždy však iba zvonka. Pri pohľade zvnútra pôsobil celkom inak.

S odstupom času môžem povedať, že najzaujímavejší na týchto nočných morách a paranojach bol ich fantazijný charakter. Niektoré úseky, najmä dlhá nočná mora o nindžoch na južnej Floride, boli mimoriadne intenzívne, ba dokonca hrôzostrašné. Takmer okamžite po tom, čo sa ponávratové obdobie skončilo, som si však uvedomil, o čo šlo: o produkt mozgu, ktorý sa na dlhý čas ocitol v obkľúčení baktérií a potom sa pokúšal zorientovať. Niektoré sny, čo som v tomto období mal, boli mimoriadne a desivo živé. Ani zďaleka sa však nedali porovnať s ultrarealitou, ktorú som zažil v hlbokej kóme.

Neskôr som si uvedomil, že pokiaľ ide o rakety, lietadlá a zoskoky voľným pádom, o ktorých som po celý čas fantazíroval, zo symbolického hľadiska boli absolútne primerané. Naozaj som totiž prekonával návrat zo vzdialeného miesta do opustenej, no teraz opäť funkčnej vesmírnej stanice, ktorou bol môj mozog. Iba ťažko si možno predstaviť lepšiu pozemskú analógiu s tým, čo sa so mnou dialo, keď som týždeň bol mimo tela, ako štart rakety.

25.

Nedokonalý návrat

 

Bond nebol jediný, komu robilo problém prijať šialenú osobnosť, čo ma v prvých dňoch ovládala. V pondelok, teda v deň, keď som znovunadobudol vedomie, Phyllis cez Skype kontaktovala Ebena IV.

„Ahoj, ocko! Ako sa máš?“ spýtal sa veselo.

Chvíľu som iba hľadel na obrazovku a široko sa usmieval. Keď som napokon prehovoril, Eben zostal zdrvený. Hovoril som veľmi pomaly a moje slová nedávali zmysel. Neskôr mi povedal: „Znel si ako zombie, ako človek, čo užil LSD a má zlý trip.“ Na možnosť „jiskovej psychózy“ ho, žiaľ, nikto vopred neupozornil.

Paranoja zo mňa postupne vyprchala a myslenie sa mi vyjasnilo. Prejavilo sa to aj na rozhovoroch. Dva dni po tom, čo som sa prebral, ma preložili na neurovedeckú jednotku pre stabilizovaných pacientov. Zdravotné sestry pridelili lôžka aj Phyllis a Betsy, aby mohli spať vedľa mňa. Neveril som nikomu, iba im – cítil som sa pri nich v bezpečí, ukotvený v novej realite.

Jediný problém bol v tom, že som vôbec nespal. Celú noc som ich budil. Ustavične som rozprával o internete, vesmírnych staniciach, ruských dvojitých agentoch a mnohých ďalších nezmysloch. Phyllis sa pokúšala presvedčiť sestry, že mám kašeľ, v nádeji, že po sirupe aspoň na hodinu zaspím. Bol som ako novorodenec, čo sa neriadi nijakým spánkovým režimom.

Keď som stíchol, Phyllis a Betsy mi pripomínali pozemský život. Hovorili mi rozličné príhody z detstva, a hoci väčšinou sa mi zdalo, že ich počujem prvý raz, fascinovali ma. Čím väčšmi rozprávali, tým viac som si uvedomoval, že na udalostiach som sa zúčastnil aj ja. Bolo to pre mňa veľmi dôležité.

Ako mi neskôr povedali obidve sestry, brat, ktorého poznali, sa začal rýchlo vracať. Ešte stále ho však zahaľovala hustá hmla paranoidných rečí.

„Bolo to úžasné,“ priznala po čase Betsy. „Vynáral si sa z kómy, neuvedomoval si si, kde si a čo sa s tebou deje, polovica vecí, čo si rozprával, bola šialená. Zmysel pre humor sa ti však vrátil. Očividne si to bol ty. Bol si späť!“

„Hneď na začiatku si žartoval o kŕmení,“ zdôverila sa mi neskôr Phyllis. „Boli sme pripravené dávať ti jednu lyžičku za druhou, ale ty si o tom nechcel ani počuť. Bol si odhodlaný vložiť si oranžovú  želatínu do úst sám.“

Ako sa dočasne ochromený motor, ktorým bol môj mozog, znovu rozbiehal, sledoval som, ako niečo hovorím alebo robím, a čudoval som sa: odkiaľ sa to vzalo? Hneď na začiatku ma prišla navštíviť lynchburská priateľka Jackie. Holley a ja sme ju a jej manžela Rona poznali dobre, pretože sme od nich kúpili dom. Keď som zbadal Jackie, vzápätí sa vo mne prebudili hlboko zakorenené južanské spôsoby. Spýtal som sa jej: „Ako sa má Ron?“

Po niekoľkých dňoch som už s návštevníkmi občas hovoril zrozumiteľne. Fascinovalo ma, do akej miery tieto rozhovory prebiehali automaticky. Nemusel som vynakladať veľké úsilie. Môj mozog sa správal ako prúdové lietadlo, ktoré riadi autopilot. Zvládnuť terén ľudských zážitkov mu robilo čoraz menší problém. Na vlastné oči som si potvrdil pravdu, ktorú som ako neurochirurg poznal už veľmi dávno: mozog je naozaj úžasný mechanizmus.

Všetkých (vrátane mňa vo chvíľach jasnejšieho myslenia) však trápila otázka, ktorú sa báli vysloviť: Do akej miery sa zotavím? Budem to znova ja, alebo mi baktérie E. coli nenávratne poškodili mozog? Práve toho sa totiž najväčšmi báli lekári. Každodenné čakanie vyčerpávalo všetkých vrátane Holley, ktorá sa obávala, že zázračná regenerácia sa odrazu zastaví a jej zostane iba časť manžela, ktorého poznala.

Môj návrat bol však každým dňom úplnejší. Reč, spomienky, schopnosť identifikovať ľudí – to všetko som získal naspäť. Vrátila sa aj istá nezbednosť, ktorou som bol vždy známy. Hoci sestry tešilo, že som nestratil zmysel pre humor, nie vždy ich nadchlo, ako som ho zneužíval. Keď sa mi v pondelok popoludní Phyllis dotkla čela, mykol som sa.

„Au!“ zvrieskol som. „To bolí!“

Keď som si vychutnal zhrozené výrazy všetkých prítomných, dodal som: „Iba žartujem.“

Rýchlosť môjho zotavovania prekvapila azda každého – iba mňa nie. Vtedy som si totiž ešte neuvedomoval, ako blízko smrti som sa ocitol. Priatelia a rodinní príslušníci sa postupne vracali k svojim povinnostiam a ja som im želal všetko najlepšie. V blaženej nevedomosti som netušil, že tragédii som unikol iba o chlp. Prekypoval som nadšením, preto ma jeden z neurológov, čo ma vyšetrovali pred rehabilitáciou, označil za „priveľmi euforického“. Dodal, že pravdepodobne trpím poškodením mozgu. Rovnako ako ja, aj on pravidelne nosieval motýlika. Preto som mu láskavosť odplatil a po jeho odchode povedal sestrám: „Na fanúšika motýlikov má nezvyčajne plytké emócie.“

Už vtedy som vedel to, čo si postupne uvedomovalo čoraz viac ľudí v mojom okolí. Bez ohľadu na názory lekárov som nebol chorý a nemal poškodený mozog. Úplne som vyzdravel.

V tejto chvíli som to pochopil iba ja. „Celkom zdravý“ som bol prvý raz za celý život.

26.Správa sa šíri

 

I keď som „úplne vyzdravel“, z hardvérovej stránky som mal ešte čo doháňať. Niekoľko dní po tom, čo som začal ambulantne chodiť na rehabilitáciu, som zatelefonoval Ebenovi IV. do školy. Spomenul, že píše prácu z jedného z neurovedeckých predmetov. Ponúkol som sa, že mu s ňou pomôžem, no čoskoro som to oľutoval. Na danú tému sa mi sústreďovalo oveľa ťažšie, ako som očakával. Myslel som si, že na odborné výrazy si ľahko spomeniem, no vôbec mi to nešlo. Šokovalo ma, aký dlhý kus cesty mám ešte pred sebou.

Postupne som sa však začal rozpamätávať aj na lekársku terminológiu. Jedného dňa som sa zobudil a uvedomil si, že disponujem obrovským množstvom vedeckých a medicínskych poznatkov, ktoré som deň predtým nemal. Bol to jeden z najzvláštnejších aspektov môjho zážitku. Keď som ráno otvoril oči, zistil som, že sa mi vrátili praktické vedomosti a skúsenosti, ktoré som hromadil celý život.

Aj keď neurovedecké vedomosti som znovunadobúdal pomaly a nesmelo, spomienky na to, čo sa odohralo v priebehu týždňa, ktorý som strávil mimo tela, zotrvávali v mojej pamäti neohrozene a jasne. Vyrážalo mi to dych. Nesmierne šťastie, s ktorým som sa prebudil, a blaženosť, čo ma odvtedy sprevádzala, súviseli s tým, čo sa stalo mimo pozemského sveta. Bol som šialene šťastný, lebo som sa ocitol v spoločnosti ľudí, ktorých som mal rád. Ďalší dôvod bol ten, že som – čo najjednoduchšie povedané – po prvý raz pochopil, kto naozaj som a v akom svete žijem.

Nesmierne (a naivne) som túžil podeliť sa o nové zážitky s ďalšími ľuďmi, najmä s kolegami. Koniec koncov, to, čo som prežil, zmenilo moje celoživotné presvedčenie o tom, čo je mozog a vedomie, ba 

dokonca aj o tom, čo znamená – a neznamená – samotný život. Kto by nechcel počúvať o mojich objavoch?

Ako sa ukázalo, takých ľudí nebolo málo. Najmä z lekárskej brandže.

Nechápte ma zle – lekárov moje zotavenie nesmierne tešilo. „To je skvelé, Eben,“ vyhlasovali. To isté som v minulosti sám hovorieval nespočetnému množstvu pacientov, čo sa mi pokúšali opísať zážitky z druhého sveta, ktoré mali pri operácii. „Bol si veľmi chorý. Mozog ti zalial hnis. Ešte stále nemôžeme uveriť, že si tu s nami a môžeš o tom rozprávať. Sám predsa vieš, s čím všetkým môže prísť mozog, keď veci zájdu priďaleko.“

Stručne povedané, nedokázali uveriť tomu, čo som sa im tak zúfalo snažil povedať.

Ako som im to však mohol zazlievať? Veď ani ja by som to nevedel pochopiť – predtým.

27.

Späť doma

 

Domov som sa vrátil 25. novembra 2008, teda dva dni pred Dňom vďakyvzdania. Na druhý deň ráno ma chcel Eben IV. prekvapiť, a tak sa podujal na nočnú jazdu autom. Keď ma prišiel navštíviť naposledy, ležal som v kóme. Neprestával sa čudovať, že vôbec žijem. Tak veľmi sa tešil, že keď prechádzal okresom Nelson severne od Lynchburgu, dostal pokutu za prirýchlu jazdu.

Celé hodiny som už bol hore. Sedel som v kresle pri kozube v útulnej pracovni obloženej drevom a rozmýšľal o všetkom, čo som zažil. Krátko po šiestej ráno vošiel do izby Eben. Vstal som a dlho ho objímal. Bol šokovaný. Keď ma videl naposledy prostredníctvom skypu, bol som v nemocnici a ledva som dal dokopy vetu. Hoci ešte stále som bol vychudnutý a do ruky mi viedla infúzia, znova som plnil svoju najobľúbenejšiu životnú rolu – úlohu Ebenovho a Bondovho otca.

Pôsobil som rovnako ako predtým. Eben však postrehol istý rozdiel. Neskôr mi povedal, že keď ma v ten deň prvýkrát zbadal, okamžite si všimol, aký som „prítomný“.

„Bol si taký čistý, taký sústredený,“ vysvetľoval. „Akoby v tvojom vnútri žiarilo svetlo.“

„Neviem sa dočkať, kedy si o tom všetkom prečítam,“ zdôveril som sa mu. „To, čo som zažil, bolo neskutočne reálne, Eben, takmer priveľmi skutočné na to, aby to mohlo byť naozaj – ak to dáva nejaký zmysel. Chcem o tom napísať, aby si to prečítali ďalší neurológovia. Chcem sa dozvedať o zážitkoch na prahu smrti a o tom, čo prežili iní ľudia. Nemôžem uveriť, že som to predtým nebral vážne a nepočúval, čo mi hovoria moji pacienti. Vôbec ma to nezaujímalo, a tak som nikdy nesiahol po literatúre s takou tematikou.“

Eben spočiatku mlčal. Očividne premýšľal, ako otcovi čo najlepšie poradiť. Posadil sa oproti mne a vyzval ma, aby som si uvedomil to, čo mi malo byť jasné hneď od začiatku.

„Verím ti, ocko,“ povedal, „ale zamysli sa nad tým. Ak chceš, aby tvoje poznámky mali nejakú hodnotu, v nijakom prípade by si teraz nemal čítať to, čo napísali iní.“

„Čo mám teda robiť?“ spýtal som sa.

„Všetko si zapíš – všetky spomienky, čo najpresnejšie, ako sa vieš na ne rozpamätať. No nečítaj žiadne knihy ani články o zážitkoch na prahu smrti, fyzike či kozmológii. Urob to až potom, keď si všetko poznačíš. O tom, čo sa s tebou dialo, keď si bol v kóme, sa nerozprávaj s mamou ani s nikým iným – pokiaľ sa ti to podarí. To všetko má čas, dobre? Spomeň si, ako si mi vždy vysvetľoval , že prednosť má pozorovanie, až potom prichádza na rad interpretácia. Ak chceš, aby to, čo sa ti prihodilo, malo vedeckú hodnotu, musíš to zaznamenať čo najpravdivejšie a najpresnejšie predtým, ako to začneš porovnávať so zážitkami iných ľudí.“

Bola to hádam najlepšia rada, akú mi kedy kto dal, a ja som sa ňou riadil. Eben mal pravdu aj v tom, že v hĺbke duše som túžil najmä po tom, aby som vďaka svojmu zážitku mohol pomáhať iným. Čím väčšmi sa mi vracalo vedecké myslenie, tým jasnejšie som videl, že to, čo som sa celé desaťročia učil v škole a počas lekárskej praxe, je v rozpore s tým, čo som prežil v kóme. Zároveň som si čoraz väčšmi uvedomoval, že myseľ a osobnosť (ako ju niektorí nazývajú, teda naša duša či duch) existujú aj mimo tela. Cítil som, že svoj príbeh musím vyrozprávať svetu.

Ďalších šesť týždňov jednotlivé dni prebiehali rovnako. Zobudil som sa o druhej až o pol tretej ráno. Cítil som sa nabitý energiou a prežíval som extázu z toho, že vôbec žijem. Okamžite som vyskočil z postele. V pracovni som podkúril v kozube, posadil sa do starého koženého kresla a začal písať. Usiloval som sa spomenúť si na každý detail svojho putovania do Jadra a z neho a na to, čo som cítil, keď som sa v ňom dozvedal veci, ktoré mi zmenili život.

Usiloval sa však nie je správne slovo. Spomienky boli celkom svieže, čakali na mňa tam, kde som ich nechal.

28.

Ultrarealita

 

Sú dva spôsoby, ako sa dať oklamať. Prvým je veriť tomu,

čo nie je pravda, druhým odmietať uveriť tomu, čo ňou je.

Søren Kierkegaard (1813 – 1855)

 

Pri písaní sa ustavične dostávalo do popredia jedno slovo.

Skutočný.

Predtým, ako som upadol do kómy, som si neuvedomoval, aké klamlivé môžu byť slová. Na lekárskej fakulte aj v škole zdravého rozumu, ktorej hovoríme život, ma učili, že niečo (autonehoda, futbalový zápas, sendvič na stole pred vami) je buď skutočné, alebo neskutočné. Ako neurochirurg som celé roky sledoval, ako ľudia podliehajú halucináciám. Myslel som si, že viem, ako desivo neskutočné javy pôsobia na tých, čo ich prežívajú. V priebehu niekoľkých dní, ktoré som strávil v „jiskovej psychóze“, som mal príležitosť zakúsiť zopár mimoriadne realistických nočných môr. Len čo sa však skončili, rýchlo som zistil, že šlo o bludy – výplody fantázie, ktorých príčinou bolo opätovné rozbiehanie mozgových neurónov.

Kým som ležal v kóme, mozog mi nepracoval zle. Nefungoval vôbec. Na lekárskej fakulte ma celé roky učili, že istá časť mozgu vytvára svet, v ktorom žijeme a pohybujeme sa. Zo surových vstupných údajov, ktoré prijíma prostredníctvom zmyslov, totiž produkuje zmysluplný vesmír. Túto časť môjho mozgu však odstavili baktérie. Napriek tomu som bol živý a bdelý – naozaj bdelý – vo vesmíre, ktorý charakterizujú predovšetkým láska, vedomie a realita. (Znova to slovo.) Nedalo sa to poprieť. Uvedomoval som si to tak intenzívne, až to bolelo.

To, čo som zažil, bolo skutočnejšie ako dom, v ktorom som sedel, či drevo horiace v kozube. Vo vedeckom svetonázore, ktorý som si počas štúdia medicíny a lekárskej praxe upevňoval, však pre takúto realitu nebolo miesta.

Ako som mal zabezpečiť, aby obe tieto skutočnosti mohli existovať bok po boku?

29.

Bežný zážitok

 

Napokon nadišiel deň, keď som dopísal všetko, na čo som si vedel spomenúť – každú spomienku na Ríšu dážďovčej perspektívy, Bránu a Jadro.

Nastal teda čas čítať. Vrhol som sa do oceána literatúry o zážitkoch na prahu smrti, hoci predtým som doň nenamočil ani prst na nohe. Netrvalo dlho, kým som si uvedomil, že to, čo som zažil, v nedávnych rokoch i predchádzajúcich storočiach prežilo nespočetné množstvo ďalších ľudí. Zážitky na prahu smrti nie sú rovnaké. Každý je jedinečný, no ustavične sa v nich zjavujú rovnaké prvky. Mnohé z nich som poznal z vlastného zážitku. Rozprávania o prechode tmavým tunelom či údolím, na konci ktorého je žiarivá a energiou nabitá krajina (ultrarealita), pochádzajú už zo starovekého Grécka a Egypta. Anjelské bytosti – niekedy okrídlené, inokedy nie – sa opisovali už v starovekom Blízkom východe. Ľudia verili, že sú to strážcovia, čo sledujú činnosť ľudí na zemi a vítajú ich, keď ju opustia. Našiel som aj zmienku o schopnosti hľadieť všetkými smermi naraz, povzniesť sa nad lineárny čas – byť nad všetkým., čo v súlade s mojím dovtedajším svetonázorom definovalo krajinu ľúdského života, počuť hudbu, čo pripomína chorál a vstupuje do človeka celou bytosťou, nie iba ušami, priamo, okamžite a ľahko prijať predstavy, ktoré by sme za normálnych okolností pochopili až po veľmi dlhom čase a intenzívnom štúdiu... cítiť silu bezvýhradnej lásky.

Z moderných opisov zážitkov na prahu smrti, ako aj z duchovných spisov z dávnych čias som pochopil, že rozprávač zápasí s obmedzeniami pozemského jazyka. Usiluje sa opísať celú rybu, čo chytil na háčik na palube lode, ktorou sú ľudské predstavy a jazyk... nikdy sa mu to však celkom nepodarí.

Aj keď každý autor vyťažil z jazyka a pozemských predstáv maximum, ani zďaleka nenaplnil svoj cieľ vysvetliť čitateľovi nadpozemské poznatky. Ja som však zakaždým pochopil, čo jednotliví autori chcú povedať. Cítil som, ako sa pokúšajú prelomiť bariéry, no nedarí sa im to.

Áno, áno, áno! Hovoril som si pri čítaní. Rozumiem.

Tieto knihy a materiály, pravdaže, existovali aj pred mojím zážitkom. Nikdy som však do nich nenahliadol – ani v doslovnom, ani v prenesenom zmysle. Jednoducho povedané, nikdy som sa neotvoril predstave, že časť z nás prežije smrť tela. Bol som typický dobrosrdečný, zato  však skeptický lekár. Práve preto vám môžem povedať, že väčšina skeptikov nimi vôbec nie je. Aby človek voči niečomu mohol prejaviť pravú skepsu, musí to preskúmať a brať vážne. Rovnako ako množstvo ďalších lekárov, ani ja som si však na štúdium zážitkov na prahu smrti nenašiel čas. Jednoducho som „vedel“, že sú nereálne.

Prezrel som si aj zdravotné záznamy z dní, keď som ležal v kóme. Boli starostlivo vyhotovené a zachytávali všetko – prakticky celkom od začiatku. Študoval som skeny, akoby patrili jednému z mojich pacientov. Napokon som si uvedomil, že som bol ťažko, priam nevyliečiteľne chorý.

Bakteriálna meningitída má v porovnaní s ostatnými chorobami výnimočnú charakteristiku. Napáda vonkajší povrch mozgu, no hlbšie štruktúry nepoškodzuje. Baktérie najskôr odstavia „ľudskú“ časť mozgu, až potom zapríčinia smrť tým, že zaútočia na hlbšie štruktúry, ktoré zabezpečujú základné 

životné funkcie (ležia pod „ľudskými“ časťami a máme ich spoločné s mnohými ďalšími živočíchmi). Poškodiť neokortex a spôsobiť bezvedomie môžu aj ďalšie ochorenia, napríklad poranenie hlavy, náhla cievna mozgová príhoda spôsobená nedokrvenosťou alebo krvácaním či mozgový nádor. Neodstavia však celý neokortex a poškodia aj hlbšie, vývojovo staršie časti mozgu. Keby sme teda chceli napodobniť smrť bez toho, aby sme ju naozaj vyvolali, najlepšou voľbou by bola práve bakteriálna meningitída. Treba však dodať, že táto choroba sa väčšinou končí smrťou. Smutná pravda znie, že prakticky nijaký človek, ktorého bakteriálna meningitída dosiahne taký stupeň ako moja, neprežije. (Pozri Dodatok A.)

Hoci takéto zážitky sú staré ako samo ľudstvo, termín „zážitok na prahu smrti“ (bez ohľadu na to, či ho ľudia chápali ako skutočnosť, alebo výplod fantázie) zdomácnel až celkom nedávno. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia vyvinuli lekári nové metódy, vďaka ktorým mohli oživiť pacientov po tom, čo sa im zastavilo srdce. Ľudia, ktorí by predtým boli zomreli, sa tak znova ocitli v ríši živých. Hoci to lekári netušili, svojimi záchrannými postupmi vytvorili akýchsi cestovateľov medzi pozemskou ríšou a ostatnými ríšami. Takíto ľudia nahliadli za oponu a vrátili sa, aby nám o tom povedali. Dnes sú ich celé milióny. Roku 1975 študent medicíny Raymond Moody vydal knihu Život po živote. Opísal v nej zážitok Georgea Ritchieho, ktorý „zomrel“ na zastavenie srdca, teda komplikáciu zápalu pľúc. Mimo tela strávil deväť minút. Prešiel tunelom, navštívil nebeské a pekelné sféry, stretol sa so svetelnou bytosťou, v ktorej spoznal Ježiša.

Zažil pocity mieru a pohody, ktoré boli také silné, že ich nedokázal vyjadriť slovami. Začala sa éra moderných zážitkov na prahu smrti.

Nemôžem povedať, že o Moodyho knihe som vôbec nevedel, určite som ju však nečítal. Nemusel som to robiť, lebo predstavu, že zastavenie srdca znamená stav na pokraji smrti, som už vopred pokladal za nezmyselnú. Literatúra o zážitkoch na prahu smrti sa väčšinou zaoberá pacientmi, ktorým na niekoľko minút prestalo biť srdce – zvyčajne po nehode alebo na operačnom stole. Predstava, že zastavenie srdca sa rovná smrti, platila ešte pred päťdesiatimi  rokmi.   Aj dnes si mnohí ľudia myslia, že keď niekomu prestane biť srdce, no neskôr ožije, bol „mŕtvy“ a vrátil sa medzi živých. Lekárska komunita však už dávno upravila definíciu smrti tak, aby sa zaoberala mozgom, nie srdcom. (Stalo sa to roku 1968, keď sa prijali kritériá mozgovej smrti, ktoré vychádzajú z relevantných výsledkov neurologického vyšetrenia pacienta.) Zastavenie srdcovej činnosti vedie k smrti iba preto, lebo obmedzí dodávku krvi do mozgu. Do niekoľkých sekúnd dôjde ku generalizovanému narušeniu spolupráce medzi neurónmi a následnej strate vedomia.

Už pol storočia chirurgovia bežne zastavujú srdce na niekoľko minút až hodín. Robia to pri kardio chirurgických a občas aj neurochirurgických operáciách. Používajú pritom čerpadlá, ktoré obchádzajú srdce a pľúca, a niekedy dokonca ochladzujú mozog, aby lepšie zvládol stres. Pri takýchto operáciách nedochádza k mozgovej smrti. Pred poškodením mozgu možno zachrániť aj človeka, ktorému srdce prestane biť priamo na ulici. Stačí, aby mu niekto do štyroch minút poskytol kardiopulmonálnu resuscitáciu a neskôr mu začalo biť srdce. Kým do mozgu neprestane prúdiť okysličená krv, zostane nažive – a spolu s ním aj celý človek (hoci na istý čas upadne do bezvedomia).

Pre tieto vedomosti som Moodyho knihu zavrhol ešte predtým, ako som ju otvoril. Teraz som sa však pustil do čítania. Príbehy, ktoré Moody opísal, ma vzhľadom na to, čo som sám prežil, prinútili zmeniť názor. Nepochyboval som, že aspoň niektorí z ľudí v knihe naozaj opustili svoje fyzické telo. Podobnosti s tým, čo som prežil mimo vlastného tela, boli totiž priveľké.

Vývojovo staršie časti mozgu, ktoré zabezpečujú základné životné funkcie, mi fungovali celý alebo takmer celý čas, čo som bol v kóme. Pokiaľ však ide o časť mozgu, ktorá podľa všetkých odborníkov zodpovedá za „ľudské“ vlastnosti, bola preč. Vyplývalo to z mozgových skenov, laboratórnych výsledkov, neurologických vyšetrení – jednoducho zo všetkých údajov, ktoré celý týždeň veľmi pozorne zaznamenávali v nemocnici. Čoskoro som si uvedomil, že z odborného hľadiska som prežil takmer dokonalý zážitok na prahu smrti. Je to pravdepodobne jeden z najpresvedčivejších prípadov v moderných dejinách. Najzaujímavejšie na ňom nie je to, čo sa mi prihodilo z osobného hľadiska, ale to, že lekárska veda za nijakých okolností nemôže vyhlásiť, že som si to všetko vymyslel.

Opísať, čo je zážitok na prahu smrti, je veľká výzva. Prijať ju s vedomím, že lekársky stav takéto zážitky vôbec nepripúšťa, je ešte ťažšie. Vzhľadom na predchádzajúcu kariéru v neurovede a vlastný zážitok na prahu smrti som však získal jedinečnú príležitosť opísať svoj príbeh prijateľnejšie.

30

Späť z ríše mŕtvych

 

A blížiaca sa smrť, pred ktorou sú si všetci rovní, vtisne

všetkým rovnako i posledné zjavenie – zjavenie,

ktoré by mohol odhaliť iba spisovatel., čo vstal z mŕtvych.

Herman Melville (1819 – 1891): Biela veľryba

(Otakar Kořínek, 2006)

 

Nech už som v niekoľkých prvých týždňoch išiel kamkoľvek, ľudia na mňa hľadeli, akoby som vstal z mŕtvych. Natrafil som napríklad na lekára, ktorý bol v nemocnici v deň, keď ma priviezli. Nezúčastňoval sa na starostlivosti o mňa, no keď ma v to ráno dopravili na pohotovosť, pozorne si ma obzrel.

„Ako je to možné, si vôbec na svete?“ spýtal sa. Do jednej otázky tým zhrnul, čo si o mne myslí lekárska komunita. „Si Ebenovo dvojča alebo čo?“

Usmial som sa, pevne mu zovrel ruku a potriasol ňou, aby som ho ubezpečil, že som to naozaj ja.

Keď tento lekár spomenul moje dvojča, iba žartoval. Vyjadril tým však čosi veľmi dôležité. Prakticky vzaté, bol som dvoma ľuďmi naraz. Ak som naozaj mal robiť to, s čím som sa zdôveril Ebenovi IV. 

(vďaka svojmu zážitku pomáhať iným), musel som to uviesť do súladu s vedeckým chápaním a stmeliť tak obidve svoje osobnosti.

V mysli som sa vrátil k telefonátu spred niekoľkých rokov. Jedného rána mi zavolala matka istej pacientky. Práve som skúmal digitálnu mapu nádoru, ktorý som mal ešte v ten deň odstrániť. Ženu budem volať Susanna, jej nebohého manžela George. Trpel mozgovým nádorom a bol mojím pacientom. Napriek všetkému, čo sme urobili, do roka a pol po stanovení diagnózy zomrel. Teraz ochorela Susannina dcéra – trpela rakovinou prsníka a v mozgu mala viacero metastáz. Zdalo sa, že bude žiť najviac niekoľko mesiacov. Susanna si na telefonát nezvolila vhodný čas. Moju myseľ naplno upútal digitálny obraz predo mnou. Plánoval som, akú stratégiu zvolím, aby som nádor odstránil bez poškodenia okolitého mozgového tkaniva. Zostal som však na linke, lebo som vedel, že Susanna sa usiluje spomenúť si na niečo, na čokoľvek, čo by jej umožnilo vyrovnať sa so situáciou.

Vždy som veril, že ak vás ťaží bremeno potenciálne smrteľnej choroby, pomôže vám, ak si pravdu prikrášlite. Ak umierajúcemu pacientovi zabránite, aby sa držal výplodu fantázie, vďaka ktorému sa lepšie vyrovná s príchodom smrti, je to, akoby ste mu zobrali liek proti bolesti. Susanna niesla na pleciach mimoriadne ťažké bremeno a ja som jej dlhoval každú sekundu pozornosti, o ktorú ma žiadala.

„Pán doktor,“ oslovila ma, „dcéra mala neuveriteľný sen. Zjavil sa jej v ňom otec. Povedal jej, že všetko bude v poriadku a smrti sa nemusí báť.“

Takéto slová som od pacientov počul nespočetne veľakrát. Myseľ človeka urobí čokoľvek, aby sa v neznesiteľne bolestivej situácii upokojila. Susanne som povedal, že to znie ako nádherný sen.

„Najneuveriteľnejšie, pán doktor, je však to, čo mal na sebe. Žltú košeľu – a klobúk!“

„Nuž, Susanna,“ odvetil som dobrosrdečne, „v nebi sa nedodržiava predpísaný spôsob obliekania.“

„Nie,“ namietla, „takto to nemyslím. Na začiatku nášho vzťahu, keď sme sa s Georgeom začali stretávať, som mu dala žltú košeľu. Rád ju nosieval – aj s klobúkom, ktorý som mu tiež darovala. Keď nám však na miesto, kam sme sa vybrali na svadobnú cestu, nedoručili batožinu, prišli sme o košeľu aj klobúk. George vtedy dobre vedel, ako veľmi sa mi v nich páči, no nikdy sme už také nekúpili.“

„Christina určite počula množstvo zaujímavých príbehov o košeli a klobúku, Susanna,“ pokračoval som. „A o začiatku vášho vzťahu...“

„Nie,“ zasmiala sa. „To je na tom to úžasné. Bolo to naše tajomstvo. Vedeli sme totiž, že ostatným by sa to videlo smiešne. Odkedy sa košeľa a klobúk stratili, nikdy sme ich už nespomenuli. Christina o nich od nás nepočula ani slovo. Veľmi sa bála smrti, ale teraz vie, že sa nemá čoho.“

Ako som zistil pri čítaní literatúry, Susannin príbeh predstavoval obmenu snového potvrdenia, ku ktorému dochádza pomerne často. So Susannou som však telefonoval ešte pred svojím zážitkom na prahu smrti. V tej chvíli som veľmi dobre „vedel“, že mi rozpráva fantastický príbeh navodený zármutkom. V priebehu kariéry som liečil množstvo pacientov s nezvyčajnými zážitkami, ktoré mali v kóme alebo pri operácii. Vždy keď mi niektorý z nich vyrozprával zvláštny príbeh, s akým prišla Susanna, prejavil som maximálny súcit. Bol som si totiž istý, že sa naozaj odohral – v mysli pacientov. Mozog je najdômyselnejší – a najnáladovejší – ľudský orgán. Ak sa s ním začnete hrať, napríklad 

o niekoľko torrov (staršia jednotka tlaku) znížite tlak kyslíka, čo dostáva, pre človeka, ktorému tento orgán patrí, sa realita zmení. Presnejšie povedané, zmení sa jeho osobný zážitok reality. Ak vezmete do úvahy fyzické poškodenie a účinky liekov, ktoré človek s mozgovým ochorením pravdepodobne dostáva, máte prakticky zaručené, že ak po prebratí bude mať nejaké spomienky, budú celkom nezvyčajné. Ak mu mozog zachváti potenciálne smrteľná bakteriálna infekcia a lekári mu začnú podávať psychotropné látky, môže sa stať hocičo. Jedinou výnimkou je zážitok ultrareality, aký som mal v kóme.

Keď si človek uvedomí čosi, čo mu malo byť jasné už dávno, nevdojak sa strhne. Stalo sa to aj mne, keď som pochopil, že Susanna nevolala, aby som ju upokojil. V skutočnosti chcela utešiť ona mňa. Ja som to však nepochopil. Bol som uťahaný a nesústredený, a keď som sa tváril, že príbehu verím, robil som to preto, aby som Susanne preukázal láskavosť. Nepotrebovala ju však. Keď som si predstavil tento a tucty ďalších podobných rozhovorov, uvedomil som si, že ak chcem presvedčiť ostatných lekárov o skutočnom charaktere svojho zážitku, stojím na začiatku dlhej cesty. 

31.

Tri tábory

Tvrdím, že vedecký redukcionizmus nesmierne ponižuje

záhadu ľudského života. Hlása totiž, že sľubovaný

materializmus napokon vysvetlí celý duchovný svet rozličnými

formami neurónovej aktivity. Toto presvedčenie treba označiť

za poveru... musíme uznať, že sme nielen materiálne bytosti

s telami a mozgami existujúcimi v materiálnom svete, ale aj

duchovné bytosti s dušami jestvujúcimi v duchovnom svete.

Sir John C. Eccles (1903 – 1997)

 

Pokiaľ ide o zážitky na prahu smrti, existovali tri základné tábory. Prvý tvorili ľudia, čo v ne verili – buď sami mali takýto zážitok v minulosti, alebo ho vedeli ľahko prijať. Ďalší tábor tvorili zarytí odporcovia (medzi ktorých som kedysi patril aj ja). Sami sa však nepokladali za ľudí, čo v zážitky na prahu smrti neveria, iba „vedeli“, že pôvodcom vedomia je mozog. Preto nevenovali pozornosť šialeným 

predstavám o mysli, čo funguje mimo tela (pokiaľ, pravdaže, niekoho dobrosrdečne neutešovali, ako som to robil ja – lepšie povedané, ako som si myslel, že robím –, keď mi v onen deň zavolala Susanna).

Tretí tábor ležal kdesi uprostred. Patrili doň ľudia, ktorí o zážitkoch na prahu smrti už počuli. Buď sa o nich dočítali, alebo – keďže k nim dochádza bežne – mali priateľa či rodinného príslušníka, ktorý takýto zážitok prekonal. Môj príbeh mohol pomôcť najmä ľuďom z tohto tábora. Správy, ktoré prinášajú zážitky na prahu smrti, môžu človeku zmeniť život. Ak sa však niekto, kto je potenciálne otvorený existencii takýchto udalostí, spýta na názor lekára či vedca (v našej spoločnosti sú to oficiálni strážcovia vedomostí o tom, čo je skutočné a čo nie), až pričasto sa dočká zdvorilej, zato však rozhodnej odpovede, že zážitky na prahu smrti sú výplody fantázie – produkty mozgu, ktorý sa za každú cenu snaží udržať pri živote.

Ako lekár, ktorý mal jeden z takýchto zážitkov, som cítil, že môj príbeh bude iný. Čím väčšmi som o tom premýšľal, tým viac som bol presvedčený, že mojou povinnosťou je vyrozprávať ho.

Prechádzal som zoznamom „vysvetlení“, ku ktorým by sa uchýlili kolegovia a v minulosti aj ja sám. . (Viac podrobností nájdete v zhrnutí neurovedeckých hypotéz v Dodatku B.)

Predstavoval môj zážitok akýsi prvotný program mozgového kmeňa, ktorého cieľom je zmierniť bolesť a utrpenie pri umieraní? Mohlo ísť o pozostatok stratégií „predstieranej smrti“, ktorú používajú nižšie cicavce? Okamžite som to odmietol. Bolo vylúčené, aby moje zážitky boli produktom „plazej“ časti mozgu. Vyznačovali sa totiž mimoriadne dômyselnými zrakovými a sluchovými úrovňami a vysokým stupňom vnímaného významu.

Išlo o skreslené spomienky z hlbších častí limbického systému, oblasti mozgu, ktorá sa zúčastňuje na emočnom vnímaní? Aj v tomto prípade odpoveď znie „nie“. Bez funkčného neokortexu limbický systém nemohol vyprodukovať jasné a logické vízie, čo som zažil.

Mohlo za mojím zážitkom stáť akési psychedelické videnie, ktoré zapríčinil jeden z (mnohých) liekov, čo som dostával? Všetky tieto látky pôsobia v súčinnosti s receptormi v neokortexe. Keďže táto časť mozgovej kôry mi nefungovala, účinné látky nemali na čo pôsobiť.

A čo „REM intrusion“ (narušenie bdelosti spánkom REM)? Týmto názvom sa označuje syndróm, ktorý súvisí so spánkom REM (rapid eye movement, rýchly pohyb očí), keď snívame. Neurotransmitery, ako je sérotonín, pri ňom interagujú s receptormi v neokortexe. Aj v tomto prípade, žiaľ, platí, že predpokladom „REM intrusion“ je funkčný neokortex. Ten môj bol však odstavený.

Ďalšou položkou na zozname bol hypotetický jav známy ako „DMT dump“ (náhle uvoľnenie DMT). Šuškovitá žľaza (epifýza) pri ňom v reakcii na vnímané ohrozenie mozgu a následný stres tvorí látku DMT (N,N-dimetyltryptamín). DMT svojou štruktúrou pripomína sérotonín a môže navodiť mimoriadne intenzívny psychedelický stav. DMT som nevyskúšal ani pred zážitkom na prahu smrti, ani po ňom. Nepriem sa však s tými, čo tvrdia, že vyvoláva veľmi silné psychedelické zážitky, ktoré môžu ovplyvniť naše chápanie vedomia a reality.

Faktom však zostáva, že v mojom prípade nemal DMT na čo pôsobiť. Je naň citlivý iba neokortex, ktorý mi nefungoval. Pokiaľ teda ide o „vysvetlenie“ toho, čo sa so mnou dialo, hypotéza o náhlom 

uvoľnení DMT, podobne ako ostatní hlavní kandidáti, nedosiahla úspech. Dôvod je stále ten istý: halucinogény pôsobia na neokortex a ja som ho mal odstavený.

Poslednou hypotézou, ktorou som sa zaoberal, bol „reboot phenomenon“ (jav reštartu). V súlade s ním by môj zážitok predstavoval zoskupenie nesúvislých spomienok a myšlienok pochádzajúcich z obdobia, keď mi ešte fungovala mozgová kôra. Podobne ako počítač, čo po zlyhaní systému uložil všetko, čo sa dalo, a následne sa reštartoval, aj môj mozog si podľa tejto hypotézy poskladal zážitok zo zvyškov spomienok. Mohlo k tomu dôjsť po „reštarte“ mozgovej kôry a obnove vedomia po dlhodobom systémovom zlyhaní, za aké sa dá označiť moja difúzna meningitída. Vzhľadom na zložitosť a interaktívny charakter môjho zážitku je to však veľmi nepravdepodobné. Keďže v duchovnom svete som intenzívne prežíval nelineárne plynutie času, chápem, prečo texty o vyšších sférach často pôsobia skreslene alebo z pozemskej perspektívy nedávajú  zmysel. V nadpozemských svetoch sa čas nespráva tak ako tu. Jedna vec nemusí nevyhnutne nasledovať za druhou. Okamih môže trvať celý život a jeden či viacero životov sa zhustí do jediného okamihu. Hoci sa však čas vo vyšších sférach nespráva normálne (z nášho pohľadu), neznamená to, že je popletený, veď moje spomienky na obdobie strávené v kóme majú hlavu aj pätu. Na zemi ma počas zážitku držali najmä interakcia so Susan Reintjesovou, ktorá ma na štvrtý a piaty deň kontaktovala, a zjavenie šiestich tvárí celkom na konci. Akákoľvek iná časová súbežnosť medzi udalosťami na zemi a mojou púťou nadpozemským svetom, je – dalo by sa povedať – čisto hypotetická.

Čím viac som sa dozvedal o svojom ochorení a čím väčšmi som sa pomocou aktuálnej vedeckej literatúry usiloval vysvetliť, čo sa mi stalo, tým väčšie sklamanie som zažíval. Všetko – mimoriadna jasnosť videnia a myslenia, ktoré malo charakter čistého toku pojmov – svedčilo o zachovaní vyšších, nie nižších mozgových funkcií. Môj vyšší mozog však bol odstavený.

Čím viac „vedeckých“ vysvetlení zážitkov na prahu smrti som čítal, tým väčšmi ma šokovala ich očividná chabosť. Zároveň som si s nevôľou uvedomil, že keby ma bol niekto požiadal o názor, na tie isté vysvetlenia by poukázalo aj moje „staré ja“.

Od ľudí, čo nepracujú ako lekári, nemožno očakávať takéto vedomosti. Keby môj zážitok mal niekto – hocikto – iný, bolo by to pozoruhodné. No že sa stal práve mne... Ak vravím, že prebehol „z nejakého dôvodu“, cítim sa nesvoj. Zostalo vo mne dosť zo „starého lekára“, preto viem, ako výstredne, ba priam grandiózne to znie. Možnosť, že k tomu všetkému naozaj došlo z nejakého dôvodu, však musím brať vážne. Uvedomujem si totiž, aký nepravdepodobný je súčasný výskyt všetkých podrobností môjho prípadu (na znefunkčnenie mozgovej kôry sa dokonale hodí práve bakteriálna meningitída vyvolaná E. coli, navyše som sa napriek hrozbe istého zničenia rýchlo a úplne zotavil).

Cítim teda ešte väčšiu zodpovednosť vyrozprávať svoj príbeh vhodným spôsobom.

Vždy som bol hrdý na to, že čítam najnovšiu odbornú literatúru. Keď som do nej mohol prispieť niečím hodnotným, urobil som to. To, že ma akási sila vymrštila z tohto sveta do iného, bola veľká novina – skutočná medicínska aktualita. Po návrate som nebol ochotný podceňovať jej význam. Moje úplné zotavenie sa z lekárskeho hľadiska dá označiť za zázrak – bolo totiž absolútne vylúčené. Skutočná hodnota môjho príbehu však spočíva v tom, kde som bol. Preto je mojou povinnosťou (nielen ako vedca a oddaného prívrženca vedeckej metódy, ale aj ako liečiteľa) vyrozprávať ho. Príbeh – skutočný príbeh – má rovnakú liečivú moc ako liek. Keď mi v ten deň zavolala do ordinácie 

Susanna, vedela to. A keď sa mi ozvala biologická rodina, zažil som to aj ja. Liečivou novinou je aj to, čo sa mi stalo. Čo by som to bol za liečiteľa, keby som sa o ňu nepodelil?

Čosi vyše dvoch rokov po návrate z kómy som navštívil istého blízkeho priateľa a kolegu. Vedie jedno z popredných akademických neurovedeckých oddelení na svete. Johna (nie je to jeho skutočné meno) poznám už desiatky rokov. Pokladám ho za skvelého človeka a špičkového vedca.

32

Návšteva kostola

 

Život možno žiť iba dvojako. Buď tak, akoby nič nebolo zázrak,

alebo tak, akoby ním bolo úplne všetko.

Albert Einstein (1879 – 1955)

 

Do kostola som vošiel až v decembri 2008, keď ma Holley presvedčila, aby som na druhú adventnú nedeľu prišiel na bohoslužbu. Ešte stále som bol slabý, neistý a vychudnutý. Spolu s Holley som sedel v prednej lavici. Bohoslužbu v ten deň viedol Michael Sullivan. Podišiel ku mne a spýtal sa ma, či nechcem zapáliť druhú sviečku na adventnom venci. Nemal som o to záujem, no čosi ma prinútilo, aby som to urobil. Vstal som, položil ruku na mosadznú tyč a s neočakávanou ľahkosťou vykročil vpred.

V tom čase boli moje spomienky na obdobie strávené mimo tela ešte stále obnažené a zraniteľné. Kostol ma predtým veľmi nenadchýnal. Všade, kam som teraz pozrel, som však videl umenie a počul hudbu, ktorá mi pripomínala všetko, čo som prežil. Hlboké pulzujúce tóny hymnu mi pripomínali drsnosť a utrpenie Ríše dážďovčej perspektívy. Vitráže s oblakmi a anjelmi navodzovali nebeskú krásu Brány. Maľba, na ktorej Ježiš večeria spolu s učeníkmi, evokovala splynutie v Jadre. Keď som si spomenul na blaženosť bezvýhradnej lásky, ktorú som tam dostal, rozochvel som sa.

Konečne som pochopil, o čom je vlastne náboženstvo. Lepšie povedané, o čom by malo byť. V Boha som nielen veril, ale som ho aj poznal. Ako som neisto kráčal k oltáru, aby som prijal sviatosť, po lícach mi tiekli slzy.

33.

Záhada vedomia

 

Ak naozaj chcete hľadať pravdu, musíte aspoň raz v živote

čo najväčšmi zapochybovať o všetkom.

René Descartes (1596 – 1650)

 

Trvalo asi dva mesiace, kým som znovunadobudol všetky neurochirurgické vedomosti. Zabudnime na chvíľu na to, že sa mi vôbec vrátili, aj keď to v podstate bol zázrak. (Môj prípad v medicíne nemá precedens. Mozog, na ktorý tak dlho a agresívne útočili gramnegatívne baktérie, ako sú E. coli, sa nikdy predtým celkom nezotavil.) Keď som si vedomosti napokon vybavil, aj ďalej som zápasil s tým, že všetko, čo som sa za štyri desaťročia štúdia a práce naučil o ľudskom mozgu, vesmíre a realite, je v rozpore s tým, čo som zažil za sedem dní strávených v kóme. Upadol som do nej ako svetský lekár, ktorý celú kariéru v najprestížnejších výskumných ústavoch sveta zasvätil odhaľovaniu súvislostí medzi ľudským mozgom a vedomím. Nešlo o to, že by som vo vedomie neveril. Väčšmi než iní ľudia som si však uvedomoval, že z mechanického hľadiska je mimoriadne nepravdepodobné, aby existovalo nezávisle. Vôbec som to nepripúšťal!

V dvadsiatych rokoch 20. storočia fyzik Werner Heisenberg (a ďalší zakladatelia kvantovej mechaniky) urobil čudný objav, s ktorým sa svet dodnes celkom nevyrovnal. Zistil, že pri pozorovaní subatomárnych javov nie je možné úplne oddeliť pozorovateľa, teda vedca, čo robí pokus, od pozorovaného. V každodennom živote si to vôbec neuvedomujeme. Vesmír vnímame ako priestor plný samostatných objektov (stolov, stoličiek, ľudí či planét), ktoré občas interagujú, no inak zostávajú izolované. Na subatomárnej úrovni však vidieť, že predstava o kozme zloženom zo samostatných objektov, je čistá ilúzia. V ríši supersupermalého každý objekt fyzického vesmíru úzko súvisí so všetkými ostatnými objektmi. Inak povedané, v kozme nie sú nijaké „objekty“, iba vibrácie energie a vzťahy medzi nimi.

To, čo z toho vyplýva, malo byť jasné každému. Mnohí si to však neuvedomili. Vesmírnu realitu nemožno skúmať bez použitia vedomia. Ani zďaleka totiž nepredstavuje bezvýznamný vedľajší produkt telesných procesov (ako som si nahováral pred zážitkom). Je skutočné, dokonca skutočnejšie ako zvyšok fyzickej existencie a s najväčšou pravdepodobnosťou predstavuje jej základ. Ani jeden z takto získaných poznatkov celkom neprenikol do vedeckého obrazu reality. Hoci sa ich doň pokúšajú včleniť mnohí vedci, ešte stále neexistuje jednotná „teória všetkého“, ktorá by zlúčila zákony kvantovej mechaniky so zákonmi teórie relativity a nezabudla pritom na vedomie.

Mnohé bežné objekty, teda objekty zložené z normálnej (baryónovej) hmoty, sa skladajú z atómov. Tie pozostávajú z protónov, neutrónov a elektrónov. Ako fyzici zistili začiatkom 20. storočia, všetko sú to častice. A tie sú zložené z... Pravdupovediac, fyzici odpoveď nepoznajú. Vedia však to, že každá častica je spojená s každou ďalšou časticou vo vesmíre. Na najhlbšej úrovni sú všetky prepojené.

Pred zážitkom na prahu smrti som o týchto moderných vedeckých predstavách vedel, no zdali sa mi vzdialené a neprístupné. Vo svete, v ktorom som žil a pohyboval sa (v prostredí áut a domov, operačných stolov a pacientov, ktorým sa darilo alebo nedarilo, sčasti v závislosti od toho, či operácia prebehla úspešne), pôsobili vedomosti o subatomárnych časticiach ezotericky a odťažito. Aj keď boli pravdivé, netýkali sa mojej každodennej reality.

Keď som však vystúpil z fyzického tela, zažil som tieto fakty priamo. Sebavedome tvrdím, že hoci som v tom čase pojem veda nepoznal, v Bráne a Jadre som sa jej venoval. Používal som pritom najpravejší a najdômyselnejší nástroj, aký na vedecký výskum máme.

Samotné vedomie.

Čím hlbšie som kopal, tým väčšmi som bol presvedčený, že môj objav nie je iba zaujímavý či dramatický. Bol vedecký. Vedomie predstavuje buď najväčšiu záhadu vedeckého bádania, alebo absolútne nijaký problém – podľa toho, s kým sa zhovárate. Prekvapuje ma, koľko vedcov – možno je to dokonca väčšina – zastáva druhý uvedený názor. Sú presvedčení, že vedomím sa nemusíme trápiť, lebo je to iba vedľajší produkt telesných procesov. Mnohí vedci zachádzajú ešte ďalej a tvrdia, že vedomie je sekundárny jav, navyše neskutočný.

Mnohí poprední odborníci, ktorí sa zaoberajú neurovedou vedomia a filozofiou mysle, s nimi však nesúhlasia. V posledných desaťročiach začali uznávať „zložitý problém vedomia“. Hoci predstava o ňom sa rodila celé dekády, vo svojej geniálnej knihe The Conscious Mind (Vedomá myseľ) ju definoval až David Chalmers. Týka sa samotnej existencie vedomého zážitku a možno ho zhrnúť do týchto otázok:

Ako fungovanie ľudského mozgu vedie k vzniku vedomia?

Ako vedomie súvisí so správaním, ktoré sprevádza?

Ako vnímaný svet súvisí so skutočným svetom?

Tieto otázky sú veľmi zložité a niektorí myslitelia vyhlásili, že odpovede sa nachádzajú celkom mimo „vedy“. To, že vedomie siaha za hranice súčasnej vedy, však nezmenšuje jeho význam. Naopak, predstavuje to záchytný bod, vďaka ktorému môžeme odhaliť nepochopiteľne významnú úlohu, ktorú vedomie hrá vo vesmíre. Vedecká  metóda sa zakladá výlučne na fyzickom svete. Jej vzostup, ku ktorému došlo v priebehu posledných štyristo rokov, predstavuje veľký problém. Stratili sme kontakt s vedomím, veľkou záhadou tvoriacou podstatu našej existencie. Predmoderné náboženstvá ho dobre poznali a držali sa ho, aj keď na jeho označenie používali rozličné slová a vyjadrovali ho prostredníctvom rôznych svetonázorov. Svetská západná kultúra sa oň však prestala zaujímať, lebo sa čoraz väčšmi sústreďovala na moc modernej vedy a techniky.

Za všetky úspechy západnej civilizácie svet zaplatil vysokú cenu. Zanedbal najdôležitejšiu súčasť našej existencie – ľudskú dušu. Zlá je aj odvrátená strana vyspelej techniky – moderné formy vojny, bezhlavé zabíjanie a samovraždy, upadajúce časti veľkomiest, ekologické škody, skazonosné zmeny podnebia, polarizácia ekonomických zdrojov. Sústreďujeme sa na exponenciálny pokrok vedy a techniky, no pokiaľ ide o zmysel života a radosť z neho, mnohí z nás zostávajú ochudobnení. Nevedia totiž, ako zapadajú do veľkolepého a večného plánu existencie.

Odpovede na otázky týkajúce sa duše, posmrtného života, reinkarnácie, Boha a neba sa pomocou konvenčných vedeckých metód hľadajú ťažko. Z toho sa dá vyvodiť, že možno ani neexistujú. Pochopeniu prostredníctvom „štandardného“ vedeckého bádania vzdorujú aj javy rozšíreného vedomia, ako je diaľkové videnie (remote viewing), mimozmyslové vnímanie, psychokinéza, jasnovidectvo, telepatia či predvídanie (prekognícia). Pred kómou som o ich existencii pochyboval, lebo na hlbokej úrovni som ich nikdy nezažil a môj zjednodušený vedecký pohľad na svet ich nevedel vysvetliť.

Rovnako ako mnohí iní vedeckí skeptici, aj ja som sa odmietal zaoberať údajmi, ktoré by dávali odpovede na otázky týkajúce sa týchto javov. Informácie som vopred zavrhol a tých, čo ich poskytovali, som vopred odsúdil. Moje obmedzené nazeranie na svet totiž nepripúšťalo existenciu týchto javov. Tí, čo tvrdia, že dôkazy o javoch svedčiacich o rozšírenom vedomí nejestvujú, hoci sú priam rukolapné, úmyselne zotrvávajú v nevedomosti. Sú presvedčení, že poznajú pravdu, a necítia potrebu skúmať fakty.

Tým, čo ešte stále zotrvávajú v pasci vedeckého skepticizmu, odporúčam knihu Irreducible Mind: Toward a Psychology for the 21st Century (Neredukovateľná myseľ: K psychológii pre 21. storočie), ktorá vyšla roku 2007. Táto prísna vedecká analýza predkladá dôkazy o mimotelovom vedomí. Je to významné dielo, ktoré napísala renomovaná skupina odborníkov z Oddelenia pre výskum vnímania (Division of Perceptual Studies) na Virgínskej univerzite. Autori v ňom prinášajú vyčerpávajúci prehľad relevantných údajov a prichádzajú k jasnému záveru: tieto javy sú skutočné, a ak chceme pochopiť realitu našej existencie, musíme sa snažiť pochopiť ich podstatu.

Podliehame presvedčeniu, že vedecký svetonázor čoskoro dospeje k teórii všetkého (TOE, Theory of Everything), v ktorej nebude priestor pre dušu, ducha, nebo či Boha.  Púť, na ktorú som vydal v hlbokej kóme, ma z tejto nízkej fyzickej ríše zaviedla do najvyššieho obydlia všemocného Stvoriteľa. Odhalila neopísateľne obrovskú priepasť medzi ľudským poznaním a úžasnou Božou ríšou.

Každý z nás pozná vedomie lepšie ako čokoľvek iné. O zvyšku vesmíru však vieme oveľa viac ako o mechanizme vedomia. Je nám také blízke, že takmer uniká nášmu chápaniu. Fyzické aspekty hmotného sveta (kvarky, elektróny, atómy, fotóny atď.) vrátane zložitej štruktúry mozgu totiž ani v najmenšom neobjasňujú mechanizmus vedomia.

Pokiaľ ide o realitu duchovnej ríše, najvýznamnejším záchytným bodom je velká záhada našej vedomej existencie. Fyzici a neurovedci sú na ňu zatiaľ prikrátki. Pre ich neschopnosť vysvetliť ju zostáva úzky vzťah medzi vedomím a kvantovou mechanikou (a teda aj fyzickou realitou) nejasný.

Aby sme mohli skúmať vesmír na hĺbkovej úrovni, musíme uznať základnú úlohu vedomia pri tvorbe skutočnosti. Pokusy v oblasti kvantovej mechaniky šokovali aj jej geniálnych otcov. Mnohí z nich, napríklad Werner Heisenberg, Wolfgang Pauli, Niels Bohr, Erwin Schrodinger či sir James Jeans, preto hľadali odpoveď v mystickom svetonázore. Uvedomili si, že nemožno oddeliť experimentátora od objektu experimentu ani vysvetliť realitu bez vedomia. Keď som bol mimo tela, objavil som neopísateľnú nekonečnosť a zložitosť vesmíru. Pochopil som, že základom všetkého, čo existuje, je vedomie. So svetom, ktorým som prechádzal, som bol natoľko prepojený, že som často nerozlišoval medzi „sebou“ a ním. Keby som to mal zhrnúť, najskôr by som povedal, že vesmír je oveľa väčší, ako sa zdá pri pohľade na jeho bezprostredne viditeľné časti. (V skutočnosti nejde o nijaký revolučný názor. Dnešná veda totiž tvrdí, že deväťdesiatšesť percent vesmíru sa skladá z 

„tmavej hmoty“ a „tmavej energie“. Čo sú to za zložky?1 To ešte nikto nevie. Môj zážitok bol nezvyčajný v tom, že základnú úlohu vedomia či duše som spoznal so šokujúcou bezprostrednosťou. Nedostal som teoretické vedomosti, ale zažil som samotný fakt, ohromný a prebúdzajúci ako závan arktického vzduchu do tváre.) Po druhé, každý z nás je zložito a nezrušiteľne prepojený s vesmírom. Je to náš skutočný domov. Ak si budeme nahovárať, že záleží iba na fyzickom svete, je to, akoby sme sa zatvorili do malej skrine a predstavovali si, že za ňou nič nie je. Po tretie, „víťazstvo mysle nad hmotou“ uľahčuje kľúčová schopnosť, ktorou je viera. Ako študent medicíny som často žasol nad obrovskou mocou placebo efektu. Na placebo je citlivých asi tridsať percent populácie a lekárske štúdie túto hranicu musia prekonať. Súvisí totiž s vierou pacienta, že dostáva liek, aj keď v skutočnosti prijíma neúčinnú látku. Lekári nevnímajú skrytú moc viery a jej vplyv na zdravie. Vidia pohár ako poloprázdny a placebo efekt označujú za prekážku demonštrácie liečby.

Podstatou záhady kvantovej mechaniky je klamlivá predstava o polohe v priestore a čase. Zvyšok vesmíru – lepšie povedané, jeho väčšina – od nás nie je vzdialený priestorovo. Fyzický priestor sa nám síce zdá skutočný, ale aj on má svoje obmedzenia. Dĺžka či výška vesmíru sú ničím v porovnaní s duchovnou ríšou, z ktorej vznikli – s ríšou vedomia (niekto ju nazýva „životná sila  “).

Druhý, podstatne veľkolepejší vesmír vôbec neleží „ďaleko“. Je priamo tu, kde píšem túto vetu, a tam, kde ju vy čítate. Nie je totiž vzdialený fyzicky, ale existuje na inej frekvencii. Je priamo tu a teraz, ibaže o ňom nevieme, pretože sa uzatvárame pred frekvenciami, na ktorých sa prejavuje. Žijeme v dôverne známych rozmeroch priestoru a času, obmedzení zmyslovými orgánmi. Naše vnímanie je odstupňované od subatomárnych kvánt až po celý vesmír. Hoci sú tieto rozmery nepochybne zaujímavé, tým, že sa zameriavame iba na ne, nevnímame iné dimenzie, ktoré sú rovnako skutočné.

Na toto všetko prišli už starovekí Gréci. Ja som objavoval iba to, na čo narazili už oni: vrana k vrane sadá. Vesmír je vybudovaný tak, že ak chcete dokonale pochopiť niektorú z jeho mnohých dimenzií a úrovní, musíte sa stať jej súčasťou. Presnejšie povedané, musíte sa otvoriť tej svojej identite, ktorá zodpovedá danému vesmírnemu rozmeru. Máte ju už od začiatku, no neviete o nej.

Vesmír nemá začiatok ani koniec a Boh je prítomný v každej jeho čiastočke. Značná časť – či skôr väčšina – z toho, čo ľudia narozprávali, sťahuje Boha a vyššie duchovné sféry na našu úroveň namiesto toho, aby dvíhala naše vnímanie smerom k nim. Svojimi nedostatočnými opismi špiníme ich úžasnú podstatu.

Hoci sa vesmír nikdy nezačal a nikdy sa neskončí, má akési „interpunkčné znamienka“. Ich zmyslom je dať bytostiam život a umožniť im, aby sa zúčastňovali na Božej nádhere. Jedným z týchto tvorivých „interpunkčných znamienok“ bol veľký tresk, pri ktorom vznikol vesmír. Óm naň hľadel zvonka. Jeho pohľad zahŕňal všetko Stvorenie a presahoval moje mnohorozmerné zorné pole. Vidieť znamenalo vedieť. Nejestvoval rozdiel medzi zážitkom niečoho a chápaním niečoho.

„Bol som slepý, no teraz vidím.“ Tento výrok odrazu nadobudol nový význam. Pochopil som totiž, akí slepí ku skutočnej podstate duchovného vesmíru sme na zemi. Týka sa to najmä ľudí, k akým som kedysi patril ja, teda takých, čo veria, že podstatou skutočnosti je hmota a všetko ostatné – myšlienky, vedomie, predstavy, emócie, duša – sú iba jej produkty.

Toto zjavenie ma značne inšpirovalo. Umožnilo mi uvidieť ohromné výšky splynutia a pochopenia, čo sa zjavia pred nami, keď zanecháme obmedzenia fyzického tela vrátane mozgu.

Humor, irónia, pátos. Vždy som si myslel, že tieto vlastnosti sa vyvinuli preto, aby ľuďom pomáhali vyrovnať sa s často bolestivým a nespravodlivým svetom. A mal som pravdu. Nepredstavujú však iba útechu, ale aj uznanie – krátke, bleskové, no nesmierne dôležité – toho, že nech už sú naše zápasy a utrpenie na tomto svete akékoľvek, nemôžu sa dotknúť väčšej, večnej bytosti, ktorou sme. Smiech a irónia nám pripomínajú, že na zemi nie sme väzni, ale cestovatelia.

Ďalšou dobrou správou je, že ak chcete nazrieť za oponu, nemusíte sa priblížiť na krok k smrti. Isté úsilie však predsa len musíte prejaviť. Ak sa o iných dimenziách dozviete z kníh a prezentácií, bude to iba začiatok. Napokon každý z vás musí prostredníctvom modlitby či meditácie preniknúť  do vlastného vedomia. Inak sa k týmto pravdám nedostanete.

Meditácia môže mať rozličné formy. Odkedy som sa prebral z kómy, najväčšmi mi pomáha meditácia, s ktorou prišiel Robert A. Monroe, zakladateľ Monroovho ústavu v komunite Faber v štáte Virgínia. Keďže ju nezaťažil nijakou dogmatickou filozofiou, v porovnaní s inými formami meditácie jasne vyniká. Jedinou dogmou v Monroovom systéme meditačných cvičení je: Som viac než fyzické telo. Toto jednoduché vyjadrenie má nesmierny význam.

Robert Monroe v päťdesiatych rokoch 20. storočia pôsobil ako úspešný producent rozhlasových programov. Keď skúmal, či zvukové nahrávky možno využiť ako metódu učenia v spánku, začal mať mimotelové zážitky. Nasledoval podrobný výskum, ktorý trval viac ako štyridsať rokov a viedol k vzniku účinného systému na skvalitnenie hlbokého vedomého bádania. Zakladá sa na audiotechnike známej ako Hemi-Sync, ktorú vyvinul sám Monroe.

Hemi-Sync navodzuje uvoľnený stav mysle, čím zvyšuje selektívnu bdelosť a výkon. Neposkytuje však iba toto. Vyššie stavy vedomia umožňujú prístup k alternatívnym formám vnímania, ako sú mystické stavy či hlboká meditácia. Hemi-Sync využíva rezonančné zosúladenie mozgových vĺn, ich vzťah k percepčnej a behaviorálnej psychológii vedomia a k základnej fyziológii vedomia a mysle pripútanej k mozgu.

Hemi-Sync pomocou osobitných stereofónnych zvukových vĺn (s mierne odlišnou frekvenciou v každom uchu) navodzuje synchronizovanú aktivitu mozgových vĺn. Tieto „binaurálne rytmy“ majú frekvenciu, ktorá predstavuje aritmetický rozdiel medzi oboma signálnymi frekvenciami. Využívajú vývojovo starý, zato však veľmi presný časovací systém mozgového kmeňa, ktorý za normálnych okolností umožňuje lokalizáciu zvukových zdrojov v horizontálnej rovine okolo hlavy. Binaurálne rytmy ovplyvňujú susedný retikulárny aktivačný systém (RAS), ktorý poskytuje lôžku (talamus) a mozgovej kôre stabilné časovacie signály a umožňuje tak existenciu vedomia. Tieto signály zabezpečujú synchróniu mozgových vĺn v rozsahu od 1 do 25 Hz (hertzov, cyklov za sekundu) vrátane dôležitého intervalu pod normálnym prahom ľudského sluchu (20 Hz). Tento najnižší interval súvisí s mozgovými vlnami delta (<4 Hz, zvyčajne sa vyskytujú počas hlbokého bezsenného spánku), théta (4 – 7 Hz, zodpovedajú hlbokej meditácii a uvoľneniu, ako aj spánku non-REM) a alfa (7 – 13 Hz, sú typické pre spánok REM, ospalosť hraničiacu so spánkom či bdelé uvoľnenie).

Keď som sa prebral z kómy, vydal som sa na púť za lepším pochopením. Hemi-Sync mi na nej pomáhal inaktivovať filtračnú funkciu fyzického mozgu. Globálne totiž synchronizoval neokortikálnu 

elektrickú aktivitu, aby oslobodil moje mimotelové vedomie. Čosi podobné predtým dosiahla meningitída. Domnievam sa, že vďaka Hemi-Syncu som sa dostal do ríše podobnej tej, čo som navštívil, keď som bol hlboko v kóme. Nemusel som však byť smrteľne chorý. Vyzeralo to ako v detstve, keď som sa oddával snom o lietaní – do značnej miery záležalo na tom, či dovolím, aby sa let začal. Keby som sa doň silil a nadmerne pri ňom myslel,  prípadne keby som sa doň priveľmi vkladal, nevzlietol by som.

Použitie slova vševediaci v súvislosti s Bohom sa mi zdá nevhodné, lebo úžas a tvorivá sila, ktoré som zažil, sa nedajú pomenovať. Uvedomil som si, že keď niektoré náboženstvá zakazujú dávať Bohu mená alebo zobrazovať Božích prorokov, z intuitívneho hľadiska postupujú správne. Božia realita totiž vzdoruje akýmkoľvek ľudským či pozemským snahám zachytiť ju slovami alebo obrazmi.

Moje vedomie bolo individuálne, no zároveň sa celkom zjednocovalo s vesmírom. Analogicky, hranice toho, čo som zažíval ako „ja“, sa niekedy stiahli a inokedy rozšírili, aby obsiahli všetko, čo existuje vo večnosti. Občas sa natoľko zahmlili, že som sa stal celým vesmírom. Inak povedané, na chvíľu som vnímal tú svoju identitu, ktorá je totožná s celým kozmom. Mal som ju po celý čas, no až dovtedy som bol voči nej slepý.

Na demonštráciu svojho vedomia na najhlbšej úrovni často používam analógiu so slepačím vajcom. Keď som bol v Jadre, splynul som so svetelnou Guľovitou bytosťou a s celým mnohorozmerným vesmírom naprieč večnosťou. Hoci som sa prakticky stotožnil s Bohom, silno som cítil, že tvorivým, hybným aspektom Boha (primum movens) bola škrupina okolo obsahu vajca. Úzko súvisela s celým Stvorením (rovnako ako naše vedomie predstavuje priame rozšírenie Božského), no nikdy by sa nedokázala celkom stotožniť s jeho vedomím. Hoci sa moje vedomie zjednotilo so všetkým i s večnosťou, cítil som, že s tvorivým, hybným činiteľom sa nikdy celkom nestotožním. V jadre nekonečnej jednoty teda pretrvávala dualita. Je možné, že je iba zdanlivá a predstavuje výsledok úsilia vniesť takéto uvedomenie do tejto ríše.

Nikdy som priamo nepočul Ómov hlas ani nevidel jeho tvár. Akoby sa mi prihováral prostredníctvom myšlienok, čo sa mnou valili ako vysoké vlny. Rozbúrili všetko okolo mňa a dali mi najavo, že jestvuje hlbšia štruktúra existencie – všetci tvoríme jej súčasť, no zvyčajne si to neuvedomujeme.

Komunikoval som teda priamo s Bohom? Pravdaže. Keď to takto formulujem, znie to veľkolepo. V tej chvíli som to však vnímal inak. Cítil som, že robím to, čo môže urobiť každá duša, keď opustí telo, a čo môžeme spraviť všetci prostredníctvom rozličných foriem modlitby či hlbokej meditácie. Azda si nemožno predstaviť nič výnimočnejšie, ako je komunikácia s Bohom. Zároveň je to však to najprirodzenejšie. Boh je totiž ustavične v nás. Je vševediaci, všemocný, osobný – a bezvýhradne milujúci. Keďže sme spojení s ním, sme spojení a zjednotení aj jeden s druhým.

34.

Posledná dilema

 

Aby som sa mohol stať tým, čím budem, musím byť ochotný

vzdať sa toho, čím som.

Albert Einstein (1879 – 1955)

 

Einstein patril medzi moje úplne prvé vedecké idoly.

Uvedený citát bol vždy jedným z mojich najobľúbenejších. Dnes však chápem, čo tie slová naozaj znamenajú. Vždy keď som svoj príbeh rozprával nejakému zo svojich kolegov, uvedomoval som si, že im pripadá šialený. Dávali to najavo prázdnym či znepokojeným pohľadom. Zároveň som však vedel, že môj zážitok má skutočnú vedeckú hodnotu. Otvoril totiž dvere do celkom nového sveta – či vesmíru – vedeckého chápania a pozorovania, ktoré uznáva vedomie ako najvýznamnejšiu entitu zo všetkých.

Môjmu zážitku na prahu smrti však chýbal aspekt, ktorý v podobných prípadoch býva veľmi častý. Presnejšie povedané, nezakúsil som malú skupinu zážitkov so spoločným menovateľom.

Kým som bol mimo tela, nespomenul som si na svoju pozemskú totožnosť.

Hoci nijaké dva zážitky na prahu smrti nie sú celkom rovnaké, keď som sa pustil do čítania literatúry, zistil som, že mnohé sa vyznačujú typickými charakteristikami. Jednou z nich je stretnutie s jedným či viacerými mŕtvymi ľuďmi, ktorých daný človek za života poznal. Mne sa však nič také nestalo. Veľmi ma to netrápilo. Uvedomil som si totiž, že ďalej ako väčšina ľudí, čo mali zážitok na prahu smrti, som sa dostal práve vďaka tomu, že som zabudol na svoju pozemskú identitu. V tomto ohľade som sa nemohol na nič sťažovať. S jedným človekom by som sa však predsa len bol rád stretol. Štyri roky predtým, ako som upadol do kómy, mi zomrel otec. V období, keď som blúdil životom, som celkom isto nespĺňal jeho predstavy. Vedel, že som to ľutoval. Prečo ma teda v nadpozemských sférach neprivítal, aby mi povedal, že všetko je v poriadku? Priatelia či rodinní príslušníci sa totiž ostatným ľuďom, čo mali zážitok na prahu smrti, zjavili najmä preto, aby ich utešili. Aj ja som túžil po takomto upokojení. No nedostal som ho.

Pravdaže, nejaké slová útechy sa ušli aj mne. Povedalo mi ich predsa Dievča na motýľom krídle. . Táto bytosť síce pôsobila úžasne a anjelsky, no nebol to nikto, koho by som poznal. Videl som ju vždy, keď som na motýľom krídle vošiel do idylického údolia, preto som si veľmi dobre pamätal jej tvár. Vedel som, že nikdy v živote – aspoň v tom pozemskom – som sa s ňou nestretol. Pri zážitkoch na prahu smrti však často dominuje stretnutie s pozemským priateľom či príbuzným.

Hoci som sa túto nejasnosť usiloval hodiť za hlavu, do mojich úvah o tom, čo všetko pre mňa zážitok znamená, vniesla prvok pochybnosti. Nepochyboval som o tom, čo sa mi stalo. Čosi také neprichádzalo do úvahy. To by som rovno mohol spochybniť svoje manželstvo s Holley či lásku k deťom. Neprestajne ma však znepokojovalo, že v nadpozemskom svete som sa nezvítal s otcom 

a namiesto neho ma ním sprevádzala nádherná, no neznáma spoločníčka na motýľom krídle. Vzhľadom na silno emocionálnu podstatu môjho vzťahu k rodine a na pocity menejcennosti, ktoré na mňa doliehali v súvislosti s tým, že biologickí rodičia sa ma vzdali, som nevedel pochopiť, prečo mi najdôležitejšiu správu zo všetkých – že som milovaný a nikdy nebudem odvrhnutý – neodovzdal niekto, koho som poznal. Napríklad... otec.

V hĺbke duše som sa totiž celý život cítil odvrhnutý aj napriek tomu, že rodina sa všemožne usilovala zahojiť mi rany prostredníctvom svojej lásky. Otec mi často hovorieval, aby som sa netrápil tým, čo sa so mnou dialo predtým, ako si ma s matkou vzali z domova. „Aj tak si nemôžeš pamätať na také včasné obdobie života,“ vravieval. Lenže sa mýlil. Zážitok na prahu smrti ma presvedčil, že akási neznáma časť nášho ja zaznamenáva všetky aspekty pozemského života, a to od jeho úplného začiatku. Na prekognitívnej, preverbálnej úrovni som teda po celý čas vedel, že biologickí rodičia sa ma vzdali. Na hĺbkovej úrovni som sa im to stále snažil odpustiť.

Táto otázka však zostávala otvorená. Ustavične som počul odmietavý hlas, ktorý mi vytrvalo, ba priam prefíkane hovoril, že napriek dokonalosti a úžasu, ktorým sa môj zážitok na prahu smrti vyznačoval, čosi nie je v poriadku.

Istá časť môjho ja ešte vždy pochybovala o autentickosti neuveriteľne skutočného zážitku, čo som mal v hlbokej kóme, a teda aj o pravej existencii celej nadpozemskej ríše. Tejto mojej časti z vedeckého hľadiska jednoducho „nedávala zmysel“. Tento tichý, no naliehavý hlas začal ohrozovať celý nový svetonázor, čo som si pomaly budoval.

35.

Fotografia

 

Vďačnosť je nielen najväčšia cnosť, ale aj zdroj všetkých

ostatných cností.

Cicero (106 – 43 pred Kr.)

 

Štyri mesiace po tom, čo ma prepustili z nemocnice, mi biologická sestra Kathy konečne poslala fotografiu biologickej sestry Betsy. Práve som bol v spálni, kde sa začala celá moja odysea. Otvoril som veľkú obálku a vytiahol z nej zarámovanú lesklú farebnú fotografiu sestry, ktorú som nikdy nepoznal. Ako som neskôr zistil, stála pri móle, kde pristáva trajekt smerujúci k ostrovu Balboa. Bolo to neďaleko jej domu v južnej Kalifornii. V pozadí na západnom pobreží nádherne zapadalo slnko. 

Betsy mala dlhé hnedé vlasy a sýtomodré oči. Jej úsmev vyžaroval lásku a vľúdnosť a prenikal priamo do mňa. Keď som ho videl, srdce mi plesalo, no zároveň aj bolelo.

Kathy prilepila k fotografii báseň, ktorú roku 1993 napísal David M. Romano. Volá sa Ak zajtrajšok svitne bezo mňa.

 

Ak zajtrajšok svitne bezo mňa

a ja už neokúsim ten dar,

ak slnko zaleje zarána

tvoju slanú a nešťastnú tvár,

kiež by si nikdy neplakala

tak zúfalo, ako plačeš dnes,

keď smutne premýšľaš nad všetkým,

čo, žiaľ, nestihli sme si už riecť.

Viem, ako mocne ma miluješ,

ver, ja nesmierne ľúbim ťa tiež.

Keď si na mňa s láskou spomenieš,

budeš mi chýbať, to vieš.

Ak zajtrajšok svitne bezo mňa,

ó, spomeň si a nezabudni:

anjel s mojím menom na perách

zletel, chytil ma a šepol mi:

„Tam hore, vysoko v nebesiach

máš pripravené svoje miesto.

Nastal čas, že musíš opustiť,

čo vrúcne ľúbiš – vždy tak je to.“

Keď som sa otočil na odchod,

z oka mi skotúľala slza,

celý život som dobre vedel,

že smrť, to nie je moja múza.

Bolo toľko vecí, pre ktoré som žil,

toľko takých, čo som neskončil,

zdalo sa mi celkom nemožné,

aby som ťa len tak opustil.

 

Myslel som na všetky včerajšky,

dobré aj zlé minulosť mala,

na lásku, čo nás spájala,

a radosť, čo na duši hriala.

Keby sa dal vrátiť včerajšok,

aspoň jedna kratučká chvíľa,

bozkom by som ti riekol zbohom

a snáď by si sa usmiala, milá.

No vtom som s nevôľou pochopil,

že táto predstava je márna,

moje miesto časom zaujmú

len spomienky a izba prázdna.

Keď som si vybavil svetské veci,

ktoré mi od zajtra budú chýbať,

hneď spomenul som si na teba

a srdce žiaľ mi začal umárať.

Prešiel som cez nebeskú bránu,

cítil som sa ako doma tam,

zrazu sa zo zlatého trónu pozrel

a usmial na mňa Boh sám.

Povedal  mi:„Toto je večnosť,

všetko to, čo som ti prisľúbil.

Tu sa totiž odznova začína život,

čo dnes na zemi sa skončil.

Nesľubujem žiaden zajtrajšok,

veď dnešok potrvá naveky.

Nebudeš túžiť po minulom,

každý deň tu bude rovnaký.

Bol si taký verný v živote,

konal si dôverčivo a úprimne,

hoci boli aj také chvíle,

keď si sa zachoval nesprávne.

Tvoje hriechy sú odpustené

a je tvojou slobodnou voľbou,

či chytíš sa za moju ruku

a budeš žiť svoj život so mnou.“

Ak zajtrajšok svitne bezo mňa,

nemysli si, že som vzdialený,

lebo keď si na mňa pomyslíš,

budem v tvojom srdci schúlený.

 

Fotografiu som opatrne položil na bielizník a nespúšťal z nej zrak. Oči mi zvlhli. Betsy sa mi zdala nezvyčajne, priam desivo známa. Pravdaže, tak musí vyzerať, hovoril som si, veď sme pokrvní príbuzní. Mám s ňou predsa viac spoločnej DNA ako s ktorýmkoľvek iným človekom na svete (okrem mojich ďalších dvoch biologických súrodencov). Sme úzko spojení bez ohľadu na to, či sme sa niekedy stretli.

Na druhý deň ráno som v spálni pokračoval v čítaní knihy On Life After Death (O živote po smrti) od Elisabeth Kublerovej-Rossovej. Narazil som na príbeh o dvanásťročnom dievčati, čo prekonalo zážitok na prahu smrti, no spočiatku o ňom nepovedalo rodičom. Napokon to však už nevydržalo a zdôverilo sa otcovi. Opísalo mu, ako navštívilo neuveriteľnú krajinu plnú lásky a nádhery. Stretlo sa tam s bratom, ktorý mu dodal útechu.

„Jediný problém je v tom, že nemám brata,“ konštatovala dievčinka.

Otcovi sa zaliali oči slzami. Nato povedal dcérke o bratovi, ktorý zomrel tri mesiace predtým, ako sa narodila.

Prestal som čítať. Na chvíľu som sa ocitol v čudnom, zmätenom stave. Nedalo sa povedať, či rozmýšľam, alebo nerozmýšľam. Iba som čosi... spracúval. Akúsi myšlienku, ktorá zotrvávala na okraji môjho vedomia, no ešte doň celkom neprenikla.

Potom som pohľadom prešiel k bielizníku a fotografii, čo mi poslala Kathy. Vynímala sa na nej sestra, ktorú som nikdy nepoznal. Azda iba z príbehov, čo mi rozprávali členovia biologickej rodiny. Bola vraj mimoriadne láskavá a nesmierne starostlivá. Často dodali, že bola ako anjel.

Bez svetlomodrých a indigových šiat a nebeského svetla Brány, čo ju obklopovalo, keď sedela na nádhernom motýľom krídle, som ju však hneď nespoznal. Dalo sa to očakávať. Veď dovtedy som videl len jej nebeské ja – to, čo žije nad a za pozemskou ríšou, poznačenou tragédiami a starosťami.

Teraz som si však bol istý, že je to ona. Jej láskyplný úsmev, sebavedomý a nesmierne utešujúci pohľad, jagavé modré oči.

Bola to ona.

Na okamih sa oba svety stretli. Pozemský svet, v ktorom som bol lekár, otec a manžel, a nadpozemský svet, ktorý bol taký obrovský, že pri ceste ním ste celkom zabudli na svoje pozemské ja a stali sa čistou súčasťou vesmíru, tmy naplnenej láskou a Bohom.

V tej chvíli za daždivého utorkového rána v spálni nášho domu sa stretol vyšší svet s nižším. Keď som zbadal Betsinu fotografiu, cítil som sa ako chlapec z rozprávky, čo odišiel na druhý svet, no keď sa z neho vrátil, zistil, že všetko bol iba sen – až kým z vrecka nevytiahol za hrsť trblietavej čarovnej pôdy z inej ríše.

Hoci som sa to pokúšal poprieť, v mojom vnútri celé týždne prebiehal zápas. Na jednej strane stála časť mojej mysle, ktorá vystúpila z tela a navštívila nadpozemský svet, na druhej strane bola myseľ lekára, liečiteľa, čo vstúpil do služieb vedy. Keď som sestre, svojmu anjelovi, pozrel do tváre, bez akýchkoľvek pochybností som vedel, že obaja ľudia, ktorými som v posledných mesiacoch (od návratu až dovtedy) bol, sú jeden a ten istý človek. Musel som sa vyrovnať s úlohou lekára, vedca a liečiteľa, ako aj človeka, čo sa vrátil z nepravdepodobnej, no veľmi skutočnej a významnej cesty k samému Bohu. Nebolo to dôležité z môjho osobného hľadiska, ale pre mimoriadne presvedčivé podrobnosti. Zážitok na prahu smrti mi vyliečil rozháranú dušu. Vďaka nemu viem, že vždy som bol ľúbený, a ukázal mi, že milovaní sú aj všetci ostatní vo vesmíre. Mal som ho vtedy, keď sa moje fyzické telo ocitlo v stave, v ktorom som podľa súčasného lekárskeho poznania nemal zažiť vôbec nič.

Viem, že niektorí ľudia sa pokúsia môj zážitok vyvrátiť. Mnohí ho vysmejú, lebo odmietnu uveriť, že to, čo som prežil, môže byť „vedecké“, že to môže byť viac ako len šialený, horúčkovitý sen.

Ja však viem svoje. V záujme tých, čo žijú na zemi, i tých, čo som stretol za hranicami nášho sveta, si pokladám za povinnosť – ako vedec, čo hľadá pravdu, aj ako lekár, čo pomáha iným – dať na známosť čo najväčšiemu množstvu ľudí, že to, čo som zažil, je pravdivé, skutočné a mimoriadne dôležité. Nielen pre mňa, ale aj pre nás všetkých.Moja púť sa netýkala iba lásky, ale aj toho, kto sme a ako sme spojení, teda samotného zmyslu 

všetkej existencie. Tam hore som zistil, kto som, a keď som sa vrátil, uvedomil som si, že sa scelili aj posledné črepiny toho, kto som tu na zemi.

Si ľúbený. Tieto slová som potreboval počuť ako sirota, ako odložené dieťa. Presne tie isté slová však v tomto období materializmu potrebuje počuť každý z nás. Pokiaľ totiž ide o to, kto naozaj sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, všetci sa (nesprávne) cítime ako siroty. Ak si neuvedomíme svoju širšiu prepojenosť a bezvýhradnú lásku Stvoriteľa, vždy sa tu na zemi budeme cítiť stratení.

Preto som tu. Ešte stále som vedec aj lekár, a tak mám dve základné povinnosti: ctiť si pravdu a pomáhať pri liečbe.

Inak povedané, rozprávať svoj príbeh. Ako čas plynie, čoraz väčšmi si uvedomujem, že som ho prežil z určitého dôvodu. Nie preto, lebo som výnimočný. V mojom prípade sa iba naraz stali dve udalosti, ktoré berú vietor z plachiet redukcionistickej vede. Tá tvrdí, že jedinou skutočnosťou je materiálna sféra a vedomie či duša – vaša aj moja – nepredstavujú najväčšiu a základnú záhadu vesmíru.

Som živý dôkaz, že to nie je pravda.

Eternea

Zážitok na prahu smrti ma inšpiroval k tomu, aby som pomohol urobiť z tohto sveta lepšie miesto. Prostriedkom, ktorý túto zásadnú zmenu umožní, je Eternea, nezisková verejne podporovaná charitatívna organizácia, ktorú som založil spolu s priateľom a kolegom Johnom R. Audettom. Predstavuje vášnivé úsilie slúžiť vyššiemu dobru, preto pomáha vytvoriť najlepšiu možnú budúcnosť pre našu planétu a jej obyvateľov.Jej poslaním je podporovať výskum, vzdelávanie a aplikované programy, ktoré sa týkajú duchovne transformujúcich zážitkov, ako aj fyziku vedomia a interaktívny vzťah medzi vedomím a fyzickou realitou (teda hmotou a energiou). Predstavuje organizované úsilie uvádzať do praxe nielen poznatky získané pri zážitkoch na prahu smrti, ale má slúžiť aj ako archív všetkých duchovne transformujúcich zážitkov.Navštívte, prosím, stránku www.Eternea.org, aby ste podporili svoje duchovné prebúdzanie alebo sa podelili o osobný príbeh o duchovne transformujúcom zážitku (prípadne ak oplakávate stratu blízkeho človeka, trpíte smrteľnou chorobou alebo ste blízky človeku, čo ju má). Eternea sa osvedčí aj ako cenný zdroj informácií pre vedcov, akademických pracovníkov, výskumníkov, teológov a duchovných, čo sa zaujímajú o túto problematiku.

 Eben Alexander, M. D.Lynchburg, Virgínia10. júla 2012.

Poďakovanie.

Chcem sa poďakovať najmä svojej drahej rodine za to, že najťažšiu časť môjho zážitku, keď som bol v kóme, pretrpela spolu so mnou. Vďaka patrí Holley, ktorá je mi manželkou už tridsaťjeden rokov, a našim skvelým synom Ebenovi IV. a Bondovi. Všetci traja hrali kľúčové úlohy pri mojom návrate a pomáhali mi pochopiť zážitok. Medzi ďalších vzácnych členov rodiny a priateľov, ktorým túžim vyjadriť vďaku, patria milovaní rodičia Betty a Eben Alexander jr., ako aj sestry Jean, Betsy a Phyllis. Všetci (spolu s Holley, Bondom a Ebenom IV.) sa dohodli, že kým budem v kóme, dvadsaťštyri hodín denne a sedem dní v týždni ma striedavo budú držať za ruku. Chceli ma tým ubezpečiť, že vždy budem cítiť dotyk ich lásky. Betsy a Phyllis mi veľmi pomohli aj počas mojej naplno rozvinutej „jiskovej psychózy“, keď som vôbec – ani na chvíľu – nemohol zaspať. Boli so mnou aj v celkom prvých a neistých dňoch a nociach, keď ma preložili na neurovedeckú jednotku pre stabilizovaných pacientov. Na nepretržitom bdení pri lôžku v mojej izbe na jiske sa zúčastňovali aj Peggy Dalyová (sestra Holley) a Sylvia Whitová, ktorá sa s manželkou priatelí už vyše tridsať rokov. Bez ich láskyplného individuálneho úsilia by som sa určite nebol vrátil späť na tento svet. Rád by som sa poďakoval aj Dayton a Jackovi Slyeovcom, ktorí sa museli zaobísť bez matky Phyllis, kým sa o mňa starala. Holley, Eben IV., matka a Phyllis sa osvedčili aj v úlohe redaktorov a kritikov mojej knihy.

Vďaka patrí aj mojej biologickej rodine, ktorá mi bola zoslaná z neba, najmä nebohej sestre. Takisto sa volá Betsy a na tomto svete som sa s ňou nikdy nestretol.

Ďakujem požehnaným a zdatným lekárom z Lynchburskej všeobecnej nemocnice (LGH, Lynchburg General Hospital), predovšetkým doktorom Scottovi Wadovi, Robertovi Brennanovi, Laure Potterovej, Michaelovi Milamovi, Charliemu Josephovi, Sarah a Timovi Hellewellovcom a mnohým ďalším.

Chcem sa poďakovať aj vynikajúcim sestrám a ďalším zamestnancom nemocnice: Rhae Newbillovej, Lise Flowersovej, Dane Andrewsovej, Marthe Vesterlundovej, Deanne Tomlinovej, Valerie Waltersovej, Janice Sonowskej, Molly Mannisovej, Diane Newmanovej, Joanne Robinsonovej, Janet Phillipsovej, Christine Costellovej, Larrymu Bowenovi, Robinovi Pricovi, Amande Decourseyovej, Brooke Reynoldsovej a Erice Stalknerovej. Ak ste sa o mňa starali a ja som tu neuviedol vaše meno, odpustite mi, prosím. Bol som v kóme a mená mi musela poskytnúť rodina.Mimoriadne dôležití pre môj návrat boli Michael Sullivan a Susan Reintjesová.

Rád by som sa poďakoval aj Johnovi Audettovi, Raymondovi Moodymu, Billovi Guggenheimovi a Kenovi Ringovi, zakladateľom komunity ľudí, čo mali zážitky na prahu smrti. Nesmierne ma ovplyvnili (Bill sa navyše prejavil aj ako skvelý redaktor).

Ďakujem ďalším duchovným otcom hnutia Virginia Consciousness (Virgínske vedomie), najmä doktorom Bruceovi Greysonovi, Edovi Kellymu, Emily Williamsovej Kellyovej, Jimovi Tuckerovi, Rossovi Dunseathovi a Bobovi van de Castle.

Poďakovanie patrí aj mojej Bohom zoslanej literárnej agentke Gail Rossovej a jej skvelým spolupracovníkom Howardovi Yoonovi a ďalším zamestnancom Ross Yoon Agency.

Chcem sa poďakovať aj Ptolemymu Tompkinsovi za jedinečný prehľad literatúry o posmrtnom živote, ktorá vznikala celé tisícročia, a vynikajúce redaktorské a autorské zručnosti, vďaka ktorým vniesol do tejto knihy môj zážitok. Preukázal mu tým zaslúžené uznanie.

Ďakujem aj Priscille Paintonovej, zástupkyni riaditeľa a výkonnej editorke, a Jonathanovi Karpovi, výkonnému zástupcovi riaditeľa a vydavateľovi Simon & Schuster, za výnimočnú víziu a vášeň urobiť z tohto sveta oveľa lepšie miesto.

Vďaka patrí aj Marvinovi a Terre Hamlischovcom, skvelým priateľom, ktorých nadšenie a vášnivý záujem mi pomohli prekonať náročné okamihy.

Za geniálne spojenie liečby a duchovnosti ďakujem Terri Beaversovej a Margarette McIlvainovej.

Chcem sa poďakovať aj Karen Newellovej za to, že sa so mnou podelila o výskum hlbokých stavov vedomia a naučila ma, ako „byť láskou, ktorou si“. Poďakovanie patrí aj ďalším zázračným pracovníkom Monroovho ústavu v komunite Faber v štáte Virgínia, najmä Robertovi Monroovi za to, že sa venuje tomu, čo je, nie tomu, čo by malo byŕ.; Carol Sabickovej de la Herran a Karen Malikovej, ktoré ma vyhľadali, a Paulovi Rademacherovi a Skipovi Atwaterovi, ktorí ma uvítali v láskyplnej komunite na nadpozemsky krásnych vysokohorských lúkach strednej Virgínie. Ďakujem aj Kevinovi Kossimu, Patty Avalonovej, Penny Holmesovej, Joeovi a Nancy „Scooter“ McMoneaglovcom, Scottovi Taylorovi, Cindy Johnstonovej, Amy Hardieovej, Loris Adamsovej a všetkým Gateway Voyagers z Monroovho ústavu z februára 2011 (medzi ktorých som patril aj ja). Vďaka patrí aj mojim pomocníkom (Charleene Nicelyovej, Robovi Sandstromovi a Andree Bergerovej) a spoluúčastníkom Lifeline (a pomocníkom Franceen Kingovej a Joeovi Gallenbergerovi) z júla 2011.

Ďakujem dobrým priateľom a kritikom Jayovi Gainsborovi, Judsonovi Newbernovi, Dr. Allanovi Hamiltonovi a Kitch Carterovej, ktorí prečítali prvé verzie rukopisu tejto knihy a vycítili, že snaha zosúladiť môj duchovný zážitok s neurovedou ma frustruje. Judson a Allan mi pomohli uvedomiť si skutočnú hodnotu zážitku z pohľadu vedca skeptika a Jay z pohľadu vedca mystika.

Rád by som sa poďakoval tým, čo spolu so mnou skúmali hlboké vedomie a Jedinosť, najmä Elke Sillerovej Macartneyovej a Jimovi Macartneymu.

Ďakujem ženám, ktoré – rovnako ako ja – mali zážitok na prahu smrti: Andree Curewitzovej (za skvelé redakčné rady) a Carolyn Tylerovej (za oduševnenie, s akým ma viedla k pochopeniu).

Chcem sa poďakovať aj Blitzovi a Heidi Jamesovcom, Susan Carringtonovej, Mary Hornerovej, Mimi Sykesovej a Nancy Clarkovej, ktorých odvaha a viera zoči-voči nesmiernej strate mi pomohli ceniť si svoj dar.

Ďakujem aj Janet Sussmanovej, Marthe Harbisonovej, Shobhanovi (Rickovi) a Danne Fauldsovcom, Sandre Glickmanovej a Sharifovi Abdullahovi, spolucestovateľom, ktorých som prvý raz spoznal 11. 11. 2011. Zišli sme sa, aby sme sa podelili o sedem optimistických vízií veľkolepej vedomej budúcnosti pre celé ľudstvo.

Rád by som vyjadril vďaku mnohým ďalším ľuďom vrátane priateľov, ktorých činy, ohľaduplné poznámky a postrehy v najťažších chvíľach pomohli mojej rodine a usmernili rozprávanie môjho príbehu: Judy a Dickiemu Stowersovcom, Susan Carringtonovej, Jackie a Dr. Ronovi Hillovcom, 

doktorom Macovi McCrarymu a Georgeovi Hurtovi, Joanne a Dr. Walterovi Beverlyovcom, Catherine a Wesleymu Robinsonovcom, Billovi a Patty Wilsonovcom, DeWitt a Jeffovi Kiersteadovcom, Tobymu Beaversovi, Mikovi a Linde Milamovcom, Heidi Baldwinovej, Mary Brockmanovej, Karen a Georgeovi Luptonovcom, Normovi a Paige Dardenovcom, Geisel a Kevinovi Nyeovcom, Joeovi a Betty Mullenovcom, Busterovi a Lynn Walkerovcom, Susan Whiteheadovej, Jeffovi Horsleymu, Clare Bellovej, Courtney a Johnnymu Alfordovcom, Gilson a Dodgeovi Lincolnovcom, Liz Smithovej, Sophii Codyovej, Lone Jensenovej, Suzanne a Stevovi Johnsonovi, Copey Hanesovej, Bobovi a Stephanie Sullivanovcom, Diane a Toddovi Vieovcom, Colby Proffittovej, Taylorovcom, Reamsovcom, Tatomovcom, Heppnerovcom, Sullivanovcom, Moorovcom a mnohým ďalším.

Moja vďačnosť, najmä Bohu, je bezhraničná.

Dodatok A

Vyjadrenie Scotta Wada, M. D.

Keď 10. novembra 2008 priviezli do nemocnice doktora Ebena Alexandra a diagnostikovali mu bakteriálnu meningitídu, ako infektológa ma požiadali, aby som ho vyšetril. Doktor Alexander ochorel veľmi rýchlo. Trpel príznakmi chrípky a bolesťou chrbta a hlavy. Okamžite ho previezli na pohotovosť, kde mu urobili CT sken hlavy a lumbálnu punkciu. Analýza mozgovomiechového moku potvrdila meningitídu vyvolanú gramnegatívnymi baktériami. Ihneď mu intravenózne začali podávať antibiotiká. Pre kritický stav a kómu pristúpili aj k umelej pľúcnej ventilácii. Do dvadsiatich štyroch hodín potvrdili, že gramnegatívnymi baktériami vo vzorke mozgovomiechového moku sú E. coli. Meningitída vyvolaná E. coli postihuje najmä deti, u dospelých je veľmi zriedkavá, najmä v neprítomnosti akéhokoľvek poranenia hlavy, neurochirurgickej operácie či iného zdravotného problému. (V Spojených štátoch amerických každoročne zachváti menej ako jedného z 10 miliónov obyvateľov.) Doktor Alexander bol v čase stanovenia diagnózy vo výbornej fyzickej kondícii a nepodarilo sa identifikovať nijakú základnú príčinu meningitídy.

Úmrtnosť na meningitídu spôsobenú gramnegatívnymi baktériami u detí a dospelých sa pohybuje od 40 do 80 percent. Pri príchode do nemocnice doktor Alexander trpel epileptickými záchvatmi a nápadnou poruchou vedomia, teda rizikovými faktormi neurologických komplikácií či smrti (vyše 90-percentná úmrtnosť). Napriek okamžitej a agresívnej antibiotickej liečbe meningitídy vyvolanej E. coli, ako aj nepretržitej starostlivosti na Lekárskej jednotke intenzívnej starostlivosti šesť dní zostal v kóme a nádej na rýchle zotavenie sa takmer celkom rozplynula (vyše 97-percentná úmrtnosť). Na siedmy deň sa však stal zázrak – otvoril oči, nadobudol vedomie a začal samostatne dýchať, takže sme ho mohli odpojiť od ventilátora. To, že sa celkom zotavil z choroby, pre ktorú takmer týždeň preležal v kóme, je vskutku pozoruhodné.

 Scott Wade, M. D

Dodatok B

Neurovedecké hypotézy, nad ktorými som

uvažoval v úsilí vysvetliť svoj zážitok

 

Keď som sa spolu s niekoľkými ďalšími neuro chirurgmi a vedcami zamýšľal nad svojím zážitkom, vzal som do úvahy viacero hypotéz, ktorými by sa dali vysvetliť moje spomienky. Bez dlhých okolkov poviem, že ani jedna z nich neobjasnila zážitky Brány a Jadra („ultrareality“), ktoré charakterizovala bohatá, silná a zložitá interaktivita. Patrili medzi ne:

 

1. Prvotný program mozgového kmeňa, ktorého cieľom je zmierniť bolesť a utrpenie pri umieraní („evolučný argument“ – možný pozostatok stratégií „predstieranej smrti“, ktorú používajú nižšie cicavce?). Nevysvetlil silný, bohato interaktívny charakter môjho zážitku.

 

2. Skreslené spomienky z hlbších častí limbického systému, napríklad z bočného mandľového jadra (nucleus amygdalae lateralis). Leží nad nimi mozgové tkanivo, ktoré ich chráni pred meningitídou, postihujúcou najmä povrch mozgu. Nemožno tým však vysvetliť silný, bohato interaktívny charakter môjho zážitku.

 

3. Blokáda endogénneho glutamátu spojená s excito toxicitou. Napodobňuje účinky halucinogénneho anestetika ketamínu (občas sa ním vysvetľujú všetky zážitky na prahu smrti). Na začiatku svojej neuro chirurgickej kariéry na Lekárskej fakulte Harvardovej univerzity som niekedy sledoval účinky ketamínu, ktorý sa podával ako anestetikum. Navodený halucinačný stav bol veľmi chaotický a nepríjemný. Vôbec sa nepodobal na to, čo som zažil v kóme.

 

4. „DMT dump“ – náhle uvoľnenie DMT zo šuškovitej žľazy (epifýza) či iného miesta v mozgu. DMT (N,N-dimetyltryptamín) je prirodzene sa vyskytujúci agonista sérotonínu (pôsobí na receptory 5-HT1A, 5-HT2A a 5-HT2C), ktorý vyvoláva živé halucinácie a snový stav. Osobné skúsenosti s agonistami či antagonistami sérotonínu (LSD, meskalín) som nadobudol ako tínedžer začiatkom sedemdesiatych rokov. DMT som nikdy neužil, no videl som pacientov pod jeho vplyvom. Pestrá ultrarealita by si však vyžadovala nepoškodený sluchový a zrakový neokortex. Iba v nich by mohol vzniknúť bohatý sluchovo-zrakový zážitok, ktorý som mal v kóme.

Dlhodobé bezvedomie spôsobené bakteriálnou meningitídou mi značne poškodilo neokortex. Aby však sérotonín, čo sa uvoľňuje z jadier šva (nuclei raphe) v mozgovom kmeni (alebo jeho agonista DMT), mohol ovplyvniť zrakový či sluchový zážitok, musel by pôsobiť práve na neokortex. Ten môj však nefungoval a DMT by nemal na čo pôsobiť. Hypotéza o náhlom uvoľnení DMT nevysvetľuje ultrarealitu môjho sluchovo-zrakového zážitku. DMT navyše nemohol pôsobiť na môj nefunkčný neokortex.

 

5. Môj zážitok by sa sčasti dal vysvetliť zachovaním izolovaných oblastí mozgovej kôry. Vzhľadom na vážnosť meningitídy, ktorá vyše týždňa vzdorovala liečbe, však takéto oblasti s najväčšou pravdepodobnosťou neexistovali. Počet bielych krviniek v periférnej krvi presahoval 27 000 na mm3, pričom 31 percent tvorilo prúžky s toxickými granuláciami. Počet bielych krviniek v mozgovomiechovom moku bol vyšší ako 4 300 na mm3. Hladina glukózy v mozgovomiechovom moku klesla na 1,0 mg/dl (0,1 mmol/l), hladina bielkovín v mozgovomiechovom moku dosahovala 1 340 mg/dl (13 g/l). Trpel som difúznym zápalom obalov mozgu spojeným s anomáliami mozgu, ktoré odhalil CT sken. Pri neurologickom vyšetrení sa zistili vážne zmeny fungovania mozgovej kôry a poruchy okohybných svalov, svedčiace o poškodení mozgového kmeňa.

 

6. V úsilí vysvetliť „ultrarealitu“ zážitku som si položil aj túto otázku: Je možné, že došlo k akémusi prednostnému postihnutiu sietí inhibičných neurónov a následnej nezvyčajne vysokej aktivite excitačných nervových sietí, ktorá viedla k zdanlivej „ultrarealite“ zážitku? Človek by očakával, že meningitída prednostne poškodí povrch mozgovej kôry, takže hlbšie vrstvy zostanú v čiastočne funkčnom stave. Výpočtovou jednotkou neokortexu je šesťvrstvový „funkčný stĺpec“ s bočným priemerom 0,2 až 0,3 milimetra. Existujú početné laterálne spojenia so susednými stĺpcami. Šíria sa nimi impulzy v reakcii na modulačné riadiace signály vznikajúce najmä v podkôrových oblastiach, ako sú bazálne jadrá (bazálne gangliá), lôžko (talamus) či mozgový kmeň. Každý funkčný stĺpec má povrchovú zložku (vrstvy 1 – 3). Ak teda meningitída poškodí povrchové vrstvy mozgovej kôry, naruší funkcie jednotlivých stĺpcov. Túto hypotézu nepodporuje ani anatomické rozloženie inhibičných a excitačných neurónov, ktoré sú v šiestich vrstvách rozptýlené pomerne rovnomerne. Vzhľadom na túto stĺpcovú štruktúru difúzna meningitída znefunkční celý neokortex. Úplné narušenie funkcie si nevyžaduje poškodenie mozgovej kôry v celej jej hrúbke. Keďže v mojom prípade porucha neurologických funkcií trvala dlho (sedem dní) a trpel som vážnou infekčnou chorobou, pravdepodobne mi nefungovali ani najhlbšie vrstvy mozgovej kôry.

 

7. Niektorí kolegovia vyhlásili, že k spracúvaniu hyperreálnych zážitkov možno prispeli bazálne jadrá (bazálne gangliá), lôžko (talamus) a mozgový kmeň, teda hlbšie mozgové štruktúry („podkôrové oblasti“). Ani jedna z nich však takúto úlohu nemohla hrať bez toho, aby zostali nepoškodené aspoň niektoré oblasti neokortexu. Všetci kolegovia sa napokon zhodli na tom, že samotné podkôrové oblasti nemohli zvládnuť náročné nervové procesy, ktoré si vyžadovala pestrá tapiséria môjho mimoriadne interaktívneho zážitku.

 

8. „Reboot phenomenon“ (jav reštartu) – náhodné zoskupenie nesúvislých spomienok, ktorého príčinou je prítomnosť starých spomienok v poškodenom neokortexe. Mohlo k nemu dôjsť po „reštarte“ mozgovej kôry a obnove vedomia po dlhodobom systémovom zlyhaní, za aké by sa dala označiť moja difúzna meningitída. Vzhľadom na zložitosť môjho zážitku je to však veľmi nepravdepodobné.

 

9. Nezvyčajný vznik spomienok prostredníctvom veľmi starej zrakovej dráhy, ktorá vedie stredným mozgom. Využívajú ju najmä vtáky, u ľudí ju možno identifikovať iba zriedka. Jej funkčnosť sa dá dokázať u ľudí, čo sú kôrovo slepí, teda majú poškodenú kôru záhlavného laloka. Jej existencia nevysvetľuje ultrarealitu, ktorú som zažil, ani prelínanie sluchových a zrakových vnemov.

1  Sedemdesiat percent tvorí záhadná „tmavá energia“, ktorú astronómovia objavili v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia. K nezvratnému dôkazu ich priviedol výskum supernov typu Ia. Zistili, že za posledných päť miliárd rokov sa vesmír rozpínal čoraz rýchlejšie. Ďalších dvadsaťšesť percent predstavuje „tmavá hmota“, zdroj akejsi „nadbytočnej“ gravitačnej sily, ktorej existenciu v priebehu posledných desaťročí potvrdzuje rotácia galaxií a ich zhlukov. Napokon sa dočkáme vysvetlení, no záhady zostanú.