Pohľad do večnosti.

Dr. Alexander Eben

Original title: Eben Alexander, M. D.: PROOF OF HEAVEN

Copyright © 2013 by Eben Alexander, M. D.Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2013Translation © Róbert Hrebíček, 2013

Vydalo vydavatelstvo Fortuna Libri v edícii Fortuna Litera.www.fortunalibri.skRedakčná a jazyková úprava Zora SadloňováZodpovedná redaktorka Anna Kališková

Prvé vydanieVšetky práva vyhradené.Mená niektorých osôb v tejto knihe sú zmenené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať, ukladať do informačných systémov ani rozširovať akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami, bez písomného súhlasu majiteľov práv.

491797

ISBN 978-80-8142-092-4

Túto knihu s bezhraničnou vďačnosťou venujem celej svojej milujúcej rodine.

PROLÓG

Človek by mal hľadať to, čo je, nie to,

čo by podľa neho malo byť.

Albert Einstein (1879 – 1955)

V detstve sa mi často snívalo, že lietam. V noci som stál na dvore a pozoroval hviezdy, až som k nim odrazu začal vystupovať. Prvé centimetre som prekonal automaticky. Čoskoro som však zistil, že čím vyššie sa vznášam, tým väčšmi môj postup závisí odo mňa – od toho, čo urobím ja. Ak som priveľmi podľahol vzrušeniu a dal sa uniesť novým zážitkom, zrútil som sa na zem... prudko. Ak som si však zachoval chladnú hlavu a nespanikáril, k hviezdnej oblohe som letel čoraz rýchlejšie.

Keď som bol starší, fascinovali ma lietadlá a rakety – všetko, čo ma mohlo vyniesť do sveta nad našou planétou. Určite za to mohli aj detské sny. Vždy keď naša rodina niekam letela, od štartu až po pristátie som mal tvár prilepenú na okienku lietadla. V lete 1968 som ako štrnásťročný minul všetky peniaze, čo som si zarobil kosením trávnikov, na kurz lietania na klzáku. Viedol ho Gus Street na Jahodovom vrchu, malom „letisku“ v podobe pása trávy západne od severokarolínskeho mesta Winston-Salem, kde som vyrastal. Dodnes si pamätám, ako mi búšilo srdce, keď som potiahol za veľký čerešňovočervený gombík. Lano, čo ma spájalo s vlečným lietadlom, sa zošmyklo z háka a ja som naklonil klzák smerom k poľu. Vtedy som sa prvý raz cítil naozaj sám a slobodný. Väčšina priateľov zakúsila takýto pocit v aute. Ja si však myslím, že keď letíte v tristometrovej výške, zažijete stonásobne väčšie vzrušenie.

V sedemdesiatych rokoch som vstúpil do športového parašutistického tímu Severokarolínskej univerzity. Tvorili sme akési tajné bratstvo – skupinu ľudí, čo vedeli o čomsi jedinečnom a čarovnom. Prvý zoskok bol desivý, druhý ešte desivejší. Pri dvanástom som pred otvorením padáka musel padať vyše tristo metrov (bolo to moje prvé „desaťsekundové oneskorenie“), no vedel som, že som vo svojom živle. Na univerzite som absolvoval 365 zoskokov padákom. Voľným pádom som celkovo letel viac ako tri a pol hodiny, väčšinou vo formáciách s najviac dvadsiatimi piatimi ďalšími parašutistami. Hoci roku 1976 som so zoskokmi skončil, aj ďalej som mal živé sny o parašutizme. Vždy boli príjemné.

Najlepšie sa mi skákalo v podvečer, keď slnko začínalo zapadať za obzor. Ťažko opísať pocit, čo som vtedy prežíval: akoby som sa blížil k čomusi, čo som nevedel pomenovať a nedokázal sa toho nabažiť. Nešlo iba o samotu, veď sme neskákali jednotlivo, ale po piatich, šiestich, niekedy aj desiatich či dvanástich. Pred otvorením padákov sme utvárali formácie. Čím väčšie a náročnejšie, tým lepšie.

V jednu nádhernú jesennú sobotu roku 1975 som sa spolu s ďalšími športovcami zo Severokarolínskej univerzity pridal k priateľom z parašutistického centra so sídlom na východe štátu, aby sme si zaskákali. Pri predposlednom zoskoku z lietadla D18 Beechcraft vo výške 3 200 metrov sme s desiatimi mužmi vytvorili snehovú vločku. Úplná formácia vznikla skôr, ako sme dosiahli výšku 2 130 metrov. Preto sme mohli plných osemnásť sekúnd letieť prielomom medzi dvoma týčiacimi sa kumulmi. Vo výške 1 100 metrov sme sa rozdelili, aby sme sa pripravili na otvorenie padákov.

Keď sme dosadli na zem, slnko už zapadlo. Rýchlo sme však nastúpili do ďalšieho lietadla a vzniesli sa do výšky. Stihli sme ešte posledné lúče a mohli uskutočniť druhý zoskok pri západe slnka. Dvaja mladší členovia sa mali po prvý raz pokúsiť pridať k formácii. Mali sa k nej pripojiť zvonka, nie tvoriť jej základ (bolo to tak pre nich ľahšie, lebo stačilo, aby padali priamo k zemi – ostatní sa k nim museli aktívne priblížiť). Vzrušenie mali zažiť nielen dvaja mladší členovia, ale aj my skúsenejší. Budovali sme totiž tím a rozširovali skúsenosti parašutistov, aby neskôr mohli spolu s nami utvárať ešte väčšie formácie.

Nad pristávacími dráhami malého letiska za mestom Roanoke Rapids v Severnej Karolíne mali šiesti muži vytvoriť hviezdu. Vyskakoval som posledný. Parašutista predo mnou sa volal Chuck. Pokiaľ šlo o utváranie formácií počas voľného pádu, bol už pomerne skúsený. Vo výške 2 280 metrov nás ešte zalievalo slnečné svetlo, no 2 400 metrov pod nami už blikali pouličné lampy. Zoskoky za súmraku sú vždy nádherné a bol som presvedčený, že k nim pribudne aj tento.

Hoci z lietadla vyskočím iba sekundu po Chuckovi, musím sa ponáhľať, aby som ostatných dostihol včas. Prvých sedem sekúnd poletím strmhlav. Budem padať takmer o 160 kilometrov za hodinu rýchlejšie než priatelia, a len čo utvoria počiatočnú formáciu, pripojím sa k nim.

Za normálnych okolností sa všetci parašutisti rozdelia vo výške 1 100 metrov a usilujú sa čo najväčšmi vzdialiť od ostatných. Každý z nich potom zamáva rukami (na znamenie ostatným, že čoskoro rozvinie padák), pozrie nahor, aby sa presvedčil, že nad ním nikto nie je, a potiahne za odisťovacie lanko.

„Tri, dva, jeden... von!“

Najskôr vyskočili prví štyria parašutisti, potom sme ich s Chuckom nasledovali v tesnom závese. Keď som sa strmhlav rútil nadol a začal dosahovať maximálnu rýchlosť, usmial som sa. Už druhý raz v ten istý deň som totiž videl zapadať slnko. Chcel som sa čo najrýchlejšie pripojiť k ostatným a potom zatiahnuť za vzdušnú brzdu. Stačilo, aby som upažil (používali sme látkové krídla, ktoré siahali od zápästí k bokom a pri plnom nafúknutí a vysokej rýchlosti kládli obrovský odpor ) a nasmeroval zvonové rukávy a nohavice priamo proti vzduchu.

Nedostal som však na to príležitosť.

Ako som sa rútil k formácii, zbadal som, že jeden z nováčikov sa blíži prirýchlo. Keď padal medzi neďalekými oblakmi, určite sa vystrašil. Uvedomil si, že rýchlosťou asi šesťdesiat metrov za sekundu sa valí k obrovskej planéte, ktorú sčasti zahaľovala čoraz hustejšia tma. Namiesto toho, aby sa pomaly pripojil k okraju formácie, prudko sa prihnal a celú ju rozbil. Všetkých päť parašutistov sa teraz neovládateľne rútilo k zemi.

Navyše boli priveľmi blízko. Parašutista za sebou necháva mimoriadne turbulentný prúd nízkotlakového vzduchu. Ak doň skočí ďalší, okamžite naberie rýchlosť a môže naraziť do parašutistu pod ním. Rýchlosť oboch športovcov potom ešte väčšmi vzrastie, takže môžu udrieť do parašutistov pod nimi. Skrátka, je to recept na katastrofu.

Natočil som sa, aby som sa vyhol rozbitej formácii. Manévroval som až dovtedy, kým som sa neocitol nad miestom, kde sme mali otvoriť padáky, aby sme dve minúty pomaly klesali k zemi.

Pozrel som na päticu dezorientovaných parašutistov. S úľavou som zistil, že sa vzďaľujú jeden od druhého, aby rozbili smrteľné zovretie.

Bol medzi nimi aj Chuck. Na moje prekvapenie sa však rútil tým istým smerom ako ja. Zastavil sa priamo podo mnou. Keďže skupina sa predtým rýchlo valila, šesťstometrovú vzdialenosť sme prekonali za kratší čas, ako očakával. Možno si pomyslel, že sa naňho usmialo šťastie a nemusí do bodky dodržiavať pravidlá.

Určite si ma nevšimol. Len čo som si to uvedomil, z plecniaka sa mu ako kvet rozvinul pestrofarebný pomocný padák. Zachytil okolitý vzduch, prúdiaci rýchlosťou 190 kilometrov za hodinu, a vyletel priamo ku mne. Pritom vytiahol z puzdra hlavný padák.

Od okamihu, keď som zbadal Chuckov pomocný padák, mal som na reakciu iba veľmi málo času. Za necelú sekundu by som totiž preletel otvárajúcim sa hlavným padákom a s veľkou pravdepodobnosťou by som vrazil rovno do Chucka. Keby som mu v tejto rýchlosti zachytil ruku alebo nohu, hneď by som mu ju odrhol, pričom by som sa sám smrteľne zranil. Keby som vpálil priamo doňho, naše telá by prakticky vybuchli.

Hovorí sa, že v takýchto situáciách čas plynie pomalšie, a je to pravda. Hoci ubiehali mikrosekundy, moja myseľ sa správala, akoby sledovala spomalene prehrávaný film.

Vo chvíli, keď som uvidel pomocný padák, prudko som pripažil, vyrovnal telo tak, aby letelo strmhlav, a mierne sa ohol v bedrových kĺboch. Vo zvislej polohe som nabral rýchlosť a vďaka ohnutiu som sa začal pohybovať nabok – najskôr pomaly, potom oveľa rýchlejšie. Telo sa mi zmenilo na krídlo, takže som prefrčal tesne popri Chuckovom otvárajúcom sa pestrofarebnom padáku Para-Commander.

Preletel som popri ňom vyše dvestoštyridsaťkilometrovou rýchlosťou, teda takmer sedemdesiat metrov za sekundu. Azda preto si asi nevšimol výraz na mojej tvári. Keby sa mu to však podarilo, zbadal by v mojich očiach absolútny úžas. Na situáciu som zareagoval v priebehu milisekúnd. Bola však priveľmi zložitá, a keby som mal čas zamyslieť sa nad ňou, asi by som ju nezvládol.

A predsa... zvládol som ju a obaja sme bezpečne pristáli. Môj mozog sa ocitol zoči-voči problému, ktorý si vyžadoval nezvyčajné schopnosti, a zdalo sa mi, že na okamih ich naozaj nadobudol.

Ako sa mi to podarilo? V priebehu vyše dvadsaťročnej kariéry v oblasti akademickej neurochirurgie – zahŕňa skúmanie mozgu, pozorovanie jeho činnosti a operácie – som mal množstvo príležitostí položiť si túto otázku. Napokon som si povedal, že mozog je vskutku výnimočný orgán – výnimočnejší, než si vieme predstaviť.

Dnes si uvedomujem, že pravdivá odpoveď na túto otázku siaha oveľa hlbšie. Na to, aby som si to overil, som však musel úplne zmeniť svoj život aj svetonázor. Táto kniha opisuje udalosti, ktoré k tomu viedli. Presvedčili ma, že hoci mozog je naozaj úžasný, v ten deň mi život nezachránil. V momente, keď sa začal otvárať Chuckov padák, sa prebudila moja iná, oveľa hlbšia súčasť. S bleskovou rýchlosťou mohla konať preto, lebo na rozdiel od mozgu a zvyšku tela vôbec nezávisí od času.

Tá istá časť spôsobovala, že som v detstve tak veľmi túžil vzniesť sa k oblohe. Je nielen najbystrejšia, ale aj najhlbšia. Väčšinu života v dospelosti som v ňu však neveril.

Teraz sa to zmenilo a na ďalších stranách sa dozviete prečo.

Som neurochirurg.

Roku 1976 som dokončil štúdium na Severo karolínskej univerzite v meste Chapel Hill. Špecializoval som sa na chémiu. Roku 1980 som na Lekárskej fakulte Dukovej univerzity získal titul M. D.

V priebehu jedenástich rokov, keď som sa venoval štúdiu medicíny a počiatočnej praxi na Dukovej univerzite, v Massachusettskej všeobecnej nemocnici a na Harvarde, som sa zameriaval na neuroendokrinológiu. Je to štúdium interakcií medzi nervovou sústavou a endokrinnou sústavou (systém žliaz s vnútorným vylučovaním). Tá uvoľňuje hormóny, ktoré riadia väčšinu telesných činností. Zo spomenutých jedenástich rokov som dva venoval výskumu toho, ako krvné cievy v určitej oblasti mozgu patologicky reagujú vo chvíli, keď do nej vytečie krv z aneuryzmy. Tento syndróm je známy ako mozgový vazospazmus.

Po skončení stáže z mozgovocievnej neurochirurgie v Newcastle upon Tyne v Spojenom kráľovstve som pätnásť rokov pôsobil na Lekárskej fakulte Harvardovej univerzity ako docent chirurgie s osobitným zameraním na neurochirurgiu. Za tieto roky som zoperoval nespočetné množstvo pacientov, z ktorých mnohí trpeli ťažkými, život ohrozujúcimi mozgovými ochoreniami.

Moje výskumné aktivity súviseli najmä s vývojom pokročilých technických postupov, ako je stereotaktická rádiochirurgia, metóda, vďaka ktorej chirurg môže zamerať žiarenie na konkrétny cieľ v hĺbke mozgu, pričom nepoškodí susedné oblasti. Pomohol som vyvinúť aj neurochirurgické postupy , ktoré sa vykonávajú pod kontrolou magnetickej rezonancie a podporujú terapiu ťažko liečiteľných mozgových ochorení, ako sú nádory či cievne poruchy. V priebehu týchto rokov som sa stal autorom či spoluautorom vyše stopäťdesiatich kapitol a článkov, ktoré vyšli v odborne recenzovaných lekárskych časopisoch. Svoje zistenia som prezentoval na vyše dvesto lekárskych konferenciách na celom svete.

Stručne povedané, venoval som sa vede. Mojím poslaním sa stalo pomocou nástrojov modernej medicíny pomáhať ľuďom, liečiť ich a získavať nové poznatky o fungovaní ľudského tela vrátane mozgu. Bol som nesmierne šťastný, že som si našiel miesto v živote. Okrem toho som mal vynikajúcu manželku a dve prekrásne deti. Aj keď som sa naplno venoval práci, rodinu, ktorú pokladám za svoje ďalšie veľké požehnanie, som nezanedbával. Uvedomoval som si, že v mnohých ohľadoch mám veľké šťastie.

Opustilo ma až 10. novembra 2008, keď som mal päťdesiatštyri rokov. Zachvátila ma zriedkavá choroba a na sedem dní som upadol do kómy. V tom čase mi vôbec nefungoval neokortex – vývojovo mladšia časť mozgovej kôry a sídlo duševnej činnosti. Jednoducho bol odstavený, akoby celkom chýbal.

Keď zlyhá táto časť mozgu, akoby ste nejestvovali. Ako neurochirurg som si za roky praxe vypočul množstvo príbehov o ľuďoch, ktorí mali nezvyčajné zážitky, najmä po tom, čo sa im zastavilo srdce. Ocitli sa vraj v záhadných neznámych krajinách, rozprávali sa s mŕtvymi príbuznými, ba dokonca sa stretli s Bohom.

Hoci to všetko boli úžasné príbehy, pokladal som ich za výplody fantázie. Čo je príčinou nadpozemských zážitkov, o ktorých títo ľudia tak často rozprávajú? Netvrdil som, že poznám odpoveď, iba to, že ich základom sú mozgové procesy. Platí to o celom vedomí. Ak nemáte funkčný mozog, nemôžete byť pri vedomí.

Mozog je totiž stroj na vedomie. Ak sa pokazí, vedomie sa stratí. Mozgové procesy sú síce nesmierne zložité a záhadné, no podstata problému je jednoduchá. Ak vytrhnete zástrčku z elektrickej zásuvky, televízor zhasne. Nech už sa vám program páči akokoľvek, skončí sa.

Takto nejako by som vás bol poučil predtým, ako sa mi pokazil vlastný mozog.

Keď som upadol do kómy, nedalo sa povedať, že mozog mi pracuje nesprávne – nefungoval totiž vôbec. Myslím si, že práve to bolo príčinou hlbokého a intenzívneho zážitku na prahu smrti (NDE, near-death experience), ktorý som v kóme mal. K mnohým zážitkom na prahu smrti dochádza vtedy, keď sa človeku na chvíľu zastaví srdce. Neokortex sa v takýchto prípadoch dočasne inaktivuje, celkovo sa však nepoškodí (za predpokladu, že vďaka kardiopulmonálnej resuscitácii alebo obnoveniu funkcie srdca približne do štyroch minút znova začne dostávať kyslík). V mojom prípade však aktivita neokortexu neprichádzala do úvahy. Vedomie, ktoré som v tom čase mal, existovalo bez akýchkoľvek obmedzení fyzického mozgu.

Zažíval som akúsi búrku zážitkov na prahu smrti. Ako praktizujúci neurochirurg, ktorý sa desiatky rokov venoval výskumu a operáciám pacientov, som pomerne ľahko mohol posúdiť realitu a dôsledky toho, čo sa mi prihodilo.

Ich ďalekosiahlosť sa azda ani nedá opísať. Svojím zážitkom som si potvrdil, že smrť tela a mozgu neznamená koniec vedomia, že ľudská existencia siaha za hrob a, čo je ešte dôležitejšie, pokračuje pod dohľadom Boha. Všetkých nás miluje, stará sa o nás a záleží mu na tom, kam smeruje vesmír a všetky bytosti v ňom.

Miesto, na ktoré som šiel, bolo skutočné. Život, čo žijeme tu a teraz, v porovnaní s ním pripomína sen. Neznamená to však, že si ho necením. Práve naopak, vážim si ho väčšmi než kedykoľvek predtým. Vnímam ho totiž v správnom kontexte.

Má svoj zmysel, no odtiaľto ho nevidíme – aspoň väčšinou. To, čo sa mi stalo, keď som upadol do kómy, je celkom iste najvýznamnejší príbeh, aký kedy vyrozprávam. Nehovorí sa mi však ľahko, pretože je na míle vzdialený od bežného chápania. Nemôžem ho jednoducho vykričať len tak do sveta. Moje závery sa navyše zakladajú na lekárskej analýze zážitku. K tej som zasa dospel vďaka dôvernej znalosti najmodernejších predstáv v oblasti mozgovej vedy a výskumu vedomia. Len čo som si uvedomil, aká pravda sa skrýva za mojou cestou, pochopil som, že ju musím vyrozprávať. Hlavným zmyslom môjho života sa stalo to, aby som to urobil správne.

Nechcem tým povedať, že som zanechal lekársku prax a život neurochirurga. Dostal som však výsadu pochopiť, že život sa nekončí smrťou tela či mozgu. Preto pokladám za svoju povinnosť či poslanie opísať ľuďom, čo som videl za hranicou telesnosti a pozemskosti. Svoj príbeh túžim vyrozprávať najmä tým, ktorí už podobné historky počuli a chceli im uveriť, no nepodarilo sa im to.

Práve týmto ľuďom je teda určená táto kniha a jej posolstvo. To, čo vám rozpoviem, je dôležitejšie ako čokoľvek iné, čo vám ľudia môžu povedať. Navyše je to pravda.

1

Bolesť

Lynchburg, Virginia – 10. november 2008

Vytřeštil som oči. V tme spálne som zaostril pohľad na červené svetlo hodín pri posteli. Bolo pol piatej ráno. Zobudil som sa o hodinu skôr ako zvyčajne. Čakala ma sedemdesiatminútová jazda z domu v Lynchburgu v štáte Virginia do Nadácie pre chirurgiu vykonávanú pomocou sústredených ultrazvukových vĺn (Focused Ultrasound Surgery Foundation) v Charlottesville, kde som pracoval. Manželka Holley tuho spala vedľa mňa.

Roku 2006, teda dva roky predtým, som sa spolu s ňou a so zvyškom rodiny presťahoval do vysočiny vo Virgínii. Dovtedy som sa takmer dvadsať rokov venoval akademickej neurochirurgii vo Veľkom Bostone. S Holley som sa zoznámil v októbri 1977, dva roky po tom, čo sme obaja ukončili štúdium na vysokej škole. Pracovala na magisterskom titule z výtvarného umenia, zatiaľ čo ja som navštevoval lekársku fakultu. Už niekoľkokrát si vyšla na rande s mojím spolubývajúcim Vicom. Jedného dňa ju priviedol do izby, aby mi ju predstavil – pravdepodobne sa ňou chcel popýšiť. Keď odchádzali, povedal som Holley, že sa môže kedykoľvek zastaviť, a dodal som, že Vica vôbec nemusí vziať so sebou.

Na našom prvom skutočnom rande sme zašli na večierok do Charlotte v Severnej Karolíne. Cesta tam aj späť trvala dve a pol hodiny. Holley bola zachrípnutá, a tak som celý čas hovoril takmer výlučne ja. Nerobilo mi to problém. Vzali sme sa v júni 1980 v Episkopálnom kostole svätého Tomáša vo Windsore v Severnej Karolíne. Krátko nato sme sa presťahovali do obytného komplexu Royal Oaks (Kráľovské duby) v Durhame. Sídli tam totiž Dukova univerzita, kde som ako lekár začínal. Komplex vôbec nepôsobil kráľovsky a nevšimli sme si tam ani nijaké duby. Mali sme veľmi málo peňazí, no boli sme takí zaneprázdnení (a takí šťastní, že sme spolu), že nás to netrápilo. Na jednej z prvých dovoleniek sme kempovali na plážach Severnej Karolíny. Bola jar, čo v oboch Karolínach znamená sezónu pakomárikov. Stan nás pred nimi veľmi neochránil, aj tak sme si však užili veľa zábavy. Keď som raz popoludní plával v príboji, vynašiel som spôsob, ako loviť kraby modré, čo mi cupotali pri nohách. Veľkú kopu sme odniesli do motela Pony Island, kde sa ubytovali priatelia, a ugrilovali ich. Podelili sme sa s nimi so všetkými. Hoci sme obmedzovali výdavky, onedlho sme zistili, že sme celkom na dne. Bývali sme u najlepších priateľov Billa a Patty Wilsonovcov. Len tak z rozmaru sme sa rozhodli, že sa s nimi večer vyberieme na bingo. Bill si v lete chodieval zahrať každý štvrtok. Robieval to už desať rokov, no nikdy nič nevyhral. Holley hrala bingo prvý raz v živote. Neviem, či to bolo začiatočnícke šťastie, alebo Boží zásah, vyhrala však dvesto dolárov. Pre nás mali päťtisícovú hodnotu. Mohli sme si predĺžiť dovolenku a nemuseli sme sa trápiť pre peniaze.

Titul M. D. som získal roku 1980. Holley sa v tom istom roku stala magisterkou a začala si budovať kariéru ako umelkyňa a učiteľka. Svoju prvú samostatnú operáciu mozgu som uskutočnil na Dukovej univerzite roku 1981. Náš prvorodený syn Eben IV. sa narodil v Pôrodnici princeznej

Márie v Newcastle upon Tyne na severe Anglicka roku 1987 počas mojej stáže z mozgovocievnej neurochirurgie. Mladší syn Bond prišiel na svet v bostonskej nemocnici Brigham & Women’s Hospital roku 1998.

Pätnásť rokov strávených na Lekárskej fakulte Harvardovej univerzity a v nemocnici Brigham & Women’s Hospital sa mi veľmi páčilo. Naša rodina si čas prežitý vo Veľkom Bostone nesmierne cenila.

Napriek tomu sme si roku 2005 s Holley povedali, že nastal čas vrátiť sa na juh. Chceli sme byť bližšie k rodinám. Ja som v tom navyše videl aj príležitosť dopriať si nezávislosť, ktorú som si na Harvarde nemohol dovoliť. Na jar 2006 sme teda v Lynchburgu vo virgínskej vysočine začali odznova. Netrvalo dlho a začali sme viesť uvoľnenejší život, na aký sme si pamätali z čias, keď sme vyrastali na juhu.

Chvíľu som ležal na posteli a rozmýšľal, prečo som sa zobudil tak skoro. Deň predtým bola slnečná, bezoblačná, azda trochu chladná nedeľa. Na konci jesene vo Virgínii je to klasické počasie. Holley, Bond (vtedy mal desať rokov) a ja sme zašli k susedovi na barbecue. Večer sme sa telefonicky pozhovárali s Ebenom, ktorý mal dvadsať rokov a chodil do tretieho ročníka na Delawareskej univerzite. Jedinou chybičkou krásy bol slabý vírusový zápal dýchacích ciest, ktorý nás všetkých trápil už týždeň. Tesne predtým, ako som si ľahol do postele, ma rozbolel chrbát. Doprial som si teda krátky kúpeľ, po ktorom som pookrial. Teraz som rozmýšľal, či som sa zobudil zavčasu preto, lebo mi v tele ešte stále koluje vírus.

Nepatrne som sa pohol. Chrbticou mi prešla vlna bolesti, oveľa silnejšia ako deň predtým. Vírusu sa v mojom tele očividne zapáčilo. Čím väčšmi som sa preberal, tým ostrejšia bola bolesť. Keďže som už nemohol zaspať a pred začiatkom pracovného dňa som mal hodinu voľna, povedal som si, že si doprajem ďalší teplý kúpeľ. Posadil som sa, spustil nohy na zem a vstal.

Bolesť sa znova zintenzívnila. Bola tupá, pulzujúca, mučivá. Vychádzala z dolného konca chrbtice. Holley som nechal spať a potichu som kráčal chodbou k hlavnej kúpeľni na poschodí.

Napustil som si vodu a pomaly vošiel do vane. Bol som presvedčený, že v teple sa mi okamžite uľaví. Mýlil som sa. Kým sa vaňa spolovice naplnila, pochopil som, že som urobil chybu. Bolesť sa zhoršovala. Bola už taká silná, až som sa bál, že budem musieť skríknuť na Holley, aby mi pomohla vyjsť z vane.

Uvedomil som si, že situácia je vskutku absurdná. Natiahol som ruku a schytil uterák, čo visel z poličky nado mnou. Posunul som ho k okraju, aby sa polička tak ľahko neuvoľnila, a pomaly som sa vytiahol nahor.

Pocítil som ďalšie bodnutie do chrbta. Bolo také silné, že som zalapal po vzduchu. Toto určite nie je chrípka. Čo iné to však môže byť? Keď som horko-ťažko vyliezol z klzkej vane a obliekol si šarlátový froté župan, pomaly som sa vrátil do spálne a hodil sa na posteľ. Medzitým mi telo zvlhlo od studeného potu.

Holley sa zamrvila a obrátila sa ku mne.

„Čo sa deje? Koľko je hodín?“

„Neviem,“ priznal som, „ale hrozne ma bolí chrbát.“

Holley ma začala masírovať. Na moje prekvapenie sa mi trochu uľavilo. Lekárom sa zvyčajne nepáči, keď ochorejú. Nie som nijaká výnimka. Na chvíľu som uveril, že bolesť – a jej príčina, nech už bola akákoľvek – konečne začne ustupovať. No o pol siedmej, keď som zvyčajne odchádzal do práce, som ešte vždy prežíval muky a bol som takmer ochrnutý.

O pol ôsmej vošiel do spálne Bond. Čudoval sa, že som ešte doma.

„Čo sa deje?“

„Otec sa necíti dobre, zlatko,“ odvetila Holley.

Ležal som na posteli, pod hlavou som mal podložený vankúš. Bond podišiel ku mne, natiahol ruky a začal mi jemne masírovať spánky.

Keď sa ma dotkol, zdalo sa mi, že mi hlavou preletel blesk. Väčšiu bolesť som ešte nikdy necítil. Zvrieskol som. Bond uskočil dozadu. Moja reakcia ho prekvapila.

„To je v poriadku,“ povedala mu Holley, hoci očividne si myslela čosi iné. „Nie je to tvoja chyba. Ocka iba strašne bolí hlava.“ Potom som začul, ako si zašomrala pod nos: „Asi by som mala privolať sanitku.“

Lekárov predsa len môže postihnúť niečo strašnejšie ako choroba. Celkom najhoršie sa cítia vtedy, keď sa ocitnú na pohotovosti ako pacienti. Predstavil som si, ako sa dom hemží záchranármi. Kladú mi štandardné otázky, prevážajú ma do nemocnice, vypisujú papiere... Povedal som si, že o chvíľu sa mi uľaví. Ak si zavolám sanitku, určite to neskôr oľutujem.

„Nie, nemusíš,“ zahriakol som manželku. „Teraz je to zlé, ale čoskoro mi bude lepšie. Radšej pomôž Bondovi pripraviť sa do školy.“

„Eben, naozaj si myslím, že...“

„Budem v poriadku,“ prerušil som ju. Tvár som mal ešte stále zaborenú do vankúša. Bolesť ma celkom ochromila. „Naozaj. Nevolaj deväťstojedenástku. Až taký chorý zasa nie som. Iba mám svalový kŕč v okolí driekovej chrbtice a bolí ma hlava.“

Holley zdráhavo odviedla syna na prízemie a pripravila mu raňajky. Potom ho poslala k priateľovi, čo býval na našej ulici, aby ho odviezol do školy. Keď Bond vychádzal z domu, uvedomil som si, že ak naozaj trpím vážnou chorobou a predsa len skončím v nemocnici, popoludní ho neuvidím. S vypätím všetkých síl som zachripel: „Nech sa ti v škole darí, Bond!“

Kým Holley vyšla na poschodie, aby sa na mňa pozrela, upadol som do bezvedomia. Pomyslela si, že som zaspal, a tak ma nechala odpočívať. Zišla na prízemie, aby zavolala mojim kolegom. Chcela zistiť, aký názor majú na to, čo sa so mnou deje.

Po dvoch hodinách si povedala, že som oddychoval už dosť. Vyšla teda na poschodie, aby ma skontrolovala. Keď otvorila dvere spálne, zistila, že ležím na posteli ako predtým. Len čo však podišla bližšie, uvedomila si, že telo už nemám uvoľnené, ale tvrdé ako doska. Rozsvietila a zbadala, že sa prudko mykám. Sánku som mal neprirodzene vysunutú dopredu, oči otvorené a vyvrátené dohora.

„Eben, povedz niečo!“ zvrieskla. Keď som nezareagoval, vytočila deväťstojedenástku. O necelých desať minút dorazili záchranári. Rýchlo ma naložili do sanitky a previezli na pohotovosť Lynchburskej všeobecnej nemocnice.

Kým Holley čakala na sanitku, prežívala hrozné chvíle. Keby som vtedy bol pri vedomí, vysvetlil by som jej, čo presne sa so mnou deje: mám grand mal., veľký epileptický záchvat, ktorý celkom isto vyvolala nejaká mimoriadne vážna porucha mozgu.

Nič také som vtedy, pravdaže, nemohol urobiť.

Ďalších sedem dní som pre Holley a zvyšok rodiny existoval iba ako telo. Na nič z toho, čo sa so mnou v tom čase dialo, sa nepamätám. Dozvedel som sa o tom až z rozprávania iných. Moja myseľ či duša – inak povedané, ústredná či ľudská časť, nech už ju nazvete akokoľvek – bola preč.

2.

Nemocnica

Pohotovosť Lynchburskej všeobecnej nemocnice je druhá najrušnejšia v celej Virgínii. O pol desiatej v bežný deň v nej už všetci naplno pracujú. Inak to nebolo ani v ten pondelok. Hoci väčšinu dní som trávil v Charlottesville, v Lynchburskej všeobecnej nemocnici som často operoval a poznal som tam prakticky každého.

Telefonát zo sanitky prijala Laura Potterová, lekárka na pohotovosti, s ktorou som takmer dva roky úzko spolupracoval. Oznámili jej, že čoskoro privezú päťdesiatštyriročného belocha s diagnózou status epilepticus. Ako kráčala k miestu, kde zastavujú sanitky, premýšľala o všetkých možných príčinách pacientovho stavu. Keby som bol na jej mieste, uvažoval by som nad rovnakým zoznamom: abstinenčný syndróm alkoholika, predávkovanie drogami, hyponatremia (prinízka hladina sodíka v krvi), mŕtvica, metastatický alebo primárny mozgový nádor, intraparenchýmové krvácanie (krvácanie do mozgového tkaniva), mozgový absces a... meningitída.

Keď ma záchranári previezli do Hlavného krídla 1, ešte stále som sa prudko zmietal v kŕčoch. Popritom som nesúvisle stonal a rozhadzoval rukami a nohami.

Zo zvukov, čo som vydával, a spôsobu, akým som sa zmietal, doktorka Potterová okamžite pochopila, že terčom útoku sa stal môj mozog. Jedna sestra pritiahla resuscitačný vozík, ďalšia mi odobrala krv a tretia vymenila prázdne vrecko, z ktorého mi prúdila do žily infúzia, za nové. Infúziu mi nasadili záchranári u nás ešte predtým, ako ma naložili do sanitky. Keď so mnou sestry manipulovali, zmietal som sa ako stoosemdesiatcentimetrová ryba na suchu. Vydával som skomolené, nezmyselné či zvieracie zvuky. Popri epileptickom záchvate Lauru trápila aj asymetria mojich motorických funkcií. Vyplývalo z nej, že práve dochádza k vážnemu, potenciálne nevratnému poškodeniu mozgu.

Lekár si musí na takéto stavy pacientov zvyknúť, a Laura počas mnohých rokov na pohotovosti videla azda všetko, čo možno vidieť. Ešte nikdy však nezažila, aby jej priviezli takto zúboženého kolegu. Pozrela na skrúteného a revúceho pacienta na pojazdnom lôžku a zamrmlala: „Eben.“

Potom trochu hlasnejšie oznámila ostatným lekárom a sestrám: „Je to Eben Alexander.“

Zamestnanci, čo ju začuli, sa zhŕkli okolo lôžka. Podišla k nemu aj Holley, ktorá nasledovala sanitku.Laura zatiaľ chrlila povinné otázky týkajúce sa najpravdepodobnejších príčin môjho stavu. Som alkoholik, ktorý náhle prestal piť? Užil som nedávno nejakú rekreačnú drogu so silnými halucinogénnymi účinkami? Potom urobila opatrenia potrebné na prerušenie epileptického záchvatu.

V posledných mesiacoch ma Eben IV. podrobil náročnému kondičnému programu. Vo februári totiž vyšiel na ekvádorskú sopku Cotopaxi, vysokú 5 883 metrov, a ďalší výstup chcel absolvovať spolu so mnou. Vďaka intenzívnemu tréningu som nadobudol značnú fyzickú silu, preto ošetrovateľom robilo problém udržať ma na lôžku. Po piatich minútach a vnútrožilovom podaní 15 miligramov diazepamu som ešte stále blúznil a útočil na všetkých, čo sa ma dotkli. Na veľkú úľavu doktorky Potterovej som už pri tom používal obe strany tela. Holley jej povedala, že pred epileptickým záchvatom ma strašne rozbolela hlava. Laura preto urobila lumbálnu punkciu – z podpavúčnicového priestoru v driekovej oblasti mi odobrala trochu mozgovomiechového moku.

Je to priezračná telesná tekutina, ktorá obmýva vonkajší aj vnútorný povrch miechy a mozgu a chráni ich pred nárazmi. V tele normálneho, zdravého človeka sa jej denne vytvorí asi pol litra. Akékoľvek zníženie priehľadnosti mozgovomiechového moku svedčí o infekcii alebo krvácaní.

Takáto infekcia sa nazýva meningitída – zápal obalov centrálnej nervovej sústavy (meningy), ktoré zvnútra vystielajú chrbticový kanál a lebku a sú v priamom kontakte s mozgovomiechovým mokom. V štyroch z piatich prípadov je príčinou ochorenia vírus. Vírusová meningitída pacienta neraz ochromí, no podľahne jej iba jedno percento postihnutých. V jednom prípade z piatich však meningitídu vyvolávajú baktérie, ktoré často bývajú nebezpečnejšie ako vírusy. Ak sa bakteriálna meningitída nelieči, nevyhnutne zapríčiní smrť. Ak sa však rýchlo nasadia vhodné antibiotiká, úmrtnosť sa pohybuje v rozpätí 15 až 40 percent.

Jednou z najmenej pravdepodobných príčin bakteriálnej meningitídy u dospelých je veľmi stará a húževnatá baktéria Escherichia coli, známejšia ako E. coli. Nik nevie, ako dlho už existuje. Odhady sa pohybujú od troch do štyroch miliárd rokov. Nemá jadro a rozmnožuje sa nepohlavne jednoduchým, zato však mimoriadne účinným priečnym delením (inými slovami povedané, bunka sa rozdelí na dvoje). Predstavte si bunku, ktorá obsahuje DNA a živiny prijíma cez bunkovú stenu (zvyčajne pochádzajú z iných buniek, ktoré napadne a pohltí). Teraz si predstavte, že súčasne vytvára kópie viacerých vláken DNA a približne každých dvadsať minút sa rozdelí na dve dcérske bunky. Za hodinu vznikne osem takýchto buniek, za dvanásť hodín 69 miliárd. Po pätnástich hodinách priečneho delenia sa nahromadí 35 biliónov buniek. Explozívny rast sa spomalí až vtedy, keď baktériám začne dochádzať potrava.

E. coli sa navyše správa mimoriadne promiskuitne. V procese bakteriálnej konjugácie si vymieňa gény s ďalšími druhmi baktérií. V prípade potreby tak rýchlo nadobúda nové vlastnosti, napríklad rezistenciu na antibiotiká. Vďaka tomuto receptu na úspech E. coli pretrváva na našej planéte prakticky od počiatku jednobunkového života. Žije aj v našom vnútri, najmä v tráviacom trakte. Za normálnych okolností nás nijako neohrozuje. Ak však získa vlákna DNA, ktoré jej dodajú nesmiernu agresivitu, a prenikne do mozgovomiechového moku, okamžite začne spotrebúvať rozpustenú glukózu a všetko ostatné, čo dokáže využiť, vrátane mozgových buniek.

Nikto z tých, čo sa v tej chvíli nachádzali na pohotovosti, si nemyslel, že trpím meningitídou spôsobenou E. coli. Nemali na to dôvod. Táto choroba postihuje dospelých iba výnimočne.

Najčastejšími obeťami sú novorodenci. Prípady detí starších ako tri mesiace sú veľmi vzácne. Na meningitídu spôsobenú E. coli ročne spontánne ochorie menej než jeden z desiatich miliónov dospelých.

Pri bakteriálnej meningitíde sa terčom útoku najskôr stane vonkajšia vrstva mozgu – kortex (mozgová kôra). Slovo cortex pochádza z latinčiny a znamená kôra. Ak sa pozriete na kôru pomaranča, získate celkom dobrú predstavu o tom, ako mozgová kôra obklopuje vývojovo staršie časti mozgu. Zodpovedá za pamäť, reč, emócie, logiku či spracúvanie zrakových a sluchových signálov. E. coli teda najskôr poškodí tie časti mozgu, ktorých funkcie sú na zachovanie ľudských vlastností najdôležitejšie. Mnohé obete bakteriálnej meningitídy zomierajú v prvých dňoch ochorenia. Z tých, čo prídu na pohotovosť a ich neurologické funkcie sa – podobne ako v mojom prípade – prudko zhoršia, prežije iba desať percent. Ťažko však povedať, či sa na nich usmialo šťastie, lebo mnohí z nich strávia zvyšok života vo vegetatívnom stave.

Hoci doktorka Potterová nemala podozrenie na meningitídu spôsobenú E. coli, predsa len predpokladala, že ide o nejaký druh mozgovej infekcie. Práve preto sa rozhodla pre lumbálnu punkciu. Len čo povedala jednej zo sestier, aby priniesla tácku s nástrojmi a pripravila ma na zákrok, telo sa mi naplo, akoby ktosi pustil do lôžka elektrický prúd. S novým prívalom energie som vydal dlhý mučivý ston. Chrbát sa mi prehol a znova som začal mávať rukami. Tvár mi sčervenela a žily na krku sa mi hrozilo vyduli. Laura skríkla, aby mi prišli pomôcť. Čoskoro ma už držali dvaja, štyria a napokon šiesti ošetrovatelia. Násilím ma skrútili do polohy, v akej leží plod v maternici, a Laura mi podala ďalšie sedatíva. Konečne som sa upokojil, takže mi mohla zasunúť do podpavúčnicového priestoru v driekovej oblasti ihlu.

Keď človeka napadnú baktérie, telo sa okamžite prepne do obranného režimu. Z kasární v slezine a kostnej dreni vyšle úderné jednotky bielych krviniek, aby útočníkov zneškodnili. Sú to prvé obete v obrovskej bunkovej vojne, ktorá sa rozpúta vždy, keď ľudský organizmus napadnú cudzí biologickí útočníci. Doktorka Potterová vedela, že ak mozgovomiechový mok nebude číry, príčinou budú biele krvinky.

Zohla sa a sústredila sa na priehľadnú zvislú rúrku manometra, v ktorej sa zjavil mozgovomiechový mok. Prekvapilo ju už to, že tekutina nekvapká, ale sa valí. Spôsobil to nebezpečne vysoký tlak.

Ďalším prekvapením bol vzhľad mozgovomiechového moku. O veľkých problémoch by svedčil už slabý zákal. Tekutina, čo sa rinula do manometra, však bola väzká a biela, navyše zelenkastá.

Môj mozgovomiechový mok bol plný hnisu.

3.

Z ničoho nič

Laura dala vyvolať doktora Roberta Brennana, infektológa z Lynchburskej všeobecnej nemocnice. Kým čakali na výsledky testov, ktoré prebiehali v priľahlých laboratóriách, zamysleli sa nad všetkými diagnostickými a terapeutickými možnosťami.

Postupne prichádzali výsledky testov. Ja som zatiaľ naďalej stonal a zvíjal sa na pojazdnom lôžku, ku ktorému som bol pripútaný remeňmi. Vynáral sa čoraz mätúcejší obraz. Gramovo farbenie (chemická metóda, ktorú vynašiel istý dánsky lekár a ktorá umožňuje lekárom rozdeliť útočiace baktérie na gramnegatívne a grampozitívne) dokázalo prítomnosť gramnegatívnych paličiek, teda čosi veľmi nezvyčajné.

CT sken hlavy zatiaľ potvrdil, že obaly mozgu sú nebezpečne zapálené a zdurené. Do priedušnice mi zasunuli dýchaciu trubicu, aby za mňa s frekvenciou presne dvanásť nádychov a výdychov za minútu mohol dýchať ventilátor. Okolo lôžka rozostavili monitory, aby sledovali čo najviac procesov prebiehajúcich v mojom tele vrátane takmer zničeného mozgu.

Meningitída vyvolaná E. coli sa pokladá za spontánnu vtedy, keď jej nepredchádza operácia mozgu alebo penetrujúce poranenie hlavy. Ročne ňou trpí iba veľmi málo dospelých, väčšinou zo zrejmých dôvodov, ako je oslabenie imunitného systému (napríklad pri infekcii HIV alebo ochorení AIDS). V mojom prípade sa však nenašiel faktor, pre ktorý by som mal byť náchylný na toto ochorenie. Meningitídu môžu vyvolať aj ďalšie baktérie, ktoré sa k obalom mozgu dostanú z prinosových dutín alebo zo stredného ucha. E. coli sa to však netýka. Priestor, v ktorom prúdi mozgovomiechový mok, je totiž veľmi dobre izolovaný od okolia. Ak sa kontinuita chrbtice či miechy neporuší (mohlo by sa to stať napríklad pri použití kontaminovaného hĺbkového mozgového stimulátora alebo skratu, ktorý vytvoril neurochirurg), E. coli, ktorá zvyčajne žije v tráviacom trakte, sa k obalom mozgu nemá ako dostať. Pacientom som predtým vložil do mozgu stovky stimulátorov a skratov. Keby som sa mohol pozhovárať so svojimi zmätenými kolegami, určite by sme sa zhodli, že trpím chorobou, ktorú som prakticky nemal ako dostať.

Ani jeden z mojich ošetrujúcich lekárov celkom neuveril výsledkom testov. Preto zatelefonovali infektológom, ktorí pracovali vo významných akademických zdravotných strediskách. Všetci sa zhodli na tom, že výsledky poukazujú na jedinú možnú diagnózu.

E. coli, ktorá mi spôsobila ťažkú meningitídu, teda podľa všetkého pochádzala odnikiaľ. Nebol to však jediný „kúsok“, ktorý som počas prvého dňa v nemocnici predviedol. Dve hodiny som vydával hrdelné, kvílivé, priam zvieracie zvuky. Krátko predtým, ako ma vyviezli z pohotovosti, som celkom stíchol. Potom som znenazdania zvolal tri slová. Boli jasne zrozumiteľné a začuli ich všetci prítomní lekári a sestry, ako aj Holley, ktorá stála za závesom iba niekoľko krokov odo mňa.

„Bože, pomôž mi!“

Všetci sa rozbehli k lôžku, no na nič som nereagoval.

Na čas strávený na pohotovosti sa vôbec nepamätám. Nespomínam si ani na tri slová, ktoré som vykríkol. Kým som však znova niečo povedal, prešlo sedem dní.

4.

Eben IV.

Keď ma previezli do Hlavného krídla 1, môj stav sa naďalej zhoršoval. Hladina glukózy v mozgovomiechovom moku normálneho zdravého človeka je približne 80 mg/dl (4,4 mmol/l). U mimoriadne chorých pacientov s bakteriálnou meningitídou, ktorí môžu každú chvíľu zomrieť, niekedy klesne až na 20 mg/dl (1,1 mmol/l).

Moja hladina glukózy v mozgovomiechovom moku bola 1 mg/dl (0,1 mmol/l). Na Glasgowskej stupnici porúch vedomia som dosiahol skóre osem z pätnástich. Svedčilo to o ťažkom mozgovom ochorení. V ďalších dňoch skóre ešte klesalo. V systéme APACHE II (Acute Physiology and Chronic Health Evaluation II, Posúdenie aktuálnych fyziologických funkcií a dlhodobého zdravotného stavu II) na pohotovosti som dosiahol 18 z možných 71. Pravdepodobnosť, že počas hospitalizácie zomriem, bola asi tridsaťpercentná. Vzhľadom na diagnózu akútnej gramnegatívnej bakteriálnej meningitídy a rýchle počiatočné zhoršovanie neurologických funkcií som pri prijatí na pohotovosť mal iba asi desaťpercentnú šancu na prežitie. Keby antibiotiká nezabrali, riziko smrti by v ďalších dňoch stúpalo, až by dosiahlo nezvládnuteľných sto percent.

Lekári mi vpichli do žily tri účinné antibiotiká. Potom ma poslali do môjho nového domova – veľkej súkromnej izby č. 10 na Lekárskej jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorá sídlila o poschodie vyššie.

Tieto priestory som ako chirurg navštívil veľa ráz predtým. Umiestňujú sa do nich pacienti v najkritickejšom stave, ktorých od smrti delí iba vlások. Súčasne sa tam o nich stará niekoľko lekárov. Pohľad na takýto tím je vskutku úžasný. Vďaka dokonalej koordinácii udrží nažive pacienta aj vtedy, keď sa všetky okolnosti spriahnu proti nemu. V týchto miestnostiach som zažil obrovskú hrdosť, ale aj nesmierne sklamanie – podľa toho, či pacient, o ktorého záchranu sme bojovali, prežil, alebo nám prekĺzol pomedzi prsty.

Doktor Brennan a ostatní lekári nalievali Holley toľko optimizmu, koľko si vzhľadom na okolnosti mohli dovoliť. Situácia však vôbec nebola radostná. Hrozilo, že čoskoro zomriem. Keby som aj prežil, baktérie by ma pravdepodobne pripravili o množstvo mozgovej kôry a akékoľvek vyššie duševné funkcie by boli ohrozené. Čím dlhšie som zotrvával v kóme, tým pravdepodobnejšie bolo, že zvyšok života strávim v chronickom vegetatívnom stave.

Na pomoc sa našťastie pripravovali nielen zamestnanci Lynchburskej všeobecnej nemocnice, ale aj ďalší ľudia. Asi hodinu po Holley dorazil na pohotovosť Michael Sullivan, sused a farár z nášho episkopálneho kostola. Len čo manželka vybehla z dverí, aby nasledovala sanitku, ozval sa jej mobil.

Volala jej dlhoročná priateľka Sylvia Whitová. Mala tajuplnú schopnosť prihlásiť sa vo chvíli, keď sa dialo niečo dôležité. Holley ju pokladala za jasnovidku. ( Ja som sa priklonil k neutrálnejšiemu, racionálnejšiemu vysvetleniu, že vie veľmi dobre hádať.) Holley jej vysvetlila, čo sa deje. Spoločne potom zavolali mojej najbližšej rodine – mladšej sestre Betsy, ktorá bývala neďaleko, sestre Phyllis, čo žila v Bostone a ako štyridsaťosemročná z nás bola najmladšia, a najstaršej Jean.

Jean sa v to pondelňajšie ráno viezla z domu v Delaware smerom na juh a prechádzala Virgíniou. Našťastie sa práve vybrala k matke, ktorá bývala v meste Winston-Salem, aby jej pomohla. Odrazu sa rozozvučal mobil. Volal manžel David.

„Minula si už Richmond?“ spýtal sa.

„Nie,“ odvetila. „Som na Medzištátnej ceste 95 severne od neho.“

„Odboč na Západnú cestu 60, potom na Cestu 24 do Lynchburgu. Práve mi volala Holley. Eben leží v nemocnici. Ráno dostal epileptický záchvat a na nič nereaguje.“

„Preboha! Vedia prečo?“

„Nie sú si istí. Vraj to môže byť meningitída.“

Jean stihla odbočiť včas. Po vlniacej sa dvojprúdovej Západnej ceste 60 prešla k Ceste 24, ktorá ju priviedla do Lynchburgu. Po oblohe sa rýchlo hnali nízke mraky.

O tretej popoludní zavolala Phyllis Ebenovi IV. do bytu v Delawareskej univerzite. Práve sedel na verande a pripravoval sa do školy (môj otec bol neurochirurg a teraz sa o kariéru v tejto oblasti začal zaujímať aj Eben). Odrazu zazvonil telefón. Sestra ho stručne informovala o situácii. Dodala, aby sa netrápil – lekári vraj majú všetko pod kontrolou.

„Tušia, o čo ide?“ spýtal sa.

„Spomenuli gramnegatívne baktérie a meningitídu.“

„V najbližších dňoch ma čakajú dve skúšky. Nechám učiteľom krátke odkazy,“ vyhlásil Eben.

Ako mi neskôr povedal, spočiatku nechcel uveriť, že mi hrozí také veľké nebezpečenstvo. Phyllis a Holley totiž „vždy všetko preháňajú“, navyše som ešte nikdy nebol chorý. Keď mu však o hodinu nato zatelefonoval Michael Sullivan, uvedomil si, že musí nasadnúť do auta a prísť do nemocnice – okamžite.

Keď sa Eben viezol do Virgínie, na strechu auta mu bubnoval ľadový dážď. Phyllis odišla z Bostonu o šiestej. Keď Eben po Medzištátnej ceste 495 smeroval k mostu cez rieku Potomac, práve prechádzala pod hustými mrakmi. Dorazila do Richmondu, prenajala si auto a pokračovala po Ceste 60.

Keď ho od Lynchburgu delilo iba niekoľko kilometrov, zavolal Holley.„Ako sa má Bond?“ spýtal sa.

„Spí,“ odvetila.

„V tom prípade pôjdem rovno do nemocnice,“ rozhodol sa Eben.

„Nechceš sa najskôr zastaviť doma?“

„Nie,“ vyhlásil. „Chcem vidieť otca.“

Pätnásť minút pred polnocou zastal pred Lekárskou jednotkou intenzívnej starostlivosti. Chodník vedúci k nemocnici už takmer zľadovatel. Keď vošiel do žiarivo osvetlenej prijímacej časti, zbadal iba sestru, čo mala nočnú službu. Odviedla ho k môjmu lôžku.

Všetci, čo tam pracovali predtým, už odišli domov. Prístroje, ktoré ma udržiavali pri živote, pípali a syčali. V celej slabo osvetlenej miestnosti sa neozývali nijaké iné zvuky.

Keď ma Eben zbadal, vo dverách celý stuhol. Za dvadsať rokov nezažil, že by som trpel niečím iným ako nádchou. Teraz však vedel, že hľadí prakticky na mŕtvolu. Utvrdili ho v tom aj prístroje, hoci sa zo všetkých síl snažili presvedčiť ho o opaku. Moje telo ležalo rovno pred ním, no otec, ktorého poznal, bol preč.

Lepšie povedané, inde.

5.

Podsvetie

Obklopovala ma tma, no taká, v ktorej sa dalo vidieť.

Akoby som sa ponoril do bahna, ale zároveň som cezeň videl. Prostredie, v ktorom som sa ocitol, by sa dalo prirovnať aj k špinavému želé. Bolo síce priesvitné, no kalné. Vyvolávalo klaustrofóbiu a mal som pocit, že sa v ňom zadusím.

Mal som aj vedomie, no bez spomienok a identity. Akoby som sníval sen, v ktorom viem, čo sa okolo mňa deje, no netuším, kto – alebo čo – som.

Vnímal som aj zvuky – hlboké rytmické búšenie, vzdialené, a predsa silné. To pulzovanie mi prechádzalo celým telom. Zvuky sa ponášali na tlkot srdca, boli však temnejšie a mechanickejšie, ako keď kov dopadá na kov. Akoby v diaľke búchal do nákovy nejaký obrovský podzemný kováč. Údery boli také silné, že rozkmitali zem či bahno – jednoducho prostredie, v ktorom som sa nachádzal.

Nemal som telo, aspoň nie také, o ktorom by som vedel. V pulzujúcej, búšiacej tme som prosto... existoval. Mohol som ju nazvať „prvotnou“, v tej chvíli mi však také slovo nezišlo na um. Nepoznal som nijaké slová. Na tie, čo používam teraz, som sa rozpamätal oveľa neskôr, po návrate do nášho sveta, keď som sa pustil do písania spomienok. Jazyk, emócie, logika – to všetko zmizlo, akoby som sa vrátil do stavu bytia na úplnom začiatku života. Tento stav možno zodpovedal jednoduchosti baktérií, ktoré – hoci som to vtedy netušil – mi napadli a znefunkčnili mozog.

Koľko času som strávil v tomto svete? Neviem. Ak človek navštívi miesto, kde čas neplynie tak ako na zemi, nemôže ho presne opísať. Keď som sa tam však ocitol (nech už som bol ktokoľvek alebo čokoľvek), zdalo sa mi, že som tam vždy bol a navždy tam aj ostanem.

Spočiatku mi to neprekážalo. Prečo by aj malo? Veď iný stav bytia som nikdy nepoznal. Keďže som si nepamätal na nič lepšie, netrápilo ma, kde som. Spomínam si, že som rozmýšľal, či prežijem, no bolo mi to jedno. Táto ľahostajnosť vo mne podporila pocit nezraniteľnosti. Netušil som, aké pravidlá platia v tomto svete, s ich objavovaním som sa však vôbec neponáhľal. Koniec koncov, prečo by som to mal robiť?

Neviem povedať, kedy presne sa to stalo, no v istej chvíli som si začal uvedomovať predmety vo svojom okolí. Sčasti pripomínali korene, sčasti krvné cievy v obrovskej blatistej maternici. Začínali sa vo výške a končili sa v rovnako veľkej hĺbke. Boli tmavé a blčali došpinavočervena. Pri spätnom pohľade si uvedomujem, že som sa cítil ako krt či dážďovka. Bol som zahrabaný hlboko v zemi, a predsa som videl spleť koreňov a stromov, čo ma obklopovala.

Keď som si neskôr spomenul na toto miesto, pomenoval som ho Ríša dážďovčej perspektívy. Dlho sa mi zdalo, že šlo o akúsi spomienku na to, ako vyzeral môj mozog, keď naň zaútočili baktérie.

Čím dlhšie som však rozmýšľal nad týmto vysvetlením (opäť zdôrazňujem, že to bolo oveľa neskôr), tým menší zmysel mi dávalo. Moje vedomie totiž na tom zvláštnom mieste – ak ste ho nikdy nenavštívili, predstavíte si ho iba veľmi ťažko – nebolo zahmlené či neostré, len... obmedzené. Kým

som tam zotrvával, nebol som človek, ba dokonca ani zviera. Bol som čosi, čo vzniklo skôr, čosi primitívnejšie. Predstavoval som akýsi osamelý bod vedomia v červenohnedom mori, kde neplynul čas.

Čím dlhšie som tam trčal, tým nepríjemnejšie som sa cítil. Spočiatku som sa do tohto prostredia pohrúžil tak hlboko, že som nerozlišoval medzi „sebou“ a spolovice desivým, spolovice dôverne známym okolím. Pocit hlbokého, večného a bezhraničného ponorenia postupne vystriedal iný pocit: zdalo sa mi, že netvorím súčasť tohto podzemného sveta, ale som v ňom uväznený.

Z bahna sa so skučaním či škrekotom vynárali groteskné živočíšne tváre a znova v ňom mizli. Občas som začul tlmený rev. Niekedy sa zmenil na nejasný rytmický pokrik. Zvuky mi naháňali hrôzu, no zároveň sa mi videli povedomé. Akoby som ich kedysi poznal a vydával sám.

Keďže som si na svoju predchádzajúcu existenciu nepamätal, čas strávený v tejto ríši sa mi zdal nesmierne dlhý. Boli to mesiace? Roky? Celá večnosť? Bez ohľadu na odpoveď som napokon dosiahol fázu, kde hrôza celkom prevládla nad pocitom domova. Čím väčšmi som sa cítil ako ja (teda čosi, čo sa vymedzuje od okolitého chladu, vlhkosti a tmy), tým viac mi tváre vystupujúce z temnoty pripadali škaredé a hrozivé. Rytmické udieranie v diaľke sa zostrilo a zintenzívnilo. Zdalo sa mi, že udáva tempo, v ktorom armáda podzemných robotníkov, pripomínajúcich trolov, vykonáva nekonečnú a mimoriadne monotónnu prácu. Pohyb okolo seba som už natoľko nevnímal zrakom. Do popredia sa dostali hmatové vnemy. Liezli popri mne červovité tvory, občas sa o mňa dokonca obtreli svojou hladkou alebo tŕňovitou kožou.

Potom mi do vedomia prenikol akýsi pach – pripomínal zmes výkalov, krvi a vývratkov. Celkom isto mal biologický charakter, svedčil však o smrti, nie o živote. Vedomie sa mi zostrovalo a ja som čoraz väčšmi podliehal panike. Nech už som ktokoľvek alebo čokoľvek, nepatrím sem. Musím odtiaľto odísť.

Kam sa však poberiem?

Len čo som si položil túto otázku, z tmy hore sa vynorilo čosi nové. Nebolo studené, mŕtve či tmavé - – predstavovalo pravý opak toho všetkého. Keby som chcel verne opísať bytosť, čo sa ku mne zniesla, mohol by som sa o to márne pokúšať až do konca života. Jej krása sa slovami jednoducho nedá vyjadriť.

Napriek tomu to skúsim.

6.

Kotva môjho života

Phyllis dorazila na nemocničné parkovisko okolo jednej v noci, teda necelé dve hodiny po Ebenovi IV. Keď vošla do miestnosti, našla tam syna. Sedel pri lôžku a pred sebou zvieral nemocničný vankúš, aby nezaspal.

„Mama zostala doma s Bondom,“ povedal tónom, ktorý prezrádzal únavu, napätie a radosť z toho, že ju vidí.

Phyllis mu povedala, že musí ísť domov. Keby vraj po ceste z Delaware celú noc nezažmúril oka, zajtra by nikomu nepomohol – vrátane otca. Nato zavolala k nám domov, aby Holley a Jean oznámila, že Eben IV. sa čoskoro vráti. Dodala, že na noc pri mne zostane ona.

„Choď domov k mame, tete a bratovi,“ povedala mu, keď položila. „Potrebujú ťa. Keď sa sem zajtra vrátiš, budeme tu s otcom na teba čakať.“

Eben IV. sa pozrel na moje telo. Do pravej nozdry mi vstupovala priehľadná plastová dýchacia trubica, ktorá pokračovala až do priedušnice. Tenké pery mi už začínali praskať. Oči som mal zatvorené, mimické svaly ochabnuté.

Phyllis mu čítala myšlienky.

„Choď domov, Eben. A netráp sa. Otec je ešte stále s nami. A ja nedovolím, aby nás opustil.“

Prešla ku mne, zdvihla mi ruku a začala ju masírovať. Strávila so mnou celú noc – držala ma za ruku a udržiavala so mnou kontakt. Veľmi dobre totiž vedela, že ak mám chorobu prekonať, je životne dôležitý. V miestnosti vládlo ticho, ktoré narúšali iba zvuky prístrojov a kroky zdravotnej sestry, ktorá každú hodinu prišla skontrolovať môj stav.

Keď poviem, že ľudia na juhu kladú veľký dôraz na rodinu, vyznie to ako klišé. Ako množstvo iných fráz, aj táto však má pravdivý základ. Keď som roku 1988 išiel na Harvard, všimol som si, že severanom neraz robí problém vyjadriť to, čo mnohí južania pokladajú za samozrejmé: Rodina predstavuje to, čím ste vy sami.

Vzťah s rodinou – s rodičmi a so sestrami, neskôr s Holley, Ebenom IV. a Bondom – pre mňa počas celého života (najmä však v posledných rokoch) znamenal zdroj sily a stability. Na rodinu som sa obrátil vždy, keď som potreboval bezvýhradnú podporu. V dnešnom svete – či už je to na severe, alebo na juhu – totiž často ide o nedostatkový tovar.S Holley a deťmi som občas zašiel do episkopálneho kostola. Dlhé roky som však stál iba o stupienok vyššie než čisto sviatoční návštevníci, ktorí prekročia prah kostola iba na Vianoce a Veľkú noc. Synov som síce nabádal, aby sa pred spaním pomodlili, no od duchovného vodcu domácnosti som mal ďaleko. Zakaždým som zapochyboval o tom, či je to všetko pravda. Hoci som vyrastal s túžbou uveriť v Boha, nebo a posmrtný život, desaťročia strávené v prísnom svete akademickej neurochirurgie ma takmer presvedčili, že tieto veci nemôžu existovať. Moderná neuroveda tvrdí, že mozog umožňuje vznik vedomia, mysle, duše či ducha (nezáleží na tom, ako presne nazveme onú neviditeľnú,

nehmatateľnú časť, vďaka ktorej sme tým, čím sme). O správnosti týchto tvrdení som takmer nepochyboval.

Ako väčšina zdravotníckych pracovníkov, čo prichádzajú do priameho kontaktu s umierajúcimi pacientmi a ich rodinami, aj ja som sa v priebehu rokov dopočul o rozličných nevysvetliteľných udalostiach. Niekedy som sa dokonca stal ich svedkom. Zakaždým som ich zaradil medzi „záhadné“ a viac sa im nevenoval. Nahováral som si, že každú z nich možno rozumne vysvetliť.

Nebol som však proti viere v nadprirodzeno. Ako lekár som sa neraz stal svedkom neuveriteľného telesného a citového utrpenia pacientov. Posledné, po čom som túžil, bolo odoprieť im útechu a nádej, ktoré im poskytovala viera. Takýto balzam na dušu by sa neraz bol zišiel aj mne.

S pribúdajúcimi rokmi som čoraz menej veril v nadprirodzeno. Vedecký svetonázor mi ako tichá voda, čo myje brehy, postupne podkopal vieru v čosi hlbšie. Príval vedeckých dôkazov spôsobil, že človeku vo vesmíre som začal pripisovať prakticky nulový význam. Veľmi by sa mi bola zišla viera. Veda sa však nezaoberá tým, čo by nám prospelo. Skúma to, čo existuje.

Som praktický typ. Ak niečo necítim alebo sa toho nemôžem dotknúť, ťažko o to prejavím záujem. K neurochirurgii ma nepritiahla iba snaha vyrovnať sa otcovi, ale aj túžba natiahnuť ruku a dotknúť sa všetkého, čo som chcel pochopiť. Ľudský mozog nie je iba abstraktný a záhadný, je aj neuveriteľne konkrétny. Ako študent medicíny na Dukovej univerzite som s potešením hľadel do mikroskopu. Na vlastné oči som v ňom totiž videl dlhé nervové bunky, ktoré nadväzujú synaptické spojenia, tvoriace základ vedomia. Zbožňoval som kombináciu abstraktného poznania a absolútnej telesnosti, ktorou sa vyznačuje mozgová chirurgia. Aby sa operatér dostal k mozgu, musí odstrániť niekoľko vrstiev kože a ďalších tkanív pokrývajúcich lebku. Potom použije vysokorýchlostnú vŕtačku Midas Rex. Je to veľmi dômyselný nástroj, ktorý stojí tisíce dolárov. V konečnom dôsledku je to však iba... vŕtačka.

Analogicky platí, že hoci je chirurgická reparácia mozgu mimoriadne náročná, vo svojej podstate sa nelíši od opravy akéhokoľvek iného zložitého elektrického stroja. Ako som veľmi dobre vedel, mozog je v skutočnosti iba stroj na výrobu vedomia. Vedci síce ešte nezistili, ako presne ho neuróny produkujú, je to však iba otázka času. Každý deň som si to potvrdzoval v operačnej sále. Navštívi vás pacientka s bolesťou hlavy a poruchou vedomia. Na snímke získanej magnetickej rezonanciou (MRI, magnetic resonance imaging) odhalíte nádor. V celkovej anestézii tumor odstránite a o niekoľko hodín sa pacientka preberie. Už viac netrpí bolesťami hlavy a nemá ani poruchy vedomia. Zdanlivo jednoduché.

Túto prostotu – absolútnu poctivosť a čistotu vedy – som zbožňoval. Uznával som, že v nej nie je miesto na fantáziu či povrchné myslenie. Ak sa nejaký fakt potvrdil ako hmatateľný a dôveryhodný, veda ho prijala. V opačnom prípade ho odmietla.

Tento prístup prakticky nerátal s dušou či duchom ani s tým, že osobnosť existuje aj po smrti mozgu, ktorý ju za života podporoval. Bol v absolútnom rozpore so slovami „večný život“, ktoré som opakovane počúval v kostole.

Práve preto som sa tak veľmi spoliehal na rodinu – Holley, dvoch synov, tri sestry a, pravdaže, mamu a otca. Bez ich skalopevnej lásky, porozumenia a podpory by som nebol schopný vykonávať svoje povolanie – deň čo deň operovať a vnímať utrpenie pacientov.

Práve preto mi Phyllis (po telefonickej porade s Betsy) v tú noc v mene celej rodiny dala sľub. Keď sedela pri lôžku a stískala mi ochabnutú, takmer mŕtvu ruku, vyhlásila, že bez ohľadu na to, čo sa bude diať, niekto vždy bude bdieť pri mne a držať ma za ruku.

„Nedovolíme ti odísť, Eben,“ dodala. „Musíš zostať tu, v tomto svete. Potrebuješ kotvu, čo ťa tu udrží, a my ti ju poskytneme.“

Netušila, aké dôležité pre mňa bude toto ukotvenie vo svete v ďalších dňoch.

7.

Krútiaca sa melódia a Brána

V tme sa niečo zjavilo.

Pomaly sa to otáčalo a vysielalo jemné lúče zlatobieleho svetla. Temnota okolo mňa sa vďaka nim začala trieštiť a rozplývať.

Potom som začul nový, živý zvuk. Dal by sa prirovnať k najsýtejšej, najzložitejšej a najnádhernejšej hudbe, akú som kedy počul. Znášalo sa na mňa čisté biele svetlo. Zvuk silnel, až celkom prehlušil monotónne mechanické búšenie, ktoré mi celé veky (aspoň sa mi to tak zdalo) robilo spoločnosť.

Svetlo bolo čoraz bližšie. Krútilo sa a vydávalo čisté biele lúče. Až teraz som zbadal, že občas sa lesknú dozlatista.

Po chvíli sa uprostred svetla čosi zjavilo. Silno som sa na to sústredil, aby som zistil, čo to je.

Bol to akýsi otvor. Už som viac nehľadel na pomaly sa otáčajúce svetlo, ale cezeň.

Len čo som si to uvedomil, začal som stúpať. Rýchlo. So svišťaním som preletel otvorom a ocitol sa v celkom novom svete – najčudnejšom a najkrajšom, aký som kedy videl.

Žiarivý, pulzujúci životom, navodzujúci extázu, fantastický... Keby som chcel opísať, ako vyzeral tento svet, mohol by som súkať jeden prívlastok za druhým. Mal som pocit, že sa rodím. Nie že znovu prichádzam na svet, iba že sa... rodím.

Podo mnou sa rozprestierala vidiecka krajina, zelená, svieža a pozemská. Bola – no zároveň aj nebola – to zem.

Ako keď vás rodičia vezmú na miesto, kde ste ako malé dieťa strávili niekoľko rokov. Nepoznáte ho – alebo si to aspoň myslíte. Keď sa však rozhliadnete po okolí, pocítite, že vás niečo priťahuje. Uvedomíte si, že vaša časť, tá, ktorá sa skrýva hlboko vo vašom vnútri, si na to miesto pamätá a z návratu naň sa teší.

Letel som ponad stromy a polia, potoky a vodopády, všeličo ďalšie a... ľudí. Boli tam aj deti, smiali sa a hrali. Ľudia spievali a tancovali v kruhoch. Niekedy som zbadal aj psa. Pobehoval medzi nimi a vyskakoval. Radoval sa rovnako ako oni. Mali na sebe jednoduché, zato však nádherné šaty. Zdalo sa mi, že z ich pestrofarebného oblečenia vyžaruje rovnaké živé teplo ako zo stromov a z kvetov, čo kvitli v okolitej krajine.

Bol to prekrásny, neuveriteľný, vysnívaný svet...

Až na to, že sa mi neprisnil. Nevedel som síce, kde som a kto som, no jednou vecou som si bol absolútne istý: Miesto, kde som sa odrazu ocitol, bolo dokonale skutočné.

Slovo skutočný vyjadruje čosi abstraktné. Frustruje ma, ako neúčinne tlmočí to, čo chcem opísať. Predstavte si, že ste dieťa a za letného dňa zájdete do kina. Film vás zaujal a po celý čas ste sa zabávali. Potom sa však premietanie skončí a vy spolu s ostatnými návštevníkmi vypochodujete z kina von, do tepla letného popoludnia. Je intenzívne, pulzuje životom a víta vás. Len čo zacítite svieži vzduch a zbadáte slnečné svetlo, zamyslíte sa, prečo ste taký nádherný deň premárnili v tmavom kine.

Teraz tento pocit vynásobte tisícmi. Ani tak sa však nepriblížite k tomu, čo som zažíval na novom mieste.

Neviem, ako dlho som letel nad krajinou. (Čas v nej neplynul lineárne ako na zemi. Rovnako ako všetky ostatné aspekty, aj on sa mi opisuje beznádejne ťažko.) V určitej chvíli som si uvedomil, že tam hore nie som sám.

Niekto tam bol so mnou – nádherná dievčina s vysokými jarmovými kosťami a tmavomodrými očami. Mala na sebe rovnaké roľnícke šaty ako dedinčania pod nami. Krásnu tvár jej lemovali pramene zlatohnedých vlasov. Obaja sme sa viezli na akomsi koberci so zložitým vzorom s neopísateľnými živými farbami. Bolo to motýlie krídlo. Všade okolo nás poletovali milióny motýľov – prichádzali v obrovských trepotavých vlnách, ktoré vnikali do zelene pod nami a znova stúpali k nám. V určitom okamihu sa nezjavil konkrétny motýľ, všetky prileteli naraz. Akoby tvorili rieku života a farieb, čo sa valí vzduchom. Lenivo sme opisovali slučky okolo kvitnúcich kvetov a púčikov na stromoch. Keď sme prešli popri nich, otvorili sa.

Šaty dievčaťa pôsobili jednoducho, ich farby – svetlomodrá, indigová a pastelová oranžovobroskyňová – sa vyznačovali rovnakou podmanivou supersviežou živosťou ako všetko ostatné okolo nás. Potom na mňa dievčina pozrela. Keby ste na chvíľu zbadali jej pohľad, uvedomili by ste si, že celý váš dovtedajší život stál za to – bez ohľadu na to, ako prebiehal. Nezahľadela sa na mňa romanticky. Ani priateľsky. Jej pohľad bol hlbší, siahal za hranicu všetkých podôb lásky, ktoré poznáme na zemi. Bol vyšší. Zahŕňal všetky typy náklonnosti, no zároveň bol úprimnejší a čistejší ako ony.

Nato sa mi prihovorila. Zaobišla sa však bez slov. Jej správa mnou preletela ako vietor a okamžite som pochopil, že je pravdivá. Zároveň som si uvedomil, že svet okolo nás je skutočný, nie fantastický, pominuteľný a bezvýznamný.

Správa sa skladala z troch častí. Keby som ich mal preložiť do pozemskej reči, zneli by približne takto:

„Ľúbime ťa a ctíme si ťa, vrúcne, navždy.“

„Nemáš sa čoho báť. “

„Nemôžeš urobiť nič, čo by nebolo správne.“

Správa ma zaplavila silným, šialeným pocitom úľavy. Akoby mi ktosi podal vytlačené pravidlá hry, ktorú som hral celý život, hoci som jej celkom nerozumel.

„Ukážeme ti tu veľa vecí,“ pokračovala dievčina. Ani tentoraz sa neuchýlila k slovám, iba priamo do mňa vyslala ich pojmovú podstatu. „Napokon sa však vrátiš späť.“

Mal som iba jedinú otázku.

Kam?

Nezabúdajte, kto sa vám prihovára. Nie som prostoduchý či sentimentálny. Viem, ako vyzerá smrť. Aj to, aké to je, keď sa človek, s ktorým ste kedysi žartovali, priamo na operačnom stole zmení na mŕtvy predmet napriek tomu, že ste sa dlhé hodiny usilovali udržať v chode stroj, ktorým je jeho telo. Viem, ako vyzerá utrpenie a zármutok na tvárach ľudí, čo práve stratili blízkeho človeka. Netušili, že oňho môžu prísť, a ja im nemôžem nijako pomôcť. Poznám svoju biológiu, a hoci nie som fyzik, celkom dobre sa v nej orientujem. Rozlišujem medzi fantáziou a realitou. Zároveň však tvrdím, že to, čo sa vám pokúšam opísať (napriek maximálnemu úsiliu, žiaľ, iba neurčito a nedostatočne), je najskutočnejší zážitok môjho života.

Pokiaľ ide o reálnosť, konkuruje mu iba to, čo sa dialo ďalej.

8.

Izrael

Na druhý deň ráno sa do mojej izby vrátila Holley. Vystriedala Phyllis na stoličke pri lôžku a chytila ma za bezvládnu ruku. Okolo jedenástej dorazil Michael Sullivan. Všetci okolo mňa utvorili kruh a Betsy mi zovrela ruku, aby som sa stal jeho súčasťou. Modlitbu viedol Michael. Keď sa blížila ku koncu, z poschodia pod nami pribehol s čerstvou správou jeden z infektológov. Napriek tomu, že mi antibiotickú liečbu v noci upravili, počet bielych krviniek stúpal. Baktérie si aj ďalej pochutnávali na mojom mozgu.

Hrozilo, že lekári mi čochvíľa nebudú mať ako pomôcť. Ešte raz sa teda pustili do rozhovoru s Holley, aby zistili, čo som robil v posledných dňoch. Potom otázky rozšírili na posledné týždne. Urobil som niečo – hocičo –, čo by vrhlo svetlo na moju chorobu?

„Pred niekoľkými mesiacmi,“ odvetila Holley, „odcestoval na služobnú cestu do Izraela.“

Doktor Brennan zdvihol zrak od poznámkového bloku.

Baktérie E. coli si vymieňajú DNA nielen medzi sebou, ale aj s ďalšími gramnegatívnymi baktériami. Dnes, keď ľudia cestujú po celom svete, užívajú množstvo antibiotík a prispievajú k vzniku nových, rýchlo mutujúcich kmeňov baktérií, to má nedozerné následky. Baktérie E. coli sa niekedy ocitnú v nehostinnom prostredí spolu s inými baktériami, ktoré sú na život v ňom lepšie uspôsobené. V takýchto prípadoch od nich môžu prijať DNA a začleniť ju do svojho genómu.

Roku 1996 lekári objavili nový bakteriálny kmeň. Obsahoval gén kódujúci KPC (Klebsiella pneumoniae carbapenemase, karbapenemáza baktérie Klebsiella pneumoniae)., enzým zabezpečujúci rezistenciu baktérií na antibiotiká. Nový kmeň našli v žalúdku pacienta, čo zomrel v istej severokarolínskej nemocnici. Okamžite si získal pozornosť lekárov z celého sveta. Zistilo sa totiž, že KPC dodá baktériám, čo prijali príslušný gén, odolnosť proti všetkým súčasným antibiotikám.

Keby medzi bežných ľudí prenikol toxický a proti antibiotikám odolný bakteriálny kmeň (jeho netoxický príbuzný sa nachádza v tele každého nás), na ľudskej rase by si doslova zgustol. Nepomohlo by nám ani jedno z pripravovaných antibiotík, ktoré farmaceutické spoločnosti uvedú na trh v najbližších desiatich rokoch.

Doktor Brennan vedel, že niekoľko mesiacov predtým prišiel do istej nemocnice pacient s rozvinutou bakteriálnou infekciou. V úsilí zbaviť ho baktérií Klebsiella pneumoniae mu nasadili viacero účinných antibiotík. Mužov stav sa však aj ďalej zhoršoval. Testy odhalili, že ešte stále trpí klebsielovou infekciou, pretože antibiotiká nezabrali. Pri ďalších vyšetreniach sa zistilo, že baktérie, čo žili v jeho hrubom čreve, získali gén pre KPC priamym prenosom plazmidov (malé molekuly extrachromozomálnej DNA, ktoré si baktérie vymieňajú v procese konjugácie) od rezistentných klebsiel. Inými slovami povedané, jeho telo sa stalo laboratóriom, v ktorom vznikol mimoriadne nebezpečný druh baktérie. Keby sa dostala medzi bežných ľudí, vznikla by epidémia porovnateľná s čiernou smrťou, ktorá v 14. storočí vyhubila polovicu Európanov.

Odohralo sa to v Zdravotnom stredisku Idy Souraskej v Tel Avive niekoľko mesiacov pred tým, ako som upadol do kómy, teda približne v čase, keď som navštívil Izrael. Koordinoval som celosvetovú výskumnú iniciatívu, ktorá sa týkala operácií mozgu vykonávaných pomocou sústredených ultrazvukových vĺn. Do Jeruzalema som dorazil o štvrť na štyri ráno. Keď som našiel hotel, z rozmaru som sa vybral na prechádzku po starom meste. Prv než začalo svitať, celkom sám som sa prešiel po Via Dolorosa a navštívil miesto, kde sa údajne konala Ježišova posledná večera. Prehliadka na mňa veľmi zapôsobila a po návrate do vlasti som o nej Holley často rozprával. V tom čase som však nevedel, že v Zdravotnom stredisku Idy Souraskej leží pacient s baktériami, čo majú gén kódujúci KPC. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o kmeň E. coli.

Mohol som sa v Izraeli nakaziť rezistentnými baktériami? Nebolo to pravdepodobné, dalo by sa tým však vysvetliť, prečo v mojom prípade antibiotiká nezabrali. Lekári teda začali zisťovať, či mi na mozog útočia práve tieto organizmy. Môj prípad sa čoskoro zapísal do dejín medicíny – z viacerých dôvodov.

9.

Jadro

Vznášal som sa v oblakoch.

Boli veľké, našuchorené a ružovobiele. Na pozadí tmavomodrej až čiernej oblohy sa jasne vynímali.

Vyššie než oblaky – nepredstaviteľne vyššie – sa preháňali po oblohe kŕdle priesvitných gúľ, trblietavých bytostí, ktoré za sebou nechávali dlhé stuhovité stopy.

Boli to vtáky? Anjeli? Tieto slová mi zišli na um, keď som si zapisoval spomienky. Ani jedným z nich však bytosti nemožno výstižne opísať. Líšili sa od všetkého, čo som kedy na zemi videl. Boli vyspelejšie. Vyššie.

Odrazu sa z výšky zniesol silný, dunivý zvuk. Pripomínal nádherný chorál. Rozmýšľal som, či ho vydali okrídlené bytosti. Keď som sa neskôr nad tým zamyslel, uvedomil som si, že letiace tvory prejavovali takú veľkú radosť, že zvuk jednoducho museli vydať. Keby z nich nebol vyšiel v takejto forme, nepodarilo by sa im ho udržať. Bol hmatateľný, takmer hmotný. Pripomínal dážď, čo cítite na pokožke, no nezmočí vás.

Na mieste, kde som sa ocitol, sa zrak nedal odlíšiť od sluchu. Vizuálnu krásu striebristých tiel bytostí letiacich vo výške som počul. Dokonalosť ich radostného spevu, ktorý ku mne prúdil, som videl. Zdalo sa mi, že nič v tomto svete nemôžete sledovať či počúvať bez toho, aby ste sa stali toho súčasťou, aby ste s tým nejakým záhadným spôsobom splynuli. Po návrate na zem dodávam, že v onom svete ste nemohli hľadieť na nič, lebo slovo na naznačuje izoláciu od pozorovaného objektu. Všetko tam bolo

samostatné, a predsa to tvorilo súčasť všetkého ostatného. Pripomínalo to pestré prepletené vzory perzského koberca... alebo motýlieho krídla.

Začal fúkať teplý vietor, taký, aký vanie za najkrajších letných dní. Rozhojdal listy na stromoch a pretekal popri nich ako nebeská voda. Bol to božský vánok, čo zmenil všetko. Svet odrazu hral o oktávu vyššie, vibroval na vyššej frekvencii.

Hoci moje jazykové schopnosti boli ešte stále veľmi slabé (aspoň z pozemského pohľadu), začal som vetru – a božskej bytosti, ktorú som cítil za ním alebo priamo v ňom – klásť neverbálne otázky.

Kde som?

Kto som ?

Prečo som tu?

Vždy keď som vetru mlčky položil nejakú otázku, okamžite som sa dočkal odpovede v podobe explózie svetla, farby, lásky a krásy. Prevalila sa mnou ako mohutná vlna. Prívaly energie však neumlčali moje otázky tým, že ich prevalcovali. Odpovedali mi na ne, no spôsobom, ktorý nepotreboval jazyk. Myšlienky vnikali priamo do mňa. Neboli však neurčité, nehmotné či abstraktné ako na zemi, ale pevné a bezprostredné, horúcejšie než oheň a vlhkejšie ako voda. Keď som ich prijal, ihneď a bez námahy som pochopil pojmy, nad ktorými by som si v pozemskom živote musel lámať hlavu dlhé roky.

Aj ďalej som stúpal nahor. Vošiel som do obrovskej prázdnoty. Bola nekonečne veľká a vládla v nej absolútna tma, napriek tomu však pôsobila nesmierne upokojujúco. Bola v nej síce tma ako vo vreci, no zároveň prekypovala svetlom. Vychádzalo zo žiarivej Guľovitej bytosti, ktorú som zacítil vo svojej blízkosti. Bola živá a takmer pevná, podobne ako piesne anjelských bytostí predtým.

Ocitol som sa v podobnej situácii ako plod v maternici. Ten sa totiž vznáša v plodovej vode, pričom ho živí placenta, mlčanlivý partner, ktorý mu sprostredkúva spojenie so všadeprítomnou, ale zároveň neviditeľnou matkou. V mojom prípade bol „matkou“ Boh, Stvoriteľ, Zdroj, zodpovedný za vznik vesmíru a všetkého, čo sa v ňom nachádza. Guľovitá bytosť bola tak blízko, že medzi Bohom a mnou neexistovala nijaká vzdialenosť. Súčasne som však cítil nekonečnú nesmiernosť Stvoriteľa a uvedomoval si, aký zanedbateľne malý som v porovnaní s Ním. Keď budem rozprávať o Bohu, občas ho nazvem Óm. Toto pomenovanie som vo svojich zápiskoch používal po prebratí z kómy. Zvuk „óm“ som počul v prítomnosti vševediaceho, všemohúceho a bezvýhradne milujúceho Boha. Na jeho opis však nestačia nijaké výrazy.

Pochopil som, že Guľovitá bytosť sa mojím spoločníkom stala preto, lebo medzi Ómom a mnou sa rozprestiera nekonečne rozľahlý priestor. Plnila funkciu akéhosi tlmočníka medzi mnou a Tým, čo ma obklopovalo. Nerozumel som tomu, ale bol som si tým absolútne istý.

Akoby som sa rodil do nejakého väčšieho sveta a samotný vesmír bol obrovská maternica. Guľovitá bytosť (istým spôsobom súvisela s Dievčaťom na motýľom krídle, vlastne ním bola) ma týmto procesom sprevádzala.

Neskôr, po návrate na svet som našiel citát od Henryho Vaughana, kresťanského básnika, ktorý žil v 17. storočí. Veľmi presne opísal toto miesto – obrovské atramentovočierne jadro, v ktorom býva sám Boh.

„Niektorí tvrdia, že v Bohu je hlboká, zato však oslňujúca temnota...“

Vystihol to presne: atramentovočierna tma, ktorá zároveň prekypuje svetlom.

Rozhovor v podobe otázok a odpovedí pokračoval. Hoci pri ňom ešte stále nenachádzal uplatnenie jazyk v podobe, v akej ho poznáme, „hlas“, ktorým bytosť rozprávala, bol láskavý a – hoci to vyznie zvláštne – osobný. Chápala ľudí a mala ľudské vlastnosti, ibaže v nekonečne väčšom meradle. Dôverne ma poznala a oplývala vlastnosťami, ktoré som si celý život spájal výlučne s ľuďmi: srdečnosťou, súcitom, pátosom... ba dokonca aj iróniou a humorom.

Prostredníctvom Guľovitej bytosti mi Óm prezradil, že vesmír nie je jeden. Existuje ich veľa, oveľa viac, ako si viem predstaviť. Uprostred každého z nich však leží láska. Je tam aj zlo, no iba v najmenšom, stopovom množstve. Je potrebné, lebo bez neho by nejestvovala slobodná vôľa – a bez nej zasa rast, pohyb vpred, šanca, aby sme sa stali tým, čo z nás chce mať Boh. Hoci v našom svete zlo niekedy pôsobí desivo a všemocne, pri pohľade z vtáčej perspektívy výrazne prevláda a napokon zvíťazí.

V nespočetnom množstve vesmírov som zbadal život. Jeho inteligencia v niektorých prípadoch značne prevyšovala ľudské schopnosti. Zistil som, že existuje nespočetne veľa vyšších rozmerov. Možno ich však spoznať iba tak, že do nich vojdeme a zažijeme ich na vlastnej koži. Pri pohľade z prostredia s nižším počtom dimenzií sa nedajú pochopiť. Ukrýva sa v nich príčina a následok, no nie v takej podobe ako na zemi. Priestor a čas, v ktorých sa pohybujeme v pozemskom svete, sú úzko a zložito prepletené s vyššími sférami. Inak povedané, vyššie svety od nás nie sú celkom izolované. Všetky ríše totiž tvoria súčasť tej istej Božskej skutočnosti, ktorá zahŕňa úplne všetko. Z vyšších sfér sa možno dostať na akékoľvek miesto a prežiť ktorýkoľvek okamih v našom svete.

Kým plne pochopím, čo som sa vo vyšších sférach naučil, bude mi to trvať najmenej celý zvyšok života. To, čo viem, som sa totiž „nenaučil“ ako kapitolu z dejepisu či matematickú teorému. Všetko som sa dozvedel náhle a bezprostredne, nemusel som vstrebávať nijaké vedomosti. Poznanie sa mi uložilo do pamäti bez memorovania, okamžite a nastálo. Na rozdiel od bežných informácií nevybledlo – dodnes si viem spomenúť úplne na všetko, navyše oveľa jasnejšie ako na vedomosti, čo som získal pred dlhými rokmi v škole.

Nechcem tým povedať, že na nadobudnuté poznatky si spomeniem len tak. Po návrate do pozemskej ríše ich totiž musím spracúvať fyzickým telom vrátane mozgu s obmedzenými schopnosťami. Ešte vždy ich však mám. Cítim, že sú votkané priamo do mňa. Celý život som intenzívne hromadil vedomosti bežným spôsobom. Objav vyspelejšej formy učenia preto pre mňa znamenal veľmi veľa. Mohol by som nad ním rozmýšľať celé veky...

Moja rodina a lekári sa, žiaľ, ocitli v celkom inej situácii.

10.

Čo je podstatné

Holley si všimla, že keď spomenula moju cestu do Izraela, lekári zbystrili pozornosť. Nechápala však, prečo je to také dôležité. Pri pohľade späť musím povedať, že jej nevedomosť bola požehnaním. Stačilo, že sa musela vyrovnať s mojou hroziacou smrťou. Nebolo treba, aby sa trápila aj tým, že jej manžel sa možno stane prvým prípadom v epidémii porovnateľnej s čiernou smrťou.

Kým som ležal na lôžku, Holley zatelefonovala priateľom a rodine.

Vrátane mojej biologickej rodiny.

Ako malý chlapec som obdivoval otca, ktorý dvadsať rokov pôsobil ako lekársky riaditeľ Wakeforestského baptistického zdravotného strediska v meste Winston-Salem. Kariéru v oblasti akademickej neurochirurgie som si zvolil preto, aby som kráčal v jeho šľapajach. Vedel som však, že ho nikdy celkom nenahradím.

Bol to duchovne založený človek. Počas druhej svetovej vojny ako chirurg armádneho letectva pracoval v novoguinejských a vo filipínskych džungliach. Stal sa svedkom brutality a utrpenia, navyše sám trpel. Rozprával mi, ako po nociach operoval ranených v stanoch, ktoré pod náporom monzúnových dažďov ledva stáli. Horúčava a vlhkosť boli neznesiteľné, preto chirurgovia neraz mali na sebe iba spodnú bielizeň.

Keď sa otec v októbri 1942 pripravoval na prácu na tichomorskom bojisku, oženil sa s láskou svojho života (a dcérou svojho veliaceho dôstojníka) Betty. Na konci vojny, keď Spojené štáty americké zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, tvoril súčasť prvej skupiny spojeneckých síl, ktoré obsadili Japonsko. Ako jediný americký vojenský neurochirurg v Tokiu bol oficiálne nenahraditeľný. Navyše mohol vykonávať operácie uší, nosa a krku.

Táto kvalifikácia mu zaručovala, že z Japonska tak ľahko neodíde. Nový veliaci dôstojník mu nedovolil, aby sa vrátil do USA, kým sa situácia „nestabilizuje“. Niekoľko mesiacov po tom, čo Japonci na palube bojovej lode Missouri v Tokijskom zálive formálne kapitulovali, otec konečne dostal všeobecné rozkazy, vďaka ktorým sa mohol vrátiť domov. Vedel však, že keby ich veliaci dôstojník zbadal, zrušil by ich. Preto počkal do víkendu, kým prísny nadriadený neodíde zo základne. Rozkazy potom prebral s jeho zástupcom. V decembri 1945 sa mu napokon podarilo nastúpiť na loď, čo ho odviezla domov. Väčšina vojakov, s ktorými slúžil, vtedy už dávno bola doma s rodinami.

Začiatkom roka 1946 si otec dokončil neurochirurgické vzdelanie spolu s priateľom a spolužiakom z Lekárskej fakulty Harvardovej univerzity Donaldom Matsonom, ktorý slúžil na európskom bojisku. Školenie prebiehalo v Nemocnici Petra Benta Brighama a v Detskej nemocnici v Bostone, teda vo dvoch vlajkových lodiach lekárskej fakulty. Viedol ho doktor Franc D. Ingraham, jeden z posledných mladých lekárov, ktorých učil doktor Harvey Cushing, na celom svete pokladaný za otca modernej neurochirurgie. Káder neurochirurgov „3131C“ (takto ich oficiálne klasifikovalo armádne letectvo) si vycibril schopnosti na európskych a tichomorských bojiskách. V päťdesiatych

a šesťdesiatych rokoch 20. storočia na ďalšie polstoročie postavil vysoko latku pre neurochirurgov vrátane mojej generácie.

Rodičia vyrastali v období veľkej hospodárskej krízy a boli zvyknutí tvrdo pracovať. Otec takmer vždy prišiel domov na večeru, ktorá bývala o siedmej. Zvyčajne mal na sebe oblek s kravatou, občas chirurgický odev. Potom sa vrátil do nemocnice, pričom často vzal jedno z nás detí do pracovne, aby si tam robilo domácu úlohu. On sa zatiaľ vybral na vizitu. Práca a rodinný život sa mu prelínali a podľa toho nás aj vychovával. V nedeľu žiadal, aby sme spolu so sestrou pracovali na dvore. Ak sme mu povedali, že chceme ísť do kina, odvetil: „Ak pôjdete do kina, niekto bude musieť robiť za vás.“ Navyše bol nesmierne súťaživý. Na squashovom ihrisku pokladal každú hru za „boj na život a na smrť“ a aj po osemdesiatke vášnivo vyhľadával nových protihráčov, často o niekoľko desaťročí mladších.

Ako rodič bol náročný, no zároveň aj úžasný. Ku každému, s kým prišiel do styku, sa správal úctivo. Vo vrecku laboratórneho plášťa nosieval skrutkovač, a keď počas vizity v nemocnici objavil uvoľnené skrutky, namieste ich dotiahol. Pacienti, lekári, zdravotné sestry a všetci ostatní zamestnanci nemocnice ho zbožňovali. Či už išlo o operácie, podporu výskumu, školenie neurochirurgov (jeho osobitnú vášeň), alebo editorskú prácu pre časopis Surgical Neurology (venoval sa jej niekoľko rokov), vždy presne vedel, čo chce dosiahnuť. Hoci pre vysoký vek sedemdesiatjeden rokov napokon prestal operovať, aj ďalej si udržiaval prehľad o najnovšom dianí v odbore. Keď roku 2004 zomrel, jeho dlhoročný partner doktor David L. Kelly jr. napísal: „Nikdy nezabudneme na nadšenie a odbornú zdatnosť doktora Alexandra, na jeho húževnatosť a dôkladnosť. Nech už robil čokoľvek, vždy sa to nieslo v znamení súcitu, poctivosti a jedinečnosti“ Nečudo, že som ho spolu s mnohými ďalšími nesmierne obdivoval.

V útlom detstve (na presný okamih si neviem spomenúť) mi otec s matkou oznámili, že ma adoptovali (povedali, že si ma „vybrali“, lebo – ako ma ubezpečili – od chvíle, čo ma zbadali, vedeli, že som ich dieťa). Neboli síce moji biologickí rodičia, ale vrúcne ma ľúbili, akoby som pochádzal z ich mäsa a krvi. Vyrastal som s vedomím, že v apríli 1954 si ma ako štvormesačného osvojili. Biologická matka mala šestnásť rokov. Chodila do druhého ročníka strednej školy, a keď ma roku 1953 priviedla na svet, nebola vydatá. Jej priateľ, štvrták, ktorý si nemohol dovoliť finančne podporovať dieťa, súhlasil s tým, že sa ma vzdajú – hoci ani jeden z nich to nechcel urobiť. Toto všetko som sa dozvedel tak zavčasu, že sa to stalo mojou súčasťou. Nespochybňoval som to, prijímal som to s rovnakou samozrejmosťou ako to, že mám havranie vlasy, zbožňujem hamburgery a neznášam karfiol. Adoptívnych rodičov som ľúbil tak, akoby boli moji pokrvní príbuzní. A oni mi lásku očividne opätovali.

Adoptovali aj staršiu sestru Jean. Päť mesiacov po tom, čo si ma osvojili, matka otehotnela. Priviedla na svet Betsy a po piatich rokoch aj najmladšiu sestru Phyllis. Všetci štyria sme sa k sebe správali ako pokrvní súrodenci. Vedel som, že nech už pochádzam odkiaľkoľvek, som ich brat a ony sú moje sestry. Vyrastal som v rodine, ktorá ma ľúbila, verila mi a podporovala moje sny. Vrátane toho, ktorý ma ovládol na strednej škole a nevzdal som sa ho, kým som ho nedosiahol: stať sa neurochirurgom, akým bol otec.

Počas štúdia na vysokej škole a lekárskej fakulte som nad svojou adopciou nerozmýšľal – alebo som si to aspoň nepriznával. Niekoľkokrát som kontaktoval Severokarolínsky detský domov, aby som sa spýtal, či matka prejavila záujem o stretnutie. V Severnej Karolíne však platia jedny z najprísnejších amerických zákonov na ochranu anonymity osvojencov a biologických rodičov. Bránia im stretnúť sa aj vtedy, keď po tom zúfalo túžia. Po dvadsiatom piatom roku života ma moja adopcia zaujímala

čoraz menej. Keď som stretol Holley a založili sme si vlastnú rodinu, upadla do ešte väčšieho zabudnutia.

Alebo hlbšie do môjho vnútra.

Keď mal Eben IV. dvanásť rokov, bývali sme ešte v Massachusetts. Na Charles River School, kam chodil do šiestej triedy, sa zapojil do projektu rodinného odkazu. Vedel, že rodičia si ma adoptovali a na svete žijú jeho priami príbuzní. Nepoznal ich však osobne, ba dokonca nevedel ani to, ako sa volajú. Projekt v ňom podnietil veľkú zvedavosť. Až dovtedy netušil, že v ňom drieme.

Spýtal sa ma, či nemôžeme vypátrať mojich biologických rodičov. Prezradil som mu, že v priebehu rokov som sa tejto problematike občas venoval. Kontaktoval som Severokarolínsky detský domov a spýtal sa, či pre mňa nemajú nové informácie. Keby totiž biologická matka či otec zatúžili po stretnutí so mnou, v domove by o tom vedeli. Nikdy sa mi však neozvali.

Niežeby ma to trápilo. „Za takýchto okolností je to úplne normálne,“ vysvetľoval som Ebenovi, aby som ho trochu upokojil. „Neznamená to, že biologická matka ma neľúbi alebo že by neľúbila teba, keby ťa niekedy uvidela. No netúži po tom, najpravdepodobnejšie preto, lebo vie, že máme vlastnú rodinu a nechce sa nám miešať do života. Skús to pochopiť z tohto pohľadu.“

Eben sa však nevzdával, a tak som si povedal, že mu vyhoviem. Napísal som sociálnej pracovníčke Betty z detského domova, ktorá mi pomohla už v minulosti. O niekoľko týždňov, v jedno zasnežené piatkové popoludnie vo februári 2000 sme sa so synom viezli z Bostonu do Maine na víkendovú lyžovačku. Spomenul som si, že by som sa mal ozvať Betty a spýtať sa jej, čo zistila. Zavolal som jej teda z mobilu.

„Tentoraz pre vás naozaj niečo mám,“ vyhlásila. „Sedíte?“

Náhodou to bola pravda, a tak som jej to potvrdil. To, že zároveň šoférujem vo fujavici, som si nechal pre seba.

„Pán doktor, vysvitlo, že vaši biologickí rodičia sa neskôr zosobášili.“

Rozbúšilo sa mi srdce. Cesta predo mnou sa mi odrazu zdala neskutočná a vzdialená. Vedel som, že rodičia spolu chodili. Predpokladal som však, že keď sa ma vzdali, ich životy sa začali uberať opačnými smermi. Okamžite som si predstavil domov, ktorý si kdesi založili. Domov, čo som nikdy nepoznal – a kam som nepatril.

Niť mojich myšlienok prerušila Betty: „Pán doktor?“

„Áno,“ odvetil som pomaly. „Som tu.“

„To nie je všetko.“

Pristavil som auto ku krajnici a povedal jej, aby pokračovala. Eben sa na mňa zmätene pozrel.

„Vašim rodičom sa narodili ďalšie tri deti: dve dcéry a jeden syn. Spojila som sa s vašou staršou sestrou. Povedala mi, že mladšia pred dvoma rokmi zomrela. Rodičia jej stratu ešte stále oplakávajú.“

„Čiže?“ hlesol som po dlhej prestávke. Bol som ochromený. Prijal som množstvo nových informácií, no nedokázal som ich spracovať.

„Je mi to ľúto, pán doktor. Tušíte správne – vašu žiadosť o kontakt odmietla.“

Eben sa na sedadle za mnou zamrvil. Očividne si uvedomoval, že sa stalo niečo dôležité. Nevedel však čo konkrétne.

„Čo sa robí, ocko?“ opýtal sa, keď som položil.

„Nič,“ odvetil som. „V domove ešte stále nevedia veľa, ale pracujú na tom. Možno neskôr. Možno...“

Hlas mi zoslabol. Vonku silnela búrka. Všade okolo nás sa rozprestieral nízky biely les. Dovidel som iba na necelých sto metrov. Zaradil som rýchlosť, pozorne sa zahľadel do spätného zrkadla a vyšiel späť na cestu.

Môj pohľad na seba sa v zlomku sekundy zmenil. Po telefonáte som, pravdaže, zostal tým, kým som bol – vedcom, lekárom, otcom, manželom. Zároveň som sa však prvý raz v živote cítil ako sirota, odložené dieťa, niekto, koho nechcú na úplných sto percent.

Predtým som sa necítil ako odrezaný od zdroja. Nikdy som sa nezaoberal tým, že som niečo stratil a nemohol to získať späť. Odrazu som však vnímal iba to.

V ďalších mesiacoch sa vo mne rozlial oceán smútku. Hrozilo, že zaleje všetko, čo som v živote dosiahol, všetko, na čom som tak tvrdo pracoval.

Navyše som nevedel zistiť, prečo to so mnou ide zrazu dolu vodou. Problémy (pokladal som ich skôr za osobné nedostatky) som mal už predtým – a zbavil som sa ich. Ako medik a začínajúci chirurg som bol súčasťou kultúry, kde sa náruživé pitie za určitých okolností tolerovalo. Roku 1991 som si však uvedomil, že na deň voľna a pitie, čo sa s ním spájalo, sa teším až priveľmi. Povedal som si, že celkom prestanem piť. Vôbec to nebolo ľahké – na uvoľnenie po pracovnom čase som si totiž veľmi zvykol. Dni, keď som bol triezvy, som spočiatku zvládal iba s pomocou rodiny. Teraz som stál pred ďalším problémom, za ktorý som očividne mohol viniť iba sám seba. Keby som bol požiadal o pomoc, bol by som ju dostal. Prečo sa mi však nedarilo potlačiť problém v zárodku? Prečo by ma mala emočne i profesijne vyradiť vedomosť o mojej minulosti, navyše taká, ktorú som vôbec nemohol ovplyvniť? Nezdalo sa mi to správne.

A tak som zápasil. V úžase som sledoval, ako čoraz ťažšie zvládam úlohu lekára, otca i manžela. Holley, ktorá videla, že nie som vo svojej koži, nás objednala do manželskej poradne. Hoci príčinu mojich problémov chápala iba sčasti, odpustila mi, že som upadol do zúfalstva, a zo všetkých síl sa ma pokúšala z neho dostať. Následky depresie sa prejavili aj v práci. Otec a matka si zmenu, pravdaže, všimli a takisto mi ju prepáčili. Aj tak ma však ubíjalo, že moja kariéra v akademickej neurochirurgii upadá. Rodičia to sledovali iba z ústrania. Rodina mi nemohla pomôcť, ak som sa na zmene nechcel zúčastniť sám.

Sledoval som, ako smútok odhaľuje (a odstraňuje) čosi ďalšie: poslednú nádej, že vo vesmíre existuje nejaký osobný prvok, akási sila pôsobiaca mimo tých, čo uznáva veda a roky som sa o nich učil. Napokon som prišiel o posledné zvyšky viery, že kdesi jestvuje Bytosť, čo ma naozaj ľúbi a záleží jej na mne. Bytosť, ktorá počúva moje modlitby a odpovedá na ne. Po telefonáte počas fujavice som

celkom prišiel o predstavu milujúceho osobného Boha. Pritom som mal na ňu právo, veď som chodieval do kostola a bol súčasťou kultúry, ktorá úprimne a vážne verila v Boha.

Existuje sila či inteligencia, ktorá na nás dáva pozor, ktorá miluje ľudí a naozaj jej na nich záleží? S prekvapením som musel uznať, že napriek lekárskemu vzdelaniu a skúsenostiam ma odpoveď na túto otázku nesmierne (aj keď iba tajne) zaujíma. Zároveň som pochopil, že o svojich biologických rodičov prejavujem väčší záujem, ako som si kedy pripúšťal.

Odpoveď na otázku, či vo vesmíre jestvuje milujúca Bytosť, žiaľ, znela rovnako ako odpoveď na otázku, či mi moji biologickí rodičia niekedy otvoria srdce a vpustia ma do svojho života.

Znela: nie.

11.

Koniec zostupnej špirály

Moja kariéra a rodinný život trpeli ešte ďalších sedem rokov. Ľudia v mojom okolí – dokonca ani tí najbližší – príčinu problému dlho nepoznali. Holley so sestrami však vďaka poznámkam, ktoré som utrúsil takmer mimochodom, napokon dali kúsky skladačky dokopy.

Keď sme sa jedného skorého rána v júli 2007 na rodinnej dovolenke prechádzali po juhokarolínskej pláži, Betsy a Phyllis nadhodili správnu tému.

„Nechceš znova napísať svojej biologickej rodine?“ spýtala sa Phyllis.

„Áno,“ pridala sa Betsy. „Medzičasom sa možno všetko zmenilo, človek nikdy nevie.“ Betsy sa nám krátko predtým zdôverila s túžbou adoptovať si dieťa, preto ma táto téma neprekvapila. Napriek tomu však moja bezprostredná odpoveď – duševná, nie verbálna – znela: Ach, už viac nie! Spomenul som si, ako sa pred siedmimi rokmi, keď ma biologická rodina odmietla, podo mnou otvorila obrovská priepasť. Vedel som však, že Betsy a Phyllis majú srdcia na správnom mieste. Cítili, že trpím, a keď konečne zistili prečo, chceli, aby som problém vyriešil. Ubezpečili ma, že mi pritom budú pomáhať – nedopustia, aby som ho riešil sám ako v minulosti. Stal sa z nás tím.

Začiatkom augusta 2007 som biologickej sestre, strážkyni brány, napísal anonymný list. Poslal som ho Betty zo

Severokarolínskeho detského domova s prosbou, aby jej ho odovzdala:

Milá sestra, mám záujem komunikovať s Tebou, bratom a rodičmi. Dlho som sa o tom rozprával so sestrami a s matkou z adoptívnej rodiny. Ich podpora oživila moju túžbu dozvedieť sa viac o svojej biologickej rodine.

O rodinný odkaz sa zaujímajú aj moji dvaja synovia – jeden má deväť, druhý devätnásť. Ja, synovia a manželka by sme Ti boli vďační za akékoľvek informácie, o ktoré by si sa s nami podelila. Pokiaľ ide o mňa, často rozmýšľam nad tým, ako sa rodičia mali, keď boli mladší, a ako im je teraz. Akú povahu a aké záujmy má každý z vás ?

Kedže všetci starneme, dúfam, že sa s nimi budem môcť čoskoro stretnúť. Išlo by to napríklad po vzájomnej dohode. Vedz, prosím, že rešpektujem súkromie, po ktorom túžia. Mám skvelú adoptívnu rodinu a chápem rozhodnutie, ktoré biologickí rodičia urobili v mladosti. Môj záujem je úprimný, preto neprekročím hranice, ktoré pokladajú za nevyhnutné.

Tvoje rozhodnutie si budem veľmi ceniť.

So srdečným pozdravom,

Tvoj starší brat

Po niekoľkých týždňoch som z detského domova dostal list, ktorý napísala moja biologická sestra.

„Áno, radi sa s Tebou stretneme,“stálo tam. Severokarolínske zákony jej nedovoľovali uviesť informácie, na základe ktorých by som ju mohol identifikovať. Napriek tomu mi poskytla prvé záchytné body o biologickej rodine, s ktorou som sa nikdy nestretol.

Keď mi oznámila, že otec pôsobil vo Vietname ako námorný letec, vyrazilo mi to dych. Nečudo, že som vždy túžil vyskakovať z lietadiel a plachtiť na klzákoch. Šokovalo ma, keď som sa dozvedel, že biologický otec sa zúčastnil na výcviku kozmonautov, ktorý v polovici šesťdesiatych rokov usporiadala NASA. (Sám som totiž roku 1983 uvažoval nad tým, že sa prihlásim na podobný výcvik ako špecialista raketoplánovej misie.) Neskôr pracoval ako pilot leteckých spoločností Pan Am a Delta.

V októbri 2007 som sa napokon naozaj stretol s biologickými rodičmi Ann a Richardom a s biologickými súrodencami Kathy a Davidom. Ann mi vyrozprávala celý príbeh o tom, ako roku 1953 strávila tri mesiace v Domove Florence Crittendenovej pre slobodné matky, ktorý sídlil neďaleko Charlottskej pamätnej nemocnice. Všetky dievčatá používali krycie mená. Matka si hovorila Virginia Darová. Pri výbere mena sa inšpirovala prvým dieťaťom, čo sa narodilo anglickým usadlíkom v Novom svete. Väčšina dievčat ju volala Dare. Mala šestnásť rokov a v domove bola najmladšia.

Dodala, že keď sa jej otec dozvedel o „probléme“, bol ochotný urobiť čokoľvek, aby jej pomohol. V prípade potreby bol pripravený presťahovať sa s celou rodinou. Istý čas bol však nezamestnaný a vedel, že dieťa by pre domácnosť znamenalo veľkú finančnú záťaž. Nad ďalšími otázkami radšej neuvažoval.

Blízky priateľ mu spomenul lekára z Dillonu v Južnej Karolíne, ktorý by problém „vyriešil“, no Annina matka o tom nechcela ani počuť.

Ann mi prezradila, že v tú mrazivú decembrovú noc roku 1953 hľadela na hviezdy. V poryvoch vetra, ktorý dorazil spolu so studeným frontom, sa divoko trblietali. Pod nízkymi oblakmi, čo sa hnali po oblohe, kráčala prázdnymi ulicami. Chcela byť sama, iba s mesiacom, hviezdami a dieťaťom, čo sa jej čochvíľa malo narodiť: so mnou.

„Kosák mesiaca na západe visel nízko. Žiarivý Jupiter práve stúpal, aby na nás celú noc dohliadal.

Richard zbožňoval vedu a astronómiu. Neskôr mi povedal, že Jupiter bol v tú noc v opozícii a tak veľmi nežiaril temer deväť rokov. Zatiaľ sa v našich životoch stalo veľa – vrátane narodenia ďalších dvoch detí. No vtedy som rozmýšľala iba nad tým, aký nádherný a žiarivýje kráľ planét, keď nás z výšky sleduje.“

Keď vošla do vstupnej haly nemocnice, napadla jej čarovná predstava. Dievčatá po pôrode zvyčajne zostali v domove dva týždne, potom sa vrátili domov a pokračovali v živote tam, kde v ňom prestali. Ak porodí v ten deň a naozaj ju pustia po dvoch týždňoch, spolu so mnou sa bude môcť vrátiť domov na Vianoce. Keby si ma priniesla domov presne na Prvý sviatok vianočný, bol by to skutočný zázrak.

„Doktor Crawford práve odrodil ďalšie dieťa. Vyzeral hrozne unavený,“ pokračovala. Aby jej zmiernil bolesť, prikryl jej tvár gázou navlhčenou éterom. Keď teda o 2.42 naposledy silno zatlačila a priviedla na svet svoje prvé dieťa, pri vedomí bola iba spolovice.

Veľmi túžila po tom, aby ma mohla vziať do náručia a maznať sa so mnou. Nikdy vraj nezabudne na môj plač, ktorý počúvala až dovtedy, kým ju celkom nepremohli únava a anestetikum.

Počas ďalších štyroch hodín sa na východnej oblohe zjavili Mars, Saturn, Merkúr a napokon žiarivá Venuša, aby ma na svete privítali. Ann zatiaľ oddychovala – tak hlboko nespala už niekoľko mesiacov.

Pred svitaním ju zobudila zdravotná sestra.

„Mám tu chlapca, s ktorým sa určite chceš zoznámiť,“ povedala veselo. Nato jej ukázala mňa, zabaleného do azúrovej deky, aby ma obdivovala.

„Všetky sestry sa zhodli, že si najkrajšie dieťa v celej pôrodnici. Bola som na teba nesmierne hrdá.“

Hoci si ma Ann veľmi chcela nechať, čoskoro na ňu doľahla chladná realita. Richard plánoval študovať na vysokej škole, no jeho sny by ma nenasýtili. Možno som cítil jej bolesť, pretože som prestal jesť. Keď som mal jedenásť dní, hospitalizovali ma s diagnózou „neprospievanie“. Prvé Vianoce a ďalších deväť dní som strávil v charlottskej nemocnici.

Keď ma do nej prijali, Ann sa vrátila do svojho rodného mestečka. Cesta autobusom na sever trvala dve hodiny. Vianoce strávila s rodičmi, so sestrami a s priateľmi, ktorých už tri mesiace nevidela – a bezo mňa.

Medzitým som znova začal jesť. Môj samostatný život sa rozvíjal. Ann vycítila, že situácia sa jej vymyká spod kontroly. Pochopila, že jej ma vezmú. Keď tesne po Novom roku zatelefonovala do nemocnice, povedali jej, že ma previezli do detského domova v Greensbore.

„Takže ho tam poslali s dobrovoľníkom? Aké nespravodlivé!“ ohradila sa.

Nasledujúce tri mesiace som prežil v domove pre dojčatá s niekoľkými ďalšími deťmi, ktorých matky si ich nemohli nechať. Moja postieľka stála na poschodí modrosivého viktoriánskeho domu, ktorý ustanovizeň dostala do daru. „Bolo to veľmi útulné miesto, mal si krásny prvý dom,“ povedala mi Ann so smiechom. „Aj keď to bol predovšetkým domov pre dojčatá.“ Počas ďalších mesiacov ma Ann prišla navštíviť asi šesťkrát. Zakaždým musela absolvovať trojhodinovú cestu autobusom. Zúfalo sa snažila vymyslieť plán, vďaka ktorému by si ma mohla nechať. Raz prišla s matkou, inokedy

s Richardom. (Sestry mu však dovolili hľadieť na mňa iba cez okno. Nevpustili ho do miestnosti a už vôbec mu nedovolili, aby ma vzal do náručia.)

Koncom marca 1954 bolo jasné, že Annin sen sa nesplní. Bude sa ma musieť vzdať. Spolu s matkou sa teda vybrali na poslednú cestu do Greensbora.

„Musela som ťa objať, hľadieť ti do očí a všetko ti vysvetliť,“ pokračovala Ann. „Vedela som, že nech už poviem čokoľvek, budeš sa chichotať, hrkútať, fúkať bubliny a vydávať samé milé zvuky. Cítila som však, že ti dlhujem vysvetlenie. Posledný raz som si ťa pritisla k sebe, pobozkala ťa na ušká, hrudník a tváričku a nežne ťa pohladila. Pamätám sa (akoby to bolo včera), že som sa zhlboka nadýchla a vychutnávala si príjemnú vôňu čerstvo okúpaného dieťatka. Oslovila som ťa rodným menom a povedala: ,Veľmi ťa ľúbim – aj keď to asi nikdy nezistíš. A budem ťa ľúbiť navždy, do smrti.’ Modlila som sa: ,Bože, prosím, daj mu vedieť, ako veľmi ho ľúbim. A že ho nikdy neopustím.’ Nevedela som, pravdaže, či ma vyslyší. Adopčné dohody v päťdesiatych rokoch boli tajné a mali definitívnu platnosť. Zvrátenie situácie či dodatočné vysvetlenie neprichádzali do úvahy. Niekedy sa dokonca zmenili aj dátumy narodenia v záznamoch, aby sa nikomu nepodarilo odhaliť pravdu o pôvode dieťaťa. Aby sa nič nedalo vystopovať. Dohody chránili prísne štátne zákony. Cieľom bolo zabudnúť, že k adopcii došlo, žiť ďalej a poučiť sa z toho. Naposledy som ťa pobozkala, potom som ťa jemne položila do postieľky. Zabalila som ťa do modrej deky a ešte raz som pozrela do tvojich modrých očiek. Nato som si pobozkala prst a dotkla sa ti čela. ,Zbohom, Richard Michael. Ľúbim ťa.’ Tak zneli moje posledné slová adresované tebe – aspoň na ďalšie polstoročie.“

Dodala, že keď sa s Richardom zosobášili a narodili sa im ďalšie deti, čoraz väčšmi túžila zistiť, čo sa so mnou stalo. Richard nepracoval iba ako námorný letec a pilot komerčných lietadiel, ale aj ako právnik. Ann sa domnievala, že mu to dovoľuje zistiť, ktorá rodina si ma osvojila. Richard sa však zachoval ako džentlmen. Rešpektoval adopčnú dohodu z roku 1954 a do môjho života nezasahoval. Začiatkom sedemdesiatych rokov, keď ešte stále zúrila vietnamská vojna, Ann ustavične myslela na dátum môjho narodenia. V decembri 1972 budem mať devätnásť rokov. Pôjdem do Vietnamu? Ak áno, čo sa tam zo mňa stane? Najskôr som mal v pláne narukovať do námornej pechoty, aby som mohol lietať. Môj zrak však dosahoval iba 20/100 a letectvo vyžadovalo nekorigovaný vízus 20/20. Povrávalo sa, že námorná pechota vezme aj mužov, čo vidia 20/100, a naučí ich lietať. Vietnamská vojna sa však chýlila ku koncu, a tak som nikdy nenarukoval. Namiesto toho som začal študovať na lekárskej fakulte. Ann o tom nevedela. Na jar 1973 sledovali, ako vojnoví zajatci, čo prežili útrapy v „hanojskom Hiltone“, vystupujú z lietadiel vracajúcich sa zo Severného Vietnamu. Keď sa nezvestní piloti, ktorých poznali (vyše polovice Richardovho ročníka vojenského námorníctva), neobjavili, Ann si vzala do hlavy, že vo Vietname som o život prišiel aj ja.

Táto predstava ju prenasledovala celé roky. Bola presvedčená, že som hroznou smrťou zomrel na vietnamských ryžových poliach. Určite by ju prekvapilo, že v tom čase som žil iba niekoľko kilometrov od nej v meste Chapel Hill.

V lete 2008 som sa v juhokarolínskej komunite Litchfield Beach stretol s biologickým otcom, jeho bratom Bobom a švagrom, ktorý sa takisto volal Bob. Otcov brat bol vyznamenaný hrdina, ktorý za kórejskej vojny pôsobil vo vojenskom námorníctve. Slúžil aj ako skúšobný pilot v China Lake (námorné centrum na testovanie zbraní v kalifornskej púšti), kde zdokonalil systém rakiet Sidewinder a lietal na bojových lietadlách F-104 Starfighter. Richardov švagor Bob roku 1957 pri operácii Sun Run vytvoril rýchlostný rekord v štafetovom oblete okolo Zeme – v prúdových

stíhačkách F-101 Voodoo „predbehol Slnko“. Našu planétu obletel priemernou rýchlosťou vyše 1 600 kilometrov za hodinu.

Stretnutie s biologickou rodinou mi pripomínalo novoanglickú tradíciu, pri ktorej sa ľudia vracajú tam, kde bývali v detstve.

Predznamenalo koniec obdobia, ktoré som nazýval Roky nevedomosti. Ako som zistil, biologickí rodičia vtedy prežívali rovnakú bolesť ako ja.

Zostala však jedna rana, ktorá sa nedala zahojiť. Roku 1998, teda desať rokov pred stretnutím, mi zomrela biologická sestra Betsy. (Áno, volala sa rovnako ako jedna z mojich sestier v adoptívnej rodine. Obidve sa navyše vydali za mužov, čo sa volali Rob – ale to už je z iného súdka.) Všetci sa zhodli na tom, že mala veľké srdce. Keď práve nepracovala v krízovom centre pre znásilnené ženy, kde trávila väčšinu času, určite kŕmila a opatrovala zverinec s túlavými psami a mačkami. „Ozajstný anjel,“ konštatovala Ann. Biologická sestra Kathy sľúbila, že mi pošle jej fotografiu. Rovnako ako ja, aj Betsy zápasila s alkoholom. Keď som sa dozvedel o jej smrti, ktorú sčasti zapríčinil práve tento boj, znovu som si uvedomil, aké šťastie som mal, keď sa mi podarilo skoncovať s pitím. Túžil som stretnúť sa s Betsy, utešovať ju, povedať jej, že rany sa zahoja a všetko bude v poriadku.

Keď som sa totiž zišiel s biologickou rodinou, prvý raz v živote som naozaj pocítil, že všetko je v poriadku. Rodina je dôležitá a ja som tú svoju, aspoň z väčšej časti, získal späť. Po prvý raz som si uvedomil, koľkými neočakávanými spôsobmi môžu vedomosti o rodinnom pôvode skvalitniť život človeka. Len čo som spoznal svoj biologický pôvod, pozoroval – a prijímal – som na sebe veci, o ktorých som dovtedy netušil. Vďaka stretnutiu s biologickou rodinou som sa konečne zbavil podozrenia, ktoré mi nesmierne znepríjemňovalo život. Obával som sa totiž, že nech už z biologického hľadiska pochádzam odkiaľkoľvek, nikto ma tam neľúbil a nezáležalo mu na mne. Podvedome som bol presvedčený, že si nezaslúžim lásku, ba ani právo žiť. Keď som zistil, že biologická rodina ma ľúbila, navyše celkom od začiatku, začalo ma to liečiť najúčinnejším spôsobom, aký si viem predstaviť. Cítil som úplnosť, ktorú som nikdy predtým nepoznal.

Nebol to však jediný objav, ktorý som v tejto oblasti urobil. Keď som sa v onen deň spolu s Ebenom viezol v aute, položil som si ďalšiu otázku: Existuje vôbec milujúci Boh? A hneď som si na ňu v duchu aj odpovedal: nie.

Najbližšie som sa touto problematikou zaoberal až vtedy, keď som na sedem dní upadol do kómy. Aj tentoraz som narazil na celkom neočakávanú odpoveď...