D E J I N Y obce Lisková 1252-1945

Mgr. Peter Vítek

Lisková dejiny

O b s a h

Úvod..................................................................................................................................3

Vývoj názvu obce a počtu obyvateľstva........................................................................ 4

Najstaršie dejiny okolia obce......................................................................................... 5

Najstaršie dejiny

Liskovej........................................................................................... 9

Cirkevné dejiny obce do Švihrovskej

bitky.................................................................. 17

Protestantskí kazatelia v Liskovej v období reformácie.................................................... 21

Rímsko-katolícki farári v Liskovej.................................................................................... 25

Erb obce........................................................................................................................... 26

Samospráva obce............................................................................................................. 27

Richtári, starostovia, vládny komisár, predsedovia MNV................................................ 30

Notári Obecného notárskeho úradu v Liskovej.................................................................33

Dejiny škôl v obci............................................................................................................ 33

Učitelia protestantskej školy v Liskovej........................................................................... 33

Učitelia-správcovia rímsko-katolíckej školy v Liskovej, I. , II., III., IV. V., VI. trieda.... 39

Učitelia evanjelickej školy................................................................................................ 43

Učitelia školy v Liskovej po roku 1945............................................................................ 43

Učiteľky štátnej materskej školy.......................................................................................44

Cirkevné dejiny v 18. a 19. storočí (PhDr.S.Churý).................................................... 44

Evanjelickí kňazi matkocirkvi v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči.....................................50

Tereziánska urbárska regulácia v Liskovej (PhDr.S.Churý)..................................... 50

Dejiny obce v 18. a 19. storočí........................................................................................ 55

Sedliacke rodiny, ktoré opustili Liskovú v roku 1847.......................................................60

Začiatok 20. storočia a 1. svetová vojna........................................................................ 63

Padlí v 1. svetovej vojne z Liskovej..................................................................................65

Lisková medzi dvoma vojnami.......................................................................................65

Druhá svetová vojna a SNP............................................................................................ 78

Padlí z obce a v okolí obce v rokoch 1938-1945...............................................................84

Zavraždení v blízkosti obce 2. februrára 1945..................................................................85

Použitá literatúra............................................................................................................ 85

Pramene........................................................................................................................... 87

Úvod

______________________________________________________________________________________ 2

Lisková dejiny

Obec Lisková leží v nadmorskej výške 489 metrov nad morom v západnej časti

Liptovskej kotliny na pravom brehu Váhu. Leží východne od Ružomberka a je od mesta

vzdialená 4 km.

Južnú časť chotára obce tvoria treťohorné pieskovcovo-ílovité vrstvy, z ktorých sa vypína

ostrov krasových druhohorných vápencov. Severná časť chotára leží v Chočských vrchoch a v

nižších polohách ju tvoria slienité horniny a z nich najmä vápence a dolomity. Súčasťou

vrchov sú vrchy Mních, Rovienec, Malý Choč a Veľký Choč. Zo strany Turíka sa nachádza

vrch Štál. V chotári sa vyskytujú prevažne nivné a hlinité lesné pôdy. V lesnom poraste

prevláda smrek, borovica a jedľa. Vzácne sú tis a limba. Okolie je bohaté na výskyt rôznych

druhov rastlín a zvierat. (Posledná ondatra bola zastrelená pri Liskovej v roku 1933 učiteľom

Šolcom.)

Katastrálne územie obce Lisková je rozsiahle. Hraničí s katastrálnymi územiami obcí

Ivachnová, Liptovské Sliače, Liptovská Štiavnica, Štiavnička, Martinček a Turík. Celé

územie je rozdelené chotárne časti, ktoré sú charakteristické najmä bohatosťou názvov

významných pre štúdium dejín tejto lokality. Tieto lokality tvoria tri väčšie územné celky : za

Váhom, vyše Dediny a pod Horou. V lokalite za Váhom sú lokality pomenované nasledovne :

Chmelienec, Vyšnie Hrádky, Horekoncovie, Zubrovie, Zahornie, Brezovskie, Bôrovská,

Lehoty a pod Háj. V lokalite vyše dediny sú : Kútne, Chrabánka, za Majer, Španie,

Charagušovie, Čerence, Kontúrová, Hlôžne, Strieborné, Jablonskie, Podolazenskie,

Hrušečnie, Záhumnia, Plac, Chabdzinskie, Krúhovie, Podhora, Dražnie, za Mohylku, Krivie,

medzi Červenie, Čelo a Jamy. Niže Dediny sú lokality Nižovsia a Sihote. Z hľadiska štúdia

dejín obce sú pozoruhodné najmä názvy Vyšnie Hrádky, za Majer, Kontúrová, Strieborné a za

Mohylku, ktoré poukazujú najmä na dávne osídlenie okolia obce, ťažbu striebra v jej blízkosti

a v prípade názvu Komtúrová čiastočne podporujú legendu o pôsobení templárov v tomto

kraji.

Zaujímavé sú aj pomenovania častí lesa v okolí Liskovej : medzi Vráta, medzi

Hrádky, Zábrež, pod Kopu, Lovisko, Turianka, Spuštiak, Opálenina, Kotlisko, Jamník,

Podhora, Konislav, Kamenô a Bukovinka. Z týchto sú zaujímavé najmä lokality Hrádky,

Turianka a Konislav, ktoré dosvedčujú osídlenie okolia Liskovej už keltským obyvateľstvom.

V okolí obce sa vyskytujú aj viaceré studničky, či pramene. Niektoré z nich majú

stáročia svoje mená ako napríklad Válovy pod Chočom, Illešházyho studňa, Skovinská,

prameň Pod horou, Žabiareň a iné.

__________________

Kolektív: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 2, s. 184-185ŠOKA Liptovský Mikuláš, MNV v Liskovej, Kronika obce 1934-1939, s.5-17

______________________________________________________________________________________ 3

Lisková dejiny

Vývoj názvu obce a počtu obyvteľstva

1252 villa Lisk1270 villa Lyzk1391-1397 Lizkfalu, Liskafalva1551 Lyzkowa, Lyzkafalwa1560-1600 Lyzkfalua, Lyskafalwa1770-1786 Liszkova, Liskowa

1786-1808 Liszkowa1808-1863 Liszkova, Liszkofalva,

Liskowá1863-1882 Liskófalva1888-1913 Liskófalu1920- Lisková

Rok Počet obyvateľov Počet

domov1540 200 ?1551 ? 551580 ? 581600 ? 511625 ? 921784 931 1091806 1162 ?1828 1423 1871863 1475 ?1869 1552 ?1880 1544 1431890 1630 2631900 1669 2831910 1543 3001921 1523 3041930 1764 3191950 1974 3991961 2280 4901970 2326 571

__________________________

Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850-1970, Praha 1978, s.990-991Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky (vývin v r.1773-1997), Veda, Bratislava 1998Uličný, F. Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia, 2. časť, In. Lipotv 8, Vydavateľstvo Osveta, Martin 1985, s. 171-173Kolektív: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 2, Veda, Bratislava 1977, s.184

______________________________________________________________________________________ 4

Lisková dejiny

Najstaršie dejiny okolia obce

Výskyt živočíšnych druhov v okolí obce v dobách asi pred 50 miliónmi rokov

dokumentujú nálezy z lokality Mohylky. Nachádza sa pod prevádzkovou budovou bývalej

norčej farmy pri ceste na Cmíňovú a má výmeru 0,592 ha. Predstavuje najvýznamnejšiu

lokalitu v Liptovskej kotline z hľadiska hojnosti výskytu paloenotologických nálezov a to

zväčša numulitov, rôznych lastúrnikov, koralov a vápnitých rias. O vzácnosti a bohatosti

náleziska sa presvedčili aj návštevníci 18. európskeho mikropalenotologického kongresu

v roku 1983, ktorý zabezpečoval Geologický ústav Dionýza Štúra pre účastníkov z dvanástich

štátov sveta. Lokalita bola v roku 1988 vyhlásená za prírodnú rezerváciu s piatym stupňom

územnej ochrany prírody a krajiny. (Výnos Ministerstva kultúry SSR číslo 1116/1988-32

z 30. júna 1988)

Od 19. storočia sa Lisková stala známou najmä skúmaním Liskovskej jaskyne. Dnes

sa vchod do Liskovskej jaskyne nachádza na východnom okraji Mnícha asi pol kilometra

severozápadne od obce. O existencii jaskyne pri Liskovej sa však zmienil vo svojom diele o

Uhorsku zmienil už aj Matej Bel v roku 1736.

V 70-tych rokoch 19. storočia ružomberský mešťan Karol Krčméry preskúmal jaskyňu, aj

keď len zo zvedavosti. Nájdené kosti väčšinou vysypal do Váhu. Vtedajší liptovský župan a

veľký záujemca o dejiny Liptova Béla Majláth si na prieskum jaskyne najal chlapov a

financoval výskum jaskyne. Tento prvý dôslednejší výskum bol však neodborný a bez

sledovania časových vrstiev odkryvu. Pri týchto prieskumných prácach jeho robotníci našli

viacero črepov nádob, kamenné nástroje, úlomky z ľudskej lebky, kosti rôznych zvierat a dva

mamutie zuby. Všetky predmety boli neskôr vystavené v Nemzeti múzeu v Budapešti, ale ______________________________________________________________________________________ 5

Lisková dejiny

dnes sú nezvestné. Svoje nálezy Majláth publikoval v odborných časopisoch a prilákal tak

záujem Uhorskej prírodovedeckej spoločnosti. Táto v roku 1876 do Liskovej vyslala

univerzetného profesora a riaditeľa geologického ústavu v Pešti Dr.Loczyho, aby preskúmal

jaskyňu a zmapoval prípadné nálezy. Kopal tu 10 dní a v dvoch sondách ďalej od vchodu

objavil asi 30 centimetrov pod povrchom úlomky surových hlinených črepov, kosti z vola,

bravčové čeluste, pozostatky ľudských kostí, drevené uhlie s popolom. V ďalšej sonde našiel

množstvo spráchnivelých ľudských kostí z ramien a pliec i rebier. Asi v hĺbke jedného metra

objavil potom ľudskú lebku spolu s kosťami zvierat, svinských zubov, medeným krúžkom a

zdobenými úlomkami nádob.

Podľa náčrtkov dnes už nezvestnej ľudskej lebky a čeluste objavených pri

Majláthovom prieskume dovoľujú predpokladať, že okolie Liskovej bolo osídlené už na

začiatku mladšej doby kamennej. Neúplná lebka podľa zachovanej kresby mala nápadne

vyvinuté nadočnicové oblúky a pripomínala lebku neandertálskeho človeka. Sánka, ktorá

možno ani nepatrila k nájdenej lebke bola vyvinutejšia a mohla patriť už primitívnej forme

pravekého človeka druhu Homo sapiens. Nálezy boli v 19. storočí uložené v Nemzeti múzeu

v Budapešti, ale dodnes sa nezachovali.

V 20. storočí skúmali jaskyňu Ján Volko Starohorský, Elek Piecka a Emil Camber z Liskovej.

V roku 1942 pracovníci Múzea slovenského krasu (Šrol, Janáčik, Žák a Fridrich prekopali do

jaskyne takzvaný horný vchod. Nové zameranie a zmapovanie jaskyne urobili pracovníci

Geofyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied (Droppa, Chovan a Sýkora) v roku 1967.

Posledné väčšie výskumy v jaskyni v rokoch 1964-1977 vykonali pracovníci odbočky

Geologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Ružomberku a z týchto výskumov bolo

urobené zatiaľ najpodrobnejšie zmapovenie. Celá jaskyňa sa podľa toho rozkladá na výmere

len 120 x 100 metrov. Dodnes boli preskúmané chodby v dĺžke 2.400 metrov. Celý systém

jaskynných chodieb sa nachádza vo viacerých úrovniach nad sebou, pretože pretekajúci Váh

vytváral chodby vo viacerých etapách v rámci horizontálneho premiestňovania svojho koryta.

Preto v súčasnosti Liskovská jaskyňa predstavuje typ riečnej jaskyne vyvinutej minimálne

v štyroch úrovniach. Najnižšiu úroveň tvorí takzvaná Plochá sieň, Chodba pri vodopáde,

Závitové, Likavské schody a Skladaná sieň. Najnižšia úroveň j v súčasnosti bez samostatného

východu na povrch a je spojená s priestormi druhej úrovne. Táto úroveň je zo všetkých

najmohutnejšia. Jej súčasťou sú najväčšie siene - Veľká sieň s dĺžkou 80 metrov a

s priemerom 10 x 10 metrov, spojená s Jánošíkovou sieňou, dlhou 40 metrov. Tretie úroveň je

tvorená Horným a Malým labyrintom. Najvyššie štvrtá úroveň je vlastne sústava troch

veľkých siení s bohatou kvapľovou výzdobou. Najbohatšia výzdoba je v Hornej snemovni,

súvisiacej s Veľkou sieňou. Všetky spomínané tri siene súvisia s nižšími časťami jaksyne a

nemajú samostatný vchod. Zrútená chodba je stúpajúcim prístupom, ktorý je pre zrútenie

______________________________________________________________________________________ 6

Lisková dejiny

stropov možný len preliezaním cez úzke štrbiny závalov. Chodba, ktorá bola umelo rozšírená

v roku 1941 vyúsťuje na povrchu v blízkosti vrcholovej plošiny a v zimných mesiacoch je

charakteristická už z diaľky výrazným oparom.

Posledný archeologický prieskum časti jaskyne a okolia urobil v roku 1998

Víťazoslav Struhár, archeológ Liptovského múzea v Ružomberku. Pri svojej práci odkryl,

zameral, zmapoval a popísal unikátne kultové miesto s hromadným kostrovým nálezom, ktorý

nemá v slovenskom kontexte obdobu. Podľa neho išlo o akýsi „Dom mŕtvych“, či rituálnu

kostnicu s kosťami dodatočne navŕšenými pravdepodobne do pyramídy alebo iného

geometrického útvaru obloženého kameňmi. Pri výskume objavil aj bronzovú sošku býka,

nazvaného „Liskovský bovid“, ktorý bol pôvodne súčasťou miniatúrneho dvojzáprahu ako

symbolického prevádzača zosnulého do večnosti. Ide pravdepodobne o najstaršiu sošku

domestifikovaného zvieraťa na území Slovenska. Všetky nové nálezy boli odvezené do

Archeologického ústavu v Nitre a po podrobnej expertíze budú natrvalo uložené v zbierkach

Liptovského múzea v Ružomberku.

Dôležitým strediskom prehistorického osídlenia Liskovej je aj hradisko Konislav

(podobné keltské hradisko s podobným názvom Konislava sa nachádzalo pri Liptovských

Matiašovciach a Liptovskom Trnovci). Nachádza sa nad Poľnohospodárskym družstvom pod

Cmíňovou, na pravej strane doliny Jamník. Prvé výsledky výskumov popísal už Vladimír

Uhlár a neskôr v roku 1955 T. Mišata. Podľa Uhlára malo hradisko rozmery 53 x 83 metra a

našli sa tu črepy zo staršej doby železnej. V 70-tych rokoch tu robil výskum Dr. Vladimír

Bárta z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Lokalita bola však ešte v roku 1967 čiastočne

devastovaná postavenou lesnou cestou (zvážnicou) Medzi Hrádkami. Slovenský úrad ochrany

prírody a pamiatkovej starostlivosti v Bratislave rozhodnutím č.3837/1970 z 18. novembra

1970 vyhlásil lesný porast v lokalite Konislav za štátnu chránenú rezerváciu.

Názov Konislav bol pravdepodobne odvodený od uctievania slncového koňa v svätyni tohto hradiska. Kultový význam koňa u Keltov dokazujú viaceré objavené sošky koňov a aj obrovská silueta koňa vytvorená na jednom svahu v Anglicku. Kult slncového koňa si udržali pravdepodobne aj Slovania, keď ho uctievali ako symbol slnka. Pamiatkou na tento kult na území Slovenska je ľudová rozprávka Slncový kôň. Význam kultu slncového koňa sa zrejme udržal až do príchodu kresťanstva na územia kde ho uctievali.

Medzi Likavkou a Liskovou je v rch Mních, ktorý vlastne uzatvára liptovskú kotlinu.

Údajná najstaršia písomná zmienka o vrchu mala byť z roku 1230, keď tu podľa starších

historikov zomrel veľmajster rádu templárov Johann Gottfried von Herberstein. Táto

informácia bola niekoľkokrát preverovaná, ale doposiaľ nebola dostatočne verifikovaná. Isté

je však to, že pôvodný názov vrchu bol Hradisko. Je totižto jedným z perspektívnych

archeologických nálezísk, pretože tu v priebehu tisícročí vznikla celá sústava hradísk.

Najväčšia časť z nich je opevnením lužickej kultúry zo staršej železnej (halštatskej) doby. Z

______________________________________________________________________________________ 7

Lisková dejiny

tohto obdobia pravdepodobne pochádzajú aj ďalšie dve hradiská. Posledný opevnený útvar na

Mníchu vybudovali nositelia púchovskej kultúry.

Pri prieskume pred Liskovskou jaskyňou na juhovýchodnom úpätí svahu Mnícha

archeológ Vladimír Uhlár objavil sídlisko z doby rímskej a neskôr tu boli objavené aj

pozostatky ďalšieho hradiska púchovskej kultúry.

O Liskovskej jaskyni sa zachovalo viacero povestí. Jedna z nich hovorí o tom, že v Liskovej niekedy žili dvaja bratia Ján a Ondrej. Ján mal dvoch synov a Ondrej štvoro detí. Keď mal Jánov syn Mišo 10 rokov a Paľko rok, zomrela im matka a o rok neskôr aj otec. Strýko Ondrej sa im stal tútorom a zobral ich k sebe, aj napriek tomu, že jeho žena s tým nesúhlasila. Po čase, keď rodina upadla do biedy, musel Michal odísť do sveta, do služby, aby nebol na ťarchu. No žena nohovárala Ondreja, aby sa aj mladšieho Paľka nejako zbavili. Ale Paľko bol na službu primladý, a preto sa nakoniec strýko rozhodol, že ho zmárni. Na ďalší deň zavolal malého Paľka a presvedčil ho, že pôjdu do miestnej jaskyne hľadať poklady. Paľko sa tešil, že nájdu poklad a bude sa im lepšie žiť. Keď prišli ku vchodu do jaskyne, strýko zasvietil kahanec a úzkou cestičkou kráčali dohĺbky ďalej a ďalej. Prišli na rázcestie a tu z niekoľkcýh chodieb bolo počuť hučať vody podzemnej riečky, cez ktorú prešli úzkou lávkou. Tu na plochú skalu usadil strýko Paľka. Dal mu do ruky chlieb a nožík a povedal, že sa hneď vráti. Keď paľko dojedol, márne volal na svojho strýka, neozýval sa. Tak saq rozhodol, že ho pôjde hľadať. No na jednej mokrej skale sa mu nohy pošmykli a pri páde sa udrel do hlavy. Hnaný pudom sebazáchovy pokračoval ďalej. Nechcel tu biedne zahynúť. Pri hľadaní východu zablúdil do úzkej chodby, odkiaľ už nebolo počuť hukot vody, ale bolo cítiť len mrazivý vzduch. Vedel, že zablúdil. Pokúsil sa obrátiť, ale pokĺzla sa mu noha a on padal po ľade do priepasti. V letku sa zachytil kvapľov, ale tie mu ostali v ruke. Keď dopadol a prebral sa na mokrom piesku, počul opäť hukot vody. A popri riečke sa pobral úzkou chodbou ďalej, ešte stále držiac odlomené kvaple v ruke. Akoby bez rozmýšľania si ich vložil do vrecka a tu zrazu zistil, že je opäť na rázcestí, kde prišiel so svojim strýkom na začiatku. V diaľke zbadal malé svetlo a vedel, že je zachránený. Vyšiel von z jaskyne, ale domov, nešiel, pretože vedel, že ho tam nechcú. Podbral sa teda k likavskému hradu. Bol už večer, ked zabúchal na bránu. Stráže sa zľutovali nad otrhaným chlapcom, pustili ho dnu a dali mu jesť. Chlapec sa nedal dlho núkať, vytiahol strýkov nožík a z vrecka mu pritom vypadli aj kvaple. Jeden z vojakov ich chytil do ruky a s údivom zistil, že sú z čistého zlata. Preto chytil nález a utekal za hradným pánom. Tento si dal preľaknutého chlapca zavolať a Paľko mu vyrozprávala svoj osud. Pánovi sa malý chlapec zapáčil, vzal si ho ku sebe a dal ho študovať. Po osemnástich rokoch Paľkovho pobytu na hrade, pán ochhorel a onedlho aj zomrel. V testamente Paľka určil jediným dedičom, pretože nemal nijakých blízkych príbuzných. Tak ostal hrad aj s celými majetkami Paľkovi. Ten bol dobrým pánom. Z celého okolia chodili k nemu ľudia, keď boli v biede a on každému pomohol. Raz k nemu prišiel starý otrhaný žobrák prosiť o pmoc v biede. Paľko hneď spoznal, že je to jeho strýko, ale neprezradil sa. Doniesol mu chlieb aj so starým nožom, aby si z neho odrezal. Keď starý žobrák zazrel nôž, začal sa triasť na celom tele a bojazlivo sa spýtal a nástojil na tom, aby mu Paľko povedal odkiaľ ho získal. Paľko sa udivene spýtal, či nôž pozná. Vtedy mu žobrák vyrozprával príbeh a Paľko sa nakoniec priznal, že je to on, čo ho vtedy v jaskyni nechal napospas osudu. Starec ho na kolenách prosil, aby mu odpustil. Paľko mu odpustil a nechol ho žiť na hrade. Neskôr sa dozvedel aj o bratovi Michalovi, ktorého tiež zavolal k sebe. A tak všetci ostali žiť až do smrti na likavskom zámku.

Vrch Mních (Hradisko) mal v minulosti veľmi dôležitú polohu. Stál nad križovatkou ciest,

ktoré mali už v období praveku dolného Liptova a najmä v období púchovskej kultúry

hospodársko-obchodnú úlohu. Hradisko nestratilo na svojej dôležitosti ani po príchode

Slovanov do tejto časti Liptovskej kotliny. O jeho neskoršej dôležitosti svedčí aj kostolík

svätého Martina, ktorý dokázateľne existoval už pred postavením hradu Likava a keďže bol

postavený mimo sídlisk, mal podobnú funkciu ako neďaleký kostolík Všetkých svätých - k

jeho farnosti patrila celá stará rodová občina na pravom brehu Váhu.

Pod Mníchom sa teda križovalo viacero dôležitých obchodných ciest. Najdôležitejšia z

nich vychádzala z Nitry a viedla cez Turiec na Nolčovo a podľa tvrdenia Mateja Bela bola

najstarším cestným spojením Liptova a Turca. Cesta z Nolčova ďalej pokračovala vrchom

Fatry do Ľubochne, kde bolo potrebné prebrodiť Váh a pokračovala k Stankovanom, poza Šíp

smerom na Žaškov a Komjatnú. Z Komjetnej viedla Likavskou dolinou k Mníchu a tu sa ______________________________________________________________________________________ 8

Lisková dejiny

rozdeľovala na dve vetvy. edna viedla do Spiša a druhá na Pohjronie. Druhá významná cesta

viedla k Mníchu cez Zázrivú z poľského Sliezska.

V blízkosti Liskovej sa nachádza aj známy morfologický útvar zvaný Skalná päsť

alebo ľudovo nazývaný „Čertova kiahnica“. Je to vlastne vápencová 6 metrov vysoká a 4

metre široká skala vymodelovaná do tvaru päste. Podľa ústnych informácií bola vytvorená pre

pltníkov, ktorí si o ňu uväzovali plte alebo ju vytesali talianski robotníci pri stavbe Košicko-

Bohumínskej železnice. Podľa niektorých geológov ide o prírodný výtvor, ktorý je výsledkom

zvetrávania horniny. Odhliadnuc od spomínaných údajov, ide o mimoriadne zaujímavý

objekt, ktorý sa neodmysliteľne spája s Liskovou. Preto bolo územie spolu s výtvorom

vhlásené za prírodnú pamiatku (Vyhláška Ministerstva životného prostredia SR číslo

293/1996)

___________________

Bel, M.: Notitia Hungariae novae, II, 2, s.587Čapčík, J.: 725 rokov Lisková, Slávnostný spravodaj, OV KSS v Lipt. Mikuláši 1977Galvánek, J.: Základná sieť prírodných výtvorov v Liptove, In. Liptov 2, Osveta, Martin 1972, s.27-41Hlaváč, J. a kol.: Exkruzný sprievodca Západných a Chočských vrchov, Šport, Bratislava 1983Hochmuth, Z. a kol. : Ružomberok, historicko-vlastivedná monografia, Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica 1969Hýroš, Š.,N.: Zámok Likava a jeho páni, Martin 1875Kútnik, J.: O pôvode pustovníka Svorada, In. Nové obzory 11, Prešov 1969Uhlár,V.: Mních pri Ružomberku v praveku a včasnej dobe dejinnejUhlár,V.: Púchovské sídlisko spred Liskovskej jaksyne, Študiné zvesti AÚSAV, č. 3, Nitra 1959, s. 71-85

Najstaršie dejiny Liskovej

Lisková vznikla na kráľovskom majetku už niekedy na prelome 12. a 13. storočia.

Územie Liskovej, tak ako už bolo spomenuté, osídľovali skupiny rôznych kultúr už oddávna.

Preto nie je vylúčené, že v prípade Liskovej ide o staršiu slovanskú osadu. Toto tvrdenie

dokazuje aj názov obce, ktorý nie je odvodený od pomenovania liesky, ale od vlastného mena

jej zakladateľa, či prvého známeho majiteľa zemana Liska. Tak ako je to aj v prípadoch

Ludrovej (Rudolfova Ves), Bešeňovej (Bešeňova Ves), Partizánskej Ľupče (Ľubkova Ves),

Liptovskej Ondrašovej (Ondrejova Ves), Jakubovian (Jakubova Ves), Pavlova Ves,

Beňadiková (Beňadikova Ves) a mnohých iných obcí v Liptove. Zeman Lisk bol

pravdepodobne aj zakladateľom tunajšieho rodu zemanov z Liskovej. Lisk bol zrejme

kráľovským služobníkom, ktorý žil na časti majetku neskoršej Liskovej na začiatku 13.

storočia a do radov zemanov bol kráľom povýšený on alebo jeho potomkovia za verné služby,

či vojenské zásluhy. V 14. storočí Liskovi potomkovia používali v predikáte názov obce a k

menu si dopisovali „de Lizkfalu“ (z Liskovej).

Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1252 v listine kráľa Bela IV., kde sa v

rámci vymedzenia premonštrátskeho majetku Sliačov spomína aj susediaci chotár Liskovej v

______________________________________________________________________________________ 9

Lisková dejiny

listine uvádzanej ako “villa Lisk”. Sliačsky majetok susedil v tom čase s Liskovou na severe a

prírodnú hranicu tvoril Váh. Aj napriek viacerým pochybnostiam o pravosti spomínanej

listiny, sa všeobecne nepovažuje za falzum a v nej opísané skutočnosti sú hodnoverným

svedectvom.

Vznik Liskovej sa predpokladá už v 12. storočí, čo dokazuje aj umiestnenie kostola svätého

Martina v Martinčeku medzi Liskovou a Likavkou postaveného pred rokom 1260. Podľa

ústnej tradície kostol v Martinčeku postavili na začiatku 13. storočia templári pôsobiaci v

Martinčeku a Ludrovej.

Templári boli rytierskym rádom, ktorý bol založený dvoma francúzskymi rytiermi v roku 1118 a jeho názov bol odvodený od umiestnenia ich najstaršieho sídla v Jeruzaleme, v blízkosti Šalamúnovho chrámu (templum). Jeho hlavnou úlohou v prvopočiatkoch bolo ochraňovať pútnikov putujúcich do Svätej zeme a boj proti neveriacim. Od mocných panovníkov získaval rôzne výsady a vďaka ich ďalším hospodárskym aktivitám sa stali veľmi bohatým rádom. Postupne sa vzdávali vojenských aktivít. Najväčší rozkvet dosiahol rád v 13. storočí prostredníctvom podpôr európskych feudálov, ktoré sa stali aj príčinou jeho zrušenia avignonským pápežom Klementom V. v rokoch 1311 a 1312 na nátlak francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Časť majetku získal kráľ a časť prepadla v prospech rádu johanitov. Niektorí rytieri boli v tomto období upálení po obvineniach z modlárstva. Ich charakteristickým znakom bol biely plášť s červeným krížom vľavo na prsiach. Hlavným poslaním rádu bola ochrana pútnych miest vo Svätej zemi a boj proti neveriacim. Územne sa rád delil na provincie a jeho najvyšším predstaveným bol veľmajster.

Podľa historických údajov je v blízkosti miesta údajného templárskeho kláštora v roku 1260

doložený kostol svätého Martina, pričom nie je vylúčené, že stál na mieste staršieho kostola

alebo inej sakrálnej stavby. Archeologický výskum v tejto lokalite nedokázal prítomnosť

väčšej stavby, akou by budova templárskeho kláštora mohla byť. Výskum v 50-tych rokoch

odkryl len základy pravekého mohutného hradiska s niekoľkými prstencami valov, ktoré

mohli v minulosti vzbudzovať predstavu o zaniknutej stavbe kláštora. Na poli pri Martinčeku

však podľa pamätníkov bolo možné pri ranných prízemných mrazoch pozorovať obrysy

základov veľkej stavby. Kostol svätého Martina v Martinčeku stál v 13. storočí mimo sídlisk

a bol spoločným kostolom pre Liskovú, Likavku, Martinček a Rybárpole, podobne ako kostol

Všetkých svätých pre Ludrovú a starú osadu Revúcu, prípadne Liptovskú Štiavnicu.

Najstaršie zachované časti ranogotického kostola svätého Martina biskupa pochádzajú z doby okolo roku 1260. V 30-tych rokoch 14.storočia tu pôsobil farár Šimon, ktorý odvádzal do pápežskej pokladnice jednu desatinu svojich príjmov. Architektonické časti kostola dokazujú jeho existenciu v druhej polovici 13.storočia, pričom na jeho mieste mohol pred tým stáť už starší románsky kostol. Stavba bola staršia ako osídlenie okolo neho a bola postavená mimo sídlisk obcí Likava a Lisková, pre ktoré slúžila ako farský kostol. Vznikol na iniciatívu uhorského kráľa a na jeho majetku v chotári Likavky na vrchu Mních, čo neskôr podporilo vytvorenie legendy o tradícii benediktínskych mníchoch a legendu o tom, že tu ešte na začiatku 13. storočia stál templársky kláštor. Tieto skutočnosti však archeologický výskum v okolí kostola nepotvrdil.Pôvodne ranogotický kostol bol v 18. storočí čiastočne zbarokizovaný a koncom 19. storočia upravený. Je jednoloďovou sakrálnou stavbou s rovným uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. Pôvodná krížová rebrová klenba sa zachovala v presbytériu. Na jeho východnej stene je zamurované pôvodné gotické okno a smerom k južnej strane gotická konzola s nábežnými štítkami. Na ľavej strane presbytéria je pozdĺžne pastofórium s pôvodnou kovanou mriežkou z 15. storočia. Pod omietkami sa objavujú fragmenty pôvodnej freskovej výzdoby. Víťazný oblúk je mierne hrotitý. Na južnej lode sa nachádza pôvodný gotický vstupný portál. Loď má drevený strop pochádzajúci z 19. storočia. Západná veža bola vybudovaná súčasne so stavbou sakristie v druhej polovici 14. storočia a v 18.storočí bola barokovo zastrešená. Hlavný oltár a kazateľnica sú neogotické pochádzajúce z 19. storočia. Oltár s obrazom svätého Martina je z druhej polovice 18. storočia a v roku 1860 ho reštauroval M.Rátskay. Vo veži sa nachádza zvon Ondrej z roku 1594 a zvon Martin

______________________________________________________________________________________ 10

Lisková dejiny

uliaty v roku 1842 vo zvonolejárni Adalberta Littmanna, ktorý bol sem prenesený z evanjelického kostola v Nižnej Boci.

Ďalšia správa o Liskovej sa zachovala z

roku 1270. Je v listine kráľa Ladislava

IV z roku 1274, citujúcej pôvodnú

listinu kráľa Štefana V. z 24. júna 1270.

Listina potvrdzuje pôvodné práva

obyvateľov Nemeckej Ľupče, ktoré im

udelil kráľ Belo IV., stanovuje nové

práva a povinnosti a ohraničuje chotár.

Ako severovýchodná hranica ľupčian-

skeho majetku sa tu uvádza chotár

Liskovej - „contra villam Lyzk“.

V roku 1391, ked kráľom vymenovaná komisia na čele s Imrichom Bubekom zisťovala

pravosť majetkoprávnych listín v Liptove a Turci, sa dostavil Seberith (Sebirth) z Liskovej a

dokazoval oprávnenosť držby svojich majetkov v Liskovej listinou vystavenou Imrichom

Bubekom, liptovským županom. Listina sa týkala bližšie neidentifikovaných slobôd, ktoré mu

udelil Bubek a jeho otec v rokoch 1352-1389. Preverovanie pravosti donačných (darovacích)

listín si vynútila činnosť falzifikátora Jána Literáta z Madočian, ktorý bol upálený za

dokázateľné sfalšovanie viacerých kráľovských či iných dokumentov (falošné kráľovské

pečate sa našli pri prehliadke jeho domu).

Doposiaľ nie sú známi potomkovia Seberitha z Liskovej. Je viac než pravdepodobné, že rod

vymrel po meči niekedy v 15. alebo 16. storočí, pretože, v liptovských protokoloch sa už v

rokoch 1570-1600 takýto rod a ani iný zemiansky rod z Liskovej nespomína. Je istá

pravdepodobnosť, že kráľ odňal jeho potomkom majetky a pridelil im ich niekde inde,

najpravdepodobnejšími poračovateľmi rodu Seberitha môžu byť Seberíniovci z Veličnej na

Orave.

V roku 1528 rabovalo Liptov a Spiš cisárske vojsko generála Jána Katzianera. Mohutné vojsko s 500 nemeckými jazdcami, 500 husármi a troma tisíckami pešiakov, ktoré sa valilo Liptovom v máji 1528, spôsobovalo obyvateľstvu nesmierne škody. Vojsko bralo nielen potraviny, ale aj šatsvo, kone, dobytok a znásilňovalo ženy. V septembri toho istého roku tiahol týmto územím so svojím vojskom veľmož Ján Zápoľský, usilujúci sa získať kráľovskú korunu. Jeho bojové šíky s 800 naverbovanými Poliakmi a Valachmi, ktorým velili Krištof Thöke a Peter Kostka pri Liptovskom Mikuláši napadlo 400 husárov z liptovským vojskom a niekoľkými jazdcami z hradu Likava. Títo museli však ustúpiť. Vojaci Zápoľského sa rozbehli rabovať po okolitých dedinách. Rabovačkám neunikli ani okolité obce. Krištof Thöke napísal výhražný list, v ktorom Liptákom hrozil ďalším vraždením a rabovačkami. No ďalšie jeho útoky nevyšli. V bojoch pri Liptovskom Hrádku nedaľeko Podturne stratil 113 mužov a 200 padlo do zajatia. Ostatná armáda sa rozpŕchla do okolitých obcí, kde si vojaci zachraňovali holý život vykrádaním domov a vraždením nevinných ľudí. Veliteľ Thöke utiekol na Oravu. Ani po týchto udalostiach sa situácia v Liptove a Spiši neukľudnila. V marci 1529 opäť vtrhli z Oravy do Liptova spojenci Jána Zápoľského. Bitka sa odohrala medzi Varínom a Ružomberkom, kde v dolnom Liptove naverbované cisárske vojská podľahli presile a dali sa na útek. Kostkovo vojsko sa pri prenasledovaní zmocnilo skoro celého Liptova. Kadiaľ prešla noha rabujúceho vojaka, neostal kameň na

______________________________________________________________________________________ 11

Lisková dejiny

kameni, mnohé dediny v okolí Ružomberka boli vyrabované, medzi nimi aj Lisková. Generál Katzianer vyslal proti nim vojsko, to však ostalo rabovať v spišských mestách a do Liptova sa ani nedostalo.

V písomnostiach z 13. storočia sa názov obce vyskytuje aj v tvare „Liskfalua“ alebo v

pôvodnom tvare „Lisk“. Napriek tomu, že časť majetku Liskovej vlastnili tunajší zemania,

zvyšok ostal aj v nasledujúcich storočiach majetkom uhorského kráľa a Lisková sa takto

dostala pod správu hradného panstva Likava. Liskovskí poddaní boli roľníci. Podľa

urbárskych povinností z roku 1551 na majetku v Liskovej žilo dvadsaťdeväť sedliackych

domácností a osemnásť domácností želiarov. V Liskovej bolo v tom čase aj osem opustených

usadlostí. Na začiatku 16. storočia sedliacke domácnosti odvádzali panstvu ročne daň 36

zlatých, po 80 gbelov žita, jačmeňa a ovsa. Medzi robotné povinnosti patrila práca na

majerských poliach a lúkach, pestvanie a nakladanie kapusty, vŕtanie drevených rúr pre

hradný vodovod, udržiavanie plotov na majeri, dovoz soli z Poľska, dovoz obilia zo sýpok na

hrad, spracovanie konope a vozenie ľadu do hradných pivníc. Z dávnejšieho zvykového práva

bola odvodená aj povinnosť ženích z Liskovej odviesť zo svadobného stola jedného kapúňa

(vykŕmený kohút) a dva koláče. Liskovskí zemania patrili k tým menej majteným a v dedine

im patrili len dve poddanské domácnosti.

V súdnych protokoloch Liptovskej stolice uložených v Štátnom oblastnom archíve v Bytči sa zachovalo viacero zmienok o Liskovej. Najstaršia zmienka v týchto písomnostiach pochádza z roku 1558. V tomto roku predvolal Andrej Báthory, likavský hradný pán a liptovský župan pred súdnu stolicu zemanov Michala Platthyho a jeho syna Juraja. Títo boli obvinení z toho, že v nedeľu po svätom Michale (2.októbra) v Turíku napadli a zbili poddaného z Liskovej. V nasledujúcom roku 1559 boli obžalovaní pred Andrejom Báthorym niektorí obyvatelia z Lúčok z toho, že v stredu v noci pred svätou Katarínou (22. novembra) prišli ozbrojení do Liskovej a odtiaľto násilím odviedli dievča, ktoré už bolo zasnúbené. Neskôr ju dobrovoľne z bližišie nepopísaných príčin pustili domov. Žalobcom v procese bol vtedajší prefekt likavského zámku Ladislav Rády.

Sedliacke usadlosti platili okrem dane richtárovi aj daň priamo kráľovi. V roku 1536

sa v Liskovej vyberala daň od 18 port (brán). V nasledujúcich rokoch však dedinu vyrabovalo

a vypálilo vojsko kráľa Ferdinanda I. a popolom tu ľahlo 16 sedliackych usadlostí. Preto sú z

rokov 1549 a 1557 záznamy o zdanení len 8 port. Po obnovení príbytkov sa opäť počet

sedliackych usadlostí zvýšil. Okolo roku 1580 tu hospodárilo až tridsaťtri sedliackych

usadlostí. V roku 1588 už boli sedliaci zdanení od 12 port. Dnes je už ťažké zistiť aká

katastrofa postihla Liskovú pred rokom 1596, keď v tomto roku boli usadlosti zdanené len od

6 aj 1/2 porty čo bolo deväť sedliackych usadlostí. Podľa týchto údajov možno konštatovať

schudobnenie tunajších obyvateľov na konci 16. storočia. Dokumentujú to aj informácie z

roku 1600 keď tu stálo až štyridsaťjeden najmä želiarskych domov a desať domov bolo

opustených. Stáli tu majerské dvory hradného panstva a miestnych zemanov. Zemania z

Liskovej tu vlastnili jednu kúriu. Okrem toho sa v Liskovej v roku 1600 spomína aj mlyn,

kostol, fara, škola a most, ktorý udržiaval správca likavského panstva. Aj keď Lisková bola

na konci 16. storočia chudobnou dedinou napriek tomu, bola najväčším sídelným celkom v

západnom Liptove. ______________________________________________________________________________________ 12

Lisková dejiny

Povinnosti obyvateľov Liskovej aj ostatných miest a dedín podliehajúcich

Likavskému panstvu boli spisované v ubrároch. V urbárskych povinnostiach hradného

panstva Likava z roku 1625 sa v Liskovej uvádza 24 sedliackych dvorov, ktoré tvorili tieto

sedliacke rodiny : 1 dvor Matej Lukáč, jeden Matej Karník, jeden Juraj, Martin Deman, jeden

Daniel, Juraj Šeffer, jeden Ján Pudiš, jeden Juraj Chovanec, jeden Michal Boltižar, jeden Juraj

Jakub Starých, jeden Ondrej Rajčík, jeden Michal Múdry, jeden Štefan Šavrnoch, jeden Ján

Lovász, jeden Juraj Gregôrka, jeden Šimon Benkovič, jeden Ondrej Múdrych, jeden Michal

Hudec, jeden Ján Mudroň, Ondrej Lukáčov, jeden Michal Greško, Šimon Šeffer, jeden

Michal Munka, jeden František Gajdoš, jeden Juraj Matúch, jeden Michal Gašparík, jeden

Peter Puchan, jeden Juraj Ilko, Ondrej Martinský. Ďalším dvorom bol slobodný dvor

libertína (slobodníka) Juraja Mustafu. Ako komorníci prináležiaci k hradnému panstvu,

hospodáriaci však na 13-tich sedliackych majetkoch na prenajatej pôde panstva boli : jeden

Šimon Hák, jeden vdova Majová, jeden Juraj Šalamún, Stanislav Karlík, jeden Ondrej Kováč,

jeden Ondrej Puchan, jeden Michal Múdry, Ján Mlynarčík, jeden Matej Hluchý, vdova Žofia,

jeden Ján Rusnák, Beňadik Pavloviech, jeden Štefan Dviak, Štefan Hrčka, jeden Ján Hrnčiar,

vdova Pudiška, jeden Marek Vždycky, Juraj Kalla, jeden Matej, Peter Pudhai, jeden Michal

Senko a Juraj Bacúr. Obyvateľmi Liskovej boli v tomto období aj komorníci panstva, ktorí

mali v dedine vlastné domy : Juraj Dvorský, Jakub Kubáň, Ján Vajda, Juraj a Michal Kazár,

Ján Kuchta, Matej Hrdina, vdova Valachová, Martin Malenka, Jakub Hluško, Jambrich

Gašperík, Ondrej Rybár, Jakub Michalov a vdova Mateja Michalov, Matej Hluško, Michal

Valach, vdova Michala Lešku, Juraj Kubáň, Ján Valach, Matej Lukáč, Juraj Kuchárik, Michal

Hunka, Juraj Vábik, Peter Baláž rybár, Ondrej Greguš a Matej Szága, Matej Debnár, Peter

Kršniavý, Juraj Krivolaš, Ján Rohaj, Marek Šeboň, Leonard a Lenčo Bruma, Ján Vibzdych,

vdova Chrchravá s Juraj Slosiar, vdova Dorota, vdova Bernátka, Krištof Šlachta a Ján

Michalov.

Chotár Liskovej na začiatku 17. storočia hraničil s Likavkou, Martinčekom (Svätým

Martinom), Valaskou Dubovou, Ivachnovou, Liptovským (Svätým) Michalom, Liptovskými

Sliačmi, Liptovskou Štiavnicou a Štiavničkou (Velká a Malá Štiavnica) a Ružomberkom.

Z peňažných a naturálnych daňových dávok dávali liskovčania panstvu na svätého

Juraja 7 florénov a 7,5 denára, na Veľkú noc 168 vajec alebo 33 denárov, na svätého Michala

7 florénov a 70,5 denára, na Vianoce 7 florénov a 70,5 denára. Za pivnú krčmu sedliaci dávali

46 florénov a komorníci 20 florénov a 64 denárov. Neskôr hradný pisár k týmto povinnostiam

dopísal, že od roku 1632 majú obyvatelia Liskovej povinnosť dávať za kopanice, za každé

lukno (objemová miera) po 9 denárov, čo znamenalo spolu 26 florénov a 10 denárov.

______________________________________________________________________________________ 13

Lisková dejiny

Z naturálií odovzdávali za každý dvor dve lukná raži a richtársky dvor jedno lukno, spolu 46

lukien. Z jačmeňa odovzdávali všetky dvory rovnako po jednom lukne. Konopného semena

odovzdávali spolu 2,5 lukna.

Pre hradnú kuchyňu dávali každoročne šesť sliepok za každý dvor, čo bolo spolu 138 sliepok.

Za každý dvor vykŕmeného kohúta (Kapúňa) - spolu 23, 20 vajec (spolu 460) a 2 husi (spolu

46). Komorníci a ostatní remeselníci (hrničiari, rybári a služobníci v zámku) odovzdávali po

3 sliepky, po jednej husi a po ôsmich vajciach. Sedliaci dávali spoločne 4 teľatá, 3 jarabice, 2

zajace, 10 drozdov a 2 ošípané.

Každoročne odovzdávali aj 40 okov piva. Neskôr k tomuto pribudli aj povinnosti rybárov,

ktorí tu žili štyria. každý z nich mal potom odovzdať pre kuchyňu 20 rýb a okrem toho aj

každý týždeň musel odovzdať 4 nádoby (žajdle) drobných rýb. Ak by sa mu potrebné ryby

nepodarilo zaobstarať musel dať pre panskú kuchyňu za každú neodovzdanú rybu 3 denáre a

za každú neodovzdanú nádobu drobných rýb 2 denáre.

Medzi ostatné povinnosti obyvateľov Liskovej patrilo za každý rok podľa potreby

odovzdať sedem pltí spolu s pltníkmi. Boli povinní odovzdávať priesadu na sadenie kapusty a

okopávať a starať sa o kapustu spolu s inými plodinami na panských poliach. Spoločne boli

povinní vŕtať, ukladať rúry na vodu do zámku a v zime ich boli povinní hnojom prykrývať,

aby nezamrzli. Pre panský dobytok v majeri museli podľa potreby vyrábať jasle. V kaštieli

svätej Žofie v Ružomberku museli každdoročne uskladniť víno a pivo. Vymlátené obilie

vyvážali buď do zámku alebo, kde im vrchnosť prikázala. Spracovávali pre zámok konope od

močenia až po trepanie. Mlynár v mlyne v Liskovej bol povinný vykŕmiť s panského majera

ročne dvoch bravov a odviesť zadarmo zomleté obilie v mlyne pre zámok alebo majer na

miesto určenia. Podľa starého zvyku mal mladoženích pre panskú kuchyňu darovať zo

svadobného stola jeden koláč a jedného vykŕmeného kohúta.

Urbár ustanovil aj pokuty za menšie priestupky. Za bitku, pri ktorej by tiekla krv mali

dostať výtržníci pokutu 12 florénov. Loviť zver do sietí nemeli chytať bez zaplatenia poplatku

panstvu. Ak by dakto chytal bez vopred zaplateného poplatku mal dostať pokutu 40 florénov

a mali mu byť zhabané aj lovecké siete.

Koniec 16. a začiatok 17. storočia bol pre obyvateľstvo Liptova veľmi útrpný.

Liptovom sa prehnalo množstvo vojakov rôznych armád a menších jednotiek, ktoré hlavne na

vidieku drancovali. Z usadlostí násilím odnášali potraviny, dobytok, znásilňovali a vraždili.

Liptovský župan preto vydal nariadenie, aby obyvatelia nezanechávali svoje príbytky prázdne

a nedávali tak vhodnú príležitosť vojakom pre drancovanie. Rok 1591 sa v kongregačných

protokoloch Liptovskej župy spomína ako rok veľkej drahoty. V roku 1593 vypukol

v Liptove hladomor ako dôsledok neúrody a vysokých cien základných potravín. Naviac

v dňoch 3. , 4. a 5. júla 1593 sa Váh vylial z brehov a narobil v celom Liptove obrovské

______________________________________________________________________________________ 14

Lisková dejiny

škody. Aj v Liskovej bolo živlom poškodených niekoľko usadlostí. V roku 1601 vypukol

najmä v dolnom Liptove hlad a epidémia moru. Najviac obetí bolo zaznamenaných v

Ružomberku (733 ľudí) a v okolitých sídlach Nemeckej (Partizánskej) Ľupči, Stankovanoch,

Švošove, Hubovej, Hrboltovej, Likavke, Liskovej, Liptovskej Sielnici (spolu 255 ľudí).

Epidémia hrozného moru sa šírila aj do oblastí v okolí Liptovského Mikuláša. Následky

morovej epidémie spôsobili v tom čase obrovský úbytok obyvateľstva v celom Liptove.

V roku 1603 bol liptovský župan Štefan Illéšházy obžalovaný kráľom z velezrady a

neskôr po vynesení rozsudku v jeho neprítomnosti mu boli zhabané všetky majetky. V

nasledujúcom roku ich kráľ daroval viedenskému kupcovi Lazarovi Henkelovi. Z Likavského

panstva boli však odobraté dediny Likavka, Martinček, Liskovú, Sokolče a Bobrovec, ktoré

ostali manželke Štefana Illéšházyho, Kataríne Pálffyovej. Táto vlastnila uvedené dediny až do

svojej smrti v roku 1616.

Živelné pohromy prenasledovali obyvateľov aj v nasledujúcich desaťročiach. V roku 1620 sa

20. augusta vylial z brehov Váh a strhla sa v celom Liptove strašná povodeň na akú si nikto

pred tým nepamätal. Storočná voda v dedinách nachádzajúcich sa na breho ch rieky opadla až

po niekoľkých dňoch a zobrala so sebou viaceré domy a vyžiadala si aj niekoľko ľudských

obetí.

Podobné povodne ohrozovali obyvateľov Liptova aj v rokoch 1661 a 1662. Najväčší príval

vody prišiel vo sviatok Premenenia Pána 6. augusta 1662, keď celé polia s dozrievajúcou

úrodou v okolí Ružomberka prikryla voda. Liskovú naviac 4. júla 1661 postihla ešte väčšia

katastrofa, keď vyhorela celá dedina. Škody na majetku tunajších poddaných boli také

obrovské, že Lisková bola oslobodená na tri roky do všetkých stoličných daní.

V júni 1670 tiahlo Liptovom zo Spiša vojsko cisárskeho generála Jána Sporcka.

Liptovské dediny boli povinné pre vojakov odovzdať 12 volov, 50 okov piva, 4 tisíc chlebo, 6

okov vína, 200 korcov ovsa pre kone a rôznu hydinu - kury, husy a iné. Po dobytí oravského

zámku pritiahlo nakoniec vojsko pod vedením Sporckovho pobočníka Siegberta Heistera aj

do Liptova, kde obliehalo Likavu. Na zámku sa ukrýval aj odbojný Imrich Thököly.

O týchto udalostiach sa zachovala ľudová povesť, ktorú v 19. storočí uverejnili Samuel Tomášik a Štefan Nikolaj Hýroš. Vojsko, ktoré obliehalo Likavský hrad malo zabrániť úniku kohokoľvek z posádky hradu. Počas jednej noci vojenská hliadky zatkla pi studni pod hradom ženu, ktorá zdesená vojakom vysvetľovala, že naberá liečivú vodu pre svojho ťažko chorého otca a že cez deň ju nabrať nemôže pre množstvo vojakov. Vojenská stráž dievča zatkla a viedla ju do Likavky, aby sa zistila pravdivosť jej slov. Ale ona im znenazdajky medzi prvými humnami v Likavke utiekla. Vojaci ju nenašli a tak sa vrátili do tábora, kde sa práve pripravovali na rozhodujúci útok. Likava bola dobytá. Víťazní vojaci márne v priestoroch hradu hľadali mladého hradného pána Imricha Thökölyho. Dozvedeli sa však, že minulú noc utiekol preoblečený v ženských šatách. Generál Heister okamžite rozoslal jazdcov na všetky strany, aby utečenca hľadali. Za jeho chtenie či už živého alebo mŕtveho sľúbil vojakom veľkú odmenu. Prestrašení obyvatelia okolitých dedín utekali do hôr, pretože vojaci horlivo plnili rozkazy svojho generála. Jedno dievča z Liskovej so strachom hnalo do hôr kravu. Tomuto dievčaťu prišlo na pomoc dievča prezlečené do sedliackych šiat, ktoré našlo v najbližšom dome v Liskovej. Neďaleko dediny prezlečeného sedliaka zastavili hľadajúci vojaci a pýtali sa, či nevidel dievča, ktoré ušlo z Likavského hradu. pýtaný odpovedal, že videl také dievča preplaviť sa cez Váh a utekať do Ľupče. Tak sa Imrich Th ököly údajne zachránil. U známeho zemana v Liptovskom Mikuláši sa prezliekol za pohoniča a uháňal za vernými do Spiša.

______________________________________________________________________________________ 15

Lisková dejiny

Majetkové transakcie medzi poddanými v Liskovej sa koncom 17. storočia a na

začiatku 18. storočia pripravovali v škole, za prítomnosti richtára a členov obecnej rady, ale

bez panského úradníka, čo v porovnaní s inými obcami veľmi pozoruhodné. Likavské panstvo

sa zrejme nestaralo, kto role a lúky obrába, zaujímali ho len príslušné dávky a platby, ktoré na

pozemok prináležali. Bral ich na seba prenájomca (árendátor). Tieto doklady sú však dosť

cenným prameňom pre dejiny obecnej samosprávy a školstva.

Z listiny z 27. októbra 1695 potvrdenej obecnou pečaťou vyplýva, že liskovský

obyvateľ Ondrej Krčah dal do zálohu svoje role Ondrejovi Karnikovi. Zeme sa vololi Niže

Sliačika záhrada podľa kostolnej lúky, Niže Sliačika a vyše Sliačika a Vyše Sliačika Lúčne a

na Hradisku dva ostredky. Árendátor ich prevzal do zálohu za 20 zlatých a mohol ich

spokojne používať „slobodne s ditkami synma, ako i s potomky“. Listina bola zostavená v

školskej budove učiteľom, ktorým bol v roku 1695 Ondrej Palik. Prítomní boli prísažní Ján

Senko a Ondrej Munka, ako aj Ondrej Martinka. V roku 1695 celá Lisková vyhorela aj spolu

s kostolom, ktorý slúžil aj ako úschovňa obecných písomností. Richtárom bol v tom čase

Martin Slotka, prísažnými boli okrem troch spomínaných aj Juraj Mišata, Ján Puchan, Tomáš

Jambrich a Juraj Roháč. V roku 1699 zhorenú listinu opäť vystavili, ale richtárom bol v tom

čase už Tomáš Lukáč, prísažnými Ondrej Munka, Šimon Kubala, Ján Senko, Juraj Kuban, Ján

Mišata a Ján Zajčík. (ŠOBA Bytča, LŽ I, súdne spisy, varia, 1695, K 1096)

V roku 1710 sa okrem množstva ďalších armád a vojakov prehnala Liptovom aj

morová epidémia. Po rozhodujúcom vojenskom stretnutí v bitke na Švihrovej medzi

Jamníkom a Vavrišovom, kde boli povstalecké kurucké vojská rozohnané, bolo potrebné dať

cirkev a úrady v celom Liptove do pôvodného stavu. Aj za týmto účelom sa 27. októbra a 10.

novembra 1710 uskutočnilo zasadnutie stolice priamo v Liskovej. Na prvom z nich sa

prítomní snažili definitívne doriešiť náboženské problémy spojené s definitívnym

odovzdaním cirkevného majetku katolíckej cirkvi a vysporiadanie sa s evanjelickými

kazateľmi, ktorí počas povstania dostávali všetky finančné aj naturálne pôžitky prináležiace

katolíckym kňazom. Druhé zasadnutie stoličného zboru v Liskovej riešilo nápravu všetkých

stoličných úradov. Aj keď sa po roku 1710 mal život v Liptove dostať do pokojného stavu,

ľudí však aj naďalej trápil hlad a bieda spôsobené predchádzajúcim vojenským drancovaním.

Situácia sa nezlepšila ani po uzavretí mieru medzi panovníkom a Františkom II. Rákoczim v

Szatmári v nasledujúcom roku.

_______________

Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1985Hýroš, Š.,N.: Zámok Likava a jeho páni, Martin 1876Hýroš,Š.,N.: Opis starobylých chrámov Liptova, rukopis, Liptovské múzeum v Ružomberku, s.68-71Kolektív: Súpis pamiatok na Slovensku 2, Obzor, Bratislava 1968, s.302Marsina,R., Kušík,M.: Urbáre feudálnych panstiev II, SAV, Bratislava 1959, s.138-140Spiritza,J.: Staré zvony v okrese Liptovský Mikuláš, In.Liptov 4, Osveta, Martin 1977, s.131-167

______________________________________________________________________________________ 16

Lisková dejiny

Uličný,F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16.storočia (2.časť), In.Liptov 8, Osveta, Martin 1985

Cirkevné dejiny obce do Švihrovskej bitky

V polovici 14. storočia vybudovali v Liskovej kostol zasvätený Božiemu telu, ktorý už

v roku 1397 podľa písomných prameňov existoval. Bol pravdepodobne postavený na podnet

tunajších zemanov a jeho stavbu si vyžiadal nárast počtu obyvateľstva v Liskovej. Podľa

citovaných údajov bola Lisková už pred rokom 1252 majetkom uhorských kráľov a tunajší

kostol môže byť starší ako sa všeobecne pripúšťa. Viac svetla do obdobia jeho stavby a

prípadnej stavby, ktorá tu stála pred tým, by mohol bližšie vysvetliť archeologický výskum v

okolí pôvodnej barokovej veže kostola.

Počiatky existencie kostola Božieha tela v Liskovej zatiaľ neboli spoľahlivo vysvetlené a dodnes sú zahalené rúškom tajomstva. Podľa kanonických vizitácií to bol typ jednoduchého jednoloďového dedinského kostola bez veže. Pôvodné zariadenie kostola tvorili tri oltáre. Podľa opisu kanonických vizitácií z rokov 1752 a 1825 bol hlavný oltár veľkolepý a bol vytvorený s finančným prispením Jána Neftzera a Mikuláša Töröka a mnohých tunajších obyvateľov (zrejme okolo roku 1697). V prostriedku oltárnej nadstavby bol obraz znázorňujúci Premenenie Pána, v hornej časti bol pôvodne znázornený Boh Otec a Duch Svätý s rôznymi postriebrenými a pozlátenými sochami rôzneho pôvodu a anjelmi. Neskôr bola v hornej časti socha Panny Márie po stranách so sochami anjelov. Ďalej boli na oltári sochy Jána Evanjelistu a svätej Kataríny. V dolnej časti oltára boli sochy svätého Štefana a Ladislava – kráľov. Súčasťou oltára bolo aj pozlátené tabernákulum a strážené dvoma serafínmi. Druhý oltár na pravej strane bol zasvätený Panne Márii a bol opravený s finančným prispením farára Andreja Scholtza na prelome 20-tych a 30-tych rokov 18. storočia. V hornej časti sochu Panny Márie sprevádzal anjel ako strážca, ďalej sochy svätého Andreja a po bokoch sochy svätého Ignáca a svätého Františka Xaverského. V dolnej časti boli sochy apoštolov svätého Petra a Pavla. Tretí oltár bol zasvätený svätému Mikulášovi, biskupovi, uprotred so sochou a obrazmi svätej Barbory a svätej Kataríny, ako aj apoštolov Andreja a Tomáša. na dverách oltára bol zobrazený život svätého Mikuláša. Zo zariadenia spomínajú kanonické vizitácie drevenú kazateľnicu ozdobenú rôznymi farbami, kamennú krstiteľnicu s kľúčovým uzávarom a ozdobenou výjavom krstu Ježiša Jánom Krstiteľom a dreveným chórom postaveným na drevených stĺpoch. Na ňom bol umiestnený organ z roku 1751. Pri schode hlavného oltára bolo umiestnené sedadlo pre pre patróna kostola. Lavice boli vyrobené z mäkkého dreva a boli natreté červenou farbou.Už v roku 1694 je písomne doložená existencia drevenej zvonice s troma zvonmi, ktorá stála pri starom gotickom kostole a bola pravdepodobne postavená už niekedy na konci 80-tych rokov 17. storočia. Najstaršia prestavba kostola sa datuje do roku 1697. Zrejme pri tejto prestavbe bolo zmenené pôvodné patrocínium kostola a vtedy získal patrocínium Premenenia Pána. K lodi kostola bola pristavaná murovaná veža. Stará zvonica bola zbúraná a zvony boli prenesené do novej veže. (V kanonickej vizitácii z roku 1752 sa spomína už murovaná veža s poškodenou šindľovou strechou a troma zvonmi.) Väčšia prestavba sa potom uskutočnila až v roku 1803. Celkovo zmenila ráz pôvodne gotického kostola na barokový. V rámci prestavby bola zrekonštruovaná a prestavaná aj baroková veža. Strecha bola nanovo zakrytá, červeno n atretá a na v vrchu bol osadený železný pozlátený kríž. V kanonickej vizitácii z roku 1825 sa spomínajú v Liskovej štyri zvony. Najstarší zvon z roku 1692 s nápisom „Hľadajte Pána kým sa dá nájsť“, veľký zvon z roku 1786 zasvätený Najsvätejšej Trojici, pochádzajúci z dielne zvonolejára Jána Juraja Knoblocha (s nápisom „Zvon kostola liskovského, uliaty zvonárom Jánom Jurajom Knoblochom, nákladom liskovského kostola za veľadôstojného pána farára Jána N.Pongráca z Liptovského Mikuláša a Starhradu, v tom čase miestneho farára“) a dva zvony z dielne zvonolejára Františka Litmana z roku 1808 preliate na náklad kráľovskej komory. Dva menšie zvony boli v období prvej svetovej vojny odobraté pre vojenskú výrobu. V súčasnosti sa vo veži kostola nachádzajú tri zvony. Najstarší, veľký zvon bol uliaty v roku 1834 vo zvonolejárni Adalberta Littmanna, mladšie, stredný a malý zvon boli uliate v roku 1923 vo zvonolejárni Alojza Kurbela.Na mieste pôvodného gotického kostola, ktorého stavba bola staticky narušená, bol v rokoch 1935-1936 postavený nový kostol Premenenia Pána podľa projektov architekta M.M.Harminca. Z pôvodného objektu kostola sa zachovala veža s barokovou cibuľovu. Na miestnom cintoríne sa nachádza kaplnka svätého Jána Nepomuckého postavená v druhej polovici 19. storočia a pod vrchom Mních kaplnka Panny Márie z roku 1902.

______________________________________________________________________________________ 17

Lisková dejiny

V období 14. a 15. storočia sa v Liskovej samostatná farnosť neutvorila a bohoslužby tu

odbavoval farár z Martinčeka. Samostatná farnosť bola v Liskovej utvorená až v roku 1560 so

súhlasom ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha.

V 16. storočí Lutherove učenie preniklo aj do oblastí v okolí Ružomberka a aj do

Liskovej. Podľa tvrdení starších autorov mali na rýchle rozšírenie reformácie vplyv aj tri

husitské vpády do Liptova na začiatku 15. storočia.

V 15. storočí prežil Liptov tri vpády husitov, a to v roku 1431, 1433 a 1434. Týmto ničivým vpádom padli za obeť Ružomberok, Partizánska Ľupča, Hybe, Likava a mnohé iné sídla, ktoré boli vyplienené a vypálené. Pri prvom vpáde sa dostalo husitské vojsko do Liptova v noci z 26. na 27. septembra 1431 pod vedením Prokopa Holého a Jána Čapka zo Sán a ľsťou obsadilo hrad Likavu. Pravdepodobne ich viedol Ján z Messenpeku, bývalý kastelán hradu. Po obsadení tu zanechali len posádku a tiahli ďalej smerom cez Turiec do údolia rieky Nitry. V roku 1391 bol Likavský hrad majetkom liptovského župana Imricha Bubeka, v roku 1406 Mikuláša z Gary. V 20-tych rokoch 15. storočia si hrad ponechal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský a okolo roku 1429 sa dostáva do rúk kráľovnej Barbory. Ihneď po dobytí Likavy kráľovná napísala list kremnickej mestskej rade, aby tunajší mešťania poslali proti husitom do Liptova vojsko. Krátko na to sa s podobnou prosbou obrátila aj na mesto Košice. V roku 1433 husiti len prešli Liptovom pri pochode zo Spiša na západ. V apríli roku 1434 tiahli cez Liptov pod vedením ruského kniežaťa Fridricha. No mestá Nemecká Ľupča a Ružomberok spolu s menšími dedinami, medzi ktorými bola aj Lisková, ležali na dôležitej obchodnej ceste, a preto boli v mestách zanechané husitské posádky. Pri ústupe husitov na západ na jeseň 1434 boli Ružomberok a Nemecká Ľupča spolu s okolitými dedinami na mnohých miestach zapálené a vyrabované.

Vplyv husitizmu na reformáciu v Liptove však nebol až taký veľký ako bezprostredné

udalosti začiatku 16. storočia. Prenikaniu reformačných myšlienok v mnohom dopomohol

najmä zmätok po porážke Uhorska v bitke pri Moháči, kde padlo niekoľko vysoko

postavených cirkevných hodnostárov a patrónov množstva fár a kostolov. V tejto situácii sa

chytili príležitosti mladí klerici vracajúci sa z Nemecka i Poľska pričom rozširovali nové

Lutherove myšlienky. V súvislosti s moháčskou porážkou hrozila Uhorsku turecká invázia z

jednej strany a boj o uprázdnený uhorský trón zo strany druhej. Na trón zasadol Ferdinand I.,

proti ktorému vystúpil sedmohradský magnát Ján Zápoľský, ktorý sa tiež snažil získať

kráľovskú korunu. V Liptove sa tento odboj skončil v roku 1527, keď bol obsadený vojskom

Ferdinandovho generála Katzianera. Všetky spomínané udalosti mali vplyv na to, že

obyvateľstvo Liptova sa na podnet vlastných zemepánov a často aj katolíckych kňazov, ktorí

si väčšinou nové myslenie prispôsobili, hromadne pridávalo k Lutherovým myšlienkam. V

katolíckych kostoloch na mnohých miestach odstránili vnútorné zariadenie a v duchu novej

viery zabielili aj ich nástenné maľby.

V roku 1560 vykonal nitriansky archidiakon Michal Szegedinus kanonickú vizitáciu

fár v Liptove. Úlohou tejto prehliadky bolo zistiť stav katolíckej cirkvi, odhaliť samozvaných

reformátorov – heretikov a exkomunikovať, vylúčiť ich z radov cirkvi. V dvadsiatich ôsmich

liptovských farnostiach pôsobilo 29 kňazov. Šestnástich z nich vyhlásil vizitátor za heretikov

a kacírov. Iba trinásť kňazov sa pridržiavalo katolíckej náuky.

V novozriadenej farnosti v Liskovej bol prvým farárom Matej, ordinovaný vo Viedni.

Vizitátor o ňom vyhlásil, že zabudol na svoj sľub a „...ako sviňa v kaluži blata drží sa svojho ______________________________________________________________________________________ 18

Lisková dejiny

bludu, ktorý v (Oravskom ?) Podzámku odvolal. Jeho chrám vidieť je toľko ako vidieť krtiu

dieru. Je muž zasluhujúci si palicu (vir dignus furca).“ Farár Matej podľa všetkého podľahol

myšlienkam prichádzajúcim z Nemecka a Poľska a dal zabieliť nástenné maľby v kostole.

V nasledujúcom roku 1561 zvolal ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh cirkevnú synodu do

Trnavy, kde bola zostavená komisia, ktorá mala vypočuť predvolaných farárov a na základe

výsledkov spomínanej kanonickej vizitácie a výsluchov zostavila zoznam z cirkvi vyobco-

vaných kňazov - heretikov (”Nomina plebanorum haereticorum excommunicatorum”).

V tomto zozname bolo uvedených 13 kňazov z Liptova a medzi nimi bol aj Matej z Liskovej.

Po odchode farára Mateja ostala pravdepobne liskovská farnosť neobsadená. V rokoch 1574-

1579 získali tunajšiu farnosť jezuiti z Trnavy a ostali tu až do 80-tych rokov 16. storočia.

Protestantská farnosť sa utvorila v Liskovej pravdepodobne až v roku 1584.

Prvým protestantským kazateľom v Liskovej sa stal Mikuláš Benedicty (jeho syn

Tobiáš Benedicty sa narodil počas otcovho pôsobenia v Liptovskom Michale a neskôr bol

vynikajúcim učiteľom v Ružomberku, kazateľom v Liptovskom Trnovci a Liptovskom

Mikuláši) Na začiatku 17. storočia bol za farára povolaný Ján Rojko, ktorý je doložený v

Liskovej v rokoch 1603-1619. Bol rodákom z Brníc a bol príslušníkom tunajšieho drobného

zemianskeho rodu Rojkovcov. Neskôr sa stal nakrátko kazateľom v Liptovskom Michale.

Jeho pokračovateľmi v Liskovej boli Tobiáš Benedicty (v rokoch 1617-1619 rektor školy v

Ružomberku), Ján Apostolus a Jakub Maytan.

Počas pôsobenia kazateľa Jána Apostola sa v roku 1626 viedol cirkevný súdny proces proti

Zuzane, dcére niekdajšieho farára Jána Rojka, ktorá utiekla od svojho muža Jána Mattúcha.

Pri procese udala, že od neho musela utiecť, lebo jej manžel „ jak diabol medzi nich zlé

semeno zasel a hledá koho by měl sežrati a svésti“. Svedkovia pri procese udali, že Zuzana

Rojková opustila manžela niekoľko krát a posledne dva týždne v hriechu žila. Domov sa

vrátila len na veľké prehováranie dôstojných pánov Tomáša Dorotiusa a Jána, farára

Žaškovského. Iný raz utiekla do Liptovského Mikuláša, alebo do služby v Banskej Bystrici.

Rozina Myslítovie sa na pojednávaní vyjadrila, že obžalovaná aj ju pre odchodom do Bystrice

prehovárala, aby neutiekla od manžela, ale ona povedala: „...že radši svou hlavu položí, nežli

s ním bude meškati.“ Svedkovia ďalej vypovedali, že Ján Mattúch „poslouchal matku svou a

svou manželku bil tak, že ju odpoli mrtvou doma nechával“. Z takejto bitky vraj potom tak

ochorela, že tri dni nevstala, ale jej manžel ju aj na posteli bil a kopal. Manžel žiadal pred

súdnym tribunálom manželstvo anulovať. Liptovské kontubernium (Bratstvo liptovských

protestantských kňazov) však takéto právomoci nemalo. Žaloba navrhovala odsúdiť „nehodnú

manželku“ na niekoľko dní žalára a pokutu 12 florénov. Ďalej vypovedal liskovský učiteľ

Urban Pastier a jeho manželka Anna, že Ján Mattúch pred nimi vyhlásil, že by prijal návrat

manželky domov a že by ani on ani jeho matka „jej nijaké protivenstvá nerobili“. Vypovedal

______________________________________________________________________________________ 19

Lisková dejiny

aj bývalý kazateľ Ján Rojko, ktorý si dal domov zavolať svojho zaťa a opýtal sa ho, či by

chcel jeho dcéru opäť prijať domov a podľa obyčajov manželských spolu nažívať. Ján

Mattúch odpovedal, ža ak chce nech príde a že on ani jeho matka, ani otec ju z domu

nevyženú. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Bratstvo liptovských farárov, zápisnice, s.42-49)

Ján Apostolus sa narodil v Liptovskej Teplej. Rodičia ho poslali na výchovu do Čiech, kde neskôr študoval v Prahe v čase pôsobenie vynikajúceho rektora Mateja Zorkócyho. Po návrate z Čiech študoval v Ružomberku. Odtiaľto ho povolali za kantora do Liptovského Mikuláša. Po dvoch rokoch odišiel do školy v Brzgu v Sliezsku. Tu vyučoval pod vedením vynikajúceho rektora Jakuba Schilefusia. Po návrate do Uhorska bol rektorom školy v Partizánskej (Nemeckej) Ľupči. Počas svojho pôsobenia v Hnúšti sa oženil s dcérou tamojšieho kazateľa Michala Chmela. V rokoch 1620-1636 bol potom kazateľom v Liskovej. Jeho ďalšie pôsobiská ani miesto úmrtia však nie sú známe.

Jakub Maytan pochádzal zo Žiliny. Po skončení štúdií bol rektorom školy v Martine a do roku 1629 rektorom školy v Ružomberku Známe je aj jeho pôsobenie ako rektora mestskej humanistickej školy v Partizánskej (Nemeckej) Ľupči v rokoch 1629-1632. V Liskovej pôsobil ako kazateľ v rokoch 1637-1640.

Ján Petrovicius (Petronius) pochádzal z Turca a do roku 1646 pôsobil ako rektor školy v Liptovskom Jáne, potom ako kazateľ v Liskovej. V roku 1667 prišiel za kňaza do všechsvätskej farnosti, kde ho v roku 1669 vystriedal Krištof Plochius.

Izaiáš (Eliáš) Rotarides bol synom významného rekotra školy v Bánovciach nad Bebravou Eliáša Rotaridesa, ktorý bol podľa súčasníkov „muž vzdelaný a vo všetkých vedách veľmi pohotový“. Narodil sa počas otcovho pôsobenia v Martine. Po skončení štúdií bol 26. júna 1665 povolaný za kaplána do Partizánskej (Nemeckej) Ľupče. Neskôr od roku 1667 bol v Liskovej kazateľom a učiteľom. Pred takzvaným delegovaným súdom 10. mája 1674 odvolal svoje učenie a podpísal reverz, že nebude pôsobiť ako kňaz. Aj napriek tomu tajne odbavoval služby Božie a ukrýval sa pred prenasledovaním jezuitov. V roku 1683 prijal pozvanie za farára do Mošoviec, kde aj zomrel.

Protestantskí kazatelia v Liskovej v období reformácie

1584-1602 Mikuláš Benedicty1603-1619 Ján Rojko1619-1620 Tobiáš Benedicty1620-1636 Ján Apostolus1637-1640 Jakub Maytan1640-1659 Štefan Sartoris

1659-1662 Juraj Bartolomeides1662-1667 Ján Petrovicius1667-1674 Izaiáš Rotarides1684-1686 Ján Levius1706-1709 Ján Droppa

Na začiatku 17. storočia prišli do Liptova jezuiti, ktorým bol v roku 1616 pridelený

cirkevný majetok v Liptovských Sliačoch. Postupne obsadzovali jednotlivé liptovské fary

opäť katolíckymi farármi. Po Sliačoch to bol Liptovský Ondrej, Kvačany, Liptovská Teplá,

Lisková a ďalšie. V 70-tych rokoch bola na potlačenie reformácie v Liptove použitá vojenská

sila. Veľkovaradínsky biskup a spišský prepošt Juraj Bársony 2. marca 1672 s oddielom

vojska cisárskeho vojvodu generála Jána Sporcka pod velením kapitána Lambu, v spolupráci

s liptovskými zemanmi Gabrielom Thuránskym z Turíka a Ladislavom Rádym z Ivachnovej

násilím obsadili kostoly v Ružomberku, Liskovej a Nemeckej Ľupči a odobrali ich

evanjelikom. Ich postup bol uľahčený, pretože krátko pred tým liptovské hrady obsadili iné

jednotky veliteľa cisárskych vojsk generála Sporcka. Týmito udalosťami sa začalo v Liptove

takzvané desaťročné prenasledovnie evanjelikov. Vyvrcholilo súdnym procesom proti

evanjelickým kňazom a učiteľom v roku 1673.

______________________________________________________________________________________ 20

Lisková dejiny

Už v roku 1671 bol v Prešporku (Bratislave) zriadený Mimoriadny delegovaný súd,

pred ktorý bolo povolaných 233 väčšinou protestantských zemanov, podozrievaných z účasti

na Wesselényiho sprisahaní. V roku 1673 boli pred tento súd povolaní ostrihomským

arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim aj evanjelickí kňazi z Turca, Zvolena a Liptova.

Obvinili ich z vlastizrady, bohorúhačstva a odsúdili ich na smrť. Aj keď rozsudok nebol

vykonaný, bol na obvinených vykonávaný nátlak, aby prestúpili na katolícku vieru.

Prenasledovanie evanjelikov bolo verejne vyhlásené 10. októbra 1673 v deň konania trhu v

Liptovskom Mikuláši. Roky prenasledovania evanjelikov v Liptove sa vlastne začali

vyhnaním evanjelického farára Zachariáša Klementisa spolu s rodinou z fary v Liptovskej

Mare Gabrielom Thuranským a svätomarským (neskorším nemecko-ľupčianskym) farárom

Jánom Martinkovičom. Pred súd v Prešporku bol predvolaný aj Eliáš Rotarides z Liskovej.

Pred súdnu stolicu sa nedostavil a nezriekol sa svojich myšlienok. Tajne odbavoval služby

Božie v súkromných domoch v Liskovej, podobne ako kňazi v Bobrovci, Liptovskej Anne a

Pribyline, Prosieku, Dovalove a Liptovskom Ondreji.

V roku 1674 povolali pred spomínaný súd aj ďalších farárov a učiteľov z územia Uhorska. Z

územia obsadenom Turkami ale tureckí bašovia kňazom odchod zakázali. Niekoľkí ušli k

Turkom alebo do Sedmohradska, aby sa pred súd nemuseli dostaviť. Tí kňazi, ktorí sa

dostavili, boli obvinení z vlastizrady. Ostatní, ktorí podpísali reverzy a prešli na katolícku

vieru boli oslobodení. Deväťdesiat z nich, ktorí tak neurobili, podstúpili ukrutné pobyty v

rôznych žalároch na území celého Uhorska. Ale ani tí kňazi, ktorí reverz podpísali a ostali

doma nenašli pokoja. Boli vystavení posmechu, opovrhnutiu a biede.

V 70-tych rokoch 17. storočia páchali jezuitskí kňazi na evanjelikoch rôzne

ukrutnosti. Najukrutnejší z nich boli jezuitskí farári Pongrác v Ľupči spolu s Radécim a

Podhorom v Liptovskom Mikuláši. Viacerých násilenstiev proti protestantskému

obyvateľstvu sa dopustili aj jezuiti v Liskovej, ktorí sa tu opäť usadili. Na ich príkaz vojaci

trhali evanjelickým obyvateľom vlasy a brady a prinútili ich prijať večeru Pánovu pod

jedným spôsobom. Ako odveta nasledovalo zatýkanie a vraždenie katolíckych farárov v

Liptove, dokonca ešte pred povstaním Imicha Thökölyho. Podľa dobového zoznamu

zavraždených katolíckych duchovných v Liptove figurujú aj dvaja bližšie nemenovaní

jezuitskí katolícki farári v Liskovej. Po skončení desaťročného prenasledovania protestantov

v polovici 80-tych rokov 17. storočia prišiel za kazateľa do Liskovej Ján Levius (Lenius).

Ján Levius (Lenius, Levi) sa narodil v Moravskom Lieskovom, kde jeho otec Ján bol kazateľom. Po skončení štúdií bol 10. februára 1667 povolaný za kaplána do Námestova, neskôr ho zavolali do Krajného. Okolo roku 1684 sa stal kazateľom v Liskovej. Po jeho vyhnaní v roku 1686 sa uchýlil do Liptovského Mikuláša, kde bol v rokoch 1687-1706 počas druhého pôsobenia Samuela Tranovského učiteľom mikulášskej protestantskej školy. Pretože ho upodozrievali zo svätokrádeže, spáchal v roku 1706 samovraždu. Preto mu synopsa školy pripisuje k menu prívlastok „autocher“ samovrah.

______________________________________________________________________________________ 21

Lisková dejiny

V roku 1678 vypuklo stavovské povstanie kežmarského grófa Imricha Thökölyho.

Kam vstúpili vojská pod jeho velením, boli evanjelikom vrátené chrámy. Víťazné vojská sa

však dopustili aj množstva ukrutností na katolíckych kňazoch a mníchoch. V Liptove bolo

podľa dobových údajov zavraždených viac ako 10 katolíckych duchovných. Medzi nimi bol

aj mikulášsky plebán (farár) Ján Tranoscius, vnuk Juraja Tranovského, ktorého povstalci sťali

pri mlynskom úpuste na vyšnom konci vtedajšieho Liptovského Mikuláša. Desaťročné

prenasledovanie sa mierne upokojilo v rokoch 1681 a 1682 po uzavretí prímeria medzi

Thökölym a panovníkom.

Krajinský snem v Šoproni v roku 1681 uzákonil články číslo 25. a 26., takzvané artikuly,

zabezpečujúce evanjelikom náboženskú slobodu. Zákonné články nariaďovali evanjelikom

odovzdať katolíkom chrámy, pôvodne katolíckym spôsobom posvätené. V stoliciach, kde

takýmto spôsobom evanjelici prišli o všetky chrámy, bolo dovolené postaviť dva, takzvané

artikulárne chrámy. V Liptove boli postavené v Paludzi a v Hybiach. Takto boli postupne

v rokoch 1681-1687 evanjelikom v Liptove odobraté všetky chrámy. V roku 1686 bol kostol

Božieho Tela v Liskovej evanjelikom odobratý na základe Šopronských artikúl a

protestantský kazateľ Ján Levius bol z fary vyhnaný. Evanjelici z Liskovej o okolitých obcí

boli neskôr pričlenení k artikulárnemu zboru v Paludzi.

V roku 1686 na zasadnutí stoličného súdu v Liptovskom Mikuláši boli na návrh

obžaloby Františka Palúdzkeho, prefekta Likavského panstva obvinené dve ženy z Liskovej

Zuzana Mastná a Petronella Koyšová. Liskovský kňaz ich obvinil z tohto, že zbierali

dážďovky, sušili ich, mleli na prášok a týmto pomáhali na smrť chorým a vysileným ľuďom.

Cirkevný súd ich uznal vinnými z bosoráctva a odsúdil ich na skúšku žeravým železom.

Vtedajšie cirkevné nariadenia predpisovali vykonať takúto exekúciu priamo v kostole. Tak sa

aj stalo obidve obvinené z bosoráctva v Liskovskom kostole podstúpili skúšku železom, ktorá

pozostávala z držania žeravých želiez v obidvoch rukách. Procedúra trvala tri dni. Žeravé

železá im boli po ich uplynutí odobraté a v prípade popálenín na rukách sa obvinenie z

bosoráctva potvrdilo. Obidve obvinené mali po troch dňoch ruky spálené, preto bol vynesený

rozsudok smrti, poprava mečom. Podľa vtedajších očitých svedkov popravy a exekúcie sa

obvinené ženy aj pred popravou dovolávali spravodlivosti prostredníctvom okolitých svedkov

a tvrdili, že svojou metódou pomáhali chorým od horúčky a nevoľnosti. Nič nepomohlo boli

verejne sťaté 11. júna 1686 ružomberským katom na popravisku zvanom Šarhoveň.

Aj 16. septembra 1686 bol vykonaná hromadná skúška vodou vo Váhu pri Liskovej s

obvinenými 14 ženami z okolitých obcí. Obžalované boli tiež z bosoráctva a poviazané ich

hodili do vôd Váhu.

Lisková bola dejiskom Božieho súdu v roku 1687 aj v prípade procesu so štyrma ženami

obvinenými z bosoráctva. Tieto boli podrobené skúške vodou vo Váhu neďaleko Liskovej.

______________________________________________________________________________________ 22

Lisková dejiny

Tri z nich sa utopili, čím bola dokázaná ich nevina a jedna z nich, Johana Mlynárová z

Nižného Sliača sa neutopila, a preto ju ešte v ten istý deň upálili na brehu Váhu pri Liskovej.

Evanjelici v Liptove boli postupne zbavení všetkých chrámov a veliteľ likavského hradu

Requin v roku 1687 odobral evanjelikom aj chrámy v Paludzi a Hybiach s pomocou vojska a

liptovského zemana Jána Dvornikoviča. Spomínaný zeman a na katolícku vieru prevrátený

kňaz Gabriel Thuránsky z Turíka horlivo plnil rekatolizačnú myšlienku a chodil po

liptovských farách vyháňať protestantských kňazov. V pohnutých rokoch Thökölyho

povstania bol Gabriel Thuránsky vo svojom sídle v Turíku nemilosrdne zavraždený (odťali

mu ruky a hlavu) ako pomsta za prenasledovanie kazateľov.

Katolícky farár Štefan Regis sa z núteného exilu opäť vrátil na faru v Liskovej okolo roku

1687 a v roku 1688 sa prvý krát spomína ako „parochus liskofalvensis“. V týchto rokoch bol

opäť vysvätený kostol Božieho tela a oficiálne sa obnovila aj tunajšia samostatná rímsko-

katolícka farnosť. Po farárovi Regisovi nasledovali Juraj Joansovič (Jančovič) a Matej

Kunčický.

Z roku 1698, z 10. apríla sa v písomnostiach Liptovskej stolice zachoval záznam o proteste Štefana Loviškoviča, ružomberského farára, proti uväzneniu sluhu liskovského farára Mateja Kunčického na príkaz likavského prefekta Jána Jakuba Neftzera. Protestoval a odvolával sa na starodávne cirkevné práva.

______________________________________________________________________________________ 23

Lisková dejiny

Dňa 5. mája 1705 zomrel cisár Leopold I. Vyjednávanie s vládou neviedlo k úspechom

a František Rákoczi II. zvolal snem do Sečian, kde bola uzavretá dohoda obsahujúca 13

bodov. Podľa tejto dohody bolo v Liptove evanjelikom vrátených 23 chrámov a medzi nimi

bol aj kostol Božieho tela v Liskovej. Pod záštitou týchto udalostí bolo utvorené znovu

Liptovské kontubernium a na jeho zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 15. septembra 1705

bolo prítomných 20 farárov z Liptova. Matej Kunčický bol zo svojej fary násilím vyhnaný s

pomocou rákocziovských prívržencov a ukryl sa len na fare v blízkych Liptovských Sliačoch.

Tu prežil spolu s ďalším farárom Jánom Chumajom z Badína v ťažkých mesiacoch júl -

december 1705. Rôzne šarvátky medzi žoldniermi viacerých armád a jednotiek i rabovačky

boli príčinou viacerých požiarov na jar roku 1706. V tomto období vyhoreli Lisková,

Liptovská Lúžna a Ružomberok. V roku 1706 sa opäť nakrátko utvoril aj evanjelický zbor v

Liskovej a za kazateľa si liskovskí evanjelici povolali Jána Droppu.

Ján Droppa študoval na viacerých vynikajúcich školách. Na štúdiách v Kežmarku bol Eckardovým žiakom. Po skončneí štúdií pôsobil neskôr ako preceptor, v rokoch 1704-1706 ako posledný rektor protestantskej školy v Liptovskom Trnovci a v rokoch 1706-1709 ako protestantský kňaz v Liskovej. V roku 1709 ho odtiaľto vyhnali pôsobil ako učiteľ v Nžných Ráztokách.

V roku 1709 bolo v Liptove v bitke na Švihrovej porazené Rákocziovské vojsko a maršál

Siegbert Heister nariadil zabrať všetky kostoly v Liptove a postupne tu boli dosadzovaní

katolícki farári. Všetky katolícke kostoly v Liptove s výnimkou chrámov v Paludzi a

Hybiach, boli vrátené katolíkom. Evanjelickým kňazom bolo nariadené, aby nahradili

katolíckym farárom všetky dôchodky z rokov rakócziovského povstania. Samostatný

evanjelický zbor v Liskovej definitívne zanikol po 13. auguste 1709, keď sa na faru opäť

vrátil Matej Kunčický a evanjelický kazateľ Ján Droppa pod nátlakom opustil Liskovú.

Rímsko-katolícki farári v Liskovej

1671-1690 Štefan Regis1690-1697 Juraj Joanssovič1697-1711 Matej Kuncsiczký1711-1714 Mikuláš Durcsányi1714-1735 Andrej Scholz1735-1743 Štefan Novaczký1743-1748 Andrej Trztenszký1748 Anton Hrabovský1748-1759 Martin Grecs1759-1781 Ladislav Szegi1781-1793 Ján Pongrátz1793-1804 Pavol Krcsmarszký

1805-1833 Jozef Keit1836-1853 Jozef Moyš1854-1858 Jakub Keiser1859-1879 Andrej Danko1879-1879 Andrej Čižmár admin.1880-1883 Ferdinand Ferček1884-1907 Karol Moser1907-1922 Martin Pazúrik1925-1936 Martin Pazúrik1936-1945 Eduard Bugár1955-1977 Viktor Lompart 1978- Rudolf Vetrík

__________________

Uličný,F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16.storočia, In.Liptov 8, Osveta, Martin 1988, s.171-173Horváth.P.: K dejinám drevenej architektúry v Liptove, In.Liptov 9, Osveta, Martin 1987, s.191-201Kolektív: Súpis pamiatok na Slovensku 2, Obzor, Bratislava 1968, s.242Rezik, J., Mathaeides,S. : Gymnaziológia, Slovenské pedagogické vydavateľstvo, Bratislava 1971

______________________________________________________________________________________ 24

Lisková dejiny

Spiritza,J.: Staré zvony v okrese Liptovský Mikuláš, In.Liptov 4, Osveta, Martin 1977, s.131-167ŠOBA Bytča, Liptovská župa I, inv.č.965, K 681 (Kanonická vizitácia farnosti v Liskovej z roku 1825)

Erb obce

Najstaršie pečatidlo Liskovej pochádza z konca 17. storočia a je kópiou staršieho pečatidla zo

za-čiatku 16. storočia. V barokovom štíte je na pažiti lemeš a

kostolík. Kruhopis je latinský : SIGILLVM . PAGI . LISKOVA, ∅

25 mm. Toto pečatidlo dokumentuje vyspelú administratívnu

činnosť obce už v období 17. storočia. Keďže obec nemala svätca

ako cirkevného patróna, do znaku si zvolila obraz kostolíka, ktorý

bol po stáročia nepochybne jej dominantou. V Liptove sa motív

kostolíka vyskytuje len v pečatidle Podturne a Liskovej. Zhodou

okolností ide v obidvoch prípadoch o dnes už zaniknuté stavby. otív lemeša mal vyjadrovať

hlavné zamestnanie obyvateľov Liskovej - poľnohospodárstvo. Celkovo bol pečatný obraz

najstaršieho liskovského pečatidla zrejme prispôsobený známemu výroku „ora et labora“

(modli sa a pracuj)

V roku 1804 došlo k renovácii staršieho pečatidla, pretože pôvodné razidlo bolo

znehodnotené používaním. V strede pečatného poľa je rovnaký pečatný obraz, kruhopis je

latinský : COMMUNITATIS LISKOVA . 1804. Aj keď väčšina liptovských obcí na prelome

19. a 20. storočia zaradila do používania nové pečatidlá a pečiatky bez pečatného znaku,

Lisková zaradila do pečatného poľa novej pečiatky realistický obraz kostolíka (bez lemeša) a

maďarským kruhopisom : LISKÓFALU KÖZSZÉG PECSÉTJE, ∅ 35 mm. V 40-tych rokoch

sa používala pečiatka s podobným obrazom kostolíka v pečatnom poli a kruhopisom : OBEC

LISKOVÁ . ŽUPA TATRANSKÁ, ∅ 35 mm. Obraz kostolíka bol z pečiatky definitívne

vylúčený až po roku 1945.

Súčasný erb obce je vytvorený podľa najstaršieho pečatidla a tvorí ho na zelenej pažiti v

modrom poli vľavo strieborný kostolík so zlatou strechou, zlatým krížom a vežičkou so zlatou

cibuľovitou strechou zakončenou zlatým dvojitým krížom. Vpravo vedľa od kostolíka je ______________________________________________________________________________________ 25

Lisková dejiny

strieborná silueta lemeša s rovnokou výškou ako veža kostolíka. Nový erb obce bol schválený

Heraldickou komisiou pri Ministerstve vnútra SR v roku 2000.

________________

MOL E 158, A 2641, s. 14, 33, 49, 103, 158, 173, 189MOL DL 38 122, ŠOKA Liptovský Mikuláš, Mesto Partizánska Ľupča, inv.č. 2Uličný,F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16.storočia, In.Liptov 8, Osveta, Martin 1985, s.171-173,Horváth.P.: K dejinám drevenej architektúry v Liptove, In.Liptov 9, Osveta, Martin 1987, s.191-201, Kolektív: Súpis pamiatok na Slovensku 2, Obzor, Bratislava 1968, s.242, Spiritza,J.: Staré zvony v okrese Liptovký Mikuláš, In.Liptov 4, Osveta, Martin 1977, s.131-167, ŠOBA Bytča, Liptovská župa I, inv.č.965, K 681 (Kanonická vizitácia farnosti v Liskovej z roku 1825)MOL Kamarai lvt. Városi iratok, fasc. 23, Liptó vármegyeLiptovské múzeum v Ružomberku, inv.č.14502, Štátny okresný archív v Liptovskom Mikuláši, Obec Lisková 1869, ŠOBA Bytča, Riaditeľstvo Štátnych lesov v Liptovskom Hrádku, 1869, 1872ŠOKA Liptovský Mikuláš, Zbierka pečatí a odtlačkov pečiatok

Samospráva obce

Funkcia richtára na území dnešného Slovenska je známa už od 13. storočia z listín

Bela IV. z rokov 1257 a 1265. Podľa týchto dokumentov boli richtári volení dospelými

mužmi dediny. Do ich právomoci patrilo najmä súdiť miestnych obyvateľov za drobné

priestupky, za ktoré vyrubovali peňažné pokuty. Ich obnos putoval do obecnej pokladnice.

Hlavnou povinnosťou richtárov bolo zabezpečiť, aby poddaní riadne odvádzali dane a

vykonávali roboty. Odmenou za toto im bolo oslobodenie od poddanských povinností počas

vykonávania úradu. V štátnom zákonodarstve bola inštitúcia richtára zakotvená v 9.bode

tereziánskeho urbáru z roku 1767 a neskôr v zákonnom článku IX/1836. V tomto období

stráca richtár súdnu právomoc a je začlenený do systému štátnej správy. Zásadné zmeny v

organizácii správy obcí priniesol až zákonný článok XVIII. z roku 1871, podľa ktorého

dochádza k takému prebudovaniu štátnej správy, v ktorom na právnom podklade preniká do

popredia inštitúcia notára. V období prvej Československej republiky sa používal pre

označenie richtárskej funkcie názov starosta a až v roku 1938 boli na čelo obecnej

samosprávy menovaní takzvaní vládni komisári. Tento stav trval až do roku 1945, keď

vznikali národné výbory, na čele s predsedom.

Lisková bola od začiatku 16. storočia poddanskou obcou podriadenou hradnému

panstvu Likava. Obecné záležitosti spravoval aj tu richtár. Najstarší liskovskí richtári boli

volení dospelými mužmi z dediny obyčajne na volebné obdobie dvoch rokov. Ich voľbu

schvaľoval príslušný úradník likavského panstva. Liskovskí richtári, dobovo nazývaní aj

„judex“ mali aj súdne právomoci pri trestaní drobných deliktov ako boli krádeže a

nactiutŕhania. Väčšie delikty trestal stoličný súd. Hrdelné právo pre okolité obce vykonávalo

mesto Ružomberok. Aj keď Lisková musela mať richtára od svojho vzniku, prví známi

richtári v Liskovej sa spomínajú až v sťažnosti obyvateľov dediny na svojich zemepánov a

úradníkov hradu Likava Jána z Palúdzky a Ladislava Zednaya. Sťažnosť nie je datovaná, ale

obdobie, počas ktorého spomínaní pôsobili ako správcovia panstva sa dá ohraničiť rokmi

______________________________________________________________________________________ 26

Lisková dejiny

1540-1551. V liste sa spomínajú viacerí liskovskí richtári, ktorí možno nenasledovali za

sebou vo vyznačenom poradí, ale v dotknutých rokoch spravovali obec približne v

dvojročných intervaloch. Rad známych richtárov otvára Ondrej Malyk (1540-1541) v liste

označený ako „najprvši richtar“. Ako „druhi richtar“ sa uvádza istý Hák (1542), ktorý

pravdepodobne v svojom úrade neostal dva roky, pretože počas volebného obdobia zomrel.

Tretí richtár Tomáš Markoviech bol v richtárskom úrade v rokoch 1542-1543. Obdobie

úradovania ďalších je už úplne nejasné, preto ich uvádzam v poradí, v akom sa spomínajú v

sťažnosti. (MOL, Uhorská komora, Lymbus II, fsc. 2-3) Ďalší rad známych liskovských

richtárov sa začína na konci 17. storočia, pokračuje až v období tereziánskej regulácie a s

malým prerušením pokračuje až do 20. storočia.

Podľa richtárskych účtov zo začiatku 19. storočia je možné zistiť aktivity niektorých

richtárov. Tak napríklad Ján (Joannes) Karolček dal v roku 1803 oplotiť cintorín. V období

jeho úradu mala Lisková 151 domov a tunjší gazdovia vlastnili 340 volov, 127 koní, 334 kráv

a 507 oviec. V treťom a štvrtom volebnom období, keď Ján Karolček zastával richtársky úrad

v rokoch 1809-1810 a 1811-1812 bola celá Európa vo víre napoleonských vojen a aj v

Liskovej niekoľko krát verbovali vojakov do tejto vojny. V tomto čase mala Lisková 164

domov a tunajší sedliaci vlastnili 410 volov, 318 kráv a 507 oviec. Richtár Ondrej Lukáč sa

zasa do dejín zapísal tým, že v roku 1820 dal postaviť drevenú kaplnku medzi mostami oproti

vtedajšej cigánskej osade. Mnohí richtári sa do dejín zapísali negatívne. Napríklad Ján Sliačan

- Hronec bol richtárom len pol roka, pretože bol viac v alkoholovom opojení a nakoniec

zomrel v krčme. Za richtárstva Jána Slimáka v roku 1847 prišla po veľkom suchu bieda a hlad

a dedinu opustilo 19 gazdov s rodinami. Od revolučných rokov až do roku 1860 bol richtárom

Juraj Šrobár. V období jeho pôsobenia v roku 1849 pochodovali cez Liskovú vojská ruského

cára, ktoré prišli cisárovi na pomoc proti maďarskému povstaniu. Po jeho porážke bola do

úradov zavedená nemčina ako úradná reč a v 50-tych rokoch 19. storočia bol zameraný

kataster Liskovej a vznikla pozemková kniha obce. V rámci svojej návštevy Liptova mladý

cisár František Jozef I. v roku 1852 prechádzal popod pripravenú slavobránu aj v Liskovej a

medzi vítajúcimi bol aj richtár Juraj Šrobár. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Obec Lisková,

Richtárske účty 1787-1852)

Najvýznamnejším a najrozporuplnejším richtárom Liskovej v 19. storočí bol Štefan

Šrobár. Bol určite vzdelaným mužom, pretože najprv od roku 1863 bol zvolený za obecného

notára. V roku 1868 bol zvolený za richtára. Potom vykonával funkciu richtára a obecného

notára sám. Jedným z jeho prvých krokov bol to, že pre liskovčanov získal od uhorského

ministerstva do prenájmu panskú pôdu v chotári spolu s majerom za 2500 florénov ročne. Do

roku 1842 mal pôdu v prenájme žid Haas za ročný poplatok až 3300 florénov. Po šesťročnom

prenájme panskej pôdy (allodiatury) bolo rozhodnuté o jej odpredaji. Štefan Šrobár bol

______________________________________________________________________________________ 27

Lisková dejiny

iniciátorom odkúpy tohto majetku. Na dražbu majetku, ktorého výkričná cena bola 50 tisíc

florénov, prišli mnohí záujemcovia. Po dlhších jednaniach sa cena ustálila až na 59.206

zlatých. Kúpna cena sa mala zaplatiťi do jedného roka. V tom istom roku 1875 kúpili

liskovčania aj miestnu krčmu za 8.950 zlatých. Finančné prostriedky na tieto transakcie si

obyvatelia obce museli požičať. Mnohí od kúpy ustúpili pre nedostatok financií. Aby banka

mohla vyplatiť časť sumy vo výške 10 tisíc florénov, musel Štefan Šrobár založiť svoj vlastný

majetok. Celý kupovaný majetok bol preto rozdelený na 48 dielov, podľa počtu dvorov

(sessií, usadlostí) v Liskovej, podobne ako urbársky majetok. Potom každá usadlosť musela

zaplatitť 309 florénov. Chudobnejší obyvatelia mali veľa problémov so zaplatením a viacero z

nich do 10 rokov svoj podiel odpredalo. S jeho úradovaním je spätá aj stavba železnice cez

Liskovú. Pred tým ako sa začala železnica stavať, richtár zistil, koľko štát vypláca za

pasienky a koľko za ornú pôdu. Keďže železnica mala prechádzať práve pasienkami, za ktoré

sa platilo 20 florénov za každú štvorcovú siahu, poradil majiteľom pasienkou, aby ich rozorali

a zasadili tu kapustu. Pri vykupovaní potom nedostali 20 florénov, ale až 45 florénov za

každú štvorcovú siahu. Po dostavaní železnice chceli viacerí obyvatelia využívať jej výhody.

Na vlak však mohli nastúpiť až v Ružomberku alebo v Liptovskej Teplej. Richtár Štefan

Šrobár sa zaslúžil aj o to, aby v rokoch 1877-1878 bola v Liskovej postavená železničná

stanica. Jeho pričinením bola v Liskovej postavená ďalšia trieda pre miestnu školu, jedna

miestnosť pre obecnú kanceláriu. Na príslušnom úrade vybavil, aby bola v Liskovej zriadená

pošta. Majstra tunajšej pošty vykonával miestny učiteľ. Pred hroznými požiarmi mala

obyvateľov ochrániť nová striekačka, ktorú obyvatelia obce kúpili za 290 florénov. Na podnet

Štefana Šrobára bol do kostola kúpený luster, nových 12 písťal do organa za 276 florénov, a

vežové hodiny za 400 florénov. Dal upraviť cintorín, ktorý bol ohradený novým múrom a boli

tu vysadené viaceré okrasné stromy. V období jeho úradovania sa údajne žiadni obyvatelia

obce nesúdili, lebo všetky žaloby sa vyriešili priamo v obci. Pri komasáciách v susedných

obciach ho aj tu menovali do komasačných komisií ako skúseného odborníka.

V roku 1879 zomrel liskovský farár Andrej Danko a na jeho miesto poslala Spišská

Kapitula Ferdinanda Ferčeka. Čoskoro bol menovaný za dekana a školského dozorcu. Podľa

dokumentov to bol múdry a pobožný kňaz, ktorý mohol slúžiť ako príklad ďalším kňazom.

Pred občanmi vzbudzoval rešpekt a na jeho vynikajúce kázne chodili aj ľudia z okolitých

dedín. V roku 1884 bol opäť povolaný do Spišskej Kapituly , kde sa stal kanonikom a neskôr

prelátom. Preto bol v roku 1884 ustanovený za farára Karol Moser, pred tým farár v

Komjatnej a Hubovej. Nemal dobrú povesť, pretože sa často staral aj do obecných vecí a v

obciach kde pôsobil mal veľa nezhôd s richtármi a učiteľmi. Pre nezhodny s ním prišiel z

Komjatnej do Liskovej aj učiteľ Juraj Nikel. V Hubovej mal farár Moser konflikty s

richtárom. Údajne aj Štefan Šrobár sa chcel vzdať úradu zo strachu pred nepríjemnosťami s

______________________________________________________________________________________ 28

Lisková dejiny

novým farárom. Od začiatku sa richtár Šrobár snažil najmä pri svetských úradoch, aby farára

premiestnili do inej farnosti, ale márne. Farár za odplatu vystúpil po kázni a vysvetlil svojim

farníkom, prečo ho richtár za farára v Liskovej nechce. Poukázal najmä na podvody, ktorých

sa richtár dopúšťa. Nakoniec sa dostal Štefan Šrobár do osobného sporu s obyvateľom

Liskovej Jánom Mišatom, ktorý sa stal v roku 1885 richtárom. V roku 1892 rozhodol

podžupan vo veci obžalovania Štefana Šrobára Jánom Mišatom z neprehľadného vedenia

obecného majetku, za čo bol v roku 1884 aj úradu pozbavený. Podžupan Štefana Šrobára

uznal vinným za nedbalé vedenie obecných financií a vyčíslil škodu vo výške 1933 zlatých.

Zároveň bola žaloba posunutá riadnemu sedriálnemu súdu. Po štyroch rokoch súdov bol

nakoniec Štefan Šrobár oslobodený ako nevinný a žalujúca strana mala zaplatiť súdne trovy

vo výške 7 tisíc florénov. Takúto sumu si museli požičať, a aby ju mohli splatiť, štyri roky

predávali obecnú urbársku horu.

Štefan Šrobár sa narodil v Liskovej v roku 1836. Základné vzdelanie získal v rodnej dedine a Ružomberku. Od roku 1863 bol notárom a od roku 1868 aj richtárom Liskovej. So svojou manželkou Máriou Šeferovou - Dvorskou (1839-1900) mali 11 detí. Z nich sa stali známe najmä Jozef Šrobár (1873-1946) verejný činiteľ, cirkevný hodnostár, poslanec snemu Slovenskej republiky v r. 1939-1945, Štefan Šrobár, jezuita, Juraj Šrobár, kaplán a Vavro Šrobár (1867-1950) lekár, politický, verejný činiteľ a publicista. Štefan Šrobár zomrel v roku 1911 v Liskovej, kde je aj pochovaný.

Richtári, starostovia, vládny komisár, predsedovia MNV

1540-1541 Ondrej Malyk1541 ? Hak1541-1542 Tomáš Markoviech1542-1543 Albert Trizna1544-1545 Gregor 1545-1546 Alexa (Alexius)1546-1547 ? Ščevlo1547-1548 Benedikt Marko1549-1550 Leonard Brto(a)ň1550-1551 Ambróz Šeffer1552-1694 ?1694-1695 Martin Slotka1695-1696 Tomáš Lukáč1751 Ján Jurgoš1765 Tomáš Lukáč1770-1771 Juraj Bruško1771-1772 Tomáš Bruško1772-1781 Karol Gejdoš1782-1786 ?1786-1787 Ján Lukáč1797-1798 Matej Nemček1798-1799 Ján Karolček1799-1800 Matej Múdry1801-1802 Ján Šeffer1803-1805 Ján Karolček1805-1806 Ján Lukač1806-1807 Ján Šeffer

1807-1808 Tomáš Slimák1809-1810 Ján Karolček1810-1811 Ján Lukač1811-1812 Ján Karolček1812-1813 Ján Šeffer1813-1814 Ján Lukač1815-1818 Ján Camber1819-1820 Ondrej Lukáč Hudec1821-1822 Ján Turan1823-1824 Jozef Camber1824-1826 Ondrej Slimák1827-1828 Matej Hrnčiar1828-1829 Ondrej Lukač1830-1832 Jozef Camber1833-1834 Ján Sliačan Hronec1834-1835 Jozef Camber1836-1837 Juraj Šrobár1838-1839 Ondrej Pudiš1840-1841 Juraj Šrobár1842-1843 Ján Slimák1844-1845 Juraj Šrobár1846-1847 Ján Slimák1848-1860 Juraj Šrobár1861-1867 Ján Slimák-Haško1868-1884 Štefan Šrobár1884-1885 Štefan Hrnčiar1885-1890 Ján Mišata

______________________________________________________________________________________ 29

Lisková dejiny

1891-1893 Jozef Lauko1894-1905 Ján Mrva1905-1908 Ondrej Šrobár1908.1912 Ján Lukáč1912-1915 Ondrej Šrobár1915-1918 Ondrej Forgáč1919-1922 Teodor Dúbravec1923-1924 Ignác Kološna1924-1933 Jozef Lesák1933-1937 Ján Piecka1938-1943 Jozef Gulej1944-1945 Laurinc Šrobár1945-1945 Albert Hrabušaj1945-1946 Albert Šeffer

1947-1948 Laurinc Šrobár1948-1948 Jozef Čapčík1948-1949 Albert Šeffer1949-1950 Jozef Krška1950-1951 Štefan Dvorský-Slimák1951-1952 Jozef Sliačan1952-1953 Dušan Muríň1953-1954 Karol Nemček1954-1956 Jozef Krška1956-1957 Ján Lukáč Nižný1957-1964 Jozef Šeffer st.1964-1969 Karol Dvorský1970-1976 Jozef Piecka1976-1990 Ján Lauko

Notár vo vývoji obecnej a mestskej správy na Slovensku zaujíma popredné miesto už od

13.storočia. Jeho povinnosti a práva vyjadrovali prísažné formuly, štatúty a inštrukcie pre

obecné verejnosprávne orgány a funkcionárov. Mal na starosti všetku písomnú agendu obce

alebo mesta. Robil záznamy zo zasadnutí, viedol súdne a kurentálne protokoly, vybavoval

korešpondenciu. Bol voleným funkcionárom. V menších obciach túto funkciu spravidla

vykonával miestny učiteľ, vo väčších obciach a mestách bol notárom volený niekto z členov

rady. Funkciu notára a richtára nemohla zastávať tá istá osoba. V septembri roku 1785 vydal

podžupan Liptovskej župy inštrukciu, podľa ktorej každá obec musela mať notára. Mal sa

ustanoviť voľbou a mal byť honorovaný z obecných prostriedkov. Koncepciu obecnej správy

a tým aj postavenie notára kodifikoval už spomínaný zákonný článok XVIII. z roku 1871,

ktorý bol medzníkom vo vývoji notárskej inštitúcie. Novelizovaný bol zákonným článkom V.

z roku 1876 a nahradený článkom XXII. z roku 1886, ktorý nezávisle od počtu obyvateľov

rozlišoval mestá so zriadeným magistrátom, veľké a malé obce. Kompetencia, hospodárenie a

správa veľkých a malých obcí bola rovnaká, rozdiel bol iba v tom, že veľké obce mali

samostatne notára a niekoľko malých obcí sa združilo do notárskych obvodov. Obvodného

notára volili zastupiteľské zbory spojených obcí, vo veľkých obciach a mestách mestské alebo

obecné zastupiteľstvo. Notár, aj keď bol zamestnancom obce, často vykonával v čoraz väčšej

miere rôzne štátne úlohy a stával sa výkonným činiteľom v obecnej, ale aj verejnej správe.

Uhorskú prax obecných a obvodných notárov prevzala aj Československá republika po roku

1918. V roku 1920 bol schválený nový zákon o obecných a obvodných notároch na

Slovensku, ktorý upravil kompetencie a postavenie notárov. Notári sa stali štátnymi

úradníkmi. Ich nadriadeným sa stal najprv príslušný slúžnovský a neskôr okresný úrad.

Notárov menoval minister vnútra. Ich povinnosťou bolo aj naďalej vykonávať úlohy v duchu

uhorských zákonov na úseku vnútorných záležitostí obcí. Notári boli členmi obecného

zastupiteľstva, rady a komisií s hlasovacím právom. Ich široká právomoc bola zvýraznená

tým, že proti uzneseniam a rozhodnutiam obecných orgánov mohli používať právo veta.

______________________________________________________________________________________ 30

Lisková dejiny

Obecné a obvodné notárske úrady postupne zanikali po oslobodení našeho územia

sovietskymi a československými vojskami. Po roku 1945 boli obvodné a obecné notárske

úrady nahradené obvodnými úradmi miestnych národných výborov, ktoré si na oslobodenom

území zriadili vznikajúce národné výbory. Nariadenie Predsedníctva Slovenskej národnej

rady zo 7.apríla 1945 o národných výboroch č.26/1945 Zb.n. Slovenskej národnej rady

potvrdilo stav na oslobodenom území, kde národné výbory boli jedinými orgánmi štátnej

moci a správy v okresoch, mestách a obciach. Toto nariadenie zrušilo orgány verejnej správy

menované štátom a na ich miesto ustanovilo orgány volené, právne riešilo zánik obvodných a

obecných notárskych úradov. Povereníctvo pre veci vnútorné vydalo v roku 1945 dočasný

organizačný poriadok, podľa ktorého národné výbory vykonávali svoju pôsobnosť

prostredníctvom pléna národného výboru, rady národného výboru, predsedu národného

výboru, miestnych komisií a úradu národného výboru prípadne obvodného úradu miestnych

národných výborov. Zatiaľ čo plénum, rada, predseda boli orgánmi s rozhodovacou

právomocou, komisie a obvodné úrady boli orgánmi pomocnými a výkonnými. Vládnym

nariadením číslo 14/1950 Zb. zo dňa 28. februára 1950 boli obvodné úrady miestnych

národných výborov zrušené.

Obecnými notármi v Liskovej boli už

od vzniku tunajšej školy v 16. storočí

miestni učitelia ako nositelia

vzdelanosti v obci. Volilo ich obecné

zastupiteľstvo a ich úradovanie je

ohraničené obdobím ich pôsobenia vo

funkcii učiteľa miestnej školy.

Najstarším známym obecným notárom -

učiteľom bol Ondrej Palík, ktorý

pôsobil v Liskovej viac ako polstoročie.

Z jeho pera sa zachovalo nieľko zmlúv medzi vtedajšími obyvateľmi dediny. Prvým

profesionálnym obecným notárom sa stal v období tzv. Bachovho absolutizmu Karol

Aschenbrier. Po ňom bol 14 rokov notárom a zároveň richtárom obce Štefan Šrobár.

Najdlhšie pôsobiacim profesionálnym notárom v Liskovej bol Eduard Lehocký, pôsobil vo

svojom úrade v rokoch 1875-1905.

Notári Obecného notárskeho úradu v Liskovej

1666-1695 Ondrej Palík1696-1709 Jakub Durandus1709-1746 Ondrej Palík ml.1746-1780 Ondrej František Šlachta1781-1801 Ignác Šlachta

1801-1815 Ján Murgóczi1815-1847 Jozef Murgóczi1847-1849 Peter Murgóczi1850-1851 Anton Otto1851-1853 Peter Murgóczi

______________________________________________________________________________________ 31

Lisková dejiny

1853-1854 Štefan Tholt1854-1860 Karol Aschenbrier1861-1875 Štefan Šrobár1875-1905 Eduard Lehocký1905-1912 Jozef Škobla

1912-1914 Attila Lehotský1914-1918 Anton Dualský1919-1931 Ján Mikula1931-1938 Ondrej Ferdinand1938-1945 Rudolf Štetina

Dejiny škôl v obci

Už v roku 1548 katolícka cirkev nariadila zakladať kňazom pri farách takzvané

farské školy. Prvá škola sa v Liskovej spomína už v roku 1551, ešte pred utvorením

samostantej farnosti. Bola to humanistická protestantská latinská škola existujúca v rokoch

1550-1709. K odchovancom tejto školy a samozrejme aj radu ďalších môžeme zaradiť aj

rodáka z Liskovej Jána Liskovíniho (Joannes Liscoviensis Michaelis Vidovieti), ktorý

študoval v roku 1577 na malostranskej škole svätého Mikuláša v Prahe a okolo roku 1630

pôsobil ako rektor reformačnej školy v Bojniciach. Zachovala sa oslavná báseň na jeho osobu,

ktorú napísal jeho žiak Daniel Holzius z Tisovca. Okolo roku 1626 bol učiteľom v Liskovej

spomínaný Urban Pastier a v rokoch 1651-1658 učil v tejto škole v Liskovej Ján Fabri. V

roku 1666 prišiel do Liskovej Ondrej Palík, ktorý bol pred tým v rokoch 1651-1666

kazateľom v Liptovskej Sielnici. Rektori -učitelia boli v dedine pomocníkmi farárov a ako to

vyplýva z rôznych vtedajších kontuberniálnych zákonov, boli povinní kňaza poslúchať,

zvoniť, obežníky roznášať a v prípade neprítomnosti kňaza aj kázať.

Ján Fabri bol po odchode z Liskovej okolo roku 1658 najprv rektorom školy v Liptovskom Mikuláši, kde sa okolo roku 1659 stal miestnym diakonom. Po odchode z Liptovského Mikuláša sa v roku 1665 spomína ako protestantský kazateľ v Panite a odtiaľ prišiel 4. apríla 1666 za kazateľa do Svätého Kríža, kde predchádzajúci kazateľ Juraj Francisci 11. januára 1666 zomrel. V roku 1674 bol vyzvaný, aby sa dostavil k delegovanému súdu v Prešporku, kde podpísal reverz a zriekol sa fary v Kríži. Neskôr pôsobil ako kazateľ v Žiari nad Hronom, odkiaľ bol násilím vyhnaný.

Učitelia protestantskej školy v Liskovej

1626-1650 Urban Pastier1651-1658 Ján Fabri1658-1666 ?1666-1684 Ondrej Palík

Potom ako boli v Liskovej vrátené katolíkom kostol a škola, od roku 1687 začínajú

tu opäť vyučovať katolícki učitelia -rechtori (ludirechtori). Prvým známym učiteľom z tejto

doby je Jakub Durandus (Duraeus), ktorý bol pisateľom a svedkom v listine z 2. júla 1696,

ktorou Ján Matúch z Liskovej s manželkou svedčia, že ešte pred požiarom dediny predali lúku

Vyše Sliačika Jakubovi Karníkovi za 25 zlatých. Svedkovia spísania listiny boli richtár

Tomáš Lukáč a prísažní Juraj Sedlák, Matej Hrnčiar, Tomáš Jambrich, Ondrej Pudiš, Juraj

Roháč a Pavol Pribiš. Pôvodná zmluva podľa tohto zhorela pri požiari 27. októbra 1695 v

______________________________________________________________________________________ 32

Lisková dejiny

kostole, keď bol richtárom Martin Slotka a prísažnými Juraj Mišata, Ján Puchan, Tomáš

Jambrich, Ondrej Munka, Ján Senko a Juraj Roháč. (ŠOBA Bytča, LŽ I, súdne, varia, 1696, K

1096)

Po vrátení fary a kostola katolíkom začal od roku 1709 učiť v Liskovej učiteľ Ondrej Palík

mladší, syn kňaza a učiteľa, ktorý zomrel v Liskovej okolo roku 1695.

Protestantská škola v Liskovej zanikla už po roku 1686 a po udalostiach v roku 1709 ostala v

Liskovej definitívne len rímsko-katolícka farská škola. V tom čase bola jednotriedna. Učiteľ

školy mal okrem svojich učiteľských a cirkevných povinností aj notárske povinnosti, pretože

bol po farárovi obyčajne najvzdelanejším človekom v dedine. Liskovskí učitelia boli zároveň

notármi až do polovice 19. storočia.

Na základe kanonickej vizitácie z roku 1732 a súpisu fár z roku 1733 bola budova

liskovskej školy staršia (pravdepodobne drevená), ale bola v dobrom stave. Budova bola

obklopená záhradou, kde bolo možné zasiať štvrť merice zrna. Príjmy učiteľa (rectoris

proventus), ktorý bol zároveň organistom, tvorilo 15 lukien čistého jačmeňa z každej celej

usadlosti v Liskovej (spolu 28-29 meríc). Hotové peniaze získaval za kantácie pri väčších a

významnejších cirkevných sviatkoch, koledu, ofery a za zavonenie (4 zlaté ročne). Pre svoje

potreby dostal do úžitku dve lúky, z ktorých získaval dva vozy sena. Na oráčinách vysieval v

troch kalkatúrach (poľnostiach) až 4 lukná zrna. V prvom ozimnom poli zasial mericu pšenice

(čistý výnos bola 1 a 2/3 merice v hodnote 1 zlatý a 50 denárov). V tom istom poli zasial aj

2/3 merice žita v hodnote (čistá úroda potom bola 1 a 2/3 merice za 1 zlatý a 25 denárov). V

druhom poli pestoval jačmeň. (zasial 1 a 2/3 merice, úroda potom bola 4 merice v hodnote 2

zlaté a 80 denárov). Tretie pole nebolo úrodné, obyčajne tu zasial 3 merice zrna, ale výnos bol

nepatrný. Preto od roku 1733 slúžilo pole ako pasienok pre dobytok. Všetky

poľnohospodárske práce na jeho poli vykonávali v tom čase poddaní z Liskovej. Za svoju

pedagogickú činnosť dostával raz za štvrťrok od každého žiaka 4 polturáky (10 denárov).

Obec mu bola povinná zabezpečiť 16 vozov palivového dreva ročne a v hotovosti mu dávala

za notárske práce 3 zlaté a 30 denárov. Už v tom čase pôsobil učiteľ aj ako obecný a cirkevný

pisár. Za takýto úkon inkasoval 4 polturáky (10 denárov, neskôr až 50 denárov). Ako

organistovi mu patrilo 8 korcov žita ročne. Za zapisovanie pokrstených dostával 75 denárov.

Vo sviatočné dni a každú nedeľu mu stravu poskytoval tunajší farár. (ŠOBA Bytča, LŽ I,

cirkevné a školské spisy, inv. č. 919, 1732, K 679, tamže, inv.č. 921, 1733, K 679)

Ako správcovia školy sa tu striedali generácie rodín. V čase urbárskeho súpisu od 50-tych

rokov 18. storočia bol v Liskovej učiteľom Ondrej Ján Šlachta a po jeho smrti v roku 1780 sa

stal učiteľom jeho syn Ignác Šlachta.

______________________________________________________________________________________ 33

Lisková dejiny

V roku 1777 v období pôsobenia

učiteľa Ondreja Šlachtu v Liskovej sa

uskutočnil v obci súpis príjmov a

dôchodkov učiteľa v rámci

celoliptovskej akcie. V tomto roku do

školy pravidelne chodilo 14 žiakov.

Ako učebné predmety sa v súpise

uvádzajú čítanie, písanie a

náboženstvo. Každý žiak paltil

učiteľovi ročne 40 denárov a každú

sobotu mu dával vajíčko. Za každých päť kantácií ročne dostával učiteľ v hotovosti 7 zlatých

a 50 denárov. Ďalšie hotové peniaze dostával za spievanie na pohreboch, za zvonenie, za

koncipovanie a spisovanie ohlášok a takisto mal podiel na koledách a daroch. Keďže podľa

starších vizitačných zápisníc učiteľ nemal možnosť sám sa zásobiť palivovým drevom, obec

mu dodávala 126 vozov dreva na ohrev bytu. Na ohrev učebne si každý žiak v zime na

vyučovanie prinášal kus dreva. Celkový ročný príjem liskovského učiteľa v roku 1777 bol v

peniazoch ročne 67 zlatých a 60 denárov. (ŠOBA Bytča, LŽ I, cirkevné a školské, inv.č. 924,

1777, K 679)

V roku 1780 bola vybudovaná na podnet a za financie Uhorskej kráľovskej dvorskej

komory v Liskovej nová kamenná budova školy. Pre potreby učiteľa slúžili dve miestnosti,

komora a pivnica. na dvore boli postavené aj hospodárske budovy : sýpka, maštaľ, chliev a

humno. Vedľa budovy bola zriadená záhrada, kde učiteľ pestoval zeleninu. Ako učebňa v

budove slúžila len jedna miestnosť. Bola vybavená lavicami, tabuľou, špongiou a kriedou. Pre

chudobných žiakov boli k dispozícii aj učebnice. Od roku 1780 bola palivovým drevom škola

zásobovaná z komorských likavských lesov. Vlastný výrub, spracovanie a dovoz dreva mala

na starosť obec.

Na začiatku 19. storočia vystriedali učiteľskú „dynastiu“ Šlachtovcov Murgócziovci. V

rokoch 1801-1815 bol učiteľom Ján Murgóczi, po ňom jeho syn Jozef Murgóczi a v polovici

19. storočia krátko vnuk Peter Murgóczi.

Jozef Murgóci sa narodil v roku 1784 v učiteľskej rodine Jána Murgóciho. na svoje povolanie učiteľa bol veľmi dobre pripravený - absolvoval kapitálnu školu v Ružomberku (capitali schola Rosenbergensi) a mal podľa kanonickej vizitácie z roku 1825 všetky potrebné vysvedčenia a doklady. Medzi obyvateľmi Liskovej bol veľmi obľúbený pre svoju miernu povahu. Ako učiteľ bol usilovný a snaživý. Dobré vzťahy s farárom, vicearchidiakonom, ako aj s panstvom Likava mu zabezpečili, že bol vyslaný na ďalšie vyššie štúdium do literárneho inštitútu v Bratislave, ktorým si vylepšil kvalifikáciu. Zomrel v Liskovej v roku 1848.

Peter Murgóci bol učiteľom v Liskovej do leta 1849, keď odišiel za učiteľa do Liptovských Revúc. Tu však dlho neučil, pretože odišiel bojovať s oddielmi revolučnej armády. Najprv však v obci agitoval za vstup do revolučných gárd a dal vyvesiť na kostolnú vežu uhorskú zástavu. Aj keď sa neskôr pri vyšetrovaní jeho účasti v revolučnom vojsku obhajoval, že bol zverbovaný násilím, bol za túto účasť potrestaný tým, že ho odviedli k cisárskej armáde.

______________________________________________________________________________________ 34

Lisková dejiny

Pri kanonickej vizitácii v roku 1825 bola škola charakterizovaná ako miešaná triviálna.

Chodili tu chlapci aj dievčatá spoločne, ale v laviciach sedeli oddelene. Liskovskou

zvláštnosťou bolo, že na zvláštnych laviciach sedeli deti evanjelických rodičov. Učiteľ bol v

Liskovej aj v tomto období organistom, predspevákom a v prípade neprítomnosti kosotlníka

otváral a zatváral kostol, posluhoval farárovi pri cirkevných úkonoch, zvonil a zúčastňoval sa

na pohreboch. Ako učiteľ a správca školy v jednej osobe bol povinný zabezpečiť riadny

vyučovací proces. Vyučoval denne päť hodín okrem štvrtka. Vyučoval tri základné predmety

čítanie, písanie a počítanie. V roku 1825 školu navštevovalo 83 žiakov a žiačok. Ako

učebnice sa používali tie, ktoré predpisovali vrchnostenské úrady. Ku škole v roku 1825 patril

intravilán s výmerou 315 štvorcových siah. V extraviláne mal učiteľ roľu zvanú Za horňa

(2500 štv.siah). Táto hraničila s pozemkami Martina Poliaka a Jána Sršňa. ďalšia oráčina

zvaná Pasienky sa rozkladala v blízkosti Váhu a zdola hraničila s panskou lúkou. Mala

rozlohu 990 štvorcových siah. Pole Na jamách s výmerou 1366 štvorcových siah obklopovali

pozemky Ondreja Vranu a Tomáša Letku. Pozemok Krivie alias Za Mohylkovou s výmerou

1865 štvorcových siah susedil s roľami Mateja Lauku a Ondreja Chylu. Učiteľ vlastnil v

tomto čase len jednu lúku v lokalite Na dlhých s výmerou 866 štvorcových siah. Nad ňou sa

nachádzala rieka a pod ňou panská lúka. Na základe zmluvy z 3. januára 1790 boli pozemky

liskovského učiteľa na svoje náklady obrábať obyvatelia Liskovej. Učiteľ bol povinný

zabezpečiť si osivo. Táto zmluva učiteľovi zabezpečovala aj finančný príjem v hotovosti. Za

organovanie dostával od roku 1790 od obce 3 zlaté a 18 denárov ročne, za kantácie a koledu

12 zlatých a 30 denárov. Za pedagogickú činnosť mu obec platila 9 zlatých ročne. Okrem

tohto mu dávala aj 27 meríc jačmeňa, 6 meríc žita a 2/3 merice pšenice. Likavsko-hrádocké

panstvo mu platilo 11 zlatých a 55 denárov ročne. Z panských lesov bral ročne 13 siah

mäkkého palivového dreva, ktoré narúbali a doviezli sedliaci z Liskovej. (ŠOBA Bytča, LŽ I,

cirkevné a školské spisy, inv.č. 965, 1825, K 681)

Od 13. októbra 1865 pôsobil v liskovskej katolíckej školy učiteľ - správca Juraj Nikel z

Komjatnej. Žiakov neustále pribúdalo, a tak na podnet Juraja Nikela a richtára Štefana

Šrobára bol v roku 1879 odkúpený horársky dom za 600 florénov pre účely rímsko-katolíckej

školy. V roku 1888 však richtár Ján Mišata odpredal ten istý horársky dom rodine Lavkovcov

za 1600 florénov. Preto musela obec prikročiť k stavbe novej školy. Žiakov však neustále

pribúdalo, a tak mal učiteľ ešte

pomocných učiteľov. Prvým pomocným

učiteľom bol kaplán „Hyacent“

z Okoličného. Druhým bol Kristián

Pavol Petruška, ktorý neskôr odišiel do

Liptovského Michala. Po ňom až do ______________________________________________________________________________________ 35

Lisková dejiny

zriadenia druhej učiteľskej stanice nasledovali: Ignác Zvada, Jozef Bielený a Klement Nikel.

V roku 1893 uhorské ministerstvo školstva povolilo pre veľký počet prihlásených žiakov

zriadiť druhú triedu a druhé učiteľské miesto. Na novozriadenú učiteľskú stanicu bol prijatý

Ján Juraj Nikel, syn učiteľa - správcu. Učiteľ Juraj Nikel zomrel 8. marca 1905 (údajne sa

zadusil kosťou). Namiesto neho do októbra roku 1905 vyučovala jeho dcéra Terézia, ktorá

však nebola kvalifikovaná, pretože mala len 6 tried ľudovej školy. V tom istom roku roku

vystriedal Juraja Nikela na poste učiteľa správcu jeho syn Ján Nikel a na druhé miesto bol

prijatý učiteľ Alexander Drobný. Po dvoch rokoch však odišiel učiť do Zárivej na Orave na

miestnu rímsko-katolícku školu. Po ňom nastúpil Zomáš Žuffa, ktorý po dvoch rokoch

pôsobenia v Liskovej zomrel (pochovaný je na miestnom cintoríne). Po ňom až do roku 1912

učil v druhej postupovej triede Jozef Szepeši.

V roku 1908 navštevovalo dvojtriednu rímsko-katolícku školu až 176 žiakov, čo bolo pre

dvoch učiteľov len ťažko zvládnuteľné. Priestory školy boli takto kapacitne aj zdravotne

nevyhovujúce. Preto v tom istom roku bola povolená stavba novej dvojtriednej školy spolu s

bytmi pre učiteľov. Ale ani v nasledujúcich rokoch sa situácia nezlepšila, pretože zakrátko

prestala kapacitne vyhovovať aj nová budova školy. Od 1. januára 1910 bola zriadená tretia

trieda. Prvou učiteľkou na tejto učiteľskej stanici sa stala Mária Almášiová z Ružomberka. V

roku 1916, po odchode Jána Nikela na odpočinok, bol na jeho miesto vypísaný konkurz.

Správcom školy sa stal Michal Belluš, ktorý však pre administratívne prieťahy nastúpil až od

1. februára 1917. Ostal v Liskovej až do roku 1933, keď sa stal učiteľom 1. triedy a správcom

Juraj Juriss.

Michal Belluš sa narodil 15. októbra 1877. V Liskovej pôsobil od 1. februára 1917. Na škole učil so svojou manželkou Irenou Bellušovou. V Liskovej sa im narodila dcéra Oľga, ktorá sa neskôr tiež stala učiteľkou a učila v Ružomberku. Nezhody Michala Belluša s miestnym farárom Martinom Pazúrikom vyústili v roku 1932 do otvoreného konfliktu medzi nimi a učiteľ Belluš ho fyzicky napadol. Za tento čin bol predvolaný pred disciplinárnu komisiu, aj keď podľa dokumentov v pomeroch v akých tu žil a nepríjemnostiach aké mu farár stále zapríčiňoval sa tomu ani mnohí nečudovali, že spor takto skončil. Michal Belluš musel z Liskovej dňom 1. februára 1933 odísť. Prihlásil sa do niekoľkých konkurzov vypísaných na miesto učiteľa, ale v krátkom čase všetky úrady boli upozornené na jeho prečin a tak sa mu miesto hľadalo len ťažko.

Juraj Juriss sa narodil 3. novembra 1900 vo Vlaškách. Základné vzdelanie získal v školách v Liptovskej Mare a Bešeňovej, neskôr navštevoval meštiansku školu v Liptovskom Mikuláši a učiteľské ústavy v Spišskej kapitule a Lučenci. Ako študent druhého ročníka ústavu v Spišskej kapitule narukoval 15. marca 1918 na front. Ešte v auguste toho istého roku sa zúčastnili bojov na francúzskom fronte v oblasti pevnosti Verdun. PO návrate z frontu učiteľské štúdium ukončil v Lučenci. Od 1. septembra 1921 celých 12 rokov pôsobil ako správca - učiteľ Rímsko-katolíckej ľudovej školy v Hrboltovej. Počas tunajšieho pôsobenia sa oženil s Elenou Rösslerovou z Liptovskej Teplej, s ktorou mali dve deti Elenu, neskôr sa stala učiteľkou v Stankovanoch a Stanislava. Od 1. septembra 1933 sa stal učiteľom rímsko-katolíckej školy v Liskovej. Po oslobodení bol menovaný členom revolučného národného výboru v Liskovej do funkcie pokladníka a neskôr tajomníka. V roku 1945 sa stal správcom školy v Liskovej. Od 1. septembra 1950 bol preložený ako učiteľ na Strednú školu Jána Kollára v Mošovciach a o päť rokov na vlastnú žiadosť do Národnej školy v Lúčkach. Tu neskôr pôsobil ako zástupca riaditeľa a od 1. septembra 1963 odišiel do invalidného dôchodku. Zomrel v roku 1981 v Liptovskej Teplej.

Po vzniku Československej republiky sa školy v Liskovej dostali pod právomoc

novozriadeného Školského inšpektorátu v Ružomberku. (V rokoch 1869-1919 patrili pod

právomoc Školského inšpektorátu v Liptovskom Mikuláši) Učiteľský byt v starej škole bol ______________________________________________________________________________________ 36

Lisková dejiny

vlhký a neobývateľný. Preto dal Michal Belluš v roku 1920 prerobiť z pristavanej učebne

izbu a komoru. Celá prestavba stála 3.020 korún, z ktorých Ministerstvo poľnohospodárstva

ako udržiavateľ školy uhradilo 50 %. V roku 1923 obvodný lekár a školský inšpektor navrhli,

aby bola stará budova školy z hygienických dôvodov zatvorená a aby sa v nasledujúcom roku

začalo s opravou budovy. V rokoch 1924-1925 bola potom opravená stará budova školy a

obec postavila aj novú stajňu a komoru na drevo pre učiteľa. Učiteľ Belluš bol aktívny aj

v kultúrnom poli života obce. V roku 1926 založil dramatický a spevácky spolok, v ktorom

pôsobil ako dirigent. Členovia spolku sa pod taktovkou Michala Belluša predstavili na

viacerých verejných programoch v dedine s veľkým úspechom. Jeho aktívnymi členmi boli

najmä Ferdinand Lauko, Jozef Lukač, Koloman Hrnčiar a starosta obce Jozef Lesák.

V priebehu rokov 1928-1936 žiaci rímsko-katolíckej školy nacvičili a odohrali desať

divadelných hier s veľkým úspechom. Zisk z týchto predstavení venovali na zaplatenie

školského javiska, knižnice, stavbu kultúrneho domu i na vianočnú nádielku pre chudobné

deti.

S platnosťou od 1. septembra 1933 bola zriadená štvrtá trieda a ako učiteľ bol na toto

miesto prijatý Juraj Juriss a správkyňou školy sa stala rádová sestra Anna Stríteská. Učiteľ

Juriss býval v dome, ktorý od rodiny Škoblovcov odkúpila cirkev. Rozširovanie školy

pokračovalo aj v 40-tych rokoch, keď od 1. septembra 1940 bola utvorená piata trieda na čele

s učiteľom Ladislavom Grandtnerom a od 1. septembra 1941 šiesta trieda na čele s Melániou

Faithovou, rádovou sestrou.

Učitelia-správcovia rímsko-katolíckej školy v Liskovej, I. trieda

1684-1695 Ondrej Palík1696-1709 Jakub Durandus1709-1746 Ondrej Palík ml.1746-1780 Ondrej František Šlachta1781-1801 Ignác Šlachta1801-1815 Ján Murgóczi1815-1847 Jozef Murgóczi1847-1849 Peter Murgóczi1850-1851 Anton Otto

1851-1853 Peter Murgóczi1853-1854 Štefan Tholt1865-1907 Juraj Nikel 1907-1916 Ján Nikel1917-1933 Michal Belluš1933.1935 Anna Leontína Stríteská1935-1945 Rozália Danielová1945-1945 Juraj Juriss

II. trieda

1893-1905 Ján Nikel1905-1907 Alexander Drobný1907-1909 Tomáš Žuffa1909-1912 Jozef Szepeši1914-1920 Mária Poláčková

1920-1924 Mária Lacková1924-1932 Zuzana Martinková1932-1933 Imrich Sládek1933-1935 Anna Nechvilová1935-1945 Rozália Danielová

III. trieda

1910-1933 Mária Almášiová

______________________________________________________________________________________ 37

Lisková dejiny

1933-1939 Mária Novotná1939-1945 Antónia Ettenbergerová

IV. trieda

1933-1945 Juraj Juriss

V. trieda

1940-1942 Ladislav Grandtner1942-1942 Jana Šulíková1942.1945 Ladislav Grandtner

VI. trieda

1941.1942 Melánia Faithová

Evanjelici v Liskovej navštevovali miestnu rímsko-katolícku školu aj po vydaní

tolerančného patentu. Po nedorozumení pre paltenie cirkevných poplatkov katolíckej cirkvi sa

evanjelici už v roku 1855 rozhodli, že si založia vlastnú školu. Prvým učiteľom bol podľa

záznamov Kortmann z Partizánskej Ľupče. Ide pravdepodobne o Pavla Krmana z Partizánskej

Ľupče, ktorý bol viac než kvalifikovaným učiteľom.

Pavol Krman sa narodil v Partizánskej Ľupči 26. januára 1836 v rodine učiteľa Andreja Krmana a Márie Sirotkovej. Študoval v rodisku a v rokoch 1850-1854 v Nemecku. Po návrate z Nemecka bola jeho prvým pôsobiskom Lisková. V rokoch 1864-1872 bol profesorom slovenského gymnázia v Revúcej, v rokoch 1872-1878 učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Zomrel v Budapešti 23. augusta 1879.

Po ňom pôsobil krátko ako učiteľ Válent, pôvodne vyučený obuvník, ktorý sa remeslu

venoval aj počas vyučovania. V roku 1861 sa stal evanjelickým učiteľom vzdelaný muž

Ľudovít Kállay, pochádzajúci z z Tvarožnej a po ňom Ján Lovich, ktorý prišiel z evanjelickej

školy v Závažnej Porube. Od 20. októbra 1876 do jesene 1882 učil Ondrej Rosinský, vyučený

klobučník, ktorý zanieteným samoštúdiom nakoniec získal učiteľský diplom. Učilo sa v

prenajatých domoch, ktoré mnohokrát nevyhovovali celkom potrebám školy. Nájomné bolo

obyčajne určené vo výške 4 – 6 zlatých ročne. Učilo sa v týchto domoch: Balážov dom

(neskôr tu postavili dom Štefan a Juraj Baláž), dom Lukáča z Majeriska (neskôr tu postavil

dom Štefan Lukáč Nižný), Gejdošov dom (v súčasnosti ho vlastní pani Uhrínová) a

Sliačanova sypáreň. Aj keď v tomto období žilo v Liskovej okolo 190 evanjelikov, nemali na

stavbu školy vhodné finančné prostriedky a ani vlastný pozemok. Obec im vyšla v ústrety v

roku 1879, keď im na vyšnom konci dediny darovala pozemok. Finančné prostriedky na

stavbu získali jednak zbierkou medzi sebou a aj príspevkami väčších mestečiek či obcí, ktoré

písomne oslovili. (Takáto prosba sa zachovala v písomnostiach mestečka Hybe v Štátnom

okresnom archíve v Liptovskom Mikuláši). Nakoniec v roku 1882 liskovskí evanjelici kúpili

za 1000 zlatých takzvaný Červeňovský dom od Kordoša z Partizánskej Ľupče a richtára

Štefana Šrobára. Dom bol zničený a oprava si vyžadovala asi 500 zlatých. Pozostával z izby, ______________________________________________________________________________________ 38

Lisková dejiny

kuchyne, sýpky nad izbou a pivnice pod učebňou. Po dlhých prieťahoch bola v roku 1883

dokončená prestavba budovy na jednotriednu evanjelickú školu s bytom pre učiteľa. Bola to

prvá budova evanjelickej školy v Dolnom Liptove.

Na miesto Ondreja Rosinského

po 6 rokoch nastúpil Jozef

Šolc, kožušník a murár z

Partizánskej Ľupče. Začal

pôsobiť na tunaj-šej škole ako

nekvalifikovaný učiteľ, no na

podnet kráľovské-ho školského

dozorcu sa popri zamestnaní

pripravoval na skúšky a za tri

roky získal učiteľský diplom

v učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Pretože životné podmienky evanjelického

učiteľa v Liskovej boli v tom čase veľmi náročné, odišiel v roku 1887 učiť do Žaškova na

Orave a na miesto neho sa opäť vrátil Ondrej Rosinský. Z dôvodu častého striedania učiteľov

sa veľmi znižovala aj úroveň vyučovania, preto v roku 1887 schválil cirkevný konvent

vokátor pre liskovského učiteľa Ondreja Rosinského. Učiteľovi zabezpečoval: ubytovanie,

záhradu, štyri jutrá poľa (1 jutro – 0,431 ha), zabezpečenie obrobenia a odvozu úrody

miestnymi cirkevníkmi, za každého žiaka 2 zlaté, za koledu, smútočnú kantáciu za každý

manželský pár 20 grajciarov, druhú kantáciu na Veľkú noc za každý pár 10 grajciarov, oferu

na Petra a Pavla, na vykurovanie školy a bytu od každého gazdu ročne ¼ siahy miešaného

dreva, pohrebná štóla 1 zlatý, s veršom 2 zlaté, právo roznášania vianočných oblátok a plat 50

zlatých ročne od ružomberskej matkocirkvi. V roku 1900 bol Ondrej Rosinský penzionovaný

a na jeho miesto nastúpila nakrátko mladá nediplomovaná učiteľka Hermína Orfanidesová,

dcéra evanjelického farára v Hybiach. Pretože sa žiadny kvalifikovaný učiteľ o prázdne

miesto učiteľa v Liskovej nezaujímal, v roku 1902 bol zvolený nekvalifikovaný učiteľ Andrej

Plávka. Pôvodným povolaním bol mlynár a pochádzal z Krmeša (dnes súčasť Vlách). V roku

1905 Andrej Plávka na vlastnú žiadosť odišiel a evanjelická dcérocirkev v Liskovej si na jeho

miesto od 1. októbra 1905 povolala konečne kvalifikovaného učiteľa Júliusa Kusého. Jeho

pričinením a pričinením vtedajšieho evanjelického kňaza Mieroslava Kovalevského v

Ružomberku bola v Liskovej v rokoch 1909-1910 postavená nová jednotriedna evanjelická

škola s bytom pre učiteľa. Stará škola v tom čase už nevyhovovala moderným požiadavkám a

ani počtu žiakov (v roku 1908 ju navštevovalo 34 žiakov). Už v roku 1907 stoličný výbor

vyzval liskovskú fíliu, aby v čo najkratšom čase postavila primeranú učebňu, pretože súčasnú

označil za nevyhovujúcu. Konvent rozhodol o stavbe novej školskej budovy v Liskovej.

______________________________________________________________________________________ 39

Lisková dejiny

V roku 1908 obec poskytla pozemok pod stavbu s rozmermi 24 x 50 metrov.. Stavbou 29.

mája 1909 poverili staviteľa Júliusa Ruppa a náklady boli vyčíslené na 12 tisíc korún.

Cirkevníci zložili v hotovosti 2.217 korún, ružomberskí cirkevníci z pdomovej zbierky 2 tisíc

korún a ostatné openiaze si požičali v banke. Poslednú splátku splatili v roku 1910 po získaní

finančných prostriedkov z predaja starej budovy. Kúpil ju Ondrej Lukáč Macko Lovich za

8.100 korún. Dnes už budova nestojí. V roku 1983 ju kúpil, zbúral a na jej mieste postavil

nový dom Vladimír Jantolák. Budova pozostávala z dvojizbového bytu pre učiteľa a jednej

učebne. V rokoch 1912-1913 postavili pre učiteľa v areáli ešte hospodárske budovy za 1.268

korún.

Stavba školy bola od staviteľa prevzatá 20. októbra 1909 a 17. novembra 1909 bola

slávnostne vysvätená. Slávnostnej vyviacky školy sa zúčastnil aj vtedajší evanjelický kňaz a

národný buditeľ Pavol Vladimír Čobrda, ktorého prejav pri posviacke vyšiel v roku 1911 v

tlačiarni Jána Páričku v Ružomberku.

V rokoch 1893-1909 konvent odmietal prijať ponúkanú štátnu podporu na doplnenie učiteľského platu v snahe chrániť autonómiu cirkvi. Cirkev sa zaviazala plat dopĺňať učiteľovi dovtedy, kým sa bude v škole vyučovať po slovensky. Preto bola aj v časoch silnejúcej maďarizácie v škole v Liskovej vyučovacím jazykom slovenčina.Až do roku 1920 sa školský rok začínal 1. októbra a končil sa posledným júnom, najčastejšie však 29. júna verejnou záverečnou skúškou. Na začiatku školského roka bol zápis žiakov, od školského roka 1929/1930 učiteľ zapisoval žiakov už koncom júna. Žiaci chodili do školy dopoludnia aj popoludní, voľný deň bol štvrtok. Od školského roku 1910/1911 do roku 1928/1929 existovala v Liskovej takzvaná opakovacia škola. Do nej chodili chlapci aj dievčatá, ktorí po ukončneí povinnej 6-ročnej školskej dochádzky ostávali doma. V školskom roku 1929/1930 bola opakovacia škola zrušená, lebo bola zavedená povinná 8-ročná školská dochádzka podľa takzvaného malého školského zákona z roku 1922. Práca učiteľa bol kontrolovaná. Každý rok vykonal v škole inšpekciu evanjelický farár ako školský dozorca a štátny školský inšpektor. Okrem toho bez farára a zástupcu škôldozorného úradu sa každý rok nezaobišla ani záverečná školská skúška.

Po odchode učiteľa správcu Kusého bol od začiatku roka 1909 evanjelická škola

zatvorená, pretože sa nikto neprihlásil do konkurzu. Július Kusý sa odsťahoval do Veľkého

Bysterca na Orave. Až v októbri sa za učiteľa prihlásil Ľudovít Šolc. Po jeho zvolení od 24.

októbra 1909 až do 31. januára 1941 pôsobil v Liskovej ako evanjelický učiteľ. V roku 1909

vyučoval 19 chlapcov a 12 dievčat a v roku 1913 vyučoval 30 detí. Na ohradenom pozemku

okolo školy na podnet Ľudovíta Šolca, si žiaci svojpomocne zriadili v roku 1911 školskú

záhradu, kde vysadili 8 jabloní získaných zo štátnej škôlky v Čemiciach. V školskom roku

1911/1912 kúpili liskovskí evanjelici do školy harmónium za 220 zlatých. Ľudovít Šolc

postupne školu vybavil najnutnejšími pomôckami a zariadil žiacku i učiteľskú knižnicu.

Počas prvej svetovej vojny sa nielenže zhoršilo správanie žiakov, ale najmä dochádzka,

pretože deti museli za narukovaných otcov pracovať na poliach. V povojnovom období mala

už učiteľská knižnica 55 zväzkov a žiacka 107 zväzkov kníh. V roku 1926 bol pre žiakov

kúpený stroj orazávanie lepeniek a kníh a učiteľ naučil žiakov na ručných prácach viazať

knihy. Žiaci sa pod jeho vedením venovali aj včelárstvu a ovocinárstvu. Ručné práce

vyučovala dievčatá učiteľka Anna Šolcová. Spolu so žiakmi nacvičili aj niekoľko

divadelných predstavení a zisky zo vstupného venovali na stavbu evanjelického sirotinca ______________________________________________________________________________________ 40

Lisková dejiny

v Liptovskom Mikuláši, na Hviezdoslavov pomník, ale aj na učebnice pre chudobné deti.

Žiaci pravidelne chodievali aj na vychádzky a výlety do prírody. Od roku 1926 aj na

vzdialeniejšie miesta vlakom. Vo vojnovom období bol Ľuodvít Šolc zo zdravotných

dôvodov penzionovaný od 1. septembra 1941 ho nahradil Vojtech Kontra.

Ľudovít Šolc sa narodil 8. júla 1882 v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči v rodine kožušníka Jozefa Šolca. Základné vzdelanie získal v Žaškove na Orave a neskôr študoval v Levoči a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Po skončení štúdia v rokoch 1902-1909 nastúpil ako učiteľ školy v Dolnom Kubíne. Za evanjelického učiteľa v Liskovej bol zvolený 15. októbra 1909 a nastúpil od 24. októbra toho istého roku. Na sklonku 1. svetovej vojny v roku 1918 bol zatknutý, vypočúvaný a väznený 4 mesiace vo vojenskom vyšetrujúcom väznení v Košiciach za obvinenie z vlastizrady. Po rozvode s prvou manželkou sa v roku 1919 sa oženil s Antóniou Annou Balážovou (1900-1987). Z prvého manželstva mal dcéru Oľgu Martu a z manželstva s

Antóniou Balážovou sa im počas pôsobenia v Liskovej narodili tri deti Jaroslav (1920-1985) neskôr vojenský historik, dôstojník a aktívny účastník SNP (jeho druhou manželkou bola Hana Ponická, spisovateľka), Ľudovít Šolc (1921-1944), nositeľ Radu SNP I. triedy in memoriam, padol v bojoch pri Priekope a Vieru Šolcovú, neskôr vydatú Hronovú, (1924) inžinierku, ekonómku.Učiteľa Šolca jeho nadriadení charakterizovali slovami svedomitý a snaživý. Bol húževnatým aj v boji proti alkoholizmu v dedine, najmä medzi mládežou. Usporadúval s deťmi „večierky striezlivosti“, kde svojimi krátkymi protialkoholickými básnmičkami dojímal

rodičov k slzám. Neskôr sa stal jedným zo zakladateľov a predsedom liskovského dramatického krúžku Slovač, s ktorým nacvičoval divadlá. Bol aj členom obecnej finančnej komisie a členom výboru miestneho hasičského zboru. Po dlhoročnom úspešnom pôsobení v Liskovej bol od 1. júla 1941 preložený na trvalý odpočinok. Zomrel v roku 1973.

Učitelia evanjelickej školy

1855-1859 Pavol Krmann1860-1861 ? Válent1861-1870 Ľudovít Kállay1871-1876 Ján Lovich1876-1882 Ondrej Rosinský1882-1887 Jozef Šolc1887-1900 Ondrej Rosinský

1901-1902 Hermína Orfanidesová1902-1905 Andrej Plávka1905-1909 Július Kusý1909-1909 Oľga Laciaková1909-1941 Ľudovít Šolc1941-1945 Vojtech Kontra

Vojtech Kontra bol učiteľom – správcom liskovskej evanjelickej školy v rokoch

1941-1946. V priebehu svojho pôsobenia sa aktívne zapojil do práce miestnej odbočky

Slovenskej evanjelickej jednoty a Združení evanjelickej mládeže. Často organizoval odborné

prednášky, nacvičoval zo žiakmi a s členmi uvedených organizácií divadelné hry a

príležitostné programy. Jeho manželka vyučovala dievčatá ručné práce. Vo vojnovom období,

najmä po vypuknutí Slovenského národného povstania a následných udalostí, bolo

vyučovanie viackrát prerušené či posunuté. Prvé prerušenie bolo od 14. apríla 1944 do 9.

mája 1944. V roku 1944 sa školský rok nezačal v septembri, ale až od 16. októbra. Pre

blížiaci front sa nevyučovalo ani v dňoch 20. januára – 16. apríla 1945. Školský rok

______________________________________________________________________________________ 41

Lisková dejiny

1944/1945 sa skončil 28. júna 1945 a týmto dátumom zanikli aj Evanjelická aj Rímsko-

katolícka škola v Liskovej, pretože bola utvorená Štátna ľudová škola pre žiakov obdivoch

konfesií. Vojtech Kontra ostal učiť ešte rok na zjednotenej škole. V roku 1946 odišiel učiť do

obce Nadabula v okrese Rožňava (od roku 1960 súčasť Rožňavy). Neskôr sa usadil

v Košiciach.

Učitelia školy v Liskovej po roku 1945

1945.1950 Juraj Juriss, riaditeľ1945.1950 Vojtech Holdoš1945.1946 Vojtech Kontra1946.1950 Pavol Petrík

1945.1950 Rozália Danielová1945.1950 Antónia Ettenbergerová1945.1950 Anna Leontína Stríteská

V roku 1893 bola v Liskovej založená Štátna materská škola. Podobných škôl nebolo

v Liptove veľa. Medzi najstaršie vzniknuté v 80-tych rokoch 19. storočia patrili štátne

materské školy v Hybiach, Kráľovej Lehote, Liptovskom Mikuláš, Partizánskej (Nemeckej)

Ľupči a v 90-tych rokoch potom vznikli materské školy v Liptovskej Porúbke, Bobrovci,

Liskovej a Sliačoch. Prvou učiteľkou materskej školy sa stala Jozefína Bauerová. Pre

nedostatok vhodných priestorov bola od svojho vzniku materská škola umiestnená v dome

Štefana Šrobára, od roku 1905 bola podpísaná prenájomná zmluva na priestory v dome

Štefana a Ondreja Šrobára. V roku 1909 bol od Jozefa Poliaka Škoblu, obchodníka v Liskovej

odkúpený pozemok na stavbu budovy materskej školy, ale stavba sa pre nedostatok financií

neuskutočnila. V roku 1917 bola uzatvorená nová nájomná zmluva na prenájom miestností v

dome Ondreja Šrobára pre potreby materskej školy. V roku 1918 tu bola učiteľkou Mária

Jesenská. Po vzniku Československej republiky v tom istom roku bola Štátna materská škola

v Liskovej pre nedostatok vhodných priestorov zrušená.

Učiteľky štátnej materskej školy

1893-1899 Jozefína Bauerová1899-1906 Mária Blaškovičová1906-1914 Izabella Döriová

1914-1918 Gabriela Dvorská1918-1918 Mária Jesenská

Cirkevné dejiny v 18. a 19. storočí

V roku 1732 prebehla aj vo farnosti v Liskovej kanonická vizitzácia v rámci

kanonickej vizitácie fár a kostolov v Liptove. V protokole z vizitácie sa v časti venovanej

kostolu nehovorí o jeho vzniku a založení, ani o jeho vybavení. Vtedajšieho vizitátora

Ujvendégyho zaujímali predovšetkým majetkové pomery fary. Ku kostolu v tom čase patrili

štyri lúky s výnosnosťou asi 4 vozy sena. V úžitku farára bola kopaničiarska pôda v hone

______________________________________________________________________________________ 42

Lisková dejiny

Kopanice alias Lazy, rozdelená na tri kalaktúry. Medzi pozemkami kostola sa spomína osem

záhrad, kde sa pestovalo konope a ľan. Ďalej sa uvádza, že v kostole boli pre uskladnenie

kostolného riadu štyri debny.

V kapitole venovanej farárovi sa v zápisnici z roku 1732 uvádza, že v chotári Liskovej mu

patrili role s výsevom asi na 36 lukien a aj lúky s kapacitou asi na 20 vozov sena. Za každú

sedliacku usadlosť v dedine mu odovzdávali lukno jačmeňa a jedno kurča. Farár v Liskovej

pestoval kapustu a mal pozemok, kde pestoval ľan a konope. V hospodráskych stavoch pri

fare choval kravu, jeden pár býkov a vlastnil aj potrebné poľnohospodárske náradie. Jemu

pripadala aj časť z arcibiskupského desiatku a hotové peniaze za cirkevné úkony tzv. štóla. Za

krst vybera 15 denárov a za pohreb 6 denárov.

V nasledujúcom roku sa v západnom okrese Liptovskej stolice vykonal na podnet

Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Bratislave súpis kostolov, fár, škôl a chudobincov. V

Liskovej súpis vykonala stoličná deputácia 18. marca 1733 za prítomnosti farára Ondreja

Scholtza. Komisia do zápisnice zapísala, že tunajší kostol je murovaný a dobre vybavený.

Sakristia bola zaklenutá klenbou. Kostol bol obklopený cintorínom a murovanou hradbou. V

kostolnej pokladnici bolo v hotovosti 24 zlatých a 17 a pol denára. Ku kostolu patrili tri lúky,

ktoré sa prenajímali sedliakom za 10 zlatých a 79 denárov. Kostolník z týchto finančných

prostriedkov dostával 2 zlaté ročne. Ku kostolu patrili oráčiny v troch kalkatúrach v lokalite

Lazy. Pole Za Váhom (trans Vagum) malo kapacitu 20 a 2/3 merice. Prenajali si ho liskovskí

poddaní za 8 zlatých a 55 denárov. Druhé menšie pole s kapacitou iba na dve merice si

prenajali za 90 denárov. Pole nad dedinou (supra pagum) s kapacitou 10 meríc prenajímali za

3 zlaté a 15 denárov. Tento pozemok slúžil aj ako pasienok. Kostolnú lúku Na Vyšných (Na

Wissnich) na tri a pol voza sena si prenajal poddaný Pudiš za 12 zlatých. Kostolu prináležalo

osem menších záhrad, ktoré si liskovčania prenajímali za 2 zlaté ročne.

Zo spomínaného súpisu vyplýva, že vtedajšia fara bola postavená z dreveného materiálu a

bola dosť pohodlná a preistranná. Vyžadovala si však opravu Ku fare patrili aj dve želiarske

usadlosti. Želiari pracovali na farských pozemkoch ručne, podľa potreby aj so záprahom.

Farárovi vykonávali všetky poľnohospodárske práce a za to im poskytoval stravu. Celá

dedina spolu s tunjšími zemanmi Törökovcami odovzdávala fare 30 meríc jačmeňa a za každú

usadlosť jedno kurča. Obec spoločne zásobovala faru palivovým drevom. Ptronátne právo nad

kostolom malo Likavsko-hrádocké hradné panstvo. (ŠOBA Bytča, LŽ I,cirkvené a školské

spisy, inv.č. 921, 1733, K 679, tamže, inv.č. 920, 1733, K 679)

Po uvedení tolernančného patentu Jozefa II. do života, sa na konvente v Paludzi 25.

marca 1782 rozhodli evanjelici z obcí Malatíny, Ľubeľa, Krmeš, Dúbrava, Liptovská

Štiavnica, Štiavnička, Ružomberok, Ludrová, Biely Potok, Ľubochňa, Lisková, Kalameny,

______________________________________________________________________________________ 43

Lisková dejiny

Lúčky, Potok a Vrbie, že sa pripoja k novovzniknutému matkocirkevnému evnjelickému

cirkevnému zboru.

V roku 1825 vykonal veľmi podrobnú kanonickú vizitáciu katolíckych kostolov a fár

v Liptove spišský biskup Jozef Bélik. Liskovskú farnosť vizitoval v dňoch 4. - 5. júla 1825.

Podľa tejto vizitačnej zápisnice sa nedali presne určiť počiatky tunajšeiho kostola. Vizitátor

odcitoval predchádzajúcu zápisniciu z roku 1733, kde sa doslovne uvádza, že kostol bol

vybudovaný usilovnosťou tunajších starých katolíkov. Podľa zápisnice v roku 1803 kostol

dôkladne prestavali a obnovili zásluhou Uhorskej kráľovskej dvorskej komory. Pri tejto

príležitosti vybudovali nové sanktuárium z tvrdého materiálu. loď nanovo zastrešili a

prestavali obloky. Aj napriek tejto prestavbe kostol už v roku 1825 kapacitne nepostačoval.

Medzi zariadením kostola sa spomínajú aj relikvie svätého Jána Nepomuckého, ktorých

pravosť potvrdil spišský biskup Karol de Szalbeck. Sakristia kostola bola na severnej strane,

bola dobre zabezpečená proti požiaru. Kazateľnica bola drevená, chór bol tiež vybudovaný z

dreveného materiálu. Súčasťou zariadenia kostola bol aj organ, pričom iné nástroje vizitátor

neuviedol. Kostolné alvice boli z mäkkého dreva, natreté farbou. Muži a ženy v kostole sedeli

oddelelne. Kostol bol už vtedy zasvätený Premeneniu Pána (Transfigurati Domini). Patrónom

kostola bol kráľ, ktorý svoje práva preniesol na Uhorskú kráľovskú dvorskú komoru.

Veža kostola sa nachádzala na západnej strane. Bola vybudovaná z kvalitného materiálu a pri

prestavbe v roku 1803 bola zrekoštruovaná, strechu natreli červenou farbou a opravili aj

železný kríž. Najťažší zvon umiestnený vo veži vážil 11 centov a 90 libier (661 kg). Bol

zasvätený svätej Trojici, svätému Jánovi a svätému Pavlovi. Uliaty bol asi v roku 1786.

Vyrobil ho banskobystrický zvonolejár Ján Juraj Knobloch. Na vežu ho zavesili v roku 1786,

keď bol tunjaším farárom Ján Nepomuk Pongrátz, čo dosvedčoval aj latinský nápis na zvone.

Stredný a menší zvon dodala pre kostol v roku 1808 Uhorská kráľovská dvorská komora.

Stredný zvon vážil 5 centov a 21 libier (290,5 kg) a bol zasvätený Blahoslavenej Panne Márii.

Na zvone bol latinský nápis o tom, že ho v roku 1808 vyhotovil banskobystrický zvonolejár

master František Littman. Tretí zvon bol najmenší, vážil len 2 centy a 39 libier (131,5 kg).

Bol na ňom latinský nápis : „Tento zvon bol uliaty banskobystrickým zvonárom Františokom

Littmanom v roku 1808“. Jeden zvon sa nachádzal aj v malej veži nad sanktuáriom. Vážil len

pol centa (28 kg) a uliali ho v roku 1692.

Intravilán kostola sa rozkladal na pozemku s rozlohou 249 štvorcových siah. Ku kostolu

patrilo kapustnicko s rozlohou 450 siah nad pozemkom poddaného Jána Koreňa a pod

pozemkom Juraja Múdreho. Druhé kapustnisko ležalo v susedstve polí Jána Karlíka a Ondreja

Boroňa. V extraviláne kostolu patrili polia v lokalitách Na Sihoti, Prostredné hony, Za

majerské, Chvalisko, Malá Lehota, Hrádok, Na čerencoch a iné, celkovo v 22 honoch. Pri

každom hone je v zápisnici uvedená rozloha v štvorcových siahach a majiteľ pozemku,

______________________________________________________________________________________ 44

Lisková dejiny

respektíve sused na hornej a dolnej strane, čo uľahčovalo orientáciu v chotári. Kostolné lúky

sa rozkladali až v desiatich lokalitách. Okrem súpisu rolí a lúk vizitátor uviedol, že v

pozemkovej knihe obce (in libro funduali) sa zapísané ešte aj iné polia a lúky, ktoré vizitátor

presne vymenúva. Kostolu plynuli úroky z uloženého kapitálu vo výške 4 - 5 %. Bola tu

fundácia (základina) 130 zlatých z roku 1794, 100 zlatých a 270 zlatých z roku 1803. Ďalších

200 zlatých z roku 1804 a 700 zlatých z roku 1821, ktoré kostolu daroval ružomberský

obchodník a mešťan Ignác Dereano.

V roku 1825 bol v Liskovej katolíckym farárom Jozef Keit, v tom čase 64-ročný. Vysvätený

bol 25. marca 1787. Do farského úradu v Liskovej ho uviedol spišský biskup Ján Révay 2.

februára 1805. Jozef Keit teologické štúdiá absolvoval v seminároch v Budíne a Bratislave.

Pred príchodom do Liskovej pôsobil ako kaplán a administrátor rok a desať mesiacov vo

Valaskej Dubovej a potom 16 rokov ako farár v Liptovskej Lúžnej. V roku 1825 vykonával aj

funkciu dištriktuálneho tajomníka. Farár sa staral o primeranú výchovu obyvateľstva a o

sakrálne pamiatky v obvode farnosti. Bohoslužobný poriadok bol presne stanovený na

hodiny. Kázne boli slovenské. Zápisnica uvádza, že tunajší farár vychovával v náboženskom

duchu aj prišlých Cigáňov a tulákov. Procesie a prosebné pochody sa v Liskovej konali na

sviatok svätého Marka, na Krížové dni (Rogationum dies), na Veľkú noc a na Očisťovanie

Panny Márie i na Kvetnú nedeľu.

Farárovi v Liskovej patrili role priamo v intraviláne fary. Mali rozlohu 1089 štvorcových

siah. V extraviláne mal role v honoch Majerské, Horekoncovie, Hrádok, Čerence, Hriadky,

Na jamách a inde, no celkovo v 21 honoch. Farské lúky sa nachádzali v siedmich lokalitách.

O obrábanie farských lúk a polí sa starali poddaní, ktorí pre potrebu fary rúbali a dovážali 40

siah mäkkého palivového dreva. Z doliny bystrá (Bisztra) vzdialenej 5 hodín cesty dovážali

10 siah tvrdého palivového dreva. Okrem totho farár dostával z panských lesov aj štyri vozy

dreva na vykurovanie fary, ktoré pred tým narúbali a nachystali podddaní. Zdrojom príjmov

farára boli aj štólové poplatky, ktoré odvádzali veriaci pri cirkevných a náboženských

úkonoch. Pohreb dieťaťa stál v roku 1825 15 denárov, pohjreb ženy 45 denárov a muža 1

zlatý. (Ide o zriedkavý údaj pri rozdieloch výšky pohrebného za pohlavie)

Faru v Liskovej dala v roku 1763 postaviť Kráľovská uhorská dvorská komora. Stavba bol z

kvalitného materiálu. Pozostávala zo štyroch izieb, kuchyne, komory a dvoch pivníc. Na

širokom a priestrannom dvore stáli hosopodárske objekty : veľká stodola so štyrmi vrátami,

tri veľké maštale, jedna menšia a vo zvláštnej budove sa skladovalo poľnohospodárske

náradie. Hospodárske budovy boli čiastočne schátralé a vyžadovali si opravu. Na fare slúžila

zemianka Anna Smrečániová, slobodná, 24-ročná katolíčka. Pracoval tu tiež paholok Jozef

Uhrina, 15-ročný katolík a dve slúžky. Mária Zázrivcová mala 26 rokov a druhou slúžkou

bola 20 ročná katolíčka katarína Munková.

______________________________________________________________________________________ 45

Lisková dejiny

Farská knižnica bola veľmi bohatá. V roku 1825 ju tvorilo až 71 zväzkov kníh. Obsahovala

prevažne náboženské a cirkevné diela, ale aj množstvo literatúry historickej, zemepisnej,

prevažne v latinčine. Zo slovensky písaných kníh tu boli : Učeni mudrosti krestianskej,

Rimsky katolicky schematizmus, Vynaučovani ditek o svatostiach, Semeno dobre na dobru

zem, Prikladne a obzvlaštne historie a Kniha o nasledovani pana Krista. Vo farskej knižnici

boli uložené rodné, sobášne aj úmrtné matriky vedené od roku 1697. Od roku 1795 sa viedla

aj matrika birmovaných, od roku 1805 matrika zmiešaných manželstiev a od roku 1750 aj

matrika konvertitov na katolícku vieru. Farár opatroval tiež knihu mandátov a kráľovských a

biskupských nariadení v cirkevných a náboženských záležitostiach od roku 1788, knihu

kostolných účtov od roku 1783. Na fare bola vedená aj Historia domus a súpisy duší

(veriacich).

Na farskom pozemku si už dávnejšie vybudovali svoje príbytky dvaja želiari. Jeden z domov

sa skladal z izby a dvoch komôr. Na dvore stála sýpka, maštaľ a chliev. Dom a hospodárske

stavy boli v biednom stave. Druhý drevený dom bol v priam dezolátno stave a blížil sa k

ruine. Farské polia, ktoré kedysi obrábali žieliari, prešli do priameho vlastníctva farára.

Kurátorom kostola bol až do vykonania kanonickej vizitácie učiteľ a správca školy v jednej

osobe Jozef Murgóczi. V roku 1825 bol zvolený za kurátora Ondrej Slimák, vtedajší richtár

Liskovej, 32-ročný katolík. Kurátor, nazývaný aj syndicus, bol povinný starať sa o čistotu a

výzdobu kostola, o kostolnú pokladnicu, od ktorej mal spolu s farárom aj kľúče. Vyberal

úroky z kapitálu, nájomného za kostolné pozemky a farárovi pomáhal viesť kostolné účty. Za

to dostával kurátor ročnú odmenu 2 zlaté z kostolnej pokladnice. Kostolníkom bol v roku

1825 už 77-ročný Tomáš Munka, ktorý si svedomite plnil svoje povinnosti. Medzi ne patrilo

otváranie a zatváranie kostola, zapaľovanie a zhasínanie sviečok, čistenie a zametanie

priestorov, čistota oltára. Kostolník bol ročne odmeňovaný z kostolnej pokladnice 3 zlatými a

využíval aj jednu roľu patricu kostolu. Peniaze dostával v hotovosti aj za cirkevné úkony.

Podľa kanonickej vizitácie v obvode farnosti Liskovej v roku 1825 pôsobili dve pôrodné

baby. Boli to Zuzana Kubalová (Kubalya), 42-ročná katolíčka a Zuzana Demková, 41-ročná

katolíčka. Boli dobre pripravené na svoje povolanie a riadne preskúšané stoličným lekárom.

Farár ich oboznámil so základnými povinnosťami pri krste neduživých detí. Pôrodná baba

dostávala od každej šestonedielky 1/4 ozimného obilia, koláč a 6 denárov v hotovosti.

Starý cintorín sa rozprestieral tesne pri farskom kostole, ale v roku 1825 sa tu už

nepochovávalo. Posledným miestom odpočinku pre domácich obyvateľov sa stal cintorín

mimo dediny. Bol obklopený murovanou ohradou a viedla doň brána. Okrem katolíkov tu

pochovávali aj evanjelikov, ale na osobitnom vyhradenom mieste. Cudzoložníkov,

samovrahov a nepokrstené deti tu nepochovávali, hádzali ich do jamy hlbokej jednu siahu.

Kostnica na cintoríne nebola, zotleté vykopané kosti ukladali do zvláštnej jamy. Hrobári boli

______________________________________________________________________________________ 46

Lisková dejiny

dvaja a boli súčasne aj obecnými pastiermi. Volila ich obec. Medzi ich povinnosti patrilo aj

vykopanie jamy hlbokej jednu siahu, uloženie zomrelého do nej a zasypanie hrobu. Za

vykopanie jamy dostával hrobár 30 denárov, za menšiu 15 denárov a kúsok chleba.

Podľa povesti sa na liskovskom cintoríne okolo kostola pochovávalo až do roku 1838. V tomto roku bol založený nový cintorín, dnes vyšná časť cintorína. Preto boli v roku 1883 telesné pozostatky významných obecných a cirkevných činiteľov prevezené na nový cintorín. Medzi týmito prevezenými bolo aj telo nejakého mnícha, ktorý od tých čias nemá pokoja a podľa nočných strážnikov - bachtárov chodieva o polnoci s veľkým čiernym psom z farskej záhrady do starého cintorína. Preto sú na jeho mieste vraj v noci niekedy strašné vetry.Obecný kronikár kladie vznik nového cintorína do obdobia okolo roku 1700. Pravdepodobnejší je však údaj z kanonickej vizitácie z roku 1752, ktorá uvádza, že v tomto roku sa ešte pochovávalo za ohradou kostola. Z kanonickej vizitácie z roku 1825 sa presný údaj o jeho založení nedozvedáme, ale vizitátor uvádza, že v roku 1825 sa tam už nepochovávalo. Nový cintorín bol teda zriadený niekedy na prelome 18. a 19. storočia mimo obce.

Zápisnica uvádza aj to, že v roku 1825 v chotári Liskovej nebola kalvária ani kaplnka, či

oratórium alebo krypta. Dedinu a okolie krášlili kríže a sochy. Poddaný Tomáš Slimák bol asi

lepšie hospodársky situovaný, keď mal prostriedky na stavanie viacerých krížov. Jeden dal

osadiť v lokalite Chalisko v roku 1799. Kríž na úpätí vrchu Mních dal postaviť v roku 1801,

tretí kríž nad dedinou v roku 1802 a napokon štvrtý kríž pri kostole postavili na jeho náklady

v roku 1806. Ich údržba stála 20 zlatých. Piaty kríž stál na cintoríne a o jeho údržbu a opravy

sa starala obec. Okrem krížov boli ozdobou chotára aj sochy. Jedna z nich bola situovaná

mimo dediny na brehu Váhu, niže dvoch mostov. Mala drevenú ohradu. V roku 1784 ju dal

postaviť Jozef Dvorský, poddaný z Liskovej. Dotácia na údržbu a opravy nebola

zabezpečená, a tak sa o sochu starala obec. Predstavovala svätého Jána Nepomuckého a

svätého Floriána. V roku 1819 bola socha opravená a v čase vizitácie bol teda v dobrom

stave. Dotácia na údržbu predstavovala 20 zlatých.

Katolícka farnosť v Liskovej nikdy nemala fílie. V roku 1825 sa podľa zistenia vizitátorov

hovorilo po slovensky a žilo tu slovenské obyvateľstvo (populus est labii schlavici). Celkovo

žilo v Liskovej v tom čase 1422 ľudí. Z nich bolo 1275 katolíkov (960 birmovaných a 315

nebirmovaných) a 147 evanjelikov augsburgského vyznania. Ľud bol zbožný a navštevoval

všetky náboženské obrady. Mládež sa správala primerane, nočné potulky a rozhovory sa

nevyskytovali. (ŠOBA Bytča, LŽ I, cirkevné a šolské spisy, inv.č. 965, 1825, K 681)

Od roku 1865 sa začali snahy o odtrhnutie fílií Ružomberka, Liskovej, Ľubochne,

Liptovskej Štiavnice od matkocirkvi evanjelického cirkevného zboru v Nemeckej

(Partizánskej) Ľupči. Prekážky osamostatneniu týchto vílií a vzniku nového matkocirkevného

zboru v Ružomberku, kládli cirkevná vrchnosť a najmä matkocirkev v Ľupči so svojím

kňazom Adamom Philadelphym. Tento v prípade odtrhnutia spomínaných zborov žiadal

doživotne 70 zlatých ročne a od samotnej Liskovej žiadal 20 zlatých ročne. Tieto

požiadavaky žiadal zabezpečiť aj dokumentami. Túto požiadavku nakoniec výbor pre

osamostatnenie pod vedením Petra Makovického prijal. V roku 1873 superintendent Ľudovít

Geduly s osamostatnením súhlasil aj ho úradne potvrdil. Krátko na to bol oficiálne založený ______________________________________________________________________________________ 47

Lisková dejiny

evanjelický cirkevný zbor v Ružomberku s úradným názvom Cirkev evanjelická

augsburgského vyznania v Ružomberku s dcérocirkvami : Liptovská Stiavnica, Lisková a

Ľubochňa. Prvým farárom sa stal správca mikulášskych škôl Ján Drahotín Makovický.

V roku 1878 komorské panstvo vyčlenilo v rámci komasácie v Liskovej 4 katastrálne jutrá

poľa, hory a pasienky z 1/2 urbárskej usadlosti pri evanjelického učiteľa Ondreja Rosinského

v Liskovej. Od roku 1874 bol kurátorom evanjelickej dcérocirkvi v Liskovej Jozef Baláž.

Tento však 15. júla 1882 zomrel a na jeho miesto nastúpil Ondrej Lukáč Veľký. V období

jeho úradovania v roku 1883 nadobudla cirkev 1000 zlatých pre evanjelickú školu v Liskovej,

ktorá dovtedy sídlila v prenajatých miestnostiach. Pri požiari v roku 1885 však nová škola

zhorela a jej oprava stála 452 zlatých.

Evanjelickí kňazi matkocirkvi v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči

1783-1795 Pavol Šramko1795-1809 Ondrej Farbaky1809-1831 Ján Kmety

1831-1874 Adam Philadelphy1874-1905 Móric Philadelphy

V roku 1893 liskovčania postavili pod Mníchom, niže Čertovej kiahnice smerom k

Liskovej malú kaplnku Panny Márie.

Podľa výpovede notárského tajomníka v Liskovej dala k postaveniu kaplnky podnet nasledovná udalosť. V roku 1893 uvoľnilo sa na Mníchu bralo vo veľkosti dnešnej kaplnky a údajne aj takého istého tvaru a rútilo sa smerom dolu. Po krátkom čase sa zastavilo na mieste, kde dnes stojí kaplnka. Z vďačnosti ju tam postavili tí okoloidúci, ktorým sa oakoby zázrakom nič nestalo, keď bralo ostalo zničho-nič stáť.

V rokoch 1907-1922 a 1925-1936 bol rímsko-katolíckym farárom v Liskovej

významný publicista, spisovateľ a osvetový pracovník Martin Pazúrik.

_____________________

Tereziánska urbárska regulácia v Liskovej

Pred vykonaním urbárskej regulácie sa v každej obci uskutočnil najprv prieskum

pozostávajúci z deviatich bodov. Cieľom tohto prieskumu ktorý sa v Liskovej uskutočnil 23.

mája 1770 bolo zistiť vzájomné vzťahy medzi poddanými v dedine a Likavským panstvom,

ako aj tunajšie hospodárske pomery. Obec zastupoval richtár Juraj Bruško a starší Juraj

Šeffer, Matej Múdry, Ján Hrnčiar, Juraj Munka, Tomáš Nemček a Ján Stolár. Všetci boli

negramotní, podobne ako vo väčšine vtedajších obcí v Liptove a dokument preto podpísali

krížikmi. Liptovská stolica na miesto vyslala konskriptorov v osobách Jána Svätojánskeho,

Jána Andaházyho, Alexandra Demkeho a Wolfganga Pongrátza. Prítomní potvrdili, že

liskovčania urbár, prípadne starší kontrakt s Likavským panstvom v rukách nemali, podobne

______________________________________________________________________________________ 48

Lisková dejiny

ako väčšina likavských obcí. Staršie predtereziánske urbáre boli v úschove panstva a poddaní

s nimi až na výnimky nedisponovali.

Medzi povinnosti v Liskovej pred zavedením nového tereziánskeho urbára patrilo odvádzanie

cenzu. Okolo roku 1730, keď bol prefektom panstva Jakub Neffczer, poddaní platievali ročne

340 uhorských zlatých. K zmenám došlo v roku 1753. Odvtedy cenzus vzrástol na 360

rýnskych zlatých. Pravda, tým sa ich peňažné poplatky nevyčerpávali. Pripsievali na panskú

súdnu stolicu piatimi zlatkami, z povinnosti odvádzať zemepánom zverinu sa vykupovali 3

zlatými a 70 denármi, za mlyn platili 20 zlatých. Za árendovanie (nájom) panskej hole platili

23 zlatých, za salaš 1 zlatý a 25 denárov. Okrem toho odovzdávali desiatok - 12 denárov za

ovcu, za baranca 25 denárov, za každý včelí klát po 20 denárov. V prípade, že neodovzdávali

panstvu kapustu, platili 4 zlaté ročne.

Aj ďalšie povinnosti Liskovčanov boli pestré. Dedina poskytovala panstvu po 90

meríc žita, jačmeňa a ovsa a dve hrudy syra ročne. V dedine bol oddávna panský majer, o

ktorý sa starali domáci obyvatelia. Vykonávali tu v rámci urbárskych povinností všetky

poľnohospodárske práce so záprahom alebo ručne. Zvyčajne robotovali so štvorzáprahom.

pracovné povinnosti v Liskovej neboli rozdelené na dni a na jednotlivých poddaných. V

podstate robotovali podľa potrieb panstva. zaťažovali ich tiež dlhé furmanky. každý tretí

alebo štvrtý rok vozili tovar do Žiliny, prípadne sa z toho vyplácali 15 zlatými. Z hrádockého

panstva dovážali raz za dva - tri roky pálenku, a to so „šestorym statkom“. Pri kaštieli svätej

Žofie v Ružomberku bol pivovar, odkiaľ brali mláto. Ročne sa tu vyrobilo až 50 várok piva a

Liskovčania poskytovali na odvoz mláta do majera v dedine jeden voz na každú várku. Pri

ružomberskom moste bol panský hostinec a záhrada, ktorú obrábali na polovicu s

Likavčanmi. Dve záhrady sa rozkladali okolo ružomberského kaštieľa. Liskovčania tu

vykonávali sami všetky potrebné manuálne práce. Poddaní z Liskovej pracovali v rámci

svojich povinností aj v horách a z Revúckej doliny splavovali drevo. Uskladňovali ho v

panskom sklade v Ružomberku. Pôvodne vyvážali z Liskovskej hory na panskú pílu Pod

Paračkou 12 urbárskych klátov, od roku 1753 až 22 klátov. Medzi povinnosti obyvateľov

patrila aj roznáška panských listov „z dediny na dedinu“. Zrejme išlo o nariadenia (curensy)

panstva, ktoré museli byť doručené na vybubnovanie do dedín.

Dedinský chotár bol podľa prieskumu úrodný, pôda sa ľahko obrábala. Liskovú

podľa súpisu postihovali často povodne. Rozvodnený Váh bol veľmi nebezpečný a bral so

sebou veľké kusy zeme, ničil pasienky a lúky i hotové seno na druhe strane rieky. Lisková

musela na svoje náklady aj dvakrát ročne opravovať most, ktorý povodeň poškodila. Potrebné

drevo na opravu však dostala od panstva. Ináč dedina pre svoje potreby od panstva dostávala

palivové a stavebné drevo na príbytky a jej obyvatelia žiadali aj dalej „pri takej panskej

dipsositii zustavat“. Pasienky pre robotný a dojný statok neboli rozsiahle, ale výdatné. Obec

______________________________________________________________________________________ 49

Lisková dejiny

disponovala s obecnou lúkou, ktorú zvyčajne využíval richtár. Ročne tu nasušil jeden voz

sena.

Pred zavedení urbára nebolo v Liskovej celej sedliackej usadlosti. Polovičný sedliak zasieval

do všetkých troch kalkatúr asi 20 bratislavských meríc zrna a nasušil jeden voz sena.

Obyvatelia patrili k večným poddaným bez práva slobodného sťahovania. V roku 1770 bolo v

Liskovej 5 opustených usadlostí (komorníckych placov), ktoré si podelili medzi sebou

poddaní a odvádzali za ne aj príslušné dávky a platby. Usadlosti spustli „od roku zamrzleho“.

Dedine patrial aj obecná oráčina, nezaťažená daňami s kapacitou troch meríc zrna.

Zdrojom príjmov poddaného obyvatestva bola aj mimopoľnohospodárska činnosť. Dedina

ležala pri Váhu, a tak si obyvatelia privirábali pltníctvom. Na pltiach rozvážali soľ a meď do

Žiliny, ba niekedy až do Serede. Bohatší sedliaci sa najímali ako furmani, čím získavali

peniaze v hotovosti. Obyvatelia predávali svoje prebytky na trhu v Ružomberku, ktorý bol

vzdialený na hodinu chôdze a po dobrej ceste chodili aj na trhy do Partizánskej (Nemeckej)

Ľupče, kde predávali svoj tovar a kupovali rôzne potrebné veci pre svoje gazdovstvá.

Privyrábali si tiež mlatbou v majeri v Liskovej, kde z desiatich vymlátených meríc dostávali

podiel jednu mericu. Ženy (biela čeľaď) odchádzali za prácou na kopačku do vinohradov a na

žatvu. Mlyn v dedine bol, takže obyvatelia si ušetrili náklady na dopravu. (ŠOBA Bytča, LŽ

I, urbárske spisy, inv.č. 852, 1770, č.19, K 661, Fassiones colonorum possessionis Liszkova)

Predtereziánsky súpis sa v Liskovej uskutočnil 23 mája 1770,. Prítomní boli traja

stoliční deputáti a richtár Juraj Bruško so šiestimi staršími z obce. Panstvo Likava zastupoval

úradník Ján Urméni. odľa tohto súpisu v Liskovej bývalo 103 sedliackych rodín. Väčšina z

nich hospodárila na osminových a štvrtinových urbárskych usadlostiach. Najväčšie majetky v

dedine, polovičné usadlosti, užívali Tomáš Sliačan, Michal Pudiš, Tomáš Hrnčiar, Juraj

Bruško, Ján Hrnčiar, Ján Sršeň a Juraj Munka. K polovičnej usadlosti patril aj intravilán s

možnosťou výsevu na 0,75 merice, orná zem asi na 20 meríc a lúky na jedného kosca.

Dedinský chotár bol rozdelený na 23 predtereziánskych urbárskych usadlostí. Patril k nim

intravilán na 40 meríc, orná pôda na 930 meríc a lúky na 52 koscov. Pasienky boli spoločné.

Počet obyvateľstva dopĺňali podľa súpisu v roku 1770 želiari s vlastným domom a

príslušenstvom. Žilo tu 23 želiarskych rodín. Každá z nich mala k dispozícii intravilán na

0,75 merice a na roliach zasievala len po jednej merici zrna. Lúky želiari k dispozícii nemali,

takže nechovali ťažný dobytok. (ŠOBA Bytča, LŽ I, urbárskej spisy 1770, č. 19, K 661,

Conscriptio possessionis Liszkova)

______________________________________________________________________________________ 50

Lisková dejiny

Lisková patrila k tým dedinám v Liptove, v

ktorých sa poddaní v širokom meradle snažili o

rozširovanie pôdy vhodnej na

poľnohospodárstvo. Už v predchádzajúcom

období sa tlačili na vyššie položené miesta,

klčovali lesy a zakladali kopanice. Podľa súpisu

kopaničiarskej pôdy z 15. januára 1771 každý z

urbárskych sedliakov vysieval na kopaniciach

určité množstvo zrna. Najviac Tomáš Sliačan, a

to vyše 18 meríc. na kopaniciach hospodárili aj

želiari, ktorí mali v dedine vybudované domy.

Celková výmera kopaničiarskej pôdy bola

odhadnutá na 64 a 5/8 merice zrna. (ŠOBA

Bytča, LŽ I, inv.č. 852, 1771, č. 19, K 661,

Conscriptio extirpaturarum possessionis

Liszková)

Tereziánsky urbár bol v Liskovej zavedený do života 15. januára 1771. Pôda v chotári dediny

bola zaradená do prvej akostnej triedy. celú urbársku usadlosť tvorilo podľa neho 18 jutár

oráčin a lúky na 8 koscov a samozrejme intravilán. Takejto usadlosti však v dedine nebolo,

všetci sedliaci využívali usadlosti využívali usadosti rovnakej kvality, a to väčšinou

štvorosminové, s čím sa v iných poddanských dedinách v Liptove nestretávame. K

štvorosminovej usadlosti pripadol intravilán s možnosťou výsevu na jednu mericu, orná zem

na 9 meríc, a lúky na 4 koscov. Štvorosminový sedliak robotoval v roku 26 dní so záprahom,

prípadne 52 dní ručne. Sedliaci robotovali zvyčajne s dvojzáprahom a vlastným vozom. očas

orby sa používal štvorzáprah a vlastný pluh či brány. V prípade nedostaku ťažného dobytka

sa dvaja sedliaci spájali a pracovali dva dni. Pomáhal im pohonič. Podľa želania panstva

Likava sa deviatok v dedine odvádzal v hotovosti, a to vo výške 2 zlaté za každú usadlosť.

Pravda, každý zo sedliakov platil ročne nájom 1 zlatý. Z naturálnych dávok to boli 4/8 z

holby topeného masla, 1 kapúň (vykŕmený kohút), 1 kurča, 6 vajec a 4/8 siahy palivového

dreva. Tieto dávky sa odovzdávali podľa vopred určeného termínu spoločne. V období

tereziánskej agrárnej reformy sedliacke rodiny usadené v Liskovej mali priezviská : Sliačan,

Lukáč, Pudiš, Lesák, Poliak, Šeffer, hrnčiar, Bobula, Mišata, Dúbravec, Dvorský, Baláž,

Macko, Bruško, Maci, Štrbina, Škobla, Gajdoš, Trúchly, Jambrich, Mlynarčík, Sršeň, Slimák,

Lubelec, Kurta, Debnár, Demko, Boroň, Povolný, Tomáško, Koreň, Forgáč, Jurgoš, Stolár,

Pribiš, Camber, Karlík, Munka, Kubala, Vabik, Šrobár, Sabo, Omasta, Vojak, Turan,

Kuboško, Nemček, Klačka, Chila, Pucháň, Görög, Jandura, Hák, Rajčík a Likavec.

______________________________________________________________________________________ 51

Lisková dejiny

najrozšírenejším priezviskom bolo Lukáč, v Liskovej v roku 1771 bývalo až 9 takýchto rodín.

Urbárske povinnosti plnilo celkovo 103 sedliackych rodín. Po zavedení nového tereziánskeho

urbára bolo v dedine 51 a 4/8 sedliackych usadlostí s intravilánom na 103 meríc, ornou pôdou

na 927 meríc a s lúkami na 412 koscov. Sedliaci odovzdávali Likavskému panstvu 2678 dní

zápražnej roboty ročne, platili nájom 103 zlatých a deviatok 206 zlatých. Chystali 51 a 4/8

siahy palivového dreva, 51 a 4/8 holby topeného masla, 103 kureniec a kapúňov a 618 vajec.

Isté pozície v hospodárskom živote si udržali želiari s domom, patrili k

chudobnejším obyvateľom. Po zavedení urbára tu zaevidovali 24 rodín, ktoré využívali

rovnaký intravilán s možnosťou výsevu na 6/8 merice. V extraviláne mali menší kus pôdy s

výsevom iba na jednu mericu. Každá rodina robotovala 18 dní ručne do roka, paltila daň po 1

zlatom a deviatok 22 denárov. Naturálne dávky ich nezaťažovali. Okrem už uvedených

priezvisk sa medzi nimi vykytujú aj priezviská : Švárny, Gurč, Mrva, Vretenica, Vrana, Filo,

Popol, Hágovský, malenka, Matuchova vdova, Strnisko a Slotko. Okrem želiarov s domom,

poddaným panstva Likava, si na farskom grunte postavili domy želiari Stolár a Rajčilo.

Po zavedení nového urbára sa v Liskovej objavila aj nová kategória poddanského

obyvateľstva, a to želiari bez domu, ktorí žili a pracovali u niektorých sedliakov alebo na

panskom majetku. Bývalo tu 14 takýchto rodín, ktoré robotovali po 12 dní ručne do roka,

spolu 168 dní. Okrem už známych priezvisk sa medzi nimi vyskytujú priezviská : Kopčiak,

Červen, Jureška (Gureška) a Šarovie. Cenzus neplatili a neodvádzali a ani naturálne dávky.

Želiari bez domu boli poddanými Likavského panstva, okrem Ondreja Munku, ktorý patril

ako poddaný zemepánovi Jánovi Törökovi. Ten mal v Liskovej len menší majetkový podiel.

Urbársky súpis zaznamenal aj cirkevné majetky v obci. Rímsko-katolícka cirkev mala podľa

tohto v Liskovej ornú pôdu s výmerou na 53 meríc zrna a lúky na 3 koscov. V tom čase si ich

prenajala obec za 8 zlatých ročne. Menší pozemok tu mal aj učiteľ, ako aj lúky na 2 kocov.

Arcibiskupský desiatok árendovala spoločne obec za 28 zlatých a 40 denárov. (ŠOBA Bytča,

LŽ I, urbárske spisy, inv.č. 852, 1771, č. 19, K 661, Urbar osady Liszkova k sl. kralovsko-

komorskemu panstvu Likava prinaležejicej)

Dejiny obce v 18. a 19. storočí

Biedu a zmätok na začiatku 18. storočia ako dôsledok vojen a drancovania vojsk

dokumentuje aj zmluva Mateja a Jána Jambricha z Liskovej zo dňa 13. februára 1710, ktorí „v

nedostatku a v tychto časy vojen a rozličnych davek“ založili svoju lúku za 10 zlatých

miestnemu zemanovi Mikulášovi Törökovi. tento ju mal využívať až do splatenia uvedenj

sumy. V Liskovej bolo dávnym zvykom splácať dlžoby na sviatok svätého Jána. Úrok bol 4

turáky, z toho 2 turáky darovali kostolu. Zmluva bolo vyhotovená, tak ao aj iné zmluvy, v ______________________________________________________________________________________ 52

Lisková dejiny

liskovskej škole, kde bol v tom čase učiteľom Ondrej Palik. Prítomní svedkovia boli prísažní

Michal Puchan a Michal Šalamon. (ŠOBA bytča, LŽ I, súdne, varia, 1710, K 1096)

Požiar v Liskovej vypukol 8. júna 1738, keď poobede znenazdajky udrel blesk do

domu Juraja Rajčíka a slamená strecha na ňom začala okamžite horieť. Odtiaľto oheň

okamžite zachvátil aj ďalších sedem domov až po dom Juraja Šeffera okrem katolíckej fary,

ktorá ostala ušetrená. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Obec Lisková, Kurentálny protokol 1738-

1823)

V zlej hospodárskej situácii sa v roku 1741 ocitol liskovský obyvateľ Ján Puchan.

Potreboval peniaze v hotovosti, a tak dal do zálohu polovicu svojej role Medzi Hrádky za 8

uhorských zlatých Jurajovi Lukáčovi, synovi Tomáša. Obligáciu spísal v škole učiteľ Ondrej

Palik. Prítomní boli prísažní martin Šrobár a Ján Hrnčiar. Podobne aj 19. apríla 1751 dali

Juraj a Tomáš Lukáčovci a Juraj a Ján Mišatovci do zálohu svoje role v troch lokalitách Pod

Hrádkom, Na Smuze ? a Na vyšných, liskovskému obyvateľovi Jurajovi Gajdošovi za 18

uhorských zlatých, 12 grošov a 1 tribabník. Obligáciu napísal učiteľ a organista Ondrej

Šlachta. Richtárom bol v tom čase án Jurgoš (Gurgoš), prísažnými boli Ján Gajdoš, Matej

Pribiš, Michal Kuboška, Ján Balažík, Ondrej Lukáčoviech a Ondrej Baláž. Obligáciou z 20.

augusta 1765 potvrdil Matej Múdry alias Šuhajda z Liskovej za prítomnosti prísažných

Tomáša Bruška a Michala Lesáka v liskovskej škole, že časť lúky ležiacej Po Hrádkom dal do

zálohu Jurajovi Forgáčikovi za 40 rýnskych zlatých. Záloh bolo možné vyplatiť podľa

obyčaje na sviatok svätého Jána Krstiteľa. Transakciu zapísal učiteľ, ktorý sa aj vlastnoručne

podpísal. (ŠOBA bytča, LŽ I, súdne, varia, 1741, 1751, 1765, K 1096)

V roku 1753, 13. marca vypukol oheň v dome Juraja Hlavatého. Od tohto domu oheň

zachvátil aj ďalšie stavby. Vyhorelo 5 domov od Juraja Hlavatého až po les. (ŠOKA

Liptovský Mikuláš, Obec Lisková, Kurentálny protokol 1738-1823) V roku 1765 bol v

Liskovej požiar. (ŠOBA Bytča, LŽ I, i.č. 233, K78)

V roku 1768 sa vylial Váh a povodeň narobila veľké škody v Liptove najmä v

obciach Lisková, Kvačany a Vavrišovo. (ŠOBA Bytča, LŽ I, i.č. 236, K87)

V roku 1770 postihli Liskovú a okolité obce Likavku a Martinček viaceré živelné pohromy. V

roku 1775 opäť rozvodnený Váh zalial niekoľko usadlostí v Liskovej. (ŠOBA Bytča, LŽ I,

i.č. 237, 238, 243, K 88, 94, 108)

Všetky spomínané živelné pohromy mali veľký vplyv na úrodu. V rokoch 1773 a

1775 bola následky povodní katastrofálne. Obavtelia žili v biede a nemali z čoho zaplatiť

dane. Župní komisári, ktorých vyslali do dedín a miest Liptova za 4 dni exekúcie vybrali

aspoň časť daní. V Liskovej to bolo 135 zlatých. Zároveň oznámili, že v dedinách je obrovská

bieda. Ľudia v Liskovej si pripravovali na jedenie placky z otrúb a vriacej vody a v skoro

každom dome ležalo 5 - 6 chorých. O niekoľko dní na to prišla do Liptova vojenská exekúcia

______________________________________________________________________________________ 53

Lisková dejiny

s nádejov, že bude mať pri inkasovaní väčší úspech,ale márne. (ŠOBA Nitra, fond Illéészházy

Trenčín, listy A.Okoličániho st. Jánovi Illésházymu v r. 1762-1790, inv.č. 4427)

Od začiatku 18. storočia sa v Liskovej spomína zemiansky rod Török Mustafa. (Rod

Seberitha- Sebirtha z Liskovej pravdepodobne vymrel niekedy v 15. alebo 16. storočí). Podľa

ústnej tradície v období vojny Habsburgskej ríše proti Turkom za vlády Leopolda I. (1657-

1705) liptovskí zemania, ktorí sa zúčastnili bojov, doviedli so sebou jedného tureckého

chlapca, ktorého vychovali v kresťanskej viere. Po dosiahnutí dospelosti sa z neho stal udatný

bojovník, ktorý sa vyznamenal v bojoch proti Turkom. Ako odmenu za svoju odvahu dostal

od kráľa donáciu na pozemky v chotári Liskovej, preto rodina Töröka Mustafu používala

prídomok z Liskovej (de Liskofalu).

Aj keď pôvod priezviska Török má nepochybne súvis s pomenovaním národnosti, príchod

členov rodu do Liskovej bol iný. Rodina libertína Juraja Mustafu žila v Liskovej podľa

údajov už v roku 1625. Je preto možné že jeho potomkovia boli na začiatku 18. storočia

povýšení do zemianskeho stavu. Druhou možnosťou je, že rod pôvodne pochádzal z inej

stolice.

V 17. storočí žili vo Veličnej na Orave rodiny Turek a Turček. V roku 1664 povýšil Leopold

I. Jána a Juraja Turčekovcov do zemianskeho stavu a dovolil im používať priezvisko Árvay a

Török. Twento Juraj Török môže byť totožný s tým Jurajom, ktorý sa na začiatku 18. storočia

stal majiteľom časti majetkov v Liskovej. Z 18. storočia sa zachoval spor dvoch príslušníkov

tohto rodu pre Liptovskou stolicou. Juraj Török z Liskovej žaloval svojho príbuzného

Mikuláša Töröka, že nemá právo postaviť si príbytok (kúriu) z kameňa, ale len z dreva. Na

konci 18. storočia jedna vetva rodiny vymrela Mikulášom Törökom po meči. Ďalej sa

rozrastala vetva Jurajovho syna Jánom Törökom, ktorý mal jednu dcéru a syna Mateja,

pretože v súpise šľachty Liptovskej stolice z roku 1754 sa spomínajú len dvaja príslušníci

rodu Török Mustafa z Liskovej Ján a jeho syn Matej. Pravdepodobne z Matejovej vetvy

pochádza Jozef Török, ktorý sa spomína v súpise liptovskej šľachty v roku 1794 a Ondrej

Török, ktorý sa spomína v roku 1822.

Erb rodu Török Mustafa z Liskovej pozostával z kordom ozbrojeného rytiera stojaceho na zelenej pažiti, s ľavou rukou opretou vbok. V ľavom hornom rohu štítu je zlatá osemrohá hviezdička. Klenot tvorilo obrnené rameno ozbrojené šabľou. Je známa aj druhá verzia erbu rodu. V modrom štíte na zlatom vrchu zlatý ozbrojený grif (lev), ktorý je aj klenotom erbu. Prikrývadlá sú strieborno červené a strieborno-modré. (Liptovské múzeum v Ružomberku, Mattiašovského zbierka erbov, inv.č. 84128, 84129, Fellegiho zbierka inv.č. 13899)V záznamoch Jozefa Ladislava Tholta, archivára Liptovskej stolice na začiatku 20. storočia sa zachovalo vo výpiskoch viacero záznamov z rodového archívu rodiny Tholtovcov, ktoré sa vzťahujú na Törökovcov z Liskovej. V roku 1714 predala Katarína Vietorisová, rodená Tholtová zem v chotári Liptovskej Štiavnice - na Brodku za 20 toliarov Jurajovi Törökovi Mustafovi. V roku 1732 Juraj Török z Liskovej, preto aby mohol zaplatiť Trávnický úrek, založil dve zeme na Brezovici opatrnému mužovi Martinovi Bartošovi za 30 uhorských zlatých. V roku 1762 Ján Török z Liskovej prehlásil, že 100 zlatých, ktoré si požičal jeho nebohý otec Juraj Török od Pavla Tholta Gála na dlžobný úpis, podaroval spolu s úpisom svojej dcére a jeho manželke. V roku 1768 ten istý Ján Török uznáva, že prijal od jeho milosti pána Adama Tholta a jeho manželky Heleny Kečkemétyovej jeden pár volov v cene 30 florénov a tieto sa majú započítať pri konečnom výplatku jeho manželky Zuzany Tholtovej. (Slovenská národná knižnica v Martine, ALU, Pamätná kniha obce Liptovská Štiavnica, odpis)______________________________________________________________________________________ 54

Lisková dejiny

V 18. storočí boli hospodárske pomery v Liskovej veľmi neutešené. Obyvateľstvo

žilo v biede. Vyplýva to zo sťanosti Liskovej a susedných obcí zaslanej priamo cisárskemu

dvoru v letných mesiacoch roku 1770. Cisársky dvor sťažnosť odstúpil Kráľovskej

miestodržiteľskej rade v Bratislave, ktorá so svojím stanoviskom oboznámila Liptovskú

stolicu 23. augusta 1770. Tá ju prerokovala na stoličnej kongregácii v Liptovskom Mikuláši

5. októbra 1770. Lisková poukazovala na ťažkú situáciu poddaných. „da v chotári bola

neúrodná a okrem toho ju v predchádzajúcich dvoch rokoch zničili živelné pohromy, najmä

krupobitie. V roku 1770 nepriazeň počasia zničila oziminy, jariny, ktoré zhnili už na poli.

Podľa sťažnosti Lisková odvádzala ročne štátu, stolici a Likavsko-hrádockému panstvu 1894

zlatých a 80 denárov. Najväčšou záťažou bola pre poddaných štátna daň vo výške 1047

zlatých a 20 denárov. Do stoličnej pokladnice obec odvádzala 354 zlatých a 45 denárov, za

arcibiskupský desiatok 28 zlatých a 45 denárov. cenzus panstvu bol vo výške 360 zlatých, za

mlyn obyvatelia platili 20 zlatých, za služobnú dievku 12 zlatých, na panský súd dávali 5

zlatých a 10 a pol denára, za zverinu 3 zlaté a 70 denárov, za dlhú furmanku 15 zlatých, za

kapustné hlávky štyri zlaté a za prenájom panských holí 23 zlatých. Okrem toho dedina

dávala za každý salaš jedného barana v hodnote 1, 20 zlatého, ja&hňa za 25 denárov, za ovcu

12 denárov. Za prenájom kostolných polí dávala zlatých Lisková 20 zlatých a 32 a pol denára.

dedinu postihol v týchto rokoch aj požiar. Ľudia boli chudobní a značná časť chotára bola v

cudzích rukách. Jeho hranice neboli ani presne stanovené, väčšinou ho vypásali poddaní z

Valaskej Dubovej. (ŠOBA Bytča, LŽ I, kongregačné spisy, kongr. 5 .10. 1770, K 94)

O tejto sťažnosti na zlé hospodárske pomery v Liskovej rokoval 15. marca 1772 aj panský

súd v kaštieli svätej Žofie v Ružomberku. Liskovci opätovne poukazovali na nie príliš úrodný

chotár, ktorý bol väčšinou kamenistý a rozložený po vŕškoch. Dedina pritom v súvislosti so

spormi s hradným panstvom musela znášať aj výdavky na exekúciu vo výške 20 denárov na

osobu a deň. Obyvatelia nemali potrebné stavebné drevo na opravu a na stavbu nových

príbytkov. Panský súd však oponoval a presne vyčíslil, koľko stavebného dreva poskytlo

panstvo Liskovej v hospodárskom roku 1768-1769. Bolo to napríklad 90 kusov dreva v

druhej akostnej triede, 80 v tretej a 518 kusov v štvrtej triede. Okrem toho to bolo aj 211

kusov krokiev, 119 brván a iné drevo. Panstvo okrem tohto údajne poskytovalo dedine aj 300

siah mäkkého palivového dreva. Liskovčania sa sťažovali na vysoké poplatky za mlyn, čo

panstvo zamietlo s tým, že na mlyn obec nemala privilégium a ani nijaký kontrakt. (ŠOBA

Bytča, LŽ I, urbárske spisy, 1771, K 663)

Aj daňové zaťaženie obce v 70-tych rokoch 18. storočia bolo skutočne vysoké. Za

hospodársky rok 1774-1775 dlhovala Lisková štátu 114 zlatých a 13 denárov, za rok 1774-

1776 až 734 zlatých a 60 denárov. Nedoplatok z roku 1777 bol vo výške 848 zlatých a 74

denárov. Na generálnej kongregácii v roku 1777 tieto fakty konštatoval Matej Rády,

______________________________________________________________________________________ 55

Lisková dejiny

perceptor vojenskej pokladnice, kde sa odvádzala kontribúcia, čiže štátna daň. (ŠOBA Bytča,

LŽ I, kongregačné spisy, kongr. 11.6. 1777, K 115)

Chotárne spory medzi Liskovou a najmä Valaskou Dubovou na oravskej strane

pretrvávali dlhé desaťročia. Chotárne hranice sa pokúsila ešte v roku 1732 upresniť z

poverenia Uhorskej kráľovskej dvorskej komory komisia, ktorej členmi boli deputáti

Liptovskej a Oravskej stolice a hodnostári Ján Jakub Neffczer a Samuel Semberg z banskej

bystrice. Komisia po prehliadke terénu rozhodla, že sporné miesta medzi vrchom Choč a

Priepadliskom patria Valaskej Dubovej. Spory medzi týmito dvoma obcami vyšetrovala aj

deputácia Oravskej stolice vo Veličnej 14. júla 1788. Vypočula 12 svedkov, medzi nimi aj

drobných zemanov Čaplovičovcov z Jasenovej, Meškovcov z vyšného Kubína, poddaných z

Osádky a Hrboltovej, ako aj iné osoby. Sporným miestom bol predovšetkým vrch Choč a

„polánky“ (pasienky) medzi Chočom, Priepadliskom a lokality Niže Žlebov a Pri kope až po

vrch. Tieto pasienky slobodne užívali obyvatelia Valaskej Dubovej, ako to potvrdila väčšina

svedkov. Situáciu dobre poznali zemania z Jasenovej, keďže ich pasienok sa rozkladal v

susedstve hole Choč. Chotárne spory medzi Liskovou a Valaskou Dubovou postupne

prerastali do sporov medzi Oravskou a Liptovskou stolicou o hranice. Na generálnej

kongregácii Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši sa 30. júna 1790 rokovalo o žiadosti

Oravskej stolice vo veci vytýčenia presných hraníc medzi obidvoma dedinami, resp. stolicami

(ŠOBA Bytča, LŽ I, kongregačné spisy, kongr. 30.6.1790, K 157)

V roku 1791 vypukol v Liskovej dobytčí mor, na ktorého následky zahynulo až 136

kráv a 6 volov, aj napriek tomu, že sa vykonalo mnoho opatrení aby sa mor ďalej nešíril.

(ŠOBA Nitra, fond Illészházy Trenčín, listy podžupana Štefana Rakovského st. Jánovi

Illésházymu v r. 1762-1799, inv.č. 4428)

Súpis lesov v Liptove z roku 1792 konštatuje, že poddanská obec Likavsko-

hrádockého panstva Lisková mala svoje vlastné obecné lesy a to na jednom mieste. Nazývali

sa jednoducho Liskovské hory (Liszkovszke hory). Mali rozlohu okolo 1094 jutár. Rástli tu

predovšetkým mäkké dreviny. (Catastrum universarum silvarum et nemorum intra ambitum

inclitae Liptoviensis provinciae existentium, r. 1792)

V roku 1810 sa poddaní z Liskovej, Veternej Poruby a Liskovej sťažovali na veľké

škody na majetku poddaných spôsobených prechodom vojska cez Liptov. (ŠOBA Bytča, LŽ

I, i.č. 276, K251)

Po veľkej povodni Váhu v roku 1812 boli vyčlenené veľké finančné prostriedky na

úpravu brehov Váhu v Liptove. V rámci týchto prác boli obnovené aj povodňou poškodené

dva mosty v Liskovej. (ŠOBA Bytča, LŽ I, i.č. 278, K264) V nasledujúcom roku sa však

prihnala ešte väčšia storočná voda a 25. augusta 1813 brala so sebou humná drevené domy a

______________________________________________________________________________________ 56

Lisková dejiny

maštale. Na niektorých miestach zničila aj murované domy. Celá Lisková bola prívalom vody

úplne zničená. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Obec Lisková, Kurentálny protokol 1738-1823)

Požiare boli v minulosti najväčšími pohromami pre mestá a dediny, a preto bola v

každej dedine zriadená funkcia nočného strážcu, hlásnika, ktorého povinnosťou bolo

dozeranie nad verejným poriadkom a pokojným spánkom obyvateľov obce. Povinnosťou

hlásnika pri zistení požiaru bolo vyhlásiť poplach, či už hlásnou trúbou alebo na miestnej

zvonici. V malých obciach bol hlásnik jeden, vo veľkých obciach aj dvaja. V mestách

Ružomberku a Hybiach bola zriadená funkcia vežových vachtárov, v Liptovskom Mikuláši

boli ustanovených päť dvojíc požiarnych inšpektorov, ktorí mali za úlohu kontrolovať

protipožiarne opatrenia v meste. V Liskovej bola funkcia nočných vachtárov zriadená v

prvých desaťročiach 19. storočia. V roku 1811 napríklad dvaja vachtári strážili v noci 164

domov v Liskovej a za svoju prácu dostávali od každého domu 4 florény, čo bolo ročne pre

obidvoch 10 rýnskych zlatých a 56 florénov. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Obec Lisková,

Richtárske účty 1787-1852)

Panský súd trestal výrobu tvrdého alkoholu a nezákonné donášanie pálenky do

Liskovej. Stávalo sa to rozličných slávnostných príležitostiach, hlavne pri svadbách a krstoch.

Lisková protestovala, keďže obyvatelia mali v domoch pálenečné kotlíky a panstvu riadne

platili. Panský advokát Ignác Detrich a provizor Alojz Erdéli obvinili na zasadnutí panského

súdu 10. januára 1837 richtára Juraja Šrobára a prísažných Ondreja Nemčeka a Ján Kulháňa z

porušovania panských regálnych práv (ŠOBA Bytča, LŽ I, urbárske spisy, 1837, K 672)

Rok 1847 bol v celom Uhorsku poznamenaný suchom a z toho vyplývajúcou biedou

a hladom. Obyvatelia viacerých liptovských dedín opúšťali svoje príbytky a utekali do

južných častí krajiny s vidinou ľahšej obživy. V tomto roku aj 19 rodín liskovských gazdov

predalo a opustilo svoje gazdovstvá a polia a odišli do „Banátu“. Spolu v tomto roku opustilo

obec okolo 167 ľudí.

Aby sa aspoň čiastočne zmiernil dopad sucha na jednotlivé domácnosti, úradníci likavského

panstva každý mesiac prideľovali bezplatne najchudobnejším obyvateľom svojich dedín

určitú čiastku obilia. v Liskovej v roku 1847 dostávalo túto podporu 37 domácností.

Sedliacke rodiny, ktoré opustili Liskovú v roku 1847

Meno a priezvisko Číslo domu

Podiel urb. usadlosti

Dom a prísl. kúpil

1. Ján Pánik 118 2/8 Tomáš Kubala, Ján Stolár Jurgoš2. Ondrej Bystričan 121 2/8 Jozef Lukáč Červeň3. Ondrej Chovan 83 2/8 Ondrej Pudiš4. Jozef Bruško 79 2/8 Ondrej Dúbravec5. Ondrej Škobla 77 2/8 Matej Hrnčiar

______________________________________________________________________________________ 57

Lisková dejiny

6. Matej Gejdoš 77 1/8 Ján Šuhajda7. Jozef Trúchly 76 3/16 Ján a Matej Turan8. Jozef Dančo 75 2/8 ?9. Ondrej Gerek 73 2/8 Juraj Šrobár a Ondrej Camber10. Ján Kozub 66 1/6 Ján Demko a Ondrej Šramko11. Ján Klačko 58 1/8 Ján Koza 12. Ján Jágerský 57 3/16 Juraj Lukáč - Lučarkin13. Jozef Jurgoš - pšenica 56 3/16 Ján Nemček - Rohaj14. Jozef Mišata - brdár 30 3/16 Ján Šuhajda - kolár15. Jozef Križan 31 1/8 Jozef Lukáč Červeň16. Jozef Krásny 5 1/8 Štefan Demko17. Jozef Beňo ? 1/8 Jozef Piecka18. Ján Jarabák ? 1/8 ? Kachliar19. Martin Jambrich 76 1/8 Jozef Boroň

V roku 1869 prebiehala voľba poslancov mesta Ružomberka a obce Liskovej do

uhorského snemu. Obec Lisková si za svojho poslanca Pavla Madočániho z Madočian,

pretože podľa dobových materiálov bol veľkým dobrodincom pre Liskovú. (Neskôr boli za

obvod Liskovej a Ružomberka zvolení Jozef Kajúch, Július Mattiašovský a Jozef Angyal). V

čase voľby Pavla Madočániho bol richtárom Liskovej Ján Mrva, ktorého dokumenty označujú

ako človeka „neumelého, ale na vrecko opatrného“. Po voľbe poslanca prišiel údajne

spomínaný richtár do liskovskej krčmy. Za ním sa dovnútra začali schádzať aj iní obyvatelia

dediny. Richtár však na nich nevedno prečo naliehal, aby miestnosť opustili. Nakoniec ich

násilím z krčmy vyhnali na mieste náhodou prítomní žandári. No vyhnaní sa nevzdali a

vyborili drevené dvere na krčme. Toto richtára tak rozhorčilo, že vydal žandárom rozkaz

strieľať do ľudí v krčme. Šarvátka so žandármi sa skončila smrťou troch obyvateľov

Liskovej: Štefan Šeffer Dvorský, Jozef Dvorský Letko a učiteľskú guvernantku - židovku.

Viacerí účastníci šarvátky boli väčšinou ľahko ranení. Ešte v ten istý deň bola z

Ružomberskej posádky odvelená do Liskovej jeden oddiel vojska, ktorý mal v obci udržať

poriadok a zaistiť mŕtvoly obetí. Tieto potom boli potom odvezené na pitvu. Asi 20

obyvateľov obce bolo obvinených z podnecovania vzbury proti vrchnosti, boli súdení Sedriou

v Ružomberku. Celá nepríjemnosť vraj vtedy obec stála vyše 600 florénov alebo 1200 korún.

Nedodržiavanie protipožiarnych opatrení sa v každej obci aj meste stíhalo peňažnými

pokutami a telesnými trestami. Jedným z opatrení, ktoré malo častým požiarom v dedinách a

mestách s hustou zástavbou zabrániť, bolo nariadenie stavať domy z tehál alebo z kameňa.

Dňa 26. júna 1788 vydal cisár Jozef II. protipožiarny poriadok, ktorý bol zverejnený aj v

obciach v Liptove. Pozostával zo štyroch kapitol. Prvá sa zaoberala preventívnymi

opatreniami, v druhej kapitole sa predpisoval spôsob organizácie strážnej služby a burcovania

na poplach, v tretej bol návod ako požiar lokalizovať a v štvrtej boli pokyny na odstraňovanie

následkov a vyšetrovanie príčin požiaru.

______________________________________________________________________________________ 58

Lisková dejiny

Na základe uvedeného dokumentu vydal 29. júla 1788 hlavný župan Liptovskej stolice

„Požiarny poriadok stolice liptovskej“. Nariadenie obsahovalo 16 bodov, v ktorých sa

prikazovalo : udržiavať vzdialenosť medzi domami na 2 - 3 siahy, stavať humná ďalej od

obytných domov, nesušiť ľan a konope na pôjdoch, nestavať domy v lese, nechodiť s fajkou v

budovách, nepoužívať sviečky a fakle v maštali a na pôjde, opatrne zaobchádzať s pecou pri

pečení chleba, stavať kováčske dielne sto krokov od dediny alebo najbližšieho domu,

udržiavať pri domoch požiarne studne alebo sudy naplnené vodou, v každom desiatom dome

držať železný hák, vydržiavať nočnú stráž a v prípade požiaru zhodiť zo susedných domov

strechu z dôvodu nešírenia ohňa. Požiarny poriadok dokonca stavebníkom hrozil, že ak

neuposlúchnu nariadenie o zákaze stavby drevených domov, budú musieť ich asanovať. V

roku 1857 komisár Liptovskej župy Jozef Kučera vydal rozsiahly protipožiarny poriadok a na

jeseň roku 1859 Liptovská župa nariadila všetkým majiteľom domov zadovážiť si železný

hák, rebrík a pred dom umiestniť sud s vodou. Aj napriek týmto opatreniam a predpisom,

ktoré mali požiarom zabrániť, sa nepodarilo bilanciu tohto živlu obmedziť.

Veľký požiar vypukol v Liskovej aj 29. októbra 1869 neopatrnou manipuláciou so

svetlom v maštali Jána Malenka večer o 21. hodine. Maštaľ zakrátko zhorela a ďalšie maštale

Jána a Juraja Lukáčovcov sa podarilo uhasiť, pretože ich strechy boli poprášené prvým

snehom. Z požiaru bol podozrivý Štefan Šeffer, chovanec Jána Malenka, ale jeho vina sa

nepreukázala. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Obec Lisková, Kurentálny protokol 1738-1823)

Aj príčinou ďalšieho požiaru boli drevené humná a nešťastná náhoda. Presne o pol

dvanástej 27. októbra 1874 vypukol oheň v humne Juraja Šuhajdu Turana a okamžite sa

rozhorelo aj ďalších 5 humien v jeho blízkosti. Aj napriek snaženiu hasiacich ľudí (väčščinou

boli doma len ženy, pretože chlapi boli v lese chystať palivové drevo na zimu až pri

Liptovských Revúcach), sa za jeden aj pol hodiny rozšíril oheň na ďalších 70 humien. Horeli

všetky humná od Lavkovcov a obecnej záhrady až po humno Jandurovcov. Bola by možno

vyhorela aj celá obec, keby neboli prišli na pomoc hasiči z hasičského spolku z Ružomberka.

Jeden z najväčších požiarov Liskovej vypukol 29. mája 1885 o 11.30 hodine

predpoludním v dome Pavla Lesáka. Z tejto budovy sa oheň rýchlo šíril na celý rad domov a

hospodárskych stavov až po budovy hostinca. V krátkom čase horelo v Liskovej 119 domov.

Požiar zapríčinila manželka Pavla Lesáka, Zuzana Štrbinová, ktorá v dome varila plátno. Po

rýchlom vzbĺknutí domu, utekajúc, zabudla svojho trojročného syna v dome. Keď to zistila,

už sa ho z horiaceho domu nepodarilo zachrániť. (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Obec Lisková,

Kurentálny protokol 1738-1823)

V roku 1888, po sviatku nanebevzatia Panny Márie 16. augusta o druhej hodine v noci udrel

silný blesk do šopy Jozefa Forgáča. Z horiacej strechy sa oheň rozšíril aj na strechy ďalších

hospodárskych stavov a domu Juraja Dvorského Slimáka. Na celej horiacej strane dediny až

______________________________________________________________________________________ 59

Lisková dejiny

po krčmu stojacu pri prázdnom pozemku Štefana Šrobára zhorelo pri tomto nešťastí až 32

humien spolu s hospodárskym náradím a práve navozeným senom. (ŠOKA Liptovský

Mikuláš, Obec Lisková, Kurentálny protokol 1738-1823)

Voľby do uhorského snemu mali v Liskovej búrlivý priebeh aj v roku 1898. Po

búrlivých udalostiach boli v Liskovej zatknutí 36 obyvatelia obce, zavretí v priestoroch

ružomberskej sedrie a vypočúvaní. V roku 1901 boli po protestoch verejnosti prepustení.

_______________

Kavuljak, A.: Historický miestopis Oravy, SAV Bartislava 1955, s.253

Začiatok 20. storočia a 1. svetová vojna

Začiatok 20. storočia poznačil dejiny Liskovej v roku 1908 obrovským požiarom, pri

ktorom zhorelo 32 domov a spolu s nimi aj 85 hospodárskych stavov liskovských gazdov. O

hroznej udalosti písali viaceré dobové noviny. Vrámci obnovy obce a verejných budov sa

zástupcovia obce s prispením štátnych prostriedkov rozhodli, že postavia novú budovu

Obecného notárskeho úradu spojenú s obecným úradom. Stavba sa uskutočnila v roku 1908,

pričom posledné splátky pôžičky na dofinancovanie stavby obec splatila až na knci 20-tych

rokov 20. storočia.

Vojnové udalosti v Európe sa začali potom ako 28. júna 1914 v Sarajeve zasiahla

guľka vraha následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku. V nedeľu 26. júla 1914

bola nariadená všeobecná mobilizácia mužov do 37 rokov. V priebehu 24 hodín museli

narukovať všetky povolané ročníky brancov. Narukovaní žili v presvedčení, že vojna dlho

nepotrvá a vrátia sa rýchlo späť do svojich domovov, podobne ako v rokoch 1908 a 1912, keď

bola vyhlásená čiastočná mobilizácia pre nepokoje na Balkáne. Rakúsko-Uhorsko

vypovedalo 28. júla 1914 Srbsku vojnu. Touto udalosťou sa začala strašná, krutá a ničivá

vojna, ktorá mala predovšetkým pre Európu nekonečné následky. Vypovedanie vojny Srbsku

vyvolalo reťazovú reakciu a do vojny vstúpilo postupne viac ako 30 štátov s niečo vyše 1,5

miliardou obyvateľstva. Vlaky dňom i nocou odvážali transporty vojakov po krátkom

vojenskom výcviku na srbský front.

Dňa 2. augusta 1914 bolo v Liskovej, tak ako aj v iných dedinách oznámené

vypuknutie vojny so Srbskom a nariadená všeobecná mobilizácia. Synovia, otcovia

i mládenci z mnohých rodín sa museli do 24 hodín hlásiť pri svojej jednotke. Muži sa museli

hlásiť na veliteľstve 67. pešieho pluku v Prešove, odkiaľ boli potom odvelení väčšinou na

východný front. Manželky, ktorým živiteľov rodín odvelili na front dostávali od

Slúžnovského úradu v Ružomberku dennú podporu 85 halierov. Vojnovými udalosťami na

území Slovenska trpel najviac vidiek. V prvých rokoch vojny zmizli z obehu všetky drobné

______________________________________________________________________________________ 60

Lisková dejiny

mince a boli nahradené papierovými bankovkami, nastal akútny nedostatok potravín a ich

ceny sa neustále zvyšovali. Neskôr bol zavedený lístkový systém a začalo sa s rekvirovaním

obilia. V nasledujúcich rokoch sa začal prejavovať aj nedostatok potravín a šatstva, ktorý sa

vystupňoval v rokoch 1917 a 1918. Ale život v obci sa ani cez kruté vojnové udalosti

nezastavil.

Roky vojny vyčerpávali Rakúsko-Uhorskú vojnovú výrobu ale aj ľudské zdroje, pretože už v

roku 1914 museli vojaci monarchie bojovať na dvoch frontoch : srbskom a ruskom. Na

ruskom fronte mala rakúsko - uhorská armáda už v roku 1914 katastrofálne straty (250 tisíc

mŕtvych a 100 tisíc zajatých). Front sa dlhodobo ustáli v Haliči a v Karpatoch. V týchto

bojoch padlo aj veľké množstvo mužov z Liptova, ktorí narukovali k 67. pešiemu pluku alebo

boli neskôr pridelení k 9. honvédskemu pešiemu pluku, prípadne k inej jednotke.

Prehlbujúca sa vojnová potravinová kríza v zázemí donútila vládu, aby nariadila povinné

rekvirácie zvonov pre vojnovú výrobu v roku 1916 a rekvirácie obilia, múky, krmovín aj

dobytka v roku 1918. Aj z kaplnky bol v roku 1916 odobratý zvon. V posledných vonových

rokoch chýbalo v domácnostiach skoro všetko : tuk, petrolej, cukor, mydlo, ryža, káva. Pre

nedostatok petroleja sa svietilo karbidom v podomácky zhotovených kahancoch. Ceny

bežných potravín stúpli v rokoch 1914-1918 viac ako 20-násobne. Odpor voči monarchii

rástol zo dňa na deň. Za hranicami v štátoch Dohody : Rusku, Taliansku, Francúzsku a USA

sa formovali československé légie a pripravoval sa vznik nového československého štátu.

Život v zázemí nekomplikoval len nedostatok ľudského potenciálu, keďže väčšina

práceschopných mužov bola na fronte, ale aj praktiky obvodných notárov, od ktorých často

závisela holá existencia obyvateľov slovenského vidieka.

Vojnový rok 1917 ostal v pamätiach ľudí rokom sucha. Obilie vyrástlo nízke, tráva

sa nedala ani kosiť, zemiakov sa urodilo len veľmi málo. V roku 1918 sa k útrapám vojny

pridala aj ďalšia - španielska chrípka, ktorá si aj v Liskovej vyžiadala niekoľko desiatok

životov. Podľa dobových údajov sa často konali až tri pohreby naraz.

Vojna sa skončila v roku 1918 s nesmiernymi obeťami na životoch. V rokoch 1918 a

1919 sa muži, ktorí ostali nažive, vracali do svojich domovov. Legionári z Ruska sa do vlasti

vrátili po strastiplnej ceste naprieč celým Ruskom alebo po mori až v rokoch 1920-1921.

Niektoré rodiny však márne čakali na svojich živiteľov, aj napriek tomu, že nedostali

oficiálne úradné oznámenie o úmrtí. Väčšina mužov padlých v druhej polovici vojny ostala

nezvestnými. V rokoch 1919 - 1927 mali preto krajské súdy plné ruky práce s vyhlasovaním

nezvestných za mŕtvych, aby vdovy a rodiny po padlých mohli dostávať aspoň skromnú

podporu od Úradu pre válečných poškodencov v Bratislave a vlastnícky si vysporiadať pôdu.

Mnohí muži, ktorí sa zo zajatia nevrátili, ostali v Rusku, neskôr sa tu oženili a založili

si vlastné rodiny. Rodiny doma ich však považovali za mŕtvych.

______________________________________________________________________________________ 61

Lisková dejiny

Padlí v 1. svetovej vojne z Liskovej

Meno a priezvisko Dátum smrti Číslo pluku Miesto smrti1. Laurinc Boroň Šramko2. František Garaj3. Ján Garaj4. Emil Gulej5. Peter Chovanec6. Elek (Alexius) Kubala7. Metod Lesák Betušiak8. Emil Likavec9. Cyprián Lukáč10. Štefan Lupták Macko11. Leon Mišata12. Cyprián Mrva13. Július Šeffer Malenka14. Peter Pudiš

Lisková medzi dvoma vojnami

Po prvej svetovej vojne sa život obci dostával postupne do svojich koľají. V roku

1919 bol na čelo obce zvolený richtár Teodor Dúbravec, ktorý v úrade zotrval až do roku

1922. Bolo vymenované nové obecné zastupiteľstvo a obecný notársky úrad dostal nového

notára v osobe Jána Mikulu, ktorého menoval liptovský župan 23. marca 1919. Prvý krát sa

zastupiteľstvo v novom zložení zišlo na mimoriadnom zasadnutí 27. apríla 1919. Prítomní

boli teodor Dúbravec, richtár, Ján Mikula, notár, Ján Gejdoš, podrichtár, Michal Belluš,

sirotský otec, Štefan Gejdoš, Jozef Gulej, Jozef Lukač, prizvaní hostia, Matrin Pazúrik, Jozef

Chovanec Kolečka, Ján Dvorský Slimák, Tobiáš Garaj, Jozef Jurgoš Brna, Ján Lauko Faktor,

Jozef Lukač Kanis, Andrej Lukač Páleník, Michal Belluš, Jozef Piecka, Ján Sliačan Cestár,

Jozef Slimák, Andrej Šrobár a Jozef Turan, členovia obecného zastupiteľstva.

V roku 1920 obecný výbor odsúhlasil príspevok obce vo výške 5 tisíc korún na stavbu

železobetónového mosta cez Váh, ktorý sa nachádzal na vicinálnej ceste Lisková – Liptovské

Sliače. Viac finančných prostriedkov obec nemohla poskytnúť pre vysoké zaťaženie dávkami.

O rok, 25. júna 1921, sa táto otázka opäť otvorila, a pretože okolité obce nedisponovali opäť

finančnými prostriedkami, bola nariadená licitácia. Pôžičku obci Lisková ponúkol člen

zastupiteľstva Jozef Lesák vo výške 40 tisíc korún s 5 % úrokom. Zástupcovia obce s takýmto

riešením súhlasili a na splátky pôžičky sa určila mimoriadna dávka (¾ z polí a ¼ z domov).

______________________________________________________________________________________ 62

Lisková dejiny

Lisková patrila v 20-tych rokoch 20. storočia medzi prvé obce v dolnej časti Liptova,

ktoré sa začali zaujímať o elektrifikáciu. Na svojom zasadnutí 9. októbra 1921 obecné

zastupiteľstvo prejednalo ponuku firmy Hrábek a syn na inštaláciu osvetlenia v obce a

v domácnostiach. Prítomní členovia s podmienkami súhlasili a podpísali navrhovanú zmluvu.

Podľa nej mala firma na vlastné náklady nainštalovať v obci elektrické rozvody, prípadne ich

doviesť aj do domácností. Obec mala zabezpečiť miestnosť na umiestnenie motora na výrobu

prúdu a 50 stĺpov na rozvody po obci. Firma mala poskytnúť zadarmo 11 pouličných lámp a

50 sviečkových lámp, pričom sa zaviazala trvalo dodávať svetlo do notárskeho domu a

kostola. Svetlo malo svietiť len v noci, ale nie od súmraku do úsvitu. Dodávku energie mala

firma Hrábek a syn ako jediný dodávateľ zabezpečovať pre obec a domácnosti nepretržite 18

rokov. Ak by však energiu nedodala týždeň, bola povinná obci aj občanom zaplatiť odškodné

vovýške ceny 1 litra petroleja za každý začatý týždeň. Mala aj výlučné právo dodávania

materiálu a stavbu prípojok do domácností. Na prípojky do súkromných domov mala firma

dodať lampy v hodnote len 150-200 korún. Cena energie mala byť o 5 % lacnejšia ako

v Ružomberku. Po uplynutí 18-tich rokov sa malo celé zariadenie v dobrom stave stať

majetkom obce. Sieť a rozvody mali byť dokončené 31. decembra 1921. Zmluva bola

obojstarenne výhodná, ale vládny referát pre verejnú prácu v Bratislave nesúhlasil

s predloženou zmluvou a preto ju liptovský župan nepodpísal a stavbu zakázal

s odôvodnením, že Lisková má možnosť pripojiť sa na energiu dodávanú z Podtatranských

elektrární.

Obecné zastupiteľstvo malo v tomto období právomoc menovať aj pôrodné babice ako obecné

zamestnankyne. Na svojom zasadnutí 17. decembra 1921 zástupcovia obce namiesto

dovtedajšej pôrodnej babice Anny Pudišovej, menovali Máriu Gajdošovú. Povinnosťou

pôrodnej babice bola pomoc pri pôrode, ošetrovanie šestonedielky po pôrode v priebehu 8 dní

a potom prípadné denné návštevy. (V roku 1924 bol pôvodný plat babice zvýšený zo 240

korún na 480 korún spolu s príplatkami za ošetrovanie po pôrode a prípadné návštevy.)

Po neúspechu v jednaniach o rozvodoch elektrickej energie v obci, prikročilo

zastupiteľstvo obce k ďalšej naliehavej téme, stavbe vodovodu v obci. Stavba bola

odsúhlasená na zasadnutí 21. októbra 1922, pretože v rokoch 1920-1922 boli v obci veľké

problémy s dostatkom vody. Z toho dôvodu boli veľké obavy najmä pred prípadným

požiarom. zastupiteľstvo sa rozhodlo, že v prípade udelenia štátnej podpory na stavbu

vodovodu v obci časť nákladov uhradí obec. Zaviazali sa previesť stavbu pod štátnym

dozorom a podľa plánov Štátneho zemedelsko-technického úradu v Banskej Bystrici.

Členov zastupiteľstva v 20-tych rokoch zamestnávalo viacero problémov. Okrem bežnej

agendy, v ktorej prevládali žiadosti o priznanie domovského práva v obci, sa prejednávala aj

žaloba firmy Včela, veľkoobchodný dom v Ružomberku o nezaplatenú pohľadávku za kúpu

______________________________________________________________________________________ 63

Lisková dejiny

petroleja pre občanov obce. Pohľadávka vznikla už v novembri 1920, keď starosta obce

objednal petrolej v hodnote 10.751 korún. Petrolej však firma dodala až v januári 1921 a

obyvatelia Liskovej si ho medzitým zadovážili od iných firiem a samostatne. Takže zásoba

petroleja ostala na ťarchu obci, a aj napriek tomu, že bolo niekoľkokrát vybubnované, aby si

obyvatelia prišli petrolej prevziať, nestalo sa tak a zásoba sa postupne zo skladu vytrácala.

Obecní zástupcovia konštatovali, že petrolej sa vylial a časť vyschla. Nakoniec sa rozhodlo,

že zvyšný petrolej sa v obci predá v bežnej cene a vzniknutú škodu uhradí obec. Keďže sa tak

nestalo, obec musela v roku 1923 čeliť žalobe firmy pre nezaplatenú pohľadávku. Liskovú

v spore zastupoval advokát Biheler Szikora z Ružomberka. Dňa 16. apríla Okresný súd

v Ružomberku vyniesol rozsudok, ktorý uznal pohľadávku firmy z roku 1921 za premlčanú a

nevymožiteľnú.

Časť príjmov obce v medzivojnovom období tvorili aj príjmy z nájmu obecného

hostinca. Budova stála na mieste, kde sa dnes nachádza dvor a budova materskej školy. Na

svojom zasadnutí 15. januára 1924 členovia si zastupiteľstva vybrali z ponúkaných

prenájomcov Daniela Victorisa z Nižných Matiašoviec, bývalého amerického legionára za

ročný poplatok 7.160 korún. Spomínaného prenájomcu (árendátora) obec prihlásila na

Finačnom riaditeľstve v Liptovskom Mikuláši. Situácia sa však skomplikovala tým, že

riaditeľstvo zrušilo obci licenciu na hostinec. Pre rozpočet obce by definitívne zrušenie

znamenalo obrovskú újmu na rozpočte, a preto strarosta písomne oslovil župana, ktorý sa mal

prihovoriť v tejto veci na Generálnom finančnom riaditeľstve v Bratislave, kde obec vyslala

delegáciu zástupcov. Nakoniec sa podarilo licenciu opäť získať a rozpočet obce bol

zachránený. Medzitým však Daniel Vietoris odstúpil od zamýšľaného prenájmu hostinca.

Preto bola vypísaná verejná súťaž na prenájomcu hostinca. Po všetkých peripetiách

spojených s hostincom, bol nakoniec odovzdaný do nájmz Andrejovi Košíkovi za 6.500

korún do 15. apríla 1929. Andrej Košík však v roku 1925 dobrovoľne prepustil árendu

Karolovi Hrstkovi z Liptovskej Osady.

Liskovou viedla oddávna dôležitá vicinálna cesta. Obecným cestárom bol v 20-tych

rokoch Ján Sliačan – Cestár. V roku 1924 si vyžadovala nutné opravy a obec mala na tieto

práce zabezpečiť štrk a záprah. Ale náklady na lámanie štrku vysoko prekračovali fiančnú

podporu župy, ktorá bola vo výške 25 tisíc korún. Zástupcovia obce sa nakoniec vzdali snáh o

úpravu cesty, z dôvodu vysokých nákladov pripadajúcich na obec.

V rokoch 1922-1924 obec zaznamenala poslednú väčšiu vlnu vysťahovalectva, keď

sa z Liskovej v priebehu troch rokov vysťahovalo vyše 10 rodín do Slovinska. Boli to rodiny

Alfonza Chylu, Jozefa Hrnčiara, Petra Kuchára, Karola Daňu, Jozefa Lesáka Tatárika, Žofie

Šefferovej, Žofie Buganovej a iné.

______________________________________________________________________________________ 64

Lisková dejiny

V obci sa v medzivojnovom období zakladali nové pobočky politických strán a nové

kultúrne a spoločenské spolky. Dobrovoľný hasičský zbor bol v Liskovej založený 24.

augusta 1924. Na zakladajúcej schôdzi bolo prítomných 22 zakladajúcich členov zboru a

medzi ninmi boli: Ján Mikula, notár, Dr.Vavro Šrobár, Mikuláš Šeffer, Jozef Lesák, starosta a

ďalší. (Spomedzi zakladajúcich členov bol najdlhšie činný v zbore Mikuláš Šeffer, a to 34

rokov.) Predsedom zboru sa stal Jozef Lesák, starosta, veliteľom Ján Mikula, notár,

námestníkom veliteľa Jozef Gulej, tajomníkom Vavro Šrobár, pokladníkom Jozef Lesák,

stojníkom Jozef Piroh, veliteľom čaty Konštatín Kološňa, námestníkom veliteľa čaty Peter

Mrva a revízormi Peter Boroň a Mikuláš Šeffer. Pri založení hasičského zboru mali jeho prví

členovia k dispozícii štvorkolesovú ručnú striekačku so štyrma savicami od firmy Sternberg a

Kálman v Budapešti (Neskôr získali ešte jednu štvorklolesovú striekačku, ale v roku 1928 ju

predali do Martinčeka). Ďalej to boli : 1 savica (cicva), 1 čerpadlo (cicadlo), 1 lampáš, 1

nepremokavá plachta, 1 kľúč na kolesá, 1 kľúč na mazanie, 1 oje, 2 váhy, 8x20 m hadíc, 1

skriňa na lieky a dvojkolesový naviják. Obec privítala založenie zboru a na jeho ďalšie

vybavenie bolo uvoľnených z rozpočtu 11 tisíc korún. Za tieto prostriedky si hasičské

družstvo dokúpilo potrebný materiál od firmy F.R.Smekal v Martine. Na vybavenie pripselo

družstvo z členských príspevkov a väčšiu časť hradila obec z hasičského fondu. Stará

striekačka bol však zastaralá, a tak bola 17. novembra 1928 kúpená nová motorová

dvojkolesová striekačka typ A 4 ŠKODA 26/34 HP od firmy V.Stratílek Vysoké Mýto za

financie získané od obce a od krajanov z USA a Kanady. Táto striekačka bola vôbec prvá

motorová striekačka na území dolného Liptova. Za strojníkov novej striekačky boli menovaní

Štefan Lukáč Križan a Emil Mojš.

V ďalších rokoch 1928-1930 sa členská základňa hasičského zboru rýchlo rozširovala. (Z týchto členov najdlhšie pôsobili v zbore Ferdinand Plecháň a Karol Dvorský. Garáž pre novú striekačku si pri starom hasičskom skladisku si hasiči vybudovali v roku 1934. V roku 1931 sa vzdal veliteľskej funkcie zboru bývalý notár Ján Mikula a nahradil ho nový notár Ondrej Ferdinand. Na miesto tajomníka bol v roku 1931 zvolený Hypolit Gejdoš, za pokladníka Dominik Šuhajda, za gazdu Peter Boroň Dvorský, za veliteľa sanitárskej čatyJozef Piroh a veliteľa čaty Peter Mrva. Zároveň prvý veliteľ a predseda zboru boli zvolení za čestných členov zboru. V roku 1932 si zbor kúpil za 3.300 korún vlastnú hasičskú zástavu. Jej posviacka sa konala 5. júna 1932 v rímsko-katolíckom kostole v Liskovej. Na jednej strane bol na zástave obraz svätého Floriána – ochrancu hasičov a na druhej strane nápis „Bohu na slávu, bližnému na pomoc 1924-1932“. Medzi zaslúžilých členov medzivojnového zboru patria : Juraj Juriss, Rudolf Štetina, Sigbert Štrbina, Ferdinand Plecháň, Miroslav Švárny, MUDr. Július Hoselitz, zborový lekár z Liptovskej Teplej, Karol Nemček, Karol Dvorský Bobola, Jozef Piecka, Štefan Lukač, Jozef Ondrejka, Ondrej Vojvoda, Štefan Lukač Križan, Cyprián Forgáč, Helena Chovancová, Štefan Sliačan, Jozef Lubelec, Peter Račko a iní. Člen zboru Mikuláš Šeffer bol za svoj čin, keď v roku 1940 z rozvodnenej rieky zachránil človeka pred utopením, vyznamenaný. Na sklonku vojny 15. apríla 1945 bola zostavená z členov zboru dychová hudba pod vedením kapelmajstra Emila Boroňa. Jej členmi boli: František Švárny Zobčiak, Jozef Camber Múka, Anton Jandura, Serafín Pudiš, Cyprián Mišata, František Šramko, Július Lesák a Jozef Šrobár.

V roku 1924 boli v Liskovej po prvý krát očíslované domy. Rozhodlo o tom obecné

zastupiteľstvo na zasadnutí 29. októbra 1924. Popri tejto akcii bola uskutočnená aj oprava

domového katastra a vyriešené niekotré daňové nezrovnalosti s tým spojené. Vykonaním tejto

práce zastupiteľstvo poverilo straostu a notára, ktorí vybnareli za každý očíslovaný dom 4

______________________________________________________________________________________ 65

Lisková dejiny

koruny za jendoizbový a 6 korún za dom s dvoma obytnými miestnosťami. Taktiež

zastupiteľstvo rozhodlo o vyberaní polatku za hroby, ktorý sa mal vyberať vo výške 20 korún

do 10 rokov a 40 korún nad 10 ročnú hranicu.

V týchto rokoch bolo ukončené aj nočné trúbenie strážnika v obci. V jeho

neprospech hovorili členovia zastupiteľstva, ktorí tvrdili, že sa kradne tam, kde v noci

strážnik netrúbi, a že vlastne upozorňuje na miesto, kde je. Okrem nočných strážnikov boli

v tomto čase zrušené aj tiché občianske stráženie, pretože do služby bola posielaná väčšinou

mládež, ktorá robila mnohokrát po dedine výtržnosti. Na základe týchto tvrdení bolo

rozhodnuté, aby nočné hlásenie zabezpečovali vežové hodiny a nočné trúbenie bolo zakázané.

V roku 1925 si Lisková zriadila vlastnú obecnú knižnicu. Z tohto dôvodu bola

menovaná knižničná rada v zložení: Jozef Ďaďo, rímsko-katolícky administrátor, Ján Mikula,

notár, Michal Belluš učiteľ a Ján Sliačan.

Neúnosnosť stavu cesty cez Liskovú prinútila aj Štátny stavebný úrad v Liptovskom

Mikuláši, aby v roku 1925 urobil dláždenie a valcovanie župnej cesty cez Liskovú. Obec

mala poskytnúť kamenné kocky, dodanie štrku, prácu v hodnote 350 tisíc korún a hotovosť 4

tisíc korún. Na valcovanie mala obec dodať kameň a piesok. Obec s podmienkami súhlasila,

ale žiadala odpustiť finančnú hotovosť, ktorú nebola schopná vyplatiť.

Keďže pre spomínané prekážky úradov nebol na začiatku 20-tych rokov do Liskovej

zavedený elektrický prúd, v roku 1925 obecné zastupiteľstvo súhlasilo s možnosťou pripojiť

sa na elektrické vedenie, ktorým sa mal priviesť elektrický prúd z Likavky cez liskovský

chotár do Nemeckej (Partizánskej) Ľupče. Lisková mala na spoločnú akciu prispieť sumou 20

tisíc korún s podmienkou, že Ľupča postaví celý rozvod od Likavky až po železničnú stanicu

v Liskovej. Cez obecný chotár Liskovej mala Ľupča postaviť vedenie bez poskytnutia

nájomných, či iných poplatkov, pričom povolenie od zainteresovaných vlastníkov zabezpečili

zástupcovia obce Lisková. Ak by sa v budúcnosti k vedeniu pripojila akákoľvek okolitá obec,

Lisková má nárok na 35% z príspevku, ktorým príslušná obec prispeje. Vedenie na osvetlenie

obce mala dodať firma Siemens a spol. spolu so stĺpmi, lampami a transformačnou stanicou.

Zo začiatku roku 1926 sa zachovala žiadosť obecného zastupiteľstva Liskovej,

ktorým župný úrad žiadalo o povolenie pravidelných jarmokov v Liskovej v dňoch 8.

februára, 7. augusta a 5. novembra. Takéto jarmoky boli pre obec výnosné najmä z hľadiska

poplatkov do obecnej pokladnice, pričom boli vhodné aj pre obchodníkov z hľadiska

položenia obce na hlavnej cestnej či železničnej trase.

V roku 1927 bolo v Liskovej založené Združenie evanjelickej mládeže na podnet

evanjelického seniora Miroslava Bázlika a učiteľa Ľudovíta Šolca. Mládež sa pod záštitou

spolku schádzala v evanejlickej škole každý pondelok vovečerných hodinách. Večierky boli

striedavo venované biblickým temám a náučným témam. Členovia evanjelického združenia

______________________________________________________________________________________ 66

Lisková dejiny

boli aktívni aj v divadelnej oblasti. Prvú hru nacvičili s učiteľom Šolcom už v roku 1914. Bol

to Tajovského Ženský zákon. V roku 1921 sa predstavili s hrou Kamenný chodníček, 9.

marca 1924 s hrou Páva a v dňoch 4. a 11. mája s hrou Čertov mlyn. Zo ziskov si kúpili

javisko a kulisy. Divadlá nacvičovali v priestoroch evanjelickej školy a niekedy aj v obecnom

hostinci. V roku 1930 počet členov pomaly ubúdal a koncom 30-tych rokov ich činnosť úplne

ochabla a obnovená bola až v roku 1940. Vtedy sa na podnet evanjelického farára Plavca

vytvorili dve skupiny jedna s 31 členmi tvorila Združenie evanjelickej mládeže pod vedením

Jozefa Teniaka a Dorast evanjelickej mládeže s 23 členmi pod vedením Viery Šolcovej.

Rok 1934 sa začal pre obyvateľov Liskovej viacerými tragickými udalosťami. Prvá

smrteľná nehoda sa stala 5. januára 1934, keď v miestnom kameňolome pri odvážaní hliny

privalila zamrznutá masa troch obyvateľov obce, jeden z nich 24-ročný Adolf Lauko na

následky udalosti zomrel. Bol členom hasičského zboru, takže na jeho pohrebe sa zúčastnili

nielen členovia Dobrovoľného hasičského zboru z Liskovej ale aj zo zborov z okolitých obcí.

Asi o mesiac na to, 8. februára tragicky zahynul 80-ročný zvonár Jozef Bačík, ktorý

nešťastnou náhodou spadol zo šopy na hlavu. najväčšia pohroma na Liskovú prišla v lete.

Koncom júla bola obec aj okolitý chotár postihnuté prudkým ľadovcom, ktorý zničil

dozrievajúcu úrodu a poškodil príbytky. V ten istý deň udrel blesk do domu Berty Turanovej.

Väčšie škody nespôsobil a na šťastie v dome v tom čase nikto nebol. V nasledujúcom roku

bolo pre obyvateľov poškodených živelnou pohromou pridelených 130 q jačmeňa a 130 q

ovsa. Za 1 q jačmeňa sa platilo 80,- Kč a za 1 q 70 kč.

V dňoch 12. - 15. augusta 1934 sa konala oslava 10-ročnej existencie hasičského zboru.

Slávnostný príhovor k účastníkom prvého dňa osláv mal Dr. Mikuláš Pružinský, poslanec

Slovenskej ľudovej strany. Niektorým zakladajúcim členom boli pri tejto príležitosti

odovzdané čestné diplomy. Oslavy sa pre nepriazeň počasia 12. augusta dokončili až 15.

augusta.

V roku 1934, 23. augusta zomrel v Liskovej bývalý učiteľ-správca Rímsko katolíckej

ľudovej školy Ján Nikel (1859-1934). Zo zaslúžilým učiteľom a organistom sa prišli rozlúčiť

smútiaci obyvatelia Liskove, ale aj zástupcovia Školského inšpektorátu v Ružomberku,

inšpektor Klimko a viacero učiteľov celého ružomberského okresu.

Rok 1934 ohraničuje aj existenciu starého gotického kostola v Liskovej. V tomto

roku sa zástupcovia štátneho lesného eráru ako patróna a udržiavateľa kostola rozhodli, že

zubúrajú starý liskovský kostol, ktorý bol zatvorený už od roku 1927 pre svoj nevyhovujúci a

život ohrozujúci stav. Už kanonická vizitácia z roku 1825 konštatovala, že kostol je pre

veľký počet veriacich malý. O jeho rozšírení sa však ešte v týchto rokoch neuvažovalo. Po

nástupe farára Martina Pazúrika sa začal tento problém prejednávať. V roku 1914 už boli na

prestavbu vyhotovené projekty a lesný erár mal začať so stavebnými prácami. Akciu však

______________________________________________________________________________________ 67

Lisková dejiny

prerušila 1. svetová vojna. Počas štvorročného pôsobenia administrátora Ďaďu v Liskovej v

rokoch 1922-1925 boli opäť zakreslené nové plány, ale stavba sa ani v tomto období

neuskutočnila. V roku 1926 komisia na čele s okresným lekárom Dr. Bezděkom zistila, že

staticky narušená stavba ohrozuje životy veriacich, preto ho úrady nariadili zavrieť. Preto sa

aj v v období od 4. októbra 1927 do 15. novembra 1936 konali služby Božie v priestoroch

katolíckej školy a v letné nedele v cintorínskej kaplnke. Starý kostol však od svojho

zatvorenia čoraz viac a intenzívnejšie chátral. Zakrátko boli rozbité na budove všetky okná a

bol poškodený aj oltár. Strecha bola vo veľmi zlom stave a po čase hrozilo jej zrútenie. Preto

sa zástupcovia úradov rozhodli, že začnú s asanáciou kostola. Pred tým bolo demontovaný

všetek inventár, ktorý sa dal ešte použiť. V spolupráci s učiteľom - organistom z Bobrovca

bol rozobratý aj organ a bol odoslaný firme Rieger do sliezskeho Krnova na rekonštrukciu a

uskladnenie. Búranie zabezpečovalo Robotnícke stavebné družstvo v Liptovskom Mikuláši.

Náklady na zbúranie stavby boli predbežne vyčíslené na 5700,- Kč. Pri búraní boli cirkevníci

povinní poskytnúť ručnú a vozovú prácu. V druhej polovici boli vyhotovené architektom

Jindřichom Mergancom (1889-1974) v Bratislave nové projekty na stavbu kostola. V

novembri 1934 sa začalo s rozoberaním kostola a v jarnom období 1935 sa malo začať stavať.

Keďže nový kostol mal byť väčší, pozemok na stavbu bol rozšírený o učiteľskú ovocnú

záhradu. Pôvodne mala byť zbúraná aj baroková veža, ktorá nebola s kostolom spojená, ale na

zásah Pamiatkového úradu v Bratislave ostala architektonicky i historicky cenná veža stáť.

V noci z 18. na 19. decembra 1934 vypukol v humne Františka Forgáča požiar. Plameňom

padli za obeť nakoniec aj hospodárske stavy Juraja Baláža a bol zničený štít humna Severiána

Stehuru. Oheň sa rýchlo šíril, ale jeho silu oslabovalo bezvetrie a rýchla záchrana privolaných

hasičských zborov z Ružomberka, Liptovskej Teplej a Martinčeka. Liskovskí hasiči nemohli

zasiahnuť, pretože mali závadu na striekačke. Požiar umyselne založil neznámy páchateľ.

Celá škoda spôsobená ohňom bola vyčíslená na 50 tisíc.

Na jar 27. marca 1935 bol starý kostol zbúraný a v tento deň sa zišla komisia, ktorá

mala pripraviť vydanie stavebného povolenia na novostavbu kostola. Na jednaní boli prítomní

zástupcovia Okresného úradu v Ružomberku, Štátnych lesov a statkov, miestny kňaz a učiteľ.

Zo stavbou kostola sa začalo v polovici októbra 1935. Podujímateľom stavby bol Ondrej

Janček, staviteľ z Ružomberka. Pri stavbe si našli prácu aj mnohí liskovskí nezamestnaní.

Stavba kostola mala stáť okolo 315 tisíc Kč. Pri oprave veže sa objavili v jej murive vážne

trhliny ohrozujúce jej statiku, a tak museli byť zosilnené základy. pri ich kopaní sa zistilo, že

asi 30 metrov vysoká veža so 150 cm hrubými múrmi mala len 80 cm hlboké základy. Preto

bola veža po častiach podkopávaná a základy boli doplnené o 90 cm hĺbky s 2 metrovou

hĺbkou.

______________________________________________________________________________________ 68

Lisková dejiny

Hostinec v Liskovej bol majetkom politickej obce, ktorá ho prenajímala. V rokoch

1935-1941 ho mal v prenájme Ferdinand Richter.

V máji 1935 sa konali v Československu voľby. V Liskovej do poslaneckej

snemovne najviac hlasmi zvolili delegátov Republikánskej strany, za nimi nasledovali

kandidáti Sociálno-demokratickej strany a Národne-socialistickej strany. V takom istom

poradí kandidátov kandidátov zvolili aj do senátu a krajinského a okresného zastupitestva. Do

okresného zastupiteľstva kandidovali z Liskovej Ondrej Šrobár za Republikánsku stranu,

Peter Mrva za Československú ľudovú stranu, Ondrej Mojš za Hlinkovu slovenskú ľudovú

stranu a za Národné zjednotenie kandidoval Albín Lubelec.

Koncom júna 1935 si veľmi zchátralý stav mosta cez Váh vyžiadal jeho opravu.

Most mal pre Liskovú veľký význam, pretože veľká časť obrábanej pôdy sa nachádzala za

Váhom. Oprava mosta stála 31 693 Kč. Z tohto 53,75 % hradila obec Lisková, 31,75 % obec

Liptovské Sliače, 10 % Travertínové lomy Praha, 3 % Bývalí urbarialisti obce Liptovské

Sliače a 1 % Lazy Ivachnová. Na opravu mosta sa použilo najmä drevo z červeného smreka.

Podnik Travertínové lomy Praha mal v tom čase prenajatý lom v katastri Sliačov a povozníci

často používali tento most, preto sa podnik rozhodol prispieť na jeho opravu.

V roku 1935 bola postavená na vyšnom konci dediny ďalšia požiarna nádrž - Vyšná

Priehrada pre potreby momotorvej striekačky v prípade požiaru. Podobná nádrž bola o niečo

skôr postavená za budovou staršieho hasičského skladiska.

V januári 1936 bol v Liskovej založený dramatický krúžok Slovač. Cieľom členov

krúžku bolo kultúrne povznesenie obyvateľstva. Z príjmov krúžku získaných zo zábav a

divadiel, samozrejme s pomocou obce, sa mal postaviť v Liskovej kultúrny dom. Svoju

divadelnú činnosť začal krúžok predvedením divadelných hier Pán richtár a Tri vrecia

zemiakov spolu s hasičmi, ktorí v tých istých dňoch 5. a 12. januára 1936 odohrali divadelnú

hru Pytliakova žena.

V roku 1936 si aj evanjelici v Liskovej založili svoj spolok, pobočku Evanjelickej jednoty na

Slovensku. Predsedničkou spolku sa stala Anna Šolcová, manželka miestneho evanjelického

učiteľa.

Miestny rímsko-katolícky farár bol v roku 1936 dlhodobo hospitalizovaný v

prešovskej nemocnici, kde 16. marca 1936 zomrel. Na druhý deň boli jeho telesné pozostatky

privezené do Liskovej. Ľudia telo svjho nebohého duchovného pastiera očakávali a

odprevadili ho od začiatku dediny až po faru. Pohreb kňaza sa konal 20. marca za veľkej

účasti kňazov z celého okolia, veriacich z Liskovej ale aj bývalých farníkov zo Stankovian.

Pohrebnú sviatosť odbavil dvp. Andrej Hlinka, pohrebnú kázeň mal dekan Michal Bačík,

farár v Lúčkach. Dočasným spravovaním fary bol poverený Martin Pazúrik, príbuzný

zosnulého.

______________________________________________________________________________________ 69

Lisková dejiny

Martin Pazúrik sa narodil 26. mája 1859 v oravskom Podbieli. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Trstenej a Levoči. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule. V roku 1882 bol vysvätený za kňaza. Po skončení štúdia pôsobil ako kaplán a administrátor na rôznych miestach : Nižných Ružbachoch, Spišských Vlachoch, Vikartovciach, Spišskej Sobote, Ľubici, Huncovciach, v rokoch 1890-1907 v Stankovanoch a nakoniec v Liskovej. Od roku 1906 bol dekanom ružomberského dištriktu. V roku 1922 odišiel do Kanady, kde bol kazateľom v slovenskej farnosti vo Wiliamsporte. V roku 1925 sa opäť vrátil do Liskovej. Jeho politická angažovanosť sa začala už v Zichoho uhorskej Krajinskej katolíckej ľudovej strane. Neskôr sa stal kritikom národniarov a čechoslovakistických hlasistov. Aj keď sa usiloval o zmierenie s A.Hlinkom počas jeho neprítomnosti sa 27. októbra 1907 ako emisár spišského biskupa A.Párvyho spoločne s ďalšími kňazmi pokúsil o vysvätenie nového kostola v Ružomberku-Černovej, pričom došlo k známej černovskej tragédii, keď žandári strieľali do černovčanov. Následné vyšetrovanie a zinscenovaný proces len potvrdili, že bol jedným z hlavných vinníkov masakry, keď si na posviacku kostola vyžiadal ozbrojený sprievod. Na toto nemal od biskupa povolenie. Po tejto udalosti sa z politického života stiahol, ale po roku 1918 podporoval zotvrvanie Slovenska v rámci Uhorska. Z obáv pred uväznením v roku 1922 emigroval. V roku 1925 sa však vrátil, vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a propagoval jej autonomistický program. Ako náboženský spisovateľ a publicista napísal množstvo článkov, čŕt, besedníc, epigramov, krátkych próz, ktoré publikoval v cirkevných časopisoch. Zomrel v Liskovej 16. marca 1936.

V máji 1936 sa malo pokračovať so stavbou kostola. Už 3. mája 1936 sa konala

slávnostná posviacka základného kameňa stavby, ktorú vykonal dekan Michal bačík a pri

tejto príležitosti sa uskutočnila aj finančná zbierka na stavbu. Vyzbieralo sa skoro 7 tisíc

korún. Stavba kostola nakoniec stála 780 tisíc korún. Z tohto 550 tisíc bolo získané zbierkou

od veriacich a 230 tisíc dal lesný erár ako patrón. V júni si rozostavaný kostol prezrel na

svojej krátkej návšteve Liskovej aj kardinál Dr. Kašpar, najvyšší cirkevný hodnostár vo

vtedajšej Československej republike.

Prázdnu kňažskú stanicu v Liskovej po piatich mesiacoch doplnilo Ministerstvo

poľnohospodárstva v Prahe, ktoré ako patrón vymenovalo do funkcie liskovského farára dp.

Eduarda Bugára, dovtedajšieho ružomberského kaplána. Od 17. augusta 1936 sa ujal vedenia

farnosti. Pri vstupe do obce vyzdobeného slavobránov ho vítal starosta Ján Piecka, predseda

školskej stolice Ondrej Šrobár a doterajší správca fary Martin Pazúrik ml, ktorý bol

vymenovaný za kaplána v Ružomberku.

V rámci svojej návštevy Slovenska v septembri 1936, prechádzal Liskovou aj sprievod

československého prezidenta Edvarda Beneša s manželkou Hanou Benešovou. Vstup do

dediny bol vyzdobený slavobránou a cestu, ktorou autá prechádzali, po oboch stranách

lemovali davy vítajúcich obyvateľov Liskovej.

Posviacka novostavby kostola v Liskovej sa uskutočnila 15. novembra 1936. Kostol

musel byť urýchlene zariadený, takže bolo väčšinou použité pôvodné zariadenie zo starého

kostola (lavice, tri oltáre), ktoré bolo samozrejme zrekonštruované v novom šate. Oltár bol

vyhotovený z bešeňovského travertínu. Nad ním bol umiestnený kríž s Kristom od

akademického sochára Viktora Mydlu z Ružomberka. Vysvätenie - konsekráciu kostola s

poverením biskupa vykonal ružomberský farár Andrej Hlinka. Spolu s ním prišlo aj 18

farárov zo širokého okolia a zástupcovia patróna kostola Ministerstva poľnohospodárstva a

Štátnych lesov a statkov. Prvú svätú omšu v novom kostole slúžil Andrej Hlinka. Kázeň mal

______________________________________________________________________________________ 70

Lisková dejiny

Michal Bačík, dekan - farár z Lúčok. Počas slávnostných služieb Božích sa do kostola

nazhromaždilo podľa odhadov do 3 tisíc ľudí. Po obrade nasledoval slávnostný obed pre 50-

tich ľudí. Slávnostnú reč predniesol Anton Hlinka, za patronát hlavný radca Škoda, mestský

senátor O.Janček a nový liskovský farár Eduard Bugár. Po nich prehovorili predseda

stavebného výboru Andrej Šrobár a kurátor Jozef Gulej. Pri slávnostnom stole sa vyzbieralo

750 korún na podporu kostola. Slávnosť bola ukončená divadelným predstavením.

V nasledujúcom roku 1. marca bol dodaný firmou Bratia Rieger z Krnova nový organ. Celá

zásielka oragana s príslušenstvom vážila 80 q. Na ružomberskej nákladnej železničnej stanici

zásielku odvážalo 7 furmanov z dediny. Cena nového nástroja bola 67 tisíc korún, ale z nej

firma odčítala čiastku 6 tisíc za starý organ. Organ bol veľký nielen rozmermi, ale aj počtom

registrov, ktorých bolo 10 na jeden manuál, 8 registrov na druhý manuál, 8 spojok, 15

pomocných registrov a 31 registrov na voľnú kombináciu. Pri jeho kolaudácii bolo

prítomných viacero znalcov, medzi nimi najmä bobrovecký katolícky učiteľ, hudobník a

vynikajúci znalec organov Rudolf Sajták.

Obec nezabúdala na svojich slávnych rodákov. V rámci osláv 70-tich narodenín prvého

ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, liskovského rodáka Dr. Vavra Šrobára mu v

Liskovej slávnostne odhalili pamätnú dosku na jeho rodnom dome. Slávnostný akt sa

uskutočnil 28. októbra v deň štátneho sviatku Československej republiky. Na oslavách sa

zúčastnilo viacero osobností politického a kultúrneho života nielen z Liptova, ale aj z celého

Slovenska.

Vavro Šrobár sa narodil 9. augusta 1867 v Liskovej v rodine richtára Štefana Šrobára. áladné vzdelanie získal v rodisku, neskôr študoval na gymnáziách v Ružomberku, v Levoči a v Banskej Bystrici, odkiaľ bol pre svoje vlastenecké zmýšľanie vylúčený a zároveň bol vylúčený aj zo všetkých stredných škôl v Uhosku. S pomocou Ambra Pietra dokončil gymnázium v Přerove a v rokoch 1888-1898 dokončil štúdium na Lekárskej fakulte v Prahe. Po vzniku republiky sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva na Univerzite Komenského v Bratislave a v roku 1935 sa stal profesorom. Do roku 1918 vykonával lekársku prax. Neskôr bol verejným činiteľom a redaktorom v Ružomberku. Pre svoju politickú činnosť do roku 1918 bol viakrát väznený v Ružomberku, Segedíne a Cegléde. V rokoch 1918-1920 zastával významnú funkciu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. V rokoch 1921-1922 bol ministrom školstva a národnej osvety, v rokoch 1923-1937 pedagógom na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1937 žil ako dôchodca v Trenčianskych Tepliciach. Po druhej svetovej vojne bol v rokoch 1945-1946 ministrom financií a v rokoch 1948-1950 ministrom pre zjednotenie zákonov. Do národného hnutia sa aktívne zapojil už počas štúdií v Prahe. Od 90-tych rokov 19. storočia mal osobné kontakty s T.G.Masarykom. V rokoch 1906 neúspešne kandidoval za poslanca uhorského snemu. Ako lekár a vládny činiteľ prispieval k rozvoju zdravotníctva na Slovensku. V rokoch

1925-1929 bol popredným predstaviteľom Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, v rokoch 1925-1929 predsedom Klubu agrárnych poslancov. Počas 2. svetovej vojny sa okolo neho sformovala

______________________________________________________________________________________ 71

Lisková dejiny

odbojová skupina pracujúca na pokyn londýnskeho vedenia. Po ustanovení SNR vstúpil do jej radov. Po ústupe povstaleckých jednotiek do hôr sa dostal cez Ľvov k sovietskej armáde a 30. januára 1945 prišiel do Košíc ako člen delegácie SNR. V roku 1945 bol reprezentantom Demokratickej strany, v roku 1946 predseda Strany slobody. V rokoch 1945-1950 bol poslancom Národného zhromaždenia. V roku 1945 bol vyznamenaný Radom SNP I. triedy a v roku 1969 Radom republiky in memoriam. Zomrel v Olomouci 6. decembra 1950, pochovaný je v Bratislave.

Štefan Šrobár, brat Vavra Šrobára, sa narodil 4. decembra 1873 v Liskovej. Základné vzdelanie získal v rodisku. Neskôr študoval na gymnáziu v Ružomberku a Trnave. Od roku 1902 študoval teológiu v Ostrihome. V roku 1896 bol vysvätený za kňaza. Najprv pôsobil ako kaplán v Žitavanoch-malých Opatovciach, neskôr ako administrátor a farár v Kesztölci, Novej Dedine-Tekovskej Novej Vsi, Bratislave a od roku 1927 ako bratislavský kanonik. Bol reprezentantom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v rokoch 1928-1929 bol členom jej predsedníctva. Bol spoluzakladateľom slovenského katolíckeho skautingu a bol dlhoročný starostom Ústredia slovenského katolíckeho skautingu. Bol aj funkcionárom Orla, Slovenskej ligy, podpredseda správnej rady Ústredného družstva. Poslaneckého mandátu sa tesne pred oslobodením vzdal. V rokoch 1938 bol poslancom autonómneho snemu a v rokoch 1939-1945 snemu Slovenskej republiky. Zomrel v Bratislave 22. septembra 1946.

V druhej polovici augusta roku 1937 obyvateľov obce zaskočila veľká povodeň. Silný prúd

pretekajúcej rieky podlomil betónový most pri železničnej zastávke na ceste do Sliačov.

veľké škody boli aj na poliach, pretože voda ich v okolí rozvodeniej rieky úplne zaplavila. Na

začiatku septembra vypukol o 4. hodine ráno v humne Františka Šebana. Od neho sa v

krátkom čase chytilo aj susedné humno Vladimíra Balcu. Požiar zapríčinil starec Jozef Boroň

Juris Krásnik, ktorý v opilosti podpálil humno svojho dobrodinca a potom sa v ňom obesil.

Rýchly zásah miestnych hasičov zabránil ďalšiemu šíreniu ohňa. Škoda aj napriek úspešnému

zásahu dosiahla výšku 50-60 tisíc korún. Najväčšiu škodu utrpel František Šeban, ktorému

okrem humna zhorelo aj prasa a zajace.

V roku 1937 si aj katolícka mládež založila vlastný spolok Združenie katolíckej

mládeže. Členovia spolku sa schádzali raz za týždeň a na schôdzkach recitovali básne, rôzne

poučné príbehy.

Rok 1938 sa podľa viacerých dobových správ či už z noví, alebo z obecných kroník

začal veľmi zaujímavým úkazom, ktorí pozorovali všetci obyvatelia Liptova. Koncom januára

o 20. hodine sa na severnej časti oblohy objavil silný záblesk svetla podobný vzdialenému

požiaru. Viacerí sa snažili úkaz vysvetliť, Jedna časť ľudí sa domnievala, že išlo o vojenské

cvičenie alebo veľký požiar na Orave, iní boli neskôr, aj pod vplyvom tlače presvedčení, že

išlo o prírodný úkaz - polárnu žiaru. Veľká väčšina z nich v tom videl úkaz, ako predzvesť

nasledujúcich udalostí - vypuknuitie druhej svetovej vojny v septembri nasledujúceho roku.

Už v máji bola nariadená čiastočná mobilizácia mladších ročníkov do technických jednotiek.

Z Liskovej bolo povolaných asi 30 mužov na mimoriadne cvičenie.

Rok 1938 bol aj volebným rokom, 22. mája sa konali voľby do obecných

zastupiteľstiev. V Liskovej kandidovali zástupcovia deviatich politickcých strán. Najviac 471

hlasov získali zástupcovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a získali tak 12 miest v

zastupiteľstve, druhí skončili zástupcovia Československej strany robotníkov a roľníkov

spolu s Evanjelickou stranou robotníkov a roľníkov, ktorí získali rovnako po 138 hlasov a po ______________________________________________________________________________________ 72

Lisková dejiny

4 miesta v obecnom zastupiteľstve. Za nimi nasledovali kandidáti Československej strany

robotníkov a roľníkov so 78 hlasmi a dvoma miestami a kandidáti Kresťanského slovenského

sociálno-odborového združenia so 44 hlasmi a jedným miestom. Ostatné strany mandát do

zastupiteľtva pre malý počet hlasov nezískali. Po voľbách do zastupiteľstva nasledovala 2.

júna voľba starostu obce a dvoch zástupcov starostu. Starostom obce sa stal Jozef Gulej a

zástupcami boli zvolení Marcel Garaj a Alfonz Karlík, všetci kandidáti Hlinkovej slovenskej

ľudovej strany.

V júli a v auguste 1938 opäť obyvateľom veľké škody narobila povodeň. Prudký príval vody

prišiel z hosrkých potokov a voda sa vliala do záhrad, ale aj domov a pivníc. Nový betónový

most na ceste do Sliačov bol opäť podlomený a prudkou vodou stiahnutý, takže cesta bola

prerušená v dĺžke 8 metrov. Augustová povodeň bola ešte horšia. Mnoho pokoseného či

nepokoseného obilia bolo zničené.

Už v letných dňoch politickej aktivity vedúcich činiteľov európskych štátov bolo

cítiť, že sa blíži vojna. Na základe ďalších udalostí bola 24. septembra 1938 vyhlásená

mobilizácia mužov do 40. roku. Hneď ráno prišli do obce vojaci, ktorí mali rozkaz odviesť

evidenčné kone, určené pre vojsko. S ostatnými koňmi museli ísť obyvatelia pred odvodovú

vojenskú komisiu do Ružomberka. Z pôvodného stavu 230 koní v Liskovej ostalo po témto

zásahu doma len do 30 koní. Bolo odvedených 200 mužov a asi 60 vozov. Dňom aj nocou cez

obec prechádzali ďalší a ďaklší narukovaní, smerujúci do Ružomberka. Vojaci obsadili aj

niektoré triedy v škole, takže vyučovanie prebiehalo len v učebni 3. a 4. triedy.

Po Mníchovskej dohode sa začali zmobilizovaní muži vracať postupne, bez boja domov. V

Liskovej bolo vojsko až do úplnej demobilizácie. Obyvatelia Liskovej s nadšením uvítali

vyhlásenie autonómie Slovenska a začalo sa s organizovaním Hlinkovej gardy. Dočasná

garda v Liskovej pozostávala najmä z nevojakov a mala na začiatku 24 členov. Veliteľom sa

stal starosta Jozef Gulej a neskôr sa počet členov zvíšil na 95. Bola to pre obyvateľov

nejednej obce nová vec a len málokto presne chápal jej pravý význam a úlohy, ktoré ich

očakávali.

V októbri 1938 bol premiestnený obecný notár Ondrej Ferdinand a bol preložený do Orosky

(Pohronský Ruskov), obce obsadenej maďarskými vojskami a na jeho miesto bol dosadený

Rudolf Štetina z Ekeči (Okoč) v komárňanskom okrese, odkiaľ bol preložený na vlastnú

žiadosť.

Po oklieštení Slovenska bolo nariadené sčítanie ľudu. Podľa výsledko sčítania mala Lisková v

roku 1938 1987 obyvateľov. Podľa národností bolo 1954 Slovákov, 14 Čechov, 6

Podkarpatských Rusínov, 1 Nemec, 2 Maďari, 9 Poliakov a jeden inej národnosti. Príslušníci

inej národnosti, ktorí vyšli v sčítaní boli však v Liskovej len prechodne alebo len krátko.

______________________________________________________________________________________ 73

Lisková dejiny

Podľa náboženského vyznania bolo v Liskovej 1660 rímskych katolíkov, 311 evanjelikov

a.v., 2 pravoslávni, 4 reformovaní evanjelici a 5 obyvateľov bez vyznania.

V roku 1941 sa začalo uvažovať o stavbe novej budovy Rímsko-katolíckej ľudovej

školy. Stavebníkom mala byť obec Lisková spolu s patrónom štátnym lesným erárom. Obec

dala vyhotoviť projekt ružomberskej firme architekta Jozefa Švidroňa. (ŠOKA Liptovský

Mikuláš, Švidroň - Kucbel, inv.č.42) Pozemok pre stavbu bol po dlhom uvažovaní zvolený na

mieste obecnej krčmy, ktorá sa mala asanovať. Súčasťou objektu veľký školský dvor a

ovocná škôlka. Náklad na stavbu bol predbežne vyčíslený na 1 400 000 korún. No až do roku

1942 sa hľadali finančné zdroje na stavbu. Toto sa podarilo až v roku 1943, keď Ministerstvo

školstva poskytlo podporu vo výške 700 tisíc. Tento príspevok sa podarilo získať najmä

prispením kanonika Jozefa Šrobára, miestneho rodáka. Svoj príspevok prisľúbilo aj

riaditeľstvo štátnych lesov v Liptovskom Hrádku ako patrón. Zvyšný náklad mala zaistiť obec

Lisková. V roku 1943 obec požiadala Okresný úrad v Ružomberku o vydanie stavebného

povolenia (ŠOKA Liptovský Mikuláš, Okresný úrad v Ružomberku, D 7184/1943). Stavbu

malo zabezpečovať Robotnícke stavebné, výrobné a podnikateľské družstvo v Liptovskom

Mikuláši. Komisionálne rokovanie pre vydanie stavebného povolenia sa uskutočnilo 13.

augusta 1943. Prítomní boli zástupcovia Okresného úradu v Ružomberku, MUDr. Michal

Mlynár, zdravotný radca a župný lekár, Rudolf Štetina, obecný notár, Jozef Gulej, vládny

komisár obce, sestra Rozália Danielová, riaditeľka školy, Eduard Bugár, predseda školského

výboru a rímsko-katolícky farár v Liskovej, Ján Petran ako zástupca Robotníckeho,

stavebného a výrobného podnikateľského družstva v Liptovskom Mikuláši a Ondrej Ondráš,

technický asistent. Novostavba mala pozostávať zo šiestich tried s príslušnestvom, bytu pre

riaditeľa a bytu pre školníka. Jedna z učební mala však v budúcnosti slúžiť ako materská

škola. Budova mala byť jednoposchodová z pálenej tehly, strecha pokrytá škridlou. Súčasťou

objektu mali byť už splachovacie záchody (v tom čase sa ešte v celom Liptove stavali

záchody drevené a mimo budovy) a elektroinštalácia. Projekčné plány schválilo už v roku

1941 Ministerstvo dopravy a verejných prác v Bratislave. Budova bola projektovaná bez

vodovodu. Zásobovanie vodou malo byť zabezpečené z novej studne na školskom pozemku.

Stavať sa začalo v septembri 1943. Boli postavené prízemné priestory. Na jar 1944 sa začalo

so stavbou poschodia.

Ešte v roku 1944 zástupcovia obce uvažovali o začatí stavby obecného vodovodu,

pretože voda v studniach spôsobovala pravidelne v Liskovej epidémie brušného týfusu.

Stavba sa pre akútny nedostatok financií a vojnové udalosti nakoniec neuskutočnila.

_____________________

Kolektív: Lexikón katolíckych kňažských osobností Slovenska, Lúč, Bratislava 2000Kolektív, Slovenský biografický slovník, V.zv., Matica slovenská 1992, s.498-500

______________________________________________________________________________________ 74

Lisková dejiny

Druhá svetová vojna a SNP

Rozdelením Československej republiky vznikla 14. marca 1939 samostatná

Slovenská republika a v septembri toho istého roku vypukla 2. svetová vojna. Nemecko si

urobilo z českých krajín Protektorát „Bőhmen und Mähren“ a zo Slovenska svoj satelit vo

forme samostatného štátu. Vačšina občanov Závažnej Poruby nesúhlasila s obsadením Čiech

a Moravy nemeckou armádou a obávala sa toho, že Maďari obsadia Slovensko. V auguste

roku 1939 bola vyhlásená mobilizácia a slovenskí vojaci sa zúčastnili na vojnovom ťažení

proti Poľsku po boku nemeckej armády. V rokoch 1942 a 1943 sa zúčastnili aj vojnových

operácií proti Sovietskemu Zväzu.

Na Slovensku boli v roku 1939 rozpustené strany a spolky, v obciach boli starostovia

odvolaní a na čelo poradného zboru obce boli menovaní vládni komisári. Od roku 1939 bol

vládnym komisárom v Liskovej menovaný Jozef Gulej. Na jar a v lete 1939 boli stíhaní

štátnym režimom niekoľkí obyvatelia Liskovej pre svoje protiľudácke zmýšľanie a za to, že

počúvali moskovský a londýnsky rozhlas.

Ani v týchto rokoch však neochabla kultúrna činnosť v obci. Mládež či evanjelická

alebo katolícka pod vedením svojich učiteľov nacvičovala divadelné hry, programy, či oslavy

pri rôznych príležitostiach. V dňoch 21. februára a 28. februára 1943 sa mládež Združenia

evanjelickej mládeže predstavila v hre Zostaň s nami Pane do J.Korbačku. Na recitačných

pretekoch liptovských zástuopcov evanjelických združení obsadila Marta Líšková z Liskovej

prvé miesto v skupine neštudentov. Aj 16. januára 1944 sa členovia evanjelického združenia

prezentovali úspešne hrou Matka od J.Barča – Ivana. V hre účinovali : Anna Kontrová,

Vojtech Kontra, Albert Hrabušaj, Dodika Machová, Zuzana Lukáčová Majerkinová a iní.

Evanjelická mládež usporiadala v 40-tych rokoch aj výstupy na Choč.

V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Už od jari 1944 organizovala

podzemné hnutie v obci ilegálna komunistická bunka. Tunajší obyvateľ Štefan Demko (1922-

1972) bol členom partizánskej organizátorskej skupiny pod velením npor. p.A.Velička, ktorá

bola v noci z 25. na 26. júla 1944 vysadená pri Liptovskej Osade. Ešte pred vyhlásením

povstania z Banskej Bystrice bol 28. augusta 1944 utvorený v Liskovej revolučný národný

výbor zo zástupcov komunistického i nekomunistického odboja. Po vyhlásení povstania

narukovalo z Liskovej 255 mužov, z ktorých 106 nakoniec bojovalo so zbraňovou v ruke na

straen povstania. Väčšina z nich bola začlenená do VI. taktickej skupiny 1. československej

armády na Slovensku umiestnenej v bojoch v Revúckej doline.

Nemecké jednotky po prvých bojoch na severovýchode Slovenska, po obsadení Popradu, zaznamenali rýchly postup. Horný Liptov dostala za úlohu spacifikovať bojová skupina SS Schäffer, ktorá mala obsadiť Liptovský Mikuláš a Ružomberok a spojiť sa so skupinou plukovníka von Ohlena. Dňa 4.septembra 1944 začali nemecké

______________________________________________________________________________________ 75

Lisková dejiny

jednotky postupovať z Popradu na Horný Liptov. Po menších zrážkach s povstaleckými vojakmi pod vedením kapitána J.Vraždu, v priestore Svitu a Batizoviec boli obsadené Svit a Važec. Samotný boj o Važec trval podľa očitých svedkov len pol hodiny. Z bojov od Popradu a Liptovskej Tepličky sa povstalecké oddiely sťahovali úzkokoľajnou železničkou do Liptovského Hrádku, kde sa nanovo formovali do bojových zoskupení pod vedením nadporučíka Pavla Križku a poručíka Jána Ursínyho. Rýchle nemecké jednotky takýmto spôsobom ešte 4.septembra prenikli až za Hybe, kde boli zastavené húževnatou povstaleckou obranou pri Červenom kúte. Na križovatke pri Červenom kúte zaujali obranné postavenie povstalci pod vedením nadporučíka Pavla Križku a poručíka J.Číža a na pomoc im prišli vojaci z Liptovského Mikuláša pod vedením stotníka Mateja Stupku a nadporučíka Jozefa Štefku, ktorí zaujali palebné postavenie pri železničnej trati smerom na Kráľovu Lehotu. Partizánske jednotky obsadili návršie od Kráľovej Lehoty k Liptovskej Porúbke. Pri prvom nemeckom útoku bol stotník Stupka ranený a velenie na jeho úseku prevzal nadporučík Jozef Štefko. Boje na tejto čiare pokračovali až do večerných hodín, keď Nemcom prišla na pomoc motorizovaná jednotka s viac ako 240 vozidlami od Hýb a Východnej. Aj s doplnenými posilami sa obranu pri Červenom kúte, ktorý nazvali ”Die Ecke des Todes”, nepodarilo preraziť. Obrat nastal až potom, keď nemecké jednotky prešli od Hýb do Liptovskej Kokavy, Dovalova a cez rieku Belú do Liptovského Hrádku. Odtiaľ zaútočili na postavenia povstalcov, ktorí aj napriek tomu, že už v noci dostali rozkaz na ústup do Liptovského Mikuláša, v počte asi 200-300 mužov bránili zaujaté stanoviská ešte aj ráno 5.septembra. Nakoniec ustúpili po ostrých pouličných bojoch v Liptovskom Hrádku cez Liptovskú Porúbku do Malužinej a Vyšnej Boce. Po týchto udalostiach Nemci hladko obsadili Horný Liptov a takmer bez boja sa dostali do Liptovského Mikuláša a 6.septembra obsadili Ružomberok.

Po príchode nemeckých jednotiek sa stihali v dňoch 3. a 4. septembra povstaelcké

jednotky aj z Liskovej a ustupovali za Ružomberok. Krátko na to bola dedina obsadená

nemeckými vojskami. Pri obsadzovaní došlo k menším prestrelkám medzi povstalcami a

okupačnými jednotkami. Na nižný koniec dopadli aj delostrelecké strely. Priamy zásah

dostala strecha domu Ferdinanda Lesáka Poliaka pri cintoríne. Na vyšnom konci bolo tiež

poškodených niekoľko domov. Obyvatelia boli ohrození aj po výbuchu muničného skladu na

Kramariskách. Strach z prichádzajúceho nemeckého vojska prinútil obyvateľov Liskovej

utiecť zo svojich príbytkov a ukryť sa v liskovskej jaskyni. Doma ostali len tehotné ženy a

niekoré z nich rodili počas paľby v pivniciach. Do dediny sa prestrašení ľudia vrátili až na

druhý deň. Okupačné vojská vyrabovali niektoré domy a z maštalí pobrali zvieratá. V budove

uprostred dediny zvanej „haláš“ si nemci zriadili autodielňu. Pri Váhu za mostom bolo v

smere na Nižovsia zriadené poľné letisko. Povstalecké vojsko opevnené na vrchu Ostrô pri

Ludrovej neustále ostreľovalo pristávajúce lietadlá na poľnom letisku. Veliaci nemeckí

dôstojníci posádky boli ubytovaní v dome Štefana Sliačana a ostatní vojaci boli rozdelení po

domoch spolu s výstrojou a koňmi. Z Liskovej boli potom vysielané hliadky do okolitých hôr.

Prieskumné oddiely hľadali partizánov a vypaľovali chaty v okolí, ktoré sa mohli stať

útočiskom partizánov. Takto napríklad zapálili poľovnícku chatu pod Predným Chočom a

veľkú drevenú turistickú Hviezdoslavovu chatu pod Chočom. V strede Liskovej neustále v

pohotovosti stáli dva tanky v prípade potreby podporujúce prieskumníkov. Obyvatelia mohli

obec opustiť len so špeciálnym povolením miestneho nemeckého veliteľstva a vstup do hôr

bol prísne zakázaný.

Po potlačení povstania v októbri 1944 obcou často prechádzali početné skupiny zajatcov

povstaleckej armády, ktorých chytili pri pokuse prebojovať sa na východ k oslobodzujúcim

vojskám. So zajatcami bolo prísne zakázané akokoľvek komunikovať. Nemecké velenie

______________________________________________________________________________________ 76

Lisková dejiny

vyzývalo povstalcov, ktorí sa aj po potlačení povstania zdržovali v horách, aby opustili svoje

úkryty, prestali bojovať a vrátili sa do svojich domov. Sľubovali, že sa im nič nestane. Opak

bol však pravdou. Tí ktorí výzvu poslúchli, boli čoskoro po návrate zatknutí a odvlečení do

nemeckých koncentračných táborov a pracovných lágrov. Činnosť tých, ktorí v horách ostali

neutíchala. Partizáni si vybudovali viacero úkrytov v okolitých horách. Bunkre boli postavené

v lese Medzi Hrádky, Pod Predným Chočom a na Opalenine. Vynikajúcim úkrytom bola aj

Liskovská jaskyňa. Ukrytí partizáni podnikali prepady nemeckých zásobovacích a

prieskumných oddielov, ničili prístupové komunikácie, železničné trate. Takto napríklad v

nočných hodinách 4. novembra 1944 zničili partizáni železobetónový most v blízkosti

železničnej stanice v Liskovej na trati do Liptovského Mikuláša. Obrovský výbuch však

poškodil nielen most, ale aj niekoľko domov na Pribinovej ulici. Najvážnejšie bol poškodený

dom Antona Surového.

Ako sa približoval front od východu, bol viditeľný zvýšený presun nemeckých jednotiek cez

dedinu. Pre obyvateľov Liskovej nastali ťažké chvíle. Všetci bez rozdielu pohlavia boli

nasadení na kopanie zákopov pod Liskovskou jaskyňou pozdĺž „horičky“, najmä na

vyvýšených miestach popri ceste smerom na Ružomberok. V snahe zatknúť čo najviac

partizánov v nočných hodinách nemecké jednotky prehľadávali rodinné domy. Z tohto

dôvodu musel byť na každých vchodových dverách vypísaný zoznam osôb trvale žijúcich v

domácnosti. Tí ktorí neboli zapísaní a boli v domoch prichytení boli okamžite zatknutí a

odvážaní na gestapo do Ružomberka.

Po vyhlásení mobilizácie desiatich ročníkov v zálohe, boli muži aj násilím odvážaní na

zabezpečeovanie opevňovacích prác na východné Slovensko. V dedinách bolo vyhlásené

stanné právo a po 20 hodine bolo zakázané vychádzať z domov a pohybovať sa po uliciach.

Ten koho by silné nemecké hliadky prichytili po stanovenej hodine, mohol byť bez vyzvania

zastrelený. December 1944 sprevádzali silné mrazy a neistota obyvateľstva v očakávaní

nasledujúcich udalostí. Od Liptovského Mikuláša na prelome rokov 1944 a 1945 prúdili do

Dolného Liptova zástupy evakuovaného obyvateľstva pred postupujúcim frontom. Niektorí z

evakuantov sa ubytovali aj v Liskovej.

______________________________________________________________________________________ 77

Lisková dejiny

Domové prehliadky a represálie civilného obyvateľstva pokračovali aj v januári 1945. Tak

napríklad 29. januára nemecké hliadky prehľadávajúce domy v Liskovej pri kontrole domu

Štefana Sliačana staršieho na vyšnom konci dediny nemohli nájsť jeho syna Štefana, ktorý

bol ilegálnym pracovníkom. Keď domáci jeho pobyt nechceli prezradiť a nemci pri

prehliadke našli v dome vojenskú blúzu, zatkli Štefana Sliačana staršieho a odviedli do

Lúčok, do lokality Šiare za dedinou, kde ho zastrelili. Mŕtvola ostala ležať na mieste. Jeho

syn Jozef a dcéra Petronela Boroňová zistili miesto, kde bol popravený a tajne mŕtvolu otca

doviezli do dediny. Na cintoríne ho potom tajne bez vedomia úradu a nemeckého velenia

pochovali. Viacerí obyvatelia Liskovej pomáhali prenasledovaným osobám a rodinám.

Napríklad vtedajší doručovateľ Pavol Lukáč majerkin pri triedení pošty zachytil anonymný

list, ktorý nemeckému veliteľstvu oznamoval, v ktorých domoch bývajú rodiny partizánov.

Okrem toho ukrýval dva mesiace

partizána marcela Lauku z

Liskovej. Spravodajskú službu pre

partizánov vykonávali aj Cyril

Teniak a Štefan Rezník. Židov u

seba ukrývali Ján Rezník a

Vladimír Lukáč.

Najväčšia masová poprava civilného obyvateľstva sa v blízkosti Liskovej udiala 2. februára

1945. Do lokality Medzi Hrádkami pod horou doviezli nemecké autá príslušníkmi

Sonderkommanda 7a z väznice Krajského súdu v Ružomberku 23 ľudí zatknutých v Liptove a

po celom Slovensku, obvinených z ilegálnej činnosti. Tu ich postavili a jedného za druhým

postrieľali do tyla. Takto popravených ležiacich ľudí vyzlečených tvárou k zemi našli Marcel

Gulej a Jozef Adamčiak z Liskovej. Obyvatelia Turíka dosvedčili, že počuli z tej lokality

streľbu. Po nej prišli vraj do dediny nemeckí vojaci a predávali obyvateľom šatstvo a obuv

zastrelených obetí. Na podnet zástupcov obce boli mŕtvoly prevezené do Liskovej a

pochované v masovom hrobe na cintoríne. Telá boli exhumované po vojne. Identifikované

obete boli pozostalými prevezené do rodných obcí, neidentifikované telá boli pochované na

vojenskom cintoríne na Háji pri Liptovskom Mikuláši.

V januári sa rýchlo postupujúci front pri Liptovskom Mikuláši zastavil na viac ako dva

mesiace. Nemci pokračovali v represáliách a násilne odvážali ďalších a ďalších zadržaný z

______________________________________________________________________________________ 78

Lisková dejiny

Liskovej a okolia. Ustupujúci nemeckí vojaci na konci marca a začiatku apríla 1945 v

Liskovej rabovali a z domov brali čo sa dalo. Pri ústupe podmínovali a do vzduchu vyhodili

aj drevený most cez Váh do Liptovských Sliačov a zvláštnym zariadením ničili železničnú

trať trhaním podvalov a koľajníc. Posledný nemecký vlak prešiel cez obec 4. apríla 1945.

Nemci za sebou ničili koľajnice, telefónne vedenie. Posledné skupiny, ktoré prešla cez obec

spiľovali telefónne stĺpy a zničili poštu. Ešte v noci zo 4. na 5. apríla prešli cez Liskovú

zbytky jednotiek Nemcov, Maďarov a Rumunov.

Prvé oddiely oslobodzujúcej armády prišli do obce 5. apríla 1945. O 7 hodine ráno

vstúpil do Liskovej sovietsky obrnený automobil s vojakmi 1. československej brigády. Za

nimi išli jednotky pechoty a delostrelectva. Obyvatelia oslobodietľov nadšene vítali a

prinášali im z vlastných zachránených zásob občerstvenie. Postupujúce jednotky však narazili

pri Ružomberku pod Mníchom na väčší podmínovanú cestu. Tu zahynula v plameňoch aj

posádka spomínaného obrneného vozidla. Obyvatelia Liskovej pomáhali na urýchlenej

oprave zničenej cestnej komunikácie pod Mníchom, aby tak umožnili prechod

oslobodzujúcim vojskám. Ich rýchly prechod tak zabezpečil, že v Liskovej neboli spôsobené

vážnejšie škody či už na ľuďoch alebo stavbách. Iba jedna nešťastná udalosť zničila priaznivú

bilanciu oslobodzovania obce. Pri čistení zbraní nešťastnou náhodou 6. apríla 1945 zahynuli v

Liskovej vojaci Anton Berkovič a Ondrej Antoňák. Ich telá boli pochované v záhrade pri

kostole. Neskôr v roku 1947 boli ich

telá tiež exhumované a prevezené na

spoločný vojenský cintorín v

Liptovskom Mikuláši.

Po oslobodení sa vrátili z ilegality viacerí obyvatelia obce. V obci sa ujal vedenia revolučný

národný výbor na čele s predsedom Albertom Hrabušajom. Na oslobodenom území bola

vyhlásená mobilizácia a viacerí muži odchádzajú bojovať s jednotkami československej

______________________________________________________________________________________ 79

Lisková dejiny

brigády. Kvoli bezpečnosti boli v obci zriadené ľudové milície. Narýchlo sa obnovujú cesty a

mosty, zabezpečuje sa zásobovanie základnými potravinovými článkami. Už 19. apríla 1945

prešiel po obnovenej trati prvý vlak. Na jar a v lete 1945 sa vracajú viacerí oybvatelia obce,

ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov, či bojovali alebo sa ukrývali v zahraničí. Boli

to napríklad Bernard Šeffer, Štefan Dvorský Slimák, Štefan Demko, Jozef Hančík, Štefan

Pudiš, Jozef Teniak, Štefan Saro, a iní.

Ján Pudiš a Felix Camber boli v priebehu povstania ťažko ranení a odvezení lietadlom do

ZSSR. Po vojne sa tiež vrátili domov.

Po vojne boli v Liskovej vyčísľované škody. Hodnota zničeného dreveného mosta

cez Váh bola podľa dobových údajov 2 830.000 korún, škody na cintoríne spôsobené tankami

v hodnote 30 tisíc a náklady na obnovu troch najviac poškodených domov 60 tisíc. Njaväčšiu

škodu na dome utrpel Ján Lukáč Majerkin, ktorý mal zničenú celú strechu, komín, rozbité

okná a dvere. Ferdinandovi Lesákovi Poliakovi zásah granátom prestrelil dom. Poškodené

boli aj domy Rudolfa Peťku, Štefana Duraja, Jozefa Grešku, Jozefa Lukáča Križana a

Gabriela Chovanca. ri spomínanom výbuchu železničného mosta Antonovi Surovému rozbilo

skoro celú strechu spolu s oknami a dverami. Okná boli tlakovou vlnou rozbité aj na domoch

Vojtecha Vondru a Fridricha Fialu. Výbuchom ručného granátu boli poškodené podlahy a

okná v dome bratov Štrbinovcov, Eugena Klačku, Klimenta Turana a Jozefa Jacku.

Padlí z obce a v okolí obce v rokoch 1938-1945

Meno a priezvisko Dátum Zamestnanie Domovská obec

Miesto smrti

1. Ondrej Antoňák 6.4.1945 vojak ? Lisková2. Anton Berkovič 6.4.1945 vojak ? Lisková3. Leon Forgáč Lisková4. Ján Horárik roľník Lisková Lisková5. Ferdinand Klačko 28.3.1945 robotník Lisková Liptovská Teplička6. Viliam Richter 15.9.1944 krajčírsky

pomocníkLisková Košťany

7, Štefan Sliačan 29.1.1945 roľník Lisková Lúčky8. Štefan Šeffer Malenka po

5.12.1945roľník Lisková v transporte do

Nemecka9. Ing. František Štrbina 8.11.1944 lesný inžinier Lisková Vrícka dol. pri

Kláštore pod Znievom10. Ing. Ľudovít Šolc 8.9.1944 študent Lisková Vrútky-Priekopa

Zavraždení v blízkosti obce 2. februrára 1945

Meno a priezvisko Vek Domovská obec

______________________________________________________________________________________ 80

Lisková dejiny

1. Anton Drápal 47 Nový Smokovec2. Štefan Felčer 30 Matejovce3. František Hanuljak 29 Strečno4. Ján Jacko 38 Veľká Pri Poprade5. Štefan Javor 22 Šintava6. Darina Kraľovenská 19 Likavka7. Matej Líška 32 Dechtáre8. Andrej Mušuta 20 Ružomberok9. Ondrej Novák 36 Melčice10. Peter Ivan Pethö 30 Palúdzka11. Ladislav Pethö 21 Malatíny12. Jozef Šašinka 53 Poprad13. Marian Šušorený 19 Hubová14. Jozef Šušorený 17 Hubová15. Viktor Ladislav Tholt 45 Malatíny16. Ľudovít Tholt 24 Malatíny17. neznáma žena 25 ?18. neznámy muž 50 ?19. neznámy muž 40 ?20. neznámy muž 35 ?21. neznámy muž 28 ?22. neznámy muž 28 ?23. neznámy muž 26 ?

Použitá literatúra

Bel, M.: Notitia Hungariae novae, II, 2, s.587

Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1985

Biathová,K.: Maliarske prejavy stredovekého Liptova, Tatran, Bratislava 1983, s.199-201

Bucko,V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve Ostrihomskom do roku 1564, Bratislava 1939

Burjan,J.: Kronika kanonickej vizitácie v ev. a. v. senioráte liptovskom roku Páne 1913 od

utorku 20. mája do stredy 11. júna záverečne, Ružomberok 1913

Čapčík, J.: 725 rokov Lisková, Slávnostný spravodaj, OV KSS v Lipt. Mikuláši 1977

Drobný, J.: Evanjelickí slovenskí Martýri (mučeníci), Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1929

Fojtík, J.: Liptovská župa v Illéšházyovskej korešpondencii do konca 18. storočia, In. Liptov

8, Osveta, Martin 1985, s.269-289

Churý,S.: Zápisnica z kanonických vizitácií farností v Liptove roku 1825 ako prameň pre

národopisný výskum, In. Slovenský národopis, roč.47, 2-3/1999, s.230-234

Hýroš, Š.,N.: Opis starobylých chrámov Liptova, rukopis, Liptovské múzeum v Ružomberku,

s.49-52

Hýroš, Š.,N.: Zámok Likava a jeho páni, Martin 1875

Jamnický,J.: Dejiny reformácie v Liptove, nevydaná práca, strojom písaný text

Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850-1970, Praha 1978

______________________________________________________________________________________ 81

Lisková dejiny

Kavuljak, A.: Historický miestopis Oravy, SAV Bartislava 1955, s.253

Kolektív: Súpis pamiatok na Slovensku 2, Obzor, Bratislava 1968, s.450-452

Kolektív: Slovenský biografický slovník, I. zv., Matica slovenská, Martin 1986

Kolektív: Slovenský biografický slovník, II. zv., Matica slovenská, Martin 1987

Kolektív: Slovenský biografický slovník, III. zv., Matica slovenská, Martin 1989

Kolektív: Slovenský biografický slovník, IV. zv., Matica slovenská, Martin 1990

Kolektív: Slovenský biografický slovník, V. zv., Matica slovenská, Martin 1992

Kolektív: Slovenský biografický slovník, V. zv., Matica slovenská, Martin 1994

Kol.autorov: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II, Veda, Bratislava 1977

Kolektív: Lexikón katolíckych kňažských osobností Slovenska, Lúč, Bratislava 2000

Kútnik - Šmálov, J: O pôvode pustovníka Svorada - K počiatkom kultúrnych dejín Liptova,

In. Nové obzory 11, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1969

Majtán,M.: Názvy obcí Slovenskej republiky, Veda, Bratislava 1998

Marsina, R., Kušík, M.: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II, SAV, Bratislava 1959

s.128-131

Novák,J.: Slovenské mestské a obecné erby, Osveta, Martin 1972

Philadelphy,M.: Krátka historia cirkve podľa a.v. evanjelickej Nemecko-Ľupčianskej, Martin

1883

Rezik,J. , Matheides, S.: Gymnaziológia, dejiny gymnázií na Slovensku, SPN, Bratislava

1971

Sipritza,J.: Staré zvony v okrese Liptovský Mikuláš, In.Liptov 4, Osveta, Martin 1977, s.131-

167

Sokolovský,L.: Terminológia dejín správy stredovekej dediny na Slovensku, Historický

časopis XXXIII/4, 1985, s.512-521

Uhlár,V.: Mních pri Ružomberku v praveku a včasnej dobe dejinnej

Uhlár,V.: Púchovské sídlisko spred Liskovskej jaksyne, Študiné zvesti AÚSAV, č. 3, Nitra

1959, s. 71-85

Uličný,F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16.storočia (3.časť), In.Liptov 9, Osveta, Martin

1987

Uličný,F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16.storočia (2.časť), In.Liptov 8, Osveta, Martin

1985

Uličný,F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16.storočia (1.časť), In.Liptov 7, Osveta, Martin

1983

Varsík, B.: Husiti na Slovensku a vplyv husitského revolučného hnutia na Slovensku do roku

1435, In. Sborník FF UK, roč.XI, Bratislava 1960, s.40-48

Vítek,P. Erby miest a obcí Liptova, Knižnica G.F.Belopotockého, Liptovský Mikuláš 2000

______________________________________________________________________________________ 82

Lisková dejiny

Pramene

Štátny oblastný archív v Bytči

Župa Liptovská I. 1391-1849

Župa Liptovská II. 1850-1922

Slúžnovský úrad v Liptovskom Mikuláši 1849-1922

Krajský súd v Ružomberku 1876-1949

Štátny oblastný archív v Levoči

Rímsko-katolícky biskupský úrad v Spišskej Kapitule (1538) 1550-1900

Štátny okresný archív v Liptovskom Mikuláši

Obec Lisková 1738-1892

Miestny národný výbor v Liskovej /1934/ 1945-1990

Národná škola v Liskovej 1920-1953

Stredná škola v Liskovej 1951-1953

Osemročná stredná škola v Liskovej 1953-1960

Základná deväťročná škola v Liskovej /1956/ 1960-1961

Školský inšpektorát v Liptovskom Mikuláši 1869-1949

Liptovské kontubernium 1613-1686

Rímsko-katolícky farský úrad v Liptovskom Michale 1596-1888

Školský inšpektorát v Ružomberku 1919-1949

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši /1859/ 1872-1954

Okresný úrad v Ružomberku 1923-1945

Okresný národný výbor v Ružomberku 1945-1960

Architekt Švidroň -Kucbel v Ružomberku 1928-1949

______________________________________________________________________________________ 83

Lisková dejiny

Archív literatúry a umenia Matice slovenskej

Šulek,M.: Memorabilia Ecclesiae Evangelicarum Liptoviensium..., sign. J 862

Rímsko-katolícky farský úrad v Liskovej

Kanonická vizitácia farnosti v Liskovej z roku 1752 (overená kópia z roku 1813)

Kanonická vizitácia farnosti v Liskovej vykonaná Jozefom Bélikom, spišským biskupom

v dňoch 4. a 5. júla 1825

Liptovské múzeum v Ružomberku

Kronika Rímsko-katolíckej školy v Liskovej 1909-1945

Zápisnice obecného zastupiteľstva v Liskovej 1919-1926

Obec Lisková

Kronika Evanjelickej ľudovej školy /1854/ 1933-1946 - Zachovala sa vďaka rodine bývalého

kurátora Jána Macku (1892-1976)

Zápisnice z valných zhromaždení Dobrovoľného hasičského zboru 1931-1935, 1939-1944,

1946-1955

Kronika obce Lisková od kronikára Jozefa Čapčíka

Čapčík, J.: Lisková 750-ročná 1252-2002, rukopis

______________________________________________________________________________________ 84