frameFTF VŠMU 1 2016...frame_1_2016 183 Priznám sa, že keď som videl film prvýkrát, zdal sa mi relatívne vtipný. Na viacerých scénach som sa naozaj bavil a rozosmiali ma

1_2016

filmový občasníkštudentov audiovizuálnych štúdiíFTF VŠMUframe

_Študentské konfrontácie

frame_1_2016

182

Obsah

Študentské konfrontácie

183_Martin Adam Pavlík: Ahoj, láska (réžia: Lena Kušnieriková)

184_Marcel Šedo: Svet plotov (réžia: Edo Cicha)

186_Jakub Lenčéš: Poblíž sebe (réžia: Petra Mužíková)

188_Erik Binder: Čaj proti hnačke (réžia: Dodo Belica)

190_Petra Sedláková: Odchádzame z tejto krajiny (réžia: Dominik Jursa)

192_Mária Demečková: Matky a dcéry (réžia: Ivana Hucíková)

194_Matej Sibyla: Nový svet (réžia: Tereza Michalová)

195_Jana Libantová: Hniezdo (réžia: Kristína Schnirzová)

197_Martin Adam Pavlík: Prvá operácia (réžia: Daniel Rihák)

198_Mária Demečková: Chronos (réžia: Martin Kazimír) 200_Petra Sedláková: Kto chytá skryté (réžia: Zuzana Marianková)

201_Marcel Šedo: Braček jelenček (réžia: Zuzana Žiaková)

204_Jana Libantová: Pomôžeme si (réžia: Zuzana Marianková)

205_Matej Sibyla: Nespavosť (réžia: Michal Pusztay)

207_Adam Straka: Strach (réžia: Michal Blažko)

209_Adam Straka: Mor ho! (réžia: Martin Machálik)

210_Erik Binder: Balada o Tereze a Šimonovi (réžia: Martin Hnát)

213_Jakub Lenčéš: YOLO (réžia: Boris Gomolčák)

215_Ornela Petrášová: Skáčem (réžia: Peter Martinka)

216_Ornela Petrášová: 4N1M4WS (réžia: Katarína Geffertová)

217_Ornela Petrášová: Krišpín (réžia: Lukáš Figeľ)

Už tradične, tak ako aj po minulé roky, sa koncom letného semestra na pôde Filmovej a televíznej fakulty uskutočnili Študentské konfrontácie. Na dva vrhy. Prvé kolo prebehlo v piatok 22. apríla 2016 a týkalo sa minuloročných (2015) prác z Ateliéru dokumentárnej tvorby, druhé kolo sa uskutočnilo o týždeň neskôr a venovalo sa filmom Ateliéru animo-vanej tvorby a Ateliéru filmovej a televíznej réžie. Predpoludním sa pozerali vybrané fil-my, popoludnie bolo vyhradené pre prezentáciu kritických príspevkov študentov Katedry audiovizuálnych štúdií a následnú diskusiu v kinosále prítomných.

V malých rozmeroch, ale predsa bolo obohacujúce uvedomiť si, pocítiť progres, pohyb správnym smerom, na chvíľu sa nádejať, že nám pod rukami narastá podujatie, ktoré je zo sezóny na sezónu zmysluplnejšie, lebo sa všetci zúčastnení vďaka nemu učíme.

zm

frame_1_2016

183

Priznám sa, že keď som videl film prvýkrát, zdal sa mi relatívne vtipný. Na viacerých scénach som sa naozaj bavil a rozosmiali ma. Keď som však videl film znova, nesmial som sa ani raz a bolo mi skôr do plaču. A tiež sa priznávam, že naozaj ťažko sa mi hľa-dajú slová vyjadrujúce moje pocity z tohto filmu a celkovo z rozoberanej témy. Takže sa aj vopred ospravedlňujem, ak budem možno príliš stručný.

Neviem, či to je hnev, či to je znechutenie, či len smútok, neviem presne a jasne po-písať, čo cítim. Ale viem, že mi je zle. Fyzicky, psychicky. Možno som sa priveľmi vžil do jednotlivých postáv, od tej, ktorú vidíme len ako siluetu niekde v pozadí väzenských brán, až po malé blonďavé dievča. Všetky postavy, Gabika, jej dcérka, Miňo a Ivan sú v nezávideniahodnej situácii. A vzájomne si ubližujú. Ničia sa. Pravdepodobne to však robia nevedome. Z toho ma mrazí.

Kde začať? Pri kom? Pri kom, keď si spomeniem na tváre, reakcie, slová ústrednej trojice (nebudem písať štvorice, pretože o Miňovi sa čosi dozvedáme len sprostredkova-ne z rozprávania iných), prepadne ma znova ten nepríjemný pocit. A myslím, že už ho viem lepšie opísať. Predstavte si, že sa ráno prebudíte, vonku je pekne, usmejte sa, no hneď na to vám príde mierne zle od žalúdka, lebo viete, že sa blíži niečo, čoho sa bojíte. Viete, že to príde, a keď to príde, nedopadne to dobre. Pomaly to tuší aj tá najmenšia bytosť, ktorá sa možno zdá byť malou nezainteresovanou pozorovateľkou, no pri scéne, keď sa Ivan a Gabika bavia, čo by sa stalo, ak by sa Ivan stretol s Miňom, začne kričať, že ju už bolia uši a chce, aby prestali. Uvedomuje si viac, než sa na prvý pohľad môže zdať. No je tiež zmätená, pretože, ako v ďalšej scéne vraví, Miňo jej chýba a teší sa naňho, no v byte vidí stále človeka, ktorého volá ujo a nepáči sa jej, keď drží mamu okolo pása. Gabika je očividne nervózna, lebo príchod Miňa z väzenia sa blíži, a tiež je zmätená, pretože rozhodne nevie, čo chce a s kým chce byť. Vidíme však, že niekoho rozhodne, ale rozhodne potrebuje. A dokážeme aj odčítať, že má slabosť pre mužov balansujúcich na hrane zákona. Čím si tak trochu sama spôsobila terajšie starosti a trápenia. Čo si však asi naozaj neuvedomuje je, že tou, koho jej, ale nielen jej, chyba môže najväčšmi poznačiť, je jej dcéra. A možno sa to prejaví za rok, či dva, možno za desať. Nemusíme dlho premýšľať, ani priveľmi googliť, aby sme zistili, že pri rozvodoch či podobných odlúčeniach jedného z rodičov práve deti trpia najviac. Ďalej si vieme podľa sledu scén a správneho dávkovania informácií urobiť krásne sami obraz o danej situácii. Ivan vraví, že je Gabika prvá, ktorú miluje, no tiež spomína, že celý život klame ľudí a žije z toho. Nakoľko teda ako diváci nevieme, či nás práve neoklamal? Čomu však možno veriť, je to, že ho naozaj vytáča Gabikina nerozhodnosť. Tento fakt len podporí záverečný titulok vyznievajúci ako facka do tváre, pardon, päsť do tváre diváka, a vlastne totálne obráti to, čo sme mali možnosť vidieť, naruby, keďže podľa posledného záberu čakáme, že po Miňovom príchode bude všetko v poriadku, obidvaja dostanú takpovediac druhú šancu a Ivan bude na druhej koľaji.

Ahoj, láska (réžia: Lena Kušnieriková)_Martin Adam Pavlík

frame_1_2016

184

Kušnieriková pracuje trocha podobným štýlom ako nám všetkým dobre známa Zuza-na Piussi. S postavami má vybudovanú patričnú dôveru a vie z nich lišiacky vydolovať dôležité slová, ktoré posúvajú dej vpred. Strieda dynamické, občas roztrasené pohyby kamery, vyznievajúce mierne amatérsky, so statickými, zasahuje do deja, keď komuni-kuje s Gabikou. I keď väčšinou sa pýta Gabika jej, nie naopak. Na začiatku filmu, keď režisérka necháva čítať Gabiku, čo napísala Miňovi, a nechá ju vytrápiť sa, až pokým sa nerozplače, to vyzerá ako z Rozborilovho Modrého z neba. Avšak po chvíli (keď sa zoznámime s Ivanom) pochopíme účel a vidíme, že Gabika sa predsa len nemá až tak zle a smútok dokáže ventilovať. Celý film je vlastne podaný mierne chladne a drží si určitý odstup. Režisérka si je absolútne vedomá toho, čo vidí, všetkých dôsledkov, a chce to čo najdôveryhodnejšie posunúť divákovi. A ten, ak dáva dobrý pozor, príde na to, čo som sa už snažil naznačiť vyššie, že hlavnou postavou tohto filmu je najmladšia členka posádky. A práve to, ako na ňu vplýva a bude neskôr vplývať situácia v rodine, je tu bijúce do očí. Je obeťou chýb svojich rodičov a bude na ne doplácať aj po skončení titulkov. Viem, znie to asi príliš tragicky, vidíme, že malá si má čo obliecť, má čo do úst vložiť a dostáva aj pusinky od mamičky, ale sú veci, ktoré sa s človekom ťahajú dlho a niekedy už práve od detstva. Ústredná dospelá trojica je akoby v začarovanom kruhu, z ktorého sa nedá vymaniť. Akoby boli všetci predurčení k tomu nebyť šťastní, avšak možno práve preto, lebo aj oni iba doplácajú na minulé chyby svojich rodičov. Je to téma hodná polemiky. Každopádne, pre mňa bol zvolený prístup režisérky absolútne v poriadku a téma, vďaka ktorej je dokument taký intímny a silný, ma naozaj úprimne zasiahla.

Autor je študent 3. ročníka

Nebudem taký osobný ako Marek Kuzmin, ktorý minulý rok pri analýze Edovho filmu Medzipristátie tvrdil, že v pohľade na svet je vlastne aj on Edom Cichom. Nie som naprí-klad fanúšikom graffiti, naopak, zaujímam voči nemu pomerne kritický postoj. Čo sa však týka filmárskej vízie, pociťujem pri sledovaní Cichových filmov nadšenie. Eda Cichu totižto považujem za autora s nesmierne inovatívnym pohľadom na filmovú tvorbu, a to nielen v rámci študentského priestoru, ale aj slovenskej kinematografie vôbec.

Témou filmu je predovšetkým akési putovanie po stopách kamaráta a poukazovanie na niektoré javy, ktoré mohli súvisieť s jeho smrťou. Predovšetkým preto, lebo Edo Cicha sa navyše stihne vyjadriť aj k tomu, ako ploty spoluvytvárajú univerzum okolo nás, a po-dať kritický a pomerne ironický komentár k súčasnej spoločnosti a niektorým jej fenomé-nom. To možno očakávať už z Cichových slov v úvode filmu: „Bárskade ma to vodí, keď o tom rozmýšľam.“ Autora to následne „bárskade vodí“ nielen fyzicky, ale i myšlienkovo. Všetko je však podriadené rozprávaniu o mŕtvom kamarátovi Rišovi. Film tak môžeme zaradiť medzi portréty, Edo však so žánrom pracuje veľmi kreatívne.

Svet plotov (réžia: Eduard Cicha)_Marcel Šedo

frame_1_2016

185

Ale pekne po poriadku. Edo Cicha si zvolil mimoriadne nekomunikatívny spôsob rozprávania. Zámerne redukuje sujet, ignoruje kauzalitu či nadväznosť scén, preskakuje v čase i priestore a využíva najmä asociatívnu montáž. Navyše tým, že tematizuje mŕtve-ho človeka, nepracuje ani s postavou. O Rišovi nezískavame informácie prostredníctvom spomienok kamarátov či rôznych zápiskov a fotografií. Rozprávačom je len samotný autor, kamera sa v podstate stáva jeho mechanickým okom a jediným záchytným bodom je pre nás úvodná amatérska jednozáberovka spred prezidentského paláca, v ktorej sa dozvieme niekoľko základných informácií, ako napr. to, že Rišo skočil pod vlak, počas života bol očividne rebel a mesiac pred smrťou zrazil vlak aj jeho psa.

Zaujímavým a v rámci slovenskej tvorby i žánru filmového portrétu netradičným je však predovšetkým využívanie parametrickej narácie. V nej štýl preberá funkciu rozprá-vania a parametrami sa stávajú konkrétne štylistické riešenia a ich opakovanie. Vo filme sa to prejavuje predovšetkým v systematickom vyhľadávaní konkrétneho graffiti na ste-nách budov, ktoré za svojho života pravdepodobne používal spomínaný Rišo/Pao a ktoré v prvej polovici filmu poháňa rozprávanie. Autor sa vydáva po stopách, čo po sebe jeho kamarát zanechal. Tento konkrétny podpis sa vo filme vyskytne viackrát.

Druhým zaujímavým parametrom je spôsob snímania postáv, postupne sa síce mení, ale väčšinou zachováva obdobné znaky: veľký zoom, snímanie z veľkej diaľky, postavám dostatočne nevidno do tváre a pod. Pri Edovom prechádzaní sa po periférii tiež často vidíme postavy, ktoré sa otočia smerom od kamery, vzďaľujú sa a napokon strácajú mimo záberu.

Akési epicentrum, okolo ktorého sa všetko točí, je však budova firmy Svet plotov. Vidíme ju viackrát, z viacerých uhlov, v rozličnej dennej dobe a v priebehu celého fil-mu. Je akýmsi leitmotívom, a zároveň metonymickým znázornením všadeprítomnosti plotov v našom svete. Dáva ju pomocou graffiti s Rišom do vzťahu a pri pohľade na ňu sa o ňom i jeho vzťahu k plotom aj rozhovorí. Ploty sa však vo filme vyskytujú aj samo-statne. Vidíme, ako ich Edo preskakuje, ako nimi prelieza, a predovšetkým ako odhaľuje ich nezmyselnosť. Všadeprítomné ploty ľudí zbytočne oddeľujú, väznia (možno preto na záver v katalógu vidíme názov plotu Bastille), zakrývajú ten vytúžený iný priestor.

V súlade s týmto všetkým je pochopiteľné, že na význame tu získava predovšetkým prostredie, ktoré sa tak stáva výpoveďou o stave spoločnosti i o stave mysle samotného Riša. Azda aj odhaľuje jednu z príčin jeho smrti. Výstižne, akoby z Antonioniho filmov, to stvárňuje práve periféria, sledujeme polorozpadnuté domy, doslova rozleptanú tová-reň, odpad, presklené predajne, kde sa príroda už len odráža (žeby alúzia na Tatiho?), staveniská atď. Jedinou „kultúrou“, ktorá sa v týchto priestoroch vyjavuje, je tá populár-na v podobe nálepiek rýchlokvasených a dávno zabudnutých hviezdičiek zo Superstar, niekoľkých odhodených cédečiek, hákových krížov na stenách a pod. To všetko odhaľuje vyprázdnenosť súčasnej spoločnosti a ignoranciu duševného sveta. Jediným prívetivým pohľadom je tu len pohľad do neba.

S tým prirodzene súvisia i dokumentované subjekty. Ignorujú horiaci kôš, mlátia sa, ničia pouličné osvetlenie alebo si aspoň krátia čas plieskaním bičom. Ľudia sú proste chladní a deštruktívni rovnako ako prostredie okolo nich. Vďaka spomínanému spôsobu snímania pôsobia anonymným, cudzím dojmom. Medzi nich patrí aj postava, ktorá má

frame_1_2016

186

Ja, štylizovane niekto, pozerám na ten oválny obraz v spálni, oni ho tam majú už od svadby, a hovorím si: „Ach, doboha.“ Nedokážem si to odpustiť. Rešpekt a všetko, ale neviem začať inak. Prečo si ja toto robím. Určite to nemám za potreby. Neviem. Naozaj nie, ale dobre, treba písať, tak budem písať. Chcem si povedať svoje, vedel som, do čoho idem. Časť zo mňa presne toto chcela. Poblíž sebe, po slovensky asi Blízko seba. Slečna Mužíková pôsobí ako sympatické dievča. Všetko je jasné. Napätie si už teraz domýšľam. Prispôsobím sa preto a v tomto texte budem jednoduchý, prvoplánový, stručný. Chcem

Poblíž sebe (réžia: Petra Mužíková)_Jakub Lenčéš

azda stelesňovať Riša. Na motív dvojníctva poukazuje jednak charakteristický podpis na-sprejovaný na stenu domu, ale aj pes prichádzajúci za postavou na záver v situácii, keď „zhasína“ lampu a do toho ironicky, ale aj pomerne trefne znie zvučka Večerníčka. Autor akoby sa tu vyjadroval k tomu, prečo Rišo konal tak, ako konal, a čo ho k tomu viedlo. Ambivalentný pocit z ľudí obývajúcich Cichov film ešte zvýrazňujú zamestnanci Sveta plotov, ktorí sa pozerajú do kamery, tvária sa mimoriadne vážne a držia v rukách katalóg s obrázkom oplotenia Bastille. Potvrdzujú tak dojem, že ploty ohraničujú väzenia.

Svet plotov je rozhodne jeden z najinovatívnejších portrétov, aký som kedy videl. O Ri-šovi vypovedá vskutku netradičným spôsobom a odhaľuje aspoň niektoré možné motívy spoluvinné na jeho samovražde. Rišo, aspoň z filmu sa mi to tak marí, bol obeťou mizérie spoločnosti, ktorú však aj on tak trochu vytváral. Aj napriek značnej intelektuálnej ná-ročnosti tak z filmu cítiť intimitu, úprimnosť a pietu. Edo Cicha vzbudzuje, a zrejme aj bude vzbudzovať rozporuplné reakcie závisiace od ochoty pristúpiť na zvolený spôsob rozprávania. A to je len dobre.


Študentské konfrontácie 22. 4. 2016 (Foto: Marek Franko)

frame_1_2016

187

pridať šarm, chystám sa predsa povedať „fuj“ a chcem, aby ste mi verili. Škaredým sa ťažko verí.

Chvíľočku však ešte o rešpekte. Mám potrebu pripomínať ho. O empatii, ktorú sa snažím vnímať, keď vidím každý jeden film študentov VŠMU. Nemajú to ľahké, písať je ľahšie. Tlaku sa nedá vyhnúť, mnoho vplyvov, nikto nemá v láske kompromisy. Všednosť dolieha. Termíny sú za rohom a nechceme, aby to bolo o nich. Snažím sa to pochopiť. Zobrať do úvahy faktory okolo každého z nás. Teraz a aj neskôr, sám so sebou.

Mužíková nakrúcala od piatku do nedele. Zrejme by ma obohatilo, ak by som stavil na to, že už okolo tej nasledujúcej stredy, štvrtka mala termín odovzdania. A nie, naozaj mi nechcete nič vyvracať, je to totiž stále ten lepší prípad. Veď ona mi je vlastne stále sympatickejšia. Teda, v momentoch, keď nemyslím na tento jej nezdar.

Film predstavuje, žiaľ, odvrátenú stranu tvorby VŠMU. Áno, aj taká je. Ale poporiad-ku. Tá Petra, ona mi je naozaj sympatická, ona musí byť v pohode dievča, naozaj. Odhod-lala sa – pretože podľa mňa to naozaj vyžaduje odhodlanie, a preto ju sčasti obdivujem, sám by som to nedokázal – odhaliť intímnu stránku svojho života a pozrieť sa do vnútra domova. Do miest, kde vyrastala. Na rodičov, ktorých zachytáva pri víkendovej rutine. Kebyže mám dobrú náladu, čo nemám, lebo ten film trvá až 29 minút, dvadsaťdeväť, tak poviem, že tomu prispôsobila aj estetiku filmu. Do vnútra svojich rodičov sa pozerá už menej.

Jej rodičia sami osebe nie sú ničím výnimoční. Otec je trochu atrakcia, jeho žena by sa k nemu miestami najradšej ani nepriznala. Tak to vyzerá. Matka nemá doma šľahačku na lievance alebo palacinky, aspoň ten hrob má pekne upravený. Aj šoférovať vie. Man-želstvo po tridsiatich rokoch, teda pardon, láska po tridsiatich rokoch funguje, tak sa zdá, hlavne na zotrvačník. Ale veď čo majú robiť, keď už sú raz „poblíž sebe“.

Mužíková zachytáva každodennosť – vykonávanie banálnych, zautomatizovaných úkonov svojich rodičov – a to bez náznaku ambície dať filmu akúkoľvek estetickú hod-notu. Akýkoľvek univerzálnejší rozmer. Akúkoľvek hĺbku. Filmu chýba koncept, je to rad prvoplánovo nakrútených situácií. Nejaké boli, aké-také. Žiadna selekcia, žiadna se-bareflexia.


frame_1_2016

188

Popri nakrúcaní sa autorka filmu snaží zľahka ovplyvňovať konanie rodičov otázkami, ktoré im kladie buď spoza kamery, teda držiac kameru, alebo je priamo aktívnou súčasťou predkamerovej reality. Napríklad oblizuje nôž pri raňajkách či sa teší na palacinky alebo lievance so šľahačkou, ale to som už hovoril. Šľahačka nie je. Hlavne, že cibuľa sa krája.

Ona nechce niečo vypátrať, nové objaviť, objasniť sama pred sebou, mimochodom, s kamerou v ruke. Na začiatku si síce položí otázku, či sa tí jej rodičia majú aj po toľkej dobe ešte stále radi, no ťažko by som uveril, že bez filmu by odpovedať nevedela.

Čakal by som, že bude odvážnejšia, keď už sa „pustila“ do osobnej témy, a ostrejšia, konfliktnejšia v kladení otázok. Pýta sa len tak, akoby náhodou, nepripravene. Takto film nemá žiadnu štruktúru, žiadny vývoj, nemá cieľ okrem toho základného – sledovať mihot rodičov. Mihajú sa, no je jasné, že to nestačí. Teda v tomto prípade určite nie, keďže ani to sledovanie nie je nápadité.

Film rámuje cesta vlakom. Na konci ním Mužíková odchádza preč, rovnako ako ním na začiatku prišla. Petra Mužíková, študentka prežívajúca svoju príležitosť. Skoro bez emócií. Párkrát sa zasmeje. Koniec filmu. (...) Intímnej spovede niet, kdeže, treba skôr rozmýšľať nad hranicou prípustnosti. S empatiou.


„Čaj proti hnačke ako nie úplne bezvýznamný fragment šťastia v nešťastí.“

Dokument Jozefa, alias Doda Belicu rozpráva na ploche 15 minút pomerne intenzívne o krátkom úseku života herečky divadelného súboru DISK v Trnave, Monike Babicovej. Povedzme si preventívne hneď na začiatok niečo o prostredí, v ktorom táto pani pôsobí.

Súbor DISK svoju činnosť začal v polovici 50. rokov v Trnave inscenovaním diva-delných hier slovenských i svetových dramatikov. Koncom 80. rokov do súboru prišiel nový umelecký vedúci, legendárny zakladateľ divadla Stoka režisér Blaho Uhlár. DISK začal realizovať autorské divadlo a prezentoval sa na mnohých domácich a zahraničných festivaloch a získal mnoho ocenení. Monika Babicová tu účinkovala vo viacerých hrách (Plazenie, 2007; Výhľad, 2007; Nádych, 2008; Ponor (Sladké hry minulej sezóny), 2009; Opulentná sviňa, Organon, 2010; Polylóg (Tok času) 2010; Status, 2011; Solitudo, 2012, ale-bo Prežitie, 2015) a bola vedúcou súboru. Pokiaľ chcete vedieť viac, mrknite na ich slušne spracovanú stránku (http://www.divadlodisk.sk/index.php?td=disk).

Dokument nakrútil herec tohto súboru Jozef Belica, ktorého máte, spoločne s hereč-kou a ďalším ochotníckym ansámblom, možnosť vidieť v krátkych ukážkach hier, alebo ich skúškach, na stránke DISKu. Človek si vďaka, myslím si, vhodne zvoleným momen-tom dokáže urobiť celkom usporiadanú predstavu o tom, ako súbor funguje a aký štýl

Čaj proti hnačke (réžia: Dodo Belica)_Erik Binder

frame_1_2016

189

hrania predstavuje. Vzhľadom na množstvo cien a bohatú históriu je až šokujúce, v akom komornom prostredí sa hry hrajú a že herci majú na sebe väčšinou civilné oblečenie. Nie vždy dvakrát vhodné... Označme štýl DISKU za avantgardu, alebo radšej za alternatívu. Žiaden konštruktivizmus a mechanické pohyby však nečakajte... Hodnotiť podľa krát-kych ukážok umeleckú úroveň hier by bolo nefér, či sa ale niekedy vypravím vďaka nim do Trnavy na niečo iné ako reprezentačný futbal, nezaručujem. Režisér dokumentu a herec Jozef Belica v najstarších ukážkach je pochopiteľne ešte piškót s akné...

Ale dosť bolo reklamy, prejdime k veci. Film začína niečím ako anketou s otázkami typu: Čo si myslíte o Monike Babicovej? Aký je váš postoj k nej? Alebo: Čo je jej prednos-ťou? A tak podobne... Odpovedajú iba ženy, kamarátky protagonistky, takže odpovede sú bezvýhradne pozitívne. Až máme pocit, že sa nám pred kamerami o pár okamžikov neskôr zjaví nejaká nadpozemská éterická bytosť z nebies. Očakávania schladia po chvíli chlapi, členovia súboru takým spôsobom, až máte pocit, že Moniku im do tímu zoslalo samotné peklo. Nevynímajúc ani režiséra neschopného sa povzniesť nad klasické ženské prešľapy. Nasleduje kolega hipster so samurajským účesom častujúci chuderu herečku bonmotmi typu: „Monika, choď do piče, nechaj ma dohovoriť...“ Keď ho niekde stret-nem, tak mu prijebem... Niežeby sme to každý nejakej žene nemali niekedy chuť povedať, ale akosi som sa zatiaľ vždy dokázal ovládnuť. Staršia generácia je o niečo zhovievavejšia ku krehkej ženskej duši a ostáva iba pri prívlastkoch ako autistka či psychopatka. Monika všetko prechádza zdanlivo s ľadovým pokojom... Divákovi však možno napadne, vzhľa-dom na alternatívne poňatie divadla, či to nie je všetko iba hrané a po vypnutí kamery sa všetci nezačali na vytvorenej fikcii nahlas smiať. Do Belicovej bohémskej mysle nevidím. Režisérovým zámerom bolo ale vďaka rozdielnym reakciám na protagonistku zneistiť di-váka a nechať ho sa pýtať, kde je problém a ako sa tento kontrast v priebehu deja vysvetlí. Autistka a vždy spoľahlivá nie sú práve synonymá... Osobne som spočiatku čítal tento prístup ako trochu násilný pokus o zobrazenie rozdielu medzi mužským a ženským uva-žovaním, no nasledovné minúty ma vyviedli z omylu. Scény z divadla sú patrične akčné, len či chalan mierne neprestrelil. Každopádne, pokiaľ tam po sebe celé dni vrieskajú ako zmyslov zbavené paviány, nech sa pokojne povraždia kvôli čiapkam a nejakým šibenič-ným termínom, na ktorých podľa všetkého stojí svetová ekonomika, mne je to jedno.

Vypäté emócie zmenou prostredia a sústredením sa čisto na sympatickú protago-nistku a jej osobný život prechádzajú pomaly k melodramatickejšiemu tónu. To, ako ju sledujeme osamotenú v byte a snívajúcu o ideálnom partnerovi. Nasleduje šok, Monika začne rozprávať o smrti a vysvetlenie prichádza so zábermi z nemocnice a na jej vchod. Onkologický ústav sv. Alžbety, Heydukova ulica, Bratislava. Vyzerá to tam síce luxusnej-šie ako na Kramároch, ale poležať by si tam nechcel nikto z nás. Moniky nám prichádza úprimne ľúto a pociťujeme skutočnú emocionálnu spoluúčasť. Spamätajú sa aj chlapi, minimálne Blaho Uhlár ju prichádza navštíviť. Mrzí ho, že ju nazval autistkou? Monika sa upína k viere a niet sa čo čudovať. Samota s ľuďmi stvára divy, rovnako ako zákerná choroba. Tomu „samurajovi“ máte zrazu chuť vraziť ešte viac...

Belica ponúka divákovi pohľad do uzavretého sveta komunity, kde nám ostávajú mno-hé veci utajené. Nepovažuje za dôležité všetko vysvetľovať. Nie je na to ani čas, ani špe-ciálny dôvod. Stačí ukázať konflikty na skúškach, netreba sa hrabať v zákulisnej špine a

frame_1_2016

190

odkrývať dôvody, prečo napríklad Monika už nevedie súbor a prečo ju tam všetci, podľa slov kolegov, neznášajú. Možno mu to síce vyčítať, ale osobne ma to až tak nezaujíma. Osobné ľudské tragédie sú totiž zaujímavejšie. Čo ma však zaujíma, to je hlbší ponor do Monikinho súkromia. Prečo nepovie, respektíve, prečo sa Dodo nepýta na to, prečo nie je na svoj vek stále príťažlivá, sympatická a inteligentná žena vydatá, prečo nemá deti, veno-vala všetok svoj voľný čas iba divadlu? Je skutočne príčina jej nezodpovedného správania choroba? Asi už teda o nej vedela, tak prečo neinformovala kolegov? Alebo je to jej nevy-sporiadaný súkromný život? Jej priateľ, alebo kto to je, sa zdá byť podľa jej opisu nie príliš šťastnou voľbou pre úlohu životného partnera. Ibaže by išlo o akúsi sofistikovanú hru zo strany režiséra a jeho kolegov z divadla a celé to bola jedna veľká habaďúra na diváka. Asi nie, dávam tejto alternatíve tak 5 %, ale sú to proste „avantgardní umelci“ s originál-nymi nápadmi, tak aby som nebol na Konfrontáciách za nechápajúceho debila/autistu/psychopata (alebo naopak bol), pripúšťam aj túto možnosť. Tak ale keď ste videli ukážky z divadla a videli tam ich staršieho kolegu-herca hrať v teniskách na behanie, v súčasnej avantgarde je potom zrejme možné úplne všetko...

Musím priznať, že po pozretí ukážok z divadelných predstavení (preto ten dlhší úvod) som videl na druhý i tretí raz iný film ako na prvý, a teda iný, ako ste videli vy dnes do-obeda (v deň Konfrontácií, pozn. autora). Akoby si ani Belica neuvedomoval tento svoj nedostatočný odstup a mal pocit, že to, čo vie on, vedia aj diváci. Respektíve nedokázal si vďaka svojej maximálnej zainteresovanosti zachovať určitý nadhľad a vytvoriť tak film, ktorý síce na niečo neodpovie, ale nenechá diváka „tak trochu“ v deji tápať. Osobne som sa pozastavil nad záberom, keď Monika vchádza na CT (alebo čo tá sci-fi mašina je) a na dverách je nápis „Zatvárajte dvere, je prievan“. Monika ich nezavrie. V nejakom artovom filme by som to považoval za jasný a chytrý vizuálny zámer poukázať na momentálny stav mysle, tu si to asi nikto z tvorcov ani nevšimol. Ak tu Belica je, nech sa vyjadrí. Myslím si, že ak by bol film skutočne špičkový, nielen iba dobrý, tak by som si takéto otázky klásť nemusel.


V dokumentárnom filme Odchádzame z tejto krajiny rozvíja Dominik Jursa, podobne ako vo väčšine svojich predchádzajúcich filmov, spoločensko-politickú tému. Aj tentoraz hovorí o smutnej skutočnosti – bezhraničnosti ľudskej hlúposti a intolerancie na pozadí minuloročného referenda o rodine. Udalosť, ktorú zosnovala cirkev a zástancovia kon-zervativizmu, prudko otriasla nielen komunitou LGBT či mnohými ľudsko-právnymi or-ganizáciami, ale aj obyčajnými ľuďmi s aspoň malou dávkou racionálneho úsudku. Na občerstvenie pamäti: predmetom kontroverzného referenda bol súhlas so znemožnením

Odchádzame z tejto krajiny (réžia: Dominik Jursa)_Petra Sedláková

frame_1_2016

191

partnerského zväzku medzi osobami rovnakého pohlavia, adopcie dieťaťa takýmito pármi a otázky sexuálnej výchovy na školách.

Danú, až zarážajúco aktuálnu tému možno vnímať ako veľmi podnetnú. Jursa si jej dôležitosť pravdepodobne uvedomuje, ale nepristupuje k nej komplexne. Do bezmála tridsiatich minút sa mu podarilo vtesnať rôznorodé mienky sympatizantov i odporcov referenda, ako aj vyššie postavených iniciátorov i prostých občanov z davu. Film je na-vyše situovaný do obcí nachádzajúcich sa vo viacerých, zámerne výrazne odlišných slo-venských regiónoch. Žiaľ, autor vynecháva oblasti, kde žije viac „iných“ ľudí (akou je napríklad Bratislava), a sústredí sa najmä na zatrpknutých kresťanov na dedinách. Sled tvrdení podložených ako rozumnými, tak aj bezduchými argumentmi pritom prebieha jednoduchým pozorovaním.

V prológu vystupuje ako zdanlivá protagonistka účastníčka verejnej debaty o referen-de Ľubica, ktorá údajne odstúpila od nakrúcania zo strachu, že príde o zamestnanie. Fakt, že táto informácia nezostáva zamlčaná, pomáha doplniť myšlienky filmu a potvr-dzuje závažnosť témy.

Členenie pokračuje do ďalšej kapitoly a ženu nahrádza homosexuálny pár Paľo a Paťo. Tí namiesto patetickej rozpravy o ideálnom spojení dvoch mladých mužov indivi-duálne opisujú skúsenosti s tým, čo znamená byť gayom v tejto krajine. Škoda len, že scé-ny zachytávajúce ich spoločné chvíle pôsobia trochu toporne, miestami inscenovane. To možno pripisovať ostychu pred kamerou, avšak aj zlyhaniu režijného vedenia. Divák si napriek tomuto nedostatku stabilitu vzťahu dostatočne uvedomuje. Harmonickú funkč-nosť pritom sústavne prerušujú ostré referendské útoky v podobe videoblogov poslanca Európskeho parlamentu Branislava Škripeka alebo „antihomo“ kňaza Mariána Kuffu, listu Andrey Chovancovej obci Beňadovo, cirkevná kázeň a rôzne iné kampane.

Epilóg tvorí reakciu na tieto rozum pozastavujúce prejavy. Dvojica gayov opúšťa rod-nú krajinu a vydáva sa, hoci nie ďaleko, ale predsa len za hranice. Kým na Slovensku zatváral Paľov otec okná, aby nikto nevedel, že jeho syn je gay, v pražských uliciach nasáva pár omnoho liberálnejšiu atmosféru, pri znázorňovaní ktorej však opäť badať istú umelosť. Bolo stretnutie s taxikárkou-lesbičkou skutočne iba náhodné? Naozaj nevedela nová spolubývajúca, že Paľo a Paťo sú homosexuáli?

Podobné nejasnosti vo výsledku pôsobia kontrastným dojmom – ideálny homose-xuálny pár na ceste za šťastím verzus slovenskí malomeštiaci s nemodernými názormi. Vykonštruovanosť bola zrejme nevyhnutná, keďže bez nej by sa nedalo ľahko odpovedať na otázku, ktorú dokument kladie: Kam vedie cesta bezprávia a homofóbnych predsud-kov? Preč z tejto krajiny.

Autorka je študentka 3. ročníka

frame_1_2016

192

„Dosiahla som vek, keď si žena pomaly uvedomuje, že sa mení na osobu, na ktorú sa chcela najmenej podobať – na svoju matku.“

Už samotný názov a titulok v expozičnej časti filmu vyjadrujú námet dokumentárnej snímky Ivany Hucíkovej Matky a dcéry (2015). Tento krátky film je sociálnou sondou do každodenného života štyroch generácií žien zdieľajúcich spoločnú domácnosť, ktoré žijú v malej dedinke na severnom Slovensku.

Aj keď sa divákovi na prvý pohľad môže zdať, že snímka sa zaoberá iba zložitým vzťa-hom medzi rodičom a dieťaťom, nie je to celkom tak. V snímke sa nachádza aj niekoľko sekundárnych tém. Všetky z týchto druhotných motívov sú presnými sociologickými cha-rakteristikami pre dedinský spôsob života. Celou obsahovou zložkou filmu sa tiahne mo-tív pobožnosti ľudí na dedine – príprava Natálky na hodiny náboženskej výchovy či prvé sväté prijímanie. Slávnosť je jedinou udalosťou v živote matky a dcéry, do ktorej vstupuje jej otec. Každá z významných chvíľ v životoch štyroch žien je následne prestrihávaná sek-venciami, keď štvorica sedí za stolom a prezerá si staré fotografie – z prvého svätého pri-jímania Natálkinej mamky, druhej mamy i babky. Ďalšou zo sekundárnych tém je aj v slo-venských filmoch často spomínaný problém alkoholizmu, na ktorý naráža druhá mama. Ivana Hucíková sa vo svojom diele implicitne venuje aj potrebe starostlivosti o starnúce generácie rodinných príslušníkov. Vzhľadom na krátku minutáž filmu režisérka bravúrne zvládla zakomponovanie týchto sekundárnych tém do celkovej kompozície diela.

Povaha i osud každej jednej zo žien sú podobné. Všetky sa dobre poznajú. Napriek tomu, že medzi nimi niekedy vzniká napätie a často si takpovediac „lezú do kapusty“, z ich výpovedí a konania je jasné, že sa majú rady. Možno aj preto, že je ich „ženský údel“ podobný. Staršie tri zo štyroch žien si už chtiac-nechtiac zvolili život bez mužov. Záro-veň všetky tieto tri postavy predstavujú akýsi model neúplnej alebo dysfunkčnej rodiny. V prípade najstaršej babky je to model rodiny, aká vznikala kedysi, keď sa manželstvo uzatváralo prostredníctvom dohôd rodičov mladých. Napriek tomu, že prastará mama sa so svojím budúcim manželom nepoznala a vydávala sa bez lásky, ich manželstvo vydr-žalo, ako sa hovorí, až do konca. Druhý model predstavuje druhá mama. Manželstvo už síce nebolo vopred naplánované, ale vo svojom vzťahu narazila na niekoľko problémov, z ktorých najväčším bol alkoholizmus. Aj ona bola napokon schopná partnerské problé-my ako-tak ustáť. Aj v prípade Natálkinej mamy sa vzorec zopakoval. Vydala sa. Objavil sa problém s alkoholom. Keďže tento problém nedokázala ustáť, riešením sa stal rozvod. Osudy žien z ich rodiny sa akoby cyklicky opakovali. To, že ženy prestali mužom veriť, sa odráža aj na najmladšej z tohto zoskupenia žien. Tá sa podľa vlastných slov nechce vydať, „lebo s mužmi je to ťažké. Iba by chodil do krčmy, sedel na gauči. Futbal by pozeral, ani by nepomáhal.“ Film nám ponúka úvahu nad tým, či je možné neustále dediť osud po predchádzajúcich generáciách.

Matky a dcéry (réžia: Ivana Hucíková)_Mária Demečková

frame_1_2016

193

Snímka je bohatá na najrôznejšie tragické i komické situácie, z ktorých sa dozve-dáme množstvo nových informácií o manželských vzťahoch každej z dospelých žien. Informácie nám režisérka takýmto spôsobom kontinuálne dávkuje v priebehu celej me-tráže filmu. Každá z postáv od najstaršej po najmladšiu je povahovo podobná, ale nie vždy zdieľajú rovnaké názory. Najstaršia babka je postava, ktorú by som definovala ako najkrehkejšiu. Na jednej strane je potrebné sa o ňu starať, pomáhať jej s každodennými úkonmi, dávkovať lieky, no na strane druhej je pre snímku zdrojom situačnej komiky – trhanie buriny a kvetov v záhrade. Režisérke sa pri tejto postave podarilo reflektovať staré tradície – spôsob vydaja dievčaťa. Druhá mama je zasa postavou, ktorá je, podľa môjho názoru, najrozhodnejšia v názoroch na svet a na výchovu Natálky i fungovanie celej domácnosti. Mama sa javí ako najambivalentnejšia protagonistka. Spoločne s dru-hou mamou fungujú ako rovnocenní rodičia pre Natálku. Ich pohľad na svet i názory sú navzájom ovplyvňované a do veľkej miery podobné.

Pre mňa je najzaujímavejšou postavou najmladšie žieňa Natálka. Predstavuje dieťa vychovávané pod vplyvom troch žien bez záväzkov s mužmi. V súvislosti s jej postavou sa režisérke podarilo zachytiť niekoľko vtipných situácií, napríklad sekvenciu s darčekom pre mamu, akváriovou rybičkou, už spomínaná scéna, keď Natálka vysvetľuje, prečo sa nechce vydať, alebo pravdepodobne inscenovaná časť dokumentárneho filmu, keď Na-tálka píše svojmu imaginárnemu priateľovi E. T. list, aby jej odfotil vesmír.

Za jediné nevýhody tohto audiovizuálneho diela považujem prítomnosť nahrávacie-ho zariadenia zvuku priamo v obraze, miernu štylizáciu konania postáv v niektorých sekvenciách a s ňou spojené pohľady postáv priamo do kamery, keď priveľmi registrujú prítomnosť režisérky. Svojou autentickosťou, nenásilnými dialógmi, reflexiou celoživot-ných generačných osudov prostredníctvom prostých životných fragmentov dokumentár-ny film Ivany Hucíkovej získava dôležité miesto nielen v študentskej filmovej tvorbe, ale aj v profesionálnej slovenskej dokumentárnej kinematografii.



frame_1_2016

194

V období, keď sa slovenská dokumentárna tvorba zameriava na sociálne dokumenty primárne zamerané na rodinu, ako je to aj vidno v tvorbe našich študentov, alebo sa sústreďuje na globálne témy diskriminácie a neznášanlivosti, je celkom nezvyčajné vydať sa cestou hľadania identity mediálne neznámeho človeka. Áno, aj Nový svet súvisí s tema-tikou rodiny, no cieľom nie je všedné zobrazenie vzťahov medzi rodinnými príslušníkmi, ale pátranie po osude Anny Ballay. Oceňujem prístup Terezy Michalovej. V prvej polovici skvelo navodzuje pocit tajomna na udržanie divákovej pozornosti, obrazy mapujúce dom a jeho priestory pripomínajú found footage horory, prinášajú temnú ťaživú atmosféru, čím udržujú istý level napätia a záujmu obecenstva. Vhodne vybratá hudba, ešte vhodnej-šie zvolený hlas Zuzany Gindl Tatárovej čítajúci denník pani Anny, dynamický strih sú len ďalšie prvky filmovej reči, ktoré by som mohol z technickej stránky chváliť. Žiaden amatérsky prístup, ale pocit profesionálne odvedenej práce.

Čo ešte viac chválim, je dramaturgia dokumentu. Divák zo začiatku nevie, čo má očakávať. Opustený dom, denník, predstavenie prvej osoby Ladislava Szaba, ktorý mal k Anne blízko. Práve cez neho spoznávame jej život v kritickom období jej mentálnej cho-roby. Oceňujem aj vyjadrenia grafológa a psychológa, ich názory podtrhujú fakt, že pre autorku je rovnako dôležitý odborný výskum, ako aj realita, s ktorou pracuje. Keď do hry vstúpi rodina pani Ballay, zastúpená Agnesou Kovaly, otvára sa úplne nový konflikt, ktorý prináša nový prvok napätia. Postava pána Szaba, doteraz prezentovaná ako osoba, čo sa podujala starať sa o nesvojprávneho človeka z čistej dobročinnosti, získa aj odvrátenú tvár človeka, začíname pochybovať, či nekonal skôr pre svoj vlastný prospech. Viny však nie je zbavená ani vzdialená rodina, ktorá prejavila záujem o príbuznú až po tom, ako bola pani Ballay zbavená svojprávnosti a do hry sa dostalo dedičstvo. Stretávame sa tak s dvomi protichodnými názormi na to, ako Anna žila a čo je pre ňu lepšie. Možno by som čakal, že Tereza bude viac konfrontovať oboch ľudí, čo sa o takmer celý čas neprítomnú hrdinku starali, chýbajú viaceré informatívne otázky (predaj domu, prečo by dom mal prepadnúť štátu, prečo sa pán Szabo už viac nezaujíma o osud pani Anny, či prečo je dom v takom dezolátnom stave). Bol nejaký pokus zrealizovať stretnutie oboch strán? No aj napriek absencii hlbšej konfrontácie oboch strán film dokáže, aj keď nie priamo, ale nenápadne, poukázať na to, že veriť sa nedá ani jednej z nich a úplná pravda zostava neodkrytá. Práve názor Anny Ballay by mohol tento problém vyriešiť.

Pani Annu spoznávame cez jej dom, cez jej denník, cez ľudí, ktorí tvrdia, že k nej majú blízko. Priamo sa s ňou nestretneme. Možno sa pýtate: Prečo? Pýtam sa, prečo za ňou Tereza Michalová nešla a nepokúsila sa s ňou komunikovať? Či bol tu taký pokus? Ak áno, prečo o ňom film nehovorí? Zo záveru mi bolo jasné, že pani Agnesa Kovaly si to neželá. Tvrdiť, že mala problém už s fotením, ale vo videu vidíme pokojnú usmiatu staršiu ženu, je celkom protichodné tvrdenie. Preto by som chápal, ak by Tereza zo slušnosti rešpektovala rozhodnutie s prihliadnutím na zdravotný stav, no možno dokumentarista

Nový svet (réžia: Tereza Michalová)_Matej Sibyla

frame_1_2016

195

by mal byť drzejší a priebojnejší, keď má pravdu na dosah. Ale rolu hrá aj etika autora, čo akceptujem.

Úlohou dokumentu je prinášať pravdu, zobrazovať realitu takú, aká je. Keď dokument prinesie otázky, očakávam, že na ne bude odpovedať. V porovnaní s ostatnými filmami, ktoré ste dnes mohli vidieť, priniesol Nový svet tie najzaujímavejšie otázky. Čo sa týka odpovedí, moja zvedavosť nebola úplne uspokojená. Ale možno aj to je cieľom režisérky a možno sa ešte dočkáme od Terezy pokračovania. V každom prípade ide o dielo, ktoré diváka zaujme a aj po pozretí o ňom premýšľa. A práve takýto prístup je z môjho hľadis-ka najvhodnejší na to, aby vytvoril záujem slovenského diváka o dokumentárne filmy.


Rodina. Miesto, kam sa môžem vrátiť, kedykoľvek. Je tu pre mňa stále, na rovnakom mieste, s rovnakým stereotypom, vždy, keď otvorím dvere, vstúpim, a po víkende ich za sebou zatvorím. Vstupujem do sveta, kde sa niekoľko rokov nič nemení, až na vzťahy.

Kristína Schnirzová vstupuje do rodiny Kičákovcov ako neznámy pozorovateľ. Krát-kymi zábermi odkrýva každodennú realitu manželov, ktorí vychovali deti, no teraz žijú sami. V dome, kde to niekedy žilo. Nie vždy sú emócie rodičov a detí na rovnakej vlne. So zmenou prichádzajú aj nové známosti, skúsenosti, nové pocity nahrádzajú staré. Domov sa však nikdy nedá nahradiť. No aj na to treba dozrieť.

Schnirzovej filmovú rodinu nepoznáme, z jej minulosti nám je ukázané len archívne domáce video, je však dostatočne postačujúce na to, aby sme videli, že niekedy bolo doma veselo. Čas plynul a z detí sa stali dospelí, ktorí svoju predstavu o živote vidia na inom mieste. S ich odchodom však odišla aj matkina radosť a chuť do života. Matka stále čaká a úpenlivo zviera svoj telefón. Je smutná, prázdna, chýba jej láska.

Dokumentárny film Hniezdo je svojím príbehom jednoduchý, no veľmi presne od-haľuje problém, ktorý nie je až taký ojedinelý. Nosnou témou dokumentu je odchod detí z rodinného domu a ich vykročenie vlastnou cestou. Matka ťažko nesie ich odchod a ešte ťažšie skutočnosť, že si nenájdu viac času na krátku návštevu. Prežíva syndróm prázdne-ho hniezda, nedokáže sa zmieriť, že už nie je každodennou súčasťou detí. Čaká. Púšťa sa do nezmyselných projektov, napríklad maľovania, len aby v sebe udržala pocit, že to má stále pre koho robiť. Zveľaďuje spoločné „hniezdo“ pre lepšiu a príjemnejšiu budúcnosť, kde sa budú spolu stretávať, keď už teda nebývajú všetci pokope. Téma osamostatnenia detí od rodičov, a hlavne od matky, je citlivá a subjektívna. Niekoľkoročný život v rovna-kom kolobehu, ktorý však bol svojím spôsobom dynamický, vystriedal už len stereotypný život, kde sa pocity radosti a spokojnosti stále dovolávajú minulosti.

Hniezdo (réžia: Kristína Schnirzová) _Jana Libantová

frame_1_2016

196

Film zaznamenáva realitu veľmi jednoducho a stroho, avšak postačujúco na to, aby sme sa vedeli vcítiť do pocitov matky. Rozumieme jej zármutku, zatrpknutosti a aj nahne-vanosti, ktorú prežíva pri rozhovoroch s dcérou. No je tu aj druhá línia príbehu. Línia, v ktorej figurujú ako ústredné postavy deti. Neodvážim sa tvrdiť, čo je vo veci, prečo nemajú prílišnú chuť navštevovať rodičov vždy, ale usudzujúc zo správania matky, ktorá si pevne stojí za svojím, môžem len skromne hádať, že práve jej prchká povaha je tou príčinou. Ťažko posúdiť, no aj keď sa ocitáme mimo intímneho prostredia života manže-lov, na oslave narodenín, a vidíme Máriu v tichosti sedieť vedľa oslávenkyne, prechádza mnou pocit, že ani jej spoločenské vzťahy nie sú plne v poriadku. Kŕčovito sa usmieva a predstiera záujem.

Režisérka sa rozhodla na problém v rodine nazrieť práve cez pohľad matky, čo pova-žujem za zaujímavé rozhodnutie. Do popredia sa tak dostávajú pocity ústrednej postavy, a nie samotné dôvody, prečo je vzťah medzi ňou a deťmi naštrbený natoľko, že sa od seba vzďaľujú. Otec tu hrá rolu tichého katalyzátora, je vždy nablízku a snaží sa vyhrotené situácie nadľahčiť. Manželstvo dvojice vôbec nepoznáme, a ani nie je primárnou témou filmu, no opora, ktorú Mária v manželovi nachádza, je pozoruhodná, vďaka nemu má často dôvod na smiech aj vo chvíľach, keď sa jej ťažko dýcha.

Dokument Hniezdo je ohraničený autentickými zábermi z domáceho videa z roku 1998. Deti sú tam v mládežníckom veku a po 17 rokoch si môžeme domyslieť ich súčasný vek. Vybudovali si svoj vlastný domov podľa svojich predstáv a pravidiel. Matka bojuje s časom a snaží sa odvolávať na božie prikázania. Ťažko si zvyká na odlúčenie a upína sa aspoň na každovečerné bežné rozhovory s deťmi. Dom však dýcha prázdnotou. Azda najsilnejším momentom je práve telefonát s dcérou v závere filmu. Dojíma ju fakt, že sa jej dcéra neozve, aj keď prechádza rodnou dedinou. Dotýka sa jej dcérin nedostatočný zá-ujem a snaží sa v nej vyvolať výčitky. Raz bude už neskoro. Moment matkinho rozcítenia vo mne vyvoláva ľútosť, hlavne keď si uvedomím, že božie prikázania, o ktoré sa matka opiera, sú v mnohom len istým alibizmom a skutočný problém zostáva opäť nevypoveda-ný. Jej tvrdé slová dcéru domov nepritiahnu, skôr zamrzia.

Kristína Schnirzová, tak ako aj v dokumente Pocit domova, venuje svoju pozornosť vzťahovému prostrediu rodiny, kde sa pod povrchom niečo deje. Ako tichý pozorovateľ veľmi presne poukazuje na bežné momenty, ktoré sú výnimočné práve svojím zobraze-ním. Necháva zábery doznieť a veľmi citlivo vstupuje do rodinnej intimity. Naratívnosť príbehu je pomerne lineárna, aj keď je to len krátky výsek zo života manželov. Napriek tomu mám pocit, že dej sa dynamizuje, naberá na vážnosti a emócie sa vyhrocujú. Práve svojím zdržanlivým režijným rukopisom autorka dokázala pri pomerne stručnom zdoku-mentovaní rodinnej sondy veľmi presne obrazom pomenovať problém. Vyzdvihuje hĺbku myšlienky, nevnucuje nám umelé emócie, len veľmi konkrétne dokáže uchopiť tému, kto-rej sa rozhodla v dokumente Hniezdo venovať.


frame_1_2016

197

Minulý rok som sa venoval filmu Martini shot od Martina Kazimíra, tento rok som si vybral bakalársky film Daniela Riháka s názvom Prvá operácia. Dôvod je prostý. Je totiž radosť písať o skvelých filmoch. Prečo? Pretože je to vždy strašne jednoduché. Áno, viem, ako to znie, ale popravde, je mi to jedno. Kritizovať bude kolega Binder. Ja budem opäť a zas chváliť. Lebo ma to baví. Tak isto ako pozerať tento film.

Ak sa pozrieme na Rihákov predošlý film Bolo nebolo, uvedomíme si jedno. Napriek tomu, že sa v podstate nedozvieme, aký majú dva zobrazené príbehy súvis, režisér vie veľmi dobre, ako pracovať s hercami, ako upútať pozornosť diváka, a vie, akého kamera-mana si vybrať, aby to vyzeralo po vizuálnej stránke čo najlepšie. Dobrý základ. V Prvej operácii už však vidno určitý progres. Už to nie je len kopec krásnych záberov, ktorým ne-rozumieme, no baví nás sa na ne pozerať, ale je to kopec veľmi dobre nakomponovaných záberov, dôsledne zoradených za sebou so silnou myšlienkou a presahom. Film začína vykreslením vzťahu na pracovisku a nasleduje záber na rýchlo idúce auto, v ktorom je očividne niekto ranený. Nevieme, o koho ide, ale vieme, že to neveští nič dobré. Napriek tomu, že ide o úplne triviálnu a miliónkrát videnú žánrovú schému, je funkčná a drží potrebnú dávku napätia vo filme. Keď dorazia gangstri a prebehne výmena pacientov, napätie sa stupňuje a pri samotnej operácii režisér skvele montážou vykresľuje nervozitu na pľaci. Rýchle striedanie záberov na vystrašené oči operujúcich, skalpely, krv spolu s preostrovaním do druhého plánu na nervóznych mafiánov či vystrašeného Kováčika vo vedľajšej miestnosti s chlapcom, spojeného s nestabilným rytmom pípajúceho prístroja, vyvolávajú celkom slušnú hrôzu a vtiahnu diváka priamo do operačnej miestnosti ako nemého a bezbranného pozorovateľa. Čo je však ďalšia veľmi podstatná vec, všetko od strelných rán po vnútorné orgány je až znepokojivo autentické. Celkovo to, koľko pries-toru dostávajú zábery na otvorené ľudské telo, je na študentské skromné pomery podľa mňa veľmi odvážne. To je ale samozrejme len dobre. Je fajn, keď príde niekto, kto do-káže tým ostatným, že aj takto sa to dá, a tým ich aj tak trocha motivuje, aby sa pokúsili o niečo podobné. Napriek tomu, že som na škole tretí rok, čo samozrejme nie je veľa, toto je prvý pokus o gangsterku, čo som tu medzi študentmi videl.

To, čo mi ďalej imponuje, je využitie humoru. Ten prichádza vždy veľmi vydarene ako potrebné odľahčenie napätej situácie. V tomto filme je však čierny ako noc. Ak teda nemáte práve tento typ humoru v láske, pravdepodobne sa moc nenasmejete. Ja môžem aj ten najčernejší, takže som sa miestami skvele bavil. Sympatický je aj dôraz na presnosť odborných výrazov počas operácie. Poďme ale ďalej. Ak som kúsok vyššie spomínal, že tento film má aj silnú myšlienku a presah, mal som na mysli nasledovné. Prvá operácia je príbehom o strachu v hlbokom vnútri človeka, o odvahe, o morálke a tiež načrtáva dôle-žitý problém súčasnej spoločnosti – problém korupcie. Keď doktor zistí, s kým má tú česť, dostane strach. Bojí sa, že ho gangstri zabijú, len čo vyjde von a povie im, že sa ope-rácia nepodarila. Nechce to spraviť aj napriek tomu, že vie, v akom stave je malý chlapec vo vedľajšej miestnosti. Začne sa správať zbabelo, lebo si chce zachrániť vlastný krk, pri-

Prvá operácia (réžia: Daniel Rihák) _Martin Adam Pavlík

frame_1_2016

198

čom niekde vo vnútri aj tak tuší, že čoskoro sa tak či tak tú zlú správu gangstri dozvedia. Vo vzduchu tu však po celý čas visí otázka – Ako by sme sa v jeho situácií zachovali my? Mali by sme dostatok odvahy postaviť sa zoči-voči hlavohrudiam so zbraňami v rukách, ktoré sa navyše kamarátia s pánmi v zelenom, a povedať jednej z nich, že jej brat je mŕtvy? Nemusíme sa hrať na hrdinov, každý z nás by si to dvakrát rozmyslel. Niekto by to potom možno spravil, niekto nie. Ide tu však o situáciu, keď je v hre ľudský život. Život malého nevinného chlapca so stále zhoršujúcim sa stavom a s rizikom, že bez potrebnej pomoci môže umrieť. A jediná osoba s dostatkom odvahy na to vyjsť von a oznámiť pravdu je práve doktorova milenka. Práve na zdôraznenie toho činu režisér využíva spomalenie a k tomu skvelú atmosférickú hudbu. Skvele pôsobí tiež využitie ruchov v podobe variacej sa vody v kanvici pri neskoršej scéne po incidente, keď si dvaja milenci vymieňajú vyčíta-vé pohľady a tiež to v nich tak akosi vrie. Jediný trocha problematický mi príde posledný záber na chlapca po operácii a jeho otvorenie očí – pôsobí trocha zbytočne pateticky. Prvá operácia je však každopádne skvelou koherentnou a pútavou žánrovkou, čo nenudí ani sekundu a v rámci prevedenia, vzhľadom na to, že ide „iba“ o bakalársky film, je podľa mňa na európskej či svetovej úrovni. Prajem veľa úspechov na festivaloch!



Úvodné titulky, rozširovanie rámca záberu, zrkadlový pohľad a muž popíjajúci panáka v poloprázdnom bare. Tak sa začína sci-fi príbeh režiséra Martina Kazimíra o unave-nom mužovi v strednom veku, ktorý sa len tak poneviera po hoteli. Pomalé rozširovanie expozičného záberu nás zavedie do fikčného sveta, v ktorom sa čas uberá zvláštnym spôsobom. Dozadu.

V snímke sa stretávame s témami paralelných vesmírov, kde sa sen prelína so sku-točnosťou a tajomný príbeh v divákovi neustále vyvoláva otázky. Nachádzame sa v sne

Chronos (réžia: Martin Kazimír) _Mária Demečková

frame_1_2016

199

vyčerpaného muža? Alebo vo vyfantazírovanom svete malého chlapca? Majstrovstvo obsahovej stránky diela Chronos spočíva v transformácií takej banálnej udalosti, akou je pobyt v hoteli, na metafyzické uvažovanie o plynutí času. Režisér podobne pracuje aj v iných svojich filmoch. V snímke V kruhu sa od Fermiho paradoxu blúdenia v kruhoch prepracuje až po uvažovanie nad existenciou mimozemských civilizácií a nad možnosťou nekonečného množstva paralelných svetov, resp. bezhraničných vesmírov.

Martin Kazimír kladie pri svojich filmových rozprávaniach dôraz na vizuálnu strán-ku, čo sa najvýraznejšie prejavuje v Chronose. Pomalá kĺzavá kamera sleduje herca počas necelých jedenástich minút blúdenia po hoteli. Jednoduchá mizanscéna monochroma-ticky pôsobiacej hotelovej izby je kontrastná voči zložito štruktúrovanému temnému priestoru chodby s množstvom okenných polí, ktoré sú jediným svetelným zdrojom v ob-raze. Veľkú hĺbku ostrosti v chodbových priestoroch hotela strieda plochý záber pohľadu z okna hotelovej izby na okolité exteriérové prostredie v parku. V snímke musím vy-zdvihnúť výbornú prácu kameramana Martina Chlpíka a jeho pokus o vytvorenie „verti-go efektu“. Tomu výrazným spôsobom pomáha ambientná hudba vytvorená skladateľom Frantom Kormaňákom. Kamera splýva so zvukovou zložkou a vytvára kontinuálnu sym-biózu, keď sa pôvodné sekanie kamery vytráca a je nahradené prirodzeným plynutím týchto dvoch partikulárnych zložiek. Všetky ambientné zvuky a atmosféry, ktoré postavu vo filme obklopujú, sa stávajú súčasťou hudobnej kompozície diela. Tá dotvára zvukový priestor a formuje divákove pocity. Sofistikované prelínanie nehudobných prvkov, akými sú šum, hluk a atmosféra, spôsobujú, že divák ani nestihne zaregistrovať, že na plátne sleduje príbeh, a zároveň počuje hudbu. Obe tieto zložky vníma ako jeden komplexný celok bez možnosti odlúčenia.

Symbolika a metaforizmus plynutia času i života samotného reflektuje niekoľko prv-kov mizanscény. Okno a dvere ako brány do iného, paralelného či minulého sveta, dlhá chodba ako myšlienkový prechodník medzi jednotlivými svetmi. Najvýraznejšou meta-forou, ktorá bola vo filme použitá, sú okrídlené presýpacie hodiny – nekonečné plynutie času, kde sa piesok sype dovtedy, kým sa nevyčerpá. Piesok ako znak pripomínajúci, že život má svoje limity, že nie je nekonečný. Presýpacie hodiny ako niekoľkonásobná ana-lógia protikladov – vysoké vs. nízke, rub vs. líc, hore vs. dole, prázdnota vs. naplnenie, nebo vs. peklo. Jednoducho povedané, predstavujú kontinuálny cyklus života a smrti.


frame_1_2016

200

Ak to fakt chcete počúvať, poviem vám to. Už podľa názvu mi doplo, že v študentskom filme Zuzany Mariankovej pôjde o voľnú inšpiráciu (ako mi doplo neskôr) iba krátkym úsekom zo slávneho Salingerovho románu Kto chytá v žite z roku 1951. Aby som vám pravdu povedala, nie veľmi vydarenú.

Autorský zámer podľa všetkého nezostal len pri oživení dobre známeho príbehu o ne-vyrovnanosti človeka a nenávisti voči zdegenerovanej spoločnosti. Marianková zvolila vskutku pozoruhodnú, i keď zdanlivo neskombinovateľnú syntézu literárnej látky s prv-kami žánru film-noir. Spracovanie, ktoré bolo nepochybne ťažkým orieškom pre tvorcov, sa napokon vo výsledku ukázalo ako ťažko stráviteľné pre diváka.

Nemienim vám však rozprávať celý ten mizerný príbeh od a do zet. Dosť na tom, Tomáš Maštalír (hovorme mu radšej Holden) zostarol o dvadsať rokov. Stále sa utápa v nekonečných depkách, podnietených jednak samotou, jednak vonkajšími vplyvmi v po-dobe všetkých tých milión kreténov okolo neho. Jeho vnímanie je dobre ilustrované apa-tickým hlasom – ustavične prítomným voice-overom, no jeho nadbytok vám začne skôr či neskôr liezť na nervy. Na umretie! Navyše mu ledva rozumieť, pretože afektuje, hoci ak niečo na svete nenávidí, tak je to póza, pretvárka a snobstvo. A bohvie, ako sa dostal k tomu dokonale vypracovanému telu, keď neustále chľastá svoju obľúbenú whisky (už dokonca bez sódy) a fajčí jednu od druhej. Zato nestratil tendenciu držať sa za žalúdok a predstierať, že má v bruchu guľku. Len tak, aby sa nenudil. Taktiež nikdy nevie, či to ženy myslia naozaj. A v jeho poondiatom živote (ako aj v živote každého z nás) sa vždy nájde sviniar ako Maurice či Boris. Nestratil ani predstavivosť a túžbu po odvete. Chytal by tie decká v žite, chytal by to skryté.

Kto chytá skryté (réžia: Zuzana Marianková)_Petra Sedláková

Lenže piesok sa sype iba jedným smerom. Podobne ako čas v živote človeka. Film sa teda stáva metaforou k životným momentom precitnutia, keď zisťujeme, že svet je inak, ako sme si doposiaľ mysleli. Eliptický posun času nastáva aj striedaním svetla a tmy, striedaním dňa a noci, slnka a mesiaca. Čas plynie, paradoxne, dozadu, a za jedinú noc sa z muža v strednom veku opätovne stáva mladý chlapec. Symbolicko-metaforická je aj zvuková zložka filmu. V scéne, keď izba rotuje, divákovo uvedomenie si spätného ply-nutia času je zvýraznené zvukom sypania piesku, tikania hodín, či zvukom kolesa, vlaku a krokov symbolizujúcich putovanie k (nebeskej) bráne. Zároveň počujeme detský hlas naznačujúci premenu muža na chlapca. Za negatívum filmu považujem zábery na muža v detailných záberoch, pôsobí to až príliš voskovo a neprirodzene. Vytvára sa tak dojem komickosti, nie omladenia. Myslím si, že vizuálne rozprávanie príbehu spôsobom, aký zvolil režisér Martin Kazimír, je v súčasnej kinematografii originálnym, až experimentál-nym spracovaním témy plynutia života a času.


frame_1_2016

201

Dosť na tom, problém je, že Marianková sa urputne pokúša vyjadriť Holdenov stav pomocou okopírovaných myšlienok z predlohy. Tie sa tak menia na umelé parafrázy. Nevyužitý potenciál, ponúkaný svojho času kontroverzným dielom, spočíva v nespráv-nom uchopení idey, absencii jej prehĺbenia a v obchádzaní toho, čo by každému filmu malo dominovať – rozprávania obrazom. Pochmúrnu atmosféru a vhľad do Holdenovho vnútra, naopak, umocňujú subjektívne, často rozostrené a roztrasené zábery na okolité prostredie či detaily ľudských tvárí. Bohatstvo, práve tá kameramanská zručnosť, nápa-dité obrazové – farebné a svetelné riešenia, šikovný strih, to vám je niečo! A možno aj tá bezčasovosť, i keď neviem, či bola zámerná. Použitá hudba, to už je čosi iné. Keby som vám hovorila o jej neadekvátnosti a patetickosti, asi by ste sa povracali. Dosť na tom, ak som príliš pohŕdavá, nech mi to Marianková odpustí. Možno som sa nechala uniesť knihou, možno iba bezprostredným pocitom.


Animovaný film Braček Jelenček je rovnomennou adaptáciou známej rozprávky, kto-rú poznáme vďaka Pavlovi Dobšinskému. Musím povedať, že pôvodný príbeh nemám príliš rád. Viem, že opierať sa o hodnovernosť v prípade rozprávkového žánru je naivné, ale ktorý otec by už len pristúpil na návrh macochy, aby zjedli svoje deti?1 (Pavol Dob-šinský, Prostonárodné slovenské povesti2.) U rozprávok ako detského žánru zaznamená-vajúceho ľudské skúsenosti do modelových príbehov, ktoré majú deťom pomôcť vytvoriť si morálny kódex pre život, sa mi podobná amorálnosť javí navyše aj nezmyselná a príliš krutá. Tu už totižto končí tradičné slabošstvo otcov pod nadvládou krutých macôch. Aj preto ma potešilo, že sa režisérka a spoluscenáristka filmu Zuzana Žiaková rozhodla príbeh pôvodnej rozprávky prepracovať a dať mu odlišné kontúry.

Dej filmu sa od predlohy odlišuje primárne tým, že deťom umiera aj otec, nemajú macochu a „antagonistom“ sa tak stáva samotná smrť. Ďalšou podstatnou zmenou v roz-právaní je absencia princa a dvoch aktov, v ktorých si deti musia poradiť s udalosťami v jeho kráľovstve. Naháňačka so smrťou navyše vyústi do transformácie detí na stromy. Film tak nekončí svadbou, potrestaním antagonistov a premenou brata späť na človeka, ako to bolo v predlohe.3

Výsledný film tak popiera základné „piliere“ žánru rozprávky: „... podmanivosť roz-právky spočíva v tom, že dokáže skĺbiť [...] napínavý dej i očakávateľné vyústenie, v ktorom dobro nakoniec premôže zlo a tí, ktorí toto zlo snovali, budú spravodlivo potrestaní“.4

Protivníkom je tu samotná smrť, ktorá nie je nespravodlivá, a nemôžeme ju tak chá-pať ako tradičného rozprávkového protihráča, čiže zlo, ktoré má byť potrestané. Tým sa rušia rozprávkové konvencie, keďže v Žiakovej Bračekovi Jelenčekovi absentuje pomysel-

Braček Jelenček (réžia: Zuzana Žiaková) _Marcel Šedo

frame_1_2016

202

ná morálna čiara medzi dobrom a zlom i možnosť spravodlivého trestu. Hrdinovia síce smrť na záver „prekabátia“, čo by mohlo byť považované za jednu z konvencií (ako napr. prekabátenie čerta), ale v tomto prípade zasa absentuje úsmevný priebeh príbehu.

Film totižto zobrazuje prebiehajúcu chorobu a následne i smrť otca, čo sa v podstate zopakuje aj pri jeho synovi. V závere síce vidíme katarzné vyvrcholenie v podobe „večnej“ blízkosti oboch súrodencov, ale to rozhodne nemôžeme považovať za jednoznačne šťast-ný koniec. Tam azda autorka čerpá z mýtu o Filémónovi a Baucis, avšak aj tento príbeh posúva do tragickejšej roviny, keďže manželia zomreli/premenili sa na stromy v starobe, v tej istej chvíli, v pokoji a po priazni bohov.

Tragika snímky sa prejavuje aj v štýle. Z úvodnej preslnenosti, keď je ešte rodina po-hromade, autorka prechádza do tmavých farieb, a tie pretrvávajú až do záverečného vy-vrcholenia. Vonku vládne sychravé počasie zhodujúce sa s vnútorným smútkom hlavnej hrdinky, v mizanscéne vidíme hrôzostrašného kostlivca, lebky naháňajúce deti či desivo pôsobiaci les. Kostlivcov chrapľavý hlas a jeho kruté slová vytvárajú zo zobrazeného čosi ešte hrozivejšie. Žánrovo by sme tak mohli snímku priradiť k balade, čomu nasvedčuje tragika, ktorá sa prejavuje nielen v rozprávaní, ale aj v štýle.

Dalo by sa teda povedať, že film je určený pre dospelejšieho diváka, čomu zodpoveda-jú aj témy filmu. Za tú hlavnú môžeme považovať ťažké vyrovnávanie sa s chorobou a ná-slednou smrťou blízkeho a z toho vyplývajúcu existenciálnu ťažobu. Súčasne ide o vzda-nie holdu súrodeneckej láske, ktorá je schopná smrť presiahnuť. Emocionálne prežívanie filmu si tak vyžaduje človeka uvedomujúceho si problematiku smrti a smrteľnosti, ktorá sa obvykle objavuje až vo veku desať rokov, prípadne v období adolescencie.5

Téma smrti nás privádza aj k náboženským interpretáciám, pričom dôležitú rolu tu hrá predovšetkým vzťah ľudí a prírody. Vo filme sa napríklad implicitne objavuje biblické: „Hriechy rodičov padnú na ich potomkov.“ Parohy a lebky zvierat visiace v chalúpke otca-horára sa obrátia proti deťom, ktoré tak azda pykajú za jeho horársku minulosť. Choroba a smrteľnosť otca akoby symbolizovala jeho odtrhnutie sa od prírody, čo deti (a predovšetkým syn) na záver prekonávajú splynutím s ňou. Súčasne tým autorka azda poukazuje na kolobeh prírody a koncept reinkarnácie (chlapec à jeleň à strom).


frame_1_2016

203

Osobne sa mi páči kreativita posunov oproti predlohe, ktoré autorka zvolila, a abso-lútna ujasnenosť cieľovej skupiny a žánru a z toho vyplývajúcich štylistických a naratív-nych postupov. Film navyše invenčne obohacuje pôvodný príbeh o baladické a existen-ciálne ťaživé prvky a vytvára priestor pre viaceré interpretácie. Súčasne s tým všetkým sa domnievam, že Žiakovej Bračeka Jelenčeka môžeme zaradiť do jednej z línií, ktorá v súčasnosti rezonuje v slovenskej bábkovej tvorbe. V nej už bábka nie je využívaná len v rozprávaní pre deti, ale vo filmoch zameraných na dospelejšieho diváka, napr. V kocke či Kamene.


1 Pravdou však je, že tento príbeh je vyrozprávaný aj inak. Deti v jednej z verzií utekajú pred bitkou od macochy.

2 „A teraz,“ povedá, „vieš ty, mužu, čo? Porežme my tie tvoje pľuhavé deti!“ Čert vymyslí, diabol poslúchne. „Ja pristanem,“ povie na to horár, „ale sa skorej sedem ráz sprisahajme, že nikdy na seba nevyvoláme.“ Zakliali sa sedem ráz a potom sa uradili, že skorej chlapca a za chlapcom dievča zmárnia. Viac na: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/Dobsinsky_Prostonarodne-slovenske-povesti-Prvy-zvazok/24#ixzz46RqcYL2b

3 Zvyšný priebeh je už rovnaký pre obe spomínané verzie.4 TRÁVNIČEK, J. Vyprávěj mi něco… Jak si děti osvojují příběhy. Příbram: Pistorius & Olšanská 2007,

s. 33.5 PIKTOROVÁ, L. Ponímanie smrti deťmi so život ohrozujúcim ochorením. Diplomová práca. Brno:

Masarykova Univerzita 2011, s. 36.


frame_1_2016

204

Kedy sme ochotní prekročiť hranice morálky? Prečo sa nechávame ponižovať a stráca-me samých seba? S témou nevery, pretvárky a zvrátenosti v ľuďoch sa stretávame vo filme Zuzany Mariankovej Pomôžeme si. Samotný názov filmu ironizuje povrchné vzťahy, kde živočíšnosť je viac ako dôvera či priateľstvo, kde sa o láske už ani nedá hovoriť.

Zuzana Mauréry sa vo filme predstavila v role manželky, ktorá stratila istotu a dôstoj-nosť. Dohnal ju k tomu jej muž. Sebecký, bezcharakterný, zvrátený, no schopný dostať do postele nejednu ženu. Možno je to syndróm, ktorým ženy trpia. Sme ochotné pre zá-chranu vzťahu a pre pocit istoty zájsť priďaleko. Dúfajúc v zmenu, no naivne. Situácia sa musí naozaj vyhrotiť, aby sme dokázali odísť. Nie kvôli nim, ale kvôli sebe. Je to trauma, z ktorej sa potrebujeme vyliečiť.

Film má dve časové línie, v súčasnej sledujeme ženu v mladších stredných rokoch unikajúcu pred niečím, či skôr: pred niekým. V minulej línií sa vraciame k chvíľam, ktoré dohnali ženu k úteku. Príbeh začína od konca. Z krátkych prestrihov si vieme domyslieť, že hrdinka prežila ťažkú noc a vzápätí sa dostávame do deja. Jeden obed, jedna večera, jeden rozhovor. Kontúry príbehu sú čoraz jasnejšie. Aj keď dopredu tušíme, že ona svoj boj už prehrala, predsa len cítime napätie. Hlavná postava vníma prežité traumatizujú-ce a hystériou poznačené situácie útržkovito, skladáme si z nich ucelený priebeh deja a vnímame aj iróniu, smutnú, krutú iróniu. V hrdinkinej hlave rezonujú vety jej blízkych, dotýkajú sa jej, vo vypätí v nich možno hľadá omnoho viac, ako sa v nich skrývalo pôvod-ne. Vety odrážajúce pretvárku. Zrnitým obrazom vnímame realitu, detaily, ktoré si žena všíma. A tu prichádza jedna z mála výhrad voči filmu: chvíľami je zobrazenie až príliš štylizované, nepôsobí prirodzene, osobne si myslím, že pri takom výbornom hereckom stvárnení, aké Mauréry predviedla, by úplne postačila jej mimika, herecký prejav, prílišné zoomovanie na objekty väčšmi vyrušuje než vysvetľuje, vlastne akoby len opakovalo to, čo už sme si prečítali v herečkinej tvári.

Zuzana Marianková si zvolila v podstate tradičné vyrozprávanie príbehu ozvláštnené mnohými retrospektívami. Skrachované manželstvo jestvujúce zo zvyku, kde muž man-želku podvádza s jej najlepšou kamarátkou. Nič nie je navyše. Každé jedno slovo, scéna, zvuk, hudba, pohľad do seba zapadajú a vytvárajú dramatickú dramaturgickú schému. Dostávame sa do mysle hlavnej postavy, vnímame pocity, ktoré jej spôsobujú bolesť. Kla-die si otázku: Znamenám pre neho vôbec ešte niečo? Odpoveď prichádza pomerne rých-lo, pri poslednom a veľmi nepríjemnom pokuse o zblíženie. Ponížila sa k jeho podstate a on vzápätí na to odhadzuje masku, ktorú mal pred ňou celý ten čas nasadenú. Ona odhadzuje všetky svoje zábrany (strach) a tvárou v tvár sa odváži pozrieť na veci tak, ako skutočne sú. Kvôli sebe. Čo bolo, stratilo zmysel, treba začať budovať to, čo má žena pred sebou.

Uvoľnenie hrdinkiných emócii nastáva v klube. Nasáva atmosféru, cíti hudbu a s ňou aj pocit slobody. Má možnosť dostať sa do pozície tej druhej, no neurobí to. Marianko-

Pomôžeme si (réžia: Zuzana Marianková)_Jana Libantová

frame_1_2016

205

Priznám sa, s Nespavosťou som mal problém. Myslím s filmom, nie s poruchou spán-ku. Hoc aj to prišlo. Komunikoval som s kolegami, zaujímalo ma, ako chápu jeho odkaz. Režiséra som nekontaktoval, podstatné pre mňa bolo to, čo dokáže povedať film ako samostatné dielo bez toho, aby mi ho tvorca musel vysvetľovať. Priestor nato sa nájde pri diskusii, myslel som si. Nenašiel sa. Režisér neprišiel.

Ak by som zhrnul názor kolegov, vyplýva mi, že film je nekomunikatívny a nudný. Silne negatívne prehlásenie na úvod. Sám odmietam pri tejto formulácii zostať. Áno, ne-komunikatívny je, nato mám aj argumenty. Nudný je vtedy, ak sa ho nesnažíte pochopiť. A ja som sa snažil. No začnime od toho najlepšieho.

Kamera v Podaní Maroša Žilinčana je to najkvalitnejšie, čo Nespavosť ponúka. Už minulý týždeň ma zaujalo, ako pracoval so steady-camom v dokumente Nový svet, mám dojem, že ide o talentovaného kameramana. Potešili ma dobré kompozície záberov, po-stavy boli často rámované do dverí, brán a v dialógových scénach to vytváralo efekt ima-ginárnej bariéry medzi postavou manželky a manžela. Rovnako dobre kamera pracuje v malých priestoroch auta. Vo filme je pár pekných krátkych jázd, z ktorých by som spomenul úvodný záber. Ten pripomenul úvody filmov Martina Scorseseho, kde nám je predstavovaná postava a jej prostredie v sprievode hudby či vnútorného monológu. Avšak sklamalo ma, že je záber idúci od makrodetailu oka, s rotujúcou, stúpajúcou kame-rou podfarbenou dobre zvolenou hudbou, prerušený asi tým najjednoduchším titulkom, aký tam mohli pri postprodukcii vložiť. Aký mohol byť úvod pekný, ak by kamera blúdila spolu s manželom po nočnom byte predstavujúc jeho nočný cyklus nespavosti. Ale dob-re, nebudem hovoriť o tom, čo vo filme nie je.

Chápem roztrasenosť obrazu v priestoroch auta, no pri statických záberoch, naprí-klad v scéne hádky, mi to príde ako odfláknutá robota. Žeby to bol cielený efekt na podtrhnutie akejsi nestability v rodine, ktorú hádka vyvoláva?

Oživením pre film je jeho občasná komickosť. Kolega v práci pôsobí ako postavička z grotesky, svokra vytvára rovnaký dojem, spomeniem moment počas hádky, v ktorom jej dcéra vrazí do úst ošúpané jablko. Dokonca aj v celkom napätej snovej sekvencii modlia-ca sa svokra pôsobila na mňa absurdne. A čerešničkou na torte je pád manžela po presu-ne postelí. Musím uznať, že ak by sa Pusztay venoval komédii, celkom by mu to šlo.

Nespavosť (réžia: Michal Pusztay)_Matej Sibyla

vej film hovorí o téme mužsko-ženských vzťahov, o nevere, sexualite, sebaúcte, strachu, o strate lásky... Ale aj o ľudskosti, vzájomnom ubližovaní si, rodinnom násilí. Odkrýva súčasť našich životov. Pomôžeme si má v sebe akési tajomstvo, ktoré sa postupne dostáva na povrch a v závere doznieva v divákoch.


frame_1_2016

206

Čo sa týka hercov a dialógov, tu vidím zrejme najslabšiu stránku filmu. Nie som expert na nespavosť, no Géza Benkö nevyzerá ako človek strhaný nedostatkom spánku po dobu piatich rokov. Maskérky si mohli dovoliť aspoň tie kruhy pod očami. Rovnako jeho sprá-vanie. V práci sa prejavuje istá nervozita, no v domácnosti pôsobí priveľmi pokojne. Keby o tom nerozprávali, ani neviem, že manžel má problémy so spaním.

Na našich stretnutiach zaznela poznámka, že podstatným problémom je aj to, že Géza Benkö pôsobí nesympaticky a divák má problém sa s ním stotožniť. Ignorujúc fyzický vzhľad, chýba mu charizma, ktorá by tieto sympatie vytvárala.

Najlepší výkon podáva Zuzana Kronerová v úlohe doktorky na dôchodku. Pri nej jedinej som mal pocit, že jej neviaznu slová v ústach. A to je najväčší problém filmu. Dialógy a z nich vyplývajúci rečový prejav hercov. Ich prázdnosť a jednoduchosť, v istých momentoch až pocit ťažkopádnej improvizácie. Akoby tu šlo len o podanie informácií (ktoré však pôsobia chabo a neúplne a z jedného pozretia filmu si ich divák ťažko spája do ústredného motívu), a nie o živo a prirodzene pôsobiaci prejav.

A z toho vyplýva aj problém hlavnej myšlienky diela. Je jasné, že manžel trpí nespavos-ťou. Otázka znie: Prečo? Vieme, že nespavosť je v tomto prípade dôsledkom krízy stred-ného veku, lenže, aké sú problémy, ktoré vyvolali krízu? Na 26-minútový film tu máme až priveľa nerozvitých motívov. Práca, smrť kolegu a smútočný príhovor kňaza zdôrazňujú to, že človek má obmedzený čas a mal by ho využívať naplno. Podobne aj postava svokry trpiacej zrejme alzheimerom zdôrazňuje starobu a bezmocnosť. Prvým motívom krízy by tak mohol byť strach zo smrti, staroby.

Postava susedy, mladej slobodnej mamičky, ako keby prinášala motív novej lásky, aj snová predstava tento možný motív zdôrazňuje. Odpoveď manžela – „Mám asi radšej hory” – je akousi metaforou toho, že túto pochabosť odmieta (mamička = more, manžel-ka = hory), no ak by mal byť motív novej lásky nepriestrelný, prečo potom hrdina zaspáva aj v iných dopravných prostriedkoch a nielen v jej prítomnosti? Skôr by som sa priklonil k tomu, že suseda je jednoducho „len“ mamičkou s malým dieťaťom.

Ďalším motívom môže byt aj odcudzenie medzi otcom a synom. Syna vidíme len raz, keď manžel nastavuje termostat a syn prejde s mobilom okolo neho. Druhýkrát pri termostate sa syn ani neobjaví. To akoby bol jediný kontakt, ktorý otcovi ostal. Preto aj tie návraty a nočné pozeranie záberov z dovolenky v Chorvátsku. Zmienky o nej pôsobia mimo tohto prepojenia neúplne a jediné, čo z toho vieme, je fakt, že manželova insomnia trvá už 5 rokov. Preto je tu aj mamička s malým dieťaťom, keďže ich kombinácia v man-želovi vyvoláva nostalgiu na časy, keď si rozumel aj so synom, aj so ženou.

No žiadny z týchto motívov nie je rozvitý dostatočne natoľko, aby si divák dokázal ur-čiť problém, ktorý muža trápi. Po prvom pozretí som bol stratený, po niekoľkých ďalších si stále nie som istý, či indície boli dostatočne dobre podané. Zato môžu hlavne nezvlád-nuté dialógy a divák musí čítať medzi riadkami, aby si dokázal vyvodiť príčinu, čo však nepovažujem za zámer autora.

No možno je to úplne inak. Možno máme pred sebou postavu chlapa, ktorý trpí ne-spavosťou, ktorý síce v kríze je, no skutočný problém nemá žiadny. Možno si ho len sám hľadá a vymýšľa. Ani doktori vôbec nevedia určiť, v čom je problém. Dokonca manželka

frame_1_2016

207

zdôrazňuje to, ako si neustále hľadá nejaký dôvod, prečo nemôže spať. Snaží sa mu pomôcť, prichádza s riešeniami jeho problémov, no on si vždy nájde niečo nové. Nie je teda príčinou akési znudenie v živote? A to nostalgické spomínanie na časy pred dovo-lenkou je vlastne spomínanie na časy, keď si život ešte vedel užívať. Behanie za susedou nemôže byt len prázdnou zábavkou? Priznám sa, pri hľadaní myšlienky filmu a príčiny nespavosti sám som nemohol zaspať, lebo som nedokázal nájsť správne odpovede. Čo ak by bolo zámerom filmu cez postavu človeka hľadajúceho riešenie na problémy, ne-existujúce problémy, vytvoriť nespavosť u diváka, ktorý by sa takto s postavou manžela akoby stotožnil, keďže som hľadal odpovede na otázky, ktoré film ani neponúkal. No to zrejme ťažko, v tomto som zrejme unikát. Istú absurditu podtrhol fakt o snežení. V úvode manžel poznamená, že bola ďalšia zima bez snehu. V závere manželka zvolá, že sneží (žeby metaforický obrat a koniec nespavosti a samotnej krízy?). Nasleduje záber do okna mamičky s dieťaťom, ako sledujú sneženie, ktoré však neexistuje! Tu som už ani nevedel, či nesneží preto, lebo to je zámer, alebo proste len nevyšlo počasie, alebo neboli financie na umelé sneženie. Nie je teda absencia sneženia akousi ďalšou metaforou na nespavosť a krízu bez zjavnej príčiny?


Mám asi tak desať, jedenásť rokov, chodím na základku a hrávam futbal za jeden z miestnych podpriemerných klubov. Po jednom z tréningov idem s ďalšími dvoma spo-luhráčmi domov. Je január, päť hodín poobede a na ulici sa okrem nás, muža a mla-dej ženy s kočiarikom nenachádza nikto iný. Mladá žena s kočíkom odbočí do jedného z mnohých panelákov, muž ju nasleduje. Ponorený do rozpráv o anglickom futbale si nevšímame okolitý svet. Prenikavý výkrik nás však doň opäť vtiahne a celkom paralyzuje. Ide o mladú ženu s kočiarikom, ktorá zúfalo kričí o pomoc. Až vtedy si spomeniem, že muž netvoril so ženou pár, no celý čas sa za ňou držal približne vo vzdialenosti desať metrov. Hysterické pomoc vychádza z tmavej vstupnej haly paneláku a počuť ho asi päť sekúnd, pokým sa nezatvoria vstupné dvere. Ja, stále paralyzovaný, stojím a pozerám sa na miesto, do ktorého ešte pred pár chvíľami vstúpila nič netušiaca žena s kočiarom. Obzriem sa za spoluhráčmi a vtedy vidím, že utekajú hnaní intenzívnym strachom. Roz-hodujem sa a toto rozhodovanie je jedno z najdlhších a najťažších v mojom doterajšom živote. Ešte pred neďalekou križovatkou chalanov dobieham. Kým poklusom dorazím k svojmu paneláku, zotmie sa. So svojím zážitkom sa nikomu nezdôverím, pretože sa za seba hanbím. Zážitok z počiatku tak intenzívny rokmi bledne, zabúdam naň a ostáva mi uložený niekde tak hlboko, že by som ho sám nevylovil. Pokým som si nepozrel film Strach od Michala Blaška.

Strach (réžia: Michal Blažko)_Adam Straka

frame_1_2016

208

Strachu sa dá čo to vyčítať, no jeho najväčšími prednosťami sú pocit a atmosféra. Ako som predpokladal, autor je rodený Bratislavčan, ktorý prostredie sídliska pozná odmala. Obmedziť však atmosféru výlučne na bratislavské sídlisko nechcem, keďže podobné síd-liská sú roztrúsené po celej krajine. Autenticita je podporená hereckými výkonmi, chlad-nými farbami, dlhými pohyblivými zábermi, a predovšetkým dialógmi. Príbeh funguje aj napriek viacerým výpustkám, ktoré podporujú na strane diváka záujem i premýšľanie. Aj napriek neveľkému počtu poskytnutých informácií o hlavnej postave, napriek tomu, že nám neodkrýva svoje pocity, hlavná postava nie je nečitateľne tajomnou. Jediná dôležitá emócia – strach – sa v podstate odkrýva už v samotnom názve.

Keďže to zatiaľ vyzerá tak, že mi na filme nič nevadilo, rád vás opravím. Mojím najväč-ším problémom je zvolený motív. Tínedžer z nekompletnej rodiny vyrastajúci v uliciach sídliska, zväčša toho na ľavom brehu Dunaja. Zaužívaným predsudkom voči slovenskej kinematografii je to, že sa tu točia výlučne sociálne drámy. V skutočnosti to tak nie je, no treba brať na vedomie, že tejto témy je divák nielen celovečerných, ale aj študentských fil-mov presýtený. Film Strach je teda ďalším z mnohých takto tematicky ladených, a obávam sa, že diváka, ktorý v príbehu nenájde paralelu so svojím detstvom, nezaujme. Druhým a výrazným problém filmu je aj celkom logická chyba, akej sa tvorcovia dopustili. Hlavný hrdina si u svojho kamaráta na počítači prehráva video bitky, ktorú nasnímal v autobuse. Na videu sa však objavujú aj momenty, čo sa odohrali predtým, než chlapec vytiahol mo-bil. Či už ide o strihovú chybu z nepozornosti, zlú prípravu na pľaci alebo nepochopený zámer, podobných chýb sa musí štáb na čele s režisérom Michalom Blaškom v budúcnosti vyvarovať.

Aj napriek tomu by som film z celkového dojmu hodnotil pozitívne. Je to kvalitne režisérsky, scenáristicky a vizuálne spracovaný motív, ktorého tu však už máme prebytok. Úplne na záver skonštatujem, že film Strach, aj napriek tomu, že ide „len“ o cvičenie, prekonáva viaceré magisterské filmy z minulého roka.



frame_1_2016

209

Magisterský animovaný film heroizujúci slovanský národ v boji proti Rimanom. S každou z týchto charakteristík mám menší problém. Začnime posledne spomenutým hrdinským bojom Slovanov a Rimanov. Samo Chalupka napísal najznámejšiu báseň slo-venskej literatúry na námet Pavla Jozefa Šafárika. V povedomí Slovákov sa na dlhé roky ustálila mylná domnienka, že text odkazuje na skutočné historické udalosti. Je pravda, že Samo Chalupka sa dlho venoval výskumu slovanskej histórie a bitka s Rimanmi sa naozaj odohrala, no na porazenej strane neboli Slovania, ale Lemkovia. Tí síce boli po-važovaní za Slovanov, no súčasní historici tento predpoklad nepotvrdili. Chalupka text možno napísal na protest proti maďarizácii, najlepšie je však jeho básnický text chápať ako symbol boja za slobodu. Preto sfilmovať báseň ako konkrétny boj Slovanov proti Ri-manom nepovažujem za šťastné riešenie. Z filmu sa tak vytráca symbolika, ktorá možno bola autorom spočiatku zamýšľaná. Veľmi zavádzajúce je aj použitie boha Perúna, čím sa celé časové obdobie ešte viac konkretizuje, a tým sa postupne stráca možnosť chápať film ako symbol boja proti maďarizácii či nadčasového boja za slobodu.

V tomto smere som od Martina Machálika, čoby autora bakalárskeho filmu Circle Pit, ktorý je v podstate jednou veľkou metaforou, očakával viac.

Druhou výhradou je môj čisto subjektívny pocit zo zvolenej animačnej techniky. Nie som veľký fanúšik animovaných filmov. Pixarovkám sa vyhýbam, najhlbšie puto mám so Simpsonovcami, v poslednom období ma na tejto pôde zaujal iba stop-motion film Anomalisa. Avšak animačnej technike vo filme Mor ho! som nikdy neprišiel na chuť. Pre-dovšetkým akčné a dynamické scény pôsobia trhano a skôr u mňa vyvolávali úsmev než napätie. Na tento trend si musím zvyknúť, no v porovnaní s použitím techniky v iných filmoch je v tomto prípade spôsob animácie využitý neefektívne. Rušivo pôsobia aj ex-trémne podhľady, ktoré sú natoľko hyperbolizované, že ľahko odkrývajú zámer autora o zvýraznenie autority postáv.

Tretia výhrada sa týka faktu, že ide o magisterský film. V snímke najviac oceňujem krásne pozadia, ktoré mala na starosti (aspoň podľa toho, čo sa v záverečných titulkoch píše) Júlia Gajdošová. A tiež pôsobivé kompozície. Dramaturgii filmu tiež nemám čo vyčítať, možno len až prehnané klišé v istých momentoch, ale tomu sa pri hrdinskej básni ťažko vyhnúť. Avšak ja si pod pojmom magisterský film predstavujem niečo kvalitnejšie a premyslenejšie, keďže by už nemalo ísť o hľadanie, ale naozajstnú prezentáciu autora.

Režisér má mať za sebou 5 rokov štúdia, teda vyvarovať sa podobným prvoplánovým riešeniam ako extrémne podhľady, ustrážiť napätie pri bojových scénach alebo aspoň zabrániť, aby u divákov vyvolávali úsmev. Zhrnul by som teda všetky moje výhrady do uceleného záveru. Film a jeho téma mali potenciál. Pokojne si viem predstaviť, že sa animovaná verzia Mor ho! dostane do škôl a zaujímavým spôsobom tak rozšíri učebné materiály v oblasti Sama Chalupku, či celkovo témy literárneho romantizmu na Sloven-sku. To by bolo možné aj s použitou technikou, ktorá by možno mladých zaujala viac ako

Mor ho! (réžia: Martin Machálik)_Adam Straka

frame_1_2016

210

mňa, no nie je to možné vzhľadom na zvolený postup spracovania básne. Pri takýchto textoch je totiž dôležité nedržať sa zubami nechtami predlohy a toho, čo sa na prvý po-hľad snaží zobraziť, ale naopak, je potrebné pracovať s jej symbolickou, a nie historickou výpoveďou.


Šimon sa vracia... alebo Šimon a Matej nejdú na riviéru.

Čo som si to zase vybral za film? Balada o Šimonovi a Tereze, Martin Hnát. Balada...Všetci cca vieme, o čo ide, ale ak si sebavedomý tvorca tento pojem vrazí priamo do názvu, je úlohou nás kritikov ho nachytať na hruškách. Boh mu pomáhaj. Navyše dlhé roky deformácie osobnosti a intelektu na STU urobili svoje a podrobnejšie zopakovanie pojmu sa zíde aj mne. Čo nachádzame na nete? Nasledovnú definíciu... Balada je epický útvar ľudovej slovesnosti, vyznačuje sa jednoduchým dejom. Ten je smutný a zväčša sa končí tragicky. Námetom býva previnenie človeka, ktoré je potrestané riadením vyšších síl. Hrdina balady obvykle zahynie. Dej je zhustený, jazyk je jednoduchý, postavy vedú skratkovitý dialóg. Lyrické vlastnosti textu dokazuje zvýšená subjektívnosť. Autor balady je neznámy; dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste; využívajú sa magické čísla (tri, sedem...), v mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy (víly, strašidlá) a prebiehajú neskutočné deje (prekliatie). Balada je ľudová, umelá, alebo sociál-na... Panebože na nebesiach, pomôž mi v núdzi... hnáty by som režisérovi zlámal...

Prvá časť, Tereza. Tereza žije na statku s asi bratom asi svojho milého Matejom. Mož-no manžel Šimon odišiel na vojnu, asi sa už nevráti, ale Terka verí a venuje mu svoje rozcítené monológy. Matej je ale obyčajný chlap a zaľúbi sa do nej...

Druhá časť, Šimon. Tereza s Matejom drú na statku uprostred lesa. Keď tu zrazu sa na lesnej cestičke zjavuje krívajúci Šimon. Tereza mu padá do náručia. Šimon sa musí liečiť zo zranení, Matej sníva o ružovej budúcnosti. Vyrúbe strom, postaví dom... neskôr man-želka, dieťa... Nakoniec ale brat odváža brata do lesa, necháva ho tu samého celú noc...

Tretia časť, Matej. Šimon doma v posteli umiera. Matej má výčitky svedomia, prosí boha o odpustenie. Neskoro, za chyby sa platí, Matej plače nad Šimonovým hrobom...

Ale pozor, Šimon sa vracia... čo mi to len pripomína... Šimon, Drak, Drak, Šimon... Drak sa vracia... lyrizovaná próza... svätá blahorodička, asi si to budem musieť pozrieť znova. A čo viac, kde sa to len ešte vracia manžel so zlámanou hnátou? Hriech Kataríny Padychovej. Nevracia sa tam až na konci? Hollý, ten predsa natočil aj baladu, Baladu o sied mich obesených, to bola depka. Bielik a Varúj!... tam sa vrátil manžel z Ameriky, žiadna vojna, to si asi odpustím. Asociácia vďaka podobnosti mien na taliansku akčnú komediálnu klasiku 70. rokov Šimon a Matúš idú na riviéru, tú nakoniec vylúčim...

Balada o Tereze a Šimonovi (réžia: Martin Hnát)_Erik Binder

frame_1_2016

211

Takže, čo sa dozvedám o lyrizovanej próze? Že autori sa zameriavajú na dedinské prostredie a prírodu, vidia tu určité mravné hodnoty a istoty. Lyrizovaná próza prináša nový typ dedinského človeka. Vo väčšine prípadov je to muž, ktorý bojuje proti prírod-ným živlom, proti ľudskej zlobe, nenávisti a často i o svoju česť. Pritom vyniká svojimi vlastnosťami, často má podobu vydedenca, darebáka, tuláka. Autori pracovali vo veľkej miere s prvkami lyrizovanej prózy – metafory, personifikácie, najmä prírody, ktorá je rovnocenná s človekom. Ďalej sa zameriavajú na vnútorný svet človeka, jeho pocity, city, vášne... Panenka Mária, kristusazapad (nick Marcela Šeda na csfd, pozn. autora), ako bolo na počiatku, nech je i teraz, i na veky vekov, amen...

Mám pocit, že to celkom na tých troch predchodcov hnutia emo sedí... Dej je jedno-duchý a skratkovitý, až sa tomu nechce veriť, ale to je dobre, aspoň sa v ňom nestratíme. Je to smutné, končí sa to tragicky, ženy si poplačú. Matúš sa previní, je zodpovedný za smrť brata. Vo vzduchu tak cítiť aj biblické motívy, postavy trpia, boh si robí, čo chce... Rozprávajú sa medzi sebou stručne a zreteľne. Proste: „Zober si ma, bude ti so mnou dobre“, inými slovami: „určite aj tebe musí chýbať sex“ a tak podobne. Subjektivita tých troch je zdôrazňovaná napríklad Terezinými monológmi a nervy drásajúcimi modlitba-mi, až sa vám chce tiež zavraždiť blížneho svojho. Alebo Šimonovými halucináciami, nie nepodobnými tým gladiátorovým zo Scottovho filmu. Strašidlá tu nepobehujú, ale tá osobitosť okolitej prírody neustále zdôrazňovaná rakurzami kamery upozorňuje na jej osudovosť a neveští nič dobé. Zlovestné nadhľady nad hlavami kajúcich sa postáv v kostole, hrôzu vzbudzujúca osová symetria v stánku božom, alebo pri spoločnej ve-čeri... Keď tu zotnete strom, tak dobre skončiť nemôžete, príroda sa vám pomstí. No a milostný trojuholník, alebo rozdelenie filmu na tri časti, to je proste staré dobré magické číslo tri... balada by to mohla byť aj sociálna, rieši sa tu osamelosť, bieda, vojna... Nejaké tie symboly a metafory, ako napríklad kresťanský kríž, mŕtvy kohút a kvapkajúca krv, pa-dajúci strom, misky váh... Prípadne metonymie, prázdna Šimonova posteľ v zábere pred-chádzajúcemu pohrebu, alebo nedojedená polievka. Tereza, Šimon a Matej sú dedinskí ľudia, príroda je rovnocenná človeku, réžia sa na štýl jej vyobrazenia priamo zameriava. Z mŕtveho Mateja možno vyrastie javor, ako nám napovedá ľudová pieseň a ako sa tak deje s dievčinou v ľudovej balade Idú hudci horou, horou javorovou... Matej a Šimon sú svojím spôsobom vydedenci. Jeden je vysilený vojnový veterán, obaja sú bez detí, bez


frame_1_2016

212

rodiny. Všetci žijú prakticky mimo civilizácie, ale do kostola sa modliť minimálne Tereza pravidelne chodí. Ide sa tam do kopca. Znamená to niečo? Asi nie...Vnútorný svet postáv poznávame natoľko, až je nám to nepríjemné... No a spieva sa tu rovnako často, ako mod-lí... V momentoch, keď chudák Šimon musí na posteli počúvať donekonečna monotónne „alebo ho liečte, alebo ho berte“, sa zdá byť smrť vykúpením. Porovnaj s otravným „Ja ne-chcem obesiť“ z Balady o siedmich obesených... A Martin Hnát je stále neznámy tvorca...

Čo nakoniec tomu Hnátovi vyčítať? Úlohu, ktorú si sám určil tým, že ju vložil do ná-zvu, čiže nakrútiť baladu, splnil. Vyzerá to luxusne, niekoho to zdeptá na dlhšiu dobu ako je stopáž filmu. Herci hrajú to, čo sa od nich chce, a zámer režiséra a scenáristu chápu. Tvárte sa zničene, účinkujete predsa v balade! Dievčina je švárna, chlapci podľa možností udatní. Ale nájde sa toho dosť, čo kritizovať. Kymácajúca sa kamera by nemusela prena-sledovať postavy zozadu ako nám to pravidelne lezie na nervy v každej súčasnej sociálnej dráme. Ako je to skutočne so vzťahmi medzi postavami som nepochopil ani na tretíkrát, je Tereza teda Šimonova bývalá milá? Prečo mu potom Matej hovorí, aby si našiel ženu? Sú to iba traja starí dobrí kamaráti? No a nemôžem práve dvakrát povedať, že ma ich príbehy nejako zvlášť citovo zasiahli. Akoby Hnátovi na tom ani nezáležalo, veď skutočný umelec by diváka k slzám privádzať nemal, to by bolo lacné. Nebolo. Riešiť korektnosť dobových reálií nebudem, pretože mi takéto chyby zážitok z filmu zväčša nekazia. Viac ako tých 25 minút by sa mi na tento príbeh pozerať nechcelo, ako celovečerák by ma to zabilo. Videl som ho totiž v slovenskej kinematografii viac ráz a to od tých najskúsenej-ších režisérov. Príbehy akokoľvek sa vyjadrujúce k bohu, jeho mlčaniu, nečinnosti alebo krutosti nepatria medzi moje najobľúbenejšie, pretože si myslím, že tak trochu stoja na vode. Aj preto mám radšej tie Bergmanove depky, ktoré sa práve k tejto téme nevyjadru-jú. Ale k zadaniu balada to samozrejme sedí ako detská riť na šerbeľ. Balada o Tereze a Šimonovi je praktickým cvičením v žánri. Neviem si predstaviť, akým iným spôsobom sa na škole dá naučiť točiť. Ako inak sa dá stať kvalitným režisérom, ak človek nevyskúša na vlastnej koži už mnohokrát vyskúšané, a neskôr v praxi tak plnohodnotne vizualizovať príbehy, odohrávajúce sa zatiaľ iba vo vlastnej hlave budúceho génia...



frame_1_2016

213

Žijeme len raz. Filozofia či fráza, nech už hocičo alebo aj nič. Ide o to prežiť dobrý život.

Boris Gomolčák sa v rámci Študentských konfrontácií nemôže sťažovať na nedosta-tok pozornosti, a teda už z minulých rokov vieme, že ide o svojského tvorcu. Podvratné-ho, až pofidérneho. Pozorný divák sledujúci YOLO si nedobrovoľne všíma pár detailov, nezrovnalostí v strihu, pri ktorých si náhle uvedomuje médium, konštruovanosť, čo ho vzďaľuje od diegézy. Borisovi asi o niečo ide, možno je to zámer, druh nejakej správy, ak by som chcel nasilu nadinterpretovávať. Zneisťovanie k nemu, myslím, patrí, tak zostaň-me aj my neistí.

Gomolčák má svoje filmy v hrsti, v tomto prípade prostredníctvom réžie, scenára i kamery. Zaoberá sa individualitami, hmm, sám mám problém napísať to. Marek Kuzmin videl v bakalárskom filme Pravá a ľavá, citujem: „odnikiaľ nikam sa potácajúce bytosti“, tie sa v magisterskom projekte už pozmenili, povedzme, na niekam sa potácajúce bytosti. Teda jednu bytosť.

V celkovom kontexte tvorby Gomolčák venuje pozornosť postavám „iným“ alebo ta-kým, čo sa inak aspoň cítia. V jeho filmoch fungujú najmä dve skupiny, čierni – kamarát, dav, okolie, aj priestory – a bieli – nepochopení samotári, tí naši. Čierno-biely aspekt je pritom príliš exponovaný na to, aby sa o ňom nehovorilo, alebo na to, aby mohol byť jednoducho vysvetlený tým, že každý je iný, respektíve, že môžu byť všetci naozaj takí, akí v tých filmoch sú. Gomolčák sa tomu nedokázal úplne vyhnúť ani v poslednom prípade.

V prvých záberoch vidíme, ako sa on a ona bezprostredne bavia vonku v prírode – vo viniči, na lúke – smejú sa, dotýkajú sa. Navzájom sa potrebujú.

Nikdy sa to nestalo a nikdy ani nestane. Sme v hlave básnika. Premýšľa v jemných, no jasných farbách. Spomalene. Zhovára sa so sebou, navonok mlčí. A (...) iba on ju má rád. Presnejšie, má rád jej zidealizovanú predstavu. Pritom ona je klam, podraz, problém, nepriateľ, prelud mladého človeka, ktorý sa vo svojej neistote/samote potrebuje na niečo upnúť. Na niekoho.

Internát. Izba pre troch, kde sú stále iba dvaja. Mená: Martin Kapánek, jeho, i keď vôbec nie jeho Lýdia, Samo Spišák. On počúva skladbu Ukáž mi (lásku), aj si ju spie-va potichu. K nemu toľko. Pokec. Áno, Pokec. Henrieta Mičkovicová ako sweet.cat.69. Diskotéka. Jasne zapáchajúci dym. Žijeme len raz. Ďalej pozvánka na kofolu. Kontrast. Realita.

Martin sa aj preto celkom skoro rozhoduje, že vystúpi zo seba a o Lýdiu zabojuje.

Zábery posledné a v nich človek, je to on zo začiatku, mlčiaci básnik. Niekto nezná-my mu ponúka fľašu vodky v MHD, on si ju zoberie, privinie, rozhliadne sa, napije sa. Predstavme si mladého človeka, nie nutne konkrétnu tvár. Nevyrovnaného, takého, ktorý hľadá samého seba. Úprimne. A hlasy.

YOLO (réžia: Boris Gomolčák) _Jakub Lenčéš

frame_1_2016

214

Vlastná skúsenosť mu napovedá a on pochopil. Byť triezvym a zasneným je hlúposť. Radšej nebyť mlčiacim básnikom, a ak ním predsa len byť, veď stále sme vo vnútri jedi-ného človeka, ktorý sa nemôže zmeniť za krátku dobu príliš dramaticky, tak aspoň byť opitým mlčiacim básnikom.

Pravdu povediac, nechápem, prečo zmenu, posun, návrat do reality zdôrazňovať alko-holom. Internátne prostredie predsa skôr-neskôr zotiera hranicu medzi každým mlčiacim básnikom a mlčiacim pijanom.

Film je tak vo výsledku banálnejším a prozaickejším, než sa pravdepodobne zamýšľalo.

Viac by ma bavilo, ak by sa film práve proti takému riešeniu búril. Ak by chcel pátrať, kde existenciálne iracionálno v mladom vnútri vzniká. Ako to, že môže existovať? Ako to, že raz musí zaniknúť? Pre dobro, pre fungovanie. Vytriezvenie zo snívania aj pomocou alkoholu je totiž divákovi nanútené ako jediná správna cesta.

Nehovorím, že nie je.

K zmene prispieva internát, spolubývajúci, alkohol. Jednorozmerne. Zakončí ju zre-lá žena, zúfalá asi, veď preto sweet.cat.69, a jej sebecká požiadavka ohľadne bábätka. Nie veľmi funkčný, nie veľmi živý charakter. Typická Gomolčákova vedľajšia postava. Je skôr akousi indíciou, popohnaním viac, než niekým, kto má šancu na dramatický vývin. Na život.

K dokresleniu spomenutej jednorozmernosti ešte toľkoto. Dozvedáme sa, že básnik študuje sociálnu prácu, no je to iba strohá informácia. V konštruovaní fabuly sa totiž uka-zuje ako nepotrebná, nanajvýš periférna, pritom ona mala potenciál rozšíriť filmu obzor.

Nechcem však, aby tieto výhrady, ktoré sú sčasti aj mojím problémom, vrhali zlé svetlo na film ako celok, nie je totiž pravda, že film sa mi celkom nepáči. Nie je to tak, že zmena u Martina sa mi nepozdáva preto, že by nebola vykreslená uveriteľne. Uveriteľná je, i keď v účelovo zúžených a zjednodušujúcich mantineloch – okrem študentskej reality na internáte a Martina ako stratenca predsa nič neexistuje. Ale nechcem sa opakovať. (...) Aspoň v týchto medziach je však uveriteľná, veď on je pod tlakom, ktorý si samozrejme vytvára aj on sám v sebe, ale pod tlakom a skoro po celý čas.

Oceniť treba fakt, že YOLO sa snaží o sebareflexiu, neutápa sa sám v sebe. Poetickosť počutých slov vyvažuje absolútne neľúbezná internátna realita, v ktorej bez problémov funguje, i keď značne predimenzovaná, no myslím, že schválne predimenzovaná, situačná komika. Žiadna scéna tak nepôsobí nepatrične. Herci pomáhajú, barličky, ako napríklad hudobný podkres na akcentovanie pocitov – hnevu, nemohúcnosti –, nevadia.

Tie výčitky, iba drobnosti. Nemávnuť rukou, no treba ísť ďalej. Myslím, že vo filme ide o autentické pocity, autentické stavy viac či menej intenzívne/podarene preklopené do stredometrážneho filmu. To treba vyzdvihnúť! Gomolčák sa pred nami obnažil. A treba povedať, že (...) Gomolčák dospel.


frame_1_2016

215

Peter Martinka rád svojim postavám amputuje končatiny. Vlastne, pardon, postavy v jeho filmoch si to zapríčiňujú samy, pripomeňme si jeho predošlý film Hendikepovaná schránka z roku 2013. Ale o nej už čo to popísal kolega na minuloročných Konfrontá-ciách. Teraz sa budeme venovať Martinkovmu magisterskému filmu Skáčem, ktorý – opäť – nesklamal.

Predstavuje nám dve takmer rovnako objemné postavičky, akosi prirodzene škaredé, čo zvýrazňuje samotná technika kreslenej animácie. Jediný farebný akcent súvisí so zau-jatím postáv, a tým je spočiatku videohra. S týmto štylistickým prvkom pracuje Martinka počas celého filmu a slúži ako vysvetlenie aj kontrastovanie dvoch scén, dvoch prostredí, fádneho sveta bez radosti a toho lepšieho, ktorý sa nachádza vo vrchnej časti, je farebný a dopĺňa ho prítomnosť veľmi sympatických dievčat.

Nevedno odkiaľ postavičkám-chlapcom spadnú k nohám švihadlá. Nie je dôležité, od koho sú, ale to, čo s nimi chlapci urobia. Obe postavy sa začnú snažiť a na okamih sú obe nadšené zo skákania cez švihadlo. No pán A sa pri druhom pokuse vzdáva a vracia sa späť k videohre. K menej náročnej činnosti, k ľahšej ceste. Vďaka rapid montáži a následným strihom na celok sa vytvorí efekt prekvapenia, keď vidíme, že pán A – stlstol, zdvojnásobil sa. Farba z neho doslova vyprchla. Jeho telo pripomína puding či želatínu, efekt umocňuje aj zvuková zložka. Pán A sa snaží vrátiť k skákaniu, ale nedokáže to, je uväznený vo vlastnom tele. Ani druhý chlapec mu nevie pomôcť. Na scénu prichádza tretia postava, nášmu hlavnému hrdinovi poskytne ešte nižšie potešenie, ako je hranie videohier – marihuanu. Je očividné, že autor neapeloval na nezdravý životný štýl, nesna-žil sa poučovať, že drogy sú zlé. Používa ich ako zástupný model. Do popredia kladie iný problém: budovanie komfortnej zóny a seba-ubezpečovanie. Komfortná zóna pre nás znamená bezpečie a istotu. Vystupuje sa z nej len s veľkým sebazaprením.

Ale bez jej opustenia nedosiahneme svoj cieľ, tak ako tu ukazuje aj hlavná postava filmu Skáčem. Pri tematizovaní seba-ubezpečovania Martinka využil bubliny, v ktorých sa opakuje: Všetko je okej, skáčem.

Neskôr je pán A pripútaný k automatu. Treba do neho vložiť to, čo je postave drahé, ak chce získať chvíľkové potešenie. Pripútanie vyzerá byť definitívne. Dochádza však k zlomu. Náš pán A si naplno uvedomuje svoju situáciu. Nechce byť otrokom a obetuje poslednú drahocennú „vec“ – vlastnú pravú nohu. Je oslobodený a môže sa vyskákať do lepšieho sveta. Samotné skákanie je zástupnou činnosťou za všetko to fyzicky (aj mentálne) náročné, čo nám všetkým umožňuje dosiahnuť svoj osobný cieľ. V kontraste k týmto dvom postavám, ktoré sa zachránili, tu máme ešte slečnu neúspešnú, odmie-tajúcu akúkoľvek nepohodlnú zmenu. (Oceňujem prestrih z detailu jej tváre na celok, ktorý zobrazí nevábnu realitu, podporený prvkom muchy, čo počas celého filmu pomáha hlavnej postave oddať sa sebareflexii.)

Skáčem (réžia: Peter Martinka)_Ornela Petrášová

frame_1_2016

216

Prvýkrát som toto skoro dvojminútové dielko stretla vo výbere filmov na festival štu-dentských filmov Áčko. Videla som ho raz, potom som si ho púšťala znova a znova. Až tak zapôsobilo. Vo svojom experimente Katarína Geffertová predstavuje zvieratá, ony boli témou cvičenia. Zvolila si techniku pixel artu, ktorá sa využívala v starších počíta-čových a konzolových hrách a obsahuje prvky umeleckých smerov ako impresionizmus, abstraktné umenie, a najmä kubizmus. V súčasnosti sa tento trend vracia nostalgicky v podobe indie hier. (Napríklad Risk of rain, Castles in the sky, Titan soul, Out there so-mewhere a mnoho ďalších.) Návrat tohto štýlu hier značne ovplyvnil smer, ktorým sa začal uberať internetový diskurz.

Autorka pre svoju výtvarnosť využíva tzv. lowbrow (v preklade nevzdelanec, nekulti-vovaný človek, alebo zábava pre nevzdelaných). Lowbrow art je výtvarné hnutie, ktoré vzniklo v Los Angeles v Kalifornii koncom roku 1970. Toto populistické hnutie má svoje kultúrne korene v undergroundovom komikse, punkovej hudbe a hot-rod kultúrach ulice. Často sa preň používa aj názov pop surrealizmus. Ironizuje, využíva estetiku reklám, do kontrastu stavia infantilnosť a násilie. Medzi lowbrow diela patria maľby, ale aj hračky, digitálne umenie či sochy.

Katarína Geffertová medzi svoje inšpirácie zaraďuje aj umelcov ako Victor Castillo, ktorý vytvára desivé obrazy využitím chladných tónov detských nevinných postáv v mas-kách. (Pre lepšiu predstavu si spomeňte na scénu s dvojičkami z filmu Osvietenie/Shining režiséra Stanleyho Kubricka z roku 1980.) Ďalším je Gary Baseman, ktorý využíva vo svojich obrazoch motívy detských hračiek a obľubuje ružovú farbu, čo nás zase privádza k španielskemu tvorcovi krátkych komiksov Joanovi Cornellovi, fanúšikovi absurdity – kruh sa uzatvára, lebo s fenoménom absurdity pracuje aj Geffertová. Jej film Animals nemá naratív, je sledom záberov striedajúcich sa zvierat – mačka, ktorá prechádza po streche domu, jeden z ružových poníkov-jednorožcov sa zmení na koňa a neskôr na ne-topiera. Autorka sa nepridŕža určitých farebných schém, strieda perspektívu pohľadov. Pohyb zvierat sa rytmicky spája s 8-bitovou hudbou Juraja Strelca a známym Comodore zvukom. V súvislosti s Geffertovej dielkom plným absurdnosti by som rada spomenula Cyriaka (Harrisa), známeho surrealistickými a pre niektorých ľudí často rozrušujúcimi krátkymi animáciami, menovite jeho najznámejšie video cows and cows and cows, ktoré má okolo 36 miliónov videní. Používa video, s ktorým manipuluje pomocou programov

4N1M4WS (réžia: Katarína Geffertová)_Ornela Petrášová

Pri niektorých animovaných filmoch máte napríklad slzy na krajíčku, alebo ľahký úsmev na tvári. Pri Martinkových filmoch sa do vás zadrapia pochybnosti o sebe samom a myšlienka, ktorá si nepokojne hlodá vo vašej hlave ako chrobák z filmu Hendikepovaná schránka.


frame_1_2016

217

Film sa volá rovnako ako jeho hlavná postava. Krišpín je na prvý pohľady milý robot, ocitol sa sám na opustenej planéte. Prehrabuje sa haraburdami a všetko spočiatku trošku pripomína film Andrewa Stantona Wall-E z roku 2008. Walle je malý robot, Krišpín je malý robot. Walle má svoju Evu, Krišpín má svoju Alžbertínu. Obe postavičky sú obdare-né črtami ľudských charakterov, a tu sa podobnosť pravdepodobne končí.

Krišpín síce spočiatku pôsobí ako fajn chlapík, ústretový, ale postupne dochádza k zmene. Z diváckeho sedadla sa môžeme pokúšať čítať Krišpínove myšlienky najmä prostredníctvom jeho konania, mimika vyjadruje iba najzákladnejšie emócie. Alžbertína vyvoláva v Krišpínovi záujem, ale svojím správaním ho od seba odoženie. Ich vzájomný nesúlad prehlbuje aj ich odlišný vzhľad. Krišpín je nízky, skladá sa z oválnych častí, Alžbertína je vysoká a jej telo je dotvorené ostrými časťami, napríklad nechtami, ktoré si necháva obrusovať, a zlovestnými očami, ktoré dokážu Krišpína zmanipulovať.

Malý robot vysiela do vesmíru signál SOS. Onedlho sa ukáže, že záchrana je možná iba pre jednu postavičku. Tá druhá musí ostať sama na neznámej planéte a nejasnými vyhliadkami na ďalšie prežitie. Situácia, ako ju tu zobrazil režisér Lukáš Figeľ, sa dá preniesť aj mimo animovaného sveta. Akoby sme sa zachovali, ak by sme sa dostali do podobnej situácie? Zvíťazila by ľudskosť spätá s myšlienkou slabším, alebo by zvíťazil egocentrický pragmatizmus sústreďujúci sa na jediné – na svojho vlastného nositeľa ?

Figeľ využíva techniku plôškovej animácie, čo do určitej miery obmedzuje, z akých uhlov pohľadu sa dajú postavy stvárniť. Napriek tomu ma mrzí, že tento bakalársky film je na nižšej úrovni ako Lukášove predošlé cvičenia, napríklad Recycled alebo semestrálne cvičenie na tému Cirkus, kde využíva moment prekvapenia a vtipnosť. Spája plôškovú a kreslenú animáciu do veľmi prepracovaného rukopisu, svoje postavy dotvára do najmen-ších detailov.

Krišpín (réžia: Lukáš Figeľ) _Ornela Petrášová

Adobe Photoshop a After Effects. V Animals môžeme zachytiť fenomén animovaných videí, akými sú Nyan cat. Vznikli spojením japonskej popovej piesne a animovanej mač-ky, ktorej telo je vytvorené z pop-tarts, čo je značka obdĺžnikových, predpečených chle-bíčkov, letí vesmírom a zanecháva za sebou dúhový chvost. Stala sa internetovým meme. Môžem ešte spomenúť aj Badger song, tancujúce jazvece a mnoho ďalších. Tieto inšpi-rácie autorka spojila vo svojom filme a vytvorila čosi unikátne. Ako vyššie spomínané videá, tak aj Animals by si zaslúžili svoju predĺženú verziu. Nechávajú diváka kochať sa vizuálnou stránkou a taktiež zaznamenávajú trend dnešnej doby, keď prevažuje spôsob internetovej komunikácie.

Takže stlačte CTRL+ALT+DEL na reštartovanie vášho dňa.


frame_1_2016

V prípade Krišpína sú najsilnejšie scény vytvárajúce atmosféru tie, ktoré sa odohrávajú v noci, keď malý robot opakovane ťuká do ovládača, aby privolal pomoc. Oheň je kreatív-ne vyobrazený modrými pixelmi, ktoré korešpondujú s prevedením titulkov. Vo Figeľovej tvorbe badať silnú inšpiráciu hrami ako Machinarium, ktorá je svojím grafickým štýlom zameraná na ručnú kresbu, či Samorost od rovnakých vývojárov z Českej republiky. Tieto hry sú tiež postavené hlavne na vizuálnej a výtvarnej prepracovanosti, čo pri tomto filme nie je až také badateľné.


framefilmový občasník študentov audiovizuálnych štúdií

Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave

Ročník 14 – 2016, číslo 1

Šéfredaktorka: Zuzana Mojžišová ([email protected], Svoradova 2, 813 01 Bratislava)

Vizuálna koncepcia a layout: Eva Filová

Časopis vychádza aj vďaka finančnému prispeniu VŠMU.

Na obálke je fotografia z Konfrontácií 2016 (autor: Marek Franko)

Documents

frameFTF VŠMU 1 2016...frame_1_2016 183 Priznám sa, že keď som videl film prvýkrát, zdal sa mi relatívne vtipný. Na viacerých scénach som sa naozaj bavil a rozosmiali ma