Komentár – s ročným odstupom

Po viac ako roku sa pochopiteľne na pôvodný text o vzniku Slovenskej

republiky pozerám trochu inak a oveľa zreteľnejšie vidím tak jeho prednosti,

ako aj slabiny a nakoniec aj dôvody, ktoré zrejme viedli redakcie Slovenských

pohľadov a Literárneho týždenníka k tomu, aby daný text neuverejnili. Aj so

všetkými spomenutými slabinami či nedôslednosťami však podľa môjho

skromného názoru ide o text, ktorý ďaleko presahuje úroveň bežnej vlasteneckej

spisby a zaslúži si byť na širšom politickom fóre ešte aj dnes diskutovaný.

Ale poďme k veci. Prvý moment, na ktorý chcem upozorniť a ktorý

naozaj stojí za zmienku, je prevládajúca predstava niektorých „kabinetných“

národovcov, že reálna politika sa nerobí na ulici, ale v kruhoch zasvätených

intelektuálov, ktorí jediní disponujú takým poznatkovým fondom, že dokážu

v pravý čas konceptuálne uchopiť vynárajúce sa sociálno-politické problémy

a pohotovo, na vysokej odbornej a ľudskej úrovni ich postupne aj riešiť. Podľa

mňa je to presne naopak, ak by totiž nebolo spontánneho a bezprostredného

vystúpenia tisícov zaangažovaných občanov – vrátane v texte spomínaných

hladovkárov – politici by sa vo svojich argumentoch vôbec nemali o čo oprieť.

Po druhé, v redakciách oboch časopisov a aj vo vedení Matice slovenskej

prirodzene pôsobí mnoho publicistov staršej a ešte staršej generácie, pre ktorých

bol Alexander Dubček nekriticky obdivovaným idolom. Podľa môjho názoru je

však dnes nebohý Dubček už len symbolom tzv. Pražskej jari, po ktorom zostal

len veľmi hmlistý odkaz nezreteľne definovanej humanity a solidarity, aj to

v nie veľmi čistom, t. j. politickými procesmi päťdesiatych rokov poškvrnenom

rúchu. Na rozdiel od Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika nebol

nešťastný Alexander žiadnym intelektuálom, nezanechal nám žiaden hlboko

koncipovaný text, žiadne štylisticky vybrúsené eseje či aspoň bonmoty.

1

Ešte horšie ale je, že pri bližšom pohľade sa aj na jeho bieloskvúcom

morálnom profile začínajú objavovať povážlivé trhliny. Veď po zákonitom

krachu Pražskej jari bez väčšieho váhania prijal funkciu veľvyslanca ČSSR

v Turecku a keď nakoniec vedenie Občianskeho fóra rozhodlo, že budúcim

prezidentom ČSFR nebude on, ale Václav Havel, podľa svedectva Fedora Gála

a iných v Českej televízii údajne začal z ješitnosti roniť krokodílie slzy, čo sa

síce dá pochopiť a odpustiť, keby tak urobil v súkromí, alebo aspoň v náručí

milovanej manželky či priateľky, ale uprostred politických súputníkov (alebo

súperov) je to niečo z čiste chlapského hľadiska neodpustiteľné; najmä ak

porovnáme takéto jeho správanie so Štefánikovou sibírskou anabázou či

hrdinskou smrťou Jána Švermu na zasneženom a mrazom zvieranom Chabenci.

Po tretie, a tu už musím obrátiť osteň kritiky sám proti sebe, v danom

texte bola problematika referenda len nadhodená, t. j. neanalyzovaná v celej

svojej šírke a hĺbke. Keďže nemám ani čas, ani chuť na to, aby som dôkladne

preštudoval problematiku referenda v celom jej historickom vývine alebo

peripetiách, môžem na tomto mieste zatiaľ len uviesť, že jediné referendum, na

ktoré som si okrem quebeckého okamžite spomenul, bolo to, na základe ktorého

bolo Sársko v roku 1935 vrátené Hitlerovmu Nemecku. Takisto je mi známe, že

táto forma priamej demokracie je veľmi často uplatňovaná vo Švajčiarsku, čo je

z istého hľadiska doslova signifikantné, pretože práve Švajčiarsko zvyklo byť

dávané Slovensku za príklad, ako krajina s viacerými národnosťami (či

národmi?), ktoré dokážu dlhodobo žiť v relatívnej harmónii a vzájomnej úcte.

Ibaže, tak ako všetky účelové porovnania, aj toto pri detailnom pohľade

značne pokrivkáva. V prvom rade Švajčiarsko je geograficky silne izolovaným

„horským“ štátom, v ktorom jeho obyvatelia, silní, hrdí a samostatní horali boli

vždy odkázaní sami na seba a nepotrebovali rady ani príkazy z jednoznačne

definovaného mocenského centra. Okrem toho Švajčiari nikdy netvorili národ

v pravom slova zmysle, pretože z čiste etnického hľadiska predstavujú len akési

„odrezky“ alebo „zvyšky“ z okolitých početnejších národov, ktoré viackrát

2

zatúžili po svojich v Alpách sa skrývajúcich „odpadlíkoch“. Slováci však

v dnešnej Slovenskej republike tvoria jednoznačnú väčšinu a nepotrebujú riešiť

svoje problémy a problémiky opakovanými a nie najlacnejšími referendami.

Podľa vynikajúceho amerického politológa Giovanniho Sartoriho je

navyše otázne, či vôbec a do akej miery môže byť referendum ako také účinným

nástrojom na riadenie štátu, resp. zisťovanie aktuálnej verejnej mienky. Vo

svojej knihe Teória demokracie napríklad tvrdí, že najväčšou slabinou tohto

inštitútu priamej demokracie je práve to, že je – priamy, to znamená, že vôbec

nerešpektuje a nezohľadňuje mienku menšiny, ktorá je po jeho zrealizovaní

prehlasovaná a odsunutá na vedľajšiu koľaj. Z tohto uhla pohľadu sa javia

parlamentné voľby v roku 1992, predstavujúce formu a nástroj nepriamej, t. j.

zastupiteľskej demokracie, ako oveľa objektívnejší a spravodlivejší prostriedok

na zistenie skutočnej verejnej mienky Čechov a Slovákov pokiaľ ide o budúci

osud alebo, ak chcete, budúce usporiadanie či rozdelenie spoločného štátu.

Rovnako som presvedčený, že za daných podmienok, keď mali stúpenci

spoločného štátu jednoznačnú mediálnu prevahu, oveľa lepšie spravodajské

pokrytie atď., by boli zástancovia samostatnej Slovenskej republiky v prípadnej

referendovej kampani výrazne znevýhodnení, pretože ich argumenty by napriek

všetkej svojej logickosti a presvedčivosti zanikli v mori sentimentálnych fráz,

skrytých vyhrážok, oportunistickej demagógie a pod. Českí komunisti okrem

toho typicky „ríšskym“ spôsobom realizovali etnické „premiešavanie“, resp.

„stmeľovanie“ českého a slovenského národa, keď na jednej strane posielali

slovenských brancov slúžiť do Čiech a českých na Slovensko, a na strane druhej

umne rozdeľovali Slovákov tým, že aspoň rétoricky (aj keď nie ekonomicky)

vyzdvihovali a preferovali východ Slovenska na úkor ostatných častí republiky.

Všetky tieto skutočnosti by určite prípadné referendum výrazne poznačili.

Po štvrté, a to ma teraz mrzí asi najviac, som vlani dostatočne nezdôraznil,

za akých rozdielnych okolností vlastne v Európe vznikali a vznikajú tzv. veľké

a malé štáty. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ako vedúca

3

svetová mocnosť 19. storočia napríklad fakticky vzniklo pod Cromwellovou

železnou päsťou, kedy boli národnoemancipačné snahy a túžby Walesanov,

Škótov a Írov nemilosrdne potlačené, doslova utopené v krvi a Cromwell

okamžite po stabilizovaní svojej moci obrátil svoju agresivitu proti zahraničiu

a vyhlásil tzv. Navigation act, ktorý okrem iného zakazoval nebritským lodiam

vykladať svoj tovar v britských prístavoch. Večne rozdrobené Nemecko zas

zjednotil mečom a krvou prefíkaný Bismarck, ktorý následne veľmi elegantne

odzbrojil rodiace sa robotnícke hnutie zavedením zdravotného, nemocenského

a dôchodkového poistenia. Francúzi po zlikvidovaní monarchie a odrazení

vonkajších útočníkov dokonca prešli do protiútoku a v nacionalistickom zápale

dlhé roky vojensky terorizovali, okupovali a doslova vyžierali celú Európu.

Malé štáty to pochopiteľne nemali také ľahké ani jednoduché. Väčšinou

totiž dostali šancu konštituovať sa iba a až vtedy, keď väčšie národy a štáty,

ktoré ich dovtedy držali v područí, po vojenských konfliktoch so svojimi

silnejšími súpermi náhle a dočasne zoslabli a „trpaslíci“ zrazu dostali šancu

prejaviť sa a žiadať si to isté, čo si predtým nárokovali (a dostali) len ich bývalí

tútori a páni. Ale aj to len v tom prípade, ak s tým súhlasili susedné mocnosti

a skutočné veľmoci, ktoré mnohoráz dokonca, tak ako talianske a francúzske

jednotky v 1918-om roku v rodiacom sa Česko-Slovensku, museli obraňovať

záujmy a hranice novovznikajúcich štátov so zbraňou v ruke pred spomenutými

bývalými tútormi alebo pánmi. Samozrejme, pokiaľ to bolo v súlade s ich

„vyššími“ geopolitickými, strategickými a taktickými záujmami a plánmi.

Všetky tieto skutočnosti pritom uvádzam najmä preto, lebo zákerní

čechoslovakisti zvyčajne tvrdili (a tvrdia), že tak prvý, ako aj druhý slovenský

štát nevznikol z vôle jeho obyvateľov, ale v prvom prípade na Hitlerov rozkaz

(neberúc do úvahy autonomistické hutie na čele s Hlinkovou Ľudovou stranou),

a v druhom po zákulisnej dohode Václava Klausa s Vladimírom Mečiarom, ktorí

vraj nerešpektovali väčšinovú vôľu oboch bratských národov, túžiacich naďalej

žiť v spoločnom štáte. Ešte raz preto musím zdôrazniť, že tak veľké, ako aj malé

4

štáty väčšinou nevznikajú na základe referenda, nejakej inštitucionalizovanej,

spôsobne prejavenej a ľahko „spočítateľnej“ vôle drvivej väčšiny občanov, ale

v rámci traumatických procesov, kedy sa namiesto starého rodí nové a len malá

časť populácie je natoľko inteligentná a odvážna, aby sa dokázala pohotovo

a správne rozhodnúť. Ani nehovoriac o tom, že prirodzenou túžbou každého

národa je žiť a spravovať si svoje veci vo vlastnom, nezávislom štáte.

Po piate, a naposledy, v pôvodnom texte, takisto ako v článku Buďte

hlasom tých, ktorých umlčujú, opakovane požadujem od nášho politického

„establishmentu“, aby podporoval národnoemancipačné snahy zaznávaných

a ignorovaných európskych národov, majúcich tú smolu, že boli pacifikované

početnejšími a mocnejšími susedmi – Kataláncov, Baskov, Walesanov, Írov,

Škótov, Korzičanov a i., čo je na prvý pohľad politicky úplne bláznivé

podujatie, pretože každý, kto tak urobí, si môže byť istý, že už nikdy v živote

nedostane pozvánku na španielske, britské alebo francúzske veľvyslanectovo,

ani žiadnu opulentnú hostinu alebo lobbystickú akciu, organizovanú ich

materskými krajinami, ale z dlhodobého a povedzme čiste kresťanského (alebo

skutočne internacionálneho a marxistického) hľadiska naopak zvrchovane

morálne počíňanie, historicky odôvodnené a podložené aj nezištnou pomocou

bratských južnoslovanských národov (Chorvátov, Srbov a i.) našim predkom

v čase, keď v Panónskej kotline začala šarapatiť agresívna a poživačná

maďarizácia.

Pseudoliberáli a pseudodemokrati by si takisto mali uvedomiť, že idea

národných štátov nie je ani zďaleka mŕtva, pretože aj keď sa dnes zdá, že

väčšina občanov Európskej únie súhlasí s ďalším rastom právomocí centrálnych

európskych orgánov a inštitúcií, predsa len je pravdepodobnejšie, že národné

štáty, takisto ako prirodzené regióny alebo kraje, miestne komunity a rodinné

spoločenstvá, tvoriace prirodzené východisko každej skutočnej demokracie,

budú naďalej tvoriť „kostru“ každej demokratickej a produktívnej spoločnosti,

ako to nakoniec vyplýva aj zo skvelej geograficko-ekonomickej analýzy Jareda

5

Diamonda, ktorý vo svojej knihe Osudy ľudských spoločností osobitne a viackrát

vyzdvihol zvláštne prírodné podmienky európskeho kontinentu, rozčleneného

viacerými pohoriami a riečnymi údoliami a prirodzene tak napomáhajúceho

diferenciácii jednotlivých národov a štátnych celkov, ktoré, navzájom si ostro

konkurujúc, ale aj čoraz užšie spolupracujúc, už v stredoveku povýšili Európu

na intelektuálne, mocenské a politické centrum nášho nepokojného sveta.

Zvolen, 2. 6. 2009 Robert Burgan

P.S.:

Prípadné komentáre, doplňujúce alebo kritické poznámky môžete posielať na

moju internetovú adresu greenwave@greenwave.sk. Dopredu však upozorňujem

všetkých diskutujúcich, že uverejním len kultúrne a slušne napísané texty, ktoré

budú aspoň v čiastočnom súlade s mojou politickou orientáciou.

6