1

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE FILOZOFICKÁ FAKULTA

Katedra politológie

Ktorá teória vysvetľuje najlepšie proces európskej integrácie?

(záverečná práca)

Maroš Žofčin Procesy európskej integrácie

Vladimír Biľčík, MPhil, PhD. LS 2008/2009

2

Medzinárodnú integráciu sa snažilo popísať viacero teórií ako realizmus,

neorealizmus, federalizmus, funkcionalizmus, neofunkcionalizmus a teórie

medzivládneho prístupu. Ja sa zameriam na tie, ktoré od začiatku utvárania Európskeho

spoločenstva riešia otázku európskej integrácie. Zameriam sa na neofunkcionalizmus a

teóriu realistického a liberálneho medzivládneho prístupu. V tomto poradí

(chronologickom) ich rozoberiem a uvediem príklady, kedy sa potvrdili a naopak

nepotvrdili. Pritom sa zameriam na kľúčové body európskej integrácie. Mojím cieľom je

ukázať, že procesy európskej integrácie najlepšie vysvetľuje teória liberálneho

medzivládneho prístupu, s ktorou prišiel Andrew Moravcsik, pretože dokáže vysvetliť

všetky dôležité akty európskej integrácie. Okrem týchto aktov sa osobitne zameriam na

Amsterdamskú zmluvu, ktorú Moravcsik rozoberá v práci "Explaining the Treaty of

Amsterdam: Interests, Influences, Institutions", kde na základe svojej teórie vysvetľuje

výsledky zmluvy a popri tom ukazuje, prečo ostatné teórie pri nej zlyhávajú.

Neofunkcionalizmus je najstaršou teóriou európskej integrácie. Vznikol krátko po

druhej svetovej vojne v 50. rokoch. V jeho ponímaní štáty stále viac a viac navzájom

interagujú, lebo je to pre nich výhodné. Integrácia začína na ekonomickej úrovni. Tá,

keďže je výhodná, vedie k politickej integrácií, ktorá sa stáva stále užšou. Integrácia

postupne vedie k presunu stále viac právomocí na nadnárodné inštitúcie.

Realizmus ako teória medzivládneho prístupu vznikol v 60. rokoch. Jej

zakladateľom je Stanley Hoffman. Medzinárodná politika v jeho ponímaní predstavuje

interakciu samostatných štátov na medzinárodnej úrovni s vlastnými požiadavkami. Pri

utváraní európskeho spoločenstva bol v prípade vstupujúcich štátov dôvodom vlastný

prospech (či už v krátkodobom alebo dlhodobom hľadisku). Na nadnárodnej úrovni

vznikli inštitúcie formálne nadriadené jednotlivým štátom, no štáty sa integrujú do

spoločenstva iba do tej miery, pokiaľ je to pre nich výhodné.

Robert Putman v roku 1988 prišiel s myšlienkou dvojitej hry. Podľa nej politická

situácia na domácej scéne sa premietne aj do medzinárodnej politiky daného štátu. Vláda

daného štátu na domácej scéne interaguje s mnohými ďalšími subjektmi - záujmovými

skupinami, mimovládnymi organizáciami, interakcie medzi politikmi navzájom. Nie len

domáca, ale aj zahraničná politika vlády je tvorená prienikom týchto zájmov. Preto pri

3

štúdiu zahraničnej politiky štátu je nutné prihliadať aj na jeho vnútornú politiku.

"Analógia dvojitej hry môže byť použitá na ukázanie dôležitosti interdisciplinarity medzi

medzinárodnými vzťahmi a komparatívnou politológiou. Poukazuje na to, že pri

vytváraní postoja štátu voči integrácií majú hlavné slovo národné vlády a použitie

komparatívnej politológie môže určiť pôvod týchto postojov." (Rosamond, 2000: 136).

Na teórií dvoch hier postavil Andrew Moravcsik svoju teóriu liberálneho

medzivládneho prístupu. Na rozdiel od realistickej teórie chápe tvorbu národných

záujmov ako výsledok konsenzu viacerých aktérov vnútri štátov. Toto je hlavný rozdiel

Moravcsikovej teórie oproti teórií realistického medzivládneho prístupu, ktorá nazerá na

štát ako na jednotného aktéra.

Ich spoločným znakom je racionálne správanie všetkých aktérov (teda štátov na

medzinárodnej úrovni). Rozdielom je to, že racionálne správanie nevychádza z daných

národných preferencií, ale je tvorené dynamicky viacerými aktérmi na domácej scéne

(Rosamond, 2000: 137). Ako plynie z teórie dvoch hier, hlavným aktérom na domácej

scéne je vláda, na ktorú rôznymi spôsobmi vplývajú voliči, politické strany, záujmové

skupiny, administratíva štátu a podobne.

Integrácia do EÚ podľa Moravcsika paradoxne posilňuje silu národných vlád voči

ostatným vnútroštátnym aktérom. Je to spôsobené systémom tvorenia politiky na úrovni

EÚ. Legislatíva národných vlád je podriadená legislatíve EÚ. To ale neznamená, že o nej

nerozhodujú štáty. Naopak, sú to štáty, ktorých najvyšší predstavitelia v Európskej Rade

tvoria politiku, ktorá je záväzná pre všetky štáty EÚ, teda aj ich vlastné. Posilňuje to

vlády národných štátov na úkor ostatných aktérov vrámci vnútornej politiky, lebo

rozhodnutia sa prijímajú na úrovni, na ktorú ostatní aktéri nemajú, alebo majú oveľa

menší dosah. "Proces medzivládneho rozhodovania na Európskej úrovni taktiež posilňuje

štáty vis-a-vis ich domácich politík. ...Toto zjavne paradoxné tvrdenie, že medzinárodná

integrácia vlastne posilňuje štát bolo značne rozvinuté v súčasnej literatúre."

(Rosamond, 2000: 138).

Moravcsik a Nicolaidis v práci "Explaining the Treaty of Amsterdam: Interests,

Influences, Institutions" vysvetľujú výsledky zmluvy na základe teórie liberálneho

medzivládneho prístupu. Amsterdamská zmluva prijatá v roku 1997 novelizovala

Maastrichtú zmluvu zakladajúcu Európsku úniu. Zmluva je výsledkom veľmi dlhého

4

procesu jednaní. Podľa Moravcsíka na jednej strane táto zmluva ukazuje, že pri

jednaniach sa štáty snažia obhájiť vlastné záujmy a zároveň výsledkom zmluvy bol vznik

nových inštitúcií nadradedných štátom. Je tak problém zmluvu komplexne vysvetliť ako

pre neofunkcionalistov, tak pre teoretikov realistického medzivládneho prístupu

(Moravcsik, 1999: 60).

Moravcsik si kladie 3 otázky: Čo vysvetľuje národné preferencie jednotlivých

štátov, na základe čoho sa snažia štáty presadiť svoje záujmy v medzištátnom priestore s

čo stojí za výberom nadnárodných inštitúcií, ktoré implementujú to, na čom sa štáty

dohodnú a štáty im odovzdajú časť svojich právomocí?

Národné preferencie štátov sú podľa Moravcsika vytvárané konfliktmi medzi

subjektmi na domácej scéne usilujúcimi o zasahovanie do politiky. Hlavne politické

strany, politici, záujmové skupiny a podobne. Ma medzivládnej úrovni jednotlivé štáty

jednajú v snahe "dosiahnuť uspokojujúce výsledky na základe asymetrickej vzájomnej

závislosti" (Moravcsik, 1999: 82).

Podľa neofunkcionalistov by sa integrácia vždy viac prehlbovala. To ale

Amsterdamská zmluva celkom nepotvrdila, lebo štáty preukázali snahu obhájiť vlastné

zájmy. Neofunkcionalizmus predpokladá, že EÚ smeruje stále k užšej integrácií. To

skutočne dlhý čas platilo. Základné tézy neofunkcionalizmu sa potvrdili už v 50. rokoch.

1951 vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO), ESUO predstavovalo príklad

ekonomickej integrácie, ktorá neskôr viedla k politickej integrácií. K tej došlo

podpísaním Rímskych zmlúv a vytvorením Európskeho hospodárskeho spoločenstva

EHS a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). Na istý čas sa potom

integrácia, v rozpore s predpokladmi neofunkcionalistov, spomalila. Obrat nastal na

začiatku 90. rokov prijatím Maastrichtskej zmluvy o vytvorení Európskej Únie. Tento akt

predstavoval zosilnenie ekonomickej integrácie - voľný pohyb tovaru, osôb a služieb

(Jednotný Európsky Akt), spoločný európsky trh a neskôr spoločná mena. Ako aj na

politickej úrovni (európska legislatívna je nadradená legislatívam národných štátov).

Právomoci sa postupne presúvali zo štátov na nadnárodné orgány. Neofunkcionalizmus

dokázal vysvetliť mnohé fázy európskej integrácie, no v mnohých prípadoch sa ukazuje,

že neplatí vždy.

5

Takých udalostí je viac. V 60. rokoch integrácia narazila na národné záujmy

Francúzska, čo vyústilo do krízy prázdnej stoličky. V roku 2005 neuspela Európska

Ústavná Zmluva. Amsterdamská zmluva je len ďalším z príkladov. (Moravcsik, 2005:

349). Moravcsik nepovažuje neofunkcionalizmus za teóriu v pravom zmysle slova, skôr

ho považuje za rámec. Predstavu o únií, ktorá sa stále rozširuje. Neofunkcionalizmus je

podľa neho príliš všeobecný na to, aby sa dal aplikovať na konkrétne prípady a empiricky

overiť. K prístupu neofunkcionalizmu k procesu európskej integrácie Moravcsik hovorí:

"Snaží sa vysvetliť dlhodobé dynamické zmeny bez zahrnutia základných teórií statických

preferencií, vyjednávania a inštitucionálnej delegácie - snaha, o ktorej sa dokázalo, že je

empiricky a teoreticky chybná. Z týchto dôvodov nie je dobré ani zlé hovoriť o

neofunkcionalizme či sa potvrdil alebo nie, je to nezmyselné." (Moravcsik, 2005: 350).

Navyše neofunkcionalizmus nahliada na európsku integráciu ako na proces, ale nerieši jej

cieľ. Hovorí o stále väčšej integrácií (spill-over efekt1) ale nehovorí, kde by mala skončiť,

resp. pokoyaľ by až mala siahať. Moravcsík považuje odmietnutie euroústavy za

moment, kedy integrácia dosiahla stav, keď už jej prehlbovanie nie je pre EÚ potrebné.

V histórií sa Hoffmanova teória realistického medzivládneho prístupu potvrdila

už v 60. rokoch v prípade krízy prázdnej stoličky. Súčasťou EHS bola aj Spoločná

poľnohospodárska politika. Francúzsko bolo proti tomu, aby bola financovaná zo zdrojov

spoločenstva, lebo by to preň bolo nevýhodné. Taktiež bolo proti návrhu zmeny

hlasovania v Rade Ministrov z jednohlasného na väčšinové. Tieto zmeny boli proti

národným záujmom Francúzska. Francúzsko uprednostnilo vlastné záujmy pred

integráciou. To je v rozpore s neofunkcionalizmom a zároveň to potvrdzuje Hoffmanovu

teóriu, že integrácia prebieha len do tej miery, pokým je to pre štát výhodné. Výsledkom

bolo prijatie Luxenburgského kompromisu, podľa ktorého má dodnes každý členský štát

právo veta, pokiaľ sú ohrozené jeho národné záujmy.

Podobná situácia nastala pri prijímaní Jednotného Európskeho Aktu (JEA), ktorý

zavádzal voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu. Veľká Británia nesúhlasila s

ďalšou integráciou, pretože mala pocit, že na európske spoločenstvo dopláca. Výsledkom

bolo, že si vydobila tzv. britský rabat, na základe ktorého jej bola vracaná časť sumy,

ktorú do ES platila. VB teda uprednostnila svoje vlastné záujmy pred spoločenstvom.

1Integrácia plodí ďalšiu integráciu. Napríklad ekonomická integrácia vedie k politickej integrácií.

6

V roku 1981 bolo do ES prijaté Grécko. Snažilo sa o vstup už dlhší čas no

Francúzsko ho blokovalo. Prejavil sa národný záujem. Keď bolo nakoniec prijaté, bolo to

skôr zo strategických ako ekonomických dôvodov, Európska Komisia totiž namietala, že

Grécko na vstup ešte nie je pripravené, no jednotlivé štáty jeho vstup schválili.

Neofunkcionalistická teória sa ani v tomto prípade nepotvrdila.

Ani teória realistického medzivládneho prístupu nemôže vysvetliť Amsterdamskú

zmluvu, lebo podľa tejto teórie by jednotlivé štáty mali byť proti vzdaniu sa suverenity v

prospech nadnárodných inštitúcií, pretože štát, ako jednotný aktér na medzinárodnej

scéne by sa podľa tejto teórie snažil svoju suverenitu brániť. Na rozdiel od tohto prístupu,

teória liberálneho medzivládneho prístupu vysvetľuje, že vstup do medzinárodného

spoločenstva silu vlád štátov posilní, lebo budú rozhodovať na nadnárodnej úrovni, mimo

ostatných vnútroštátnych aktérov, ktorí by inak na vládnutie vplývali.

Neofunkcionalisti tvrdia, že tá časť liberálneho medzivládneho prístupu, ktorá

hovorí o výhodách medzinárodnej integrácie pre exekutívy jednotlivých štátov, je to isté,

čo tvrdia oni keď vravia, že integrácia sa stále rozširuje, lebo je to pre štáty žiadúce.

Zásadnejšia kritika pochádza od Daniela Wincotta. Kritizuje fakt, že Moravcsik postavil

svoju teóriu na základných európskych zmluvách - na tom, ako štáty jednali a aké záujmy

presadzovali. Nebral ale do úvahy samotné európske inštitúcie, ktoré zásadne vplývajú na

tvorbu politiky. Z európskych inštitúcií počítal iba s Európskou radou keď písal, že v nej

predstavitelia jednotlivých štátov rozhodujú o politike EÚ. Európska rada ale nie je

jediná inštitúcia, kde sa tvorí európska politika. Osobitne dôležitý je Európsky Súdny

Dvor, ktorého úlohou je výklad významu európskych zmlúv. Hlavný problém

Moravcsikovej teórie nie je, že by zabúdal na niektorú inú európsku inštitúciu, ale že

neberie do úvahy interakcie medzi nimi (Rosamond, 2000: 146; Tsebelis a Garret, 2001:

385).

Moravcsik hovorí, že hlavnou devízou jeho prístupu oproti ostatným je, že sa dá

použiť ako v prípade Amsterdamskej zmluvy, ktorá neviedla k väčšej integrácií, tak

napríklad v prípade Maastrichtskej zmluvy, ktorá predstavovala veľký presun suverenity

na nadnárodné inštitúcie a veľmi významný krok smerom k integrácií. (Moravcsik, 1999:

82). V prípadoch, keď platí realistický medzivládny prístup, prirodzene platí aj ten

7

liberálny (napr. kríza prázdnej stoličky, Jednotný Európsky Akt či prijatie Grécka do ES).

Význam liberálneho prístupu sa ukazuje až v prípadoch, ktoré realistický prístup

vysvetliť nedokáže, ako Amsterdamská zmluva. Taktiež je ho možné použiť v prípadoch,

kedy sa uplatňuje neofunkcionalizmus. Napríklad vytvorenie EHS sa dá vysvetliť okrem

neofunkcionalizmu aj liberálnym medzivládnym prístupom. EHS predstavovalo politické

spoločenstvo, kde sa presunuli niektoré právomoci na nadnárodnú úroveň čo mohli

chcieť samotní lídri národných štátov, aby tak posilnili svoje právomoci tak, ako to

Moravcsik popisuje. Okrem Amsterdamskej zmluvy, každá z preberaných zmlúv sa dala

vysvetliť neofunkcionalizmom alebo realistickým prístupom. No Amsterdamskú zmluvu

žiadna z teórií ju nevysvetľuje tak komplexne ako Moravcsikova teória.

Argumenty proti Moravcsikovej teórií nie sú zanedbateľné. Jeho teória skutočne

neberie do úvahy niektoré body, ktoré majú pre tvorenie politiky v EÚ kľúčový význam.

Moravcsikova teória sa zameriava na najvýznamnejšie zmluvy. Hodnotí ich priebeh a

výsledok a z toho vyvodzuje závery o procese integrácie. Nehľadí na fungovanie EÚ.

Preto pri pri analýze vnútorných procesov EÚ by sa slabiny jeho teórie mali prejaviť, ako

to naznačujú jeho kritikovia. Ja som vo svojej práci tieto procesy neanalyzoval. Zameral

som sa len na najdôležitejšie momenty európskej integrácie a menovite na Amsterdamskú

zmluvu. Výsledok každej z týchto zmlúv sa dá vysvetliť pomocou jeho teórie a tak

mojím záverom je, že Moravcsikova teória liberálneho medzivládneho prístupu vystihuje

procesy európskej integrácie najlepšie.

8

Bibliografia

• Dinan, Desmond - Europe Recast. A History of European Union. Houndmills:

Palgrave. 2004

• Moravcsik, Andrew a Nicolaidis, Kalypso - Explaining the Treaty of Amsterdam:

Interests, Influences, Institutions. Journal of Common Market Studies. March 1999,

str.: 59-85

• Moravcsik, Andrew - The European Constitutional Compromise and the

neofunctionalist legacy. Journal of European Public Policy. April 2005, str.: 349-386

• Rosamond, Ben - Theories of European Integration. Houndmills: Palgrave, 2000, str.:

97-147

• Tsebelis, George a Garret, Geoffrey - The Institutional Foundations of

Intergovernmentalism and Supranationalism in the European Union. International

Organization, Vol. 55, No. 2. 2001, str.: 357-390