E D Í C I A V I E R A D O V R E C K A 5

Praktická príručka pre každého kresťanacena: 1,50 EUR; cena pre predplatiteľov: 1,00 EUR

MONIKIN SYN ZIŠIEL Z CESTY. NEPRESTALASA ZAŇHO MODLIŤ. MARGITA VIEDLA DETIK RO ZUMU, NÁBOŽNOSTI A LÁSKAVOSTI.VYCHO VALA VEĽKÉHO SVÄTCA. GIANNA ZO �MRELA, ABY JEJ DIEŤA MOHLO ŽIŤ. TRI SKU�TOČNÉ PRÍBEHY PLNÉ LÁSKY, RADOSTI, NÁ �DEJE, ALE AJ SĹZ A BOLESTI.

db

Materstvo –cesta k svätosti

M a r i á n H u s á r

Materstvo –cesta k svätosti

svate_matky:obalka_new 29. 4. 2011 15:25 Stránka 1

„Vďaka Ti, žena – matka, za to, že v radosti a v náma-he jedinečnej skúsenosti poskytuješ lono ľudskej bytostia pre dieťa prichádzajúce na tento svet sa stávaš Božímúsmevom, usmerňuješ jeho prvé kroky, staráš sa o neho prijeho dospievaní a si dôležitým orientačným bodom jeho ďal-šej cesty životom.“

Ján Pavol II., List ženám

MATERSTVO – CESTA K SVÄTOSTI

Aká si mama? Dá sa vôbec na niekoľkých stránkachvyjadriť nevyjadriteľné? Opísať hĺbku tajomstva ženy a ma-terstva? Kto sú to sväté mamy?

Prvý zážitok z detstva, ktorý si pamätám, je okamih,keď sa v jeden slnečný deň ku mne sklonila moja usmia-ta mama, pobozkala ma a vzala do náručia. To je prvýobraz, ktorý vo mne zostal a nevzalo mi ho ani niekoľ-ko desiatok rokov, ktoré odvtedy uplynuli.

Okolo nás žije veľa svätých mám. Mamy, ktoré na-pĺňajú jedno z najkrajších poslaní ženy. Sú medzi nami, ne-nápadné, ich svetlo je ale o to potrebnejšie v dnešnej kul-túre plnej gýčových neónov najrôznejších životných štýlov.

V prvom rade za svoj život ďakujem Bohu, ale nemôžemzabudnúť ani na svoju mamku, ktorej tiež vďačím za veľa.

�

Nespomínam si na to, ako som bol bábätko, no som si istý,že už vtedy sa o mňa starala s takou láskou, ako to cítimi teraz. Ona je tá, ktorá vie pomôcť, keď mám nejaký prob -lém. Ona vie odpustiť, ak nepočúvnem jej radu alebo pod-ľahnem lenivosti. Veľa ma v mojom živote učí. Už od det-stva formuje zo mňa dobrého človeka a kresťana. Vie mapotešiť milým úsmevom a rád počúvam jej jemný hlas, kto-rý dokáže príjemne zahriať pri srdci, ale aj rázne pohroziťa poučiť. Mám ju veľmi rád a vnímam ju ako veľký dar odBoha. Ja som sa pre ňu narodil ako dar a teraz je ona da-rom pre mňa. Mnoho detí nemá takú možnosť mať svojumamičku, preto môžem byť ešte o to vďačnejší, že ja mámtú svoju blízko pri sebe. Určite to so mnou nemá stále ľah-ké. Aj ja sem-tam niečo vyparatím. Ale mama vo svojomsrdiečku vie nájsť miesto na odpustenie. Samozrejme somrád, keď ju môžem potešiť. Niekedy netreba veľa, možnopoumývať riad, upratať si izbu alebo len tak jednoducho po-vedať: „Mamička, ľúbim ťa.“

Mnohokrát si neuvedomujem, aký veľký poklad mám prisebe. Nemusím sa kvôli nemu plaviť po neznámych moriachani ho hľadať podľa zložitých máp. Stačí otvoriť oči a všim-núť si tú žiarivú lásku mamy. Poteší viac ako truhlica du-kátov.

Miško, 14 rokov

Viera je darom. Nie každý má možnosť narodiť sa s nímči s ľuďmi, ktorí mu tento dar odovzdajú. Tak to je i so že-nou, ktorú chcem opísať. Narodila sa v rodine bez vierya dlho o viere veľa nevedela. Dozvedela sa o nej až od mu-ža svojho života – od svojho manžela. Hoci vieru spoznalaneskôr, dokázala ju s láskou prijať a dávať ju ďalej. Prijalakaždé dieťa, aj keď to malo znamenať i veľké ťažkosti. Kvô-li tehotenstvu sa nemohla podrobiť vyšetreniam pri nádo-

2

rovej chorobe. Vynosila dieťa s láskou, až potom nasledo-vala operácia. Prišla o jedno oko. Nikdy sa nesťažovala a ľu-dia okolo ani nevnímali, že jej niečo chýba. Nikdy nenarie-kala, prečo práve ona má žiť bez oka, naopak, stále bolavďačná za to, čo má. Je to človek, ktorý sa obetoval i premňa. Tým dieťaťom som ja a tá žena je moja MAMA.

Betka, 18 rokov

Moja Anička vstáva pred východom slnka. Každé ránov modlitbe zveruje deti – svoje i pestúnske Nepoškvrnené-mu počatiu Panny Márie. Prosí Ducha Svätého o múdrosťpri ich výchove a pre deti vyprosuje milosť správneho výbe-ru povolania a životného partnera. Obdivujem ju, že doká-že vstať o hodinu skôr, lebo vie, že potom vhupne do kaž-dodennej šichty, ktorá sa obyčajne končí neskoro večer. Jetoho veľa, samozrejme, niekedy sa pridružia menšie či väč-šie problémy… A ona chce byť dobrou mamou, chce navždynosiť svoje deti v srdci, predkladať ich Bohu v modlitbe,a ak bude treba, obetovať všetku bolesť za ne.

Peter, 50 rokov

Na Rembrandtovom obraze Návrat strateného synaotec objíma syna, ktorý sa mu vrátil domov. Okrem mno-hých geniálnych vecí sa maliarovi na tomto obraze po-darilo vyjadriť jedno tajomstvo. Je naznačené v rukáchpoloslepého starca, ktorý prijíma svojho syna. Jedna je-ho ruka je otcovská a druhá je jemná, ženská, materská,je nežne položená na synovom pleci. Ruka vyjadrujúcabezhraničnú lásku, ktorá prijíma za každých okolností,miluje bez podmienok, chráni naše zraniteľné miesta.Rembrandt vystihol Boha s dvoma aspektmi lásky – akomilujúceho otca, ktorý stavia svojho syna pred výzvy a učího zápasiť, i ako milujúcu mamu, ktorá bezpodmieneč-

3

ne prijíma. Ak pred týmto obrazom privrieme oči, cezprizmu viečok (alebo sĺz?) zbadáme čosi zvláštne – po-loslepý starec, predstavujúci otca, sa zmení na kvočku,plášť na krídla, ktoré zakrývajú stratené dieťa, pred na-mi sa objaví Boh – mama.

Biblické výpovede o Božom milosrdenstve (hebrejský vý-raz: rachamim) sú odvodené z hebrejského koreňa r-ch-m(rechem), čo znamená „materské lono“. Mama je povola-ná sprítomňovať čosi božské – bezpodmienečnú lásku Bo-ha. Mama je obrazom, podobenstvom, zhmotnením bez-podmienečnej Božej lásky. To je jej poslanie, úloha natomto svete.

Náš Samko je veľkým Božím darom. Mali sme vtedy tridetičky. Túžili sme mať ešte štvrté. Žiaľ, dvakrát som spon-tánne potratila. Spolu s manželom sme sa rozhodli otvoriťsa znova životu. Boh nás obdaroval ďalším tehotenstvom.Pri prehliadke u lekára ma však zmrazilo. Objavili mi v ma-ternici mióm, ktorý hrozivo visel nad dieťatkom. Lekár midosť necitlivo povedal: „S najväčšou pravdepodobnosťou satehotenstvo skončí tak ako už dvakrát predtým, takže die-ťa neprežije.“ Bola som ubitá a smutná. Plakala som. Večerpri svätej omši som sa modlila: „Pane, ty si nad všetkým.Zachráň naše dieťatko.“ So sestrou sme sa začali modliťdeviatnik k Gianne Mollovej. Na najbližšej prehliadke mi le-kár povedal, že mióm sa preklopil na druhú stranu a vytvo-ril tak dieťatku priestor, aby mohlo žiť. Počas tehotenstva samióm postupne zmenšil. Narodil sa nám krásny zdravý

4

Mama je obrazom, podobenstvom,zhmotnením bezpodmienečnej

Božej lásky.

chlapček. Som veľmi vďačná Gianne. Pán Boh je naozaj nadvšetkým, v každej situácii, ktorá nás stretne. Samko námto každý deň pripomína.

Tonka, 38 rokov

Sedím v kresle oproti rozprávajúcej Ivetke. Peter na-lieva pohár vína. V obývačke je veselo. Peter s Ivetkou ma-jú osem detí. Najstaršia dcéra mala včera zásnuby a naj-mladšia Katka má päť rokov. Jej nezábudkovo modré očišibalsky žiaria. Benjamín kreslí obrázok, má talent. Dvedospievajúce slečny sa striedajú pri notebooku a popri-tom stihnú s nami aj debatovať. Dominika si práve umý-vala vlasy, tak má na hlave veľký turban. Mária je na vy-sokej škole. Najstarší syn Maťo na chvíľu odišiel von.Každý, kto prekročí prah tejto domácnosti, sa tu cíti dob-re – prijatý s nepredstieranou srdečnosťou.

Čakala som Petríka. Tehotenstvo bolo plné komplikácií.V treťom mesiaci som začala silno krvácať. Chceli ma „vy-čistiť“. Nedovolila som. „Pani doktorka, urobte všetko, abyste zachránili dieťa,“ povedala som. Vyšetrenia ukázali, žeplod zostal neporušený a lekári prekvapení. V tom obdobímala naša dcérka Anička jeden rok a objavili sa vážne zdra-votné ťažkosti. Z náhlych hormonálnych zmien lekári usu-dzovali, že ide o nádor na mozgu. Našťastie, ďalšie vyšet-renia túto možnosť vylúčili. Anička má dnes šestnásť rokova je to zdravé dievča plné života a radosti. Petrík sa námnarodil predčasne koncom 6. mesiaca. Veľmi plakal. Eštesme ho stihli pokrstiť… a o hodinu zomrel. Videla som, akojeho telíčko nesú v malej drevenej škatuli. Primárka mi potom všetkom povedala: „No vidíte, načo bola tá liečba?“Prežívala som obrovský smútok a opustenosť, ale jedno somvedela – Petrík je v nebi a odtiaľ bude pomáhať celej rodi-ne. Bol to zvláštny a veľmi smutný deň – na oblohe svietilo

5

slnko, padal dážď, zjavila sa dúha. Pán Boh stál pri nás.Bez modlitby by som to nezvládla. V tých ťažkých týždňocha mesiacoch mi Pán Boh daroval chvíle hlbokej modlitby,v ktorých som nachádzala posilu. S Katkou som mala rizi-kové tehotenstvo – deviate. Mala zlú polohu v brušku – se-dela. Pôrod nastal rýchlo. Išla jednou nožičkou von a zrazusa zasekla. V tej chvíli sa už nedal robiť ani cisársky rez.Lekár zvolal: „Pane Bože, pomôž nám!“ Nevedeli čo robiť.Hrozilo, že dieťatko zomrie a ja vykrvácam. Neviem, akosom porodila. Počula som krik. Odovzdala som sa do Bo-žej vôle, v tej chvíli som prosila iba o jedno: „Pane, daj, nechdieťatko žije!“ Katka sa narodila zdravá. Po troch dňoch milekár povedal: „Je zázrak, že ste to prežili.“

Ivetka, 42 rokov

Chcem ti, mama, ďakovať. Chcem ďakovať, že si bo-la pri mojom počiatku, že si sa stala pre mňa kolískou,bránou do života. Ďakujem za tvoje obety, za chvíle, keďsi utišovala môj plač. Ďakujem, že som mohol rásť v tvo-jom lone, vyzrievať v tvojom náručí, aby som potom vy-kročil do života. Boli chvíle, keď som blúdil, keď som tispôsoboval bolesť, ale ty si ma nikdy neprestala milovať.Tvoje kolená sú zodraté od modlitieb. Ďakujem, že si miodovzdala čosi z nevypovedateľnej lásky Boha. Ďakujem,že tvoje srdce neprestane nikdy biť v tom mojom – ajkeď budem ďaleko.

6

MAMA, KTORÁ VIE ČAKAŤ

Monika sa stala v našej kultúre akýmsi archetypomsvätej matky, ktorá sa nevzdáva a celé roky vytrvalo bo-juje o svojho syna a manžela. Dnes sa mnohé mamy trá-pia, pretože ich deti zišli zo správnej cesty, blúdia, stra-tili vieru.

Bol som niekoľkokrát na protialkoholickom liečení, vždyneúspešne, po krátkom čase som sa znovu vrátil k pitiu. Stra-til som nádej, závislosť bola silnejšia. Hrozilo, že sa upijemk smrti. Vtedy som prežil zázrak – uzdravenie, dostal som si-lu abstinovať. Až potom som sa dozvedel, že moja matka saza mňa celé roky modlí. Ani pri mojich mnohých recidívachnikdy s modlitbou neprestala. Ona mi vymodlila zázrak.

Milan, 50 rokov

Môj otec bol mnoho rokov alkoholik, jeho vinou sa do-stal k alkoholu aj môj brat. Všeličo som si ako dieťa vy-

7

�

8

trpela, ale máme perfektnú mamu, dnes má narodeniny…Otec a brat pili roky, a predstavte si, prestali. Otca napad-la zákerná choroba, iní by na jeho mieste nadávali, on toprijal ako kríž, trpezlivo znášal chorobu, aj napriek veľkýmbolestiam zomrel s usmiatou tvárou. Osem rokov po otco-vej smrti skončil s alkoholom zo dňa na deň aj brat. Čo zatým všetkým bolo? Naša mama sa za nich roky modlila.Ono to funguje. Modlitbou môžeme vyprosiť aj zázrak.

Františka, 32 rokov

Sme viacerí súrodenci – bratia i sestry. Náš otec bol ne-veriaci. Za svoju vieru vďačíme našej mame. Keď sme boliešte malí, každý večer si s nami v obývačke kľakla a spo-ločne sme sa pomodlili večernú modlitbu za otcovo obráte-nie. On sa z toho iba smial. Po niekoľkých rokoch začal po-čas našej modlitby stávať opretý o zárubňu a hľadel na nás.Už sa nesmial. Potom prišiel deň, keď prvýkrát počas mod-litby vstúpil do obývačky, sadol si do kresla a iba tak za-myslene sedel. O niekoľko mesiacov sa pridal k nám, terazuž kľačí spoločne s nami. Naša mama je ženou modlitbya obetavej práce, obdivujem ju.

Adam, 25 rokov

Monika predstavuje mamu, ktorá sa najprv učí zriekaťsvojich plánov. Narodila sa v roku 332 v Kartágu. Vycho-vávali ju ako kresťanku. Ako dvadsaťdvaročná sa vydala zaPatrícia, ktorý nebol kresťanom. Mali spolu tri deti. Pat -rícius bol násilnícky, neverný, nemal vzťah k výchove de-tí, ani k duchovným skutočnostiam. Bol však tolerantný,takže mohla deti vychovávať v kresťanskej viere.

Jej najznámejší syn Augustín ju vo svojich Vyznaniachopisuje: „Ľudsky cítiaceho človeka by malo mrzieť, keď saneusiluje ututlávať a umenšovať rečami nepriateľstvo medzi

ľuďmi. Mal by nepriateľstvá zmierovať, ako to robievala mo-ja matka, usilovná žiačka tvojich vnútorných poučení. Na-pokon ti získala aj svojho manžela na sklonku jeho života,a keď už veril, nemusela sa ponosovať na to, čo od neho vy-trpela vtedy, keď ešte neveril. Bola služobnicou tvojich slu-hov. Ktokoľvek z nich ju poznal, neprestal ťa v nej chváliť,ctiť a milovať, lebo v jej srdci tušil tvoju prítomnosť, o čomsvedčili skutky jej svätého života… Vychovala svojich synovtak, že toľko ráz ich v bolesti zrodila, koľko ráz ich videlavzďaľovať sa od teba. Konečne, Pane, tak sa starala o násvšetkých, tvojich sluhov, ktorí sme pred jej smrťou žili v jed-note tvojej lásky a v milosti tvojho krstu, tak sa o nás sta-rala, ako by bola matkou všetkých nás, a tak nám slúžila,akoby bola dcérou všetkých nás.“

Augustín jej robí veľké starosti. Je mierna, vľúdna,ale aj ctižiadostivá, veľmi túži, aby syn študoval, našielsi dobrú a bohatú manželku. Jej sny a túžby však Au-gustín ničí – pohltil ho neviazaný život mesta. So svojoudružkou má nemanželského syna. Očaril ho manicheiz-mus. Do tejto sekty získava aj ďalších. Monika prežívaveľkú bolesť, väčšiu, ako keby jej syn zomrel. Má hrôzuz jeho rúhania. Biskup, ktorý má osobnú skúsenosť s ma-nicheistami, ju povzbudzuje: „Nechaj ho. Len sa za nehomodli k Pánovi. Je učený, a tak štúdiom môže sám objaviťbezbožnosť omylov… Choď v pokoji! Je isté, že syn toľkýchsĺz nemôže byť navždy stratený.“ Omnoho neskôr Augus-tín vo Vyznaniach napíše: „Svoju ruku si spustil z výsostia moju dušu si vyrval z hlbín temnosti, keď za mňa nariekalak tebe moja matka, tvoja služobnica. Nariekala väčšmi, nežzvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí… Vypočul si ju,nepohrdol si jej slzami, ktorými kropila zem pod svojimi oča-mi na každom mieste svojej modlitby: vypočul si ju… Od-vtedy prešlo skoro deväť dlhých rokov, počas ktorých som

9

sa zmietal v bahne priepasti a temnotách klamu, usilujúc saz nich vyslobodiť, ale vždy som do nich hlbšie zapadal. Za-tiaľ však ona, čistá, zbožná a múdra… neprestávala vo všet-kých hodinách svojich modlitieb vylievať k tebe slzy za mňa.Jej modlitby vystupovali pred tvoju tvár, a jednako si do-pustil, aby som padal a zapadal do temnôt.“

Augustín vyštuduje rétoriku, má úspechy, ale nie ješťastný. Matka vycíti, že rozmýšľa o odchode do Ríma. Ce-lú noc sa modlí v kaplnke, aby neodišiel, tak veľmi ho mi-luje. A výsledok jej modlitieb? Augustín tajne utečie. Bezo -

hľadná tvrdosť syna ňou otriasa. Prežíva chvíle, keď užprestáva dúfať. Opustil ju Boh? Tie roky modlitieb bolivari márne? Nie je vypočutá. Augustín vo Vyz naniach pí-še: „Jej túžba akoby sa nezhodovala s tvojou, Bože.“ Na-priek všetkému neprestáva milovať, odlúčenie od Augus-tína je pre ňu najťažším „trestom“. Cíti nevypovedateľnúbolesť. A zatiaľ Boh vo svojich ľudským skúmaním nepo-stihnuteľných večných plánoch ju vo všetkom podstatnomvypočul. Pretvára Augustína na takého, akého si ho mat-ka vždy priala. V Ríme sa Augustín vzdá manicheizmu.Vo svojich Vyznaniach sa pýta: „Mohol si, Bože, odmietnuťsvoju pomoc tej, ktorá bola darom tvojej dobroty? Nevážiť sisĺz takejto ženy, ktorá od teba nežiadala zlato alebo striebro,žiadne pomíňajúce dobrá, ale spásu duše svojho syna? Nie,Pane, nie. Bol si vždy vedľa nej, načúval si jej srdcu a riadil sibeh udalostí tak, ako si všetko vopred ustanovil.“

Augustín ešte nenachádza pravdu a naplnenie, ktoréhľadá. Z Milána prišla žiadosť – potrebujú tam učiteľa

10

Je isté, že syn toľkých sĺznemôže byť navždy stratený.

rétoriky. Súhlasí a ide. V Miláne spoznáva biskupa Am-bróza. Ambróz, vynikajúci rečník, vychýrený svojimi káz-ňami, ho osloví spôsobom kázania a svojou dobrotou.Augustín si na začiatku nevšíma obsah kázní, iba formu,ale postupne ho začína oslovovať kresťanské posolstvo.

Nezlomná matka prichádza do Milána za svojím sy-nom, pretože jej milujúce srdce nemôže bez neho vydržať.Matkina veľkosť sa prejavuje aj v tom, že s veľkou láskouvychováva Augustínovho nemanželského syna Adeodata.

Augustín hľadá, ale nenachádza pokoj. Je stále otro-kom zmyselnosti. Prepúšťa ženu – otrokyňu, s ktorou másyna, nemôže s ňou totiž uzatvoriť manželstvo. Vybral siinú, ale pre jej vek musí čakať na uzavretie manželstvadva roky. Nevydrží, nájde si ďalšiu. „… našiel som si inú,nie však manželku, lebo som nemiloval manželstvo, ale bolsom otrokom zmyselnosti… Rana, ktorú som dostal odcho-dom prvej súložnice, sa ani nezahojila, ale po pálčivej bolestizačala ešte prudšie hnisať. Bolesť sa stala síce miernejšou,ale tým beznádejnejšou… Bol som čoraz biednejší a ty si mibol čoraz bližší. Už-už sa vystierala tvoja ruka, aby ma vy-slobodila z bahna a umyla ma, nevedel som však o tom.“

Monika čaká, roky ju naučili trpezlivosti, neprestávasa modliť. A ten čas prichádza, čas milostí – kairos. Pomnohých rokoch hľadania, blúdenia, po dlhoročnom ne-pokoji, pádoch prichádza okamih, keď Augustínovo prah-núce srdce začuje detský hlas, ktorý spevavým tónom opa-kuje: „Vezmi, čítaj; vezmi, čítaj!“ Vo Vyznaniach zaznievajúvýkriky jeho duše po Bohu, bolesť nad vlastným životomi hlboké šťastie z Božej lásky a dobroty, ktorá neprestanenikdy hľadať hriešnika: „Ty si môj Boh, za tebou vzdychámdňom i nocou. Len čo som ťa spoznal, pritiahol si ma k sebe,aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte vidieť ne-môžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno ožia-

11

ril, až tak, že som sa chvel od lás ky a hrôzy. A zbadal som, žesom ďaleko od teba ako v odlišnej krajine… I hľadal som ces-tu, ako nadobudnúť dostatočnú silu, aby som sa mohol tešiťz teba. Ale nenašiel som, kým som neobjal prostredníka me-dzi Bohom a ľuďmi – človeka Krista Ježiša. On je nad všet-kým Boh, zvelebený naveky… Neskoro som ťa začal milovať.Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať!Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo somsa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a jasom nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by ne-bolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal, a preboril si mo-ju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Ší-ril si vôňu, ja som ju vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil soma teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel somtúžbou po tvojom pokoji.“

Monika zomiera šťastná. V Ostii pred smrťou pri po-hľade z okna do záhrady prežíva spoločne so svojím sy-nom hlbokú zjednocujúcu skúsenosť. Augustín spomína:„Ty, Pane, vieš, že keď sme sa toho dňa tak rozprávali, ce-lý svet so všetkými svojimi radosťami stratil pre nás cenu.“Matka cíti, že už v živote dosiahla svoj cieľ, že môže spo-kojne odísť, jej syn sa obrátil: „Jedna vec bola, pre ktorúsom chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťamohla uvidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hoj-nejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohrdolzemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím. Čo tu mámešte robiť?“

Monika, pomáhaj nám svojím príkladom i blízkosťou.Veríme, že v každom modlitbovom zápase sa môžeš staťi pre dnešné ženy a matky posilou a svedectvom toho,ako sa nevzdávať, nezatrpknúť, ako ustavične predkla-dať vo svojom srdci svoje stratené dieťa Bohu.

12

MAMA ÚBOHÝCH SIRÔT

„Kolíska života a lásky – nežná a pevná, chápajúca a ne-oblomná, trpezlivá a rozhodná. Z jej tváre a správania usta-vične vyžaroval pokoj, sebaovládanie, viditeľná jemnosť, ma-terinské teplo. Jej pohladenia neboli nikdy prázdne, nikdynebila deti, ale nikdy im ani neustupovala. Nebála sa použiťtresty, ale pri prvom náznaku pokánia od nich ustupovala.Bola jemnou, energickou a silnou matkou. Ako múdra vy-chovávateľka vedela premeniť ťažké rodinné podmienky nakladne pôsobiace a plodné výchovné prostredie. Príkladoma slovom učila svoje deti vrastať do zmyslu pre povinnosťa prácu. Učila ich každodennej odvahe, úprimnosti a čest-nosti i zmyslu pre humor. Pri nej sa naučili mať v úcte sta-rých ľudí a ochotne poslúžiť tým, ktorí to potrebovali. Ne-bála sa pokojne, ale zato rozhodne povedať svoju mienku, akniekto slovami alebo skutkami vyvolával pohoršenie. Tietopríklady sa hlboko zapisovali do svedomia detí. Na svojichsynov dávala pozor, sprevádzala ich, viedla, no nikdy ich do

13

�

ničoho nenútila. Museli poslúchať, ale ako mama ich spo-kojne nechávala pohrúžiť sa do šantenia a hier. Nepodlie-hala ich vrtochom a láskavo ich napomínala. Za každú ce-nu túžila, aby napomenutie nevyvolávalo hnev, nedôverua nelásku. Vedela chápať, požadovať, napomínať, trpezlivovyčkávať a usmievať sa. Jej výchovné zásahy boli prejavomživotnej múdrosti a na život detí mali hlboký vplyv. Pro-stredníctvom svojho výchovného umenia objavila vo svojichdeťoch skryté energie, vyniesla ich na svetlo, rozvinula a tak-mer viditeľne odovzdala do ich rúk. Bola vždy pri nich, alesúčasne im dovolila slobodne sa rozhodovať pre svoje po-volanie, vnútorne ich až do smrti sprevádzala na všetkýchetapách života. Neprestala nikdy milovať.

Mala zriedkavú schopnosť vyvodiť zo všetkého, čo sav živote udialo, nejaký prvok pre katechézu, a tak spontán-ne odovzdávala vieru. Pre svoje deti bola prvou vychováva-teľkou k viere a vo svojej rodinnej škole im vedela predkla-dať jednoduché a silné hodnoty. Trpezlivo im odovzdávalapevnú vieru, zmysel pre láskavého a vždy prítomného Bohaaj láskyplnú úctu k Panne Márii.“

Toto voľne prerozprávané zamyslenie dona PascualaCháveza, hlavného predstaveného saleziánov, o mameMargite môže poslúžiť ako inšpiratívny program pre kaž-dú mamu. Don Chávez napísal na začiatku roka 2006posolstvo Rodina, kolíska života a lásky. Práve v ňom po-dáva duchovný profil mamy veľkého svätého vychováva-teľa, ktorú siroty v oratóriu dona Bosca nevolali ináč ako„mama“ – mali k nej úplnú dôveru, cítili, že ich miluje.Bola to mama, z ktorej žiarila láska. Jej ikona stojí prednami a povzbudzuje k nasledovaniu. Každá žena, ktorása stáva matkou, je povolaná práve k tomuto najvzneše-nejšiemu povolaniu – stávať sa kolískou života a lásky.

14

Mama Margita to nemala vo svojom živote vôbec ľah-ké. Žila v ťažkých časoch, vydala sa za vdovca FrantiškaBosca, ktorý mal z prvého manželstva syna Antona. Rokpo svadbe sa im narodil syn Jozef a o dva roky neskôr,16. augusta 1815, syn Janko.

Keď má Janko dva roky… Stojí v chudobnej izbičkenad svojím otcom, ktorý zomrel na zápal pľúc. Ľudia po-stupne vychádzajú von a on tam iba stojí a nechce saani pohnúť. Tma, všetko je také smutné, ocko sa nehý-be, je bledý, nepozerá na svojho synčeka, oči ma zavre-té, akoby spal a nie a nie sa zobudiť. Noc sa vkráda doizby a svojou temnotou chce zaplaviť chlapcovu dušu.Odrazu sa mihne záblesk padajúcej hviezdy a v tejto ťaž-kej tme osvetlí tvár utrápenej matky. „Poď, Janko, poď somnou!“ „Ak nejde otecko, nejdem ani ja,“ odvetí chlapček.„Úbohý synček, už nemáš otecka,“ rozplače sa mama, vez-me ho za ruku a vedie von. Aj Janko spustí plač… „Už ne-máš otecka…“ Tie slová sa mu navždy vryjú do pamäti.

Tento chlapček sa neskôr stane donom Boscom. Pr-vým silným momentom v jeho živote bola smrť otca. Ma-lý Janko Bosco má so svojou citlivou povahou všetkypredpoklady na to, aby sa z neho stal človek, ktorý si bezotcovského príkladu nikdy nevybuduje základnú dôveruk životu, k sebe a iným. Je možné, že zostane navždy za-kríknutým, bojazlivým a uzavretým človekom. PsychológGiacomo Daquino, ktorý napísal knihu Psychológia donaBosca, hovorí: „Hlboký vzťah medzi mamou a synom malv živote dona Bosca rozhodujúcu úlohu. Počas celého živo-ta ho sprevádzajú nielen slová a príklad mamy, ale predo-všetkým prvotná dôvera, postavená na vzťahu s ňou. MalýJanko napriek citovej prázdnote po strate otca, napriek ťaž-kému detstvu, kde nechýbal hlad, rástol v silnú osobnosť.“

15

Ak existuje svätosť spojená s extázou a zjaveniami, po-tom existuje aj svätosť spojená s umývaním hrncov, štop-kaním ponožiek a výchovy chlapcov, ktorí potrebujú polen-tu, a ešte viac lásku.

Teresio Bosco, autor mnohých kníh o diele svä-tého Jána Bosca

Mama Margita má v čase manželovej smrti iba dvad-saťdeväť rokov. Zostáva s tromi synmi a s napoly ochrnu-tou svokrou v časoch, keď Piemont zasahuje hrozný hlad.Žobráci umierajú na poliach a v priekopách s ústami plný-mi trávy. Ani rodina Boscovcov nemá čo jesť. Don Boscona tieto časy spomína: „… zmocnil sa nás veľký strach, le-bo v ten deň sme nemali čo položiť do úst. Matka sa pokú-šala zaklopať na blízke domy, aby si niečo vypožičala, ale niknám nemohol pomôcť. A ani vtedy nestratila odvahu a pove-dala nám: ,Keď otec umieral, povedal mi, aby som dôverova-la Bohu. Preto si kľaknime a pomodlime sa.‘ Po krátkej mod-litbe vstala a povedala: ,V krajnom prípade treba siahnuť pokrajných prostriedkoch.‘ Odišla do maštale a s BernardomCavallom zabila teľa, časť z neho hneď uvarila a dala námvečeru. Boli sme od hladu vysilení na smrť. V na sledujúcichdňoch sa jej podarilo zohnať pšenicu kdesi zďaleka, aj keďmusela za ňu poriadne zaplatiť. V tom ťažkom roku mamaveľmi trpela a veľa sa namáhala. Krízu sme však prekonalineúnavnou prácou, stálym šetrením, zvažovaním každej ma-ličkosti a s pomocou „zhora“. Matka mi o tom často rozprá-vala a potvrdili mi to aj príbuzní a priatelia.“

Napriek biede mama Margita neodmieta nijakú pros -bu o pomoc. Vie sa podeliť aj s tým málom, čo majú. Akniekto zaklope na dvere, nikdy ho neodmietne. Rodina sadelí s utečencami (za Napoleonových čias množstvo mla-díkov utieklo pred verbovačkou) i s pútnikmi. Dom Bos-

16

covcov prijíma utečencov i žandárov. Stáva sa, že žandáriprosia Margitu o hlt vody, zatiaľ čo v senníku sa skrýva-jú utečenci. V dome vládne akési nepísané prímerie.

Mama Margita svoje deti vychováva sama. Nachádzavo výchove rovnováhu – je láskavá, nežná, no zároveňenergická a silná. Dokáže svojím prístupom „vynahra-diť“ deťom neprítomnosť otca. Učí deti plniť si povin-nosti, zapája ich do práce. Je ženou hlbokej viery. V den-ných udalostiach, na poli, v prírode i vo všetkom, čo juobklopuje a stretáva, dokáže objavovať Boha. Tomutohlbokému pohľadu učí aj svoje deti: „Nezabudnite, že Bohvás vidí… To Boh stvoril svet a obsypal ho hviezdami… Akékrásne veci nám Boh stvoril! Pán Boh je dobrý! Poďakujmesa mu za každodenný chlieb, ktorý nám dáva.“

Teresio Bosco opisuje hrdinstvo mamy Margity, kto-ré „spočíva v tom, že kosila obilie, hrabala seno, prala, va-rila, plátala otrhané šaty a pritom vychovala veľkého svät-ca… Jej svätosť sa skladá z malých skutkov, ktoré sa konajú365 dní v roku.“ Aj vo výchove detí naráža na ťažkosti.Anton má nepríjemnú impulzívnu povahu, zapríčiní jejmnoho bolestí. Niekedy je voči mladšiemu Jankovi tvrdýa násilnícky. Mama robí všetko preto, aby chránila Jan-ka a jeho sny, ale aby nestratila ani Antona. Pre Jankaje mama od začiatku veľmi blízkou spriaznenou dušou –úplne jej dôveruje, má ju rád, spolu s ňou prežíva svojesny i zápasy. Chodí na jarmoky a trhy, kde odkukáva rôz-ne triky a kúzla od cirkusantov, akrobatov a kaukliarov.Doma to potom nacvičuje a robí predstavenia pre detia dedinčanov. Je taký zvláštny „šarlatán“. Pred posled-ným číslom sa s divákmi pomodlí ruženec alebo zopakujeniečo z kázne, ktorú počul ráno v kostole. Don Bosco nahlboký vzťah s mamou neskôr spomína: „Možno sa spý-tate: ,A tvoja mama súhlasila s tým, že si chodil na jarmo-

17

ky a trhy a robil si kaukliara?‘ Poviem vám, že matka mamala veľmi rada. Rozprával som jej všetko. Vedela o mojichplánoch i malom podnikaní. Bez jej dovolenia som nerobilnič. O všetkom vedela, všetko sledovala a nechala ma ko-nať. A keď mi niečo chýbalo, pousilovala sa mi to zohnať.“Mama je mu oporou na ceste nasledovania povolania.Robí všetko preto, aby jej syn mohol študovať a stať sakňazom. Po vysviacke mu matka povie: „Janko, stal si sakňazom, slúžiš svätú omšu. Máš bližšie k Pánu Ježišovi. Pa-mätaj však, že začať slúžiť svätú omšu znamená začaťtrpieť. Nevšimneš si to hneď, ale s postupom času uvidíš, žetvoja matka ti hovorila pravdu. Som si istá, že sa za mňabudeš modliť každý deň, či už budem živá, alebo mŕtva. Tomi stačí. Ty odteraz mysli len na spásu duší a o mňa si ne-rob nijaké starosti.“ V Turíne Don Bosco postupne reali-zuje sen, ktorý mal od detstva. Pre búrlivý rozvoj prie-myslu sa ľudia z vidieka hrnú do mesta za prácou akolavína. Podmienky chudobných robotníkov sú ťažké. Nastavbách tvrdo pracujú ani nie desaťročné deti bez do-mova. Pohybujú sa po nebezpečných lešeniach, na slnku,vo vetre, s nákladom vápna, tehál, bez pomoci, častova-ní len hrubými nadávkami. Don Bosco chce žiť pre tý-chto úbohých opustených chlapcov. Vyvíja nadľudské úsi-lie, aby im pomohol; od vyčerpania sa zrúti, je na pokrajismrti – silný zápal pľúc, kašeľ, chrlenie krvi. Mama Mar-gita sa prichádza starať o syna. Spolu s mnohými malý-mi sirotami mu vymodlieva uzdravenie. A Pán Boh ichvypočuje. Don Bosco sa pomaly uzdravuje, ide na tri me-siace do Becchi, kde sa o neho mama postará, aby zno-vu nabral sily pre svoje namáhavé, ale krásne poslaniemedzi opustenými chlapcami. Prichádza ďalší zlom vMargitinom živote. Syn ju osloví: „Mama, mal by som ísťbývať na Valdocco… V tom dome však bývajú ľudia, kto-

18

rým kňaz nemôže dôverovať. Jediná osoba, ktorá ma môžezachrániť pred podozrievaním a zlomyseľnosťou, ste vy.“Don Bosco už prenajal Pinardiho kôlňu na Valdoccu, kdeplánuje vytvoriť oratórium pre chlapcov. Chce si v tom-to dome prenajať aj izbičku na bývanie, ale táto štvrť mázlé meno. V blízkosti bývajú ženy s pochybnou povesťou,je tam krčma. Mama Margita má 58 rokov, je babičkou,má deväť vnúčat. „Nebola bohatá, ale v rodine bola krá-ľovnou. Malí i veľkí ju mali radi a vo všetkom ju poslúcha-li,“ píše don Bosco v Pamätiach oratória. Uvedomuje si,pred akú voľbu stavia svoju mamu: vymeniť pokojnú sta-robu uprostred svojich najbližších, ktorých miluje z ce-lého srdca, za neistotu uprostred mnohých sirôt. „Ak si

myslíš, že je to Božia vôľa, ochotne pôjdem s tebou,“ od-povedá. „Matka priniesla veľkú obetu,“ prezrádza donBosco v Pamätiach. V novembri 1846 prichádza do chu-dobného domu na Valdoccu. Boh ju povoláva, aby sa sta-la matkou sirôt. Prvou dobrodinkou sirôt dona Bosca jepráve Margita: „Moja matka si dala poslať svoju svadob-nú výbavu, ktorú si až dovtedy žiarlivo opatrovala. Niekto-ré z jej šiat slúžili ako omšové rúcha… Mala aj zopár prste-ňov a malý zlatý náhrdelník. Hneď ich predala.“ JánBonetti, jeden z malých chlapcov, ktorý prišiel do orató-ria v roku 1855, spomína: „Raz som ju počul o tom hovo-riť: ,Keď som posledný raz hľadela na tie veci v mojich ru-kách, cítila som, ako ma napĺňa žiaľ, no len čo som si touvedomila, povedala som: Tak choďte, nemohol vás po-stretnúť lepší osud než tento – nakŕmite a zaodejete chu-

19

Svätosť mamy Margitysa skladá z malých skutkov,

ktoré sa konajú 365 dní v roku.

dobných chlapcov a v Cirkvi poslúžite nebeskému Ženícho-vi. Keď som to urobila, bola som taká spokojná, že kebysom bola mala ďalších sto výbav, vzdala by som sa ich beznajmenšej ľútosti.‘“

Mama Margita obetuje nielen vzácnu rodinnú pa-miatku, ale daruje aj seba samu, všetky chvíle svojho užnie najmladšieho života opusteným chlapcom. Varí impolentu, strihá ich, perie, po nociach obšíva roztrhanésmradľavé košele, kabátiky a nohavice. Don Bosco spo-mína: „Niektorí chlapci mali nohavice a kabát veľmi roz-trhané. Našli sa aj takí, čo sa nemali do čoho prezliecť. Iníboli zase takí špinaví, že ich nijaký zamestnávateľ nechcelprijať do svojej dielne.“ Chlapci volajú mamu Margitu jed-noducho, ale o to úprimnejšie „mama“. Dokáže povzbu-diť, ale i s láskou napomenúť, povedať peknú myšlienkualebo podarovať jabĺčko, ak vidí, že niekto potrebuje po-vzbudenie. Chlapci, ktorí prichádzajú do oratória, sú čas-to vyhladovaní, majú vši, treba im ošetrovať hnisavé ra-ny. Niektorí sú divokí, iní drzí. Ustavičný hluk, krik,hádky, spev… Aj Margita prežíva slabé chvíľky, keď ne-vládze, chvíle znechutenia. Keď jej chlapci pri hre na vo-jakov zničia starostlivo udržiavanú záhradku, kde prenich pestuje šalát, cesnak, cibuľu, povzdychne: „Už ne-vládzem.“ Don Bosco jej rozumie, neodpovedá, iba mlčkyukáže na kríž. Mama pochopí.

Desať rokov naplno vo dne v noci žije po boku svoj-ho syna úplne pre chlapcov, ktorí tak dychtia po láske.Od svojej mamy sa don Bosco učí výchovnému systémupostavenému na rozume, náboženstve a láskavosti, ma-ma mu pomáha vytvoriť z Valdocca skutočnú rodinu.Don Lemoyne o nej hovorí: „Môžeme povedať, že v nejbolo zosobnené oratórium.“ Zomiera úplne zodratá akošesťdesiatosemročná na zápal pľúc 25. novembra 1856.

20

Deň predtým donovi Boscovi povedala: „Boh vie, ako somťa milovala, ale v nebi bude ešte lepšie. Urobila som všetko,čo som mohla. Ak som niekedy bola prísna, bolo to iba prevaše dobro. Povedz chlapcom, že som pracovala pre nichako mama. Nech sa modlia a nech za mňa obetujú jednosväté prijímanie.“ Michal Rua, jeden z chlapcov v prvomoratóriu, neskôr sa stal saleziánom a nástupcom donaBosca, nám podáva vzácne svedectvo: „V roku 1850 somna radu dona Bosca začal študovať latinčinu, aby som samohol stať kňazom. Keď som prišiel bývať do oratória, bo-lo tam už tridsaťšesť mojich kamarátov. Odvtedy som bývals mamou Margitou. Mohol som spoznať túto skutočne kres-ťanskú ženu, nábožnú a odvážnu, rozvážnu ženu šľachetné-ho srdca, ktorá celý svoj život zasvätila dobrej výchove svo-jich synov a časom aj svojej adoptívnej rodine. Vždy somobdivoval, a spolu so mnou všetci moji kamaráti, dobrotu jejsrdca a jej obetavú lásku, keď opustila svoj dom, aby vzalana seba vážne a únavné starosti spojené so starostlivosťouo množstvo chudobných sirôt. Všetci sme ju volali mama, le-bo sme si ju vážili a mali sme ju radi ako vlastnú matku.Don Bosco od detstva nasával spolu s mliekom lásku a bá-zeň voči Bohu… Svojim chudobným sirotám dala všetko, čomala, vrátane šperkov a svadobných šiat…“

Osobne som poznal mamu Margitu… Bola vzoromkresťanských matiek.

Ján Cagliero, prvý saleziánsky biskup

Myslím si, že táto dobrá žena zažila veľa zármutku, keďvidela, že v posledných rokoch svojho života už nedokážezariadiť veci tak, aby mohlo chlapcov pribúdať. (Keď somv roku 1852 prišiel bývať do oratória, bolo nás tridsať ažštyridsať.) Často chodievala za donom Boscom a hovorila

21

mu: „Je tu toľko roboty a ja už nevládzem!“ On jej na to od-vetil: „Buďte pokojná, nepracujte toľko! To, čo nemôžeteurobiť vy, necháme na niekoho iného.“ Počas staroby jej donBosco venoval zaslúženú pozornosť. My mladí sme ju vola-li mama Margita a dôverovali sme jej ako matke. A všetcisme si brali príklad z jej čností a príkladného správania.

Giovanni Battista Francesia, prvý vyštudovanýprofesor oratória

Mali sme ju veľmi radi. Bola to veľmi nábožná žena, veľ-mi láskavá, bola viac ako mama. Ak niekto nešiel do prácea zostal doma, pomáhala mu s materinskou láskou. A akdon Bosco musel odísť kázať mimo Turína, o všetko sa po -starala. V oratóriu sme boli spokojní a šťastní.

Peter Enria, salezián koadjútor

Po smrti mamy Margity ide don Bosco odslúžiť svä-tú omšu do podzemnej kaplnky Kostola Panny MárieUtešiteľky. So slzami v očiach sa modlí k Panne Márii:„Zostali sme bez matky. Ty buď našou Matkou.“

22

OBETAVÁ MAMA DNEŠKA

Gianna bola dobrá kresťanka, mama, ktorá vrúcne mi-lovala svoje deti a mňa, svojho manžela… to hej. No nikdymi nezišlo na um, že je svätá, pretože vtedy som si myslel,že svätosť musí byť korunovaná svätožiarou výnimočnýchskutkov a prejavov. Čo je to svätosť, som pochopil, až keďma Mons. Colombo v roku 1970 žiadal o súhlas na začatiekanonizačného procesu pri milánskej kúrii. Gianna bolavždy presvedčená kresťanka, príkladná matka, nežná man-želka. Svoj život považovala za misijné poslanie.

Pietro Molla

Nemocničná izba v Monze 21. apríla 1962. V ne-mocničnej izbe, kde sa cez okná prelievajú slnečné lúče,je akési zvláštne ticho – zmiešaná atmosféra, bolesť, kto-rú nedokáže úplne prehlušiť ani radosť z príchodu nové-ho človiečika – rozkošné dievčatko, ktoré prišlo na svet ci-sárskym rezom. „Nazveme ju Gianna Emanuela,“ šepká

23

�

otec a stláča ruku svojej milovanej ženy. „Gianna po tebe,žena moja, a Emanuela, aby nám aj jej meno pripomínalo,že Boh je tu s nami i v týchto ťažkých dňoch.“ Gianna otvo-rí oči, čelo má zrosené kvapkami potu. Pery sa snažia čo-si povedať. Manžel zachytáva tichý šepot. Je 21. apríla1962, Biela sobota. Dievčatko sa narodilo o jedenástej ho-dine. Zdravotná sestra prináša bábätko. Svoju malú držíGianna v slabých rukách. Dlho na ňu hľadí. Z jej očí sá-la nevýslovná materská láska a nežnosť. Pietro sa snažískrývať slzy. Mama zľahka pohládza svoju dcérku. Druhíju budú vychovávať, ona ako lekárka vie, že odchádza.Opäť sa ozývajú nesmierne bolesti brucha, spôsobenéseptickou peritonitídou. Bábätko odnášajú preč. Pietrodrží svoju manželku za ruku. Začína sa jej dlhé umiera-nie. „Mama! Mama!“ volá žena v neznesiteľných boles-tiach. Jej manžel zostáva v týchto nekonečných chvíľachs ňou. Tá chvejúca sa ruka v jeho dlani je ruka anjela,ktorá pred siedmimi rokmi napísala Pietrovi prvý list:

„Milý Pietro!Chcela by som Ťa urobiť šťastným a chcela by som byť

taká, akú ma túžiš mať: dobrá, chápavá a ochotná podstú-piť obety, ktoré si život bude od nás žiadať. Ešte som Ti ne-povedala, že som vždy bola veľmi citlivá a vždy som túžilapo nežnosti. Kým som mala rodičov, stačila mi ich láska.Potom som zostala veľmi zjednotená s Pánom a pracovalasom pre neho, no cítila som, že potrebujem matku, a tú somnašla v tej drahej sestričke, o ktorej som Ti včera rozpráva-la. Teraz si tu Ty, ktorého milujem a ktorému sa chcem da-rovať, aby sme si spolu založili pravú kresťanskú rodinu.“

Narodila sa 4. októbra 1922 v Magente neďaleko Mi-lána na sviatok svätého Františka, preto dostala meno

24

Giovanna Francesca. Keď mala tri roky, rodina Beret-tovcov sa sťahovala do Bergama. Počas štúdia sa Giannaangažovala v Katolíckej akcii ako animátorka. Dokázalanadchnúť dievčatá, ktorým sa venovala, organizovala hryv oratóriu, najrôznejšie výlety, obnovy, duchovné cvičenia.Bola plná nadšenia zo získavania duší. O apoštoláte na-písala: „Najzákladnejšou podmienkou pre každú plodnú čin-nosť je stálosť v modlitbe. Apoštol začína prácu kľačaním,nemal by nechať jediný deň bez rozjímania pri Božích no-hách. Pred činnosťou pozdvihujeme svoje duše k Bohu. Čímviac cítime túžbu dávať, tým častejšie je nevyhnutné ísť späťk nekonečnému zdroju lásky, ktorým je Boh.“ Gianna chce-la, aby každý svojím spôsobom objavoval Pána. Duchov-né cvičenia boli pre ňu nenahraditeľnou pomocou preduchovný rast. Ak malo niektoré dievča finančné prob -lémy, diskrétne ho podporila vo výdavkoch na stravua ubytovanie. S dievčatami sa angažovala aj v charitatív-nej službe. Navštevovali najchudobnejšie rodiny, slúžili,upratovali, pomáhali, nosili im nevyhnutné veci, poloto-vary i svoje stravné lístky. Ako devätnásťročná v roku1942 stratila mamu, ktorá sa obetavo starala o choréhomanžela, no zasiahla ju mozgová príhoda. Maminou túž-bou vždy bolo, aby deti študovali. V júni toho istého ro-ku Gianna zmaturovala. V septembri zomrel aj otec. Bo-la to pre celú rodinu veľká rana. Za niekoľko mesiacovsa z detí stali úplné siroty. Tento ťažký rok, plný hrôzvojny a rodinnej tragédie, však Berettovcov nezlomil. Ro-dičia odovzdali svojim deťom hlbokú vieru. V novembrisa Gianna prihlásila na lekársku fakultu v Miláne, ne-skôr pokračovala v štúdiu na univerzite v Pavii. V roku1949 promovala v odbore lekárstvo a chirurgia. Prijali judo komory profesionálnych lekárov v Miláne. Otvorila siordináciu v Mesere. O dva roky získala diplom z pediat-

25

rie. Gianna úprimne hľadala svoje povolanie, túžila ísťdo misií. Vo svojom poznámkovom zošite z duchovnýchcvičení z rokov 1944 až 1948 mala o hľadaní cesty po-volania napísané: „Príde deň, keď zbadáme, že okolo nássú iné stvorenia, a zatiaľ čo si všímame toho druhého, z nássa vyvíja nová bytosť. Je to posvätný a tragický momentprechodu z detstva do mladosti. Kladieme si otázku o na-šej budúcnosti. To je povolanie… Ako ho spoznať? 1. Trebavzývať nebo modlitbami. 2. Treba o tom hovoriť s duchov-ným vodcom. 3. Máme sa spytovať sami seba a poznávaťsvoje náklonnosti.“

Gianna sa veľa sa modlila, aby spoznala svoje povola-nie. Boli to dni neistoty a rozhodovania – odísť do Brazí-lie ako misionárka pre záchranu duší alebo spolupracovaťs Bohom prostredníctvom sviatosti manželstva a dávaťživot novým bytostiam? Mala však zdravotné problémy,preto jej brat páter Alberto, ktorý bol misionárom v Bra-zílii, a tiež niektorí duchovní otcovia misie neodporúčali.

Nemocničná izba… Vzdychy milovanej manželky sazarezávajú Pietrovi hlboko do duše. Giannina ruka sakŕčovito pokúša zovrieť jeho ruku, no slabosť je silnejšia.Pietro s bolesťou pozoruje utrpenie svojej ženy, stiera jejpot z čela, vo fantázii sa mu mihajú obrazy života, ktorýsa teraz rozplýva.

8. decembra 1954 ju videl na slávnostnej primičnejsvätej omši pátra Lina z Mesera. Nezabudne na ten mi-lý široký úsmev, ako sa bavila s otcom Linom a jeho prí-buznými, ako nábožne sa prežehnala pred raňajkami. Eš-te teraz cíti, ako mu srdečne podala ruku, vidí jej milýa žiarivý úsmev. Bol očarený tou jednoduchou a zároveňmimoriadnou dievčinou. Do denníka si v ten deň po-

26

značil prvý pocit lásky: „Tento večer môže pre môj života pre moje plány znamenať rozhodujúci okamih. Zverujemsa do rúk Matky dobrej rady.“ Stretnutia s ňou boli čorazčastejšie, rozhovory dôvernejšie. Vo svojich listoch mupísala: „Ty si muž, ktorého som túžila stretnúť, ale nechcemTi zatajiť, že sama seba sa veľakrát pýtam: Budem ho hod-ná? Áno, či Ťa budem hodná, Pietro, pretože cítim, že niesom schopná ničoho, hoci tak veľmi túžim urobiť Ťa šťast-ným. Bojím sa, že to nedokážem. A tak sa teda modlím: Pa-ne, ty vidíš moje pocity a moju dobrú vôľu, prekleň to, čonás oddeľuje, a pomáhaj mi stať sa manželkou a matkou,ako ty chceš a ako myslím, že si praje aj Pietro. Je to takdobre, Pietro?“

Bola otvorená voči všetkému peknému, priťahovalaju krása. Obdivovala prírodu, hory, zdolávala štíty, lyžova-la, ale aj kreslila. Mala rada umenie, koncerty, hrala na kla-víri, spievala. Dovolenky trávievala na horách. V roku 1955písala zo Sestriere: „Je tu nádherne. Vo výške pod čistým ne-bom a na bielučkom snehu cítim a chválim Boha… Som ta-ká šťastná, keď som v kontakte s takou peknou prírodou, žeby som v rozjímaní strávila hodiny a hodiny.“

Pietrovi vo svojich listoch takto odkryla vlastné poci-ty: „Najdrahší Pietro, teraz som spokojná, lebo som mohlapočúvať Tvoj hlas v telefóne…Celý deň snežilo, ale aj taksom lyžovala asi štyri hodiny. Akoby náhrada je dnes večernádherná hviezdnatá noc a dúfam, že zajtra bude peknýdeň… Len Ty mi chýbaš, Pietro, a už sa teším, že v sobotua nedeľu budeme spolu… Si ku mne taký dobrý, že si to vô-bec nezaslúžim. Sľubujem Ti, že spravím všetko, len aby sombola aj ja taká istá k Tebe.“

„Dnes, keď som sa vrátila z lyžovačky, som našla Tvojexpres. Nevieš si predstaviť, ako ma potešil… Ďakujem Ti,Pietro, aj ja Ťa mám rada, veľmi rada a myslím si, že sa bu-

27

deme mať radi navždy… Mrzí ma, že si mal v pondelok takveľa práce. V mysli Ťa stále sledujem, a keby som Ti moh-la pomôcť, z celého srdca by som to urobila.“

Gianna bola pre neho každý deň úžasnejšia. Spro-stredkovala mu radosť zo života a z toho, že mohol spo-lu s ňou vystupovať na hory a šmýkať sa po zasneženýchsvahoch, radosť z nádhernej prírody a z jej neodolateľ-ného úsmevu, radosť z Božej milosti.

11. apríla 1955 mali zásnuby. Daroval jej prsteň a slo-vá, ktoré z jeho duše tryskali ako horské vodopády: „Tysi môj klenot, Gianna, najjemnejšia a nesmierne drahá, sosvojimi čnosťami, dobrotou, krásou a úsmevom. Moja lás-ka k tebe chce byť žiarivejšia ako odraz svetla na prsteninašich zásnub.“ Opäť ju vidí pohrúženú do modlitieb prizásnubnej omši a ako vánok sa slabučko dotýka jehosrdca ten pocit, v ktorom vtedy plával – cítil isté Božiepožehnanie… Neboli vtedy už najmladší, Gianna malatridsaťtri rokov, on o desať viac. Určili si deň sobáša na24. septembra 1955.

Nemocničná izba… Opäť ho bodá pri srdci. Gianni-ne vzdychy hovoria o veľkých bolestiach, ktoré jeho mi-lovaná manželka prežíva. Radšej by namiesto nej trpelon sám. Cíti sa taký bezmocný… „Už to nevydržím,“ po-čuje prerývaný šepot. Lekári i zdravotné sestry skúšajúvšetko – bolestivé injekcie, žalúdočné sondy. Už sa to ne-dá vydržať, Gianna hryzie do vreckovky.

Začiatkom slnečného júla dostal od nej list: „ĎakujemTi za Tvoju vnímavosť a starosť vyplniť moje túžby. Pred-stav si, Pietro, naše hniezdočko, vyhrievané našou láskoua obveselené peknými deťúrencami, ktoré nám Pán pošle.Istotne prídu aj bolesti, no ak sa vždy budeme mať tak ra-

28

di ako teraz, s Božou pomocou ich dokážeme spolu zná-šať… Ale teraz sa tešme z našej lásky, lebo mňa vždy učili,že tajomstvo šťastia je prežívanie každého okamihu a vďa-kyvzdanie Pánovi za všetko, čo nám vo svojej dobrote deňčo deň posiela. Preto hore srdcia a žime šťastne!“

Pochopila, že vydať sa za Pietra je jej povolanie. „Na-še pozemské a večné šťastie závisí od toho, či dobre nasle-dujeme svoje povolanie. Čo je to povolanie? Je to Boží dar,prichádza od Boha! … Máme sa dať na tú cestu, ak Bohchce, kedy chce a ako chce, bez vypáčenia dverí! … Každépovolanie je povolaním k materiálnemu, duchovnému a mo-rálnemu rodičovstvu. Boh do nás vložil inštitút života. Kňazje otcom a rehoľníčky sú matkami duší. Beda dcéram, kto-ré neprijímajú povolanie k materstvu! Každý sa musí pri-praviť na to, že bude darcom života…“

Gianna prežívala lekárstvo ako svoje poslanie. Nepo-zerala na hodiny, na pracovný čas, bola ochotná pomôcťkedykoľvek. Špecializovala sa na pediatriu. Pre každéhomala vždy pripravené nejaké slovo povzbudenia, radu.Uprednostňovala chudobných a zanedbaných: „My leká-ri máme také príležitosti, aké nemajú ani kňazi. Naša misiasa neskončila, keď sa skončil účinok liekov. Je tu ešte du-ša, ktorú treba privádzať k Bohu… Každý katolícky lekármusí chorého odovzdať kňazovi… Poslaním lekára je kňaz -ské poslanie – ako sa kňaz môže dotýkať eucharistickéhoJežiša, tak sa my dotýkame Ježiša v telách našich chorých,chudobných, mladých, starých, nemluvniat. Nech sa Ježišzviditeľní medzi nami.“

24. septembra 1955 bol nádherný slnečný deň. Keď saGianna ako princezná objavila v Bazilike svätého Marti-na v Magente, zaznel dunivý potlesk. Nerozumela tomunečakanému aplauzu. Obzerala sa dookola veľkými čier-nymi očami. Mnohí priatelia, ľudia, ktorým pomáhala,

29

o ktorých sa starala, jej dali najavo svoju lásku a vďačnosť.Ich potlesk bol vyjadrením veľkej radosti. Koľkokrát saPietrovi vrátila predstava toho nečakaného búrlivého po-tlesku v bazilike v Magente, keď vstúpila a kráčala predoltár! Giannin brat Giuseppe požehnal novomanželoma vyzval k svedectvu evanjelia a svätosti. Jeho slová ad-resované Gianne počuje Pietro doteraz: „Gianna, nebu-dem ti predkladať svätých, ale našu mamu. Spomínaš si,aká bola usmievavá, milá, trpezlivá, činná, stále spojenás Bohom vo chvíľach radosti i bolesti?“

Nemocničná izba… „Mama, mama, pomáhaj mi!“ vo-lá Gianna svoju mamu, ktorá bola pre ňu vždy veľkýmpovzbudením a oporou, alebo nebeskú Matku? Pietroplače. Nemocničnou izbou sa nesú bolesťou prerývanévýkriky: „Mama, mama!“ Objíma ju a bozkáva na čelo:„Som tu, som tu s tebou. Aj mama je tu s tebou.“

Vždy keď niekto potreboval pomoc, doktorka Mollo-vá neváhala, prišla na každé zavolanie a ošetrila dieťatak jemne, akoby v ňom videla obraz Ježiša. Ak ju zavo-lali v noci, bežala k chorým. Pietro ju sprevádzal. Častobola veľmi unavená. Vtedy vravela: „Život je misiou. Tre-ba v ňom prijímať aj pekné veci, aj nepríjemné.“

Niekoľko mesiacov po sobáši cítila malé znepokoje-nie, sestre Virginii sa zverila: „Bohužiaľ, ešte necítimznámky tehotenstva. Modli sa, aby mi Pán čoskoro poslalveľa dobrých a svätých detí.“ Túžby a modlitby manželovMollovcov boli čoskoro vypočuté – 19. novembra 1956 sav Ponte Nuovo narodil Pierluigi. Manželia jasali – terazsú už skutočnou rodinou. Leto 1957 bolo očarujúce.Gianna a Pietro s Pierluigim na chrbte ho strávili na ho-rách ako zdatní turisti. Gianna prežívala úžasné na-

30

plnenie ako manželka i matka. Bola opäť tehotná. Norovnako ako pri prvom tehotenstve doľahla na ňu ne-voľnosť, často zvracala. Pietra vtedy prosila: „Pietro, pro-sím ťa o veľkú láskavosť. Prepáč mi, keď ma uvidíš zle na-ladenú a smutnú. Ja sa to pokúsim premôcť, ale občas sami to nepodarí. Dúfam, že tieto ťažkosti prejdú po prvýchmesiacoch. Tvoja veľká láska mi pomôže byť silnou a bu-dem sa vedieť premáhať.“ V decembri prišla na svet Ma-ria Zita – Mariolina. Gianna bola šťastná, čo najviac časuchcela tráviť so svojimi dvoma „gombíkmi“ i s milova-

ným manželom. Napriek radosti však pociťovala aj ťaž-kosti. Svojmu mužovi napísala: „Milý Pietro, nikdy by somsi nebola myslela, že matka má toho toľko znášať. Chcelasom vidieť deti vždy pekné, bez väčších problémov, na-miesto toho každý deň prináša nejaký väčší či menší úder.Aké šťastie, že Ty si optimista a dodávaš mi vždy odvahu.Ináč by bola moja nálada na nule.“ Vnútorne ju zraňova-la nevyhnutná odlúčenosť od manžela, keď odchádzalna služobné cesty do zahraničia. Modlila sa za neho,prežívala obavy, radovala sa, keď sa dozvedela, že lie-tadlo šťastne pristálo. „Pietro môj, myslím na Teba stáles veľkou láskou, deň aj noc, lebo Ťa mám veľmi rada, veďvieš… Chceli by sme byť vždy pri Tebe a spolu, no… obe-tujeme to Pánovi, aby nás ustavične sprevádzal a pomáhalnašej drahej a peknej rodinke.“

Pietra stále sprevádzajú jej listy: „Nebudem Ti zapie-rať, zlatý Pedrin, keď som sa dozvedela, že sa do 10. júnanemôžeš vrátiť, bolo mi do plaču… Potom som to ponúkla

31

Život je misiou. Treba v ňom prijímaťaj pekné veci, aj nepríjemné.

Pánovi ako obetu za Teba, aby Ťa ochraňoval na ustavič-ných cestách, a za nášho „gombíka“, ktorého čakáme, abysa narodil pekný, zdravý a bez postihnutia. A tak som saupokojila. Vybozkávala som Gigetta a Mariolinu, privinulasom si ich na srdce a spolu s nimi som pri sebe cítila Teba,akoby si už aj Ty bol medzi nami.“

„Včera večer v televízii páter Mariano rozprával o pravommanželstve a zdôrazňoval, že pravá láska netrvá len jeden deň,ale stále, a že dvaja manželia, ktorí sa vždy milovali, keď prí-du do neba, si všimnú, že čas, v ktorom sa mali radi, bol krát-ky, a budú sa radovať z toho, že majú pred sebou celú več-nosť, aby sa naďalej mohli milovať. Zlatý Pedrin, Ty vieš, akoŤa milujem, myslím na Teba a túžim Ťa spraviť šťastným.“

O niekoľko mesiacov sa narodila Laura. Dvaja malístarší súrodenci sa veľmi tešili. Pietrovi, ktorý bol na ces-tách, o tom písala: „Každý deň mi telefonujú… a sú veľmišťastní, že keď prídu, uvidia novú sestričku. Tak ju voláPierluigi. Včera večer chcel, aby som jej dala telefón: ,Chcemsa rozprávať s mojou sestričkou.‘ Povedal, že už nebude biťnovú malú, iba starú malú.“

„Gianna, nemohla si mi dať väčší darček,“ poďakovalšťastný Pietro, keď sa vrátil zo služobnej cesty z Ameriky.

Gianna mala 38 rokov a obaja veľmi túžili po štvrtomdieťatku. Raz večer, keď uložila deti spať, pritúlila sak Pietrovi, objala ho a hrdo zašepkala: „Pietro, aké je pek-né byť s deťmi deň aj noc, sprevádzať ich a tešiť sa z nich.Chápem, ako ťa musí mrzieť, keď prídeš z práce až večer, žesa s nimi nemôžeš trocha potešiť. Ani sa mi veriť nechce, žemajú svoju mamu pre seba a ona je celá pre ne. Sú to naozajtri poklady. Škoda, že ty chýbaš, môj štvrtý veľký poklad,môj milovaný Pedrino. Myslím na teba veľakrát a som pri te-be srdcom a modlitbou. Veľmi sa nevyčerpávaj.“

32

Nemocničná izba… Vchádza rehoľná sestra. Je to Vir-ginia, Giannina sestra, ktorá prichádza až z Indie, kde pô-sobí ako misionárka. Objíma svoju sestru. „Konečne si tu!Keby si vedela, Ginia, aké je to utrpenie musieť zomrieť a za-nechať také malé deti,“ šepká umierajúca. Virginia zostá-va s ňou – celé hodiny. V rukách drží kríž, prikladá jej hok perám. Gianna objíma kríž, stále ho bozkáva: „Keby sivedela, Ginia, aké požehnanie dostávam, keď bozkávam kríž!Ach, keby tu nebol Ježiš, ktorý nás potešuje v týchto chví-ľach…!“

V júli 1961 Gianna prežívala nevýslovnú radosť, ča-kala štvrté dieťatko. Cítila sa dobre, verila, že tehotenstvonebude problematické. Jedného dňa však pocítila v bru-chu zvláštnu opuchlinu. Brat Ferdinando pri vyšetrenízistil, že vedľa maternice vyrástol veľký fibróm, ktorý za-príčiňuje bolestivé koliky. Gynekológ Vitali potvrdil diag-nózu a odporučil rýchly zákrok. Všetkých to zmrazilo –pravda bola neúprosná. Gianna ako lekárka dobre vede-la, o čo ide. Modlili sa, Boh je všemohúci, môže uzdra-viť aj zázrakom. Profesorovi Vitalimu povedala, že dávaprednosť životu, ktorý nosí vo svojom lone, pred svojímživotom. Pietro tam vtedy bol, jej hlas bol pevný, bez zá-chvevu. Pri operácii chirurg odstránil veľkú neoplazma-tickú hmotu bez zásahu do maternicovej komory a zašilokraje rany, aby mohlo pokračovať tehotenstvo.

Z nemocnice napísala Gianna list: „Drahé moje po-klady, ocko vám prinesie odo mňa krásne veľké bozky. Veľ-mi by som aj ja chcela prísť, ale musím ležať v posteli, lebomám „bobo“. Buďte dobrí, poslúchajte Mariucciu a Savi-nu. Pierluigi je najväčší, nech sa teda hrá so sestričkamia nerobí im zle. Mariolina je najstaršia sestrička, nech jedobrá k Laurette a nerobí jej zle. Nosím vás v srdci a kaž-

33

dú chvíľku na vás myslím. Modlite sa za mňa Zdravas’, abyma Panna Mária rýchlo uzdravila, aby som sa vrátila doCourmayeur, mohla vás vyobjímať a byť stále s vami. S veľ-kou láskou vás bozkáva a objíma vaša mama.“

Keď sa vrátila z nemocnice, vravela: „Veľmi som trpe-la, ale som šťastná, pretože dieťa je zachránené! Želám si,aby sa mi narodil chlapček, a chcela by som, aby sa stal do-nom Enricom podľa krstného mena môjho brata misionára.“Tešila sa, že môže byť opäť so svojimi pokladmi. Chodi-la s nimi do záhrady, kde sa deti veselo hrali a behali aždo úmoru. Často zbierali kvety a prinášali ich mamičke.

Niektorým blízkym bolo nápadné, že Gianna celé dniupratovala každý kút domu, každú zásuvku, akoby sapripravovala na dlhú cestu. Dala do dôkladného poriad-ku všetko, čo mala. Cítila, že sa už po narodení očaká-vaného dieťatka nevráti domov? Ako lekárka si iste uve-domovala všetky riziká.

20. apríla 1962, na Veľký piatok ju prijali do nemoc-nice v Monze. Musela sa podrobiť neodkladnému chi-rurgickému zákroku. Veľa sa modlila, aby sa dieťatko na-rodilo zdravé. „Sestrička,“ povedala rehoľnej sestre, ktoráju prijímala na pôrodnícke oddelenie, „sestrička, prišlasom, tentoraz musím zomrieť.“

Pietro nikdy nezabudne na hlboký pohľad, ktorý ma-la, keď mu pevne a odhodlane povedala: „Ak budete mu-sieť rozhodnúť medzi mnou a dieťatkom, neváhajte! Roz-hodnite sa pre dieťa, tak si to žiadam, zachráňte dieťa.“21. apríla o 11.00 hod. po cisárskom reze prišla na svetGianna Emanuela.

Nemocničná izba… Je ráno, streda, kalendár ukazu-je 25. apríla. Po bezsennej, mučivej noci Pietro počuješepot, ktorý volá k jeho duši s akýmsi nadzemským po-

34

kojom: „Pietro, už som zdravá! Pietro, už som bola na dru-hom svete, a keby si vedel, čo som videla! Jedného dňa ti topoviem. No keďže sme boli priveľmi šťastní, mali sme sapríliš dobre s našimi úžasnými deťmi plnými zdravia, milos-ti a požehnania z neba, poslali ma sem dolu ešte trpieť, le-bo nie je správne prísť pred Pána bez toľkých útrap.“

Hodiny sa pomaly vlečú. „Domov, pustite ma domov,“prosí chorá. Pietro opäť iba silnejšie stisne ruku svojejmilovanej žene, aby jej vyjadril svoju blízkosť. Dobre vie,že lekári to rozhodne zamietli, domov ju nepustia.

„Ginia, Ginia,“ obracia sa na svoju sestru, „keby sivedela, aké je to posudzovať veci na smrteľnej posteli… Akémárne sa tu javia niektoré veci, ktorým sa vo svete pripisu-je veľký význam!“

„Ježiš, milujem ťa. Ježiš, milujem ťa,“ šepká s námahou.Pietro i sestra Virginia pozrú na seba. Vedia, že Gianna užpre ustavičné dávenie nevládze prehĺtať, a tak nemôže pri-jímať Eucharistiu. Prichádza kňaz otec Olinto Marella.Gianna čosi šeptá. Kňaz jej priloží Eucharistiu k vysuše-ným perám, aspoň takto sa môže dotknúť Ježiša a po-bozkať ho. „Ježiš, milujem ťa. Ježiš, milujem ťa…“

„Ach, Pane,“ víri hlavou Pietrovi „neprijímaš môj plač,moje prosby a sľuby, ktoré ti v plači dávam pri svätej omši.Nemôžeš prijať modlitby našich detí ani modlitby tohto svä-tého kňaza, ani našich drahých a všetkých tých, ktorí sastrachujú o život našej milovanej Gianny.“ A z jej úst znieneutíchajúci refrén: „Ježiš, milujem ťa, milujem ťa…“

Stav sa stále zhoršuje. Lekári dovolia zostať pri cho-rej iba sestre Virginii, tiež lekárke. Všetci ostatní sú von-ku – manžel, bratia, sestra, príbuzní, priatelia. Domáha-jú sa vojsť dnu.

„Kam išli všetci? Prečo ste ma opustili?“ pýta sa Virginie.„Sú tu všetci, iba lekári im nedovolia vojsť, lebo by ťa mohli

35

vyčerpať,“ odpovedá sestra. Gianna zažíva ticho a o pust-enosť, akoby sa jej Boh skryl vo vrcholnom okamihu ži-vota. Zdravotná sestra jej meria pulz, potom vkladá te-plomer. Gianna iba pohľadom dáva najavo, že je to užzbytočné… Tvár je zmučená bolesťou. „Nie, nie. Nikohonevidím. Pane, Pane môj! Mama!“ volá. Prijíma pomazaniechorých: udeľuje jej ho brat Giuseppe, ktorý pred sied-mimi rokmi požehnal jej sobáš s Pietrom.

„Ježiš, milujem ťa…“ Prichádzajú chvíle, keď už ne-dokáže povedať nič, ani slabikovať.

„Odvahu, Gianna! Otec a mama sú v nebi a čakajú nateba. Si rada, že tam ideš?“ povzbudzuje ju sestra Virginia.Drží ju za ruky. Pohybom viečok chorá vyjadruje svojeodovzdanie sa.

28. apríla ju okolo štvrtej ráno prevážajú v sanitke do-mov. Chce zomrieť tam, kde žila ako šťastná manželkaa matka. Z vedľajšej izby začuje hlasy svojich detí, ktoré sapráve zobúdzajú. Ach, ako rada by počula, aby ju ešte razzavolali: „Mama.“ Je stále pri vedomí, ešte počuje hluk od-chádzajúceho auta pred domom. Pochopí – odvážajú detik príbuzným, aby nevideli, ako sa ich mama trápi.

Asi o hodinu, okolo ôsmej zomiera. Pietro ju pevnedrží – takisto ako pri sobáši – za ruky.

Bol to nezabudnuteľný pondelok. Za jasného popoludniašiel za ňou zástup v modlitbe a v spoločnom bôli. Posledný-krát prechádzala pomedzi ľudí, ktorí ju mali radi, akoby imchcela dať svoje posledné požehnanie. Verím, že spomienkana Giannu bude zrno, ktoré prinesie hojnú úrodu. Nemôžemesi myslieť, že Boh vzal svetu také vznešené a rahé stvoreniebez dôležitého zámeru, ktorý teraz nevieme pochopiť.

Jolanda Bottiová, pediatrička, Giannina spolužiač -ka z univerzity

36

My plačeme, ale celé nebo sa teší, keď vidí, ako tam ho-re, celkom blízko Bohu prichádza žiarivá hviezda… Dnes ve-čer chcem okrem svätej omše na siedmy deň po jej smrti slá-viť aj svätú omšu anjelov… Uvidíš (švagrovi Pietrovi), akoTi bude vo všetkom väčšmi pomáhať a ako sa bude staraťo Tvoje deti… Viem si predstaviť bolesť Pierluigiho, ktorý jetaký inteligentný, že pochopil lepšie ako jeho sestričky, čo jeto stratiť mamu. Povedz mu, že aj ja na neho myslím a žemamu má vždy pri sebe ako anjela strážcu, hoci ju nevidí.

Otec Alberto, list z misií

Kostolníkovi sa muži zdôverili, že sa potrebovali vyspo-vedať pred tým, ako sa šli pozrieť na našu Giannu.

Sestra Virginia, list bratovi pátrovi Albertovi

Uplynulo tridsať rokov. Pietro píše Gianne list: „Gian-na… Naše pozemské stretnutie, naše pozemské kúzlo sa po-minulo, ale cítili sme a stále cítime, že si blízko a že nás ochra-ňuješ z neba. Koľkokrát sa mi vracajú v mysli štyri otázky,ktoré mi položil Pierluigi, náš najdrahší prvorodený – nemalani päť a pol roka –, keď sme vychádzali z kostolíka v PonteNuovo po pohrebnej svätej omši. Spýtal sa ma s rastúcou ne-dočkavosťou, pri ktorej som musel zavzlykať: ,Mama ma eš-te vidí? Mama ešte počuje? Bude sa ma ešte dotýkať? Ma-ma ešte na mňa myslí?‘ Mojou odpoveďou bolo štyrikrátvyslovené áno, ktoré mi diktovala viera a dôvera v Ježiša.Dnes by som odpovedal rovnako, s tou istou vierou dôverou.

Neprešli dva roky a tajomstvo bolesti a smrti navštívilonáš dom znova. Naša milá a dobrá Mariolina odišla za Te-bou do neba. Nemala ešte ani sedem rokov. Odvtedy sa k nejobraciam ako k ochrankyni a prosím ju o pomoc, keď somunavený… Prvé slová Pierluigiho a Laury po návšteve v Im-perii boli: ,Ako je dobre Marioline, že je v nebi s mamou!‘“

37

38

Najdrahšia mama, nemala som ten nesmierny dar poznaťŤa v tomto živote, ale Pán vo svojom nekonečnom milosrden-stve a dobrote chcel mi dať ešte väčší dar, jedinečný a nezme-rateľný: daroval mi svätú mamu! Ako sa mu môžem odvďačiť?Vďaka za dobro, ktoré rozsievaš do sŕdc toľkých ľudí.

Gianna Emanuela, dcéra, lekárka

Najväčšia obeť, ktorá spečatila jej život, svedčí, že lenten, kto má odvahu odovzdať sa naplno Bohu a jeho bratoma sestrám, dospeje k naplneniu. Nech naša doba dokážeznovu objaviť na príklade Gianny Berettovej-Mollovej tú čis-tú, prostú a plodnú krásu manželskej lásky, ktorú prežíva-la a odpovedala ňou na Božie volanie.

Ján Pavol II., príhovor pri svätorečení

Na Giannu sa obracajú a prosia ju o pomoc najmä v ro-dinných ťažkostiach mnohí ľudia po celom svete. Ako mat-ka si získala dôveru najmä vydatých žien a osvedčila sa akopomocnica pri ťažkostiach tehotenstva, pôrodoch a man-želských problémoch. Gianna vyprosila už mnohým ženámsilu povedať „áno“ pri rozhodovaní o živote svojho budúce-ho dieťatka, dodala im odvahu prekonávať ťažkosti a riziká.

Hildegard Brem O Cist, autorka Gianninho živo-topisu

LITERATÚRA

Bosco, Teresio: Svätci saleziánskej rodiny, Don Bosco,Bratislava 2003

Bosco, Teresio: Život mamy Margity, Mama dona Bos-ca, Don Bosco, Bratislava 2006

Brem, Hildegard: Gianna Beretta-Molla, VydavateľstvoMichala Vaška, Prešov 2000

Dacquino, Giacomo: Psicologia di don Bosco, SEI, To-rino 1988

Dachovský, Karel: Svatá Gianna Beretta-Molla, Řád,Praha 2008

Deissler, Alfons: Chodit s Bohem, Významné texty Sta-rého zákona, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vy-dří 1999

Iafolla, Paolo: Chcem byť tvojou ženou, Gianna Beret-tová-Mollová, Don Bosco, Bratislava 2008

Leifeld, Wendy: Matky svätých, Matice cyrilometo-dějská s. r. o., Olomouc 2010

Léon-Dufor, Xavier a kol.: Slovník biblickej teológie,Dobrá kniha, Trnava 2003

Nouwen, Henri J. M.: Návrat ztraceného syna, Pau-línky, Praha 2001

Spomienky Jána Bosca, Don Bosco, Bratislava 2005Villanueva, Pascual Chávez: Rodina kolíska života a lás -

ky, Don Bosco, Bratislava 2006Vyznania svätého Aurélia Augustína, Lúč, Bratislava

1997

39

�

OBSAH

MATERSTVO – CESTA K SVÄTOSTI ................1

MAMA, KTORÁ VIE ČAKAŤ...............................7Svätá Monika, vytrvalá matka svätého Augustína

MAMA ÚBOHÝCH SIRÔT ..................................13Mama Margita, obetavá matka Jána Bosca

OBETAVÁ MAMA DNEŠKA ............................ 23Gianna Berettová-Mollová, príkladná matkaa nežná manželka

Literatúra ..............................................................39

Edícia Viera do vreckaKaždý mesiac jedna knižka za 1 euro.

Predplaťte si praktické príručkypre každého kresťana a ušetríte.

vieradovrecka@donbosco.sk02/555 722 26

ISBN 978-80-8074-140-2

ww

w.d

on

bo

sco

.sk

2 DVD, 200 min.SVÄTÝ AUGUSTÍNŽivotopisná dráma približuje život jednéhoz najväčších svätcov.cena: 20 EUR pre predplatiteľov VDV: 17,60 EUR

F I L M Y P R E VÁ S

DVD, 77 min.LÁSKA JE VOĽBASilné svedectvo lásky, viery a úcty k životu,ktoré zachytáva film o svätej Gianne Beret-tovej-Mollovej.cena: 7,06 EUR pre predplatiteľov VDV: 6,21 EUR

Ak ste predplatiteľom edície Viera do vrecka,na www.donbosco.sk alebo telefónnom čísle

02/502 31 398 si môžete uplatniť 12 % zľavuna všetok tovar. Stačí uviesť vaše evidenčné číslo.

2 DVD, 200 min.DON BOSCOStrhujúci príbeh obľúbeného svätca a apošto-la mladých Jána Bosca.cena: 13,43 EUR pre predplatiteľov VDV: 11,82 EUR

svate_matky:obalka_new 29. 4. 2011 15:25 Stránka 4