Vychodia raz za mesiac. Predplatné do Rakúsko-Uhorska 3 koruny, do zahraničia 5 korún. Jednotlivé íisla 20 halierov. Predplatky pre Ameriku prijíma: Gustáv Pekara, knihkupec, New-York, 103. St. Mark's Place (8 th. Street)

Pri terajšej drahote mäsa.

— Na nepochopenie! Na dražobu mäsa sa žalujú chudobní, ktorí spotrebujú sotva pol funta denne. Čo máme povedat my, ktorí ho spotrebujeme za deň až tri kilá.. .?

CHYBA LÁVKY! AKO SA HOVORÍ. Dcérka: Otecko, pán učiteľ nám dnes roz- Jeden jedol sardinky a vravel si:

prával, že sú hodvabníci užitočné zvieratá! — Hovorí sa, že po sardinkách dostane O t e c : To sa veru veľmi mýli! Nože si človek hlad, a ja už jiem tretiu škatulku sar-

obzri účet za maminkine hodvábne šaty! dínok a dosiaľ som nie hladný!

Str. 2. VESELE NOVINY

LIST PÍSANÝ V RUŽOMBERKU NA URBANA.

Veľactená a mnohovážna redakcia!

V tej nešťastnej Albánii to ide dákosi ve­selo. Len nedávno písaly novinky o slávno­stnom a oduševnenom prijatí nového kráľa a teraz oznamujú, že panovník musel utiecť. Už sa síce zase vrátil, ale onedlho pôjde pravde­podobne do dobre zaslúženej »penzie«. Moha­medánski Albánci sa búria, lebo nechcú kre­sťanského panovníka a kresťanskí Albánci sa búria, aby prekazili vymenovanie mohame­dánskeho panovníka. Ja myslím, že by urobili najlepšie, keby trón ponúkli jednomu z našich odrodilcov, lebo tí sú dnes Slovákmi, zajtra budú už Maďarmi, pozajtre tuhými kresťanmi, popozajtre mohamedánmi, popopozajtre never-cami, popopopozajtre zulukaframi a popopo-popozajtre aj hotentotmi! — A čo sa týka nevraživosti medzi »spojencami« Rakúsko-Uhorskom a Talianskom, tú by on tiež ľahko vyrovnal. Dnes by kurizoval Rakúsku, zajtra by sa bozkával s Talianskom a o pár dní by poslal snubný prsteň aj dákemu Španielsku.

Spolok pre svetový mier slávil jubileum svojho účinkovania. Na slávnostnom zasadnutí oznámil predseda shromážděným, že od čias účinkovania spolku bolo len 33 krvavých vojen Ba keby to bol spolok nie pre usku­točnenie svetového mieru, ale spolok napo­máhajúci a avanžujúci vražedlné vojny, či by sa bol mohol pochváliť krajším výsledkom? Sotva.

Po celom našom kraji sú zkúšky voličov, v plnom prúde. Komisie velmi prísne zkúšajú, takže aj mnoho diplomovaných íudí uznajú

za analfabetov. Mnohí im to zazlievajú, ale moja Katrena myslí, že to oni robia najskôr dľa svojho najlepšieho presvedčenia, lebo sa riad'a zásadou: »Šfastní sii nevedomí!« A rá­tajú tak, že čím viac bude tých nevedomých, tým viac bude i šťastných a kde je mnoho šťastných ľudí — no — v takej krajine predsa len musí byť blahobyt!

Z Ostrihomu mi píšu, že tam jeden černoch za čierne zásluhy dostal červenú čiapočku a keď ďakoval zeleným študentom za oslavu v ružovej nálade pripravenú, tvár mu svietila lilavo-pepitovým svetlom. Sol er á frajt hábn!

Prajem slávnej redakcii a cteným čitateľom dobrého zdravia a mnoho majálesov a zostávam

s úctou

Krišpín Kefáč, v. r. čižmársky majster a dopisovateľ.

Chýrny francúzsky satyrik Alfons Abbé roz prával nasledovnú anekdotu:

Raz som dostal od jednoho starého pria teľa živého haringa v malej nádobe, kde si ve­selo plával sem i tam. Bolo to rozumné zvie­ratko, ktoré bralo potravu z mojej ruky a neskoršie mi aj na koleno vyliezlo; keď som prišiel domov už ma z ďaleká poznalo a ve­selo trepotalo chvostíkom vo vode. Ba čo viac, haring vyliezol von z vody a chodil za mnou po izbe. Kúpil som mu potom obojok, ako psí­kovi a na šnúrke som ho vodil po meste so sebou. Od toho času spával už konca mojej postele, všade mi bol v zapätí a prítulný bol až na podiv. Raz vybral som sa do jednoho prí­stavného mesta a pojal som i jeho so sebou. Ako sa tak spolu prechádzame po brehu morskom, tu zrazu sa môj haring pokíznul a člups! pa­dol do mora. Rozumie sa, že som ja hneď sko­čil za ním do vody, aby som ho vytiahol. To sa mi síce po velkom namáhaní aj podarilo, ale chudák haring bol už — utopený.

•*$ POZOR!

Starý krokodíl chytil na brehu rieky dô­stojníka, zaniesol ho mláďatom a povedal; »Ale pozor, deti! Gombičky pekne vypľúvať, aby ste — nedostali zapálenie slepého čreva!«

VESELÉ NOVINY

ZO SLOVBNSKEJ ŽURNALISTIKY. 1. Vyšiel si na okréjúcu prechádzku. 2. Lebo všetci proroci zo starého zákona,

pokladali ho za trafikanta. 3. Vôňa plávala povetrím. 4. Pád bojarov, so sultánovým kaftánom

je šuviks o proti tomu. 5. Z tohoto citového, smyslového hladu. 6. Ale i noviny neofficialne hladia mu cestu. 7. Pokryje sa to (výdavok totiž) s

52,514.637 korunami. 8. Množstvo škrobu pohybuje sa v jačmeni

medzi 60—70,/°. 9. Aj kvasenie sa pohybuje nepriaznivé. 10 Kúpna cena obnášala 10 miliónov mariek. 11. S pomedzi cestujúcich padlo 118,014

na spoločnosť »Norddeutscher Lloydu.« 12. Urobil pitvorom dva—tri kroky. 13. V Porube sa prvý raz ide predstavovať

slovenské divadlo. 14. Ktorý (vejár) našiel všeobecnú úlubu. 15. Nezvyklý má padnúť na nos. 16. Z generálovho et consortes slovníka:

Škríp. Holopluška. Chňápaf. »Stranná daň.« Skamreť. Zpdra. Uškŕdat. Prosťák. Uškrdnúť. Zatafáriť. Zodfvať. Oškerný. Chrbátna kosť. Haňať. Tupák. Hlasovacie hovädo. Hmlák. Modzog na ruby vyvrá­

tený. Krvavé slzy mu škŕknú z očí Chňápu naše dietky. — Nevykotúlajú z pe-

civálstva. Ktorí nemáte hlístu v kosťach vašich miesto

špikov. Škubent že je »lepšie rečeno« ako študent. Mladoluteráni povedia: bičom plieskať, staro-

katolíci ale: bičom strielať — pravda len vtedy, keď ten bič »Frólko de Frndžalka« alebo Ferdiš nabije.

•*£

— Ja sa len teším, že nemusím výhovorky hľadať, keď takto neskoro prídem domov.

— A čo ty vlastne povieš svojej žene? — Ja poviem len: Dobrý večer a to ostatné

už ona odbavil

TIEŽ VÝHODA

Chýrny skladateľ Haydn vyzval raz Muzarta, aby sa s ním stavil, že nesloží variáciu, ktorú by on (Haydn) nezahral rovno z not. Mozart prijal stávku a za odmenu ustanovili víťazovi večeru so šampanským. O niekoľko minút od­dal Mozart s úsmevom Haydnovi skladbu a povedal: »Tu máte skladbu, ktorú, myslím, ne­budete vedeť zahrať bez chyby.« Haydn, pre­kvapený jednoduchosťou skladby sadol si k pia­nu, ale razom prestal hrať a zvolal: »Ale Mo­zart, ako len môžete od dakoho žiadať, aby toto hral? - Oboma rukami hrám na dvoch koncoch piana a v ten istý čas mám udreť aj na prostrednú klávesu? To je úplne nemožné pre človeka, ktorý má len dve ruky! Taká stávka nemôže mat platnosť, lebo je to holá nemožnosťI« Mozart sa rozosmial, keď videl, že sa Haydn hnevá a zaujal jeho miesto. Za­čal hrať a keď prišiel k miestu, ktoré bolo Haydnovi neprekonateľnou prekážkou, sklonil hlavu a udrel Mozart svojím dlhým nosom na klávesu a tak hravé prekonal celú prekážku. Haydn, ktorý to, čo teraz videl, za prirodzene nemožné držal, chytil ea od smiechu za brucho a uznal, že príroda obdarila Mozarta schopnosťou, o ktorej predtým nemal ani tušenia a ktorú si nadobudnúť nemal ani najmenšej nádeje.

NA SMRTEĽNEJ POSTELI.

— Či je to pravda, — spýtal sa umiera­júci sedliak, — že v nebi neslobodno pracovať?

— Pravdaže! — tešil ho učitel. — Tak teda umrem spokojne, — zvolal

radostne umierajúci, — lebo ja som si vždy myslel, že my sedliaci musíme v nebi pomáhať pri hrmení!

DOBRÁ RADA.

E

K jednomu boháčovi, známemu svojou skú-posfou, prišiel raz žobrák a povedal:

— Smilujte sa nado mnou pane, ja som v mojom živote nemal ešte ani jednej dobrej hodiny!

— Viete čo? — odpovedal boháč — Choďte odtiaľto do Lehoty, to máte dobré dve hodiny !

VESELE NOVINY

POPIS BUDAPEŠTI.

Istý učenec, ktorý pred nedávnom navštívil Budapešť, aby sa informoval o výške kultúry mesta a o spisovnfctve maďarskom, podal nasledujúci referát o svojich zkúsenostiach.

Budapešť má 50.000 spisovateľov a niekolko obyvatefov mimo židov. Ulice sú väčším die­lom štvorhrannými »novellaini« dlážděné; široké chodníky (trotoáre) sii zhotovené z rozma­nitých. »napov,« »lapov« a »ujságov«; hlavné triedy sú dlážděné románmi. Budapeštianske stromy majú beletristické listy, ktoré na jar sa zelenajů, na podzim opadajú. Budapeštianski škovránci sú chutní; budapeštianskych rakov vyvážajú na všetky strany a v poslednej dobe i spisovateľov, ba aj opozičných poslancov, Budapešťania nosia ohňovzdorné nohavice, aby ich plameň pouličnej lásky priveľmi nepálil a vodu neprepúšťajúce plášte, aby boli chránení pred záplavou kriminálnych zpráv. Budape­štianski kníhkupci postavili si krásny palác »otthon,« pred ktorý chcú teraz postaviť sochu Boha »Makulatura« Budapešť je mestom, v ktorom vyšiel »soznam obci Uhorska,« v ktorom len to nájdeme, čo nehľadáme; polo­vica miest a dedín zmizla, a iné zase vyrástly ako huby po daždi. Ačkolvek v Budapešti nebol pušný prach vynájdený, predsa sa ho tam mnoho na zlé ciele používa.

Str. Frd.

Jedna slúžka chcela sohriať rybu, dala ju do olovenej misy a postavila na sporák. Oheň roztopil olovo, ktoré stieklo po sporáku. Tu príde slúžka a vidiac rybu, ale misu nie, po­vedala: »Už je to hej hlúpe zviera taká mačka. Misu zožerie a rybu nechá tak!«

— Prosím vás, priateľko, kde ste sa naučili tak kričať?

— Viete, to je takto: moja žena je hluchá a preto náramne kričí. A môžete si mysleť, ako sa ja musím namáhať, aby som ju pre­kričal.

— A čo máte z toho, keď je i tak hluchá? — Hm! — Vidíte! — Na to som dosial

— nemyslel! r^é

KOMISIA

(Obrázok zo života.)

Komisár X: Načo ste ma dali volať? Vrzgúň, majiteľ domu: Hrozné, čo sa

stalo I Na mojom dvore našli zavraždenú ženu! Komisár: A preto tak kričíte? To sa

predsa stáva každú chvíľu, že na dvore najdu ženu! Tedy kto ju zavraždil ?

Vrzgúň: To predsa máte vy vypátrať! Komisár: Prečo ja? Veď je to predsa nie

moja žena! Vrzgúň: Ale veď predsa vy ste kriminál. Komisár: No hej, v istých veciach. Ale

chytím tú vec do rúk Hľadajme znaky! — Tu v piesku sú stupaje. Tie ma viac neinte-resujú.

Vrzgúň: Ale tie môžu byť velmi dôležité. Neodmeráte si tie stupaje ?

Komisár: Nie, pre tie som ja nie príslušný. Do môjho oboru patria len stupaje v snehu. Stupaje v piesku spracúva výlučne predseda úradu.

Vrzgúň: Tedy ho doveďte chytro! Komisár. Nemožno. On odcestoval. Ale

o štyri týždne sa vráti. Schovajte pozorne do tých čias tie stupaje. A ktoré boly posledné slová zavraždenej ?

Vrzgúň: To neviem. Komisár: Vy tiež nič neviete! Či nenechal

vrah pri obeti svoju fotografiu alebo navští­venku ?

Vrzgúň: To nie, ale zakrvavený nôž! Komisár: Pre nože som ja nie príslušný.

Do môjho oboru patria len železné žrde a kyje. Pre zakrvavené nože je žandarmeria pri slušné fórum.

Vrzgúň: Tedy doveďte chytro žandarmeriu! Komisár: To ja tiež nesmiem. Mojou

povinnosťou je účinkovať len na mieste zlo­činu. So žandarmeriou sa mala zavraždená dohovoriť počas atentátu. Vždy premeškáte to najpotrebnejšie! Úžasný šlendrián! Koľko hodín je? Už deväť, to ja už vôbec ani úradnej hodiny nemám. Snáď druhý raz! S Bohom pane Vrzgúň I Prel Oliv.

5Mŕ

Čís. 5. VESELÉ NOVINY Str. 5.

PODOBNOSŤ.

A.: »Moja žena má strašne mäkké srdce. Keď vidí volakoho plakať, hneď sa aj ona poplače!«

B.: »S mojou ženou je to podobne. Keď počuje niekoho nadávať, hneď aj ona nadáva s ním «

Vo dvorane istého hotelu bola väčšia spoločnosť, ktorá sa veľmi hlučno zabá­vala, keď sem vkročil sluha a pove­dal: »Pán Sokolský, chýrny spisovateľ, vás pozdravuje a odkazuje, že on v ta­kom kriku nevie písať!«

Tu vstal jeden pán a povedal: »Po-vedzte vášmu pánu Sokolskému, že to, že on nevie písať, vie každý, kto čítal jeho posledné romány, a že nám to ne­musí ešte odkazovať!«

VYSVETLENIE.

P r v ý n a d h á ň a č : »Vieš, prečo zažmúri poľovník jedno oko, keď mieri ?«

D r u h ý : »Niel Prečo?« P r v ý : »Preto, lebo by nič nevidel, keby

zažmúril obojek

Honore, ktorý bol spisovateľom a hercom hral raz úlohu, ktorú inokedy hrával Bernard Leon.

— Bernard Leon! — volali so všetkých strán.

— Drahí pánovial — odpovedal Honore — môj kolega Bernard je chorý!

— Nás do toho nič, — zvolal jeden z obe­censtva, — chceme videť Bernarda Leona, ži­vého alebo mŕtveho.

— Pane, — povedal Honore a pristúpil na kraj javiska, — ja som platený za to, aby som hovoril hlúposti, ale, verte mi, takú ko­losálnu hlúposť ako vy, som predsa ešte nikdy nepovedal!

Smiech všetkého obecenstva bol mu od­poveďou a Honore stal sa miláčkom obecenstva.

— Prečo Kain za­bil Ábela?

— On to videl v »mozi«!

HRA PRÍRODY.

Istý bohatý a veľmi učený šľachtic mal takú špatnú tvár, že ho jeho dôverní priatelia medzi sebou volali satyrom. Bol už 40-ročný a dosiaľ slobodný. Pre svoju ohyzdnú tvár nemohol nájsť nevestu. Raz sa rozchý-rilo, že sa žení, ale nikto nevedel, že koho si berie. Jeden bohatý občan mal dcéru mladú a krásnu, ako jarný deň, ale veľmi — sprostú. Keď priatelia doliehali na šľachtica, aby im povedal meno svojej nevesty, s veľkým zadi-vením sa dozvedeli, že si vyvolil práve toto dievča, všeobecne známo svojou hlúposťou. A posmievali sa mu a robili mu výčitky, ba ho aj odhovárali od svatby, poukazujúc na veľký rozdiel medzi mužom takým učeným "a ženou tak neobyčajne hlúpou Ale šľachtic od­povedal:

— Verte mi, priatelia, že dobre rátam. Známo je, že deti dedia vlastnosti telesné obyčajne po matke a vlastnosti duševné po otcovi. Po­tomci moji budú tedy krásni a múdri!

Sobrali sa — ale beda!! Príroda si za hrala: detišľachticove zdědily špatnost po otcovi a hlúposť po matke!

3 «

VESELE NOVINY Cis. 5.

NA LETNOM BYTE.

Jeden manželský pár hľadal v istej dedine letný byt Konečne našli primeranú izbu a po mnohých otázkach spýtali sa majiteľa domku nasledovné:

— A povedzte nám, kde sa tu možno kúpať?

Gazda pozre na nich zadivené a povie zamyslene.

— Ja raz nerozumiem, čo tito meštiaci majú za sprosté požiadavky! — Nie, aby sa to doma okúpalo prv, ako to sem príde!!

PRVÁ MYŠLIENKA.

P r v ý h a s i č : »Keby tak začalo horeť v srdci tvojej Julky, čo by si urobil najprv ?«

D r u h ý h a s i č : »Najprv by som — odtiaľ vyskočil!«

— Už si ty hej lahkomyseľník! Ideš na maškarný bál a strovíš tam toľko peňazí, že by si za to týždeň mohol žif!

— Nič preto, — veď som potom i tak celý týždeň chorý!

— Ako si sa zabával na maškarnom bále ? — Báječné! Nad ránom prišla do zály

moja žena a mysliac, že som ja ten Herkules, čo sa pri šampanskom s dámami zabáva, pochytila nič netušiaceho chudáka Jurka Vokur-kovie a tak ho dobila parazólom, že ma malo poraziť od smiechu!

Rekrúta poslali po prvý raz na stráž. Zo začiatku chodil ticho okolo strážneho domku. Potom sa však nazlostil, zastal pred strážnym domkom, díval sa naň vyvalenými očami a povedal:

— To je divné! Ba čo tá búda len uro­bila, že človek musí tu stáť a ju strážiť?!

VYŠŠIA MATEMATIKA VO VAŽCI. (Dľa očitých* svedkov)

Tak, priatefko, mali ste štyri razy po tri, to je 32 a vypijete si ešte za štyri, to je spolu 46. Sáli, schreib auf sechzig! — o —

3 « (Pozn. sadzača): Snáď ušatých?

NEPOCHOPIL.

Pisárovi pri okresnom súde, ktorý má už deväE detí, porodí žena dvojčatá. Pošlú ma­lého 6-ročného Aladára, aby oznámil otcovi radostnú zvesť. Chlapec vykoná a vráti sa domov.

— No, čo povedal ta ta? — spytujú sa ho doma.

— Veľmi sa radoval!

— Ako? Radoval ?

— Hej, povedal, že mu už iba to chýbalo!

•Ns

Na »ovrante« u pani Fifičky sa dámy — prirodzene — shovárajú o slúžkach. Pani Hlávková referuje o svojej novej kuchárke: »Viete, prosím vás, je pravda, že variť nevie, a je daromnica. Ale vie o svojich predošlých pánoch toľko zajímavého rozprávať, že budeme mať cez celú zimu príjemné ovranty!

PRIMERANÉ ZAMESTNANIE

Do kancelárie jednej železničnej spoločnosti prišiel pán a pýtal si službu. Šťastie mu prialo a on obdržal miesto. Po jeho odchode spýta sa celý zdesený tam prítomný účastinár direktora: »Pán direktor, ako môžete dať službu tomu človekovi, veď predsa vidíte, že je hluchý ako peň ?!«

»Práve preto ho velmi potrebujeme,« od­povie direktor. »Ku nemu budeme posielať tých, ktorí prídu so sťažnosťami!«

3*í

POKLONA.

Slečna Potvorková bola horlivým členom spolku na ochranu zvierat. Raz ju navštívil jeden známy a ona mu na »široko a ďaleko« rozprávala, ako jedna žena úžasne trápila svoju hus: že ju celý deň nechala hladovať atď. Mladý muž z prvú počúval, ale konečne ho to zunovalo a porúčal sa so slovami: »SIečna> história toho nešťastného zvieraťa sa ma hl­boko dotkla a ja od týchto čias, kecf uvidím dáku hus, vždy si na vás pomyslím!«

3 «

Cis. 5. VESELE NOVINY Str. 7.

SPEV ZÁCHRANCOM ŽIVOTA.

Pred krátkym časom ma zaviedla povinnosť do redakcie L N. Sluha ma usadil v čakálni a tak som nechtiac vypočul nasledovný roz­hovor zo susednej izby:

— Milý Frdiš, ani by si si nemyslel, že mi nedávno môj krásny hlas zachránil život.

— A ako že sa to stalo, drahý Frólko? — znela otázka baritonu.

— Počuj len. Pred týždňom som sosadol v meste R v hoteli a dľa starej obyčaje hneď som »pustil do hory hlas« — keď naľakaná chyžná — vrútiac sa do mojej izby — sdělila mi odkaz hosťa zo susednej izby:

»Pán S. vám odkazuje, že ak neprestanete spievať, tak vás zastrelí!« — Čo som mal robiť? — Prestal som spievať, a tak som bol od istej smrti zachránený.

ZO SÚDNEJ SIENE.

Jeden chudák ukradnul chlieb a dostal sa pred súd. Predseda, tučný labužník, sa ho spýta: »Prečo ste kradli ?« — »Ach, bol som strašne hladn.ý!« — bedákal obžalovaný. Na čo sudca: »HIadný, hladný! To je žiadna vý­hovorka! Ja som pod chvíľou hladný, a predsa nekradnem!« ^

UROBTE AKO VŽDY.

Istý herec sa chcel ženiť. Všetci kolegovia schvaľovali tento krok, len šepkár, dobrý, starý človek, ho veľmi odhováral. »Ach,« — hovoril mu — »zostaňte slobodný a nezbavte sa voľ­nosti; vy ste ma vždy poslúchali, urobte to aj teraz !«

— Aj vy ste pocítili finančnú krízu ? — N i e ! — ? . . . -^ Ja totiž kupujem všetko na bôrg.

ROZHOVOR BEZDETNÝCH MANŽELOV.

O n a : Ferko, kúp mi kanálika, mne je tak clivo, keď ty odídeš do úradu a ja musím sama ostať!

On: Čože je tebe? Ty máš aspoň hemo-roidy, ale ja som sám . . . !

Na klinike profesor, špecialista nervových chorôb, predstavil poslucháčom ženskú s tý­mito slovami:

— Pánovia, táto osoba trpí na nervovú nemoc takého druhu, že počas záchvatu nie je vstave hovoriť, ba ani ústa otvoriť Ráčte sa presvedčiť!

Na to všetci poslucháči obstali ženskú a všemožne sa usilovali, aby ju priviedli k slovu. Ale darmo sa namáhali, ženská bola ako nemá. Tu poznamenal profesor:

— Pánovia, a táto osoba je 40 ročná! — Ale prosím, ja mám len 35 rokov! —

ozvala sa konečne nemocná, ktorej ctižiadosť zvíťazila v okamihu aj nad nervovou cho­robou. ^

BLÁZNIVÉ HUBY.

Ctení Pan! Ich na našu Direktiu a stade knám posla-

niho. Listu vidime, ze Oni podnize napisanich csiszlách unász postávajúce Assekurazie vi-povedeuju, trebárs vedia nasej miszli natoto žiadnu pricsinu nemajú.

Misz'ime ze On skrz nahovorenia Agentov ucsasztinarszkich Spolkou vipoveduju Ich As­sekurazie, azato Ich len ki ich dobrému upo-zorujeme ze sza nigde nie sztave Ich Asseku­razie lacznejsie spravit ako ich unas majú. Ceni Ucsaszt. spolkoch sznie nisie ako naše, trebárs utich nemajú vihled na vinavratenia ceni, mi ale snasicho rocniho zbitu vedla našich sta­tutou muozeme našim údom vinavratit z ceni.

Pri na viac rokou odatej Assekurazu moze bit ze aj viacz rázi mozme našim údom z ceni vinavratit, a tak szi len sebe škodia ked z Ich Assekuratiou odnás vistupia,

Proszime Ich, bi vipovedamia naszpak stia­hli, a recej pri Ucast-Spolku zavázánu Asse-kuraziu nehaju, lebo je toto prenich, evela osoznejsuo, ako ked bi od nas vistupili, po-nevác nas a Společnost oproti na velki hoszen pracenjuce Ucast.-Spolke a na chránenia zá­ležitosti gazdou, bola zaluzená, tak kazdimu gazdovi ku svojimu dobrimu je jeho Asseku-ráziu unás podrzat. Czim skorsu odpoved proszinác, zostávame

Z úctu Gazdák biztosiió sz'ôvetkezete

pozsonyi vezérképviselósége

str. 8. VESELE NOVINY Cis. 5.

Keď sletí vzduchoplavec, alebo nešťastie nechodí samo.

S l e č n a E m e r e n c i a : »Konečne muž, ktorý mi letí do náručia.. «

Zodpovedný redaktor: Valér Kubány. - Tlačí Ján Párička v Ružomberku.