PRINCÍPY PRÁVNEHO ŠTÁTU

DIPLOMOVÁ PRÁCA

JÚLIA NAGYOVÁ

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PRÁVNICKÁ FAKULTA

Katedra teórie práva a sociálnych vied

Študijný odbor: Právo

Predseda komisie:

Školiteľ: Doc. JUDr. Eva Ottová, Csc.

Oponent:

Dátum odovzdania práce:

Dátum obhajoby:

BRATISLAVA 2007

2

Abstrakt

V svojej diplomovej práci, s názvom „Princípy právneho štátu“ som sa zaoberala

s problematikou právneho štátu a jeho atribútov, základných princípov. Medzi základné

princípy som zaradila princíp „limited government“, teda princíp obmedzenej vlády,

princíp ústavnosti a zákonnosti, princíp deľby a kontroly moci, princíp nezávislosti

súdnictva, princíp garancií ľudských práv a slobôd a nakoniec princíp právnej istoty.

Vo svojej práci som postupovala na základe sledovania vývoja právneho štátu a jeho

princípov, a zamerala som sa ako na vnútroštátnu úpravu, tak aj na úpravu na

medzinárodnej úrovni.

3

Predhovor

V článku 1 Ústavy Slovenskej republiky sa píše, že Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát. Právny štát je synonymum zákonnej alebo

ústavnej vlády, avšak nijaká ústava na svete, a teda ani Ústava Slovenskej republiky

nemôže zabrániť tomu, aby sa štátna moc, ktorá je vybudovaná na jej základoch,

nemohla premeniť na totalitný štát. Preto je veľmi dôležité venovať pozornosť

problematike právneho štátu.

Môžeme konštatovať, že žiadny právny štát nemôže dobre fungovať bez

riadneho uskutočňovania svojich princípov. Sú to princípy, uznávané na medzinárodnej

úrovni všetkými demokratickými štátmi, ktoré sú mostami spájajúcimi jednotlivé štáty

spoločnými ideami.

Myslím si, že je to aktuálna téma aj po vstupe Slovenskej republiky do

Európskej únie, ktorej spoločný právny systém stojí na pevných pilieroch, na princípoch

právneho štátu.

Týmto by som chcela osobitne poďakovať mojej školiteľke , Doc. JUDr. Eve

Ottovej, CSc., za pomoc, podporu a za rady, ktoré v značnej miere pomohli pri písaní

mojej práci.

Prehlasujem, že text diplomovej práce je identický s textom v elektronickej

podobe a súhlasím so sprístupnením mojej práce prostredníctvom internetu.

4

Obsah

1 Úvod.............................................................................................................................6

2 Právny štát....................................................................................................................7

2.1 Idea a formovanie koncepcie právneho štátu................................................7

2.2 Angloamerická koncepcia právneho štátu - „Rule of Law“..........................8

2.3 Kontinentálna koncepcia právneho štátu - „Rechtsstaat“.............................10

2.4 Pojem právny štát.........................................................................................11

3 Princípy právneho štátu...............................................................................................12

3.1 Princíp obmedzenej vlády............................................................................12

3.1.1 Charakteristické znaky princípu obmedzenej vlády......................12

3.1.2 Princíp obmedzenej vlády a totalitarizmus....................................13

3.2 Princíp ústavnosti a zákonnosti....................................................................15

3.2.1 Vymedzenie pojmu a významu zvrchovanosti ústavy a

zákonov........................................................................................15

3.2.2 Vývoj a budovanie princípu ústavnosti a zákonnosti....................16

3.2.3 Kontrola ústavnosti........................................................................17

3.2.4 Kontrola ústavnosti a právomoci

Ústavného súdu SR.......................................................................18

3.3 Princíp deľby a kontroly moci......................................................................21

3.3.1 Pojem deľby moci..........................................................................21

3.3.2 Vývoj ideí deľby moci....................................................................21

3.3.3 Zásady deľby moci.........................................................................23

3.3.4 Deľba moci v SR............................................................................27

3.4 Nezávislosť súdnictva...................................................................................31

3.4.1 Všeobecne o princípe nezávislosti súdnictva.................................31

3.4.2 Sudca v právnom štáte a zodpovednosť sudcu..............................34

3.4.3 Etika a etický kódex sudcu.............................................................37

3.4.4 Zásady konania a právo na spravodlivý proces..............................38

3.4.5 Medzinárodná úprava princípu nezávislosti súdnictva...................39

3.5 Garancie základných ľudských práv.............................................................41

3.5.1 Z dejín ľudských práv a slobôd......................................................41

3.5.2 Podstata ľudských práv..................................................................42

5

3.5.3 Generácie ľudských práv................................................................43

3.5.4 Úlohy OSN pri ochrane ľudských práv..........................................44

3.5.5 Ochrana ľudských práv v Európe...................................................45

3.5.6 Helsinský proces v uplatňovaní ľudských práv............................ 47

3.5.7 Ochrana ľudských práv v rámci EU...............................................49

3.5.8 Garancie základných ľudských práv v SR.....................................50

3.6 Právna istota..................................................................................................51

3.6.1 Význam právnej istoty...................................................................51

3.6.2 Predpoklady právnej istoty............................................................52

3.6.3 Retroaktivita a aretroaktivita v práve............................................53

4 Záver............................................................................................................................56

Príloha 1..........................................................................................................................57

Príloha 2..........................................................................................................................61

Zoznam použitej literatúry.............................................................................................70

6

1 ÚVOD

Úvodom mojej práce by som chcela poznamenať, že problematika právneho

štátu a jeho princípov je v súčasnosti veľmi populárna. Zaoberajú sa ňou právny

teoretici na domácej i na zahraničnej právnej scéne. Organizujú sa konferencie, vyšlo

mnoho odborných prezentácii, ale ešte stále existujú štáty na svete, kde vládnu

diktátorské a totalitné režimy, kde ľudia nepoznajú svoje základné ľudské práva, kde

neexistuje ich garancia, kde štátna moc odmieta deľbu moci a moc vôbec nie je

obmedzená. Sme v 21. storočí, ale dodržiavanie princípov právneho štátu nie je všade

samozrejmosťou. Je to globálny problém, pravdepodobne nie neriešiteľný, ale ako

riešenie mnoho iných problémov aj tento potrebuje čas, trpezlivosť a spoluprácu štátov.

Dúfam, že mojou prácou pomôžem priblížiť a objasniť význam princípov právneho

štátu a pevne verím, že neostane len pri ich „zverejnení“ v základných prameňoch

štátov, ale uskutoční sa aj ich realizácia efektívnym a kvalitným spôsobom.

7

2 PRÁVNY ŠTÁT

2.1 Idea a formovanie koncepcie právneho štátu

Korene právneho štátu siahajú do antickej politickej filozofie, do obdobia úvah

o štáte. „Pri zrode právneho štátu stojí bohyňa Spravodlivosti so zaviazanými očami,

s mečom a váhami v rukách“, čo predstavuje jednotu moci a práva.1

Právny štát vychádza z gréckej naturalistickej myšlienky nomos despotes,

z predstavy vlády práva. Gréci chápali zákon ako súčasť prírody a podľa nich zákon

panoval nad každým, aj nad panovníkom. Zákon bol považovaný za súčasť vesmíru.

Pramene o formovaní koncepcie právneho štátu nájdeme v dielach starovekých

mysliteľov. Myšlienku o tom, že štátnosť je možná len tam kde vládnu zákony, rozvíjali

myslitelia ako Cicero, Platón v diele Zákony a Aristoteles v diele Etika Nikomachova a

Politika.

Veľký krok vpred v teórií právneho štátu dosiahol významný rímsky filozof,

Cicero. Vyslovil názor, že za zákony možno považovať iba tie normy, ktoré neprotirečia

spravodlivosti, a že zákon sa musí vzťahovať na všetkých. Tým rozumel rovnosť

všetkých pred zákonom.2

Podľa Platóna zákon bol „neobmedzeným pánom nad vládcami, a vládcovia sú len

poslušnými poddanými v službách zákona“.3 Ďalej pokračuje „vidím zánik toho štátu,

v ktorom zákon nemá silu a podlieha niečej moci. Tam, kde je zákon vládcom nad

vladármi a oni sú jeho otrokmi, tam vidím spásu pre štát a všetky blahá, aké len môžu

bohovia darovať štátu.“4 Platón rozlišoval dva druhy štátneho zriadenia, pri jednom

stoja najvyššie vládcovia, pri druhom zákon stojí nad vládcami.

Aristoteles, Platónov žiak právo považoval za garanta zákonnosti a rovnosti (to

nomimom kai to ison) a zákon považuje za výsostný produkt rozumu. Aristoteles

klasifikoval štáty podľa ich cieľa. Podľa neho správne štáty sú také, ktorým cieľom je

dosiahnuť blaho pre svojich občanov. Vo svojich dielach píše, že tam kde neexistuje

moc zákona, tam ani štátne zriadenie neexistuje.

V stredoveku koncepcia právneho štátu nemala taký veľký význam ako silne

centralizovaný štát, ktorý bol podporovaný Hobbesom, Bodinom a Machiavellim.

1 Krčková, E.: Genéza ideí právneho štátu. Právny obzor, 74, 1991, č. 1, s. 162 Rozin, E: Pramene idey právneho štátu. Právny obzor, 77, 1994, č. 5, s. 467- 4743 Platón: Zákony, Praha 1961, s. 7154

Platón: Spisy, Moskva 1972, zv.2, s.188-189

8

V 16.-17. storočí holandský právnik, Hugo Grotius využil Aristotelove myšlienky

a definoval štát ako „dokonalé spoločenstvo slobodných ľudí, vytvorené v záujme

zachovania práva a všeobecného úžitku“.5 Vychádzal z toho, že právo predchádza

štátu.

Počas 17. storočia možno zaznamenať rozvoj idey právneho štátu. Tento rozvoj

prebiehal ako na americkom kontinente, Anglicku, tak aj na európskom kontinente.

2.2 Angloamerická koncepcia právneho štátu a „Rule of Law“

Angloamerická koncepcia právneho štátu má dve základné odvetvia. Jedným

z nich je anglická doktrína Rule of Law, panstvo práva a druhým je americká verzia

známa ako Due process of Law, povinnosť právneho postupu.

Anglická doktrína súvisí s budovaním demokratického konštitualizmu, čo

vytvorilo priestor pre rozvoj a šírenie koncepcie právneho štátu. Už v roku 1608

anglický právnik Sir Eduard Cook v spore anglickým kráľom, Jakubom I. vyslovil svoj

názor, že právo chráni kráľa a nie naopak. Táto myšlienka našla ústavnú podobu až

koncom 17. storočia, pod názvom Bill of Rights (1689) – Listina práv. Tento dokument,

ktorý vymedzil práva a povinnosti panovníka voči spoločnosti, sa stal základom

angloamerickej koncepcie právneho štátu (Rule of Law).

Rule of Law sa spája s menom anglického konštitucionalistu Alberta Venna

Diceya. Vo svojom diele, Úvod do štúdia ústavy, píše o hlavných princípoch

hmotnoprávneho princípu Rule of Law:

1. „Nikto nemôže byť potrestaný alebo povinný strpieť zásahy do svojej

osobnej integrity alebo majetku, pokiaľ neporušil právne predpisy a táto

skutočnosť nebola ako taká kvalifikovaná súdom.

2. Nikto nemôže byť postavený nad zákon.

3. V štáte má existovať vláda práva a nie vláda ľudí.“ 6

Ďalším predstaviteľom anglickej koncepcie právneho štátu bol John Stuart Mill,

anglický filozof, logik a ekonóm. Podľa neho idea právneho štátu odvodzuje svoj zrod

od myšlienky nevyhnutnej obrany pred priveľmi silnou mocou. Jej základom je reflexia

vzťahu občan - štát.

5 Grotius: O práve vojny a mieru. Moskva 1956, s.746 Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s. 68

9

Podľa Alexandra Bröstla „iní autori používajú pojem Rule of Law na vyjadrenie

koncepcie spravodlivosti.“7 V tomto prípade sú pojem Rule of Law a pojem process of

law spríbuznené.

Právo na riadny proces definuje už aj Magna Charta Libertatum. Ako formulácia

práva sa prvý raz použila v roku 1345 v Statute of Westminster Eduardom III.

Americká predstava o práve na spravodlivý proces má svoje korene v dokumente

Virginia Bill of Rights, ktorý vypracoval George Mason v roku 1776. Dokument

vychádzal z Magny Charty Libertatum, ktorá fixovala že ľudia majú isté neodňateľné

práva, ako je právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia.

Právo na spravodlivý proces má svoju procesnoprávnu (požiadavka na

spravodlivý a riadny súdny proces) aj hmotnoprávnu (požiadavka na ochranu slobody

pred svojvôľou) dimenziu.

V prípade porušenia práva je garantované právo na spravodlivý proces, čo

znamená, že:

a) každý má právo na sudcu vo svojej veci ,

b) obvinený musí byť oboznámený o vznesení obvinenia a má právo vyjadriť sa ku

všetkým skutočnostiam. ktoré sa mu kladú za vinu,

c) nikoho nemožno odsúdiť bez toho, aby sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré

sa mu kladú za vinu.

Spravodlivý proces má určité princípy, ktoré možno zhrnúť do týchto bodov:

a) polícia má prísne vymedzené práva,

b) nikoho nemožno zadržať bez jasného písomného obvinenia, ktoré uvádza, z akého

porušenia zákona je podozrivý; zadržaného treba informovať o právach (napr. právo na

obhajobu, právo odoprieť výpoveď…),

c) platí zásada prezumpcie neviny,

d) občanov nemožno nútiť, aby svedčili sami proti sebe - právny systém nepripúšťa

vynútené priznanie,

e) nemožno dva razy trestať za ten istý čin.

Americký model právneho štátu vychádza z týchto zásad:

Právo na slušný proces , ak sa človek dostane do rozporu so zákonom:

a ) obvineného treba oboznámiť s právami - telefonát rodine, právo na advokáta, právo

nevypovedať

7 Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice – Medes, s.r.o. 1995, s.17

10

b ) nemožno obvineného fyzicky ani psychicky týrať

c ) domovej prehliadky na základe rozhodnutia súdu, sa musí zúčastniť jedna

nezainteresovaná osoba

d ) právo na verejný súdny proces

e ) právo odvolať sa, žiadať o milosť. 8

V dnešných dňoch Ústava USA obsahuje dodatok, ktorý vyhlasuje, že nikto

nemôže byť pozbavený života, slobody alebo vlastníctva bez riadneho procesu („no

person shall be deprived of life, liberty or property without due process of law“).9 Na

takýchto princípoch sa budujú základy ústavného práva, ktoré slúžia ako ochrana

a záruka občanom voči zneužitiu štátnej moci.

2.3 Kontinentálna koncepcia právneho štátu a „Rechtsstaat“

Koncepcia právneho štátu v kontinentálnej Európe vychádza z nemeckej

koncepcie z 14. storočia, z koncepcie „rechtsstaatu“. Podľa toho štát je viazané právom

a má presne vymedzené právomoci. Chápal sa ako antitéza policajného štátu.

Medzi charakteristické znaky rechtsstaatu patrí osobnosť človeka ako základná

spoločenská hodnota a panstvo zákona, čo zaväzuje všetky štátne orgány.

Filozofický základ teórie právneho štátu vytvoril nemecký mysliteľ Emmanuel

Kant, ktorý navrhol pojem právny štát. „Základom teórie právneho štátu je myšlienka

zvrchovanosti zákona vo vzťahoch spoločnosti a štátu, vo vzťahoch štátu a občana.“ 10

Podľa neho bolo funkciou štátu iba zaisťovať právo. Jeho idey nájdeme v dielach

Myšlienky k všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle (1784) a Metafyzické

základy právnej vedy (1797).

Ďalším významným predstaviteľom tejto koncepcie bol Wilhelm von Humboldt. Základ

právneho štátu videl v zabezpečení právnej istoty každého jednotlivca, o čom svedčí

jeho spis Myšlienky z pokusu o určenie hraníc pôsobnosti štátu (1792)

Myslitelia v 19.storočí sa zaoberajú otázkami kontroly štátnej správy a ich teórie sú

namierené proti policajnému štátu (Polizeistaat). Osobnosťami tejto doby boli Otto

Bähr, Rudolf von Gneist a Johan Caspar Bluntschli.

8 Prusák, J.: Teória práva, Bratislava, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, 19979 The contitution of the United States of America. Amendments. Article Five. In: American State Papers.

The Federalist. J.S.Mill. Chicago – London – Toronto 1952, s.1710 Krčková, E.: Genéza ideí právneho štátu. Právny obzor, 74, 1991, č. 1, s. 17

11

Bähr tvrdí, že právny štát „pozdvihuje právo na základnú podmienku svojho bytia, že to

je štát, v ktorom sa celý čulý život – individuálny i spoločenský – bez ujmy na

nevyhnutnej slobode pohybuje v medziach základných právnych noriem.“11 Johann

Caspar Bluntschli pod právnym štátom rozumie kooperáciu troch zložiek, a to ochranu

práv jednotlivcov, materiálny prospech a duchovné pozdvihnutie. Podľa neho právny

štát je nesprávny pojem na pomenovanie ideálneho štátu, a za správne považuje pojem

konštitučný (ústavný) štát. Robert von Mohl zase pojem konštitučný štát považuje za

obmedzujúci a nahradil ho pojmom rozumný štát.

Na základe teórií týchto významných mysliteľov môžeme konštatovať, že

podstatou právneho štátu je zásada postupu štátu na základe práva a zasahovania štátu

do života jednotlivca musí byť vždy v súlade s ústavou a zákonmi.

2.4 Pojem právny štát

Právny štát by som charakterizovala nasledovne:

Je to „štát, kde štátna moc sama seba obmedzuje, vopred danými, všeobecne záväznými

pravidlami platiacimi bez výnimky pre každého. Štátne orgány tohto štátu môžu konať

len to, čo im dovoľuje zákon. Občania môžu robiť všetko, čo im zákon nezakazuje.

Majú teda istotu, že moc nebude zasahovať do ustálených právnych

vzťahov neočakávanými a nepredvídateľnými zásahmi.“12 Z toho môžeme vyvodiť, že

základnou myšlienkou právneho štátu je diferencovanie vzťahu k právu zo strany štátu

a jeho orgánov a zo strany občanov.

Demokratický právny štát tvorí veľké množstvo navzájom sa podmieňujúcich

princípov. Medzi princípy právneho štátu patria predovšetkým:

1. princíp obmedzenej vlády (limited government)

2. princíp ústavnosti a zákonnosti

3. princíp deľby a kontroly moci

4. princíp nezávislosti súdnictva

5. princíp garancii základných ľudských práv

6. princíp právnej istoty.

11

Bähr, O.: Der Rechtsstaat. (Eine publizistische Skizze). Aalen 1961 (pôvodne Cassel – Göttingen

1864), s.112 Kolektív autorov: Slovník spoločenských vied, Media trade, spol. s r.o.- SPN, Bratislava, 1997, s.204

12

3 PRINCÍPY PRÁVNEHO ŠTÁTU

3.1 Princíp obmedzenej vlády

3.1.1 Charakteristické znaky princípu obmedzenej vlády

Jedným základným pilierom právneho štátu, kde vládnu zákony a nie ľudia, je

princíp obmedzenej vlády, tzv. limited government. V takomto štáte štátne orgány

uskutočňujú svoje právomoci na základe práva a v medziach práva. Tento princíp

napomáha k tomu, aby štátne orgány vykonávali štátnu moc obmedzene a v prospech

občanov. Existencia demokratického právneho štátu nesúvisí len s limitovaním moci

štátu, ale je závislá od existencie rozvinutej občianskej spoločnosti. Je tu len otázka

hľadania miery, limitu zasahovania štátu do života spoločnosti.

V realizačnej rovine v extrémnej polohe to môže viesť k totalite občianskej spoločnosti,

prípadne anarchií, alebo na druhej strane etatizmu štátu.

V 19. storočí sa viedol vedecký spor o tom, aké je správne rozdelenie medzi

priestorom jedinca, ktorý má nárok na slobodu a medzi štátom, ako regulujúcou

inštitúciou. Zakladateľ berlínskej univerzity, Wilhelm von Humboldt vo svojom diele

„Jedinec a moc“ vytvoril hranice medzi štátom a spoločnosťou. Podľa neho štát môže

zasahovať len do tých záležitostí občanov, ktoré oni sami nie sú schopní zabezpečiť.

Štát slúži na ochranu právneho poriadku a nemôže potláčať individualitu jedinca.

Z humboldtových myšlienok sa vykryštalizoval princíp „obmedzenej vlády“, ktorý

nájdeme v ústavách demokratických štátov. Je tam aj požiadavka na vytvorenie

ústavných bariér, kvôli limitovaniu zasahovania štátu do základných ľudských práv

a slobôd občanov.

Aj Ústava Slovenskej republiky obsahovo akceptuje všetky rozhodujúce

princípy a neobmedzuje sa len na ich pojmové zakotvenie či formálno-štrukturálne

naznačenie, ale obsahuje aj celý rad ustanovení, v ktorých jednotlivé princípy

nachádzajú svoje reálne vyjadrenie. Také myšlienky presadzoval aj Carl Schmitt v roku

1928. Podľa neho „ústava nie je iba mocou a leskom štátu, ale slobodou, ochranou

občanov pred zneužitím moci“13. To znamená, že akokoľvek je jednotlivec podriadený

mocenskej a právnej hierarchií štátu, ľud ako zákonodarca, zaväzuje demokratický štát

k službe v prospech človeka.

13 Schmitt, C.: Verfassungslehre. Berlin 1928, s. 200

13

3.1.2 Princíp obmedzenej vlády a totalitarizmus

V 21. storočí právne systémy demokratických štátov umožňujú občanom konať

všetko, čo zákonom nie je zakázané, ale štátne orgány môžu konať iba na základe

zákona a v medziach zákona. V nedemokratických štátoch vládne opak. To znamená, že

občanom je dovolené to, čo im zákon priznáva, ale štátne orgány môžu konať to, čo im

nie je zakázané. Nedemokratické štátne zriadenie, teda protiklad právneho štátu

môžeme charakterizovať tým, že vôbec negarantuje ľudské práva, alebo len

v obmedzenej miere, napríklad v podobe občianskych práv. Ďalej štátna moc používa

mimo právne metódy regulácie založené na represií, na potláčaní.

Tendencia zasahovať do všetkých oblastí života spoločnosti a jednotlivca je

príznačná pre totalitný štát. Črty totalitárneho štátu sa objavili už v 18. a 19 storočí

(policajný štát) a neskôr okolo 20. rokov 20. storočia (moderný totalitný štát).

Príkladom absolutistického policajného štátu bolo Prusko počas panovania Fridricha

Wilhelma I. Snahou policajného štátu je do najmenších detailov upravovať život

poddaných a zasahovať do ich súkromnej sféry. V policajnom štáte nemal občan nijakú

účinnú ochranu. Moc sa koncentrovala v exekutíve. Z dominantného postavenia

exekutívy v policajnom štáte tiež vyplýva, že orgánom štátnej správy je dovolené

všetko, okrem toho, čo im nie je zakázané. Občanom je dovolené len to, čo im právo

priznáva, všetko ostatné je im zakázané.

Modernou formou policajného štátu je totalitný štátny režim. Totalitná moc neumožňuje

rozvoj občianskej spoločnosti. Nárokuje si úplne ovládať život jednotlivca.

V spoločnosti existuje len jedna ideológia, na ktorú má výlučne vlastnícke práva štát

alebo politická strana. Opozícia sa potláča a likviduje, platí zákaz vytvárania politických

strán. V totalitnom štáte sa nerealizuje ani deľba moci. Štátna moc sa koncentruje

v rukách vodcu. Význam strácajú aj zastupiteľské orgány, voľby sú len formálne. Súdna

moc je politizovaná, a preto nemožno hovoriť ani o nezávislosti súdnictva.14

Základnými prejavmi totalitarizmu 20. storočia sú fašizmus a socialistický

totalitarizmus. Fašizmus má svoj pôvod v Taliansku. Po prvej svetovej vojne tu vznikla

skupina „fasci di combatimento“, ktorej členmi boli najmä vojaci, monarchistická

inteligencia a stredné vrstvy. „V znaku mali starorímske „Fasces“ – zväzok prútov

14

Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s. 173-174

14

ovinutých červenými remeňmi so sekerou uprostred. Odtiaľ sa odvodzuje aj názov

„fascizmo“ – fašizmus.15

Výraz totalitarizmus vstúpil do európskeho povedomia okolo roku 1926, keď

ním taliansky liberáli označovali výsledok volieb, v ktorých získali väčšinu fašisti.

Totálna podriadenosť človeka štátu bola pertraktovaná ako kolektívny zmysel života.

Ovládanie ľudí nesleduje prospech jednotlivca, ale štát to robí v záujme národa ako

celku, aby mohol uplatniť svoju moc.

Moderný totalitárny štát vo svojej Marxistickej podobe ponúka premyslený

pokus o legitimáciu. Argumentuje novým typom socialistického človeka a smerovaním

k spoločnosti, v ktorej moc stratí svoje opodstatnenie. Socialistický totalitarizmus

doplnil politickú, ideologickú a morálnu závislosť jednotlivcov a spoločnosti od štátu

závislosťou ekonomickou. Socialistická jednota moci a vlastníctva znamenala úplné

pohltenie jednotlivca aj občianskej spoločnosti štátom.

Spoločnými znakmi oboch typov štátov sú koncentrácia politickej moci,

zasahovanie do hospodárstva alebo určovanie svetonázorovej orientácie. Totalitárny štát

si robí nárok na bezvýhradnú poslušnosť voči právu, ale aj na zmýšľanie ľudí. Štát

nepokladá za potrebné prezentovať rôzne politické názory, ani podnecovať jednotlivcov

k slobodnej tvorbe názorov.

Každý totalitárny režim utláča potencionálnych protivníkov a disciplinuje

spoločnosť pomocou mechanizmov šírenia strachu.16

15 Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s. 17516 Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice – Medes, s.r.o. 1995, s. 98

15

3.2 Zákonnosť a ústavnosť

3.2.1 Vymedzenie pojmu a významu princípu ústavnosti

a zákonnosti

Zákonnosť a ústavnosť patria medzi najdôležitejšie znaky právneho štátu.

Môžeme konštatovať, že ústavnosť je jadrom zákonnosti. Tento princíp spočíva

v presnom vymedzení právomoci štátnych orgánov a stanovuje postup a prostriedky

orgánov pri výkone štátnej správy. Viazanosť štátu vlastným právom je základom

právneho štátu, čo reguluje prostriedky moci štátu a obmedzuje ich použitie. Zákonnosť

a ústavnosť by mali byť univerzálnymi metódami štátnej činnosti v demokratických

štátoch.

Nedemokratické štáty možno charakterizovať práve opakom, to znamená, že prekračujú

rámec stanovený zákonom s použitím nelegálnych sankcií a postupov.

Ústavnosť možno vymedziť z formálneho ako aj z materiálneho hľadiska.

Z formálneho hľadiska ústavnosť znamená dodržiavanie ústavy, ústavných zákonov,

ako aj medzinárodných zmlúv. Z materiálneho hľadiska ústavnosť charakterizujeme

ako „právo na ústavu, ktorá zabezpečí základné práva a slobody a zakotví demokratickú

štruktúru štátnej moci, ale tiež právo na nemeniteľnosť demokratických ústavných

princípov. Ústavnosť je jadrom zákonnosti, najmä jej zásada všeobecnej viazanosti

všetkých platným právom a zásada postupu štátnych orgánov a štátnych inštitúcií na

základe zákona.“ 17

Zákonnosť, alebo legalita znamená, že štátna moc je vykonávaná právne

upraveným spôsobom, teda je vykonávaná v zhode s právom. Je to metóda regulácie

správania sa subjektov v právnom štáte. Tento princíp je všeobecne záväzný, platí pre

všetkých na základe princípu rovnosti pred zákonom. Štátna moc obmedzuje aj samu

seba, aj keď len moc je tvorcom práva. V právnom štáte sa občas legalita prepletá

s legitimitou. Pod pojmom legitimita rozumieme „buď súhlasné hodnotenie (normatívnu

legitimáciu) štátnej moci, alebo jej skutočné schválenie (sociologickú legitimáciu).

Pojem legitimita sa pôvodne začal používať v 19.storočí v súvislosti s reštaurovanými

monarchistickými systémami – na zvýraznenie ich odlišností od nelegitímnych

napoleonovských monarchií, či dokonca revolučných režimov.“18 Vzťah legality

17 Prusák, J.: Teória práva, Bratislava, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, 199718 Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice – Medes, s.r.o. 1995, s. 42

16

a legitimity často obsahuje rozporné stránky. Legitimita niekedy môže pôsobiť proti

legalite, napríklad pri porušovaní ústavy, alebo keď formálne dodržiavanie zákona má

za následok narušenie princípov demokratickej spoločnosti.

Každý zákon, ktorý je súčasťou daného platného právneho poriadku, vychádza

z intencií a princípov zakotvených v ústave. Základnou zásadou právneho poriadku je

súlad nižších právnych noriem so základným zákonom.

Naša ústava v článku 120 zakotvuje, že vláda môže vydávať nariadenia len v medziach

zákona a článok 123 stanovuje ministerstvám a ostatným štátnym orgánom, že

všeobecne záväzné právny normy môžu vydávať len ak ich na to splnomocní zákon.

Znamená to delegovanú normotvorbu, ktorá musí rešpektovať princíp zvrchovanosti

ústavy a zákona.

Princíp zvrchovanosti ústavy je charakteristický aj svojimi formálnymi znakmi.

Medzi ne patrí osobitný spôsob schvaľovania, označenie, písomná forma, najvyššia

právna sila.19

3.2.2 Vývoj a budovanie princípu ústavnosti a zákonnosti

V demokratických štátoch ústavu považujeme za primárnu normu, ktorá určuje

všetky základné vzťahy v spoločnosti. Stupňovitú výstavbu právneho poriadku,

hierarchiu a platnosť celého právneho systému definoval Hans Kelsen nasledovne: „Ak

skúmame, prečo je tento zákon záväznou normou a prečo patrí do sústavy právneho

poriadku, dôjdeme k určitému ústavnému zákonu. Ak pátrame ďalej, môžeme dôjsť

k jednému alebo viacerým ústavným zákonom, ktoré boli prijaté podľa skoršej ústavy,

až dospejeme k ústave ako prvej a prvotnej právnej norme.“20

Základy písaných ústav môžeme hľadať v 18. storočí, kedy americká

a francúzska revolúcia vyústili do prijatia ústavy vo formálnom zmysle, teda písanej

ústavnej listiny. Klasickú definíciu ústavy takto formuloval Henry Saint – John

Bolingbroke: „Ústavou rozumieme... súbor zákonov, inštitúcií a zvyklostí odvodených

od určitých stanovených princípov rozumu,... ktoré tvoria všeobecný systém , v zhode s

19 Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s. 177-18620 Prusák, J.: Teória štátu a práva, Vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1996, str. 109

17

ktorým spoločnosť súhlasila, že bude ovládaná.“21 Jeho myšlienky o ústave nájdeme

rozpracované v diele Traktát o stranách.

O nemeckej ústavnej teórii môžeme konštatovať, že vychádza z existencie

formálnej ústavy alebo ústavy vo formálnom zmysle, hoci to ešte neznamená, že štáty

ktoré nemajú písanú ústavu, napr. Veľká Británia, nemôžu byť právnymi štátmi.

V dejinách vyspelých štátov sa často stretneme s problematikou rozporov medzi

právnymi normami, preto sa vytvorilo celý rad pravidiel na riešenie takýchto situácii.

Sem patrí napr. pravidlo lex posterior derogat priori (neskoršia norma ruší skoršiu), lex

specialis derogat legi generali (špeciálna norma ruší všeobecnú normu) a lex superior

derogat legi inferiori (vyššia norma ruší nižšiu). Samozrejme ani tieto princípy sa

neuplatnia vždy a všade.

3.2.3 Kontrola ústavnosti

Rešpektovanie tejto zásady znamená akceptovanie ústavy, ako primárneho

zákona štátu jednotlivcami a štátnymi orgánmi. V právnom štáte musia byť všetky

právomoci a povinnosti štátnych orgánov upravené zákonmi, aby zásahy do slobody

občanov neboli protizákonné. To znamená, že za právny štát môžeme pokladať len taký

štát, v ktorom sa zásahy do sféry individuálnej slobody jednotlivca môžu diať výlučne

na základe zákona a ktorého výkonná moc uznáva prednosť zákona.22 Keď už hovoríme

o tom, že sloboda jednotlivca je principiálne neobmedzená, tak s tým súvisí aj to, že

každé oprávnenie štátu je naproti tomu principiálne ohraničené a s tým aj

kontrolovateľné. Preto sú všetky funkcie štátu upravené právnymi normami, lebo len to

umožňuje ich kontrolu.

V ústavnom systéme súdna kontrola ústavnosti má nezastupiteľnú úlohu.

Základným predpokladom právneho štátu je, že normy nespôsobia proti sebe a nie sú

navzájom v hierarchickom a obsahovom rozpore. Ak by nastal takýto rozpor, v ústave

nájdeme riešenie na takú situáciu. Ústavná kontrola ústavnosti sa realizuje nasledovne:

1. buď preventívnou kontrolou ústavnosti, ktorá sa využíva Ústavnou radou vo

Francúzskej republike

21 Bolingbroke,H. St. J.: Dissertation on Parties. London 1733, s. 10822

Schmitt, C.: Verfassungslehre. München und Leipzig 1928, s. 130

18

2. alebo následnou kontrolou ústavnosti, ktorá sa realizuje Ústavným súdom SR

v Slovenskej republike.23

Ochrana ústavy v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj Národnou radou SR,

podľa čoho vláda zodpovedá parlamentu. Poslanci môžu vysloviť nedôveru vláde, alebo

kontrasignáciu niektorých rozhodnutí prezidenta. Aj normotvorba a legislatíva musia

rešpektovať ústavu a pri tvorbe zákonov musia vychádzať z ústavy.

Kontrola ústavnosti môže mať politickú a právnu podobu. Rozdiel je iba pri

vykonávaní kontroly. Kým politickú kontrolu vykonáva zákonodarný orgán, tak právnu

kontrolu vykonávajú riadne alebo osobitné súdy, napr. ústavné súdy.

Ďalej kontrola môže byť všeobecná alebo konkrétna. Všeobecná kontrola znamená

posudzovanie súladu zákonov s ústavou. Konkrétna kontrola spočíva v rozhodovaní

o konkrétnych porušeniach ústavy.

Podľa Hansa Kelsena všeobecne platí, že „ústava je akosi iba prvým pozitívnym

krokom k tvorbe práva, je rámcom, ktorý nadobudne hmotný obsah až zákonmi podľa

nej utvorenými“.24

Môžeme konštatovať, že pri charakteristike tohto princípu „ide najmä o to, aby

bol v systéme práva dôsledný poriadok a občan sa netopil v nekonečnom mori

podzákonných právnych noriem a interných predpisov“.25

3.2.4. Kontrola ústavnosti a právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky so sídlom v Košiciach kontroluje zachovanie

princípu ústavnosti. Jeho ústavné postavenie a právomoc je upravená v siedmej hlave,

prvom oddiele Ústavy SR, čl. 124-140. Zmysle ústavnej úpravy ústavný súd rozhoduje

predovšetkým:

1. o súlade

23 Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s. 177-18624 Kelsen, H.: Základy obecné teorie státní. Brno 1932, s.62-6325 Krsková, A.: Právny štát je keď...,Nové slovo, 32, 1990, č. 27, s. 15

19

zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými

zmluvami, ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky,

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými

zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a zákonmi,

všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov

s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a

so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,

všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej

správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy

s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami

vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi,

s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi

ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich

nerozhoduje iný súd,

o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktorý je potrebný

súhlas NR SR s ústavou alebo ústavným zákonom,

o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície

občanov alebo uznesenia NR SR, s ústavou alebo s ústavným zákonom.

2. Kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon

neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán.

3. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z ratifikovanej a vyhlásenej medzinárodnej

zmluvy, ak o ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo

nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane

nerozhoduje iný súd.

20

4. Podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, avšak len v tých prípadoch, ak

je vec sporná.

5. V súvislosti s voľbami Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnosti proti rozhodnutiu

o overení alebo neoverení mandátu poslanca NR SR a tiež o ústavnosti

a zákonnosti volieb prezidenta SR, volieb do NR SR a do orgánov územnej

samosprávy.

6. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach

proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta SR a ďalej o tom, či

rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo

politického hnutia je v zhode s ústavnými zákonmi a inými zákonmi.

7. Ústavný súd rozhoduje o obžalobe NR SR proti prezidentovi SR vo veci

úmyselného porušenia ústavy alebo za vlastizradu.

8. Ústavný súd rozhoduje o ústavnosti rozhodnutia o vyhlásení výnimočného

stavu alebo núdzového.

9. Ústavný súd dáva súhlas na trestné stíhanie alebo vzatie do väzby sudcu

a generálneho prokurátora. 26

Rozhodnutie Ústavného súdu SR, č. Pl ÚS 32/95 uviedlo, že „v právnom štáte má

ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným

prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy

a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj

súkromnoprávne boli v súlade s ustanoveniami ústavy“.27 Ďalšie ustanovenie ústavného

súdu č. P ÚS 38/95 uvádza, že „príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých

článkoch Ústavy SR je však potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona

Národnej rady SR, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské

vzťahy upravujú po prvýkrát alebo o zákon, ktorým sa mení , prípadne dopĺňa už

predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov.“28

26 Posluch, M., Cibulka, Ľ., Kroupa, J.: Státní právo, Institut dalšího vzdělávání, Brno, 2002, s. 125-13027 Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s. 18028 Svák, J. a kolektív: Ústavné právo SR, Akadémia policajného zboru, Bratislava, 2002, s. 180-181

21

3.3 Princíp deľby a kontroly moci

3.3.1 Pojem deľby moci

Štátna moc je v demokratických štátoch vždy rozdelená medzi zákonodarnú

moc, výkonnú moc a súdnu moc. Je to tak v parlamentnej monarchii , v parlamentnej

republike ale aj v prezidentskej republike. Deľba moci je princípom demokracie, a preto

je charakteristické pre všetky demokratické formy vlády. V Deklarácii francúzskej

revolúcie (čl.16) zásadu deľby moci charakterizovali nasledovne: „Spoločnosť, v ktorej

nie je zabezpečená záruka práv ani vytvorená deľba moci, nemá vôbec ústavu.“29

Deľba moci je nevyhnutnosťou každej organizácie, ako aj štátneho systému.

Vyplýva z deľby práce a funkcii, a aj sama o sebe podporuje slobodu. Medzi subjektmi

moci má zvláštne postavenie štát, ktorý aj v demokratických krajinách predstavuje

najvýznamnejšiu mocenskú organizáciu. Štát sústreďuje podstatnú politickú, vojenskú a

ekonomickú moc.30

Mocenská prevaha štátu je veľmi významným predpokladom právneho štátu.

Predpokladom právnosti štátu je stabilita a kontinuita vývoja. Právny štát predstavuje

relatívne stabilizovanú situáciu.

Pod deľbou moci sa rozumie skoro výlučne rozdelenie štátnej moci na zákonodarnú,

výkonnú a súdnu, ktorá ovplyvnila väčšinu ústavných modelov, a ktorú nazývame aj

horizontálnym delením. Keď som už pri horizontálnom delení štátnej moci nemôžem

vynechať ani charakteristiku vertikálneho delenia moci. Vertikálne delenie moci sa

člení medzi ústredné orgány a miestne orgány. Je to vlastne prenesenie moci na orgány

územnej a záujmovej samosprávy, na inštitúcie občianskej spoločnosti. 31

3.3.2 Vývoj ideí deľby moci

Jednou z najstarších a aj v súčasnosti najaktuálnejších otázok je otázka deľby

moci. Je to otázka, ako zabrániť zneužitiu moci, ako výkon moci účinne kontrolovať.

Aristoteles rozoznáva tri základné časti každého štátu, a to radu, úrady a súdnictvo.

29 Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, Bratislava 1997, s.11930 Bárány, E.: Moc a právo, VEDA, Bratislava 1997, s.3331 Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s. 78

22

Polybios uvádza, že jednotlivé moci musia byť v takom vzájomnom vzťahu, aby ani

jedna nezískala prevahu, ale aby všetky ostali v rovnovážnej polohe ako na váhach.32

Teoretické základy tejto teórie postavili potom John Locke a Charles de

Secondat Montesquieu. John Locke tvrdí , že „určite môže byť príliš veľkým

pokušením ľudskej krehkosti, naklonenej uchvátiť moc, pre tie osoby, ktoré majú moc

dávať zákony, aby mali vo svojich rukách aj moc vykonávať ich. Tým totiž môžu vyňať

seba samých z poslušnosti voči zákonom, ktoré tvoria, a prispôsobiť zákon aj

v priebehu jeho prípravy aj pri realizácii svojmu vlastnému súkromnému prospechu,

a tým docieliť záujem odlišný od ostatného spoločenstva, proti účelu spoločnosti

a štátu.“ 33

V diele Duch zákonov (11. kniha, 6. kapitola) rozdelil Charles de Secondat

Montesquieu (1689-1755) štátnu moc na zákonodarnú moc, výkonnú moc a súdnu

moc. Zákonodarná moc mala vydávať zákony, výkonná moc nastoľuje bezpečnosť,

vedie vojnu, uzatvára mier, prijíma veľvyslancov, atď. Súdna moc rieši spory

jednotlivcov alebo trestá zločiny.

Teóriu deľby moci v Spojených štátoch vypracovali autori Vyhlásenia

nezávislosti (1776): Thomas Jefferson (1743-1826) a Benjamin Franklin (1706-1790).

Tvorcovia americkej ústavy sa zišli v r. 1787 vo Filadelfii. K teórii deľby moci

osobitne prispeli Alexander Hamilton (1755-1804), James Madison (1751-1836) a John

Jaye (1745-1829), ktorí svoje názory na ústavu zverejňovali pod názvom Listy

federalistov. V ústavnej podobe našla teória deľby moci svoje najjasnejšie vyjadrenie

v americkom konštitucionalizme, v prezidentskej forme vlády. Formulovaná je napr. vo

Virginskej ústave z roku 1776 nasledovne: „Legislatívne, exekutívne a súdne právomoci

musia byť oddelené a rozlišované, aby žiadny výkon jednej si neprisvojovala druhá aby

žiadna osoba nevykonávala viac ako jednu z nich v rovnakom čase.“34

32

Polybios: Historicu VI. cit. podľa Zippelius, R.: Allgemeine Staatslehre. München 1988, s.31633 Locke, J.: Druhé pojednání o vládě. Praha 1992, s.11534

Papers of Thomas Jefferson, ed. Julian Rayd, Princeton, N.J. 1950, s.379, cit. Malcevová, E.: Občan,

občianska spoločnosť, právny štát, Bratislava 1995, s.56

23

3.3.3 Zásady deľby moci

Podstatou teórie deľby moci je zabezpečenie rovnováhy všetkých troch mocí,

a to zákonodarnej moci, výkonnej moci a súdnictva. Len vtedy, keď žiadna z mocí

nemá dominantné postavenie, môže sa účinne vzájomne kontrolovať.

Ako to uvádza Eva Ottová, zásady deľby moci sú nasledovné:

1. „oddelenosť mocí a trojdelenie mocí,

2. ich nezávislosť,

3. nezlučiteľnosť mocí,

4. vzájomná nezodpovednosť a nepodriadenosť mocí,

5. rovnováha všetkých troch mocí, ich vzájomná kooperácia či konkurencia

s mechanizmom vzájomnej kontroly, bŕzd a protiváh – vzájomného

vyvažovania sa moci.“35

1. Oddelenosť moci a trojdelenie mocí:

Zákonodarná moc

Zákonodarnú moc vykonáva najvyšší zastupiteľský orgán, ktorý v súčasnosti

vzniká v periodicky sa opakujúcich voľbách. Zákonodarná moc nemôže byť ani

neobmedzená, ani prejavom ľubovôle. Nemôže si osvojiť moc a vládnuť príležitostnými

a ľubovoľnými nariadeniami. Zákonodarnú moc je nutné oddeliť od výkonnej moci.

„Tým by zákonodarcovia vyňali samých seba z ich pôsobnosti, z povinnosti rešpektovať

zákon, ktorý odhlasovali a vykonanie zákona by prispôsobovali svojmu vlastnému

prospechu a tým nadobudli záujmy, ktoré sú v rozpore s účelom štátu a spoločnosti

a ktoré sú odlišné od záujmov, ktoré môžu podľa zákona uskutočňovať ostatní.“ 36

Podľa Montesquieua zákonodarný orgán sa má skladať z dvoch komôr. V hornej

komore je dedičná šľachta, v dolnej komore by mali byť reprezentanti ľudu, ale každá

z týchto komôr má zasadať osobitne. V dvojkomorovom parlamente sa má vyvažovať

šľachtická a demokratická zložka. „Zákonodarná moc sa zverí teda šľachticom aj

35

Ottová, E.: Teória práva, Heuréka 2006, s.76

36Locke, J.: Dvě pojednání o vláde, Praha 1965, s.209 cit. Prusák, J.: Teória práva, Bratislava 1997, s.

123.

24

orgánu určenému zastupovať ľud, každý z nich sa bude stretávať a rokovať zvlášť a ich

názory aj záujmy budú odlišné.“37

Výkonná moc

J. Locke sa nazdával, že najlepším politickým systémom je monarchia, predsa však

podmienil práva panovníka všeobecným súhlasom občanov. Podľa Locka moc štátu sa

musí opierať o prirodzené zákony, osobitne o prirodzenú snahu človeka o prežitie, čoho

základom je sloboda a ochrana vlastného majetku. Cieľom štátu je blahobyt

spoločnosti, a ak panovník poruší tieto zákony, ľudia majú právo na to, aby ho

odstránili. Lockove politické názory iniciovali rozvoj predstáv o liberálnom štáte a stali

sa základom neskorších osvietenských reforiem. Po polstoročí neskôr Ch. L.

Montesquieu vo svojom diele Duch zákonov už pokladá deľbu moci za nevyhnutný

základ spoločenskej zmluvy a záruky slobody. 38

Výkonnú moc zveril Montesquieu panovníkovi. Panovník bol úplne vyčlenený zo

zákonodarnej moci. Ustanovený do funkcie bol nezávisle, na základe dynastického

alebo politického princípu. Pri voľbe panovníka stavovským snemom ide tiež

o nezávislosť, pretože panovník je ustanovený do funkcie natrvalo.

V republikách vykonáva výkonnú moc buď výlučne prezident, takže vláda je skôr

zborom poradcov, alebo je výkonná moc tak v republikách, ako aj súčasných

parlamentných monarchiách rôznym spôsobom rozdelená medzi kabinet a hlavu štátu.

Súdna moc

Podľa Montesquieua sa súdna moc nemusí zveriť stálym súdom. Stále musia byť však

zákony, na základe ktorých súdy rozhodujú. Tým sa dá dosiahnuť, že súdy nebudú

viazané na určitý stav, a ľudia sa budú obávať úradu a nie úradníkov. Pri vážnych

obvineniach má mať obžalovaný právo vyberať , prípadne odmietať navrhnutých

sudcov kvôli zaujatosti.

V právnych štátoch súčasnosti vykonávajú súdnu moc nezávislé súdy. Ich nezávislosť

spočíva v tom, že aj keď sú sudcovia vymenovaní alebo volení, sú ustanovení natrvalo.

Sudcovia sú odvolateľní len na základe dôvodov stanovených ústavou. Zákonodarná

37

Montesquieu, Ch. de S.: Duch zákonov, Bratislava 1989, s. 209

38Cibuľka, Ľ. a kolektív: Vybrané kapitoly z dejín o spoločnosti, Bratislava 2001, s.184

25

moc a výkonná moc im nemôže vydávať príkazy, ako majú v konkrétnej veci

rozhodnúť. Sudcovia musia rešpektovať len slová ústavy a zákonov.

2. Nezávislosť moci

Zásada nezávislosti moci upravuje vzájomné vzťahy troch mocenských zložiek.

Stanovuje zákaz kreácie medzi mocami. Kreačná nezávislosť znamená, že z hľadiska

svojho vzniku a zániku sú nezávislé od iných zložiek moci. To znamená, že jedna moc

nemá vytvárať druhú moc.

3.Nezlučiteľnosť moci

Zásada nezlučiteľnosti moci znamená že medzi jednotlivými mocami existuje

inkompatibilita, nezlučiteľnosť mocí v rukách jedného štátneho funkcionára. Svoje

funkcie môže vykonávať len v rámci jednej zložky moci. Montesquieu to sformuluje

nasledovne: „Všetko by sa zvrhlo, keby jeden človek a ten istý človek alebo inštitúcia

zložená z občanov, šľachticov alebo ľudu, vykonávali všetky tieto tri druhy moci naraz:

moc vydávať zákony, moc vykonávať vládne nariadenia a moc súdiť zločiny alebo

spory jednotlivcov.“39

Podstata nezlučiteľnosti moci teda spočíva v tom, že štátny funkcionár môže

vykonávať funkciu len v rámci jednej moci. Ústava znemožňuje, aby štátny funkcionár

vykonával mandát poslanca, ale môže byť sudcom alebo členom vlády.

Kým zásada trojdelenia moci oddeľuje jednotlivé moci, zásada nezlučiteľnosti nedovolí

vykonávať dve a viac funkcií v oddelených zložkách mocí. Zásada nezlučiteľnosti

nadobudla vývojom širší význam. To znamená, že s výkonom určitých funkcií je

nezlučiteľný nielen výkon funkcií v rámci iných zložiek mocí, ale aj podnikateľská

činnosť alebo členstvo v politických stranách. V týchto prípadoch môžeme hovoriť

o konflikte záujmov. Na zamedzenie rozporu záujmov vydávajú jednotlivé štáty zákony,

ktorých účelom je stanoviť určeným štátnym funkcionárom také obmedzenia, ktoré by

zamedzili rozpor osobných záujmov s verejnými záujmami.

39

Montesquieu, Ch. de S.: Duch zákonov. Bratislava 1989, s. 207

26

4. Vzájomná nezodpovednosť a nepodriadenosť mocí

Oddelenosť mocí je východiskom aj poňatia samostatností mocí. Samostatnosť

mocí spočíva v tom, že zákonodarná, výkonná a súdna moc sú oddelené a nie sú

usporiadané hierarchicky. Medzi nimi nie sú vzťahy nadriadenosti a podriadenosti.

Chápanie vzájomnej nezodpovednosti jednotlivých zložiek moci znamená, že v systéme

deľby moci sa medzi štátnymi orgánmi nemôže uplatňovať ústavnopolitická

zodpovednosť. Ústavnopolitická zodpovednosť štátnych funkcionárov sa uskutočňuje

len na konci funkčného obdobia a len vo vzťahu k voličom.

5.Rovnováha, kooperácia a brzdy medzi mocami.

„Oddelenosť, nezávislosť, nezodpovednosť a nezlučiteľnosť zákonodarnej,

výkonnej a súdnej moci však ešte nie sú v zmysle teórie deľby moci zárukou proti

možnosti svojvoľného zneužívania moci v rámci jednotlivých mocí. Nevylučujú

možnosť aby niektorá z mocí získala dominantné postavenie, svoju vlastnú

nekontrolovateľnosť a kontrolu nad ostatnými mocami, preto najdôležitejšou zásadou

systému deľby moci je mechanizmus vzájomnej kontroly, bŕzd a vzájomného

vyvažovania jednotlivých mocí.“ 40

Zásadu rovnováhy mocí a vzájomných bŕzd medzi nimi formulovala americká

konštitucionalistika. Ústavný systém by mal spravovať veci tak, aby medzi

jednotlivými zložkami mocí vládla rovnováha. Systému deľby moci sa prieči aj

nerovnovážny stav medzi mocami. Môže sa stať, že niektorá zložka zaujme nadradenú

pozíciu voči iným zložkám, ale takáto situácia sa môže vyskytnúť iba prechodne, lebo

mechanizmy zabezpečovania rovnováhy znovu nastolia vyváženosť všetkých mocí.

Tieto mechanizmy sa nazývajú brzdy a celá sústava má názov systém bŕzd a rovnováhy

mocí (check and balances).

Pomocou vzájomných bŕzd sa dosahuje rovnováha mocí a tým vylučuje nadradenosť

jednej moci nad ostatnými.

Občiansku slobodu nie je možné zabezpečiť iba tým, že sa moc rozdelí medzi

legislatívu, exekutívu a justíciu. Aj pri trojdelení štátnej moci sa môže stať, že určitá

hodnotová orientácia, politická strana, alebo jedna z troch mocí chce využiť svoje

40

Ottová, E.: Teória práva, Heuréka 2006, s.77

27

postavenie na úkor iných. Podľa Madisona sa tomu dá predísť tak, že „oddelenie mocí,

ktoré považuje za podstatné pre slobodnú vládu, nemôže byť v praxi zachovávané

v náležitej miere, ale tieto zložky nebudú spojené a prepojené natoľko, že každá z nich

bude mať k dispozícií prostriedky ústavného dozoru nad ostatnými.“41

Demokratická deľba moci spočíva v tom, že nijaká zo zložiek moci nemôže

postupovať samostatne vo väčšine agendy, ktorá je súčasťou jej právomoci

a kompetencie. Je to teda systém, v ktorom každá z troch mocí sa realizuje len

s podmienkou kooperácie s ďalšími mocami. Dochádza tak k uplatneniu mechanizmu

bŕzd medzi mocami. Kooperujúce mocenské subjekty musia svoje požiadavky

zmierňovať, a tak celá sústava realizácie moci v štáte začína slúžiť mnohým záujmom

ako len jednému záujmu.

Na záver môžeme konštatovať, že pri deľbe moci sa uplatní nielen klasické trojdelenie

moci, ale navyše sa vylúči, aby ktorákoľvek moc prijala definitívne rozhodnutie

v určitej veci bez podpory ďalšej moci.42

3.3.4 Deľba moci v SR

Štátne orgány zabezpečujú realizáciu jednotlivých funkcií a úloh štátu. Keďže

štát nemôže vykonávať svoje úlohy bezprostredne, vytvára si na tento účel osobitné

orgány, ktoré zastupujú štát v jeho jednotlivých činnostiach.

Pre všetky štátne orgány je charakteristické, že ich rozhodnutia sú vynútiteľné

štátnou mocou. Vynútiteľnosť rozhodnutí štátnych orgánov sa zabezpečuje

prostredníctvom štátnych orgánov, alebo ich štát zveruje na základe poverenia iným

subjektom (exekúcia).

Koncepcia Ústavy SR vychádza z princípov, ktoré sú vlastné demokratickým

ústavám. Vo vzťahu k výkonu štátnej moci je ústava založená na montesquieuovskej

teórii trojdelenia moci: zákonodarná moc, výkonná moc a súdna moc. Osobitné

postavenie patrí orgánom kontroly.

41

Hamilton, A. – Madison, J.-Jay, J: Listy Federslistů. Olomouc 1994, s.48

42Prusák, J.: Teória práva, Bratislava 1997, s. 121-129

28

Zákonodarná moc

Ústavné postavenie Národnej rady Slovenskej republiky je upravené v piatej

hlave ústavy. V tejto časti ústavy je súčasne upravené aj referendum. Národná rada SR

je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. NR SR je súčasne v zmysle čl.

2 ods. 1 ústavy orgánom štátnej moci. Poslanci NR SR sú volení vo všeobecných,

rovných a priamych voľbách s tajným hlasovaním podľa volebného systému

pomerného zastúpenia. Čl. 73 ústavy stanovuje počet poslancov na 4 roky. Národná

rada SR je jedno komorným orgánom a pre poslancov platí tzv. zákaz imperatívneho

mandátu. Poslanci sú zástupcovia voličov, ale mandát vykonávajú osobne podľa svojho

svedomia a presvedčenia. Nie sú viazaní príkazmi a ani voliči nemôžu odvolať

poslancov.

Pôsobnosť NR SR je určená jej ústavným postavením v systéme výkonu moci.

Členiť môžeme na:

1. pôsobnosť v oblasti zákonodarstva

2. pôsobnosť v oblasti kontroly

3. pôsobnosť v oblasti tvorby štátnych orgánov

4. pôsobnosť v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky

V zmysle ústavnej úpravy teda NR SR svojimi právnymi normami reguluje vzťahy

vznikajúce vo všetkých oblastiach spoločenského, politického a hospodárskeho života

SR. Rozsah jej zákonodarnej činnosti je limitovaný ústavnou zásadou právneho štátu

a deľbou moci, a preto je zákonodarný orgán viazaný ústavou a jej princípmi.

V právnom štáte kompetencie štátnych orgánov vytvárajú predpoklad pre ústavnú

rovnováhu, ktorej súčasťou je aj systém deľby moci. Jednotlivé druhy moci sú

v parlamentnej vládnej forme autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej

kontroly a spolupráce.43

Výkonná moc

Výkonná moc je upravená v šiestej hlave ústavy v dvoch oddieloch. V prvom

oddiele je upravené postavenie prezidenta SR, v druhom oddiele je upravené postavenie

vlády SR.

43

Posluch, M., Cibuľka, Ľ., Kronpa, J.: Štátne právo, Brno 2002, s.81

29

Vznik inštitútu hlavy štátu je daný vznikom Slovenskej republiky ako

suverénneho a samostatného štátneho útvaru so všetkými z toho vyplývajúcimi znakmi.

Hlavou SR je podľa čl. 101 ods. 1 ústavy prezident ako individuálna hlava štátu.

Reprezentuje republiku navonok aj dovnútra. Svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny

chod ústavných orgánov, a svoj úrad vykonáva podľa svojho svedomia a presvedčenia.

Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním.

Voľbu prezidenta upravuje zákon č. 46/1999 Z.z. Funkčné obdobie prezidenta je

ústavou stanovené na 5 rokov. Tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac

v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Pôsobnosť prezidenta vymedzuje čl. 102

ústavy. Jeho kompetencie zodpovedajú tradičným kompetenciám hlavy štátu

v podmienkach parlamentnej formy vlády.

Ústava v čl. 108 charakterizuje vládu SR ako vrcholný orgán výkonnej moci.

Ústavné postavenie, právomoc a zodpovednosť vlády sú upravené v druhom oddiele

šiestej hlavy ústavy SR.

Vláda SR zabezpečuje plnenie úloh v hospodárskej, kultúrnej a sociálnej oblasti.

Zabezpečuje plnenie zákonov národnej rady, riadi a kontroluje činnosť ministerstiev

a ostatných orgánov štátnej správy. Sleduje a zabezpečuje plnenie svojich nariadení,

uznesení.

Vláda SR je kolektívnym orgánom, skladá sa z predsedu vlády, podpredsedov

a ministrov. Predsedu a členov vlády vymenúva a odvoláva prezident republiky. Po

svojom vymenovaní skladajú členovia vlády do rúk prezidenta republiky sľub. Znenie

sľubu je upravené v čl. 112 Ústavy SR. Funkcia člena vlády vylučuje, aby jej člen

vykonával poslanecký mandát.

Člen vlády nesmie vykonávať funkciu sudcu, inú funkciu v orgáne verejnej moci alebo

podnikateľskú činnosť. Národná rada SR kontroluje činnosť vlády, plnenie jej

programového vyhlásenia. Má právo vysloviť vláde nedôveru, čo je ústavnou sankciou

za neuspokojivé plnenie jej funkcii. Po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej

rady SR je vláda povinná podať demisiu a tak umožniť vymenovanie novej vlády.

Ministerstvo a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom Národnej

rady SR.44

44 Posluch, M., Cibuľka, Ľ., Kronpa, J.: Štátne právo, Brno 2002, s. 80-81

30

Súdna moc

Súdna moc je upravená v dvoch oddieloch siedmej hlavy Ústavy SR, V prvom

oddiele je upravené postavenie Ústavného súdu SR, v druhom oddiele postavenie súdov

v SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd SR rozhoduje najmä o súlade zákonov s ústavou a ústavnými

zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas NR SR a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené predpísaným spôsobom.

Súdy sú osobitné štátne orgány, ktoré spôsobom prerokovávania na

zasadnutiach súdov a v zákonoch stanovenom poriadku rozhodujú trestné a občianske

veci na základe zákona a právneho vedomia sudcov.

Ústava SR a zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v platnom znení a nadväzujúce

zákony zakotvujú, že v SR vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Súdy SR

tvoria jednotnú sústavu, ale do tej sústavy nezaraďujeme Ústavný súd SR.

Nezávislé súdnictvo musí rešpektovať dve základné zásady:

1. neutralitu sudcov, ako záruku nadstraníckeho a objektívneho prejednávania

vecí pred súdmi

2. zabezpečenie práv a slobôd jednotlivca prostredníctvom sudcu

neovplyvňovaného politickou mocou.

Prvú zásadu realizujú súdy, zákonom presne stanoveným postupom prejednávania vecí.

Druhá zásada je vlastne základom rozdelenia moci, predstavuje ochranu súdnictva pred

politickou mocou zákonodarstva a moci výkonnej. Nezávislosť súdov možno vidieť

najmä v zárukách osobitného právneho postavenia. Sudcovia sú volení presne

stanoveným spôsobom, sú neodvolateľní a nepreložiteľní. Sudcovia sú pri svojom

rozhodovaní viazaní výlučne ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7. ods. 2 a 5 ústavy a zákonom, preto im nemožno udeľovať žiadne pokyny.

Sústava súdov, s výnimkou Ústavného súdu SR, je jednotná. Znamená to, že všeobecné

súdy rozhodujú okrem trestných a občianskoprávnych vecí aj veci obchodné,

a preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

31

3.4 Nezávislosť súdnictva

3.4.1 Všeobecne o princípe nezávislosti súdnictva

Právny štát je nemysliteľný bez nezávislého súdnictva. Súdy sú orgány štátu,

ktoré ochraňujú ústavnosť, rozhodujú v občianskoprávnych veciach, preskúmavajú

zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, v určitých veciach aj interpretujú a aplikujú

ústavu, zákony a medzinárodné zmluvy. 45

Súdnu ochranu zakotvuje aj Ústava SR, ako základný prameň slovenského

práva, podľa čoho v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné

súdy. Nezávislosť súdnictva je primárnym predpokladom zdravého fungovania súdnej

moci.

Činnosť nezávislých, všeobecných súdov patrí k najdôležitejším garanciám pri

transformácií ľudských práv z fixovaných hodnôt do reality právnych procesov.

Nie je to výsada súdnej moci, ale práve naopak, hovoríme o predpoklade zodpovednosti

za nestranné a spravodlivé súdnictvo.

Nezávislosť súdnictva a sudcovská nezávislosť sú základným identifikačným

znakom súdnictva. Sú ústavnou zásadou demokratických štátov, ustanovujú že sudcovia

sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, takže pri rozhodovaní sa spravujú výlučne

ústavou a zákonmi, prípadne aj ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi

alebo medzinárodnou zmluvou.

Nezávislosť sudcu, ktorý pri výkone svojej funkcie nie je viazaný okrem

zákonov nijakými inštrukciami, sa nazýva funkčnou nezávislosťou. To znamená aj

ochranu pred nadmerným zaťažovaním úlohami politického rozhodovania, ktoré

nepatria do právomoci justície a aj vylúčenie možnosti bezprostredného zasahovania do

funkcií súdnictva oboma ďalšími mocami.

Popri funkčnej nezávislosti rozlišujeme ešte aj organizačnú a osobnú nezávislosť

sudcu. Organizačná nezávislosť znamená separáciu a organizačné oddelenie súdnej

moci od výkonnej a zákonodarnej moci vo všetkých inštanciách, čo zakotvuje zásadu že

súdna moc nemôže byť vykonávaná orgánmi výkonnej a zákonodarnej moci. Aj keď

existuje hranica medzi troma mocami, zákonodarná moc ovplyvňuje výkon súdnictva

45

Problémy právneho štátu v Slovenskej republike, Zborník vystúpení z konferencie : Piešťany 28.-30.

novembra 1997, [Imrich Kanárik ... et al.]

32

svojou legislatívnou činnosťou, a tiež výkonná moc ovplyvňuje súdnu moc

rozhodujúcou účasťou na tvorbe legislatívnych predpisov.

Vzťahy medzi tými mocami často neprebiehajú nekonfliktne. Miera konfliktov vyplýva

od práve vládnucej politickej moci.

Osobná, či statusová nezávislosť zabezpečuje sudcovi trvalosť funkcie,

nemožnosť preloženia a jeho zosaditeľnosť len v určitých situáciách, napríklad v

prípade choroby alebo v prípade úmyselného trestného činu. Nepreložiteľnosť sudcu je

reštriktívne vymedzená v Ústave SR. V Ústave SR nájdeme aj ďalšie ustanovenie, na

základe ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a príslušnosť súdu

ustanoví zákon. Zákonný sudca v tomto prípade znamená sudcu, ktorý je príslušný

rozhodnúť konkrétnu vec. 46

Pojem profesionálna etika tiež zohráva významnú úlohu pri slobodnom

rozhodovaní a možno ju vysvetliť a charakterizovať prísnou nestrannosťou,

zachovávaním zákona, odmietaním zásahov do rozhodovacej činnosti, povinnosťou

mlčanlivosti a zákazom vedľajších zamestnaní.

Funkcia sudcu je nezlučiteľná s aktivitou v určitých organizáciách a výkonom

zárobkovej činnosti. Princípu nezávislosti a nestrannosti, a teda aj nestraníckosti sudcu

zodpovedá podľa názoru Združenia sudcov Slovenska požiadavka apolitičnosti sudcov a

úprava ich inkompatibility. Keby sudca počas svojho výkonu funkcie zastupoval

politické názory nebolo by možné rozhodovať objektívne. V demokratickom štáte

neutralita sudcov je garanciou nestraníckeho rozhodovania a súdy sú zárukou

dodržiavania občianskych práv a slobôd, preto nemajú podliehať politickým zmenám.

Základným predpokladom nezávislosti a nestrannosti sudcu je neovplyvňovanie sudcu

cestou prípadnej straníckej poslušnosti, či straníckej disciplíny. V ústavnej úprave

nájdeme inkompatibilitu sudcovskej funkcie s inými verejnými funkciami, ako aj

zákazom podnikateľskej alebo inej hospodárskej alebo zárobkovej činnosti, s výnimkou

správy vlastného majetku a činnosti vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej.

„Novela zaviedla do Ústavy nový článok 145a, v zmysle ktorého ak je vymenovaný

sudca členom politickej strany alebo politického hnutia, je povinný vzdať sa členstva v

nich ešte pred zložením sľubu. Zároveň druhý odsek inkorporovaného článku 145a

stanovuje, že sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie, pričom výkon funkcie sudcu

je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátno-zamestnaneckým

46 Prusák, J.: Teória práva, Bratislava 1997, s. 175

33

pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou

činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá

vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou

okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej

činnosti a členstva v Súdnej rade SR.“47

Z radu nemožno vynechať ani odbornosť a bezúhonnosť sudcu. Tie sú také

vlastnosti, ktoré sudcov odlišujú od iných. Model nezávislého sudcu predpokladá

prepojenie odbornej kvality s morálnou a právnou kultúrou. „Vysoká odborná úroveň,

ktorá je dosiahnutá najmä vedomosťami z oblasti práva, je zdrojom legitimity

profesionálnych sudcov vo všetkých demokratických krajinách. Principiálna odlišnosť

je však medzi kontinentálnymi krajinami a krajinami common law, ktorá je dôsledkom

rôzneho chápania postavenia sudcov v spoločnosti. Kým kontinentálne krajiny chápu

sudcovskú funkciu ako osobitnú formu štátnoúradníckej kariéry, angloamerické krajiny

vidia v nadobudnutí sudcovskej funkcie ideálne zavŕšenie právnickej kariéry.“48

Odbornosť a právne vedomosti sudcov sa dotýkajú aj technických, ekonomických

vedomostí a zručností z ostatných vied. Podľa J. Sváka „ druhou zložkou, popri

adekvátnej odbornej úrovni, kompetentnosti sudcov je ich bezúhonnosť a spoločenská

autorita, ktorá je potrebná na zabezpečenie autority sudcovskej moci.“

Výkon sudcovskej nezávislosti je podmienený aj s osobnými zárukami. Tie

môže byť kariérne, stavovské, materiálne a profesné. Čo sa týka kariérnej záruky, už

som spomenula zásadu nepreložiteľnosti sudcu, ale sem patrí aj zásada časovo

neobmedzeného funkčného obdobia sudcu.

Stavovské právne záruky sa začali uplatňovať až v polovici 20.storočia. Sem patrí

slobodné vytváranie sudcovských združení na ochranu práv sudcov a sudcovská

samospráva. Na základe zákona č. 89/1990 Zb. o združovaní občanov postupne vznikli

občianske združenia sudcov, ako Národná asociácia sudkýň Slovenska, Združenie

sudcov Slovenska a Slobodná únia sudcov Slovenska. Združovacie právo sudcov je

garantované aj Európskou chartou štatútu sudcov.

Pod pojmom materiálne záruky nezávislosti sudcov treba rozumieť najmä právo

neznížiteľnosti sudcovského platu. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí č. PL. ÚS

52/99 potvrdil, že materiálne právne záruky nezávislosti sudcov sú jedným zo

základných pilierov nezávislosti sudcov, avšak „predstavujú zákonnú, a nie ústavnú

47 Internetová adresa: http://kbdesign.sk/cla/48 Svák, J.: Súdna moc a moc sudcov na Slovensku, Právny obzor, 2006, č. 1, s. 5

34

garanciu ich nezávislosti, pričom Ústava SR nevylučuje, aby takáto zákonná úprava

reagovala na stav a potreby ekonomiky štátu.“ 49

Ako poslednú záruku by som spomenula procesné záruky nezávislosti sudcov, čo sa

často prejavuje pri uplatňovaní inštitútu vylúčenia sudcu a práva na spravodlivý proces.

Ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu hovorí, že „ako nezávislosť súdov, tak ani

nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“,

keďže sa poskytuje pre potreby riadneho výkonu súdnictva“.50 To znamená, že sudca

musí rešpektovať zákon a súvisí s inštitútom zodpovednosti sudcov.

3.4.2 Sudca v právnom štáte a zodpovednosť sudcu

Podľa slov M. Cappellettiho „privilégium sudcovskej nezodpovednosti nemôže

byť cenou, ktorú spoločnosť obetuje pre sudcovskú nezávislosť.“51 Pri inštitúte

nezávislosti súdnictva treba vysvetliť aj ďalšie pojmy, medzi ktoré patrí pojem

zodpovednosť sudcov a sudcovká etika. K sudcovskej etike venujem väčšiu pozornosť

v nasledujúcej časti tejto kapitoly.

Sudca ako reprezentant štátu pri výkone sudcovskej funkcie môže byť

zodpovedný voči rôznym subjektom. Medzi tie subjekty patria: občania, štátne orgány

a konkrétne účastníci konania. V rukách sudcu je právomoc rozhodnúť o priznaní práva

alebo jeho odopretí práva týchto subjektov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že

sudca je zodpovedný za vedenie a priebeh súdneho konania, za obsah súdneho

rozhodnutia, za plnenie ďalších povinností vyplývajúcich zo zákona a za plnenie

deontologických a etických pravidiel správania sa sudcu. 52

Prvá zásada, zodpovednosť za vedenie a priebeh súdneho konania (denegatio iustitiae)

znamená, že sudca so svojím konaním nemôže znemožniť fyzickým a právnickým

realizovať svoje právo na súdnu ochranu. Čo sa týka obsahu súdneho rozhodnutia sudca

zodpovedá za to, že jeho rozhodnutie vychádza zo zákona, a neporuší základné ľudské

práva slobody vymedzené v ústave a v medzinárodných dokumentoch . Sudca už nie je

len „hovorcom zákona“ ale sa stal ochrancom práva, teda musí ochraňovať práva

49 Svák, J.: Súdna moc a moc sudcov na Slovensku, Právny obzor, 2006, č. 1, s. 1250 Svák, J.: Súdna moc a moc sudcov na Slovensku, Právny obzor, 2006, č. 1, s. 1351

Cappeletti, M.: Quis custodes ipsos custodient? In: Le pouvoirs des juges, Economica, Paris 199052 Svák, J.: Nezávislosť súdnictva a zodpovednosť sudcov, Právny obzor, 80, 1997, č. 5, s. 486-497

35

jednotlivcov a menšín.53 Vyplývajú mu aj rôzne povinnosti z osobitných zákonov

a vzťahujú sa na neho všeobecné pracovnoprávne predpisy, teda predpisy Zákonníka

práce.

„Sudcovská funkcia prináša pre sudcu aj ďalšie povinnosti ktoré nie sú spojené

s bezprostredným výkonom súdnictva, ale v celom sumáre vytvárajú obraz sudcu ako

nestrannej spoločenskej autority. Ide tu o deontologické a etické pravidlá správania sa

sudcu. Ich základ vymedzuje na Slovensku, podobne ako v mnohých krajinách, zákon

o súdoch a sudcoch.“54 Základné povinnosti sudcu nájdeme v zákone 385/2000 Z.z.

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 30, základné povinnosti sudcu zákon charakterizuje nasledovne:

(1) V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí

zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo

ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Obmedzenia štátneho funkcionára pri výkone štátnej funkcie podľa osobitného

predpisu sa vzťahujú primerane aj na sudcu (čl. 3 ods. 1 písm.a) až e), ch) a i)

ústavného zákona NR SR č. 119/1995 Z.z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone

funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov).

(2) V záujme záruky nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca

povinný najmä

a) presadzovať a obhajovať nezávislosť súdnictva a jeho dobrú povesť,

b) odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktorých cieľom by

mohlo byť ohrozenie nezávislosti súdnictva,

c) nenechať sa pri výkone svojej funkcie ovplyvniť záujmami politických strán,

politických hnutí, verejnou mienkou alebo oznamovacími prostriedkami,

d) vystupovať nezaujato a k stranám alebo k účastníkom konania pristupovať bez

ekonomických, sociálnych, rasových, etnických, sexuálnych alebo

náboženských predsudkov,

e) dbať svojím správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne

spochybňovaná,

f) dodržiavať pravidlá sudcovskej etiky.

53 Guarnieri, C. – Pederzoli, P.: La puissance de juger. Paris. Editions Michalon 1996, s.71-7254 Svák, J.: Nezávislosť súdnictva a zodpovednosť sudcov, Právny obzor, 80, 1997, č. 5, s. 492

36

(3) Sudca nesmie od strán alebo od účastníkov konania alebo od ich právnych

zástupcov okrem prípadov ustanovených v zákonoch o konaní pred súdmi (napr.

Občiansky súdny poriadok, Trestný poriadok) jednostranne prijímať alebo

poskytovať im informácie alebo rokovať s nimi o skutkovej podstate prejednávanej

veci alebo o procesných otázkach, ktoré na ňu môžu mať vplyv.

(4) Sudca je povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach

konať plynulo bez zbytočných prieťahov; vždy upozorniť predsedu súdu na

neprimeraný počet pridelených vecí, ak zjavne hrozí, že ich nemôže vybaviť bez

zbytočných prieťahov.

(5) Sudca je povinný plniť svoje povinnosti riadne a včas aj v prípade povolenia práce

v domácom prostredí. Rovnako je povinný vykonávať nariadenú pohotovosť a

výkon funkcie nadčas v súlade s rozvrhom práce.

(6) Sudca je povinný využívať určené pojednávacie dni a tak zabezpečovať riadne a

včasné vybavovanie pridelených vecí.

(7) Sudca zodpovedá za neprehlbovanie svojich odborných vedomostí a podľa okolností

aj za nevyužitie ponúknutých možností na vzdelávanie. Sudca je povinný prispievať

svojimi znalosťami a schopnosťami pri odbornej príprave justičných čakateľov a

funkčne mladších sudcov. Využiť znalosti a schopnosti sudcu pri odbornej príprave

na zvyšovanie a prehlbovanie odbornej úrovne sudcov, justičných čakateľov a

ďalších zamestnancov súdov možno iba s jeho súhlasom a ak tomu nebráni plnenie

jeho povinností pri výkone súdnictva.

(8) Sudca nemá právo štrajkovať a nesmie konať tak, aby akýmkoľvek spôsobom

znemožňoval činnosť súdnictva.

(9) Sudca nesmie byť členom žiadnej politickej strany ani politického hnutia, ani

vykonávať aktívnu politickú činnosť v politických stranách alebo v politických

hnutiach.

(10) Sudca je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku funkcie sudcu, o

veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, ak nebol tejto povinnosti

zbavený podľa tohto zákona alebo osobou, v ktorej záujme túto povinnosť

zachováva. Z vážnych dôvodov a so súhlasom sudcu je oprávnený zbaviť sudcu

tejto povinnosti aj predseda súdu, a ak ide o predsedu súdu, predseda jeho

bezprostredne vyššieho súdu, ak ide o predsedu najvyššieho súdu, predseda

37

národnej rady. Tejto povinnosti zachovávať mlčanlivosť nemôže byť zbavený vo

veciach hlasovania. Sudcu však nemožno nútiť, aby vypovedal ako svedok o

veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie sudcu. Sudca je aj po zbavení

povinnosti zachovávať mlčanlivosť povinný dbať na oprávnené záujmy účastníkov

konania.

(11) Sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach

prejednávanými súdmi.55

3.4.3 Etika a etický kódex sudcu

Etike sudcovského povolania sa venuje v súčasnosti značná pozornosť. To je

podmienené dôležitosťou tejto funkcie, postavenia sudcu v spoločnosti. Je to jedno

z najstarších povolaní. Sudcovia už v stredoveku rozhodovali spory medzi občanmi.

V dnešných dňoch sudca vystupuje ako osoba reprezentujúca zákon, ako inštitúcia, na

ktorú sa obracia verejnosť s rešpektom.

Sudca, aj keď má nezávislé postavenie v súdnej činnosti, ale v momente

rozhodovania je človek, ktorého špeciálnu úlohu určujú ústavné, zákonné a

etickoprofesijné normy. Preto etický kódex sudcu je jedným zo základných

predpokladov, ako presvedčiť širokú verejnosť a získať si jej dôveru v sudcovský stav.

„Etický kódex sudcu:

1. je určitým vymedzením konkrétnych práv a povinností sudcu spätých

s výkonom sudcovskej profesie,

2. je nevyhnutný v súvislosti so zabezpečením fungujúceho sankčného

mechanizmu,

3. vytvára etické predpoklady pre posilnenie kvality a zvýšenie profesionality

sudcovského rozhodovania,

4. neprestavuje právnu normu, jeho prijatie zo strany sudcov je prejavom ich

prístupu k výkonu funkcie a stotožnenia sa s ustálenými zásadami profesijnej

etiky, mravnosti a morálky, čo ponesie v sebe odkaz pre verejnosť o tom, že

sudca sa zaväzuje k určitým zásadám, a preto je hodný dôvery a rešpektu,

55 Internetová stránka: www.akademia.justice.sk/

38

5. vymedzuje etickoprofesijné kritériá sudcovského stavu, vytvára v podvedomí

členov spoločnosti jeho imidž.“ 56

Príloha 157

Príloha 258

3.4.4 Zásady konania, procesné záruky a právo na spravodlivý

proces

S princípom sudcovskej nezávislosti úzko súvisí sústava procesných záruk, ktoré

zabezpečujú viazanosť štátnych orgánov právom, ochranu základných ľudských práv

a slobôd občanov v trestnom, občianskom a v správnom konaní.

Trestný poriadok č. 301/2005 upravuje základné zásady trestného konania,

medzi ktoré zaradil zásadu stíhania len zo zákonných dôvodov, zásadu práva na

spravodlivý proces, zásadu primeranosti a zdržanlivosti, zásadu práva na obhajobu,

zásadu rýchlosti konania, zásadu kontradiktórnosti konania, zásadu verejnosti, zásadu

spolupráce so záujmovými združeniami občanov, zásadu oficiality, zásadu legality

a zásady oportunity, obžalovaciu zásadu, zásadu „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej

veci), vyhľadávaciu zásadu, zásadu prezumpcie neviny, zásadu ústnosti, zásadu

bezprostrednosti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zásadu zistenia skutkového

stavu bez dôvodných pochybností.59

„Podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, každý kto je obvinený

z trestného činu, má tieto minimálne práva:

(1) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,

(2) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

56 Čipkár, J.: Profesijná etika právnika, Univerzita P.J Šafárika v Košiciach, 2003, s. 12857 Pozri:Etický kódex sudcu SR, internetová stránka: http://www.zdruzenie.sk/58 Pozri: Kódex správania sudcov Spojených štátov, cit. Čipkár, J.: Profesijná etika právnika, Univerzita P.J Šafárika v Košiciach, 2003, s. 134-13959 Trestný poriadok č. 301/2005

39

(3) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú,

(4) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe,

(5) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred

súdom, alebo týmto jazykom nehovorí.“60

Aj civilný proces má svoje zásady, aby konanie pred súdom bolo spravodlivé.

Sem patrí zásada rovnosti účastníkov konania, zásada verejnosti pojednávania, zásada

prejednávania veci bez zbytočných prieťahov, dispozičná zásada, prejednacia zásada,

zásada voľného hodnotenia dôkazov, zásada kontradiktórnosti, zásada priamosti

a ústnosti, zásada arbitrárneho poriadku, zásada hospodárnosti a zásada materiálnej

pravdy.

3.4.5 Medzinárodná úprava princípu nezávislosti súdnictva

Princíp nezávislosti súdnictva garantuje jednak súdnu ochranu práv a slobôd

občanov a na druhej strane sa vyznačuje dôležitým postavením súdov v sústave štátnych

orgánov. K tomu napomáhajú aj medzinárodné dohovory a zmluvy na pôde OSN, RE

a EU:

Európska charta štatútu sudcov – dokument RE, júl 1998, Štrasburg:

„Cieľom štatútu sudcov je zabezpečiť odbornú spôsobilosť, nezávislosť

a nestrannosť, ktoré oprávnene očakáva každý človek od súdov a každého sudcu,

ktorým je zverená ochrana jeho práv.“61

Základné princípy nezávislosti súdnictva – dokument OSN, 1985:

„Sudcovia budú rozhodovať o veciach, ktoré im budú predložené nestranne na

základe faktov, v súlade so zákonom, bez akýchkoľvek obmedzení,

60 Prusák, J.: Teória práva, Bratislava, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, 1997, s. 17661 Internetová stránka: http://www.zdruzenie.sk/

40

neprípustných vplyvov, stimulov, tlakov, hrozieb, alebo zásahov, priamych

alebo nepriamych, z akéhokoľvek miesta alebo akéhokoľvek dôvodu.

„Princíp nezávislosti súdnictva oprávňuje a vyžaduje od sudcov, aby zabezpečili

spravodlivý priebeh súdneho konania a rešpektovania práv jeho účastníkov.“62

Odporúčanie 12 členským štátom o nezávislosti, výkonnosti

a postavení sudcov – dokument Výboru ministrov RE, 1994:

„Nezávislosť sudcov by mala byť zaručená v súlade ustanoveniami

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a ústavnými princípmi, napríklad výslovnými ustanoveniami

o nej, zakotvenými v Ústavách alebo iných legislatívnych textoch,

alebo inkorporáciou ustanovení toho Odporúčania do vnútorného

práva.“ 63

Medzinárodné dokumenty v tejto oblasti sa zaoberajú hlavne všeobecnými

princípmi týkajúce sa nezávislosti súdnictva, autoritou sudcov, primeranými

pracovnými podmienkami

Samozrejme aj domáca právna úprava obsahuje časti týkajúce sa súdnictva.

Ústava SR a zákony upravujúce organizáciu súdov, konanie pred nimi a podobné,

vytvárajú dostatok priestoru a možnosti na uskutočňovanie princípu nezávislej súdnej

moci .

Tento princíp a miera nezávislosti súdnej moci je ovplyvňovaná aj rôznymi

skutočnosťami, ako sú stav a úroveň spoločnosti, uskutočňovanie princípov právneho

štátu, úroveň demokracie, kultúra politiky a samozrejme aj správanie sudcov.

62 Internetová stránka: www.justice.gov.sk63 Internetová stránka: http://www.radaeuropy.sk/

41

3.5 Garancie základných ľudských práv

3.5.1 Z dejín ľudských práv a slobôd

Jedným zo základných atribútov demokracie a právneho štátu je aj garantovanie

základných ľudských práv a slobôd. Uznanie a ochrana práv a slobôd človeka

znamenajú vždy obmedzenie moci štátu voči spoločnosti. V dejinách k nemu dochádza

v situáciách, keď si podstatná časť spoločnosti uvedomuje nevyhnutnosť i možnosť

stanoviť hranice vládnucej moci vytýčením a zabezpečením vlastných pozícií,

požiadaviek a práv.64

Aristoteles a neskôr najmä grécki a rímski stoici rozlišovali zákony ktoré platia

iba na základe ľudskej dohody, a také zákony, ktoré predchádzajú každej dohode,

nakoľko vyplývajú z „ľudskej prirodzenosti“. To, že toto rozlíšenie neviedlo už v antike

k vývinu pojmu ľudských práv, vyplýva z faktu, že antická spoločnosť nedospela

k uznaniu rovnosti všetkých ľudí. Pojem rovnosti pred zákonom tu existoval iba

v zmysle rovnosti plnoprávnych občanov.

Ani v stredoveku sa však nestretávame s pojmom ľudské práva. Feudálna

spoločnosť sa pokúšala hlavne obmedziť moc monarchov a zakotviť feudálne práva

šľachty. Z Anglicka pochádza Veľká listina slobôd (Magna Charta Liberatum) z roku

1215, ktorou musel anglický kráľ Ján Bezzemok potvrdiť práva anglickej šľachty.

Habeas Corpus Amendment Act z roku 1679 zaručoval každému – aj poddanému

anglickej koruny – neprípustnosť svojvoľného uväznenia a taktiež právo požadovať

súdne preskúmanie oprávnenosti zadržania.

Problematiky ľudských práv sa dotýkal i Nantský edikt z roku 1598. Francúzsky

kráľ Henrich IV. zaručil týmto právnym aktom rovnoprávnosť a slobodu vyznania

protestantom. Vytvorili sa tak podmienky pre tolerantné spolužitie protestantov

a katolíkov.

Pojem ľudské a občianske práva vznikol až v súvislosti s bojom buržoázie proti

absolutistickému feudálnemu štátu.

64 Koganová, V. a kol.: Ľudské práva a slobody a ich aplikácia na Slovensku, EKONÓM, 1998, s. 19

42

Medzi najvýznamnejšie dokumenty obdobia buržoáznych revolúcií patrí

anglická Bill of Rights (Listina práv) z roku 1689, americká Deklarácia nezávislosti

i Listina práv z roku 1776 a francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789.

Na európskom kontinente mala najväčší význam francúzska Deklarácia práv

človeka a občana, schválená 26. 7. 1789. Tento politický manifest Francúzskej

revolúcie sa od 3. 9. 1789 stal súčasťou francúzskej ústavy, čím boli prirodzené práva

po prvýkrát uznané za štátne. V deklarácií cítiť vplyv americkej revolúcie ale aj

liberalistického myslenia. Stala sa vzorom, ktorý v ďalšom vývoji prijímali a ďalej

rozvíjali revolúcie a reformy v 19. storočí a na začiatku 20. storočia.

3.5.2 Podstata ľudských práv

Problematika ľudských práv nadobudla význam až po víťazstve

buržoáznodemokratických revolúcií, ktoré otvárali cestu k demokracii. Tieto revolúcie

zakotvili rovnosť všetkých pred zákonom, a oslobodili človeka v osobnoprávnej

a majetkovoprávnej oblasti. Garantovali možnosti a formy účasti ľudí na spoločensko-

politickom živote, čím vznikol inštitút občianstva. Človek už nevystupoval ako poddaný

štátu, ale ako rovnocenný partner v zmluvnom vzťahu občan - štát, formuloval svoje

nároky, požiadavky a potreby voči štátu. 65

Formovanie názorov na podstatu ľudských práv prešlo zložitým vývojom.

Najdôležitejšiu úlohu pre ich formulovanie zohrali teórie spoločenskej zmluvy hlavne

z obdobia osvietenstva a racionalizmu. Druhým významným zdrojom boli teórie

liberalizmu a utilitarizmu, ktoré zdôrazňovali individuálnu slobodu a práva, ponímané

ako subjektívne nároky občana voči štátu.

Prirodzenoprávna koncepcia vychádza z predpokladu, že základné práva sú

ľudom vrodené, že sa s nimi narodia, vyjadrujú ich ľudskú podstatu, sú neodňateľné,

nescudziteľné a nepremlčateľné. Existujú aj iné prístupy k riešeniu ľudských práv. Taká

je teória morálneho práva, ktorá ľudské práva interpretuje iba ako morálny nárok

jednotlivca voči štátu. Existenciálna koncepcia, ktorá bola rozšírená hlavne vo

65 Koganová, V. a kol.: Ľudské práva a slobody a ich aplikácia na Slovensku, EKONÓM, 1998, s. 25

43

Francúzsku, zaviedla pojem suverenity jednotlivca a vychádza z absolútnej autonómie

človeka v spoločnosti.

Zakotvovanie ľudských práv do záväzných dokumentov prebiehalo dvoma

odlišnými cestami: v angloamerickom a v európskom kontinentálnom právnom

systéme.

V angloamerickom systéme stál od začiatku záujem o aktívne zabezpečenie

ochrany ľudských práv pred ich svojvoľným obmedzovaním zo strany monarchu.

Ochrana ľudských práv bola postavená na výsledkoch súdnych procesov. Bolo to

podmienené evolučnou cestou vývoja a úlohou, ktorú zohrávalo nezávislé súdnictvo vo

Veľkej Británii a neskôr aj v Amerike.

Európsky model sa budoval na uzavretých ústavných kodifikáciách, ktoré

obsahovali presné vymedzenie ľudských práv. Pod ich zárukami sa chápalo nielen

zakotvenie práv v zákonoch, ale hlavne možnosť vynútiť práva voči verejnej moci.

3.5.3 Generácie ľudských práv

Medzinárodný štandard tvoriaci katalóg základných ľudských práv a slobôd sa

všeobecne delí na tri skupiny, ktoré sú označované ako generácie ľudských práv:

- občianske a politické práva: práva prvej generácie

- hospodárske, sociálne a kultúrne práva: práva druhej generácie

- práva solidarity: práva tretej generácie

Z historického hľadiska prvú generáciu tvoria občianske a politické práva, ktoré

boli sformované koncom 18. storočia v dokumentoch buržoáznych revolúcií.

K základným občianskym právam patrí právo na život, na osobnú slobodu, na rovnosť

pred zákonom, na procesné záruky, na nedotknuteľnosť obydlia, na listové tajomstvo,

na zachovania ľudskej dôstojnosti, na ochranu mena, vlastnícke právo, právo na slobodu

pohybu a pobytu, na slobodu myslenia, náboženského vyznania a viery. K politickým

právam patrí právo na informácie, právo na slobodu prejavu, petičné právo, právo na

slobodu zhromažďovania a združovania, volebné právo, právo podieľať sa na správe

verejných vecí.

44

Do vyššieho vývojového stupňa sú zaradené hospodárske, sociálne a kultúrne

práva druhej generácie. Sú výsledkom presadzovania záujmov sociálnych hnutí

občianskej spoločnosti 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Vyžadujú aktívny zásah

štátu a sú závislé na poskytovaní verejných prostriedkov. K právam druhej generácie

patrí právo na prácu, právo na uspokojivé a spravodlivé pracovné podmienky, právo na

spravodlivú odmenu za prácu, právo na odpočinok a platenú dovolenku, právo na štrajk,

právo zakladať odborové organizácie a združovať sa v nich, právo na sociálne

zabezpečenie, právo na zdravotnícku starostlivosť, právo na ochranu matky a dieťaťa,

právo na vzdelanie, právo účasti na kultúrnom živote, právo na slobodu vedeckého

výskumu. Naplnenie práv druhej generácie je nevyhnutnou podmienkou pre

uplatňovanie práv prvej generácie.

Tretiu generáciu ľudských práv predstavujú práva solidarity, ktoré sa stali

centrom politického záujmu v druhej polovici 20. storočia. Patrí k nim právo na mier,

právo na zdravé životné prostredie, právo na odzbrojenie, právo na rozvoj, práva

národov na sebaurčenie, slobodné disponovanie vlastnými prírodnými zdrojmi, právo na

samostatný hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj.66

3.5.4 Úlohy OSN pri ochrane ľudských práv

Charta OSN je základným dokumentom tejto organizácie. V Charte je viacero

ustanovení , ktoré túto problematiku charakterizujú ako významnú zložku činnosti. V jej

preambule sa píše, že medzi dôvody, ktoré viedli k založeniu organizácie patrí

odhodlanie „...obnoviť vieru v základné ľudské práva a dôstojnosť ľudskej osobnosti.“

Jedným z hlavných cieľov OSN je uskutočniť medzinárodnú spoluprácu v otázkach

hospodárskych, sociálnych, kultúrnych a humanitárnych. V ďalších častiach Charty sú

uvádzané úlohy a kompetencie jednotlivých orgánov v oblasti ľudských práv.

Jedným z prvých dokumentov v oblasti ľudských práv prijatých OSN je

všeobecná deklarácia ľudských práv. Bola schválená rezolúciou VZ OSN 10. 12. 1948.

Jej obsah tvorí preambula a 30 článkov. Za ciele v oblasti medzinárodnej ochrany

ľudských práv stanovila: odpor voči barbarstvu, úsilie dosiahnuť slobodu indivídua, aby

človek nemusel bojovať voči tyranii, priateľstvo medzi národmi a aby sa výchovou 66 Liďák, J., Koganová, V.: Politológia, Sofa, 2004, Bratislava, s. 163-164

45

a vzdelávaním vytvorila úcta k ľudským právam, ktoré sú zabezpečované národnými

i medzištátnymi predpismi. V deklarácii je definovaný minimálny štandard ľudských

práv pre všetky krajiny. Jej nedostatkom je však absencia kontrolného mechanizmu voči

porušovateľom zásad. Napriek tomu tento dokument dosiahol všeobecné uznanie a bol

inšpiráciou pre mnohé krajiny pri koncipovaní svojich ústavných dokumentov v oblasti

ľudských práv.

Po dlhotrvajúcich diskusiách boli VZ OSN 16. 12. 1966 prijaté: Medzinárodný

pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach. Prvý z dokumentov formuluje ľudské práva širšie ako

„Deklarácia“ (v článku 6). Ustanovuje že trest smrti má byť zrušený. Podmienky trestu

mladistvých upravuje článok 10. V ďalších článkoch ustanovuje zákaz uväznenia za

nedodržanie zmluvného záväzku , zakazuje vojnovú propagandu a podnecovanie

diskriminácie, garantuje rovnosť práv detí, upravuje práva menšín a právo prejavovať

vlastné náboženstvo a používať vlastný jazyk. Na rozdiel od deklarácie pakt ustanovuje

kontrolný systém, ktorým je Výbor pre ľudské práva ako oprávnený orgán kontroly

dodržiavania ľudských práv.

Posledným z najvýznamnejších dokumentov OSN v oblasti OSN je Pakt

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Medzi jeho najvýznamnejšie články

patria tie, ktoré garantujú právo na prácu, na dobré pracovné podmienky, na spravodlivú

mzdu, sociálne zabezpečenie, ochranu rodiny, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, právo

zúčastňovať sa na kultúrnom živote spoločnosti, atď. Tento dokument je oproti iným

charakteristickým tým, že dikcia požiadaviek na štáty je voľnejšia. Je to podmienené

skutočnosťou že k naplneniu práv garantovaných týmto dokumentom je potrebná aj

určitá ekonomická úroveň krajiny. V rámci dokumentu sa preto ani nevytvoril žiadny

kontrolný orgán. 67

3.5.5 Ochrana ľudských práv v Európe

Na zabezpečenie ochrany demokracie a ľudských práv v Európe vznikla Rada

Európy . Štatút Rady Európy bol podpísaný 5. 5. 1949 a nadobudol platnosť 3. 8. 1949.

67 Kolektív autorov, Politológia, Enigma, Nitra, 2003, Porubčan, P. – 4. kapitola, s. 95-96

46

Rada Európy bola založená desiatimi štátmi západnej Európy , a pri svojom vzniku si

vytýčila tri hlavné ciele činnosti.

- ochraňovať a posilňovať pluralitnú demokraciu a ľudské práva,

- zaoberať sa riešením humanitárnych problémov spoločnosti,

- prispievať k vzniku skutočnej európskej historickej identity.

Hlavnými orgánmi Rady Európy sú:

- Výbor Ministrov, tvoria ho ministri zahraničných veci členských krajín, ktorý sa

schádzajú najmenej dvakrát ročne. Rozhodnutia Výboru Ministrov sú odovzdávané

vládam vo forme odporúčaní, dohôd alebo zmlúv.

- Parlamentné zhromaždenie Rady Európy . Je poradným orgánom, skladajúcim sa

z predstaviteľov parlamentov členských krajín. Títo sú volení alebo určení svojimi

národnými parlamentmi. Počet zástupcov jednotlivých krajín je závislý od počtu

ich obyvateľov . Úlohou orgánu je prejednávanie aktuálnych problémov

a navrhovanie opatrení Výboru Ministrov. Najvýznamnejším dokumentom

organizácie je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

podpísaný 4. 11. 1950, ktorý nadobudol platnosť po ratifikácii signatárskymi štátmi

3. 9. 1953. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

s Európskou sociálnou chartou tvorí Európsku chartu ľudských práv. Spolu

s ďalšími európskymi dohovormi utvárajú regionálny systém ochrany ľudských

práv a základných slobôd európskych štátov.

Systém kontroly a ochrany ľudských práv v rámci tejto organizácie tvoria

nasledovné inštitúcie:

- Európska komisia pre ľudské práva. Členovia komisie sú volení Výborom

ministrov zo zoznamu predloženého delegáciami každého štátu parlamentnými

zhromaždeniami. Členovia komisie sú nezávislými, jednajú ako súkromné osoby a

nepodliehajú pri svojej funkcii príkazom štátu, ktorého sú občanmi.

- Európsky súd pre ľudské práva . Záležitosť môže byt odovzdaná k definitívnemu

rozhodnutiu Európskemu súdu pre ľudské práva a v Štrasburgu. Rozhodnutia súdu

sú konečné, pre členské štát záväzné. Súd môže priznať odškodné a úhradu

nákladov sťažovateľovi, sťažnosť, ktorého bola uznaná ako oprávnená. Počet

sudcov pri Európskom súde zodpovedá počtu členských štátov Rady Európy. Sú

47

volení parlamentným zhromaždením, sú nezávislí na štáte, ktorí ich do funkcie

navrhol a jednajú ako súkromné osoby.

Ďalšou významnou organizáciou rozvíjajúcou aj aktivity v oblasti ochrany

ľudských práv je Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe dnes premenovaná

na Organizáciu bezpečnosti a spolupráci v Európe. Výsledky jej ustanovujúcej

konferencie boli rozdelené na tri časti:

- otázky bezpečnosti v Európe,

- spolupráca v oblasti hospodárstva, vedy a techniky ako i životného prostredia,

- spolupráca v humanitných a v ostatných oblastiach.68

3.5.6 Helsinský proces v uplatňovaní ľudských práv

Problematika dodržiavania ľudských práv nabrala novú dimenziu po podpísaní

Záverečného aktu konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe na jej ustanovujúcej

schôdzi v Helsinkách v roku 1975. Odozva, ktorú vyvolali na Západe východoeurópski

disidenti, viedla k tomu že zástupcovia západných krajín súhlasili s podpísaním

vyhlásenia o bezpečnosti a spolupráci v Európe iba za predpokladu, že text vyhlásenia

bude obsahovať aj princíp rešpektovania ľudských práv. Medzi princípy helsinského

„desatora“ bola vyhlásená:

1. zvrchovaná rovnosť

2. zdržanie sa hrozby silou či použitím sily

3. neporušiteľnosť hraníc

4. rešpektovanie územnej celistvosti štátov

5. mierové urovnanie sporov

6. nezasahovanie do vnútorných záležitosti

7. rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd vrátane slobody

zmýšľania, svedomia, náboženstva a presvedčenia

68 Strážnická, V., Šebesta, Š.: Človek a jeho práva, Juga, 1994, Bratislava, s. 105-117

48

8. rovnoprávnosť a sebaurčenia národov

9. spolupráca medzi štátmi

10. svedomité plnenie medzinárodných záväzkov

V problematike deklarácii princípov sa účastnícke štáty zaväzovali

- rešpektovať ľudské práva a zákonné slobody, vrátane slobody zmýšľania,

svedomia, náboženstva a presvedčenia pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia,

jazyka alebo náboženstva,

- podporovať a rozvíjať účinné uplatňovanie občianskych, politických,

hospodárskych, sociálnych, kultúrnych ako aj iných práv a slobôd vyplývajúcich

z dôstojnosti človeka a nevyhnutných pre jeho slobodný a plný rozvoj.

- uznávať a rešpektovať slobodu jednotlivca, hlásiť sa jednotlivo alebo

v spoločenstve s inými, k náboženstvu alebo k inému presvedčeniu,

- rešpektovať právo osôb patriacich k národnostným menšinám na rovnosť pred

zákonom, poskytnúť im všetky možnosti skutočného uplatňovania ľudských práv

a základných slobôd a chrániť zákonné záujmy menšín v tejto oblasti,

- uznávať všeobecný význam ľudských práv a základných slobôd, ktorých

rešpektovanie je zásadným činiteľom mieru, spravodlivosti a blahobytu,

- uznať právo jednotlivca, poznať svoje práva a konať podľa nich,

- konať v zhode s cieľmi a zásadami Charty OSN, so všeobecnou Deklaráciou

ľudských práv a plniť svoje záväzky, vyplývajúce z medzinárodných paktov.

Viedenská následná schôdza KBSE (4. 11. 1986 – 19. 1. 1989) prebiehala už

v atmosfére vzájomného pochopenia . Vo Viedni sa zúčastnené štáty dohodli, že

v rokoch 1989 – 1991 sa budú konať konferencie o ľudských právach v Paríži (1989),

v Kodani (1990) a v Moskve (1991). Za najvýznamnejšiu od Helsínk je považovaná

schôdzka v Paríži. Závery tohto stretnutia KBSE sú zhrnuté v dokumente Parížska

charta pre novú Európu. Významným medzníkom v tomto procese bola aj následná

schôdzka v Helsinkách (1992). Od roku 1992 sa začal postupný proces premeny KBSE

na medzinárodné organizácie tretej generácie, ktorý bol zavŕšený v roku 1995

vytvorením Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).

49

3.5.7 Ochrana ľudských práv v rámci Európskej únie

Európska únia sa zaväzovala rešpektovať základné práva, ktoré zabezpečuje

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný Radou

Európy. Prioritným súdnym orgánom, ktorý je kompetentný garantovať ochranu

základných ľudských práv a slobôd občanov EU je Európsky súdny dvor. Podľa

Maastrichtskej zmluvy (1992) všetci národní príslušníci členských štátov sa stávajú

občanmi únie a každý občan únie má:

- právo voľného pohybu a pobytu v rámci teritória členských štátov,

- právo voliť a kandidovať v obecných a európskych voľbách v tom členskom štáte

kde žije,

- právo na ochranu diplomatickými a konzulárnymi úradmi ktoréhokoľvek členského

štátu,

- právo predložiť petíciu parlamentu a obrátiť sa na ombudsmana.

Európsky ombudsman je osoba, ktorá prijíma sťažnosti v akejkoľvek veci patriacej

do oblasti aktivít Európskej únie priamo od ktoréhokoľvek občana únie, alebo

prostredníctvom člena Európskeho parlamentu.

Ombudsman má právo viesť vyšetrovanie z vlastnej iniciatívy, na základe sťažnosti,

alebo na žiadosť Európskeho parlamentu a orgány Únie ako aj administratívne

orgány jednotlivých členských štátov sú povinné poskytnúť mu požadované

informácie.

Prijatím Európskej charty základných práv sa zaoberala summit v Nice

v decembri roku 2000. I keď prijatie charty má veľký význam, vzhľadom na jej právnu

nezáväznosť predstavuje iba prvý krok na ceste k vytvoreniu skutočne účinného

systému ochrany ľudských práv.

Európsky systém ochrany ľudských práv predstavuje v súčasnej dobe jeden

z najefektívnejších a najdokonalejšie prepracovaných medzinárodných regionálnych

systémov na ochranu ľudských práv a slobôd. Okrem európskeho regionálneho

systému existuje ešte aj americký a africky systém na ochranu ľudských práv a slobôd.69

69 Liďák, J., Koganová, V.: Politológia, Sofa, 2004, Bratislava, s. 176-179

50

3.5.8 Garancie základných ľudských práv v SR

Postavenie človeka v spoločnosti a garancie jeho základných práv a slobôd majú

veľký význam pre život jednotlivca. Ústavné vyjadrenie základných práv a slobôd

vytvára priestor pre uplatňovanie ďalších princípov právneho štátu, čo je v záujme aj

štátu aj jeho občanov.

Inštitút základných ľudských práv a slobôd je v Slovenskej republike zakotvený

v druhej hlave Ústavy SR, ktorá sa delí na osem oddielov. Oddiele obsahujú

nedotknuteľné, neodňateľné, nepremlčateľné, nescudziteľné, nezrušiteľné a univerzálne

ľudské práva, ktoré patria každému človekovi, bez ohľadu na štátne občianstvo. To

znamená, že každej ľudskej bytosti musí byť garantovaný minimálny medzinárodný

štandard ľudských práv.

Ľudské a občianske práva možno členiť na:

(1) Osobné práva a slobody, medzi ktoré patria právo na život, právo na slobodu, právo

na súkromie, právo na rodinu, právo na ochranu dobrého mena a sloboda myslenia,

svedomia a náboženského vyznania.

(2) Politické práva a slobody. Sem zaraďujeme volebné právo, právo zúčastňovať sa na

referende, právo účasti na správe vecí verejných, sloboda zhromažďovania, sloboda

združovania, sloboda prejavu a petičné právo.

(3) Sociálno – ekonomické a kultúrne práva, napr. právo na prácu, na vzdelanie, na

slobodnú voľbu povolania, na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri

pracovnej neschopnosti, právo na ochranu zdravia, na ochranu matky a dieťaťa,

právo účasti na kultúrnom živote a právo na užívanie plodov vedeckého pokroku.

(4) Práva solidarity, ktoré sú napríklad právo na mier, právo na ochranu životného

prostredia a právo na prírodné zdroje.70

70 Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006, s. 84

51

3.6 Právna istota

3.6.1 Význam právnej istoty

Právna istota spoločnosti je ďalším dôležitým pilierom ochrany práva. Je to taká

všeobecná základná hodnota právneho poriadku, až sa niekedy kladie na jednu úroveň

so spravodlivosťou. E. Malcevová pod pojmom právna istota chápe “politické zriadenie,

v ktorom sa človek môže spoľahnúť na právo, kde je právo predvídateľné.“71 Inými

slovami je to princíp dôvery v právo. Predpoklady takejto dôvery sa vzťahujú na

obsahovú i formálnu kvalitu práva, na tvorbu, na kvalitu jeho aplikácie a realizácie,

ktoré potom zabezpečia že právo bude zachované. Sem patrí aj ochrana dôvery

občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je aj zákaz retroaktívneho pôsobenia

právnych predpisov. V štáte, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí,

z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právne predpisy pôsobia do

budúcnosti a nie do minulosti. V prípade spätného pôsobenia by sa vážne narušila

požiadavka na ich bezrozpornosť. Znamenalo by to, že jednotlivé subjekty práva by

nemali istotu, či ich konanie podľa platného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude

neskoršie posudzované ako protiprávne.

Princíp aretroaktivity nemožno stotožniť s nemennosťou právneho systému,

lebo v každom štáte prebiehajú spoločenské zmeny. Prvoradým účelom princípu zákazu

retroaktivity je nemennosť právneho postavenia subjektu práva v minulosti, v období,

v ktorom už svoje práva nemôže prispôsobiť právnemu predpisu.72

„Princíp právna istota si vyžaduje tri dôležité zásady:

1. Stabilita princípov právneho systému uľahčuje predvídateľnosť práva. Je veľmi

dôležitá úloha nájsť rovnováhu medzi dynamikou a stabilitou právnych

princípov.

2. Rešpektovanie nadobudnutých práv a zásady neretroaktivity (aby právne

predpisy spôsobili do budúcnosti a nie spätne). Zásada neretroaktivity je

súčasťou každého demokratického právneho poriadku. Zákaz retroaktivity úzko

súvisí aj s požiadavkou kontinuity vo vývoji právneho poriadku.

71 Malcevová, E.: Občan, občianska spoločnosť, právny štát. Vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava, 1995, s. 5472 Júda, V.: Právna istota verzus retroaktivita v práve, Banská Bystrica, 2006, s. 56-58

52

3. Únosná miera objemu výsledkov tvorby práva, teda aby nebola znemožnená

orientácia v práve, ale takisto aj prístupnosť, jasnosť a zrozumiteľnosť právnych

predpisov, má dôležitú úlohu. Nekvalitná tvorba práva, časté novelizovanie

spôsobuje neprehľadnosť právnych predpisov a blokuje funkčnosť právneho

štátu. Aj historický výrok hovorí, že najhorší štát má najviac zákonov

(Corruptissima res publica, plurimae leges).“73

3.6.2 Predpoklady právnej istoty

Tvorba práva by sa v demokratickej spoločnosti mala riadiť určitými zásadami.

Medzi zásady tvorby práva môžeme zaradiť problematiku nerozpornosti v práve,

statiky, dynamiky a efektívnosti právneho systému, všeobecnosti právnej úpravy.

Zásada nerozpornosti v práve znamená, že orgán tvorby práva vytvára právne normy,

ktoré si svojim obsahom vzájomne neodporujú. Neexistuje právna norma, ktorá by

určité konanie dovoľovala a súčasne právna norma, ktorá by toto konanie zakazovala.

Právny systém však upravuje a legislatívnou činnosťou reaguje len na najdôležitejšie

problémy spoločenského života.

Statika právneho systému znamená vyváženú legislatívnu činnosť. Všeobecnosť

obsahu úpravy právnej normy sa týka jej stability v právnom systéme. Čím je právna

norma všeobecnejšia, tým je väčší predpoklad jej dlhodobej účinnosti v rámci právneho

systému.

Stabilita právneho systému – ako to píše Vieroslav Júda – prostredníctvom

miery všeobecnosti a nerozpornosti právnych noriem z jej obsahového hľadiska je

naplnením pojmu „dobré právo“. Každý právny predpis obsahujúci právne normy by

mal obsahovať aspoň minimálnu mieru spravodlivosti. Základom tejto spravodlivosti

práva je dodržiavanie základných princípov právneho štátu implikovaných v

kontinentálnej a angloamerickej koncepcii.

Efektivita právneho systému znamená akceptáciu práva spoločnosťou. To

znamená, že efektivita právneho systému je podmienená vzťahom zákonodarcu so

spoločnosťou. Cieľom je dosiahnutie konsenzu medzi týmito dvoma subjektmi, čo

zároveň ovplyvňuje akceptáciu práva spoločnosťou. Aby bola dosiahnutá čo najvyššia

73 Júda, V.: Právna istota verzus retroaktivita v práve, Banská Bystrica, 2006, s. 56

53

miera akceptácie, je nevyhnutné aby právo obsahovalo aspoň minimum morálky ako

predpoklad legálnej spravodlivosti. 74

Časté novelizácie právneho predpisu vedú k znižovaniu právnej istoty. U nás po

roku 1989 došlo k takmer úplnej premene právneho poriadku. Aj napriek tomu zo 60 –

tych rokov zostali v platnosti, aj keď značne zmenené, základné justičné kódexy, ktoré

už boli čiastočne rekodifikované. V krajinách s kontinentálnym demokratickým

vývojom nie je zriedkavosťou, že základné justičné kódexy, zostávajú v platnosti dlhé

roky (napoleonovský kódex – prijatý v r. 1804). V štáte musí byť spoľahnutie na

zákonodarcov a na sudcov. Štát nesmie meniť svoje zákony, pokiaľ to nie je

nevyhnutné. Výkon práva musí byť ustálený a pevný.

Realizačná istota je ďalšou zložkou právnej istoty. Musí sa dať spoľahnúť na to,

že existujúce normy sa budú rešpektovať a presadzovať, zmluvy zachovávať a rozsudky

sa budú vykonávať.

Čo sa týka interpretácii a aplikácii práva, je predpokladané, že vždy bude

rozhodnuté podľa práva a občanom bude poskytnutá právna ochrana proti nezákonnému

zasahovaniu.

Pri týchto zložkách sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj

obsah právnej úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením

účelu právnej normy.75

3.6.3 Retroaktivita a aretroaktivita v práve

Už v rímskom práve sa uplatňovali právne princípy, ktoré sa zaoberali

s problematikou retroaktivity, a to boli najmä „lex retro non agit“ (zákon nespôsobí

spätne) alebo „lex prospicit non respicit“ (zákon sa pozerá dopredu a nie naspäť).

Všetky tieto právne princípy síce vyjadrujú zákaz retroaktivity, ale napriek tomu bola

často využívaná ako prostriedok na preklenutie formalizmu. V rímskej práve chápali

realizáciu a aplikáciu práva v zmysle princípu „ius est ars boni et aegui“ (právo je

74 Júda, V.: Právna istota verzus retroaktivita v práve, Banská Bystrica, 2006, s. 85-8675 Bröstl, A.: K chápaniu práva v právnom štáte, Právny obzor, ročník 80, 1997, č. 5, s. 563-564

54

umenie dobrého a spravodlivého), pričom retroaktivita slúžila k napĺňaniu tohto

princípu.76

V druhej polovici 18.storočia sa stretávame s retroaktivitou s formou:

1. odmietnutia retroaktivity (napr. Ústava USA)

2. akceptovania retroaktivity za určitých podmienok (počas Veľkej francúzskej

buržoáznej revolúcie)

Odmietnutie retroaktivity

Tretí odsek oddielu 9 čl. I Ústavy USA hovorí, že Kongres neprijme žiadny

zákon so spätnou platnosťou alebo zákon, ktorého obsahom by bol súdny rozsudok. Na

dôležitosť zakotvenia zákazu retroaktivity viackrát poukázali aj zástancovia

federalizmu, Hamilton a Madison v Listoch federalistov. Podľa názoru Madisona

(Federalista č.44) je retroaktivita v rozpore s priamymi zásadami spoločenskej zmluvy

a so všetkými zásadami rozumného zákonodarstva. Navrhuje inštitút obmedzeného

ústavného systému, ktorý definuje ako systém obsahujúci isté stanovené výnimky zo

zákonodarnej moci. (Federalista č.78)

Akceptovanie retroaktivity za určitých podmienok

V dejinách práva sa vyskytovali prípady, keď bola akceptovaná retroaktivita za

určitých podmienok, a to vo vyššom záujme, čiže sa dostávame k vzťahu právo

a morálka. S pojmom retroaktivita sa stretávame pri uplatňovaní revolučného práva

v období Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie.

Po nástupe Napoleona a vydaní občianskeho zákonníka, Code civile v roku 1804

nastáva zmena. Druhý článok občianskeho zákonníka zakotvil princíp neretroaktivity,

podľa ktorej „zákon upravuje právne vzťahy iba do budúcnosti a nemá žiaden

retroaktívny efekt“. Princíp neretroaktivity nezaväzuje zákonodarcu ale je záväzný pre

sudcu a pre reglementačnú činnosť orgánov výkonnej moci.77

Pod pojmom retroaktivita chápeme teda spätnú pôsobnosť právnej normy do

minulosti. Právna norma upravuje právne vzťahy dotknutých subjektov práva, ktoré

vznikli pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej normy.

76 Skřejpek, M.: Retroaktivita a římske právo, Právník, 140, 2001, č.6, s.62077 Júda, V.: Právna istota verzus retroaktivita v práve, Banská Bystrica 2006, s.31-35

55

Princíp, že právne normy nepôsobia spätne, je v právnej norme uskutočnený

v uvádzacích alebo záverečných ustanoveniach. Tento princíp sa uplatní v prípade, ak

zákon túto otázku výslovne nerieši. V takomto prípade vychádzame z toho, že právne

normy z ktorých sa dotknutý právny predpis skladá, nepôsobia spätne, pri interpretácii

uplatňujeme princíp aretroaktivity.

V demokratických štátoch len výnimočne uplatňuje spätné pôsobenie právnej

normy. To sa môže stať v prípade, keď právna norma výslovne obsahuje ustanovenie

o spätnej pôsobnosti. V demokratickej spoločnosti právny systém rešpektuje občiansku

slobodu a vyrastá z aretroaktivity vo verejnom aj súkromnom práve. Uznáva zásadu, že

kto konal s dôverou v určitý zákon, nemá byť vo svojej dôvere sklamaný.

Vo verejnom práve vyvodzujeme princíp aretroaktivity priamo z ústavy štátu.

Aretroaktivita znamená zákaz spätného pôsobenia právnej normy do minulosti. Výklad

ústavy je v právnom štáte vymedzený formuláciou, obsahom a účelom interpretovanej

právnej normy. K princípom právneho štátu patrí aj taká interpretácia a aplikácia práva,

pri ktorej sa okrem formálnych znakov právnej úpravy rešpektuje aj obsah právnej

úpravy. Identifikácia obsahu právnej úpravy by sa mala začať určením účelu právnej

normy.

Naša ústava, Ústava Slovenskej republiky explicitne neobsahuje zákaz retroaktivity.

Princíp aretroaktivity môžeme vyvodiť ex constitutione z čl. 1 ods. 1 podľa ktorého je

Slovenská republika právnym štátom.78

78 Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Heuréka, Šamorín 2004, s.19

56

4 ZÁVER

Pojem právny štát je v dnešných dňoch súčasťou právnej kultúry civilizovaného

sveta. Mnohé štáty, ako aj Slovenská republika preto sa hlásia k tejto idei, lebo aplikácia

základných princípov právneho štátu sa často stáva kritériom pre posudzovanie

demokratickosti štátov.

Vo svojej viacmesačnej práci som sa usilovala analyzovať reflexiu vzťahu

občan – štát, porovnala som idey a teórie veľkých mysliteľov a filozofov a snažila som

sa odhaliť význam ideálnej štátnej formy a jej princípov. Veľmi výstižne to vyjadril

slovenský sociálny filozof Ladislav Hohoš, a preto by som ukončila svoju prácu jeho

slovami. "Počas uplynulých dva a pol tisícročí (od Platóna) sa ľudstvo mohlo

presvedčiť, že absolútne dokonalý štát je nerealizovateľným ideálom. Riešenie, ktoré

ponúkol Rousseau dobrovoľným stotožnením dvoch vôlí [t.j. vôle všetkých (indivíduí) a

všeobecnej vôle (spoločnosti)], zlyhalo. Utópia by síce ako východisko zo slepej uličky

mohla ponúknuť zánik štátu, čím ho však nahradiť? Našťastie sa ľudstvo v historickom

procese dopracovalo k určitým princípom legitimity vlády, ktoré predpokladajú

minimum násilia a dobrovoľnú poslušnosť. Koncepcia právneho štátu rešpektuje, že

nadvláda sa v žiadnom štáte nedá úplne vylúčiť. Právny štát je pokusom o obmedzenie

štátnej nadvlády v prospech spravodlivosti, aby zosúladil štátnu moc s rešpektovaním

sebaurčenia každého jednotlivca."

57

Príloha 1

Z Á S A D Y S U D C O V S K E J E T I KY

PREAMBULA

Nezávislé a dôveryhodné súdnictvo je pre spravodlivosť v našej spoločnosti

nepostrádateľné.

Zásady sudcovskej etiky majú za cieľ formulovať v rozumnej a primeranej miere

pravidlá správania sa sudcov a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi,

rozvíjajúc ich princípy tak, aby nenarušovali zásady nezávislosti sudcov pri ich

rozhodovacej činnosti a zároveň posilňovali dôveru verejnosti v nezávislý a nestranný

výkon súdnictva.

Tieto zásady treba vykladať tak, aby k splneniu tohto cieľa prispievali. Sudcovia,

vychádzajúc zo

Základných zásad OSN o sudcovskej nezávislosti schválených Valným zhromaždením

OSN v novembri 1985,

Odporúčania č. R /94/ 12 Výboru ministrov Rady Európy z decembra 1994 o

nezávislosti, výkonnosti a úlohe sudcov,

Európskej charty o zákone pre sudcov /Charta sudcu/ prijatú Radou Európy

v Štrasburgu v dňoch 8.-10. júla 1998,

dobrovoľne na seba berú ďalšie povinnosti nad rámec stanovený zákonmi, a na ten účel

Rada sudcov Slovenskej republiky podľa § 26 ods.2 Zák.č.385/00 Z.z. prijala tieto

zásady sudcovskej etiky

58

I. Povinnosti v občianskom živote

1. Súkromný život sudcu

1. Sudca nesmie využívať prestíž svojho úradu na získanie výhod pre seba

alebo iného, ani využívať, či poskytovať informácie, ktoré získal

v súvislosti so svojim postavením či funkciou, na účely, ktoré nesúvisia

s jeho poslaním.

2. Sudca dbá o svoju dôveryhodnosť pri správe svojho majetku a majetku

svojej rodiny aj tým, že nevstupuje do právnych vzťahov, ktoré by mohli

narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu.

2. Mimopracovné aktivity sudcu

1. Sudca sa má vyhýbať aktivitám, ktoré by mohli byť prekážkou

bezúhonného vykonávania jeho funkcie a svojou povahou, spôsobom

financovania, či realizácie, ohroziť dôveru v jeho nezávislosť.

2. Sudca je povinný zdržať sa najmä finančných a obchodných aktivít, ktoré

by mohli byť v rozpore s jeho nezávislosťou, riadnym plnením pracovných

povinností, a v ktorých by mohol využívať svoje postavenie a úrad.

3. Výkon mimosúdnych aktivít nesmie narušovať dôstojnosť sudcovského

úradu a dôveryhodnosť súdnictva. Na realizáciu týchto aktivít nesmie sudca

bez povolenia a kompenzácie využívať sídlo súdu, jeho technické vybavenie

či personál.

3. Verejný život sudcu

1. Výkon svojich politických práv využíva sudca primerane tak, aby jeho

činnosť neohrozovala dôveru v riadny výkon funkcie sudcu a súdnictva.

2. Svojím občianskym životom a svojím správaním na verejnosti má byť

sudca príkladom dobrých spoločenských spôsobov a osobnej dôstojnosti.

59

3. Sudca sa má vyhýbať spoločnosti, miestam a osobám, ktoré by ho mohli

kompromitovať.

II. Povinnosti pri výkone funkcie sudcu

1. Sudca má byť zdržanlivý pri prezentovaní svojich názorov na verejnosti,

aby nevyvolal podozrenie, že ovplyvňujú nezávislosť a nestrannosť jeho

rozhodovania.

2. Povinnosťou sudcu je sústavne dopĺňať svoje odborné znalosti,

rozširovať si všeobecný rozhľad a tým si udržiavať vysokú úroveň odbornej

spôsobilosti.

3. Sudca sa má vyhýbať zbytočnej a neprimeranej publicite.

4. Sudca sa má zdržať komentovania súdnych prípadov na verejnosti,

nesmie svoje rozhodnutia prejudikovať. Rovnako vyžaduje takéto správanie

od zamestnancov súdu, ktorých riadi a kontroluje.

5. Ak sudca poskytne stručné vyhlásenie o rozhodnutej veci v záujme

informovania verejnosti, dbá na zachovanie dobrej miery.

6. Sudca sa správa trpezlivo, dôstojne a zdvorilo k osobám zúčastneným na

konaní i ku všetkým ďalším osobám, s ktorými z titulu svojej funkcie koná

(pozn. vybrať najvhodnejší výraz jedná, prichádza do styku ) a rešpektuje

ich osobnosť.

7. Sudca usiluje o to, aby každé jeho rozhodnutie bolo nielen vecne správne

a zákonné a jeho odôvodnenie zrozumiteľné a presvedčivé.

III. Povinnosti voči profesii

1. Sudca zachováva voči ostatným sudcom náležitú úctu a správa sa k nim

kolegiálne.

2. Sudca by mal prispievať k tvorbe, zdokonaľovaniu a rešpektovaniu

etických pravidiel v záujme integrity a nezávislosti súdnictva.

60

3. Sudca by mal považovať za česť podieľať sa na riadení a rozvoji

súdnictva a na zdokonaľovaní právneho systému.

Schválené Radou sudcov

dňa 19.apríla 2001

61

Príloha 2

Kódex správania sudcov Spojených štátov

Článok 1: Sudca je povinný podporovať integritu a nezávislosť súdnictva.

Nezávislosť a dôstojnosť súdnictva sú nevyhnutným predpokladom spravodlivosti

v každej spoločnosti. Sudca je povinný prispievať k tvorbe, zachovávaniu a

zdokonaľovaniu najvyšších štandardov správania sa tak, aby integrita a nezávislosť

súdnictva bola chránená. Ustanovenia tohto kódexu musia byť aplikované a

interpretované v záujme objektivity.

Článok 2: Sudca je povinný vyvarovať sa zaujatosti, prejavov zaujatosti a to

vo všetkých oblastiach práce.

A) Sudca je povinný rešpektovať a dodržiavať zákony, vždy je povinný konať

spôsobom, ktorý zvyšuje dôveru verejnosti v nestrannosť a integritu súdnictva.

B) Sudca nesmie pripustiť, aby rodinné, sociálne, prípadne iné vzťahy ovplyvnili

jeho správanie alebo rozhodovanie. Sudca nemôže prestíž justície zneužívať

na osobné záujmy, resp. záujmy tretích osôb, nesmie vyvolať, resp. dopustiť,

aby ostatní vyvolávali dojem, že sa nachádzajú v pozícii, ktorá ho môže

ovplyvniť. Sudca nesmie pri výsluchu svedka postupovať voluntaristicky.

Článok 3: Sudca je povinný povinnosti svojho úradu vykonávať nestranne a

svedomite. Povinnosti sudcu sú prioritné z hľadiska iných aktivít sudcu. Povinnosti

sudcu sú povinnosti úradu stanovené zákonom. V záujme dodržiavania týchto

povinností je nevyhnutné zachovávať tieto princípy:

A) Zodpovednosť v rozhodovaní

1) Sudca je povinný zachovávať vernosť zákonu a profesionálnu

kompetenciu. Sudca nesmie podliehať straníckym záujmom, vplyvu

verejnosti a obavám z kritiky.

2) Sudca je povinný zachovávať poriadok a dekórum v každej prejednávanej

veci.

62

3) Sudca musí byť k účastníkom sporu dôsledný, trpezlivý a úctivý. Rovnako

sa musí správať vo vzťahu k porotcom, svedkom, právnikom ako aj

ostatným osobám, s ktorými prichádza do oficiálneho styku.

4) Sudca je povinný zabezpečiť každej osobe právne zainteresovanej na

súdnom konaní, resp. jej právnemu zástupcovi, aby mohli plne realizovať

svoje právo byť pred súdom vypočutí, okrem výnimiek, ktoré pripúšťa

zákon; nesmie komunikovať s osobami ex parte alebo iným neprípustným

spôsobom o merite veci alebo o konaní ovplyvňujúcim meritu veci v

záujme rozhodnutia alebo nerozhodnutia veci. Sudca však môže získať

kvalifikovanú radu od inej osoby, ktorá je dôležitá z hľadiska súdneho

rozhodovania, a to v prípade, že stranám vhodným spôsobom oznámi s

kým predmetnú vec konzultuje a umožní stranám primerane na túto

skutočnosť reagovať.

5) Sudca je povinný na súde vykonávať promtne.

6) Sudca je povinný zdržať sa komentovania rozhodnutej alebo

nerozhodnutej veci na verejnosti; rovnako je povinný takéto správanie

požadovať od personálu súdu, ktorý je podriadený jeho kontrole a

riadeniu. Toto obmedzenie nebráni sudcovi urobiť verejné prehlásenie v

súvislosti s jeho oficiálnymi povinnosťami, prípadne v záujme

informovania verejnosti o priebehu pojednávania pred súdom.

7) Sudca je povinný zakázať rozhlasové, televízne, nahrávacie a fotografické

snímanie skutočností, ktoré sa odohrávajú v súdnej sieni a priľahlých

miestnostiach počas súdneho pojednávania, alebo prestávok medzi

pojednávaniami s výnimkou:

a) použitia elektronických alebo fotografických prostriedkov za účelom

prezentácie dôkazov, prípadne zabezpečenia ich opakovaného použitia,

a

b) rozhlasového a televízneho prenosu, nahrávania alebo fotografovania

iných osobitných druhov konania.

B) Administratívna zodpovednosť

63

1) Sudca je povinný svedomite vykonávať svoje povinnosti v administratíve,

zachovávať profesionálnu kompetenciu a uľahčiť výkon povinností v

súdnej správe ostatným sudcom a súdnym úradníkom.

2) Sudca je povinný vyžadovať od pracovníkov a súdnych úradníkov, ktorí

sú podriadení jeho riadeniu a kontrole, zachovávanie vysokého štandardu

správania.

3) Sudca je povinný prijať, prípadne iniciovať vhodné disciplinárne

opatrenia v prípade, ak sa dozvie o neprofesionálnom správaní sa sudcu

alebo právnika.

4) Sudca nesmie nad nevyhnutnú mieru zveriť svoje oprávnenia inej osobe.

Môže tak urobiť iba vtedy, ak to vyžaduje meritum veci, pričom sa musí

vyvarovať protekcionárstvu a zaujatosti. Sudca nemôže schváliť rozsah

kompenzácie výkonu služieb tejto osobe nad rámec ich skutočného

výkonu.

C) Vylúčenie sudcu

1) Sudca je vylúčený z prejednávania veci v prípadoch, keď môžu vzniknúť

oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Bezpodmienečne je však z

prejednávania veci vylúčený, ak:

a) má k účastníkom konania osobný vzťah alebo osobnú znalosť

skutočnosti, ktoré súvisia s prejednávanou vecou,

b) sudca vystupoval ako právny zástupca, alebo ako svedok v predošlých

štádiách vybavovania veci,

c) má vedomosť o tom, že sám ako sudca (prípadne i ako zástupca), jeho

manžel (-ka) alebo maloleté dieťa, žijúci s ním v spoločnej domácnosti,

majú finančný záujem na vybavení veci, prípadne iný záujem, ktorý by

mohol ohroziť nestrannosť rozhodovania,

d) sám sudca, resp. jeho manželka alebo iná osoba až do tretieho stupňa

príbuzenstva k týmto osobám alebo ich manželia sú

- stranami sporu, prípadne zástupcami, riaditeľmi alebo splnomocnencami

inštitúcií, ktoré sú sporovými stranami,

64

- právnymi zástupcami v spore,

- zainteresovaní na výsledku sporu takým spôsobom, že by to mohlo ohroziť

nestrannosť rozhodovania,

- potencionálnymi svedkami vo veci,

e) bol zamestnancom vlády a v rámci svojich kompetencií bol činný ako

právny zástupca, poradca alebo ako svedok vo veci súdneho prejednávania

alebo vyjadril svoje stanovisko týkajúce sa konkrétnej prejednávanej veci.

2) Sudca musí byť informovaný o vlastných finančných záujmoch a vyvinúť

maximálne úsilie na získanie informácií o finančných záujmoch svojho

manžela a maloletých detí, ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti.

D) Upustenie od vylúčenia sudcu

Sudca, ktorý by mohol byť vylúčený z prejednávania veci v zmysle článku 3,

ods.1. môže, okrem prípadov uvedených pod a) až e) pred začatím konania

oznámiť dôvody, pre ktoré by mohol byť vylúčený. Ak po takomto oznámení

účastníci sporu, resp. ich právnici, bez zasahovania sudcu, písomne vyhlásia, že

dôvody vylúčenia neexistujú alebo ďalej nie sú dané, môže sudca v prejednávaní

veci ďalej pokračovať. Takéto vyjadrenie musí byť pojaté do súdnej zápisnice.

Článok 4: Sudca môže iniciatívne prispieť k zdokonaleniu právnych noriem,

právneho systému a justičnej správy.

V prípade, že nebude ohrozená nezávislosť rozhodovania sudcu v tej-ktorej

prejednávanej veci, môže vyvíjať nasledovné aktivity:

A) Sudca je oprávnený hovoriť, písať, prednášať, vyučovať a participovať i na

ostatných aktivitách týkajúcich sa právnych noriem, právneho systému a

justičnej správy.

B) Sudca je oprávnený verejne sa obracať na zákonodarné a legislatívne orgány v

otázkach sa právnych noriem, právneho systému a justičnej správy. S týmito

subjektmi je oprávnený i konzultovať záležitosti súdnej správy.

C) Sudca môže byť členom, úradníkom alebo riaditeľom organizácie alebo

vládnej inštitúcie v záujme zdokonaľovania právnych noriem, právneho

systému a justičnej správy. Sudca je ďalej oprávnený v týchto organizáciách

65

spolupôsobiť pri vytváraní fondov a môže participovať i na ich správe a

investíciách, ale nemôže sa zúčastňovať na verejných aktivitách pri vytváraní

fondov. Sudca je oprávnený realizovať odporúčania vo vzťahu k verejným a

súkromným fond-grantovým inštitúciám pri tvorbe ich projektov a programov,

ak sa týkajú právnych noriem, právneho systému a justičnej správy.

D) Sudca nie je oprávnený využívať svoje postavenie, zdroje, prípadne personál v

prípadoch, keď to tento článok vylučuje.

Článok 5: Sudca je povinný regulovať svoje mimopracovné aktivity tak, aby sa

nedostával do konfliktu s požiadavkou riadneho plnenia svojich povinností.

A) Vedľajšie aktivity. Sudca je oprávnený písať, prednášať, učiť sa vyjadrovať

sa k mimoprávnym skutočnostiam, zdokonaľovať sa v umení, športe a v

ďalších spoločenských a ostatných relaxačných oblastiach v prípadoch, ak

výkon týchto činností neznižuje prestíž sudcovského úradu alebo nebráni

riadnemu plneniu jeho sudcovských povinností.

B) Občianske a charitatívne aktivity. Sudca je oprávnený zúčastňovať sa

občianskych a charitatívnych aktivít, ak to neohrozuje jeho nestrannosť a

riadne plnenie pracovných povinností. Sudca je oprávnený pôsobiť vo

vzdelávacích, religióznych, charitatívnych, bratských alebo občianskych

združeniach ako úradník, riaditeľ, splnomocnenec alebo neprávny poradca;

nesmie však ekonomicky ani politicky podporovať ich členov, a to s

nasledovnými obmedzeniami:

1) Sudca nemôže pôsobiť v takej organizácii, ak je zrejmé, že sa má

zúčastňovať na súdnom procese, ktorému predsedá.

2) Sudca nie je oprávnený požadovať pre žiadnu vzdelávaciu, religióznu,

charitatívnu, bratskú alebo občiansku organizáciu, prípadne za tým účelom

zneužiť alebo umožniť zneužitie prestíže sudcovského úradu, môže byť v

takejto organizácii vedený ako úradník, riaditeľ alebo splnomocnenec.

Sudca nemôže vystupovať ako hovorca prípadne čestný člen v záujme

zvýšenia fondových položiek, pričom ale môže tento cieľ podporovať.

3) Sudca nemôže vkladať investície na prospech týchto organizácií, môže

však figurovať v riaditeľskej alebo splnomocneneckej rade i v prípade, ak

je v jeho kompetencii i schvaľovanie rozhodnutí o investíciách.

66

C) Finančné aktivity

1) Sudca je povinný sa zdržať finančných a obchodných aktivít, ktoré by

mohli byť v rozpore s jeho nestrannosťou, riadnym plnením pracovných

povinností, v ktorých by sa mohol dostávať do partnerských vzťahov s

právnikmi a osobami, ktoré sa pravdepodobne stanú účastníkmi sporu.

2) V súlade s požiadavkami uvedenými v predchádzajúcom odseku je sudca

oprávnený byť držiteľom a správcom investícií, vrátane nehnuteľného

majetku, zaoberať sa niektorými ďalšími výnosnými aktivitami, nemôže

však pôsobiť ako riaditeľ, úradník, aktívny partner, manažér, poradca alebo

zamestnanec v iných firmách ako v tých, ktoré sú celkom vo vlastníctve

členov sudcovej rodiny, z ktorých všetci majú vzťah k sudcovi, jeho

manželke až do tretieho stupňa príbuzenstva posudzovaného podľa

predpisov civilného práva.

3) Sudca je povinný realizovať svoje investície a finančné záujmy takým

spôsobom, aby minimalizoval dôvody a frekvenciu svojho vylúčenia z

prejednávanej veci.

4) Sudca, ani žiadny člen jeho rodiny, nie sú oprávnení požiadať alebo prijať

dar, odkázaný majetok v ich prospech alebo pôžičku od kohokoľvek s

výnimkou:

a) príležitostných alebo čestných darov, rôznych kníh, pások a ďalších

materiálov, poskytovaných zo zdvorilosti vydavateľmi za účelom

oficiálneho použitia, zdokonaľovania právnych noriem, právneho

systému a justičnej správy,

b) darov, poskytnutých v prospech obchodnej, profesijnej aktivity

manžela sudcu, prípadne ďalšieho príslušníka jeho rodiny žijúceho s

ním v spoločnej domácnosti vrátane darov, ktoré sa poskytujú spoločne

príslušníkom rodiny okrem prípadov, ak by takéto obdarovanie mohlo

ohroziť plnenie povinností sudcovského úradu,

c) prezentov na základe bežnej spoločenskej zdvorilosti,

67

d) darov od príbuzných a priateľov pri špeciálnych príležitostiach, za aké

sa považujú svadby i oslavy rôznych sviatkov, pričom dar musí byť

primeraný príležitosti, pri ktorej sa poskytuje,

e) darov, odkázaného majetku a pod., ak ich hodnota je porovnateľná s

plnením v prospech iných osôb než sudcov,

f) udelenia štipendia za rovnakých podmienok ako ostatným bežným

žiadateľom,

g) pôžičky poskytnutej príslušnou inštitúciou za bežných podmienok,

h) každého iného darovania, odkázaného majetku, prospechu alebo

pôžičky v prípade, ak - darca tým nesleduje ovplyvňovanie sudcu alebo

iného súdneho úradníka, - nepochádza od osoby, o ktorej sa dá dôvodne

predpokladať, že sa stane účastníkom sporu alebo ktorá má záujem na

realizácii prípadov s nerealizáciou sudcovských povinností.

5) Informácie, ktoré sudca získal v súvislosti s výkonom svojej sudcovskej

funkcie, nesmú byť využité, prípadne poskytnuté v záujme uskutočnenia finančných

aktivít alebo na iné účely, ktoré nesúvisia s plnením povinností sudcovského úradu.

D) Plnomocenské aktivity. Sudca nie je oprávnený byť činný ako vykonávateľ,

správca, opatrovník alebo iný splnomocnenec s výnimkou záležitostí, keď spravuje

vlastný majetok, zastupuje osoby alebo členov rodiny, a to aj v prípade, ak táto činnosť

nebráni sudcovi v riadnom výkone jeho sudcovských povinností. Za členov rodiny

sudcu sa v tomto prípade považuje každý pokrvný príbuzný sudcu, príbuzenstvo

vyplývajúce z adopcie a zosobášenia. Za jej členov sa považujú aj osoby, ktoré sudca za

takéto označil a žijú, prípadne žili s ním v spoločnej domácnosti.

E) Arbitrážne konanie. Sudca nemôže by činný ako arbiter alebo mediátor

(zmierovací sudca).

F) Praktický právnik. Sudca nemôže vykonávať činnosť praktického právnika.

G) Externé menovanie. Sudca nie je oprávnený prijať menovanie do vládnych

výborov, komisii alebo iných miest v prípade, ak sa dozvedá o skutočnostiach, ktoré

bezprostredne nesúvisia s oblasťou právnych noriem, zdokonaľovania právneho

systému a justičnej správy... Sudca v žiadnom prípade nemôže akceptovať takéto

menovanie, ak by výkon tejto funkcie vážne ohrozil riadne plnenie jeho pracovných

68

povinností alebo ak by mohla byť znížená dôvera v integritu, nestrannosť a nezávislosť

súdnictva. Sudca môže reprezentovať kraj, štát, resp. inú lokalitu pri slávnostných

príležitostiach alebo v súvislosti s historickými, pedagogickými alebo kultúrnymi

aktivitami.

H) Rezidencia, zdroje, personál. Sudca nie je oprávnený využívať rezidenciu,

prostriedky alebo justičný personál na realizáciu činností nedovolených týmto článkom

okrem prípadov, ak by takéto využívanie predstavovalo prípustné minimum.

Článok 6: Sudca je povinný podávať pravidelné správy o kompetenciách, ktoré

obdržal v súvislosti s výkonom externých činností. Sudca je oprávnený obdržať

kompenzácie alebo náhrady nákladov, ktoré súvisia s výkonom externých činností a sú

povolené týmto Kódexom, ak nemôžu ohroziť nezávislosť a nestrannosť sudcovského

rozhodovania s nasledovnými výnimkami:

A) Kompenzácie. Kompenzácie nesmú prekročiť rozumnú mieru, prípadne

mieru, ktorá je porovnateľná s kompenzáciami v iných prípadoch mimo justičnej sféry.

B) Rozsah náhrad. Rozsah náhrad je limitovateľný skutočnými a rozumnými

výdavkami na cestovné, stravné, nocľažné, ktoré vznikli sudcovi a v určitých

osobitných prípadoch ak jeho manželke. Akékoľvek platby nad tento rozsah je potrebné

považovať za základ kompenzácie.

C) Povinnosť hlásenia. Sudca je povinný oznámiť dátum, miesto a povahu

každej aktivity, ktorá zakladá nárok na kompenzáciu, rovnako je povinný označiť

platiteľa a výšku kompenzácie, na ktorú mu vznikol nárok.

Článok 7: Sudca je povinný zdržať sa akejkoľvek politickej aktivity. Sudca

nesmie:

a) vystupovať ako vodca alebo úradník politickej organizácie,

b) hovoriť v mene politickej organizácie, kandidovať, resp. verejne potvrdiť

kandidatúru na verejný úrad,

c) za akýmkoľvek účelom poskytovať politickej organizácii finančné

prostriedky, príspevky, nie je tiež oprávnený v mene tejto organizácie žiadať o

príspevky do fondu, zúčastňovať sa politických zhromaždení.

Sudca musí rezignovať na sudcovský úrad, ak sa stane kandidátom v

základných alebo všeobecných voľbách na akýmkoľvek úrad. Sudca nemôže

69

realizovať žiadnu ďalšiu politickú aktivitu. Toto ustanovenie mu však nebráni

realizovať aktivity uvedené v článku 4.

70

Použitá literatúra

Odborné publikácie

1. Bárány, E.: Moc a právo. VEDA, Bratislava, 1997

2. Bähr, O.: Der Rechtsstaat. Eine publizistische Skizze. Kassel, 1864

3. Bolingbroke, H. St. J.: Dissertation on Parties. London, 1733

4. Bröstl, A.: Právny štát. Pojmy, teórie, princípy. Košice – Medes s.r.o., 1995

5. Cappeletti, M.: Quis custodes ipsos custodient? In: Le pouvoirs des juges,

Economica, Paris, 1990

6. Cibuľka, Ľ. a kolektív, Vybrané kapitoly z dejín a spoločnosti. Bratislava, 2001

7. Čipkár, J.: Profesijná etika právnika. Univerzita P.J Šafárika v Košiciach, 2003

8. Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. Heuréka, Šamorín, 2004

9. Grotius: O práve vojny a mieru. Moskva, 1956

10. Guarnieri, C. – Pederzoli, P.: La puissance de juger. Paris. Editions Michalon, 1996

11. Hamilton, A. – Madison, J.-Jay, J: Listy Federslistů. Olomouc, 1994

12. Júda, V.: Právna istota verzus retroaktivita v práve. Banská Bystrica, 2006

13. Kelsen, H.: Základy obecné teorie státní. Brno, 1932

14. Koganová, V. a kol.: Ľudské práva a slobody a ich aplikácia na Slovensku.

EKONÓM, 1998

15. Kolektív autorov: Politológia. Enigma, Nitra, 2003

16. Kolektív autorov: Slovník spoločenských vied. Media trade, spol.s.r.o., Bratislava,

1997

17. Locke, J.: Druhé pojednání o vládě. Praha, 1992

18. Liďák, J., Koganová, V.: Politológia. Sofa, Bratislava, 2004

19. Malcevová, E.: Občan, občianska spoločnosť, právny štát. Bratislava, 1995

20. Montesquieu, Ch. de. S.: Duch zákonov, Tatran, Bratislava,1989

21. Ottová, E.: Teória práva, Šamorín, Heuréka, 2006

22. Platón: Spisy, Moskva, zv.2, 1972

23. Platón: Zákony, Nakl. ČSAV, Praha, 1961

24. Posluch, M., Cibulka, Ľ., Kroupa, J.: Státní právo. Institut dalšího vzdělávání, Brno,

2002

25. Problémy právneho štátu v Slovenskej republike. Zborník vystúpení z konferencie,

Piešťany, 1997

26. Prusák, J.: Teória práva, Vyd. Oddelenie PF UK, Bratislava, 1997

71

27. Schmitt, C.: Verfassungslehre. Berlin, 1928

28. Strážnická, V., Šebesta, Š.: Človek a jeho práva. Juga, Bratislava, 1994

29. Svák, J.a kolektív: Ústavné právo SR. Akadémia policajného zboru, Bratislava,

2002

30. Zippelius, R.: Allgemeine Staatslehre. München, 1988

Časopisecká literatúra

1. Bröstl, A.: K chápaniu práva v právnom štáte. Právny obzor, ročník 80, 1997, č. 5

2. Krčková, E.: Genéza ideí právneho štátu. Právny obzor, ročník 74, 1991, č. 1

3. Krsková, A.: Právny štát je keď..., Nové slovo, ročník 32, 1990, č. 27

4. Rozin, E.: Pramene idey právneho štátu. Právny obzor, ročník 77, 1994, č. 5

5. Svák, J.: Nezávislosť súdnictva a zodpovednosť sudcov. Právny obzor, ročník 80,

1997, č. 5

6. Svák, J.: Súdna moc a moc sudcov na Slovensku. Právny obzor, 2006, č. 1

7. Skřejpek, M.: Retroaktivita a římske právo. Právník, 140, 2001, č.6

Právne normy a kódexy

1. Etický kódex sudcu SR

2. Európsky dohovor o ľudských právach

3. Kódex správania sudcov v Spojených štátoch

4. Občiansky súdny poriadok, zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších právnych

predpisov

5. Trestný poriadok, zákon č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších právnych

predpisov

6. The contitution of the United States of America. Amendments. Article Five.

In: American State Papers. The Federalist. J.S.Mill. Chicago – London – Toronto

1952

7. Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 460/1992 v znení neskorších právnych

predpisov

8. Zákon č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov

Elektronické pramene

1. http://www.akademia.justice.sk

72

2. http://www.justice.gov.sk

3. http://www.kbdesign.sk/cla

4. http://www.radaeuropy.sk

5. http://www.zdruzenie.sk