ROČNÍK XIV. ČÍSLO 1 MAREC 2014

2

3

OBSAH

_______________________________________________________

KORENE A TRADÍCIE Proglas dnes 5 Dejiny Uhorska a Slováci 7

PRIESTOR SLOVA Globálny sociálny parazitizmus /100 rokov FEDu/ 9 Národná idea sa nemôže vnucovať zhora ....prejav V.Putina 16 Bulharsko po vstupe do Európskej únie 26

KULTÚRA V TOKU ČASU Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria 33 Významné jubileum T.H. Ševčenka 35 Globalizácia 40 Chlebom a soľou 44

ZAUJALO NÁS Ukrajinský vizionár V.A. Kudin 46 Príbeh M.B. Chodorkovského 61 Zánik štátneho občianstva SR je legitímny 64 JUBILEÁ

Jubileá v 2. štvrťroku 2014 66

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIV, číslo 1.

Vychádza štyri razy do roka

Vydáva Rada Združenia slovanskej vzájomnosti.

Výtvarný návrh obálky: Ladon©

Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor:

Július Handžárik

Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-

mail: zsv@mail.t-com.sk, www.ozzsv.sk

ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v marci 2014

4

5

KORENE A TRADÍCIE _______________________________________________________

Proglas dnes

Prvé stredoveké básne veľkých literatúr, ako je napríklad Chanson

de geste – Pieseň o Rolandovi (najstaršia verzia z roku 1080,

oslavujúca hrdinské činy kresťanských Frankov – Karolmanovho

vojska v bitke roku 778 s mohamedánskymi Saracénmi

v Roncevauxskom priesmyku) či pieseň o Nibelungoch, Cidovi,

Tristanovi a Izolde, Artušovom Svätom grále, to všetko boli

spracovania životných situácií stredovekého človeka, jeho úsilia

vybojovať, silou získať územie, bojovať o lásku, česť a rozličné

pozemské statky so zbraňou v ruke.

Prvá staroslovenská – a keďže sme potomkami veľkomoravských

Slovenov, potom aj naša slovenská – báseň je však o Bohu,

vzdelanosti, duchu, o knihe, slove, pod ktorými sa v tom čase

myslela viera a múdrosť, od ktorých jedine závisí kvalita života.

Báseň, ktorá hovorila o takýchto duchovných hodnotách pritom

nevznikla v čase idyly a pokoja, naopak. Bol to čas, keď dĺžka ciest

a nebezpečenstvo, číhajúce na pocestného, zamedzovali akýkoľvek

odhad výsledku, často zmareného aj zmenami na mieste, ktoré bolo

cieľom cesty (smrť pápeža, smrť kniežat, napr. Rastislava atď., teda

podstatné zmeny pôvodných východísk a zámerov). Ak sa nám dnes

zdá čas hektický, nebezpečný a neistý, bol taký v každom období pre

svojich súčasníkov.

Zdá sa nám dnešný čas málo duchovný a zameraný len na

materiálne hodnoty, zdá sa nám bez vízie a bez sna? Potom je

Proglas aktuálnou básňou. A možno nikdy, v žiadnej dobe, nebolo

6

a nie je dosť pripomínať záchranné hodnoty, ktoré chýbajú práve

preto, že sa nepripomínajú a dostatočne nepestujú.

Kultúrno-politická situácia v čase Konštantína a Metoda a ich

napriek prekážkam všetkého druhu úspešný zakladateľský kultúrny

čin – liturgia v zrozumiteľnom jazyku, obhájená Konštantínom pred

pápežom Hadriánom II. na základe úseku evanjelia, ktorý zdôrazňuje

demokratickú existenciu rovnosti všetkých ľudí na zemi („... na

všetkých svieti slnko rovnako“), následne oficiálne priznanie práva

na existenciu staroslovenskému jazyku ako štvrtému kultúrnemu

jazyku svojej doby popri hebrejčine, gréčtine a latinčine, ďalej

zákonodarstvo, ktoré sa usiloval uplatniť Metod, to všetko nás

potomkov môže napĺňať hrdosťou, no najmä táto tradícia práva

a pravdy má mať miesto v našom súčasnom živote. Lebo bez nej, ak

sa pozrieme naspäť do našich kultúrnych dejín, do obdobia

bernolákovských, následne štúrovských činov a vlasteneckých obetí,

do rokov matičných a najmä pomatičných – chradnúcich, keď

hornouhorská inteligencia strácala už všetku nádej po rakúsko-

maďarskom vyrovnaní, kde skutočne išlo o existenciu, keď zákon

z roku 1868 vyžadoval zmeny slovanských mien na nemecké alebo

maďarské, ak sa človek chcel uplatniť v štátnej inštitúcii. A v čase

vyhladzovania a strohej asimilácie to znova bola kniha ako

záchranný faktor. V tom ťažkom čase sa na Kukučínovu Rysavú

jalovicu, ako to uvádza Oskár Čepa, stálo v radoch.

(krátené)

Mária Bátorová

In: Slovenské pohľady 10/2013

7

Ivan Mrva, Vladimír Segeš

Dejiny Uhorska a Slováci

Perfekt, Bratislava 2012

Dávno očakávaná kniha – historici konečne poňali uhorské

dejiny ako naše dejiny, ako dejiny slovenského národa

v mnohonárodnostnom spoločnom štáte – nie je dielom Historického

ústavu Slovenskej akadémie vied, čo by sa azda patrilo, ani inej

štátom financovanej spoločnosti dejepiscov, ale je výsledkom úsilia

dvoch historikov a edičným činom súkromného vydavateľstva,

pričom vydanie knihy podporilo ministerstvo kultúry.

Treba mať na pamäti prvé vety knihy: „V prevažne

spolitizovaných interpretáciách slovenskej historiografie 20. storočia

zostalo pre dejiny Uhorského kráľovstva neveľa miesta ... po vzniku

Československej republiky v roku 1920 sa zatracovali predovšetkým

z národných, po roku 1948 z triednych dôvodov“.

Autori vychádzajú z princípu, ktorý ako prvý vyslovili profesor

M. Kučera, že „z hľadiska slovenských dejín sa uhorský štát javí ako

následnícky štát Veľkej Moravy a jej zriadenia.“ Doc. Segeš (autor

prvej tretiny štyristostranového diela) spracoval stredoveké Uhorsko

od vzniku Uhorského kráľovstva, teda od čias arpádovského žezla

cez obdobie vlády Anjouovcov, Žigmunda Luxemburského, Mateja

Korvína po Jagelovcov, teda zhruba od roku 1000 do roku 1526.

Približne rovnako dlhé obdobie, ale tým, že je k nám bližšie, asi

dvojnásobne širšie, spracoval doc. Mrva (od osmanskej invázie po

rok 1918).

8

Doslova s prekvapením čitateľ sleduje, nakoľko boli dejiny

Uhorska aj našimi dejinami – veď si len uvedomme, že sme obývali

toto územie oveľa skôr ako naši južní susedia, aj to, že Maďari

v uhorskom štáte nikdy netvorili početnú väčšinu, že Bratislava bola

po tri storočia hlavným mestom tohto štátu, atď. Autori a vydavateľ

očakávajú aj kritické a polemické hlasy, najmä ak by posúvali

poznanie dopredu – neplodného váhania bolo už dosť.

In: Slovenské pohľady 10/2013

9

PRIESTOR SLOVA _______________________________________________________

Globálny sociálny parazitizmus

(100 rokov FEDu)

Vedecké centrum politického myslenia a ideológie dňa 19.

decembra 2013 v Moskve zorganizovalo medzinárodnú vedecko-

spoločenskú konferenciu na tému „Globálny sociálny parazitizmus

( 100 rokov FEDu)“.

Konferencie sa zúčastnili vedci, pedagógovia, politici,

ekonómovia, predstavitelia spoločenských organizácií, novinári,

politológovia, právnici, podnikatelia i radoví občania. Celkovo sa na

konferencii zúčastnilo viac ako 200 osôb z 8 štátov. Konferenciu

otvoril riaditeľ Vedeckého centra politického myslenia a ideológie S.

Sulakšin, ktorý vysvetlil jeden zo základných pojmov tejto

konferencie – index parazitizmu. Index parazitizmu je pomer úrovne

spotreby konkrétneho štátu v rámci svetového HDP k úrovni jeho

vkladu do svetového HDP. Na základe toho môžeme štáty rozdeliť

do dvoch charakteristických skupín: na parazitov (sem patrí USA,

Anglicko, Juhoafrická republika) a donorov ( takými sú napríklad

Rusko, Čína, iste aj Slovensko). Dnešný svetový ekonomický

systém, zvaný aj „svetové kasíno“, je nastavený tak, že bohatí sa

stávajú ešte bohatšími a chudobní chudobnejšími. „Kasíno“ však zle

gazduje a hrozí mu bankrot. Preto ak je dobrým zvykom želať

jubilantovi pri jeho okrúhlom výročí mnoho ďalších rokov života,

v prípade storočnice FEDu tomu tak nie je. Preto sa robí analýza

terajšieho stavu a na jej základe bude treba urobiť zmeny, ktoré by

viedli k ozdraveniu a udržateľnému modelu života. Vírus už príliš

hlboko napadol živý organizmus našej planéty a hrozí, že parazit

10

zničí svojho nositeľa. Preto je potrebné a životne nutné ho

z organizmu vylúčiť.

Z prednesených referátov sme vybrali vystúpenie ruského

spisovateľa Nikolaja Starikova:

Dobrý deň, vážení kolegovia! Vo svojej prednáške by som sa

chcel trochu hlbšie ponoriť do histórie, spomenúť si na to, ako sa

zakladal Federálny rezervný systém (FED), pohovoriť o cieľoch jeho

založenia a zhodnotiť, do akej miery boli do dnešného času tieto

ciele splnené a čo z toho vyplýva.

Skôr, ako sa ponoríme do histórie, rád by som sa vrátil

k samotnému názvu nášho dnešného „jubilanta“ - Federálneho

rezervného systému (FED). My všetci veľmi dobre vieme, že on

vôbec nie je federálny. Nie je to štátna, ale súkromná štruktúra, to

znamená, že nemôže byť federálny. Všetci tiež vieme, že rovnako tak

nie je žiadnou štruktúrou rezervnou. Pretože peniaze, ktoré on tlačí

zo vzduchu, nie sú kryté ničím, žiadnou rezervou. To znamená, že

nie je ani rezervný. S tretím slovom, ktoré figuruje v názve, je ťažko

nesúhlasiť – Systém. Je to naozaj systém. Preto aj navrhujem volať

ho jednoducho Systém. Jednak z dôvodu ekonomiky súčasnej doby

a tiež z dôvodu vysvetlenia jeho podstaty.

Aké boli ciele tých, ktorí vymysleli a založili tento Systém?

Po prvé, je treba povedať, že Systém bol založený o niečo skôr,

než pred sto rokmi ( teda skôr ako v roku 1913). Nechcem sa stratiť

v bludisku neznámeho terénu, no hoci sa jeho založenie v podstate

datuje od spomenutého roku, chcel by som pripomenúť ešte jeden

dôležitý dátum: je to rok 1694, keď bola založená Bank of England.

V skutočnosti to bolo prvé novodobé moderné emisné centrum

založené práve tam. Neskôr Veľká Británia počas expanzie do USA

založila niečo ako filiálku Bank of England v Spojených štátoch,

ktorá dostala názov Federálny rezervný systém (FED). Vidíme, že

systém má hlbšie historické korene. Ľudia, ktorí ho vymysleli, nežili

až v 20-tom storočí. Nenosili len cylindre, či klobúky, ale aj celkom

iný odev príslušný svojej stredovekej dobe.

11

Aký bol podľa môjho názoru cieľ založenia Systému? Napriek

tomu, vážení kolegovia, že hodnotíme veľmi vážne veci, zdá sa mi,

že trochu kĺžeme po povrchu.

Tu sa veľmi veľa hovorilo o tom, že Systém, ktorý je založený

vďaka nekontrolovanej emisii vybraných valút niektorých štátov,

dáva možnosť vysávať zdroje z iných štátov. V skutočnosti umožňuje

vyciciavať zdroje z väčšiny krajín našej planéty a prečerpávať ich do

niekoľkých štátov, ktoré voláme štátmi – parazitmi. Všetko je naozaj

tak. Absolútne s tým súhlasím. Otázka: Je konečným cieľom

založenia tohto Systému samotný parazitizmus, teda to, že sa

zlepšuje život jedných na úkor druhých? Podľa môjho názoru, toto je

len vedľajším zámerom. Podstatu predstavuje to, čo tvorí obsah

záujmu početných vodcov a štátnych činiteľov mnohých dôb – moc

nad svetom.

Tento systém je koncipovaný ako nástroj podrobenia si

ľudstva, ako inštrument nastolenia globálnej moci.

Takže, ak budeme hodnotiť Systém práve takýmto spôsobom,

vtedy pochopíme jeho konečný cieľ. Konečným cieľom nie je

zlepšenie života. Je to iba vedľajší efekt. Spomeňme si napríklad na

Napoleona, ktorý bol bezpochyby talentovaným vojvodcom. Som

presvedčený, že sa nikdy nechystal ovládnuť celý svet, pretože bol

človekom dostatočne rozumným. Po tom, čo porazil svojich

protivníkov, za anglické peniaze útočiacich v koalíciách na

Francúzsko, čo robil Napoleon? Nútil tieto štáty vydržiavať jeho

armádu. Medzi iným, vyslovil tento znamenitý aforizmus: „Ak

nebudete kŕmiť svoju armádu – budete kŕmiť cudziu“.

Dnes tu vidíme presne ten istý systém: Vysávajú sa zdroje

z mnohých štátov, prečerpávajú sa do USA a Amerika má možnosť

držať vojenský rozpočet prakticky rovný vojenským rozpočtom

všetkých ostatných štátov. Veľkú časť armády NATO, jej základ,

tvorí americká armáda. Za čie peniaze je vydržiavaná? Vážení

kolegovia, tu vás musím sklamať, hoci si myslím, že túto horkú

pravdu poznáte aj bezo mňa. Vo veľkej miere je armáda Spojených

12

štátov financovaná z našich spoločných peňazí. My, ako daňoví

poplatníci Ruska, financujeme armádu, ktorá núti iných robiť nové

reparačné platby pre Západ.

Je nastolený systém, ktorého naakumulované zdroje dovoľujú

ohlupovať mozgy veľkej časti obyvateľstva planéty, nahovárajúc im,

že vysoká životná úroveň, slušný štandard, nové diaľnice – nie sú

následkom toho, že sa peniaze prečerpávajú z jedného konca sveta na

druhý. Ale je to vraj preto, že tam je viacstranícky parlamentný

demokratický systém, ktorý údajne anglosaským národom a ich

spojencom umožňuje dosahovať akési vyššie vedomie, aké nemajú

iné národy sveta. No všetko je to veľký nezmysel.

Tento nezmysel sa rozplynie ako ranná hmla len čo sa znižuje

životná úroveň, pretože tieto tvrdenia sú založené práve na

deklarovaných vysokých životných štandardoch. To znamená, že

systém nesmie v žiadnom prípade dovoliť prepadu týchto životných

štandardov bez ich určitého vážneho seriózneho objasnenia. Za

dostatočné objasnenie je považovaný vážny vojenský konflikt

a globálna ekonomická kríza, ak sa v systéme objaví a naruší jeho

plánovaný chod ďalšia kríza spôsobujúca zníženie životnej úrovne.

No aby sa neustále znižovala táto životná úroveň tak, ako to vidíme

dnes, to je pre nich obrovský problém.

Teraz niekoľko slov o tom, ako sa tieto ciele dosahovali a ako sa

dosahujú aj dnes. V skutočnosti sa nedeje týmto spôsobom nič nové

pod slnkom. Hovorili už o tom mnohí múdri ľudia, neostáva nám nič

iné, len s nimi súhlasiť. Dosahuje sa to úplatkami, vraždami,

vojnami, informačnými lžami – ničím iným. Takýmto spôsobom

Bank of England vytvoril najprv tie prechodné štruktúry, ktoré vošli

do histórie USA pod názvom „prvá banka“ a „druhá banka“. Čiže to

boli prakticky totožné štruktúry FEDu, len pod iným názvom

a s obmedzeným časovým intervalom. Dostali licenciu na dvadsať

rokov, po uplynutí ktorých americkí zákonodarcovia zastavili

činnosť týchto bánk, no dialo sa to za veľkého odporu, vrátane

atentátu na prezidenta Andrewa Jacksona. Aj ďalej vidíme, že

v dejinách USA boli zavraždení štyria prezidenti. Ak sa zameriame

13

na príčiny ich zabitia, vidíme, že Abraham Lincoln, William

McKinley a James Garfield, tiež John Kennedy boli zabití z dôvodu

svojich sporov s bankármi. Nebudem sa teraz podrobne zaoberať

tým, ako sa každý z nich snažil uniknúť spod tohto tlaku FEDu, spod

útlaku bankárov, spod útlaku bánk (mám na mysli súkromné emisné

centrá), ktoré sa zakladali v USA. To by zabralo celý náš čas.

Upriamujem len vašu pozornosť na to, že je potrebné pozorne

skúmať príbehy týchto prezidentov, a takto objasniť príčiny ich

smrti.

FED bol založený ako následok vzniku krízy, ktorá bola v USA

umelo vyvolaná. FED okamžite začal pracovať na tom, že vyvolal

ďalšiu krízu, ktorá vošla do histórie pod názvom „Veľká depresia“.

Na pozadí tejto „Veľkej depresie“ bankári skúpili celý systém

ekonomiky USA, nakoniec si podmanili celú Ameriku a nastavili

kurz k druhej svetovej vojne. Najmä preto, že skúsenosť z prvej

svetovej vojny im ukázala, že vojna je veľmi dobrý spôsob zničenia

nie iba štátov-impérií, ktoré im konkurovali svojimi vlastnými zlatom

krytými valutami, ale aj ich finančných systémov.

Po zničení hlavných mocností Európy v prvej svetovej vojne si

libra uchovala svoj dominujúci vplyv, no dolár sa postupne stával

hlavnou svetovou valutou. Po druhej svetovej vojne si už vymenili

miesto. Tu si treba uvedomiť, že toto všetko sú ohnivká jedného

reťazca. Boli to bankári Bank of England, ktorí založili FED, alebo

proste „Systém“ Spojených štátov a týmto spôsobom spojili

vzájomne medzi sebou dve časti anglosaského sveta. To je paradox.

Boli časy, kedy americkí slobodymilovní kolonisti bojovali za

právo raziť svoje vlastné mince, emitovať svoje vlastné bankovky,

mať vlastné peniaze. Veľmi dobre si totiž uvedomovali, že peniaze

emitované Anglickou bankou prečerpávajú časť zdrojov z americkej

kolónie do Anglicka. Prešlo však rovných sto rokov, teda asi toľko

času, za aký si Veľká Británia podrobila Spojené štáty americké.

Teraz sa USA premenili z štátu najviac milujúceho slobodu proti

britskému útlaku na štát, ktorý sám je svetovým žandárom. Všade

14

teraz oni zavádzajú systém, ktorý ako vysávač vyťahuje svetové

zdroje v prospech tzv. „Zlatej miliardy“.

Položme si otázku: Dosiahli sa stanovené ciele? Zdá sa mi, že je

vhodné obrátiť našu pozornosť na vážny moment, ktorý podľa môjho

názoru ukazuje na to, že vysoká životná úroveň nie je samotným

cieľom, ale iba prostriedkom. Ak by išlo iba o vytvorenie

materiálnych zdrojov a ich prečerpanie z jedného konca planéty na

druhý, nekultivovali by sa tie morálne princípy, ktoré vedú

k degradácii ľudstva, nerazila by sa politika tichej genocídy, kde (ako

vidíme) sa vštepujú hodnoty bezdetných rodín, nekonečnej spotreby

a podobne. Samozrejme, Systém je založený na peniazoch a peniaze

v ňom musia nahradiť Boha – to je základný princíp , ktorý sa

implementuje. No Systém začína požierať sám seba, pretože

v podstate, ak počet ľudí a ľudstvo samotné sa bude trvale znižovať

a ľudia nebudú mať z rôznych príčin deti, vtedy tento Systém, ako

skutočný parazit, ako vírus, ktorý sa usadil v organizme, zahynie.

Pretože zahynie ten organizmus, ktorý umožní parazitovi priživovať

sa na jeho životných šťavách.

Takže vidíme dôležitý znak toho, že nie peniaze sú konečným

cieľom, oni sú iba prostriedkom. Cieľom sú to presne tie morálne

normy, ktoré sa dnes kultivujú. Povedzte mi, prosím, prečo európski

komisári v pracovných prilbách ( takzvané pokrokové spoločenstvo)

podporujú v takých konzervatívnych krajinách postsovietského

priestoru ako Moldavsko a Ukrajina gay-parády, či zákony o rovnosti

pohlavia? Prečo? Ako to súvisí s peniazmi?

Zdalo by sa, že Moldavsko je neveľký štát, zato Ukrajina má

svoju cenu. Súhlasíme s tým, aby požiadavky samotných Ukrajincov

neprekračovali vlastné historické tradície. Na čo by to bolo potrebné?

Nuž, to je základná požiadavka, ktorá je nevyhnutnou súčasťou toho

sveta, ktorý oni budujú. Prečo? Pretože potrebujú moc nad svetom,

pretože oni chcú rozložiť všetkých. Chcú zničiť rodinu, chcú zničiť

národné štáty, ktoré pre nich predstavujú prekážku. Chcú všetko!

15

Tu si treba uvedomiť, že oni potrebujú ešte dosť veľa peňazí na

to, aby sa tento Titanic udržal na hladine ešte dvadsať rokov. Oni

chcú všetko. V tomto slova zmysle sa s nimi dohovoriť nedá. Nie je

možné sa dohovoriť s niekým, kto ťa chce celého zožrať. Oni sa

jedným palčekom, jedným malíčkom nenasýtia. Je to ako byť

s tigrom v klietke: pokús sa s ním dohovoriť akože kúsoček zješ a ja

ostanem celý. Takto to nebude. Znamená to, že nie je treba s ním

viesť rozhovor? Samozrejme, nie. Rokovania je nutné viesť vždy a so

všetkými. Tým viac s tými, ktorí sú od nás silnejší. No my si musíme

uvedomiť, že ich konečným cieľom je globálna dominancia, kde nám

ako štátu, ako civilizácii, ako národu v našej dnešnej podobe miesta

niet! A keď sa spolu nepousilujeme, ak spolu nepochopíme ich

konečný cieľ, môžeme viesť rozhovorov koľko chceme, no žiadny

úžitok nám to neprinesie.

Preto v mnohom súhlasím s tými tézami, ktoré tu dnes kolegovia

predniesli. No navrhujem spolu vystúpiť ešte o jeden stupeň vyššie

a pozrieť sa na tento Systém skonštruovaný našimi britskými,

americkými a ešte inými neznámymi kolegami (bankármi). Poďme

na ten stupeň, ktorý oni sami vybudovali k ovládnutiu sveta. Sveta,

v ktorom pre nás niet miesta. Myslím, že vtedy naše hodnotenie

a naše skutky budú adekvátne tým „výzvam“, ako sa to dnes hovorí

(mne sa toto slovo nie veľmi páči, pretože nie je jasné, kto koho na

čo vyzýva, kto vie či nie na súboj), tým nebezpečenstvám, ktoré oni

skutočne pre nás chystajú.

A o tom, že chystajú novú vojnu, niet žiadnych pochýb. Pozrite

sa na to, čo sa deje na Blízkom východe, všimnime si to, čo chystajú

v Strednej Ázii, pozrite sa na to množstvo zbraní, ktoré sa

nahromadilo v tomto novom „šťastnom“ svete po rozpade

Sovietskeho zväzu. Tu, v tomto svete musíme spolu žiť, preto

navrhujem, aby sme všetci spolu podporovali prezbrojenie našej

armády. Pretože len toto pomôže našej vlasti zachrániť sa.

Preklad z ruského jazyka

PhDr. Jozef Mižák, Tibor Korečko

16

Národná idea sa nemôže vnucovať zhora,

nemôže sa budovať na základe

ideologického monopolu.

Valdajská reč Vladimíra Putina

Valdajský klub vznikol v septembri 2004 z iniciatívy agentúry RIA

Novosti, Výboru pre zahraničnú a obrannú politiku, novín The

Moscow Times a časopisov Rusko v globálnej politike a Russia

Profile

Jubilejné desiate zasadanie Valdajského klubu sa konalo v

septembra 2013 v Novgorodskej oblasti pri jazere Valdaj a téma

zasadnutia bola „Rozmanitosť Ruska v súčasnom svete“. Na

zasadnutí bolo viac ako 200 účastníkov z radov ruských politikov,

regionálnych lídrov, predstaviteľov opozície a medzinárodných

expertov. Zasadnutia klubu sa zúčastnil aj Ján Čarnogurský.

Medzi účastníkmi diskusie boli aj minister zahraničných vecí

Ruska Sergej Lavrov, bývalý predseda Európskej komisie Romano

Prodi a bývalý poľský premiér Leszek Miller. Na záver rokovania

vystúpil prezident Ruskej Federácie Vladimír Putin. Zaujímavosťou

je, že na rokovaní Valdajského klubu sa zúčastnili aj predstavitelia

ruskej opozície, ako napr. Vladimír Ryžkov a Gennadij Gudkov. Na

tomto zasadnutí členovia Valdajského klubu posúdili aj také otázky,

ako napríklad: „Kto sme, čím sa chceme stať a kým nás chce vidieť

svet.“. Organizátori Valdajského klubu predpokladajú, že sa im za

niekoľko rokov podarí vytvoriť spoločnosť, ktorá sformuluje

a predloží národnú ideológiu a novú identitu. „Na zasadnutie sme

pozvali všetkých, od superliberálov až po superkonzervatívcov“,

povedal predseda Prezídia Výboru pre zahraničnú a obrannú

politiku Sergej Karaganov.

Z materiálov zasadania uvádzame prejav prezidenta Ruskej

federácie Vladimíra Putina, ktorého myšlienky a konštatovanie sú

v mnohom poučné aj pre príslušníkov nášho národa a občanov nášho

štátu.

17

Dobrý deň, milí priatelia! Dámy a páni!

Dúfam, že miesto a čas pre vaše jednanie a pre naše stretnutie sú

dobre zvolené - je to stred Ruska, nie zemepisne, ale duchovne, je

jednou z kolísok našej štátnosti. Naši vynikajúci vedci - historici vied

písali vo svojich výskumoch, že práve tu sa zrodili prvky ruskej

štátnosti, čím mali na mysli, že veľké rieky Volchov a Neva, boli

prírodnými prostriedkami komunikácie, prirodzenými pre tú dobu.

Už ste tu diskutovali niekoľko dní. Budem sa snažiť nie veľmi vás

unavovať, len si dovolím vyjadriť svoj názor k témam, ktorých ste sa

počas týchto jednaní dajakým spôsobom dotýkali. Nejde len o

analýzu ruských historických, kultúrnych a štátnych skúseností.

Predovšetkým mám na mysli všeobecnú rozpravu, rozhovor o

budúcnosti, o stratégii a hodnotách. A tu sa začala rodiť ruská

štátnosť.

Tohto roku sa tu zhromaždil mimoriadne veľký počet účastníkov -

viac ako 200 ruských a zahraničných politikov, verejných,

duchovných vodcov, filozofov. umelcov. Ľudí s veľmi rozdielnymi,

niekedy aj protichodnými a veľmi originálnymi názormi. Základy

vývoja našej zeme, o tom, ako globálne procesy budú ovplyvňovať

našu národnú identitu, o tom akým chceme vidieť svet v 21. storočí:

čo môže priniesť do tohto sveta, spolu s našimi partnermi, naša zem -

Rusko.

Dnes z potreby hľadania novej stratégie a zachovania svojej

identity v radikálne sa meniacom svete, svete, ktorý sa stal viac

otvoreným, transparentným a vzájomne prepojeným, v tej či inej

podobe sa stretávajú prakticky všetky krajiny, všetky národy: ako

ruské, tak európske, Číňania a Američania, a spoločnosti takmer vo

všetkých zemiach sveta. A my, samozrejme tiež, tu na Valdaji, sa

snažíme lepšie pochopiť, ako sa tej výzve pokúšajú čeliť naši

partneri, pretože sa tu stretávame hlavne s odborníkmi na Rusko. Ale

my vychádzame z toho, že naši vážení hostia vyjadrujú svoj názor na

vzájomnú interakciu, vzťah s Ruskom a krajinami, ktoré zastupujem.

18

Pre Rusov, pre Rusko znejú otázky "Kto sme?", "Kým chceme byť?"

v našej spoločnosti stále hlasitejšie. Ustúpili sme od sovietskej

ideológie a už nie je možné ju vrátiť. Zástanci fundamentálneho

konzervativizmu, ktorí sa pozerajú k Rusku pred rokom 1917, ako sa

zdá, sú rovnako ďaleko od reality ako aj zástancovia západného

ultraliberalizmu. Je jasné, že náš pokrok nie je možný bez

duchovného, kultúrneho a národného sebaurčenia, inak nebudeme

môcť odolávať vnútorným a vonkajším výzvam, nemôžeme byť

úspešní v globálnej konkurencii. A dnes vidíme nové kolo tejto

konkurencie. Hlavnými smermi dnešnej konkurencie sú ekonomicko-

technologické a ideologicko-informačné. Vyhrocujú sa tiež vojensko-

politické problémy a vojensko-politická situácia. Svet sa stáva

tvrdším, niekde je odmietané nielen medzinárodné právo, ale

dokonca aj slušnosť.

Treba byť silným vo vojenskej, technologickej, ekonomickej

oblasti, ale hlavná vec, ktorá bude rozhodovať o úspechu, je kvalita

ľudí, kvalita spoločnosti, duchovná a mravná. Veď nakoniec, ako

ekonomický rast a prosperita, tak aj geopolitický vplyv sú odvodené

od stavu samotnej spoločnosti, od toho, ako občania tej či onej

krajiny cítia svoju jednotu, nakoľko sú zakorenení vo svojich

dejinách, v hodnotách a tradíciách, nakoľko ich spájajú spoločné

ciele a zodpovednosť. V tomto zmysle je pre Rusko otázka získania a

upevnenia národnej identity skutočne zásadnou vecou. Medzitým

Rusko dnes zažíva nielen objektívny tlak globalizácie na svoju

národnú identitu, ale tiež dôsledky národných katastrof dvadsiateho

storočia, kedy sme dvakrát zažili rozpad našej štátnosti. Výsledkom

bol zničujúci úder do kultúrneho a duchovného kódu národa, stretli

sme sa s porušovaním tradícií a jednoty dejín, demoralizácie

spoločnosti, deficitom dôvery a zodpovednosti. To má korene v

mnohých naliehavých problémoch, ktorým čelíme. Veď otázka

zodpovednosti samému sebe, spoločnosti a zákonom je jednou zo

základných otázok, a to nie len v práve, ale aj v každodennom živote.

Po roku 1991 vznikol dojem, že nová národná ideológia,

ideológia rozvoja, sa narodí sama od seba. Štát, moc, intelektuálna a

19

politická trieda sa takmer vyradili z tejto práce, tým skôr, že stará

oficiálna ideológia po sebe zanechala nepríjemný pocit. A práve

preto sa všetci báli čo i len dotknúť sa tejto témy. Okrem toho,

absencia národnej idey na základe národnej identity bola výhodná

kvázikoloniálnej časti elity, ktorá dávala prednosť krádežiam a

vývozu kapitálu pred spojením svojej budúcnosti s krajinou, kde tie

peniaze získala. Prax ukázala, že nová národná idea sa nerodí a

nevyvíja podľa trhových pravidiel. Dištancovanie sa štátu a

spoločnosti od tohto problému neprináša výsledky, rovnako ako

mechanické kopírovanie cudzích skúseností. Tak veľké pôžičky,

rovnako ako aj vonkajšie pokusy „civilizovať“ Rusko, neboli prijaté

prevažnou väčšinou nášho národa, pretože túžba po nezávislosti,

duchovnej, ideologickej a vonkajšej suverenite je nedeliteľnou

súčasťou nášho národného charakteru. Mimochodom, tento prístup

nefunguje aj v mnohých ďalších krajinách. Preč sú tie časy, keď

hotový model usporiadania sociálneho zriadenia mohol byť

nainštalovaný v inom štáte ako počítačový program. Tiež chápeme,

že identita, národná idea nemôže byť nanútená zhora, nemôže byť

vybudovávaná na základe ideologického monopolu. Taká

konštrukcia je veľmi nestabilná a zraniteľná. Vieme to z vlastnej

skúsenosti, že v modernom svete nemá žiadnu budúcnosť. Je nutná

historická tvorivosť, syntéza najlepších národných skúseností a ideí,

pochopenia našich kultúrnych, duchovných, politických tradícií z

rôznych uhlov pohľadu, s tým, že to nie je niečo zatvrdnuté , dopredu

dané, ale že je to živý organizmus.

Až potom bude naša identita založená na pevných základoch a

bude nasmerovaná do budúcnosti, a nie do minulosti. To je hlavný

argument v prospech toho, aby otázka ideológie rozvoja bola nutne

diskutovaná medzi ľuďmi, ktorí majú rôzne pohľady a rôzne názory

na to, ako a čo robiť. pokiaľ ide o riešenie niektorých problémov.

Nám všetkým: tzv. neo-slovanofilom a neo-západofilom, štátnikom a

tzv. liberálom - celej spoločnosti, bude treba pracovať na formovaní

spoločných rozvojových cieľov. Treba sa zbaviť zvyku počúvať len

svojich ideologických prívržencov a hneď od kraja s hnevom a

dokonca i nenávisťou odmietať akýkoľvek iný názor. Nie je možné

20

kopať do budúcnosti krajiny ako do futbalu, ponoriť sa do

nespútaného nihilizmu, spotreby, kritiky čohokoľvek, alebo do

ponurého pesimizmu. Liberáli sa musia naučiť hovoriť so zástupcami

ľavicových názorov a naopak nacionalisti by si mali uvedomiť, že

Rusko sa formovalo práve ako mnohonárodný a multi-náboženský

štát a spochybňovaním nášho multietnického pôvodu, zneužívaním

tém ruského, tatarského, kaukazského, sibírského a dajakého

ďalšieho nacionalizmu a separatizmu, nastupujeme na cestu skazy

svojho genetického kódu. V skutočnosti, začíname ničiť sami seba.

Zvrchovanosť, nezávislosť a územná celistvosť Ruska sú

bezpodmienečné. Sú to "červené línie", ktoré nesmie nik prekročiť.

Pri všetkej pluralite našich názorov, diskusie o identite, o národnej

budúcnosti nie sú možné bez vlastenectva ich účastníkov.

Vlastenectvo samozrejme v najčistejšom zmysle tohto slova. Príliš

často v histórii štátu, namiesto opozície vláde, sme konfrontovaní s

opozíciou samotnému Rusku. Už som o tom hovoril. Puškin o tom

hovoril. Vieme, ako sa to skončilo - demoláciou štátu ako takého. U

nás prakticky neexistuje žiadna rodina, ktorá by sa bola minula

nešťastiam minulého storočia. Otázky hodnotenia určitých

historických udalostí ešte dnes rozdeľujú našu vlasť a spoločnosť.

Musíme tieto rany zahojiť, obnoviť celistvosť historického tkaniva.

Nemôžeme klamať seba samých, vyškrtnúť nepekné alebo

ideologicky nevhodné stránky, prerušiť spojenie generácií, ísť do

extrémov pri vytváraní alebo zavrhovaní idolov. Je načase prestať si

všímať na histórii len to špatné, nadávať si viac, ako to robí hocikto z

našich nepriateľov. Kritika je nutná, Ale bez sebaúcty, bez lásky k

Vlasti táto kritika je ponižujúca a neproduktívna. Mali by sme byť

hrdí na naše dejiny a máme na čo byť hrdí. Celá naša história bez

výnimiek by sa mala stať súčasťou ruskej identity. Bez priznania

tohto faktu nie je možná vzájomná dôvera a pohyb spoločnosti

dopredu.

Ďalšia vážna výzva pre identitu Ruska je spojená s udalosťami,

ktoré prebiehajú vo svete. Sú tu vnútorné politické a morálne

aspekty. Vidíme, ako väčšina euroatlantických krajín fakticky ide

21

cestou odmietania svojich koreňov, vrátane kresťanských hodnôt,

ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Popierajú sa morálne zásady

a akákoľvek tradičná identita: národná, kultúrna, náboženská alebo

dokonca pohlavná. Robí sa politika, ktorá dáva na rovnakú úroveň

veľkú mnohodetnú rodinu a partnerstvo osôb rovnakého pohlavia.

Vieru v Boha a vieru Satana. Výstrelky politickej korektnosti sú už

tak ďaleko, že už sa vážne hovorí o registrácii strán, ktorých cieľom

je podpora pedofílie.

Ľudia v mnohých európskych štátoch sa boja alebo hanbia

hovoriť o svojej náboženskej príslušnosti. Rušia sa a premenovávajú

sviatky, aby hanblivo schovali podstatu týchto sviatkov - ich morálny

základ. A tento model sa snažia agresívne vnútiť celému svetu. Som

presvedčený, že to je priama cesta k degradácii a primitivizmu, k

hlbokej demografickej a morálnej kríze. Čo iné by mohlo byť väčším

dôkazom o morálnej kríze ľudskej spoločnosti, ako strata schopnosti

sebareprodukcie. Dnes takmer všetky vyspelé krajiny nie sú schopné

sa reprodukovať, dokonca ani s pomocou migrácie. Bez hodnôt

založených v kresťanstve a iných svetových náboženstvách, bez

morálky, ktoré formovali tisíce rokov, ľudia nevyhnutne stratia svoju

ľudskú dôstojnosť. My považujeme za prirodzené a správne hájiť

tieto hodnoty. Treba rešpektovať právo akejkoľvek menšiny na

odlišnosť, ale tiež by sa nemali spochybňovať práva väčšiny.

Zároveň vidíme pokusy dajakým spôsobom oživiť zjednodušený

model unipolárneho sveta, zničiť inštitút medzinárodného práva a

národnej suverenity. Taký unipolárny, zjednodušený svet nepotrebuje

suverénny štát, potrebuje vazalov. V historickom zmysle je to

odmietnutie svojej vlastnej tváre, odmietnutie rozmanitosti sveta

daného Bohom a prírodou. Rusko je s tými, ktorí sa domnievajú, že

zásadné rozhodnutia by mali byť spracované na kolektívnom

základe, nie podľa uváženia a v záujme jednotlivých krajín alebo

skupín štátov. Teda, že by malo pôsobiť medzinárodné právo, a nie

právo silnejšieho, ani pästné právo, a malo by to platiť, že nijaký

národ nie je „výnimočný“ ale jedinečný, samozrejme svojbytný a má

rovnaké práva, aj práva samostatne si zvoliť cestu vlastného rozvoja.

22

Toto je náš koncepčný pohľad, ktorý vychádza z nášho vlastného

historického osudu, z úlohy Ruska vo svetovej politike. Naša súčasná

pozícia má hlboké historické korene.

Samotné Rusko sa vyvíjalo na základe úlohy Ruska vo svetovej

politike. A vyvíjalo sa na základe rozmanitosti, harmónie a

rovnováhy, a túto rovnováhu prinášalo do sveta. Chcel by som vám

pripomenúť, že Viedenský kongres v roku 1815 a dohody v Jalte z

roku 1945, ktoré boli prijaté s veľmi aktívnou účasťou Ruska, zaistili

dlhodobý mier. Sila Ruska, sila víťaza v týchto kľúčových

okamihoch, sa prejavila v šľachetnosti a spravodlivosti. A

nezabúdajme na Versailles, uzatvorený bez účasti Ruska. Mnohí

odborníci, a ja s nimi plne súhlasím, veria, že práve vo Versailles boli

položené korene budúcej svetovej vojny. Pretože Versaillská dohoda

bola nespravodlivá k nemeckému ľudu a uložila nemeckému ľudu

také obmedzenia, s ktorými sa pri normálnom fungovaní nemohol

vyrovnať ani počas storočia dopredu.

Chcem vás upozorniť ešte na jeden základný aspekt. V Európe a

v rade ďalších krajín je tzv.multikulturalizmus, ktorý je cudzorodým

prvkom umele presadzovaným zhora. Nie náhodou politici dnes a

verejní činitelia v samotnej Európe stále častejšie hovoria o sklamaní

z multikulturalizmu, o tom, že nie je schopný zaistiť integráciu

odlišných jazykových a kultúrnych elementov spoločnosti. V Rusku,

na ktoré sa snažili dávať vo svete nálepku " väzenie národov", za celé

stáročia nezmizol jediný, dokonca ani najmenší národ. Všetky si

zachovali nielen svoju vnútornú autonómiu a kultúrnu identitu, ale

zároveň i svoj historický priestor. Viete, že v dobách sovietov mal

takmer každý malý národ svoju tlač. Podporovali sa jazyky,

podporovala sa národná literatúra. Mimochodom, mnoho vecí, ktoré

sa robili v tejto oblasti skôr, musíme vrátiť a poučiť sa z toho. V

tomto prípade máme jedinečnú skúsenosť vzájomného vplyvu,

vzájomného obohacovania sa a vzájomného rešpektovania rôznych

kultúr. Táto politická kultúra a politická etika žije v našom

historickom vedomí v našom duchu, v našom historickom kóde. Na

tomto sa prirodzeným spôsobom budovala tisíc rokov naša štátnosť.

23

Rusko - ako sa obrazne vyjadril filozof Konstantin Leontjev - sa

vždy vyvíjalo ako "kvitnúca zložitosť", ako štát civilizácie, spevnený

ruským ľudom, ruským jazykom, ruskou kultúrou, ruskou

pravoslávnou cirkvou a ďalšími tradičnými náboženstvami Ruska.

Práve z modelu štátu - civilizácie vychádzajú zvláštnosti nášho

štátneho zriadenia, ktoré sa vždy snažilo pružne prispôsobovať

národným a náboženským zvláštnostiam rôznych oblastí, a

zabezpečovať rozmanitosť v jednote. Kresťanstvo, islam, budhizmus,

judaizmus a iné náboženstvá sú nedeliteľnou súčasťou identity a

historického dedičstva Ruska v súčasnom živote jeho občanov.

Hlavnou úlohou štátu, zakotveného v Ústave, je zabezpečenie

rovných práv pre predstaviteľov tradičných náboženstiev a ateistov,

právo na slobodu svedomia pre všetkých občanov. Navyše,

identifikácia výhradne podľa etnického pôvodu a náboženstva v

najväčšom štáte s multietnickým zložením obyvateľstva, je

samozrejme nemožná. Práve formovanie občianskej identity,

založenej na spoločných hodnotách, vlasteneckého povedomia,

občianskej zodpovednosti a solidarite, úcte k právu, účasti na osude

vlasti bez straty kontaktu so svojimi etnickými, náboženskými

koreňmi je nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie jednoty zeme.

Ako politicky, ideologicky a koncepčne bude sformovaná ideológia

národného rozvoja je otázkou diskusií, aj s vašou účasťou, vážení

kolegovia. Ale som hlboko presvedčený, že v srdci našej filozofie

musí byť rozvoj človeka, rozvoj morálny, intelektuálny a fyzický.

Ešte na začiatku 90. rokov Solženicyn hovoril o tom, že zachovanie

národa po najhoršom 20. storočia by malo byť hlavným národným

cieľom. Dnes si musíme priznať, že sa nám nepodarilo úplne odvrátiť

negatívne demografické trendy, len na krok sme ustúpili od

nebezpečnej čiary, ktorá by znamenala stratu národného potenciálu.

Bohužiaľ, v dejinách našej zeme bola hodnota jednotlivého ľudského

života často nízka. Príliš často boli ľudia len prostriedkom, nie

cieľom a poslaním rozvoja. Nemáme už nielenže právo, ale ani

možnosti na to, aby sme mohli hodiť do pece rozvoja milióny ľudí.

Treba chrániť každého. Práve vzdelaní, kreatívne, fyzicky i

duchovne zdraví ľudia, a nie prírodné zdroje alebo atómové zbrane,

24

budú hlavnou silou Ruska v tomto a v budúcom storočí. Úloha

vzdelania je o to dôležitejšia, že pre vzdelanie jednotlivca a vlastenca

musíme obnoviť úlohu celej ruskej kultúry a literatúry. Ony by mali

byť základom pre sebaurčenie občanov, ktoré je zdrojom identity a

základom pre pochopenie národných ideí. Tu mnoho záleží na

učiteľskom a pedagogickom spoločenstve, ktoré bolo a ostáva

najdôležitejším strážcom národných hodnôt, myšlienok a postojov.

Toto spoločenstvo hovorí rovnakým jazykom – jazykom jazykovedy,

poznania a vzdelania. A to na obrovskom teritóriu - od Kaliningradu,

až po Vladivostok. Toto spoločenstvo, mám na mysli učiteľov a

pedagógov ako celok, v najširšom slova význame, lebo upevňuje

našu krajinu. A podpora tohto spoločenstva je jedným z

najdôležitejších krokov na ceste k silnému a prosperujúcemu Rusku.

Ešte raz podotknem, že ak nesústredíme naše úsilie, na formovanie

vzájomnej zodpovednosti moci a každého občana, a nakoniec, na

obnovenie dôvery v spoločnosť, prehráme v historickej súťaži.

Občania Ruska by sa mali cítiť ako zodpovední hospodári a páni

svojej zeme, svojho regiónu, svojej vlasti, svojho majetku a svojich

životov. Občanom je ten, kto je schopný samostatne riadiť vlastné

záležitosti a slobodne spolupracovať so seberovnými. Najlepšou

školou občianstva sú miestne samosprávy a občianske organizácie,

založené z vlastnej iniciatívy. Samozrejme, v tomto prípade mám na

mysli nevládne organizácie. Mimochodom, jednou z najlepších

ruských politických tradícií je zemská tradícia, ktorá tiež bola

postavená na princípoch samosprávy. Len z účinného mechanizmu

samosprávy môže vyrásť skutočná občianska spoločnosť a skutočná

národne orientovaná elita, vrátane samozrejme i opozície, s vlastnou

ideológiou, hodnotami, mierou pre dobro a zlo, s vlastnými a

nevnucovanými z médií, najmä zo zahraničia. Štát je pripravený a

bude veriť iniciatívnym a samosprávnym štruktúram, ale musíme

vedieť, komu dôverovať. Toto je úplne normálna medzinárodná prax

a práve preto sme prijali novú legislatívu, ktorá zvýši transparentnosť

nevládnych organizácií.

Keď hovoríme o prípadných reformách, je dôležité nezabudnúť,

že naša vlasť nie je len Moskva a Petrohrad. Pri rozvoji ruského

25

federalizmu sa musíme spoliehať na svoje vlastné historické

skúsenosti, použiť flexibilné a rozmanité modely. Do konštrukcie

ruského federalizmu je vložený veľmi veľký potenciál. Musíme sa

naučiť múdro ho využívať, a nezabúdať na to hlavné: rozvoj

regiónov a ich samostatnosť. Musíme pracovať na vytvorení

rovnakých príležitostí pre všetkých občanov zeme bez ohľadu na

miesto ich bydliska, na odstránenie nerovnováhy v ekonomickom a

sociálnom rozvoji regiónov Ruska, čo znamená aj posilnenie jednoty

štátu. Samozrejme, je to veľmi náročná úloha, pretože tieto oblasti sa

vyvíjali po celé desaťročia, ak nie storočia - nerovnomerne.

Chcel by som sa dotknúť jednej témy:

Dvadsiateprvé storočie sľubuje, že bude storočím veľkých zmien,

érou formovania geopolitických kontinentov, finančných,

ekonomických, kultúrnych, civilizačných a vojensko - politických. A

preto našou absolútnou prioritou je úzka integrácia so susedmi.

Budúca Euroázijská únia, o ktorej sme hovorili v poslednom čase,

nie je len súborom vzájomne výhodných dohôd. Euroázijská únia je

projekt zachovania identity národov historického euroázijského

priestoru v novom storočí a v novom svete. Euroázijská integrácia je

šancou pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu stať sa nezávislým

centrom celosvetového vývoja a nie byť perifériou pre Európu alebo

pre Áziu. Chcem zdôrazniť, že euroázijská integrácia bude tiež

budovaná na princípe rozmanitosti. To je združenie, v ktorom si

každý zachová svoju tvár, svoju identitu a politickú subjektivitu.

Spolu s našimi partnermi budeme dôsledne, krok za krokom,

realizovať tento projekt. A dúfam, že bude naším spoločným

príspevkom k zachovaniu rozmanitosti a udržateľnosti globálneho

rozvoja.

Vážené kolegyne a kolegovia!

Čas po roku 1991 je nazývaný postsovietskou fázou. Prežili sme

ju, prekonali toto dramatické obdobie. Rusko, ako sa to stalo už v

dejinách mnohokrát, prešlo cez utrpenie, ťažké skúšky, a vracia sa

opäť k sebe, do svojej vlastnej histórie. Upevnili sme svoju národnú

26

identitu, posilnili sme korene, napriek tomu sme zostali otvorení a

vnímaví k najlepším myšlienkam a praktikám Východu i Západu. My

musíme a my pôjdeme dopredu.

Veľmi vám ďakujem za vašu pozornosť.

In: NII/december 2013

Zdroj: www.rg.ru

Bulharsko po vstupe do Európskej únie

Chcete vedieť, ako budete žiť v Európskej únii ? Príďte do

Bulharska. Ale nie na dovolenku, aby ste sa prechádzali po nábreží

od reštaurácie k reštaurácii. To je maska, to je iba fasáda. Choďte

kúsok ďalej, niekoľko desiatok kilometrov do vnútrozemia. Uvidíte

rozvaliny závodov, biedu, ktorá panuje okolo nich. Uvidíte

Európskou úniou zničenú ekonomiku, uvidíte ľudí, márne sa

pokúšajúcich nájsť zamestnanie.

Čo neuvidíte, to sú šťastní mladí ľudia, pretože jedni odišli

dočasne za prácou a iní navždy. Je akoby sloboda slova, aj nadávať

na vládu možno, ale nie veľmi nahlas, aby nenastali problémy v

zamestnaní. A ak by ste, nedajbože, používali slová Rusko, Putin –

poznačte si čas, kedy to bolo. O týždeň dostanete doklad, v ktorom

budete označený ako špión alebo jeho pomocník, obvinený zo

všetkých smrteľných hriechov.

Sú akoby otvorené hranice – môžete ísť na dovolenku do

Západnej Európy. Lenže – kto pôjde? Nezamestnanosť na úrovni

18%, ktorú vyhlasuje vláda, je drzá lož ! Reálne je dvakrát vyššia.

Minimálne každý štvrtý práceschopný človek nemôže nájsť prácu.

Kto vládze, odchádza. Ešte dobre, že sú hranice otvorené. Ale kým sa

27

tam stávajú ? Myslíte, že manažérmi, technológmi, inžiniermi ?Nie,

sú tam pomocnými robotníkmi, umývačmi riadov. Gastarbeiteri !

Toto nám EÚ umožnila – bezvízový výjazd za nekvalifikovanou

prácou.

Európske Bulharsko.

Áno, vstúpili sme do EÚ, ale ona nevstúpila k nám. Zostala nám

tá istá skorumpovaná vláda, tí istí predajní úradníci, rozmnožení

podľa tvrdých normatívov, pravidiel a metodiky EÚ.EÚ nás zničila.

Dávajú nám akési tranže na rozvoj, ale kam sa strácajú tie peniaze,

nevie nikto. Všetko zostáva vo vreckách úradníkov. Ak aj niečo

niekam príde, tak iba pre „svojich“ na „svoje“ projekty. Neschopná

vláda nabrala kredity od MMF a ten začal diktovať svoju

ekonomickú politiku. Boli nám vnútené také tvrdé podmienky, že

napokon vyplienili ekonomiku našej krajiny.

Metodicky bol zničený všetok priemysel, takmer bezplatne bolo

privatizované všetko, čo sa len dalo a z veľkej časti bolo zariadenie

porezané do šrotu. Poľnohospodárstvo bolo zlikvidované úplne.

Systém vysokoškolského vzdelania bol „demokratizovaný“. Vzniklo

množstvo vysokých škôl, ktoré vydávajú vysokoškolské diplomy za

peniaze. Všetko, čo môžeme ponúknuť na export, je lacná,

nekvalifikovaná pracovná sila. Počet obyvateľstva sa v Bulharsku

znížil z 9 miliónov na 7. Mladé manželstvá prestali plodiť deti. Kto

môže, odchádza. Veľké množstvo ľudí pracuje na Západe. Deti

vychovávajú starí rodičia, svojich rodičov ani nevidia. To je cena,

ktorú Bulharsko zaplatilo za vstup do EÚ. Chceli sme iný život, nie

takýto. Surovo nás oklamali. Vtiahli nás do EÚ, ale ľudí sa nepýtali.

Zaplavujú nás západnou propagandou. Nádejali sme sa, že vstúpiac

do EÚ budeme žiť lepšie. Nie ! Život sa stal neznesiteľný !

Čo dostal obyčajný človek ?

Vstup do EÚ bol výhodný pre hŕstku oligarchov, ktorí zarobili na

rozpredaji národného majetku. V Bulharsku žijú dobre nemnohí.

Väčšina ledva žije z ruky do úst. 36-ročný fotograf, horolezec a

revolucionár s romantickým menom Plamen, keď sa všetko v

28

Bulharsku celkom rúcalo, sa verejne upálil na námestí pred budovou

miestneho úradu v meste Varna. Ak jeho krajina zomiera – prečo by

mal žiť on ? Jeho smrť nebola jediná. Ešte päť ľudí vzplanulo ako

živé fakle na konci krutej zimy! Medzi nimi bol otec piatich detí, 53

ročný Vencislav Vasiljev, ktorý prišiel o prácu /exekútori prišli

spísať majetok rodiny z dôvodu dlhu na nájomnom – 219 eur za

vodu/, aj nezamestnaný Trajan Petrov, ktorý mal iba 26 rokov.

„Také čosi sa v bulharskej histórii nikdy nestalo ! - s horkosťou

napísal Valerij Najdenov-legenda bulharskej žurnalistiky. - Sme

kresťanská krajina, nepoznáme radikalizmus a fundamentalizmus.

Upaľovanie ľudí je niečo neočakávané a šokujúce. Pre kresťanov je

všeobecne politické suicídum neprijateľné. Nepochybujeme o tom,

že tieto samovraždy sú politické. Ak sa chcete zabiť, jestvuje veľa

iných, bezbolestných spôsobov. Pri upálení človek nezomiera odrazu

– sú to dva týždne mučenia v agónii.“

Čo sa stalo s Bulharskom, kedysi úrodnou a prekvitajúcou krajinou ?

Čo sa stalo s Bulharmi – najtrpezlivejším a najpokornejším národom

Európy?

Chladnička zvíťazila nad televízorom.

„V januári nám začalo byť veľmi ťažko – vzdychá moja priateľka

Svetla. Ľudia dostali účty za elektrinu,ktoré boli dvakrát vyššie ako

dôchodok. Ak by dôchodca aj prestal jesť, nevládze zaplatiť účet.“

Keď už sa celkom priblížila hrozba hladu a zimy /mnohé byty sa

vykurujú elektrinou/, desaťtisíce ľudí po celej krajine vyšli do ulíc.

Začala sa „elektrická revolúcia“. Ako sa ostroumne vyjadril jeden

miestny politik, „prázdna chladnička napokon zvíťazila nad

televízorom“.

Nie je možné nakŕmiť ľudí rečami o „európskych demokratických

hodnotách“.

Jediné východisko – utiecť z krajiny.

Hnev predišiel pochopenie problému: ľudia vyšli na protest nie

ako občania, ktorým sú jasné hodnoty, ale ako nahnevaní

29

spotrebitelia. Zamávali rukami, pokričali si a stíchli. Bulhari

uprednostňujú záchranu ako jednotlivci. Populárny je žart:

„Bulharsko má dva východy z krízy – terminál č.1 a terminál č.2 na

letisku“. Mladí, talentovaní a tvrdohlaví zbalia veci a utekajú

neobzerajúc sa, zanechávajú starcov zomierať v dedinách. Sever

krajiny, kde nezamestnanosť podľa oficiálnych údajov dosiahla 60%

/ ! /, je vyľudnený. Málopočetní turisti ho prirovnávajú k

černobyľskej zóne. Za posledných 20 rokov krajinu opustili 2

milióny ľudí. Bulharsko stratilo viac obyvateľov ako za dve svetové

vojny. Ale to nie je všetko. Ekonomická kríza sa časovo zhodla s

úžasnou demografickou katastrofou. K roku 2060 bude mať

Bulharsko 5 miliónov obyvateľov, z čoho 1,5 mil. budú cigáni.

Bulhari ako majoritný jednotný národ so starobylou pravoslávnou

kultúrou sú odsúdení k zániku.

„ V minulom roku sa narodilo iba 62 tisíc detí, -hovorí televízny

žurnalista Ivo Christov. Je to najnižšia pôrodnosť od roku 1945.

Bulharsko sa „roztápa“ najrýchlejšie zo všetkých európskych krajín.

Horší výsledok malo iba Estónsko. Za celú svoju 1300-ročnú históriu

naša krajina nikdy nebola tak blízko k rozpadu.“

Zvykli sme si čakať, kedy nás zachránia.

- Nebodaj je dnes horšie ako pod Turkami ?- čudujem sa.

- Horšie. Demografická a ekonomická kríza prišla súčasne s

morálnym rozkladom. Spoločnosť je teraz oveľa hlbšie rozvrátená

ako v časoch tureckého jarma, keď národ zjednocoval boj za

slobodu.

„A čo od nás chcete? Bulhari sú pokojný národ – v očiach

známeho publicistu Svetoslava Terzijeva sa mihajú iskierky irónie.

Päťsto rokov sme boli pod tureckým jarmom. Zvykli sme si. Potom

prišlo Rusko a oslobodilo nás. Neskôr sme sa spojili s Nemcami, ale

ukázali sa ako zlí spojenci. Od nich nás oslobodila Červená armáda.

Spolu s ňou prišiel ZSSR, ktorý nás v 90-tych rokoch oslobodil od

samého seba. Akú máme budúcnosť? Načo o tom premýšľať? Prežili

30

sme deň od rána do večera a aj to nie je zlé. Bulhari privykli sedieť a

čakať, kedy ich zachránia.“

Na začiatku 90-tych rokov, keď sa rozpadalo impérium ZSSR, sme

boli tak zaujatí vlastnou tragédiou, že nás málo zaujímal osud

východoeurópskych krajín. Áno, bolo Poľsko, ktoré prijalo krach

ZSSR s nadšením – ako koniec nenávideného ruského panstva. Ale

boli aj také krajiny, ako napríklad naše Bulharsko, existujúce

zásluhou obchodu storočia: nafta za paradajky, lebo okamžite stratilo

svojho usmerňovateľa a živiteľa.

Ó, čudesný nový svet !

Akonáhle sa rozpadol socialistický blok, do krajín SNŠ ,

Východnej Európy a do Ruska začali prichádzať hŕby amerických

poradcov a konzultantov. Boli to veľmi dobre vychovaní energickí

ľudia zrelého veku, oblečení ako zo škatuľky, všetci s rovnakými

názormi – presvedčení libertariánci a krajní pravičiari.

(Libertariánstvo v ekonomike je jedna z najneľudskejších teórií,

ktorá úplne odmieta sociálny štát a tiež akékoľvek zasahovanie štátu

do ekonomiky. Je to vlastne ekonomický darwinizmus: nech v

slobodnej konkurencii vyžijú silní a slabí nech zahynú. Štát sa musí

zrieknuť financovania zdravotníctva, vzdelania, súčasne i zdaňovania

a penzijné fondy musia byť iba súkromné. Ak ste si sami nenašetrili

na starobu, nadávajte sami sebe. Ak ste chudobní a chorí, plačte pri

dverách dobročinných spolkov. Vaše deti sú váš problém.

Neotravujte s tým štát.) Vo vyspelých krajinách Západnej Európy so

silnou sociálnou politikou libertariáncov v tom čase ku štátnej

správe ani blízko nepripúšťali /zničili by v nich vtedy ešte bojovné

odbory/, ale v postsocialistických krajinách nebojácnych idiotov boli

vtedy v úcte. Nielen že im tlieskali a priam čítali z pier, ešte im aj za

„konzultácie“ platili. Miestni politici stáli pred nimi v pozore, očarení

frázami o „trhových reformách“.

Ruda – Belgičanom, vodovod – Francúzom.

„ Za cára Simeona II. elektrorozvodné siete predali Čechom,

Rakúšanom a Nemcom, Francúzom sa ušli vodovody a kanalizácie,

31

medená ruda Belgičanom – hovorí jeden z vodcov nacionalistov

Angel Džambaski. Boli to tajné podmienky vstupu Bulharska do EÚ.

Všetky staré štáty sa zjednávali, aby svoj súhlas predali čo

najdrahšie. Zásluhou zradcov vo vedení Bulharsko pustili ľahkou

rukou.“

„ Od začiatku roku 2000 Bulharsko žilo ako veselá vdova po smrti

bohatého muža – hovorí novinár Valerij Najdenov.- Predávala domy,

pôdu, všetok mužov majetok a päť rokov žila oveľa lepšie ako

predtým. Ale potom – hlúpa baba – zostala na mizine a žobre na

ulici. Do roku 2005 Bulharsko demonštrovalo veľkolepý rast HDP.

Rozpredali sme štátne aktíva a v HDP sa to vykazovalo ako náš

príjem. Všetci boli šťastní: fíha, aké zahraničné investície ! Vlády

zničili národnú ekonomickú vedu, rozohnali dôležité vedecké ústavy.

Všetky výskumy na objednávku vlády robia prozápadné inštitúcie za

peniaze našich daňových poplatníkov.

K začiatku roku 2013 Bulharsko stratilo 60% pracovných miest,

vyľudnilo sa a zmenilo sa na kolóniu pod správou EÚ. Najlepšia

paradajková republika vo svete dokonca prestala produkovať

paradajky!“

Pohreb bulharskej papriky.

Podľa receptu do znamenitého šopského šalátu sa teraz režú

turecké alebo jordánske „umelohmotné“ paradajky, „bulharská

paprika“ z Holandska a Macedónska, cibuľa z Číny a francúzska

bryndza. Na miestnych tržniciach už niet bulharských rajčín, zato sú

zavalené holanskými. 80% všetkej zeleniny a ovocia tvorí import.

Pochovajúc bulharskú papriku a paradajky sa EÚ pokúšala

privlastniť si aj našu posvätnú rakiju /výroba alkoholu v súkromnom

sektore/, ale potom sa zámeru vzdala. Samozrejme, že také pohŕdanie

citmi ani bojazliví Bulhari nezniesli. Rakiju /záchranu pre dušu/ pália

v pivniciach – domácich páleniciach po celom Bulharsku. „Dedina

bez pálenice je ako dedina bez kostola“- hovorí ľudová múdrosť.

32

Susedia.

Podľa sociologických prieskumov 70% bulharského obyvateľstva sú

rusofili, hoci Rusko prehralo mediálny a politický boj o Bulharsko.

„Paradox !- zvolal novinár Ivo Christov. Prečo Rusko ustúpilo pred

Západom?“ Dominujúce idey v masovokomunikačných

prostriedkoch udávajú takzvané thinktanky – mozgové trusty či

fabriky myšlienok, ktoré sú financované americkými, zriedkavejšie i

európskymi fondmi. Všetky tieto „ústavy“ sa vzájomne citujú a

bezpodmienečne majú vo svojom názve niečo „demokratické“ - Fond

výskumu demokracie alebo Ústav liberálnych stratégií. Nikdy

neuvádzajú svoje proamerické smerovanie. Sú to ľudia v područí

rusofóbskej hystérie. Všetko pre nás užitočné zmazali z tabule a

napísali veľkými písmenami „Energetická závislosť od Ruska“. Je to

taký európsky strašiak pre deti. A nová prozápadná bulharská elita

parazituje na iracionálnom strachu.

Čo je dnešné Bulharsko? Obetný pešiak na šachovnici. Jeho úloha je

byť blokujúcim pešiakom pre všetky ruské projekty. Sme v službách

cudzích záujmov, kazíme vzťahy s Ruskom a utrácame peniaze na

tranzit nafty a plynu. A americkí „priatelia“ nás poklepkávajú po

pleciach a hovoria: „Šikovní ste, chlapci ! Máte demokraciu !“

Jeden bulharský satirik veľmi presne definoval demokraciu:

„Demokracia nie je vláda ľudu, je to vláda demokratov.“

Článok bulharského novinára z novembra 2013 na

www.kramola.info/vesti/vlast

Preložila Dagmar Bollová

33

KULTÚRA V TOKU ČASU _______________________________________________________

Michal Eliáš

Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria

(archívne rarity)

Matica slovenská, Martin 2012

Michal Eliáš (1934), ktorý po absolvovaní Vysokej školy

pedagogickej v Bratislave strávil niekoľko rokov ako pedagóg za

katedrou strednej a vysokej školy, neodolal vábeniu osudu a ten ho

zavial do Matice slovenskej v Martine. Tu pracoval viac ako tri

desaťročia v Literárnom archíve, v Pamätníku slovenskej literatúry

a v Slovenskom literárnom ústave. Archív sa stal miestom, kde

strávil väčšinu pracovného času a objavil viacero cenných

dokumentov z našej literárnej a kultúrnej minulosti a dostal ich do

povedomia širokej verejnosti. Z jeho aktivít stojí za pozornosť

bádanie, ktoré venoval matičným dejinám. V publikáciách o Matici

slovenskej sa prezentoval ako autor i zostavovateľ (Národná

svetlica, Galéria matičných dejateľov, Zlatá kniha Matice slovenskej

a ďalšie). Zaslúžil sa aj o vydanie pramenných dokumentov

neznámych autorov (Benický: Slovenské verše, 1652 či kniha

z obdobia napoleonských vojen od Ignatyho Vojak v poli). Z jeho

činnosti neslobodno vynechať publikácie prebúdzajúce zabudnutú

a neznámu dávnu históriu slovenského humoru, ktorú spracoval

v žartovnom slovníku slovenských miest a obcí Abeceda zlatá,

a zbierku starého slovenského humoru Kratochvíľne historky.

Výpočet Eliášových aktivít sa však nekončí. Dotkli sme sa iba

niektorých jeho bádateľských a tvorivých aktivít.

34

V ostatnej Eliášovej publikácii Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria sa

autor zameral na dokumenty, ktoré zvyčajne nebývajú predmetom

vedeckých konferencií. Sú to kuriozity a archívne rarity pootáčajúce

náš uhol pohľadu na danú situáciu, udalosť či konanie osobností

inakšie, ako sme na to z oficiálnych publikácií zvyknutí. Eliášové

raritné dokumenty umožňujú cez pootvorenú oponu nazrieť za ňu.

Michal Eliáš viaceré články o raritách z matičného archívu

uverejňoval už dávnejšie v rozličných časopisoch (aj v Slovenských

pohľadoch), no ich skompletizovanie a doplnenie o ďalšie objavy

poskytli celistvý pohľad na unikátny v archíve. Textovú časť

obohatili obrazové a dobové dokumenty.

Michal Eliáš mal pri komponovaní publikácie na mysli to, čo sa už

roku 1864 zachovalo v dokumente o úlohách Matice slovenskej:

„Matica je baňou, z ktorej má sa čerpať materiál národnej osvety ...“

. Autor sa priznáva, že výber dokumentov do publikácie nebol

jednoduchý najmä preto, lebo takmer všetky dokumenty sú jedinečné

a neopakovateľné. Konštatoval: „Pokúsili sme sa vybrať z nich aspoň

zlomok archívnych skvostov, rarít, často neznámych verejnosti, aby

sme ukázali pestrú paletu mnohofarebných a mnohostranných

dokumentov.“ A tak sa v publikácii nachádzajú „vážne“ dokumenty,

ako sú napr.: stanovy Matice slovenskej či jej vydavateľský program

s malou štatistikou: od jej založenia roku 1863 (44 rokov bola násilne

zatvorená) počas stoštyriročnej existencie vydala 5200 titulov kníh

a časopisov. Až po kuriozitu z roku 1967, keď vtedajší prezident

Československej socialistickej republiky Antonín Novotný odmietol

prijať poštou poslaný dar z Matice slovenskej. Zachoval sa dokument

s pečiatkou prezidentskej kancelárie, kde stálo.“ Zpět, adresát

nepřijímá.“

Zaujímavú časť knihy tvoria dokumenty a listy matičných

dejateľov (Ján Francisci, Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Viliam

Paulíny-Tóth a ďalší) až po Vladimíra Mináča a Antona Augustína

Baníka. Dokumenty zaznamenali ich názory a vyjadrovania na

aktuálne témy a názory na ďalší vývin Matice slovenskej i pohľady

do jej minulosti. Priestor v knihe našli i niektoré udalosti zo

35

slovenských dejín, často s prívlastkom prvý, prvé (Prvé slovenské

noviny, Prvá železnica na Slovensku, Prvý slovenský skoromaratón

...) alebo také, ktoré mali v našich dejinách veľký význam (Cyrilo-

metodská tradícia na Slovensku, Cesta k Memorandu), alebo

predstavovali len časť určitej spoločenskej činnosti či aktivity

(Výstup na Slavkovský štít, Turčianske kasíno). Značnú časť knihy

autor venoval významným osobnostiam a ich dielu, ktoré sa

zachovalo v archíve či už v celku alebo vo fragmentoch. K objavom

z archívu patrí dramatik a básnik Dionýz Kubík (1749 – 1811), ktorý

zložil roku 1772 veršovaný opis príhod Alžbety Bátoriovej z Čachtíc

nazvaný Panny. Môžeme si prečítať verše Samuela Štúra, otca

Ľudovít Štúra, ďalej Všeslovanský slovník, ktorý zostavil Ján Koiš,

nájdeme tam originály Bottovej Smrti Jánošíkovej, báseň Sama

Chalupku Mor ho!, rukopis štúdie Karola Braxatorisa z roku 1848,

tajné písmo Martina Kukučína, autobiografiu Jozefa Cígera-

Hronského a ďalšie a ďalšie kapitoly...

Hádam niet výstižnejšieho názvu knižky, ako si vybral autor .

Jeho zásluhou ožili mŕtvi a nemí prehovorili. Kniha nie je iba

kvalitnou prácou autora, ale umožňuje vzdať hold archivárom, ktorí

sa počas celej histórie Matice slovenskej postarali, aby dokumenty

súvisiace s našou históriou nevyšli nazmar.

Ivan Szabó

In: Slovenské pohľady 12/2013

Významne jubileum Tarasa Hrihoroviča Ševčenka

V tomto roku uplynie 200 rokov od narodenia Tarasa Hrihoroviča

Ševčenka (9. marca 1814), ukrajinského básnika, maliara,

zakladateľa novej ukrajinskej literatúry a národného spisovného

jazyka. Taras Ševčenko trvale ovplyvnil vývoj ukrajinskej poézie a

36

literatúry a stal sa najvýznamnejším ukrajinským básnikom a

predstaviteľom ukrajinského obrodenia. Ľudovú ukrajinčinu

zdokonalil a pozdvihol na úroveň plne vyvinutého spisovného

jazyka. Svojím revolučným a hlboko ľudovým dielom silne

zapôsobil na rozvoj národnej a sociálnej uvedomelosti ukrajinského

ľudu.

Život Tarasa Ševčenka bol plný útrap, týrania a biedy. Ako syn

nevoľníka i sám bol nevoľníkom do 24 roku svojho života. Jeho

rodná dedina Morinci v Kyjevskom kraji bola majetkom porušteného

Nemca, veľkostatkára Engelhardta. Básnikova matka sa stala obeťou

neznesiteľného útlaku. Ako tridsaťročná zomrela na robote a

zanechala po sebe päť maloletých detí, Taras bol sotva deväťročný.

Keď nemal ešte ani 12 rokov, postihol ho druhý ťažký úder -

predčasná smrť otca. Po otcovej smrti sa malý Taras stáva pastierom

obecných oviec. Nadaný a o všetko sa zaujímajúci chlapec stále

ostrejšie reaguje na drsnú skutočnosť. Bieda a útrapy zapaľovali v

srdci nevoľníka nenávisť k pánom a ich prisluhovačom. Svet krivdy a

násilia prebúdza v ňom túžby po niečom lepšom, čistom a

slobodnom. Veľmi zavčasu sa v ňom prejavil smäd po vedomostiach

a tvorivý nepokoj. Štedro obdarený prírodou, dychtil po vzdelaní,

mal rád ľudové piesne, rozprávky, knihy a obrázky. Vďaka vrodenej

umeleckej tvorivosti prvé dojmy zo svojho detstva zachytával

štetcom.

Na umelecký a ideový vývoj mladého Ševčenka zapôsobil

predovšetkým trvalý pobyt v Petrohrade, kam ho jeho vládca

Engelhardt poslal v roku 1832 ako osemnásťročného na štyri roky do

učenia k cechovému maliarovi, kde vykonával hrubú natieračskú

prácu. Po celodennej remeselníckej práci ponáhľal sa Ševčenko do

Letného sadu, kde sa oddával skutočnému umeniu a kreslil antické

sochy. Tam sa zoznámil s krajanom, akademickým maliarom Ivanom

Sošenkom, prostredníctvom ktorého sa T. Ševčenko zoznamuje s

poprednými predstaviteľmi vtedajšej ruskej a ukrajinskej kultúry.

Sošenko ho uviedol do spoločnosti Petrohradskej akadémie umenia

kde sa zoznamuje s vynikajúcimi ruskými maliarmi Briullovom,

37

Venecianovom a básnikom Žukovským. Noví Ševčenkovi priatelia

boli výkvetom vtedajšej petrohradskej spoločnosti a dohodli sa, že

stoj čo stoj pomôžu neobyčajne nadanému nevoľníkovi. Briullov

namaľoval portrét básnika Žukovského a za 2500 rubľov získaných

jeho dražbou, vykúpili Ševčenkovi slobodu. Tento prípad vykúpenia

najväčšieho ukrajinského básnika z nevoľníctva je svojou povahou v

dejinách svetovej literatúry jedinečný.

Po vykúpení z poddanstva mladý Taras Ševčenko priam s

dychtivou túžbou po poznatkoch zvyšuje svoje všeobecne a odborne

vzdelanie na Petrohradskej akadémii umenia. Okrem povinných

hodín kreslenia zaujímal sa o poéziu i históriu, dejiny umenia a

filozofiu, a dokonca aj medicínu, navštevoval petrohradské divadla a

literárne večery. Zvlášť silný vplyv mala na neho ruská literatúra.

Svoju prvú zbierku básni Kobzar Ševčenko vydal v roku 1840 a

stala sa začiatkom novej epochy v dejinách ukrajinskej literatúry.

Bola prijatá s nadšením ruskou i ukrajinskou pokrokovou

spoločnosťou. Veľký úspech Kobzara povzbudil T. Ševčenka do

ďalšej literárnej činnosti, v roku 1841 vydáva mohutný revolučný

epos Hajdamáci, ktorý priniesol básnikovi ešte väčšiu slávu. Na

pozadí historických udalosti kreslí autor živelné povstanie

ukrajinských roľníkov proti poľským magnátom, ktorí ich kruto

utláčali. Štyridsiate roky 19. storočia mali mimoriadny význam pre

vývoj spoločenského myslenia v Rusku, ktorého nositeľom bola

pokroková ruská a ukrajinská literatúra. Vtedy sa budovali

ideologické základy revolučno-demokratického hnutia. Rodiace sa

revolučno-demokratické myšlienky strhujú aj T. Ševčenka. Bolestné

dojmy z cesty na Ukrajinu sa plne odrazili v básnikovej tvorbe. Na

ich základe vznikajú politické básne Sova a Sen, v ktorých básnik

vyjadril svoj hnev a nenávisť voči vládnemu režimu.

Na jar roku 1845 po absolvovaní Petrohradskej akadémie umení

dostáva Ševčenko titul slobodného umelca a odchádza druhý raz na

Ukrajinu. Tu pracuje ako výtvarník v Kyjevskej archeologickej

komisii, ktorá skúmala históriu Ukrajiny. Veľa cestuje po rôznych

ukrajinských mestách a dedinách a kreslí dôležité historické

38

pamiatky. Po celý čas je básnik v bezprostrednom styku so svojim

ľudom, na besedách s roľníkmi predčítava svoje básne a poémy a

ostro vystupuje proti samoderžaviu a nevoľníckemu systému. Jeho

popularitu medzi obyvateľstvom zvyšovali i jeho rukopisné zbierky,

ktoré sám so svojimi priateľmi rozširoval. Koncom roku 1845

Ševčenko napísal mohutnú báseň Kaukaz, zameranú predovšetkým

proti cárskemu samoderžaviu.

V roku 1846 vstúpil Ševčenko do ilegálnej ukrajinskej

slovanofilskej organizácie Cyrilo-metodskej spoločnosti, ktorej

členmi boli profesori a študenti Kyjevskej univerzity a predstavitelia

ďalšej ukrajinskej inteligencie. Cieľom organizácie bolo zrušenie

nevoľníctva, federácia slobodných slovanských národov, politická,

kultúrna a hospodárska rovnoprávnosť. V spoločnosti sa vytvorilo

revolučno-demokratické krídlo, ideovým vodcom ktorého sa stal

Taras Ševčenko. Cyrilo-metodská spoločnosť hlboko zapôsobila na

T. Ševčenka a upevnila jeho široké slovanské uvedomenie. V tomto

prostredí sa básnik bližšie zoznámil s českým a popri ňom i

slovenským svetom a poznal jeho bohatú kultúru a dejiny. Ševčenka

najviac priťahovala doba husitská. Svoj hold revolučnému husitstvu,

ako vrcholnému obdobiu protifeudálneho boja českého ľudu, vzdal

T. Ševčenko vo svojej historickej básni Kacír (Ján Hus). V obraze

Jána Husa, najväčšej postavy českých dejín, Ševčenko zvečnil ľudu

verného vodcu a nezlomného bojovníka proti Katolíckej cirkvi. Toto

svoje majstrovské dielo venoval T. Ševčenko veľkému priekopníkovi

slovanskej myšlienky Pavlovi Jozefovi Šafarikovi, slovenskému

rodákovi. Vo svojom venovaní si ukrajinský básnik želá „aby všetci

Slovania boli dobrí, svorní bratia, pritom deti slnka pravdy“ a

prorokuje všetkým porobeným slovanským národom šťastnú

budúcnosť.

Ilegálna Cyrilometodská spoločnosť bola v roku 1847 odhalená a

všetkých jej členov deportovali za hranice Ukrajiny. Najostrejší trest

stihol Tarasa Ševčenka za jeho revolučné básne. Uväznili ho v

neslávne známej Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade a odsúdili na

desať rokov vyhnanstva ako vojaka v zvláštnom zbore v Orenburskej

39

nevľúdnej krajine pod prísnym dozorom a zákazom písať a maľovať.

Plných desať rokov, od roku 1847 až do roku 1857 pretrpel básnik v

drsnej prírode odľahlých, nezaľudnených končín cárskeho Ruska. Pre

vysoko vzdelaného človeka a geniálneho umelca bolo toto odlúčenie

od kultúrneho prostredia a zákaz písať i kresliť priam neľudským

týraním a najstrašnejším obdobím v básnikovom živote. Desať rokov

utrpenia podkopalo básnikovo zdravie, no nezlomilo jeho

revolučného ducha. Aj tu v ďalekých kazašských stepiach, na

divokých brehoch Aralského jazera ospevuje Ševčenko svoju rodnú

Ukrajinu, kresli realistické obrazy „úbohých Kirgizov“, a svoje

umelecké túžby uspokojuje aj sochárskou tvorbou. Napísal tiež celý

rad básni a prozaických diel v ruštine a tiež svoj pozoruhodný

Denník, ktorý dokresľuje jeho neľahký život. Z vyhnanstva sa

Ševčenko vrátil až po smrti cára Mikuláša I. V Nižnom Novgorode,

Moskve a Petrohrade Ševčenka privítala pokroková ruská a

ukrajinská inteligencia, ktorá bola nadšená jeho zápalistými

revolučnými básňami. Koncom päťdesiatych rokov devätnásteho

storočia sa Ševčenko veľmi zblížil s krúžkom časopisu Sovremennik,

ktorý spájal ruských revolučných demokratov - Černyševského,

Dobroľubova, Saltykova-Ščedrina, Nekrasova, Gercena a iných.

Na sklonku svojho života navštívil Ševčenko ešte raz svoju

milovanú Ukrajinu. Chcel sa dokonca usadiť na brehu Dnepra, ktorý

ospevoval, ale jeho želanie zmarili cárski žandári. A tak básnik s

podlomeným zdravím musel sa vrátiť do Petrohradu kde krátko na to,

10. marca 1861, zomrel, sedem dní pred zrušením nevoľníctva v

Rusku.

Najprv Taras Ševčenko bol pochovaný na Smolenskom cintoríne

v Petrohrade, avšak najvernejší priatelia sa rozhodli naplniť jeho

želanie vyjadrené v básni Závet, byť pochovaný v rodnej zemi. Jeho

telesne ostatky previezli z Petrohradu cez Moskvu na Ukrajinu, kde

bol pochovaný v okolí mesta Kanev na Černečej hore nad Dneprom.

Taras Ševčenko patri k najobľúbenejším básnikom ukrajinského

ľudu, mnoho jeho veršov a básní zľudovelo. Poézia Tarasa Ševčenka

bola nerozlučne spojená s ľudovou kultúrou, vyjadrovala a formovala

40

národne povedomie. Jednou z najväčších Ševčenkových zásluh je, že

jazyk ukrajinského ľudu sa stal v jeho dielach ostrou zbraňou a

štítom ukrajinskej národnej kultúry. Svojim vysoko ideovým dielom

dal ukrajinskej literatúre revolučno-demokratický smer. Ševčenkovú

geniálnosť a jeho význam pre ukrajinskú kultúru pochopili už jeho

súčasníci, predovšetkým ruskí revoluční demokrati. Videli v ňom

geniálneho umelca, bojovníka za slobodu ukrajinského národa a

tlmočníka jeho myšlienok, citov a snáh. Ako hovoril Gercen -

Ševčenko je veľký tým, že je dokonale ľudovým spisovateľom;

Dobroľubov podčiarkol, že Ševčenko vyšiel z ľudu, žil záujmami

ľudu, celým svojim osudom bol ľudu blízky a pevne s ním spojený.

Žil snahami svojho národa, vyjadroval ich v umení a tým budoval

základy kultúry do budúcnosti. Taras Ševčenko ako mimoriadne

nadaný umelec vytvoril diela svetového významu.

Michal Čorný

čestný predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti

Globalizácia

Slovo globalizácia v starších a starých slovníkoch cudzích slov

nenájdete. Ešte pred 20-25 rokmi sme používali iba slovo globálny,

ktoré sa do slovenčiny prekladalo ako „založený na chápaní, vnímaní

celku, celkove na predstavách nejakého celku, alebo súhrnne

nejakých vecí alebo činností.“

Dnes už na Slovensku toto slovo vôbec nie je cudzie a pozná ho

každý ako proces zjednocovania, či už krajín, kultúr, ekonomík alebo

peňažných jednotiek a podobne, ale hlavne ako proces koncentrácie

41

svetového bohatstva do rúk neveľkého počtu vlastníkov

nedeklarovaného štátneho občianstva a utajovanej etnicity. Ba

dokonca aj sektor vedy, ktorý sa zaoberá globálnymi problémami

ľudstva sa nazýva globalistika.

Osobnosti, ako je súčasný pápež František Bergoglio

a Abraham Skorka – rektor Latinskoamerického rabínskeho

seminára a rabín komunity Benei Tikva v Argentíne, aj keď

medzi týmito dvoma osobnosťami je takmer generačný vekový

rozdiel 14 rokov, vo svojich dlhotrvajúcich a húževnatých diskusiách

na tému peniaze a globalizácia, aj napriek rozdielnej konfesijnej

príslušnosti v mnohých základných spoločenských otázkach sa

zhodli.

Ako ukážku z knihy, ktorá vznikla z ich diskusií uvediem teraz

celú kapitolu č. 21 O GLOBALIZÁCII.

Bergoglio: Ak chápeme globalizáciu ako jednoliatu biliardovú guľu,

stráca sa bohatstvo každej kultúry. Skutočná globalizácia, ktorú

musíme brániť, je ako mnohosten, do ktorého sa všetci integrujú, ale

každý si zachová svoju jedinečnosť, ktorá môže súčasne obohatiť

ostatných.

Skorka: Keď rozmýšľam o globalizácii, najprv mám tendenciu

pozerať sa na veci s istou dávkou naivity. Napríklad sa mi zdá dobré,

že človek môže ísť do ktorejkoľvek krajiny a vyzná sa na letiskách,

pretože všetky používajú rovnaké označenia. V takom zmysle

považujem globalizáciu za vynikajúcu. Ale už ťažšie chápem, ako

hudobné skupiny zo Spojených štátov zrazu môžu poblázniť

Budapešť. Z tohto dôvodu začali vznikať hnutia, ktoré zdôrazňujú

vlastnú identitu, čo malo vplyv aj na judaizmus, kresťanstvo a islam.

Medzinárodný obchod medzi spoločnosťami nepokladám za niečo

zlé, ak existujú pravidlá, ktoré ho ohraničujú, aby z jeho prínosu

nebola vylúčená veľká časť spoločnosti. Globálna interakcia je

dobrá, ale s určitými pravidlami, ktoré zamedzia deštruktívnosti

materializmu. Myslím si, že medzi národmi by mala byť interakcia,

pokiaľ si každý zachová a prehĺbi vlastnú identitu. Rozumný národ

42

má dostatok sebadôvery, aby sa dokázal pozrieť na to, čo robia druhí,

a rozhodol sa, čo sa mu páči a čo nie. To urobili Židia po

Alexandrovej invázii: Talmud je plný gréckych a grécko-rímskych

myšlienok, pretože sa nedá zostať ľahostajným ku skutočným

úspechom druhých. Ak ľudia naozaj dôverujú sami sebe, môžu

vstúpiť do hlbokého dialógu s druhými. Takto ja chápem

globalizáciu kultúr. Ale keď krajinám chýba sebadôvera, keď nemajú

jasné pravidlá, keď neexistuje úcta k blížnemu a keď sa ľudia

vzájomne využívajú, dostaneme nekontrolovaný tok kapitálu,

ktorého sme nedávno boli svedkami.

Bergoglio: Globalizácia, ktorá všetko uniformuje, je v podstate

imperialistická a slúži ako nástroj liberalizmu, ale nie je ľudská.

V konečnom dôsledku je to spôsob, ako zotročovať národy. Ako som

už povedal, treba zachovať rôznorodosť v harmonickej jednote

ľudstva. Spomenuli ste niektoré dobré stránky globalizácie, ktoré

nám pomáhajú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu, ale môžu byť

aj iné, ktoré sú namierené proti ľuďom. Často sa tu hovorí o

„taviacom kotle“ rás. Ak sa to berie obrazne, v poriadku, ale ak sa to

myslí ako zlučovanie národov, niečo nie je v poriadku: národ si má

uchovať svoju identitu a zároveň sa harmonicky integrovať

s druhými.

Skorka: Ľudia, čo v Argentíne hovorili o „taviacom kotle“, dúfali, že

vytvoria argentínsky model tým, že každý zhodí svoju kožu

a transformuje sa. Boli to extrémisti. Neželali si sebaprekračujúcu

interakciu.

Bergoglio: Boli to fundamentalisti. Téma, ktorá charakterizuje

argentínske dejiny, je miešanie rás. Svedčí to o určitej univerzálnosti

a úcte k identite druhého. Myslím si, že v Latinskej Amerike –

v Uruguaji, južnej Brazílii a časti Čile – sa miešanci, v dobrom

a plnom zmysle slova, vyskytujú najviac. Prevážil tu stret kultúr,

a nie ich zlučovanie. Páči sa mi, keď sa na oslavách objavujú

rozličné spoločenstvá. Preto si myslím, že vláda urobila správne, keď

pri organizovaní dvojstého výročia dala priestor všetkým

spoločenstvám a tak ukázala našu mnohotvárnosť.

43

Z kapitoly č. 22 O PENIAZOCH, uvediem iba časti:

Bergoglio:

- Kresťanstvo odsudzuje s rovnakou rozhodnosťou tak komunizmus,

ako aj dravý kapitalizmus. Súkromné vlastníctvo je reálne, ale nesie

so sebou povinnosť dať ho do služby druhým v rámci spravodlivých

parametrov. Jasným príkladom toho, čo sa deje, je únik peňazí do

zahraničia. Aj peniaze majú domovskú krajinu. Ten, kto využíva

priemysel krajiny a odnáša si peniaze, aby ich uložil vonku, hreší,

pretože si týmito peniazmi nectí krajinu, ktorá mu dáva bohatstvo,

ani ľud, ktorý pracuje, aby ho vytvoril.

Skorka:

- Biblia obsahuje ekonomický plán, ktorý je rozvinutý v knihe

Levitikus. Hovorí, že každý mal svoj vlastný kúsok poľa. Ak na ňom

vlastník sám nemohol pracovať, mohol ho prenajať, ale zákon sa

snažil, aby každý mal neodňateľné právo na svoje vlastníctvo, ktoré

mu poskytovalo prostriedky na dôstojný život...

- V 20.storočí sa uskutočnil úspešný experiment pod názvom

„KIBUCIM“. Išlo o poľnohospodárske kolónie so socialistickým

systémom, ktoré sa stali opornými stĺpmi pre rozvoj štátu Izrael.

V súčasnosti už nepredstavujú hybnú silu izraelskej ekonomiky

a hľadajú sa iné formy sociálno-ekonomického rozvoja ....

- Ak tých, čo rozvíjajú ekonomické schémy spoločnosti, zaujíma iba

„moloch peňazí a moloch konzumizmu“ a prestávajú vidieť človeka

ako konečného a základného príjemcu, výsledkom je dravý

kapitalizmus. Svojich žiakov učím, že nie sú povinní prejavovať úctu

tým, ktorí sú arogantní pre svoje bohatstvo a myslia si, že keď majú

peniaze, majú aj moc. Peniazmi zašpinenými krvou sa nedá budovať

duchovnosť.

Bergoglio: Istý kazateľ z 1. storočia vyhlásil, že za každým veľkým

bohatstvom vždy stojí zločin. Nemyslím si, že je to vždy tak.

Súhlasím s tým, čo hovoríte, rabín: niektorí si myslia, že keď dajú

finančný dar, očistia si svedomie....

44

Raz jedného náboženského predstaviteľa obvinili, že prijíma peniaze

z predaja drog, a on odpovedal, že peniaze používa na dobré veci

a nepýta sa odkiaľ sú. To je zlé! Peniaze poškvrnené krvou sa nemajú

prijať.

Skorka: Je nemožné vytvoriť dokonalú inštitúciu, hoci náboženskú,

pretože ľudia sú nedokonalí... Tí, čo niesli zodpovednosť v Argentíne

počas diktatúry za boj proti povstalcom, boli dvojnásobne vinní.

Škoda, ktorú spôsobili krajine, je strašná, nehovoriac o tom, čo

spôsobili v srdciach mnohých rodín. To isté sa dá povedať

o politikovi, ktorý koná nesprávne – je dvojnásobne vinný, pretože

jeho povinnosťou je dávať príklad.

Poznámka autora príspevku: Škoda, že naši politici majú „tak veľa

práce“ (často sami so sebou), že nemajú čas čítať takéto dobré knihy,

možno by výsledky ich práce boli lepšie a čitateľnejšie. Ale v

„Globále“ to možno raz bude tak, ako to sľubujú pred každými

voľbami.

Anton Augustín

Použité úryvky z knihy O nebi a zemi;

vydal Kumran, s.r.o.

Chlebom a soľou

Naši slovanskí predkovia i súčasníci zvykli významných hostí

vítať chlebom a soľou. Na tento starodávny zvyk nadviazali

i v Martine, keď vo štvrtok 23. januára t.r. uvítali v okresnej knižnici

vydanie knihy autorov Vrlíka a Mišíka Rozprávky spod slovanskej

lipy tiež chlebom a soľou. Tým naznačili, že rozprávky jednotlivých

slovanských národov ako základný duchovný i literárny produkt

45

nestratili na význame, ale sú akousi „živou vodou“, ktorá môže

pomôcť obrodiť i dnes slovanskú vzájomnosť – spolupatričnosť.

Knihu uviedol riaditeľ Vydavateľstva Matice slovenskej Mgr.

Stanislav Muntág. Poďakoval sa autorom a sponzorom –

Ministerstvu kultúry SR (v rámci grantu) a Združeniu slovanskej

vzájomnosti. Pri predstavení knihy Igor Válek zdôraznil, že

rozprávky sú síce určené deťom (7 – 12 rokov), ale radi si v nich

zalistujú aj dospelí. Môžu byť pozorní „rozprávači – predčítatelia“.

Upozornil aj na ich jednu spoločnú črtu – pochádzajú z jedného

prazákladu, takmer všetky by sme mohli pokladať za „naše“

slovenské. Michal Eliáš oboznámil prítomných s rozsiahlou

činnosťou Združenia slovanskej vzájomnosti. Prítomných 40

účastníkov podujatia so sympatiami ocenilo záslužnú činnosť

združenia, ktorú by bolo treba viac popularizovať vo verejnosti.

Michal Eliáš

46

ZAUJALO NÁS _______________________________________________________

Ukrajinský vizionár

Viačeslav Alexandrovič Kudin

Ponúkame čitateľom nášho časopisu vizionársky materiál

ukrajinského profesora V.A. Kudina na kritické zamyslenie.

Redakcia

Pojem „vízia“ nie je správne vysvetľovať iba ako „rojčenie“,

„blúznenie“. Vízia je i myšlienka o videní budúcnosti na základe

štúdia a dlhoročného pozorovania spoločensko-politického diania,

správania človeka a jeho vzťahu k prírode i k realite daného

časového úseku histórie, ktorá zároveň predostiera možnosti

ovplyvnenia budúcnosti ľudského bytia. Takýmto výkladom pojmu

„vízia“ možno označiť práce ukrajinského doktora filozofie, čestného

profesora mnohých zahraničných univerzít, zaslúžilého pracovníka

kultúry Ukrajiny V.A.Kudina.

Prednášal dlhé roky estetiku, teóriu a históriu kultúry na

univerzitách v Kyjeve, v Bratislave, v štáte Texas a Minessota, v

Anglicku, vystupoval na medzinárodných konferenciách v Ríme,

Štokholme, Los-Angeles, Orlande, San Franciscu, New Orleanse.

Svoje závery štúdií a pozorovaní publikoval vo vyše 450 vedeckých

statiach, 24 knihách, ktoré boli vydané v anglickom, nemeckom,

47

bulharskom, slovenskom a arabskom jazyku. S dvomi z nich chceme

čitateľov zoznámiť.

Mimoriadnu pozornosť vzbudila kniha Vzdelanie v osudoch

národov – 2007, obsahujúca kapitoly:

Prečo sú nevyhnutné zmeny v súčasnom vzdelaní

Sieť internetu alebo živý učiteľ

Rodina v obnovenom systéme vzdelania

Úloha spoločnosti pri obnove systému vzdelania a všeľudská

pedagogika

Vzdelanie v podmienkach noosferickej spoločnosti /spoločnosti

rozumu/.

Pripomína sa v nej, že ideály nových prístupov k obnove

vzdelávacích a výchovných systémov vznikli už v minulosti, ale

dogmatizmus a najmä duchovná obmedzenosť vládcov spôsobili

takmer storočné zaostávanie vzdelania za rozvojom ľudskej

spoločnosti, a tak nemohlo prinášať svoje blahodárne plody. Nový

systém vzdelania mohol dávno pomáhať ľuďom prekonávať:

° Lživé teórie a koncepcie, ktoré im boli predkladané ako jediné

správne.

° Povery a náboženský fanatizmus.

° Pokračujúci útlak jedných druhými.

° Nevedomosť pri riadení iných, ktorá je najnebezpečnejšou brzdou

na ceste k pokroku.

° Hrubú silu, ktorá často potláča všetko rozumné a dobré.

° Prázdnotu a prepych zaháľačov, ktoré rozkladajú ostatných a

otravujú mravnú podstatu spoločnosti.

Odvoláva sa okrem iných na geniálneho pedagóga

J.A.Komenského, ktorého unikátny systém vzdelávania a výchovy sa

dodnes nerealizoval.

48

Autor navrhuje, aby do nového systému bolo zahrnuté všetko, čo

už bolo dosiahnuté vo výskumoch prírodovedy, humanitných vied,

kozmickej biológie, astrofyzike, psychofyziológii, medicíne, skrátka

všetko, čo sa pri vytváraní ľudského génia doteraz ignorovalo.

Pretože: „ Nech je ako chce, niet v celom Vesmíre nič mohutnejšieho,

silnejšieho , ako ľudský rozum. On určite zvíťazí, ak ho prestane

dusiť a kaličiť systém vzdelania „/Záverečný citát knihy/.

Ešte väčšiu vlnu pozornosti vzbudila kniha Cesta pozostávajúcej

z kapitol: Prekonanie slepých uličiek súčasnej civilizácie,

Záchrana planéty Zem, Vytvorenie podmienok pre dôstojný

ľudský život - vydaná v roku 2012.

Inšpiráciou mu bolo najmä Rozhodnutie Medzinárodnej

ekologickej konferencie v Rio de Janeiro 18. novembra 1998, z

ktorého v úvode knihy cituje: „Zostalo nie viac ako jedno alebo

niekoľko desaťročí dovtedy, kedy šanca odvrátenia hrozby, ktorá visí

nad ľudstvom, bude stratená a pozitívne perspektívy pre ľudstvo sa

nepredstaviteľne zmenšia. Sú nevyhnutné kardinálne zmeny v našej

službe Zemi a životu na nej, ak sa chceme vyhnúť obrovskému

ľudskému utrpeniu a nenapraviteľným škodám na našom spoločnom

domove na tejto planéte“.

V úvodnom príhovore k čitateľom profesor Kudin uvádza: „ Pred

dvadsiatimi rokmi viac ako 1600 vynikajúcich vedcov zo 71 krajín / a

medzi nimi bolo takmer 50% všetkých v tom čase žijúcich laureátov

Nobelových cien/ jednohlasne vyjadrili svoje varovanie pred

katastrofou, ktorá hrozí ľudstvu. Žiaľ, ani vodcovia štátov, ani široké

spoločenské kruhy všetkých štátov sveta nevypočuli hlas rozumu

svetových vedcov, nezamysleli sa nad nevyhnutnosťou kardinálnych

zmien v ľudskom hospodárení na zemi. Stovky rokov trvajúce šialené

a márnotratné drancovanie prírodného bohatstva ako i zločinnosť

vojen pokračuje v stále rastúcich rozmeroch.“

Autorom ponúkané návrhy sú začiatkom prvých krokov, ktoré

musí ľudstvo nevyhnutne urobiť, aby zachránilo seba ako jeden z

jedinečných, unikátnych a neopakovateľných druhov na našej Zemi.

49

Veď planéta Zem je plne schopná pohybu, rozvoja, bezproblémovej

existencie riadiac sa vlastnými vnútornými zákonmi bytia, ktoré

človek v plnej miere nepozná.

Ďalej pokračuje, že nechce patriť medzi ďalších prorokov,

ktorých bolo v ľudskej histórii nemálo, ale je jedným z tých 7 miliárd

súčasných obyvateľov planéty Zem a ako mnohí iní žijúci v jej

rôznych kútoch nemôže nevyjadriť znepokojenie nad neodvratne

narastajúcou katastrofou sociálnych a ekonomických neporiadkov,

nárastu surovosti v spoločenských vzťahoch, úpadku mravnosti,

duchovnej a kultúrnej prázdnoty v čase nebývalých technických

vynálezov, ich uvedenia do života a schopných v tom istom čase v

okamihu zničiť všetko, čo bolo prácou človeka vytvorené.

Premýšľajúc nad tým, čo sa odohráva, cíti potrebu odpovedať na

otázky o hľadaní ciest a metód, ktoré by mohli zastaviť ľudstvo pred

pokračujúcim pádom do priepasti nových smrteľných tragédií, nájsť

také formy vzájomných vzťahov ľudí, krajín, národov, ktoré by

zabezpečili vytvorenie dôstojných podmienok pre ľudský život...

Predkladá základ videnia sveta, ktorý je podmienený záujmom o

súčasné vedecké objavy v oblasti informačných systémov, úsilím

vyznať sa v psychológii, mikrobiológii, kozmonautike, vo

všeľudských hodnotách v umení, duchovnej kultúre národov sveta, v

zložitých sociálnych problémoch rozvoja spoločnosti...

Zaujala ho starobylá čínska medicína, mravná múdrosť indického

národa, kultúra starovekého Egypta, antického Grécka, národa

Mayov...

Autor uvádza: „Mali sme šťastie zoznámiť sa so životom rôznych

krajín a národov nie ako turisti, ale ako plnoprávni členovia

absolútne rozdielnych sociálnych systémov od takmer stredovekého

Afganistanu po neotechnotrónne spoločenstvá USA, Anglicka,

ďalších krajín Západnej Európy. Dotkli sme sa aj pokladov

starovekého čínskeho kláštora Šao-Lin, nadchýňali sa kultúrnymi

pamiatkami a pyramídami Egypta, mayskými stavbami v džungliach

50

Yukatanu, „mesačnou“ krajinou Islandu, divou prírodou Aljašky a

Čukotky, vykopávkami na ostrove Kréta...“

V rôznych rokoch profesor Kudin a jeho spoluautori prešli

cestami Afganistanu, Ďalekého aj Blízkeho Východu, Strednej a

Juhovýchodnej Ázie, krajín Afriky, Európy, Severnej a Južnej

Ameriky...

Usilovali sa poznať život všetkých ľudí na Zemi, mnohé skúsili a

prežili sami. Presvedčili sa, že žiaľ a radosť, lásku a šťastie i mnohé

iné city vlastné človeku, ľudia pociťujú prijímajú aj vyjadrujú

rovnako na celej Zemi. Miera ich vyjadrenia je rôzna, ale podstata,

základ je spoločný a samotná sféra všeľudských citov, emócií je

oveľa jednotnejšia v prejavoch všetkých ľudí na Zemi ako oblasť

rozumu...

Všetko, čo videli a prežili na cestách, im dalo široký materiál k

premýšľaniu o živote ľudí, o svojom nepatrnom mieste vo všetkom

dianí. Začali chápať, že ľudstvo nebezpečne ochorelo, zašlo do

smrteľnej slepej uličky svojho jestvovania... Na základe skúseností

konštatujú, že niektorí vidia potrebné zmeny v nových prechodoch

od jedných k druhým, nových deleniach sveta a pod., nechápu, že

riešenie problému nespočíva v čiastočných premenách alebo

prerozdeľovaní, ale v prijatí principiálne nových, kardinálnych

rozhodnutí. Ide o životnú nevyhnutnosť prehodnotenia zmyslu života

človeka, presmerovanie na inú cestu ďalšieho rozvoja. Ľudstvo,

privedené do súčasného stavu , sa musí rozhodnúť: alebo bude

pokračovať v živote neľútostného a agresívneho parazita,

nezmyselne využívajúceho a ničiaceho všetko a všetkých, i sebe

podobných, v živote dravca, oslepeného chamtivosťou a

žiadostivosťou bezhraničnej snahy mať a ovládať všetky mysliteľné i

nemysliteľné takzvané „hodnoty“, alebo bude hľadať inú, skutočne

ľudskú a dôstojnú cestu, ktorá dokáže vyviesť súčasnú civilizáciu zo

slepých uličiek a položí začiatok sústredeniu pozitívneho úsilia

každého človeka na tvorbu, tvorivosť, vytvorenie dôstojného života v

podmienkach mieru, sociálnej rovnosti, mravného a intelektuálneho

zdokonaľovania. Cestu, ktorá zmení všetky krajiny a národy v jednu

51

ľudskú rodinu, obyvateľov bez hraníc, bez orgánov násilia, bez

výroby a vývinu prostriedkov na ničenie. Cestu, ktorá nasmeruje

ľudstvo k zlepšeniu pracovných podmienok, uľahčí spôsob života,

otvorí neobmedzené možnosti rozvoja talentov a schopností, ktoré

každý človek dostáva od narodenia, cestu, ktorá vytvorí podmienky

na rozumnú realizáciu dobra a šťastia pre všetkých ľudí.

Pre uskutočnenie tejto úlohy autor považuje za nevyhnutné, aby v

živote každého, všetkých ľudí na Zemi, vždy dominovali zásady:

„° Všetci sme obyvatelia a deti spoločnej Planéty, žijeme v

spoločnom pre všetkých planetárnom kozmickom dome. Len od nás

závisí poriadok, útulnosť, čistota, priaznivé podmienky života pre

každého.

Tento dom môže žiť a rozvíjať sa ešte mnoho miliónov rokov, ak si

každý človek uvedomí, že rozvoj závisí od rozumných, tvorivých činov

a konania každého z nás. Zahubiť život na Zemi možno veľmi ľahko a

môžu to urobiť nie iba zločinné, nezmyselné činy ľudí, ale aj

elementárna ľudská hlúposť a nevedomosť.

° Človek je ochranca, stvoriteľ, tvorca nových foriem v prírode.

Príroda ho obdarila schopnosťou myslieť, poznávať jej zákony i

seba. O tom, ako s týmto talentom narába, rozhoduje on sám.

Predovšetkým – v čom spočíva jeho úloha: bude dravcom, ničiteľom,

vrahom, alebo spojac talent a pracovitosť, vedomosti a skúsenosti

bude vytvárať na Zemi kvitnúcu záhradu, obohacujúc ju novými

plodmi, ktoré samotná príroda bez ľudského rozumu vytvoriť nemôže.

Príroda dala človeku rozum, cit pre krásu, nespokojnosť s

dosiahnutým, zrodila jeho túžbu po hľadaní, po zmenách. To

posledné, najzložitejšie a záhadné možno meniť iba dvomi spôsobmi:

alebo ničiť, alebo tvoriť. Tretí nie je daný. Ťažko povedať, prečo,

silou akých príčin a podmienok ľudstvo spojilo cestu tvorby ničením

toho, čo vytvorilo. Zložité je tiež predstaviť si, prečo tupé,

nerozumné, kaličiace činy jednotlivých primitívov, ktorí sa predrali k

moci, napádajú tvorivosť géniov a talentov, predstavujúcich to

najlepšie, čoho je schopný ozajstný človek. Také konanie,

52

skoncentrované vo zvlášť veľkých rozmeroch v rukách mocných,

priviedlo ľudstvo na dnešnú smrteľne nebezpečnú slepú koľaj, ktorá

ohrozuje celé jeho ďalšie jestvovanie...“

Autor vyslovuje svoj názor opierajúc sa o mnohé prežité v živote,

o získané skúsenosti, o hlbokú vieru v nevyčerpateľnosť tvorivých síl

človeka, o jeho možnosť nasmerovať ich spolu s rozumom na

zdokonaľovanie seba i okolitého sveta... Nová cesta podľa jeho

názoru bude potrebovať revolučné premeny v duchovnom živote

človeka iného typu, nového, zrodeného silou získaných vedomostí,

dosiahnutých rozumom, životom, novými princípmi vzájomných

vzťahov nových ľudských pokolení. Tie budú mať inú vieru, inú

ideológiu, iné presvedčenie, ktoré oslobodí potláčaný rozum, otvorí

neobmedzené možnosti pre dôstojný ľudský rozvoj a skutočne

šťastný život.

„Pre dosiahnutie ideálov Novej cesty bude treba odmietnuť

nerozhodnosť v úsilí a rozpačité pochybnosti... Okrem ľudskej práce

a tvorivosti nám nikto nič nedá, ani neprinesie. Cesta k dôstojnému

ľudskému životu je v samotnom človeku, ak prekoná, čo bolo

stáročiami zakorenené, sústredí sily rozumu a práce, všetky svoje

tvorivé schopnosti na obnovenie života v prospech svojej dôstojnej

budúcnosti.“

Veľmi silný ohlas vyvolalo vydanie tejto knihy profesora Kudina.

I keď za súčasných pomerov a životných podmienok vo svete nie je

jednoduché predstaviť si realizáciu navrhovaných východísk pre

záchranu civilizácie a Zeme, bola kniha prijatá pozitívne, ako

unikátna svojho druhu. Nevenuje sa fantastickým predpovediam o

technických vynálezoch /ako napr. Jules Verne, Karel Čapek/, ktoré

sa napokon stali skutočnosťou. Pre jeho víziu je potrebná kardinálna

premena človeka, jeho myslenia a správania. Vyžaruje silu

presvedčenia autora, že všetko predkladané, opierajúce sa o

nevyčerpateľné možnosti ľudského rozumu a ducha, je možné

uskutočniť.

53

Sprostredkúvame základné analýzy a závery, publikované v troch

kapitolách:

° Slepé uličky v živote súčasnej civilizácie

° Hľadanie východísk

° Cesty prekonania

Prvú kapitolu uvádza autor konštatovaním, že ľudstvo sa

nachádza na trasovisku biedneho jestvovania a následne

chronologicky vymenúva všetky neporiadky, nešťastia a utrpenia,

ktoré prežilo ľudstvo za dve tisícročia. Kým začal nazývať skutočné

príčiny súčasného stavu, upozorňuje, že za posledné roky sa objavilo

nemálo publikácií, v ktorých sa posudzujú vzniknuté – ako ich

nazývajú – „globálne problémy“ . Bez obzvlášť dôveryhodných

vedeckých dôkazov medzi „klimatické“ zmeny najčastejšie zaraďujú

„skleníkové a plynové efekty“, „ozónové diery“, predkladajú sa

predpovede o vyčerpateľnosti mnohých prírodných zdrojov,

vyčerpanosti pôdy, znečistení vôd atď. Hoci uvedené príčiny vo

väčšej alebo menšej miere majú vplyv na zmeny životného

prostredia, tieto publikácie nespomínajú skutočné príčiny, ktoré ich

spôsobujú.

Jednou z najtragickejších príčin slepých uličiek v živote

národov bola i zostáva vojna a nezadržateľne sa zdokonaľujúca

výroba nových zbraní. Pripomína, že za dve tisícročia bolo na Zemi

pokojných len niekoľko desiatok rokov /podľa niektorých prameňov

iba 68 rokov/. Vojny zničili nevyčísliteľné množstvo ľudských

životov, spôsobili obrovské materiálne škody, medzi inými aj

nenávratné škody na kultúrnych pamiatkach. Zdôrazňuje, že ani

hrôzy druhej svetovej vojny nepriviedli k rozumu hlupákov, medzi

ktorých patria aj vládcovia krajín, ktorí začali nové preteky v

zbrojení, vyvolali desiatky „lokálnych“ vojen vo všetkých kútoch

Zeme počnúc centrom Európy, v krajinách Afriky, Blízkeho

Východu až po Strednú a Juhovýchodnú Áziu. Vyrábajú sa a

používajú stále dokonalejšie prostriedky na masové vraždy ľudí. Pri

tom sa na uspokojenie verejnej mienky vedú nekonečné rozhovory o

54

„znížení zbrojenia“. Najmenšie protesty proti vojne sa potláčajú

obvineniami z antipatriotizmu, účastníkov protestov vyhlasujú za

zradcov záujmov krajiny a národa. Nie je ťažké sa o tom presvedčiť

objektívnym pohľadom na konanie USA a NATO v posledných

desaťročiach. Najmenšie pokusy zákonnej vlády udržať pokoj vo

vlastnej krajine a urobiť koniec vystúpeniam „opozície“ sa okamžite

vyhlasujú za potláčanie „slobody a demokracie“.

Slepá ulička, spôsobená vojnami, nielen že ničí a zabíja

státisíce ľudí, ale duševne zabíja a kaličí milióny na celom svete

vštepujúc im násilné metódy a pravidlá pre použitie v bežnom

živote. Pošliapava zdravý základ ľudskej morálky, mravnosti, zabíja

pocity ľudskosti, kultivuje surovosť, neľútostnosť, zbojstvo, narúša

všetky zákony normálnych ľudských vzťahov. Pod rúškom

„nevyhnutnosti ochrany“ čohosi alebo kohosi privádza v konečnom

dôsledku k potlačeniu humánnosti, rozumného správania, vychováva

zabijakov, lúpežníkov. Vojna zamieňa logiku rozumného života

„logikou“ nerozumného konania a nazýva ho dokonca hrdinstvom.

Jedným z najnebezpečnejších zločinov vojny je potlačenie človeka v

človeku. Vojnová psychóza vytlačí z neho vedomie, že zabíja sebe

podobných, že rúca to, čo vybudovali jemu podobní a tak vedie do

priepasti celé ľudstvo.

Hneď po vojne ďalší jav, vedúci do slepej uličky, je

bezhraničná túžba po bohatstve. Tam patrí i nárok na vlastníctvo

prírodného bohatstva jednotlivca alebo skupiny ľudí, neľútostné

drancovanie tohto bohatstva pre zisk majiteľa. Postupne sa tak

bohatstvo, patriace všetkým ľuďom žijúcim na určitom území,

vyhlási za majetok tých, ktorí rôznym spôsobom a rôznymi cestami

toto územie obsadili.

Koncentrácia bohatstva a kapitálu v rukách jednotlivých boháčov

alebo skupín zrodila najkrutejšie nešťastie miliónov ľudí práce vo

všetkých krajinách – nezamestnanosť. Je to tragická a nebezpečná

slepá ulička súčasného života. S ňou súvisí i nábor mladých ľudí do

armády, ktorí ho chápu aj ako jednu z možností zárobku.. Už nie sú

vojaci, ale kontraktníci, ktorí dobrovoľne predali svoj život za určenú

55

cenu. Ak ťa zabijú, tak si sa sám predal, ak zostaneš žiť, dostaneš

nejakú mizernú výplatu. Tak koncentrácia bohatstva priviedla

milióny k „civilizovanému“ otroctvu. Máš právo na bezprávie,

môžeš si slobodne zvoliť neslobodu, ale nemáš zákonné právo na

oslobodenie sa od biedy a strachu.

Túžba po zisku a po bohatstve priviedla ľudstvo do tragickej

slepej uličky neľútostným a nezadržateľným drancovaním prírody.

Nenávratne sú ničené nie iba bohatstvá Zeme, ale aj tenká vzduchová

vrstva, ktorá ju obklopuje – atmosféra. Klimatológovia z univerzity v

Chicagu vyrátali, že vysoký obsah kysličníka uhličitého by sa mohol

vrátiť do žiaducej normy, ak by ľudia okamžite prestali spaľovať

súčasne dobývané palivá, iba za niekoľko storočí. Jedným príkladom

drancovania z mnohých prebiehajúcich je likvidácia 10 miliárd

hektárov lesných porastov na Zemi. Úplne zmizli gaštanové lesy

Severnej Ameriky, vyhynuli kávové plantáže na ostrove Srí Lanka.

Ďalší problém je hynutie vodných rastlín a drobných živočíchov v

riekach a s ním spojený úhyn rýb. „V piesňach ospievaný modrý

Dunaj a krásavec Rýn sa dávno stali mŕtvymi a zmenili sa na

odpadové kanály“- píše autor.

Uvádza tiež, ako poškodzujú atmosféru technické vynálezy, napr.

jedno lietadlo počas preletu z Európy do Ameriky spotrebuje toľko

kyslíka, koľko môže vyprodukovať sto hektárov lesa počas celého

roka.

Súčasní „mudrci“ s obrovským nadšením sa usilujú o vznik

umelého intelektu, pričom drvivá väčšina ľudí nedokáže využívať

vlastný mozog, ktorý je im daný od prírody, aspoň na 15 – 25%

.Samozrejme, autor sa neusiluje o odmietanie vynálezov, ktoré vo

veľkej miere zlepšili kvalitu ľudského života, zamýšľa sa iba nad

možnosťami nahradiť zdroje, potrebné na ich prevádzku. Spomína

napr. , že geniálny učenec Nikola Tesla ešte na konci 19. storočia na

vedeckom základe dokázal, že elektrina sa dá získať z prirodzeného

otáčania Zeme.

56

„Problém rozumného a šetrného vzťahu človeka k prírode je

problémom života človeka samotného. Ani hory zlata, bohatstva,

kapitálu nenahradia chýbajúci kúsok chleba, ak niet čo jesť, nedajú

dúšok životodárneho kyslíka, ak niet čo dýchať, nedoplnia ani kvapku

osviežujúcej vody, ak niet čo piť“ - uzatvára túto časť profesor

Kudin.

Poslednú časť prvej kapitoly venuje sociálno-ekonomickým

vzťahom, ktoré sú podľa neho v súčasnosti absolútne chybné a

privádzajú spoločnosť do slepej uličky. Rozoberá funkcie štátu,

ktorý je podľa neho iba nástrojom na ovládnutie väčšiny menšinou a

nerešpektuje ciele a úlohy, ktoré si stavia každý jednotlivý človek.

Perspektívu vidí autor v premene štátu na ľudské

spoločenstvo, ktorého život budú regulovať vysoké mravné

požiadavky samosprávneho kolektívu, vytvárajúceho podmienky

pre skutočný rozvoj a zdokonaľovanie jeho členov.

Čo všetko treba mať na zreteli pri prechode k novej organizácii

spoločnosti uvádza prof.Kudin v závere prvej kapitoly slovami:

„Súčasnosť – to sú stovky národov a národností, vyše tisíc rôznych

jazykov, desiatky rôznych náboženstiev, hlboká priepasť v sociálno-

ekonomickom rozvoji a životnej úrovni. Ale príroda všetko

usporiadala tak, že práve v stave, v ktorom sa nachádza súčasné

ľudstvo, je treba urobiť prvý krok k východu zo slepých uličiek a

nastúpiť na cestu k novému životu. Alebo, držiac sa zvyklostí s

nádejou na čiastočné korektívy, bude pomaly, neodvratne kráčať k

nevyhnutnej katastrofe. Ľudstvo sa musí oslobodiť od vnucovania

vymyslených ideologických koncepcií, ohlupovania klamstvami a

sociálnou demagógiou, od rozširovania náboženského fanatizmu a

zdôvodňovania prirodzenosti sociálnej nerovnosti, od mediálneho

rozširovania propagandy násilia , hrubosti, krutosti, amorálneho

správania, od ospevovania nekultúrnosti, bezduchých činov a

konania.“

Druhá kapitola je venovaná hľadaniu východísk zo súčasnej

situácie, ktorá má korene v ďalekej minulosti. Len málo ľudí chápalo

57

hroziace nebezpečenstvá a pokúšalo sa proti vinníkom bojovať. A

väčšina tých, ktorí sa ocitli v ohrození, sa nepostavila na obranu

mudrcov. Tak odsúdili na smrť Sokrata a prinútili ho vypiť jed,

zázrakom sa zachránil pred smrťou Platón, Aristoteles musel ujsť z

Atén, upálili Giordana Bruna atď. Ani živelné vystúpenia más nič

nezmenili, pretože ľud nechápal príčinu svojej biedy – panujúci

štátny systém s krutým vykorisťovaním. Čiastočne úspešný pokus

Roberta Owena bol anglickou vládou rezolútne zlikvidovaný,

Parížska komúna po 72 dňoch tiež padla a komunardi boli

postrieľaní. Najvýznamnejšou v hľadaní nových ciest bola

socialistická revolúcia v Rusku. Napriek chybám, ktorých sa

dopustili jej vodcovia, napriek klebetám a odsudzovaniu jej

výsledkov zo strany neprajníkov, táto revolúcia mala nesporné

množstvo pozitívov:

Prvýkrát v histórii bol uzákonený 8 hodinový pracovný čas. V

krajine bolo uzákonené bezplatné vzdelávanie a zdravotná

starostlivosť. Bolo ustanovené najnižšie nájomné, ktoré tvorilo 2-3%

mesačného zárobku. Všetci pracujúci mali 24 až 48 dňovú platenú

dovolenku a možnosť oddychu a regenerácie v sanatóriách za 30%

úhradu nákladov. Krajina a jej ľud dokázali spolu s protihitlerovskou

koalíciou oslobodiť spod fašistického otroctva národy Európy,

následkom čoho padol svetový koloniálny systém. Úspechy v

sociálno-ekonomickom živote sovietskej spoločnosti nútili

kapitalistické krajiny zlepšovať život pracujúcich vo svojich

krajinách.

Je ale tiež pravda, že jestvovali tábory a väzenia, do ktorých sa

dostali aj nespravodlivo odsúdení. Áno, bol aj hlad, ale nie umelo

spôsobený, lež ako dôsledok prírodných a sociálnych príčin a tiež

neustálymi pokusmi zahraničných síl vrátiť do krajiny kapitalistický

systém. Prax sovietskej spoločnosti ukázala, že aj v podmienkach

socialistického zriadenia sa štát dopúšťal nespravodlivostí, najmä ak

časť vodcov nerešpektovala jestvujúce zákony, predstavitelia

represívnych orgánov konali protizákonne, zneužívali moc. Priviedlo

58

to až k zločinnému rozhodnutiu o vtrhnutí do Afganistanu, čo úplne

protirečilo princípom socialistického zriadenia.

Napriek pozitívam, ktoré pre sovietskych ľudí znamenala

socialistická revolúcia, napriek tomu, že mnohým národom sveta

priniesla zmeny k lepšiemu, idol peňazí a kapitálu, honba za ziskom

nedokázali prekonať nebezpečné slepé uličky života, ktoré sa tvorili

v kapitalistickej trhovej forme hospodárstva. Práve naopak –

vytvorili sa ďalšie: s rastúcou mocou a bohatstvom rástla a rastie

agresivita s cieľom dosiahnuť ovládnutie sveta.

„ Nech by boli pozitívne zmeny v živote miliónov pracujúcich ľudí v

podmienkach trhových kapitalistických vzťahov akékoľvek, nikdy si

nekládli za cieľ zmeniť vektor smeru rozvoja ľudstva, pretože také

zmeny nezodpovedali cieľom a úlohám majiteľov veľkého

kapitálu.“/Kudin/.

Tragické je, že získanie čiastočných pozitívnych zmien viedlo a v

súčasnosti vedie rovnako k uspokojeniu, keď mnohým ľuďom

vyhovuje všetko tak, ako je. Ľudia, žiaľ, venujú málo pozornosti

tomu, že sa Zem stále viac ponára do špiny, odpadov, otravuje sa

voda, ničí sa kyslík, súčasne s atómovými a vodíkovými zbraňami sa

šíri ohlupovanie národov pseudokultúrou, médiami. Toto všetko si

treba najprv uvedomiť, aby človek mohol hľadať východisko zo

situácie, keď sa nachádza v stave ohrozenia života, ak by chcel nájsť

cestu k prežitiu. Ľudstvo musí skončiť život v horizontálnej rovine,

usilujúc sa iba, aby získal to, čo majú iní, aby nabral viac, koľko

stihne a koľko môže, nepremýšľajúc o tom, načo mu to všetko bude.

Množstvo nazhŕňaného nemôže byť hodnotením prestíže a úspešnosti

a už vôbec nie miery rozumu. Zatiaľ nie je veľa takých, ktorí chápu

život vo vertikálnej rovine – usilujú sa zlepšiť život všetkých.

Chápúc, že bude trvať ešte veľa rokov, kým sa ľudia dostanú z

horizontálnej na vertikálnu úroveň myslenia a konania, autor tvrdí, že

idúc za cieľom novej cesty nového života sa ich počet zvyšuje.

Konfucius svojho času múdro poznamenal, že každá, aj najdlhšia

cesta sa začína prvým krokom. Tak i autor navrhuje nevyhnutnosť

59

začať najťažším prvým krokom. Ak chce ľudstvo prežiť, nemá inú

alternatívu, iba vykročiť prvým krokom na novú cestu, bezodkladne.

Na záver kapitoly presvedčivo, v bezhraničnej viere v človeka,

hovorí:

„ Čím viac ľudí si uvedomí, že prechod na Novú cestu treba začať už

dnes, tým úspešnejšie budú zajtrajšie výsledky. Sám život tak postavil

problém prežitia – nedopustiť pokračujúci pád do bezvýchodiskovej

priepasti, začať rozširovať a nie drancovať bohatstvá prírody,

nasmerujúc svoj rozum, svoje schopnosti na jej záchranu a

obohatenie.

Nech by bolo akokoľvek ťažké prekonávať v sebe a potláčať vekmi

zakorenené všetko zlo, závisť, lakomosť, ľahostajnosť ku všetkému a

všetkým okrem seba, prvý krok na ceste rozvoja je nevyhnutný

napriek všetkým ťažkostiam. Urobiť ho v súlade s rôznou mierou

možností a síl musí každý. Príklad musia ukazovať dospelí, rodičia a

na úrovni štátov ich súčasní vodcovia.

Urobiť tento krok treba s uvedomením si obrovskej misie, ktorá

bola uložená nášmu času a nášmu pokoleniu v mene zajtrajšieho

života budúcich obyvateľov Zeme. Aj oni, ako i my, budú potrebovať

ešte veľa času, aby opravili všetky tisícročiami nahromadené chyby,

aby vyšli na cestu skutočne ľudského a nie živočíšneho rozvoja.

Nevyzývame k násilnej, okamžitej zmene súčasného stavu. K

ničomu dobrému by to nepriviedlo. Hovoríme o uvážených,

zmysluplných evolučných zmenách na základe pozitívnej skúsenosti,

ktorú už ľudstvo má. Ona je základom, ktorý pri starostlivom výbere

všetkého pozitívneho vynásobený rozumom súčasníkov dáva

predpoklad viery v úspech a reálnu možnosť urobiť prvé kroky v

smere k Novému životu. Robiť ich treba nie pomocou násilia,

krvavých bitiek, ale s pomocou rozumu, prebudenia hlbokej

zodpovednosti každého. Urobiť to musíme všetci v mene toho, aby

ľudia mohli žiť na Zemi ešte ďalšie milióny rokov.“

Tretia kapitola v nadväznosti na hľadanie východísk zo slepých

uličiek navrhuje cesty prekonania smrteľného nebezpečenstva, ktoré

60

hrozí životu národov, pretože budúcnosť civilizácie je v ich rukách.

Pripomína, že ľudský život čerpá silu pre svoj rozvoj z troch

základných prameňov:

-Pozemskej prírody zohrievanej Slnkom;

-Ľudskej práce, ktorá je v ideály slobodná, zodpovedá uspokojeniu

individuálnych a neopakovateľných schopností každého človeka;

-Zdravia /fyzického i duchovného/ každého jednotlivca i celej

spoločnosti, ktoré umožňuje rozvoj a zdokonaľovanie všetkých

prirodzených kvalít a daností človeka.

Problém je v tom, ako, prečo a kým sú tieto pramene využívané.

Treba venovať náležitú pozornosť tomu, že prechod na Novú cestu

budú uskutočňovať milióny súčasných ľudí, z ktorých každý má

osobitý charakter, svoje individuálne zvláštnosti, svojské konanie a

správanie pri riešení vzniknutých problémov. Svetu je známe

množstvo pochybností o možnosti zmeniť osudy ľudí, pretože je v

nich veľa necností a krutosti. Dokazujú to mnohé udalosti, ktorých

sme svedkami. Nad problémom správania sa ľudí sa zamýšľali i v

minulosti významní vedci, sociológovia, filozofi. Vzbudzuje úžas

skutočnosť, že napríklad americkí vojaci, úplne slušní a poriadni

doma, ďaleko od svojej krajiny zabíjajú nie iba sebe podobných

vojakov, ale aj civilných obyvateľov. Alebo správanie vojakov počas

druhej svetovej vojny, keď príslušníci armády kultúrneho národa,

dajúceho svetu veľkých vedcov, spisovateľov, filozofov, sa správajú

ako divá zver nie iba na bojisku, ale aj voči civilom. A ako sa dá

vysvetliť vysielanie na všetkých televíznych kanáloch proces

obesenia Sadama Huseina, či spokojné tváre najvyšších

predstaviteľov najmocnejšej krajiny sveta pri sledovaní zajatia a

likvidácie Usamu bin Ladina ?

„ Jediné, čo znepokojuje moju myseľ a nedá mi pokoj – hovorí autor,

je, prečo milióny talentovaných pracovitých ľudí pripustia možnosť,

aby sa periodicky objavili vo vedení krajín úbohé podpriemerné

figúry, prečo často trpia beztrestnosť násilníkov, vrahov, ktorí

mrzačia normálnych ľudí, prinášajú utrpenie a bolesť miliónov. Ale

61

pud sebazáchovy vlastný každému človeku rodí presvedčenie, že pred

hroziacou katastrofou zmúdrejú všetci a ľudstvo, vedené čestnými a

múdrymi vodcami nájde v sebe sily prejsť na novú cestu rozvoja.“

Koniec 1.časti

So súhlasom autora preložila a spracovala

Dagmar Bollová

Príbeh Michaila Borisoviča Chodorkovského

Ľudovít Števko

V histórii zločinu sa máloktorý kriminálnik tešil takej pozornosti

svetových médií ako ruský oligarcha Michail Chodorkovskij.

V publicite ho možno predstihol iba slávny Al Capone. Pravdaže,

porovnávať Chodorkovského s najznámejším americkým mafiánom

by nebolo korektné, aj keď u oboch prevažovala základná

podnikateľská črta: túžba po rýchlom zbohatnutí a chamtivosť. Kým

sa však Capone prejavoval ako hrubokožec a násilník, Chodorkovskij

je typický produkt novej privatizačnej triedy: navonok uhladený pán

s bielym golierom a povesťou filantropa.

Príbeh tohto novodobého naftového kráľa bol pozoruhodný

najmä preto, že sa odohral v Rusku, lebo všetko, čo je ruské zaváňa

„porušovaním ľudských práv“. Nasvedčovala tomu aj tlačová

konferencia Putinom omilosteného ruského magnáta v Berlíne, na

ktorej sa tiesnilo vyše sto novinárov a kameramanov z celého sveta.

Televízny prenos z konferencie obletel kontinenty, no dychtivé

publikum sa nedozvedelo nič o podstate viny prominentného

trestanca. Napokon, otázky, prečo si miliardár odpykával na Sibíri

mnohoročný trest, už dávno predtým zodpovedali jeho najdrahší

62

ruskí aj zahraniční advokáti: „Chodorkovskij ako Putinov oponent

bol politickým väzňom.“ Podobné vyjadrenia sa opakovali za tie

roky aj v našich médiách ako axióma možno tisíckrát bez toho, aby

spravodajcovia a komentátori venovali čo len zbežnú pozornosť aj

vyjadreniam druhej strany, alebo aspoň verdiktom súdov Ruskej

federácie.

Jednostrannosť a automatické preberanie účelových informácií

a názorov zo zahraničných agentúr nie je pre našu mediálnu scénu

ničím novým, preto nezaškodí stručná rekapitulácia hviezdneho

vzostupu a pádu jedného z najbohatších mužov sveta odsúdeného

v dvoch procesoch za preukázané daňové podvody, okrádanie ropnej

spoločnosti Jukos a pranie špinavých peňazí na mnohoročný pobyt

v trestaneckej kolónii v Čitskej oblasti.

Michail Borisovič Chodorkovskij bol za bývalého režimu

aktívnym mladým komunistom a predovšetkým veľmi ambicióznym

človekom, ktorý sa v časoch jeľcinovského chaosu rýchlo zorientoval

a preskočil ľahkou novou zo socializmu do kapitalizmu. Medzi

prvými v Rusku založil komerčnú banku Menatep a postupne, keď

získal podiely v rozličných firmách, dostal od štátu smiešnu zálohu

(niekoľko stoviek miliónov dolárov) 78 percent akcií ropnej

spoločnosti Jukos, ktorej kapitál predstavoval vyše 40 miliárd

dolárov. V privatizačných orgiách divokého kapitalizmu sa objavili

prví oligarchovia a Chodorkovskij sa medzi nimi stal najbohatším

Rusom. Nebol to výnimočný proces, v ktorom a z večera do rána

„okotila“ hŕstka superboháčov a väčšina obyvateľstva rapídne

schudobnela. Podobné veci boli realitou v celom postsocialistickom

bloku po prehratej studenej vojne. V Rusku však tento proces

nadobudol obrovské rozmery: krajina bohatá na energetickú

surovinu a vzácne kovy sa zrazu zrútila do ekonomickej priepasti.

Kým prezident Jeľcin tancoval pred kamerami amerických

spravodajcov svoj opitý medvedí tanec, oligarchovia vyvážali do

zahraničia miliardy dolárov zo strachu, že o ne prídu po príchode

novej vlády Vladimíra Putina.

63

David Satter, korešpondent Wall Street Journal, v jednej z kapitol

svojej knihy Tma na úsvite píše o zúfalom položení naftárov v meste

Neftejugansk, ktorí sa pustili do masových demonštrácií po ovládnutí

Jukosu Chodorkovským: „Robotníci niesli plagáty s nápismi: ,Jukos

nám pije krv, Jukos, tiahni preč zo svätej Rusi ... Vo svojom prejave

k týmto ľuďom Petuchov (starosta mesta - pozn. autora) vyhlásil

Jukos za zločineckú organizáciu, ktorá sa nabalila na predaji ropy...

Keď Petuchov o tri dni prichádzal do úradu, niekto ho zastrelil. Hneď

ako sa správa o vražde rozšírila po meste, dav ľudí na námestí

narástol na 30 tisíc osôb. Ľudia z davu kričali: Vieme, kto zabil

nášho starostu. Bolo to na príkaz Chodorkovského!. Prsty vplyvného

ropného magnáta vo vražde starostu Petuchova sú v Rusku verejným

tajomstvom.“

Satter určite nepatrí medzi priateľov Rusov, ale udalosti, ktoré

dôverne poznal z terénu, nemohol zamlčať. Korporácia Jukos

ovládala región Neftejuganska tvrdou rukou. Naftári, ktorí predtým

nikdy netreli biedu, dostávali nepravidelne minimálnu plácu za prácu

v neobyčajne ťažkých, nezdravých podmienkach, v močaristom

prostredí ropných ložísk. Paradoxné je, že na pozadí týchto faktov,

plasticky opisovaných aj západným novinárom, sa Chodorkovskij na

tlačovej konferencii v Berlíne vytasil tvrdením, že vybudoval

modernú ropnú spoločnosť, ktorá zabezpečila ľuďom prácu a chlieb .

Naftový kráľ sa dostal za mreže v októbri 2003, hneď ako vystúpil

zo svojho lietadla po súkromnom stretnutí s Dickom Cheneym,

obchodníkom a viceprezidentom v administratíve Georga Busha,

a pár dní pred uzavretím zmluvy o predaji ruských ropných ložísk

dvom korporáciám pod kontrolou americkej administratívy.

Prirodzene, k predaju ruských ložísk do zahraničia nedošlo. To je

pointa celého príbehu a vysvetlenie pre tých, čo nemajú celkom

vymyté mozgy o celej nafúknutej bubline okolo “politického

procesu“ jedného ruského miliardára, ktorý ukradol viac , ako mohol

uniesť. Schopný veľkopodnikateľ, ktorého sídlo ohurovalo svet

veľkoleposťou a bohatstvom, precenil svoje sily aj vplyv svojich

globálnych známostí. Hneď po tom, ako vyšli najavo jeho finančné

64

podvody, dostal ponuku emigrovať do Izraela, ale zostal, čo sa mu

stalo osudným.

K prípadu Chodorkovskij treba zdôrazniť významný fakt,

o ktorom naše médiá cudne mlčia. Keď sa jeho advokáti obrátili na

Európsky súd pre ľudské práv v Štrasburgu so žalobou na politizáciu

procesu, tento prestížny súd vyriekol po podrobnom preštudovaní

materiálu, že proces s ruským miliardárom nebol politický. Zhodli sa

na tom jednomyseľne všetci sudcovia.

LT 3-4/2014

Zánik štátneho občianstva SR je legitímny

Vyšetrovanie Slovenskej republiky v Európskom parlamente kvôli

úprave dvojitého občianstva sa skončilo. O ukončení vyšetrovacieho

postupu Európskeho parlamentu proti SR na základe petičnej

sťažnosti bývalého predsedu Najvyššieho súdu Maďarskej republiky

Dr. Zoltána Lomniciho informoval slovenský europoslanec Jaroslav

Paška (SNS). Lomnici sa v svojej petičnej sťažnosti domáhal konania

európskych inštitúcií, ktoré by donútilo Slovensko upraviť zákon č.

40/1993 o štátnom občianstve. Týmto spôsobom chcel dosiahnuť,

aby slovenskí občania maďarskej národnosti mohli bez akýchkoľvek

obmedzení prijímať aj maďarské občianstvo. Záležitosť na pôde

europarlamentu riešil Výbor pre petície (PETI) 27. mája 2013. Zo

zasadnutia museli usporiadatelia kvôli nevhodnému správaniu

a pokrikovaniu vyviesť maďarských návštevníkov na čele

s predsedom SMK Józsefom Berényim. Predsedníčka výboru

Erminia Mazzoniová nechala vtedy petičnú sťažnosť voči Slovensku

otvorenú s tým, že PETI vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu SR

o tejto veci. Paška na porade koordinátorov PETI argumentoval proti

65

petícii s odvolaním sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ESĽP). Súd v júni 2012 skonštatoval, že zmena slovenského

zákona o štátnom občianstve z roku 2010, ktorá zaviedla pravidlo, že

občanovi SR prijatím občianstva iného štátu súčasne zaniká

občianstvo SR, nijako neobmedzila ľudské práva dotknutých osôb.

„Rozhodnutie Európskeho súdneho dvora dalo za pravdu nášmu

videniu tohto problému, pretože potvrdilo, že rozhodovanie tých

občanov Slovenskej republiky, ktorí sa rozhodli prijať maďarské

občianstvo, bolo ich rozhodnutím, ktoré vykonali na základe

slobodnej vôle. Nikto neodoberal ich slovenské občianstvo, sami sa

rozhodli, že prijmú maďarské občianstvo namiesto slovenského,“

uviedol pre TASR Paška, podpredseda poslaneckej frakcie Európa

slobody a demokracie (EFD). Požiadavku slovenského europoslanca

na ukončenie monitorovania a vyšetrovania Slovenska po tomto

zdôvodnení podporili reprezentanti oboch najsilnejších poslaneckých

skupín – európskych ľudovcov (EPP) aj socialistov a demokratov

(S&D) Žiadna z ďalších frakcií EP voči návrhu a argumentácii

poslanca Pašku nevzniesla námietky a tak jeho návrh prijali

konsenzom všetkých politických skupín vo výbore PETI. Druhá

petičná sťažnosť maďarského občana Imre Juhásza, požadujúca

vyšetrovanie SR pre spojitosť uznesenia NR SR č. 533 s Benešovými

dekrétmi, ostáva zatiaľ otvorená.

Zdroj: tvnoviny.sk

66

JUBILEÁ _______________________________________________________

JUBILEÁ 2. štvrťroku 2014

Tradícia je putom pre životaschopných! Každý národ je povinný

pestovať si sebaúctu cez poznanie vlastných dejín

a prostredníctvom významných dokumentov upevňovať svoju

dôstojnosť.

Vladimír Clementis

APRÍL

- 2. 4. 1929 sa narodil v Záblatí slovenský spisovateľ Ján Papp.

Vzdelaním technik, pracoval v stavebníctve a neskôr bol riaditeľom

bábkového divadla v Žiline. Písal prózu i divadelné hry. Dielo vyniká

silným sociálnym cítením. Zomrel 2. mája 1998 v Žiline – 85.

výročie narodenia.

- 2. 4. 1944 zomrel v Prešove hudobný skladateľ, organista

a pedagóg Mikuláš Moyzes. Narodil sa 6. 12. 1872 vo Zvolenskej

Slatine. Získal pedagogické i hudobné vzdelanie. Pôsobil na

Slovensku, v Maďarsku i v Rumunsku. Priekopník realistických

tendencií v slovenskej hudbe a predchodca slovenskej hudobnej

moderny. Autor kompozícií a upravovateľ ľudových piesní.

Vyučoval spev a hudbu, viedol spevokoly, orchestre a písal učebnice

hudby, ale aj zemepisu, slovenčiny a počtov – 70. výročie smrti.

- 4. 4. 1974 zomrel v Bratislave novinár Andrej Vrbacký. Narodil sa

16 .4. 1908 v Bedforde v USA. Podieľal sa na budovaní slovenského

67

tlačeného agentúrneho spravodajstva, novinárskeho dokumentačného

pracoviska a archívu – 40. výročie smrti.

- 6. 4. 1824 sa narodila v Novom Meste nad Váhom divadelná

ochotníčka Anna Jurkovičová - Hurbanová, dcéra Samuela

Jurkoviča a manželka J. M. Hurbana. Od roku 1831 účinkovala

v ochotníckom Slovenskom národnom divadle nitrianskom

v Sobotišti. Zomrela 2. februára 1905 v Martine, kde je aj pochovaná

– 190. výročie narodenia.

- 6. 4. 1959 zomrel v Bratislave evanjelický biskup Samuel Štarke.

Narodil sa 27. marca 1888 v Mošovciach. Pôsobil medzi

dolnozemskými Slovákmi ako krajanský činiteľ a evanjelický biskup

vojvodinských Slovákov v Petrovci. V rokoch 1935-1941 bol

predsedom Matice slovenskej v Juhoslávii – 55. výročie smrti.

- 6. 4. 1974 zomrel v Martine sochár, výtvarný pedagóg Fraňo

Štefunko. Narodil sa 4. 8. 1903 v Dudváhu – Vlčkovciach.

Zakladateľská osobnosť slovenského sochárstva. Profesor

monumentálneho sochárstva na VŠVU v Bratislave. Sochársky

stvárnil národných a kultúrnych dejateľov (Hviezdoslav, Ján Kollár,

A. Kmeť). Jeho realistické portréty znamenali vrchol vtedajšieho

portrétneho umenia. Tvoril aj literárne. Bol činovníkom Matice

slovenskej – 40. výročie smrti.

- 15. 4. 1844 sa narodil v rumunskej Craiove speleológ a úradník

Andrej Méga, objaviteľ Dobšinskej jaskyne. Zomrel roku 1914.

V mladosti osirel, adoptoval ho strýko, ktorý mu umožnil dobré

vzdelanie. Študoval na obchodnej akadémii v Budapešti. Roku 1861

sa presťahoval do Dobšinej – bol mestským kapitánom a účtovníkom

banskej banky. Dňa 15. júna 1870 spolu s E. Ruffinym a G. Langom

objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu – 170. výročie narodenia, 100.

výročie smrti.

- 16. 4. 1969 začala účinkovať Štátna filharmónia Košice.

Profesionálny symfonický orchester, ktorý dirigoval B. Režucha, sa

účinne presadil nielen v slovenskom hudobnom živote – 45. výročie

vzniku.

68

- 21. 4. 1929 zomrel v Lučenci zakladateľ slovenského účtovníctva

Peter Slavomír Kompiš. Narodil sa 10. augusta 1859 v Dovalove.

Bol bankovým úradníkom v Tatra banke v Martine a neskôr jej

zástupcom v USA. Zaslúžil sa o utvorenie slovenskej peňažnej

terminológie. Pôsobil v prvom československom zahraničnom

odboji –85. výročie smrti.

- 24. 4. 1954 prijala Slovenská národná rada Zákon o Matici

slovenskej, ktorým sa „prebudovala“ na štátnu vedeckú inštitúciu -

Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný ústav. Matičná členská

základňa zanikla. O vydanie zákona požiadal vtedajší výbor ako

východisko z núdze – hrozilo jej rozpustenie – 60. výročie.

- 25. 4. 1929 sa narodil v Banskej Bystrici režisér a scenárista Peter

Solan. Bol úspešným filmovým režisérom (Boxer a smrť, Kým sa

skončí táto noc, Prípad Barnabáš Kos), pôsobil aj ako scenárista

a filmový režisér. V rokoch normalizácie mohol robiť len

dokumentárne filmy – 85. výročie narodenia.

- 27. 4. 1949 vzniklo vo Zvolene činoherné Stredoslovenské

divadlo, ktoré po piatich rokoch premenovali na Divadlo Jozefa

Gregora Tajovského vo Zvolene. Jeho operný súbor so sídlom

v Banskej Bystrici vznikol 1. septembra 1959. Od roku 1974 poriada

pravidelne letný divadelný festival s medzinárodnou účasťou –

Zámocké hry zvolenské – 65. výročie vzniku.

MÁJ

- 3. 5. 1919 vznikol I. športový klub v Bratislave (predchodca ŠK

Slovan B.) – 95. výročie vzniku.

- 4. 5. 1919 zomrel pri Vajnoroch pri leteckej havárii politik,

diplomat Milan Rastislav Štefánik. Narodil sa 21. júla 1880 v

Košariskách. Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských

moderných dejín. Vzdelaním astronóm, v prvej svetovej vojne stal sa

vojenským letcom. Zaslúžil sa o vytvorenie samostatného česko-

slovenského štátu. Spoluzakladateľ Národnej rady česko-slovenskej

69

v Paríži a bol zároveň jej podpredsedom. Bol tiež ministrom národnej

obrany č.-s. exilovej vlády a po vzniku Česko-Slovenskej republiky

prvým ministrom vojny – 95. výročie smrti.

- 6. 5. 1939 vznikla Vedecká spoločnosť pre zahraničných

Slovákov – 75. výročie vzniku.

- 10. 5. 1989 zomrel v Bratislave prozaik a prekladateľ Dominik

Tatarka. Narodil sa 14. 3. 1913 v Plevníku-Drienovej.

Stredoškolský profesor, redaktor časopisov, funkcionár

spisovateľských zväzov, dramaturg Čs. štátneho filmu, po roku 1968

disident. Prešiel zložitým literárnym vývinom – od surrealizmu

(Panna zázračnica), kritikou slovenského štátu (Farská republika),

schematickými dielami (Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá)

k satirickému pamfletu (Démon súhlasu) , k dielam z obdobia

normalizácie (trilógia Písačky a Navrávačky). Niektoré diela vyšli

ako samizdat – 25. výročie smrti.

- 11. 5. 1919 sa narodil v Mikšovej historik Felix Litva SJ. Zomrel

1. 2. 2006 v Ivanke pri Dunaji. Pôsobil v Kanade a tiež ako profesor

pápežskej univerzity Gregoriana v Ríme. Bol zakladajúcim členom

a členom poradného výboru Svetového kongresu Slovákov. Po roku

1989 bol prorektorom Trnavskej univerzity – 95. výročie narodenia.

- 11. 5. 1929 zomrel vo Wilkes-Barre v USA vynálezca, priekopník

rádiotelegrafie Jozef Murgaš. Narodil sa v Tajove 17. 2. 1864.

Vyštudoval teológiu a venoval sa aj maliarstvu, ktoré pre národné

presvedčenie nemohol ukončiť. Roku 1896 sa vysťahoval do USA

a organizoval tam kultúrny a národný život slovenských

vysťahovalcov. Zaoberal sa fyzikou, elektrotechnikou

a rádiotelegrafiou. Z oblasti rádiotelegrafie získal deväť patentov.

Venoval sa aj maliarstvu – 150. výročie narodenín, 85. výročie

smrti.

- 17. 5. 1959 zomrel vo Važci český maliar Ján Hála. Narodil sa 19.

januára 1890 vo Frymburku-Blatnej. Ilustroval Dobšinského

Prostonárodné slovenské povesti. Od roku 1923 pôsobil na

70

Slovensku. Vo Važci maľoval kroje a žánrové obrázky – 55. výročie

smrti.

- 23. 5. 1929 sa narodil v Martine všestranný divadelný pracovník

Daniel Michaelli. Bol televíznym dramaturgom – zaslúžil sa

o profilovanie tzv. bratislavských pondelkov. Písal scenáre (Pavilón

č. 6, Svetlo Severu, Ľahostajní, Dáma), režíroval i hral (Parížski

mohykáni, Miesto v dome, Verejný žalobca a i.). Zomrel 17.

novembra 1980 v Martine – 85. výročie narodenia.

- 27. 5. 1924 sa narodil v Hronci divadelný a filmový herec, verejný

činiteľ, minister kultúry Ladislav Chudík. Počas stredoškolských

štúdií recitoval a pôsobil ako ochotnícky herec. Študoval filozofickú

fakultu (slov.-ruština) a na dramatickom oddelení Štátneho

konzervatória. Od roku 1944 pôsobil v SND – vytvoril množstvo

úloh zo slovenskej i svetovej dramatiky. Od r. 1959 hral vo filmoch

(Kapitán Dabač), v televízii stvárnil asi 40 postáv – nezabudnuteľný

Sova v Nemocnici na kraji mesta. Pedagóg na Štátnom konzervatórii

a VŠMU – 90. výročie narodenia.

- 29. 5. 1944 zomrel v Bačkom Petrovaci učiteľ a spisovateľ Ján

Čajak. Narodil sa v Liptovskom Jáne 19. 12. 1863. Z teologickej

fakulty v Bratislave vylúčený za panslavizmus, stal sa učiteľom -

najdlhšie v Báčskom Petrovci. Hlavná osobnosť kultúrnej aktivity

dolnozemských Slovákov. Zakladateľ a redaktor časopisov,

spoluzakladateľ gymnázia v Petrovci. Napísal množstvo poviedok

a román Rodina Rovesných. Bol predsedom literárneho

a národopisného odboru MS v Juhoslávii – 70. výročie smrti.

JÚN

- 1. 6. 1784 v Bratislave na hrade zriadili Generálny seminár. Bola

to cirkevná ustanovizeň na prípravu kňazov pod kontrolou štátu.

Samotný cisár Jozef II. zdôrazňoval pre kňazov potrebu znalosti

okrem nemčiny aj materinského jazyka. Generálny seminár sa stal

71

semeniskom hnutia za slovenský literárny jazyk, ktorého

osnovateľom sa stal Anton Bernolák – 230. výročie vzniku

- 9. 6. 1949 vznikli Vysoká škola múzických umení v Bratislave

a Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave – 65. výročie

vzniku.

- 9. 6. 1934 vláda Československej republiky oficiálne nadviazala

styky so Zväzom sovietskych socialistických republík. Existujúce

záruky bezpečnosti v rámci Spoločnosti národov boli nedostatočné,

hľadali nové spôsoby organizácie bezpečnosti. Jeho základom sa

stalo francúzsko-československo-sovietske spojenectvo. Zmluvu

podpísali 16. mája 1935 – 80. výročie.

- 9. 6. 1934 zomrel vo Viedni pedagóg, komeniológ a vysokoškolský

učiteľ Ján Kvačala. Narodil sa 5. 2. 1862 v Báčskom Petrovci.

Vyštudoval ev. teológiu, prednášal na lýceu v Bratislave, na

teologickej fakulte v Tartu (načas jej dekan) a na Teologickej

vysokej škole v Bratislave. Významný vedec v oblasti komeniológie

– J.A. Komenského i osobností, ktoré sa zaoberali jeho dielom. Ako

polemik zasahoval aj do vývinu súdobej slovenskej literatúry

a kultúry – 80. výročie smrti.

- 11. 6. 1974 zomrel v Prešove spisovateľ, učiteľ a matičný pracovník

Jozef Horák. Narodil sa 30. januára 1907 v Štefultove. Jeho

prozaické dielo je silne zviazané s Banskou Štiavnicou a jej históriou.

Dlhodobo spolupracoval s Maticou slovenskou, uverejňoval v jej

časopisoch, redigoval Slniečko a edíciu Slniečka, bol členom jej

výboru i druhým podpredsedom – 40. výročie smrti.

- 17. 6. 1874 sa narodil v Tvrdošíne novinár a krajanský pracovník

Ignác Gessay. Od roku 1898 pôsobil v USA. Bol spoluzakladateľom

Slovenskej ligy v Amerike. Pripravoval Clevelandskú dohodu

a signoval Pittsburskú dohodu. V utvorenej ČSR sa vrátil na

Slovensku a roku 1920 tu založil Slovenskú ligu. Zomrel 12. 8. 1928

v Bratislave – 140. výročie narodenia.

- 23. 6. 1969 zomrel v Bratislave prozaik a prekladateľ Ľudo Zúbek.

Narodil sa 12. júla 1907 v Malackách. Bol redaktorom i riaditeľom

72

vydavateľstva Tatran. Písal historické romány (V službách Mateja

Hrebendu, Doktor Jesenius, Skrytý prameň, Jar Adely Ostrolúckej,

Ríša Svätoplukova) – 45. výročie smrti.

- 27. 6. 1919 schválilo Národné zhromaždenie česko-slovenského

štátu zákon o zriadení štátnej univerzity v Bratislave. V novembri

1919 dostala názov Univerzita Komenského. Niektoré budovy

dostala po zrušenej Alžbetínskej maďarskej univerzite. Prvým

slovenským rektorom (od roku 1921) bol JUDr. A. Ráth – 95.

výročie vzniku

Jubileá bez presnejších dátumov

- 1514 po vyhlásení križiackej výpravy proti Turkom, ktorú mal viesť

sedmohradský šľachtic Juraj Dóža a po jej následnom odvolaní

vypuklo pod jeho vedením sedliacke povstanie. Slovenska sa dotklo

len v juhovýchodnom Zemplíne. Povstanie bolo šľachtou kruto

potlačené a Dóžu upálili na rozžeravenom tróne – 500. výročie

vzniku

- 1824 na kežmarskom lýceu vznikla prvá slovenská študentská

spoločnosť- 190. výročie vzniku

- 1824 v Budíne vyšla básnická zbierka Jána Kollára Slávy dcéra.

Obsahovala 150 zneliek, ktoré autor rozčlenil do troch spevov –

Sáva, Labe, Dunaj – 190. výročie vzniku

- 1834 vznikol v Budapešti Spolok milovníkov reči a literatúry

slovenskej. Bol výrazom zbližovania katolíckej a evanjelickej

inteligencie. Jeho iniciátormi boli bernolákovci Anton Ottmayer

a Martin Hamuljak. Prvým predsedom bol Ján Kollár, správcom

spolku bol Martin Hamuljak. Spolok vydávala almanach Zora – 180.

výročie vzniku

- 1949 bol za národný park vyhlásený Tatranský národný park

(TANAP). Má rozlohu 50 964 hektárov, rozloha ochranného pásma

73

je 7 000 ha. Je súčasťou bilaterálneho národného parku (poľská časť

bola vyhlásená za národný park v roku 1954). Zaberá Vysoké

a Belianske Tatry, východnú časť Západných Tatier a severné okraje

Podtatranskej kotliny. Správa parku sídli v Tatranskej Lomnici – 65.

výročie vzniku

- 1959 v Nitre založili Pedagogický inštitút , roku 1964 sa

pretransformoval na Pedagogickú fakultu, od roku 1997 je súčasťou

Univerzity Konštantína Filozofa.

- 1969 v USA začali budovať komunikačný systém, ktorý postupne

prerástol do globálnej komunikačnej siete INTERNET. Americká

vládna agentúra ARPA vytvorila sieť štyroch počítačov, určených na

výmenu informácií pre vojenské účely. Postupne sa počet

pripojených počítačov zvyšoval – 45. výročie

- 1969 vznikol Zväz divadelných ochotníkov na Slovensku

(ZDOS), dobrovoľná záujmová organizácia ochotníckych

divadelných súborov. V rokoch 1969 – 1984 sídlil v Bratislave, od

roku 1984 v Martine. Jeho predchodcom bolo Ústredie divadelných

ochotníkov Slovenska (ÚSOD), ktoré založila Matica slovenská

v roku 1922 – 45. výročie vzniku

Michal Eliáš