Upload
others
View
0
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
ROČNÍK XIV. ČÍSLO 1 MAREC 2014
2
3
OBSAH
_______________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE Proglas dnes 5 Dejiny Uhorska a Slováci 7
PRIESTOR SLOVA Globálny sociálny parazitizmus /100 rokov FEDu/ 9 Národná idea sa nemôže vnucovať zhora ....prejav V.Putina 16 Bulharsko po vstupe do Európskej únie 26
KULTÚRA V TOKU ČASU Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria 33 Významné jubileum T.H. Ševčenka 35 Globalizácia 40 Chlebom a soľou 44
ZAUJALO NÁS Ukrajinský vizionár V.A. Kudin 46 Príbeh M.B. Chodorkovského 61 Zánik štátneho občianstva SR je legitímny 64 JUBILEÁ
Jubileá v 2. štvrťroku 2014 66
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIV, číslo 1.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Rada Združenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor:
Július Handžárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-
mail: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v marci 2014
4
5
KORENE A TRADÍCIE _______________________________________________________
Proglas dnes
Prvé stredoveké básne veľkých literatúr, ako je napríklad Chanson
de geste – Pieseň o Rolandovi (najstaršia verzia z roku 1080,
oslavujúca hrdinské činy kresťanských Frankov – Karolmanovho
vojska v bitke roku 778 s mohamedánskymi Saracénmi
v Roncevauxskom priesmyku) či pieseň o Nibelungoch, Cidovi,
Tristanovi a Izolde, Artušovom Svätom grále, to všetko boli
spracovania životných situácií stredovekého človeka, jeho úsilia
vybojovať, silou získať územie, bojovať o lásku, česť a rozličné
pozemské statky so zbraňou v ruke.
Prvá staroslovenská – a keďže sme potomkami veľkomoravských
Slovenov, potom aj naša slovenská – báseň je však o Bohu,
vzdelanosti, duchu, o knihe, slove, pod ktorými sa v tom čase
myslela viera a múdrosť, od ktorých jedine závisí kvalita života.
Báseň, ktorá hovorila o takýchto duchovných hodnotách pritom
nevznikla v čase idyly a pokoja, naopak. Bol to čas, keď dĺžka ciest
a nebezpečenstvo, číhajúce na pocestného, zamedzovali akýkoľvek
odhad výsledku, často zmareného aj zmenami na mieste, ktoré bolo
cieľom cesty (smrť pápeža, smrť kniežat, napr. Rastislava atď., teda
podstatné zmeny pôvodných východísk a zámerov). Ak sa nám dnes
zdá čas hektický, nebezpečný a neistý, bol taký v každom období pre
svojich súčasníkov.
Zdá sa nám dnešný čas málo duchovný a zameraný len na
materiálne hodnoty, zdá sa nám bez vízie a bez sna? Potom je
Proglas aktuálnou básňou. A možno nikdy, v žiadnej dobe, nebolo
6
a nie je dosť pripomínať záchranné hodnoty, ktoré chýbajú práve
preto, že sa nepripomínajú a dostatočne nepestujú.
Kultúrno-politická situácia v čase Konštantína a Metoda a ich
napriek prekážkam všetkého druhu úspešný zakladateľský kultúrny
čin – liturgia v zrozumiteľnom jazyku, obhájená Konštantínom pred
pápežom Hadriánom II. na základe úseku evanjelia, ktorý zdôrazňuje
demokratickú existenciu rovnosti všetkých ľudí na zemi („... na
všetkých svieti slnko rovnako“), následne oficiálne priznanie práva
na existenciu staroslovenskému jazyku ako štvrtému kultúrnemu
jazyku svojej doby popri hebrejčine, gréčtine a latinčine, ďalej
zákonodarstvo, ktoré sa usiloval uplatniť Metod, to všetko nás
potomkov môže napĺňať hrdosťou, no najmä táto tradícia práva
a pravdy má mať miesto v našom súčasnom živote. Lebo bez nej, ak
sa pozrieme naspäť do našich kultúrnych dejín, do obdobia
bernolákovských, následne štúrovských činov a vlasteneckých obetí,
do rokov matičných a najmä pomatičných – chradnúcich, keď
hornouhorská inteligencia strácala už všetku nádej po rakúsko-
maďarskom vyrovnaní, kde skutočne išlo o existenciu, keď zákon
z roku 1868 vyžadoval zmeny slovanských mien na nemecké alebo
maďarské, ak sa človek chcel uplatniť v štátnej inštitúcii. A v čase
vyhladzovania a strohej asimilácie to znova bola kniha ako
záchranný faktor. V tom ťažkom čase sa na Kukučínovu Rysavú
jalovicu, ako to uvádza Oskár Čepa, stálo v radoch.
(krátené)
Mária Bátorová
In: Slovenské pohľady 10/2013
7
Ivan Mrva, Vladimír Segeš
Dejiny Uhorska a Slováci
Perfekt, Bratislava 2012
Dávno očakávaná kniha – historici konečne poňali uhorské
dejiny ako naše dejiny, ako dejiny slovenského národa
v mnohonárodnostnom spoločnom štáte – nie je dielom Historického
ústavu Slovenskej akadémie vied, čo by sa azda patrilo, ani inej
štátom financovanej spoločnosti dejepiscov, ale je výsledkom úsilia
dvoch historikov a edičným činom súkromného vydavateľstva,
pričom vydanie knihy podporilo ministerstvo kultúry.
Treba mať na pamäti prvé vety knihy: „V prevažne
spolitizovaných interpretáciách slovenskej historiografie 20. storočia
zostalo pre dejiny Uhorského kráľovstva neveľa miesta ... po vzniku
Československej republiky v roku 1920 sa zatracovali predovšetkým
z národných, po roku 1948 z triednych dôvodov“.
Autori vychádzajú z princípu, ktorý ako prvý vyslovili profesor
M. Kučera, že „z hľadiska slovenských dejín sa uhorský štát javí ako
následnícky štát Veľkej Moravy a jej zriadenia.“ Doc. Segeš (autor
prvej tretiny štyristostranového diela) spracoval stredoveké Uhorsko
od vzniku Uhorského kráľovstva, teda od čias arpádovského žezla
cez obdobie vlády Anjouovcov, Žigmunda Luxemburského, Mateja
Korvína po Jagelovcov, teda zhruba od roku 1000 do roku 1526.
Približne rovnako dlhé obdobie, ale tým, že je k nám bližšie, asi
dvojnásobne širšie, spracoval doc. Mrva (od osmanskej invázie po
rok 1918).
8
Doslova s prekvapením čitateľ sleduje, nakoľko boli dejiny
Uhorska aj našimi dejinami – veď si len uvedomme, že sme obývali
toto územie oveľa skôr ako naši južní susedia, aj to, že Maďari
v uhorskom štáte nikdy netvorili početnú väčšinu, že Bratislava bola
po tri storočia hlavným mestom tohto štátu, atď. Autori a vydavateľ
očakávajú aj kritické a polemické hlasy, najmä ak by posúvali
poznanie dopredu – neplodného váhania bolo už dosť.
In: Slovenské pohľady 10/2013
9
PRIESTOR SLOVA _______________________________________________________
Globálny sociálny parazitizmus
(100 rokov FEDu)
Vedecké centrum politického myslenia a ideológie dňa 19.
decembra 2013 v Moskve zorganizovalo medzinárodnú vedecko-
spoločenskú konferenciu na tému „Globálny sociálny parazitizmus
( 100 rokov FEDu)“.
Konferencie sa zúčastnili vedci, pedagógovia, politici,
ekonómovia, predstavitelia spoločenských organizácií, novinári,
politológovia, právnici, podnikatelia i radoví občania. Celkovo sa na
konferencii zúčastnilo viac ako 200 osôb z 8 štátov. Konferenciu
otvoril riaditeľ Vedeckého centra politického myslenia a ideológie S.
Sulakšin, ktorý vysvetlil jeden zo základných pojmov tejto
konferencie – index parazitizmu. Index parazitizmu je pomer úrovne
spotreby konkrétneho štátu v rámci svetového HDP k úrovni jeho
vkladu do svetového HDP. Na základe toho môžeme štáty rozdeliť
do dvoch charakteristických skupín: na parazitov (sem patrí USA,
Anglicko, Juhoafrická republika) a donorov ( takými sú napríklad
Rusko, Čína, iste aj Slovensko). Dnešný svetový ekonomický
systém, zvaný aj „svetové kasíno“, je nastavený tak, že bohatí sa
stávajú ešte bohatšími a chudobní chudobnejšími. „Kasíno“ však zle
gazduje a hrozí mu bankrot. Preto ak je dobrým zvykom želať
jubilantovi pri jeho okrúhlom výročí mnoho ďalších rokov života,
v prípade storočnice FEDu tomu tak nie je. Preto sa robí analýza
terajšieho stavu a na jej základe bude treba urobiť zmeny, ktoré by
viedli k ozdraveniu a udržateľnému modelu života. Vírus už príliš
hlboko napadol živý organizmus našej planéty a hrozí, že parazit
10
zničí svojho nositeľa. Preto je potrebné a životne nutné ho
z organizmu vylúčiť.
Z prednesených referátov sme vybrali vystúpenie ruského
spisovateľa Nikolaja Starikova:
Dobrý deň, vážení kolegovia! Vo svojej prednáške by som sa
chcel trochu hlbšie ponoriť do histórie, spomenúť si na to, ako sa
zakladal Federálny rezervný systém (FED), pohovoriť o cieľoch jeho
založenia a zhodnotiť, do akej miery boli do dnešného času tieto
ciele splnené a čo z toho vyplýva.
Skôr, ako sa ponoríme do histórie, rád by som sa vrátil
k samotnému názvu nášho dnešného „jubilanta“ - Federálneho
rezervného systému (FED). My všetci veľmi dobre vieme, že on
vôbec nie je federálny. Nie je to štátna, ale súkromná štruktúra, to
znamená, že nemôže byť federálny. Všetci tiež vieme, že rovnako tak
nie je žiadnou štruktúrou rezervnou. Pretože peniaze, ktoré on tlačí
zo vzduchu, nie sú kryté ničím, žiadnou rezervou. To znamená, že
nie je ani rezervný. S tretím slovom, ktoré figuruje v názve, je ťažko
nesúhlasiť – Systém. Je to naozaj systém. Preto aj navrhujem volať
ho jednoducho Systém. Jednak z dôvodu ekonomiky súčasnej doby
a tiež z dôvodu vysvetlenia jeho podstaty.
Aké boli ciele tých, ktorí vymysleli a založili tento Systém?
Po prvé, je treba povedať, že Systém bol založený o niečo skôr,
než pred sto rokmi ( teda skôr ako v roku 1913). Nechcem sa stratiť
v bludisku neznámeho terénu, no hoci sa jeho založenie v podstate
datuje od spomenutého roku, chcel by som pripomenúť ešte jeden
dôležitý dátum: je to rok 1694, keď bola založená Bank of England.
V skutočnosti to bolo prvé novodobé moderné emisné centrum
založené práve tam. Neskôr Veľká Británia počas expanzie do USA
založila niečo ako filiálku Bank of England v Spojených štátoch,
ktorá dostala názov Federálny rezervný systém (FED). Vidíme, že
systém má hlbšie historické korene. Ľudia, ktorí ho vymysleli, nežili
až v 20-tom storočí. Nenosili len cylindre, či klobúky, ale aj celkom
iný odev príslušný svojej stredovekej dobe.
11
Aký bol podľa môjho názoru cieľ založenia Systému? Napriek
tomu, vážení kolegovia, že hodnotíme veľmi vážne veci, zdá sa mi,
že trochu kĺžeme po povrchu.
Tu sa veľmi veľa hovorilo o tom, že Systém, ktorý je založený
vďaka nekontrolovanej emisii vybraných valút niektorých štátov,
dáva možnosť vysávať zdroje z iných štátov. V skutočnosti umožňuje
vyciciavať zdroje z väčšiny krajín našej planéty a prečerpávať ich do
niekoľkých štátov, ktoré voláme štátmi – parazitmi. Všetko je naozaj
tak. Absolútne s tým súhlasím. Otázka: Je konečným cieľom
založenia tohto Systému samotný parazitizmus, teda to, že sa
zlepšuje život jedných na úkor druhých? Podľa môjho názoru, toto je
len vedľajším zámerom. Podstatu predstavuje to, čo tvorí obsah
záujmu početných vodcov a štátnych činiteľov mnohých dôb – moc
nad svetom.
Tento systém je koncipovaný ako nástroj podrobenia si
ľudstva, ako inštrument nastolenia globálnej moci.
Takže, ak budeme hodnotiť Systém práve takýmto spôsobom,
vtedy pochopíme jeho konečný cieľ. Konečným cieľom nie je
zlepšenie života. Je to iba vedľajší efekt. Spomeňme si napríklad na
Napoleona, ktorý bol bezpochyby talentovaným vojvodcom. Som
presvedčený, že sa nikdy nechystal ovládnuť celý svet, pretože bol
človekom dostatočne rozumným. Po tom, čo porazil svojich
protivníkov, za anglické peniaze útočiacich v koalíciách na
Francúzsko, čo robil Napoleon? Nútil tieto štáty vydržiavať jeho
armádu. Medzi iným, vyslovil tento znamenitý aforizmus: „Ak
nebudete kŕmiť svoju armádu – budete kŕmiť cudziu“.
Dnes tu vidíme presne ten istý systém: Vysávajú sa zdroje
z mnohých štátov, prečerpávajú sa do USA a Amerika má možnosť
držať vojenský rozpočet prakticky rovný vojenským rozpočtom
všetkých ostatných štátov. Veľkú časť armády NATO, jej základ,
tvorí americká armáda. Za čie peniaze je vydržiavaná? Vážení
kolegovia, tu vás musím sklamať, hoci si myslím, že túto horkú
pravdu poznáte aj bezo mňa. Vo veľkej miere je armáda Spojených
12
štátov financovaná z našich spoločných peňazí. My, ako daňoví
poplatníci Ruska, financujeme armádu, ktorá núti iných robiť nové
reparačné platby pre Západ.
Je nastolený systém, ktorého naakumulované zdroje dovoľujú
ohlupovať mozgy veľkej časti obyvateľstva planéty, nahovárajúc im,
že vysoká životná úroveň, slušný štandard, nové diaľnice – nie sú
následkom toho, že sa peniaze prečerpávajú z jedného konca sveta na
druhý. Ale je to vraj preto, že tam je viacstranícky parlamentný
demokratický systém, ktorý údajne anglosaským národom a ich
spojencom umožňuje dosahovať akési vyššie vedomie, aké nemajú
iné národy sveta. No všetko je to veľký nezmysel.
Tento nezmysel sa rozplynie ako ranná hmla len čo sa znižuje
životná úroveň, pretože tieto tvrdenia sú založené práve na
deklarovaných vysokých životných štandardoch. To znamená, že
systém nesmie v žiadnom prípade dovoliť prepadu týchto životných
štandardov bez ich určitého vážneho seriózneho objasnenia. Za
dostatočné objasnenie je považovaný vážny vojenský konflikt
a globálna ekonomická kríza, ak sa v systéme objaví a naruší jeho
plánovaný chod ďalšia kríza spôsobujúca zníženie životnej úrovne.
No aby sa neustále znižovala táto životná úroveň tak, ako to vidíme
dnes, to je pre nich obrovský problém.
Teraz niekoľko slov o tom, ako sa tieto ciele dosahovali a ako sa
dosahujú aj dnes. V skutočnosti sa nedeje týmto spôsobom nič nové
pod slnkom. Hovorili už o tom mnohí múdri ľudia, neostáva nám nič
iné, len s nimi súhlasiť. Dosahuje sa to úplatkami, vraždami,
vojnami, informačnými lžami – ničím iným. Takýmto spôsobom
Bank of England vytvoril najprv tie prechodné štruktúry, ktoré vošli
do histórie USA pod názvom „prvá banka“ a „druhá banka“. Čiže to
boli prakticky totožné štruktúry FEDu, len pod iným názvom
a s obmedzeným časovým intervalom. Dostali licenciu na dvadsať
rokov, po uplynutí ktorých americkí zákonodarcovia zastavili
činnosť týchto bánk, no dialo sa to za veľkého odporu, vrátane
atentátu na prezidenta Andrewa Jacksona. Aj ďalej vidíme, že
v dejinách USA boli zavraždení štyria prezidenti. Ak sa zameriame
13
na príčiny ich zabitia, vidíme, že Abraham Lincoln, William
McKinley a James Garfield, tiež John Kennedy boli zabití z dôvodu
svojich sporov s bankármi. Nebudem sa teraz podrobne zaoberať
tým, ako sa každý z nich snažil uniknúť spod tohto tlaku FEDu, spod
útlaku bankárov, spod útlaku bánk (mám na mysli súkromné emisné
centrá), ktoré sa zakladali v USA. To by zabralo celý náš čas.
Upriamujem len vašu pozornosť na to, že je potrebné pozorne
skúmať príbehy týchto prezidentov, a takto objasniť príčiny ich
smrti.
FED bol založený ako následok vzniku krízy, ktorá bola v USA
umelo vyvolaná. FED okamžite začal pracovať na tom, že vyvolal
ďalšiu krízu, ktorá vošla do histórie pod názvom „Veľká depresia“.
Na pozadí tejto „Veľkej depresie“ bankári skúpili celý systém
ekonomiky USA, nakoniec si podmanili celú Ameriku a nastavili
kurz k druhej svetovej vojne. Najmä preto, že skúsenosť z prvej
svetovej vojny im ukázala, že vojna je veľmi dobrý spôsob zničenia
nie iba štátov-impérií, ktoré im konkurovali svojimi vlastnými zlatom
krytými valutami, ale aj ich finančných systémov.
Po zničení hlavných mocností Európy v prvej svetovej vojne si
libra uchovala svoj dominujúci vplyv, no dolár sa postupne stával
hlavnou svetovou valutou. Po druhej svetovej vojne si už vymenili
miesto. Tu si treba uvedomiť, že toto všetko sú ohnivká jedného
reťazca. Boli to bankári Bank of England, ktorí založili FED, alebo
proste „Systém“ Spojených štátov a týmto spôsobom spojili
vzájomne medzi sebou dve časti anglosaského sveta. To je paradox.
Boli časy, kedy americkí slobodymilovní kolonisti bojovali za
právo raziť svoje vlastné mince, emitovať svoje vlastné bankovky,
mať vlastné peniaze. Veľmi dobre si totiž uvedomovali, že peniaze
emitované Anglickou bankou prečerpávajú časť zdrojov z americkej
kolónie do Anglicka. Prešlo však rovných sto rokov, teda asi toľko
času, za aký si Veľká Británia podrobila Spojené štáty americké.
Teraz sa USA premenili z štátu najviac milujúceho slobodu proti
britskému útlaku na štát, ktorý sám je svetovým žandárom. Všade
14
teraz oni zavádzajú systém, ktorý ako vysávač vyťahuje svetové
zdroje v prospech tzv. „Zlatej miliardy“.
Položme si otázku: Dosiahli sa stanovené ciele? Zdá sa mi, že je
vhodné obrátiť našu pozornosť na vážny moment, ktorý podľa môjho
názoru ukazuje na to, že vysoká životná úroveň nie je samotným
cieľom, ale iba prostriedkom. Ak by išlo iba o vytvorenie
materiálnych zdrojov a ich prečerpanie z jedného konca planéty na
druhý, nekultivovali by sa tie morálne princípy, ktoré vedú
k degradácii ľudstva, nerazila by sa politika tichej genocídy, kde (ako
vidíme) sa vštepujú hodnoty bezdetných rodín, nekonečnej spotreby
a podobne. Samozrejme, Systém je založený na peniazoch a peniaze
v ňom musia nahradiť Boha – to je základný princíp , ktorý sa
implementuje. No Systém začína požierať sám seba, pretože
v podstate, ak počet ľudí a ľudstvo samotné sa bude trvale znižovať
a ľudia nebudú mať z rôznych príčin deti, vtedy tento Systém, ako
skutočný parazit, ako vírus, ktorý sa usadil v organizme, zahynie.
Pretože zahynie ten organizmus, ktorý umožní parazitovi priživovať
sa na jeho životných šťavách.
Takže vidíme dôležitý znak toho, že nie peniaze sú konečným
cieľom, oni sú iba prostriedkom. Cieľom sú to presne tie morálne
normy, ktoré sa dnes kultivujú. Povedzte mi, prosím, prečo európski
komisári v pracovných prilbách ( takzvané pokrokové spoločenstvo)
podporujú v takých konzervatívnych krajinách postsovietského
priestoru ako Moldavsko a Ukrajina gay-parády, či zákony o rovnosti
pohlavia? Prečo? Ako to súvisí s peniazmi?
Zdalo by sa, že Moldavsko je neveľký štát, zato Ukrajina má
svoju cenu. Súhlasíme s tým, aby požiadavky samotných Ukrajincov
neprekračovali vlastné historické tradície. Na čo by to bolo potrebné?
Nuž, to je základná požiadavka, ktorá je nevyhnutnou súčasťou toho
sveta, ktorý oni budujú. Prečo? Pretože potrebujú moc nad svetom,
pretože oni chcú rozložiť všetkých. Chcú zničiť rodinu, chcú zničiť
národné štáty, ktoré pre nich predstavujú prekážku. Chcú všetko!
15
Tu si treba uvedomiť, že oni potrebujú ešte dosť veľa peňazí na
to, aby sa tento Titanic udržal na hladine ešte dvadsať rokov. Oni
chcú všetko. V tomto slova zmysle sa s nimi dohovoriť nedá. Nie je
možné sa dohovoriť s niekým, kto ťa chce celého zožrať. Oni sa
jedným palčekom, jedným malíčkom nenasýtia. Je to ako byť
s tigrom v klietke: pokús sa s ním dohovoriť akože kúsoček zješ a ja
ostanem celý. Takto to nebude. Znamená to, že nie je treba s ním
viesť rozhovor? Samozrejme, nie. Rokovania je nutné viesť vždy a so
všetkými. Tým viac s tými, ktorí sú od nás silnejší. No my si musíme
uvedomiť, že ich konečným cieľom je globálna dominancia, kde nám
ako štátu, ako civilizácii, ako národu v našej dnešnej podobe miesta
niet! A keď sa spolu nepousilujeme, ak spolu nepochopíme ich
konečný cieľ, môžeme viesť rozhovorov koľko chceme, no žiadny
úžitok nám to neprinesie.
Preto v mnohom súhlasím s tými tézami, ktoré tu dnes kolegovia
predniesli. No navrhujem spolu vystúpiť ešte o jeden stupeň vyššie
a pozrieť sa na tento Systém skonštruovaný našimi britskými,
americkými a ešte inými neznámymi kolegami (bankármi). Poďme
na ten stupeň, ktorý oni sami vybudovali k ovládnutiu sveta. Sveta,
v ktorom pre nás niet miesta. Myslím, že vtedy naše hodnotenie
a naše skutky budú adekvátne tým „výzvam“, ako sa to dnes hovorí
(mne sa toto slovo nie veľmi páči, pretože nie je jasné, kto koho na
čo vyzýva, kto vie či nie na súboj), tým nebezpečenstvám, ktoré oni
skutočne pre nás chystajú.
A o tom, že chystajú novú vojnu, niet žiadnych pochýb. Pozrite
sa na to, čo sa deje na Blízkom východe, všimnime si to, čo chystajú
v Strednej Ázii, pozrite sa na to množstvo zbraní, ktoré sa
nahromadilo v tomto novom „šťastnom“ svete po rozpade
Sovietskeho zväzu. Tu, v tomto svete musíme spolu žiť, preto
navrhujem, aby sme všetci spolu podporovali prezbrojenie našej
armády. Pretože len toto pomôže našej vlasti zachrániť sa.
Preklad z ruského jazyka
PhDr. Jozef Mižák, Tibor Korečko
16
Národná idea sa nemôže vnucovať zhora,
nemôže sa budovať na základe
ideologického monopolu.
Valdajská reč Vladimíra Putina
Valdajský klub vznikol v septembri 2004 z iniciatívy agentúry RIA
Novosti, Výboru pre zahraničnú a obrannú politiku, novín The
Moscow Times a časopisov Rusko v globálnej politike a Russia
Profile
Jubilejné desiate zasadanie Valdajského klubu sa konalo v
septembra 2013 v Novgorodskej oblasti pri jazere Valdaj a téma
zasadnutia bola „Rozmanitosť Ruska v súčasnom svete“. Na
zasadnutí bolo viac ako 200 účastníkov z radov ruských politikov,
regionálnych lídrov, predstaviteľov opozície a medzinárodných
expertov. Zasadnutia klubu sa zúčastnil aj Ján Čarnogurský.
Medzi účastníkmi diskusie boli aj minister zahraničných vecí
Ruska Sergej Lavrov, bývalý predseda Európskej komisie Romano
Prodi a bývalý poľský premiér Leszek Miller. Na záver rokovania
vystúpil prezident Ruskej Federácie Vladimír Putin. Zaujímavosťou
je, že na rokovaní Valdajského klubu sa zúčastnili aj predstavitelia
ruskej opozície, ako napr. Vladimír Ryžkov a Gennadij Gudkov. Na
tomto zasadnutí členovia Valdajského klubu posúdili aj také otázky,
ako napríklad: „Kto sme, čím sa chceme stať a kým nás chce vidieť
svet.“. Organizátori Valdajského klubu predpokladajú, že sa im za
niekoľko rokov podarí vytvoriť spoločnosť, ktorá sformuluje
a predloží národnú ideológiu a novú identitu. „Na zasadnutie sme
pozvali všetkých, od superliberálov až po superkonzervatívcov“,
povedal predseda Prezídia Výboru pre zahraničnú a obrannú
politiku Sergej Karaganov.
Z materiálov zasadania uvádzame prejav prezidenta Ruskej
federácie Vladimíra Putina, ktorého myšlienky a konštatovanie sú
v mnohom poučné aj pre príslušníkov nášho národa a občanov nášho
štátu.
17
Dobrý deň, milí priatelia! Dámy a páni!
Dúfam, že miesto a čas pre vaše jednanie a pre naše stretnutie sú
dobre zvolené - je to stred Ruska, nie zemepisne, ale duchovne, je
jednou z kolísok našej štátnosti. Naši vynikajúci vedci - historici vied
písali vo svojich výskumoch, že práve tu sa zrodili prvky ruskej
štátnosti, čím mali na mysli, že veľké rieky Volchov a Neva, boli
prírodnými prostriedkami komunikácie, prirodzenými pre tú dobu.
Už ste tu diskutovali niekoľko dní. Budem sa snažiť nie veľmi vás
unavovať, len si dovolím vyjadriť svoj názor k témam, ktorých ste sa
počas týchto jednaní dajakým spôsobom dotýkali. Nejde len o
analýzu ruských historických, kultúrnych a štátnych skúseností.
Predovšetkým mám na mysli všeobecnú rozpravu, rozhovor o
budúcnosti, o stratégii a hodnotách. A tu sa začala rodiť ruská
štátnosť.
Tohto roku sa tu zhromaždil mimoriadne veľký počet účastníkov -
viac ako 200 ruských a zahraničných politikov, verejných,
duchovných vodcov, filozofov. umelcov. Ľudí s veľmi rozdielnymi,
niekedy aj protichodnými a veľmi originálnymi názormi. Základy
vývoja našej zeme, o tom, ako globálne procesy budú ovplyvňovať
našu národnú identitu, o tom akým chceme vidieť svet v 21. storočí:
čo môže priniesť do tohto sveta, spolu s našimi partnermi, naša zem -
Rusko.
Dnes z potreby hľadania novej stratégie a zachovania svojej
identity v radikálne sa meniacom svete, svete, ktorý sa stal viac
otvoreným, transparentným a vzájomne prepojeným, v tej či inej
podobe sa stretávajú prakticky všetky krajiny, všetky národy: ako
ruské, tak európske, Číňania a Američania, a spoločnosti takmer vo
všetkých zemiach sveta. A my, samozrejme tiež, tu na Valdaji, sa
snažíme lepšie pochopiť, ako sa tej výzve pokúšajú čeliť naši
partneri, pretože sa tu stretávame hlavne s odborníkmi na Rusko. Ale
my vychádzame z toho, že naši vážení hostia vyjadrujú svoj názor na
vzájomnú interakciu, vzťah s Ruskom a krajinami, ktoré zastupujem.
18
Pre Rusov, pre Rusko znejú otázky "Kto sme?", "Kým chceme byť?"
v našej spoločnosti stále hlasitejšie. Ustúpili sme od sovietskej
ideológie a už nie je možné ju vrátiť. Zástanci fundamentálneho
konzervativizmu, ktorí sa pozerajú k Rusku pred rokom 1917, ako sa
zdá, sú rovnako ďaleko od reality ako aj zástancovia západného
ultraliberalizmu. Je jasné, že náš pokrok nie je možný bez
duchovného, kultúrneho a národného sebaurčenia, inak nebudeme
môcť odolávať vnútorným a vonkajším výzvam, nemôžeme byť
úspešní v globálnej konkurencii. A dnes vidíme nové kolo tejto
konkurencie. Hlavnými smermi dnešnej konkurencie sú ekonomicko-
technologické a ideologicko-informačné. Vyhrocujú sa tiež vojensko-
politické problémy a vojensko-politická situácia. Svet sa stáva
tvrdším, niekde je odmietané nielen medzinárodné právo, ale
dokonca aj slušnosť.
Treba byť silným vo vojenskej, technologickej, ekonomickej
oblasti, ale hlavná vec, ktorá bude rozhodovať o úspechu, je kvalita
ľudí, kvalita spoločnosti, duchovná a mravná. Veď nakoniec, ako
ekonomický rast a prosperita, tak aj geopolitický vplyv sú odvodené
od stavu samotnej spoločnosti, od toho, ako občania tej či onej
krajiny cítia svoju jednotu, nakoľko sú zakorenení vo svojich
dejinách, v hodnotách a tradíciách, nakoľko ich spájajú spoločné
ciele a zodpovednosť. V tomto zmysle je pre Rusko otázka získania a
upevnenia národnej identity skutočne zásadnou vecou. Medzitým
Rusko dnes zažíva nielen objektívny tlak globalizácie na svoju
národnú identitu, ale tiež dôsledky národných katastrof dvadsiateho
storočia, kedy sme dvakrát zažili rozpad našej štátnosti. Výsledkom
bol zničujúci úder do kultúrneho a duchovného kódu národa, stretli
sme sa s porušovaním tradícií a jednoty dejín, demoralizácie
spoločnosti, deficitom dôvery a zodpovednosti. To má korene v
mnohých naliehavých problémoch, ktorým čelíme. Veď otázka
zodpovednosti samému sebe, spoločnosti a zákonom je jednou zo
základných otázok, a to nie len v práve, ale aj v každodennom živote.
Po roku 1991 vznikol dojem, že nová národná ideológia,
ideológia rozvoja, sa narodí sama od seba. Štát, moc, intelektuálna a
19
politická trieda sa takmer vyradili z tejto práce, tým skôr, že stará
oficiálna ideológia po sebe zanechala nepríjemný pocit. A práve
preto sa všetci báli čo i len dotknúť sa tejto témy. Okrem toho,
absencia národnej idey na základe národnej identity bola výhodná
kvázikoloniálnej časti elity, ktorá dávala prednosť krádežiam a
vývozu kapitálu pred spojením svojej budúcnosti s krajinou, kde tie
peniaze získala. Prax ukázala, že nová národná idea sa nerodí a
nevyvíja podľa trhových pravidiel. Dištancovanie sa štátu a
spoločnosti od tohto problému neprináša výsledky, rovnako ako
mechanické kopírovanie cudzích skúseností. Tak veľké pôžičky,
rovnako ako aj vonkajšie pokusy „civilizovať“ Rusko, neboli prijaté
prevažnou väčšinou nášho národa, pretože túžba po nezávislosti,
duchovnej, ideologickej a vonkajšej suverenite je nedeliteľnou
súčasťou nášho národného charakteru. Mimochodom, tento prístup
nefunguje aj v mnohých ďalších krajinách. Preč sú tie časy, keď
hotový model usporiadania sociálneho zriadenia mohol byť
nainštalovaný v inom štáte ako počítačový program. Tiež chápeme,
že identita, národná idea nemôže byť nanútená zhora, nemôže byť
vybudovávaná na základe ideologického monopolu. Taká
konštrukcia je veľmi nestabilná a zraniteľná. Vieme to z vlastnej
skúsenosti, že v modernom svete nemá žiadnu budúcnosť. Je nutná
historická tvorivosť, syntéza najlepších národných skúseností a ideí,
pochopenia našich kultúrnych, duchovných, politických tradícií z
rôznych uhlov pohľadu, s tým, že to nie je niečo zatvrdnuté , dopredu
dané, ale že je to živý organizmus.
Až potom bude naša identita založená na pevných základoch a
bude nasmerovaná do budúcnosti, a nie do minulosti. To je hlavný
argument v prospech toho, aby otázka ideológie rozvoja bola nutne
diskutovaná medzi ľuďmi, ktorí majú rôzne pohľady a rôzne názory
na to, ako a čo robiť. pokiaľ ide o riešenie niektorých problémov.
Nám všetkým: tzv. neo-slovanofilom a neo-západofilom, štátnikom a
tzv. liberálom - celej spoločnosti, bude treba pracovať na formovaní
spoločných rozvojových cieľov. Treba sa zbaviť zvyku počúvať len
svojich ideologických prívržencov a hneď od kraja s hnevom a
dokonca i nenávisťou odmietať akýkoľvek iný názor. Nie je možné
20
kopať do budúcnosti krajiny ako do futbalu, ponoriť sa do
nespútaného nihilizmu, spotreby, kritiky čohokoľvek, alebo do
ponurého pesimizmu. Liberáli sa musia naučiť hovoriť so zástupcami
ľavicových názorov a naopak nacionalisti by si mali uvedomiť, že
Rusko sa formovalo práve ako mnohonárodný a multi-náboženský
štát a spochybňovaním nášho multietnického pôvodu, zneužívaním
tém ruského, tatarského, kaukazského, sibírského a dajakého
ďalšieho nacionalizmu a separatizmu, nastupujeme na cestu skazy
svojho genetického kódu. V skutočnosti, začíname ničiť sami seba.
Zvrchovanosť, nezávislosť a územná celistvosť Ruska sú
bezpodmienečné. Sú to "červené línie", ktoré nesmie nik prekročiť.
Pri všetkej pluralite našich názorov, diskusie o identite, o národnej
budúcnosti nie sú možné bez vlastenectva ich účastníkov.
Vlastenectvo samozrejme v najčistejšom zmysle tohto slova. Príliš
často v histórii štátu, namiesto opozície vláde, sme konfrontovaní s
opozíciou samotnému Rusku. Už som o tom hovoril. Puškin o tom
hovoril. Vieme, ako sa to skončilo - demoláciou štátu ako takého. U
nás prakticky neexistuje žiadna rodina, ktorá by sa bola minula
nešťastiam minulého storočia. Otázky hodnotenia určitých
historických udalostí ešte dnes rozdeľujú našu vlasť a spoločnosť.
Musíme tieto rany zahojiť, obnoviť celistvosť historického tkaniva.
Nemôžeme klamať seba samých, vyškrtnúť nepekné alebo
ideologicky nevhodné stránky, prerušiť spojenie generácií, ísť do
extrémov pri vytváraní alebo zavrhovaní idolov. Je načase prestať si
všímať na histórii len to špatné, nadávať si viac, ako to robí hocikto z
našich nepriateľov. Kritika je nutná, Ale bez sebaúcty, bez lásky k
Vlasti táto kritika je ponižujúca a neproduktívna. Mali by sme byť
hrdí na naše dejiny a máme na čo byť hrdí. Celá naša história bez
výnimiek by sa mala stať súčasťou ruskej identity. Bez priznania
tohto faktu nie je možná vzájomná dôvera a pohyb spoločnosti
dopredu.
Ďalšia vážna výzva pre identitu Ruska je spojená s udalosťami,
ktoré prebiehajú vo svete. Sú tu vnútorné politické a morálne
aspekty. Vidíme, ako väčšina euroatlantických krajín fakticky ide
21
cestou odmietania svojich koreňov, vrátane kresťanských hodnôt,
ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Popierajú sa morálne zásady
a akákoľvek tradičná identita: národná, kultúrna, náboženská alebo
dokonca pohlavná. Robí sa politika, ktorá dáva na rovnakú úroveň
veľkú mnohodetnú rodinu a partnerstvo osôb rovnakého pohlavia.
Vieru v Boha a vieru Satana. Výstrelky politickej korektnosti sú už
tak ďaleko, že už sa vážne hovorí o registrácii strán, ktorých cieľom
je podpora pedofílie.
Ľudia v mnohých európskych štátoch sa boja alebo hanbia
hovoriť o svojej náboženskej príslušnosti. Rušia sa a premenovávajú
sviatky, aby hanblivo schovali podstatu týchto sviatkov - ich morálny
základ. A tento model sa snažia agresívne vnútiť celému svetu. Som
presvedčený, že to je priama cesta k degradácii a primitivizmu, k
hlbokej demografickej a morálnej kríze. Čo iné by mohlo byť väčším
dôkazom o morálnej kríze ľudskej spoločnosti, ako strata schopnosti
sebareprodukcie. Dnes takmer všetky vyspelé krajiny nie sú schopné
sa reprodukovať, dokonca ani s pomocou migrácie. Bez hodnôt
založených v kresťanstve a iných svetových náboženstvách, bez
morálky, ktoré formovali tisíce rokov, ľudia nevyhnutne stratia svoju
ľudskú dôstojnosť. My považujeme za prirodzené a správne hájiť
tieto hodnoty. Treba rešpektovať právo akejkoľvek menšiny na
odlišnosť, ale tiež by sa nemali spochybňovať práva väčšiny.
Zároveň vidíme pokusy dajakým spôsobom oživiť zjednodušený
model unipolárneho sveta, zničiť inštitút medzinárodného práva a
národnej suverenity. Taký unipolárny, zjednodušený svet nepotrebuje
suverénny štát, potrebuje vazalov. V historickom zmysle je to
odmietnutie svojej vlastnej tváre, odmietnutie rozmanitosti sveta
daného Bohom a prírodou. Rusko je s tými, ktorí sa domnievajú, že
zásadné rozhodnutia by mali byť spracované na kolektívnom
základe, nie podľa uváženia a v záujme jednotlivých krajín alebo
skupín štátov. Teda, že by malo pôsobiť medzinárodné právo, a nie
právo silnejšieho, ani pästné právo, a malo by to platiť, že nijaký
národ nie je „výnimočný“ ale jedinečný, samozrejme svojbytný a má
rovnaké práva, aj práva samostatne si zvoliť cestu vlastného rozvoja.
22
Toto je náš koncepčný pohľad, ktorý vychádza z nášho vlastného
historického osudu, z úlohy Ruska vo svetovej politike. Naša súčasná
pozícia má hlboké historické korene.
Samotné Rusko sa vyvíjalo na základe úlohy Ruska vo svetovej
politike. A vyvíjalo sa na základe rozmanitosti, harmónie a
rovnováhy, a túto rovnováhu prinášalo do sveta. Chcel by som vám
pripomenúť, že Viedenský kongres v roku 1815 a dohody v Jalte z
roku 1945, ktoré boli prijaté s veľmi aktívnou účasťou Ruska, zaistili
dlhodobý mier. Sila Ruska, sila víťaza v týchto kľúčových
okamihoch, sa prejavila v šľachetnosti a spravodlivosti. A
nezabúdajme na Versailles, uzatvorený bez účasti Ruska. Mnohí
odborníci, a ja s nimi plne súhlasím, veria, že práve vo Versailles boli
položené korene budúcej svetovej vojny. Pretože Versaillská dohoda
bola nespravodlivá k nemeckému ľudu a uložila nemeckému ľudu
také obmedzenia, s ktorými sa pri normálnom fungovaní nemohol
vyrovnať ani počas storočia dopredu.
Chcem vás upozorniť ešte na jeden základný aspekt. V Európe a
v rade ďalších krajín je tzv.multikulturalizmus, ktorý je cudzorodým
prvkom umele presadzovaným zhora. Nie náhodou politici dnes a
verejní činitelia v samotnej Európe stále častejšie hovoria o sklamaní
z multikulturalizmu, o tom, že nie je schopný zaistiť integráciu
odlišných jazykových a kultúrnych elementov spoločnosti. V Rusku,
na ktoré sa snažili dávať vo svete nálepku " väzenie národov", za celé
stáročia nezmizol jediný, dokonca ani najmenší národ. Všetky si
zachovali nielen svoju vnútornú autonómiu a kultúrnu identitu, ale
zároveň i svoj historický priestor. Viete, že v dobách sovietov mal
takmer každý malý národ svoju tlač. Podporovali sa jazyky,
podporovala sa národná literatúra. Mimochodom, mnoho vecí, ktoré
sa robili v tejto oblasti skôr, musíme vrátiť a poučiť sa z toho. V
tomto prípade máme jedinečnú skúsenosť vzájomného vplyvu,
vzájomného obohacovania sa a vzájomného rešpektovania rôznych
kultúr. Táto politická kultúra a politická etika žije v našom
historickom vedomí v našom duchu, v našom historickom kóde. Na
tomto sa prirodzeným spôsobom budovala tisíc rokov naša štátnosť.
23
Rusko - ako sa obrazne vyjadril filozof Konstantin Leontjev - sa
vždy vyvíjalo ako "kvitnúca zložitosť", ako štát civilizácie, spevnený
ruským ľudom, ruským jazykom, ruskou kultúrou, ruskou
pravoslávnou cirkvou a ďalšími tradičnými náboženstvami Ruska.
Práve z modelu štátu - civilizácie vychádzajú zvláštnosti nášho
štátneho zriadenia, ktoré sa vždy snažilo pružne prispôsobovať
národným a náboženským zvláštnostiam rôznych oblastí, a
zabezpečovať rozmanitosť v jednote. Kresťanstvo, islam, budhizmus,
judaizmus a iné náboženstvá sú nedeliteľnou súčasťou identity a
historického dedičstva Ruska v súčasnom živote jeho občanov.
Hlavnou úlohou štátu, zakotveného v Ústave, je zabezpečenie
rovných práv pre predstaviteľov tradičných náboženstiev a ateistov,
právo na slobodu svedomia pre všetkých občanov. Navyše,
identifikácia výhradne podľa etnického pôvodu a náboženstva v
najväčšom štáte s multietnickým zložením obyvateľstva, je
samozrejme nemožná. Práve formovanie občianskej identity,
založenej na spoločných hodnotách, vlasteneckého povedomia,
občianskej zodpovednosti a solidarite, úcte k právu, účasti na osude
vlasti bez straty kontaktu so svojimi etnickými, náboženskými
koreňmi je nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie jednoty zeme.
Ako politicky, ideologicky a koncepčne bude sformovaná ideológia
národného rozvoja je otázkou diskusií, aj s vašou účasťou, vážení
kolegovia. Ale som hlboko presvedčený, že v srdci našej filozofie
musí byť rozvoj človeka, rozvoj morálny, intelektuálny a fyzický.
Ešte na začiatku 90. rokov Solženicyn hovoril o tom, že zachovanie
národa po najhoršom 20. storočia by malo byť hlavným národným
cieľom. Dnes si musíme priznať, že sa nám nepodarilo úplne odvrátiť
negatívne demografické trendy, len na krok sme ustúpili od
nebezpečnej čiary, ktorá by znamenala stratu národného potenciálu.
Bohužiaľ, v dejinách našej zeme bola hodnota jednotlivého ľudského
života často nízka. Príliš často boli ľudia len prostriedkom, nie
cieľom a poslaním rozvoja. Nemáme už nielenže právo, ale ani
možnosti na to, aby sme mohli hodiť do pece rozvoja milióny ľudí.
Treba chrániť každého. Práve vzdelaní, kreatívne, fyzicky i
duchovne zdraví ľudia, a nie prírodné zdroje alebo atómové zbrane,
24
budú hlavnou silou Ruska v tomto a v budúcom storočí. Úloha
vzdelania je o to dôležitejšia, že pre vzdelanie jednotlivca a vlastenca
musíme obnoviť úlohu celej ruskej kultúry a literatúry. Ony by mali
byť základom pre sebaurčenie občanov, ktoré je zdrojom identity a
základom pre pochopenie národných ideí. Tu mnoho záleží na
učiteľskom a pedagogickom spoločenstve, ktoré bolo a ostáva
najdôležitejším strážcom národných hodnôt, myšlienok a postojov.
Toto spoločenstvo hovorí rovnakým jazykom – jazykom jazykovedy,
poznania a vzdelania. A to na obrovskom teritóriu - od Kaliningradu,
až po Vladivostok. Toto spoločenstvo, mám na mysli učiteľov a
pedagógov ako celok, v najširšom slova význame, lebo upevňuje
našu krajinu. A podpora tohto spoločenstva je jedným z
najdôležitejších krokov na ceste k silnému a prosperujúcemu Rusku.
Ešte raz podotknem, že ak nesústredíme naše úsilie, na formovanie
vzájomnej zodpovednosti moci a každého občana, a nakoniec, na
obnovenie dôvery v spoločnosť, prehráme v historickej súťaži.
Občania Ruska by sa mali cítiť ako zodpovední hospodári a páni
svojej zeme, svojho regiónu, svojej vlasti, svojho majetku a svojich
životov. Občanom je ten, kto je schopný samostatne riadiť vlastné
záležitosti a slobodne spolupracovať so seberovnými. Najlepšou
školou občianstva sú miestne samosprávy a občianske organizácie,
založené z vlastnej iniciatívy. Samozrejme, v tomto prípade mám na
mysli nevládne organizácie. Mimochodom, jednou z najlepších
ruských politických tradícií je zemská tradícia, ktorá tiež bola
postavená na princípoch samosprávy. Len z účinného mechanizmu
samosprávy môže vyrásť skutočná občianska spoločnosť a skutočná
národne orientovaná elita, vrátane samozrejme i opozície, s vlastnou
ideológiou, hodnotami, mierou pre dobro a zlo, s vlastnými a
nevnucovanými z médií, najmä zo zahraničia. Štát je pripravený a
bude veriť iniciatívnym a samosprávnym štruktúram, ale musíme
vedieť, komu dôverovať. Toto je úplne normálna medzinárodná prax
a práve preto sme prijali novú legislatívu, ktorá zvýši transparentnosť
nevládnych organizácií.
Keď hovoríme o prípadných reformách, je dôležité nezabudnúť,
že naša vlasť nie je len Moskva a Petrohrad. Pri rozvoji ruského
25
federalizmu sa musíme spoliehať na svoje vlastné historické
skúsenosti, použiť flexibilné a rozmanité modely. Do konštrukcie
ruského federalizmu je vložený veľmi veľký potenciál. Musíme sa
naučiť múdro ho využívať, a nezabúdať na to hlavné: rozvoj
regiónov a ich samostatnosť. Musíme pracovať na vytvorení
rovnakých príležitostí pre všetkých občanov zeme bez ohľadu na
miesto ich bydliska, na odstránenie nerovnováhy v ekonomickom a
sociálnom rozvoji regiónov Ruska, čo znamená aj posilnenie jednoty
štátu. Samozrejme, je to veľmi náročná úloha, pretože tieto oblasti sa
vyvíjali po celé desaťročia, ak nie storočia - nerovnomerne.
Chcel by som sa dotknúť jednej témy:
Dvadsiateprvé storočie sľubuje, že bude storočím veľkých zmien,
érou formovania geopolitických kontinentov, finančných,
ekonomických, kultúrnych, civilizačných a vojensko - politických. A
preto našou absolútnou prioritou je úzka integrácia so susedmi.
Budúca Euroázijská únia, o ktorej sme hovorili v poslednom čase,
nie je len súborom vzájomne výhodných dohôd. Euroázijská únia je
projekt zachovania identity národov historického euroázijského
priestoru v novom storočí a v novom svete. Euroázijská integrácia je
šancou pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu stať sa nezávislým
centrom celosvetového vývoja a nie byť perifériou pre Európu alebo
pre Áziu. Chcem zdôrazniť, že euroázijská integrácia bude tiež
budovaná na princípe rozmanitosti. To je združenie, v ktorom si
každý zachová svoju tvár, svoju identitu a politickú subjektivitu.
Spolu s našimi partnermi budeme dôsledne, krok za krokom,
realizovať tento projekt. A dúfam, že bude naším spoločným
príspevkom k zachovaniu rozmanitosti a udržateľnosti globálneho
rozvoja.
Vážené kolegyne a kolegovia!
Čas po roku 1991 je nazývaný postsovietskou fázou. Prežili sme
ju, prekonali toto dramatické obdobie. Rusko, ako sa to stalo už v
dejinách mnohokrát, prešlo cez utrpenie, ťažké skúšky, a vracia sa
opäť k sebe, do svojej vlastnej histórie. Upevnili sme svoju národnú
26
identitu, posilnili sme korene, napriek tomu sme zostali otvorení a
vnímaví k najlepším myšlienkam a praktikám Východu i Západu. My
musíme a my pôjdeme dopredu.
Veľmi vám ďakujem za vašu pozornosť.
In: NII/december 2013
Zdroj: www.rg.ru
Bulharsko po vstupe do Európskej únie
Chcete vedieť, ako budete žiť v Európskej únii ? Príďte do
Bulharska. Ale nie na dovolenku, aby ste sa prechádzali po nábreží
od reštaurácie k reštaurácii. To je maska, to je iba fasáda. Choďte
kúsok ďalej, niekoľko desiatok kilometrov do vnútrozemia. Uvidíte
rozvaliny závodov, biedu, ktorá panuje okolo nich. Uvidíte
Európskou úniou zničenú ekonomiku, uvidíte ľudí, márne sa
pokúšajúcich nájsť zamestnanie.
Čo neuvidíte, to sú šťastní mladí ľudia, pretože jedni odišli
dočasne za prácou a iní navždy. Je akoby sloboda slova, aj nadávať
na vládu možno, ale nie veľmi nahlas, aby nenastali problémy v
zamestnaní. A ak by ste, nedajbože, používali slová Rusko, Putin –
poznačte si čas, kedy to bolo. O týždeň dostanete doklad, v ktorom
budete označený ako špión alebo jeho pomocník, obvinený zo
všetkých smrteľných hriechov.
Sú akoby otvorené hranice – môžete ísť na dovolenku do
Západnej Európy. Lenže – kto pôjde? Nezamestnanosť na úrovni
18%, ktorú vyhlasuje vláda, je drzá lož ! Reálne je dvakrát vyššia.
Minimálne každý štvrtý práceschopný človek nemôže nájsť prácu.
Kto vládze, odchádza. Ešte dobre, že sú hranice otvorené. Ale kým sa
27
tam stávajú ? Myslíte, že manažérmi, technológmi, inžiniermi ?Nie,
sú tam pomocnými robotníkmi, umývačmi riadov. Gastarbeiteri !
Toto nám EÚ umožnila – bezvízový výjazd za nekvalifikovanou
prácou.
Európske Bulharsko.
Áno, vstúpili sme do EÚ, ale ona nevstúpila k nám. Zostala nám
tá istá skorumpovaná vláda, tí istí predajní úradníci, rozmnožení
podľa tvrdých normatívov, pravidiel a metodiky EÚ.EÚ nás zničila.
Dávajú nám akési tranže na rozvoj, ale kam sa strácajú tie peniaze,
nevie nikto. Všetko zostáva vo vreckách úradníkov. Ak aj niečo
niekam príde, tak iba pre „svojich“ na „svoje“ projekty. Neschopná
vláda nabrala kredity od MMF a ten začal diktovať svoju
ekonomickú politiku. Boli nám vnútené také tvrdé podmienky, že
napokon vyplienili ekonomiku našej krajiny.
Metodicky bol zničený všetok priemysel, takmer bezplatne bolo
privatizované všetko, čo sa len dalo a z veľkej časti bolo zariadenie
porezané do šrotu. Poľnohospodárstvo bolo zlikvidované úplne.
Systém vysokoškolského vzdelania bol „demokratizovaný“. Vzniklo
množstvo vysokých škôl, ktoré vydávajú vysokoškolské diplomy za
peniaze. Všetko, čo môžeme ponúknuť na export, je lacná,
nekvalifikovaná pracovná sila. Počet obyvateľstva sa v Bulharsku
znížil z 9 miliónov na 7. Mladé manželstvá prestali plodiť deti. Kto
môže, odchádza. Veľké množstvo ľudí pracuje na Západe. Deti
vychovávajú starí rodičia, svojich rodičov ani nevidia. To je cena,
ktorú Bulharsko zaplatilo za vstup do EÚ. Chceli sme iný život, nie
takýto. Surovo nás oklamali. Vtiahli nás do EÚ, ale ľudí sa nepýtali.
Zaplavujú nás západnou propagandou. Nádejali sme sa, že vstúpiac
do EÚ budeme žiť lepšie. Nie ! Život sa stal neznesiteľný !
Čo dostal obyčajný človek ?
Vstup do EÚ bol výhodný pre hŕstku oligarchov, ktorí zarobili na
rozpredaji národného majetku. V Bulharsku žijú dobre nemnohí.
Väčšina ledva žije z ruky do úst. 36-ročný fotograf, horolezec a
revolucionár s romantickým menom Plamen, keď sa všetko v
28
Bulharsku celkom rúcalo, sa verejne upálil na námestí pred budovou
miestneho úradu v meste Varna. Ak jeho krajina zomiera – prečo by
mal žiť on ? Jeho smrť nebola jediná. Ešte päť ľudí vzplanulo ako
živé fakle na konci krutej zimy! Medzi nimi bol otec piatich detí, 53
ročný Vencislav Vasiljev, ktorý prišiel o prácu /exekútori prišli
spísať majetok rodiny z dôvodu dlhu na nájomnom – 219 eur za
vodu/, aj nezamestnaný Trajan Petrov, ktorý mal iba 26 rokov.
„Také čosi sa v bulharskej histórii nikdy nestalo ! - s horkosťou
napísal Valerij Najdenov-legenda bulharskej žurnalistiky. - Sme
kresťanská krajina, nepoznáme radikalizmus a fundamentalizmus.
Upaľovanie ľudí je niečo neočakávané a šokujúce. Pre kresťanov je
všeobecne politické suicídum neprijateľné. Nepochybujeme o tom,
že tieto samovraždy sú politické. Ak sa chcete zabiť, jestvuje veľa
iných, bezbolestných spôsobov. Pri upálení človek nezomiera odrazu
– sú to dva týždne mučenia v agónii.“
Čo sa stalo s Bulharskom, kedysi úrodnou a prekvitajúcou krajinou ?
Čo sa stalo s Bulharmi – najtrpezlivejším a najpokornejším národom
Európy?
Chladnička zvíťazila nad televízorom.
„V januári nám začalo byť veľmi ťažko – vzdychá moja priateľka
Svetla. Ľudia dostali účty za elektrinu,ktoré boli dvakrát vyššie ako
dôchodok. Ak by dôchodca aj prestal jesť, nevládze zaplatiť účet.“
Keď už sa celkom priblížila hrozba hladu a zimy /mnohé byty sa
vykurujú elektrinou/, desaťtisíce ľudí po celej krajine vyšli do ulíc.
Začala sa „elektrická revolúcia“. Ako sa ostroumne vyjadril jeden
miestny politik, „prázdna chladnička napokon zvíťazila nad
televízorom“.
Nie je možné nakŕmiť ľudí rečami o „európskych demokratických
hodnotách“.
Jediné východisko – utiecť z krajiny.
Hnev predišiel pochopenie problému: ľudia vyšli na protest nie
ako občania, ktorým sú jasné hodnoty, ale ako nahnevaní
29
spotrebitelia. Zamávali rukami, pokričali si a stíchli. Bulhari
uprednostňujú záchranu ako jednotlivci. Populárny je žart:
„Bulharsko má dva východy z krízy – terminál č.1 a terminál č.2 na
letisku“. Mladí, talentovaní a tvrdohlaví zbalia veci a utekajú
neobzerajúc sa, zanechávajú starcov zomierať v dedinách. Sever
krajiny, kde nezamestnanosť podľa oficiálnych údajov dosiahla 60%
/ ! /, je vyľudnený. Málopočetní turisti ho prirovnávajú k
černobyľskej zóne. Za posledných 20 rokov krajinu opustili 2
milióny ľudí. Bulharsko stratilo viac obyvateľov ako za dve svetové
vojny. Ale to nie je všetko. Ekonomická kríza sa časovo zhodla s
úžasnou demografickou katastrofou. K roku 2060 bude mať
Bulharsko 5 miliónov obyvateľov, z čoho 1,5 mil. budú cigáni.
Bulhari ako majoritný jednotný národ so starobylou pravoslávnou
kultúrou sú odsúdení k zániku.
„ V minulom roku sa narodilo iba 62 tisíc detí, -hovorí televízny
žurnalista Ivo Christov. Je to najnižšia pôrodnosť od roku 1945.
Bulharsko sa „roztápa“ najrýchlejšie zo všetkých európskych krajín.
Horší výsledok malo iba Estónsko. Za celú svoju 1300-ročnú históriu
naša krajina nikdy nebola tak blízko k rozpadu.“
Zvykli sme si čakať, kedy nás zachránia.
- Nebodaj je dnes horšie ako pod Turkami ?- čudujem sa.
- Horšie. Demografická a ekonomická kríza prišla súčasne s
morálnym rozkladom. Spoločnosť je teraz oveľa hlbšie rozvrátená
ako v časoch tureckého jarma, keď národ zjednocoval boj za
slobodu.
„A čo od nás chcete? Bulhari sú pokojný národ – v očiach
známeho publicistu Svetoslava Terzijeva sa mihajú iskierky irónie.
Päťsto rokov sme boli pod tureckým jarmom. Zvykli sme si. Potom
prišlo Rusko a oslobodilo nás. Neskôr sme sa spojili s Nemcami, ale
ukázali sa ako zlí spojenci. Od nich nás oslobodila Červená armáda.
Spolu s ňou prišiel ZSSR, ktorý nás v 90-tych rokoch oslobodil od
samého seba. Akú máme budúcnosť? Načo o tom premýšľať? Prežili
30
sme deň od rána do večera a aj to nie je zlé. Bulhari privykli sedieť a
čakať, kedy ich zachránia.“
Na začiatku 90-tych rokov, keď sa rozpadalo impérium ZSSR, sme
boli tak zaujatí vlastnou tragédiou, že nás málo zaujímal osud
východoeurópskych krajín. Áno, bolo Poľsko, ktoré prijalo krach
ZSSR s nadšením – ako koniec nenávideného ruského panstva. Ale
boli aj také krajiny, ako napríklad naše Bulharsko, existujúce
zásluhou obchodu storočia: nafta za paradajky, lebo okamžite stratilo
svojho usmerňovateľa a živiteľa.
Ó, čudesný nový svet !
Akonáhle sa rozpadol socialistický blok, do krajín SNŠ ,
Východnej Európy a do Ruska začali prichádzať hŕby amerických
poradcov a konzultantov. Boli to veľmi dobre vychovaní energickí
ľudia zrelého veku, oblečení ako zo škatuľky, všetci s rovnakými
názormi – presvedčení libertariánci a krajní pravičiari.
(Libertariánstvo v ekonomike je jedna z najneľudskejších teórií,
ktorá úplne odmieta sociálny štát a tiež akékoľvek zasahovanie štátu
do ekonomiky. Je to vlastne ekonomický darwinizmus: nech v
slobodnej konkurencii vyžijú silní a slabí nech zahynú. Štát sa musí
zrieknuť financovania zdravotníctva, vzdelania, súčasne i zdaňovania
a penzijné fondy musia byť iba súkromné. Ak ste si sami nenašetrili
na starobu, nadávajte sami sebe. Ak ste chudobní a chorí, plačte pri
dverách dobročinných spolkov. Vaše deti sú váš problém.
Neotravujte s tým štát.) Vo vyspelých krajinách Západnej Európy so
silnou sociálnou politikou libertariáncov v tom čase ku štátnej
správe ani blízko nepripúšťali /zničili by v nich vtedy ešte bojovné
odbory/, ale v postsocialistických krajinách nebojácnych idiotov boli
vtedy v úcte. Nielen že im tlieskali a priam čítali z pier, ešte im aj za
„konzultácie“ platili. Miestni politici stáli pred nimi v pozore, očarení
frázami o „trhových reformách“.
Ruda – Belgičanom, vodovod – Francúzom.
„ Za cára Simeona II. elektrorozvodné siete predali Čechom,
Rakúšanom a Nemcom, Francúzom sa ušli vodovody a kanalizácie,
31
medená ruda Belgičanom – hovorí jeden z vodcov nacionalistov
Angel Džambaski. Boli to tajné podmienky vstupu Bulharska do EÚ.
Všetky staré štáty sa zjednávali, aby svoj súhlas predali čo
najdrahšie. Zásluhou zradcov vo vedení Bulharsko pustili ľahkou
rukou.“
„ Od začiatku roku 2000 Bulharsko žilo ako veselá vdova po smrti
bohatého muža – hovorí novinár Valerij Najdenov.- Predávala domy,
pôdu, všetok mužov majetok a päť rokov žila oveľa lepšie ako
predtým. Ale potom – hlúpa baba – zostala na mizine a žobre na
ulici. Do roku 2005 Bulharsko demonštrovalo veľkolepý rast HDP.
Rozpredali sme štátne aktíva a v HDP sa to vykazovalo ako náš
príjem. Všetci boli šťastní: fíha, aké zahraničné investície ! Vlády
zničili národnú ekonomickú vedu, rozohnali dôležité vedecké ústavy.
Všetky výskumy na objednávku vlády robia prozápadné inštitúcie za
peniaze našich daňových poplatníkov.
K začiatku roku 2013 Bulharsko stratilo 60% pracovných miest,
vyľudnilo sa a zmenilo sa na kolóniu pod správou EÚ. Najlepšia
paradajková republika vo svete dokonca prestala produkovať
paradajky!“
Pohreb bulharskej papriky.
Podľa receptu do znamenitého šopského šalátu sa teraz režú
turecké alebo jordánske „umelohmotné“ paradajky, „bulharská
paprika“ z Holandska a Macedónska, cibuľa z Číny a francúzska
bryndza. Na miestnych tržniciach už niet bulharských rajčín, zato sú
zavalené holanskými. 80% všetkej zeleniny a ovocia tvorí import.
Pochovajúc bulharskú papriku a paradajky sa EÚ pokúšala
privlastniť si aj našu posvätnú rakiju /výroba alkoholu v súkromnom
sektore/, ale potom sa zámeru vzdala. Samozrejme, že také pohŕdanie
citmi ani bojazliví Bulhari nezniesli. Rakiju /záchranu pre dušu/ pália
v pivniciach – domácich páleniciach po celom Bulharsku. „Dedina
bez pálenice je ako dedina bez kostola“- hovorí ľudová múdrosť.
32
Susedia.
Podľa sociologických prieskumov 70% bulharského obyvateľstva sú
rusofili, hoci Rusko prehralo mediálny a politický boj o Bulharsko.
„Paradox !- zvolal novinár Ivo Christov. Prečo Rusko ustúpilo pred
Západom?“ Dominujúce idey v masovokomunikačných
prostriedkoch udávajú takzvané thinktanky – mozgové trusty či
fabriky myšlienok, ktoré sú financované americkými, zriedkavejšie i
európskymi fondmi. Všetky tieto „ústavy“ sa vzájomne citujú a
bezpodmienečne majú vo svojom názve niečo „demokratické“ - Fond
výskumu demokracie alebo Ústav liberálnych stratégií. Nikdy
neuvádzajú svoje proamerické smerovanie. Sú to ľudia v područí
rusofóbskej hystérie. Všetko pre nás užitočné zmazali z tabule a
napísali veľkými písmenami „Energetická závislosť od Ruska“. Je to
taký európsky strašiak pre deti. A nová prozápadná bulharská elita
parazituje na iracionálnom strachu.
Čo je dnešné Bulharsko? Obetný pešiak na šachovnici. Jeho úloha je
byť blokujúcim pešiakom pre všetky ruské projekty. Sme v službách
cudzích záujmov, kazíme vzťahy s Ruskom a utrácame peniaze na
tranzit nafty a plynu. A americkí „priatelia“ nás poklepkávajú po
pleciach a hovoria: „Šikovní ste, chlapci ! Máte demokraciu !“
Jeden bulharský satirik veľmi presne definoval demokraciu:
„Demokracia nie je vláda ľudu, je to vláda demokratov.“
Článok bulharského novinára z novembra 2013 na
www.kramola.info/vesti/vlast
Preložila Dagmar Bollová
33
KULTÚRA V TOKU ČASU _______________________________________________________
Michal Eliáš
Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria
(archívne rarity)
Matica slovenská, Martin 2012
Michal Eliáš (1934), ktorý po absolvovaní Vysokej školy
pedagogickej v Bratislave strávil niekoľko rokov ako pedagóg za
katedrou strednej a vysokej školy, neodolal vábeniu osudu a ten ho
zavial do Matice slovenskej v Martine. Tu pracoval viac ako tri
desaťročia v Literárnom archíve, v Pamätníku slovenskej literatúry
a v Slovenskom literárnom ústave. Archív sa stal miestom, kde
strávil väčšinu pracovného času a objavil viacero cenných
dokumentov z našej literárnej a kultúrnej minulosti a dostal ich do
povedomia širokej verejnosti. Z jeho aktivít stojí za pozornosť
bádanie, ktoré venoval matičným dejinám. V publikáciách o Matici
slovenskej sa prezentoval ako autor i zostavovateľ (Národná
svetlica, Galéria matičných dejateľov, Zlatá kniha Matice slovenskej
a ďalšie). Zaslúžil sa aj o vydanie pramenných dokumentov
neznámych autorov (Benický: Slovenské verše, 1652 či kniha
z obdobia napoleonských vojen od Ignatyho Vojak v poli). Z jeho
činnosti neslobodno vynechať publikácie prebúdzajúce zabudnutú
a neznámu dávnu históriu slovenského humoru, ktorú spracoval
v žartovnom slovníku slovenských miest a obcí Abeceda zlatá,
a zbierku starého slovenského humoru Kratochvíľne historky.
Výpočet Eliášových aktivít sa však nekončí. Dotkli sme sa iba
niektorých jeho bádateľských a tvorivých aktivít.
34
V ostatnej Eliášovej publikácii Kde mŕtvi žijú a nemí hovoria sa
autor zameral na dokumenty, ktoré zvyčajne nebývajú predmetom
vedeckých konferencií. Sú to kuriozity a archívne rarity pootáčajúce
náš uhol pohľadu na danú situáciu, udalosť či konanie osobností
inakšie, ako sme na to z oficiálnych publikácií zvyknutí. Eliášové
raritné dokumenty umožňujú cez pootvorenú oponu nazrieť za ňu.
Michal Eliáš viaceré články o raritách z matičného archívu
uverejňoval už dávnejšie v rozličných časopisoch (aj v Slovenských
pohľadoch), no ich skompletizovanie a doplnenie o ďalšie objavy
poskytli celistvý pohľad na unikátny v archíve. Textovú časť
obohatili obrazové a dobové dokumenty.
Michal Eliáš mal pri komponovaní publikácie na mysli to, čo sa už
roku 1864 zachovalo v dokumente o úlohách Matice slovenskej:
„Matica je baňou, z ktorej má sa čerpať materiál národnej osvety ...“
. Autor sa priznáva, že výber dokumentov do publikácie nebol
jednoduchý najmä preto, lebo takmer všetky dokumenty sú jedinečné
a neopakovateľné. Konštatoval: „Pokúsili sme sa vybrať z nich aspoň
zlomok archívnych skvostov, rarít, často neznámych verejnosti, aby
sme ukázali pestrú paletu mnohofarebných a mnohostranných
dokumentov.“ A tak sa v publikácii nachádzajú „vážne“ dokumenty,
ako sú napr.: stanovy Matice slovenskej či jej vydavateľský program
s malou štatistikou: od jej založenia roku 1863 (44 rokov bola násilne
zatvorená) počas stoštyriročnej existencie vydala 5200 titulov kníh
a časopisov. Až po kuriozitu z roku 1967, keď vtedajší prezident
Československej socialistickej republiky Antonín Novotný odmietol
prijať poštou poslaný dar z Matice slovenskej. Zachoval sa dokument
s pečiatkou prezidentskej kancelárie, kde stálo.“ Zpět, adresát
nepřijímá.“
Zaujímavú časť knihy tvoria dokumenty a listy matičných
dejateľov (Ján Francisci, Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Viliam
Paulíny-Tóth a ďalší) až po Vladimíra Mináča a Antona Augustína
Baníka. Dokumenty zaznamenali ich názory a vyjadrovania na
aktuálne témy a názory na ďalší vývin Matice slovenskej i pohľady
do jej minulosti. Priestor v knihe našli i niektoré udalosti zo
35
slovenských dejín, často s prívlastkom prvý, prvé (Prvé slovenské
noviny, Prvá železnica na Slovensku, Prvý slovenský skoromaratón
...) alebo také, ktoré mali v našich dejinách veľký význam (Cyrilo-
metodská tradícia na Slovensku, Cesta k Memorandu), alebo
predstavovali len časť určitej spoločenskej činnosti či aktivity
(Výstup na Slavkovský štít, Turčianske kasíno). Značnú časť knihy
autor venoval významným osobnostiam a ich dielu, ktoré sa
zachovalo v archíve či už v celku alebo vo fragmentoch. K objavom
z archívu patrí dramatik a básnik Dionýz Kubík (1749 – 1811), ktorý
zložil roku 1772 veršovaný opis príhod Alžbety Bátoriovej z Čachtíc
nazvaný Panny. Môžeme si prečítať verše Samuela Štúra, otca
Ľudovít Štúra, ďalej Všeslovanský slovník, ktorý zostavil Ján Koiš,
nájdeme tam originály Bottovej Smrti Jánošíkovej, báseň Sama
Chalupku Mor ho!, rukopis štúdie Karola Braxatorisa z roku 1848,
tajné písmo Martina Kukučína, autobiografiu Jozefa Cígera-
Hronského a ďalšie a ďalšie kapitoly...
Hádam niet výstižnejšieho názvu knižky, ako si vybral autor .
Jeho zásluhou ožili mŕtvi a nemí prehovorili. Kniha nie je iba
kvalitnou prácou autora, ale umožňuje vzdať hold archivárom, ktorí
sa počas celej histórie Matice slovenskej postarali, aby dokumenty
súvisiace s našou históriou nevyšli nazmar.
Ivan Szabó
In: Slovenské pohľady 12/2013
Významne jubileum Tarasa Hrihoroviča Ševčenka
V tomto roku uplynie 200 rokov od narodenia Tarasa Hrihoroviča
Ševčenka (9. marca 1814), ukrajinského básnika, maliara,
zakladateľa novej ukrajinskej literatúry a národného spisovného
jazyka. Taras Ševčenko trvale ovplyvnil vývoj ukrajinskej poézie a
36
literatúry a stal sa najvýznamnejším ukrajinským básnikom a
predstaviteľom ukrajinského obrodenia. Ľudovú ukrajinčinu
zdokonalil a pozdvihol na úroveň plne vyvinutého spisovného
jazyka. Svojím revolučným a hlboko ľudovým dielom silne
zapôsobil na rozvoj národnej a sociálnej uvedomelosti ukrajinského
ľudu.
Život Tarasa Ševčenka bol plný útrap, týrania a biedy. Ako syn
nevoľníka i sám bol nevoľníkom do 24 roku svojho života. Jeho
rodná dedina Morinci v Kyjevskom kraji bola majetkom porušteného
Nemca, veľkostatkára Engelhardta. Básnikova matka sa stala obeťou
neznesiteľného útlaku. Ako tridsaťročná zomrela na robote a
zanechala po sebe päť maloletých detí, Taras bol sotva deväťročný.
Keď nemal ešte ani 12 rokov, postihol ho druhý ťažký úder -
predčasná smrť otca. Po otcovej smrti sa malý Taras stáva pastierom
obecných oviec. Nadaný a o všetko sa zaujímajúci chlapec stále
ostrejšie reaguje na drsnú skutočnosť. Bieda a útrapy zapaľovali v
srdci nevoľníka nenávisť k pánom a ich prisluhovačom. Svet krivdy a
násilia prebúdza v ňom túžby po niečom lepšom, čistom a
slobodnom. Veľmi zavčasu sa v ňom prejavil smäd po vedomostiach
a tvorivý nepokoj. Štedro obdarený prírodou, dychtil po vzdelaní,
mal rád ľudové piesne, rozprávky, knihy a obrázky. Vďaka vrodenej
umeleckej tvorivosti prvé dojmy zo svojho detstva zachytával
štetcom.
Na umelecký a ideový vývoj mladého Ševčenka zapôsobil
predovšetkým trvalý pobyt v Petrohrade, kam ho jeho vládca
Engelhardt poslal v roku 1832 ako osemnásťročného na štyri roky do
učenia k cechovému maliarovi, kde vykonával hrubú natieračskú
prácu. Po celodennej remeselníckej práci ponáhľal sa Ševčenko do
Letného sadu, kde sa oddával skutočnému umeniu a kreslil antické
sochy. Tam sa zoznámil s krajanom, akademickým maliarom Ivanom
Sošenkom, prostredníctvom ktorého sa T. Ševčenko zoznamuje s
poprednými predstaviteľmi vtedajšej ruskej a ukrajinskej kultúry.
Sošenko ho uviedol do spoločnosti Petrohradskej akadémie umenia
kde sa zoznamuje s vynikajúcimi ruskými maliarmi Briullovom,
37
Venecianovom a básnikom Žukovským. Noví Ševčenkovi priatelia
boli výkvetom vtedajšej petrohradskej spoločnosti a dohodli sa, že
stoj čo stoj pomôžu neobyčajne nadanému nevoľníkovi. Briullov
namaľoval portrét básnika Žukovského a za 2500 rubľov získaných
jeho dražbou, vykúpili Ševčenkovi slobodu. Tento prípad vykúpenia
najväčšieho ukrajinského básnika z nevoľníctva je svojou povahou v
dejinách svetovej literatúry jedinečný.
Po vykúpení z poddanstva mladý Taras Ševčenko priam s
dychtivou túžbou po poznatkoch zvyšuje svoje všeobecne a odborne
vzdelanie na Petrohradskej akadémii umenia. Okrem povinných
hodín kreslenia zaujímal sa o poéziu i históriu, dejiny umenia a
filozofiu, a dokonca aj medicínu, navštevoval petrohradské divadla a
literárne večery. Zvlášť silný vplyv mala na neho ruská literatúra.
Svoju prvú zbierku básni Kobzar Ševčenko vydal v roku 1840 a
stala sa začiatkom novej epochy v dejinách ukrajinskej literatúry.
Bola prijatá s nadšením ruskou i ukrajinskou pokrokovou
spoločnosťou. Veľký úspech Kobzara povzbudil T. Ševčenka do
ďalšej literárnej činnosti, v roku 1841 vydáva mohutný revolučný
epos Hajdamáci, ktorý priniesol básnikovi ešte väčšiu slávu. Na
pozadí historických udalosti kreslí autor živelné povstanie
ukrajinských roľníkov proti poľským magnátom, ktorí ich kruto
utláčali. Štyridsiate roky 19. storočia mali mimoriadny význam pre
vývoj spoločenského myslenia v Rusku, ktorého nositeľom bola
pokroková ruská a ukrajinská literatúra. Vtedy sa budovali
ideologické základy revolučno-demokratického hnutia. Rodiace sa
revolučno-demokratické myšlienky strhujú aj T. Ševčenka. Bolestné
dojmy z cesty na Ukrajinu sa plne odrazili v básnikovej tvorbe. Na
ich základe vznikajú politické básne Sova a Sen, v ktorých básnik
vyjadril svoj hnev a nenávisť voči vládnemu režimu.
Na jar roku 1845 po absolvovaní Petrohradskej akadémie umení
dostáva Ševčenko titul slobodného umelca a odchádza druhý raz na
Ukrajinu. Tu pracuje ako výtvarník v Kyjevskej archeologickej
komisii, ktorá skúmala históriu Ukrajiny. Veľa cestuje po rôznych
ukrajinských mestách a dedinách a kreslí dôležité historické
38
pamiatky. Po celý čas je básnik v bezprostrednom styku so svojim
ľudom, na besedách s roľníkmi predčítava svoje básne a poémy a
ostro vystupuje proti samoderžaviu a nevoľníckemu systému. Jeho
popularitu medzi obyvateľstvom zvyšovali i jeho rukopisné zbierky,
ktoré sám so svojimi priateľmi rozširoval. Koncom roku 1845
Ševčenko napísal mohutnú báseň Kaukaz, zameranú predovšetkým
proti cárskemu samoderžaviu.
V roku 1846 vstúpil Ševčenko do ilegálnej ukrajinskej
slovanofilskej organizácie Cyrilo-metodskej spoločnosti, ktorej
členmi boli profesori a študenti Kyjevskej univerzity a predstavitelia
ďalšej ukrajinskej inteligencie. Cieľom organizácie bolo zrušenie
nevoľníctva, federácia slobodných slovanských národov, politická,
kultúrna a hospodárska rovnoprávnosť. V spoločnosti sa vytvorilo
revolučno-demokratické krídlo, ideovým vodcom ktorého sa stal
Taras Ševčenko. Cyrilo-metodská spoločnosť hlboko zapôsobila na
T. Ševčenka a upevnila jeho široké slovanské uvedomenie. V tomto
prostredí sa básnik bližšie zoznámil s českým a popri ňom i
slovenským svetom a poznal jeho bohatú kultúru a dejiny. Ševčenka
najviac priťahovala doba husitská. Svoj hold revolučnému husitstvu,
ako vrcholnému obdobiu protifeudálneho boja českého ľudu, vzdal
T. Ševčenko vo svojej historickej básni Kacír (Ján Hus). V obraze
Jána Husa, najväčšej postavy českých dejín, Ševčenko zvečnil ľudu
verného vodcu a nezlomného bojovníka proti Katolíckej cirkvi. Toto
svoje majstrovské dielo venoval T. Ševčenko veľkému priekopníkovi
slovanskej myšlienky Pavlovi Jozefovi Šafarikovi, slovenskému
rodákovi. Vo svojom venovaní si ukrajinský básnik želá „aby všetci
Slovania boli dobrí, svorní bratia, pritom deti slnka pravdy“ a
prorokuje všetkým porobeným slovanským národom šťastnú
budúcnosť.
Ilegálna Cyrilometodská spoločnosť bola v roku 1847 odhalená a
všetkých jej členov deportovali za hranice Ukrajiny. Najostrejší trest
stihol Tarasa Ševčenka za jeho revolučné básne. Uväznili ho v
neslávne známej Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade a odsúdili na
desať rokov vyhnanstva ako vojaka v zvláštnom zbore v Orenburskej
39
nevľúdnej krajine pod prísnym dozorom a zákazom písať a maľovať.
Plných desať rokov, od roku 1847 až do roku 1857 pretrpel básnik v
drsnej prírode odľahlých, nezaľudnených končín cárskeho Ruska. Pre
vysoko vzdelaného človeka a geniálneho umelca bolo toto odlúčenie
od kultúrneho prostredia a zákaz písať i kresliť priam neľudským
týraním a najstrašnejším obdobím v básnikovom živote. Desať rokov
utrpenia podkopalo básnikovo zdravie, no nezlomilo jeho
revolučného ducha. Aj tu v ďalekých kazašských stepiach, na
divokých brehoch Aralského jazera ospevuje Ševčenko svoju rodnú
Ukrajinu, kresli realistické obrazy „úbohých Kirgizov“, a svoje
umelecké túžby uspokojuje aj sochárskou tvorbou. Napísal tiež celý
rad básni a prozaických diel v ruštine a tiež svoj pozoruhodný
Denník, ktorý dokresľuje jeho neľahký život. Z vyhnanstva sa
Ševčenko vrátil až po smrti cára Mikuláša I. V Nižnom Novgorode,
Moskve a Petrohrade Ševčenka privítala pokroková ruská a
ukrajinská inteligencia, ktorá bola nadšená jeho zápalistými
revolučnými básňami. Koncom päťdesiatych rokov devätnásteho
storočia sa Ševčenko veľmi zblížil s krúžkom časopisu Sovremennik,
ktorý spájal ruských revolučných demokratov - Černyševského,
Dobroľubova, Saltykova-Ščedrina, Nekrasova, Gercena a iných.
Na sklonku svojho života navštívil Ševčenko ešte raz svoju
milovanú Ukrajinu. Chcel sa dokonca usadiť na brehu Dnepra, ktorý
ospevoval, ale jeho želanie zmarili cárski žandári. A tak básnik s
podlomeným zdravím musel sa vrátiť do Petrohradu kde krátko na to,
10. marca 1861, zomrel, sedem dní pred zrušením nevoľníctva v
Rusku.
Najprv Taras Ševčenko bol pochovaný na Smolenskom cintoríne
v Petrohrade, avšak najvernejší priatelia sa rozhodli naplniť jeho
želanie vyjadrené v básni Závet, byť pochovaný v rodnej zemi. Jeho
telesne ostatky previezli z Petrohradu cez Moskvu na Ukrajinu, kde
bol pochovaný v okolí mesta Kanev na Černečej hore nad Dneprom.
Taras Ševčenko patri k najobľúbenejším básnikom ukrajinského
ľudu, mnoho jeho veršov a básní zľudovelo. Poézia Tarasa Ševčenka
bola nerozlučne spojená s ľudovou kultúrou, vyjadrovala a formovala
40
národne povedomie. Jednou z najväčších Ševčenkových zásluh je, že
jazyk ukrajinského ľudu sa stal v jeho dielach ostrou zbraňou a
štítom ukrajinskej národnej kultúry. Svojim vysoko ideovým dielom
dal ukrajinskej literatúre revolučno-demokratický smer. Ševčenkovú
geniálnosť a jeho význam pre ukrajinskú kultúru pochopili už jeho
súčasníci, predovšetkým ruskí revoluční demokrati. Videli v ňom
geniálneho umelca, bojovníka za slobodu ukrajinského národa a
tlmočníka jeho myšlienok, citov a snáh. Ako hovoril Gercen -
Ševčenko je veľký tým, že je dokonale ľudovým spisovateľom;
Dobroľubov podčiarkol, že Ševčenko vyšiel z ľudu, žil záujmami
ľudu, celým svojim osudom bol ľudu blízky a pevne s ním spojený.
Žil snahami svojho národa, vyjadroval ich v umení a tým budoval
základy kultúry do budúcnosti. Taras Ševčenko ako mimoriadne
nadaný umelec vytvoril diela svetového významu.
Michal Čorný
čestný predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti
Globalizácia
Slovo globalizácia v starších a starých slovníkoch cudzích slov
nenájdete. Ešte pred 20-25 rokmi sme používali iba slovo globálny,
ktoré sa do slovenčiny prekladalo ako „založený na chápaní, vnímaní
celku, celkove na predstavách nejakého celku, alebo súhrnne
nejakých vecí alebo činností.“
Dnes už na Slovensku toto slovo vôbec nie je cudzie a pozná ho
každý ako proces zjednocovania, či už krajín, kultúr, ekonomík alebo
peňažných jednotiek a podobne, ale hlavne ako proces koncentrácie
41
svetového bohatstva do rúk neveľkého počtu vlastníkov
nedeklarovaného štátneho občianstva a utajovanej etnicity. Ba
dokonca aj sektor vedy, ktorý sa zaoberá globálnymi problémami
ľudstva sa nazýva globalistika.
Osobnosti, ako je súčasný pápež František Bergoglio
a Abraham Skorka – rektor Latinskoamerického rabínskeho
seminára a rabín komunity Benei Tikva v Argentíne, aj keď
medzi týmito dvoma osobnosťami je takmer generačný vekový
rozdiel 14 rokov, vo svojich dlhotrvajúcich a húževnatých diskusiách
na tému peniaze a globalizácia, aj napriek rozdielnej konfesijnej
príslušnosti v mnohých základných spoločenských otázkach sa
zhodli.
Ako ukážku z knihy, ktorá vznikla z ich diskusií uvediem teraz
celú kapitolu č. 21 O GLOBALIZÁCII.
Bergoglio: Ak chápeme globalizáciu ako jednoliatu biliardovú guľu,
stráca sa bohatstvo každej kultúry. Skutočná globalizácia, ktorú
musíme brániť, je ako mnohosten, do ktorého sa všetci integrujú, ale
každý si zachová svoju jedinečnosť, ktorá môže súčasne obohatiť
ostatných.
Skorka: Keď rozmýšľam o globalizácii, najprv mám tendenciu
pozerať sa na veci s istou dávkou naivity. Napríklad sa mi zdá dobré,
že človek môže ísť do ktorejkoľvek krajiny a vyzná sa na letiskách,
pretože všetky používajú rovnaké označenia. V takom zmysle
považujem globalizáciu za vynikajúcu. Ale už ťažšie chápem, ako
hudobné skupiny zo Spojených štátov zrazu môžu poblázniť
Budapešť. Z tohto dôvodu začali vznikať hnutia, ktoré zdôrazňujú
vlastnú identitu, čo malo vplyv aj na judaizmus, kresťanstvo a islam.
Medzinárodný obchod medzi spoločnosťami nepokladám za niečo
zlé, ak existujú pravidlá, ktoré ho ohraničujú, aby z jeho prínosu
nebola vylúčená veľká časť spoločnosti. Globálna interakcia je
dobrá, ale s určitými pravidlami, ktoré zamedzia deštruktívnosti
materializmu. Myslím si, že medzi národmi by mala byť interakcia,
pokiaľ si každý zachová a prehĺbi vlastnú identitu. Rozumný národ
42
má dostatok sebadôvery, aby sa dokázal pozrieť na to, čo robia druhí,
a rozhodol sa, čo sa mu páči a čo nie. To urobili Židia po
Alexandrovej invázii: Talmud je plný gréckych a grécko-rímskych
myšlienok, pretože sa nedá zostať ľahostajným ku skutočným
úspechom druhých. Ak ľudia naozaj dôverujú sami sebe, môžu
vstúpiť do hlbokého dialógu s druhými. Takto ja chápem
globalizáciu kultúr. Ale keď krajinám chýba sebadôvera, keď nemajú
jasné pravidlá, keď neexistuje úcta k blížnemu a keď sa ľudia
vzájomne využívajú, dostaneme nekontrolovaný tok kapitálu,
ktorého sme nedávno boli svedkami.
Bergoglio: Globalizácia, ktorá všetko uniformuje, je v podstate
imperialistická a slúži ako nástroj liberalizmu, ale nie je ľudská.
V konečnom dôsledku je to spôsob, ako zotročovať národy. Ako som
už povedal, treba zachovať rôznorodosť v harmonickej jednote
ľudstva. Spomenuli ste niektoré dobré stránky globalizácie, ktoré
nám pomáhajú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu, ale môžu byť
aj iné, ktoré sú namierené proti ľuďom. Často sa tu hovorí o
„taviacom kotle“ rás. Ak sa to berie obrazne, v poriadku, ale ak sa to
myslí ako zlučovanie národov, niečo nie je v poriadku: národ si má
uchovať svoju identitu a zároveň sa harmonicky integrovať
s druhými.
Skorka: Ľudia, čo v Argentíne hovorili o „taviacom kotle“, dúfali, že
vytvoria argentínsky model tým, že každý zhodí svoju kožu
a transformuje sa. Boli to extrémisti. Neželali si sebaprekračujúcu
interakciu.
Bergoglio: Boli to fundamentalisti. Téma, ktorá charakterizuje
argentínske dejiny, je miešanie rás. Svedčí to o určitej univerzálnosti
a úcte k identite druhého. Myslím si, že v Latinskej Amerike –
v Uruguaji, južnej Brazílii a časti Čile – sa miešanci, v dobrom
a plnom zmysle slova, vyskytujú najviac. Prevážil tu stret kultúr,
a nie ich zlučovanie. Páči sa mi, keď sa na oslavách objavujú
rozličné spoločenstvá. Preto si myslím, že vláda urobila správne, keď
pri organizovaní dvojstého výročia dala priestor všetkým
spoločenstvám a tak ukázala našu mnohotvárnosť.
43
Z kapitoly č. 22 O PENIAZOCH, uvediem iba časti:
Bergoglio:
- Kresťanstvo odsudzuje s rovnakou rozhodnosťou tak komunizmus,
ako aj dravý kapitalizmus. Súkromné vlastníctvo je reálne, ale nesie
so sebou povinnosť dať ho do služby druhým v rámci spravodlivých
parametrov. Jasným príkladom toho, čo sa deje, je únik peňazí do
zahraničia. Aj peniaze majú domovskú krajinu. Ten, kto využíva
priemysel krajiny a odnáša si peniaze, aby ich uložil vonku, hreší,
pretože si týmito peniazmi nectí krajinu, ktorá mu dáva bohatstvo,
ani ľud, ktorý pracuje, aby ho vytvoril.
Skorka:
- Biblia obsahuje ekonomický plán, ktorý je rozvinutý v knihe
Levitikus. Hovorí, že každý mal svoj vlastný kúsok poľa. Ak na ňom
vlastník sám nemohol pracovať, mohol ho prenajať, ale zákon sa
snažil, aby každý mal neodňateľné právo na svoje vlastníctvo, ktoré
mu poskytovalo prostriedky na dôstojný život...
- V 20.storočí sa uskutočnil úspešný experiment pod názvom
„KIBUCIM“. Išlo o poľnohospodárske kolónie so socialistickým
systémom, ktoré sa stali opornými stĺpmi pre rozvoj štátu Izrael.
V súčasnosti už nepredstavujú hybnú silu izraelskej ekonomiky
a hľadajú sa iné formy sociálno-ekonomického rozvoja ....
- Ak tých, čo rozvíjajú ekonomické schémy spoločnosti, zaujíma iba
„moloch peňazí a moloch konzumizmu“ a prestávajú vidieť človeka
ako konečného a základného príjemcu, výsledkom je dravý
kapitalizmus. Svojich žiakov učím, že nie sú povinní prejavovať úctu
tým, ktorí sú arogantní pre svoje bohatstvo a myslia si, že keď majú
peniaze, majú aj moc. Peniazmi zašpinenými krvou sa nedá budovať
duchovnosť.
Bergoglio: Istý kazateľ z 1. storočia vyhlásil, že za každým veľkým
bohatstvom vždy stojí zločin. Nemyslím si, že je to vždy tak.
Súhlasím s tým, čo hovoríte, rabín: niektorí si myslia, že keď dajú
finančný dar, očistia si svedomie....
44
Raz jedného náboženského predstaviteľa obvinili, že prijíma peniaze
z predaja drog, a on odpovedal, že peniaze používa na dobré veci
a nepýta sa odkiaľ sú. To je zlé! Peniaze poškvrnené krvou sa nemajú
prijať.
Skorka: Je nemožné vytvoriť dokonalú inštitúciu, hoci náboženskú,
pretože ľudia sú nedokonalí... Tí, čo niesli zodpovednosť v Argentíne
počas diktatúry za boj proti povstalcom, boli dvojnásobne vinní.
Škoda, ktorú spôsobili krajine, je strašná, nehovoriac o tom, čo
spôsobili v srdciach mnohých rodín. To isté sa dá povedať
o politikovi, ktorý koná nesprávne – je dvojnásobne vinný, pretože
jeho povinnosťou je dávať príklad.
Poznámka autora príspevku: Škoda, že naši politici majú „tak veľa
práce“ (často sami so sebou), že nemajú čas čítať takéto dobré knihy,
možno by výsledky ich práce boli lepšie a čitateľnejšie. Ale v
„Globále“ to možno raz bude tak, ako to sľubujú pred každými
voľbami.
Anton Augustín
Použité úryvky z knihy O nebi a zemi;
vydal Kumran, s.r.o.
Chlebom a soľou
Naši slovanskí predkovia i súčasníci zvykli významných hostí
vítať chlebom a soľou. Na tento starodávny zvyk nadviazali
i v Martine, keď vo štvrtok 23. januára t.r. uvítali v okresnej knižnici
vydanie knihy autorov Vrlíka a Mišíka Rozprávky spod slovanskej
lipy tiež chlebom a soľou. Tým naznačili, že rozprávky jednotlivých
slovanských národov ako základný duchovný i literárny produkt
45
nestratili na význame, ale sú akousi „živou vodou“, ktorá môže
pomôcť obrodiť i dnes slovanskú vzájomnosť – spolupatričnosť.
Knihu uviedol riaditeľ Vydavateľstva Matice slovenskej Mgr.
Stanislav Muntág. Poďakoval sa autorom a sponzorom –
Ministerstvu kultúry SR (v rámci grantu) a Združeniu slovanskej
vzájomnosti. Pri predstavení knihy Igor Válek zdôraznil, že
rozprávky sú síce určené deťom (7 – 12 rokov), ale radi si v nich
zalistujú aj dospelí. Môžu byť pozorní „rozprávači – predčítatelia“.
Upozornil aj na ich jednu spoločnú črtu – pochádzajú z jedného
prazákladu, takmer všetky by sme mohli pokladať za „naše“
slovenské. Michal Eliáš oboznámil prítomných s rozsiahlou
činnosťou Združenia slovanskej vzájomnosti. Prítomných 40
účastníkov podujatia so sympatiami ocenilo záslužnú činnosť
združenia, ktorú by bolo treba viac popularizovať vo verejnosti.
Michal Eliáš
46
ZAUJALO NÁS _______________________________________________________
Ukrajinský vizionár
Viačeslav Alexandrovič Kudin
Ponúkame čitateľom nášho časopisu vizionársky materiál
ukrajinského profesora V.A. Kudina na kritické zamyslenie.
Redakcia
Pojem „vízia“ nie je správne vysvetľovať iba ako „rojčenie“,
„blúznenie“. Vízia je i myšlienka o videní budúcnosti na základe
štúdia a dlhoročného pozorovania spoločensko-politického diania,
správania človeka a jeho vzťahu k prírode i k realite daného
časového úseku histórie, ktorá zároveň predostiera možnosti
ovplyvnenia budúcnosti ľudského bytia. Takýmto výkladom pojmu
„vízia“ možno označiť práce ukrajinského doktora filozofie, čestného
profesora mnohých zahraničných univerzít, zaslúžilého pracovníka
kultúry Ukrajiny V.A.Kudina.
Prednášal dlhé roky estetiku, teóriu a históriu kultúry na
univerzitách v Kyjeve, v Bratislave, v štáte Texas a Minessota, v
Anglicku, vystupoval na medzinárodných konferenciách v Ríme,
Štokholme, Los-Angeles, Orlande, San Franciscu, New Orleanse.
Svoje závery štúdií a pozorovaní publikoval vo vyše 450 vedeckých
statiach, 24 knihách, ktoré boli vydané v anglickom, nemeckom,
47
bulharskom, slovenskom a arabskom jazyku. S dvomi z nich chceme
čitateľov zoznámiť.
Mimoriadnu pozornosť vzbudila kniha Vzdelanie v osudoch
národov – 2007, obsahujúca kapitoly:
Prečo sú nevyhnutné zmeny v súčasnom vzdelaní
Sieť internetu alebo živý učiteľ
Rodina v obnovenom systéme vzdelania
Úloha spoločnosti pri obnove systému vzdelania a všeľudská
pedagogika
Vzdelanie v podmienkach noosferickej spoločnosti /spoločnosti
rozumu/.
Pripomína sa v nej, že ideály nových prístupov k obnove
vzdelávacích a výchovných systémov vznikli už v minulosti, ale
dogmatizmus a najmä duchovná obmedzenosť vládcov spôsobili
takmer storočné zaostávanie vzdelania za rozvojom ľudskej
spoločnosti, a tak nemohlo prinášať svoje blahodárne plody. Nový
systém vzdelania mohol dávno pomáhať ľuďom prekonávať:
° Lživé teórie a koncepcie, ktoré im boli predkladané ako jediné
správne.
° Povery a náboženský fanatizmus.
° Pokračujúci útlak jedných druhými.
° Nevedomosť pri riadení iných, ktorá je najnebezpečnejšou brzdou
na ceste k pokroku.
° Hrubú silu, ktorá často potláča všetko rozumné a dobré.
° Prázdnotu a prepych zaháľačov, ktoré rozkladajú ostatných a
otravujú mravnú podstatu spoločnosti.
Odvoláva sa okrem iných na geniálneho pedagóga
J.A.Komenského, ktorého unikátny systém vzdelávania a výchovy sa
dodnes nerealizoval.
48
Autor navrhuje, aby do nového systému bolo zahrnuté všetko, čo
už bolo dosiahnuté vo výskumoch prírodovedy, humanitných vied,
kozmickej biológie, astrofyzike, psychofyziológii, medicíne, skrátka
všetko, čo sa pri vytváraní ľudského génia doteraz ignorovalo.
Pretože: „ Nech je ako chce, niet v celom Vesmíre nič mohutnejšieho,
silnejšieho , ako ľudský rozum. On určite zvíťazí, ak ho prestane
dusiť a kaličiť systém vzdelania „/Záverečný citát knihy/.
Ešte väčšiu vlnu pozornosti vzbudila kniha Cesta pozostávajúcej
z kapitol: Prekonanie slepých uličiek súčasnej civilizácie,
Záchrana planéty Zem, Vytvorenie podmienok pre dôstojný
ľudský život - vydaná v roku 2012.
Inšpiráciou mu bolo najmä Rozhodnutie Medzinárodnej
ekologickej konferencie v Rio de Janeiro 18. novembra 1998, z
ktorého v úvode knihy cituje: „Zostalo nie viac ako jedno alebo
niekoľko desaťročí dovtedy, kedy šanca odvrátenia hrozby, ktorá visí
nad ľudstvom, bude stratená a pozitívne perspektívy pre ľudstvo sa
nepredstaviteľne zmenšia. Sú nevyhnutné kardinálne zmeny v našej
službe Zemi a životu na nej, ak sa chceme vyhnúť obrovskému
ľudskému utrpeniu a nenapraviteľným škodám na našom spoločnom
domove na tejto planéte“.
V úvodnom príhovore k čitateľom profesor Kudin uvádza: „ Pred
dvadsiatimi rokmi viac ako 1600 vynikajúcich vedcov zo 71 krajín / a
medzi nimi bolo takmer 50% všetkých v tom čase žijúcich laureátov
Nobelových cien/ jednohlasne vyjadrili svoje varovanie pred
katastrofou, ktorá hrozí ľudstvu. Žiaľ, ani vodcovia štátov, ani široké
spoločenské kruhy všetkých štátov sveta nevypočuli hlas rozumu
svetových vedcov, nezamysleli sa nad nevyhnutnosťou kardinálnych
zmien v ľudskom hospodárení na zemi. Stovky rokov trvajúce šialené
a márnotratné drancovanie prírodného bohatstva ako i zločinnosť
vojen pokračuje v stále rastúcich rozmeroch.“
Autorom ponúkané návrhy sú začiatkom prvých krokov, ktoré
musí ľudstvo nevyhnutne urobiť, aby zachránilo seba ako jeden z
jedinečných, unikátnych a neopakovateľných druhov na našej Zemi.
49
Veď planéta Zem je plne schopná pohybu, rozvoja, bezproblémovej
existencie riadiac sa vlastnými vnútornými zákonmi bytia, ktoré
človek v plnej miere nepozná.
Ďalej pokračuje, že nechce patriť medzi ďalších prorokov,
ktorých bolo v ľudskej histórii nemálo, ale je jedným z tých 7 miliárd
súčasných obyvateľov planéty Zem a ako mnohí iní žijúci v jej
rôznych kútoch nemôže nevyjadriť znepokojenie nad neodvratne
narastajúcou katastrofou sociálnych a ekonomických neporiadkov,
nárastu surovosti v spoločenských vzťahoch, úpadku mravnosti,
duchovnej a kultúrnej prázdnoty v čase nebývalých technických
vynálezov, ich uvedenia do života a schopných v tom istom čase v
okamihu zničiť všetko, čo bolo prácou človeka vytvorené.
Premýšľajúc nad tým, čo sa odohráva, cíti potrebu odpovedať na
otázky o hľadaní ciest a metód, ktoré by mohli zastaviť ľudstvo pred
pokračujúcim pádom do priepasti nových smrteľných tragédií, nájsť
také formy vzájomných vzťahov ľudí, krajín, národov, ktoré by
zabezpečili vytvorenie dôstojných podmienok pre ľudský život...
Predkladá základ videnia sveta, ktorý je podmienený záujmom o
súčasné vedecké objavy v oblasti informačných systémov, úsilím
vyznať sa v psychológii, mikrobiológii, kozmonautike, vo
všeľudských hodnotách v umení, duchovnej kultúre národov sveta, v
zložitých sociálnych problémoch rozvoja spoločnosti...
Zaujala ho starobylá čínska medicína, mravná múdrosť indického
národa, kultúra starovekého Egypta, antického Grécka, národa
Mayov...
Autor uvádza: „Mali sme šťastie zoznámiť sa so životom rôznych
krajín a národov nie ako turisti, ale ako plnoprávni členovia
absolútne rozdielnych sociálnych systémov od takmer stredovekého
Afganistanu po neotechnotrónne spoločenstvá USA, Anglicka,
ďalších krajín Západnej Európy. Dotkli sme sa aj pokladov
starovekého čínskeho kláštora Šao-Lin, nadchýňali sa kultúrnymi
pamiatkami a pyramídami Egypta, mayskými stavbami v džungliach
50
Yukatanu, „mesačnou“ krajinou Islandu, divou prírodou Aljašky a
Čukotky, vykopávkami na ostrove Kréta...“
V rôznych rokoch profesor Kudin a jeho spoluautori prešli
cestami Afganistanu, Ďalekého aj Blízkeho Východu, Strednej a
Juhovýchodnej Ázie, krajín Afriky, Európy, Severnej a Južnej
Ameriky...
Usilovali sa poznať život všetkých ľudí na Zemi, mnohé skúsili a
prežili sami. Presvedčili sa, že žiaľ a radosť, lásku a šťastie i mnohé
iné city vlastné človeku, ľudia pociťujú prijímajú aj vyjadrujú
rovnako na celej Zemi. Miera ich vyjadrenia je rôzna, ale podstata,
základ je spoločný a samotná sféra všeľudských citov, emócií je
oveľa jednotnejšia v prejavoch všetkých ľudí na Zemi ako oblasť
rozumu...
Všetko, čo videli a prežili na cestách, im dalo široký materiál k
premýšľaniu o živote ľudí, o svojom nepatrnom mieste vo všetkom
dianí. Začali chápať, že ľudstvo nebezpečne ochorelo, zašlo do
smrteľnej slepej uličky svojho jestvovania... Na základe skúseností
konštatujú, že niektorí vidia potrebné zmeny v nových prechodoch
od jedných k druhým, nových deleniach sveta a pod., nechápu, že
riešenie problému nespočíva v čiastočných premenách alebo
prerozdeľovaní, ale v prijatí principiálne nových, kardinálnych
rozhodnutí. Ide o životnú nevyhnutnosť prehodnotenia zmyslu života
človeka, presmerovanie na inú cestu ďalšieho rozvoja. Ľudstvo,
privedené do súčasného stavu , sa musí rozhodnúť: alebo bude
pokračovať v živote neľútostného a agresívneho parazita,
nezmyselne využívajúceho a ničiaceho všetko a všetkých, i sebe
podobných, v živote dravca, oslepeného chamtivosťou a
žiadostivosťou bezhraničnej snahy mať a ovládať všetky mysliteľné i
nemysliteľné takzvané „hodnoty“, alebo bude hľadať inú, skutočne
ľudskú a dôstojnú cestu, ktorá dokáže vyviesť súčasnú civilizáciu zo
slepých uličiek a položí začiatok sústredeniu pozitívneho úsilia
každého človeka na tvorbu, tvorivosť, vytvorenie dôstojného života v
podmienkach mieru, sociálnej rovnosti, mravného a intelektuálneho
zdokonaľovania. Cestu, ktorá zmení všetky krajiny a národy v jednu
51
ľudskú rodinu, obyvateľov bez hraníc, bez orgánov násilia, bez
výroby a vývinu prostriedkov na ničenie. Cestu, ktorá nasmeruje
ľudstvo k zlepšeniu pracovných podmienok, uľahčí spôsob života,
otvorí neobmedzené možnosti rozvoja talentov a schopností, ktoré
každý človek dostáva od narodenia, cestu, ktorá vytvorí podmienky
na rozumnú realizáciu dobra a šťastia pre všetkých ľudí.
Pre uskutočnenie tejto úlohy autor považuje za nevyhnutné, aby v
živote každého, všetkých ľudí na Zemi, vždy dominovali zásady:
„° Všetci sme obyvatelia a deti spoločnej Planéty, žijeme v
spoločnom pre všetkých planetárnom kozmickom dome. Len od nás
závisí poriadok, útulnosť, čistota, priaznivé podmienky života pre
každého.
Tento dom môže žiť a rozvíjať sa ešte mnoho miliónov rokov, ak si
každý človek uvedomí, že rozvoj závisí od rozumných, tvorivých činov
a konania každého z nás. Zahubiť život na Zemi možno veľmi ľahko a
môžu to urobiť nie iba zločinné, nezmyselné činy ľudí, ale aj
elementárna ľudská hlúposť a nevedomosť.
° Človek je ochranca, stvoriteľ, tvorca nových foriem v prírode.
Príroda ho obdarila schopnosťou myslieť, poznávať jej zákony i
seba. O tom, ako s týmto talentom narába, rozhoduje on sám.
Predovšetkým – v čom spočíva jeho úloha: bude dravcom, ničiteľom,
vrahom, alebo spojac talent a pracovitosť, vedomosti a skúsenosti
bude vytvárať na Zemi kvitnúcu záhradu, obohacujúc ju novými
plodmi, ktoré samotná príroda bez ľudského rozumu vytvoriť nemôže.
Príroda dala človeku rozum, cit pre krásu, nespokojnosť s
dosiahnutým, zrodila jeho túžbu po hľadaní, po zmenách. To
posledné, najzložitejšie a záhadné možno meniť iba dvomi spôsobmi:
alebo ničiť, alebo tvoriť. Tretí nie je daný. Ťažko povedať, prečo,
silou akých príčin a podmienok ľudstvo spojilo cestu tvorby ničením
toho, čo vytvorilo. Zložité je tiež predstaviť si, prečo tupé,
nerozumné, kaličiace činy jednotlivých primitívov, ktorí sa predrali k
moci, napádajú tvorivosť géniov a talentov, predstavujúcich to
najlepšie, čoho je schopný ozajstný človek. Také konanie,
52
skoncentrované vo zvlášť veľkých rozmeroch v rukách mocných,
priviedlo ľudstvo na dnešnú smrteľne nebezpečnú slepú koľaj, ktorá
ohrozuje celé jeho ďalšie jestvovanie...“
Autor vyslovuje svoj názor opierajúc sa o mnohé prežité v živote,
o získané skúsenosti, o hlbokú vieru v nevyčerpateľnosť tvorivých síl
človeka, o jeho možnosť nasmerovať ich spolu s rozumom na
zdokonaľovanie seba i okolitého sveta... Nová cesta podľa jeho
názoru bude potrebovať revolučné premeny v duchovnom živote
človeka iného typu, nového, zrodeného silou získaných vedomostí,
dosiahnutých rozumom, životom, novými princípmi vzájomných
vzťahov nových ľudských pokolení. Tie budú mať inú vieru, inú
ideológiu, iné presvedčenie, ktoré oslobodí potláčaný rozum, otvorí
neobmedzené možnosti pre dôstojný ľudský rozvoj a skutočne
šťastný život.
„Pre dosiahnutie ideálov Novej cesty bude treba odmietnuť
nerozhodnosť v úsilí a rozpačité pochybnosti... Okrem ľudskej práce
a tvorivosti nám nikto nič nedá, ani neprinesie. Cesta k dôstojnému
ľudskému životu je v samotnom človeku, ak prekoná, čo bolo
stáročiami zakorenené, sústredí sily rozumu a práce, všetky svoje
tvorivé schopnosti na obnovenie života v prospech svojej dôstojnej
budúcnosti.“
Veľmi silný ohlas vyvolalo vydanie tejto knihy profesora Kudina.
I keď za súčasných pomerov a životných podmienok vo svete nie je
jednoduché predstaviť si realizáciu navrhovaných východísk pre
záchranu civilizácie a Zeme, bola kniha prijatá pozitívne, ako
unikátna svojho druhu. Nevenuje sa fantastickým predpovediam o
technických vynálezoch /ako napr. Jules Verne, Karel Čapek/, ktoré
sa napokon stali skutočnosťou. Pre jeho víziu je potrebná kardinálna
premena človeka, jeho myslenia a správania. Vyžaruje silu
presvedčenia autora, že všetko predkladané, opierajúce sa o
nevyčerpateľné možnosti ľudského rozumu a ducha, je možné
uskutočniť.
53
Sprostredkúvame základné analýzy a závery, publikované v troch
kapitolách:
° Slepé uličky v živote súčasnej civilizácie
° Hľadanie východísk
° Cesty prekonania
Prvú kapitolu uvádza autor konštatovaním, že ľudstvo sa
nachádza na trasovisku biedneho jestvovania a následne
chronologicky vymenúva všetky neporiadky, nešťastia a utrpenia,
ktoré prežilo ľudstvo za dve tisícročia. Kým začal nazývať skutočné
príčiny súčasného stavu, upozorňuje, že za posledné roky sa objavilo
nemálo publikácií, v ktorých sa posudzujú vzniknuté – ako ich
nazývajú – „globálne problémy“ . Bez obzvlášť dôveryhodných
vedeckých dôkazov medzi „klimatické“ zmeny najčastejšie zaraďujú
„skleníkové a plynové efekty“, „ozónové diery“, predkladajú sa
predpovede o vyčerpateľnosti mnohých prírodných zdrojov,
vyčerpanosti pôdy, znečistení vôd atď. Hoci uvedené príčiny vo
väčšej alebo menšej miere majú vplyv na zmeny životného
prostredia, tieto publikácie nespomínajú skutočné príčiny, ktoré ich
spôsobujú.
Jednou z najtragickejších príčin slepých uličiek v živote
národov bola i zostáva vojna a nezadržateľne sa zdokonaľujúca
výroba nových zbraní. Pripomína, že za dve tisícročia bolo na Zemi
pokojných len niekoľko desiatok rokov /podľa niektorých prameňov
iba 68 rokov/. Vojny zničili nevyčísliteľné množstvo ľudských
životov, spôsobili obrovské materiálne škody, medzi inými aj
nenávratné škody na kultúrnych pamiatkach. Zdôrazňuje, že ani
hrôzy druhej svetovej vojny nepriviedli k rozumu hlupákov, medzi
ktorých patria aj vládcovia krajín, ktorí začali nové preteky v
zbrojení, vyvolali desiatky „lokálnych“ vojen vo všetkých kútoch
Zeme počnúc centrom Európy, v krajinách Afriky, Blízkeho
Východu až po Strednú a Juhovýchodnú Áziu. Vyrábajú sa a
používajú stále dokonalejšie prostriedky na masové vraždy ľudí. Pri
tom sa na uspokojenie verejnej mienky vedú nekonečné rozhovory o
54
„znížení zbrojenia“. Najmenšie protesty proti vojne sa potláčajú
obvineniami z antipatriotizmu, účastníkov protestov vyhlasujú za
zradcov záujmov krajiny a národa. Nie je ťažké sa o tom presvedčiť
objektívnym pohľadom na konanie USA a NATO v posledných
desaťročiach. Najmenšie pokusy zákonnej vlády udržať pokoj vo
vlastnej krajine a urobiť koniec vystúpeniam „opozície“ sa okamžite
vyhlasujú za potláčanie „slobody a demokracie“.
Slepá ulička, spôsobená vojnami, nielen že ničí a zabíja
státisíce ľudí, ale duševne zabíja a kaličí milióny na celom svete
vštepujúc im násilné metódy a pravidlá pre použitie v bežnom
živote. Pošliapava zdravý základ ľudskej morálky, mravnosti, zabíja
pocity ľudskosti, kultivuje surovosť, neľútostnosť, zbojstvo, narúša
všetky zákony normálnych ľudských vzťahov. Pod rúškom
„nevyhnutnosti ochrany“ čohosi alebo kohosi privádza v konečnom
dôsledku k potlačeniu humánnosti, rozumného správania, vychováva
zabijakov, lúpežníkov. Vojna zamieňa logiku rozumného života
„logikou“ nerozumného konania a nazýva ho dokonca hrdinstvom.
Jedným z najnebezpečnejších zločinov vojny je potlačenie človeka v
človeku. Vojnová psychóza vytlačí z neho vedomie, že zabíja sebe
podobných, že rúca to, čo vybudovali jemu podobní a tak vedie do
priepasti celé ľudstvo.
Hneď po vojne ďalší jav, vedúci do slepej uličky, je
bezhraničná túžba po bohatstve. Tam patrí i nárok na vlastníctvo
prírodného bohatstva jednotlivca alebo skupiny ľudí, neľútostné
drancovanie tohto bohatstva pre zisk majiteľa. Postupne sa tak
bohatstvo, patriace všetkým ľuďom žijúcim na určitom území,
vyhlási za majetok tých, ktorí rôznym spôsobom a rôznymi cestami
toto územie obsadili.
Koncentrácia bohatstva a kapitálu v rukách jednotlivých boháčov
alebo skupín zrodila najkrutejšie nešťastie miliónov ľudí práce vo
všetkých krajinách – nezamestnanosť. Je to tragická a nebezpečná
slepá ulička súčasného života. S ňou súvisí i nábor mladých ľudí do
armády, ktorí ho chápu aj ako jednu z možností zárobku.. Už nie sú
vojaci, ale kontraktníci, ktorí dobrovoľne predali svoj život za určenú
55
cenu. Ak ťa zabijú, tak si sa sám predal, ak zostaneš žiť, dostaneš
nejakú mizernú výplatu. Tak koncentrácia bohatstva priviedla
milióny k „civilizovanému“ otroctvu. Máš právo na bezprávie,
môžeš si slobodne zvoliť neslobodu, ale nemáš zákonné právo na
oslobodenie sa od biedy a strachu.
Túžba po zisku a po bohatstve priviedla ľudstvo do tragickej
slepej uličky neľútostným a nezadržateľným drancovaním prírody.
Nenávratne sú ničené nie iba bohatstvá Zeme, ale aj tenká vzduchová
vrstva, ktorá ju obklopuje – atmosféra. Klimatológovia z univerzity v
Chicagu vyrátali, že vysoký obsah kysličníka uhličitého by sa mohol
vrátiť do žiaducej normy, ak by ľudia okamžite prestali spaľovať
súčasne dobývané palivá, iba za niekoľko storočí. Jedným príkladom
drancovania z mnohých prebiehajúcich je likvidácia 10 miliárd
hektárov lesných porastov na Zemi. Úplne zmizli gaštanové lesy
Severnej Ameriky, vyhynuli kávové plantáže na ostrove Srí Lanka.
Ďalší problém je hynutie vodných rastlín a drobných živočíchov v
riekach a s ním spojený úhyn rýb. „V piesňach ospievaný modrý
Dunaj a krásavec Rýn sa dávno stali mŕtvymi a zmenili sa na
odpadové kanály“- píše autor.
Uvádza tiež, ako poškodzujú atmosféru technické vynálezy, napr.
jedno lietadlo počas preletu z Európy do Ameriky spotrebuje toľko
kyslíka, koľko môže vyprodukovať sto hektárov lesa počas celého
roka.
Súčasní „mudrci“ s obrovským nadšením sa usilujú o vznik
umelého intelektu, pričom drvivá väčšina ľudí nedokáže využívať
vlastný mozog, ktorý je im daný od prírody, aspoň na 15 – 25%
.Samozrejme, autor sa neusiluje o odmietanie vynálezov, ktoré vo
veľkej miere zlepšili kvalitu ľudského života, zamýšľa sa iba nad
možnosťami nahradiť zdroje, potrebné na ich prevádzku. Spomína
napr. , že geniálny učenec Nikola Tesla ešte na konci 19. storočia na
vedeckom základe dokázal, že elektrina sa dá získať z prirodzeného
otáčania Zeme.
56
„Problém rozumného a šetrného vzťahu človeka k prírode je
problémom života človeka samotného. Ani hory zlata, bohatstva,
kapitálu nenahradia chýbajúci kúsok chleba, ak niet čo jesť, nedajú
dúšok životodárneho kyslíka, ak niet čo dýchať, nedoplnia ani kvapku
osviežujúcej vody, ak niet čo piť“ - uzatvára túto časť profesor
Kudin.
Poslednú časť prvej kapitoly venuje sociálno-ekonomickým
vzťahom, ktoré sú podľa neho v súčasnosti absolútne chybné a
privádzajú spoločnosť do slepej uličky. Rozoberá funkcie štátu,
ktorý je podľa neho iba nástrojom na ovládnutie väčšiny menšinou a
nerešpektuje ciele a úlohy, ktoré si stavia každý jednotlivý človek.
Perspektívu vidí autor v premene štátu na ľudské
spoločenstvo, ktorého život budú regulovať vysoké mravné
požiadavky samosprávneho kolektívu, vytvárajúceho podmienky
pre skutočný rozvoj a zdokonaľovanie jeho členov.
Čo všetko treba mať na zreteli pri prechode k novej organizácii
spoločnosti uvádza prof.Kudin v závere prvej kapitoly slovami:
„Súčasnosť – to sú stovky národov a národností, vyše tisíc rôznych
jazykov, desiatky rôznych náboženstiev, hlboká priepasť v sociálno-
ekonomickom rozvoji a životnej úrovni. Ale príroda všetko
usporiadala tak, že práve v stave, v ktorom sa nachádza súčasné
ľudstvo, je treba urobiť prvý krok k východu zo slepých uličiek a
nastúpiť na cestu k novému životu. Alebo, držiac sa zvyklostí s
nádejou na čiastočné korektívy, bude pomaly, neodvratne kráčať k
nevyhnutnej katastrofe. Ľudstvo sa musí oslobodiť od vnucovania
vymyslených ideologických koncepcií, ohlupovania klamstvami a
sociálnou demagógiou, od rozširovania náboženského fanatizmu a
zdôvodňovania prirodzenosti sociálnej nerovnosti, od mediálneho
rozširovania propagandy násilia , hrubosti, krutosti, amorálneho
správania, od ospevovania nekultúrnosti, bezduchých činov a
konania.“
Druhá kapitola je venovaná hľadaniu východísk zo súčasnej
situácie, ktorá má korene v ďalekej minulosti. Len málo ľudí chápalo
57
hroziace nebezpečenstvá a pokúšalo sa proti vinníkom bojovať. A
väčšina tých, ktorí sa ocitli v ohrození, sa nepostavila na obranu
mudrcov. Tak odsúdili na smrť Sokrata a prinútili ho vypiť jed,
zázrakom sa zachránil pred smrťou Platón, Aristoteles musel ujsť z
Atén, upálili Giordana Bruna atď. Ani živelné vystúpenia más nič
nezmenili, pretože ľud nechápal príčinu svojej biedy – panujúci
štátny systém s krutým vykorisťovaním. Čiastočne úspešný pokus
Roberta Owena bol anglickou vládou rezolútne zlikvidovaný,
Parížska komúna po 72 dňoch tiež padla a komunardi boli
postrieľaní. Najvýznamnejšou v hľadaní nových ciest bola
socialistická revolúcia v Rusku. Napriek chybám, ktorých sa
dopustili jej vodcovia, napriek klebetám a odsudzovaniu jej
výsledkov zo strany neprajníkov, táto revolúcia mala nesporné
množstvo pozitívov:
Prvýkrát v histórii bol uzákonený 8 hodinový pracovný čas. V
krajine bolo uzákonené bezplatné vzdelávanie a zdravotná
starostlivosť. Bolo ustanovené najnižšie nájomné, ktoré tvorilo 2-3%
mesačného zárobku. Všetci pracujúci mali 24 až 48 dňovú platenú
dovolenku a možnosť oddychu a regenerácie v sanatóriách za 30%
úhradu nákladov. Krajina a jej ľud dokázali spolu s protihitlerovskou
koalíciou oslobodiť spod fašistického otroctva národy Európy,
následkom čoho padol svetový koloniálny systém. Úspechy v
sociálno-ekonomickom živote sovietskej spoločnosti nútili
kapitalistické krajiny zlepšovať život pracujúcich vo svojich
krajinách.
Je ale tiež pravda, že jestvovali tábory a väzenia, do ktorých sa
dostali aj nespravodlivo odsúdení. Áno, bol aj hlad, ale nie umelo
spôsobený, lež ako dôsledok prírodných a sociálnych príčin a tiež
neustálymi pokusmi zahraničných síl vrátiť do krajiny kapitalistický
systém. Prax sovietskej spoločnosti ukázala, že aj v podmienkach
socialistického zriadenia sa štát dopúšťal nespravodlivostí, najmä ak
časť vodcov nerešpektovala jestvujúce zákony, predstavitelia
represívnych orgánov konali protizákonne, zneužívali moc. Priviedlo
58
to až k zločinnému rozhodnutiu o vtrhnutí do Afganistanu, čo úplne
protirečilo princípom socialistického zriadenia.
Napriek pozitívam, ktoré pre sovietskych ľudí znamenala
socialistická revolúcia, napriek tomu, že mnohým národom sveta
priniesla zmeny k lepšiemu, idol peňazí a kapitálu, honba za ziskom
nedokázali prekonať nebezpečné slepé uličky života, ktoré sa tvorili
v kapitalistickej trhovej forme hospodárstva. Práve naopak –
vytvorili sa ďalšie: s rastúcou mocou a bohatstvom rástla a rastie
agresivita s cieľom dosiahnuť ovládnutie sveta.
„ Nech by boli pozitívne zmeny v živote miliónov pracujúcich ľudí v
podmienkach trhových kapitalistických vzťahov akékoľvek, nikdy si
nekládli za cieľ zmeniť vektor smeru rozvoja ľudstva, pretože také
zmeny nezodpovedali cieľom a úlohám majiteľov veľkého
kapitálu.“/Kudin/.
Tragické je, že získanie čiastočných pozitívnych zmien viedlo a v
súčasnosti vedie rovnako k uspokojeniu, keď mnohým ľuďom
vyhovuje všetko tak, ako je. Ľudia, žiaľ, venujú málo pozornosti
tomu, že sa Zem stále viac ponára do špiny, odpadov, otravuje sa
voda, ničí sa kyslík, súčasne s atómovými a vodíkovými zbraňami sa
šíri ohlupovanie národov pseudokultúrou, médiami. Toto všetko si
treba najprv uvedomiť, aby človek mohol hľadať východisko zo
situácie, keď sa nachádza v stave ohrozenia života, ak by chcel nájsť
cestu k prežitiu. Ľudstvo musí skončiť život v horizontálnej rovine,
usilujúc sa iba, aby získal to, čo majú iní, aby nabral viac, koľko
stihne a koľko môže, nepremýšľajúc o tom, načo mu to všetko bude.
Množstvo nazhŕňaného nemôže byť hodnotením prestíže a úspešnosti
a už vôbec nie miery rozumu. Zatiaľ nie je veľa takých, ktorí chápu
život vo vertikálnej rovine – usilujú sa zlepšiť život všetkých.
Chápúc, že bude trvať ešte veľa rokov, kým sa ľudia dostanú z
horizontálnej na vertikálnu úroveň myslenia a konania, autor tvrdí, že
idúc za cieľom novej cesty nového života sa ich počet zvyšuje.
Konfucius svojho času múdro poznamenal, že každá, aj najdlhšia
cesta sa začína prvým krokom. Tak i autor navrhuje nevyhnutnosť
59
začať najťažším prvým krokom. Ak chce ľudstvo prežiť, nemá inú
alternatívu, iba vykročiť prvým krokom na novú cestu, bezodkladne.
Na záver kapitoly presvedčivo, v bezhraničnej viere v človeka,
hovorí:
„ Čím viac ľudí si uvedomí, že prechod na Novú cestu treba začať už
dnes, tým úspešnejšie budú zajtrajšie výsledky. Sám život tak postavil
problém prežitia – nedopustiť pokračujúci pád do bezvýchodiskovej
priepasti, začať rozširovať a nie drancovať bohatstvá prírody,
nasmerujúc svoj rozum, svoje schopnosti na jej záchranu a
obohatenie.
Nech by bolo akokoľvek ťažké prekonávať v sebe a potláčať vekmi
zakorenené všetko zlo, závisť, lakomosť, ľahostajnosť ku všetkému a
všetkým okrem seba, prvý krok na ceste rozvoja je nevyhnutný
napriek všetkým ťažkostiam. Urobiť ho v súlade s rôznou mierou
možností a síl musí každý. Príklad musia ukazovať dospelí, rodičia a
na úrovni štátov ich súčasní vodcovia.
Urobiť tento krok treba s uvedomením si obrovskej misie, ktorá
bola uložená nášmu času a nášmu pokoleniu v mene zajtrajšieho
života budúcich obyvateľov Zeme. Aj oni, ako i my, budú potrebovať
ešte veľa času, aby opravili všetky tisícročiami nahromadené chyby,
aby vyšli na cestu skutočne ľudského a nie živočíšneho rozvoja.
Nevyzývame k násilnej, okamžitej zmene súčasného stavu. K
ničomu dobrému by to nepriviedlo. Hovoríme o uvážených,
zmysluplných evolučných zmenách na základe pozitívnej skúsenosti,
ktorú už ľudstvo má. Ona je základom, ktorý pri starostlivom výbere
všetkého pozitívneho vynásobený rozumom súčasníkov dáva
predpoklad viery v úspech a reálnu možnosť urobiť prvé kroky v
smere k Novému životu. Robiť ich treba nie pomocou násilia,
krvavých bitiek, ale s pomocou rozumu, prebudenia hlbokej
zodpovednosti každého. Urobiť to musíme všetci v mene toho, aby
ľudia mohli žiť na Zemi ešte ďalšie milióny rokov.“
Tretia kapitola v nadväznosti na hľadanie východísk zo slepých
uličiek navrhuje cesty prekonania smrteľného nebezpečenstva, ktoré
60
hrozí životu národov, pretože budúcnosť civilizácie je v ich rukách.
Pripomína, že ľudský život čerpá silu pre svoj rozvoj z troch
základných prameňov:
-Pozemskej prírody zohrievanej Slnkom;
-Ľudskej práce, ktorá je v ideály slobodná, zodpovedá uspokojeniu
individuálnych a neopakovateľných schopností každého človeka;
-Zdravia /fyzického i duchovného/ každého jednotlivca i celej
spoločnosti, ktoré umožňuje rozvoj a zdokonaľovanie všetkých
prirodzených kvalít a daností človeka.
Problém je v tom, ako, prečo a kým sú tieto pramene využívané.
Treba venovať náležitú pozornosť tomu, že prechod na Novú cestu
budú uskutočňovať milióny súčasných ľudí, z ktorých každý má
osobitý charakter, svoje individuálne zvláštnosti, svojské konanie a
správanie pri riešení vzniknutých problémov. Svetu je známe
množstvo pochybností o možnosti zmeniť osudy ľudí, pretože je v
nich veľa necností a krutosti. Dokazujú to mnohé udalosti, ktorých
sme svedkami. Nad problémom správania sa ľudí sa zamýšľali i v
minulosti významní vedci, sociológovia, filozofi. Vzbudzuje úžas
skutočnosť, že napríklad americkí vojaci, úplne slušní a poriadni
doma, ďaleko od svojej krajiny zabíjajú nie iba sebe podobných
vojakov, ale aj civilných obyvateľov. Alebo správanie vojakov počas
druhej svetovej vojny, keď príslušníci armády kultúrneho národa,
dajúceho svetu veľkých vedcov, spisovateľov, filozofov, sa správajú
ako divá zver nie iba na bojisku, ale aj voči civilom. A ako sa dá
vysvetliť vysielanie na všetkých televíznych kanáloch proces
obesenia Sadama Huseina, či spokojné tváre najvyšších
predstaviteľov najmocnejšej krajiny sveta pri sledovaní zajatia a
likvidácie Usamu bin Ladina ?
„ Jediné, čo znepokojuje moju myseľ a nedá mi pokoj – hovorí autor,
je, prečo milióny talentovaných pracovitých ľudí pripustia možnosť,
aby sa periodicky objavili vo vedení krajín úbohé podpriemerné
figúry, prečo často trpia beztrestnosť násilníkov, vrahov, ktorí
mrzačia normálnych ľudí, prinášajú utrpenie a bolesť miliónov. Ale
61
pud sebazáchovy vlastný každému človeku rodí presvedčenie, že pred
hroziacou katastrofou zmúdrejú všetci a ľudstvo, vedené čestnými a
múdrymi vodcami nájde v sebe sily prejsť na novú cestu rozvoja.“
Koniec 1.časti
So súhlasom autora preložila a spracovala
Dagmar Bollová
Príbeh Michaila Borisoviča Chodorkovského
Ľudovít Števko
V histórii zločinu sa máloktorý kriminálnik tešil takej pozornosti
svetových médií ako ruský oligarcha Michail Chodorkovskij.
V publicite ho možno predstihol iba slávny Al Capone. Pravdaže,
porovnávať Chodorkovského s najznámejším americkým mafiánom
by nebolo korektné, aj keď u oboch prevažovala základná
podnikateľská črta: túžba po rýchlom zbohatnutí a chamtivosť. Kým
sa však Capone prejavoval ako hrubokožec a násilník, Chodorkovskij
je typický produkt novej privatizačnej triedy: navonok uhladený pán
s bielym golierom a povesťou filantropa.
Príbeh tohto novodobého naftového kráľa bol pozoruhodný
najmä preto, že sa odohral v Rusku, lebo všetko, čo je ruské zaváňa
„porušovaním ľudských práv“. Nasvedčovala tomu aj tlačová
konferencia Putinom omilosteného ruského magnáta v Berlíne, na
ktorej sa tiesnilo vyše sto novinárov a kameramanov z celého sveta.
Televízny prenos z konferencie obletel kontinenty, no dychtivé
publikum sa nedozvedelo nič o podstate viny prominentného
trestanca. Napokon, otázky, prečo si miliardár odpykával na Sibíri
mnohoročný trest, už dávno predtým zodpovedali jeho najdrahší
62
ruskí aj zahraniční advokáti: „Chodorkovskij ako Putinov oponent
bol politickým väzňom.“ Podobné vyjadrenia sa opakovali za tie
roky aj v našich médiách ako axióma možno tisíckrát bez toho, aby
spravodajcovia a komentátori venovali čo len zbežnú pozornosť aj
vyjadreniam druhej strany, alebo aspoň verdiktom súdov Ruskej
federácie.
Jednostrannosť a automatické preberanie účelových informácií
a názorov zo zahraničných agentúr nie je pre našu mediálnu scénu
ničím novým, preto nezaškodí stručná rekapitulácia hviezdneho
vzostupu a pádu jedného z najbohatších mužov sveta odsúdeného
v dvoch procesoch za preukázané daňové podvody, okrádanie ropnej
spoločnosti Jukos a pranie špinavých peňazí na mnohoročný pobyt
v trestaneckej kolónii v Čitskej oblasti.
Michail Borisovič Chodorkovskij bol za bývalého režimu
aktívnym mladým komunistom a predovšetkým veľmi ambicióznym
človekom, ktorý sa v časoch jeľcinovského chaosu rýchlo zorientoval
a preskočil ľahkou novou zo socializmu do kapitalizmu. Medzi
prvými v Rusku založil komerčnú banku Menatep a postupne, keď
získal podiely v rozličných firmách, dostal od štátu smiešnu zálohu
(niekoľko stoviek miliónov dolárov) 78 percent akcií ropnej
spoločnosti Jukos, ktorej kapitál predstavoval vyše 40 miliárd
dolárov. V privatizačných orgiách divokého kapitalizmu sa objavili
prví oligarchovia a Chodorkovskij sa medzi nimi stal najbohatším
Rusom. Nebol to výnimočný proces, v ktorom a z večera do rána
„okotila“ hŕstka superboháčov a väčšina obyvateľstva rapídne
schudobnela. Podobné veci boli realitou v celom postsocialistickom
bloku po prehratej studenej vojne. V Rusku však tento proces
nadobudol obrovské rozmery: krajina bohatá na energetickú
surovinu a vzácne kovy sa zrazu zrútila do ekonomickej priepasti.
Kým prezident Jeľcin tancoval pred kamerami amerických
spravodajcov svoj opitý medvedí tanec, oligarchovia vyvážali do
zahraničia miliardy dolárov zo strachu, že o ne prídu po príchode
novej vlády Vladimíra Putina.
63
David Satter, korešpondent Wall Street Journal, v jednej z kapitol
svojej knihy Tma na úsvite píše o zúfalom položení naftárov v meste
Neftejugansk, ktorí sa pustili do masových demonštrácií po ovládnutí
Jukosu Chodorkovským: „Robotníci niesli plagáty s nápismi: ,Jukos
nám pije krv, Jukos, tiahni preč zo svätej Rusi ... Vo svojom prejave
k týmto ľuďom Petuchov (starosta mesta - pozn. autora) vyhlásil
Jukos za zločineckú organizáciu, ktorá sa nabalila na predaji ropy...
Keď Petuchov o tri dni prichádzal do úradu, niekto ho zastrelil. Hneď
ako sa správa o vražde rozšírila po meste, dav ľudí na námestí
narástol na 30 tisíc osôb. Ľudia z davu kričali: Vieme, kto zabil
nášho starostu. Bolo to na príkaz Chodorkovského!. Prsty vplyvného
ropného magnáta vo vražde starostu Petuchova sú v Rusku verejným
tajomstvom.“
Satter určite nepatrí medzi priateľov Rusov, ale udalosti, ktoré
dôverne poznal z terénu, nemohol zamlčať. Korporácia Jukos
ovládala región Neftejuganska tvrdou rukou. Naftári, ktorí predtým
nikdy netreli biedu, dostávali nepravidelne minimálnu plácu za prácu
v neobyčajne ťažkých, nezdravých podmienkach, v močaristom
prostredí ropných ložísk. Paradoxné je, že na pozadí týchto faktov,
plasticky opisovaných aj západným novinárom, sa Chodorkovskij na
tlačovej konferencii v Berlíne vytasil tvrdením, že vybudoval
modernú ropnú spoločnosť, ktorá zabezpečila ľuďom prácu a chlieb .
Naftový kráľ sa dostal za mreže v októbri 2003, hneď ako vystúpil
zo svojho lietadla po súkromnom stretnutí s Dickom Cheneym,
obchodníkom a viceprezidentom v administratíve Georga Busha,
a pár dní pred uzavretím zmluvy o predaji ruských ropných ložísk
dvom korporáciám pod kontrolou americkej administratívy.
Prirodzene, k predaju ruských ložísk do zahraničia nedošlo. To je
pointa celého príbehu a vysvetlenie pre tých, čo nemajú celkom
vymyté mozgy o celej nafúknutej bubline okolo “politického
procesu“ jedného ruského miliardára, ktorý ukradol viac , ako mohol
uniesť. Schopný veľkopodnikateľ, ktorého sídlo ohurovalo svet
veľkoleposťou a bohatstvom, precenil svoje sily aj vplyv svojich
globálnych známostí. Hneď po tom, ako vyšli najavo jeho finančné
64
podvody, dostal ponuku emigrovať do Izraela, ale zostal, čo sa mu
stalo osudným.
K prípadu Chodorkovskij treba zdôrazniť významný fakt,
o ktorom naše médiá cudne mlčia. Keď sa jeho advokáti obrátili na
Európsky súd pre ľudské práv v Štrasburgu so žalobou na politizáciu
procesu, tento prestížny súd vyriekol po podrobnom preštudovaní
materiálu, že proces s ruským miliardárom nebol politický. Zhodli sa
na tom jednomyseľne všetci sudcovia.
LT 3-4/2014
Zánik štátneho občianstva SR je legitímny
Vyšetrovanie Slovenskej republiky v Európskom parlamente kvôli
úprave dvojitého občianstva sa skončilo. O ukončení vyšetrovacieho
postupu Európskeho parlamentu proti SR na základe petičnej
sťažnosti bývalého predsedu Najvyššieho súdu Maďarskej republiky
Dr. Zoltána Lomniciho informoval slovenský europoslanec Jaroslav
Paška (SNS). Lomnici sa v svojej petičnej sťažnosti domáhal konania
európskych inštitúcií, ktoré by donútilo Slovensko upraviť zákon č.
40/1993 o štátnom občianstve. Týmto spôsobom chcel dosiahnuť,
aby slovenskí občania maďarskej národnosti mohli bez akýchkoľvek
obmedzení prijímať aj maďarské občianstvo. Záležitosť na pôde
europarlamentu riešil Výbor pre petície (PETI) 27. mája 2013. Zo
zasadnutia museli usporiadatelia kvôli nevhodnému správaniu
a pokrikovaniu vyviesť maďarských návštevníkov na čele
s predsedom SMK Józsefom Berényim. Predsedníčka výboru
Erminia Mazzoniová nechala vtedy petičnú sťažnosť voči Slovensku
otvorenú s tým, že PETI vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu SR
o tejto veci. Paška na porade koordinátorov PETI argumentoval proti
65
petícii s odvolaním sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (ESĽP). Súd v júni 2012 skonštatoval, že zmena slovenského
zákona o štátnom občianstve z roku 2010, ktorá zaviedla pravidlo, že
občanovi SR prijatím občianstva iného štátu súčasne zaniká
občianstvo SR, nijako neobmedzila ľudské práva dotknutých osôb.
„Rozhodnutie Európskeho súdneho dvora dalo za pravdu nášmu
videniu tohto problému, pretože potvrdilo, že rozhodovanie tých
občanov Slovenskej republiky, ktorí sa rozhodli prijať maďarské
občianstvo, bolo ich rozhodnutím, ktoré vykonali na základe
slobodnej vôle. Nikto neodoberal ich slovenské občianstvo, sami sa
rozhodli, že prijmú maďarské občianstvo namiesto slovenského,“
uviedol pre TASR Paška, podpredseda poslaneckej frakcie Európa
slobody a demokracie (EFD). Požiadavku slovenského europoslanca
na ukončenie monitorovania a vyšetrovania Slovenska po tomto
zdôvodnení podporili reprezentanti oboch najsilnejších poslaneckých
skupín – európskych ľudovcov (EPP) aj socialistov a demokratov
(S&D) Žiadna z ďalších frakcií EP voči návrhu a argumentácii
poslanca Pašku nevzniesla námietky a tak jeho návrh prijali
konsenzom všetkých politických skupín vo výbore PETI. Druhá
petičná sťažnosť maďarského občana Imre Juhásza, požadujúca
vyšetrovanie SR pre spojitosť uznesenia NR SR č. 533 s Benešovými
dekrétmi, ostáva zatiaľ otvorená.
Zdroj: tvnoviny.sk
66
JUBILEÁ _______________________________________________________
JUBILEÁ 2. štvrťroku 2014
Tradícia je putom pre životaschopných! Každý národ je povinný
pestovať si sebaúctu cez poznanie vlastných dejín
a prostredníctvom významných dokumentov upevňovať svoju
dôstojnosť.
Vladimír Clementis
APRÍL
- 2. 4. 1929 sa narodil v Záblatí slovenský spisovateľ Ján Papp.
Vzdelaním technik, pracoval v stavebníctve a neskôr bol riaditeľom
bábkového divadla v Žiline. Písal prózu i divadelné hry. Dielo vyniká
silným sociálnym cítením. Zomrel 2. mája 1998 v Žiline – 85.
výročie narodenia.
- 2. 4. 1944 zomrel v Prešove hudobný skladateľ, organista
a pedagóg Mikuláš Moyzes. Narodil sa 6. 12. 1872 vo Zvolenskej
Slatine. Získal pedagogické i hudobné vzdelanie. Pôsobil na
Slovensku, v Maďarsku i v Rumunsku. Priekopník realistických
tendencií v slovenskej hudbe a predchodca slovenskej hudobnej
moderny. Autor kompozícií a upravovateľ ľudových piesní.
Vyučoval spev a hudbu, viedol spevokoly, orchestre a písal učebnice
hudby, ale aj zemepisu, slovenčiny a počtov – 70. výročie smrti.
- 4. 4. 1974 zomrel v Bratislave novinár Andrej Vrbacký. Narodil sa
16 .4. 1908 v Bedforde v USA. Podieľal sa na budovaní slovenského
67
tlačeného agentúrneho spravodajstva, novinárskeho dokumentačného
pracoviska a archívu – 40. výročie smrti.
- 6. 4. 1824 sa narodila v Novom Meste nad Váhom divadelná
ochotníčka Anna Jurkovičová - Hurbanová, dcéra Samuela
Jurkoviča a manželka J. M. Hurbana. Od roku 1831 účinkovala
v ochotníckom Slovenskom národnom divadle nitrianskom
v Sobotišti. Zomrela 2. februára 1905 v Martine, kde je aj pochovaná
– 190. výročie narodenia.
- 6. 4. 1959 zomrel v Bratislave evanjelický biskup Samuel Štarke.
Narodil sa 27. marca 1888 v Mošovciach. Pôsobil medzi
dolnozemskými Slovákmi ako krajanský činiteľ a evanjelický biskup
vojvodinských Slovákov v Petrovci. V rokoch 1935-1941 bol
predsedom Matice slovenskej v Juhoslávii – 55. výročie smrti.
- 6. 4. 1974 zomrel v Martine sochár, výtvarný pedagóg Fraňo
Štefunko. Narodil sa 4. 8. 1903 v Dudváhu – Vlčkovciach.
Zakladateľská osobnosť slovenského sochárstva. Profesor
monumentálneho sochárstva na VŠVU v Bratislave. Sochársky
stvárnil národných a kultúrnych dejateľov (Hviezdoslav, Ján Kollár,
A. Kmeť). Jeho realistické portréty znamenali vrchol vtedajšieho
portrétneho umenia. Tvoril aj literárne. Bol činovníkom Matice
slovenskej – 40. výročie smrti.
- 15. 4. 1844 sa narodil v rumunskej Craiove speleológ a úradník
Andrej Méga, objaviteľ Dobšinskej jaskyne. Zomrel roku 1914.
V mladosti osirel, adoptoval ho strýko, ktorý mu umožnil dobré
vzdelanie. Študoval na obchodnej akadémii v Budapešti. Roku 1861
sa presťahoval do Dobšinej – bol mestským kapitánom a účtovníkom
banskej banky. Dňa 15. júna 1870 spolu s E. Ruffinym a G. Langom
objavili Dobšinskú ľadovú jaskyňu – 170. výročie narodenia, 100.
výročie smrti.
- 16. 4. 1969 začala účinkovať Štátna filharmónia Košice.
Profesionálny symfonický orchester, ktorý dirigoval B. Režucha, sa
účinne presadil nielen v slovenskom hudobnom živote – 45. výročie
vzniku.
68
- 21. 4. 1929 zomrel v Lučenci zakladateľ slovenského účtovníctva
Peter Slavomír Kompiš. Narodil sa 10. augusta 1859 v Dovalove.
Bol bankovým úradníkom v Tatra banke v Martine a neskôr jej
zástupcom v USA. Zaslúžil sa o utvorenie slovenskej peňažnej
terminológie. Pôsobil v prvom československom zahraničnom
odboji –85. výročie smrti.
- 24. 4. 1954 prijala Slovenská národná rada Zákon o Matici
slovenskej, ktorým sa „prebudovala“ na štátnu vedeckú inštitúciu -
Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný ústav. Matičná členská
základňa zanikla. O vydanie zákona požiadal vtedajší výbor ako
východisko z núdze – hrozilo jej rozpustenie – 60. výročie.
- 25. 4. 1929 sa narodil v Banskej Bystrici režisér a scenárista Peter
Solan. Bol úspešným filmovým režisérom (Boxer a smrť, Kým sa
skončí táto noc, Prípad Barnabáš Kos), pôsobil aj ako scenárista
a filmový režisér. V rokoch normalizácie mohol robiť len
dokumentárne filmy – 85. výročie narodenia.
- 27. 4. 1949 vzniklo vo Zvolene činoherné Stredoslovenské
divadlo, ktoré po piatich rokoch premenovali na Divadlo Jozefa
Gregora Tajovského vo Zvolene. Jeho operný súbor so sídlom
v Banskej Bystrici vznikol 1. septembra 1959. Od roku 1974 poriada
pravidelne letný divadelný festival s medzinárodnou účasťou –
Zámocké hry zvolenské – 65. výročie vzniku.
MÁJ
- 3. 5. 1919 vznikol I. športový klub v Bratislave (predchodca ŠK
Slovan B.) – 95. výročie vzniku.
- 4. 5. 1919 zomrel pri Vajnoroch pri leteckej havárii politik,
diplomat Milan Rastislav Štefánik. Narodil sa 21. júla 1880 v
Košariskách. Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských
moderných dejín. Vzdelaním astronóm, v prvej svetovej vojne stal sa
vojenským letcom. Zaslúžil sa o vytvorenie samostatného česko-
slovenského štátu. Spoluzakladateľ Národnej rady česko-slovenskej
69
v Paríži a bol zároveň jej podpredsedom. Bol tiež ministrom národnej
obrany č.-s. exilovej vlády a po vzniku Česko-Slovenskej republiky
prvým ministrom vojny – 95. výročie smrti.
- 6. 5. 1939 vznikla Vedecká spoločnosť pre zahraničných
Slovákov – 75. výročie vzniku.
- 10. 5. 1989 zomrel v Bratislave prozaik a prekladateľ Dominik
Tatarka. Narodil sa 14. 3. 1913 v Plevníku-Drienovej.
Stredoškolský profesor, redaktor časopisov, funkcionár
spisovateľských zväzov, dramaturg Čs. štátneho filmu, po roku 1968
disident. Prešiel zložitým literárnym vývinom – od surrealizmu
(Panna zázračnica), kritikou slovenského štátu (Farská republika),
schematickými dielami (Prvý a druhý úder, Radostník, Družné letá)
k satirickému pamfletu (Démon súhlasu) , k dielam z obdobia
normalizácie (trilógia Písačky a Navrávačky). Niektoré diela vyšli
ako samizdat – 25. výročie smrti.
- 11. 5. 1919 sa narodil v Mikšovej historik Felix Litva SJ. Zomrel
1. 2. 2006 v Ivanke pri Dunaji. Pôsobil v Kanade a tiež ako profesor
pápežskej univerzity Gregoriana v Ríme. Bol zakladajúcim členom
a členom poradného výboru Svetového kongresu Slovákov. Po roku
1989 bol prorektorom Trnavskej univerzity – 95. výročie narodenia.
- 11. 5. 1929 zomrel vo Wilkes-Barre v USA vynálezca, priekopník
rádiotelegrafie Jozef Murgaš. Narodil sa v Tajove 17. 2. 1864.
Vyštudoval teológiu a venoval sa aj maliarstvu, ktoré pre národné
presvedčenie nemohol ukončiť. Roku 1896 sa vysťahoval do USA
a organizoval tam kultúrny a národný život slovenských
vysťahovalcov. Zaoberal sa fyzikou, elektrotechnikou
a rádiotelegrafiou. Z oblasti rádiotelegrafie získal deväť patentov.
Venoval sa aj maliarstvu – 150. výročie narodenín, 85. výročie
smrti.
- 17. 5. 1959 zomrel vo Važci český maliar Ján Hála. Narodil sa 19.
januára 1890 vo Frymburku-Blatnej. Ilustroval Dobšinského
Prostonárodné slovenské povesti. Od roku 1923 pôsobil na
70
Slovensku. Vo Važci maľoval kroje a žánrové obrázky – 55. výročie
smrti.
- 23. 5. 1929 sa narodil v Martine všestranný divadelný pracovník
Daniel Michaelli. Bol televíznym dramaturgom – zaslúžil sa
o profilovanie tzv. bratislavských pondelkov. Písal scenáre (Pavilón
č. 6, Svetlo Severu, Ľahostajní, Dáma), režíroval i hral (Parížski
mohykáni, Miesto v dome, Verejný žalobca a i.). Zomrel 17.
novembra 1980 v Martine – 85. výročie narodenia.
- 27. 5. 1924 sa narodil v Hronci divadelný a filmový herec, verejný
činiteľ, minister kultúry Ladislav Chudík. Počas stredoškolských
štúdií recitoval a pôsobil ako ochotnícky herec. Študoval filozofickú
fakultu (slov.-ruština) a na dramatickom oddelení Štátneho
konzervatória. Od roku 1944 pôsobil v SND – vytvoril množstvo
úloh zo slovenskej i svetovej dramatiky. Od r. 1959 hral vo filmoch
(Kapitán Dabač), v televízii stvárnil asi 40 postáv – nezabudnuteľný
Sova v Nemocnici na kraji mesta. Pedagóg na Štátnom konzervatórii
a VŠMU – 90. výročie narodenia.
- 29. 5. 1944 zomrel v Bačkom Petrovaci učiteľ a spisovateľ Ján
Čajak. Narodil sa v Liptovskom Jáne 19. 12. 1863. Z teologickej
fakulty v Bratislave vylúčený za panslavizmus, stal sa učiteľom -
najdlhšie v Báčskom Petrovci. Hlavná osobnosť kultúrnej aktivity
dolnozemských Slovákov. Zakladateľ a redaktor časopisov,
spoluzakladateľ gymnázia v Petrovci. Napísal množstvo poviedok
a román Rodina Rovesných. Bol predsedom literárneho
a národopisného odboru MS v Juhoslávii – 70. výročie smrti.
JÚN
- 1. 6. 1784 v Bratislave na hrade zriadili Generálny seminár. Bola
to cirkevná ustanovizeň na prípravu kňazov pod kontrolou štátu.
Samotný cisár Jozef II. zdôrazňoval pre kňazov potrebu znalosti
okrem nemčiny aj materinského jazyka. Generálny seminár sa stal
71
semeniskom hnutia za slovenský literárny jazyk, ktorého
osnovateľom sa stal Anton Bernolák – 230. výročie vzniku
- 9. 6. 1949 vznikli Vysoká škola múzických umení v Bratislave
a Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave – 65. výročie
vzniku.
- 9. 6. 1934 vláda Československej republiky oficiálne nadviazala
styky so Zväzom sovietskych socialistických republík. Existujúce
záruky bezpečnosti v rámci Spoločnosti národov boli nedostatočné,
hľadali nové spôsoby organizácie bezpečnosti. Jeho základom sa
stalo francúzsko-československo-sovietske spojenectvo. Zmluvu
podpísali 16. mája 1935 – 80. výročie.
- 9. 6. 1934 zomrel vo Viedni pedagóg, komeniológ a vysokoškolský
učiteľ Ján Kvačala. Narodil sa 5. 2. 1862 v Báčskom Petrovci.
Vyštudoval ev. teológiu, prednášal na lýceu v Bratislave, na
teologickej fakulte v Tartu (načas jej dekan) a na Teologickej
vysokej škole v Bratislave. Významný vedec v oblasti komeniológie
– J.A. Komenského i osobností, ktoré sa zaoberali jeho dielom. Ako
polemik zasahoval aj do vývinu súdobej slovenskej literatúry
a kultúry – 80. výročie smrti.
- 11. 6. 1974 zomrel v Prešove spisovateľ, učiteľ a matičný pracovník
Jozef Horák. Narodil sa 30. januára 1907 v Štefultove. Jeho
prozaické dielo je silne zviazané s Banskou Štiavnicou a jej históriou.
Dlhodobo spolupracoval s Maticou slovenskou, uverejňoval v jej
časopisoch, redigoval Slniečko a edíciu Slniečka, bol členom jej
výboru i druhým podpredsedom – 40. výročie smrti.
- 17. 6. 1874 sa narodil v Tvrdošíne novinár a krajanský pracovník
Ignác Gessay. Od roku 1898 pôsobil v USA. Bol spoluzakladateľom
Slovenskej ligy v Amerike. Pripravoval Clevelandskú dohodu
a signoval Pittsburskú dohodu. V utvorenej ČSR sa vrátil na
Slovensku a roku 1920 tu založil Slovenskú ligu. Zomrel 12. 8. 1928
v Bratislave – 140. výročie narodenia.
- 23. 6. 1969 zomrel v Bratislave prozaik a prekladateľ Ľudo Zúbek.
Narodil sa 12. júla 1907 v Malackách. Bol redaktorom i riaditeľom
72
vydavateľstva Tatran. Písal historické romány (V službách Mateja
Hrebendu, Doktor Jesenius, Skrytý prameň, Jar Adely Ostrolúckej,
Ríša Svätoplukova) – 45. výročie smrti.
- 27. 6. 1919 schválilo Národné zhromaždenie česko-slovenského
štátu zákon o zriadení štátnej univerzity v Bratislave. V novembri
1919 dostala názov Univerzita Komenského. Niektoré budovy
dostala po zrušenej Alžbetínskej maďarskej univerzite. Prvým
slovenským rektorom (od roku 1921) bol JUDr. A. Ráth – 95.
výročie vzniku
Jubileá bez presnejších dátumov
- 1514 po vyhlásení križiackej výpravy proti Turkom, ktorú mal viesť
sedmohradský šľachtic Juraj Dóža a po jej následnom odvolaní
vypuklo pod jeho vedením sedliacke povstanie. Slovenska sa dotklo
len v juhovýchodnom Zemplíne. Povstanie bolo šľachtou kruto
potlačené a Dóžu upálili na rozžeravenom tróne – 500. výročie
vzniku
- 1824 na kežmarskom lýceu vznikla prvá slovenská študentská
spoločnosť- 190. výročie vzniku
- 1824 v Budíne vyšla básnická zbierka Jána Kollára Slávy dcéra.
Obsahovala 150 zneliek, ktoré autor rozčlenil do troch spevov –
Sáva, Labe, Dunaj – 190. výročie vzniku
- 1834 vznikol v Budapešti Spolok milovníkov reči a literatúry
slovenskej. Bol výrazom zbližovania katolíckej a evanjelickej
inteligencie. Jeho iniciátormi boli bernolákovci Anton Ottmayer
a Martin Hamuljak. Prvým predsedom bol Ján Kollár, správcom
spolku bol Martin Hamuljak. Spolok vydávala almanach Zora – 180.
výročie vzniku
- 1949 bol za národný park vyhlásený Tatranský národný park
(TANAP). Má rozlohu 50 964 hektárov, rozloha ochranného pásma
73
je 7 000 ha. Je súčasťou bilaterálneho národného parku (poľská časť
bola vyhlásená za národný park v roku 1954). Zaberá Vysoké
a Belianske Tatry, východnú časť Západných Tatier a severné okraje
Podtatranskej kotliny. Správa parku sídli v Tatranskej Lomnici – 65.
výročie vzniku
- 1959 v Nitre založili Pedagogický inštitút , roku 1964 sa
pretransformoval na Pedagogickú fakultu, od roku 1997 je súčasťou
Univerzity Konštantína Filozofa.
- 1969 v USA začali budovať komunikačný systém, ktorý postupne
prerástol do globálnej komunikačnej siete INTERNET. Americká
vládna agentúra ARPA vytvorila sieť štyroch počítačov, určených na
výmenu informácií pre vojenské účely. Postupne sa počet
pripojených počítačov zvyšoval – 45. výročie
- 1969 vznikol Zväz divadelných ochotníkov na Slovensku
(ZDOS), dobrovoľná záujmová organizácia ochotníckych
divadelných súborov. V rokoch 1969 – 1984 sídlil v Bratislave, od
roku 1984 v Martine. Jeho predchodcom bolo Ústredie divadelných
ochotníkov Slovenska (ÚSOD), ktoré založila Matica slovenská
v roku 1922 – 45. výročie vzniku
Michal Eliáš