ÚZEMNá saMospráva marec 201368

seriál

SamoSprávy v eú Inšpirácie pre Slovensko talianSko

Oficiálny názov: Talianska republika (Repubblica Italiana).Politický systém: parlamentná demo-kracia.Štátne zriadenie: republika.Rozloha: 301.338 km2.

Počet obyvateľov: ca 60.800-tisíc obyvateľov.Územno-správne členenie: 20 regió- nov, 110 provincií (tento počet platí pre rok 2004, pričom do roku 2014 má dôjsť k ich redukcii na 57 provincií), 8.103 obcí.Hlavné mesto: Rome.Najväčší región z hľadiska po-čtu obyvateľov: Lombardia (ca. 10.000-tisíc obyv.).Najväčší región z hľadiska rozlohy: Sicilia (25.711 km2) .Najmenší región z hľadiska počtu obyvateľov: Valle d‘Aosta (ca. 129-ti-síc obyv.).Najmenší región z hľadiska rozlo-hy: Valle d‘Aosta (3.263 km2).Najväčšia provincia z hľadiska poč- tu obyvateľov: Rome (ca. 4.194-tisíc obyv.).Najväčšia provincia z hľadiska roz-lohy: Naples (2.631 km2).Najmenšia provincia z hľadiska poč- tu obyvateľov: Ogliastra (58-tisíc obyv.).Najmenšia provincia z hľadiska roz-lohy: Ogliastra (31 km2).Najväčšia obec z hľadiska počtu obyvateľov: Rome (ca. 2.780-tisíc obyv.).Najväčšia obec z hľadiska rozlohy: Rome (1.307,7 km2).Najmenšia obec z hľadiska počtu obyvateľov: Pedesina (34 obyv.).Najmenšia obec z hľadiska rozlohy: Fiera di Primiero (0,15 km2).Výška HDP: 1.572,2 miliárd eur.Výška HDP pripadajúca na jedného obyvateľa: 26.253 eur.Výška verejných výdavkov: 766,1 miliárd eur.Výška verejných výdavkov pri-

padajúca na jedného obyvateľa: 12.793 eur.Výška lokálnych verejných výdav-kov: 243,8 miliárd eur (44,9 % zdra-votníctvo, 4,6 % sociálne služby, 8,4 % vzdelávanie, 14,3 % starostlivosť o ži-votné prostredie).Výška kapitálových verejných vý-davkov: 35,0 miliárd eur.Výška kapitálových verejných vý-davkov pripadajúcich na jedného obyvateľa: 584 eur.Výška lokálnych kapitálových ve-rejných výdavkov: 26,8 miliárd eur.Verejný dlh: 105,8 % HDP.Podiel dlhu lokálnych jednotiek na celkovom verejnom dlhu: 7,7 %.Podiel žien medzi poslancami obec-ných zastupiteľstiev: 17 %.Podiel žien medzi predsedami vý-konných výborov: 10 %.

Taliansko bolo dlhé obdobie pomerne centralizovaným štátom [1], a to mini-málne z hľadiska distribúcie moci vnút- ri politického systému. Územným sa-mosprávnym jednotkám boli priznané výraznejšie kompetencie v roku 1990, kedy došlo tiež k výraznej decentralizá-cii, ktorá zahŕňala nielen delegáciu, ale tiež dekoncentráciu a devolúciu. Dekoncentrácia predstavuje presun právomocí na nižšie úrovne patriace do jurisdikčnej právomoci politicko-ad-ministratívneho centra. Vo svojej pod-state ide o to, aby boli kľúčové úlohy a prijímanie na nich naviazaných riešení zachované na centrálnej úrovni, no zá-roveň, aby sa dosiahol stav, pri ktorom za implementáciu prijatých riešení zod-povedajú vládne dekoncentráty, teda nižšie politicko-administratívne jednot-ky priamo podriadené centrálnej vláde, ktoré majú bezprostrednejšiu možnosť poznať miestne pomery a potreby. Pri určitej miere zovšeobecnenia možno potom dekoncentráciu definovať ako situáciu, v rámci ktorej centrálna vláda nesie plnú politickú zodpovednosť, no

jednotlivé kroky príslušných politík rea- lizujú rôzne politicko-administratívne jednotky štátneho charakteru, ktoré sú priamo podriadené centrálnej vláde a táto ich následne v plnom rozsahu aj priamo kontroluje [2].Delegácia zodpovedá situácii, v rámci ktorej dochádza k prenosu právomoci z centrálnej vlády na nižšie politicko--administratívne autority, ktoré nemajú štátny charakter, a tak u nich nemožno hovoriť o priamej podriadenosti voči centrálnej vláde. Táto ich následne môže kontrolovať iba nepriamo. Naj-častejšie sa delegácia využíva vo vzťahu centrálnej vlády k semiautonómnym agentúram, prípadne k politicko-ad-ministratívnym jednotkám územnej sa-mosprávy. Podstatnou črtou delegácie je i to, že delegujúci subjekt vo väčšine prípadov znáša celý objem finančných nákladov spojených s výkonom takto prenesených kompetencií [3].O devolúcii možno hovoriť, ak dochá-dza k situácii, kedy politicko-adminis- tratívne centrum (centrálna vláda) odovzdáva časť právomocí relatívne autonómnym politicko-administratív-nym jednotkám územnej samosprávy, prípadne iným, od centrálnej vlády nezávislým politicko-administratívnym jednotkám. Samotná devolúcia so se-bou nesie niekoľko podmienok, bez naplnenia ktorých nie je realizovateľ-ná. Medzi základné patrí to, že jed-notky, na ktoré sa v rámci devolúcie prenášajú určité právomoci, musia mať legislatívne upravenú pôsobnosť, musia mať zabezpečenú možnosť zís-kavať vlastné príjmy a ich výšku ovplyv-ňovať vlastnými zásahmi a taktiež je potrebné zaviesť taký mechanizmus ich kontroly, ktorý síce na jednej stra-ne je nezávislý od centrálnej vlády, no na strane druhej dokáže garantovať nie- len zákonnosť, ale aj správnosť (a to predovšetkým z hľadiska hospodárnos-ti, účinnosti a efektívnosti) ich postupu [4].

marec 2013 ÚZEMNá saMospráva 69

seriál

viacúrovňová SamoSpráva a rozSiahle reformné proceSy po roku 1990Taliansko patrí jednak do takzvanej Eu-rópskej šestky (teda medzi krajiny, ktoré stáli pri zrode európskych spoločenstiev) a jednak ide o krajinu, ktorá sa svojím historickým vývojom v oblasti samospráv-nych inštitúcií zaraďuje medzi najbohatšie európske krajiny.Obecná štruktúra Talianska je rôznoro-dá, pričom na jednom póle stojí obec Pedesina s približne troma desiatkami obyvateľov, zatiaľ čo na druhom póle sa nachádza Rím, ktorého populačná veľkosť dosahuje približne 2,8 milióna obyvateľov (ak berieme Rím ako metropolitnú oblasť, jej populácia dosahuje takmer 5 miliónov obyvateľov). Aj keď sa na území Talianska nachádza viac než osemtisíc obcí, obecnú štruktúru možno označiť za mierne kon-solidovanú, pretože priemerná talianska obec má populačnú veľkosť presahujúcu sedemtisíc obyvateľov (to je porovnateľné napríklad s Albánskom, Chorvátskom, Ru-munskom a Slovinskom) a teritoriálnu veľ-kosť takmer 40 km2 (to je porovnateľné s Moldavskom a Rakúskom) [5].Zaradenie tejto krajiny do seriálu „Zahra-ničné inšpirácie pre slovenskú samosprá-vu“ je možné zdôvodniť predovšetkým tým, že v Taliansku, podobne ako na Slo-vensku, sa nachádza veľký počet malých obcí. Navyše, Taliansko patrí, rovnako ako Slovensko, medzi krajiny EÚ, ktoré sú charakterizované dlhodobým a pretrvá-vajúcim politickým napätím, ako aj politic-kými a korupčnými škandálmi na všetkých úrovniach politiky.

Pestrosť územnej samosprávy v TalianskuTaliansko disponuje trojúrovňovým systé-mom územnej samosprávy. Regióny tvoria najvyššiu samosprávnu úroveň. Celkovo je týchto regiónov dvadsať, no päť z nich disponuje špecifickým (autonómnym) sta-tusom. Na nižšej úrovni pôsobia provincie, ktorých počet sa má v dôsledku posled-ných reformých krokov výrazne znížiť. Platí pri tom, že regióny pozostávajú z provin-cií a tieto sa ďalej členia na obce. V Ta-liansku sa nachádza viac než 8.100 obcí. No popri nich pôsobia na lokálnej úrovni tiež takzvané metropolitné oblasti (citt� metropolitana). Pôvodný zákon vymedzil ako metropolitné oblasti tieto mestá: Bari,

Benátky, Boloňa, Florencia, Janov, Miláno, Neapol, Rím a Turín. Zároveň autonóm-nym regiónom umožnil tento zákon, aby si sami stanovili prípadné metropolitné oblasti na svojich teritóriách. Autonómne regióny túto možnosť využili a metropolit-nými oblasťami sa stali aj mestá Cagliari, Catania, Messina, Palermo a Terst. Ešte neskôr, v roku 2009, na zoznam metropo-litných oblastí pribudlo tiež mesto Reggio Calabria.

Samospráva na úrovni regiónovTaliansko je rozdelené do regiónov (regio- ni), provincií (province) a obcí (comuni).

Celkovo sa krajina člení do dvadsiatich regiónov. Päť z nich (Sicília, Sardínia, Trentino-Alto Adige, Friuli-Venezia Giulia a Valle d‘Aosta) má ústavne garantované špecifické postavenie autonómneho cha-rakteru (Mapa 1).Základným zastupiteľským a rozhodo-vacím orgánom na úrovni regiónov sú regionálne rady. Tieto sú volené priamo obyvateľmi regiónov. Medzi ich základ-né funkcie patrí prijímanie legislatívnych aktov, ktoré sú všeobecne záväzné pre ich územia. Platí pri tom pravidlo, že re-gionálna legislatíva nesmie odporovať národným záujmom. Okrem toho regió-

Legenda: Červenou farbou sú zvýraznené autonómne regióny.

Mapa 1: Hranice regiónov na území Talianska [8].

ÚZEMNá saMospráva marec 201370

seriál

ny prijímajú tiež vykonávacie predpisy, ktorými sa niektoré zákony konkretizujú vzhľadom na miestne potreby či pod- mienky. V legislatívnej oblasti vykonáva štát pomerne prísnu kontrolu nad región- mi. Prípadnú nezákonnosť legislatívnych aktov regiónov môže skúmať taliansky ústavný súd. Ak je nejaký regionálny vše-obecne záväzný právny akt považovaný za nevhodný, respektíve škodlivý, môže sa stať predmetom parlamentného rokova-nia. Administratívne vykonávacie predpisy sú navyše kontrolované štátnymi kontrol-nými komisiami, pričom ich členov-komi-sárov menuje centrálna vláda [6].Každá regionálna rada si zo svojho stre-du ustanovuje regionálny výbor a zároveň prezidenta regionálneho výboru, ktorý stojí na čele tohto regionálneho výboru. V prípade, že regionálna rada alebo pre-zident regionálnej rady stratia dôveru re-gionálnej rady, táto disponuje právom od-volať ich. Regionálny výbor je výkonným regionálnym orgánom a jeho hlavnou úlo-hou je uvádzať rozhodnutia regionálnej rady do praxe. V prípade, že sa preukáže, že regionálna rada schvaľuje protiústav-né právne akty alebo koná protiústavne, prípadne ak sa preukáže, že regionálna rada porušuje zákon, centrálna vláda má právo rozpustiť ju. Nové voľby sa násled-ne konajú do troch mesiacov od takéhoto rozhodnutia centrálnej vlády. Ako už bolo spomenuté, na úrovni regiónov pôsobia tiež vládni komisári, ktorých hlavnou úlo-hou je dozerať na výkon administratívnych funkcií štátnosprávneho charakteru, ktoré zabezpečujú regióny v rámci delegovanej štátnej správy [7].Regióny majú právo zákonodarnej inicia- tívy a zároveň môžu iniciovať konanie referenda. Päť regiónov so špecifickým postavením má priznané špeciálne kom-petencie, najmä v oblasti lesného hospo-dárstva, poľnohospodárstva a územného plánovania. Na regióny môžu byť delego-vané úlohy, ktoré majú povahu úloh štát-nej správy. Pri správe svojho územia re- gióny zabezpečujú hospodárenie s vlast-ným i zvereným majetkom.Regióny pozostávajú z provincií a provin-cie pozostávajú z obcí. Jedinou výnimkou je región Valle d‘Aosta, ktorý sa nečlení na provincie, ale regionálna samospráva plní zároveň úlohy provinciálnej samo-správy.

Samospráva na úrovni provinciíPočet provincií v Taliansku dlhodobo na-

rastal, z pôvodných 59 provincií v roku 1861 až na 110 provincií v roku 2004, pričom nové provincie vznikali postup-ným delením pôvodných provincií. V po-sledných rokoch však došlo k opačnému trendu a počet provincií sa znížil (Mapa 2). Cieľovým počtom je pri tom 57 provincií, čo má byť dosiahnuté v roku 2014 (Graf 1) [9].Na čele provincie stojí prezident, ktorému pomáha reprezentatívny orgán označo-vaný ako provinčná rada a kolektívny vý-konný orgán označovaný ako provinčný výbor. Obyvatelia provincií volia preziden-ta a členov provinčnej rady v priamych voľbách. Prezidenti a členovia provin- čných rád sa volia naraz, pričom platí, že ak kandidát na prezidenta získa v jednom z prvých dvoch kôl absolútnu väčšinu platne odovzdaných hlasov, jeho koalícia

(kandidátna listina, na ktorej sa nachád-za ako líder) získava tri pätiny všetkých mandátov v príslušnej provinčnej rade. Prezident predsedá provinčnému výboru, ktorý je kolektívnym výkonným orgánom. Okrem toho prezident disponuje právom menovať a odvolávať členov provinčného výboru (assessori) a to z členov provinčnej rady. Centrálnu vládu reprezentuje v kaž- dej provincii prefekt (prefetto), ktorý sto-jí na čele úradu štátnej administratívy na provinčnej úrovni (prefettura-ufficio te-rritorial del governo). Na čele provinčných policajných zložiek (polizia provinciale) stojí centrálne menovaný dôstojník (ques-tore), ktorý je zároveň šéfom štátnych po-licajných zložiek [11].Tromi základnými funkciami, za ktoré zodpovedajú provincie, sú tieto: územné plánovanie, zabezpečovanie verejného

Mapa 2: Aktuálne hranice provincií a ich populačné veľkosti [10].

marec 2013 ÚZEMNá saMospráva 71

seriál

poriadku a civilnej ochrany prostred-níctvom miestnych policajných zložiek a miestnych hasičských zložiek a regulácia dopravy, vrátane evidencie motorových vozidiel, starostlivosti o miestne komuni-kácie a podobne.Autonómne provincie Trentino a Alto Adige/Südtirol sa nachádzajú na území regiónu Trentino-Alto Adige, no z hľa-diska legislatívnej právomoci mu nie sú podriadené, pretože disponujú zhodný-mi legislatívnymi právomocami, ako je to v prípade regiónov.

Samospráva na úrovni obcíTalianske obce hrajú v politickom živo-te krajiny mimoriadne dôležitú rolu. Bez ohľadu na populačnú veľkosť obce, tieto majú rovnocenné postavenie. Obyvatelia sú s obcami silno identifikovaní, čo zna-mená, že v krajine existuje silná rezisten-cia voči zmenám, či dokonca reformám. Aj preto v Taliansku doposiaľ nedošlo, na-príklad, k teritoriálnej konsolidácii.Začiatkom 90. rokov 20. storočia prebeh-la v Taliansku rozsiahla diskusia o potrebe posilnenia výkonných zložiek miestnych samospráv a o nevyhnutnosti ich profe-sionalizácie. Zároveň v spoločnosti rezo-novala požiadavka oslabenia obecných rád, ktoré boli podľa verejnej mienky až príliš ovplyvňované politickými stranami. Až do roku 1993 totiž obecné rady (con-siglio communal) disponovali mimoriadne významnými právomocami, okrem iného volili zo svojho stredu starostov (sinda-co) a rovnakým spôsobom ustanovovali do funkcií aj členov výkonných výborov [13].Priama voľba starostov bola v Taliansku zavedená zákonom č. 81/1993 [14]. Vo-lebný systém závisí od veľkosti príslušnej obce. Sledovala sa tým rozpočtová efek-tívnosť, pretože sa malo za to, že v ma-lých obciach nie je potrebné organizovať dvojkolové voľby, ktoré sú z hľadiska cel-kových výdavkov oveľa drahšie. Ak ide o obec, ktorej populácia neprekračuje hranica 15-tisíc obyvateľov, využíva sa jednokolový volebný systém s jednodu-chou väčšinou. Víťazom sa stáva kandidát s najvyšším počtom hlasov spomedzi všet-kých kandidátov. Z podstaty tohto voleb-ného systému vyplýva, že každý kandidát na starostu môže byť podporovaný iba jednou kandidátnou listinou. Špecifikom pri rozdeľovaní mandátov v obecných radách je pravidlo, podľa ktorého kandi-dátna listina podporujúca víťazného kan-

didáta získava dve tretiny všetkých man-dátov v príslušnej obecnej rade. Ostatné mandáty sú priznané zostávajúcim kan-didátnym listinám a prerozdeľujú sa po-merne podľa volebných ziskov týchto ostatných kandidátnych listín. Čo sa týka obcí, ktorých populačná veľkosť prekra-čuje hranicu 15-tisíc obyvateľov, pri voľ-bách starostov sa využíva dvojkolový vo-lebný systém. Voliči môžu svoj hlas udeliť kandidátnej listine podporujúcej určitého kandidáta na starostu, alebo môžu využiť takzvanú oddelenú voľbu, pri ktorej vo-lia samostatného kandidáta na starostu a zároveň udelia svoj hlas aj kandidátnej listine, ktorá podporuje iného kandidáta na starostu. V prvom kole sa starostom stáva ten kandidát, ktorého volebný zisk prekročí hranicu 50 % všetkých odovzda-ných hlasov. Ak ani jeden z kandidátov nedosiahne takýto podiel platne odo-vzdaných hlasov, potom do druhého kola postupujú dvaja najúspešnejší kandidáti. V ňom sa môžu uchádzať o podporu tých kandidátnych listín, ktoré podporovali neúspešných kandidátov v prvom kole. Ak kandidátna listina podporujúca ví-ťazného kandidáta na starostu získa viac než 50 % platne odovzdaných hlasov, no zároveň menej než 60 % platne odovzda-ných hlasov, potom sa mandáty v obec-nej rade rozdeľujú podľa nasledovného kľúča: takáto kandidátna listina získava 60 % všetkých mandátov v príslušnej rade a ostatné kandidátne listiny si rozde-lia zvyšných 40 % mandátov pomerným spôsobom zohľadňujúcim ich volebné zis-ky. V opačnom prípade, teda, ak príslušná kandidátna listina podporujúca víťazného

kandidáta na starostu získa viac než 60 % platne odovzdaných hlasov, mandáty sa rozdelia pomerným spôsobom podľa podielov získaných hlasov. Obecné rady môžu byť rozpustené v prípade, že ko-najú protizákonne, prípadne ak porušujú svoje povinnosti [15].V roku 1997 boli schválené zákony (tak-zvané Bassaniniho zákony), ktorými bol do života uvedený „administratívny fe-deralizmus“, v rámci ktorého starosta menuje a odvoláva obecných manažérov riadiacich základné obecné služby. Týmto spôsobom sa posilňuje myšlienka potreby verejného manažmentu. Starostovia sa stali skutočnými lídrami, ktorí sú zodpo-vední za lokálne rozvojové stratégie. Re-formná zmena teda zaručila dominanciu výkonných zložiek nad radou, ako zá-kladným rozhodovacím prvkom. Navyše, vďaka mechanizmom prerozdeľovania mandátov sa opozícia vo väčšine obcí dostáva do pozície „prizerajúceho sa“. Napriek tomu, že pôvodná idea súvisela s potrebou oslabenia vplyvu politických strán na lokálnej úrovni, politické stra-ny predsa len nestratili úplne svoju silu na lokálnej úrovni. Zatiaľ čo charizmatickí kandidáti sú schopní v komunálnych voľ-bách uspieť aj bez podpory politických strán, menej populárni, respektíve me-nej schopní kandidáti vidia v spolupráci s politickými stranami možnosť ľahšieho prístupu k vytúženému mandátu.V talianskych podmienkach možno aj v dnešnej dobe naraziť na súperenie prv-kov participatívnej demokracie a prvkov zastupiteľskej demokracie. Nové admi-nistratívne opatrenia zavedené po roku

Graf 1: Vývoj počtu provincií v Taliansku v období rokov 1861 – 2014 [12].

ÚZEMNá saMospráva marec 201372

seriál

1993 totiž jednoznačne posilňujú rolu priamo voleného starostu a ním kontro-lovanej exekutívy, a to na úkor rád ako kolektívnych reprezentatívnych orgánov. V tejto súvislosti sa posilňuje aj vzťah vidi-teľného miestneho lídra, ktorým je staros-ta, a miestnych záujmových skupín, ktoré môžu čiastočne nahrádzať funkcie done-dávna plnené výlučne obecnými radami. V neposlednom rade sú takto aj poslan-ci obecných rád nútení viac sa zaujímať o predstavy obyvateľov obcí.Starosta si vyberá a odvoláva členov vý-konného výboru (assessori), pričom títo nemusia byť členmi obecnej rady. Týmto sa jednoznačnejšie oddelil starostov kabi-net – výkonný výbor (giunta) od obecnej rady. Priamo volené obecné rady pozos- távajú z 15 až 80 členov.Obce majú právo ovplyvňovať miestne dane, disponujú vlastnými policajný-mi zložkami (ich právomoci sú výrazne nižšie, než je tomu v prípade štátnych policajných zložiek) a poskytujú služby v oblasti zdravotnej starostlivosti, verejnej dopravy, verejného osvetlenia a odpado-vého hospodárstva. Provincie a obce sú spoluzodpovedné (teda sú povinné vzá-jomne koordinovať svoje aktivity) v ob-

lastiach týkajúcich sa hospodárskeho roz-voja, cestovného ruchu, kultúry, športu a sociálnych služieb. Okrem toho provin-cie poskytujú obciam technickú a admi-nistratívnu pomoc. Obce sú zodpovedné za administratívne úlohy súvisiace s orga-nizáciou volieb, matrikami a štatistickým vykazovaním. K ďalším úlohám obcí patrí starostlivosť o vlastný hospodársky roz-voj, starostlivosť o komplexné využívanie územia a rôzne komunitné a občianske služby.Starosta je zodpovedný za výkon dele-govaných úloh štátnej správy, a to pre-dovšetkým za vedenie matriky (matrika obsahuje registre narodení, úmrtí, uzav- retí manželstiev a migrantov) a udržia- vanie verejného poriadku. Popri tom môže starosta v naliehavých prípadoch prijímať špecifické nariadenia týkajúce sa verejného zdravia, územného plánovania a miestnych policajných zložiek [16].

Fiškálna decentralizácia a jej následkyTaliansko patrí ku krajinám, ktoré poma-lým, no zároveň nepretržitým spôsobom napredujú v oblasti politickej a fiškálnej decentralizácie. Vďaka fiškálnym decen-

tralizačným nástrojom implementovaným v priebehu 90. rokov minulého storočia vzrástol podiel výdavkov regiónov na cel-kových verejných výdavkoch na približne 30 % (podiel výdavkov provincií a obcí stúpol v rovnakom období na približne 21 % na celkových verejných výdavkoch) [17]. Keďže všetky nižšie úrovne správy – teda regióny, provincie i obce – dispo-nujú právomocami v oblasti miestnych daní i v oblasti originálnych kompetencií, Taliansko možno považovať za špecifickú krajinu s kvázi-federatívnym systémom fungovania. Zatiaľ čo regióny zabezpe-čujú predovšetkým verejné služby v ob-lasti zdravotníctva, vzdelávanie, dopra-va a územný rozvoj patria ku kľúčovým oblastiam, ktoré zabezpečujú provincie a obce. Najdôležitejšími miestnymi da-ňami na regionálnej úrovni sú regionálna daň za produkčné aktivity a regionálny príplatok k dani z príjmu fyzických osôb. Časť regiónov so špecifickými štatútmi (teda niektoré ostrovné a prihraničné regióny) disponujú so širšími výhodami v oblasti výdavkov i v oblasti podielových daní, čo len podporuje skôr uvádzanú myšlienku o kvázi-federatívnom systéme fungovania celej krajiny [18].

Talianske obce hrajú v politickom živote krajiny mimoriadne dôležitú rolu.

marec 2013 ÚZEMNá saMospráva 73

seriál

Decentralizácia v talianskych podmien-kach má svoje korene v ústave z roku 1948, kedy boli ústavnou cestou garan-tované niektoré decentralizačné prvky v politickom i administratívnom systéme. V roku 1970 došlo k zriadeniu regió-nov, ktoré sa mali stať plnohodnotnými spolutvorcami verejných politík, ktoré svojim významom presahujú možnosti a kapacity obcí a provincií, no zároveň je vhodné, aby boli implementované de-centralizovane. Napriek ďalším nástro-jom v oblasti politickej, administratívnej i fiškálnej decentralizácie platí, že auto-nómia samospráv je výraznejšia v oblasti výdavkov, než je tomu v oblasti príjmov. Severné regióny už v priebehu 90. ro-kov minulého storočia iniciovali diskusiu o tom, či bezúčelové štátne transfery nepôsobia kontraproduktívne. Na jed-nej strane totiž odnímali zdroje produ-kované hospodársky silnými severnými regiónmi a na druhej strane nepôsobili motivačne na južné regióny, aby sa tie- to snažili o akceleráciu vlastného roz-voja. Reforma fiškálnych vyrovnávacích mechanizmov bola schválená už v roku 2000, no nedošlo k jej implementácii, pretože chudobné regióny sa obávali redukcie transferov zo strany štátu. Už o rok neskôr však boli schválené ústav-né zmeny, ktoré sa dotýkali aj fiškálnych vzťahov. Jednou z najdôležitejších zmien sa stalo precizovanie verejných výdavkov, princípy fiškálnej autonómie a tiež sys-tém transferov a fiškálnych vyrovnáva-cích mechanizmov. Implementácia tejto reformy bola pomerne zložitá, a to pre-dovšetkým kvôli zložitej vnútropolitickej situácii v krajine. Aj keď bola zriadená Vysoká komisia pre fiškálny federaliz-mus, ktorá mala pripraviť návrh fiškálnej reformy, trvalo niekoľko rokov, kým jej návrhy boli schválené vo forme zákonnej legislatívy. Medzitým dokonca bola táto komisia zrušená.Aj keď obce, provincie, metropolitné oblasti a regióny majú relatívnu fiškál-nu autonómiu, dve zásady zdaňovania sú uplatňované všeobecne. Po prvé, každý musí prispievať na krytie verej-ných výdavkov podľa svojich možností. A po druhé, miestne dane musia byť re-gulované zákonným spôsobom, no táto regulácia by nemala narušiť autonómiu jednotiek územnej samosprávy.V súčasnosti pôsobí na lokálnej úrov-ni mnoho druhov partnerstiev. Rôzne zväzky medzi obcami a provinciami boli

v nedávnom období zriadené za úče-lom efektívneho výkonu úloh. Do týchto združení sa však zapájajú aj regióny, kto-ré pomáhajú koordinovať systém spoje-ného manažmentu lokálnych služieb.

Použité zdroje:[1] ZEMANDLOVÁ, L. – MALÍČEK, V. (2012): Vývoj verejnej správy vo vybra-ných krajinách Európskej únie. Bratisla-va: Akadémia Policajného zboru SR.[2] KLIMOVSKÝ, D. (2006): Verejná poli-tika na regionálnej a komunálnej úrovni. In: Kráľová, Ľuba a kolektív: Aktuálne otázky verejnej politiky. Košice: TYPO-PRESS, s. 225 – 296. a COHEN, J. M. – PETERSON, S. B. (1999): Administrative Decentralization. Strategie for Develo-ping Countries. West Hartford: Kuma- rian Press.[3] KLIMOVSKÝ, D. (2006): Verejná poli-tika na regionálnej a komunálnej úrovni. In: Kráľová, Ľuba a kolektív: Aktuálne otázky verejnej politiky. Košice: TYPO-PRESS, s. 225 – 296. a COHEN, J. M. – PETERSON, S. B. (1999): Administrative Decentralization. Strategie for Develo-ping Countries. West Hartford: Kuma- rian Press.[4] KLIMOVSKÝ, D. (2006): Verejná poli-tika na regionálnej a komunálnej úrovni. In: Kráľová, Ľuba a kolektív: Aktuálne otázky verejnej politiky. Košice: TYPO-PRESS, s. 225 – 296. a COHEN, J. M. – PETERSON, S. B. (1999): Administrative Decentralization. Strategie for Develo-ping Countries. West Hartford: Kuma- rian Press.[5] KLIMOVSKÝ, D. (2009): O možných riešeniach fragmentovanej lokálnej sí-delnej štruktúry: Inšpirácia pre Sloven-sko. Acta Politologica, roč. 1, č. 2, s. 182 – 213.[6] TORITTO, B. C. DI (2005): Constitutio- nal reform: Local government and the recent changes to intergovernmental relations in Italy. Johannesburg: Konrad--Adenauer-Stiftung, s. 149 – 168.[7] TORITTO, B. C. DI (2005): Constitutio- nal reform: Local government and the recent changes to intergovernmental relations in Italy. Johannesburg: Konrad--Adenauer-Stiftung, s. 149 – 168.[8] Autonomous Regions of Italy. [5.3.2013]. On-line at: http://upload.wi-kimedia.org/wikipedia/commons/thum-b/a/a3/Autonomous_Regions_of_Italy.svg/2000px-Autonomous_Regions_of_Italy.svg.png

[9] TORITTO, B. C. DI (2005): Constitutio- nal reform: Local government and the recent changes to intergovernmental relations in Italy. Johannesburg: Konrad--Adenauer-Stiftung, s. 149 – 168.[10] Populations of Provinces in Italy. [5.3.2013]. On-line at: http://upload.wi-kimedia.org/wikipedia/commons/1/11/POPOLATION_PROVINCES_OF_ITALY.png[11] BILANCIA, P. (2005): The normative autonomy of local government in Italy. Johannesburg: Konrad-Adenauer-Stiftu-ng, s. 169 – 181.[12] Provinces of Italy. [5.3.2013]. On--line at: http://en.wikipedia.org/wiki/Provinces_of_Italy[13] BALDINI, G. (2002): The direct elec-tion of mayors: an assessment of the institutional reform following the Italian municipal elections of 2001. Journal of Modern Italian Studies, roč. 7, s. 364 – 379.[14] LARSEN, H. O. (2002): Directly elec-ted mayors: democratic renewal or con-stitutional confusion? In: Caufield, J., Larsen, H. O. (eds.): Local Government at the Millennium. Opladen: Budrich and Leske Verlag, s. 111 – 133.[15] BARONE, G. – BLASIO, G. DE (2011): Electoral rules and voter turnout. Temi di discussione (Working papers). Banca d‘I-talia – Eurosistema. a MINALDI, G. – RIO-LO, C. (2005): Electoral Systems, Forms of Government and the Local Political Class in Italy. In: Reynaert, H., Steyvers, K., Delwit, P., Pilet, J.B. (eds.): Revolution or Renovation? Reforming Local Politics in Europe. Brugge: Vanden Broele Pub-lishers, s. 131 – 153.[16] CEMR (2012): Local and Regional Government in Europe: Structures and Competences. Brussels: CEMR. a PASO-TTI, E. (2007): Institutional Overshooting in Italian Urban Politics. South European Society and Politics, roč. 12, č. 2, s. 182 – 201.[17] BUGLIONE, E., MARČ, M. (2007): Main Issues of Italian Fiscal Federalism. SIEP Working Paper.[18] BLÖCHLIGER, H., VAMMALLE, C. (2012): Italy: Law 42 on fiscal federalism. In: OECD: Reforming Fiscal Federalism and Local Government: Beyond the Ze-ro-Sum Game. Paris: OECD Publishing.

PhDr. Daniel Klimovský, PhD.

Katedra regionálnych vied

a manažmentu Ekonomickej fakulty 

Technickej univerzity v Košiciach