1

2

Samuel F. B. MORSE (27. 4. 1791 − 2. 4. 1872)

Americký vynálezca a maliar portrétov

i historických scén. Vyvinul prvý prakticky

použiteľný elektrický telegraf a z toho

vyplývajúcu Morseovu abecedu a tým

sa zaslúžil o výrazný rozvoj telegrafickej

komunikácie v 19. storočí. Morse vyštudoval

(1810) na univerzite v Yale, potom cestoval

po Európe. V roku 1844 uskutočnil prvé

telegrafické spojenie medzi Washingtonom

a Baltimorom. http://morse.szm.com/morse.htm

SOS (· · · − − − · · · ) je najznámejší medzinárodný tiesňový signál

v Morseovej abecede.

3

Bartolomè Esteban MURILLO (1. 1. 1618 − 3. 4. 1682)

Španielsky barokový maliar, autor náboženských,

ale aj profánnych obrazov, zobrazujúcich každodenný

život. Patril k známym sevillským majstrom,

ktorého v Európe 18. a 19. storočia oceňovali viac než

všetkých ostatných maliarov. Bol maliar početných

kostolných obrazov a pouličných výjavov, ktoré

maľoval v mäkkom malebnom vyhotovení

a v realistickom poňatí. Osobitne vynikol ako maliar

ľudových typov. Z Murillových prác sú najznámejšie

Svätá rodina, Mučenie svätého Ondreja, Mladý

žobrák, Chlapci s melónom, Chlapci jediaci melón

a hrozno.

https://www.youtube.com/watch?v=-jIKbIFEkn4

https://sk.pinterest.com/clownloach64/art-of-bartolome-esteban-murillo-1618-1682/

Z diela

4

Emil FILLA (4. 4.1882 – 7.10.1953)

Bol nielen maliarom, grafikom,

sochárom, ale aj básnikom,

filozofom, zberateľom,

redaktorom, teoretikom,

diplomatom. Stal sa hlavným

predstaviteľom českého kubizmu, nazývaný aj český Picasso.

Z tvorby: Zátiší s koflíkem a lahví, 1913; Zátiší s podnosem, 1914;

Zátiší se sklenicí, 1914; Zátiší se slanečkem, 1915; Holandské zátiší,

1917; Zátiší s tabákem, 1914; Zátiší na stole, 1920; Zátiší, 1922; Zátiší

s notami, 1923; Zátiší s rakem, 1927; Zátiší s lahví sklenicí a lulkou,

1929; Zátiší s loutnou, džbánem a ovocem, 1929; Zátiší s kytarou,

1929; Dívka s mandolínou, 1929; Stojaca ženská

postava, 1930; Hlava dívky, 1930; Žena s býčí

hlavou, 1930; Hlava, 1934; Žena se psem, 1936; Tři ženy, 1937; diela

vydražené v aukciách: Zátiší s lahví Cherry – 16,25 milióna (2010); Zátiší

s dýmkou – 12 miliónov (2011); Sklenice a noviny – 11,2 milióna (2009);

Z diela

5

Andrej A. TARKOVSKIJ (4.4.1932 29.12.1986)

Ruský filmový režisér, scenárista.

Bol synom Arsenija Tarkovského

(1907-1989), významného ruského básnika. Andrej prežil svoje detstvo

na vidieku (v Jurjevci) i v meste (v Moskve). Študoval v Moskve na

gymnáziu, na univerzite sa zaujímal o orientalistiku a geológiu. Bol na

vedeckej expedícii na Sibíri (1955). Vyštudoval moskovskú filmovú

školu (1956-1960; odbor réžia – M. Romm). Vytvoril a získal významné

ocenenia za filmy: Ivanovo detstvo (1962), Andrej Rublev (1966), Solaris

(1972), Zrkadlo (1975), Stalker (1979), Nostalgia (1983), Obeť (1986).

Inscenoval (1977) v divadle Hamleta, režíroval aj operu Boris Godunov v Londýne (1983). Vydal

teoretickú prácu Zapečatený čas a svoj Denník. Mal filozoficko-metaforický prístup k vyjadreniu

problémov. Je považovaný za génia filmového umenia, v ktorom ukázal modernému človeku

schizofréniu svojej doby, aby si uvedomil jej súvislosti so sebou samým. Za nevyhnutnú filmovú

podmienku a kritérium vnímal pravdivosť života a jeho faktickú konkrétnosť (treba pochopiť

a odhaliť hlbinnú pravdu tých stavov, ktoré formujú charakter). Ukázal, že vo súdobom svete je

disharmónia medzi duchovnou a materiálnou existenciou človeka. Navrhoval, aby sme skôr ako sa

pokúsime zmeniť svet, v ktorom žijeme, skúsili najprv zmeniť samých seba.

Tarkovského obrazová symbolika vychádzala z kresťanskej východnej ikonografie.

Filozoficko-teologický význam jeho diel naznačoval konverziu, prijatie a ďalšie

odovzdávanie evanjelia (Boh v Tebe žiada pre Teba Boha). Pochovaný je v Paríži.

Z myšlienok

Čas, zvečnený vo svojich faktických formách a prejavoch to je pre mňa hlavný

princíp filmu a filmového umenia... Film viac než iné umenie rozširuje,

Obohacuje a koncentruje faktickú skúsenosť človeka.

Film je už svojou podstatou určený pre objavovanie reality a nie pre jej tajenie...

Podstata nie je v tom, ako sa nastaví či nenastaví kamera, ale v tom, aby to,

čo natáčame, zachycovalo konkrétnu a neopakovateľnú podobu skutočnosti.

S pomocou filmu možno ukázať aj najzložitejšie problémy súčasnosti – na úrovni

tých, ktoré v priebehu storočí boli predmetom literatúry, hudby a maliarstva.

Treba len hľadať, vždy znovu hľadať cestu, ktorou sa má kinematografia uberať.

Zrodenie umelca nastane v okamžiku, keď v jeho zámeroch alebo v jeho filme

vzniká osobitný obrazný poriadok, systém predstav o reálnom svete, ktorý režisér

predkladá na posúdenie divákom a delí sa s nimi o ne ako so svojimi najtajnejšími

snami. Iba vtedy, ak má svoj vlastný pohľad na vec, stáva sa z neho filozof

a umelec a z filmu umelecké dielo.

Čím viac zla je na zemi, tým viac je aj dôvodov na umeleckú

tvorbu... Čo nemá duchovný základ, to nemá s umením nič spoločné... Človek tvorí (v určitom zmysle) na ceste k pravde...

Skutočný umelecký objav vzniká vždy ako nový znak, hieroglyf

absolútnej pravdy.

Umelec (a o to viac génius) je otrok daru, ktorý dostal.

Zázrak nemožno vysvetliť. Zázrak, to je Boh.

6

František GIBALA (5. 4. 1912 − 8.9.1987)

Vyštudoval Akadémiu výtvarných umení

v Prahe u profesora B. Kafku na oddelení

monumentálneho sochárstva. Získal prvú

verejnú zákazku: pomník Andreja Kmeťa

v Banskej Štiavnici. Absolvoval umelecké

pobyty v Paríži a Drážďanoch. Vytvoril

monumentálnu sochu M. R. Štefánika pre

mesto Trebišov. Jeho diela sa dostali na

výstavy slovenského umenia v New Yorku

a Moskve. Pre mesto Nitru urobil súsošie

Cyrila a Metoda, pre Topoľčany Sladovník.

Svojim rozsiahlym dielom obsiahol takmer

všetky sochárske žánre a disciplíny. V monumentálnej tvorbe

sústreďoval svoje úsilie na pamätníkovu a pomníkovú tvorbu.

Venoval sa aj sakrálnej tvorbe, vytvoril celý rad mramorových aktov.

Človek chce, aby sa jeho život stal krajším a ušľachtilejším. http://www.gibala.info/

http://www.webumenia.sk/katalog?author=Gibala%2C+Franti%C5%A1ek

Z diela

7

Jaroslav DURYCH (2.12.1886−7.4.1962)

Český prozaik, básník, dramatik, publicista, vojenský lékař. Fakultu dokončil

(1913), za první světové války působil jako vojenský lékař v Haliči,

pak v Užhorodě, Olomouci (1923–1936), v Praze do roku 1938 v hodnosti

podplukovníka. Patřil mezi nejvýraznější osobnosti generace počátků

Československa. Byl v ní dominantním reprezentantem literatury katolické

(ke svému katolictví se dopracoval sám). Považoval se za následovníka starších

kolegů J. Floriana, O. Březiny a J. Demla, záhy se však vypracoval na osobnost

neméně silnou a originální. Do české prózy vnášel postupy barokního umění, stavěl

na kontrastu a rytmické organizaci všech vrstev prozaického vyjádření. Základním

tématem jeho díla je podobně jako v barokní mystice člověk hledající Boha na

bludných cestách životem. Zabýval se poezií, románovou a povídkovou tvorbou,

psal dramata, a zanechal po sobě i rozsáhlé publicistické dílo. Státní cenu

za literaturu dostal (1930) za román Bloudění. Za nejlepší část českých dějin

považuje dobu pobělohorskou (po r. 1620) – tj. katolické baroko. V jehož duchu

chápe i svou koncepci české minulosti. Dále lze říci, že se zabýval sociální

problematikou a usiloval o pevný řád, který nacházel v náboženských jistotách

a v hledání absolutna.

Z myšlienok Pravda vítězí až nakonec, láska vítězí vždy.

Ztracen jest každý den, kdy člověk nic nevykonal pro jiného. A dny, kdy člověk pracoval jen pro

sebe, jsou dvojnásob ztraceny; lépe, kdyby byl vůbec nepracoval.

Ten, kdo pro mne procedí krev, jeho srdce vroste do mého a provždy spolu budeme žít jako dva

v jednom.

Úkolem výchovy tedy jest, aby ukázala dětem a mladým, že se mají a musí živiti a to poctivou

činností a za všech okolností.

Dělejte každý, co vám patří, studujte a dostudujte, učte se přemáhati sebe, chcete-li vládnouti

jiným, nevzhlížejte se jen v chybách cizích, všímejte si více svých chyb vlastních, a především:

přineste pro práci také nějakou oběť.

Upírá-li některé náboženství druhým lidem ať právo, nárok nebo možnost, aby k němu

přistoupili, pak ztrácí charakter náboženství a nabývá smyslu pouhé tajné společnosti.

Komunismus pro mě neznamená úplnost, nýbrž část, třebas i etapu.

Nemohl bych býti komunistou, ani kdyby mě nutili, třebas vím, že bych

pardonu nedošel bez poslušnosti úplné, třebas vím, že komunistické kladivo

bije nejen do hlav hřebíků, ale i do hlav lidských, třebas ne každý den.

Kořen mých omylů a chyb tkvěl v jakési myšlenkové svévoli, která mi

zkreslovala obraz duše národa… Dokonce jsem považoval duši národa

za něco, nač mám jakési spolumajetnické právo, a chtěl jsem toto domnělé

právo rozšiřovat na úkor druhých. A bylo třeba dlouhé doby trpkých

zkoušek, abych poznal, jaká to byla pošetilost… Přeji si, aby můj příklad

byl poučením pro všechny, kteří chtějí předbíhat úradky Boží.

Vidím a uznávám, že jsem neprávem užíval způsobů soudcovských tam, kde jsem měl být

pouhým pozorovatelem, a že jsem svévolně zasahoval do věcí, které přesahovaly mé síly

a zkušenosti, takže jsem působil jen zmatek…

8

Maximilián HELL (15.5.1720−14.4.1792)

Od mladosti žil v prostredí technických výkresov

a fyzikálno-matematických výpočtov. Študoval

v Banskej Štiavnici, v Banskej Bystrici, v Trenčíne

aj vo Viedni. Bol (od 1738) členom Jezuitského

rádu, za kňaza vysvätený (1750). Prenikol do tajov

astronómie. Učil latinčinu a gréčtinu v Levoči

i v B. Bystrici. V Trnave aj v Kluži sa zaslúžil o výstavbu observatória.

Prijal (1755) miesto riaditeľa hvezdárne vo Viedni, začal vydávať ročenku

Ephemerides Astronomicae. Pozoroval (1761; 1769) prechod Venuše pred

Slnkom. Zistil pomerne presnú vzdialenosť Slnka od Zeme, získal cenné

poznatky z výskumu polárnej žiary aj geomagnetických meraní. Bol autorom

viacerých (asi 26) vedeckých knižných publikácií napr. Elementa algebræ

Joannis Crivelli magis illustrata (1745); Adjumentum memoriæ manuale chronologico-genealogico-

historicum (1750); De la célébration de la Pâque (1761); Elementa arithmeticæ numericæ et litteralis

(1763); De satellite Veneris (1765); De Transitu Veneris (1770). Bol členom učených spoločností v Paríži,

Štokholme, Bologni, Kodani, Göttingene, Trondheime a v Londýne. ...učené

odbory, ktoré nič neobjavujú, musia byť z vedeckej učenej spoločnosti celkom

vylúčené ... Maximilián Hell patril ako astronóm, matematik a fyzik k významným

osobnostiam 18. storočia a bol zapísaný (1970) aj do kalendára UNESCO. Jeho

meno nesie aj kráter na Mesiaci.

Z diela Na pozvanie Kristiána VII., kráľa Dánska a Nórska, sledoval (1768) Venušu za polárnym kruhom na ostrove Vardö. Pozoroval jej prechod slnečným diskom, tzv. zatmenie Slnka. Na základe arktických pozorovaní ako prvý vypočítal mimoriadne presnú paralaxu Slnka na 8,82“ oblúkovej sekundy, čo sa len veľmi málo odchyľuje od súčasnej hodnoty 8,7915 oblúkovej sekundy, a z toho vzdialenosť Zeme od Slnka.

Slnečná paralaxa, znamená uhol, pod ktorým by sme zo stredu Slnka vo vzdialenosti jednej astronomickej jednotky (AU), videli priemer našej Zeme. Z takto získanej paralaxy sa potom určí vzdialenosť medzi Zemou a Slnkom. Pri prechode Venuše je to lepšie, lebo Venuša je k nám bližšie, a v dôsledku toho aj jej paralaxa je väčšia, a vzdialenosť sa určí presnejšie.

9

Leonardo da VINCI (15. 4. 1452 − 2. 5. 1519)

Taliansky renesančný umelec bol mužom univerzálneho

poznania, s veľkým výtvarným nadaním i technickou

zručnosťou. Vnímal harmóniu vedeckého aj

umeleckého myslenia, potrebu rovnováhy ľudských

zmyslov a rozumu. Hľadal aj Boha, očami, nie

kolenami. Zápasil o ucelený obraz zmysluplného sveta

i človeka. Bol maliarom, sochárom, architektom,

staviteľom, básnikom, technikom, vynálezcom.

Vyznačoval sa obratnosťou, odvahou, veľkodušnosťou

i ušľachtilosťou. Svojím renesančným duchom zasiahol

do mnohých oblastí ľudského poznania: študoval

anatómiu ľudského tela i let vtákov, zostrojil užitočné

mechanizmy, riešil problémy optiky, aerodynamiky,

hydrauliky, vodných diel, mostov i kanálov.

Zdôrazňoval nevyhnutnosť experimentov ako prepojenia

medzi teóriou a praxou. Každú pravdu podriaďoval

kontrole pozorovania a rozumu. Povýšil empirické skúmanie na moderný

spôsob poznávania. Vytvoril nezabudnuteľné symboly európskeho umenia

(Posledná večera, Madona v skalách) Bol majstrom šerosvitu, učaroval

spojením kresby v duchovnej a technickej jednote štýlu i prevedenia. Zdôrazňoval význam

perspektívy, kompozície, osvetlenia spolu so zvýraznením ľudskej postavy, jej pohybu i postojov.

Známa jemnosť záhadného úsmevu Mony Lisy možno naznačuje chladné svetlo myšlienky toho,

kto vie, čo ostatní ešte nevedia.

Z myšlienok

Medzi jasom a temnotou, medzi svetlom a tieňom, je ešte niečo, čo nemožno nazvať ani tieňom,

niečo, čo v rovnakej miere obsahuje svetlo i tmu.

Maliarstvo nepotrebuje tlmočníkov rôznych jazykov, ako to potrebuje literatúra, bezprostredne

uspokojí ľudské pokolenie tak, ako to činia výtvory prírody.

Ak príroda postupuje od rozumu ku skúsenosti, my musíme postupovať opačne,

začať od skúsenosti a z nej vyvodiť dôkazy.

Príroda je nútená konať pod vplyvom svojho zákona, ktorý je do nej samej vliaty. Pochop

tú príčinu... Veda je dcérou skúsenosti... Príroda svoj zákon neporušuje... Pohyb je príčinou

každého života.

Pokus sa nikdy nemýli, mýlia sa iba naše úsudky... Experiment je môj učiteľ, múdrosť je dcéra

skúsenosti... Ani jedno ľudské bádanie nemožno nazvať pravou vedou, ak neprejde

matematickými dôkazmi.

Najväčšiu radosť telu dáva svetlo slnka, najväčšiu radosť duchu – jas matematickej pravdy.

Kto neverí vo vrcholnú istotu matematiky, zostáva v zmätku a nikdy neumlčí rozpory sofistických

vied, ktoré učia ľudí večnému kriku.

Domysli, akým zločinom je vziať život človeku, ktorého zloženie sa ti zdá byť

takým umeleckým divom.

Nechci bohatstvo, ktoré môže byť stratené. Cnosť je našim pravým majetkom

a dáva svojmu držiteľovi pravú odmenu. Nemôže sa stratiť, neopúšťa nás... Chudobný je ten, kto veľa žiada a po mnohom túži.

Kto netrestá zlo, dovoľuje, aby bolo páchané ďalej... Nemôžeme mať väčšiu

ani menšiu vládu než tú nad sebou samými.

Domnieval som sa, že sa učím žiť, a zatiaľ sa učím zomierať... Láska víťazí nad všetkým.

10

Leonard EULER (15.4.1707−18.9.1783)

Na náhrobnom kameni je vyryté: Leonardo Eulero,

Academia Petropolitana (Leonardovi Eulerovi,

Petrohradská akadémia). V myšlienkach

aj v pojmoch matematických zostalo: Eulerovo

číslo, Eulerova konštanta, Eulerove vzorce,

Eulerov integrál, Eulerove uhly, Eulerove kruhy, Eulerova

nerovnosť, Eulerova priamka Eulerova kružnica, Eulerova veta

o konvexných mnohostenoch, Eulerova veta pre homogénne funkcie.

Zanechal symboly: f(x), i, e, π,

k

n, tg x, cotg x, sec x, cosec x, , ∆ x a ďalšie.

Na podnet Bernoulliovcov odišiel na Akadémiu do Petrohradu (1727–1741).

Po krátkom čase sa naučil ruský jazyk, získal profesúru fyziky i matematiky (1731,

1733). Na pozvanie pruského kráľa viedol matematické oddelenie Berlínskej

akadémie (1741–1766). Potom sa zase vrátil, na pozvanie Kataríny II., do Ruska.

Pochovaný bol v Petrohrade na Smolenskom cintoríne.

Švajčiarsky matematik a fyzik Leonard Euler vydal za svojho života, asi 530

odborných prác a asi 40 kníh. Úplný počet pojednaní, vychádzali postupne tlačou

ešte dlho po jeho smrti, je určený číslom 886. Vymenujme aspoň niekoľko jeho

základných prác: Metóda objavovania kriviek, ktoré majú maximálne či minimálne

vlastnosti (1774), Úvod do analýzy nekonečných veličín (1748), Základy

diferenciálneho počtu (1755), Základy integrálneho počtu (1768-70), Úvahy

o priestore a čase (1750), Teória pohybu tuhých telies (1765), Dioptrika (1769),

Teória pohybu Mesiaca (1772), Úplné uvedenie do algebry (1770). Vyriešil 15

problémov vypísaných Akadémiou vied. Zaujímavým populárno-vedeckým spisom

boli Dopisy nemeckej princeznej (1768–1772), v ktorých vykladal rôzne otázky

z fyziky, filozofie, etiky, teórie hudby a logiky.

Eulerov prínos do matematiky i fyziky je rozsiahly a mnohostranný,

z matematickej analýzy urobil najvýznamnejší nástroj ľudského ducha a rozumu.

Systematicky sa venoval teórii čísiel, študoval rozdelenie prvočísiel, dokázal tzv.

Malú Fermatovu vetu. Podal zaujímavé riešenia rôznych typov neurčitých rovníc,

odhalil súvislosti medzi exponenciálnymi a goniometrickými funkciami, zaoberal

sa diferenciálnymi rovnicami. Prispel k vybudovaniu variačného počtu i k základom

teórie funkcií komplexnej premennej. Eulerove učebnice získali ohromnú autoritu

a prispeli k ustáleniu matematickej symboliky. Napísal však aj práce o nebeskej

mechanike, dynamike pevných telies, hydraulike, stavbe a riadení lodí, geometrickej

optike. Stal sa zakladateľom analytickej mechaniky. Riešil problémy geometrie

i algebry, balistiky, astronómie, geodézie i teórie hudby. Mnohé matematické

disciplíny získali svoju terajšiu učebnicovú interpretáciu v podobe, akú im dal Euler. Štúdium Eulerovho diela zostane najlepšou školou pre najrôznejšie oblasti

matematiky a nemôže ho nič nahradiť (Gauss). Známy P.S. Laplace odkázal:

Čítajte Eulera! Je učiteľom nás všetkých.

11

Thor HEYERDAHL (6.10.1914–18.4.2002)

Od mladíckych rokov mal rád prírodu. Vyštudoval zoológiu a geografiu

na univerzite (Oslo). Vždy ho lákalo dobrodružstvo. Zážitky popísal

v knižkách i filmoch (Fatu-Hiva, Kon-Tiki, Aku-Aku, Výpravy Ra).

Kritizoval modernú civilizáciu, varoval pred ekologickou katastrofou.

Odporúčal, aby sme sa poučili aj z dávnej minulosti. Zúčastnil sa

vedeckých expedícií na Fatu-Hive, Galapágoch, Veľkonočnom ostrove,

Egypte, Mezopotámii, Maledivách, Peru a mnohých ďalších.

Nikto mu nemôže spochybni ť nezlomnú vôľu a chuť prekonávať

prekážky. Dobrodruh z Nórska, moreplavec i antropológ, sa trikrát

oženil a dvakrát rozviedol. Získal niekoľko čestných doktorátov

od univerzít vtedajšieho západného aj východného sveta, angažoval sa v

OSN a podporoval aktivity za ľudské práva

a zbližovanie ľudstva. Thor Heyerdahl veril v jednotu ľudstva a aktívne

pracoval na stavaní mostov medzi ľuďmi rozličných národností, rás,

náboženstiev a politických presvedčení.

Z myšlienok a ciest

Hranice? Nikdy som žiadnu nevidel, ale počul som, že existujú v mysliach väčšiny

ľudí.

Papyrusový čln, plávajúci po mori v moci živlov, môže sa stať mikrosvetom,

praktickým pokusom dokázať, že ľudia vedia spolupracovať v mieri bez ohľadu na

národnosť, náboženstvo, farbu pleti a politické zmýšľanie, pokiaľ človek vidí, že je

nevyhnutné pracovať a bojovať za spoločnú vec.

My lidé 20. století, bez ohledu na obor, jímž se zabýváme, jsme v

úvahách o tom, čeho je zapotřebí k přeplutí oceánu, tak předpojatí, že

se dáváme unést dogmatem, i když je v rozporu se známými fakty.

Musel jsem třikrát přeplout oceán na voru a podstoupit řadu jiných

empirických pokusů, abych zjistil, jak velice jsou naše moderní

představy vzdálené od reality.

Myslím, že dnes jsme ve velice problematické situaci. Všichni věříme,

že to, co vidíme dnes, v současné době, je způsob, jak budou věci

vypadat i nadále. To je chyba, kterou dělali lidé po celou historii –

neschopnost vnímat třetí dimenzi, neschopnost sledovat fakt, že

všechno se mění. Před námi na Zemi existovaly vynikající civilizace,

ale ani jedna z nich nevyřešila problém přežití. Všechny civilizace se rozvíjely, dosáhly svého

vrcholu – a vymřely. Myslím, že pokud máme mít nějakou prominentní naději na stálou

existenci, musíme se umět učit z chyb minulosti.

12

Charles DARWIN (12.2.1809–19.4.1882)

Pochádzal z početnej rodiny lekára. Začal študovať medicínu

v Edinburgu, ale vyštudoval (1831) anglikánsku teológiu.

Tam sa zoznámil s poprednými prírodovedcami. Neskôr bol

šťastne ženatý a mal 10 detí. So záujmom o geológiu a biológiu

precestoval na lodi Beagle (1831–1836) pozdĺž Južnej Ameriky

na Galapágy, Tahiti. Nový Zéland i do Tasmánie. Spoznal mnohé

prírodné úkazy, našiel veľa skamenelín, stretol sa s primitívnymi

kmeňmi, pozoroval obrovské množstvo rôznych druhov rastlín

aj zvierat. Po vyhodnotení získaných údajov bol presvedčený,

že sa biologické druhy menia a vyvíjajú pod selektívnym tlakom

vonkajších podmienok (princíp prirodzeného výberu). Napísal

knihy Cesta prírodovedca okolo sveta (1839), Výraz emócií

u človeka a zvierat (1872). Diela O pôvode druhov (1859)

a Pôvod človeka (1871) otvorili

cestu evolučnej teórii, ktorá sa

stala jedným zo základných pohľadov na históriu organického

života na Zemi a postavenie človeka vo svete.

Z myšlienok

V prežívaní najvhodnejších jedincov a odrôd v neustále sa opakujúcom boji

život vidíme silnú a stále pôsobiacu formu prírodného výberu. Boj o život

nevyhnutne vyplýva z nadmerného rozmnožovania, ktoré prebieha geometrickým

radom a je spoločné všetkým organizmom.

Náhle som pochopil, že v podmienkach existenčného zápasu sa vhodné zmeny

zachovávajú a rozmnožujú, ale nepriaznivé miznú... Schopný – najlepšie vybavený

na prežitie a pre život v danom prostredí.

Druhy sú čo do pôvodu spriaznené, pričom odchýlky od ich spoločných predkov

boli spôsobené prežitím a rozmnožovaním priaznivých genetických variantov.

Ľudia a opice pochádzajú zo spoločného predka, ktorý bol primát.

Druhotné pohlavné znaky sa vyvinuli ako súčasť komplexného súboru

reprodukčného chovania.

Hudba je staršia než ľudská reč. Skepticizmus – je agentom pravdy.

Nič nezavinilo toľko starostí, toľko chorôb a biedy,

ako požívanie alkoholu.

Skutočnou modlitbou nie sú slová. Slová samé osebe neznamenajú nič. Dôležité sú skutky a naša ochota slúžiť.

Zvedavosť a údiv sú spúšťacím impulzom každého

nového objavu.

Ľudia, ktorí si osvojili princípy matematiky, majú o jeden zmysel viac než obyčajní smrteľníci.

13

Konrad ADENAUER (5. 1. 1876 – 19. 4. 1967)

Významný nemecký konzervatívny politik, prvý povojnový kancelár

(1949 –1963) Spolkovej republiky Nemecko, prvý predseda (1950–1966)

Kresťansko-demokratickej únie ako nadkonfesijného spojenectva rôznych

sociálnych a ideových skupín, podstatne prispel k obrovskému

ekonomickému, sociálnemu i politickému vzostupu západného Nemecka

a priviedol ho späť do Spoločenstva národov a presadil myšlienku, že trvalý

mier možno dosiahnuť zjednotením Európy. Dojednal prepustenie

nemeckých vojnových zajatcov zo SSSR (1955) a vstup SRN do NATO

(1955). Prispel k vytvoreniu EHS (1957) a zmiereniu Nemecka

s Francúzskom (1963).

Po absolvovaní katolíckeho gymnázia vyštudoval právo i národné hospodárstvo. Pracoval

v advokácii a štátnych službách. Bol zástupcom starostu v Kolíne nad Rýnom (1908–1917)

a v rokoch 1917–1933 aj starostom Kolína a predsedom Pruskej štátnej rady. Adenauer odmietol

privítať Hitlera v Kolíne a zakázal vyvesiť zástavy s hákovými krížmi. V roku 1933 bol zbavený

všetkých úradov a v roku 1944 sa dostal aj do väzenia. S prvou manželkou, ktorá zomrela na

chorobu ľadvín, mal tri deti, s druhou ženou, s ktorou žil skoro 30 rokov, mal päť detí. Sám prežil

ťažkú automobilovú nehodu (1917), získal aj dva patenty a prispel k rozvoju starostlivosti o ruže.

Z myšlienok

Osobná sloboda je a zostane najvyššou hodnotou človeka...

Mier bez slobody nie je žiadnym mierom.

V každom človeku uctievame jednotlivca, ktorého stvoril Boh. Ľudská dôstojnosť a sloboda sú základom pre každú činnosť v štátnom aparáte, v oblasti hospodárstva i kultúry. V prvom rade je človek a potom štát.

V prvom rade človek a potom hospodárstvo. Najprv musíte byť neobľúbenými, až potom vás budú brať vážne...

Musíme brať ľudí takých, akí sú – iných nemáme.

Dodržiavanie kresťanských zásad môže zachrániť ľudstvo pred úpadkom

do barbarstva alebo lepšie povedané, dokonca pred sebazničením.

Čím viac priateľov vo svete máme, tím lepšie pre nás i pre celý svet.

Moc, dámy a páni, vyžaduje múdrosť, striedmosť a vnútorný pocit

zodpovednosti. Moc, ktorá sa zneužíva, je zničujúca. Ale moc, ktorá

je sprevádzaná zodpovednosťou, je darom Boha.

Základom dobrého kresťanského života nie je ani chudoba ani bohatstvo,

ale primerané vlastníctvo materiálnych prostriedkov.

Nacionalizmus zvádza ľudstvo k zabúdaniu na to, že všetky

národy majú právo na existenciu a že harmonické vzťahy

a súžitie medzi všetkými ľuďmi, slúži najlepšie i vlastnému

národu.

Nikto z nás nevlastní absolútnu pravdu. Iba cez argumenty, protiargumenty a skrz výmeny názorov možno dúfať, že sa k pravde viac či menej blížime.

14

Giuseppe PEANO tvorca symbolického jazyka

Prirodzené čísla Čo sú prirodzené čísla? Pre každého je to zrejmé, okrem matematikov. Tí ich musia zadefinovať.

Nemecký matematik Leopold Kronecker (18231891) sa pri zložitých úvahách o základoch

rnatematiky vraj vyjadril: Boh stvoril prirodzené čísla, všetko ostatné je dielom človeka.

Sám skonštruoval z prirodzených čísiel čísla celé a z celých čísiel čísla racionálne. Otázka,

ako definovať prirodzené čísla a aritmetické operácie s nimi, patrila k základným problémom

matematiky. Taliansky matematik a logik Giuseppe Peano (27.8.185820.4.1932) navrhol

axiómy, ktoré určujú množinu prirodzených čísiel:

l. Číslo l je prirodzené číslo. 2. Nasledovník prirodzeného čísla je opäť prirodzené číslo. Nasledovník je číslo, ktoré v postupnosti prirodzených čísel nasleduje za daným číslom; je to základný, nedefinovaný pojem. 3. Dve prirodzené čísla, ktorých nasledovníci sa rovnajú, sú zhodné. 4. Číslo l nie je nasledovníkom žiadneho prirodzeného čísla. 5. Ak je množina S taká, že l patrí do S a s každým prvkom patrí do S aj jeho nasledovník, tak množina S obsahuje všetky prirodzené čísla (axióma matematickej indukcie).

Tento spôsob definície množiny všetkých prirodzených čísel sa nazýva Peanove axiómy

aritmetiky prirodzených čísiel.

Osud života práce Asi v polovici cesty medzi Monacom a Turínom leží piemontské mesto Cuneo. Tam sa narodil

Giuseppe Peano. Dvanásťročný prišiel do Turína, úspešne vyštudoval strednú školu i univerzitu

(18761880) a prežil tu celý svoj život. Stal sa asistentom a neskôr profesorom na turínskej

univerzite. Pôsobil aj na vojenskej akadémii. Vyučoval matematickú analýzu, vedecky pracoval.

Prednášal na medzinárodných kongresoch matematikov v Zürichu (1897), Paríži (1900), Toronte

(1924). Vypracoval celý rad odborných prác, ktoré prispeli k preh1beniu a spresneniu matematickej

analýzy. Definoval pojmy, zjednodušoval dôkazy, zovšeobecňoval vety. Skonštruoval krivku, ktorá

vyplnila celú plochu štvorca. Vytvoril symbolický úsporný jazyk logiky a matematiky. Zaviedol

napr. symboly , , , . Vyslovil systém axióm vektorového priestoru (1888), aritmetiky

prirodzených čísel (1889) i elementárnej geometrie. Viac než 15 rokov vydával Formulario

matematico súbor matematických definícií a viet aj s dôkazmi, ktoré boli zapísané jeho úsporným,

no predsa len samoúčelným, symbolickým jazykom.

Dôsledný jazyk Snaha o presnú symbolizáciu priviedla Peana k vytvoreniu univerzálneho jazyka vedy,

tzv. zjednodušenej latinčiny, bez skloňovania a časovania. Vypracoval veľký slovník tohto jazyka.

Neskôr sa stal obhajcom jazyka interlingua, ktorý mal charakter latinčiny s anglickými úpravami.

Vytváraním a propagáciou univerzálneho jazyka chcel prospieť jednote ľudstva.

Peano vynikal prenikavým myslením, presnou analýzou logických chýb a dôsledným

vyjadrovaním. Získal si obdiv matematikov, logikov i filozofov. Napríklad Bertrand Russell bol

ohromený jeho vystúpením v Paríži (1900), preštudoval všetky jeho spisy a pokračoval v rozvoji

základov logiky a matematiky. Veľmi pracovitý Peano dovŕšil moderné axiomatické metódy,

prispel k spresneniu jazyka odborných prác a úspešne propagoval uplatnenie vektorov v geometrii

a mechanike.

Vhodný náhradník Zaujímavou skutočnosťou je, že Peano prednášal na prvom medzinárodnom kongrese

matematikov v Zürichu namiesto chorého Aurela Stodolu, švajčiarskeho vedca slovenského

pôvodu, rodáka z Liptovského Mikuláša. Stodola (18591942), profesor konštrukcie a stavby

strojov na Vysokej škole technickej v Zürichu, bol dobrým znalcom matematických metód.

Mal prednášať o aplikovanej matematike. Peano však prehovoril o matematickej logike.

15

Victor F. WEISSKOPF (19. 9. 1908 21. 4. 2002)

Americký vedec rakúskeho pôvodu, uznávaný

popredný fyzik a popularizátor vedeckého

prístupu k problémom svojej doby. Patril

k spolutvorcom modernej teoretickej fyziky

(elementárne častice, kvantová teória a

elektrodynamika). V Los Alamos sa zapojil

do Projektu Manhattan na vývoji americkej

atómovej bomby (19421945). Bol

generálnym riaditeľom CERN v Ženeve

(19601965) i prezidentom Americkej

akadémie vied a umení (19751979).

Z myšlienok

Veda by nebola možná bez presvedčenia každého vedca i spoločnosti ako celku,

že vedecká pravda je dôležitá a podstatná... Veda je iba jeden zo spôsobov, hoci

veľmi dôležitý, budovania vzťahu medzi ľudstvom a jeho prírodných a sociálnym

prostredím... Veda môže urobiť veľa, ale nikdy nemôže rozhodnúť, čo je dobré

a čo zlé... Všetky časti a všetky aspekty vedy patria k sebe: veda sa nemôže

rozvíjať, ak sa nerobí s cieľom čistého poznania a vhľadu (hlbokého porozumenia

podstate).

Existuje mnoho spôsobov myslenia a cítenia: každý z nich obsahuje nejaký kúsok

toho, čo možno považovať za pravdu... Tradície, ktoré človek nazhromaždil, idey,

pojmy, báje a náboženstvá, to sú všetko účinky mnohostranného vplyvu prírody

na človeka.

Pre to, aby človek spoznal a mal radosť aj z najelementárnejšieho nahliadnutia

do fyziky, vyžaduje si to naučiť sa a ovládať nový jazyk, jazyk matematiky...

Nedocenenie jednoduchej matematiky je vážnou prekážkou primeraného chápania

prírodných udalostí.

Príroda je oveľa bohatšia a mnohotvárnejšia, než si to mohol ľudský intelekt kedy predstaviť.

Trvajte na slobode názorov a na hodnote pochybností. Trvajte na tom, že je dobré

o niečom pochybovať. Je to proti fanatizmu a autoritárstvu.

Ak sa chceme zaoberať celkovou ľudskou skúsenosťou,

potrebujeme viac odpovedí ako len tie, ktoré získavame vo vede.

Je potrebné rozvíjať koncepcie, ktoré berú do úvahy aj ľudskú

dušu a ktoré priberajú k výsledkom vedeckých snáh aj morálne

hodnoty.

Ľudská existencia závisí od súcitu a poznania. Poznanie bez súcitu je neľudské, súcit bez poznania je neefektívny.

16

Ralph Waldo EMERSON

(25. 5. 1803 – 27. 4. 1882)

Vplyvný americký filozof a spisovateľ, ktorý zoznámil Severnú Ameriku

s nemeckým idealizmom a stal sa výrazným predstaviteľom romantizmu

v Amerike. Sám seba označil: Nekonečný hľadač, ktorý nemá za sebou

nijakú minulosť. Zdôrazňoval ľudský cit a intuíciu. Jeho eseje využívali

psychologické povzbudenie, spojitosť sveta a vlastného ja. Hľadal vlastnú

cestu svojimi skúsenosťami a vlastným slobodným konaním na základe

filozofujúceho rozumu a univerzálnej duchovnosti. Odmietal učenia

filozofických škôl a filozofické systémy, bojoval proti materializmu

a pragmatizmu. Stal sa apoštolom kultúry odpútanej

od skostnatenej tradície. Bytostná vzájomnosť

všetkého živého naznačovala panteistické tendencie.

Napísal: Príroda (1836), Americký učenec (1837),

Význační muži (1850), Spôsob života (1860).

Z myšlienok

o Demokracia je vláda tyranov korigovaná novinármi. o Peniaze často stoja príliš mnoho.

o Tajomstvo šťastia je radosť z diela vlastných rúk... Buď pre niekoho potrebný a nikomu nesťažuj život.

o Radšej chcem trpieť pre to, že hovorím pravdu, než aby pravda trpela pre moje

mlčanie.

o Priateľ – niekto, pred kým je možné rozmýšľať nahlas... Jediný spôsob, ako mať

priateľa, je byť priateľom.

o Láska je v prírode všadeprítomná ako podnet, i ako odmena.

o Koľko je v človeku dobroty, toľko je v ňom života.

o Trocha čestnosti je lepšia ako akákoľvek kariéra.

o Cnosť je ako plieseň. Chytá sa staroby.

o Neschopnosť polepšiť sa je jedna jediná smrteľná choroba.

o Sebadôvera je prvým tajomstvom úspechu... Nič neprekvapí ľudí viac ako zdravý

rozum a jasné jednanie.

o Každý, s kým sa v živote stretnem, ma v niečom predstihuje. Tak sa od neho učím.

o Aj keď precestujete svet, aby ste našli krásu, musíte ju nosiť v sebe, ináč ju nenájdete.

o Celé svetové dejiny sú obsiahnuté v životných osudoch niekoľkých

pozoruhodných osobností.

o Dôkazom vysokého vzdelania je schopnosť hovoriť aj o zložitých veciach

čo najjednoduchším spôsobom.

o Nič okrem vás samých vám nemôže priniesť pokoj, len víťazstvo zásad.

o Veľké činy dozrievajú v tichosti.

o Pravda nepozná jednotlivé víťazstvá; všetky veci jej slúžia – nielen prach a kamene, ale aj omyly a klamstvá.

17

Carl Friedrich WEIZSÄCKER (28. 6. 1912 – 28. 4. 2007)

Pochádzal z rodiny diplomata ministerstva zahraničia. Vyštudoval fyzikuna univerzite

v Berlíne, Göttingene a Lipsku (19291933). Nemecký fyzik, filozof, teoretik vedy

a mnohostranný mysliteľ už v mladosti vytušil, že človek a príroda sú nejakým

spôsobom spojené. Chcel pochopiť štruktúru času, spoznal priepasť neoddeliteľnosti

subjektu a objektu v kvantovej fyzike. Skúmal možnosť výroby atómovej bomby.

Zažil aj hľadanie vlastnej náboženskej skúsenosti (ovplyvnený novozákonnou Rečou

na hore spoznal indikatív blahoslavenstiev na rozdiel od imperatívu príkazov). Zapojil

sa do ekumenického hnutia. Podpísal (1956) výzvu proti jadrovému vyzbrojeniu

Nemecka. Stal sa vedúcim katedry filozofie (19571969) na univerzite v Hamburgu.

Viedol (19701980) Ústav Maxa Plancka pre výskum budúcnosti. Bol na konferencii

Politika a etika v Bratislave (1991). Z diela: Dejiny prírody, Zodpovednosť vedy

v atómovom veku, Dosah vedy, O slobode, Čas súri, Čas a jedno. Zdá sa, že nemusíme

poprieť vieru pre poznanie, nemusíme poprieť Boha, aby sme zachránili človeka.

Zosúladenie prírodovedného poznania a náboženskej zjavenej skúsenosti môže viesť

k hlbšiemu porozumeniu vedy a kresťanstva.

Z myšlienok Človek sa snaží vniknúť do skutočnosti prírody, ale v jej poslednom

neuchopiteľnom pozadí vidí neočakávane, ako v zrkadle, sám seba.

Klasická fyzika bola nahradená kvantovou teóriou. Kvantová teória je overená

experimentálne. Experimenty musia byť popisované v rámci klasickej fyziky.

Matematika je skúmanie najvšeobecnejších možných štruktúr, nech sú dané priestorovo, časovo alebo dokonca len čisto pojmovo. Len človek je dejinnou bytosťou... Dejiny – to je meno jednej z najdôležitejších

duchovných vied... Dejiny sú len tam, kde je zmena... Prírodu jej dejiny postihujú,

ale príroda ich nepociťuje... Človek má vedomie a skúsenosť. Človek, ktorý sa domnieva, že môže byť bez náboženstva,

obvykle upadne do nejakého nižšieho náboženstva. Teológovia majú skutočnú pravdu, ktorá ide viac do hĺbky ako vedecká pravda

nášho atómového veku. Vedomosti teológov o podstate človeka majú hlbšie korene

ako racionálne odvodenia modernej vedy.

Vedecký a technický svet novoveku je výsledkom smelého pokusu, ktorý je

poznaním bez lásky... Ľudský svet vždy obstál len preto, že boli iní, ktorí v sebe

cítili výzvu pýtať sa na zmysel všetkého a jednať so zodpovednosťou za celok.

Existencia je neuspokojený smäd po bytí a pôžitku, ktoré prináša nikdy nekončiace

utrpenie... Zúfalstvo je otázka, na ktorú často odpovedá Boh. Tolerancia ako neutralita voči pravde je zhubná... Tolerancia ako tvorba

priestoru, v ktorom možno pravdu nájsť a prijať, je nevyhnutná.

V prírode nie je dvojitosť, ale my to isté vidíme dvojitým spôsobom. Plodne sa nedotýkajú urýchlenú kompromisy, ale práve extrémy.

Bytie je staršie než poznanie, ale až poznanie vie, čo je bytie.

Ak nám poznanie bráni v láske, musíme sa poznania vzdať.

Špecifikom európskej kultúry je predovšetkým trojaké antické dedičstvo: grécke myslenie, kresťanská viera, rímske právo.

18

Carl Friedrich GAUSS (30. 4. 1777 – 23. 2. 1855)

Nemecký matematik, považovaný za majstra

troch A – aritmetiky, algebry a analýzy. Tlačou

vydal 155 odborných prác a veľa pojednaní

zanechal v rukopisoch. Otvoril cestu

novodobej teórii čísiel (teória delenia kruhu,

kongruencie, teória kvadratických foriem).

Prispel k všeobecnému prijatiu komplexných čísiel. Podal výklad

metódy najmenších štvorcov, vybudoval základy hyperbolickej

geometrie. Študoval elektromagnetizmus, intenzitu zemského

magnetického poľa a pod. Vo svojej ľudskej povahe mal hlboko

zakorenenú túžbu po pravde a cit pre spravodlivosť. Rozvahu a

mravnosť považoval za základ blaha pre jednotlivcov i celé národy.

Uviedol prvý presný dôkaz základnej vety algebry. Dokázal tvrdenie o tom, kedy sa dá zostrojiť

pravidelný n-uholník kružidlom a pravítkom. Na náhrobnom kameni má vytesaný pravidelný

sedemnásťuholník s opísanou kružnicou.

Z myšlienok

Matematika je kráľovnou vied, ale teória čísiel je kráľovnou matematiky.

Veda musí byť družkou praxe, nie jej slúžkou; musí jej dávať

dary, ale nie jej otrocky slúžiť.

Nie poznanie, ale učenie sa, nie vlastnenie, ale získavanie, nie byť v cieli, ale prichádzať na podstatu veci – to je to, čo dáva najväčší pôžitok.

Výsledky vlastného premýšľania sú hodnotnejšie ako všetka získaná cudzia múdrosť.

Prednášky majú ukázať správnu cestu, majú rozvíjať

predstavivosť a hĺbavosť. Prednášky majú viesť len

prvé kroky, majú zabrániť tvoreniu nesprávnych

názorov na začiatku štúdia, majú viesť potiaľ,

odkiaľ sa dá ísť ďalej samostatným štúdiom.

Musíme si skromne uvedomiť, že ak je číslo produktom nášho ducha, tak priestor mimo nášho ducha má realitu, ktorej nemôžeme a priori predpisovať zákony.