1. Úvod do sociálnej patológieSociálna patológia ako:

vedná disciplína, študijný predmet, spoločensky nežiaduce, chorobné javy v spoločnosti...

Charakteristika a predmet soc. patológie Sociálnopatologické javy sú predmetom skúmania mnohých vied (patopsychológia, kriminológia, medicína, biológia, sociálna pedagogika, sociálna práca, forenzná psychológia a iných).

Definícia podľa Ondrejkoviča„Sociálna patológia je súhrnný pojem na označenie chorých, nenormálnych, všeobecne nežiaducich spoločenských javov. Patria sem aj sankcionované formy deviantného správania, ako aj štúdium príčin ich vzniku a existencie.“

Herbert Spencer (1820-1903) – anglický filozof a sociológ, autor pojmu sociálna patológia Emil Durkheim - soc. patológia veda o chorobách a nepriaznivých skutočnostiach, činoch a správaní, ktoré

sa odchyľujú od stanovených noriem, ale súčasne sú organickou súčasťou, komponentom života sociálnych celkov. Zaoberal sa najmä problémami kriminality a samovražednosti.

Bláha – český sociológ, sociálna patológia ako poruchy sociálnych procesov a sociálnych zariadení. V súčasnosti na Slovensku veľkú pozornosť javom sociálnej patológie venujú najmä P. Ondrejkovič, K.

Turček, J. Vaňková, J. Hroncová, B. Balogová a iní. tzv. „normalita spoločnosti“ Sociálne normy môžeme definovať aj ako pravidlá pre vedomé sociálne konanie, predpisy pre sociálne

správanie, očakávané správanie alebo dokonca vyžadované sociálne správanie.

Sociálne správanie podľa Ondrejkoviča Vo vzťahu k sociálnym normám:1. normokonformné (konformné) sociálne správanie, ktoré je v súlade s normami spoločnosti 2. nonkonformné, nápadné, provokujúce sociálne správanie, ktoré je ešte v rámci tolerančného limitu, 3. deviantné: - disociálne, - asociálne a antisociálne, - delikventné, - kriminálne.

Kriminálne správanie je najťažšou formou deviantného správania a je sankciované trestným zákonom.

sociálna deviácia - odchýlka od štandardizovaného sociálneho správania,- ako subsystém sociálneho správania postihuje, alebo môže zahŕňať porušovanie právnych, mravných,

politických, náboženských, estetických a iných sociálnych noriem správania, ako sú napr. obyčaje, tradície a pod.

Sociálne normy spoločnosti sú spoločensko-historicky podmienené, menia sa s vývinom spoločnosti. Podobne sa mení aj štruktúra sociálnopatologických javov. Každá spoločnosť si tvorí vlastné normy správania i sankcie za ich nedodržiavanie, o čom svedčí história i súčasný stav v jednotlivých krajinách.

1

Podľa Ondrejkoviča na prelome 19. a 20.stor. boli za sociálnopatologické javy považované:samovražednosť, alkoholizmus, homosexualita, prostitúcia, rozvodovosť, nezamestnanosť a vojna. Neskôr sa k nim pridali aj narkománia, drogové závislosti, násilie a agresivita, patológia rodiny a pohlavné choroby.

V súčasnosti do skupiny sociálnopatologických javov patrí najmä: kriminalita a delikvencia, patologické závislosti (drogová, hráčska..), samovražednosť, prostitúcia a pohlavné choroby, patológia rodiny (syndróm CAN, rodové násilie), xenofóbia a rasizmus, agresivita a šikanovanie.

Do skupiny nežiaducich spoločenských javov a sociálnych problémov patria: chudoba, nezamestnanosť, dopravná nehodovosť a iné odchýlky .

Všetky tieto javy a sociálne problémy spoločnosti sú predovšetkým predmetom skúmania sociálnej patológie, ktorá sa zameriava na zisťovanie príčin, genézy, dôsledkov, typológie a pod.

Sociálnopatologické teórie V spoločnosti existujú dlhodobo štruktúrované nedostatky, ktoré jej členov postihujú nie rôzne, nie

rovnako. Najefektívnejším spôsobom boja proti týmto javom je prevencia – jej nástrojom sú sociálno-

štrukturálne zmeny. Ide o tie čiastkové oblasti, ktoré sa usilujú odstrániť spoločenské zlo, akým je napr. chudoba,

nezamestnanosť, rozvodovosť, konflikty spoločnosti - teda v prevažnej miere ide odstránenie toho, čo nazývame sociálnou patológiou, najmä v sociálnej práci.

Sociálna práca & sociálna patológiaSP predstavuje integrálnu disciplínu – zaoberá sa problematikou soc. patológie nielen teoreticky, ale aj prakticky a to dokonca v prevažnej miere ako soc. služba, ochotná i schopná riešiť individuálne, skupinové, prípadne prostredníctvom soc.politiky i celospoločenské soc. problémy, vrátane sociálnopatologických javov. (Na rozdiel od sociológie, soc. psychológie, soc. pedagogiky.)

Sociálna práca, sociálno-misijná práca, sociálna pedagogika sa problémom sociálnopatologických javov zaoberajú teoreticky i prakticky, kuratívne i preventívne. Ich úlohou je pomáhať takéto problémy riešiť na úrovni jednotlivca, skupiny, komunity, národnosti či národa.

Poruchy správaniaPredstavujú osobitý problém. Nepatria do oblasti soc. patológie, resp. soc. deviácie, pretože sú súčasťou individuálnej invalidity, abnormality v psychologickej, alebo anatomickej štruktúre, či funkcii človeka. Sem patrí: Dizaptibilita - obmedzenosť, nedostatok schopností. Činnosť, ktorá je vykonávaná, je považovaná za

normálnu, pretože je spôsobená poruchou.

2

Hendikep - súhrnné označenie nepriaznivej situácie, v ktorej sa človek ocitol v dôsledku príslušnej poruchy.

Sú predmetom pozornosti liečebnej pedagogiky, príp. psychiatrie

V súvislosti so správaním (v soc. patológii) najčastejšie hovoríme nie o poruchách správania, ale o aberantnom správaní, deviantnom, delikventnom, rebelanskom, heretickom (odlišujúcim sa predovšetkým kultúrne od očakávaného správania).

Aberantné správanie – je to správanie odlišujúce sa od kultúrne predpísaných a prístupových vzorcov správania ide o deviantné správanie, delikventné správanie, rebelantské...

V súčasnosti sociálnu patológiu všeobecne chápeme ako vednú disciplínu - odvetvovú sociologickú patologickú disciplínu, ktorá skúma negatívne javy vyskytujúce sa v spoločnosti a v prevažnej miere je predmetom sociálnej práce.

Sociálny problemSoc. patológia je len druhým názvom pre sociálny problém, dezorganizáciu, konflikt hodnôt. Je to vlastne neuspokojenie potrieb materiálnych alebo nemateriálnych, ktoré majú veľký význam pre existenciu človeka.

Pavlok vypracoval typológiu 6 typov soc. problémov:1. nepriaznivé interpersonálne vzťahy 2. pracovné problémy 3. nevyriešené problémy bývania 4. zdravotné problémy a staroba 5. nepriaznivé finančné problémy 6. nevyriešené administratívno-správne problémy

Sociálna deviácia Podtrieda sociálneho správania. Súčasne je to termín na označenie odchýlky od očakávaného, štandardizovaného a inštitucionálneho

správania, ktoré predpisuje sociálna norma, platná v určitej skupine, spoločnosti, sociálnom útvare. Centrálnym pojmom sa v soc. deviácii preto stáva soc. správanie. Správanie je v porovnaní s konaním

oveľa všeobecnejší pojem.

Sociálne správanie - je každé správanie, ktoré je svojím zmyslom orientované na partnera sociálneho kontaktu alebo vzťahu.Sociálne konanie - je také konanie, ktoré je zamerané na správanie iných ľudí. Jeho základom je orientácia na partnera v správaní, pričom je zanedbateľné, z akých dôvodov.

Koncepcia normy Ďalším východiskom v oblasti sociológie deviantného správania je koncepcia normy. Vychádza z Durkheimovho a Weberovho konceptu normy, kde sa norma identifikuje ako elementárny

prvok sociálnej existencie ľudstva.

3

Normy v príslušnej spoločnosti alebo inej ľubovoľnej soc.skupine sú modelom spôsobu správania a konania jednotlivca ako príslušníka určitého soc.útvaru. Dospievame na základe týchto poznatkov k tomu, že správanie delíme na 2 spôsoby:Spôsoby správania

1. konformné správanie k normám 2. odchylné od noriem (deviantné)- mohli by sme vytvoriť celú škálu takéhoto správania od normálneho

až po kriminalitu

Sociálne normy vo všeobecnosti môžeme chápať ako konkretizáciu a inštitucionalizáciu hodnôt. Sú v spojení so sankciami, očakávaným správaním, ktoré je jednotlivcovi vlastné, alebo skupinami zaujímajúcimi príslušnú soc. pozíciu. Sú súčasne aj vhodný nástroj na meranie stupňa zhody normy a hodnotovej orientácie v správaní jednotlivca.

Sociálne normy môžeme definovať ako pravidlá pre vedomé sociálne konanie aj ako predpisy pre sociálne správanie, očakávané správanie alebo vyžadované sociálne správanie sa s charakterom kategorického imperatívu .( E. Kant, všeobecný mravný zákon; veta, ktorá má formu bezpodmienečného príkazu každému rozumném u človeku konať podľa pravidla).

Sociálne normy majú svoj stupeň účinnosti a platnosti. Tí, ktorí normy stanovujú a presadzujú nazývame „autori“ noriem, tí, ktorí prijímajú sú „adresáti“.

Stupeň platnosti – z hľ. stupňa akceptácie istej normy. Stupeň účinnosti - uposlúchnutie, vyplnenie normy v správaní alebo opačne. Sociálna kontrola - mechanizmus, kt. má slúžiť najmä k presadzovaniu normy /v sociológii sankcia/.

Pozitívna, negatívna. Tolerančný limit - meniaci sa v rôznych spol. situáciách, podľa ktorého spoločnosť toleruje isté

odchýlky od stanovených noriem správania (alkohol, manželská nevera). Kultúrno-špecifická relatívnosť noriem.

2. Delikvencia a kriminalita ako spoločenský problém Delikvencia a kriminalita patria k závažným sociálnopatologickým deviantným formám správania Predstavujú nie len celospoločenský problém spoločnosti, ale aj globálny problém ľudstva.

Kriminalita - (z lat. slova crimen – previnenie, zločin). Je súhrn trestných činov, ktoré spáchali, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti, trestnoprávne zodpovední jedinci, na tom istom mieste a za isté obdobie.

Trestný čin - je čin nebezpečný pre spoločnosť, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone. Musí spĺňať dve podmienky: 1. Z obsahovej stránky musí ísť o čin nebezpečný pre spoločnosť. 2. Z formálnej stránky musí mať všetky znaky opísané v Trestnom zákone. Stav kriminality vyjadruje početnosť, kvantitatívnu charakteristiku trestnej činnosti, trestných činov a

osôb, ktoré ich spáchali. Index kriminality vyjadruje úroveň kriminality v určenom regióne. Vypočítava sa ako pomer počtu

odsúdených páchateľov za trestné činy, kt. spáchali na určitom teritóriu v určitom čase k celkovému počtu obyvateľov regiónu.

4

Štruktúra kriminality vyjadruje fakt, že kriminalita sa skladá z rôznorodej trestnej činnosti, kt. sa líši v znakoch skutkových podstát trestných činov a stupňoch nebezpečnosti.

Druhy trestných činností:- násilná, - majetková, - mravnostná, - ostatná.

Delikvencia – (z lat. slova delinquere - previniť sa, dopustiť sa viny, chyby).Znamená porušovanie práva a zákona.

Je širší pojem ako kriminalita. Zahrňuje aj činy inak trestné, kt. spáchali maloleté osoby, kt. do 15 rokov nie sú trestno-právne

zodpovedné a osoby trestno-právne nezodpovedné pre nepríčetnosť.

Delikvent je jedinec spoločensky neprispôsobený alebo prispôsobený inak ako to žiada spoločenský poriadok.

Podľa Hroncovej delikvent neuznáva právne normy, má k nim záporný vzťah a svojvoľne ich porušuje. Deliktuálna spôsobilosť je povinnosť osobne sa zodpovedať za spáchaný trestný čin, (nadobúda sa

dovŕšením 15. roku života). Vzťahy medzi páchateľmi a obeťami zločinu skúma viktimológia.

Je kategóriou delikvencie a kriminality, ktorá sa zaoberá správaním sa obete týchto sociálno- patologických javov.

Viktimológ Fattah klasifikoval 5 základných typov obetí:1. zúčastňujúca sa obeť- obeť a páchateľ sa poznajú, t.j. pred spáchaním trestného činu dochádza medzi nimi

k vzájomnej interakcii,2. nezúčastňujúca sa obeť- nepoznajú sa, nedochádza k interakcii, obeť vníma ohrozenie až v momente

útoku,3. provokujúca obeť- obeť páchateľa provokuje (napr. správaním, oblečením), nesprávnym odhadom sa sama

do tejto viktimologickej situácie dostane, 4. latentná obeť - o obeti nie je verejne známe, že je obeťou, avšak všetky viktimologické faktory sú prítomné

(napr. problematika domáceho násilia),5. nepravá obeť - obeť bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, stane sa obeťou náhodne ako

substitúcia za „pravú“ obeť.

Teórie delikvencie a criminality Kriminalita patrí k sprievodným javom vývoja ľudstva a je známa od najstarších dôb. Vysvetľovanie príčin delikvencie, resp. kriminality možno pozorovať najmä od 19. storočia. Zovšeobecnením rôznych prístupov k vysvetľovaniu kriminality možno vymedziť tieto teórie

kriminality:

1. Biologické teórie Zdôrazňujú vplyv vnútorných biologických faktorov, najmä vplyv dedičnosti a vrodených dispozícií pri vzniku kriminálneho správania. Zakladateľom taliansky väzenský lekár,psychiater C. Lombroso. Teória o rodenom zločincovi (preskúmal okolo 25 000 zločincov).

5

2. Biosociologické teórie Hl. predstaviteľ talian Enrico Ferri, prof. trestného práva. Predstavitelia týchto teórií vysvetľujú kriminalitu kombináciou individuálnych biologických faktorov i vplyvov vonkajšieho prostredia.

3. Sociologické teórie Francúz E. Durkheim, známy teóriou anómie (stav bezvládia v ohrozujúcej situácii). Zôrazňoval v nej sociálne príčiny kriminality, zločinnosť považoval za jednu z prejavov soc. patológie, bez kt. spoločnosť nemôže existovať a do určitej miery je aj podmienkou pokroku (puče, revolúcie).

V súčasnosti k základným typom sociologických teórií kriminality zaraďuje Ondrejkovič tieto:1. Teórie kultúrneho prenosu (deviantné správanie je naučené podobným spôsobom ako konformné správanie)2. Teórie štrukturálneho tlaku (vysvetľujú vznik kriminálneho správania na základe nedostatku,biedy)3. Kontrolné teórie (oslabenie sociálnej kontroly)4. Etiketizačné teórie (deviáciu chápu ako nálepkovanie časti ľudí)

4. Psychologické teórie Vysvetľovanie vzniku kriminality na základe psychoanalýzy . Zakladateľ psychoanalýzy S. Freud, poukazoval na vplyv pudovej sféry na vznik delikventného správania. Teória vysvetľovala najmä agresívne a pudové, sexuálne činy.

Neopsychoanalýza kládla dôraz na absenciu citových väzieb v rodine a psychickú depriváciu človeka v období detstva.

Teória zábran - hlavnou príčinou kriminality je nedostatok vonkajších a vnútorných zábran, ktorý umožňuje jedincovi identifikovať sa s antisociálnymi normami.

5. Polyetiologické teórie Tradičný monokauzálny model príčin kriminality Nahrádza dynamický multikulturálny model. Zdôrazňujú vzájomnú podmienenosť príčin bio-psycho-sociálnej povahy pri vzniku deviantného správania.

manželia Glueckovci

Príčiny delikvencie a criminalitya)Vnútorné/ endogénne príčiny

Zaoberá sa nimi psychiatria, psychopatológia, forénzna psychológia). Spočívajú v osobnosti páchateľa. Predstavujú vyššie predispozície na páchanie deviantnej činnosti, kt. sú buď dedičné, vrodené, alebo

získané.A. Heretik: psychopatie, psychózy, schizofrénia, neurózy, mentálna retardácia, ľahká mozgová dysfunkcia

a iné. b)Vonkajšie/exogénne príčiny

okruhy sociálneho prostredia, v ktorom delikventi žili - vplyv rodiny, školy, závadových skupín, vplyvy sociálneho mezoprostredia a makroprostredia.

Rodina ako kriminogénny činiteľ Dysfunkčná rodina - je považovaná za dominantný kriminogénny činiteľ.

6

Príčiny: neúplná rodina, dysociálna rodina, nezamestnanosť v rodine, rodiny málo podnetové, nízkokvalifikované, výskyt trestanosti v rodine, alkoholizmus, rozpad vzťahov, nízky príjem, početnosť detí, deti v detských domovoch alebo kolektívnych, reedukačných zariadeniach, zanedbávaná hygiena.

Náprava/obnova: zásah sociálnej kurately - zaoberá sa tým sociálna práca Vplyv na rodinu ako kriminogénny činiteľ má: - ekonomická kríza, prienik medzinárodnej kriminality,

regionálne vplyvy, nárast anonymity, zlé trávenie voľného času...

Škola a delikvencia Škola patrí k ťažiskovým výchovným a socializačným činiteľom, ktorá svojím konaním stimuluje mnohé

kriminogénne a psychodeprivačné prvky (záškoláctvo, prepadávanie, rizikové subkultúry, odpadlíctvo, šikana, zlý vzťah k škole...)

Prevencia kriminality v SRPredstavuje zámerné, cieľavedomé, plánovité a koordinované pôsobenie na príčiny a podmienky kriminality s cieľom predísť im, odstrániť ich, alebo ich vhodnými formami a metódami pôsobenia aspoň sčasti eliminovať, prípadne ich negatívne prejavy obmedziť a súčasne podporovať vytváranie podmienok antikriminogénnych.

Systém a druh prevencie1. Prevencia prostredníctvom trestného práva a iných zákonných opatrení. Odstrašujúci účinok trestu.2. Prevencia prostredníctvom osobitných preventívnych činností. Charakter mimotrestných opatrení.

3. Drogové závislosti ako sociálny problémDefinícia WHO, 1969„Droga je akákoľvek látka, ktorá po vstupe do živého organizmu je schopná pozmeniť jednu alebo viac jeho funkcií, pôsobí priamo alebo nepriamo na centrálny nervový systém a môže mať priznané postavenie lieku“.Droga je teda akákoľvek látka prírodnej alebo syntetickej povahy, ktorá po pravidelnom užívaní vyvolá závislosť organizmu, drogovú závislosť, toxikomániu.

ToxikomániaToxikománia je stav periodicky sa opakujúcej alebo chronickej intoxikácie jedinca, pričom je tento stav je vyvolávaný opakovaným užitím drogy prírodnej alebo syntetickej a škodí jednotlivcovi samému i spoločnosti.

Drogová závislosťDrogová závislosť je psychický a niekedy aj fyzický stav vyplývajúci zo vzájomného pôsobenia medzi živým organizmom a drogou, charakterizovaný zmenami správania a inými reakciami, ktoré vždy zahrňujú nutkanie brať drogu stále alebo pravidelne.

Synonymom pojmu toxikománia je drogová závislosť.

Drogová závislosť môže byť: 1. psychická - duševný stav človeka prejavujúci sa túžbou znovu drogu užívať, 2. fyzická (somatická) – vzniká vtedy, keď sa droga stala súčasťou metabolizmu človeka, organizmus už reaguje určitými, zväčša negat. príznakmi pri jej absencii. Drogu zahrnul do svojej látkovej výmeny a preto reaguje na jej nedostatok.

7

S užívaním drog súvisia pojmy: úzus - užívanie liekov, drogy v zhode s predpismi, v záujme jednotlivca i spoločnosti (spoločenské pitie,

choroba, ojedinelé užívanie) abúzus – zneužívanie, alebo nadmerné užívanie psychotropných látok, užívanie v nevhodnej dobe,

trvale, alebo sporadicky (príliš veľa, príliš často, v nevhodnej dobe – tehotenstvo, šport) misúzus – užívanie drog (liečiv) takým spôsobom a v takom význame, ktoré nie je v súlade s medicínou abstinenčný syndróm – dochádza k nemu vtedy, ak sa u človeka zastaví prísun drogy.

Je to súbor odvykacích príznakov, ktoré sú rôzne (hnačky, túžba po droge, potenie, zmena telesnej hmotnosti, vracanie, kŕče, bolesti, epileptické záchvaty) a sú veľmi nepríjemné.

Typológia drog tzv. mäkké (ľahké) a tzv. tvrdé ( ťažké) drogy (ide o nepresné a zavádzajúce delenie drogy) Podľa legálnosti ich delíme na:

- legálne (zákonom povolené, bežné v spoločnosti konzumované, tzv. kultúrne drogy),- nelegálne (ilegálne, zákonom zakázané).

Podľa prevažujúceho účinku : 1. drogy s prevažne sedatívnym účinkom (alkohol, sedatíva),2. drogy s prevažne povzbudzujúcim účinkom (fetamíny, kokaín...),3. drogy s prevažne halucinogénnym účinkom (marihuana, extáza, LSD, syntetické drogy, meskalín),4. narkotické látky (heroín, morfium, ópium, metadon, syntetické drogy),5. steroidy.

WHO rozlišuje 11 typov drogových závislostí 1. Alkoholovo - barbiturátový typ drogovej závislosti 2. Tabakizmus (nikotizmus)3. Kofeinizmus 4. Závislosť na analgetikách a antipyretikách 5. Solvenciový typ drogovej závislosti 6. Morfínový typ drogovej závislosti 7. Kokaínový typ drogovej závislosti –8. Kanabisový typ drogovej závislosti 9. Amfetamínový typ drogovej závislosti 10. Kathový typ drogovej závislosti 11. Halucinogénový typ drogovej závislosti

Faktory vzniku drogových závislostíUrban - 4 faktory, ktoré vedú ku vzniku drog. závislosti:1. farmakologický (droga)2. somatický a psychický (osobnosť)3. enviromentálny (prostredie)4. precipitačný (podnet)Ondrejkovič doplnil : 5. faktor frekvencie (častosť)

8

Takto vzniká interakčný päťsten drogových závislostí - ihla

„Model šiestich ciest“ užívania drogy podľa Silbereisena:1. Užívanie drogy ako náhrady 2. Užívanie drogy ako úmyselného porušovania noriem 3. Užívanie drog s funkciou vyrovnávania záťažových, prípadne krízových situácií 4. Užívanie drog ako cesta k rovesníkom 5. Užívanie drog ako výraz osobného štýlu 6. Užívanie drog ako demonštrácia vlastnej dospelosti

Rizikové faktory podporujúce vznik závislosti možno podľa J. Varmužu rozdeliť na:1. spoločenské faktory - bývanie v lokalite s vysokou kriminalitou, prechody a sťahovania – častá zmena bydliska, dostupnosť alkoholu a drog, spoločenské normy tolerantné k užívaniu alkoholu a drog, hospodárska deprivácia)

2. individuálne faktory - alkoholizmus v rodine, genetická predispozícia, zlé a nedôsledné metódy výchovy v rodine, asociálne správanie rodičov, zlyhávanie v škole, predčasná skúsenosť s alkoholom, drogou, nedostatok lásky v rodine).

Dôvody prečo mladí ľudia berú drogy??? zvedavosť, puberta, túžba, nedostatok osobných a životných skúseností, problémy v rodine, nuda,

nedostatok lásky, dostupnosť...

Prevencia drogových závislostí1. Primárna (univerzálna, generálna) - dôraz sa kladie na tie skupiny, alebo jednotlivcov, ktorí ešte

neprišli do kontaktu s drogou. 2. Sekundárna (selektívna, adresná) - zameraná na ohrozené skupiny, jednotlivcov - netýka sa už

všetkých. Cieľom je vrátiť jedinca do pôvodného stavu a kontrolovať ho, riziko opätovného zlyhania.3. Terciálna (indikovaná) - činnosť zameraná na predchádzanie recidívy drogových závislostí u ľudí

drogovo závislých, ktorí prešli liečbou.

Opatrenia štátu v oblasti prevencie drogových závislostí: Národný program boja proti drogám, prijatý vládou SR 8.8.1995 – základný dokument. V súčasnosti je v platnosti aktualizovaný Národný program boja proti drogám do roku 2003 s

výhľadom do roku 2008, v ktorom sa uvádza, že SR podporuje prevenciu vzniku a šírenia drogových závislostí.

9

Osobnosť

Podnet

Prostredie

FrekvenciaDroga

Program je členený do týchto oblastí: a/ oblasť prevencie, liečby a resocializácie, b/ oblasť znižovania ponuky drog a boj proti nim, c/ oblasť masmediálnej politiky, d/ oblasť medzinárodnej spolupráce.

Ďalšie opatrenia: Výbor ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog Protidrogový fond Činnosť koordinátora prevencie na základných a stredných školách Prevencia drogových závislostí počas vyučovacieho procesu Riešenie problematiky drogových závislostí v rámci MPSVaR - sociálna práca Veľké možnosti pri práci s drogovo závislými ponúka streetwork - metóda terénnej sociálnej práce.

Cieľom je osloviť tie skupiny, ktoré potrebujú pomoc, ale samy ju nevyhľadávajú, v prirodzenom prostredí- aktívne sa vstupuje do klientovho prostredia.

Alkoholizmus- je pravidelná a nadmerná, zdravie ohrozujúca konzumácia alkoholických nápojov, pričom závislosť na alkohole patologicky ohrozuje nielen samého jedinca, ale aj jeho rodinu a celú spoločnosť.

Tri prístupy k alkoholizmu:1. Alkoholizmus ako hriech (prejav slabosti, neschopnosť, opatrenia vo forme prevýchovy napr. trest, prohibícia).2. Alkoholizmus ako choroba (medicínsky prístup - Antabus).3. Systémový prístup (preventívne opatrenia, najmodernejší prístup).

Alkoholik - je človek trpiaci nadmerným užívaním alkoholu, u ktorého závislosť na alkohole dosiahla taký stupeň, že mu spôsobuje zjavné poruchy zdravia a ujmu v spoločenských vzťahoch.

Alkohol - jedna z najstarších drog, je drogou číslo 1 na Slovensku, spôsobuje: ochorenia tráviacej sústavy, duševné poruchy..., podľa WHO je zdraviu neškodlivou dávkou 16 g/žena/deň alebo 20g/muž/deň čo je cca ½ piva

Bales v rámci sociolog. analýzy rozlišuje tri formy konzumácie alkoholu:1. rituálna (náboženská)2. konviviálna (solidarita v pití)3. utilitárna (intoxikácia vlastná alebo druhého kvôli egoistickému cieľu)

Podľa vzťahu k alkoholu delíme ľudí do kategórií:1. abstinenti (nevypil alkohol, neužil ho v akejkoľvek inej forme najmenej po dobu 3 rokov, sú dobrovoľní a nedobrovoľní),2. konzumenti (nevypijú viac ako 1 pivo, nepresiahnu 0,6‰ – „pijú vo vhodnom čase, primerane veku, vhodne“),3.pijani, abuzéri (vyhľadávajú alkohol ako zdroj uvoľnenia, emfórie, sú príležitostní (pár krát prekročia 1‰ viackrát v roku) a tí, čo sa často opíjajú (ako zdroj uvoľnenia pitia)4. alkoholici (závislí na alkohole)

10

Štádiá alkoholizmu:1. Začiatočné (predalkoholické, iniciálne, večerné popíjanie), pocit úľavy, spoznávanie účinku.2. Varovné (prípravné, prodromálne, pitie potajomky),občasná opilosť, výhovorky, obviňuje okolie.3. Kritické (kruciálne, rozhodné) – strata kontroly nad pitím, nekontrolovateľne a veľa, problémy doma v práci, denne pije, strata záujmov o svet...4. Konečné (terminálne, chronické) - opitie sa aj v malých dávkach, objavujú sa excesy, poruchy myslenia, trávenia, alkoholová epilepsia, dochádza k celkovej degradácii osobnosti.

Patologická triáda - somatické, psychické a sociálne účinky alkoholu1. Somatické – poškodenie pečene, tráviaceho traktu, CNS.2. Psychické – chvenie rúk, dekoncentrácia, paranoja, alko podozrievavosť, alko žiarlivosť. 3. Delírium tremens4. Sociálne – rodina kamufluje.

Prevencia:1. primárna, 2. sekundárna, 3. terciálna.

z histórie - prohibícia nie je veľmi silné preventívne opatrenie!

4. Patologické hráčstvo ako sociálnopatologický jav Hazardná hra je akékoľvek sádzanie pre seba alebo pre druhých, či sa jedná o peniaze alebo nie.

Vyvoláva poruchy osobnosti, ktoré sú podobné patologickej závislosti. Ide o patologické hráčstvo, resp. hráčsku vášeň.

Patologickí hráči sa liečia na psychiatrickom oddelení nemocníc a ostávajú závislí na celý život. Túto poruchu možno uzdraviť, ale nie úplne vyliečiť.

automaty, kasína (majetné vrstvy), športové stávky (Niké, Tipos).

Faktory vzniku hráčskej závislosti:1. biologické faktory (genetické preddispozície, ohrozenejšou skupinou sú muži),2. psychologické faktory (ohrozené sú osoby emočne nestále, psychicky labilnejšie),3. sociálne faktory (vznik patologického hráčstva prostredníctvom dostupnosti rôznych foriem hazardných hier, agresívna reklama v masmédiách).

Štádia rozvoja patologického hráčstva podľa Nábělka: 1. Vyhrávacie (hráč investuje určitú sumu, vyhrá, jeho sebavedomie vzrastá, hrá čím ďalej tým viac a postupne je vťahovaný do pasce hry)2. prehrávacie (stále prehráva viac peňazí, snaží sa prehraté získať späť, dochádza k narušeniu rodinných vzťahov, problémy v zamestnaní, materiálne škody... je ochotný vyhľadať pomoc) 3. straty kontrol (postihnutý trávi prakticky všetok čas v herniach, prostriedky získava páchaním trestnej činnosti).

Prevencia hráčskej závislosti:1. Primárna prevencia 2. Sekundárna prevencia 3. Terciálna prevencia

11

5. Kultová závislosť Vo väčšine prípadov sa pojmom sekta označujú vysoko autoritárske skupiny náboženského charakteru. Termínom kult (z lat. slova cultus – uctievanie) vyjadrujeme, že všetky sekty sprostredkujú svojím

prívržencom duchovnú skúsenosť prostredníctvom kultových prvkov, ako sú obrady, uctievanie osôb, slávnosť, utonutie v meditácii,....

Deštruktívne kulty a sekty sa od normálneho spoločenstva odlišujú niektorými znakmi, ktoré sa nemusia vyskytovať súčasne:1. autoritárske vedenie, poslušnosť a podriadenosť vodcovi,2. elitárstvo a výlučnosť, učenie sekty je jedinou správnou ideológiou, 3. presné pravidlá a zásady pre život členov, ktoré musia dodržiavať,4. viera je povýšená nad rozum, kladie sa dôraz na pocity a emócie, 5. prenasledovanie, sankcie, tresty,6. pri získavaní nových členov sa používa tzv. psychická manipulácia (napr.love bombing).

Typy deštruktívnych kultov a siekt:A. Náboženské kulty (treba rozlišovať tzv. zhubné kulty a sekty a nezhubné cirkvi a náboženské obce) B. Politické kulty (väšinou extrémistické politické smery. Sú organizované okolo nejakej politickej dogmy, ktorá je podľa nich jedinou správnou cestou na vyriešenie všetkých celosvetových problémov)C. Psychoterapeuticko-výchovné kulty (sprostredkúvajú tzv. duchovné vízie a osvietenie prostredníctvom psychoterapeutických seminárov a sústredení)D. Komerčné kulty (veria v moc peňazí, cieľom je osobný úspech a prospech, skrývajú sa pod názvom rôznych obchodných spoločností, ich božstvom je finančný zisk a hmotný majetok).

Príčiny vzniku siekt a kultovK najvýznamnejším príčinám osloviteľnosti mladých ľudí zaraďujeme:

Vzťah mladých ľudí k rodine (súčasná mládež odmieta životný koncept ponúkaný vlastnými rodičmi), Postavenie mladistvých a absolventov na trhu práce (mladí ľudia sú jednou z rizikových kategórií

uchádzačov o zamestnanie),

Faktory vyplývajúce z povahy štúdia na VŠ (kulty a sekty sa často sústreďujú univerzitných mestách, robia nábor na začiatku semestra najmä u študentov prvého ročníka),

Zmeny v kvantite a kvalite voľného času.

Prevencia kultovej závislosti:V rámci prevencie je potrebné neustále prijímať medzinárodné opatrenia. K najdôležitejším materiálom, ktoré boli prijaté Radou Európy a Európskym parlamentom patrí:

Rezolúcia o sektách v Európe, prijatá Európskym parlamentom 29.2.1996, Odporúčanie Rady Európy z 22.6.1999 o ilegálnych aktivitách siekt. Európska federácia pre výskum a informácie o sektách – FECRIS – patri k súkromným medzinárodným

aktivitám .

Deprogramovanie – obeť sekty násilne uniesť a potom ju dostať k rozumu, aby prišla k sebe samej – je to traumatické.

12

6. Iné patologické závislosti workoholizmus, počítače a internet (nadmerné venovanie sa PC, chaty), neadekvátne používanie mobilných telefónov, závislosť na sexe, patologické nakupovanie, poruchy príjmu potravy, sexuálne deviácie (exibicionalizmus, volierstvo, frotérstvo, sadizmus, spôsobovanie bolesti, erotografománia, incest, fetišizmus, transvestita, nekrofília, zoofília, pedofília).

7. Samovražednosť ako spoločenský problém

Samovražda (z latiského slova suicidium) Pod pojmom samovražda sa rozumie úmyselné, vedomé, dobrovoľné a násilné privodenie smrti,

pričom je rozhodujúci postoj, úmysel a rozhodnutie človeka, ukončiť svoj život prostriedkami, od ktorých sa očakáva smrť.

Podľa Ondrejkoviča samovražda je vlastné úmyselné sebausmrtenie.

Klasifikácia samovrážd – Ondrejkovič1. demonštratívne – ženy a mladí ľudia, majú nátlakový charakter, snaha dosiahnuť nejaký cieľ, alebo volanie o pomoc, človek nie je rozhodnutý plne zomrieť, praje si aby ho našli,2. bilančné - predstavujú východisko zo zdanlivo neriešiteľnej situácie - ťažká choroba,3. ritualizované – typ. pre orientálne náboženstvá a kultúry,4. únikové - vyvolané zo strachu pred smrťou, napr. pred bolesťou, trestom ...5. autopunitívne - majú charakter samopotrestania, sú spojené s duševnými chorobami

Príčiny samovrážd1. vnútorné- zmeny osobnosti, až psychopatie, zmeny hormonálne, zmeny psychiky na báze drobného poškodenia CNS,2. vonkajšie- vplyv rodiny, školy, rovesníkov.

Ondrejkovič uvádza tri zložky záťažových situácií, medzi ktorými existujú osobitné vzťahy:1. kritické životné udalosti,2. denné mrzutosti,3. krízy - zúfalstvo, beznádej.

Prostriedky a spôsoby páchania samovrážd (muži najčastejšie obesením, ženy liekmi)

1. samovraždy spáchané netradičným spôsobom - porážacou pištoľou, vypitím sadry alebo ortute, cirkulárkou, 2. samovraždy spáchané tradičným spôsobom - strelnou zbraňou, otravou, obesením, utopením, skokom z výšky, bodnou zbraňou, otrava plynom, otrava výparmi..

Prevencia samovráždPodľa Kerecmana dva druhy prostriedkov:

13

1. prostriedky mimoprávnej prevencie (mimoprávna prevencia),2. prostriedky právnej prevencie (právna prevencia).

Mimoprávna prevencia verejná mienka a postoj spoločnosti je najvšeobecnejším prevenčným konaním, prejavuje sa v procese

výchovy a vzdelávania, - negatívna stimulácia samovražedného úmyslu,- rodinný súlad, starostlivosť o starých ľudí, - boj proti alkoholizmu a narkománii,- spoľahlivá antikoncepcia,- popularizačná literatúra,- linka dôvery, krízové centrá a poradne.

Právna prevencia právna úprava nadobúdania a držania zbraní, jedov a liečiv.

8. Šikanovanie ako spoločenský problém patrí k závažným sociálnopatologickým javom, jeho dôsledkom je poškodzovanie zdravia jednotlivca,

skupín, vrátane rodiny a spoločnosti, ide o úmyselné konanie namierené proti inému subjektu, ktorého podstatou je útok proti ľudskej

dôstojnosti, podstata spočíva v tom, že ide o dlhodobé, opakované a úmyselné ubližovanie s cieľom získať prevahu,

mať moc ovládať, charakteristickým znakom je nepomer síl, obeť je z nejakého dôvodu bezbranná .

Šikanovanie je charakterizované aj ako úmyselná snaha získať nad inými jednotlivcami psychologickú alebo spoločenskú a hmotnú výhodu prostredníctvom ubližovania, výsmechu, zastrašovania a hrozieb.

S objasnením tohto problému súvisí aj definovanie ďalších pojmov, ktoré súvisia so šikanovaním:

Agresia, agresor, obeť Agresia je útočné správanie, ktoré zvyčajne nastupuje ako reakcia na skutočné alebo zdanlivé

ohrozenie vlastnej moci. Agresor je iniciátorom šikanovania, jeho aktívnym účastníkom. Je to človek, pre ktorého je typická

túžba dominovať, ovládať druhých, bezohľadne sa presadzovať. Obeť je človek, ktorý je dlhšiu dobu predmetom agresii iných. Sú to jedinci okrajoví, osamelí neschopní

zaujať, poskytnúť citovú odozvu.

Typy obetí šikanovania:- pasívne, úzkostné a neisté, neschopné brániť sa agresii,

obeť provokujúca, dráždi iných, posmieva sa im. Zreteľné znaky šikanovania:

- zámernosť,- opakovanie,- nepomer síl,- samoúčelnosť agresie,- agresia.

14

Päť štádií vývinu šikanovania:1. Zrod ostrakizmu - v skupine dochádza k takejto situácii vtedy, ak cielene nepracujeme so vzťahmi v skupine. Výchovný pracovník, ktorý nepozná zloženie skupiny, nezaujímajú ho, aké vzťahy majú členovia skupiny medzi sebou, nie je schopný zistiť, ktorí členovia sú obľúbení a ktorí patria medzi jej okrajových členov.

2. Fyzická agresia a pritvrdzovanie manipulácie – najzraniteľnejší členovia skupiny v náročných situáciách slúžia ako ventil na odreagovanie ostatných. V tomto štádiu dochádza k zmene, objavuje sa jemnejšia fyzická agresia a dochádza k pritvrdzovaniu manipulácie.

3. Vytvorenie jadra agresorov – je kľúčovým momentom, keď sa rozhoduje, či počiatočné štádium prerastie do pokročilejšieho štádia. Dochádza k spolupráci agresorov, ktorí začnú systematicky šikanovať najvhodnejšie obete.

4. Prijatie noriem agresorov - činnosť jadra agresorov nerušene pokračuje, pretože sa nevytvorila silná pozitívna podskupina. Normy agresorov sú prijaté väčšinou skupiny a stávajú sa nepísaným zákonom.

5. Totalita - dokonalá šikana - posledné štádium, v ktorom sú normy a pravidlá agresorov prijaté, alebo rešpektované všetkými členmi. Žiaci sú rozdelení na dve skupiny – otrokári a otroci (motív zabíjania nudy, žiarlivosti, prevencie, vykonať niečo veľké).

Príčiny šikanovaniaKolář uvádza tieto motívy šikanovania:- motív upútania pozornosti ,- motív zabíjania nudy,- motív Mengeleho,- motív žiarlivosti,- motív prevencie,- motív vykonať niečo veľké.Všeobecne však platí, že podhubím pre rast agresora a jeho antisoc. správania je duchovná prázdnota a chýbajúce mravné hodnoty.

Šikanovanie a mobing 2 rozdielne veci (šikana v primitívnejších spoločenstvách) Mobing Staffing Bossing Bulling

Prevencia šikanovania Primárna - orientovaná na ľudí, u ktorej sa nevyskytli problémy s agresivitou, je zameraná na

formovanie morálnych hodnôt , formovanie zdravého životného štýlu a pozitívnych medziľudských vzťahov.

Sekundárna - cieľavedomá práca s deťmi a mládežou so sklonmi k násiliu a agresii, poruchami správania. Poslaním tejto prevencie je zabrániť fixovaniu nežiaducich prejavov správania, odstrániť príčiny, ktoré nevhodné správanie vyvolali.

15

Terciálna - komplexná starostlivosť o vážne narušené deti, účastníkov šikanovania. Má zabrániť jeho

opätovnému vzplanutiu či už v škole, alebo v iných sociálnych skupinách.

9 . Prostitúcia a iné sexuálne deviácie Prostituere – vystavovať, je to inštituciolizovaná služba. Forma poskytovania sexuálnych úsluh za peniaze, či z iných pohnútok, poskytovanie sexuálnych služieb

z ekonomických dôvodov . Znaky prostitúcie:

- ide o pohlavný styk, alebo iné pohlavné úkony za úplatu, protislužbu alebo získanie nejakých výhod,- bez citov medzi partnermi,- promiskuita, t.j. striedanie partnerov.

Prostitúcia sa charakterizuje ako verejné ponúkanie, poskytovanie súlože alebo iného sexuálneho styku za úplatu osobe iného alebo toho istého pohlavia.

Druhy prostitúcie: mužská, ženská, detská Podoby prostitúcie: verejná a legálna,neverejná, skrytá, najčastejšie nelegálna Formy prostitúcie: heterosexuálna, homosexuálna

Päť základných foriem prostitúcie podľa prostredia, v ktorom sa vykonáva:1. privátna prostitúcia,2. hotelová prostitúcia, 3. bytová prostitúcia, 4. barová prostitúcia, 5. pouličná, cestná, diaľničná prostitúcia.

Prostituujúce ženy: - profesionálky,- poloprofesionálky,- príležitostné.

Príčiny prostitúcie1. Osobné príčiny:

- citové nedostatky (rodinné násilia, pocity odmietnutia, opustenia, potreba pomsty),- sexuálne zneužívanie,- drogy. - stretnutie iniciátora (v prípade sklamaní, rozpadu rodinných vzťahov).-

2. Globálne príčiny - mentalita a kultúrne prostredie,- peniaze,- nerovnosť medzi severom a juhom,- zaostalosť,- rozpad rodín, - zvyšovanie biedy a nezamestnanosti .

3. Ekonomické a politické krízy

16

Iné sexuálne deviácie Weiss definuje sexuálne deviácie ako kvalitatívnu odchýlku štruktúry sexuálneho motivačného

systému (neškodné správanie až po najnebezpečnejšie trestné činy proti ľudskej dôstojnosti).

Medzi sexuálne deviácie zaraďujeme:- exhibicionizmus (obnažovanie genitálií na verejnosti)- voyerstvo (sledovanie objektov)- frotérstvo (obtieranie sa o neznáme osoby)- sadizmus (spôsobovanie bolesti)- masochizmus (vyžadovanie spôsobovania bolesti)- erotografománia (písanie listov s erotickým obsahom anonymne)- incest (pohlavný styk s pokrvne príbuznou osobou)- fetišizmus (erotické zameranie na rozličné časti odevu)- transvestitizmus (prezliekanie sa do šiat opačného pohlavia)- transsexualizmus (úplná identifikácia s opačným pohlavím)- nekrofília (erotická náchylnosť k mŕtvolám)- zoofília (preferencia pohlavnej aktivity zameranej na zvieratá)- pedofília (erotické zameranie na maloleté osoby)

Terapia – znamená liečbu: - sociálna terapia, - resocializácia, - reedukácia.

Formy: - individuálne, - skupinové , - hromadné.

10 . Týranie, zneužívanie a zanedbávanie detí – syndróm CAN Dohovor o právach dieťaťa zdôrazňuje nevyhnutnosť ochrany dieťaťa pred všetkými formami

fyzického alebo psychického násilia, poškodenia alebo zneužitia. Zdravotná organizácia Rady Európy používa na označenie syndrómu týraného, zanedbávaného

a zneužívaného dieťaťa skratku CAN. Tento pojem od r. 1992 zahŕňa: - telesné týranie – telesné ublíženie dieťaťu,

- pohlavné týranie – vystavovanie dieťaťa pohlavnému kontaktu,- citové týranie – správanie, ktoré má negatívny vplyv na citový vývoj dieťaťa,- zanedbávanie – akýkoľvek nedostatok starostlivosti,

- systémové týranie – druhotné ponižovanie spôsobené systémom založenom na pomoci. Základné formy syndrómu CAN:

- Fyzické týranie, - Psychické týranie.

Telesné týranie je telesné ublíženie dieťaťu alebo jeho nezabránenie, poprípade nezabránenie utrpeniu dieťaťa, vrátane úmyselné otrávenia alebo udusenia dieťaťa, a to tam kde je dôvodné

17

podozrenie, že zranenie bolo spôsobené alebo, že mu vedome nebolo zabránené. Východiskom telesného týrania býva často telesný trest.

Psychické (citové) týranie: Prejavuje sa takým správaním dospelej osoby, ktorá negatívne ovplyvňuje citový a psychický vývin dieťaťa a vývoj jeho správania. Prejavuje sa aktívnou a pasívnou formou:

Aktívna forma - nadávky, verbálne útoky nasebavedomie dieťaťa. Pasívna forma - nezáujem o dieťa, odmietanie lásky, nevšímavosť.

Zanedbávanie dieťaťa

Akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý vedie k závažnému poškodeniu vývoja dieťaťa. Prejavuje sa v rôznych podobách:

Zanedbávanie telesné: dieťaťu sa nedostáva primeraná výživa, dostatočná osobná hygiena, nedostatočná zdravotnícka starostlivosť, nedostatky v bývaní.

Zanedbávanie výchovy a vzdelávania: dieťaťu nebola poskytnutá možnosť naplniť jeho vzdelanostný potenciál, nezáujem o výchovu dieťaťa.

- Zanedbávanie emocionálne: neuspokojenie základných psychických potrieb dieťaťa, potreba lásky, istoty a prejavov náklonnosti zo strany rodičov. Prejavuje sa napr. opozdenie vo vývoji reči, afektívne výbuchy zo strany dieťaťa...

Sexuálne zneužívanie dieťaťa Definícia Rady Európy z r. 1992 považuje sexuálne zneužitie dieťaťa za nepatričné vystavenie dieťaťa

pohlavnému kontaktu, činnosti či správaniu. Zahŕňa akékoľvek sexuálne dotýkanie, styk či vykorisťovanie kýmkoľvek, komu bolo dieťa zverené do starostlivosti alebo kýmkoľvek, kto sa s dieťaťom dostal do nejakého styku.

Sexuálnym zneužívaním dieťaťa sa rozumie využívanie osoby mladšej ako 15 rokov na sexuálny pôžitok osobou plnoletou spravidla staršou.

12. Rizikové subkultúry súčasnej mládeže Jedným z najtypickejších skupinových sociálnych rysov mládeže je špecifická subkultúra, čiže

integrovaný súhrn hodnôt a vzorcov správania, ktorými sa mládež odlišuje od väčšinovej spoločnosti, od sveta dospelých.

Aspekty:1. sociologický (postavenie mládeže v spoločnosti),2. psychologický (čo motivuje mladého človeka k subkultúrnemu správaniu),3. pedagogický (formovanie osobnosti adolescenta).

Subkultúra - empiricky poznateľný osobitný integrovaný svet hodnôt, noriem a symbolov, ktoré charakterizujú správanie sa mládeže (konštituovanie pojmu 60.roky 20.stor.)

Funkcie subkultúr súčasnej mládeže:1. selektívna (dištancuje sa od spoločensky uznávaných noriem a hodnôt),2. substitučná (náhrada rodiny, rodina prestáva byť pevným bodom v živote človeka),3. absentérska (proces dospievania, záťaž spôsobená prechodom z detstva do dospelosti),4. adaptačná (socializácia, subkultúra nezamestnaneckej mládeže).

18

Druhy mládežníckych subkultúr Skinheads Anarchizmus Hip - Hop Hackeri Hippies Graffity

Nežiaduce a negatívne spoločenské javy Chudoba a bieda Nezamestnanosť Bezdomovectvo Extrémizmus Sociálne deviácie v školskom prostredí:- záškoláctvo,- krádeže,- šikanovanie,- kriminalita- delikvencia.

19