ychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a §obotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Chorsko na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrť roka 5 k., na me­siac 2 k.Jednotlivé čísla po 10 h.

Do cudzozemská: na celý rok 30 k.

Predplatná cena na š t v r t k o v é č ís la je:

pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k 50 b.

Do cudzozemská: na celý rok 7 k.

Časopis posiela sa len sku­točne predplateným

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLVIII. Utorok, 7. augusta 1917. Číslo 91.

Glossy. I. (Nedorozumenie). Pán Idem v svojom úvod­

níku, uverejnenom v 90. čísle týchto novín, vábi našich spisovateľov a kritikov, aby vyliezli zo svojich skrýš, znove vystúpili na arénu časopi­seckú, kritizovali, kričali, svobodné hlásali svoje mienky o všetkom, čo sa im páči, alebo nepáči. Odôvodňuje toto vyzvanie tým, že vraj v dalšom toku terajšej vojny cenzúra sa valne uvolnila a náš nový minister pravosúdia vydal nariadenie, More vo veľkej miere restringuje predošlú prísnosť cenzúry.

Nám sa pozdáva, že pán Idem azda len píše pre naše noviny, ale neprezerá ich. Ináč bol by musel zbadaf, že sa v nich práve od nastúpenia novej vlády časté a veľké obloky rapídne množia.

Na otázku, prečo to tak? nevieme daí inej odpovedi, ako že sme ešte vždy považovaní za mimo zákona stojacich a preto prajné ustanovenia zákonov a všeobecných nariadení oproti nám ne­majú platnosti.

Nebyť tohoto nedorozumenia, pán Idem by sotva mal kurážu vychvaľovať blahoprajný obrat v našej cenzúre a volať našich spisovateľov, kri­tikov na mensuru.

II. (Matfarizovanie mien je aktuálnym postulátom demokracie) podľa »Néptanitók Lapja«, úradného, pod najvyšším dozorom nášho ministra kultu sto­jaceho orgánu krajinského učiteľstva.

Toto tvrdenie nie je takou bláznivou hubou, akou sa ono na prvý pohľad pozdáva byt.

Ked sa nám i podarí hoci celý svet poma-darizovat, zostane Budín-Pešť — Budapestom, Vyšehrad — Visegrádom, Novohrad — Nógrádom, Čongrad — Csongrádom, Ostrihom — Eszter-gomom, najväčšia rieka krajiny Dunaj — Dunou, Krásna Hôrka — Krasznahorkou, Oponice — Ap-ponyom, Banská Bystrica — Beszterczebányou, banská Kremnica — Kôrmôczbányou, budú sa volať kráľ — királyom, nádvorník — nádorom, hl. župan — foispánom, pohámik — pohárnokorn, slúžnodvorský — szolgabírovom, a páni s historickými menami, ako Podmanický, Medňánsky, Radvanský, Ostrolúcky, Rakovský, Jošt, Benický, Zmeškal, Meško, Vladár, Velič, Konček, alebo čo i len Wekerle ne opustia svojich rodinných mien k vôli »Néptanitók Lapu.« Pri podržaní týchto a iných nemaďarských historických a čiastočne aristokratických názvov a mien bude možno považovať skutočne len madarské názvy a mene za demokratické.

III. (Kde žiť, kde mrieť?) O tejto, žiaľbohu, ešte i dnes akútnej otázke bola reč i na pamätnom slovenskom národnom shromáždění pod martin­skými lipami 6. a 7. júna 1861.

Po nadšenom jednohlasnom prijatí žiadostí nášho národa, tak ako ich blahej pamäti Štefan M. Daxner formuloval, tiež už nebohý dr. Jozef M Hurban verejne požiadal na shromáždění z po­verenia snemu zúčastnených hlavných išpánov stolice Turčianskej a Liptovskej, baróna Šimona Révaya a Martina Szentiványiho a krajinského vyslanca Jozefa Justha: aby ako členovia sloven­ského národa, za akých sa shromaždeniu sláv­nostne priznali, a ako dôverníci krajinského snemu a krajinskej vlády vykonali u týchže buď splnenie týchto žiadostí nášho národa, prijatých i s ich súhlasom, buď — poneváč my svoju slovenskú národnosť za každú cenu zachovať chceme a ďalej bez podmienok jej svobodný vývin nám umožňu­

júcich zostávať nemienime — súhlas ku tomu, aby sme si novú vlasť mohli ísť hľadať a sa do nej všetci presťahovať.

Ako známo, Štefan M. Daxner svojím osvedčením, že my svojej dedovizne nikdy neopustíme a svojich národných práv sa prípadne i mečom budeme do­máhať, prinúti! doktora Hurbana odstúpiť od po­žiadania o vydanie generálneho passportu. .

Tento súboj Daxnera s Hurbanom bol naj­dramatickejším výstupom národného shromaždenia pod martinskými lipami.

A čo sa stalo? Dôverníci snemu a vlády, převzavší missiu

vymôcť splnenia našich národných žiadostí, sa vy-mlčali; neskôr bol síce donesený zákon o takre-čenom urovnoprávnení národností, ale za pol sto-letia nenašiel sa minister, ktorý by ho bol do života uviedol, a facit rei je, že napriek slávnost­nému osvedčeniu Daxnerovmu, že tu žijeme i mreme, i bez passportu doktorom Hurbanom urgovaného len v samých Spojených Štátoch Severnej Ameriky žije dnes už skoro celá tretina slovenského národa.

Takéto reflexie mi přišly do umu, keď som vo viacej novinách čítal zvesť o akomsi osvedčení, ktoré dané Jeho Veličenst

udajne menom nás$£te?ál$Q.v malo byť po-ejffiíctyom jeho ka­

binetnej kancellárie.^*?-/ Nie len »verba<| -«l4 i »scripta vollnt«, a len

l d* 1 '• facta manent I i & \ H.

mesto a prístav Pólu 80 bomb, medzi nimi mnohé zápalné bomby. V meste boly rozličné škody na privátnych domoch, z civilného obyvateľstva za­bilo dve osoby a ranilo ich dvanásť, najviac ženy a deti. Na vojenských predmetoch nieto škody, o ktorej by bolo hodno hovoriť. Bomby padly i na námornú nemocnicu a na námorný cintorín. Z vo­jenských ľudí boli dvaja ľahko ranení.

Lodné veliteľstvo.

Svetová ^ojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 4.

augusta. Východné bojiště: Nepriateľove obľahčovacie

výpady na polnoc od doliny Casinu a pri Tolgyeš-skom priesmyku stroskotaly sa na udatnej obrane nášho vojska. Osvobodenie Bukoviny úspešne ide. Rakúsko-uhorské sily vynutily si na polnoc od Kimpolungu priechod cez Moldavicu. Západne a severo-západne od Radovca oddiely spojencov vy­chádzajú z pohoria.

Od Černoviec na východ stojíme na hranici našej ríše, a na juh od Dniestra sme ju prekročili. Pri ústí Zbruče naše zaisťovacie oddiely odrazily útoky ruských stotín.

Talianske bojiště: Na svahu Rombona úspešné podujatia patrulí. Proti Monte Santo veľmi tuhá talianska delostreľba.

Balkánske bojiště: Bez premeny. Náčelník generálneho štábu.

Náveštie nemeckého generálneho štábu. Dňa 4. augusta.

Západné bojiště: Gruppa korunného princa Rupprechta: Na fronte vo Flandrii ani včera ne­bolo boja pre tuhý dážď. V noci pafba chvíľami bola veľmi tuhá. Väčších útokov nebolo. V Artoise, okrem živej žinnosti pri Hulluchu a Lense a okrem boja v prednom poli na východ od Monchy, bolo ticho.

Gruppa nemeckého korunného princa: Ničoho podstatného.

Gruppa princa Albrechta: Juho-nemecké a rýnské útočné vojsko dostalo sa do nepriateľských pozícií na juho-západ od Leintrey a vrátilo sa s väčším počtom čiernych Francúzov.

Udalosti na mori. V noci s 2. na 3. augusta asi 16 do 20 nepriateľských lietadiel hodilo na

Keby nebola vojna... — Augustové rozpomienky. —

Bol koniec júla. Vo všetkých domácnostiach martinských bolo

riadenie, čistenie, pripravovanie. Večer sa ozývala dvorana Domu od spevu mládeže — i tam prí­pravy k shromaždeniu »Živeny« a Muzeálnej slo­venskej spoločnosti.

A všade o tom vraveli po domoch. Domáce panie prezeraly kurence a kačice, či majú už do­statočnú krásu a okrúhlost. Ich dcéry, všetky tie pekné, mladé Viery, Oľgy, Aničky, Eleny, malý moc roboty: cez deň pomáhať mamičkám, pritom starať sa o bálové šaty a kroj, učiť sa divadelnú úlohu, a večer »na spev.«

»Kto príde k vám na shromaždenie?« bola stála otázka.

Odpoved — pre cudzieho aspoň — prepodivná: »K nám príde tetka s dcérami, traja cudzí mužskí a štyria bratanci . . .«

Nebolo domu, kde by neboli očakávali hostí. Čím väčší dom, tým viac hostí, a — tým nezná­mejší.

Medzi starost o rukavičky na bál sa plietla myšlienka, ako sa podarí cukrové, čo krásne dievča prvý raz samostatne upečie na shromaždenie, a myšlienka, či budú malé lakové topánočky dosť — malá sa miešala s myšlienkou, či príde »on« -veď složil rigorosum . . .

I v Muzeume, tejto našej perle, prípravy. Vážni a seriózni páni a dámy mali porady, rokovalo sa o dôležitej a významnej práci nášho slovenského života. A nad tým svietilo letné slniečko; utešené turčianske hory okolo Martina ako by rástly, aby viděly, čo sa to tam robí dolu v doline . . .

Všade v celom meste slávnostný ruch; v každom dome vôňa čerstvého pečiva a lakovaných dlážok, čisté záclony, kľučky ako zo zlata, deti a slúžky rozčúlené, a hádam domáca slečna tiež . . .

A letěly chýry mestom: 700 Čechov príde! 50 Poliakov I S Dolnej zeme 400 gazdov! Muzikanti sa cvičili, mládež doniesla nové pesničky, starší páni pripomínali manželkám čierny kabát, syn domáci prezeral elegantný frak a preklínal kama­ráta, ktorému ho raz požičal, a mladé dievčatá sa usmievaly a šeptaly si spolu, ako — ach, len mladé dievčatá vedia si tak šeptať. . .

A na strom Hornom Uhorsku a Dolnej zemi cítili ľudia v prvé augustové dni ten sladký ne­pokoj, ako lastovičky, ked na jar sa k nám majú vrátiť: musia letieť, letieť, kým sa domov navrátia.

Tak i my Slováci. Ztratený ten rok, keď sme nemohli ísť na shro­

maždenie do Martina! . . . Prišiel konečne prvý augustový utorok. Ľudia na železničnej čiare z Prešporskej, Lip­

tova, Oravy, Trenčianskej, Hontu, Šariša, Zvolen­skej, Gemera, z Pešti a s Dolnej zeme tiahnutí magnetickou silou lásky k slovenčine sa schádzali.

Vlaky preplnené, stisk, hurt v Žiline, na Vrótkach, — tam sa schádzajú železničné čiary. Pekný a dojímavý pohľad, starí páni farári, katolícki i evanjelickí, slovenská intelligencia so ženami a dcérami, a v krojoch slovenskí gazdovia. Ešte len i kolesá toho vlaku spievaly po slovensky: »Ja to urobím, ja sa ožením . . .« kým vlak naprataný hosfmi letel z Vrútok do Martina.

A všade všetko po slovensky. Známi sa ví­tali, cudzí sa predstavovali, už bola medzi nimi magnetická sfära porozumenia . . .

Na martinskej stanici stisk fudu. Každá do­mácnost vyslala niekoho čakať hostí. Prišli, — a za polhodinu bolo pár sto ľudí umiestnených. Neza-pomenuteľný Ondriško Halaša bol prvý »quartier-meister.«

A zasa bolo počuť: U Mudroňov majú 30 hostí! U Dulov čakajú toho a toho! A kto je u Ko­hútov?. . . Redaktori mali plné ruky roboty — cudzí, či vlastne neznámi, lebo cudzí nám nikto neni, kto na shromaždenia príde — neznámi šli rovno do redakcie.

Prvý večer: divadelné predstavenie. Dvorana nášho Domu sa napĺňa. Krásny obraz. Toľko ľudstva — a v srdciach majú tú istú myšlienku: po roku sme sa zasa sišli! Priviedli sme i to, čo nám je najdrahšie, naše deti, aby sa zohrialy na ohnisku lásky k národu. Ďaleko sme roztratení, ale naše srdcia rovnako bijú, či Orava, či Dolná zem — jednako

Predstavenie sa započína. Opona sa zdvihne, majestátne žalostné zvuky

»Hej Slováci!« sa vlnia povetrím. A nám, čo ži­jeme osamotení na slovenských vartách, hrajú pritom slzy v očiach . . . Na javišti stojí kvet našej mládeže. Dievčatá v krojoch zo všetkých sloven­ských krajov. Robia ich tie kroje takými peknými? Neviem; ale krásné sú. Tam stojí brunetta, čistý typ juho-slovanský, a popri nej dievča, blond ako zlato zrelej pšenice; pod tmavým obočím záhadne pekné oči. Pre niekoho, kto to prvý laz videl, ne-zapomenu^eľný obraz.

A v parkette-mužskí, ženské, deti — mnohé v krojoch, iní vo večerných oblekoch. Všetko sa to zná, poznáva, kyvká si, prihovára sa známym. Bože, je to div? Už naši starí rodičia sa navzájom poznali!. ..

Nálada počas predstavení je výborná. Cigáni hrajú té naše krásné slovenské pesničky, tvoria sa menšie-väčšie spoločnosti, politizujú, panie sa íozpomínajú na časy, keď ony přišly po prvý raz do Martina, a mládež — žije prítomnej kráse.

Po divadle sa obecenstvo rozchádza, lebo zajtra bude najvýznamnejší deň.

Mestečko ako by sa veselými očami dívalo na svet, cudzí hostia sa už o 10-ej predpoludním schádzajú,

V dvorane Domu zasedá Muzeálna Spoločnosť. Obdivuhodná je zaujatosť Slovákov za vedecké veci-a za minulosť národa. Naše Muzeum je skvost a perla. S takou láskou sosbierané starožitnosti, tak krásne opatro­vané — veru sa nemusíme hanbiť zaň pred gene­ráciami, ktoré za nami prídu a ktoré sú ešte v lone budúcnosti... I Živena zasedá. Umelecky krásné roboty našich žien, ľahučké, jemné, biele, ako sen zlatovlasého decka sa skvejú pred nami, ani pri hermelíne sa nezahanbia. A ženy a dievčatá našej doby s napnutosťou načúvajú o »Živene« — účty sa skladajú, návrhy sa robia.

A zasa len ten cit radosti, keď sa človek obzre: Koľko nás je, chvalabohu, koľko nás je! Krv rýchlejšie prúdi, srdce tuhšie bije.

Je po poradách a prednáškach; obecenstvo sa schádza v dvorane domu na spoločný obed.

Sála sa chytro naplní — pár sto ľudí sa schádza; charakteristicky pekné tváre našich farárov, ostré profily, pekné šedivé vlasy, a na pravo, na ľavo naša mládež, naša budúcnosť. So záujmom a úctou sa dívam na nich: Vy máte stavať, keď my ostar-neme; vy máte byť našou hrdosťou a pýchou — vo vás dúfame!

(Dokončenie.)

BESEDNICA. Ľudské slabosti.

Od Alberta Martiša. (Pokračovanie.)

Ondrej Vrana i na svadbe viedol slovo a držal poriadok, ba predchytil slovo i sedliakovi starej-šiemu, ktorého notár povolal na svoju svadbu k vôli vinšom pre sedliakov. Rychtář sa ohlásil:

— A či sa na svadbe plače? Vy dve tam si nestačíte slzy utierať. Vy, vy dve, podrychtárová s kurátorovou. Nie sme na kare!

Podrychtárová si slzy utrela, zazrela na rych-tára a zprvu ticho povedala:

— Dajte nám pokoj, my vieme, za čím plačeme.. — Azda za starým frajerom ? — spýtal sa

rychtář. Podrychtár, keď videl, že sa mu žena neohláša,

sa ozval: — Nuž ale, Kata moja, a ty si to dáš po­

vedať? Veď ty vieš každému pravdu povedať. Mužom posmelená podrychtárová, herská, te­

lesne krásne vyvinutá žena, vstala a pevným hlasom povedala:

— Azda sa vám sníva o starej frajerke! My sa tu shovárame o tej dobrej duši, s ktorou sa náš notár bez príčiny rozsobášil a vzal si Judku kupcovu, ktorá ani to nevie iste, či jej muž domov nepríde z ruského zajatia. Radšej mohla so svo­jimi deťmi tam sedieť, kde bola, keď jej dobre bolo.

— Veru tak . . . To je pravda! — ozvaly sa hlasy, a všetci s tým súhlasili.

Len rychtář vrtel hlavou, a keď začúchli, ozval sa:

— Kata, nerozprávala by si tak, keby si všetko tak vedela, ako ja viem . . .

Význam vodných ciest pre Slovensko.

Musela prísť svetová vojna, aby národy, bý­vajúce pozdĺž Dunaja — objavily Dunaj. Aby zba­daly, že je Dunaj najmohutnejšou cestou medzi­národnou v Europe. Musely byť Rakúsko-Uhorsko a Nemecko odlúčené od mora, aby zbadaly, čo znamená pre nás táto vodná cesta, ktorá spojuje Strednú Európu s Východom. Svetová vojna nás všeličomu naučila: našu finančnú, Industriálnu silu sme pred vojnou práve tak neznali, ak, ani význam Dunaja. Že je Dunaj ešte nie spojený s Vltavou, s Labou, s Odrou a s Vislou, to je vlastne veľká žaloba proti národom, bývajúcim na brehoch týchto riek. Ako by sa bolo obľahčilo našim železniciam a ako by sa bolo podoprelo naše vojsko, keby sme dnes boli mali vybudované tieto prieplavy a keby bola na Dunaji silná obchodná flottillal

— To už, ako rychtář, viete, — Kata hersky na to.

— Pravdaže. Komu sa zdôveria pán notár, ak nie mne? Nechcel by som takú ženu mať, ako je tá rozsobášená. Svet ju mal za svätú, a keby ste len počuli, čo pán notár o nej hovoria: ne­chválili by ste ju.

— Ozaj, človeče, ako tak môžeš rozprávať, ohlásila sa rychtářova žena zpomedzi žien, zdravá, tučná a červená osoba. — Veď ak nikto, tak si tú osobu ty, pred svojím rychtárstvom, vychva­ľoval a ľutoval si ju, že pri notárovi toľko trpieť musí, keďže kartoval a lumpoval...

— Alé teraz pán notár ani v karty nehrajú, ani nepijú, — bránil sa rychtář.

Utvořily sa krúžky, ktoré viedly reč tu o roz-sobášenej žene, ktorej sa notár tak zbavil, že jej najatými svedkami dokázal nevernosť, a k tomu jej každé dieťa umrelo.

Druhý krúžok dokazoval, že len k vôli Judke sa s tou dobrou osobou notár rozsobášil, za ktorou od jej dievčenstva blúznil, lebo Judka skutočne bolo krásné dievča: tvár biela, ani mlieko; líčka čer­vené, ani rozvíjajúci sa puk ružový; v očiach úsmev, ktorý málo ktoré dievča má, a konca úst, ako vykreslených, sa tvořily svodné jamky. Neraz sa hneval otec Judkin, dobrák pán kupec Ján Domorodý, keď notár nemohol prejsť popri Judke, že by ju nebol v líčko uštipol, alebo jej nebol po­vedal: Vy ste najkrajšie dievča v celom okolí. Judka sa vydala za Pavla Strmého, dobrého, usi lovného človeka, ä, veľmi ho rada majúc, ani sa neobzrela na notára. Veľmi vítané bolo teda notá­rovi, keď Pavel, muž Judkin, hneď na začiatku svetovej vojny musel narukovať a jeho pluk jeden z prvých bol, ktorý napadol nepriateľa. Pavel zmizol už v septembri 1914.

Notár zprvu sa len pred sklepom zastavil, po-zdejšie, keď Judka nedostávala listov od muža,

Z tejto spozdilosti berú si dnes naučenie Nemecko i Rakúsko-Uhorsko. Robia sa prípravy uskutočniť hneď po vojne plány: Severné a Východné mora visliansko-odriansko-moravským, labským a rýnsko - mainským prieplavom spcjiť s Dunajom a Čiernym morom.

Táto vec sa nás Slovákov talc, Sivo tyká, ako máloktorého národa v 'Európe. Viem, že mnohí naši intelligenti, navyknutí hľadieť na našu mizernú, biednu minulosť politickú i hospodársku, nemôžu pochopiť, čo by mal mať Dunaj pre nás za význam. Tých pár pltníkov, čo svážajú Popperovi, Glesin-gerovi a čert vie akému ešte Valihorovi židovskému naše svrčiny, jedle, duby a buky, nepotisne našu politiku a hospodárstvo napred ani o dĺžku jedného krpca. Čo nás tam po Dunaji! Nuž práve toto je príčina, prečo sa opätovne zaoberám otázkou dunajskej premávky. Stojíme na prahu nových vekov, ktoré budú rozhodujúce, epochu tvoriace v historii nášho národa, nechže teda naša intelli­gencia študuje túto otázku, nech uvažuje, čo je a čo má byť Dunaj pre nás, pre naše hospodárstvo, priemysel atď.

Ako ďalšie vetve tejto vodnej cesty rakúskv zákon z roku 1901 spomína spojenie Odry s Vislou a Visly s Dnestrom, potom Sávy a Kulpy s Riekou a Adriatickým morom. Známy je i projekt spojenia, Dunaja sJbskou Moravou a Vardarom s Ägeiským morom.

Cieľ vodných ciest je dosiahnuť čím širšiu, hustejšiu premávku a čo najlacnejšie trovy transportu. Dopravné trovy po vodných cestách závisia od-veľkosti člnov, vlačiakov. Trovy na člnoch 600 tonnových — a takéto budú najtypickejšie — budú o 40% lacnejšie, ako na železnici; 1000-tonnové člny budú o 50°/0-ov lacnejšie dopravovať náklad, než železnica. A ak je pravda, že železnice pře­měnily tvár celého sveta, sblížily najďalšie národy, vyrovnaly protivy, pomkly kultúru obrovským krokom napred, tak je to o vodných cestách, ktoré premávku zvyšujú, zlacňujú a obľahčujú, v dvojitej miere pravda.

Dunaj by bol hlavnou cestou, ktorá by spo­jovala celú veľkú sieť nemeckých vodných ciest s našimi a ruskými.

Plán spojenia Dunaja s Odrou preíiminuje 308 million korún stavebných útrat. Stavba by mohla byť za 5—6 rokov hotová. Plány sú už vypraco­vané. Spojenie s Labou išlo by tiež riekou Moravou. Sliezske, poľské, moravské a české kraje riekou Moravou boly by v najužšom spojení s Uhorskom, a tu predovšetkým s našimi slovenskými krajmi.

vošiel do sklepu tešiť matku troch detí. Keď rok prešiel od zmiznutia Pavla Strmého, notár si ve­čierkami zašiel i do izieb Judkiných a tam sa dlhšie pobavil.

Slúžka Judkina rozniesla chýr, že pán notár sa chcú s pani notárkou rozsobášiť a chcú si vziať jej paniu, ktorá sa toho bojí a i vypovedala no­tára z domu. Notár i prestal ta chodiť, ale ženu svoju natoľko mučil, že ho nechala a on ju ža­loval na rozsobáš. Chudina notárka sa ani ne­bránila, keď ju žaloval pre nevernosť manželskú, ani na rokovanie súdu nešla, a tak ju rozsobášili.

Notár po svojom rozsobáši bol u Judky va-rený-pečený. So zručnosťou svádzača žien naho­váral Judku, aby sa zaňho vydala, veď pomedzi to vojak zo susednej obce přišedší na dovolenie doniesol Judke všetky písemnosti jej muža, ktoré pri jednom mŕtvom našiel — ale ho nepoznal, lebo mu granát hlavu odtrhol; no myslel si, že to iste Pavel Strmý bol. A potom, veď už tri roky, ako sa jej muž neohlásili

Judka sa bránila a prosila notára, aby jej pokoj dal. Ale keď notár neústupné žobral o jej lásku, naposledy sa odhodlala mu povedať do očú jeho slabosti, chyby a hriechy, ktoré popáchal. Nepomohlo ani to, keď ho nazvala kartárom, lumpom a hýrivcom a že sa bojí. aby sa i s ňou nerozso-bášil, ako s dobrou tetinkou notárkou. Notár sa stal neodbitným.

Už i rok prešiel, ako krvavé bojovavšie ná­rody uzavřely pokoj a zajatý sa domov vracali, len Pavel Strmý domov nechodil. Notár písal na všetky možné pramene, aby sa dozvedel o Pavlovi Strmom, ale odpovede chodily najviac v tom smysle, že je nezvestný.

Notár na kolenách vyjavil lásku Judke. Ona sa už teraz iného nebála, len návratu mužovho, lebo sa notár vo všetkom inom napravil a za

Význam nášho prešporského Záhoria, od Skalice až po Devín, vzrástol by za krátky ias na najvyšší stupeň. To isté možno očakávať i na Považí.

Všetky tieto česko-moravsko sliezske vodné cesty sú už zákonom od 11. júna roku 1901 určené, odobrené, rakúskym snemom odhlasované. Ale dosial pracuje sa len na splavnosti rieky Laby.

Viedeň sa Živo zaujíma o stavbu česko-moravsko-sliezskych kanálov. Žiadi, aby Vltava bola v južnom Cesku pri Budejoviciach spojená prieplavom, vedúcim cez Dolné Rakúsy, s Dunajom, žiada, aby z rieky Moravy bol vykopaný prieplav, ktorý by spájal Moravu s Dunajom povyše Viedne. Viedeň a Alpské kraje sa industriálne len tak môžu povzniesť, ak budú mať lacný dovoz uhlia z Mo­ravskej Ostravy, Karviná a z Horného Sliezska. Preto i vláda tvrdí v svojom zákone, že najrenta-bilnejší by mal byt dunajsko-odriansky kanál. Tento sa i má prvý staväf.

Samozrejmé, že viedenským Nemcom tu ide i o zvýšenie nemeckého vplyvu na Rakúsko, a týmto činom i na Uhorsko. Ide tu i o upevnenie nemeckého »Drang nach Osten.« V máji r. 1916 viedenský mešťanosta podal memorandum ministrovi obchodu, v ktorom je reč o stavbe veľkého kanálu Rýn—Dunaj—Čierne more. Ukazuje sa v ňom i na to, aké veľké služby koná Dunaj za terajšej vojny. Treba aby i potom, v pokoji, spojenie strednej Európy s Východom bolo neodvislé od anglického panstva a tyranstva na mori. Žiada sa, aby bol prúd Dunaja tak upravený, že by i ťažké lode mohly po ňom plávať.

Dnes je hĺbka Dunaja od Passavy pó Viedeň — pri nízkej vode — priemerne 2-metrová, cez Uhorsko dala by sa bez veľkých výdavkov na 3 metre vyhrabať, aby sa mohly plaviť po Dunaji i vlačiaky s 3000-tonnovým nákladom. (3000 tonn = 300 železničných vagónov = 10 železničných vlakoví) Po Gonyo" — povyše Komárna — je Dunaj ešte hodne bystrý, má spád 0\54—0"31 metrov na na 1 kilometer, od Gônyô nadol už len 006—0 04 metre na 1 kilometer. Slovom, čiastka Dunaja od mora až po Komárno je o mnoho prajnejšia pre obchod, ako od Komárna horevyššie, preto by Uhorsko vo svojej konkurrencii s Rakúskom a Nemeckom malo i tú výhodu, že by až po Komárno, pofažne po Prešporok mohlo mat loďnú premávku s 3000-tonnovými loďmi, kdežto po­vyše Prešporka by sa už len 600-tonnové lode mohly plaviť. Riešenie otázky leží teda v rukách Uhorska. Ono si môže spraviť Dunaj splavným pre veľké lode potiaľ, pokiaľ ono chce. Pešíania by

vojny zbohatol. Notár ešte odhodlal sa do sveta isť hľadať Pavla Strmého už či živého a či mrtvého.

Vybral sa na cestu, a ten svet bol mesto Ungvár, odkiaľ i doniesol svedectvo, nemocničnou pečiatkou a podpisom potvrdené, že Pavel Strmý vtedy a vtedy tam umrel. A Judka nemohla odolať nabídnutej láskej chcela byť milovanou, prisľúbila notárovi ruku, a teraz svadobníci sa o tom všetkom shovárali a úpimne si povedali, rozjarený dobrým »trúnočkom.«

Rychtář bol přemožený, a aby sa o ňom notár nič nedozvedel, radšej mlčal.

U notára ešte šlo všetko, ako po šnúre; všetko sa mu darilo, veď majúc peňazí mal všetko. Všetci sa im kořili, všetci im lichotili a chválili i to, čo nemali chváliť. Aria piesne manželov Dobronivských nepozdvihla sa k šľachetnejším hlasom, ale zovšed­nela, stala otupnou.

Notár, hoci toľký boj viedol, pokým Judku dostal, stával sa k nej ľahostajnejším, hoci ho mala obdariť zdravým potomkom, ako si on myslel. Ža­loval sa, že jeho žena je dobrá plemenica, ale bez ducha. On chcel mať ženu vtipnú, duchaplnú, ktorá by imponovala nielen paniam, ale i pánom, ktorí sa často uňho schádzali na hostiny, po ktorých nasledovávaly karty a pijatyka do rána.

Judka otrocky konala povinnosti domácej panej: varila chutné jedlá, dala ich hosťom nastoliť, sama sa v stolovej ani neukázala, a tým menej äla po hostinách, preto i k nej panie přestaly chodiť. Najmä pani hlavného slúžneho banovala, že na té skvostné hostiny u Dobronivských ne­môže chodiť pre tú, ako hovorila, slovenskú hus, ktorá ani gágať nevie.

Notár pomaly vystával z domu, noci tráveval v okresnom mestečku pri kartách a tu i tu s ta přišlými herečkami sa bavieval, a Judka nemala

nedbali, aby sa Dunaj len po Pešť prehĺbil pre najväčšie lode. Ale nemeckému spojencovi sa naša vláda sotva bude môcť protipostavŕť.

Dosiaľ bola európska »dunajská komisia«, čo spravovala medzinárodné otázky Dunaja. V nej zasedali zástupci šiestich veľmocí: náš, ruský, ta­liansky, nemecký, francúzsky a anglický. Peštianska •dunajská konferencia« žiada, aby na budúce len tie štáty malý právo rozhodovať nad dunajskou premávkou, ktoré ležia pri Dunaji. Lebo čo sa má Anglicko, Francúzsko alebo Taliansko miešať do vecí Dunaja? Naproti tomu treba pritiahnuť do konferencie všetky malé štáty, pri Dunaji ležiace: Bulharsko, Rumunsko, Srbsko.

Tu spomeniem i tú ináče už dosť známu vec, že niektorí peštianski politikovia radia — po ví­ťazne skončenej vojne — odtisnúť Srbsko od Du­naja a obsadiť celý pravý breh jeho asi na sto kilometrov južne. Táto politika by pre našu mon­archiu ozaj nebola zlá. Lebo štát, ktorý nemá východu na more a nemal by prístupu ani na Dunaj, nemohol by existovať, ztratil by svoju sa­mostatnosť a bol by prinútený pripojiť sa k nám, ku svojmu silnejšiemu susedovi. Lenže táto kombi­nácia nezdá sa byť uskutočniteľnou. Bez vývozu a dovozu štát nemôže existovať. Takto sa mappy nerobia. Preto alebo sa Srbsko vôbec neobnoví, alebo musí dostať i dunajský breh pozdĺž celého svojho územia.

Význam Dunaja pre malé Srbsko je práve tak vážny, ako význam slobodného prístupu k moru.

Rakúsko-Uhorsko má v dunajskej čiare poklad, ktorého vznácnosf sa len po skončení vojny ukáže v plnej miere, ak obe vlády budú dosť radikálne, a čím rýchlejšie vybudujú spomenuté prieplavy. A že z takéhoto Dunaja kynie budúcnosť i nášmu slovenskémn hospodájsívu a priemyslu, to je z výšuvedených.ftá^ev'^arfiozrejmé.

KalvínsWV'^Jskup o volebnom práve. Dezider Baltazár, tfwcgcjňsk-y kalvínsky biskup vykladá v *Budapesti H'rlape«, že volebné právo nesmie byť také, pri ktorom by národnosti přišly k moci. To by bolo vraj nenárodné volebné právo, nebezpečné pre maďarský národ i pre trón. „Ja teda — píše doslovne — chcem také všeobecné hlasovacie právo, ktoré je maďarské národné, čiže ktoré je len v týchto hraniciach všeobecné. (To jest všeobecné len pre Maďarov.) Pod maďarským ľudom rozumiem národ. Každému dospelému synovi maďarského

národa udelil by som volebné právo, lebo za času najstrašnejšej Izkúšky Maďari boli verní trónu a vlasti. Intelligentnosti má každý dospelý Maďar toľko, koľko sa jej vyžaduje, aby bol hoden vyko­návať ústavné právo. Ináčej prospešné vykoná­vanie tohoto práva ani nezávisí od školského stupňa intelligentnosti, ale od tej vernosti, snažiacej sa k centru, na ktorú mimo kruhu nijaká príťažlivá sila nemôže účinkovať. Kto vstúpi do tohto kruhu a to potvrdí tým, že vie po madJarsTcy a složí volebno-právnu prísahu, ten nech je účastným Jvykoná-vania maďarského ústavného práva.« — Regi­strujeme!

— Neverné šafárenie. Z Cerová, Hontianskej stolice, DÍŠU nám, že pri tamejšom potravnom spolku Mária Kacian spreneverila 3 600 korún. Žila vraj v ľahkomyseľnej pýche a trovila spolkové pe­niaze.

— Kedy sa začne školský r o k ? Po krajine ozývajú sa vraj rodičia, aby sa školy ani toho roku nezačaly v septembri. V hospodárstvách niet robotníkov, nakoľko sa najdú, sú veľmi drahí: pri robotách sú teda veľmi vzácné i detské ruky. Bolo by vraj dobre, keby deti mohly doma bvf, kýmkoľvek nebude po iasenných poľných robotách. V ministerstve ešte nevedia, ako ustanovia.

— Revolúcia a vojna. Stanislavov, haličský mesto na poludnie od Lvova 5. júla bol ešte v moci Rusov. V ten deň popoludní pochovávali vyššieho officiera, padlého v boji. Ako pohrebný sprievod ide ulicou, oproti nemu zjavil sa zaprášený auto­mobil. Zautomobila vySiel človek v obyčajnej uni­forme prostého voiaka, s ostrým výrazom v tvári, oholenv, ani Amerikán ; za ním generáli blýskavo odetí. Bol to vojenský minister Kerenskij. Pristúpil k rakvi a pomáhal niesť mŕtveho hrdinu. Potom minister postavil sa v svojom automobile a držal reč vojakom: »Občania! Nemci tak nemaiú nás za nič, že všetky svoje voiská s nášho frontu pre­vážajú dp Francúzska. Keď takto premôžu všetkých našich soojencov, vtedy vráta sa nroti nám Rusom a zahubia našu novú svobodo. Ruskí vojaci! bu­dete otrokmi a nedostanete nijakej zeme, ak sa budete protiviť offenzfvo!« Vojaci u í boli nanřenf chodiť na vojenské norady, starať sa do v?etkých vojenských vecí. ale Kerenskii ich oduševnil: schv-tili ho na niečia. Pristúpili officieri a pozvali mi­nistra na hankett. Kerenskij nepriial pozvania, ale šiel do zákop a tam jedol s obyčainvmi vojakmi. Officirri, starí zkúsení vojaci, krútil! hlavami: »My sa takto nedostaneme napred Takto nám išlo i pri Zborové a Brežanoch. S týmito nemôže zvíťaziť n>kto!«

Po udalostiach 19. iůla Rusi odstupovali i zo Stanislavova, Keď bataillony stňpalv ulicami mesta, voiaci si hovorili: »Nás nepremohli. Veď baťuška Kerenskij povedal v svojej reči. že my nechceme vydobýjať cudzích krajín — len svoiu brániť. Z Haliče ideme teda skorei preč aby sme sa na hranici mohli dobre biť.« (»Zeit.«)

— Oprava. V 88. čísle Národných Novín stSlo, že 29 júla v Kláštore nod Znievom na postriežke, pri ktorej učiteľ ETIÍI Volko ostal mŕtvy, boli s ním

pre neho káravého slova, ona žila svojim trom deťom, z ktorých boli dvaja mladší chlapci a naj­staršie dievča. Ona tak žila s prvým mužom, kto­rému tým vyhovela, a boli oba šťastní. Myslela. že tak vyhovie i Ferdovi, ale sa zmýlila. Bola múdra osoba, ale nebola prefíkaná. Ako so svojím tučným telom sa ťažko pohybovala, tak i jej duch sa nenamáhal k vôli niekomu inakším byť, aký v skutočnosti bol.

Notára peniaze vo vojne ľahko zarobené pá­lily. Dal sa špekulantom nahovoriť a šiel na burzu hrať, kde myslel, že svoje peniaze zdesaťnásobní; ale, naopak, prehral tam všetko a s požičanými peniazmi prišiel domov.

Judka nemohla pochopiť, čo sa to stalo s Ferdom, lebo ako z Pešti prišiel, bol veľmi nežný k nej a lichotil jej tým, aká je múdra, že nechodí na panské hostiny. I oni prestanú hostiny dávať, keď to mnoho peňazí stojí. V kancellárii viac sedával, len chcel čím viac peňazí zarobiť, ale ani slovom neprezradil, že mnoho tisícov na burze prehral.

Raz začal nahovárať Judku. aby veľký dom Strmovský odpredali, keďže deťom z neho málo majetku pribudne, a Žid Špitz by dal tisíce. Judka určite to odoprela, ona chce jedného z chlapcov ta osadiť, na otcovo miesto. Z toho potom vada povstala.

Judka sa dozvedela, že jej muž krém pláce nemá ničoho nič, ale mu o tom nikdy nič nepo­vedala. Ferdo raz žiadal, aby mu podpísala zmenku. Tu mu povedala, že ona na svoj otcovský majetok nebude zmenkou brať ťarchu pre takého človeka, ktorý toľko peňazí mal, keď ju bral.

— Mal som, ale už nemám, — ohlásil sa notár. — Nešťastná burza, keď som chcel ešte bohatším byť, ma o všetky peniaze pripravila.

— Ako vidím — nedaj Bože, ak by si umrel, ja ostanem ako na holej dlani; preto si podpisom majetok neobťažím, — hovorila Judka určite.

Notár natiahol iné struny, začal ppkne ckolo Judky a dokazoval jei. že sa on chce postarať už teraz o svoiho potomka, ktorého mu žena ood srdcom nosí, a mnoho, mnoho hovoril o podujatí, ktoré mu celý veľký majetok donesie.

Judka bola pohodená do slabiny, ako matka, a podpísala zmenky.

Podujatia zasoaly. hostiny sa robilv a peniaze požičané sa trovily, keď dobehol rychtář rovno z okresného mesta k notárovi a povedal mu. že sa shováral s Pavlom Strmým, ktorý sa z ruského zajatia len teraz vrátil, a vie čo jeho žena vykonala.

Prekvapený notár zbledol a dlho nemohol slova Drer'ecť, len zúfale hrýzol voňavú cigaru, až sa zmohol a pýtal sa:

— A či naozaj to Strmý bol? Čo hovoril o mne? — Veď ho poznám, Bože môi. od malička.

Je veľmi tichý a vážny. Vás ani slovom nespo­menul, spomínal len hrôzy, ktorá nešťastná vojna porobila. I to SDomenul, že sa teraz i on musí so ženou rozsobášiť. a už si i vzal advokáta, ktorý to urobí.

Notár zamyslený nepočúval na ryrhtára, ktorý mu i viac rozprával, a ani nezbadal, kedy odišiel.

Zvesť, že sa Strmý vrátil, ako oheň vo vetre, po obci sa rozšírila a ženy už i to vedely. prečo tak pozde prišiel Tam mu boli meno akosi pre­menili a nemohli ho nikde nájsť. On bol na odľahlom veľkom majetku išpánom, v južnej Sibiři, a pokým sa hlásil sám a dostal dovolenia domov sa vrátiť, přešly skoro dva roky DO uzavretí nokóia. On často pfsaval si žene, ale pokým tam bol, ani jedného listu neobdržal.

Po uliciach vystávali ľudia, ako by Strmého očakávali; ale sa ho ani do večera nedočkali. Prišiel pozde v noci a prenocoval u rodiny.

(Dokončenie.)

učitelia Beníšek a Kužeľ. Kláštorský štátny učiteľ pán Rudolf Banlšek nám píše, že na pDätriežke boli len dvaja, nešťastný Emil Volko a Ferdinand Kužeľ — lez neho, Beníška. Volko padol vraj od výstrelu človeka neznámeho, ktorý po vystrelení utiekol. — Toľko podávame z listu Rudolfa Benfška, menovite aby sa vedelo, že on nebol pri tom nešťastí.

Umenie, veda a literatúra. P a m i a t k a A n d r e j a R a d l i n s k é h o .

Aby sme ako-tak vynahradili, co sme toho roku omeškali a aby sme zachovali budúcnosti, čo sa dosiaf ešte zachovalo zo života nášho sláv­neho Radlinského, hodláme vydať jeho životopis. Prosíme teda ct. obecenstvo, aby nás podporovalo v snahách našich. Kto zná o knižke, časopise, ka­lendári, kde by sa niečo o Radlinskom nachádzalo, prosíme, nech to oznámi bud1 do tUČiarne Leva v Ružomberku, buď do redakcie Národných Novín. Kto by ešte z pamäti znal niečo o našom oslá­vencovi, nech nám to láskaye dopošle. Menovite kňazov biskup, ostrihomského, ktorí ho azda* osobne znali, pýtame o vítanú nám príčinlivosf. Každá maličkosť je nárn vítaná.

V Ružomberku, Správa Jcníhtlačiame Leva.

\ $0

35 d a r m o . o. f j r e u t x l i o dostane každý na požiadanie hlavný katalog so 4000 -vyobrazeniami ho­dín, zlatých a strieborných vecí, hu­dobných nástrojov, prístrojov na holenie aid. Žiacke a koncertné

husle za K 12--, 14--, 16--, 20--, 25--, 30-- a vyššie. Dobré harmoniky za K 8 — , 10—, 12—, 15.—, 20—, 30-—, 50--, 70-— a vyššie. Zámena dovolená alebo peniaze zpät.

Zasiela na dobierku alebo za vopred poslané peniaze

Zasielateľský závod H a n u š K o n r á d , c. k. dvorný dodávateľ, Most 1678. (Čechy.)

Pre každého potrebnou knihou je

Ludová zdravověda Napísal dr. V. Šrobár.

Formát 8°, s trán 369, s 86 rozličnými vyobra­zeniami. Dielo vydalo dolupodpísané naklada­teľstvo. Cenabroš. výtisku tí. 360, vinz K 6—, poštou o 30 hal., r ŕkommaudovane o h0 h. viac.

Dr. Vavro Šrobár sobral v tejte knihe so zretelom na naše slovenské pomery všetko, čo treba vedieť každému z nás zo zdravotníctva. Kniha táto poučuje, ako treba žiť, aby si človek zdravie vo všetkých ne­

prajných okolnostiach neporušené zachoval.

OBSAH: Předmluva. I. O vzduchu. II. Odev a šat­stvo, m . O vode. IV. O pôde. V. O výžive a po­krmoch. VI. Príbytok. VII. O osvětlovaní. Vín. Pochovávanie mŕtvych. IX. Deti a škola. X. O práci. XI. O nákazlivých chorobách. XII. O pohlavnej dospe­losti a o pohlavných nemociach. XIII. Prvá pomoc pri úrazoch. XIV. Stavy bezvedomia. XV. O otravách.

Objednávky vybavuje:

K n í h t l a č i a r s k y u č . s p o l o k v Turčianskom Sv. Martine.

Nové vydanie dôležitej slovenskej fenihy.

RUKOVÄŤ SPISOVNEJ REČÍ SLOVENSKEJ.

Napfsltl dr. S. C Z A M B E L . Druhé vydanie usporiadal J O Z E F Š K U L T É T Y .

Formát 8", strán 376. — Z obsahu knihy: Z nauky o hláskách. — Z nauky o tvorení kmeňov. — Z nauky o ohýbaní kmeňov. I. Skloňovanie. II Časovanie. — Z nauky o význame slov a ich viazaní. A) O jednot­livých čiastkach reči. B) O jednotlivých pádoch skloňo-vacich. — Z nauky o vetách a ich ekladaní. A) O jednot­livých čiastkach vety. B) O skladaní viet a súvetí. C) Oddelenie výrazov a slov vo vete a v súvetí. — O pra-vovopise. — O lubozvuku. — Abecedný ukazovateľ. —

Na pokon.

Abecedný ukazovateľ (str. 303—372) je doplňovaný vy-poeitovaním gemianizmov a vôbec barbarizmov i při­

bráním slovenskej pôvodnej frazeológie.

CENA: brošírovaného výtisku K 4—, v silnom plátne vkusne viazaného výtisku . . K 650.

Kto pořle peniaze vopred, nech priloží 40 hal. na pošt. porto (rekommandovane o dalších 25 hal. viac). Kto si rozkáže knihu poslať na dobierku, toho poštové porto

vyjde na 76 halierov.

Medzi nami mnoho sa hreší proti slovenčine Blovom i písmom. Mravnou povinnosťou každého dobrého

Slováka malo by byť n a u č i ť sa s p r á v n e hovoriť i nísat svojou materinskou rečou. InJe škola učí rodnému jazyku, my musíme sa vzdělat sami Ku všetkému, čo treba vediet každému z nás z pravopisu a z gramma-tiky spisovnej reči slovenskej, dopomôže nám Ozambe-lova „RUKOVÄŤ". Nemeškajme, ale zadovážme si

knihu a otvárajme ju Čím najčastejšie.

Knihu dostať u dolupodpísaného na­kladateľstva i v k a ž d o m riadnom

kníhkupectve.

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine, (Turóczszentmárton.)

Zo Šjjanifjska asns

K o r n e l a S t o d o l u .

F8tránA 68."' C e n a K 1 ~> poštou o 5 halierov viac.

Dostal T každom kníhkupectve i a vydavateľa

KníMlačiarskeho óč. spolku v Turčianskom Sv. Martine

( T u r ó c z s z e n t m á r t o n ) .

Malý oznamovatel.

Kníhtlačiarsky úč. spolok v T u r č i a n s k o m S v . M a r t i n e

prijme na stálu prácu

Miesto treba nastúpiť hned.

v Národných Novinách!

hľadá službu, postavenie, alebo chce ich niekým ob­sadiť,

k t o potrebuje robotníkov, k t o hľadá prácu, K t o chce prenajať alebo dať

niečo do prenájmu, R t o hľadá alebo ponúka

stravu, byt,

k t o zamýšľa niečo predať alebo kúpiť,

k t o mieni sa niekde osadiť ako remeselník, hostinský, obchodník a nevie o prime­ranom mieste,

l t t o by sa rád oženiť alebo vydať,

k t o hľadá akúkoľvek po­trebnú vec í lebo článok,

nech použi je k t o m u cieľu

»MÄLÉHO O Z N A M O V A T E L A « N Á R O D N Ý C H N O V I N

a výsledok oznamovania má istý.

Cena petitového riadku 16 halierov, hrubou tlačou 24 hal. inzerát \ malom oznamovateli je najmenej 2 korunový.

Povesti z Tatier od Tetmajera.

Sväzok I. Cena K 1*50. Sväzok II. Cena K 1-50.

Vydal Knihílačiarsiy Mast. spolok, y Turčianskom Sv. Martine

Rozširujte Národnie ilpviny!

níhllaciarsky účast, spolok v Turčianskom Sv. Martine =

vydal a odporúča

nasledovné knihy: Solraé Diela Sreíozára Hurňana-VajanskéHo.

Vychádzajú vo sväzkoch 15—30-hárkových. Dosial vyšlo 12 sväzkov; dalšie nasledujú. Podrobný soznam jedno­tlivých sväzkov s udaním obsahu a cien dľa nášho so-známu kníh.

Sobrané Spisy Básnické Hviezdoslava. Sväzok I. Oddiel epický. Druhé vydanie. Brošir. K 2-40

viazaný so zlatorezom „ 5-40 Sväzok n . Oddiel lyrický. Druhé vydanie Brošir. „ 4-—

viazaný so zlotorezom . „ 7-— Sväzok m . Oddiel epický. Broširovaný. . . . „ 4-—

viazaný so zlatorezom 7 Sväzok IV. Herodes a Herodias. Broširovaný . „ 3 —

viazaný so zlatorezom „ 6'

Sobrané Spisy Martina Kukučina. Vychádzajú v sväzkoch J5—20-hárkových. Po­drobný sozuam dosial vyšlých 5 sväzkov s uve­dením obsahu dla nášho soznamu kníh.

Cena jednotlivých sväzkov: broširovaných 2-

viazaných n 450

Prostonárodné slovenské povesti. Dosial vyšlo 9 sošitov. Cena 1 sošitu 60 hal., všetkých 9 sošitov spolu „ 430

Q U O V a d l S ? Historický román z časov Nerona, od H. Sienkiewicza. Preložil Pavel Halaša. Tri sväzky s krásnymi illustrácami. Broširované . . „ 9- -

viazané n 1650

Sládkovič Andrej: Spisy Básnické. Sväzok 1. broširovaný 1-60

viaianý "n 4^0 Sväzok U. broširovaný 2"

viazaný , • • » 5 —

M a l k o t e n t i . Historická povesť od Samuela Tomášika. Cena

Trenčiansky Matúš, p0Vesť od vmama Paulíny-Tótha. Cena

Románová Bibliotéka. vyšiy 3 ročníky po 7 sväíkov, obsahujú hlavne preklady diel popredných inorečovýcn spisovateľov. Podrobný soznam a ceny jednotlivých sväzkov dla nášho soznamn kníh.

P r o t i p r ú d u . Román od Eleny Msróthy SÓlté-szovej. Broširovaný ' . . . . „ 3-—

viazaný n 5.50

V a l g a t h a . Historická povesť od Ľudovíta Kubá-niho. Cena

•50

•60

Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Napísal dr. Samo Czambel. Druhé vydanie. Formát 8°. Strán o76. Broširované Viazane

LudOVá ZdraVOVeda. Napísal dr. Vavro Šrobár. Formát 8°. Strán 369, 86 rozl. vyobra­zení. Broš Viazane

Povesti Jána Kalinčaka. Sväzok I. RKŠTAVRÁC1A. 120 strán 8° . . Sväzok VH. ORAVA. 70 strán 8 1 ^ . . . .

Orlov Gr. I., Piesne a dumky. 112 strán 8'. Cena brošírovaného výtisku . . Viazaného výtisku

V skutočnej službe, povesť od i. N. PO-tapenka. Preložila Bohdana Škultéty. Cena . .

Schneider - Trnavský Mikuláš. SB1ERKA SLOVENSKÝCH LUDOVÝCH PIESNI pre stredný hlas a klavírový sprievod. H. sväzok •

Si.ZY A ÚSMEVY. Sbierka pôvodných piesní pre stredný hlas s klavírovým sprievodom. Cena

T r á v n i c e . 2OO slovenských národných piesní. Na klavír přistrojil Miloslav Francisci. I. a H. sošit spolu

í. S. Turgenev: Zápisky poľovníka. Broširované Viazané

•90

4-— 650

3-60 6-—

0 70 0-70

1-80 4-30

1-80

5 —

6 —

3-60 6-—

Okrem horeudaných najdete v sozname kníh Kníhtlačiarskeho účast, spolku velký výber rozličných iných zábavných a poučných spisov. Soznam na požiadanie pošleme hocikomu zdarma a franko.

^ a o b s a h i n a e r á t o v r e d a k c i a n i e j e g ; o c l t > o v e c l r a & .

~Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.