Svetozár Hurban Vajanský(* 1847 Hlboké — † 1916 Martin)— syn Jozefa Miloslava Hurbana, autor poézie a prózy, literárny kritik, publicista, ideológ a politik, výrazná postava slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia, reprezentant nacionalistickej koncepcie slovenskej kultúry.

Životopis Svetozára Hurbana Vajanského:Po gymnaziálnych štúdiách v Těšíne, Oberschützene, Stendale a Banskej Bystrici

absolvoval právnickú akadémiu v Bratislave, no v advokátskom zamestnaní nezotrval dlho. V roku 1878 narukoval na vojenskú službu do Bosny a Hercegoviny, ktorá sa stala mocným impulzom pre jeho prvú básnickú zbierku Tatry a more (vyšla 1879), po návrate z nej nastúpil do redakcie Národných novín v Martine ako redaktor. Na tomto mieste zotrval až do konca života, popri tom sa však venoval aj iným aktivitám: s Jozefom Škultétym v roku 1881 obnovili časopis Slovenské pohľady, ktorý v priebehu 1882 — 1889 sám redigoval, rovnako bol redaktorom štyroch ročníkov Letopisu Živeny. Po celý život sa intenzívne venoval aj publicistickej a politickej činnosti. Viac ako tri desaťročia bol vnímaný ako popredný predstaviteľ slovenskej kultúry a ideologický vodca konzervatívnej a nacionalistickej línie slovenského národného života, pričom jeho autoritu posilnili i jeho niekoľkonásobné pobyty vo väzení, kam sa dostal za svoje politické postoje.<

Vajanského ideologické stanoviská, ktoré sú komplexnou súčasťou i literárnej činnosti, boli do značnej miery determinované národno-obrodeneckými mentálnymi schémami, silnou religióznosťou a na Rusko orientovanou víziou slovanskej vzájomnosti. Kým v osemdesiatych rokoch 19. storočia nenachádzala kultúrna a národná koncepcia, ktorú reprezentoval, reálnu opozíciu, na prelome storočí dochádza vznikom časopisu Hlas k vytvoreniu alternatívneho fóra mladých slovenských intelektuálov ponúkajúcich alternatívnu predstavu slovenského národného života a kultúry, čo Vajanský chápal ako akt narúšajúci podstatu slovenskej kultúry a národa. Práve preto sú posledné dve desaťročia jeho života vyplnené predovšetkým búrlivými polemikami s hlasistami a ostrými reakciami na akékoľvek prejavy narúšajúce jeho presvedčenie o potrebe unifikácie národných a kultúrnych snažení slovenského národa.

Svetozár Hurban Vajanský je slovenskej literatúre prítomný ako autor poézie a prózy iniciujúci svojimi textami jej nové vývinové obdobie. Je považovaný za predstaviteľa tzv. prvej vlny realizmu, resp. „ideálneho realizmu“, niektoré výskumy poukazujú na modernistické sugescie v jeho tvorbe, ako i rezonanciu ním zastúpenej línie u predstaviteľov medzivojnovej prózy.

Vajanského pôsobenie v slovenskej literatúre sa však neobmedzovalo iba na prozaickú a básnickú činnosť. Bol v nej prítomný nielen ako literárny kritik, tvorca generačného programu a hovorca literárnej generácie vstupujúcej do literatúry na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 19. storočia, ale aj ako osobnosť snažiaca sa presadiť svoje predstavy o podobe súdobej slovenskej literatúry a kultúry, predovšetkým prostredníctvom prezentácie svojich názorov na umenie a literatúru v Národných novinách a Slovenských pohľadoch, výber z týchto článkov vyšiel pod názvom State o slovenskej literatúre (1956) a State o svetovej literatúre (1957). Hoci je Vajanského literárna tvorba (podobne ako i iné oblasti jeho činnosti) poznačená zreteľným eklekticizmom, jej jednotiacim momentom je snaha vytvoriť model literatúry,

ktorá je emblémom slovenskej kultúry, priestorom pre manifestovanie nacionálnej identity, čo sa v jeho textoch prejavuje nepokrytou tendenčnosťou a ideologickosťou, no zároveň nerezignuje na kritériá „vysokého umenia“, ktoré sa preňho do veľkej miery spájali s klasicizujúco koncipovanou estetikou.

Jeho básnická zbierka Tatry a more (1880) svojím odklonom od výrazu romantickej poézie smerom k „objektívnosti“, založenej na zachytení detailov reality, ktorá je však koncipovaná ideologicky, a k sylabotonickému veršovému systému, znamená vo vývine slovenskej poézie výrazný medzník. Napriek tomu, že jej úspech ho okamžite etabloval medzi popredných reprezentantov slovenskej literatúry, svoje ambície sústredil v ďalšom období predovšetkým na prózu, k poézii sa vrátil len zbierkami Spod jarma (1884) a Verše (1890). V početných prozaických textoch inklinoval predovšetkým k rozsiahlejším kompozično-sujetovým rámcom (román, novela), nadväzoval na domácu tradíciu romanticko-sentimentálnej poviedky zameranej na bohato fabulovaný dej s tendenciou podávať ideologicky podmienený obraz skutočnosti. Rovnako sa ako o svoje vzory opieral o spoločenské romány ruskej literatúry.

Pretrvávajúcou ústrednou témou jeho próz sú možnosti obnovy slovenského národného života a jeho podoby. Snaha napĺňať postuláty svojej striktne formulovanej koncepcie viedli k schematickosti a prílišnej ideologickej zaťaženosti jeho textov, ambícia uplatňovať kritériá „vysokej literatúry“ zasa spôsobuje manierizmus na ich tematickej a jazykovo-štylistickej rovine. K tomu prispieva exkluzívnosť protagonistov, vypätosť situácií, prepiata dekoratívnosť výrazu, „literátskosť“ jazyka v pásme rozprávača a postáv založenom na kontaminácii prevzatých alebo adaptovaných prvkov z cudzích jazykov, prehodnoteného slovníka literatúry poromantického obdobia, ako aj publicizmov a novotvarov.

Medzi Vajanského reprezentatívne prozaické texty patria novela Letiace tiene (1881) a román Suchá ratolesť (1883), v prózach z neskoršieho obdobia sa princípy jeho tvorivej metódy komplikujú, resp. snaží sa prekročiť jej limity, napr. romány Koreň a výhonky (1895 — 1896), Kotlín (1901), či novela Blížence (1913).

Napriek tomu, že sa na umeleckú problematickosť textov poukazovalo už počas Vajanského života a literárnohistorický výskum potvrdil, že jeho pokus uzavrieť kompromis medzi spoločenskou angažovanosťou a estetickou relevantnosťou literatúry mal pre životnosť jeho diela negatívne následky, svojou tvorbou predsa len priniesol do vývinu slovenskej literatúry neprehliadnuteľný impulz — prispel k inovácii výrazu v poézii a etabloval žáner spoločenského románu v próze.

Tatry a more[4]

Balt je šuhaj krásny,belasé má oči,kol hlavenky, pieskovžltý vlas sa točí.

Adria je deva,barnavé má líca,z čiernych očú hárajužná blýskavica.

Baltu šíre prsetúžením sa zdvihli,jeho modré očina Adriu mihli;

Adria sa striaslanepokojom tajným,Balt sa jej spodobals jeho šumom bájnym.

Hoj, bola by splálavrelej lásky vatra:ale to zbadalapramatička Tatra.

Skabonila čelo,na Adriu volá:„Vari by Slaviankavrahu milou bola?

Balt, neverný Sláve,ponemčil sa celý,krahulce z polabských hájov uleteli;

Za nimi Sorabi,Vindi i Lutici[5] zmizli jako tienev germánskej víchrici.

Smutná, onemelá vypína sa Rána:[6]darmo hľadáš, darmo nášho Pomorana!

Piesková mohyla kryje jeho kosti,nad nimi cudzinec sverepý sa hostí!

Kde ten nohou stúpi, tam panstvo nemoty.Hoj, škoda by bolo tej tvojej krásoty!

Neboj sa, Adria, neostaneš sama:rastie tebe ženích tuto za horama.

Už si čistí zbroje na sviežom severe.Skoro on zaklope na tie tvoje dvere!

Prichystaj si partu, pierko z majorána,bude svadba, bude, veľká, nevídaná.

Bude svadba, bude,v plese a radosti,pozveme si na ňusto milônov hostí!“

Jelena[22]

Dľa guslara

Jelena, hôr hercegovských krása,zastala si u hory zelenej,u zelenej hory, u potoka,a hľadela do bieleho poľa.Zajasala hora bleskom tváre,bleskom očú veľkých uhločiernych.Ajhľa, vojsko sultána sa valí,celý voj ju pozdravuje z diaľky;Iba jedon šuhaj neženatýnepozdravil, lež k nej koňa bodá.Zlatý štít má, zlatý kindžal v páse,zlatý handžár i ohnivé oči,sám paša mu otec, sultán strýko,a matička gruzínka nevoľná.Skočil strojný šuhaj z tátošíka,zazvonili jeho krásne zbroje,zavialo mu pero na turbane.„Bozkajže ma, krásko nevídaná,tu máš prsteň, hodný štyri kuče;

k tomu sponku, hodnú dvanásť kučí,na prídavok kindžal vykladaný.Bozkajže ma, krásko nevídaná,bozkajže ma, kým ťa sám nebozkám:sám paša mi otec, sultán strýko,a matička gruzínka nevoľná.“Rumeň svieži zjasní smahlé líca,zajasajú temným leskom oči,jak keď slnko blysne cez mrákavu,i odvetí kráska nevídaná:„Ber sa k vragu, šuhaj neženatý.Lepších hrdinov sa bozkať zdráham,čo krv lejú za slobodu zlatú,zlatú voľnosť a junácku slávu:jak mám bozkať sultánovho raba?“[23]

Guslar[28]

Hercegovinou guslar blúdi,spieva u prahov dobrých ľudí;guslar je slepý, malý synvždy pri ňom jako jeho stín.

Z úskalia Turek povyskočí,nad hlavou ťažký handžár točí:valí sa synka mladá krev,lež neuhasí Turka hnev:

„Sem gusle!“ Gusle o skalinuudre a hodí v rozsadlinu.Zjačali bôľne — desný spevnezhasí Turka ľúty hnev:

„Sem novce!“ Novce[29] Turek v ruku,k tomu ječermu, pojas, struku[30]a z hlavy chomáč šediny,tak zmizol v temné skaliny.

A čo mu nechal? V starej hrudipieseň. — Ach, tá sa búrno sprúdi,pomstou zapáli celý kraj;Bože, tú pieseň požehnaj!

3/ Jaderské listy

[44] (V Dalmácii roku 1878)

1/

Pri lúčení trúchlivompamätáš tú chvíľu?V nejž som Teba opúšťali rodinku milú:

sľúbil som Ti, bratec môj,časom lístok malý,tu ho máš! On priletelod dinárskej skaly.

Písal som ho s túženímza Slovenskom skvúcim,ujdúc pod strom fíkovýpred slnkom horúcim.

* * *

Adria sa búrila,hromy desno rvali,keď sme sa ti, bratec môj,embarkirovali.[45]

Z neba celá potopa,neporiadok v davu,mužstvo guráž stratiloa oficier hlavu.

Krik, štabarc a hrešenie —jak to vždycky býva,keď dvojhlavý orlíček[46]kriedlami zakýva.

Mokrá Tersť sa posmešnena ten neriad díva,z mola sa nám príjemnéhvízdanie ozýva.

Ba čo viac, na nevinné

podtatranské detikde-tu hnilý pomarančjak na softov[47] letí.

A to všetko, bratec môj,pre tie pľundre[48] úzke,Tersťania v nich šípilisympatie turské.

Hoj, milení Tersťania!špatné máte nosy,neni každý Maďarík,čo baganče nosí.

Na palube potoky,pod ňou málo vzduchu,chlap na chlapa vtisnutý,jak v žraloka bruchu.

Zhrčí reťaz, kotviskovynorí sa z vodya koráb sa slobodnena výšku vĺn hodí.

„Austria“ sa kolimbá —Tak sa koráb volá —Húpavými vlnamikrúži valné kolá.

Nikdy som tak úprimne,ó, Austrio drahá,neželal ti pevnoty,trvania a blaha

jak včuľ! Mohlas’ prevádzaťnebezpečné skoky,nikdy som sa nepýtal,či máš pevné boky!

Huj, či fučí boreas,[49]starý vrak sa kníše,Čaloközký Maďarík[50]strachom ledva dýše!

Teremtovať[51] zabudol,fúzy tiež nekrúti,

iba z fľaše koženejv hrtan glgy rúti.

A Slovák sa križuje,Žid rapídno žltne,on sa bojí, neborák,že ho more zhltne.

Neboj sa, môj židáčku,tys’ aj naša spása,táto čistá Adrianechce khošer masa!

Neboj sa, môj židáčku,dám ti na to zmenku:Ešte budeš zbíjať dosťľudí za pálenku.

Nemček chudý, chvastavý,stiahol pyšné rožky,aby nádchu neschopil,v kepeň motá nôžky.

Huj, či fučí boreas,sťažeň vrždí, praská,moje srdce bez strachu,bo ho tuží láska.

Láska hory prenáša,ona svety rodí,a ja bych sa ľaknúť maltrochu slanej vody?

Oprel som sa, bratec môj,o hrdzavú pušku,a hlbokým dumanímspomínal ženušku.

Hoj, ženušku ďalekúa belunké dieťa,tu sa blesky skrižujúa búru osvieťa:

Rozpenená Adria,jak si hrúzokrásna,keď ťa fakle hromové

na okamih zjasnia!

Vlny, tvoje ramená,proti nebu broja,vari sa tú oblohudole strhnúť stroja.

Zhasli blesky, čierňavana more sa hodí,spraštia brvná — temný stonozýva sa z lodi.

Temné, tiahle komandood kormidla zneje.šplechne vlna, šumín tokpalubou sa leje.

Chlap na chlapa zrútený,pušky krížom-krážom…Vtedy som sa započallúčiť ja s gurážom.

„Hop! ty milá Adria,to sú hrubé žarty:Čiže už chceš Austriuzdrviť na caparty?

Či chceš ozaj našu mlaďzničiť puškonosnú?Ktože potom oblažíverndlom[52] našu Bosnu?

Ktože potom zanesiek mostarskému múru:vieru, lásku, nádeju,frak, pinč a kultúru?

A potom, ó, Adrio,to, čo stratí Bosna,nedonesie tebe ver’najmenšieho chosna.

Schudli sme ti na špatu,kosti tvrdé máme,na nás každý žralok sidarmo zuby zláme.“

Takto rečním nadšene —a nie bez účinku,Adria sa stíšilaza malú hodinku!

Mužstvo guráž našlo zasv tom normálnom stave,neviem, či aj oficierprišiel k svojej hlave:

Mal som veľa myšlienok,túžob a starostí,nie div, že som pozaboltaké maličkosti.

Búrna noc sa minula,koniec púti morskej;Tichou vlnou vpluli smedo Boky Kotorskej.

Jutrenného slnka bleskna východe horí,pozlatil on jasotnekončiar Crnogory.

3/[58]

Starucha sa o palici kníšeponad Risaň strmou serpentínou;postretol ju vojak cudzí rúchom,cudzí rúchom ale priateľ srdcom:„Slnko pečie z neba holubieho:Sadni, matko, pod ker granátový,a povedz mi, koľkože máš synov?Matky radi synov spomínajú,nadovšetko matky hercegovské.“Starucha sa kviľbou rozplakala,zalomila svoje vetché ruky:„Čo sa pýtaš, vojak, cudzí rúchom,ty mi srdce naplňuješ žiaľom!Troch synov som porodila v kuči,Stojanovi Turci hlavu sťali,keď sa bili naši sokolícis Muktar pašom, tam v krvavej Duge.[59]

Lež neplačem za Stojanom svojím,bárs mu oči vypichali čierne,bárs belunké rozsekali telo,skalným vlkom za potravu dali.Božko, syn môj druhonarodený,vykrvácal tam u Vučidolu,[60]verný bratom našim Crnogorcom.Desať Turkom bujné zrazil hlavy,jedonásty môjho Božka zrúbal!Neplačem ja za Božkom junákom,bárs mu oči vypichali čierne,bárs belunké rozsekali telo,skalným vlkom za potravu dali!“A starucha väčšmi zaplakala,väčšmi ruky zalomila vetché.„Za čím kvíliš, matko nešťastlivá,keď sa pýšiš smrťou synov svojich?“Odvetí mu rozžialená matka,pre slzenie sotva vravieť vládze:

„Pre národ som synov porodila,porodila pre junácku slávua pre našich bratov pobratimcov.Kebych dvanásť rujných synov mala,všetkých bez sĺz vlasti obetujem!Ale plačem za synakom Markom,plakať budem do čierneho hrobu:on nepadol ani v Duge slávnej,z Vučidolu prišiel neranený:on zomiera vo vyhnanstve hladom,pri rakúskej stuchlej kukurici!“

4/[61]

Slnko páli z neba holubieho,rozpaľuje tie risaňské skaly.U bazáru v tôni guslar slepýna chatrnej struke odpočíva.Kolo neho šumný národ Boky,[62]i z hôr čiernych zletlí sokolovia.Černohorci: jak tie skaly dumné,Kotorania: jak tie mocné duby,a jak javor v jeseň ošumelý:Krivošian, brd slobodných dieťa.[63]

Brat môj, ja sa, modrý piadimužík,medzi túto voľnú chasu miešam,jako jahňa v jarých turov stádo.Skvília gusle, chlapi do polkruhua za nimi pekných devíc kolo.Počal guslar takto svoju pieseň:„— Daj bôh zdravie i šťastie junáckenajsam najprv cáru Alexandru,[64]jeho synom i jeho junákom,potom Nikolovi z Crnogory,aj srbskému kňazu Milanovi,[65]aj vám, moji poslucháči ladní,veď ste všetci víťazní junáci!“Brat môj, vtedy svedomie ma bodlo,nevdojak som pozrel na baganče,a keď zas som svoju hlavu zdvihol,stretlo moje oko zahanbenévysokého pohľad Krivošana.Ale guslar ďalej pokračoval:„— Vojnu bili chrabrí Hercegovci,a za nimi naši Crnogorci.Kamteľ, vieska na úpätí skaly,vyleteli z nej junácki orli.Vyleteli, na Turka sa vrhli;Kamteľ chránia opustené ženy,opustené ženy i device.Udrel Turek zúrive na Kamteľ,ajhľa, dym sa valí z našich kučí.Nad Kamteľom kula kamenitá,ta utiekli ženy i device,i nemluvné vzali sebou dietky.Udrel Turek zúrive na kulu,zajačali černohorské pušky:odrazili chrabré ženy nával!Po tretíkrát rozbesnil sa Turek,slabnú devíc ramená milostné,i žien ruky slabnú v unavenía na bránu vrah už búcha mlatom!„Beda, beda!“ zaznie kulou skalnou:„Beda ženám, keď ich Turek plieni!“Povyskočí Jela Marunova,krásna deva, čiernooké dieťa,povyskočí na nôžky ľahunkéa zavolá hlasom skalnej víly:„Otvárajte bránu, posestrice,a prach pušný sypte na hromadu:

nech sa dozvie Turek vierolomný,jak vítajú vraha Černohorky!“Rozletí sa brána Osmanlínom,päťsto Turkov valí sa do kuly,jako vlci nocou do košiara,jak krahulci medzi holubiatka.Chytá jeden vlasy ladnej ženy,až mu v pästi vonný utkvel vrkoč,vonný vrkoč so vpleteným zlatom;druhý mäkké bôčky vilne stíska,tretí čisté ústa násilenstvomceluje, a iný zase vraždítie nemluvné černohorské dietky.Jela Marunova sama stojí,divé blesky z očú sa jej sypú,hanby rumeň zbarvil bľadé líce.Bielou rukou fakľu pozatočí:hrom — za hromom oblak dymu hustý,zatrasú sa černohorské skaly,zatrasú sa v hĺbke u koreňa,zatrasú sa ich vysoké hlavy,drobné skália bedrami ich šuští.V rumy padá kamteľovská kula,nad rumami dymu hustá kundol.Pod rumami Slavianky a Turci! — —Čušte, moje gusle javorové,vy ste mnohých junov zvelebili,mnohé činy ospievali krásne:Čušte, gusle, Jela Marunovahodná vašich posledných je zvukov;struny, ktoré slávili jej meno,druhým menom nikdy nezaznejú!“Brat môj, slepec rozohnil sa spevomi stroskotal svoje gusle ladné.Nemo stáli kolo starca chlapi,zaplakali vôkol devulienky.Černohorské oči zajasali,krivošian rukou handžár tiskol,ja sám vzdychol trápne, úzkostlive:„Kedy bôh dá nám takýchto spevcov,kedy nám dá takýchto junákov?!“

6/[68]

Udrú Turci na Bonjan-dedinu,

požiar skalné osvecuje kraje,samú chytia Stanu Perišinus dvoma deťmi, jedno ešte saje.

„Kaúrkaňa[69], riekni, v ktorú stranuchlapi vaši išli do zálohy?Keď nepovieš, detvu zarezanúhodí Mussa[70] pred neverné nohy!“

Poceluje Stana deti svoje.„Černohorka nevie zrádzať, baši,[71]zhyňte, deti, čušia ústa moje,zhyňte, pomstia vás junáci naši!“

Mussa reže útle deti kruto,baši bije päsťou biednu Stanu.„Mussa, mučiť budeš ženu túto,kým neriekne, v ktorú išli stranu!“

Muky, muky — ona slabá žena!Trpne biedna, slabosti sa ľaká,jestli zradí junákov mučená,záhuba ich vo zálohe čaká.

„Zradím!“ volá. Mussa Stanu pustí,skočí Stana, britký handžár chytá,jazyk reže, krv sa valí ústy — —darmo baši vesť od nemej pýta!

Lúčenie[107]

Skončilo sa už drsné utrpenie!Spiatočnou cestou koráb vlny ryje,dušou mi zuní žalostné úpenie,že sa už lúčim od krásnej Adrie —

I domov ťahá srdce vlasť ďaleká,i ty velebná pútaš mňa hladina,oko tak smutne po obzore teká,kde sa vypína dinárska skalina!

Krútka loďová rozpenila pruhy,kol nej delfíni ponad vodu skáču,tam nad Kotorom pestrý oblúk dúhymocne sa rozpial hore ku Knezlaču.[108]

Už sme prebŕdli pažerák Kateny,[109]šíre nám more kynie slnka zlatom,pošmúrno stoja černohorské steny,jak by smútili za slovenským bratom.

Zbohom, skaliny, unášaj ma, more,hučte veselo, rozpenené vody,Bôh dá! a my sa vidíme na skore,ja i vy v lúčoch slavianskej slobody!