Tancovali päť septembrov

PRESS

Päť študentov, päť rokov, jeden internát a jedno tajomstvoPRESS

Vlad

imíra

Galk

ová

Tan

cova

li p

äť s

epte

mbr

ov

„Mám rád knihy, ktoré v sebe nesú tajomstvo,možno až trochu schizofrénie, núti ma to čítaťďalej. Koniec bol prekvapivý, aj keď autorka vásnaň pripravuje vlastne od začiatku... A dostane vás.Svojou úprimnosťou, svojským rozprávaním prí-behu a hlavne tým, že z vysokoškolákov neurobilakreatúry, ale ľudí, čo v dnešnom naozaj schizofre-nickom svete hľadajú svoju cestu. Každý spôso-bom, ktorý mu je vlastný.“

Marcel Forgáč, moderátor Funradia a televízny moderátor

�„Krásne opísaných päť životov, ktoré možno

až také krásne nie sú. Páči sa mi, že autorka savyhla všetkým klišé, ktoré sa objavujú v knižkácho vysokoškolskom živote. Je originálna, vtipná,niekedy smutno-vtipná, no je zrejmé, že mnohoz toho, čo dala na papier, prežila, a tým sa príbehstáva ešte silnejším a uveriteľnejším. Tlieskam.“

Timea Keresztényiová,autorka bestsellerov

Bez dcéry som neodišla a Sama mama

Vladimíra GalkováNarodila sa v Bratislave.

Rodičom a bratovi, ktorí jej robia život veselým a dojímavým zároveň. Potom

chodila chvíľu do škôlky, do školy, na gympel a na vysokú...

Má rada bryndzové halušky, niekoľkokrátprečítané knihy, fotografie v škatuliach

od topánok a páči sa jej, keď sa večer začínarozpíjať, keď sa niekto zasmeje v rovnako

hlúpu chvíľu, keď jej vôňa pripomenieniečo nové a keď má k tým haluškám aj kefír.

Zvykne klamať a preháňať, ale nikdy to nezvykne robiť na obálke

svojej prvej knihy.

Práve keď som ukazovákom dočahovala poslednúuhorku, ktorá sa stále ponárala pod vodu a šmýkala po ste-nách pohára, Frankie povedal aha. Klepol na obrazovku domiesta, kde zastavil autobus. Vystúpilo z neho zopár ľudí,Frankieho oči chvíľu behali pomedzi nich a potom sausmial. Klepol na konkrétnu osobu. Frankie rýchlo otvorildruhé okno. V ňom sme dievča videli od chrbta, vzďaľovalosa smerom k priechodu, keď naskočila zelená, prešlo nadruhú stranu ulice a po niekoľkých metroch vošlo domalej pasáže. Čakala som, či Frankie neotvorí aj tretieokno, ale tretie okno asi nebolo. Namiesto toho pozeral natú pasáž ešte dlho po tom, čo pohltila dievča, nakoniecopäť začal mrkať, dýchať a vnímať svet okolo.

Možno sa mi to len zdalo, ale mala som pocit, že dnesšibalo každému.

„Tak. V ktorom štáte to sme?“„V Dánsku,“ povedal a zložil si z nosa okuliare.„A konkrétne?“„V hlavnom meste.“„A kto je tvoje nové dievča snov?“„Netuším.“Bolo to veľmi pekné netuším. Také bezradné a odhod-

lané zároveň.„Ako si ho našiel?“Chvíľu premýšľal.„Neviem, bolo to už dávno.“„Dávno?“„Asi pred pol rokom.“ „Pred pol rokom?“„No...“„A to už pol roka pozoruješ každý utorok tridsať se-

kúnd jej chôdze od zastávky k pasáži?“Frankie sa zamračil. „V tvojom podaní to znie dosť

čudne.“„No, Frankie, ono to aj je čudné.“„Veď hej. Asi hej...“ Zbalil počítač a odišiel do izby.

Román o tom,že na výške je

dôležité všeličo – ale štúdium to

nie je ☺

september_obalka:Layout 1 6. 10. 2011 12:18 Page 1

21. Tesne

Piate ročné obdobie sa končilo prvým dažďom, ktorýuž nebol ľuďom príjemný. Taký letný dážď má rád kaž-dý. Nepoznám nikoho, kto by naň nadával, aj keď honepripraveného v sekunde premočí. Kráčate v dus -nom teple po roztápajúcom sa asfalte a na nebi odra-zu zarachotí, začnú padať ťažké kvapky vody, a slnkostále svieti. A prv než sa niekam schováte alebo kýmsi stihnete nad hlavou rozložiť noviny, dopadne po-sledná a opäť je ticho. Chodníky sú o chvíľu suché,vlasy tak isto, vlastne ani nie je dôkaz, že práve pršalo.Okrem nového vzduchu. Letný dážď má rád každý. Jamyslím ten druhý. Prišla znovu jeseň.

Max sa každý deň vracala na druhý deň. Do školynechodila. Nemala kedy, čas prednášok sa jej prekrý-val s časom utierania šminiek do vankúša. Momen -tálne randila s nejakým muzikantom, ktorý podob-ne ako kedysi Slug hrával vo Fialovom machu. Ožívali

V l a d i m í r a G a l k o v á

180

september_vnutro:Sestava 1 5. 10. 2011 21:07 Page 180

Ta n c o v a l i p ä ť s e p t e m b r o v

181

na noc ako netopiere, blúdili tmou, v ktorej stratilifarby. Boli len dve tmavé siluety túlajúce sa po vyľud-nených uliciach. Cez deň sa potom Max zahrabávalapod perinami a kňučala, prečo nám tak svieti okno.

„Vypni ho! Však oslepnem!“Povedala som jej, že sa to volá ráno a vychádza sln -

ko, preto je odrazu v miestnosti viac svetla.„Tak urob tmu...“Frankie nám stále pílil uši s Gertrúdou, ako sme

dievča z Kodane volali, a jediná osoba, ktorá mu dávalanejaké šance, bola Oona. Ostatní, a ja s nimi, sme bo-li toho názoru, že Frankie, ktorého najväčším výle-tom v živote bol výlet do Druhého Mesta, a aj v ňomtrpel ďalej svojím čudným strachom, sa s bledou Dán -kou nikdy nestretne. Ale to som na Oone obdivovala.Nikdy, naozaj nikdy som nevidela, že by pri niečompokrútila hlavou. Ja s Max sme krútili hlavou stále.Lebo sa všeličo nedalo, nestíhalo, nepáčilo, nechutilo.Oona hlavou nekrútila. Vždy ostala na chvíľu ticho, očiukryté za bielou ofinou, a potom povedala niečo múd-re. Aj teraz Frankiemu. Povedala mu, aby si šetril pe-niaze a ďalej sledoval, či Gertrúda dodržiava svoj kla-vírny rituál. A aby premýšľal, či tam chce zájsť v zime,alebo až cez leto, a podľa toho kontroloval ceny lete-niek alebo lístkov.

Slug sa naďalej zhováral s Ooniným palcom na no-he, občas sa dostal po koleno, na vyšších poschodiachkonverzácia zlyhávala. Čo sa týka jeho muzikantskejstránky, to však bolo veľmi plodné obdobie.



182

A ja? Ja som pri každej možnej príležitosti bežaladole do knižnice, aby som pokračovala v rozhovores jediným človekom, ktorý niečo tušil o mojich výle-toch.

Do školy sme chodievali okolo tej našej stojatejrieky. Takto na jeseň bola zelená ako hrachová poliev-ka. Dlhá tráva si v nej máčala konce, ohnuté stromydo nej zhadzovali lístie a kačíc nebolo. Max mala maťpráve nejaký referát na Docentovej hodine. Bol jedi-ným v škole, kvôli ktorému rozlepila ráno oči a vyšuch-tala sa z postele. Cestou na jeho hodinu nám do tvárefučal studený vietor, vytrhol Max z bielych prstov eštenezapálenú cigaretu a zaniesol ju k rieke, kde ju šma-ril o hladinu. V triede bolo ospalo aj napriek tomu, žebola takmer plná. Vošiel Docent a začal rozprávať sa-mé zaujímavé veci, ktoré som sa rozhodla nepísať si,pretože by som sa na ne nemohla sústrediť a sledovaťjeho pobavenú tvár a prikrátke nohavice. Obzrela somsa na Taniku, sedela prihrbená v prednej lavici a rukajej horúčkovito behala po papieri. Poznámky budú.Zosunula som sa nižšie na stoličke a aj napriek tomu,že som naozaj chcela vnímať každé Docentovo slovo,vietor za oknami víril všetko, čo nebolo prišraubova-né, a pomaly ma uspával. Z plytkého spánku ma vy-trhla až Max, ktorá nevedela nájsť svoj referát, šucho-tala po vreckách, zohla sa na zem, ale na zemi nič ne-bolo, a už vôbec nie nejaká taška alebo dosky, takéveci Max zahodila už na prvom stupni zédeešky, na-koniec sa otrávene oprela o stoličku a dívala sa na Do -



183

centa. Po chvíli mi jeho prednáška začala šumieť rov-nako ako vietor za oknom, ale nechcela som prespaťMaxino improvizovanie, pretože v tom bola naozajumelkyňa. Ako maliar dokáže niekoľkými ťahmi stvo-riť na plátne niečo nezabudnuteľné, tak dokázala Maxvhodne zvolenými slovami ohúriť celú triedu. Aj keďto pri pohľade na jej kruhy pod očami a výraz totálnejignorancie nikto nečakal. Keď som len po malej chví-li rozlepila oči, stála už pred triedou, zazerala na mňaa hovorila niečo o tom, že princípy robia modriny, kon -flikty a hádky.

„Z princípov lietajú zuby a pľuje sa krv,“ vysvetľo-vala a na ruke jej pritom cvendžali náramky. Obočiemala zdvihnuté a tvárila sa, akoby to, čo hovorila, bo-lo nadmieru jasné. „Slovo princíp znie vzletne, alednes je to nepružný prežitok. Pretože sa zaň schováva-jú všelijaké hovädá, a nie to, čomu má slovo princíprobiť česť. Smutné, ale je to tak.“

Max si popravila náramky a chcela pokračovať,keď sa na ňu Docent zamračil.

„Nejako ste sa do svojej reči vložili,“ povedal. Vte -dy sa zdvihol aj zvyšok hláv. Docent si ukázal pod nos.Krv ucítila až v momente, keď jej stiekla medzi pery.Oblizla ich a zaklonila hlavu.

„Bežte na toaletu. Referát si dočítam.“„Nedočítate,“ huhňala Max, držala si nos a šla k dve-

rám, „vytrhol mi ho vietor z náručia, chvíľu sa s nímihral a potom ho zaniesol až k rieke.“

Hovorím. Umelec.



184

„Ako inak,“ počula som Docenta, keď si skladal zostola veci. „Dobre, holúbkovia, nadnes koniec. A hýbtesa von, nech vás už nevidím!“

Kým sme došli zo školy na intrák, Max už dávnožiadna krv netiekla. Ja som tiekla. Už som toho maladosť. Unavená. Celou cestou mi opakovala, že je len una-vená. Aj Slug je unavený. Všetci sme unavení a začne -me sa rozkladať. To určite. V izbe si Max ľahla na pos -teľ a dospávala svoje nočné túlanie. Ja som šla za Inou.Keď som jej vpadla do izby, jediný pohľad mi stačil nato, aby som vedela, že som zase tam. Na jej posteli se-del nejaký strapatý človek a listoval v časopise. Na sto-le, ktorý bol na druhej strane izby ako u Iny, stál ošú-chaný gramofón a unavene točil nejakú platňu. Meló -dia bola príjemná, až som na okamih zapustila vodverách izby korene a zadívala som sa na chalana naposteli. Zdvihol hlavu od časopisu a striasol z očí hne-dé pačesy.

„Čau,“ povedal.„Čau,“ povedala som ja.Vedela som, že musím vyzerať divne, postávajúc

na prahu cudzej izby, ale nechcelo sa mi odísť. Z ni -čoho nič mi to napadlo. Že tá pesnička je nejaké zna-menie a že to je možno on.

„Máš čierne pero?“ opýtala som sa zaostalo.Pokrútil hlavou.Zabehla som očami ku gramofónu. Jasné, že to nie

je on, pomyslela som si.



185

„Mám rada Rolling Stones.“Chalan prikývol. Asi nepoznal nikoho, kto by ne-

mal rád Rolling Stones. Opýtal sa ma, či sa chcem po-sadiť, tak som si sadla na posteľ oproti nemu. A keď sama spýtal, či som tu nová, pretože ma ešte nevidel,musela som sa zasmiať.

„Hej, som tu nová.“A tak som sa rozprávala s neznámym človekom, kto-

rý býval len o niekoľko dverí a štyridsať rokov odo mňa.A vôbec sa mi nechcelo vrátiť naspäť. Lebo tu mi bolojedno, čo sa stane, ľudia a veci boli len jednorazové, aletam u mňa všetko, čo sa dialo, bolelo, malo dôsledkya pokračovalo aj na druhý deň.

Keď dohrala platňa, rozlúčila som sa a prikývla, keďmi chalan povedal, aby som sa určite niekedy zastavi-la. Zistila som, že klamanie mi nerobí vôbec problém.Ľudia to považujú za zlú vlastnosť, ale mne sa nezda-lo, že by som niekomu ubližovala. Klamala som častoa bola to jedna z mála vecí, ktoré som si nikdy nevyčí-tala.

Z izby som automaticky zamierila na prízemie doknižnice. Riadky v tenkej žltej sa rozmnožili, už nimiboli posiate okraje niekoľkých strán. Dotyčný pocho-pil, že malým písmom šetrím miestom, a pridal sa. Roz-hovor pokročil. Premietala som si ho v hlave takmerkaždý deň, aj teraz, keď som vkročila do knižnice, vi-dela som ho pred očami so všetkými bodkami a čiar -kami na svojom mieste. Vedela by som ho zarecitovaťod slova do slova.


Neviem, čo sa mi to deje a prečo. Viem len, že som odrazuv dobe, kam nepatrím. Nikoho tu nepoznám, ale vyzerá to, ževšetci poznajú mňa.

Konečne, hovorila som si, keď som videla tú odpo-veď prvýkrát. Konečne rovnako šialené slová, ktorénevychádzajú z mojej hlavy. Dotyčného som ľutovalarovnako ako seba, i keď som vedela, že to mal oveľa ťaž-šie. Ja som sa v jeho dobe nestretla s ničím, čo by minebolo známe. On sa s takými vecami a javmi u mňastretával zakaždým. Pre mňa to boli výlety do čias, o kto-rých som s Jergušom odmalička čítavala a počúvala.Pre neho to boli chaotické zážitky, počas ktorých simusel pred ostatnými pripadať dosť hlúpo. Ja sompozerala na ľudí ako na starých rodičov svojich ka-mošov, ktorí v tom momente neboli ešte na svete. Onpozeral na vnúčence svojich spolužiakov a premýšľal,či tí ešte žijú. A hoci sme na tom boli celkom inak,predsa len v tom nebol žiadny rozdiel.

Napísala som mu na to, že mne sa deje to isté, lensom v jeho dobe. On mi napísal, že prvýkrát sa mu tostalo v zime v prváku, a ja, že to sedí. Napísali sme simená spolubývajúcich a kamošov, ale nepoznali smeich navzájom. Ani z jednej doby. Nevedel nič o Plavo -vlasej alebo o Max a rovnako ja som nevedela nič o ľu -ďoch, ktorých menoval. Keď sme videli, že nemámeani najmenšiu šancu zistiť, čo sa to v skutočnosti de-je, pustili sme sa do praobyčajného písania o bežnýchhlúpostiach. Obaja sme si mysleli, že možno z rozho -


186


vorov vyplynie, čo máme spoločné, čo nám mohlotakto skrížiť osudy. Prečo práve my dvaja.

V knižnici som zašla dozadu, kde ma na hornejpolici čakala tenká žltá. Nalistovala som náš poslednýrozhovor. Skončili sme pri opise miest, ktoré sme ma-li radi.

Ako sa stáča posledná ulica pod hradom, celkom na jejkonci je žltý dom. Tak tam chodíme. Volá sa to U krásnejMarty. To je majiteľova žena. Nie je krásna. Majú tam naj-lepšie cesnakové praclíky v Druhom Meste...

Smutne som si znova prečítala opis miesta, ktorémi odporučil ako svoje obľúbené. Bola som sa naň po-zrieť v mojej dobe, ale žiadny žltý dom pod hradom ne-stál. Nemal totiž ulicu, na ktorej by stál, celú ju zbúra-li dávno predtým, než som sa narodila. Viem to, pre-tože Docent nám to raz na hodine spomínal. „Boli nanej najkrajšie domy v meste...“

Plánovala som tam niekedy zájsť, prv než ma tovráti naspäť. Obzrela som sa poza plece, aby som skon-trolovala, že chrápanie patrí jedinej prítomnej oso-be, a potom som do knižky napísala:

Deje sa ti to aj doma?Keď som vychádzala z knižnice, bola som späť. To

zbadáte v sekunde na účesoch, oblečení, kdesi zvonímobil... Na päte som sa zvrtla a vošla naspäť do kniž-nice, ktorej dvere sa za mnou ešte nestihli zavrieť. Tobude tá najrýchlejšia kontrola, či už odpísal. Otvorilasom knihu a odpoveď bola tam. Užasnuto som po nej


187



188

prešla rukou a všimla som si, že posledné slová sa pritom dotyku rozmazali. Na prstoch mi nechali čiernešmuhy. Srdce sa mi rozbúchalo, rýchlo som zavrelaknihu a obzrela sa. Ale okrem mňa v knižnici niktonebol.


22. Všetkým viecham

Inu som našla v izbe. Ležala na posteli a listovala v ča -sopise. Sadla som si oproti nej a oprela som sa o ste nu.Chvíľu som odtiaľ študovala jej časopis, akoby sommohla dovidieť na malé písmenká otočené dole hla-vou, a potom som sa začala pýtať.

Večer k nám doletel Frankie celý červený a srdcemu bilo tak, že to mohol počuť aj Satan dolu na vrát-nici a sťažovať sa na rušenie nočného pokoja. Niečoschovával za chrbtom. Pôsobil dojmom, že nevie, kdesa nachádza a prečo sa tam nachádza.

„Áno, Frankie?“ vyzvala ho po chvíli Max, keď tamlen tak stál a pozeral a rušil nás svojím hlasným tlko-tom. Frankie vystrčil spoza chrbta ruku a podával námnejakú kartu. Autobusový lístok do Kodane. Kúpil sina december spiatočný lístok do Kodane.


189



190

„Tak vidíš!“ vykríkla som a zatriasla som ním. Ma -la som z toho fakt radosť, aj keď som neverila, že si dotoho autobusu naozaj sadne. Ale aj toto bolo niečo.Max však pozrela na lístky, pristúpila k Frankiemua priložila mu prst na krk. Pozerala pritom na hodin-ky. Potom pokrútila hlavou.

„Prepáč, Frankie, že ti to musím povedať, ale keďmáš takýto tep pri držaní obyčajného papiera, cestatam ťa zabije.“ Poťapkala ho po hlave a sadla si na-späť na posteľ.

To naozaj nemala. Vedel to aj bez nej, ale prišiel sapodeliť aspoň o ten miniatúrny úspech, že sa dokázalna chvíľu presvedčiť, aby kúpil ten lístok. Teraz tu stál,akoby k nám zablúdil omylom, a ja som vedela, že bysa najradšej bez jediného slova vyparil. Zízala som naMax a nechápala som, ako mohlo z takých krásnychúst vyjsť niečo také hnusné a ako jej tvár ani len mi-nimálne nezmenila výraz po tom, čo tá Frankieho vy-striedala za sekundu všetky.

„Nepočúvaj ju, Frankie,“ chytila som ho okolo ra-mien. „Človek, ktorý každú chvíľu odpadáva, krvácaz nosa a padá z balkóna, je občas náladový.“ Nasmero -vala som ho k dverám a na chodbe cestou k jeho izbesom mu opakovala, aké je to skvelé.

„Keď mi dáš adresu, kde nájdeme to okno do Dán -ska, možno ťa budeme vidieť v priamom prenose, akooslovuješ Gertrúdu.“

Tým som mu nepomohla. Lístok v dlani mu cel-kom zvlhol, Frankie naprázdno prehltol a zašiel do



191

izby. Ostala som stáť na chodbe a pretrela si oči. Bolasom už dosť unavená, ale nechcelo sa mi vrátiť a po -zrieť sa Max do očí. Bola som k nej odporná ako onak Frankiemu, a z toho mi bolo nanič. Ale čo, veď ma topočká. Všetko tu vždy počká. Šla som do rádia.

Keď som sa vrátila v noci do izby, bolo zhasnutéa Max spala. Prezliekla som sa do pyžama a zahrabalasa pod paplón. Keď som párkrát zamrkala, čierna tmazredla a obkreslila jej siluetu ležiacu na posteli. Ne -viem, ako dlho som tam ležala a sledovala ju, ale keďsom si bola stopercentne istá, že pravidelné dýcha-nie Max nepredstiera, ale naozaj spí, prikradla som sak jej posteli a zasvietila jej do nosa baterkou. Viem, žesa teraz asi smejete, ale mne nič lepšie nenapadlo.Tak som jej svietila do nosa malou baterkou, kľúčo-vou, ktorú mi požičala Ina, a žmúrila dovnútra. Žmú-rila som tak intenzívne, že som si ani nevšimla, akosa to pravidelné dýchanie zmenilo na nepravidelnéa Max otvorila oči. Až keď sa ma opýtala, čo „doboha“to robím, skoro som si cvrkla.

A potom prišiel ten moment, keď som mala zakla-mať, čo mi tak dobre šlo, ale len v prípade, že som siniečo vymyslela dopredu. Zoči-voči hocijakej nečaka-nej otázke alebo situácii som urobila vždy to isté – za-mrzla, civela ako debil a nakoniec vyklopila pravdu.Tak teda, aj teraz som civela na Max, baterka mi stálesvietila v ruke, a potom som povedala pravdu, ktorámusela znieť dosť čudne.

„Hľadám ti nosnú priehradku.“



192

Max bola ticho. Potom vytiahla spod periny ruku,vlepila mi facku, strčila ruku naspäť a otočila sak stene.

Tá facka vôbec nebola silná, ale cítila som ju na lí-ci ešte dlho.

Keď som sa zobudila, Maxina posteľ bola prázdna.Neprekvapilo ma to. Vyšla som pred dvere, kde sa chú-lila malá chladnička. Okrem zoschnutej paštéty a trochscvrknutých reďkoviek sme na našej poličke nemalinič. Na spodnej mali baby z vedľajšej izby zaváraniny,hrniec niečoho pomerne voňavého, mlieko, džem, do-konca aj vajíčka. Skrútilo mi žalúdok. Obliekla som sitepláky a bežala do bufetu kúpiť kapustový šalát a dvarožky. Kapustový bol najlacnejší. Pondelky som malana vlašský aj na parížsky, koncom týždňa už len nakapustový. Kým som došla do izby, bol téglik prázdny.Na balkóne sedela ešte oblečená Max, nohy mala vy-ložené na obvyklom mieste a vlasy mala zelené.

„Všetko, čo robím, je len a len moja vec,“ povedalabez toho, aby sa otočila. Hľadela niekam ponad kopec,ktorý sa dvíhal za intrákom. „Keď raz niečo s tebou ne-súvisí, logicky ťa do toho nič nie je.“

Nevedela som, čo mám na to povedať. Nebola somzvyknutá takto s ňou hovoriť. Bolo to divné. Tretí roksom s ňou obývala tieto modro-zlaté steny, ale prvý-krát sa mi to tu všetko zdalo sivé. Akoby to odrazu aninebola naša izba, ale miesto, kde len prespávam. Po d -išla som k nej, ale sedela priamo v balkónových dve-



193

rách. Stála som jej teda za chrbtom, ale bolo to asi lep-šie, ako by som jej mala pozerať do tváre.

„To s logikou nemá nič,“ povedala som nakoniec.„Ľudia, ktorým na tebe záleží, sa do teba budú staraťvždy.“ Videla som, ako vzdorovito zdvihla bradu, alenič nepovedala. Chcela som jej položiť ruku na plece,ale potrebovala som ju na písanie.

„Vždy tu pre teba budem, to ti je snáď jasné.“ Ajkeď to vyznelo ako z béčkového filmu, dúfala som, žemi to uverí, pretože som to myslela vážne.

„Nie je nutné,“ utrúsila.„Pre mňa to nie je nutnosť.“Keďže už nič nepovedala, rozhodla som sa ísť do

Večierky a niečo dobré tam kúpiť. Ani neviem prečo,keďže som nič zlé neurobila, ale cítila som sa previni-lo. Chcela som jej doniesť celú štangľu štipľavej salá-my, len som si najprv od Sluga musela požičať penia-ze, pretože kapustový šalát mi vážne ohrozil piatkovúcestu domov.

Slug ležal na posteli a civel do neznáma, presneako Max na balkóne.

„Jasné, tu máš.“„Nechcem toľko, idem len po pár vecí.“„Zober, nemám drobnejšie...“Keď som od neho odchádzala, ležal na posteli tvá-

rou dole a vydával čudné zvuky.„Nechceš ísť so mnou?“Zobral kabát a vyšli sme spolu do solídne sa roz-

biehajúcej fujavice.


Cestou som mu povedala o Max. Nerada som ho-vorila o ľuďoch za ich chrbtom, ak išlo o také vážne ve-ci, ale s Max sa o tom hovoriť nedalo. Lenže som zisti-la, že ani so Slugom. Odpovedal vyhýbavo a neochot -ne, čo znamenalo len jedno.

„Ty o tom celý čas vieš?“Slug mlčal. Po chvíli povedal, aby som sa s ním

o tom nebavila. Doslova ma o to poprosil. Lenže to sanedalo, celou cestou do Večierky som do neho hučala,či to s ním nič nerobí a či to chce nechať len tak. Slugmal na hlave zase kapucňu a do tváre som mu nevide-la. Ale ani tak by som mu z nej nič nevyčítala, to somuž poznala. Nakoniec z neho vypadlo, že je ten posled -ný, ktorý jej môže pomôcť. A vtedy mi to došlo. Bolipredsa ako cez kopirák.

Ale nech som na nich išla hocijakým spôsobom,nikdy mi nič nepovedali. Nechali ma vyrozprávať, aleostalo to úplne bez reakcie. Akoby som im nestála aniza pol slova. Nenávidela som ich za to. A nakoniec ajseba. Pretože, len aby som ich nestratila, prestala somsa o to nakoniec starať. Taká som bola sebecká.

Vo Večierke to stále voňalo po čerstvom chlebe, ho-ci už dávno nebolo ráno. Prekvapilo ma, že za poklad-nicou som zase videla namiesto mladej predavačkymajiteľovu manželku.

„Á, naši verní,“ usmiala sa. Začala som nakladať dokošíka rožky, párky, horčicu a mlieko. Potom som zo-


194


brala z chladničky celú štangľu štipľavej a nejakésladkosti. Slug si do košíka nahádzal pivá a potom asiusúdil, že by to pýtalo aj pevnú stravu, tak hodil dokošíka asi šesť tresiek. Schmatol tie zväčšené tyčinkyposypané hrudkami soli a šiel k pokladnici.

„Ako sa má vaša predavačka?“ spýtala som sa.Než stihla odpovedať, vyšiel zo zadných dverí jej

manžel a usmial sa mne známym spôsobom.„Hádam dobre, ale musela si nájsť prácu inde,“

povedal. „Tu by sme ju už neuživili.“Ľudí, ktorí radšej zabočia do Večierky, kde je rozpa-

dávajúci sa prútený košík o chvíľu plný, na rozdiel odtých kovových, do ktorých hádžete, hádžete a stále sato všetko krčí niekde na dne, bolo proste príliš málo.

„Je mi to ľúto,“ povedala som, keď bolo pridlho ticho.„Ale viac mi je ľúto tých, čo neochutnali váš chlieb.“

Žena ma nazvala dievčatkom a tuším sa jej zalesk-li oči. Potom sa otočila ku Slugovi, doblokovala po-slednú tresku a spýtala sa, či to bude všetko. Povedal,že budeme platiť spolu. Dala sa teda do blokovaniamôjho nákupu. Oči mi zatiaľ padli na majiteľa. Sedelna jednej z debien a obzeral si tých pár štvorcovýchmetrov, kde sa miesili všetky možné vône a pachy. Jezvláštne, ako sa každý pozerá na to isté a vidí niečoiné. Pre nás to bola len jedna ulička plná ovocia, zele-niny, pečiva a pestrých obalov z čokolád a polievok.Ťažko povedať, čo videl on. Ale takto som sa ja na čo-kolády nedívala.


195



196

„A kde ste nechali kamarátku?“ spýtala sa majite-ľova žena, keď blokovala štipľavú salámu a spomenu -la si pritom na Max.

„V izbe. Toto je uzmierovacia saláma.“Majiteľova žena sa na nás veľavýznamne pozrela.„Ach tak.“„A nechcete jej doniesť aj lízanku?“ zapojil sa do

rozhovoru opäť majiteľ. Povedala som, že by mi juMax celkom iste zapichla do oka, a naložila som ná-kup do ruksaka.

„Nie je to fér,“ otočila som sa, keď sme otvárali soSlugom dvere do tej fujavice. „Skoro nič tu neostaloa teraz aj vy? Každý rok sa to tu mení a mne sa tu páčičoraz menej, a keď skončím školu, pravdepodobne tuneostane nič, za čím mi bude po odchode z intrákusmutno.“

Obaja mlčali, bolo počuť len Sluga chrúmať tie zväč-šené tyčinky. Pozeral na mňa ako na blázna.

„Ale to je úplne normálne,“ ozval sa nakoniec ma-jiteľ. „Keď sme boli v tvojom veku, tiež nám mizli predočami obľúbené viechy, kiná, záhrady. S tým sa nedánič robiť.“

„Asi nie,“ povedala som a rozlúčila sa. Vyšli smedo fujavice. Slug mi zobral nákup a ja som šliapalak intráku schovaná za jeho chrbtom, ktorý nezachy-tával ani toľko vetra, ako holé brezy na okolí.

„Mali by sme tam nakupovať častejšie, čo ty na to?!“zakričal. Prikývla som, hoci bolo jasné, že sa tým ničnezmení.


Copyright © Vladimíra Galková 2011ISBN 978-80-89452-36-1

Všetkým, ktorých som stretla.Niekoho viac, niekoho menej.


Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011 ako svoju 39. publikáciuCopyright © Vladimíra Galková, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

FINIDR, s. r. o.,Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-36-1

Tancovalipäť septembrov

Vladimíra Galková


Documents

Tancovali päť septembrov