Manuál k štúdiuZákladné teoretické a metodologické problémy v politológiiLiteratúra

Peter J U Z ASEVS Skalica

POLITOLÓGIA = veda o politike, úsilie o vedecké poznanie politiky

Politika = činnosť v oblasti politična Politično = všetko, čo sa vzťahuje k moci Politika má mnoho významov (pozitívne,

negatívne konotácie) Vymedzenie a definovanie pojmu politika nie

je jednoznačné, neexistuje univerzálna definícia politiky

POLITIKA = mnohodimenzionálny, rôznorodý jav, zahŕňa pluralitu pojmov

Prístupy ku skúmaniu politiky: (Berg-Schlosser aStammen):

Normatívno-ontologický (odvodený od tradičného chápania politiky; cieľ)

Realistický (prioritou je moc; prioritu nemá cieľ, ale prostriedky a metódy konania)

Konfliktný (vzťah priateľ – nepriateľ) Marxistický (materiálne podmienky

determinujú politiku: „politika = koncentrovaný výraz ekonomiky“)

Empiricko-analytický (kombinácia realistického a systémového myslenia, politický systém = štruktúrovaný model)

Od 80. – 90. rokov – politika = moc koniec 20. storočia – 5 spôsobov

definovania politiky: 1. činnosť štátnych inštitúcií 2. vzájomný vzťah moci, vplyvu, konfliktu 3. funkcie v spoločenskom živote 4. proces prijímania rozhodnutí 5. riešenie konfliktov Politológia = veda o moci, lebo základom

všetkých definícií politiky je moc

Problém politológie = vymedzenie výskumnej činnosti (vyčlenenie z iných vied)

POLITOLÓGIA vo vzťahu k iným vedám: Je priesečník vied (politológia podáva

komplexnú analýzu predmetu) Je reziduálna veda (politológia skúma „zbytky“

prehliadnuté inými vedcami) Je syntetická veda (hľadanie faktov a ich

systematizácia, zjednocuje poznatky iných vied a svoje vlastné)

Politológia = spoločensko-vedná disciplína Disciplíny politológie = politické teórie,

komparatívna politológia, systémová analýza, medzinárodná politika

Mladá veda(19. str.) so starou tradíciou (antika) Obdobia vývoja politológie (Duverger): 1. prehistória : moc sa neskúmala objektívne, dôležité morálne kritérium 2. prechodné obdobie: vytváranie teoretických systémov a paradigiem pomocou

vedeckých metód 1. obdobie: Aristoteles – empirik, systematik vied Machiavelli – rozviedol Aristotelovu pozorovaciu metódu na úrovni

porovnávacej metódy, analyzoval motívy politickej činnosti Montesquieu – porovnávanie v čase obohatil o priestorovú dimenziu, 1x pokus

o výklad systematickej sociológie, založený na indukcií, nie deduktívnom úsudku Bodin – 1x použil pojem politická veda 2. obdobie: Tocqueville – tvorca skutočne vedeckej metódy – inšitucionalizovaný prístup,

systematicky monografický opis jednej krajiny a jej politického systému, formuloval všeobecné závery v sociologických kategóriách a prognózy (predchodca historickej sociológie)

Comte – tvorca pozitívnej metódy (nielen odhaľovanie faktov, ale aj zisťovanie zákonov)

Marx – tvorca poslednej kozmogónie (výklad sveta; + Aristoteles a Montesquieu) preferoval inštrumentálny prístup v chápaní politiky a politickej vedy (politika má radikálne meniť skutočnosť)

MAX WEBER – tvorca politickej sociológie a metodológie Formuloval postulát slobody hodnotenia – cieľ: oddeliť

empirické skúmanie od normatívneho rozhodovania (ochrana pred tvrdeniami, ktoré nemožno dokázať) = veda a dogmatika sa nedá zamieňať, veda slúži pravde, ideológia sleduje svoj záujem

Formuloval postulát zodpovednosti V Európe – dominancia historiografie; vplyv rozvoja politológie až

po II. Svetovej vojne, V USA – pragmatizmus (záujem o fakty a analýza sociálnych javov),

kvantitatívny aj kvalitatívny predstih, v 20. str. rozvoj analýzy politického systému – vyústenie do politického behaviorizmu (Bentley, Truman, Merriam, Laswell), 50. roky 20. str. – scientistická orientácia (politológia sa integruje s inými vedami) R. Dahl, systémová analýza (podnety z kybernetiky) Easton, , štruktúrny funkcionalizmus Parsons, nová politická ekonómia (princíp metodologického individualizmu – indivíduum sa správa racionálne, v zmysle homo oeconomicus = maximalizácia úžitku) Downs, Olson, nová komparatívna veda (dôraz na politickú kultúru) Almond

CIEĽ = hľadanie faktov a ich systematizácia „Veda, ktorá neakceptuje postulát kritickosti a angažovanosti,

povedie len k situácii, keď bude spoločnosť a politika síce bohatšia o jednu politickú inštitúciu, ale zároveň chudobnejšia o jednu kritickú inštitúciu“ (H. Albert)

ÚLOHA = kritická a angažovaná veda (oddelenie vedy od politiky treba rešpektovať, politológ sleduje pragmatický záujem využitia poznatkov)

FUNKCIE = opisná (deskriptívna, analyticko-opisná; politická skutočnosť) explanačná (vysvetľovacia, fungovanie celku = funkcia

všeobecnej teórie politiky prakticko-prognostická (expertízy, v súčasnosti nový prístup

= futurológia) inštrumentálna (nástroj k zmene daného východiskového

stavu)

1. normatívno-ontologický prístup – existujú nadčasové hodnoty, trvalé jadro obsiahnuté v štruktúrach bytia, podstata politična; cieľ: poznanie ideí, analýza politiky, reformy; predstavitelia majú za cieľ navrhnúť možnosti zmien (Friedrich, Fraenkel, de Jouvenel, Stammen); protipól scientizmu

2. empiricko-analytický prístup - = kritický racionalizmus,scientisti, kritická metóda skúma proces poznania, princíp kritiky je motorom vedeckého poznania; predstavitelia Albert, Popper; cieľ: príprava kritického modelu, ktorý predbežne objasňuje politiku, nie definitívnych právd ako N-O prístup

kriticko-dialektický prístup –absolutizovanie pravdy a morálky v súvislosti so spolčensko-politickými podmienkami (Adorno, Marcuse, Habermas); cieľ: odhaľovanie spoločenských protikladov; spoločnosť nechápu ako model ale ide im o komplexné vysvetlenie súvislostí

Teoretické koncepcie: Behaviorizmus a postbehaviorizmus, nová politická ekonómia,

štrukturálny funkcionalizmus, systémová analýza politického života, moderná analýza politiky (policy analysis), nový inštitucionalizmus

POLITIČNO - =zahŕňa politickú skutočnosť a konanie vzťahujúce sa k spoločnému cieľu, 1X jasne definoval C. Schmitt

3 dimenzie politična – inštitucionálna, normatívno-obsahová, alebo verejné konanie, procesuálna = vytvárajú politiku

MOC –rôzne koncepcie moci; cieľ: stabilizovanie moci v spoločnosti, jej inštitucionalizácia vo forme politického panstva

POLITICKÉ PANSTVO – šanca vnútiť svoju vôľu iným, je inštitucionalizovaná moc

LEGITIMITA – zákonnosť; širší pojem ako legalita (za rčitých okolností môže byť moc legálna, ale nie legitímna); legitímna moc = zákonná a spravodlivá moc

POLITICKÝ PROCES – komplex javov, smerujúcich k určitému cieľu

POLITICKÁ ČINNOSŤ – zahŕňa rekonštrukciu motivačných štruktúr, ktoré vedú politicky konajúceho jednotlivca k určitému politickému rozhodnutiu

POLITICKÉ VZŤAHY – vzájomné konanie vyplývajúce z realizácie politickej moci

POLITICKÉ ROZHODNUTIE – výber cieľa realizovaný prostredníctvom rozhodovacieho procesu (decision - making theory)

POLITICKÝ SYSTÉM – systém konania, interakcií, aplikovateľný model pre porovnávanie, umožňuje porozumieť politickým fenoménom, príklad určitého súboru pravidiel, použiteľný model pre každú situáciu

Eastonov model politického systému : tvoria ho jednotlivci a inštitúcie, vzájomné vzťahy, prostredie; systém funguje na báze informačného toku (vstupy a výstupy), spätná väzba je základnou podmienkou fungovania systému

IDEOLÓGIA – veda o ideách, ideológia spolupôsobí s politikou, preukazuje konfigurácie mocenských vzťahov v spoločnosti;

EKONOMIKA – s politikou sa vzájomne ovplyvňujú (politika vytvára rámce a podmienky pre rozvoj ekonomiky);

MORÁLKA – každá politická činnosť podlieha morálnej kvalifikácii;

PRÁVO – stanovuje hranice politiky; KONFLIKT = nevyhnutný prvok politiky,

konkurenčné pôsobenie viacerých strán usilujúcich o rozdelenie a využitie zdrojov, podstatný znak politična;

ŠTÁT (definície, funkcie, formy) POLITICKÝ REŽIM (typy vládnych

štruktúr – demokracia, totalitarizmus, autoritarizmus)

POLITICKÉ STRANY (definície, modely politických strán, funkcie a ciele)

POLITICKÉ HNUTIE, ZÁUJMOVÁ SKUPINA, NÁTLAKOVÁ SKUPINA

Klasifikácia politických systémov Voľby a volebný proces

Teórie demokracie (klasické a moderné teórie)

Politická kultúra (vzťah medzi politikou a kultúrou)

Politická filozofia (skúma princípy politického zriadenia; moderná politická filozofia –kontraktualisti, politická antropológia – komunitaristi, liberalisti)

Politické vodcovstvo (typy politických vodcov a štýly politického vodcovstva)

Juza P. (2008): Úvod do politológie, Skalica 2008. Kulašik, P. (2007): Politológia,Hlohovec 2007. Cabada, L., Kubát, M. (2002): Úvod do studia

politické vědy, Praha, Eurolex Bohemia. Heywood, A.: (2005) Politická teorie, Praha 2005. Berg-Schlosser, D. – Stammen, T. (2000): Úvod

do politické vědy, Praha, ISE. Adamová, K. – Křížkovský, L. (1997): Politologie,

Praha.

Odporúčaná: Laski, H. (1934): Úvod do politiky. Praha. Weber, M. (1990): Politika ako povolanie,

Bratislava, Spektrum. Voegelin, E. (2000): Nová věda o politice.

Praha, CpSaK. Kiss, J (1997): Současná politická

filozofie. Praha, Oikoymenh.

Veľa úspechov v štúdiu.

Ďakujem za pozornosť!