ENCYKLIKA PÁPEŽA JÁNA PAVLA II.

VERITATIS SPLENDOR všetkým biskupom katolíckej Cirkvi o základných otázkach cirkevnej náuky o mravnosti Text: KBS 1994

Ctihodní bratia v biskupskej službe, pozdrav a apoštolské požehnanie! Jas pravdy sa skvie vo všetkých dielach Stvoriteľa, predovšetkým však v človekustvorenom na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1,26): pravda osvecuje rozum aformuje slobodu človeka, a tak ho privádza k tomu, aby Pána poznal a miloval.Preto žalmista volá: "Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre" (Ž 4,7). ÚVOD Ježiš Kristus, pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka 1. Povolaní k spáse vierou v Ježiša Krista, "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každéhočloveka" (Jn 1,9), stávajú sa ľudia "svetlom v Pánovi" a "deťmi svetla" (Ef 5,8) aposväcujú sa "poslušnosťou pravde" (1Pt 1,22). Táto poslušnosť nie je vždy ľahká. Po onom tajomnom prvotnom hriechu,spáchanom na podnet satana, ktorý "je luhár a otec lži" (Jn 8,44), človek jeustavične pokúšaný, aby svoj zrak odvracal od živého a pravého Boha azameriaval ho na modly (porov. 1Sol 1,9), zamieňajúc "Božiu pravdu za lož" (Rim1,25); tým sa znižuje i jeho schopnosť poznať pravdu a oslabuje sa vôľa podrobiťsa jej. A tak podliehajúc relativizmu a skepticizmu (porov. Jn 18,38), vyhľadávačlovek klamnú slobodu mimo vlastnej pravdy. Nijaká temnota omylu a hriechu však nedokáže v človeku celkom vyhasiť svetloBoha Stvoriteľa. V hĺbke jeho srdca pretrváva túžba po absolútnej pravde a smädpo jej úplnom poznaní: výrečne o tom svedčí skutočnosť, že ju neúnavne hľadá nakaždom možnom poli a v najrozličnejších oblastiach, ešte jasnejšie to potvrdzujehľadanie zmyslu života. Rozvoj vedy a techniky, jasný dôkaz o schopnostiachľudského rozumu a vytrvalosti, neoslobodzuje ľudstvo od zásadných náboženskýchotázok, ale skôr ho podnecuje vybojovať najtrpkejšie a najrozhodujúcejšie zápasy,ktoré sa odohrávajú v srdci a vo svedomí. 2. Nikto sa nemôže vyhnúť základným otázkam: Čo mám robiť? Ako možnorozoznať dobro od zla? Odpoveď je možná iba vďaka jasu pravdy, ktorá žiarihlboko vnútri človeka, ako dosvedčuje žalmista: "Mnohí hovoria: »Kto nám ukážešťastie?« Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre" (Ž 4,7).

Svetlo Božej tváre žiari plnosťou svojej krásy na tvári Ježiša Krista, ktorý "je obrazneviditeľného Boha" (Kol 1,15), "odblesk jeho slávy" (Hebr 1,3), "plný milosti apravdy" (Jn 1,14): On je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Preto rozhodujúcuodpoveď na akúkoľvek otázku človeka, najmä na náboženské a mravné otázky,dáva Ježiš Kristus. Ba dokonca sám Kristus je odpoveďou, ako potvrdzuje Druhývatikánsky koncil: "Tajomstvo človeka sa skutočne objasňuje iba v tajomstvevteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť,čiže Krista Pána. Kristus ako nový Adam práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca ajeho lásky, v plnej miere odkrýva človeka jemu samému a odhaľuje mu vznešenosťjeho povolania."1 Ježiš Kristus, "svetlo národov", žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celéhosveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16,15).2 Tak Cirkev, Božíľud medzi národmi,3 uvedomujúc si nové výzvy dejín, ako aj úsilie, s akým ľudiahľadajú zmysel života, prináša všetkým odpoveď, ktorá pramení v pravde JežišaKrista a jeho evanjelia. Cirkev si stále uvedomuje svoju "povinnosť skúmaťznamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby primerane každejgenerácii mohla odpovedať na večné otázky ľudí o zmysle súčasného i budúcehoživota a o ich vzájomnom vzťahu".4 3. Pastieri Cirkvi, spojení s Petrovým nástupcom, sú veriacim v tomto úsilínápomocní, sprevádzajú ich a vedú svojím učiteľským úradom, nachádzajúc vždynové slová lásky a milosrdenstva, ktorými oslovujú nielen veriacich, ale všetkýchľudí dobrej vôle. Druhý vatikánsky koncil je vynikajúcim svedectvom tohto konaniaCirkvi, ktorá ako "znalec vecí človeka"5 slúži každému a celému človeku.6 Cirkev vskutku vie, že požiadavka mravnosti sa dotýka najhlbšieho vnútra každéhočloveka, že zahŕňa všetkých, aj tých, čo ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium,ba nepoznajú ani Boha. Skutočne vie, že mravný život všetkým otvára cestu spásy,ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil: "Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajúKristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha s úprimným srdcom a usilujúsa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžudosiahnuť večnú spásu." A dodáva: "Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedkypotrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnémupoznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je unich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu cesty k evanjeliu a za dar toho,ktorý osvecuje každého človeka, aby napokon mal život."7 Predmet tejto encykliky 4. Pápeži vždy, ale predovšetkým v posledných dvoch storočiach, či už osobnealebo spoločne s biskupským zborom, rozvíjali a predkladali učenie o mravnostitýkajúce sa mnohorakých a rôznych oblastí ľudského života. V mene Ježiša Kristaa s jeho autoritou povzbudzovali, odhaľovali zlo, vysvetľovali; vedomí si svojejpovinnosti bojovali o človeka tým, že ho posilňovali, podporovali a utešovali;opierajúc sa o pomoc Ducha pravdy prispeli k lepšiemu skúmaniu mravnýchpožiadaviek v oblasti ľudskej sexuality, rodiny, sociálneho, hospodárskeho apolitického života. Ich učenie predstavuje bystrejšie skúmanie mravného poznaniatak v tradícii Cirkvi, ako aj v histórii ľudstva.8 Lenže dnes sa zdá nevyhnutným zaoberať sa učením Cirkvi o mravnosti vcelku,aby sa presne vysvetlili niektoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým hrozínebezpečenstvo, že v dnešnom kontexte budú zdeformované alebo poprené. Vovnútri vlastného kresťanského spoločenstva totiž vznikla nová situácia, v ktorej savoči mravným disciplínam Cirkvi šíria mnohé pochybnosti a námietky ľudskej apsychologickej, sociálnej a kultúrnej, náboženskej, ba i vyložene teologickejpovahy. Nejde už o čiastočné a príležitostné útoky, ale o globálny a systematickýrozkol mravného dedičstva, založeného na určitých antropologických a etických

koncepciách. Základ tohto rozkolu spočíva vo viac či menej zjavnom vplyvemyšlienkových prúdov, ktoré pretŕhajú podstatné a konštitutívne spojenie medziľudskou slobodou a pravdou. Takto sa odmieta tradičné učenie o prirodzenomzákone, o univerzálnosti a nemennosti jeho príkazov; existuje názor, že niektorépredpisy Učiteľského úradu v otázke mravov sú jednoducho neprijateľné, že sámUčiteľský úrad sa nemá angažovať vo veciach mravov, a ak, tak iba preto, aby"povzbudil svedomie" a "predložil hodnoty", podľa ktorých by si potom každý vybralpredsavzatia a životné zámery. Zvlášť treba poukázať na rozdiel medzi ustálenou odpoveďou Cirkvi a istými, aj vseminároch a na teologických fakultách rozšírenými teologickými názormi naotázky, ktoré majú základný význam pre Cirkev a pre život viery všetkýchkresťanov, ako aj pre vlastné medziľudské vzťahy. Otázky bývajú takéto: Môžu Božie prikázania, ktoré sú zapísané v ľudskom srdci atvoria súčasť zmluvy, naozaj riadiť každodenné rozhodovanie jednotlivcov i celýchspoločností? Možno poslúchať Boha, teda milovať Boha i blížneho bez toho, aby satieto Božie prikázania zachovávali za všetkých okolností? Okrem tohto je rozšírenýnázor, ktorý spochybňuje vnútorné a nerozlučiteľné spojenie medzi vierou amravnosťou, akoby len viera rozhodovala o príslušnosti k Cirkvi a o jej vnútornejjednote, kým vo veciach mravnosti by sa mal tolerovať pluralizmus názorov ispôsobov správania, ktoré závisia od úsudku každého jedného subjektívnehosvedomia alebo rôznorodosti sociálnych a kultúrnych súvislostí. 5. V tomto, dodnes aktuálnom kontexte rozhodli sme sa napísať - ako smeoznámili v apoštolskom liste Spiritus Domini vydanom 1. augusta 1987 pripríležitosti dvestého výročia smrti svätého Alfonza Máriu z Liguori - encykliku, ktoráby sa "obšírnejšie a dôkladnejšie zaoberala otázkami týkajúcimi sa samýchzákladov morálnej teológie",9 ktoré sú narúšané istými prúdmi súčasnej morálnejteológie. Obraciame sa na vás, ctihodní bratia v biskupskom úrade, ktorí ste s namizodpovední za ochranu "zdravého učenia" (2Tim 4,3), aby sme spresnili niektoréaspekty učenia, ktoré sú rozhodujúce pri riešení tejto situácie, nepochybne krízovej,lebo z nej vyplývajú mnohé a mimoriadne vážne ťažkosti tak pre mravný životveriacich a pre spoločenstvo Cirkvi, ako aj pre pravý a uvedomelý spoločenskýživot. Túto našu, tak dlho očakávanú encykliku uverejňujeme až teraz aj preto, lebo smepovažovali za vhodné, aby najprv vyšiel Katechizmus katolíckej Cirkvi, keďžeobsahuje úplný a systematický výklad kresťanskej mravouky. Katechizmuspredkladá mravný život veriacich v jeho základoch a mnohorakých významoch, akoživot "Božích detí": "Poznávajúc vo viere svoju novú hodnosť, sú kresťania povolanížiť "tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu" (Flp 1,27). Prijímaním sviatostí amodlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré ich robia spôsobilýmina tento nový život."10 A tak odvolávajúc sa na katechizmus, ako na "schválené abezpečné východisko pri vyučovaní katolíckej náuky",11 bude sa táto encyklikazaoberať iba niektorými základnými otázkami učenia Cirkvi o mravnosti, uvádzajúcisté nevyhnutné rozpory okolo otázok etiky a mravnosti, o ktorých sa hovorí medziodborníkmi. To je vlastná téma tejto encykliky, v ktorej chceme ukázať dôvodyučenia o mravnosti, vychádzajúceho zo Svätého písma a zo živej apoštolskejtradície,12 aby sme vysvetlili príčiny aj dôsledky útokov namierených proti tomutoučeniu. I. "UČITEĽ, ČO DOBRÉ MÁM ROBIŤ" (Mt 19,16) Kristus a odpoveď na otázku o mravnosti "Tu k nemu ktosi pristúpil" (Mt 19,16)

6. Rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom v 19. kapitole Evanjelia sv. Matúša námposkytuje možnosť živo a jasne si zopakovať jeho učenie o mravnosti: "Tu k nemuktosi pristúpil a pýtal sa ho: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?"On mu povedal: "Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chcešvojsť do života, zachovávaj prikázania!" On sa ho pýtal: "Ktoré?" Ježiš odpovedal:"Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku amilovať budeš svojho blížneho ako seba samého!" Mladík mu povedal: "Toto všetkosom zachovával. Čo mi ešte chýba?" Ježiš mu vravel: "Ak chceš byť dokonalý,choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď anasleduj ma!" (Mt 19,16-21).13 7. "Tu k nemu ktosi..." V mladíkovi, ktorého Matúšovo evanjelium nemenuje, trebavidieť každého človeka, ktorý vedome alebo nevedome pristupuje ku Kristovi,Vykupiteľovi človeka, a kladie mu otázku o mravnosti. Mládenec sa nepýta ani takna to, aké zákony treba zachovávať, ako skôr na to, akým spôsobom naplniťzmysel života. A skutočne, táto túžba je vlastná každému ľudskému rozhodovaniualebo konaniu, je to skryté hľadanie a vnútorný popud, ktorý uvádza do pohybuslobodu. Napokon je táto otázka oslovením najvyššieho Dobra, ktoré nás priťahujea volá k sebe; je to ozvena volajúceho Boha, pôvod i cieľ ľudského života. Práve ztohto pohľadu povzbudil Druhý vatikánsky koncil k zdokonaľovaniu morálnejteológie, aby jej výklad osvetľoval najvyššie povolanie,14 ktoré veriaci prijali vKristovi ako jedinú odpoveď, čo naplno uspokojuje túžbu ľudského srdca. Aby ľudia mohli dosiahnuť toto "stretnutie" s Kristom, Boh ustanovil svoju Cirkev.Ona totiž "túži dosiahnuť jediné - aby každý človek našiel Krista, aby ten istý Kristussprevádzal na ceste životom každého jednotlivca".15 "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" (Mt 19,16) 8. Otázka, s ktorou sa obracia na Ježiša Nazaretského bohatý mladík, vychádza zhĺbky srdca: je to zásadná otázka v živote každého človeka a treba na ňuodpovedať; týka sa totiž mravného dobra, ktoré treba konať, a večného života. Ten,čo oslovuje Ježiša, dobre vie, že jestvuje spätosť medzi mravným dobrom a úplnýmnaplnením vlastného údelu. Je totiž zbožným Židom, ktorý vyrástol takpovediac vtieni Božieho zákona. Ak sa pýta Ježiša, zrejme to nerobí preto, že by nepoznalodpoveď obsiahnutú v zákone. Pravdepodobnejšie je, že príťažlivosť Ježišovejosoby v ňom vyvolalo nové otázky o mravnom dobre. Naozaj vidí nevyhnutnosťstretnúť sa s tým, ktorý svoju kazateľskú činnosť začal týmto novým zásadnýmpovzbudením: "Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verteevanjeliu" (Mk 1,15). Aj dnes musia ľudia znovu obrátiť pozornosť na Krista, aby od neho dostaliodpoveď na otázku, čo je dobré a čo zlé. On je Učiteľom, ktorý vstal z mŕtvych,majúc život v sebe samom, a ktorý je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a v celomsvete. On otvára veriacim Písma a keď im v plnosti odhaľuje vôľu Otca, učí pravduo mravnosti konania. Kristus, prvotný prameň a vrchol plánu spásy, Alfa a Omegaľudských dejín (porov. Zjv 1,8; 21,6; 22,13), zjavuje postavenie človeka a plnosťjeho povolania. Preto "človek, ktorý chce dôkladne - nielen podľa nejakýchunáhlených, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií alebopravidiel svojho života - spoznať seba samého, musí so svojou úzkosťou, neistotou,so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom i smrťou prísť ku Kristovi.Musí akoby celým svojím ja vstúpiť do neho; musí "si osvojiť" a privlastniť celúpravdu vtelenia a vykúpenia, aby opäť našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tentonajvnútornejší proces, človek prinesie ovocie nielen zvelebovaním Boha, ale ajveľkým obdivom nad sebou samým."16 Ak teda chceme hlboko vniknúť do evanjeliového učenia o mravnosti a pochopiť,čo je v jeho vnútri, jeho hlboký a nemenný obsah, musíme pozorne skúmať zmysel

otázky bohatého mladíka z evanjelia a ešte väčšmi zmysel Ježišovej odpovede,aby nás mohol viesť. Ježiš totiž odpovedá s akýmsi jemným psychologickým citom,akoby viedol mladíka za ruku a krok za krokom k plnej pravde. "Len jeden je dobrý" (Mt 19,17) 9. Ježiš hovorí: "Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chcešvojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). V rozprávaní evanjelistovMarka a Lukáša znie otázka takto: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý,jedine Boh" (Mk 10,18; porov. Lk 18,19). Prv než Kristus odpovie na otázku, vyzve mladíka, aby pouvažoval, prečo jupoložil. "Dobrý učiteľ" vysvetľuje tomu, čo sa pýta - i nám všetkým - že odpoveď naotázku "čo dobré mám robiť, aby som dosiahol večný život" možno nájsť iba vtedy,ak sa myseľ i srdce upriamia na toho, ktorý "jediný je dobrý": "Nik nie je dobrý,jedine Boh (Mk 10,18; porov. Lk 18,19). Jedine Boh môže odpovedať na otázku odobre, pretože sám je Dobro. Klásť si otázku o dobre v skutočnosti znamená obracať sa na Boha, plnosť dobra.Ježiš ukazuje, že otázka, ktorú mu dal mladík, je naozaj predovšetkýmnáboženskou otázkou a že dobrota, ktorá človeka priťahuje a súčasne zaväzuje,má svoj prameň v Bohu, je sama Bohom, ktorý jediný je hodný toho, aby bolmilovaný "celým srdcom, celou dušou a celou mysľou" (Mt 22,37), ktorý jeprameňom ľudskej blaženosti. Otázkou o mravnom konaní dobra sa Ježiš vracia kjej náboženským koreňom, k vyznaniu Boha ako jediného dobra, plnosti večnéhoživota, konečného cieľa ľudského konania, dokonalej blaženosti. 10. Cirkev, poučená slovami Učiteľa, verí, že človek stvorený na obraz Tvorcu,vykúpený Kristovou krvou a posväcovaný prítomnosťou Ducha Svätého nachádzanajvyšší cieľ svojho života v tom, aby bol "na chválu slávy" Boha (porov. Ef 1,12),konajúc tak, aby každý z jeho skutkov odrážal jeho jas. "Poznaj teda samu seba,pôvabná duša, pretože si obrazom Boha - píše sv. Ambróz. Poznaj seba, človeče,pretože si slávou Boha (porov. 1Kor 11,7). Počúvaj, akým spôsobom si slávou.Prorok hovorí: Obdivuhodná je pre mňa tvoja múdrosť (Ž 139 /138/, 6), toznamená: tvoja vznešenosť sa stáva obdivuhodnejšou v mojom konaní, tvojamúdrosť je velebená v ľudskom rozume. Keď skúmam svoje vnútro, ktorého tajnémyšlienky a najhlbšie city ty dobre poznáš, uvedomujem si tajomstvá tvojhopoznania. Poznaj teda, človeče, sám seba, svoju veľkosť, a bdej nad sebou..."17 Čím človek je a čo má robiť, sa stáva zrejmým vtedy, keď Boh zjavuje sebasamého. Základ Desatora totiž spočíva v slovách: "Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťavyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okremmňa!" (Ex 20,2-3). "V desiatich slovách" zmluvy s Izraelom a v celom zákone saBoh dáva poznávať a vyznávať ako ten, ktorý "jediný je dobrý"; ako ten, ktorýnapriek hriechu človeka naďalej ostáva "vzorom" mravného konania, ku ktorémusmeruje požiadavka: "Buďte svätí, lebo ja, Pán, Boh váš, som svätý!" (Lv 19,2); akoten, ktorý ostáva verný vo svojej láske k človeku, ktorý mu dáva svoj zákon (porov.Ex 19,9-24; 20,18-21), aby obnovil pôvodnú harmóniu so Stvoriteľom i s celýmvesmírom, a najmä aby ho voviedol do svojej lásky: "Budem chodievať uprostredvás a budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom" (Lv 26,12). Mravný život sa javí ako povinná odpoveď na nespočetné nezištné iniciatívy, ktoréBožia láska pripravuje človeku. Je odpoveďou lásky o najdôležitejšom prikázanípodľa výroku v Deuteronómiu: "Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A tybudeš milovať Pána, Boha svojho, celým srdcom svojím a celou dušou svojou acelou silou svojou. A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci,poúčaj o nich svojich synov" (Dt 6,4-7). Tak mravný život, napojený na ničímnezaslúženú lásku Boha, odzrkadľuje jeho slávu: "Pre toho, čo miluje Boha, stačípáčiť sa tomu, koho miluje: preto si nemožno želať väčšiu odmenu, než akou jeláska: lebo ako je láska z Boha, tak Boh sám je láska."18

11. Tvrdenie, že "len jeden je dobrý", vracia nás k "prvej tabuli" prikázaní, ktoránám ukladá uznávať Boha za jediného a najvyššieho Pána a iba jemu vzdávať úctupre jeho nekonečnú svätosť (porov. Ex 20,2-11). Dobro znamená patriť Bohu,poslúchať ho, pokorne s ním kráčať životom, pričom treba spravodlivo konať aoddane milovať (porov. Mich 6,8). Uznať Pána ako Boha je najvlastnejšoupodstatou, srdcom zákona, z ktorého vychádzajú a ku ktorému smerujú jednotlivéprikázania. Mravnosťou prikázaní sa stáva zjavným, že ľud Izraela patrí Pánovi,lebo iba sám Boh je dobrý. To je svedectvo Svätého písma, ktorého každá strana jepreniknutá vedomím absolútnej svätosti Boha: "Svätý, Svätý, Svätý je Pánzástupov" (Iz 6,3). Ak však iba Boh je Dobro, človek ani najprísnejším dodržiavaním prikázaní nikdynedokáže vlastným úsilím "naplniť" zákon, teda uznať Pána ako Boha a vzdať mučesť, aká náleží iba jemu (porov. Mt 4,10). "Naplnenie" môže byť len Božím darom:je to ponuka účasti na Božej dobrote, ktorá sa otvára a spĺňa v Ježišovi, ktoréhobohatý mladík oslovuje "Učiteľ dobrý" (Mk 10,17; Lk 18,18). Čo mladík zatiaľ azdaiba tuší, to sa napokon naplno odhalí vlastnou Ježišovou výzvou: "Príď a nasledujma!" (Mt 19,21). "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17) 12. Iba Boh môže odpovedať na otázku o dobre, pretože sám je Dobro. Boh všakuž dal odpoveď na túto otázku: urobil tak, keď stvoril človeka a múdrosťou a láskouho priamo uspôsobil na dosiahnutie istého cieľa tým, že mu do srdca vpísal zákon(porov. Rim 2,15), "prirodzený zákon". Tento zákon "nie je ničím iným, než svetlomrozumu, ktoré nám dal Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomusa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človeku pri stvorení."19 Urobil tak ajneskôr v dejinách Izraela, najmä "desiatimi slovami" alebo prikázaniami na Sinaji,na ktorých založil existenciu ľudu zmluvy (porov. Ex 24) a povolal ho, aby mu bol"medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom", "svätým národom" (Ex 19,5-6),ktorý by dal zažiariť jeho svätosti medzi národmi (porov. Múd 18,4; Ez 20,41). DarDesatora je prísľubom a znamením novej zmluvy, ktorou sa zákon nanovo adefinitívne vpíše do srdca človeka (porov. Jer 31,31-34) a nahradí tak zákonhriechu, ktorý toto srdce zohavil (porov. Jer 17,1). Vtedy mu bude dané nové srdce,pretože bude v ňom prebývať "nový duch, Duch Boží (porov. Ez 36,24-28).20 Preto po významnom zdôraznení "len jeden je dobrý" hovorí Ježiš mladíkovi: "Akchceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Týmto spôsobom sadáva najavo úzka súvislosť medzi večným životom a poslušnosťou voči Božímprikázaniam: Božie prikázania totiž vyznačujú človeku cestu života, ku ktorémuvedú. Ústami samého Ježiša, nového Mojžiša, sa ľuďom znova ponúkajúprikázania Desatora; sám ich dôkladne potvrdzuje a predkladá nám ich ako cestu apodmienku spásy. Prikázanie sa spája s prísľubom: v starej zmluve bolopredmetom prisľúbenia vlastníctvo zeme, kde by ľud žil v slobode a podľaspravodlivosti (porov. Dt 6,20-25); v novej zmluve je predmetom prisľúbenia"nebeské kráľovstvo", ako vyhlasuje Ježiš na začiatku reči "na vrchu" - reči, ktoráobšírnejšie zachytáva a plnšie vystihuje nový zákon (porov. Mt 5-7) - ktorá sanápadne zhoduje s Desatorom, ktoré Boh zveril Mojžišovi na vrchu Sinaj. Na tú istúpravdivosť Kráľovstva sa vzťahuje výraz "večný život", ktorý je účasťou na takistovečnom živote Boha; svoju plnosť dosiahne až po smrti, ale vo viere už terazpredstavuje svetlo pravdy, prameň zmyslu života, zárodok účasti na plnosti vnasledovaní Krista. Ježiš totiž po stretnutí s bohatým mladíkom hovorí učeníkom:"A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matkualebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života(Mt 19,29). 13. Mladíkovi Ježišova odpoveď nestačí a ďalej sa pýta Učiteľa na prikázania,

ktoré treba zachovávať: "On sa ho opýtal: »Ktoré?«" (Mt 19,18). Pýta sa, čo má vživote robiť, aby sa očividne ukázalo, že uznal svätosť Boha. Keď Ježiš upriamujemladíkovu myseľ na Boha, pripomína mu prikázania Desatora vzťahujúce sa nablížneho: "Ježiš odpovedal: »Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeškrivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!«"(Mt 19,18-19). Z kontextu rozhovoru, a predovšetkým z porovnania Matúšovho evanjelia sparalelnými miestami Lukášovho a Markovho textu je zrejmé, že Ježiš nechcelvypočítavať všetky prikázania umožňujúce "vojsť do života", ale skôr pripomenúťmladíkovi "ústredné postavenie" Desatora medzi všetkými ostatnými prikázaniami,čím vysvetľuje, čo pre človeka znamená "ja som Pán, tvoj Boh". Našej pozornostinemôže ujsť, ktoré prikázania zákona Pán pripomína mladíkovi predovšetkým aosobitne: sú to niektoré prikázania z takzvanej "druhej tabule" Desatora, ktorýchzhrnutím i základom je prikázanie lásky k blížnemu: "Milovať budeš svojho blížnehoako seba samého!" (Mt 19,19; porov. Mk 12,31). V tomto prikázaní je presnevyjadrená osobitná dôstojnosť človeka, ktorý je "jediným tvorom na zemi, ktoréhoBoh chcel kvôli nemu samému".21 Rôzne prikázania Desatora nie sú v skutočnostiničím iným ako odrazom jediného prikázania zameraného na dobro osoby, v takomistom zmysle ako mnohoraké dobrá označujú jej identitu duchovného a telesnéhorázu vo vzťahu k Bohu, k blížnemu i k svetu stvorených vecí. Ako hovoríKatechizmus katolíckej Cirkvi, "desatoro prikázaní napomáha Zjavenie Boha,súčasne nás však poúčajú o pravej ľudskosti človeka. Vyzdvihujú jeho podstatnépovinnosti a tým nepriamo aj základné práva, ktoré tkvejú v prirodzenosti ľudskejosoby."22 Prikázania, ktoré Ježiš pripomína mladíkovi, chránia dobro ľudskej osoby, Božiehoobrazu, chránením jeho dobier. "Nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nebudeškrivo svedčiť", to sú mravné normy vyjadrené ako zákazy. Negatívne predpisyosobitne naliehavo vyjadrujú absolútnu požiadavku chrániť ľudský život,spoločenstvo osôb v manželstve, súkromné vlastníctvo, lásku k pravde a dobrúpovesť. Prikázania sú teda základnými podmienkami lásky k blížnemu; okrem toho ju ajpreverujú. Tvoria prvé zastavenie na ceste k slobode a sú jej začiatkom: "Prvýmstupňom slobody," píše sv. Augustín, "je vyhýbať sa zločinom... ako sú vražda,cudzoložstvo, necudnosť, krádež, im podobné. Keď sa človek začne od nichdištancovať (a nijaký kresťan nemá mať s nimi nič spoločné), začína dvíhať zrak kslobode; ale to ešte nie je dokonalá sloboda, to je iba jej začiatok..."23 14. To, pravda, neznamená, že Kristus pripúšťa prvenstvo lásky k blížnemu, čidokonca jej odlúčenie od lásky k Bohu. Opak je pravdou, ako to potvrdzuje jehorozhovor s učiteľom zákona: toho, keď kladie otázky veľmi podobné tým, čo dávalmladík, upozorňuje na dve prikázania lásky k Bohu a blížnemu (porov. Lk10,25-27), pripomínajúc, že len ich dodržiavanie vedie do večného života: "Toto roba budeš žiť!" (Lk 10,28). Napokon je príznačné, že práve druhé z týchto prikázanívyvolá zvedavosť učiteľa zákona a jeho otázku: "A kto je môj blížny?" (Lk 10,29).Učiteľ odpovedá podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, ktoré je kľúčovým prepochopenie prikázania o láske k blížnemu (porov. Lk 10,30-37). Obe prikázania, na ktorých "spočíva celý Zákon i Proroci" (Mt 22,40), navzájomúzko súvisia a prelínajú sa. Ich nerozlučiteľnú jednotu potvrdzuje Kristus svojimislovami a svojím životom: jeho poslanie vrcholí na kríži, ktorý prináša vykúpenie(porov. Jn 3,14-15), ktorý je znamením jeho neoddeliteľnej lásky k Otcovi aľudskému pokoleniu (porov. Jn 13,1). Napokon tak stará, ako aj nová zmluva jasne zdôrazňujú, že bez lásky k blížnemu,ktorá sa konkretizuje plnením prikázaní, nie je možná opravdivá láska k Bohu. Sv.Ján o tom píše s mimoriadnym dôrazom: "Ak niekto povie: »Milujem Boha«, a

nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôžemilovať Boha, ktorého nevidí" (1Jn 4,20). Slová evanjelistu sú v súlade s Kristovým hlásaním mravného dobra, ktoré takobdivuhodne a jednoznačne vyjadruje podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi(porov. Lk 10,30-37) a "reč" o poslednom súde (porov. Mt 25,31-46). 15. V "reči na vrchu", ktorá je magnou chartou evanjeliovej morálky,24 hovoríJežiš: "Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ichzrušiť, ale naplniť" (Mt 5,17). Kristus je kľúčom Svätého písma: "Skúmajte Písma:Práve ony svedčia o mne" (porov. Jn 5,39); on je stredobodom plánu spásy,zhrnutím Starého i Nového zákona, prisľúbení zákona a ich naplnení v evanjeliu; onje živým a večným putom medzi starou a novou zmluvou. Vysvetľujúc Pavlovumyšlienku "Cieľom zákona je Kristus" (Rim 10,4), sv. Ambróz píše: "Vonkoncom nieúbytok, ale plnosť zákona je v Kristovi; pretože neprišiel zákon zrušiť, ale naplniťho. Lebo ako jestvuje Starý zákon, ale všetka pravda je obsiahnutá v Novomzákone, tak aj zákon daný skrze Mojžiša je predobrazom zákona. Onen zákon jeteda výtvor pravdy."25 Ježiš privádza k plnosti prikázania Boha, najmä prikázania lásky k blížnemu, lebododáva jeho požiadavkám hlbší a vznešenejší rozmer: láska k blížnemu sa rodí vsrdci, ktoré miluje a ktoré práve preto, že miluje, dokáže plniť najvznešenejšiepožiadavky. Ježiš ukazuje, že prikázania sa nemajú považovať za neprekročiteľnúminimálnu hranicu, ale skôr za chodník otvárajúci cestu k mravnej a duchovnejdokonalosti, ktorej dušou je láska (porov. Kol 3,14). Tak prikázanie "nezabiješ" sastáva výzvou k úzkostlivej láske, ktorá chráni a podporuje život blížneho; zákazcudzoložstva sa stáva výzvou k čistému pohľadu, ktorý má úctu k svadobnémuvýznamu tela: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezbiješ! Kto by teda zabil,pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho bratahnevá... Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý,kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci" (Mt 5,21-22;27-28). Sám Ježiš je živým "naplnením" zákona, lebo sám napĺňa pravý zmyselzákona tým, že sa celý odovzdáva: sám sa stáva osobným a živým zákonom, ktorýpozýva, aby sme ho nasledovali, ktorý udeľuje milosť účasti na svojom živote skrzeDucha a jeho lásku i silu nám dáva na to, aby sme o ňom svedčili rozhodnutiami askutkami (porov. Jn 13,34-35). "Ak chceš byť dokonalý" (Mt 19,21) 16. Odpoveď týkajúca sa prikázaní mladíka neuspokojuje, preto sa ďalej pýtaJežiša: "Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?" (Mt 19,20). Je naozajťažké môcť s plným vedomým tvrdiť: "Toto všetko som zachovával", ak sa správneposudzuje vážnosť požiadaviek Božieho zákona. A tak hoci bohatý mladík taktoodpovedá a naozaj dôsledne a s veľkým oduševnením od detstva zachovávalnajvyšší ideál mravnosti, predsa spoznáva, že je ďaleko od cieľa: v Ježišovejprítomnosti si uvedomuje, že mu čosi chýba. A práve na vedomie tohto nedostatkuJežiš reaguje svojou poslednou odpoveďou: keď videl túžbu po plnosti, ktorázreteľne presahuje legitímny výklad prikázaní, dobrý Učiteľ vyzýva mladíka, abyvykročil na cestu dokonalosti: "Ak chceš byť dokonalý, choď predaj, čo máš, rozdajchudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21). Ako predchádzajúcu, tak aj túto časť Kristovej odpovede treba čítať a interpretovaťv kontexte celého mravného posolstva evanjelia, a najmä v kontexte reči na vrchu oblahoslavenstvách (porov. Mt 5,3-12), z ktorých prvým je zaiste blahoslavenstvochudobných, "chudobných v duchu", ako vysvetľuje Matúš (Mt 5,3), to znamenápokorných. V tomto zmysle možno tvrdiť, že blahoslavenstvá sú obsiahnuté aj v odpovedi,ktorú Ježiš dáva mladíkovi na jeho otázku "Čo dobré mám robiť, aby som malvečný život?" Každé blahoslavenstvo totiž svojím osobitným spôsobom sľubuje

práve ono "dobro", ktoré otvára človeku večný život, ba ono samo je večnýmživotom. Blahoslavenstvá vlastne neurčujú konkrétne normy konania, ale hovoria o stave azásadných postojoch existencie, a tak nemajú presne takú istú platnosť akoprikázania. Napokon medzi blahoslavenstvami a prikázaniami nejestvuje nijakérozdelenie alebo protiklad: jedny aj druhé sa zameriavajú na dobro, na večný život.Reč na vrchu sa začína ohlásením ôsmych blahoslavenstiev, ale obsahuje ajsúvislosť s prikázaniami (porov. Mt 5,20-48). Zároveň ukazuje, že prikázania súotvorené a zamerané na perspektívu dokonalosti, ktorá je vlastnáblahoslavenstvám. Z nich sú to predovšetkým prisľúbenia, z ktorých nepriamopochádzajú aj návody na mravný život. Vo svojej pôvodnej hĺbke sú takpovediacobrazom Krista, ktorý namaľoval on sám, a práve preto povzbudzujú nasledovať hoa spojiť svoj život s ním.26 17. Nevieme, nakoľko mladík z evanjelia pochopil hĺbku a náročnosť prvejJežišovej odpovede: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!"; isté všakje, že horlivosť mladíka v dodržiavaní všetkých mravných prikázaní je nevyhnutnoupôdou, v ktorej môže vyklíčiť i dozrieť túžba po dokonalosti čiže po uskutočnení ichzmyslu v nasledovaní Krista. Ježišov rozhovor s mladíkom nám pomáha pochopiť,aké sú podmienky mravného rastu človeka povolaného k dokonalosti: mladík, ktorýzachovával prikázania, sa javí neschopným, aby vlastnými silami urobil nasledujúcikrok: urobiť ho si vyžaduje zrelú ľudskú slobodu: "Ak chceš" i dar Božej milosti:"Príď a nasleduj ma!" Dokonalosť vyžaduje onú zrelosť sebadarovania, ku ktorému je povolaná slobodačloveka. Ježiš upozorňuje mladíka, že prikázania sú akýmsi prvým a nevyhnutnýmpredpokladom na získanie večného života, kým požiadavka všetko zanechať anasledovať Pána má podobu podmienky: "Ak chceš..." Ježišovo slovo odhaľujeosobitnú dynamiku rastu slobody k úplnej zrelosti a súčasne potvrdzuje zásadnéspojenie medzi slobodou a Božím zákonom. Sloboda človeka a zákon Boha sinavzájom neodporujú, naopak, navzájom sa podporujú. Kristov učeník vie, že jepovolaný k slobode: "Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia" (Gal 5,13), sradosťou a hrdosťou vyznáva apoštol Pavol. Vzápätí však vyhlasuje: "...lennedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!" (tamže).Rozhodnosť, s akou sa Pavol stavia na odpor tým, čo sa ospravedlňujúodvolávaním sa na zákon, nemá nič spoločné so zdanlivým "oslobodením" človekaod príkazov, ktoré naopak stoja v službe praktickej lásky: "Veď kto miluje blížneho,vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! aktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížnehoako seba samého!" (Rim 13,8-9). Sám sv. Augustín, keď hovoril o zachovávaní prikázaní ako o prvej, nedokonalejslobode, pokračuje: "Prečo, pýta sa niekto, nie je (táto) sloboda dokonalá? Pretože»vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle...«Čiastočne sloboda, čiastočne otroctvo: sloboda ešte nie je celá, ešte nie je čistá,ešte nie je úplná, pretože ešte nie sme vo večnosti. Čiastočne podliehame slabosti,čiastočne sme nadobudli slobodu. Krst odstránil každý náš predchádzajúci hriech.No či azda tým, že sa odstránila všetka neprávosť, zmizla aj slabosť? Keby zanikla,žili by sme tu bez hriechu. Odváži sa však niekto povedať, že je to tak? Iba akčlovek plný pýchy, nehodný milosrdenstva oslobodenia... Pretože teda naďalejpretrváva čosi zo slabosti, odvažujem sa povedať, že nakoľko slúžime Bohu,natoľko sme slobodní; akou mierou slúžime zákonu hriechu, takou mierou smeotroci."27 18. Kto "je podriadený telu", pociťuje Boží zákon ako bremeno, naozaj ako popretiealebo ako obmedzenie vlastnej slobody; kto je naopak oduševnený láskou a "žijeduchovne" (porov. Gal 5,16) a túži slúžiť ostatným, nachádza v Božom zákone

zásadnú základnú cestu, nevyhnutnú na rozvíjanie slobodne zvolenej aprejavovanej lásky; ba dokonca cíti vnútorné pobádanie - ozajstnú "nutnosť", nielenvynútenú - neobmedzovať sa na minimum vyžadované zákonom, ale uskutočňovaťjeho požiadavky "v plnosti". Kým žijeme na zemi, je to vratká a krehká cesta, alemožno ju zvládnuť vďaka milosti, ktorá nám umožňuje dosiahnuť plnú sloboduBožích detí (porov. Rim 8,21), a tak svojím mravným životom odpovedať navznešené povolanie, ktorým sme sa stali "synmi v Synovi". Toto povolanie k dokonalej láske vôbec nie je vyhradené len istej skupine ľudí.Výzva "choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným" spolu s prisľúbením "budeš maťpoklad v nebi" dotýka sa každého, pretože je zásadným splnením prikázania láskyk blížnemu, tak ako aj nasledujúce pozvanie "príď a nasleduj ma!" je novýmkonkrétnym vyjadrením prikázania lásky k Bohu. Prikázania i Ježišovo pozvanie prebohatého mladíka stoja v službe jedinej nedeliteľnej lásky, ktorá samovoľnesmeruje k dokonalosti, ktorej mierou je sám Boh: Vy teda buďte dokonalí, ako jedokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5,48). V Lukášovom evanjeliu Ježiš ešte spresňujezmysel tejto dokonalosti: "Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec" (Lk 6,36). "Potom príď a nasleduj ma!" (Mt 19,21) 19. Cesta a súčasne obsah tejto dokonalosti spočíva v sprevádzaní Krista, vsledovaní Krista, keď sme sa zriekli vlastných dobier i seba samých. Toto jenapokon záver Ježišovho rozhovoru s mladíkom: "Potom príď a nasleduj ma!" (Mt19,21) Je to pozvanie, ktorého obdivuhodnú hĺbku pochopia učeníci naplno až poKristovom zmŕtvychvstaní, keď ich Duch Svätý uvedie do plnej pravdy (porov. Jn16,13). Sám Ježiš sa chopí iniciatívy a vyzve mladíka, aby ho nasledoval. Výzva sa týkapredovšetkým tých, ktorým zveruje osobitnú úlohu, v prvom rade Dvanástim; ale jezrejmé aj to, že byť Kristovým učeníkom je podmienkou pre každého veriaceho(porov. Sk 6,1). Preto je nasledovanie Krista bytostným a prirodzeným základomkresťanskej morálky. Ako ľud Izraela nasledoval Boha, ktorý ho viedol cez púšť dozasľúbenej zeme (porov. Ex 13,21), tak má učeník nasledovať Ježiša, ku ktorémuho priťahuje sám Otec (porov. Jn 6,44). Nejde tu iba o počúvanie náuky a o prijímanie prikázania na základe poslušnosti,ale o čosi radikálnejšie: o priľnutie k vlastnej osobe Krista, o účasť na jeho živote aosude, o spoločné uskutočňovanie jeho láskyplnej a slobodnej poslušnosti. Akučeník Ježiša súhlasom viery nasleduje toho, ktorý je vtelenou Múdrosťou, stáva sapravým učeníkom Boha (porov. Jn 6,45). Ježiš je totiž svetlom sveta, svetlomživota (porov. Jn 8,12); je pastierom, ktorý ovce vedie a kŕmi (porov. Jn 10,11-16),je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6); on je ten, čo privádza k Otcovi, takže ktovidí jeho, totiž Syna, ten môže vidieť aj Otca (porov. Jn 14,6-10). Pretonapodobňovať Syna, ktorý je "obrazom neviditeľného Boha" (porov. Kol 1,15),znamená napodobňovať Otca. 20. Ježiš žiada, aby sme kráčali po jeho stopách a nasledovali ho na ceste jeholásky, lásky, ktorá sa bez zvyšku odovzdáva bratom z lásky k Bohu: "Toto je mojeprikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15,12). Toto"ako" vyžaduje napodobniť Krista, jeho lásku, ktorej znakom je umývanie nôh: "Keďsom teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohyumývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám" (Jn13,14-15). Ježišov spôsob konania a jeho slová, jeho skutky a príkazy sú mravnýmpravidlom kresťanského života. Lebo tieto jeho skutky, a predovšetkým jehoumučenie a smrť na kríži sú živým zjavením jeho lásky k Otcovi a ľuďom.Napodobňovať práve túto lásku žiada Ježiš od všetkých, čo ho nasledujú. To je"nové" prikázanie: "Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Abyste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci,že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13,34-35).

Táto častica "ako" naznačuje aj mieru, akou Ježiš miloval a akou sa jeho učenícimajú navzájom milovať. Po tom, čo povedal: "Toto je moje prikázanie: Aby ste samilovali navzájom, ako som ja miloval vás" (Jn 15,12), pokračuje Ježiš slovami,ktoré poukazujú na obetný dar jeho života na kríži, na svedectvo jeho lásky až "dokonca" (Jn 13,1): "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojichpriateľov" (Jn 15,13). Vyzývajúc mladíka, aby ho nasledoval na ceste dokonalosti, Ježiš od neho žiada,aby bol dokonalý v prikázaní lásky, v "jeho" prikázaní: aby sa zapojil do úkonubezvýhradného sebadarovania, aby napodobňoval a rozvíjal tú istú lásku, akú mal"dobrý" Učiteľ, ten, čo miloval "až do konca". Ježiš to žiada od každého človeka,ktorý ho chce nasledovať: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezmesvoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16,24). 21. Nasledovanie Krista nie je jednoduchým vonkajším napodobňovaním, pretožesa dotýka vnútra človeka. Byť Kristovými učeníkmi znamená stať sa podobnýmitomu, ktorý sa stal sluhom až po obetovanie seba samého na kríži (porov. Flp2,5-8). Vierou Kristus prebýva v srdciach veriacich (porov. Ef 3,17) a takýmtospôsobom sa učeník pripodobňuje svojmu Pánovi a nadobúda jeho črty. To jeovocie milosti a činnej prítomnosti Ducha Svätého v nás. Napojením sa na Krista stáva sa kresťan údom jeho Tela, ktorým je Cirkev (porov.1Kor 12,13-27). Pôsobením Ducha krst radikálnym spôsobom pripodobňujeveriaceho Kristovi vo veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania, oblieka muKrista (porov. Gal 3,27): "Blahoželajme a ďakujme," volá sv. Augustín kpokrsteným, "že sme sa stali nielen kresťanmi, ale Kristom... Žasnite, tešte sa: stalisme sa Kristom!"28 Keď človek krstom umiera hriechu, dostáva nový život (porov.Rim 6,3-11); keď žije pre Boha v Kristovi Ježišovi, je povolaný kráčať v Duchu aprinášať v živote jeho ovocie (porov. Gal 5,16-25). Účasť na Eucharistii, sviatostinovej zmluvy (porov. 1Kor 11,23-29), je potom vrcholom pripodobnenia sa Kristovi,prameňu "večného života" (porov. Jn 6,51-58), princípom a jadrom obetovaniaseba samého, čoho pamiatku - ako dosvedčuje Pavol - prikazuje Ježiš konať prieucharistickej slávnosti a v živote: "A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piťtento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde" (1Kor 11,26). "Bohu je všetko možné" (Mt 19,26) 22. Záver Ježišovho rozhovoru s bohatým mladíkom znie trpko: "Keď mladík počultoto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok" (Mt 19,22). Nielen boháč, ale ajsami učeníci sú zarazení Ježišovou výzvou, aby ho nasledovali, keďže jehopožiadavky prevyšujú ľudské túžby i sily: "Keď to učeníci počuli, veľmi sa divili ahovorili: »Kto potom môže byť spasený?«" (Mt 19,25). Učiteľ však poukazuje naBožiu moc: "Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné" (Mt 19,26). V tej istej kapitole Matúšovho evanjelia (19,3-10) Ježiš pri výklade Mojžišovhozákona o manželstve odmieta právo na vyhnanie manželky a pri skúmaníMojžišovho zákona sa vracia k závažnejšiemu a dôležitejšiemu začiatku: kpôvodnému zámeru, ktorý mal Boh s človekom a na ktorý už človek po hriešnompáde nestačí: "Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky;ale od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8). Pripomínanie "začiatku" zaráža učeníkov,ktorí reagujú týmito slovami: "Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom jelepšie neženiť sa" (Mt 19,10). A Ježiš, odvolávajúc sa osobitným spôsobom nacharizmu celibátu "pre nebeské kráľovstvo" (Mt 19,12), ale vyhlasujúc všeobecnúnormu, poukazuje na novú, obdivuhodnú možnosť danú človeku z Božej milosti:"On im povedal: »Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané«" (Mt19,11). Iba vlastnými silami nemôže človek napodobňovať a prežívať Kristovu lásku: súcimpre túto lásku sa stáva iba pomocou daru, ktorý prijal. Ako Pán Ježiš prijíma láskuod svojho Otca, tak sa aj on delí o ňu s učeníkmi: "Ako mňa miluje Otec, tak ja

milujem vás. Ostaňte v mojej láske!" (Jn 15,9). Kristovým darom je jeho Duch,ktorého prvým "ovocím" (porov. Gal 5,22) je láska: "Božia láska je rozliata v našichsrdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali" (Rim 5,5). Sv. Augustín sapýta sám seba: "Je to láska, čo umožňuje zachovávať prikázania, a či zachovávanéprikázania plodia lásku? Kto totiž nemiluje, nemá prečo zachovávať prikázania."29 23. "Veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákonahriechu a smrti" (Rim 8,2). Týmito slovami nás apoštol Pavol uvádza do úvahy ovzťahu medzi zákonom (starým) a milosťou (novým zákonom) pod zorným uhlomdejín spásy, ktoré sa završujú v Kristovi. Pavol uznáva výchovnú úlohu zákona,ktorý tým, že umožňuje hriešnemu človeku spoznať svoju nemohúcnosť, a tak sazbaviť hrdosti na svoju sebestačnosť, robí ho ochotným prosiť o "život v Duchu" iprijať ho. Iba v tomto novom živote možno zachovávať Božie prikázania. Totižvierou v Krista sme ospravedlnení (porov. Rim 3,28): túto "spravodlivosť" zákonvyžaduje, ale nemôže ju dať nikomu, každému veriacemu ju sprístupňuje a darúvaPán Ježiš. Pavlovu dialektiku zákona a milosti obdivuhodne zhŕňa sv. Augustín:"Zákon bol daný preto, aby sa hľadala milosť, milosť bola daná preto, aby bol zákonnaplnený."30 Lásku a život podľa evanjelia nemožno chápať v kategórii príkazu, pretože ichpožiadavky presahujú ľudské sily; stávajú sa dosiahnuteľným len ako výsledok daruBoha, ktorý privádza k rozvahe, ktorý svojou milosťou uzdravuje a premieňa srdcečloveka: "Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze JežišaKrista" (Jn 1,17). Preto sa prisľúbenie večného života spája s darom milosti a dar Ducha, ktorý smeprijali, stáva sa už "závdavkom nášho dedičstva" (Ef 1,14). 24. Týmto spôsobom sa odhaľuje osobitná a autentická podoba príkazu lásky adokonalosti, ku ktorej Pavol smeruje: ide práve o schopnosť, ktorej sa človekudostáva iba vďaka milosti, darom od Boha vďaka jeho láske. Napokon vedomie, žesme prijali dar a že v Ježišovi Kristovi vlastníme Božiu lásku, plodí a udržiavavedomú odpoveď nezištnej lásky k Bohu a medzi bratmi, ako naozaj naliehavopripomína apoštol Ján vo svojom prvom liste: "Milovaní, milujme sa navzájom, leboláska je z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska...Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého... Mymilujeme, pretože on prvý miloval nás" (1Jn 4,7-8; 11; 19). Túto nerozlučnú spätosť medzi Pánovou milosťou a ľudskou slobodou, medzidarom a povinnosťou, vyjadril sv. Augustín týmito jednoduchými a hlbokýmislovami: "Daj, čo prikazuješ, a prikáž, čo chceš."31 Dar neumenšuje, ale umocňuje mravnú požiadavku lásky: "A toto je jehoprikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého,ako nám prikázal" (1Jn 3,23). V láske možno "zostávať" iba vtedy, ak sazachovávajú prikázania, ako hlása Ježiš: "Ak budete zachovávať moje prikázania,ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam vjeho láske" (Jn 15,10). Svätý Tomáš, ktorý zhrnul všetko, čo sa týka jadra Ježišovho mravného posolstvaaj hlásania apoštolov, a v obdivuhodnej syntéze predložil významnú tradíciuvýchodných i západných cirkevných otcov - najmä sv. Augustína -, tvrdí, že novýzákon je milosť Ducha Svätého, ktorú dostávame vierou v Krista.33 Vonkajšiepredpisy, o ktorých hovorí evanjelium, uspôsobujú prijať túto milosť alebo robiaviditeľnými jej účinky v živote. Nový zákon totiž nielen iba hovorí o tom, čo trebarobiť, ale navyše dáva silu "uskutočniť pravdu" (porov. Jn 3,21). V tom istom časesv. Ján Zlatoústy upozorňuje, že nový zákon bol vyhlásený, keď Duch Svätý naTuríce zostúpil z neba, keď apoštoli "zostupovali z vrchu, neniesli v rukách tabuleako Mojžiš, ale niesli v srdci Ducha... a aj sami sa milosťou stali živými knihami azákonmi."34

"A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20) 25. Ježišov rozhovor s bohatým mladíkom pokračuje istým spôsobom v každomhistorickom období, teda aj dnes. Otázka: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby sommal večný život?" vzniká v srdci každého človeka a vždy jedine Kristus poskytujeúplnú a konečnú odpoveď. Učiteľ, ktorý učí o Božích prikázaniach, ktorý pozýva,aby sme ho nasledovali, a ktorý dáva milosť k novému životu, je vždy prítomný ačinný uprostred nás podľa prisľúbenia: "A hľa, ja som s vami po všetky dni až doskončenia sveta" (Mt 28,20). Paralela Kristových čias s človekom ktorejkoľvek dobysa uskutočňuje v jeho tele, ktorým je Cirkev: preto Pán prisľúbil svojim učeníkomDucha Svätého, ktorý im pripomenie jeho prikázania a bude ich o nich poúčať(porov. Jn 14,26) a stane sa začiatkom prýštiacim do nového života vo svete(porov. Jn 3,5-8; Rim 8,1-13). Mravné prikázania, ktoré Boh uložil v starej zmluve a ktoré sám vtelený Boží Syn vnovej a večnej zmluve predstavil ako dokonalé, treba verne zachovávať anepretržite uskutočňovať v rozličných kultúrach v priebehu vekov. Povinnosťvykladať ich zveril Ježiš apoštolom a ich nástupcom, keď im dal za ochrancu Duchapravdy: "Kto vás počúva, mňa počúva" (Lk 10,16). Vo svetle a sile tohto Duchasplnili apoštoli svoju povinnosť hlásať evanjelium a ukazovať Pánovu "cestu"(porov. Sk 18,25), učiac predovšetkým, ako nasledovať a napodobňovať Krista:"Pre mňa žiť je Kristus" (Flp 1,21). 26. V katechéze apoštolov o mravnosti je etické učenie vyjadrené istými normamispôsobu života s povzbudeniami a pokynmi, ktoré sú spojené s historickými akultúrnymi okolnosťami: vyplýva to z ich listov, ktoré patria do Svätého písma aktoré poskytujú Duchom Svätým vedený výklad prikázaní, ktoré sa majúuskutočňovať v rôznych kultúrnych okolnostiach (porov. Rim 12-15; 1Kor 11-14;Gal 5-6; Ef 4-6; Kol 3-4; 1Pt a Jak). Apoštoli, ktorí boli poslaní hlásať evanjelium auž od vzniku Cirkvi mali vedomie pastoračnej zodpovednosti, bdeli nadbezúhonnosťou kresťanských mravov,35 tak isto ako sa starali o neporušenosťviery a odovzdávanie nadpozemských darov prostredníctvom sviatostí.36 Prvíkresťania, či už pochádzajúci zo Židov a či z iných národov, líšili sa od pohanovnielen svojou vierou a svojou liturgiou, ale aj svedectvom mravných skutkovinšpirovaných novým zákonom.37 Cirkev je totiž spoločenstvom viery a zároveň ajživota: jej zásadou je "viera činná skrze lásku" (Gal 5,6). Nijaká rozorvanosť nesmie ohrozovať harmóniu medzi vierou a životom: jednoteCirkvi zasadzujú ranu nielen kresťania, ktorí pohŕdajú pravdou viery alebo jupodkopávajú, ale aj tí, čo zanedbávajú mravné povinnosti, ku ktorým ich vyzývaevanjelium (porov. 1Kor 5,9-13). Apoštoli naozaj rozhodne odmietli akýkoľvekrozpor medzi vnútrom človeka a skutkami, ktoré ho vyjadrujú a potvrdzujú (porov.1Jn 2,3-6). Pastieri Cirkvi už od čias apoštolov otvorene zavrhovali konanie tých, čosvojím učením a svojimi mravmi prispievali k rozdeleniu.38 27. Povinnosť šíriť vieru i učenie o mravnosti a chrániť ich v jednote Cirkvi zverilJežiš apoštolom (porov. Mt 28,19-20) a táto povinnosť pretrváva v službe ichnástupcov. Toto sa nachádza v živej tradícii, ktorú - ako učí Druhý vatikánsky koncil- "Cirkev vo svojej náuke, živote a kulte zachováva a všetkým generáciámodovzdáva všetko, čím je ona sama. Táto tradícia, ktorá pochádza od apoštolov, sazveľaďuje v Cirkvi za pomoci Ducha Svätého."39 Cirkev v Duchu prijíma aodovzdáva Sväté písmo ako svedectvo "veľkých vecí", ktoré Boh koná v dejinách(porov. Lk 1,49), ústami cirkevných otcov a učiteľov vyznáva pravdu vtelenéhoSlova, uskutočňuje jeho prikázania a lásku v živote svätcov a svätíc i v obetimučeníkov, slávi nádej v neho v liturgii: vďaka tejto tradícii prijímajú veriaci "živýhlas evanjelia"40 ako verné vyjadrenie Božej múdrosti a vôle. Vnútri tradície sa pod ochranou Ducha Svätého rozvíja autentická interpretácia

Pánovho zákona. Ten istý Duch, ktorý je prameňom prikázaní zjavenia aJežišových príkazov, zaručuje ich nábožné zachovávanie, verné vykladanie asprávne aplikovanie v meniacich sa časoch a okolnostiach. Takáto "aktualizácia"prikázaní je znamením a ovocím hlbšieho skúmania zjavenia a pochopenia novýchhistorických a kultúrnych pomerov vo svetle viery. Predsa by však sama malapotvrdzovať trvalú platnosť zjavenia a stávať sa súčasťou tej istej interpretácie,ktorú tvorí významná tradícia učenia a života Cirkvi, čoho svedkami sú učeniecirkevných otcov, život svätých, liturgia Cirkvi a Učiteľský úrad. Osobitným spôsobom, ako potvrdzuje Koncil, je "úloha autenticky vysvetľovaťnapísané alebo tradované Božie slovo, zverená jedine Učiteľskému úradu Cirkvi,ktorý uplatňuje svoju autoritu v mene Ježiša Krista".41 Takto sa Cirkev svojímživotom a učením javí ako "stĺp a opora pravdy" (1Tim 3,15), ako aj pravdy omravnom spôsobe konania. Cirkev totiž "musí vždy a všade hlásať mravné zásadyaj vzhľadom na spoločenský poriadok, ako aj vyriecť úsudok o hocičom, čo sa týkačloveka, pokiaľ si to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší".42 Učiteľský úrad, poslušný Ježišovi Kristovi a verný tradícii Cirkvi, cíti naliehavejšiupovinnosť vyjadriť sa práve k otázkam, ktoré sa v súčasnosti stali predmetomdiskusií o problémoch mravnosti a v súvislosti s ktorými vznikli nové smerymyslenia i nové predstavy, aby tak pomohol ľuďom kráčajúcim za pravdou aslobodou. II. "NEPRIPODOBŇUJTE SA TOMUTO SVETU" (Rim 12,2) Cirkev a zhodnotenie niektorých názorov dnešnej morálnej teológie Učiť to, čo zodpovedá zdravému učeniu (porov. Tít 2,1) 28. Uvažovanie o dialógu medzi Ježišom a bohatým mladíkom dáva nám možnosťzhrnúť podstatné prvky zjavenia o mravnom konaní v Starom i Novom zákone. Súto: podriadenosť človeka a jeho konania Bohu, ktorý "jediný je dobrý"; súvislosťmedzi mravným dobrom ľudských skutkov a večným životom; nasledovanie Krista,ktoré otvára človeku perspektívu dokonalej lásky; a konečne dar Ducha Svätého,prameň a opora mravného života "nového stvorenia" (porov. 2Kor 5,17). Pri úvahách o morálke mala Cirkev vždy pred očami Ježišove slová, ktoréadresoval bohatému mladíkovi, lebo Sväté písmo ostáva živým a blahodarnýmprameňom učenia Cirkvi o mravnosti, ako správne pripomína Druhý vatikánskykoncil: Evanjelium je zdrojom "všetkej spasiteľnej pravdy a mravného poriadku".43Ona skutočne verne zachovala to, čo Božie slovo učí nielen o pravde, v ktorú trebaveriť, ale aj o mravnom konaní čiže o konaní, ktoré sa páči Bohu (porov. 1Sol 4,1),pričom dbá o rozvoj učenia, ktorý je v súlade s napredovaním v pravdách, v ktorétreba veriť. Pod ochranou Ducha Svätého, ktorý ju uvádza do celej pravdy (porov. Jn 16,13),Cirkev nikdy neprestala a nikdy neprestane skúmať "tajomstvo vteleného Slova, vktorom správne vyjasňuje tajomstvo človeka".44 29. Uvažovanie Cirkvi nad morálkou, ktoré sa vždy uskutočňovalo vo svetle Krista,"dobrého Učiteľa", rozvíjalo sa aj osobitnou teologickou formou, ktorá sa nazýva"morálnou teológiou", vedou, ktorá Božie zjavenie prijíma aj skúma, pričomsúčasne odpovedá na požiadavky ľudského rozumu. Morálna teológia jeuvažovanie, ktoré sa zaoberá "morálnosťou" čiže dobrom a zlom ľudských skutkov,ako aj osobou, ktorá ich koná, a v tomto zmysle je prístupná všetkým ľuďom; ale jeaj "teológiou", pretože za začiatok a cieľ mravného konania uznáva toho, ktorý"sám je dobrý" a ktorý človeku tým, že sa mu oddáva v Kristovi, ponúka šťastieBožieho života. Druhý vatikánsky koncil vyzval učencov: "Osobitná starostlivosť nech sa venuje

zdokonaleniu morálnej teológie, ktorej vedecký výklad nech sa väčšmi zakladá naučení Svätého písma a nech poukáže na vznešenosť povolania veriacich v Kristovia na ich povinnosť prinášať ovocie v láske za život sveta."45 Ten istý Koncilpovzbudil teológov, aby "pri zachovaní metód vlastných teológií a požiadaviekbohoslovných vied hľadali čoraz vhodnejší spôsob, ako podávať kresťanské učeniesvojim súčasníkom. Lebo iná vec je sám poklad viery čiže vieroučné pravdy a inávec je zase spôsob, akým sa podávajú, prirodzene, bez zmeny zmyslu aobsahu."46 Preto sú vyzývaní všetci veriaci, osobitne však teológovia: "Nech tedaveriaci žijú v čím užšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujúdokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre."47 Úsilie viacerých teológov z podnetu Koncilu už prinieslo ovocie v duchaplných aužitočných úvahách o vieroučných pravdách, v ktoré treba veriť a ktoré treba vživote uplatňovať a ktoré sú podané vhodnejším spôsobom vzhľadom na cítenie aotázky ľudí dnešnej doby. Cirkev, a hlavne biskupi, ktorým v prvom rade zveril JežišKristus službu vyučovania, s vďačnosťou prijímajú toto úsilie a súčasnepovzbudzujú teológov, aby pokračovali v diele, ktoré oživuje hlboká a pravá"Pánova bázeň, počiatok múdrosti" (porov. Prís 1,7). V pokoncilových teologických diskusiách sa však zároveň objavili niektoréinterpretácie kresťanskej morálky, ktoré sa nezhodujú so "zdravým učením" (porov.2Tim 4,3). Učiteľský úrad Cirkvi naozaj nechce veriacim vnucovať osobitnýteologický, a tým menej filozofický systém, ale aby sväto zachovával a vernevysvetľoval Božie slovo,48 je povinný vyhlásiť, že niektoré teologické smery aleboniektoré tvrdenia filozofov sa veľmi odchyľujú od zjavenej pravdy.49 30. Oslovujúc vás, ctihodní bratia v biskupskej službe, touto encyklikou, túžime vnej predložiť nevyhnutné zásady rozoznávania toho, čo odporuje "zdravémuučeniu", pričom poukážeme na tie základné prvky učenia Cirkvi o mravnosti, ktorýmdnes očividne hrozí, že sa budú mylne vysvetľovať, spochybňovať alebo upadnú dozabudnutia. To sú napokon tie základné prvky, od ktorých závisí "odpoveď na skryté záhadyľudskej existencie, ktoré ako kedysi, tak i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka:čo je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne,aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť naozajstnú blaženosť, ďalejotázka smrti, súdu a odplaty po smrti a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo,ktoré obklopuje naše jestvovanie: odkiaľ pochádzame a kam spejeme".50 Tieto aj iné otázky - ako: čo je sloboda a ako súvisí s pravdou obsiahnutou vBožom zákone; aká úloha prislúcha svedomiu pri formovaní mravného profilučloveka; ako rozoznať práva i povinnosti ľudskej osoby v zhode s mravnou pravdou- možno súhrne vyjadriť zásadnou otázkou, ktorú mladík z evanjelia položilJežišovi: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život"? Cirkev, ktorúJežiš poslal, aby ohlasovala evanjelium a "učila všetky národy... učiac ichzachovávať všetko, čo prikázal" (porov. Mt 28,19-20), aj dnes opakuje Učiteľovuodpoveď: táto odpoveď má také svetlo a silu, že môže vyriešiť najťažšie anajkomplikovanejšie otázky. Práve toto svetlo a sila pobádajú Cirkev, abyneprestala rozvíjať nielen dogmatické, ale aj mravné skúmanie vinterdisciplinárnom kontexte, čo je potrebné hlavne vzhľadom na nové problémy.51 V tomto svetle a touto mocou Učiteľský úrad Cirkvi vykonáva povinnosťrozoznávania, prijímajúc a napĺňajúc napomínanie apoštola Pavla určenéTimotejovi: "Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiťživých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod inevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebopríde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojichchúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty všakbuď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu"

(2Tim 4,1-5; porov. Tít 1,10; 13-14). "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8,32) 31. Mravné otázky, o ktorých sa najviac diskutuje a ktoré sa pri skúmaní mravnostinašej doby riešia rozdielne, sa splietajú, i keď rôznym spôsobom, do zásadnejotázky: čo je sloboda človeka. Niet nijakých pochýb, že naša doba dospela k osobitnej vnímavosti voči slobode.Ako vyhlasuje už koncilová deklarácia o náboženskej slobode začínajúca saslovami Dignitatis humanae, "naši súčasníci si čoraz väčšmi uvedomujú dôstojnosťľudskej osoby".52 Odtiaľ sa odvíja požiadavka, "aby ľudia mohli konať podľa svojhovlastného úsudku a požívali zodpovednú slobodu, teda aby nekonali z prinútenia,ale s vedomím povinností".53 Najmä právo na náboženskú slobodu, ako aj úctavoči svedomiu, ktoré speje k pravde, sa čoraz väčšmi považujú za základintegrálne chápaných práv osoby.54 Tak vycibrenejší cit pre dôstojnosť ľudskej osoby a pre jej jedinečnosť, ako aj preúctu voči čoraz citlivejšiemu svedomiu predstavujú zaiste pozitívny výsledokdnešnej kultúry. Toto ponímanie, samo osebe správne, vyvolalo mnohoraké, razviac, inokedy menej primerané vysvetlenia, z ktorých nejedno sa vzďaľuje odpravdy o človeku ako o stvorení a obraze Boha, preto ich treba opraviť alebovysvetliť vo svetle viery.55 32. Niektoré nové myšlienkové smery tak vyzdvihujú slobodu, že sa považuje zaniečo absolútne, za zdroj a pôvod dobra. Po týchto cestičkách sa uberajú náuky,ktoré strácajú zmysel pre transcendentno alebo ktoré priamo popierajú Boha. Individuálnemu svedomiu sa pripisujú schopnosti, ktoré sú vlastné najvyššiemuvýroku mravného súdu, ktorý definuje dobro a zlo a bezpečne ho rozlišuje.Namiesto zásady, aby sa každý riadil vlastným svedomím, sa neoprávnene hlásazásada, podľa ktorej je mravný úsudok správny preto, že vychádza z vlastnéhosvedomia. Takto sa nevyhnutná požiadavka pravdy stráca a nahrádza sa úsudkomurobeným na základe úprimnosti, autentickosti, "súladu so sebou samým", až sadospelo k úplne subjektivistickému chápaniu mravného súdu. Ako je hneď a zreteľne jasné, tomuto procesu nie je cudzia kríza vo vzťahu kpravde. Zánik idey univerzálnej pravdy o dobre, ktoré ľudský rozum dokážepochopiť, spôsobil, že sa musel zmeniť pojem svedomia, ktoré sa už nechápe vosvojej prvotnej úlohe, to znamená ako úkon rozumu osoby, ktorá má aplikovaťvšeobecné poznanie dobra na konkrétnu situáciu a utvoriť si úsudok o tom, akýspôsob správania je v tomto prípade a v tejto chvíli správny; tak sa stáva, žesvedomiu jednotlivca sa priznáva privilégium autonómne určovať normy dobra a zlaa primerane tomu konať. Takýto názor sa zlučuje s individualistickou etikou, podľaktorej sa každý riadi svojou pravdou a tá sa nezrovnáva s pravdou iných.Individualizmus dovedený do krajnosti dokonca vyúsťuje do popredia pojmu ľudskejprirodzenosti. Tieto protichodné prístupy tvoria východiskové body, ktoré zdôrazňujú protirečeniemedzi mravným zákonom a svedomím, medzi prirodzenosťou a slobodou. 33. Hoci súčasná kultúra tak zdôrazňuje slobodu, na druhej strane ju paradoxneúplne spochybňuje. Niektoré vedecké disciplíny, súhrnne nazývané "vedy očloveku", preto oprávnene obrátili pozornosť na sociálne a psychologické aspekty,ktoré veľmi vplývajú na spôsob, akým človek využíva slobodu. Poznanie týchtoaspektov i pozornosť, ktorá sa im venuje, predstavujú významné úspechy, ktorénašli uplatnenie v rôznych oblastiach života, ako napr. v pedagogike alebo v justícii.Niektorí však išli až za hranice záverov, ku ktorým možno z týchto pozorovanídospieť, a spochybnili alebo popreli samu pravdu o ľudskej slobode. Treba spomenúť aj niektoré neprípustné výklady vedeckého výskumu v oblastiantropológie. Poukazovaním na veľkú rozmanitosť mravov, zvykov a ustanovizní vľudskej spoločnosti sa totiž síce nemusia popierať univerzálne ľudské hodnoty, ale

môže sa relativisticky chápať morálka. 34. "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" Otázka mravnosti, naktorú Kristus odpovedá, nemôže obísť otázku slobody, naopak, stavia ju do stredu,pretože bez slobody niet morálky: "Človek sa môže prikloniť k dobrému ibaslobodne."56 Ale o akej slobode je tu reč? Ľuďom našej doby, ktorí si slobodu"vysoko cenia", "horlivo sa jej domáhajú" a "často ju zvrátene pestujú, akoby sasmelo všetko, čo je príjemné, aj keď je to zlé", predkladá Koncil "pravú" slobodu."Pravá sloboda je najjasnejším znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž chcel,aby človek mal možnosť sám sa rozhodnúť (porov. Sir 15,14) a takto dobrovoľnehľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dospel k úplnej blaženejdokonalosti."57 Ak má každý právo byť rešpektovaný pri hľadaní pravdy, tak o toväčšmi má každý vážnu mravnú povinnosť hľadať pravdu, a ak ju nájde, zotrvať vnej.58 Toto mal na mysli kardinál I. H. Newmann, vynikajúci obhajca právsvedomia, keď dôrazne tvrdil: "Svedomie má práva, pretože má povinnosti."59 Niektoré predstavy dnešnej morálnej teológie, zdôrazňujúce spomínanésubjektivistické a individualistické predstavy, interpretujú novým spôsobom vzťahslobody k mravnému zákonu, k ľudskej prirodzenosti a k svedomiu a zavádzajúprevratné kritériá pre mravné hodnotenie konania: tieto tendencie napriek svojejrozmanitosti smerujú k jednému cieľu: oslabiť, či dokonca poprieť závislosť slobodyod pravdy. Ak chceme tieto mienky kriticky analyzovať, zaiste odhalíme, čo je v nich správne,čo užitočné a cenné i v čom spočíva ich dvojznačnosť, nebezpečenstvá a omyly,musíme ich skúmať vo svetle slobody absolútne závislej od pravdy: závažnosť tejtopodriadenosti jasne a rozhodujúco vyjadrujú Kristove slová: "Poznáte pravdu apravda vás vyslobodí" (Jn 8,32). I. Sloboda a zákon "Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz!" (Gn 2,17) 35. V knihe Genezis čítame: "Pán Boh však takto prikázal človekovi: "Zo všetkýchstromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz! Lebo vdeň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš." (Gn 2,16-17). Týmto obrazom zjavenie učí, že právomoc rozhodovať o dobre a o zle neprislúchačloveku, ale jedine Bohu. Zaiste, človek je slobodný, pretože môže Božieprikázania pochopiť i prijať. Jeho sloboda je naozaj veľká, pretože môže jesť "zovšetkých stromov raja"; predsa však nie je nekonečná, pred "stromom poznaniadobra a zla" sa musí zastaviť, keďže musí prijať mravnú normu, ktorú Boh dávačloveku: a ak ju človek prijme, skutočne sám realizuje svoju slobodu. Boh, ktorýjediný je dobrý, dokonale pozná, čo je pre človeka dobré, a z lásky k nemu mu topredkladá v prikázaniach. Zákon Boha teda nepotláča ani nevylučuje slobodu človeka, naopak, znamená jejzáruku i podporu. Celkom ináč postupujú niektoré súčasné kultúrne prúdy privytváraní východísk početných smerov etických náuk, ktoré sa sústreďujú nazdanlivý rozpor medzi slobodou a zákonom. Patria medzi ne doktríny, ktoréponúkajú jednotlivcom alebo spoločenským skupinám schopnosť rozhodovať, čo jedobré a čo je zlé: podľa nich môže ľudská sloboda "tvoriť hodnoty" a má takévýsadné postavenie, akoby sama pravda bola jedným z jej výtvorov. Sloboda byteda mala právo na takú mravnú autonómiu, ktorá by prakticky znamenala jejabsolútnu zvrchovanosť. 36. Moderná požiadavka autonómie ovplyvnila aj katolícku morálnu teológiu. Hocitáto sama nikdy nechcela stavať ľudskú slobodu proti Božiemu zákonu, ani nikdynespochybňovala najhlbší náboženský základ mravných noriem, predsa len sa dalapohnúť k tomu, aby znova zvážila úlohu rozumu a viery pri určovaní mravných

noriem, ktoré sa vzťahujú na mravy "tohto sveta", na správanie voči sebe samému,voči iným i voči svetu vecí. Treba však priznať, že v tomto úsilí o prehodnotenie možno nájsť isté požiadavky,ktoré zväčša patria do lepšej tradície katolíckeho myslenia. Z podnetu Druhéhovatikánskeho koncilu60 sa vynaložilo úsilie rozvinúť dialóg s dnešnou kultúrou aobjasniť racionálny - teda všetkým zrozumiteľný a sprostredkovateľný - charaktermravných noriem, ktoré obsahuje prirodzený mravný zákon.61 Ďalej sa potvrdilvnútorný rozmer etických požiadaviek, ktoré z neho vychádzajú, ale nekladú sa vôliza povinnosť prv, než by ich uznal ľudský rozum, presnejšie svedomie jednotlivca. Keďže sa však zabudlo na to, že ľudský rozum závisí od Božej múdrosti a že vsúčasnom stave závisí od Božej múdrosti a že v súčasnom stave padlejprirodzenosti je Božie zjavenie nevyhnutnosťou a zároveň skutočnosťou, ktorávedie k poznávaniu mravných právd týkajúcich sa aj prirodzeného poriadku,niektorí dospeli až k tomu, že presadzujú úplnú nezávislosť rozumu v oblastimravných noriem, ktoré sa vzťahujú na správne usporiadanie života na tomtosvete: tieto normy by mali ostávať výlučne v rámci "ľudskej" morálky a predstavovaťzákon, ktorý by si človek sám sebe slobodne ukladal a ktorého pôvod by spočívaliba v ľudskom rozume. Za pôvodcu tohto zákona by sa nijako nemohol považovaťBoh, iba ak v tom zmysle, že ľudský rozum využíva svoju slobodnú zákonotvornosťna základe úplného a pôvodného Božieho splnomocnenia daného človeku. Tietomienky sú v rozpore so Svätým písmom a nepretržitým učením Cirkvi a priviedli ktomu, že sa popiera Božie autorstvo prirodzeného mravného zákona a účasťčloveka používajúceho rozum na večnom zákone, ktorý sám netvorí. 37. Aby sa mravný život udržal v kresťanskom rámci, niektorí odborníci v morálnejteológii zaviedli katolíckej náuke63 odporujúci rozdiel medzi etickým poriadkompochádzajúcim od človeka a patriacim iba do tohto sveta a poriadkom spásy, vktorom sú dôležité iba určité zámery a vnútorné postoje voči Bohu a blížnemu. Vdôsledku toho sa dospelo k tomu, že sa popiera jestvovanie špecifického akonkrétneho, pre všetkých platného a trvalého mravného obsahu v Božom zjavení:Božie slovo vraj prináša iba povzbudenie a všeobecné napomenutie, ktoré potomlen slobodný rozum naplní naozaj "objektívnymi" obsahmi, viažúcimi sa nahistorickú situáciu. Takto vymedzená autonómia vedie k tomu, že sa popiera ajvlastná doktrinálna autorita Cirkvi a jej Učiteľského úradu v oblasti mravnýchnoriem zameraných na takzvané "ľudské dobro"; tie akoby neboli obsiahnuté vzjavení a nemali nijakú závažnosť pre duchovnú spásu. Výsledkom takéhoto výkladu autonómie ľudského rozumu sú tézy nezlučiteľné skatolíckym učením. V tejto súvislosti je nevyhnutné vysvetliť základné pojmy ľudskej slobody amravného zákona, ako aj ich hlboké a vnútorné vzťahy vo svetle Božieho slova aživej tradície Cirkvi. Len takto bude možné odpovedať na oprávnené požiadavkyľudského rozumu, ak pripustíme správne prvky niektorých predstáv dnešnejmorálnej teológie a nedovolíme, aby tézy opierajúce sa o chybné ponímanieautonómie uškodili mravnému dedičstvu Cirkvi. Boh chcel ponechať človeku "možnosť rozhodnúť sa" (Sir 15,14) 38. Citujúc slová z Knihy Sirachovho syna, Druhý vatikánsky koncil vysvetľuje"pravú slobodu", ktorá "je vznešeným znakom Božieho obrazu v človeku": "Bohtotiž človeku "ponechal možnosť rozhodnúť sa", aby dobrovoľne hľadal svojhoStvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc dosiahol plnú a blaženú dokonalosť."64 Tietoslová poukazujú na obdivuhodnú hĺbku spoluúčasti na Božom panovaní, ku ktorejbol človek prizvaný: ukazujú, že vláda človeka sa istým spôsobom vzťahuje nasamého človeka. V teologických úvahách o ľudskej slobode sa tento aspektdôrazne potvrdzuje a vysvetľuje sa ako kraľovanie. Svätý Gregor z Nissy napríklad

píše: "Aj duch prejavuje svoju kráľovskú a vznešenú hodnosť... tým, že nikohoneuznáva ako pána a všetko robí podľa svojho úsudku; sám seba riadineobmedzenou a najvyššou zvrchovanou mocou, ako sa mu páči. Veď napokonkomu inému to prislúcha, ak nie kráľovi?... tak aj prirodzenosť človeka založenátak, aby vládla nad ostatnými stvoreniami vďaka podobnosti s kráľom tohtovesmíru, bola povýšená na živý obraz, s ktorým je spojená hodnosť i menopravzoru."65 Už spravovanie sveta predstavuje pre človeka veľkú úlohu a vážnu povinnosť, čojeho slobodu zaväzuje poslušnosťou voči Stvoriteľovi: "...a naplňte zem! Podmaňtesi ju" (Gn 1,28). Tak patrí jednotlivcom a rovnako aj ľudským spoločenstvámoprávnená autonómia, ktorej venuje koncilová konštitúcia Gaudium et spesosobitnú pozornosť. Je to autonómia pozemských skutočností, čo znamená, že"stvorené veci a samotné spoločenstvá majú vlastné zákony a hodnoty, ktoré máčlovek postupne poznávať, uplatňovať a usporadúvať".66 39. No nielen svet, ale aj sám človek bol zverený svojej vlastnej starostlivosti azodpovednosti. Boh mu ponechal "možnosť rozhodnúť sa" (Sir 15,14), aby hľadalsvojho Stvoriteľa a slobodne dospel k dokonalosti. Dosiahnuť dokonalosť znamenávybudovať v sebe túto dokonalosť vlastným úsilím. Lebo ak človek riadiac svetformuje ho podľa vlastného rozumu a vôle, tak konajúc dobré skutky upevňuje,rozvíja a ustaľuje v sebe podobnosť s Bohom. Koncil však varuje pred nesprávnym chápaním autonómie pozemských vecí, že"stvorené veci sú nezávislé od Boha a že človek ich môže používať bez ohľadu naBoha".67 Takéto chápanie autonómie má osobitne škodlivé účinky, ak sa vzťahujena človeka, lebo vtedy nakoniec vyúsťuje do popierania Boha: "Veď stvorenie bezStvoriteľa zaniká... Ba zabúdaním na Boha sa zatemňuje samo stvorenstvo."68 40. Učenie Koncilu potvrdzuje aktívnu úlohu ľudského rozumu pri objavovaní auplatňovaní mravného zákona: mravný život vyžaduje tvorivé myslenie avynaliezavosť, ktorá je vlastná človeku a je zdrojom i príčinou jej vedoméhokonania; na druhej strane rozum čerpá svoju pravdu a autoritu z večného zákona,ktorý nie je ničím iným ako Božou múdrosťou.69 Základom mravného života je tedaprincíp "oprávnenej autonómie" človeka,70 ktorý je osobným subjektom svojichčinov. Mravný zákon pochádza od Boha a v ňom vždy nachádza svoj prameň, alena základe prirodzeného rozumu, ktorý má svoj pôvod v Božej múdrosti, je tentozákon súčasne zákonom vlastným človeku. Prirodzený zákon totiž, ako bolopovedané, "nie je nič iné ako Bohom vliate svetlo rozumu, vďaka ktorémupoznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Bohčloveku pri stvorení."71 Náležitá autonómia praktického rozumu znamená, žečlovek má v sebe vlastný zákon prijatý od Stvoriteľa. Autonómia rozumu všakneznamená, že rozum si sám tvorí mravné dobro a normy.72 Keby táto autonómiapopierala účasť praktického rozumu na múdrosti Stvoriteľa a Božieho Zákonodarcualebo keby mala nabádať k akejsi slobode pri tvorení mravných noriem, ktorézávisia od historických okolností alebo od rôznych spoločenstiev a kultúr, takátoproklamovaná autonómia by odporovala učeniu Cirkvi o pravde o človeku.73Znamenala by smrť pravej slobody: "Zo stromu poznania dobra a zla, z tohonejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš" (Gn 2,17). 41. Pravá mravná autonómia človeka vôbec neznamená odmietnutie, ale naopakprijatie mravného zákona čiže Božieho prikázania: "Pán, Boh, však takto prikázalčlovekovi..." (Gn 2,16). Sloboda človeka a Boží zákon sú navzájom v súlade atakmer sa prelínajú, kým človek slobodne poslúcha Boha a Boh sám ponúkačloveku nezištnú láskavosť. Poslušnosť voči Bohu teda nie je, ako niektorídokazujú, heteronómiou, ako keby mravný život bol podriadený absolútnejvšemohúcnosti, ktorá je mimo človeka a v protiklade s jeho slobodou. Keby všakheteronómia morálky naozaj znamenala pre človeka odopretie možnosti

rozhodovať o sebe a vnucovanie noriem cudzích jeho dobru, odporovala byzjaveniu zmluvy a vykupiteľského vtelenia. Heteronómia tohto druhu by bola akýmsiodcudzením, ktoré odporuje Božej múdrosti a rovnako aj ľudskej osobe. Niektorí však oprávnene hovoria o teonómii alebo o účastníckej teonómii, pretožeslobodná poslušnosť človeka voči Božiemu zákonu v skutočnosti obsahuje účasťľudského rozumu a vôle na Božej múdrosti a prozreteľnosti. Keď Boh zakazuječloveku, aby jedol "zo stromu poznania dobra a zla", potvrdzuje, že mu od začiatkuchýba toto "poznanie", ale že má na ňom účasť vďaka svetlu prirodzeného rozumua Božieho zjavenia, ktoré mu ukazujú požiadavky i výzvy večnej múdrosti. Zákonteda treba považovať za prejav Božej múdrosti: keď sa mu sloboda podriaďuje,podriaďuje sa pravde stvorenia. Preto treba v slobode ľudskej osoby poznávaťobraz a blízkosť Boha, "ktorý... je vo všetkých" (porov. Ef 4,6); takisto trebavyznávať majestát Boha vesmíru a uctievať svätosť zákona pochádzajúceho odBoha, ktorý všetko nekonečne prevyšuje. Boh je vždy väčší.74 Blažený človek, čo má záľubu v zákone Pánovom (porov. Ž 1,1-2) 42. Keďže sloboda človeka je vytvorená podľa Božej vôle, svojou poslušnosťouvoči Božiemu zákonu nielenže nie je popieraná, ale iba vďaka tejto poslušnostiostáva v pravde a zodpovedá dôstojnosti človeka, ako jasne píše Koncil:"Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnejvoľby, to jest podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zoslepého popudu alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človeknadobudne, keď sa oslobodí spod každého područia vášní a na ceste za svojímcieľom si slobodne volí dobro a s vynachádzavou príčinlivosťou si úspešnezabezpečuje vhodné prostriedky."75 Ak chce človek smerovať k Bohu, k tomu, ktorý "jediný je dobrý", musí slobodnekonať dobro a vyhýbať sa zlu. Preto je nevyhnutné, aby človek vedel rozoznávaťdobré od zlého. Deje sa tak predovšetkým vďaka svetlu prirodzeného rozumu,ktoré je odrazom jasu Božej tváre v človeku. V tomto zmysle píše sv. Tomáš,komentujúc verš 4. žalmu: "Keď žalmista povedal: "Obetujte pravú obetu" (Ž 4,6),akoby sa niektorí pýtali, čo je to pravá obeta, dodáva: Mnohí hovoria: Kto námukáže dobro? Odpovedajúc na túto otázku, hovorí: Svetlo tvojej tváre, Pane, bolodo nás vpísané; akoby svetlo prirodzeného zákona, nebolo ničím iným nežodrazom Božieho svetla v nás."76 Z toho vyplýva, prečo sa tento zákon voláprirodzený: takto sa nazýva nielen vzhľadom na nerozumné bytosti, ale pretožerozum, ktorý tento zákon vyhlasuje, prislúcha ľudskej prirodzenosti.77 43. Druhý vatikánsky koncil pripomína, že "najvyššou normou ľudského života jesám večný, objektívny a všeobecný Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti aláske usporadúva, usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti. Bohrobí človeka účastným na tomto svojom zákone, takže pod láskavým vedenímBožej prozreteľnosti môže človek čoraz lepšie spoznávať nemennú pravdu."78 Koncil poukazuje na "klasické" učenie o večnom Božom zákone. Svätý Augustínho definuje ako "rozum alebo vôľu Boha, ktorá prikazuje zachovávať prirodzenýporiadok a zakazuje ho porušovať";79 svätý Tomáš ho stotožňuje s "plánom Božejmúdrosti aj preto, že... všetko sa prostredníctvom neho hýbe k určenému cieľu".80A Božia múdrosť je prozreteľnosť, láska, ktorá sa starostlivo ujíma. Boh sa tedasám naozaj stará o všetko stvorenie a miluje ho (porov. Múd 7,22; 8,11). O ľudí savšak Boh stará ináč ako o ostatné stvorenia: nie "zvonku" zákonmi prírody, ale"zvnútra" rozumom, ktorý keď pomocou prirodzeného svetla spozná večný Božízákon, je schopný ukázať samému človeku správnu cestu slobodného konania.81Týmto spôsobom teda Boh pozýva človeka k účasti na svojej prozreteľnosti, lebochce spravovať svet pomocou človeka, teda jeho rozumu a zodpovednejstarostlivosti: a to nielen svet prírody, ale aj svet ľudských osôb. V tejto súvislosti sa

prirodzený zákon javí ako ľudský prejav večného Božieho zákona: "Okrem iného" -píše svätý Tomáš - "je rozumné stvorenie naozaj vynikajúcim spôsobompodriadené Božej prozreteľnosti, pretože samo sa stáva účastným naprozreteľnosti, keďže sa stará o seba aj o druhých. Má teda účasť na večnomrozume, vďaka ktorému má prirodzený sklon k vhodnému konaniu a cieľu; a takátoúčasť rozumného stvorenia na večnom zákone sa nazýva prirodzený zákon."82 44. Cirkev sa často odvolávala na učenie svätého Tomáša o prirodzenom zákonea prijala ho do svojho učenia o mravnosti. Tak náš predchodca Lev XIII. vysvetlilzásadnú podriadenosť ľudského rozumu a ľudského zákona Božej múdrosti aBožiemu zákonu. Keď povedal, že "prirodzený zákon je vpísaný a vrytý do duševšetkých ľudí a každého jednotlivca, pretože je to sám ľudský rozum, čo prikazujedobre robiť a zakazuje hrešiť", odvoláva sa Lev XIII. na "vyšší rozum" božskéhoZákonodarcu: "Tieto príkazy ľudského rozumu však nemôžu mať moc zákona, ibaak by boli hlasom a tlmočníkom vyššieho rozumu, ktorému náš duch i slobodamusia byť podriadené." Moc zákona totiž spočíva v jeho moci ukladať povinnosti,udeľovať práva a určovať tresty za isté spôsoby správania: "To všetko by očividnenemohlo byť v človeku, keby si on sám ako najvyšší zákonodarca dával normu presvoje konanie." "Z toho teda vyplýva," ako nakoniec uzatvára, "že prirodzený zákonje sám večný zákon vložený do bytostí obdarených rozumom, ktorý ich usmerňuje knáležitému konaniu a cieľu: je to sám večný rozum Stvoriteľa a správcu celéhosveta."83 Človek môže spoznávať dobro a zlo pomocou rozlišovania, čo aj robí sámvlastným rozumom, predovšetkým rozumom osvieteným Božím zjavením a vierou,mocou zákona, ktorý Boh dal vyvolenému ľudu, odpočiatku vedenému príkazmiudelenými na Sinaji. Izrael bol povolaný, aby prijal a rozvíjal Boží zákon akovýznamný dar a znamenie vyvolenia a Božej zmluvy aj ako záruku Božiehopožehnania. Tak sa Mojžiš obrátil na synov Izraela s otázkou: "Veď kdeže je národtaký mocný, ktorý by mal nablízku svojich bohov tak, ako je Pán, Boh náš,kedykoľvek k nemu voláme? A kdeže je národ taký slávny, čo by mal (také)spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je tento celý zákon, ktorý vám dnespredkladám?" (Dt 4,7-8). V žalmoch možno nájsť chvály, pocity vďačnosti a úctyvoči Božiemu zákonu, ktoré podnietili vyvolený ľud, aby ich zložil, zároveň spovzbudením uznať Boží zákon, hĺbať o ňom a preniesť ho do života: "Blaženýčlovek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov aninevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákonerozjíma dňom i nocou" (Ž 1,1-2); "Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu.Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Rozhodnutia Pánovesú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči" (Ž 19,8-9). 45. Cirkev s vďačnosťou prijíma celý poklad zjavenia, s láskou ho chráni, snábožnou mysľou opatruje, pričom plní svoje poslanie autentickým výkladomBožieho zákona vo svetle evanjelia. Okrem toho Cirkev prijíma ako dar nový zákon,ktorý je "naplnením" Božieho zákona v Kristovi Ježišovi a v jeho Duchu: je to"vnútorný" zákon (porov. Jer 31,31-33), "napísaný nie atramentom, ale Duchomživého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca" (2Kor3,3); zákon dokonalosti a slobody (porov. 2Kor 3,17); je to "zákon Ducha, ktorýdáva život v Kristovi Ježišovi" (Rim 8,2). O tomto zákone píše svätý Tomáš: "Najednej strane môže byť tento zákon nazvaný aj Duchom Svätým... ale v dušiprebývajúci Duch Svätý nielen poúča, čo treba robiť, keď osvecuje rozum prikonaní, ale aj nabáda myseľ k správnemu konaniu... Na druhej strane môže byťzákon ducha nazvaný aj účinkom Ducha Svätého, teda vierou, ktorá sa prejavuje vláske (porov. Gal 5,6): ktorá z vnútra poúča o tom, čo treba konať... a nabáda cit kukonaniu."84 Hoci v úvahách morálnej teológie sa zvyčajne rozlišuje medzi zákonom, ktorý dal

alebo zjavil Boh, a medzi prirodzeným zákonom a v pláne spásy zase medzi"starým" a "novým" zákonom, nemožno zabúdať, že tieto i ďalšie užitočnérozlišovania sa vzťahujú na zákon, ktorého pôvodcom je jeden a ten istý Boh, a žeten zákon je vždy určený ľuďom. Rozličné spôsoby, ktorými sa Boh v dejinách staráo človeka a svet, nielenže si navzájom neodporujú, ale naopak, podporujú sa aprelínajú. Veď všetky majú svoj začiatok i cieľ v pláne plnom múdrosti a lásky,ktorým Boh predurčil ľudí k tomu, aby sa stali "podobnými obrazu jeho Syna" (Rim8,29). V tomto pláne slobodu človeka nič neohrozuje, ale naopak, iba prijatím tohtoplánu sa sloboda upevňuje. "Ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach" (Rim 2,15) 46. Dnes sa znova s nezvyčajnou silou kladie do popredia domnelý rozpor medzislobodou a zákonom z hľadiska prirodzeného zákona a menovite z hľadiskaprirodzenosti. V skutočnosti diskusie o prirodzenosti a slobode vždy sprevádzaliskúmanie mravnosti a priostrili sa najmä za renesancie a reformácie, ako možnozistiť z učenia Tridentského koncilu.85 Podobným napätím, aj keď v inom zmysle, je poznačená aj naša doba: záľuba vempirickom pozorovaní, postupy a cesty vedeckej objektivizácie, technický pokrok,isté formy liberalizmu spôsobili, že sa oba pojmy dostali navzájom do protikladu,akoby dialektika - ak nie rovno konflikt - medzi slobodou a prirodzenosťou bolaštrukturálnou charakteristikou ľudských dejín. V predchádzajúcich dobách sausudzovalo, že "prirodzenosť" robí človeka celkom podriadeným jeho dynamizmu ijeho determinizmu. Aj dnes sa mnohým zdá, že priestorovo-časové podmienkysveta prístupného zmyslovému vnímaniu, fyzikálno-chemické konštanty, telesnépopudy, duševné sklony, spoločenské tlaky sú jedinými rozhodujúcimi faktormiľudskej skutočnosti. V tejto súvislosti sa aj o mravných skutočnostiach, napriek ichosobitosti, často hovorí ako štatisticky vyjadriteľných údajoch, ako o zvykochviditeľných či vysvetliteľných iba kategóriami psychosociálnych mechanizmov. A takniektorí bádatelia v oblasti etiky, ktorí sa profesionálne zaoberajú postojmi a činmičloveka, môžu podliehať pokušeniu posudzovať svoju učenosť, ak nie svoje pokynypodľa štatistického spracovania vzhľadom na konkrétne ľudské správanie a mravnénázory väčšiny ľudí. Naproti tomu iní odborníci v morálke, vedomí si potreby vychovávať k hodnotám,vidia hodnotu slobody, ale často ju chápu v opozícii alebo v kontraste s materiálnoua biologickou prirodzenosťou, nad ktorou by mala postupne získavať prevahu.Preto majú rôzne koncepcie tú spoločnú črtu, že nehľadia na prírodu ako nastvorenú a neuznávajú jej integritu. Podľa mienky niektorých je prirodzenosť dobráiba ako materiál pre ľudské konanie a moc: treba ju celkom zmeniť, ba sloboduprekonať, keďže ju údajne obmedzuje a popiera. Podľa názoru ďalších nachádzajúmiesto v neobmedzenom rozmachu moci človeka alebo jeho slobody ekonomické,sociálne, ba aj kultúrne a mravné hodnoty: prirodzenosť by tu znamenala všetko,čo je v človeku a vo svete mimo dosahu slobody. Takto chápaná prirodzenosť by vtomto zmysle na prvom mieste zahŕňala ľudské telo, jeho zloženie i jeho sily: vprotiklade k týmto fyzickým zložkám by stálo to, čo "sa vytvára", teda "kultúra" akodielo a produkt slobody. Takto chápaná ľudská prirodzenosť by sa mohla redukovaťna výlučne biologický alebo sociálny materiál, ktorý by bol vždy k dispozícii. To v konečnom dôsledku znamená, že sloboda sa definuje sama osebe a že sauznáva ako požiadavka, ktorá tvorí samu seba i svoje hodnoty. Takto by človeknapokon ani nemal prirodzenosť a sebe samému by bol skrze seba dôvodomjestvovania. Človek by nebol nič iné ako slobodou seba samého! 47. V tejto súvislosti vznikli proti tradičnému chápaniu prirodzeného zákonanámietky zo strany fyzicizmu a naturalizmu: takéto chápanie by totiž predkladaloako mravné také zákony, ktoré sú v skutočnosti iba biologické. Takto by sa príliš

povrchne pripisovala niektorým ľudským spôsobom správania trvalá a nemeniteľnáhodnota a na tom základe by sa vytvorili všeobecne platné mravné zákony. Ajpodľa mienky niektorých teológov našla by sa "biologická alebo naturalistickáargumentácia" tohto druhu i v niektorých dokumentoch Učiteľského úradu Cirkvi,hlavne v tých, čo sa týkajú sexuálnej a manželskej etiky. Podľa naturalistickéhochápania sexuálneho aktu by boli ako mravne neprípustné používanieantikoncepcie, priama sterilizácia, sebaukájanie, predmanželské spolužitie,homosexuálne styky, ako aj umelé oplodnenie. Predsa však podľa mienky týchtoteológov keby sa tieto skutky považovali za zlé, nezohľadňoval by sa človekdostatočne spravodlivo ako rozumná a slobodná bytosť, ani kultúrna podmienenosťvšetkých mravných noriem. Tí istí tvrdia, že človek ako rozumná bytosť nielenmôže, ale musí slobodne rozhodovať o zmysle svojich skutkov. Toto "rozhodovanieo zmysle" musí, samozrejme, zohľadňovať mnohoraké hranice človeka, ktorý máisté telesné i historické danosti. Ďalej musí brať do úvahy spôsoby života avýznamy, ktoré získavajú v príslušnej kultúre. A predovšetkým musí zachovávaťnajdôležitejšie prikázanie čiže lásku k Bohu a k blížnemu. Avšak Boh - tvrdia ďalej -stvoril človeka ako rozumnú bytosť a "ponechal ho v moci svojho rozhodovania" aželá si, aby svoj život utváral samostatne a rozumne. Láska k blížnemu by malaznamenať predovšetkým alebo výlučne úctu voči svojej vlastnej schopnostirozhodovať o sebe samom. Vlastné spôsoby ľudského správania, ako aj takzvané"prirodzené sklony" by podľa toho určovali nanajvýš všeobecnú orientáciusprávneho konania, ale nemohli by zaviesť mravné hodnotenie jednotlivýchľudských činov, z hľadiska podmienenosti také komplikované. 48. Vzhľadom na túto interpretáciu treba pozorne zvážiť, ktorý vzťah medzislobodou a ľudskou prirodzenosťou je správny, a najmä presvedčiť sa, aké miestozaujíma v otázkach prirodzeného zákona ľudské telo. Sloboda, ktorá chce byť absolútna, považuje ľudské telo za surový prvok, zbavenýzmyslu a mravných dobier, kým mu sama nedá zmysel. Ľudská prirodzenosť a telosa preto javia ako vstupné predpoklady alebo začiatky, materiálne nevyhnutné prevoľbu slobody, ale len vonkajšie vzhľadom na osobu, subjekt a ľudské konanie. Ichdynamizmy by sa nemohli považovať za ukazovatele pri mravnej voľbe, pretožekonečným cieľom týchto sklonov by boli iba fyzické "dobrá", ktoré niektorí nazývajú"predmorálnymi". Pokus odvolávať sa na ne a hľadať v nich racionálne náznaky premravný poriadok treba považovať za prejav fyzicizmu alebo biologizmu. V tejtosúvislosti napätie medzi slobodou a takto zredukovanou prirodzenosťou znamenározpoltenie samého človeka. Takáto teória morálky nezodpovedá pravde o človeku a jeho slobode. Odporujetotiž učeniu Cirkvi o jednote človeka, ktorého rozumná duša je sama osebe abytostne formou tela.86 Duchovná a nesmrteľná duša je princípom jednoty človeka,je tým, vďaka čomu jestvuje ako jednotka - jednotka telom i dušou87 - ako osoba.Tieto definície nepoukazujú iba na to, že aj telo, ktorému je prisľúbené vzkriesenie,bude mať účasť na sláve, ale pripomínajú aj väzby rozumu a slobodnej vôle stelesnými i zmyslovými schopnosťami. Osoba je aj spolu s telom úplne zverenásebe samej a práve v jednote duše a tela sa stáva subjektom svojich mravnýchskutkov. Svetlom rozumu a za podpory čnosti odkrýva vo svojom tele vopredohlasujúce znamenia, výraz, rovnako aj prísľub sebadarovania v zhode s múdrymzámerom Stvoriteľa. Rozum, ktorý má na pamäti dôstojnosť ľudskej osoby - ktorása musí potvrdiť sebou samou - chápe osobitnú mravnú hodnotu niektorých dobier,ku ktorým osoba prirodzene prejavuje sklony. No pretože ľudskú osobu nemožnoredukovať na akúsi slobodu, ktorá rozhoduje sama o sebe, ale robí si nárok naurčitú duchovnú i telesnú štruktúru, potom prvotná mravná povinnosť milovať i vážiťsi ľudskú osobu, ktorá je vždy cieľom, nie čírym nástrojom, vnútorne zahŕňa aj úctuk viacerým základným dobrám, ktorej nedostatok vedie k relativizmu a svojvôli.

49. Náuka, ktorá oddeľuje mravné konanie od telesných dimenzií, stojí v protiklades učením Svätého písma a tradície: v zmenenej podobe oživuje staré bludy, ktoréCirkev vždy odmietala, lebo redukujú ľudskú osobu na akúsi "duchovnú", čistoformálnu slobodu. Toto oklieštenie zaznáva mravný význam tela i s ním súvisiacichčinov (porov. 1Kor 6,19). Podľa apoštola Pavla nie sú dedičmi Božieho kráľovstva"smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov anizlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči" (1Kor 6,9-10). Toto odsúdenie -ktoré potvrdil Tridentský koncil88 - ráta za "smrteľné hriechy alebo zakázanépraktiky" určité zvyky, ktorých dobrovoľné vykonávanie zbavuje veriacich večnéhodedičstva. Lebo telo a dušu nemožno od seba oddeľovať: v osobe, v dobrovoľnekonajúcom subjekte a v dobrovoľnom úkone spolu pretrvávajú alebo hynú. 50. Teraz možno pochopiť pravý zmysel prirodzeného zákona, ktorý sa vzťahujena vlastnú a pôvodnú prirodzenosť človeka, totiž na "prirodzenosť ľudskejosoby",89 ktorou je sama osoba v jednote duše a tela, totiž v jednote svojich takduchovných, ako aj biologických sklonov i iných špecifických zvláštnostínevyhnutných na dosiahnutie konečného cieľa. "Prirodzený mravný zákon vyjadrujea predpisuje ciele, práva a povinnosti, ktoré sa zakladajú na telesnej i duchovnejprirodzenosti ľudskej osoby. Tento zákon nemožno považovať len za biologickúnormu, ale treba ho definovať ako racionálny poriadok, podľa ktorého je človekStvoriteľom povolaný žiť a ovládať i riadiť svoje konanie, osobitne používať svojetelo a mať z neho úžitok."90 Napríklad pôvod a základ povinnosti ďalšiehozachovania ľudského života treba hľadať v pravej dôstojnosti vlastnej osoby, a niejednoducho v prirodzenej túžbe zachovať vlastný fyzický život. Takto ľudský život,hoci je pre človeka základným dobrom, nadobúda mravný význam až vo vzťahu kdobru osoby, ktoré si treba vždy vážiť kvôli nemu samému: zatiaľ čo zabiťnevinného človeka nie je nikdy dovolené, obetovať vlastný život pre blížneho alebopre dosvedčenie pravdy (porov. Jn 15,13) je dovolené, ba dokonca chválitebné činevyhnutné. V pravom zmysle slova ľudský význam tela možno v skutočnostipochopiť iba vtedy, ak sa na osobu hľadí ako na "jednotný celok", ako na "dušuvyjadrenú v tele a telo formované nesmrteľným duchom".91 Totiž prirodzené sklonysa utvárajú ako mravné v tej miere, v akej sa vzťahujú na ľudskú osobu a na jejskutočné účinkovanie, ktoré sa môže realizovať výlučne v ľudskej prirodzenosti.Keď Cirkev odmieta manipulácie s telesnosťou, ktoré menia jej ľudský význam,slúži človeku a ukazuje mu cestu pravej lásky, na ktorej jedine môže naozaj nájsťBoha. Takto chápaný prirodzený zákon neposkytuje možnosť oddeľovať slobodu odprirodzenosti: medzi nimi totiž existuje vzájomné puto a hlboké spoločenstvo. "Ale od počiatku to nebolo tak" (Mt 19,8) 51. Zdanlivý konflikt medzi slobodou a prirodzenosťou sa odráža aj vovysvetľovaní niektorých osobitných aspektov prirodzeného zákona, predovšetkýmna jeho univerzálnosti a nemennosti. "Kdeže sú zapísané tie pravidlá," položil si otázku svätý Augustín, "ak nie v kniheonoho svetla, ktoré sa nazýva pravda, odkiaľ pochádza každý spravodlivý zákon aprenáša sa do srdca človeka konajúceho spravodlivo, pričom sa v ňom neusídli, alesa doň vtláča, ako sa obraz vtláča z prsteňa do vosku, ale prsteň neopúšťa?"92Mocou tejto "pravdy" sa prirodzený zákon stáva univerzálnym. Pretože je vpísaný do rozumnej prirodzenosti osoby, zaväzuje každého človekaobdareného rozumom bez ohľadu na historické obdobie. Aby vo svojom osobitnompostavení dosiahol dokonalosť, človek je povinný konať dobro, vyhýbať sa zlu,starať sa o odovzdávanie a zachovanie života, zušľachťovať a rozmnožovaťbohatstvo zmyslami vnímateľného sveta, zabezpečovať sociálne potreby, hľadaťpravdu, robiť dobro, uvažovať nad krásnom.93 Rozpor medzi slobodou jednotlivcov a prirodzenosťou spoločnou pre všetkých

ľudí, ktorí zdôrazňujú niektoré súčasné, veľmi vplyvné filozofické teórie, bránirozumu prijať univerzálnosť prirodzeného zákona. No keďže tento vyjadrujedôstojnosť ľudskej osoby a kladie základy jej práv a základných povinností, je vosvojich príkazoch univerzálny a jeho autorita je záväzná pre všetkých ľudí. Tátouniverzalita nie je nevšímavá k jedinečnosti ľudských bytostí, ani neodporujejedinečnosti a neopakovateľnej prirodzenosti každej osoby: naopak, práve v nejtkvie všetko ľudské konanie, ktoré potvrdzuje univerzálnosť pravého dobra. Ak sanaše skutky podriaďujú spoločnému zákonu, budujú pravé spoločenstvo osôb a spomocou Božej milosti uskutočňujú lásku, ktorá je "zväzkom dokonalosti" (Kol3,14). Ak však zákonom pohŕdajú alebo ho z vlastnej viny či z objektívnej príčinynepoznajú, narúšajú spoločenstvo osôb na škodu jednotlivcov. 52. Je spravodlivé a dobré, aby vždy a všetci slúžili Bohu, vzdávali mu náležitúčesť a úprimne si ctili rodičov. Takéto pozitívne zákony, ktoré prikazujú konať právetieto skutky a zaujímať určité postoje, majú záväznosť a sú nemenné;94 a týmistým dobrom spájajú všetkých ľudí všetkých vekov, ktorí sú stvorení pre "to istépovolanie a Božie určenie".95 Tieto univerzálne a trvalé zákony zodpovedajúpoznatkom praktického rozumu a podľa úsudku svedomia sa aplikujú na jednotlivéskutky. Konajúci subjekt si privlastňuje pravdu uloženú v zákone: prisvojuje si juako svoju vlastnú pravdu prostredníctvom skutkov a zodpovedajúcich čností. Ajnegatívne príkazy prirodzeného zákona platia všeobecne: zaväzujú všetkých akaždého, vždy a za každých okolností. Ide totiž o zákazy zakazujúce isté činy vždya navždy, bez akejkoľvek výnimky, pretože voľba takýchto skutkov sa nijakonezhoduje s dobrou vôľou konajúcej osoby, ako ani s jej povolaním k životu sBohom a k spoločenstvu s blížnymi. Nikto sa nikdy nesmie previniť proti príkazom,ktoré sú všetci a za každú cenu povinní dodržiavať, a v komkoľvek, a najmä v sebenesmie urážať osobnú, všetkým spoločnú dôstojnosť. Napokon že iba negatívne príkazy zaväzujú vždy a za každej situácie, ešteneznamená, žeby zákazy mali v mravnom živote väčšiu váhu ako povinnosť konaťdobro, ktorá je naznačená pozitívnymi príkazmi. Dôvod je skôr tento: prikázanielásky k Bohu a k blížnemu nemá vo svojej pozitívnej dynamike nijakú hornúhranicu, ale zato má spodnú, ktorej prekročením sa porušuje príkaz. Navyše to, čotreba v istej situácii urobiť, závisí od okolností, ktoré nemožno vopred predvídať;naopak, jestvujú isté spôsoby konania, ktoré sa nikdy za žiadnych okolnostínemôžu považovať za primerané riešenie, zodpovedajúce dôstojnosti osoby.Konečne vždy sa môže stať, že človek donútený silou alebo inými okolnosťaminemôže dokončiť nejaké dobré skutky; nikdy však nemôže byť donútený vykonaťisté skutky, najmä ak je pripravený radšej podstúpiť smrť ako dopustiť sa zlého. Cirkev vždy učila, že si nikdy neslobodno voliť spôsoby zakázané mravnýmipríkazmi, ktoré sú v Starom i Novom zákone negatívne formulované. Ako už bolopovedané, sám Ježiš potvrdzuje nemennosť týchto zákazov: "Ak chceš vojsť doživota, zachovávaj prikázania... Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeškrivo svedčiť!" (Mt 19,17-18). 53. Vysoká citlivosť človeka dnešnej doby pre históriu a kultúru nabáda niektorýchpochybovať o nemennosti prirodzeného zákona, teda o "objektívnych normáchmravnosti",96 ktoré sú záväzné pre všetkých ľudí žijúcich v prítomnosti, vbudúcnosti, ako aj v minulosti: ako možno tvrdiť, že úsudky a argumentysformulované v minulých dobách platia vždy a pre všetkých, keď sa nevedelo, akýpokrok ľudstvo dosiahne? Nemožno poprieť, že človek vždy žije v istej osobitnej kultúre, ale nemožno tvrdiťani to, že sa v nej naplno realizuje. Napokon vývoj kultúr ukazuje, že v človekuexistuje čosi, čo tieto kultúry presahuje. To "čosi" je práve prirodzenosť človeka:ona sama je mierou kultúry a zároveň predpokladom toho, že sa človek nestaneotrokom nejakej kultúry, ale že upevní svoju osobnú dôstojnosť životom v zhode s

hlbokou pravdou o svojom bytí. Pochybnosť o základných a trvalých prvkochčloveka súvisiacich s jeho telesnou dimenziou odporuje nielen spoločnejskúsenosti, ale v skutočnosti robí nepochopiteľnou Ježišovu zmienku o "počiatku"tam, kde sociálne a kultúrne podmienky zdeformovali pôvodný zmysel a úlohuniektorých mravných noriem (porov. Mt 19,1-9). V tomto zmysle "Cirkev tvrdí, ženapriek všetkým zmenám je mnoho vecí, ktoré sa nemenia a ktoré majú svojnajhlbší základ v Kristovi, ktorý je včera, dnes, sám a naveky".97 On je počiatok,ktorý tým, že vzal na seba ľudskú prirodzenosť, celkom odhalil jej podstatné prvky ajej dynamiku lásky k Bohu a blížnemu.98 Nepochybne treba hľadať a nachádzať formuláciu všeobecných a trvalýchmravných noriem, ktorá by väčšmi zodpovedala rozličným druhom kultúry, takže byčoraz lepšie vyjadrovala osobitosti doby a umožňovala pochopiť i autentickyvysvetliť ich pravdu. Táto pravda mravného zákona - tak isto ako "poklad viery" - sapo stáročia rozvíja: totiž normy, čo ju vyjadrujú, sú vo svojej podstate pevné, alepodľa rôznych historických okolností ich vždy "v tom istom zmysle a zámerne"99musí definovať Učiteľský úrad Cirkvi; jeho úsudok sa opiera o pochopeniaformulácie, ktoré sú vlastné rozumu veriacich a teologickému skúmaniu a ktoréúsudok predchádzajú a sprevádzajú.100 II. Svedomie a pravda Svätyňa človeka 54. Vzťah medzi slobodou človeka a zákonom Boha má svoje živé sídlo v "srdci"osoby, to znamená v jeho mravnom svedomí: "V hĺbkach svedomia," hovorí Druhývatikánsky koncil, "človek odhaľuje zákon, ktorý si on sám nedáva, ale ktorý jepovinný poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva milovať a konať dobro achrániť sa zla; a ak treba, ozýva sa v srdci: Toto rob, tamtomu a vyhýbaj! Lebočlovek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu saprejavuje jeho dôstojnosť. Podľa neho bude aj súdený (porov. Rim 2,14-16)."101 Podľa toho spôsob, ako sa chápe vzťah medzi slobodou a zákonom, je v úzkomspojení s úsudkom mravného svedomia. V tomto zmysle už spomenuté kultúrneprúdy, ktoré slobodu a zákon stavajú proti sebe a oddeľujú od seba a ktoré sloboduhodnotia ako nejakú modlu, vedú k "tvorivej" interpretácii mravného svedomia,ktorá sa celkom odchyľuje od tradičnej mienky Cirkvi a jej Učiteľského úradu. 55. Podľa mienky niektorých teológov sa funkcia svedomia, aspoň v minulýchdobách, obmedzovala iba na uplatnenie všeobecných noriem, ktoré sa využívajú vjednotlivých prípadoch ľudského života. Normy tohto druhu - tvrdia oni - však nie súschopné zachytiť a zohľadniť celistvú a neopakovateľnú osobitosť jednotlivýchskutkov; istým spôsobom môžu pomôcť správne zhodnotiť situáciu, ale nemôžunahradiť osoby v rozhodovaní o tom, ako treba konať v jednotlivých prípadoch. Bauvedená kritika tradičnej náuky o ľudskej osobe a jej význame vzhľadom na mravnýživot zvádza niektorých autorov k tvrdeniu, že tieto normy nie sú objektívnymipravidlami záväznými pre úsudky svedomia, ale skôr všeobecnou orientáciou, ktorána prvý pohľad pomáha človeku, aby si sám primerane usporiadal osobný aspoločenský život. Títo autori ďalej upozorňujú na osobitnú záležitosť fenoménusvedomia, lebo je tesne zviazané s celou psychickou a citovou sférou a podliehamnohorakým podmienkam, ktoré sa týkajú spoločnosti a jednotlivca. Napokon savysoko vyzdvihuje hodnota svedomia, ktoré sám Koncil definuje ako "svätyňučloveka, kde zostáva sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri".102 Tentohlas - hovorí sa - neprivádza človeka ani tak k úzkostlivej pozornosti vočivšeobecným normám, ako skôr k plodnému a zodpovednému prevzatiu povinností,ktoré mu Boh zveruje. Pretože niektorí autori chcú vyzdvihnúť "účinnú" moc svedomia, nenazývajú užjeho úkony "úsudkami", ale "rozhodnutiami": človek môže dosiahnuť mravnú

dokonalosť iba vtedy, ak sa podujme na toto rozhodnutie "autonómne". Nájdu sa ajtakí, čo hovoria, že tomuto procesu dokonalosti veľmi škodia postoje, aké voviacerých otázkach zastáva Učiteľský úrad Cirkvi, ktorého zásahy môžu u veriacichvyvolávať konflikty svedomia. 56. Aby zdôvodnili svoje názory, navrhli niektorí dvojaké postavenie mravnejpravdy. Totiž okrem stupňa náuky a abstrakcie bolo by treba uznať určitú osobitosťexistenciálneho, konkrétnejšieho riešenia. To by mohlo, zohľadňujúc okolnosti asituáciu, legitímne zaviesť výnimky zo všeobecných pravidiel, čo by v praxidovoľovalo s čistým svedomím urobiť to, čo sa podľa mravného zákona vnútornepovažuje za zlé. Takto sa v niektorých prípadoch oddeľujú alebo aj stavajú protisebe učenie všeobecne platného prikázania a norma individuálneho svedomia,ktoré v skutočnosti rozhoduje o dobre a zle. Na tomto základe sa usilujú samizdôvodniť takzvané "pastoračné", oprávnené riešenia, ktoré sú v rozpore sUčiteľským úradom Cirkvi, a chcú dať schváliť akúsi "výkonnú" hermeneutiku,podľa ktorej sa mravné svedomie nepodrobuje za každej situácie osobitnémunegatívnemu príkazu. Každý si zaiste uvedomuje, že tieto názory podkopávajú samu identitu mravnéhosvedomia vzhľadom na slobodu človeka a zákon Boha. Iba predchádzajúcevysvetlenie na pravde založeného vzťahu medzi slobodou a zákonom umožňujeposúdenie tejto "tvorivej" interpretácie. Úsudok svedomia 57. Sám text Listu Rimanom, z ktorého vyplýva podstata prirodzeného zákona,poukazuje na biblický zmysel svedomia, predovšetkým v jeho špecifickom spojeníso zákonom: "A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákonpožaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majúpožiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ichsvedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia" (Rim2,14-15). Podľa slov sv. Pavla svedomie v určitom zmysle stavia človeka pred tvár zákona,pričom sa samo stáva človeku "svedkom": svedkom jeho vernosti alebo nevernostivoči zákonu, teda jeho prirodzenej bezúhonnosti alebo mravnej skazenosti.Svedomie je jediným svedkom: čo sa deje v srdci človeka, to je navonok všetkýmostatným skryté. Svoje svedectvo vydáva výlučne osobe samej; a naopak, jedinesama osoba pozná odpoveď na hlas svojho svedomia. 58. Nikdy nebude dostatočne ocenená závažnosť takéhoto vnútorného rozhovoručloveka so sebou samým: v skutočnosti však ide o ozajstný dialóg človeka sBohom, vlastným pôvodcom zákona, prvým príkladom a konečným cieľom človeka."Svedomie," píše sv. Bonaventúra, "je Božím hlásateľom i poslom a to, čo hovorí,nepochádza z neho samého, ale od Boha, ako keď hlásateľ ohlasuje výrok kráľa. Apreto má svedomie moc zaväzovať."103 Možno teda povedať, že svedomie vydávasvedectvo o ľudskej bezúhonnosti alebo skazenosti človeku samému; ale súčasne,ba ešte predtým, je svedectvom samého Boha, ktorého hlas i úsudok prenikajú dovnútra človeka, až ku koreňom jeho duše, vyzývajúc ho rázne i taktne kposlušnosti: "Mravné svedomie neuzatvára človeka do neprípustnej anepreniknuteľnej samoty, ale robí ho otvoreným voči volaniu a voči hlasu Boha.Jedine v tom a v ničom inom spočíva celé tajomstvo mravného svedomia i jehodôstojnosť: že je totiž miestom a priestorom, kde sa Boh prihovára človeku."104 59. Svätý Pavol sa neobmedzuje iba na konštatovanie, že svedomie je svedkom,ale objasňuje aj spôsob, akým spĺňa túto svoju úlohu. Ide o "myšlienky", ktorépohanov obžalúvajú alebo obraňujú v súvislosti s ich spôsobom života (porov. Rim2,15). Výraz "myšlienky" robí zjavným to, čo je svedomiu vlastné, to jest, žespočíva v mravnom úsudku o človeku a jeho konaní: ide o úsudok oslobodzujúcialebo odsudzujúci, podľa toho, či sa konanie človeka zhoduje s Božím zákonom

vpísaným do srdca, alebo sa od neho odchyľuje. A práve posúdenie skutkov azároveň ich pôvodcu, ako aj čas konečného rozsudku spomína apoštol Pavol natom istom mieste: tak bude "v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrzeKrista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch" (Rim 2,16). Úsudok svedomia je praktický úsudok, ktorý človeku napovedá, čo má urobiť alebočomu sa vyhnúť, alebo posudzuje skutok, ktorý už človek vykonal. Je to úsudok,ktorý konkrétnej situácii dodáva rozumové presvedčenie, že dobro treba milovať akonať, ale zlu sa treba vyhýbať. Tento prvý princíp praktického rozumu patrí kprirodzenému zákonu, ba dokonca tvorí jeho základ, keďže vyjadruje ono pôvodnésvetlo na rozlíšenie dobra a zla, odraz stvoriteľskej Božej múdrosti, čo akoneuhasiteľná iskra duše žiari v srdci každého človeka. Lenže kým prirodzený zákonvyhlasuje objektívne a univerzálne požiadavky mravného dobra vo všeobecnosti,svedomie aplikuje zákon na jednotlivé prípady a stáva sa pre človeka vnútornýmpríkazom, akousi výzvou konať dobro v konkrétnej situácii. Tak svedomie vo svetleprirodzeného zákona vyjadruje mravnú povinnosť: je to úsudok nabádajúci človekavykonať to, čo podľa svedomia poznáva ako dobro, ktoré mu bolo zverené tu ateraz. Trvalý charakter zákona a povinnosti sa neruší, ale skôr predkladá, keďrozum určuje ich aplikovanie v konkrétnej a prítomnej situácii. Úsudok svedomia je"poslednou inštanciou", ktorá potvrdí zhodu určitého konkrétneho spôsobu konaniaso zákonom; formuluje bezprostrednú normu mravnosti dobrovoľného skutku, čímrealizuje "použitie objektívneho zákona na konkrétny prípad".105 60. Ako samotný prirodzený zákon a každý praktický poznatok, aj úsudoksvedomia má silu príkazu: človek má konať v zhode s ním. Ak urobí niečo protitomuto úsudku alebo vykoná nejaký skutok, o správnosti a dobre ktorého nie jepresvedčený, je za to odsúdený vlastným svedomím, ktoré je bezprostrednounormou každého človeka. Dôstojnosť tejto požiadavky rozumu a autorita jej hlasu a úsudkov pochádzajú zosamotnej pravdy o dobre a zle, ktorú má poslúchať a vyjadrovať. Na túto pravduupozorňuje "Boží zákon", ktorý je univerzálnou a objektívnou normou mravnosti. Naúsudku svedomia nie je založený zákon, ale potvrdzuje sa ním autoritaprirodzeného zákona a praktického rozumu vo vzťahu k najvyššiemu dobru,ktorého príťažlivú silu ľudská osoba zachytáva a ktorej príkazy prijíma: "Svedomienie je autonómnym a jediným prameňom rozhodovania o tom, čo je dobré a čo zlé;naopak, je doň hlboko vpísaný princíp poslušnosti voči objektívnej norme, ktorýzdôvodňuje a podmieňuje správnosť jeho rozhodnutí prostredníctvom príkazov azákazov, ktoré usmerňujú spôsob života človeka."106 61. Pravda o mravnom dobre, vyjadrená zákonom rozumu, sa prakticky akonkrétne poznáva úsudkom svedomia, ktorý vykonávateľa dobra alebo zla robízodpovedným za svoj skutok: ak sa človek dopustí zlého, správny úsudok jehosvedomia ostáva v ňom svedkom univerzálnej pravdy spojenej s dobrom a zároveňsvedkom zla, ktoré si vyvolil. Výrok svedomia v ňom však ostáva ako záruka nádejea milosrdenstva: kým pripomína spáchané zlo, súčasne ho aj napomína, aby prosilo milosť, žeby stále konal dobro a s Božou milosťou sa vždy cvičil v čnosti. Tak sa v praktickom úsudku svedomia, ktorý ukladá osobe povinnosť vykonaťkonkrétny skutok, prejavuje ako puto medzi slobodou a pravdou. Z toho istéhodôvodu sa svedomie vyjadruje úkonmi "úsudku", ktorými sa nevyjadrujú ľubovoľné"rady", ale pravda o dobre. Mierou zrelosti a zodpovednosti týchto úsudkov - anakoniec samého človeka, ktorý je ich subjektom - nie je oslobodenie svedomia odobjektívnej pravdy v prospech akejsi domnelej autonómie, ale naopak, usilovnéhľadanie pravdy, ako aj schopnosť usmerňovať ňou vlastné skutky. Hľadanie pravdy a dobra 62. Svedomie ako úsudok o nejakom skutku nie je oslobodené od nebezpečenstvaomylu. "Neraz sa stáva", ako vyhlasuje Koncil, "že svedomie sa z neprekonateľnej

nevedomosti mýli, pričom však nestráca svoju dôstojnosť. To, pravda, nemožnopovedať vtedy, ak človek takmer vôbec nehľadá pravdu a dobro a ak hriešnenávyky postupne takmer zahlušia svedomie."107 Týmito slovami Koncil stručnezhŕňa učenie, ktoré Cirkev počas stáročí vypracovala o pomýlenom svedomí. Zaiste, ak človek chce mať "dobré svedomie" (porov. 1Tim 1,5), musí hľadaťpravdu a podľa nej sa rozhodovať. Ako hovorí apoštol Pavol, svedomie má byťosvecované Duchom Svätým (porov. Rim 9,1), má byť "čisté" (2Tim 1,3), nemá sipočínať úskočne, ani falšovať Božie slovo, ale má zjavovať pravdu (porov. 2Kor4,2). Napokon spomínaný apoštol takto napomína veriacich: "Nepripodobňujte satomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo jeBožia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12,2). Pavlovo napomenutie nás povzbudzuje k bdelosti s upozornením, že v úsudkochnášho svedomia vždy môže byť skrytý omyl. Svedomie nie je neomylným sudcom: môže sa mýliť. A jednako môže byť omylsvedomia výsledkom naozaj neprekonateľnej nevedomosti, čiže nevedomosti,ktorej si človek nie je vedomý a z ktorej sa nemôže sám dostať. Ak neprekonateľná nevedomosť tohto druhu nie je zavinená, svedomie - pripomínanám Koncil - nestráca svoju dôstojnosť, pretože aj keď nás skutočne neusmerňujepodľa objektívneho mravného poriadku, predsa neprestáva v jeho mene hovoriť odobre pravdy, ktorú je človek povolaný hľadať s úprimným srdcom. 63. Dôstojnosť svedomia v každom prípade spočíva v pravde: ak je svedomiesprávne, vtedy ide o objektívnu pravdu, ktorú človek prijal; ak je svedomiepomýlené, ide o to, čo človek mylne subjektívne považuje za pravdivé. Nikdy sanesmie stať, aby sa "subjektívny" omyl o mravnom dobre nerozlišoval od"objektívnej" pravdy, ktorá sa človeku rozumovo predkladá vzhľadom na konečnýcieľ, a neslobodno sa odvolávať ani na mravnú hodnotu skutku vykonaného spravdivým a istým svedomím, ak sa niečo vykonalo podľa úsudku pomýlenéhosvedomia.108 Môže sa stať, že zlo spáchané z neprekonateľnej nevedomosti alebopodľa nezavineného mylného úsudku sa nemôže pripísať za vinu tomu, čo hospáchal; ale ani vtedy neprestáva byť zlom, čímsi neusporiadaným vo vzťahu kpravde o dobre. Navyše nepoznané dobro nijako neprispieva k mravnej zrelostidotyčného človeka: ani ho nerobí lepším, ani ho nenasmerúva k najvyššiemudobru. Tak prv než by sme sa v mene svojho svedomia považovali za čistých, maliby sme pouvažovať o slovách žalmistu: "Kto však vie o všetkých svojichpoblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem" (Ž 19,13). Jestvujúprevinenia, ktoré si neuvedomujeme, ale ony nimi neprestávajú byť, pretože smeodmietli ísť na svetlo (porov. Jn 9,39-41). Svedomie ako posledná inštancia v hodnotení konkrétneho činu vystavuje svojudôstojnosť nebezpečenstvu, ak sa mýli zavinene, teda "ak takmer vôbec nehľadápravdu a dobro a ak hriešne návyky postupne takmer zahlušia svedomie".109 Onebezpečenstvách deformácie svedomia sa zmieňuje Ježiš, keď nepomína:"Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale aksa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, jetmou, aká bude potom tma sama?! (Mt 6,22-23). 64. V spomínanej Ježišovej reči nachádzame aj výzvu na formovanie svedomia,aby stále bolo predmetom "obrátenia": hovoríme o obrátení k pravde a dobru.Podobnými slovami nás apoštol vyzýva, aby sme sa nepripodobňovali tomutosvetu, ale aby sme si premenili a obnovili myseľ (porov. Rim 12,2). "Srdce", ktorésa obracia k Pánovi a k láske voči dobru, je zdrojom správnych úsudkov svedomia.Lebo aby sme prijali, "čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12,2), vovšeobecnosti musíme poznať Boží zákon; ale ani to nestačí: nevyhnutná je aj"spoločná prirodzenosť" medzi človekom a pravým dobrom.110 Spoločnáprirodzenosť zapúšťa korene a rozvíja sa v správnych predsavzatiach samého

človeka: v rozvážnosti a v ostatných základných čnostiach, najmä však v božskýchčnostiach - vo viere, nádeji a láske. V tomto zmysle Ježiš povedal: "Ale kto konápravdu, ide na svetlo" (Jn 3,21). Pri formovaní svedomia nachádzajú veriaci veľkú pomoc v Cirkvi a jej Učiteľskomúrade, ako potvrdzuje Koncil: "Pri formovaní svojho svedomia musia veriaci dbať nasväté a bezpečné učenie Cirkvi. Lebo z vôle Krista je katolícka Cirkev učiteľkoupravdy a má za úlohu hlásať a hodnoverne učiť Pravdu, to jest Krista, a zároveňsvojou autoritou deklarovať a potvrdzovať zásady mravného poriadku vyplývajúcezo samej ľudskej prirodzenosti."111 Autorita Cirkvi, ktorá sa vyslovuje k mravnýmotázkam, nijako nenarúša slobodu svedomia veriacich nielen preto, lebo slobodasvedomia nikdy nie je oslobodením "od" pravdy, ale vždy a výlučne "v" pravde, aleaj preto, lebo Učiteľský úrad nepredkladá kresťanskému svedomiu cudzie pravdy,ale odhaľuje tie, ktoré by už malo vlastniť, pestujúc ich od prvotného úkonu viery.Cirkev sa vždy jednoznačne stavia do služby svedomia, podporuje ho, aby nebolorozkolísané a zmietané každým závanom "klamlivého ľudského učenia" (porov. Ef4,14), aby neodbočovalo od pravdy o dobre človeka, ale aby najmä v ťažšíchotázkach bezpečne nachádzalo pravdu a zotrvalo v nej. III. Základný výber a konkrétne správanie "Nedávajte slobodu za príležitosť telu" (Gal 5,13) 65. Záujem o slobodu, ktorý je dnes osobitne živý, privádza mnohýchpredstaviteľov humanitných i teologických vied k dôkladnejšiemu skúmaniu jejpovahy a dynamiky. Správne sa zdôrazňuje, že sloboda nespočíva iba vo voľbetoho alebo onoho čiastkového konania, ale že je - a to aj v rámci tohto výberu -úsudkom o sebe samom i nasmerovaním vlastného života k dobru alebo k odklonuod neho, k pravde alebo proti nej, nakoniec k Bohu alebo proti nemu. Právom sazdôrazňuje význam osobitných rozhodnutí, ktoré vtláčajú "podobu" celémumravnému životu človeka, keď sa stávajú akýmsi riečiskom, kde si aj ostatnékonkrétne rozhodnutia každý deň nachádzajú svoje miesto a kde sa rozvíjajú. Niektorí autori však predkladajú oveľa radikálnejšiu revíziu vzťahu medzi osobou ajej skutkami. Hovoria o "základnej slobode", ktorá je hlbšia a odlišná od slobodyvýberu; bez jej zohľadnenia nemožno pochopiť ani správne zhodnotiť ľudskéskutky. Podľa mienky týchto autorov treba kľúčovú úlohu v mravnom živote pripísať"základnej voľbe" založenej na onej základnej slobode, pomocou ktorej človekcelkove rozhoduje o sebe nie vedomým a premysleným výberom, ale"transcendentálnym" a "atematickým" spôsobom. Konkrétne činy vyplývajúce z tejtovoľby by sa takto považovali za obmedzené a nikdy nie za rozhodujúce pokusy najej vyjadrenie, iba za jej "znaky" alebo prejavy. Bezprostredným predmetom skutkovtohto druhu - ako hovoria - nie je najvyššie Dobro (voči ktorému by sa slobodaosoby mala vyjadriť iba transcendentálnym spôsobom), ale konkrétne dobrá(nazývané aj "kategoriálnymi"). Niektorí teológovia sa však nazdávajú, že ani jednoz týchto dobier, ktoré sú svojou povahou ohraničené nemôže určovať sloboducelého človeka, hoci človek môže vyjadriť základnú voľbu seba samého iba ichuskutočnením alebo odmietnutím. Z tohto teda vyplýva, že sa zavádza rozlišovanie medzi základným rozhodnutím avedomým výberom nejakého konkrétneho konania; toto rozlišovanie nadobúda uniektorých autorov podobu rozdelenia ľudskej slobody, keď mravné "dobro" a "zlo"vyhradzujú výlučne transcendentálnemu rozmeru základnej voľby, zatiaľ čo výberjednotlivých konkrétnych "vnútrosvetových" spôsobov správania, to znamenátakých, ktorými sa človek obracia k sebe samému, k ostatným ľuďom i ku všetkýmveciam, nazývajú "správnym" alebo "nesprávnym". Preto sa zdá, že v konaníčloveka sa črtá rozštiepenie na dve roviny mravnosti: na poriadok dobra a zla, ktorýzávisí od vôle, a na konkrétne skutky, ktoré sa hodnotia ako mravne správne alebonesprávne iba podľa technického výpočtu pomeru medzi "predmravným" alebo

"fyzickým" dobrom a zlom, ktoré sú skutočnými následkami činu. Došlo to až takďaleko, že konkrétne konanie, i keď slobodne zvolené, sa považuje za čisto fyzickýproces, nie za výsledok noriem, ktoré sú vlastné ľudskému konaniu. Z toho vyplýva,že mravná kvalita človeka závisí výlučne od základnej voľby, pričom je celkomalebo čiastočne vylúčená z výberu skutkov konkrétnych spôsobov konania. 66. Je nepochybné, že kresťanské učenie o mravnosti, vštepené priamo doSvätého písma, uznáva osobitný význam základného výberu, ktorý poznačujemravný život a prináša pevné záväzky slobody voči Bohu. Tento výber činí viera, jeto prejav poslušnosti viere (porov. Rim 16,26), ktorou "sa človek slobodne celýzveruje Bohu tým, že sa "rozumom i vôľou plne podriaďuje zjavujúcemu Bohu" adobrovoľne prijíma jeho zjavenie".112 Táto viera činná skrze lásku (porov. Gal 5,6)vychádza z vnútra človeka, z jeho "srdca" (porov. Rim 10,10), odkiaľ je povolanáprinášať ovocie skutkami (porov. Mt 12,33-35; Lk 6,45; Rim 8,5-8; Gal 5,22). VDesatore predchádza jednotlivé prikázania základná formula: "Ja som Pán, Bohtvoj..." (Ex 20,2), ktorá tým, že v početných rôznych jednotlivých príkazoch vtláčapôvodný zmysel a potvrdzuje určitú spoľahlivú formu všeobecnosti, jednoty a hĺbky.Základný výber Izraela sa teda vzťahuje na základné prikázanie (porov. Joz24,14-25; Ex 19,3-8; Mich 6-8). Aj v morálke Nového zákona dominuje základnáJežišova výzva, aby sme ho "nasledovali", ako hovorí aj mladíkovi: "Ak chceš byťdokonalý... príď a nasleduje ma!" (Mt 19,21). Na toto pozvanie odpovedá učeníksvojou úvahou a svojou radikálnou voľbou. Evanjeliové podobenstvá o poklade adrahocennej perle, pre ktorú človek predá všetko, čo má, sú jasnými obrazmi,ktorými sa zvýrazňuje radikálnosť a bezpodmienečnosť výberu, ktorý žiada Božiekráľovstvo. Ťažisko rozhodnutia nasledovať Ježiša ukazujú obdivuhodnýmspôsobom jeho vlastné slová: "Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale ktostratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho" (Mk 8,35). Ježišova výzva "príď a nasleduj ma" vyjadruje a maximálne vyzdvihuje slobodučloveka a súčasne dosvedčuje pravdu a záväzok skutkov viery, ako aj rozhodnutí,ktoré možno nazvať základnou voľbou. Podobné povýšenie ľudskej slobodynachádzame v slovách sv. Pavla: "Lebo vy ste povolaní pre slobodu" (Gal 5,13).Apoštol však hneď pripája vážne napomenutie: "Nedávajte slobodu za príležitosťtelu," pričom doznievajú jeho predchádzajúce slová: "Túto slobodu nám vydobylKristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva" (Gal5,1). Apoštol Pavol nás povzbudzuje k bdelosti: slobodu ustavične ohrozujeotroctvo. Toto sa uskutočňuje pri úkone viery chápanom ako základná voľba, ktorása v zmysle uvedených tendencií oddeľuje od rozhodnutia pre konkrétne skutky. 67. Tieto tendencie stoja v protiklade k biblickému učeniu, ktoré chápe základnúvoľbu ako pravý a bezpečný výber slobody, úzko spojený s jednotlivými skutkami.Pomocou základného výberu je človek schopný usmerňovať svoj život a pomocoumilosti smerovať k svojmu cieľu, nasledujúc Božie volanie. Táto možnosť sa všakuskutočňuje v konkrétnom výbere určitých skutkov, ktorými sa človek vedomeformuje podľa Božej vôle, múdrosti a zákona. Preto treba potvrdiť, že táto základnávoľba, keďže nie je totožná s úvahou, ktorá je vágna, a preto ešte nevymedzená dozáväznej formy slobody, uskutočňuje sa vždy vedomým a slobodným výberom.Práve preto sa táto voľba nemôže uplatniť vtedy, keď človek svoju sloboduzaväzuje vedomým opačným výberom, týkajúcim sa mravne závažnej veci. Oddeľovať základnú voľbu od konkrétnych skutkov znamená popierať podstatnúintegritu alebo jednotu mravne konajúcej osoby, ktorá sa skladá z tela i duše.Základná voľba chápaná tak, že sa výrazne oddeľuje od sily ňou prebudenej, ako ajod úvah, ktoré ju označujú, nevyhovuje úmyslu rozumu, ktorý má konajúci človek,ani neoprávňuje k jednotlivým rozhodnutiam, ktoré človek koná. Naozaj, mravnosťľudských skutkov nevyplýva z čírej vôle, zamerania alebo z premyslenej základnejvoľby, zbavenej každej poctivo definovanej povinnosti alebo rovnocennej

predstavy, ktorej nezodpovedá nijaké činorodé úsilie o mravný život. Nemožnohodnotiť mravnosť, ak sa neberie do úvahy, čo vedomý výber zodpovedá aleboodporuje konkrétnym spôsobom správania vzhľadom na dôstojnosť a plnosťpovolania ľudskej osoby. V každom výbere sa vždy spája vedomá vôľa s dobromalebo zlom, čo prirodzený zákon predkladá ako dobro, ktoré treba nasledovať aleboktorému sa treba vyhýbať. Ak ide o pozitívne mravné príkazy, vždy trebazodpovedne zvážiť, či sa týkajú konkrétnej situácie, napríklad či nejestvujú nejakéiné, azda vážnejšie alebo dôležitejšie povinnosti. Negatívne mravné príkazy, toznamená zakazujúce isté skutky alebo konkrétne spôsoby správania ako vnútornezlé, nepripúšťajú nijakú oprávnenú výnimku; nenechávajú nijaký z mravnéhohľadiska prijateľný priestor na "vytvorenie" nejakej protikladnej normy. Ak jejednoznačne jasné, že mravný druh konania je všeobecným zákonom zakázaný,tak jediným mravne dobrým skutkom je poslušnosť voči mravnému zákonu aodmietnutie skutku, ktorý zákon zakazuje. 68. Treba ešte dodať veľmi vážne pastoračné upozornenie. V súlade s logikouvyššie spomenutých názorov by človek na základe základnej voľby mohol zachovaťvernosť voči Bohu nezávisle od toho, čo niektoré jeho výbery a konkrétne skutky súv zhode so zákonmi a stálymi mravnými normami, alebo sa od nich odlišujú. Vďakapôvodnému rozhodnutiu v prospech lásky mohol by človek zostať mravne dobrým,zotrvať v Božej milosti, dosiahnuť spásu, aj keby sa niektoré z jeho konkrétnychspôsobov správania vedome a vo vážnej veci protivili Božím prikázaniam,predkladaným Cirkvou. Človeku v skutočnosti hrozí záhuba nielen preto, že sa nepridŕžal onej základnejvoľby, ktorou sa "celý človek slobodne oddáva Bohu".113 Totiž každým smrteľnýmhriechom spáchaným na základe slobodného rozhodnutia uráža človek Boha, ktorýmu dal zákon, a tak sa prehrešuje proti všetkým zákonom (porov. Jak 2,8-11); ajkeď si zachová vieru, stráca "posväcujúcu milosť", "lásku" a "večnú blaženosť".114"Raz prijatú milosť ospravedlnenia," ako učí Tridentský koncil, "možno stratiť nielennevernosťou, ktorou sa stráca aj samotná viera, ale aj akýmkoľvek iným smrteľnýmhriechom."115 Smrteľný a všedný hriech 69. Úvahy o základnej voľbe, ako sme už ukázali, priviedli niektorých teológov khlbokej revízii samotného tradičného rozlišovania smrteľných hriechov odvšedných. Tí zdôrazňujú, že odporovanie Božiemu zákonu, ktoré spôsobuje stratu"posväcujúcej milosti" - i večné zatratenie človeka, ktorý zomiera v stave tohtohriechu - môže byť jedine výsledkom konania, ktoré zahŕňa celého človeka, a tedakonania podmieneného základnou voľbou. Podľa mienky týchto teológovsmrteľným hriechom, ktorý odlučuje človeka od Boha, sa stáva iba odmietnutieBoha uskutočnené na takom stupni slobody, ktorý sa nestotožňuje s úkonomvýberu, ani sa nedosahuje vedomým uvažovaním. V tomto zmysle - dodávajú -sotva možno pripustiť, prinajmenšom psychologicky, že veriaci, ktorý chce byť stálespojený s Kristom Pánom a s jeho Cirkvou, môže tak ľahko a často páchaťsmrteľné hriechy, ako niekedy nasvedčuje samotná "matéria" jeho skutkov.Podobne sotva možno pripustiť, že človek v krátkom čase dokáže úplne prerušiťsvoje puto spoločenstva s Bohom a potom sa k nemu vrátiť s úprimným pokáním.Sami teda hovoria, že závažnosť hriechu treba merať skôr stupňom zaangažovaniaslobody, ktorým sa skutok spáchal, ako matériou tohto skutku. 70. Posynodálna apoštolská adhortácia Reconciliatio et paenitentia v zhode stradíciou Cirkvi potvrdila závažnosť i dosiaľ platnú aktuálnosť rozlišovania hriechovna smrteľné a všedné. I sama synoda biskupov v roku 1983, z ktorej vzišla tátoadhortácia, "nielen potvrdila, čo Tridentský koncil ustanovil o jestvovaní a povahesmrteľných a všedných hriechov, ale aj pripomenula, že smrteľným hriechom jehriech, ktorý sa týka vážnej matérie a navyše sa pácha s plným vedomím a so

slobodným súhlasom".116 Výrok Tridentského koncilu nezohľadňuje iba "vážnu matériu" smrteľného hriechu,ale aj "plné vedomie a slobodný súhlas", ktoré predstavujú jeho nevyhnutnúpodmienku. Napokon tak v morálnej teológii, ako aj v pastoračnej praxi sú dobreznáme prípady, keď vzhľadom na svoju matériu vážny skutok nemá povahusmrteľného hriechu, keďže chýba plné vedomie a slobodný súhlas osoby, ktoráskutok koná. Rovnako "sa treba vyhýbať tomu, aby sa smrteľný hriech neredukovalna úkon "základnej voľby" - ako sa dnes hovorí - proti Bohu", ktorým by saoznačovalo výslovné a formálne pohŕdanie Bohom alebo blížnym, alebo byobsahovalo v tom zahrnuté a nereflektované odvrhnutie lásky: "Totiž smrteľnýhriech sa pácha aj vtedy, ak si človek vedome a dobrovoľne z akéhokoľvek dôvoduzvolí čosi, čo je závažným narušením poriadku. Takýto výber už sám v sebeobsahuje pohŕdanie Božím prikázaním, odmietnutie Božej lásky k ľudskémupokoleniu a všetkému stvorenstvu: človek sa sám vzďaľuje od Boha a stráca lásku.Teda prvotná orientácia človeka sa môže od základu zmeniť jednotlivými skutkami.Nepochybne môžu jestvovať z psychologického hľadiska nadmieru zložité i nejasnésituácie, ktoré ovplyvňujú subjektívnu zodpovednosť hriešnika. No od úvahpsychologického rázu neslobodno prejsť k vytváraniu teologickej kategórie, akou jesama "základná voľba" chápaná tak, že v objektívnej rovine mení alebospochybňuje tradičné ponímanie smrteľného hriechu."117 Tak oddeľovať základnú voľbu od dobrovoľnej voľby konkrétnych spôsobovsprávania, zlých svojou vlastnou prirodzenosťou alebo vzhľadom na okolnosti,ktorými sa základná voľba nespochybňuje, znamená odmietnuť katolícke učenie osmrteľnom hriechu: "S celou tradíciou Cirkvi nazývame smrteľným hriechom tenskutok, ktorým človek dobrovoľne a vedome odmieta Boha, jeho zákon, zmluvulásky ponúkanú Bohom, a radšej sa obracia na seba samého a na čosi, čo sa priečiBožej vôli (conversio ad creaturam). Môže sa to stať priamym alebo formálnymspôsobom, ako hriechmi modloslužobníctva, odpadlíctva, ateizmu; alebo rovnakoneposlušnosťou voči Božím prikázaniam vo vážnej matérii."118 IV. Mravné konanie Teleológia a teleologizmus 71. Vzťah medzi ľudskou slobodou a Božím zákonom, ktorého vnútorným a živýmsídlom je mravné svedomie, sa prejavuje a uskutočňuje v ľudskom konaní. Človeksa realizuje práve svojím konaním, človek, o ktorom hovoríme, že je povolaný, "abydobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dosiahol plnú ablaženú dokonalosť".119 Ľudské skutky sú mravnými skutkami, pretože ony vyjadrujú a určujú, či je ichpôvodca dobrý alebo zlý.120 Ony nielen menia vonkajšie podmienky človeka, aleako slobodné rozhodnutia kvalifikujú v mravnom ohľade samu konajúcu osobu aurčujú jej vnútorný duchovný profil, ako na to výstižne upozorňuje sv. Gregor zNissy: "Všetko, čo podlieha stálej zmene, nikdy nie je pevné, ale prechádza zjedného stavu do druhého a ustavične sa mení buď na lepšie, alebo na horšie...Ľudský život je teda vystavený ustavičnej premene: keďže nie je večný a nemenný,musí sa vždy nanovo rodiť. Tento zrod však nie je výsledkom iného, vonkajšiehozásahu, ako pri telesnom zrode, ale výsledkom slobodnej voľby jednotlivca: a takistým spôsobom sme si sami vlastnými rodičmi, pričom sa svojou voľbou rodímetakí, akí chceme byť."121 72. Mravnosť konania je určená vzťahom slobody človeka k pravému dobru. Totodobro je ustanovené ako večný zákon z múdrosti Boha, ktorý každé stvorenieusmerňuje k jeho cieľu: tento večný zákon je poznávaný tak prirodzeným ľudskýmrozumom (preto je "prirodzeným zákonom"), ako aj integrálnym a dokonalýmspôsobom skrze nadprirodzené Božie zjavenie (odtiaľ nazývaný "Božím zákonom").

Konanie je mravne dobré, ak sa slobodne vykonaná voľba zhoduje s pravýmdobrom človeka, čím je vyjadrené dobrovoľné zameranie osoby na jej konečný cieľčiže samého Boha: najvyššie dobro, v ktorom človek nachádza plnú a dokonalúblaženosť. Mladíkova otázka Ježišovi: "Čo dobré mám robiť, aby som mal večnýživot?" (Mt 19,16) bezprostredne poukazuje na bytostné puto medzi mravnouhodnotou skutku a konečným cieľom človeka. Ježiš v odpovedi potvrdzujemladíkovo presvedčenie: konanie dobrých skutkov, čo prikazuje ten, ktorý "jediný jedobrý", predstavuje nevyhnutnú podmienku a cestu k večnej blaženosti: "Ak chcešvojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Ježišova odpoveď apoukázanie na prikázania znamenajú, že cesta k cieľu je vyznačená zachovávanímBožích zákonov, ktoré ochraňujú dobro človeka. Len taký skutok, ktorý nie je vrozpore s dobrom, môže byť cestou vedúcou do života. Rozumné usmernenie ľudského konania na dobro, ako aj dobrovoľné úsilie konaťpodľa tohto poznaného dobra sú základom mravnosti. Ľudské konanie sa tedanemôže posudzovať ako mravne dobré iba preto, že vedie k dosiahnutiu takého čionoho cieľa, alebo jednoducho preto, že úmysel konajúceho je dobrý.122 Konanieje mravne dobré vtedy, ak dosvedčuje a vyjadruje dobrovoľné zameranie osoby nakonečný cieľ a zhodu konkrétneho konania s dobrom človeka, ktoré je poznávanérozumom v jeho pravde. Ak sa objekt konkrétneho konania nezhoduje s pravýmdobrom osoby, voľba takého skutku spôsobuje, že sa naša vôľa i my sami stávamemravne zlými, a teda sa protivíme nášmu konečnému cieľu a najvyššiemu dobručiže samému Bohu. 73. Vďaka Božiemu zjaveniu a viere veriaci rozpoznáva "novotu", ktorou savyznačuje mravnosť jeho skutkov: tie majú vyjadrovať súlad či nesúlad sdôstojnosťou a povolaním, ktoré dostal skrze milosť; v Kristovi Ježišovi a v jehoDuchu je kresťan "novým stvorením", Božím dieťaťom, a svojimi skutkami ukazuje,či je podobný alebo nepodobný obrazu Syna, prvorodeného medzi mnohými bratmi(porov. Rim 8,29), životom dosvedčuje svoju vernosť alebo nevernosť voči daruDucha, otvára si alebo zahatáva cestu k večnému životu, k spoločenstvu vo videní,láske a blaženosti s Bohom Otcom, Synom i Duchom Svätým.123 Kristus "násutvára na svoj obraz tak", píše sv. Cyril Alexandrijský, "že črty jeho božskejprirodzenosti žiaria v nás prostredníctvom svätosti, spravodlivosti a čnostnéhoživota... Krása tohto obrazu žiari v nás, ktorí žijeme v Kristovi, vždy vtedy, keďsvojimi dobrými skutkami dokazujeme svoju šľachetnosť."124 V tomto zmysle má mravný život bytostne "teleologický" charakter, pretože spočívavo vedomom podriadení všetkých skutkov Bohu, najvyššiemu dobru a konečnémucieľu (telos) človeka. Toto znova potvrdzuje mladíkova otázka Ježišovi: "Čo dobrémám robiť, aby som mal večný život?" Podriadenie konečnému cieľu však nie jesubjektívnou mierou, závislou výlučne od zámeru. Predpokladá, že takéto konaniesamo osebe môže zostať podriadené spomínanému cieľu vďaka zhode sautentickým mravným dobrom človeka, ktoré je ochraňované prikázaniami. Právetoto pripomína Ježiš v odpovedi mladíkovi: "Ak chceš vojsť do života, zachovávajprikázania!" (Mt 19,17). Je zrejmé, že človek sa musí podriadiť rozumne a slobodne, vedome a uvážene,lebo iba tak sa stáva "zodpovedným" za svoje skutky a podlieha súdu Boha,spravodlivého a milosrdného sudcu, ktorý dobro odmeňuje a zlo tresce, ako násnapomína apoštol Pavol: "Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnoustolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a čizlé" (2Kor 5,10). 74. Čo však oprávňuje nazvať skutky slobodne konajúceho človeka mravnými? Včom spočíva toto podriadenie ľudských skutkov Bohu? Je ním azda zámerkonajúceho subjektu, či okolnosti - a predovšetkým dôsledky - jeho konania, či ajpredmet vlastného konania?

To je otázka, ktorá sa tradične nazýva "otázka prameňov morálky". A práve okolonej sa v posledných desaťročiach rozvinuli nové - alebo obnovené - kultúrne iteologické predstavy, ktoré si vyžadujú výklad zo strany Učiteľského úradu Cirkvi. Niektoré etické teórie zvané "teleologické" sa zameriavajú na zhodu ľudskýchskutkov so zámermi, ktoré konajúci dosahuje, i s hodnotami, ktoré chce sám získať. Normy na správne posúdenie mravnosti konania vyplývajú z posúdenianie-mravných alebo pred-mravných dobier, ktoré treba dosiahnuť, alebo ichnie-mravných alebo pred-mravných hodnôt, ktoré treba zachovávať. Podľa úsudkuniektorých má byť konkrétny spôsob konania správny alebo chybný podľa toho, čimôže, alebo nemôže zlepšiť skutkový stav vzhľadom na všetkýchzainteresovaných: za správny by sa mal považovať ten spôsob konania, ktorý bydobrá "maximalizoval", a za zlý ten, čo by ich "minimalizoval". Mnohí katolícki moralisti, ktorí zastávajú túto mienku, sa dištancujú od utilitarizmua pragmatizmu, podľa ktorých mravnosť ľudského konania treba posudzovať bezohľadu na konečný pravý cieľ človeka. Sami správne chápu, že treba hľadaťrozumovejšie a pevnejšie argumenty, ktoré by potvrdili požiadavky mravného životaa stanovili jeho normy. Hľadanie týchto argumentov je správne a potrebné, keďžemravný poriadok, ustanovený prirodzeným zákonom, je ľudskému rozumu zväčšaprístupný. Navyše toto hľadanie zodpovedá aj potrebám dialógu a spolupráce snie-katolíkmi a nie-veriacimi, osobitne v takzvaných pluralistických spoločnostiach. 75. Úsilie vypracovať takú rozumnú morálku - niekedy nazývanú "autonómnoumorálkou" - však neraz vedie k pomýleným riešeniam, spojeným najmä snesprávnym chápaním predmetu mravného konania. Niektorí nevenujú dostatočnúpozornosť faktu, že vôľa je zaangažovaná do konkrétnych rozhodnutí, ktoré samauskutočňuje: tie sú podmienkou jej mravnej správnosti i jej zamerania na konečnýcieľ človeka. Podaktorí lipnú na koncepcii slobody, ktorá si nevšíma skutočnépodmienky jej fungovania, jej objektívny súvis s pravdou o dobre a jej zámer, ktorýsi osvojuje konkrétnymi spôsobmi konania. A tak podľa týchto teórii by slobodnávôľa nebola ani mravne podriadená konkrétnym záväzkom, ani by sa neformovalasvojimi vlastnými výbermi, hoci zodpovedá za svoje skutky a ich dôsledky stálezostáva. Tento "teleologizmus" ako metóda vynachádzania mravnej normy sa teda- na základe terminológie a spoločných znakov prevzatých z rozličnýchmyšlienkových prúdov - môže nazývať "konzekvencializmom" alebo"proporcionalizmom". Prvý sa usiluje formulovať normy určitej pravdy akonkrétneho spôsobu konania iba pomocou vyratúvania dôsledkov, ktoré saočakávajú z vykonaného rozhodnutia; druhý zase porovnávaním hodnôt asledovaných dobier venuje pozornosť skúmanému pomeru medzi dobrými a zlýminásledkami, majúc na zreteli "väčšie dobro" alebo "menšie zlo", ktoré v osobitnejsituácii skutočne môžu vzniknúť. Teleologické etické náuky (nazývané proporcionalizmus, konzekvencializmus) síceuznávajú, že mravné hodnoty sú objavované rozumom a zjavením, alenepripúšťajú, že môže jestvovať absolútne zakázaná voľba určitých spôsobovsprávania, ktoré v každej dobe a v každej kultúre odporujú týmto dobrám. Konajúcisubjekt bol by teda zodpovedný za realizáciu sledovaných hodnôt, ale z dvojakéhohľadiska; lebo hodnoty alebo dobrá obsiahnuté v ľudskom konaní by na jednejstrane patrili do mravného poriadku (pokiaľ ide o hodnoty vo vlastnom zmysle slovamravné, akými sú láska k Bohu, dobroprajnosť voči blížnemu, spravodlivosť atď.),na druhej strane však do pred-mravného poriadku, ktorý sa nazýva aj nie-morálnymalebo fyzickým alebo ontickým (vzhľadom na osoh alebo škodu, ktoré sa konajúcejosoby dotýkajú rovnako ako ostatných osôb zasiahnutých skôr či neskôr jejskutkami, ako sú zdravie alebo jeho strata, fyzická neporušenosť, život, smrť, stratamateriálnych dobier atď.). Vo svete, v ktorom je dobro vždy pomiešané so zlom aku každému dobrému účinku sa pridružujú zlé účinky, by sa mravnosť skutku

musela posudzovať diferencovane: jeho mravná "dobrota" podľa úmyslu subjektuvzhľadom na mravné dobrá, kým jeho "správnosť" podľa hodnoteniapredvídateľných účinkov alebo dôsledkov, ako aj ich vzájomného pomeru. Podľatoho by sa konkrétne spôsoby správania považovali za mravne správne alebochybné, hoci vôľa ich vykonávateľa by sa nemohla hodnotiť ako mravne dobráalebo zlá. Takto by hocijaký skutok, ktorý sa prieči všeobecnej negatívnej norme, ba dokoncabezprostredne porušuje dobrá považované za "pred-morálne", mohol byť uznanýza mravne prípustný, keby sa úmysel konajúceho sformovaný "zodpovedným"zvážením dobier obsiahnutých v konkrétnom konaní vzťahoval na mravnú hodnotu,za daných okolností uznanú za rozhodujúcu. Zhodnotenie dôsledkov konania, ktoré vychádza z pomeru medzi skutkom a jehoúčinkami, ako aj medzi účinkami navzájom, by sa týkalo iba "pred-morálneho"poriadku. O mravnej hodnote skutkov, čiže o tom, či sú dobré alebo zlé, by malarozhodovať iba vernosť osoby najvznešenejším hodnotám lásky a múdrosti, pričomtáto vernosť nemusí nevyhnutne vylučovať rozhodnutia, ktoré odporujú istýmkonkrétnym mravným normám. Aj v prípade vážnej matérie by sa tieto normymuseli považovať za relatívne príkazy, ktoré možno vždy prispôsobovať a ktorépripúšťajú výnimky. Z tohto pohľadu by vedomý súhlas s istými spôsobmi správania, ktoré tradičnámorálka považuje za nedovolené, neznamenal nijaké objektívne mravné zlo. Predmet vedomého konania 76. Tieto teórie môžu nadobudnúť istú presvedčivosť svojou príbuznosťou schápaním vedy, ktorá je právom znepokojená, že umelecká i hospodárska činnosťsa riadi podľa výpočtu nákladov a ziskov, ako aj postupov a výsledkov. Usilujú saoslobodiť človeka od etiky záväzku, voluntaristickej a arbitrárnej, ktorá by sa mohlazdať neľudskou. Teórie tohto druhu opúšťajú učenie Cirkvi, ak sa nazdávajú, že možno schváliť akomravne dobré vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemuzákonu i prirodzeným príkazom. Takéto doktríny sa nemôžu odvolávať na katolíckumravnú tradíciu: ak je pravdou, že sa v nej uplatnilo vysvetlenie prípadovzameraných za istých konkrétnych podmienok na väčšie možnosti dobra, rovnakoje pravdou aj to, že sa tak stalo iba v prípadoch, keď bol zákon nejasný; a preto totovysvetlenie nespochybňovalo absolútnu platnosť negatívnych mravných prikázaní,ktoré zaväzujú bez výnimky. Veriaci sú povinní poznať a zachovávať mravnéprikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene BohaStvoriteľa a Pána.125 Keď apoštol Pavol hovorí, že prikázaním "Milovať budešsvojho blížneho ako seba samého" sa napĺňa zákon (porov. Rim 13,8-10),neoslabuje prikázania, ale skôr ich potvrdzuje, poukazujúc na ich požiadavky ivážnosť. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávaniaprikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha. Jepoctou pre veriacich, že poslúchajú viac Boha ako ľudí (porov. Sk 4,19; 5,29), apreto aj podstupujú mučeníctvo podľa príkladu svätých a svätíc Starého i Novéhozákona, ktorí boli za takých vyhlásení preto, lebo radšej zomreli, než by urobiličokoľvek proti viere alebo čnosti. 77. Aby spomínané teórie sformulovali racionálne kritériá správneho mravnéhorozhodnutia, zohľadňujú úmysel i dôsledky ľudského konania. Vskutku s veľkourozvahou treba pristupovať ako k úmyslu - čo Ježiš s osobitným dôrazom žiada votvorenom vystúpení proti zákonníkom a farizejom, ktorí podrobne rozpisovaliniektoré vonkajšie úkony (porov. Mk 7,20-21; Mt 15,19), ale na srdce nedbali - takaj k vykonanému dobru a obídenému zlu, ktoré sú následkami vlastného skutku.Ide o požiadavku zodpovednosti. Naozaj, uvažovanie o týchto dôsledkoch, ako ajúmysloch nestačí na posúdenie mravnej kvality konkrétnej voľby. Uvažovanie o

dobre a zle, čo možno predvídať pri danom konaní, nie je vhodnou metódou narozhodnutie, či voľba istého spôsobu správania je "svojou podobou" alebo "sama vsebe" mravne dobrá alebo zlá, dovolená alebo nedovolená. Predvídateľnédôsledky patria medzi tie okolnosti skutku, ktoré síce môžu modifikovať závažnosťzlého skutku, ale nemôžu zmeniť jeho mravný charakter. Napokon, každý človek vie, aké je ťažké, či skôr nemožné zvážiť všetky dôsledkysvojich činov i všetky dobré alebo zlé účinky, ktoré sa nazývajú pred-mravné:absolútne racionálne zhodnotenie nejestvuje. Čo teda treba urobiť, aby sa mohliurčiť pomery na základe hodnotenia, ktorého kritériá ostávajú nejasné? Ako možnoschváliť absolútny záväzok, keď sú výpočty také neisté? 78. Mravnosť ľudského konania závisí predovšetkým a zásadne od "predmetu"zvoleného rozumne vedomou vôľou, ako to ukazuje výstižná a ešte aj dnes platnáanalýza sv. Tomáša.126 Aby sme mohli pochopiť predmet skutku, ktorý ho mravnešpecifikuje, musíme prijať zorný uhol konajúcej osoby. Totiž predmetom chcenéhoskutku je slobodne zvolený spôsob správania. Pretože je predmet v zhode srozumovým poriadkom, robí našu vôľu dobrou, mravne nás zdokonaľuje a pomáhanám spoznať, že náš konečný cieľ spočíva v dokonalom dobre, v prvotnej láske. Zapredmet konkrétneho mravného skutku teda neslobodno uznať proces alebovýsledok výlučne fyzického poriadku, lebo tie by sa mali posudzovať podľa toho, ževyvolávajú istý stav vecí vo vonkajšom svete. Predmet je bezprostredným cieľomvedomej osoby. V tomto zmysle, ako učí Katechizmus katolíckej Cirkvi, "jestvujúspôsoby konania, ktorých voľba je vždy omylom, pretože vedú k neporiadku vôle,teda k mravnému zlu".127 "Často sa stáva," čítame u sv. Tomáša Akvinského, "žečlovek koná s dobrým úmyslom, ale bez úžitku, lebo mu chýba dobrá vôľa; aknapríklad niekto kradne, aby nasýtil chudobného, úmysel je síce správny, ale chýbasprávnosť náležitej vôle, takže nijaký zlý skutok vykonaný s dobrým úmyslomnemožno ospravedlniť. "Ako niektorí tvrdia, že hovoríme: ?Robme zlo, aby vzišlodobro?? Ich odsúdenie je spravodlivé" (Rim 3,8)."128 Dôvod, prečo nestačí správny úmysel a prečo sa vyžaduje správna voľba skutkov,spočíva v tom, že ľudské konanie závisí od jeho predmetu, to znamená od toho, čimôže alebo nemôže byť zameraný na Boha, na toho, ktorý "jediný je dobrý", a takutvára dokonalosť osoby. Správny je teda taký úsudok, ktorého predmetzodpovedá dobru osoby a zachováva pre ňu mravne významnejšie dobrá.Kresťanská etika, ktorá sa zameriava na mravný predmet, teda neodmietauvažovať o vnútornej "teleológii" konania, keď prihliada na povznesenie pravéhodobra osoby, ale uznáva, že takéto dobro sa získava iba vtedy, keď sa zachovávajúbytostné princípy ľudskej prirodzenosti. Ľudský skutok, správny vzhľadom napredmet, môže byť zameraný aj na konečný cieľ. Práve tento skutok dosahujesvoju konečnú a rozhodujúcu dokonalosť, keď ho vôľa skrze lásku skutočneusmerňuje k Bohu. V tomto zmysle učí patrón moralistov a spovedníkov: "Nestačírobiť dobré skutky, treba ich dobre robiť. Aby však naše skutky boli dobré adokonalé, musíme ich robiť s jediným úmyslom páčiť sa Bohu."129 "Vnútorné zlo": neslobodno konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8) 79. Treba teda zamietnuť tézu teleologických i proporcionalistických náuk, podľaktorej nemožno považovať za mravne zlú - vzhľadom na svoju podobu čiže na svoj"predmet" - vedomú voľbu niektorých spôsobov konania alebo konkrétnych skutkovbez toho, aby sa nebral do úvahy úmysel, s ktorým sa voľba vykonala, alebo súhrnnásledkov tohto skutku, ktoré možno predvídať vzhľadom na všetkýchzainteresovaných. Prvoradým a základným prvkom mravného posudzovania je predmet ľudskéhoskutku, ktorý rozhoduje o tom, či je skutok zameraný na dobro a na konečný cieľ,ktorým je Boh. Toto zameranie nachádza rozum v samom ľudstve, videnom v celej

svojej pravde, teda v jeho prirodzených sklonoch, v jeho pohnútkach apredsavzatiach, ktoré majú vždy duchovný rozmer: práve ony tvoria súhrn "dobierurčených osobe", ktoré slúžia "dobru osoby", ktoré predstavuje ona sama a jejdokonalosť. Tieto dobrá sú chránené Božími zákonmi, ktoré obsahujú celýprirodzený zákon.130 80. Vďaka svedectvu rozumu vieme, že jestvujú predmety ľudského konania, ktoré"sa nedajú zamerať" na Boha, pretože úplne odporujú dobru osoby stvorenej najeho obraz. To sú skutky, ktoré tradičné učenie Cirkvi o mravnosti nazýva"vnútorným zlom" (intrisece malum): takými sú vždy a samy osebe, to jestvzhľadom na samotný ich predmet, bez ohľadu na konajúceho a iné okolnosti.Preto Cirkev, vôbec nepopierajúc hľadisko okolností, a najmä úmyslov v morálke,učí, že jestvujú "skutky, ktoré sú samy osebe a samy v sebe kvôli svojmu predmetuvždy zásadne nedovolené, nezávisle od okolností".131 Druhý vatikánsky koncil vsúvislosti so službou, ktorou je viazaný voči ľudskej osobe, predkladá množstvopríkladov takýchto skutkov: "Všetko, čo je proti samému životu, teda vraždykaždého druhu, genocídy, potraty, eutanázie, ako aj samovraždy; všetko, čo narúšacelistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické a duševné trýznenie apsychologický nátlak; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako neľudské životnépodmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, kupčenie soženami a mladistvými; rovnako ponižujúce pracovné podmienky, v ktorých sa spracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnýmia zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj nehanebné apokiaľ poškvrňujú civilizáciu, sú väčšmi na potupu tým, čo ich páchajú, než tým, čopodstupujú bezprávie, a sú ťažkou urážkou Stvoriteľa."132 O skutkoch vnútorne zlých, týkajúcich sa prostriedkov zabraňujúcich počatiu,pomocou ktorých sa manželský akt dobrovoľne stáva neplodným, pápež Pavol VI.učí toto: "Aj keď sa niekedy pripúšťa menej ťažké zlo, aby sa predišlo nejakémuväčšiemu zlu alebo aby sa podporilo nejaké závažnejšie dobro, predsa nikdy nie jedovolené, a to ani z najvážnejších dôvodov, konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim3,8); totiž zamerať vôľu na to, čo z vlastnej povahy presahuje mravný poriadok, apreto ho treba hodnotiť ako nedôstojné človeka, a to aj v prípade, že by sa týmchceli brániť alebo zveľaďovať dobrá jednotlivcov, domácností alebo ľudskejspoločnosti."133 81. Keď nás Cirkev učí, že niektoré skutky sú "vnútorne zlé", riadi sa podľa učeniaSvätého písma. Apoštol Pavol tvrdí so všetkou vážnosťou: "Nemýľte sa: ani smilníciani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani zlodeji anichamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva" (1Kor6,9-10). Ak sú skutky vnútorne zlé, môže sa stať, že správny úmysel alebo mimoriadneokolnosti síce zmenšujú ich zlo, ale odstrániť ho nemôžu: sú to "nenapraviteľné" zléskutky a samy osebe a samy v sebe nemôžu byť zamerané na Boha ani na dobroosoby: "Keď už sú samy skutky hriechmi," píše sv. Augustín, "ako krádež,cudzoložstvo, rúhačstvo alebo im podobné, kto by mohol tvrdiť, že ak sa konajú zdobrých príčin, už nie sú hriechmi, alebo - čo je ešte absurdnejšie - sú hriechmiospravedlnenými?"134 Preto okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne nesprávny skutok zmeniťkvôli jeho predmetu na skutok "subjektívne" bezúhonný alebo taký, ktorého voľbumožno ospravedlniť. 82. Napokon, úmysel je dobrý, ak sleduje pravé dobro osoby z hľadiska jejkonečného cieľa. Naproti tomu skutky, ktorých predmet "nemôže byť zameraný" naBoha a je "nedôstojný ľudskej osoby", sa vždy a v každom prípade protivia tomutodobru. V tomto zmysle rešpekt voči normám, ktoré takéto skutky zakazujú a súzaväzujúce vždy a navždy čiže bez akejkoľvek výnimky, nielenže neznehodnocuje

správny úmysel, ale dokonca určuje jeho základný význam. Učenie o predmete ako prameni mravnosti je autentickým vyjadrením biblickejzmluvy a prikázaní, lásky a ostatných čností. Mravná kvalita ľudského konaniazávisí od tejto vernosti prikázaniam, ktoré je výrazom poslušnosti a lásky. Preto -opakujem to znova - treba zamietnuť ako mylnú mienku, že vedomá voľbaakýchkoľvek spôsobov konania alebo konkrétnych skutkov sa nemôže považovaťza mravne zlú vzhľadom na ich povahu, bez ohľadu na vôľu, ktorou sa voľbavykonala, alebo nehľadiac na súhrn predvídateľných dôsledkov, ktoré daný skutokprináša všetkým zainteresovaným. Bez tohto racionálneho určenia mravnej kvalityľudského konania by nebolo možné potvrdiť "objektívny mravný poriadok"135 anipredostrieť nijakú vymedzenú normu, ktorá by zaväzovala bez výnimky; to by zaseškodilo ľudskému bratstvu a pravde o dobre i samému cirkevnému spoločenstvu. 83. Ako vidieť, otázka mravnosti ľudských skutkov, predovšetkým jestvovaniavnútorne zlých skutkov, istým spôsobom zahŕňa vlastnú otázku o človeku, otázkupravdy o človeku aj otázku z toho vyplývajúcich mravných dôsledkov. Cirkev tým,že uznáva a učí, že v niektorých ľudských skutkoch jestvuje vnútorné zlo,zachováva vernosť celej pravde o človeku, prejavuje mu úctu a podporuje jehodôstojnosť i povolanie. Spomínané teórie, ktoré sú v rozpore s touto pravdou, musípreto Cirkev odmietnuť. A predsa je potrebné, ctihodní bratia v biskupskej službe, aby sme sa neuspokojilis tým, že budeme veriacich upozorňovať na omyly a nebezpečenstvá istýchetických teórií. Našou úlohou je predovšetkým poukázať na fascinujúci jas tejpravdy, ktorou je sám Ježiš Kristus. V ňom, ktorý je pravda (porov. Jn 14,6), môžečlovek úplne pochopiť a dobrými skutkami dokonale plniť svoje povolanie kslobode, poslúchajúc Boží zákon, ktorý je obsiahnutý v prikázaní lásky k Bohu ablížnemu. Toto nám umožňuje dar Ducha Svätého, Ducha pravdy, slobody a lásky:v ňom dostávame možnosť osvojiť si zákon, pochopiť ho a rozvíjať ako hnaciu silupravej osobnej slobody: "v dokonalom zákone slobody" (porov. Jak 1,25). III. "ABY NEBOL VYPRÁZDNENÝ KRISTOV KRÍŽ" (1Kor 1,17) Mravné dobro pre život Cirkvi a sveta "Túto slobodu nám vydobyl Kristus" (Gal 5,1) 84. Prvoradou otázkou, ktorú už spomínané náuky o mravnosti osobitnepodnecujú, je otázka úzkeho vzťahu medzi slobodou človeka a Božím zákonom,ktorá vyúsťuje do vzťahu medzi slobodou a pravdou. Podľa kresťanskej viery a učenia Cirkvi "iba sloboda podriadená pravde privádzaľudskú osobu k pravému dobru. Dobrom osoby je v pravde zotrvávať a pravdukonať."136 Konfrontáciou medzi stanoviskom Cirkvi a dnešnou sociálnou i kultúrnou situáciousa okamžite vynára naliehavá potreba, aby práve tejto zásadnej otázke samaCirkev venovala pozornosť vo svojej pastoračnej činnosti: "Táto základná väzbamedzi dobrom, slobodou a pravdou sa zo súčasnej kultúry v prevažnej mierevytratila, preto znova povzbudzovať človeka, aby tento vzťah medzi nimi objavil, jeúlohou i povinnosťou Cirkvi vzhľadom na spásu sveta. Pilátova otázka "Čo jepravda" aj dnes znepokojuje človeka plného pochybnosti, ktorý často už nevie, ktoje, odkiaľ prichádza, kam smeruje. Takto sme svedkami, ako sa ľudská osobaodstrašujúcim spôsobom rúti do situácie postupného sebazničenia. Pri počúvaníniektorých hlasov máme dojem, že už niet ani jednej mravnej hodnoty, ktorú trebauznávať ako trvalú a neodvolateľnú. Pred zrakom všetkých sa pohŕda už počatým,ale ešte nenarodeným ľudským životom; ustavične sa porušujú základné právaosoby; ničia sa dobrá nevyhnutné pre skutočne ľudský život. A čo je ešte vážnejšie:človek už nie je presvedčený, že len v pravde môže nájsť spásu. Spásonosná sila

pravdy je odmietaná, jedine sloboda zbavená všetkej objektívnosti má povinnosťrozhodovať o dobre a zle. V oblasti teológie vyvoláva tento relativizmus nedôveru vBožiu múdrosť, ktorá spravuje človeka mravným zákonom. Proti týmto príkazommravného zákona sa stavajú konkrétne okolnosti, pretože Boží zákon sa užnepovažuje za vždy platné, jediné a pravé dobro človeka."137 85. Posúdenie týchto etických náuk, čo je úlohou Cirkvi, sa neobmedzuje na ichodhalenie a odmietnutie, ale chce naozaj s veľkou láskou pomáhať všetkýmveriacim pri formovaní mravného svedomia, ktoré by svoje úsudky a rozhodnutiavynášalo v pravde, ako k tomu vyzýva apoštol Pavol: "Nepripodobňujte sa tomutosvetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božiavôľa, čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12,2). Táto činnosť Cirkvi nenachádzaoporu - svoje formatívne "tajomstvo" - ani tak vo výrokoch svojho učenia či vpastoračných výzvach k bdelosti ako v pohľade upriamenom na Pána Ježiša.Cirkev deň čo deň s neúnavnou láskou hľadí na Ježiša vo vedomí, že iba v ňom sanachádza pravdivá a konečná odpoveď na otázku mravnosti. Sama predovšetkým v ukrižovanom Ježišovi nachádza odpoveď na otázku, ktorádnes trápi mnohých ľudí: ako môže poslušnosť voči všeobecným a nemeniteľnýmmravným normám rešpektovať jedinečnosť a neopakovateľnosť osoby aneohrozovať jej slobodu a dôstojnosť. Cirkev má rovnaké vedomie zvereného poslania ako apoštol Pavol: "Kristus... maposlal... hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristovkríž... my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanovbláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiumúdrosť" (1Kor 1,17.23-24). Ukrižovaný Kristus zjavuje pravý zmysel slobody, ktorýsám naplno prežíva v sebadarovaní, a k účasti na tej istej slobode povoláva ajučeníkov. 86. Rozumové uvažovanie a každodenná skúsenosť poukazujú na krehkosť,ktorou je sloboda človeka poznačená. Sloboda je to skutočne pravá, aleohraničená; jej absolútny a najvyšší princíp nespočíva v nej samej, ale v jejjestvovaní, ktoré pre ňu zároveň predstavuje obmedzenie i možnosť. Je to slobodastvorenstva, to znamená darovaná sloboda, ktorú treba prijať ako semeno azodpovedne viesť k zrelosti. Je ustanovujúcou časťou onoho obrazu stvorenia,ktorý tvorí základ dôstojnosti osoby: v ňom totiž zaznieva prvotné povolanie, ktorýmStvoriteľ volá človeka k pravému dobru, ba ešte viac - na základe Kristovhozjavenia - k uzavretiu priateľstva s ním tým, že sa človek zúčastňuje na vlastnombožskom živote. Je neodcudziteľným vlastnením seba samého a súčasnevšeobecným otváraním voči všetkým ľuďom tým, že vychádza zo seba, abypoznala a milovala druhého.138 Sloboda teda spočíva v pravde človeka a smerujek spoločenstvu. Rozum a skúsenosť hovoria nielen o krehkosti ľudskej slobody, ale aj o jejprudkých pádoch. Človek si všíma, že jeho sloboda akýmsi skrytým spôsobom másklon opustiť dobro a pravdu a že v skutočnosti častejšie dáva prednosť konečným,obmedzeným a pominuteľným veciam. Ba čo viac, človek zisťuje, že práve chyby azlé voľby sa stávajú počiatkom skazonosnej vzbury, ktorá ho pobáda odvrhnúťpravdu a dobro, aby seba povýšil na absolútny princíp seba samého: "Budete akoBoh" (Gn 3,5). Sloboda teda musí byť oslobodená. A osloboditeľom je Kristus:"Túto slobodu nám vydobyl Kristus" (Gal 5,1). 87. Kristus zjavuje predovšetkým skutočnosť, že pravou podmienkou slobody jeúprimné a otvorené poznanie pravdy: "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn8,32)139: pravda dovoľuje zachovať slobodu zoči-voči moci a dodáva silu kmučeníctvu. Potvrdzuje to Ježiš pre Pilátom: "Ja som sa na to narodil a na to somprišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde" (Jn 18,37). Týmto spôsobom samajú ctitelia Boha klaňať Bohu "v Duchu a pravde" (Jn 4,23): týmto vzdávaním úcty

sa stávajú slobodnými. Spojenie s pravdou a vzdávanie úcty Bohu v JežišoviKristovi sa javia ako najhlbšie korene slobody. Okrem toho Ježiš svojou vlastnou existenciou, nie iba slovami, zjavuje, že slobodasa uskutočňuje láskou, to znamená sebadarovaním. On, ktorý hovorí: "Nik nemáväčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15,13),dobrovoľne ide trpieť (porov. Mt 26,46) a poslúchajúc Otca na kríži dáva život zavšetkých ľudí (porov. Flp 2,6-11). Rozjímanie o ukrižovanom Ježišovi je hlavnoucestou, po ktorej sa Cirkev musí uberať každý deň, ak chce pochopiť celý zmyselslobody, a tým je darovanie seba samého skrze službu Bohu a bratom.Spoločenstvo s ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom je nevyčerpateľnýmprameňom, z ktorého Cirkev nepretržite čerpá, aby v slobode žila, darúvala sa aslúžila. Vykladajúc verš 100. žalmu "s radosťou slúžte Pánovi" hovorí sv. Augustín:"U Pána je služba slobodnou; slobodná služba je tam, kde sa neslúži znevyhnutnosti, ale z lásky... Sluhom nech ťa spraví láska, pretože slobodným ťaurobila pravda... Si súčasne sluha i slobodný: sluhom si preto, lebo si sa ním stal;slobodným si preto, lebo si milovaný Bohom, ktorý ťa stvoril: ba čo viac, slobodnýmsi aj preto, lebo sám miluješ toho, ktorý ťa stvoril... Si Pánov sluha, si Pánovprepustenec; netúž po oslobodení, ktoré by ťa vzdialilo od domu tvojhoosloboditeľa."140 Takto je Cirkev, a v nej každý kresťan, povolaná k účasti na kráľovskom úradeKrista na kríži (porov. Jn 12,32), rovnako aj k milosti a zodpovednosti Syna človeka,ktorý "neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné zamnohých" (Mt 20,28).141 Ježiš je teda živou a osobnou syntézou dokonalej slobody v absolútnej poslušnostiBožej vôli. Jeho ukrižované telo je dokonalým zjavením nerozlučného puta medzislobodou a pravdou, tak ako jeho vzkriesenie z mŕtvych je najväčším povýšenímplodnosti a spásnej moci slobody prežívanej v pravde. Chodiť vo svetle (porov. 1Jn 1,7) 88. Vytváranie protikladu medzi slobodou a pravdou, či dokonca ich úplnérozdelenie je dôsledkom, prejavom i naplnením inej, vážnejšej a nebezpečnejšejdichotómie, ktorá oddeľuje vieru od morálky. Toto oddeľovanie patrí medzi najväčšie pastoračné starosti Cirkvi v dnešnomsekularizačnom procese, v ktorom veľa, až priveľa ľudí rozmýšľa a žije tak, "akokeby Boha nebolo". Pred naším zrakom sa šíri zmýšľanie, ktoré často, hlboko, voveľkom rozsahu a postupne ovplyvňuje aj spôsob života samotných kresťanov,ktorých viera ochabuje a stráca svoju osobitosť nového pravidla pre výklad a prax vosobnom, rodinnom i spoločenskom živote. Vskutku normy hodnotenia a voľby,ktoré si vytvárajú sami veriaci žijúci v kultúrnom prostredí bez kresťanského cítenia,sa často nezhodujú s evanjeliom, ba dokonca sú s ním v protiklade. Kresťania teda musia znovu objaviť prevratnosť svojej viery a moc jej úsudkovvzhľadom na prevládajúcu a vplyvnú kultúru. Apoštol Pavol napomína: "Kedysi steboli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je vkaždej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajteúčasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte... Dávajte si teda veľký pozor,ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé" (Ef5,8-11.15-16; porov. 1Sol 5,4-8). Treba teda znova nadobudnúť a predstaviť pravdivý obraz kresťanskej viery, ktoránie je jednoduchým súhrnom nejakých téz, ktoré má rozum prijať a potvrdiť.Naopak, je prežívaným poznaním Krista, živou pripomienkou jeho prikázaní, jepravdou, ktorú treba žiť. Napokon, slovo nebýva naplno prijaté, ak sa nepremieňana skutok, ak neprináša úžitok. Viera je rozhodnutím zaväzujúcim celé jestvovanie.Je stretnutím, dialógom, spoločenstvom lásky a života každého veriaceho sJežišom Kristom, ktorý je cesta, pravda a život (porov. Jn 14,6). Nabáda nás, aby

sme Kristovi dôverovali a otvorili sa mu, umožňuje nám žiť tak, ako žil on sám(porov. Gal 2,20), čiže nadovšetko milovať Boha a bratov. 89. Viera má aj mravný obsah: rodí a vyžaduje zaangažovanie primerané životu,podporuje a završuje prijímanie a zachovávanie Božích prikázaní. Ako píšeevanjelista Ján: "Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy. Ak hovoríme, že máme sním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu... Podľa tohovieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: "Poznámho", a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto všakzachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá. A podľa toho vieme,že sme v ňom. Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on" (1Jn 1,5-6;2,3-6). Mravným životom sa viera stáva "vyznaním" nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi:stáva sa svedectvom. "Vy ste svetlo sveta," povedal Ježiš. "Mesto postavené nanávrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik,aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, abyvideli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt5,14-16). Tieto skutky sú predovšetkým skutkami lásky k ľuďom (porov. Mt25,31-46) a skutočnej slobody, ktorá sa prejavuje a žije zo sebadarovania, ztotálneho darovania sa, ako to urobil Ježiš, ktorý na kríži "miloval Cirkev a sebasamého vydal za ňu" (Ef 5,25). Kristovo svedectvo je prameňom, príkladom abohatstvom, z ktorých čerpá svedectvo učeníka povolaného kráčať tou istoucestou: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž anasleduje ma" (Lk 9,23). V zhode s radikálnymi príkazmi evanjelia môže láskapriviesť veriaceho ku krajnému svedectvu mučeníctva. Pavol, ktorý bez prestanianasleduje Ježiša umierajúceho na kríži, píše Efezanom: "Napodobňujte Boha akomilované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba saméhoBohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!" (Ef 5,1-2). Mučeníctvo, vyzdvihnutie neporušiteľnej svätosti Božieho zákona 90. Úzky vzťah medzi vierou a mravnosťou žiari plným leskom vbezpodmienečnom zachovávaní nezrušiteľných požiadaviek osobnej dôstojnostikaždého človeka, ktoré sú chránené mravnými normami, bez výnimky zakazujúcimivnútorne zlé skutky. Všeobecnosťou a nemennosťou mravnej normy jepredkladaná a zároveň podporovaná absolútna prirodzenosť ľudskej dôstojnostičiže neporušiteľnosti človeka, na tvári ktorého sa odráža Boží jas (porov. Gn 9,5-6). Odmietnutie "teleologických", "konzekvencialistických" a "proporcionalistických"etických náuk, ktoré popierajú jestvovanie negatívnych a bez výnimky platnýchnoriem, vzťahujúcich sa na konkrétne spôsoby konania, sa najzreteľnejšiepotvrdzuje najmä v kresťanskom mučeníctve, ktoré vždy bolo a dodnes zostalosprievodným znakom života Cirkvi. 91. Už v Starom zákone sa stretávame s obdivuhodnými svedectvami vernostiposvätnému Božiemu zákonu, spečatenej dobrovoľným prijatím smrti. Žiarivýmpríkladom je príbeh Zuzany, ktorá dvom nespravodlivým sudcom, čo jej hrozilismrťou, ak odmietne ich žiadostivosť, odpovedala: "Z každej strany ma zvieraúzkosť: veď ak to urobím, bude mi to smrťou, ak však neurobím, neuniknem vašimrukám! Ale je pre mňa lepšie bez činu upadnúť do vašich rúk, než zhrešiť predtvárou Pánovou" (Dan 13,22-23). Zuzana, ktorá radšej volila "bez činu upadnúť" dorúk sudcov, dosvedčuje nielen svoju vieru a dôveru v Boha, ale aj poslušnosťpravde a absolútnemu mravnému poriadku: svojou pohotovosťou k mučeníctvupotvrdzuje, že nie je správne vykonať nič, čo Boží zákon vyhlasuje za zlé, aby sadosiahlo nejaké dobro. Ona si vybrala "lepšiu časť": je to jasné, nekompromisnésvedectvo vydané pravde a Bohu Izraela, keďže sa to týka dobra; takto sa jejskutkami stala zjavnou svätosť Boha. Keď Ján Krstiteľ na samom začiatku Nového zákona odmietol mlčať o Pánovom

zákone a uzatvárať kompromis so zlom, "obetoval svoj život za spravodlivosť apravdu",142 čím sa stal predchodcom Mesiáša aj v mučeníctve (porov. Mk6,17-29). Preto "sa ocitol v temnote väzenia ten, ktorý prišiel vydať svedectvo,ktorým je Kristus, označil za lampu, čo horí a svieti; a vlastnou krvou bol pokrstenýten, ktorému bolo dané... pokrstiť Vykupiteľa sveta".143 V Novom zákone sa stretávame s početnými svedectvami Kristových učeníkov -počínajúc diakonom Štefanom (porov. Sk 6,8-15; 7,1-60) a apoštolom Jakubom(porov. Sk 12,1-2) - ktorí zomreli ako mučeníci, aby vyznali svoju vieru i lásku kMajstrovi a aby ho nezapreli. Tak nasledovali Pána Ježiša, ktorý pred Kajfášom aPilátom vydal svedectvo "dobrým vyznaním" (porov. 1Tim 6,13) a darom svojhoživota potvrdil pravdu svojho posolstva. Nespočetné množstvo iných mučeníkovradšej podstúpilo prenasledovanie a smrť, ako by sa dopustili modloslužbyzapálením kadidla pred obrazom cisára (porov. Zjv 13,7-10). Odmietli aj predstieraťtakýto kultový úkon, čím dokázali, že odmietajú akýkoľvek konkrétny skutokprotiviaci sa láske k Bohu a svedectvu viery. Poslušne, tak ako to urobil sámKristus, zverili a odovzdali svoj život Otcovi, tomu, ktorý ich mohol zachrániť odsmrti (porov. Hebr 5,7). Cirkev nám predkladá príklady mnohých svätých a svätíc, ktorí hlásali a bránilimravnú pravdu aj za cenu mučeníctva a dali prednosť smrti pred jedinýmsmrteľným hriechom. Tým, že ich zapísala do zoznamu svätých, kanonizovalaCirkev ich svedectvo a verejne uznala za správne ich presvedčenie, podľa ktoréholáska k Bohu obsahuje príkazy, ktoré treba nevyhnutne zachovávať, od ktorých saneslobodno odkloniť a ktorými nemožno opovrhovať ani za sťažených okolností, ajkeby išlo o záchranu života. 92. V mučeníctve, ako v potvrdení neporušiteľnosti mravného poriadku, žiariposvätnosť zákona a súčasne neporušiteľnosť osobnej dôstojnosti človeka, ktorýbol stvorený na obraz a podobu Boha: túto dôstojnosť neslobodno nikdy ponižovaťalebo konať proti nej, a to ani s dobrým úmyslom a za nijakých ťažkostí. Ježiš násnapomína s najväčšou prísnosťou: "Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svetzískal, a svojej duši by uškodil?" (Mk 8,36). Mučeníctvo odmieta ako klamný apokrytecký akýkoľvek "ľudský zmysel", ktorý by chcel ktosi prisúdiť skutku mravnezlému svojou podstatou, nepripúšťajúc ani "výnimočné okolnosti"; naopak, odhaľujejeho skutočnú podobu, ktorou je urážka "ľudskosti" človeka, a to väčšmi toho, čo sajej dopúšťa, než toho, čo ju znáša.144 Mučeníctvo je aj oslavou dokonalej"ľudskosti" a pravého "života" osoby, ako to dosvedčuje sv. Ignác Antiochijskýslovami adresovanými veriacim Ríma, kde bol umučený pre vieru: "Odpusťte mi,bratia: nebráňte mi žiť: nechcite moju smrť... dovoľte mi dosiahnuť čisté svetlo; aksa tam dostanem, stanem sa človekom. Dovoľte mi, aby som napodobnil umučeniemôjho Boha."145 93. Mučeníctvo je konečne vynikajúcim znakom svätosti Cirkvi; smrťoudosvedčená vernosť voči svätému Božiemu zákonu je rukolapným svedectvom amisionárskou povinnosťou siahajúcou až po vyliatie krvi, aby jas mravnej pravdynebol zatienený vo zvykoch osôb a v zmýšľaní jednotlivcov a spoločnosti. Totosvedectvo je pre človeka nesmierne cennou pomocou, aby nielen v občianskomspoločenstve, ale ani v cirkevných spoločenstvách neupadol do najstrašnejšiehonebezpečenstva, aké ho môže postihnúť: a tým je zotretie hranice medzi dobrom azlom, ktoré znemožňuje ustanoviť a zachovávať mravný poriadok jednotlivcov ispoločenstiev. Mučeníci, a v širšom zmysle všetci svätí v Cirkvi, svojím výrečným apríťažlivým príkladom života prežiareného jasom mravnej pravdy osvetľujú každúepochu histórie, roznecujúc jej zmysel pre mravnosť. Svojím jasným svedectvom odobre stávajú sa živou výčitkou tým, čo kedykoľvek porušujú zákon (porov. Múd2,12), a aj v našich časoch sú ozvenou slov proroka: "Beda tým, čo vravia zlémudobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom, robia horké sladkým a

sladké horkým!" (Iz 5,20). Ak je mučeníctvo vrcholom svedectva o mravnej pravde, ku ktorému sú povolaníiba nemnohí, zároveň existuje aj svedectvo, na vydávanie ktorého sa majúpripravovať deň čo deň všetci veriaci i za cenu utrpení a ťažkých obetí. Lebonapriek rozmanitým ťažkostiam, ktoré môže vernosť prirodzenosti mravnéhoporiadku vyvolať aj za všeobecných okolností, je veriaci za pomoci modlitbamivyprosenej Božej milosti povolaný k neraz hrdinskej službe, pričom je podporovanýčnosťou udatnosti, vďaka ktorej - ako učí sv. Gregor Veľký - si môže "obľúbiťnepríjemnosti tohto sveta v nádeji na večnú odmenu".146 94. Kresťania nie sú jedinými, ktorí vydávajú svedectvo o prirodzenosti mravnéhodobra: utvrdzuje ich v tom aj mravné cítenie všetkých národov napojených nanáboženské a duchovné tradície Východu i Západu, vo vnútri ktorých tajomnýmspôsobom účinkuje Duch Svätý. Nech je pre všetkých svedectvom myšlienkalatinského básnika Juvenála: "Považuj za najväčší zločin, ak niekto dáva prednosťživotu pred cťou a pre vlastný život stráca dôvody tohto života."147 Hlas svedomiavždy jednoznačne napomínal, že jestvujú pravdy a mravné dobrá, za ktoré musímebyť pripravení obetovať život. V slove, a predovšetkým v obetovaní života za mravné hodnoty spoznáva Cirkevto isté svedectvo o onej pravde, ktorá je už prítomná v stvorení a ktorá v plnostižiari v Kristovej tvári: "Pretože stoici," píše svätý Justín, "sa aspoň vo svojichvýrokoch o mravoch zachovali vynikajúco, ako sa to občas podarí básnikom vďakasemenu rozumu zasiatemu do celého ľudstva, tí, ktorí vyšli od tejto náuky, akovieme, vzplanuli nenávisťou a boli zabíjaní."148 Univerzálne a nemenné mravné normy pre službu osobe a spoločnosti 95. Učenie Cirkvi, a najmä jej neochvejnosť, s akou obraňuje všeobecnú a trvalúplatnosť prikázaní zakazujúcich vnútorne zlé skutky, sa nezriedka posudzujú akoprejav neznesiteľnej tvrdosti, predovšetkým v nadmieru zložitých a konfliktnýchsituáciách mravného života súčasného človeka i spoločnosti. Táto tvrdosť odporujematerskému cíteniu Cirkvi. Chýba jej vraj láskavosť a milosrdenstvo. V skutočnosti sa však materské cítenieCirkvi nedá odlúčiť od jej učiteľského poslania, čo vždy musí plniť ako vernánevesta Krista, ktorý sám je pravdou: "Ako učiteľka nikdy neprestáva hlásať mravnúzásadu... Cirkev nie je ani tvorcom, ani svojvoľným posudzovateľom tejto zásady. Vposlušnosti pravde Krista, ktorého obraz sa odráža v dôstojnosti a prirodzenostiľudskej osoby, Cirkev vykladá mravnú normu a predkladá ju všetkým ľudom dobrejvôle, pričom neskrýva, že vyžaduje zásadný odklon od polovičatých riešení adokonalosť."149 V skutočnosti pravá láskavosť a spravodlivé milosrdenstvo majú znamenať lásku kosobe, k jej pravému dobru a súčasne pravej slobode. To sa však neuskutočňujetým, že mravná pravda je skrývaná a oslabovaná, ale že je predkladaná v skrytomvýzname ako vyliatie večnej Božej múdrosti, ktorá k nám prichádza v Kristovi, aslužbu človeku, čím mu pomáha vzrastať v slobode a dosiahnuť šťastie.150 Zároveň však jasný a dôsledný výklad mravnej pravdy nikdy nemôže zanedbaťhlbokú a úprimnú úctu vzbudenú trpezlivou a dôverčivou láskou, akú človek vždypotrebuje na svojej mravnej ceste, často sťažovanej ťažkosťami, omylmi i krutýmisituáciami. Cirkev, ktorá vždy presadzuje "princíp pravdy a zhody, a pretonesúhlasí, aby sa dobro nazývalo zlom a zlo dobrom",151 musí sa vždy usilovať,aby nalomenú trsť nedolomila a hasnúci knôtik nezahasila (porov. Iz 42,3). PápežPavol VI. napísal: "Nič neuberať zo spásonosného Kristovho učenia je vynikajúcoupodobou lásky k dušiam, ale tá sa vždy musí spájať s trpezlivosťou a láskou, ktorejpríklad dal sám Spasiteľ vo svojich rozhovoroch a v styku s ľuďmi. Lebo on, keďženeprišiel preto, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil (porov. Jn 3,17), bol naozaj

veľmi tvrdý voči hriechom, ale zhovievavý a milosrdný voči hriešnikom."152 96. V rozhodnosti, s akou Cirkev ochraňuje všeobecné a nemenné mravné normy,nie je nič potupné; táto rozhodnosť je výlučnou službou pravej slobode človeka:pretože práve mimo pravdy alebo v opozícii voči nej niet nijakej slobody,bezpodmienečná, nijaké ústupky a úpravy nepripúšťajúca obrana tých skutočností,ktoré si nevyhnutne vyžaduje osobná dôstojnosť človeka, je cestou, pre ktorú satreba rozhodnúť, i podmienkou samotnej existencie slobody. Táto služba sa poskytuje každému človeku, ponímanému v jedinečnosti aneopakovateľnosti jeho bytosti a jestvovania: iba v zachovávaní mravných noriemčlovek naplno potvrdzuje seba samého i svoju možnosť skutočného mravnéhorastu. Preto je táto služba určená všetkým ľuďom: nielen jednotlivcom, ale ajspoločenstvám i spoločnosti ako takej. Tieto normy totiž tvoria pevný základ atrvalú záruku spravodlivého a pokojného ľudského spolužitia, a tým aj pravejdemokracie, ktorá sa môže zrodiť a vzrastať iba na základe rovnosti všetkýchsvojich príslušníkov, spojených právami i povinnosťami. Vzhľadom na mravnénormy, ktoré zakazujú vnútorné zlo, neexistujú nijaké privilégiá ani výnimky: vôbecnezáleží na to, či je niekto pánom sveta alebo "najúbohejším" na zemi: čo sa týkamravných požiadaviek, všetci sme si celkom rovní. 97. Tak mravné normy, predovšetkým negatívne čiže zakazujúce zlo, vyzdvihujúsvoj význam i svoj mravný a sociálny vplyv: ochranou nedotknuteľnej osobnejdôstojnosti každého človeka slúžia vzájomnému spolčovaniu ľudí a ich správnemua úspešnému napredovaniu. Predovšetkým prikázania druhej tabule Desatora, o ktorých sa zmienil aj Ježišpred mladíkom z evanjelia (porov. Mt 19,18), sú základnými pravidlami každéhospoločenského života. Tieto prikázania sú formulované všeobecne, ale keďže "základom, subjektom acieľom všetkých spoločenských ustanovizní je a musí byť ľudská osoba",153 môžubyť vyjadrené alebo vysvetlené podrobnejšími a výstižnejšími normami konania. Vtomto zmysle prinášajú základné mravné zákony spoločenského života istépožiadavky, ktorým sa musí prispôsobovať tak verejná moc, ako aj občania. Aniúmysly, hoci sú neraz dobré, ani okolnosti, ktoré sú často nepriaznivé, nikdyneoprávňujú verejnú moc či jednotlivcov porušovať základné a neodňateľné právaľudskej osoby. Jedine učenie o mravnosti, ktoré uznáva mravné normy platné vždya pre všetkých bez akejkoľvek výnimky, môže zaručiť etickosť základuspoločenského spolužitia v rámci národa i medzi národmi. Morálka a obnova spoločenského a verejného života 98. Závažné podoby spoločenskej a hospodárskej nespravodlivosti, ako ajpolitickej korupcie, ktoré sa dotýkajú celých krajín a národov, vyvolávajúvzrastajúce rozhorčenie veľkého množstva ľudí, ktorí sú nedôstojne a ponižujúcooberaní o svoje základné práva, a zo dňa na deň vzrastá a dolieha osobná ispoločenská potreba celkovej obnovy, ktorá by dokázala zabezpečiť spravodlivosť,solidaritu a priezračnosť. Vzhľadom na mnohé a závažné príčiny, ktoré spôsobujú a podporujú rôzne formynespravodlivosti vo svete, treba zdolať naozaj dlhú a namáhavú cestu a podniknúťnejedno obrovské úsilie, aby sa takáto obnova uskutočnila. História i každodennáskúsenosť však potvrdzujú, že v základe týchto foriem nespravodlivosti možnopomerne ľahko vybadať príčiny "kultúrneho" rázu čiže spojené s istými predstavamičloveka, spoločnosti a sveta. Podstatu kultúrnej otázky tvorí v skutočnosti mravnécítenie, ktorého základom a naplnením je náboženské cítenie.154 99. Jedine Boh, najvyššie dobro, tvorí trvalý základ a ničím nenahraditeľnýpredpoklad mravnosti, teda prikázaní, predovšetkým negatívnych, ktoré vždy a vkaždom prípade zakazujú spôsob konania, ako aj skutky nezlučiteľné sdôstojnosťou každej osoby. Takto sa najvyššie dobro a mravné dobro stretávajú v

pravde: v pravde o Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a v pravde o človeku nímstvorenom a vykúpenom. Iba na tejto pravde možno budovať obnovenú spoločnosťa riešiť zložité a ťažké otázky, ktoré ju sužujú, predovšetkým však otázkuprekonania najrozmanitejších foriem totality, aby sa otvorila cesta autentickejslobode človeka. "Totalitarizmus vzniká z popierania objektívnej pravdy: ak totižniet transcendentnej pravdy, v poslušnosti ktorej človek dosahuje svoju plnúidentitu, potom naozaj niet nijakého trvalého princípu, ktorý by zaručovalspravodlivé vzťahy medzi ľuďmi. Totiž triedne, skupinové a národné záujmy ichnevyhnutne stavajú proti sebe. Ak sa neuznáva nijaká transcendentná pravda,potom víťazí sila moci a každý túži využiť až do krajnosti všetky dostupnéprostriedky, aby bez ohľadu na práva iných presadil svoj záujem a svoje zmýšľanie.Človek sa tu rešpektuje iba v tej miere, v akej ho možno využiť ako nástrojegoistického cieľa. Koreň moderného totalitarizmu spočíva teda v popieranítranscedentnej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je viditeľným obrazomneviditeľného Boha, a preto je sama osebe subjektom práv, čo nikto nesmieporušovať: ani jednotlivec, ani skupina, ani trieda alebo štát. Ani väčšina vspoločnosti sa nesmie povyšovať nad menšinu, nesmie ju odstrkovať, utláčať,zneužívať ani sa pokúšať o jej zánik."155 Preto nerozlučiteľné spojenie pravdy a slobody, ktoré skutočne vyjadruje základnúväzbu medzi Božou múdrosťou a vôľou - a má ďalekosiahly význam pre životčloveka v ekonomicko-spoločenskej oblasti, ako to vyplýva zo sociálneho učeniaCirkvi, je sociálnym učením Cirkvi "zaraďované do teológie, presnejšie morálnejteológie",156 lebo vykladá prikázania, ktoré riadia spoločenský, hospodársky apolitický život nielen z hľadiska všeobecného správania, ale aj vo vzťahu k určitýmspôsobom konania a konkrétnym skutkom. 100. Katechizmus katolíckej Cirkvi zdôrazňuje: "V hospodárskej oblasti úcta kdôstojnosti ľudskej osoby žiada, aby sa uplatňovala čnosť striedmosti, pomocouktorej možno ovládať žiadostivosť po dobrách tohto sveta; čnosť spravodlivosti, abysa držali v úcte práva blížneho a aby sa mu dalo to, čo mu patrí; napokon vzájomnémedziľudské vzťahy podľa zlatého pravidla a v duchu veľkodušnosti Pána, ktorý"hoci bol bohatý, stal sa chudobným" pre nás, aby sme sa my "jeho chudobou"obohatili" (2Kor 8,9).157 Potom predkladá rad-radom zlozvyky a skutky odporujúce ľudskej dôstojnosti,akými sú: krádež, úmyselné zadržanie požičaných alebo nájdených vecí,podvádzanie v obchode (porov. Dt 25,13-16), zadržiavanie mzdy (porov. Dt24,14-15; Jak 5,4), zvyšovanie cien ako dôsledok využívania cudzej nevedomostialebo núdze (porov. Am 8,4-6), privlastňovanie a súkromné využívanie dobierpatriacich spoločnosti, zle vykonané práce, právne podvody, falšovanie šekov aúčtov, nadmerné výdavky, márnotratnosť atď.158 A ďalej: "Siedme prikázaniezakazuje skutky alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, či už sebeckého,ideologického, obchodného alebo diktátorského, vedú k zotročeniu ľudí, kzneváženiu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu a predávaniu i vymieňaniu,akoby boli tovarom. Násilím vnútiť osobám úlohu spotrebného tovaru či prameňazisku je ťažkým hriechom proti ich dôstojnosti a ich základným právam. Svätý Pavolprikazuje kresťanskému pánovi, aby svojho otroka, kresťana, prijímal "už nie akootroka, ale... brata... i podľa tela aj v Pánovi" (Flm 1,16)."159 101. V politickej oblasti treba upozorniť, že láska k pravde vo vzťahoch medzi tými,čo vládnu, a tými, ktorým vládnu, priehľadnosť vo verejnej správe, nezaujatosť vštátnej službe, úcta k právam politických odporcov, ochrana práv obžalovaných vprocesoch a v zinscenovaných rozsudkoch, čestné a svedomité narábanie sverejnými peniazmi, odmietanie pochybných alebo nedovolených metódnadobúdania, udržiavania alebo zväčšenia moci akýmkoľvek spôsobom to súzásady, ktoré svoje prvotné žriedlo - ako aj svoju prvoradú naliehavosť -

nachádzajú v transcendentnej dôstojnosti osoby a v objektívnych mravnýchpožiadavkách týkajúcich sa fungovania štátov.160 Ak sa nedodržiavajú, zanikávlastný základ politického spolužitia a celý spoločenský život je postupnevystavovaný nebezpečenstvu a rúti sa do záhuby (porov. Ž 14,3-4; Zjv18,2-3.9-24). V mnohých krajinách sa po páde ideológií, ktoré spájali politiku stotalitným svetonázorom - medzi nimi predovšetkým marxizmus - objavuje teraznemenej vážne nebezpečenstvo týkajúce sa popierania základných práv ľudskejosoby, ba dokonca včlenenia náboženských potrieb, žijúcich v srdci každéhočloveka, do politických kategórií: je to nebezpečenstvo spojenia demokracie setickým relativizmom, ktoré oberá občianske spolužitie o akúkoľvek bezpečnúmravnú istotu, celkom ho zbavujúc schopnosti rozpoznať pravdu. lebo "ak nietnijakej konečnej pravdy, ktorá riadi politické konanie a dáva mu orientáciu, idey apresvedčenia sa môžu ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bezprincípov, ako dokazujú dejiny, sa ľahko zmení na otvorený alebo skrytýtotalitarizmus."161 Takto v ktorejkoľvek oblasti osobného života, či už v rodinnej, spoločenskej alebopolitickej, poskytuje morálka - založená na pravde a v pravde otvorená autentickejslobode - základnú, ničím nenahraditeľnú a veľmi významnú službu nielen prejednotlivú osobu a jej vzrast v dobre, ale aj pre spoločnosť a jej prirodzený rozvoj. Milosť a poslušnosť Božiemu zákonu 102. Človek je povinný dodržiavať mravnú normu aj v najťažších situáciách, abyzachoval poslušnosť svätému Božiemu prikázaniu a postupoval v súlade so svojouosobnou dôstojnosťou. Harmónia medzi slobodou a pravdou vyžaduje niekedymimoriadne obete a treba za ňu draho zaplatiť: môže viesť aj k mučeníctvu. Akonás učí všeobecná a každodenná skúsenosť, človek má sklony rozbíjať tútoharmóniu: "Lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím... Veď nerobímdobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem" (Rim 7,15.19). Odkiaľ vôbec pochádza táto vnútorná rozorvanosť človeka? Históriu hriechu otváračlovek v okamihu, keď už neuznáva Pána za svojho Stvoriteľa a keď chce výlučnesám rozhodovať o tom, čo je dobré alebo zlé, odvolávajúc sa na vlastnúsvojprávnosť a nezávislosť. "Budete ako Boh, poznajúci dobro a zlo" (Gn 3,5): to jeprvé pokušenie a naň nadväzujú všetky ostatné pokušenia, ktorým človek, zranenýprvotným pádom, ešte ľahšie podlieha. Avšak pokušeniam možno odolať, hriechom sa vyhnúť, pretože spolu sprikázaniami nám Pán dáva schopnosť zachovávať ich: "Oči jeho hľadia na tých,ktorí sa jeho boja. On poznáva všetko, čo ľudia robia. Bezbožne konať nikomunekáže, ani nedáva súhlas k nijakému hriechu" (Sir 15,19-21). ZachovávanieBožieho zákona môže byť za istých okolností namáhavé, ba veľmi ťažké: nikdyvšak nie je nemožné. To je trvale platné učenie cirkevnej tradície, formulovanéTridentským koncilom nasledujúcim spôsobom: "Nik, ani ospravedlnený, sanemôže považovať za oslobodeného od zachovávania prikázaní; nik sa nesmieriadiť oným opovážlivým názorom, zavrhnutým Otcami pod hrozbou cirkevnejkliatby, že ospravedlnený človek nie je schopný zachovávať Božie prikázania. LeboBoh neprikazuje nič nemožné, ale prikazujúc napomína, aby si konal, čo môžeš, iprosil, o čo môžeš, aj ti pomáha, aby si mohol; teda "jeho prikázania nie sú ťažké"(1Jn 5,3) a jeho jarmo je príjemné a bremeno ľahké (porov. Mt 11,30)."162 103. Človek má vždy otvorenú cestu k nádeji za pomoci Božej milosti a horlivejspolupráce ľudskej slobody. V Ježišovom spásonosnom kríži, v dare Ducha Svätého, vo sviatostiach prúdiacichz Vykupiteľovho prebodnutého boku, nachádza veriaci milosť a silu, aby vždy, aj zanajväčších ťažkostí, zachovával svätý Boží zákon. Ako hovorí svätý Andrej z Kréty,sám zákon "je oživovaný milosťou: a v harmonickom a plodnom spojení jepostavený do jej služby: nie tým, že by sa premiešalo a domiešalo to, čo je svojské

pre jedno, s tým, čo je svojské pre druhé, ale skutočne božským spôsobom bolozmenené to, čo prípadne bolo ťažké a súce pre otroka či zajatca, na to, čo je ľahkéa hodné človeka slobodného rodu".163 Jedine v tajomstve Kristovho vykúpenia spočívajú "konkrétne" možnosti človeka."Bolo by najväčším omylom usudzovať... že norma tradovaná Cirkvou je samaosebe iba "ideálom", ktorý vraj treba ďalej prispôsobovať, upravovať podľakonkrétnych možností človeka, ako to vyžaduje "zváženie rozličných dobier, o ktoréide". Aké sú však tie "konkrétne možnosti človeka"? O akom človeku je reč? Očloveku ovládanom žiadostivosťou, či o človeku vykúpenom Kristom? Lebo o to ide,o pravdu Kristovho vykúpenia. Kristus nás vykúpil! To znamená: on nám dalmožnosť uskutočniť celú pravdu nášho jestvovania; on vyslobodil našu slobodu zmoci žiadostivosti. Skutočnosť, že vykúpený človek dosiaľ hreší, vôbec nevyplýva znedokonalosti Kristovho vykupiteľského diela, ale z ľudskej vôle, ktorá sa chcevymaniť z milosti plynúcej z tohto diela. Božie prikázanie je skutočne prispôsobenémožnostiam človeka, ale možnostiam človeka, ktorému bol daný Duch Svätý;onoho človeka, ktorý ak upadne do hriechu, predsa môže dosiahnuť odpustenie atešiť sa z prítomnosti Ducha."164 104. V tejto súvislosti sa otvára primeraný priestor pre Božie milosrdenstvo vočihriechu človeka konajúceho pokánie a pre zhovievavosť voči ľudskej slabosti. Tátozhovievavosť nikdy neznamená, že miera dobra a zla sa vystavuje nebezpečenstvualebo sfalšovaniu, aby sa prispôsobila situácii. Lebo ako je pre človeka príznačné,že ak zhrešil, uzná svoju slabosť a poprosí o milosrdenstvo kvôli previneniu, taktreba rozhodne odmietnuť spôsob konania onoho človeka, ktorý zo svojej slabostirobí pravidlo i kritérium pravdy o dobre, takže sa cíti oprávnený sám saospravedlniť bez toho, aby prosil Boha o pomoc a milosrdenstvo. Takýto postojkazí mravnosť celej spoločnosti, pretože spochybňuje objektívnosť mravnéhozákona vo všeobecnosti a popiera absolútnosť mravných zákazov týkajúcich sakonkrétnych ľudských skutkov a vyvoláva zmätok v hierarchii hodnôt. Naopak, máme prijať posolstvo evanjeliového podobenstva o farizejovi a mýtnikovi(porov. Lk 18,9-14). Mýtnik mohol nejako ospravedlňovať svoje hriechy, aby takoslabil svoje previnenie. Jeho modlitba však nevychádza z tohto ospravedlnenia,ale z vedomia vlastnej nehodnosti zoči-voči nekonečnej svätosti Boha: "Bože, buďmilostivý mne hriešnemu" (Lk 18,13). Naproti tomu farizej sa ospravedlňuje sám,pričom zrejme nachádza vysvetlenie pre každé previnenie. Tak sa ocitáme preddvoma rozdielnymi spôsobmi konania mravného svedomia, ktoré charakterizujúčloveka všetkých čias. Mýtnik nám totiž ukazuje "kajúce" svedomie, plne si vedomésvojej prirodzenej slabosti, pretože tá vo svojich previneniach, nech by boli ichsubjektívne ospravedlnenia akékoľvek, nachádza potvrdenie nevyhnutnosti svojhovykúpenia. Naproti tomu farizej nám dáva poznať svedomie "spokojné samo sosebou", ktoré si navyše namýšľa, že môže zachovávať zákon bez akejkoľvekpomoci milosti, a je presvedčené, že vôbec nepotrebuje milosrdenstvo. 105. Všetci musíme bdieť, aby sme sa nenakazili farizejským postojom, ktorý sausiluje odstrániť vedomie svojej obmedzenosti a hriechov a ktorý sa v dnešnej dobeosobitne prejavuje pokusmi prispôsobiť mravnú normu svojim možnostiam izáujmom, ako aj odmietaním samého pojmu normy. Naopak, uznanie nerovnostimedzi zákonom a schopnosťami človeka, čiže schopnosťami vlastných mravnýchsíl človeka ponechaného na seba samého, roznecuje túžbu po milosti a pripravujena jej prijatie. "Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?" pýta sa apoštol Pavol. A sradostným vyznaním plným vďaky odpovedá: "Ale nech je Bohu vďaka skrze JežišaKrista, nášho Pána!" (Rim 7,24-25). S tým istým vedomím sa stretávame v modlitbe sv. Ambróza Milánskeho: "Čože ječlovek, ak ho ty nenavštevuješ? Nezabúdaj teda na slabého, pamätaj, že si mautvoril z prachu. Ako budem môcť stáť, ak sa nebudeš na mňa dívať tak, že túto

hlinu chceš spevniť, aby z tvojej tváre vyplynula moja pevnosť? "Len čo odvrátišsvoju tvár, už sa trasú" (Ž 104,29): ak budeš na mňa hľadieť, beda mi. Nenájdeš namne nič iné iba nákazu previnení: nie je užitočné, aby sme boli opustení, anipozorovaní, lebo pokiaľ nás vidia, vzbudzujeme pohoršenie. Predsa však môžemeusudzovať, že (Boh) neodháňa tých, ktorých vidí, že očisťuje tých, na ktorých hľadí.Pred ním planie oheň, ktorý spaľuje vinu (porov. Joel 2,3)."165 Mravnosť a nová evanjelizácia 106. Evanjelizácia je najväčšou a najúžasnejšou výzvou, akej kedy musela ísťCirkev od svojho zrodu v ústrety. V skutočnosti túto výzvu nevyvolávajúspoločenské a kultúrne podmienky, s ktorými sa Cirkev vyrovnávala na cestedejinami, ale skôr príkaz zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý konkretizuje samupríčinu jestvovania Cirkvi: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkémustvoreniu" (Mk 16,15). Doba, ktorú žijeme, u mnohých národov vskutku osobitným spôsobom podnecuje"novú evanjelizáciu" čiže nového ohlasovateľa evanjelia a nositeľa vždy novýchskutočností; hovoríme o evanjelizácii, ktorá musí byť "novou svojím zápalom,svojimi metódami i vonkajším prejavom".166 Strata kresťanskej viery v celýchnárodoch a spoločnostiach, ktoré kedysi vynikali vierou a kresťanským životom,nespôsobuje iba stratu viery a jej významu v živote, ale nevyhnutne aj úpadokalebo stratu mravného cítenia: čo nastáva vtedy, ak sa oslabilo vedomie osobitostievanjeliovej mravnosti alebo ak sa stratili samotné princípy a fundamentálne etickéčnosti. Dnes široko rozvinuté subjektivistické, utilitaristické a relativistické tendencienevystupujú iba ako pragmatické podmienky alebo výpovede o mravoch, ale akopevné, systematicky premyslené koncepcie, domáhajúce sa preto plnéhokultúrneho a spoločenského uznania. 107. Evanjelizácia - a teda "nová evanjelizácia" - prináša so sebou aj ohlasovaniea mravnú ponuku. Sám Ježiš, keď hlásal Božie kráľovstvo i svoju spasiteľskú lásku,povolával k viere a k obráteniu (porov. Mk 1,15). A keď Peter spolu s ostatnýmiapoštolmi hlásal zmŕtvychvstanie Ježiša Nazaretského, predkladá nový spôsobživota, novú "cestu", po ktorej majú ísť tí, čo chcú byť učeníkmi zmŕtvychvstaléhoKrista (porov. Sk 2,37-41; 3,17-20). Ako v oblasti právd viery, tak ešte väčšmi pri objasňovaní základov a významukresťanskej mravnosti ukazuje nová evanjelizácia svoju pravdivosť a súčasnevyžaruje celú svoju misijnú silu, keď sa uskutočňuje nielen darom ohlasovanéhoslova, ale istým spôsobom predovšetkým darom uskutočňovaného slova. Osobitneje to život vo svätosti, ktorý žiari z mnohých pokorných a ľudským očiam skrytýchúdov Božieho ľudu a ktorý predstavuje jednoduchšiu a lákavejšiu cestu, kde možnobezprostredne vnímať krásu pravdy, oslobodzujúcu silu Božej lásky, hodnotybezvýhradnej vernosti voči všetkým požiadavkám Pánovho zákona, a to aj vnajťažších situáciách. Takto Cirkev svojou mravnou pedagogikou vždypovzbudzovala veriacich, aby vo svätcoch i sväticiach, osobitne však v panenskejMatke Božej, "milostiplnej" a "najsvätejšej", hľadali a nachádzali vzor, posilu aradosť v živote usmerňovanom Božími prikázaniami a blahoslavenstvami evanjelia. Život svätých, odraz dobrotivosti Boha - ktorý "jediný je dobrý" - predstavuje nielenskutočné vyznanie viery a podnet podeliť sa o ňu s inými, ale navyše aj oslavuBoha a jeho nekonečnej svätosti. Takto sa svätý život usiluje o to, aby trojnásobnýa jediný prorocký, kňazský a kráľovský úrad, ktorý dostáva každý kresťan ako darpri svojom novom krstnom zrodení "z vody a z Ducha" (Jn 3,5), dosiahol plnosťslova i skutku. Jeho mravný život má postavenie "duchovnej bohoslužby" (porov.Rim 12,1; Flp 3,3), ktorá vychádza a dostáva silu z onoho nevyčerpateľného žriedlasvätosti a oslavy Boha, akými sú sviatosti, a najmä Eucharistia: lebo s účasťou naobete kríža má kresťan spoločenstvo na láske Krista, ktorý sa darúva, a stáva saschopným aj povinným vážiť si tuto lásku napĺňaním predsavzatí a životných

zásad. V mravnom jestvovaní sa prejavuje a uskutočňuje aj kráľovský úradkresťana: čím väčšmi s pomocou milosti poslúcha nový zákon Ducha Svätého, týmväčšmi vzrastá v slobode, ku ktorej je povolaný skrze službu pravdy, lásky aspravodlivosti. 108. Základom novej evanjelizácie a nového mravného života, ktorý ona vyžadujea roznecuje svojimi plodmi svätosti a misijnej horlivosti, je Duch Krista, počiatok aplodná sila svätej Matky Cirkvi, ako nám pripomína pápež Pavol VI.: "Ohlasovaniesa nikdy nebude môcť uskutočniť bez darov Ducha Svätého."167 JežišovmuDuchu, prijatému poníženým a chápavým srdcom veriaceho človeka, treba tedapoďakovať za rozkvet kresťanského mravného života a za svedectvo svätostiprejavujúce sa veľkou pestrosťou povolaní, darov, zodpovednosti a životnýchpodmienok: lebo Duch Svätý - zdôrazňoval už Novacián, vyjadrujúc tým autentickúvieru Cirkvi, "posilnil srdcia i mysle (učeníkov), odhalil im tajomstvá evanjelia, dal imsvetlo pre pochopenie Božích vecí a silu pokojne znášať väzenie i reťaze pre jehomeno, ba dokonca pohŕdať svetskou mocou a mučením, lebo on ich vyzbrojil anaplnil odvahou, ako aj darmi, ktoré ten istý Duch ako skvosty udeľuje Kristovejneveste Cirkvi, kde ich ďalej zveľaďuje. On totiž v Cirkvi ustanovuje prorokov,vzdeláva učiteľov, riadi jazyky, uskutočňuje znamenia a uzdravenia, konáobdivuhodné diela, dáva schopnosť rozlišovať duchov, ustanovuje za správcov,pomáha radou, rozdeľuje a uvádza v súlad všetky ostatné charizmy, čím robíPánovu Cirkev po každej stránke dokonalú."168 V živom kontexte tejto novej evanjelizácie zameranej na vzbudenie a rozvíjanieviery, ktorá je "činná skrze lásku" (Gal 5,6), a vzhľadom na dielo Ducha Svätéhomôžeme teraz pochopiť, akú úlohu treba v Cirkvi, spoločenstve veriacich, prisúdiťuvažovaniu o mravnom živote, ktoré má rozvíjať teológia, a súčasne môžemepoukázať na vlastné poslanie a zodpovednosť učiteľov morálnej teológie. Služba učiteľov morálnej teológie 109. K evanjelizácii a k vydávaniu svedectva životom podľa viery je povolaná celáCirkev, ktorá sa stala účastnou na prorockom úrade Pána Ježiša skrze dar jehoDucha. Vďaka Duchu pravdy, ktorý je v nej ustavične prítomný (porov. Jn14,16-17), sa "celok veriacich, ktorí majú pomazanie od Ducha Svätého (porov. 1Jn2,20.27), nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavujenadprirodzeným zmyslom viery celého ľudu, keď prezentuje svoj univerzálny súhlasvo veciach viery a mravov "od biskupov až po posledného laika"".169 Aby Cirkev plnila svoj prorocký úrad, musí vytrvale praktizovať či "rozpaľovať" svojživot viery (porov. 2Tim 1,6), osobitne - pod vedením Ducha Svätého - čorazdetailnejším uvažovaním nad obsahom samotnej viery. V tejto službe svedomitéhoskúmania chápania viery naozaj slúži v Cirkvi "povolanie" teológov: "Medzipovolaniami, ktoré Duch Svätý podnecuje v Cirkvi," čítame v Inštrukcii Donumveritatis, "vyniká povolanie teológov, ktorých úrad osobitným spôsobom spočíva vtom, aby v spolupráci s Učiteľským úradom čoraz lepšie chápali Božie slovo, ktoréje obsiahnuté v inšpirovanom Písme a odovzdávané živou tradíciou Cirkvi. Viera sasvojou povahou dožaduje pochopenia, pretože odhaľuje človeku pravdu o jeho cieliaj o ceste, ktorou ho môže dosiahnuť. Hoci táto pravda presahuje všetky naševyjadrovacie prostriedky a hoci naše predstavy nedokážu zachytiť jej veľkosť, ktorúnemožno úplne pochopiť (porov. Ef 3,19), predsa len vyzýva rozum - Boží darudelený na pochopenie pravdy - aby vstúpil do jej svetla a vyšiel z neho aspoň doistej miery schopný pochopiť to, v čo uveril. Teológia, ktorá v súlade s hlasompravdy hľadá pochopenie viery, pomáha Božiemu ľudu, aby podľa príkazu apoštola(porov. 1Pt 3,15) zdôvodnil nádej tým, ktorí o to požiadajú."170 Podstata učenia totožnosti teológie a vzápätí plnenia jej vlastného poslaniaspočíva v poznaní jej hlbokého a živého spojenia s Cirkvou, jej tajomstvom, jejživotom a úradom: "Teológia je cirkevná veda, pretože v Cirkvi sa rozvíja a v Cirkvi

pôsobí... Keďže slúži Cirkvi, musí sa cítiť začlenená do úradu Cirkvi, predovšetkýmvšak do jej prorockého úradu."171 Teológia svojou autentickou povahou adynamizmom môže prekvitať a dosahovať pokroky iba zodpovednýmspoločenstvom s Cirkvou a príslušnosťou k nej ako k "spoločenstvu viery", tak akopre samu Cirkev a pre jej život viery sú určené plody teologického výskumu abádania. 110. Čo sa dosiaľ povedalo o teológii vo všeobecnosti, možno a treba znovazopakovať aj o morálnej teológii, pretože je vedou, ktorá vlastne uvažuje oevanjeliu ako o dare a prikázaní nového života, o živote podľa pravdy a v láske(porov. Ef 4,15), o živote Cirkvi vo svätosti, kde žiari pravda dobra privedeného kdokonalosti. Nielen v oblasti viery, ale aj - a to neoddeliteľne - v oblasti morálky mározhodujúce slovo Učiteľský úrad Cirkvi, ktorého úlohou je "pomocou súdovzaväzujúcich svedomie veriacich rozlišovať skutky, ktoré sú v súlade spožiadavkami viery a sú nápomocné pri jej zjavovaní v živote, od skutkov naopaknezlučiteľných s týmito požiadavkami na základe ich vnútorného zla".172 OhlasujúcBožie prikázania a Kristovu lásku, Učiteľský úrad Cirkvi poúča veriacich aj oosobitných a konkrétnych prikázaniach a žiada od nich, aby ich svedomiepovažovali za mravne záväzné. Okrem toho má významnú úlohu bdieť a varovaťveriacich pred prípadnými omylmi, hoc? aj neuvedomenými, keď ich svedomienedospeje k poznaniu správnych a pravdivých mravných noriem, o ktorýchUčiteľský úrad poúča. K tomu pristupuje osobitná úloha tých, čo zo svojho poverenia právoplatnýchpastierov vyučujú morálnu teológiu v seminároch a na teologických fakultách. Ichvážnou povinnosťou je vyučovať veriacich - predovšetkým budúcich pastierov - ovšetkých prikázaniach a praktických normách, ktoré Cirkev s autoritou ohlasuje.173Napriek prípadnej ohraničenosti ľudskej argumentácie reprezentovanej Učiteľskýmúradom musia teológovia zameraní na učenie o mravnosti skúmať zdôvodneniajeho predpisov, objasniť závažnosť a záväznosť ním vyhlásených predpisov apoukázať na ich vzájomnú spojitosť i súvislosť s konečným cieľom človeka.174Úlohou týchto teológov je vykladať učenie Cirkvi a pri vykonávaní tejto službyposkytovať príklad lojálneho, vnútorného i vonkajšieho súhlasu s náukouUčiteľského úradu tak v oblasti dogmatiky, ako aj v oblasti morálky.175 Vspolupráci s hierarchickým Učiteľským úradom by sa teológovia mali usilovať čorazlepšie približovať biblický základ spolu s etickým obsahom a antropologickýmzdôvodnením, na ktorých spočíva Cirkvou predkladané učenie o mravnosti a jejnázor na človeka. 111. Služba, ktorú majú teraz vykonávať teológovia zameraní na učenie omravnosti, má veľký význam nielen pre život a úrad Cirkvi, ale aj pre ľudskúspoločnosť a kultúru. Ich úlohou je na základe úzkeho a živého prepojenia sbiblickou a dogmatickou teológiou vysvetľovať vedeckým spôsobom "dynamickýaspekt určujúci odpoveď, ktorú má dať na Božie volanie človek v napredovanísvojho rastu v láske v lone spoločenstva prinášajúceho spásu. Týmto spôsobomzískava morálna teológia vnútorný duchovný rozmer zodpovedajúci požiadavkámplného rozvinutia obrazu Boha, ktorý je v človeku, ako aj zákonom duchovnéhonapredovania, opísaným v kresťanskej asketike a mystike."176 Morálna teológia a jej učenie sa dnes skutočne ocitajú v osobitných ťažkostiach.Pretože morálka Cirkvi nevyhnutne vyžaduje normatívny rozmer, morálna teológiasa nemôže obmedziť iba na úvahy vypracované v jednoduchom kontextetakzvaných vied o človeku. Zatiaľ čo tieto vedy sa zaoberajú fenoménom mravnostiako historickým a spoločenským javom, morálna teológia napriek tomu, že pracujes poznatkami humanitných aj prírodných vied, vôbec nie je podriadená výsledkomempiricko-formálneho skúmania alebo fenomenologického poňatia. V skutočnostito, čo je vlastné humanitným vedám, musí byť v morálnej teológii zamerané na

pôvodnú otázku: Čo je dobro a čo zlo? Ako možno dosiahnuť večný život? 112. Teológ zaoberajúci sa morálkou musí teda starostlivo rozlišovať súvislostidnešnej pretechnizovanej a vedou ovplyvnenej kultúry, ktorá je vystavenánebezpečenstvám relativizmu, pragmatizmu a pozitivizmu. Z teologického hľadiskamravné princípy nezávisia od historickej doby, v ktorej sa objavujú. Skutočnosť, ženiektorí veriaci neberú vážne poučenia Učiteľského úradu alebo považujú zamravne správny taký spôsob konania, ktorý pastieri uznali za odporujúci Božiemuzákonu, nemôže stačiť na zamietnutie pravdivosti mravných noriem, ktorépredkladá Cirkev. Potvrdzovanie mravných princípov nespadá do kompetencieempiricko-formálnych metód. Morálna teológia nepopiera účinnosť týchto metód,ani sa nezameriava výlučne na ne, ale verná nadprirodzenému zmyslu vierysleduje predovšetkým duchovný rozmer ľudského srdca a jeho povolanie k božskejláske. Kým humanitné vedy ako všetky experimentálne vedy rozvíjajú empirický aštatistický pojem "normálnosti", viera učí, že takáto normálnosť nesie v sebe stopypádu človeka z výšky jeho pôvodného postavenia čiže zranenia hriechom. Jedinekresťanská viera ukazuje človeku cestu návratu "k počiatku" (porov. Mt 19,8),cestu, ktorá je často celkom iná ako cesta empirickej normy. Preto humanitné vedy,i keď prinášajú veľa významných poznatkov, nemožno uznať za rozhodujúce pretvorbu mravných noriem. Evanjelium odkrýva celú pravdu o človeku a o jeho cestek mravnosti, čím osvecuje rozum a napomína hriešnikov, zvestujúc immilosrdenstvo Boha, ktorý sa neúnavne stará, aby ich ochránil jednak predzúfalstvom, že nemôžu poznať alebo zachovávať Boží zákon, jednak predvystavovaním, že môžu byť spasení bez zásluh. Navyše im pripomína radosť zodpustenia hriechov, ktoré jediné nám umožňuje spoznať v mravnom zákoneoslobodzujúcu pravdu i milosť nádeje i cestu života. 113. Osvojiť si učenie o mravnosti znamená prijať tieto intelektuálne, duchovné apastoračné povinnosti. Preto teológovia poverení prednášať učenie Cirkvi omravnosti majú veľkú povinnosť vychovávať veriacich, aby dokázali vyniesť mravnýúsudok, aby sa usilovali o pravé dobro a s dôverou si vyprosovali Božiu milosť. Ak sú zhody alebo rozdiely v názoroch spoločnými znakmi verejného života vrámci parlamentnej demokracie, učenie o mravnosti istotne nemôže závisieť odtakzvanej "procedurálnej" etiky: tú totiž vôbec nemôžu určovať pravidlá a formydemokratického uvažovania. Rozdielnosť postojov vyjadrená protestami apolemikou prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov stojí v protiklade kcirkevnému spoločenstvu a správnemu chápaniu hierarchickej štruktúry Božiehoľudu. Odmietanie učenia podávaného pastiermi nemožno považovať za správnyvýraz kresťanskej slobody, ani rozmanitosti darov Ducha Svätého. V tomto prípademajú pastieri v súlade so svojím apoštolským úradom povinnosť konať avyžadovať, aby sa vždy zachovávalo právo veriacich prijímať katolícke učenie jasnéa neporušené: "Teológ, ktorý má vždy na pamäti, že on sám je príslušníkomBožieho ľudu, sa musí voči nemu správať s najväčšou úctou a oboznamovať ho stakým učením, ktoré nijako neškodí učeniu viery."177 Naše pastoračné povinnosti 114. Zodpovednosť za vieru a za život Božieho ľudu podľa viery spočíva napastieroch ako osobitná povinnosť, ako nám pripomína Druhý vatikánsky koncil:"Medzi hlavnými povinnosťami biskupov zaujíma popredné miesto hlásanieevanjelia. Biskupi sú totiž vierozvestmi, ktorí privádzajú ku Kristovi novýchučeníkov, aj autentickými čiže Kristovou autoritou vystrojení učitelia, čo hlásajúzverenému ľudu vieru, ktorú treba vyznávať i uplatňovať v živote a ktorú objasňujúvo svetle Ducha Svätého, keď z pokladu zjavenia vynášajú veci nové i staré (porov.Mt 13,52) a pričiňujú sa, aby prinášala ovocie, a bedlivo bránia svoje stádo predbludmi, ktoré ho ohrozujú (porov. 2Tim 4,1-4)."178

Povinnosťou nás všetkých i spoločnou milosťou všetkých pastierov a biskupovCirkvi je učiť veriacich to, čo ich vedie na ceste k Bohu, ako poučil Kristus Pánmladíka z evanjelia. Keď sa ten opýtal, "čo dobré mám robiť, aby som mal večnýživot?" (Mt 19,16), Ježiš sa odvolal na Boha, Pána stvorenia a zmluvy, pripomenulmu mravné prikázania zjavené už v Starom zákone, poukázal na ich ducha ajosobitnú autoritu a poradil mu, aby ich nasledoval v chudobe, poníženosti a v láske:"Potom príď a nasleduj ma!" Pravda tohto učenia bola spečatená Kristovou krvouna kríži: v Duchu Svätom stala sa novým zákonom Cirkvi i všetkých veriacich. Túto "odpoveď" na požiadavku mravnosti zveril Kristus Pán predovšetkým námako pastierom Cirkvi, ktorí sme povolaní objasňovať ju a tak napĺňať náš prorockýúrad. Náš pastiersky úrad voči kresťanskému učeniu o mravnosti sa musíuskutočňovať aj vo forme kňazského úradu: realizuje sa to vtedy, keď veriacimudeľujeme dary milosti a posväcovania, aby vedeli poslúchať svätý Boží zákon, akeď svojou vytrvalou modlitbou plnou dôvery veriacich posilňujeme, aby zostaliverní požiadavkám viery a žili podľa evanjelia (porov. Kol 1,9-12). Kresťanskéučenie o mravnosti musí byť predovšetkým dnes jednou z najdôležitejších oblastínašej pastoračnej bdelosti a realizácie nášho kráľovského úradu. 115. Teraz totiž Učiteľský úrad Cirkvi po prvý raz predkladá pomerne obšírnezákladné prvky tejto náuky a poukazuje na požiadavky pastoračného rozlišovanianevyhnutného pri riešení zložitých a niekedy neurčitých podmienok štátov a kultúr. Vo svetle zjavenia i nepretržitého učenia Cirkvi, a najmä Druhého vatikánskehokoncilu pripomenuli sme podstatné črty slobody a niekoľkými slovami základnédobrá spojené s dôstojnosťou osoby a s pravdou jej skutkov, aby v poslušnosti vočimravnému zákonu mohla poznať milosť i znamenie nášho adoptívneho synovstvaskrze Ježiša Krista, jediného Božieho Syna (porov. Ef 1,4-6). Táto encyklikaosobitne predkladá niektoré tendencie dnešnej morálnej teológie. Predkladáme ichtu v poslušnosti voči slovu Pána, ktorý Petrovi prikázal posilňovať bratov (porov. Lk22,32), aby sme mu ozrejmili náš spoločný úsudok v rozlišovaní a boli mupomocou. Každý z nás pozná význam učenia, ktoré tvorí jadro tejto encykliky a na ktoré dnesupozorňujeme autoritou Petrovho nástupcu. Každý z nás je schopný rozoznať, akúveľkú váhu má nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celú spoločnosť potvrdenieuniverzality a nemennosti mravných prikázaní, predovšetkým prikázaní vždy a bezvýnimky zakazujúcich vnútorne zlé skutky. Pri poznávaní týchto prikázaní srdce kresťana i naša pastierska láska nasledujúhlas toho, ktorý "prvý miloval nás" (1Jn 4,19). Boh od nás žiada, aby sme boli svätí,ako je on svätý (porov. Lv 19,2), aby sme - v Kristovi - boli dokonalí, ako je ondokonalý (porov. Mt 5,48): naliehavosť a nemennosť tohto prikázania spočíva vnevyčerpateľnom Božom milosrdenstve (porov. Lk 6,36) a jeho cieľ v tom, že nás sKristovou milosťou povedie na ceste plnosti života, vyhradenej Božím synom. 116. Ako biskupi máme povinnosť starať sa, aby sa Božie slovo verneodovzdávalo. Ctihodní bratia v biskupskej službe, súčasťou našej pastoračnejslužby je dbať, aby sa toto učenie o mravnosti odovzdávalo verne, a včaszasiahnuť, aby veriaci boli uchránení pred každou náukou a teóriou, ktoré učeniuodporujú. V tejto službe nás všetkých budú podporovať teológovia; teologickénáhľady však netvoria ani pravidlo, ani zákon našej služby. Jej autorita zaprítomnosti Ducha Svätého a nášho spoločenstva s Petrom a za Petrovho vedeniaspočíva v našej vernosti katolíckej viere prevzatej od apoštolov. Našou zvlášťťažkou biskupskou povinnosťou je osobne sa starať, aby sa v našich diecézachhlásalo "zdravé učenie" viery a mravnosti (1Tim 1,10). Biskupom sa ukladá osobitná zodpovednosť za katolícke inštitúcie. Buď ide oštruktúry zamerané na rodinnú alebo spoločenskú pastoráciu, buď o zriadenia,ktoré sa venujú vyučovaniu alebo zdravotnej starostlivosti. Biskupi ich môžu

zakladať, odobrovať a prenášať na ne rad zodpovedností, čím sa však nikdynezbavia vlastných povinností. Úlohou biskupov je spoločne so Svätou stolicoupriznávať alebo vo vážnych prípadoch rozporu odňať používanie pomenovania"katolícka" tým školám,179 univerzitám,180 nemocniciam alebo inýmzdravotníckym a sociálnym zariadeniam, ktoré sa odvolávajú na určité spojenie sCirkvou. 117. V srdci veriaceho, v hĺbke ľudskej duše sa vždy ozýva otázka, s ktorou saobrátil na Ježiša onen mladík z evanjelia: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som malvečný život?" (Mt 19,16). Každý sa však s touto otázkou musí obrátiť na "dobrého"Učiteľa, pretože on jediný môže úplne pravdivo odpovedať v každej situácii, zanajrozmanitejších okolností. Veriacim, čo sa na to pýtajú z úprimného srdca,odpovedá Pán slovami Nového zákona, zverenými Cirkvi. My však, ako hovorí osebe apoštol, sme poslaní "hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebolvyprázdnený Kristov kríž" (1Kor 1,17). Preto odpoveď Cirkvi na otázku človekaobsahuje múdrosť a moc ukrižovaného Krista, pravdy, ktorá sa nám daruje. Kedykoľvek sa ľudia pýtajú Cirkvi na problém svedomia, kedykoľvek sa veriaciobracajú v Cirkvi na biskupov a pastierov, v odpovedi Cirkvi vždy znie hlas JežišaKrista, hlas pravdy o dobre a zle. V slovách vyslovených Cirkvou sa v hĺbke ľudskejduše ozýva hlas Boha, ktorý "jediný je dobrý" (porov. Mt 19,17), ktorý jediný "jeláska" (1Jn 4,8.16). Pomazaním Ducha Svätého stáva sa toto milé a prísne slovo pre človeka svetlom iživotom. Apoštol Pavol nás stále vyzýva k dôvere, pretože všetka "naša schopnosťje z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, aleDucha... Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. A my všetci sodhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch náspremieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz" (2Kor 3,5-6.17-18). ZÁVER Mária, Matka milosrdenstva 118. Na konci týchto úvah zverujeme seba samých so svojimi bolesťami iradosťami, mravný život veriacich i ľudí dobrej vôle, ako aj výskumy odborníkov vučení o mravnosti Márii, Božej Matke a Matke milosrdenstva. Ona je Matkou milosrdenstva, pretože Ježiš Kristus, jej Syn, bol poslaný od Otcaako zjavenie Božieho milosrdenstva (porov. Jn 3,16-18). Neprišiel súdiť ľudí, aleodpúšťať hriechy, preukazovať milosrdenstvo (porov. Mt 9,13). A najväčšiemilosrdenstvo spočíva v tom, že prebýva uprostred nás a volá nás, aby sme sa muponáhľali v ústrety a spolu s Petrom vyznávali, že on je "Synom živého Boha"(porov. Mt 16,16). Niet takého ľudského hriechu, ktorý by mohol vyhasiť Božiemilosrdenstvo alebo zabrániť, aby sa vyliala celá jeho víťazná sila, kým ho prosíme.Ba dokonca práve kvôli hriechu ešte mocnejšie žiari láska Otca, ktorý obetovalsvojho Syna, aby vykúpil otroka:181 jeho milosrdenstvo je naším vykúpením. A totomilosrdenstvo dosahuje plnosť skrze dar Ducha Svätého, ktorý plodí i vyžadujenový život. Nech sa mu stavajú do cesty akékoľvek veľké a početné prekážkyvyvolané ľudskou slabosťou a vinou, vďaka Duchu obnovujúcemu tvárnosť zeme(porov. Ž 104,30) môže nastať zázrak dokonalého uskutočnenia dobra. Takátoobnova, ktorá človeka uspôsobuje konať, čo je dobré, ušľachtilé, pekné, milé Bohua v súlade s jeho vôľou, je istým spôsobom kvetom daru milosrdenstva, ktoréoslobodzuje z otroctva zla a dáva schopnosť viac nehrešiť. Skrze dar nového životarobí nás Ježiš účastnými na svojej láske a vedie nás v Duchu k Otcovi. 119. To je potešiteľná istota kresťanskej viery a jej vďačí viera za svoju hlbokúľudskosť a svoju mimoriadnu jednoduchosť. Pod vplyvom diskusií o zložitýchotázkach mravného poriadku sa niekedy môže zdať, že kresťanské učenie omravnosti je samo osebe príliš náročné, ťažko pochopiteľné a neuskutočniteľné. A

to nie je pravda, lebo toto učenie - podľa evanjeliovej jednoduchosti - spočíva vtom, že nasledujeme Ježiša Krista a celkom sa mu odovzdáme, ako aj v tom, žesúhlasíme, aby nás jeho milosť pretvárala a jeho milosrdenstvo obnovovalo: totodostávame skrze život v spoločenstve jeho Cirkvi. "Kto chce žiť," pripomína nám sv.Augustín, "má kde žiť i z čoho žiť. Nech sa priblíži, nech verí, nech sa začlení, abybol oživený. Nech sa nevyhýba ústrojenstvu údov."182 Vo svetle Ducha Svätéhomôže každý človek, aj menej vzdelaný, v prvom rade však ten, čo si zachová"prostotu srdca" (porov. Ž 85,11), pochopiť absolútnu podstatu kresťanskejmorálky. Napokon táto evanjeliová jednoduchosť nedovoľuje vyhnúť sa zložitostiskutočnosti, ale môže viesť k jej hlbšiemu pochopeniu, pretože nasledovanie Kristapostupne odhaľuje základné znaky pravej kresťanskej morálky a súčasne dodávaživotnú silu na jej uskutočňovanie. Učiteľský úrad Cirkvi musí bdieť, abydynamizmus nasledovania Krista vzrastal primerane bez toho, že by sa porušovalimravné požiadavky a že by sa zatajovali všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú.Kto Krista miluje, zachováva jeho prikázania (porov. Jn 14,15). 120. Mária je Matkou milosrdenstva aj preto, lebo Ježiš jej zveril svoju Cirkev i celéľudstvo. Pod krížom, kde prijíma Jána za syna, kde spolu s Kristom prosí Otca, abyodpustil tým, ktorí nevedia, čo robia (porov. Lk 23,34), vďaka dokonalej otvorenostivoči Duchu Svätému smie Mária okúsiť bohatstvo a univerzálnosť Božej lásky,ktorá rozširuje jej srdce a robí ju schopnou pojať doň celé ľudské pokolenie. Taktosa stáva matkou všetkých a každého z nás, matkou, ktorá nám vyprosuje Božiemilosrdenstvo. Mária je žiarivým a najkrajším príkladom mravného života: "Mária bola totiž taká,že život jej jedinej je poučením pre všetkých," píše svätý Ambróz,183 ktorýprihovárajúc sa osobitne pannám, ale majúc na mysli všetkým dostupnúskutočnosť, tvrdí: "Prvú veľkú túžbu učiť sa vzbudzuje šľachetnosť učiteľa. Kto jevznešenejší ako Matka Božia? Kto žiari jasnejším svetlom ako tá, ktorú si vyvoliljas?"184 Mária žije a uskutočňuje svoju slobodu, oddávajúc sa Bohu a prijímajúcdo svojho vnútra Boží dar. Vteleného Božieho Syna chráni vo svojom panenskomlone až do jeho narodenia, živí ho, vychováva a sprevádza po najvyšší čin slobody,ktorým je totálna obeta života. Svojím sebadarovaním Mária celkom vstupuje doplánu Boha, ktorý sa odovzdáva ľudom. Prijímajúc do svojho srdca tieto udalosti,ktorým vždy nerozumie (porov. Lk 2,19), a uvažujúc o nich, stáva sa príkladom prevšetkých, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho (porov. Lk 11,28), zaslúženesa nazýva "Stolicou múdrosti". Touto múdrosťou je sám Ježiš Kristus, večné BožieSlovo, ktoré zjavuje a dokonale plní vôľu Otca (porov. Hebr 10,5-10). Mária pozývakaždého človeka prijať túto Múdrosť. A nám odporúča konať, čo na svadobnejhostine v Káne Galilejskej prikázala sluhom: "Urobte všetko, čo vám povie!" (Jn2,5). Mária sa s nami delí o naše ľudské postavenie, ale je celkom otvorená pôsobeniuBožej milosti. Hoci sa nedopustila nijakého hriechu, dokáže ospravedlniť každúslabosť. Chápe hriešnika a miluje ho materinskou láskou. Práve preto stojí nastrane pravdy a znáša s Cirkvou časť jej bremena, keď vždy a všetkým ľuďompripomína mravné požiadavky. Z toho istého dôvodu nedovoľuje, aby hriešnikaklamal človek, ktorý predstiera lásku k nemu tým, že schvaľuje jeho previnenie;lebo dobre vie, že takto vychádza nazmar obeta Krista, jej Syna. Nijaké rozhrešenieudeľované zhovievavými náukami - filozofickými a či teologickými - nemôže urobiťčloveka naozaj šťastným: jedine kríž a sláva zmŕtvychvstalého Krista môžu priniesťpokoj jeho svedomiu a záchranu jeho životu. Ó Mária, Matka milosrdenstva, opatruj nás všetkých, aby Kristov kríž nebol zbytočný,

aby človek nezišiel z cesty dobra a aby nestratil vedomie hriechu, ale aby vzrastala jeho nádej v Boha, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo" (Ef 2,4), aby z vlastnej vôle plnil dobré skutky, ktoré Boh vopred pripravil (porov. Ef 2,10), a aby takto konal po celý život "na chválu jeho slávy" (Ef 1,12). Dané v Ríme u Svätého Petra 6. augusta - na sviatok Premenenia Pána - v roku1993, v pätnástom roku nášho pontifikátu. Ján Pavol II. POZNÁMKY 1 Porov. pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22. 2 Porov. Druhý všeobecný vatikánsky koncil, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumengentium, 1. 3 Porov. tamže, 9. 4 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., pastorálna konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 4. 5 Pápež Pavol VI., príhovor k účastníkom generálneho zhromaždenia OSN (4.októbra 1965), 1: AAS 57 (1965), 878; porov. enc. Populorum progressio (26.marca 1967), 13: AAS 59 (1967), 263-264. 6 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 33. 7 Vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 16. 8 Pápež Pius XII. už vysvetlil vývin náuky. Porov. rozhlasové posolstvo pripríležitosti 50. výročia encykliky Rerum novarum (1. júna 1941): AAS 33 (1941),195-205. Podobne pápež Ján XXIII., enc. Mater et magistra (15. mája 1961): AAS53 (1961), 410-413. 9 Apoštolský list Spiritus Domini (1. augusta 1987): AAS 79 (1987), 1374. 10 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1692. 11 Apoštolská konštitúcia Fidei depositum (11. októbra 1992), 4. 12 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o Božom zjavení DeiVerbum, 10. 13 Porov. apošt. list Parati semper mládeži pri príležitosti Medzinárodného rokumládeže (31. marca 1985), 2-8: AAS 77 (1985), 581-600. 14 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., dekrét o kňazskej výchove Optatam totius,16. 15 Enc. Redemptor hominis (4. marca 1979), 13: AAS 71 (1979), 282. 16 Tamže, 10: aaO, 274. 17 Hexaemeron, dies VI, sermo IX, 8, 50: CSEL 32, 241. 18 Lev Veľký, Sermo XCII, kap. III: PL 54, 454. 19 Sv. Tomáš Akvinský, In duo precepta caritatis et in decem legis praecepta.Prologus: Opuscula theologica, II, n. 1129. Ed. Taurinens. (1954), 245; porov.Summa Theologiae, I-II, q. 91, a. 2; porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1955. 20 Sv. Maximus Confessor, Quaestiones ad Thalassium, q. 64: PG 90, 723-728. 21 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium etspes, 24. 22 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2070. 23 In Iohannis Evangelium Tractatus, 41, 10: CCL 36, 363. 24 Porov. Sv. Augustín, De Sermone Domini in Monte, I, 1, 1: CCL 35, 1-2.

25 In Psalmum CXVIII Expositio, sermo 18, 37: PL 15, 1541; porov. Sv.Chromatius Aquileiensis, Tractatus in Matthaeum, XX, I, 1-4: CCL 9/A, 291-292. 26 Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1717. 27 In Iohannis Evangelium Tractatus, 41, 10: CCL 36, 363. 28 Tamže, 21, 8: CCL 36, 216. 29 Tamže, 82, 3: CCL 36, 533. 30 De spiritu et littera, 19,34: CSEL 60, 187. 31 Confessiones, X, 29, 40: CCL 27, 176; porov. De gratia et libero arbitrio, XV: PL44, 899. 32 Porov. De spiritu et littera, 21, 36; 26, 46: CSEL 60, 189-190; 200-201. 33 Porov. Summa Theologiae, I-II, q. 106, a. 1, conclus. et ad 2. 34 In Matthaeum, hom. I, 1: PG 57, 15. 35 Porov. Sv. Irenej, Adversus haereses, IV, 26, 2-5: SCh 100/2, 718-729. 36 Porov. Sv. Justín, Apologia, I, 66: PG 6, 427-430. 37 Porov. 1Pt 2,12 a n., Didaché, II, 2: Patres Apostolici, ed. F. X. Funk, I, 6-9;Klement Alexandrijský, Paedagogus, I, 10; II, 10: PG 8, 355-364; 497-536;Tertulian, Apologeticum, IX, 8: CSEL, 69, 24. 38 Porov. Sv. Ifnác Antiochijský, Ad Magnesions, VI, 1-2: Patres Apostolici ed. F.X. Funk, I, 234-235; Sv. Irenej, Adversus haereses, IV, 33, 1. 6. 7: SCh 100/2,802-805; 814-815; 816-819. 39 Porov. vierouč. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 8. 40 Porov. tamže. 41 Porov. tamže, 10. 42 Kódex kanonického práva, kan. 747, 2. 43 Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 7. 44 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium etspes, 22. 45 Dekrét o kňazskej výchove Optatam totius 16. 46 Pastorálna konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 62. 47 Tamže. 48 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o Božom zjavení DeiVerbum, 10. 49 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o katolíckej viere Dei Filius,kap. 4: DS, 3018. 50 Druhý všeobecný vat. konc., o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvámNostra aetate, 1. 51 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 43-44. 52 Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 1. Porov. tiež pápež JánXXIII., enc. Pacem in terris (11. apríla 1963): AAS 55 (1963), 279; tamže, 265 apápež Pius XII., rozhlasové posolstvo (24. decembra 1944): AAS 37 (1945), 14. 53 Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 1. 54 Porov. enc. Redemptor hominis (4. marca 1979), 17: AAS 71 (1979), 295-300;príhovor k účastníkom V. medzinárodného kolokvia právnikov (10. marca 1984), 4;Insegnamenti VII, 1 (1984), 656; Kongregácia pre vierouku, inštrukcia o kresťanskejslobode a oslobodení Libertatis conscientia (22. marca 1986), 19: AAS (1987), 561. 55 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 11. 56 Tamže, 17. 57 Tamže. 58 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., deklarácia o náboženskej slobodeDignitatis humanae, 2; porov. tiež pápež Gregor XVI., enc. Mirari vos arbitramur(15. augusta 1832): Acta Gregorii Papae XVI, I, 169-174; pápež Pius IX., enc.

Quanta cura (8. decembra 1864): Pii IX. P. M. Acta, I, 3, 687-700; pápež Lev XIII.,encyklika Libertas prestantissimum (20. júna 1888): Leonis P. M. Acta, VIII, Romae1889, 212-246. 59 List adresovaný Najjasnejšiemu vojvodovi z Norfolku: Certain Difficulties Felt byAnglicans in Catholic Teaching (Uniform Edition: Longman, Green and Company,London 1868-1881), vol. 2, p. 250. 60 Porov. past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 40 a 43. 61 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 71, a. 6; pozri aj 5. 62 Porov. Pius XII., enc. Humani generis (12. augusta 1950): AAS 42 (1950),561-562. 63 Tridentský koncil, Sess. VI, dekrét o ospravedlnení sa Cum hoc tempore, kap.19-21: DS 1569-1571. 64 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 17. 65 De hominis opificio, c. 4: PG 44, 135-136. 66 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 36. 67 Tamže. 68 Tamže. 69 Porov. sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 93, a. 3 ad 2; citovanépápežom Jánom XXIII. v encyklike Pacem in terris (11. apríla 1963): AAS 55(1963), 271. 70 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium etspes, 41. 71 Sv. Tomáš Akvinský, In duo praecepta caritatis et in decem legis praecepta.Prologus: Opuscula theologica, II, n. 1129, Ed. Taurinens. (1954), 245. 72 Porov. príhovor k niektorým biskupom federatívnych miest Severnej Ameriky pripríležitosti návštevy "ad limina" (15. októbra 1988), 6: Insegnamenti, XI, 3 (1988),1228. 73 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 47. 74 Sv. Augustín, Enarratio in Psalmum LXII, 16: CCL 39, 804. 75 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 17. 76 Summa Theologiae, I-II, q. 91, a. 2. 77 Porov. Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1955. 78 Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 3. 79 Contra Faustum, kniha 22, kap. 27: PL 42, 418. 80 Summa Theologiae, I-II, q. 93, a. 1. 81 Porov. tamže I-II, q. 90, a. 4, ad 1. 82 Tamže, I-II, q. 91, a. 2. 83 Enc. Libertatis praestantissimum (20. júna 1888): Leonis XIII. P. M. Acta, VIII,Romae, 1889, 219. 84 In Epistulam ad Romanos, c. VIII, lect. 1. 85 Porov. Sess. VI, dekrét o ospravedlnení sa Cum hoc tempore, kap. 1: DS,1521. 86 Porov. Viedenský koncil, konšt. Fidei catholicae: DS, 920; Lateránsky koncil,Bulla Apostolici regiminis: DS, 1440. 87 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium etspes, 14. 88 Porov. Sess. VI, dekrét o ospravedlnení sa Cum hoc tempore, kap. 15: DS,1544; pokoncilová apoštolská adhortácia Reconciliatio et paenitentia de Ecclesiaemissione aetate nostra alios locos Veteris et Novi Testamenti affert, qui tamquammortalia peccata denotant quosdam mores a corpore pendentes: porov.Reconciliatio et paenitentia (2. decembra 1984), 17: AAS 77 (1985), 218-223. 89 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et

spes, 15. 90 Kongregácia pre vierouku, inštrukcia o úcte k rodiacemu sa ľudskému životu achránenej dôstojnosti rozmnožovania Donum vitae (22. februára 1987), Introd. 3:AAS (1988) 74; porov. Pavol VI., enc. Humanae vitae (25. júla 1968), 10: AAS 60(1968), 487-488. 91 Apoštolská adhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 11: AAS 74(1982), 92. 92 De Trinitate, XIV, 15, 21: CCL 50/A, 451. 93 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 94, a 2. 94 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 10; kongregácia pre vierouku, deklarácia o niektorých otázkachtýkajúcich sa sexuálnej etiky Persona humana (29. dec. 1975), 4: AAS 68 (1976),80: "Avšak naozaj Božie zjavenie vo vlastnom jeho poriadku, múdrosť prirodzenéhorozumu, keď sa dotýkajú pravých potrieb ľudského rodu, súčasne nevyhnutnevynášajú na svetlo nemeniteľné zákony, ktoré sú vpísané v konštitutívnych prvkochprirodzenosti človeka a ktoré sa objavujú u všetkých bytostí obdarených rozumom." 95 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 29. 96 Porov. tamže, 16. 97 Tamže, 10. 98 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 108, a. 1. Sv. Tomášzakladá nielen formálny, ale aj obsahovo určitý charakter mravných noriem vokruhu Nového zákona na tom, že Slovo prijalo ľudskú prirodzenosť. 99 Sv. Vincent Lerinský, Commonitorium primum, c. 23: PL 50, 668. 100 Vývin učenia Cirkvi o morálke je podobný vieroučnému: porov. Prvý vat. konc.,vierouč, konšt. o katolíckej viere Dei Filius, kap. 4: DS, 3020 a kan. 4: DS, 3024.Pápež Ján XXIII., ktorého slová sa tiež vzťahujú na učenie o morálke, pri otváraníDruhého všeobecného vat. koncilu (11. októbra 1962) povedal: "Toto spoľahlivé anemeniteľné učenie (totiž kresťanské učenie v celej jeho plnosti), ktoré treba vernezachovávať, musí sa hlboko pochopiť a predložiť takým spôsobom, ktorý byzodpovedal požiadavkám našej doby. Jedným je poklad viery sám osebe, totižpravdy zhrnuté v našom ctihodnom učení, druhým je forma, ktorou sa tieto pravdypodávajú, pričom majú zachovať ten istý zmysel a silu": AAS 54 (1962),, 792;porov. L?Osservatore Romano (12. októbra 1962), 2. 101 Pastorálna konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 16. 102 Tamže. 103 In II Librum Sentent., dist. 39, a. 1, q. 3, concl.: Ed. Ad Claras Aquas, II. 907 b. 104 Príhovor (generálna audiencia 17. augusta 1983), 2: Insegnamenti, VI, 2(1983), 256. 105 Kongregácia svätého Ofícia, Inštrukcia o "situačnej etike" Contra doctrinam (2.februára 1956): AAS 48 (1956), 144. 106 Enc. Dominum et vivificantem (18. mája 1986), 43: AAS 78 (1986), 859; porov.Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium etspes, 16; deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 3. 107 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 16. 108 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, De veritate, q. 17, a 4. 109 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudiumet spes, 16. 110 Porov. Sv. Augustín, Summa Theologiae, I-II, q. 45, a. 2. 111 Deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 14. 112 Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 5;porov. Prvý vat. konc., vierouč. konšt. o katolíckej viere Dei Filius, kap. 3: DS, 3008. 113 Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. O Božom zjavení Dei Verbum, 5;

porov. Sv. kongregácia vierouky, deklarácia o jiektorých otázkach sexuálnej etikyPersona humana (29. decembra 1975), 10: AAS 68 (1976), 88-90. 114 Porov. posynodálna apošt. adhortácia Reconciliatio et paenitentia (2.decembra 1984), 17: AAS 77 (1985), 218-223. 115 Sess. VI, dekrét o ospravedlnení sa Cum hoc tempore, kap. 15: DS 1544; kan.19: DS, 1569. 116 Posynodálna apošt. adhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. decembra1984), 17: AAS 77 (1985), 221. 117 Tamže, 223. 118 Tamže, 222. 119 Porov. Druhý všeobecný vat. kon., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 17. 120 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 1, a. 3: "Idem suntactus morales et actus humani." 121 De vita Moysis, II, 2-3: PG 44, 327-328. 122 Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, I-II, q. 148, a. 3. 123 Druhý všeobecný vat. konc. v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svetezdôrazňuje: "Toto neplatí len o tých, čo veria v Krista, ale o všetkých ľuďoch dobrejvôle, v srdciach ktorých účinkuje neviditeľným spôsobom milosť. Keďže Kristuszomrel za všetkých a keďže konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno,to jest Božie, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým poskytuje možnosť- spôsobom známym iba Bohu - mať podiel na tomto veľkonočnom tajomstve":Gaudium et spes, 22. 124 Tractatus ad Tiberium Diaconum sociosque, II. Responsiones ad TiberiumDiaconum sociosque: Sv. Cyril Alexandrijský, In divi Johannis Evangelium, vol. III,ed. Philip Edward Pusey, Bruxelles, Culture et Civilisation (1965), 590. 125 Porov. Tridentský koncil, Sess. VI, dekrét o ospravedlnení sa Cun hocTempore, kan. 19: DS, 1569. Porov. aj pápež Klement XI., konštitúcia UnigenitusDei Filius (8. septembra 1713) proti omylom Paschazia Quesnela, nn. 53-56: DS,2453-2456. 126 Porov. Summa Theologiae, I-II, q. 18, a. 6. 127 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1761. 128 In duo praecepta caritatis et in decem legis praecepta. De dilectione Dei:Opuscula theologica, II, n. 1168, Ed. Taurinens. (1954), 250. 129 Sv. Alfonz Mária de Liguori, Practica di amar Gesu Cristo, VII, 3. 130 Porov. Summa Theologiae, I-II, q. 100, a 1. 131 Posynodálna apošt. adhortácia Reconciliatio et paenitentia (2. decembra1984), 17: AAS 77 (1985), 221; porov. pápež pavol VI., príhovor k členomNajsvätejšieho Vykupiteľa (september 1967): AAS 59 (1967), 962: "Treba savyhnúť navádzaniu veriacich na opačnú mienku, akoby po koncile boli dovolenéniektoré veci, ktoré predtým Cirkev vyhlásila za vnútorne zlé. Kto nevidí, že z tohopochádza poľutovaniahodný mravný relativizmus, ktorý privádza donebezpečenstva naozaj celé dedičstvo cirkevnej náuky?" 132 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 27. 133 Enc. Humanae vitae (25. júla 1968), 14: AAS 60 (1968), 490-491. 134 Contra mendacium, VII, 18: PL 40, 528; porov. Sv. Tomáš Akvinský,Quaestiones quodlibetales, IX, q. 7, a. 2; Katechizmus katolíckej Cirkvi, č.1753-1755. 135 Druhý všeobecný vat. konc., deklarácia o náboženskej slobode Dignitatishumanae, 7. 136 Príhovor k účastníkom Medzinárodného kongresu o teológii mravnosti (10.apríla 1968), 1: Insegnamenti IX, 1 (1986), 970. 137 Tamže, 2: 1. c., 970-971.

138 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 24. 139 Porov. enc. Redemptor hominis (4. marca 1979), 12: AAS 71 (1979), 280-281. 140 Enarratio in Psalmum XCIX, 7: CCL 39, 1397. 141 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium,36; porov. enc. Redemptor hominis (4. marca 1979), 21: AAS 71 (1979), 316-317. 142 Missale Romanum, In Passione S. Ioannis Baptistae, Collecta. 143 Sv. Béda Ctihodný, Homeliarum Evangelii Libri, II, 23; CCL 122, 556-557. 144 Porov. Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom sveteGaudium et spes, 27. 145 Ad Romanos, VI, 2-3: Patres Apostolici, ed. F.X. Funk, I, 260-261. 146 Moralia in Job, VII, 21, 24: PL 75, 778. 147 Satirae, VIII, 83-84. 148 Apologia II, 8: PG 6, 457-458. 149 Apošt. adhortácia Familiaris Consortio (22. novembra 1981), 33: AAS 74(1982), 120. 150 Porov. tamže, 34: 1. c., 123-125. 151 Posynodálna apošt. adhortácia Reconciliatio et Paenitentia (2. dec. 1984), 34:AAS 77 (1985), 272. 152 Enc. Humanae vitae (25. júla 1968), 29: AAS 60 (1968), 501. 153 Druhý všeobecný vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudiumet spes, 25. 154 Porov. enc. Cantesimus annus (1. mája 1991) 24: AAS 83 (1991), 821-822. 155 Tamže, 44: 1. c., 848-849; porov. pápež Lev XIII., enc. Libertaspraestantissimum (20. júna 1888): Leonis XIII. P. M. Acta, VIII, Romae 1889,224-226. 156 Enc. Sollicitudo rei socialis (30. decembra 1987), 41: AAS 80 (1988), 571. 157 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 2407. 158 Porov. tamže, č. 2408-2413. 159 Tamže, č. 2414. 160 Porov. posynodálna apošt. adhortácia Christifideles laici (30. decembra 1988),42: AAS 81 (1989), 472-476. 161 Enc. Centesimus annus (1. mája 1991), 46: AAS 83 (1991), 850. 162 Sess. VI, dekrét o ospravedlnení sa Cum hoc tempore, kap. 11: DS, 1536;porov. kan. 18: DS, 1568. Známy text sv. Augustína, schválený koncilom, je vzatý zdiela De natura et gratia, 43, 50 (CSEL 60, 270). 163 Oratio I: PG 97, 805-806. 164 Príhovor k účastníkom kurzu o zodpovednom rodičovstve (1. marca 1984), 4:Insegnamenti VII, 1 (1984), 583. 165 De interpellatione David, IV, 6, 22: CSEL 32/2, 283-284. 166 Príhovor k biskupom združeným v CELAM-e (9. marca 1983),, III:Insegnamenti, VI, 1 (1983), 698. 167 Apoštolská adhortácia Evangelii nuntiandi (8. decembra 1975), 75: AAS 68(1976), 64. 168 De Trinitate, XXIX, 9-10: CCL 4, 70. 169 Druhý všeobecný vat. konc., vierouč. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 12. 170 Kongregácia pre vierouku, inštrukcia o cirkvenom povolaní teológa Donumveritatis (24. mája 1990), 6: AAS 82 (1990), 1552. 171 Príhovor k profesorom a posluchcáčom Pápežskej Gregoriánskej univerzity(15. decembra 1979), 6: Insegnamenti II, 2 (1979), 1424. 172 Kongregácia pre vierouku, inštrukcia o cirkevnom povolaní teológa Donumveritatis (24. mája 1990), 16: AAS 82 (1990), 1557. 173 Porov. C.I.C., can. 252, 1; 659, 3.

174 Porov. Prvý vat. konc., vierouč. konšt. o katolíckej viere Dei Filius, kap. 4: DS,3016. 175 Porov. Pápež Pavol VI., enc. Humanae vitae (25. júla 1968), 28: AAS 60(1968), 501. 176 Sv. kongregácia katolíckej výchovy, Formatio theologica futurorumsacerdotum (22. februára 1976), č. 100. Pozri aj č. 95-101, ktoré predkladajúperspektívy a podmienky úspešnej práce na teologicko-mravnú obnovu. 177 Kongregácia pre vierouku, inštrukcia o cirkevnom povolaní teológa Donumveritatis (24. mája 1990), 11: AAS 82 (1990), 1554; porov. osobitne č. 32-39venované otázke rozdielnosti: tamže, 1. c., 1562-1568. 178 Vieroučná konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 25. 179 Porov. C.I.C., cen. 803, 3. 180 Porov. C.I.C., can. 808. 181 "O inaestimabilis dilectio caritatis: ut servum redimeres, Filium tradidisti":Missale Romanum, In Resurrectione Domini, Praeconium paschale. 182 In Iohannis Evangelium Tractatus, 26, 13: CCL, 36, 266. 183 De Virginibus, lib. II, kap. II, 15: PL 16, 222. 184 Tamže, lib. II, kap. II, 7: PL 16, 220.