1. Výroba – činnosť, pri ktorej sa vstupné suroviny, materiály, polovýrobky a niektore hotové dielce menia na výrobky.Dolezite faktory: Cieľavedomá činnosť, resp. samotná práca človeka.

Objekty výroby, polovýrobky, ktoré sa pretvárajú na výrobky (napr. stroje, mechanizmy, funkčné skupiny, uzly a súčiastky). Výrobné prostriedky (výrobné stroje, technologické zariadenia, nástroje, prípravky, transportné a manipulačné zariadenia, riadiaca technika a pod). 2. Výrobný proces – musí zabezpečovať transformáciu vstupov na výstupy. Je to súbor činností ľudí,

výrobných prostriedkov a fyzikálnych procesov. Výsledkom sú rôzne druhy výrobkov.

3. Modely výrobných procesov – model zobrazuje proces pretvorenia materiálov a polovýrobkov na

výrobky s požadovanými funkčnými parametrami. Model systémových vzťahov výr. procesu- V jadre výr. systému sú podsystémy: Podsystém technologického spracovania – zabezpečuje zmenu geometrických a fyzikálnych vlastností objektov výroby Podsystém manipulácie – zabezpečuje polohovanie a fixovanie objektov výroby, nevyhnutné na vykonanie technologického spracovania Podsystém riadenia – zabezpecuje optimalizáciu vzájomných relácií ako aj samotných parametrov technolog. spracovania, manipulácie a režimy požadovanej kvality výrobkov.

4. Predvýrobné etapy výrobného procesu- Činnosti v predvýrobných etapách výroby:

5. Predvýrobné procesy sa realizujú v technickej príprave výroby. Všeobecné trendy ovplyvňujúce rozvoj výroby: Globalizácia –intenzifikácia vzájomných transakcií podnikov a nová kvalita rozmiestňovania zdrojov na celosvetovom trhovom teritóriu. Konkurencieschopnosť – stratégia firemného podnikania Vysoká produktivita – vyjadruje efektívnosť výrobných systémov. Vyjadrená je vzťahom medzi množstvom výrobkov vyrobených výrobným systémom za daný časový interval a množstvom potrebných zdrojov. Inovácie – činnosť, kt. zasahuje zložky vývoja výrobkov, zdokonaľovania technológií, výroby, marketingu. Zmeny v činnosti sú vyvolané:trhovými faktormi, sociálnymi faktormi, ekologickými faktormi.

6. Charakteristické črty ovplyvňujúce rozvoj výroby: miniaturizácia výrob.systémov, minimalizácia časov na prestavienie výrobných zariadení, využívanie nových multifunkčných výrobných zariadení, spoľahlivosť výrobných zariadení v dôsledku vybavenia vysokokvalitnými nástrojmi, integrácia výrobných, meracích, diagnostických zariadení, uplatňovanie racionálnej automatizácie prostredníctvoj jednoúčelových automatov.

7. Výroba svetovej triedy Modulárna výroba – rozdelená na moduly, v kt.sa vyrábajú skupiny podobných výrobkov Fraktálová výroba – organizovaná ako štruktúra dynamických fraktálov,kt. sa vyznačujú samoorganizáciou a motiváciou jednotliv.členov fraktálov. Agilná výroba – charakterizovaná vlastnosťami: neustála zmena, rýchla reakcieschopnosť,široká kooperácia... Holonická výroba – zložená z holónov, kt. samostatne konajú, definujú ciele a plány a kontrolujú si ich plnenie. Bionická výroba – dynamicky sa prispôsobuje zmenám Štíhla výroba – zameraná na krátko a strednodobé zoštíhlenie výr. štruktúr BPR – reinžiniering podnikateľských procesov, zameraný na prehodnotenie a radikálnu rekonštrukciu procesov.

8. Charakteristika technolog.projektovej výroby

9. Štandardizácia v projektovaní technológie – proces vytvárania pravidiel zameraných na usporiadanie určenej činnosti.

10. Postupy aplikované pri projektovaní technol.procesov

11. Význam analýzy strojárskych výrobkov

12. Inovácie strojárskych výrobkov V prvej fáze (zavedenie) sa výrobok uvádza na trh. Podľa reakcií používateľov sa hodnotia

pripomienky, reklamácie a skúsenosti používateľov. Realizujú sa výhľadové koncepcie o umiestňovaní výrobkov na trhoch a robia sa ich korekcie.

Druhá fáza (rast) je rast výroby a predaja. Zabezpečený je plynulý odbyt. Technicko-ekonomické parametre výrobkov sa ustálili. Skončilo sa obdobie vyšších výrobných nákladov, pretože pre plynulý chod výroby možno využiť výhody sériovej výroby a znížiť náklady cestou racionalizácie.

V tretej fáze (zrelosť) sa pri zavedenom výrobku zabezpečenom dobrou servisnou službou prejavuje prudký vzostup odbytu. Zdokonaľuje sa výrobok vykonávaním racionalizačných a inovačných zmien, pričom vznikajú nové rady a varianty. Odbytová sféra sa rozširuje.

Štvrtú fázu (nasýtenie trhu) - pokles dopytu. Výrobky sú morálne zastarané a ich inovačný potenciál sa vyčerpáva. Presadzujú sa tendencie na zníženie cien výrobku, čím sa pri zachovaní hladiny výrobných nákladov znižuje rentabilita.

V piatej fáze (útlm) sa ťažkosti v predajnosti výrobkov prejavujú prudkým poklesom výroby, ktorý po určitom čase vedie k zastaveniu výroby. 13. Kvalita strojár.výr.

14. Analýza technologickosti súčiastok

Pojem charakterizuje súbor vlastnosti, ktoré umožňujú čo najjednoduchšiu, ekonomicky výhodnú výrobu výrobku.

Technologickosť polovýrobkov vyhotovených liatím Technologickosť polovýrobkov získaných plastickou deformáciou Technologickosť zváraných a spájkovaných konštrukcií Technologickosť súčiastok z hľadiska obrábania. Manipulovatelnosť strojových súčiastok. Technologickosť konštrukcií pri montáži. Komplexné hodnotenie technologickosti konštrukcie výrobkov.

15. Analýza súčiastkovej základne

Plán výroby je záväznou konkretizáciou výrobného programu v danom plánovacom období.

Dôležitou časťou analýzy produkcie je rozbor súčiastkovej základne a určenie predstaviteľov súčiastok. Existuje rad metodík analýzy súčiastkovej základne. Ich všeobecnú metodickú bázu tvorí: • Systém opisu konštrukčných, technologických a ekonomicko-výrobných údajov. • Systém zberu a techniky spracovania údajov. • Systém použitia spracovaných údajov Vstupnými podkladmi rozboru súčiastkovej základne sú: • kusovníky, výkresy súčiastok a pod., • výrobné postupy, plánovacia dokumentácia a pod., • triedniky a kódovacie pravidlá.

16. Analýza polovýrobku

Analýza polovýrobkov spojená s ekonomickými prepočtami je nevyhnutnou podmienkou racionálnej výroby. Výber racionálneho polovýrobku je záležitosťou spolupráce konštruktéra a technológa. Projektant - technológ má poznať:

• základné druhy polovýrobkov, • špecifické vlastnosti jednotlivých polovýrobkov, • spôsob a ekonomiku ich výroby, • vývojové tendencie v oblasti ich zdokonaľovania, • nadväznosti na ich ďalšie technologické spracovanie.

17. Zákl.druhy mat. a polovýr. a ich klasifikácia

Kovové materiály majú vysoké moduly pružnosti, možno ich spevniť legovaním a tepelným spracovaním. Kovy sú húževnaté a dobre tvárnitelné, majú dobrú tepelnú a elektrickú vodivosť. Majú menšiu odolnosť voči korózii. Svojimi vlastnosťami ležia medzi keramikou a sklami na strane jednej a polymérmi a elastomérmi na strane druhej. Keramické a sklenené materiály majú tiež vysoké moduly pružnosti, sú však veľmi krehké, čo komplikuje ich konštrukčné použitie. Vyznačujú sa však vysokou tuhosťou, tvrdosťou, odolnosťou voči opotrebovaniu a môžu sa využívať aj pri vysokých teplotách, majú výbornú odolnosť voči korózii. Sú atraktívnym konštrukčným materiálom. Plasty majú naopak nízke moduly pružnosti. Sú pomerne pevné a ľahké. Ich vlastnosti sú silne závislé na teplote. Veľmi dobre sa tvarujú, sú odolné voči korózii a majú nízky koeficient trenia. Kompozitné materiály spájajú vlastnosti materiálov, ktoré ich tvoria. Sú drahé, ale majú vynikajúce úžitkové vlastnosti. Podrobnejšie rozdelenie materiálov do podskupín je možné podľa ďalších kritérií, napr. podľa chemického zloženia, podľa vlastností, podľa tvaru, podľa spracovania, podľa priemyselných odvetví a podľa cenových relácií. V strojárskej výrobe sa využívajú najčastejšie tieto základné druhy polovýrobkov: 1. tyčové materiály s rôznym profilom. Vyrábajú sa s voľnými toleranciami alebo sú kalibrované. Používajú sa bez akýchkoľvek úprav, 2. delený tyčový materiál, (na potrebnú dĺžku), v mnohých prípadoch tyče majú opracované čelá a strediace otvory, 3. polovýrobky kované alebo lisované objemovým spôsobom, 4. odliatky vyhotovené do pieskových alebo kovových foriem alebo rôznymi spôsobmi presného liatia, 5. zvarky z plechu alebo v kombinácii s odliatymi polovýrobkami, 6. kombinované výkovky a zvarky, 7. lisované polovýrobky z plastov.

18. Hl. ukazovatele a zásady pri výbere polovýrobkov

19. Zákl.technológie výroby polovýr. Výroba polovýrobkov technológiami liatia Výroba polovýrobkov technológiami tvárnenia Výroba polovýrobkov technológiami zvárania Polovýrobky z plastov

20. Výrobné stroje a technologické jednotky

Najdôležitejším faktorom klasifikácie výrobných strojov je druh výroby, pretože určuje jednak technologickú koncepciu stroja, jednak stupeň automatizácie.

Klasifikačné systémy výrobných strojov rozoznávajú: • univerzálne výrobné stroje, • špecializované výrobné stroje, • špeciálne jednoúčelové stroje (pre výrobné linky), • číslicovo riadené stroje, • číslicovo riadené výrobné centrá, • číslicovo riadené stroje pre automatizované výrobné systémy.

Technický progres a zdokonaľovanie výrobných strojov Základné parametre výrobných strojov Výrobnosť zariadenia Mobilnosť zariadenia Stupeň automatizácie Presnosť zariadenia Tuhosť Odolnosť proti chveniu Spoľahlivosť Energetická náročnosť Ergonomická úroveň 21. Manipulačné zariadenia a jednotky Z hľadiska vývojových trendov manipulačnej techniky sú pokrokom roboty.

• manipulačné • technologické • univerzálne • špeciálne.

Z hľadiska riadenia je možné rozlišovať: • adaptabilné roboty • pružne programovateľné roboty • automatické manipulátory • ručné manipulátory

22. Prostriedky pre medzioperačnú dopravu a skladovanie Vo výrobných systémoch sú nasledovné spôsoby prepojenia pracovísk a dopravných prostriedkov: 1. Vnútorné prepojenie, kde hlavný dopravný smer prechádza priamo priestorom pracoviska, resp. systému. Tento princíp je výhodný a uplatňovaný hlavne v montážnych linkách. 2. Vonkajšie prepojenie, pri ktorom hlavný dopravný smer prechádza vedľa priestorov pracovísk a systémov. Tento princíp je uplatňovaný v centrách, v robotizovanej výrobe a pod. Z hľadiska riešenia materiálových tokov na výrobnej ploche sa rozoznávajú linkové, uzavreté, sieťové a stromové štruktúry. Z hľadiska usporiadania sa rozlišujú podlahové a mimopodlahové systémy, pracujú v prerušovanom alebo plynulom režime. Najrozšírenejším dopravným prostriedkom sú dopravníky. Závesné dopravníky. Automaticky navádzané vozíky Medzioperačné sklady plnia funkcie akumulovania súčiastok, výrobkov, prípravkov a nástrojov, pracovných pomôcok, materiálov a pod. Vyrovnávajú nevyváženosť výrobných operácií. Pri stanovovaní koncepcie skladovania objektov je potrebné určiť spôsob vyberania (ukladania) objektov zo (do) skladu. Rozlišovať je možné nasledovné spôsoby spojenia úložných miest v sklade objektov: � sériové, pri ktorých objekty môžu byť vyberané v poradí ukladania do skladu, � paralelné, pri ktorých objekty môžu byť vyberané iba v opačnom poradí, ako boli ukladané do skladu, � kombinované a špeciálne, pri ktorých objekty môžu byť vyberané v ľubovoľnom poradí zo skladu. Sklady je výhodné identifikovať z hľadiska priestorového usporiadania úložných miest. Rozlišujú sa: � linkové sklady (vodorovné, zvislé, kruhové, skrutkovicové), � regálové (vodorovné, zvislé), � regálové obežné (otočné) so zvislou a vodorovnou osou. 23. Metóda výberu výrobných prostriedkov Pri výbere výrobných zariadení si treba ujasniť celkovú koncepciu technológie výroby. Stupeň detailizácie technológie závisí od toho, či výber výrobných zariadení sa robí:

• pri zostavovaní technologického postupu v existujúcej výrobe, • pri riešení technologického projektu novej alebo rekonštruovanej, resp. modernizovanej

výroby, • pri obnove výrobných zariadení.

V súčasnosti sú rozpracované všeobecné metodické zásady, ktorými možno rámcovo priradiť určitým špecifikovaným výrobným podmienkam druhy výrobných zariadení. Osobitný prístup sa vyžaduje, ak jednotlivé výrobné zariadenia budú súčasťou výrobných komplexov, najmä:

• výrobných liniek, • integrovaných výrobných úsekov, • pružných výrobných systémov, • robotizovaných systémov, • integrovaných výrobných zoskupení, riadených počítačom.

Výber výrobných zariadení na základe analýzy technických parametrov Obsahuje nasledovné úrovne: • Základné parametre opisujúce vonkajšie systémové okolie, napr. súčiastkovú základňu, sociálne a ekonomické podmienky, dostupnosť prostriedkov systémov danej kategórie a pod.. • Technologická koncepcia opisuje základné používateľské vlastnosti výrobných prostriedkov a systémov a ich bezprostredné väzby na aktívne prvky výrobného procesu. • Konštrukčná koncepcia udáva základné vlastnosti z pohľadu tvorcu výrobných prostriedkov a systémov a ich výrobcov. • Detailné technické parametre, ktoré spresňujú predchádzajúce kvantitatívne údaje. 24. Ekonomické hodnotenie výberu výrobných prostriedkov 25. Obnova výrobných prostriedkov Optimalizovať je potrebné protiklady medzi prehnanou preventívnou modernizáciou a obnovou, ktorá zaručuje stopercentnú bezporuchovosť, nízke prevádzkové náklady, vysokú výrobnosť a medzi oneskoreným riešením problému spojeným so stratami, vznikajúcimi narastajúcimi nákladmi na obsluhu a údržbu zastaralých výrobných prostriedkov a systémov. Analytické riešenie stanovenia optimálneho času používania výrobných prostriedkov a systémov vyplýva zo všeobecných štádií ich využívania počas ich životnosti. Potrebné je rozlišovať: Začiatočné obdobie, v ktorom výrobné prostriedky a systémy majú konštantné východiskové technické, technologické a ekonomické parametre. Obdobie využívania, počas ktorého sa stav výrobných prostriedkov a systémov v závislosti od času, resp. od počtu vyrobených výrobkov mení lineárne. Obdobie používania výrobných prostriedkov a systémov, počas ktorého sú opotrebované časti obnovované výmenou a opravami, resp. sú modernizované za účelom zlepšenia prevádzkových a iných vlastností. • Obdobie zvyšujúcich sa nákladov na prevádzku výrobných prostriedkov a systémov (zvýšená spotreba energie, práce a pod.). • Obdobie, keď sa prevádzkové vlastnosti výrobných prostriedkov a systémov vyčerpajú, odstavujú sa z prevádzky a realizuje sa jeho zvyšková hodnota. • Výpočet optimálneho času pre začatie modernizácie, resp. obnovy, zohľadňuje ekonomické hľadiská. Model pre výpočet je uvedený na obr.7.3. Špecifikácia nákladov je uvedená v tab.7.1. 26. Charakteristika výrobných operácií Výrobné operácie sú základné jednotky, z ktorých sa zostavujú výrobné procesy. Operácia je jednotka funkčnej činnosti vo výrobnom procese. Je ukončenou a súvisle vykonávanou časťou výrobného postupu. Charakterizuje ju rovnaký výrobný cieľ. Vykonáva sa na jednom (niekoľkých) rovnakom objekte výroby, na jednom pracovisku, jedným pracovníkom (skupinou pracovníkov). 27. Projektovanie metódy a štruktúry technologických operácií Projektovanie metódy technologickej operácie 1. Po konštrukčne technologickom posúdení výkresov súčiastky a prehodnotení spôsobu výroby polovýrobku sa vymedzia jednotlivé funkčné plochy objektu výroby (súčiastky) a určí sa celková množina technologických metód. Ďalšia analýza sa vykonáva postupne pre jednotlivé plochy. 2. Z množiny technologických metód sa pre konkrétne hodnoty parametrov objektov vyberú varianty, ktoré vyhovujú z hľadiska obmedzení na tvar, polohu a rozmerov plochy. 3. Množina týchto variantov technologických metód sa ďalej analyzuje z hľadiska zabezpečovania vyžadovaného stavu povrchu a presnosti výroby. Podľa výsledkov analýzy sa vylúčia z ďalšieho postupu nevyhovujúce varianty. 4. Pre množinu variantov, vyhovujúcich uvedeným obmedzeniam, sa vypočítajú a porovnajú technologické parametre a hodnota strojového času. Ako optimálny variant sa vyberie technologická metóda s minimálnym strojovým časom.

5. Pre optimálny variant sa urobí kontrolný prepočet kinematickej nepresnosti vytváranej plochy a drsnosti povrchu. Ak metóda nevyhovuje týmto podmienkam, zvolí sa ako optimum metóda s druhým najnižším strojovým časom. 6. Po výbere optimálnych technologických metód pre jednotlivé vytvárané plochy sa urobí súhrnná analýza možností výroby viacerých plôch súčiastky súčasne a vykonajú sa príslušné korekcie vo výbere. 7. V prípadoch návrhu v praxi neoverených technologických metód sa vykonajú experimentálne skúšky a podľa ich výsledkov sa skoriguje výber. Projektovanie štruktúry technologickej operácie Technologické metódy všeobecne sú značne konzervatívne a ich rozvoj je viazaný najmä na nové fyzikálne objavy. Rozvoj výroby sa zakladá predovšetkým na rozvoji štruktúr technologických operácií. Každú technologickú operáciu možno skúmať z hľadiska skladby jej prvkov. Z hľadiska prvkovej skladby všeobecný model operácie je: Č – Sh Σl Nn Σl Pm Σl - O, Kde: Č - človek (operátor), O - objekt výroby, S, N, P - množiny výrobných strojov, nástrojov a prípravkov, h, n, m - ukazovatele kvantitatívnej hodnoty každej z týchto množín, Σl - determinant kvalitatívnych ukazovateľov výrobných prostriedkov. 28. Detailné projektovanie technologických operácií Ustavovanie a upínanie objektov výroby je významnou detailnou projektovou aktivitou. Je nevyhnutné pri realizácii technologickej operácie Každý voľný tuhý objekt skúmaný v systéme troch navzájom kolmých osí má 6 stupňov voľnosti. Jeho poloha je úplne určená šiestimi súradnicami vzhľadom na trojrozmerný súradnicový systém. Veľkosť každej súradnice určuje vzdialenosť jedného bodu objektu k príslušnej súradnicovej rovine (obr.8.2). Každá pevná súradnica zároveň uberá objektu aj jeden stupeň voľnosti.

29. Projektovanie manipulačných operácií Identifikácia a klasifikácia manipulačných operácií Medzi najznámejšie metódy analýzy manipulačných činností patria: • Študijná karta , ktorá sa zostavuje podľa klasickej otázkovej metódy „čo? ako? prečo? kto? kde?". dáva obraz o priebehu manipulačného procesu. • Diagram pohybov oboch rúk. • Mikropohybové štúdie. • Metóda MTM Metóda a štruktúra manipulačnej operácie Pri manipulačnej operácii sa odlišuje manipulačná metóda a štruktúra. Manipulačná metóda súvisí s funkciou operácie a vyjadruje, ako dochádza k zmene polohy objektu manipulácie, jeho orientácie, premiestňovania a pod. Škála manipulačných metód je pritom podstatne obmedzenejšia ako pri technologickom spracovaní

30. Štrukturálne a systémové charakteristiky výrobných operácií Diferenciácia operácií - vykonávanie technologického spracovania (manipulácie) jedným nástrojom na tom istom alebo na rozličných strojoch a zariadeniach Diferenciácia operácií je efektívna vtedy, keď má čas veľký podiel na prestavovaní výrobného zariadenia, pretože prestavovanie zariadenia sa uskutočňuje iba pri zmene objektov výroby Diferenciácia je efektívna aj vtedy, keď rozdelením operácií na samostatné výrobné zariadenia možno prispôsobením zariadenia technologickým (manipulačným) úlohám zvýšiť ich produktivitu Koncentrácia operácií - vykonávanie skupiny prvotných technologických resp. manipulačných operácií súčasne viacerými nástrojmi (chápadlami) na viacpolohových alebo viacprúdových výrobných (manipulačných) zariadeniach na jednom alebo viacerých objektoch. 31. Výrobné systémy a ich základné charakteristiky Významnou etapou technologického projektovania je navrhovanie výrobných systémov (zoskupení), ktorých činnosť sa umiestňuje do určitého priestoru a času. Projekt výrobného systému je model, ktorý vyjadruje technologicko-organizačnú podstatu výrobného procesu prostredníctvom výrobnej štruktúry a zobrazuje ju priestorovým a časovým usporiadaním prvkov tohto procesu. Projektovanie výrobných systémov má dve štádia:

• makroprojektovanie, riešenie funkčnej a štruktúrnej skladby výrobného systému - zoskupenia (tzv. systematické projektovanie),

• mikroprojektovanie, projektovanie jednotlivých pracovísk, úsekov a prevádzok vytváraného zoskupenia a ich lokalizácia do priestoru. Makroprojektovanie má tri etapy: 1. Zoskupenie údajov analýzy konštrukčno-technologických charakteristík produkcie projektovaného výrobného systému, 2. Zoskupenie analýzy plánovaco-organizačných charakteristík súčiastok, 3. Syntéza parametrov z prvých dvoch etáp a vyprofilovanie zoskupenia. 32. Prístupy ku klasifikácii výrobných systémov Priestorová skladba výrobných systémov sa odvodzuje od charakteru výroby. Rozoznávajú sa tieto základné typy: 1. Fázová (dávková) výroba. 2. Skupinová výroba. Člení sa ďalej na:

a) Pravidelne opakovanú výrobu, b) Nepravidelne opakovanú výrobu,

3. Prúdová výroba Základný rozdiel v riešení výrobných systémov je daný typom výroby. V hromadnej a veľkosériovej výrobe sa takmer vždy používajú výrobné linky, ktoré možno členiť z rôznych hľadísk: • jednoduché linky, s predmetovým rozmiestnením strojov, manipulácia môže byť mechanizovaná paletizáciou alebo dopravníkmi. Vkladanie súčiastok do strojov a ich vyberanie môže byť automatizované podávačmi, sklzmi, manipulátormi a pod.; • automatické linky vyžadujú automatizáciu aj medzioperačnej aj technologickej manipulácie. 33. Štrukturálna skladba výrobných systémov Všeobecná schéma základnej výrobnej jednotky (obr.9.4) obsahuje nasledujúce podsystémy: 1. Technologický podsystém. 2. Podsystém technickej kontroly: 3. Podsystém riadenia technologického procesu. 4. Podsystém prípravy materiálov a výrobných pomôcok 5. Podsystém dopravy, manipulácie a skladovania. 6.Podsystém technickej obsluhy výroby

34. Metodika projektovania výrobných systémov Nadpis pre otazku 35 a 36 35. Model výrobného systému Systémový model vyjadrený formálnymi štruktúrami má určité osobitosti: 1. Zabezpečuje komplexnejší opis prvkov výrobného systému. Zahrňuje deskriptívne vystupujúce technické prostriedky, ich prepojovacie väzby, ako aj: • objekty výroby s príslušnými atribútmi, • ľudský faktor najmä ako nositeľ informačnej základne a riadiaci prvok, • bezprostredné okolie systému pôsobiace cez vstupy a výstupy. 2. Zvýrazňuje transformačnú povahu výroby, v popredí nie je produkčný systém sám o sebe, ale aj jeho činnosť, čo je v súlade so zákonitosťami výrobných procesov. 3. Zvýrazňuje cieľovosť výroby a jej vzťah k širšiemu okoliu vrátane ekonomických a sociálnych nadsystémov. 4. Systémové charakteristiky správania sa vyjadruje prostredníctvom operačných (výrobných) postupov. V modeli je symbolicky vyjadrená následnosť etáp, resp. podetáp tvorby 36. Metodické postupy projektovania 37. Riešenie priestorových problémov vo výrobe Nadpis pre 38 38. Zonálne a priestorové hľadiská projektovania výrobných systémov

39. Dispozičné riešenie výrobných systémov

40. Projektovanie materiálových tokov