Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského, Banská Bystrica

Genocídy v dejinách ľudstva

Arménska genocída

Michal Vanko

III.F

2016/2017

Obsah

Úvod............................................................................................................................3

1 Teoretická časť....................................................................................................4

1.1 Obdobie pred prvou svetovou vojnou a predohra ku genocíde...................4

1.1.1 Rusko-Turecká vojna............................................................................4

1.1.2 Hamijdské masakry...............................................................................4

1.1.3 Kikilíjska tragédia..................................................................................5

1.1.4 Vplyv balkánskej vojny..........................................................................6

1.2 Arménska genocída, čo jej predchádzalo a jej výsledky.............................6

1.2.1 Príprava na genocídu............................................................................6

1.2.2 Začiatok genocídy.................................................................................7

1.2.3 Deportácie............................................................................................8

1.2.4 Koncentračné tábory a spôsoby vyhladzovania....................................9

1.3 Arménska populácia po genocíde, Operácia Nemesis..............................10

1.3.1 Operácia Nemesis..............................................................................11

1.4 Popieranie a uznanie Arménskej genocídy...............................................11

1.4.1 Popieranie viny...................................................................................11

1.4.2 Uznanie Arménskej genocídy.............................................................12

2 Praktická časť....................................................................................................14

2.1 Dôvod vybrania témy, ťažkosti s realizáciou.............................................14

2.2 Rozhovor...................................................................................................15

Záver.........................................................................................................................19

Resumé.....................................................................................................................20

Zoznam použitej literatúry......................................................................................21

2

Úvod

Arménska genocída je historická udalosť, ktorá sa stala koncom 19.

a začiatkom 20. storočia, ale jej dôsledky obyvatelia Arménska pociťujú dodnes a až

doteraz spomínajú čo počas tých bolestných rokov stratili a doteraz je to preberaná

téma, aj keď nie až tak aktívne ako by asi mala byť. Arménska genocída je jedna

z takých tém, pri ktorých ak sa aktívne nezaujímate o danú tému alebo nemáte

záujem o dejepis tak ste o nej pravdepodobne nikdy nepočuli. Neučí sa o nej v škole

na dejepise, čo je podľa mňa veľká škoda a mala by byť aspoň okrajovo spomenutá

pri rozpade Osmanskej ríše a v učivu k- prvej svetovej vojny.

Ja som sa o tejto udalosti prvý krát dopočul prostredníctvom jednej z mojich

najobľúbenejších metalových kapiel – ‘System of a Down’. Je to zvláštne miesto

z pohľadu inšpirácie na tretiacke práce, ale táto skupina má piesne o tejto udalosti,

len preto, že sú pôvodom z Arménska. Keď som si viac prečítal na túto tému tak ma

začala viac zaujímať. Takže keď som videl, že jedna z tém v ponuke sú Genocídy

v dejinách ľudstva tak som dúfal, že jedna z možných tém bude aj táto genocída,

o ktorej už nejaké základy viem. Tak som si tému vybral, aby som si rozšíril poznatky

na túto tému a taktiež oboznámil s touto problematikou viac ľudí.

V tejto práci sa posnažím priblížiť kedy sa stala Arménska genocída, aké

dôvody mala Osmanská ríša na na vyvraždenie polovice arménskeho obyvateľstva,

aké dopady to malo neskorší život tých čo prežili a taktiež dopad na povojnovú

Európu a to ako to vnímala vtedajšia spoločnosť a aký to malo dopad na svetovú

politiku a mentalitu štátov. Ďaľšiu vec, ktorú by som rád spomenul je prístup tureckej

vlády k tomuto problému a to, ktoré štáty túto historickú udalosť uznali ako genocídu.

Jedna z ťažkostí pri spracovávaní tejto práce bol výber praktickej časti a aj

potom čo som vybral, že to bude rozhovor som mal veľa ťažkostí s vybratím

respondenta a spracovaním tohto rozhovoru.

Pri tvorbe som využil Historickú revue, lebo vďaka nej som si vybral tému,

taktiež som použil knihy zaoberajuce sa touto tematikou a tiež internet. Rád by som

sa poďakoval svojej respondentke z Arménska za jej čas a ochotu.

3

1 Teoretická časť

1.1 Obdobie pred prvou svetovou vojnou a predohra ku genocíde

Napriek tomu, že sa najhoršia perióda vraždenia Arménov začala až v roku

1915, takže až počas prvej svetovej vojny, už predtým sa stali isté udalosti, ktoré sa

spájajú s touto tragédiou a tie vám v tejto časti objasním.

1.1.1 Rusko-Turecká vojna

Prvé náznaky, že sa niečo takéto stane prišli tesne po Rusko-Tureckej vojne,

ktorú Turci prehrali a obvinili z toho Arméncov, ktorí videli Rusov ako osloboditeľov

od osmanskej nadvlády, pomáhali im. Po tejto vojne prišli Sanstefanská a Berlínska

mierová zmluva, ktoré niekoľkým štátom ako Srbsko, Rumunsko alebo Čierna Hora

získala nezávislosť a v to dúfalo aj Arménsko. Avšak len východná časť Arménska sa

pridala k Rusku a Arméni žijúci v Osmanskej ríši boli nechaní napospas Turkom.

1.1.2 Hamijdské masakry

Istý čas potom sa sultán Abdul Hamid II. rozhodol potrestať Arméncov,ktorý

kolaborovali s Rusmi, čo boli nepriatelia. V roku 1890 vtedajší sultán Osmanskej ríše

Abdul Hamid II. vytvoril ozbrojené oddiely s názvom Hamidiye, čo priamo znamená

„patriace Hamidovi“1, ktoré boli zväčša tvorené kurdskými kriminálnikmi a tieto

oddiely spolu s políciou boli použité na vyvolávanie vzbúr v mestách ako napríklad

Sasun alebo Zeitun, ktoré boli neskôr krvavo potlačené. Niektoré boje sa ale

Arménským vojakom podarili vyhrať a dostali správu o tomto k európskym

veľmociam. Tie obvinili osmanský parlament a donútili Abdula Hamida podpísať

reformy, ktoré by potlačili moc Hamidiye, ale tie sa aj tak nikdy nepoužili. Prvého

októbra 1895 sa v Konštantínopole zhromaždilo okolo 2000 arménskych obyvateľov

a dožadovali zavedenie týchto reforiem. Toto zhromaždenie bolo, ale násilne

prerušené osmanskou políciou. Krátko potom sa začalo masakrovanie Arménov

priamo v Konštantínopole, ktoré sa prenieslo do ostatných arménámi obývaných

provincií ríše, ktorými boli Bitlis, Diyarbekir, Erzurum, Harput, Sivas, Trabzon a Van.

Nie je úplne jasné koľko Arménov bolo počas dvoch rokov zabitých, ale odhadovaný

1 Balakian,P.:The Burning Tigris: The Armenian Genocide and America's Response. New York: HarperCollins,2003.  ISBN 0-06-019840-0.

4

počet je od 200,000 do 300,000. Počas tohto obdobia 24 členov jednej

z nacionalistických strán, ktoré pôsobili v Arménsku – Armenakan, ktorí boli

frustrovaní nečinnosťou európskych krajín zaútočili a obsadili instabulskú Osmanskú

banku, v ktorej sa 9 hodín bránili. Nakoniec sir Edgar Vincent (britský politik), riaditeľ

Otomanskej banky a tlmočník ruského veľvyslanectva dostali povolenie vyjednávať

s útočníkmi. Zaručili im, že môžu opustiť Turecko a odplávali na francúzskej lodi do

Marseille. Na toto však doplatili obyvatelia Konštantínopola, ktorí sa znova stali

obeťami pogromu. Potom čo sa európske a americké noviny dozvedeli čo sa deje

v Turecku pridelili sultán Hamidovi prezývky ako “krvavý sultán“ alebo “Prekliaty

Hamid“.

Obrázok č.1- Masové pohreby obetí Hamijdských masakrov z roku 1895

1.1.3 Kikilíjska tragédia

Potom čo sa 24. júla 1908 stal štátny prevrat a Abdul Hamid II. bol zosadený

z trónu a krajina bola zmenená na konštitučnú monarchiu začali Arméni dúfať, že ich

postavenie v krajine sa zlepší a budú si s Turkami po dlhých rokoch rovní. Bol

zosadený hnutím Mladoturkov, ktorí následne podpísali novú ústavu, ktorá zakázala

každé náboženské alebo etnické rozlišovanie obyvateľov, z čoho sa netešili len

Arméni, lae aj ostatné útláčané menšiny ako Gréci alebo Bulhari.

5

Táto radosť im však netrvala dlho, lebo na začiatku roka nadchádzajúceho

roka bol ďalší štátny prevrat, ale tento plánoval znova dosadiť na trón sultána

a obnoviť islamské zákony. Toto sa síce nepodarilo, ale potom čo ich pokus zlyhal sa

opäť obrátili na Arménov a obvinili ich z podporovania návratu konštitúcie a znova

nastali pogromy, hlavne v provinciii Adana. Potom čo bola na miesto privolaná

turecká armáda, namiesto toho aby arménskemu obyvateľstvu pomohla sa pridala

k rabovaniu a zabíjaniu. Počas tohto obdobia bolo zabitých okolo 30 tisíc Arménov.

Síce väčšina bola zabitých jednotkami, ktoré boli za znovudosadenie sultána, ani

turecká armáda pod vedením Mladoturkov nebola bez viny. Potom čo sa dostali

znova k moci síce zabránili ďaľšiemu zabíjaniu, ale to už aj tak bolo neskoro.

1.1.4 Vplyv balkánskej vojny

V roku 1912 vypukla Prvá balkánska vojna, v ktorej bola Osmanská ríša znova

porazená a stratila okolo 85% svojho európskeho územia. Mnoho ľudí videlo túto

porážku ako “Allahove božské potrestanie pre spoločnosť, ktorá sa nevie dať

dokopy“2. Mladoturkovia neskôr videli Anatóliu ako svoje posledné útočisko a pretože

Arméni tvorili značnú menšinu na tomto území potrebovali ich z tadeto dostať preč.

Ďalší dôležitý dôsledok Balkánskej vojny bolo vyhostenie Moslimov inak nazývaných

aj Muhacirovia z Balkánu. Výsledkom prehry Turecko-Ruskej a Balkánskej vojny bolu

donútení usjť do Turecka. Okolo 850 tisíc utečencov bola usídlených na území, ktoré

v rokoch 1878-1904 obývali Arméni. Títo utečenci neskôr hrali ústrednú rolu

v zabíjaní a konfiškovaní majetku Arménov počas genocídy.

1.2 Arménska genocída, čo jej predchádzalo a jej výsledky

V tejto časti chcem prebrať čo sa dialo v Turecku počas obdobia prvej svetovej

vojny, medzi čo patrí aj oficiálny začiatok Arménskej genocídy a následné deportácie,

pochody smrti, koncentračné tábory tábory ale aj konečné riešenie arménseho

národu.

1.2.1 Príprava na genocídu

14. novembra 1914 vstúpila Osmanská ríša do prvej svetovej vojny na strane

Centrálnych mocností v boji proti Spojencom. Viacero bitiek ako napríklad bika

2 Akçam, T.:A Shameful Act: The Armenian Genocide and the Question of Turkish Responsibility. New York: Metropolitan Books,2006. ISBN 0-8050-7932-7.

6

o Gallipoli zasahovala do Arménmi obývaných oblastí. V tom istom mesiaci bol

náboženským vodcom Osmanskej ríše Shaykh ul-Islam-om alebo v preklade

majsterom alebo starším islamu výhlasený džihád – náboženská vojna proti

kresťanom, ktorá bola neskôr použitá ako zámienka na zabíjanie Arménov, z ktorých

väčšina boli kresťania.

24. decembra minister vojny Enver Pasha navrhol plán na obkľúčenie

a zničenie ruskej armády v meste Sarikamish za účelom znovuzískania území, ktoré

stratili počas Turecko-Ruskej vojny. Jeho jednotky boli porazené a skoro kompletne

zničené. Po návrate z tejto prehry verejne obvinil Arménov žijúcich v oblasti

z kolaborácie s nepriateľom.

„Už v prvých dňoch vojny začala protiarménska propaganda. Napriek tomu,

že mnohí arménski muži sa dobrovoľne prihlásili do osmanskej armády, štátna moc

tvrdila, že Arméni nechcú bojovať za Osmanskú ríšu a sú pripravení spolupracovať

s nepriateľom. Už vo februári 1915 izolovali a zastrelili asi 60 tisíc arménskych

vojakov.“3

20. apríla sa začalo obliehanie Arménmi obývaného mesta Van, v ktorom sa

ukrývalo spolu okolo 45 tisíc obyvateľov. Obraňovalo ho asi 1500 mužov s minimom

zbraní a munície. Tento konflikt trval okolo mesiaca, kým im neprišli pomôcť ruské

jednotky. Podnet na tento konflikt prišiel keď guvernér tejto oblasti požadoval aby

4000 mužov narukovalo, aj keď bolo jasné, že mu išlo o pozabíjanie bojaschopných

mužov aby sa ostatní nemali ako brániť. Potom čo mu ponúkli 500 mužov, ich obvinil

zo vzbury a začal sa vyhrážať, že ich zničí.

1.2.2 Začiatok genocídy

Genocída oficiálne začala v noci z 23. na 24. apríla 1915 taktiež nazývanej

ako Červená nedeľa podľa Arménov. V túto noc bolo v hlavnom meste Osmanskej

ríše Konštantínopole zadržaných okolo 250 arménskych intelektuálov medzi, ktorými

boli lekári, učitelia, vedci, spisovatelia, poslanci, kňazi a taktiež redaktori hlavných

arménskych novín Azadamart. V nasledujúcom týždni bolo zadržaných ďaľších okolo

2000 významných Arménov, ktorí boli umiestnení do dvoch zberných táborov pri

Ankare. Potom ako bol 29. mája schválený takzvaný “Tehcir“ zákon alebo Dočasný

zákon o deportácii, ktorý schvaľoval deportácie, arménsky vodcovia s výnimkou 3 ČIERNIKOVÁ, B.:Veľký zločin na arménskom národe. In Historická revue. 2011, č.5.

7

niekoľkých, ktorým bolo umožnený návrat do Konštantínopolu, boli postupne

deportovaní a zabití. Dátum 24. apríl je pripomínaný ako Pamätný deň Arménskej

genocídy.

1.2.3 Deportácie

Potom ako zlikvidovali vojakov a inteligenciu na rad prišlo ostatné civilné

obyvateľstvo. V období od mája do júla boli takmer všetci Arméni zabití alebo

deportovaní z východných vilájetov - . „Arméni dostali niekoľko hodín na to, aby

sa pripravili na opustenie domovov a majetku, výnimkou malej osobnej batožiny,

ktorú si smeli zborať z sebou. Hneď ako sa obyvatelia, ktorých sa to týkalo,

zhromaždili, boli zdraví muži oddelení, poslaní po skupinkách do blízkeho okolia

a zabití.“4

Čo sa týka žien, detí a starých ľudí, tí boli deportovaní. Boli poslaní do

koncentračného tábora v Haleppe, kam väčšina z nich už, ale nedorazila. Na ceste

umreli hladom, od vyčerpania alebo boli zabití kurdskými čatami, či dokonca aj

tureckými obyvateľmi miest, cez ktoré prechádzali.

Druhá časť plánu vyhladzovania sa týkala Arménov v ostatných častiach ríše a bola

uskutočnená od augusta 1915 do júla 1916. Toto všetko sa dialo pod záštitou

ministra vnútra – M. Tallata Pašu, ktorý bol jedným z hlavných organizátorov

genocídy a mal dohľad nad realizáciou vyhladzovacieho plánu. Vyhlasoval, že ide len

o dočasnú deportáciu Arménov z východnej Anatólie, aby tunajšie obyvateľstvo

nemohlo pomáhať ruským jednotkám vo vojne. „Napríklad v  tomto čase vznikla čisto

turecká metóda zdvojených rozkazov a nariadení: jeden rozkaz sa vydával ,,pre oči

verejnosti" a druhý paralelný pre ,,reálne vykonanie".“5

Súčasťou deportácií a zabíjania bolo taktiež aj konfiškácia majetku

deportovaných. 13 septembra 1915 bol prijatý  "Dočasný zákon o vyvlastení a

konfiškácii", ktorý hovoril, že všetok majetok, čo zahŕňalo pozemky, dobytok a domy

Arménov budú zkonfiškované vládou.

4 TERNON, Y.: Genocidy XX. Století. Praha: Themis, 1997. str.155. ISBN 80-85821-45-15 CHUGURYAN, V.:100 rokov ticha : Arménska genocída. Banská Bystrica: Belianum, 2015 str.33. ISBN 978-80-557-0874-4

8

Obrázok č.2 – Mapa deportácií a vyhladzovacích centier

„Znásilňovanie bolo neoddeliteľnou časťou genocídy, pretože vojenskí

velitelia povedali svojím mužom, aby so ženami spravili čo, len budú chcieť, čo

vyústilo v rozšírennosť sexuálneho zneužívania. Deportované ženy boli vystavené

nahé a predávané ako sexuálne otrokyne.“6

Bezprostrednú kontrolu nad deportáciami a následnou extermináciou

deportovaných mala na starosti tzv. Špeciálna organizácia alebo Teskilat-i Mahsusa,

ktorá sa skladala zväčša zo zločincov prepustených, len preto aby sa mohli pridať do

špeciálnych oddielov, ktoré mali na starosti taktiež proces masového vyvražďovania

Arménov pracujúcich v miestnych úradoch jednotlivých vilajetov, v straníckych

pobočkách a v ďaľších štátnych inštitúciách. Napriek tomu vyvraždenie toľkých ľudí

by táto organizácia nezvládla a podiel na genocíde malo aj civilné obyvateľstvo,

polícia a aj osmanská armáda.

1.2.4 Koncentračné tábory a spôsoby vyhladzovania

Arménci boli odvedení na juh Osmanskej ríše, k dnes už sýrskemu mestu

mestu Deir ez-Zor a do priľahlej púšte. Väčšina z nich zomrela už cestou na

dehydratáciu, únavu alebo choroby, ale pre tých, ktorí sa dostali až tam bolo na

dnešných hraniciach medzi Irakom a Sýriou pripravených 25 koncentračných

6 Armenian genocide. https://en.wikipedia.org/ [online]. 2017. [cit: 2017-05-16]. Dostupné na internete: https://en.wikipedia.org/wiki/Armenian_Genocide

9

kempov. Niektoré z nich mali slúžiť ako len ako masové hroby, potom ako všetci jeho

obyvatelia umreli a niektoré boli vybudované špeciálne pre tých, ktorí už dožívali.

Aj keď veľa z Arménov umrelo počas deportácie alebo boli zastrelení ešte

pred jej začiatkom, boli isté spôsoby zabíjania a mučenia, ktoré medzi ostatnými

vyčnievali a ich krutosť priam bila do očí. Medzi ne patrilo napríklad masové

upaľovanie, ktoré bolo využívané v oblasti mesta Muş, kde asi 80 tisíc Arménov z 90

dedín bolo upálených v stajniach a senníkoch. Ďalej v meste Trabzor, ktoré leží na

brehu Čierneho mora bolo asi 50 tisíc žien a detí zabitých odvezením na more,

hodením cez palubu a následným utopením. Taktiež v niektorých nemocniciach boli

detí zabité predávkovaním liekmi, morfínom alebo otrávením. Turci boli taktiež prví

čo po nahnaní civilistov do uzavretej miestnosti ich usmrtili jedovatými plynami.

Dočítal som sa aj o ďaľších priam až stredovekých spôsoboch ako bolo napríklad

znásilnenie a následne ukrižovanie žien alebo o tom ako Turci zväzovali obetiam

ruky za chrbtom a následne ich zhadzovali zo strmých vrchov.

Obrázok č.3 – pozostatky Arménov potom čo boli upálení zaživa tureckou armádou

1.3 Arménska populácia po genocíde, Operácia Nemesis

V roku 1914 pred rozhodujúcou fázou genocídy žilo v Osmanskej ríši okolo 1.8

milióna Arménov. O štyri roky neskôr, potom čo na začiatku novembra 1918, 9 dní

pred koncom prvej svetovej vojny Traja Pašovia, triumvirát ktorého členom boli Ismail

Enver a Mehmed Tallat ušli z krajiny zostalo nažive okolo 200 tisíc Arménov. Za

10

približne tri roky dokázala Osmanská vláda okradnúť, deportovať a následne usmrtiť

viac ako 1.5 milióna Arménskych obyvateľov.

Zabíjanie ale pokračovalo počas krátkej Turecko-Arménskej vojny, ktorá sa

udiala po vyhlásení Arménskej republiky. V tejto vojne turecká armáda, ktorá mala

značnú prevahu porazila Arménov a vyvraždila ďaľších 80 tisíc civilistov, ktorým sa

podarilo ujsť pred genocídou. Krátko po skončení tejto vojny bolo Arménsko

obsadené Sovietskym zväzom a stalo sa jeho súčasťou.

V roku 1919 bola strana Mladoturkov postavená pred súd za zavlečenie

Osmanskej ríše do prvej svetovej vojny. 11 júla 1919 veľkovezír (predseda vlády)

Damat Ferid oficiálne priznal Osmanskú ríšu ku masakrom proti Arménom a bol

iniciátorom vojnových súdov proti páchateľom genocídy. Počas súdov boli Traja

Pašovia odsúdení na smrť v neprítomnosti. Po súdoch bola strana Mladoturkov

oficiálne rozpustená a jej členovia zadržaní, ale boli eventuálne pustení

a oslobodení, čo sa nepáčilo Arménskej komunite, prečo bola zahájená operácia

Nemesis.

1.3.1 Operácia Nemesis

Operácia Nemesis bola tajná operácia a séria atentátov, zorganizovaná

Arménskou revolučno federáciou (Dashnaktsutyun) v rokoch 1920-1922, počas

ktorých bolo zavraždených niekoľko tureckých politikov, ktorí boli zabití kvôli svojej

roli v Arménskej genocíde a niekoľko azerbajdžanských politikov, ktorí mali prsty

v masakre Arménov, ktorý sa udial v roku 1918 v hlavnom meste Azerbajžanu Baku,

kde umrelo asi 30 tisíc arménskych obyvateľov. Počas týchto asasinácií boli zabití aj

dvaja z troch pašov, ktorí boli odsúdení na smrť už dva roky predtým, ale rozsudok

ich minul. Tretí z nich Ismail Enver bol zastrelený jednotkami červenej armády počas

Tureckej vojny za nezávislosť.

1.4 Popieranie a uznanie Arménskej genocídy

V tejto časti chcem rozobrať ako a prečo turecká vláda ešte dodnes popiera

genocídu a, ktoré štáty oficiálne uznali túto historickú udalosť ako genocídu.

1.4.1 Popieranie viny

11

Turecká vláda už počas finálnej fázy genocídy sa odvolávala na nevyhnutnosť

presídľovania a deportácie Arménov z východnej Anatólie a pokračujú v tom do

dnešných dní. Turci slovo genocída prekrúcajú, aby sa zbavili viny za 1.5 milióna

arménskych životov, dokonca obviňujú Arménov, že sa zabíjali navzájom a oni s tým

nič nemali. Je použitá politika negacionizmu. „Slovo negacionizmus pochádza l

latinského „negare“, čo znamená vyhlásiť nejakú všeobecne prijatú skutočnosť alebo

fakt za nepravdu.“7 Tureckí historici slovo genocída nepoužívajú a nielen odmietajú

zodpovednosť Turecka za masakry Arménov, ale to že sa niečo takéto niekedy

udialo. V roku 1945 sa Turecko sa členom OSN a podpísalo Zmluvu o genocíde

a preto vláda musela pozmenila svoju stratégiu: vymenila negacionizmus za

vyhlásenia, že historické Arménsko neexistovalo, taktiež že neexistovalo ani

Arménsko v Osmanskej ríši a Arméni vlastne ani neboli Arméni, ale len Chetiti, ktorí

to o sebe tvrdili. V tom čase sa prakticky snažili dokázať, že žiadna Arménska

genocída nebola, lebo Arméni nikdy neexistovali. Už počas vlády Abdula Hamida II.

a vlády Mladoturkov turecké štátne úrady na rozkaz vlády ničili arménske kultúrne

pamiatky a prepisovali staré historické názvy, aby zničili akúkoľvek zmienku

o prítomnosti v Anatólii.

1.4.2 Uznanie Arménskej genocídy

Uznanie Arménskej genocídy je formálny akceptovanie toho, že masakrovanie

a hromadné deportácie Arménov v rokoch 1915 až 1923 je vážne genocída. Ku

máju 2017, 29 krajín oficiálne uznalo túto historickú udalosť ako genocídu. Vo

väčšine z týchto krajín je popieranie trestné V niektorých krajinách ako je napríklad

Spojené kráľovstvo uznalo genocídu Škótsko, Severné Írsko aj Wales, ale neuznalo

ju Anglicko. V Spojených štátoch amerických uznalo genocídu 45 z 50 štátov.

V Kolumbii bolo na počesť zabitých pomenované mesto Armenia. Posledná krajina,

ktorá uznala genocídu bola Česká republika, ktorá tak urobila 25. apríla 2017.

7 CHUGURYAN, V.:100 rokov ticha : Arménska genocída. Banská Bystrica: Belianum, 2015 str.53. ISBN 978-80-557-0874-4

12

Krajina Rok uznania genocídyArgentína 1993, 2003, 2004, 2005,

2006, 2007, 2015Arménsko 1988Rakúsko 2015Belgicko 1998,2015Bolívia 2014Brazília 2014

Bulharsko 2015Kanada 1996, 2002, 2004, 2006

Čile 2007, 2015Cyprus 1975, 1982, 1990

Česká republika 2017Francúzsko 1998, 2001Nemecko 2005, 2016Grécko 1996

Taliansko 2000Litva 2005

Libanon 1997, 2000Luxembursko 2015

Holandsko 2004, 2015Paraguaj 2015Poľsko 2005Rusko 1995, 2005, 2015

Slovensko 2004Švédsko 2010

Švajčiarsko 2003Sýria 2015

Uruguaj 1965, 2004Vatikán 2000, 2015

Venezuela 2005

Tab. č.1 – Krajiny, ktoré uznali genocídu a rok uznania

13

14

2 Praktická časť

2.1 Dôvod vybrania témy, ťažkosti s realizáciou

Ešte dlho predtým čo som si vybral túto tému rozhodoval som sa o tom akú

tému si vyberiem a aká praktická časť by sa k nej dala spracovať. Mohol by som

dokonca povedať, že praktická časť bolo to prečo som si nevybral niektoré témy

nad, ktorými som uvažoval. A potom keď som si konečne vybral túto tému ďalej

som rozmýšľal o tom čo si nakoniec vyberem. Vedel som, že na nejaký výskum

je už príliš neskoro a dotazník som nemal chuť robiť, tak preto som sa rozhodol,

že sa pokúsim urobiť rozhovor s niekým z Arménska a spýtam sa na jeho názor

na túto tématiku, ktorá sa ho týka a mohol by mi o nej čo to povedať.

Potom čo som sa konečne rozhodol pre rozhovor, rozmýšľal som kde by som

mohol nájsť niekoho kto by mi bol ochotný odpovedať na nejaké moje otázky, tak

som skúsil ísť na Reddit, konkrétne na subreddit Arménska, tam napísať, že

robím školský projekt o Arménskej genocíde a že by som uvítal, keby bol niekto

ochotný obetovať trochu svojho času a odpovedal mi na moje otázky. Nie dlho

potom čo som tam poslal svoj post mi napísal užívateľ s menom

democraticturkist, že robím projekt o niečom čo sa nikdy nestalo a že Turci

a Arméni sa navzájom zabíjali, ale to čo Turci spravili nebola genocída, Potom

nasledovali komentáre Arménov, ktorým sa toto vyjadrenie, aby sme to povedali

pekne nepáčilo. Pomedzi sa tam priplietli ešte ďalší ľudia, ktorí prvý komentár

obraňovali a na dva dni môj príspevok zmenil na bojisko.

Po týchto dvoch dňoch cez, ktoré sa na tomto príspevku bojovalo, som si už

myslel, že sa nakoniec budem musieť vrátiť k organizácii dotazníka, načo som sa

vážne netešil. Potom mi, ale dvaja užívatelia napísali, že ak sa chcem niečo

opýtať, môžem im tie otázky poslať. Nanešťastie potom ešte nastal ďalší problém

s tým, že som sa nevedel ani s jedným z nich kontaktovať inak ako cez Reddit

a oni neodpisovali. Po istom čase som sa konečne dokázal s nimi kontaktovať,

ale podarilo sa mi kontaktovať iba s jedným z nich, druhý mi bohužiaľ už

neodpísal. Potom som sa už konečne podujal napísať tie otázky a poslať ich

môjmu respondentovi, aby na ne mohol odpovedať a o deň neskôr som na ne

dostal svoje odpovede a teraz sa vám pokúsim tieto myšlienky zreferovať,

okomentovať a taktiež možno niečo dodať. Celý tento rozhovor bol spravený

15

v angličtine, preto sa ho posnažím čo najefektívnejšie preložiť, aby som zachytil

podstatu myšlienok.

2.2 Rozhovor

Otázok som vymyslel sedem, z toho v prvej som sa pýtal na základné údaje

ako meno, vek, pohlavie a z ktorej časti Arménska je. Zistil som, že sa mi ako

respondent ponúklo 24 ročné dievča s menom Armine Karapetyan z hlavného mesta

Arménska Jerevanu. Tiež k svojej odpovedi napísala, že sa k mojim otázkam stavala

viac menej subjektívne, čo som aj očakával.

Moja prvá otázka bola o tom akými spôsobmi si uctievajú 24. apríla pamiatku

všetkých čo zomreli, či vtedy robia niečo špeciálne. Odpovedala, že: Pamätný deň

Genocídy je pripomínaný 24. apríla, nielen v Arménsku, ale aj v celosvetovo

rozšírenej diaspore. Každý rok ja, spolu s ďašími stotisíckami Arménov, máme

pochod k Tsitsernakaberd, čo je pamätník genocídy v Jerevane, aby sme položili

kvety k večnému ohňu v pamätníku a zložiť poklonu zabitým. Rôzne pamätné

udalosti, pochody a zhromaždenia sú organizované v Arménmi obývaných krajinách

po celom svete. Zažila som to, keď som 4 roky študovala v Grécku. Arméni

organizovali premietanie filmov spojených s genocídou, distribúciu letákov alebo

iných informačných materiálov, aby zvýšili povedomie medzi gréckou populáciou.

Tieto udalosti boli väčšinou nasledované pochodom na tureckú ambasádu

s požiadavkami o uznaní genocídy.

16

Obrázok č.4 – Tsitsernakaberd – pamätník genocídy v Jerevane

Očakával som podobnú odpoveď a tiež by som ju rád doplnil o informácie,

ktoré mi poskytol jeden z užívateľov priamo na mojom príspevku o takzvanom Jardi

Dzor (Údolie masakrov) na severi Arménska, v ktorom počas genocídy bolo zabitých

asi 10 tisíc Arménov a ľudia sa tu každoročne stretávajú a uctievajú. Taktiež je

dobré, že som mohol podať informácie o pochodoch z prvej ruky, od niekoho kto sa

ich aktívne zúčastnil.

Moja druhá otázka bola o tom, že či mala nejakých predkov, ktorí počas

genocídy umreli alebo či ju prežili. Jej odpoveď bola: Ja sama nemám alebo neviem

o žiadnych rodinných príslušníkoch čo zažili genocídu, ale mám priateľov a kolegov,

ktorých rodinní príslušníci genocídu prežili a počula som od nich rôzne príbehy na

túto tému. Veľká časť arménskej diaspory roztrúsenej po svete sú tiež potomkami

preživších genocídy. Bolo pre mňa trochu sklamaním, že som nenašiel kto stratil

nejakého rodinného príslušníka v genocíde, lebo by som sa ho dodatočne mohol

opýtať na nejaký konkrétny príbeh, ale čo už narobím.

V tretej otázke ma zaujímalo, že či si myslí, že aj 100 rokov po genocíde by to

mala byť preberaná téma. Odpovedala nato, že: Aj keď od tejto udalosti ubehlo už

viac ako sto rokov, nemyslím si, že pri takomto závažnom zločine by sa naňho malo

zabudnúť. Samozrejme ako Arménke uznanie genocídy je pre mňa veľmi dôležité.

Ale Arméni neboli jediný, ktorí boli zabíjaní Osmanskou ríšou. Stotisícky Grékov

a Assýrčanov boli tiež súčasťou tohto etnického čistenia na pôde Osmanskej ríše

a preto je pre mňa tento problém dôležitý aj ako človek, lebo tieto činny sú zločiny

porti ľudskosti a nanešťastie sa to stalo mnoho krát pred aj po Arménskej genocíde,

napríklad v Kambodži alebo Rwande. Tiež by som chcela byť prispieť k ďaľšej

prevencii takto nepotrestaných zločinov. Taktiež súhlasím, že téma ako táto by sa

nemala zamiesť pod koberec, ale mala by sa viac preberať a hrozba zopakovania sa

niečoho tak strašného ako bola Arménska genocída alebo Holokaust by mala byť

výstrahou pre všetkých čo to berú na ľahkú váhu.

Vo štvrtej otázke som chcel vedieť či Arménska genocída je doteraz

preberanou témou v Arménsku. Dostal som takúto odpoveď: Genocída je často

rozoberaná téma v Arménsku. Takáto ťažká strata takého počtu Arméncov je taktiež

sprevádzaná aj duchovnou a kultúrnou stratou. Je to preberaná téma na hodinách

17

dejepisu, ale aj v  iných sférach kvôli udalostiam zo 24. apríla 1915, kedy bolo okolo

250 spisovateľov, politikov, doktorov, kňazov a novinárov vyhostených a zabitých.

Preto táto strata je citeľná v každom aspekte histórie a nedostatok povedomia

a uznania ešte viac posilňuje relevanciu tejto témy v Arménsku. Keďže ale uznanie

genocídy zahŕňa veľký počet krajín, veľa práce je spravenej diasporou po celom

svete. Keď som čítal túto odpoveď nebolo pre mňa prekvapivé, že téma ktorá je

jedným z najvýraznejších a najsmutnejších udalostí arménskej histórie je stále takáto

preberaná.

Piata otázka sa týkala jej názoru na to, že Turecko do dnešných dní zapiera,

že sa nejaká genocída stala. Jej názor bol takýto: Turecká vláda sa rozhodla ísť

cestou zapierania a odmietla arménske požiadavky na ospravedlnenie. Veľa

tureckých politikov sa na začiatku 20. storočia stalo bohatých na konfiškácii

arménskych majetkov, preto by výsledkom uznania genocídy boli reparácie. Napriek

malej časti populácie, ktorá si dokázala vytvoriť objektívny názor, väčšina Turkov

nasleduje stanovisko tureckej vlády. Nie je to pre mňa prekvapením, pretože krajina

priam vymazala tieto masakry zo svojej histórie. Keď sú mladí študenti vyučovaní,

tak mnoho z nich nechce uveriť, že ich predkovia sa dopustili takýchto zločinov,

hlavne keď ich učebnice zapierajú, že sa takéto veci udiali. Silno dúfam, že veľa

tureckých obyvateľov sa dokáže povzniesť nad predsudok a objektívne zvážiť fakty,

ktoré boli počas desaťročí výskumov a priamych výpovedí svedkov. Súhlasím, že to

že turecká vláda zapiera, že niečo takéto sa stalo je neakceptovateľné a keď už

turekcá vláda zabila taký obrovský počet nielen Arménov, tak by sa aspoň mala

k svojim činom verejne priznať, nezapierať fakty a nehovoriť mladým študentom, ktorí

sú ľahko ovplyvnení, že sa nikdy nič také nestalo. Takiež som sa dočítal o online

kampani, ktorá bola založená v roku 2008 a zahŕňa mnoho profesorov, politikov

a novinárov, ktorá má slúžiť ako kolektívne ospravedlnenie Arménsku genocídu. Je

to podľa mňa dobrý nápad a dúfam, že to ovplyvní ďaľších tureckých obyvateľov

a zmenia svoj názor na túto tému

V poslednej otázke som sa pýtal, že či cíti, že je dôležité aby viac a viac krajín

uznalo túto historickú udalosť ako genocídu. Jej odpoveď na túto otázku bola: Je

trochu ironické nepovažovať Arménsku genocídu za “genocídu”, keďže samotný

pojem bol prvý krát použitý Rafaelom Lemkinom, ktorý ho použil aby opísal

vraždenie a násilie spáchané proti Arménom počas genocídy. Vyhladenie Arménov

18

taktiež poslúžilo ako “návod” pre Holokaust. Hitler týždeň predtým ako napadol

Poľsko a začal druhú svetvoú vojnu povedal “Kto už dnes vôbec rozpráva o nejakom

vyhladení Arménov?”. Môžeme len polemizovať či by sa niečo zmenilo a Holokaust

by sa nestal, ak by sa Arménska genocída dokázala už v  tom čase. Aj keď 29 krajín,

spolu s väčšinou historikov uznáva genocídu, vážne si myslím, že je dôležité, aby sa

toto číslo zväčšilo. Veľa krajín sa k  tejto téme nevyjadruje, kvôli tomu, že si chcú

zachovať s Tureckom dobré vzťahy. Vec, ktorá by mohla presvdečiť viac krajín, aby

uznali genocídu by mohlo byť oficiálne uznanie Spojenými štátmi. Momentálne 45

štátov uznalo genocídu a prezidenti Obama aj Trump vyhlasovali, že uznajú

genocídu vo svojich prezidentských kampaniach, ale neurobili tak. Kvôli tomuto by sa

história mohla opakovať a ak sa zločiny ako tieto nepotrestajú, viac a viac ľudí by

mohla postihnúť podobná tragédia. Pevne verím, že pravda a ľudskosť konečne

zatiena politiku a na túto tému sa začne viac hovoriť. Taktiež pevne verím, že

postupne viac a viac krajín uzná genocídu a nebudú na túto tému mlčať, len kvôli

tomu, aby si zachovali dobré vzťahy s Tureckom.

Nakoniec sa chcem ešte raz poďakovať svojej respondentke za jej čas

a pomoc s mojím projektom.

19

Záver

V tejto práci som sa venoval problematike Arménskej genocídy. Táto téma

bola zväčša zameraná na umieranie, keďže sa zaoberá genocídou, takže to nebola

jedna z tých veselších tém. Arménska genocída je do týchto dní preberanou témou

vo svetovej politike.

Pri spracovávaní tejto témy som sa zameral na to čo sa odohralo pred ňou,

prečo sa odohrala, kto v nej mal prsty, dopad na arménsku populáciu a tiež na

problematiku uznania Arménskej genocídy rôznymi štátmi a popieranie tohto zločinu

tureckou vládou. Ako praktickú časť som si ku svojej téme vybral rozhovor, na ktorý

som si našiel respondentku z Arménska, lebo som sa viac chcel dozvedieť o tom ako

Arméni spomínajú na túto tragédiu a tiež som chcel vedieť názor niekoho, kto je

následkom genocídy vystavovaný v bežnom živote, narozdiel odo mňa, ktorý som

o nej robil projekt. Som spokojný s výsledkom rozhovoru a mojou respondentkou

som na veľa veciach súhlasil.

Počas tvorby som sa stretol s niekoľkými problémami, ktoré začali pri výbere

témy a praktickej práce a skončili až pri realizácii rozhovoru. Tiež by sa za problém

dala považovať potreba prekladať všetko z anglického jazyka, lebo je veľmi málo

materiálov na túto problematiku po slovensky.

Ako klady v tejto práci považujem to, že som zistil veľa o tomto probléme a ak

budem mať šancu, rád by som Arménsko navštívil a zistil ešte viac o jeho kultúre,

ľuďoch a histórii. Taktiež vďaka tomuto rozhovoru som sa naučil viac o kultúrnych

tradíciach od niekoho kto s nimi, už isté skúsenosti má. Ako negatívum by sa dalo

brať, už len to, že sa niečo takéto hrozné udialo a že obyvatelia Arménska vôbec

niečo takéto museli zažiť. Bol by som radšej keby sa nič takéto nikdy nestalo a ja by

som robil projekt na nejakú inú tému.

20

Resumé

V mojej práci som sa zaoberal témou Arménskej genocídy, historickej udalosti,

ktorá sa stala pred viac ako storočím v Osmanskej ríši. Moja práca bola rozdelená na

teoretickú a praktickú časť. V teoretickej časti som sa venoval čo predchádzalo

Arménskej genocíde, čo sa počas nej dialo, prečo sa stala, kto za ňou bol a aké mala

dôsledky na arménsky národ. Taktiež som písal o tom, ktoré krajiny uznali túto

historickú udalosť za genocídu a o tureckej vláde, ktorá popiera, že za ňu nie je

zodpovedná alebo, že sa nikdy nestala. V praktickej časti som sa rozhodol pre

rozhovor s obyvateľom Arménska, aby som sa viac dozvedel o tom ako je 24. apríl

čo je pamätný deň genocídy slávený a tiež som chcel vedieť uhol pohľadu niekoho

kto sa s touto témou každodenne stretáva.

Summary

In my work I dealt with the topic of Armenian genocide, historical event, that

happened more than one century ago. My work was divided into theoretical and

practical part. In the theoretical part I addresed what happened before Armenian

genocide, what happened during it, why did it happen, who was behind it and what

were the consequences for Armenian people. I also wrote, which countries

recognized this historical event as genocide and about Turkish government, which

denies his involvement with genocide or says that the genocide didn’t happen in the

first place. In practical part I decided to do an interview with citizen of Armenia, to

learn more about how 24th of April is celebrated and also to get to know point of view

of someone, who is in contact with this topic on daily basis.

21

Zoznam použitej literatúry

Knihy a časopisy:

Akçam, T.:A Shameful Act: The Armenian Genocide and the Question of Turkish

Responsibility. New York: Metropolitan Books,2006. ISBN 0-8050-7932-7.

Balakian, P.:The Burning Tigris: The Armenian Genocide and America's Response.

New York: HarperCollins,2003. ISBN 0-06-019840-0

CHUGURYAN, V.:100 rokov ticha : Arménska genocída. Banská Bystrica: Belianum,

2015 str.53. ISBN 978-80-557-0874-4

ČIERNIKOVÁ, B.:Veľký zločin na arménskom národe. In Historická revue. 2011, č.5.

TERNON, Y.: Genocidy XX. Století. Praha: Themis, 1997. str.155. ISBN 80-85821-

45-

Internet:

Armenian genocide. https://en.wikipedia.org[online]. 2017. [cit: 2017-05-16].

Dostupné na internete: https://en.wikipedia.org/wiki/Armenian_Genocide

22