ZÁSADA PREDNOSTI KOMUNITÁRNEHO PRÁVA A PRÁVO SLOVENSKEJ REPUBLIKY

DIPLOMOVÁ PRÁCA

JURAJ GYÁRFÁŠ

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE PRÁVNICKÁ FAKULTA

Katedra štátneho práva Študijný odbor: Právo Školiteľ: JUDr. Martin Buzinger Oponent: Dátum obhajoby:

BRATISLAVA 2006

2

Čestné prehlásenie Prehlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracoval samostatne, s využitím

literatúry, ktorú uvádzam podľa zvyklostí.

V Bratislave, 10. 1. 2007 ...............................

Juraj Gyárfáš

3

Abstrakt Predkladaná práca sa venuje zásade prednosti komunitárneho práva a jej vplyvu

na právne poriadky vybraných členských štátov Európskej únie a osobitne na právny

poriadok Slovenskej republiky. Zásada prednosti komunitárneho práva vychádza

z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. V zmysle rozhodnutí

Súdneho dvora Európskych spoločenstiev požívajú všetky normy komunitárneho práva

prednosť pred akýmikoľvek normami vnútroštátneho práva vrátane ústavných noriem.

Súdy členských štátov sú v prípade kolízie povinné aplikovať normu komunitárneho

práva. Členské štáty zaujali rôzne postoje k takto formulovanej zásade prednosti.

Väčšinou priznali komunitárnemu právu prednosť pred zákonmi, nie však pred

ústavami. Predkladaná práca sa taktiež venuje implikáciám zásady prednosti

komunitárneho práva pre právny poriadok Slovenskej republiky. Zásada prednosti

ovplyvňuje hierarchiu právnych predpisov podľa Ústavy Slovenskej republiky

a implicitne v niektorých oblastiach mení vzťahy medzi zákonodarnou a výkonnou

zložkou moci v Slovenskej republike. V aplikačnej praxi budú mať rozhodujúce slovo

súdy, ktorým zo zásady prednosti vyplýva povinnosť aplikovať prednostne komunitárne

právo.

4

Predhovor Pre tému predkladanej práce som sa rozhodol z dvoch dôvodov. V prvom rade

sa domnievam, že ide o tému, ktorá môže mať v nasledujúcich rokoch nezanedbateľný

vplyv na aplikačnú prax ako aj na právnoteoretické doktríny v Slovenskej republike.

Keďže Slovenská republika je relatívne mladým členom Európskej únie, zásada

prednosti je novým prvkom nášho právneho poriadku.

Po druhé si uvedomujem, že komunitárne právo ovplyvňuje stále viac oblastí

právnej úpravy členských štátov a teda aj Slovenskej republiky. V súčasnosti

komunitárne predpisy upravujú rozsiahle oblasti a do budúcnosti bude ich vplyv

pravdepodobne ďalej narastať. Prácu o zásade prednosti komunitárneho práva a rámci,

v ktorom táto zásada pôsobí v právnom poriadku Slovenskej republiky, považujem za

základ tých oblastí, ktorým by som sa v pracovnom živote rád venoval.

Pri vypracovaní diplomovej práce som pracoval so zahraničnou ako aj domácou

literatúrou. Napriek tomu, že téma komunitárneho práva je na Slovensku pomerne nová,

našiel som k nej viacero slovenských monografií a odborných článkov. Okrem odbornej

literatúry som pracoval aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora a nemeckého

Spolkového ústavného súdu.

Vyhlasujem, že text diplomovej práce je identický s textom predloženým

v elektronickej forme.

Touto cestou by som chcel osobitne poďakovať JUDr. Martinovi Buzingerovi,

ktorý mi ako diplomový vedúci radil a pomáhal pri vypracovaní predkladanej práce.

Jeho odborné pripomienky a podnety pomohli dať diplomovej práci záverečnú podobu.

5

Obsah

OBSAH 5

0 ÚVOD 7

1 ZÁSADA PREDNOSTI KOMUNITÁRNEHO PRÁVA 9

1.1 SÚDNY DVOR EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV 9 1.1.1 KONANIA PRED SÚDNYM DVOROM ES 10 1.1.2 VÝZNAM SÚDNEHO DVORA ES PRE EURÓPSKU INTEGRÁCIU 11 1.2 ZÁSADA PREDNOSTI V ROZHODNUTIACH ESD 12 1.2.1 PREDNOSŤ PRED ZÁKONMI 12 1.2.2 PREDNOSŤ PRED ÚSTAVAMI 13 1.2.3 OBJEKT PREDNOSTI 15 1.2.4 POVINNOSŤ SÚDU ČLENSKÉHO ŠTÁTU „IGNOROVAŤ“ VNÚTROŠTÁTNU NORMU 16 1.2.5 POVINNOSŤ PRIJAŤ DOČASNÉ OPATRENIE 18 1.2.6 POVINNOSŤ APLIKOVAŤ KOMUNITÁRNE PRÁVO EX OFFO 19 1.2.7 POVINNOSTI SPRÁVNYCH ORGÁNOV 20 1.3 ZHRNUTIE 21

2 ZÁSADA PREDNOSTI Z PERSPEKTÍVY ČLENSKÝCH ŠTÁTOV 22

2.1 FRANCÚZSKO 23 2.2 TALIANSKO 24 2.3 NEMECKO 25 2.3.1 OCHRANA ZÁKLADNÝCH PRÁV 26 2.3.2 KONTROLA AKTOV ULTRA VIRES 27 2.3.3 APLIKAČNÁ PRAX 29 2.4 ZHRNUTIE 30

3 KOMUNITÁRNE PRÁVO Z PERSPEKTÍVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY 32

3.1 ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY 32 3.1.1 PRENOS VÝKONU PRÁV NA ES A EÚ 33 3.1.2 PREDNOSŤ KOMUNITÁRNEHO PRÁVA PODĽA ÚSTAVY SR 33 3.1.2.1 Prednosť primárneho komunitárneho práva 34 3.1.2.2 Prednosť sekundárneho komunitárneho práva 34 3.1.2.3 Supralegalita alebo suprakonštitucionalita 35 3.1.3 KOMUNITÁRNE PREDPISY NEPUBLIKOVANÉ V SLOVENSKOM JAZYKU 36 3.2 DEĽBA MOCI MEDZI ZÁKONODARNOU A VÝKONNOU ZLOŽKOU 36 3.2.1 OBMEDZENIE ZÁKONODARNÝCH PRÁVOMOCÍ NÁRODNEJ RADY SR 37 3.2.2 ÚSTAVNÝ ZÁKON O SPOLUPRÁCI NR SR A VLÁDY V ZÁLEŽITOSTIACH EÚ 37 3.2.2.1 Výbor Národnej Rady SR pre európske záležitosti 39

6

3.2.3 APROXIMAČNÉ NARIADENIE VLÁDY 39 3.3 SÚDNA MOC A KOMUNITÁRNE PRÁVO 41 3.3.1 VŠEOBECNÉ SÚDY 41 3.3.1.1 Povinnosť aplikovať komunitárne právo 41 3.3.1.2 Povinnosť prijať dočasné opatrenie 43 3.3.1.3 Zásada iura novit curia 43 3.3.2 ÚSTAVNÝ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY 44 3.3.2.1 Kontrola ústavnosti 44 3.3.2.2 Ústavný súd a integrácia 45 3.4 PREDBEŽNÁ OTÁZKA 47 3.4.1 FAKULTATÍVNE PREJUDICIÁLNE KONANIE 47 3.4.1.1 Komunitárna definícia súdu 48 3.4.1.2 Úprava prejudiálneho konania v procesných predpisoch 50 3.4.1.3 Prvá predbežná otázka zo Slovenskej republiky 51 3.4.2 OBLIGATÓRNE PREJUDICIÁLNE KONANIE 52 3.4.2.1 Súd poslednej inštancie 52 3.4.2.2 Porušenie povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie 53 3.5 ZHRNUTIE 54

4 ZÁVER 56

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 58

MONOGRAFIE 58 ODBORNÉ ČLÁNKY 59

ZOZNAM POUŽITÝCH SÚDNYCH ROZHODNUTÍ 61

ROZHODNUTIA SÚDNEHO DVORA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV 61 ROZHODNUTIA SPOLKOVÉHO ÚSTAVNÉHO SÚDU 64

7

0 Úvod Slovenská republika sa 1. mája 2004 stala členským štátom Európskej únie. Od

tohto dňa sú pre Slovenskú republiku záväzné pôvodné zmluvy a právne záväzné akty

orgánov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Komunitárne a úniové právo1

zaväzuje nielen Slovenskú republiku ako štát, ale tiež v mnohých oblastiach zakladá

práva a povinnosti pre fyzické a právnické osoby.

Spolu s predpismi komunitárneho a úniového práva Slovenská republika

implicitne prebrala aj zásady a princípy, ktoré vychádzajú z judikatúry Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev. Jedna z nosných zásad komunitárneho práva vychádzajúca

z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev je zásada prednosti

pred vnútroštátnym právom členských štátov.

V prvej časti diplomovej práce by sme chceli načrtnúť uvedenú zásadu

prednosti. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach stanovil prednosť

komunitárneho práva pred zákonmi aj ústavami členských štátoch. Upravil povinnosti

súdov členských štátov pri prednostnej aplikácii komunitárneho práva. Súdy členských

štátov sú povinné ignorovať ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore

s ustanoveniami komunitárneho práva. Pri aplikácii komunitárnych predpisov sú súdy

členských štátov v niektorých prípadoch taktiež povinné ísť nad rámec vnútroštátnych

procesných predpisov (napríklad pri prijímaní dočasného opatrenia).

Ustálená judikatúra Európskeho súdneho dvora predstavuje len jednu dimenziu

vzťahu medzi komunitárnym právom a právnymi poriadkami členských štátov.

V druhej časti práce sa budeme preto venovať otázke, akú reakciu vyvolala zásada

prednosti na strane vybraných členských štátov a osobitne ich orgánov kontroly

ústavnosti. Vnútroštátne súdy v aplikačnej praxi zväčša akceptujú povinnosť prednostne

aplikovať komunitárne právo, ale odmietajú bezpodmienečne monistickú doktrínu

Európskeho súdneho dvora, ktorá komunitárne predpisy nadraďuje aj ústavným

normám. Osobitne sa budeme venovať rozhodnutiam nemeckého Spolkového

1 Komunitárne právo (Gemeinschaftsrecht, community law, droit communautaire) je právom Európskych

spoločenstiev a vyvíja sa od založenia Európskeho spoločenstva uhlie a ocele v roku 1952. V zmysle

Zmluvy o Európskej únii predstavuje prvý pilier EÚ a týka sa najmä hospodárskej oblasti. Úniové právo

je právom druhého a tretieho piliera EÚ a vyvíja sa od vzniku Európskej únie na základe Zmluvy o EÚ

z roku 1992 (tzv. Maastrichtská zmluva). Treba upozorniť, že predkladaná práca sa zaoberá zásadou

prednosti komunitárneho práva a jej závery nemožno aplikovať na úniové právo.

8

ústavného súdu, ktorý v niektorých oblastiach deklaroval svoju právomoc vykonávať

kontrolu aktov Európskych spoločenstiev.

V tretej časti bude načrtnuté, aký vplyv má a pravdepodobne bude mať zásada

prednosti komunitárneho práva pre právny poriadok Slovenskej republiky. V rámci

prípravy na vstup do Európskej únie Národná rada Slovenskej republiky prijala tzv.

„veľkú novelu ústavy“, ktorá zakotvuje zásadu prednosti komunitárnych predpisov pred

zákonmi. Presunom výkonu niektorých práv zo Slovenskej republiky na Európsku úniu

taktiež dochádza k oslabeniu parlamentu a posilneniu vlády, ktorá sa zúčastňuje na

tvorbe právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Na tento implicitný

posun právomocí medzi zákonodarnou a výkonnou zložkou moci reagovala Národná

rada Slovenskej republiky prijatím ústavného zákona o spolupráci NR SR a vlády

v záležitostiach Európskej únie. Rozhodujúcu úlohu pri aplikácii komunitárneho práva

v súlade so zásadou prednosti majú a budú mať súdy. V tretej časti sa preto venujeme

povinnostiam, ktoré súdom z vyplývajú komunitárneho práva a tiež inštitútu predbežnej

otázky.

9

1 Zásada prednosti komunitárneho práva Zásada prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských

štátov Európskych spoločenstiev (ďalej aj „ES“), respektíve Európskej únie (ďalej aj

„EÚ“), patrí k najstarším a najdôležitejším princípom komunitárneho práva. Spolu so

zásadou priameho účinku2 patria k charakteristickým znakom komunitárneho práva,

ktoré ho odlišujú od medzinárodného práva verejného.

Základným prameňom komunitárneho práva je Zmluva o založení Európskeho

spoločenstva (ďalej aj „Zmluva o ES“ alebo „ZES“), teda medzinárodná zmluva medzi

suverénnymi štátmi. Táto zmluva sa však v zmysle judikatúry Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev (ďalej aj „Súdny dvor ES“, „ESD“ alebo „Európsky súdny

dvor“) stala zdrojom „vlastného právneho poriadku“. V súčasnosti možno komunitárne

právo označiť ako supranacionálny právny poriadok sui generis.

Vzhľadom na význam zásady prednosti sa javí paradoxné, že v Zmluve o ES ani

v iných primárnych prameňoch komunitárneho práva ustanovenie o prednosti

komunitárneho práva nenachádzame. Zásadu prednosti nachádzame v judikatúre

Súdneho dvora ES. V prvej časti predkladanej práce preto predstavíme vývoj uvedenej

zásady v rozhodnutiach ESD.

1.1 Súdny dvor Európskych spoločenstiev Súdny dvor Európskych spoločenstiev bol založený prvou zo zakladajúcich

zmlúv – Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele z roku 1952.

Pôvodne mal rozhodovať spory v rámci Európskeho spoločenstva uhlie a ocele (ďalej aj

„ESUO“). Prijatím Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva

a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu sa ESD stal

spoločným súdnym orgánom ESUO, Európskeho hospodárskeho spoločenstva

a Európskeho atómového spoločenstva (Euroatom). Tri desaťročia predstavoval Súdny

dvor ES jediný súdny orgán Európskych spoločenstiev. V roku 1989 bol zriadený Súd

prvého stupňa a v roku 2005 Súd pre verejnú službu.

2 V rozsahu tejto práce nie je možné venovať sa bližšie zásade priameho účinku. K zásade priameho

účinku pozri napríklad CRAIG, P, de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 178 a nasl.

10

V súvislosti s Európskym súdnym dvorom treba opäť zdôrazniť, že jeho

rozhodnutia sa zväčša týkajú len prvého (komunitárneho) piliera Európskej únie.

Právomoc Súdneho dvora ES v druhom a treťom a pilieri je až na výnimky vylúčená.3

1.1.1 Konania pred Súdnym dvorom ES

V rozsahu tejto práce nie je možné detailne rozpracovať zloženie ESD a všetky

procedurálne otázky.4 Chceli by sme však načrtnúť niektoré základné kompetencie

ESD.

Čl. 220 ZES ustanovuje, že súdne orgány ES „zaručujú dodržiavanie práva pri

výklade a uplatňovaní tejto zmluvy“. V nasledujúcich článkoch nachádzame niekoľko

druhov konania, pričom medzi štyri najbežnejšie patria nasledovné:5

1. Konanie o žalobe na porušenie povinnosti členským štátom (action for

failure, recours en manquement), ktoré Európska komisia iniciuje pri

porušení povinnosti na strane členského štátu (čl. 226 – 228 ZES).

2. Konanie o žalobe na neplatnosť (action for annulement, recours en

annulation), ktoré pripomína konania pred vnútroštátnymi orgánmi

kontroly ústavnosti. Súd skúma zákonnosť právneho aktu Rady alebo

Komisie. Ak je žaloba opodstatnená, Súdny dvor vyhlási napadnutý akt

za neplatný (čl. 230 – 231 ZES).

3. Konanie o žalobe na nečinnosť (action in respect of failure to act,

recours en carence), prostredníctvom ktorého sa sťažovateľ môže

domáhať, aby inštitúcie ES splnili svoje povinnosti zo Zmluvy o ES (čl.

232 – 233 ZES).

4. Vydávanie predbežných rozhodnutí (preliminary rulings, renvoi

préjudiciel, taktiež prejudiciálne konanie alebo konanie o predbežnej

3 Porovnaj KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva. 2004. s. 374, alebo ČORBA, J.,

KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na Slovensku. 2003.

s. 227. 4 Pre konanie pred ESD pozri KLUČKA, J. Charakteristika právnej úpravy a konanie pred Súdnym

dvorom ES. 2005. 5 Medzi ďalšie právomoci súdnych inštitúcií ES patrí rozhodovanie sporov medzi Spoločenstvom a jeho

zamestnancami a iné, ktoré v rozsahu predkladanej práce nie je možné detailne rozobrať. Pozri

STRÁŽNICKÁ, V. Žaloby pred súdnymi orgánmi Európskej únie. 2004.

11

otázke), v rámci ktorého ESD interpretuje ustanovenia komunitárneho

práva, ktoré vyvstali v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (čl. 234 ZES).

1.1.2 Význam Súdneho dvora ES pre európsku integráciu

Práve posledne menované konanie o predbežnej otázke sa stalo hlavným

nástrojom zjednocovania európskych právnych poriadkov. „Nevinne znejúce

ustanovenie článku 234 ZES, ktoré bolo údajne navrhnuté talianskou delegáciou pri

záverečnom vyjednávaní Rímskych zmlúv, sa ukázalo za posledných 50 rokov ako

hlavný motor európskej právnej integrácie“.6

Úloha ESD pri prehlbovaní právnej integrácie bola neočakávane výrazná.

Giuseppe Federico Mancini, sudca ESD v rokoch 1988 – 1999 povedal, že európske

právo je výsledkom práce ESD, ktorý "vďaka svojmu umiestneniu v rozprávkovom

Luxemburskom veľkokniežatstve zišiel z očí, rozumu aj pozornosti médií.“7

Aj iní autori poukazujú na skutočnosť, že spočiatku nevýrazný Súdny dvor ES

sa stal aktívnym aktérom integrácie8 a svojimi rozhodnutiami

dokonca „konštitucionalizuje“ štruktúru ES/EÚ, „tak, že sa pokúša odstrániť rozdiely

medzi Rímskou zmluvou a bežnou ústavou“.9

Hoci Európska únia má ďaleko od federácie, niektoré rozhodnutia ESD sú

prirovnávané k slávnym rozhodnutiam Najvyššieho súdu Spojených štátov

amerických.10 Profesor Weiler v súvislosti s Európskym súdnym dvorom hovorí, že ide

„o súdneho giganta (judicial giant), ktorý sa úspešne postavil do ústavného centra

Európy, Európy, v ktorej sa národné právne poriadky zrazu cítia ohrozené.“11

V podmienkach kontinentálneho právneho systému je rola ESD neobvyklá.

Vyvstáva preto otázka, ako kľúčové rozhodnutia ESD označovať. Francúzski teoretici

pri pokuse vyhnúť sa nekontinentálnemu pojmu precedens odkazujú na rozhodnutia

Súdneho dvora ES ako na „jurisprudence constante de la Cour“ (ustálená judikatúra

Súdu). Iní autori používajú pojem „landmarking decisions“ (prelomové rozhodnutie).12

6 BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájiť řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. 2004. s. 7. 7 MANCINI, G.F. The Making of a Constitution for Europe. 1989. s. 595. 8 COLOTKA, P. Systém prameňov európskeho práva. 2004. s. 136. 9 COLOTKA, P. Ľudskoprávne aspekty Zmluvy o ústave pre Európu. 2005. s. 26. 10 Porovnaj napríklad BLAHOŽ, J., KLÍMA, K., SKÁLA, J. Ústavní právo Evropské Unie. 2003. s. 106. 11 WEILER, J.H.H. The judicial Aprés-Nice. 2001. 12 Pozri COLOTKA, P. Systém prameňov európskeho práva. 2004. s. 136.

12

Nezávisle od terminológie však mnohí priznávajú, že „projekt zavedenia precedenčného

práva, pod akýmkoľvek názvom, sa ESD podaril.“13

1.2 Zásada prednosti v rozhodnutiach ESD Pocit ohrozenia niektorých vnútroštátnych poriadkov, o ktorom písal profesor

Weiler, vychádza najmä zo zásady prednosti14, ktorú ESD vo svojej judikatúre

sformuloval. V nasledujúcich kapitolách načrtneme rozhodnutia, v ktorých ESD

sformuloval doktrínu vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva a zásadu prednosti.

1.2.1 Prednosť pred zákonmi

Jedno z najslávnejších rozhodnutí Súdneho dvora ES a zároveň prvé rozhodnutie

zakladajúce zásadu prednosti je rozhodnutie vo veci Costa v ENEL15 z roku 1964.

Konanie o predbežnej otázke inicioval taliansky súd (Giudice conciliatore di

Milano), ktorý rozhodoval v spore medzi právnikom Flaminiom Costom a energetickou

spoločnosťou ENEL (Ente nazionale energia elettrica). Spoločnosť ENEL vznikla

v roku 1962 na základe zákona znárodnením a zlúčením elektrárenského priemyslu do

jednej spoločnosti. Pán Costa odmietol zaplatiť účet za elektrinu vo výške 1925 lír a

namietal, že samotný vznik spoločnosti ENEL je v rozpore s ustanoveniami ZES

o ochrane hospodárskej súťaže.

Prevzatie Zmluvy o ES do talianskeho právneho poriadku prebehlo v roku 1957

v súlade s dualistickým chápaním medzinárodného práva transformačným zákonom.

Znárodňovací zákon požíval rovnakú právnu silu ako transformačný zákon. Talianska

vláda ako aj Ústavný súd (Corte Constituzione) preto v súlade so zásadou lex posterior

derogat legi priori argumentovali, že neskorší znárodňovací zákon musí mať prednosť

pred ustanoveniami skoršieho transformačného zákona a v Taliansku teda aj pred

ustanoveniami Zmluvy o ES.

Európsky súdny dvor na základe teleologického výkladu ustanovení Zmluvy

o ES dospel k opačnému názoru. „Výkonná moc práva Spoločenstva sa nemôže [...]

13 BOBEK, M. Porušení povinnosti zahájiť řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. 2004. s.

34. 14 Okrem pojmu zásada prednosti (principle of primacy) sa používajú taktiež pojmy doktrína nadradenosti

(doctrine of supremacy) alebo zásada nadradenosti (principle of supremacy). 15 Prípad Flaminio Costa v ENEL 6/64.

13

meniť v jednotlivých štátoch v prospech neskorších vnútroštátnych predpisov bez toho,

aby nebolo ohrozené uskutočňovanie cieľov Zmluvy.“16

„Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv si Zmluva EHS vytvorila svoj

vlastný právny poriadok, nadobudnutím účinnosti Zmluvy sa tento právny poriadok stal

súčasťou právnych poriadkov členských štátov a je záväzný pre ich súdy. Vytvorením

Spoločenstva na dobu neurčitú [...] obmedzili tieto štáty, aj keď len v obmedzených

oblastiach, svoje zvrchované práva, a vytvorili tak systém práva uplatniteľný na ich

štátnych príslušníkov a aj na ne samotné.“17

ESD vo vzťahu medzi zákonom a Zmluvou o ES teda odmietol zásadu lex

posterior derogat legi priori. Ustanovenia ZES požívajú prednosť aj pred neskoršími

predpismi vnútroštátneho práva. „Štáty nemôžu [...] presadiť neskoršie jednostranné

opatrenie, ktoré je v rozpore s nimi prijatým právnym poriadkom. [...] Voči právu

prameniacemu zo Zmluvy ako nezávislého zdroja práva, nemožno teda z dôvodu jeho

špecifickej a jedinečnej povahy odporovať na základe vnútroštátneho právneho

predpisu [...] bez toho, aby nestratilo svoj komunitárny charakter a aby nebol

spochybnený právny základ samotného Spoločenstva.“18

1.2.2 Prednosť pred ústavami

Súdny dvor ES v rozhodnutí Costa v. ENEL povýšil komunitárne právo nad

vnútroštátne zákony. Neriešil však otázku, ktoré predpisy komunitárneho práva

požívajú prednosť pred ktorými predpismi vnútroštátneho práva. Z rozhodnutia

nevyplýva, ako by rozhodol v prípade kolízie medzi komunitárnym právom

a vnútroštátnou ústavou.

Odôvodnenie Costa v. ENEL však naznačuje riešenie uvedenej kolízie.

Slovenský oficiálny preklad v tomto prípade nie je celkom jednoznačný: „Voči právu

prameniacemu zo Zmluvy [...], nemožno [...] odporovať na základe vnútroštátneho

právneho predpisu“, pričom nešpecifikuje, o aký druh vnútroštátneho predpisu ide.

Anglická verzia odôvodnenia naznačuje, že ide o vnútroštátny právny predpis

v akejkoľvek forme (domestic legal provisions, however framed). Taktiež francúzska

16 Prípad Flaminio Costa v ENEL 6/64. rozsudok ods. 23. 17 Tamtiež. rozsudok ods. 15. 18 Tamtiež. rozsudok ods. 23.

14

a nemecká verzia textu hovoria o „vnútroštátnom predpise, nech je akýkoľvek“ (un texte

interne quel qu'il soit; wie immer geartete innerstaatliche Rechtsvorschriften).

O šesť rokov neskôr Súdny dvor ES odpovedal na otázku, ako vysoko

v hierarchii právnej sily vnútroštátnych predpisov podľa jeho interpretácie siaha

prednosť komunitárneho práva.

Predmetom sporu bol systém kaucií pri udeľovaní dovozných a vývozných

povolení, ktorý bol zriadený nariadeniami EHS z roku 1967. Nemecká spoločnosť

žiadala vrátenie kaucie, ktorú zložila za účelom udelenia vývoznej licencie. V zmysle

nariadenia však kaucia prepadla, hoci k vývozu nedošlo. Proti rozhodnutiu o prepadnutí

kaucie spoločnosť podala opravný prostriedok na Správny súd (Verwaltungsgericht).

Ten položil Európskemu súdnemu dvoru predbežnú otázku o súlade uvedeného systému

s ochranou základných práv a štrukturálnymi črtami nemeckej ústavy (Základný zákon

– Grundgesetz, ďalej aj „GG“), konkrétne so všeobecnou slobodou jednania, slobodou

vlastníctva a podnikania ako aj princípom proporcionality (čl. 2 a čl. 14 GG). Správny

súd nespochybnil prednosť komunitárneho nariadenia pred nemeckými zákonmi,

uviedol len, že komunitárne právo musí „ustúpiť pred princípmi nemeckého Základného

zákona“19.

Súdny dvor ES túto argumentáciu odmietol a posilnil zásadu prednosti

komunitárneho práva. V odôvodnení rozhodnutia Internationale Handelsgesellschaft20

zopakoval argumenty z rozhodnutia Costa v. ENEL, ktoré stanovilo prednosť

komunitárnych predpisov pred zákonmi. Zároveň ju však rozšíril aj na prednosť

sekundárneho komunitárneho práva pred ústavnými princípmi členských štátov.

„Platnosť komunitárneho predpisu alebo účinok v rámci jedného členského štátu

nemôžu byť ovplyvnené skutočnosťou, že predpis je v rozpore so základnými právami

vyplývajúcimi z ústavy daného štátu alebo s podstatnými štrukturálnymi črtami

ústavy.“21 Zatiaľ, čo v prípade Costa v. ENEL išlo „len“ o prednosť Zmluvy o ES pred

talianskym zákonom, v tomto prípade bola norma sekundárneho komunitárneho práva

povýšená nad najvyššiu normu nemeckého vnútroštátneho práva.

V kapitole 2.3 sa budeme bližšie venovať napätiu, ktoré toto rozhodnutie

vyvolalo vo vzťahu k nemeckému Spolkovému ústavnému súdu. Z pohľadu Európskeho

19 Prípad Internationale Handelsgesellschaft. 11/70. bod 2. 20 Prípad Internationale Handelsgesellschaft. 11/70. 21 Tamtiež. bod 3.

15

súdneho dvora možno hovoriť o absolútnej zásade prednosti: „Prednosť je absolútna:

aj najmenšia technická norma komunitárneho práva je nadradená tej najmilovanejšej

ústavnej norme.“22

1.2.3 Objekt prednosti

V rozhodnutí Internationale Handelsgesellschaft Súdny dvor ES rozhodol, že

komunitárne právo požíva prednosť pred akoukoľvek normou vnútroštátneho práva

vrátane ústavných noriem. V niekoľkých nasledujúcich rozhodnutiach upresnil prednosť

a priamy účinok jednotlivých druhov prameňov sekundárneho komunitárneho práva –

nariadenia, smernice a rozhodnutia23. Pre ilustráciu možno k jednotlivým druhom

prameňov uviesť nasledujúce judikáty.

Všeobecná platnosť a priama uplatniteľnosť nariadení vyplýva z čl. 249 ZES.

V rozhodnutí Politi24 ESD uvedené ustanovenie upresnil. „Nariadenie, v zmysle článku

189 [v súčasnosti čl. 249] zabraňuje prijatiu akéhokoľvek aj neskoršieho legislatívneho

aktu, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami nariadenia.“25

O priamom účinku ustanovení smernice rozhodoval ESD v kauze Van Duyn v.

Home Office26. Holandská štátna príslušníčka Yvonne Van Duyn mala na území Veľkej

Británie pracovať ako sekretárka Scientologickej cirkvi, ktorú však Veľká Británia

považuje za nebezpečnú pre spoločnosť. Vzhľadom na túto skutočnosť jej bol

zamietnutý vstup do krajiny, proti čomu sa bránila odkazom na ustanovenia Zmluvy o

ES o voľnom pohybe osôb (čl. 39 a nasl. ZES) a smernice27. Súd v konečnom dôsledku

dal za pravdu Home Office, v rámci rozhodnutia však uviedol, že by bolo „nezlučiteľné

so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva článok 189, aby bolo možné v zásade

vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá. [...]

Potrebný účinok takéhoto aktu [by] bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo

22 de WITTE, B. Direct Effect, Supremacy and the Nature of the Legal Order. 1999. s. 190. 23 Pre ustanovenie o záväznosti jednotlivých druhov právnych aktov Spoločenstva porovnaj čl. 249 ZES

a KÁLESNÁ, K. Právo Európskych spoločenstiev II. 1992. 24 Prípad Politi v. Italy. 43/71. 25 Tamtiež. bod 9. 26 Prípad van Duyn. 41/74. 27 Čl. 3 ods. 1 smernice Rady 64/221 z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a

pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo

verejného zdravia.

16

domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň

ako na súčasť práva Spoločenstva.“28

Podobne rozhodol ESD aj v prípade aplikovateľnosti rozhodnutia. „Efektivita

(effectiveness, ‘l’effet utile’) takéhoto opatrenia by bola oslabená, keby sa ho príslušníci

daného štátu nemohli dovolávať na súdoch a keby ho vnútroštátne súdy nemohli

aplikovať ako súčasť práva Spoločenstva.“29

1.2.4 Povinnosť súdu členského štátu „ignorovať“ vnútroštátnu

normu

Z uvedených rozhodnutí nevyplývalo, aké dôsledky má prednosť komunitárneho

práva pre aplikačnú prax súdov. Vnútroštátne právne poriadky zväčša právomoc

pozastaviť účinnosť normy, ktorá je v rozpore s normou vyššej právnej sily, zverujú

orgánom kontroly ústavnosti. Náprava vnútroštátnej normy kolidujúcej s komunitárnym

právom by teda mala prebiehať buď zmenou normy jej autorom (v prípade zákona

zákonodarcom) alebo pozastavením účinnosti zo strany orgánu kontroly ústavnosti.

Príležitosť pre upresnenie povinností vnútroštátnych súdov sa naskytla

v súvislosti so systémom veterinárnych a hygienických poplatkov za dovoz mäsa v

Taliansku, ktoré napadla spoločnosť Simmenthal S.p.A.

V prvej časti konania sa taliansky súd (Pretore de Susa) obrátil na ESD

s predbežnou otázkou o súlade talianskeho systému poplatkov so Zmluvou o ES. Súd

rozhodol, že „poplatky vyberané z dôvodu veterinárnych alebo hygienických inšpekcií

tovarov pri prekračovaní hraníc predstavujú dávky s rovnocenným účinkom ako clá“30

a preto sú v rozpore so Zmluvou o ES. Taliansky súd následne prikázal správnemu

orgánu (Amministrazione delle Finanze dello Stato) vrátiť neoprávnene vyberané

poplatky navýšené o úroky. Správny orgán sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal.

V zmysle Ústavy Talianskej republiky má výlučnú právomoc na kontrolu

ústavnosti Ústavný súd (Corte constituzione). Keďže komunitárne právo je nadradené

talianskym zákonom, Ústavný súd by mal rozhodnúť o neústavnosti uvedeného systému

poplatkov a pozastaviť jeho účinnosť31. Taliansky súd v druhej časti konania položil

28 Prípad van Duyn. 41/74. bod 12. 29 Prípad Franz Grad. 9/70. bod 5. 30 Prípad Simmenthal I. 106/77. bod 23. 31 Pozri čl. 11 a čl . 134, 136 Ústavy Talianskej republiky.

17

ESD otázku, či zásada prednosti komunitárneho práva znamená, že vnútroštátne normy

kolidujúce s komunitárnym právom „sú právoplatne považované za nepoužiteľné,

pričom netreba čakať na ich odstránenie samotným vnútroštátnym zákonodarcom

(zrušenie) alebo inými ústavnými orgánmi (vyhlásenie o ich neústavnosti)?“32

Európsky súdny dvor v prvom rade opätovne potvrdil prednosť komunitárneho

práva. Vo vzťahu komunitárneho práva s vnútroštátnym neplatí zásada lex posterior

derogat legi priori, pretože „predpisy práva Spoločenstva musia byť plne účinné a

aplikované [...] odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich

platnosti.“33 Komunitárne normy majú za následok „nielen stratu použiteľnosti každého

existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi rozpore, ale –

vzhľadom na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho

poriadku použiteľného na území každého členského štátu, pričom majú prednosť – aj

zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné

s normami Spoločenstva.“34

Prednosť komunitárneho práva bola formulovaná už v predošlých

rozhodnutiach. Rozhodnutie Simmenthal II však každému vnútroštátnemu súdu ukladá

povinnosť „v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva [...] pričom musí prípadne

neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním

v rozpore.“35 Súdy sú povinné neaplikovať vnútroštátnu legislatívu bez ohľadu na to,

aký postup na konanie o neústavnosti stanovuje vnútroštátna ústava. Súdny dvor ES

odmietol ustanovenia vnútroštátnych právnych poriadkov, ktoré riešenie rozporu medzi

komunitárnym a vnútroštátnym právom vyhradzujú inému orgánu ako aplikujúcemu

súdu. Súd ex offo neuplatní vnútroštátnu normu, ktorá je v rozpore s komunitárnou

normou, „bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou

cestou alebo iným ústavným postupom.“36

Možno teda konštatovať, že ESD v rozhodnutí Simmenthal II zhrnul zásadu

prednosti komunitárneho práva do troch kľúčových bodov:

32 Prípad Simmenthal II. 92/78. bod 7a. 33 Tamtiež. bod 14. 34 Tamtiež. bod 17. 35 Tamtiež. bod 21. 36 Tamtiež. bod 24.

18

1. Akákoľvek vnútroštátna právna norma odporujúca komunitárnemu

právu je neaplikovateľná.

2. Existujúce komunitárne právo znemožňuje prijatie neskoršej

vnútroštátnej normy, ktorá by s ním bola v rozpore.

3. Vnútroštátny súd je v prípade rozporu bez ohľadu na spôsoby kontroly

ústavnosti ustanovené vo vnútroštátnej ústave povinný „ignorovať“

vnútroštátnu normu a aplikovať komunitárnu normu.37

Posledný bod vyvoláva otázku, či súd pri ignorovaní vnútroštátnej normy túto

normu taktiež vyhlási za neplatnú. V rozhodnutí IN.CO.GE.9038 ESD napriek opačnej

argumentácii Európskej komisie odmietol tak extenzívne rozšírenie právomocí

vnútroštátnych súdov. Súd členského štátu nemá podľa komunitárneho práva povinnosť

(a podľa vnútroštátneho práva zväčša ani oprávnenie) vyhlásiť odporujúcu vnútroštátnu

normu za neplatnú. Má však povinnosť v prípade kolízie s komunitárnou normou

vnútroštátnu normu „ignorovať“, teda neaplikovať.

Na druhej strane súd členského štátu nemôže spochybniť komunitárnu normu.

V zmysle rozhodnutia ESD Foto-Frost39 môže súd zvážiť platnosť komunitárnej normy

jedine v prípade, ak sa strany domáhajú jej neplatnosti a súd ich námietku zamietne.

Vyhovieť im však nemôže, pretože nemá „jurisdikciu vyhlásiť právne akty Spoločenstva

za neplatné. Toto vyplýva v prvom rade z požiadavky jednotnej aplikácie práva

Spoločenstva [...] a kľúčovej požiadavky právnej istoty.“ 40

Ak súd členského štátu poruší povinnosť aplikovať komunitárne právo, môže

tak konštituovať zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu.41

1.2.5 Povinnosť prijať dočasné opatrenie

V roku 1988 Veľká Británia prijala zákon a vykonávací predpis upravujúci

registráciu rybárskych lodí a ich právo plaviť sa pod britskou vlajkou (Merchant

Shipping Act). Registrácia plavidla v britských registroch závisela od štátnej príslušnosti

37 Porovnaj BOBEK, M. Myšlenka supremace. 2001. s. 37. 38 Prípad IN.CO.GE.90. C-10-22/97. 39 Prípad Foto-Frost. 314/85. 40 Tamtiež. bod 15. 41 Pre zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva porovnaj prípad Francovich C-

6/90 a 9/90, bod 35: „Z toho vyplýva, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom

porušením práva Spoločenstva, ktoré mu možno pripísať, je v systéme Zmluvy obsiahnutá.“

19

a bydliska majiteľov a manažérov plavidla, respektíve od sídla spoločnosti, ktorá loď

vlastní alebo štátnej príslušnosti jej akcionárov.

Tieto predpisy podľa názoru spoločnosti Factortame a viacerých fyzických osôb

obsahovali diskriminačné ustanovenia, ktoré boli v rozpore s ustanoveniami ZES.

Vysoký súdny dvor (High Court of Justice) inicioval konanie o súlade týchto predpisov

so zákazom diskriminácie podľa komunitárnych predpisov a zároveň vydal odklad

účinnosti napadnutých predpisov (interim relief), aby záujmy navrhovateľov neboli po

dobu konania dotknuté.

Common law však súdu neumožňuje pozastaviť účinnosť parlamentného aktu.

Nadradený súd (Court of Appeal) preto dočasné opatrenie zrušil a spor sa dostal pred

Snemovňu Lordov (House of Lords) ako najvyššiu súdnu inštanciu vo Veľkej Británii.42

Snemovňa Lordov sa obrátila s druhou predbežnou otázkou na Európsky súdny dvor.

ESD dal za pravdu Vysokému súdnemu dvoru a rozhodol, že „ak vnútroštátny právny

poriadok zakazuje prijatie dočasného opatrenia [...] a pokiaľ by týmto zákazom mohla

byť obmedzená účinnosť rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, [...] príslušný sudca

je povinný takúto vnútroštátnu normu neaplikovať a prijať potrebné dočasné

opatrenie.“43

1.2.6 Povinnosť aplikovať komunitárne právo ex offo

Súdy členských štátov sú v zmysle rozhodnutia ESD Simmenthal II povinné

prednostne aplikovať komunitárne právo. Zaujímavý komplex problémov preto

vyvstáva s otázkou, či sú povinné aplikovať komunitárne predpisy ex offo.44 Procesné

predpisy mnohých členských štátov vychádzajú zo zásady iura novit curia a ukladajú

súdu povinnosť aplikovať platné právo bez ohľadu na to, či sa účastníci konania

predmetných ustanovení domáhajú. Vyvstáva teda otázka, či sa povinnosť aplikovať

platné práva týka aj platného komunitárneho práva.

V rozhodnutí van Schijndel45 ESD uviedol, že „v civilných konaniach je

povinnosťou vnútroštátneho súdu aplikovať záväzné ustanovenia práva Spoločenstva

42 Pre podrobnosti o štruktúre súdov vo Veľkej Británii pozri KRESÁK, P. Porovnávacie štátne právo.

1992. s. 309 a nasl. 43 VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva. 2003. 44 Porovnaj ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho

práva na Slovensku. 2003. s. 233. 45 Prípad van Schijndel. C-430/93 a C-431/93.

20

[...] aj keď sa strana, ktorá by mala záujem na aplikovaní týchto ustanovení, toho

nedomáha, ak vnútroštátne právo takúto aplikáciu zo strany súdu umožňuje.“46

V uvedenom rozhodnutí išlo o civilné konanie v Holandsku, ktoré sa v zmysle

holandských procesných predpisov riadi princípom pasivity sudcu. V tomto prípade

ESD dospel k záveru, „že princíp efektívnosti neukladá národným súdom, aby

uplatňovali ex offo komunitárne právo v situáciách, kde im náleží v zmysle domáceho

práva procesná pasivita.“47

Súdom štátov, ktoré nemajú tak výrazný princíp sudcovskej pasivity, však

rozhodnutie van Schijndel ukladá povinnosť ex offo aplikovať predpisy komunitárneho

práva.

Túto povinnosť Súdny dvor ES potvrdil aj v rozhodnutí Kraaijeveld.48 Ak má

súd podľa vnútroštátneho procesného práva povinnosť ex offo prihliadnuť na normy

vnútroštátneho práva, ktorých sa strany nedomáhali, „musí v rámci svojej jurisdikcie

z úradnej moci prihliadnuť tiež na to, či zákonodarné a správne orgány členského štátu

v rámci svojej diskrecionárnej právomoci dodržali [príslušné články] smernice.“49

1.2.7 Povinnosti správnych orgánov

Pre prednostnú aplikáciu komunitárneho práva sú rozhodujúce povinnosti súdov.

V niekoľkých rozhodnutiach sa však Európsky súdny dvor venoval aj povinnostiam

správnych orgánov.

Odpoveď na otázku, či sa zásada prednosti vzťahuje okrem vnútroštátnych

právnych predpisov aj na individuálne správne akty, bola nepriamo naznačená už

v rozhodnutí Simmenthal II. V odôvodnení nachádzame formuláciu „akékoľvek

ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj administratívnej alebo súdnej

praxi“50.

V roku 1999 Európsky súdny dvor túto doktrínu upresnil. Rakúsky Správny

súdny dvor (Verwaltungsgerichthof) položil predbežnú otázku, či sa zásada prednosti

vzťahuje aj na individuálny správny akt (Bescheid) vydaný pred vstupom Rakúska do

Európskej únie. ESD odpovedal, že „v súlade s existujúcou judikatúrou normy

46 Prípad van Schijndel. C-430/93 a C-431/93. bod 15. 47 VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva. 2003. 48 Prípad Kraaijeveld. C-72/95. 49 Tamtiež. bod 62. 50 Prípad Simmenthal II. 92/78. bod 22.

21

vnútroštátneho správneho práva nezahŕňajú len všeobecne záväzné právne predpisy,

ale aj individuálne správne akty.“51

Podobne aj v rozhodnutí Larsy52 ESD potvrdil, že zásada prednosti sa vzťahuje

aj na vnútroštátne správne orgány – v tomto prípade orgán sociálnej poisťovne.

1.3 Zhrnutie Z načrtnutej judikatúry vyplýva, že zásada prednosti je v súčasnosti, takmer pol

storočia po rozhodnutí Costa v. ENEL, neoddeliteľnou súčasťou komunitárneho práva.

Samozrejmosť, s akou Súdny dvor ES pristupuje k zásade prednosti, ilustruje

zhrnutie generálneho advokáta Tesaura v prípade Factortame II. „Nepripadá mi

zmysluplné, a už vôbec nie v tomto kontexte, začínať sterilnú dialektickú diskusiu

o teoretickom základe tak pevne ukotvenej zásady.“53 Možno teda konštatovať, že

zásada prednosti komunitárneho práva pred zákonmi členských štátov je pevne

ukotvenou charakteristickou črtou komunitárneho práva.

V prípade Internationale Handelsgesellschaft Európsky súdny dvor formuloval

absolútnu zásadu prednosti, teda prednosť komunitárneho práva pred ústavnými

normami členských štátov. Nie je nám známe, že by túto doktrínu neskôr revidoval

a prednosť komunitárneho práva z pohľadu ESD možno preto označiť za absolútnu.

Judikatúra Európskeho súdneho dvora predstavuje však len jednu dimenziu

vzťahu medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom. Skôr, než sa budeme venovať

vplyvu zásady prednosti na právny poriadok Slovenskej republiky, načrtneme druhú

dimenziu tohto vzťahu – postoj vybraných členských štátov a osobitne ich orgánov

kontroly ústavnosti k doktríne Európskeho súdneho dvora.

51 Prípad Ciola. C-224/97. bod 32. 52 Prípad Larsy. C-118/00. 53 BOBEK, M. Myšlenka supremace. 2001. s. 38.

22

2 Zásada prednosti z perspektívy členských štátov Judikatúra Európskeho súdneho dvora formulujúca zásadu prednosti

komunitárneho práva, načrtnutá v predchádzajúcej kapitole, predstavuje len jednu

dimenziu vzťahu medzi komunitárnym právom a vnútroštátnymi právnymi poriadkami

členských štátov. Väčšina členských štátov odmieta bezpodmienečne monistické54

chápanie ESD, ktoré nadraďuje akúkoľvek komunitárnu normu nad ústavné normy

členských štátov.

Nedá sa vylúčiť, že v budúcnosti sa aj v Slovenskej republiky môžeme dočkať

sporu, v ktorom bude Ústavný súd Slovenskej republiky musieť formulovať svoju

doktrínu k absolútnej zásade prednosti. Preto by sme chceli načrtnúť, ako sa s uvedenou

otázku vyrovnávali členské štáty, ktoré vzťah medzi komunitárnym a vnútroštátnym

právom riešili v minulosti.

Rozsah tejto práce neumožňuje podrobne analyzovať postoj všetkých členských

štátov EÚ. V nasledujúcej kapitole by sme preto chceli načrtnúť postoj vybraných

členských štátov, ktoré v Európskej únii zohrávajú kľúčovú úlohu.

Ústavodarci mnohých členských štátov reagovali na vývoj komunitárneho práva

novelou ústav. Ústavné dokumenty väčšiny členských štátov obsahujú všeobecné

recepčné normy zabezpečujúce prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym.55

V zmysle týchto recepčných noriem je komunitárne právo nadradené vnútroštátnym

zákonom. Nie je však nadradené ústavám (ako sa javí z perspektívy ESD) a zdroj

platnosti komunitárneho práva je ústava, nie komunitárne právo per se.

Špecifickým prípadom je Holandsko, ktoré v ústave uznáva, že platnosť

komunitárneho práva nevychádza z ústavy, ale zo samotnej podstaty komunitárneho

práva.56 Preto v Holandsku zákonodarca sám poveril súdnictvo kontrolou dodržiavania

medzinárodných záväzkov a teda aj záväzkov plynúcich z komunitárneho práva.57

54 Pre teórie vzťahu medzi medzinárodným a národným právom porovnaj MRÁZ, S., POREDOŠ, F.,

VRŠANSKÝ, P. Medzinárodné verejné právo. 2003. 55 Pozri napríklad čl. 25 Základného zákona SRN, čl. 8 Ústavy Portugalskej republiky, čl. 9 Ústavy

Rakúskej republiky a ďalšie 56 Porovnaj CRAIG, P., de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 285. a čl. 91 – 93 Ústavy Holandského

kráľovstva. 57 Porovnaj KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva. 2004. s. 124 a nasl.

23

Na nasledujúcich stranách sa pozrieme na zásadu prednosti komunitárneho

práva z perspektívy troch zakladajúcich členov ES – Francúzskej republiky, Talianskej

republiky a Spolkovej republiky Nemecko.58 Podrobnejšie pritom budeme analyzovať

rozhodnutia nemeckého Spolkového ústavného súdu, pretože práve tento súd sa

intenzívne venoval vzťahu vnútroštátneho a komunitárneho práva.

2.1 Francúzsko Francúzsko ako jeden zo zakladajúcich členských štátov muselo vzťah medzi

vnútroštátnym a komunitárnym právom riešiť od samého začiatku. Základom pre

definovanie tohto vzťahu sa stal čl. 55 Ústavy Francúzskej republiky (ďalej aj

„francúzska ústava“), ktorý pod podmienkou reciprocity stanovuje prednosť

medzinárodných zmlúv pred zákonmi.

Súdny systém sa vo Francúzsku člení na sústavu všeobecných súdov a sústavu

správnych súdov.59 Na vrchole sústavy všeobecných súdov stojí Kasačný súd (Cour de

Cassation), na vrchole správneho súdnictva Štátna rada (Conseil d’Etat). V otázke

prednosti komunitárneho práva došlo paradoxne k rozporu medzi doktrínou Kasačného

súdu a Štátnej rady.

Kasačný súd uznal prednosť komunitárneho práva pred zákonmi ešte v roku

1975, keď odmietol interpretáciu, podľa ktorej je len Ústavná rada v zmysle čl. 61

oprávnená rozhodnúť o neústavnosti zákona. V prípade konfliktu medzi vnútroštátnym

a medzinárodným právom čl. 55 francúzskej ústavy priznáva medzinárodnému právu

prednosť pred zákonmi. Všeobecné súdy sú teda povinné pri aplikácii dať prednosť

medzinárodnému (v tomto prípade komunitárnemu právu).

Kasačný súd teda prednosť komunitárneho práva odôvodnil vnútroštátnou

ústavou. Generálny prokurátor (Procureur Général) Adolph Touffait navrhoval, aby

súd prednosť komunitárneho práva odôvodnil Zmluvou o ES, teda samotným

58 Zaujímavý je aj vplyv zásady prednosti na právnu teóriu a aplikačnú prax vo Veľkej Británii. Keďže

právny systém (common law), vzťah medzi vnútroštátnym a medzinárodným právom (dualistická

koncepcia) a sústava najvyšších štátnych a osobitne súdnych orgánov (suverenita parlamentu, justičné

právomoci House of Lords) vo Veľkej Británie sú diametrálne odlišné od Slovenskej republiky,

domnievame sa, že detailné rozpracovanie príkladu Veľkej Británie by neslúžilo účelu tejto práce. 59 Pre štruktúru súdnictva a kontroly ústavnosti vo Francúzskej republike porovnaj KRESÁK, P.

Porovnávacie štátne právo. 1992. s. 370 a nasl.

24

komunitárnym právom. Takéto zdôvodnenie by sa viac približovalo doktríne

Európskeho súdneho dvora, Kasačný súd však uprednostnil aplikovateľnosť

komunitárneho práva na základe ústavy.

Na rozdiel od Kasačného súdu sa Štátna rada až do roku 1989 zdráhala prijať

doktrínu prednosti komunitárneho práva. Pre francúzske chápanie deľby moci bolo

ťažko akceptovateľné, aby súdy „namiesto neskoršieho zákona parlamentu aplikovali

medzinárodnú zmluvu a tak vlastne ‘cenzurovali’ prácu francúzskeho zákonodarného

zboru.”60

Hlavnou prekážkou prijatia zásady prednosti zo strany Štátnej rady neboli, ako

v niektorých iných štátoch, výhrady voči samotnej platnosti komunitárnych predpisov

vo vnútroštátnom právnom poriadku. Ako hlavné úskalie sa ukázalo obmedzené

chápanie jurisdikcie.

V roku 1989 Štátna rada nakoniec uznala prednosť komunitárneho práva pred

vnútroštátnymi zákonmi. Podobne ako Kasačný súd ani Štátna rada neodôvodnila

prednosť komunitárneho práva ustanoveniami Zmluvy o ES, ale čl. 55 francúzskej

ústavy. Štátna rada uznala prednosť primárneho aj sekundárneho práva, v oboch

prípadoch však len vo vzťahu k zákonom.

Ústavná rada (Conseil constitutionnel) taktiež uznala prednosť komunitárneho

práva. V zmysle doktríny Ústavnej rady tvorí komunitárne a úniové právo spolu

s francúzskym vnútroštátnym právom jeden celok. 61

Postoj francúzskych súdov silne inklinuje k monistickej doktríne. Komunitárne

právo je súčasťou pomyslenej pyramídy vnútroštátnych právnych noriem. Na vrchole

stojí francúzska ústava, ktorá je považovaná za zdroj platnosti komunitárneho práva.

Francúzske súdnictvo teda odmieta prednosť komunitárneho práva pred francúzskou

ústavou.

2.2 Taliansko Taliansko je, podobne ako Francúzsko, jedným zo zakladajúcich členských

štátov Európskych spoločenstiev. Rozhodnutie ESD Costa v. ENEL, v ktorom Európsky

súdny dvor po prvýkrát sformuloval zásadu prednosti komunitárneho, bolo iniciované

60 KLUČKA, J., MAZÁK, J. Základy európskeho práva. 2004. s. 125. 61 ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na

Slovensku. 2003. s. 237.

25

predbežnou otázkou talianskeho súdu. Taliansko bolo teda prvým štátom

konfrontovaným so zásadou prednosti komunitárneho práva.

Zatiaľ, čo francúzske súdy sa zásade prednosti bránili len na základe

obmedzeného chápania vlastnej jurisdikcie, taliansky Ústavný súd (Corte constituzione)

formuloval substančné výhrady voči bezpodmienečnej prednosti komunitárneho práva.

Podobne, ako nemecký Spolkový ústavný súd, aj taliansky Ústavný súd si

vyhradil možnosť zakročiť proti právnym aktom ES v prípade, ak by tieto porušovali

princípy talianskeho ústavného poriadku alebo základné ľudské práva. To znamená, že

odmietol bezpodmienečnú nadradenosť komunitárneho práva voči všetkým

vnútroštátnym predpisom vrátane ústavy.

V aplikačnej praxi však výhrada Ústavného súdu nevyvoláva konflikty

s Európskym súdnym dvorom. Talianska ústavná doktrína v praxi rešpektuje prednosť

komunitárneho práva. V teoretickej rovine si Ústavný súd ponechal konečné slovo

v prípade porušenia princípov ústavného poriadku alebo základných ľudských práv.62

Ústava Talianskej republiky (ďalej aj „talianska ústava“) obsahuje ustanovenie,

na základe ktorého Taliansko prenáša výkon svojich práv na Európske spoločenstvá,

respektíve Európsku úniu. Prenos suverenity je však v zmysle čl. 11 talianskej ústavy

limitovaný podmienkami. K prenosu výkonu práv dochádza len pri dodržaní princípu

reciprocity a v súlade s cieľom mieru a spravodlivosti medzi národmi. Čl. 117 talianskej

ústavy implicitne upravuje prednosť komunitárneho práva pred zákonmi. V zmysle

tohto ustanovenia sú zákonodarné právomoci vykonávané v súlade s ústavou a v rámci

limitov určených Európskou úniou a medzinárodným právom.

Možno konštatovať, že talianska ústava ako aj Ústavný súd uznávajú prednosť

komunitárneho práva pred zákonmi. Podobne ako v prípade Francúzska, ani Taliansko

neuznáva prednosť komunitárneho práva pred princípmi ústavy a základnými ľudskými

právami.

2.3 Nemecko Spolková republika Nemecko bola zakladajúcim členom Európskych

spoločenstiev. V dôsledku rozhodnutia Európskeho súdneho dvora Internationale

Handelsgesellschaft v roku 1970 bola prvým štátom, ktorý bol konfrontovaný

62 Porovnaj CRAIG, P., de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 301.

26

s doktrínou absolútnej prednosti, teda prednosti komunitárneho práva aj pred ústavami

členských štátov.

V 60-tych rokoch Nemecko bez výhrad prijalo doktrínu prednosti

komunitárneho práva v zmysle judikatúry ESD. Spolkový ústavný súd

(Bundesverfassungsgericht, ďalej aj „BVerfG“)63 v roku 1967 uznal aplikačnú prednosť

komunitárneho práva, keď odmietol ústavnú sťažnosť proti komunitárnemu nariadeniu

s odôvodnením, že nie je oprávnený preskúmavať akty Európskych spoločenstiev.64

Neskôr však práve Spolkový ústavný súd odmietol doktrínu Európskeho súdneho dvora.

V súvislosti s vývojom postoja Spolkového ústavného súdu možno konštatovať,

že „BVerfG uznáva prednosť komunitárneho práva pomerne skoro. Pomerne skoro však

tiež formuluje svoje prvé výhrady. Vývoj judikatúry by sa teda dal popísať ako akési

“áno, ale …”, z ktorého sa postupom času stáva “áno, ALE”.“65

2.3.1 Ochrana základných práv

V rozhodnutí Internationale Handelsgesellschaft Európsky súdny dvor nadradil

komunitárne právo nad štrukturálne princípy a zásady nemeckej ústavy (pozri kapitolu

1.2.2). Frankfurtský Správny súd (Verwaltungsgericht), ktorý svojou predbežnou

otázkou toto rozhodnutie inicioval, nesúhlasil s interpretáciou ESD. Ak Európske

spoločenstvá môžu porušiť základné práva garantované ústavou, znamenalo by to, že

nemecký štát „preniesol viac kompetencií na Spoločenstvo, než mu vlastná ústava

dovoľuje vykonávať, nie ešte prenášať.“66

Spolkový ústavný súd, na ktorý sa Správny súd následne obrátil, taktiež

odmietol absolútnu zásadu prednosti. Komunitárne právo nemôže mať prednosť pred

akýmkoľvek vnútroštátnym právom.

Čl. 24 Základného zákona (Grundgesetz, ďalej aj „GG“) Spolkovej republike

Nemecko umožňuje prenášať niektoré zvrchované práva na medzištátne entity.

V zmysle rozhodnutia BVerfG však „tento článok nemôže byť chápaný doslovne.

Článok 24 GG musí byť podobne ako každá ústavná norma vykladaná v kontexte celej

63 Pre postavenie nemeckého Spolkového ústavného súdu a jeho kompetencie v oblasti kontroly

ústavnosti porovnaj KRESÁK, P. Porovnávacie štátne právo. 1992. s. 359 a nasl. 64 BOBEK, M. Myšlenka supremace. 2001. s. 46. 65 Tamtiež. s. 46. 66 CRAIG, P., de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 290.

27

ústavy. To znamená, že čl. 24 GG neumožňuje zmeniť základnú štruktúru ústavy, ktorej

je súčasťou, len na základe založenia medzinárodnej entity.“67

Spolkový ústavný súd si v uznesení Solange I (Pokiaľ I) vyhradil možnosť

vykonávať kontrolu komunitárnych predpisov s ohľadom na dodržanie základných

práv garantovaných nemeckou ústavou, pretože právny poriadok ES nezabezpečoval

dostatočnú garanciu základných práv. Táto výhrada bude relevantná „pokiaľ integračný

proces Spoločenstva nepokročí natoľko, že právo Spoločenstva bude obsahovať [...]

katalóg základných práv, ktorý bude adekvátne zodpovedať katalógu základných práv

Základného zákona.“68

Uznesenie Solange I a odmietnutie absolútnej prednosti komunitárneho práva

značne skomplikovalo vzťahy medzi nemeckým Spolkovým ústavným súdom

a Európskym súdnym dvorom.69 O niekoľko rokov neskôr však prišiel čas na čiastočnú

revíziu.

Spolkový ústavný súd v zamietnutí sťažnosti nemeckej podnikateľky potvrdil

svoju právomoc rozhodnúť o neaplikovateľnosti noriem sekundárneho komunitárneho

práva z dôvodu rozporu s nemeckými základnými právami.

Zároveň však uznal, že vzhľadom na vývoj komunitárneho práva a rozšírenú

ochranu základných práv zo strany ESD túto právomoc nebude vykonávať „pokiaľ

Európske spoločenstvá a najmä judikatúra ESD garantujú účinnú ochranu základných

práv.“70

2.3.2 Kontrola aktov ultra vires Spolkový ústavný súd v neskorších rozhodnutiach rozšíril svoju výhradu

z rozhodnutí Solange I a Solange II. V týchto rozhodnutiach deklaroval svoju právomoc

vykonávať kontrolu komunitárnych predpisov s ohľadom na ochranu základných práv.

V Maastrichtskom rozhodnutí rozšíril svoju kontrolnú právomoc aj na komunitárne

akty, ktoré prekračujú kompetencie ES, respektíve EÚ, teda na akty ultra vires.

Po prijatí Zmluvy o Európskej únií (ďalej aj „ZEÚ“) sa nemecký občan Brunner

obrátil na Spolkový ústavný súd s ústavnou sťažnosťou. Namietal porušenie svojich

67 Uznesenie Solange I. BverfGE 37, 271. bod B.-I. 3. 68 Tamtiež. bod B.-I. 7c. 69 Porovnaj SANDER, G. Das Verhältnis des Europäischen Gerichtshofes zu den nationalen

Verfassungsgerichten. 2000. 70 Uznesenie Solange II. BverfGE 73, 339. bod B. II. 1f.

28

práv schválením zákona o vyjadrení súhlasu so ZEÚ (Zustimmungsgesetz). Malo ísť o

porušenie viacerých základných práv – mimo iných práva na legitímne demokratické

zastúpenie občanov v parlamente a práva zúčastniť sa na výkone moci (čl. 38 GG)

v dôsledku presunu kompetencií na Európsku úniu trpiacu demokratickým deficitom.

Medzi napadnutými ustanoveniami ZEÚ boli aj ustanovenia o menovej únii. „Každý

Nemec stráca základ hospodárskej dôvery založenej na špecifickej menovej ústave

nemeckej marky. [...] Tým sa porušujú základné práva vyplývajúce z čl. 2, ods. 1 a čl.

14 GG.“71

„Spolkový ústavný súd mohol sťažnosť pravdepodobne odmietnuť z dôvodu

nedostatku aktívnej legitimácie na strane sťažovateľa.“72 BVerfG však o sťažnosti

rozhodol a v rozhodnutí formuloval ústavnú doktrínu o suverenite a budúcnosti

európskej integrácie.

Odmietol interpretáciu Európskej únie ako spolkového štátu (Bundesstaat), aj

ako spolku štátov (Staatenbund) a označil ju pojmom Staatenverbund.73 Ako

podmienku členstva Nemecka v EÚ uviedol „zabezpečenie legitimity vychádzajúcej

z ľudu“.74 Demokratické základy EÚ „musia byť postupne s postupujúcou integráciou

prehlbované a aj v priebehu integrácie musí v členských štátoch pretrvať živá

demokracia.“75 Hranicou integrácie sú substančné právomoci, ktoré musia ostať

v rukách Spolkového snemu (Bundestag).

BVerfG rozhodol, že základné práva sťažovateľa neboli porušené a určil dve

oblasti, v ktorých si vyhradzuje právomoc kontrolovať akty ES:

1. Oblasť ochrany základných práv, pričom v tejto oblasti BVerfG potvrdil

predchádzajúce rozhodnutia Solange I a Solange II.

2. Právomoc BVerfG skúmať, či právne akty Spoločenstva neprekračujú

rozsah prenesených kompetencií (ausbrechende Rechtsakte, akty ultra

vires). Interpretácia kompetencií ES sa nesmie rovnať rozšíreniu

71 Rozsudok Maastricht. BVerfGE 89, 155. bod A. II. 1b. 72 BOBEK, M. Myšlenka supremace. 2001. s. 50. 73 Porovnaj ŠENKOVIČ, M. Pristúpenie Nemecka k Zmluve o Európskej únii a Maastrichtské

rozhodnutie Spolkového ústavného súdu. 2005. s. 108. 74 Rozsudok Maastricht. BVerfGE 89, 155. bod C. I. 2b. 75 Tamtiež. bod C. I. 2. b2.

29

zmluvného základu, pretože „takýto výklad kompetenčných noriem by

pre Nemecko nebol záväzný.“76

Spolkový súdny dvor prisľúbil, že právomoci, ktoré si vyhradil, bude vykonávať

v kooperácii s Európskym súdnym dvorom. Napriek tomu bolo Maastrichtské

rozhodnutie pre viacerých autorov sklamaním. „Hoci mnohí právnici dúfali, že námietky

prezentované v rozhodnutí Solange postupne stratia význam, dnes je jasné, že BVerfG

svoju kompetenciu skúmať komunitárne právne akty chápe ako trvalú.“77

2.3.3 Aplikačná prax

Spolkový súdny dvor v Maastrichtskom rozhodnutí sformuloval teoretické

námietky voči bezpodmienečnej prednosti komunitárneho práva. Praktická aplikácia

týchto námietok sa ukázala v tzv. „banánovej vojne“ medzi Nemeckom a EÚ.

Nariadenie Rady EHS č. 404/93 z 13.februára 1993 o spoločnej organizácii trhu

s banánmi znevýhodňovalo dovozcov banánov z tzv. tretích krajín (krajín mimo EÚ

a privilegovanej skupiny krajín pridružených v rámci Lomských dohôd). Väčšina

nemeckých dovozcov dovážala banány práve z tretích krajín. Obrátili sa na nemecké

súdy a namietali, že nariadenie porušuje ich základné práva, zásadu proporcionality aj

medzinárodné právo (GATT).

V roku 1996 Spolkový finančný súd (Bundesfinanzhof) s odkazom na

Maastrichtské rozhodnutie Spolkového ústavného súdu rozhodol, že nariadenie

porušuje medzinárodnoprávne záväzky (v rámci GATT a WTO), ide o akt ultra vires

a nemecké súdy ho preto nesmú aplikovať.78

Otvorené odmietnutie zásady prednosti zo strany Spolkového finančného súdu

chápali niektorí autori ako ohrozenie komunitárneho právneho poriadku. Profesor

Everling položil rečnícku otázku, či sa Európa pošmykne na banánoch. „Ak by sa

vnútroštátne súdy rozhodli aplikovať komunitárne právo podľa vlastných kritérií, malo

by to chaotické následky.“ 79 Kritizovaná bola aj skutočnosť, že na odmietnutie zásady

prednosti bola využitá ľudskoprávna argumentácia. „Hrozí, že idea základných práv sa

76 Rozsudok Maastricht. BVerfGE 89, 155. bod C. II. 3b. 77 SANDER, G. Das Verhältnis des Europäischen Gerichtshofes zu den nationalen Verfassungsgerichten.

2000. 78 Porovnaj CRAIG, P., de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 295. 79 EVERLING, U. 'Will Europe Slip on Bananas? The Bananas Judgment of the Court of Justice and

National Courts'. 1996.

30

zmení na nástroj na ochranu majetkových záujmov špecifických skupín, ktorých záujmy

prevážia nad 'verejnými záujmami Spoločenstva'.“80

V konečnej inštancii rozhodoval Spolkový ústavný súd,81 ktorý odmietol

interpretáciu Spolkového finančného súdu, potvrdil aplikačnú prednosť komunitárneho

práva a čiastočne ustúpil z pozícií Maastrichtského rozhodnutia. V rozhodnutí

Bananenbeschluss (Banánové uznesenie) uviedol, že predkladajúci súd „nepochopil

Maastrichtské rozhodnutie. [...] Predkladajúci súd sa domnieva, že BVerfG od

Maastrichtského rozhodnutia, [...] opäť vykonáva svoju kontrolnú právomoc, aj keď

v kooperácii s Európskym súdnym dvorom. Tento výrok však z Maastrichtského

rozhodnutia nevyplýva. [...] Európske spoločenstvá a najmä judikatúra Súdneho dvora

ES zabezpečujú účinnú ochranu základných práv. [...] Pokiaľ bude táto situácia

pretrvávať, BVerfG nebude vykonávať svoju kontrolnú právomoc nad aplikáciou

sekundárneho komunitárneho práva.“82 Spolkový ústavný súd tretíkrát použil formulku

solange (pokiaľ). Pokiaľ bude ESD garantovať dostatočný štandard ochrany základných

práv, nebude Spolkový ústavný súd z tohto hľadiska skúmať komunitárne právne akty.

Po rozhodnutí Bananenbeschluss možno konštatovať, že riziko vážneho

konfliktu medzi Súdnym dvorom ES a nemeckými súdmi bolo zažehnané. Pokiaľ bude

štandard ochrany základných práv na komunitárnej úrovni v zásade kompatibilný s

ochranou podľa nemeckej ústavy (a judikatúra ESD naznačuje, že Európsky súdny dvor

berie ochranu základných práv ako súčasť svojho poslania)83, Spolkový ústavný súd

nebude svoju kontrolnú právomoc vykonávať.

2.4 Zhrnutie V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora je prednosť

komunitárneho práva absolútna. Komunitárne právo teda požíva prednosť pred

80 CRAIG, P., de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 296. 81 Konanie pred Spolkovým ústavným súdom inicioval frankfurtský Správny súd, ktorého rozhodnutie

Spolkový finančný súd potvrdil. 82 Pozri Uznesenie Bananenmarktordnung. BVerfGE 102, 147. body B. I. a B. II. 83 Pre judikáty potvrdzujúce ochranu základných práv zo strany ESD pozri napríklad prípad Erich

Stauder. 26/69, prípad Nold. 4/73, prípad Hauer. 44/79, prípad Regina Kirk. 63/83, prípad Montecatini.

C-235/92 a mnohé iné.

31

všetkými predpismi práva členských štátov. Ako bolo ukázané v tejto kapitole, táto

interpretácia nezodpovedá ústavnej doktríne mnohých členských štátov.

Taliansky Ústavný súd aj nemecký Spolkový ústavný súd si vyhradzujú právo za

istých okolností vykonávať kontrolu právnych aktov ES. Francúzsko zaraďuje

komunitárne predpisy do hierarchie právnych predpisov nad zákony, ale pod ústavu.

Niekoľko rokov po Maastrichtskom rozhodnutí Spolkového ústavného súdu si aj

dánsky Najvyšší súd vyhradil právomoc kontroly či akty Spoločenstva neprekračujú

suverénne práva prenesené Zákonom o pristúpení (napríklad porušením základných

práv zaručených Ústavou Dánskeho kráľovstva).84 Posledné slovo v oblasti ochrany

základných práv si vyhradili aj súdne orgány v Írsku a Belgicku.85

Na záver teda možno konštatovať, že zásada prednosti komunitárneho práva

pred zákonmi bola ústavodarcami aj súdmi v členských štátoch EÚ akceptovaná. Pre

aplikačnú prax je toto uznanie rozhodujúce. V opačnom prípade by komunitárne právo

stratilo svoje opodstatnenie.

Absolútna a bezpodmienečná prednosť komunitárneho práva, ktorá zahŕňa

prednosť pred ústavami, členskými štátmi akceptovaná nebola. Ústavne doktríny

členských štátov zväčša zaraďujú komunitárne predpisy do hierarchie právnych

predpisov pod ústavné normy. Orgány kontroly ústavnosti vo viacerých členských

štátoch si zároveň vyhradzujú možnosť kontrolovať komunitárne predpisy s ohľadom na

ochranu základných práv alebo ústavné princípy. Domnievame sa však, že táto doktrína

nespôsobuje a nebude spôsobovať vážne problémy v aplikačnej praxi.

Pravdepodobnosť, že v aplikačnej praxi bude dochádzať ku konfliktom medzi

komunitárnym právom a ústavami členských štátov, nie je podľa nášho názoru vysoká,

pretože základy komunitárneho práva spočívajú na rovnakých princípoch demokracie,

právneho štátu a ochrany základných práv ako ústavy členských štátov.

84 Porovnaj CRAIG, P., de BÚRCA, G. EU Law. 2003. s. 312. 85 SANDER, G. Das Verhältnis des Europäischen Gerichtshofes zu den nationalen Verfassungsgerichten.

2000. s. 14.

32

3 Komunitárne právo z perspektívy Slovenskej republiky Doktrína Európskeho súdneho dvora je podstatne staršia ako členstvo

Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) v Európskej únii. Podobne aj doktríny členských

štátov opísané v kapitole 2, ktoré predstavujú druhú dimenziu vzťahu medzi

komunitárnym a vnútroštátnym právom. Na nasledujúcich stránkach by sme chceli

načrtnúť, aký je a môže byť vplyv komunitárneho práva na právo Slovenskej republiky.

Od 1. mája 2004 je SR členským štátom EÚ. V zmysle čl. 2 Aktu o pristúpení86

sú pre Slovenskú republiku záväzné ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých

orgánmi Európskych spoločenstiev, respektíve Európskej únie. Tieto ustanovenia sa

budú uplatňovať za podmienok stanovených v zakladajúcich zmluvách a v Akte

o pristúpení.

Slovenská republika Aktom o pristúpení prebrala celé komunitárne a úniové

právo. Implicitne prebrala aj interpretáciu komunitárneho práva obsiahnutú v judikatúre

Európskeho súdneho dvora vrátane zásady prednosti. Domnievame sa, že zásada

prednosti ako jedna z charakteristických čŕt komunitárneho práva má a bude mať

nezanedbateľný vplyv na právny poriadok Slovenskej republiky. V nasledujúcej

kapitole by sme sa chceli zaoberať niektorými aspektmi zásady prednosti

v podmienkach právneho poriadku SR.

3.1 Ústava Slovenskej republiky Zákonom najvyššej právnej sily v Slovenskej republike je Ústava Slovenskej

republiky (ďalej aj „ústava“). V rámci prípravy Slovenskej republiky na členstvo v EÚ

bola prijatá tzv. „veľká novela ústavy“,87 ktorá pripravila ústavnoprávny rámec

integrácie. K zásadným zmenám došlo pritom v úprave vzťahu SR k medzinárodným

entitám a v úprave vzťahu medzi vnútroštátnym a medzinárodným (prípadne

nadnárodným) právom.

86 Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej

republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej

republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia. 87 Ústavný zákon č. 90/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

v znení neskorších predpisov.

33

3.1.1 Prenos výkonu práv na ES a EÚ

Ústava Slovenskej republiky, podobne ako ústavy viacerých iných členských

štátov EÚ, upravuje prenos výkonu zvrchovaných práv na Európske spoločenstvá

a Európsku úniu.

Ústavodarca v záujme prípravy ústavného poriadku SR na vstup do EÚ88

zakotvil v čl. 7 ods. 2 prvá veta ústavy možnosť preniesť medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená, alebo na základe takej zmluvy výkon časti práv na

Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Podobnú dikciu obsahuje napríklad Ústava Francúzskej republiky (čl. 88-1 ods.

1), Ústava Belgického kráľovstva (čl. 34), Ústava Rakúskej republiky (čl. 9 ods. 2)

alebo Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko (čl. 23 ods. 1). Ústavy mnohých

iných štátov však obsahujú podmienky, pri dodržaní ktorých je výkon práv možný.

Nemecký Základný zákon napríklad stanovuje, že Európska únia musí byť zaviazaná

princípmi demokracie, právneho štátu, sociálneho hospodárstva, federalizmu

a subsidiarity a musí zabezpečovať ochranu základných práv, ktorá je porovnateľná

s ochranou podľa Základného zákona. Prípadná revízia zmluvného základu EÚ je

podriadená rovnakým obmedzeniam ako zmena Základného zákona (čl. 79 ods. 3 GG).

Nie je možná revízia, ktorá by rušila princípy spolkového zriadenia alebo základné

práva garantované v čl. 1 až 20 GG.

Širokou formuláciou čl. 7 Ústavy SR ústavodarca otvoril priestor pre adaptáciu

na prípadné budúce zmeny EÚ. Kritici však namietajú, že ústavodarca opomenul aspoň

stanoviť základné podmienky, za ktorých je prenos výkonu práv možný (ako v prípade

čl. 7 ods. 3 ústavy, ktorý pre zaradenie SR do organizácie kolektívnej bezpečnosti

formuluje ciele). „Automaticky sa predpokladá, že EÚ bude demokratická. Z tohto

pohľadu je, podľa môjho názoru, slovenská ústava otvorená integrácii viac, ako by

mala byť.“89

3.1.2 Prednosť komunitárneho práva podľa Ústavy SR

Ako bolo načrtnuté vyššie, z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora

vyplýva prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských štátov.

88 Porovnaj Dôvodová správa k návrhu novely ústavy, Parlamentná tlač č. 643. 2000. www.nrsr.sk. 89 ŠENKOVIČ, M. Pristúpenie Nemecka k Zmluve o Európskej únii a Maastrichtské rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu. 2005. s. 109.

34

V zmysle uvedenej judikatúry prednosť komunitárneho práva vyplýva bez ohľadu na

ústavnoprávnu úpravu členských štátov priamo z podstaty záväzkov, ktoré členské štáty

na seba zobrali založením Európskych spoločenstiev.

V rámci prípravy SR na členstvo v EÚ však ústavodarca upravil vzťah voči

medzinárodnému a komunitárnemu práva aj v ústave. Ústava SR pred novelou

neobsahovala tzv. všeobecnú recepčnú klauzulu, podľa ktorej by pravidlá

medzinárodného práva boli súčasťou právneho poriadku SR ako napríklad Ústava

Talianskej republiky (čl. 10) alebo nemecký Základný zákon (čl. 25). Z pôvodnej

úpravy Ústavy SR sa dala odvodiť dualistická koncepcia vzťahu medzi medzinárodným

a vnútroštátnym právom.90 V rámci novely ústavodarca upravil platnosť niektorých

medzinárodných zmlúv ako aj predpisov komunitárneho práva v právnom poriadku SR.

3.1.2.1 Prednosť primárneho komunitárneho práva

Prednosť primárneho komunitárneho a úniového práva (teda zakladajúcich

zmlúv) vyplýva z čl. 7 ods. 5 ústavy. V zmysle tohto ustanovenia medzinárodné

zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré

priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré

boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi. Zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev a Európskej únie ako aj iné

normy primárneho komunitárneho a úniového práva majú teda v zmysle č. 7 ods. 5

ústavy prednosť pred zákonmi.

3.1.2.2 Prednosť sekundárneho komunitárneho práva

Prednosť sekundárneho komunitárneho a úniového práva je upravená v čl. 7 ods.

2 druhá veta ústavy. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie

majú v zmysle tohto ustanovenia prednosť pred zákonmi. Čl. 7 ods. 2 tretia veta ústavy

rozlišuje medzi právnymi aktami, ktoré si nevyžadujú implementáciu a právnymi

aktami, ktoré si implementáciu vyžadujú. Právne akty, ktoré si nevyžadujú

implementáciu (najmä nariadenia), majú teda v zmysle čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy

prednosť pred zákonmi.

Právne akty, ktoré si implementáciu naopak vyžadujú (najmä smernice), by

v zmysle čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy tiež mali mať prednosť pred zákonmi. V zmysle

90 POSLUCH, M., CIBULKA, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. 2006. s. 317.

35

čl. 7 ods. 2 tretia veta sa však ich implementácia vykoná zákonom (alebo nariadením

vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy, čomu sa budeme bližšie venovať v kapitole 3.2.3).

Vyvstáva teda otázka, či zákon implementujúci smernicu môže byť zrušený alebo

zmenený iným zákonom na základe zásady lex posterior derogat legi priori alebo

zásady lex specialis derogat legi generali.

Podľa názoru niektorých autorov „sa prednosť pred zákonmi SR nepriznala

obom skupinám právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ale iba

tým, ktoré nevyžadujú implementáciu.“91 Je otázne ako by sa s touto doktrínou vyrovnal

Európsky súdny dvor, respektíve ako sa s ňou v prípade kolízie medzi zákonom

implementujúcim smernicu a neskorším zákonom vyrovnajú súdy v SR.

Rozhodnutie v prospech skoršieho zákona implementujúceho smernicu by de

facto vytvorilo dve kategórie zákonov s odlišnou právnou silou. Rozhodnutie

v prospech neskoršieho zákona by však pravdepodobne bolo v rozpore s ustálenou

judikatúrou Európskeho súdneho dvora.

3.1.2.3 Supralegalita alebo suprakonštitucionalita

Ústava teda zaraďuje primárne a časť sekundárneho komunitárneho a úniového

práva do hierarchie právnych noriem nad zákon. V budúcnosti môže vyvstať otázka, či

komunitárne právo nie je v zmysle rozhodnutia ESD Internationale Handelsgesellschaft

(pozri kapitola 1.2.2) nadradené aj ústave ako takej a ústavným zákonom. Táto voľba

medzi supralegalitou a suprakonštitucionalitou92 rezonuje vo všetkých členských

štátoch (pozri kapitolu 2) a dosiaľ nebola uspokojivo vyriešená.

Treba podotknúť, že otázka supralegality alebo suprakonštitucionality je nielen

právna, ale aj o kontroverzná politická otázka. Politická dimenzia tejto otázky vyvstáva

najmä v súvislosti so snahami o revíziu zakladajúcich zmlúv a ambíciou prijať Zmluvu

zakladajúcu Ústavu pre Európu.

V oblasti aplikačnej praxe však otázka suprakonštitucionality nemusí byť

naliehavá. Niektorí autori sa domnievajú, že problém nie je v praxi akútny. „Súdy sa

pravdepodobne budú usilovať interpretovať právne normy národného právneho

poriadku a normy práva ES ako súladné - s cieľom vyhnúť sa konfrontácii prameňov

91 DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky Komentár. 2004. s. 30. 92 Porovnaj ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho

práva na Slovensku. 2003.

36

komunitárneho práva s ústavnými normami svojho štátu.“93 Domnievame sa, že nie je

dôvod predpokladať, že komunitárne právo sa dostane do tak zásadného rozporu

s ústavnými normami vnútroštátneho práva, aby takáto súladná interpretácia nebola

možná.

3.1.3 Komunitárne predpisy nepublikované v slovenskom jazyku

Zaujímavú diskusiu vyvolala otázka, či komunitárne predpisy, ktoré neboli

v Úradnom vestníku ES publikované v preklade do slovenského jazyka, majú v konaní

pred súdmi Slovenskej republiky status prameňa platného práva. Táto otázka môže mať

ďalekosiahle následky v právno-aplikačnej praxi, keďže viaceré z komunitárnych

predpisov z obdobia pred vstupom SR do EÚ ešte nie sú k dispozícii v oficiálnom

slovenskom preklade.

Bývalý zástupca SR v konaní pred súdmi ES Radoslav Procházka sa domnieva,

že takéto predpisy nie sú v podmienkach konania pred súdom v SR záväzné.94 Iní autori

túto interpretáciu odmietajú s poukázaním na čl. 2 Aktu o pristúpení95 alebo navrhujú

vyriešiť túto otázku iniciovaním konania o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom

ES.96

Predpisy komunitárneho práva prijímané po vstupe SR do EÚ sú publikované aj

v slovenskom jazyku. Bez ohľadu na akademické alebo súdne vyriešenie tejto otázky

preto treba vychádzať z predpokladu, že s postupom prekladateľských prác na starších

predpisoch sa uvedená otázka časom stane obsolétnou.

3.2 Deľba moci medzi zákonodarnou a výkonnou zložkou V súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie dochádza

v niektorých oblastiach aj k posunu v deľbe moci medzi zákonodarnou a výkonnou

zložkou v rámci ústavnoprávneho poriadku SR. K uvedenému posunu dochádza

čiastočne recepciou komunitárneho práva, čiastočne tzv. „veľkou novelou ústavy“

a niektorými zákonmi prijatými v rámci prípravy na členstvo v EÚ.

93 ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na

Slovensku. 2003. s. 240. 94 Porovnaj PROCHÁZKA, R. K publicite prameňov komunitárneho práva. 2004. s. 856 – 866. 95 ČORBA, J. Ad: „K publicite prameňov komunitárneho práva“. 2005. s. 678 – 680. 96 HAŤAPKA, M. Ešte raz k publicite prameňov komunitárneho práva a k autenticite ich jazykového

znenia. 2005. s. 681 – 690.

37

3.2.1 Obmedzenie zákonodarných právomocí Národnej rady SR

V súlade so zásadou prednosti komunitárneho práva dochádza v niektorých

oblastiach k obmedzeniu zákonodarných právomocí NR SR. V zmysle doktríny ESD

platné komunitárne právo vylučuje prijatie vnútroštátnej normy, ktorá by bola v rozpore

s komunitárnou normou (pozri kapitolu 1.2). V rozsahu vecnej príslušnosti EÚ sa teda

obmedzuje legislatívna právomoc NR SR.

Právne akty Európskych spoločenstiev, respektíve EÚ, ktoré si nevyžadujú

implementáciu, v Slovenskej republike požívajú prednosť pred zákonmi bez ohľadu na

zákonodarnú právomoc NR SR.

Právne akty, ktoré si vyžadujú implementáciu, formálne spadajú do právomoci

zákonodarcu (pri implementácii zákonom) alebo vlády SR (pri implementácii

nariadením podľa čl. 120 ods. 2 ústavy). Orgány SR však nemajú možnosť takýto akt

neimplementovať alebo implementovať len v obmedzenej miere. Pri porušení

implementačnej povinnosti by totiž SR mohla čeliť sankčnému mechanizmu podľa

ZES.

Na jednej strane teda pozorujeme oslabenie zákonodarnej moci, na druhej strane

posilnenie vlády – vrcholného orgánu výkonnej moci. Vláda zastupuje Slovenskú

republiku v Rade EÚ, ktorá sa podieľa na tvorbe komunitárneho práva. V rozsahu

predkladanej práce nie je možné podrobne opísať rôzne normotvorné procedúry na

európskej úrovni.97 Možno však konštatovať, že Rada je v normotvornom procese

najdôležitejším orgánom EÚ.

Zatiaľ, čo jediný zákonodarný orgán Slovenskej republiky v niektorých

oblastiach stráca svoje právomoci, vrcholný orgán výkonnej moci sa práve v týchto

oblastiach stáva v Rámci Rady EÚ spolutvorcom právnych aktov nadradených

zákonom.

3.2.2 Ústavný zákon o spolupráci NR SR a vlády v záležitostiach EÚ

Vzhľadom na uvedený implicitný presun právomocí NR SR prijala ústavný

zákon č. 397/2004 Z.z. o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády

Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie (ďalej len „ústavný zákon

97 Pre podrobnosti o rôznych druhoch legislatívneho procesu a postavení inštitúcií ES v rámci nich

porovnaj MARTON, I. Tvorba práva po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. 2004. s. 230 –

252.

38

o spolupráci NR SR a vlády v záležitostiach EÚ“). Predkladatelia návrhu vychádzali zo

zásad slobody a demokracie v Zmluve o Európskej únii (čl. 6 ods. 1 ZEÚ)

a v dôvodovej správe k návrhu ústavného zákona uviedli, že „[NR SR] si aj po vstupe

Slovenska do Európskej únie musí ponechať vplyv na tvorbu únijnej politiky, v ktorej

hlavnú úlohu a zodpovednosť bude mať vláda Slovenskej republiky.“98

V zmysle čl. 1 ods. 1 a ods. 2 ústavného zákona o spolupráci NR SR a vlády

v záležitostiach EÚ je vláda alebo jej poverený člen povinný predkladať NR SR návrhy

právne záväzných aktov a iných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie

a informovať ju o iných záležitostiach, ktoré súvisia s členstvom SR v ES a EÚ. Vláda

ďalej predkladá parlamentu stanovisko k týmto návrhom a odhad ich vplyvu a dosahu

na Slovenskú republiku (podľa dikcie dôvodovej správy má ísť o „akési dôvodové

správy“).

Ak NR SR návrh stanoviska SR predložený vládou schváli, člen vlády je na

rokovaní Rady EÚ týmto návrhom viazaný. Rovnako je viazaný aj keď sa NR SR

v predpísanej lehote nevyjadrí alebo ak návrh stanoviska neschváli a zároveň neschváli

iné stanovisko. Ak NR SR schváli vlastné stanovisko, člen vlády je na rokovaní Rady

EÚ viazaný týmto stanoviskom.

Keďže na rokovaní Rady EÚ môže dôjsť k situáciám, v ktorých prítomný člen

vlády musí flexibilne reagovať, čl. 2 ods. 5 stanovuje podmienky, za splnenia ktorých sa

od záväzného stanoviska môže odchýliť. Môže tak urobiť len v nevyhnutných

prípadoch a so zreteľom na záujmy SR. Následne musí bezodkladne informovať NR SR

o tomto konaní aj o dôvodoch.

Ústavný zákon o spolupráci NR SR a vlády v záležitostiach EÚ možno

považovať za vhodnú korekciu implicitného presunu právomocí v oblasti normotvorby

z parlamentu na vládu. Niektorí autori navrhovali, aby vzťahy medzi NR SR a vládou

pri účasti vlády na normotvorbe EÚ upravovala priamo ústava.99 Hoci uvedená úprava

nie je súčasťou textu ústavy, upravuje tieto vzťahy formou ústavného zákona, čo

zabezpečuje stabilitu ekvivalentnú ústavnej úprave.

Podobnú úpravu majú viaceré členské štáty EÚ. Podľa tzv. škandinávskeho

modelu (Fínsko, Švédsko, Dánsko) osobitný parlamentný výbor určuje základnú pozíciu

98 Dôvodová správa k návrhu ústavného zákona o spolupráci Národnej rady Slovenskej republiky a vlády

Slovenskej republiky v záležitostiach Európskej únie. 2004. www.nrsr.sk. 99 Pozri SOMOROVÁ, Ľ. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a ústavné zmeny. 2004. s. 147.

39

vlády pri vyjednávaní na pôde Rady EÚ.100 Povinnosť vlády informovať parlament

o pripravovaných aktoch ES, respektíve EÚ upravuje aj čl. 88-4 Ústavy Francúzskej

republiky.

3.2.2.1 Výbor Národnej Rady SR pre európske záležitosti

Na ústavný zákon o spolupráci NR SR a vlády v záležitostiach EÚ nadväzuje

zákon č. 253/2005 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov.

Ústavný zákon o spolupráci NR SR a vlády v záležitostiach EÚ v čl. 2 ods. 2

umožnil parlamentu poveriť výkonom schvaľovania stanovísk parlamentný výbor.

Frekvencia rokovaní orgánov EÚ a veľká časová náročnosť schvaľovania stanovísk

v pléne101 viedla NR SR k delegovaniu tejto právomoci na Výbor Národnej rady

Slovenskej republiky pre európske záležitosti (ďalej aj „výbor pre európske

záležitosti“).

Vzhľadom na komplexnosť úpravy prijímanej na európskej úrovni novela

rokovacieho poriadku taktiež zaväzuje ostatné výbory k predkladaniu návrhov stanovísk

k právnym aktom EÚ, respektíve ES.

Rozhodovanie o niektorých osobitne dôležitých otázkach si NR SR môže

vyhradiť pre seba. V takom prípade nerozhoduje výbor, ale rozhoduje sa v pléne.

Predkladatelia novely ako príklad pre otázky osobitnej dôležitosti uviedli návrh Zmluvy

zakladajúcej ústavu pre Európu.

3.2.3 Aproximačné nariadenie vlády

Osobitným inštitútom zavedeným do právneho poriadku Slovenskej republiky

novelou ústavy z roku 2001 je aproximačné nariadenie vlády. Tento inštitút taktiež do

istej miery ovplyvňuje deľbu moci medzi zákonodarnú a výkonnú zložku. V tomto

prípade posun nevyplýva priamo z komunitárneho práva, bol však zavedený v rámci

prípravy Slovenskej republiky na integráciu do Európskej únie.

100 SOMOROVÁ, Ľ. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a ústavné zmeny. 2004. s.147. 101 Pozri Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov. www.nrsr.sk.

40

Právne záväzné akty ES, respektíve EÚ, ktoré si nevyžadujú implementáciu,

majú v zmysle čl. 7 ods. 2 druhá veta ústavy prednosť pred zákonmi. Právne záväzné

akty ES, respektíve EÚ, ktoré si vyžadujú implementáciu (smernice), môžu byť

v zmysle čl. 7 ods. 2 tretia veta ústavy implementované dvojakým spôsobom – zákonom

alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Práve možnosť implementovať akty ES

a EÚ prostredníctvom nariadenia vlády predstavuje istý posun v deľbe moci medzi

zákonodarným zborom a vrcholným orgánom výkonnej moci.

Dôvodom pre zavedenie inštitútu aproximačných nariadení102 bola potreba

vytvoriť ústavný priestor na implementáciu množstva technických noriem prípadne

iných menej závažných rozhodnutí ES a EÚ do právneho poriadku SR. Predkladatelia

novely ústavy sa domnievali, že proces približovania sa právneho poriadku SR právnym

poriadkom štátov EÚ sa tak zrýchli, zefektívni a dôjde k odbremeneniu rozhodovacej

činnosti NR SR.103

Zákon č. 19/2002 Z.z. ktorým sa ustanovujú podmienky vydávania

aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „zákon o aproximačných nariadeniach“) bližšie špecifikuje obmedzenia

aproximačných nariadení. Pozitívne vymedzenie nachádzame v § 2 ods. 1 uvedeného

zákona, ktorý určuje oblasti, v ktorých je vláda oprávnená aproximačné nariadenia

vydávať (napr. colné právo, bankové právo, duševné vlastníctvo, ochrana spotrebiteľa,

životné prostredie, pôdohospodárstvo a iné). Negatívne vymedzenie nachádzame v § 2

ods. 2 zákona o aproximačných nariadeniach. Aproximačným nariadením nie je možné

upravovať medze základných práv a slobôd, štátny rozpočet, veci, ktoré podľa ústavy

upravujú alebo majú upraviť zákony a vytvorenie nového štátneho orgánu.

Treba uviesť, že implementácia nie je len preložením právneho predpisu do

slovenského jazyka, ale zahŕňa aj istú mieru diskrecionárnej právomoci. Okrem toho čl.

13 ods. 1 písm. c) ústavy stanovuje, že nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 možno

ukladať povinnosti. Vzhľadom na to napriek citovaným obmedzeniam možno

konštatovať, že pozícia vlády bola v oblasti normotvorby posilnená.

102 Domnievame sa, že vzhľadom na ukončenie aproximácie a plné členstvo SR v EÚ by bolo presnejšie

nariadenia podľa čl. 120 ods. 2 ústavy nazývať „implementačné nariadenia“. V predkladanej práci sa však

držíme terminológie zákona č. 19/2002 Z.z. o aproximačných nariadeniach vlády. 103 Porovnaj Dôvodová správa k návrhu novely ústavy, Parlamentná tlač č. 643. 2000. www.nrsr.sk.

41

V súvislosti so zavedením inštitútu aproximačných nariadení do právneho

poriadku SR sa objavili výhrady voči nedemokratickosti, protiústavnosti či

nesystémovosti tohto druhu všeobecne záväzného právneho predpisu. Zavedením

aproximačných nariadení sa v normotvorbe uprednostnila zásada efektívnosti pred

inými princípmi právneho štátu.104

Pokiaľ je nám známe, doposiaľ nedošlo k problémom v dôsledku prípadnej

kolízie aproximačného nariadenia so zákonom. V prípade kolízie by však vnútroštátny

súd v zmysle zásady prednosti komunitárneho práva bol povinný aplikovať komunitárne

normy implementované aproximačným nariadením pred ustanoveniami zákona (pozri

kapitolu 3.1.2.2). Takéto rozhodnutie by so sebou nieslo „riziko narušenia ústavnej

doktríny hierarchie právnej sily všeobecne záväzných právnych predpisov.“105

3.3 Súdna moc a komunitárne právo Úprava vzťahov medzi parlamentom a vládou pri tvorbe a implementácii

komunitárneho a úniového práva je dôležitá pre postavenie Národnej rady SR ako

jediného zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. Pre každodennú aplikáciu práva

v súlade so zásadou prednosti komunitárneho práva budú však dôležité najmä orgány

aplikácie práva – súdy.

3.3.1 Všeobecné súdy

3.3.1.1 Povinnosť aplikovať komunitárne právo

Zo znenia čl. 10 ZES a z judikatúry ESD načrtnutej v kapitole 1 vyplýva

povinnosť členských štátov zabezpečiť plnenie ustanovení komunitárneho práva. Keďže

Európske spoločenstvá nedisponujú sústavou všeobecných súdov, možno povedať, že

„súdy členských štátov sú všeobecnými súdmi ES“.106 Sú povinné aplikovať

komunitárne právo a v prípade konfliktu s vnútroštátnymi predpismi sú povinné dať

prednosť komunitárnym.

Táto povinnosť sa od vstupu Slovenskej republiky do EÚ v plnej miere týka aj

všeobecných súdov v SR. Povinnosť sudcov aplikovať komunitárne právo prednostne

104 Porovnaj VETRÁK, M. Aproximačné nariadenia vlády Slovenskej republiky. 2003. s. 445. 105 ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na

Slovensku. 2003. s. 250. 106 Tamtiež. s. 252.

42

pred zákonmi vychádza nielen z práva ES, ale priamo z ústavy. Čl. 7 ods. 5 priznáva

primárnemu komunitárnemu právu a čl. 7 ods. 2 druhá veta sekundárnemu

komunitárnemu právu prednosť pred zákonmi. V zmysle čl. 144 ods. 1 sú súdy povinné

rozhodovať v súlade s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl.

7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Súdy sú v zmysle ustálenej judikatúry ESD povinné „ignorovať“ ustanovenia

vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom. Nečakajú na

rozhodnutie NR SR, ktorá by normu zmenila, alebo na rozhodnutie Ústavného súdu SR,

ktorý by pozastavil jej účinnosť.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú súdy povinné aplikovať komunitárne právo. Čl.

144 ods. 2 ukladá súdom povinnosť obrátiť sa na ústavný súd, ak sa domnievajú, že iný

všeobecne záväzný predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie, ktoré je relevantné

v prejednávanej veci, odporuje normám vyššej právnej sily. Medzi vymenovanými

predpismi vyššej právnej sily (ústava, ústavný zákon, medzinárodná zmluva podľa čl. 7

ods. 5 alebo zákon) nie sú predpisy sekundárneho komunitárneho práva (podľa čl. 7

ods. 2). Ústava vylučuje možnosť všeobecného súdu iniciovať konanie o súlade

právnych predpisov „pri prednostnej a priamej aplikácii komunitárneho práva, čím

z hľadiska aplikácie plne rešpektuje prednosť a ďalšie systémové znaky komunitárneho

práva.“107

Pre budúcnosť nemožno vylúčiť, že slovenské súdy budú konfrontované

s rozporom komunitárneho práva s ústavou. Čl. 7 ods. 2 ústavy stanovuje prednosť

komunitárneho práva pred zákonmi, nie však pred ústavou a ústavnými zákonmi. Na

druhej strane judikatúra ESD si vyžaduje prednosť komunitárnych noriem pred

akýmikoľvek vnútroštátnymi normami vrátane ústavných (pozri rozhodnutie

Internationale Handelsgesellschaft, kapitola 1.2.2). Môže nastať situácia, v ktorej si

sudca bude musieť vybrať medzi aplikovaním komunitárneho práva za cenu porušenia

Ústavy SR a dodržaním ústavy za cenu porušenia záväzkov SR vyplývajúcich

z členstva v EÚ, respektíve ES.

Uvedená situácia je teoreticky možná, stotožňujeme sa však názorom viacerých

autorov, že tento problém netreba preceňovať. Možno predpokladať, že „Ústavný súd

SR, respektíve všeobecné súdy sa priklonia k eurokonformnému výkladu tých ústavných

107 ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na

Slovensku. 2003. s. 248.

43

ustanovení, ktoré by sa pri rozhodovaní v konkrétnej veci mohli dostať do rozporu s

komunitárnym právom.“108

3.3.1.2 Povinnosť prijať dočasné opatrenie

Povinnosť súdu konať nad rámec procesných pravidiel pri zabezpečení

primeranej ochrany záujmov z komunitárnych noriem sa týka aj dočasných opatrení.

V prípade Factortame I (kapitola 1.2.7) ESD rozhodol, že súd vo Veľkej Británii

je povinný prijať dočasné opatrenie, ktorého prijatie procesné normy vnútroštátneho

práva neumožňujú. Nedá sa vylúčiť, že v podobnej situácii sa v budúcnosti môže

ocitnúť aj súd v Slovenskej republike. Pokiaľ súd dospeje k názoru, že ustanovenia

vnútroštátneho procesného predpisu znemožňujú alebo sťažujú reálne uplatnenie

nárokov vyplývajúcich z komunitárneho práva, nie je týmto procesným pravidlom

viazaný. Je dokonca povinný uvedené pravidlo neaplikovať. Každý vecne príslušný súd

členského štátu môže pozastaviť účinnosť vnútroštátnych predpisov vykonávajúcich

opatrenia komunitárneho práva, ktoré sú napadnuté námietkou nezákonnosti.109

V zmysle platnej úpravy procesné kódexy v SR neumožňujú súdom pozastaviť

účinnosť právneho predpisu. Túto právomoc má jedine Ústavný súd SR. V zmysle

judikatúry ESD však môže aj všeobecný súd v SR za istých okolností prijať dočasné

opatrenie pozastavujúce účinnosť právneho predpisu.

3.3.1.3 Zásada iura novit curia

Dôležitý komplex otázok sa otvára v súvislosti s povinnosťou súdov aplikovať

ustanovenia komunitárneho práva aj v prípade, ak sa ho účastníci sporu nedovolávajú.

ESD túto otázku riešil v niekoľkých rozhodnutiach (pozri kapitolu 1.2.6)

a dospel k záveru, že ak sudca nie je procesným kódexom viazaný princípom

sudcovskej pasivity, je povinný ustanovenia komunitárneho práva ex offo aplikovať.

Sudca je teda povinný „aplikovať priamo účinné normy práva Európskych spoločenstiev

ex offo, t.j. aj bez návrhu účastníkov konania.“110

Podľa úpravy civilného procesného kódexu v Slovenskej republike – zákona č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „Občiansky

108 ČORBA, J., KLUČKA, J., PROCHÁZKA, R., VÁVROVÁ, V. Uplatňovanie európskeho práva na

Slovensku. 2003. s. 250. 109 Tamtiež. s. 253. 110 VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva. 2003. s. 98.

44

súdny poriadok“ alebo „OSP“) – sa súd riadi zásadou iura novit curia. Od nadobudnutia

účinnosti zákona č. 428/2004 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov zahŕňa § 121 OSP medzi

skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, aj právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené

v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.

Niektorí autori sa domnievajú, že vzhľadom na obrovské množstvo predpisov

komunitárneho práva môže byť prekážkou aplikácie komunitárneho práva na

všeobecných súdoch nedostatok vedomostí.111 V prvých rokoch členstva v EÚ budú

preto asi skôr právni zástupcovia upozorňovať súdy na relevantné ustanovenia

komunitárnych predpisov. Účastníci konania a ich právni zástupcovia majú

hmatateľnejší záujem na aplikácii ustanovení komunitárneho práva, ktoré hovoria v ich

prospech. „Zásada iura novit curia sa v tejto súvislosti posúva skôr do oblasti právnej

teórie, než praxe.“112

3.3.2 Ústavný súd Slovenskej republiky

Ako ukazuje skúsenosť Spolkovej republiky Nemecko (pozri kapitola 2.3),

záverečné slovo v prípade vážneho konfliktu medzi komunitárnym a vnútroštátnym

právom môže mať Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“).

3.3.2.1 Kontrola ústavnosti

Ústavný súd je čl. 125 ústavy poverený vykonávať kontrolu ústavnosti, teda

okrem iného rozhodovať o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas NR SR a ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Zo znenia tohto

ustanovenia vyplýva, že ústavný súd nerozhoduje o súlade zákonov s právnymi aktmi

ES, respektíve EÚ podľa čl. 7 ods. 2 druhá veta. V zmysle ústavy teda rozhodnutie

o rozpore zákona s komunitárnym právom nespadá do pôsobnosti ústavného súdu.

Rozhodnutie ESD Simmenthal (kapitola 1.2.4) naznačuje, že takéto rozhodnutie

spadá do pôsobnosti všeobecných súdov, ktoré sú v takom prípade povinné vnútroštátnu

normu „ignorovať“ a aplikovať komunitárnu normu.

111 Porovnaj KÜHN, Z. The Application of European Law in the New Member States: Several (Early)

Predictions. 2005. 112 BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M., GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu,

2005. s. 155.

45

Čl. 125a ústavy zveruje ústavnému súdu preventívnu kontrolu ústavnosti

vybraných medzinárodných zmlúv. Ak ústavný súd rozhodne, že medzinárodná zmluva

nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, nemožno túto medzinárodnú

zmluvu ratifikovať. Medzinárodná zmluva, ktorá by bola v rozpore s ústavou sa nemôže

stať súčasťou právneho poriadku SR. Napriek tomu „túto úpravu nemožno označiť za

úpravu, ktorá priznáva väčšiu právnu záväznosť vnútroštátnemu právu, než

medzinárodnému právu. Prameň medzinárodného práva sa nestane pre [SR] záväzný

z dôvodu nesúladu s ústavou. [SR] takú medzinárodnú zmluvu neratifikuje. V dôsledku

toho bude jej vzťah k danej medzinárodnej zmluve indiferentný.“113

V budúcnosti by sa táto právomoc ústavného súdu mohla stať nástrojom na

formulovanie názoru k prípadnému prehlbovaniu európskej integrácie na základe

ďalších zmlúv.

3.3.2.2 Ústavný súd a integrácia

Do dnešného dňa Ústavný súd Slovenskej republiky nedefinoval svoj postoj

k presunu výkonu práv na Európsku úniu a k prednosti komunitárneho práva, ako

ústavné súdy niektorých iných nových členských štátov.114

Jedno z podaní, ktoré ponúkalo príležitosť vysporiadať sa s aplikáciou

európskeho práva v Slovenskej republike (treba podotknúť, že v tomto prípade nešlo

o komunitárne právo, ale o úniové právo v rámci tretieho piliera) bola ústavná sťažnosť

z roku 2005. Sťažovateľ, občan Slovenskej republiky, namietal porušenie svojich práv

podľa čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, na základe

doručenia rozhodnutia o vydaní európskeho zatýkacieho rozkazu súdom v Poľskej

republike. Odvolával sa na rozhodnutia nemeckého Spolkového ústavného súdu ako aj

Ústavného tribunálu Poľskej republiky, podľa ktorých ustanovenia týkajúce sa

európskeho zatýkacieho rozsudku odporujú Základnému zákonu, respektíve Ústave

Poľskej republiky.

Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

113 DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky Komentár. 2001. s. 214. 114 Pre rozhodnutie Ústavného tribunálu Poľskej republiky a Ústavného súdu Maďarskej republiky

o prednosti a aplikácii komunitárneho práva pozri KÜHN, Z. The Application of European Law in the

New Member States: Several (Early) Predictions. 2005.

46

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o ústavnom súde“), keďže sťažovateľ neposkytol dôkazy preukazujúce porušenie jeho

práv zo strany orgánov SR.115 Uznesenie ústavného súdu teda neprispelo

k formulovaniu doktríny voči prenosu práv na Európsku úniu.

Závažné rozhodnutie pre sformulovanie doktríny ústavného súdu voči európskej

integrácii môže byť rozhodnutie o sťažnosti skupiny fyzických osôb z dňa 8. júla 2005.

Skupina fyzických osôb namieta porušenie svojich práv podľa čl. 30 ods. 1 ústavy.

Porušovateľom má byť Národná rada SR a k porušeniu malo dôjsť vyslovením súhlasu

so Zmluvou o Ústave pre Európu (ďalej aj „ústavná zmluva“). Podľa názoru

sťažovateľov prijatím ústavnej zmluvy dochádza k vstupu SR do štátneho zväzku, čo

v zmysle čl. 7 ods. 1 ústavy musí byť vykonané ústavným zákonom potvrdeným

referendom.

Sťažovatelia na základe viacerých článkov navrhovanej ústavnej zmluvy

argumentujú, že ústavná zmluva konštituuje Európsku úniu ako štátny zväzok. Ústavná

zmluva Európskej únii priznáva právnu subjektivitu (za súčasného stavu majú právnu

subjektivitu len Európske spoločenstvá) a tým pádom ju konštituuje ako subjekt sám

osebe.

Ďalej ústavná zmluva expressis verbis definuje prednosť európskeho práva pred

vnútroštátnym. Hoci prednosť komunitárneho práva v súčasnosti vyplýva z judikatúry

ESD, ústavná zmluva ju rozširuje na všetky pramene európskeho práva (ruší rozdiel

medzi komunitárnym a úniovým právom).

Okrem toho sa rozširuje okruh právomocí EÚ a okruh oblastí, v ktorých sa

rozhoduje väčšinovým a nie konsenzuálnym spôsobom. Zároveň je doložkou flexibility

vytvorený priestor na ďalšie rozširovaní právomocí.

Na záver sťažovatelia argumentujú zahrnutím Charty základných práv Únie do

ústavnej zmluvy. Tým pádom by došlo k rozšíreniu jurisdikcie Európskeho súdneho

dvora v ľudskoprávnej oblasti.

Podľa názoru sťažovateľov sa Európska únia na základe uvedených zmien stáva

štátnym zväzkom a preto ústava (čl. 7 ods. 1) vyžaduje ústavný zákon potvrdený

referendom. Sťažovatelia v podaní vyzývajú ústavný súd na formuláciu postoja

k integrácii a prenosu výkonu práv. Tvrdia, že ak by niekto chcel konštatovanie

o zmene Európskej únie na štátny zväzok spochybniť, „musel by sa vysporiadať

115 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 4. januára 2006. III. ÚS 3/06-14.

47

s otázkou pri akej inej príležitosti, ak nie pri schvaľovaní Zmluvy o Ústave pre Európu

by sa mal uplatniť postup podľa čl. 7 ods. 1.“116

Ústavný súd do dňa odovzdania diplomovej práce vo veci meritórne nerozhodol,

takže nie je možné jeho postoj bližšie načrtnúť. V uznesení z dňa 14. júla 2005 však

rozhodol, že neexistujú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a teda prijíma sťažnosť na ďalšie konanie.

Okrem toho vyhovel návrhu sťažovateľov a v zmysle § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde predbežne odložil vykonateľnosť uznesenia NR SR č. 1596, ktorým

parlament vyjadril súhlas s ústavnou zmluvou. Prezident Slovenskej republiky až do

meritórneho rozhodnutia ústavného súdu nemôže uvedenú zmluvu ratifikovať.117

Vzhľadom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a odloženie vykonateľnosti

uznesenia NR SR možno predpokladať, že meritórne rozhodnutie ústavného súdu sa

môže stať dôležitým momentom formulovania ústavnej doktríny SR k európskej

integrácii.

3.4 Predbežná otázka Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sú všetky súdy SR viazané

čl. 234 ZES, ktorý upravuje právo, respektíve povinnosť súdu členského štátu požiadať

za istých okolností Európsky súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke.

V zmysle znenia čl. 234 ZES možno prejudiciálne konanie v závislosti od toho,

ktorý vnútroštátny súd sa danou otázkou zaoberá, rozdeliť na fakultatívne a obligatórne.

3.4.1 Fakultatívne prejudiciálne konanie

Podľa čl. 234 ods. 2 ZES, ak pred súdom členského štátu vyvstane otázka

týkajúca sa výkladu primárneho alebo sekundárneho komunitárneho práva a táto otázka

je potrebná pre vydanie rozhodnutia, môže vnútroštátny súd požiadať ESD o vydanie

predbežného nálezu. Možnosť iniciovať prejudiciálne konanie od 1. mája 2004 v plnej

miere náleží aj súdom v Slovenskej republike.

116 Ústavná sťažnosť z 8. júla 2005. www.konzervativizmus.sk/upload/doc/KI_staznost_euroustava.rtf.

11.9. 2006. 117 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. júla 2005. II. ÚS 171/05-38.

48

3.4.1.1 Komunitárna definícia súdu

Pre objasnenie čl. 234 ods. 2 ZES treba uviesť, ktoré orgány v SR majú právo

konanie o predbežnej otázke iniciovať. Pojem súd v komunitárnom práve sa totiž nie

vždy zhoduje s pojmom súd v SR. Pre interpretáciu čl. 234 ods. 2 ZES je rozhodujúca

komunitárna definícia súdu.

V zmysle judikatúry ESD ide o orgán členského štátu, ktorý spĺňa nasledujúce

podmienky: a) ide o orgán zriadený zákonom, b) ide o stály orgán, c) jeho právomoc je

obligatórna, d) konanie pred ním je inter partes, e) aplikuje a riadi sa platnými

právnymi predpismi a f) je nezávislý.118

Z definície vyplýva, že pre zhodnotenie komunitárnej definície súdu

v podmienkach SR nestačí inštitucionálne chápanie, ale vzhľadom na bod d) treba

rozlišovať v závislosti od konkrétneho konania.

Všetky súdy rozhodujúce v SR v civilnom konaní podľa Občianskeho súdneho

poriadku sú z inštitucionálneho hľadiska súdmi podľa komunitárnej definície. Nie

všetky konania podľa OSP však spĺňajú definíciu konania inter partes.

Niet pochýb, že pod komunitárnu definíciu súdu spadajú všetky sporové konania

podľa § 80 písm. b) OSP. V zmysle judikatúry ESD sem spadá aj vydávanie

deklaratórnych rozhodnutí,119 takže možno predpokladať, že aj konanie o určenie či tu

právo je či nie je podľa § 80 písm. c) OSP spadá do komunitárnej definície súdnej

činnosti.120

V nesporových konaniach podľa tretej časti, piatej hlavy OSP treba jednotlivé

konania posudzovať v svetle vyššie spomenutých podmienok.

V dedičskom konaní podľa § 175a a nasl. OSP je iniciovanie prejudiciálneho

konania skôr možno vylúčiť. Starostlivosť súdu o maloletých (podľa § 176 a nasl. OSP )

a konanie o osvojiteľnosti (§ 180 OSP) či o osvojenie (podľa § 181 a nasl. OSP) sú

špecifické druhy konania a hoci položenie predbežnej otázky sa nejaví príliš

pravdepodobné, nemožno ho úplne vylúčiť.

118 Porovnaj VALKO, E, TOMLAINOVÁ, A. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva. 2004. s. 565 alebo BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M.,

GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu, 2005. s. 40. 119 Prípad Bosman. C-415/93. 120 BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M., GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu,

2005. s. 47.

49

Položenie predbežnej otázky možno vzhľadom na skutočnosť, že nejde

o konanie inter partes vylúčiť v konaní o úschovách (§ 185a a nasl. OSP), v konaní

o umorenie listín (§ 185i a nasl. OSP), v konaní o spôsobilosti na právne úkony (§ 186 a

nasl. OSP), v detenčnom konaní (§ 191a a nasl. OSP), v opatrovníckom konaní (§ 192

a nasl.), v konaní o povolenie uzavrieť manželstvo (§ 194 OSP) a v konaní o vyhlásenie

za mŕtveho (§ 195 a nasl. OSP).121

Mnohé oblasti práva obchodných spoločností sú upravené predpismi

komunitárneho práva. Preto je pravdepodobné, že v konaní vo veciach obchodného

registra a rozhodovaní o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu podľa § 200a

a nasl. OSP nastane situácia, v ktorej bude súd musieť aplikovať normy komunitárneho

práva. V prípade Job Centre122 však Európsky súdny dvor rozhodol, že súd poverený

vedením obchodného registra pri zápisoch nevykonáva súdnu, ale správnu funkciu

a preto nemá možnosť iniciovať prejudiciálne konanie. Možno predpokladať, že

obdobne by ESD rozhodol aj v súvislosti s konaním podľa § 200a OSP.

Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie ESD možno konštatovať, že taktiež

činnosť registrového súdu pri registrácii do obchodného registra podľa zákona č.

530/2003 Z.z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov nepredstavuje podľa komunitárnej definície súdnu funkciu.

Možnosť iniciovať v takomto prípade prejudicálne konanie je preto možné vylúčiť.

Konanie o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu do obchodného

registra podľa § 200b OSP predstavuje iný prípad. V citovanom rozhodnutí Job Centre

ESD ďalej uviedol, že pri žiadosti o súdne preskúmanie rozhodnutia o odmietnutí

zápisu do obchodného registra súd vykonáva súdnu funkciu. Konanie podľa § 200b

OSP teda napĺňa komunitárnu definíciu súdnej funkcie a preto je možné v rámci tohto

konania iniciovať prejudiciálne konanie.

V konaní o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev podľa §

200e OSP môže tiež často dochádzať k otázkam súvisiacim s komunitárnym právom.

Položenie predbežnej otázky taktiež nemožno vo všetkých prípadoch vylúčiť.

121 BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M., GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu,

2005. s. 50. 122 Prípad Job Centre. C-111/94.

50

Konanie pred súdmi v rámci správneho súdnictva podľa piatej časti OSP možno

tiež považovať za súdne konania v zmysle komunitárneho práva a preto je položenie

predbežnej otázky v takomto konaní možné.

V niektorých členských štátoch EÚ spadajú aj niektoré správne orgány pod

komunitárnu definíciu súdu. V podmienkach SR však správne orgány v konaní podľa

zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov nespĺňajú požiadavku nezávislosti. Iniciovanie prejudiciálneho konania

v správnom konaní preto pravdepodobne nebude možné.

Podľa komunitárneho práva je možné iniciovať prejudiciálne konanie aj

v trestnom konaní – v SR v konaní podľa zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“ alebo „TP“). Súd rozhodujúci

v trestnom konaní je nepochybne súdny orgán v súlade s komunitárnou definíciou.

Napriek rozšírenému dojmu, že komunitárne právo nezasahuje do oblasti trestného

práva, treba poukázať na skutočnosť, že predbežné otázky položené súdmi členských

štátov v rámci trestného konania sú vcelku bežné.123

Možno teda konštatovať, že súdy SR sú v trestnom konaní, v rámci správneho

súdnictva a v civilnom konaní, až na niektoré výnimky, oprávnené požiadať ESD

o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 234 ods. 2 ZES.

3.4.1.2 Úprava prejudiálneho konania v procesných predpisoch

Možnosť súdov členských štátov EÚ iniciovať prejudiciálne konanie vyplýva

priamo zo Zmluvy o ES (čl. 234). Okrem toho zákonodarca v Slovenskej republike

tento inštitút upravil priamo v procesných kódexoch.

V Občianskom súdnom poriadku je táto možnosť zaradená medzi prekážky

konania. V zmysle § 109 ods. 1 OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada

Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 234 ZES. Na toto

ustanovenie nadväzuje § 111 ods. 2 OSP, podľa ktorého, ak je z uvedeného dôvodu

konanie prerušené, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky. Len

čo prekážka odpadne, súd pokračuje v konaní aj bez návrhu.

Podobnú úpravu nachádzame aj v Trestnom poriadku. V zmysle § 7 ods. 1 TP sú

rozhodnutia ESD pre orgány činné v trestnom konaní a súd záväzné. Otázky, o ktorých

123 BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M., GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu,

2005. s. 68.

51

má rozhodnúť ESD, sú v zmysle § 7 ods. 3 vyňaté z predbežných otázok, ktoré môžu

posudzovať orgány činné v trestnom konaní a súd.

Súdy v trestnom konaní podľa Trestného poriadku majú možnosť iniciovať

prejudicálne konanie pred ESD. Okrem priamo aplikovateľných ustanovení Zmluvy o

ES im túto možnosť priznáva aj Trestný poriadok.

V zmysle § 241 ods. 3 TP samosudca pri preskúmavaní obžaloby preruší trestné

stíhanie, ak požiada ESD o vydanie predbežného rozhodnutia. Obdobné ustanovenie pre

trestné činy, ktoré si vyžaduje predbežné prejednanie obžaloby, je § 244 ods. 4 TP.

Predseda senátu preruší trestné stíhanie, ak požiada ESD o vydanie predbežného

rozhodnutia.

Možnosť obrátiť sa na ESD má súd aj v neskorších štádiách trestného konania.

V zmysle § 283 ods. 1 súd obligatórne preruší trestné stíhanie, ak na hlavnom

pojednávaní zistí, že je tu okolnosť podľa vyššie zmienených § 241 ods. 3 TP alebo §

244 ods. 4 TP.

Obdobne preruší v zmysle § 318 ods. 1 TP trestné stíhanie aj odvolací súd, ak

vyjde najavo, že po vyhlásení napadnutého rozhodnutia došlo k skutočnostiam podľa

zmienených § 241 ods. 3 TP alebo § 244 ods. 4 TP.

Na záver treba dodať, že súdy majú pri rozhodnutí o položení predbežnej otázky

široké pole diskrecionárnej právomoci. Ani z komunitárneho práva ani z vnútroštátneho

procesného práva nevyplýva povinnosť súdu vyhovieť návrhu strán na požiadanie ESD

o vydanie predbežného rozhodnutia. Účastníci konania nemajú procesnú možnosť, ako

súd k tomu donútiť. Práve naopak – súd môže v zmysle čl. 234 ods. 2 ZES prejudiciálne

konanie iniciovať z vlastnej iniciatívy a dokonca aj proti vôli účastníkov konania.124

3.4.1.3 Prvá predbežná otázka zo Slovenskej republiky

V čase písania predkladanej práce bol známy prvý a pravdepodobne zatiaľ

jediný prípad, v ktorom slovenský súd využil svoju možnosť a požiadal Európsky súdny

dvor o vydanie predbežného rozhodnutia.125

V spore medzi navrhovateľom Františkom Kovaľským a odporcami Mestom

Prešov a Dopravným podnikom Mesta Prešov, a.s. Krajský súd v Prešove položil

Európskemu súdnemu dvoru tri predbežné otázky o interpretácii čl. 1 Protokolu

124 Porovnaj prípad Rheinmühlen. 166/73. 125 Pozri prípad Kovaľský. C-302/06.

52

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) vo

vzťahu k vnútroštátnemu právu.

Pred dokončením predkladanej práce ešte rozhodnutie ESD nebolo k dispozícii.

Položené predbežné otázky však vyvolávajú isté pochybnosti, keďže Európske

spoločenstvá nie sú zmluvnou stranou Dohovoru.126 ESD síce opakovane v odôvodnení

svojich rozhodnutí využil ustanovenia Dohovoru ako podporný argument, pokiaľ je nám

však známe, nikdy neinterpretoval samotné ustanovenia Dohovoru.

3.4.2 Obligatórne prejudiciálne konanie

Zmluva o ES upravuje aj situáciu, v ktorej je vnútroštátny súd povinný požiadať

ESD o vydanie predbežného rozhodnutia. V zmysle čl. 234 ods. 3 ZES, ak otázka

interpretácie komunitárneho práva vyvstane v priebehu konania na súde členského štátu,

proti ktorého rozhodnutiu nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný

prostriedok, je tento súd povinný predložiť túto otázku Európskemu súdnemu dvoru.

3.4.2.1 Súd poslednej inštancie

Pre určenie, ktorý súd zo sústavy všeobecných súdov v SR má povinnosť za

daných okolností iniciovať prejudiciálne konanie, je potrebné bližšie určiť pojem

opravný prostriedok. V podmienkach slovenského procesného práva sa odlišujú riadne

a mimoriadne opravné prostriedky.

ESD sa otázkou definície opravného prostriedku zaoberal v rozhodnutí

Lyckesog.127 Švédsky odvolací súd požiadal o upresnenie, či je v zmysle čl. 234 ods. 3

ZES súdom poslednej inštancie. Rozhodnutia odvolacieho súdu môžu byť podľa

švédskych procesných predpisov preskúmané najvyšším súdom, ak opravný prostriedok

podá generálny prokurátor alebo najvyšší súd vyhlási opravný prostriedok za prípustný.

Musí ísť o otázku zásadného významu pre aplikáciu práva alebo o osobitné dôvody

(napríklad vada konania, hrubá nedbanlivosť alebo iné vážne pochybenie sudcu). ESD

rozhodol, že opísaný opravný prostriedok je opravným prostriedkom v zmysle čl. 234

ods. 3 ZES a preto odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie.

Opis uvedeného opravného prostriedku švédskeho procesného práva naznačuje,

že podľa procesných predpisov v SR by bol ekvivalentný mimoriadnym opravným

prostriedkom (dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP alebo mimoriadne dovolanie podľa §

126 Pre diskusiu o možnosti Európskych spoločenstiev pristúpiť k Dohovoru pozri stanovisko ESD 2/94. 127 Prípad Lyckesog. C-99/00.

53

243e a nasl. OSP). Táto interpretácia by naznačovala, že v slovenských pomeroch bude

súdom poslednej inštancie a teda súdom povinným iniciovať prejudiciálne konanie

Najvyšší súd Slovenskej republiky.128

Druhý súd poslednej inštancie v zmysle čl. 234 ods. 3 ZES je v SR ústavný súd.

V prípade ústavného súdu nepochybne ide o súd v zmysle čl. 234 ods. 2 ZES a keďže

proti rozhodnutiu ústavného súdu nie sú opravné prostriedky, ide aj o súd poslednej

inštancie v zmysle čl. 234 ods. 3 ZES. Ak teda v rámci konania na ústavnom súde

vyvstane otázka interpretácie komunitárneho práva, ústavný súd je povinný požiadať

ESD o vydanie predbežného rozhodnutia.

Takúto interpretáciu uznali aj ústavné súdy viacerých členských štátov –

napríklad nemecký Spolkový ústavný súd (Bundesverfassungsgericht), rakúsky

Spolkový ústavný súdny dvor (Bundesverfassungsgerichtshof) alebo belgický Cour

d’Arbitrage.129

3.4.2.2 Porušenie povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie

Na záver treba uviesť, že porušenie povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie

môže mať ďalekosiahle následky. Súdy členských štátov sú orgánmi členských štátov

a preto je porušenie ich povinností ekvivalentné porušeniu povinností zo strany

členského štátu.

V prvom rade takéto porušenie povinností vyplývajúcich z komunitárneho práva

zakladá zodpovednosť za škodu130 spôsobenú fyzickej alebo právnickej osobe.

Porušenie povinností tiež otvára možnosť, že Komisia bude iniciovať konanie pred

Európskym súdnym dvorom v zmysle čl. 226 ZES.

Niektorí autori dokonca tvrdia, že porušenie povinnosti iniciovať prejudiciálne

konanie môže konštituovať porušenie práva na zákonného sudcu.131

128 Porovnaj VÁVROVÁ, V. Kapitoly európskeho práva. 2003. 129 BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M., GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu,

2005. s. 72. 130 Porovnaj napríklad prípad Köbler. C-224/01. 131 BOBEK, M., KOMÁREK, J., PASSER, J.M., GILLIS, M. Předběžná otázka v komunitárním právu,

2005. s. 232.

54

3.5 Zhrnutie Slovenská republika v zmysle Aktu o pristúpení prebrala celý komunitárny

právny poriadok vrátane zásady prednosti.

Z hľadiska komunitárneho práva teda v Slovenskej republike platia všetky

aspekty zásady prednosti načrtnuté v kapitole 1. Komunitárne právo je podľa judikatúry

Európskeho súdneho dvora nadradené zákonom aj ústave. Slovenské súdy sú povinné

prednostne aplikovať komunitárne právo. Sú povinné aplikovať komunitárne normy ex

offo a v prípade potreby prijať dočasné opatrenie, ktoré procesný predpis nepozná.

Prednosť komunitárneho práva platí aj pre individuálne správne akty.

Pri pohľade na druhú dimenziu vzťahu medzi komunitárnym právom a právom

Slovenskej republiky možno konštatovať, že právny poriadok SR sa v mnohých

oblastiach adaptoval na požiadavky komunitárneho práva.

V ústave je zakotvená prednosť primárneho aj sekundárneho práva pred

zákonmi a povinnosť súdov komunitárne právo aplikovať. Ústava nenadraďuje

komunitárne právo nad samotnú ústavu. To síce nezodpovedá judikatúre Európskeho

súdneho dvora, ale táto úprava je podobná ústavným úpravám mnohých iných

členských štátov. Nepredpokladáme, že táto úprava by mala spôsobovať problémy

v aplikačnej praxi.

V súvislosti so vstupom do EÚ a doktrínou prednosti komunitárneho práva došlo

aj k implicitnému presunu právomocí medzi zákonodarným zborom a vrcholným

orgánom výkonnej moci. Kompetencie NR SR v oblastiach, v ktorých došlo k presunu

výkonu práv na ES a EÚ sú pozastavené a NR SR nesmie prijať zákon, ktorý by bol

v rozpore s platnou komunitárnou legislatívou. Na druhej strane došlo k posilneniu

výkonnej zložky moci, keďže vláda sa zúčastňuje na tvorbe komunitárnych predpisov,

ktoré sú nadradené zákonom NR SR.

Tento implicitný presun bol čiastočne korigovaný ústavným zákonom

o spolupráci NR SR a vlády v záležitostiach EÚ. Vláda je povinná parlamentu

predkladať návrhy právnych aktov a až na výnimky je viazaná stanoviskom NR SR

k týmto návrhom.

V oblasti aplikácie práva zákonodarca upravil niektoré povinnosti súdov, ktoré

vyplývajú z komunitárneho práva, aj vo vnútroštátnych procesných predpisoch. Zásada

iura novit curia sa pre súdy v civilnom konaní týka aj komunitárnych a úniových

predpisov.

55

Slovenské súdy majú v zmysle Zmluvy o ES možnosť iniciovať prejudiciálne

konanie pred Európskym súdnym dvorom. Táto možnosť je taktiež upravená vo

vnútroštátnych procesných kódexoch. Súdy poslednej inštancie majú za daných

okolností dokonca povinnosť iniciovať prejudiciálne konanie. Možno predpokladať, že

v zmysle komunitárnej definície ide v Slovenskej republike o Najvyšší súd SR

a Ústavný súd SR. Porušenie tejto povinnosti by mohlo konštituovať zodpovednosť SR

za spôsobenú škodu.

Ústavný súd doposiaľ nesformuloval svoju doktrínu vo veci prenosu výkonu

práv a prednosti komunitárneho práva, tak ako ústavné súdy mnohých starších

členských štátov a ústavné súdy niektorých nových členských štátov. Vzhľadom na

prijatie vyššie spomenutej sťažnosti na ďalšie konanie, však možno sformulovanie tejto

doktríny v nadchádzajúcom čase očakávať.

56

4 Záver V predkladanej práce sme sa venovali prednosti komunitárneho práva z pohľadu

Európskeho súdneho dvora, z pohľadu niektorých členských štátov Európskej únie

a z pohľadu Slovenskej republiky.

Z hľadiska Európskeho súdneho dvora možno konštatovať, že zásada prednosti

komunitárneho práva je deklarovaným princípom, ktorý už v rozhodnutiach nie je

potrebné bližšie odôvodňovať. Bez zmeny zmluvného základu Európskej únie je podľa

nášho názoru vylúčené, aby bola táto zásada rozšírená aj na druhý a tretí pilier.

Európsky súdny dvor zásadu prednosti formuloval bezpodmienečne a absolútne

– teda vrátane prednosti komunitárneho práva pred ústavami členských štátov. Napriek

tomu, že členské štáty túto doktrínu v jej absolútnej podobe zväčša odmietli, našiel sa

modus vivendi, ktorý v aplikačnej praxi nespôsobuje väčšie problémy. Členské štáty EÚ

zväčša v ústavách alebo ústavných doktrínach priznali komunitárnemu právu prednosť

pred zákonmi, a to buď na základe všeobecných recepčných noriem o medzinárodnom

práve, alebo na základe recepčných noriem špeciálne o komunitárnom práve. Zdrojom

platnosti komunitárneho práva na území členských štátov je však z ich pohľadu zväčša

ústava, nie komunitárne právo per se.

Teoretické riešenie potenciálneho konfliktu medzi komunitárnym

a vnútroštátnym právom však podľa nášho názoru nespôsobuje závažné problémy

v aplikačnej praxi. Komunitárne právo stojí na rovnakých zásadách ako právne

poriadky členských štátov a neriešiteľná kolízia medzi ústavou jedného z členských

štátov a predpismi komunitárneho práva nie je podľa nášho názoru príliš

pravdepodobná.

Ústava Slovenskej republiky priznáva komunitárnemu právu prednosť pred

zákonmi. Slovenské súdy sú nielen v zmysle judikatúry ESD, ale aj v zmysle ústavy

povinné aplikovať komunitárne právo. Členstvo SR v EÚ je zatiaľ príliš krátke, aby

bolo možné vyčerpávajúco odpovedať na otázku aplikácie komunitárneho práva

slovenskými súdmi. Ústavný rámec však podľa nášho názoru zabezpečuje podmienky,

v ktorých by pri aplikácii nemalo dochádzať k väčším problémom. Ťažkosti môžu

podľa nášho názoru vzniknúť pri aplikácii komunitárneho práva na základe zásady iura

novit curia. V tomto prípade však problémom môže byť skôr neznalosť komunitárneho

práva, než odmietnutie zásady prednosti.

57

Nemožno vylúčiť, že v budúcnosti dôjde v aplikačnej praxi ku konfliktu medzi

komunitárnym právom a ústavou. Z judikatúry ESD vyplýva, že prednostne by sa malo

aplikovať komunitárne právo, Ústava SR naznačuje, že komunitárne právo nepožíva

prednosť pred samotnou ústavou. Uvedená situácia by predstavovala výzvu pre Ústavný

súd SR, ktorý by mal v Slovenskej republike pravdepodobne posledné slovo. Ako však

ukazuje príklad nemeckého Spolkového ústavného súdu, je možné odmietnuť absolútnu

zásadu prednosti a zároveň neohroziť jednotnú aplikačnú prax komunitárnych

predpisov.

58

Zoznam použitej literatúry

Monografie

Európska únia v kontexte s právnym systémom Slovenskej republiky (Medzinárodná

vedecká konferencia, Topoľčianky október 2004). Bratislava: Nadácia profesora

Karola Planka, 2005. 230 s.

Ústavnoprávne aspekty vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (Medzinárodné

vedecké sympózium). Bratislava: VO PF UK, 2004. 114 s.

BLAHOŽ, Josef, KLÍMA, Karel, SKÁLA, Josef a kol. Ústavní právo Evropské Unie.

Aleš Čeněk: Dobrá voda 2003. 939 s.

BOBEK, Michal. Porušení povinnosti zahájiť řízení o předběžné otázce podle článku

234 (3) SES. Praha: C.H.Beck, 2004. 197 s.

BOBEK, Michal, KOMÁREK, Ján, PASSER, Jan M., GILLIS, Mark, Předběžná otázka

v komunitárním právu, Praha: Linde Praha, a.s., 2005. 517 s.

CRAIG, Paul, DE BÚRCA, Gráinne. EU Law. Oxford: Oxford University Press, 2003.

1239 s.

DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky Komentár. Bratislava: Heuréka 2001.

307 s.

DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky Komentár. Bratislava: Heuréka 2004.

811 s.

KÁLESNÁ, Katarína. Právo Európskych spoločenstiev II. Bratislava: VO PF UK, 1992.

113 s.

KLUČKA Ján, MAZÁK Ján, a kol. Základy európskeho práva. Bratislava: Iura Edition,

2004. 536 s.

KRÁL, Richard, Zásady aplikace komunitárního práva národními soudy. Praha:

C.H.Beck, 2003. 101 s.

KRESÁK, Peter. Porovnávacie štátne právo. Bratislava: VO PF UK,1992. 453 s.

MRÁZ, Stanislav, POREDOŠ, František, VRŠANSKÝ, Peter. Medzinárodné verejné

právo. Bratislava: VO PF UK, 2003. 379 s.

59

PÍTROVÁ, Lenka, POMAHAČ, Richard. Průvodce judikaturou Evropského soudního

dvora 1. díl. Praha: Linde Praha, a.s, 2000. 359 s.

POSLUCH, Marián, CIBULKA, Ľubor. Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava:

Heuréka, 2006. 335 s.

PRUSÁK, Jozef. Teória práva. Bratislava: VO PF UK, 2001. 331 s.

SIMON, Denys. Komunitární právní řád. Praha: ASPI, 2005. 818 s.

STRÁŽNICKÁ, Viera. Základy práva Európskej únie I. Bratislava: Juga, 2003. 167 s.

VĚRNÝ, Arsèn, DAUSES, Manfred. Evropské právo se zaměřením na rozhodovací

praxi Evropského soudního dvora. Praha: Ústav medzinárodních vztahů, 1998.

447 s.

Odborné články

BOBEK, Michal. Myšlenka supremace – bakalářská práce. Univerzita Karlova v Praze,

Fakulta sociálních věd. 2001. 62 s.

COLOTKA, Peter. Systém prameňov európskeho práva. Právny obzor, 87, 2004, č. 2, s.

136 – 139.

COLOTKA, Peter. Ľudskoprávne aspekty Zmluvy o ústave pre Európu. Aktuálne

otázky tvorby práva v Slovenskej republike a Českej republike. Bratislava: SAP,

2005. s. 26.

ČORBA, Juraj. Ad: „ K publicite prameňov komunitárneho práva“. Justičná revue, 64,

2005, č. 5. s. 678 – 680.

ČORBA, Juraj, KLUČKA, Ján, PROCHÁZKA, Radoslav, VÁVROVÁ, Veronika.

Uplatňovanie európskeho práva na Slovensku. Európske právo na Slovensku.

Bratislava: Nadácia Kalligram, 2002. s. 215 – 304.

EVERLING, Ulrich. 'Will Europe Slip on Bananas? The Bananas Judgment of the

Court of Justice and National Courts'. Common Market Law Review, 33, 1996.

s. 401 – 415.

HAŤAPKA, Miloš. Ešte raz k publicite prameňov komunitárneho práva a k autenticite

ich jazykového znenia. Justičná revue, 64, 2005, č. 5. s. 681 – 690.

60

KLUČKA, Ján. Charakteristika právnej úpravy a konania pred Súdnym dvorom ES.

Bulletin slovenskej advokácie, č. 8/2005. s. 25 – 30.

KÜHN, Zdeněk. The Application of European Law in the New Member States: Several

(Early) Predictions. German Law Journal, č. 3/2005. s. 563 – 582.

MANCINI, Giuseppe, Frederico. The Making of a Constitution for Europe. Common

Market Law Review, 26, 1989. s. 595 – 614.

MARTON, Imrich. Tvorba práva po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie.

Justičná revue, 56, 2004, č. 2, s. 230 – 252.

PROCHÁZKA, Radoslav. K publicite prameňov komunitárneho práva. Justičná revue,

56, 2004, č. 8-9. s. 856-866.

SANDER, Gerald. Das Verhältnis des Europäischen Gerichtshofes zu den nationalen

Verfassungsgerichten, insbesondere dem Bundesverfassungsgericht. Luboš

Tichý (ed.): Europeizace Národnich Právnich Rádu, Praha: Univerzita Karlova v

Praze, 2000. s. 99 – 125.

SOMOROVÁ, Ľudmila. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a ústavné

zmeny. Právny obzor, 87, 2004, č. 2, s. 140 – 149.

STRÁŽNICKÁ, Viera. Žaloby pred súdnymi orgánmi Európskej únie. Bulletin

slovenskej advokácie, č. 6/2004. s. 66 – 80.

ŠENKOVIČ, Martin. Pristúpenie Nemecka k Zmluve o Európskej únii a Maastrichtské

rozhodnutie Spolkového ústavného súdu. Justičná revue, 57, 2005, č. 1, s. 104 –

113.

VALKO, Ernest, TOMLAINOVÁ, Andrea. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Justičná Revue, 56, 2004, č. 5, s.

562 – 584.

VÁVROVÁ, Veronika. Kapitoly európskeho práva, Kapitola D, Prejudiciálne konanie

(pokračovanie). Bulletin slovenskej advokácie, č. 1/2003. s. 67 – 70.

VÁVROVÁ, Veronika. Kapitoly európskeho práva, Kapitola E, Procesné princípy

v komunitárnom práve. Bulletin slovenskej advokácie, č. 2/2003. s. 97 – 102.

VÁVROVÁ, Veronika. Kapitoly európskeho práva, Kapitola F, Predbežné opatrenia, 1.

časť. Bulletin slovenskej advokácie, č. 3/2003. s. 74 – 79.

61

VÁVROVÁ, Veronika. Kapitoly európskeho práva, Kapitola F, Predbežné opatrenia, 2.

časť. Bulletin slovenskej advokácie, č. 4/2003. s. 23 – 27.

VÁVROVÁ, Veronika. Kapitoly európskeho práva, Kapitola I, Záver. Bulletin

slovenskej advokácie, č. 3/2004. s. 38 – 42.

VETRÁK, Milan. Aproximačné nariadenia vlády Slovenskej republiky. Právny obzor,

86, 2003, č. 5, s. 435 – 455.

WEILER, Joseph, H.H. The judicial Après Nice. CRAIG, P., DE BÚRCA, G. EU Law.

Oxford: Oxford University Press, 2003. s. 93.

WITTE de, Bruno. Direct Effect, Supremacy and the Nature of the Legal Order.

CRAIG, P., DE BÚRCA, G. The Evolution of EU Law, Oxford. Oxford

University Press, 1999.

Zoznam použitých súdnych rozhodnutí

Rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

(http://curia.europa.eu/)

Rozsudok Súdneho dvora z 5. feburára 1963 vo veci 26/62 NV Algemene Transport- en

Expeditie Onderneming van Gend & Loos v. Netherlands Inland Revenue

Administration.

Rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1964 vo veci 6/64 Flaminio Costa v. ENEL

Rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 1969 vo veci 29/69 Erich Stauder v. Stadt

Ulm - Sozialamt.

Rozsudok Súdneho dvora z 6. októbra 1970 vo veci 9/70 Franz Grad v Finanzamt

Traunstein.

Rozsudok Súdneho dvora z 17. decembra 1970 vo veci 11/70 Internationale

Handelsgesellschaft mbH v Einfuhr- und Vorratsstelle für Getreide und

Futtermittel.

Rozsudok Súdneho dvora z 14. decembra 1971 vo veci 43/71 Politi s.a.s. v Ministry for

Finance of the Italian Republic.

62

Rozsudok Súdneho dvora z 14. mája 1974 vo veci 4/73 J. Nold, Kohlen- und

Baustoffgroßhandlung v. Commission of the European Communities.

Rozsudok Súdneho dvora z 7. februára 1973 vo veci 39/72 Komisia Európskych

spoločenstiev v. Talianska republika.

Rozsudok Súdneho dvora z 16. januára 1974 vo veci 166/73 Rheinmühlen-Düsseldorf v

Einfuhr- und Vorratsstelle für Getreide und Futtermittel.

Rozsudok Súdneho dvora zo 4. decembra 1974 vo veci 41/74 Yvonne Van Duyn v.

Home Office.

Rozsudok Súdneho dvora z 8. apríla 1976 vo veci 43/75 Gabrielle Defrenne v. Société

Anonyme Belge de Navigation Aerienne Sabena.

Rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 1976 vo veci 35/76 Simmenthal SpA v.

Ministero.

Rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 1978 vo veci 106/77 Amministrazione delle

Finanze dello Stato v. Simmenthal, SpA.

Rozsudok Súdneho dvora z 13. decembra 1979 vo veci 44/79 Liselotte Hauer v. Land

Rheinland-Pfalz.

Rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1984 vo veci 63/83 Regina v. Kent Kirk.

Rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1987 vo veci 314/85 Foto-Frost v.

Hauptzollamt.

Rozsudok Súdneho dvora z 19. júna 1990 vo veci C-213/89 The Queen v. Secretary of

State for Transport, ex parte: Factortame Ltd and others.

Rozsudok Súdneho dvora z 19. novembra 1991 v spojených veciach C-6/90 a C-9/90

Andrea Francovich v. Talianska republika a Danila Bonifaci a i. V. Talianska

republika.

Rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999 vo veci C-235/92 Montecatini SpA v.

Commission of the European Communities.

Rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1994 vo veci C-280/93 Spolková republika

Nemecko v. Rada Európskej únie.

Rozsudok Súdneho dvora z 14. decembra 1995 v spojených veciach C-430/93 a C-

431/93 Jeroen van Schijndel and Johannes Nicolaas Cornelis van Veen v

Stichting Pensioenfonds voor Fysiotherapeuten.

63

Rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 1995 vo veci C-415/93 Royal club liégeois

SA v Jean-Marc Bosman and others and Union des associations européennes de

football (UEFA) v Jean-Marc Bosman.

Stanovisko Súdneho dvora 2/94 k pristúpeniu Európskych spoločenstiev k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Súdneho dvora z 19. októbra 1995 vo veci C-111/94 Job Centre Coop. ARL.

Rozsudok Súdneho dvora z 7. marca 1996 vo veci C-192/94 El Corte Inglés SA v

Cristina Blázquez Rivero.

Rozsudok Súdneho dvora z 24. októbra 1996 vo veci C-72/95 Aannemersbedrijf P.K.

Kraaijeveld BV e.a. v Gedeputeerde Staten van Zuid-Holland.

Rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1998 vo veci C-122/95 Spolková republika

Nemecko v. Rada Európskej únie.

Rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1998 v spojených veciach C-364/95 a C-365/95

T. Port GmbH & Co. V. Hauptzollamt Hamburg-Jonas.

Rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1998 v spojených veciach C-10/97 až C-22/97

Ministero delle Finanze v. IN.CO.GE.'90 Srl (C-10/97), Idelgard Srl (C-11/97),

Iris'90 Srl (C-12/97), Camed Srl (C-13/97), Pomezia Progetti Appalti Srl (PPA)

(C-14/97), Edilcam Srl (C-15/97), A. Cecchini & C. Srl (C-16/97), EMO Srl (C-

17/97), Emoda Srl (C-18/97), Sappesi Srl (C-19/97), Ing. Luigi Martini Srl (C-

20/97), Giacomo Srl (C-21/97), Mafar Srl (C-22/97).

Rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 1999 vo veci C-224/97 Erich Ciola v. Land

Vorarlberg.

Rozhodnutie (ORDER) Súdneho dvora z 10. júla 2001 vo veci C-86/00 HSB-Wohnbau

GmbH.

Rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2001 vo veci C-118/00 Gervais Larsy v. Institut

national d'assurances sociales pour travailleurs indépendants (Inasti).

Rozsudok Súdneho dvora z 30. septembra 2003 vo veci C-224/01 Gerhard Köbler v.

Republik Österreich.

64

Žiadosť Krajského súdu v Prešove o vydanie predbežného rozhodnutia zo 7. júla 2006

vo veci C-302/06 František Kovaľský v. Mesto Prešov a Dopravný podnik

Mesta Prešov as.

Rozhodnutia Spolkového ústavného súdu

(http://www.bundesverfassungsgericht.de/)

BVerfGE 37, 271 - Solange I, Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 29. mája 1974.

BVerfGE 52, 187 - 'Vielleicht'-Beschluß, Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 25.

júla 1979.

BVerfGE 73, 339 - Solange II, Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 22. októbra

1986.

BVerfGE 89, 155 – Maastricht, Bundesverfassungsgericht Rozsudok z 12. októbra

1993.

BVerfGE 102, 147 – Bananenmarktordnung, Bundesverfassungsgericht Uznesenie z 7.

júna 2000.