Upload
trankiet
View
233
Download
2
Embed Size (px)
Citation preview
Súčasné témy v kultúrnej teórii a praxi
Zuzana Slušná – Svetlana Chomová
2015
Univerzita Komenského v Bratislave
Publikácia je výsledkom riešenia grantovej výskumnej úlohy KEGA Zručnosti pre
sféru kultúry 115UK-4/2013
© PhDr. Zuzana Slušná, PhD., PhDr. Svetlana Chomová, PhD. 2015
Toto dielo ani jednu jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu autorky.
Recenzenti:
doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD.
Doc. PhDr. Ľudmila Čábyová, PhD.
Doc. PhDr. Hana Pravdová, PhD.
ISBN 978-80-223-4036-6
Obsah
Úvod
I. Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo ako „horúca“ téma Zuzana Slušná
1 Kontinuita kultúry
1.1 Mechanizmy, umožňujúce kontinuity kultúry
1.1.1 Pamätanie a spomínanie
1.1.2 Tradovanie, opakovanie a ritualizácia
1.1.3 Symbolické konanie, rozprávanie a interpretovanie
Zhrnutie
2 Tradícia v kontexte globalizačných a glokalizačných procesov
2.1 „Minulé“ ako súčasť živej a žitej kultúry
2.2 Používanie pojmu tradícia v spoločenských vedách
2.3 Funkcie kultúrnej tradície v post-tradičnej spoločnosti
2.3.1 Tradícia je sociálnym faktom
2.3.2 Tradícia je atraktivitou
2.3.3 Tradícia je súčasťou živej kultúry
2.3.4 Tradície môžeme zámerne vytvárať
2.4 Hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo
Zhrnutie
II. Kultúrny turizmus a kultúrna prax Svetlana Chomová
3 Kultúra vs. turizmus
3.1 Kultúra
3.2 Kreatívny priemysel
3.3 Cestovný ruch, turizmus
3.4 Kultúrny turizmus
3.5 Medzinárodná charta o kultúrnom turizme
Zhrnutie
4 Kultúrny turizmus – jeho obsah a aktivity
4.1 Turizmus z hľadiska obsahu
4.2 Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu
Zhrnutie
5 Manažovanie kultúrneho turizmu
5.1 Kultúrny turizmus ako služba
5.2 Samospráva
5.3 Úlohy kultúrnych pracovníkov – manažérov
5.4 Úlohy kultúrnych pracovníkov – lídrov
5.5 Úlohy kultúrnych pracovníkov – animátorov
5.6 Úlohy dobrovoľníkov/aktivistov
Zhrnutie
6 Príprava a realizácia aktivít v oblasti kultúrneho turizmu
6.1 Animácia v oblasti kultúrneho turizmu
6.2 Príprava a realizácia kultúrnych aktivít
6.2.1 Plánovanie kultúrnej aktivity – prípravné fázy
6.2.2 Realizácia kultúrnej aktivity
6.2.3 Ukončenie a zhodnotenie kultúrnej aktivity
Zhrnutie
Záver
Literatúra
Prílohy
Návrh na realizáciu kultúrnej aktivity
Úvod
Predložená učebnica sa sústreďuje na dva vzájomne súvisiace aktuálne tematické okruhy: na
problematiku kultúrneho dedičstva a kultúrnej tradície a na aktuálne stratégie ich
„ekonomickej“ a hospodárskej využiteľnosti v intenciách kultúrneho a kreatívneho priemyslu.
So zmenou úlohy národných štátov sa do popredia dostali regióny a sídla (mestá a obce),
nielen ako geograficky ohraničené územné celky, ale najmä ako konkrétne kultúrne a
sociálne jednotky, aktívne vstupujúce do procesov lokálneho a regionálneho rozvoja.
Posledné desaťročia poznamenalo aj nové nazeranie na proces udržateľného rozvoja a nové
vnímanie konceptu kultúry. Jedným z kľúčových, tzv. mäkkých faktorov regionálneho
rozvoja, sa stal kultúrny a sociálny potenciál spoločenstva. Predstavuje neoceniteľný kapitál a
jedinečné bohatstvo lokality a jeho obyvateľov. Môže byť rozvíjaný a kultivovaný, ale môže
aj zaniknúť. Ovplyvňujú ho podnikateľské prostredie a ústretovosť orgánov verejnej správy,
ale aj úroveň využitia jedinečnosti a neopakovateľnosti miesta (genius loci), potenciál jeho
obyvateľov a ich verejne prejavovaná spokojnosť.
V metodických odporúčaniach zameraných na projekty regionálneho rozvoja sa zdôrazňuje
potreba dynamizovať a mobilizovať aktérov a jednotlivé subjekty na úrovní obcí a miest
(obyvateľov, firmy, samosprávy aj predstaviteľov štátnej správy), ktorí sú v konečnom
dôsledku skutočnými realizátormi zmien.
Prienik konzumných vzorcov, ľahostajnosť občanov voči verejnému dianiu a procesy, ktoré
odborníci vnímajú ako druhú vlnu individualizácie, zásadným spôsobom ovplyvňujú kultúrny
a sociálny život európskych miest a regiónov. Súčasná, „blahobytná spoločnosť“ produkuje
výrazne viac ako potrebuje: spotreba nie je len motorom hospodárstva a ekonomiky, ale v
mnohých prípadoch akoby zmyslom existencie na konzum orientovaných jednotlivcov.
Konzument sa riadi primárne heslom módnosti a podlieha diktátu zmeny. To, čo sa rýchlo a
dynamicky neobmieňa, považuje za zastarané a podozrivé: postoj mnohých sa voči „dedičstvu
minulosti“ sa zásadným spôsobom zmenil. Čoraz menej ľudí si uvedomuje dôležitosť a
nevyhnutnosť tradovania, odovzdávania kultúry medzi za sebou idúcimi generáciami. Snahy
ochraňovať kultúrne dedičstvo a zachovávať ho pre ďalšie generácie sú často vnímané ako
zbytočná, neraz dokonca až príliš nákladná nenávratná investícia.
Prvky z minulosti sú dôležitým parametrom jedinečnosti, bohatstva a pestrosti európskeho
kultúrneho priestoru. Pluralita kultúrnych a sociálnych foriem predstavuje jedno z najväčších
bohatstiev Európy. Vplyvom globalizácie sa ale pôvodné dominantné kultúrne prvky, ktoré
umožňovali rozlišovať jednotlivé oblasti a regióny na úrovni kontinentu, ale aj v rámci
národných štátov, strácajú a prejavy odlišnosti sa stierajú. Tradičná ľudová architektúra
neslúžila ako inšpiračný vzor pre novú bytovú výstavbu, historické jadrá miest prestali byť
vizuálnou dominantou, pretože ich vizuálny účinok vytlačili postmodernými vertikály vo
forme presklených výškových dominánt. Z mnohých prímestských dedín sa stali suburbiá a
dnes fungujú ako nové typy nocľahární a víkendových azylových hradov. Pluralita kultúrnych
foriem a bohatstvo lokálnych kultúrnych tradícií pritom patrí medzi najvýznamnejšie formy
kultúrneho kapitálu nášho národného štátu. Slovenský vidiek je vnútorne členitý, rozmanitý a
kultúrne aj sociálne pluralitný. Veľké obce sa spôsobom života svojich obyvateľov odlišujú
od malých, suburbiá od rozptýlených osídlení, obce v blízkosti významných dopravných
koridorov od koncových dedín. Obyvatelia miest a vidieka nie sú homogénnou beztvarou
(akoby anonymnou) masou občanov, ale predstavujú konkretizovateľné segmenty a pre
mnohých aktérov a realizátorov kultúrnych a sociálnych podujatí majú nielen konkrétnu tvár,
ale aj jasne formulované potreby a požiadavky.
Kultúrny a sociálny život obohacuje a oživuje spoločenstvo, ak existujú priaznivé podmienky
na udržanie a kreatívne rozvíjanie jedinečných a výnimočných miestnych kultúrnych tradícií a
miestneho kultúrneho dedičstva. S udržateľnosťou a ďalším rozvojom kultúrnej tradície
a kultúrneho dedičstva súvisí upevňovanie vedomia, že bohatstvo kultúrnych tradícií a prvky
kultúrneho dedičstva je potrebné zachovať pre ďalšie generácie nie ako múzejné exponáty, ale
ako živé kultúrne prvky. Bohatstvom a atraktivitou nie sú zakonzervované a vystavené
artefakty, ale živá kultúra, v rámci ktorej má kultúrny odkaz predkov svoje miesto. V živej
kultúre môže byť odkaz predkov kontinuálne odovzdávaný ďalej, ale aj odmietnutý,
ironizovaný ba dokonca aj „resuscitovaný“. V duchu nového prístupu ku kultúre, v rámci
ktorého už nie je len oblasťou, vyžadujúcu investície, ale novým hospodárskym segmentom
(kultúrny a kreatívny priemysel), aktuálne dokumenty, metodiky a odporúčania Európskej
komisie zdôrazňujú, že je potrebné metodicky a cielene využívať všetky funkcie kultúry tak,
aby z nich v prvom rade profitovalo miestne spoločenstvo a následne aj celá spoločnosť.
Zhodnocovanie potenciálu kultúry cez jej komodizáciu je procesom, ktorý môže priniesť
nielen mnohé benefity, ale vždy v sebe aj obsahuje hrozby a riziká. Z perspektívy kulturológie
je možné samotnú „kreatívnu ekonomiku“ vnímať ako tendenciu diskurzívne neutralizovať
viditeľné prejavy „ekonomizácie“ a komodizácie vo sférach, ako sú tvorba, výroba, vydávanie
a distribúcia umenia, obchodovanie s umením, ochrana kultúrneho dedičstva, kultivácia a
vzdelávanie, riadenie a regulácia ľudských spoločenstiev.
Predpokladom, že v kultúre nezvíťazí trend ekonomizácie a komodizácie, je kritické a tvorivé
využívanie funkčných nástrojov, aktivít a stratégií, umožňujúcich viditeľné zlepšovanie
sociálneho a kultúrneho života, vrátane participácie kultúrnych inštitúcií na zvyšovaní
atraktivity a príťažlivosti lokality pre kultúrny turizmus.
Predložená publikácia ponúka teoretické východiská a naznačuje možnosti ich aplikácie
smerom do praxe, s dôrazom na kultiváciu postojov obyvateľstva k odkazu minulosti a
predkov. V centre pozornosti sú fenomény kultúrnej tradície, hmotného a nehmotného
kultúrneho dedičstva a najmä metodické odporúčania a návrhy smerujúce k ich využívaniu
tak, aby sa z nich nestala vyprázdnená komodita a turistická atrakcia, ale aby zostali aj
naďalej funkčnými prvkami miestnych kultúrnych a sociálnych systémov.
Adresátom učebnice sú všetci, ktorí si uvedomujú dôležitosť zachovania a kreatívneho
využívania kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva, a aktívne sa na nej podieľajú. Rovnako
je určená každému, kto sa chce dozvedieť aktuálne informácie o možnostiach kultúrneho
turizmu, alebo sa chce aktívne podieľať na rozvíjaní tejto sféry kultúrneho a kreatívneho
priemyslu. Kreatívne využívanie kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva je dnes
strategickým cieľom Európskej komisie aj jednotlivých členských štátov. Na dôležitosť
zachovávanie, ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva a na potrebu kontinuálneho rozvíjania
kultúrnej tradície upozorňuje aj národné koncepčné a strategické materiály Slovenskej
republiky. Ide o proces inštitucionalizovaný, ale mal by mať oporu v spontánnych
každodenných spontánnych aktivitách dobrovoľníkov. Predkladaná učebnica mapuje základné
teoretické východiská a naznačuje perspektívy ich možnej aplikácie v každodennom
pôsobnosti aktérov kultúrneho ale aj verejného života.
Zuzana Slušná – Svetlana Chomová
I. Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo ako „horúca“ téma
Zuzana Slušná
V súčasnosti sledujeme vzostup záujmu o minulosť a tradície. Adreas Huyssen považuje
vzostup záujmu o minulosť za dôkaz krízy konzumnej spoločnosti. Deštruktívna
modernizácia relativizovala také prvky, ktoré spoločenstvo vnímalo ako stabilné a isté, aj
preto zažíva záujem o minulosť svoju renesanciu. Okrem revitalizácie tradícií a kolektívnej
pamäte, ktoré sa nanovo stávajú opornými prvkami skupinových identít, rastie záujem
o poznanie dejín a histórie lokalít a regiónov, o pôvodné kultúrne tradície obyvateľov,
o zvyky a obyčaje. Slovenská republika je bohatá na kultúrne a prírodné dedičstvo. Cieľom
novej politiky voči kultúrnym javom minulosti nie je ich muzealizácia a konzervovanie, ale
aktívne a kreatívne využívanie.
Slovensko patrí medzi krajiny, v ktorých podľa prieskumu EÚ Eurostat „Spoločné priestory
pre všetkých“ žije väčšina obyvateľov v oblastiach nemetropolitného charakteru, v malých
mestečkách a na vidieku. Záujem o minulosť môže mať rôzne podoby, od preferovanie
vintage prvkov v odievaní, cez zapájanie sa do revitalizačných projektov zameraných na
obnovu miestneho kultúrneho dedičstva až po rôzne nostalgicky ukotvené voľnočasové
aktivity. Súčasťou „obratu k minulosti“ sú aj aktivity ochrany a obnovy kultúrneho dedičstva.
Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo sú v rámci nových tendencií v kultúrnej politike
oblasťami s vysokým hospodárskym potenciálom. Využívanie kultúry ako kapitalizovateľnej
komodity v sebe nesie aj viaceré riziká, najmä komercionalizáciu a komodizáciu minulosti
a tradície.
1 Kontinuita kultúry
Kultúra je medzi svojimi nositeľmi a používateľmi ukotvená cez postupy, praktiky
a mechanizmy, ktoré umožňujú jej postupné trvanie, kontinuitu. Kultúra nie je len živým
a dynamickým dianím „tu a teraz“, okrem prítomnosti majú kultúry svoju minulosť
a perspektívne aj svoju budúcnosť. Minulosť sa vzťahuje na realitu, ktorá je dokonaná, nedá
sa na nej už nič meniť. Prítomnosť je spojnicou medzi minulosťou a budúcnosťou: nakoľko sa
neustále mení, stáva sa minulosťou. Evokácia minulosti je dôležitá pre kultúrno-spoločenskú
dimenziu, vzťahuje sa k identite spoločenstva. Jeho členovia, ktorí spoločnú minulosť
prežívali, a ku ktorým sa rozprávanie o spoločných dejinách vzťahuje, získavajú
pripomínaním minulých udalostí spoločenstva pocity vzájomnej spolupatričnosti a súdržnosti.
Kultúra je dynamickým fenoménom, je systémom v pohybe, kontinuálne sa mení kvalitatívne
aj kvantitatívne.
Kultúrna dynamika označuje všetko, čo sa v kultúre deje: procesy, interakcie medzi
sociokultúrnymi systémami aj zmeny. Kultúrne prvky sa menia, vznikajú, zanikajú,
transformujú a rozvíjajú sa v čase a priestore.
Ak o kultúre uvažujeme ako o otvorenom systéme, zohľadňujeme tým nasledovné:
kultúra je v neustálej interakcii so svojím okolím, udržiava sa v stave dynamickej
rovnováhy,
biologický druh homo sapiens reaguje na zmeny životných podmienok tým, že neustále
vytvára nové kultúrne prvky a štruktúry,
vzťahy medzi jednotlivými konfiguráciami kultúrnych prvkov a podsystémov sú
dynamické, jednotlivé podsystémy sa môžu vzájomne prekrývať,
obsah prvkov kultúry nikdy nie je definitívny,
vplyvom vlastnej kultúrnej dynamiky je kultúra v neustálom pohybe, mení sa a vyvíja.
Do kultúry vnášajú dynamiku viaceré faktory:
kvalitatívne dotváranie kultúrnych prvkov, inovácie a vynálezy,
reštrukturalizácia kultúrnych prvkov a ich konfigurácií,
aktualizácia (centralizácia prvkov do kultúrneho jadra) aj deaktualizácia (periferizácia,
pasivizácia) kultúrnych prvkov,
kultúrne výpožičky, spojené s difúziou,
dynamické sociokultúrne procesy a zmeny,
napätie medzi tradičnými a inovačnými prvkami: staré a nové v jednej kultúre môže
koexistovať,
variantnosť kultúrnych javov: sledujeme striedanie kultúrnych javov a prvkov (diachrónne
hľadisko), konkurenčnosť vzájomne koexistujúcich kultúrnych javov a prvkov
(synchrónne hľadisko).
Mnohé kultúrne prvky vznikli ako odpoveď na jedinečné okolité podmienky, spoluurčujú
unikátny spôsob života spoločenstiev a kolektívov, predstavujú jeho bohatstvo, dedičstvo či
odkaz, ktorý je nenahraditeľným zdrojom informácií. Prítomnosť prvkov a prejavov
z minulosti v súčasnej živej kultúre nie je samozrejmosťou, ale výsledkom vedomého
ľudského konania, aktivít a praktík. Časť kultúrnych prvkov svoje pôvodné funkcie prestáva
plniť, objavujú sa nové prvky, či už ako výsledky prejavov ľudskej imaginácie a tvorivosti,
ako vynálezy či technologické inovácie, ako zlepšenia hospodárskych a výrobných procesov a
podobne.
V každom kultúrnom systéme je možné identifikovať dve základné dimenzie kultúrnych
prvkov, ktoré existujú paralelne vedľa seba a sú vo vzájomnom tvorivom dialógu:
Oblasť súčasnej kultúry: prvky, ktoré sú spojené s aktívnym bytím súčasných
kultúrnych aktérov, ktorí ich vnímajú ako súčasné, aktuálne.
Oblasť kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva: prvky a javy, ktoré vznikli
v minulosti, a súčasní kultúrni aktéri ich vnímajú ako odkaz a dedičstvo predchádzajúcich
generácií.
1.1 Mechanizmy, umožňujúce kontinuitu kultúry
Každá kultúra existuje v čase a priestore, vo svojom „tu a teraz“, v perspektíve smerom do
budúcnosti aj cez reflexiu toho, čo už sa udialo. Vytváranie väzieb medzi včerajškom
a dneškom prostredníctvom prítomnosti je podľa Jána Assmanna jednou z najdôležitejších
funkcií, ktorú v rámci každej kultúry zabezpečujú tzv. konektívne štruktúry.1
Konektívne štruktúry stmeľujú a spájajú ľudí tým, že ustanovujú „symbolické
univerzum“ (P. Berger – N. Luckmann), tvorené prvkami normatívnej aj naratívnej povahy.
Vydeľujú spoločnú oblasť skúseností, očakávaní a konania, ktoré spoločenstvu slúži ako
„orientačná základňa“ a zdroj dôvery. Konektívne štruktúry sú jedinečnými kultúrnymi
1 ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách starověku.
Praha: Prostor, 2001, s. 20n
médiami, ktoré spájajú vedomia jednotlivcov prostredníctvom komunikácie, pozostávajúcej
z každodenných opakovateľných kultúrnych a sociálnych aktivít, prostredníctvom ktorých je
jednotlivec vťahovaný do hodnotovej perspektívy kolektívu aj do hierarchie dôležitosti
jeho súčastí.2 Medzi konektívne štruktúry patria kultúrna pamäť, kolektívna identita,
tradovanie a tradícia.
Konektívne štruktúry majú dve kľúčové funkcie:
a) ustanovujú identitu a spolupatričnosť: spájajú a zväzujú ľudí v spoločenstve tak, aby
pociťovali svoju blízkosť;
b) ustanovujú spoločenskú a dejinnú spojitosť: sú základnou logickou líniou medzi
časovými rovinami tým, že spájajú včerajšok s dneškom do horizontu prítomnosti.
Pre vnútornú súdržnosť spoločenstiev majú osobitý význam súčasti kultúry, ktoré poskytujú
skúsenosti, spomienky, obrazy a príbehy o minulosti spoločenstva, určujúce jeho súčasnú
perspektívu smerom do budúcnosti. Jan Assman a mnohí ďalší teoretici upozorňujú, že
oddelenie minulosti od prítomnosti je kultúrnym procesom: minulosť ako takú si spoločenstvo
musí uvedomiť. Minulosť je kultúrnym výtvorom, nevzniká prirodzene. O minulosti musia
existovať svedectvá a musí byť jasne oddelená od prítomnosti.3
Vnútorne súdržné spoločenstvá, existujúce na báze spoločenstva, svoju minulosť ochraňujú
a strážia ako jednu z dôležitých súčastí vedomia vlastnej jedinečnosti (identity). Minulosť,
udržiavaná v pamäti a spomienkach kolektívu, nie je záznamom historického diania, je
špecifickou selekciou tak, aby bola v súlade s prítomnosťou. Pre sociálne spoločenstvo nie sú
dôležité faktické udalosti, ale spomínané dejiny, ktoré sú pripomienkou, oslavou, majú pre
kolektív normatívny aj formatívny význam.4
Konektívne štruktúry, medzi nimi najmä mýty, kultúrna pamäť a tradícia, plnia rôzne funkcie:
sú zdrojom informácií o „obraze sveta“ daného spoločenstva,
2 DOLNÍK, J.: Jazyk a kultúra. Slovenská reč. 74, 2009, č. 5, s.259
3 ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách starověku.
Praha: Prostor, 2001, s. 19-46 4 ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách starověku.
Praha: Prostor, 2001, s. 50
umožňujú orientáciu vo svete,
objasňujú vzťahy medzi kultúrnym, sociálnym a prírodným prostredím,
zdôvodňujú hodnoty, morálku a právo,
sú spájajúcim článkom medzi generáciami.
Konektívne štruktúry patria medzi základné samoregulačné mechanizmy kultúry. Kultúra nie
je náhodným a nezámerným zoskupením prvkov, ale vnútorne integrovaným
a štruktúrovaným systémom. Jeho časti sú navzájom previazané a spojené. Kultúra neexistuje
bez svojich nositeľov, je neoddeliteľnou súčasťou sociokultúrnych systémov. Každý človek je
súčasťou sociálneho aj kultúrneho systému, kultúrnosť je dôležitou dimenziou ľudskej
osobnosti.
Zuzana Lehmannová vníma sociokultúrne systémy ako jedinečné útvary, ktoré nie sú
nemenné, uzatvorené a izolované „ostrovy“.5 Každý sociokultúrny systém sa vyvíja v dialógu
a interakciách s ostatnými, najmä susednými systémami. Prvky sociokultúrnych systémov sa
medzi sebou nachádzajú v rôznych vzťahoch a väzbách. Niektoré konfigurácie prvkov môžu
ako samostatné podsystémy plniť špecifické funkcie, môžu mať osobitý význam pri vývoji
a fungovaní sociálnych systémov, prípadne môžu vykazovať rôzne integračné tendencie.
Najvyššiu mieru integrácie je možné identifikovať medzi prvkami predstavujúcimi hodnotovú
paradigmu každej kultúry. Podľa Z. Lehmannovej hodnotová paradigma predstavuje
stabilný základ, okolo ktorého sa ustanovujú prvky kultúrnej identity spoločenstiev.6
So záujmom o problematiku hodnotového jadra a konektívnych súčastí kultúry sa spája meno
francúzskeho filozofa kultúry Paula Ricoeura. Uvažuje, že v každom kultúrnom systéme
existuje základ jeho stability ale aj regenerácie, ktorým je mýtické a etické jadro. Etické
a mýtické jadro kultúry plní niekoľko kľúčových funkcií:7
pôsobí ako stabilizátor sociokultúrneho systému,
je východiskom nazerania na svet, prispôsobenia sa realite, ostatným spoločenským
skupinám a dejinám,
obsahuje to, čo daná kultúra vníma ako hodnoty a čo je základom hodnotiacich postojov,
5 LEHMANNOVÁ, Z. a kol.: Paradigma kultur. Plzeň : Aleš Čeněk, 2010, s.20n
6 LEHMANNOVÁ, Z. a kol.: Paradigma kultur. Plzeň : Aleš Čeněk, 2010, s. 40 - 42
7 RICOEUR, P.: Univerzálna civilizácia a národné kultúry. In Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh,1993
obsahuje obrazy a symboly, uložené v neracionálnych vrstvách psychiky, ktoré
predstavujú základný predstavový fond spoločenstva či národa.
Hodnoty, etické princípy a symboly, ukotvené v hĺbke neracionálnych vrstiev psychiky, tvoria
základ kultúrneho fondu historických sociálnych spoločenstiev. Slúžia ako etalóny
posudzovania odlišnosti od iných spoločenstiev a sú základom uvedomovania si
spolupatričnosti ako pociťovania kolektívneho „my“ (Jan Assman). Etické a mýtické jadro je
zdrojom kreatívneho potenciálu daného spoločenstva. Étos, kreatívny potenciál a nad nimi
situované tradície ako živá pamäť civilizácie predstavujú obranné mechanizmy kultúr pred
univerzalizačnými a homogenizačnými tlakmi globalizačných procesov. Snaha vytvoriť
univerzálnu civilizáciu vedie k bezhlavému synkretizmu, ktorý je vo svojej podstate vždy
fenoménom úpadku, pretože nemá v sebe nič tvorivé – nepodnecuje aktivitu.8
V jadre sú situované aj konektívne štruktúry, ktoré umožňujú prežitie a obrodzovanie kultúry
a jej tradície. Nemôžu sa stať mŕtvymi, nefunkčnými a vyprázdnenými formami, ale majú pre
spoločenstvo zostať živými hodnotami.
Paul Ricouer upozorňuje, v čom spočívajú najväčšie riziká unifikačných kultúrnych procesov,
medzi ktoré patrí aj globalizácia:
dominantným mechanizmom je difúzia produkovaných a masovo preberaných kultúrnych
prvkov a ich konfigurácií,
jej dôsledkami je univerzalizácia kultúrneho toposu (homogenizácia), spojená so stratou
pestrosti, jedinečnosti a plurality,
rizikové sú aj samotné mechanizmy, ktoré univerzalizačný nátlak „vnucuje“ kultúram:
konzervovanie, hromadenie a kapitalizácia kultúrnych prvkov.
Zdôrazňuje, že základom kultúrne pluralitného priestoru musí zostať regenerácia
a obnovovanie kultúr v ich rozmanitosti a pestrosti.9
Aby kultúry prežili a obrodzovali sa, nemôžu konzervovať a mechanicky opakovať
svoju minulosť či produkovať svoje vlastné repliky, ale pamätať na minulé javy
a udalosti , starať sa o ne, stále nanovo ich objavovať a tvorivo ozvláštňovať.
8 GÁLIK, S.: Od ego k eko – metafora pre globálnu metanoiu. Filozofia, 2004, 7, s. 526 (s. 526-531)
9 RICOEUR, P.: Univerzálna civilizácia a národné kultúry. In Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh,1993
Medzi základné mechanizmy, ktoré umožňujú tvorivú regeneráciu kultúr, patria:
pamätanie a spomínanie,
tradovanie, odovzdávanie a sprostredkovávanie,
ritualizácia a opakovanie,
symbolické konanie,
rozprávanie a interpretovanie.
1.1.1 Pamätanie a spomínanie
Pamätanie je psychickým procesom aj dôležitou aktivitou ľudí a spoločenstiev. Ide o
komplexný psychický proces, umožňujúci vnímanie a prežívanie, ktorý rozhoduje o tom, aký
význam vnímajúci subjekt aktuálnemu vnímaniu priradí.10
Pamätanie je záležitosťou
jednotlivcov aj spoločenstiev.
Pamäť ustanovuje ľudskú komunitu prostredníctvom kolektívne prežívanej minulosti
a v tomto kontexte ju vnímame ako základnú antropologickú danosť. Pamätanie je určujúcim
faktorom selekcie informácií: „rozhoduje“, čo z udalostí, ktoré sa stali v minulosti, prejde ako
odkaz do prítomnosti a budúcnosti. Ako zdieľaná sociálna skúsenosť má funkciu
referenčného rámca, od ktorého sa odvíja autoritatívna interpretácia dejín spoločenstva.
Vnímanie minulého diania neurčujú len historické záznamy, ale záleží na tzv. integratívnej
manipulácii so sociálnym časom prítomných generácií, pripomína Jiří Přibáň.11
Pamätanie je
faktorom, ktorý ovplyvňuje ustanovovanie etnickej identity, pocity lojality medzi členmi
spoločenstiev v rovine národnej a lokálnej a ich vnútornú súdržnosť.
V prípade kolektívov a spoločenstiev hovoríme o špecifickom type pamäte (kolektívna
pamäť, sociálna pamäť, historická pamäť), ktorá nezahŕňa osobné spomienky jednotlivcov,
ale vybrané spomienky, na ktorých sa členovia daného spoločenstva alebo kolektívu
podieľajú. S pamätaním súvisí pamäť ako unikátny spoločenský fenomén, ktorý môžeme
10
Paměť a teorie paměti. In NÜNNING, ed.: Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host, 2006, s.579 11 PŘIBÁŇ, J.: Tradice, kodifikace a interpretace občanského a etnického pojetí národa: úvaha o časové
dimenzi ústavnosti a ústavním symbolismu. In : Sociologická časopis, 2005/4, s. 566
pripodobniť ku kolektívne fungujúcemu a inštitucionalizovanému „softvéru“
(mnemotechnickej tradícii). Anthony Smith považuje pamätanie (spolu s ostatnými
mechanizmami, ktoré zabezpečujú kontinuitu kultúry) za jeden z parametrov procesu, ktorý
nazýva symbolickou kultiváciou.
Za jeho primárnu funkciu považuje kultiváciu kolektívneho vedomia spoločenstva, nakoľko
moderné národy, ako špecifické spoločenské vývojové typy, odvíjajú svoju súdržnosť
a identitu od zdieľania spoločných kultúrnych (symbolických) atribútov.
Symbolická kultivácia sa spája s procesmi ako sú rozvíjanie (kultivácia) spoločného jazyka,
udržiavanie špecifických spomienok, zachovávania zvykov a rituálov, dodržiavanie
hodnotových schém hrdinských kultúrnych vzorov (vzorce žiadaného pozitívneho konania,
vzorce cnosti a spravodlivosti), oslavy, sviatky, symbolické väzby k lokalite.
Pre prežitie ako aj vnútornú súdržnosť spoločenstiev sú symbolizačné aktivity dôležité,
pretože pomáhajú ustanovovať kultúrnu dimenziu bytia spoločenstva. Ich základom je
pamätanie, sú informačne aj symbolicky nasýtené a komunikujú cez viaceré významové
roviny.
Kolektívne pamätanie umožňuje podieľanie sa na kultúre a je základným mechanizmom
konštruovania minulosti, vrátane ustanovenia mechanizmov jej pripomínania si vo forme
rituálov, osláv, ceremónií a podobne. Odovzdávanie kultúry a jej prežívanie v spoločenstve
cez prejavy, akými sú zvyky, obyčaje, tradície, spomienkové slávnosti či oslavy, patria medzi
základné súčasti kultúrneho a sociálneho bytia spoločenstiev.
Bohatý a aktívny kultúrny a spoločenský život, súčasťou ktorého sú aj obrady, rituály a zvyky
spojené s pamätaním a pripomínaním, sú pre každé kultúrne spoločenstvo dôležité. Takéto
aktivity v rámci spoločenstva podporujú a upevňujú:
vnútornú súdržnosť (kohéziu),
integritu,
identitu.
Súčasťou kolektívnej pamäte sú aj nezapísateľné obsahy, informácie a „návody“ (vzorce),
ktoré členom spoločenstva umožňujú pochopiť skutočnosť, orientovať sa v nej, objasňujú
vzťahy s okolitým prostredím, zdôvodňujú kolektívom udržiavané zvyky, obyčaje a rituály,
teda umožňujú jednotlivcovi fungovať v „pavučine kultúry“. Okrem uchovávania informácií
patri medzi dôležité funkcie sociálneho pamätania aj „vymazávanie“ (zabúdanie) ako
prostriedok špecifickej katarzie.12
1.1.2 Tradovanie, opakovanie a ritualizácia
Dôležitou, kultúru ustanovujúcou a udržiavajúcou aktivitou, je tradovanie -- medzigeneračné
odovzdávanie kultúrnych informácií a obsahov. Tradovanie predstavuje jeden
z najdôležitejších kultúrnych mechanizmov, nakoľko je základným predpokladom kontinuity
kultúry. Opakovateľnosť a rutina mechanizmu tradovania poskytuje základ pre prežitie
spoločenstva ako kultúrneho celku. Podľa historika Jacquesa le Goffa prežitie etnika závisí od
rutiny. Dialóg medzi rutinou a pokrokom udržuje spoločenstvo v rovnováhe.13
Jan Assman
nazýva tradovanie kultúrnym nadväzovaním. Karl Jaspers považoval tradovanie za súčasť
ľudského bytia. Dodržiavanie kontinuity tradovania funguje ako špecifický donucovací
mechanizmus, ktorý umožňuje, aby minulé obsahy spontánne ovplyvňovali súčasné vzorce
sociálneho konania.
Tradovanie (tradentum) je „presunom“ informácií v čase a priestore. Jeho základným
mechanizmom je permanentné a kontinuálne postupovanie špecifických obsahov naprieč
generáciami. Okrem sociálneho prenosu a odovzdávania poznatkov, obyčají, hodnôt, vedenia
zahŕňa aj následné prenášanie osvojeného obsahu smerom k budúcim generáciám.
Marcel Mausse upozornil, že ritualizované tradovanie má osobitný význam v prípade
odovzdávania takých prvkov kultúry, ktoré nie sú prenositeľné vo svojej hmotnej forme, sú
„magickým“ dedičstvom.14
Tradovanie sa vzťahuje na kultúrne konfigurácie prvkov v podsystémoch, ako sú hodnoty,
štandardizované spôsoby konania, obyčaje. Odovzdávanie je vždy formálne oddelené od
každodennej činnosti, je ritualizované. Obsahom, ktorý sa tradovaním odovzdáva, je celok
skúseností (traditum), ktorý existuje na základe samotného procesu tradovania. Odovzdávaný
12
TODOROV, T.: Zneužívaní paměti. Politika paměti. Antologie francouzských společenských věd. Praha :
Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998. s . 94 13
LE GOFF, Jacques. Paměť a dějiny. Praha: Argo, 2007, s. 110 14
MAUSS, M.: Esej o daru, podobě a důvodech směny v archaických společnostech. Praha: Slon, 1998, s
162.
obsah, tradícia, zahŕňa zložky kultúry, ktoré odkazujú na rôzne sociálne a kultúrne aspekty
života spoločenstva.
Samotné odovzdávanie kultúrnych informácií a obsahov (tradovanie) sa môže uskutočňovať
podľa základných modelov:
ako medzigeneračné reprodukovanie a opakovanie obsahov,
ako archivovanie a konzervovanie obsahov,
ako odmietanie a zámerné negovanie obsahov,
ako zámerné „vymýšľanie“ (E. Hobsbawm: invented tradition) obsahov, s funkciou
podporiť určitý kolektívny alebo individuálny cieľ.
Ako mechanizmus funguje tradovanie cez opakovanie a ritualizáciu. Opakovanie sa v prípade
tradovania deje ustálenými formami, pravidelnosť opakovania formy v čase a cyklickosť
opakovania môže rytmizovať život jednotlivca aj spoločenstva. Pravidelné opakovanie
rituálov vytyčovalo stabilitu sociálneho aj kultúrneho života. V tomto význame tradovanie
garantuje stabilitu sociokultúrneho systému. Ritualizácia vo význame symbolického
a normatívne štandardizovaného spôsobu konania udržiava a upevňuje normy a hodnoty
sociokultúrneho spoločenstva. Ritualizované opakovanie nie je totožné so zvykmi,
stereotypmi a s rutinným konaním (ako napr. ranné „rituály“ pitia kávy), nakoľko je vždy
expresívne a nesie v sebe symboliku. Aby ritualizované konanie nadobudlo komunikatívnu
účinnosť (stalo sa výpoveďou), jeho forma musí byť jasne ohraničená, reprodukovateľná
a nabitá emocionálnou účinnosťou. V aktoch ritualizovaného opakovania sa upevňuje identita
jednotlivca aj spoločenstva.
Pravidelnosť ritualizovaného konania, presne vymedzené časové etapy, kolobeh opakovania,
sú opakom jednosmernosti (lineárnosti) plynutia času, cyklickosť formy má stabilizujúcu
funkciu. Medzi účastníkmi ritualizovaného konania sa ustanovuje špecifický symbolický
záväzok spolupatričnosti a s ním spojený pocit vernosti. Ritualizované konanie zmierňuje
a neutralizuje rozdielne záujmy a prípadné konflikty v rámci spoločenstva.
Praktikovanie tradovania podlieha v kontextoch globalizačných procesov zmenám: vzorce
praktikovania aktivity sú dynamické a premenlivé, ako samotná kultúra. V ére globalizácie sú
čoraz výraznejšie prítomnými prostriedkami prenosu myšlienok, významov, obrazov či
symbolov najrôznejšie médiá. V súvislosti s procesom šírenia kultúrnych obsahov sa médiá
stávajú aj zdrojom šírenia kultúrnej tradície, dochádza k mediovaniu tradovania. Pretože
mediované tradovanie nie je priamym medzigeneračným transferom, mení sa základný
mechanizmus tradovania.
1.1.3 Symbolické konanie, rozprávanie a interpretovanie
Človek po sebe zanecháva stopy vlastnej činnosti: „vyjadruje“ sa sprostredkovane
prostredníctvom znakov, symbolov a ľudských aktivít. V kultúre existujú zložité systémy
(ako mýty, jazyky, náboženstvá), ktoré sú špecifickými výpoveďami o svete a medzi ich
dôležité funkcie patrí systemizovanie ľudskej skúsenosti. Na symbolické konanie ako
kľúčový prejav človeka vo svete upriamili pozornosť mnohí predstavitelia spoločenských
vied, napríklad literárny kritik Kenneth Burke, filozofka Suzanne Langerová, psychológ Carl
G. Jung, religionista Mircea Eliade, filozofi Erns Cassirer, Paul Ricoeur, antropológ Clifford
Geertz.
Kreovanie symbolov a kultúry je z pohľadu filozofickej antropológie jedným z dištinktívnych
prejavov ľudskosti človeka: patrí medzi antropína.15
V porovnaní s ostatnými živými tvormi
človek žije nielen vo fyzickom, ale aj (najmä) v symbolickom svete. Dôkazmi vstupovania
človeka do sveta sú symbolické systémy: jazyk, mýty, umenie, náboženstvo. S rastom
aktivity v oblasti symbolizácie sa mení dôležitosť kultúry: divoká príroda sa zásahmi človeka
stáva krajinou kultúrnou a kultivovanou, „označenou“ ako územie, v ktorom pôsobí
človek. Človek sa okolitého sveta dotýka len pomocou symbolov, preto Ernst Cassirer
nepomenúva človeka ako tvora mysliaceho, ale nazýva ho homo symbolicus.
Paul Ricouer zdôrazňuje, že symbolickosť ľudského konania sa prejavuje vždy a jedine cez
reč. Ľudská skúsenosť môže byť artikulovaná v prehovoroch, v prípade, že získajú formu
rozprávania (narácie), zhŕňajú ľudskú skúsenosť do modelového príbehu, ktorého kľúčovou
funkciou je určenie smeru ľudského bytia a jeho polarity.16
Schopnosť artikulovať vlastnú
skúsenosť, rozprávať o nej a prostredníctvom rozprávania ju ďalej odovzdávať patrí medzi
15
PLAŠIENKOVÁ, Z.: Obrazy človeka z filozofickej a eticko-axiologickej perspektívy. 1. časť. Bratislava :
Stimul, 2010, s. 21. 16
RICOUER, P.: Život, pravda, symbol. Praha: Oiúumené, 1993, s. 162
zásadné ľudské aktivity. Rozprávanie je kultúrnym mechanizmom a technikou sociálneho
konania. Každá kultúrna epocha sa vyznačuje pevnými komunikačnými formami, ktoré
určujú a charakterizujú odovzdávanie obsahov, určujú zásady spoločenskej autorizácie
odovzdávaných obsahov a ich pamäťovú selekciu.
Paul Ricouer a Ernst Cassirer zdôrazňujú, že prostredníctvom symbolizácie a rozprávania
utvára človek svoju identitu individuálnu aj identitu kolektívne. Čas, priestor a skúsenosti
sa stávajú ľudskými a personalizovanými tým, že sú naratívne artikulované. Interpretácia
sveta a naratívnych skúseností nás samotných ako aj ostatných ľudí je dôležitou kultúrnou a
spoločenskou skúsenosťou: poukazuje na stratégie projektovania seba, rozširuje ľudskú
imagináciu, obohacuje tvorivosť, umožňuje rozvíjať vlastné Ja.
Zhrnutie
Kultúra nie je javom náhodným či momentálnym, naopak, je dejinným fenoménom. Kultúru
môžeme vnímať ako nahromadené, v čase trvajúce prejavy a výsledky ľudskej aktivity vo
svete. Vybrané prvky kultúry si členovia spoločenstva medzi sebou navzájom odovzdávajú
horizontálne aj vertikálne ako špecifický a jedinečný odkaz, ako dedičstvo spoločenstva, ktoré
je dôležitou oporou identifikovania sa človeka so spoločenstvom. Sociálne interakcie
s ostatnými členmi spoločenstva ako aj ostatnými spoločenstvami sú vždy aj symbolickou
komunikáciou. Každý člen spoločenstva potrebuje poznať špecifické „kódy“, pomocou
ktorých môže s ostatnými komunikovať. Kým niektoré z nich môžu byť zapísané a obsiahnuté
v médiách a technológiách, mnohé sú súčasťou práve kolektívneho „pamätania“
a odovzdávajú sa špecifickými praktikami prenosu kultúrnych informácií a obsahov.
Jozef Kandert pripomína, že „identita“ má aj objektivizovateľnú dimenziu: je súborom
znakov, pomocou ktorých jedinec ako člen kultúrnej či spoločenskej skupiny vyjadruje svoju
spolupatričnosť so skupinou. Je súborom ideí, hodnôt a predstáv, ktoré sú výrazom integrácie
(zapojenia sa) do skupiny.
Kultúrna identita je podobne ako kultúra procesuálnym fenoménom: je neustále vytváraná,
konštruovaná členmi skupiny, ktorí sa na jej udržiavaní, obnovovaní a pretrvaní musia
kontinuálne a aktívne podieľať.17
17
KANDERT, J.: Muzea a kulturní identita – čí kulturní identita? In Muzeum 2013/ 2, s. 57
2 Tradícia v kontexte globalizačných a glokalizačných procesov
Obsahom “tradovania” je špecifický súbor významov, symbolov, obsahov a artefaktov, ktoré sú
výnimočné priznanou hodnotou: sociálny kolektív si ich cení „viac ako život sám“. Určité prvky
kultúry a ich vzájomné konfigurácie zaujímajú na základe prisúdenej dôležitosti a hodnotnosti
relatívne stabilné pozície. Možnosť stať sa tradíciou majú všetky prvky kultúry.
Medzigeneračné odovzdávanie (tradovanie) vybraných prvkov zaisťuje a umožňuje:
kontinuitu kultúry ako dejinného fenoménu,
uchovanie etického a mýtického jadra kultúry,
nadväznosť normatívov, regulatívov a hodnotových etalónov spoločenstva.
2.1 „Minulé“ ako súčasť živej a žitej kultúry
V najširšom význame „tradícia“ zahŕňa všetky kultúrne informácie, ktoré spoločenstvo vníma ako
väzbu so svojou minulosťou. Široké vnímanie tradície prezentoval vo svojej práci o kultúrnej tradícii
aj sociológ Edvard Shils (Tradition, 1981). Podľa neho sa súčasťou tradície môže stať akýkoľvek
kultúrny prvok, spojený s minulosťou spoločenstva, od vzorcov sociálnych interakcií, cez
ritualizované praktiky sociálnych skupín až po materiálne prvky, dotvárajúce jedinečný spôsob života
spoločenstva.18
Pri zužovaní rozsahu pojmu tradícia odborníci zohľadňujú mieru prítomnosti prvkov
minulosti v každodennej živej kultúre spoločenstva.19
Prvky kultúrnej tradície môžu byť atraktivitou,
oživením slávnostných udalostí spoločenstva ale aj súčasťou každodennej živej kultúry.
Tradícia by nemala byť muzeálnym exponátom ale súčasťou živej kultúry a kultúrneho života
spoločenstva.
Živá kultúra je koncept, ktorý v poľskej kulturológii rozpracovala Barbara Fatygová. 20
Vníma ju ako multidimenzionálne sociálne a kultúrne milieu, ktoré koexistuje vedľa ostatných
kultúrnych milieu, môže sa s nimi v niektorých oblastiach prekrývať, ale nemôže byť so žiadnym
iným stotožňovaná (s oficiálnou kultúrou, s lokálnou kultúrou, s kultúrnou tradíciou a podobne).
Pretína životy jednotlivcov, sociálnych skupín, spoločenstiev aj spoločenských inštitúcií.
18
SHILS, E.: Tradition. Chicago: University of Chicago Press, 2006, s. 12-13 19
SHILS, E.: Tradition. Chicago: University of Chicago Press, 2006; SZOMPKA, P.: Sociologia. Analiza
spoleczenszwa. Krakow: Wydawnictwo Plus, 2002, s. 248 20
FATYGOVÁ, B.: Zywa kultura. Obsterwatorium zywej kultury – swiec badawcza. 17. 11. 2013. Dostupné
na http://ozkultura.pl/wpis/111/5
Vyznačuje sa dynamikou, premenlivosťou, ktorá sa generuje prostredníctvom kreatívnej energie
spoločenstva, kumuluje cez aktívnu participáciu na kultúrnom živote.
Je aktívne spojená s bytím človeka vo svete, cez pôsobenie človeka sa dotvára a rozvíja, má byť
hodnotovo ukotvená v étose spoločenstva.
Je dianím, ustanovuje sa v praktikách a aktivitách človeka a spoločenských skupín, ako sú odozvy
(reakcie), osvojenie si, odmietnutie, zapojenie sa.
Živá kultúra zahŕňa pestré sociálne a kultúrne javy „tu a teraz“, ale rovnako sa vzťahuje aj k minulosti
sociálnych skupín a spoločenstiev. V rámci živej kultúry „minulé“ (vrátane kultúrnej tradície) nie je
statickým starožitným inventárom. Kultúrna tradícia, ktorá žije a obmieňa sa, je neustále podrobovaná
revízii, musí byť spoločenstvom neustále aktualizovaná a aprobovaná. Živá tradícia je historicky
podmieneným, dynamickým kultúrno-spoločenským javom, ktorý podlieha kontinuálnej aktualizácii a
evaluácii.21
Špecifickým variantom živej kultúry je živá ľudová kultúra, ktorú Barbora Fatygová spája
s glokalizačnými procesmi – s implementáciou globálnych trendov do lokálneho kultúrneho
prostredia, pretože vyvolávajú záujem o pôvodné, autentické a typické časti kultúry. Jej základom je
tvorivé a aktívne využívanie tradičných kultúrnych prvkov nielen z tradičnej ľudovej kultúry, ale aj
z ostatných kultúrnych foriem minulosti (fenomény vintage, folklór, predkresťanská tradícia). Keďže
nejde o muzealizáciu a zakonzervovanie kultúrnych prvkov, Fatygová pripúšťa ako akceptovateľné
stratégie brikoláž, synkretizmus, miešanie „zatúlaných“ prvkov, revitalizáciu motívov, pastiš
a podobne.22
Nové kreatívne praktiky súvisia s procesom „vymiestňovania“ (displacement). Pôvodný
či autentický prvok vyviazne priestorovo ale aj symbolicky z materskej kultúry, či už v procesoch
difúzie alebo transláciou, stratí väzby na konkrétne spoločensko-historické podmienky.
Implementáciou do nového kontextu, svojím „pre-umiestnením“, nadobúda nové významy a funkcie.23
Tradičná ľudová kultúra je živá a autentická vtedy, ak je spoločenstvom vnímaná ako aktuálna,
(„moderná“).
Aktualizácia folklóru a etnokultúrnych tradícií nemôže byť lokálnym spoločenstvom prijímaná ako
„nátlak zhora“, spoločenstvo nemá revitalizáciu tradície považovať za archaickú formu
lokálpatriotizmu. Živou ľudovou kultúrou nie je folklorizmus vo vyhrotene estetizovanej
a štylizovanej forme ani ľudová kultúra v umeleckej interpretácii. Participácia komunity na
21
KRUPKOVÁ, J.: Tradice a etnografie: K úloze tradice ve vývoji kultury. Praha: Karolinum, 1991, s. 64, 93. 22
FATYGOVÁ, B., ed.: Kultura ludowa. Teorie – praktyki – politiki. Warszawa: Instytut Stosowanych Nauk
Spolecznych, 2014, s. 410 - 418 23
THOMPSON, J. B.: Média a modernita. Sociální teorie médií, Praha: Karolinum, 2004, s 160
kultúrnom jave v jeho aktualizovanej živej forme je aj jednou z podmienok zápisu prvku do
Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Žitie tradície, jej
aktualizovanie a rozvíjanie, je základnou podmienkou, ktorá umožňuje jav či prvok chrániť a ďalej
rozvíjať. Tento aspekt zdôrazňujú aj metodické materiály UNESCO: tradičné praktiky, znalosti,
zručnosti, artefakty a priestor musia byť v aktívnej interakcii so spoločenstvom a skupinami, musia
byť odovzdávané ako odkaz na ich históriu, identitu a byť rešpektované aj ako súčasť bohatstva
kultúrnych foriem a ako prejavy kultúrnej tvorivosti a imaginácie.24
Na ďalšiu formu aktualizácie kultúrnej tradície a súčasť živej ľudovej kultúry upozorňuje Hana
Hlôšková. Tradičná kultúra sa môže stať motorom činnosti kolektívneho diania, ak je zachovávanie
tradície impulzom pre sformovanie nových spoločenstiev (folk-love komunity).25
Ich členovia majú
„zachovávanie tradície“ ako voľnočasový koníček, relaxačné hobby. Folk-love komunity existujú
najmä v rovine spolkovej kultúry, nie sú profesionálnymi umeleckými telesami. Sú tiež výrazom
sebarealizácie tzv. folk-love komunity. 26
Folk-love komunita je špecifickým spoločenstvom, s osobitými funkciami: umožňuje
manifestovať niektoré dimenzie kolektívnej identity,
Umožňuje eskapizmus (symbolický „exil“ zo súčasnej reality), najmä ak sa spája so snahou
obohatiť súčasnú kultúry o hodnotový akcent, ktorý má základ v tradícii (Hlôšková hovorí
o tzv. remoralizácii súčasnej kultúry). V tomto prípade slúži hodnotové zázemie tradičnej
kultúry ako médium, ktoré obnovuje citlivosť na problémy, relativizované v období
modernity.
Má socializačnú a integračnú funkciu, môžu byť dôležitým prvkom lokálnych kultúrnych
štýlov.
Od aktivít folk-love komunít je potrebné odlíšiť komodizované formy folklorizmu. Určité formy
folklorizmu sa včleňujú do produkčných reťazcov kultúrneho priemyslu a konzumnej kultúry, strácajú
autentickosť a menia sa na obchodovateľné produkty. Folklór a ľudová kultúra sú aj naďalej
prezentované ako „odkaz minulosti“, ale v konečnom dôsledku sú kultúrnym priemyslom len
strategicky komodizované. Hana Hlôšková za komodizovanú formu tradičnej kultúry považuje najmä
niektoré festivaly, ponúkajúce zážitok s kultúrnou „tradíciou“ vo forme konzumovateľného
24
Basic Texts of 2003 Convention for Safeguarding of the Intangible Cultural Heritage. PARIS: UNESCO,
2012. 25
HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch podujatí).
Slovenský národopis 2013/ 4, s. 411- 413 26
HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch podujatí).
Slovenský národopis 2013/ 4, s. 423, 425
a prístupného zážitku.27
Komodizované formy tradičnej kultúry majú svoje opodstatnenie a funkciu
najmä ako atraktivity v rámci kultúrneho turizmu, nemôžu byť vnímané ako náhrada za živú ľudovú
a tradičnú kultúru.
2.2 Používanie pojmu tradícia v spoločenských vedách
Tradícia patrí medzi slová, ktoré nemajú jeden stabilný význam. Ako vedeckú kategóriu
používajú slovo „tradícia“ viaceré vedné disciplíny. Obsah kategórie sa môže líšiť nielen
podľa vedeckých kruhov, ale aj na základe vývoja poznatkov o tradícii ako predmete
nazerania.
Medzi základné významové okruhy, ktoré pojem tradícia pokrýva, patria:
1. tradícia ako ustálený súbor zvykov a obyčají prevzatý od predchádzajúcich
generácií.
2. tradícia ako to, čo je špecifické pre sociálnu skupinu alebo profesiu (pravidlá, rituály a
normy), slúži ako etalón posudzovania konania jednotlivca a nástroj usmerňovania
sociálnych interakcií. Pojem tradícia môže odkazovať na pravidlá konania, prameniace v
minulosti a presadzované silou verejnej mienky;
3. tradícia ako špecifická štylizácia dejín. Moderné spoločnosti využívajú udalosti
minulosti vo forme dejín ako oporný princíp, ako pozitívny význam, okolo ktorého sa
konštruuje kolektívna identita. Historická tradícia vo svojej štylizovanej forme
predstavuje nástroj, ktorý umožňuje legitimovať a rekodifikovať určité princípy či
inštitúcie. Rekodifikovanie štylizovanej historickej tradície umožňuje spoločenstvám
konštruovať takú minulosť, akú by potrebovali alebo si prajú. Ide o manipulovanie diania,
ktoré bolo v minulosti uzatvorené, ale spoločenstvo mení jeho význam. Štylizovanie
minulosti podľa aktuálnych potrieb súčasnosti môže sprevádzať mytologizácia
historických faktov.
Jaroslav Woitsch si všímal, v akých významových kontextoch je pojem používaný v rámci
vied o kultúre a spoločnosti, pričom identifikoval tri základné roviny používania pojmu:28
27
HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch podujatí).
Slovenský národopis 2013/ 4, s. 423, 425
1. „Tradičné“ vnímanie pojmu tradícia sa formuje v počiatočnej etape profilovania
spoločenských vied, akými sú národopis, kultúrna antropológia, etnológia. Tradícia bola
prezentovaná ako objektívne existujúca skutočnosť, fungujúca na základe sociálneho
odkazovania (odovzdávania) v rámci tzv. tradičnej spoločnosti. Tradícia je považovaná za
súbor sociálne odovzdávaných odkazov, ktoré usmerňujú a organizujú život spoločenstva
a spoločenstvo ich vedome a zámerne rešpektuje.
2. Vnímanie tradície ako adaptačnej stratégie (konštruktivistická paradigma) sa formuje
v rámci vied o kultúre a spoločnosti pod vplyvom postmodernizmu a dekonštrukcie
v druhej polovici 20. storočia. Tradícia je prezentovaná ako jedinečná odpoveď na
vonkajšie lokálne, ekonomické, sociálne či prírodné pomery. Aktéri, pod ktorými
rozumieme primárne sociálne mikroskupiny, sa môžu vrátiť k vývojovo starším vzorcom
konania, ale nevnímajú ich ako obsahy a prejavy s jedinečnou hodnotou. Nejde o
revitalizáciu tradície, ale o návrat k vývojovo starším vzorcom konania, ktorý je
výsledkom snahy o prežitie spoločenstva.
3. Synkretické vnímanie tradície vyrovnáva extrémy medzi dvomi predchádzajúcimi
prístupmi. Tradícia nie je prezentovaná len ako adaptačný mechanizmus, ktorý je možné
vytvoriť a skonštruovať podľa potrieb. Zohľadňuje hodnotovú dimenziu tradície ako
medzigeneračného odkazu, ktorý spoločenstvo vedome rešpektuje.
Fenomén kultúrnej tradície je možné objasňovať v štyroch základných analytických
rovinách29
:
V predmetovej rovine predstavuje obsah s jedinečnou hodnotou, dedičstvo a odkaz
spoločenstva.
V činnostnej rovine si všímame samotné mechanizmy odovzdávania a prenosu, ako
sú spoločenská transmisia, translácia, mediácia tradície a podobne.
V rovine nositeľov tradície a aktérov tradovania ide o tradíciu v striktnom
a najužšom význame slova: výrazné osobnosti (nositelia tradície) môžu pôsobiť ako
motivačný faktor, tradíciu odovzdávajú vo formálnych aj neformálnych vzdelávacích
a socializačných procesoch, proces odovzdávania je silno personalizovaný a často
28
WOITSCH, J.: Tradice = kvalita nebo přežitek? Český rozhlas, 21.12.2006, rubrika Člověk. Dostupné na
http://www.rozhlas.cz/leonardo/clovek/_zprava/303830 29
SZACKI, J.: Tradycja. Przeglad problematyki. Warszawa: Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego,
2011.
hodnotovo motivovaný. 30
Mimetické opakovanie predvádzaných vzorcov patrí medzi
základné kolektívne edukačné a socializačné mechanizmy.
V rovine funkcií, ktoré spoločenstvo využíva. Mnohé prvky tradičnej ľudovej kultúry
pripravovali na výkon špecifických sociálnych rol, zdôrazňovali etickú, nie
informačnú dimenziu.
V kultúre každého spoločenstva existuje súbor obsahov, ktoré si navzájom jednotlivé
generácie alebo členovia spoločenstva odovzdávajú, ale len niektoré z inštitúcií, noriem,
obyčají majú špecifický status tradície. Nie všetky prvky a informácie, ktoré si medzi sebou
generácie odovzdávajú, majú hodnotovú či emocionálnu intenciu. Dištinktívnym príznakom
kultúrnej tradície je axiologická dimenzia: spoločenstvo do tohto subsystému kultúry
situuje také kultúrne prejavy, ktoré si členovia odovzdávajú vo forme sociálneho odkazu
a následne tento odkaz akceptujú vo svojich každodenných prejavoch a rešpektujú ho.
K ďalším dôležitým parametrom kultúrnej tradície patria aj personalizovné interakcie medzi
nositeľom a prijímateľom tradície.
Tradícia aj proces jej odovzdávania je identifikovateľný cez tri základné aspekty:
vonkajšiu formu, ktorá je vnímateľná zmyslami, vnútorný význam, ktorý ustanovuje
emocionálnu a hodnotovú väzbu, prežívanie rituálu, ktorý umožňuje vnímať
spolupatričnosť a stotožnenie s ostatnými členmi spoločenstva.
Kultúrna tradícia je kolektívna (skupinová) skúsenosť prejavovaná v sociálne organizovaných
stereotypoch, ktorá sa prostredníctvom časovo-priestorovej translácie a transmisie akumuluje
a reprodukuje. Jej základným prenosovým mechanizmom je vedomé a zámerné
medzigeneračné prenášanie kultúrnych prvkov: vertikálne tradovanie v rovine časovej („od
starých k mladým“). K prenosu dochádza aj v rovine horizontálnej (priestorovo); táto
komunikácia je dôležitá pre budovanie a upevňovanie integračných mechanizmov vo vnútri
jedného makrospoločenstva (národ – spoločenstvo - sociálna skupina a pod.).
Kultúrna tradícia sa v rámci každej kultúry prejavuje ako systém:
organizovaný a usporiadaný,
30
PAVLICOVÁ, M. – UHLÍKOVÁ, L.: Folklor jako součást nehmnotného kulturního dědictví: kam s ním? In
PŘYBYLOVÁ, I. – UHLÍKOVÁ, L., ed. Od folkloru k world music : Co patří do encyklopedie. Náměšť nad
Oslavou: Městské kulturní středisko v Náměšti nad Oslavou, 2013. s. 9 -21
komunikačný a komplementárny,
dynamický a stabilný,
otvorený a variabilný,
pluralitný a selektívny.
Hoci garantuje stabilitu a kontinuitu kultúry v čase, je zároveň fenoménom dynamickým,
aktualizujúcim sa. Korešponduje s kolektívne dodržiavanými hodnotami a presvedčeniami a s
mentalitou a obrazom sveta spoločenstva. Preto je kultúrna tradícia aj špecifickým kódom a
dištinktívnym príznakom spoločenstva: podieľanie sa na udržiavaní tohto obsahu napomáha
odlišovaniu „my“ od „oni“.
V tradícii je zakódované etické posolstvo, súvisí s étosom spoločenstva a jeho mýticko-
etickým jadrom, sumarizuje tzv. jadrové hodnoty spoločenstva.
Kultúrna tradícia funguje ako špecificky záväzná kolektívna norma, má konvenčný charakter
a obsahuje aj špecifické sankcie, prostredníctvom ktorých je jej rešpektovanie a dodržiavanie
vyžadované.
Tradíciu udržiavala pri živote špecifická kolektívna autorita starobylosti, ktorá ale
v súčasnosti podlieha zmenám. Tradícia nie je nemenným systémom, včleňuje do seba nové
prvky, aktualizuje sa. Každá aktualizovaná tradícia sa musí opätovne podrobiť schváleniu
a legitimizácii. Anthony Giddens pripomína, že práve mechanizmus legitimácie tradície
podlieha najvýraznejším zmenám. Tradícia prestáva byť „garantom pravdivosti“ aj etalónom
normativity.31
Kultúra bez tradície nie je mysliteľná. Kultúra je ambivalentná, obojaká:
garantuje kontinuitu súčasnosti s minulosťou, je prvkom stability spoločenstva. V prípade, ak
je tradícia vyžadovaná nátlakom a donucovaním, stáva sa rigidnou, jej nekreatívne
dodržiavanej môže byť príčinou stagnácie spoločenstva.
2.3 Funkcie kultúrnej tradície v post-tradičnej spoločnosti
Tradícia napĺňa špecifické funkcie a spoločenstvo s ňou následne spája špecifické hodnoty.
Práve perspektíva hodnotnosti odlišuje tradíciu od ostatných odovzdávaných a
sprostredkovaných odkazov. Tradícia nesumarizuje všetko, čo sa z minulosti uchovalo.
Tradícia je, podobne ako kultúra, selektívna. Systemizuje hodnoty, ktoré súčasné
31
GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Jak globalizace mění náš život. PRAHA: Slon, 2000, s. 57n
spoločenstvo s odovzdávaným obsahom spája. Odovzdávané prvky vďaka mechanizmu
tradovania spoločenstvo vnímalo ako živé, aktuálne a aj naďalej hodné rešpektu
a medzigeneračného prenosu.
S kultúrnou tradíciou spája spoločenstvo množstvo dôležitých funkcií:
Dodržiavanie a odovzdávanie tradície integruje spoločenstvo ľudí: tradícia je zdrojom
identity a spolupatričnosti kolektívu.
Tradovanie upevňuje pociťovanie pospolitosti a súdržnosti: medzigeneračné
odovzdávanie tradície je kultúrnou a spoločenskou aktivitou a cieleným procesom.
Tradícia funguje ako filter pri selekcii kultúrnou difúziou prenikajúcich obsahov
a symbolov, sila tejto funkcie závisí od životnosti tradície.
V moderných spoločnostiach je tradícia kultivovateľným systémom: tradícia je objektom
inštitucionálnej starostlivosti, objektom záujmu odborníkov a špecialistov, ktorí tradíciu
vyberajú. oceňujú, reflektujú, propagujú a podobne.
Tradovanie a tradícia majú ideovú, integračnú aj sociálnu dimenziu:
Udržiavajú a upevňujú spoločenstvá, oživujú vedomie spoločných koreňov, spoločných
dejín, spoločných princípov a hodnôt.
Vyjadrujú väzbu spoločenstva a jedinca na to, čo bolo dosiahnuté a vytvorené
predchádzajúcimi generáciami.
Umožňujú špecifické sprítomňovanie minulosti, založené na úcte k uchovaniu
a rešpektovaniu toho, čo je spoločné všetkým. (Ernest Renan)
Predstavujú unikátny prostriedok, ktorým sa sociálny kolektív bráni účinkom fyzického
času a perspektíve možného zániku.
Tradície pre spoločenstvá fungujú v rozmanitých kontextoch:
2.3.1 Tradícia je sociálnym faktom.
kultúrna tradícia obsahuje systémy vyžadovaného konania, na jednotlivcov vykonáva nátlak,
ktorý ovplyvňuje ich konanie aj úsudky. Spoločenská pozícia tradície je stabilizovaná,
vyplýva zo spoločenskej potreby. Samotná tradícia je stabilnou štruktúrou a zároveň
dynamickým, neustále sa meniacim javom.
Trvanie tradície zaisťuje tradovanie a s ním súvisiace sociálne mechanizmy. Relatívnu
kontinuitu zaisťujú ďalšie prostriedky inštitucionálneho charakteru. Tradícia má
inštitucionalizovanú spoločenskú hodnotu. Inštitucionalizáciou nazývame proces, keď sa
sociálne vzťahy a konanie stávajú „objektívnymi“ a samozrejmými, následne vyžadovanými.
Obsah tradície stáva viditeľným a jasne identifikovateľným v rôznych sférach sociálnej praxe
a sociálneho vedomia. Tradícia má normatívny charakter, spoločenstvo pociťuje jej nátlak, ale
väzby jednotlivca k tradícii môžu byť pozitívne emocionálne v prípade, ak si členovia
spoločenstva uvedomujú užitočnosť a funkčnosť normatívneho nátlaku. Tradíciu
spoločenstvo neprijíma pasívne: tradícia síce zaväzuje, ale obsah tradície určuje spoločenstvo.
Predstavuje ideový a etický odkaz. Josef Jančář upozorňuje, že hoci sa mnohé prvky
kultúrnej tradície môžu zdať v konfrontácii so súčasným spôsobom života ako zastarané
a nefunkčné, ich význam spočíva v hodnotách, ktoré sociálny celok s tradíciou spája a ktoré
jej prisudzuje;32
2.3.2 Tradícia je atraktivitou.
Tradícia je reálne existujúcim súborom prvkov, charakteristickým a jedinečným atribútom
spôsobu života spoločenstva. V súvislosti s ekonomizáciou a komodizáciou kultúry možno
sledovať prezentovanie tradície ako tovaru, ako komodity, ktorá je atraktívna a môže
generovať pomerne vysoké trhové hodnoty. Postupná komercionalizácia tradičnej ľudovej
kultúry je sledovateľná od okamihu, keď o ňu prejavila záujem tá časť verejnosti, ktorá sa na
jej aktívnych živých prejavoch nepodieľala. Odborníci zvyšujúci sa záujem
o tradície identifikovali už v novoveku.33
V snahe zvýšiť príťažlivosť dochádza k transformácii potenciálnej trhovej hodnoty tradície
rôznymi stratégiami ako sú napríklad estetizácia, štylizovanie, inscenovanie či skanzenizácia.
Folklór a tradícia sa menia na štylizované, ostentatívne predvádzané kultúrne formy, ktoré
strácajú autenticitu a svojím formálnym stvárnením (a recepčnou (ne)náročnosťou) sa
priblížili gýču. Niektoré prvky tradície, najmä ľudové remeslá, ľudová umelecká výroba
a folklór, môžu transformáciou na atraktivity získať ekonomickú hodnotu, ale hrozí riziko, že
sa zároveň bude oslabovať hodnota, ktorú mali pre spoločenstvo. Kultúrne tradície môžu
fungovať ako atraktivita, ich prezentácia by ale nemala skĺzavať do roviny gýča.
K metodickým odporúčaniam patrí využívanie kultúrnej animácie: aktívna participácia na
32
JANČÁŘ, J et al.: Lidová kultura na Moravě. Strážnice: Ústav lidové kultury, 2000, s.7 33
BURKE, P.: Lidová kultura v raně novověké Evropě. PRAHA: Argo, 2005
procese „vzniku“ výslednej realizácie je nenásilnou a neformálnou didaktickou technikou,
prostredníctvom ktorej sa stráca vzdialenosť medzi kultúrnym svetom prijímateľa a kultúrnou
tradíciou.
2.3.3 Tradícia je súčasťou živej kultúry.
Kontinuálne odovzdávanie tradície vyžaduje aktívny a otvorený postoj k „minulému“.
Kultúrna tradícia ako „odkaz“ minulosti neustále dokazuje svoju funkčnosť v novom
kontexte, ktorý je odlišný časom aj spôsobom života spoločenstva a jeho členov, mentalitou
a spoločensko-kultúrnou klímou.
Tradície zostávajú „živé“ dovtedy, kým sú tvorené, tradované a rešpektované bez donútenia
a nátlaku. Súčasťou tradovania je okrem opakovania a rešpektovania tradície aj oživovanie
a reaktualizácia prvkov kultúry, ktoré na určitý čas stratili alebo zmenili svoje primárne
funkcie. „Živá“ tradícia je spojená s pamätaním si rituálov spoločenstva a ich rešpektovaním,
s podieľaním sa na prenose „odkazu predkov“: so zachovávaním kultúrnej tradície ako celku
alebo jej funkčných a aktualizovaných častí.
V Koncepcii starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru do roku 2020 je ako jedna zo
strategických priorít vytýčená potreba neformálneho vzdelávania v oblasti tradičnej ľudovej
kultúry ako aj šírenie informácii o tradičnej ľudovej kultúre, kultúrnej tradícii a kultúrnom
dedičstve.
Ak kolektív nebude tradícii prisudzovať žiadne hodnoty a členovia kolektívu s ňou (alebo jej
zložkami) nebudú spájať žiadne konkrétne funkcie a nebudú ju oživovať opakovaním, tradícia
prestane byť živá a hrozí, že stratí svoje opodstatnenie a zanikne. V prípade straty všetkých
kontextových väzieb je možné tradíciu oživiť a revitalizovať, ale vzniknutá ruptúra sa môže
prejaviť zmenami vo vnímaní kultúrnych obsahov, obrazov, či významov. Spoločenstvo
prestane rozumieť niektorým konštitutívnym a špecifickým informáciám a symbolom, pretože
logika ich tvorby vychádzala z kultúrneho jadra.
2.3.4 Tradície môžeme zámerne vytvárať
Tradícia je špecifickým obsahom, ktorý sa odovzdáva medzi generáciami v procese
tradovania. Súčasná teória zdôrazňuje, že tradícia je aj účelovým výtvorom, nevznikla
„organicky“, ale mohla byť zámerne a cieľavedome vytvorená. Práve zneužívanie tradície ako
spoločenského konštruktu, prostredníctvom ktorého je možné mocenské a nátlakové
pôsobenie a ovládanie sociálnych skupín, časť teoretikov kritizuje. Erik Hobsbawm hovorí
o vynachádzaní či vytváraní tradícií modernej spoločnosti, ustanovujúcich súdržnosť a
identitu moderných národov cez rituály a symbolické praktiky. Hobsbawm upozorňuje na
nátlakovosť tradície: tradícia je súborom praktík, odvolávajúcich sa na mlčky akceptované
pravidlá a rituály, neustálym opakovaním ktorých sa vštepujú a upevňujú hodnoty . Toto
ritualizované opakovanie vzbudzuje ilúziu priamej väzby s minulosťou, aj keď je tradícia
vymyslená a neautentická.34
Anthony Giddens tézu o vynachádzaní tradícií radikalizuje, keď konštatuje, že ak tradície nie
sú organickým prvkom kultúry, musia mať svoj začiatok. Vynachádzanie tradícií teda
nespája s modernou spoločnosťou, ale upozorňuje, že každá tradícia má svoj začiatok.35
Aj
súčasná spoločnosť si buduje a ustanovuje vzťah a väzby na svoju minulosť. Tradície
nemiznú, ale sa rekonštruujú, oživujú, aktualizujú a v prípade potreby aj vytvárajú.
Životaschopnosť tradície si sociálny kolektív overí najmä v prípade intenzívnych kultúrnych
kontaktov: import kultúrnych prvkov v kontexte globálnej masovej kultúry, amerikanizácia,
ale aj intenzívne presadzovanie vzorcov a prvkov z Východu (tento proces získal
pomenovanie easternizácia). Ak je nový kultúrny prvok v rozpore s tradíciou, jeho
implementácia do kultúry môže byť príčinou rozkladu tradície a zániku pôvodnej formy
tradície.
Oslabovanie autority tradície a kontext súvisiacich sociálnych aj kultúrnych zmien viedli
Anthonyho Giddensa k tomu, že súčasnú spoločnosť nazval post-tradičnou.36
Tradícia
prestala určovať vnímanie času a priestoru. Následkom je vyväzovanie a vytrhávanie prvkov
z pôvodných vzťahov a kontextov Oslabovanie tradície znamená aj klesajúci vplyv tzv.
tradičných inštitúcií a transformáciu ich postavenia.
Teoretik John B. Thomson (Médiá a modernita, 2004) spája s tradíciami štyri navzájom
súvisiace a prekrývajúce sa funkcie:37
1. tradície predstavujú výkladovú schému pre porozumenie svetu, ktorú spoločenstvo vníma
ako danú a nespochybňuje ju. Tradícia funguje ako interpretačné pravidlo, je
34
HOBSBAWM, E.: Národy a nacionalismus od roku 1780. Program, mýtus, realita, Brno: CDK, 2000 35
GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Jak globalizace mění náš život. PRAHA: Slon, 2000, s. 55. 36
GIDDENS, A.: Důsledky modernity. Praha: Slon, 2003 37
THOMPSON, J. B.: Média a modernita. Sociální teorie médií, Praha: Karolinum, 2004, s.150-153.
hermeneutickou dimenziou kultúry. V súčasnej spoločnosti nie je tradícia jediným
návodom na porozumenie, pre modernú spoločnosť je špecifiká tzv. interpretačná
pluralita, ktorá má spolu s relativizovaním hodnotovej dimenzie kultúry za následok
narušenie niektorých oporných princípov. Hermeneutická funkcia tradície sa s nástupom
modernej spoločnosti oslabovala.
2. Tradícia obsahuje aj názorné a komunikatívne schémy, uľahčujúce konanie a správanie.
Ich dodržiavanie a používanie je vyžadované práve preto, lebo práve forma je súčasťou
dedičstva a odkazu predkov. Tradícia reguluje interakcie členov spoločenstva:
uchováva normatívnu a regulatívnu dimenziu.
3. Za určitých okolností sa tradícia môže stať zdrojom získania podpory, umožňujúcej výkon
moci a autority. Tradícia získava politickú funkciu, ak je prezentovaná ako vzor
nemenného poriadku, voči ktorému je vynucovaná poslušnosť. Táto funkcia sa podľa
Thompsona odvíja od ideologickej dimenzie tradície.
4. Tradícia predstavuje oporný bod stotožňovania sa so sociálnymi spoločenstvami, je
základom pociťovania vzájomnej kultúrnej spriaznenosti. Kultúrna spriaznenosť nie
je založená na vzájomných príbuzenských vzťahoch, ale odvíja sa od pociťovania
vzájomnej blízkosti na základe kolektívneho osudu. Táto funkcia sa odvíja od
identifikačnej dimenzie tradície.
V súčasnej kultúrnej situácii sa tradícia šíri novými spôsobmi, prenáša sa nielen priamym
kontaktom, ale často je sprostredkovaná médiami. Mediovanie tradovania má svoje pozitíva
a potenciál, ale zároveň môže byť aj zdrojom niektorých rizikových situácií. John B.
Thompson upozorňoval, že vďaka technologickým inováciám majú dnes etnokultúrne tradície
nebývalý komunikačný dosah. Kočujúce, migrujúce a premiestňujúce sa tradície môžu
byť zdrojom sociálnych konfliktov, najmä v prípade, ak sa premiestňujú spolu so svojimi
nositeľmi do odlišných kultúrnych, spoločenských či politických prostredí.38
Odlišnosť
kultúrnych tradícií môže byť, v súvislosti s hermeneutickou dimenziou kultúrnej tradície,
príčinou kultúrneho nedorozumenie ale aj kultúrnych konfliktov. Spúšťacím mechanizmom
sa stáva odlišnosť kognitívnych a percepčných schém. Kultúrny konflikt môže prebiehať
medzi kultúrami, môže sa odohrávať vo vnútri kultúry alebo kultúrnej skupiny ale aj na
rovine jednotlivca, ktorý môže prijímať časť nových kultúrnych hodnôt, ale svoju tradíciu
38
THOMPSON, J. B.: Média a modernita. Sociální teorie médií, Praha: Karolinum, 2004, s 164.
nikdy v úplnosti neopustí.39
V súčasnej spoločnosti médiá neslúžia iba ako nosič informácií,
ale ovplyvňujú aj interakcie medzi ľuďmi.
2.4 Hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo
V súčasnosti je v teoretických prácach, v praktických metodických materiáloch ako aj v
koncepčných a strategických nadnárodných a národných dokumentoch uprednostňovaný
pojem hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo.
Časť teoretikov termíny kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo vníma ako vzájomne
synonymné či významovo komplementárne.
Yvon Lamy spája „objavenie“ konceptu kultúrneho dedičstva s kontextom novej etapy
európskych kultúrnych politík, kedy sa dedičstvo od konca 70. rokov dvadsiateho storočia
postupne menilo na kultúrnu ideológiu a žiadaný model politickej aktivity. Pojem dedičstvo
(heritage) nahradil dovtedy používaný pojem pamiatky, zároveň došlo ku zmene chápania
objektov z minulosti. Pojem „pamiatka“ naznačoval, že objekty z minulosti sú dokladom
o minulosti. Pojem „dedičstvo“ odkazuje na kontinuitu kultúry, ktorá je možná len
následnosťou aktivít a mechanizmov, ktorých cieľom je udržanie kontinuity, jej
objavenie či obnovenie.40
Pojem „kultúrne dedičstvo“ považuje za nástroj, ktorý má viaceré funkcie:
zaraďuje diela a prejavy ľudskej imaginácie do lineárneho systému tradície,
umožňuje overovať pôvod diel,
umožňuje konceptuálne aj legislatívne kontrolovať odovzdávanie zavŕšeného diela,
vnímaného ako umelecký predmet či pamiatka,
umožňuje vnímať zavŕšené dielo ako symbolickú aj kapitálovú investíciu,
umožňuje manažovanie aj symbolickú kontrolu prvkov a obsahov minulosti. 41
39
SCHEU, H. C.: Migrace a kulturní konflikt. Praha: Auditorium, 2011, s. 22. 40
LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In Antologie
francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.
164-194 41
LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In Antologie
francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.
164-194
Antropologička Barbara Kirshenblatt-Gimblettová vníma kultúrne dedičstvo ako nový typ
kultúrnej produkcie: objekty z minulosti sú ostentatívne predvádzané v múzeách, na
festivaloch, počas rôznych akcií. Kultúrne dedičstvo je metaforou verejného prijímania
minulosti, konštatuje Yvon Lamyová. Každá spoločnosť oživuje svoju minulosť a pripomína
si ju, ale najskôr ju musí spojiť s určitými predmetmi alebo udalosťami, ktoré fungujú ako
oporné body pripomínania. Pierre Nora spojil posadnutosť súčasnej spoločnosti minulosťou
s túžbou ustáliť určitý stav vecí vo svete, v ktorom sa všetko radikálne rýchlo mení.42
Jednotlivé inštitúcie a organizácie, produkujúce zážitky s minulosťou, si konkurujú.
Prezentovať minulosť ako konzumovateľnú atrakciu znamená produkovať kultúrne zážitky,
ktoré umožňujú nabrať nový dych upadajúcim štýlom života, lokalitám aj objektom. Barbara
Kirshenblatt-Gimblettová upozorňuje, že nátlaku súčasných procesov (ako sú globalizácia,
individualizácia, konzumizmus) neunikajú ani nositelia a aktéri kultúrnej tradície.
Globalizácia a konzumizmus menia spôsob nazerania ľudí na samých seba, menia podmienky
produkcie a distribúcie kultúrnych hodnôt (o ktorých súčasná kultúrna politika uvažuje ako o
tovaroch a službách).43
Barbro Kleinová a Barbara Kirshenblatt-Gimblettová konštatujú, že moderná spoločnosť
svoju civilizačnú vyspelosť manifestuje. Koniec devätnásteho storočia priniesol povinnosť
mať kultúru, dvadsiate storočie nastolilo povinnosť zriaďovať muzeálne expozície
s monumentmi minulosti a začiatok súčasného milénia sa nesie pod vlajkou kultúrneho
dedičstva.44
Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo nemajú byť statickým inventárom
expozícií ani atraktivitou pre turistov. Bez svojich nositeľov, ktorí ich vnímajú ako dôležitú
súčasť vlastnej identity a kvôli morálne záväznému odkazu šíria ďalej, prestanú mať
pre súčasnú spoločnosť komunikačnú aj emocionálnu hodnotu.
Zachovanie a ochrana starostlivo vybraných častí kultúrnych výtvorov vo forme kultúrneho
dedičstva a kontinuálne odovzdávanie kultúrnej tradície sú garanciou vnútornej súdržnosti
42
LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In Antologie
francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.
169; NORA, P.: Mezi pamětí a historií. Problematika míst. In Antologie francouzských společenských věd.
Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998, s.13. 43
KIRSHENBLATT-GIMBLETT, B.: Destination Culture. Tourism, museums and heritage. Berkeley:
University of California Press, 1998. 44
KIRSHENBLATT-GIMBLETT, B.: Intangible Heritage as Metacultural Production. In Museum. 2004/1-2,
s. 52-65; KLEIN, B.: Cultural Heritage, the Swedish Folklife Sphere, and the Others. Cultural Analysis
2006/ 5 [online] Dostupné na: http://socrates.berkeley.edu/~caforum/volume5/vol5_article3.html
a kolektívnej identity spoločenstva, ale zároveň sú zdrojom podnetov, inšpirácií a informácií
aj pre ostatných, či už sú to členské štáty Európskej únie a obyvatelia Európy, ale – vďaka
aktivitám organizácie UNESCO aj celé ľudstvo.
Kultúrne dedičstvo a kultúrne tradície môžu byť kapitálom:
1. miestneho alebo regionálneho spoločenstva: kultúrne pamiatky a historicky či kultúrne
hodnotné prvky v podobe architektúry, zvykov, obyčajov a tradícií predstavujú pre
miestne spoločenstvo špecifickú hodnotu. Volení obecní reprezentanti sú podľa platnej
legislatívy zodpovední za zachovanie, ochranu, obnovu a využívanie pamiatkového fondu
na svojom území;
2. národného spoločenstva: pamiatkový fond, teda súbor hnuteľných aj nehnuteľných
artefaktov, ktoré boli podľa platnej legislatívy vyhlásené za národné kultúrne pamiatky,
pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny;
3. európskeho spoločenstva: súčasťou upevňovania spoločnej európskej identity je aj
zviditeľňovanie hnuteľných a nehnuteľných prvkov, dôležitých pre európsku kultúru
a históriu. Tieto špecificky hodnotné a významné kultúrne prvky sú označované Etiketou
európskeho dedičstva45;
4. celého ľudstva: prírodné a kultúrne pamiatky zapísané do zoznamu svetového kultúrneho
dedičstva UNESCO. Patria sem vybrané kultúrne prvky, prírodné alebo urbánne lokality,
ktoré sú špecifické a výnimočné tým, že predstavujú univerzálnu hodnotu aj pre vzájomne
sa odlišujúce kultúry.
V Slovenskej republike sú kultúrne dedičstvo aj kultúrna tradícia objektom
inštitucionálnej starostlivosti. Ústredným orgánom je Ministerstvo kultúry SR. Koordináciu
postupov medzi rezortom kultúry, ostatnými ministerstvami a ústrednými orgánmi štátnej
správy, samosprávy a kultúrnou obcou zabezpečuje Rada vlády SR pre kultúru, v rámci ktorej
pracujú dva výbory: Výbor pre kultúrne dedičstvo a Výbor pre kultúrno-osvetovú činnosť.
Postavenie a pôsobnosť rady upravuje uznesenie č. 456/2012 zo dňa 12. septembra
2012. Osobitým poradným orgánom ministra kultúry je Rada na ochranu nehmotného
kultúrneho dedičstva.
45
Porovnaj: Etiketa európskeho dedičstva: budujeme budúcnosť pre európskych občanov. Pamiatkový úrad
SR. Dostupné na
http://www.pamiatky.sk/pamiatky/data/obrazky/File/pamiatkovy_urad/ED/ED_ZAKL_INFO.pdf
Na ochrane, rozvoji a šírení nehmotného kultúrneho dedičstva vo všetkých jeho formách
a podobách sa podieľajú aj ďalšie organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva
kultúry SR:
Slovenský ľudový umelecký kolektív,
Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ďalej len „ÚĽUV“),
Národné osvetové centrum (ďalej len „NOC“)
Umelecký súbor Lúčnica.
Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo predstavujú pre každé spoločenstvo nielen odkaz
predchádzajúcich generácií, ale medzi minulými a súčasnými členmi spoločenstva ustanovujú
špecifický záväzok, ktorého moc vyplýva z mravnej autority tradície a dedičstva. Obnova
a ochrana hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva nie je len úlohou špecializovaných
inštitúcií, mala by byť dobrovoľným záväzkom celého spoločenstva.
V kontexte politiky miestneho a regionálneho rozvoja rešpektuje niekoľko základných
princípov:46
princíp partnerstva: národné, regionálne a miestne kultúrne inštitúcie a organizácie majú
v rovnakú mieru spoločenskej zodpovednosti, nie je medzi nimi vzťah nadradenosti
a podriadenosti. Každá z inštitúcií a organizácií má svoje poslanie a úlohy, ktorých
naplnenie predpokladá vzájomnú spoluprácu. Rovnako je dôležité budovať a posilňovať
spoluprácu medzi jednotlivými sektormi, odbornými a výskumnými pracoviskami,
subjektmi občianskej spoločnosti aj jednotlivcami.
princíp územnej spolupráce: medzi obecnými, regionálnymi a národnými kultúrnymi
inštitúciami a organizáciami a obecnou samosprávou prebieha spolupráca najmä vo väzbe
na územie sídla a regiónu. Regionálna samospráva má osobitú úlohu pri dokumentácii
a ochrane kultúrneho dedičstva, pri udržiavaní a oživovaní kultúrnej tradície nielen
v prípade historických regiónov, ale aj pri projektoch rozvojových medziregionálnych
projektov, zameraných na oživenie kultúrneho turizmu.
princíp odbornej a metodickej spolupráce: zahŕňa vzájomnú výmenu informácií
a skúseností medzi kultúrnymi inštitúciami a organizáciami. Rozsiahlu činnosť v oblasti
kultúrneho dedičstva majú aj mimovládne neziskové organizácie, organizácie občianskej
46
KOVÁČ, M., CHOMOVÁ, S., STRELKOVÁ, J.: Historické, spoločenské a kultúrne dedičstvo sídiel a rozvoj
miestnej a regionálnej kultúry. Učebnica dištančného vzdelávania. Bratislava: NOC, 2012, s. 28-29.
spoločnosti aj podnikateľské subjekty. Ich činnosť často nie je systémová a koordinovaná.
Existujúce verejné siete kultúrnych inštitúcií (kultúrno-osvetové zariadenia, múzeá,
galérie a knižnice), majú dôležitú pozíciu: svoje poslanie plnia dlhodobo, systematicky,
v zmysle platných legislatívnych predpisov. Pri ochrane hmotného a nehmotného
kultúrneho dedičstva majú svoje opodstatnenie a význam aktivity atraktívne a inovatívne
formy neformálneho vzdelávania pre všetky vekové skupiny obyvateľstva. Vyššia miera
spolupráce a výmeny skúseností je žiadaná najmä na regionálnej a lokálnej úrovni.
princíp solidarity: diverzifikácia foriem práce, aktivít a činností v oblasti starostlivosti
o kultúrne dedičstvo je o to vyššia, o čo je úroveň verejnej správy nižšia. Hospodársky
slabé regióny a oblasti môžu využívať nadnárodné a národné dotačné systémy a schémy,
nakoľko obnova, ochrana a zachovanie kultúrneho dedičstva patrí medzi prioritné oblasti.
princíp podpory verejného záujmu: pri podpore z verejných zdrojov (predovšetkým
dotačný program Nehmotné kultúrne dedičstvo a kultúrno-osvetová činnosť) je
východiskom predpoklad, že prostriedky budú použité len na také aktivity, ktoré sú
predmetom verejného záujmu. Verejný záujem sa spája s dostupnosťou a sprístupňovaním
hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva, s jeho ochranou, podporou, rozvojom,
zhromažďovaním a prezentovaním.
Naše slovenské kultúrne dedičstvo predstavuje unikátny a jedinečný systém, ktorý slúži
rozvoju ľudskej spoločnosti a obohacuje nielen nás, ale celé ľudstvo. Je svedectvom
a dokladom toho, že náš materský kultúrny priestor – či už ním budeme vnímať národný štát,
alebo celú Európu, je skutočným dôkazom a príkladom fungovania kultúrneho pluralizmu.
Poznávanie kultúrneho dedičstva a kultúrnych tradícií môže byť jedinečnou príležitosťou pre
vzájomné poznávanie sa odlišných kultúr. Preto sa kultúrny turizmus stal významným
segmentom tzv. kreatívnej ekonomiky. Ochrana a obnova kultúrneho dedičstva a živá
kultúrna tradícia predstavujú potenciál, ktorý v rámci kultúrneho turizmu ako nového
a nesmierne dynamického segmentu hospodárstva generuje pre lokality a regióny nielen
finančný zisk. Špecifikom Slovenskej republiky je rozmanité a bohaté kultúrne dedičstvo,
ktoré môžeme vnímať ako atraktivitu, generujúcu ďalšie potenciálne hodnoty. Jeho poznanie
a využívanie je jedným z občianskych práv.
Zhrnutie
Spoločenstvo a jeho členovia stotožňovanie a odlišovanie sa komunikujú smerom navonok
(„signalizujú“) prostredníctvom kultúry, využívaním bohatého jazyka symbolov a znakov, ktoré sa
medzi členmi tradičných spoločenstiev odovzdávali a šírili priamym tradovaním.
Využívanie kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva neznamená jeho transformovanie do
formy kultúrnej atrakcie. Komodizácia prvkov tradičnej kultúry je často spojená
s komercionalizáciou a vulgarizáciou obsahu. Kultúrna difúzia a globalizácia menia tvár každodennej
kultúry a mnohí prijímatelia stratili na tradičné kultúrne formy väzby, nie sú schopní identifikovať ich
symboliku a porozumieť ich odkazu. Súčasťou globalizačných pohybov je aj „kočovanie“ kultúrnych
tradícií, ktoré môžu byť premiestnením oslabené o svoj symbolický a hodnotový potenciál.
Vyprázdnená tradícia má zachovanú formu, ale symbolická dimenzia („význam“) je často
nedekódovateľný a nezrozumiteľný.
Zmeny procesu tradovania (mediované tradovanie) oslabujú záväzok, ktorý sa medzi nositeľom
tradície a jej prijímateľom ustanovoval. V procesoch translácie a transmisie tradície sa čoraz častejšie
objavujú rôzne zlomy a ruptúry, dochádza ku „komunikačnému šumu“, ktorý môže byť príčinou
neporozumenia dôležitosti tradície. Nemôžeme predpokladať, že prijímatelia budú prvkom kultúrnej
tradície automaticky rozumieť, preto je vhodné využívať neformálne a kreatívne možnosti, v rámci
ktorých sa jednotlivé generácie spoločenstva budú môcť s vlastnou tradíciou oboznámiť.
Kultúrna tradícia aj kultúrne dedičstvo by mali predstavovať živý a funkčný systém:
obyvatelia ich môžu adekvátnymi spôsobmi využívať na oživenie kultúrneho života – ľudová
obradová kultúra, zvyky a obyčaje a pod.,
môžu byť impulzom k zaujímavým a kreatívnym voľnočasovým aktivitám: ľudové remeselné
techniky, tradičné spôsoby prípravy pokrmov, estetické aspekty tradičných krojov a pod.,
môžu byť prezentované ako atraktivita a oživiť záujem o lokalitu,
zhodnotenie ich potenciálu a porozumenie ich hodnote predpokladá, že obyvatelia lokality
majú dostatok informácií a podnetov: kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo by mali byť
v prvom rade pozitívne zviditeľňované,
predstavujú vhodný prostriedok identifikácie obyvateľov a používateľov tradície so
sociálnym, kultúrnym a sídelným okolím.
Vzťah k tradícii a dedičstvu je dôležitým parametrom kolektívnej identity a zároveň je jeho
základom aj osobný vzťah jednotlivca k odkazu minulosti. Využívanie symbolickej dimenzie
kultúrneho dedičstva a kultúrnej tradície predpokladá nielen orientovanie sa v legislatíve na
všetkých úrovniach (globálnej, národnej aj regionálnej), ale aj empatický prístup, ktorý bude
využívať kultúru ako zdroj s ohľadom na špecifiká a osobitosti kultúry a v kontexte
požiadaviek a potrieb lokálneho spoločenstva.
II. Kultúrny turizmus a kultúrna prax
Svetlana Chomová
Kultúra dnes plní celý rad nenahraditeľných funkcií – socializačnú, výchovno-
vzdelávaciu, integračnú, sociálnu, reprezentačnú a ďalšie. Stáva sa prostriedkom
medzikultúrneho dialógu a vzájomného pochopenia ľudí rôzneho pôvodu a zmýšľania,
predstavuje jeden z preferovaných spôsobov využívania voľného času, v posledných rokoch
do popredia vystupuje funkcia kultúry ako prevencie sociálno-patologických javov (napríklad
kriminalita, drogové závislosti a pod.) Nazeranie na kultúru je podmieňované spoločenskými
pomermi. Dokument Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020
zdôrazňuje, že kultúra je faktorom utvárania identity a charakteru spoločnosti, je pre
spoločnosť zdrojom inovácií a priestorom pre tvorbu duchovných hodnôt, je základom pre
kontinuitu prítomnosti s minulosťou a jej základom je slobodná tvorivosť jednotlivca.
Kultúrny turizmus sa postupne etabluje v kulturologickom kontexte ako jedna
z pomerne nových oblasti. Ako súčasť kultúry má znaky kreatívneho priemyslu, pretože spája
v sebe kultúrne a ekonomické atribúty a zároveň má potenciál rozvíjať sektor kultúry
i cestovného ruchu. Hlavným zámerom kapitoly je zaradiť kultúrny turizmus do kultúrneho
kontextu a poukázať na jeho potenciál a perspektívy v rámci rozvoja kultúry a kreatívneho
priemyslu.
3 Kultúra verzus turizmus
Kultúra je dnes vnímaná ako integrátor celej spoločnosti a predstavuje odvetvie, ktoré nielen
spotrebúva finančné prostriedky, ale je sektorom, ktorý tvorí ekonomické hodnoty a má čoraz
väčší vplyv na rozvoj osobnosti i spoločnosti. Oblasť kultúry tak predstavuje aj výrazný
ekonomický potenciál a stáva sa strategickou dominantou vývoja spoločnosti. Svedčia o tom
mnohé prieskumy a štatistiky posledných rokov, ktoré dokumentujú rastúci význam umenia
a kultúry a podmieňujú ho vznikom a fungovaním nového ekonomicky progresívneho
odvetvia, ktoré sa súhrnne nazýva kultúrny a kreatívny priemysel.
3.1 Kultúra
Súčasné kultúrno-spoločenské zmeny veľkou mierou zasahujú i do kultúrneho sektora.
Kultúra dnes predstavuje široký pojem – tvorí bohatstvo každého národa, spôsob života a
tradície, ktoré si uchovávame a odovzdávame. Predstavuje veci (hmotné a nehmotné), ale
i proces, v ktorom sa realizuje produkcia a výmena medzi členmi spoločnosti. Kultúra
v dnešnom vnímaní je všetko, čo človek svojimi aktivitami vytvára a pretvára. Je súčasťou
civilizácie a spolu s ňou sa aj mení.
Pojem kultúra je jeden z najfrekventovanejších pojmov. Je neoddeliteľnou súčasťou
ľudskej spoločnosti. Existuje množstvo definícií, ktoré ju rôznorodo vymedzujú.
Z antropologického hľadiska má svoj etymologický pôvod v antickom staroveku. Pochádza
z latinského slova „colo“, resp. „colere“ (zušľachťovať) a spája sa pôvodne s obrábaním pôdy
(agri cultura). Niekedy sa kultúra chápe ako civilizácia a zahŕňa poznanie, vieru, umenie,
právo, morálku, zvyky a všetky ostatné schopnosti a obyčaje, ktoré si človek osvojil ako člen
spoločnosti.
Podľa A. L. Kroebera a Kluckhona je kultúra:
1. produkt (tvorí ju človek),
2. historická (vzniká v určitom časovom a priestorovom rozmedzí),
3. zahŕňa hodnoty a vzory,
4. selektívna (uskutočňuje sa v procese výberu a vývoja),
5. dá sa jej naučiť,
6. založená na vzoroch a symboloch,
7. špecifickým ľudským fenoménom.
Podobne kultúru vníma Slušná, podľa ktorej kultúra významovo zastrešuje 1.
spôsob života, charakteristický a špecifický pre určitú skupinu ľudí, odvodený z jadrových
hodnôt a presvedčení, prezentovaný cez vzory a ideály, 2. systém symbolov, významov
a poznávacích schém, ktoré sa podpisujú pod naše vnímanie reality, prírodného a aj
sociálneho okolia, 3. stratégie prispôsobenia sa podmienkam vonkajšieho prírodného
prostredia. 47
Okrem odbornej literatúry nájdeme definície kultúry i v rôznych dokumentoch.
Napríklad dokument UNESCO z roku 2001 (Universal Declaration on Cultural Diversity,
2001) definuje kultúru ako „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych
a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením
a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru.“
Kultúra predstavuje tvorbu aj konzum produktov tvorivého ľudského ducha v oblasti
umení a poznatkov, súbor hodnôt, noriem a artefaktov, ktorých úlohou je kultivácia
spoločnosti. Kultúra by mala zohrávať dominantnú úlohu v spoločnosti. Keďže je
kolektívnym ľudským produktom, výsledkom spoločenskej činnosti ľudí, materiálnej výroby
i ostatného spoločenského života, bytostne sa týka každého jedinca a každého spoločenstva.
Vznikla a neustále sa rozvíja v procesoch vzájomného pôsobenia ľudí a v ich činnosti ako
produkt mnohých generácií. Je prejavom národnej hrdosti a identity. V kultúrnom priestore
Slovenska, ktorého základom je spoločné kultúrne dedičstvo, ide v podstate o spôsob
organizácie, uskutočňovania a rozvoja činností, spredmetnených v materiálnych i
nemateriálnych výsledkoch každodennej činnosti.
Uskutočňovanie cieľov kultúrnej politiky je nevyhnutné pre zabezpečenie verejného
záujmu v oblasti kultúry a v jej ďalšom rozvoji. To však predpokladá zásadnú zmenu
paradigmy chápania verejného záujmu v oblasti kultúry, v minulosti založeného
predovšetkým na budovaní národnej identity, národnej kultúrnej suverenity a tzv. vysokej
kultúry a umenia. Je nevyhnutné tvoriť takú kultúru, ktorá vychádza
z demokratických, pluralitných a trhových princípov a je orientovaná dominantne na občana
ako člena emancipovanej spoločnosti.
47
SLUŠNÁ, Z.:Aspekty a trendy súčasnej kultúry, Bratislava: NOC, 2014. s. 6.
3.2 Kreatívny priemysel
V súlade s terminológiou prijatou Európskou komisiou a Vládou SR „kultúrny
priemysel je priemysel, ktorý pridáva výsledkom duševnej tvorivej činnosti hospodársku
hodnotu, zahŕňa najmä umenie a aktivity pamäťových inštitúcií.
Kreatívny priemysel je súhrnom odvetví, ktoré sú postavené na využívaní výsledkov
duševnej tvorivej činnosti z oblasti umenia, kultúry a ďalších odvetví; vytvára celý
exploatačný reťazec, siahajúci od vytvárania podmienok pre tvorivú činnosť, cez výrobu až
po reštauráciu (redizajn) jej výsledkov“. (Východiská koncepcie na podporu kultúrneho a
kreatívneho priemyslu v Slovenskej republike, 2011).
Kultúrny a kreatívny priemysel nachádzajú najčastejšie vyjadrenie v médiách, dizajne,
umení a podujatiach, móde a rôznych podnikateľských službách. Umelecké diela,
architektúra, pamiatky a aj inštitúcie, ktoré tvoria a prezentujú kreatívny priemysel, sú čoraz
významnejšími cieľmi kultúrneho turizmu, ktorý sa postupne stáva integrálnou súčasťou
kreatívneho priemyslu svojou schopnosťou generovať príjmy a podporovať rast v iných,
kooperujúcich častiach priemyslu a služieb.
3.3. Cestový ruch, turizmus
Cestovný ruch v súčasnosti predstavuje jeden z najvýznamnejších fenoménov
ekonomického rozvoja. Prístupy k definovaniu cestovného ruchu sa v priebehu vývoja menili
i vzhľadom na to, že predstavuje multiodborovú ekonomickú činnosť.
Cestovný ruch, cestovanie, turizmus predstavujú v posledných desaťročiach
spoločenský fenomén. Vyplýva to predovšetkým zo zvyšujúcej sa životnej úrovne a lepšieho
finančného zabezpečenia ľudí, nárastu miery ich voľného času. Technický rozvoj zároveň
umožnil výstavbu zariadení potrebných pre cestovný ruch, v ktorých je možné saturovať aj
iné ako základné životné potreby. Vďaka moderným technológiám (predovšetkým internetu)
je dnes možné individuálne si naplánovať cestu a získať všetky potrebné informácie. Trendom
súčasnosti je hľadanie rozmanitosti, dôraz na autenticitu zážitkov a vcítenie sa do životných
štýlov cudzích krajín. V rámci cestovného ruchu sa veľmi dynamicky rozvíjajú predovšetkým
ekoturistika, wellness, rekreácia, agroturistika a pod. Turizmus sa stal masovým javom.
Aj keď sú definície cestovného ruchu uvádzané rôznymi autormi formálne rozdielne,
obsahovo zdôrazňujú všeobecnú podstatu cestovného ruchu, ktorá spočíva v dočasnej zmene
pobytu účastníka cestovného ruchu v inom konkrétnom prostredí, často vo voľnom čase, za
účelom oddychu, rozvoja poznania alebo kontaktu s ľuďmi. V slovenskom kontexte sa pojmy
cestovný ruch a turizmus aj z dôvodu prekladov z rôznych jazykov a uvádzania v rôznych
súvislostiach (ekonomické, kultrologické) uvádzajú ako synonymické.
Podľa definície Svetovej organizácie cestovného ruchu (World Tourism Organization
– WTO) pod pojmom cestovný ruch rozumieme všetok pohyb človeka mimo miesta bydliska
okrem jeho cesty do práce počas obdobia kratšieho ako jeden ucelený rok s cieľom zotavenia,
kúpeľnej liečby, poznávania, kultúrneho i športového vyžitia a služobných ciest.
Cestovný ruch, resp. turizmus chápeme ako činnosť osoby cestujúcej na prechodný
čas do miesta mimo jej bežného životného prostredia, pričom hlavný účel jej cesty je iný ako
vykonávanie zárobkovej činnosti v navštívenom mieste. Turizmus predstavuje „súbor činnosti
zameraných na uspokojovanie potrieb súvisiacich s cestovaním a pobytom osôb mimo miesta
trvalého bydliska a zvyčajne vo voľnom čase. Cieľom je odpočinok, poznávanie, zdravie,
rozptýlenie a zábava, kultúrne a športové vyžitie, služobné cesty a získanie komplexného
zážitku“. (Cestovný ruch)
Cestovný ruch/turizmus má okrem priamych ekonomických vplyvov aj ďalšie
neekonomické vplyvy. Z kulturologického hľadiska je najdôležitejšie to, že turizmus a najmä
kultúrny turizmus prináša účastníkom radosť z poznania iných zvykov a kultúr, prírodných
krás, historických pamiatok a to pri cestách zahraničných aj domácich. Zahraničná turistika
umožňuje nielen poznávanie, ale aj pochopenie iných národov, spoločenstiev a kultúr.
Cestovných ruch tak podporuje porozumenie medzi ľuďmi rôznych národností, rás, rôzneho
náboženského vyznania alebo politického presvedčenia. Cestovný ruch zabezpečuje tiež
formu vhodného odpočinku, ktorý má podstatný význam na udržanie zdravia a pre obnovu
pracovnej sily. Z toho dôvodu sú najvhodnejšie aktívne formy odpočinku, - pešia turistika,
cykloturistika, hypoturistika, rekreačný šport, plávanie a pod.
3.4. Kultúrny turizmus
Cestovný ruch, cestovanie, turizmus predstavujú v posledných desaťročiach spoločenský
fenomén. Vyplýva to predovšetkým zo zvyšujúcej sa životnej úrovne a lepšieho finančného
zabezpečenia ľudí, nárastu miery ich voľného času. Turizmus sa stal masovým javom a je
rozvíjajúcim sa komplexným fenoménom s politickými, hospodárskymi, sociálnymi,
kultúrnymi, vzdelávacími, biofyzikálnymi, ekologickými a estetickými dimenziami.
Z pohľadu kultúry a kultúrno-osvetovej činnosti najväčší význam má predovšetkým kultúrny
turizmus.
Kultúrny turizmus predstavuje telesnú a duševnú voľnočasovú aktivitu, zameranú na
odpočinok, osvieženie a posilnenie. Umožňuje rôznymi spôsobmi uspokojovať duchovné
potreby človeka (vzdelávanie, poznávanie, poučenie i zábavu). Uskutočňuje sa najčastejšie
formou návštev prírodných, historických a kultúrnych pamiatok, festivalov, iných kultúrnych
aktivít doma i v zahraničí. Ich prostredníctvom sa účastníci zoznamujú s históriou,
architektúrou, a kultúrnym dedičstvom konkrétneho územia/lokality. Prostredníctvom
kultúrneho turizmu je možné zvyšovať spoločenskú, kultúrnu i odbornú úroveň ľudí.
Kultúrny turizmus sa vyznačuje:
– zameraním na zážitky,
– ohľadom na potreby miestnej komunity,
– zamestnávaním miestnych obyvateľov,
– využívaním miestnych zdrojov,
– širokou variabilitou rekreačných, kultúrnych a vzdelávacích možností,
– realizáciou aktivít rešpektujúcich charakter miesta/regiónu,
– podporou záujmu o komunitu a jej prostredie,
– integráciou s miestnym, regionálnym či národným plánom rozvoja.
Kultúrny turizmus umožňuje fyzický, intelektuálny a citový prístup ku kultúrnemu
dedičstvu, sprostredkúva poznanie jeho hodnoty a potrebu jeho rešpektovania a zachovania.
Kultúrny turizmus je jedným z hlavných nositeľov kultúrnych výmen, príležitostí na osobnú
skúsenosť nielen s tým, čo prežilo z minulosti, ale aj zo súčasného života a zo spoločnosti
iných. Je čoraz viac uznávaný ako pozitívna sila, ktorá podporuje zachovanie prírodného a
kultúrneho dedičstva. Turizmus môže zachytiť ekonomické črty kultúrneho dedičstva a
využiť ich na zachovanie, na rozvíjanie výchovy. Predstavuje základnú hospodársku súčasť
mnohých národných a regionálnych ekonomík a môže byť dôležitým faktorom rozvoja, ak je
úspešne zabezpečovaný a riadený.
3.5. Medzinárodná charta o kultúrnom turizme
Medzinárodná charta kultúrneho turizmu prijatá v roku 1999 zdôrazňuje, že
prírodné a kultúrne dedičstvo, diverzita a živé kultúry sú hlavnými turistickými atrakciami.
Turizmus má byť výhodný pre miestnu komunitu a prinášať finančné prostriedky, ktoré ju
budú motivovať, aby udržiavala a rozvíjala kultúrne dedičstvo a kultúrne tradície.
Nevyhnutnou súčasťou tejto činnosti je zapojenie sa a spolupráca predstaviteľov miestnych
samospráv, ochranárov, pamiatkarov, touroperátorov, vlastníkov nehnuteľností,
zodpovedných politikov a všetkých, čo sa podieľajú na príprave národných rozvojových
plánov.
Medzi hlavné ciele medzinárodnej charty kultúrneho turizmu patrí:
– povzbudzovať a uľahčiť prácu tých, ktorí sa zaoberajú zachovaním a zabezpečením
ochrany kultúrneho dedičstva a sprístupňovaním jeho významu hostiteľskému
spoločenstvu a návštevníkom,
– povzbudzovať a uľahčovať turistický priemysel tak, aby podporil a zabezpečil
turizmus, ktorý rešpektuje a udržuje dedičstvo a živé kultúry hostiteľského
spoločenstva.
Charta kultúrneho turizmu deklaruje nasledujúce základné princípy:
– Národný a medzinárodný turizmus patria medzi hlavných nositeľov kultúrnej výmeny.
– Programy interpretácie kultúrneho dedičstva musia prezentovať návštevníkom
intelektuálne a emocionálne významové úrovne zodpovedajúcou a prístupnou formou,
pomocou vhodných súčasných foriem vzdelávania, médií, technológií a osobným
vysvetľovaním historických, environmentálnych a kultúrnych informácií. Musia
zároveň uľahčiť a podporiť zachovávanie prírodného a kultúrneho dedičstva.
– Plánovanie turizmu do lokalít s pamiatkami má zabezpečiť, aby návštevníci mali
obohacujúce, uspokojujúce a príjemné zážitky.
– Ochrana a turistické programy majú sprostredkúvať také informácie, aby návštevník
pochopil význam a charakter kultúrneho dedičstva a nevyhnutnosť jeho ochrany, aby
si mohol primerane vychutnať zážitok z návštevy.
– Dôležité je podporovať návštevníkov, aby sa správali ako hostia, rešpektujúci hodnoty
a životný štýl hostiteľského spoločenstva.
– Programy turistického rozvoja majú ochraňovať a vyzdvihovať charakter prírodného a
kultúrneho dedičstva, stanovovať reálne očakávania, informovať potenciálnych
návštevníkov o špecifickom charaktere pamiatok hostiteľských spoločenstiev a takto
podporovať ich primerané správanie.
Udržateľný kultúrny turizmus sa vyznačuje minimalizáciou negatívnych ekologických,
sociálnych, ekonomických následkov a kultúrnych vplyvov a maximalizáciou prospechu pre
miestnu komunitu jej rozvoj, kultúrne dedičstvo a pod.
Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu predstavujú rozmanité kultúrne podujatia pre
občanov i návštevníkov lokality. Takéto kultúrne aktivity:
– umožňujú účasť na tvorbe umenia,
– vytvárajú príležitosti na tvorbu umelcov,
– podporujú miestne kultúrne združenia,
– prinášajú investície do života komunít,
– stimulujú a riadia iniciatívy v kultúrnom turizme,
– vytvárajú siete a podmienky na spoluprácu v obci/lokalite.
Výskumy v zahraničí ukazujú, že najväčší záujem v oblasti kultúrneho turizmu je
v súčasnosti o:
– návštevy múzeí a galérií,
– historické pamiatky, budovy a architektúru,
– účasť na performing arts aktivitách,
– remeselné dielne,
– festivaly.
Zhrnutie
V tejto kapitole sme sa detailne oboznámili s pojmami, ako sú kultúra, kreatívny
a kultúrny priemysel, turizmus, kultúrny turizmus, s cieľmi a základnými princípmi charty o
kultúrnom turizme, zdôraznili sme úlohy kultúry a turizmu.
4. Kultúrny turizmus – jeho obsah a aktivity
4.1 Turizmus z hľadiska obsahu
Turizmus môžeme na základe obsahu rozdeliť na tieto oblasti:
– religiózny turizmus – cirkevné sviatky, tradície s nimi spojené, púte, obradné
slávnosti, významné osobnosti cirkvi, pamätné miesta, chrámy, kaplnky;
– športový turizmus – cyklotrasy, trasy pre bežky, lanové centrá, kempingy, rybolov,
poľovníctvo, turistické chodníky, možnosti na vodné športy, zrazy, súťaže, športové
aktivity;
– kultúrny turizmus – kultúrne pamiatky, kultúrne aktivity, osobnosti, architektúra,
gastronómia, folklór, divadlo,
– ekologický turizmus – prírodné zvláštnosti: flóra a fauna, hory, jazerá, rieky,
endemity, jaskyne;
– agroturistika.
Prezentované obsahové okruhy predstavujú širokú paletu foriem činnosti, ktorá
ponúka kultúrne vyžitie pre rôzne kategórie záujemcov. Vjednotlivých lokalitách
alebo jednotlivých cieľových skupinách bude prevládať záujem o niektorú z uvedených
oblastí, prípadne je možná aj kombinácia niekoľkých.
Podľa iného členenia je možné rozdeliť aktivity v oblasti turizmu aj na:
– zábavné,
– športové,
– rekreačné,
– oddychové,
– kultúrne aktivity.
Ak hovoríme o kultúrnom turizme, je možné a vhodné využívať aktivity orientované
na:
– ľudovoumeleckú výrobu,
– gastronómiu – reštaurácie, miestne stravovanie a pohostinnosť,
– sprostredkovanie miestnych tradícií, remeselných zručností,
– sprostredkovanie poznania miestneho génia loci a pod.
Obsah kultúrnej aktivity by mal vhodnou formou prezentovať, interpretovať a
propagovať hmotné i nehmotné kultúrne dedičstvo danej lokality. Vychádzajúc z cieľa
a obsahu, ktorý chceme návštevníkovi sprostredkovať, následne vyberáme formu realizácie
aktivity.
4.2 Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu
Aktivity v oblasti kultúrneho turizmu môžu mať rôznu formu:
– stretnutia, slávnosti – rôzne stretnutia rodákov, nositeľov rovnakého priezviska,
stretnutia dedín rovnakého mena, družobné mestá a obce a pod.;
– festivaly, súťaže, prehliadky, výstavy – folklórne, gastronomické, hudobné,
výtvarné, fotografické, filmové a pod.;
– hry – dramatizované, zábavné, športové a pod.;
– pobyty spojené s aktívnou činnosťou – môžu byť zamerané na ochranu kultúrnych
pamiatok, technických pamiatok, prírody a pod.;
– vzdelávacie pobyty – spojené so zberom lesných plodov, húb, liečivých rastlín,
zamerané na zdravú výživu, životosprávu a pod.;
– workshopy – zamerané na oboznámenie s ľudovými remeslami, remeselnými
tradíciami, spojené s výučbou remesiel a vyskúšaním zručností pri práci s drevom,
textilom, prútím, šúpolím a pod.;
– dni otvorených dverí – zamerané na oboznámenie so špecifickým spôsobom
života, rôznymi kuriozitami a zvláštnosťami lokality, poznávanie rôznych procesov
(mlyn, kováčska dielňa, chov koní, iných zvierat, kultúrna inštitúcia, miestni
obyvatelia a pod.);
– školy, nácviky, tréningy – zamerané na činnosti, ktoré účastníci môžu realizovať
doma – pečenie chleba, zaváranie, výroba domáceho syra, výučba tanca,
fotografovania a pod.;
– prehliadky, výlety – poznávanie historických pamiatok, prírodných pamiatok,
miestnych špecifík a pod.;
– pozorovania – zamerané na prírodné úkazy, flóru a faunu a pod.;
– degustácie – pikniky v prírode, ochutnávky jedla, vína, domácich výrobkov a pod.
V prípade, že aktivity odohrávajúce sa v exteriéri zmarí počasie, je možné ponúknuť
ďalšie kultúrne aktivity ako napríklad:
– rôzne hry, súťaže,
– rozhovory, prednášky,
– premietanie filmov, video, diapozitívov,
– počúvanie hudby a pod.
Pri plánovaní takýchto aktivít si treba vopred stanoviť, pre akú cieľovú skupinu sú
určené. Je rozdiel pripraviť aktivitu pre individuálneho turistu/návštevníka, pre rodiny
s deťmi, pre seniorov atď. Iné aktivity preferujú individuálni návštevníci, iné skupiny, iné
domáci návštevníci a inak treba pristupovať k zahraničnému návštevníkovi.
Podľa cieľových skupín môžeme aktivity rámcovo rozdeliť na:
– aktivity pre individuálneho turistu,
– aktivity pre skupiny,
– aktivity pre rodiny s deťmi,
– aktivity pre školskú mládež,
– aktivity pre seniorov,
– aktivity pre domáceho návštevníka,
– aktivity pre zahraničného návštevníka a ďalšie.
Zhrnutie
Táto kapitola prezentuje najčastejšie používané formy aktivít, vhodné na rozvoj
kultúrneho turizmu v miestnych podmienkach. Ich výber a úspešnosť často závisí od
manažéra alebo animátora, jeho tvorivosti, skúseností a empatie, schopnosti reflektovať
záujmy a potreby návštevníkov/účastníkov.
5. Manažovanie kultúrneho turizmu
5.1 Kultúrny turizmus ako služba
V oblasti turizmu patria služby súvisiace s možnosťou účelne a kultúrne využiť voľný
čas medzi doplnkové. Okrem poskytovania bežných informácií, požičiavania spoločenských
hier, športových pomôcok, tvorby detského alebo rodinného programu a požičiavania hračiek
je v súčasnosti nevyhnutné poskytovať aj ďalšie služby, pretože nároky účastníkov sú veľmi
rôznorodé.
V oblasti kultúrneho turizmu je možné účastníkom poskytnúť široké možnosti vyžitia
sa. Niektorým stačí pozorovať poľnohospodárke práce, iní sa ich chcú sami zúčastniť alebo si
chcú vyrobiť nejaký produkt. Mnohé obce a regióny majú osobité folklórne prejavy a typický
spoločenský život. Pre účastníkov je zaujímavé spoznávať typickú slovenskú
vidiecku/mestskú kultúru, napríklad zúčastniť sa na miestnom folklórnom festivale, oslavách
rôznych sviatkov (fašiangy, Veľká noc), na tradičnej svadbe, krstinách dieťaťa a pod. Veľkej
obľube sa tešia aj také aktivity, ako sú jarmoky, návštevy dielní remeselníkov a tvorcov
ľudovoumeleckých výrobkov, oberačkové slávnosti, púte, miestne oslavy, spomienkové
slávnosti a pod. Ponuka aktivít a činností závisí od organizátorov (turistickej agentúry,
cestovnej kancelárie, podnikateľa v cestovnom ruchu, samosprávy, kultúrneho subjektu atď.),
ich invencie, záujmu a ochoty zatraktívniť a spríjemniť dovolenku či pobyt účastníkom
(návštevníkom, hosťom). Zároveň takéto kultúrne aktivity umožňujú účastníkom aktívne a
zaujímavo prežiť voľný čas, vnímať inú kultúru, spoznať iný spôsob života (napríklad na
vidieku), získať nové poznatky a zážitky, precítiť osobitný charakter unikátnych miest.
Prvoradou úlohou subjektov v oblasti turizmu a kultúry je zabezpečiť
šírku, rôznorodosť a kvalitu ponuky. Môžu to byť kultúrne aktivity obce realizované
kultúrnym subjektom, aktivity miestneho obyvateľstva, spolkov, zväzov a združení
(poľovníkov, rybárov, turistov, záhradkárov, vinárov, divadelných ochotníkov, folklórnych
skupín a i.). Dôležitá je pritom vzájomná kooperácia a spolupráca všetkých
zainteresovaných. Kultúrne aktivity predpokladajú aj účasť podnikateľov, členov ich rodín,
zamestnancov turistických zariadení, predstaviteľov samosprávy, miestneho obyvateľstva,
ktoré je nositeľom tradícií, kultúrneho a životného štýlu lokality. Program jednotlivých
aktivít by mal zodpovedať osobitostiam lokality, ale aj dĺžke pobytu turistov
(návštevníkov, klientov, zákazníkov, účastníkov) v danom prostredí.
Pri organizovaní aktivít kultúrneho turizmu je potrebné rešpektovať potreby a
záujmy účastníkov. V závislosti od možností je žiaduce vytvárať podmienky na
uspokojovanie potrieb rôznych cieľových skupín – napríklad podľa veku (pre deti, mládež,
dôchodcov, rodiny s deťmi a pod.), podľa krajiny, z ktorej prichádzajú (pre zahraničných,
domácich turistov), podľa záujmov (záujemcovia o kultúru, športovci, poľovníci,
dovolenkujúci atď.). Myslieť treba aj na individuálnych účastníkov. Kultúrne aktivity by mali
byť predovšetkým zaujímavé a starostlivosť o návštevníkov, hostí a účastníkov aktivít by
mala byť nenútená.
5.2. Samospráva
Miestna a regionálna samospráva majú nezastupiteľnú úlohu v procese vytvárania
podmienok na rozvoj turizmu. Ich úlohou je predovšetkým inventarizovať a informovať o
kultúrnom a prírodnom dedičstve, ktoré sa na danom území nachádza, zároveň sprístupňovať
hodnoty a atraktivity územia pre verejnosť a návštevníkov územia v rámci svojich možností a
kompetencií (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení).
Samospráva v záujme rozvoja kultúrneho turizmu:
– zabezpečuje technickú infraštruktúru územia (vodovod, kanalizácia, parkoviská,
miestne komunikácie a pod.),
– prevádzkuje vo svojej pôsobnosti kultúrne zariadenia, športoviská a objekty vhodné
pre rozvoj turizmu,
– poskytuje a zabezpečuje územnú koordináciu prostredníctvom územných plánov a
spracúva program hospodárskeho a sociálneho a kultúrneho rozvoja obce,
– vytvára vhodné podmienky na činnosť medziobecných združení a rôznych iných
foriem územnej spolupráce,
– umožňuje a podporuje činnosť rôznych občianskych združení a komunít, ktoré
vytvárajú podmienky a realizujú kultúrne aktivity.
Samospráve patrí iniciatíva pri obnove a ochrane atraktivít krajiny vrátane prírodných
a kultúrnych hodnôt územia, zostavovaní obsahu ponuky pre kultúrny turizmus, tvorbe jeho
stratégie, informačných systémov a pri rozvoji marketingových aktivít. Samosprávou
poverení kultúrno-osvetoví pracovníci, členovia rôznych združení a spolkov a ďalší
dobrovoľníci – manažéri či animátori – pripravujú kultúrne aktivity ako produkty pre rozvoj
kultúrneho turizmu.
Miestna samospráva by mala dodržiavať nasledujúci postup:
1. osvojiť si a začať používať pojem kultúrny turizmus v praxi,
2. zhromaždiť dobrovoľníkov a komunitu a ponúkať im niektoré produkty zdarma,
3. zaregistrovať svoje produkty (kultúrne aktivity) v rôznych turistických kanceláriách a
agentúrach, ponúkať informácie o termínoch a aktivitách subjektom v oblasti turizmu,
4. zverejniť a propagovať svoje ďalšie plány v dlhšom časovom horizonte,
5. spracovať kalendár miestnych kultúrnych aktivít, pripraviť marketing svojich
kultúrnych „produktov“,
6. realizovať marketing aj mimo vlastnej komunity,
7. upevniť kontakty s miestnymi zariadeniami, v oblasti turizmu, poskytovať informácie
(aj zvýhodnené, prípadne voľné vstupenky) pre ich návštevníkov,
8. iniciovať vzťahy a rozvinúť spoluprácu s ostatnými relevantnými subjektmi v danej
oblasti v regióne,
9. propagovať a vyžadovať pohostinnosť na každom kroku,
10. manažovať kultúrne procesy.
5.3 Úlohy kultúrnych pracovníkov - manažérov
Významnú úlohu pri realizácii spomínaných činností zohrávajú pracovníci v oblasti
kultúry. Tí by mal byť schopní riadiť a viesť. Kým riadenie sa vzťahuje na manažovanie
procesov, ktorých súčasťou nemusia byť ľudia, vedenie predstavuje aj schopnosť presviedčať
iných, aby sa snažili efektívne dosiahnuť stanovené ciele.
Odborná činnosť kultúrneho/kultúrno-osvetového pracovníka v oblasti kultúrneho
turizmu predstavuje najmä:
– organizačnú činnosť – zabezpečovanie kultúrnych aktivít po obsahovej i organizačnej
stránke,
– manažérsku činnosť – vykonávanie činnosti zameranej na riadenie zariadenia,
inštitúcie, chodu kultúrneho života, manažuje tím, manažuje aktivitu,
– koordinačnú činnosť – pozostáva zo zladenia jednotlivých druhov činností v súlade so
stanovenými cieľmi,
– propagáciu a reklamu – propagovanie kultúrnych aktivít v masmédiách, príprava
propagačných materiálov,
– spoluprácu – vytváranie sietí a rozširovanie kontaktov s predstaviteľmi rôznych skupín
v lokalite,
– legislatívu – využívanie právnych noriem z relevantných oblasti,
– finančné plánovanie a rozpočtovanie – vyhľadávanie sponzorov, plánovanie výdavkov
a príjmov, spracovávanie rozpočtov kultúrnych aktivít,
– administratívnu činnosť – vedenie agendy, realizácia plánovacej a vyhodnocovacej
činnosti,
– kontrolnú činnosť – zabezpečovanie kontroly úspešnosti aktivít z hľadiska obsahu,
návštevnosti, finančnej návratnosti, verejného ohlasu, spätnej väzby,
– zberateľskú a publikačnú činnosť – vyhľadávanie a záchrana artefaktov, ktoré
dokresľujú kolorit lokality, vytvárajú komplexnejší obraz o danom regióne, zbieranie a
ochrana kultúrnych hodnôt, publikovanie materiálov propagujúcich región, jeho
kultúrne hodnoty a aktivity.
Okrem činnosti v odbornej oblasti kultúrno-osvetový pracovník by mal:
– mať schopnosť komunikovať a kooperovať,
– dokázať riešiť problémy,
– byť samostatný a výkonný,
– byť schopný prijať zodpovednosť,
– premýšľať a učiť sa,
– vedieť zdôvodňovať a hodnotiť.
5.4 Úlohy kultúrnych pracovníkov - lídrov
Kultúrno-osvetový pracovník okrem toho, že je manažérom aktivít zameraných na
rozvoj turizmu, mal by byť aj lídrom v tejto oblasti. Líder sa má vyznačovať profesionalitou,
pružnosťou, efektivitou komunikácie a činnosti, nestrannosťou, etikou.
Konkrétne to znamená, že by mal vedieť čo (mať dostatok informácií – súbor
poznatkov), ale tiež ako (získavať a využívať funkčné znalosti a praktické skúsenosti). Ďalej
vedieť aj prečo (know-how, know-why v zmysle porozumieť významu čiastkových
vedomostí i súboru ľudského poznania a jeho vplyvu na spoločnosť) a vedieť kto (potreba
vytvárania sietí a zdrojov, čo podčiarkuje potrebu a význam efektívnej spolupráce).
Dobrého lídra charakterizujú tieto vlastnosti:
– energia a pracovné nasadenie,
– tvorivosť, nápady,
– úspešnosť,
– vnímavosť,
– schopnosť viesť,
– dôveryhodnosť,
– zodpovednosť a morálne kvality,
– istota v konaní, schopnosť zdôvodniť a vysvetliť svoje plány,
– objektívnosť a spravodlivosť a ďalšie.
Je ideálne, keď manažéra ako lídra uzná realizačný tím. Pri realizácii aktivít v oblasti
rozvoja kultúrneho turizmu často vznikajú realizačné tímy zložené z profesionálnych
kultúrno-osvetových pracovníkov a z dobrovoľníkov. Úlohou kultúrneho pracovníka ako lídra
je viesť tím. To znamená riadiť skupinu ľudí tak, aby dokázali rozvinúť svoje špecifické
schopnosti, kritické skúsenosti a povahové vlastnosti na dosiahnutie vytýčeného cieľa.
Vedenie tímu vyžaduje vynikajúce komunikačné schopnosti. Je potrebné zosúladenie
osobnostných charakteristík, odborných schopností jednotlivcov tvoriacich tím, ich myslenia,
komunikácie a spolupráce.
Kultúrno-osvetový pracovník ako manažér je formálnym vodcom tímu. Aby sa stal
prirodzeným lídrom musí mať prirodzenú autoritu a prejaviť ju, vzbudzovať dôveru a dokázať
zapojiť jednotlivých členov do plnenia úloh. Tímová forma práce zohráva pri plnení úloh
a dosahovaní cieľov dôležitú úlohu. Kultúrny pracovník ako líder by mal preferovať tímovú
prácu preto, že umožňuje:
– demokratizáciu a humanizáciu riadenia,
– podiel členov tímu na riadení,
– vyššiu pružnosť,
– znižovanie nákladov, rast efektívnosti činností,
– uspokojovanie potreby sebarealizácie členov tímu,
– preberanie skúseností iných do riadenia.
5.5 Úlohy kultúrnych pracovníkov - animátorov
Animátor predstavuje oživenie, mobilizáciu, energetizáciu. Animácia má iniciovať
človeka, aby sa aktívne zúčastňoval na určitom dianí, ale zároveň ho motivovať, aby na sebe
pracoval v rámci permanentnej kultivácie. Animovať znamená vnášať život, rozhýbať,
podnecovať, zapaľovať, motivovať na vlastné aktivity. Kultúrny pracovník ako animátor
nielen ponúka projekty, ale v úvodných fázach sa podieľa aj na ich realizácii. Medzi
schopnosti animátora preto určite patrí vedenie ľudí.
Animátor je človek, ktorý využíva svoje vedomosti, schopnosti i charizmu a vďaka
týmto vlastnostiam a svojmu nadšeniu vťahuje účastníkov do realizovaných aktivít. Animátor
je neprehliadnuteľnou osobnosťou, ktorá buď spontánne, alebo v rámci profesie oživuje
komunitu kultúrnym a spoločenským dianím. Pri animácii presúva iniciatívu na ďalších ľudí a
lavínovito ich tak zapája do realizovaných aktivít. Nediriguje skupinu či jednotlivca, ale
prebúdza v nich vlastnú aktivitu. Animátor by mal prinášať stále nové podnety a svojou
kreativitou vytvárať protiváhu konzumného spôsobu života. Práca animátora závisí od
schopnosti komunikovať, presvedčiť a vyprovokovať ostatných k dialógu.
Animátor pripravuje, organizuje a realizuje animačné aktivity. Preto je potrebné, aby
boli animátori vzdelaní, talentovaní, telesne a duševne trénovaní a pozitívne orientovaní
ľudia. Skúsení animátori by mali mať viacnásobnú kvalifikáciu, je žiaduce, aby sa ďalej
vzdelávali v osobitných odboroch orientovaných na voľný čas. Z tradičných povolaní je
vhodné vzdelávať sa v takých odboroch, ako napríklad učiteľ hudobnej či výtvarnej výchovy,
tanca, herectva, herec, hudobník, režisér a iných.
Špecifikom činnosti animátora je, že vykonáva svoju činnosť vtedy, keď ostatní
(účastníci) majú voľno, dovolenku a pod., vykonáva ju preto, aby ostatní mohli oddychovať,
zabávať sa. Jeho činnosť by však nemala vyzerať ako práca.
5.6 Úlohy dobrovoľníkov/aktivistov
Pri vytváraní a realizácii kultúrnych aktivít zameraných na rozvoj kultúrneho turizmu
zohrávajú významnú úlohu dobrovoľníci. Oblasť kultúry patrí medzi charakteristické a
tradičné oblasti dobrovoľníctva. Je v nej aktívnych veľa ľudí, ktorí pôsobia či už ako
organizátori kultúrnych aktivít, vedúci a členovia kolektívov, predstavitelia a zástupcovia
rôznych združení, aktivisti, animátori, spoluorganizátori, účinkujúci, alebo koordinátori.
Dobrovoľníci sa podieľajú na vytváraní programov pre účastníkov, turistov a návštevníkov
obce/lokality, z vlastnej vôle bez nároku na financie. Venujú svoj voľný čas, svoje schopnosti,
vedomosti a energiu na prospech iných ľudí alebo spoločnosti.
Dobrovoľníci môžu výraznou mierou pomôcť pri vytváraní a realizácii aktivít
zameraných na podporu kultúrneho turizmu. Aktívne sa zapájajú do rôznych druhov
programov v závislosti od obsahu činnosti, veľkosti a zložitosti danej aktivity, dĺžky
programu a pod. Dobrovoľníci môžu pôsobiť v rôznych pozíciách, rolách a aktivitách. Môžu
vykonávať odborno-poradenskú činnosť ako experti, prípadne konzultanti. Pomáhajú
realizátorom kultúrnych aktivít napríklad pri nadobúdaní praktických zručností, rozvíjaní
kreativity, organizačných otázkach v oblasti rozvoja turizmu. Dobrovoľníci môžu vykonávať
aj úlohy spojené s prípravou a realizáciou programov ako moderátori, lektori či účinkujúci.
Často by sa mnohé aktivity ani nemohli uskutočniť bez aktívneho zapojenia účinkujúcich
z radov miestnych dobrovoľníkov, ako sú ľudovoumeleckí výrobcovia, folklórne skupiny a
jednotlivci, miestni hudobníci a pod. Ďalšou možnosťou participácie dobrovoľníkov na
kultúrnych aktivitách je ich zapojenie ako technikov, organizačných pracovníkov alebo
animátorov niektorých programov, resp. spoluorganizátorov zodpovedných za niektorú časť
aktivity.
Dobrovoľnícka činnosť prináša aktivistom nové zážitky, skúsenosti a zručnosti,
nových priateľov, ale predovšetkým možnosť sebarealizácie, možnosť byť pre niekoho
užitočný.
Dobrovoľníctvo v oblasti turizmu
– je založené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí jednotlivca,
– zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje ľudskú solidaritu,
– poskytuje odpovede na dôležité výzvy a prispieva k vytváraniu lepšieho a
pokojnejšieho sveta,
– prispieva k životaschopnosti ekonomického života a k tvorbe pracovných miest a
nových profesií.
Zhrnutie
Táto kapitola opisuje kultúrny turizmus ako službu, venuje sa činnosti hlavných
realizátorov lokálnych procesov a aktivít zameraných na rozvoj turizmu, rozlišuje úlohy
kultúrneho pracovníka ako manažéra a organizátora, lídra, dobrovoľníka a charakterizuje ich
hlavné činnosti.
6. Príprava a realizácia aktivít v oblasti kultúrneho turizmu
6.1 Animácia v oblasti kultúrneho turizmu
Animácia predstavuje určité oživenie, resp. aktívne využívanie voľného času
návštevníkov, organizovanie a vykonávanie rôznych aktivít. Ide o aktivity, ktoré majú pre
zážitky účastníkov veľký význam, pretože reagujú na prirodzenú potrebu človeka po
oddychu, zábave, rozptýlení, ale aj vzdelávaní vo voľnom čase. Animácia predstavuje podnet
– impulz – na určitú, väčšinou spoločnú činnosť, konanie, správanie. Jej základom je aktívna
účasť účastníkov na pripravených a uskutočňovaných aktivitách. Animácia aktivizuje
nevyužitú energiu účastníkov, objavuje jej rezervy a dopĺňa zážitky účastníkov počas ich
účasti na jednotlivých kultúrnych aktivitách a pomáha tak zvyšovať kvalitu využívania ich
voľného času.
Cieľom animácie je zintenzívniť zážitky účastníkov postupnou gradáciou
vykonávaných činností, vzťahom s okolím, vzájomnou komunikáciou a uspokojiť ich
potreby. Môžu to byť potreby týkajúce sa pohybu, spoločenskej komunikácie, zábavy,
tvorivej sebarealizácie, vyžitia, ďalšieho vzdelávania, poznávania, objavovania,
dobrodružstva, odpočinku, uvoľnenia, meditácie a pod.
Ponuka animačných činnosti by mala byť celoročná a mala by reagovať na aktuálny
dopyt a potreby účastníkov. Okrem tradičných foriem animácie, ako sú napríklad oslavy
Nového roka s ohňostrojom, rôzne karnevaly, fašiangové slávnosti, môžeme využívať aj
príležitostné animácie – napríklad festivaly, rôzne tematické hry, putovania a i. Animácia
môže byť súčasťou väčšieho kultúrneho produktu, ale aj alternatívou v prípade nepriaznivého
počasia.
Druhy animácie
Animáciu zameranú na kultúrny turizmus môžeme rozdeliť na niekoľko oblastí:
– pohyb a šport,
– zábava a družnosť,
– tvorivosť,
– vzdelávanie, poznávanie, objavovanie,
– dobrodružstvo,
– meditácia a odpočinok, uvoľnenie,
– zameranie špeciálne na deti a mládež.
Zabezpečenie animácie
Iniciátorom animačných aktivít môže byť, a často aj je, obec. Ak realizujeme animáciu
ako službu prostredníctvom animačných aktivít, je potrebné organizovať spoluprácu
zainteresovaných subjektov, využívať ľudské zdroje, zabezpečiť materiálno-technické
podmienky a vybavenie.
a) Organizačné zabezpečenie
Organizačné zabezpečenie predpokladá realizáciu rôznych úloh. Je potrebné
zabezpečiť rôzne podklady (počty účastníkov, termíny, doprava, ubytovanie a pod.), pripraviť
rozpočet animácie, naplánovať jednotlivé animačné aktivity a pripraviť program animácie. Pri
príprave vychádzame z poznania účastníkov (vek, záujmy atď.), ročného obdobia, počítame s
možnými zmenami počasia, náročnosťou animačnej aktivity. Zvlášť dôkladne treba
pripravovať animačné aktivity pre deti a mládež.
b) Personálne zabezpečenie
Je dôležité mať k dispozícii vzdelaných a vyškolených animátorov, lebo od nich závisí
úspech animácie. Niekedy je animátor organizátorom, manažérom voľného času, inokedy aj
lektorom, prípadne moderátorom aktivity. Animátor výraznou mierou ovplyvňuje úspech
animačnej aktivity, preto by okrem profesijných vedomostí a zručností (z oblasti pedagogiky,
kultúry, umenia, športu, zábavy) mal mať aj psychologické predpoklady – mal by byť
pozitívne naladený, kreatívny, empatický, zodpovedný, vedieť riadiť skupinu, dav a pod.
c) Materiálne zabezpečenie
Predpokladá existenciu vhodných priestorov a potrebných pomôcok v závislosti od
druhu a rozsahu animačnej aktivity. Niekedy je potrebné zabezpečiť prenájom audiovizuálnej
techniky, pomôcky na vykonávanie ručných prác, rôzne materiály atď.
Proces animácie predstavuje cyklus, ktorý sa začína analýzou potrieb a záujmov
návštevníkov a (swot) analýzou prostredia. Následne manažér alebo animátor vyberie obsah a
formu plánovanej aktivity so zameraním na určenú cieľovú skupinu. Pri realizácii animácie
treba vytvoriť príjemné prostredie a atmosféru, ktorá pomôže naladiť návštevníkov na priebeh
animácie a vyvolá ich ochotu podieľať sa na jej realizácii. Taktiež je dôležité zabezpečiť
dostupnosť a atraktivitu aktivity (vhodné priestory, lokálna dostupnosť – parkovisko,
propagačné materiály, kontaktná osoba disponujúca informáciami pre návštevníkov,
dodatočné služby poskytované návštevníkom na mieste). Animátor by sa mal sústrediť aj na
vygradovanie jednotlivých zložiek animácie tak, aby sa návštevník nenudil a neklesala jeho
pozornosť. V závere pri hodnotení priebehu animácie je vhodné poukázať na prínos animácie,
jej klady, prípadne vysvetliť aj nedostatky, ktoré v procese animácie vznikli. Odporúča sa
uskutočniť spätnú väzbu od účastníkov.
6.2 Príprava a realizácia kultúrnych aktivít
Oblasť, v ktorej pôsobí kultúrny pracovník predstavuje pomerne zložitý systém.
Kultúrny pracovník (profesionálny i dobrovoľný) potrebuje určité vedomosti a zručnosti, aby
vedel, ako v tomto systéme pracovať. Nové skutočnosti nútia kultúrnych pracovníkov
neustále tvoriť, inovovať činnosť a vyvíjať nové aktivity.
Oblasť kultúrneho turizmu poskytuje široké možnosti uplatnenia pracovníkov v oblasti
kultúry i nových postupov, programov a aktivít. Inovovať činnosť a zvyšovať kvalitu pri ich
realizácii dokáže kultúrny pracovník aplikáciou znalostí a praktických skúseností z oblasti
projektového manažmentu. Náročnejšie aktivity, ktoré nemajú charakter rutinnej, pravidelne
sa opakujúcej činnosti, ale sú zamerané na realizáciu jedinečných, inovatívnych činností,
predstavujú nové produkty, nové služby, nové diela v oblasti kultúry.
Pri príprave a realizácii kultúrnych aktivít s akcentom na kultúrny turizmus je dôležité
uvedomiť si, či ide o kultúrne podujatie pre novú cieľovú skupinu, alebo o prípravu novej
aktivity (po obsahovej či formálnej stránke, s použitím netradičných metód a pod.). Ak ide
o celý systém aktivít, prípadne náročnú aktivitu, bude potrebné vypracovať projekt.
Na zabezpečenie bezproblémovej prípravy a realizácie kultúrnej aktivity a jej
úspešnosti je potrebné dodržiavať určité overené pravidlá a postupy. Medzi základné činnosti
potrebné pri manažovaní kultúrnych aktivít patria:
– plánovanie,
– organizovanie, realizácia,
– kontrola,
– ukončenie a zhodnotenie.
6.2.1 Plánovanie kultúrnej aktivity – prípravné fázy
V tejto fáze manažovania kultúrnej aktivity si treba ujasniť, čo sa očakáva od jej
realizácie, v akom časovom limite, aké zdroje budú potrebné, s akým partnerom sa bude
realizovať a aká stratégia či forma sa použije. Celkom na začiatku je nevyhnutné stanoviť si
cieľ aktivity. Po dôkladnom zvážení nasleduje rozhodnutie – či budeme, alebo nebudeme
kultúrnu aktivitu realizovať.
Ak sa kultúrny pracovník, resp. organizátor rozhodne, že kultúrnu aktivitu uskutoční,
odporúča sa urobiť koncept kultúrnej aktivity (1 – 2 strany), ktorý sa stáva základom na
podrobnejšie plánovanie a slúži aj ako pomôcka na získavanie ďalších členov realizačného
tímu.
Je potrebné:
– naplánovať termín (prípadne dĺžku trvania) aktivity,
– určiť ciele kultúrnej aktivity (konkrétne, realistické, jasne a logicky definované),
– rešpektovať ďalšie faktory, napríklad určiť:
a) čo bude tvoriť kultúrnu aktivitu (folklórny festival, workshop zameraný na
remeslá, predstavenie, vystúpenie, animácie zamerané na výtvarné,
gastronomické činnosti a pod.),
b) rozsah kultúrnej aktivity (celoslovenský, lokálny, miestny, iba pre určitú
cieľovú skupinu),
c) etapy, termíny (niekoľko hodín, deň, víkend, viac dní, týždeň a pod.)
d) prístup (metódu) – ako budeme pristupovať k realizácii aktivity.
Plánovanie zahŕňa dekompozíciu prác, odhady zdrojov, definovanie závislosti medzi
jednotlivými činnosťami, usporiadanie činností podľa časových a logických nadväzností,
priradenie právomocí a zodpovednosti členom tímu za jednotlivé činnosti.
Návrh kultúrnej aktivity prestavuje kľúčový dokument, ktorý by mal obsahovať:
– názov kultúrnej aktivity spolu so základným cieľom,
– stanovenie manažéra kultúrnej aktivity – hlavného zodpovedného za prípravu
a realizáciu,
– opis jednotlivých čiastkových činností,
– termín a časový rozsah realizácie, rozpočet,
– štruktúru manažmentu kultúrnej aktivity (kto je kto – partneri, právomoci a pod.).
6.2.2 Realizácia kultúrnej aktivity
Touto fázou sa začína implementácia zámerov a plánov. Až v tomto okamihu
pristupuje manažér alebo realizačný tím od slov k činom a začne realizovať kultúrnu aktivitu.
Treba mať na pamäti, že je to fáza, ktorá rozhodne o úspešnosti kultúrnej aktivity. S jej
realizáciou treba začať až po dôkladnej príprave. Samotná implementácia sa začína
vytvorením realizačného tímu, pokračuje časovým rozvrhom činností a poverením ľudí
pracovnými úlohami. Okrem toho je nevyhnutné organizovať ľudí, získavať a organizovať
zdroje (financie, informácie, know-how, priestory, materiál), vytvárať štruktúru, vzťahy a
interakcie medzi zdrojmi.
Organizovanie realizačného tímu je jedna z najdôležitejších úloh. Platí všeobecné
pravidlo, že kultúrna aktivita môže byť iba natoľko úspešná, nakoľko úspešný bude kultúrny
pracovník/manažér a jeho tím.
Pri realizácii kultúrnej aktivity manažér kultúrnej aktivity zodpovedá za:
– realizáciu jednotlivých činností a úloh (časový plán, zdroje, prideľovanie právomoci a
zodpovednosti členom tímu a pod.),
– monitorovanie priebehu realizácie kultúrnej aktivity (určovanie odchýlok, realizácia
opatrení),
– sledovanie a vyhodnocovanie nákladov,
– poskytovanie informácií o priebehu realizácie,
– predvídanie a riešenie problémov.
Manažér kultúrnej aktivity musí predovšetkým koordinovať, organizovať, kontrolovať
a viesť. Tieto činnosti musí realizovať tak, aby zabezpečil úspech kultúrnej aktivity. Je
potrebné motivovať ľudí, delegovať právomoci, komunikovať v rámci tímu, manažovať
konflikty a taktiež získať a udržať si podporu, usmerňovať očakávania zákazníkov/klientov,
zabezpečovať propagovanie a reklamu kultúrnej aktivity. Vzhľadom na široké spektrum
činností musí mať kultúrny pracovník/manažér patričné vzdelanie a skúseností, vodcovské a
strategické myslenie, interpersonálne a manažérske zručnosti.
6.2.3 Kontrola a hodnotenie v priebehu kultúrnej aktivity
Kontrola predstavuje dôležitú súčasť realizácie kultúrnych aktivít. Napriek tomu, že
kultúrna aktivita je dokonale naplánovaná, je potrebné kontrolovať priebeh jej realizácie.
Kontrolné mechanizmy slúžia na odhalenie zmien a následne na prijatie nápravných opatrení.
Korekcie treba uskutočniť čo najskôr, hneď ako si to vyžaduje situácia. Osvedčeným
nástrojom kontroly sú najčastejšie porady alebo pravidelný monitoring (tzv. monitorovacie
správy). Kontrola by mala zahŕňať hodnotenie situácie, analýzu dôsledkov, spôsob riešenia
problémov a nápravné opatrenia.
V praxi je možné využiť rôzne kontrolné stratégie. Väčšinou sa kontrola zameriava na
plnenie termínov alebo využívanie zdrojov a čerpanie nákladov. Oveľa náročnejšia je kontrola
kvality, pretože jej meranie nie je jednoduché. Ak bola pri kontrole nájdená odchýlka, situáciu
treba vyriešiť v čo najkratšom čase a prijať nápravné opatrenia. Vzniknuté problémy možno
riešiť tak, že sa použijú rezervy (materiálu, ľudí, financií, času), prípadne sa posunie termín
kultúrnej aktivity alebo sa zmení jej rozsah. Od manažéra kultúrnej aktivity sa očakáva
tvorivý prístup k situácii a nájdenie vhodného riešenia.
6.2.4 Ukončenie a zhodnotenie kultúrnej aktivity
Po ukončení kultúrnej aktivity, ktorá bola systematicky naplánovaná, pripravená a
realizovaná, nasleduje záver a jej zhodnotenie.
Súčasťou ukončenia sú tieto kroky:
– zhodnotenie kultúrnej aktivity z hľadiska cieľov a spôsobu realizácie – vypracovanie
záverečnej správy,
– odsúhlasenie/akceptácia výsledku klientom alebo organizáciou, ktorá poskytla
finančné prostriedky na realizáciu,
– zdokumentovanie kultúrnej aktivity (fotodokumentácia, videodokumentácia,
propagačné materiály – plagáty, pozvánky a pod.),
– určenie ďalšieho vývoja a formulovanie poučenia z realizácie kultúrnej aktivity.
Zhodnotenie realizovanej kultúrnej aktivity by sa malo uskutočniť objektívnym, podľa
možnosti merateľným spôsobom. Zvyčajne sa robí na základe záverečnej správy. Hodnotenie
môže urobiť manažment kultúrneho subjektu, ktorý kultúrnu aktivitu pripravil a realizoval,
alebo nezávislá komisia expertov. Hodnotenie sa môže tiež opierať o vyjadrenia spokojnosti
zákazníkov/klientov, účastníkov, návštevníkov, verejnosti.
Po úspešnom ukončení jednej kultúrnej aktivity sa zvyčajne začne pracovať na
príprave ďalších. Preto je dôležité, aby pri hodnotení celého procesu prípravy, realizácie a
manažovania kultúrny pracovník/manažér zaznamenal pre budúcnosť všetky problémy,
návrhy na zlepšenie, ktoré sa objavili počas realizácie a pod. Taktiež je potrebné formulovať
závery, prípadne poučenia a určiť ďalší vývoj v danej oblasti.
Zhrnutie
Záverečná kapitola ponúka opis procesov prípravy, realizácie a hodnotenia kultúrnej
aktivity. Definovali sme animáciu v oblasti kultúrneho turizmu, bližšie sme charakterizovali
jej súčasti, obsah a druhy a opísali sme organizačné, materiálne a personálne zabezpečenie
procesu animácie.
Poukazuje na dôležitosť jednotlivých etáp manažovania kultúrnych aktivít a zdôrazňuje
nevyhnutnosť nadväznosti jednotlivých činností. Manažovanie kultúrnych aktivít od plánu,
návrhu, cez realizáciu, korekcie, úpravy, až po hodnotenie najviac ovplyvňujú ľudia/tím, ktorí
kultúrnu aktivitu realizujú. Od nich, ich kvality, odbornej prípravy, invencie a nasadenia
závisí úspech kultúrnej aktivity.
ZÁVER
Kultúrna tradícia a kultúrne dedičstvo ako “odkaz” minulosti neustále obnovujú svoju
funkčnosť v novom kontexte, ktorý je odlišný časom, ale aj spôsobom života spoločenstva a
jeho členov, mentalitou a klímou doby. Rovnako ako kultúra, ani kultúrna tradícia nemôže
existovať bez pričinenia človeka: vyžaduje aktívny ale zároveň kreatívny postoj k
„minulému“. Tradície vždy fungujú v sociálnych kolektívoch: k svojmu pretrvaniu vyžadujú
nositeľa – ľudí, ktorí tradíciu šíria, rešpektujú a vnímajú ako súčasť každodenného života.
O tom, čo sa stane a momentálne bude súčasťou kultúrnej tradície a kultúrneho dedičstva
nerozhodli predkovia v minulosti, pretože svojím postojom a každodenným konaním sa na
fungovaní tradície každodenne podieľa každý člen spoločenstva. Ustanovovanie tradície
a samotné vnímanie funkcií a hodnôt je v súčasnej civilizačnej etape radikálne iné ako
v prípade predchádzajúcich vývojových typoch spoločností.
Vnímanie a životnosť tradície súvisia so špecifickými hodnotami, ktoré tradícii ako celku ale
aj jej jednotlivým súčastiam pripisuje spoločenstvo používateľov. V modernej spoločnosti
tradícia nepredstavuje nespochybniteľné nadosobnú autoritu. Ak v predchádzajúcich
civilizačných etapách bola „patina“ tradície garanciou a zárukou príťažlivosti, žiadanosti a
kvality tovaru, služby či výtvoru, v súčasnej spoločnosti je lákadlom pre používateľov
krátkodobosť, módnosť, trendovosť. Ako otvorený a neustále sa ustanovujúci systém nie je
dopredu určeným súborom prvkov a významov.
Naše slovenské kultúrne dedičstvo predstavuje unikátny a jedinečný systém, ktorý slúži
rozvoju ľudskej spoločnosti a obohacuje nielen nás, ale celé ľudstvo. Je svedectvom
a dokladom toho, že náš materský kultúrny priestor, či už ním budeme vnímať národný štát
alebo celú Európu, že skutočným príkladom fungovania kultúrneho pluralizmu. Poznávanie
kultúrneho dedičstva a kultúrnych tradícií je jedinečnou príležitosťou pre vzájomné
poznávanie sa odlišných kultúr. Preto sa stáva významným segmentom tzv. kreatívnej
ekonomiky a potenciálom, ktorý v rámci kultúrneho turizmu ako nového a nesmierne
dynamického segmentu hospodárstva generuje nielen finančný zisk. Špecifikom Slovenskej
republiky je rozmanité a bohaté kultúrne dedičstvo, ktoré môžeme vnímať ako atraktivitu,
generujúcu ďalšie potenciálne hodnoty. Jeho poznanie a využívanie je jedným z občianskych
práv.
Stratégie regionálneho rozvoja by vo sfére kultúry nemali prehliadať niektoré špecifické
oblasti s osobitým zdôraznením nevyhnutnosti udržateľnosti priaznivej a podnetnej
kultúrnej a sociálnej klímy. Jednou z priorít je vytváranie a podpora aktivít upevňujúcich
identifikáciu obyvateľov s miestnym kultúrnym a sociálnym prostredím. Rovnako je dôležitá
úloha ochraňovať hmotné a nehmotné dedičstvo spoločenstva a venovať pozornosť
jedinečným prejavom miestnej kultúry, ako sú remeslá či unikátne technológie a postupy.
Kultúrny turizmus umožňuje fyzický, intelektuálny a citový prístup ku kultúrnemu
dedičstvu, sprostredkúva poznanie jeho hodnoty a potrebu jeho rešpektovania a zachovania.
Kultúry turizmus predstavuje základnú hospodársku súčasť mnohých národných a
regionálnych ekonomík a môže byť dôležitým faktorom rozvoja, ak je úspešne
zabezpečovaný a riadený. Ako taký vytvára predpoklad a bázu na rozvíjanie záujmu
verejnosti o kultúrne dianie. Preto jeho rozvoj, manažmovanie a animácia, realizácia
kultúrnych aktivít a poskytnovanie kultúrnych služieb predstavuje nástroj na zlepšenie
kvality a efektívnosti nielen kultúrnych činností, ale aj života celej spoločnosti.
Kultúrny turizmus je jedným z hlavných nositeľov kultúrnych výmen, umožňuje
difúziu kultúrnych prvkov, ale ponúka aj dostatok príležitostí na osobnú skúsenosť nielen s
tým, čo prežilo z minulosti, ale aj zo súčasného života a zo spoločnosti iných. Je čoraz viac
uznávaný ako možný nástroj, ktorý je jedným z faktorov podpory a zachovania prírodného a
kultúrneho dedičstva. Turizmus môže zachytiť ekonomický potenciál jedinečného kultúrneho
dedičstva slovenských regiónov a môže byť impulzom pre ich zachovanie a ďalšie kreatívne
využívanie. Animačné kultúrne aktivity sú vhodnou, aktívnou formou neformálneho
vzdelávania, majú edukatívny ako aj socializačný potenciál. Snaha o zlepšenie podmienok
v oblasti kultúrneho turizmu umožní zvýšiť postavenie kultúry v regiónoch a zabezpečí
efektívnejšie spoznávanie hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva návštevníkmi –
turistami. V oblasti turizmu patria služby súvisiace s možnosťou účelne a kultúrne využiť
voľný čas medzi doplnkové služby. Prvoradou úlohou subjektov tak v oblasti turizmu, ako aj
kultúry je zabezpečiť šírku, rôznorodosť a kvalitu ponuky. Dôležitá je pritom vzájomná
kooperácia a spolupráca všetkých zainteresovaných. Kultúrne aktivity by mali byť
predovšetkým zaujímavé a starostlivosť o návštevníkov, hostí a účastníkov aktivít by mala
byť nenútená.
LITERATÚRA
ASSMAN, J.: Kultura a paměť. Písmo, vzpomínky a politická identita v rozvinutých kulturách
starověku. Praha: Prostor, 2001, ISBN 80-7260-051-6.
BELZ, H., SIEGRIST, M. 2001. Klíčové kompetence a jejich rozvíjení: východiska, metody,
cvičení a hry. Praha : Portál, 376 s. ISBN 80-7178-479-6.
BURKE, P.: Lidová kultura v raně novověké Evropě. Praha: Argo, 2005, ISBN 80-7203-638-
6.
Cestovný ruch. Online.Sekcia cestovného ruchu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky. Cit. (2015-12-01) dostupné na:
http://www.telecom.gov.sk/index/open_file.php?file=cestovnyruch/Cestovnyruch/cestovnyruch.
ČORNANIČOVÁ, R., CHOMOVÁ, S., TUMA, M., SLUŠNÁ, Z., STRELKOVÁ, J. 2007.
Animátor kultúry. Bratislava : NOC, 223 s. ISBN 978-80-7121-278-2.
DOLNÍK, J.: Jazyk a kultúra. Slovenská reč. 74, 2009, č. 5, s. 258-267.
FILO, P., TAJTÁKOVÁ, M.: Kultúrne determinant obcí a miest vo vzťahu k cestovnému
ruchu. In: Kultúra, osveta a turizmus. Bratislava : Národné osvetové centrum, 2009. 97 s.,
ISBN 987-80-7121-316-1
GÁLIK, S.: Od ego k eko – metafora pre globálnu metanoiu. Filozofia, 2004, 7, s. 526-531.
GIDDENS, A.: Důsledky modernity. Praha: Slon, 2003, ISBN 80-86429-15-6.
GIDDENS, A.: Unikajíci svět. Jak globalizace mění náš život. Praha: Slon, 2000, ISBN 80-
85850-91-5.
HAVELKA, M.: Poznání – paměť – identita a několik obecnějších úvah.In: Dějiny – teorie –
kritika, 2007/2, s. 256-268.
HLÔŠKOVÁ, H.: Fenomén folklorizmu medzi globálnym a lokálnym (Na príklade troch
podujatí). Slovenský národopis 2013/ 4, s. 408 – 429.
HOBSBAWM, E.: Národy a nacionalismus od roku 1780. Program, mýtus, realita, Brno:
CDK, 2000, ISBN 80-85959-55-0.
CHOMOVÁ, S. a kol.: Voľný čas: príležitosť na rozvoj kreativity, inovácií a vzdelávania.
Bratislava : Národné osvetové centrum, 2009, ISBN 978-80-7121-313-0.
CHOMOVÁ, S. (ed.): Vademékum pracovníka v kultúre. Bratislava : NOC, 2007, ISBN 80-
7121-274-1.
JANČÁŘ, J et al.: Lidová kultura na Moravě. Strážnice: Ústav lidové kultury, 2000, ISBN
80-7275-005-4.
KANDERT, J.: Muzea a kulturní identita – čí kulturní identita? In Muzeum 2013/ 2, s. 57-62.
Kol. autorov. 2008. Odborná príprava záujemcov o prácu vo verejnej správe. Bratislava :
Academia Istropolitana, ISBN 978-80-970003-4-9.
KOVÁČ, M., CHOMOVÁ, S., STRELKOVÁ, J.: Historické, spoločenské a kultúrne
dedičstvo sídiel a rozvoj miestnej a regionálnej kultúry. Učebnica dištančného vzdelávania.
Bratislava: NOC, 2012, ISBN 978-80-7121-339-0.
KRATOCHVÍLOVÁ, E. 2004. Pedagogika voľného času: výchova v čase mimo vyučovania
v pedagogickej teórii a v praxi. Bratislava : UK, ISBN 80-2231-930-9.
KRUPKOVÁ, J.: Tradice a etnografie: K úloze tradice ve vývoji kultury. Praha: Karolinum,
1991, ISSN 0567-8307.
LAMY, Y.: Od památek k dědictví. Materiály pro politické dějiny ochranné činnosti. In
Antologie francouzských společenských věd. Praha : Francouzský ústav pro výzkum ve
společenských vědách, 1998, s. 164-194.
MASLOWSKI, N. – ŠUBRT, J. et al: Kolektivní paměť. K teoretickým otázkám. Praha:
Karolinum, 2014, ISBN 978-80-246-2689-5.
NÜNNING, ed.: Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host, 2006, ISBN 80-7294-170-4.
PERHÁCS, J., PAŠKA, P. 1995. Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava : STIMUL,
ISBN 80-85697-21-1.
PLAŠIENKOVÁ, Z.: Obrazy človeka z filozofickej a eticko-axiologickej perspektívy. 1. časť.
Bratislava : Stimul, 2010, ISBN 978-80-8127-005-5.
PORUBSKÁ, G., ĎURDIAK, Ľ. 2005. Manažment vzdelávania dospelých. Nitra : SlovDidac,
ISBN 80-969303-0-3.
PRUSÁKOVÁ, V. 2004. Profesijné kompetencie manažéra vzdelávania dospelých. In
Teoretické otázky celoživotného vzdelávania v oblasti kultúry. Bratislava : NOC, s. 17-27.
ISBN 80-7121-246-6.
PRUSÁKOVÁ, V. 2007. Rozvoj osobnosti pracovníka v oblasti kultúry. In Vademékum
pracovníka v kultúre. Bratislava : NOC, s. 83-116. ISBN 80-7121-274-1.
RICOEUR, P.: Život, pravda, symbol. Praha: Oikoymenh,1993, ISBN 80-85241-32-3
SLUŠNÁ, Z. 2007. Vybrané problémy z oblasti kultúry. In Vademékum pracovníka v kultúre.
Bratislava : NOC, s. 7-41. ISBN 80-7121-274-1.
SLUŠNÁ, Z.: Aspekty a trendy súčasnej kultúry. Bratislava : Národné osvetové centrum,
2013. 124 s., ISBN 978-80-7121-341-3.
SLUŠNÁ, Z.: Creativity in the local cultural conditions of Slovakia: opportunities and risks.
In: Psychology & psychiatry, sociology & healthcare education, vol 2. Sofia : STEF92
technology, 2014, s. 177-184, ISBN 978-619-7105-23-0.
SLUŠNÁ, Z.: Nové funkcie umeleckých a kreatívnych voľnočasových aktivít. In:
Metamorfózy priemyslu kultúry. Acta Culturologica No. 23. Bratislava : Vydavateľstvo UK,
2014, s. 61-89, 152, ISBN 978-80-223-3729-9.
SLUŠNÁ, Z.: Globalizácia a život lokálneho spoločenstva s dôrazom na kultúrno-osvetové
aktivity. In: Reflexia globalizácie v lokálnom spoločenstve, Trnava : UCM, 2006, s. 135-146,
ISBN 80-89220-46-0.
SLUŠNÁ, Z.: Ľudský a spoločenský rozmer kultúry. In: Národná osveta, 3 – 4, 2010, s. 23-
28.
SLUŠNÁ, Z.: Umelecké a kultúrne aktivity v kontexte „kultúry participácie“. In: Záujmové
vzdelávanie: Teória, metodika, prax. Bratislava : NOC, 2011, s. 58-73, ISBN 978-80-7121-
336-9
SOUKUP, V. Přehled antropologických teorií kultury. Praha: Portál , 2011. ISBN 978-80-
7367-432-8.
SOUKUP, V.: Antropologie. Teorie člověka a kultury. Praha : Portál, 2011, ISBN 978-80-
7367-432.
SZACKI, J.: Tradycja. Przeglad problematyki. Warszawa: Wydawnictwo Uniwersytetu
Warszawskiego, 2011, ISBN 978-83-235-0799-4.
ŠERÁK, M. 2005. Zájmové vzdělávání dospělých. Praha : MJF UK FF, 236 s. ISBN 80-
86284-55-7.
TODOROV, T.: Zneužívaní paměti. In MAYER, F., ed.: Politika paměti. Praha : Francouzský
ústav pro výzkum ve společenských vědách, 1998. s. 91-117.
TUMA, M. 2005. Vademékum manažmentu a marketingu v kultúre. Bratislava : NOC, ISBN
80-7121-261-X.
UNESCO Universal Declaration Cultural Diversity. Dostupné na:
http://www.unesco.org/education/imld_2002/unversal_decla.shtml#2. [2015.09.02].
PRÍLOHA
Námet na realizáciu kultúrnej aktivity
Čaro pohľadníc
(kultúrne podujatie zamerané na priblíženie krás mesta, regiónu)
1. Názov podujatia:
Krásy Bratislavy na starých pohľadniciach
2. Miesto a čas konania podujatia:
Výstava starých pohľadníc mesta Bratislavy sa koná dva mesiace (júl, august) vo výstavných
priestoroch Múzea mesta Bratislavy, Radničná ul. č. 1, 815 18 Bratislava
3. Realizátor projektu:
Realizátorom podujatia - výstavy starých pohľadníc je Múzeum mesta Bratislavy.
4. Poslanie inštitúcie:
Múzeum mesta Bratislavy - založené v roku 1868 - je najstarším múzeom s nepretržitou
prevádzkou na Slovensku. Vzniklo z iniciatívy Bratislavského okrášľovacieho spolku a
mešťanostu H. Justiho. V roku 1923 múzeum prešlo ako súčasť Vedeckých ústavov mesta
Bratislavy pod správu Magistrátu. Od roku 1953 je Múzeum mesta Bratislavy samostatnou
inštitúciou s výnimkou rokov 1959 – 1960, kedy bolo súčasťou Vlastivedného ústavu mesta
Bratislavy. Činnosť múzea je zameraná na dokumentovanie a prezentovanie dejín mesta
Zbierky mimoriadnej umeleckohistorickej hodnoty dokladajú dejiny mesta prostredníctvom
archeologických nálezov, pamiatok spojených s bohatou remeselnou činnosťou i priemyslom,
vinohradníctvom, kultúrnym i spoločenským životom ale i etnológiou, dejinami farmácie a
numizmatikou. Zameranie múzea prezentujú i jednotlivé expozície , mnohé z nich umiestnené
v architektonicky cenných, pamiatkovo chránených objektoch. Múzeum mesta Bratislavy
ponúka návštevníkom 9 stálych expozícií, ktoré sú situované predovšetkým v
historickom centre starého mesta, mimo neho sa nachádza Národná kultúrna pamiatka hrad
Devín a múzeum Antická Gerulata v Rusovciach.
5. Zámery podujatia:
- ukázať a priblížiť obyvateľom Bratislavy i návštevníkom jeho bývalú podobu a
vzbudiť v nich záujem o históriu tohto mesta,
- ponúknuť návštevníkom výstavy zaujímavé informácie o miestach, ktoré sú na
pohľadniciach zobrazené.
6. Ciele podujatia:
Účastníci výstavy sa budú môcť na základe vystavených pohľadníc dozvedieť, ako vyzerala
Bratislava v minulosti a porovnať to so súčasnou podobou mesta
– účastníci si na základe vystavených pohľadníc budú môcť vytvoriť prehľad
o premenách architektúry v Bratislave a o objektoch, ktoré dnes už neexistujú, alebo
sú výrazne zmenené,
– účastníci výstavy si budú môcť zakúpiť kópie vystavovaných pohľadníc a publikácie
týkajúce sa dejín mesta, ktoré sú na predaj v múzeu.
7. Cieľové skupiny návštevníkov:
– návštevníci (turisti) mesta, regiónu,
– obyvatelia mesta, regiónu,
– návštevníci múzea,
– milovníci histórie a architektúry.
8. Charakteristika projektu:
Výstava bude sprístupnená v priestoroch múzea a bude trvať dva mesiace. Vystavované
pohľadnice budú zostavené do tematických alebo chronologických celkov. Predpokladaný
počet je cca 500 pohľadníc, ktoré sa nachádzajú v zbierkach múzea alebo budú zapožičané od
súkromných zberateľov. Pohľadnice budú dokumentovať zmeny mesta Bratislava, resp.
regiónu v priebehu 19. a 20 storočia. Výstava bude prezentovať najmä pohľadnice tých miest,
objektov a oblastí, ktoré prešli najväčšou zmenou, prípadne, už dnes neexistujú. Sú to najmä
miesta v Petržalke a iných častiach mesta, ktoré sa výrazne zmenili. Súčasťou výstavy bude aj
krátka multimediálna informácia, ktorá bude návštevníkov informovať o výstave aj mimo
organizované prehliadky.
Z vystavovaných pohľadníc (cca 20 pohľadníc) bude vytvorená kolekcia kópií a tie sa budú
predávať na výstave. K výstave bude vytvorený aj propagačný bulletín, ktorý si budú môcť
návštevníci zakúpiť.
Výstavu otvorí vernisáž, príhovor na nej bude mať okrem riaditeľa múzea aj kurátor výstavy
a vybraní majitelia pohľadníc. Vystavované pohľadnice budú popísané (o aké miesto, resp.
objekt ide, z ktoré ho obdobia pochádza pohľadnica a kto je jej majiteľom).
9. Postup:
Príprava aktivity
– Spracovanie návrhu/projektu aktivity.
– Zabezpečenie a výber spoluorganizátorov, sponzorov.
– Spracovanie rozpočtu aktivity.
– Realizácia zasadaní prípravných výborov.
– Propagácia aktivity, výroba propagačných materiálov ( vytvorenie oznamov do
miestnych novín a rozhlasu, vytvorenie plagátu, vypracovanie bulletínu, vytvorenie
pozvánok v tlačenej aj elektronickej podobe).
– Spracovanie konceptu a scenára výstavy a podrobného programu vernisáže a
prednášok.
– Zabezpečenie vystavovaných artefaktov (pohľadníc).
– Zabezpečenie vernisáže a prednášok.
– Distribúcia pozvánok.
– Príprava výstavy – inštalovanie pohľadníc.
– Zabezpečenie hostí, moderátorov, účinkujúcich, lektorov a účastníkov vernisáže.
– Zabezpečenie poriadkovej služby, hasičov, zdravotníkov.
Realizácia a priebeh aktivity
– Otvorenie výstavy – vernisáž.
– Prednášky.
– Dokumentácia aktivity.
– Ukončenie aktivity.
Ukončenie aktivity
– Odinštalovanie výstavy.
– Vyúčtovanie.
– Zhodnotenie aktivity.
– Spracovanie záverečnej správy.
– Návrh opatrení do budúcnosti.
10. Rozpočet podujatia tvoria:
Osobné náklady
– Kultúrny program na vernisáži.
– Lektor na prednáškach.
Materiálne náklady
– Materiál na prispôsobenie výstavných panelov.
– Materiál na vytvorenie popisných kartičiek k pohľadniciam.
Služby
– Poistenie.
– Občerstvenie na vernisáži (cateringová firma).
– Grafické štúdio (kópie vybraných pohľadníc, bulletín).
– Tlač propagačných materiálov.
– Vytvorenie multimediálnej prezentácie.
– Kvetinárstvo (dekorácia k vernisáži, kvety pre lektorov a hostí na vernisáži).
Propagácia
– Plagáty.
– Bulletín k výstave.
– Pozvánky.
11.Vernisáž a prednášky:
Program vernisáže:
– Otvorenie výstavy, príhovor riaditeľky múzea, vybraných zberateľov pohľadníc.
– Kultúrny program – vystúpenie deti zo Základnej umeleckej školy.
– Sprievodný výklad kurátora k jednotlivým častiam výstavy a vystaveným objektom.
– Občerstvenie.
– Ukončenie vernisáže.
Program prednášky:
– Otvorenie prednášky.
– Výklad lektora.
– Otázky účastníkov, voľná diskusia.
12. Sprievodné podujatia:
Prednášky o histórií mesta a o vystavovaných pohľadniciach, ktoré sa budú konať pre
organizované skupiny návštevníkov výstavy. Prednášky sa budú týkať tých období histórie
Bratislavy, ktoré sú na pohľadniciach zachytené.
13. SWOT analýza
Silné stránky
- ľahká dostupnosť výstavných
priestorov,
- poloha múzea v centre mesta,
- historické pohľadnice nie sú medzi
obyvateľmi veľmi známe,
- spätosť občanov s mestom, jeho
tradíciami a históriou,
- odbornosť, skúsenosti
organizátorov,
- úroveň prednášajúcich,
- medzi múzeom a poskytovateľmi
služieb sú už vytvorené kontakty
z predchádzajúcich podujatí.
Príležitosti
- návštevnosť kultúrnych pamiatok
v meste sa zvýši,
- vytvorenie kontaktov medzi
múzeom a majiteľmi pohľadníc,
- zvýši sa využívanie služieb múzea
občanmi,
- v priestoroch Hornej brány sa do
dvoch rokov vytvorí trvalá expozícia
so starými pohľadnicami,
- do štyroch rokov sa zvýši
publikačná činnosť múzea týkajúca
sa histórie mesta.
Slabé stránky
- výstavný priestor nie je rozsiahly,
- absencia detského kútika pre deti,
ktoré prídu na výstavu s rodičmi,
- slabá úroveň spolupráce medzi
požičiavateľmi pohľadníc a múzeom,
- zlé rozdelenie kompetencií
v organizačnom tíme,
- dlhé vybavovanie autorských práv na
pohľadnice.
Hrozby
- zmena vo vedení múzea,
- rekonštrukcia prístupových ciest do
múzea a tým sťaženie jeho dostupnosti.