Veľa sa hovorí o láske. Láska kprírode, láska ku povolaniu, láska kveciam, láska k zvieratám, láska kučloveku. Týmto slovom sa poha-dzuje ako nejakou handrou v našichrukách. Každý si predstavuje podtým slovom čosi iné. Mám rád,ľúbim, milujem, slová sa hádžu akozrno sliepkam. Bez rozmýšľania avážnosti vmietneme nie-komu do tváre tento prejavlásky a ani si neuvedomu-jeme, ako to na druhého za-pôsobí. Pre niekoho je tolen prejav kamarátstva, preiného dôkaz hlbokej ná-klonnosti, ďalšiemu to znieako zaľúbenosť. Obklopu-jeme sa tým, čo sa námpáči, čo nám spríjemňuježivot, čo nás napĺňa spokoj-nosťou a šťastím. Ľúbimekrásne veci a kocháme sanimi. Sme ochotní urobiťveľa vecí na dosiahnutiesvojich cieľov.

Pre lásku sme ochotnívykonať zlé veci a ublížiťľuďom, obetujeme čas i pe-niaze. Ale to, čomu niekedyhovoríme láska, nie je sku-točnou láskou, len našousebeckosťou, egoizmuom,ktorý nám bráni vidieťšťastie a dobro. Myslíme si, že aksa nám niečo páči, tak to máme radia chceme to i potrebujeme to ksvojmu šťastiu. Ale je to láska? Ná-klonnosť k veciam a k zvieratámnemožno porovnávať s láskou kčloveku.

Mnohí si ale pletú človeka avec. Lásku k človeku považujú zaosobnú vec, ktorá sa netýka dru-hého človeka iba jeho samého. Aleniekoho ľúbiť nie je o tom, aby somsi vzal to, čo vyhovuje mne vo

nuje svojej priateľke: „Miláčik,všetko na svete by som pre tebaurobil. Večer ťa prídem pozrieť, aknebude pršať.“ Ak máme čosi obe-tovať, zrazu naša láska už nie jetaká silná. A mnohokrát lenchceme, aby sa tí druhí pre nás obe-tovali a my by sme si to len užívali.Láska nie je teda len o prijímaní,

ale hlavne o dávaní. Dá-vaní seba k dispozíciiiným.

Boh je Láska.Dáva nám život, dávanám pocit uspokojenia,dáva nám samého seba zapokrm, dáva nám slo-bodu, dáva nám radosť.Stačí sa načiahnuť a zo-brať si jeho prejavy láskyk nám, uvedomiť si jehopozornosť voči každémua zistíme, že nik nás taknemiluje ako On. Urazímeho a znova a znova námodpustí. Nič mu nedámea stále má pre nás plno

darov. Takto by mal vyze-rať aj obraz manželstva,ako súžitie ľudí obdarúva-júcich sa každý deň svo-jou pozornosťou a milýmidrobnosťami – úsmevom,pochvalou, a hlavne od-

púšťaním svojich prehreškov. Maloby nám vždy záležať na šťastí tohodruhého. Potom by nevzniklimnohé problémy v rodine a každýby sa rád vracal do spoločného do-mova.

Božia láska objíma každého, táľudská len tých najbližších. Pri-jmime cez vianočný čas práve tútobožskú lásku, ktorá sa nám dáva vJežišovi, a pretavme ju do tej ľud-skej v našich rodinách.

Jaroslav Chovanec, farár

Časopis farnosti TrstenáRadosť 4/2010

vzťahu, ale dať svojmu milova-nému to najlepšie zo seba, aby samu dobre vodilo. Foucauld pove-dal: „Čo je to milovať? Túžiť váš-nivo a nadovšetko natoľko, žečlovek všetko ostatné nepovažujeza nič a že robí všetko, že žije ibapreto, aby splnil túto jedinú túžbu.Chcieť iba jednu vec, žiť iba pre

jednu vec: pre dobro milovaného.“Podstatou lásky nie je uspoko-

jovanie vlastného pocitu dobra, aleobetovanie sa pre iného a pre jehodobro. Najväčším vzorom takejtoobety je pre nás obeta Ježiša Krista.Otec z lásky k nám dal to najdrah-šie, čo má: svojho Syna. Umierapre lásku k nám. A akí sme my vláske? V slovách sa vieme obeto-vať vo všetkom, ale v skutkoch jeto už iné. Veľakrát sme presne akoten chlapec z vtipu, ktorý telefo-

Radosť 4/2010

Milí čitatelia,po adventnej príprave nastal časVianoc, čas radosti z príchodu Bo-žieho dieťaťa, ale aj bilancia uply-nulého roka. To, či sme vámprostredníctvom farského časopisupriniesli aj niečo, čo vás posunuloaspoň o krôčik bližšie k Bohu, mu-síte posúdiť sami. Vo všetkých vy-daniach sme sa snažili nielenzviditeľniť, čo sa deje v našej far-nosti, ale jednotlivými príspevkamipoukázať na pravé kresťanské hod-noty.

2

V tomto čísle chceme dať dopopredia jednu z Božských čností –lásku, lebo: „Láska je trpezlivá, jedobrotivá, nezávidí, nevypína sa,nevystatuje sa, nie je nehanebná,nie je sebecká, nerozčuľuje sa, ne-myslí na zlé, neteší sa z neprávosti,ale raduje sa z pravdy.“ (1Kor13,4-6) Ak toto posolstvo sv. Pavlanaozaj prijmeme v plnej pravde,pochopíme zmysel nášho ľudskéhoživota,pretože ako napísal aj sv.Pavol „najväčšia z nich je láska“.(1 Kor 13,13)

Andrea Šprláková

ObsahZamyslenie

Jaroslav Chovanec, farárÚvodník

Andrea ŠprlákováMilovať a byť milovaný

Br. Simeon OFMAby sme naozaj poznali pravdu...

Branislav Kožuch, riaditeľ OCMFarnosť Trstená...

Marek ĎurčoPoklady františkánskej kaplnky

Br. Simeon OFMOdpust sv. Martina

Andrea ŠprlákováPomôžme si navzájom!

Mária LacekováMisijný koláč

Sestra Teofila, OSFPúť do Lúrd a Fatimy

Ľudmila DzurekováFarská púť

Alena ŠurinováDenný stacionár

Janka BenickáNávštevy v charite

Anna SmitkováDobrá novina

Mária LacekováVianoce nepretržite

Branislav Kožuch, riaditeľ OCMŽivot v tichu

Branislav Kožuch, riaditeľ OCM

Blahoželanie

1

2

3

4

5

9

12

13

14

16

17

19

20

20

21

22

• V našom kostole sv. Martina sa obnovilo slávenie svätejomše v latinskom jazyku. Latinsko-slovenské sv. omše budúpokračovať aj v budúcom roku vždy v prvom týždni mesia-ca.• Každý posledný utorok mesiaca sú sväté omše obetovanéza závislých. Pred sv. omšou sa modlí ruženec na tento úmy-sel.• Pokračujú aj rodinné sväté omše, ktoré sú slávené vždytretí štvrtok v danom mesiaci.• Aj v nasledujúcom roku budú pokračovať detské svätéomše vždy v nedeľu o 10.30 hod.

Jednou vetou

Nášmu duchovnému otcovi, pánovi farárovi JaroslavoviChovancovi, k nedávnym narodeninám chceme popriať lento najlepšie, veľa Božieho požehnania a darov DuchaSvätého pri práci vo farnosti a starostlivosti o naše duše.Prosíme aj našu Nebeskú Matičku, nech ho sprevádza povšetky dni jeho života.

farníci

Radosť 4/2010

3

Milovať a byť milovanýBolo o nej napísaných

nespočetne veľa kníh. Filmy, vktorých je ústredným motívom bý-vajú populárne v každej dobe.Často sa o nej hovorí. Stretávame juv tej či onej podobe na každomkroku, a predsa jej nikdy nie jedosť. Človek po nej neustáleprahne. Každý o nej vie, a predsa jea ostáva tajomná. Keď sa opýtateľudí, čo pre nich znamená a čo sipod ňou predstavujú, často bývajúvo veľkých rozpakoch. Je krásna abolestná zároveň, náročná, alepovznášajúca. Reč je tu o láske.

Milovať a byť milovaný, to jehlboká túžba každého človeka. Tátotúžba vyjadruje povolanie k láske,pretože sme stvorení na Boží obraz,na obraz Lásky („Boh je láska“ –píše sv. Ján).

A tak len ak milujeme, stávamesa stále viac sami sebou, stále viacľuďmi, približujeme sa k Bohu,opravujeme v sebe Boží obraz,pokrivený hriechom. Láska boladokonca povýšená na prikázanie,teda platí pre všetkých.

Najväčšie prikázanie našej vieryje prikázanie milovať: „Milovaťbudeš Pána, svojho Boha, celýmsvojim srdcom, celou svojou dušoua celou svojou mysľou! To jenajväčšie a prvé prikázanie. Druhéje mu podobné: Milovať budeš svo-jho blížneho ako seba samého! Natýchto dvoch prikázaniach spočívacelý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 37-40). Pre nás, kresťanov, je práveláska poznávacím znamením:„Nové prikázanie vám dávam, abyste sa milovali navzájom. Aby ste saaj vy vzájomne milovali, ako som jamiloval vás. Podľa toho spoznajúvšetci, že ste moji učeníci, ak sabudete navzájom milovať.“ (Jn 13,34-35)

K akej láske sme teda povolaní?K takej, akou miluje Ježiš. Nie

menšej! Kde sú jej hranice? Nie sú!Je to bezhraničná láska; láska, ktorámiluje aj tých, ktorí nás nenávidiaa ubližujú nám. Je to láska až dokrajnosti: „Nik nemá väčšiu láskuako ten, kto položí svoj život za svo-jich priateľov.“ (Jn 15, 13) Azdaneexistuje lepší a výstižnejší výrazlásky, ako je kríž. Láska často bolí,vyžaduje si obetu a vždy nás budekrižovať. Kto chce milovať, musíbyť ochotný vzdať sa mnohokrátsvojej vlastnej vôle, musí byťochotný trpieť, nechať si láskouprebodnúť srdce, zráňať si ruky inohy v službe iným. Kto však láskudáva, ten ju aj dostáva a nezmýli sanikto, kto na nej buduje svoj život.A takýto človek pevne a isto kráčaaj k životu večnému.

Zakončím nádhernými slovamijedného z najvýznamnejších arab-ských spisovateľov dvadsiatehostoročia, maronitského kresťana,Chalíla Džibrána: „Keď vás láskazavolá, nasledujte ju, hoci jej cestysú ťažké a strmé. A ak vás ovanú jej

krídla, poddajte sa jej, hoci mečukrytý v jej perí vás môže poraniť.A keď k vám prehovorí, uverte jej,hoci jej hlas možno rozvíri vaše snyako severák, pustošiaci záhrady.Lebo práve tak, ako vás láska ko-runuje, tak vás aj križuje. Akovďaka nej rastiete, tak sa v nej strá-cate. Lebo práve tak, ako stúpa kvašim korunám a pohládza vašenajnežnejšie výhonky, chvejúce sa vslnečnom jase, tak klesá k vašimkoreňom a pretŕha ich objatie sozemou. Zbiera si vás ako obilnésnopy. Mláti vás, až ste celí nahí.Preosieva vás, kým vás nezbavípliev. Zomieľa vás až do biela.Hnetie vás, až sa jej celkom pod-dáte. A potom vás položí na svojsvätý oheň, aby ste sa stali posvät-ným chlebom na svätú hostinuBožiu. Všetko toto s vami láskarobí, aby ste spoznali tajomstvásvojich sŕdc a v tomto poznaní sastali časťou srdca Života.“(Ch. Džibrán: Prorok)

Br. Simeon OFM

Jednou zo správ, ktoré v posled-ných dňoch veľmi silne rozrušili ce-losvetovú verejnosť, a som si istý,že aj nás v Trstenej, bola správa otom, že Svätý Otec Benedikt XVI.,KONEČNE schválil používanieprezervatívov.

Keďže každý z nás má právopoznať pravdu, tak si to skúsme vy-svetliť. Ako to naozaj je, objasňujeP. Federic Lombardi SJ, hovorcaSv. Otca:

„Na konci 11. kapitoly knihySvetlo sveta (kniha rozhovorov pá-peža Benedikta XVI. s nemeckýmžurnalistom) pápež odpovedá nadve otázky ohľadom boja protiAIDS a používania prezervatívov,otázky týkajúce sa diskusie nadvä-zujúcej na pápežove slová, ktoré po-vedal o tejto téme počas svojej cestydo Afriky v roku 2009.“

„Pápež jasne zdôrazňuje, ževtedy nemal v úmysle zaujať nejakýpostoj ohľadom problému prezerva-tívov vo všeobecnosti, ale chcel zdô-razniť, že problém AIDS nemožnovyriešiť iba šírením prezervatívov,lebo treba urobiť oveľa viac: robiťprevenciu, vychovávať, pomáhať,radiť, byť nablízku ľuďom, či užpreto, aby neochoreli, ale aj vtedy,keď už sú chorí.“

„Pápež konštatuje, že aj v mi-mocirkevnom kontexte sa rozvinulopodobné povedomie, ako to vidno ztzv. teórie ABC (abstinencia – byťverný – kondóm), v ktorej prvé dveskutočnosti (abstinencia a vernosť)sú oveľa dôležitejšie a pre boj protiAIDS podstatné, zatiaľ čo prezerva-tív je na poslednom mieste, a slúžiako východisko vtedy, keď prvé dvechýbajú. Treba si teda jasne uvedo-miť, že prezervatív nie je riešenímtohto problému.“„Pápež ďalej rozširuje svoj pohľada trvá na tom, že sústreďovanie saiba na prezervatív sa rovná

Radosť 4/2010

4

ukazuje chápajúci a dlhodobý pohľad, schopný vidieť i malé, hociiba počiatočné a ešte zmätené krokyľudstva ¬- často duchovne a kul-túrne chudobného ¬- k praktizova-niu ľudskejšej a zodpovednejšejsexuality.“

Čo z toho teda vyplýva pre násdo našej kresťanskej praxe života?1. Postoj Cirkvi voči používaniuprezervatívov sa nemení. Nejde ojeho schválenie, a teda „modernýposun k človeku“, ale o bližšie ob-jasnenie doterajšieho postoja, ktorýmá Cirkev už desaťročia. 2. Cirkev nepovažuje prezerva-tívy za skutočné a morálne rieše-nie problematiky AIDS. Hovorí ovýnimočnej situácii, v ktorej prak-tizovanie sexuality predstavuje preživot druhého skutočné riziko. Vtakom prípade pápež považuje po-užívanie prezervatívov na zmenše-nie rizika nákazy za prvý aktzodpovednosti na rozdiel od ich ne-používania.3. Nie všetci však toto pochopili– pápež tu totiž nehovorí o prezer-vatíve ako o prostriedku ochranypred počatím. Pápež tieto slová po-vedal v súvislosti s vírusom HIV:chcel naznačiť, že infikovaný člo-vek použitím kondómu môže pre-javiť pozitívny úmysel nenakaziťsvojho klienta.Je úplne jasné, že prostitúcia (nielenhomosexuálna) sa prieči šiestemuBožiemu prikázaniu „nezosmilníš“.Ak však človek, ktorý si je vedomýsvojho ochorenia, šíri HIV ďalejnechráneným stykom, prehrešuje sazároveň proti piatemu prikázaniu„nezabiješ”, a na toto sa vzťahujúpápežove slová. Správať sa nemo-rálne a zároveň šíriť smrteľnéochorenie, nie je to isté. Ak sa tedačlovek (muž alebo žena) rozhodnepoužívať prezervatív, aby nešírilnákazu, nie je ešte „všetko

Aby sme naozaj poznali pravdu... znehodnoteniu sexuality, ktorástráca svoj význam ako prejavlásky medzi dvoma osobami astáva sa akoby ,drogou’. Bojovaťproti takémuto znehodnoteniu se-xuality je ,súčasťou veľkého úsiliao to, aby bola sexualita hodnotenápozitívne a mohla plniť svoju pozi-tívnu úlohu v celistvosti ľudskéhobytia‘.“

„Vo svetle tohto širšieho ahlbšieho pohľadu na ľudskú sexua-litu a na s ňou súvisiace dnešnéproblémy pápež potvrdzuje, že ,pri-rodzene Cirkev nepovažuje prezer-vatívy za skutočné a morálneriešenie‘ problematiky AIDS.“

„Zároveň pápež uvažuje o vý-nimočnej situácii, v ktorej prakti-zovanie sexuality predstavuje preživot druhého skutočné riziko. Vtakom prípade pápež morálne ne-ospravedlňuje nezriadené prakti-zovanie sexuality, ale používanieprezervatívov považuje na zmenše-nie rizika nákazy za ,prvý akt zod-povednosti‘ a ,prvý krok na ceste khumánnejšej sexualite’, na rozdielod ich nepoužívania, ktoré byohrozilo život toho druhého.“

„Preto nemôže byť pápežovoodôvodnenie definované ako revo-lučná zmena názoru.“

„Mnohí morálni teológovia acirkevné autority podporili a pod-porujú podobné stanoviská;predsa však je pravdou, že z ústpápeža sme ich ešte nepočuli taktojasne, aj keď len vo forme rozho-voru a nie učenia Magistéria.“

„Benedikt XVI. nám teda od-vážne poskytuje dôležitý príspevokk vyjasneniu a hlbšiemu pochope-niu tejto dlho diskutovanej otázky.Je to originálny príspevok, pretožena jednej strane ostáva verný mo-rálnym princípom a jasne odmietailuzórnu cestu akou je, dôvera vprezervatív’; na druhej strane však

Radosť 4/2010

5

v poriadku". Môže to však byť„prvý krok": snaží sa chrániť životdruhého. Za to ho nemožno odsú-diť - a toto chcel Benedikt XVI.zdôrazniť.4. Pápež povzbudil neodsudzo-

vať človeka, ktorý sa v trápenípokúša urobiť krok dobrýmsmerom. Do nemoty zároveň volápo humanizácii sexuality. A tvárouv tvár ľahostajnosti a povrchnostinášho sveta jeho myšlienky vyznie-

vajú revolučne. Škoda, že našu pozornosť do-

káže zhypnotizovať len slovo „pre-zervatív".

Branislav Kožuch, riaditeľ OCM

Farnosť Trstená v premenách času v 17. a 18. storočí(1.)

Dolnom Kubíne (Kwbin, farskýKostol sv. Kataríny), vo Veličnej(Nag Falw, farský Kostol sv. Šte-fana, uhorského kráľa), v Tvrdo-šíne (Thwrdossyn, farský KostolVšetkých svätých), spolu s kosto-lom v Žaškove (Saskow) a s far-nosťou v Sedliackej Dubovej(Dubowa, farský Kostol svätých

Kozmu a Damiána). Vizitačný pro-tokol z roku 1559 zaznamenáva, žefarský kostol v Trstenej je zasvä-tený blahoslavenej Panne Márii.Uvádza, že poverení správcoviakostola (vitrices ecclesie) iniciovalijeho reformáciu (reformare), ale vi-zitátorovi prisľúbili, že sa napravia.V tom čase bol miestnym faráromv Trstenej kňaz Gregor. V roku1560 vizitátor zaznamenal, žemiestny kostol je v dobrom stave aje vyzdobený.

Pomery v 17. storočíPočas reformácie tu pôsobili

ako evanjelickí kazatelia (ministri):Martin Jastrabinus v roku 1611, JánFabián v r. 1647 a Juraj Stanoviusv r. 1654 . Po ňom kazateľ Ján On-

drej Kardoš bol odvedený ako za-jatec na Likavský hrad. Vizitátor vroku 1695 poznamenal, že farskýkostol je zasvätený svätému Marti-novi a starý oltár dedikovaný PanneMárii mal svätostánok na úschovuOltárnej sviatosti.

V auguste 1659 na príkaz krá-ľovského sudcu Františka Nádaš-

dyho v súvislosti sožiadosťou oravskéhodekana a farára orav-ských katolíkov vy-konal kráľovskýúradník OndrejPlathy spolu s Marti-nom Solčánym, kano-nikom SpišskejKapituly, kapitulárnesvedectvo o cirkev-ných, náboženských a

spoločenských pomeroch na hornejOrave. Pred vyšetrovaciu komisiupredstúpili aj zástupcovia mest-ského magistrátu z Trstenej. Kon-krétne Juraj Trstenský, 32-ročnýrichtár mestečka Trstená, pôvodomz osady Chyžné v Oravskej stolici,bol predvolaný, prisahal a pod prí-sahou vypovedal, že mnohí obyva-telia Trstenej sa pred niekoľkýmirokmi sťažovali, že boli poškodenína kostolnom pozemku v Oravi-ciach a bol im odcudzený ichtovar, keď Matej Klinovský sdruhmi prepadol ľudí, ktorí sa tunázhromaždili. Podobne aj svedokJuraj Gasparides, 60-ročný podri-chtár mestečka Trstená v Oravskejstolici, pod prísahou vypovedal

Patrocínium farského kostolaPodľa archívnych prameňov z

druhej polovice 16. storočia farskýkostol v Trstenej mal za patrónkublahoslavenú Pannu Máriu, ktorá jedodnes súčasťou erbu a insígniímesta Trstená. Neskôr zrejme v dô-sledku reformácie a rekatolizácie nahornej Orave došlo k zmene patro-cínia farského kostola,ktorý bol minimálne odzačiatku 18. storočia de-dikovaný svätému Mar-tinovi, patrónoviSpišskej diecézy.Spišská diecéza bolaako samostatné biskup-stvo v rámci Ostrihom-skej arcidiecézyerigovaná rozhodnutímApoštolskej stolice vRíme v roku 1776. Objasneniezmeny patrocínia farského kostolav Trstenej je mimoriadne dôležité vmiestnych regionálnych a sakrál-nych dejinách, pretože zasväteniekostola bolo vždy stabilné a rozhod-nutie o jeho zmene si vyhradzovalipre isté závažné okolnosti a skutoč-nosti cirkevné autority spolu sRímom. Možno dúfať, že neskoršívýskum prinesie bližšie objasnenietejto otázky.

Administratívne začleneniefarnosti v roku 1559

Podľa vizitačného protokolu vtom čase farnosť Trstená (Ther-stena) patrila do Oravského deka-nátu (districtus Arwa) srímskokatolíckymi farnosťami v

Radosť 4/2010

6

v mestečku Trstená: „Viem o tom,že Matej Klinovský prepadol veriaciľud, ktorý sa zišiel pri katolíckomkostole v Oraviciach. Tu môjmupredávajúcemu synovi odcudzilitroje šiat a iné veci. Pohrozil sommu, že pôjdem za pánom Tökölym vtejto veci. Keďže sa bál pána, popolroku tie veci vrátil.“

V druhej polovici 17. storočiaSpoločnosť Ježišova vyvíjala po-merne rozsiahlu misijnú činnosťnielen na území Liptova, ale aj naOrave. Nadväzovali na činnosť tur-čianskych misionárov. Strediskomich činnosti sa stal Ružomberok.Pátri J. Jankovič a Ján Simonidespôsobili v roku 1673 v Nižnej naOrave. Vďaka oravskému archidia-konovi Martinovi Pongrácovi bolipovolaní aj ďalší jezuitskí misionáriz Poľska a práve vďaka nim došloku katolíckej obnove v regióne hor-nej Oravy koncom 17. storočia.

Stav vo farnosti v polovici 18.storočia

Podľa latinského archívneho do-kumentu (Puncta), ktorý bol vypra-covaný na žiadosť diecéznehobiskupa niekedy po roku 1776 (tedapo zriadení Spišskej diecézy), preobjasnenie celkovej situácie v kato-líckej farnosti Trstená sa môžemebližšie oboznámiť s náboženskými,sakrálnymi, kultúrno- spoločen-skými a dobovými pomermi v mes-tečku Trstená.

Správa o požiariLatinský dokument pozname-

náva, že počiatky farského kostolasú neisté, pretože listiny v čase pre-chodu poľských vojsk, ktoré malivyslobodiť Viedeň z obkľúčenia,boli takmer všetky zničené ohňom.Opätovne v roku 1733 osudný po-žiar spálil budovu fary ako ajostatné drevené farské budovy a snimi aj dokumenty, ktoré ešte zos-tali. Vtedy sa požiarom roztavili je-stvujúce zvony. Tento veľminešťastný požiar strovil knihy aj

akékoľvek iné dokumenty.Stavba nového kostolaNa mieste starého a tesného

kostola, ktorý bol spálený a zrútenýplameňmi až do základov, bol vroku 1741 postavený od základovnový kostol vďaka štedrosti a úsiliumiestnych farníkov spolu s veria-cimi zo všetkých filiálok. Zaslúžilsa o to najmä miestny farár OndrejUtoš. V roku 1762 odišiel na več-nosť a jeho nástupca, ako mohol,tak pokračoval v stavbe. Chrám bolzasvätený biskupovi a vyznávačovisvätému Martinovi. Mal charakternezemianskej stavby. V dĺžke mal16 siah a v šírke 6 siah. Nebol kon-

sekrovaný. Bol iba požehnaný pro-stredníctvom dekana na základepovolenia, ktoré mu udelil Úradostrihomského generálneho vika-riátu v Trnave.

OltáreOkrem hlavného oltára vo svä-

tyni sa v kostole nachádzali tribočné oltáre. Tieto oltáre nebolikonsekrované. Všetky mali portatíl.Boli celé a nepoškodené. Podľasvedectva toho dokumentu, kostolnebol konsekrovaný biskupom.Najsvätejšia sviatosť Eucharistie sastabilne uchovávala v decentne vy-zdobenom bohostánku, ktorý bolčiastočne pozlátený a čiastočne po-striebrený. Lampa s tzv. večnýmsvetlom bola v denných hodinách

(najmä počas bohoslužieb) stále za-pálená. V nočných hodinách lampanesvietila. Bohostánok sa zamykalna dva kľúče. Kľúč sa uchovával vsakristii.

Ostatné časti chrámuV kostole boli tri chóry. Z nich

dva boli určené pre mládež a na tre-ťom bol organ s desiatimi regi-strami. Na chór, kde sa nachádzalorgan, nemal nikto ľubovoľný prí-stup. Mohli tam isť iba tí, ktorí spie-vali, hrali na hudobných nástrojocha tí, čo pomáhali organistovi a spe-vákom počas bohoslužieb.

SakristiaNachádzala sa vpravo na evan-

jeliovej strane. Bola dostatočnepriestranná. Správa vizitátora ho-vorí, že si vyžadovala obielenie.Nebola vlhká ani úzka, ani tmavá,pretože mala štyri okná, ktoré boliopatrené železnými mrežami. Na-chádzali sa tu skrine a v nich prie-činky, v ktorých sa uchovávalikalichy, monštrancia, pacifikál apotrebné liturgické náčinie rôznehodruhu na slávenie bohoslužieb.

Charakter mestečka a farnostiV druhej polovici 18. storočia v

mestečku Trstená boli postavenélen dva súkromné domy z pevnéhomateriálu. Všetky ostatné boli zdreva. Miestni katolíci boli veľmichudobní, a aj napriek tomu veľaobetovali na výstavbu chrámu.

Radosť 4/2010

7

Archívny dokument v latinčine ho-vorí, že:: „Ak by náhodou vypukolpožiar, skôr kostol budú obraňovať.Počas leta blesky spôsobia najviacpožiarov. Z milosti Pána Boha vše-tok ľud tejto farnosti je katolícky. Vnedele a vo sviatky pristupuje k svä-tému prijímaniu. Z toho dôvodu saOltárna sviatosť veľmi často obno-vuje, no nikdy to neprekročí viacako dva týždne.“

Úcta k Eucharistii vo farnostiOrganista alebo niekto zo žia-

kov obyčajne kráčal vpredu s men-ším zvoncom, a tak oznamovalprítomnosť najsvätejšej Eucharistie.Keď kňaz prichádzal s Oltárnousviatosťou do filiálnych obcí zachorými, poverený človek dávalznamenie alebo samotný kňaz dávalznamenie zvoncom, ktorý mu viselokolo krku. Na nosenie baldachýnubolo málo mužov, pretože v tomtobiednom kraji boli roztratení za roz-ličnými prácami. Pod baldachýnomsa Eucharistia nosievala iba v časeprocesií. Sviatosť Oltárna sa prená-šala z jedného kostola do druhého včase odpustkov na sviatok BožiehoTela alebo na Veľkú noc, taktiež ajv sobotu pred nedeľou Vzkriesenia,ako aj v iný čas stanovený podľa ru-brík misála alebo rituála. V časeprocesie sa k chorým prenášala vmonštrancii. Verejne sa vystavovalav ostenzóriu na sviatok BožiehoTela a v jeho oktáve. Podobne tak tobolo aj počas nedele zasvätenia kos-tola i v čase odpustkov podľa roz-hodnutia diecézneho biskupa.Robilo sa to na základe predpisubuď misála alebo rituála, tak vo far-skom ako aj vo filiálnych kostoloch.

Liturgická výbava chrámuV kostole sa nachádzali dva

strieborné kalichy, tri strieborné pa-teny, pozlátené medené cibórium smedeným vrchnákom, jedno strie-borné ostenzórium, dva pacifikály:jeden pozlátený strieborný a druhýdrevený so striebornou figúrou.

spolu s menšími sa dávalo 30 dená-rov a za zvonenie najväčšiehozvona s ostatnými sa platilo 60 de-nárov. Ročný príjem za zvoneniepredstavoval 41 zlatých a 65 dená-rov. Od jednej krypty sa platili trizlaté a od druhej po šesť zlatých. Znábožných milodarov do zvončekato predstavovalo 24 zlatých a 22,5denára. Keď sa slávila svätá omšana sviatok zasvätenia kostola, tre-tinu zo zbierok dávalo bratstvo, čočinilo 4 zlaté a 25 denárov.

Bratstvo Panny Márie Karmel-skej

Dňa 16. júla 1728 bolo vo far-nosti zriadené Bratstvo blahoslave-nej Panny Márie z vrchu Karmel ato zásluhou, dielom a na nákladyniekdajšieho farára v Trstenej Ju-raja Bresťanského, muža veľmi ná-božného, ako aj iných zbožnýchľudí. Uskutočnilo sa to so súhlasompátra Antona Jozefa Amabilis Tey-deava, generálneho predstavenéhorádu karmelitánov. Bratstvo maloudelené všetky privilegiálne od-pustky ako aj povolenia od pápe-žov, ktorí potvrdili jehozriaďovaciu listinu. Túto listinuschválil Pavol Spacaj, ktorý bol ge-nerálnym vikárom v duchovnýchzáležitostiach ostrihomského arci-biskupa Imricha Esterházyho.

Jeho majetkom bola suma tristozlatých, uložená na šesťpercentnýúrok u pána Matúša Kružlíka, meš-ťana v Trstenej. Dosvedčovala tozmluvná listina. Bratstvo nemaložiaden stabilný majetok, jehoudržiavanie záviselo čisto od dob-rovoľných milodarov veriacich.Jeho ročný príjem predstavoval nieviac ako 50 až 60 zlatých, ktoré saminuli na nevyhnutné nákladybratstva. Zriaďovacia listina (pá-pežská bula) sa nachádzala v dreve-nom ráme nad dverami sakristie.Bola pozlátená. Bratstvo malojeden strieborný kalich so striebor-nou patenou. Zároveň vlastnilo

Bola tu jedna mosadzná kadidel-nica s lodičkou, tiež aj tri striebornépixidy na prenášanie Najsvätejšejsviatosti k chorým. Z nich jednamala uzavretú nádobku na svätýolej pre chorých. Zvnútra bola celápozlátená na sväté oleje. Ďalšie triboli cínové. Kostol zdobila jednamedená postriebrená lampa, na nie-koľkých miestach pozlátená. Na-chádzalo sa tu aj šesť mosadznýchsvietnikov, 12 postriebrených dre-vených svietnikov, taktiež jedenveľký drevený postriebrený sviet-nik na veľkonočnú sviecu. Medzivybavenie chrámu patrili aj 4 starézástavy, 3 väčšie kríže, dve menšiesochy Vzkrieseného. Bolo tu jednocínové umývadlo. Na dreve bolamaľovaná výbava pre boží hrob,ako aj jasličky. V kostole bolo 6menších zvončekov a k tomu osemďalších. Jedna kazula (ornát) bielejfarby mala zlaté strapce. Sedembielych kazúl lepšieho druhu malovlastné štóly a manipuly. Dve užboli staršie. Boli tu tri fialové ka-zuly, päť červených, z ktorýchjedna na bokoch mala červený ba-tyst; ďalej jedna kazula zelenejfarby a štyri kazuly čiernej farby.Celkovo ich bolo 22.

Kostolné zvonyV kostolnej veži boli štyri

zvony: jeden mal hmotnosť asi 24centov, druhý 13 centov a niekoľkolibier, tretí mal 5 centov a štvrtý asi45 libier. Piaty zvon bol umieráčik.Všetky zvony boli požehnané.

Patronát nad kostolomMiestni zemepáni boli viacerí.

Boli to spoluvlastníci Oravskéhopanstva. Nateraz ho mal v správeriaditeľ Uhorskej kráľovskej dvor-skej komory v Bratislave. Vykoná-val aj právo patronátu a mal ajprávo prezentácie farára.

Príjmy kostolaPočas pohrebov za zvonenie

menších zvonov sa platilo 15 dená-rov. Za zvonenie prostredného

jeden pár pozlátených ampuliek sostriebornou miskou, farebné laba-rum so zaužívanými hodvábnymidependenciami. Na jeho rahne bolikovové strieborné vyobrazenia po-stáv. Taktiež vlastnilo tri pluviály,jednu albu, dve boli čierne, jedna znich bola stará. Taktiež malo dvekazuly, jednu albu so štólou a ma-

nipulom, ďalšia bola čierna so štó-lou a manipulom.

Na slávnosti bratstva ako aj napohreby si spolubratia zvykli oblie-kať osobitné odevy z plátna. Okremtoho bratstvo vlastnilo jedno po-hrebné plátno, na ktorom bola zná-zornená postava blahoslavenej

Panny. Ním sa zvykli prikryť rakvyzomrelých bratov a sestier. Malojeden kríž, jednu drevenú knihu smaľovaným albumom. Na plátnebola namaľovaná kalvária v tvare11 rôznych osôb. Boli tu 4 čiernezástavy, jedna väčšia červená zá-stava z hodvábu, dve menšie z tohoistého materiálu. Na druhej zástave

bol obraz blahoslavenej PannyMárie Karmelskej, ktorá sa zvyklanosiť v procesiách so striebornýmiretiazkami a inými ozdobami. Boltu jeden drevený kríž, knihy tohtospoločenstva zabalené do kože, pe-čatidlo, dve trúbky a dvojitý me-dený bubon, spoločné svietniky z

Radosť 4/2010

8

Použité pramene a literatúra

1.Osobný archív autora, rôzne slovenské preklady latinských archívnych dokumentov viažuce sa k farnostiam Trstená, Liesek, Čimhová a iné (z rokov 2006a 2007). 2. Smetana, Ján: Trstená v rokoch 1371 – 1918. In: Trstená 600-ročná. Martin: Osveta, 1973, s. 68 – 185.3. Macko, Amand: Korene vzdelanosti v Trstenej. In: Radosť. Časopis farnosti Trstená 2/2010, s. 7 – 9. 4. Brezováková, Blanka: K pokusu o erigovanie biskupstva na Spiši v polovici 14. storočia. In: Historický časopis 2009, roč. 57, č. 3, s. 415 – 442. 5. Bucko, Vojtech: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. (Pramenný príspevok k slovenským cirkevným dejinám). Bratislava : Unia,1939, s. 152 (Trstená). 6. Krapka, Emil – Mikula, Vojtech: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1561 – 1988. Dobrá kniha 1990, s. 217 – 218. 7. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok Slovensko. Historická architektúra. Pamiatky výtvarného umenia. Pamätihodnosti. Bratislava : Simplicissimus vyda-vateľstvo, 2009, s. 642 – 643 (heslo Trstená). 8. Nemethy, Ludovicus: Series parochiarum et parochorum archidioecesis Strigoniensis ab antiquissimis temporibus usque annum MDCCCXCIV. Strigonii

: typis Gustavi Buzárovits, 1894, s. 424 (heslo Trstená).

mosadze. Hlavný oltár v kostole ajsamotná stavba kostola sa považo-vali za spoločný majetok.

Na cintoríne sa nachádzala ka-plnka s malým oltárikom blahosla-venej Panny Márie Karmelskej. Vnej sa uchovával misijný kríž, priktorom sa bratstvo nábožne modlie-valo Otče náš a Zdravas Mária. Na

kaplnku saviazalo zí-skavanie od-p u s t k o v .Toto brat-stvo malo ajbaldachýn,kadidelnicus dvoma lo-dičkami, me-d e n épozlátené ci-bórium. Tak-tiež tu bolidve plátnana rakvu,štyri knihy,jeden me-dený pozlá-t e n ýp a c i f i k á l ,ktorý sa po-

ložil v čase pohrebu na rakvu. Tietoveci boli na zodpovednosti vtedaj-šieho organistu Jána Kapalu, ktorýzložil prísahu. Bol svedomitý,keďže ako pokladník bol zvolenýdo funkcie, aby vykonával spravo-vanie týchto záležitostí.

Marek Ďurčo

Radosť 4/2010

9

Poklady františkánskej kaplnkySv. Helena, matka rím-

skeho cisára Konštantína Veľkého,našla v r. 326 v Jeruzaleme kríž, naktorom zomrel Ježiš Kristus. Polo-vicu kríža vystavila v chráme, abysi ho veriaci mohli uctievať, druhúpolovicu poslala svojmu synoviKonštantínovi do Carihradu. Cisársi však ponechal iba polovicu zneho a ďalšiu časť poslal do Ríma,kde ju dal uložiť v novopostavenomchráme, ktorý dodnes stojí podmenom Chrám Svätého kríža. Polo-vica Svätého kríža ostala v Jeruza-leme až do r. 614, keď perzský kráľChosroes II. prepadol Palestínu arelikviu odvliekol. Kresťanom juvrátil až jeho syn Sisroes. Východo-rímsky cisár Heraklius relikviu vrá-til do Jeruzalema, kde ju v r. 629uložili na oltár. Odvtedy sa pri Svä-tom kríži v Jeruzaleme diali mnohézázraky. Po niekoľkých rokoch na-padli Jeruzalem mohamedáni. AbySvätý kríž nepadol do rúk nepria-teľa a nebol potupený, preniesli hodo Carihradu. Z neho i z tej čiastky,ktorá sa tam opatrovala od čiasKonštantína Veľkého, udeľovali vý-chodorímski cisári čiastočky zápa-doeurópskym panovníkom avýznamným ľuďom, ktorí ich akonajdrahší poklad ukladali do chrá-mov a vrúcne uctievali. Odtiaľ po-chádza aj relikvia v trstenskejfrantiškánskej kaplnke.1

Bl. Alfons de Orozco (1500 –1591) – rehoľník, kňaz a mystik.Narodil sa v meste Oropesa v Špa-nielsku.Vo veku 22 rokov vstúpil dorehole augustiniánov. Jedným zjeho učiteľov bol sv. Tomáš z Villa-novy, ktorý mu vštepil ducha poká-nia a modlitby. Ako populárnyučiteľ, kazateľ a spovedník pôsobilv Seville a neskôr vo Valladolide. Vr. 1556 sa stal kráľovským dvornýmkazateľom. Jeho život sa vyznačo-val bratskosťou a trpezlivosťou voči

spolubratom. Príklad jeho svätéhoživota urobil veľký dojem na krá-ľovskú rodinu i na šľachtu. Bl. Al-fons mal videnie blahoslavenejPanny Márie a na jej podnet napísalspis o modlitbe a pokání. Patrí knajvýznamnejším španielskymmystikom 16. storočia.

Sv. Mária Bertilla Boscardin(1888 – 1922) – rehoľníčka. Naro-dila sa blízko Verony, v Brendole.Všeobecne bola pokladaná za vý-razne inteligenčne podpriemernú,čo jej vyslúžilo prezývku „Hus“.Celý život mala chatrné zdravie aotcove problémy s pitím iba zvyšo-vali jej utrpenie. Ako 19-ročná sastala rehoľnou sestrou sv. Doroty abola pridelená na detské oddeleniev nemocnici v Trevise, kde sa jejláskavosť stala čoskoro známou pocelom kraji. Počas 1. svetovejvojny v nemocnici hrdinsky ošetro-vala ranených, čo jej vyslúžilo reš-pekt a lásku vojakov. Po vojne sastala hlavnou ošetrovateľkou nadetskom oddelení v Trevise. Priblahorečení karmelitánskej sestryAnny di San Bartolomeo šepkalasvojim spoločníčkam: „Buďme tiežsväté, ale sväté v nebi, nie na oltá-roch“. Nevedela si predstaviť seba,nehodnú takej cti. Obyvatelia Tre-vise Bertillu nazvali „anjelom mi-losti“.

Sv. Marek Križin (1588 –1619) – kňaz, mučeník. Patrí doskupiny troch košických mučení-kov, ktorí počas povstania sedmo-hradského kniežaťa GabrielaBethlena zomreli mučeníckousmrťou v Košiciach. Narodil sa vchorvátskom Križevci. Ako kano-nik, profesor a riaditeľ kapitulskejškoly pôsobil v Trnave. Neskôr sastal komárňanským arcidiakonoma správcom bývalého benediktín-skeho opátstva v Krásnej nad Hor-nádom, neďaleko Košíc. Počas

obsadenia Košíc vojskami JurajaRákocziho bol na návšteve u jezui-tov. Tri dni ho mučili hladom, smä-dom a zimou. Potom prišli sľuby,že mu podarujú opátstvo, ak savzdá katolíckej viery. Napokon houmučili k smrti. Pálili ho fakľami asekali halapartňami, prsty mu polá-mali puškou. Počas mučenia sa ne-ustále modlil. Jeho posledné slováboli: „Ježiš... Mária...“

Sv. Melichar Grodecký (1584– 1619) – rehoľník, kňaz a muče-ník. Ďalší zo skupiny troch košic-kých mučeníkov. Narodil sa vsliezskom Tešíne a v r. 1603 vstúpildo jezuitského noviciátu v Brne.Už po dvoch rokoch štúdia teológiev Prahe bol vysvätený za kňaza. Poukončení štúdia mu zverili funkciuriaditeľa výchovného ústavu sv.Václava. Keďže v r. 1618 sa rozpú-tala 30-ročná vojna, jezuiti museliopustiť Prahu. Melichar odchádzana východné Slovensko, kde v Ko-šiciach pôsobí ako duchovný cisár-skych vojsk. Tu aj zomrelmučeníckou smrťou po obsadeníKošíc vojskami Juraja Rákocziho.

Sv. Štefan Pongrác (1583 –1619) – rehoľník, kňaz, mučeník.Posledný zo skupiny košickýchmučeníkov. Narodil sa v Sedmo-hradsku v meste Alvinc. V r. 1602vstúpil do jezuitského noviciátu vBrne. Teológiu študoval v Štajer-skom Hradci a v r. 1615 bol vysvä-tený za kňaza. Predstavení hoposielajú do nového kolégia v Hu-mennom, kde bol riaditeľom školya maďarským kazateľom. Po obsa-dení Košíc kalvínmi zakladá v Ko-šiciach misiu pre opustenýchkatolíkov. Jeho účinkovanie v Ko-šiciach bolo veľmi úspešné. Ostalpri svojich veriacich aj po príchodevojsk Juraja Rákocziho. Vojaci homučili a žiadali od neho, aby pre-zradil spovedné tajomstvo.

10

Radosť 4/2010

Keď prestal javiť známky života,hodili ho do žumpy. Po ukrutnýchmukách zomieral 20 hodín vžumpe, kde ešte nad ránom povzbu-dzoval domovníka vo viere.

Sv. Ján z Dukly (1414 – 1484)– rehoľník a kňaz. Narodil sa naDukle, teológiu študoval pravdepo-dobne u františkánov v Krosne. Tuaj vstúpil do rehole františkánov –konventuálov. Po štúdiách sa vrátilna Duklu, kde žil tri roky v lese akopustovník. Bol poverenýúlohou kazateľa, keďževynikal učenosťou a svä-tosťou života.V r. 1463 sapripája k prísnejšej refor-movanej vetve bratovfrantiškánov – observan-tov. Viac ako 20 rokov pô-sobil vo Ľvove akokazateľ a spovedník. Ne-vyhýbal sa ani fyzickejpráci v kuchyni a v zá-hrade. Mal veľkú úctu kPanne Márii a veľa samodlil. Niekedy trávil vmodlitbách celú noc. Zo-mrel počas recitovania ka-júcich žalmov vo Ľvove.V r. 1739 bol vyhlásený zapatróna Litvy.

Sv. Albert Chmie-lowski (1845 – 1916) – re-hoľník. Narodil sa vLgolomii pri Krakove.Ako študent sa zúčastnil vr. 1863 povstania, v kto-rom prišiel o nohu. V Mní-chove ukončil maliarskeštúdiá. Po návrate do vlasti vstupujek terciárom sv. Františka z Assisi asvoj život zasväcuje službe bezdo-movcom a opusteným. Otváral prenich útulky, aby im vytvorenímslušných životných podmienokuchránil ľudskú dôstojnosť a na-smeroval ich k Bohu. V r. 1887 sdovolením kardinála Albína Duna-jevského si oblieka šedý habit, o rokskladá do jeho rúk sľuby a tak dáva

začiatok novej rehoľnej rodine. Za-ložil spoločnosti: Bratov albertínova Sestry albertínky. Silu lásky kblížnemu čerpal z tajomstva Eu-charistie a kríža.

Bl. Bernardína Jablonská(1878 – 1940) – rehoľníčka. Vlast-ným menom Mária Jablonská, na-rodila sa v Pizuach. Ako 15-ročnási po smrti svojej matky volí PannuMáriu za svoju Matku. Po stretnutíso sv. Albertom Chmielowskim sa

rozhodne vstúpiť do rehole sestieralbertíniek v Brosne, ktoré sa ve-nujú najopustenejším a najchudob-nejším. Po sľuboch je preložená doKrakova, kde sa ocitá v ruchu ľudí,ktorí sú chorí na tele i na duši.Chcela ujsť, ale sv. Albert ju po-vzbudzuje, že týchto ľudí je možnémilovať, ak v nich uvidí opuste-ného a zneváženého Krista. Hovo-ril, že láska k Bohu sa prejavuje

láskou k človekovi. Jej láska a hor-livosť jej priniesli titul spoluzakla-dateľky Spoločnosti sestieralbertíniek. Vyznačovala sa veľkouláskou k Eucharistii a výnimočnoudobrotou srdca. Zomrela v Kra-kove. Jej posledné slová boli: „Ko-najte všetkým dobro“.

Sv. Ján Krstiteľ de La Salle(1651 – 1719) – rehoľník a kňaz.Narodil sa v Remeši, v severnomFrancúzsku. Pochádzal z nábožnej

šľachtickej rodiny. Študo-val v Remeši a v Paríži av r. 1678 prijal kňazskúvysviacku. Veľký vplyvna jeho ďalšie pôsobeniemal kanonik Roland,ktorý založil ženskú re-hoľnú kongregáciu aškoly na výchovu chu-dobných dievčat. Ten vzávete určil Jána Krstiteľaza pokračovateľa svojhodiela, ktorý založil v r.1679 prvú školu pre chu-dobných chlapcov. Veľmimu záležalo na pozdvih-nutí úrovne učiteľov apreto vo svojom domevytvoril prvú komunituučiteľov. Zriekol sa kano-nickej hodnosti i svojhovlastného majetku v pro-spech chudobných. Zalo-žil rehoľnú spoločnosťBratov kresťanskýchškôl, ktorá je u nás známapod menom „školskí bra-tia“. Školskí bratia sa po-

kladajú za zakladateľovfrancúzskeho ľudového školstva.Ján Krstiteľ zomiera v Rouene.Jeho posledné slová boli: „Vo všet-kom, čo sa mňa týka, klaniam savôli Božej“.

Sv. Mária Goretti (1890 –1902) – mučenica. Narodila sa vCorinalde pri Ancone v Taliansku.Ako desaťročnej jej zomiera otec akeďže mama musí pracovať

Radosť 4/2010

11

na poli, starosť o domácnosť a šty-roch mladších súrodencov preberáona. Ako nájomníci u statkára v jed-nom dome s rodinou Goretti býva ajrodina Serenelli, v ktorej dospievaosemnásťročný syn Alessandro.Počas prác na poli 5. júla 1902, keďje Mária sama v domácnosti, zmy-selný Alessandro ju chce pripraviťo česť. Mária sa všetkými silamibránila a kričala: „Nie, nie! Boh tozakazuje! Prídeš do pekla!“ Ales-sandro statočné dievča dobodal bo-dákom a zavrel sa v izbe. Mária eštestačila zavolať pomoc. Rýchlo jupreviezli do nemocnice a Ales-sandra odviedli do väzenia. Máriasa vo veľkých bolestiach ešte dožilanasledujúceho dňa. Zomiera 6. júla1902. Pred smrťou zo srdca odpus-tila svojmu vrahovi. Na slávnosti jejsvätorečenia 24. júna 1950 sa zú-častnil aj jej vrah Alessandro, ktorýprežil tridsať rokov vo väzení,obrátil sa a žil ako pomocník v jed-nom kapucínskom kláštore.

Sv. Karol Lwanga a sv. MatúšMulumba (obaja † 1886) – muče-níci. Patria do skupiny ugandskýchmučeníkov. Do východoafrickejUgandy prišli prví katolícki misio-nári v r. 1879. Dva roky po ich prí-chode nasledujú hromadné krsty, čoznepokojilo miestnych čarodejní-kov, ktorí mali vplyv na kráľa. Kon-com roku 1885 kráľ Mwangazakázal svojim poddaným prijímaťkresťanstvo a dal sa do krvavéhoprenasledovania. Na smrť odsúdil isvojho verného poradcu a uväznil isvoje kresťanské pážatá na čele sKarolom Lwangom. Statočný Karolpovzbudzoval svojich druhov voviere a piatich katechumenov, ktorísa ešte len pripravovali prijať kres-ťanstvo, pokrstil vo väzení. V máji1886 pokračovali popravy kresťa-nov z kráľovského dvora. Boli stí-naní, rozštvrtení a rozsekaní za živa.Zvlášť mučili 50-ročného sudcu anáčelníka Matúša Mulumbu. Dňa 3.

mája sa konala hromadná poprava,kde za živa upálili 13 mladýchpážat a kráľovských strážcov.Medzi nimi bol i Karol Lwanga.Pápež Pius XI. ho vyhlásil za pa-tróna africkej mládeže.

Sv. Leopold Mandič (1866 –1942) – rehoľník a kňaz. Narodil sav mestečku Herceg Novi (Dalmá-cia). Pochádzal z dvanástich detí aod narodenia bol veľmi slabý. V r.1884 vstúpil do kapucínskeho rádua v r. 1890 bol vysvätený za kňaza.Pôsobil v rôznych kapucínskychkláštoroch, až napokon ho predsta-vení definitívne posielajú do Pa-dovy, kde účinkoval akospovedník. V niektoré dni bolotoľko kajúcnikov, že ani neobedo-val a nevečeral. Bol voči nim veľmiláskavý. Trpiacim často hovoril:„Kristus je lekár i liek“. Často videldo duše kajúcnika a taktiež predpo-vedal budúce udalosti. Poslednédva roky ochorel a zoslabol. Lekárizistili rakovinu hltana. Deň predsmrťou vyspovedal ešte asi 50 ka-júcnikov. Zomrel 30. júla 1942,keď sa pripravoval na svätú omšu.Pred smrťou ešte prijal pomazaniechorých a v modlitbách v kruhusvojich spolubratov zomiera so slo-vami na perách: „Ó, milostivá, ó,dobrotivá, ó sladká Panna Mária“.V máji 1962 sa so súhlasom pápežaJána XXIII. začal beatifikačný pro-ces. Keď otvorili jeho rakvu, našlijeho telo neporušené.

Sv. Faustína Kowalska (1905– 1938) – rehoľníčka. Pochádzala zchudobnej rodiny. Ako 12-ročnávstúpila do apoštolskej Spoločnostisestier Matky Božieho milosrden-stva. Tam plnila povinnosti ku-chárky, záhradníčky a vrátničky.Dokázala spojiť apoštolský život stichým kontemplatívnym životom.Stala sa horlivou apoštolkou Bo-žieho milosrdenstva. Mala nie-koľko videní a v r. 1934 dala podľavidenia namaľovať obraz Spasiteľa

vo chvíli, keď sa v deň zmŕtvy-chvstania zjavil apoštolom so slo-vami: „Pokoj vám“. Sestra Faustínauvádzala 5 prostriedkov na prakti-zovanie kultu Božieho milosrden-stva. Sú to:obraz najmilostivejšiehoSpasiteľa, ruženec Božieho milo-srdenstva, novéna k Božiemu milo-srdenstvu, litánie, ustanovenieverejného sviatku na česť Božiehomilosrdenstva (2. veľkonočná ne-deľa). Zoslabnutá tuberkulózou autrpením zomiera 5. októbra 1938v Krakove.

Bl. Honorát Koźmiński (1829– 1916) – rehoľník a kňaz. Narodilsa v Białej Podlaskiej. Študoval ar-chitektúru. Ako 19-ročný vstúpil dorehole kapucínov. Kňazskú vy-sviacku prijal v r. 1852. V rokoch1853 – 1855 prednášal teológiu voVaršave. Bol vyhľadávaný kazateľ,spovedník a duchovný vodca. Boltiež horlivým reorganizátorom Tre-tieho františkánskeho rádu. Založil26 rehoľných spoločenstiev, kto-rých poslaním bolo pracovať napoli sociálneho apoštolátu. Vynikalláskou k Bohu a blížnemu, rozhod-nosťou a pokorou. Celý život za-svätil tomu, aby ľudia poznaliBožiu milosť. Veriacich povzbu-dzoval k častému prijímaniu Svia-tosti oltárnej, k mariánskympobožnostiam a púťam.

Všetci spomenutí svätci a bla-hoslavení sú pre nás nasledovania-hodnými príkladmi a vzormikresťanského života. Ich relikvieako aj relikvia Svätého Kríža súvzácnymi pokladmi františkán-skeho kláštora v Trstenej. Uctievaťsi ich znamená vzdávať úctu KrížuNajsvätejšieho Spasiteľa a Jehosvätým, a v nich sa klaňať samot-nému Bohu a tak zároveň vyjadro-vať našu snahu a túžbu urobiť ajnáš život skutočne kresťanským,aby bol životom žitým vo viere,nádeji a láske.

Br. Simeon OFM

Radosť 4/2010

12

Odpust sv. Martina„Človek, ktorý má nádej, vidí ďalej, človek, ktorý má lásku, vidí hlbšie a človek, ktorý má vieru, vidí

veci v inom svetle.“ Táto výzva všetkých veriacich a jej podstata premietnutá do života patróna nášho mesta sv. Martina, sa nieslahomíliou odpustovej sv. omše, ktorú celebroval vdp. dekan Marián Pánik.Po svätej omši boli trstenskému rodákovi Mgr. Mariánovi Pánikovi, dekanovi v Starej Ľubovni, tlmočenéotázky birmovancov.

života. Ďalším takým "znamením”pre mňa boli primície môjho pred-chodcu, ktorý študoval vpäťdesiatych rokoch a dokončilštúdium v roku 1970. Vtedy boli unás primície. Spolu so svojímpriateľom Štefanom Furdekomsme sa pred kostolom stretli sprimiciantom: On sa obrátil na Šte-fana a povedal mu: „Štefan, aleaby som ja nebol posledný!" Tietoslová primicianta Emila Trsten-ského ma veľmi oslovili. Začalsom sa viac modliť, aby som poz-nal, kde ma chce mať Pán Boh.Samozrejme som viac technickyorientovaný človek a chcel sombyť niečím iným. Možnoopravárom televízorov, lebo tovtedy bolo veľmi populárne, aleten vnútorný hlas mi stále hovoril,že mám ísť za týmto silnejším hla-som. Toto presvedčenie sa u mňapotvrdilo, keď bolo treba posielaťprihlášky na vysokú školu. Pretosom sa tak rozhodol a som rád, žesom počul Boží hlas a šiel za ním.

3. Je ťažká služba kňaza navýchodnom Slovensku?

Služba kňaza je všade rovnaká.Kňaz rovnako katechizuje, vys-luhuje sviatosti, učí a posväcujeľudí. Veľmi záleží na tom, akýchmá poslucháčov a veriacich. Navýchode Slovenska je to ťažšie vtom, že je tu veľkánezamestnanosť a mnohí ľudia, ot-covia i matky rodín, pracujú vzahraničí. Je veľmi veľa rodín,kde deti sú ponechané nastarostlivosť starých rodičov alebo

starší súrodenci sa starajú omladších. A potom je tu veľarozvrátených rodín, kde sa rozpadlomanželstvo i rodina.

4. Máte vo svojej farnosti ajfarníkov rómskeho pôvodu? Akáno, akí sú?

Nikdy som si nemyslel, žebudem pracovať v takomto"zmiešanom prostredí". Vo farnostimáme aj Rómov, ktorí sú dobrí apracovití a bývajú v panelákovýchbytoch, ale máme aj takých, ktorísú v osadách. Niektorým záleží nadobrej spolupráci, ale sú aj takí,ktorí zneužívajú dobrotu druhých,aj nás kňazov. Oni majú svojuvlastnú mentalitu. Nestarajú sa, čobude zajtra. Oni žijú "dnes”.

5. Žijete podľa toho, čohlásate?

Božie slovo, ktoré hlásam, nieje len slovom pre ľudí, ku ktorýmsa prihováram, ale aj pre mňa. Bohsa rovnako prihovára ku mne, akoaj k druhým, tým, ktorí sú mi zv-erení.

6. Darí sa vám plniť si svojepredsavzatia?

Podľa toho, aké sú náročné.Nikdy si netreba klásť také pred-savzatia, ktoré nie je možné splniť.Radšej si dať menej a splniť todajme tomu na 150%, ako si daťveľa a nesplniť to vôbec.

7. Ako ste sa stali sudcom? Čovás k tomu podnietilo?

To je veľmi ťažká otázka. Staťsa sudcom cirkevného súdu, zna-mená veľa študovať a mať ochotupomôcť tým, ktorí to potrebujú.

1. Ako ste sa stali kňazom? Kňazom som sa stal tak, že ma

môj svätiteľ- Mons. Július Gábriš-dňa 8. júna 1977 vysvätil za diakona a 12. júna 1977 za kňaza.Samozrejme, že tomu predchádzalopäťročné štúdium, vtedy na jedinejbohosloveckej fakulte na Slovenskuv Bratislave, kde som bol prijatý nadruhýkrát. Keďže ma na prvýkrátneprijali, po maturite som pracovalako potravinový skladník v nemoc-nici v Trstenej.

2. Prečo ste sa stali kňazom,chceli ste byť aj niečím iným?

Už od malička som mal veľmivrúcny vzťah ku kostolu a k bo-hoslužbám. Má na tom veľkú zás-luhu moja mama a nábožný otec,oni nás viedli k úprimnému prežíva-niu našej viery. Som veľmi vďačnýza to, že som vyrastal v kresťanskejrodine, kde sa o viere nielen rozprá-valo, ale aj žil. Pozitívny vplyv namňa mal aj pán farár, ktorý vtedy unás pôsobil a bol to veľký môj vzor,ktorý som v skrytosti obdivova. Bolto pán farár Michal Marek, ako somto povedal aj pri slávnostnej sv.omši na odpuste sv. Martina. On bolmojím veľkým vzorom kňazského

Rozhovor s vdp.Mariánom Pánikom

Radosť 4/2010

13

A oblasť cirkevného práva je veľmiobsiahla. Som veľmi vďačný nášmusúdnemu vikárovi prof. Jánovi Du-dovi, že ma doslova do toho"dokopal". On mi cirkevné právourobil takým, aby som si ho zamilo-val. A to som aj urobil vo svojomrozhodnutí. Ja som si veľmi obľúbilcirkevné právo, hoci v seminári somsa tomu moc nevenoval, ale v pas-torácii som pochopil, že je to veľmipotrebné. Najskôr som bol niekoľkorokov auditorom, (t.zn., že somvypočúval stránky podľa otázok,ktoré mi pripravil sudca). Potom mana podnet súdneho vikára vyme-noval otec biskup za sudcu. Rádpomáham ľuďom a byť sudcomznamená pomáhať ľuďom, ktorí saocitnú v ťažkej životnej situácii apodať pomoc. Je to vlastne služba.Súd iste patrí Bohu nie nám.

8. Čo je náplňou vašej práce,ako sudcu?

Väčšinou sa riešia manželskéspory. Keď súdny vikár príjme ne-jakú kauzu - prípad na riešenie- určísudcov, ktorí túto kauzu budú riešiť.Sú to zväčša traja sudcovia. Jeden znich celú kauzu vedie, vypočúvastránky, hľadá dôkazy na potvrdenietitulu, ktorý je uvedený. Je tu ajštvrtý - obhajca zväzku - ktorý jeakoby obhajcom stránky, ktorá máprávo sa brániť.

9. Aké spory, činy, hriechynajčastejšie súdite?

Sú to zväčša manželské záleži-tosti ohľadom neplatnosti manžel-stva, resp. dôkaz o tom, žemanželstvo, pre nejaký "defekt"nebolo vôbec uzavreté.

10. Myslíte si, že práve vy steten, ktorý má právo súdiť?

Ja nesúdim, ani iní sudcovia.My hľadáme len pravdu, ktorá bolav danom okamihu, alebo pred ním.Náš cirkevný súd je celkom iný akoštátny. Nám ide o pravdu a nie súda odsúdenie, ako si mnohí myslia.

11. Rozhodujete priamo vy,alebo máte aj poradcu, porotu?

Ako som už spomenul, prikaždej kauze sú traja sudcovia aobhajca. Všetci sa musia zhodnúť.Keď sa skončí proces u nás, potomcelý prípad ide na druhostupňovýsúd, a až keď ho tento potvrdí, jerozsudok právoplatný.

12. Môžete odmietnuťrozsúdiť niekoho, alebo niečo? Akáno, kedy?

Môžem odmietnuť, keď ide omojich veriacich, alebo známych apríbuzných. Vtedy súdny vikár vy-menuje namiesto mňa iného sudcu.

13. Nechceli ste sa na súdenieniekedy "vykašľať"?

Je to veľmi náročné popri svo-jej pastorácii robiť aj službucirkevného sudcu. Iní kňazi si vovoľnom čase sedia vo svojichfarách, možno oddychujú, venujúsa svojím záľubám a my sudcovia

túto službu robíme pre ľudí vo svo-jom voľnom čase bez akejkoľvekodmeny, často na úkor svojich ve-riacich. Našou snahou je ľuďom,ktorí to potrebujú pomôcť. To jeposlanie, ktoré máme. Sme veľmidobrý kolektív v našom spišskomtribunáli a máme snahu pomáhaťotcovi biskupovi v tejto oblasti.14. Čo najradšej robíte vo svojomvoľnom čase, ak ho máte?

To je veľmi dobrá poznámka nazáver - ak ho máte. Ja sa snažím žiťpre farnosť a svojich veriacich. Avoľný čas? Ak si ho viem urobiťtak rád varím, mám totiž trochkaplánov a v sobotu a v nedeľu sastravujeme sami. A hladných trebanasýtiť, či nie? Väčšinou ja vy-bavujem stránky, takže tohovoľného času nie je veľa. Ale rád sizájdem do prírody a hlavne medziľudí, ktorí to potrebujú. Mám rádsvojich veriacich a chcem im daťlen to najlepšie po stránkeduchovnej i ľudskej.

15. Ste rodákom z Trstenej,chcete sa vrátiť ako kňaz naOravu?

Veľmi po tom túžim, ale tonezáleží odo mňa. Prial by som simalý byt blízko farského kostola,aby som mohol byť ešte užitočnýkeď možno prídem na dôchodok,ak sa mi ho pravdaže Pán Boh dádožiť.

Andrea Šprláková

Pomôžme si navzájom!Na začiatku bola myšlienka: dô-

stojne osláviť odpustovú slávnosťsvätého Martina, patróna nášho ko-stola. Z rôznych nápadov /divadelnépredstavenie, akadémia, misijnýtrh.../, sme nakoniec vybralibenefičný koncert.

Martin, pôvodne rímsky vojak aneskôr biskup, si všímal druhýchokolo seba. A hoci nemal veľké

majetky a plné mešce peňazí, snažilsa štedro pomáhať tam, kde to na-jviac potrebovali. Tak, ako na-jlepšie vedel...

My, deti a mladí zo speváckehozboru Mária, sme chceli pomôcťtým čo máme, osloviť ľudské srd-cia peknou piesňou i slovom a takspoločne podporiť tých, ktorí našupomoc potrebujú. Začalo sa

nacvičovať...Keď Janka Benická oslovila

pani Evku /predstavenú Domu sv.Hildegardy z Bingenu v Rabči/ snaším úmyslom - venovaťvýťažok z koncertu práve ich zari-adeniu, jej svedectvo nás len up-evnilo v tom, že robíme dobrú vec.

„Už týždeň sa modlíme kpražskému Jezuliatku...“ A tak,

Radosť 4/2010

14

Cirkev je vo svojej podstate mi-sionárska. Ježiš každému pokrste-nému bez výnimky zveruje misijnéposlanie. Misijne pracovať zna-mená svedčiť o Kristovi svojím ži-votom v prostredí, kde žijem: doma,v škole i medzi priateľmi a zná-mymi. Podľa svojich možnostímáme napomáhať rozvoju hodnôt,akými sú: rovnaká dôstojnosť prevšetkých ľudí na svete, vzájomnáláska vyjadrená solidaritou, zmyselpre spravodlivosť a nezištná služba.

Niektorí sa cítia byť povolaní kväčšej službe a odchádzajú tie istéhodnoty ponúknuť ďaleko odsvojho domova. Týmto ľuďom mô-žeme pomáhať modlitbami, finanč-nými prostriedkami i obetami a taksa podieľať na ich veľmi ťažkej ačasto nebezpečnej práci. Rovnakomôžeme pomáhať aj tým, ku kto-rým boli títo ľudia poslaní.

Študenti GMH s radosťou prijalivýzvu zapojiť sa do akcie „misijnýkoláč“, tzn. doma upiecť nejakýkoláč/zákusok a potom ho predávaťna pôde školy. A výťažkom z pre-daja podporiť katolícke misieCirkvi. Aj toto je jeden zo spôsobovako pomôcť ľuďom v núdzi. Predvyučovaním sa na pôde školy zhro-maždilo niekoľko druhov koláčov,ktoré boli potom „ponúkané“ zadobrovoľný príspevok. Príspevok,ktorý sa vyzbieral na misie bol sym-bolický, a tak do misií poputuje odštudentov GMH čiastka 32,77 eur.

Misie sú vždy výzvou. Veď žiť

ako kresťan znamená žiť aktívne,byť v Ježišovej škole a kráčať sním každý deň do nového dobro-družstva. Znamená to, spoliehať sana svojho Pána, ktorý nám pripravilniečo oveľa zaujímavejšie, ako vy-sedávanie pred počítačom či tel-kou. O tom, že je to tak, sme sauistili aj na základe svedectva re-hoľnej sestry Mgr. Lenky Pľutovej,OSF, ktorá bola pozvaná na besedumedzi študentov GMH, a prijalapozvanie i medzi žiakov ZŠ R. Di-longa. Strávila v našej farnosti 3dni a obohatila nás o svoje po-znatky z Kazachstanu; o poznanietejto krajiny, jej kultúry, života,mentality ľudí a skúsenosti zo svo-jej misijnej služby v tejto krajine.

Kazachstan je deviata najväčšiakrajina na svete, môžeme povedať,že je asi 50 – krát väčšia ako Slo-vensko. Na území tejto krajiny pô-sobí len okolo 85 kňazov, prevažnemisionárov. Domorodých kňazovje len 5. Misionári pochádzajú zrôznych krajín, napr. z Poľska, Ta-lianska, Rakúska, Španielska, Peru,Argentíny, Indie, Kórey, ale aj Slo-venska. Na území Kazachstanu žijeokolo 16 miliónov obyvateľov, alevzhľadom na rozlohu územia, hus-tota obyvateľstva je len 6 osôb nakm2. V tejto krajine žije 130 národ-ností. Podľa niektorých údajov jeasi 47% Kazachov, podľa iných ažokolo 60%. Z celkového počtuobyvateľstva je asi 46% moslimov,35% pravoslávnych, 0,66% katolí-

kov a 0,01% iných vierovyznaní:napr. židov, baptistov, adventistov,ale pôsobí tam aj mnoho rôznychsiekt. Najväčšiu časť kazašskéhoúzemia tvoria stepi, na ktorých sapasú stáda oviec, dobytka, koní atiav. Ovce sa tam nechovajú kvôlimlieku, ale na vlnu a mäso. Vzdia-lenosť od jedného mesta k druhémuje minimálne 400-500 km. Teplotydosahujú v lete až 40-50° C a vzime – 40-50° C.

Sestra Lenka pôsobila v dvochmestách tejto krajiny, v Almate a vKaragande. Almata je bývaléhlavné mesto. Tam začali misie na-šich sestier. Keď sestry prvýkrátprišli na toto územie, žili iba vmalom domčeku, kde jedna miest-nosť bola určená na kaplnku. Dnestam už stojí nový kostol, ktorýsestry vybudovali s pomocou slo-venských firiem, stavali ho práveľudia z Oravy a zvon darovali ve-riaci z Lendaku. Dnes tento kostolspravujú bratia františkáni. Okremtoho sú tam vybudované aj dvafrantiškánske kláštory, v jednomžijú bratia a v druhom sestry. TamLenka začínala svoje misijné pôso-benie, tam sa zoznamovala s jazy-kom a kultúrou.

Hlavné ťažisko jej misijnéhopôsobenia bolo v Karagande, kdepracovala na biskupskej kúrii atým, okrem iného, pomáhala všet-kým misionárom s vybavovanímrôznych dokladov, ktoré ako cu-dzinci potrebovali. Na území

hoci sme chceli pomôcť MY, nakoniec sme boli aj my ob-darovaní. Svedectvom zoSKUTOČNÉHO života. Pán Boh onás vie. A kedykoľvek ho prosíme,počuje... A my sme sa v tento deňmohli stať užitočnými nástrojmiv jeho rukách.

Mária Laceková

Misijný koláč

Radosť 4/2010

15

Karagandijskej diecézy, ktorá mározlohu ako bývalé Českoslo-vensko, pôsobí len 14 kňazov advaja miestni biskupi. Karaganda je600 000 mesto, ktoré vzniklo naúzemí bývalého koncentračného tá-bora. Práve tam bolo vyvezenýchmnoho politických väzňov za Stali-novho režimu z Ruska, Poľska,Ukrajiny, Nemecka, dokonca aj zČiech a Slovenska, ako aj vojno-vých zajatcov. V deväťdesiatich ro-koch sa tam objavili masové hrobya podľa miliónov kostí, ktoré sa vnich našli sa odhaduje viac obetíako v koncentračných táborochpočas II. svetovej vojny. V Kara-gande sa sestry venujú vy-dávaniu jedinéhokatolíckeho časopisu precelú Strednú Áziu. Tentočasopis sa nazýva „Kredo“a vychádza ako mesačník.Okrem iného tam vydá-vajú aj inú náboženskú li-teratúru, ale nakupujú ajliteratúru z Ruska a distri-buujú ju. Samozrejme na-koľko im zostáva čas,stretávajú sa s veriacimi i smládežou, aby ich povzbu-dzovali vo viere.

Čo sa týka zdravotníctva v Ka-zachstane, časť má v rukách štát, alesú tam aj súkromné kliniky či sana-tóriá. Súkromné zdravotnícke zaria-denia sú veľmi drahé a môžu si ichdovoliť len veľmi bohatí ľudia. Vštátnych zariadeniach je zase veľminízka úroveň. Aj preto sestry v Al-mate majú zdravotnícke stredisko,kde môžu prísť všetci, lebo ošetre-nie poskytujú bezplatne, bez ohľaduna vierovyznanie. Majú tam aj vý-varovňu, vďaka ktorej môžu 3- krátv týždni poskytnúť teplú stravu bez-domovcom, chudobným rodinám sdeťmi aj dôchodcom. Okrem inéhosa tam starajú o kostol a venujú sakatechéze aj v okolitých dedinách,prípadne dochádzajú do vzdialenej-

ších miest. Jeden týždeň idú do Tal-dikurganu, asi 230 km od Almaty atam vedú katechézy. A v ďalšomtýždni idú na 2-3 dni do Kapčigaja,kde navštevujú deti v detskom do-move. Tam pomáhajú rôznymi vý-chovnými činnosťami adoučovaním detí z ruského a ka-zašského jazyka. O deti sa starajúsestry 2 iných kongregácií.

Študenti a žiaci sa dozvedelimnoho zaujímavostí. Ľudia tejtokrajiny sú veľmi tvoriví. Keďže nastepi nerastú stromy, len málodomov postavia z dreva či tehál,prevažne ich stavajú zo zmesipiesku, škvary, cementu a popola.

Dokonca na bývanie vedia využiťaj kontajnery. Samozrejme, v mes-tách majú aj paneláky, dokonca voveľkých mestách luxusné super-markety a mrakodrapy. Je tamveľký kontrast medzi životom vmestách a na dedinách. V dedináchnemajú ani kanalizáciu a do niek-torých dedín musia vodu voziť vcisternách. Inak v stepi je vodaslaná, ak sa chcú dopracovať ksladkej vode, musia studne vyko-pať až do hĺbky 200-300 m. Aj takto neznamená, že keď tá voda užnebude slaná, že bude pitná. Čo satýka islamu, ktorý je tam najviacrozšírený, dozvedeli sa napr. žekaždý pravoverný moslim používa„čotky“ - tak sa nazýva modlitebná

reťaz, prostredníctvom ktorej vzýva150 mien Alaha; že moslimovia slá-via piatok a pochovávajú mŕtvychposediačky zabalených do koberca.Vďaka prezentácii fotografií videlikaragandijskú mešitu zvonku izvnútra, moslimských kňazov apod.

A mali aj veľa zaujímavých otá-zok, zvlášť tí mladší. Čo ich zaují-malo? Na ukážku vám ponúkameniektoré z nich. Je tam aj komuniz-mus? Majú tam obchodné domy?Je tam kríza? Aká je tam mena?Jazdia len na koňoch? Majú viacpalivové autá? Kradne sa tam?Majú tam aj vrahov? Je tam viac

bohatých alebo chudob-ných? Majú taký istý časako my? Majú kňazov?Majú aj moslimovia re-hoľné sestričky? Sláviatam narodeniny a me-niny? Slávia Vianoce?Majú internet? Majú tele-vízor? Sú tam aj hrady? Jetam veľa čarodejníkov apovier? Majú tam aj ša-manov? Samozrejme,tieto otázky súviseli s pre-zentáciou sestry Lenky, aod tých menších sa sypali

hneď, len čo im o niečom začalarozprávať.

Žiaci a študenti sa dozvedeli čoznamenajú slová: jurta, tibutejka,kalin, šanirak, dambra, kumis,šubar, čotky, mula, mufty, iman,šašlik.

Mňa osobne zaujalo slovo šani-rak. O čo ide? Začnime po po-riadku. Jurta je kazašský príbytok,ktorý používali zvlášť v minulosti,keďže Kazaši kočovali. Dnes ichešte používajú zvlášť v lete na ste-piach, keď pasú svoje stáda, alejurty sú dnes drahé. Sú drahšie akodžíp. Jurta má tú výhodu, že je vy-robená z materiálu hrubého asijeden centimeter, ktorý sa robí zťavej srsti a tá má úžasné izolačné

Radosť 4/2010

16

schopnosti. Počas leta nie je v jurtehorúco a v zime v nej nie je zima.Kruh, nazývaný šanirak, ktorý držícelú jurtu pohromade a zároveň najej vrchole vytvára otvor, je symbo-lom rodiny a národa. Ak sa naruší

šanirak, jurta sa zrúti, podobne sato stane s rodinou, ak sa narušíjeden jej článok. Ak rodina nedržípohromade, tak aj štát sa rozpadne.Preto šanirak je aj symbolom sú-držnosti kazašského národa.

Nie je to pekná výzva aj pre násklásť dôraz na jednotu a krásurodín a urobiť všetko preto, aby ajnaše rodiny držali pohromade?

Sestra Teofila, OSF

V našej farnosti bola vyhlásenápúť do Lúrd a Fatimy. Jej začiatokpripadol na 13.10.2010. Našlo sazopár odvážlivcov, ktorí túžili spoz-nať krajiny, svet, ľudí a naplniťsvoje sny a túžby. Tieto mestá pri-ťahovali určite každého z nás a týmsa to všetko začalo. Nadišiel deňnášho odchodu. Z Trstenej sme od-chádzali v stredu o 16:00. Každý znás sa tešil na túto cestu, počas kto-rej sme sa zoznámili, zblížili. Pre-chádzali sme cez Bratislavu anočnou jazdou cez Rakúsko, Ne-mecko a Švajčiarsko.

Našou prvou zastávkou bolaprehliadka mesta Annecy - rodiskaa pôsobiska sv. Františka Saleského.Ďalšou významnou zastávkou bolo

Púť do Lúrd a Fatimy

mestečko Ars – miesto pôsobeniasv. Jána Vianneyho, patróna kňa-zov. Prezreli sme si aj jeho rodisko,múzeum, farský kostol, faru amiesto, kde bol pôvodne pocho-vaný. Potom sme pokračovali doDardily - prezreli sme si kostoly,oratórium. Z Avignonu sme šli doNotre Dame des Doms – je to kate-drála, románska stavba z dvanás-teho storočia. Tu nás upútalapozlátená socha Panny Márie. Ďal-šie miesto, ktoré sme navštívili, jeznámy avignonský most. Pokračo-vali sme do Lúrd. Veľmi sme satešili na nové spoločné zážitky a nanočné sprievody v Lurdoch. Malisme tu celodenný program. Ránosme začali sv. omšou pri jaskyni

zjavenia s kú-peľnou proce-dúrou, počasktorej sme maličesť pomodliťsa ruženec, zčoho sme boliveľmi šťastní.Potom sme malikrížovú cestu,ktorá bola takúžasná, akokeby bola živá!Tak, ako smemy živí a Ježišv nás, čo sičasto vôbec ne-uvedomujeme.On je podstatounášho krásnehokresťanskéhoživota. Mávalisme tam slo-

venské sväté omše. Ďalší nábožen-ský program bol o živote sv.Bernardety, ktorá sa narodila v Lur-doch a mala osemnásť zjavení. Na-vštívili sme aj jej rodný dom. Tusme prežívali krásne chvíle s Pan-nou Máriou, na ktoré sa nedá za-budnúť a uchováme si ich v našichsrdciach. Nasledovala cesta do Fa-timy. Tu sme začali sv. omšou prikaplnke zjavenia. Mali sme ajnočné sprievody. Naším najkrajšímduchovným zážitkom bolo, že smemohli Pannu Máriu sprevádzať vsprievode a manželia Šurinovci samodlili ruženec. Na to sme veľmihrdí. Toto nám do našich sŕdc a ži-votov niečo dalo. Mali sme tu ajmedzinárodnú svätú omšu.

Radosť 4/2010

17

Našou ďalšou zastávkou bola ná-všteva rodného mesta troch vizioná-rov- Lucie Santos, Francesca Martoa Jacinty Marto. Boli to traja pastie-rikovia, ktorým sa zjavila PannaMária. Ďalšie dni boli pri kaplnkezjavenia a boli sme na sviečkovýchsprievodoch. Naše putovaniepotom smerovalo do Batelhy. Na-

vštívili sme kláštory, pokračovalisme do Alkobaci – je to najväčšíkláštor v Portugalsku. Zastavilisme sa aj v Nazare. Tu sme sa v At-lantickom oceáne okúpali, a takprežili tu krásne chvíle plné hu-moru a radosti. No a tu sa končianaše cesty, na ktoré určite nezabud-neme. Potom sme cestovali na le-

tisko Porto, z Porta na Malorku, zMalorky do Viedne, z Viedne trans-fer do Trstenej.

Za to všetko môžeme poďako-vať nášmu pánovi farárovi Jarosla-vovi Chovancovi a našejsprievodkyni Božke Turanskej.Patrí im veľké Pán Boh zaplať.

Ľudmila Dzureková

Farská púť13.10.2010 - na výročný deň

zjavení Panny Márie vo Fatime -sme sa vydali aj my, pútnicifarnosti Trstená, spolu s niektorýmiveriacimi z okolia, na miesta, kde sazjavovala naša nebeská matka.

Boli sme plní očakávania z nad-chádzajúcich dní a udalostí. Čakalanás dlhá cesta. Pred nami bolo veľamiest, ktoré sme mali navštíviť.Prešli sme cez celé Slovensko,Rakúsko, Licht-e n š t a j n s k o ,Š v a j č i a r s k o ,F r a n c ú z s k o ,Š p a n i e l s k oa Portugalsko.Na takú dlhúcestu sa musíkaždý duchovnepripraviť. Nielenchlebom ječlovek živý.Pred cestoukaždý absolvo-val svätúspoveď. O 16,00sme sa teda vy-dali na cestu, naktorej nás viedolnáš duchovný otec vdp. JaroslavChovanec. Začali sme ju modlitbousvätého ruženca a prosili smeružencovú matku aby nás na cesteza ňou ochraňovala. Vo večernejBratislave sme pribrali poslednýchpútnikov, ktorí ešte absolvovališkolské povinnosti a našu vynika-júcu sprievodkyňu. Vymenili sa

páni šoféri a už nám nič nebránilov ceste za milosťami. Rakúskoma Lichtenštajnskom sme prešlinočnými hodinami a ráno okolo pi-atej sme prekročili švajčiarskuhranicu. Tu sme sa zdržali o niečodlhšie, kvôli menším technickýmproblémom na autobuse. Cesta cezŠvajčiarsko nám ukázala veľaz mentality tohto národa. Krásnea neprístupné hory, tiež perfektne

obrobené rodinné farmy. SlávnaŽeneva a jej jazero, hranicaa blížime sa k prvému mestu našejpúte na úpätí savojských Álp - An-necy.Tu pôsobil ženevský biskupFrantišek Saleský, ktorý spolu sJanou Františkou de Chantal za-ložili ženskú rehoľnú spoločnosťNavštívenia Panny Márie. Po svätej

omši nad hrobmi týchto svätcovssme sa vydali na cestu do Arsu,malého mestečka, v ktorom pôsobilJánn-Mária Vianney, patrón no-vinárov a kňazov. Pred jeho prí-chodom to bolo mestečko hriechu,no spomínaný kňaz ho svojímskromným a ušľachtilým životomdokázal zmeniť na mesto láskyk Bohu. Jeho telo je neporušenéa vystavené vo farskom kostole.

V blízkostimesta Ars san a c h á d z arodná dedinatohto kňaza -Dardilly, kdesme navštívilik o s t o l ,v ktorom bolpokrstený arodný dom.Odtiaľ sme sapresunuli doLyonu nanocľah. Ránonás čakalacesta do Avi-gnonu, kdesídlili pápeži

76 rokov. V pápežskom paláci námslúži svätú omšu náš duchovnýotec. Po nej sme sa presunuli doLúrd, najvýznamnejšieho pútnick-ého mesta. V tejto malej dedinke sav roku 1858 celkom osemnásťkrátzjavila Panna Mária štrnásťročnejBernadete. Na tých miestach začalvytekať zázračný prameň, ktorý

Radosť 4/2010

18

od toho času nevyschol a stíhanapĺňať kúpele a nádoby, ktoré sipútnici plnia v hojnom počte.Každý večer sa koná modlitbasvätého ruženca, počas ktorej jesviečkový sprievod.Z vyvýšenéhomiesta pri bazilike je to nádhernýpohľad, more sviec, ktorépripomína tečúce svetlo ha-diace saulicami Lúrd. Je znovu ráno a každýz nás sa ponáhľa čo najskôr ponoriťdo zázračnej lurdskejvody. Usádzame sa predkúpeľmi a rozjímame nadosudmi ľudí, ktorýchvidíme s akou zbožnosťoua trpezlivosťou znášajúa nesú svoj kríž. Po celýčas sa modlí medzi-národný ruženec, doktorého prispela aj našapútnička p. Oľga Jano-tíková. Po kúpeľochnavštevujeme Massabiel-sku jaskyňu. Po tele námnaskakujú zimomriavkyz tohto svätého miesta.Nasleduje prehliadkaBaziliky Nepoškvr-neného počatia, Ružen-covej baziliky a krypty,kde sme mali svätú omšu.Na kalvárii sme duchovnerozjímali nad zastave-niami krížovej cestya zúčastnili sme sa eu-charistickej procesie, ktorá sa konákaždý deň o 17,00 a končívpodzemnej Bazilike Pia X. s kapa-citou až 25000 miest. Večer plnízážitkov a odhodlania niekedy sasem opäť vrátiť, odchádzame do Fa-timy. Prechádzame okolo Biska-jského zálivu, krížom nočnýmŠpanielskom sme o deviatej do-razili do Fatimy, kde sa vždy 13.v mesiaci zjavovala Panna Máriatrom malým pastierikom, súroden-com Františkovi, Hyacinte a ichsesternici Lucii ako NepoškvrnenéSrdce a žiadala od detí modliť sa

za hriešnikov. Lucia, ktorá neskôrvstúpila do kláštora, sa dožilavysokého veku deväťdesiatosemrokov. Zomrela v kláštorekarmelitánok v Coimbre. N a š apani sprievodkyňa nám vybavilavstup do trezorov, kde je uloženýoriginál korunky Panny Márie.Táto sa požíva len na výročné dnizjavenia trinásteho v mesiaci a nasviatky. V korunke je guľka, ktorou

bol postrelený Ján Pavol II., veľkýctiteľ fatimskej Panny Márie.V trezore je veľa sakrálnych pred-metov, ktoré boli darované pre Fa-timu z celého sveta. O jedenástejbola medzinárodná svätá omša, naktorej náš duchovný otec pred-niesol jednu z prosieb. Nasle-dovala modlitba krížovej cesty,návšteva rodných domov Lucie,Hyacinty a Františka. Videli smestudňu, pri ktorej sa zjavil anjelmilosrdenstva trom pastierikoma toto bolo prípravou pre deti nazjavenie Nepoškvrneného Srdca.

Večer o pol desiatej sa dvaja našifarníci modlili medzinárodnýruženec, po ktorom nasledovalasviečková procesia so sochouPanny Márie. Druhý deň vo Fatimesme začali svätou omšou v KaplnkeSvätej Rodiny a navštívili smeokolité mestá. Bathala miesto, kdeJán II. portugalský kráľ, porazilMaurov a z vďaky dal postaviť kos-tol a kláštor. V meste Alkobaka sme

obdivovali kostol a kláš-tor, v ktorom bývalo až990 mníchov rádu cister-ciánov. Zaujímavosťou je,že cez kuchyňu pretekárieka. Prístavné mestečkoNazaré je preslávenékaplnkou, v ktorej jeumiestnená čierna kojacamadona. Bola privezenázo Svätej zeme. K tejtokaplnke sa chodilirozlúčiť námorníci predcestami do celého sveta.Dotkli sme sa aj At-lantického oceánu. Večernás čakal medzinárodnýruženec a sviečková pro-cesia. Tu sme boli opäťpoctení, keď štyria našispolupútnici niesli určitýúsek sochu P. Márie. Boloráno a ešte tma, keďpretierajúc si oči, blížilisme sa ku kaplnke

Navštívenia na svätú omšu. Táto jepostavená na mieste, kde sa deťomzjavila Panna Mária. Tu končí púťza našou nebeskou matkou. Prešlisme vyše 3500km, aby sme sadostali na miesta, pre náskresťanov tak vzácne. Videli smemnoho miest a zažili veľa krásnychchvíľ. Tie duchovné zážitky v nászostanú naveky. Hoci doba je ináako tá, v ktorej žili svätci, poktorých stopách sme kráčali, svojímživotom, veľkou vierou a dodržia-vaním božích prikázaní, námukazujú cestu, ktorú by sme nemali

Radosť 4/2010

19

opúšťať. Posledné pohľady a užsme na ceste domov. Cestou sa eštezastavujeme v kláštore karme-litánok v Coimbre, kde sestra Luciapôsobila a zomrela vo vekudeväťdesiatosem rokov. Pozreli smesi filmové momentky zo života

a stretnutí sestry Lucie. Odtiaľ sapresúvame do Porta na letisko, abyväčšina z nás zažila prvý let v živ-ote. V colnej zóne zakývame eštenášmu pánu kaplánovi, ktorý tútopúť absolvuje v opačnom smere.Cez Malorku a Viedeň sme sa ráno

20.10.2010 vrátili domov.Už teraz sa tešíme na ďalšiuspoločnú púť, ktorú náš pán farárChovanec určite pripraví. Sme muveľmi vďační, že sa obetovala viedol nás. Pán Boh zaplať.

Alena Šurinová

Denný stacionárV dnešnej dobe, keď je človek

rád, že má akú takú prácu, strechunad hlavou a kopec vlastných sta-rostí, mu ani na rozum nepríde, žesa raz môže objaviť situácia, kedybude rozmýšľať nad vážnym roz-hodnutím, ako pomôcť svojmu naj-bližšiemu, rodičom, starýmrodičom... Postarať sa o nich a stra-tiť zamestnanie? Netreba celodennústarostlivosť, tak to nemusí byť za-riadenie a celoročný pobyt? A cezvíkendy sme doma, tak stačí starost-livosť len v pracovné dni? Ale trebaaj dozor, lebo pamäť už neslúži aten, kto potrebuje pomoc, častoodíde a môže sa stratiť? Nepamätási a naša trpezlivosť preteká pre-plnenou nádobou? Spravili by smevšetko na svete, len nemôžemezrazu vynechať to ostatné, lebo aj oto sa zároveň treba postarať? Komusa venovať: rodine či rodičom? Čoskôr? Všetko otázky, na ktoré snáďneexistuje ani správna odpoveď. Jepravdou, že starostlivosť o rodičovje ťažká a obetavá práca a vyžadujesi veľa lásky a trpezlivosti. Je nakaždom z nás, ako sa zachováme,čo je v našich možnostiach a silách.

Niektorí občania si sami zvoliacestu do penziónu, medzi ľudísvojho veku. Nechcú zostať svojimdeťom na príťaž. Iní zase nemajúnikoho, a tak im ani iné neostáva.Ďalších z vlastného domova vyženúnečakané okolnosti. Niektoré detiby svojich rodičov nikam nedali.Zvládajú doma aj zložitú opateručasto ťažko chorých ľudí a neľutujú

ani jeden okamih, hoci ich to stojíveľa času a námahy. Obzvlášť vnašom regióne je naozaj veľmikrásne sledovať, ako funguje ro-dinná, domáca starostlivosť oťažko chorých, starých, opustených

či dokonca umierajúcich. No to sadá len vtedy, ak sú na to vytvorenépodmienky.

Prvé zariadenie na Orave, ktoréumožňuje takýto komfort pre fun-govanie viacgeneračných rodín, jeotvorené od júna v Námestove.Spišská katolícka charita v spolu-práci s mestským úradom zrekon-štruovala priestory bývalej fary avytvorila v nich denný stacionár.Jedinézariadenie svojho druhu vSpišskej diecéze posvätil v nedeľu6.6.2010 spišský pomocný biskupŠtefan Sečka.

Denný stacionár je zariadenie s

denným pobytom, kde je poskyto-vaná starostlivosť osobám odkáza-ným na starostlivosť inej osoby(čiastočne imobilní klienti, klienti skombináciou telesných, zmyslo-vých a duševných porúch), ktorí

žijú sami alebo v rodinách s ekono-micky aktívnymi príslušníkmi, no tíim nemôžu poskytnúť celodennústarostlivosť, ale nechcú ich umiest-niť v domove dôchodcov. Príbuznípracujú a počas pracovnej dobymôžu blízkeho zveriť do rúk odbor-níkom v stacionári. Zariadenie mákapacitu 10 až 15 miest a samozrej-mosťou je bezbariérový prístup. Dodenného stacionára v Námestove jemožné prijímať klientov nielen zNámestova, ale aj z okolitých obcí,ak na to bude postačovať kapacita.Naším poslaním v DS je zlepšiťživot seniorom a ľuďom so

Radosť 4/2010

20

zdravotným postihnutím, vyplniťim voľný čas, zamedziť pocitu osa-melosti a zároveň neprerušiť ro-dinné väzby, ktoré sú veľmipodstatné pre dobré fungovaniepsychiky každého z nás. Služby,ktoré poskytujeme predovšetkým,sú: pomoc pri odkázanosti napomoc inej osoby, sociálne pora-denstvo, sociálna rehabilitácia, zá-ujmová činnosť, kultúrna činnosť,relaxačná činnosť. Zabezpečujeme:aktivizačné programy, skupinovékondičné cvičenia, priestor na od-počinok, hygienický dohľad, stra-vovanie (desiata, obed, olovrant),základnú ošetrovateľskú starostli-vosť - meranie krvného tlaku, do-

hľad nad užívaním liekov, aplikáciainzulínu, sledovanie glykémie ainé. Prevádzkové náklady DS preseniorov čiastočne hradí samo-správa, časť nákladov platia aj sa-motní klienti. Personál dennéhostacionára je na starostlivosť o star-ších klientov odborne kvalifiko-vaný. Prevádzkovateľ ráta aj s tým,že klienti zariadenia nemusia byťzdraví, preto medzi pracovníkovpatrí aj zdravotná sestra a ošetrova-teľka. „Predpokladá sa, že sa bu-deme venovať ľuďom sdiagnózami ako Alzheimerova čiParkinsonova choroba a demencia.Preto v blízkej dobe bude odbornevyškolená pracovníčka na tréning

pamäti. Jej úlohou je pracovať akoterapeut pre tých, ktorým prestávaslúžiť krátkodobá pamäť. PoslanímDS je skvalitniť a zlepšiť život se-niorov a osobám s ťažkým zdravot-ným postihnutím, dosiahnuťnajvyšší možný rozvoj ich osob-nosti, vyplniť voľný čas, vytvoriťpodmienky pre zamedzenie osame-losti a zároveň neprerušiť rodinnéväzby, aby ich život nebol týmtokrížom zastavený, ale aby ďalej vlá-dali dôstojne niesť svoj kríž a snašou pomocou zvládali prekážkyna tejto ceste. Je to len ako vrátiť to,čo sme od nich dostali, starať sa otých, ktorí sa postarali o nás.

Janka Benická

Deti zo školského klubu pri cirkev-nej škole R. Dilonga každý mesiacnavštevujú starkých v Charitnomdome sv. Františka z Assisi v Trste-nej.Na tieto návštevy sa tešia nielenstarkí v charite ale aj deti, ktoré tamprichádzajú.Okrem vlastnoručne vyrobenéhodarčeka si pripravia aj program zpiesní, básní a tančeka. Niekedy saspolu pomodlia inokedy si povediahádanky a vtipy, ktoré navzájomrozveselia srdce i myseľ.Starkí si zaspomínajú na mladosť,na svoje vnúčatá a tešia sa na ďalšiu

Návštevy v charite

Dobrá novinaDobrá novina je verejná zbierka

eRka –Hnutia kresťanských spolo-čenstiev detí, povolená Minister-stvom vnútra SR. Počas vianočnéhoobdobia deti koledovaním ohlasujúradostnú zvesť o narodení Krista vrodinách svojich miest a obcí. Sú-časne zbierajú finančné prostriedky,

ktorými Dobrá novina podporujerozvojové projekty. Výťažok je ur-čený ľuďom v Afrike, ktorí trpiakrajnou núdzou a zároveň nemajúprístup k vzdelaniu, zdravotnej sta-rostlivosti, pitnej vode a iným zá-kladným potrebám.

Aj tento rok sa v našej farnosti

uskutoční koledovanie Dobrej no-viny, v Trstenej na II. sviatok via-nočný - v nedeľu 26. decembra2010. Viac o Dobrej novine a tiež opodporených projektoch sa dozvietena: www.dobranovina.skMária Laceková, úprava podľa in-

ternetu

návštevu.Tieto návštevy sa uskutočňujúvďaka podpore z fondu Hodina

deťom, ktorý zriadila a spravujeNadácia pre deti Slovenska.

Anna Smitková

21

Radosť 4/2010

Vianoce nepretržiteAko by ste odpovedali, ak by

ste dostali otázku, prečo si právena Vianoce dávajú ľudia rôznedarčeky? Naozaj, prečo smeochotní a schopní na Vianoceobetovať tak veľa – času, peňazí,energie, nervov, ..., aby sme dru-hým urobili radosť?

Možno väčšina z nás – ako

veriacich ľudí, ktorí poznajúskutočný obsah vianočnýchsviatkov – by odpovedala, že dô-vodom je Božie darovanie sa. Jasi to však nemyslím. Nemyslímsi, že by sme dávali dary preto,že Boh sa daroval nám. Áno, ur-čite to je jeden z motívov, alemyslím si, že nie je tým prvora-dým. A naučil som sa to právepri svojej každodennej práci.

To, čo nás ženie do vianoč-nej horúčky, je podľa mňa skôrto malé dieťa, ktoré vidíme vždy,keď sa pozrieme do betlehem-ských jasieľ. Dieťa, ktoré potre-buje pomoc, lebo nemá aniporiadny domov. Dieťa, ktoré jebezbranné, a my máme potrebuho chrániť, pomôcť mu, veď onoza to nemôže...

Možno práve preto potompočas roka, keď už máme predsebou dospelého muža, zabú-

dame, že nás stále potrebuje. (Veďmáme dosť svojich starostí.) A to ajnapriek tomu, že nám to sám pripo-mína – „Bol som hladný a dali stemi jesť... Čokoľvek ste urobili jed-nému z týchto najmenších, mne steto urobili.“

A viete čo? Ja som v tomto rokunaozaj zažil Vianoce už niekoľko-

krát. Vždy vtedy, keď môj Boh pri-šiel za mnou v núdznom človeku,ktorý ma prosil o pomoc. Somšťastný, že nemusím čakať na 25.december, aby som sa tešil z Via-noc. Z toho, že môžem Bohu po-môcť.

A práve k tomu chcem pozvaťaj vás. Veľmi by som vám chcelpriať, aby ste takéto Vianoce preží-vali nielen raz v roku. Lebo Bohskutočne prichádza nielen na Via-noce, ale dennodenne a prosí opomoc v tom, ktorý si sám pomôcťnevie a nedokáže. Napríklad ajtakto...

Na jednoduché vysvetlenie po-stačí trochu matematiky: 4 x 1 x300 = 1 200 x 12 = 14 400.Čo znamená tento výpočet? 4týždne x 1,- € x 300 ľudí = 1 200,-€ x 12 mesiacov = 14 400,- €. Rozumiete? Pravidelné 1 euro týž-denne od 300 ľudí v našom meste

znamená mesačne 1 200,- €. 1 eurotýždenne je vlastne 0,5 l kofoly, či0,5 l piva za týždeň alebo 1 kávapresso do týždňa. Bola by to veľkáobeta pre nás? A čo je to 300 ľudí vnašom meste, ktoré počíta cca 7 500obyvateľov? Áno, toto dokážu „od-robinky“...

A tu nehovoríme o biznise, čipodnikaní. Nehovoríme o bohat-nutí pre zisk a dobrý pocit... 1200,- € mesačne napríklad prenás v OCM znamená možnosťpracovať nielen na báze dobro-voľníkov, ktorí po 6 mesiacochodídu, ale zamestnať ľudí natrvalý pracovný pomer, s kto-rými už môžete veci rozvíjať...alebo to znamená zaplatenievšetkých režijných nákladov –voda, kúrenie, energia – na cen-trum a klub (zvlášť vo vykurova-com období).Čo z toho vyplýva? Oravské centrum mládeže, ktoré

v našom meste pracuje s mladými apre mladých, ale napríklad aj cha-ritný dom pracujúci so seniormi, čiiné podobné zariadenia, budú vnašom meste pracovať len dovtedy,dokiaľ nám bude na nich záležať.Nie štát, či Európska únia, alebo ne-jaké podniky či firmy ich budú prenás držať pri živote, ale my, akchceme, aby pracovali. My máme vrukách kvalitu ich práce a služieb,my rozhodujeme o tom, či budú žiťalebo nie, veď my ako Boží ľud smeprví pozvaní k spolupráci s Bohomna jeho diele.

Tak čo poviete? Kto sa rozhodne pridať sa k tejtovýzve, dostane u nás v OCM aleboCool Clube bližšie informácie... Mysa budeme modliť, aby v našej far-nosti zostali Vianoce aj potom, čozmizne z našich ulíc a domovovvianočná výzdoba.

Branislav Kožuch, riaditeľ OCM

22

Radosť 4/2010

Farská matrikaKrsty Sobáše Pohreby

TrstenáRichard Anton Dedinský, RóbertGama, Marek Gočál, Patrik Kováľ,Martin Benický, Maroš Beruštiak,Dávid Šurina, Tadeáš Oršuliak,Timon Jankola, Sofia Kaníková,Michaela Kubačková, MatúšMeško, Roland Sliva, VladimírSahuľ, Rebeka Barutová, MarekĽuba, Dávid Furdek, Ján Buša, AlexŠrámek, Nikola Dulovičová, FilipHorváth, Jakub Hojo, Nela Záhrad-níková

ZábiedovoViktória Hlinová, Nela Gibasová,Terézia Chreneková, Tobiáš Štrnál

Trstená Oľga Kapalová (1946), ŠtefániaVrchovinová (1943), Gertrúda Ko-lodejová (1949), Mária Zbojová(1928), Miroslav Briš (1952), Teo-dor Putško (1931), MagdalénaSchifferdeckerová (1925), Ján Bed-nár (1928), Margita Brnová (1928),Terézia Kuzmová (1934), MariánPariža (1952), Anna Janotíková(1944)

Zábiedovo Martin Dzurík (1946), Soňa Dul-lová (1924), Štefánia Mišeková(1958), Anna Kabáčová (1932)

Michal Borový a Jana Motýľová,Martin Miklušek a Michaela Štrná-ľová, Ľubomír Pazdúr a Mária Ga-jancová, Vladimír Štubendek aPatrícia Krasňanská, Peter Šmihela Silvia Ligošová, Daniel Záhrad-ník a Kristína Reháková, Peter Lin-der a Annamária Rusnáková,Marek Kráľ a Kamila Kolejáková,Dušan Janoštin a Soňa Dzureková

20.09.2010 Neformálne stretnutie Z kola vonNeformálne stretnutie zástupcov samospráv a mimovládnych organizácií na Orave, kde sa diskutovalo omladých osobitne z pohľadu nebezpečenstva ich sociálneho vylúčenia.26.09.2010 Výlet do Sankt Margarethen v RakúskuStretnutie s komunitou Cenacolo spojené s divadelným predstavením Credo, ktorého sa zúčastnila sr. Elvíra,zakladateľka komunity Cenacolo, i viedenský arcibiskup a kardinál Schönborn.11.-13.10.2010 Renewal Ministries na OraveStretnutie laických misionárov zo Severnej Ameriky so študentmi a verejnosťou v Trstenej a Novoti, kde sahovorilo o uzdravovaní z toho, čo človeka nevedome zotročuje a ovláda.11.-12.11., 15.-16.11.2010 Preventívny program pre žiakov a študentov v školáchStretnutie žiakov a študentov v niekoľkých školách na Orave s členmi komunity Cenacolo, ktorí osobnýmisvedectvami povzbudzovali mladých k zodpovednému životu. 11.12.2010, 15.11.2010 Komunita Cenacolo na OraveStretnutie chalanov z komunity Cenacolo s verejnosťou v Námestove (tu spojené i s recitálom O milosrdnomsamaritánovi) i v Liesku o živote pred komunitou a v komunite.Úprava izieb v centreTým, že sa naša komunita v centre rozrastá, potrebujeme upraviť niektoré izby v ubytovacej časti tak, abysme v nich mohli ubytovať niektorých členov našej „ústianskej“ komunity.Príprava na vytvorenie pracovných dielníV areáli centra plánujeme postaviť a sprevádzkovať „terapeutické“ dielne, kde by sme mohli vykonávať pra-covnú terapiu (radi prijmeme vašu pomoc pri stavbe a zariadzovaní )

Banislav Kožuch, riaditeľ OCM

Život v tichuZ diára Oravského centra mládeže

23

Radosť 4/2010

Púť do Lúrd a Fatimy

Vydáva: Rímsko katolícka cirkev, farnosť Trstená. Cenzor: ThLic. Ing. Jaroslav Chovanec. Šéfredaktor: Mgr.Andrea Šprláková. Redaktori: Mgr. Renáta Janoviaková, Mgr. Ľubomir Cvengroš, Br. Simeon OFM, Mgr. MáriaLaceková, Mgr. Jana Benická. Grafická úprava: Aurel Šprlák. Jazyková úprava: PaedDr. Mária Balúnová. Tlač:Ján Jankola RaR, Trstená. Imprimatur: Mons. prof. ThDr. František Tondra, spišský diecézny biskup, BÚ SpišskéPodhradie 25.5. 2009, č. j.: 840/09. Redakčná rada si vyhradzuje právo úpravy a krátenia príspevkov. Voľne ne-predajné. E-mailová adresa časopisu Radosť: redakciaradost@gmail.com