Analýza diskurzu I.

vplyv: škola Annales, F. Nietzsche, L. Althusser, I. Kant, G. Bataille, M. Heidegger, Maurice Blanchot, s. Kierkegaard, ,G.W.F. Hegel, J. L. Borges, A. Artaud, R.

diela:

1961 – Dejiny šialenstva

1963 - Dejiny kliniky. Archeológia

lekárskeho pohľadu

1966 – Slová a veci

1969 – Archeológia vedenia

1975 – Dozerať a trestať

1976-84Dejiny sexuality

kľúčové termíny: archeológia, genealógia, moc, epistémé, diskurz, poznanie, režimy pravdy,

Michel Foucault (1926 - 1984)

výsledkom podrobných skúmaní historických detailov je:

kritika zmyslu, indivídua a pravdy – ideálov humanizmu a osvietenstva.

- antiteleologické chápanie dejín - odmieta históriu ako veľký Príbeh (schému) bez nezrovnalostí, ruptúr a trhlín

- chápe dejiny skôr ako výsledok závislý na drobných, malých a na prvý pohľad nesúvisiacich udalostiach

metódu nazýva archeológiasnaha odhaliť implicitné poznanie ktoré je podmienkou a niekedy katalyzátorom špecifických sociálnych praktík, inštitúcií a teórií.

Michel Foucault_archeológia

eliminácia subjektu ako centra historických a filozofických skúmaní

- strácanie sa subjektu v širších štruktúrach a kategóriách

V slovách a veciach – zrodenie humanitných vied (sociológia, psychológia) spolu s analýzou literatúry a mytológie-> globálne štýly poznania – epistémé (renesančná, klasická, moderná)

Michel Foucault_archeológia_2

Ak máme pochopiť históriu, sociálne štruktúry a indivíduá, ktoré konajú v rámci týchto parametrov, je potrebné zamerať sa na procesy:emergencie, transformácie a erózie

"Je jasné, že takáto analýza nepatrí do dejín ideí alebo vied: je to skôr štúdium , ktoré chce objaviť aké východiská dali vzniknúť poznatkom a teóriám, podľa akého priestoru poriadku sa vytvorilo vedenie, na základe akého historického a priori, v živote akej pozitivity sa mohli objaviť idey, vytvoriť vedy, vo filozfiách reflektovať skúsenosti, sformovať racionality aby sa možno vzápätí rozpadli a zanikli. Nepôjde teda o opis poznatkov v ich vývine k objektivite, ku ktorej by sa napokon naša dnešná veda mohla prihlásiť; chceme odhaliť epistému, kde poznatky skúmané mimo každého kritéria ich racionálnej hodnoty alebo objektívnej formy, potvrdzujú svoju pozitivitu, a tak dokazujú dejiny, čo nie sú dejinami ich vzrastajúcej dokonalosti , ale skôr dejinami podmienok ich možností; pri tomto opise by sa mali v priestore vedenia objaviť konfigurácie umožňujúce vznik rozličných foriem empirického poznania. Viac ako o históriu v tradičnom zmysle slova tu ide o istú "archeológiu"." Foucault, M. 2000: Slová a veci. Bratislava : Kalligram, s. 13)

diskurz

– skupiny tvrdení, ktoré štruktúrujú spôsoby myslenia o veci, a spôsoby nášho konania, vychádzajúceho z týchto spôsobov myslenia. Špecifické poznanie o svete, ktoré formuje spôsoby porozumenia svetu a tomu ako sa veci v ňom dejú. - má svoje vlastné pravidlá, konvencie a inštitúcie, ktoré ho vytvárajú, a v ktorých obieha (diskurz medicíny)

napr. diskurz umenia 19. storočia:- zreťazenie (sieť) obrazov

- jazyk a štruktúra kriticizmu (publikácie (časopisy, knihy, ...), formy, ...

- kultúrne inštitúcie (múzeá, galérie, školy, fondy, súťaže, vydavatelia, ...)

- publikum- hodnoty a poznanie

"Umenie" v tomto prístupe nie sú isté druhy obrazov, ale poznanie, praktiky, inštitúcie a subjekty, ktoré pracujú na definovaní istých obrazov ako "umenia", a všetkých ostatných ako "ne – umenia".

Lawrence Alma-Tadema

Diskurzy sú artikulované prostredníctvom najrôznejších vizuálnych a verbálnych obrazov a textov a prostredníctvom praktík, ktoré tieto jazyky umožňujú.

Intertextualita – je tak dôležitá pre pochopenie diskurzu

"... odkazuje k spôsobu ako význam ktoréhokoľvek diskurzívneho obrazu alebo textu nie je závislý iba na tom jednom texte alebo obraze, ale tiež na významoch ktoré nesú ostatné obrazy a texty." (Rose 2000, 126)

Diskurzívne formácie (zoskupenia):

- spôsoby prepojenia významov v konkrétnom diskurze

– systémy vzťahov medzi časťami diskurzu

(poriadok, opakovania, korelácie, pozície, funkcie, transformácie, atď.)

"Foucaultova vlastná metóda kladie dôraz na diskurzívne formácie, ktoré sú formálnymi pravidelnosťami medzi množinami objektov, typmi tvrdení, myšlienkami alebo tematickými voľbami." (Wicks, R.: Michel Foucault. In: Davies, S. a kol. (2009 2nd ed.): A Companion to Aesthetics. Blackwell Publishing, s. 293 – 297.

Moc - diskurz je forma disciplinácie a tak nutne súvisí s mocou – diskurz je vplyvný (mocný) pretože je produktívny nielen represívny

(produkuje poznanie, subjekty, vzťahy, miesta ...) - diskurz produkuje svet spôsobmi akými sa ho snaží pochopiť.

Poznanie – moc produkuje poznanie (nielen že poznanie slúži moci) moc a poznanie sa navzájom podmieňujú. Niet mocenských vzťahov bez konštitúcie zodpovedajúcej oblasti poznania, ale ani poznania, ktoré nepredpokladá v rovnakom čase mocenské vzťahy.

Režimy pravdy – všetko poznanie je diskurzívne a diskurz je presiaknutý mocou a najsilnejšie diskurzy, v zmysle ich sociálneho efektu a produktivity, závisia na predpokladoch a tvrdeniach, že ich diskurzy sú pravdivé. Predpoklady na základe ktorých je pravda tvrdená sú historicky premenlivé a konštituujú to čo M. Foucault nazýva režimy pravdy.

Analýza diskurzu I a II.

• Analýza diskurzu I. venuje pozornosť ako sa význam diskurzu tvorí prostredníctvom vizuálnych obrazov a verbálnych textov.(diskurz, diskurzívne formácie a ich produktivita)

• Analýza diskurzu II. venuje viac pozornosti praktikám a postupom inštitúcií (problémy moci, režimy pravdy inštitúcie a technológie)