Denisa Denisovna

DenisaDenisovnaMartin Timothy Timko

Samizdat Press

Táto poviedka je fiktívne dielo. Názvy, postavy a udalosti, ktoré súv nej vykreslené, sú produktom fantázie autora. Akákoľvek podob-nosť so skutočnými, živými alebo mŕtvymi osobami, udalosťamialebo lokalitami je úplne náhodná.

Venované všetkým váhavým klientom a serverom.

Denisa Denisovna

Bolo sychravé jesenné počasie roku 2003. Dni sa postupneskracovali a temnotanaberala každýmdňomnamohutnosti.Predo mnou boli moje prvé vysokoškolské študijné povin-nosti. Ranné zobúdzanie za tmy a večerné príchody rov-nako za tmy. Písanie domácich úloh, priebežné učenie sana zápočty a veľké očakávanie skúškového obdobia. Ničzásadné sa nedialo. Nálada bola napriek ponurému jesen-nému obdobiu primeraná. Avšak postupne ako plynul čas,vo mne narastala neistota, ktorá sa prejavovala úplne vovšetkom. Nevedel som si to veľmi vysvetliť. Odrazu mivšetko začalo postupne vadiť. S ničím som nebol spokojný.Ak som sa učil na zápočet niekoľko hodín, po naučení sa mito zdalo málo. Aj napriek tomu, že som všetko vedel. Aksom naprogramoval nejakú jednoduchšiu aplikáciu, odrazuuž nebola dobrá. Predtým som bežne naprogramoval veľamenších aplikácii a bol som spokojný. Pretože aplikáciespĺňali účel pre ktorý som ich zamýšľal napísať. Stále menejamenej som robil veci len tak pre zábavu. Nie preto, že somniečo chcel, ale preto, že to muselo byť dobré. Dozrievalsom. Na jednej strane to bolo dobré, na strane druhej somcítil, žema aktuálna situácia presahuje. Že čas vonku plynierýchlejšie ako čas vo mne. Určitým spôsobom som začí-nal pociťovať väčší stres. Očakávania na moju osobu, moještúdium, moje smerovanie, proste na všetko. Nemohol

Denisa Denisovna

som ďalej pokračovať, potreboval som niečo, ale nevedelsom čo. Pocit, že vám niečo chýba, neviete čo, ale chceteto a bez toho nemá veľký zmysel niečo robiť. Prebiehajúceštúdium na stavebnej fakulte som oficiálne neukončil, alevnútorne som už asi po dvoch mesiacoch od nástupu vedel,že nie som v rovnakom napojení akomoji spolužiaci. Každýtam v triede, na cvičeniach a prednáškach riešil výkresy,skriptá, zaujímal sa o zákulisných praktikách, ale mňa toveľmi nezaujímalo. Často som tam sedel v posluchárniduchom neprítomný. Aj keď ono aj počas strednej školysom tam často počúval učiteľov akoby duchom neprítomný.Užna základnej škole som si vyvinul taký typ počúvania, kdesom sa tváril, že učiteľov pozorne počúvam, a aj som počú-val, ale moja pozornosť bola lemovaná snovými návštevamimyšlienok, ktoré nabiehali tak nejak automaticky. Napokonbol som rád, že sa skončila stredná škola a že sa veci konečnepohli niekam dopredu, že som nebol tak upnutý na škol-ský systém, že bola väčšia voľnosť. Ale zároveň mi tátovoľnosť vadila. Keď som sa vracal z nejakej prednášky, ktorejsom veľmi nerozumel, alebo nejakého cvičenia, tak somsi v duchu hovoril, že keď chceš, môžeš kedykoľvek odísť.Skončiť to a ísť študovať niečo iné, alebo neštudovať vôbecnič a ísť pracovať. Všetko záležalo len na mne, na mojomrozhodnutí. Nevedel som, čo som chcel. Málo som sa poz-nal. Málo som poznal ľudí. Málo som poznal život. Nechcelsom robiť to, čo som práve robil, ale nič iné som robiť nemo-hol. Pracovnémožnosti boli v tom čase veľmi obmedzené.A aj napriek tomu, že som bol 19-ročný, necítil som sa nejakdospelo. Neostávalo mi nič iné, len proste niečo vyštudovaťa skrátiť nejak čas. Aspoň dočasne.Možností na zmenu bolo dosť, ale mal som strach a obavy,že urobím chybu. Prežíval som okrem štandardného stresuaj tzv. anticipačné úzkosti, predvídavé úzkosti, v zmysleočakávania nejakej vyhrotenej situácie, s ktorou si ťažšie po-

ii

Denisa Denisovna

radíte a ktorá vo vás vzbudzuje stres. Tento fakt umocňovaldo určitej miery aj môj aspoň navonokmanifestujúci sa per-fekcionizmus. Všeobecne povedané som sa obával toho, žesi proste zle vyberiem akúsi životnú cestu a nebude možnácesta späť. Chcel som len jednu cestu, dokonalú cestu, naktorej by som skĺbil všetko. Všetko som vnímal tak ideálne,idealisticky. Nechcel som kompromisy, chcel som, aby bolovšetko tak akomá byť. Aby bolo všetko správne a dokonalé.Ale nevedel som do čoho investovať svoju energiu. A taksom ju neinvestoval do ničoho. Ponevieral som sa. Jazdilsom pomeste električkou na prázdno. Aj na čierno. Začalsom si všímať svet okolo seba, pozorovať ľudí. Na pred-nášky a cvičenia som síce chodieval, ale nepravidelne. Dosťsom to flákal, aspoň zo začiatku. Intenzívne som navštevo-val knižnice. Trávil som tam veľmi veľa času. Čítal somúplne všetko. Odborné knihy. Beletriu len veľmi sporadicky.Veľmi rád som čítaval v prostriedkoch mestskej hromad-nej dopravy. Mal som rád ako jazdil autobus a spolu s nímsa mi počas jazdy krátili vety z knihy. Na strednej školesom okrem predpísanej literatúry nečítal takmer nič. Ob-javoval som svet prostredníctvom kníh. Mal som rád fak-tografické knihy, vedu a techniku, ale aj humanitné vedy.Fakty ma napĺňali poznaním. Naproti tomu beletria voforme príbehov mi nedávala takmer nič. Také tie bežnébeletrie. Filozoficko-psychologické beletrie boli o niečo lep-šie, ale tých je relatívne málo. Svoj druhý svet som našiel vknihách. Uzatváral som sa do sveta kníh, myšlienok. Robilsom si často nejaké poznámky. Vlastne som ani nevedelprečo. Zahĺbil som sa domyšlienok. Tak vlastných ako aj au-torských myšlienok z rôznych kníh. Postupne som získavalakúsi intelektálnu slobodu a moc. Vedomosť som povyšovalnad všetko. Napriek tomumôj život nemal nejaké špeciálnesmerovanie. Musel som sa vydať nejakou cestou a tých ciestbolo relatívne veľa. Chcel som nejaký presný návod podľa

iii

Denisa Denisovna

ktorého by som sa vedel hneď správne rozhodnúť, alebonejakú priamu cestu. Knihy mi poskytli určité vymedze-nie sveta a života. Postupne som sa z nich dozvedal, čovšetko bolo, aké niečo je a aké môže byť. Každá kniha vo vászanechá nejakú stopu. Beletria vo forme príbehu vo vás tiežzanechá nejaký príbeh a po čase budete vedieť reprodukovaťpráve obsah tohto príbehu vo forme niekoľkých viet. Neza-pamätáte si obsah celej knihy, to ani nie je možné. Lenžerovnako si nezapamätáte ani reálne situácie, úplne kom-pletne celý váš život ako namagnetofónovej páske. Podobnéje to aj s faktografickými knihami. Zapamätáte si základnýobsah, myšlienkový odkaz a potom pri následnom konfron-tovaní niekým na obsah knihy si na to spomeniete. Človeknie je schopný úplne zabudnúť. Aj to, že si na niečo nevietespomenúť je paradoxne zaznamenané vo forme stopy, žesi na niečo neviete spomenúť. Knihy vám poskytnú veľkústudnicumúdrosti a rozjímania nadmyšlienkami. Ale os-obnú skúsenosť, empirickú skúsenosť vám nemôžu poskyt-núť. Stále to bude len reprodukované. Je to podstatné nautváranie myšlienkových koncepcií a vnímaní seba a svetaokolo seba.Človek dokáže hodnotiť len spätne. Ak sa niečo aktuálnedeje, to je akoby mimo neho. Jediný život, ktorý existuje jetu a teraz. V prítomnosti, ktorú aktuálne žijete. Ak dokážeteniečo spätne vyhodnotiť ako niečo, čo ste získali len akýmsi"sprítomením viac prítomností", tak toto je cesta, akýsikvázi životný posun. Ale ten si musíte uvedomiť vlastnouskúsenosťou. Tým, že niečo precítite, potrápite sa s niečím,že niečo prežijete, tak tým sa vám vytvorí zhmotnená prí-tomnosť, ktorú môžte spätne hodnotiť a ktorá je trvalá anezvratná. Chcete žiť hneď nejaký "správny a šťastný život",ale nemôžte, pretože ani neviete, či je správny, pretože nevi-ete poriadne, čo je správne a čo nesprávne. Len približne.A práve potvrdenie tej správnosti sa vám odkryje postupne

iv

Denisa Denisovna

s pribúdajúcim časom. Teda, chcete niečo hneď, neviete,čo chcete, pretože neviete čo je dobré, správne a na druhejstraneani tonemôžte získať, pretože to, čoneviete, čo vlastneje, získate až časom. Šťastie ako také je len prechodný java nakopením viac šťastí v nejakom časovom intervale vámnapriek tomu neposkytne akési trvalé šťastie. A to je presneto, čomi vtedy nejakým bytostným spôsobom chýbalo a spô-sobovalo mi to nepohodu.Potreboval som získať nejaké životnejšie skúsenosti, empir-ickejšie. Počas štúdia som si našiel nejakých spolužiakov,kvázi kamarátov, ale boli to stále len školské časy. Každýčlovek vám poskytne nejaký rozmer jeho myslenia a vníma-nia sveta a seba a z každého si niečo môžte zobrať podobneako z nejakej prečítanej knihy. Avšak chýbali mi rozhovory.So spolužiakmi ste samohli porozprávať, ale tiež to bolo lenv určitých intenciách a viac do hĺbky ste nechceli zachádzať,pretože sa z povedaného formoval váš vzťah. A keďže somsi nebol istý samým sebou, tak som sa nemohol akoby úplneotvoriť a rozprestrieť všetky myšlienky komukoľvek kohosomstretol. Neveril somľuďom. Mal somveľmi veľa známych,ale len veľmi málo kamarátov a preto som bol samotár. Ajkeď v určitých fázach sommal okolo seba ľudí, boli to ľudia,ktorým som nemohol veriť. Pretože som v podstate neverilnikomuaani sebe samému. Častopoprečítanínejakej knihysom v sebe udržiaval vnútorné monológy, ale niekedy podľaobsahu knihy aj siahodlejšie dialógy. Proste som po každejprečítanej knihe potreboval prekonzultovať svoje myšlienky.Bol som veľmi rád, keď som z knihy pochopil myšlienkovékonštrukty. Tým, že som si zvykol na samotársky spôsobživota mi ani veľmi nevadilo, že si dané rozpravy nemáms kým prekonzultovať. Hromadil som to v sebe a neposud-zoval význam a dopad z nejakého dlhodobého alebo inéhohľadiska.Prvotnemazaujalapsychológia. Tým, že somžil viac samotárske-

v

Denisa Denisovna

jším spôsobom života a vnútorne bol taký rozporuplnejšíčlovek som si tam častejšie nachádzal akési zvnútornenévlastné myšlienky a stavy. Filozofia ma zaujala v duchuživota ako takého, akéhosi presahu a kontroly nad živo-tom, ale psychológia sa zaoberala viac vlastným prežívanímdaných pocitov a emócií, východiskových stavov emočnéhopôsobenia na život než nejakého všeobecného stavumysle,ktorá je odkazom filozofie. Neskôr som tieto dve stránkyživota spojil spolu do jednotného celku, avšak v aktuálnejživotnej etape som viac preciťoval psychologické aspektyživota než filozofické, pretože som sa na filozofické rozjí-manie necítil dostatočne zrelý jednak aj z psychologickéhohľadiska, ale viac toho empirického hľadiska s presahomživota ako takého. Aj z toho dôvodu som si chcel vyskúšaťpsychoterapiu u nejakého psychológa alebo psychologičky.Pretože, ak čítate nejakú knihu napríklad z programova-nia, tak si to môžte vyskúšať vo forme toho, že si to prostenaprogramujete na počítači. Ak napríklad čítate niečo oelektronike, tak si môžte niečo pospájkovať s nejakými súči-astkami. Proste veľa odborov si môžte vyskúšať do veľkejmiery v dnešných dobách už svojpomocne, čo sa týka tech-nických vied. Ale čo sa týka humanitných vied, tak ak to pri-amo neštudujete, tak máte relatívne obmedzené možnostiako získať nejakú relevantnejšiu empirickú skúsenosť. Bolitam aj osobné dôvody, kvôli ktorým som si chcel vyskúšaťpsychoterapiu v praxi. Pretože by bolo dosť zvláštne ísť zanejakým psychológom s tým, že vlastne vám nič nie je aže sa len chcete porozprávať a zistiť ako funguje a o čomje psychoterapia. Napriek tomu, že to vyznelo akokoľvekbanálne som v podstate navštívil psychologičku primárnelen za týmto účelom. Nejaký extra problém, ktorý sommala potreboval to s niekým konzultovať som nemal.Našiel som si v katalógu Zlatých stránkach nejaké psycho-logické poradne. Zlaté stránky, to bola taká žltá hrubá kniha,

vi

Denisa Denisovna

kde stemali kompletné informácieovšetkých registrovanýchfirmách s adresami a telefónnymi číslami. Asi mesiac somsa prekonával, kým som niekam zatelefonoval. Ono iné tobolo, ak ste mali zatelefonovať niekam na úrad, alebo zalekárom sa objednať, pretože každému bolo zrejmé, na čotam voláte a čo chcete. S telefonovaním som mával prob-lémy všeobecne, ale v každom prípade bolo ťažké zavolaťpsychológovi, ktorý by veľmi ostro sledoval váš prejav, váštón hlasu v telefóne a podobne. Pripravoval som si rôznescenáre, vizualizoval som si, ako sa predstavím, čo poviemhneď a čo až potom a tak podobne. Pripravoval som si, žesa ma bude pýtať v telefóne, čo mám za problém. A tensom nevedel poriadne definovať. Pretože som nemal nejakýjasný problém. Uvedomoval som si, že v podstate aj tenproblém s telefonovaním je samotný problém. Ale nemoholsomproste zdvihnúť telefón a povedaťmu, žemámprobléms telefonovaním, keď ho vlastne nemám tým, že som tamuž práve zavoval. Tak som povedal, že je to nejaký problém,ktorý poviemaž osobne pri stretnutí. V tomčase nefungovalInternet, oficiálne síce existoval, ale reálne v domácnostiachho nemal takmer nikto. Na druhej strane Internet v počia-točnej fáze nebol natoľko dôveryhodný ako napríklad Zlatéstránky. Ak ste mali telefónne číslo v Zlatých stránkach, takto platilo a fungovalo. Ale ak bolo nejaké číslo na Internete,tak to nebolo isté, či funguje a potom aj ten fakt, že tamtie firmy a telefónne čísla nikto veľmi neevidoval. Existo-vali nejaké oficiálne web stránky, ale neboli na takej vysokejštylistickej úrovni a defactomali nižšiu vierohodnosť. Takžesom tam zatelefonoval a objednal sa.V priebehu života som sa dostal prvýkrát k školskej psy-chologičke na strednej škole. V podstate na každej školesa žiaci pravidelne testujú a vyhodnocujú, najmä na zači-atku školského roku, v čase prestupu zo základnej školy nastrednú školu a podobne. Nebolo to inak ani v tomto prí-

vii

Denisa Denisovna

pade. Spomínam si v tom čase na veľmi mladú školskú psy-chologičku s ktorou sme sa paušálne všetci žiaci stretli lenraz a niektorí, kvôli nejakýmproblémomaj dvakrát. Osobnesom sa s ňou stretol asi trikrát. Prvýkrát kvôli zverejneniuvýsledkov testov, čo sme sa povinne museli stretnúť všetci,druhýkrát v mojom prípade kvôli horšiemu prospechu vprvom ročníku na strednej škole. Mala za úlohu zistiť, čisú dané zlé známky spôsobené faktickou úrovňoumojichvedomostí alebo či tam nie je nejaký iný psychologický prob-lém. Rozprávali sme sa asi hodinu a zistila, že si nie somistý danou študovanou strednou školou. Následne urobiliceloškolský prieskum spokojnosti so školou a napísal som,že som spokojný so školou len preto, aby som nerobil prob-lémy sebe a iným. Potom som išiel za ňou ešte tretíkrát stým, že chcela vedieť hlbšie dôvodymojej akejsi rezignácie acelkovej pasívnosti. Priznal som, že nie som veľmi spokojnýs výberom, ale žiadnú inú alternatívu som nevidel a keďžesom ťažšie zvládal zmeny, tak som veľmi túto tému predňou a navyše na školskej pôde neotváral zo strachu, že bynáhodou zakročila a potombymanásledne vyhodili zo školyalebo premiestnili niekam inam. Na záver mi nakreslilamapu a plán ako sa k nej môžem dostať na individuálnesedenia. Mapa bola veľmi chaoticky nakreslená, pretožesídlila niekde zahniezdene v uliciach. Cestou zo školy somsi párkrát na ňu spomenul a aj sa pokúšal ju navštíviť a vy-hľadať podľa jej mapy, ale nedokázal som ju nájsť. Ale nebolsom natoľkomotivovaný, aby som to reálne bol schopný zre-alizovať. Veľmima v tom čase opantávali školské povinnostia keďže som bol veľmi dôsledný v ich vykonávaní, tak ma toodrádzalo, pretože by sommusel vynakladať viac námahy ačasu do niečoho, čo som v samotnej podstate nepotreboval.Požiadavka neprišla akoby z môjho vnútra, na môj vlastnýpopud, ale od školy, teda školskej psychologičky. A tiež manapadlo, žekeďže saonaosobnepoznala sučiteľkouzo školy,

viii

Denisa Denisovna

ktorá ma za ňou v škole poslala a zároveň tá učiteľka bola ajmojou triednou učiteľkou, tak som sa domnieval, že by celýobsahnašich rozhovorov so školskoupsychologičkoudelego-valamojej triednej učiteľke. A to somnechcel. Takže v tomtookamihu prvýkrát vzišla myšlienka na nejakú návštevu psy-chológa alebo psychologičky. Spomenul som si na to v čase,keď som sa objednával u daného psychológa a teda, že tobol psychológ, muž a nie psychologička, žena, ale povedalsom si, že by bolo možno lepšie ísť za nejakým starším psy-chológom, pretože bude mať väčšie pochopenie pre človekaa život ako taký. Takže napokon som reálne navštívil tohopsychológa. Očakával ma podľa objednávky v daný čas nadohodnutommieste."Dobrý deň, ja som tumal prísť za vami ako myslím, že abytoto akože..""Dobrý deň poďte ďalej."Hneď na začiatku som stresoval a nevedel som, kvôli čomutamprichádzam. Bol to taký starší pán, okolopäťdesiatky sozarastenou bradou. Vôbec ho neprekvapilamoja počiatočnározpačitosť. Bral to akože v pohode. Chvíľu som čakal nachodbe, kde mi jeho sekretárka zadala nejaký veľmi rýchlydotazník. Len základné informácie. Po necelých piatichminútachma pozval do svojej ordinácie. Bola to relatívneveľká miestnosť, asi sedem-osem metrov štvorcových najednej strane obklopené regále s knihami, hi-fi vežou s re-produktormi a na opačnej strane dve veľké kreslá. Akurát sachystal zapnúť vežu snejakou relaxačnouhudbou, keď samaopýtal, či chcem, aby hrala nejaká hudba. Povedal som, žeani neviem, ale že radšej nie. Možno som urobil chybu, pre-tože sa tak akoby zarazil, ale nemám rád, keď niečo robím azneje mi nejaká hudba. A to je jedno, čo robím. Hneď prvávec sa mi nepáčila, že chcel pustiť nejakú hudbu a muselsom ho zaraziť. Necítil som sa dobre, keďmi urobil po vôlinamieste, kde sombol cudzí a teda v cudzom zariadení, mi-

ix

Denisa Denisovna

estnosti. Bral som to tak, že sa mu chystám povedať nejakéosobné veci a to nie je dôvod na zábavu vo forme relaxačnejhudby. Že sú to proste vážne veci a nie nejaká srandičkováhudba. V podstate ma tým defacto mierne urazil. A už somvedel, že to nebude dobré. Tak sme sa spoločne posadili dokresiel."Takže čítam podľa dotazníka, že ste Martin, takže Martin,čo vás trápi, aký máte problém.""No tak ako, čo ja viem, ani neviem, aký mám problém.""Musíte vedieť, aký máte problém, keď ste sem prišli a dotelefónu ste mi povedali, že mi to poviete osobne.""Áno. Tak neviem odkiaľ mám začať. Veľa toho je.""Tak začnite s niečím, čo vás napadne ako prvé. Potom sauž dostanem k niečomu.""Čo ja viem, tak akoby som začal, no v podstate aj s týmtelefonovanímmám problémy.""Ja som si v telefóne ničoho nevšimol. Vy ešte študujete ?""Áno, študujem, ale je to také nijaké na tej škole. Dobre, takja už pôjdem preč."Už som vstával z kresla a chcel ísť preč, ale on naďalej sedela povedal."Čo vás k tomu vedie ?"Tobolapamätnáveta, ktorúpovedal. Chcel vedieť jej odpoveď,ale povedal som len, že proste neviem. Najprv som nevedel,čo mamá k čomu viesť, bola to taká až trojzmyselná veta. Vkaždom prípade znervóznel a takým zlostnejším spôsobomma odprevadil von zo zariadenia. Sťažoval sa tiež na to, žepoisťovne mu takú návštevu nezaplatia. Ospravedlnil somsamu, ale že proste som si to rozmyslel. Celkovo to trvaloasi desať minút. Nemal som z toho dobrý pocit. Na druhejstrane som bol rád, že som sa prekonal a že som tam vôbecišiel.Povedal somsi, že to asi vyskúšamsnejakoupsychologičkou.Samozrejme, že som sa dievčat a žien všeobecne viac hanbil,

x

Denisa Denisovna

tak preto som si zvolil psychológa. Tiež sa mi zdalo, že saberiem príliš vážne a ak by to bola nejaká psychologička akožena, tak pri mojom rozpačitom slovnom prejave to budechápať, že ona je tým dôvodom a zdrojom mojej neistoty.Tým by som zamaskoval svoj predmet rozhovoru a odtienilto na všeobecnú rozpačitosť. Takže som vyhľadal tentokrátpsychologičku. Určitý problém bol v tom, že väčšina psy-chológov boli súkromníci a teda museli ste za každé sede-nie platiť. Niektoré psychoterapie boli hradené zdravotnoupoisťovňou a niektoré nie, v každom prípade aj za čiastočnehradené psychoterapie ste museli platiť určitý doplatok aten nebol zanedbateľný. Na druhej strane som bol študent,takže som štandardne nezarábal, nemal som iné príjmy nežvreckové od rodičov, ktoré nebolo veľmi vysoké. A rozprávaťim a vysvetľovať na čo dané peniaze potrebujembolo v danejsituácii komplikované a proste som to chcel riešiť vo svo-jom vlastnom záujme. To znamená, okruh potencionálnychpsychológov sa zužoval, pretože som si nemohol dovoliťzo svojej pozície platiť každé jedno sedenie peniazmi. Párdní som pobehoval po meste a hľadal nejaké dobre lokalizo-vané ordinácie, ale nič extra som nenašiel. Až napokon somnašiel ordináciu v poliklinike. Teda štandardná poliklinikaako zdravotnícke zariadenie, kde stemali klasických lekárovod všeobecných lekárov až po špecialistov a aj stomatológov.A medzi nimi bola aj psychologická ordinácia. Nechcel somto riešiť tak ostentatívne, byť akoby všetkým na očiach, aleproste som v danej situácii nemal na výber.Vzhľadomktomu, že somužmalnejaké skúsenosti snávštevoutakýchto zariadení, aj keď by to v danom čase bolo možnéspočítať na prstoch jednej ruky, nemal som už také veľké pr-votnéobavyakokeďsomtamprichádzal prvýkrát. Pravdupove-diac sombol už aj z týchmálo skúseností s psychológmi skôrsklamaný, takže som tomu dával v podstate už poslednúšancu. Hovoril som si, že tak či tak nemám už veľmi čo

xi

Denisa Denisovna

stratiť a obehal som niekoľko miest v meste a nič adekvátnenenašiel, takže ak už teraz sa to z nejakých dôvodov nepo-darí, tak môžem byť spokojný, pretože som urobil maxi-mum z mojej pozície a mojimi dostupnými možnosťami.Keď som tam prichádzal cítil som sa trochu trápne, pre-tože to bola klasická poliklinika a nie je nejaká vysunutá or-dinácia. Ale potom som si povedal, že je to kvázi aj výhoda,pretože aspoň budem viac maskovaný. Nikoho predsa ne-napadne, že sa chystáte do polikliniky za psychologičkou.Ľudia vnímajú nemocničné prostredie ako vážne prostredie,kde ľudia chodia s vážnymi vecami. O to viac som sa cítiltrápnejšie, keď som nielenže išiel za psychologičkou, aleešte aj s akýmsi fiktívnym problémom, ktorý som ani po-riadne nevedel definovať a ktorý som považoval len za ne-jaký pseudo problém nezrelého a dospievajúceho mládenca.Prišiel som do polikliniky a už keď som kráčal hore schodmisommal zmiešané pocity. Hovoril som si, že sa zbytočnestrápňujem, že mi nič nie je. Primárne som vedel, že niesom nejaký extra prípad, čo sa týka psychologickej roviny,ale minimálne som to chcel počuť od nejakej inej osoby. Ne-musela by to byť priamo psychologička, ale od koho inéhosa to takto priamo opýtate z vašich kamarátov alebo ka-marátiek. Tiež bolo pozitívne to, že to bol psychológ, ktorýbol do istej miery viazaný určitou mlčanlivosťou. To zna-mená, že som sa nemusel báť, že niečo poviemadozvie sa topol mesta. Nie že by som bol nejaký zaujímavý, ale ak žijetev akejkoľvek komunite ľudí, tak oni vás vnímajú a vytvárajúsi dojmy a názory bez ohľadu na to, aký v skutočnosti ste. Vuvedenom obdobími to viac vadilo a riešil som to. Postupneto klesalo a naberalo menej významný charakter. Takže po-liklinika ako zdravotnícke zariadenie tomuto faktu para-doxne ešte viac prihrávala, keďže má verejnejší, štátnejšícharakter. Našťastie boli ordinácie lemované klasickýmilekárskymi ordináciami, takže tam všetci pôsobili nená-

xii

Denisa Denisovna

padne."Dobrý deň, chcel by som sa objednať na psychoterapiu.""Dobrý deň, myslíte k pani psychologičke.""No, neviem ako to funguje, ale tak áno.""Už ste tu niekedy boli ?""Nie, nebol.""A viete ku komumáte ísť ?""Neviem ku komumám ísť."V tom tam prišla nejaká pani psychologička a opýtala sa, čosa deje. Sestrička jej tam vysvetľovala, že sa nič nedeje, lenže nevie ku komumamá priradiť. Psychologička očakávalanejakého klienta a myslela si, že som práve prišiel, na čo jejsestrička vysvetľovala, že som iný klient, nový a že nevie, kukomumamá poslať. Mal som počkať. Po asi piatich minú-tach sa vrátila pani psychologička."Počkajte, za chvíľu príde Denisa.""Dobre"Bolo zvláštne, žepanipsychologičkunazývakrstnýmmenom.Ale ako som rýchlo pochopil, všetci sa tamnazývali krstnýmimenami. Uvedená pani psychologička sa volala Monika anebola taká stará, aby si vyslúžila označenie pani, v kaž-domprípade pôsobila dominantne a koniec koncov ako somsa neskôr dozvedel bola to hlavná psychologička. Ale bolsom zvedavý, ktorá psychologička si pre mňa príde. Niečotam odomňa chcela sestrička, tak som tam stál pri objed-návacom stole a pozeral sa smerom na vchodové dvere domiestnosti. V tomvstúpilo do dverí takémalé dievča, "Takžetu ste, no, to je Denisa", povedala Monika, s ktorou som sastretol hneď pri prvotnom kontakte. Bol som prekvapenývzhľadom a akousi dievčenskosťou. Očakával som ženu vstredných rokoch."Zdravím, ja somDenisa.""Zdravím, ja somMartin.""Poďme kúsok bokom."

xiii

Denisa Denisovna

Presunili sme sa od dverí vedľa von z ordinácie do čakárne,kde bol dočasne akýsi veľký stôl zo stoličkami. Keďže už bolaneskorá jeseň, tak dni boli kratšie a preto bolo vonku už prít-mie až úplna tma a na chodbe v čakárni nebolo rozsvietenésvetlo. Stôl za ktorým sme sedeli oproti sebe bol osvetlenýlen tlmeným svetlom vychádzajúcim z ordinačnej miest-nosti. Pohybovali sme sa pomaly a dosť sme sa obzerali apozorovali."Martin prečítala som si ten dotazník, ktorý ste vypĺňali.""A čo ste zistili.""Mámniekoľkootázok, pretožeminesedianiektoréodpovede.Uvádzali ste, že, nemáte problém s telefonovaním.""Áno, nemám problém s telefonovaním, keďmi niekto volá.""Ale nie Martin, otázka bola, ak vy máte niekomu zavolať.""Aha, ale tak to je v podstate to isté.""To nie je to isté, čiže prepíšeme to tak, že s týmmáte určitéproblémy.""Tak čo ja viem, nezdá sa mi to, ale dobre no.""A vy študujete alebo už pracujete ?""Študujem.""A čo študujete, ak mi môžte prezradiť.""Stavebnú fakultu.""Stavebnú fakultu, to myslíte na Technike ?""Áno, na technike, veď kde inde to mám študovať.""Tak aj inde sa dá študovať. Ale technika ? Veď technika jeťažká škola. Sú aj iné školy.""Tak čo teraz a čo mám študovať ?""Martin kľúúúd.""Veď ja som kľudný.""Ja si to nemyslím."To bola pamätná veta. Často sme sa dostali do takej výmenynázorov, že som si niečo myslel a onami na to odvetila, "Jasi to nemyslím". Privádzalo ma to do zlosti, aj keď nie ne-jakej extrémnej, ale rozlaďovalo ma to. Navyše vždy, keď to

xiv

Denisa Denisovna

povedala vzápätí nahodila úsmev akože je nad vecou."Martin musíme si medzi sebou vytvoriť vzťah.""Vzťah ? Načo vzťah ? Ja nechcem vzťah.""A čo chcete ?""No že proste vám poviem, čo mi je a vy mi poviete ako tovyriešiť.""Ale ako vámmám pomôcť, keď vás nepoznám.""Veď ste psychologička, to musíte vedieť hneď.""Tak to teda nie, Martin, na to musíme prísť spoločne.""No, dobre, ale na čo vytvárať nejaký vzťah.""To uvidíte.""Tak nemám zase až toľko veľa času.""Hodinu si cez týždeň nájdete, keďže ste študent.""No dobre no."Dali sme si termín a tým sa to začalo. Nasledujúcich asi 6rokov, čo somknej chodieval sdlhšímiakratšímiprestávkami,ale v celku aspoňprvé asi 3 roky celkomkontinuálne a zvyšnérokyužasi smesačnýmiaždvojmesačnými termínmi. Všeobecneakonáhle začnete navštevovať psychológa sa hneď na zači-atku zmenia na najaký čas vaše prejavy a reakcie v dôsledkuakejsi ideálnej predstavy konania dobrých a správnych vecí.Vyzerala veľmi podobne ako Heidi Klum v staršom veku na

Obrázok 1: Heidi Klum

týchto fotografiách napriek tomu, že mala v danom čase28 rokov. Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komen-

xv

Denisa Denisovna

ského v Bratislave, kde prežila nejaké študentské časy, ajkeď pôvodne žila v Kežmarku. Svoje prvé krátke začiatkymala kdesi inde, ale prakticky hneď po absolvovaní školynastúpilapriamodopolikliniky vKošiciach. Oproti fotografiámbola útlejšieho dievčenského vzrastu s čiernymi vlasmi, tedabrunetka, ostrihanými po plecia a s hnedými očami. Výzorv tvárovej časti, pohľad korešponduje na takmer 90 percents Heidi Klum. Keď vidím ju, vždy si spomeniem na Denisu.Úsmev mala väčšinou taký, kde nebolo vidieť zuby, takýjemný, striedmy, ale ak sa smiala veľmi intenzívne, tak sa ajs úsmevom s odhalenými zubami podobala takmer úplnena Heidi Klum. Postavu užmala oproti Heidi Klummenšiu,takého dievčenského typu. V určitom duchu sa podobalapostavou a celkovým zjavom na Zooey Deschanel. Teda

Obrázok 2: Zooey Deschanel

podoba s Zooey Deschanel je skôr takého celkového charak-teru, postavy a zjavu ako takého, než primárnej podoby vtvárovej časti. Najviac korešponduje tvárová časť s HeidiKlum. Avšak postavou ako takou sa takmer úplne podobá sLio. V tomto prípade je teda podobný odtieň vlasov s dĺžkoupo plecia, približne aj farbou očí a celkovou útlejšou dievčen-skou postavou. Takže, ak by sme to mali zhrnúť spolu, takpostavu mala od Lio, tvárovú časť, výzor od Heidi Klum, na-jmä, ak sa smiala intenzívnejšie a bolo vidieť zuby a celkový

xvi

Denisa Denisovna

Obrázok 3: Lio

zjav a charakter od Zooey Deschanel, najmä, ak sa veľmineusmievala, alebo nad niečím premýšľala.Od prvéhomomentu ma zaujala, ale nie primárne zjavom,ale akousi osobnou naliehavosťou. Bola takmer vždy poz-itívne naladená a vyžarovala z nej taká srdečná úprimnosťs prezieravým pohľadom. Svojím spôsobom bola naozajmagická. Dokázala navodiť rozhovor veľmi intímnym au-tentickým spôsobom. Proste ste vnímali jej vety citlivo. Vrozhovore boli pauzy. Vznikalo tam jemné napätie. Bolaakoby napojená na vaše myslenie. Ak sa niečo opýtala, užpredpokladala vašu odpoveď a keď ste jej odpovedali, tak užnásledne presne trafila ďalší priebeh rozhovoru. Stále maprekvapila nejakou myšlienkovou odbočkou, aj keď som po-tomneskôrpočaseužvedel predikovať jej otázkyaodpovede.Na veľmi malom priestore dokázala veľa povedať. Častotomuprihrávalo aj samotnéprostredie. Nemali sme tovzájomnenejak naplánované, pretože ste nemohli dopredu odhadnúťčas sedenia. Mala veľmi malú ordináciu, doslova asi dvametre štvorcové. Jeden písací stôl, stolička na ktorej sedelaa hneď vedľa z boku ďalšia stolička, kde sedeli klienti. Vedľajeden stĺpcový regál s knihami a veľká zelená gymnastickálopta, na ktorej občas cvičila. Do toho jemná vôňa akéhosiparfému. Najlepšie obdobia boli tie v prítmí. Keď ste tamsedeli v takej miestnosti v prítmí, iba vy dvaja a pomaly sa

xvii

Denisa Denisovna

rozprávali. Tie rozhovory boli magické. Neopakovateľné.Atmosféra bola veľmi autentická, hlboká. Iná dimenzia.Každáminúta trvala akoby hodinu. Čas sa tam akoby zas-tavil. Vedela veľmi dobre viesť obyčajný rozhovor. Dialógmal pre mňa odrazu iný rozmer. A bolo to presne to, čosom v podstate chcel. Viesť dialóg. Čítal som veľa kníh, vduchu som sa rozprával sám so sebou, viedol aj vnútornédialógy, ale chcel som tieto dialógy, myšlienky v sebe nejakprekonzultovať s niekým iným, ale nie s nejakým jasnýmpredmetom a cieľom. A to bolo presne to, čo sme spoluviedli. Určite z jej strany tam bol nejaký zámer a smer, aleniekedy to bolo kvázi len filozofické rozjímanie nad ničím ao všetkom. Nikdy mi nepovedala niečo v tom zmysle."Martin teraz budete robiť to a to a potom získate to a to."Nikdy to takto nebolo. Ona nikdy neodpovedala priamona otázku nejakou relevantnou odpoveďou. Chcela, abysom na odpoveď prišiel sám. Tým, že sme viedli dialóg maučila klásť otázky. Správne sa pýtať. Nachádzať na tietootázky formou rozpravy odpovede. Bol to proces. To nebolomožné zistiť v jednom rozhovore. Tých rozhovorov boloveľa a navonok sa zdali byť bezvýznamné. Ale po čase stezistili, že keď ste u nej mali termín, tak už pár dní predtermínom ste si vizualizovali tento rozhovor a začali ste sapýtať sami a sami si aj odpovedať na otázky ako by sa pý-tala Denisa. Týmito rozhovormi ste si podvedome zafixovaliurčité vzorce akejsi autopsychohygieny. Potom neskôr, vždykeď ste boli v nejakých problémoch, tak vo vás tie otázky za-čali zrieť. Sami ste si odpovedali a boli ste vyrovnaní, pretožeste tieto vznikajúce otázky potrebovali mať zodpovedané.Tým, že ste ich zodpovedali ste boli spokojní a defacto stezískavali pocit šťastia. To bola podstata akejsi filozofie jejpsychoterapie v mojom ponímaní.Po niekoľkých takýchto stretnutiach v intímnejšom duchurozhovoru som sa do nej zamiloval. Keď som sa vrátil domov

xviii

Denisa Denisovna

a mal som u nej ďalší termín až na budúci týždeň nevedelsom sa dočkať. Stále som si ju predstavoval. Nie že by somsi ju vedome chcel predstavovať, ale proste sa mi v myslineustále objavovala a pociťoval som také príjemné pocitys úsmevom na tvári a neprítomným pohľadom do diaľky.Čokoľvek som robil, všade som ju videl. Otvoril som chlad-ničku, Denisa. Išiel som jesť, Denisa. Upratoval som siizbu, Denisa. Všade samá Denisa. Púšťal som si skladbyod Žbirky s názvomDenisa a predstavoval som si ako s ňoupobehujem kdesi po lúke. Proste ma úplne opantala. Užsom sa v škole ani nevedel poriadne sústrediť a v podstatesom štúdium tak nejak neoficiálne vnútorne dočasne pre-rušil. Sústredil som sa len na samého seba, Denisu a knihy.Nič iné som v tom čase nemal a nerobil. Samozrejme poz-eral som aj filmy, sporadicky aj naďalej navštevoval školu,ale až s odkladom na ďalší rok. Pomimo chodil aj na kurzkreslenia z architektúry, navštevoval knižnice, programovala žil taký bežný život. V každom prípade ma nečakane zau-jala psychoterapia a vôbec ľudia všeobecne.Často sme sa aj hádali. Boli to také ostrejšie výmenynázorov.Najmä, keď povedala povestnú vetu, "Ja si to nemyslím,Mar-tin". Niekedy boli výmeny názorov len v rámci srandy, aleniekedy sme sa naťahovali aj vážnejšie. Vedeli sme. že časťmojich útrap má na svedomí aj určitá sexuálna abstinen-cia, ktorú mi ona aj viackrát naznačovala. Už vtedy som jejpovedal jednu zvláštnu vec."Ja by som chcel takú ženu, za ktorou by som chodil, kedyby som chcel, ale len na ten sex. Nechcem sa s ňou ukazovaťniekde vonku spoločne.""No, Martin, tak sú aj také ženy."A ukázala ľavou rukou za seba a usmiala sa. Ja som taktrochu zmeravel a asi až o pár sekúnd mi došlo, čo týmmyslela a zasmial som sa."Nemyslel som to tak, ale že proste nechcemmať so ženou

xix

Denisa Denisovna

vzťah.""Ale aj to, čo tvoríme teraz my dvaja je vzťah.""Áno, je, ale to je iné, pretože vy ste psychologička.""A čo som ja nejaká horšia ?""No to nie, ale tak viete ako. To je iné. To nie je naozaj."Zasmiala sa a prešla na inú tému. Ale boli tam aj vážne-jšie hádky. Nejaký čas som chodieval len na individuálneterapie priamo k nej. Ale po asi pol roku som postupne zozačiatku zriedkavejšie, časom pravidelnejšie chodieval ajna skupinové terapie. Onami to navrhla, či si to nechcemvyskúšať. Tak som si to vyskúšal. Prvýkrát to bolo také han-blivé, ale postupne som zistil, že tí ľudia, ktorí tam boli vskupine mali fakticky naozaj nejaké problémy. Moje prob-lémy boli fakt len také obyčajné, hanbil som sa telefono-vať, niekedy som sa zajakával a keď som mal niečo pred-niesť pred veľa ľuďmi, tak som mal určité problémy. Atiež som nie celkom dobre znášal stres a stresujúce situá-cie. Ale v zásade nič extra. Chodili tam rôzni ľudia, aj pod-nikatelia, ktorí to proste psychickynezvládali, ale aj rozni ľu-dia s primárnymi poruchami. Ono bolo zaujímavé sledovaťrôznorodosť osobností. Do určitej miery ma tí ľudia zaují-mali, avšak nebolo im veľmi do reči. Každý sa tam cítil takodcudzene a nechcel som priveľmi nabádať na komuniká-ciu, pretože som nebol nejaký extra komunikatívny. Navyševždy sommal tendenciu iniciovať rozhovor len v samotnejprítomnosti danej osoby, nikdy nie, ak bola súčasťou nejakejskupiny. Takže komunikácia bola taká obmedzená. V kaž-dom prípade som sa dozvedel tie základné veci o ich stave,prognózach a celkovom rozpoložení. A práve z toho dôvodu,keď mi hovorili niektorí z nich svoj ťažší životný údel ahlavne mnohoročnú stagnáciu ich stavu som si povedal,že to u mňa bude podobné. Na jednom takom intímnomsedení sme viedli zo začiatku kľudný dialóg až sa vo mnenahromadila zlosť.

xx

Denisa Denisovna

"Vôbec sa z toho nedá dostať, Denisa, klamete ma, aj ostat-ných ľudí, ktorí tu sú.""Vy ste sa rozprávali s ostatnými a čo vám povedali ?""Že tu sú veľmi dlho, nikde sa veľmi neposunuli a vôbec imnepomáhate. Skončia tak ako sú až do konca života.""Martin to vôbec nie je pravda.""Ale je to pravda. Sťažovali sa mi.""A viete akooni vyzerali, keď semprišli ? Jeden znichnevedelani chodiť poriadne, ani vstať z postele a obliecť sa.""No, to určite.""Druhý sem prišiel a pol roka s nikým nehovoril. Veľa znich, ktorí tu sú sme museli učiť odznova žiť. Ďalšiemusme zachránili život, keď sa chcel druhýkrát hodiť pod vlaka priviezli ho sem v hroznom stave. Iný ani nevedel výjsť vonna ulicu bez sprievodu. Takže vôbec to nie je pravdaMartin,že som nikomu nepomohla."To sú len také somariny, nikomu ste nepomohli a ani mnenie. Ste slabá psychologička."Keďrozprávala v časti onichako impomáhala, bola rozrušená,rýchlejšie rozprávala a takým výpovedným tónom v zmysle,"..tak po tom všetkom, čo som sa snažila..". Až nakoniecsom povedal, že bola slabá psychologička. Tu už prestalarozprávať a chvíľu bolo ticho. Niečo sa v nej akoby zlomilo.Ukončilo sa sedenie s tým, že si dáme nový termín. Avšakďalší termín už odrazumeškal. Asi trikrát po sebe termínzrušila a to ona nikdy dovtedy neurobila. Získal som sebave-domie. Začala sa na mňa pozerať inýmmetrom. Keďže miviackrát zrušila termín, nechcel som odísť len tak hneď preč,keď už som tam meral cestu. Tak som tam chvíľu sedel včakárni a rozprával sa s nejakým jej klientom o tom, že miuž trikrát zrušila termín a neviem, čo sa deje. On povedal,že jemu sa raz stalo, žemu posunula termín, že samámopý-tať, či mi tiež neposunie termín, že možno jej do toho niečoprišlo. Opýtal som sa jej a povedala, že nie, že až niekedy

xxi

Denisa Denisovna

nabudúce. Uvedomoval som si, čo som jej povedal, ale ne-bral som to nejak extra vážne. Jasné, povedal som, že jeslabá psychologička, ale v zásade som to tak ani nevnímal.Bral som ju vždy ako osobu s nadhľadom. Napokon až asina piatykrát som sa u nej úspešne objednal."Minule ste nejako nemali čas, stalo sa niečo ?""Nie, Martin, nič sa nestalo. Len proste niekedy to nevýjde.""Ale tak nestávalo sa mi to u vás a keď sem k vám cestujem azrušíte termín, tak sa musím vrátiť a je to zbytočná cesta.""Martin, tak stáva sa, niekedy to proste nevýjde.""Tak to áno."Následne vytiahla spod stola indulonu, alebo podobný krémna ruky a začala si mastiť ruky s krémom."To čo je toto ?""Musím si mastiť ruky, lebo zvyknem ich mať veľmi suché.""No, to áno, ale akurát teraz, keď som tu ?""Martin ospravedlňujem sa, ale už to bude zachvíľu. Nodobre, už to je, tak vás počúvam."A takéto podobné provokácie tam odrazu začali vznikať. Ne-jaký čas sme sa rozprávali o bežných veciach, že teda ako sami darí v škole, v rodine akomi to ide a podobne."Martin, čo to máte hore nad okom ?""Nič tam nemám.""Ale nie, máte tam nejakúmodrinu alebo čo.""Myslíte tu okolo spánkovej časti ?""Nie nie tam hore nad obočím, tam tam, kde teraz máteprst.""Neviem, nič by tam nemalo byť."Zvážnel som a pozrel som sa do zrkadla, ktoré mala hneďvedľa seba, alebolopotrebnévstať apristúpiť bližšie kzrkadlu.Pozrel som sa a nič extra som tam nevidel, len také veľmimierne namodralé akoby modriny, čo sú v podstate presvi-tajúce cievy."Ja neviem, nič tam nevidím."

xxii

Denisa Denisovna

Pozrel som sa na ňu a ona sa takýmúškrnomsmiala. To boloneskutočné. Oklamala ma. Uťahovala si zo mňa. Sadol somsi naspäť do kresla a trochu som sa hanbil akoma nachytala.Po pár sekunách sme sa trochu zasmiali."No, dobre Martin, takže môžme pokračovať..."Akobymi dala pocítiť, že som sa nachytal, že som prehral,tak nech veľmi nevyskakujem. Aj toto všetko bolo súčasťouvzťahu ako takého. Ona si určite uvedomovala, že nemôžebyť všetko ideálne. Na druhej strane sa od tohomomentu,incidentu, keď som jej vyčítal jej psychologickú činnosť k os-tatnýmklientomniečo zmenilo. Už to nebolo až také vrúcne.Vzťah nabral inú rovinu. Stávalo sa, že som niekedy rozprá-val aj minútové monológy, ktoré som dovtedy u nej nemal.Začal som viac poukazovať a kritizovať. Často okrem in-ého aj súhlasila. Bolo to také prelietavé, raz to bolo všetkov poriadku, inokedy samé kritické situácie. Niekedy lenprišla na pár minút, opýtala sa niekoľko vecí, podkopla maa povedala len, "No, Martin, tak toto bola len taká krátkadynamická terapia", a odišla preč. Povedal som si, že tedadobre, ale kde to vlastne sme, že ma tu učíte nejaké typy ter-apií. Odchádzal som s podkopnutým pocitom a vedomím,že existuje nejaká dynamická terapia. Niekedy bol dlhšírozhovor na analytickej báze, kde jej otázky mali veľmi ana-lytickú rovinu, kde sa pýtala na akési hlboké bytostné veci.Bolo to fakt veľmi hlboké až som spozornel a zasekol sa mirozum, kde som už nevedel, čo je príčina, dôsledok a akýsipredmet niečoho. A potom, keď som zastal, pretože už somstratil myšlienkový prúd len poznamenala, že "No, Martin,tak toto bola hlbinná analytická psychológia". To som sipovedal, že je fakt zvláštne. Nikdy v živote som takto ne-myslel nad vetami a skutočnosťou. Vofilozofickomkontexteexistuje súcno, ale toto bolo akoby súcno nad emóciami, čo vprincípemôže existovať, ale primárne safilozofianezaoberásúcnom na takej psychologickej emočnej úrovni. Navyše to

xxiii

Denisa Denisovna

Denisa priamo aplikovala na nejakú životnú príhodu, alebočasť z reálneho života. V každomprípade to stále viac naber-alo klasickejšiu rovinu normálneho dialógu na kamarátskejúrovni. Prvotné fázy boli intímnejšieho charakteru. Keď sato už dostalo do zautomatizovanej kamarátskej úrovne a užsom si myslel, že je všetko v poriadku, tak nastala zvláštnavec."Martin, ja vás vítam, tak ako sa cítite dnes ?"Čakal som. Nič som nepovedal asi na pár sekúnd."Čo sa stalo Martin ?"Nič sa nestalo, len dvere do vašej ordinácie sú otvorené. Keďste sem prichádzali, tak ste ich nezavreli. Usmiala sa a išlaich zatvoriť."Ale v podstate to je jedno. Mohli byť aj otvorené.""To je v pohodeMartin, už sú zavreté."A pokračovali sme v rozprávaní. Keď som prišiel druhýkrátpredtým než sme išli do jej ordinácie sme sa rozprávali eštepred príchodomdonej, pretože bolo potrebné prejsť určitoudlhšou chodbou asi tak desať metrov. Začali sme konver-zovať už hneď na začiatku až do jej ordinácie, kde sme saštandardne usadili a pokračovali ďalej. Prehodili sme tamasi ďalších desať viet, ale ona zámerne nechala tie dvereotvorené. Vždy po každej vete som sa obzeral bočne na tieotvorené dvere. Ona sa usmievala a potom tie dvere za-vrela. Cítil som sa už nepríjemne. Predtým som jej hovoril,že tie dvere mohli byť aj otvorené, ale ako som aj sám nasebe spozoroval, vadilo mi to a ona vedela, že mi to budevadiť. Tretíkrát ich zase nechala otvorené a len čo som sitam sadol, ona sa namňa usmiala, následne som sa na ňuzamračil, vstal a odišiel preč. Ona tam len sedela a bola ti-cho, nepýtala sa, že prečo idem preč ani nič podobné. Tieuzavreté dvere tam symbolizovali akúsi formu intímnosti,ktorú mi ona poskytovala. Tým, že boli dvete otvorené, mo-hol ktokoľvek prísť do ordinácie a tým by bol náš dialóg a

xxiv

Denisa Denisovna

intimita narušená. Chcel som ju mať obrazne povedané lenpre seba.Zistila, že sa pokúšam dostať rozhovor na takú štandard-nejšiu osobnejšiu rovinu aj s jej priamou účasťou. Ona tovedela a opätovala to len do tej miery štandarnej klientskejúrovne. Aj flirt je silné slovo, proste to boli len akési slabšiedvojzmyselné náznaky. Nikdy medzi nami k ničomu os-obnému nedošlo, ale naznačovala to takým kvázi sexuál-nym podtónom. Bolo to na takej kamarátskej úrovni, vedelisme o čo ide, ale bola to len ďalšia dimenzia našich dialó-gov. Niekedy bola oblečená v sukni, vyzerala naozaj veľmipekne a počas rozhovoru, keď si všimla, že sa pozerám najej postavu, tak sa medzi rečou usmievala a snažila pôsobiťešte viac pôvabne. Ale všetko to bolo vždy na obojstrannevedomej úrovni. V konečnom dôsledku sa stalo to, že táúplne prvotná úroveň intimty rozhovorov odrazu pomojichvýčitkách, ktoré som jej adresoval o ostatných klientoch zmi-zla. Akoby sme spolu "už niečo mali". A po tomto sa vzťahzačal uberať akoby vo vzťahu po dlhšom čase. Už to nabralorovinu v zmysle, že, "Aha, už ťa poznám, povedal simi to a toa to nebolo veľmi pekné od teba", a teraz je čas urobiť nejakúzmenu a budovať vzťah iným smerom. Aj podľa toho somdedukoval, že to na začiatku malo intímnejšiu atmosférurozhovorov, ktorá nebola hraná.Neskôr sa náš vzťah znormalizoval na bežný vzťah, kdesme sa už stretávali len občas a kde sme si vymenili určitémnožstvo informácii o aktuálnomstaveživota. Poslednýkrátsme sa stretli niekedy v čase, keď som prestúpil zo stavebnejfakulty na informatiku v prvom ročníku v letnom semestri.V letnom období som tam na ňu čakal v čakárni, kde simusela niekam odskočiť. Čítal som knihu a ona ma takzo zadu prepadla, až som sa kúsok zľakol, že čo to čítam zaknihu. Čítal som nejakúmatematickú knihu v populárnejforme a ona, že "fúha,Martin takúnepríjemnúknihu čítate",

xxv

Denisa Denisovna

uškrnula sa a zasmiala, "no, náhodou je to dobrá kniha",povedal som jej, kde sa usmiala a následne sa niekam vrýchlosti stratila. V tom čase mi niekedy aplikovala aj relax-ačné cvičenia, ktoré som absolvoval aj prostredníctvom neja aj samostatne u seba doma a to úplne kompletne jedencelý rok každý deň a takmer na deň presne som začal a orok aj skončil. Ona sama ich tiež absolvovala, ale bola lepšia,praktikovala ich až jeden a pol roka. Na konci som jej ešte ajpoďakoval za čas, ktorý sme spolu strávili a tak všeobecne.Odchádzal som s pocitom, že ak by som ju nestretol a neza-žil, tak by mi v živote niečo chýbalo.

Formou tohto vzťahumi kladením otázok ukázala ako viesťdialóg so sebou samým. Samostatne nachádzať odpovede.Byť k sebe úprimný a kritický, pretože jedine tak budú vašezávery správne. Vnútorný hlas by sa mal vždy objaviť vt-edy, ak si v niečom nie ste istý a nad niečím premýšľate.Akýkoľvekproblémbynemal ostať otvorený, nezodpovedaný.Ak sa vo vás vynárajú nejaké otázky, vždy je dobré ich fik-tívnymvnútornýmdialógomzodpovedať a vyvodiť relevantnézávery. Neuzavrené záležitosti časomuviaznú vo vašejmyslia môžu spôsobovať neurčitý pocit nepohody. Bol to proces.Vdanej časovej etape ste si neuvedomovali, čo sadeje, otázkysa zdali byť nezmyselné. Po nejakej dobe, keď sa vám vysky-tol nejaký problém ste sa už sami odrazu automaticky začalipýtať po vzore vašich rozhovorov. Proste sa vám po časetento proces zautomatizoval a prevzali ste to ako súčasť vássamotných. Hľadať a nachádzať šťastie už nebolo také pod-statné. Šťastie ako také je chvíľková záležitosť, to nemôžtetrvalo vlastniť, ale práve ten nadobnutý proces je samotnýmšťastím, ktorý v sebe môžte zvnútorniť a vlastniť :)

xxvi