Dobsinsky Pavol Prostonarodne Slovenske Povesti Zvazok 1 Txt

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)Pavol Dobinsk

Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)Pavol Dobinsk Digitaliztor: Tom Ulej, Daniela Stroncer, Igor Pavlovi, Tom Sysel, Dana Lajdov, Kohaut , udmila Molekov, Martin olts, Michal Garaj, Viera Studeniov, Miriama Mldkov, Gabriela Matejov, Pavol Tth, Martina imkov Copyright 2008 Zlat fond dennka SME

O dieleProstonrodn slovensk povesti zbierka devdesiatich slovenskch rozprvok od Pavla Dobinskho (1828 1885), ktor vychdzala v rokoch 1880 1883 v smich zvzkoch nkladom autora. Obsahuje vetky folklrne prozaick nre: arovn rozprvky (Zakliata hora, Mahuliena zlat panna, Janko Hrako, Traja zhavranen bratia, Nebojsa a i.), rozprvky o zvieratch (Kozliatka, Medve a komr, O vlku, o si dal i boty), humoristick a novelistick rozprvania (Prorok rak, Dreven krava, Mdry Mako a blzni a i.), ako aj povesti (Sitno, Sala na ertovici). Dobinsk tu publikoval viacero rozprvok znmych zo starch zbierok z Francisciho Slovenskch povest z roku 1845 i Nmcovej Slovenskch pohdek a povst z roku 1863, ale aj rozprvky, ktor dovtedy tlaou nevyli. Rozprvky z dostupnch prameov bu s drobnmi jazykovotylistickmi zmenami prebral, alebo sa inpiroval ich ltkami a nanovo ich zotylizoval, prpadne sa na pozad viacerch variantov snail vytvori reprezentatvny model uritej rozprvky. Prostonrodn slovensk povesti spolu so Slovenskmi povesami, ktor Dobinsk vydal spolu s Augustnom Horislavom kulttym v rokoch 1858 1860 (spolone vyli v roku 1958 v Slovenskom vydavatestve krsnej literatry pod nzvom Prostonrodn slovensk povesti), predstavuj vnimon zbierku rozprvok, reprezentujcu slovensk rozprvkov materil a zachytvajcu vvin rozprvky v slovenskej literatre 19. storoia. Stali sa dleitm prameom etnolgie aj literatry pre deti a mlde, vo fonde slovenskej literatry maj nezastupiten miesto vaka poetnm a mimoriadne obbenm adaptcim (najm prerozprvaniam Mrie urkovej, ktor s vo vydavatestve Mlad let knihou s najvm potom reedci) dodnes patria k najvydvanejm a najtanejm dielam slovenskej literatry. Preloen boli do mnohch svetovch jazykov, okrem inho naprklad do ntiny, v ase svojho vydania naprklad do francztiny. Tento sbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informcii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Pavol Dobinsk: Prostonrodn slovensk povesti (Prv zvzok)

Zlat fond dennka SME

ObsahPvodn publikcia ...................................... vod ............................................................. Zakliata hora ................................................. Laktibrada .................................................... Panna z rosy poat a z dev matiek sploden Matej vek kr a Uliana vek krovn ... Radz a udmila .......................................... Myacia bundika ......................................... Hadogapar ................................................... Dvansti bratia a trinsta sestra .................... Tri stromy ..................................................... Za zlatm jabkom ...................................... Zlat podkova, zlat pero, zlat vlas ............ Lomidrevo alebo Valibuk ............................ Tri per z draka alebo hadanie zlho a dobrho Chor kr .................................................... Zlatovlska ................................................... O kroviovi, o si mlad hadal ................ ernokank ............................................... Dv ibalci .................................................... Mahuliena zlat panna alebo slncov panika Vlkolak ......................................................... Zlatovlas dvojat ....................................... Berona .......................................................... Jelenek ........................................................ Dalajlma ..................................................... arodejn lampa ........................................... Pani Maika ................................................ Zl bratia ....................................................... Vaz Kuchta ................................................. i e hnevace? .............................................. Svetovldny rytier ........................................ Otcov hrob .................................................... Vintalko ........................................................ udojedi ....................................................... Zlat priadka ................................................. krupinov zmok ....................................... O kocrikovi .................................................

3



Pvodn publikciaPavol Dobinsk. Prostonrodn slovensk povesti Zvzok I.. Slovensk vydavatestvo krsnej literatry. Bratislava. 1958. . . Andrej. Plvka. Rediguje. . Jn. Ferenk. fredaktor. . Dr.Jozef. Felix. zodpovedn redaktor. . Rudolf. Totka. graficky upravil. . Zlata. Maderov. technick redaktorka. . Eva. Kollrov. korigovala. . Bibliografick poznmky Poznmka k obsahu tohto zvzku Tento prv zvzok obsahuje rozprvky, ktor vydali August Horislav kultty a Pavol Dobinsk na str. 1 361 svojho diela: Slovensk povesti. Vydvaj August Horislav kultty a Pavol Dobinsk. Kniha prv. Povesti prastarch bjench asov. V Roave, tlaou Ladislava Kek, 1858. Cel uveden dielo vychdzalo v iestich zoitoch od r. 1858 do r. 1861 v Roave (prv dva zoity) a v Banskej tiavnici (tyri ostatn zoity). Na III. X. strane (osobitn pagincia) maj vydavatelia tento vod: 1

1V Zlatom fonde ho uverejujeme ako samostatn kapitolu - pozn. digitaliztori ZF

4



vodNrody slovansk vldnu napospol velikmi a drahocennmi pokladmi svojej zvltnej nrodnej pozie. S to samorod, rdze ako zlato vtvory ducha poetinho, v hojnej miere na tieto nrody vyliateho, a obrazotvornosti na krsu a vekos bohatej a len tmto nrodom v istom spsobe vlastnej. Ony zleaj v hrdinskch i milostnch, smutnch i veselch piesach, bjach a povestiach. Kad kme a nrod v Slovanstve m ich svoje vlastn, starovek i novie. Starovek prechoval a prechovva z vekov na veky, z pokolenia na pokolenie skrze stno podanie, a tie nov vdy ete tvor. Sem vlastne padaj spevy a piesne prostonrodn, rozlinho druhu a spsobu. Ale medzi ostatnmi vynikaj jak milostn tak i hrdinsk piesne junch Slovanov, malorusk dumy a dumky a tich milostn piesniky (spievanky) Slovkov. Ku boku tmto krsnym vtvorom a neocenitenm pokladom pozie slovanskej smelo sa postavi mu SLOVENSK POVESTI. SLOVENSK POVESTI s vtvory prostonrodnej slovenskej pozie, ktorch pvod a poiatok pad hlboko do asov najprvieho nrodnho povedomia. A tak ony s tie najprvie kvety pozie jeho, vykvitnut na jarnom slnku obrazotvornosti nroda ete mladho a znzoruj nm t najprviu povedomos nrodnho ducha. e tieto kvety hlboko z nrodnho ducha u ns Slovkov vyrstli a e nrod sm v tchto svojich vtvoroch vdy s vekou obubou sa teieval, ukazuje to, e tieto povesti od tolikch stolet nevyli z pamti, ale e a podosia v erstvosti sa udrali. Od poiatku ich neznmeho, a do bjenej minulosti padajceho vzniku vyprvaj sa ony a podvaj z st do st, od pokolenia na pokolenie, s priemenami sce o do pobonosti, ale v podstate vdy tie ist, tie sam! Tisc a tisc rz boli tieto nrodn veselo-, ino- a trchlohry v divadielcach tichch slovenskch izbiiek, pri luivovom svetle kozubov a pri hudbe hvidiacich vretien, na dlhch zimnch veeroch od k tomu zrodench samovzdelanch ochotnkov bezplatne predstavovan. A miean obecenstvo z malch i vekch zleajce, tu dolu i na galrii, nezunovalo ich s obubou a pochvalou poslcha. Kad dom v dedine a kad kt v dome m u ns svojich vykladaov a vykladaky, ktor svojmu obecenstvu temer na kad zimn veer nov poves predstavova a vyklada znaj. Zato ale kad vypravovanie, ktor v tchto novch asoch pomedzi slovensk pospolitos koluje, nie je hne opravdiv a pvodn slovensk poves, prpoviedka, poviedka, rozprvka. Dos i nehodnch toho mena rozprvok medzi udom sa porozprva. o je opravdiv a pvodn poves slovensk, to sa mus ukza a dokza zo spsobu a usporiadanosti jej vypravovania, z obrazotvornosti, ktorou sa mauj predmety a z matrie, ktor sa vypravuje. To pritom samo v sebe rozumejc, e poves mus by i pekn i mravne bezhonn. Spsob vypravovania (rozprvania) je prostonrodn slovensk, t.j. vo formch gramatickch, vrazoch, figrach at., slovom v rei a vo vyjadren cele tak vyveden, ako si to slovensk ud sm rozprva.11Me sce prav slovensk poves aj in ako takto, aj v cudzej rei vypravovan by; ale, rozumie sa, nebude to viac originl.

5


Usporiadanos slovenskch povest je t, o pri dramatoch: Zaiatok sa deje hne od hrdinu povesti alebo od osb a vec bezprostredne s hrdinom, hlavnm i udalosami a cieom povesti spojench. Hrdina povesti akousi vyou mocou vyvolen je k svojej lohe ako u dramatu osudom druh, kto by sa na t lohu dal, ni nevyvedie a skape i sm. Beh vec skrze prekky tragine sa vyviuje a k cieu a zakoneniu povesti. Ale toto zakonenie del sa u od dramatov dosavdnych u Grkov a zpadnch Eurpy nrodov povstalch a tvor spsob novho slovanskho dramatu. Lebo nae povesti len v tom tragine sa konia, e v nich hriene a vinn osoby zaslen trest a smutn koniec ber. Ale nevinn hrdina povesti a osoby s nm spojen odmeny a radosti dochdzaj. Zl princp vdy hynie, dobr princp vdy nad nm vaz a udr sa. Hlavn zjav traginosti naich povest je kliatba, zakliatie, ktor ako trest a neastie vdy pre dku vinu pad na vinnka, ale spolu s nm i nevinnch asto zachvacuje, napr. s vinnmi rodimi nevinn deti, s krom cel krajinu. Obrazotvornos (phantasia) je cele t, ktor pri slovanskom nrode a v slovanskej pozii nachodme. A tak, ona obivuje a zosobuje vetko stvorenie, cel prrodu: skala, strom, vtk, had, lev, lka at., ivotn i neivotn tvory znaj jej hovori a ako osoby vystupova a kona. Vetko, o tto obrazotvornos vytvoruje a s m sa stretme v povestiach, to sa vyznauje alebo neobyajnou krsou, alebo velikosou a ohromnosou. Ni malichernho, ni nzkeho a podlho vytka sa jej neme; a vypravovanie tu i tam pri najvnejch a pri traginch veciach do artu zabehuje. A z tohto ohadu obrazotvornos mnohch povest koloslnou nazva meme, pre koloslnos jej predmetov. Zvlte vyie nadprirodzen moci do tohto koloslneho obleku zavinuje. Zvltny ale zjav tejto obrazotvornosti je pretvorovanie sa osb na veci a zvery; tchto zase na osoby (metamorphosis); tak ako to mme v bjach grckych a rimanskch. Lene v naich povestiach vec pretvoren podruje i potom vlastnosti osoby a zase nasp na osobu premeni sa me; o v bjach grckych a rimanskch nemme.2 V naich povestiach nieto prkladu tvorov polloveka a polzvera alebo veci predstavujcich, ako boli sphynges, centauri, sirny a tak podobne. Trest a zl predstavuje nm tto obrazotvornos ako kliatbu, zakliatie, ktor pad hne na jednotlivcov, hne s nimi spolu na mest, zmky, kraje i s ich obyvatemi; a ktor vdy zle v nejakom neobyajnom neprirodzenom netast alebo v obrten sa osb na zvery alebo neiv veci. Matria a predmety naich povest vzat s z dvnych pohanskch bj (mytholgie) naich predkov, z nich domceho i obianskeho ivota. Stretme sa teda v povestiach s bjenmi postavami Slnca, Mesiaca, Vetra, drakov a strg, vetcov a hadaov; poznme poah ud k tmto vym (nboenskm) bytnostiam a ich vplyv na prbehy a vvin dejov udskch, odkryj sa naim oiam i ich tajomn svety a zmky. alej ns bud zabva krovia, kroviovia a kahne a ich milostn a bohatierske deje. Pomery rodiov a det, bratov a sestier, manelov a maneliek, krov a poddanch, chudobnch i bohatch to vetko z dobrej i zlej strnky, s cnosami i chybami sa tu ukazuje. Pri vetkom ale bjenos so skutonosou pomiean je. A tak n nrod tu sm seba mauje, svoje dvne pochopy o bostve i svete predstavuje, svoje vlastn chyby aj cnosti, verejn i domci ivot, prva, zvyky at. opisuje. On si je sm sebe rozprvkou. Takto sme my pojali a pochopili Slovensk povesti. A len o pred takmto sdom i o do formy, i o do matrie obstlo a obstoj, to uznvame a vydvame za slovensk poves. Inej, o by ako poves od niekoho asn sa vydalo, to bude alebo len fragment, alebo tranina a nepoves, tie opravdiv babsk pletky.2Vi: Ovidii Metamorphoscon Libri XV. Krem dva prklady v tchto mme, e osoba pretvoren nasp na osobu sa men: v knihe I. Io, dcra Inachova, z jaloviky nasp na pannu a Ulysses svojich spolonkov u Circe zo zvierat nasp na ud men.

6



Ale ha! Takto vo vyveden pln a dokonal, v obsahu zanmav a dleit, z obojeho ohadu krsne a mravn povesti rozprva a prechovva si n slovensk ud u od stoletia a stoletia. Ale veru od tch mnohch stolet aj tak sa im vodilo, ako tm zakliatym zmkom a pokladom v nich; o ktorch nik nezn, iba ten, ktor je s nimi zakliaty, aby ich stril, a by priiel ten, o ich odklia a na svetlo vynies m. Slva tohto prvieho odokrytia a vynajdenia pokladov slovenskch povest v lone nho udu nle nepodvratne zvenelmu Samuelovi Reussovi, ev. sl. b. kazateovi vo V. Revcej, vyslilmu seniorovi Bratrstva gemerskho a napokon administrtorovi Superintendencie potiskej ( d. 22. dec. 1852).3 Tento vestranne vzdelan mu a najm milovnk staroitnch pamiatok oddal sa vo svojom vysokom veku do zbierania a spisovania slovenskch povest.4 Po boku tejto vnej, vekom sce u naatej, ale v duchu vdy jarej postavy, vystupuj mladistv tvre uhajov, ktor okolo tohto mua ako okolo otca a priatea sa zhromadovali a ktorch jeho nru vdy otvoren akala a ktor na jeho ponknutie so zpalom pracovali. S to jeho traja synovia Gustv, udovt, a Adolf, Karol Hrenk a Samuel Ormis v Revcej, August H. kultty, Jonatan ipka, tefan Daxner a Janko Francisci na Rimave. Tak povstali r. 1840 a 1841 tri knihy v Revcej, tri zvzky na Tisovci, pritom dva zvzky rozlinch pvodcov vetko slovenskmi povesami naplnen. Podobnou horlivosou vynik mlde slovensk na evanjelickch kolch, ktor do svojich Zbavnkov okrem prostonrodnch piesn, porekadiel, hdok, zvykov a obyaj najm povesti spisovala. Tak mme dva Zbavnky z Preporka od r. 1842 a 1843, tri Zbavnky levosk od r. 1844 1846 zo tiavnice, Kemarku a Preova po jednom od r. 1843 a 1844, dakoko povest v Zbavnkoch mldee levoskej v Holubici a Pova od r. 1846 7 a 1847 8. Na rozlinch stranch Slovenska napsali rozlin zvzok jeden a vo Vaci a Liptove tie nm neznmi pisatelia zvzok jeden a konene spsal P. Dobinsk r. 1848 a 1849 tie jednu osobit zbierku povest v Sirku v Gemerskej stolici. V tchto vetkch zbierkach nachod sa poda nho dosavdneho zrovnvania asi 77 samostatnch povest a to pvodu prastarho a bjenho, 7 povest pvodu kresanskho i legiend, 21 artovnch a veselch rozprvok a 14 neplnch otznych kusov pravda, niektor poves aj desa rz od rozlinch napsan stoj. Z tejto hotovizne usporiadal a vydal Janko Rimavsk I. zvzok, obsahujci desa slovenskch povest ete r. 1845 v Levoi.5 alie vydvanie pretrhli nastal po krajine nepokoje. Po navrtenom pokoji oddal sa do porovnvania celej zbierky p. udovt Reuss vo V. Revcej. S vekou trpezlivosou a obozretnosou vytiahol obsah vetkch znamenitejch povest a pozrovnval jednu s druhou. Aj bol pripravil do tlae zvzok druh, ale e sa nenaiel nakladate, obdrala povesti do uren p. Boena Nmcov z Prahy a koncom r. 1857 spolu aj s tmi zo zvzku Rimavskho na svetlo ich vydala. Z jednej strany sme tu vdan tomu, e cten spisovatelkya tieto skryt poklady Tatier pred oi najbliieho bratskho kmea vystavila, ale z druhej strany vetko sa nm tak vid, e by ns to ani pred svojimi ani pred3U sce i slvny Kollr v I. diele Zpievaniek, str. 12 a 13 podotkna dve povesti, ale je to len malikos oproti alm prcam. Aj velebn mnsi rdu frantiknskeho v Skalici u pred rokmi vydvali rozprvky, ktorch predmety z naich povest vzat boli. Le toto zase bez nrodnho povedomia a prve len ako rozprvky vydvali, v ktorch nae povesti popremiean alebo aj spotvoren sa nachodia. 4Psal on hne aj vahy a vysvetlivky k nim, ktor si ale na budcnos ponechvame. I vye s tm, o sme o povestiach riekli, my sme vahy psa nechceli, ponechvajc i to jak sebe, tak aj druhm povolanm na alej. Len nieo pre lepie porozumenie a dorozumenie podotkn sme mienili. 5Za tmto prvm zvzkom my len preto nevydvame druh, ale samostatne vystupujeme s prvm, e povesti Rimavskho len v 500 vtiskoch sc vytlaen nedos rozren mohli by po Slovensku. Ale ak by tak bola iados veactenho obecenstva, znovu sa vyda mu ako pokraovanie k tomuto nmu vydaniu.

7


zrakom celho Slovanstva nectilo, keby sme my nae povesti z vlastnho domu, v opravdovom slovenskom kroji, vypravi i nechceli, i nevedeli. Z tejto jedinej priny, hadiac na es nrodn, pripravili sme slovensk povesti z nadreench zbierok do tlae a podvame vm, DRAH RODCI, tuto jeden veniec z nich. Tej sme ndeje, e ho vane prijmete ako dar nie od ns, ale ako pamiatky z dvnovekej minulosti, od tch, ktor pred tisc rokmi po brehoch Hrona, Vhu, Nitry a Rimavy chodili a krsne kvety tohto venca vypestovali. Nie o je nae, ale o je vae, to si vezmite, Slovci! To prijmite do kadho domu, tomu nru otvorte a k srdcu ho privite tak, ako svoj vlastn drah nrodn poklad. August Horislav kultty, Pavol Dobinsk.

8



Zakliata horaPodali: z Gemera Samuel Ormis, Gustv Reuss; z Novohradu Eduard kultty; Aurel Kellner a Daniel Bodick z Liptova; tefanovi zo Zvolena. Vypravuje August Horislav kultty. V nevekom domeku ila si jedna chudobn vdova so dvoma synmi, a t boli akoby jeden druhmu z oka vypadol; vlastn matka ich ledva vedela rozozna. Bratia tto vo vetkom pekne sa rovnali a matka by ich nebola dala za ry svet. Tak prechdzal rok za rokom a bolo vetkm dobre. Ale ako uhaji dorstli a videli, e druh do sveta odchdzaj, zaalo aj ich von z domu aha a povedali matke, e sa chc do sveta podva. Tej to nebolo po vli: Ach, poved, i vm je nedobre doma, e sa chcete do sveta pa? Ktovie, o by sa vm tam mohlo prihodi, len vy radej sete doma a sam ma nenechajte! Ale vetko prehovranie neosoilo ni; o si raz do hlavy vzali, to si nedali vyrazi. Nebork matka plakala de i noc a vetky kty vyoblievala slzami. Ach, mamo ba, teili ju synovia, u len toko nenariekajte a nebojte sa tak za ns, ve azda nejdeme prv do sveta a o tri roky ns mte tu; o vm dovtedy bude treba, popredku vm opatrme. Tu hne zaali zna ita, mky, strovy, omasty, dreva, aby vetkho na tri roky bolo dos. Ako to matka videla, odahlo jej trochu na srdci a ona im tie jedno druh chystala na cestu. Vetko bolo u pohotove, len ete kus dobrej peienky chybelo. Deti moje, mohli by ste, poved, vybehn da zastreli, bez msa by som vs nerada pustila. Chodia, bldia po tej hore od rna do poludnia, od poludnia do veera; ani len na dky ak neprili. Zobrali sa, e sa vrtia domov. Tu zo dvoch strn vybehn dva vlci a zan sa medzi sebou ruva. Bratia aj mali aj nemali vu do nich streli: Ak by sme, poved, oboch dobre nezlahodili, mohol by sa napapren vlk do ns odda; ale sprobujme im hodi po ksku slaniny s chlebom. Ako im to zahodili, vlci sa prestali ruva a ako psi li ticho za bratmi, a ich pekne-krsne ku sammu domu sprevodili. Vlkov zatvorili do matale a oni voli do izby. No, oe ste zastrelili? opta sa matka. Ni sme, poved, nezastrelili, ale sme doviedli dvoch vlkov a do matale sme ich zatvorili.

9


Jaj, beda mne, skrkla matka, u je tam po mojej krave! Pote, bete ju obrni! Beali vetci do matale; tu kravika stla pekne na svojom mieste a vlci uali v kte; na pyskoch mali vek zmky. Nemohli sa nad tm dos prenaudova. Na druh rno poznovu sa vybrali na t poovaku, ale zas nezastrelili ni, len nazad idci zazreli, ako sa dvaja medvedi medzi sebou trhaj. Hodili im po ksku slaniny s chlebom, medvedi sa prestali trha a li za bratmi ku sammu domu, kde ich do matale zatvorili. Matka, ke poula o medveoch, zase sa vemi preakla; ale ako li opi, bolo vetko pri pokoji, aj medvedi mali na pyskoch zmky. Na tret de pohotove nezabili ni, len dvoch levov, o sa medzi sebou driapali, upokojili a doviedli domov. Ako vidm, povie matka, z vaej peienky je ni! A tak o inieho bolo, pokldli si do kapseky, od matky sa pekne odobrali a tie zvery vzali so sebou. * Tri dni, tri noci stpali bratia spolu, a prili na krne cesty; tam stla jedna lipa. Brat mj, povie star, na medzi sme, tu sa musme rozli. Ty cho tamtou cestou a ja sa obrtim touto. Ale vie ty o? Ke sa i jeden, i druh z ns bude stadiato vraca, aby vedel, ako sa druhmu vod, vyreme si tu do tejto lipy men a pozapichujme noe! 1 Kto sa skorej vrti, nech vytiahne n z bratovho mena, a ke vyjde krv, me vedie, e mu je brat iv, ale ak poteie voda, istotne je mtvy. Mlad brat na to pristal, hne si povyrezvali men a pozapichovali noe. Potom sa podelili so zvermi, podali si ruky a iel kad svojou stranou. * Za vea chodil star brat sem a tam hustmi horami, krsnymi poami, km sa dostal do jednho mesta, a to bolo celkom iernym sknom obtiahnut. Vniiel do hostinca a optal sa hostinskho: o tu dobrho slcha? Hja, veru ni dobrho, ale zlho hej, povie na to hostinsk. Tu v meste mme len jednu studu, z ktorej vetci pijeme, ale nm t voda draho padne, lebo v jednej diere za mestom bva drak s dvanstimi hlavami, ktormu kad de jednu paniku musia da zora, lebo ak by mu nedali, nikoho by na t studu nepustil a museli by sme od smdu pohyn. U z dom na dom podvali meania svoje dievat, a teraz je rad na krovej dcre. Zato rozkzal kr mesto iernym sknom obtiahnu, ale aj to dal ohlsi, e kto by sa tak naiel, ktor by toho draka zabil, e mu t svoju dcru s pol krovstvom d za enu a po krovej smrti e1Poda druhch: Pozatnajme valakami do tejto lipy. Kto sa skorej vrti a uvid, e zo ztinu bratovho ide krv at.

10



dostane cel krajinu. Ako to n uhaj poul, hne dostal chu na hrd zaovstvo a povedal, e on chce toho draka zabi, ak len bude mc. Hostinsk beal naraz ku krovi, e u neho je tak a tak hos s troma zvermi, ktor sa dva na to, zabi toho hada; e je sce len prosto obleen, ale pri tom vetkom e mus by mocn, ke tak div zvery vedel skroti. Kr sa tej novine vemi zradoval; poslal mu hne pekn aty a odkzal, aby nemekal prs k nemu. N uhaj sa poobliekal a iel do palca aj so svojimi zvermi. Tam mu vetci boli van a kr mu prisbil, e ak toho draka zmrni, istotne jeho dcru dostane. On ale ptal, aby jeho zverom dali na kadho po dva barany a jemu aby prichystali ostr abu. Ete len svita poalo, krova dcra vysadla do koa. Ko sa pohol a za koom kral uhaj so svojimi zvermi, s ostrou abou v ruke. Ke u boli nealeko diery, kzal koiovi zasta. Krova dcra zila z koa a sadla na koa. Tak, poved, len sa mocne drte, a teraz previhnite popred dieru, aby sme draka vyklamali von; ko ostane tu. Krova dcra preletela popred dieru ako gua, drak to zauchal a vytril hlavu, ale miesto peknej paniky zablyala sa mu v oiach ostr aba. uhaj neleniv: odfrkla drakovi hlava. Drak sa na tom nahneval a vytril tri druh hlavy, z ktorch strane plame ibal. 2 Tu priskoili zvery a zaali potvoru zo vetkch strn klba; pritom mil uhaj sekal, rbal z celej sily a u tyri hlavy boli dolu. Ale oe? Drak vytril naraz zase osem hlv i ibal stranm plameom. Ukonan, ledvae u udral abu; aj vlk s medveom u nedovladovali a len tak zboku obskakovali. Tu sa mil lev rozbehne, vysko drakovi na chrbt a mocnmi pazrmi vetkch osem hlv aj s krkom od hnusnho tela odtrhol. Drak sa skydol a tie hlavy sa ete aj po zemi za hodn chvu metali. uhaj vytiahol n, povyrezval jazyky drakove, odloil do kapsy a beal k oslobodenej krovej dcre. Tto od vekej radosti nemohla sa mu dos naakova, objmala ho a lskala. Potom vzala svoj prste, na dvoje ho rozlomila a jednu polovicu jemu dala. On ukonan poloil si hlavu na jej lono a zadriemal. Aj zvery si polhali a zaspali. Ako to oplan koi videl, e tak vetci spia, uchytil abu a milmu uhajovi odal hlavu; princezku ale sedem rz zaprisahal, e ho nesmie prezradi. Hlavy z draka pobral na znak, akoby on bol potvoru zabil a potom letel s princeznou ku krovi. Ke sa zvery prebudili, tu vidia zabitho pna. Od vekho iau zrevali a zavjali strane. Na to hne lev rozke vlkovi:2Dajedn dokladaj, e idci od krnych ciest chcel zostreli dva holbky, ale tie sa prosili, aby im dal pokoj, o mu bud na dobrej pomoci. Teraz tieto holbky prileteli a odhali krdlami od jeho lc plame.

11


Be chytro touto cestou, tam stretne hada, ktor v pysku zelinu nesie, aby vzkriesil svojho brata, ktorho vozy pridlvili. Ptaj od neho poloviku z tej zeliny, a ak by ti podobrotky nechcel da, vezmi mu nasilu! Vlk sa naraz zachytil cestou, ale tam stretol furmansk vozy. Ako ho udia zazreli, pochytali drky a on v strachu zachytil sa nazad. No, ty si sprostk, povie lev, be ty, medve, a dones t zelinku! Medve sa rozbehol a trafil tie na tie vozy; ale ke furmani videli medvea, pokryli sa do vozov, ako myi do diery pred makou. Medve priiel ku hadu a prosil od neho polovicu zelinky; ale neprajnk odmhal a chcel medveovi jed do tela pusti. Tento sa namrzel, milho hada dlabou pritisol a nasilu mu polovicu zelinky odal. Ako blskavica doletel k levovi a tento hne potrel zelinkou hrdlo pnovo a hlavu priloil, ale nedobre; lebo mu tvr bola ku chrbtu obrten. Ako lev zbadal, e pn zle chod a len tak sa potkna, voky-nevoky prevalil pna na zem, hlavu pnovi odtrhol, zelinkou potrel a teraz ju u dobre postavil, ktor sa hne prirstla. uhaj priiel k sebe, skoil na nohy a vzdychol si: Chu! poved, ako sa mi dobre spalo. Akoby sa ni nebolo stalo, zachytil svoje zvery a iel, kde ho oi viedli. O mesiac sa dostal zase do toho mesta a teraz ho videl ervenm sknom obtiahnut. Obsadol na tom istom hostinci, kde predtm a sptal sa, o tam maj za novinu. Dobr novinu, povie na to hostinsk, u sa za nae dcry nemme oho b, lebo koi krov zabil draka; prve teraz mu je zdvka a zajtra pjde s krovou dcrou na sob. Ako to n uhaj poul, zamyslel sa; vemi mrzelo ho, e ho ten koi z takho astia odtisol. Ale len zrazu vysko a povie hostinskmu: Stavme sa, e ja z tej svadby budem hos! Hostinsk to nechcel veri, nu sa stavili. uhaj si vyptal jeden kok napsal lstok, do ktorho t polovicu z prstea zavinul, list poloil do koka, kok dal do pysku medveovi a poslal ho do palca. Prde medve do dvora, tu hne vetci psi a kopovy zan do neho brecha, ale on si len stpal ticho alej; len ke vmi do neho dodievali, zloil kok a rozohnal havkov, vrtil sa pre kok a voiel do tej samej izby, kde pri stole sedeli pni a hodovali. Medve kral prosto ku krovej dcre a podal jej kok z pysku. Ako koi medvea zazrel, hne tri hlavnice spopod neho vypadli. Princezka pretala lstok, vstala od stola, nakldla o najlepie kusy do koka, poloila aj pln pohr s vnom, do ktorho obe polovice z prstea pustila a to vetko medve odniesol pekne pnovi.

12



Hostinsk prehral stvku a uhajovi dobre padlo, o mu krova dcra poslala. Ke sa do chuti najedol, vzal pohr a vypil ho na jeden dok. Tu vid naspodku prste, lebo sa tie dve polovice boli pekne zrstli. To bol uhajovi znak, e mu dnes astie dobre praje. Hne sa aj so zvermi pobral do palca a rovno stpal do tej izby, kde hodovali. Ako ho krova dcra zazrela, naradovan skoila mu v strety a pred vetkmi ho objala. Kr a hostia sa dvali, e o sa to rob a oplan koi triasol sa ako osika; vetky hlavnice spopod neho vyfrkli. Tu princezka musela vyrozprva vetko a uhaj na dosvedenie toho ukzal jazyky z draka. So zlostnkom-koiom urobili krtko prvo, dali ho tm zverom na mrne kusy roztrha. Kr bol vemi vyteen a oddal dcru svoju jej opravdivmu osloboditeovi. N uhaj sa stal krovskm zaom, dostal pol krovstva a bolo mu dobre, e si ani sm lepie neiadal. * V jedno rno, ako ho mldenec obliekal, vyzrel von oblokom a tu na jednej strane videl krsne zelen hory, na druhom boku ale bola hora smutn, oltnut, ako v jese. To sa mu vemi divn videlo, lebo vtedy prve stla najkrajia jar. o je to, poved, e vetky hory naokolo s tak pekne rozvit, a len t jedna je tak oltnut? Pane, povie na to mldenec, to je zakliata hora, tam u vea ud pohynulo, lebo kto sa raz do nej dostane, ten sa stadia viacej nevrti. On len pova a ni na to nepovie, ale ho t hora mrzela. Dobre lebo nebrs, povie on raz svojej ene, e ide na poovaku, zachytil zvery a iel. Sotvae bol za zhradou, kde sa vezme, tu sa vezme, vysko proti nemu jedna lka. Pustil sa za ou aj so zvermi, ale ju niako nemohli dohoni a na strelenie sa nezblila. Tak to lo za hodn chvu: Lka hne trochu postla, hne zas vopred utekala, a to len aby ich vdy alej a alej vbila. Krovmu zaovi bolo u do nestrpenia, namrzel sa a zaklial, o predtm nikdy ete nebol urobil. A lka len to akala, lebo nad nevinnm nebola by mala moci. Tu mu zrazu skape z o a on sa videl v hustej hore. Okolo neho tma ako o polnoci. Poalo mu by zko a rd by sa bol na slobodn dosta. Ale sa on veru len vdy hlbie a hlbie zamotval, lebo ho t hora mmila. Pod jednm dubom zastal a e bol lan, nakldol si oha a zaal si slaninku piec. Tu pouje nad sebou vola. Zima mi, zima mi! On sa obzrie a vid na strome jednu skren star babu sedie. Ke ti zima, po sa zohria, ten tu dolu povie, a na to ostalo ticho. Zase sa len po chvli ohlsi:

13


Zima mi, zima mi! Povedm ti, ke ti zima, po sa zohria. Bolo zase ticho. Po tret raz sa ohlsi: Zima mi, zima mi! a tento jej namrzen zavol: Po sa zohria, alebo ml! Ve by som sa ila, ale sa tch tvojich zverov bojm, na ti tento prtik, poibaj ich, potom zdem. On poibal zvery a striga zila dolu, odbehla na stranu, a osi-kamsi doniesla na drevci zopchnut abu a poala ju obraca nad ohom. Ako tak t abu obracia, len ti ho pone prekra: Ty peie slaninu, ja peiem abu, mne bude slanina a tebe aba. A pritom hne na slaninu mas zo aby kvapkala, hne mu ju cez sta preahovala. Ke mu to tak dakoko rz opakovala, on sa nahnev a zahuck svoje zvierat do nej; ale tie sa nepohnali z miesta, lebo od toho prta skameneli; obrti sa k nim, ale vtom ho striga prtikom poibala, a on naraz tie tam skamenel. Potom ho schytila a zavliekla do jednej jamy, kde u mnoho ud bola odmrnila. V krovskom palci ak akaj, tak akaj mladho kra, ale preiel de, preiel i druh, a on sa len nevracal. Boli vetci smutn a nemysleli inak, len e musel do zakliatej hory pobldi a tam zahynul. Mlad brat sa vracal domov a priiel na krne cesty. Akoe sa, poved, mjmu bratovi vod? Vytiahne zapichnut n a tu sa ced jednm krajom krv, druhm krajom voda. No, mysl si, toto je nedobre; ten je aj iv aj mtvy; musm ho ja s vyhada. A hne sa pustil tou cestou, ktor si brat jeho bol vyvolil. Ide, ide, aj so svojimi zvermi, ide hustmi horami, krsnymi poami, a sa dostal do toho palca, kde sa jeho brat bol prienil. Krova dcra stla prve na dvore, a ke ho zazrela, naradovan beala mu v strety: Ach, poved, kdee si mi tak dlho, ako ako za tebou akm! Poznvala ho za svojho mua, lebo ako vieme, boli rovn ako jeden. 14



On sa vyhovoril, ako vedel, lebo sa hne spamtal, e je u bratovej eny. Ke u bola noc a ili si polha, mlad brat medzi seba a bratovu enu zabodol do postele me. Tto nevedela, o si m myslie, e jej mu pod tm asom od nej tak odstydol, a cez cel noc plakala. Rno pozde vstval, lebo bol vemi dokonan. Ke ho mldenec obliekal, zazrel i on t smutn oltnut horu a optal sa: o je to, e vetky hory naokolo s tak pekne rozvit a len t jedna je tak oltnut? Mldenec vyvalil oi. Ve som vm, poved, o tom u raz rozprval. i nepamtte? Nepamtm, e by si mi bol o tom rozprval, povie na to mlad brat. A mldenec mu rozpovedal, e je to tak a tak zakliata hora, a kto sa raz do nej dostane, ten stadia nevyjde viacej. Nebolo mu treba viacej pou, hne si pomyslel, e jeho brat tam dakde musel zle pochodi. Vybral sa i on na poovaku a vetkm inom sa mu s tou lkou vodilo ako jeho bratovi, lene tento mlad brat nezaklial. Priiel k tomu dubu, nakldol oha a zaal si slaninku prai. Zvierat stli na boku a lzali svojich skamenench bratov. Zima mi! ohlsi sa star striga z duba. Ke ti zima, po sa zohria, zavol ten zdola. Ve by som sa ila, ale sa tch tvojich zverov bojm; na ti tento prtik, poibaj ich, potom zdem. uhaj sa obrtil a tu pri svojich zveroch zazrie aj tie skamenen. Hne mu svitlo v hlave: Pokaj, mysl si, ve ja teba zriadim. Nepoibal zvery svoje, ale zem. Striga zila dolu, doniesla na drevci napichnut abu a zaala ju obraca. Ty peie slaninu, ja peiem abu, mne bude slanina a tebe aba! prekrala uhaja, a hne mu na slaninu mas zo aby kvapkala, hne mu ju cez sta preahovala. uhaja to namrzelo, dal jej zaucho. Tu striga do neho: len zahrdsi a zahrdsi, ale on zavolal na zvery a tie sa oddali do nej. Tu striga v strachu zaala sa prosi, aby ju nedal roztrha. Vzkries, poved, tieto zvery, potom a pustm! Ona vyzula svoje imy a dala mu ich obu; aby sa vykriabal na strom, e tam njde zlat

15


prtik, tm aby poibal zvery. On urobil vetko tak; poibal zlatm prtikom zvery a naraz oili. Ulapte ju i vy, zavol zase, a driapajte do ivho, km nepovie, kde mi brata podela. Striga nemohla vydra boles, dala mu jednu mas, aby tam a tam iel do tej jamy a tou masou bratovi hrdlo potrel; naraz oil a prili oba ku zverom. Ale len poujte, o sa vm tu teraz stalo. Zvery bez vetkho huckania sam sa oddali do strigy; epiec jej odfrkol do oha a praal strane; roztrhali ju na franforce. Ke bolo po strige, naskutku sa dookola rozvidnilo, a cel hora sa uteene vyzelenala. A teraz len ete bolo, o bolo! Tie prv zvery, ktor boli skameneli, naraz sa na ozbrojench rytierov obrtili a tie zvery, o neboli skameneli, na drobn ksky rozsekali a na jednu hbku pokldli. Sotvae ich tak pokldli, u vstvali z toho posekanho msa traja tm podobn rytieri; tu sa vetci po bratsky pobozkali a viny svoje si odpustili. Na vetko toto s divom hadeli nai bratia a temer vlastnm oiam neverili. Tu sa ohlsi jeden z tch iestich: Nedivte sa, dobrodincovia nai, ale poujte, o vm mme poveda! My sme iesti bratia z krovskho rodu, ale rodiia ns nechali nepodelench, tak sme sa vdy medzi sebou vadili, kto z ns m by krom? Za to ns jedna z rodiny naej zakliala, e bohdaj sme sa ako vlci, medvedi, a levi medzi sebou bili, dokia ns len dvaja nevinn bratia neupokoja a my si jeden druhmu dobre neurobme. A takto u viete vetko, o sa stalo, ako sa stalo a ako sa malo a muselo sta. My ale vm darujeme vetko nae bohatstvo a pod vaou opatrnosou chceme ivot n dokoni. Vrtili sa vetci do krovskho palca. Tam bol rozoznan mu od nemua, brat od brata a drali ete sto rz viu slvnos, ako bola skorej. O mal as doviedli dobr synovia aj svoju matku. Star brat ostal tu krom a mlad sa odobral s tmi iestimi do ich krajiny, kde mu z vanosti prepustili krovsk korunu a pomeren ili medzi sebou pokojne a astne.

16



LaktibradaPodali: Jonatan ipka Hradovsk z Malho Hontu; Ondrej Nvoj a Pavol Dobinsk z Gemera; vypravuje tento posledn. Jeden chudobn lovek mal od svojej prvej eny jednu dcru. Nezadlho, ako mu t prv ena umrela, vzal si druh enu, a t tie mala od svojho mua dcru, rovesnicu tamtej. To dieva, o od tej prvej eny mal, bolo vemi staton a poriadno; ale toto druh nedobre sa sprvalo a nikdy ni robi nechcelo. A predsa t macocha vdy len svoju dievku vychvaovala, e ak to robotnica, ak to staton dievka; a t svoju pastorkyu bila a nahala a ustavine ju hreila, e ak to darobnk, ak leoch. Chodievali tieto dve dievat spolu na priadky. T macochina dievka naveky na priadkach len smiech a zhon robila a nikdy vreteno nenapriadla; tto druh zase vdy ticho sedela, priadla a domov aj po dve, aj po tri pln vreten donala. Ale macocha i pri tch priadkach len svoju vychvaovala a ukazovala si muovi tie vreten, o t jeho dievka napriadla: Pozri, poved, tvoja dievka ni nevie a moja ak pekn priadzu m. A tak aj pred druhmi umi svoju chvlila a tamt ohovrala a hanobila. Raz ili tieto dve dievat veer z priadok do domu. Len tu, ako u mali pri dome cez lesu prekra, prebehne t macochina dcra tto a skoro prekro cez lesu. Ako u bola za lesou, povie ku nej: Ach, sestrika moja drah, daje, daj, zadrm ti tie tvoje vreten, km prejde cez lesu; aby si dko nespadla a na ne sa nepreklala. Tto ni zlho nemyslela a podala ich. Sotva boli vreten v ruke, hybaj t popredku k materi aj k otcovi, a zaala sa chvli, e koko ona napriadla a jej sestra e ni. Ete len teraz nastal krik a zvada pre nebork sirotu! Vid, poved macocha k muovi, t tvoja chren dcra je len tak daromnica. Dobrou sa stavia a neurob ani erta. Ja ti takho hniliaka viacej v dome trpie nebudem. Urob si s ou, o chce, zajtra rno ti ju vypravm z domu. * Rno ete za tmy naviazala macocha do starch handr a miekov miesto mky popola, miesto kae piesku, miesto slaniny kusy z dosk, miesto chleba ska a povedala si muovi: Tu som ti jej nahotovila strovy, slaniny a chleba na cestu, pakuj sa mi s ou z o a daj ju dakde do sluby, kde me, nech ju viac nevidm. Otec vzal sekeru na plece, pobral sa aj s dcrou pre a zaviedol ju do hory. Tu nazotnal stromov a vystavil jej jeden domek. A nealeko na buka pripravil jedno kladivce, aby klopalo, ke na vietor zaveje. Potom jej povedal:

17


No, ostae ty dievka moja len tu, a ja ti ete idem dreva narba, o si pri om jes uvar. Ve ma ty pouje, kde budem rba. A on ju tam nechal a sm odiiel domov. To kladivce1 na tom buku vietor neprestal pohybova, nu ono naveky klopalo: klop, klop! A mil dievka sa vdy nazdvala, e to otec to drevo rbe a akala, km s narbanm sa vrti. Len tu veru raz u veer prichod a mil otec sa ete nevracia. Vyjde von obzrie, i ho dakde nevid, tu pouje kladivce na strome: klop, klop! Vtedy sa, nebork, spamtala a poznala, e ju to otec oklamal. Bola u aj lan, nu ila dnu ten svoj battek rozviaza, e si aspo kus chleba zaje. A tu miesto chleba skaly, miesto mky popol a miesto kae piesok. Rozalostila sa, nebork, a zaala vemi plaka. Vtom, ako tak plae, prde jeden star zarasten obrk ku nej do chye. Pn Boh daj astia, dievka moja! riekne ku nej staruk obrk. Pn Boh daj i vm, star otec! odpovie dieva. Vitajtee pri ns, vitajte! akujem pekne, dievka moja; i by si ma trochu nezmyla, aj veeru i by si mi nedala? Ach, veru by som vs vane aj zmyla aj nachovala; ale vidte, ja tu ani vody nemm, ani do oho nabra, keby aj bola. A moja macocha mi miesto mky popola, miesto kae piesku do batka naviazala. No, ni to, dievka moja, len ty cho von na dvor, njde tam studniku. Ona ide na dvor; tu tam studnika, pri nej vedierce. Narela vody a niesla dnu. Prde dnu; tu tam po stench tanieriky, aj misky nakvaan a na polici hrnce. A star obrik u bol za ten as oha rozdchal. Ani dobre svojm vlastnm oiam neverila. Ale chytro len postavila tej vody, aby oletnela. Rozviazala ete ten svoj batok, i ete da v om nenjde; a tu: miesto popola mka, miesto piesku kaa, miesto dosk plty slaniny a miesto ska chlieb. Hne postavila veeru. Potom starukho pekne poumvala, obriadila, nachovala a do tej svojej komrky na tie svoje handriky uloila. Sama si ahla do izbiky na laviku a usnula. O polnoci klope voa na dvere a vol: Na pia chlap, na pia chlap, na lake brada; otvor mi, otvor mi, dievika mlad! Ona sko a otvor; tu vid jednu Laktibradu pred sebou. Laktibrada prila dnu a vea duktov a zlata jej doniesla. Toto ti, poved, za to, e si ma tak dobre vyslila. Bo ten star obrk, to som ja. A teraz cho, ahni si sama v komrke do postele.1bakinku.

18



A vtom Laktibrada zmizla. Ona la do komrky a tu miesto starch handr pekn poste odpraven a jedna truhla, pln atami! Nikdy sa jej ete tak sladko nespalo ako tej noci. Na tret de ju iel otec z domu opi. Myslel si, e alebo od hladu skapala, alebo e ju tam div zvery roztrhali, a tak e aspo kosti z nej pozbiera. Tu prde ku dievke, a t v peknej chyi sedela a priadla. No, akoe sa ty tu m, dievka moja? Dobre, otec mj; veru ste ma do lepej sluby nemohli zavies, hne sa mu pochvlila a zaala rozklada, ako sa jej vodilo. Potom mu dala za obrus duktov so sebou. Mil otec ide s duktmi domov. Ete len zaleka iiel, u ho doma suka zazrela a zaala teka: Pred nm ide cen, cen; za nm ide cen, cen! Nie tak, suka moja, ozve sa macocha, ale: Pred nm ide hrk, hrk; za nm ide hrk, hrk. Ale suka neprestala: Pred nm ide cen, cen za nm ide cen, cen!

Tu prde gazda do chye a povie: eno, daj koiar! A ona: Ete by ja na tvojej dievkine kosti dala koiar? Iba ke zane dukty z obrusa sypa, vtedy ena chytila koiar a zbierala, o sa bolo rozsypalo. * No, alee u teraz aj moju dievku odve sli, ke si tvoja tak dobre vyslila, hovorila macocha. 19


A hne zaala t svoju dievku vyprva. Dala jej pekn nov poste so sebou, aj iat od vmyslu sveta, aj strovy, aj omasty, koko len staila unies. A s tm iel i s touto mil tatko do hory, vystavil jej domek aj komrku a nechal ju tam. Sed ona, sed v tej chyi a rozma, o si bude vari. Veer prde dnu star obrk: Pn Boh daj astia, dievka moja! i by si ma nezmyla? A ona vezme metlu: Ete som len teraz prila a u a ert doniesol! A vybila ho von. No, ve je ni, dievka moja! povedal obrik a taiel. Ona si navarila, najedla sa a ahla si do postele a spala, len tak odfukovala. O polnoci prde Laktibrada a vol: Na pia chlap, na piachlap, na lake brada; otvor mi, otvor mi, dievika mlad! Ona sa zakla a skryla sa za pec do kta. Tu Laktibrada dvere vylmal a stal si naprostred chye a zase tak krial. Potom ju chytil a z koe ju vytriasol. Mso z kost poobhrzal a kou zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z st odrezal; e sa len tak zuby vykierali. Vybil jednu ibu na obloku a tam zastril t hlavu. Na tret de ide otec z domu po dcru; a ena mu nov novuik obrus dala so sebou. Prichod ku domeku, a tu vid hlavu a zuby z obloka stra. Ej, poved, mus jej dobre by; ete len zaleka idem a u sa mi usmieva. A tu prde dnu; tam iba kosti na jednej hbke a koa na dverch zavesen a hlava v obloku zastren. Nepovedal ni, len zobral, o naiel do obrusa, a po domov. Prichod ku domu, tu ho zazrie suka a zane: Pred nm ide hrk, hrk; za nm ide hrk, hrk. Nie tak, suka moja, ozve sa mater, ale: Pred nm ide cen, cen; za nm ide cen, cen.

20



Ale mil suka neprestala: Pred nm ide hrk, hrk; za nm ide hrk, hrk.

ena vzala metlu a odbila ju. Otec priiel dnu do chye a ona skoro doniesla k, e sa jej bud sypa dukty. Tu sa vysyp sam obhryzen kosti.

21



Panna z rosy poat a z dev matiek splodenPodal a vypravuje Jonatan ipka Hradovsk. Bolo to v devdesiatej krajine, pri sklenenom mori a pri drevenej skale, il tam jeden bohat pn. Mal vetkho dos, o mu len srdce zaiadalo; ale nemal iadneho potomka. Dev rokov sa modlil kad kadik rno, ke slnce vychodilo, na kolench a prosil Boha, aby mu poehnal potomka. Napokon predsa narodil sa mu syn, v tvri mal dve rue, v oiach dve hviezdy, ale na jazyku ustavin pla, ustavin nariekanie. Nebork otec akal cel dlh rok, a diea plaka neprestvalo: iadno ikanie, iaden spev, iadno kolimbanie ho neuspokojilo, iadne lieky najmdrejch bb a lekrov nespomhali. akali i druh i tret rok, ale diea neutichovalo a porady ani pomoci nebolo nikde. Raz mu predsa napadlo, aby koko mesiacov do roka, toko poslov na vetky tyri strany sveta rozposlal, dko spomoenie hada. I vybralo sa teda dvans poslov na dobrch kooch v kad stranu sveta po traja, a on im prikzal, aby sa nevrtili dovtedy, km sa len dakde nevyzvedia, o by mohlo smech vyvbi na sta jeho dieaa. Poslovia sa rozbehli na vetky tyri strany sveta a mil utrpen otec akal doma, i da dobrho nasp dones. Neakal dlho. Na deviaty de vracali sa dvansti poslovia, kad traja z druhej strany sveta. A ke prv traja predstpili pred pna, zaali takto vyprva: Beali sme, poved, v nau stranu, vypytovali sme sa od kadho, koho sme postretli, o by mohlo na sta vho dieaa smech vyvbi, ale dlho nadarmo. Raz sme prili ku jednej rieke a kone sme popchli, e ju prebrodme. Tu nm zavol z druhej strany jeden starec temeno hol a brada dlh, ediv: ,Stojte, poved, ,a neopovaujte sa cez tto rieku; viem ja dobre, za m vy idete a o hadte. ,No, ke ty to vie, take nm povedz, riekli sme mu my. A on nm: ,Hm deti moje! Neprivbi na sta vho pnovmu dieau smech ani spev ani kolimbanie, ani noc, ani de; ale keby v pn po tri razy tieto slov k nemu preriekol: ,Nepla, syn mj, dm ti enu z rosy poat a z dev matiek sploden, tak to diea prestane plaka. To, vraj, povedal starec a skapal; my sme sa vrtili a tto novinu sme vm doniesli. Prv traja odili od pna, predstpili druh, tret i tvrt traja a t sam vec, tie sam slov rozprvali pnovi. Na tyroch stranch sveta t sam rieka, ten sam starec, tie sam slov! Toto vetko nho utrpenho otca i podivenm i fnosou naplovalo. U teda len iel nad 22


kolsku synovu a hovoril tie slov: Nepla, syn mj, dm ti enu z rosy poat, z dev matiek sploden. A ha! Na prvom raze diea utichuje, na druhom u pekne u a na treom raze usmeje sa mu, akoby na striebornch strunch zahral, a ruikami tapk. Poteil sa otec, dobre od radosti dakde sa ta nepodel! * Dobre lebo nebrs. Roky sa mali i pominuli; mal plako rstol, a i zrstol na krsneho mldenca: v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy, na jazyku strieborn struny. Ale km syn rstol, otec sa ostarieval; a aj videl, e u dlho na tom svete i nebude. Nebol by u dbal aj na druh svet sa odobra, ale syn bol ete nezaopatren. Ni si teda tak neiadal, ako m skorej ho oeni. Star som, syn mj, star, prereie raz k nemu, dnes-zajtra zatla mi oi; ale nerd by som ete zomrie, km a neoenm. tyriadvadsa rz a u popreskacovali mrazy, ty si to, o m by; krsnych dievok naokolo dos, vyber si, ktor ti srdce zaiada. Tak, otec, tak, povedal syn, akal som u raz na tieto vae rei. i znte, o ste mi ete na kolske sbili? enu z rosy po at a z dev matiek sploden. T mi dajte a ja sa hne oenm; ale druh nikdy mojou enou nebude. Zarmtil sa otec nad takmito reami, lebo len to na svete neakal; ale si myslel, e jeho syn u dvno na to zabudol. Dos on jemu i t, i t nardzal, dos sa ho naprosil a nahovoril sa mu, e takej nikde nieto syn len ostal pri svojom. Napokon ete aj to povedal, e nespoinie, km si sm tak enu nevyhad; a strojil sa do sveta. Ke u ani tak, ani tak, ni nemohlo by, prepustil ho otec a poehnal na cestu. Mlad pn si vzal ete dvoch druhch kamartov so sebou, posadali na kone, a tak li vetci traja dva dni, dve noci jednostajne. Na tret de prili do jednch hr a v tch horch u sam veer zabldili do jednej hlbokej tesnej doliny. Sam zpole sa vypnali z jednej i druhej strany doliny, take ani napravo ani naavo von z nej nemohli. Poruenobohu, povedal mlad pn, u kde prdeme, tam prdeme touto dolinou, len pome, dakde si azda dky nocah vyhadme. Tak len li, a pozde na noc prili ku jednmu drevenmu domeku. V tom domeku bvala jedna star vedomkya. Vndu dnu, poklon sa jeden z nich: Boe daj astia, star matka! Ale tu ni! Len naprostriedku izby vatra, z ktorej svetl plame vyblkuje; okolo oha dev vriacich hrnkov frfoce a v nich sa var dev lovech hlv. Do hrncov had star hrbat ena: oi ako pste, zuby ako koly, ruky ako hrable a v nich ndoba so veliakymi zelinami. Boe daj astia, star matka! ozval sa druh; ale i teraz, ako prv, nik neakuje.

23



Boe daj astia, star matka! ozval sa tret sm n mldenec. Star vedomkya obrtila ukvaren tvr proti nim a chrapavm hlasom odpovedala: Boe daj i vm, boe daj! Ktoe ste vy, deti moje? Ale kto ste kovek, netreba mi vs hada, odtiato u alej nepjdete, tu vs pokrtm! Nai pocestn sa preakli, ale n mldenec len smelo odpovedal: Ej, niee tak, star matka, nie! Radej sa zmilujte a povedzte nm, kde by sme nali pannu z rosy poat a z dev matiek sploden? Nu tak, nu tak, poved striga, a komue to t panna, komu? Tu jej n uhaj porozprval vetko, ako sa mu vodilo od malika. He, he, he, syn mj, he, he, he, zachripela striga; divno to, divno, ale prve e je divno a e si sa mi zdveril, darujem ti ivot. Ja sce o tej panike ni neviem, ale na ty tento prtik, ten a zavedie na Havranov vrch, kde moja mladia sestra bva. Pekne sa jej poklon, ako si sa mne poklonil: ,Boe daj astia, star matka! Donam vm pozdravenie od vaej sestry z Tesnej doliny. Bude a potom rada ma a ni ti neurob. T ti povie, o vie. Dnes u len u ma prenocujete, rno pjdete alej. Len o sa rno dnk zabelel, u nai pocestn pustili sa na cestu. li zase dva dni, dve noci, prosto za prtikom, kade ich ten viedol. Na tret de zaleka sa im ukzal vysok skalnat vrch a okolo neho ierno koleso akoby oblaky. m bliie dochodili, tm ernejie to bolo, ako by navidomoi ierne mraky boli rstli. U sa veru aj nazdali, e s to oblaky a brky sa obva poali, len tu veerom, ako dochodia k vrchu, rozletia sa na vetky strany tie oblaky, iba ako bodky sa po nebi zaerneli a stran krkanie sa strhlo. To boli havrani, o sa cez de zhali okolo starej vedomkyne a na noc pre uleteli. Teraz u zvedeli i nai pocestn, kde s, a prosto sa ponhali na Havranov vrch. Tu stl dreven domek vedomkynin. Vnili dnu. Mlad pn sa poklonil: Boe daj astia, star matka! Priname vm pozdravy od vaej sestry z Tesnej doliny. Vitajte, deti moje, vitajte! A oe mi novho od nej poviete? i u uvarila tch dev hlv? A i pripravila z nich tej masti, o ke ou dakto sa potrie, potom ho nikto viac nevid? No ale len si posadajte! A ty, prtik, vitaj tie! Vysko hore na policu a te sa tam s tvojm bratom! A v tom okamen sa vymrtil prtik na policu, ako mu pani kzala. ierna, uaden bola strigina izba, naprostred izby frfotala smola a zo smoly dev rk a dev nh tralo. He, he, he, rky, he, he, he, nky, vartee sa, varte! rihotala sa striga a tancovala okolo kotla. Ale povedzte, deti moje, o vs ku mne prihnalo? obrtila sa zrazu k hosom. Tu jej mldenec vetko vyrozprval, kde on ide, o on had.

24


Neviem, syn mj, a o by ma priam dvans havranov po svete roznosilo, neviem o tej panike; ale sa mi vid, e ju raz spomnala moja mladia sestra. Zajtra pjdete k nej na Jastrabovu skalu, mj prtik vs povedie. Poviete jej tak, ako ste mne povedali: Boe daj astia, star matka! Doname vm pozdravenie od vaej sestry z Havranovho vrchu a bude vs rada ma, a povie vm, o mte alej poa. Nai pocestn si potom polhali, a ke si trocha pospali, ete pred svitom zobudila ich star a vypravila na cestu. li zase dva dni, dve noci za prtikom a na tret de zaleka sa im ukzala Jastrabova skala. Hne ju poznali po kdoch jastrabov, ktor ju obletovali. Veerom dotiahli a ta. Zosadli z kon a vnili do drevenho domeka. Boe daj astia, star matka! poklonil sa mldenec. Doname vm pozdravenie od vaej sestry z Havranovho vrchu. Vitajte, deti moje, vitajte, reie star vedomkya; i moja sestra u uvarila dev rk a dev nh? No, ve uvidme, i preuke z nich tej masti, o ke ou lovek sa pomast, tam bude, kde si zaiada. A ty prtik, vysko k tvojmu bratovi na policu! Nzka, obarpan jej izba, po stene a po izbe vidno pachy krve, naprostred izby dev ohov a pri nich dev krvou naplnench hrncov frfoce a v nich dev lovech sdc sa var. He, he, he, srdieka, varte sa, varte, smeje sa striga a zuby vykeruje a dlhm oechom naprva ohe, varte sa, varte! Navarm z vs masti, ktorou ke sa dakto pomae, kad, kto ho vid, doho sa zabi. Ej, ve ja preukem to, o iadna ete nepreukzala, len o sa zdeme do rkoa1 na Tokajskom vrchu.2 Nu a vs, deti moje, oe sem prihnalo? Tu dverne kroil n mldenec pred u a porozprval jej vetko. Hi, hi, hi, syn mj! usmiala sa proti nemu vedomkya a lca mu pohladkala, pekn si, pekn, aby ma jastraby po skale roznosili, kraj od toho, s ktorm sa m zosobi o dva tdne t, po ktor ide. Tvoji dvaja sluhovia zostan u ma a ty sa na rno vyberie na cestu do Ruovho zmku, tam bva panna z rosy poat a z dev matiek sploden. Na ti tto flintiku, prv vta, ktor vid, zastre, srdieko mu vymni, rozre a potri sa jeho krvou a sprav sa takm vtatkom, ako to bolo. Potom, syn mj, polet za mojm prtikom ponad hory, doly a na oblok tej paniky, ona a pust do izby, a ty sa sprav na krsneho mldenca, ako si teraz, o bude ma alej robi, porad sa s ou. * Zavas rna letel n mldenec ako vtik ponad hory-doly za prtikom a ku Ruovmu zmku. Tu ho prtik zanechal a on obletoval vetky obloky, pri ktorom by t panna sedela, a doletel k najvyiemu. Tam i s jednou starou pestnkou sedela panika v nebovch atch, vlasy mala zlat, lce ako sneh, sta ako ruov puk; ale z o jej naveky slzy ako rosa kvapkali. Ako to vta videla, hne sa jej vyjasnilo jedno oko: Ach, poved, ak krsno vta nm na oblok priletelo, veru tu ete takho nebolo vda. Pestnka, pus ho dnu!1snem, zhromadenie. 2Tokajsk vrch pri Tise, na ktorom sa rod to najlepie vno v Uhorsku, plat napospol v rozprvkach o strigch ako miesto ich rkou (snemu), kde v t noc pred Luciou schdza sa mali.

25



Pestnka otvorila oblok a krsno vta zletelo na izbu a hne sa premenilo na krsneho mldenca: v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy a na jazyku strieborn struny. Nu, kdee si sa ty tu vzal, lovee? skrkli obe odrazu, ve sem iadna iv dua nechod! U som ja tu! povie mldenec a vyrozprval im vetko, ako sa jemu od detinstva vodilo a akou cestou sa sem dostal. Ach, ja som, ja t neastn, odpovedala panika. Ale teraz neviem, ako ma dostane, neviem, i si pozde nepriiel. U ke si mne ty vetko vyrozprval, rozpoviem ti i ja, kde som sa tu vzala. Vid, mm ja jednho zakliateho otca, ktor i teraz kdesi po svete bldi a spoinku nem. Tento mj otec dakedy sa bol zaprisahal, e on iadno diea nechce ma. A predsa sa raz oenil. A preto svoju prv enu, ke mala porodi, preklal, aby to diea z nej na svet nemohlo. A tak potom urobil i s druhou i s treou svojou enou a do deviatej. Ale t deviata, ke zomierala, tak ho prekliala, aby nezomrel, pokia mu dev zabitch maneliek neporod dcru a po smrti aby nemal pokoja, pokia t jeho dcra sa nevyd. Sto rokov sa pominulo od toho asu, mj otec sa ostarel a pokoja nikde nemal a smr neprichdzala. I chodil on oplakva svoje hriechy kad od Boha de k deviatim hrobom svojich maneliek, na ktorch ustavine dev stolistovch ru kvitlo. Jeden raz, ke tak plakal, priiel naho sen a snvalo sa mu, e prila k nemu deviata manelka a hovorila: ,Muu, muu! Oplakal si svoje hriechy, ja ti odpam. Dev ru z tchto hrobov dnes veer obtrhaj, do jednho pera zvia a na prostredn hrob polo! Na tom hrobe holokolenaky ka cel noc a modli sa Bohu i spchne z neba rosa na ruov piero a miesto neho njde do rna dcru. Otec urobil, ako mu jeho manelka kzala a tak sa i stalo. Ja som t dcra z rosy poat a z dev matiek sploden. Ale tla mjho otca ete druh kliatba; on bldi po svete a nem pokoja, pokm ja sa nevydm. To nebol nikto druh, len on, ktor tvojho otcovm poslom dal radu, aby ti ma za manelku sbil. Ale teraz neviem, ako ma dostane. Lebo ja som o tom ni nevedela, komu som sben, a preto nedvno, ke priiel ku mne jeden drak s deviatimi hlavami, i tomu som sa sbila, len aby som si otca oslobodi mohla. O dva tdne si m prs pre ma. Len to ma ete te, e ako do nikoho dosia, tak ani doho som sa ete zabi nemohla. Ale mi spomnal, e v ten as musm sa u doho zabi. Iste on to vie o tej masti, o vedomkya na Jastrabovej skale hotuje, a ke ju on skr ako ty dostane a ku mne prde, tak musm by jeho. Neboj sa ni, ke je len to, povedal mldenec, ma vedomkya rada m a d mi tej masti skr ako jemu. Jaj, to by ete bolo, ako by bolo, reie panika, ale akoe ty t cestu obchod, ve odtiato len na Jastrabovu skalu treba dva tdne, nie to ete ta aj sem prs. I tomu spomeme! povedal mldenec a premenil sa na vta a letel zase nasp na Jastrabovu skalu.

26


Trins dn a trins noc sa pominulo. Panika v Ruovom zmku ete vdy na to jedno oko slzila, lebo tu bol de trnsty, v ktorom sa mala do draka zabi a s nm zosobi, a o mldencovi ete ani chru ani slychu. U dolietal drak na ohnivom voze k zmku, panika sa triasla od strachu ako osika. Tu zaklope vta na oblok, ona mu otvor a pred ou si stane pekn mldenec, v tvri dve rue, v oiach dve hviezdy a na jazyku strieborn struny. Hne sa jej i to druh oko vyjasnilo a doho sa zabila a on do nej. Vtom vplil drak do dver a ako ho zazrel, e je u tam, len od jedu zareval a hne sa rozlial na smolu. Tak sa pobrali pre z Ruovho zmku a nechali ho tam pust. Ako dolu id, tu pri deviatich hroboch stoj starec: temeno hol a brada dlh, ediv. Tajdete, hovor, a o ma sa ani neobzriete. Obzr sa a tu otvor sa hrob desiaty, starec klesne do neho a zem za nm zasype sa. Potom u li a prili domov k mldencovmu otcovi. Tento sa im nemohol dos natei, zvolal host a dral velik svadbu svojmu synovi s panikou z rosy poatou a z dev matiek splodenou.

27



Matej vek kr a Uliana vek krovnPodal a vypravuje tefan Marko Daxner Jeden sedliak mal dvoch synov a t chodili po kolch 1. Km vldal, len trovil na nich; ale o mnoho, to mnoho, napokon mu ostal meec przdny. V jedny sviatky, ako zvykli iaci, prili aj oni domov: najes sa dobrch haluiek a o treba naalej sa zaopatri. iakom cez sviatky bolo veselo, ale na neborkovi otcovi bolo pozna, e je smutn. Na druh de mali sa u zase do kl vrti. Star sedel za lipovm stolom a dral podopren hlavu. Ale otec, povie mu ten mlad syn, u som sa vs koko rz mal opta, o vm chyb, e ste cez cel sviatky jednostaj tak smutn? Syn mj drah, vzdychol si otec, akoe nemm by smutn? Vy mi povedte, e vm nechyb u len rok, aby ste tie koly vychodili; a ja vm nemem da viacej ni; do grajciara ste ma vytrovili. Myslel som si i tak i tak, e ete o-to zoeniem; ale darmo, ja nevidm spsob. Tu niet inej rady, vy muste doma osta a ulapi pluh, kosu a cepy. Nevidelo sa to milm kompanom, aby oni mali ora, kosi, mlti; popozerali jeden na druhho a vyli von na dvor. Povie tu mlad stariemu: Braek, ja pjdem na vojnu, tam je ah ivot. Dobre, povie na to star, ja pjdem s tebou. Otcovi neriekli slova, li a stali za vojakov. Pri vojsku im obom astie slilo. Sprvu ich, pravda, zamieali len medzi sprostch; ale e boli obratn a do psma sa dobre rozumeli, o krtky as dostali sa vyie, o rok o dva zase vyie, a sa stali najv pri celom vojsku, a ako tak, mohli u smelo von a dnu u kra chodi. To im ete nebolo dos. Zaali pred krom vykrca, z akej oni knieacej rodiny pochdzaj a ako ich predkovia tak a tak neastlivo preli. Kr to vetko uveril a utoval ich vemi, a od tch ias rozkzal im dva plat, ak knieatm prislcha. V takej slve zabudli oni na svoje kompanstvo, zabudli aj na chudobnho otca. Ale raz predsa prebudilo sa srdce v mladom bratovi. Hej, brat mj, povie stariemu, my sme teraz bohat pni; ale kto vie, ako je n otec, ktorho sme my nanivo priviedli. Od trinstich rokov ni nevieme o om a on nechyruje o ns; svedilo by sa ho aspo raz navtvi. Star prisvedil mladiemu, dali po tyri paripy zapriaha do hrdch koov a leteli ta, kde1Poiatok tejto povesti je patrne v novch a poda novch asov premenen. koda, e ten prav starodvny poiatok nemme. Vyd.

28


dakedy ako uhajci rstli. * Pod tm asom, km synovia k takmu vekmu panstvu prili, neborik otec trel psotu a biedu. O rok na to, ako kompani zmizli, prisporil sa jeden synek v dome a dali mu meno Matej. Ale onedlho pochovali matku a samotn otec nevldal opatri hospodu. Najskorej sa musel popreda statoek, zatm zemiky a lky a napokon domek. A o ete bolo najhorie, neborik otec na obe oi zatemnel. oe si mal biedny lovek poa? Pustil sa po dobrch uoch a mal Matej viedol si slepho otca za palikou. Bohat synovia nenali otca doma. Zaraz vypravili na vetky strany poslov za nm. Navea ho predsa nali a doviedli k jeho synom. Tto sa zhrozili nad otcovou biedou a dali ho hne statone oati. Chceli mu aj pekn dom kpi, ale on si len svoj star domek nazad iadal. To sa mu po vli stalo, a nechali mu aj hodne peaz, aby sa na svoje star dni nemusel po ptan tla. No a teraz bute zdrav, otec, a dobre sa majte, odberali sa synovia. Chote zdrav, zbohom, povie na to star, a za lsku vm akujem. Ale poujtee ete! Ke vs tak Pn Boh poehnal, e ste teraz tak vek pni, mohli by ste vho najmladieho brata vzia so sebou a da ho po kolch vyui. Dobre, povedali, dobre, aj to sa vm me kvli sta, a vzali Mateja so sebou. Leteli na hrdch paripch nazad, leteli ako jasn strely. A Matejkovi sa to pilo, viez sa tak po pansky. Ale pnom sa zaalo nepi, e si sedliackeho chlapca na hrdlo vzali. Ke u boli blzko krovskho mesta, prehovoril mlad brat k stariemu, ale v druhej rei, aby Matej nerozumel: Ej, pouj, s tmto nam novm bratom to nebude dobre, tento ns me prezradi, e sme aj my zo sedliackeho rodu, a potom kr po naej slve! Zabime ho, povie star, bohvie, o je za jeden, ja neverm, e by to bol n brat, ve je to celkom druh parsn ako n; pre s nm, zabime ho! Zabi ho len nezabijeme, prereie na to mlad, ale vie o? Vylome ho do tohto krovskho zverinca, nech sa tam rob s nm, o chce. Urobili tak a nazdali sa, e ho tam naraz div zvery roztrhaj. Ale chlpat medve priskoil hne k nemu a zamumlal nad nm; pribehli aj druh zvery a zrevali pri om, ale ani v najmenom mu neublili. * Kr, u ktorho bratia boli, mal jednu dcru, Ulianu princezku, ktor bola o mlo mladia od Mateja. Tejto sa snvalo, e priiel pred jej poste jeden star, staruik lovieik a napomenul ju: Uliana princezn, cho do zverinca, tam na teba ak vek astie.

29



Ona hne vstala, zobudila svoje komorn, aby ju odprevadili do zverinca, e sa jej tak a tak snvalo. Ej, oe by to tam, ve sen je len sen, eby si z toho ni nerobila, odhovorili komorn princezn a t sa poznovu uloila. Ale len o zdriemla, priiel k nej zas ten lovieik: Uliana princezn, cho do zverinca, tam na teba vek astie ak. Skoila z postele, zobudila komorn, aby ju odprevadili do zverinca; ale ako predtm, tak ju aj teraz prekabtili komorn, e o by to, e je to len sen. Zas si len ahla, ale zas priiel ten lovieik: Uliana princezn, nie je to sen, o teraz pouje, ale cho do zverinca, tam na teba vek astie ak. Schytila sa ona tret raz, zobudila komorn, e ak chc, aby ju odprevadili a ke nie, aby ostali doma. Nepovala ich vykrcanie, ale sama sa pobrala, a komorn voky-nevoky museli s za ou. Prdu do zverinca, tu njdu milho Mateja, ako si odpova na medveovi. Princezn ho pojala za ruku a voviedla ho do krovskho palca. Nikdy ete nebolo Matejovi tak dobre ako teraz v krovskom palci, kde sa s krsnou Uliankou zaihrval. Dos skoro dozvedel sa i kr o njdenom chlapcovi a dal ho zavola pred seba. Matej mu rozprval, o vedel, o svojom otcovi, o tch dvoch pnoch, o sa mu za bratov vydvali, a to vetko pilo sa krovi, e ho nechal pri svojej dcre, lebo Uliana princezn nechcela sa s druhm zabva, len s Matejom. Princezn pod pr rokmi hodne podrstla a Matej u miesto drevenho so eleznm meom ibrinkoval. Ale jeho bratia ete ili a striehli na prleitos, ako by ho mohli skntri; lebo odkedy Matej tam bval, ostchali sa prichdza do krovskho zmku. Raz, ako obyajne, strojila kuchrka na dvanstu obed pre princezn. Tu mlad brat prikradol sa do kuchyne a nasypal do polievky prok, od ktorho kad musel zaspa. Jedla princezn, jedol i Matej z tej polievky. Po obede hrali sa spolu v jednej svetlici a po chvli, akoby ich zarezal, usnuli obaja. Tu sa prikradne zase ten mlad brat a polo ich vyzleench do jednej postele, jednho veda druhho. A to preto, aby Mateja dko pre odohnali zo dvora. Potom be ku krovi, aby sa jeho jasnosti rilo navtvi svoju dcru. Kr iel k svojej dcre, a ako ich tak uvidel, nramne sa napajedil; skrtol sa pre a vyriekol sd, e ich d zmrni, i Mateja, i princezn, ktor sa opovila jeho krovsk rod takto zneucti. Darmo star krovn prosila za ivot nevinnch dietok, kr od svojho na iaden spsob nechcel odstpi. No, ke u len tak mus by, povie napokon krovn, aspo ich nezabi, ale ich daj v lne vysadi na re more: ak s vinn, zahyn, ak s nevinn, Pn Boh ich ochrni. Kr na to pristal a hne na jeho rozkaz vysadili sluhovia Mateja s Ulianou princeznou na jeden lnok, ako dva palce, a pustili ich rym morom. 30


* Ale ke ert nesp, aj anjel sa obzer, povedaj udia; i teraz sa obzrel a nedal zahyn dobrm deom, lebo tichuko prejala vlnka lnok z ruky sluhov a podala druhej, druh ho podala tretej, a tak si ho podvali vlnky jedna druhej tichuko, ahuko, a si ho dopodvali k jednmu alekmu, alekmu ostrovu, na ktor Matej s Uliankou vystpil. Pokaj, Ulianka, pokaj tu, povie Matej, ja sa obzriem po vidieku, azda da na preksnutie njdem. Matej iel hada, Ulianka ostala pri mori. Ide Matej, ide, a sotva bol na pdesiat krokov, njde tam kde sv, a to boli skamenet; ide alej, njde kde volov, aj to boli skamenet. Zas len stpa napred, - a tu sa mu rozprestrie pred oima jedno vek zakliato mesto, v om plno udstva, plno vojska; vetko skamenet; darmo chod, darmo had, nikde ivho ducha, nikde udskho hlasu. Naprostriedku mesta stl uteen krovsk zmok. Koko v roku dn, toko na om oblokov; koko v roku mesiacov, toko na om mocnch brn; a koko v roku tdov, toko v om vekch svetlc. Chod z jednej svetlice do druhej, chod dlho, a napokon prde k jednm dverm, nad ktormi zlatmi literami a belavm plameom napsan stlo: Matej vek kr a Uliana vek krovn. Predesil sa nad tm Matej, lebo zo vetkho, o tam videl, toto mu predsa najdivnejie bolo. Ale poruenobohu, pritisol na dverch kuku a vstpil dnu. Tu vo vekej svetlici na diamantovom trne sedela jedna star, staruik krovn. Pr edivch vlskov ahalo sa jej a dolu po zemi, ako biela, za klbkom vytiahnut nitka; nechty jej azda u aj na siahu boli vyrstli a tvr jej bola zvrskaven ako zokvaren reme. Vitaj, Matej, vitaj! vol na chrapavm hlasom, hoj, ako u dlho na teba akm. Neboj sa ni a nebo tak odo ma! Povaj, o ti budem rozprva. Aak si videl vek zakliato mesto a v om skamenetch ud? To dakedy vetko bolo moje, lebo ja som krovn tohto ostrova. Ale e som za mladi vek hriechy pchala a napokon aj vlastnho mua zabila, zaklial ma jeden vetec aj s celou mojou krajinou dovtedy, km ma ty neprde vyslobodi. Od tristo rokov, ako ma tu vid, nepohnut sedm, ani neijem, ani neumieram, len jednostajne na teba akm. A teraz len cho po tvoju Ulianu, lebo ke dvansta udrie, mus mi zoa hlavu, cho a vr sa skoro! Matej sa poponhal a po chvli priviedol Ulianu. No, ber do ruky me, povie zas krovn, a o dvanstej mi odtne hlavu, a miesto krvi vyletia z mjho hrdla dva holuby, oblietnu jednm razom ostrov a cel moja krajina bude odkliata. Vy ma ale pochovajte pod ten oblok, ktorm holuby vyletia! le Matej ostchal sa zabi krovn. Stnaj mi hlavu, u bije hodina, lebo ak nie, tak novch tristo rokov budem tu s tebou na novho Mateja aka.

31



o mal robi? Vzal do ruky me, odfrkla krovnej hlava a miesto krvi vyleteli z jej hrdla dva biele holuby. Nato hne iel pochovva star krovn, ako si iadala, pod krovskm oblokom, a ke ostatn kus zeme dohrabal, zatrepoc nad nm holbky a z celho mesta ozv sa udsk hlasy: Nech ije Matej kr a Uliana krovn! Panujte, panujte nad nami! Tak sa stal Matej krom a dos skoro na to bola vek a vesel svadba. Matej so svojou Uliankou dobre privykli v tomto cudzom kraji a boli ako doma, lebo ich poddan radi mali. Tu i tu im ale zalietala pam tam poza irok more a najm Ulianka iadala si vemi vidie svojich rodiov. * Kr Matej rozkzal vystroji bohat lode s velikm vojskom, vysadli na ne a plavili sa veselo v t stranu, skade sa dakedy samotn na malikom lnku kolimbali. Ako sa ku brehu blili, tu star kr rozkzal na nich striea; ale Uliana vyvesila biely runk a streba utchla. Na brehu privtal star kr vzcnych hosov, a ke poznal svoje deti, zaplakal horko, padol na kolen a prosil Boha za odpustenie, e sa proti nevinnm v sde svojom tak prehreil. Domov idci vyrozprvala Uliana svojmu otcovi, o a ako sa im vetko vodilo. Ke do krovskho dvora prili, rados bola neslchan; najm star krovn nemohla sa ich dos nabozkva, naobjma. Vetko sa ako povedm radovalo, len Matejovi bratia stpli a boli by sa neviem kde radej videli, ako prve tu. Za ten as, km tu Mateja nebolo, stali sa oni krovskmi radcami a vek im narstli rohy. Ale teraz vetko ich pestvo vylo na svetlo a oni v strachu nevedeli inie, ako e vinu jeden na druhho skladali. Aha, vy klamri svetsk, zvolal rozhnevan star kr, teraz sa budete jeden na druhho vyhovra? Pre s nimi, zmrnite ich! A to by sa im naskutku bolo stalo, ale Matej prosil za nich: Pokaj, poved, pokaj, najjasnej kr, a si ja mjho otca vyhadm! Slep otec preval si vo svojom starom domeku; tam ho Matej naiel a oba sa od radosti rozplakali. Potom volal syn otca so sebou. Ach, povie na to star, nevolaj ma, syn mj, ja u len tu moje kosti zlom! Navea, navea dal sa predsa upta, a tak prili spolu nazad k starmu krovi. Tento dal hne zavola tch dobrch vtkov a strmo im pozrel v oi: i poznte tu tohoto starca? Ach, to je n otec! priznali sa bratia. A kr rozhnevan na to: 32


no, to v otec, dobr a staton lovek! i vm bolo treba vho statonho otca predo mnou taji? Vy klamri svetsk! Otca neborka zbehn, vlastnho brata chcie zmrni, nevinnch do podozrenia uvies a ma, kra svojho, tok roky klama! Odvete ich ta na ibenicu! Keby nie Mateja, iste by boli odvisli. Ale tento neprestal za bratov prosi, km len neukrotil kra. Ostali na ive, ale viacej nesmeli sa ukza pred oi starmu krovi. A teraz len ete poala sa rados! Lebo Matejovi s Ulianou vystrojili druh raz svadbu. A ke sa tak star, mlad do stosti nateili, nazabvali, Matej s Ulianou, so starukm otcom a s dvoma bratmi vstpili na lode a astne sa preplavili na odkliaty ostrov.

33



Radz a udmilaPodali: Samuel Reuss a Pavol Dobinsk z Gemera, Jozef Bela z Liptova, Daniel Marthy z Novohradu. Rozprva Pavol Dobinsk. Bol jeden kr; ten mal troch synov a jednu dcru. Ej, eno! poved raz krovnej, ns je kus privea; musme da robi, takto nebude z ns ni. Pouje o, poleme jednho z naich synov do sveta, nech si had slubu a opatr sa, ako vie. No tak, povie krovn, to sa i mne pi. Azda by najlepie bolo, keby sme vypravili Radza. Pravdu m, odpovie kr, i ja som na neho myslel. Tak ho teda s Pnom Bohom len vyprav! Azda sa len dk vo svete vypletie. I vypravili ho. Radz s rodimi sa rozlil a iel horami, dolinami za vea dn; a napokon priiel do jednej hustej hory, kde bol jeden dom. Myslel si: tu sa ohlsim; azda ma do sluby vezm. V tom dome bvali traja udia: jedna jeibaba, jej mu jeibbe a jedno pekn dieva udmila. Pn Boh vm daj astia, dobr udia! poklonil sa Radz, ako do izby vkroil. Pn Boh daj i tebe, odpovie jeibaba, kdee si sa tu vzal? Priiel som si slubu hada; i by ste ma nevzali? Oj, synok, vrav jeibaba; kad by rd chlieb ma, ale si ho nevie zasli. Ake ty robotu zn? Nu, ak mi dte. U len budem tak robi, ako budem vlda. Veru sa budem usilova. Jeibaba nemala vek chu ho prija, ale jeibbe ju prehovoril, e naostatok i ona privolila. Cez noc si Radz z cesty odpoinul; rno ako sa prebudil, ku jeibabe iiel. Gazdino, ake mi nadnes dte robotu? Jeibaba ho odvrchu dospodku oima merala a zaviedla ho k jednmu oblku. Pozri, poved, tm oblkom, o tam vid? oe by som videl! Vidm jednu cdenicu v hore. No, na ti tto dreven motyku. Pjde ta na t cdenicu, skope mi ju a stromovia nasad; ale tak, aby do rna i zrstlo, i skvitlo, i obrodilo; rno mi zrel ovocinu donesie. A teraz hybaj!

34


Radz si hlavu lmal, ke na t pustatinu priiel: oe si ja tu ponem, ve toto lovek nikdy neslchal, tak robotu s drevenou motykou, a ete za tak krtky as! Zaal kopa; tu ani tri razy dobre nezakopol, u sa mu motyka zlomila. Videl, e z jeho roboty nebude ni. Hodil teda porisko, sadol si pod buka a tam utrpen upel. Pod tm asom navarila jeibaba aby a kzala, aby ich udmila sluhovi na obed zaniesla. udmila vedela, v om je vec, a tak si vypila as, ke jeibaba z izby vyla a vzala jeden prtik,1 ktor na stolku bol a dobre si zachovala, ako ten prtik leal. Ete si i to myslela: Akoe ten nebork bude aby jes? Vezmem ja so sebou mj obed a dm mu ho. Tak sa vybrala k Radzovi a nala ho utrpenho pod tm bukom. Ej, poved, vee sa len netrp! Poslala ti, pravda, gazdin varen aby na obed, ale som ich ja vykydla na zem a myslela som: i by hodno bolo, aby si ich jedol? A na to miesto doniesla som ti mj obed. O t robotu sa neboj, riekla alej. Vie tento prtik! S nm poibem tto zem a vetko do rna tak zrastie a skvitne a ovocm obrod, ako ti gazdin kzala. Tu Radz nevedel, ako sa m udmile dos naakova. udmila poibala zem prtikom, a hne sa rodzajn stromy nasadili, rstli, kvitli a ovocie rodili. Hne sa Radz rozveselil, zajedol si, o mu udmila doniesla; zhovral sa s ou a bol by pristal aj do veera sa zhovra, ale ona sa musela domov ponha Radz rno ovocie priniesol a dal jeibabe. Tto nemyslela e t robotu vykon a krtila hlavou. No a dnes ake mi robotu dte? riekne po chvli Radz. Jeibaba ho zaviedla ku druhmu oblku a optala sa ho, o tam vid. oe by som videl, iba jeden skalnat a tnm zarasten brieok.2 No teda, vezmi si za dvermi motyku a cho ta! Vykoluj mi ho a vysa vnnym kmeom a zajtra rno dones hrozna. Radz iel a brieok isti zaal. Ani raz dobre tou drevenou motykou nezaal, u sa mu aj na troje rozletela. oe si tu pone, hrieny lovek? myslel sebe. Porisko hodil a sadol si utrpen na skalu. Lebo sa to ani pomyslie nedalo, e by t robotu dakto do rna vykonil. Tak sedel zamyslen dlho a akal, o bude. Doma mu jeibaba navarila za hrniec hadov a okolo obeda riekla: udmila, zber sa a zanes toto jedlo sluhovi. udmila poslchla a hne vzala so sebou i prtik i svoj obed.1Poda druhch palku, na ktorej ke zapskala, vetko sa stalo, o a ako bolo treba. 2vok.

35



Radz u nemal strpenia, kedy prde, a len sa mu tak srdce zaradovalo, ke ju videl zaleka prichodi. Dobre, poved, e ide; vid, ja tu sedm utrpen od rna; robota mi niak nejde, aj motyka sa mi polmala; ak mi ty nespome, so mnou zle bude. No, u sa len toko netrp, hovorila udmila. Gazdin ti sce varen hady poslala, ale ja som ich na zem vykydla a doniesla som ti mj obed. Vzala som aj ten prtik; my t vinicu spravme a zajtra hrozna donesie. Obed mu podala, zem prtikom poibala. A hne zaalo sa sadi, rs, kvitn a hrozno sa rodilo. Ete sa trocha spolu poteili; potom udmilka pobrala hrnok a prtik a la domov. Rno priiel Radz s hroznom. Jeibaba svojim oiam neverila. Ptal si nov robotu. Zaviedla ho hne ku tretiemu oblku a povedala mu, aby pozrel, o tam vid. oe by som videl, iba jedny velik zpole. No, z tch mi mus do rna mky namlie a chleba napiec. Ak to neurob, zle bude s tebou!3 Radz sa trocha i preakol, e sa mu takto zahrozila, ale oe mal robi? iel teda len po svojej prci. Ale to ovocie a to hrozno vrtelo jeibabe v hlave. Star, poved k jeibbeovi, to nejde po pravde. To nae dieva je v porozumen s tm sluhom; lebo by on to sm od seba nebol vykonal. Musm ja to vypi a potom im obidvom poplatm. Pjdem ja s obedom sama. I! povie jeibbe, oe m rozprva? udmila je dobr dieva. U sme ju od dvneho asu sksili, e nm je vern. Nieto na nej pochyby. Daj ty tomu pokoj, o m za nimi aova? No, no, star, ve sa uvid. Ma to predsa len mrz. Mrz, nemrz, riekne zase jeibbe, u dos! Nebude mi tu hriech robi. Jeibaba umkla. Za ten as navarila jaterice a vypravila udmilu s obedom. Pravda, e tto u voa pila, o sa star zhovrali a e jeibbe dudral; a preto i prtik pozorne zo stolka odpakovala, pod zsteru ukryla, a ako keby o niom nebola vedela, s hrnkom odila. Radz voa len nalmal tch skl, ale kdee ete mka a chlieb. udmilu vemi iadostivo akal, a naposledy ju vyzrel, ako sa k nemu ponhala.3Poda druhch jeho tretia prca v tom zleala, e mal z jednho jazera vodu v site vynosi, potom t zem zora, penicu zasia a z nej do rna chleba napiec. udmila hodila skalku do jazera, hne sa vysuilo, pooralo, zrstlo at.

36


Mala som ti, reie zaleka, varen jaterice donies, ale ma mrzelo, e ti tak hnusn obed posielaj, nu som ti radej mj doniesla, a podala mu ho vemi ochotne. Gazdin ns u m v podozren, e ti ja pomham; ale ju predsa star na lepie mylienky priviedol. Len kus chybelo, e ti sama obed nedoniesla a Pn Boh zachovaj! to by bola hne zvedela, o robme, a to by i ma i teba o ivot bolo prinieslo. Ach, drah dua, ve ja vidm, na akej si mne ty pomoci, hovoril Radz. Len ako sa ja tebe dakedy odslim. Takto by boli ete dlho kakotali, ale ho udmila upomenula, e treba aj na robotu pomyslie. A tak len poibala tie zpole tm prtikom, hne sa vybudoval mlyn a mlynsk kame hrkotal. Mka sa na koryto zhala, chlieb kysol a v peci horelo. Potom sa udmila pozberala a ponhala domov. Narno doniesol Radz napeenho chleba a jeibabu dobre od jedu nepuklo. Ale nepovedala ni, len to mu riekla: Vidm, e si vetko dobre vykonal, o som ti kzala; teraz si po robote odpoinie. * Priiel veer. Star sa so starm voa poradila a kzala Radzovi do kotla vody nanosi. Ke tej vody nanosil, postavila starho ku kotlu, aby t vodu varil, a ke bude vrie, aby ju zobudil. Ale udmila doniesla starmu mocnho vna, take od neho zaspal. Potom prila k Radzovi a povedala mu: Vid, tak to je: Teba v tom kotle uvaria, ak a ete rno tu njdu. Ale a ja vyslobodm a pjdem s tebou, ak mi prisaha bude, e ma nikdy nezabudne. Radz jej to z radosti prisahal, lebo by ju krem toho nebol dal ani za cel svet. udmila teraz na jednu hlavienku do ohniska napula, arodejn prtik vzala so sebou, a tak sa ponhali pre.4 Nezadlho jeibabe sa prebudil. Sluha, poved, i ete sp? Nespm, odpovie slina, ale sa ete vyahujem. Po chvke zas jeibbe: Sluha, vsta, podaj mi imy! Hne, hne, odpovie slina, len kus pokajte, km sa ja skrpcujem! Vtom sa prebudila i jeibaba: udmila, vstvaj, podaj mi kinte a rub!4poda druhch pisateov: premenili sa na holbky a tak leteli pre.

37



Hne, hne, odpovie slina, len sa obriadim! I oe je to, riekne jeibaba, e sa tak dlho oblieka? Naraz, odpovie slina. Jeibabe u nebolo do strpenia, zodvihla hlavu a nevidela len przdnu poste. Do kho erta, star, ve tch na moju vieru tu niet! Vid przdne postele. T zutekali! Aby ich paromov strela! odpovie jeibbe. Vtom postvali a jeibaba len dudrala: To t tvoja vern udmilka, pekne sa ti zachovala. Len ty ver i na druh raz dievau, ty star trup! Star sa upokoril. A teraz dkom le za nimi, e mi ich razom dopli a sem dovedie. Star sa schytal a letel. * Tu povie udmila Radzovi: Ej, ie ma av lko pli, obzrie sa, mil mj, o vid za nami? Nevidno, poved, ni, iba jeden ierny oblak za nami let. No, to je star na iernom ttoi, povie udmila. Postoj teraz, musme si pomha! I udrela prtikom na zem, t sa na orcu premenila. Ona sa na penicu vysypala a jeho tam postavila, aby t penicu al, a ke star prde, aby mu mdre odpovedal. Vtom doplil star na iernom oblaku s brkou a adovcom, dobre vetku t penicu nevydrvil. Ach, star, poved mu ten nec, vee mi t penicu vetku nevydrvte, ete sa i mne voa z nej zde. Ve ti ju nechm, odpovedal star a pustil sa dolu, ale mi povedz, i si nevidel dvoch mladch ud stato uteka? Oj, odkedy ja tu nem, stato ani duch nepreiel; ale ke tto penicu siali, vtedy vraj tak dvaja tadiato preli. Jeibbe pokrtil hlavou, stratil sa v oblaku a taiel domov. Radz a udmila hne sa alej pobrali.

38


oe si vykonal, hlavn gazda, reie jeibaba starmu, e si sa tak skoro vrtil? A on: Ktovie, kde sa t; ja som iadnu duu nevidel, len jednho enca a penicu. Nu oe mysl, ve to boli oni. Ach, takto sa da oklama! i si nemohol z tej penice hoc len klsok domov donies? Stpaj zp za nimi. Star sa upokoril a odletel. Ej, poved udmila, ie ma av lko pli! Obzrie sa, Radz, obzri, o sa za nami rob? Ni, povie tento, iba jeden siv oblak za nami let. No, to je star na sivom ttoi. Ale sa neboj ni, len mu mdru odpove daj! Tu ona udrela tm prtikom svoj klobk, z toho sa urobil kostolek; seba premenila na muku a vea druhch muiek okolo seba narobila. Radza spravila do toho kostoleka za pustovnka, aby tam tm mukm kzal. Vtom doletel siv oblak so snehom a s takou zimou, e len tak dach praskal. Jeibbe zosadol z ttoa a priiel do kostoleka k pustovnkovi. i ste, poved, nevideli tun dvoch pocestnch, jedno dieva a jednho uhaja? Kdee by sa vm tu vzali, odpovedal pustovnk, ja len tmto mukm, odkedy tu bvam, kem. Iba dakedy, ke tento kostolek stavali, vtedy jedni dvaja stato preli. Ale by ste mi, poved, mohli tok zimu dnu nepa, lebo mi posluchi pomrzn. No, neboj sa, ve sa ja vrtim; jednak som sa nadarmo ustval i potia. S tm uletel pre. Star ho u na dvore akala, a ako videla, e sm ide, hne sa na neho obkrkla: Nu, ty darebk, zase len nikoho nevedie, kdee si ich nechal? Kdee by som ti ich nechal, ke som ich nikde nevidel? Krem jeden kostolek tam stl a jeden pustovnk v om mukm kzal. Aj na tch som tak zimu pustil, dobre naraz tam vetko nepomrzlo. Nu ty sprostk, ve to boli oni. i si nemohol aspo jeden inde sebou vzia? Ale pokaj, ve ich ja dostanem! S tm sa ona schytala a letela pre. Ej, povie zase udmila, ie ma av lko pli! Obzrie sa, Radz, i ns dakto nenaha!

39



A veru jeden erven oblak ns u doha. To je star jeibaba na ervenom ttoi; dosia bolo, ako bolo; ale teraz sa mus pochlapi, aby sme ju previedli. Ja sa, hae, spravm na zlat kaku a budem po tomto mori plva. Ty sa zamor pod vodu, aby a nesplila; a ke ma bude lapa, vtedy ty prisko k tomu jej koovi, chy ho za kantr a alej sa neboj! Vtom u star k nim dobehvala s takm ohom, e vetko dovkola poplila. Pri mori zosadla z ttoa a zaala kaku lapa. Ale t ju vdy alej vbila, a ju aleko od koa odvbila. Vtedy Radz vyskoil z mora a ttoa za kantr pojal. Kaka skoro k nemu priletela, na paniku sa premenila; na ttoa si vysadli a leteli pre za more. Ako to jeibaba videla, nu ich zaala vemi preklna. Radza zakliala, aby v tom okamen na udmilu zabudol, akonhle ho dakto prv raz bozk. A udmile zavolala: Ty dievka, aby si za sedem rokov s tm oplanom nebvala. Jeibaba musela cel cestu nasp pei odbavi; vetky kunty utratila a jej mu sa z nej vysmieval, e sa tak oklama dala. * Radz a udmila leteli u teraz na tom ttoovi, a doleteli k tomu mestu, kde Radzovi rodiia bvali. oe tu novho? optal sa Radz jednho meana, ktorho za mestom stretli. Nu oe by? odpovedal mean, n kr i jeho synovia i dcry vymreli, iba star krovn ostala, aj t ustavine len plae za jednm synom, ktor je voakdesi vo svete. Tak zato len sam pletky a hdky mme, kto bude krom. Vymreli? riekne Radz, no, to je veru nedobre. Vtom zanechal meana a odvolal udmilu na stranu. Vie, o urobme? Ostane ty tun pri tejto studnike, lebo tak ako si, v otrhanch atch, pred moju matku neme. Ukry sa na ten hust strom a akaj ma, km sa ja navrtim. Ja za ten as pjdem tadnu, a ke ma poznaj a za kra prijm, tak ja prdem s peknmi atami pre teba. udmila pristala. Radz dnu iel do zmku. Matka ho hnedky poznala a s rozptmi rukami v strety mu beala, radostne ho objmala a chcela ho i bozka, ale on sa jej nedal. Aj ostatn ho poznali, za kra vyhlsili, spravili vek hostinu a bavili sa veselo. Radz, ustat z cesty, ahol si prv ako ostatn na odpoinok, a ako tak spal, prila matka a v obidve lca ho vybozkvala. Od tch ias zabudol on celkom na svoju udmilu. Aj sa on potom oenil s druhou osobou. Opusten udmila dlho nariekala, o si ona u teraz pone? Nemala sa, chudinka, kde podie, nu sa postavila nealeko zmku k jednmu sedliackemu dvoru a vyrstla tam na krsny

40


topo. Ten topo cel dvor, ba cel kraj ozdoboval, len sammu krovi zavadzal. Mrzelo ho, e mu z okna aleko vidno nebolo. Naposledy nemal trpezlivosti a kzal ho vyrba. Sedliak sa vemi prosil, aby ten pekn strom zoa nedal; ale ani prosba ni neosoila, kr dal topo zrba. Nezadlho potom, pod samm zmkom, vyrstla pekn hruka, ktor zlat hruky rodila. A ke ich veer pooberali, do rna ich zase plno bolo. Kr ich dal kad de obera a ten strom mu bol vemi mil. Ale krovn sa na om ustavine horila. Keby t hruka, vravela krovn, len skorej skazu vzala; tak ma ten strom mrz. Kr ju dos prehovral a prosil, aby mu len pokoj dala, e je tak krsny. Ale krovn potia honbovala, km jej kr k vli hruku vya nedal. Tch sedem rokov sa u ku koncu chlilo. Premenila sa teda udmila na zlat kaku a pod krovm oblokom po jazere sem i tam plvala a ggala. Kr ju naposledy dopil a prilo mu na um, e on u dakde tak kaku videl. Kzal ju teda chyti. Ale nebolo loveka, ktor by t kaku bol mohol ulapi. Dal potom zvola rybrov a vtnikov z celej krajiny, ale ani tto ju dochyti nemohli. Kra t vec zo da na de horie omnala. Kee je tak, povie raz, e mi nik k vli urobi neme, pjdem sm astie probova. I vybral sa k jazeru a pustil sa za kakou. Kaka ho dlho sem a tam prevdzala; on vdy za ou; napokon ju predsa dochytil. Sotva ju v rukch mal, zlat kaka v krsnu udmilu sa premenila a riekla: Mne si sa ty za moju vernos zle odmenil! Ale ja ti to odpam, lebo to in nemohlo by. Uradovan Radz vzal svoju udmilu do zmku a prosto ju viedol ku starej krovnej. Tu je, poved, tu je t, o mne toko rz ivot ochrnila; toto bude moja ena a nie druh. Hne tamt svoju enu pustil pre, vzal si udmilu. Svadbu urobili ete raz viu a tak ili spolu astlive, ij a podnes, ak nepomreli.

41



Myacia bundikaPodali: Karol Hrenk, Adolf Reuss, August Horislav kultty z Gemera; Andrej Klimo z Liptova; vyprva August Horislav kultty. Kde bolo, tam bolo; bol jeden vysok zmok. V tom zmku bval bohat pn a bol, krem eade, samotret so enou a s dcrou. Ale na nebork enu zrazu da prilo; ochorela na smr. Ke videla, e z toho viacej nevstane, preriekla k svojmu muovi: Hae, ak sa ete eni bude, tae si len tak ber, ako som ja bola, ani krajiu ani patnejiu, a ledvae to dopovedala, bolo po nej. Dobre; ostal on vdovcom a to trvalo do roka. Po roku mu prila va poznovu sa oeni. Tu hne vypravil na vetky strany poslov, aby mu vyhadali tak osobu, ako jeho neboh ena bola. Poslovia chodili dlho, ale tak osobu nikde nemohli njs. Pn bol vemi smutn a ni ho nechcelo tei. Len ti mu raz bolo pozrie na svoju dcru a tu sa mu vetko tak zazdalo, e si neboh enu vid. Hne si vzal do hlavy, e ona mus jeho enou by. Raz popoludn priiel do jej izby, sadol si na stolec a zaal s ou artova. Videl sa by vemi vesel. Dcra sa z toho radovala, lebo ho u dvno nevidela takho. Neboiatko, nevedela, o on za fgle v hlave m. Medzi druhou reou, on vm to vedel tak pekne k tomu prs, povedal jej, e o chce. Ako to dcra poula, vemi sa zahanbila aj preakla. Ach, poved, otec mj drah, oe vy myslte, e by ja za vs mala s? Dcra za otca? Ve by to bol vek hriech! a pritom pustila sa do plau. On sa ale zo svojho vyvrti nedal, a e hoco bude robi, ona mus by jeho enou. No ke musm, tak musm, preriekla napokon dcra, ale ja za vs skorej nepjdem, iba ak mi dte spravi hviezdikov aty, o sa do vajcovej krupiny skryj. Kde ich vzal, tam ich vzal, otec vystanovil hviezdikov aty. Boli pekn, aj dievau sa pili. No, dievka moja, zajtra pjdeme na sob, povedal jej otec. Ej, ete nie, otec, iba ke mi dte spravi mesiakov aty, a s tm ho nechala osamote. Otca to mrzelo. Kdee ja zas tak aty vezmem? mysl si. Ale navea, navea aj tie mesiakov aty vystanovil a sm ich dcre svojej doniesol. No, dievka moja, u m, o si iadala, zajtra pjdeme na sob. Ej, ete nie, otec, iba ke mi dte spravi slniekov aty. Obstaral jej i tie aty. A teraz u po, poved, ideme na sob!

42


Ete nemem s, odmhalo dieva, iba ke mi dte ui myaciu bundiku, o mi len oi bud von z nej; a potom mi vykuntujete hmlu, ktorej ke zavolm: ,Pred mnou vidno, za mnou tma, aby ma nikto nevidel. Lebo nechcem, aby sa na ma udia dvali, e si s otcom na sob idem, a ja by som sa musela hanbi. Trebrs ako horko-ako, otec jej i to vystanovil. No, poved, dievka moja, u m vetko, o si len iadala, zajtra mus s na sob. Dieva ni nepovedalo, len pokvalo hlavou, akoby mu dosviedalo. Pn naradovan, e sa mu u skoro vypln va, odiiel spa; ale dieva nezadmrilo oi. Ako po polnoci koht prv raz zaspieval, vstala hore, myaciu bundiku zavrhla na seba, trojak aty vo vajcovch krupinch vzala sebou a pred mnou vidno, za mnou tma pustila sa do reho sveta. Ila ona, ila a mnoho ud stretvala, ale ju nikto nepoznal, a prila do jednej vekej hory, a to bolo u v noci. o tu robi? Bla sa od divch zverov, aby ju cez noc nezorali, vydriapala sa teda na jeden vysok strom a tam akala zorniku. Prve v tej hore bol mlad kr na poovake. Odsvorkal psov a t sa rozbehli po hore, ale zadlho ni nemohli vyucha. A raz zan z celho hrdla teka. Kr jastril bystrm okom, z ktorej strany zver vysko; ale t veru nechcela vyskoi. Ke tak za chvu darmo akal, pomyslel si: ,Tajdem ja bliie k tm psom, lebo sa mu zdalo, e vdy len na jednom mieste tekaj. Priiel k nim, a tu vid, ako okolo jednho stromu obskakuj a jednostajne dohora tekaj. Kr sa obzer, kde by o mohlo by, a tu zazrie na strome divn potvoru. Natiahol kuu, namieril a vtom pouje vola: Nestrieaj, nestrieaj, ve som ja nie zl, ale dobr. Kr sa zarazil a odpovedal: No, ke si dobr, zdi dolu! Ona zila dolu, padla pred nm na kolen a prosila ho, aby jej len ni neurobil, ale aby ju vzal do svojho dvora, e mu bude aspo drevo nosi a pece kri. Kr na to privolil a zaviedol ju so sebou. Tu kad, kto ju len videl, dval sa a smial na tej divnej stvore. * Nae dieva v myacej bundike konalo svoje povinnosti okolo kuchyne, a e sa vedelo hodne obraca, kuchrovi sa pilo. To tak trvalo za daktor as. Raz sa strojili by v tom istom meste za jedno druhm tri tance. Aj mlad kr sa chystal na tanec a zavolal, aby mu doniesli vyisten imy. Myacia bundika mu ich doniesla. Ale ako ju kr zazrel, namrzel sa vemi: i mi u, poved, nem kto in posli? a zahodil tie imy za ou. Museli mu druh pr donies, a tak sa vybral na tanec.

43



Nae dieva sa ptalo od kuchra, e by sa rada o len kovou dierkou podvala, ako tam bud tancova. Ej, ty krata, o by si ty tam ete zavadzala, zahriakol ju kuchr, se tu v tvojom kte! Navea ju ale predsa len pustil. Ona chytr, zhodila bundiku, obliekla hviezdikov aty a pred mnou vidno, za mnou tma nezbadal ju iaden duch, len ke sa ukzala tam, kde tanec stl. Sotvae dnu vkroila, tu hne vetci na u obrtili oi a mlad kr neobzrel sa na ostatn paniky, len sa okolo nej mal, s ou sa zhovral a tanco

Documents

Dobsinsky Pavol Prostonarodne Slovenske Povesti Zvazok 1 Txt