1. Pojem a základná charakteristika práva EÚ, rozdelenie právomocí medzi členskými štátmi a   EÚ

Pre účely kurzu „Európske právo“ znamená samostatný právny poriadok, ktorý sa postupne vyvinul v prostredí Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Tento právny poriadok platí na území členských štátov EÚ súbežne s ich právnymi poriadkami.Ide o samostatný právny poriadok (podobne ako vnútroštátne právo SR alebo medzinárodné právo verejné), z ktorého vyplývajú práva a povinnosti nielen SR ako členskému štátu a inštitúciám, orgánom a agentúram EÚ, ale aj jednotlivcom (fyzickým osobám a právnickým osobám).

Na území SR vyplýva záväznosť práva EÚ z:- čl.7 ods. 2 Ústavy: „... Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“- Akt o pristúpení, presnejšie Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 93, 30. 3. 2004)- zákonom č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku EÚ, ktorý v §2 formuluje aj nevyvrátiteľnú domnienku znalosti právnych predpisov publikovaných v Ú. v. EÚ.

Pre istotu: Je potrebné odlišovať Radu Európy (RE), ktorá je samostatnou medzinárodnou organizáciou združujúcou európske štáty, medzi ktoré patria aj, ale nie výlučne, členské štáty EÚ. Jej hlavným cieľom je podporovať ochranu základných ľudských práv a slobôd a demokraciu v Európe. Najdôležitejším dokumentom RE je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rámci RE pôsobí Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) o sídlom v Štrasburgu, spolu vytvárajú Dohovor a judikatúra ESĽP „právny poriadok“, ak tento vymedzujeme v zmysle právnej teórie. Organizačne je RE úplne nezávislá od ES/EÚ, avšak v právnej rovine existuje aj prepojenie medzi ich právnymi poriadkami (čl. 6 ZEÚ), bližšie k tejto veci v súvislosti s ochranou základných ľudských práv a slobôd.

Vzťah medzi právom EÚ a právom členského štátu:

Tento vzťah vyplýva zo skutočnosti, že ide o dva právne poriadky, ktoré sú navzájom relatívne nezávislé, ale platia súčasne na tom istom území, teda existuje možnosť ich kolízie.

- princíp nadradenosti práva EÚ. Základným princípom je nadradenosť práva ES/EÚ nad národným právom, ak by boli v rozpore (6/64 Costa v. ENEL), a to dokonca aj nad ústavnými predpismi členských štátov (napr. 11/70 Internationale Handelsgesellschaft, C-285/03 Tanja Kreil).Podľa formulácie použitej Súdnym dvorom v prelomovom rozsudku 6/64 Costa v. ENEL sa za dôvod označuje skutočnosť, že členské štáty zmluvami vytvorili Spoločenstvá, na ktoré preniesli časť svojich suverénnych práv. Aby sa tento prenos stal skutočne účinným a nielen formálnym, nemožno právo Spoločenstiev chápať inak ako nadradené národným právnym poriadkom.

Znamená to, že v prípade akéhokoľvek rozporu medzi ustanovením právneho aktu členského štátu a ustanovením právneho aktu práva EÚ sa prednostne uplatní právny akt EÚ. Bez

ohľadu na to, či ho má uplatniť orgán verejnej moci (napr. súd) alebo ho má uplatniť súkromná osoba vo svojom právnom konaní.

Rozdelenie právomocí medzi EÚ a členským štátom:

Toto označenie je trochu nešťastné, pretože ide o rozdelenie, ktoré pojmovo kombinuje prvky rozdelenia právomoci a kompetencie (príslušnosti), ak vychádzame z definície právomoci a kompetencie (príslušnosti) podľa právnej teórie.

- princíp prenosu právomocí. Podľa čl. 5 ZEÚ má Únia iba tie právomoci, ktoré na ňu boli členskými štátmi prenesené, teda nedisponuje originálnymi právomocami. Právomoci, ktoré na Úniu neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov. Na viacerých miestach sa Zmluvy podrobne zaoberajú otázkou, v akých prípadoch a akými spôsobmi možno rozšíriť okruh právomocí zverených Únii.

- princípy výkonu právomocí. Výkon týchto právomocí sa spravuje:

a) zásadou proporcionality. Podľa zásady proporcionality neprekračuje obsah a forma činnosti Únie rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv.

b) zásadou subsidiarity. Podľa zásady subsidiarity koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.

Lisabonskou zmluvou bol zavedený mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa podieľajú národné parlamenty na kontrole dodržiavania zásady subsidiarity. Ak dôjdu k záveru, že návrh nie je v súlade, majú právo poslať stanovisko pôvodcovi legislatívneho aktu. Podľa počtu negatívnych stanovísk sa ustanovujú dva mechanizmy, a to tzv. žltú kartu a oranžovú kartu. Pokiaľ počet negatívnych stanovísk národných parlamentov predstavuje aspoň tretinu všetkých pridelených hlasov (alebo štvrtinu v prípade návrhov v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach a policajnej spolupráce), uplatní sa mechanizmus žltej karty. V prípade riadneho legislatívneho postupu ak počet negatívnych stanovísk predstavuje jednoduchú väčšinu, uplatní sa mechanizmus oranžovej karty. Oba mechanizmy predpokladajú revíziu legislatívneho návrhu a môžu viesť k jeho zmene a doplneniu alebo stiahnutiu. Oranžová karta okrem toho ponúka možnosť, aby Európsky parlament alebo Rada zastavili legislatívny postup.Návrhy niektorých členských štátov, napr. CZ, na zavedenie mechanizmu tzv. červenej karty neboli akceptované.

- rozdelenie právomocí na kategórie.

Tie právomoci, ktoré boli prenesené na EÚ, teda nezostávajú vo výlučnej pôsobnosti členského štátu, sa podľa čl. 2 až 6 ZFEÚ delia na:

Výlučná právomoc Zdieľaná právomoc Podporná právomocIba Únia má právomoc prijímať právnu reguláciu v týchto oblastiach

Členské štáty nesmú vykonávať právomoc tam, kde tak už urobila Únia.

Únia môže podporovať, koordinovať a dopĺňať činnosť členských štátov

colná únia hospodárska súťaž na vnútornom trhu menová politika štátov, ktorých menou je Euro ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybolovuspoločná obchodná politika (voči tretím štátom)

- hospodárska, sociálna a regionálna súdržnosť- poľnohospodárstvo a rybolov- vnútorný trh sociálna politika- životné prostredie- ochrana spotrebiteľa- doprava- transeurópske siete- energetika- priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti

zdravotníctvo priemysel kultúra turizmus mládež a vzdelávanie civilná ochrana administratívna

spolupráca

Vzťah práva EÚ a medzinárodných zmlúv:

Ide o veľmi zložitú problematiku, pretože okrem členských štátov aj EÚ samotná môže uzatvárať medzinárodné zmluvy, navyše častou praxou je uzatváranie zmlúv, kde ako zmluvná strana figuruje nielen EÚ, ale aj jej členské štáty a na druhej strane iný štát alebo medzinárodná organizácia. Pred právom EÚ majú prednosť medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi členským štátom a tretím štátom pred momentom vstupu do EÚ, teda napr. aj Charta OSN.

Formálne pramene práva Európskej únie sa delia na:

a) Zakladajúce zmluvy (nadradené)b) Všeobecné zásady práva EÚ, ak nie sú zahrnuté v zakladajúcich zmluváchc) Zmluvy uzatvárané medzi EÚ a ostatnými subjektmi (EÚ predtým nemala právnu

subjektivitu, išlo o zmluvy medzi ES a inými subjektmi)d) Sekundárne právoe) Pomocné pramene práva

2. Primárne právo EÚ a   ostatné zmluvné pramene práva (EHP, EÚ-CH, Schengen)

A. Zmluvy, tiež primárne právo, tvoria základnú konfiguráciu právomocí orgánov EÚ, predstavuje „ústavnú chartu EÚ“ (podľa odôvodnenia Súdneho dvora v rozsudku vo veci 294/98 Les Verts). Pozostávajú zo:

a) zakladajúce zmluvy zmenené a čiastočne aj premenované nasledujúcimi dodatkami a zmenami, naposledy aj tzv. Lisabonskou zmluvou.

b) Charta práv EÚ, ktorá netvorí priamu súčasť zakladajúcich Zmlúv, ale Zmluvy na ňu odkazujú ako na prameň práva s rovnocennou právnou silou ako samotné Zmluvy (čl. 6 ods.1 ZEÚ).

c) prístupové zmluvy štátov, ktoré neskôr vstúpili do EÚ. V ostatnej dobe sa objavujú predstavy o využívaní tohto prameňa práva aj na iné účely ako je úzko poňatá zmena Zmlúv súvisiaca s pristúpením nového členského štátu (formálna zmena zoznamu štátov uzatvárajúcich medzi sebou Zmluvy a súvisiace prístupové podmienky). Pred IE ratifikačným referendom týkajúcim sa tzv. Lisabonskej zmluvy boli „írskym voličom“ prisľúbené výnimky, ktoré sa majú do primárneho práva dostať prostredníctvom najbližšej prístupovej zmluvy s Chorvátskom, resp. Islandom.

d) Rozhodnutia podľa čl. 48 Zmluvy o EÚ, ktorými sa zavádzajú revízne mechanizmy, teda mechanizmy zmeny Zmlúv, ktoré nevyžadujú národné ratifikačné procedúry. Podľa stavu k februáru sa v rokovaní nachádza jeden návrh tohto rozhodnutia (právny akt suigeneris, nestotožňovať s rozhodnutím podľa čl. 288 ZFEÚ ani podľa čl. 25 ZEÚ)

Stručná chronológia:

1951 – tzv. Parížska zmluva, založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), zakladajúca zmluva medzi DE, FR, IT, BE, NL a LU

1957 – tzv. Rímske zmluvy, založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) medzi tými istými štátmi

1967 – tzv. Bruselská zmluva alebo zlučovacia zmluva. Zlúčenie orgánov existujúcich Spoločenstiev

1973 – rozšírenie o UK, IE a DK1981 – rozšírenie o EL1986 – rozšírenie o ES a PT1987 – Jednotný európsky akt. Prvá významná zmena Rímskych zmlúv.1992 – tzv. Maastrichtská zmluva, Zmluva o Európskej únii. ESUO a EHS premenované na

ES (Európske spoločenstvo, Prvý pilier, komunitárny pilier), zakladajúce zmluvy zlúčené a premenované na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva. Vytvorený Druhý pilier EÚ (Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, medzivládny) a Tretí pilier (Spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí, medzivládny)

1995 – rozšírenie o SE, FI a AT1998 – tzv. Amsterdamská zmluva, presunutie časti Tretieho piliera do Prvého piliera (víza,

azyl, prisťahovalectvo) premenovanie Tretieho piliera na Policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach.

2001 – tzv. zmluva z Nice. Úprava rozhodovacích procesov vzhľadom na blížiace sa rozšírenie na východ

2004 – rozšírenie o SK, SI, CZ, PL, HU, LV, LT, EE, MT a CY2004 – podpis tzv. Ústavnej zmluvy. Nahradenie doterajších zmlúv jedinou „ústavou“,

zrušenie pilierov, všestranné prehĺbenie integrácie, rozšírenie právomocí Únie,

zavedenie právnej subjektivity EÚ atď. Po neúspešných referendách vo FR a NL nebola dokončená ratifikácia

2007 – rozšírenie o BG a RO2007 – podpis tzv. Lisabonskej zmluvy, ktorá je prakticky identická s tzv. Ústavnou zmluvou.

Zmluvy sa nanahrádzajú ako bola pôvodná koncepcia Ústavnej zmluvy, ale dôkladne menia. Primárne právo pozostáva zo Zmluvy o Európskej únii (po výrazných zmenách) a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne Zmluva o založení Európskeho spoločenstva). Euratom pokračuje v samostatnej existencii. Účinnosť nadobúda 1.12.2009.

B. Medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi EÚ a tretími štátmi

Medzinárodné zmluvy, v ktorých ako zmluvná strana vystupuje EÚ sú záväzné nielen pre EÚ, ale aj pre členské štáty (čo je v rozpore s všeobecnou zásadou pactatertiinecnocentnecprosunt). Predstavujú integrálnu súčasť práva EÚ. Podobne je to aj so závermi a uzneseniami orgánov zriadených týmito zmluvami, vrátane medzinárodných organizácií nimi založených.

V hierarchii prameňov práva EÚ sa nachádzajú na treťom mieste, hneď za zakladajúcimi Zmluvami a základnými zásadami práva EÚ, ale vyššie ako sekundárne právo EÚ (40/72 Schroder KG v. Nemecko). Všetky pravidlá práva EÚ musia byť interpretované spôsobom konzistentným s medzinárodnými záväzkami EÚ a v prípade nemožnosti takej interpretácie sa prednostne uplatní medzinárodná zmluva EÚ, až po nej unilaterálny akt EÚ.

C. Schengenská spolupráca

Schengenská spolupráca je odlišný formát od práva na voľný pohyb v rámci EÚ, pretože toto právo patrí zo Zmlúv Spočíva v dvoch súvisiacich veciach:

a) odstránenie systematických kontrol na hraniciach medzi členskými štátmib) posilnenie a zjednotenie štandardov ochrany vonkajšej hranice a spolupráca medzi

policajnými zložkami (tzv. kompenzačné opatrenia).

Začala mimo rámca EHS podpisom zmluvy medzi FR, DE, BE, NL a LU v mestečku Schengen (LU) v r. 1985. Ďalšia dohoda je z roku 1990 (Schengenský vykonávací dohovor). V roku 1998 začlenená do inštitucionálneho rámca ES/EÚ (Amsterdamská zmluva).

Zúčastňujú sa všetky členské štáty EÚ okrem RO a BG (chcú vstúpiť) plus Island, Nórsko, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko. EI a UK sa zúčastňujú len na policajnej spolupráci, DK má isté výnimky týkajúce sa práve policajnej spolupráce.

Na základe Schengenského dohovoru vznikli ako medzinárodné orgány formáty spolupráce medzi členskými štátmi (napr. Schengenský výkonný výbor), ktoré boli tzv. Amsterdamskou zmluvou zaradené do štruktúry orgánov EÚ (napr. Schengenský výkonný výbor -.SchExCom bol zaradený ako pracovná skupina Rady). Súčasne aj celý korpus právnych aktov, ktoré vznikli na základe Schengenského dohovoru (po obsahovej stránke zväčša technické a procedurálne kritériá, ktoré upravujú konkrétne otázky kompenzačných opatrení) boli zaradené en bloc do práva EÚ ako tzv. schengenskéacquis.

C. Európsky hospodársky priestor (EHP)

Nórsko, Island a Lichtenštajnsko sa zúčastňujú na tzv. štyroch základných slobodách v EÚ (voľný pohyb služieb, tovaru, osôb a kapitálu), hoci nie sú členskými štátmi. Musia preto prijímať viaceré pravidlá vznikajúce v prostredí ES/EÚ akoby boli členskými štátmi, hoci sa nezúčastňujú na ich prijímaní (podľa ex-NO ministra ZV JensaStoltenberga tzv. faxová demokracia).

Základom je Zmluva o EHP z roku 1992 (účinnosť od 1.1.1994), medzi týmito tromi štátmi a ES a jeho členskými štátmi. Pôvodne boli zmluvnými stranami Zmluvy o EHP aj Fínsko, Švédsko a Rakúsko, ale tieto štáty sa medzičasom stali členmi EÚ. Do prílohy k zmluve sa dvakrát ročne rozhodnutím osobitného výboru dopĺňa zoznam právnych aktov ES/EÚ, ktorými sú zúčastnené štáty viazané. Existuje aj osobitný súdny orgán, ktorý sa zaoberá rozhodovaním sporov vznikajúcich z tohto usporiadania (sídli v Luxemburgu).Dvakrát ročne zasadá výbor zložený z týchto štátov, ČŠ EÚ a Komisie, ktorý rozhoduje o rozšírení zoznamu sekundárnych právnych aktov EÚ, ktoré sa nachádzajú v prílohách k Zmluve o EHP. Zaradením do príloh sa tieto právne akty stávajú záväznými pre uvedené štáty. Pri publikácii v Úradnom vestníku EÚ sú právne akty, kde sa predpokladá takéto zaradenie označené s dodatkom k názvu v tvare „Text s významom pre EHP“.

Švajčiarsko má osobitný, ale identický zmluvný vzťah. Zmluva totiž neprešla referendom v CH, teda bolo potrebné uzatvoriť osobitnú zmluvu.

Namiesto členských príspevkov (keďže tieto štáty nie sú členskými štátmi EÚ a neplatia členské príspevky) sú ustanovené tzv. finančné mechanizmy, ktorými prispievajú tieto štyri štáty na vybrané projekty v členských štátoch EÚ podobne ako pri tzv. eurofondoch. Ide o Švajčiarsky finančný mechanizmus a Fondy EHP (EEA/NorwayFunds), známe tiež ako Nórsky finančný mechanizmus.

3. Sekundárne právo EÚ a   vykonávacie predpisy (terciárne právo)

Sekundárne právo pred Lisabonskou zmluvou:

1. pilier (ES) – nariadenia, rozhodnutia, smernice plus názory a odporúčania2. pilier (SZBP) – spoločné akcie, spoločné pozície, rozhodnutia3. pilier (SVV) – rámcové rozhodnutia, rozhodnutia, (plus dohovory, spoločné stanoviská)

kontinuita 2. piliera pod Lisabonskou zmluvou – vylučuje sa prijatie legislatívneho aktu (2. pilier zanikol, ale SZBP zostala osobitnou formou spolupráce EÚ a jej členských štátov, nie jednou z politík Únie), ale zostáva možnosť tzv. rozhodnutí podľa kapitoly 2 ZEÚ. Tieto rozhodnutia nahrádzajú predchádzajúce spoločné akcie, spoločné stanoviská aj rozhodnutia 2. piliera. Sú záväzné pre členské štáty, ale ich porušenie nepodlieha jurisdikcii SDEÚ, teda porušenie nemá právne následky.

kontinuita 3. piliera pod Lisabonskou zmluvou – úplne zaniká, ale právne akty bývalého tretieho piliera zostávajú zachované aj s ich právnymi účinkami. Existuje prechodné obdobie 5 rokov, po ktorej sa na ne začne vzťahovať kompetencia Súdneho dvora (protokol 36, vyhlásenie 50 pripojené k Lisabonskej zmluve)

Zaniká tým aj špecifické „medzipilierové trenie“, ktoré však zostáva prítomné medzi SZBP a politikami EÚ (napr. reštriktívne opatrenia). Je pritom treba mať na pamäti, že rovnako ako bývalé 2. a 3. piliere, aj súčasná SZBP má subsidiárne postavenie vzhľadom na EÚ (prípady C-91/05 ECOWAS, C-176/03 ochrana životného prostredia trestnými sankciami), v prípade kompetenčného sporu má preto Súdny dvor tendenciu rozhodovať v prospech politík EÚ.

Sekundárne právo po Lisabonskej zmluve (čl. 288 – 292 ZFEÚ):

Legislatívne akty Únie – nariadenia, smernice, rozhodnutia (plus názory a odporúčania), ktoré sú prijímané legislatívnymi procedúrami podľa Zmlúv – zachovaná terminológia, na rozdiel od navrhovaných úprav v Ústavnej zmluve. Tradičné pomenovania založené na EN/FR zhodnom písaní zostali zachované, hoci Ústavná zmluva predpokladala ich zmenu (európsky zákon, európsky rámcový zákon).

1. nariadenie – všeobecne a priamo záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch

2. smernica – záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená vzhľadom na výsledok, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom (v istej lehote, zvanej transpozičná lehota). Smernica je veľmi špecifickým prípadom právneho aktu, typickým pre právo EÚ. Z judikatúry SDEÚ vyplýva niekoľko dôležitých právnych následkov smernice:

- Priamy účinok – po márnom uplynutí transpozičnej lehoty a možno domáhať vertikálneho priameho účinku (voči štátu), ak je splnené, že: zo smernice vyplývajú práva jednotlivcovi, tieto sú dostatočne jasné a nepodmienené (26/62 VanGend en Loos). Horizontálny priamy účinok je spravidla vylúčený.

- Nepriamy účinok – povinnosť tzv. eurokonformnej interpretácie. Národný orgán je povinný interpretovať právo tak, aby do najväčšej možnej miery tento výklad bol v súlade s cieľmi smernice

3. rozhodnutie – záväzné v celom rozsahu. Ak označuje adresátov, tak len pre nich. Veľmi nešťastné terminologické riešenie, kedy sa jedným a tým istým slovom

označuje viacero kategórií právnych aktov, takisto bývalé 2. a 3. pilier poznali svoje rozhodnutia (napr. v nemčine sa rozlišoval Beschluss a Entscheidung). Nikdy nestotožňovať s rozhodnutiami suigeneris podľa Zmlúv ani s rozhodnutiami SZBP.

Rozhodnutia suigeneris podľa Zmlúv predstavujú osobitný prameň práva, kde sa predpokladá ich zaradenie skôr k primárnemu právu, spravidla je pre ne ustanovená osobitná procedúra prijímania. Ide napr. o rozhodnutie o pristúpení EÚ k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ZEÚ), rozhodnutia o zmene Zmlúv prijaté riadnym alebo zjednodušeným revíznym postupom (čl.46 ZEÚ) a pod.

Terciárne právo po Lisabonskej zmluve

Ide o právne akty prijímané nie na základe Zmlúv, ale na základe sekundárnych aktov analogicky ako napr. zákony splnomocňujú vládu alebo ministerstvá vydať nariadenia, resp. vyhlášky alebo iné podzákonné akty pre ich vykonanie.

Nelegislatívne akty Únie – vykonávacie a delegované akty (takto označené v názve, teda publikujú sa ako delegované nariadenie, vykonávacia smernica a pod.) vydávané Komisiou na základe poverenia v legislatívnom akte:

a) Delegované akty – dopĺňajú sa alebo menia nepodstatné prvky legislatívneho aktu. Ciele, obsah, rozsah a trvanie delegácie pre Komisiu sú výslovne vymedzené v legislatívnom akte.

b) Vykonávacie akty – ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie – prax je trochu iná, ide zväčša o technické zmeny netýkajúce sa podstaty aktu (predĺženie platnosti a pod.)

Na vykonanie sekundárnych právnych aktov však môže byť Komisia splnomocnená aj bez toho, aby sa predvídal delegovaný alebo vykonávací akt, ale iba rozhodnutie Komisie. Tieto prijíma Komisia buď autonómne, alebo v súlade s komitologickými postupmi.

Komitológia – na základe nariadenia 182/2011 (predtým rozhodnutia 1999/468/ES, tzv. komitologické rozhodnutie) sa vytvára značný počet výborov, kde zástupcovia ČŠ spolupracujú s Komisiou na vykonávaní jej právomocí týkajúcich sa implementácie sekundárnych aktov. V podstate ide o dozor zástupcov ČŠ a Parlamentu nad spôsobom, ktorým Komisia vykonáva svoje právomoci. Tieto výbory majú niekoľko štandardných modelov: poradný, riadiaci, regulačný a regulačný s dozorom EP.

Legislatívno-technické otázky:

- interná úprava legislatívnej techniky je zachytená v Joint Practical Guide a Manual of Precedents

- oportunistická metóda výberu druhu právneho aktu (čo sa práve hodí a zodpovedá sledovanému cieľu), ak Zmluvy priamo neurčujú, že má ísť o nariadenie, príp. smernicu. V podporných právomociach je vylúčená harmonizácia práva ČŠ, preto sa vylučuje smernica.

- publikačný nástroj je Úradný vestník EÚ: eur-lex.europa.eu. Úradný vestník je publikovaný v radách L (legislatívne akty) a C (communications, oznámenia). Niektoré rozhodnutia Komisie nie sú publikované v Ú. v. EÚ, ale doručujú sa priamo dotknutému

subjektu, nadobúdajú účinnosť doručením. Označenie právnych aktov sa odvíja aj od ich dátumu publikácie, teda napr. Ú.v. EÚ L 223 z 12.9.2010, str. 45

- na portáli Eur-lex možno vyhľadávať, aj podľa CELEXového čísla (napr. 32006L0123):3 – sektorové číslo (1- zmluvy, 2 – zmluvy s tretími subjektmi, 6- judikatúra atď.)2006 – štvormiestna identifikácia roku vydaniaL – smernica (druh aktu: D- rozhodnutie, R – nariadenie, J - judikát)0123 – 123. smernica publikovaná v danom roku

- niekedy sa publikujú korigendá (opravy publikovaných aktov), - právo EÚ na rozdiel od práva SR nerozlišuje platnosť a účinnosť právneho aktu, namiesto

toho sa niekedy rozlišuje dátum účinnosti a vykonávania. Mali by nasledovať logicky za sebou, ale nie vždy je to tak (publikácia – účinnosť - vykonávanie)

Formálne náležitosti sekundárneho aktu

1. Názov obsahuje - označenie druhu právneho aktu („smernica“, „vykonávacie rozhodnutie“ a pod.), - označenie orgánu (-ov), ktoré ho vydali („Komisie“, „Európskeho parlamentu

a Rady“),- číselné označenie spočívajúce v roku vydania a poradového čísla, vrátane označenia

zmluvy, podľa ktorej je prijatý – EÚ, EURATOM, ES, EHS atď. (napr. „1999/468/ES“, „86/12/EHS, Euratom“

- deň dokonania legislatívneho procesu, - stručné označenie predmetu úpravyTeda napr. : „smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu“ alebo „nariadenie Rady (EHS, Euratom) 1553/89“. V prípade aktu, kde sa predpokladá jeho zahrnutie do príloh zmluvy o EHP a analogickej zmluvy EÚ-CH sa pridáva dodatok „Text s významom pre EHP“, angl. „Text of EEA relevance“.

2. Jazykový režim – autentické jazyky sú spravidla všetky úradné jazyky EÚ, ak nejde o právny akt určený špecificky niektorému štátu alebo štátom, vtedy možno za autentický jazyk označiť iba jeden alebo viacero dotknutých. Úroveň SK prekladov bola spočiatku dosť zlá. Podľa Súdneho dvora neopodstatňuje rozdiel medzi jazykovými verziami rozdielne uplatňovanie právneho aktu, tento musí byť v celej EÚ uplatňovaný uniformne, preto sa v prípade rozdielov treba snažiť dopátrať skutočného úmyslu „zákonodarcu Únie“.

3. Právny základ: nesmierne dôležité, pretože určuje nielen legitimitu aktu ako takého (či má dostatočný základ v Zmluvách), ale aj legislatívnu procedúru a teda relatívnu úlohu orgánov Únie, najmä mieru účasti Parlamentu. Nesprávny právny základ dáva možnosť zrušenia celého právneho aktu Súdnym dvorom.

4. Odôvodnenia: úloha približne ako preambula v iných právnych predpisoch, ale obsahuje aj stručný prehľad úpravy, detailné interpretačné pravidlá, objasňuje vzťahy právneho aktu voči EHP a Švajčiarsku atď.

5. Operatívna časť: delí sa na bežné rubriky (hlavy, články, písmená...)6. Záverečné ustanovenia: podľa prípadu zrušenie doterajších predpisov, ustanovenie

o nadobúdaní účinnosti a uplatňovaní, ktorým subjektom je adresovaný právny akt. V prípade nariadení je zvykom opakovať ustanovenie ZFEÚ o priamej záväznosti v celom rozsahu. Podpisy zástupcov orgánov podieľajúcich sa na prijatí aktu

7. prípadné prílohy, tabuľky zhody s predchádzajúcimi predpismi, ak sa tieto rušia (ktoré ustanovenie nového právneho aktu zodpovedá ustanoveniam predchádzajúcich právnych aktov)

4. Aproximačný proces v   podmienkach SR

Aproximačný proces je jednostranný proces prípravy a prijímania právnych predpisov na strane členského štátu (v našom prípade SR) tak, aby sa dosiahla úplná zhoda medzi právom SR a právom EÚ. Potreba vyplýva z dvoch základných skutočností:

- nadradenosť práva EÚ nad právom SR- existencia právnych aktov EÚ, ktoré je potrebné prebrať do práva SR (smernice)

Aproximačný proces má rôzne podoby, môže ísť o transpozíciu smernice („premietnutie“ smernice do práva SR), alebo tzv. adaptáciu nariadenia alebo rozhodnutia, rozsudku Súdneho dvora EÚ atď. (podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR). Vždy ide o úpravu práva SR, ktorej potreba je vyvolaná objavením sa prameňa práva EÚ.

Najzložitejší prípad predstavuje transpozícia smernice. Premietnutie smernice do práva SR sa deje výlučne všeobecne záväzným predpisom, ktorým môže byť:

- zákon- tzv. aproximačné nariadenie vlády (čl. 120 ods. 2 Ústavy, zák. č. 19/2002 Z.z.). Podľa

zákona č. 19/2002 Z.z. je aproximačné nariadenie možné vydať vo veciach colných, bankových, finančných, dopravných, jadrovej energie, ochrany spotrebiteľa a ochrany pracovníkov na pracovisku. Vláda podáva NR SR dvakrát ročne správu o aproximačných nariadeniach vydaných v danom polroku.

Za prípravu transpozície zodpovedá tzv. gestor. Gestorom je minister alebo vedúci iného ústredného orgánu štátnej správy určený v uznesení vlády. Tento musí pripraviť a predložiť v danom termíne všetky potrebné návrhy predpisov. V prípade medzirezortných presahov je určený jeden gestor a viacerí spolugestori.

Na to, aby transpozícia bola považovaná za úspešnú, musí byť: - včasná, teda musí sa stihnúť do konca transpozičnej lehoty určenej v samotnej

smernici. Podľa tzv. Montiho správy je priemerná doba omeškania medzi členskými štátmi asi 3 mesiace, čiže až tak doslova sa to neberie,

- úplná, - obsahovo správna, teda treba dbať napr. aj na súvisiace rozsudky Súdneho dvora, iné

pramene práva, nielen na samotný text smernice, ktorá sa preberá, - vo vhodnej forme, - vynútiteľná, teda sprevádzaná dostatočnými sankciami za porušovanie

transponovaného práva a - sprevádzaná potrebnými praktickými opatreniami (napr. vytvorenie infraštruktúry na

praktickú aplikáciu, vytvorenie administratívnych kapacít).

Do legislatívneho procesu sa predkladá návrh zákona spolu so sprievodnými dokumentmi, ktorými sú v súvislosti s preberaním aktu právneho EÚ:

- transpozičnou prílohou (Zoznam preberaných právnych aktov EÚ v prílohe k návrhu zákona)

- tabuľkou zhody- doložkou zlučiteľnosti

Tzv. odpísanie textu smernice je možné iba, ak text smernice predstavuje ucelenú a právne funkčnú úpravu, existujúce predpisy SR danú problematiku neupravujú a nenaruší sa tým právny systém SR

5. Všeobecné zásady práva EÚ

Všeobecné zásady právneho poriadku (akéhokoľvek) sú všeobecné právne myšlienky charakterizujúce tento právny poriadok ako celok, spravidla nie sú nikde explicitne ustanovené, súdy ich vyvodzujú z prameňov práva. Hoci súdy by sa pritom mali opierať o formálne premene práva (najmä v tom zmysle, že sú princípy dedukované zo zákonodarstva), existuje tu úzky súvis s právno-filozofickými, politicko-ideologickými a inými kategóriami (napr. istá verzia liberálnej filozofie spätá s víziou Spoločného trhu, filozofický humanizmus ako základ koncepcie ľudských práv atď.). Zmienky o všeobecných právnych zásadách bývajú spravidla v textoch najvyššej právnej sily (ústavy), prípadne v úvodných ustanoveniach významných predpisov (zmluvy, zákonné kódexy ako napr. Zákonník práce). Pre účely tejto state sú výrazy „princíp“ a „zásada“ používané zameniteľne.

Zohrávajú trojakú úlohu:a) zabrániť zjavnej nespravodlivostib) zaplniť „medzery“ v pozitívnom práve (oblasti neregulované zákonodarstvom)c) posilniť logickú súdržnosť práva

Rozhodujúca úloha pri formulovaní všeobecných zásad patrí najvyšším súdnym orgánom (v prípade práva ES/EÚ je to Súdny dvor) ktoré pri svojej rozhodovacej činnosti nachádzajú všeobecné právne zásady v textoch právnych predpisov a oných prameňoch práva tak, že tieto predpisy interpretujú a aplikujú ich na konkrétne prípady. Vo všeobecnosti tak vzniká konzistentná judikatúra, ale Súdny dvor výnimočne aj výslovne zvrátil vlastné rozsudky, resp. princípy v nich obsiahnuté preformuloval do úplne novej podoby.

Podľa doktríny formulovanej Súdnym dvorom EÚ možno konštatovať, že čo do právnej sily, všeobecné zásady práva EÚ sa nachádzajú v hierarchii na druhom mieste, hneď za zakladajúcimi zmluvami. Všeobecné zásady práva ES/EÚ, ktoré Súdny dvor vo svojej judikatúre sformuloval, možno deliť podľa viacerých kritérií. Pre účely ilustrácie povahy ES/EÚ ako politického spoločenstva regulovaného osobitným právnym poriadkom sa ako najvhodnejšie javí rozdelenie založené na pôvode právnej zásady, ktorú Súdny dvor označil za základnú zásadu práva ES/EÚ:

1.) Medzinárodné právo (verejné) a právne zásady vlastné všetkým právnym systémom

Súdny dvor prehlásil viaceré právne zásady za súčasť práva ES už pretože sa jedná o právny systém a tieto zásady vyplývajú zo samotnej povahy práva ako mechanizmu spoločenskej regulácie ľudského správania.

Ide najmä o nasledovné:

a) Zásada právnej istoty, ktorá sa prejavuje viacerými spôsobmi. Právo musí byť jasné, zreteľné a nesmie si protirečiť, predpisy musia byť bezpodmienečne prijímané príslušnými orgánmi prostredníctvom korektných postupov, v prípade EÚ predovšetkým sa musia opierať o správny právny základ v Zmluvách, a riadne zverejňované. Dôsledky tvorby práva, teda najmä vznik povinností, musia byť pre adresátov práva predvídateľné. Súdny dvor osobitne formuloval nasledujúce zložky:- princíp zákazu retroaktivity (spätnej účinnosti predpisu)- princíp ochrany legitímnych očakávaní („tí, ktorí konajú v dobrej viere na základe

zákona ... nemajú byť sklamaní vo svojich očakávaniach“)- princíp ochrany dobrej viery (bonafides zhruba v zmysle rímskoprávnej tradície)- princíp paterelegemquamipsefecisti (inštitúcia, ktorá vydala všeobecne záväzný predpis, ho sama musí dodržiavať pri vydávaní individuálnych aktov)

b) Procesné práva. Nie je dôležité len upraviť riadne a korektne hmotné právo, ale aj právne prostredie pre jeho aplikáciu. Pre riadne a prakticky možné užívanie práv je potrebné zabezpečiť aj niektoré procesné štandardy, ako napr.:- právo na právne zastúpenie v konaní pred orgánmi EÚ- právo byť vypočutý orgánom, ktorý rozhoduje (napr. Komisia vo veciach

hospodárskej súťaže)- značné množstvo princípov, ktorými sa podrobne riadi činnosť orgánov ES/EÚ, ktoré

rozhodujú o právach a povinnostiach súkromných osôb (Súdny dvor, Komisia)

2.) Zásady spoločné právnym poriadkom členských štátov

Vzhľadom na to, že EÚ nedisponuje celým radom predpisov, ktoré sa bežne vyskytujú v právnych poriadkoch členských štátov (napr. občianske a obchodné kódexy), nie je v práve EÚ explicitná úprava mnohých situácií a postupov, ktorých úpravy sú v práve členských štátov úplne bežné.Skutočnosť, že Súdny dvor sa inšpiroval a inšpiruje zásadami obsiahnutými v právnych poriadkoch členských štátov neznamená, že postupuje metódou spoločného minima alebo spočítava množstvo štátov uznávajúcich určitú zásadu. Stalo sa už aj to, že Súdny dvor odmietol uplatniť zásadu patriacu do právnych poriadkov všetkých členských štátov (26/67 Danvin) a naopak uplatnil zásadu, ktorú poznalo právo iba jediného členského štátu (9/69 Sayag).Inšpirovanie sa Súdnym dvorom znamená, že určité právne zásady sú uplatnené na konkrétnu situáciu a v ďalšej judikatúre už Súdny dvor pracuje s touto zásadou nezávisle od vnútroštátneho práva, ktorým je inšpirované. Ako príklady možno uviesť:- zásadu ochrany obchodného tajomstva- zásadu uplatnenia neskoršej miernejšej sankcie pred prísnejšou sankciou uplatniteľnou

podľa predpisu účinného v dobe spáchania deliktu - zásada postihu bezdôvodného obohatenia- zásada dôvernosti komunikácie medzi právnym zástupcom a klientom

3.) Zásady vyplývajúce z povahy ES

Veľmi dôležitý zdroj judikatúry. Súdny dvor sa tu opiera o samotnú povahu Únie ako stáleho spoločenstva vytvoreného z vôle členských štátov. Podobne sa Súdny dvor niekedy opiera aj o špecifické ciele Únie, ktoré sú kodifikované v Zmluvách a interpretuje prípady predložené na jeho rozhodovanie spôsobom, ktorý najlepšie zodpovedá dosahovanie týchto cieľov. Jedná sa najmä o nasledujúce zásady:

a) priamy účinok (napr. 26/62 vanGend en Loos) a nadradenosť práva ES (napr. 6/64 Costa v. ENEL, C-285/03 TanjaKreil)

b) zodpovednosť členského štátu za porušenie práva ES (napr. C-6/90 a C-9/90 Francovichet al.)

c) princíp solidarity a zvýšenej úrovne dôvery medzi členskými štátmid) zásada lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a orgánmi ES/EÚ

4.) Základné ľudské práva a slobody

Za značný deficit práva ES/EÚ bolo dlhodobo považované slabé a nejednoznačné zakotvenie ochrany základných ľudských práv a slobôd. V najstarších rozsudkoch sa dokonca prejavovala tendencia interpretovať povahu európskej integrácie čisto vo svetle hospodárskej integrácie bez významnejšieho ohľadu na tieto práva a slobody (napr. 1/58 FriedrichStorck, odmietol možnosť preskúmavania práva EÚ z hľadiska zlučiteľnosti so základnými právami a slobodami). Táto tendencia bola však pomerne skoro opustená. Súdny dvor zatiaľ suploval nedostatok vlastného katalógu ľudských práv a základných slobôd častými odvolávkami na judikatúru ESĽP, na druhej strane ESĽP v niektorých prípadoch zohľadnil judikatúru Súdneho dvora. Dokonca v prípade Bosphorus c. Írsko (2006) ESĽP sa odmietol zaoberať prípadom, ktorý už riešil Súdny dvor ES (prekážka rozsúdenej veci, resiudicata).

Charta základných práv EÚ je dokument, ktorého záväznosť je založená na spoločnej deklarácii Parlamentu, Komisie a Rady, že ho budú rešpektovať. Mnohé smernice a iné akty sekundárneho práva vo svojich preambulách ustanovujú, že Chartu rešpektujú. To však neznamená, že sa jedná o právne záväzný text, ktorý zakladá práva občanom EÚ. V praxi tie isté práva s istými odchýlkami garantujú iné dokumenty. Pretože po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy sa stala Charta záväznou, niektoré štáty kvôli zachovaniu týchto odchýlok vyrokovali ich vylúčenie zo záväznosti (Poľsko, Veľká Británia). Zatiaľ však neexistuje konzistentná judikatúra, čiže ťažko odhadnúť perspektívy Charty.

Podľa zakladajúcich zmlúv patrí medzi všeobecné zásady práva EÚ aj základné ľudské práva a slobody, ktoré garantuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predpokladá sa pristúpenie Únie samotnej k Dohovoru, čo však otvára naplno otázku konkurencie medzi judikatúrou SDEÚ a ESĽP, pretože interpretátorom Dohovoru je ESĽP a môže sa stať, že tieto súdne orgány zaujmú k určitej otázke rozdielne stanovisko. Súčasne existuje veľmi reálne riziko pre členský štát viazaný súčasne právom EÚ aj Dohovorom, že sa dostane do neriešiteľnej situácie, kedy bude súčasne povinný niečo robiť aj nerobiť, ako ilustruje napr. rozsudok vo veci M.S.S. c. Belgicko a Grécko (2011), ktorá sa týka azylových procedúr.

Osobitné princípy uznané Súdnym dvorom:- právo na rovné zaobchádzanie (zákaz diskriminácie)- právo na ľudskú dôstojnosť- sloboda povolania- náboženská sloboda- právo na vlastníctvo (chápané ako spoločenský vzťah, resp. právo, ktorého výkon je

podmienený jeho spoločenskou funkciou)

Podľa čl.7 Zmluvy o EÚ (zmena zavedená Zmluvou z Nice) je možné suspendovať výkon členských práv členského štátu za „jasnú hrozbu vážneho porušenia“ ZĽPaS (tí, ktorí chcú, v tom vidia ustanovenie namierené na Turecko).

6. Občianstvo EÚ a   antidiskriminačná legislatíva EÚ

Občianstvo EÚ zaviedla Zmluva o EÚ (Maastricht 1992). Ide o súbor konkrétnych oprávnení patriacich občanovi členského štátu EÚ, nie o občianstvo v tradičnom zmysle slova, ktoré zahŕňa aj rozmer väzby medzi občanom a štátom.

Toto občianstvo nenahrádza, ale dopĺňa občianstvo členského štátu. Nedá sa získať ani stratiť inak ako spolu s občianstvom niektorého členského štátu. Je to súbor čiastkových práv:

a) zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnostib) právo na voľný pohyb na území členských štátov a právo uchádzať sa v nich o zamestnaniec) právo voliť a byť volený vo voľbách do EP a orgánov miestnej samosprávy v inom členskom štáte (viazané a pobyt v tomto štáte)d) právo na diplomatickú a konzulárnu pomoc od orgánov iného členského štátu v treťom štáte, kde jeho vlastný členský štát nemá zastúpeniee) právo obracať sa na orgány EÚ vo vlastnom jazyku (jeden z úradných jazykov EU) a dostávať odpovede v tomto jazykuf) právo na petíciu k EPg) právo obracať sa na európskeho ombudsmana so sťažnosťami na fungovanie inštitúcií EÚh) právo na prístup k dokumentom orgánov EÚ (detaily sú v nariadení 1049/2001)i) právo na účasť v občianskej iniciatíve: 1 milión občanov pochádzajúcich z „významného počtu štátov“ môže vyzvať Komisiu, aby predložila návrh na právny akt

Zákaz diskriminácie

V práve SR je zákaz diskriminácie upravený najmä v čl. 12 Ústavy a pod vplyvom práva EÚ zák. č. 365/2005 Z.z. antidiskriminačný zákon.

Z práva EÚ vyplývajú nasledovné:- zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti vyplýva priamo zo Zmluvy- zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia, rasového alebo národnostného pôvodu, vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii (čl. 13) vyplýva zo Zmluvy nepriamo, pretože ide iba o splnomocnenie, aby Rada konala. Lisabonská zmluva už začlenila do sústavy Zmlúv už aj Chartu práv, z ktorej tento zákaz vyplýva priamo.

Sekundárnymi prameňmi antidiskriminačnej legislatívy obsahujú smernica o rasovej rovnosti 2000/43/ES, smernica o rovnosti v zamestnaní 2000/78/ES, smernica o 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu (týkajúca sa napr. poisťovacích služieb) a smernica 2010/41/EÚ o uplatňovaní zásady rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi vykonávajúcimi činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby a o zrušení smernice Rady 86/613/EHS. Úprava rovnakého zaobchádzania je obsiahnutá aj v ďalších prameňoch sekundárneho práva, najmä týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia (napr. rodičovská dovolenka), pracovnoprávnych vzťahov alebo trestných sankcií (napr. za prejavy rasizmu a xenofóbie).

Tieto pramene práva obsahujú úpravu založenú na nasledujúcich zásadách:

Poskytujú ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní a školení, vzdelávaní, sociálnej ochrane (vrátane sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti), sociálne výhody,

členstvo a účasť v organizáciách pracovníkov a zamestnancov a prístup k tovarom a službám, vrátane ubytovania. Obsahujú definície priamej a nepriamej diskriminácie a obťažovania a zakazuje pokyny na diskriminovanie a prenasledovanie. Priamou diskrimináciou je nezakryté znevýhodnenie istých osôb na základe určujúcej vlastnosti (napr. štipendium iba pre príslušníkov istek rasy). Nepriamou diskrimináciou je naoko neutrálne opatrenie, ktorého konečné dôsledky však dopadajú nerovnako na príslušníkov rôznych skupín (napr. dovolenka poskytovaná manželským párom predstavuje diskrimináciu homosexuálnych osôb, ktoré nemajú právo uzatvoriť manželstvo so svojimi partnermi) Umožňujú podniknutie opatrení pozitívnej akcie za účelom zaistenia úplnej rovnosti v praxi (rozpor s Ústavou, nález Ústavného súdu č. 530/2005 Z.z.). Umožňuje obmedzené výnimky z princípu rovnakého zaobchádzania, napr. v prípadoch, kedy rozdiel v zaobchádzaní na základe rasového alebo etnického pôvodu zakladá jedinečné požiadavky povolania. Rozdeľuje dôkazné bremeno medzi sťažovateľa a zodpovednú osobu v občianskych a administratívnych prípadoch tak, že keď tvrdená obeť uvedie skutočnosti, z ktorých možno predpokladať, že došlo k diskriminácii, je na zodpovednej osobe, aby preukázala, že nedošlo k žiadnemu porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania – v SK dôkazné bremeno nesie „označený diskriminátor“ Vyžaduje od zamestnávateľov, aby vykonali primerané prispôsobenie, čím by umožnili osobe s postihnutím, ktorá je kvalifikovaná na danú prácu, aby sa zúčastnila školenia alebo platenej práce. Umožňuje pre obmedzený počet výnimiek z rovnakého zaobchádzania, napríklad keď je potrebné zachovať mravy náboženskej organizácie alebo keď zamestnávateľ legitímne požaduje, aby bol pribraný zamestnanec z určitej vekovej skupiny.

7. Voľný pohyb osôb, tovaru a   služieb

1.) Voľný pohyb osôb

Je potrebné rozlišovať medzi voľným pohybom osôb, ktoré sú občanmi EHP a pohybom príslušníkov tretích štátov po území EÚ.

Pokiaľ ide o príslušníkov tretích štátov, títo buď majú alebo nemajú vízovú povinnosť (prílohy k nariadeniu 539/2001). Ak majú vydané schengenské vízum, môžu sa pohybovať po schengenskom priestore, čo niekedy vedie k praxi žiadať o vízum na zastupiteľstve iného členského štátu, ak bola prvá žiadosť zmietnutá (visashopping). Jednotný vízový systém sa nevzťahuje na UK a IE, vzťahuje sa na CH, IS a NO. Politiky víz, azylu, prisťahovalectva, ako aj ochrany hraníc

Pokiaľ ide o občanov EHP, ide o inštitút pôvodne viazaný na ekonomickú činnosť (voľný pohyb pracovníkov), teda týkal sa iba ekonomicky aktívneho občana členského štátu, ktorý sa sťahoval do iného členského štátu za účelom samostatnej alebo závislej práce (či na plný alebo čiastočný úväzok). Toto právo je regulované predpismi sekundárneho práva, predovšetkým smernicou 2004/38/ES.

Tendencia judikatúry bola a je interpretovať slobodu pohybu široko ako priamo uplatniteľné právo vyplývajúce bezprostredne zo zmluvy, pričom sekundárne právo je oprávnené túto slobodu obmedzovať iba do tej miery, kým je to v súlade s princípom proporcionality. Výnimky umožňujúce obmedziť právo občana EHP pohybovať sa po území Únie bolo a je potrebné interpretovať úzko. Naopak, akékoľvek opatrenia alebo kritériá verejnoprávnych alebo súkromných osôb, ktoré by akokoľvek, formálne alebo svojimi účinkami, obmedzovali toto právo, sú v rozpore s právom EÚ. Teda nielen priama, resp. nepriama diskriminácia (C-415/93 Bosman). Diskriminácia je možná jedine, ak je uvedená v zmluvách (napr. prechodné obdobie pre zamestnávanie občanov tzv. nových členských štátov).

a) právo na pobyt na území iného členského štátu po dobu 3 mesiacov

Toto právo patrí každému občanovi EHP a ak ho sprevádza blízka osoba, ktorá nie je občanom EÚ, tak aj jej (môžu sa na túto osobu vzťahovať dodatočne niektoré predpisy, napr. vízové). Môže sa vyžadovať administratívne ohlásenie prítomnosti (registrácia pobytu cudzinca), ale inak je povinný mať iba doklad totožnosti.

b) právo na pobyt dlhší ako 3 mesiace

Pôvodné právo na pobyt má občan EHP, ktorý je pracovníkom a preto nie je „neprimeranou záťažou pre hostiteľský štát“, pretože vie preukázať, že je:- zamestnaný (pracovní k závislej činnosti) - samostatne zárobkovo činný- študent- poberateľom dôchodku alebo inak finančne zabezpečený

Okrem neho má odvodené právo pobytu aj „rodinný príslušník“, za ktorého sa považuje:- manžel/ka- registrovaný partner (tam, kde sa také zväzky uznávajú)- dieťa do 21 rokov veku

- závislý (nesebestačný) rodič alebo dieťa

Právo na pobyt trvá, kým existujú okolnosti, na ktorých je založené. V prípade rodinného príslušníka právo zaniká, ak zaniknú dôvody pobytu na strane osoby, od ktorej je odvodené alebo v prípade zániku väzby s touto osobou (rozvod a podobne). Pri zániku väzby s takouto osobou s pôvodným právom na pobyt však existuje celý rad výnimiek, kedy sa odvodené právo na pobyt nestráca.

c) právo na dlhodobý pobyt (long-termresidence)

Po piatich rokov nepretržitého legálneho pobytu (nerátajú sa krátkodobé obdobia opustenia územia do 6 mesiacov, v odôvodnených prípadoch dlhšie, napr. vojenská služba) nadobúda osoba automaticky právo na dlhodobý pobyt.

Pri určení osoby, ktorá má sama právo na pobyt a od ktorej práva možno odvodiť takéto právo aj pre iné osoby je predovšetkým potrebné určiť, kto všetko sa považuje za „pracovníka“. Pôvodne sa tento termín vzťahoval na pracovníkov v úzkom zmysle slova (fyzické osoby, ktoré skutočne vykonávajú aktivitu hospodárskej povahy, pritom sa však rátala skutočne akákoľvek pracovná aktivita sprevádzaná odmenou v akejkoľvek forme, C-456/02 Trojani). Judikatúrou bol rozšírený pojem pracovníka aj na osoby dočasne nezamestnané, osoby vo výkone trestu odňatia slobody (C-493/01 Orfanopoulos v. LandBaden-Wuerttemberg) a ďalšie kategórie osôb, ktoré bez vlastnej viny nemôžu sa zapojiť do hospodárskej činnosti.

Odoby s odvodeným právom na pobyt Títo nesmú nielen mať upreté právo na voľný pohyb, ale nesmú sa stretnúť ani s akýmkoľvek odlišným zaobchádzaním, ktoré by svojimi dôsledkami mohlo demotivovať ich rodinných príslušníkov od výkonu práva na voľný pohyb (42/87 Komisia v. Belgicko, C-431/99 Baumbast – aj deti pracovníka, aj rodič, ktorý sa o tieto deti primárne stará).

V dôsledku toho majú všetci právo na (za nediskriminačných podmienok) prístup ku zamestnaniu, sociálne a daňové postavenie, právo na odborovú organizáciu a vlastníctvo domov (305/87 Komisia v. Grécko), prístup ku vzdelaniu a kvalifikácii.

Výnimky z práva na voľný pohyb možno uplatňovať v nasledovných prípadoch: a) obmedzenie prístupu ku zamestnaniu na vlastných štátnych príslušníkov je prípustné, ak

sa toto zamestnanie týka výkonu úradnej právomoci, teda nestačí, že ide o zamestnanie vo verejnom sektore

b) verejná politika, verejná bezpečnosť. Obmedzenia musia byť proporcionálne, musia sa týkať konkrétnej osoby a jej aktuálneho správania (nie napr. minulé odsúdenie, C-348/96 DonatellaCalfa, alebo minulú príslušnosť k organizáciám), nevyhovenie úradným formalitám nemá priamo za účinok zánik práva na pobyt. Jedinec, ktorý je vyhostený musí predstavovať „prítomné, skutočné a dostatočne vážne ohrozenie“. Okrem toho musí vyhosťujúci štát uplatňovať voči nemu procesné garancie:- povinnosť písomného oznámenia s odôvodnením- prístup k administratívnym a súdnym prostriedkom prekúmania- po najviac troch rokoch právo na preskúmanie oprávnenosti trvania takého obmedzenia

c) verejné zdravie (infekčné choroby)

2.) Voľný pohyb tovaru

Tovar sa chápe ako akákoľvek majetková hodnota, ktorá je vo voľnom ekonomickom obehu a má peniazmi vyjadrenú hodnotu, táto môže byť dokonca aj negatívna (odpad, C-2/90 Komisia v. Belgicko). Ak ide o hmotnú vec špecificky pokrytú inou slobodou, vzťahujú sa na túto vec ustanovenia o iných slobodách (napr. obeživo je vec, na ktorú sa vzťahuje voľný pohyb platieb a kapitálu, ďalej veci využívané pre poskytovanie služieb).

Prvým štádiom bolo vytvorenie colnej únie medzi členskými štátmi, ktorá sa ndes vzťahuje aj na Andorru, San Marino, Monako a Turecko.

Základné princípy:a) princíp vzájomného uznávania (120/78 CassisdeDijon – ReWe-Zentral AG v.

BundesmonopolverwaltungfuerBranntwein). Znamená v skratke, že tovar legále pripustený do distribúcie v jednom členskom štáte nesmie byť vylúčený z distribúcie v inom členskom štáte (vzájomne sa uznávajú rozhodnutia o pripustení tovaru). Výnimka je prípustná iba z dôvodu životných záujmov členského štátu, pritom však bremeno dôkazu leží na členskom štáte, ktorý teda musí preukázať, že takáto výnimka je skutočne nevyhnutná. Výslovne uznané dôvody sú najmä verejné zdravie, férovosť obchodných vzťahov, efektivita fiškálneho dohľadu a ochrana spotrebiteľa. Dlvody pre obmedzenie však treba vždy interpretovať veľmi reštriktívne, aby sa uplatňovali iba v situáciách, kedy sú tieto obmedzenia skutočne nevyhnutné. Princíp vzájomného uznávania sa stal inšpiráciou aj pre iné politiky, napr. pri službách alebo uznávaní kvalifikácií.

b) zákaz importných ciel alebo poplatkov na tovary pochádzajúce z iného členského štátu alebo tovary pochádzajúce z tretieho štátu prepustené do vnútorného obehu. Podstat colnej únie

c) Zákaz poplatkov, ktoré by mali rovnocenný účinok ako importné clá. Tieto zakázané poplatky sú peňažné, v akejkoľvek výške a účtované kýmkoľvek (16/94 Duboisetfils), bez ohľadu na prijímateľa alebo spôsob vyrubenia (ani sociálne alebo environmentálne dôvody nie sú oprávneným dôvodom). Výnimky sú poplatky za služby poskytnuté importérovi a poskytujúce mu skutočný prospech, do výšky nepresahujúcej skutočné náklady, alebo poplatky za služby vyžadované právom (napr. veterinárne kontroly a poplatky za ne)

d) Zákaz znevýhodňujúceho zdaňovania výrobkov z iného členského štátu, teda odlišného zdaňovania ako podobných výrobkov z vlastného členského štátu. Táto diskriminácia môže byť priama, nepriama, alebo dokonca obrátená (C-234/99 NielsNygard).

e) Zákaz kvantitatívnych obmedzení (kvóty, limity a pod.) a opatrení s rovnocenným účinkom kvantitatívnych obmedzení (ORÚKO). „Opatrenie“ znamená akýkoľvek zásah štátu alebo subjektu pod vplyvom štátu, ale napr. aj nezasahovanie štátu voči osobám, ktorá konajú v rozpore (C-265/95 Komisia v Francúzsko), ale aj na konanie komunitárnych inštitúcií (princíp paterelegem). ORÚKO znamená „akékoľvek obchodné pravidlá, ktoré zavádza členský štát a sú spôsobilé priamo alebo nepriamo, aktuálne alebo potenciálne, prekážať vnútrokomunitárnemu obchodu“ (8/74 ProcureurduRoi v Dassonville).

Výnimky (odôvodnené prípady obmedzenia voľného pohybu tovarov, musia byť primerané, nepredstavovať zakrytú podobu zakázanej formy rušenia voľného pohybu):

verejná morálka, verejná politika (veľmi všeobecné, málokedy úspešne uplatnené), verejná bezpečnosť (málokedy uplatňované), ochrana zdravia a života ľudí, zvierat

a rastlín (musí byť objektívne a jasne preukázané), ochrana národných pokladov historickej, archeologickej alebo umeleckej hodnoty, ochrana práv duševného vlastníctva

Súčasťou voľného pohybu tovaru po území EÚ sú aj osobitné druhy označení tovaru, ktoré rozlišujú jednotlivé druhy tovaru s pôvodom v EÚ.

Chránené označenie pôvodu – z vymedzeného regiónu musia pochádzať suroviny, musia tam byť spracované a výrobok musí vykazovať typické vlastnostiChránené zemepisné označenie - vo vymedzenom regióne sa musí konať aspoň jedna fáza výroby, výrobok musí mať charakteristické vlastnosti

3.) Sloboda usadiť sa a voľný pohyb služieb

V prostredí práva EÚ je voľný pohyb služieb chápaný najmä v súvislosti so slobodou usadiť sa. Sloboda usadiť sa (ang. freedom of establishment) umožňuje fyzickej osobe alebo právnickej osobe usadiť sa na území iného členského štátu za účelom hospodárskej aktivity (čl. 49 ZFEÚ). V tomto zmysle môže usadený podnikateľ poskytovať služby. Okrem toho však možno služby poskytovať aj cezhranične (čl. 56 ZFEÚ)

Táto oblasť práva EÚ má veľa styčných bodov s voľným pohybom osôb alebo tovaru a inými oblasťami práva EÚ (napr. prípady Donatella Calfa, 186/87 Ian William Cowan), preto možno aj nájsť podobné prvky v judikatúre SDEÚ, napr.: - štát je povinný zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo obmedziť alebo brániť výkonu slobody usadiť sa a poskytovaniu služieb- výnimky z tohto režimu treba interpretovať veľmi reštriktívne (napr. ak sú z režimu voľného pohybu služieb vyňaté SBS, treba to chápať nie ako hociktorá činnosť licencovaná podľa zákona o SBS, ale ako úzko vymedzený fyzický výkon ochrany osoby alebo objektu a bezprostredne súvisiace činnosti)

Komplexnú úpravu obsahuje smernica 2006/123/ES o službách na vnútornom trhu (koniec transpozičnej lehoty 27.12.2009). Proces prijímania tejto smernice bol v západnej Európe veľmi politicky citlivý a verejnosťou pozorne vnímaný najmä počas roka 2005 (komisára Fritsa Bolkensteina stála táto smernica politickú existenciu). Hlavným bodom kontroverzie bol „princíp krajiny pôvodu“, podľa ktoré sa na poskytovateľov služieb vzťahuje sociálna, pracovná a podobne legislatíva štátu pôvodu, nie štátu, kde poskytujú služby, čo viedlo k obavám zo sociálneho dumpingu („poľský inštalatér“ a pod.)

Podľa tejto smernice je službou akákoľvek samostatne zárobková hospodárska činnosť, ktorá je obyčajne (pozn.: teda nemusí byť vždy bez výnimky) poskytovaná za odplatu. Nevzťahuje sa celý rad odvetví vrátane školstva, SBS, hazardných hier, výkonu verejnej moci (notárske služby) a pod. Vzťahuje sa na fyzické aj právnické osoby.

Smernica upravuje dva modely poskytovania služieb:– trvalé poskytovanie služieb (sloboda usadiť sa) – kedy podnikateľ prenesie svoje sídlo do iného členského štátu. Tento ČŠ môže vyžadovať splnenie kritérií pre vydanie povolenia, ale tieto nesmú byť diskriminačné, musia byť transparentné a procedurálne ľahko splniteľné - a príležitostné poskytovanie služieb (cezhraničný pohyb služieb) – podnikateľ nemení svoje sídlo, ale iba príležitostne poskytuje službu v inom členskom štáte ako obvykle.Pri rozlišovaní o aký prípad ide sa situácia posudzuje individuálne podľa „miery integrácie podnikateľa do hospodárskeho života hostiteľskej spoločnosti“

Diskriminácia poskytovateľov z iného ČŠ je zakázaná. V oblastiach krytých právom EÚ sú povolené zásahy nediskriminačné, odôvodnené všeobecným záujmom, vhodné a primerané na dosiahnutie takého záujmu. Zákaz diskriminácie sa týka poskytovateľov i prijímateľov služieb (prípad IanWilliamCowan).

Princíp uznávania kvalifikácie v regulovaných povolaniach (prípady, kedy je uznaním kvalifikácie podmienený prístup k povolaniu) sa spravuje smernicou 2005/36/ES a smernicou 98/5/ES, kde jednak je potrebné uznať rovnocennú kvalifikáciu a jednak dať možnosť preukázať schopnosti a danosti, ktoré preukázaná kvalifikácia nepotvrdzuje.

8. Priestor slobody, bezpečnosti a   spravodlivosti

Spravodlivosť a vnútro bolo vždy považované za doménu štátov, ktorá úzko súvisela s pojmami suverenity a národnej bezpečnosti. Spolupráca členských štátov EHS vo veciach spravodlivosti a vnútra začala koordinačnými snahami v rámci skupiny TREVI (skr. Terrorisme, Radicalisme, Extremisme, Violence), riešili sa čiastkové problémy ako cezhraničný pohyb skupín futbalových chuligánov. Spolupráca založená na medzivládnom princípe bez využívania mechanizmov Spoločenstiev, odmietanie príslušnosti Komisie angažovať sa v týchto veciach.

Jediná výnimka: Komisia mala však už vtedy výlučnú právomoc vo veciach ochrany finančných záujmov ES (čl. 325 ZFEÚ), v rámci aparátu Komisie vývoj postupne smeroval k vytvoreniu OLAF-u (Office Europeén de la Lutte Anti-Fraude) ako administratívneho vyštrovacieho orgánu (teda nie vyšetrovacieho v zmysle trestnom) so širokými právomocami voči orgánom ES, členským štátom i beneficientom komunitárnych fondov (napr. dnes bežné „eurofondy“).

Zmluva o EÚ (Maastricht) doplnil spoluprácu spravodlivosti a vnútra ako Tretí (medzivládny) pilier. V rokoch 1993 – 1998 bolo častým predmetom kritiky, že medzivládny mechanizmus je ťažkopádny a brzdí rozvoj spolupráce v niektorých oblastiach. Riešenie v Amsterdamskej zmluve bolo nájdené dvojaké:a) čiastočná „komunitarizácia“ tretieho piliera, kedy sa presunuli veci víz, azylu a

prisťahovalectva do Prvého piliera (metóda Spoločenstva)b) zavedenie možnosti posilnenej spolupráce (platila s výnimkami pre všetky tri piliere,

mimo vecí patriacich do výlučnej právomoci Spoločenstva)

Po nadobudnutí účinnosti tzv. Lisabonskej zmluvy zanikol Tretí pilier ako osobitná štruktúra spolupráce a včlenil sa do štruktúry EÚ ako jedna z politík Únie podľa ZFEÚ. Zahŕňa tieto oblasti politík:

a) azyl a prisťahovalectvo. Integrované riadenie migračných tokov „v duchu solidarity“ medzi členskými štátmi, jednotné podmienky udeľovania víz a vízovej povinnosti voči občanom tretích štátov

b) justičná spolupráca v občianskych veciach. Osobitné postavenie otázok rodinného práva, kde sa zavádza osobitný mechanizmus veta národným parlamentom (nesúhlas 1 nár. parlamentu do 6 mesiacov) podľa čl. 81 ods.3 ZFEÚ.

c) justičná spolupráca v trestných veciach. Zásada vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí. Možnosť premeny Eurojust-u na Európsku prokuratúru so samostatnými procesnými právami (možnosť samostatne podať obžalobu pred súdom členského štátu).

d) Policajná spolupráca. Europol môže v budúcnosti prípadne uskutočňovať vyšetrovanie, ale jeho činnosť sa má diať v spolupráci s orgánmi členského štátu. Donucovacie opatrenia má v pôsobnosti výlučne členský štát.

Základné ciele EÚ a zásady činnosti v tejto politike:- vytváranie jednotného priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti- spoločná azylová a prisťahovalecká politika. Pokiaľ ide o azyl, všetky štáty EÚ sú

viazané medzinárodnými záväzkami týkajúcimi sa ochrany utečencov, hlavne Ženevským dohovorom. Na tomto základe existuje harmonizácia procedurálnych aj hmotnoprávnych štandardov medzi štátmi EÚ. Aby sa zabránilo tzv. asylum shoppingu, čiže zneužívaniu existujúcich rozdielov medzi azylovými systémami členských štátov, najmä úrovne hmotného zabezpečenia žiadateľov o azyl a azylantov, existuje tzv.

Dublinské nariadenie, podľa ktorého je na vybavenie žiadosti o azyl príslušný ten členský štát, kde bola podaná prvá žiadosť o azyl.

- absencia kontrol na vnútorných hraniciach. Súborom technických opatrení, ktorými sa uskutočňuje absencia systematických kontrol na vnútorných hraniciach EÚ je Schengenská spolupráca, ktorá obsahuje aj mnohé dodatočné opatrenia na kompenzáciu straty kontroly nad štátnou hranicou a posilnený štandard ochrany vonkajšej hranice. Existujú výnimky pre UK a IE, podobne aj pre štáty, ktoré zatiaľ nespĺňajú všetky potrebné štandardy pre plné členstvo v Schengene.

- boj proti proti trestnej činnosti, xenofóbii a rasizmu. Základnými nástrojmi boja proti trestnej činnosti na úrovni EÚ sú operačná spolupráca policajných a justičných orgánov spolu so zavádzaním zásady vzájomného uznávania súdnych a iných justičných rozhodnutí. Vzájomné uznávanie rozhodnutí znamená, že orgány členského štátu vykonajú rozhodnutie orgánov iného členského štátu akoby to bolo ich vlastné rozhodnutie, napr. na základe európskeho zatykača vydaného v SK je zadržaná osoba kdekoľvek inde v EÚ. Operačná spolupráca sa uskutočňuje najmä výmenou informácií a tvorbou spoločných vyšetrovacích tímov.

- zodpovednosť za vnútorný poriadok patrí členským štátom. Znamená to, že Zmluvy nepripúšťajú priamu kompetenciu EÚ, ktorou by sa nahrádzali či dopĺňali činnosti členského štátu súvisiace s ochranou vnútorného poriadku. Preto je z hľadiska Zmlúv v súčasnosti nereálna predstava vytvorenia európskeho policajného zboru

Z inštitucionálneho hľadiska stojí za zmienku, že čl. 76 prelamuje monopol legislatívnej iniciatívy Komisie, umožňuje vo veciach policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach legislatívnu iniciatívu ¼ členských štátov. Najdôležitejšie agentúry býv. 3. piliera, zachované aj po Lisabonskej zmluve sú:

a) Europol – Európsky policajný úrad so sídlom v Haagu. Primárna úloha je vytvárať predpoklady pre operatívnu a bezpečnú výmenu informácií medzi policajnými orgánmi členských štátov. Môže sa zúčastňovať na práci spoločných vyšetrovacích tímov.

b) Eurojust – Európsky justičný úrad so sídlom v Haagu. Primárna úloha je vytvárať predpoklady pre operatívnu a bezpečnú výmenu informácií medzi justičnými orgánmi členských štátov. Môže sa zúčastňovať na práci spoločných vyšetrovacích tímov. Po nadobudnutí účinnosti tzv. Lisabonskej zmluvy ho zrejme čaká veľká budúcnosť v podobe Európskej prokuratúry.

c) Cepol – Európska policajná univerzita (College). Má za úlohu vytvárať kontakty medzi vysokými policajnými funkcionármi na zdieľanieknow-how a rozširovanie praktických skúseností.

9. Súdny dvor EÚ, konania pred Súdnym dvorom I

Súdny dvor EÚ je súdnym orgánom EÚ, jediný oprávnený autoritatívne interpretovať právo EÚ, „zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“ (čl. 19 ZEÚ). Zloženie, právomoc, kreácia sudcov a generálnych advokátov, typy konaní a pod. upravuje najmä ZFEÚ v čl. 251 a nasl., Protokol č. 3 (štatút Súdneho dvora).

Pôvodne ide o jednotný orgán, kvôli vysokému počtu prípadov od r. 1986 pribudol Súd prvého stupňa a od r.2006 Súd pre verejnú službu. Podľa Lisabonskej zmluvy sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a osobitných súdov. Osobitné súdy majú byť zriaďované v budúcnosti riadnym legislatívnym postupom (predtým bolo treba jednomyseľné rozhodnutie ČŠ).

Konanie o opravných prostriedkoch: Všeobecný súd prejednáva opravné prostriedky voči rozhodnutiam osobitných súdov, SD prejednáva opravné prostriedky voči rozhodnutiam VS iba v právnych otázkach podľa obmedzení v štatúte.

Sudcovia – počet zhodný s počtom členských štátov, vymenúvaní z odborníkov nepochybnej nezávislosti na 6 rokov dohodou členských štátov. Má existovať výbor podľa čl .155 ZFEÚ, ktorý má poskytovať stanoviská ku kandidátom. Za SR v súčasnosti Daniel Šváby.

Generálni advokáti – Úlohou generálnych advokátov je poskytovať stanoviská, teda právne analýzy prejednávaných prípadov. Ich stanoviská sa tešia značnej vážnosti a vo väčšine prípadov sa zhodujú aspoň v časti so konečným rozhodnutím SD. Je ich 8, aj za SR – Ján Mazák.

Súd rozhoduje v pléne (27 sudcov – výnimočné prípady), veľkej komore (13 sudcov) alebo v komorách po 5 alebo 3 sudcov. Na rozdiel od mnohých súdov (ESĽP, Najvyšší súd USA) sa nepripájajú k rozsudku „dissentingopinions“ nesúhlasiacich členov rozhodovacej formácie Súdu.

Konanie o predbežnej otázke (čl. 267 ZFEÚ) – patrí priamo Súdnemu dvoru:Konanie o predbežnej otázke / prejudiciálne konanie – veľmi významný druh konania, typický pre právo ES/EÚ. Oprávneným podať takýto návrh je najmä súd, ale SDEÚ pripustil aj podania od iných orgánov ČŠ, ako sú súdy, ale musí ísť vždy o orgán, ktorý rozhoduje o právach alebo povinnostiach súkromných osôb. Tento orgán sa obracia na Súdny dvor priamo, nepotrebuje dovolenie vlády členského štátu. Môže tak spraviť, ak sa taká otázka vyskytne a musí tak spraviť, ak sa taká otázka vyskytne v konaní, kde proti rozhodnutiu nie je opravný prostriedok (v SR konania pred Najvyšší súdom). Právnym názorom Súdneho dvora je orgán, ktorý konanie inicioval, pri svojom rozhodovaní viazaný. Návrh sa podáva, ak je vnútroštátny orgán (napr. súd) povinný aplikovať predpis EÚ, ale nie je si istý:a) výkladom zmluvyb) výkladom alebo platnosťou sekundárneho alebo terciárneho aktu, prípadne aktu orgánu EÚ, vtedy sa môže a niekedy aj musí sa obrátiť na SD so žiadosťou o vysvetlenie (napr. § 103 Obč. súd. poriadku). SD potom podá vysvetlenie aj s odôvodnením. SD často používa túto príležitosť, aby sa vyjadril aj ku koncepčným otázkam a formuloval princípy, ktoré sú potom v práve EÚ považované za všeobecne platné. V minulosti aj v súčasnoti tým SD výrazne prispieva k rozvoju práv EÚ.Toto konanie nemá povahu sporového konania, čiže nevystupuje tu žalobca a žalovaný, ide iba o právne posúdenie položených otázok Súdnym dvorom a ich autoritatívne zodpovedanie. K položeným prejudiciálnym otázkam sa však môžu vyjadriť rôzne subjekty: Komisia, vláda členského štátu orgánu, ktorý konanie inicioval a vlády iných členských štátov. V mnohých

prípadoch preto de facto vznikajú bloky prikláňajúce sa niektorému variantu odpovede na položené otázky. Otázky, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie o väzbe, sa prejednávajú bezodkladne.

Konanie o porušení povinnosti (čl. 258 – 261 ZFEÚ) – patrí priamo Súdnemu dvoruTiež známe ako tzv. infringementproceedings. Na žalobu Komisie (alebo aj iného členského štátu, ale to sa prakticky nedeje, v dejinách sa vyskytli cca. 4 prípady, naposledy HU v. SK vo veci Solyom) posúdi SD, či členský štát porušil alebo neporušil povinnosti vyplývajúce z práva ES a v kladnom prípade ho môže odsúdiť na peňažnú pokutu.

Pred podaním žaloby musí Komisia absolvovať tzv. predsúdnu fázu konania o porušení povinnosti. V rámci toho Komisia musí postupne:a) zaslať dotknutému členskému štátu tzv. formálne oznámenie a čakať na pripomienky,

ktorými sa členský štát bráni voči obvineniu zo porušovania právab) ak nepríde k dohode, Komisia musí vydať tzv. odôvodnené stanovisko a dať členskému

štátu lehotu na prijatie v ňom uvedených opatrení (spravidla 2 mesiace)c) ak ČŠ nevyhovie, Komisia môže žalovať a domáhať sa uloženia finančnej sankcie.

V rozsudku Súdny dvor vysloví (cca. v 80% prípadoch), že členský štát sa skutočne dopustil porušenia práva a zdôrazní mu povinnosť prijať opatrenia na nápravu. Súčasne mu môže uložiť peňažnú sankciu v podobe jednorazovej pokuty alebo periodického penále (napr. istú sumu za každý deň trvajúceho omeškania). Výška nie je presne určená, ale ukladá sa v odstrašujúcej výške, sleduje sa dostatočná motivácia daného členského štátu meniť svoje správanie.Podľa starých zmlúv musela Komisia žiadať najprv žalobou odsúdenie členského štátu, až potom, ak členský štát dobrovoľne povinnosť nesplnil, osobitnou žalobou sa musela domáhať uloženia finančnej sankcie. V konečnom dôsledku sa proces až do vzniku sankčnej povinnosti naťahoval, čo dávalo štátu čas navyše pred vznikom skutočného následku.

10. Konania pred Súdnym dvorom II.

Ďalšie dôležité druhy konaní pred Súdnym dvorom:

Konanie o neplatnosť (čl. 263 ZFEÚ)

Má zásadný význam pre rozvoj práva EÚ v tom zmysle, že predstavuje mechanizmus kontroly vzniku sekundárnej legislatívy a jej súlad s primárnym právom, resp. vykonávacími predpismi a legislatívnymi aktmi.

Žalobcovia: Komisia, Rada, Parlament (aktívna legitimácia Parlamentu najprv nebola uznávaná, lebo nevyplýva priamo zo zmlúv neskôr ju Súdny dvor pripustil v záujme efektívnosti ochrany jeho účasti na legislatívnom procese), členské štáty, súkromné osoby, ktoré preukážu právny záujem (kritériá nie sú príliš prísne) – nezáleží na občianstve ani domicile či právnej forme právnickej osoby, podstatné je preukázať legitímny záujem na zrušení aktu.

Žalovaný a petit: ide o sporové konanie, žalovaným je orgán, ktorý vydal napadnutý akt (po Lisabonskej zmluve môže ísť aj o orgány a agentúry únie, ktorých akty majú účinky voči tretím osobám – to predtým nebolo možné), žalobou sa žalobca domáha zrušenia napadnutého aktu alebo jeho časti. Napadnutý akt musí byť právny (musí zakladať práva alebo povinnosti žalujúceho subjektu), teda nemôže ísť o stanoviská, názory atď.

Dôvody: taxatívne stanovené, ale obsahovo veľmi široké:- nepríslušnosť orgánu, ktorý akt vydal- porušenie podstatných formálnych predpisov (podstatné – má vplyv na obsah)- porušenie zmluvy alebo normy týkajúcej sa jej vykonávania- zneužitie právomoci (vrátane tzv. skrytého účelu alebo obídenia procedúry)

Účinky rozhodnutia: akt sa zrušuje od počiatku (treba vnímať situáciu tak, akoby tento akt nikdy nebol vydaný) celý alebo sčasti, platnosť strácajú automaticky aj všetky akty vydané na jeho základe (vykonávacie predpisy atď).

a) o nečinnosť (čl. 265 ZFEÚ)

Je možné považovať za paralelu konania o neplatnosť, pretože komunitárne právo (ako aj právo vo všeobecnosti) možno spravidla porušiť nielen komisívne (konaním), ale aj omisívne (nekonaním).

Žalobcovia: členské štáty, orgány EÚ, za istých predpokladov aj súkromné osoby Žalovaný a petit: ide o sporové konanie, žalovaným je zásadne subjekt, ktorý nekonal,

hoci konať podľa práva mal (Rada, Európska rada, Komisia, Európsky parlament, ECB). Sporné je postavenie odporcu pri porušení povinnosti spočívajúcej v spolupráci viacerých orgánov, je však možné žalovať aj napr. Radu a Komisiu naraz.

Dôvody: základným predpokladom je, že právo EÚ obsahuje dostatočne konkrétnu povinnosť konať (ak medzitým je úkon vykonaný, napr. akt v zmysle žaloby je vydaný, konanie sa zastavuje)

b) odvolanie voči rozhodnutiam Všeobecného súdu (čl. 256 ZFEÚ)

Štatút Súdneho dvora vymedzuje pôsobnosť VS a súčasne rozsah pôsobnosti Súdneho dvora ako odvolacieho súdu, a to vo „výnimočných prípadoch“, ak by rozhodnutie „malo dopad na jednotu alebo vnútorný súlad práva EÚ“ . Žalobcom môže byť každá osoba, ktorej právo bolo údajne porušené.

Základnou zásadou je, že odvolanie na Súdny dvor sa obmedzuje len na právne otázky. Môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci VS, porušenia procesných pravidiel pred VS, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa, ako aj na porušení práva EÚ Všeobecným súdom. Žiadne odvolanie sa nemôže týkať len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania ich uhradiť.

To znamená, že Súdny dvor nepreskúmava celú vec a najmä nie skutkové zistenia VS.

c) konanie o zodpovednosti EÚ (čl. 268, 340 ZFEÚ)

Mimozmluvnú zodpovednosť EÚ je potrebné odlišovať od mimozmluvnej zodpovednosti členského štátu (zodpovednosť za porušenie povinnosti, za škodu spôsobenú porušením...) aj od osobnej zodpovednosti zamestnancov EÚ (posudzuje sa podľa organizačného a pracovného poriadku). Je však možné použitie tejto procedúry voči EÚ, ktoré si následne uplatní nárok voči zamestnancovi, ktorý škodu zavinil.

Ide o deliktuálnu zodpovednosť, teda zodpovednosť za škodu spôsobenú inej osobe. Čl. 340 ustanovuje, že základom pre posudzovanie sú „všeobecné zásady spoločné pre

právo členských štátov“, čo dáva v podstate voľnú ruku Súdnemu dvoru. Zmluvná zodpovednosť (zodpovednosť z porušenia zmluvy uzatvorenej medzi EÚ a iným subjektom) sa spravuje právom, ktorému podlieha pôvodná zmluva.

Z povahy veci vyplýva, že žalobcom môže byť ktokoľvek, kto namieta, že mu vznikla škoda v dôsledku konania alebo nekonania EÚ (je možná kombinácia s konaním o neplatnosť alebo o nečinnosť).