Kariérne poradenstvo Kompendium metód a techník

Zošit 7

Autobiografia a seba-charakterizácia Adina Ignat

Univerzita „Ştefan cel Mare“, Suceava

Preložené z originálu Career Counselling, Compendium of Methods and Techniques Edited by Mihai Jigau, Bucharest 2007 ISBN 978-973-7714-34-3

© Institute of Educational Sciences, Euroguidance – Romania © Preklad: Slovenská akademická asociácia pre medzinárodnú spoluprácu, Euroguidance centrum Preložila Mgr. Mária Jaššová Táto publikácia bola vydaná s podporou Európskeju komisie a Ministerstva školstva SR. Jej obsah nemusí vyjadrovať názory Európskej komisie a tá zaň nepreberá žiadnu zodpovednosť.

AUTOBIOGRAFIA A SEBA-CHARAKTERIZÁCIA

Adina Ignat

Univerzita „Ştefan cel Mare“, Suceava

História

Pre humanistické vedy je „psychologické myslenie“ v spisoch Svätého Augustína (354-430) a Svätého

Tomáša Akvinského (1225-1274) dôležité, pretože vyzdvihuje svedomie, spytovanie a sebaskúmanie.

Spirituálna autobiografia sv. Augustína sa dá chápať ako skutočné skúmanie svedomia, ktoré

potvrdzuje slová múdreho muža: „Nehľadajte pravdu vonku; obráťte sa do seba; pravda je vo vnútri

ľudskej bytosti“.

Teoretické pozadie

Autobiografia ako vyjadrenie významu individuality v literatúre a humanistických vedách má dlhú

históriu. Vo všetkých obdobiach sa ľudia zaujímali o osobné reprezentácie sveta ich súputníkov;

v dôsledku toho je autobiografia jednou z najobľúbenejších foriem literatúry. Vlastné biografie

vychádzajú z pokušenia jednotlivca zdieľať osobné vízie týkajúce sa životných skúseností.

Psychoanalytický prístup zdôrazňuje rolu autobiografie v sebaobjavovaní, pričom vieme, že Freud

„spravil všetko, čo bolo v jeho silách, aby naše odhalenie bolo čo najkomplexnejšie.“ (Jaccard, 2000).

Seba-charakterizácia je krokom k nahliadnutiu do osobnej reality.

George Kelly (1955) navrhuje seba-charakterizáciu ako techniku pre hodnotenie systému

konštruktov, ktorý opisuje individuálnu osobnosť.

Prostredníctvom psychológie osobných konštruktov hľadal Kelly alternatívu k deterministickej teórii,

konkrétne k analýze a behaviorizmu, ktoré charakterizovali americkú psychologickú školu pred

päťdesiatimi rokmi. Pokladal ľudskú bytosť za aktívneho a proaktívneho činiteľa vo vlastnom živote,

schopného pohnúť sa k zmene (takže osoba nie je ani väzňom svojho prostredia, ani svojej minulosti).

Jednotlivec si osobne určuje konštrukty, cez ktoré vidí udalosti vo svete; vytvára si vlastné spôsoby

pochopenia reality. Teória osobných konštruktov ukazuje, že jednotlivec má moc nad osobnými

zmenami.

Jedným z princípov psychológie osobných konštruktov je to, že pochopenie osoby zahŕňa poznanie

jeho/jej spôsob vnímania sveta a to, ako sa rozhoduje. Kelly tvrdí, že keď poradca pomáha

jednotlivcovi s procesom zmeny, mal by predovšetkým porozumieť tomu, ako si klient buduje svoj

vlastný svet, koncept za tým.

Metódy zbierania údajov používané Kellym mali za cieľ pomôcť poradcovi rozvinúť v začiatku

poradenského procesu presný obraz o najdôležitejších interpersonálnych vzťahoch alebo

o dominantných charakteristikách klientovho sveta. Dve z týchto metód sú repertoár konštruktov

a písaná seba-charakterizácia. Ani jedna z nich nebola zamýšľaná ako test, skôr ako počiatočný bod

pre interpretáciu a poradenstvo na podstúpenie osobného hodnotenia zmeny.

Seba-charakterizácia poskytuje dôležité údaje, ktoré sa dajú analyzovať rozčlenením na hlavné témy.

Seba-charakterizácia zahŕňa relevantné informácie o klientovom vnímaní a konštruovaní sveta: klient

opisuje seba, vzťahy a životný kontext.

The Internet Encyclopaedia of Personal Construct Psychology prezentuje seba-charakterizáciu ako

skutočnú kvalitatívnu metódu. Kelly sa usiluje vyhovieť svojmu prvému princípu: „ak neviete, aký má

dotyčný problém, spýtajte sa ho a možno vám to povie“ (Kelly, apud Ivey, 1980). Poradca by nemal

venovať zvláštnu pozornosť tomu, či je osobná vízia sveta jednotlivca správna alebo nesprávna, ale

mal by sa sústrediť na to, ako klient vidí sám seba a svoje vzťahy s inými. Analýza informácií nie je

zameraná na percentá pozitívnych/negatívnych, príjemných/nepríjemných tvrdení, ale na

jednoduché počúvanie „povahy, ktorá sa sama odhalí“, aby prišlo k porozumeniu systému osobných

konštruktov iného človeka.

Seba-charakterizácia sa odporúča na začiatku poradenskej výmeny. Táto metóda kombinovaná

s nepodmienečným prijatím podporí rozvoj vzťahu dôvery medzi poradcom a klientom a zabezpečí

jeho zdravé pokračovanie. Akceptácia a rešpekt sú základnými aspektmi v atmosfére, kde sa klient

cíti dostatočne bezpečne na to, aby podnikol ďalšie kroky pri skúmaní a zlepšovaní svojho životného

štýlu.

Iný teoretický prístup zásadný pre seba-charakterizáciu ako metódu sebaskúmania je Teória

sebapercepcie Daryla Bema (1970); táto teória sa týka sebapoznania odvodeného z pozorovania

vlastného správania bez akejkoľvek kognitívnej disonancie. Sebapercepcia je vyjadrená objektívnym

sebahodnotením v danej situácii. Toto sebahodnotenie je podobné ako seba-charakterizácia.

Grécka výskumníčka Athena Androutsopoulou (2001) predstavuje seba-charakterizáciu ako naratívny

nástroj, ktorý sa dá použiť v individuálnom i rodinnom poradenstve. Argumentuje, že Kellyho metóda

(seba-charakterizácia) môže napomôcť rozprávaniu príbehov v terapii a v tomto rámci sa môže seba-

opis stať naráciou, v ktorej sa predstaví celá osoba. Seba-charakterizácia je pre poradcu užitočná

preto, aby rozpoznal „kódy“ a „osobné a rodinné témy“. Technika odhaľuje význam, aký ľudia

prisudzujú vyjednávaniu, písaniu a, konečne, prezentácii spôsobu, akým vnímajú a prežívajú seba

a rodinu v istý čas ich histórie.

Prezentácia metódy

Autobiografia je retrospektívne longitudinálne skúmanie prostriedkami, ktorými je jednotlivec

povzbudzovaný skúmať svoje osobné zážitky.

Táto metódy vyžaduje kooperáciu subjektu v sebahodnotení a je založená na schopnosti pozrieť sa

spätne na svoje konanie, analyzovať ho, vyjadriť názor na seba, pozorovať a rozumieť reakciám

ostatných.

Autobiografia sa pokladá za jednoduchú pracovnú metódu, pretože osoba je zaangažovaná do

narácie, obvykle písomnej, udalostí dôležitých pre jeho/jej vlastný vývin. V práci koordinovanej

Holbanom existuje rozlíšenie medzi dvoma typmi autobiografií: oficiálna – odvodená zo

zhromažďovania oficiálnych informácií o identifikačných údajoch (dátum a miesto narodenia, rodičia

a rodina, škola a životné podmienky) a taká, ktorá sa zameriava na porozumenie toho, ako funguje

osobnosť. Rozdiel medzi týmito dvoma typmi autobiografií spočíva v tom, že prvá má hlavne

informačnú a druhá interpretačnú hodnotu. Pre poradenský proces sú obe autobiografie užitočné,

ale druhá z nich je podstatná vo všeobecnom hodnotení osoby, ktoré sa odohráva na prvej

poradenskej hodine.

Oficiálna autobiografia by mohla byť základom pre priblíženie sa k mladému klientovi vďaka

identifikácii premenných súvisiacich s jeho/jej rodinou, školou a sociálnym prostredím, ktoré sa

odrážajú v tom, ako sa jeho osobnosť ďalej vyvíja (Holban, 1978).

Ako metóda skúmania autobiografia predpokladá cestu subjektu vlastným životom, aby sa

identifikovali významné udalosti. Tento proces poskytuje rámec, v ktorom sa dajú nachádzať spojenia

medzi životnými faktami a psychologickou štruktúrou; taktiež ponúka možnosti interpretácie vývinu

osobnosti prostredníctvom existujúcich sociálnych vzťahov. Autobiografia napomáha pochopiť to,

ako klient dáva zmysel svojej životnej ceste, a poradca má príležitosť identifikovať motivačné vzorce

v klientovom správaní alebo systém konštruktov, cez ktoré klient vníma svet.

Metóda ponúka obraz o klientových interpersonálnych vzťahoch, prispôsobení sa sociálnym

skupinám a adaptácii na inštitucionálny rámec. Tak získavame prístup k informáciám o sociálnej

dimenzii osobnosti.

Spôsob, akým sa klient angažuje do písania, môže tiež byť pre poradcu indíciou na posúdenie

osobnosti, ktorú pozoruje.

Autobiografia pomáha s hodnotením/diagnostikou/interpretáciou klientovej osobnosti; poskytuje

užitočné informácie pre pochopenie spôsobu, akým klient organizuje svoj život a koná vo svete,

a systému konštruktov, na ktorom si štruktúruje tento svet; to všetko načrtáva klientov vlastný svet

a obraz jeho/jej vývoja v ňom.

Gibson a Mitchell (1981) prezentujú autobiografiu ako techniku podávania správy o sebe, jeden

z najcennejších prístupov, ktorý predpokladá aktívnu participáciu klienta. Technika podporuje

porozumenie silným a slabým stránkam a jedinečnosti osoby ako poradcu, tak i klienta.

Autobiografická metóda sa odlišuje od iných techník používaných v poradenstve preto, lebo

poskytuje klientovi príležitosť na opísanie vlastného života, ako ho aktuálne vidí a žije. Táto metóda

taktiež dáva klientovi priestor na vyjadrenie toho, čo pokladá za dôležité, na zdôraznenie toho, čo má

a čo nemá rád/a, na identifikovanie hodnôt, opis záujmov a ašpirácií, uznanie úspechov a zlyhaní,

uvedenie zmysluplných interpersonálnych vzťahov. Klient objavuje konanie a vplyvy, ktoré dodávajú

jeho životu zmysel a ktoré dokáže bez ťažkostí vysvetliť iným.

Autobiografia je „osobná pamäťová rekonštrukcia“, „zdieľané zrkadlo, subjektívne interpretované“

odvodené z reflexie seba a vlastného vývinu.

Autobiografický proces môže vyniesť na povrch traumatické, náročné zážitky, nevyriešené konflikty,

ktoré by mohli zastaviť klientov vývin. Zároveň táto metóda môže podporiť utváranie identity seba

a dokonca i kognitívny vývin, pretože zahŕňa zladenie a zbližovanie všetkých životných štádií,

umožňuje opätovne nadobudnúť koherenciu a objaviť zmysel existencie.

Autobiografia môže skúmať akúkoľvek dimenziu osobného života (profesionálnu, umeleckú,

kognitívnu, emocionálnu) a subjekt si začne viac uvedomovať každú z týchto dimenzií na percepčnej,

emocionálnej a intelektuálnej úrovni.

Písanie je možné uskutočniť s istými indíciami týkajúcimi sa výberu témy, výberu epizódy alebo

významnejšieho vzťahu, alebo zváženia celého životného cyklu bez sledovania konkrétneho

naratívneho vzorca. Tento proces opisuje spätnú cestu pre hľadanie nových významov na osobnej

ceste. Metóda je založená na retrospekcii ako kognitívnom procese reorganizovania biografického

materiálu tak, aby sa zdôraznili významné časti života.

Autobiografia sa úspešne používa v poradenstve starších a považuje sa za skutočne terapeuticky

účinnú, pretože podporuje sebauvedomovanie, sebaodhalenie a schopnosť vytvárania alternatívnych

interpretácií životných skúseností (Botella, Feixas, 1992, Interantional Journal Ageing Human

Development).

Metóda sa dá považovať za nástroj podporujúci uvedomovanie interpersonálnych vzťahov a vedúci

k porozumeniu každodenných zážitkov tým, že sa rozpoznáva význam prežívaných zážitkov.

Gibson a Mitchell (1981) navrhujú rozličné spôsoby zaobchádzania s klientom, keď poradca pokladá

autobiografiu za nevyhnutnú: mal/a by byť informovaný/á o účele a uistený/á o tom, že proces bude

dôverný. Poradca by mal poskytnúť isté indície týkajúce sa obsahu autobiografie alebo všeobecne

spôsobu, akým k nej pristúpiť. Môže navrhnúť sprievodcu pre autobiografické písanie. Autori

prezentujú isté spôsoby analyzovania a interpretovania autobiografického záveru: poradca by mal

spraviť zoznam všetkých otázok, ktoré pokladá za relevantné pre klientove poradenské potreby;

niekedy poradca môže len zhrnúť, čo pokladá za dôležité.

Vzor pre analýzu autobiografií je nasledujúci (Kiley, Personal and Interpersonal Appraisal Techniques.

Springfield, Charles C. Thomas Publisher, 1975, apud Gibson, Mitchell, 1981):

1. Významné udalosti

2. Usporiadanie – dĺžka, jazyk (výber slovníka, hĺbka výrazu)

3. Opomenutia, úmyselné prehliadnutia, nepresnosti

4. Body na ďalšie overenie

5. Súhrnné poznámky

Gibson a Mitchell (1981) vystúpili s inovatívnym prístupom: autobiografická kazeta (odporúčaná

niektorým klientom za istých okolností). Autobiografická kazeta ponúka klientovi príležitosť hovoriť

o svojom živote. Poradca volí túto techniku po zhodnotení a rozhodne, či je orálne vyjadrovanie

vhodnejšie ako písomné. Tento typ autobiografie je výhodný pre osoby, ktoré sa lepšie vyjadrujú

ústne než písomne; umožňuje slobodnú prezentáciu detailov, ktoré by inak pravdepodobne zostali

nepovšimnuté; je pravdepodobné, že bude menej cenzurovaný ako písomný prejav a verbálna

expresívnosť môže uvoľniť cestu relevantným informáciám o emocionálnom dopade určitých

udalostí.

Autobiografický proces sa dá štruktúrovať chronologicky, alebo prostredníctvom kritérií, ktoré

podporujú retrospektívnu analýzu. Jigau (2001) prezentuje určité signifikantné kritériá pre kariérové

poradenstvo, ako vzdelanie, odborná príprava, sociálny kontext aktivity, osobné úspechy.

Ako psychologická výskumná metóda je autobiografia podobná ako spomienky, konverzácia

a psychoanalýza, čo sú všetko retrospektívne analýzy. Autobiografia sa odlišuje od biografie jej

subjektívnou povahou; klient je ten, kto v dokumente rozpráva o svojej osobnej ceste.

Autobiografia sa vťahuje aj k seba-charakterizovaniu, pričom rozdiel medzi nimi je ten, že seba-

charakterizácia je transverálne sebaskúmanie.

Seba-charakterizácia je začlenená v kategórii metód, ktoré podporujú zostavenie portrétu blížiaceho

sa k realite, z klientovho uhla pohľadu a ktoré sú v poradenskom manažmente užitočné; reprezentujú

osobný pohľad, obraz seba.

Seba-charakterizácia sa zaraďuje medzi metódy, ktoré si vyžadujú spoluprácu osoby (Holban, 1972).

Hlavná črta tejto metódy spočíva v uvedení informácií o psychologickej individualite.

Táto metóda umožňuje „dekódovanie individuálneho vzorca“ (Holban a Gugiuman, 1972), pretože

napomáha prístupu k poznatkom nielen o charakteristikách osobnosti (ktoré je možné skúmať aj

inými metódami), ale tiež o osobnejších otázkach (nedostupné prostredníctvom iných metód).

Gison a Mitchell (1981) predstavujú seba-charakterizáciu ako metódu, ktorá zahŕňa klientove

zaangažovanie a poskytuje poradcovi informácie o sebaobraze subjektu. „Portrét“ je osobný pohľad

na vlastné osobné „obsahy“, ktoré sú vhodné na zdieľanie. Autori pokladajú seba-charakterizáciu za

neštandardnú techniku hodnotenia človeka; pojem „neštandardný“ poukazuje na to, že to je

rozsiahlejší a subjektívnejší prístup k zbieraniu informácií a interpretácii.

Ak je schopnosť klienta porozumieť dobre rozvinutá, pravdepodobnosť ponúknutia primeraných

a efektívnych poradenských služieb, ktoré by vyhoveli klientovým potrebám, sa zvyšuje.

Psait (apud Holban, 1978) opisuje tri charakteristiky metódy z pohľadu ponúkaných informácií:

seba-charakterizácia ako informačný zdroj o hĺbke a štruktúre osobnosti;

seba-charakterizácia ako informačný zdroj o postojoch subjektu k sebe;

seba-charakterizácia ako výsledok aktivity.

Seba-charakterizácia sa dá pokladať za naratívnu metódu na opísanie životných udalostí v unikátnej

štruktúre; vytvára témy, ktoré tejto štruktúre dodávajú zmysel.

Črty seba-charakterizácie (Holban, 1978)

sebaocenenie – klient hodnotí svoje vlastné schopnosti;

subjektivita – klient opisuje vlastnú osobnosť a je si vedomý/á vlastného odhalenia;

transverzálnosť – klient prezentuje detailné informácie o vlastnej osobnosti, dostupné

v tomto konkrétnom momente jeho/jej vývinu.

Seba-charakterizácia rešpektuje princíp jednoty kognície, ktorá je vstupným bodom do jednoty

osobnosti, takže poradca dostáva informácie o klientovej osobnej rovnováhe. Metóda ponúka cenné

informácie týkajúce sa kultúrneho pozadia, vďaka ktorým môže poradca pracovať na kvalitatívnej

interpretácii stavu vývinu osobnosti. Prostredníctvom seba-charakterizácie, ktorá závisí od

dostupnosti klientovho zaangažovaného sebaodhalenia, sa dostávajú na povrch informácie

o potenciáli jednotlivca (fyzickom, fyziologickom, interpersonálnom, atď.), úspechoch (zručnosti,

návyky, pracovné techniky), ašpirácií (osobné projekty, ciele).

Písaný obsah poskytuje informácie o klientovej úrovni a zdrojoch sebapoznania: spätná väzba od

iných (rodičov, učiteľov, rovesníkov); pozorovanie vlastného správania (Teória seba-percepcie, Bem,

1970), po ktorých nasleduje definícia osobných postojov a pocitov; porovnanie s inými (s cieľom

sebahodnotenia a vlastného rozvoja). Tento obsah môže byť zdrojom informácií týkajúcich sa

osobnej agendy subjektu, kognitívnej štruktúry, presvedčení, preferencií a hierarchie hodnôt.

Poznanie týchto postojov ponúkne poradcovi príležitosť na objavovanie špecifických smerov ako

pristupovať ku klientovi, aby s ním nadviazal spoluprácu. Obsahová analýza umožňuje identifikovať

kľúčové slová a výrazy; taktiež umožňuje identifikáciu osobnostných čŕt na behaviorálnej úrovni.

Seba-charakterizácia odhalí osobnú mienku o sebe; sebavedomie je výsledkom vlastného hodnotenia

správania, inteligencie, sociálneho úspechu a hodnotenia od ostatných. Seba-charakterizácia môže

obsahovať informácie o atribučných systémoch (lokus kontroly), osobných presvedčeniach, ocenení

kvalít, povahe, vzorcoch v sociálnych vzťahoch, štýle riešenia problémov a rozhodovania, motivácii,

sebaobraze (aktuálnom a želanom), schopnosti riskovať, postojoch k sebe, iným a práci. Seba-

charakterizácia je rámcom, v ktorom sa môžu odhaliť signifikantné informácie o o klientovom

emocionálnom vývine, afektívnej zrelosti/nezrelosti odzrkadlenej v závislosti alebo možnostiach

emocionálnej kontroly. Sú to informácie, ktorá vedú k pochopeniu životného štýlu a hodnotového

systému jednotlivca; toto všetko zvýši úroveň porozumenia ako pre poradcu, tak pre klienta

samotného.

Metódu sa odporúča použiť v úvodných poradenských stretnutiach pre obohatenie poznatkovej báze

poradcu.

Poradca spraví kvalitatívne interpretácie, aby sa odhalili témy relevantné pre klientovu osobnosť

a minulosť.

Seba-charakterizácia sa dá použiť v rôznych štádiách, aby mal poradca spätnú väzbu v istom čase

počas poradenského procesu o zmenách v klientovej osobnostnej štruktúre a sebapercepcii.

Podľa dostupnosti klientovej sebaanalýzy môže seba-charakterizácia vniesť relevantné informácie

o psychologických nejasnostiach a všeobecný pohľad do individuálnej psychologickej reality (Psait,

apud Holban, 1978).

Cieľová populácia

Autobiografia sa odporúča použiť obzvlášť pri dospelých, ktorí sa ľahko vyjadrujú (Holban, 1978).

Táto retrospektívna výskumná metóda je založená na individuálnej schopnosti aktualizovať osobnú

históriu a vytiahnuť významné údaje pre psychologický vývin jednotlivca.

Pri detskom poradenstve sa dá metóda použiť ako hrové cvičenie, pri ktorej dieťa obdrží isté

inštrukcie na podporu sebaodhalenia.

Ako analytická metóda sa seba-charakterizácia odporúča hlavne pri starších študentoch a dospelých.

Metóda je užitočná v detskom poradenstve pre osobný rozvoj prostredníctvom praktizovania

sebareflexie.

Príklady, prípadové štúdie, cvičenia

Všeobecné cvičenia

1. Spravte si vlastnú stručnú biografiu, v ktorej sa prejednajú vaše osobné hodnoty, ašpirácie,

životné skúsenosti s rozhodovaním.

2. Tu je niekoľko usmerňujúcich otázok pre autobiografiu:

Ktoré sú niektoré z mojich úspešných/neúspešných životných situácií a oblastí?

Bolo ťažké dosiahnuť úspech? Ak áno, aké špeciálne úsilie som musel/a vynaložiť?

Kedy ma odmeňovali a kedy kritizovali?

Ako som uspel/a pri organizovaní svojej práce, štúdia, iných aktivít?

Čo si iní mysleli o mojom pracovnom štýle, mojom štúdiu? Korešpondovali tieto názory

s mojimi? Kto boli títo iní?

Aký bol môj postoj voči autorite? Kedy a ako sa mi podarilo, aby som bol/a vypočutý/á?

Ako som vtedy videl/a seba? Ako sa vidím teraz?

Cvičenia pre detské poradenstvo

Hory a údolia/kresebné cvičenie (adaptované zo Shapiro, 1998)

Inštrukcie: Nakresli horizontálnu líniu, ktorá prestavuje tvoj život. Na jeden koniec napíšte svoj dátum

narodenia a na druhý dnešný dátum. Nakreslite „vrchy“ nad linkou za všetky pekné, pozitívne

udalosti vo svojom živote, a „údolia“ pod čiarou za smutné, nepekné momenty vo vašom živote.

Pokúste sa a rozpamätajte sa na toľko udalostí oboch druhov, na koľko len môžete.

Poradca môže spraviť kvalitatívnu interpretáciu.

Životné kvadranty

Vyplňte kvadranty požadovanými informáciami. Opíšte kľúčovými slovami záležitosti vo vašom živote

v každom z týchto časov.

Môj život 10 rokov dozadu Môj život 5 rokov dozadu

Môj život teraz Môj život o 5 rokov

Obdobia sa môžu meniť kvôli klientovmu veku a poradenskému účelu. Toto cvičenie umožňuje

klientov koherentný obraz minulosť – prítomnosť - budúcnosť, ktorý je v kariérovom plánovaní

užitočný.

Príklad 1

Časť I: Moje predškolské roky (moja rodina, kde som žil, rané spomienky, priatelia, to, čo sa mi páči,

a čo nie).

Časť II: Moje školské časy (základná škola, stredná škola., univerzita, učitelia, priatelia, učivo,

obľúbené a neobľúbené aktivity, významné udalosti, zážitky, cestovanie, obavy, rozhodnutia).

Časť III: Moje dospelé roky (kde som žil, pracovné skúsenosti, priatelia a rodina, cestovanie, koníčky,

celoživotné vzdelávanie, starosti, rozhodnutia).

Časť IV: Moje súčasné ja.

Časť: V: Moje budúce plány.

Príklad 2

1. Významní ľudia v mojom živote.

2. Významné udalosti a zážitky v mojom živote.

3. Významné miesta v mojom živote.

Príklad 3

Začnite svoju autobiografiu tak ďaleko v minulosti, ako si len spomínate – vaše najrannejšie

spomienky z detstva.

Keď píšete o udalostiach, ktoré ste sa rozhodli zapamätať, pokúste sa ukázať, ako ovplyvnili to, ako sa

cítite a konáte dnes.

Prípadová štúdia adaptovaná podľa Gibson a Mitchell:

Subjektom je piaty chlapec zo súrodencov. Rodičia mu vždy dávali najavo, že nič, čo robí, nie je

správne, ani na tom nezáleží. Jeho prezývka „Nikto“ ho nasledovala počas celej školskej dochádzky, je

presvedčený, že nie je hodný toho, aby si ho pamätali učitelia, spolužiaci, atď. Jeho starší brat so

zmyslom pre humor upravil jeho prezývku na NB (nikto – v angl. Nobody; pozn. prekladateľa).

Vďaka tomuto silnému vyjadreniu chápe poradca klientove utiahnuté správanie a slabé

sebavedomie.

Príklad 4

Peter Madison (Personality Development in College, 1969) navrhoval pre autobiografiu tieto hlavné

črty (www.mentalhelp.net):

1. „Všeobecný úvod: kto si, tvoja rodina a tvoja pozícia v rodine, momentálne dôležití ľudia

v tvojom živote.

2. Spomienky z raného detstva: výnimočné udalosti bez ohľadu na poradie alebo konotáciu.

3. Idey alebo koncepcie z detstva: veci, ktoré ťa trápili, keď si vyrastal/a, kto sú tvoji skutoční

rodičia, ako sa robia deti, čo je smrť, čo spôsobuje, že rodičia pijú alebo sa hádajú, čo

znamená „chodiť do práce“.

4. Tvoj koncept seba v detstve: aký si mal/a k sebe vzťah, schopnosti alebo slabosti, ktoré si

usúdil/a, že máš, akí boli k tebe ostatní.

5. Blízki ľudia vo vašej pôvodnej rodine a súčasná situácia: všeobecná povaha vzťahov,

najranejšie spomienky na ne, vzájomné pocity.

6. Ako si zvládol/a krízy životného vývinu?

7. Opíš sa z rôznych perspektív: ako ťa vnímajú ostatní (napr. opačné pohlavie? Učitelia

a šéfovia? Rovesníci?) Aký/á si myslíš, že skutočne si? Aký/á by si chcel/a byť?

8. V čom sa podobáš a odlišuješ od svojich rodičov a iných členov rodiny: fyzicky, v osobnosti,

postojoch, hodnotách a v správaní?

9. Rodinné vzťahy: paralela medzi tým, aké boli vzťahy medzi rodičmi, súrodencami a tebou

v pôvodnej rodine a aké sú tvoje vzťahy dnes.

10. Ako vidia tvoju budúcnosť významní druhí?

11. Sexuálna história: rané spomienky, ako si sa dozvedel/a o sexe, postoje k sexu a pohlaviam,

pokušenia, dobré a zlé zážitky.

12. Školská a pracovná história: postoje rodičov, priateľov a tvoje postoje k škole a kariére. Koľko

z tvojho času tráviš prácou a koľko zábavou?

13. Priateľstvá, lásky, sociálny život: rané priateľstvá, tvoja „partia“, prvá láska, šport,

náboženské aktivity, kolegovia, najlepší priatelia, milenci, atď. V akých komunitách žiješ?

14. Krízy, sklamania, vrcholné zážitky: čo by si si želal/a, aby sa v tvojom živote uskutočnilo inak?

Čo si potreboval/a a nedostal/a?

15. Budúce zmeny v tvojom živote: hlavné ciele do 1-5-10-20 rokov. Aké zlepšenia na sebe sú

potrebné na dosiahnutie týchto cieľov? Aké svojpomocné projekty by mali začať ako prvé?

16. Reakcie na písanie autobiografie: pred, počas a po písaní.

17. Realistické očakávania: čo sa pravdepodobne stane v tvojom živote (nie v čo dúfaš, že sa

stane).

18. Životný graf: nakresli svoj život, ako ho prezentuješ; použi symboly alebo kľúčové slová.“

Hodnotenie metódy

Výhody autobiografie:

Autobiografia nám podáva klientov obraz o jeho/jej živote, pomáha nám porozumieť jeho/jej

systému reprezentácií, ponúka cenné informácie o kultúrnom, etnickom a sociálnom pozadí.

Autobiografia dáva klientovi príležitosť mať vhľad (možnosť interpretovať svoj vlastný príbeh); klient

môže objaviť nové smery vo svojej osobnosti, zmeniť postoje voči sebe a blízkym ľuďom. Zážitok

z narácie osobnej histórie, obzvlášť pre dospelých, môže obohatiť bázu sebapoznania, provokovať

sebareflexiu, stimulovať akciu (Gibson a Mitchell, 1981), alebo uvoľniť existenciálne napätie.

Nevýhody autobiografie:

Autobiografická narácia závisí predovšetkým od klientovej úprimnosti a schopnosti sebavyjadrenia;

závisí tiež od možností retrospektívnej sebaanalýzy a od toho, nakoľko sú minulé zážitky dostupné

poznaniu a ich uvedeniu do prítomnosti; navyše závisí od schopnosti jednotlivca realisticky

interpretovať všetky tieto zážitky v priebehu osobnostného vývinového procesu.

Podmienky

Autobiografia sa stáva cennou, keď je osoba schopná introspekcie a sebaanalýzy a tiež

sledovať významné životné udalosti a otvorene prezentovať svoj život. Dôverný,

nepodmienečne prijímaný vzťah je medzi dvoma stranami nevyhnutný.

Hodnota autobiografie v psychologickom výskume je podmienená kontextom, kde klient uskutočňuje

naráciu, všeobecným stavom mysle, náladou a celkovým zdravím v danom momente. Zároveň kvalita

autobiografického písania závisí od klientových hodnôt, ktoré ovplyvňujú súčasné reprezentácie

minulých zážitkov.

Výhody seba-charakterizácie:

Seba-charakterizácia vytvára rámec, ktorý umožňuje klientovi získať odpovede na otázky o svojom

koncepte života, seba, hodnote.

Metóda otvára prístup k informáciám o psychologickom obraze osoby, sebaobraze, ktorý je inak

nedostupný prostredníctvom iných nástrojov. Keď sa používa v rôznych obdobiach, môže táto

metóda ponúknuť obraz o vývine jednotlivca, a tým i adekvátnejšie poradenstvo. Tým, že zapája

sebareflexiu, seba-charakterizácia je nástrojom osobného rozvoja, poskytujúcim objavovanie

a uvedomovanie osobných zdrojov a klarifikáciu prežitých zložitých situácií.

Prostredníctvom seba-charakterizácie môže jednotlivec rozvinúť svoju identitu a pocit koherencie,

ktorý umožní zdieľanie skúseností s ostatnými.

Nevýhody seba-charakterizácie:

Seba-charakterizácia závisí od schopnosti sebaanalýzy a dostupnosti komunikácie osobných

informácií. Relevancia informácií sa líši v závislosti od úprimnosti klienta a dôveryhodnosti poradcu.

Táto metóda stavia na sebapoznaní a vyžaduje si „schopnosť analýzy, dobré sebavedomie, realizmus,

intuíciu, jasnozrivosť, introspekciu, správne používanie kritérií sebahodnotenia, zodpovednosť.“

(Jigau, 2001).

Podmienky seba-charakterizácie:

vytvorenie vzťahu dôvery medzi poradcom a klientom;

klient by mal vedieť, že poskytnuté informácie sa použijú správne;

vytvorenie bezpečnej, dôvernej, akceptujúcej atmosféry, ktorá podporuje sebaodhalenie.

Metóda by sa mala používať s porozumením a taktom. Poradca by mal byť schopný usporiadať

obdržané informácie v prospech poradenského procesu.

Bibliografia Androutsopoulou, Athena (2001). The Self – Characterization as a Narrative Tool:

Application in Therapy with Individuals and Families in Family Process. Vol. 40,

issue 1.

Constantin, Ticu (2004). Evaluarea psihologica a personalului. Iasi, Polirom.

Dafinoiu, Ion (2002). Personalitatea. Metode de abordare clinica. Observatia si interviul.

Iasi, Polirom.

Gibson, R. & Mitchell, M. (1981). Introduction to Guidance. New York, Macmillan

Publishing Co.

Havârneanu, Cornel (2000). Cunoasterea psihologica a persoanei. Iasi, Polirom.

Holban, Ion & Gugiuman, Ana (1972). Puncte de sprijin în cunoasterea individualitatii

elevilor. Ghid. Bucuresti, Editura Didactica si Pedagogica.

Holban, Ion (1978). Cunoasterea elevului. O sinteza a metodelor. Bucuresti, Editura

Didactica si Pedagogica.

Ivey, Allen & Simek-Downing, Lynn (1980). Counseling and Psychotherapy: Skills,

Theories and Practice. Englewood Cliffs, Prentice-Hall, Inc.

Jaccard, Roland (2000). Freud. Bucuresti, Editura Aropa.

Jigau, Mihai (2001). Consilierea carierei. Bucuresti, Editura Sigma.

Kelly, George (1955). The psychology of personal constructs, New York, Norton.

Pavelcu, Vasile (1982). Cunoasterea de sine si cunoasterea personalitatii. Bucuresti,

Editura Didactica si Pedagogica.

Reber, Arthur (1985). The Penguin Dictionary of Psychology. London, Penguin Books.

Schiopu, Ursula (2002). Introducere în psihodiagnostic. Bucuresti, Editura Fundatiei

Humanitas.

Shapiro, D. (1998). Conflictele si comunicarea. Bucuresti, Editura Arc.

Tomsa, Gheorghe (1999). Consilierea si orientarea în scoala. Bucuresti, Casa de Editura

si Presa Viata Româneasca.

www.theory.org

http://encyclopedia.thefreedictionary.com/

http://psychclassics.yorku.ca/