Lord Zarmut - UKÁŽKA

P o t k a n i e č r e v á

Dve hodiny dejepisu v stredu poobede – totálne zlý sen!Pred pár minútami by som bol povedal, že si neviempreds taviť nič odpornejšie. No keď sa ozve klopanie nadvere, otvoria sa a vonku zazriem moju mamu, uvedo-mím si – všetko v živote sa môže vždy ešte zhoršiť.

Keď sa v škole nečakane objaví rodič, môže to zna-menať dve veci. Buď sa vážne zranil alebo zomrel nie -kto, kto je vám blízky, alebo máte problém.

Moja okamžitá reakcia – prosím, nech nikto nie jemŕt vy! Pomyslím si na otca, Gret, strýkov, tety, bratran-cov a sesternice. Mohol by to byť ktokoľvek z nich. Ránoživý a zdravý. A teraz meravý a studený, s vyplazenýmja zykom, kus mŕtveho mäsa, čo čaká, kým ho pochova-jú. Spomeniem si na pohreb starej mamy. Na otvorenúrakvu. Na jej lesklú pokožku, na to, ako som jej muselpobozkať čelo, na bolesť, slzy. Prosím, nech nikto nie jemŕtvy! Prosím! Prosím! Prosím! Pro...

Potom vidím maminu tvár, bielu od hnevu, a viem,že ma prišla potrestať, nie utešovať.

9

Lord Zarmut:Lord Zarmut bas 2/5/12 06:42 Stránka 9

Zavrčím, prevrátim oči a zamrmlem si popod nos:„Tak ma už zastreľte!“

Riaditeľňa. Ja, mama a pán Donnellan. Mama melieo cigaretách. Chodievam fajčiť za prístrešok na bicykle(najstaršie možné klišé!). Zaujímalo by ju, či o tom riadi-teľ vie, či vie, čo stvárajú žiaci v jeho škole.

Trochu mi je pána Donnellana ľúto. Musí tu sedieť,sám vyzerá ako školák, šúcha pod stolom nohami a ho -vo rí, že nevedel, že sa takéto niečo deje, že to prešetría ráz ne zatrhne. Klamár! Samozrejme, že to vedel. V kaž -dej ško le je fajčiarska zóna. Taký je život. Učitelia to ne-schvaľujú, ale väčšinou privierajú oči. Určité decka jedno-ducho fajčia – tak to je. Je bezpečnejšie nechať ich fajčiťv škole, než by sa počas prestávky a obeda mali odkradnúťniekam mimo areálu.

Vie to aj mama. Musí to vedieť! Kedysi bola mladá,ako mi vždy pripomína. Deti za maminých čias neboliiné. Keby sa na chvíľu zamyslela, pochopila by, aká jeneskutočne trápna. Neštvalo by ma, keby sa do mňa pus-tila doma, ale normálny človek predsa nenapochodujedo školy a nekáže vlastným potomkom v ria di teľ ni. Ma-ma je tentoraz mimo – a totálne.

No niežeby som jej to mohol povedať. Nemôžem saozvať: „Hej! Mama! Obom nám robíš hanbu, takže zavriústa!“

Pri tej predstave sa uškrniem a – ako inak – mamapráve vtedy na kratučký okamih zmĺkne a pristihne ma.

LO R D Z A R M U T

1 0


„Prečo sa vyškieraš?“ zahučí a potom zase spustí – fajče-nie ma privedie do hrobu, škola za to nesie zodpoved-nosť, akých to tu má pán Donnellan darebákov, bla-bla--bla-bla!

NUDAAAA!

Jej výlevy v škole neboli ešte nič v porovnaní s tým, čosom si vypočul doma. Vrieskala z plných pľúc, akoby juna nože brali. Pošle ma do internátnej školy – nie, do vo-jenskej akadémie! Veď ešte uvidím, ako sa mi to budepáčiť, keď budem musieť každé ráno vstávať na svitanía spraviť pred raňajkami sto klikov. Ako by sa mi to po-zdávalo?

„Podávajú sa tam na raňajky vajíčka so slaninou, alebonejaké vločkovo-jogurtové svinstvo?“ odpoviem a v oka -mihu, keď tie slová vyslovím, viem, že to fakt nie je správ-na odpoveď. Teraz nie je čas na slávny prenikavý humorGrubbsa Gradyho.

Mamu ide rozhodiť. Čo si o sebe vlastne myslím?Uvedomujem si vôbec, koľko do mňa vráža peňazí? Čokeď ma vykopnú zo školy? A potom zlatý klinec, ktorýrady vyťahujú všetky mamy na svete – „Veď počkaj, keďpríde otec!“

Otec sa neoddrapí ako mama, ale neteší sa. Povie mi, žeje sklamaný. Toľkokrát ma predsa varovali pred nebez-pečenstvami fajčenia, ako ľuďom ničí pľúca a spô so bujerakovinu.


1 1


„Fajčenie je hlúpe,“ povie. Sme v kuchyni (nevyšielsom z nej, odkedy ma mama predčasne dotiahla domovzo školy, len čo som si odskočil na WC). „ Je to nechutné,nespoločenské a smrteľne nebezpečné. Prečo to robíš,Grubbs? Myslel som, že máš viac rozumu.“

Bezmocne pokrčím plecami. Čo mám povedať? Nie jeto fér. Samozrejme, že fajčenie je hlúpe. Samozrejme, žespôsobuje rakovinu. Samozrejme, že by som to nemal ro-biť. Ale moji kamaráti fajčia. Je to cool. Na obede sa mu -síte stretávať s cool ľuďmi a rozprávať sa o cool veciach.Ale len keď fajčíte. Nemôžete byť cool, ak sa nesprávatecool. Moji rodičia to vedia. A predsa tu stoja, tvária sa akogestapáci a chcú, aby som sa zodpovedal za svoje činy.

„Ako dlho už fajčí? To by ma zaujímalo!“ Odkedy pri -šiel otec, mama o mne začala hovoriť v tretej osobe. Ne -zaslúžim si priame oslovenie.

„Áno,“ prisvedčí otec. „Ako dlho, Grubbs?“„Čo ja viem?“„Týždne? Mesiace? Dlhšie?“„Možno pár mesiacov. Ale len dve denne.“„Keď hovorí dve denne, myslí tým aspoň päť alebo

šesť,“ zašomre mama.„Nie, nemyslím!“ zvolám. „Myslím tým dve!“„Nezvyšuj na mňa hlas!“ zahučí mama.„Len pokojne,“ začne otec, ale mama pokračuje, ako-

by tam nebol.„Myslíš si, že je to múdre? Zamoriť si pľúca svin-

stvom, pripraviť sa o život? Nevychovávali sme ťa nato,

LO R D Z A R M U T

1 2


aby sme sa dívali, ako si spôsobuješ rakovinu! Toto na-ozaj nemusíme, rozhodne nie teraz, keď...“

„To by stačilo!“ zvolá otec a obaja vyskočíme. Otectakmer nikdy nekričí. Keď sa nahnevá, väčšinou hovoríveľmi potichu. Teraz je červený v tvári a gáni – ale nanás oboch, nielen na mňa.

Mama zakašle, akoby sa zahanbila. Posadí sa, od-hrnie si vlasy z tváre a vrhne na mňa ranený pohľad. Ne-znášam, keď sa takto tvári. Vtedy sa jej nedá pozrieť doočí a pritom sa hádať.

„Chcem, aby si s tým prestal, Grubbs,“ povie oteca už sa zase ovláda. „Nepotrestáme ťa,“ mama chce čosinamietnuť, ale otec ju umlčí prudkým mávnutím ruky,„ale chcem, aby si nám dal slovo, že s tým prestaneš.Viem, že to nebude jednoduché. Viem, že kamaráti sa tibudú posmievať. Ale toto je dôležité. Niektoré veci súdôležitejšie ako to, či človek vyzerá ako frajer. Sľúbišnám to, Grubbs?“ Na okamih sa odmlčí. „Samozrejme,ak vôbec dokážeš prestať...“

„Samozrejme, že dokážem prestať,“ zamrmlem. „Niesom predsa závislý.“

„Takže sľúbiš? Kvôli sebe – nie kvôli nám?“Pokrčím plecami, pokúšam sa tváriť, že o nič nejde,

akoby som aj tak plánoval prestať. „Jasné, ak z toho ne-budete robiť takú vedu,“ zívnem.

Otec sa usmeje. Mama sa usmeje. Ja sa usmejem.Potom zadným vchodom vojde Gret a aj ona sa

usmieva – no je to zlý, nadradený úsmev staršej sestry.


1 3


„Tak už sme si vyriešili všetky problémiky?“ spýta sa vy-sokým, akože nevinným hlasom.

A ja okamžite viem – to Gret ma nabonzovala mame!Zistila, že fajčím, a povedala to. Krava!

Keď s anjelskym úsmevom prefrčí okolo nás, očamijej do tváre vypaľujem ohnivé diery a v hlave mi akozvuk bezbožného hromu hučí jediné slovo...

Pomsta!

Zbožňujem smetiská. Dá sa tam nájsť kopa odporností.Je to ideálne miesto na lov, keď sa človek chce pomstiťotravnému zradcovi alebo sestre.

Lozím po kopách odpadkov a prehrabávam sa v čier -nych vreciach a vlhkých kartónových škatuliach. Nie somsi istý, čo presne použijem ani ako, takže čakám na in -špiráciu. Potom v malom plastovom vrecku nájdem šesťmŕtvych potkanov so zlomenými väzmi, ktoré sa prá vezačínajú rozkladať. Skvelé!

Bacha, Gret – už sa blížim!

Raňajkujem za kuchynským stolom. Rádio je stíšené.Počúvam zvuky na poschodí. Pokúšam sa potlačiť chi-chot. Čakám na výbuch.

Gret je v kúpeľni. Sprchuje sa aspoň dvakrát denne,pred odchodom do školy a aj keď sa odtiaľ vráti. Nieke-dy sa ešte osprchuje pred spaním. Neviem, prečo sa nie -kto toľko namáha s hygienou. Podľa mňa je to istá formašialenstva.

LO R D Z A R M U T

1 4


Keďže je taká posadnutá sprchovaním, mama a otecjej pridelili izbu s kúpeľňou. Povedali si, že mne to pre-kážať nebude. Ani mi to neprekáža. Vlastne je to super.Nemohol by som to spraviť, keby Gret nemala vlastnúsprchu s vlastným vešiakom na uteráky.

Sprcha sa vypla. Špliechanie, kvapkanie, potom ticho.Zmeraviem od vzrušenia. Poznám Gretine zvyky akovlastnú dlaň. Vždy si uterák berie z vešiaka až po sprcho-vaní, nie predtým. Nepočujem jej kroky, no predstavu-jem si, že robí tri či štyri kroky k vešiaku. Naťahuje ruku.Skladá uterák. A potooooooooom...

Presne podľa plánu – krik ako o život. Na začiatok je-den zhrozený výkrik. Potom celá salva, výkriky sa derújeden cez druhý. Odtisnem misku s rozmočenými kuku-ričnými lupienkami a pripravím sa na rehot roka.

Mama a otec sú pri dreze, rozprávajú sa o dnešnomdni. Zmeravejú, keď začujú výkriky, potom sa vrhnú kuschodom, ktoré dobre vidím z miesta, kde teraz sedím.

Skôr ako sa dostanú ku schodom, zjaví sa Gret. Vyrú-ti sa z izby, kričí, strháva si z rúk krvavé kusy tkaniva, vy-trháva si ich z vlasov. Je celá od krvi. Jednou rukou sivpredu pridržiava uterák – aj keď je od strachu bez seba,neexistuje, aby zišla dole nahá!

„Čo je?“ skríkne mama. „Čo sa stalo?“„Krv!“ jačí Gret. „Som celá od krvi! Vzala som si ute-

rák! A...“Zarazí sa. Všimla si, že sa smejem. Prehýbam sa v pá -

se. V živote som nevidel nič smiešnejšie.


1 5


Mama sa obráti a pozrie na mňa. Aj otec. Nemajúslov.

Gret si vyberie z vlasov lepkavý ružový kus, tentorazpomaly, a obzrie si ho. „Čo si mi to dal do uteráka?“ spý-ta sa potichu.

„Potkanie črevá!“ zavýjam, plieskam po stole a pla -čem od smiechu. „Na smetisku... som našiel... potkany...posekal som ich... a...“ Div sa od toľkého smiechu nepo-vraciam.

Mama na mňa zíza. Otec na mňa zíza. Gret na mňazíza.

Potom...„Ty odporný...“Koniec nadávky nezachytím – Gret ho predbehne

dolu schodmi. Cestou jej spadne uterák. Nestihnem za-reagovať, lebo sa na mňa vrhne, fackuje ma a škriabe po tvári.

„Čo sa stalo, Gretelda?“ zachichocem sa, zhadzujemju zo seba a oslovujem menom, ktoré neznáša. Väčšinouma z pomsty volá Grubitsch, ale teraz je taká naštvaná,že si na to nespomenie.

„Hovädo!“ škrieka. Potom sa na mňa prudko vrhne,chytí ma za bradu, otvorí mi ústa a z celej sily sa pokúšastrčiť mi do úst za hrsť potkaních vnútorností.

Okamžite sa prestanem smiať – súčasťou tohto perfekt-ného fóru neboli ústa plné zhnitých potkaních vnútornos-tí! „Vypadni!“ zrúknem a urobím výpad. Mama a otec saodrazu spamätajú a presne naraz zvolajú:

LO R D Z A R M U T

1 6


„Prestaň!“„Nebi sestru!“„ Je to maniačka!“ vytisnem zo seba, vyslobodím sa od

zúriacej Gret a spadnem zo stoličky.„Je to zver!“ vzlyká Gret, vyberá si vlasov ďalšie kusy

čriev a utiera si z tváre potkaniu krv. Uvedomím si, žeplače – je to riadny vodopád –, a tvár má rovnako červe-nú ako dlhé rovné vlasy. Nie červenú od krvi – červenúod hnevu, hanby a... žeby od strachu?

Mama zdvihne spadnutý uterák, odnesie ho Gret, za-kryje ju. Otec je tesne za nimi, tvár má temnú ako smrť.Gret si z vlasov vyberá ďalšie vlákna potkaních čriev, po-tom zavyje od úzkosti.

„Mám ich všade!“ zvolá, potom na mňa pár čriev ho-dí. „Ty všivák hnusný!“

„Hnusná si teraz ty!“ zachichocem sa. Gret sa mivrhne po krku.

„To stačí!“ Otec nezvýši hlas, ale tón, akým to vyslo-ví, nás okamžite zastaví.

Mama na mňa hľadí s netajeným odporom. Otcoviz očí lietajú dýky. Cítim, že som jediný, komu to pripadávtipné.

„Bol to len žart,“ hlesnem, skôr ako sa začnú valiť ob-vinenia.

„Nenávidím ťa!“ zasyčí Gret, potom sa znovu rozpla-če a teatrálne ujde.

„Cal,“ povie mama otcovi a mňa zmrazí ľadovýmpohľadom. „Vezmi si na starosť Grubitscha. Ja skúsim


1 7


upokojiť Greteldu.“ Mama nás vždy volá celými krstný-mi menami. Ona ich vybrala a ona jediná na celom sve-te nechápe, aké sú neznesiteľne otrasné.

Mama ide na poschodie. Otec vzdychne, prejde k dre -zu, odtrhne zopár pásov papierových utierok a poutieraz dlážky niekoľko čriev a krvavých šmúh. Po pár tichýchminútach, kým neisto ležím vedľa prevrhnutej stoličky,na mňa uprie oceľový pohľad. Okolo úst a očí má kopuostrých vrások – znamenie, že je fakt naštvaný, ešte na-štvanejší ako na to, že fajčím.

„Nemal si to spraviť,“ povie.„Bolo to smiešne,“ zamrmlem.„Nie,“ štekne. „Nebolo.“„Zaslúžila si to!“ zvolám. „Ona mi vyviedla niečo

oveľa horšie! Povedala mame, že fajčím – viem, že to bo-la ona! A pamätáš sa, keď mi roztopila cínových vojači-kov? A keď mi rozstrihala komiksy? A...“

„Sú veci, ktoré sa nikdy nerobia,“ preruší ma jemneotec. „Bolo to nesprávne. Narušil si sestrino súkromie,po nížil si ju, na smrť si ju vystrašil. A ešte si si vybral ta-kýto čas! Ty...“ Zmĺkne a dokončí veľmi slabým hlasom:„... si ju veľmi rozrušil.“ Pozrie na hodinky. „Priprav sado školy. Neskôr sa porozprávame o tom, aký dostaneštrest.“

Zničene sa vlečiem hore schodmi, nechápem, prečoje okolo toho také haló. Bol to super žart. Keď som hoplánoval, smial som sa celé hodiny. A toľká námaha –musel som potkanie črevá posekať, zmiešať ich s vodou,

LO R D Z A R M U T

1 8


aby boli svieže a mazľavé, musel som skoro vstať, pre-šmyknúť sa jej do kúpeľne, keď spala, opatrne čreváumiestniť – napokon vyšla navnivoč!

Prejdem okolo Gretinej izby a počujem, ako ľútostivonarieka. Mama sa jej pošepky prihovára. Zovrie mi žalú-dok ako vždy, keď viem, že som spravil niečo zlé. Nevší-mam si to. „Nech si hovoria, čo chcú,“ zašomrem, kop-nem do dverí na svojej izbe a strhnem zo seba pyžamo.„Bolo to super!“

Očistec. Mesiac musím byť po návrate zo školy vo svo-jej izbe. Bože, celý MESIAC! Bez telky, bez počítača,bez komiksov, bez kníh – s výnimkou učebníc. Otec miv izbe nechal aj šach – nehrozí, že moji rodičia, šachovífanatici, by mi ho vzali! Šach je v tomto dome takmernáboženstvom. Spolu s Gret sme na ňom vyrastali. Za-tiaľ čo ostatné batoľatá rodičia učili dávať dokopy skla-dačky, nás drilovali smiešne šachové pravidlá.

Môžem sa zísť dole najesť a mám povolený odchodna WC, ale inak som väzeň. Nemôžem ísť von ani cez ví-kendy.

Počas prvej noci na samotke častujem Gret všetkýmimožnými nadávkami. Druhú noc bremeno nadávok zná -šajú otec a mama. Potom mi je tak nanič, že už nikohoneobviňujem, zotrvávam v urazenom tichu a hrám sámso sebou šach, aby mi ušiel čas.

Pri jedle sa so mnou nerozprávajú. Tí traja sa správa-jú, akoby som tam vôbec nebol. Gret na mňa dokonca


1 9


ani nehádže nevraživé pohľady a neškerí sa, ako má vozvyku, keď dostanem domáce väzenie.

Márnosť, čo také zlé som vykonal? Dobre, bol to tro-chu drsný žart a vedel som, že budem mať problémy –ale ona zareagovala veeeeeeľmi prehnane. Nepoviem,keby som urobil niečo, čo Gret ponížilo na verejnosti,tak sklopím uši. Lenže toto bol súkromný žart, len medzinami. Nemali by tak zveličovať.

V duchu mi znejú otcove slová – „A ešte si si vybral ta-kýto čas!“ Často na ne myslím. Aj na mamine slová, keďmi kázala o fajčení, tesne predtým, ako ju prerušil otec –„Toto naozaj nemusíme, rozhodne nie teraz, keď...“

Čo tým mysleli? O čom to rozprávali? Čo s tým máspoločné čas?

Niečo tu smrdí – a nie sú to len potkanie črevá.

Veľa času trávim písaním. Denníkové záznamy, prí-behy, básne. Pokúšam sa nakresliť komiks – „GrubbsGrady, superhrdina!“ –, ale výtvarná mi nejde. Z inýchpredmetov mám výborné známky – oveľa lepšie ako tákoza Gret, ako jej často pripomínam –, ale okolo výtvar-ného talentu som ani neprefrngol.

Často hrávam šach. Mama a otec sú šachoví fanati-ci. V každej miestnosti je šachovnica a takmer každý ve-čer hrávajú niekoľko partií, medzi sebou alebo s priateľmi zo šachového klubu. Nútia hrať aj Gret a mňa. V jednejz mo jich najranejších spomienok cmúľam bielu vežua otec mi vysvetľuje, ako sa pohybuje jazdec.

LO R D Z A R M U T

2 0


Dokážem poraziť takmer každého rovesníka – vyhralsom oblastné súťaže –, ale nie som v rovnakej lige akoma ma, otec alebo Gret. Gret vyhrala súťaž na celoštátnejúrov ni a deväťkrát z desiatich so mnou vytrie podlahu.Mamu som porazil len dvakrát v živote. Otca nikdy.

Odkedy som na svete, je to u nás najväčší dôvod há-dok. Mama a otec na mňa netlačia, aby som mal dobrévýsledky v škole alebo v športe, ale stále ma dokopávajúdo šachu. Musím čítať knihy o šachu a pozerať záznamyšachových turnajov. Pri jedle a v otcovej pracovni vedie-me dlhé debaty o legendárnych partiách a veľmajstrocha o tom, ako by som sa mohol zlepšiť. Posielajú mak rôznym učiteľom a stále ma prihlasujú na súťaže. Há-dam sa o tom s nimi – radšej by som sa venoval futbalu,či už sledovaním zápasov v telke alebo normálne pobe-hovaním po ihrisku –, ale oni si nedajú povedať.

Biela veža berie čierneho pešiaka, ohrozuje čiernudámu. Čierna dáma sa presúva do bezpečia. Prenasledu-jem ju strelcom. Čierna dáma robí ďalší ťah – stále jev ohrození. Je to detinské – mohol som sa tomu ohroze-niu vyhnúť pred piatimi ťahmi, keď to začalo byť jasné –,ale je mi to fuk. Banálne sa im tak odplácam. „Vzali stemi telku a počítač? Musím tu trčať sám? Dobre – na-učím sa hrať šach najhoršie na svete. Uvidíme, ako savám to bude páčiť, desiatnik otec a plukovníčka mama!“

Viem, nie je to úplne to isté, ako keď Luke Skywalkervracia úder zlému Impériu a zničí Hviezdu smrti, aleniekde treba začať!


2 1


Obzerám si v zrkadle vlasy. Sú ostré, tuhé, ryšavé. Otecbol ryšavý, keď bol mladší, kým nezačal šedivieť. Vraj malpätnásť alebo šestnásť rokov, keď si všimol tú zmenu. Tak-že ak budem pokračovať v jeho šľapajach, môžem sa už te-šiť len na niekoľko rokov čisto ryšavej farby.

Páči sa mi predstava, že by som mal zopár sivých vla-sov, nie komplet šediny, aké má otec, len zopár. A rov no -merne rozmiestnených – nechcem mať vo vlasoch sivý pás!Na svoj vek som veľký – vyšší ako väčšina kamarátov –a mohutný. Nevyzerám staro, ale keby som mal zopár si-vých vlasov, mohol by som sa v slabom osvetlení tváriťako dospelý – a dostať sa na filmy od osemnásť rokov!

Otvoria sa dvere. Gret – s hanblivým úsmevom. Mámza sebou devätnásť dní trestu. Som plný nenávisti ku Go-rile Gretelde. Práve teraz ju teda určite netúžim vidieť.

„Vypadni!“„Prišla som sa pomeriť,“ povie.„Neskoro,“ zavrčím odporne. „Už mi zostáva len je-

denásť dní. Radšej ich zvládnem, ako by som mal bozkaťtvoj...“ Zmĺknem. Drží igelitové vrecko. Vnútri je niečobiele. „Čo je to?“ spýtam sa podozrievavo.

„Darček za to, že si kvôli mne dostal domáce väze-nie,“ povie a položí vrecko na posteľ. Pozrie von oknom.Závesy sú roztiahnuté. Podobločnicu osvetľuje trojštvrti-nový mesiac. Zostalo tam zopár šachových figúrok. Gretsa strasie, potom sa odvráti.

„Mama s otcom povedali, že môžeš vyjsť z izby – trestsa skončil. Zvyšok ti odpustili.“

LO R D Z A R M U T

2 2


Odíde.Zmätene roztrhnem vrecko. Vnútri je tričko Totten-

ham Hotspur, trenírky a štulpne. Som v šoku. SuperSpurs je môj tím, sú to moji futbaloví šampióni. Mamami kupovala ich najnovší dres na začiatku každej sezóny,až kým som neprišiel do puberty a nezačal prudko rásť.Nebude mi kupovať nové dresy, kým neprestanem rásť –z posledného som vyrástol už za mesiac.

Gret to muselo stáť celý majetok – je to najnovší dres,nie z minulej sezóny. Je to prvýkrát, čo mi dala darčekinokedy ako na Vianoce a na narodky. A mama s otcommi ešte nikdy neodpustili trest – veľmi prísne dbajú nato, aby sme si odslúžili všetky tresty, ktoré nám určia.

Dofrasa, čo sa deje?

Tri dni po mojom predčasnom prepustení. Keby sompovedal, že je to čudné, bol by to ešte slabý výraz. At-mosféra je presne taká istá, ako keď zomrela starká. Ma-ma a otec sa motajú po dome ako roboti, veľa toho ne-nahovoria. Gret sa zašíva vo svojej izbe alebo v kuchyni,napcháva sa sladkosťami a v kuse hrá šach. Je od šachuzávislá. Fakt je to divné.

Chcem sa ich na to spýtať, ale ako? „Mama, otec – čosa vašich tiel zmocnili mimozemšťania? Zomrel námniekto a bojíte sa mi to povedať? Čo ste všetci konverto-vali na depresizmus?“

Vážne, žarty nabok, mám strach. Majú spoločné ta-jomstvo, je to niečo zlé a taja to predo mnou. Prečo? Má


2 3


to niečo spoločné so mnou? Vedia niečo, čo ja neviem?Ako napríklad... napríklad...

(No tak – maj odvahu! Povedz to!)Ako napríklad, že zomriem?Hlúposti? Preháňam to? Pripisujem tomu priveľký

význam? Možno. No skrátili mi trest. Dostal som dar-ček. Tvária sa, akoby sa mali každú chvíľu rozplakať.

Grubbs Grady má smrť na jazyku? Dostal som na do-volenke nejakú vražednú chorobu? Alebo ma má zabiťnejaká mozgová porucha, ktorú mám od narodenia?Odporná neúprosná rakovina?

Aké iné vysvetlenie to môže mať?

„Povedz mi, aký máš názor na balet?“Pozerám prehľad futbalových výsledkov. Som v tele -

víz nej miestnosti iba s otcom. Myknem uchom pri tej po-divnej nečakanej otázke a pokrčím plecami. „Somari-ny,“ odvrknem.

„Nemyslíš, že je to neuveriteľne krásna umelecká for-ma? Nikdy si to netúžil vidieť na vlastné oči? Nechceš sa plaviť po Labuťom jazere alebo sa radovať s Lus ká -čikom?“

Od smiechu mi zabehne. „To má byť vtip?“Otec sa usmeje. „Len som si to chcel ešte raz overiť.

Mám totiž výhodnú ponuku na lístky na zajtrajšie pred-stavenie. Kúpil som tri – očakával som tvoju neveľminadšenú reakciu –, ale asi by som ti ešte mohol jedenzohnať, keby si sa chcel pridať.“

LO R D Z A R M U T

2 4


„Ani nápad!“„Tvoja škoda.“ Otec si odkašle. „Balet je v inom mes-

te a skončí sa dosť neskoro. Bude pre nás jednoduchšieprespať v hoteli.“

„To znamená, že budem mať celý dom pre seba?“spýtam sa vzrušene.

„Také šťastie ti nehrozí,“ zasmeje sa otec. „Ja si mys-lím, že si už dosť starý, aby si strážil pevnosť, ale Sha-ron...“ (čiže mama) „... má iný názor a ona tu velí. Budešmusieť zostať s tetou Kate.“

„Kate? To nie,“ zaúpiem. Teta Kate je len o pár ro-kov staršia od mamy, ale žije, akoby mala deväťdesiat.Má čiernobiely televízor, ale zapína ho len na správy.Inak počúva rádio. „Nemohol by som sa radšej zabiť?“zavtipkujem.

„O takýchto veciach sa nežartuje!“ nečakane jedova-to vyštekne otec. Dotknuto naňho pozriem a on sa sileneusmeje. „Prepáč. Mal som toho dnes veľa. Takže to do-hodnem s Kate.“

Pri odchode sa trochu potkne – akoby bol nervózny.Na okamih mám pocit, že je všetko normálne, že sas otcom len tak doberáme, a zabudnem na svoje nedáv-ne muky. Teraz ma znovu prepadnú. Ak nie som jednounohou v hrobe, prečo fotríka tak rozčúlil môj nevinnýžart?

Zvedavý a vystrašený sa prikradnem k dverám a po -čúvam, ako otec telefonuje tete Kate, aby dohodol, žeu nej prespím. Ale v rozhovore nezaznie nič podozrivé.


2 5


Nerozpráva o mne, akoby som prežíval posledné dni.Dokonca zavesí s veselým „dovi, dopo“, trápnou frázou,ktorú používa pri telefonovaní. Chystám sa vrátiť k fut -balu, keď začujem, ako Gret na schodoch ticho vraví:„Nechcel ísť s nami?“

„Nie,“ odvetí pošepky otec.„Všetko je dohodnuté?“„Áno. Zostane u Kate. Pôjdeme len my traja.“„Nemohli by sme vyčkať do budúceho mesiaca?“„Nemôžeme to odkladať – bolo by to príliš nebez-

pečné.“„Bojím sa, ocko.“„Viem, miláčik. Aj ja.“Ticho.

Mama ma zavezie k tete Kate. Pri dverách sa krátko po-rozprávajú, ale mama sa ponáhľa a preruší rozhovor.Vraví, že si musí švihnúť, inak prídu neskoro na balet.Teta Kate to zožerie, ale ja som ich zámienku prekukol.Neviem, čo majú mama a spol. za lubom, ale určite ne-budú vyvaľovať oči na bandu šašov v priliehavom oble-čení, čo poskakujú ako bábky.

„Buď k tete dobrý,“ povie mama a potiahne ma zaofinu.

„Užite si balet,“ odvetím a duto sa usmejem.Mama ma objíme, potom ma pobozká. Nepamätám

si, kedy ma naposledy pobozkala. Je na tom niečo zúfalé.„Ľúbim ťa, Grubitsch!“ zachripí a takmer vzlykne.

LO R D Z A R M U T

2 6


Keby som už dávno nevedel, že tu niečo nehrá, upo-zornila by ma na to hrôza v jej hlase. Keďže som všakpripravený, môžem sa usmiať a odvetiť v štýle Humph-reyho Bogarta: „Aj ja ťa ľúbim, zlatko.“

Mama nasadne do auta a odchádza. Myslím, že plače.„Urob si pohodlie v obývačke,“ pousmeje sa teta Ka-

te. „Uvarím čajík. O chvíľu sa začnú správy.“

Po správach sa ospravedlním. Bolí ma brucho – musímsi oddýchnuť. Teta Kate ma prinúti prehltnúť dve veľkélyžice rybieho tuku, potom ma pošle do postele.

Počkám päť minút, kým nezačujem spev Franka Si-natru. Kate zbožňuje Sinatru a vždy sa jej podarí naladiťho v rádiu. Keď si začne pospevovať nejakú presladenúbaladu, prešmyknem sa dolu schodmi a vybehnem pred-ným vchodom.

Neviem, čo sa deje, ale keď už viem, že nie som jed-nou nohou v hrobe, som rozhodnutý ísť do toho s ni-mi. Je mi jedno, do čoho sa zaplietli. Nedovolím mame,otcovi a Gret, aby ma z toho vynechali, nech už majúakýkoľvek problém. Sme predsa rodina. Mali by sme ve-ci riešiť spolu. Mama a otec ma to tak vždy učili.

Bežím ulicami, aby som čo najrýchlejšie absolvovaltých šesť kilometrov, ktoré ma delia od domova. Môžubyť hocikde, no začnem u nás doma. Ak ich tam nenáj-dem, budem hľadať stopy, čo ma k nim zavedú.

Otec povedal, že sa bojí. Mama sa chvela, keď mapobozkala. A Gretin hlas, keď stála na schodoch... Keď


2 7


si na to všetko spomeniem, od strachu mi zovrie žalúdok.Nevšímam si to, bežím rovnomerným tempom a po kú -šam sa vypľuť pachuť rybieho tuku.

Doma. V okne rodičovskej spálne vidím medzi závesmipásik svetla. Neznamená to, že sú doma – mama vždynecháva zapnuté svetlo, aby odstrašila vlamačov. Pre-šmyknem sa dozadu a nazriem cez garážové okno. Autoje dnu. Takže sú tu. Tu sa to celé začne. Nech už je točokoľvek.

Prikradnem sa k zadnému vchodu. Čupnem si, otvo-rím dvierka pre psa, načúvam. Nič. Mal som osem ro-kov, keď zdochol náš posledný pes. Mama vyhlásila, žeďalšieho už do domu nepustí – každého totiž zrazí autoa už ju nebaví pochovávať ich. Otec raz za pár mesiacovpovie, že musí priklincovať psie dvierka alebo kúpiť no-vé, ale nikdy to nespraví. Asi stále tajne dúfa, že mama sito rozmyslí. Otec psy zbožňuje.

Keď som bol malý, vedel som cez tie psie dvierka preliezť. Mama ma musela priviazať ku kuchynskémustolu, aby som sa neodtúlal z domu, keď sa nedívala. Te-raz som na to priveľký, a tak zalovím pod pyramídovýmkameňom po ľavej strane dverí a vylovím náhradnýkľúč.

Kuchyňa je chladná. Nemala by byť – celý deň pred-sa svietilo slnko a teraz je príjemná teplá noc –, ale mámpocit, akoby som stál pri chladiacich boxoch v su per -markete.

LO R D Z A R M U T

2 8


Prikradnem sa k dverám na chodbu a zastanem, zno-vu napínam sluch. Nič.

Odídem z kuchyne a skontrolujem televíznu miest-nosť, maminu bohato vyzdobenú obývačku – kam mámes Gret zakázaný prístup okrem mimoriadnych príležitostí– a otcovu pracovňu. Všetky miestnosti sú prázdne.A studené rovnako ako kuchyňa.

Keď vyjdem z pracovne, všimnem si niečo zvláštnea zarazím sa. V jednom kúte je rozložená šachovnica.Otcov vzácny kúsok. Figúrky vychádzajú z postáv le-giend o kráľovi Artušovi. V devätnástom storočí ich ruč-ne vytesal nejaký slávny majster. Tento šach stál celýmajetok. Otec mame nikdy nepovedal presnú sumu –neodvážil sa.

Prejdem k šachovnici. Je vytesaná z mramoru, hrubádesať centimetrov. Len pred niekoľkými týždňami somna jej hladkom povrchu hral partiu s otcom. Teraz jubrázdia hlboké škaredé ryhy. Vyzerajú takmer ako stopypo nechtoch – ibaže nijaký človek hádam nedokáže za-boriť nechty do pevného mramoru! A všetky detailneopracované figúrky sú preč. Šachovnica je prázdna.

Bežím hore schodmi. Od nervozity sa potím. Prstymám pevne zovreté. Dych sa mi pred očami zráža naparu. Časť zo mňa sa chce zvrtnúť a ujsť. Nemal by somtu byť. Nemusím tu byť. Nikto sa nič nedozvie, ak sa obrátim a...

Spomeniem si na Gretinu tvár po tom žarte s pot ka -ním črevami. Na jej slzy. Na jej bolesť. Na jej úsmev, keď


2 9


mi dala dres Tottenhamu. Stále sa hádame, ale kdesivnútri ju mám rád. A vlastne tá láska nie je ukrytá až takhlboko.

Nenechám ju, aby sama s mamou a otcom čelila prob lémom, v ktorých sa ocitli. Ako som si už povedal –sme rodina. Otec vždy hovoril, že rodina by mala držaťpokope a bojovať ako jeden tím. Aj ja v tom chcem byťteraz s nimi – hoci neviem, čo „to“ je, hoci mama a otecurobili, čo sa dalo, aby ma z „toho“ vynechali, hoci somz „toho“ na smrť vystrašený.

Poschodie. Nie je tu taký chlad ako dole. Skúsim vojsťdo mojej izby, potom do Gretinej. Je tam veľmi teplo.Chýbajú aj figúrky na Gretinej šachovnici. Moje nezmiz-li, ale ležia rozhádzané na dlážke a šachovnica je rozbitána márne kúsky.

Priblížim sa k rodičovskej spálni. Celý čas som vedel,že musia byť tam. Odďaľoval som okamih pravdy. Keďmi Gret chce ublížiť, hovorí mi, že som zbabelec. Hocisom veľký, vždy sa usilujem vyhnúť bitke. A tak som si dl -ho myslel (bál som sa), že Gret má možno pravdu. Každýkrok k rodičovskej spálni na moje prekvapenie dokazuje,že sa mýlila.

Dvere sú na dotyk žeravé, akoby za nimi horel oheň.Pritisnem ucho na drevo – ak začujem praskanie plame-ňov, rozbehnem sa rovno k telefónu a vytočím tiesňovévolanie. No nijaké praskanie sa neozýva. Nijaký dym ne-cítim. Počuť len hlboké ťažké dýchanie... a zvláštnekvapkanie.

LO R D Z A R M U T

3 0


Mám ruku na kľučke. Prsty sa ani nepohnú. Tisnemucho na drevo, čakám... modlím sa. Z ľavého oka mi vyjde slza. Od horúčavy mi uschne na líci.

V izbe sa niekto zarehoce – hlboko, hrdelne, sadistic-ky. Nie je to mama, otec ani Gret. Ozve sa praskot a poňom cvakanie a chrapčanie.

Pohnem rukou.Otvoria sa dvere.Ukáže sa peklo.



Documents

Lord Zarmut - UKÁŽKA