Veronica Roth - Divergencia (UKÁŽKA)

7

P R VÁ K A P I T O L A

Doma máme jeDiné zrkaDlo, skryté za posuvným panelom v chodbičke na hornom poschodí. Podľa pravidiel mojej frak-cie sa k nemu môžem priblížiť len druhý deň každého tretie-ho mesiaca, keď mi mama strihá vlasy.

Sedím na stoličke, mama stojí za mnou s nožnicami v ru-ke a strihá. Pramene vlasov padajú na zem a vytvárajú okolo mňa prstenec nevýraznej plavej farby.

Keď mama skončí, zhrnie mi vlasy dozadu a stiahne ich do uzla. Tvári sa pokojne a neochvejne sa sústredí na prácu. Umenie sebazaprenia ovláda dokonale. Ja to o sebe povedať nemôžem.

Využijem chvíľku nepozornosti a nenápadne mrknem na vlastný odraz. Nie z márnivosti, ale zo zvedavosti. Za tri mesia-ce sa s človekom môže stať všeličo. V zrkadle sa odráža úzka tvár, veľké okrúhle oči a dlhý tenký nos. Stále vyzerám ako ma-lé dievčatko, hoci som niekedy v priebehu posledných mesiacov dovŕšila šestnásť rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny, ale my nie. Načo by sme strácali čas takým sebeckým pôžitkom?

„Hotovo,“ povie mama, keď mi upevní uzol. Naše pohľa-dy sa stretnú v zrkadle. Nestihla som odvrátiť zrak, ale nena-

zalomene divergencia.indd 7 5.12.2011 12:27

8

pomenie ma, len sa usmieva na náš spoločný odraz. Trochu sa zamračím. Prečo ma nevyhreší, že na seba zbytočne zízam?

„Dnes to príde,“ podotkne.„Áno.“„Si nervózna?“Chvíľu pozerám do vlastných očí. Dnes podstúpim test

predpokladov a na základe neho zistím, do ktorej z piatich frakcií sa hodím. A zajtra, na rozhodovacej ceremónii, si jed-nu zvolím a rozhodnem o zvyšku svojho života. Vyberiem si, či zostanem so svojou rodinou, alebo ju navždy opustím.

„Nie,“ poviem. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnu-tie.“

„Správne,“ usmeje sa. „Poďme sa naraňajkovať.“„Ďakujem. Za ostrihanie vlasov.“Pobozká ma na líce a zrkadlo zakryje posuvným panelom.

V inom svete by ju asi považovali za krásavicu. Pod sivými ša-tami skrýva štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihalni-ce, a keď si na noc rozpustí vlasy, padajú jej na plecia v bo-hatých vlnách. Lenže Sebazaprenie jej káže, aby svoju krásu zakrývala.

Spolu prejdeme do kuchyne. V takéto rána, keď brat pri-pravuje raňajky, otec číta noviny a roztržito ma hladí po vla-soch a mama si pohmkáva pri upratovaní stola, ma najväčšmi mrzí, že od nich chcem odísť.

+++

Autobus smrdí výfukovým plynom. Zakaždým, keď prejde cez výmoľ na ceste, ma trhne z jednej strany na druhú, hoci celou silou zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.


9

Môj starší brat stojí v uličke a drží sa tyče nad hlavou, aby nespadol. Nepodobáme sa na seba. Caleb zdedil otcove tma-vé vlasy a zahnutý nos a mamine zelené oči a jamky na lícach. Keď bol mladší, tá kombinácia čŕt vyzerala zvláštne, ale teraz mu pristane. Keby nepochádzal zo Sebazaprenia, spolužiač-ky by na ňom určite mohli oči nechať.

Po mame zdedil aj nekonečnú obetavosť. Bez váhania pre-pustil svoje sedadlo nevrlému chlapíkovi z Otvorenosti, ktorý mal na sebe tradičnú uniformu svojej frakcie: čierny oblek s bie-lou kravatou. Členovia Otvorenosti si nadovšetko cenia úprim-nosť a pravdu vidia čierno-bielo. Podľa toho sa aj obliekajú.

Keď sa približujeme k centru mesta, medzery medzi bu-dovami sa zužujú a cesty vyhladzujú. Z hmly sa vynára mra-kodrap, kedysi známy ako Sears Tower, dnes ho voláme Cen-trála. Týči sa ako čierny stĺp na horizonte. Autobus prejde popod nadjazd s koľajnicami. Nikdy som necestovala vlakom, hoci premávajú bez prestania a koľaje vedú všade. Vozia sa ni-mi len Neohrození.

Pred piatimi rokmi dobrovoľníci zo Sebazaprenia opravi-li niektoré cesty. Začali v strede mesta a pokračovali smerom k okrajom, až kým sa im neminul materiál. Cesty v blízkosti nášho domu sú stále hrboľaté a popraskané a nedá sa po nich bezpečne jazdiť. Nevadí, aj tak nemáme auto.

Caleb sa tvári pokojne aj v rozheganom autobuse. Pevnej-šie schmatne tyč, aby udržal rovnováhu, a sivý rukáv sa mu zošuchne dolu. Očami kmitá na všetky strany a ja viem, že pozoruje ľudí okolo. Snaží sa vidieť iba ich a zabudnúť pri-tom na seba. Otvorení pokladajú za najdôležitejšiu hodno-tu pravdovravnosť, ale my zo Sebazaprenia uprednostňuje-me obetavosť.


10

Keď autobus zastane pred školou, vstanem a snažím sa pretlačiť okolo muža z Otvorenosti. Potknem sa o jeho topán-ky a zachytím sa Calebovej ruky. Zavadzajú mi pridlhé noha-vice a ladná chôdza mi nikdy veľmi nešla.

V meste fungujú tri školy: Nižší stupeň, Stredný stupeň a Najvyšší stupeň. Budova Najvyššieho stupňa je najstaršia. Postavili ju zo skla a z ocele, rovnako ako všetky okolo nej. Pred ňou stojí vysoká kovová socha, na ktorú sa po vyučova-ní škriabu decká z Neohrozenosti a navzájom sa povzbudzu-jú, aby vyliezli čoraz vyššie. Minulý rok jedno dievča spadlo a zlomilo si nohu. Sestričku som bežala zavolať ja.

„Dnes je test predpokladov,“ pripomeniem. Caleb je star-ší len o necelý rok, takže chodíme do toho istého ročníka.

Prikývne, práve keď prechádzame cez vchodové dvere. V momente, keď vojdeme, sa mi napnú všetky svaly v tele. V škole vládne vzrušenie, všetci šestnásťroční si zjavne chcú naplno vychutnať posledný deň. Po rozhodovacej ceremónii sa už do školských chodieb pravdepodobne nevrátime. Ďal-šie vzdelávanie nám zabezpečia frakcie, ktoré si vyberieme.

Dnes nám vyučovacie hodiny skrátili na polovicu, aby sme ich všetky stihli pred testom predpokladov, ktorý nás čaká po obede. Už teraz mi rýchlejšie bije srdce.

„Ty sa veľmi nebojíš, čo ti na teste povedia, mám pravdu?“ pýtam sa Caleba.

Zastaneme na križovatke chodieb, odkiaľ on pôjde jedným smerom na pokročilú matematiku a ja druhým na dejepis frakcií.

Zdvihne na mňa obočie. „A ty?“Mohla by som sa priznať, že ma už celé týždne trápi, kto-

rú frakciu mi test vyberie – Sebazaprenie, Otvorenosť, Infor-movanosť, Harmóniu alebo Neohrozenosť?


11

Radšej sa usmejem a poviem, že ani nie.Opätuje mi úsmev. „No... tak ti želám pekný deň.“Kráčam na dejepis frakcií a hryziem si spodnú peru. Vô-

bec mi neodpovedal na otázku.Chodby sú tesné, hoci svetlo prenikajúce cez okná vytvára

ilúziu priestoru. Škola patrí k málo miestam, kde sa mládež v našom veku môže stretávať s členmi iných frakcií. Dnes da-vom pulzuje nová energia, horúčka posledného dňa.

Dievča s dlhými kučeravými vlasmi mi zakričí „Čau!“ rovno pri uchu a zamáva na vzdialenú kamarátku. Rukávom bundy ma udrie do líca. Potom do mňa strčí chalan z Informovanosti v modrom svetri. Stratím rovnováhu a tvrdo dopadnem na zem.

„Z cesty, drevo,“ vyštekne a ponáhľa sa ďalej.Do tváre sa mi nahrnie horúčava. Vstanem a oprášim sa.

Pár spolužiakov zastalo, keď som spadla, ale nikto mi nepo-núkol pomoc. Očami ma sledujú až po koniec chodby. Takéto veci sa ľuďom z mojej frakcie stávajú už celé mesiace. Infor-movaní šíria o členoch Sebazaprenia nepriateľské reči, ktoré už zasiahli aj do vzťahov v škole. Sivé šaty, jednoduchý účes a nenápadné správanie typické pre moju frakciu by mi mali pomôcť zabudnúť na seba a uľahčiť aj ostatným, aby si ma ne-všímali. Lenže teraz zo mňa robia terč.

Zastanem pri okne v krídle E a čakám na príchod deciek z Neohrozenosti. Robievam to každé ráno. Presne o 7.25 do-kazujú svoju odvahu vyskakovaním z idúceho vlaku.

Môj otec ich prezýva „pekelníci“. Všetci majú čierne ob-lečenie, pírsingy a tetovania. Ich prvoradou úlohou je strážiť plot okolo mesta. Netuším však, pred čím.

Mala by som zneistieť. Mala by som uvažovať, čo má ko-vový krúžok v nose spoločné s odvahou, vlastnosťou, ktorú


si najväčšmi cenia. Namiesto toho od nich nevládzem odtrh-núť oči.

Zapíska vlak. Ten zvuk mi zavibruje až v hrudi. Reflektor lokomotívy bliká, vlak sa rúti okolo školy a škrípe na želez-ných koľajniciach. Z posledných vagónov idúceho vlaku sa vyvalí masa mladých mužov a žien v tmavom oblečení, niek-torí padnú a kotúľajú sa po zemi, iní sa pár krokov potácajú, aby vzápätí opäť našli rovnováhu. Jeden chalan so smiechom chytí nejaké dievča okolo pliec.

Pozorovanie Neohrozených je hlúpy zlozvyk. Odvrátim sa od okna a pretlačím sa davom na hodinu dejepisu.


13

D R U H Á K A P I T O L A

TesTy sa začínajú po obede. Sedíme pri dlhých stoloch v jedál-ni. Ľudia, ktorí majú celú tú procedúru na starosti, zakaždým vyvolávajú desať mien, presne toľko je testovacích miestností. Sedím vedľa Caleba, oproti je naša suseda Susan.

Susanin otec cestuje za prácou po celom meste, takže má auto a každý deň ju vozí do školy a domov. Odvoz ponúkol aj nám, ale Caleb povedal, že radšej odchádzame neskôr a nech-ceme mu robiť starosti.

Jasné, prijať od niekoho láskavosť by nám v živote nena-padlo.

Testy väčšinou vykonávajú dobrovoľníci zo Sebazaprenia, len vo dvoch miestnostiach sú zástupcovia Informovanosti a Neohrozenosti. Podľa pravidiel totiž nikoho nemôže testo-vať príslušník rovnakej frakcie. Pravidlá navyše tvrdia, že sa ne-smieme nijako pripravovať, vôbec teda netuším, čo ma čaká.

Pohľadom zablúdim od Susan k stolom na opačnom konci miestnosti. Decká z Neohrozenosti sa rehocú, vykrikujú a hra-jú karty. Pri ďalšom zhluku stolov budúci členovia Informo-vanosti debatujú ponad otvorené knihy a noviny, neustále sa ženú za vedomosťami.


14

Hlúčik dievčat z Harmónie, oblečených v červených a žl-tých šatách, sedí v kruhu na dlážke. Hrajú nejakú hru, pri kto-rej tlieskajú a vyspevujú rýmovačku. Každú chvíľu zaznie sal-va smiechu, keď niektorá vypadne a musí si sadnúť do stredu. Pri stole neďaleko nich chalani z Otvorenosti naširoko gesti-kulujú. Vyzerá to, že sa hádajú, ale asi nejde o nič vážne, lebo niektorí sa stále usmievajú.

Pri stole Sebazaprenia ticho sedíme a čakáme. Zvyky jed-notlivých frakcií diktujú aj správanie vo voľnom čase, bez ohľadu na to, čo sa páči jednotlivým členom. Pochybujem, že by sa všetkým Informovaným chcelo v jednom kuse študo-vať, alebo všetkým z Otvorenosti viesť oduševnené debaty, ale všetci sú voči tradíciám rovnako bezmocní ako ja.

V ďalšom kole zavolajú Caleba. Sebavedomo zamieri k vý-chodu. Nemusím mu zaželať veľa šťastia ani ho uistiť, že nemá dôvod na obavy. Vie, kam patrí, podľa mňa to vedel odjakži-va. V mojej najstaršej spoločnej spomienke máme štyri roky. Vyhrešil ma, že som na ihrisku nedala svoje švihadlo dievčat-ku, ktoré sa nemalo s čím hrať. Už mi nerobí prednášky často, ale ten vyčítavý pohľad mi navždy utkvel v pamäti.

Snažila som sa vysvetliť mu, že nemám rovnaké podvedo-mé reakcie ako on – v autobuse mi ani nenapadlo, že by som mala toho chlapíka z Otvorenosti pustiť na svoje miesto –, ale akoby mi nerozumel. „Rob, čo musíš,“ povie mi zakaždým. Jemu sa to vždy darilo. Mne by to malo ísť rovnako ľahko.

Skrúti sa mi žalúdok. Zavriem oči a otvorím ich až po de-siatich minútach, keď si Caleb sadne späť na miesto.

Je bledý ako stena. Prejde si dlaňami po stehnách, aby si ich utrel od potu, rovnako ako to robievam ja, a keď ich zdvih-ne, trasú sa mu prsty. Otvorím ústa, že sa ho niečo opýtam, ale


15

nedostanem zo seba ani slovo. Nesmiem sa ho opýtať na výsle-dok a on mi ho nesmie prezradiť.

Dobrovoľník zo Sebazaprenia vyvoláva ďalšie mená. Dve z Neohrozenosti, dve z Informovanosti, dve z Harmónie, dve z Otvorenosti a potom: „Zo Sebazaprenia: Susan Blacková a Beatrice Priorová.“

Vstanem, lebo musím, ale najradšej by som zostala na sto-ličke až do skonania sveta. Mám pocit, že sa mi v hrudi nadúva bublina, ktorá ma už-už roztrhne zvnútra. Nasledujem Susan k východu. Decká, okolo ktorých prechádzame, nás pravdepo-dobne nevedia rozlíšiť. Nosíme rovnaké oblečenie a rovnaký účes z blond vlasov. Jediný rozdiel je v tom, že Susan asi ne-bojuje s nutkaním na vracanie, a pokiaľ dobre vidím, nemusí si kŕčovito zvierať lem košele, aby upokojila roztrasené ruky.

Za jedálňou nás čaká desať miestností. Používajú sa iba na testy, ešte som v žiadnej nebola. Na rozdiel od ostatných miestností v škole nie sú oddelené sklom, ale zrkadlami. Po-zorujem samu seba, ako kráčam k jednej z nich, bledá a vy-strašená. Susan sa na mňa nervózne usmeje a zamieri do dverí číslo 5. Vojdem do šestky, kde ma čaká žena z Neohrozenosti.

Vyzerá menej drsne než mladí Neohrození, ktorých po-znám. Má drobné, tmavé, mierne zošikmené oči a na sebe rif-le a čierne sako ako z mužského obleku. Až keď sa otočí, aby zavrela dvere, všimnem si jej tetovanie vzadu na krku, čier-no-bieleho sokola s červeným okom. Keby mi srdce nevysko-čilo až do krku, spýtala by som sa jej, čo symbolizuje. Určite niečo zaujímavé.

Aj vnútorné steny miestnosti sú obložené zrkadlami. Vi-dím svoj odraz zo všetkých uhlov: sivú látku, pod ktorou sa mi stráca chrbát, dlhý krk, ruky s kostnatými hánkami, červené,


16

lebo sa mi do nich nahrnula krv. Zo stropu žiari biele svetlo. V strede miestnosti stojí kreslo so sklápacím operadlom, po-dobné ako u zubára, a vedľa neho akýsi prístroj. Vyzerá to ako miesto, kde sa dejú príšerné veci.

„Neboj sa,“ ubezpečuje ma žena. „Nebolí to.“Má rovné čierne vlasy, ale v ostrom svetle vidím, že ich

pretkávajú šedivé pramienky.„Sadni si a urob si pohodlie,“ povie. „Volám sa Tori.“Nemotorne si sadnem na kreslo a klesnem dozadu, hlavu

si položím na opierku. Od silného svetla ma bolia oči. Tori sa zaoberá prístrojom napravo odo mňa. Snažím sa sústrediť na ňu, nie na drôty v jej rukách.

„Prečo ten sokol?“ vyhŕknem, keď mi priloží elektródu na čelo.

„V živote som nestretla zvedavca zo Sebazaprenia,“ povie so zdvihnutým obočím.

Strasiem sa a na rukách mi vyskočí husia koža. Moju zveda-vosť možno hodnotiť ako chybu, zradu hodnôt Sebazaprenia.

S tichým zahmkaním mi pripevní na čelo ďalšiu elektródu a vysvetlí: „V niektorých starovekých kultúrach sokol symboli-zoval slnko. V čase, keď som si to tetovanie dávala robiť, som verila, že so slnkom nakresleným na tele sa nebudem báť tmy.“

Snažím sa odolať ďalšej otázke, ale nemôžem si pomôcť. „Bojíte sa tmy?“

„Bála som sa tmy,“ opraví ma.Ďalšiu elektródu pritlačí na vlastné čelo a pripojí k nej

drôt. Pokrčí plecami. „Teraz mi pripomína strach, ktorý som prekonala.“

Stojí za mnou. Operadlá na ruky zvieram tak tuho, až mi hánky zbelejú. Tori si pritiahne klbko drôtov a pripája ich


17

k sebe, ku mne a k stroju za sebou. Potom mi podá ampulku s priezračnou tekutinou.

„Vypi to,“ prikáže mi.„Čo to je?“ V hrdle mi navrie hrča. Sťažka preglgnem.

„Čo sa stane?“„To ti nemôžem prezradiť. Dôveruj mi.“Vydýchnem z pľúc všetok vzduch a vylejem si obsah ampul-

ky do úst. Oči sa mi automaticky zavrú.

+++

Otvorím ich po malej chvíľke, ale nachádzam sa úplne in-de. Opäť stojím v školskej jedálni, lenže dlhé stoly sú prázd-ne a cez sklené steny vidím, že vonku sneží. Na stole predo mnou ležia dva košíky. V jednom je hruda syra, v druhom nôž dlhý ako moje predlaktie.

Spoza mňa sa ozve ženský hlas: „Vyber si.“„Prečo?“ pýtam sa.„Vyber si,“ zopakuje.Obzriem sa ponad plece, ale nikto tam nestojí. Otočím sa

späť ku košíkom. „Načo mi to bude?“„Vyber si!“ skríkne.Keď vykríkne, môj strach sa vyparí a nahradí ho tvrdohla-

vosť. Zamračím sa a prekrížim si ruky na hrudi.„Ako chceš,“ povie hlas.Košíky zmiznú. Počujem zaškrípanie dverí a obzriem sa, kto

prichádza. Nie je to človek, ale zviera. Pár metrov odo mňa sto-jí pes so špicatým ňufákom. Krčí sa pri zemi, zakráda sa ku mne a cerí biele zubiská. Z hrdla sa mu vyderie hlboké zavrčanie. Po-chopím, načo by sa mi zišiel ten syr. Alebo nôž. No už je neskoro.


18

Pomyslím na útek, ale pes by ma určite dobehol. V zápa-se by som ho neporazila. Treští mi v hlave. Musím sa rozhod-núť. Môžem preskočiť stôl a použiť ho ako štít. Nie, na skáka-nie cez stôl som príliš malá, a príliš slabá na to, aby som ho prevrátila.

Pes zavrčí a takmer cítim, ako mi ten zvuk vibruje v lebke.V učebnici biológie som sa dočítala, že psy vedia vyňuchať

strach, lebo ľudské žľazy vylučujú v strese rovnakú chemikáliu ako korisť. Pach strachu ich nahucká do útoku. Pes sa ku mne pomaličky blíži a pazúrmi škriabe dlážku.

Nemôžem utiecť. Nemôžem bojovať. Namiesto toho vdy-chujem jeho smradľavý dych a snažím sa neuvažovať, čo asi pred chvíľou zožral. V očiach mu nevidím žiadne bielka, len lesklú temnotu.

Čo ešte viem o psoch? Nemala by som sa im dívať do očí. Považujú to za znak agresie. Pamätám si, že kedysi som mod-likala, aby mi otec kúpil psíka, ale teraz, s pohľadom upretým na zem pred labami chlpatého útočníka, si fakt neviem spo-menúť prečo. Blíži sa a stále vrčí. Keď pohľad do očí zname-ná agresiu, ako mu naznačím ochotu podriadiť sa?

Dýcham nahlas, ale pravidelne. Vôbec sa mi nepáči pred-stava, že by som si pred psom mala ľahnúť na zem, s tvárou vo výške jeho tesákov, ale lepšiu možnosť nemám. Natiahnem nohy za seba a opriem sa o lakte. Pes lezie bližšie a bližšie, až kým na tvári nepocítim jeho teplý dych. Trasú sa mi ruky.

Zabreše mi do ucha a ja zatnem zuby, aby som neskríkla.O líce sa mi obtrie čosi drsné a vlhké. Pes prestal vrčať,

a keď zdvihnem hlavu, zbadám, že dychčí. Oblizol mi tvár. Zamračím sa a sadnem si na päty. Pes mi vyloží laby na kole-


19

ná a oblizne mi bradu. Znechutene sa odtiahnem, utriem si z pokožky sliny a zasmejem sa.

„Takže nie si až taká strašná obluda, čo?“Pomaly vstanem, aby som ho nevyľakala, ale pes mi už vô-

bec nepripomína zviera, ktorému som čelila pred niekoľký-mi sekundami. Vystriem ruku, opatrne, aby som ju v prípade potreby mohla rýchlo odtiahnuť. Pes mi obtrie hlavu o dlaň. Zrazu sa poteším, že som si nevybrala nôž.

Žmurknem, a keď otvorím oči, na opačnej strane miest-nosti stojí dievčatko v bielych šatách. Natiahne obe ruky a za-piští: „Havko!“

Rozbehne sa k psovi vedľa mňa. Otvorím ústa, aby som ju varovala, ale neskoro. Pes sa otočí. Namiesto vrčania zabreše a cvakne zubami, svaly sa mu napnú ako drôtené uzly. Už-už sa na ňu vrhne. Bez rozmýšľania skočím, celou váhou sa ho-dím na psa a rukami mu oblapím hrubý krk.

Hlavou narazím do zeme. Pes zmizol a dievčatko tiež. Ocit-la som sa sama, v prázdnej testovacej miestnosti. Pomaly sa otáčam okolo vlastnej osi, ale nevidím sa v žiadnom zrkadle. Otvorím dvere a vykročím von, lenže nie na chodbu, ale do au-tobusu. Všetky sedadlá sú obsadené.

Stojím v uličke a držím sa tyče. Neďaleko sedí muž s novi-nami. Tvár má skrytú za nimi, ale vidím mu ruky. Pokrývajú ich jazvy ako po popáleninách. Noviny stíska tak pevne, ako keby ich chcel pokrčiť.

„Poznáš toho chlapa?“ spýta sa ma. Poklepe fotku na pred-nej strane novín, pod titulkom Brutálneho vraha konečne chytili! Zízam na slovo vrah. Už dlho som ho nikde nevidela, ale už samotné písmená mi naháňajú hrôzu.


Na obrázku je mladý muž s nevýraznou tvárou a bradou. Zdá sa mi, že ho poznám, ale neviem si spomenúť odkiaľ. A zároveň tuším, že by som to tomu mužovi nemala povedať. To by nemuselo dopadnúť dobre.

„Takže?“ Podľa hlasu si domyslím, že sa hnevá. „Poznáš ho?“Zlý nápad. Nie, veľmi zlý nápad. Srdce mi búši a zvieram

tyč, aby som zamaskovala roztrasené ruky, nech ma neprezra-dia. Keby som mu povedala, že muža z novín poznám, stalo by sa mi niečo strašné. Ale môžem ho presvedčiť, že ho nepoznám. Môžem si odkašľať a pokrčiť plecami, lenže to by bola lož.

Odkašlem si.„Poznáš ho?“ zopakuje.Pokrčím plecami.„Áno?“Telom mi prebehne triaška. Nemám sa prečo báť, je to len

test, nedeje sa to naozaj. „Nie,“ poviem nenútene. „Netuším, kto to je.“

Vstane a konečne mu vidím do tváre. Má tmavé okuliare a ústa skrivené do úškľabku. Líca má zjazvené, presne ako ruky. Nakloní sa tesne ku mne. Dych mu páchne po cigare-tách. Len test, pripomeniem si. Je to len test.

„Klameš,“ vyštekne. „Klameš!“„Neklamem.“„Vidím ti to na očiach.“Vystriem sa. „Nevidíte.“„Ak ho poznáš, mohla by si ma zachrániť,“ povie potichu,

„mohla by si ma zachrániť. Zachrániť!“Prižmúrim oči. „Naozaj,“ trvám na svojom. Zatnem zuby.

„Nepoznám ho.“


21

T R E T I A K A P I T O L A

Preberiem sa so sPoTenými dlaňami a s výčitkami svedomia, zvalená na kresle v miestnosti obloženej zrkadlami. Keď na-kloním hlavu dozadu, uvidím Tori. Stíska pery a skladá nám z hláv elektródy. Čakám, či mi o teste niečo povie – že sa skon-čil, alebo že som ho zvládla dobre, hoci neviem, ako by som mohla v takomto teste zlyhať. Lenže ona mi len mlčky zloží drôty z čela.

Nakloním sa dopredu a utriem si dlane do nohavíc. Mu-sela som urobiť niečo zlé, aj keď sa to stalo iba v mojej mysli. Tori sa tvári čudne. Rozmýšľa, ako mi povedať, že mám prí-šerný charakter? Najradšej by som bola, keby to jednoducho vyklopila a hotovo.

„Musím povedať,“ ozve sa konečne, „že si ma zmiatla. Ospravedlň ma. Hneď sa vrátim.“

Zmiatla?Pritiahnem si kolená k hrudi a skryjem si do nich tvár.

Škoda, že sa mi nechce plakať, slzy by mi možno priniesli úľa-vu. Ako môže človek vybuchnúť v teste, na ktorý sa nesmie ni-jako pripravovať?


22

Čas ubieha a moja nervozita silnie. Dlane si utieram kaž-dých pár sekúnd, lebo sa mi stále potia, a možno aj preto, že ma ten pohyb upokojuje. Čo ak mi povedia, že sa nehodím do žiadnej frakcie? Skončila by som na ulici s bezprizornými. To by som nezvládla. Ľudia, ktorí nepatria do žiadnej frakcie, nežijú len v chudobe a nepohodlí, sú načisto oddelení od spo-ločnosti. Prišli o to najdôležitejšie: o komunitu.

Mama mi kedysi hovorila, že ľudia nemôžu prežiť odkáza-ní sami na seba, a keby aj mohli, nechceli by. Bez frakcie náš život nemá zmysel.

Pokrútim hlavou. Nemôžem rozmýšľať takýmto spôsobom. Musím si udržať chladnú hlavu.

Dvere sa konečne otvoria a vojde Tori. Pevne zovriem ope-radlá kresla.

„Prepáč, že som ťa vystrašila,“ povie. Stojí mi pri nohách s rukami vo vreckách. V bledej tvári má napätý výraz.

„Beatrice, dosiahla si nejednoznačné výsledky,“ ozná- mi. „Za normálnych okolností každá fáza simulácie vylúči jednu alebo viaceré frakcie, ale v tvojom prípade vypadli iba dve.“

Vyvalím na ňu oči. „Dve?“ spýtam sa. Cez stiahnuté hrdlo ledva rozprávam.

„Keby si prejavila automatický odpor k nožu a vzala syr, simulácia by pokračovala podľa iného scenára, ktorý by mo-hol potvrdiť tvoje predpoklady pre Harmóniu. Nestalo sa to, takže Harmónia neprichádza do úvahy.“ Tori sa poškriabe na zátylku. „Bežne simulácia pokračuje lineárne a vylučuje frakcie jednu po druhej, až kým nezostane jediná. Na zák-lade tvojich rozhodnutí nemohla vypadnúť Otvorenosť, tak som musela zmeniť simuláciu a poslať ťa do autobusu. Tam ju


23

vylúčila tvoja vytrvalá neochota povedať pravdu.“ Zdvihne je-den kútik úst. „S tým si nelám hlavu. Iba Otvorení v tej situá-cii povedia pravdu.“

Spadne mi kameň zo srdca, aspoň jeden z mnohých. Mož-no nie som až taká zlá.

„No, vlastne to nie je úplne presné. Pravdu povedia kan-didáti vhodní pre Otvorenosť... a Sebazaprenie,“ opraví sa. „Z toho vyplýva, že máme problém.“

Padne mi sánka.„Najprv si sa hodila na psa, aby si pred ním zachránila to

dievčatko, čo dokazuje predpoklad pre Sebazaprenie... ale potom, keď ti ten muž povedal, že pravda ho zachráni, stá-le si ju odmietala vysloviť. To sa do Sebazaprenia nehodí.“ Vzdychne. „Neušla si pred psom, čo by naznačovalo, že patríš do Neohrozenosti. Rovnako, ako keby si vzala nôž, ale to si takisto neurobila.“

Odkašle si a pokračuje: „Tvoja inteligentná reakcia na psa naznačuje silný predpoklad pre Informovanosť. Netuším, čo si mám myslieť o tvojej nerozhodnosti v prvej fáze, ale...“

„Počkajte,“ preruším ju. „Takže neviete, do ktorej frakcie sa hodím?“

„Áno aj nie. Dospela som k záveru, že prejavuješ rovnaké predpoklady pre Sebazaprenie, Informovanosť a Neohroze-nosť. Ľudia s takýmto výsledkom...“ obzrie sa ponad plece, akoby čakala, že sa za ňou niekto objaví, „sa označujú ako... divergentní.“ Posledné slovo povie tak potichu, že ho sotva počujem, a do tváre sa jej vráti napätý, ustarostený výraz. Obí-de stoličku a nakloní sa ku mne.

„Beatrice, za žiadnych okolností to nikomu nehovor,“ va-ruje ma. „Ide o veľa.“


24

„Viem, že nesmieme prezradiť svoje výsledky,“ prikývnem.„Nie.“ Tori si kľakne vedľa kresla a položí ruky na ope-

radlo. Naše tváre delí len pár centimetrov. „Myslela som to inak. Nechcem povedať, že to nesmieš prezradiť teraz. Ne-smieš to prezradiť nikomu a nikdy, nech sa stane čokoľvek. Divergencia je extrémne nebezpečná. Rozumieš?“

Nerozumiem, ako by ma mohol ohroziť nerozhodný vý-sledok, ale prikývnem. Aj tak by som o teste nechcela hovoriť.

„Jasné.“ Odlepím ruky z operadla a vstanem. Podlamu-jú sa mi nohy.

„Navrhujem, aby si išla domov,“ radí mi Tori. „Máš o čom rozmýšľať a čakanie na ostatných by ti veľmi neprospelo.“

„Musím povedať bratovi, kam idem.“„Dám mu vedieť.“Cestou von si priložím ruku na čelo a hľadím do zeme. Ne-

vládzem jej pozrieť do očí. Nevládzem ani pomyslieť na zaj- trajšiu rozhodovaciu ceremóniu.

Musím sa rozhodnúť sama, bez ohľadu na test.Sebazaprenie. Informovanosť. Neohrozenosť.Divergencia.

+++

Radšej nejdem autobusom. Keby som prišla domov príliš sko-ro, otec by si to večer všimol pri kontrole domového denníka a musela by som vysvetliť, čo sa stalo. Vyberiem sa teda pešo. Musím zastihnúť brata, kým stihne niečo povedať rodičom. Našťastie, Caleb vie udržať tajomstvo.

Kráčam stredom cesty. Autobusy sa vždy tlačia na krajni-cu, takže tam je to bezpečnejšie. Na uliciach poblíž nášho do-


25

mu občas zazriem úseky so žltými čiarami. Teraz, keď zostalo tak málo áut, ich už nepotrebujeme. Ani semafory, ale niekde ešte nebezpečne visia nad cestou a vyzerá to, že každú chvíľu spadnú.

Obnova prebieha postupne, v meste sa striedajú čisté no-vé budovy so starými a rozpadnutými. Najviac nových budov stojí pri močiari, ktorý bol kedysi jazerom. Väčšinu renovač-ných prác má na starosti dobrovoľnícka agentúra, v ktorej ro-bí moja mama.

Z pohľadu nezúčastneného pozorovateľa mi životný štýl členov Sebazaprenia pripadá krásny. Keď sledujem našu ro-dinu, ako funguje v dokonalom súlade; keď ideme na večie-rok a potom všetci spoločne upracú, hoci ich o to nikto ne-prosil; keď vidím Caleba, ako cudzím ľuďom pomáha odniesť nákup; vždy sa do nášho života opäť zamilujem. Problémy na-stanú, až keď sa ho pokúšam aktívne prežívať. Pripadám si ako pokrytec.

Lenže keby som prestúpila do inej frakcie, musela by som opustiť svoju rodinu. Navždy.

Prechádzam pásom ruín a rozlámaných chodníkov na okra-ji štvrte Sebazaprenia. Cesta sa niekde úplne prepadla a odha-lila kanále a prázdne tunely, ktorým sa opatrne vyhýbam. Nie-ktoré miesta tak smrdia splaškami a odpadkami, že si musím zapchávať nos.

V takomto svete žijú bezprizorní. Zlyhali v iniciačnej skúške do frakcie, ktorú si vybrali, takže žijú v chudobe a ro-bia najnepríjemnejšie činnosti. Pracujú ako údržbári, staveb-ní robotníci a smetiari, farbia látky, riadia vlaky a šoférujú autobusy. Za prácu dostávajú jedlo a oblečenie, ale mama ho-vorí, že všetkého príliš málo.


26

Na rohu predo mnou stojí bezprizorný, muž. Na sebe má hnedé handry a pokožka na tvári mu ovísa. Pozerá priamo na mňa a ja jeho pohľad opätujem, lebo nevládzem odvrátiť zrak.

„Prosím,“ osloví ma chrapľavým hlasom. „Nemáš niečo na jedenie?“

V hrdle mi navrie hrča. Prísny hlas v mysli mi káže, aby som sklonila hlavu a kráčala ďalej.

Nie. Pokrútim hlavou. Nemala by som sa ho báť. Potrebu-je pomoc a ja mu ju musím poskytnúť.

„Áno, mám,“ odpovedám a siahnem do tašky. Otec mi po-vedal, aby som so sebou vždy nosila jedlo navyše. Práve na ta-kéto príležitosti. Ponúknem mužovi vrecko sušených jabĺk.

Načiahne sa ku mne, ale vrecko si nevezme. Namiesto to-ho ma schmatne za zápästie. Usmeje sa na mňa. Medzi pred-nými zubami má medzeru.

„Aké máš pekné oči, moja,“ hovorí mi. „Škoda, že zvyšok nestojí za reč.“

Rozbúši sa mi srdce. Šklbnem rukou k sebe, ale zovretie sa zosilní. V jeho dychu cítim čosi štipľavé a nepríjemné.

„Zlatko, nie si trochu malá na to, aby si sa prechádzala sa-ma?“

Prestanem sa vzpierať a vystriem sa. Viem, že vyzerám mlad-šie, nemusí mi to pripomínať. „Som staršia, než vyzerám,“ od-seknem. „Mám šestnásť.“

Naširoko otvorí ústa a odhalí sivú stoličku s čiernym krá-terom v strede. Neviem, či to má byť úsmev, alebo grimasa. „Dnes máš teda veľký deň, že? Posledný deň pred tým, než si vyberieš.“


„Pustite ma,“ nástojím. Hučí mi v ušiach. Môj hlas znie jasne a tvrdo, úplne inak, než som čakala. Mám pocit, že mi vôbec nepatrí.

Som odhodlaná. Viem, čo mám urobiť. Predstavujem si, ako napriahnem lakeť a udriem ho. Vidím vrecko jabĺk, ako letí preč. Počujem dupot svojich utekajúcich nôh. Som pri-pravená konať.

Lenže on ma vzápätí pustí, vezme si vrecko s jablkami a ho- vorí: „Vyber si múdro, dievčatko.“


28

Š T V R TÁ K A P I T O L A

na našu ulicu PríDem o päť minút skôr než bežne. Členovia Sebazaprenia nesmú nosiť šperky, povolené máme len hodin-ky, lebo tie slúžia na praktický účel. Moje majú sivý náramok a sklený ciferník. Keď ich správne nakloním, nad ručičkami takmer rozoznám svoj odraz.

Všetky domy na našej ulici vyzerajú úplne rovnako: úspor-né a praktické obdĺžniky zo sivého betónu, ani oknami sa ne-plytvalo. Namiesto trávnikov skôr burina, poštové schránky z matného kovu. Niekomu by sa ten pohľad možno zdal po-chmúrny, ale na mňa pôsobí upokojujúco.

Jednoduchosti nedávame prednosť preto, že by sme po-hŕdali originalitou, ako si to niekedy vysvetľovali členovia os-tatných frakcií. V skutočnosti nám majú naše jednotné do-my, oblečenie či účesy pomôcť zabudnúť na vlastné potreby a chrániť nás pred márnivosťou, chamtivosťou a závisťou, kto-ré považujeme len za rôzne formy sebectva. Keď rovnako má-lo vlastníme a málo potrebujeme, nemusíme si závidieť.

Zo všetkých síl sa snažím, aby som si ten život obľúbila.Sedím na schode pred vchodom a čakám na Caleba. Ne-

trvá to dlho. Neuplynie ani minúta, a už po ulici prichádzajú


29

postavy v sivom. Počujem smiech. V škole sa snažíme nepri-volávať na seba pozornosť, ale medzi svojimi sa veselo baví-me. Môj prirodzený sklon k sarkazmu však ani tu nie je víta-ný. Sarkastické vtipy sa vždy robia na niečí účet. Možno je lepšie, že mi Sebazaprenie káže, aby som svoj zmysel pre hu-mor krotila. Možno nemusím odísť od rodiny. Keď sa donú-tim žiť podľa ideálov Sebazaprenia, možno sa moje predstie-ranie raz premení na skutočnosť.

„Beatrice!“ zvolá Caleb. „Čo sa stalo? Ako sa cítiš?“„Fajn.“ Prišiel aj so Susan a s jej bratom Robertom. Susan

sa na mňa zvláštne pozerá, akoby sa zo mňa od rána stal iný človek. Pokrčím plecami. „Po teste mi prišlo zle. Asi z toho, čo nám dali vypiť. Ale už mi je lepšie.“

Snažím sa presvedčivo usmiať. Susan a Robert mi podľa všetkého uverili, už sa netvária, že sa boja o moje duševné zdravie. Len Caleb na mňa prižmúri oči, robieva to vždy, keď niekoho podozrieva z klamstva.

„Aj vy ste dnes išli autobusom?“ pýtam sa. Vôbec ma ne-zaujíma, ako sa Susan a Robert dostali domov, ale potrebu-jem zmeniť tému.

„Otec musel zostať dlhšie v robote,“ vysvetlí Susan, „a po-vedal nám, že by sme si mali pred zajtrajšou ceremóniou do-priať čas na rozmýšľanie.“

Pri slove ceremónia sa mi rozbúcha srdce.„Neskôr môžete prísť k nám, ak chcete,“ zdvorilo ich po-

zve Caleb.„Vďaka.“ Susan sa naňho usmeje.Robert na mňa zdvihne obočie. Veľavýznamné pohľady si

vymieňame už rok, odkedy Caleb a Susan začali flirtovať tým opatrným spôsobom, aký zvládajú len členovia Sebazaprenia.


30

Caleb pozerá za odchádzajúcou Susan. Musím ho schmatnúť za rameno, aby som ho vytrhla z omámenia. Vtiahnem ho do-mov a zavriem za nami dvere.

Otočí sa ku mne. Medzi tmavými rovnými čiarami obočia sa mu objaví vráska. Keď sa mračí, väčšmi sa podobá na ma-mu než na otca. V momente si viem predstaviť, že prežije rov-naký život ako otec: zostane v Sebazaprení, naučí sa nejaké remeslo, ožení sa so Susan, založí si rodinu. Bude to úžasné.

Možno to neuvidím.„Už mi povieš pravdu?“ spýta sa potichu.„Pravda je taká, že o tom nemám hovoriť. A ty sa ma ne-

máš pýtať.“„Koľkokrát si robíš, čo chceš, bez ohľadu na pravidlá! Pre-

čo nemôžeš aj teraz, keď ide o takú dôležitú vec?“ Vraští obo-čie a hryzie si okraj pery. Znelo to ako obvinenie, ale myslím, že sa zo mňa snaží vytiahnuť informácie a na odpovedi mu naozaj záleží.

Prižmúrim oči. „A ty mi povieš? Ako dopadol tvoj test, Ca-leb?“

Stretnú sa nám pohľady. V diaľke zatrúbi vlak, zvuk k nám doľahne tak potichu, že by to mohlo byť aj zavýjanie vetra v aleji. Lenže ja ho vždy spoznám. Pripomína mi Neohroze-ných, mám pocit, že ma ním volajú k sebe.

„Len nepovedz rodičom, čo sa stalo, hej?“ poprosím brata.Pár sekúnd mi hľadí do očí a vzápätí prikývne.Najradšej by som si šla hore ľahnúť. Z testu, prechádzky

a stretnutia s bezprizorným som poriadne unavená. Lenže brat ráno urobil raňajky, mama nám nabalila obed a včera chystal večeru otec, takže teraz je rad na mne. Zhlboka sa na-dýchnem a zamierim do kuchyne.


31

Caleb sa ku mne o chvíľu pridá. Zaškrípem zubami. So všetkým mi pomáha. Najväčšmi ma na ňom štve jeho priro-dzená dobrota, jeho vrodená obetavosť.

Mlčky pracujeme. Ja varím hrášok na sporáku. On rozmra-zí štyri kusy kuraciny. Väčšinou jeme mrazené alebo konzervo-vané jedlo, lebo farmy sú veľmi ďaleko. Mama mi raz vravela, že kedysi niektorí ľudia odmietali kupovať geneticky upravené potraviny, lebo im pripadali neprirodzené. Teraz nám nič iné nezostáva.

Než rodičia prídu domov, stihneme pripraviť večeru a pre-strieť stôl. Otec zloží tašku pri dverách a pobozká ma na če-lo. Mnohým sa zdá tvrdý a neústupný, možno až príliš, ale má dobré srdce. Snažím sa vidieť ho len z tej lepšej stránky, na-ozaj sa snažím.

„Ako dopadol test?“ opýta sa ma. Presypem hrášok do ser-vírovacej misy.

„Dobre,“ odpoviem. Do Otvorenosti by som sa naozaj ne-hodila, klamem bez najmenšieho zaváhania.

„Počula som, že pri jednom teste došlo k problémom,“ podotkne mama. Rovnako ako otec, aj ona pracuje pre vládu, ale stará sa o sociálne projekty. Vybrala aj dobrovoľníkov, ktorí robia testy. Väčšinou riadi projekty na pomoc bezpri-zorným, ktoré im zabezpečujú jedlo, ubytovanie a pracovné príležitosti.

„Naozaj?“ uisťuje sa otec. Pri testoch sa málokedy stane niečo výnimočné.

„Neviem o tom veľa, ale kamarátka Erin mi povedala, že jeden test nejakým spôsobom zlyhal, takže výsledok bolo tre-ba nahlásiť ústne.“ Mama ukladá servítky k tanierom. „Tomu študentovi podľa všetkého prišlo zle a poslali ho rovno do-


32

mov.“ Pokrčí plecami. „Dúfam, že sa už spamätal. Vy dvaja ste o tom počuli?“

„Nie,“ odpovie Caleb s úsmevom.Môj brat by v Otvorenosti tiež dlho nevydržal.Sadneme si k stolu. Vždy si podávame jedlo smerom do-

prava a nikto nezačne jesť, kým všetci nedostanú svoju por-ciu. Otec natiahne ruky k mame a bratovi, oni natiahnu ruky k nemu a ku mne a otec poďakuje Bohu za jedlo, prácu, rodi-nu a priateľov. Nie všetky rodiny zo Sebazaprenia sú pobož-né, ale otec hovorí, že si tie rozdiely nemáme všímať, lebo by nás zbytočne roztrieštili. Neviem, čo si o tom mám myslieť.

„Tak mi to povedz,“ osloví mama otca.Chytí ho za ruku a palcom mu jemne krúži po hánkach.

Pozerám na ich spojené ruky. Rodičia sa majú veľmi radi, ale málokedy si prejavujú lásku pred nami. Naučili nás, že fyzic-ký kontakt nemáme brať na ľahkú váhu, takže si naň od det-stva dávam pozor.

„Povedz mi, čo ťa trápi,“ dodá.Sklopím zrak do taniera. Mama ma bystrými pozorovací-

mi schopnosťami niekedy prekvapí, ale teraz ma zahanbila. Prečo som sa natoľko sústredila na seba, že som si ani nevši-mla otcovu zamračenú tvár a zhrbené plecia?

„Mal som v práci ťažký deň,“ povie. „Teda vlastne Marcus mal ťažký deň, nemal by som si ho privlastňovať.“

Marcus je otcov kolega, obaja patria do päťdesiatčlennej ra-dy, ktorá spravuje mesto. Tvoria ju výlučne zástupcovia Sebaza-prenia, členov našej frakcie totiž všetci považujú za nepodplati-teľných, lebo sa zriekli sebeckých cieľov. Funkcionárov vyberajú politici spomedzi seba na základe bezchybného charakteru, morálnej sily a vodcovských schopností. Vyslanci z iných frak-


33

cií môžu na zasadnutiach prehovoriť o konkrétnych záležitos-tiach, ale konečné rozhodnutie urobí vždy rada. Členovia rady teoreticky rozhodujú spoločne, ale Marcus má výnimočný vplyv.

Takto to fungovalo od začiatku veľkého mieru, keď sa sfor-movali jednotlivé frakcie. Myslím, že systém doteraz vydržal len preto, že sa všetci bojíme toho, čo by nasledovalo, keby zlyhal: vojny.

„Ide o ten článok, ktorý zverejnila Jeanine Matthewsová?“ spýta sa mama. Jeanine Matthewsová je jedinou zástupkyňou Informovanosti v rade, vybrali ju podľa výsledkov IQ testu.

Zdvihnem zrak. „Článok?“Caleb na mňa vrhne varovný pohľad. Pri večeri nesmie-

me rozprávať, pokiaľ nám rodičia nepoložia priamu otázku. Väčšinou sa to nestáva. Naše pozorné počúvanie otec považu-je za dar, prinajmenšom to tvrdí. Oni si nás vypočujú po veče-ri, keď prejdeme do obývačky.

„Áno,“ potvrdí otec. Prižmúri oči. „Tí arogantní, pokry-teckí...“ zarazí sa a odkašle si. „Prepáčte. Ale zverejnili člá-nok, v ktorom útočia na Marcusov charakter.“

Zdvihnem obočie.„Čo tam popísali?“ spýtam sa.„Beatrice,“ potichu sa ozve Caleb.Skloním hlavu a krútim vidličkou, až kým mi nevychlad-

nú rozhorúčené líca. Neznášam, keď ma niekto napomína. A špeciálne môj brat.

„Napísali,“ odpovie mi otec, „že jeho syn prestúpil zo Se-bazaprenia do Neohrozenosti, lebo ho Marcus týral.“

Len málo detí členov Sebazaprenia sa rozhodne svoju frak-ciu opustiť. Keď sa to stane, nezabudneme na to. Pred dvoma rokmi Marcusov syn Tobias prestúpil do Neohrozenosti a úpl-


34

ne ho tým zničil. Tobias bol jeho jediný syn a zároveň aj prí-buzný, lebo manželka zomrela pri pôrode druhého dieťaťa. Novorodenec ju vzápätí nasledoval.

Tobiasa som nikdy nestretla. Len zriedka sa zúčastňoval spoločných akcií a nikdy neprišiel k nám na večeru spolu s Marcusom. Otec to neraz s údivom komentoval, ale na tom už predsa nezáleží.

„Týral? Marcus?“ Mama potrasie hlavou. „Chudák. Na-ozaj mu nechýba k šťastiu, aby mu pripomínali jeho stratu.“

„Myslíš synovu zradu?“ chladne sa spýta otec. „Už by ma to vlastne ani nemuselo prekvapovať. Informovanosť na nás útočí už celé mesiace. A to nie je všetko. Vymyslia aj niečo hor-šie, za to ručím.“

Už by som mala držať jazyk za zubami, ale nemôžem si po-môcť. „Prečo to robia?“ vyhŕknem.

„Beatrice, nemala by si radšej počúvať otca?“ jemne ma napomenie mama. Povedala to ako návrh, nie príkaz. Pozriem ponad stôl na Caleba. V očiach má nesúhlasný výraz.

Zízam na svoj hrášok. Zmocňuje sa ma podozrenie, že ži-vot zasvätený povinnosti už dlhšie nezvládnem. Nie som naň dosť dobrá.

„Dobre vieš prečo,“ hovorí otec. „Máme niečo, po čom tú-žia. Hlad po vedomostiach v nich vyvoláva aj túžbu po moci, ktorá ľudí vedie do tmy a prázdnoty. Mali by sme byť vďační, že o tom vieme svoje.“

Prikývnem. K Informovaným sa určite nepridám, hoci podľa výsledku testu by som mohla. Som dcéra svojho otca.

Rodičia po večeri odpracú riad. Ani Calebovi nedovolia, aby im pomohol. Dnes sa nestretávame v obývačke, lebo by sme mali v súkromí porozmýšľať o výsledkoch testu.


Rodina by mi možno pomohla s výberom, keby som im svoj výsledok mohla prezradiť. Ale nemôžem. Tori mi v hla-ve šepká varovanie zakaždým, keď moje odhodlanie mlčať zoslabne.

S Calebom vyjdeme po schodoch. Ešte než sa rozídeme do svojich izieb, položí mi ruku na plece a zastaví ma.

„Beatrice,“ povie a prísne mi pozerá do očí. „Mali by sme myslieť na svoju rodinu.“ Jeho hlas znie naliehavo. „Ale... Ale musíme myslieť aj na seba.“

Chvíľu naňho neveriacky zízam. V živote som ho nepri-stihla pri tom, že myslí na seba, nikdy nepresadzoval nič okrem obetavosti.

Jeho poznámka ma natoľko vykoľajila, že sa zmôžem len na predpísanú odpoveď. „Test nemusí ovplyvniť moje roz-hodnutie.“

Chabo sa usmeje. „Naozaj ho neovplyvní?“Stisne mi plece a vojde do svojej izby. Nazriem dovnútra

a uvidím rozhádzanú posteľ a stoh kníh na stole. Zavrie dve-re. Rada by som mu povedala, že sme na tom rovnako. Rada by som sa s ním rozprávala tak, ako chcem, nie ako musím. Lenže neznesiem pomyslenie, že by som ho mala žiadať o po-moc, a odvrátim sa.

Prejdem do svojej izby. Zavriem za sebou dvere a uvedo-mím si, že rozhodnutie je možno úplne jednoduché. Potre-bovala by som veľkú dávku sebazaprenia, aby som si vybrala Sebazaprenie, a veľkú dávku odvahy, aby som si vybrala Ne-ohrozenosť. Možno samotným výberom dokážem, do ktorej frakcie naozaj patrím. Zajtra vo mne tie dve vlastnosti zvedú ťažký boj, a vyhrať môže len jedna.


36

P I ATA K A P I T O L A

auTobus, kTorým sa vezieme na rozhodovaciu ceremóniu, je plný ľudí v sivých košeliach a sivých nohaviciach. Za mrakmi tlie bledý prstenec slnka ako koniec zapálenej cigarety. Ja si v živote nezapálim, lebo cigarety považujeme za príliš márni-vý zlozvyk, ale hlúčik ľudí z Otvorenosti pokojne fajčí rovno pred Centrálou.

Zakloním hlavu, aby som dovidela až na vrch budovy, ale horný koniec sa aj tak stráca v oblakoch. Týči sa vysoko nad všetky budovy v meste. Svetlá z dvoch antén na streche rozpo-znám aj z okna svojej izby.

Vystupujem z autobusu za rodičmi. Caleb pôsobí vyrov-nane. Ja by som vyzerala rovnako, keby som vedela, čo mám robiť. Namiesto toho mám nepríjemný pocit, že mi srdce už--už vyletí z hrude a cestou ku vchodu radšej schmatnem brata za ruku, aby som na schodoch nestratila rovnováhu.

Do výťahu sa hrnie dav ľudí, takže otec prenechá naše miesta skupinke z Harmónie. Bez reptania ho nasledujeme hore schodmi. Ďalší členovia frakcie si z nás berú príklad a čoskoro nás obklopí masa sivoty. V prítmí stúpame po be-tónových schodoch. Prispôsobím sa ich kroku. Rovnomerné


37

dupanie nôh a súdržnosť ľudí okolo mňa ma presviedča, že by som si taký život mohla vybrať. Stratila by som sa v kolek-tívnom vedomí Sebazaprenia ako včela v úli a žila by som len pre dobro ostatných.

Lenže potom ma rozbolia nohy, ťažko sa mi dýcha a opäť sa sústredím na seba. Cestou na rozhodovaciu ceremóniu mu-síme vyšliapať dvadsať poschodí.

Keď sme konečne hore, otec otvorí dvere a stojí tam ako čestná stráž, kým neprejdú všetci ostatní. Počkala by som naň-ho, ale dav ma tlačí vpred, preč zo schodiska, rovno do miest-nosti, kde udám smer zvyšku svojho života.

Miestnosť je usporiadaná do koncentrických kruhov. Na vonkajšom okraji stoja šestnásťroční zo všetkých frakcií. My do nich vlastne ešte nepatríme. Po dnešných rozhodnutiach postúpime do kategórie kandidátov a právoplatnými členmi sa staneme, len ak zvládneme iniciačnú skúšku.

Zoradíme sa v abecednom poradí, podľa priezvisk, ktorých sa dnes možno vzdáme. Stojím medzi Calebom a Danielle Po-hlerovou, ružovolícim dievčaťom z Harmónie v tradičných žl-tých šatách.

Ďalší kruh tvoria rady stoličiek pre našich rodinných prí-slušníkov, každá z piatich frakcií má svoju zónu. Na rozho-dovaciu ceremóniu neprichádzajú všetci členovia frakcií, ale vždy sa ich dostaví dosť na to, aby vytvorili obrovský dav.

Zodpovednosť za vedenie ceremónie má zakaždým iná frakcia, tento rok pripadla Sebazapreniu. Marcus prednesie úvodný prejav a potom postupne prečíta mená. Začne od kon-ca abecedy. Caleb si teda vyberie predo mnou.

Vo vnútornom kruhu stojí päť nádob, sú také veľké, že by som sa do ktorejkoľvek zmestila celá, keby som sa skrútila


38

do klbka. V každej je nejaký hmatateľný symbol jednotlivých frakcií: sivé kamene pre Sebazaprenie, voda pre Informova-nosť, pôda pre Harmóniu, horiace uhlie pre Neohrozenosť a sklo pre Otvorenosť.

Keď Marcus vyvolá moje meno, mojou úlohou bude mlč-ky prejsť do stredu troch kruhov. Podá mi nôž. Porežem si ru-ku a nakvapkám krv do misy reprezentujúcej frakciu, ktorú som si vybrala.

Moja krv stečie po kameňoch. Alebo zasyčí v ohni.Rodičia sa hneď neusadia, najskôr prídu ku mne a Cale-

bovi. Otec ma pobozká na čelo a Caleba potľapká po pleci. Usmieva sa.

„O chvíľu sa stretneme,“ povie bez náznaku pochybností.Mama ma objíme a takmer zlomí tú štipku odhodlania,

ktorá mi ešte zostala. Zatnem zuby a pozerám na strop, odkiaľ visia guľaté lampy a ožarujú miestnosť modrým svetlom. Zdá sa mi, že ma drží celú večnosť, ešte aj potom, ako som ja spus-tila ruky. Než sa odtiahne, otočí hlavu a zašepká mi do ucha: „Ľúbim ťa. Nech urobíš čokoľvek.“

Keď odchádza, mračím sa na jej chrbát. Vie, čo odo mňa môže čakať. Určite to vie, inak by mi nepotrebovala povedať niečo také.

Caleb ma chytí za ruku a stíska mi dlaň tak silno, až to bolí, ale nepúšťam ho. Naposledy sme sa držali za ruky na strýko-vom pohrebe, zatiaľ čo otec plakal. Potrebujeme jeden druhé-mu dodať silu, rovnako ako vtedy.

Miestnosť sa pomaly upokojí. Mala by som pozorovať Ne-ohrozených a zistiť o nich čo najviac, ale vládzem len civieť na lampy na opačnej strane miestnosti. Ako rada by som sa rozplynula v ich modrej žiare!


39

Marcus vystúpi na pódium medzi sekciami pre Neohroze-nosť a Informovanosť a odkašle si do mikrofónu. „Vitajte,“ povie. „Vitajte na rozhodovacej ceremónii. Dnes si uctíme de-mokratický odkaz našich predkov, podľa ktorého každému prináleží právo zvoliť si vo svete vlastnú cestu.“

Lepšie povedané, len jednu z piatich vopred určených ciest, prebehne mi hlavou. Stisnem Calebovi prsty tak mocne, ako ich on stíska mne.

„Naši potomkovia dovŕšili šestnásť rokov. Stoja na prahu dospelosti a teraz sa môžu rozhodnúť, akí ľudia sa z nich sta-nú.“ Marcus rozpráva slávnostným hlasom a na každé slovo kladie rovnaký dôraz. „Naši predkovia si pred desaťročiami uvedomili, že vojny nespôsobujú politické ideológie ani ná-boženské, rasové či národnostné rozdiely. Zistili, že na vine sú nedostatky v povahe ľudí a ich náchylnosť k zlu v akejkoľ-vek podobe. Rozdelili sa teda na frakcie a ich členovia sa sna-žili odstrániť vlastnosti, ktoré považovali za príčiny zmätku.“

Mrknem na nádoby uprostred miestnosti. Čomu vlastne verím? Neviem, neviem, neviem!

„Ľudia, ktorí vinili agresivitu, ustanovili Harmóniu.“Členovia Harmónie sa usmievajú jeden na druhého. No-

sia pohodlné oblečenie, červené alebo žlté. Kedykoľvek ich stretnem, pripadajú mi milí, priateľskí, slobodní. Ibaže som nikdy nemala predpoklady na to, aby som sa k nim pridala.

„Ľudia, ktorí vinili nevedomosť, založili Informovanosť.“Jedine Informovanosť som vylúčila bez váhania.„Ľudia, ktorí vinili falošnosť, vybudovali Otvorenosť.“Otvorených som tiež nikdy nemala veľmi v láske.„Ľudia, ktorí vinili sebectvo, sa združili do Sebazapre-

nia.“


40

Aj ja zo všetkého zlého viním sebectvo. Naozaj.„A vďaka ľuďom, ktorí vinili zbabelosť, vznikla Neohro-

zenosť.“Lenže sebazaprenia nemám dosť. Nestačilo mi ani šest-

násť rokov snahy.Nohy mi stŕpnu, ako keby mi úplne odumreli. Netuším,

ako sa vôbec pohnem, keď vyvolajú moje meno.„Päť frakcií žije už mnoho rokov v mieri a každá iným

spôsobom prispieva k fungovaniu spoločnosti. Sebazapre-nie nám poskytuje nesebecké politické vedenie, Otvorenosť vychováva dôveryhodných a spravodlivých právnikov, Infor-movanosť inteligentných učiteľov a vedcov, Harmónia chápa-vých poradcov a ošetrovateľov a Neohrozenosť zabezpečuje ochranu pred hrozbami zvnútra aj zvonka. Činnosť frakcií sa zďaleka neobmedzuje len na tieto oblasti. Navzájom si dáva-me omnoho viac, než možno slovami opísať. V našich frakci-ách nachádzame zmysel života.“

Spomeniem si na heslo, ktoré som si prečítala v učebnici dejepisu: Najprv frakcia, potom krv. Frakcie by pre nás mali znamenať viac než rodina. Môže to byť správne?

Marcus dodá: „Bez nich by sme neprežili.“Mlčanie, ktoré nasleduje po jeho slovách, mi pripadá ťa-

živejšie než bežné ticho. Doľahla naň váha nášho strachu z osudu, ktorý nás desí väčšmi než smrť: strachu z bezprizor-nosti.

Marcus pokračuje: „Tento deň nám prináša radostnú uda-losť – dnes sa k nám pridajú noví kandidáti, ktorí sa budú spo-ločne s nami usilovať o lepšiu spoločnosť a lepší svet.“

Ozve sa potlesk. Počujem ho len tlmene. Snažím sa stáť úplne nehybne, lebo keď stisnem kolená a napnem celé te-


41

lo, netrasiem sa. Marcus číta prvé mená, ale nie som schop-ná rozlišovať jednotlivé slabiky. Ako zistím, že vyvolal mňa?

Moji rovesníci po jednom vystupujú z radu a kráčajú do stredu miestnosti. Prvé dievča si vyberá Harmóniu, v ktorej sa narodila. Pozorujem, ako preleje pár kvapiek krvi na pôdu a potom sa ako prvá postaví za sedadlá členov svojej frakcie.

Miestnosť je neustále v pohybe. Zakaždým nové meno, no-vý človek, nové rozhodnutie, nový nôž, nový život. Väčšinu ľu-dí poznám, ale pochybujem, že si aj oni pamätajú mňa.

„James Tucker,“ povie Marcus.James Tucker z Neohrozenosti sa ako prvý cestou k nádo-

bám potkne. Zamáva rukami a horko-ťažko nadobudne rov-nováhu, nespadne na zem. Očervenie a rýchlo prejde do-prostred miestnosti. Tam prechádza pohľadom z nádoby Neohrozenosti k nádobe Otvorenosti – na jednej strane oran-žové plamene, ktoré stúpajú čoraz vyššie, na druhej sklo od-rážajúce modré svetlo.

Marcus mu ponúkne nôž. Zhlboka sa nadýchne – odtiaľto vidím, ako sa mu dvíha hruď – a s výdychom si nôž vezme. Po-tom si ho rázne potiahne cez dlaň a vystrie ruku nabok. Jeho krv kvapká na sklo, ako prvý zmenil frakciu. Prvý prestúpený. Zo sekcie Neohrozených zaznie mrmlanie. Zízam na dlážku.

Odteraz ho považujú za zradcu. Príbuzní z Neohrozenos-ti ho po desiatich dňoch budú môcť navštíviť v novej frakcii, ale neurobia to, lebo ich zradil. Jeho neprítomnosť ich bu-de mátať, zostane po ňom zdanlivo nezaplniteľná medzera. Po čase však zmizne, ako keď telesné tekutiny natečú do die-ry po vyoperovanom orgáne. Prázdnotu ľudia nevedia tole-rovať dlho.

„Caleb Prior,“ prečíta Marcus.


42

Caleb mi naposledy stisne ruku a odchádza. Dlho na mňa pozerá ponad plece. Sledujem jeho nohy, ako kráčajú do stre-du miestnosti. Nôž od Marcusa berie pevnými rukami a ši-kovným pohybom sa poreže. Stojí tam, z ruky sa mu valí krv a zuby si zarýva do pery.

Vydýchne. Nadýchne sa. Vzápätí natiahne ruku nad nádo-bu Informovanosti, jeho krv kvapká do vody a prehlbuje jej červený odtieň.

Počujem mrmlanie, ktoré prerastá do pohoršených výkri-kov. Myšlienky sa mi pletú. Môj brat, môj obetavý brat, zme-nil frakciu? Môj brat, zrodený pre Sebazaprenie, si vybral Informovanosť ?

Keď zavriem oči, vynorí sa mi stoh kníh v Calebovej izbe a roztrasené ruky, ktoré si po teste utieral do nohavíc. Prečo som si včera, keď mi odporúčal myslieť na seba, neuvedomi-la, že dodával odvahu aj sám sebe?

Pohľadom prebehnem dav Informovaných. Samoľúbo sa usmievajú a štuchajú jeden druhého lakťami. Členovia Seba-zaprenia, inokedy úplne pokojní, sa rozprávajú napätým šep-tom a zazerajú naprieč miestnosťou na frakciu, ktorá sa stala naším nepriateľom.

„Môžem pokračovať?“ ozve sa Marcus, ale dav ho nepoču-je. „Ticho, prosím!“ skríkne.

Miestnosť sa utíši. Ozýva sa len akýsi zvonivý zvuk.Počujem vlastné meno a triaška ma poháňa vpred. Na

polceste k nádobám nepochybujem, že si vyberiem Sebaza-prenie. Už vidím svoju budúcnosť. Predstavujem si, ako do-spejem na ženu v sivom odeve, vydám sa za Susaninho brata Roberta, víkendy trávim dobročinnými aktivitami, pokojné večery pred kozubom. Čaká ma rutina, v ktorej nájdem po-


koj, istotu a bezpečie. Možno stále nebudem dosť dobrá, ale určite lepšia, než som teraz.

Uvedomím si, že to zvonenie mi znie v ušiach.Pozerám na Caleba, ktorý už stojí za Informovanými. Opä-

tuje môj pohľad a nenápadne prikývne, ako keby mi čítal myš-lienky a súhlasil. Krok mi zneistie. Ak sa ani Caleb nehodil do Sebazaprenia, kam sa hrabem ja? Lenže čo mi zostáva, keď on odišiel? Nenechal mi inú možnosť.

Zatnem zuby. Ja Sebazaprenie nesmiem opustiť, už len kvôli rodičom. Nesmiem.

Marcus mi podáva nôž. Pozriem mu do očí – majú zvlášt-nu tmavomodrú farbu – a vezmem si ho. Kývne hlavou a ja sa otočím k nádobám. Oheň Neohrozenosti aj kamene Seba-zaprenia stoja naľavo odo mňa, jedna vpredu a druhá vzadu. Chytím nôž do pravej ruky a priložím si čepeľ k dlani. Zaškrí-pem zubami a pritlačím. Pichľavú bolesť si sotva všimnem. Pritisnem si obe ruky k hrudi a roztrasene vydýchnem.

Otvorím oči a vystriem ruku. Moja krv kvapká na koberec medzi dvoma nádobami. Potom sa s povzdychom, ktorý ne-vládzem zadržať, natiahnem dopredu a krv zaškvrčí v ohni.

Som sebecká a odvážna.


Documents

Veronica Roth - Divergencia (UKÁŽKA)