ĽUDSKÉ PRÁVA

Ľudské práva sú (podľa prirodzenoprávnej náuky) dané práva, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia. V minulosti boli tieto práva priznávané iba vládcom a šľachte, zatiaľ čo obyčajným ľuďom len v malej miere, prípadne boli celkom upierané.

Ľudské práva sú spoločné všetkým ľudským bytostiam. Bez nich by ľudia strácali dôstojnosť a nemohli by sa rozvíjať. Aj keď sú ľudia rôzni, ich základné životné potreby sú rovnaké. Preto práva, ktoré im to zabezpečujú, označujeme ako základné ľudské práva.

Vývin ľudských práv - dokumenty Milánsky edikt – 313 – zrovnoprávnenie

kresťanstva s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši

Magna Charta Libertatum /Veľká listina slobôd/ 1215 – bola víťazstvom snahy anglickej šľachty obmedziť moc monarchov; týmto dokumentom potvrdil kráľ Ján Bezzemok práva a slobody šľachty – slobodný človek nebude svojvoľne uväznený, zbavený majetku alebo vypovedaný z krajiny

Nantský edikt – 1598 – f. kráľ Henrich IV. zrovnoprávnil katolíkov s protestantami

Majestát – 1609 – bol prijatý Rudolfom II. Habsburským a uzákoňoval, že nikto

ani poddaný nesmie byť nútený ani ku kresťanstvu ani k evanjelictvu / trvanie len do roku 1628/

Habeas Corpus Amendment Act – 1679 – prvá listina, ktorá zabezpečovala práva a slobody každého jedinca v Anglicku – nikoho nemožno svojvoľne väzniť, ani poddaného

Bill of Rights – 13.2. 1689 – zmluva medzi parlamentom, ktorý zastupoval slobodný národ a kráľom, ktorý sa pri výkone moci tiež musí zákonom – Anglicko sa tým stalo parlamentnou monarchiou

Deklarácia nezávislosti spojených štátov – 1776 Je to dokument Americkej revolúcie, obsahuje právo na sebaurčenie a zásady demokratického štátu

Bill of Rights – 1776 – listina je dodatkom americkej ústave z roku 1787, v ktorej sa zakotvujú ľudské práva ako právo na život, slobodu, šťastie, náb. vyznanie, slobodu slova, právo na súdny proces, ochranu majetku – netýkalo sa to však indiánov a čiernych otrokov až do občianskej vojny v rokoch 1861

Deklarácia práv človeka a občana – 1789 – je to dokument Veľkej revolúcie, prirodzené práva sa uznali ako občianske, mala 17 článkov a stala sa vzorom pre revolúcie a reformy 19. a 20. storočia

Deklarácia práv pracujúceho ľudu – 1918 – odstránila vykorisťovanie človeka človekom, bola koncom delenia spoločnosti na triedy, ale neobsahovala ochranu proti moci, ktorá prerástla do totality

Generácie ľudských práv

Prvá generácia ľudských práv zahŕňa občianske a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie občianskych práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať.Na realizáciu politických práv je však nevyhnutná iniciatíva občanov. Práva prvej generácie boli po prvýkrát všeobecne deklarované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948. Do prvej generácie ľudských práv patria najmä tieto práva:

občianske práva:právo na život,právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,právo na osobnú slobodu a zákaz nútených prác a služieb,právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena,právo na súkromie,právo na vlastníctvo,právo na nedotknuteľnosť obydlia,právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných

správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov,sloboda pohybu a pobytu,sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania

a viery,právo na spravodlivý proces

politické práva:sloboda prejavuprávo na informáciepetičné právozhromažďovacie právozdružovacie právovolebné právoprávo na odpor

Druhú generáciu ľudských práv tvoria hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto práva sa týkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie dodržiavania práv druhej generácie je nevyhnutná činnosť štátu. Rovnako ako prvá generácia ľudských práv, aj práva druhej generácie sú upravené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, ako aj v osobitom Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Medzi ľudské práva druhej generácie možno zaradiť najmä tieto práva:

hospodárske práva:právo na slobodnú voľbu povolaniaprávo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosťprávo na prácuprávo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienkyprávo slobodne sa združovať a inými na ochranu

svojich hospodárskych a sociálnych záujmovprávo na štrajkprávo žien, mladistvých a osôb zdravotne

postihnutých na zvýšenú ochranu zdravia, pri práci a osobitné pracovné podmienky

sociálne práva:právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa

právo na ochranu zdraviaprávo na osobitnú ochranu manželstva,

rodičovstva a rodiny

kultúrne práva:právo na vzdelanieprávo na slobodu vedeckého bádania

a umenia; právo na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti

Tretia generácia ľudských práv predstavuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno charakterizovať ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky v rôznych štátoch sú však prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách. Preto sú práva tretej generácie obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka (štokholmská deklarácia) z roku 1972 a Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji z roku 1992.

Do tejto tretej generácie práv možno zaradiť:právo na mierprávo na priaznivé životné prostredieprávo na hospodársky a sociálny rozvojpráva národnostných a etnických menšínprávo na prístup ku kultúrnemu dedičstvuprávo na prírodné zdrojeprávo na komunikáciuprávo na medzigeneračnú slušnosť