MANUÁL PRE KAŽDÉHO OBČANA,

KTORÝ SKUTOČNE CHCE ŽIŤ

V PRÁVNOM A DEMOKRATICKOM ŠTÁTE

HANDLOVÁ, 26.10.2015 MGR. ROBERT BURGAN, PHD.

Ako ste si určite všimli, pred pár mesiacmi sa predseda vlády Slovenskej republiky

Robert Fico vyjadril, že Slovensko nie je právnym štátom. Úplne s ním súhlasím. Ešte horšie

je, že Slovensko nie ja ani demokratickým štátom v tom zmysle, že by vládna, zákonodarná

a súdna moc boli skutočne odvodené od vôle slovenského ľudu. Na jednej strane je to dôsle-

dok osobných zlyhaní niektorých ústavných činiteľov, na strane druhej hrubé zlyhanie médií

vo funkcii strážcov práva a demokracie. V prvom prípade tak stačí jednoducho pripomenúť,

ako som urobil viackrát na diskusných fórach, že prezident Kiska pred prezidentskými voľba-

mi v roku 2014 porušil volebný zákon predčasným začiatkom volebnej kampane (podobne

ako väčšina kandidátov na tento úrad) a nemal by preto svoju pozíciu zastávať, čiže mal by

sa okamžite vzdať svojho úradu, prinajmenšom z morálnych dôvodov, aj keď za takéto

hrubé porušenie zákona nie sú v ňom uložené žiadne sankcie. Premiér Slovenskej republiky

Robert Fico zase sústavne klame a zavádza občanom tvrdením, že žijeme v sociálnom štáte.

Nielenže je to lož, ale súčasná Ficova vláda sústavne zhoršuje životné podmienky tých, ktorí

sú na tom z hľadiska hmotného zabezpečenia takmer najhoršie – najmä tzv. nezamestnaných.

To sú skutočnosti. Skôr však ako vám opíšem moju metódu boja s týmito dvomi zlo-

čincami a ničiteľmi právneho a demokratického štátu u nás, musím vám podať plastický obraz

sociálnej katastrofy, do ktorej sa rúti slovenská spoločnosť aj zásluhou týchto dvoch „politi-

kov“. Po prvé, Slovensko zúfalo rýchlo starne a pri súčasnom populačnom prírastku na úrov-

ni 1,4 dieťaťa na jednu rodičku nám naozaj hrozí, že o pár desiatok rokov vymrieme. Táto

demografická katastrofa má pritom, po druhé, aj svoj výrazný ekonomický rozmer. Veľká

časť z budúcich slovenských dôchodcov budú totiž veľmi chudobní ľudia, pretože mnohí

z nich nemali možnosť počas svojho života sústavne pracovať a pritom aj dobre zarábať. Ich

dôchodky budú preto veľmi nízke. Veľmi nízke budú aj dôchodky tých státisícov občanov

našej republiky, ktoré pracovali na úrovni minimálnej mzdy, alebo tesne nad ňou. K nim

treba prirátať aj desaťtisíce tzv. živnostníkov z donútenia, ktorí odvádzali štátu minimum na

svoje dôchodkové poistenie. Podľa niektorých analytikov na Slovensku asi 100 000 ľudí

momentálne pracuje na dohodu o vykonaní práce (resp. pracovnej činnosti), odvody z ktorej

takisto nijako pozitívne neovplyvnia výšku ich dôchodku. Pridajme ešte temnejšie tóny.

Podľa údajov terénnych sociálnych pracovníkov je na Slovensku asi 30 000 bezdo-

movcov, 200 000 invalidov, ktorí budú mať takisto vo väčšine prípadov veľmi nízke dôchod-

ky. Za posledné desaťročie navyše zo Slovenska odišlo asi 23 percent mladých ľudí, čo je

takmer štvrtina a je dosť málo pravdepodobné, že sa niekedy vrátia do krajiny, ktorú jej ve-

dúci predstavitelia „úspešne“ vedú do skazy. Pre niekoho možno silné slová, ale aké iné voliť

v situácii, keď klesajú výdavky štátu na vedu a školstvo a namiesto toho stúpajú, pod nátla-

kom amerických armádnych „jastrabov“ z NATO vojenské výdavky, keď učitelia v zúfalstve

nad stavom slovenského školstva musia zahájiť iniciatívu „A dosť!“, keď protestujú zdravo-

tné sestry a žiadajú nielen zvýšenie svojich platov, ale najmä ukončenie rozkrádania a tunelo-

vania štátnych peňazí v rezorte zdravotníctva, kde doslova prekvitajú tzv. distribučné alebo

korupčné koalície pod krídlami našich súkromno-štátnych zdravotných poisťovní. Na druhej

strane sa veľmi dobre darí multifunkčným parazitom z vládnej strany SMER-SD, ale aj

z iných strán, ktoré s ňou za chrbtom občanov úspešne spolupracujú na udržaní súčasného

katastrofálneho stavu našej spoločnosti a zabetónovaní aktuálneho politického status quo.

Osobitne pritom treba upozorniť na dve skutočnosti. Vládny SMER-SD sa pevne roz-

hodol, že získa parlamentnú väčšinu za každú cenu a zablokoval na ním kontrolovanom Mini-

sterstve vnútra akékoľvek pokusy o zaregistrovanie politickej strany či strán, ktoré by mohli

ohroziť jeho pravdepodobné volebné víťazstvo, pravdaže, najmä ľavicových strán. Posledné

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré zjavne smerovali proti obyčajným

občanom a pomáhali udržať súčasný poltický systém v jeho dezolátnom stave, najmä pokiaľ

ide o neslávne známy zákon o pomoci v hmotnej núdzi, naznačujú, že aj súdnu moc má

vládna strana pod kontrolou. Ešte horšie je, že médiá, vlastnené prevažne zahraničnými vla-

stníkmi, ktorí podporujú rozkrádanie Slovenska a vývoz ziskov z našej krajiny, síce kritizujú

Fica za jeho čoraz totalitnejšie metódy vládnutia, ale úplne ignorujú tých, ktorí na populis-

tickú politiku SMER-u doplácajú najviac – a to sú slovenskí nezamestnaní a naši mladí

ľudia, ktorých až 50 % si vo svojej vlasti nemôže nájsť prácu. Klamár Fico a spolu s ním aj

mnohí ďalší pravicoví populisti pritom tvrdia, že práce je u nás dosť, len mnohí naši občania

radšej žijú na tzv. dávkach, pretože tak je to vraj pre nich oveľa pohodlnejšie a výhodnejšie.

V skutočnosti je však na Slovensku asi 300 000 uchádzačov o zamestnanie, pričom

stránka Profesia.sk, kde sa tradične ponúka najviac voľných pracovných miest, ich ponúka

zhruba 14 000, a to sú mnohé z nich len brigádnicke či na čiastočný úväzok a pod. Fico teda

naozaj sproste, drzo a bohapuste klame a zavádza občanov s jediným cieľom, aby tých, čo

majú prácu (najmä tú málo platenú) poštval proti tým, ktorí ju nemajú a na ktorých ostatní

„musia robiť“, a zakryl tak skutočnosť, že cieľom jeho ministra Richtera nie je zvyšovanie za-

mestnanosti, ale znižovanie nezamestnanosti za každú cenu – aj za cenu vyháňania ľudí z ich

vlasti, alebo vyhadzovania na ulicu, pretože nový Richterov zákon o pomoci v hmotnej núdzi

naozaj umožňuje Ficovi a spol. ľudí likvidovať, t. j. zbavovať ich akéhokoľvek príjmu. Ak

ponecháme bokom, že nezamestnaní zo svojich dávok živia podnikateľov, ktorým platia za

bývanie, potraviny či odev (všimli ste si to vôbec, občania plní „spravodlivého“ hnevu na tých

„príživníkov“?), tak našej pozornosti nesmie ujsť najmä postupnosť krokov, pomocou kto-

rých minister Richter úplne zničil sociálny štát na Slovensku. Všetko sa to začalo v januári

2013, odkedy sa už nezamestnaným neoplatilo pracovať na dohodu o pracovnej činnosti.

Ak tak totiž urobili, od ich sociálnej dávky sa im odpočítalo 70 percent z nimi zarobe-

nej sumy, v mojom prípade to bolo v októbri 2013 20 euro z 30 zarobených euro na brigáde

v nemenovanom obchodnom reťazci, v dôsledku čoho sa mi znížila dávka v hmotnej núdzi

a príspevok na bývanie na 90 euro. To boli moje peniaze na celý mesiac. Nevtipkujem. To je

ten sociálny štát. Aký bol cieľ tohto opatrenia? Oficiálne to malo prinútiť podnikateľov, aby

zrušili prácu na dohodu a namiesto toho zamestnali občanov na trvalý pracovný pomer. Údaj-

ne sa tak podarilo zamestnať 13 000 ľudí. Skutočný cieľ ale spočíval v tom vyhnať čo naj-

viac ľudí z evidencie na úradoch práce a prinútiť ich nájsť si pracovné miesto, ktorých

u nás niet, čiže vyhnať ich do Česka alebo ešte ďalej a Richterovi vylepšiť jeho štatistiky pred

hlúpymi alebo skorumpovanými novinármi. Nasledoval druhý krok, ktorý som asi tak trochu,

ako ďalej uvidíte, zapríčinil ja sám. Minister Richter, ktorý podľa niektorých novinárov získal

svoj právnicky diplom dosť čudným až podozrivým spôsobom, totiž presunul celú zodpovo-

vednosť za hľadanie si pracovného miesta z úradníkov jeho ministerstva na nezamestnaných,

a to tým spôsobom, že zo zákona o službách zamestnanosti účelovo vyhodil ods. 7 § 34.

Podľa tohto odseku boli totiž úrady práce v celej Slovenskej republike povinné ponú-

kať uchádzačom o zamestnanie buď vhodné pracovné miesto (ktoré bolo v zákone jasne

špecifikované a prihliadalo sa pri tom na vzdelanie, pracovné skúsenosti a zdravotný

stav uchádzača), alebo nejaké aktívne opatrenie na trhu práce, čím sa myslela rekvalifi-

kácia či tzv. aktivačné práce. Osobitne treba zdôrazniť jednu vec – takto postavený zákon

bol právny paškvil, pretože jeho realizovanie by za pár mesiacov zruinovalo štátnu poklad-

nicu. Úmysel bol totiž dobrý – čo najskôr dostať uchádzačov do pracovného procesu a znížiť

výdavky štátu na nich. Reálne by to ale znamenalo, pri nedostatku voľných pracovných miest,

že štát by musel organizovať buď množstvo nákladných rekvalifikačných kurzov, alebo

ostatných uchádzačov zamestnať na aktivačných prácach a platiť im mesačne navyše asi 60

euro. Preto si úrady práce na Slovensku túto svoju zákonnú povinnosť v drvivej väčšine

prípadov neplnili, t. j. porušovali voči státisícom slovenských nezamestnaných zákon. Po

vyhodení daného odseku zo zákona bol na Slovensku de facto zničený medzitrh práce, t. j.

možnosť prechádzať z evidencie postupne až k plnohodnotnému pracovnému pomeru.

Dielo skazy, aspoň z pohľadu slovenských nezamestnaných, dovŕšil minister Richter

v januári roku 2014, odkedy platí nový zákon o pomoci v hmotnej núdzi, na základe ktorého

sú uchádzači povinní odpracovať (ak nie sú na aktivačných či dobrovoľníckych prácach) 32

hodín mesačne verejnoprospešných prác, ktoré viacerí poslanci Národnej rady vo svojom po-

daní na Ústavný súd Slovenskej republiky (kontrolovaný exponentmi SMER-u, najmä istou

pani Macejkovou) označili ako nútené alebo doslova otrocké. Väčšina ústavných sudcov však

toto ich podanie doslova zmietla zo stola, aj keď je pravda, že sudkyňa tohto súdu, pani Gaj-

došíková, mala opačný názor ako ostatní sudcovia a uviedla veľmi závažné námietky voči tzv.

nálezu Ústavného súdu. Rovnako treba dodať, že veľmi podobný zákon o pomoci v hmotnej

núdzi Ústavný súd Českej republiky odmietol ako protiústavný. V jednej Európskej únii tak

máme dva úplne opačné prístupy k takmer rovnakému zákonu, čo znova potvrdzuje, že táto

inštitúcia európskym občanom viac škodí ako pomáha, keďže očividne nie je schopná vy-

tvoriť v Európe homogénne a najmä spravodlivé právne prostredie. Otázka číslo jedna potom

znie, čo tu môže robiť obyčajný občan, stojaci sám zoči-voči všemocnému štátu a médiám?

Pred pár dňami sa premiér Fico pred novinármi v rámci svojich zbabelo-alibistických

monológov vystatoval, že za neho hovoria činy, nie reči. Opíšem preto, ako som konal ja,

a to aj z toho dôvodu, že dňa 5. novembra 2015 o 10:00 sa na Okresnom súde v Prievidzi

zúčastním súdneho pojednávania, na ktorom ako žalujúca strana obžalúvam Minister-

stvo práce, sociálnych vecí a rodiny z neplnenia si svojich povinností, resp. z nedodržia-

vania zákona o službách zamestnanosti, práve spomenutého ods. 7 § 34 zákona, na zá-

klade čoho žiadam od štátu odškodné vo výške 7 000 euro, ktoré som mohol zarobiť, ak by

mi štát vhodnú prácu včas ponúkol (a bol tak povinný robiť každý mesiac a to pri každom

uchádzačovi!), pričom je jasné, že oligarchom ničiacim našu krajinu moje víťazstvo v tomto

súdnom spore určite nebude po vôli, ako je zrejmé aj z toho, že hoci som už pred týždňom

informoval o tomto súdnom procese všetky mienkotvorné televízie aj denníky, dodnes (s jed-

nou malou výnimkou) nikto na moju výzvu informovať občanov o tomto pre nich, podľa mňa,

krajne zaujímavom súdnom procese, nereagoval. Buďte teda takí láskaví a zoznámte sa s dl-

hou cestou, na konci ktorej môžem teraz žiadať spravodlivosť nielen pre seba, ale aj pre vás:

• v júni 2012 žiadam Centrum právnej pomoci v Banskej Bystrici o zastupovanie pred

Ústavným súdom, od ktorého žiadam tú „najsamozrejmejšiu“ vec – prácu

• Centrum právnej pomoci v B. Bystrici (ďalej CPP) odmieta moju žiadosť na základe

toho, že ide o zjavne neúspešný spor, pretože v rovnakej veci už v roku 1998 údajne roz-

hodol Ústavný súd SR tak, že nikto nemá právo žiadať si konkrétnu prácu na konkrét-

nom mieste (ako to v danom čase robil istý lekár v mieste svojho bydliska)

• v odvolaní sa na Krajský súd v Banskej Bystrici namietam, že nežiadam konkrétnu

prácu na konkrétnom mieste, ale v súlade s § 34 ods. 7 Zákona o službách zamestnanosti

z roku 2004 len vhodnú prácu, čím sa myslí práca, ktorá je v súlade s mojím vzdelaním,

ale aj s mojimi pracovnými skúsenosťami a aktuálnym zdravotným stavom

• Krajský súd v Banskej Bystrici následne rozhoduje v tom zmysle, že nie je oprávnený

v mojej veci na základe územnej nepríslušnosti konať, keďže bývam v Trenčianskom

kraji. A celý môj spis posúva do Bratislavy

• tam leží skoro celý rok nepohnute, ale veci sa predsa len dajú do pohybu po niekoľ-

kých osobných listoch, ktoré som napísal vtedajšiemu prezidentovi či predsedovi Naj-

vyššieho súdu SR, a v septembri 2013 sa v Bratislave koná súdne pojednávanie, na kto-

rom sudca rozhodne v môj prospech v tom zmysle, že CPP je povinné buď lepšie zdô-

vodniť svoje odmietnutie zastupovať ma, alebo mi rovno prideliť advokáta

• pracovníci CPP v B. Bystrici zvolili druhú možnosť a pridelili mi advokáta, ktorý

najprv, v máji 2014, poslal na MPSVaR list so žiadosťou o vyplatenie odškodného,

vzhľadom na nedodržanie zákonných povinností zo strany ministerstva (t. j. nerešpekto-

vania už spomínaného ods. 7 § 34 Zákona o službách zamestnanosti)

• Richterovo ministerstvo, v štýle svojho drzého šéfa, pochopiteľne využilo celú 6-mesač-

nú zákonnú lehotu, na konci ktorej mi oznámili, že mi odškodné nevyplatia

• v júni 2015 som preto s prideleným právnikom dal dokopy žalobu na MPSVaR, na

základe ktorej sa vo vyššie uvedenom čase koná dané súdne pojednávanie

Na záver by som chcel zdôrazniť niekoľko skutočností. Po prvé, nebojujem tu len

o spravodlivosť pre seba, ale pre všetkých občanov Slovenskej republiky, ktorí majú právo žiť

dôstojne (v súlade s Listinou ľudských práv a slobôd, ktorú Slovenská republika prijala do

svojej právnej sústavy) a bez strachu o to, čo budú zajtra jesť a kde budú bývať. Ak má tento

štát 20 miliónov euro voľných pre ľudí, ktorí sa na Slovensku nenarodili a nie sú jeho ob-

čanmi, je jeho svätou povinnosťou primerane sa postarať o všetkých tých, ktorí sa na jeho

území narodili a sú jeho plnoprávnymi občanmi. Po druhé, Slovenská republika, resp. tí, čo sa

tvária, že ju riadia a niekam vedú, je takisto povinná vytvárať podmienky na to, aby sa naša

ekonomika rozvíjala a celkový počet nezamestnaných sa u nás pohyboval najviac na úrovni 2-

3 percentá. To ale nie je možné za súčasných podmienok, kedy sme v koloniálnom postavení

voči bohatým západným štátom EÚ, ktoré zo Slovenska vyvážajú zisk, ich firmy sú výrazne

zvýhodnené oproti domácicim podnikateľom či výrobcom, spoločnosť je nepotická a klien-

telistická, pričom na čele týchto anomických procesov ide vládny SMER, ktorého členovia sa

nehanbia zastávať súčasne viacero funkcií nielen na úrovni miestnej správy, ale aj na celo-

štátnej či dokonca celoeurópskej úrovni (napríklad v Európskom parlamente) a poberať súčas-

ne niekoľko platov za prácu, ktorú reálne nemôžu plnohodnotne vykonávať. A celkom na

záver: ukazujem tak všetkým občanom príklad, že aj napriek totalitným praktikám vládneho

SMER-u a s ním v podstatných veciach kolaborujúcich médií, má ešte obyčajný človek šancu

bojovať o svoje práva pred súdmi štátu, s ktorým je spojený zmluvou – našou Ústavou.

Prídite teda, spoluobčania, v čo najhojnejšom počte dňa 5. novembra 2015 o 10:00 hod.

pred Okresný súd v Prievidzi a pomôžte mi zabojovať o to, aby sa vláda vrátila do rúk

slovenského ľudu, podporte ma v tomto mojom veľmi osamelom, ale nie márnom boji!