SP_3_2013_MAKETA_Časť1

0,73 €

3//2200113

ChcelamilovaťPrrííbbuuzznnáDnopriepasti

VydieračTeennkkýý ľľaad

namiesto úvodu

Skutočné príbehy Priateľka a Bratislavčanka � ročník X� číslo 3, rok 2013 � ISSN 1336-619X � Ev. č. 3030/09 � BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave � ročník XII� číslo 4, rok 2013 � ISSN 1336-9037 � Ev. č. 3029/09 � www.bratislavcanka.sk � Vydavateľ: Redima, s. r. o. � Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.:

02/526 319 91, fax: 02/526 319 93, e-mail: [email protected] � Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc. � Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok,tel.: 0905 401 409 � Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445 � Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: [email protected]� Redakcia: Veronika Šoltinská, Mgr. Dana Hlavatá, e-mail: [email protected] � Obchodné oddelenie: e-mail: [email protected], tel.: 0905 401 409,Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168, Ing. Anna Balberčáková, tel.: 0911 300 734 � DTP: Hana Krepopová a Blue Scorpion, e-mail: [email protected] � Promo manager:

Daniela Šlachtová, e-mail: [email protected] � Tlač: Merkantil, s.r.o. � Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint– Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR,LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky.�Cena Bratislavčanka: 0,73 € � Distribúcia – Skutočné príbehy: Mediaprint– Kapa Pressegrosso, a. s. � Cena Skutočné príbehy: 0,73 € � Predplatné: LK Permanent, s. r. o.,Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11 � Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsaha pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody. � Obálka: Dagmar Havlová

Slovenský rozhlas opublikoval výsledky prie-skumu, ktoré zverejnil rakúsky denník

Der Standard o náladách našich susedov v marci 2013, to znamená v dňoch 75. výročia Anschlussu Rakúska hitlerovským Nemeckom.Pamätám si ešte z hodín dejepisu, že Rakúskobolo považované za prvú obeť Tretej Ríše, ajkeď na dobových filmových záberoch sme videli rozradostnených obyvateľov Viedne ako s entuziazmom vítajú Wehrmacht. Tieto „obete“Hitlerovej „expanzie“ nevyzerali na ľudí obáva-júcich sa o svoju budúcnosť...skôr naopak.Rakúšania oslavovali svoje obsadenie a je

dodnes historickým paradoxom a nevyjasnenouzáhadou, ako sa im po vojne podarilo zbaviťzodpovednosti za spoluprácu s Hitlerom a po-staviť sa do jedného radu obetí nacizmu spolu s Poliakmi, Rusmi či Židmi. Za všetko môžu tíškaredí Nemci, oni sú veru mierumilovným národom, ktorý dal svetu Freuda, Beethovena,viedenské rezne a valčík. V tejto súvislosti ma neprekvapujú výsledkyprieskumu, ktoré hovoria o tom, že až 42 per-cent Rakúšanov tvrdí, že za Hitlera bolo veľavecí pozitívnych a až dve tretiny respondentovsi myslí, že Hitlerova národná- socialistickástrana by dnes uspela v parlamentných voľbáchv tomto mierumilovnom štáte.Historická pamäť národov a jednotlivcov je vec

selektívna. Ale viem určite, že v takom Rakúskuby sa sotva našlo toľko ľudí, ktorí by popieralitaké svetlé medzníky svojej histórie ako u nás tos úprimnou radosťou robia ľudáci, vo vzťahu k Slovenskému národnému povstaniu.Neviem však, či by sme sa mali učiť od Rakú-šanov, ktorým sa podaril husársky kúsok a topresvedčiť svet, že Hitler z Linza bol Nemcoma Beethoven z Bonnu Rakúšanom.Ale inak sa mi v Rakúsku veľmi páči, a Vám?

Natália Výbošťoková ✍

P.S.Prezident Ivan Gašparovič si občas popletieSlovinsko so Sláviou a ch..ja s ujom.Niektorí občania tvrdia, že takto robí hanbu Slovensku a chcú ho za to odvolať.Rakúsky prezident Kurt Waldheim slúžil v ne-meckom Wehrmachte, dokázali mu spoluúčasťna vyvražďovaní balkánskeho obyvateľstva a Rakúšania radšej podstúpili obmedze-nie ekonomických a diplomatických vzťahov s celým demokratickým svetom, ale nevzdali sasvojej hlavy štátu.Neviem, či to viac hovorí o nostalgii našich susedov za zlatými čašami Tretej Ríše, alebo o náročnosti Slovákov k svojmu prezidentovi. A Vy, čo si o tom myslíte?

Úspešní susedia

3www.BRATISLAVCANKA.sk

Dáša vyzerala spod Michalskej brány, či neuvidíMaju, svoju sesternicu, s ktorou si dohovorilistretnutie na dnešné popoludnie. Pozrela sa ner-vózne na hodinky.

Maja meškala. Ako vždy. Išiel ju z toho šľak trafiť. Za-tiaľ je to len štrnásť minút, ale tie sa, ako nie po

prvý raz, určite natiahnu na dvojnásobok, kým konečnepokojne dôjde a ani jej na um nezíde ospravedlniť sa zato, že meškala. Dáša stiahla dáždnik, až keď si uvedo-mila, že okoloidúci urobili to isté. Vyšla von spod oblúka,ktorý ju chránil pred dažďovými kvapkami.– Ja trúba, veď tu na mňa pršať nemohlo, – zamrmlalasi popod nos, keď zbadala, ako z obchodu s odevmi vy-chádza jej sesternica, o pätnásť rokov od nej staršia.Plnoštíhla, udržiavaná, s drdolom vyčesaným na vrchuhlavy, sa niesla majestátne a tak, akoby si ju celá ulicamala prezerať. Dáša jej vykročila oproti. Tenký podpätoksa jej zakliesnil medzi mačacie hlavy. Zabalansovalaa rýchlo si topánku vyzula. Čupla si k nej a snažila sa judostať z úzkeho priestoru medzi dlaždicami. – Čo je? Si sa zasekla? – Dáša skĺzla pohľadom po Maji-ných nohách, o ktorých sa raz jej strýko, Majin otec vyjadril,že vyzerajú ako obrátené pivové fľaše. Vôbec jej tak nepri-padali. Rozhodne ich mala štíhlejšie a krajšie tvarované akoona. Ktovie, čo strýko hovoril o Dášiných nohách. Možno muasociovali mostné piliere, pomyslela si Dáša.– Ja som sa zasekla? Skôr ty! Zase meškáš.– Aby si sa nezbláznila. Akademická štvrťhodinka. Po-trebovala som si pozrieť nejaké handry. Idem s mužomna promóciu jeho neteri, – zohla sa k Dáši, ktorej sa ko-nečne podarilo vyslobodiť topánku, – vyzerá dosť zni-čene. Budeš ich musieť hodiť do kontajnera, moja zlatá,– prezerala si zvlnenú kožu na opätku a keď si Dášaobula topánku, ukázala smerom k espressu, kde siz času na čas dávali kávu. Keď si sadli do rohu miest-nosti, Maja vzala nápojový lístok. – Vyber si, ja dnes pozývam, – Dáša sa usmiala a sama

4

�

www.BRATISLAVCANKA.sk

OBSAH

4 Príbuzná

6 Dno priepasti

8 Sabina Laurinová: 40?

Robím, že sa ma netýka

10 Tenký ľad

12 Jemnocitný násilník

14 Dentálna hygiena – pojem

u nás skoro neznámy

16 Nie som normálna

18 Vydierač

23 Čarovné ruky pani Betty

24 Dolapený

28 Chcela milovať

30 Nesúďte ma

32 Svokra

34 Podpapučiarnik

39 Krčma

42 Úraz

44 Olivový olej v kuchyni

46 Čokoláda

skutočné príbehy

5www.BRATISLAVCANKA.sk

– Nie som na to odkázaná, – povedala vecneMaja, čo znelo prinajmenšom neslušne. Dášupichlo pri srdci. Už zase Maja nasadila ten tón,ktorý tak Dáša neznášala.– A ty si, dúfam, nedáš žiadny zákusok. Pozri sana seba. Máš päťdesiatku na krku, ale vyzerášna sedemdesiat. Hrôza. Koľko si pribrala odvtedy,čo sme sa nevideli? Dáša prehltla. Pocit zvierajúcej hrči v hrdle judusil. – Vieš, že beriem kopec liekov. Keby si ty malaastmu..., – Maja skočila Dáši do reči, položiac po-nukový lístok na stôl.– ... a brala kortikoidy ako ja, – doložila uštipačne,parodujúc Dášu, – tiež by si vyzerala ako pivnýsud. Ak začneš spievať o tom, že si v meno-pauze, že máš stresy, a preto sa musíš napchá-vať, tak mi ušetri uši. Aj ja som to prežívala predpár rokmi a vidíš, viem si povedať nie. Ale ty, ty simala vždy brucho vyššie ako hlavu. Dáša, pozrisa na seba, ako..., – v tej chvíli sa pri nich zasta-vila čašníčka.– Ja si dám kávu s dvojitým mliekom a ..., – Dášasa otočila na Maju. – Mne to isté, ale bez mlieka. Určite máte lenplnotučné. Ani ty by si si ho nemala dávať.Čašníčka sa spýtala, či si budú priať ešte čosi.Keď ženy pokrútili hlavou, otočila sa na opätku.Dáša sa cítila veľmi dotknuto a najradšej by zu-tekala. Ale Maja je rodina. Je to jej sesternicaa ona si rodinu ctí. Nevedela prečo sa s ňou takčasto stýka. Veď mala toľko priateľov, ktorí sa jejcelé roky pýtali, ako jej môžu pomôcť a ona ne-zištne pomáhala zase im, kým Maji to nikdy naum nezišlo.– Ozaj, doniesla som ti toto, – Maja sa začala pre-hrabávať v kabelke. Dáša si s uľahčením uvedo-mila, že konečne nebudú riešiť jej nadváhu. Badokonca bola Maja taká milá, že jej priniesla ne-jaký drobný darček. Aká bola hlúpa, že ona si nato ani nespomenula. Usmiala sa a čakala. – Vraciam ti späť ten parfum, čo si mi kúpila nanarodeniny. Smrdí ako bzdocha. Dala som ho nazáchod, ale môj muž sa skoro zadusil, – podalajej parfumovanú vodu, ktorú jej pred dvoma me-siacmi dala Dáša darčekovo zabaliť. Dáša sa ne-zmohla na slovo. Keď čašníčka priniesla kávya položila ich na stôl, chcela čosi poznamenať,ale Maja jej skočila do reči.– Chcela som ti už minule povedať, že ťa nechá-pem. Stále nariekaš, že nemáš peniaze a potomz teba vylezie, že tvoj syn ide na dovolenkuk moru. Prosím ťa, nevymýšľaj si a nerob zo seba

chuderu. – Prečo do mňa rýpeš, Maja? Môj syn si na tú do-volenku zarobil. Celý rok chodil na brigádu popriškole. Načo to teraz vyťahuješ? – Lebo mi lezie na nervy, ako skuvíňaš a stále sana čosi sťažuješ. Povedala som to preto, abysom, kým sa rozhovoríme, zamedzila tvojmu la-mentovaniu.– Ale ja..., – Dáša cítila, ako jej poskakuje ohry-zok. Stehná sa jej rozochveli a v hrdle jej riadnevyschlo, – ja som nič také nepovedala. – Dúfam, že nebudeme pitvať tvojho manžela.Nemyslím, že by bol po smrti, – zasmiala sa Majasvojmu vtipnému uvažovaniu, – ale bytostne milezie na nervy, keď len počujem jeho meno. To,ako vás týral, že to bol ožran. Tak ti poviem,Dáša, aj keď si moja sesternica. Keby žil s inouženou, keby si teba nezobral, možno by ani ne-začal chľastať. Dáša otvorila ústa od prekvapenia. Ruka so šál-kou kávy sa jej roztriasla a ona si ju musela po-doprieť druhou rukou. Nakoniec ju položila natanierik a chcela čosi povedať, no Maja jej nedo-volila ani ústa otvoriť.– Poznám x žien, ktoré majú oveľa ťažší život akoty a nežiadajú, aby im niekto dal postaviť sochuv životnej veľkosti zlata...– Ale veď ja som nikdy, – Dáša prudko vstala odstola. Prevrátila šálku a kávu vyliala na stôl. Zhro-zene pozerala na mláku, ktorá si kliesnila cestuk Maji.– Bože, ty si fakt nemožná, – zvreskla Maja, keďsa jej kvapky rozprskli na zelenej sukni. Dobehlačašníčka, ktorá hneď začala utierať stôl. – Platím, – povedala Maja a na Dášu ani nepo-zrela.– Spolu? – spýtala sa čašníčka, keď dobehlas buksou a pero si vytiahla spoza ucha. – Každá zvlášť, – Dáša predbehla Maju. Maja sana ňu prekvapene pozrela. Dáša sa vyhla jej po-hľadu. Len čo zaplatila, chvatne vychádzala vonz espressa, po ceste vhodiac do kýbľa používanúparfumovanú vodu. A spolu s ňou v myšlienkachaj Maju. „Možno som jej mala povedať, čo somsa roky neodvážila... že by si mala dať opraviťchrup, pretože keď otvorí ústa, akoby otvorilažumpu... a možno som dobre urobila, že som saneznížila na jej úroveň“, pomyslela si Dáša a keďjej zazvonil mobil a na displeji videla Majine číslo,vymazala si z pamäte nielen Majine číslo, ale ajju samú. ✍

skutočné príbehy

Keď vošla Soňa Ulická do miestnosti,ihneď na seba upútala pozornosť. Bola naozaj zvláštna. Krásna a nemusela aniprehovoriť, človek sa musel ovládať, abyneotvoril ústa pri pohľade na jej dokona-losť. Vysoká, štíhla, blond vlasy padajúcena plecia, obrovské modré oči a zmyselné pery.

Obavy a súženie dodávali jej tvári zvláštnynádych. Pocit, že potrebuje ochranu. Obaja

policajní vyšetrovatelia vyskočili naraz zo svo-jich stoličiek, aby sa jej spýtali, čo ju k nim pri-vádza. Nezastierali, že nedokázali z nej očispustiť. – Môj brat je nezvestný, – povedala Soňaa sadla si na stoličku. Spôsobne si priložilanohy k sebe a natočila ich do ľavej strany.Členky nôh sa jej dotýkali, – volá sa TiborUlický. Ja som jeho sestra. Soňa Ulická, – ženapoložila na stôl svoj občiansky preukaz.Obom vyšetrovateľom prebehla mysľou tá istámyšlienka. Ak sa dotyčná volá tak ako jej brat,musí byť slobodná. A to je šanca, uškrnuli saobaja v hlave a snažili sa sústrediť na to, za čoboli platení.– Odkedy? – spýtal sa mladší z vyšetrovateľov.– Kedy zmizol váš brat? – doložil starší.– Nevidela som ho už tri dni. – Musíte mať pekný vzťah, keď vám brat chýbauž po troch dňoch, – mladší z vyšetrovateľov sisadol oproti vypočúvanej a vrátil jej preukaz to-tožnosti. Strčila si ho ledabolo do kabelky, hocipredtým ho vytiahla z priehradky koženej pe-ňaženky s motívom lotosového kvetu.– Sľúbil, že príde v nedeľu na večeru, ale ne-ozval sa. Vždy dodržal slovo. – Dnes je streda. Šestnásť hodín, sedemnásť

minút, – starší z vyšetrovateľov pozrel na ob-rovské nástenné hodiny vo chvíli, keď sa nanich pohla ručička, – určite ste mu volali. Soňa Ulická mlčky prikývla.– Niekoľkokrát. Vlastne mu volám bez presta-nia. Mobil ma stále vypnutý. – A nemôže byť niekde mimo republiky? Viete,niektorí ľudia si mobily so sebou neberú, keďidú povedzme na futbalový zápas. Aj môj brat

tak robí, za čo ho švagriná ide ukrkať. Nie je totak dávno, čo bol v Stutgar..., – prísny pohľadkolegu ho umlčal.– Nie. Môj brat nie tak dávno vyšiel z väzenia. – Za čo sedel?Mladá žena otvorila ústa, hneď na to ich za-vrela. Sklopila oči a keď bola odhodlaná vyslo-viť vetu, spriama sa pozrela na obochpolicajných vyšetrovateľov.– Sexuálne obťažovanie... mladistvého.– Pedofília? – spýtal sa úplne zbytočne mladšíz vyšetrovateľov, za čo si od kolegu vyslúžil za-cmukanie ústami.Žena prikývla.– Nemôžem povedať, že bol v tom nevinne.Viem, že to urobil. Toho chlapca naozaj zneužil.Rodina sa mu vyhrážala, že si to s ním vybaví.Chlapec mal dvanásť rokov... viem, že pre jehomatku to muselo byť hrozné. Zrútila sa, keď sato dozvedela. Bola hospitalizovaná tri mesiacev nemocnici. Na psychiatrii. Na chvíľu ju pustilivon, ale zase je späť. Stále je tam. – Ako to viete? – Chodila som za ňou. Ale len dovtedy, kým mapri nej neprichytil jej manžel. Vyhrážal sa mi, žemi poriadne podkúri, keď nenechám ich rodinuna pokoji. Snažila som sa ospravedlniť sa im ajza brata, ale on kričal, že chlapec bude pozna-čený po zvyšok života, – Soňa Ulická sklopilazrak a prehodila si nohu cez nohu. Starší z vy-šetrovateľov už tomu pozornosť nevenoval, ajkeď mladšiemu ten pohyb neušiel.– Vyhrážali sa vám aj inak?– Nie. Oni mne? Prečo by to robili. Ja som malanajčistejšie úmysly. Snažila som sa vysvetliťmatke toho úbohého chlapca, že môj brat jechorý. Že za to, čo urobil, nemôže. Ale ona ma

6

�


skutočné príbehy

7

skutočné príbehy


nevnímala. Jej manžel ma obvinil, že z tohoscvokatela. Ale ja som sa dozvedela, že malavždy psychické problémy. Bola labilná. Keď sato stalo, dorazilo ju to. – Myslíte si, že otec chlapca má dočinenia sozmiznutím vášho brata? – Nemyslím si, ja to viem. Drží ho niekde v piv-nici a ... ja neviem, – Soňa Ulická sa rozplakala.Vytiahla si z vrecka bledomodrého sukňovéhokostýmu vreckovku s monogramom. To sa uždnes nenosí, napadlo staršiemu z mužov. – Vyhlásime po nezvestnom pátranie.– Tu je jeho fotografia, – žena podala mužovifotku, no on na ňu len letmo pozrel. Pochopila,že ho majú v evidencii. Vložila si ju späť do prie-hradky peňaženky a vytiahla svoju vizitku.– Prosím, zavolajte mi, keď sa dozviete niečonové. – Spoľahnite sa, pani...slečna Ulická.– Som vydatá. Meno som si nechala za slo-bodna. Tak som to chcela, – povedala Ulická,vstala, potiahla si sukňu, ktorá sa jej vyhrnulado polovici stehien. Neušlo jej, že jej pohyb sle-dujú oba páry mužských očí.

Keď objavili telo Tibora Ulického zakliesnenév kríkoch, v priekope, bolo už v rozklade. Cu-dzie zavinenie zistené nebolo, no vyšetrovate-ľom vírilo v hlave, či to predsa len nebolonaopak. Zranenia, ktorými bolo posiate mŕtvetelo, si mohol spôsobiť pri páde, no čo ak sa muo ne postaral niekto iný predtým, ako dopadolna dno samej priepasti. Okrem iného, tie dvapredné zuby, ktoré mu chýbali, tie sa našlispadnuté len kúsok od miesta, ktoré sa zvažo-valo do priepasti. Na výsluch zavolali otcachlapca, ktorého Tibor Ulický zneužilpred pár rokmi.– Ten bastard skončil akosi zaslúžil. Na samotnomdne. Dúfam, že sa udu-sil bahnom, že si zlomilväzy... nie, nie, – mužv sivom obleku, zava-litý štyridsiatnik, kto-rého zažltnuté nechtysvedčili o tuhom fajčia-rovi, sa rozohnil tak,že nebolo pochýbo nenávisti. Cítil ju ajpo rokoch voči človeku,ktorý bol mŕtvy. – Kde ste boli v utorok, dvadsia-teho siedmeho?

Muž sa rozvalil na stoličke vo vyšetrovacejmiestnosti a vybral si z vrecka saka škatuľkudrahých cigariet. Zapálil si a pritiahol si k sebeplastikovú nádobku na perá, ktorá mu mala po-slúžiť ako popolník. – Nezabil som ho. Ale bol som tam. Skoro somsa zbláznil, keď som ho zbadal, ako sedí na pnia pofajčieva. Vedel som, že vyšiel z basy. Sámsom si celé tie roky hovoril, že ho raz kamsi vy-lákam, že mu napravím fasádu, ale keď som hozbadal, vedel som, že osud to sám zariadil. Bolsom s dvoma kamarátmi na turistike. Chodímena ten vrch každú sezónu. Chlapi za mnou za-ostávali. Mal som náskok. Keď som ho tamvidel sedieť samého a on sa na mňa pozrel, odpreľaknutia vyskočil a stavím sa, že pustil dogatí. Priskočil som k nemu a zasipel mu dotváre, že ho aj tak raz zabijem. Vyhrážal somsa mu, že nebude spať jedinú noc, kým si ne-premyslím, ako sa mu pomstím. Vypálil sommu jednu takú, že razom vypľul dva zuby.Vôbec sa nebránil. Pozrel sa na mňa a utrel sizakrvavené ústa. Chlapi v base ma chcelizabiť... nepodarilo sa im to, povedal a ja somnebol jeho vetou prekvapený. Vedel som, žeani basisti neznesú medzi sebou pedofilov.A ten smrad len dodal, ale urobím to sám.A skočil do priepasti. Čumel som ako blázon.Chcel som v prvom momente niečo urobiť, aleto už prichádzali moji dvaja kamaráti. Nechalsom si naliať tri poldecáky a spláchol som todolu. Povedal som si, že ak ten smrad žije a janezavolám pomoc, môže byť neskoro. Neza-volal som a všetko som držal v sebe. Ani ženesom nič nepovedal. Tá aj tak ničomu nerozu-

mie. Celkom sa pomiatla na rozume.Dúfam, že príde k rozumu, keď jej

poviem, že ten hajzel je posmrti. Obaja muži vo vyšetrova-

cej miestnosti pozreli naseba. – No čo je? Tak to bolo!Prisahám. Nezabil somho. Nič som mu nespra-vil. A za nič ma predsanemôžete poťahovať,

nie?Policajní vyšetrovatelia si

vymenili krátke pohľadya ten starší zodvihol tele-

fónne slúchadlo.✍

Vyťažená česká herečkaznáma aj u nás na Slovensku je nielenkrásna, ale aj milá a priateľská. Svoje súkromie si stráži, o práci však hovorí rada.Sabina Laurinová pochádza z ume-lecky založenej rodiny. Jej otcom je režisérFrantišek Laurin, ktorý pôsobil v niekoľkýchpražských divadlách a v televízii. Vďaka obomrodičom sa Sabina od útleho detstva venovalaspevu, tancu, prešla prípravou v Kuhnovom det-skom zbore a rada tiež maľovala. Celkom lo-gicky preto po základnej škole zamierila naPražské konzervatórium, kde vyštudovala hu-dobno-dramatický odbor.� � �Už v detskom veku získala prvé skúsenosti predkamerou, ktoré jej sprostredkoval vo svojich

televíznych insce-náciách jej otec.

Objavila sa ajv niekoľkých se-riáloch, a jejprvou filmovourolou bola ne-šťastná Lotkav dnes máloznámej a ne-

právom zabud-nutej historickejsnímke KainovaZ N A M E N Í(1989). Počas

štúdií hosťovalana rôznych diva-delných scénach,

účinkovala napríkladv divadle Semafor (Šest

žen Henricha VIII.). Po absolvovaní konzerva-tória pôsobila jednu sezónu v Divadle na Sta-rom Meste (1991-1992), kde dostala príležitosťvo veľkých rolách (Manon Lescaut, Malámorská víla). V roku 1992 nastúpila do angaž-mán v Divadle ABC, kde odohrala niekoľkohlavných úloh v rôznych žánroch (Večer tříkrá-lový, Pasca na myši, Nadsamec, Cyrano z Ber-geracu).� � �Počiatok deväťdesiatych rokov bol pre SabinuLaurinovú v znamení zvýšených aktivít pre te-levíziu. Hrala v seriáloch a inscenáciách, alehlavne v rozprávkach (POHÁDKA O TOUZE,TŘI DARY LÁSKY, MODRÝ PTÁK), len spora-dicky sa objavovala vo filme (HOTÝLEKV SRDCI EVROPY, MÁ JE POMSTA). Hlavnevďaka práci v televízii si ju mnohí zaškatuľko-vali ako povrchnú krásku, čo napokon potvrdilaaj jej veľká úloha v seriáli KONEC VELKÝCHPRÁZDNIN (1996). Galériu rozprávkových po-stáv zavŕšila úlohou pyšnej princeznej Eufrozínyvo filmoch Z PEKLA ŠTĚSTÍ (1999) a Z PEKLAŠTĚSTÍ 2 (2001). Do najširšieho diváckeho povedomia medzitým vstúpila vďaka súťažnejrelácii DO RE MI, ktorú na obrazovke televízieNova uvádzala po boku Pavla Trávnička niekoľko rokov.� � �Vďaka zvýšenej produkcii muzikálov sa predSabinou Laurinovou otvorili nové možnosti a pri-jala veľké úlohy v Divadle Kalich (Hamlet, Galileo, Jack Rozparovač). Okrem toho sa ob-javovala v hrách nielen na domovskej scéne Di-vadla ABC, ale hrala aj v Divadle Bez zábradlí(Revízor, Tango), a po dlhšej pauze sa vrátila ajpred filmovú kameru v úlohe jednej z mamičiekv komédii JAK SE KROTÍ KROKODÝLI (2006).� � �Často účinkuje aj v dabingu. Jej hlas zaznelv dobovo populárnych seriáloch ako BEVERLYHILLS 90210 alebo MELROSE PLACE, a pretelevízne uvedenie starších filmov nahovorilaaj veľké americké hviezdy (Marilyn Monroe, Audrey Hepburn). Za svoje dabingové výkony �

osobnosť


Sabina Laurinová:

9

osobnosť

bola dvakrát nominovaná na Cenu Františka Filipovského, a to v roku 1997 za nahovorenieThelmy Dickinsonovej vo filme Thelma a Louise(dabovala Geen Davisovú) a v roku 2007 za na-hovorenie Laurel Sommersbyovej vo filme Ná-vrat Sommersbyho (dabovala Jodie Fosterovú).� � �Od januára 2010 mohli diváci na obrazovkáchtelevízie Prima sledovať Sabinu v programeMladší o pár let. V konkurze na moderátorku sastretla aj so Simonou Krainovou, Janou Štefán-kovou a Evou Jeníčkovou. Nakoniec si Primavybrala herečku a mamičku vtedy osemročnejValentýnky a ročnej Maji. Účastníci v tejto obľúbenej televíznej show získavali množstvo

rád a tipov na to, ako siudržať mladosť, alebo ako omladnúť nielenvďaka novým úče-

som, či zmene šatníka,

ale aj zásluhou

plas-tickej

chirugie.

✍

Svojho času zamestnávala krásna herečka bulvárnemédiá svojím vzťahom s rockerom Pepom Vojtkom,s ktorým žila niekoľko rokov. V roku 2004 ju však spe-vák skupiny Kabát opustil kvôli inej žene. Koncom minulého roka, v čase, keď herečka excelo-vala v jednej z hlavných úloh v muzikáli Andílci za ško-lou, sa objavili informácie, že od nej odišiel aj jej druhýpartner - otec jej mladšej dcéry Maji – stomatológ KarelKameník. Herečka špekulácie nevyvrátila, ale ani ne-potvrdila. Je to vraj ich súkromná vec. Faktom všakostáva, že na premiéru do divadla ju prišli podporiť opäťlen jej rodičia a staršia dcéra Valentýna.


Robím, že sa ma netýka.

10

Môj starý otec sa vždy smial, keď som

čosi vystrájala. Zabávala som celú

rodinu a nie raz som bola

stredobodom pozornosti. Bola som

zvyknutá na to, že som pupkom

vesmíru. Mama sa s otcom rozviedla,

nemala som ani štyri roky, no on sa

o mňa celé roky zaujímal, aj keď býval

dvesto kilometrov od nás. Nezvládol

pohľad na šťastnú rodinku, ktorú si

mama vytvorila zo mňa a z môjho

druhého otca Igora.

Ten bol so mnou deň čo deň a miloval ma akovlastné dieťa. Žiadneho súrodenca mi nevy-

bavili, tak som bola jedináčikom do dospelosti.V čase dospievania sa môj starý otec už toľkonesmial, ani sa zo mňa tak neradoval. Nie razmi opakoval, „Bolo koze dobre, išla tancovať naľad.“ Nevedela som, čo tým myslí, až keď sa razvyjadril, že tancujem na tenkom ľade, že sio čosi koledujem a od dobroty neviem čo sosebou, začala som jeho slová brať vážne. Tedazmysel tej vety. Inak som bola stále pojašená,kým som sa naozaj nezaľúbila do Martina. – akého chalana si ty ani nezaslúžiš, – povedal

mi raz žartom starký a ja som ho poťahala zajeho posledné štyri vlasy, – váž si, čo máš,dievča.Viem, že to starý otec so mnou myslel dobre.Rovnako ako obaja moji otcovia a mama. Noa čo, myslela som si, dostala som do vienka nie-len krásu, ale aj slušnú intelektuálnu výbavu.Prečo by sa zo mňa nemali chalani blázniťa prečo nie Martin zblázniť? Chodili sme spolutri roky. Kým on študoval právo, ja som lúskalajednu skúšku za druhou na ekonómii. – Spojíme promócie so svadbou, čo povieš? –takto netradične ma môj Martin požiadal o ruku. – y si ale romantik, – uštipla som ho do rukya ma vybozkával. Milovali sme sa. Zažila soms ním najkrajšie obdobie života. Nakoniec smepredsa len nespojili promócie so svadbou, pre-tože Martin mal úraz a vynechal celý semester.Keď sa zo zranenia vystrábil, školu dokončil a jasom už bola rok po promócii, začali sme s prí-pravami na svadbu. Aj keď sme si stanovili ter-mín na jún, s prípravami sme začali užv decembri. Sedemdesiat hostí by sa malozmestiť do reštaurácie, ktorú sme si objednalia už aj zaplatili zálohu. Vedela som si predsta-viť svoj vysnívaný deň do poslednej bodky.Nikto a nikdy by nepovedal, že sa nič z toho ne-splní. Kto by s tým aj rátal. Veď sme malivšetko, čo sme si mohli priať. Moji rodičia sanám poskladali na byt. Bývali sme v ňom predsobášom, mali sme auto na lízing, Martin dostal

www.BRATISLAVCANKA.sk�

TENKÝĽAD

skutočné príbehy

Documents

SP_3_2013_MAKETA_Časť1