SPOLOČNÁ HODNOTNÁ ZBIERKA II.

Hodnoty Dunaja pre základné školy

budúce generácie

2013

www.husk-cbc.eu

Hodnoty Dunaja pre základné školy, budúce generácie HUSK/1101/1.7.1/0014. Autori: Edit Bárd

Györgyi Fehér

Zsombor Fehér

Zoltán Fűzfa

Ildikó Gróhné Illés

István Horváth

Vera Horváth

Szilvia dr. Jankainé Németh

László Pongrácz

Tímea Szalkai

Nemzeti Környezetügyi Intézet – Magyar Környezetvédelmi és Vízügyi Múzeum

2013

1. ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE 6

Dunaj a jeho povodie 6

2. PRÍRODNÉ HODNOTY 6

2.1. Geologický prieskum a vrty 6

Geomorfologický vývoj maďarského úseku Dunaja 7

2.2. Prírodné charakteristiky 7

Kolobeh vody 7

Zaujímavosti 8

Pôvod zrážok a riek 8

Práca vody a jej vplyv 9

Povodie 9

Reliéf povodia Dunaja 10

Rieka s mnohými tvárami 11

2.3 Charakteristika krajiny 12

Malá dunajská kotlina (Kisalföld) 12

Hanság 12

Pohorie Dunazug 13

2.4. Charakteristické horniny 13

"Mŕtvoly - lapajúce ostrovy" na Malom Žitnom ostrove 13

Hrúbka náplavových kužeľov na Malom Žitnom ostrov

a vek sedimentov riečnych vôd 14

Zlato vo vode 15

Vŕšky pohyblivého piesku na Malom Žitnom ostrove 15

Minerály vo Vyšehradskom pohorí 16

2.5 Klimatické charakteristiky 16

Povodne 17

Ľudové pozorovania pre predpoveď počasia 17

2.6. Rastlinný svet 18

Lužné lesy 18

Trstinový porast 19

Močaristá lúka 20

Rastlinné rarity Malého Žitného ostrova 20

Plávajúce rašeliniská 21

3

2.7. Živočíšny svet 22

Charakteristické živočíšne druhy na brehoch Dunaja 22

Charakteristické dunajské živočíchy 23

Zaujímavosti 24

2.8. Chránené prírodné hodnoty 25

Národný park „Dunaj – Ipeľ“ 25

Chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov 26

3. HISTORICKÉ HODNOTY 27

3.1. Limes - tábory, strážne veže, osídlenia, vodná infraštruktúra 27

3.2. Hrady, pevnosti 28

Ráb [Győr] 28

Monoštorská pevnosť, Komárno 28

Ostrihom 29

Vyšehradský Hrad a Palác 30

Budín 30

3.3 Veže, kostoly, štýly 31

Stredoveké pamiatky 31

Barokové cirkevné budovy 32

Skvost klasicizmu na brehu Dunaja: Ostrihomská Bazilika 33

Džámi, turecké pamiatky 34

Synagógy 35

4. KULTÚRNE HODNOTY 35

4.1. Národy a tradície 35

Národnosti popri Dunaji 35

Maďarské tradície 36

Nemecké (Švábske) tradície v Maďarsku 37

Srbské tradície v Maďarsku 37

Slovenské tradície v Maďarsku 37

4.2 Duševné dedičstvo 37

Dunajské legendy, historky 37

Svätý Ján Nepomucký 40

Ľudová hudba, ľudový tanec 40

Básne 40

4

4.3. Dunajské remeslá 41

Dunajské rybárstvo 41

Pálkovanie 42

Košikárstvo, pletenie úľov 42

Vymývanie zlata 42

Splav dreva 43

Lodní tesári 44

Lodné mlyny 45

Ľadiar 46

Stánkarky na trhu 47

Predajcovia dunajskej vody 47

4.4 Dunaj očami umelcov 48

Diela popri Dunaji 49

4.5. S nami žijúca tradícia 51

5. VODNÉ HOSPODÁRSTVO A VYUŽÍVANIE VODY 52

5.1. Ľudské zásahy a ich vplyv 52

Dôvody regulácie Dunaja, prvé kroky 52

Regulácia Dunaja v 19. storočí 53

Dunaj v 20. storočí - Dunaj ako hraničná rieka 54

Vytvorenie Dunajského ramena pri Ráckeve (Soroksár) 55

5.2. Dunaj ako dopravná trasa 55

Vlečná remorkáž 55

Plavba pomocou strojovej sily 56

Lode na Dunaji dnes 56

Spôsoby dočasného prechodu cez Dunaj 57

Stále mosty na Dunaji 58

5.3. Kúpanie a vodné športy 59

Kúpanie v Dunaji 59

Vodné športy, vodná turistika 60

5.4. Pitná voda, splaškové vody 60

Zásobovanie vodou pri Dunaji 60

Cesta vody od rieky k rieke 61

Vodné veže, rezervoáre pitnej vody 61

Hospodárenie v záplavových oblastiach 62

5

1. ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE

Dunaj a jeho povodie

V staroveku bol Dunaj nazývaný Danubius (význam staro-indoeurópskeho slova danu je „rieka“) a v

jeho spodnej časti Ister (čo znamená „rýchly, svižný“).

Celé územie Maďarska patrí do povodia Dunaja. Pod povodím Dunaja rozumieme súbor tých oblastí, z

ktorých sa voda prostredníctvom riek a potokov, ako aj cez spodné vody dostane do Dunaja. Povodie rieky

zaberá 817.000 km2, o ktoré sa delí spolu 19 krajín, čo predstavuje približne 10% územia Európy (to je

skoro deväť krát toľko ako rozloha Maďarska).

Dunaj je druhou najdlhšou riekou v Európe (po Volge). Od Čierneho lesa až po Čierne More meandruje

na dĺžke 2860 km (čo predstavuje dvakrát toľko, ako vzdialenosť Budapešť-Londýn vzdušnou čiarou). Z

toho na území Maďarska zdolá 417 km svojej cesty. Dunaj má tristo prítokov, z ktorých najväčším je rieka

Tisa.

Celú dĺžku Dunaja môžeme rozdeliť na tri charakteristické úseky:

− horný úsek: od prameňa až po Devínsku bránu (Slovensko) - rýchly prúd, značné klesanie vodnej

hladiny, hĺbenie koryta, pri brehoch rozklad hornín, prenášanie sedimentov;

− stredný úsek: až po Železnú bránu (Rumunsko) rýchlosť rieky sa zníži, stáva sa kľukatou, prenášanie

sedimentov (táto charakteristika sa prejavuje na území Maďarska);

− spodný úsek: až po ústie – naplaveninová charakteristika, územie s malým spádom, nános

sedimentov, tvorba útesov a ostrovov, vznik siete ďalších ramien.

Prietok Dunaja je pri Budapešti pri najvyššej vodnej hladine 10.000m3/s, čo znamená, že za jednu

sekundu by bol schopný naplniť vodou 15 športových bazénov.

2. PRÍRODNÉ HODNOTY

2.1. Geologický prieskum a vrty

Cieľom geologického prieskumu je dôkladné preskúmanie Zeme a vyhľadávanie prírodných surovín.

Prebieha v niekoľkých fázach: získanie informácií, zber údajov, systematizácia, vytvorenie teórie,

modelovanie procesov, experimentovanie, geologické mapovanie, odobratie vzoriek (prieskumné štôlne,

prieskumné priekopy, hĺbkový vrt) a prieskum materiálu.

V Maďarsku bol geologický vrt vykonaný po prvý krát v roku 1825. Odvtedy sa každoročne opakuje na

vyznačených miestach. Z neustále sa rozširujúcej databázy je tak možné vytvoriť priestorovo-informačnú

pôdnu mapu krajiny alebo jednotlivých oblastí, na základe ktorých môžno vytvoriť geologickú mapu.Z

vrtných vzoriek sa môžeme dozvedieť:

− typy hornín, ktoré sa na sledovanom území nachádzajú,hrúbku jednotlivých hornín,

6

− výskyt vodného zdroja, chemické zloženie podzemných vôd,

− informácie o surovinách vhodných pre ťažbu.

Geomorfologický vývoj maďarského úseku Dunaja

Geomorfológia (náuka o zákonitostiach vývoja a tvaroch zemského povrchu) je jednou z vedných

disciplín prírodného zemepisu, ktorá študuje vznik a zmeny reliéfnych foriem. Zaoberá sa rovnako so

suchozemským a podvodným reliéfom (rieka, jazero, more, oceán), navyše v širšom zmysle študuje aj tvary

nachádzajúce sa na planétach Slnečnej sústavy (planetomorfológia). Aplikuje sa vo viacerých vedných

disciplínach, ako sú geológia, geografia, pôdoznalectvo, archeológia, stavebníctvo.

Dunaj sa do Maďarska dostal približne pred troma miliónmi rokov (v mladšom útvare histórie Zeme, na

konci pliocénu) v dôsledku klesnutia Viedenskej kotliny a hraničnej oblasti Chorvátska a Slovinska. Vtedy

na tomto území tiekol namiesto dnešného smeru toku zo západu na východ, v smere zo severu na juh, a

spolu so svojimi prítokmi začal napĺňať vnútrokontinentálne jazero (zvyšok Panónskeho mora), do ktorého

sa vlieval na dnešnom mieste Malej dunajskej kotliny. Pri príležitosti neskoršieho geologického prielomu sa

ústie Pra-Dunaja premiestnilo do skalnatého ústia, vzniknutého pri Devíne, odkiaľ rieka naplnila

sedimentmi celú Malú Dunajskú kotlinu.

Na konci treťohôr, pred 2 až 2,5 miliónmi rokov (vrchný pliocén) valiacu vodu Východných Álp a

Západných Karpát odviedol „prapredok“ Dunaja cez viaceré ramená v smere zo severu na juh. Postupná

zmena nastala vtedy, keď sa hlboké koryto Drávy naplnilo a ďalšie zrýchlené klesanie Dunajskej kotliny

odvrátilo vodnú sústavu východným smerom. Vtedy sa vytvoril Vyšehradský prielom, a Dunaj si následne v

údolí vytvárajúcom sa medzi vyvýšeninami zachoval svoju trasu dodnes.

Na prelome treťohôr a štvrtohôr, približne pred 0,8 až 1,2 miliónmi rokov (pleistocén) sa znova oživili

tektonické pohyby a klesanie sa vtedy rozšírilo aj na iné oblasti. "Pra-Dunaj", ktorý tiekol cez vyšehradský

prelom bol k sebe pritiahnutý znížením, ktoré sa vytváralo juho-juhovýchodne od trasy Budapešť-Cegléd-

Tiszaföldvár a odtiaľ následne rovno tiekol do priehlbiny Tisa. "Pra-Dunaj" vtedy už so sebou priniesol na

Alföld rozsiahle množstvo usadenín, najmä štrku. Pred 50 tisíc rokmi vodopis Maďarska už predstavoval

približne dnešné pomery.

2.2. Prírodné charakteristiky

Kolobeh vody

Pomenovanie „Modrá planéta“ nie je náhodným pre našu Zem, veď v dôsledku prevahy oceánov oproti

pevnine skoro dve tretiny jej povrchu pokrývajú moria a oceány. Voda, nachádzajúca sa na našej Zemi je

rovnako stará, ako zem, nakoľko sa vytvorili súčasne. Voda, vďaka svojim vzácnym vlastnostiam je už

7

skoro 4,5 miliardy rokov v pohybe a neustále sa mení. Jej hybnou silou a motorom je slnečné žiarenie,

pomocou ktorého voda mení svoje skupenstvo (vyparovanie, mrznutie, topenie) a aj svoje miesto. Tento

kolobeh je nepretržitý.

Jedna tretina slnečnej energie dopadajúcej na Zem (každý tretí slnečný lúč) slúži na vyparovanie vody

(zmenu tekutého na plynnné skupenstvo). Toto množstvo energie sa počas vytvárania oblakov a vzniku

dažďa (zmeny plynného na tekuté skupenstvo) znova uvoľní.

Vyparovanie urýchľuje vietor. Čím je silnejší, tým je odparovanie väčšie. O čo je vzduch teplejší a

suchší, o to viac vody je schopný prijať a odviesť vo forme vodnej pary.

Časť dopadnutých zrážok sa vyparí a jeho druhá časť odtečie alebo vsiakne do pôdy a do hlbších vrstiev

horniny. Odtiaľ ju na povrch vynesú pramene vody. Potoky a rieky ju dopravia naspäť do morí.

Počas kolobehu sa voda vyskytuje nielen v plynnom a tekutom, ale aj tuhom skupenstve. Množstvo vody

sa počas tohto cyklu nemení. Množstvo odparujúcej sa a odtekajúcej vody je v rovnováhe.

Zaujímavosti

Vplyvom slnka sa z morí odparí a premení na oblaky približne 1 miliarda m3 vody (ako polovica jazera

Balaton).

Voda, nachádzajúca sa vo vzduchu, mení svoje skupenstvo priemerne každých 9 dní. U vody riek je to

každých 12 dní. Vodné zásoby Dunaja sa vymenia za 25 dní. K celkovej "výmene vody" svetových oceánov

by bolo potrebných 3000 rokov.

Z globálneho hľadiska dopadne 80% dažďov do mora a len každá piata kvapka dažďa padne na pevnú

pôdu.

Na svete sa ročne odparí 500.000 km3. Toto množstvo odpovedá objemu kocky naplnenej vodou s dĺžkou

jej hrán 79,37 km. Toto množstvo by tvorilo 623,86 m vysokú vodnú vrstvu na celkovej rozlohe povodia

Dunaja o veľkosti 801.463 km2.V polárnych oblastiach zrážky padajú vo forme snehu a v dôsledku nízkych

teplôt sa zväčša neroztopia. Takto môžu vzniknúť aj 1000 m hrubé ľadové vrstvy. V tomto prípade môže

uplynúť aj niekoľko tisíc rokov do roztopenia a návratu vody do mora. To isté platí aj pre množstvo snehu a

ľadu, ktoré je uložené v ľadovcoch.

Pôvod zrážok a riek

Slnečné lúče zohrievajú povrch svetových oceánov, vplyvom čoho sa časť vody premení na paru, čiže sa

odparí. Za každú minútu sa z oceánov odparí toľko vody, ako je polovica celkového množstva vody v

Balatone (1 miliarda m3). Vzduch plný parných kvapiek sa vznesie, potom sa schladí, v dôsledku čoho sa

parné kvapky znova premenia na vodné kvapky a vytvoria oblaky. Vietor oblaky naženie nad zemský

8

povrch a tam vo forme zrážok dopadnú na zem.

V horských oblastiach sa vytvára veľmi veľa zrážok, nakoľko pohoria pre oblaky tvoria prekážku. V

dôsledku toho sa vlhký vzduch vznesie a schladí a potom vlhkosť vo forme dažďa, snehu alebo krúp padne

na zem.

Časť padnutých vodných kvapiek vsiakne do pôdy. Následne vo svojej ceste pokračujú ako pramene a po

vzájomnom stretnutí sa premenia na potôčiky, potoky, rieky a veľrieky. Ak je povrch pustý, priamo natečú

do potokov. Zrážky zamrznuté ako ľad, sa na dlhý čas nahromadia v ľadovcoch. Po ich roztopení opäť

zásobujú rieky.

Práca vody a jej vplyv

Vodné toky sú tečúcimi vodami, ktorých spoločnou charakteristikou je, že napredujú z vyšších povrchov

smerom k nižším a ich presun vody vo väčšej alebo menšej miere kolíše. Ich veľkosť sa môže pohybovať od

drobných potôčikov až po obrovské rieky, valiace sa v niekoľkokilometrovej šírke.

Vody riek formujú povrch Zeme už niekoľko miliónov rokov. Svojou nepretržitou prácou hĺbia údolia do

hôr. Deštruktívna práca riek odniesla do údolí celé horské hrebene a reťazce vrchov. Priehlbiny a kotliny

naplnila rozmliaždenou horninou. Rieky ešte aj v dnešných dňoch odnášajú horniny, ktoré následne uložia

na inom mieste, čím menia krajinu, cez ktorú prechádzajú. Spôsob prenášania sedimentov závisí od

schopnosti výkonu vody, ako aj rozmerov zŕn unášaného materiálu. Prenášanie sedimentov môže byť

vlečené po dne - tzv. splaveniny alebo nesené v suspenzii - tzv. plaveniny.

Maďarsko sa nachádza v Karpatskej kotline, ktorej veľkú časť vyplnili sedimenty z riek, ktoré sem

natekajú.

Povodie

Väčšina tečúcich vôd na Zemi pochádza z prameňov a vo svojej ceste pokračuje na svahovitých

povrchoch a údoliach. Ich veľkosť a prietok vody určuje, či ich názov je potôčik, jarček, potok, rieka alebo

veľrieka. Do skupín ich môžeme zaradiť podľa ich dĺžky, veľkosti povodia a prietoku. Rôzne veľké rieky po

ich vzájomnom vyústení vytvárajú vodnú sieť danej oblasti.Oblasť, z ktorej vody pochádzajú zo zrážok

a snehu po odmäku, tečú smerom dole a hromadia sa tam, nazývame povodím. Do povodia patria rieky,

ktoré pretekajú cez jeho územie, ako aj suchozemské územie, odkiaľ do nich tečie voda. Povodia od seba

oddeľujú rozvodia, čiže horské a kopcové pásma.

Dunaj a jeho prítoky pramenia v pohoriach bohatých na vodu a pretekajú cez nížiny a kotliny, ktoré ich

obklopujú. Vodu, ktorá sa zráža vo forme dažďa alebo snehu, privádza do Dunaja skoro 300 riek. Prítoky s

najväčším množstvom vody sú Sáva, Tisa, Inn, Dráva, Siret a Velika Morava.

Dunaj s dĺžkou 2.872 km (vzdušnou čiarou je tá istá vzdialenosť 1517 km) je po Volge druhou najdlhšou

9

riekou v Európe. Jeho prietok vody je pri ústí Čierneho mora priemerne 6.500 m3/s. V prípade zriedkavo sa

vyskytujúcich extrémnych povodní, to môže byť až trojnásobok tejto hodnoty. Za dĺžku a veľkosť prietoku

Dunaja je možné ďakovať veľkosti a danostiam jeho povodia. Veľkosť územia, z ktorého sa zrážky

dostávajú do Dunaja, je 817.000 km2.

Najväčšou riekou Maďarska je Dunaj. Dĺžka jeho hlavného ramena je 417 km. Druhou najväčšou riekou

krajiny je Tisa, ktorá je prítokom Dunaja. Jeho väčšími prítokmi sú na jeho pravom brehu: Litava, Rabnitz,

Ráb, kanál Sió, Dráva a na ľavom brehu Ipeľ.

Dunaj je pomerne dlhou riekou, preteká cez rôznorodé územia. Pokladá sa tiež za "najmedzinárodnejšiu"

rieku na svete, keďže preteká cez 19 krajín a má vplyv na život 81 miliónov ľudí.

Reliéf povodia Dunaja

Do povodia okrem vôd v riekach patrí aj suchozemské územie, zktorého sa voda do riek zhromažďuje.

Reliéfne a petrografické podmienky vplývajú na dĺžku vodného toku, na jeho prítok, spôsob prenášania

sedimentov a veľkosť zŕn prenášaného materiálu.

Územie povodia Dunaja je veľké, jeho reliéf je mimoriadne rôznorodý: patria sem Východné Alpy,

východné svahy Čierneho lesa a južné svahy Švábskej a Franskej Jury, ale zahŕňa tiež juhozápadnú časť

Českého lesa, východnú časť Českomoravskej vrchoviny, skoro celú Karpatskú kotlinu a severnú časť

Balkánskeho polostrova. Dunaj a jeho prítoky pramenia v týchto pohoriach bohatých na vodu a pretekajú

cez nížiny a kotliny, ktoré ich obklopujú. Toto sú klesnuté kotliny, ktoré rieky postupne naplnili sedimentmi.

Celú dĺžku Dunaja môžeme rozdeliť na tri charakteristické úseky. Každá z nich prijíma vodu z jednej

alebo dvoch veľkých kotlín:

− Horný Dunaj (voda z bavorskej a rakúskej kotliny),

− Stredný Dunaj (voda z Malej a Veľkej maďarskej nížiny),

− a Dolný Dunaj (voda z Valašska).

Hornú a strednú kotlinu od seba oddeľuje Devínska brána a strednú od spodnej Železná brána.

Z týchto kotlín, ktorých sa Dunaj dotýka, je najväčšou Veľká maďarská nížina s rozlohou približne

100.000 km2. 90% vôd riek v Maďarsku prichádza z vyššie sa nachádzajúcich území susedných krajín, čo

má pri znečisťovaní riek a povodniach veľmi nepríjemné následky.

Už aj prví obyvatelia Maďarska si všimli územia bohaté na vodu a aj v rámci chovu zvierat a obrábania

pôdy využili zmeny ročných období. Počas záplav sa premiestnili na vyššie sa nachádzajúce miesta a

následne sa usadili nižšie, na výdatnejšie pastviny. Danosti tejto oblasti boli priaznivé aj pre rybolov.

V dôsledku rúbania lesov horských a pahorkovitých oblastí nastávali čoraz prudšie a väčšie povodne, preto

naši predkovia od 18. až 19. storočia začali s rozsiahlymi prácami regulácie riek. Prerezali záhyby riek

10

(vytvorili sa mŕtve ramená a mŕtve jazerá) a skrátené úseky riek boli obklopené protipovodňovými

hrádzami. Zaoberali sa aj odvodnením močiarov a bahnísk a vybudovaním kanálov.

Rieka s mnohými tvárami

Pre vodu rieky je charakteristický stály pohyb v jednom smere vo svojom koryte, z vyššie uloženého

miesta smerom k nižšie uloženému. Od výškového rozdielu na danom území závisí, že akú prácu akej

charakteristiky vykonáva voda vo svojom koryte.

Vodné toky je možné na základe ich pracovnej schopnosti a sily pretvarovania prostredia rozdeliť na

horné, stredné a dolné úseky.

Na hornom úseku je schopnosť výkonu práce vyššia, ako práca potrebná pre prenos sedimentov. Na

tomto úseku tok vody nepretržite búra a ničí koryto, táto erózia vytvára charakteristický zárez v tvare

písmena V. Spodok koryta je zvyčajne kamenistý a skalnatý.

Pramene skoro všetkých veľkých riek v Dunajskej kotline sa nachádzajú v pohoriach.

Rieka je spočiatku len horským potokom, ktorý tečie cez strmé údolia. V dobe odmäku a po silnom daždi

je taká hojná a unáša so sebou množstvo hornín a veľké kamene, ktoré po malých kúskoch prehlbujú

koryto.

Pracovná schopnosť rieky, vystupujúcej z pohoria sa na svojom strednom úseku zníži a usádza svoje

sedimenty. Údolie, v ktorom tečie, sa stáva viac plochšým. Koryto rieky tu pozostáva zvyčajne zo štrku.

Rieka sa začne zatáčať. Prúd rieky je najsilnejší pri vonkajšom oblúku zákrut. Tu vlny vykonávajú

deštruktívnu prácu a podmývajú brehy. Pri svojich vnútorných oblúkoch, kde je prúd slabší, po zložení

svojich sedimentov budujú štrkové a pieskové lavice. Oblúky riek sa nazývajú meandre. Najväčšou

meandrujúcou riekou v Maďarskej nížine je Tisa. V dôsledku dlhodobých regulácií a odrezaním zatáčok sa

jej dĺžka skrátila z 1420 na 970 km.

Po prílišnom vývoji oblúkov môže voda prerezať hrdlo zatáčky a vytvorí sa mŕtve rameno, tzv. morotva

po maďarsky. Ak rieka dosiahne nížinu, potom štrk, ktorý preváža vytvorí náplavový kužeľ. Pri povodniach

nesie rieka so sebou veľa štrku, z ktorých si vybuduje ostrovy alebo ich uloží na brehu. Medzi ostrovmi

vzniká viac riečnych ramien. Každá jedna povodeň premiestni ostrovy a brehy, takže sa tam rastliny nemôžu

dlhodobo usadiť.

Na rovinných územiach – spodný úsek – rieka spomalí. Jej sila pre výkon práce postačuje len na to, aby

zo sebou zobrala piesok a štrk s malým priemerom zŕn. Jej prúdenie sa stáva točivým, čo nazývame

meandrovaním.

Prúd na vonkajšej strane záhybu rieky podmýva jej brehy, čím vzniká brehový previs. Odplavený

materiál brehového previsu sa usádza na vnútornej strane ďalšej riečnej zákruty, čo nazývame útesový breh.

Pri povodniach rieka usádza na povodňovom území veľa plaveného materiálu, ktorý nazývame

11

sedimentáciou.

Pri ústí rieky do mora už dno nemá žiadny spád. Voda už nemá silu na to, aby zo sebou prinášaný tuhý

materiál ďalej odnášala, preto ho skladá. Medzi týmito piesočnými kopcami si voda hľadá cestu a

rozvetvuje sa na viacero ramien. Toto sa nazýva delta - ústie. Pri povodniach voda zaplavuje územia medzi

ramenami, vzniká tak močiar.

Územie delty Dunaja je 679.000 ha. Od prameňa rieky až po ústie je výškový rozdiel 678 m.

2.3 Charakteristika krajiny

Malá dunajská kotlina (Kisalföld)

Malá dunajská kotlina je druhou najväčšou nížinou Maďarska. Jej celková rozloha je 9.000 km², z toho

menej ako polovica (4.000 km²) patrí k Maďarsku. Medzi Maďarskom a Slovenskom vytvára Dunaj

prírodnú hranicu v dĺžke 140 km. Dunaj do Maďarska vstupuje pri Rajke a v Ohybe Dunaja (Dunakanyar)

pri Sobe sa odkláňa od hraničnej čiary.

Priemerná nadmorská výška Malej dunajskej kotliny je väčšia ako u Veľkej dunajskej kotliny. Jej

severná časť je dokonalou rovinou, na ktorej naplnení sa podielali Dunaj spolu s jeho prítokmi a vetrom.

Na jej južnej časti sa nachádzajú mierne sa zvažujúce náplavové kužele.

Jedná sa o územie, ktoré klesá od obdobia miocénu. Toto územie pokrývalo Panónske more. Neskôr ho

naplnili svojimi sedimentami tu vznikajúci Dunaj a jeho prítoky. V najhlbších častiach je hrúbka sedimentov

viac ako 2.000 metrov.

Malý Žitný ostrov je jednou z krajinných oblastí Malej dunajskej kotliny. V dôsledku svojej polohy

smerom viac na západ a blízkosti vrchov, spadá na ňu viac zrážok ako na Veľkú dunajskú kotlinu. Zima je tu

miernejšia, leto nie je veľmi horúce a sucho sa vyskytuje zriedkavejšie. Skoro vždy tu fúka západný,

severozápadný vietor a pokladá sa za najveternejšiu oblasťMaďarska.

Vodná sieť Malej dunajskej kotliny je mimoriadne hustá, jej najdôležitejšími riekami sú Dunaj, Ráb,

Rabnitz a Marcal. V jej severozápadnej časti môžeme nájsť jednu z najväčších stojatých vôd v krajine,

Neziderské jazero.

Hanság

Za rašelinisko s najväčšou rozlohou v Maďarsku sa kedysi pokladal Hanság. Určujúcu úlohu v jeho živote a

vzniku zohrávali sem pritekajúce vody. Sladká voda, ktorá zaplavovala plytkú kotlinu, poskytovala domov

bujnej vegetácii. Po jej odumretí v dôsledku ich pokrytia vodou vznikala a nahromadila sa rašelina. Na

územiach pokrytých bahnovým nánosom sa vytvorili rašelinové pôdy, jazerá, rašelinové a močaristé

územia zaliate vodou, ako aj rašelinové ostrovy (gorondy). Tieto územia boli vhodné aj pre usídlenie

12

človeka. Pre rastlinný a živočíšny svet znamenali rovnako mimoriadne mnohotvárne vodné biotopy.

Pohorie Dunazug

Pohorie Dunazug je časť Zadunajského stredohoria, ktoré je jedinou krajinnou oblasťou, ktorej územie sa

celé nachádza v Maďarsku.

Pohorie Dunazug je súhrnný názov pre Gereče, Pilišské vrchy a Budínske vrchy. Najvyšším vrchom

Dunazug a súčasne aj celého Zadunajského stredohoria je vrch Piliš s výškou 756 m n. m..

Spoločnými vlastnosťami týchto pohorí je, že sú tvorené zo sedimentačných hornín (vápenec, dolomit,

slieň, atď.), vplyvom čoho sa v oblasti dnes nachádza viacero vodných tokov a jaskýň (napríklad kvapľavá

jaskyňa Pálvölgyi). Stopy po niekdajšej ťažbe hnedého uhlia - banské hrudy, diery, skládky interného

odpadu - sú doteraz určujúcimi prvkami panorámy okolia (napríklad: vápenec z Gereče sa používa ako

ozdobný kameň, ako aj červený mramor z Piszke). Pri úpätí Budínskych vrchov pri Dunaji, na budínskej

termálnej línii vyvierajú termálne pramene. V Ohybe Dunaja sa nachádza Vyšehradské pohorie, ktoré je v

podstate časťou vulkanického horského pásma Severného stredohoria. Od neho ho oddeľuje len prelomové

údolie Dunaja - Vyšehradská úžina.

Jaskyne pohoria sú bohaté na paleontologické a archeologické nálezy. Tadiaľto vedie aj najpopulárnejšia

extrémna pešia túra v krajine, Kinižská stovka.

V sladkovodných vápencoch južného úpätia Gereče našli najstarší spoločný nález pračloveka. Kúsky z

lebečných kostí, nájdené v chotári Vértesszőlős, nálezy zubov, stopy po zapálenom ohni, miesto pre sekanie

mäsa, nástroje a stopy po zvieratách, ktoré žili v okolí, sú staré približne 300.000 rokov. Pračloveka nazvali

bádatelia podľa dňa jeho objavu Samu.

2.4. Charakteristické horniny

"Mŕtvoly - lapajúce ostrovy" na Malom Žitnom ostrove

Názov uvedený v nápise pochádza od zlatokopov a rybárov z Ásvány, Nagybajcs a Vének. Na základe

niekoľko storočných, možno tisícročných ľudových pozorovaní nazývali tak tie miesta na ostrovnatých,

útesových častiach Dunaja, na ktorých sa po väčších povodniach usadilo väčšie množstvo naplaveného

dreva a iných organických látok (mŕtve zvieratá a prípadne aj mŕtvoly človeka). Vzhľad ostrovov sa v

závislosti od aktuálneho prietoku pred reguláciou rieky, z roka na rok menil. Na určitých miestach bol však

prúd, prílev vody a schopnosť nanášania naplavenín rieky rovnaký. Pravidelne sa tam ukladali dovtedy

unášané plavené organické látky. Tieto miesta, ostrovy dobre poznali aj ľudia a po veľkých povodniach ich

aj pravidelne navštevovali, predovšetkým s cieľom nazbierania väčšieho množstva naplaveného dreva.

Takéto miesta, ktoré ľud nazýval „mŕtvoly - lapajúcimi ostrovmi“, sa nachádzali pri ostrove Cikola, ostrove

Töklevél, ostrove Madaras a na viacerých miestach ásványskeho ramenného systému. Tieto miesta neboli

13

charakteristické len veľkým množstvom naplaveného dreva, ale aj tým, že všetko na nich svietilo bielou

farbou od obrovského množstva slimačích ulít a lastúrov. Hromadili sa tu aj živé slimáky a lastúry. Podobné

výskyty sú známe aj popri rieke Dráva na útesoch v okolí Vízvár.

Aj z hľadiska geologickej histórie sú známe podobné útesy s vysokým obsahom organických látok na

Malom Žitnom ostrove. Sú nimi nahromadeniny, útesy z kostí a náplavového dreva v Győrújfalu, objavené

pri hľadaní štrku a následnej ťažbe štrku. Nachádzajú sa v hĺbke 20-40 metrov pod hladinou a ich

geologický vek sa odhaduje na 1,5 milióna rokov.

Hrúbka náplavových kužeľov na Malom Žitnom ostrove a vek sedimentov riečnych vôd

V dvoch veľkých kotlinách Maďarska - Veľkej dunajskej a Malej dunajskej, majú sedimenty riečnych

vôd, ktoré sa usadili počas geologického obdobia štvrťohôr, najväčšiu hrúbku - až niekoľko sto metrov. Vo

Veľkej dunajskej kotline bolo možné zo značného množstva kvalitného paleontologického materiálu

získaného z hĺbkových vrtov, rozčleniť riečne sedimenty podľa veku. Vzhľadom na chronológiu histórie

vývoja krajinnej oblasti Malej dunajskej kotliny v štvrťohorí to boli len analógie, ktorým však za absencie

paleontologických nálezov chýbalo akékoľvek opodstatnenie. Ich podstatou bolo, že výplň kotliny

pozostávajúcej z riečnych sedimentov Malej dunajskej kotliny a v rámci nej aj Malého Žitného ostrova bola

usadená za posledných 200.000 rokov, z čoho väčšia časť je mladšia ako 100.000 rokov.

V tejto oblasti znamenal prelom ten paleontologický materiál, ktorý bol získaný na Malom Žitnom

ostrove v oblasti Halászi, vo vrte Arak 1., vyhĺbenom v roku 1985. Na úrovni 68,5 metrov vrtu bolo po

odobratí vzoriek, nájdené nespočetné množstvo pozostatkov kostí a zubov druhov cicavcov - dobových

indikátorov. Na štrkovisku v Győrújfalu sa v rokoch 1985 až 2000 v hĺbke od 20 do 40 metrov našiel

mimoriadne bohatý paleontologický materiál. Jeho vek naznačuje obdobie spred 1,7 až 1 milióna rokov.

Nájdené paleontologické nálezy sú jednoznačným dôkazom toho, že na Malej dunajskej kotline a v rámci

nej aj na Malom Žitnom ostrove je vek riečnych sedimentov už v hĺbke 20 a 68,5 metrov, v priemere

1 milión rokov. Riečne sedimenty s hrúbkou niekoľko sto metrov. Ktoré sa nachádzajú pod nim nemôžu byť

teda mladšie ako 200.000 rokov. Toto zistenie faktov vzťahujúce sa na vek určuje historický vývoj Malej

dunajskej kotliny, respektíve Malého Žitného ostrova, ako aj dobu zhromaždenia sa riečnych sedimentov a

objavenie pra-Dunaja na tomto území, má podstatne novšie a teraz už pevné základy. Pri Halászi dosiahol

vrt spodnú hranicu riečnych sedimentov v hĺbke 358 metrov. Kým medzi Kisbodakom a Püski je spodná

hranica riečnych sedimentov hlbšia ako 700 metrov, na okraji Malej dunajskej kotliny v blízkosti Sopronu

sú najstaršie riečne sedimenty na povrchu. Ich paleontologicky potvrdený vek naznačuje dobu spred 6 až

5,3 milióna rokov. Na základe týchto zistení môžeme v strede kotliny datovať usadenie prvých, hrubých

štrkových riečnych sedimentov na začiatok pliocénu.

14

Zlato vo vode

V posledných dvoch desaťročiach bolo o vymývaní zlata na Dunaji vydaných viacero štúdií. V

povrchových štrkových nánosoch poznáme už storočia, alebo možno tisícročia, ústia a útesy, ktoré miestami

obsahujú hojné množstvo zlata. Na miestach známych pre vymývanie zlata bol obsah zlata nameraný v

množstve 0,01 až 1,0 g/m3., Bolo to bez výnimky kovové zlato. Maďarská Národná Banka v súvislosti s

otázkou dunajského zlata vykonala v rokoch 1933 a 1934 podrobný výskum. Vyhĺbilo sa nespočetné

množstvo hĺbkových vrtov a výskumných sond a aj na povrchu bolo nazbieraných niekoľko tisíc vzoriek, od

Dunaalmás až po Mosonmagyaróvár.

Zlato sa stáva zriedkavejším v určitých hĺbkach, najčastejšie v hĺbke 10 -15 metrov, niekedy sa tiež úplne

vytratí. V štrku sa objavil pyrit s nezvyčajne vysokým obsahom vzácnych kovov - Au: 20g/t, Ag: 650 g/t, Pt:

7g/t. Naznačuje to, že zlato a tiež iné vzácne kovy sa zo štrku premiestnili do pyritu. Pyrit získal síru z

panónskej hliny bohatej na síru tvoriacu fundament a svoj obsah vzácnych kovov zo štrku. Pyrit je v

panónskych vrstvách mimoriadne rozšírený, ale vzácne kovy tam obsahuje len v stopoch. Vysoký obsah

striebra v pyrite je náznakom toho, že má podobný pôvod ako zlato. Rudy vyskytujúce sa vo Vysokých

Tatrách obsahujú popri rýdzom zlate aj rýdze striebro. Obsah striebra sulfitových rúd je oproti obsahu zlata

niekoľkonásobná. Oproti tomu zlato vymyté zo štrku skoro neobsahuje žiadne striebro a má priemernú

jemnosť. Je teda pravdepodobné, že striebro, ktoré má podobný pôvod a je ľahšie rozpustné, sa do pyritu

premiestnilo v ešte väčšom pomere.

V útesoch s organickým materiálom starších štrkov, vo vzorkách pochádzajúcich z hĺbky viac ako 20

metrov je pyrit tiež častý. Obsah síry tu nepochádza ani tak z panónskych útvarov - fundamentov, ako skôr

z organických materiálov. V dôsledku nezvyčajne vysokej mernej hmotnosti niekoľkých väčších mamutích

kostí vzniklo podozrenie, že fosílne kosti boli skamenené a stali sa ťažkými a odolnými voči vonkajším

fyzickým vplyvom nielen vďaka jednoduchým procesom skremenenia, ale aj vďaka pyritu. Ten vyplnil

medzery špongiovitej konzistencie kostí. Chemickou analýzou sa na veľké prekvapenie zistil podobný

výsledok, ako vyššie spomenuté výskumy. Čiže, mamutie kosti sú doslovne zlaté. Počas meraní bolo

zistených 18-14 g/t zlata, 637-603 g/t striebra a 4 g/t platiny. Tieto údaje pripúšťajú možnosť, že obsah

vzácnych kovov štrkových sedimentov na Malom Žitnom ostrove sa oplatí skúmať aj kvôli pyritu a to

hlavne na miestach organických útesov na povrchu a pod jeho povrchom.

Vŕšky pohyblivého piesku na Malom Žitnom ostrove

Jedno z osobitných, jedinečných, geografických, geomorfologických a krajinných pokladov Malého

Žitného ostrova tvorí územie pohyblivého piesku, ktoré sa nachádza na juhovýchodnom okraji krajinnej

jednotky, medzi Sáráspuszta, Kisbácsa a Bácsa. Na konci pleistocénu (počas a po suchom, studenom a

15

veternom klimatickom období posledného zaľadnenia) sa piesok vyfúkaný z povrchových riečnych

sedimentov premenil na pohyblivý piesok prostredníctvom panujúcich severných a severovýchodných

vetrov. Aj konkrétne výskumy potvrdili, že zdrojom pohyblivého piesku je riečny piesok a horninová múčka

z horného pleistocénu, nachádzajúca sa na povrchu alebo priamo pod povrchom v oblasti

Mosonmagyaróvár a Halászi. Nahromadený piesok vietor raz za čas znova premiestnil a vybudoval väčšie

či menšie piesočné duny a vŕšky. Tie sú čiastočne rovnobežné so smerom severného a severozápadného

vetra (čiastočne sú naň kolmé). Najväčšie vŕšky z naviateho piesku sa nad úroveň okolitej krajiny vyvyšujú

do 7-8 metrov. Najväčší piesočný vŕšok sa nachádza v Kisbácsa.

V priehlbinách medzi jednotlivými kopcami pohyblivého piesku sa vytvorili aj menšie vodné biotopy.

Takéto vŕšky odkrývajú tiež viaceré dnes už opustené piesočné bane. V ich niekdajších lomových stenách

hniezdi veľa chránených druhov vtáctva, ako sú brehuľa hnedá a včelárik zlatý. Tieto územia s pohyblivým

pieskom predstavujú tiež svet rozmanitého hmyzu a motýľov. Pre znázornenie geologických, geografických

a ekologických zaujímavostí bol vytvorený Náučný chodník Kopca Szitás na chránenom území, ktoré

spravuje Národný prak Nezider-Hanság.

Minerály vo Vyšehradskom pohorí

Jedným z najvýznamnejších objavov geologického a mineralogického výskumu posledných desaťročí je

preukázanie množstva zriedkavých hornín v sedimentoch potokov Vyšehradského pohoria. Pôvod minerálov

môže byť čiastočne v xenolitových uzavreninách andezitov a andezitových túf, z ktorých sa skladá okolie a

čiastočne sú minerálmi kontaktných metamorfóz (skarn) subvulkanických andezitov a karbonátových

sedimentov. Niekoľko minerálov má kontaktný pneumatolitický pôvod (zirkón, korund, zafír, rubín a

clintonit). Medzi minerály xenolitov a skarnov patrí epidot, najrôznejšie varianty granátu (almandin,

andradit, grosulár), magnetit, tremolit, wollastonit, diopszid, cordierit, spinell, zoisit, gehlenit, sillimanit a

vezuvián. Síce rozmery kryštálov minerálov len zriedkakedy dosahujú veľkosť 5 mm, ale po preskúmaní

niekoľko kilogramov potočných sedimentov môžeme byť bohatší o pomerne celé a mimoriadne farebné,

pestré minerály. Potočné sedimenty, obsahujúce najbohatšie minerálne zoskupenia, sa nachádzajú v

potočných údoliach v okolí Dömös, Szentendre, Tahitótfalu, Vyšehrad a Pomáz.

2.5 Klimatické charakteristiky

Rozdelenie zrážok na Zemi je veľmi rozdielne. Niektoré oblasti sú bohatšie, iné chudobnejšie na dážď.

Najviac zrážok spadá na stráne tých horských reťazí, ktoré sú kolmé na prúdy vetrov bohatých na pary,

prichádzajúcich smerom od mora.

V Maďarsku najviac zrážok padá na západe. Množstvo zrážok tu môže dosiahnuť aj 800-1000 mm ročne.

Najsuchšou oblasťou je oblasť Strednej Tisy, kde spadá menej ako 500 mm ročne.

16

Príliš veľké, príliš malé množstvo alebo nerovnomerné rozloženie zrážok môže rovnako spôsobovať

problémy. Pri nedostatku zrážok, rieky klesnú a hladina pôdnej vody sa zníži. Na týchto miestach je možné

bojovať proti nedostatku zrážok zavlažovacími zariadeniami a správnym spôsobom hospodárenia s pôdou.

Nadbytok zrážok, môže spôsobiť vyvieranie záplavovej vody a následne povodne.

Povodne

V dôsledku reliéfnych a klimatických daností sú v Maďarsku povodne časté. Maďarsko je najhlbšie

ležiacim územím Karpatskej kotliny, rieky sem preto doplavujú vody pochádzajúce z dažďov a odmäku aj

zo susedných oblastí. Polovica obyvateľstva Maďarska žije na územiach chránených hrádzami.

Na niektoré miesta rieky sa umiestňujú kolmé vodočety. Tie denne odčítavajú a zapisujú vodný stav

meraný od bodu 0. Pre protipovodňovú ochranu je mimoriadne dôležité ak je známe množstvo dopadajúcich

zrážok na rôznych oblastiach, etapy odmäku. Na ich základe je potom možné pripraviť prognózy.

Na povodí Dunaja rozdlišujeme dva charakteristické typy povodní: - ľadová povodeň,

- zelená (jarnú) povodeň.

Jarnú povodeň, pochádzajúcu z odmäku nazývame aj zelenou povodňou. Môžu ju spôsobiť prudké

dažde. V tomto prípade vodnú hladinu nedvíha rozpustený sneh, ale zrážky, dopadnuté na povodie.

Ľadová povodeň sa vytvorí v zime, keď sa v dobe splavu ľadových krýh na rieke vytvoria ľadové bariéry

(ľadové zápchy). Tie zabraňujú v odtoku vody a tým môžu spôsobiť povodeň. Hrúbka jednotlivých

ľadových krýh je len niekoľko centimetrov, ale keď sa vzájomne nakopia, môžu dosiahnuť výšku aj

niekoľkých metrov. Na Dunaji sa môžu vytvoriť aj 10 metrov vysoké bariéry, ak sa tomu nezabráni

výbuchom. Takáto ľadová záplava zničila mesto Pešť v roku 1838.

Ľudové pozorovania pre predpoveď počasia

Ľudí vždy zaujímalo, aké počasie je možné očakávať. Naši predkovia boli viac vystavení podmienkam

počasia (napríklad nemali nepremokavý kabát a auto s klimatizáciou). Pre človeka, ktorý žil v prírode spolu

s prírodou, záviselo jeho každodenné jedlo, každodenný chlieb od toho, či dobre zaseje semená.

Spozorovalo sa napríklad, že zo smeru oblakov je možné predpokladať smer a silu vetra. Z pružnosti

konárov stromov a tetiny luku sa dá odhadnúť obsah vlhkosti vzduchu. Veľa pozorovaní, na ktorých sú

založené pranostiky, majú aj vedecký základ.

18., 19., 20. marec „Na svätého Jáchyma skončila sa už zima.”

„Keď Jozef kožuch odkladá, bude dobrá úroda."

21. marec je dňom jarnej rovnodennosti. Slnko kulminuje kolmo nad Rovníkom a vydáva sa na svoju

trojmesačnú cestu smerom na sever, čím prináša čoraz viac tepla do našich končín. Okolo 18. marca sa

17

počasie zvyčajne rázom otepľuje.

8. jún „Medardova kvapka štyridsať dní kvapká.”

Pravdepodobnosť západného vetra sa v tomto období vysoko zvyšuje a to prináša vlhký vzduch smerom

od Atlantického oceánu do vnútrozemia.

„Ak je na jar veľa hadov, bude dobrá úroda”

Ak sa hojne nazbiera spodná voda a má vysoký stav, vyplaví hady a užovky. Z dostatku spodnej vody

dostanú hojne aj rastliny pre svoj vývoj.

„Ak sa kamene „potia”, bude dážď”

Ak je vo vzduchu veľa vlhkosti, na niektorých druhoch kameňov sa usadí para vo forme kvapiek akoby

sa potili.

2.6. Rastlinný svet

Lužné lesy

Pri vzniku živočíšneho sveta Malého Žitného ostrova zohrávala najväčšiu rolu voda, ktorá určuje tvar

krajiny až do dnešného dňa. Ak pri prechádzkach na záplavových oblastiach budeme sledovať rastliny,

môžeme zväčša vidieť lesy. Tieto lužné lesy môžeme rozdeliť do troch skupín.

Na územiach, ktoré sú najbližšie k rieke, sú záplavy časté a trvajú aj dlhšie. V dôsledku veľkého

množstva vody sa tu nevyskytuje príliš veľké množstvo rastlín stromových rozmerov. Viac charakteristické

pre toto územie sú kríky a druhy vŕb s tenkými listami, ako napríklad: vŕba purpurová, vŕba trojtyčinková,

vŕba košikárska a vŕba biela. Toto rastlinné spoločenstvo nazývame územím s krovinatými vŕbami alebo

hájom krovinatých vŕb. Vŕba purpurová je vyslovene charakteristická pre Dunaj (popri iných riekach takéto

rastlinné spoločenstvo nenájdeme). Na úrovniach, ktoré sú od vody ďalej, sa vyskytujú už iné stromy.

Najčastejším rastlinným spoločenstvom nízkych záplavových oblastí je mäkký luh, alebo inak vŕbový

topoľový hájny les. Tvorí ho najmä biela vŕba a topoľ biely, čo naznačuje aj jeho názov. Môžeme tu

pozorovať aj vŕbu krehkú a zriedkavejší topoľ čierny. K romantického obrazu často prispievajú rôzne

lianové druhy, ako napríklad chmeľ alebo vinič hroznorodý lesný. Od apríla do mája si návštevníci môžu

všimnúť výraznú bielosť bledule lesnej a od mája môžu zase pozorovať drobné modré kvietky nezábudky

hájnej. Už z väčšej vzdialenosti môžeme tiež cítiť charakteristickú vôňu mäty. .

Ďalej od rieky, prichádzame na vysoké záplavové územia, kde môžeme nájsť takzvaný tvrdý luh, čiže

dubovo-jaseňovo-brestový hájny les. V ňom môžeme pozorovať oveľa viac druhov drevín, napríklad dub

letný, brest hrabolistý a brest väzový, divoké ovocné stromy a jaseň štíhly, ktorý je charakteristický len pre

18

Malý Žitý ostrov. Tieto lesy sú často pokryté popínavými lianami. Môžeme natrafiť aj na iné dreviny, ako sú

lieskovec, ríbezľa, ale trebárs aj hloh. Na skorú jar les rozkvitne a hrá pestrými farbami. Kkvitne vtedy biela

snežienka jarná, bleduľa jarná, medvedí cesnak, ladoňka fialová, pľúcnik a žltý blyskáč cibuľkatý. Aj neskôr

sa háj kvitne veselými farbami: objaví sa bielokvetý kokorík a konvalinka voňavá, fialová fialka, zimozeleň

menšia a kostihoj lekársky. Krásu úkazu zvyšuje mnoho žijúcich ostríc v rôznych farbách zelenej.V

záplavových územiach dodnes zostal z prírodného sveta živočíchov bohužiaľ len zlomok, z ktorého časť je

tiež ohrozená. Najzávažnejším problémom je to, že na miesta týchto lesov sa sadia topoľ kanadský, vŕba a

iné druhy drevín, preto sa musíme snažiť o záchranu ešte zostávajúcich porastov.

Trstinový porast

Trstinový porast je jedným z typov močiarov. Zvyčajne sa vytvorí v zaplavovanom území potokov a riek,

v okolí jazier a mŕtvych ramien. Tieto územia sú počas väčšiny roka zaliate vodou, čím sú silne ovplyvnené.

Trsinový porast sa objavuje okolo pobrežnej čiary a smerom k stredu vody, ešte aj vo vode hlbokej 2 až 3

metre. Ochraňuje pobrežie od deštruktívneho vplyvu vody, popri tom zohráva dôležitú úlohu pri odfiltrovaní

nečistôt z vôd.

Väčšina rastlín, žijúcich v tomto biotope korení vo vode, ale svoje orgány dvíha nad vodu. Umožňuje to

veľké množstvo tužiacej látky, ktorá sa nachádza v ich stopkách. V najväčšom množstve sa objavujú

rastlinné druhy: trsť, pálka a rôzne druhy sitín, ako napríklad škripinec jazerný. Vyskytujú sa tu tiež druhy:

ježohlav vzpriamený, potočnica lekárska, steblovka vodná, vrbica vrbolistá, mäta vodná, iskerník veľký, ale

aj zriedkavý a chránený ježohlav najmenší. Spomedzi tu žijúcich rastlín je najrýchlejšie a najintenzívnejšie

rozšírenia sa schopná trstina, a tak mladé trstinové porasty sú tvorené skoro len týmto jediným druhom.

Staré trstinové porasty, ktoré môžu mať vek aj niekoľko sto rokov, sú naopak mimoriadne rozmanité a často

môžu skrývať aj zriedkavé druhy z doby ľadovej, a tým sú z hľadiska ochrany prírody mimoriadne

hodnotné. Jednou z charakteristík odumierajúceho trstinového porastu je to, že sa jeho štruktúra smerom k

vode naruší a vznikajú menšie fľaky.

Trstinový porast sa môže zúžitkovať žatvou, ale ak sa zanedbá jeho odrezanie, vzniká stuchnutý porast,

ku ktorému sa viaže veľa druhov vtáctva. Tým je možné zvyšovať pestrosť biotopu.

Na orných pôdach a iných vlhkých územiach, kde sa prevádzkuje poľnohospodárska činnosť, je možné

badať rozširovanie sa trstiny, čo môže niekedy spôsobovať problémy. Vo vysychajúcich trstinových

porastoch môže naberať značné rozmery expanzia cudzieho zlatobyľu.

19

Močaristá lúka

Močaristé lúky patria medzi mokré lúky. Vytvárajú sa popri vodných tokoch, na územiach so sviežou

pôdou, kde sa spodná voda zvyčajne nachádza v blízkosti povrchu. Vrchné pôdne vrstvy v lete vysýchajú.

Môžu vznikať naplnením močiarov, ale častejšie je, že sa vytvoria druhotne, a to na miestach lužných lesov,

zväčša po ich vyrúbaní.

Rastliny majú v močaristých lúkach k dispozícii dostatočné množstvo vody a živín, preto sú

charakteristické druhy veľkých rozmerov so širokým lístím, ako napríklad stévia cukrová. Môžeme tu nájsť

psinčeka výbežkatého, psiarku lúčnu, metlicu trsnatú a kostravu lúčnu. Mimoriadne pestrofarebný biotop

tvoria rôzne iskerníkovité druhy žltej farby a záružlie močiarne, ružové kukučky lúčne, rôzne druhy ďatelín,

fialové mäty a pichliače. Neskôr zdobí túto oblasť pestrými farbami: sýto fialová jesienka obyčajná, tmavší

horec pľúcny a krvavec lekársky. V niektorých močaristých lúkach našli svoj domov rôzne chránené druhy

orchideí, ako napríklad vstavačovec škvrnitý pravý so svojou fialovo-ružovou farbou a výraznými fľakmi,

stavačovec strmolistý pravý alebo červenohlav riedkokvetý. Vstavačovce sa snaží kvôli ich kráse zozbierať

a nasadiť do svojich záhrad veľa ľudí. Presadenie však spôsobí ich odumretie, nakoľko vonkajšiu vrstvu ich

koreňov pretínajú hubovité vlákna a bez týchto vzácnych húb nemôže ďalej žiť ani samotná rastlina.

Zachovanie močaristých lúk sa zabezpečuje kosením a spásaním, čím sa na území zabráni rozšíreniu

drevnatých rastlín a získa sa veľké množstvo sena vynikajúcej kvality. Najväčším ohrozením týchto

biotopov je poľnohospodárstvo (používanie umelých hnojív, vrchný výsev, rozbitie, odvodnenie, silné

spásanie a z toho vyplývajúce dupanie, nadmerné kosenie a používanie chemických látok). Veľké problémy

môže spôsobovať aj rozširovanie sa cudzích druhov, nakoľko sú schopné vytlačiť pôvodné rastlinné druhy,

čím sa môže zmeniť obraz biotopu.

Rastlinné rarity Malého Žitného ostrova

Biotopy, nachádzajúce sa na území Malého Žitného ostrova poskytujú domov mnohým vzácnym a

chráneným rastlinám. V mikroregióne sa aj na viacerých miestach môžeme stretnúť s hájnymi lesíkmi,

ktorých pestrý rastlinný svet v sebe skrýva aj ozajstné skvosty. Takou je aj chránená ľalia cibuľkonosná.

Jedna z jej zaujímavostí spočíva v tom, že sa v Maďarsku okrem Malého Žitného ostrova nachádza len v

Bukových horách (Bükk hegység). Je síce vysokohorským druhom, ale tu môžeme nájsť jej tmavo-oranžové

kvety v uzatvorených záplavových lesoch. Podobnou zriedkavosťou lužných lesov je aj

hmyzovníkvisszajelzését muchovitý a tiež hmyzovník včelovitý. Ich kvety, kvitnúce od mája po jún sa

podobajú na muchu, respektíve na včelu. Takýmto spôsobom k sebe lákajú hmyz, ktorý zabezpečí opelenie

rastlín. Každý druh je chránený, ich environmentálna hodnota je 100.000 HUF. V týchto biotopoch sa

môžeme nájsť tiež chránenú hviezdovku hlístovú a bradáčik vajcovolistý. Tieto rastliny nie sú výrazné. Ich

kvety majú žltohnedú, respektíve zelenkastú farbu, preto je ich ľahko možné navzájom si zameniť. Ich

20

jedinečnosťou je, že ich korene sú spojené s hubovitými vláknami, takže tam kde tieto huby chýbajú, tam

ani tieto orchidei neprežijú. Druhým charakteristickým rastlinným biotopom Malého Žitného ostrova je

močaristá lúka, na ktorej môžeme tiež nájsť mnoho zaujímavých druhov. Vyskytujú sa tu tiež stavačovce,

horce a kosatce. Väčšina stavačovcov, ktoré môžeme nájsť v tomto okolí, má fialovo-ružové kvety, ako

černohlav obyčajný, stavačovec strmolistý pravý, vstavačovec škvrnitý pravý, červenohlav riedkokvetý,

alebo tmavo-bordový, vstavač purpurový, alebo červenohlav ploštičný. Spomedzi horcov je významnou

žltavka s nádhernými žltými kvetmi, kvitnúca od júla do augusta a jesienka obyčajná s tmavšími modro-

fialovými kvetmi. Modrý horec krížnatý, kvitnúci od júla do septembra v dávnych časoch zohrával dôležitú

úlohu v liečení čierneho moru, dôkazom čoho je aj legenda, ktorá sa ho týka (podľa nej Svätý Ladislav

pomocou Boha nájde horca krížnatého ako protilátku proti moru). Mimoriadne dekoratívny kosatec sibírsky

a kosatec pochybný, ktoré môžeme nájsť v tomto regióne, majú fialové kvety. Kvety kosatca dvojfarebného

majú zväčša žltú farbu, len žilkovanie na lupienkach je fialové. Ďalej v tomto biotope môžeme pozorovať aj

plamienok celistvolistý s fialkovými kvetmi, ktorý má väčšie rozmery a patrí medzi iskerníkovité. V

mŕtvych ramenách, v jazerách a iných vodách s pomalým prietokom žije malebne krásne lekno biele,

ktorého kvety môžeme vidieť od júna po september. Táto rastlina má z pôvodných druhov rastlín v

Maďarsku najväčšie kvety.

Väčšina z vyššie spomenutých rastlín sa stáva čoraz zriedkavejšími, najmä v dôsledku zániku ich

biotopov. Je dôležité, aby sme pre rastlinné spoločenstvá zabezpečovali vhodnú ochranu, čím zabránime

zániku hodnotných a zraniteľných druhov.

Plávajúce rašeliniská

Plávajúce rašeliniská sú takými špeciálnymi rastlinnými spoločenstvami, ktoré môžeme najlepšie

definovať ako "sušinu plávajúcu na povrchu".

Rastlinné spoločenstvo rašeliniska je tvorené najmä trstinou, ostricou, a pálkou, ktoré majú silné, dobre

klíčiace korene s podzemkami (rizómy). Tento koreňový systém viaže a prerastá cez každoročne vyrastajúce

a vysýchajúce časti rastlín, čím vytvorí hnijúcu rastlinnú pokrievku, ktorá pláva na vode. Koreňový systém

premení takýmto spôsobom vo vode plávajúce výživné látky organického a minerálneho pôvodu najprv na

rastlinné látky, potom na pôdu plávajúceho, hnijúceho, pomaly zrejúceho rašeliniska a na dlhú dobu ich

odčerpá z kolobehu živín. Koreňový systém plávajúceho trávnatého koberca sa neupevňuje ku korytu rieky,

čím v dôsledku zmeny pomerov prúdenia vody môže zmeniť svoje miesto aj pomerne veľký kus rastlinného

koberca.

Nakoľko rastlinstvo plávajúcich rašelinísk je schopné viazať výživné látky, rozpustené vo vode, aj jeho

úloha čistenia vody je významná. V prípade, ak sa do vody dostane príliš veľa znečisťujúcich látok,

plávajúca, usádzajúca sa plavenina alebo bahno, potom vzniká nebezpečenstvo, že koreňový systém

21

plávajúceho rašeliniska sa ukotví na spodku koryta (upevnení sa v bahne a následne v štrkovej hline koryta)

a nakoniec zakotví plávajúcu rastlinnú pokrývku. V tomto prípade sa prírodné procesy, charakteristické pre

plávajúce rašeliniská zmenia a v ukotvenej rastlinnej hmote sa môžu spustiť rôzne procesy hniloby. Na

vnútornej strane štrkového útesu môžeme nájsť ešte čiastočne plávajúce, alebo čiastočne už ukotvené kusy

plávajúceho rašeliniska, ktoré je pripevnené ku dnu. Jeho koreňový systém je zahĺbený do hlbokej vrstvy

bahna, v cestičkách pre člny, nachádzajúcich sa v trstinovom poraste, hĺbka nie je väčšia, ako pol metra.

Rastlinstvo pôvodných plávajúcich rašelinísk je tvorené v prvom rade trstinou. V prípade, ak sa plávajúce

rašelinisko ukotví ku dnu a začne sa aj jeho zabahnenie, znižuje sa hĺbka pokrytia vodou. Vtedy prichádza

do popredia pálka a za dlhší čas postupne potlačí do pozadia trstinu.

Na miestach, ktoré sú v pokročilejšom štádiu zabahnenia sa už nachádzajú aj chumáče trávy, ktoré sú

znakom pevnejšej pôdy, aj keď tomu tak nie je. Medzi chumáčmi trávy sa nachádza hlboká, hnijúca vrstva

bahna, s hĺbkou, ktorú môžeme len odhadnúť (neudržala by človeka) a práve preto poskytuje trstinovým

živočíchom, hniezdiacemu vtáctvu, ktoré tu chová svoje vtáčatá bezpečné miesto na život.

V rastlinných spoločenstvách: trstinový porast, pálkový porast môžeme nájsť aj malú hmyzožravú

rastlinu, bublinatku bremovu a spomedzi predstaviteľov živočíšneho sveta môžeme spomenúť zriedkavo

hniezdiaceho chriašteľa červenkastonohého a spomedzi pravidelne hniezdiacich potápku hnedú, bučiaka

veľkého, chriašteľa vodného, bociana čierneho a beľušu veľkú.

2.7. Živočíšny svet

Charakteristické živočíšne druhy na brehoch Dunaja

Ak sa usadíme na brehu rieky a budeme nehybne čakať, môžeme vstúpiť do života pobrežnej živočíšnej

ríše. Okamžite na našom oblečení pristane malá, modrá vážka, šidielko obyčajné. Čaká na komáre lietajúce

okolo nás. Trocha si na nás odpočinie a ani sa nezahĺbime do tohto úkazu a hneď okolo nás krúži rýchly

motýľ, ktorý sa usadí na mieste odlietajúcej vážky. Keď sa otočí, jeho hnedá výplň krídiel sa začne ligotať v

modrej farbe. Je to dúhovec väčší. Na pol metra od nás práve navštívil jednu netýkavku s hlasným bzučaním

čmeľ zemný. Na svojom tele má oblečený charakteristický čierno-žlto-biely kožuch. Svoje oči ihneď

zaostrujeme ďalej, kde kŕdeľ veľkých, čiernych vtákov odlieta nad našimi hlavami v tvare písmena "v". Sú

to kormorány, ktoré sú schopné ponoriť sa pre svoju potravu (ryby) do niekoľko metrovej hĺbky aj v silnom

prúde. Tento vták hniezdi na stromoch v kolónach, niekedy spoločne aj s inými vtákmi (napríklad

s volavkami). Z nášho pohľadu na kormorány nás vyruší tichý šuchot. Popri nás sa medzi kameňmi šmykne

do vody sivozelený had, ktorý má za svojimi očami charakteristický čierno-biely polmesiac. Je to užovka a

práve sa vybrala na lov. Jej obľúbencom je skokan zelený, ktorých popri brehu môže nájsť aj viac. Ako v

plytkej vode pláva dopredu, tak pred ňou skáču do vody. Trocha obďaleč od nás na kraji vody behá malý

vták čierno-bielo-sivej farby s dlhým chvostom. Sem-tam sa pozastaví a vehementne kýva svojim

22

chvostovým perím. Potravu pre svoje večne hladné vtáčatá tu zbiera trasochvost biely. Rovno oproti nám,

na brehu malého bahenného polostrova, kráča o niečo väčší vták. Aj on kýva so svojim chvostom akoby len

napodobňoval trasochvosta. Svojim zobákom, ktorý vyzerá ako tenký štipec, často udiera po bahnatom

povrchu. Jeho telo je sivohnedé a brucho biele. Pozorujeme kalužiaka riečneho. Hlasným výkrikom vzlietne

do vzduchu a odlieta preč len niekoľko centimetrov nad vodou. Ďalej, na brehu oproti nás nehybne stojí

volavka popolatá so zatiahnutým krkom.

Pomaly sa blíži večer. Denný hmyz sa vytratí a jeho miesto zaberú podenky veľké s priesvitnými

krídlami. Vo vzduchu lietajú vyskakujúc hore a dole. Nezostáva im už veľa času. Musia nájsť svojich

partnerov a po nakladení vajíčok čoskoro zahynú. Popri kvetoch pobrežných rastlín sa čoraz častejšie

objavujú nočné motýle, ako napríklad oranžový stružkavec. O 15 metrov od nás sa pohnú rastliny a vynorí

sa z nich malá hlava. Na poľovačku sa vybrala lasica. Dôkazom toho, že jej lov bol úspešný, je onedlho sa

rozširujúce kvičanie ostrým, vysokým tónom. Na okamih sa pred nami zobrazí znova, pričom vo svojich

ústach drží malú bielozubku bielobruchú.

Náhle sa otáčame smerom k vode, keď pred nami prechádza jedna veľká hlava a v jej stope veľký

listnatý vŕbový konár. K brehu prichádza na svoje obľúbené miesto večerať bobor.

Charakteristické dunajské živočíchy

Je vždy zaujímavé sledovať živočíšny svet, ktorý sa nachádza pod hladinou. Niekoľko charakteristických

živočíšnych druhov máme možnosť pozorovať aj na brehu Dunaja. V plytkej vode, medzi kameňmi na

brehu žije mnoho malých druhov rakov, ako napríklad kriváčik studničkový so svojim zahnutým chrbtom,

ktorý pripomína rožok, alebo malý rak Corophium curvispinum, ktorý žije vo svojom vlastne vybudovanom

rúrkovitom domčeku. V mlákach výlevov sa život len tak hýri. Vo vode sa vznášajú malé dafnie obyčajné

a veslonôžky. Niekedy z nich jednu chytí larva vážky. Nehybne sa medzi nimi vyskytne aj splošťula

bahenná, ktorá je v príbuzenstve s plošticami a je úplne neškodným hmyzom. Ak sa medzičasom voda z jej

biotopu vytratí, preletí na druhé vodnaté miesto. Raz za čas vypláva na hladinu potápnik obrúbený, smerom

k povrchu vytlačí koniec svojho bruška a po výmene vzduchu sa opäť ponorí pod hladinu hľadajúc malé

červy, larvy hmyzu a žubrienky. To isté robí aj jeho larva, ktorá má so svojimi obrovskými hryzákmi dosť

strašidelný vzhľad. Na jar môžeme navyše pozorovať aj svadobný tanec mloka bodkovaného alebo

dunajského mloka hrebenatého. Vypočuť si pri tom môžeme hlasný koncert skokana zeleného.Keď sa

ponoríme do hlbších vôd, môžeme spozorovať početné množstvo rôznych druhov rýb. Popri brehu

vytvárajú ríšu pre býčky kamenné obsypy. Na dne žijú ryby, ktoré nemajú plynový mechúr (bentos), čiže sa

potápajú na dno vody. Pohybujú sa tam smerom dopredu kývaním svojich silných predných plavákov

opierajúc sa o svoje prsné plaváky, ktoré sa vyvinuli na prísavky. Dvomi najčastejšími druhmi sú býčko

čiernoústy a býčko hlavatý. Živia sa malými rakmi, červami a rybími plôdikmi. Oni sami sú zase potravou

23

pre oveľa väčšieho mieňa sladkovodného, ktorého možno najlepšie porirovnať k menšiemu sumcovi.

Zaujímavosťou u neho je to, že sa rozmnožuje v zimných, ľadových vodách a je aktívny v noci. V plytších

vodách vytvárajú rybie húfy potomstvá viacerých druhov kaprovitých rýb. Môžeme tu nájsť jalca hlavatého,

strieborne sa ligotajúceho boleňa, beličku európsku, Ploticu červenookú s jej červenými očami, plochého a

okrúhleho pleskáča vysokého a piesta zelenkavého. Ako blesk skáču všetkými smermi, keď sa na nich rúti

väčší balin s hlasným šplechotom a chytá si svoju korisť. Niekedy si z nich uloví tiež ostriež so zeleným

telom zdobeným tmavými priečnymi pruhmi. Medzi konármi stromov, vyvrátených do vody striehne na

svoju korisť šťuka. Pod polenom na vodnom dne zas čaká hladný sumec na to, aby sa už začala noc. V

prúde vyhľadávajú svoju stravu svieže mreny, jalce a podustvy severné. Vyspelé pleskáče vysoké sú skoro

čierne a môžu dosiahnuť dĺžku tela až 70 cm. Pestrofarebným spestrením húfu sú piesty zelenkasté, pleskáč

silný a pleskáč tuponosý menších rozmerov. Sem-tam môžeme medzi nimi vidieť aj nosáľa sťahovavého,

ktorý sa vyznačuje dlhším, okrúhlym nosom modrastej farby alebo zubáča veľkoústeho.

Zaujímavosti

Najväčší druh rýb, ktorý žije v Dunaji, je vyza veľká (beluga) patriaca do rodu jeseterovitých. Značnú

časť svojho života trávi v moriach, ale kvôli rozmnožovaniu sa dostane do riek ústiacich do mora. Niekedy

zdolá až 1800 kilometrov. V Maďarsku mala svoje najväčšie miesto trenia na Malom Žitnom ostrove. Je to

zviera s mimoriadne rýchlym vývinom (za 3 mesiace narastie na 70 cm a môže narásť až do veľkosti 5-6

metrov). Najväčší ulovený exemplár meral približne 9 metrov a vážil približne toľko ako 3 býkov

maďarského stepného skota, čo je približne 2,5 tony. Kaviár (ikry vyzy) je v súčasnosti pod prísnou

ochranou. Do predaja je možné uviesť len kaviár, ktorý sa získa z umelo rozmnožovaných a chovaných výz,

ale pre svoju cenu približne 1.000.000. HUF/kg sa s ňou môžeme stretnúť len v tých najdrahších luxusných

reštauráciách.Stavba tela vyzy nám prezrádza, že máme zadosťučinenia s mimoriadne pradávnym druhom.

Jej kosti a kostenné štítky možno nájsť už medzi starými skamenelinami (spred 200 miliónov rokov). Na jej

bruchu ako aj na oboch stranách chrbta sa nachádzajú charakteristicky vypuklé kostenné štítky.

Trojuholníková hlava vybieha do veľmi krátkeho špicatého rypca. Pred ústami má dlhé dole visiace

fúzy, ktoré dosahujú až k jeho ústam. Svoju potravu zväčša zbiera zo štrkového dna koryta, čo v jej mladom

veku predstavujú najmä slimáky, vodný hmyz, raky a lastúry. Staršie jedince konzumujú už aj ryby. Tie zase

začína konzumovať človek. Po 200 miliónoch rokov je človek prvým dravcom, ktorý ich odsunul na pokraj

vyhynutia svojim nadmerným rybolovom a tiež prostredníctvom členenia vodných priestorov na elektrárne

a priehrady.. Podľa starých dokumentov v minulosti rybári chytali na jar niekoľkometrové jedince (niekoľko

stoviek) a nosili ich na trhy veľkých miest, kde sa mohla dostať na stôl len bohatších pánov a kňazov.

Najlepšiu hodnotou bolo jej mäso, čo uprednostnilo rýchly vstup ku každému európskemu panovníkovi. V

súčasnosti na jej záchrane pracuje program Európskej Únie s názvom VIZA 2020.

24

V súvislosti s pŕhlivcami väčšine ľudí napadajú "útoky" medúz, ktoré dokážu premeniť dovolenku na

pláži na nočnú moru. Ich domáci predstavitelia sú jedince zväčša veľké 1-2 centimetre. Sú to najčastejšie

nezmary, ktoré sú uchytené na malej stonke a mávajú svojimi chápadlami. Na vodných rastlinách sa často

vyskytujú nezmary zelené aj nezmary obyčajné. Je ľahké chovať ich spolu s vodnými rastlinami v akváriu.

Oveľa výraznejšie a prekvapivejšie od nich sú sladkovodné medúzy (Craspedacusta sowerbyi), ktoré nie sú

v Európe pôvodnými druhmi, ale v Maďarsku ich môžeme nájsť na viacerých miestach. Vo väčších

množstvách sa objavujú v jazerách s kryštálovo čistou vodou. Na Malom Žitnom ostrove sa vyskytujú

najmä v jazerách vzniknutých po štrkových baniach, v jednom alebo dvoch prírodných mŕtvych ramenách.

Do Európy sa pravdepodobne dostali z Juhovýchodnej Ázie prostredníctvom akvaristov. Tieto 2-3

centimetre veľké priesvitné zvieratá, ktoré sa pohybujú pulzujúcim pohybom prostredníctvom svojich

chápadiel smerujúcich nadol, disponujú drobnými prhlinami, v ktorých sa nachádza toxická látka. Je

nebezpečná len pre jednobunkové, úplne drobné organizmy. Pre človeka sú neškodné, takže ich kľudne

môžeme vziať aj do ruky. Mnoho ľudí skúšalo ich chov v akváriách, avšak bezvýsledne, pretože po

niekoľkých dňoch uhynuli.

2.8. Chránené prírodné hodnoty

Národný park „Dunaj – Ipeľ“

Národný park „Dunaj – Ipeľ“ bol založený dňa 28. novembra 1997,

jeho územie zahŕňa Ohyb Dunaja a jeho širšie okolie. Národný park

tvoria pohoria Börzsöny, Pilis a Vyšehradské pohorie, ktoré boli chránené

už predtým ako súčasti Chránených krajinných oblastí Pilis a Börzsöny.

Vznikom národného parku sa "jadro" rozšírilo o okrajové oblasti pohorí,

ešte nedotknutých úsekov Údolia Ipľa a niektorých území ostrova

Szentendre.

Najväčšou hodnotou Národného parku „Dunaj – Ipeľ“ je jej nádherná

scenéria, ako aj jej bohatý živočíšny svet, ktorý sa prejavuje v

rôznorodosti biotopov a hojnosti zriedkavých a chránených druhov.

Vďaka rôznorodosti podkladových hornín, reliéfnych a vodných

podmienok žije v rozmanitých biotopoch na území národného parku viac

ako 2000 druhov rastlín a niekoľko tisíc druhov zvierat, v rámci toho počet chránených a zvýšene

chránených druhov presahuje aj 700. Jeho pestrosť zvyšuje aj prechodná charakteristická povaha rastlinstva

národného parku. Prechod vzniká z jednej strany medzi rastlinstvom Zadunajského a Severného stredohoria

a z druhej strany medzi rastlinstvom nížin a vrchovín. Veľa druhov dosahuje hranicu svojho rozšírenia práve

25

tu. Čemericu purpurovú, ktorá kvitne na skorú jar, už smerom na západ odtiaľto nenájdeme, kým sezel

(Seseli leucospermum) smerom na východ tiež nenájdeme.

Chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov

Chránená krajinná oblasť Malý Žitný ostrov bola založená v roku 1987 na ochranu charakteristického

vodného systému, osobitného rastlinného a živočíšneho sveta, ako aj pre rozvoj jej scenérie. Záchranu,

ochranu a udržanie jej environmentálnych hodnôt zabezpečuje Riaditeľstvo Národného parku Fertő-Hanság.

Zahŕňa mimoriadne rozmanité biotopy od močaristých lúk až po piesočné kopce, od trstinových porastov po

lužné lesy, od mŕtvych ramien po úseky riek tečúcich vyšším prúdom.

Jej územie je skoro na 20% územím celkovej rozlohy celého Malého Žitného ostrova. Z jeho 9681,7

hektárov je 1426,6 hektárov pod zvýšenou ochranou. Chránená krajinná oblasť pozostáva z dvoch väčších a

dvoch menších častí zaplavovaného územia Dunaja a Mošonského Dunaja. Lesy pri Mošonskom Dunaji

tvoria jednu z väčších častí (od Rajky až po Kunsziget. Tu sa môžeme stretnúť s tvrdým lužným lesom a

jelšovou mokraďou, v ktorých môžeme nájsť viaceré zriedkavé druhy orchideí a chránené druhy motýľov.

Druhá celistvá oblasť pozostáva zo zaplavovaného územia Dunaja, od Dunasziget až po cestný most

v Medve. Nachádzajú sa tu mŕtve ramená a mŕtve jazerá morotva s vŕbovými krovinami a mäkkými a

tvrdými lužnými lesmi. V tých posledných môžeme nachádzať zakorenené chaluhové spoločenstvo ako aj

veľa zriedkavých druhov rýb. Na tomto území sa nachádza najväčšia kolónia volaviek na Malom Žitnom

ostrove, morotvové jazero Lipót. Na chránenej strane medzi dvoma riekami sa nachádzajú menšie, od seba

oddelené chránené oblasti.

Zvýšene chránené oblasti môžeme kategorizovať na základe charakteristík environmentálnych hodnôt.

Prvú skupinu tvorí tvrdý lužný les, hmyzovníková oblasť, rašelinisko a rašelinná lúka. Tie sú hodnotné z

hľadiska náuky o rastlinstve (botaniky). Môžeme ichb nájsť v Halászi, Mosonmagyaróvár, Kunsziget,

Bezenye, Dunakiliti, Dunasziget, Feketeerdő, Hédervár a Kisbodak.

Druhá kategória zahŕňa zoologické hodnoty. Oblasťami so zvýšenou ochranou sú morotvové jazero v

Lipót, Öntés a Völgysziget v Ásványráró. Tieto sa pod ochranu dostali najmä v dôsledku svojich

výnimočných vtáčích ríš. Do tretej triedy patrí celý ostrovný svet v Ásványráró, ktorý bol vyhlásený za

chránený v dôsledku svojej jedinečnej panoramatickej a biotopovej hodnoty.

V mikroregióne sa nachádzajú aj hodnoty miestneho významu. Je ním napríklad topoľ čierny a kalvária v

Ásványráró, okolie Svätého Vida v Bácsi, ale aj divé gaštany v Lipót-Darnó, tri duby v Óvár, jazdecká dráha

v Hédervár a "Zlatá záhrada vo Vének".Vyhotovené boli už aj plány na premenu chránenej krajinnej oblasti

na národný park, pričom ich uskutočnenie je doposiaľ otázne.

26

3. HISTORICKÉ HODNOTY

3.1. Limes - tábory, strážne veže, osídlenia, vodná infraštruktúra

Rímska ríša si vždy ctila a nechala ctiť svoje hranice. V Európe svoju severnú obrannú líniu vybudovala

popri Dunaji a v Porýní môžeme túto stavbu porovnávať z hľadiska jej rozmerov s Veľkým čínskym

múrom. Časť z tejto niekoľko kilometrov dlhého obranného systému sa tiahne popri Dunaji, popri

vynikajúcej dopravnej trase, na území dnešného Maďarska a starovekej Panónie. Popri línii tiahnucej sa od

Rajky až po Sob sa nachádzajú obadlia, rovnako ako aj na území Slovenska (napríklad v oblasti Rusoviec

a Iže).

Aký teda bol Limes, alebo po novom Ripa (pobrežie)? Rímsky dobyvatelia sa na územie dnešného

Ohybu Dunaja dostali v 30. až 40. rokoch nášho letopočtu. Ich jednotky táborili popri brehoch. Na

niektorých miestach vybudovali menšie, drevené vežičky (specula) na sledovanie brehu oproti (to úplne

postačovalo). Podunajskú oblasť po prvý krát zasiahli útoky v 60-tich rokoch 2. storočia. Markomani a

Kvádi žijúci na náprotivnom (ľavom) brehu uzavreli spojenectvo a zaútočili na Rimanov. Prelomili obranné

línie a cestou až do Ríma rabovali a lúpili. Rímske vojská ich vedeli odohnať len po ťažkých bojoch.

Vysvitlo, že predchádzajúce vojenské tábory popri Dunaji, vybudované z dreva a zeme už nestačia na

odrazenie útoku nepriateľa. Preto sa začala obostavba týchto táborov a strážnych veží kameňmi. Postupne sa

vybudovali väčšie vojenské kamenné hrady (castellumy a castrumy) a strážne veže (burgusy). Tento

obranný systém sa postupne budoval a prerábal až do začiatku V. storočia. Svoju najväčšiu účinnosť zažil v

čase cisárov Constantina II. a Valentiniána I., keď tieto objekty tvorili neprelomiteľnú uzatvorenú líniu. V

tom zohrávali svoj podiel prístavné pevnosti a skladové základne, vybudované na ľavej strane Dunaja (Sob,

Verőce, Dunakeszi a Pešť). Najväčšie obydlia boli Brigetio (Komárno) a Aquincum (Starý Budín), kde mali

stanovištia aj légie. V Arrabone (Ráb) a v Cirpib (Dunabogdány) boli prístavy flotíl (classis) križujúcich na

hornom úseku Dunaja, ale aj Brigetio a Aquincum, ktoré tiež prijímali lode. Do flotily, ktorá vykonávala

ochranu pobrežia mohlo patriť aj niekoľko sto lodí.

Musíme spomenúť aj trasu – cestu limes, ktorá spájala budovy nachádzajúce sa na brehoch. Rimania

zvyčajne vysoko dbali na výstavbu ciest. Na oboch stranách cesty sa tiahla priekopa a jej povrch bol

pokrytý štrkom a kamennou drvinou. Niekoľko úsekov tejto podunajskej cesty môžeme pozorovať ešte aj

dnes. Sú dobre viditeľné aj na vzdušných záberoch. Aj dnešná cestná sieť čiastočne nasleduje stopy

rímskych ciest. Limes bol samozrejme kontrolovaný a chránený vojskom. Väčšie občianske obydlia sa

vybudovali len v Brigetio a v Aquincum.

Obydlia museli byť zásobované pitnou vodou, preto na vyššie spomenutých miestach boli vybudované

vodovodné potrubia, kanalizačné systémy a kúpele, používané pre vykonávanie každodennej toalety a pre

vedenie vzájomných debát. Aj vo viacerých pevnostiach boli vytvorené miestnosti na kúpanie sa. Za takéto

najviac zachovalé kúpele môžeme nájsť v pevnosti Vyšehrad - Gizelin majer (Visegrád-Gizellamajor), kde

27

sa v značnej miere zachoval aj systém podlahového vykurovania.

3.2. Hrady, pevnosti

Ráb [Győr]

Ráb je mestom, ktoré má významnú historickú minulosť. Prvú pevnosť vybudovali Rimania v I. storočí,

ale jej stopy nie sú už viditeľné, lebo stavby Maďarov, prichádzajúcich do vlasti a neskoršie prestavby a

upevnenia zakryli jej pamiatku. Jeho dôležitosť naznačuje aj tá skutočnosť, že jednu z častí rozštvrteného

Koppáňa vytýčili na Rábskom hrade. Prvá písomná zmienka pochádza z 12. storočia a najskoršie zobrazenie

zo 16. storočia.

V tureckých časoch každý pozeral na Ráb ako na baštu kresťanstva a ako na jednu z najvýznamnejších

pevností na cestách s vojenským významom vedúcim smerom na Viedeň - na obranný štít Viedne. V 16.

storočí dal Ferdinand I. pokyn na rozšírenie a posilnenie Rábskeho hradu. Výstavba trvala dlhé roky. Pod

vedením italských a nemeckých hradných staviteľov sa pri Rábe vybudoval najväčší systém pomedzných

tvŕdzí. Jej hrubé múry, vybudované so siedmimi vežami, obklopovali celé mesto. V stene vytvorili tri brány

(smerom na západ Viedenskú bránu, smerom na juh Belehradskú bránu a na severe smerom k Dunaju Vodnú

bránu).

Hrad bol obkolesený 6-8 metrov hlbokou vodnou priekopou, ktorá bola zaplavená vodou z Mošonského

Dunaja a Rábu. Silnú stavbu síce len na krátky čas (roky 1594 až 1598), ale predsa obsadili Turci. Po

získaní Budína späť v roku 1686 a pominutím tureckých čias sa znížil aj význam Rábu. História hradu sa

uzatvára Napoleonskými vojnami. Francúzske vojská v roku 1809 zaútočili na vtedy už zastaranú pevnosť a

bašty na viacerých miestach vyhodili do povetria. V ďalších desaťročiach boli poškodené múry a bašty

postupne zbúrané a niekdajšiu hradnú priekopu zasypali. Dodnes zostala len jedna bašta, respektíve jedna

polbašta, ktorú zo statických dôvodov nie je možné zbúrať.

Monoštorská pevnosť, Komárno

Mesto Komárno pre svoju dopravnú a geografickú polohu vždy zastávalo dôležitú rolu. Obydlie na

Dunaji má značný význam aj z vojenského hľadiska. V priebehu storočí sa rozvinulo na vojenské centrum.

Na ľavom brehu Dunaja stál najprv zemný, potom kamenný hrad. Jeho nadvláda sa počas historických

dôb menila. Počas tureckých dôb bol hrad vystavený značnej skúške sily a navyše ho ničili aj povodne a

zemetrasenia.

Pevnosti, ktoré môžeme dodnes vidieť na pravom brehu Dunaja, sú budovami z 19. storočia. Maďarský

kráľ a rímskonemecký cisár František I. utekajúci pred Napoleonom sa rozhodol, že v Komárne je potrebné

vybudovať najsilnejší pevnostný systém. Stavebné práce boli ale čoskoro prerušené v dôsledku boja za

slobodu v rokoch 1848 - 1849, keď sa hrad dostal do maďarských rúk. György Klapka vydal príkaz na

28

vybudovanie pevnosti na mieste, ktoré si vyhliadli aj Rakúšania. Jeho upevňovacie práce boli značne

sťažené z dôvodu neprestajných útokov rakúskej armády. Po potlačení boja za slobodu sa Rakúšania pustili

do pokračovania zanechaných prác. Najväčšia monoštorská (Koppánymonostor) pevnosť bola vybudovaná

v čase rokoch 1850-1871 na ochranu komárňanského hradu a následne aj premávky na Dunaji. V

nasledujúcich časoch sa používala najmä na vojenské výcviky a ako muničný sklad. Jej kapacita bola aj z

dnešného pohľadu obrovská. Poskytovala ubytovanie a vybavenie pre 8000 osôb. Vojaci spali v obrovských

spálňach, ktoré boli vykurované jednými kachľami. V pevnosti získavali vodu z 13-tich kopaných studní, z

ktorých bolo vo vnútri budovy 8. Vďaka svojim rozmerom sa stala monoštorská pevnosť najväčšou

pevnosťou moderných čias v Strednej Európe. V súčasnosti je atraktívnou vojensko-historickou pamiatkou a

miestom na výlety, poskytujúce zážitky.

Ostrihom

Ostrihom, ktorý leží na pravom brehu Dunaja, je spomínaný už v skorších zdrojoch. Jeho význam si

všimli už aj Maďari, prichádzajúci do vlasti. Ostrihomský Hradný vrh si za svoje bydlisko vybral v roku

917 knieža Gejza. Tu sa narodil kráľ Štefan. Miesto sa stalo najvýznamnejším miestom pobytu kráľa. V

prvých desaťročiach 11. storočia pri vytváraní maďarskej cirkevnej štruktúry dostal biskup za svoje sídlo

severnú časť hradného vrchu. Na počesť Vojtecha Pražského sa už pravdepodobne okolo roku 1010 začalo s

budovaním prvej katedrály, ktorá bola neskôr zrekonštruovaná.

V 12. storočí tu prijali za hostí aj viacerých kráľov, medzi nimi aj francúzskeho a rímskonemeckého

cisára. Hrad zažil svoje prvé vážnejšie obliehanie počas vpádu Tatárov. Mesto zničené, ale kamenný hrad

nevedeli dobyť. Aj v neskorších storočiach si tiež veľa vytrpel v následníckych bojoch o trón. V druhej

polovici 13. storočia vlastnilo už celý ostrihomský hradný kopec arcibiskupstvo a vykonávalo tu významné

stavebné práce. Začalo sa s budovaním renesančného arcibiskupského paláca a rekonštrukciou stredovekého

kráľovského paláca. V období po bitke pri Moháči sa opevňovacie práce stali súrnejšími. V roku 1543 Turci

obliehali a obsadili Ostrihom. V roku 1595 sa ho podarilo znovu získať späť na ďalších10 rokov. Pri

obliehaní o rok skôr padol básnik tejto éry, Bálint Balassa.

Spod tureckej nadvlády bol s konečnou platnosťou oslobodený v roku 1683. Hrad však utrpel ďalšie

škody. Vtedy sa zničil aj obdivuhodný vodný stroj tej doby, ktorý vynášal vodu z krasového žriedla do

výšky 60 metrov. Posledná vojenská udalosť sa odohrala počas Rákocziho boja o slobodu, vtedy ho na

krátky čas dobili povstalci. V 18. storočí hrad získava späť arcibiskupstvo, pripravili sa veľkolepé plány a

začalo sa s búraním stredovekých pozostatkov budov. Bazilika, tkvejúca sa na kopci bola vysvätená v roku

1856. Archeologický výskum niekdajšieho kráľovského sídla sa začal na začiatku 20. storočia a neskôr boli

niektoré časti hradu úplne zrekonštruované a znova vybudované.

29

Vyšehradský Hrad a Palác

Okolie Dunaja bolo počas histórie vždy vhodným miestom pre usadenie sa. Živočíchy rieky a divé

zvieratá v lese poskytovali potravu. Čistá voda v potokoch zabezpečovala pitnú vodu a široká, veľká voda

zase ochranu, dopravnú trasu. Vyvýšeniny a vrchy predstavovali bezpečie. Takýmto miestom je aj Vyšehrad.

Vo Vyšehrade bol ako prvý vybudovaný išpanský (poverenec kráľa) hrad zakliesnený medzi múry rímskej

pevnosti na kopci Sibirk, vedľa neho kostol a v blízkosti dedina. V roku 1241 Tatárske vojská vpadli do

Maďarska a zanechali za sebou rozvrátenú, vydrancovanú krajinu. Aj Vyšehrad mal tento údel. IV. Vojtech

chcel preto postaviť vo Vyšehrade taký hrad, ktorý je nedobytný. Výstavba horného hradu (dnes Fellegvár -

citadela) sa začala v roku 1247. Aj na brehu Dunaja bol vybudovaný jeden spolu s jednou obytnou vežou

(dnes Šalamúnova veža), ktorá kontrolovala suchozemské a vodné cesty. Tieto dve pevnosti spájal a chránil

vysoký múr. Na jar v roku 1323 Karol Robert premiestnil svoje kráľovské sídlo do Vyšehradu a tak sa tu z

času na čas nachádzal aj kráľovský dvor. V rozširujúcom sa meste si nechal vybudovať dom v blízkosti

Dunaja. Jeho syn, kráľ Ľudovít Veľký tu nechal vybudovať aj gotický kostol a začal s výstavbou paláca,

ktorý môžeme vidieť ešte aj dnes. Na jeho dvore sa usporadúvali a ešte aj dnes sa stále usporadúvajú

rytierske turnaje, pri príležitostiach Vyšehradských palácových hier. Zať kráľa Ľudovíta Veľkého, Žigmund

sa stal kráľom Maďarska v roku 1387. Dokončil výstavbu Paláca a tak sa Vyšehrad stal najkrajším

kráľovským bydliskom v Strednej Európe. Aj v Európe sa považoval za vzácnosť, tým že disponoval

kúpeľňou. V jeho záhrade boli vybudované ozdobné fontány a aj kráľ si tu rád odpočinul. Bol tu veľký

dvorný život. Usporadúvali sa tu poľovačky a hostiny. Jeho niekdajšiu kuchyňu, ktorá je dobovo zariadená,

si môžeme pozrieť ešte aj dnes. Kráľ Matej palác značne skrášľoval a ozdoboval. V tých časoch bola

vyhotovená aj slávna studňa s Herkulom a s Levom. Osud nádherného Palácu, Citadely a Šalamúnovej veže

zapečatili Turci, ktorí prišli v roku 1526. Nejaký čas žili medzi ich stenami, ale po 1681 na mieste

Vyšehradu vzniklo neobývané mesto ruín. Mestečko sa neskôr zabývalo. Ruiny Citadely začali

archeológovia vykopávať v roku 1871, ale Palác sa ešte dlho ukrýval pod zemou. Medzi skupinou budov

dnes môžeme nájsť múzeum. (Zdroj: Kincses Képeskönyv, Vyšehrad)

Budín

Stredoveké Maďarsko, ako štát, malo tri centrá:

- Ostrihom, stredisko prvého arcibiskupstva, ktoré založil kráľ Svätý Štefan a ktoré bolo súčasne aj

strediskom maďarskej cirkvi, miesto kráľovských korunovácií a pohrebov,

- Stoličný Belehrad,

- ako aj Starý Budín, ktorý sa v 13. storočí začal stávať strediskom riadenia krajiny.

Bolo tomu tak dovtedy, kým Tatári nezničili Starý Budín. Kráľ Belo IV. sa bál zopakovania útoku a

30

rozhodol sa, že sa pustí do budovania hradu. Vyznačil nové miesto, a to pláň v blízkosti Dunaja, ktorá sa

vyvyšovala prostredníctvom svojich strmých strání. Hrad sa staval a rozvíjal rýchlo. Kráľovský hradný

palác bol vybudovaný ako sídlo panovníkov na európskej úrovni počas rokov panovania Ľudovíta Veľkého,

Žigmunda a kráľa Mateja v gotickom a následne v renesančnom štýle. Panovníci svoje dvory zariaďovali

striedajúc sa s Vyšehradom raz tu, raz tam. Jeho vývoj bol až po turecké časy nepretržitý. Kráľ Žigmund

sem naplánoval aj vodojem. Jeho archeologické záznamy sa nezachovali, ale oproti tomu sa s kusmi

dobových rúrovodov môžeme stretnúť ešte aj dnes. Zásobovanie hradu vodou vyriešili na najlepšej

technickej úrovni danej doby.

Po znovu dobití Budína v roku 1686 sa v dôsledku výbuchu pušného prachu, nenávratne poškodila nielen

hrad, ale aj značná časť palácu. Pôvodné budovy sa zachovali len na niektorých miestach. Celá hradná štvrť

sa znova vybudovala pod nadvládou rakúskeho cisára, v štýle danej doby. Túto obrovskú skupinu budov

môžeme vidieť aj v dnešných dňoch. Rekonštrukcia stredovekého hradu a palácu sa uskutočnila po II.

svetovej vojne.

3.3 Veže, kostoly, štýly

Stredoveké pamiatky

Stredoveké kostoly a pevnosti v Karpatskej kotline sa až na niekoľko výnimiek zničili alebo sa premenili

až na nespoznanie. Ničenie Tatárov a Turkov, boje za slobodu a svetová vojna, z mnohých budov ponechala

len z�