UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

KATEDRA PSYCHOLÓGIE

Hraničné situácie v športe

DIPLOMOVÁ PRÁCA

Bratislava 2007 Michala Bednáriková

HRANIČNÉ SITUÁCIE V ŠPORTE

DIPLOMOVÁ PRÁCA

MICHALA BEDNÁRIKOVÁ

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE FILOZOFICKÁ FAKULTA

KATEDRA PSYCHOLÓGIE

Psychológia 7701800

Vedúci diplomovej práce: PhDr. Tomáš Gurský

BRATISLAVA 2007

Katedra psychológie, Filozofická fakulta UK, Gondova 2, 818 01 Bratislava

_______________________________________________________________

Z A D Á V A C Í P R O T O K O L

Meno študentky:

Michala Bednáriková

Názov diplomovej práce:

Hraničné situácie v športe

Cieľ práce:

• Sumarizácia a analýza skúseností trénerov s hraničnými situáciami

v rôznych športoch a na rôznych výkonnostných a vekových úrovniach.

• Sumarizácia a analýza prejavov športovcov v hraničných situáciách.

• Identifikácia typických znakov, ktoré sprevádzajú úspešné ako

aj neúspešné riešenia hraničných situácií.

Základné metodologické a diagnostické postupy :

• dotazník

Zameranie:

Psychológia športu

Školiteľ diplomovej práce:

PhDr. Tomáš Gurský

Termín obhajoby diplomovej práce:

zimný 2007

Dátum: 28.11.2005

Čestné prehlásenie

Čestne prehlasujem, že som predloženú diplomovú prácu vypracovala

samostatne, s použitím uvedenej literatúry.

V Bratislave 7.12.2006

Ďakujem môjmu konzultantovi PhDr. Tomášovi Gurskému za čas, ktorý mi

venoval, za sprostredkovanie pohľadu do praxe, pomoc pri realizácii výskumu

a trpezlivosť.

ABSTRAKT

BEDNÁRIKOVÁ, Michala : Hraničné situácie v športe. [Diplomová práca] /

Michala Bednáriková. – Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická fakulta;

Katedra psychológie. – Školiteľ : PhDr. Tomáš Gurský – Stupeň odbornej kvalifikácie :

Magister psychológie. – Bratislava : FF UK, 2007. 78 s.

Zámerom práce bolo zistiť aké typy hraničných situácií tréneri (N = 59)

najčastejšie riešia u svojich zverencov. Hraničnou situáciou sme chápali takú situáciu,

ktorá je závažná z hľadiska ďalšej motivácie športovca a jeho angažovania sa v športe.

Zisťovali sme prejavy športovcov v hraničných situáciách, znaky úspešných

a neúspešných riešení týchto situácií, ako aj ich vplyv na vzťah v diáde tréner –

športovec. Na zistenie týchto skutočností sme si vytvorili dotazník obsahujúci 14

otvorených otázok.

Kľúčové slová: Tréner. Športovec. Zvládanie. Záťažová situácia. Hraničná

situácia. Psychologické aspekty.

ABSTRACT

BEDNÁRIKOVÁ, Michala : Strain Situations in Sport. [Final Thesis] / Michala

Bednáriková. – Comenius University in Bratislava. Faculty of Philosophy; Department

of Psychology. – Tutor : PhDr. Tomáš Gurský. – Pursued Degree : Master of

Psychology. – Bratislava : FF UK, 2007. 78p.

The goal of the thesis was to explore types of extreme strain situations, that

coaches (N = 59) commonly deal with their athletes. The extreme strain situation was

understood as situation, which is important according to athlete’s further motivation and

his / her engagement in sport. We explored behavior of athletes in these situations,

characteristics of successful and unsuccessful solutions of these situations, and also

their impact on the coach – athlete relationship. To explore the listed goals a

questionnaire with the 14 open questions was designed.

Keywords: Coach. Athlete. Coping. Strain situation. Extreme Situation. Psychological Aspects.

PREDHOVOR

V dnešnej dobe je šport súčasťou nie len západnej kultúry. Pre jedných je šport

zábava, pre iných je živobytím, prácou. Samozrejme neznamená to, že aj pre

tých druhých nemôže byť zábavný, ale predsa len pohľad naň je iný,

profesionálny. Šport je plný prekonávania limitov. Strata športovca je pre

trénera ohrozujúca záležitosť, lebo v dnešnej dobe je málo detí, málo talentov,

ktoré chcú. Chcú športovať, pretekať, víťaziť. Mnohí tréneri zastávajú názor, že

pokles počtu detí je za posledných desať rokov 10:1, teda až 90 percentný.

Netýka sa pritom len športu v kluboch, tento trend je viditeľný aj na školách

v hodinách telesnej výchovy. Šport je pritom dôležitým nie len z hľadiska

fyziologického a motorického vývoja, ale má pozitívny vplyv aj na rozvoj

osobnosti človeka.

Problematika športovej psychológie ma oslovuje z troch uhlov pohľadu. Prvým

je pohľad mojej budúcej profesie – psychológie. Druhým pohľad športovca,

deväť rokov leziem a pohybové aktivity zapĺňajú značnú časť môjho života. Do

tretice je tu pohľad trénerský, keďže som rok viedla skupinu začínajúcich

lezcov. Spojením týchto troch okolností vznikla téma tejto diplomovej práce.

Pri tvorbe práce, najmä v jej začiatkoch, keď som riešila problémy s jej

teoretickým uchopením, ako aj rozbehnutím výskumu, som niekoľkokrát

pochybovala, či som sa pri výbere témy neprecenila. K tomu množstvo energie,

ktorú som investovala do distribúcie dotazníka a jeho návratnosť bola

minimálna. Potom sa mi však niekoľko vrátilo a v jednom bol aj text nad rámec

dotazníka. Tento tréner mi napísal, že ho téma zaujala a veľmi rád pomôže

vyplnením dotazníka. Tiež napísal, že by si prácu rád prečítal, lebo ho

problematika športovej psychológie zaujíma.

Ďakujem touto cestou tomuto trénerovi, lebo mi dal viac ako len vyplnený

dotazník. Zrazu som videla možné využitie mojej práce aj v praxi a to, že ju

budú čítať ľudia z prostredia športu, lebo mnohí o to prejavili záujem, mi dodalo

veľkú dávku motivácie. Rozhodla som sa preto, že ju budem písať nielen

o tréneroch, ale aj pre trénerov.

Za začiatku som sa bála, či tréneri budú vedieť o čom hovorím, keďže po

teoretickej stránke sa mi nedarilo. Ukázalo sa, že napriek nejasnostiam v teórii,

tréneri vedeli o čom hovorím a to bolo pre mňa veľmi dôležité. A síce, že

skúmam niečo, čo v praxi reálne existuje.

Ďakujem tiež pracovníkom Národného športového centra v Bratislave za

pomoc pri distribúcii dotazníkov, za zorganizovanie seminára, ale najmä za

prejavenú ochotu pomôcť.

Samozrejme ďakujem všetkým trénerom, ktorí si našli čas a vyplnením

dotazníka prispeli k tomu, aby táto práca mohla vzniknúť.

OBSAH

ABSTRAKT

PREDHOVOR

ÚVOD............................................................................................................10

1 ŠPORT A ŠPORTOVÉ PROSTREDIE ....................................................11

1.1 TRENDY VO SVETOVOM ŠPORTE.........................................................11

1.2 DELENIE ŠPORTOVÝCH ČINNOSTÍ ........................................................13 1.3 CHARAKTERISTIKA ŠPORTOV ZASTÚPENÝCH VO VÝSKUME ....................16

2 DIÁDA TRÉNER – ŠPORTOVEC............................................................22

2.1 OSOBNOSŤ TRÉNERA .........................................................................23 2.1.1 Osobnostné limity........................................................................25

2.2 KOMUNIKÁCIA MEDZI TRÉNEROM A ŠPORTOVCOM.................................26

2.2.1 Optimalizácia komunikácie medzi športovcom a trénerom...........27

3 ZÁŤAŽOVÉ SITUÁCIE............................................................................29

3.1 VYMEDZENIE POJMOV ZÁŤAŽ A STRES .................................................29

3.2 ZÁŤAŽOVÉ SITUÁCIE V ŠPORTE ...........................................................31 3.3 ČLENENIE ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÍ ........................................................32 3.4 HRANIČNÉ SITUÁCIE ...........................................................................35

3.4.1 Kategórie hraničných situácií .......................................................38

4 VÝSKUM HRANIČNÝCH SITUÁCIÍ V ŠPORTE......................................46

4.1 VÝSKUMNÉ CIELE ...............................................................................46

4.2 VÝSKUMNÉ OTÁZKY A VÝSKUMNÉ HYPOTÉZY .......................................47 4.3 METÓDY VÝSKUMU.............................................................................47 4.4 POPIS VÝSKUMNEJ METÓDY................................................................49

4.5 CHARAKTERISTIKA SKÚMANÉHO VÝBERU .............................................49 4.6 ANALÝZA A INTERPRETÁCIA VÝSLEDKOV ..............................................53

4.6.1 Výskumné otázky ........................................................................54

4.6.2 Overenie hypotéz ........................................................................62 4.6.3 Ďalšie výsledky............................................................................65

4.7 METODOLOGICKÉ POZNÁMKY..............................................................69

4.8 DISKUSIA...........................................................................................70 4.9 VYUŽITIE PRE ŠPORTOVÚ PRAX...........................................................74

ZÁVER..........................................................................................................79

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

PRÍLOHY

Zoznam obrázkov, grafov a tabuliek

Obr. 1. Stav plynutia – flow (podľa : Nakonečný, 1998, s. 481) 34

Obr. 2. Hraničná situácia 36

Obr. 3. Vzťah hraničných situácií, stresu a záťažových situácií 38

Graf 1. Percentuálne zastúpenie trénerov a tréneriek 50

Graf 2. Vekové kategórie trénerov 51

Graf 3. Výkonnostná úroveň športovcov 51

Graf 4. Vekové kategórie športovcov 52

Graf 5. Kategórie rokov praxe trénerov 53

Tabuľka 1 Členenie záťaže (Mikšík, 1969, s. 21-23, 1978, s. 42) 33

Tabuľka 2 Kategórie hraničných situácií 39

Tabuľka 3 Zastúpenie športov vo výskume 50

Tabuľka 4 Výskyt kategórií hraničných situácií vo výskume 54

Tabuľka 5 Znaky úspešného vs. neúspešného riešenia HS 61

Tabuľka 6 Frekvencia výsledkov riešenia podľa kategórií trénerskej praxe 62

Tabuľka 7 Frekvencia nedoriešených HS podľa kategórií trénerskej praxe 63

Tabuľka 8 Frekvencia konzultácií podľa kategórií trénerskej praxe 64

Tabuľka 9 Dôsledky úspešne vyriešených hraničných situácií 65

Tabuľka 10 Dôsledky neúspešne vyriešených hraničných situácií 65

Tabuľka 11 Prejavy dlhodobo nedoriešených hraničných situácií 66

Tabuľka 12 Faktory vplývajúce na úspešné / neúspešné riešenie HS 66

10

ÚVOD

Športovci na vrcholových podujatiach podávajú výkony na hraniciach svojich

možností. Sú sledovaní tisíckami divákov, reprezentantmi štátov, funkcionármi

a trénermi. Rovnako sú však sledovaní tréneri, najmä ak športovec neuspeje

a hľadá sa vinník. Témou našej práce sú hraničné situácie v športe, ktoré

chápeme ako záťažové. Hraničnými sú v dopade na ďalšie angažovanie sa

športovca v športe a jeho výkonnostný rast.

Cieľom nášho projektu, ktorého je táto diplomová práca súčasťou, je pomôcť

trénerom zvládať situácie, ktoré sú pre nich profesijne nevyhnutné a sú v

povahe vrcholového športu.

V teoretickej časti práce sa zaoberáme charakteristikou športového prostredia,

požiadavkami vybraných športov na jednotlivé stránky jedinca, diádou trénera

a športovca a najmä záťažovými situáciami a ich vymedzením vzhľadom

k situáciám hraničným.

Praktickú časť tvorí výskumný projekt, v ktorom sme sa zaujímali o také

situácie, ktoré oslovení tréneri v poslednej dobe riešili, prípadne im vzhľadom

na závažnosť utkveli v pamäti. Identifikovali sme osem kategórií hraničných

situácií, predpoklady pre úspešné aj neúspešné riešenia a vplyvy týchto situácií

na trénera aj športovca, ako aj na ich vzájomný vzťah.

V závere práce sme sa pokúsili o prepojenie našej témy so športovou praxou

a o návrhy pre ďalšie skúmanie tejto, podľa nás pre prax zaujímavej,

problematiky.

11

1 ŠPORT A ŠPORTOVÉ PROSTREDIE

Šport má pôvod slova v latinskom disportare, čo v preklade znamená baviť sa,

stráviť príjemný čas. Od tohto významu sa však vrcholový šport vo veľkej miere

vzďaľuje, lebo nie je len o zábave (niekedy dokonca vôbec).

Macák (1978, s.19) chápe šport ako „vykonávanie športovej činnosti podľa

určitých pravidiel a za účelom dosiahnutia určitého výkonu v prostredí, ktoré

charakterizuje súťaž a súperenie športovcov“. Wann (1997, s.3) vychádzajúc

z definície Spearsa a Swansona chápe športom „činnosti zahŕňajúce

kompetencie a zručnosti, súťaž, stratégiu, a/alebo riziko, a účasť v nich kvôli

radosti, uspokojeniu, a/alebo osobnému zisku účastníka a/alebo druhých (napr.

divákov), zahŕňajúc organizovaný a rekreačný šport, rovnako ako šport pre

pobavenie“. Spoločnými znakmi týchto charakteristík športovej činnosti je, že

chápu šport ako činnosť, v ktorej sa podáva nejaký výkon. Tento výkon môže

byť maximálny pre športovca relatívne alebo absolútne v porovnaní s inými

športovcami na súťaži.

Z hľadiska výkonnosti sa športová činnosť člení na úroveň vrcholovú,

výkonnostnú a rekreačnú (Macková, 2003). Vzhľadom na zameranie našej

práce sa zaoberáme prvými dvoma úrovňami, teda vrcholovou a výkonnostnou.

Preto sú pre nás dôležitými súčasťami definície športu výkon a súťaž, ktoré sú

v podobe vrcholovej a výkonnostnej jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Dôvodom prečo sa zaoberáme súťažnou formou športu je, že v rekreačnom

športe nevznikajú tak vysoké nároky na zvládanie záťaže a teda ani hraničných

situácií, ktorými sa v našej práci zaoberáme.

1.1 Trendy vo svetovom športe

Čo je šport? Čím je pre ľudí? Od vzniku novodobých Olympijských hier v roku

1896 je rýchlo sa rozvíjajúcim fenoménom. Je súčasťou svetového obchodu

a zvýšený záujem médií o medzinárodné súťaže (novinárov na OH v Turíne

12

bolo štyrikrát viac ako športovcov) spôsobuje, že sa stávajú prestížnou

spoločenskou udalosťou.

V USA je súčasťou zábavného priemyslu s vysokými ročnými obratmi. Na

druhej strane, výkonnostná úroveň profesionálnych športovcov rapídne vzrástla

a v mnohých športoch sa výkony pravdepodobne významne priblížili k hranici

ľudských možností (Hanin, Stambulova, 2004). Ukazuje to napríklad skok o žrdi

v atletike, kde sa aj vďaka vývoju nových materiálov od roku 1911 zvýšil

svetový rekord takmer dvojnásobne (Fortin, 2003), avšak takýto trend

nemôžeme očakávať v ďalších sto rokoch. Napríklad aj čas, ktorý potrebujú

atléti na prekonanie vzdialenosti 100 metrov, sa z hľadiska fyziológie nebude

skracovať donekonečna.

Základnými trendmi je vo vrcholovom športe komercionalizácia a s tým

súvisiaca profesionalizácia. Prejavom komercionalizácie je už spomenutá

medializácia vrcholových športových podujatí. Šport sa stal obchodom a nie len

zo strany diváckej. Náklady na ročný tréningový cyklus sú vážnou investíciou.

Samozrejme sú športy finančne náročnejšie aj menej náročné, ale jedna

zásada je stále zachovaná, šport stojí peniaze.

Tu sa dostávame k ďalšiemu trendu a tou je profesionalizácia športu. Dnes je

už pre vrcholový tréning potrebný nie len tréner. V príprave vrcholových

športovcov má svoje miesto tímový prístup. Okolo najlepších svetových

športovcov sú celé tímy - od trénerov, cez lekárov, masérov, fyzioterapeutov až

po psychológov. A čím väčší tím, tým viac rastú náklady a teda aj tlak, tlak na

výkony, na víťazstvá. Očakávania sú veľké, ale faktom je, že sú tisícky

športovcov, ale len desiatky najlepších a v závere stále len jeden majster sveta.

Sponzori, funkcionári, všetci chcú výsledky. Týmto však tlak nekončí. Súčasťou

víťazstiev resp. umiestnení sú nie len poháre či medaily a vo väčšine športov aj

sláva, ale rovnako s nimi súvisia aj finančné prémie. Keďže športová príprava

niečo stojí, a málo to určite nie je, investície a ich návratnosť je nie len

očakávaná, ale aj potrebná pre ďalšiu prípravu. Pre vrcholových športovcov je

šport prácou, zamestnaním. Rovnako pre ich tímy, kde samozrejme

najviditeľnejšou je pozícia trénera. Ak športovec nenapĺňa očakávania,

13

funkcionári, sponzori aj verejnosť a najmä médiá, všetci hľadajú vinníka.

Z týchto okolností vznikajú ďalšie nároky na schopnosť trénerov a športovcov

zvládať náročné záťažové situácie, pretože ich je vo vrcholovom športe mnoho.

S faktom, že v športe je množstvo investícií, súvisí aj tlak na férovosť

a objektivitu víťazstiev. V posledných rokoch je kladený veľký dôraz na

antidopingové kontroly, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby sa víťazmi stali

a zostali nimi len tí, ktorí k víťazstvu dospeli tvrdým tréningom bez zakázaných

podporných prostriedkov. V mnohých športoch preto musia elitní pretekári

hlásiť dopingovému úradu presné miesto a čas pobytu a komisári môžu

kedykoľvek prísť s požiadavkou na odovzdanie vzorky. Aj tento fakt prispieva

k náročnosti profesionálneho športu.

V snahe objektivity víťazstva nastávajú zmeny aj v pravidlách. Používajú sa

elektronické merače na čas, rýchlosť vetra, kamery na posudzovanie sporných

situácií, rozhodcovia, ktorí sledujú rôzne aspekty športového výkonu, existujú

dokonca videorozhodcovia. V športe všeobecne existujú snahy dosiahnuť také

pravidlá, aby o hodnotení výkonu nevznikali pochybnosti. Ako príklad si

zoberme škandál, ktorý sa udial na OH v Salt Lake City 2002

v krasokorčuliarskych športových dvojiciach a následnú zásadnú reformu

hodnotenia. Vo všeobecnosti je tendencia zamedziť ľudskému faktoru zo strany

rozhodcov, aby jednému polepšil a inému pohoršil. Aj tento faktor je však

súčasťou športu (v niektorých viac, v iných menej dôležitý) a zainteresovaným

nezostáva nič iné, len sa naučiť s ním vyrovnať, lebo aj keď rozhodcovia budú

hodnotiť bezchybne, stále môže jednému svietiť slnko a druhému fúkať chladný

vietor.

V dôsledku týchto trendov vznikajú ďalšie nároky na športovcov a ich trénerov,

ktoré musia byť schopní zvládať, ak chcú byť úspešní.

1.2 Delenie športových činností

Existuje veľa druhov športových činností, ktoré sa navzájom v mnohom líšia,

alebo naopak sú si v niektorých rysoch podobné. Tieto rozdiely sú podľa

14

Kodýma (1966) zjavné nie len medzi rôznymi druhmi športu, ale často aj medzi

disciplínami toho istého športu (najmä v ľahkej atletike). Rôzne športy kladú

rôzne požiadavky, presnejšie rôznu kombináciu požiadaviek na osobnosť

športovca. Požiadavky sa menia aj na rôznych postoch v kolektívnych

športoch (Schubert, 1987). Iné nároky sú kladené na brankára, útočníka, či

obrancu. Každý z nich, každá jednotlivá disciplína má inú kombináciu

požiadaviek na fyzickú, ako aj na psychickú stránku športovca. Je však pravdou

aj to, že požiadavky niektorých športových odvetví môžu byť podobné.

Typologické prístupy slúžia k základnej orientácii v športových činnostiach. Pre

nás sú zaujímavé tie, pre ktoré sú východiskom psychologické podobnosti resp.

odlišnosti športových činností. Ako uvádza Schubert (1987), profily požiadaviek

nie sú špecifické len pre konkrétnu športovú disciplínu, ale rovnako sa aj

v rámci nej menia vzhľadom na vek a výkonnostnú kategóriu. Z toho vyplýva, že

iné požiadavky sú kladené na žiacke kategórie a iné na dospelých športovcov,

iné na začiatočníkov a iné na pokročilých. V čase sa teda nároky spresňujú a

v prístupe k tréningu je dôležité si uvedomovať, že dieťa, či dorastenec, nie je

zmenšeninou dospelého, ako vo fyzických tak ani v psychologických

charakteristikách (Rychtecký, 1983).

Podľa Rychteckého (1983) je význam psychologickej typológie nie len

teoretický, ale aj praktický. Z teoretického hľadiska môžeme vybraný druh

športu pričleniť ku konkrétnemu typu a tým ho môžeme jednoduchšie

charakterizovať. Toto nám z praktického hľadiska umožňuje zjednodušiť výber

talentov v danom športe vzhľadom na psychické predpoklady, ale tiež im

prispôsobiť tréningovú ako aj psychologickú prípravu. Typológia v tomto smere

slúži ako pomôcka, nedáva podrobný popis vybranej športovej činnosti, ktorý je

možný len jej konkrétnym rozborom (Rychtecký, 1983).

Športové činnosti sa môžu triediť na základe rôznych kritérií. Medzi

najznámejšie členenia môžeme určite považovať rozdelenie športov na

individuálne a kolektívne. Pri zatrieďovaní športov do jednej z týchto skupín sa

vychádza so sociologickej klasifikácie športových činností. Ide tu teda

o členenie podľa „vzájomných vzťahov medzi športovcami“ (Rychtecký, 1984,

15

s.16). V individuálnych športoch súťaží športovec sám za seba, v kolektívnych

za tím, pričom ich základom je kooperácia jednotlivých členov družstva.

Pre nás majú hlavný význam tie členenia, v ktorých sú brané do úvahy

psychologické požiadavky športu na výkon v ňom. Hanin a Stambulova (2004,

s.464) uvádzajú tri pre športovca jasne rozličné psychologické kontexty,

v ktorých športová činnosť môže prebiehať. Sú nimi výkony:

▪ jeden vedľa druhého (one-by-one)

▪ jeden blízko druhého (one-near-one)

▪ tvárou v tvár (face-to-face.)

Rozdiely medzi nimi vytvára kontakt konkurentov v súťaži, ktorý môže byť

žiadny (one-by-one), len psychologický (one-near-one), alebo psychologický aj

fyzický (face-to-face). V rámci nich môže samozrejme ísť o individuálneho

športovca ako aj o tím.

Typológia športov, ktorú vytvoril Kodým (1966), vychádza z viacerých kritérií pri

zaraďovaní športov do skupín. Týmito kritériami sú charakteristika športového

prostredia, forma interakcie zúčastnených športovcov, spôsob vyrovnávania sa

športovca s cieľmi a úlohami športu a podľa roly akú zohráva psychika pri

vykonávaní športu. Kodým (1966) na základe týchto kritérií rozdelil športovú

činnosť do šiestich skupín. Jeho typológia rozlišuje športy 1. senzomotorické 2.

funkčne mobilizačné, 3. esteticko-koordinačné, 4. morálno-vôľové 5.

anticipačné resp. heuristické, ktoré sa ďalej delia na individuálne a kolektívne.

O psychologických požiadavkách na výkon športovca rozhoduje množstvo

rôznych charakteristík športu. Tieto znaky je dobré si uvedomovať vzhľadom na

ich pôsobenie na osobnosť jedinca vykonávajúceho tú ktorú športovú činnosť.

Požiadavky na psychiku športovca ovplyvňuje určite aj to, koľko trvá samotný

športový výkon, lebo je rozdiel, či trvá pár sekúnd (napríklad šprint na 100

metrov), alebo niekoľko hodín (napríklad maratón). Takisto treba brať do úvahy

vek športovca. Sú športy (napríklad gymnastika), v ktorých sú vrcholové

športové výkony podávané v rannom veku. Len málo športových gymnastiek je

účastných na vrcholových súťažiach, keď majú viac ako 25 rokov.

16

Vo vymenovávaní rôznych požiadaviek by sme mohli ešte dlho pokračovať.

Uvedené charakteristiky si je potrebné uvedomovať, lebo z nich vyplývajú

požiadavky na psychiku športovca a jej vlastnosti, ktoré je potrebné rozvíjať.

Psychologické charakteristiky vybraných športov si uvedieme bližšie v kapitole

1.3.

Hraničné situácie, ktorými sa v našej práci zaoberáme sa neviažu len na

vybrané športové činnosti. V súťažnom športe všeobecne vzniká tlak, ktorý

stavia trénerov pred nutnosť posúvať výkonnosť a tým isté hranice

v schopnostiach zverencov. Je jedno, či ide o tenis, gymnastiku, či plávanie.

Zároveň by sa dalo predpokladať, že táto potreba vzniká v konkrétnom veku

zverencov. Áno, v športovej prípravke ešte neexistujú také vysoké nároky,

avšak potreba trénera udržať si zverenca je už aj v tomto veku. Ak totiž tréner

nepreklenie toto obdobie, športovca v jeho výkonnostnej fáze už nebude

trénovať.

1.3 Charakteristika športov zastúpených vo výskume

K dosiahnutiu maximálnych športových výkonov sú potrebné nie len

predpoklady somatické, motorické a fyziologické, ale rovnako sú nevyhnutné

predpoklady psychické. Ako príklad môžeme použiť vytrvalostné disciplíny

v ktoromkoľvek druhu športu, kde popri natrénovanej telesnej vytrvalosti je

často potrebné nesmierne vôľové úsilie na prekonanie momentov únavy,

vyčerpania. Psychické faktory sú považované za významnú súčasť

a podmienku vysokého výkonu (Hošek,1979). Problematika psychických stavov

športovcov je rozsiahle rozpracovaná a väčšina autorov sa jej aspoň okrajovo

dotkla.

Psychické procesy a stavy sprevádzajú športovca aj počas súťaže a môžu

významne ovplyvniť jej priebeh ako aj výsledok. Z časového hľadiska takto

rozlišujeme stavy predštartové, súťažné a posúťažné (Hošek, 1979). Sú to

rôzne pozitívne ako aj negatívne emócie, ktoré vplývajú na proces pretavenia

natrénovaných športových zručností do výkonu na pretekoch. Tým, že

17

požiadavky na psychiku športovca sú rôznorodé a vzhľadom na konkrétny typ

športu špecifické, je potrebné, ako uvádzajú Choutka a Dovalil (1987, s. 159),

„rozvíjať špecifické psychické vlastnosti a schopnosti, viazané k športovej

technike a špecifické prejavy pohybových schopností“. Z týchto dôvodov sa

pozrieme bližšie na mentálne hľadisko vybraných športových činností.

V tejto časti si stručne charakterizujeme vybrané športy, ktorých tréneri sa

zúčastnili nášho výskumu, teda – atletika, basketbal, bedminton, biatlon,

kanoistika na divokej vode, karate, krasokorčuľovanie, lukostreľba, ľadový

hokej, orientačný beh a orientačná cyklistika, plávanie, plutvové plávanie,

snowboarding, squash, synchronizované plávanie, šerm, športová gymnastika,

športová streľba, športové lezenie, tanečný šport, tenis, vodné pólo, volejbal,

zápasenie a zjazdové lyžovanie.

Atletika je individuálny šport, ktorý sa skladá zo 47 disciplín (Fortin, 2003). Už

z tohto počtu je zrejmé, že charakterizovať atletiku ako celok nie je možné, lebo

jednotlivé disciplíny sú príliš vzdialené. Popis všetkých disciplín by bol zbytočný

a tak si vyberáme jednu, ktorá sa objavila v našich dotazníkoch. Touto

disciplínou je chôdza.

Chôdza respektíve športová chôdza je disciplína, pri ktorej športovec prekonáva

určitú vzdialenosť špeciálnou technikou tak, aby sa nedalo povedať, že beží.

Jedným zo základných pravidiel je pravidlo o nepretržitom kontakte

s podkladom a tiež pravidlo o napnutej nohe (Fortin, 2003). Na ich dodržiavanie

dohliadajú počas súťaže rozhodcovia, ktorí za porušenie pravidiel pretekára

diskvalifikujú.

Z hľadiska typu podaného výkonu môžeme športovú chôdzu zaradiť medzi

vytrvalostné športové výkony. Z psychologického hľadiska je charakteristické

dlhodobé vôľové úsilie, sústredenie sa na monotónnu činnosť, prekonávanie

subjektívneho nepohodlia - únavy a potrebná je vytrvalosť (Choutka, Dovalil,

1987).

18

Basketbal zaraďuje Fortin (2003) medzi kolektívne športy s veľkou loptou. Je to

rýchla a útočná hra a z technického hľadiska patrí medzi najnáročnejšie loptové

hry. Proti sebe hrajú dve družstvá s piatimi hráčmi, pričom cieľom je

umiestnenie lopty do súperovho koša. Tréner počas zápasu vedie hráčov,

hodnotí efektivitu hernej stratégie a upevňuje morálku tímu. Basketbal je

vzhľadom na rýchlosť hry a súhrn pravidiel náročným aj zo strany rozhodcov.

Často musia totiž rozhodnúť v zlomku sekundy.

Z psychologického hľadiska sú na športovcov kladené nároky v zmysle

schopnosti rýchleho rozmýšľania a najlepší hráči musia byť schopní podať

maximálny výkon aj pri extrémnej únave, pod stresom alebo psychickým tlakom

(Fortin, 2003).

Ďalšími kolektívnymi športmi, ktoré sa vyskytli v našich dotazníkoch boli ľadový

hokej, vodné pólo a volejbal. Ľadový hokej považuje Fortin (2003) za

najrýchlejší zo všetkých kolektívnych športov. Vzhľadom na tento fakt je pre

hráča dôležitý dobrý prehľad, pohotové konanie a strategické myslenie. Vodné

pólo v sebe podľa tohto autora spája rýchlosť, vytrvalosť, presnosť a silu. Vo

volejbale sú najdôležitejšie rýchle reflexy a flexibilné prispôsobenie sa hernej

situácii (Fortin, 2003).

V týchto športoch vo všeobecnosti treba zvládnuť agresivitu, tvorivé taktické

myslenie, anticipáciu a vzhľadom na kolektívnosť športu je dôležité tiež

kolektívne myslenie, konanie, motivácia aj ašpirácia, pričom športovci by mali

byť stotožnení so sociálnymi normami skupiny (Choutka, Dovalil, 1987).

Bedminton, tenis aj squash zaraďuje Fortin (2003) medzi tzv. úpolové športy.

Tenis je náročný na techniku, taktiku a psychiku hráča. Ten musí rozvíjať svoju

schopnosť predvídania, ale tiež prispôsobivosť podmienkam konkrétnej hry. Pre

bedminton sú príznačné rýchle štarty a zastavenia, čím stúpajú nároky na

úroveň záťaže. Hráč musí byť rýchly. Squash podobne ako predošlé dva športy

kladie nároky na rýchlosť reakcií.

19

Svojím charakterom je pre všetky tri príznačné zvládanie agresivity,

prispôsobivé taktické myslenie, rozhodovanie sa v časovom deficite a potreba

dominancie (Choutka, Dovalil, 1987).

Karate, šerm a zápasenie zaraďujú Choutka a Dovalil (1987) tiež medzi

úpolové športy. V karate je okrem technickej precíznosti kladený dôraz aj na

koordináciu, rytmus, dýchanie a koncentráciu. Šerm je „ športom rýchlosti,

ohybnosti, koordinácie, reflexov a taktiky“ (Fortin, 2003, s.327). Dôležitá je

schopnosť koncentrácie, zmysel pre pozorovanie, vytrvalosť a sebakontrola.

Pre zápasenie tak ako pre iné bojové športy je typická aktivita. Zápasníci majú

veľmi dobre rozvinutú koordináciu a zmysel pre rovnováhu. Vo všetkých troch

športoch je dôležitá schopnosť predvídať.

Športová gymnastika, synchronizované plávanie, krasokorčuľovanie aj

tanečný šport môžeme zaradiť medzi technicko-estetické a koordinačné

športy (Choutka, Dovalil, 1987).

Športová gymnastika vyžaduje od športovca silnú schopnosť koncentrácie na

cvičenie a odolnosť voči stresu (Fortin, 2003). Pre súťažné vystúpenie je

charakteristické, že trvá maximálne pár minút, v ktorých má športovec predviesť

výkon, ktorého natrénovanie zahŕňa nespočetné hodiny tréningu. Tieto

okolnosti vytvárajú silný tlak a gymnasta či gymnastka musia byť schopní ho

zvládať. Súčasťou hodnotenia výkonu v synchronizovanom plávaní je aj jeho

predvedenie, interpretácia a kreativita. Súčasťou prípravy býva aj vizualizácia

a relaxácia. Krasokorčuľovanie z psychologického hľadiska kladie nároky najmä

na motiváciu, predstavivosť a koncentráciu. V tanečnom športe sa kladie dôraz

na rytmus a zohranie páru. Ich spoločnou charakteristikou je náročnosť na

senzomotorickú koordináciu v čase a priestore, nároky na statickú aj dynamickú

rovnováhu, pohybovú kreativitu a schopnosť expresivity, teda vyjadrenia

myšlienky alebo emócie pohybom (Fortin, 2003).

Športová streľba a lukostreľba patria medzi športy zamerané na presnosť

(Fortin, 2003). Je v nich mimoriadne dôležitá schopnosť sústrediť sa. Na

minimalizáciu nepresnosti spôsobenú tlkotom srdca strieľajú strelci inštinktívne

20

medzi dvomi údermi srdca. S tým súvisí príprava, ktorá zahŕňa relaxačné

cvičenia s cieľom získať kontrolu nad rytmom dýchania a srdca a tiež odstrániť

napätie.

Podľa klasifikácie športových výkonov ide v oboch športoch o výkon

senzomotorický. Medzi ich psychologické charakteristiky preto patrí náročnosť

na koordináciu typu oko – ruka a tiež už spomenutá koncentrácia pozornosti

(Choutka, Dovalil, 1987).

Plávanie, biatlon, orientačný beh a orientačná cyklistika sú z hľadiska

výkonu športy vytrvalostné (okrem plaveckej disciplíny 50m, to je rýchlostne

silový výkon). Vo vytrvalostných športoch je podľa Choutku a Dovalila (1987)

podstatné dlhodobé vôlové úsilie. Tiež však schopnosť zotrvať pri činnosti a

prekonať únavu.

V prípade biatlonu súčasne ide aj o výkon senzomotorický (Choutka, Dovalil,

1987), ktorý je na rozdiel od bežnej streľby o to náročnejší, že je podávaný

počas fyzicky náročnej činnosti a preto je v ňom ešte dôležitejšia schopnosť

skoncentrovať sa a ovládať dýchanie a tlkot srdca (Fortin, 2003). Je to preto, že

presnosť streľby závisí od zníženia frekvencie tepu. Psychologická príprava

v tomto športe má svoj význam aj preto, že sklamanie zo streľby je dôležitým

činiteľom.

Kanoistika na divokej vode je športom, ktorý testuje u pretekára rýchlosť

a súčasne presnosť pádlovania (Fortin, 2003). Súčasťou psychologickej

charakteristiky je schopnosť riešiť nečakané problémy, rozhodovanie

v činnostnom myslení v časovom deficite, prekonanie strachu a schopnosť ísť

do rizika (Choutka, Dovalil, 1987).

Zjazdové lyžovanie a snowbording majú spoločné prostredie, v ktorom sú

realizované. Hoci snowboarding nemá takú dlhú históriu ako lyžovanie, patrí

v posledných rokoch medzi rýchlo sa rozvíjajúce športové odvetvie u širokej

verejnosti. V zjazdovom lyžovaní aj v snowboardingu je podľa Fortina (2003)

21

dôležité udržiavanie rovnováhy, z psychického hľadiska koncentrácia, reflexy

a sebadôvera.

Podľa Choutku a Dovalila (1987) je pre oba športy typické rýchle rozhodovanie,

schopnosť podstúpiť riziko a následne prekonať strach, ale tiež riešiť náhle sa

vyskytujúce problémy.

Športové lezenie je jednou z foriem horolezectva, ktoré zahŕňa v sebe jednak

skalné lezenie a tiež lezenie na umelých stenách. V oboch prípadoch je kladený

dôraz na výkon. V skalnom lezení ide o prekonanie čo najväčšej obtiažnosti

cesty, v lezení na umelej stene je cieľom prekonanie postavenej cesty resp.

dolezenie v rámci nej čo najďalej.

Fortin (2003) zaraďuje medzi nároky tohto športu predovšetkým vynikajúcu

pohybovú koordináciu, flexibilnosť a rýchlosť v rozhodovaní. Dôležité je podľa

neho aj prekonanie strachu, schopnosť ísť do rizika, prekonať stres aj únavu,

z vlastností to je vytrvalosť a sebaovládanie.

Z uvedeného môžeme uzavrieť, že každý jeden šport či disciplína majú svoje

špecifické požiadavky na športovca. Čo majú však všetky športy spoločné, je

tlak, ktorý je na športovcov od istej výkonnostnej úrovne vyvíjaný. Tento tlak je

súčasťou športu a jedinci sa s ním postupne učia vyrovnávať. Tí, ktorí ho

nezvládnu, od športu odchádzajú. V takýchto momentoch je na práci trénera,

aby aj túto súčasť športovej prípravy zverenec zvládol. Toto sú schopnosti,

ktoré na rozdiel od konkrétnych motorických predpokladov pre vybraný šport, sa

objavujú v požiadavkách pre šport všeobecne.

22

2 DIÁDA TRÉNER – ŠPORTOVEC

Diáda tréner športovec má v športe veľký význam a kvalita tohto vzťahu tvorí

predpoklad pre budúce športové úspechy ako športovca, tak aj trénera.

Kenow a Williams (1999) poznamenávajú, že športoví psychológovia venujú

málo pozornosti vzájomnému pôsobeniu trénera a športovca a tomu, ako toto

pôsobenie ovplyvňuje výkon. Už Carron a Bennett (podľa : Kenow, Williams,

1999) zdôraznili dôležitosť kompatibility osobností trénera a športovca, pričom

poznamenali, že nie je dôležitá len samotná osobnosť a správanie trénera, ale

najmä to, ako toto pôsobí na športovca.

Vzájomným pôsobením trénera a športovca sa dlhodobo zaoberá aj Sophia

Jowett (Shorn, 2005, s.529, Gurský, 2005, s.14). Na základe výskumu

úspešných olympijských športovcov a ich trénerov vytvorila tzv. teóriu 3 C.

Podľa nej vedú k úspechu tri charakteristiky vzťahu trénera a športovca.

Sú nimi :

• blízkosť (Closeness)

• oddanosť (Commitment)

• dopĺňanie sa (Complementarity)

Na základe štúdia vzťahov sa ukázalo, že práve tieto tri vlastnosti vzťahu majú

rozhodujúci vplyv na dosiahnutie úspechu a úspešné dvojice športovec – tréner

ich majú na vysokej úrovni. Blízkosť znamená, že tréner stojí pri športovcovi

a je mu nablízku. Oddanosť sa týka miery zamerania na rovnaký cieľ, za ktorým

spolu idú. Dopĺňanie sa hovorí o nachádzaní súzvuku športovca a trénera,

jeden druhého vo vzťahu dopĺňajú. Neskôr túto teóriu rozšírila o ďalšiu

charakteristiku, a síce spoločné nasmerovanie (Coorientation), teda že obaja,

tréner aj športovec, sú zameraní na rovnaké ciele a prikladajú im rovnakú

vážnosť (Shorn, 2005).

23

2.1 Osobnosť trénera

Na začiatok si môžeme položiť otázku, aký má byť tréner, aké sú jeho úlohy vo

vzťahu k športu. Tréner je podľa Šimonka (1995) športový pedagóg, ktorý riadi

tréningový proces a jeho cieľom je výkonnosť a úspešnosť športovcov, ako aj

rozvoj ich osobnosti. Tieto dva ciele, výkon a rozvoj osobnosti, sa stotožňujú

s názorom Svobodu a Vaněka (1986), že tréner má dve hlavné úlohy: výkon

a výchovu. Tréner má byť podľa týchto autorov tiež autoritou a vzorom, má mať

vedomosti z oblasti danej športovej disciplíny a tiež pedagogicko –

psychologické schopnosti. Z uvedeného vychádza, že na trénera sú kladené

požiadavky týkajúce sa nielen jeho športovej odbornosti, ale aj tie, ktoré

vychádzajúce z jeho osobnosti.

Pre podrobnejší pohľad na prácu trénera uvedieme jej charakteristiky ako ich

uvádzajú niekoľkí autori. Svoboda (1983) považuje nasledovné znaky za

charakteristické pre trénerskú prácu:

o trénerská činnosť sa líši od činnosti športovej

o je to práca s ľuďmi

o zahŕňa náročné, záťažové situácie

o úspech je závislý na mnohých faktoroch.

Trénerská práca je plná náročných situácií, úspech je mnohofaktorový a tréner

je neustále hodnotený (Svoboda, Vaněk, 1986). Neustále hodnotenie výsledkov

práce je zdrojom náročných situácií v trénerskej práci. Ďalej, čo sa týka

úspechu, práca trénera je často hodnotená veľmi jednoducho a síce napriek

tomu, že hoci je úspech jednotlivca alebo družstva v súťaži závislý na mnohých

faktoroch, trénerská práca býva hodnotená na základe jednoduchej rovnice:

dobrý výsledok = dobrá práca, zlý výsledok = zlá práca trénera. V skutočnosti

sa však stáva, že napriek výbornej práci trénera sú výsledky nedostatočné, čo

súvisí s tým, čo sme už naznačili, že súvislosti úspechu sú mnohofaktorové.

Za dôležitú charakteristiku trénerskej práce považujeme to, že sa jedná

o proces. Tréner riadi tréningový proces a nesie zodpovednosť za jeho priebeh.

Nositeľom samotného športového výkonu je športovec, pričom zodpovednosť

24

nesie športovec i tréner. Dvojitý tlak zo zodpovednosti vytvára mimoriadne

nároky na psychickú odolnosť trénera.

Svoboda (1983) sa zaoberá rolami trénera z hľadiska rôznych dimenzií, ktoré

tieto role sýtia. Rozlišuje pritom nasledujúcich sedem dimenzií: informátor,

dôverník, „ukázňovateľ“ (udržiava poriadok a disciplínu), motivátor, referent,

vychovávateľ. Každá z týchto dimenzií sa v trénerskej práci vyskytuje viac či

menej často a v rôznom čase má inú dôležitosť. Vymenované dimenzie nám

naznačujú, čo všetko sa od trénera očakáva. Súhlasíme so Svobodom (1983),

že rôznorodosť dimenzií ukazuje nevyhnutnosť plnenia všetkých z nich.

Ako už bolo spomenuté, jedným zo znakov trénerskej práce je to, že sa jedná

o prácu s ľuďmi. Proces interakcie medzi športovcom a trénerom kladie mnohé

požiadavky na osobnosť trénera, aby bol jeho priebeh efektívny a viedol

k úspešnej spolupráci. Sú prípady trénerov, ktorí, hoci nevynikali po teoretickej

stránke, ani čo sa týka obsiahlej prípravy, ale na druhej strane mali na vysokej

úrovni schopnosti potrebné v interakcii so športovcom, čiže interpersonálne

vlastnosti. Ako uvádzajú Weinberg a Gould (1995) tréner je v postavení vodcu,

ktorý má rozhodovať, motivovať, dávať spätnú väzbu, budovať vzťahy

a spoľahlivo viesť skupinu alebo tím.

Mnoho výskumov, ktoré boli zrealizované v oblasti psychológie športu, sa

zaoberalo problematikou typológie trénerov a pokúšali sa odpovedať na otázku,

aké správanie a osobnosť trénera má pozitívny vplyv na úspešnosť športovca.

Podstatnejšie ako vyhranené typológie sú vlastnosti typické pre úspešných

trénerov. Ogilvie a Tutko (1967) vo svojom výskume identifikovali rôzne

vlastnosti resp. charakteristiky osobnosti. Boli nimi napríklad trpezlivosť,

orientácia na úspech, temperamentnosť, dobrosrdečnosť, otvorenosť,

vodcovstvo, tendencia brať zodpovednosť, emocionálna zrelosť, dominancia,

schopnosť kontroly vlastného správania a pocitov pod stresom.

Podľa Martensa (2006) sú atribútmi úspešného trénera poznanie športu,

motivácia a empatia, čiže schopnosť vcítiť sa do potrieb športovca. Tréner,

25

ktorý sa vie vcítiť do prežívania svojho zverenca, ho môže lepšie pochopiť

a tým aj primerane s ním komunikovať.

Podobne Dale (2005, s.11) uvádza, že „najúspešnejšími trénermi sú tí, ktorí nie

len väčšinou vyhrávajú, ale tiež sú schopní budovať zmysluplné vzťahy so

športovcami, ktorých vedú“. K tomu podľa neho vedie sedem charakteristík,

ktoré podporujú pozitívny posun v budovaní tohto vzťahu. Týmito

charakteristikami sú charakter, dôslednosť, dobrá schopnosť komunikácie,

starostlivosť, kompetentnosť, oddanosť a budovanie dôvery.

Z vyššie menovaných charakteristík vyplýva, že úspech trénera je závislý nie

len na jeho vedomostiach a zručnostiach v danom športe, ale aj na drobných

odtieňoch jeho charakteru. Ako uvádza Martens (2006, s. 73) „priemerný tréner

hovorí, dobrý tréner vysvetľuje, veľmi dobrý tréner demonštruje, ale vynikajúci

tréner inšpiruje“.

2.1.1 Osobnostné limity

McCann (2004) sa zaoberá problematikou osobnosti trénera a jej vplyvu na

športovca. Uvádza, že má pozitívnu skúsenosť s trénermi v tom zmysle , že

chápu dôležitosť poznania svojich zverencov smerom k poznaniu ich osobnosti,

toho, čo majú a nemajú radi, ich preferencií a potrieb. Na druhej strane

poznamenáva, že mu najmä vzhľadom na túto rozhľadenosť príde neuveriteľné,

ako si tí istí tréneri nie sú vedomí svojich „slepých miest“ (McCann, 2004, s. 13)

v poznaní svojej vlastnej osobnosti. Uvádza to na príklade, keď tréner

charakterizuje svojho zverenca ako popudlivého, ak nemá prehľad o každom

nepatrnom detaile súťažného dňa, pričom tréner nie je schopný pripustiť, že

toto nervózne správanie zverenca spúšťa práve jeho charakteristika chaotickej

organizácie.

Na uvedenom môžeme vidieť, akými smermi môže tréner vplývať na správanie

športovca. Čo je teda pre trénera dôležité, je poznanie nie len svojich

zverencov, ale aj samých seba. Ak totiž vieme, akí sme, ako reagujeme a ako

26

to na druhých pôsobí, sme schopní rozvíjať sa v smere zlepšovania. Tréner je

pre mnohých zverencov dôležitou autoritou, preto by mal ísť príkladom.

2.2 Komunikácia medzi trénerom a športovcom

Komunikácia je základom sociálnej interakcie a naplňuje náš každodenný život

(Hayesová, 2000). Komunikácia je pre nás prostriedok presunu informácií,

vyjadrenia emócií či myšlienok. Je predpokladom pre fungovanie v sociálnej

skupine a spoločnosti, a teda aj v športovom prostredí. O komunikácii ako

o interakcii hovoria aj Choutka a Dovalil (1987) a vysvetľujú to tým, že ide

o obojsmernosť, keď komunikácia ovplyvňuje nie len toho kto informácie

prijíma, ale aj toho kto ich podáva.

V medziľudskej komunikácii hrajú podľa Gillernovej (2001) zručnosti ako

jednosmerná komunikácia, aktívne načúvanie a spätná väzba – čiže

obojsmerná komunikácia významnú úlohu, pretože miera ich rozvoja je priamo

úmerná efektívnosti komunikácie. Jednosmerná komunikácia prebieha

napríklad na prednáške alebo v situáciách, v ktorých jedinec nemá možnosť

aktívne reagovať na zachytené informácie. V prípade aktívneho načúvania ide

o skutočné počúvanie komunikujúceho partnera. Spätná väzba slúži

k vzájomnému porozumeniu komunikujúcich partnerov, rozvíjaniu komunikácie

a súčasne je prevenciou pred jej blokovaním.

Komunikácia je podľa Choutku a Dovalila (1987) v tréningovom procese

dolňujúca, ale súčasne je jeho dôležitou súčasťou. Preukazuje sa v schopnosti

nadviazať kontakt, ale aj vytvárať vzťah so športovcom a hľadať k nemu vhodný

prístup. Výsledkom takého pôsobenia je následne rast dôvery medzi trénerom

a športovcom. Komunikácia je „bezprostredné spojenie medzi trénerom

a športovcom“ (Choutka a Dovalil, 1987, s. 252).

Komunikácia je primárnym prostriedkom práce trénera. Rozvíjanie zručností,

ktoré podporujú komunikáciu, pomáha nie len komunikácii samotnej, ale je

súčasne prevenciou pred možnými konfliktami. Tieto totiž najčastejšie vznikajú

preto, že si problémy medzi sebou „nevykomunikujeme“.

27

2.2.1 Optimalizácia komunikácie medzi športovcom a trénerom

Pre trénera je komunikácia pracovným nástrojom (Gurský, 2005). Podobne

Weinberg a Gould (1995) uvádzajú, že je jedno, aký perfektný je tréner po

technickej a taktickej stránke, keď nevie efektívne komunikovať so svojimi

zverencami. Z uvedeného vyplýva, že tréner komunikuje neustále a na kvalite

jeho komunikácie závisí úspech. Inými slovami, jeho skúsenosti majú hodnotu

pre športovca až vtedy, keď mu ich vie sprostredkovať jemu pochopiteľným

spôsobom. V opačnom prípade bude stále len trénerom teoretikom.

Komunikácia je procesom, ktorého zámer sa situačne mení. Tréner môže

komunikovať, aby presvedčil, pochválil, inštruoval, motivoval či riešil konflikt

(Weinberg, Gould, 1995). Je jedno, v akej situácii komunikuje, ale od jej

efektívnosti často závisí úspech či prehra.

Priblížme si niekoľko prvkov, ktoré robia komunikáciu efektívnu ako ich

uvádzajú Weinberg a Gould (1995, s.225-226). Aby verbálna komunikácia bola

efektívna je dôležité:

• Byť priamy – Tréner by mal povedať svoje požiadavky priamo a nečakať,

že si ich jeho zverenci domyslia.

• Hovoriť v prvej osobe – Pri podávaní svojich názorov používať tzv. „JA“

vyjadrenia.

• Byť vyčerpávajúci a konkrétny – Podávať zverencovi, ku ktorému tréner

rozpráva, všetky potrebné informácie k tomu, aby pochopil, čo mu chce

komunikovať.

• Byť jasný a nepodávať protirečivé odkazy – Nevravieť zverencovi

protichodné informácie ako napr. „chcel by som ťa vidieť hrať, ale tento

zápas sa na to nehodí“. Zverenec takto nevie, čo si má o svojej hre

myslieť, hrá dobre alebo nie?

• Jasne uvádzať svoje požiadavky a pocity – Ich jasná prezentácia je

dôležitá na budovanie blízkeho vzťahu ku športovcovi.

• Zameriavať sa momentálne na jedinú vec – Nechcieť po športovcovi

zlepšovať naraz päť zručností, nedokáže sa tak ani na jednu poriadne

28

sústrediť. Začať s jednou, tou najpodstatnejšou, a keď ju zvládne,

posunúť sa k ďalšej.

• Dávať bezprostrednú spätnú väzbu – Ak sa udeje niečo, čo trénera

nahnevá či poteší, má to zverencovi povedať hneď, vtedy to má najväčší

vplyv na športovca.

• Uisťovať sa, že správa neobsahuje skryté významy – Inými slovami

povedané, proklamovaný účel správy má byť zreteľný, jasný a totožný so

zámerom trénera.

• Byť podporujúci – Ak chceme, aby naša komunikácia bola braná vážne,

treba sa vyvarovať sarkazmu, posudzovania a negatívneho

porovnávania.

• Byť konzistentný s neverbalitou – Hovoriť športovcovi, že môže urobiť

sem tam chyby, a zároveň sa tváriť nekompromisne, môže spôsobiť

problémy v komunikácii. Zverenec si totiž nemôže byť takýmito

povzbudeniami istý.

• Posilňovať opakovaním – Ak hovoríme niečo, čo považujeme za dôležité,

zopakujme viackrát najpodstatnejšie informácie z nášho vyjadrenia.

Treba sa však zároveň vyhnúť prílišnému opakovaniu, lebo dôsledkom

môže byť, že zverenca to začne nudiť a prestane počúvať.

• Podávať správy primeranou formou – Používať jazyk zrozumiteľný pre

konkrétneho športovca. Inak podávame tú istú informáciu dieťaťu a inak

dospelému.

• Žiadať spätnú väzbu na overenie pochopenia správy – Sledovať verbalitu

aj neverbalitu prijímateľa správy. Ak nijak nereaguje, overiť si, či

pochopil, čo od neho chceme.

Pre trénera sú komunikačné zručnosti predpokladom efektívnosti jeho práce.

Správnym dávkovaním pochvaly a kritiky usmerňuje športovca k lepšiemu

zvládaniu techniky, ale tiež taktiky a realizácie športového výkonu.

29

3 ZÁŤAŽOVÉ SITUÁCIE

3.1 Vymedzenie pojmov záťaž a stres

Na úvod si potrebujeme vymedziť, čo chápeme pod pojmom záťažová situácia.

V odbornej literatúre sa stretávame s dvoma pojmami, ktoré majú podobný

význam. Sú to pojmy stres a záťaž a z nich vyplývajúce stresové a záťažové

situácie. Pre lepšie pochopenie problematiky sa na oba tieto pojmy pozrieme

bližšie.

Ako uviedol už Mikšík (1969) a podobne aj Bratská (1991), v psychológii je

nejednotný prístup pri označovaní situácii tohto typu, pričom niektorí autori

používajú pojem záťažové, kým iní stresové situácie. Sú autori, ktorí medzi

pojmami stres a záťaž nerozlišujú a považujú ich za synonymá (Nakonečný,

1998), iní medzi nimi vidia rozdiely (Boroš, Ondrišková, Živčicová, 1999,

Baumgartner, 2001).

V prístupe k záťaži je podstatné vychádzať z psychickej činnosti človeka.

Psychická činnosť plní podľa Mikšíka (1978) funkciu osvojovania skúseností

a vžívania a vyrovnávania sa s novými situáciami. Z tohto chápania vychádza

interakčný prístup k záťaži, v ktorom sa predpokladá, že záťažové situácie sa

menia vzhľadom na vzťah medzi vonkajšími vplyvmi (prostredie, objektivita

situácie) a vnútornými podmienkami (osobnosť človeka). Reakcia na psychickú

záťaž môže byť u rôznych ľudí rozdielna, ako rovnako rozdielna môže byť

u tohto istého človeka v rôznych psychických stavoch (napr. pri únave) (Mikšík,

1978).

Problematika stresu je pravdepodobne jedna z najviac rozpracovaných

v psychologickej literatúre a existuje nespočetné množstvo jeho definícií. Stres

v širšom chápaní môžeme definovať slovami Křivohlavého (podľa :

Baumgartner, 2001, s.191) „ stresom sa obvykle rozumie vnútorný stav človeka,

ktorý je buď priamo niečím ohrozovaný, alebo také ohrozenie očakáva a pritom

sa domnieva, že jeho obrana proti nepriaznivým vplyvom nie je dostatočne

30

silná“. Povedané inými slovami, sme v strese, keď stojíme pred riešením takej

situácie, ktorá sa blíži k limitu našej schopnosti ju úspešne prekonať, prípadne

túto našu hranicu prevyšuje. Situáciu, ktorá stres vyvoláva, označujeme ako

stresor.

Čo je z hľadiska športu pre nás zaujímavé, sú zmeny, ktoré stres vyvoláva

u človeka. Janisa (podľa : Bratská, 1991) za ne považuje zmenu

emocionálneho napätia, zníženie mentálneho výkonu, či zmeny v samotnom

správaní. Appley a Trumbull (podľa : Bratská, 1991, s. 545) si okrem

fyziologických zmien v organizme všímajú aj emocionálnu aktivitu subjektu.

Medzi tento typ zmien zaraďujú napríklad pretrvávajúce správanie, zvýšenie

reakčného času, zníženie rýchlosti výkonu, nekoordinovanosť, rast chýb

a únavy. Tieto účinky majú pre nás význam pri aplikácii do športového

prostredia. Z uvedeného vyplýva, že športovec, ktorý je pod stresom, ktorý je

neprimeraný, nie je schopný podať svoj medzný výkon, ale naopak zlyháva.

Z uvedeného by sme mohli dôjsť k záveru, že záťaž je niečo nepríjemné, je

bremenom a má na človeka negatívny vplyv. Je pravda, že extrémna záťaž

spôsobuje u človeka preťaženie, či už vo fyzickom alebo psychickom zmysle

slova. Príkladom fyzického preťaženia je v športe pretrénovanosť športovca,

stav ktorého prejavom je strata formy a výkonnosti (Choutka, Dovalil, 1987). Na

strane druhej má podľa Choutku a Dovalila (1987) zvýšená záťaž na jedinca aj

pozitívny vplyv. Podobne to vidí Mikšík (1969), keď má podľa neho záťaž vplyv

na rozvoj nových interakcií človeka s prostredím a cez ne pôsobí na psychický

rozvoj jedinca. Ďalej tiež hrá záťaž úlohu v procese posúvania hraníc

schopností človeka, čiže maximálnej záťaže, ktorú dokáže prekonať. Prežitie

takýchto situácii posúva odolnosť jedinca voči nim na vyššiu úroveň.

V akom vzťahu teda sú záťaž a stres? Stotožňujeme sa s Bratskou ako aj tými

autormi, ktorí pojem záťaž považujú za nadradený pre také psychické stavy

a fyziologické reakcie organizmu, ktoré vyvolávajú záťažové situácie. Ide teda

o širší význam záťaže. Oproti tomu pojem stres používame, podobne ako

Bratská a iní, pri krajných formách záťažových stavov jedinca, ktoré vyžadujú

„mimoriadnu aktiváciu jeho autoregulačného systému“ (Bratská, 1991, s. 548).

31

Keď to zhrnieme, tak záťaž je širší pojem, ktorý zahŕňa jednak stres

vyvolávajúcu situáciu (stresor), jednak aj samotný vyvolaný vnútorný stav

organizmu (stres).

3.2 Záťažové situácie v športe

Záťaž je súčasťou športu, a to ako fyzická, tak aj psychická. V športe sa s ňou

pracuje a jej zvyšovanie je prostriedkom tréningového procesu. Rovnako chápe

spojenie športu a záťaže Macák (1997, s.15) keď uvádza, že „šport je obsiahla

a zároveň špecifická profilácia psychickej záťaže“. Jednou z hlavných úloh

športovej psychológie je regulácia psychických stavov, ktoré vznikajú

v dôsledku tejto špecifickej záťaže (Macák, 1997). Macák a Hošek (1989, s.

51) ďalej uvádzajú, že „športový tréning a súťaž je vlastne rad komplexných

záťaží“, pričom „športovec stále balansuje na hranici stresovej situácie“. Na

základe tohto uzatvárame, že šport a záťaž sú v neustálom spojení. Pozrime sa

teraz na špecifiká záťaže v športe.

V športe pod záťažou zvyčajne chápeme fyzické alebo nervové zaťaženie.

Záťaž je podľa Kunatha (1975, s.279) „výsledkom vzájomného pôsobenia

objektívnych požiadaviek a vnútorných podmienok“, pričom ďalej upozorňuje,

že rovnaké vonkajšie podráždenie nevyvolá u všetkých rovnaké zaťaženie.

Podobne to je aj so psychickou záťažou, ktorá „za rovnakých objektívnych

podmienok prostredia je u rôznych ľudí či u toho istého človeka pri rozdielnom

vnútornom stave (únavou, očakávaním niečoho atď.) rôzna“ (Mikšík, 1969,

s.21). Záťažové situácie sú teda veľmi individuálne. To, čo niekto vníma ako

záťaž, je pre iného ľahko prekonateľné. Zároveň, v rôznom vnútornom

rozpoložení jedinca, môže tento reagovať na rovnaké podnety rôznou

intenzitou. Ako príklad môže uviesť prežívanie predštartových stavov

u športovcov, ktoré ako vieme, každý prežíva inak. Jeden je pred pretekmi

nabudený veľa, iný je skôr v útlme. Podobne sa líši prežívanie toho istého

športovca, keď je unavený, keď do súťaže vstupuje s veľkými očakávaniami,

alebo keď je súťaž len ďalšou rutinou.

32

V našej práci za zaoberáme situáciami, v ktorých ako subjekt vystupuje

športovec i tréner. Situácia je hraničnou predovšetkým v dopade na jeho ďalšie

angažovanie sa v športe, čo má následne dôsledky aj pre trénera. Vzhľadom na

rôznorodosť záťažových situácií aj osobností športovcov bude asi dôležité

pristupovať ku každej záťaži individuálne a citlivo vzhľadom na športovca, ale aj

na charakteristiky situácie, v ktorej sa nachádza. Rovnako to vidí Jelínek (2003,

s. 63), keď uvádza, že „tréner by mal presne vedieť, ako hráči reagujú, mal by

hráčov dokonale poznať – každého jednotlivo“ a z týchto dôvodov si myslí, že

„práve individuálny prístup je nesmierne dôležitý“.

3.3 Členenie záťažových situácií

Mikšík (1969, s. 19) delí záťažové situácie do skupín podľa nasledovných

kritérií:

o objektívny tlak prostredia

(v športe sú ním najmä očakávania zvonka – trénera, klubu, rodičov,

verejnosti, atď.)

o vnútorné zmeny subjektu

( v športe najmä ako dôsledok vnútorných očakávaní, cieľov )

o dynamika interakcie medzi prostredím a jedincom

Podstatou Mikšíkovej taxonómie záťažových situácií je „rozpor medzi

požiadavkami, ktoré situácia na interakčné správanie človeka kladie

a tendenciami či možnosťami človeka tieto požiadavky plniť“ (Mikšík, 1978,

s.429). Teda situácii určitej náročnosti čelí jedinec s určitými schopnosťami.

Záťaž, ktorú situácia vyvolá, je individuálna, práve vzhľadom na schopnosti

určitého človeka túto situáciu zvládnuť.

Na základe vyššie spomenutých kritérií rozlišuje Mikšík (1969; 1978) medzi

kvantitatívnym a kvalitatívnym členením záťaže. Kvantitatívne sa situácie

rozlišujú podľa gradácie psychickej záťaže, kvalitatívne členenie rozlišuje šesť

primárnych typov záťažových situácií.

33

Tabuľka 1 Členenie záťaže (Mikšík, 1969, s. 21-23; 1978, s. 42)

Kvantitatívne Kvalitatívne

o normálna

o zvýšená

o hraničná

o extrémna

o neprimerané úlohy

o problémové situácie

o prekážky

o konfliktné situácie

o stresové situácie

o obťažné rozhodovanie

Kombináciou tohto delenia vzniká až 24 rôznych situácií. Napríklad každá

konfliktná situácia môže byť normálna, zvýšene záťažová , hranične záťažová

alebo extrémne záťažová. (Mikšík, 1969; 1978; Macák, 1986; Bratská, 2001)

Stručne sa pozrime na jednotlivé typy záťažových situácií.

Neprimeraná úloha preťažuje jedinca množstvom požiadaviek na jeho fyzickú

resp. psychickú stránku, pričom sú prekročené možnosti tohto jedinca tieto

požiadavky plniť. Druhým extrémom takýchto situácii sú také, ktoré naopak

nedosahujú možnosti daného človeka, teda jednoducho povedané ide o úlohy

príliš ľahké a tým nezaujímavé z hľadiska možnosti rozvoja jedinca.

Mikšík (1978) popisuje psychologické prejavy zmien v motivácii k realizácii

úlohy, ktoré sú dvojakého typu:

o v prípade prekročenia schopností subjektu

− nechuť a odpor pokračovať, podráždenie, hnev

o v prípade nedosiahnutia schopností

− nuda, apatia, útlm, zníženie aktivity

Uvedený prístup nápadne pripomína Csikszentmihalyiho stav plynutia

(Nakonečný, 1998). Stav plynutia, nazývaný flow, vychádza z interakcie

požiadaviek úlohy a schopností jedinca ako je na obr. 1.

34

Obr. 1. Stav plynutia – flow (podľa : Nakonečný, 1998, s. 481)

Aj Csikszentmihalyiho stav plynutia je príkladom toho, že istý stupeň záťaže je

potrebný pre rozvoj jedinca a rovnako je z obr. 1. zreteľné, že každý človek

dosahuje úroveň plynutia, či rastu pri inom stupni náročnosti úlohy, teda čo je

pre jedného neprimerané a vzbudzuje v ňom obavy, pre druhého stále

vzhľadom na vyššie schopnosti v danej oblasti môže byť nudou a vzbudzovať

v ňom nezáujem. Optimálny stav nastáva, keď sú náročnosť úlohy a schopnosti

jedinca v istej rovnováhe (Nakonečný, 1998).

Problémové situácie sa týkajú nových, neznámych situácií, v ktorých je

potrebné osvojovanie nových schém v správaní. Mikšík (1978) hovorí o dvoch

typoch takýchto situácií. Situácie adjustačného typu vyžadujú od jedinca zmenu

v zaužívaných spôsoboch správania, prispôsobenie sa novým podmienkam

života. Situácie kreatívneho typu očakávajú od jedinca osvojenie si nových

skúseností, aby problémová situácia bola primerane vyriešená.

Prekážky sú takými záťažovými situáciami, v ktorých prekážka stojí v ceste

dosiahnutia želaného cieľa. Neznamená to, že cieľ nie je možné dosiahnuť

vôbec, ale každopádne to nie je možné „v danom smere zvolenou cestou“

(Mikšík, 1978). Ak človek nemôže dosiahnuť zvolený cieľ vzniká frustrácia, čo

zvyšuje jeho emotivitu a dominuje u neho snaha nájsť východisko. Riešenie

FLOW

OBAVY

NUDA

schopnosti jedinca

náročnosť

úlohy

35

jedinca môže byť trojakého typu – útokom, prijatím alternatívneho cieľa, alebo

vzdaním sa cieľa.

Konfliktné situácie majú tú charakteristiku, že jedinec sa má rozhodnúť medzi

dvoma motívmi, ktoré sa navzájom vylučujú. Sú pre ne príznačné prejavy

váhania a napätia (Mikšík, 1978).

Stresové situácie vyvolávajú okolnosti, ktoré počas činnosti pôsobia na

psychiku jedinca natoľko, že rušia optimálny alebo úspešný priebeh tejto

činnosti. Činnosť sama pritom môže byť bežnou a za iných okolností interakcia

prebieha rutinne. Bežná interakcia získava „pôsobením „rušivých motívov“ či

deštrukčných pohnútok prežívania a správania nový motivačný charakter

záťažovej situácie“ (Mikšík, 1978, s. 434). Tieto rušivé motívy vznikajú podľa

neho kvôli :

o nepriaznivému prostrediu v ktorom činnosť realizujeme,

o časovému tlaku, ktorý vyžaduje rýchlosť psychiky aj motoriky,

o nevyhnutnosti riskovať,

o dôsledkom neúspechu.

Ako príklad stresovej situácie môžeme uviesť preteky, v ktorých ide

o kvalifikáciu na Majstrovstvá sveta a dôsledkom neúspechu v nich je

nemožnosť účasti na takomto významnom podujatí. Preteky by v prípade, že

nejde o kvalifikáciu boli bežnou rutinou, ale vzhľadom na očakávania a známe

dôsledky neúspechu prechádzajú z bežnej do stresovej situácie.

3.4 Hraničné situácie

Pojem hraničná situácia použil Mikšík (1969) na označenie kvantity záťaže

pôsobiacej na človeka. Toto členenie sme uviedli v predošlom texte. Na tomto

mieste si vymedzíme, čo pod hraničnou situáciou chápeme my.

Rovnako ako Mikšík (1969) chápeme pojem hraničná situácia ako užší než

pojem záťažová situácia. Kvantita záťaže v prípade hraničnej situácie je

nadpriemerná a tak je náročnou na zvládnutie. Prívlastok hraničná, na rozdiel

36

od Mikšíka, nepoužívame len na zachytenie náročnosti situácie. Naše hraničné

situácie sú hraničnými aj v inom ohľade. Hraničná situácia preveruje schopnosti

trénera. V prípade hraničnej situácie sú „na váhach“ tréner – jeho schopnosti,

skúsenosti, rozhodnutia, postoje, správanie a na druhej strane je náročnosť

a charakteristiky samotnej situácie.

Obr. 2. Hraničná situácia

Hraničné situácie môže tréner priamo alebo nepriamo ovplyvniť vlastnými

rozhodnutiami, postojmi a správaním. Ide o situácie, ktoré sú závažné

z hľadiska ďalšej motivácie športovca a jeho angažovania sa v športe. V

prípade úspešného zásahu trénera predpokladáme, že sa úroveň spolupráce

obvykle posunie na vyššiu úroveň, kým v prípade neúspešného zásahu môže

dôjsť k zníženiu motivácie alebo dokonca k ukončeniu športovej dráhy

zverenca.

Hraničné situácie podľa nášho názoru môžu vyústiť pri neúspešnom riešení

k ukončeniu športovej dráhy, zastaveniu rastu výkonnosti alebo k jej poklesu.

Dopadom pre trénera vo všetkých troch prípadoch je strata potenciálne

úspešného zverenca. Keďže úspešný tréner je ten, ktorý má zverencov

s výsledkami, úspešným riešením hraničných situácií si tréner zabezpečuje

potenciálne úspešnosť. Straty zverencov tohto typu sú náročnejšie v situácii, ak

tréner vidí u športovca perspektívu výsledkov, a to najmä vtedy, ak s daným

športovcom pracuje dlhšie a dá sa povedať, že ho „vypiplal“.

HRANICA,

LIMIT

TRÉNER

SITUÁCIA

Lepšia spolupráca

Viac motivácie

Viac dôvery

Výkonnostný rast

Pokles motivácie

Pokles výkonnosti

Zmena trénera

Odchod od športu

37

Dôvodom, pre ktorý považujeme za dôležité sa takýmito situáciami zaoberať, je

práve možný dopad na ďalšie angažovanie sa v športe, ale najmä veľká miera

možností vplyvu zo strany trénera. Pre ilustráciu si uvedieme popis hraničnej

situácie, tak ako ju opísal jeden z našich respondentov.

Príklad hraničnej situácie

Ako môžeme vidieť na uvedenom prípade, tréner tu stojí pred riešením situácie,

ktoré ak bude neúspešné môže spôsobiť, že zverenkyňa bude výkonnostne

stagnovať, prípadne prestane aktívne športovať.

V akom vzťahu sú hraničné situácie, záťažové situácie a stres? Náš pohľad na

ich súvislosti je naznačený na obr. 3.

Podľa nášho názoru, je časť záťažových situácii zároveň situáciami hraničnými.

Inak povedané, hraničné situácie sú záťažové, ale existujú aj také záťažové

situácie, ktoré nie sú hraničné. Príkladom môže byť riešenie bežného problému,

ktorý nie je obzvlášť vyhrotený. Hraničné situácie sú teda akýmsi vrcholom

ľadovca, na ktorom záťaž dosiahla istú kvantitu, ale rovnako aj kvalitu, lebo

takéto situácie sú na hranici zotrvania športovca pri výkonnosti, či športe ako

sme uviedli vyššie. Či situácia prerastie do hraničnej, záleží na

charakteristikách samotnej situácie – problému, charakteristikách a rozpoložení

športovca a na schopnostiach trénera situáciu riešiť. K týmto schopnostiam

pritom radíme istú profesionálnu a osobnostnú zrelosť. Táto zrelosť by ďalej

Zverenkyňa - 18 rokov, viacnásobná juniorská Majsterka SR, trénuje 5 rokov. Zverenkyňa po zmaturovaní a nastúpení na VŠ (Farmácia) prestala mať motiváciu trénovať. Tento rok končí svoje pôsobenie v juniorských kategóriách a v období október05 - apríl06 mala mať vrchol svojej juniorskej kariéry. Problém nastal v novembri, keď prišli prvé zápočty v prvom ročníku na VŠ. Z jej strany sa znížila kvantita tréningov. Po nastúpení stresu aj kvalita. Znížila sa výkonnosť, motivácia na tréningoch aj turnajoch. Z mojej strany (ako trénera) tiež nastalo určité zmenšenie motivácie. Zverenkyňa totižto z môjho pohľadu ukončila svoju juniorskú, povedal by som, “poloprofesionálnu“ kariéru bez konzultácií so svojim trénerom. Ja ako tréner som rozhodnutie ísť na VŠ plne akceptoval. Prispôsobil som tomu celý tréningový plán. Po čase som ale zistil, že je toho na ňu veľmi veľa (farmácia je jedna z najťažších škôl a pridala si aj doučovanie z francúzštiny). Rozhodol som sa teda znížiť tréningové nároky, čo zverenkyňa pochopila ako môj nezáujem a vtedy nastal problém, ktorý pretrváva.

38

mala byť predpokladom toho, že tréner sa dokáže oprostiť od svojho

momentálneho rozpoloženia a situáciu rieši v rámci možností objektívne. Čo sa

týka vzťahu k stresu, vidíme to podobne. Nie všetky situácie záťaže sú

stresujúce, pretože záleží na miere záťaže vzhľadom k jedincovi, avšak stres je

záťažou vždy. Aj s hraničnými situáciami to je podobne. Pokiaľ má tréner isté

schopnosti situáciu riešiť, nemusí byť pre neho stresujúca. Ak však závažnosť

situácie presahuje tieto schopnosti, tak na trénera začína pôsobiť stresujúco.

Obr. 3. Vzťah hraničných situácii, stresu a záťažový situácií

Ukázalo sa nám, že tréneri riešia situácie, ktoré sú rôzne svojou povahou, hoci

typovo spadajú do hraničných situácií. Tieto kategórie popisujeme

v nasledujúcej časti.

3.4.1 Kategórie hraničných situácií

Tak ako Mikšík (1969) členil záťažové situácie, aj hraničné situácie môžeme

rozdeliť do niekoľkých podskupín týkajúcich sa rôznych okolností, či situácií.

Niekedy je hraničným konflikt, inokedy rozhodovanie. Typológiu záťažových

situácií sme uviedli stručne už skôr. Na tomto mieste sa podrobnejšie pozrieme

na niektoré typy hraničných situácií, ktoré nám vyplynuli z nášho výskumu, teda

Záťažové situácie

Stres

Hraničné situácie

39

tréneri rôznych športov sa s nimi najčastejšie stretávajú. Uvádzame ich

v tabuľke 2.

Tabuľka 2 Kategórie hraničných situácií

Kategórie hraničných situácií

• pokles motivácie

• opakované porušovanie pracovnej (tréningovej) disciplíny

• zlyhanie na súťaži

• strach

• konflikty

• zneužívanie výkonnostnej pozície (manipulácie)

• zdravotné problémy

• iné príčiny

1. Pokles motivácie k športovaniu je nielen príčinou vzniku hraničných

situácií, ale aj ich sprievodným javom, prípadne dôsledkom. Motivácia je

dynamický proces (Macák, 1990), ktorý úzko súvisí s potrebami (Kobylka et al.,

1986) a je vyjadrením príčin, ktoré vedú u človeka ku konkrétnemu konaniu

(Gurský, 2005). Keďže motívy vedú ku konaniu, pokles motivácie je vlastne

stratením hnacej sily športovca.

Sila motivácie je priamo úmerná s aktivačnou úrovňou, teda s nabudením

športovca pred výkonom. Pre dosiahnutie vrcholových výkonov sa ukázala byť

potrebná stredná úroveň aktivácie (Machač et al., 1988). Ak je táto príliš

intenzívna alebo naopak príliš nízka, výkony bývajú nižšie v porovnaní

s výkonnostným optimom. Znamená to teda, že hyperaktivácia

(premotivovanosť) rovnako ako hypoaktivácia (podmotivovanosť) majú

negatívny vplyv na výkon.

Pokles motivácie môže mať viacero spúšťačov. Jedným z nich môže byť podľa

Machača et al. (1988) aj tzv. psychické presýtenie, ktorého prejavom je nechuť

pokračovať v tréningu spojená s pocitom únavy, ktorá vzniká v dôsledku

dlhotrvajúcich monotónnych činností. Monotóniu pritom tréner môže prerušiť

40

a odstrániť napr. aplikovaním zmeny do tréningu. Zmena telocvične, zmena

miesta tréningu alebo obmena tréningových metód sú postupy, ktoré

odstraňujú monotóniu na kratšiu či dlhšiu dobu (Machač et al., 1988).

Motivácia má tendenciu klesať aj pri úplnej bezkonfliktnosti prostredia, pretože

sa stráca výzva a klesá záujem. Hošek (podľa : Machač et al., 1988) odporúča

na jej odstránenie vhodne dávkované a v pravý čas vyvolané konfliktné situácie.

Ako príklad uvádza agresívne stretnutie medzi trénerom a zverencom, ktoré

tréner využije k „vyburcovaniu emočne vegetatívnych reakcií s cieľom prekonať

nejakú výkonnostnú bariéru“ (Machač et al., 1988, s.54). Agresivitu pritom

chápe v zmysle rozhodnosti, energickosti a odvahy.

Dobrý kolektív považuje Machač et al. (1988) tiež za prostriedok stimulácie

aktivačných mechanizmov. Podľa neho pomáha prekonávať averziu, únavu

a tréningovú presýtenosť pomocou priateľských vzťahov a postojov vzájomného

rešpektu. Stimulujúco pôsobí aj prítomnosť divákov, keďže tréning väčšinou

prebieha v ústraní.

Z uvedeného môžeme uzavrieť, že pokles motivácie môže tréner odstrániť,

teda motiváciu zvýšiť, až keď zistí príčinu tohoto poklesu. Následne v súlade

s príčinou môže zabezpečiť potrebné kroky.

2. Opakované porušovanie pracovnej (tréningovej) disciplíny zahŕňa

konflikt alebo konfrontáciu medzi trénerom a športovcom resp. skupinou.

Konflikty medzi členmi športovej skupiny sme vyčlenili ako samostatnú

kategóriu.

Pre vrcholový aj výkonnostný šport je typická nevyhnutnosť disciplíny, ktorá sa

prejavuje pravidelnosťou a dlhodobosťou tréningového procesu. Konflikty či

konfrontačné strety vznikajú najmä ako dôsledok tlaku, ktorý na trénera

a športovca pôsobia. Opakované porušovanie disciplíny je prejavom

narušeného vzťahu tréner – športovec. Odvrávanie a vyhýbanie sa trénerovi

naznačujú zníženie autority trénera v očiach športovca a pokles dôvery v neho.

41

Disciplína na tréningu, ale rovnako aj v životospráve je vo vrcholovom športe

nevyhnutnosťou. Jej porušovanie má za následok zastavenie rastu výkonnosti,

či jej pokles. Tréningový proces musí ísť podľa stanovených krokov, aby mohli

byť naplnené výkonnostné ciele, ku ktorým sú tieto kroky nasmerované.

Porušovanie disciplíny teda nie je len prejavom odporu voči trénerovi, ale má

dopady aj na výkonnostný rast.

Tréner sa k riešeniu takýchto situácií musí stavať rozhodne a s jasným

stanoviskom. O dlhodobom prehliadaní nevhodného správania hovoríme aj vo

výskumnej časti. Sú situácie, v ktorých tréner potrebuje využiť konfrontáciu. Jej

znakom je, že je prejavom snahy zachovať smerovanie k stanovenému cieľu

(výkonnostný rast) a súčasne aj plnohodnotné vzťahy (dôvera) (Gurský, 2005).

3. Zlyhanie na súťaži sa môže prejaviť dvomi spôsobmi, pri ktorých je síce

výsledok rovnaký, ale rôznosťou pozadia vyžadujú rôzne intervencie. Ide jednak

o jednorazové zlyhanie na dôležitej súťaži, na druhej strane môže ísť

o neúspešnú sériu, teda viacero zlyhaní v rade za sebou. V prvom prípade

chceme zdôrazniť dôležitosť súťaže. V prípade bežnej prehry by sa totiž

nejednalo o hraničnú situáciu, jej zvládnutie by malo byť pre športovca

bezproblémové. Zlyhaním na súťaži pritom nemusí byť len situácia, keď

športovec nie je víťazom. Naopak, víťazstvo ako také nie je určujúce, lebo ak

športovec nevyhrá, ale prejaví svoju výkonnosť a dosiahne svoju hranicu, tak

na pretekoch nezlyhal. Za zlyhanie považujeme situáciu, v ktorej pretekár

neprejavil z rôznych príčin svoj potenciál a nešiel na hranicu svojich možností.

Neúspech môže byť pre športovca vážnym problémom, lebo za istých okolností

nastáva narušenie sebahodnoty a strata sebadôvery, čím stráca športové

sebavedomie a dôsledkom tohto negatívneho trendu býva ďalší neúspech. Ak

tento trend nie je nejakým spôsobom zvládnutý, dostáva sa športovec do

uzavretého kruhu, v ktorom sa každým ďalším neúspechom utvrdzuje v

sebakritických myšlienkach. Čím dlhšie jav pretrváva, tým náročnejšie je jeho

zastavenie a presmerovanie na pozitívnu stranu. Neúspech môže športovec

zvláduť obrannými mechanizmami osobnosti (Gurský, 2005).

42

4. Strach z nácviku obtiažnych prvkov a s ním súvisiaci pojem úzkosť

sú častou súčasťou prežívania športovca. Sú autori, ktorí medzi nimi

nerozlišujú. Iní rozlišujú, že strach sa viaže na konkrétny objekt, kým úzkosť

vzniká pri neurčitosti ohrozenia. V našom výskume sa v niektorých prípadoch

jednalo o strach (z pádu z náradia po prežití tejto skúsenosti) a inokedy skôr

o úzkosť (bez zjavnej príčiny zverenkyňa nebola schopná cvik vykonať). Macák

a Hošek (1989) uvádzajú, že úzkosť je v športe väčším psychologickým

problémom ako strach, práve pre jej vágnosť a bezpredmetnosť. Súčastou

psychologickej intervencie preto býva tzv. „spredmetnenie úzkosti“, aby

športovec zistil, čoho sa konkrétne bojí.

Pre naše potreby nie je tak podstatné vymedziť, či športovec prežíva strach

alebo úzkosť, ale je dôležité spomenúť ich sprievodné prejavy. Macák a Hošek

(1989) radia medzi psychologické dôsledky psychomotorický nepokoj, pocity

bezmocnosti, stereotypné konanie, zúženie vedomia, poruchy hodnotenia,

konflikt v motívoch, vtieravé predstavy a iné. Zaujímavými sú aj zmeny na

fyziologickej úrovni ako príklad svalová ochabnutosť, ktorá spätne negatívne

pôsobí na výkonnosť. Autori vyslovujú predpoklad, že „so stúpajúcou úzkosťou

rastie celková aktivita človeka“ (Macák, Hošek, 1989, s.53), čo z výkonnostného

hľadiska považujú za pozitívne. Upozorňujú však, že presiahnutie istej hranice

znamená premenu pozitívnej aktivity na neurotickú reakciu, ktorá má na

výkonnosť negatívne účinky.

Keď to zhrnieme, tak úzkosť vzniká pri neurčitom pocite ohrozenia a do istej

hranice má pozitívny vplyv na aktivizáciu, pretože spúšťa orientačný reflex typu

“čo sa to tu deje?“. Táto situácia je časovo a priestorovo definovateľná. Jej

nezvládnutie má za následok chaotické, neadekvátne konanie alebo utlmenie

činnosti. Pre trénera je z tohto ohľadu dôležité, aby poznal individuálne

schopnosti svojich zverencov a mieru, kedy môže pritlačiť a kedy musí byť

nápomocný. Poznanie individuálnych schopností zverencov dáva dobrý

predpoklad, aby sa konkrétne situácie boli riešené a zvládnuté primeraným

spôsobom.

43

5. Konflikty medzi členmi tímu zväčša pôsobia na ich aktérov negatívne,

lebo narušujú sociálne zázemie a pohodu športovcov. Konflikty ale na druhej

strane sú súčasťou každodenného života v športovom prostredí. Úplne sa im

vyhýbať nie je možné a cez ich riešenia môžeme rásť a rozvíjať sa.

Z hľadiska delenia konfliktov, tie, ktoré vznikajú medzi členmi družstva či

športového kolektívu, sa nazývajú interpersonálne. Čo sa týka vstupu trénera

do riešenia konfliktných situácií medzi zverencami, je často nutné, aby tam

vstúpil z pozície autority. Súčasťou konfliktov totiž môže byť aj neprimerané

správanie, ktoré by tréner nemal tolerovať. V prípade dlhodobo narušených

vzťahov vznikajú negatívne vplyvy aj v oblasti výkonnosti, ako sme už uviedli

vyššie. Je teda v záujme trénera tento trend zastaviť.

K riešeniu resp. predchádzaniu konfliktu prispieva podľa nás hneď niekoľko

zručností, ako napríklad aktívne načúvanie, sebaregulácia, empatia, atď., ktoré

sa dajú rozvíjať. Riešenie konfliktov považujeme za komplexný proces, ktorého

zvládanie, ako veríme, je možné zlepšovať.

6. Zneužívanie výkonnostnej pozície (manipulácie) je nátlakom na

trénera, po ktorom zverenec požaduje získanie nejakej výhody. Príkladom

môže byť požiadavka talentovanej zverenkyne na nácvik sólového vystúpenia,

pričom v opačnom prípade hovorí o odchode. Takáto situácia nastáva, keď

športovec nezískal niečo po čom túžil. Na druhej strane stoja dôvody, pre ktoré

sa tak udialo. Napríklad sólo mala získať tá zverenkyňa, ktorá preukáže

najvýraznejší osobný kondičný nárast. Faktom je, že práve talentovaní pretekári

majú slabšiu motiváciu tvrdo drieť na tréningu.

7. Zdravotné problémy sa týkajú predovšetkým športových úrazov, ktorým

sa tu budeme venovať, ale tiež do tejto kategórie môžeme zaradiť aj dlhšie

trvajúce ochorenia. Oba typy majú spoločné to, že ich následkom dochádza

u športovca k prerušeniu tréningového cyklu a po istej dobe rekonvalescencie

nastupuje návrat do jeho pravidelnosti. Ako uvádza Wann (1997) pre všetkých

športovcov je zranenie či ochorenie neželanou možnosťou, ale na druhej strane

pre mnohých sa táto možnosť stáva realitou.

44

Športovci vykazujú rozmanité reakcie na zranenia ako napríklad skľúčenosť,

znížené sebavedomie či stres. Za špecifické faktory, ktoré ovplyvňujú reakcie

športovca na zranenie, považuje Wann (1997) uplynutý čas od momentu

zranenia, atribučný dopad a zvládacie zručnosti športovca.

Čas uplynutý od zranenia je zaujímavým faktorom, lebo výskumy ukázali

(Wann, 1997) že má vplyv na emócie, ktoré u športovca prevažujú.

Quackenbush a Crossman (podľa : Wann, 1997) skúmali pozitívne a negatívne

emócie počas štyroch štádií po zranení a ukázalo sa, že v prvých štádiách

prevládajú negatívne emócie (napr. hnev), kým v posledných naopak pozitívne

(napr. nadšenie).

Wann (1997) považuje za jednu z intervencií k zranenému sociálnu oporu, lebo

ju vníma ako tlmič negatívnych emócií a úzkosti (Wann, 1997). Hardy a Crace

(podľa : Wann, 1997; Bianco, 2001) pomenovávajú tri typy sociálnej podpory –

emocionálnu, hmotnú a informačnú. Pre nás je zaujímavá najmä emocionálna,

ktorá zahŕňa „byť so zraneným“ a autori ju považujú za najdôležitejšiu hneď po

úraze. Prejavuje sa aktívnym načúvaním a prejavmi empatie s pacientom. Vo

výskume, ktorý realizovala Bianco (2001) so zranenými vrcholovými zjazdovými

lyžiarmi sa ukázalo, že typ potrebnej sociálnej opory závisí okrem iného aj od

časového faktora. Súvisí to pravdepodobne s emóciami zranených, ktoré sa

v priebehu štádií menia.

Akú oporu môže dávať tréner svojmu zverencovi? Vo výskume Bianco (2001)

sa ukázalo, že závisela na vzťahu trénera a športovca. Na druhej strane bolo

dôležité udržiavať istú mieru kontaktu, lebo jeho strata by mala škodlivé dopady

na vzájomný vzťah. Vo všeobecnosti však Bianco (2001) uzavrela, že podpora

prijímaná od trénerov bola pre športovcov kľúčovou v tom, aby zostali

motivovaní a zvládali náročnosť návratu do tréningového procesu.

Iné príčiny sú otvorenou kategóriou. Našou snahou nebolo predložiť zoznam

kategórií hraničných situácií s cieľom, že žiadne iné už neexistujú.

45

Predpokladáme, že obsiahlejším preskúmaním väčšieho množsva prípadov, by

vznikli ďalšie kategórie hraničných situácií.

46

4 VÝSKUM HRANIČNÝCH SITUÁCIÍ V ŠPORTE

V našom výskume sme sa zamerali na hraničné situácie z trénerského

hľadiska, keďže podľa našich predpokladov sa ich priamo týkajú a sú ich prvými

a často aj jedinými riešiteľmi. Týkajú si ich najmä v tom ohľade, že dôsledky sú

pre nich kľúčové. Vzhľadom na to, že v posledných rokoch prudko klesá záujem

detí aj rodičov o šport, z toho malého množstva detí, čo sa športu venujú, sa

talenty vyberajú ťažko. Predsa len výnimočne športovo nadané deti tvoria podľa

normálneho rozloženia v populácii len 2 %. Úspešné riešenie hraničných

situácií je teda pre trénerov profesionálne nevyhnutné.

Z vyššie uvedených praktických dôvodov, sme sa rozhodli preskúmať situácie,

ktoré tréneri považujú za hraničné. Nami realizovaný výskumný projekt sa

skladal z nasledovných krokov :

1. Teoretická príprava

2. Vytvorenie dotazníka

3. Distribúcia dotazníka

4. Zber a vyhodnocovanie dotazníkov

5. Seminár Hraničné situácie v športe realizovaný pod záštitou

Národného športového centra

6. Diplomová práca

4.1 Výskumné ciele

Našimi cieľmi pri realizácii tohto výskumu bolo zistiť, či konštrukt „hraničná

situácia“ je reálny, aké typy situácií tréneri riešia vo svojej praxi, ako sa

športovci v týchto situáciách prejavujú a v čom sa líšia intervencie trénerov

smerujúce k úspešným a neúspešných riešeniam. Ciele sme si formulovali do

týchto troch bodov :

1. Sumarizácia a analýza skúseností trénerov s hraničnými situáciami

v rôznych športoch a na rôznych výkonnostných a vekových

úrovniach.

2. Sumarizácia a analýza prejavov športovcov v hraničných situáciách.

47

3. Identifikácia typických znakov, ktoré sprevádzajú úspešné ako

aj neúspešné riešenia hraničných situácií.

4.2 Výskumné otázky a výskumné hypotézy

V snahe naplniť ciele vymenované v predošlej časti, sme si položili nasledovné

výskumné otázky.

Výskumná otázka 1.

a. S akými typmi hraničných situácií sa tréneri stretávajú?

b. Aké sú prejavy športovcov v hraničných situáciách?

Výskumná otázka 2.

Aké sú typické znaky úspešného a neúspešného riešenia hraničných situácií.

Okrem výskumných otázok sme si pred samotnou realizáciou výskumného

projektu stanovili tieto výskumné hypotézy :

Hypotéza 1.

Skúsení tréneri riešia hraničné situácie úspešnejšie ako neskúsení.

Hypotéza 2.

Menej skúsení tréneri sa môžu opierať pri riešení o rady skúsenejších.

4.3 Metódy výskumu

Ako výskumnú metódu sme použili nami vytvorený dotazník, nazvaný „Dotazník

Hraničných situácií v športe“, ktorý sa v plnom znení nachádza v Prílohe A.

Výber participantov bol náhodný. Spolu bolo v priebehu januára až apríla 2006

oslovených – e-mailom, telefonicky alebo osobne viac ako 300 trénerov

a tréneriek rôznych, prevažne individuálnych, športov. Návratnosť dotazníkov

bola závislá na forme kontaktovania respondentov. Formou e-mailu bolo

oslovených približne 270 trénerov, vrátilo sa nám 22 vyplnených dotazníkov, čo

48

predstavuje návratnosť 8,2%. Naopak návratnosť vyplnených dotazníkov bola

veľmi vysoká, ak sme respondentov kontaktovali telefonicky respektíve osobne.

Zo 45 dotazníkov sa nám vrátilo 40, čo je 88,8%. Na porovnanie návratnosti

oboch foriem oslovenia môžeme uzavrieť, že e-mail sa neukazuje ako vhodná

forma oslovenia tejto cieľovej skupiny. Predpokladáme, že k tomu vedú dve

východiská. V prvom rade trénerská profesia nie je primárne o práci za

počítačom, ale o práci na športovisku. Z tohto dôvodu nie je táto cieľová

skupina zastihnuteľná prostredníctvom e-mailu. Na druhej strane, k veľmi

dobrej priamej osloviteľnosti prostredníctvom telefonického či osobného

kontaktu podľa nás prispieva komunikácia, ktorá je osobnejšia, a tým je

nadviazanie spolupráce priame. Z tohto dôvodu odporúčame práve druhú

menovanú formu.

Samotné dotazníky boli distribuované v elektronickej alebo tlačenej verzii a 5

bolo vyplnených počas osobného rozhovoru.

Podmienky, ktoré mali participanti spĺňať, aby boli následne zaradení do vzorky,

boli nasledujúce:

1. trénerská prax minimálne 1 rok,

2. minimálne 2 tréningové jednotky do týždňa,

3. tréning športovcov, ktorí sa zúčastňujú na súťažiach.

Dôvodom pre stanovenie týchto podmienok bol dostatok trénerských

skúseností. Predpokladali sme, že toto dosiahneme najmä dĺžkou ich praxe, ale

tiež intenzitou a pravidelnosťou vedenia tréningov. Podmienku účasti na

súťažiach sme si stanovili preto, lebo predpokladáme, že tréneri, ktorí sa venujú

nesúťažnej forme športu, nie sú pod tlakom dosahovania výsledkov a udržania

si zverencov, teda nie sú vystavovaní ani tlaku stretávať sa s hraničnými

situáciami.

Zo získaných 62 dotazníkov sme použili pri analýze 59, tri sme vyradili, pretože

neboli kompletne vyplnené, resp. daný tréner či trénerka uviedli, že v poslednej

dobe neriešili žiadnu situáciu, ktorú by považovali za hraničnú.

49

4.4 Popis výskumnej metódy

Dotazník Hraničných situácií v športe (príloha A) mal, okrem základných

identifikačných údajov, 14 otvorených otázok. Dotazník bol anonymný, pre

výskumné potreby sme zisťovali nasledujúce identifikačné údaje :

• pohlavie,

• vek,

• trénovaný šport,

• výkonnostná úroveň,

• veková skupina športovcov,

• frekvencia tréningov počas týždňa,

• počet rokov trénerskej praxe.

Pre zaujímavosť sme sa pýtali na najväčší trénerský úspech. Jednotlivými

otázkami sme chceli nájsť odpovede na naše výskumné otázky a overiť nimi

stanovené výskumné hypotézy. V závere dotazníka sme sa pýtali respondentov

na záujem o seminár na túto tému. V prípade záujmu o výsledky výskumu mali

zanechať kontakt, aby sme im ich mohli po ukončení práce distribuovať.

Súčasťou dotazníka pokiaľ bol distribuovaný e-mailovou formou bol aj

informačný list o výskume a jeho cieľoch.

4.5 Charakteristika skúmaného výberu

Našu výskumnú vzorku tvorilo 59 trénerov a tréneriek z 25 športov, pričom sme

sa primárne zamerali na individuálne športy, ktorých zastúpenie vo vzorke je

väčšinové – 21 individuálnych športov, 4 kolektívne (športové hry). Zastúpenie

jednotlivých športov s počtom trénerov zapojených do výskumu uvádza tabuľka

3.

50

Tréneri - muži / ženy

64%

36%mužiženy

Tabuľka 3 Zastúpenie športov vo výskume

Šport Počet Šport Počet

Atletika 8 Squash 1

Basketbal 1 Synchronizované plávanie 3

Bedminton 1 Šerm 3

Biatlon 1 Športová gymnastika 5

Kanoistika na divokej vode 2 Športová streľba 1

Karate 1 Športové lezenie 1

Krasokorčuľovanie 2 Tanečný šport 2

Lukostreľba 1 Tenis 5

Ľadový hokej 3 Vodné pólo 2

Orientačný beh / o. cyklistika 2 Volejbal 3

Plávanie 3 Zápasenie 1

Plutvové plávanie 1 Zjazdové lyžovanie 4

Snowbording 2

Pomer mužov a žien v našej výskumnej vzorke bol v zastúpení 21 tréneriek

a 38 trénerov, čo je v percentuálnom zastúpení 64% mužov a 36% žien, ako

môžeme vidieť v grafe 1.

Graf 1. Percentuálne zastúpenie trénerov a tréneriek

51

Vekový rozsah respondentov bol od 20 do 63 rokov, s priemerným vekom 39,9

roka. Vekové rozloženie respondentov - trénerov nás zaujímalo z pohľadu

zastúpenia vekových kategórii, ktoré sme si vymedzili štyri :

1.) do 30 rokov

2.) do 40 rokov

3.) do 50 rokov

4.) nad 50 rokov

Ako môžeme vidieť z grafu 2., zastúpenie vo všetkých kategóriách bolo

rovnomerné, výrazne menej bolo len trénerov v kategórii nad 50 rokov.

1517 17

10

0

5

10

15

20

do 30 do 40 do 50 nad 50

vekové kategórie trénerov

Graf 2. Vekové kategórie trénerov

Všetci respondenti boli trénermi súťažného - výkonnostného alebo vrcholového

športu, vrátane reprezentácie SR. Pomerné zastúpenie 36% trénerov

výkonnostného a 64% trénerov vrcholového športu ukazuje graf 3.

52

výkonnostná úroveň športovcov

36%

64%

súťažná

vrcholová

Graf 3. Výkonnostná úroveň športovcov

Zverenci našich respondentov boli vo vekovom rozmedzí od najmenších detí po

dospelých športovcov. Vekové rozloženie sledovaných športovcov ukazuje graf

4. Ako sa ukázalo, väčšina trénerov sa venuje niekoľkým tréningovým skupinám

v rôznych vekových kategóriách, čím si vychovávajú nástupcov po zverencoch,

ktorí svoju športovú dráhu ukončili. Len niekoľko trénerov z našej vzorky sa

staralo výlučne o jedného športovca, či o jednu tréningovú skupinu jednej

vekovej kategórie. Takýto kontrakt mávajú len výnimočne vrcholoví tréneri.

Najviac zastúpenými vekovými kategóriami boli športovci do 15 a do 18 rokov,

teda potenciálne nastupujúca generácia reprezentácie.

17

37 34

24

0

10

20

30

40

do 10 do 15 do 18 nad 18

vek športovcov

Graf 4. Vekové kategórie športovcov

53

Trénerská prax bola u našich respondentov v rozmedzí od 1 do 42 rokov,

s priemerom 15,1 roka. Podobne ako vekové rozloženie, sme si aj roky praxe

respondentov rozdelili do kategórií. Stanovili sme si ich päť :

1.) do 5

2.) do 10

3.) do 15

4.) do 20

5.) nad 20 rokov praxe

Ako ukazuje graf 5 bolo zastúpenie trénerov v stanovených kategóriách

rovnomerne rozložené.

1211

12 12 12

56789

101112

do 5 do 10 do 15 do 20 nad 20

roky praxe trénerov

Graf 5. Kategórie rokov praxe trénerov

4.6 Analýza a interpretácia výsledkov

V tejto časti si podrobne rozoberieme výsledky, ku ktorým sme dospeli analýzou

dotazníkov. Postupne sa vyjadríme k stanoveným výskumným otázkam

a hypotézam ako aj k ďalším záverom výskumu.

Pri analýze dát sme využili kvantitatívne ako aj kvalitatívne nástroje.

Kvalitatívnymi bola kategorizácia hraničných situácií, sumarizácia prejavov

športovcov, analýza úspešných a neúspešných prístupov k ich riešeniu

a analýza zmien ako dôsledkov hraničných situácií. Kvantitatívnym nástrojom

54

bolo využitie počítačovej štatistiky SPSS, ktorou sme overovali jednotlivé

hypotézy.

4.6.1 Výskumné otázky

Analýzou 59 hraničných situácií, ktoré nám tréneri popísali, sme na základe

podobnosti jednotlivých situácií vytvorili osem kategórií s podobnými

charakteristikami.

Názvy kategórií sme sa snažili stanoviť tak, aby už zo samotného názvu

kategórie bolo evidentné, aké situácie sú v nej obsiahnuté. Tabuľka 4 zhŕňa

frekvenciu situácií zaradených do jednotlivých kategórií. Boli nimi : pokles

motivácie, sústavné porušovanie pracovnej (tréningovej) disciplíny, zlyhanie na

súťaži, strach z novej techniky, dlhodobý konflikt medzi športovcami,

zneužívanie výkonnostnej pozície, zdravotné problémy a iné príčiny.

Tabuľka 4 Výskyt kategórií hraničných situácií vo výskume

Kategórie hraničných situácií Počet Percentá

Pokles motivácie 16 27,1

Sústavné porušovanie pracovnej disciplíny 12 20,3

Zlyhanie na súťaži 7 11,9

Strach z novej techniky 5 8,5

Dlhodobý konflikt medzi športovcami 5 8,5

Zneužívanie výkonnostnej pozície 3 5,1

Zdravotné problémy 2 3,4

Iné príčiny 9 15,3

Spolu 59 100,0

Výskumná otázka 1. S akými typmi hraničných situácií sa tréneri stretávajú

a aké sú prejavy športovcov v nich?

55

Na kategórie hraničných situácii sa pozrieme podrobnejšie aj s príkladmi

situácií, ktoré boli do nich zaradené. Budeme sa nimi zaoberať v poradí

frekvencie prípadov. Ako poslednú rozoberieme kategóriu iné príčiny. Obsahuje

situácie, ktoré sa svojou podstatou nehodili do žiadnej z vytvorených kategórii.

Pokles motivácie

Ako vidíme v tabuľke 4, kategória obsahuje najväčší počet riešených situácií,

a to 16, čo je 27,1% z celkového počtu. Zaradili sme do nej stratu motivácie

tvrdo trénovať, pokles motivácie po prehratých pretekoch, celkový pokles

záujmu o šport, nedostatok trpezlivosti pri odstraňovaní technických chýb,

a pod.

Náročnosť tréningového cyklu sa vo vrcholovom, ale aj vo výkonnostnom športe

dá zvládať, len ak športovec chce, má chuť, prípadne vôľu strádať. Keď cíti, že

hoci sa mnohých vecí musí vzdať, tak to prinesie svoje ovocie. Na prekonanie

toho, že je športovec unavený, nechce sa mu, radšej by robil niečo iné, išiel

niekde inde, avšak vďaka motivácii to prekonáva a ide na tréning, ktorý sa mu

môže zdať stereotypný a často aj bolestivý. K tomuto je jednoznačne potrebná

silná motivácia. Pri jej nedostatku sa spúšťa kolotoč - klesá nasadenie na

tréningoch aj v tréningovom cykle ako celku, čo spôsobuje pokles formy, ktorý

zase zapríčiňuje pokles výkonnosti a tým aj zhoršenie výsledkov na pretekoch.

Z frekvencie zastúpenia situácií v tejto kategórii môžeme vyvodiť, že je to

problém, ktorým sa tréneri zaoberajú najčastejšie, a teda jeho zvládnutie je pre

nich zásadne dôležité.

Zverenci v týchto situáciách prestávajú komunikovať, uzatvárajú sa do seba,

klesá u nich nasadenie a koncentrácia, zvyšuje sa chybovosť, nespolupracujú.

Tvária sa ľahostajne, znechutene či otrávene. Zjavne ich nebaví čo robia,

nevidia v ničom zmysel.

56

Sústavné porušovanie pracovnej disciplíny

Je druhou kategóriou v poradí, identifikovali sme 12 situácií, čo je 20,7%

z celkového počtu.

Do tejto kategórie radíme prípady, kedy zverenec nevykonáva na tréningu to,

čo mu tréner zadáva, prípadne sa tvári, že nepočuje, nevidí, alebo naopak robí

presný opak toho, čo po ňom tréner chce. Toto správanie je zvyčajne

následkom konfliktu – menšieho či väčšieho medzi športovcom a trénerom,

pričom môže ísť aj o banálny konflikt z pohľadu trénera. Tento dvojitý pohľad na

závažnosť konfliktu môže nastať najmä pri mladých športovcoch a je daný ich

vývinovou etapou, ale aj v prípade rôzneho chápania priorít zo strany športovca

a zo strany trénera. To, čo je podľa trénera nepodstatné, môže byť pre

športovca životne dôležité a nedoriešenie takejto záležitosti môže mať za

následok práve spomínané prejavy v správaní zverenca. Závažnosť situácie

samozrejme narastá, ak to športovca „neprejde“ a pokračuje vo svojom

nevhodnom správaní, čím sa zhoršuje vzťah tréner – športovec.

Zverenci sa v týchto situáciách správajú dvomi spôsobmi, buď je nedisciplína

aktívna alebo pasívna. Ak sú aktívni, tak odvrávajú, hrubo sa vyjadrujú, sú drzí,

oponujú, nerešpektujú pokyny, sú agresívni, prejavujú hnev. Pasívnym

správaním je, keď sú vyhýbaví, prestávajú sa snažiť, nespolupracujú, ignorujú

a prehliadajú trénera.

Zlyhanie na súťaži

Táto kategória bola treťou najpočetnejšou, z celkového počtu prípadov sa

týkala siedmych, čo bolo 11,9%.

Zahŕňa situácie dvoch typov. Prvým je jednorazové zlyhanie na dôležitej súťaži,

druhým typom je neúspešná séria, teda zlyhanie na väčšom množstve pretekov

v rade. Zlyhaním nie je myslené, že športovec nie je víťazom, ale ak jeho

57

výsledky nezodpovedajú tréningovej forme a reálne možnému výsledku na

súťaži.

Oba typy zlyhania na súťaži majú pre športovca a aj pre trénera svoju

závažnosť. Pri jednorazovom zlyhaní je dôležité, aby nespustilo lavínu ďalších.

Touto lavínou je práve neúspešná séria, pre ktorú je charakteristické, že čím

dlhšie trvá, tým je náročnejšie z nej vystúpiť. Športovcova sebadôvera

v dôsledku neúspešných vystúpení na pretekoch má tendenciu krátkodobo

klesnúť. Ak však v nasledujúcom preteku potvrdí svoju formu, opäť získava

sebavedomie. Problémom je, ak sa neúspechy opakujú v sérii, čo vedie k tomu,

že viac a viac o sebe pochybuje, neverí si, má porazenecké myšlienky.

Nastupuje na preteky s presvedčením, že ich aj tak nezvládne, čím si privoláva

ďalší neúspech.

Zverenci sú v týchto situáciách podráždení, sťažujú sa, hľadajú rôzne

výhovorky, úniky do choroby, vzdávajú sa a správajú sa porazenecky, sú

smutní až plačú, majú depresívne ladenú náladu.

Strach z novej techniky

Táto kategória obsahuje päť prípadov, čo je 8,7% zo všetkých a nachádza sa

na štvrtom mieste.

Zahŕňa situácie, kedy strach z konkrétneho prvku znemožňuje jeho nácvik,

prípadne realizáciu výkonu na hranici možností športovca, čoho dôsledkom je

zastavenie, alebo spomalenie výkonnostného rastu. Športovec v týchto

situáciách prežíva pocit ohrozenia a často ani sám nevie vysvetliť, prečo sa

obáva prvok vyskúšať. Musíme povedať, že táto kategória je dosť športovo

špecifická, teda riešia ju tréneri najmä v športoch ako gymnastika,

krasokorčuľovanie, športové lezenie, a podobne. Ide o kategóriu športov, pri

ktorých je riziko pádu - z výšky, prípadne pádu v rýchlosti (tu by sme mohli

zaradiť napríklad zjazdové lyžovanie).

58

Typickými prejavmi v takýchto situáciách je tenzia, blokovanie prirodzeného

pohybového prejavu, plač, zrýchlené dýchanie, neschopnosť pohybu,

chybovosť pri príprave či racionalizovanie, prečo to „nemôže“ urobiť.

Dlhodobý konflikt medzi športovcami

Táto kategória obsahovala rovnako ako predošlá 5 situácií (8,7%) a teda je tiež

štvrtá v poradí.

Situáciami, ktoré sme do tejto kategória zaradili, boli konflikt v páre v dôsledku

nevyváženej motivácie jej členov, individuálne verzus kolektívne záujmy či

negatívne správanie jednotlivca voči kolektívu.

Dlhodobý konflikt medzi športovcami sa nemusí, ako by sa na prvý pohľad

mohlo zdať, vyskytovať len pri športových hrách, teda kolektívnych športoch.

Takýto konflikt môže nastať v akomkoľvek športovom kolektíve, aj u

individuálnych športov. Navyše, aj mimo športových hier existujú športy, kde

výkon nie je závislý výhradne od jednotlivca. Príkladmi takýchto športov sú

napríklad tanečný šport alebo kategórie párov v krasokorčuľovaní, prípadne

spoločné zostavy v synchronizovanom plávaní. Nemusí však ísť ani o spoločný

športový výkon, aby ho dlhodobý konflikt narušil. Konfliktné vzťahy v rámci

tréningových skupín narušujú aj individuálne výkony, tréningom počínajúc

a pretekmi končiac.

Prejavmi v týchto situáciách je nedisciplína, agresivita voči inému jednotlivcovi

alebo ostatným, strata záujmu o trénovanie, ľahostajnosť.

Zneužívanie výkonnostnej pozície

Do tejto kategórie sme začlenili tri situácie (5,1%).

Ich spoločným znakom je, že jednotlivec zneužíva svoje dobré postavenie

v skupine, ktoré má vzhľadom na svoju dobrú výkonnosť. Snaží sa dosiahnuť

59

výhodu voči ostatným členom a to tým, že svojim spôsobom trénera vydiera -

odchodom alebo dokonca ukončením športovej dráhy. Tréner sa tak dostáva

do náročnej situácie, kde si má akoby „vybrať“ medzi stratou zverenca alebo

poskytnutím výhody športovcovi oproti ostatným zverencom. Príkladom tejto

kategórie je tlak na pozíciu v skupine či tíme.

Správanie zverencov je predovšetkým nátlakové. Vnucujú trénerovi svoje

požiadavky a očakávajú ich splnenie, v opačnom prípade narúšajú morálku, a

v krajnom prípade sa vyjadrujú o odchode od športu. V týchto situáciách

doslova „trucujú“ a dlho dokážu pri svojich požiadavkách zotrvať.

Zdravotné problémy

Poslednou vytvorenou kategóriu sú zdravotné problémy. Zaradili sme sem dve

situácie (3,4%).

Ide jednak o dlhodobé problémy so zdravím a tiež o zvládanie liečby v dôsledku

úrazu. Jednou situáciou bolo zvládanie samotnej liečby, druhou zvládanie

dôsledkov dlhodobého liečenia, a s tým spojený pokles výkonnosti na

následných dôležitých pretekoch.

Zverenci boli nepokojní a nervózni v správaní. Okolnosti na nich pôsobili

skľučujúco.

Iné príčiny

V tejto kategórii zostalo 9 prípadov, teda 15,3%.

Ide o situácie, ktoré sa nedali pridať ku žiadnej z predošlých kategórií

a zároveň boli tak odlišné, že sa z nich nedala vytvoriť nová kategória, ktorá by

obsahovala aspoň dva prípady. Začlenili sme sem tieto prípady :

• nezvládanie školských povinností

• nezvládanie prehry na súťaži aj tréningu

60

Výskumná otázka 2. Aké sú typické znaky úspešného a neúspešného

riešenia hraničných situácií?

• odchod k inému športu

• problémy so životosprávou

• prechod k inému trénerovi

• zmena náčinia

• sústavné nezhody v názoroch

Prejavy športovcov boli veľmi rôznorodé, čo vyplýva zo samotnej rôznorodosti

situácií. Boli nimi napríklad frustrácia, nedostatok sebakritiky, zanedbávanie

tréningového procesu či prejavy vyhýbania sa.

Na základe analýzy prípadov a ich výsledného riešenia sme dospeli k týmto

znakom úspešného a neúspešného riešenia hraničnej situácie:

1. Pre úspešné riešenie je typický individuálny a citlivý prístup ku

športovcovi a primeraný postup vzhľadom na situáciu. Znamená to, že

situáciu tréner nerieši podľa žiadnej šablóny, ale vzhľadom na individualitu

športovca, jeho potreby a konkrétne okolnosti.

2. Ďalším znakom úspešného riešenia je prejavenie záujmu trénera

o zverenca, čo najčastejšie dávajú tréneri najavo rozhovorom zo

športovcom a rozobratím vzniknutej situácie.

3. Tiež sa nám ukázalo, že v takýchto situáciách je dôležitá trpezlivosť zo

strany trénera, ale aj jeho rozhodný postoj.

4. V istých prípadoch, keď je potrebné rýchlo rozhodnúť, sa úspešným javí aj

využitie autority, teda prevzatie zodpovednosti trénerom za okamžité

rozhodnutie vo veci. Je to situácia, kedy je dôležitá okamžitá správna

reakcia trénera bez ďalšieho odkladu. Príkladom takýchto okolností môže

byť nedisciplína športovca, ktorou ohrozuje zdravie alebo život iných osôb.

61

5. Ak si tréner nevie poradiť so situáciou sám, je vhodné diskrétne rozobrať

prípad s inými - kolegami, rodičmi, prípadne funkcionármi, či

konzultovať so športovým psychológom. Na tomto mieste chceme

zdôrazniť diskrétnosť, pretože nediskrétne rozoberanie, by prispelo skôr

k neúspešnému riešeniu.

Zhrnutie uvedených znakov uvádza tabuľka 5, pričom jednotlivé znaky

uvádzame v poradí dôležitosti.

Tabuľka 5 Znaky úspešného vs. neúspešného riešenia HS

ÚSPEŠNÉ NEÚSPEŠNÉ

§ individuálny, citlivý prístup

§ primeraný postup (vzhľadom

na situáciu)

§ rozhovor so športovcom /

prejavenie záujmu o športovca

§ trpezlivosť

§ rozhodný postoj trénera

§ využitie autority

§ rozoberanie prípadu s inými (ak

si nevie poradiť, diskrétne)

- kolegovia, rodičia,

funkcionári

§ racionálny prístup (hľadanie

príčiny a riešenia)

§ okamžitá správna reakcia

trénera

§ dlhodobé prehliadanie

nevhodného správania

§ stupňované zdĺhavé

upozorňovanie

§ okamžité unáhlené riešenie

§ rozoberanie prípadu s kolegami

(indiskrétnosť, nepresné popisy,

ohováranie a jednostranná

kritika)

§ unáhlené vylúčenie z tréningu

(extrémne riešenie)

§ neprimeraný a unáhlený fyzický

trest (pomsta)

§ ukončenie spolupráce

(extrémne riešenie)

Neúspešné riešenie hraničnej situácie má znaky dlhodobého prehliadania

nevhodného správania. Na jednej strane stojí stupňované zdĺhavé

upozorňovanie, ktoré trvá príliš dlho a nemá tak svoj efekt. Okamžité riešenie

62

situácie trénerom, ak to situácia svojou podstatou nevyžaduje a je teda

unáhleným riešením, vedie často k neúspešnému vyústeniu hraničnej situácie.

Ako sme už spomenuli vyššie, indiskrétnosť, nepresné popisy spojené

s ohováraním a jednostrannou kritikou zverenca, prispievajú značnou mierou

k neúspešnému záveru. Najčastejším znakom neúspešného riešenia sú

extrémne závery hraničných situácií, najmä ak sú unáhlené (predčasné

vylúčenie z tréningovej jednotky, neprimeraný fyzický trest ako forma pomsty až

k najextrémnejšiemu riešeniu, ktorým je ukončenie spolupráce).

Musíme podotknúť, že posledne spomenuté je zvyčajne vyústením dlhodobých

neúspešných snáh trénera o riešenie a tréneri po ňom siahajú len v prípadoch,

v ktorých z rôznych príčin športovec, prípadne niekto iný blokuje trénerove

snahy o riešenie. Samotné ukončenie spolupráce je riešením situácie v tom

zmysle, že zastaví jej negatívne dopady na osobnosť trénera, ale aj všetkých

zúčastnených.

4.6.2 Overenie hypotéz

Okrem výskumných otázok sme si pred samotnou realizáciou výskumného

projektu stanovili aj výskumné hypotézy, ktorých overenie si opíšeme

v nasledujúcej časti.

Hypotéza o tom, že skúsení tréneri riešia hraničné situácie úspešnejšie ako

neskúsení sa štatisticky nepotvrdila. Na druhej strane tendencie k naplneniu

hypotézy o súvislosti medzi skúsenosťami trénera a úspešným riešením

hraničnej situácie tu sú. Naznačuje to tabuľka 6.

Hypotéza 1. Skúsení tréneri riešia hraničné situácie úspešnejšie ako

neskúsení.

63

Tabuľka 6 Frekvencia výsledkov riešenia podľa kategórií trénerskej praxe

výsledok hraničnej situácie (HS)

úspešné

(U)

neúspešné

(N)

celková

úspešnosť

(rozdiel U-N)

počet trénerov

v kategórii

Trénerská

prax

N % N % N % N

1-5 7 58,3 4 33,3 3 25 12

6-10 5 45,5 2 18,2 3 27,3 11

11-15 6 50 2 16,7 4 33,3 12

16-20 9 75 0 0 9 75 12

21 a viac 8 66,7 1 8,3 7 58,3 12

Spolu 35 59,3 9 15,3 26 44,1 59

V tabuľke si môžeme všimnúť 3 trendy. U trénerov s dĺžkou trénerskej praxe

narastá percento úspešne riešených prípadov a klesá percento neúspešných

riešení, pričom celková úspešnosť s praxou vzrastá. Teda tréneri s väčšou

praxou častejšie riešia hraničné situácie úspešne, oproti trénerom s praxou

kratšou.

V prípade neúspešných riešení je tendencia opačná, teda skúsenejší tréneri

riešia menej prípadov neúspešne v porovnaní s menej skúsenými trénermi.

Ďalej sa ukazuje, že tréneri s dlhšou trénerskou praxou riešia hraničné situácie

dlhšie, akoby na prípade systematicky pracovali. Toto tvrdenie vychádza so

situácií, ktoré tréneri predostreli ako ešte nedoriešené. Na prvý pohľad by sa

mohlo zdať, že je to negatívny ukazovateľ. Podľa nás to však odhaľuje to, že

skúsenejší tréneri majú tendenciu riešenia neunáhľovať a nechávajú si čas na

to, aby riešenie bolo úspešné. Z nášho pohľadu je to pozitívne, lebo tým

prejavujú záujem o zverenca. Zastúpenie takýchto prípadov je zachytené

v tabuľke 7.

64

Tabuľka 7 Frekvencia nedoriešených HS podľa kategórií trénerskej praxe

hraničná situácia (HS) sa stále rieši trénerská

prax počet percentá

počet trénerov

v kategórii

1-5 1 8,3 12

6-10 4 36,4 11

11-15 4 33,3 12

16-20 3 25 12

21 a viac 3 25 12

Spolu 15 25,4 59

Možné príčiny vedúce k štatistickému nepotvrdeniu hypotézy 1 predkladáme

v časti 4.8 Diskusia.

Hypotéza o tom, že menej skúsení tréneri sa pri riešení hraničných situácií

opierajú o rady skúsenejších, sa štatisticky nepotvrdila. Dôvodom pre toto

nepotvrdenie bol s najväčšou pravdepodobnosťou fakt, že tréneri siahali po

konzultácii nezávisle na skúsenostiach, teda robia tak menej aj viac skúsení

tréneri i trénerky.

Tabuľka 8 ukazuje frekvenciu konzultácií v rámci jednotlivých kategórií

trénerskej praxe. Z tabuľky je zjavné, že tréneri pri riešení hraničných situácií

siahajú po možnosti konzultácie s inými. V ďalších siedmych prípadoch, ktoré

sme do tabuľky konzultácií nezaradili, tréneri síce po konzultácii nesiahli, avšak

situácie vyžadovali okamžitú reakciu a riešenie, takže konzultácia v týchto

prípadoch nebola na mieste.

Hypotéza 2. Menej skúsení tréneri sa opierajú pri riešení o rady

skúsenejších.

65

Tabuľka 8 Frekvencia konzultácií podľa kategórií trénerskej praxe

Konzultácia

áno Nie počet trénerov Trénerská

prax N % N % N

1-5 rokov 8 88,8 1 11,2 9

6-10 7 77,7 2 22,3 9

11-15 8 72,7 3 27,3 11

16-20 9 75 3 25 12

21 a viac 7 63,6 4 36,4 11

Spolu 39 66,1 13 22 52

Najčastejšími konzultantmi boli kolegovia tréneri (N=25), ďalej podľa závažnosti

situácie boli nimi aj rodičia zverenca (N=9), prípadne športový psychológ (N=7).

Ďalšími možnými osobami, u ktorých tréneri hľadajú rady, je vlastná rodina,

bývalí pretekári, lekár, realizačný tím, vedenie klubu, športový kolektív.

V tabuľke 8 vidíme, že počet trénerov, ktorí siahajú po konzultácii, je

v jednotlivých kategóriách trénerskej praxe vyrovnaný. Podľa našej hypotézy

sme predpokladali, že tréneri s kratšou praxou budú častejšie siahať po

konzultáciách. Po týchto konzultáciách siahajú takmer všetci tréneri riešiaci

prípady hraničnej situácie, teda aj tí skúsení. Prečo tak robia, nezávisle na

praxi, sa pokúsime odpovedať v časti 4.7 Diskusia.

4.6.3 Ďalšie výsledky

Na tomto mieste si uvedieme ďalšie závery výskumu.

Prvým sú dôsledky riešených hraničných situácií, pri troch rôznych záveroch :

• úspešne riešených,

• neúspešne riešených,

• dlhodobo nedoriešených.

Úspešne vyriešené hraničné situácie, ako vyplýva z hodnotenia samotných

trénerov, majú pozitívne dopady na trénera, športovca aj ich vzťah. Zhrnutie je

v tabuľke 9.

66

Tabuľka 9 Dôsledky úspešne vyriešených hraničných situácií

Úspešne vyriešené hraničné situácie vedú k :

• výkonnostnému rastu športovca

• osobnostnému rastu športovca

• zvýšeniu skúseností trénera

• zvýšeniu dôvery športovca k trénerovi

• vzájomnému lepšiemu poznaniu reakcií v kritickej situácii

• zvýšenému uvedomeniu si zodpovednosti

• zvýšeniu vnímavosti zo strany trénera

• celkovej zmene vzťahu medzi športovcom a trénerom

Dôsledky neúspešne riešených situácií zhŕňa tabuľka 10. Môžeme v nej vidieť,

že ide o jednoznačne negatívne vplyvy.

Tabuľka 10 Dôsledky neúspešne vyriešených hraničných situácií

Neúspešne vyriešené hraničné situácie vedú k :

• poklesu motivácie

• strate výkonnosti

• zmene trénera

• prechodu k inému športu

• úplnému ukončeniu športovej dráhy zverenca

Pri dlhodobo nedoriešených prípadoch sa tréneri najčastejšie stretávajú

s prejavmi uvedenými v tabuľke 11.

Na priblíženie takého záveru ponúkame citát jednej z tréneriek, ktorá napísala

„Ukončila som to asi rázne, odporučením ísť k trénerovi, ktorého si zverenec

vybral“.

67

Tabuľka 11 Prejavy dlhodobo nedoriešených hraničných situácií

Prejavy dlhodobo nedoriešených hraničných situácií

• zvýšené napätie

• zvýšený stres na tréningoch aj súťažiach

• uzavretosť a nekomunikatívnosť zverencov

• zníženie vzájomnej dôvery

• obojstranné únikové reakcie

Z hľadiska predchádzania vzniku hraničných situácií ešte uvedieme, čo

z dlhodobého hľadiska prispieva, respektíve sťažuje ich úspešné vyriešenie.

Ponúkame to vo forme prehľadnej tabuľky 12.

Tabuľka 12 Faktory vplývajúce na úspešné / neúspešné riešenie HS

podporuje riešenie: sťažuje riešenie:

§ dlhodobá dôvera vo vzťahu

§ flexibilnosť

§ spolupráca s rodičmi

§ tréner sa vyvíja

§ otvorená komunikácia

§ emocionálny odstup, pokoj

§ vyzdvihnutie kladov

§ vzájomná nedôvera

§ rigidnosť riešenia

§ tréner zotrváva na stereotypoch

§ „zatváranie očí“ pred problémom

§ príliš veľa emócií

§ nekonštruktívna kritika

Predpokladom pre úspešné riešenie akejkoľvek hraničnej situácie, ktorá by

v budúcnosti mohla nastať, je budovanie dlhodobej dôvery vo vzťahu trénera

a športovca. Ak športovec trénerovi dôveruje, tak tréner má v prípade vzniku

hraničnej situácie v ruke silný nástroj. V prípade takejto dôvery tréner

pravdepodobne veľmi skoro zaregistruje, že so zverencom sa niečo deje. Tým

môže začať riešiť situáciu skôr než začne byť vyhrotená. Súčasne, ak tréner má

túto dôveru, zverenec mu ľahšie povie, čo prežíva.

S tým súvisí aj ďalšia okolnosť, a tou je otvorená komunikácia.

Samozrejmosťou by mala byť medzi športovcom a trénerom, ale rovnako je

pozitívne, ak je medzi trénerom a rodičmi zverenca, či ďalšími zainteresovanými

68

osobami. Rodičov tu spomíname kvôli tomu, že mnohí zo zúčastnených

trénerov majú za zverencov deti, mládež a mladých dospelých.

Rodičia tu majú svoju dôležitosť. Okrem toho, že svoje deti dobre poznajú, sú

zvyčajne hlavnými investormi do mladých športovcov. Ich slovo má vzhľadom

na tieto fakty veľkú váhu a tréneri by ich nemali vynechávať z riešení

hraničných situácií. Vo väčšine prípadov môže vstup rodiča do situácie prospieť

riešeniu, hoci nie vždy to tak je, a sú prípady, kedy je tomu naopak. Podľa nás

je otvorená komunikácia dôležitým predpokladom, aby rodičia boli v situácii

nápomocní, kým naopak uzatváranie sa pred nimi je predpokladom pre

problémový vstup rodiča do situácie. Optimálny postoj trénera je taký, že

v prípade potreby požiada rodiča / rodičov o pomoc pri riešení výchovných

problémov. Správne je, ak na športovisku je najväčšou autoritou tréner, avšak

doma by to mali byť rodičia.

Ďalej sa ukázalo ako podporná charakteristika, keď tréner je flexibilný a vyvíja

sa. Tým chápeme, že sa prispôsobuje danej situácii a danému zverencovi

a nemá problém s tvorivými riešeniami, je v nich vynachádzavý a flexibilný.

Podporujúcim sa tiež ukazuje byť emocionálny odstup, čiže určitý nadhľad

a zachovanie objektivity trénera k situácii. Emocionálnym odstupom myslíme,

že tréner je schopný pristúpiť k situácii bez zbytočných emócií a najmä ich

prejavovania. Musí mať na zreteli, že jeho zverenec má problém, ktorý je treba

vyriešiť a nie ho prehlbovať zbytočnými negatívnymi reakciami.

Vyzdvihnutie kladov ako prístup k situácii je chápaný ako povzbudenie

športovca a hľadanie jeho kladných vlastností, ktoré môžu prispieť

k úspešnému riešeniu. Vychádza sa z konštruktívneho pozitivistického princípu,

v tom zmysle, že to, čo je u športovca povzbudzované a oceňované, sa v jeho

ďalšom správaní bude upevňovať ako kladný prejav, čím sa automaticky

vytesňuje sprievodný negatívny prejav.

Okolnosti či prístupy trénera, ktoré bránia úspechu v riešení stoja v protiklade

voči tým, ktoré sme popísali ako podporujúce úspešné riešenie. Je to prvom

69

rade nedôvera vo vzťahu trénera a zverenca, rigidnosť riešenia zo strany

trénera a jeho zotrvávanie na stereotypoch. Posledné dve charakteristiky

znamenajú, že tréner aplikuje jednoducho povedané také isté postupy v riešení

u „Janka“, ktoré fungovali na „Jurkovi“. Tento prístup nie je správny, lebo dvaja

rovnakí zverenci neexistujú, rovnako ako neexistujú dve navlas rovnaké

situácie. Okolnosti, vzťahy či osoby sú iné, a tak postup treba čiastočne

modifikovať s ohľadom na situáciu a jednotlivca.

Za ďalšie zábrany v úspešnom riešení môžeme považovať „zatváranie očí“

pred problémom, príliš veľa emócií a nekonštruktívnu kritiku zverenca.

Ako sme uviedli vyššie, dlhodobo nevyriešené hraničné situácie majú vážne

negatívne dopady nielen na vzťahy zainteresovaných, ale aj na nich ako na

jednotlivcov. Naopak, čím skôr tréner problém zaregistruje a čím skôr ho začne

riešiť, tým pravdepodobnejšie bude jeho vyriešenie úspešné. Priveľa

negatívnych emócií a z nich vyplývajúce zbytočné kritizovanie športovca nijako

neprispievajú k riešeniu. Naopak môžeme povedať, že situáciu už beztak

problémovú ešte prehlbujú a robia ju ešte náročnejšou.

4.7 Metodologické poznámky

Pozrime sa na rezervy nami vytvorenej výskumnej metódy – Dotazník

hraničných situácií.

V identifikačných údajoch sme nezvolili dostatočne precízne otázky. Ide najmä

o dve otázky, ktorými sme sa pýtali na výkonnostnú úroveň zverencov a dostali

sme príliš rôznorodé odpovede. Tréneri odpovedali ako: vrcholová,

reprezentácia, prvá, výkonnostná, extraliga, atď. My sme ňou chceli oddeliť

výkonnostnú a vrcholovú formu športu, čo sa celkom nepodarilo, preto

v budúcnosti odporúčame dávať otázky s nútenou voľbou.

Ďalšou problémovou sa ukázala otázka týkajúca sa množstva tréningov

v týždni. Bola položená – „koľkokrát do týždňa“ tréner trénuje. Ako bolo

z mnohých dotazníkov evidentné, niektorí tréneri ju chápali v prepočte na dni,

iní na odvedené tréningy. Z uvedeného vyplýva, že tieto rôzne pochopené

70

odpovede nemôžeme porovnávať a najmä sme neboli schopní určiť, na ktorú

z týchto dvoch možností ten ktorý tréner / trénerka odpovedali. Pre naše účely

napriek uvedenému táto otázka poslúžila aspoň v tej rovine, že všetci

zainteresovaní tréneri sa venovali vedeniu tréningových jednotiek minimálne

dva krát týždenne. V budúcnosti však navrhujeme túto otázku preformulovať

nasledovne – „Koľko hodín týždenne odtrénujete?“. Takto položená otázka

a najmä odpovede na ňu dajú možnosť porovnať intenzitu trénerskej profesie

a tým aj praxe u respondentov. Následne budeme môcť presnejšie dať do

vzťahu intenzitu trénerskej profesie s riešením hraničných situácií.

4.8 Diskusia

V tejto časti si postupne rozoberieme možné príčiny výsledkov overenia

hypotéz, odporučenia k smerovaniu ďalšieho možného výskumu hraničných

situácií a porovnáme naše výsledky s inými autormi.

Pozrime sa bližšie na overenie nami stanovených hypotéz. Hypotéza o vzťahu

trénerských skúseností a úspešnosti riešenia hraničných hypotéz sa nám

štatisticky nepotvrdila. Napriek tomuto štatistickému nepotvrdeniu si myslíme,

že skúsenosti sú dôležitým predpokladom úspešnosti riešenia. Prečo teda

takýto výsledok? Problémom mohli byť hneď dve okolnosti, definovanie

skúsenosti a neskúsenosti trénera, ale tiež úspešnosti a neúspešnosti riešenia.

Čo teda znamená, že tréner je skúsený? Ako podmienku toho, aby sme trénera

zaradili do výskumu bolo, aby mal minimálne jeden rok praxe. Čím viac rokov

mal, tým sme ho považovali za skúsenejšieho. Na prvý pohľad sa tento prístup

zdá správny, 10 rokov trénovania je predpokladom pre viac skúseností ako 5

rokov. Stojí tu však veľké ale, lebo nie je 10 rokov ako 10 rokov, ak jeden tréner

trénuje 4 hodiny týždenne a iný 30 hodín. Prípadne, ak ten čo trénuje 30 hodín

trénuje len 5 rokov, má menej skúseností ako iný čo trénuje 4 hodiny v týždni,

ale 10 rokov? Samozrejme nie. Z tohto dôvodu zrejme nemôžeme porovnávať

prax trénerov len na základe počtu rokov praxe. Pri porovnávaní skúseností je

dôležité brať do úvahy aj intenzitu trénerskej profesie. Získať presné údaje

o praxi v hodinách, by nám vytvorilo dobrý priestor na robenie porovnaní.

71

Takéto údaje ale nie je možné získať. Preto naším odporučením je získať údaje

o rokoch, a aj o týždennom množstve práce. Z tohto je potom možné aspoň

približne stanoviť množstvo skúsenosti jednotlivých trénerov. Nemali by sme

zabudnúť ešte na výkonnostnú úroveň. Tréneri vrcholových športovcov sú pod

väčším tlakom ako výkonnostní tréneri. Riešia teda náročnejšie situácie,

v ktorých ide o veľa, a pravdepodobne ich riešia aj častejšie. Preto je opäť

otázne, či môžeme porovnávať skúsenosti medzi týmito skupinami a skúmať ich

ako jednu. Pre získanie čo najväčšieho priestoru na porovnávanie by bolo

ideálne, okrem spomenutej týždennej dotácie tréningov a rokov trénerskej

praxe, brať samostatne do úvahy aj výkonnostnú úroveň, na ktorej tréner

pracuje.

Priblížme si našu ďalšiu premennú, úspešnosť riešenia. Vo výsledkoch sme

uviedli, že riešenie mohlo mať tri závery – vyriešené úspešne, neúspešné

a „ešte sa rieši“. V prípade posledne menovaného nie sú pochybnosti o tom, čo

táto kategória znamená. Čo však znamená úspešné či neúspešné riešenie?

Ako sme určili, či je alebo nie je riešenie úspešné? Na obidve otázky nám

odpovedali tréneri sami bez stanovenia nejakého rozhodujúceho kritéria.

Úspešnosť teda mohli tréneri chápať rôzne a na základe tohto pochopenia nám

aj odpovedať. Na to, aby sme objektívne mohli hodnotiť tieto odpovede,

potrebovali by sme nejaké vhodné rozlišovacie podmienky. Za neúspešné

riešenie by sme mohli považovať, ak zverenec od trénera odchádza alebo

v prípade, že zostáva, tak stagnuje jeho výkonnosť. Úspešným by riešenie

mohlo byť, keď športovec začne výkonnostne postupovať. Za týchto podmienok

by výsledok – úspech či neúspech, mohol byť porovnávaný.

Stanovenie kritérií skúseností a úspešnosti riešenia by malo prispieť k získaniu

rovnocenných vstupných dát. Potom by sa nám snáď aj štatisticky potvrdil náš

predpoklad. Je tu ale ešte jedna okolnosť, ktorá to môže zmariť. Je ňou

samotná hraničná situácia, ktorú tréner popisuje. Hoci sú všetky hraničnými,

niektoré sú viac iné menej náročné na riešenie, preto úspech je pri jedných

dosiahnutý ľahšie a pri iných ťažšie. Náročnosť situácií podľa nás stúpa aj

s intenzitou trénerskej práce, ktorá je vyjadrená jednak kvantitou, ale aj jej

výkonnostnou úrovňou. Viac hodín či viac dôležitých súťaží prináša viac

72

a náročnejších hraničných situácií. Predpokladáme tiež, že skúsenejší tréneri

nám popisovali náročnejšie situácie, lebo tie menej závažné vedia už ľahšie

vyriešiť.

Čo nám z toho vyplýva? Na to, aby sme mohli povedať, že hypotéza o vzťahu

skúseností a úspešnosti riešenia nie je pravdivá, by sme museli objektívne

porovnať trénerskú prax a zložitosť situácie. Tohto sme však neboli v rámci

nášho výskumu schopní, a teda táto hypotéza zostáva pre nás otvorenou.

Druhá hypotéza týkajúca sa hľadania rád k riešeniu hraničných situácií u menej

skúsených sa tiež štatisticky nepotvrdila. Menej skúsení nevyhľadávajú rady

častejšie, ale vyhľadávajú ich. Za pozitívum považujeme, že aj skúsení tréneri

využívajú túto možnosť. A práve preto, že využívajú radu všetci nezávisle na

trénerskej praxi, sa nám náš predpoklad nepotvrdil. Zaujímavé by bolo zistiť

rôznorodosť príčin smerujúcich k tomuto konaniu. Menej skúsení to robia

zrejme pre nedostatok skúseností, na druhej strane tí, čo trénujú už dlho, asi

práve pre svoju skúsenosť rady vyhľadávajú. Zrejme im prax ukázala, že iný

pohľad na prípad veci nikdy neškodí, v závere aj tak tréner sám musí

rozhodnúť ako situáciu riešiť.

Zamyslime sa, čo by ešte mohlo byť v smere skúmania hraničných situácií

zaujímavé z hľadiska praxe. Myslíme si, že tréner efektívne rieši také situácie,

ktoré sám u seba zvládol. Z tohto potom vyplýva, že pre trénera je dôležité sa

rozvíjať, pracovať na sebe, upevňovať svoje dobré stránky a pracovať na

odstránení slabých miest. Najproblematickejšími by naopak mali byť také, ktoré

sám u seba ešte nezvládol. V záujme profesijného rozvíjania sa, by teda mal

mať snahu rozvíjať sa aj osobnostne. Ak sa pozná v kritických situáciách, môže

pracovať na tom, aby konal efektívne. Súvis medzi osobnosťou trénera

a situáciami, ktoré sú pre neho problematické, by podľa nás bolo zaujímavé

overiť. Ak by sa tento vzťah potvrdil, bolo by to ďalším znamením toho, že

tréner sa nemá vzdelávať len v rámci vlastnej profesie, ale aj v rámci rozvoja

seba ako človeka. V teoretickej časti 2.1.1 sme spomenuli ako osobnostné

limity trénera podľa McCanna (2004) vplývajú na správanie jeho zverenca.

73

Osobnostný rozvoj trénera je dôležitý aj z iných dôvodov. Spomínali sme

princípy efektívnej komunikácie podľa Weinberga a Goulda (1995), ktoré

predpokladajú istý stupeň zrelosti osobnosti, najmä z hľadiska emocionálnej

a sociálnej stránky. Sociálne zručnosti sú predpokladom pre schopnosť

primerane komunikovať so zverencami, načúvať im, byť empatický, ale aj

priamy, vedieť primeraným spôsobom dať najavo svoj názor a stáť si za ním,

spoznávať svojich zverencov. Takéto schopnosti sú nevyhnutné aj pri dávaní

sociálnej opory, ktorú Bianco (2001) identifikovala ako významný podporujúci

prvok v liečbe po zranení a návrate športovca k aktívnej činnosti. Toto všetko sú

zdanlivé maličkosti, ktoré v kritických situáciách trénerom pomáhajú nachádzať

tie správne riešenia pre všetkých zainteresovaných.

Porovnajme si výsledky nášho výskumu s inými pozorovaniami, výskumami či

skúsenosťami. Ako sme uviedli v teoretickej časti v kapitole 2.1 podľa výskumov

Ogilvie a Tutka (1967) patria medzi charakteristiky úspešných trénerov

trpezlivosť, emocionálna zrelosť, otvorenosť či dominancia. Nám sa ukázali pre

úspešné riešenie hraničných situácii okrem iného ako dôležité trpezlivosť,

rozhovor so športovcom, ale aj využitie autority. V prípade trpezlivosti sa

zhodujeme s Ogilvie a Tutkom. Ďalej môžeme povedať, že schopnosť

komunikovať so športovcom o problematickej situácii vyžaduje od trénera istý

stupeň emocionálnej zrelosti v tom smere, že tréner dokáže primerane

reagovať a udržať si istý odstup. Dominancia sa zase môže prejaviť v prípade

využitia autority pri riešení situácie, čo je postup, ktorý za istých okolností vedie

k úspešnému riešeniu hraničnej situácie. Viaceré charakteristiky úspešných

trénerov tak ako ich popísali Ogilvie a Tutko (1967) sú teda predpokladom aj

pre úspešné riešenie situácii, ktorými sa zaoberáme v našej práci. Je

zaujímavé, že v časovom odstupe 40 rokov sú v medziľudskej komunikácii

v športe platné stále rovnaké princípy.

Výsledku nášho výskumu ukázali, že hraničné situácie majú dopad na vzťah

trénera a športovca a kvalita tohto vzťahu je predpokladom pre úspešné

riešenie situácií. Vzťahom trénera a športovca, ako predpokladom pre úspech,

sa zaoberá Sophia Jowett (Shorn, 2005), ktorá vo svojom výskume preukázala,

že existuje korelácia medzi kvalitou vzťahu trénera a športovca a výsledkami

74

športovca v súťažiach. Ukazuje sa teda, že vzťahy v diáde tréner - športovec sú

významná nie len kvôli dobrej atmosfére, ale rovnako kvôli tomu, k čomu

vrcholový šport smeruje, totiž k výsledkom.

Dopadom hraničných situácii sa ukázala byť výrazná zmena v motivácii. Náš

výsledok sa zhoduje s názorom Mikšíka (1978), podľa ktorého sú

psychologickými prejavmi záťažových situácii, konkrétne neprimeraných úloh,

zmeny v motivácii. Je to jednak prejav útlmu pri príliš ľahkých úlohách, ale na

druhej strane podráždenie a nechuť pri príliš zložitých úlohách, v porovnaní so

schopnosťami človeka. Dalo by sa povedať, že samotná hraničná situácia

vytvára atmosféru neprekonateľnosti, a teda negatívne ovplyvňuje motiváciu.

Nedostatok motivácie môže následne spôsobiť podráždenie a snahu prehliadať

požiadavky, čím sa situácia ešte zhoršuje. V takýchto situáciách je dôležité, aby

to bol tréner, kto prevezme jasnú iniciatívu problém riešiť. Nebezpečné by bolo,

keby tréner záťaži nedokázal vzdorovať, čo následne by nepochybne malo

vplyv aj na jeho zverencov.

V našej práci sme na prvé miesto medzi predpoklady úspešného riešenia

hraničných situácií zaradili individuálny a citlivý prístup ku zverencovi. Takýto

prístup je dôležitý aj podľa Jelíneka (2003), ktorý vychádza z toho, že tréner by

mal poznať svojich zverencov. Toto poznanie predpokladá istú kvalitu vzťahu,

o ktorej sme hovorili vyššie. Vzťah, poznanie športovca a individuálny prístup sú

teda úzko previazané a jedno bez druhého je len ťažko realizovateľné. Citlivý

prístup samozrejme neznamená, že tréner prehliada nevhodné správanie alebo

je príliš benevolentný. Naopak tréner musí stanovovať hranice, ale spôsob ich

budovania je to, na čom záleží.

Uzatvárame tým, že hraničné situácie tréneri riešia viac či menej často a sú

súčasťou ich profesnej reality.

4.9 Využitie pre športovú prax

Vrcholový šport je svojou povahou plný hraničných situácii. Čím intenzívnejšia

je participácia v športe a čím na vyššej profesionálnej úrovni je športovec, tým

75

narastá dôležitosť zvládania hraničných situácii. Súčasne práve

v profesionálnom vrcholovom športe, kde sú kladené vysoké nároky na

športovca, vznikajú tieto situácie častejšie a kvalitatívne sú intenzívnejšie

a komplikovanejšie.

Pre trénerov, ktorí sa športom živia, je zvládanie hraničných situácii

nevyhnutnosťou. Pri ich nezvládaní totiž môžu prichádzať o zverencov, a tréner

bez športovcov nemá hlavný prostriedok formovania a dosahovania výkonu vo

svojej práci.

V rámci projektu výskumu hraničných situácií sme zrealizovali pod záštitou

Národného športové centra (NŠC) seminár na túto tému, ktorý sa konal dňa

30.5.2006 v NŠC v Bratislave . Pozvánku obdržali všetci tréneri, ktorí prejavili

o seminár záujem, čo bolo 48 zo 62 trénerov. Semináru sa zúčastnilo 1O

trénerov, ktorí participovali na výskume a 4 pracovníci NŠC.

Dôvodov pre nižšiu účasť by mohlo byť viacero. Jednak boli pozvánky

posielané prostredníctvom elektronickej pošty. Je možné, že táto forma

oslovenia zlyhala podobne ako v prípade distribúcie dotazníkov, čo sme uviedli

už skôr. Ďalším faktorom mohlo byť to, že záujem sme zisťovali takmer tri

mesiace pred termínom konania semináru. Termín teda mohol trénerom

kolidovať s ich povinnosťami. Dozvedeli sa o konkrétnom dátume a hodine

konania seminára dva týždne pred jeho realizáciou, čo mohlo spôsobiť, že pre

mnohých už bolo neskoro zaradiť si ho do programu. Je možné, že pre

mimobratislavských trénerov mohla nastať komplikácia s dopravou.

76

Program seminára a jeho štruktúra bola nasledovná :

1. blok :

▪ Úvod

▪ Stručná charakteristika hraničných situácií z kognitívneho,

motivačného a ekonomického hľadiska

▪ Výsledky prieskumu

− Popis vzorky a výskumnej metódy

− Výsledky a hlavné uzávery prieskumu

2. blok :

▪ Diskusia o konkrétnych otvorených prípadoch

▪ Uzávery zo seminára

Príloha B obsahuje podklady prezentácie výskumu, ktorá sa uskutočnila na

seminári.

Pôvodne navrhnutý program sa od toho realizovaného líšil v tom, že tretí blok,

s druhou časťou otvorených prípadov, sa neuskutočnil, vzhľadom na časový

priebeh prvej časti, ktorá zabrala dlhší čas.

V rámci diskusie skupina rozoberala hraničnú situáciu, ktorú v tom čase riešila

jedna z tréneriek. V závere sa prítomní zhodli, že táto forma zdieľania

skúseností z praxe je zaujímavá a podnetná pre budúce riešenia. Trénerom by

pomohli pravidelné diskusné stretnutia, prípadne elektronické fórum s uzavretou

skupinou, kde by bol vytvorený chránený priestor na komunikáciu medzi

odborníkmi z oblasti, trénermi, ktorí by si touto formou mohli radiť a zdieľať

skúsenosti.

V závere seminára vznikli nové podnety, ktoré tréneri vyjadrili formou týchto

otázok a tvrdení.

• Sú hraničné situácie dobré, alebo je lepšie sa im vyhýbať?

• Prenos nepohody, stresu zo sociálneho prostredia do športu a naopak.

• Zachovanie si principiálnosti pri tlaku sponzorov – rodičov.

• Rodičia ako sponzori športu zverenca.

77

Tieto konštatovania a otázka, ktorú tréneri v závere položili stoja za zamyslenie.

Financovanie športu na Slovensku je z veľkej časti na pleciach rodičov. Z tohto

postavenia vyplývajú náročné vzťahy medzi trénermi, zverencami a rodičmi.

S finančnou otázkou súvisí aj tlak, ktorý je na trénerov vyvíjaný, a z toho

vyplývajúca ešte vyššia náročnosť ich profesie.

Čo sa týka odpovede na otázku „či hraničné situácie sú dobré alebo nie“,

odpoveď nie je jednoduchá. Môžeme si položiť protiotázku, či sa im dá vôbec

vyhnúť a za akú cenu, či ide skutočne o predídenie ich vzniku, alebo len o ich

prehliadanie.

V prípade prehliadania a neriešenia sme už odpoveď našli v predložení

dopadov na vzťah tréner športovec v kapitole 4.6.3.

Otázka hraničné situácie áno či nie, vznikla na pozadí diskusie o ich vplyve

práve na vzťahy v diáde tréner – športovec, keďže úspešné riešenia takýchto

prípadov majú na tento vzťah pozitívny a upevňujúci vplyv. Na druhej strane

však hrozí riziko negatívnych dopadov v prípade, že situácia úspešne

nedopadne. Náš názor v tejto veci je taký, že hraničným situáciám je potrebné

predchádzať, avšak nie ich prehliadaním, alebo submisívnym prístupom

k tréningu športovca. Šport je predsa o posúvaní hraníc možností jedinca a ak

sa tréner prestane snažiť ich posúvať, nemá on ani jeho zverenec šancu

v tomto odvetví spoločenského života uspieť. Tréner, ak chce byť úspešný,

musí byť schopný prevziať riziko vzniku hraničných situácií ako aj

zodpovednosť a jasné stanovisko k ich riešeniu. Samozrejme, že sú situácie,

v ktorých tréner nie je schopný ovplyvniť výsledok riešenia, ale sme

presvedčení, že takýchto situácií je menšina a tréneri majú zvyčajne veľký

potenciál možností vzniknuté situácie riešiť. Predchádzať hraničným situáciám

tréner môže upevňovaním dôvery vo vzťahu trénera a športovca, otvorenou

komunikáciou a podobne, ako sme uviedli v časti 4.6.3. Takéto postupy sú na

prospech nielen v samotných hraničných situáciách, ale aj v samotnom

tréningovom procese.

78

Ostáva nám ešte otázka, čo s dlhodobo nedoriešenými prípadmi, ktoré vedú

k rozpadu tréningovej skupiny či odchodu talentovaného zverenca. Jednou

z foriem pomoci, ktorú môžu tréneri v takýchto situáciách využiť je konzultácia.

Túto formu, ako sa ukázalo v našom výskume, tréneri aj využívajú. Inou formou

konzultácie by mohla byť skupinová diskusia o probléme, podobne ako sme to

realizovali v rámci seminára formou Bálintovskej skupiny. V porovnaní

s individuálnou konzultáciou si tréner vypočuje viacero názorov, získa viac

podnetov. To, ktoré z nich následne využije, alebo ho inšpirujú k jeho vlastnému

riešeniu, je na ňom.

Veríme, že táto práca bude mať svoje využitie aj v športovej praxi. Zúčastnení

tréneri prejavili záujem si ju prečítať a samozrejme im bude táto možnosť

poskytnutá. Dúfame, že nájdu v nej myšlienky, ktoré budú môcť aplikovať do

svojej praxe. Ak sa potom nájde čo i len jedna situácia, v ktorej bude táto práca

inšpiráciou k jej úspešnému riešeniu, potom splnila svoj účel.

79

ZÁVER

V športe v dnešnej dobe vládne útlm. Je málo detí, ktoré športujú a tak strata čo

i len jedného je pre trénera závažná.

V našej práci sme sa zaoberali hraničnými situáciami, ktorých úspešné riešenie

považujeme za predpoklad zotrvania detí, ale aj dospelých športovcov, pri

športe.

Cieľom tejto diplomovej práce bolo objasniť problematiku hraničných situácií,

najmä ich úspešného riešenia. Vo výskumnej časti práce sme zisťovali, či sa

tréneri s hraničnými situáciami stretávajú, aké situácie najčastejšie riešia a aké

postupy vedú k úspešným či neúspešným riešeniam.

Ukázalo sa, že pojem hraničná situácia je pre trénerov jasný a riešia ich

opakovane a relatívne často. Najčastejšie riešia situácie súvisiace s poklesom

motivácie, porušovaním disciplíny na tréningu, zlyhaním na dôležitých resp.

viacerých pretekoch v rade, strachom z vykonania prvku, konfliktami medzi

zverencami, zneužívaním výkonnostnej pozície, zdravotnými problémami

a rôznymi inými príčinami. Sú teda rôznorodé.

Predpokladom pre úspešné riešenie hraničných situácií a kvalitnú spoluprácu

trénera a športovca sa z dlhodobého hľadiska ukázali byť také faktory ako

dôvera vo vzťahu trénera a športovca a otvorená komunikácia.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

BAUMGARTNER, F. 2001. Zvládanie stresu – coping. In : VÝROST, J, SLAMĚNÍK, I.

(Eds.) : Aplikovaná sociální psychologie II. Praha : Grada publishing,

2001, s.191-208. ISBN 80-247-0042-5.

BIANCO T. 2001. Social support and recovery from sport injury : Elite skiers

share their experiences. In : Research quaterly for exercise and sport,

ISSN 0270-1367, 2001, vol.72, no.4, p.376-388.

BOROŠ, J., ONDRIŠKOVÁ, E., ŽIVČICOVÁ, E. 1999. Psychológia. Bratislava : Iris,

1999, 270s.

BRATSKÁ M. 1991. Čo je záťaž? In Pedagogická revue, ISSN 1335-1982, 1991,

roč. 18, č. 7, s. 539-550.

BRATSKÁ M. 2001. Zisky a straty v záťažových situáciách alebo príprava na

život. Prvé vydanie. Bratislava : Trade Leas, 2001. 325s. ISBN 80-7094-

292-4.

DALE G.A. 2005. Successfull coaching : Gaining and maintaining credibility. In

Olympic coach e-magazine [online]. 2004, volume 17, number 2, p. 11-

13. [cit. 2006-3-9]. Dostupné na internete : http://www.olympic-

usa.org/12688.htm .

FORTIN J. (ed.). 2003. Športy : Svet športu slovom aj obrazom. Prvé slovenské

vydanie. Bratislava : Fortuna Print, 2003. 372s. ISBN 80-89144-03-9.

GILLERNOVÁ I. 2001. Sociální komunikace. In KOMÁRKOVÁ R., SLAMĚNÍK I.,

VÝROST J. Aplikovaná sociální psychologie III: Sociálněpsychologický

výcvik. Praha : Grada Publishing, 2001, s. 46-61, ISBN 80-247-0180-4.

GURSKÝ T. 2005. Psychológia športu : Učebné listy pre trénerov. Bratislava :

Telovýchovná škola SZTK, 2005. 109s.

HANIN Y.L., STAMBULOVA N.B. 2004. Sport psychology, overview. In

Encyclopedia of applied psychology. First edition. Oxford : Elsevier

Academic Press, 2004. vol. 3, p. 463-477. ISBN 0-12-657410-3 (set).

HAYESOVÁ N. 2000. Základy sociální psychologie. Vyd. 2. Praha : Portál, 2000.

165s. ISBN 80-7178-415-X.

HOŠEK V. 1979. Psychická odolnost při neúspěsné činnosti. Vydání I. Praha :

Univerzita Karlova, 1979. 123s.

CHOUTKA M., DOVALIL J. 1987. Sportovní trénink. Vydání první. Praha : Olympia,

1987. 316s.

JELÍNEK, K. 2003. Alchymie stresu. In KABOŠOVÁ, S.M., JELÍNEK, K. : Skrytá cesta

k vítězství. Utajené zákulisí sportu. Praha : Gutenberg, 2003. 1.vydání.

s.60-65. ISBN 80-86349-10-1.

KENOW L., WILLIAMS J.M. 1999. Coatch-athlete compatability and athlete’s

perception of coaching behaviors. In Journal of sport behavior [online].

ISSN 0162-7341, 1999, Vol. 22, issue 2, p. 251-259. [cit. 2006-2-25].

Dostupné na : Ebsco host, Databáza Academic Search Premier, a.n. :

1909325.

KOBYLKA J., HOŠEK V., SLEPIČKA P. 1986. Psychologie sportu : Obecná část

učebních textů pro školení tělovýchovních kádrů II. třídy. Praha :

Olympia, 1986. 151s.

KODÝM M. 1966. Psychologická typologie sportu. In : Teorie a praxe těl. vých.

1966, roč.14, č.6, s.330-334.

KUNATH P. 1975. Problém zátěže z hlediska psychologie sportu. In DOSTÁLOVÁ

M. (red.) Psychologie a sport : Sborník vědeckých prací sportovních

psychologů ze socialistických zemí. První vydání. Praha : Olympia,

1975. s. 278-283.

MACÁK I. 1978. Šport a vedomie. Prvé vydanie. Bratislava : Univerzita

Komenského v Bratislave, 1978. 108s.

MACÁK I. 1986. Psychológia športu : Vysokoškolské skriptá. Druhé nezmenené

vydanie. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 1986. 140s.

MACÁK I. 1990. Psychologická príprava v športe. I. vydanie. Bratislava : Šport,

1990. 182s. ISBN 80-7096-102-3.

MACÁK I. 1997. Psychológia športovej úspešnosti. 1997. Bratislava : IRIS,

1997. 203s. ISBN 80-88778-34-4

MACÁK I., HOŠEK V. 1989. Psychologie tělesné výchovy a sportu. 1. vydání.

Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1989. 222s.

MACKOVÁ Z. 2003. Šport ako duševný zážitok. Nové trendy v športovej

psychológii. Prvé vydanie. Bratislava : Univerzita Komenského

v Bratislave, 2003. 148s. ISBN 80-223-1816-7.

MACHAČ M., MACHAČOVÁ H., HOSKOVEC J. 1988. Emoce a výkonnost. 2. vydání.

Praha : Státní pedagogické nakladatelstí, 1988. 283s.

MARTENS R. 2006. Úspěšný trenér. První vydání. Praha : Grada Publishing,

2006. 501s. ISBN 80-247-1011-0.

MCCANN S. 2004. What is your coaching personality, and how does it impact the

job you do. In Olympic coach e-magazine [online]. 2004, volume 14,

number 2, p. 13-14 [cit. 2006-3-9]. Dostupné na internete :

http://www.olympic-usa.org/12688.htm .

MIKŠÍK, O. 1969. Člověk a svízelné situace. Vydání I. Praha : Naše vojsko,

1969. 372s.

MIKŠÍK, O. 1978. Koncepční východiska studia psychických zátěží v soudobé

společnosti. In Československá psychologie, ISSN 0009-062X, 1978,

ročník XXII., č. 5, s. 419-536.

NAKONEČNÝ M. 1998. Základy psychologie. Vydání 1, dotisk 2004. Praha :

Academia, 1998. 590s. ISBN 80-200-1290-7.

OGILVIE B.C., TUTKO T.A. 1967. Některé vlastnosti osobnosti úspěšného trenéra.

In Teorie a praxe tělesné výchovy, 1967, ročník 15, č. 3, s. 160-163.

RYCHTECKÝ A. 1984. Psychologické předpoklady vytváření sportovního výkonu.

In VANĚK M. A KOL. Psychologie sportu : Rozbor psychických složek

sportovního výkonu. Praha : Olympia, 1984. 1. vydání. s. 13-57.

Shorn S. 2005. Essay Role of the coach in coach-athlete relationship. In

Medicine and Sport [online], ISSN 0099-5355 , 2005, Vol 366,

December 2005, p. 529-530. [cit. 2006-7-2]. Dostupné na : Ebsco host,

Databáza Academic Search Premier, a.n. : 19150396.

SCHUBERT F. 1987. Psychológia medzi štartom a cieľom. Bratislava : Šport,

1987. 280s.

SVOBODA B. 1984. Role trénera. In VANĚK M. A KOL. Psychologie sportu : Rozbor

psychických složek sportovního výkonu. Praha : Olympia, 1984 1.

vydání. s. 175-198.

SVOBODA B., VANĚK M. 1986. Psychologie sportovních her. Vydání první. Praha

: Olympia, 1986. 190s.

ŠIMONEK J. 1995. Tréner. In SÝKORA F. A KOL. 1995. Tělesná výchova a šport :

Terminologický a výkladový slovník. Vydanie prvé. Bratislava : F. R. &

G, 1995. zv. 2, s. 309. ISBN 80-85508-26-5.

WANN, D.L. 1997. Sport Psychology. New Jersey : Prentice Hall, 1997. 432p.

ISBN 0-02-424512-7.

WEINBERG, R.S., GOULD, D. 1995. Foundations of Sport and Exercise

Psychology. Champaign : Human Kinetics, 1995. 529p. ISBN 0-87322-

812-X

PRÍLOHY

PRÍLOHA A

DOTAZNÍK HRANIČNÝCH SITUÁCIÍ V ŠPORTE

Nasledujúci dotazník sa týka hraničných situácií v športe. Hraničnými situáciami rozumieme také situácie, ktoré tréner môže priamo alebo nepriamo ovplyvniť vlastnými rozhodnutiami, postojmi a správaním. Ide o situácie, ktoré sú závažné z hľadiska ďalšej motivácie športovca a jeho angažovania sa v športe. V prípade úspešného zásahu trénera sa úroveň spolupráce obvykle posunie na vyššiu úroveň, kým v prípade neúspešného zásahu môže dôjsť k zníženiu motivácie alebo dokonca k ukončeniu športovej dráhy zverenca. Príkladom hraničnej situácie môže byť ostrý konflikt trénera so zverencom, konfrontácia, kríza, pokles záujmu o tréning, neúspešná séria, zranenie, doping alebo niečo iné. Predpokladáme, že každý tréner má s hraničnými situáciami isté skúsenosti. Dotazník obsahuje okrem základných údajov 14 otázok. Jeho vyhodnotenie je anonymné, pričom vyplnený dotazník nebude distribuovaný iným osobám. V práci nebudeme používať konkrétne mená, ani iné údaje, podľa ktorých by ste mohli byť identifikovaní.

Základné údaje

MUŽ / ŽENA (zakrúžkujte) Vek:

Aký šport trénujete? Koľkokrát do týždňa?

Akú výkonnostnú úroveň? Koľko rokov trénersky pôsobíte?

Akú vekovú skupinu? Aký je Váš najväčší trénersky úspech?

1. Popíšte konkrétnu hraničnú situáciu, ktorú ste v poslednej dobe riešili?

(čoho a koho sa týkala)

2. Ako sa váš zverenec v tejto situácii správal? (podľa čoho ste zistili závážnosť

situácie)

3. Ako ste situáciu riešili? (rázne - mierne, rýchlo-trpezlivo, diskrétne -v prítomnosti

iných, chladne - temperamente, iné charakteristiky)

4. Mali ste možnosť poradiť sa s inými ľuďmi? (ak áno, s kým)

5. Využili ste poskytnuté rady pri riešení? (ak áno, ako)

6. Bolo vaše riešenie úspešné? (ak áno, podľa čoho tak usudzujete)

7. Ak bolo vaše riešenie neúspešné, podľa čoho tak usudzujete?

8. Stačilo situáciu vyriešiť jednorazovo, alebo predpokladáte, že sa bude opakovať?

9. Pretrvávajú ešte zvyšky tejto situácie? (majú pozitívny alebo negatívny vplyv?)

10. Ako sa zmenil vzťah vášho zverenca k vám?

11. Ako sa zmenil vzťah vás k vášmu zverencovi/zverencom?

12. Stretli ste sa už niekedy v minulosti s podobnou hraničnou situáciou? (Ak áno,

ako ste ju vtedy riešili)

13. Čo vám najviac pomáha pri riešení hraničných situácií? (napr. pretekárske

skúsenosti, životné skúsenosti, objektivita, odstup, profesionálny tréning, iné)

14. Ako často sa stretávate s hraničnými situáciami vo vašej športovej praxi?

V prípade záujmu o výsledky tohoto výskumu uveďte prosím vaše kontaktné údaje, napr. e-

mail, adresu, telefón alebo iný údaj, kam by sa dali poslať výsledky)

Mali by ste záujem o seminár na túto tému? ÁNO - NIE (zakrúžkujte)

kontakt:

Ďakujeme Vám za spoluprácu.

PRÍLOHA B

Hraničné situácie v športe

Tomáš Gurský, Michala Bednáriková

Čo je hraničná situácia?

Ja to nemám doteraz vyriešené, sú tomu už dva roky, ako riešiť takúto situáciu?

Mám pred ňou výkričník, nemôžem vedieť, čo od nej čakať.

Už by som ho nikdy netrénovala!

Skončil s kariéru, zdvorilostne sa pozdravíme, ale nie sme v kontakte, proste obchádza ma.

Definícia hraničnej situácie (1)

• situácia závažná z hľadiska ďalšej motivácie športovca a jeho angažovania sa v športe

• situácia, ktorú tréner môže ovplyvniť vlastnými rozhodnutiami, postojmi a správaním

• príkladmi hraničnej situácie sú napr. výkonnostnákríza, pokles záujmu o tréning, neúspešná súťažnáséria, zranenie, a pod.

Definícia hraničnej situácie (2)

• pri neúspešnom riešení hraničná situácia môže viesť napr. k ukončeniu športovej dráhy, zastaveniu rastu výkonnosti, k presmerovaniu záujmov športovca, a pod.

• dôsledkom nevyriešenia hraničnej situácie je pre trénera potenciálne strata športovca

Výskumná vzorka

• 59 trénerov• 25 športov

Tréneri – muži / ženy

64%

36%

muži

ženy

Tréneri - vek

1517 17

11

0

2

4

6

8

10

12

14

16

18

do 30 do 40 do 50 nad 50

vek trénerov

Tréneri – roky praxe

1211

12 12 12

0123456789

101112

do 5 do10 do 15 do 20 nad 20

roky praxe

Vek sledovaných športovcov

17

3734

24

0

5

10

15

20

25

30

35

40

do 10 do 15 do 18 nad 18

vek športovcov

Výkonnostné rozloženie

výkonnostná úroveň

36%

64%

súťažná

vrcholová

Hraničné situácie - kategorizácia (1)

• pokles motivácie

• zlyhanie na súťaži

– neúspešná séria

– jednorazové zlyhenie na dôležitej súťaži

• sústavné porušovanie pracovnej disciplíny

Prevažne úspešné spôsoby zvládania (1)

• individuálny, citlivý prístup

• primeraný postup (vzhľadom na situáciu)

• rozhovor so športovcom / prejavenie záujmu o športovca

• trpezlivosť

• rozhodný postoj trénera

• využitie autority

• strach z novej techniky (ťažké prvky, zostavy)

• zneužívanie výkonnostnej pozície

• dlhodobý konflikt medzi športovcami

• zdravotné problémy

• iné príčiny

Hraničné situácie - kategorizácia (2)

Prevažne úspešné spôsoby zvládania (2)

• rozoberanie prípadu s inými (ak si nevie poradiť,

diskrétne)

– kolegovia

– rodičia

– funkcionári

• racionálny prístup (hľadanie príčiny a riešenia)

• okamžitá správna reakcia trénera

Prevažne neúspešné spôsoby zvládania

• dlhodobé prehliadanie nevhodného správania

• stupňované zdĺhavé upozorňovanie

• okamžité unáhlené riešenie

• rozoberanie prípadu s kolegami (indiskrétnosť, nepresné

popisy, ohováranie a jednostranná kritika)

• unáhlené vylúčenie z tréningu (extrémne riešenie)

• neprimeraný a unáhlený fyzický trest (pomsta)

• ukončenie spolupráce (extrémne riešenie)

Dôsledky úspešne riešených situácií (zvládnutie)

• vedie k výkonnostnému rastu športovca

• vedie k osobnostnému rastu

• zvýšenie dôvery športovca k trénerovi

• lepšie poznanie reakcií navzájom v kritickej situácii

• zvýšené uvedomenie si zodpovednosti

• viac vnímavosti zo strany trénera

• zmena vo vzťahu

Dôsledky neúspešne riešenýchsituácií (nezvládnutie)

• pokles motivácie

• strata výkonnosti

• zmena trénera / športu

• ukončenie športovej dráhy

Dôsledky dlhodobo nedoriešených situácií

• zvýšené napätie

• zvýšený stres (tréning, súťaž)

• uzavretosť, nekomunikatívnosť

• zníženie vzájomnej dôvery

• obojstranné únikové reakcie („Ukončila som to

asi rázne, odporučením ísť k trénerovi, ktorého si

zverenec vybral“)

Čo robí rozdiel medzi úspešným a neúspešným riešením?

PLUSY• dlhodobá dôvera vo

vzťahu

• flexibilnosť

• tréner sa vyvíja

• otvorená komunikácia

• emocionálny odstup, kľud

• vyzdvihnutie kladov

MÍNUSY

• vzájomná nedôvera

• rigidnosť riešenia

• tréner zotrváva na stereotypoch

• „zatváranie očí“ pred problémom

• príliš veľa emócií

• nekonštruktívna kritika

Charakteristika úspešného trénera (1)

• výskum 3C - Sophia Jowett– Closeness (blízkosť)– Commitment (oddanosť)– Complementarity (dopĺňanie sa)

• Ogilvie,Tutko– trpezlivosť, orientácia na úspech, temperamentnosť,

dobrosrdečnosť, otvorenosť, vodcovstvo, tendencia brať zodpovednosť, emocionálna zrelosť, dominancia,schopnosť kontroly vlastného správania a pocitov pod stresom

Charakteristika úspešného trénera (2)

Naše sledovanie :– ten, ktorý má zverencov, s výsledkami– úspešným riešením hraničných situácií si aj tréner

samotný zabezpečuje potenciálne úspešnosť

• Ideálne charakteristiky:– Trpezlivosť, otvorenosť, individuálny a citlivý prístup,

diskrétnosť, prejavy podpory, priamosť, ráznosť

koniec