Interpretácia Durkheimovho chápania výchovy

v pedagogike

Štefánia KövérováKatedra sociálnej práce

Pedagogická fakulta UK v Bratislave

O čom budem hovoriť v súvislosti s Durkheimovou koncepciou výchovy?

• O tom, že je odrazom doby, v ktorej vznikala• O tom, aké sú jej základné princípy• O tom, čo z nej pedagogika prijala a čo odmietla • O tom, čo z nej prax poprela a čo potvrdila• O tom, čím Durkheim predbehol svoju dobu

DOBA,

V KTOREJ VZNIKALA

DURKHEIMOVA KONCEPCIA VÝCHOVY

Čo charakterizuje koniec 19. storočia?

• masívne rozširovanie strojovej výroby • učenci si kladú otázku:

„V čom spočíva prirodzenosť človeka?“• detská práca je zakázaná• školská dochádzka je povinná• dieťa prestáva byť chápané ako

„malý dospelý“• dieťa začína byť chápané

ako niekto, kto sa na dospelosť ešte len pripravujeako „nehotový dospelý“

Na otázku: V čom spočíva prirodzenosť človeka?Durkheim svojou koncepciou výchovy odpovedá:

„V jeho schopnosti socializovať sa.“

Byť sociálnou bytosťou.

Len medzi ľuďmi a prostredníctvom ľudí sa človek stáva človekom.

Čo charakterizuje koniec 19. storočia?

Spor v pedagogike

naturalistická a individualizujúca

verzus

moralizujúca koncepcia

Naturalistická a individualizujúca

pedagogika

chce pod vplyvom J.J. Rousseaua

rozvíjať vrodené dispozície

indivídua

Naturalistickú a individualizujúcu

pedagogiku

Durkheim odmieta.

Tvrdí, že

v spoločnosti nie sú

remeselníci, vedci, umelci, obchodníci, športovci, preto, lebo v nej žijú

ľudia s rozdielnymi vrodenými dispozíciami,

ale preto,

lebo si to vyžaduje deľba práce

Moralizujúca pedagogika

chce pod vplyvom I. Kanta nájsť

morálny ideál človeka,

ktorý by bol

všeplatným cieľom výchovy

Hľadanie

všeplatného cieľa výchovy,

Durkheim odmieta

Tvrdí, že

ciele výchovy

nie sú univerzálne a všeplatné,

ale sú v každej spoločnosti iné,

lebo sú určené

potrebami, hodnotami a normami

danej spoločnosti.

DURKHEIMOVA

KONCEPCIA VÝCHOVY

*

2 princípy

1. princíp – výchova je socializácia

Výchova

je procesom socializácie, v ktorom sa

dieťa ako bytosť biologická

mení

na bytosť sociálnu

1. princíp – výchova je socializácia

Dieťa sa rodí ako „tabula rasa“,

na ktorú spoločnosť „kreslí“ a

mení dieťa na sociálnu bytosť, socializuje ho

2. princíp – relatívnosť cieľov a prostriedkov

Cieľ socializácie/výchovy,

vyjadrený v ideálnom obraze človeka,

závisí

od potrieb, hodnôt a noriem spoločnosti a preto je v každej spoločnosti iný.

2. princíp – relatívnosť cieľov a prostriedkov

Cieľ socializácie/výchovy,

môže byť rozličný aj

v jednotlivých skupinách

tvoriacich spoločnosť.

Určujú ho skupinové potreby, hodnoty a normy.

2. princíp – relatívnosť cieľov a prostriedkov

Cieľ socializácie/výchovy

určuje aj prostriedky a metódy,

ktoré sa pri výchove používajú.

2. princíp – relatívnosť cieľov a prostriedkov

Ak je cieľom človek poslušný a pokorný, disciplinovanie a nátlak sú typickými

výchovnými prostriedkami.

Ak je cieľom človek nezávislý a sebavedomý, disciplinovanie a nátlak sa nepoužívajú

ČO PEDAGOGIKA PRIJALA?

Durkheimov názor, že dieťa sa rodí ako „tabula rasa“, na ktorú

spoločnosť kreslí,

vytvoril u pedagógov predstavu o ich neobmedzených až „božských“ možnostiach

pri formovaní ľudských jedincov podľa potrieb spoločnosti

Socializácia

sa stala ústredným a jednotiacim princípom

pedagogiky 20. storočia,

hoci sa k nej explicitne neprihlásila

Pedagogika vysunula termín „socializácia“

do hraničných a vedľajších subdisciplín• pedagogická sociológia • sociologická pedagogika• sociálna pedagogika

a sama zotrvala pri termíne „výchova“

Prečo?

• Možno preto, lebo si chcela zachovať svoju terminologickú osobitosť

• Možno preto, lebo ju ohrozovali Durkheimove slová, že

skutočnou vedou o výchove

nie je pedagogika, ale

sociológia

Podľa Durkheima

len sociológia môže poznať,

aké sú potreby, hodnoty a normy spoločnosti

a na ich základe,

aký je ideálny obraz človeka,

ktorý je cieľom výchovy/socializácie

• Pedagogika 20. storočia neriešila otázku, aké sú potreby, hodnoty a normy moderných priemyselných spoločností

• Jednoducho prijala spoločenskú objednávku a sformulovala ju ako výchovný cieľ, ako normu, ktorú začala prezentovať ako všeplatnú

20. storočie charakterizuje

nebývalý rozvoj vedy a techniky,

ktoré sa stali hybnými silami

rozvoja priemyselných spoločností

človek 20. storočia mal byť predovšetkýmčlovekom vzdelaným

*nastal prudký rozmach

všetkých stupňov vzdelávacích inštitúciia masového vzdelávania

• Zatiaľ čo v prvej polovici 20. storočia je vzdelanie ešte len jedným z prvkov výchovného cieľa

• Druhá polovica 20. storočia je charakteristická tým, že vzdelanie sa stalo hlavným a jediným cieľom školskej výchovy

Prvá polovica 20. storočia

sekularizácia

moderných priemyselných spoločností

zrušila monopol náboženskej morálky

v školstve

Prvá polovica 20. storočia

pred pedagogikoustála dôležitá úloha formulácie

výchovného cieľa nielen v oblasti vzdelania,

ale aj v oblasti mravnosti

Durkheim si uvedomoval odstredivé sily rozvíjajúceho sa individualizmu

ohrozujúce priemyselné spoločnosti

s vysokou deľbou práce

a preto za cieľ mravnej výchovy pokladal človeka sociálne solidárneho

Prvá polovica 20. storočia

Pedagogika

vo svojej konformite však

výchovný cieľ v oblasti mravnosti

stotožnila

s hodnotami a normami

vtedy vládnucej meštiackej morálky

Druhá polovica 20. storočia

vzdelanie sa stalo hlavným a jediným cieľom

školskej výchovy

Druhá polovica 20. storočia

„Ak zlyhá vzdelávanie,

je ohrozená existencia celej spoločnosti.“

Druhá polovica 20. storočia

pedagógovia

sústreďujú svoju pozornosť na

didaktiku a optimalizáciu školských systémov.

*

ideálom pedagogiky výchovu i západu

sa stala

jednotná škola

Druhá polovica 20. storočia

termín „výchova“

začína byť v pedagogike

stále viac nahradzovaný termínom

„školovanie“

Druhá polovica 20. storočia

všetky ostatné výchovné ciele

súvisiace s normami správania sa

a hodnotami

boli presunuté na rodinu

Druhá polovica 20. storočia

Jedinec,

ktorý úspešne absolvoval školské vzdelávanie,

je pokladaný za socializovaného

Druhá polovica 20. storočia

Za jedinca, ktorý zlyhal zodpovedá predovšetkým rodina

- nevytvárala mu podnetné prostredie - nevštepovala mu hodnotu vzdelania- neviedla ho k rešpektovaniu autority učiteľa- nemotivovala ho k plneniu si školských povinností- nekontrolovala jeho dochádzku

v týchto prípadoch je pedagogika už explicitná a hovorí o jedincoch

nesocializovaných asociálnych

disociálnych antisociálnych

sociálne deprivovaných

Ideálny obraz človeka danej spoločnosti

určuje aj prostriedky výchovy,

hovorí Durkheim.

Prostriedky výchovy

v priemyselných spoločnostiach 20. storočia rozdelili pedagogiku

do dvoch proti sebe stojacich prúdov.

Oba chcú výchovou socializovať,

ale každý iným spôsobom.

autoritatívna pedagogika

sa stotožnila s Durkheimom v tom, že

„tabula rasa“ je zaťažená biologickým bremenom

a to treba rázne odstrániť nátlakom a disciplinovaním

neautoritatívna pedagogikav súlade s Durkheimom hovorila o potrebe

nájsť súlad medzi individuálnymi dispozíciami a spoločenskými potrebami vyplývajúcimi

z deľby práce

*

na to sú vhodnejšie neautoritatívne a humanistické výchovné prostriedky

Ich protikladnosť

je odrazom

vnútornej rozpornosti

ideálneho obrazu človeka

moderných kapitalistických spoločností

Má to byť jedinec:

1. uniformný vo svojich potrebách a zároveň

individualistický (egoistický) v spôsobe ich uspokojovania

2. konformný v snahe o ocenenie miery svojej spotreby a nekonformný (inovatívný) v spôsoboch akými ju dosahuje

ČO PEDAGOGIKA NEPRIJALA?

Durkheimov názor,

že ciele výchovy sú ohraničené

danou spoločnosťou,

jej potrebami, hodnotami a normami

a ich platnosť je preto relatívna

Pedagogika, konformná

vládnucemu spoločenskému zriadeniu,

sa naďalej stotožňovala

s Kantovou predstavou

neustáleho zdokonaľovania výchovy

v ľudskej spoločnosti.

Ciele výchovy

moderných priemyselných spoločností

preto pokladala za najoptimálnejšie

z hľadiska historického i

z hľadiska transkulturálneho.

pedagógovia

na socialistickej strane sveta

samozrejme pokladali za najoptimálnejšie

tie svoje obsahy vzdelávania

a

pedagógovia

na kapitalistickej strane sveta

zasa svoje obsahy vzdelávania

„Vývoz“ vzdelania

sa stáva pod zámienkou jeho univerzálnosti

súčasťou politiky

neokolonializmu a neskôr globalizácie

deti pochádzajúce

z etnických a iných sociálnych skupín

nepreferujúcich hodnotu

školského vzdelania,

pokladali pedagógovia za

kultúrne alebo sociálne deprivované.

Až ku koncu 20. storočia sa objavujú pedagógovia,

ktorí pripúšťajú relatívnu platnosť vtedajších výchovných cieľov.

*Úlohu pri tom zohrali aj

zmeny v hodnotení moderných priemyselných spoločností

ČO

Z DURKHEIMOVEJ KONCEPCIE PEDAGOGICKÁ PRAX

POPRELA

A ČO

POTVRDILA?

Optimizmus

z rozvoja priemyselných spoločnosti

začínajú 20 rokov po 2. svetovej vojne

narúšať kritické hlasy a varovania súvisiace s limitami rastu

kritika

priemyselných spoločností

sa spája s kritikou

školského vzdelávania a výchovy/socializácie

kritika výchovy ako socializácie

má 3 oblasti

• neúspešná socializácia prináša zmenu

• školské vzdelávanie ohrozuje spoločnosť

• cieľom výchovy je jedinec, ktorý odolá tlaku spoločnosti

neúspešná socializácia

Kritika priemyselných spoločností

na konci 20. storočia

(socialistických i kapitalistických)

volala po ich zmene

neúspešná socializácia

• úspešne socializovaný jedinec nemá záujem na zmene spoločnosti

• nádejou je jedinec, ktorého socializácia nebola celkom úspešná (pozitívna sociálna deviácia)

odškolujme spoločnosť

• škola získala monopol na vzdelávanie, ktoré bolo hlavným výchovným cieľom

• škola získala monopol i na rozhodovanie o tom, kto je a kto nie je vzdelaný

odškolujme spoločnosť

• školy vychovávajú ľudí, ktorí devastujú životné prostredie a zvyšujú sociálnu polarizáciu a teda chudobu

• školské vzdelávanie je kontraproduktívne a ohlupujúce, lebo nemôže pripraviť ľudí na riešenie problémov, ktoré spôsobili

oddeľme vzdelávanie od školy a školu od štátu

odškolujme spoločnosť

prelom 20. a 21. storočia

je typický rozvojom

neformálneho vzdelávania,

vzdelávania mimo školy

jedinec odolávajúci tlaku spoločnosti

• moderné spoločnosti sú v stave anómie• socializácia na pochybné spotrebné hodnoty

súčasných moderných spoločností ohrozuje ľudstvo

• mládež sa úspešne socializuje na rôzne kriminálne rovesnícke subkultúry, sekty a pod.,

Cieľom výchovy sa začína stávať

jedinec odolávajúci socializácii

Čo pedagogická prax poprela?

• Poprela zmysluplnosť stotožnenia výchovy a socializácie v moderných priemyselných spoločnostiach.

• Zároveň upozornila na to, že oficiálne ciele výchovy v danej spoločnosti nie sú v súlade s potrebami, hodnotami a normami celej spoločnosti, ale tých, ktorí majú v spoločnosti moc.

Čo pedagogická prax potvrdila?

Durkheimove slová, že

„Ciele a prostriedky výchovy vyplývajú vždy z potrieb, hodnôt a noriem

konkrétnych spoločností, prípadne

jednotlivých sociálnych skupín, ktoré sú ich súčasťou.“

pluralita

diferencovaných sociálnych skupín

žijúcich v priemyselných spoločnostiach priniesla spochybnenie

školou deklarovaných

celospoločenských potrieb, hodnôt a noriem

Čo pedagogická prax potvrdila?

Durkheimove slová, že

„Prax a potreby z nej vyplývajúce sú určujúce v tom, čo sa napokon stane

cieľom výchovy.“

prax priemyselných spoločností

prináša nový ideál človeka,

nový výchovný cieľ

*

človeka nesocializovaného

na potreby, hodnoty a normy

priemyselných spoločností

ČÍM

DURHEIM

PREDBEHOL SVOJU DOBU?

pred 100 rokmi,

keď sufražetky ešte len bojovali

za volebné právo žien

a o rode ako sociálnom konštrukte sa neuvažovalo

Durkheim povedal:

„Rozdielna výchova chlapcov a dievčat

nie je dôsledkom ich biologických rozdielov, ale je dôsledkom

rozdielnych požiadaviek spoločnosti

na správanie mužov a žien.“

ĎAKUJEM ZA POZORNOSŤ