Č A S O P I S FA K U LT Y P R Í R O D N Ý C H V I E D Ž U 2 . Č Í S LOKONTAKT

KONTAKT

Každý povie, ako má rád úprimnosť a ako nechce klamaným zostať po žiadny zo zbytku svojich dní, no ten istý charakter sa otočí, a bez problémov do očí luže a zatajuje, snáď zo strachu či obáv, pocitov nepodstatných. A tak hľadím na tváre, učím sa v nich čítať ako v knihách a darí sa ich počúvať, lepšie ako falošné slová z niektorých úst plynúce. A čím viac ticho spoza chrbtov počuť, tým viac si vážim, vážim si vás, ktorí pravdu i za cenu straty istôt ste schopní vysloviť.

A tak jeden vedľa druhého, niekedy spoločne, inokedy každý sám za seba, si plávame v mori každodenných zážitkov, príjemných i nemilých, sčasti poháňaní svojou vôľou a sčasti prúdom unášaní. A teší ma, že už i tí, ktorí proti prúdu sú schopní i napriek cieľa nedohľadnosti plávať, končia ocenení. A roz-manité sú nás druhy, z ktorých každý vlastné kruhy do vody len sám za seba robí, a sám nech si ten zvolí, či ako lovná alebo lovená skončí v tomto mori.

A tak aj ty,plávaj v našich stranách,

smelo,proti prúdu..

Ďuro Darida

ÚV

OD

NÍK

3

KONTAKT

O prVOm KONtaKte s KONtaKtOm alebO aKO sme Krstili

ČLÁ

NO

K

4

Pred celým polrokom sme slávnostne vyda-li prvé číslo nášho nového fakultného ča-sopisu. Rovnako, ako sme sa pri jeho tvor-be snažili vytvoriť originálne dielo, čo sa týka jeho obsahu a formy, tak sme sa vám ho rozhodli aj originálnym spôsobom pred-staviť.

Slávnostný krst sa konal dňa 13. mája tohto roku počas Dní mediamatiky a krst-ným otcom sa stal prof. Ing. Milan Konvit, PhD. Špeciálnu atmosféru vytvorila dvoji-ca lezcov, ktorí priamo pred našimi oča-mi efektne zlanili átrium z najvyššieho po-schodia a odovzdali krstnému otcovi vedro so špeciálnou krstiacou zmesou – maltou.

Áno, náš fakultný časopis sme zamurova-li. Dúfame totiž, že rovnako, ako naša nová budova, bude mať pevné základy, na kto-rých budeme ďalej stavať a prinášať vám všetko, čo by ste v ňom chceli nájsť.

Časopis Kontakt bol založený z iniciatívy PhDr. Slávky Pitoňákovej a PaedDr. Silvie Antolovej, ktoré sa rozhodli zoskupiť štu-dentov so záujmom o takýto typ mimoškol-skej aktivity. Naše stretnutia a akčné po-rady sa začali súbežne so začiatkom letné-ho semestra a ich frekvencia a intenzita sa pomaly stupňovali až nadobudli nečakané rozmery.

Hlavnou prioritou bolo vytvoriť časopis, určený pre študentov Fakulty prírodných vied, ktorý bude prinášať informácie z rôz-nych oblastí spoločenského života. Hudob-né, filmové či knižné novinky, ale aj infor-mácie o udalostiach a témach, ktoré sa študentov priamo dotýkajú. Medzi naše ciele okrem iného patrí aj informovať o dô-ležitých zmenách, prinášať profily význam-ných ľudí, ktorí tvoria základňu našej fa-kulty a poskytovať odľahčený, ale často aj hlbší pohľad na jej fungovanie.

A keďže si zakladáme na princípe „od štu-dentov pre študentov“, iniciatíve z vašej strany sa medze nekladú. V prípade, že chcete ku skvalitneniu časopisu prispieť svojou tvorbou či pripomienkami, píšte na slavka.pitonakova@fpv.uniza.sk alebo casopis.kontakt@gmail.com.

Veronika Patyková

KONTAKT

foto: Peter Kováč, Veronika Patyková

ČLÁ

NO

K5

KONTAKT

VšetKO je O OchOte a VôLi ľudíRNdR. BeatRix BaČOVÁ, Phd.

prO

Fil

6

Málokto vie, kto všetko „stojí“ nad všetkými profesormi, docentmi, dokto-randmi, študijným oddelením. Samozrej-me, sú to funkcie ako dekan, niekoľko prodekanov. Mne však tie slová nič neho-voria. Dokonca ani prodekanka pre vzde-lávanie. Čo to je? Kto to je? Prečo? Dote-raz som si dokonca myslela, že slovo pro-dekan sa vyslovuje „proďekan“ a nie tvr-do. Veď „e“ zmäkčuje, no nie?!A tak som poprosila našu prodekanku („d“ čítaj tvrdo a nie mäkko, ako ja do-teraz) pre vzdelávanie, RNDr. Beatrix Ba-čovú, PhD., aby mi priblížila jej život na univerzite.

Vzhľadom k tomu, že ste prodekanka pre vzdelávanie, máte asi blízko ku študen-tom. Ako sa cítite v takejto pozícii?Práca prodekanky je náročná. Nie je to len funkcia, je to predovšetkým zodpoved-nosť, ktorá z nej vyplýva. Keď som bola 1. februára 2009 do tejto funkcie menova-ná, nevedela som, čo všetko ma čaká. Nie je to totiž len práca priamo so študentmi. Zahŕňa v sebe všetko, čo so vzdelávaním priamo, či nepriamo súvisí. Pritom je ne-vyhnutná aj úzka spolupráca so študijnými referentkami. Ich práca je veľmi náročná a nie každý si dokáže predstaviť, čo všetko v sebe zahŕňa.

S čím sa pri Vašej práci najčastejšie stre-távate a čo všetko musíte riešiť?V tomto období už máme písomne výsledky komplexnej akreditácie. Tomuto však pred-chádzalo obdobie, keď sa medzi študent-mi začali šíriť rôzne nepravdivé informá-cie ohľadom ich ďalšieho štúdia na našej fakulte. Preto bolo potrebné stretávať sa s nimi a pravdivo ich informovať o všetkých možnostiach, ktoré by po obdržaní tejto pí-somnej správy mohli nastať. A týmto som v podstate začala aj svoje pôsobenie vo funkcii prodekanky.K mojej práci, v spolupráci so študijnými referentkami, patrí aj príprava priebehu

KONTAKTpr

OFi

l7

prijímacích skúšok – počnúc doručením pri-hlášok uchádzačov o štúdium na našej fa-kulte, až po samotný priebeh prijímacích skúšok. Ďalej je to slávnostné promovanie našich absolventov bakalárskeho a magis-terského stupňa, imatrikulácie študentov prvého ročníka. Súčasťou mojej práce je aj vyjadrovanie sa ku žiadostiam študen-tov o individuálny študijný plán, o preru-šenie štúdia. Následne po mojom vyjadre-ní sa k týmto žiadostiam vyjadruje pán de-kan. Keďže nie všetky študijné programy, ktoré je v súčasnosti možné na našej fakul-te študovať, majú pokračovanie aj v ma-gisterskom stupni, je snahou vedenia fa-kulty, ako i garantov už existujúcich štu-dijných programov, získanie tejto spôsobi-losti. Z toho dôvodu je potrebné pripraviť kompletné podklady tak, aby spĺňali všetky kritériá. Aj to je časť náplne mojej práce.

Kde ste pred vašou momentálnou funk-ciou pôsobili?Na fakulte som od jej vzniku, t.j. od au-gusta 1998. Základom dnešnej fakulty boli vlastne dve katedry matematiky: Kated-ra aplikovanej matematiky, ktorá pôsobi-la na Strojníckej fakulte, odtiaľ som prišla aj ja, a Katedra matematiky, ktorá bola na Stavebnej fakulte. Boli to teda matemati-ci, ktorí túto fakultu založili. Postupne sa vybudovali aj pracoviská humanitno-spolo-čenských vied, čím sa rozšíril aj počet štu-dijných programov.

V súčasnosti už názov fakulty nie je veľ-mi aktuálny...Áno, súčasný názov skutočne nezodpove-dá tomu, aké študijné programy sa na na-šej fakulte uskutočňujú. Preto sa pripravu-je premenovanie fakulty tak, aby jej názov odrážal skutočne to, čo sa na našej fakul-te študuje, a zároveň v ktorej oblasti sa aj realizuje vedecko-výskumnú činnosť. Pev-ne verím, že po všetkých potrebných pro-cedúrach, ktoré tomuto kroku predchádza-jú, budeme mať od budúceho akademické-ho roka nový názov fakulty.

Vráťme sa do Vašich študijných čias. Kde ste chodili na strednú školu a vysokú ško-lu?Som Žilinčanka. Základnú a aj strednú ško-

lu som absolvovala v Žiline. Hoci som ab-solventkou matematicko-fyzikálnej triedy na Gymnáziu Veľká okružná, pôvodne som chcela študovať medicínu. Osud sa však s vami rád zahrá. Na medicínu som sa nedo-stala, a tak bola kompromisom biológia. Ale nie samotná. K biológii mi „prischla“ aj matematika. Takže nakoniec po absolvo-vaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach sa stala matematika tým, čomu sa dodnes venujem. Na biológiu som však nezabudla a snažím sa ju v mate-matike aplikovať – v témach bakalárskych a diplomových prác. Dnes môžem povedať, že som jednou z tých šťastných, ktorí robia vo svojom živote to, čo ich aj baví.

Dostali ste sa aj k učeniu biológie, či len matematiky?Biológiu som učila ešte predtým, ako som prišla na univerzitu. Bolo to v rokoch 1989 až 1996 na základnej škole v Žiline. Na Ka-tedru aplikovanej matematiky SjF bol vy-písaný konkurz. Bola to pre mňa výzva, a tak som to skúsila. Posledný školský rok na ZŠ som už teda neukončila a od 1. marca 1996 som tu.Začínala som ako člen Katedry aplikovanej matematiky na Strojníckej fakulte. Postup-ne som prešla od zástupkyne vedúcej ka-tedry až po vedúcu dnes už neexistujúcej Katedry matematickej analýzy a aplikova-nej matematiky. Neexistujúcej preto, lebo aj matematika prešla určitým vývojom. K 1. februáru 2009 došlo ku zlúčeniu existu-júcich katedier do jednej – Katedry mate-matiky. A že sa niekedy stanem prodekan-kou? To by mi ani nenapadlo.

Ako to vyzerá s Vaším voľným časom?Voľného času mi pri mojej práci veľa ne-ostáva. Ale vždy si dokážem nájsť čas na môj najobľúbenejší šport – lyžovanie. Mi-lujem hory, lyžovanie. Keďže v lete je to však v našich zemepisných šírkach s lyžova-ním horšie, nahrádzam ho rôznymi potulka-mi po kopcoch vo Veľkej a Malej Fatre ale-bo v Tatrách.

Ktoré je to „Vaše“ lyžiarske stredisko?Mám v obľube Tatry, či už v lete alebo v zime. Ale aj všetky zjazdovky v bližšom, či vzdialenejšom okolí Žiliny. Učarovali mi aj

talianske Dolomity.

Pôsobíte na mňa takým športovým du-chom. V mladosti ste sa venovali aj iným športom?Okrem toho, že ako žiačka som závodne ly-žovala za lyžiarsky oddiel Slávia VŠD Žili-na – odtiaľ zrejme to moje „postihnutie“ lyžovaním, hrávala som aj volejbal a bed-minton. A pred dvoma rokmi som „zavesila na klinec“ kolieskové korčule.

Nedávno sme si pripomínali 17. novem-ber 1989. V časopisoch a novinách sa objavili články s vyjadreniami slávnych osobností o tom, kde v tom čase boli a ako vnímali atmosféru tých dní. Kde ste boli Vy?V tom roku som od septembra začínala ako mladá učiteľka učiť na spomínanej základ-nej škole. Keď sa v novembri začala Nežná revolúcia, spolu s ostatnými kolegami som sa zúčastnila manifestácií, ktoré sa v Žiline uskutočňovali na vtedy ešte existujúcom námestí pred Domom odborov. V tomto ob-dobí som veľmi vnímala aj priamy dosah re-volúcie na samotných žiakov.

Ako ste sa Vy dostali k informáciám, že sa niečo chystá, deje? Pretože vieme, že v rádiách nič nevysielali, štát sa snažil za-krývať skutočnosť...O tom, že sa niečo chystá, som vedela od manžela, ktorý bol v tom čase v Prahe. Ve-del, že sa študenti začínajú schádzať, a že nepotrvá dlho a príde to aj na Slovensko. O týždeň, alebo dva, sme tu mali revolú-ciu aj my. Až vtedy som začala naozaj vní-mať, že sa niečo deje. Bolo trochu hektic-ké obdobie. Deti v škole kričali, že si ne-musia plniť svoje povinnosti, že majú prá-vo ich odmietať, lebo máme demokraciu. A tak sme im museli vysvetľovať, čo vlastne demokracia je.

Stretávate svojich dávnych študentov? Napríklad aj z toho obdobia?Je to dobrý pocit, keď po rokoch stretne-te svojich žiakov alebo bývalých študentov a prihovoria sa vám. I keď som bola prísna a nie vždy na nich milá (aj my učitelia sme len „obyčajní“ ľudia so všetkými plusmi a mínusmi), je príjemné, že si na mňa spo-

KONTAKT

prO

Fil

8

menú a poďakujú sa za to, čo som ich na-učila. A vtedy človek vidí, že práca, ktorú robí, má svoj zmysel a všetka tá jeho ná-maha nie je zbytočná.

A ako je na tom vaše potomstvo?Mám len jedného syna. Teraz študuje tretí ročník na Fakulte špeciálneho inžinierstva. Hoci ho matematika baví, v mojich šľapa-jách nepokračuje.

Rovnako s Vami chodieva na lyžovačky?Lyžuje, ale lyžovanie nie je jeho obľúbe-ným športom. Venuje sa karate a je v ňom celkom úspešný. Má hnedý pás. Okrem ab-solvovania svojich tréningov sa venuje aj trénovaniu detí.

Takže v prípade potreby máte za sebou poriadneho bodyguarda.Nebojím sa chodiť v noci po ulici. (smiech)

Čo si predstavíte pri spomienke na det-stvo?Ja som mala šťastné detstvo. Moji rodičia mali na mňa a aj na brata dostatok času. Preto sme boli často spolu. Nespomínam si, že by sme niektorý víkend bývali doma. Chodievali sme spolu po horách, športova-li sme. K mojim školským rokom tiež ne-odmysliteľne patria aj knihy. Spomínam si, ako som doma tajne čítavala s bater-kou pod perinou. Do knižnice som chodie-vala každý týždeň, vypožičiavala si aj se-dem kníh naraz.

Čítate aj teraz tak veľa?Teraz mi na čítanie inej literatúry ako od-bornej ostáva čas len počas dovolenky. Vtedy rada opäť siahnem po dobrej kni-he, najradšej s tematikou z lekárskeho prostredia.

Máte nejaké vízie alebo predstavy o bu-dúcnosti? Čo by ste, okrem dôchodku v Tatrách, chceli zažiť, mať alebo vidieť?Viete čo? Ja v podstate môžem povedať, že som šťastný človek. To, čo som si vždy pria-la, sa mi splnilo. Niekedy to trvalo síce dlh-šie, ale nakoniec sa to zatiaľ vždy splnilo.Človek musí život brať tak, že nám priná-ša dobré, ale aj zlé stránky. Až s odstupom času však vieme pochopiť, že aj to, čo ne-

bolo dobré, malo svoj význam. Neúspechy patria k životu, bez nich by sa človek nepo-sunul dopredu. Všetko sa dá zvládnuť. Keď človek chce, dokáže všetko. Vždy je to len o vzájomnej ochote a vôli ľudí. A čo budúcnosť?Neviem, čo prinesie, nechám sa prekvapiť. Veď život je aj o prekvapeniach.

Katarína Štecáková, foto: Peter Kováč

Začiatkom roka 2009 Katedra hudby FPV ŽU zareagovala na výzvy v rámci granto-vých programov Žilinského samosprávneho kraja a Mesta Žilina žiadosťou o príspevok na realizáciu projektu „Klavírne koncert-né umenie v Žiline - Ivan Gajan“. Jeho sú-časťou je aj výstup v podobe publicistickej snímky, ktorej prvé uvedenie bude čosko-ro na pôde našej fakulty. Položila som zo-pár otázok zodpovednému riešiteľovi pro-jektu, koncertnému umelcovi a pedagógovi Mgr. art. Kamilovi Mihalovovi, ArtD.

Čo bolo podnetom k realizácii projektu v tejto podobe?Pôsobenie vo vysokom školstve nie je pô-sobenie výlučne pedagogické. Projektová činnosť, respektíve aktivity, ktoré súvisia s odborným zameraním by mali byť prirodze-nou súčasťou náplne práce každého akade-mika. To, že sa intenzívne venujem klaví-ru a všetkému, čo s ním súvisí, je logický dôsledok. A príčinu treba hľadať v skutoč-nosti, že si zaň sadám každý deň ako kla-virista, nie ako pedagóg. V zásade náhoda chcela, aby som pracovne zakotvil v Žiline. Ide o prostredie s teraz už kompletnou sie-ťou hudobného školstva a s vrcholovou kon-certnou inštitúciou. Ako vyšité na realizá-ciu ideí a zámerov týkajúcich sa sféry pro-fesionálneho interpretačného umenia, kto-rej som súčasťou. Pripraviť krátky publicis-tický snímok je možno trochu excentrický nápad, ale ide o médium, ktoré prehovára

aj k ľuďom, ktorí sa inak k interpretačné-mu umeniu nedostanú. Z akéhokoľvek dô-vodu. A veľa sa pri tom učím...

Prečo osobnosť Ivana Gajana?Napadlo mi, že by malo ísť o osobnosť, kto-rej život a pôsobenie priamo súvisí so Ži-linským regiónom a s jeho centrom. Som veľkým fanúšikom a podporovateľom re-gionálnych kultúrnych aktivít. Už v prvej fáze som si bol istý, že nebudem rátať s možnosťou uchádzať sa o dotácie na mi-nisterstvách. Svojim spôsobom išlo o vedo-mú stratégiu - zamerať sa na blízke oko-lie. Klavirista a pedagóg Ivan Gajan je ro-dený Žilinčan a po ukončení vysokej školy v Moskve sa sem aj vrátil. Viac ako desať-ročie pôsobil na poste sólistu Štátneho ko-morného orchestra. V decembri minulého roku som navštívil jeho recitál, ktorý bol organizovaný pri príležitosti umelcovho ži-votného jubilea, a oslovil som ho. Súhlasil. Už vtedy bolo jasné, že sa so žiadosťou ob-rátim na miesta, ktoré sú blízko, a ktorých sa to priamo týka. Ako zareagoval na výzvu?Predostrel som mu jednu zo svojich pohnú-tok a to pokúsiť sa verejne otvoriť zásad-né otázky problematiky hudobnej interpre-tácie na Slovensku, čo ho aj zaujalo. Tušil som, že by mal pri svojej skromnosti zábra-ny súhlasiť s plánom zaoberať sa jeho živo-

rýchly rOzhOVOr (Nie leN) O PRiPRaVOVaNej PuBLicisticKej sNímKe

prO

Fil

28

KONTAKT

prO

Fil

28

tom a pôsobením. Spoluprácu prijal, mys-lím, s nadšením. Aj keď tam boli obavy z toho, či bude môcť obetovať kúsok zo svoj-ho drahocenného času. Má totiž preplne-ný kalendár.

Kto všetko sa na realizácii podieľa a ako ste ďaleko?Ide o aktivitu, v ktorej je viac idealizmu ako ambícií. Napriek tomu, že v žiadnom prípade nejde o rozsiahly projekt ani v zmysle peňazí a ani v zmysle času, pusti-li sme sa do neho s veľkou vervou najmä v spolupráci s Miroslavom Valovičom (Ligh-tune, s. r. o.), ktorý má na starosti kame-ru. Podstatnú rolu zohráva Fakulta prírod-ných vied, ktorá projekt zastrešuje a v kto-rej priestoroch sme aj natáčali. Pripraviť menej formálnu kapitolu umožnila „Horská krčma“ v Žiline. Významnou mierou tiež prispelo bratislavské Hudobné centrum a pracovníci Oddelenia dokumentácie a in-formatiky, ktorí ochotne poskytli ilustračné materiály. K dispozícii sú aj nepublikova-né zábery vyhotovené dlhoročným pracov-níkom Slovenskej televízie, režisérom Pav-lom Füköom. V tomto období už máme za sebou natá-čanie a snímka je vo fáze strihu. Predpo-

kladám, že po príprave konečného tvaru ľudí podieľajúcich sa na projekte pribudne. Máme totiž v pláne preklad do angličtiny a výrobu titulkov, či distribúciu do lokálnych médií, ak všetko dobre dopadne.

Akú podobu máme očakávať?Snímka je pripravovaná napriek množstvu limitov, ktoré nechcem rozvádzať. Robíme všetko preto, aby bola napriek tomu na so-lídnej úrovni. Verím, že sa nám podarí do-tiahnuť ju do tvaru, ktorý bude dostatoč-ne zaujímavý pre odbornú ako aj pre širokú verejnosť. Nechajte sa prekvapiť...

Aké bolo natáčanie? Vyskytli sa aj prob-lémy?Natáčanie bolo veľmi príjemné a prebie-halo hladko. Mal som pripravený koncept, na základe ktorého sme výdatne improvi-zovali. Neprialo nám však počasie a museli sme sa vzdať natáčania v exteriéroch. Nie je ale vylúčené, že sa tam nakoniec pred-sa len objavia. Rozmýšľame nad uskutočne-ním pôvodne neplánovaných dokrútok. Zá-visia od ochoty pracovať navyše a nezištne. A od počasia...

Plánujete podobné aktivity aj v budúc-

nosti?Určite áno. A dúfam, že aj v spolupráci s inými pracoviskami. Univerzitu vnímam ako otvorený priestor. Nechcem sa nechať odrádzať iluzórnymi bariérami medzi jed-notlivými zameraniami. Naše špecifické prostredie, ktoré núti vnímať veci v širších súvislostiach, považujem skôr za výhodné. A to v mnohých aspektoch. Dúfam, že nie som sám...

Snímka by mala byť pripravená do konca roka 2009. Na jej uvedenie si však budeme musieť počkať. Pravdepodobne do februá-ra 2010. O tom kde, kedy, kým a s kým vás budeme, samozrejme, včas informovať.

Viktória Novákováfoto: Viktória Nováková

Kamil Mihalov, Ivan Gajan, Miroslav Valovič

9r

Ozh

OV

Or

KONTAKT

ČLÁ

NO

K

10

Nudíte sa? Chcete skúsiť niečo nezvyčaj-né? Tak vyskúšajte geocaching.

Že neviete, čo to ten „džíoukešin“ je? Niekto ho pokladá za spôsob, ako zábav-ne vyplniť svoj voľný čas, niekto ho pova-žuje za druh športu. Celá podstata spočí-va v hľadaní skrytého objektu, o ktorom sú dostupné len jeho geografické súradnice. Možno si poviete: „Ale ako sa dopátram k tým súradniciam?“ Je to však veľmi jedno-duché. Stačí do vášho webbrowsera naťu-kať nasledovnú adresu: www.geocaching.sk. Práve táto stránka je Mekkou všetkých geocacherov na Slovensku. Nájdete tu da-tabázu všetkých dostupných skrýš (kešiek) s konkrétnymi súradnicami a všetkými ďal-šími údajmi. Potom vám už nič nebráni vlo-žiť súradnice do GPS-ky a smelo sa vydať za hľadaním vašej prvej skrýše.Skrýš je neúrekom a je len na vás, ktorú si určíte ako cieľ. Každá má určenú svoju ob-tiažnosť. Existuje niekoľko typov „kešiek.“ Najčastejšie sa stretnete s tradičnými, kto-ré stačí nájsť podľa zadaných súradníc. Za-ujímavešie sú však multi-cache. Pri nich máte k dispozícii súradnice prvého stano-višťa. Na to, aby ste vyriešili úlohu, musíte

zapnúť mozgové závity. Ak budete úspešní, získate potrebné indície na výpočet pres-nej polohy hľadanej skrýše. Takže už poznáme základné typy kešiek, ale má to jeden háčik. Veď predsa nevie-me, ako skrýša v skutočnosti vyzerá. Ide o vodotesnú nádobu alebo tubu. Najčastejšie je vyhotovená z plastu, veľkosť je rôzna. Dôležitejší ako jej vzhľad je však jej obsah. Nuž a čo sa v takej nádobke skrýva? V pr-vom rade v nej nájdeme ceruzku, pomocou ktorej sa zapíšeme do zápisníka. Ďalej sa v utrobách krabičky ukrýva upozornenie pre náhodného nálezcu. Obsahom môžu byť aj rôzne predmety na výmenu, ktoré tu hľa-dači častokrát zanechávajú. Po nájdení prvej skrýše vám po tele pre-behnú zimomriavky a budete hladní po ďal-šej. Následne sa môžete o príjemných za-žitkoch podeliť aj s vašimi priateľmi. Podobne to bolo aj u Juraja Grečnára, štu-denta prvého ročníka Mediamatiky. Prá-ve tento „týpek“, zanietený pre netradič-ný druh zábavy, má už za sebou množstvo nájdených skrýš. Položili sme mu teda nie-koľko otázok.

Keďže geocaching je na Slovensku rela-

tívne neznámy pojem, ako si sa dostal k tomuto druhu zábavy?Geocaching som si všimol niekedy koncom novembra 2007, keď som hľadal informá-cie o niektorých zaujímavostiach Bratisla-vy. Všimol som si, že jedna zo skrýš je aj pod oknom mojej pracovne. Žiaľ, neskúse-ný a bez GPS som ju nebol schopný nájsť. Definitívne rozhodnutie padlo začiatkom júna tohto roka, keď som kúpil navigáciu a vrhol sa na hľadanie.

Čo je podľa teba na geocachingu najkraj-šie?Spoznávanie bežných miest zaujímavým spôsobom. Niekedy sa stane, že chodím okolo pekného miesta a ani nevnímam, že je tam niečo špeciálne. Pri hľadaní skrýš teda nejdem len krvilačne po krabičke, ale vychutnávam okolie, prípadne zážitok, kto-rý chcel autor sprostredkovať. Ku každej jednej sa mi viažu spomienky, ktoré stoja za to.

Uveď 3 dôvody prečo ťa geocaching baví.1. turistický sprievodca - keď idem do ne-jakého (pre mňa) neznámeho mesta a ne-viem zistiť, ktoré časti sa oplatí vidieť, siahnem po mape skrýš. Autori k nim dá-vajú popis daného miesta, pretože tie kra-bičky nepohadzujeme kdekoľvek. Kaž-dá má svoje určené prostredie a tému. Takto mám istotu, že uvidím výber toho, čo miestni považujú za najzaujímavejšie.2. chytám „druhý dych“ - niekedy sa sme-jem, že teraz, na staré kolená začínam lo-ziť po stromoch, plotoch, mostoch... Bol som pokojné decko, ktoré by si možno že-lali všetci rodičia. Žiadne blbosti a zrane-nia sa nediali. Teraz sa strmhlav vrhám do situácií, v ktorých by sa štandardne človek neocitol. Rovnako to môžeme považovať za istý druh športu, pretože keď človek vyjde hľadať do prírody, rozhodne musí vynaložiť nejakú námahu.3. komunita - dnes veľmi frekventované slovo, ale sila „spoločenstva“ ľudí, ktorí majú podobné záujmy je strhujúca. Vidí-me to na štadiónoch, v školách, všade na-okolo. A geocaching nie je výnimka. Zo-brať menšiu partiu ľudí a vyraziť hľadať, nie je na škodu. V spoločnosti je aj samot-né hľadanie zábavnejšie, rovnako každý má

zem Je NaŠe ihrisKO

KONTAKTČ

LÁN

OK

11

iné schopnosti. Ja možno dokážem vyrie-šiť hlavolam, ale na vyšší strom sa nevyšpl-hám. Vtedy sa ukáže tímový duch, každý pridá svoje schopnosti k dosiahnutiu úspe-chu.

Najviac koľko „kešiek“ sa ti podarilo od-haliť behom jedného dňa?Pozerám do štatistík, je to veľmi nízke číslo: sedem. Bolo to 9. 9. 2009, keď je-den známy urobil v Žiline a blízkom okolí 9 skrýš. Nepodarilo sa mi však nájsť pria-mo počas toho dňa všetky, pretože niekto-ré vyžadujú domácu prípravu či väčšiu ši-kovnosť. Pravda, sú hľadači, ktorí urobia za deň aj niekoľko sto nálezov, no v takých prípadoch už ide o naháňačku bodov.

Ktorú z doteraz nájdených skrýš považu-ješ za najvzácnejšiu a prečo?Za najvzácnejšiu považujem druhú nájde-nú. Bola ukrytá neďaleko hasičskej stani-ce v Žiline. Pred tým som sa totiž úplnou náhodou stretol s jej autorom, ktorý mi ju ako začiatočníkovi odporúčal ako ove-renie mojich schopností. Dal som si závä-zok, že kým nenájdem tú, nebudem hľa-

dať iné. Našťastie som ju našiel - na abso-lútne nepredpokladanom mieste skvele za-maskovanú. Môžem povedať, že okolo nej denne prejdú stovky, ak nie tisíce ľudí. Na-priek tomu, že bije do očí, nikto netuší, že tam je.Ktorá skrýša ti dala najviac zabrať s hľada-ním, respektíve bolo náročné sa k nej do-stať?Jedna z najnovších, v dedinke neďaleko Ži-liny. Prvé kroky nás zaviedli na skalu, kam sme bez patričného vybavenia či obuvi skú-sili vystúpiť. Samozrejme sa to nepodarilo, ja som si vyskúšal zrýchlený presun pri páde dolu. Keď sme sa k nej vrátili, zistili sme, že je uložená na mieste, kde už nejeden človek prišiel o život. Tu musím pripome-núť, že geocaching je absolútne na vlast-nú zodpovednosť, nik nie je nútený hľadať tú - ktorú skrýšu. Kto dáva prednosť jedno-duchým krabičkám v meste, má dostatok možností rovnako ako ten, kto uprednostní turistiku či adrenalínové miesta.

Aká najzábavnejšia príhoda sa ti s geoca-chingom spája?

Každé hľadanie bolo niečím zaujímavé, či zábavné. Keď teraz sprostredkujem situ-ačný humor, tak sa na tom zasmejem len sám. Geocaching treba zažiť. Vyskúšať si, čo obnáša. Mnohé mestské skrýše sa dajú nájsť aj bez GPS navigácie, stačí pohľad do kvalitnej mapy na internete. Dnes však nájdeme navigácie aj v mobiloch a podob-ne, takže rozhodne nejde o hru pre „vy-volených“. Hľadajú bežní ľudia, hľadajú aj celebrity. Málokedy viete, že človek vedľa vás sa venuje geocachingu. Na našej uni-verzite viem o niekoľkých. Aj študentoch, aj pracovníkoch. Jeden cacher presedí dni v kancelárii, druhý zlezie zopár skál. Oba-ja sa pritom môžu venovať hľadaniu a za-žiť možno zovšednelé miesta netradične. V každom drieme kus dieťaťa, obdobia, keď hľadanie pokladov a dobrodružstvá vzbu-dzovali zvláštny záujem. Niekedy preto nie je na škodu začať sa hrať. Kde? Geocache-ri majú jednoduché motto: Zem je naše ih-risko.

Tomáš Čomajfoto: UVERbankai.deviantart.com,

vortexmaps.com

KONTAKT

Každý heRecKý VýKON je PRemiéRa a zÁROVeň deRNiéRa

rO

zhO

VO

r

12

Improliga a meno Jozef Abafi spolu tvoria neodmysliteľné spojenie pre každého, koho aspoň trochu zaujíma divadlo a divadelná scéna v Žiline. Pre tých z vás, ktorým ani jedno, ani druhé nič nehovorí, a pre tých, ktorí by chceli vedieť niečo viac, je tu ro-zhovor s Jozefom Abafim o Improlige.

Čo to vlastne je Improliga? A ako sa líši improvizované divadlo od klasického di-vadla, ktoré môžeme zvyčajne sledovať na scéne?Je to divadelný spôsob tvorby, hlavne mladých ľudí. Na prvý pohľad sa zdá, že pri improvizovaní stačí len prísť na javisko a experimentovať. Ale dobrý improvizátor je človek vyzbrojený všetkými hereckými schopnosťami, všetkými hereckými smer-mi. Dá sa povedať, že musí byť dobrý v každej oblasti. Herci v „kamenných“ divad-lách majú komfort. Minimálne päť - šesť týždňov skúšajú inscenáciu a majú všetko

dohodnuté, odkrokované, zľava, sprava. Kto, kedy, čo... Ako sa nasvieti javisko...V improvizačnom divadle sú ľudia postavení pred diváka bez spomínanej šesťtýždňovej prípravy. V priebehu troch minút musia byť schopní vymyslieť niečo, čo ma hlavu a pätu. Musia dokázať človeka zaujať. Vtedy sú nútení používať všetky herecké štýly. Niekto siahne po pantomíme, niekto po speve, po čomkoľvek. Každý je lepší v niečom inom. Čiže herectvo je tu veľmi dôležité.

Čo ťa podnietilo aby si založil Improligu? Prečo a kedy vznikla táto myšlienka?Myšlienka vnikla v roku 1998 okrem iného aj z praktického hľadiska. Keď som založil divadelný klub Makovice tak sme pripra-vovali hru, ktorá mala scenár. Ale ľudia – účinkujúci, mali chuť prezentovať sa inak. Tak sme si založili Improligu. Povedali sme si - poďme von na ulicu, zavoláme si

tam ľudí a budeme hrať. Tak sme zháňali, presne tak, ako kedysi herci komédie de l´arte. Ani som si neuvedomil, že sa opakuje rovnaká súvislosť. A ľudia prišli a my sme pred nimi improvizovali. Najprv ich bolo päť. Potom sme zverejnili, kedy bude ďalšie vystúpenie, a prišlo desať, pätnásť ľudí. Takýmto spôsobom sa akcia rozrástla, až nám bolo malé podkrovie v Makovickom dome. Presunuli sme sa na vysokoškolskú „Gamu“. Po čase boli priestory tiež pri-malé. Momentálne sme v Bábkovom di-vadle.

Ako je to s divákmi? Prečo by som ja, študent, mal prísť na takéto podujatie?Zaujímavé je, že diváci chodia na Improl-igu sami od seba. Bez donútenia pedagóga, bez nátlaku alebo podobne. Pretože sa cítia byť súčasťou tvorby. Sami zadávajú témy, ktoré následne po vyžrebovaní herci prezentujú. Sami vidia zrod a zánik zároveň. Každý herecký výkon je premiéra a derniéra zároveň. Iba raz sa zablysne na javisku ako hviezda na nebi, ktorá letí a zhorí. Už nikdy sa nezopakuje, nikdy sa to isté neuvidí. Ale diváci sa tešia na nové veci, ktoré ich čakajú. A sú vlastne v dielni. Sú súčasťou tvorby. Na základe ich reakcií herci na javisku tvoria a vyvíjajú sa.

Z čoho si čerpal pri zrode Improligy? Kto alebo, čo ťa inšpirovalo založiť takéto podujatie?Takéto divadlá fungovali už v minulosti a boli veľmi navštevované. Boli to napríklad Jan Werich a Jiří Voskovec, Jiří Suchý a Jiří Šlitr a dá sa povedať, že aj Stanislav Štepka s Milanom Markovičom. To boli moje vzory, ktoré som uznával a na ich tvorbe som sa učil.Celé improvizačné divadlo vychádza z ko-médie de l´arte, ktorá má vo Francúzsku a najmä v Taliansku niekoľko storočnú históriu. Herci, ktorí improvizovali, mali veľmi ťažký život a museli zaujať divákov na ulici. Dnešné divadlo poskytuje kom-fort. Máme sálu, máme zvuk, máme svetlá a človek sa už nemá kde inde pozerať, iba na javisko. Pre dnešného herca je už hrať divadlo neuveriteľná pohoda. Ja si veľmi vážim ľudí, ktorí robili takéto divadlo. Pred-stavte si, že bolo plné námestie, na ktorom

Mys

tifik

ačný

poh

ľad

v po

daní

zos

kupe

nia:

Kap

or n

a sc

éne

KONTAKTČ

LÁN

OK

13

sa predávali sliepky, vajíčka a oproti sa ob-chodovalo s niečím iným. Zrazu prišli herci. Tí museli divákov vedieť k sebe pripútať, pozvať ich na určité miesto a hrať. Hrať a zaujať. To znamená, že to vôbec nebolo jednoduché. Aj scenár sa tvoril inak. Herci mali načrtnutých niekoľko bodov a podľa reakcií divákov dotvárali dej na mieste. Di-vadlo tak bolo veľmi zaujímavé.

Vráťme sa k samotnej improvizácii účinkujúcich. Aké sú pravidlá? Pravidlá sa postupne formovali a upravovali počas vývoja. Napríklad dôvod, prečo majú improvizované scénky tri minúty. Je to psy-chologický ťah. Po troch minútach je ťažké udržať pozornosť diváka. No nemohol som to hercom zakázať, preto som sa rozhodol, že im strhnem bod za prekročenie limitu. Aby boli nútení zahrať pointu scénky. Je to niečo ako Damoklov meč. Za taký krátky čas musia vymyslieť trojminútovú scénku.Potom samozrejme tí, ktorí išli na javisko, siahli po tom najľahšom a najjednoduchšom. To znamená: alkohol, sex a drogy. Očakávali nejakú reakciu. Niektorí diváci reagovali, ale drvivá väčšina hovorila, že sa divadel-ný zámer vymyká správnemu smerovaniu. Tak som zaviedol ďalšie pravidlo. Tí herci, ktorí sa chceli udržať, postupne vypustili tieto témy z repertoáru. Veľmi sa mi to vy-platilo, pretože sa znásobil počet divákov. Chodili starí, mladí, deti..., pretože vzni-kali kvalitné scénky a nie lacná krčmová zábava. Malo to aj ďalší dopad. Keďže účinkujúcim bola najľahšia cesta v zmysle nadávok a podobných vecí odopretá, muse-li myslieť na to, že musia ísť do vyšších kvalít. Boli nútení sa viac vyvíjať a nestaviť na prvú najlacnejšiu vec.

Andrej Konušík, foto: facebook.com

Začnem jedným dôležitým upozornením, na ktorom je založený celý tento článok: POZOR! Stačí jedno jediné kliknutie na ne-správnej stránke a naša študentská peňa-ženka, ktorá je už aj tak dosť ,,štíhla“, môže byť ľahšia o 60 eur! A medzi nami štu-dentmi, povedzme si úprimne, 60 eur nie je 20 Sk a sú iné, príjemnejšie spôsoby, ako

tieto peniaze minúť. Viem, o čom píšem, stalo sa to aj mne... Nazvime to SKUTOČ-NÝ PRÍBEH.

Kamarátka mi ešte počas strednej školy, v maturitnom ročníku, dala ,,pamätníček“, aby som jej niečo pekné napísala. Rozhodla som sa tak urobiť teraz v septembri (pro-sím, nepočítajte ten rozdiel, originalita si vyžaduje čas). ,,Vygooglila“ som si BÁS-NE a jedným z asi 831 000 výsledkov bola aj stránka www.basne-portal.sk. Jediným možným spôsobom, ako sa dostať k obsa-hu, bolo zaregistrovať sa. A tak som zada-la svoje meno, priezvisko, adresu, e-mail a zaškrtla políčko SÚHLASÍM S PODMIENKAMI, ktoré som si však, ako obyčajne, neprečíta-la. Po registrácii mi prišiel e-mail s heslom a hľadanie sa mohlo začať.

PRVÝ A POSLEDNÝKRÁTAj túto stránku, tak ako všetky ostatné pred ňou, som zaradila do môjho zoznamu, do kolónky Prvý a poslednýkrát – nič som nezistila, nič mi nedala, nezaujímavá. Len pár prekliknutí a básne na hľadanú temati-ku sa veľmi rýchlo minuli. Išlo o úryvky od Hviezdoslava a iných našich národovcov a ja som potrebovala niečo jednoduchšie a priamejšie...

NIČ NIE JE ZADARMOPresne tak! Keď som si v stredu ráno, pia-teho novembra, prečítala e-mail, tlak sa mi vyšvihol z môjho stabilného nízkeho asi na 170/100. Prečo? V predmete správy stá-lo: Výzva na úhradu faktúry za prístup na portál. Áno, ide o ten spomínaný... Keď som začala čítať, že mi ďakujú za preja-venú dôveru a za využívanie služieb na ich portáli (neviem akých), a že si mi dovoľu-jú vyúčtovať prístup k portálu za prvý rok na základe Všeobecných obchodných pod-mienok (to je to, čo som zaškrtla a nepre-čítala si), nebolo mi všetko jedno! Jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo, bolo KOĽKO... Platba podľa VOP rok vopred a za 12 me-sačný prístup na tento portál si zaúčtova-li 60 eur (a za čo??!!), ktoré mám zapla-tiť do 15. novembra tohto roku. Dodali, že v prípade oneskorenia platby, mi budú úč-tovať úrok z omeškania vo výške 1, 08% zo 60 eur za deň oneskorenia, čo je podľa mo-

BÁsNe Na faKtúRu

jich výpočtov približne 0,65 eur, teda skoro 20 Sk za deň! Cítim sa ako Alenka v ríši di-vov, ale divnejšie... Nezabudli uviesť svoju adresu a číslo účtu, a aby to vyzeralo dôve-ryhodne, tak aj svoje IČO a DIČ. V prílohe mi poslali elektronicky podpísanú faktúru. Spomenuli, že faktúra je vo formáte pdf, a ak by som náhodou program na otvorenie tohto súboru nemala, vložili aj hypertexto-vý odkaz na stránku, kde by som si ho moh-la stiahnuť. Skutočne dôsledné!

KONIEC DOBRÝ, VŠETKO DOBRÉ (,,Eurá-če“ sú zachránené!)Pokazilo mi to celý deň. Avšak večer pri-šlo obrovské svetlo nádeje v podobe Te-levíznych novín. Nebola som jediná, kto mal ,,hlavu v smútku“, ale na rozdiel odo mňa sa ostatní zúfalí študenti rozhodli rie-šiť túto situáciu prostredníctvom médií. A veci sa pohli! Označili to ako podvod. Ko-nateľ spoločnosti buď neexistuje, alebo sa úspešne schováva. Podľa právnika nejde o žiadnu zmluvu, pretože na to je potrebný podpis a zaškrtnutie políčka podpisom nie je. Celá vec sa momentálne, našťastie, na-chádza v rukách obchodnej inšpekcie. Tak-že s najväčšou pravdepodobnosťou spomí-naných 60 eur využijem iným spôsobom.

Mária Šalagová

KONTAKT

ONe, twO, tRi, štyRi...h

ud

Ba

14

V osobe Richarda Műllera sa spája tradí-cia, kvalita, osobitosť a nadžánrovosť, kto-rú predstavuje jeho umenie. Počet ocenení a fanúšikov napovedá, že Richard je snáď najúspešnejším a najobľúbenejším sloven-ským interpretom. Mnohí nadšenci jeho diela sa zišli na jednom z desiatich vypre-daných koncertov v rámci slovenskej čas-ti turné „Best of“, ktorý sa konal na žilin-skom zimnom štadióne, inak známom ako Garmin Aréna. Veľký hudobný sviatok, kto-rého svedkom som sa stal aj ja, nenechal nikoho na pochybách, že Richardovi všetky tie prívlastky „naj“ právom patria.

Do poloprázdnej Garmin Arény sa v pondel-kový večer dňa 26. októbra presne o 19:00, rozľahli tóny predskokana večera, kapely Mukatado, ktorá sa dostala do povedomia poslucháčov najmä vďaka účasti v národ-nom kole súťaže Eurovision Song Contest 2009. Ich krátka show pozostávala z popo-vých „skákačiek“ na tému „mám sa dobre, všetci ste super, poďme poďme...“ Polho-dinka, ktorú nám títo muzikanti venovali, respektíve, ktorú sme my, poslucháči veno-vali im, sa zdala byť ako nekonečný príbeh. Zaujala snáď len práca bubeníka, ktorý mal v sebe vzhľadom na žáner, ktorý hral, veľa energie a nápaditosti. Rád si veci kompli-koval a to mi bolo sympatické. Choreogra-fia vokalistky Janky Kozákovej by mohla byť námetom na krátku poviedku s otvore-ným koncom. O pol ôsmej sa však nad nami zľutovala, keď sa rozlúčila a za to si vyslú-žila burácajúci potlesk.

Krátka prestávka na prestavbu scény mohla poslúžiť tým šikovnejším na to, aby si za-dovážili nejaké osvieženie a rýchlo sa vráti-li späť na svoje miesto. Určite však poskyt-la priestor na to, aby sa hľadisko zaplni-lo do posledného miesta. Zhasnuté svetlá a detail na bubeníka, ktorý spustil pochodo-vý rytmus, okamžite vtrhli diváka a poslu-cháča v jednej osobe do diania. Zo šera vy-stúpil vysoký muž v dlhom koženom kabá-te s čiernymi okuliarmi, ktorý celý koncert odštartoval pokrikom „one, two, tri, šty-ri“. Veselý plesový marš na motívy Straus-sa mal ohromný účinok a razom rozhýbal dovtedy strnulý dav. Nasledovali ďalšie skladby, prakticky jedna za druhou, až kým Richard neprehovoril prvýkrát. Svoj krátky preslov ukončil strohým „...a odteraz hrá-me už len pesničky“. A tak sa aj dialo.

Notorické hity ako Nebude to ľahké, Ba-roko, Tlaková níž, Milovanie v daždi, či Po schodoch odzneli v prearanžovaných kon-certných verziách. Gitarové sóla, saxo-fónové výpady, jazzový feeling a éteric-ká atmosféra. Človek mal zimomriavky aj za ušami. Tlaková níž a Milovanie v daž-di boli obohatené o akúsi scénickosť, keď celá kapela na moment strnula v aktuál-nej póze a svetlá zhasli. Gotické svietidlá, červené závesy, disko guľa a laserová šou dotvárali úžasný zážitok z multimediálne-ho predstavenia. Baroko odspievali výluč-ne tri vokalistky bez Richarda. O text Spo-čítaj ma sa zase postaralo publikum a Rišo ho len dokresľoval pred mikrofónom akou-

si pantomímou. Najvýraznejším inštrumen-talistom bol podľa môjho názoru kučera-vý Michal Žáček, ktorý sám stačil na dvo-je klávesy, saxofón, klarinet a priečnu flau-tu. Väčšinou svojimi sólami strhával pozor-nosť len na seba a dostával viac priestoru ako hviezdny ústny harmonikár Erich „Bo-boš“ Procházka. No niežeby sa nechal za-hanbiť...

Desiati VIP návštevníci, ktorí sedeli priamo po stranách pódia, mali priamy prehľad o tom, čo sa deje na scéne. A že sa tam toho dialo veľa, o tom niet pochýb. Mladý ko-lektív okolo zväčša statického Richarda ve-del rozprúdiť divákov, aj keď sa koncert vo všeobecnosti niesol skôr v pomalšom tem-pe a romantickej nálade. Rýchlejších skla-dieb bolo minimum. Osobne vo mne pre svoju osudovosť, jednoduchosť a zároveň intenzitu najväčší dojem zanechala Tla-ková níž, pochádzajúca ešte z čias Banke-tu. Műllerov hlas je jednoducho nenahra-diteľný. Teším sa z toho, že on, ako aj ka-pela, sú vo forme a chystajú nový album. Je to totiž legenda, ktorá nemôže skon-čiť. Po osemnástich skladbách odzneli ešte dva prídavky, konkrétne Štěstí je tak krás-ná věc a Prečo sa máme rozísť?, ktorá vyvr-cholila vygradovaným kazačkom a buráca-júcimi ováciami. Po vyše dvoch hodinách sa ten pán proste otočil a odišiel. To vzruše-nie, ktoré v návštevníkoch zanechal, však neodíde tak skoro...

Adrián Kozák, foto: www.facebook.com

KONTAKTh

ud

Ba15

Len nedávno, 15. októbra, vydala sloven-ská hudobná skupina Lavagance svoju, už v poradí štvrtú štúdiovú nahrávku s názvom I Like This Temper. Tento album nahráva-li počas júna v dvoch štúdiách - v bratislav-skom Lavagance a v londýnskom štúdiu pro-ducenta Eddieho Stevensa, ktorý je známy najmä ako klávesák zo skupiny Moloko ale-bo spoluprácou s Freak Power či Zero 7.Album obsahuje len päť už známych skla-dieb, ktoré sú predstavené v novom “šate”- nanovo nahraté, poupravované a “oblečené“ do úplne inej podoby. Štar-tovným singlom albumu je skladba Blood, prezentovaná aj vo verzii radio edit, kto-rú skupina predstavila už 9. septembra v rannom vysielaní Rádia_FM. Ide o príjemný singel, znejúci veľmi pozitívne, hravo a dy-namicky. Po ňom nasledujú skladby Attrac-tion, Temper, It Happened Last Night, She is The a Blood (radio edit).Tak ako aj predchádzajúce albumy tej-to skupiny, i tento je možné stiahnuť na internete, kde je sprístupnený na portáli www.t-musiccity.sk. Fanúšikovia zaň môžu zaplatiť ľubovoľnú sumu na podporu ich hudby (od 0€ - 11,151€).

Myslím si, že z albumu od prvej až po utí-chajúcu poslednú sekundu cítiť poriadnu dávku energie, pocit bezstarostnosti, od-dychu a iné príjemné pocity...Nuž, v skutočnosti je to tak, že každý z nás má rád niečo iné...A preto aj tu platí: rad-šej raz počuť ako stokrát čítať nejaké re-cenzie.

Lucia Sidorová, foto: www.gregi.net

laVagaNce:i liKe this temper

Kapela Lykantrop vznikla okolo roku 1998 ako trojčlenný crustovo/industriálny pro-jekt bubeníka Minora, basgitaristky Maji a Martina. Neskôr sa ku kapele pridal gitaris-ta Dano. Po tom, čo kapela vydala dve de-monahrávky, sa na čas rozpadla. Členovia sa začali venovať iným projektom a meno kapely pomaly zapadalo prachom.

Až v roku 2002 sa zakladajúci člen Lykan-tropu, bubeník Minor, po rozpade svojej vtedajšej kapely Na Sibír, rozhodol oživiť starý projekt a oslovil známeho Peca, hrá-ča na bas gitaru v kapele Kru. Po počiatoč-ných peripetiách so zháňaním správnych ľudí s rovnakou hudobnou víziou a predsta-vami o fungovaní kapely sa konečne poda-rilo dať dohromady novú zostavu Lykantro-pu. Minora a Peca doplnil na gitaru Nezmar a za mikrofónom Pecov brat Dano. Ovplyv-není kapelami ako System of a down, Slip-knot, Korn a americkou hardcorovou scé-nou nacvičili nový materiál, skúšajúc vy-tvoriť osobitý štýl, ktorý by ich charakteri-zoval. Prvé počiny v novom zložení boli za-znamenané na skúšobnej nahrávke v roku 2005 a vďaka početným koncertom sa ka-pela začala dostávať do povedomia fanúši-kov extrémnej hudby na Slovensku.V tomto období opustil kapelu spevák Dano a na jeho miesto nastúpil gitarista Nezmar. Ku kapele sa pridal aj ďalší gitarista Piťo z kapely Inhallery.

V novej zostave kapela vydala v roku 2007 prvý štúdiový album s názvom Red world. V tej dobe mal Lykantrop vybudovanú sluš-nú základňu fanúšikov a odohrané desiat-ky koncertov na Slovensku i v Českej re-publike s domácimi a zahraničnými stálica-mi hardcorovej a metalovej scény. Perso-nálny kolotoč však pokračoval naďalej. Ka-pelu opustil gitarista Piťo, neskôr aj spe-vák Nezmar.

Po ťažkostiach zohnať adekvátnu náhra-du za pôvodného speváka, sa basgitarista a druhý vokalista Peco rozhodol prevziať úlo-hu lídra kapely na svoje plecia. Na miesto gitaristu sa osvedčila mladá krv - Luc-

ky, ktorý je zároveň aj študentom druhé-ho ročníka Mediamatiky (Hate myself). Ka-pela sa v tomto zložení priklonila k tvrd-šej podobe hardcoru a metalcoru. Melodic-ké spevy začali absentovať a nahradila ich komplexnejšia a prepracovanejšia skladba pesničiek s brutálnejším soundom, podla-denými gitarami a agresívnymi bicími. Ka-pela opäť začína brázdiť pódia slovenských a českých klubov, pripravuje materiál na nový album. Súčasnú zostavu skupiny tvo-rí Peco (spev), Lucky (gitara), Minor (bicie) a basgitarista Marek (ex-Moonfog). V ta-komto zložení sa začiatkom roka 2009 cha-lani vydali do lučeneckého štúdia Morphe-us. Momentálne majú za sebou aj nedávny krst nového albumu, začali šnúru koncer-tov po Slovensku a takisto plánujú koncer-ty v ďalších európskych krajinách.

Zuzana Gacíková, foto: Thomas Nemcek

lyKaNtrOp

KONTAKT

ces

tOV

aN

ie

ameRiKÁÁÁ...

16

Po lete strávenom na Aljaške cez Work & Travel program, sme sa s partiou rozhod-li využiť posledné dni v Spojených štátoch na cestovanie a vysnívaný oddych. Výsled-nou destináciou sa stalo východné pobre-žie s hlavným stanom na Manhattane v New Yorku.

Po vyčerpávajúcom, takmer 10-hodinovom lete a s 4-hodinovým časovým posunom

sme si ešte užili 6-hodi-nové stráženie batožín, aby sme sa s pokojným srdcom mohli vybrať do prvej metropoly sveta, ranného voňavého mes-ta emigrantov, v kuloá-roch nazývaného „Veľké jablko“.

Po dvadsiatich minútach jazdy taxíkom sme sa ocitli v štvrti, kde sa na-chádzalo viac nezrozu-miteľných znakov, sym-bolov, značení ako tých, ktorým moje mediama-tické schopnosti doká-zali porozumieť. Taxi-kár nás vysadil samo-zrejme na nesprávnom mieste. Nemal som mu to však za zlé. S adresou si presne neporadil ani Google. Tretie tisícročie však poskytuje neuveri-teľné možnosti. Rátali sme s chybou taxikára, preto som si predpokla-dané miesto určenia vir-tuálne prebehol s tole-ranciou niekoľkých blo-kov deň vopred. Reálny svet sa zhodoval s tým virtuálnym, akurát ľudia sa hýbali a museli sme odolávať zápachu, kto-rý by podľa mňa mohol byť v 20. storočí pova-žovaný za chemickú bo-

jovú zbraň. Tí ľudia bez úsmevu na tvári, čo tam pobehovali, vytrubovali a ponáhľali sa to však už necítili. Boli rezistentní. Ke-byže na nich vytiahnem čerstvý skalický tr-delník, asi by im roztiahlo zreničky. Taxikár sa pomýlil len o jeden blok, tak sme našli to, čo sme hľadali. Imaginárnu autobusovú stanicu v čínskej štvrti o šiestej ráno. Bol to náš odrazový mostík na trojdňový výlet do Washingtonu D.C., Philladelphie, Buffa-la a na hlavnú atrakciu výletu, Niagarské vodopády. Referencie od známych vynika-júce, cena atraktívna. Slovák sa poteší a raduje, keď ušetrí.

Keď sa náš autobus bez evidenčného čís-la naplnil, pomaly sa nám začal vytrácať smiech z tváre. Vekový priemer, blížiaci sa päťdesiatke. Šesťdesiat na kopyto rov-nakých ping-pongistov nám mňaukalo za chrbtom. Občas ma chytila neistota, či je-den z nich nie je Jackie Chan. Podobne i náš sprievodca rád jedol ryžu, mal zvlášt-nu šušlavú angličtinu, ale zase pekne ho-voril po čínsky, určite aj spisovne. Keďže aj v iných kultúrach platí, čím viac jazy-kov vieš, tým viac si človekom, náš sprie-vodca nám to chcel aj dokázať. Hovoril v dvoch základných čínskych jazykoch a spo-menul, že existujú ďalšie stovky dialektov tohto zaujímavého jazyka. Vodička šoféru-júca autobus však šla nekompromisne rých-lo, a tak sprievodca stíhal vysvetľovať len v dvoch čínskych jazykoch a v angličtine. Jediným problémom bolo rozoznať, ktorý z tých troch jazykov je ten, ktorý máme na-písaný v životopise.

Prvou zastávkou bola luxusná lokalita, zva-ná 1000 Islands. Loďkou sme prebádali obý-vané ostrovčeky s rozmermi od 50 m2 až po 1 km2. Jeden ostrov, jeden majiteľ, jeden dom. V niektorých prípadoch jeden hrad. Prvýkrát sme ilegálne prekročili kanadské hranice. Čas nás však tlačil, a tak sme v na-šej púti museli pokračovať. Našťastie nás v ten deň čakal už len hotel v Buffale, do ktorého sme dorazili okolo polnoci. Ubyto-vanie luxusné, no po šiestich hodinách nám už zvonil telefón, signalizujúci raňajky. Blí-žili sme sa k Niagaram. K obrovskej sile, vy-rábajúcej energiu pre mestá na oboch stra-nách rieky Niagara, ktorá tvorí prírodnú hranicu medzi Kanadou a USA. Autobus za-stal na parkovisku 150 metrov od vodopá-dov a sprievodca zahlásil, že o pätnásť mi-nút máme byť späť. Neveriacky sme vystú-pili z autobusu, no hukot dopadajúcej vody tretieho najväčšieho vodopádu na svete nás dostal do tranzu. Chôdza sa zmenila na beh, ako keď Slovač beží do novootvorené-ho hypermarketu kúpiť elektrospotrebič. Miesto, zvuk, príroda neopísateľná, neza-znamenateľná ani mediamatikom. Človek by tam strávil deň, no sprievodca bol ne-kompromisný a dotlačil nás do autobusu. Prešli sme len niekoľko stoviek metrov a na naše prekvapenie sa náš najkrajší zážitok začal práve tu. Výťahom sme zišli k hladine

KONTAKTc

estO

Va

Nie

17

rieky pod vodopádmi. Obliekli sme si mod-ré pršiplášte a čakali na loď, ktorá nás od-vezie do samotného jadra najmohutnejšie-ho - 800 metrov širokého vodopádu, tva-rom pripomínajúceho konskú podkovu. Po príchode lode sme sa s pripravenými zr-kadlovkami a fotoaparátmi postavili na jej cíp nevediac, čo nás čaká. Už v 100-met-rovej vzdialenosti od vodopádu nás zasia-hol tlak a vlhkosť dopadajúcej vody, kto-rá rozhodne nebola prospešná pre zázna-mové médiá. Ako si naša loď razila cestu cez rozbúrenú rieku k podkove, vlhkosť sa menila cez padajúce kvapky až na oblieva-nie kýbľami vody. Tí, čo neboli príliš zaťa-žení vypľúvaním vody z úst a bežným fyzi-ologickým dýchaním, poväčšinou kričali. V mnohých prípadoch, ako aj v mojom, sme hľadali najsuchšie miesto na vlastnom tele na úschovu zrkadlovky, čo nebolo najjed-noduchšie. Takýto zážitok sa kúpiť nedá, a nakoniec ani technika nesklamala. Premo-čení sme vystúpili z lode a odovzdali úsmev čakajúcim bez upozornenia, čo ich čaká.

V cestovaní sme pokračovali. Naša šofér-ka bez výmeny suverénne tlačila do plyno-vého pedálu už druhý deň. Slniečko poma-ly zapadalo a jej hlava na prístrojovú do-sku tiež. Štrnásť až pätnásť hodín den-ne šoférovať je určite veľa aj na vytrvalú ženu, ktorá vypije celé balenie kávy, pre-to sme viacerí očami korigovali jej volant až do hotela. Šušlavý sprievodca nám do-prial ešte menej spánku ako predchádza-júcu noc. Naša stará známa šoférka, prav-depodobne mimozemského pôvodu, už zo-hrievala motor, ktorý poháňal autobus celé tri dni bez natankovania. Autá americké-ho pôvodu sú známe svojou nie príliš malou kubatúrou a tak nám nešlo do hlavy, na aký pohon ten zvláštny prepravný stroj fungu-je. Chvíľami sme si mysleli, že autobus že-rie i deti hrajúce sa popri ceste. Naše tvr-denie však nebolo nikdy dokázané.

Najbližšou zástavkou bolo obytné sídlo amerického prezidenta vo Washingtone D.C. Na naše prekvapenie sme sa k Biele-mu domu nedostali bližšie ako na štvrť ki-lometra. Päť fyzických zábran rôznych ty-pov a ostreľovači na streche nám dali naja-vo, že bežný smrteľník sa bližšie nedosta-ne. Popoludnie sme strávili v národnom le-

teckom a vesmír-nom múzeu. Do-tkli sme sa hor-niny z mesiaca, prebehli vesmír-ne lode v reálnej veľkosti, zjed-li McDonald a po-kračovali v ceste do Philladelphie. Zažili sme záp-chy na 10-prúdo-vej ceste, kto-ré nám vo Philla-delphii kvôli ča-sovému sklzu do-volili uspokojiť len prvú úroveň hierarchie po-trieb podľa Abra-hama Maslowa.

Vrátili sme sa do nočného New Yorku a ubyto-vali sa v hoste-li na Manhatta-ne. Transport v meste bol jed-noduchý. Špage-tová spleť 26 li-niek metra nám priblížila väčšinu dôležitých atrak-cií. Asi ako všetci turisti sme chceli vidieť metropo-lu zo Sochy Slo-body, no najbliž-ší voľný termín sa pohyboval okolo Vianoc. Využili sme teda možnosť obzrieť si ju na ceste kompou na Staten Island. Na Ground Zero, mieste bý-valých dvojičiek WTC, je obrovská diera. I po ôsmych rokoch od 11. septembra sa tam stále kope, bagruje a bolo vidieť i pozo-statky železných konštrukcií z budov sve-tového obchodného centra. Minuli sme po-sledné peniaze na 5th Avenue a predýchali nočný blikajúci Times Square. Poslednú noc sme ešte vyskúšali tmavý Bronx a presved-čili sme sa, že je fakt tmavý. Stretli sme len jednu bielu tvár, policajta vo fastfoo-de, ktorý neveriacky hľadel s hamburgerom

v ruke na nás, biele duše. Nasledujúci deň sme strávili na letisku a užili si 9-hodinový let do Budapešti, počúvajúc 9-hodinový rev a mraučanie škaredého dieťaťa. Načo „To“ brať zbytočne do lietadla.

Amerika nám opäť ukázala peknú tvár, ale aj jej odvrátenú stranu. Príroda poskytla impozantné zážitky, na druhej strane veľ-komesto s uponáhľaným spôsobom života ma ničím extra neohúrilo. Nakoniec, aj v Žiline sa často ponáhľam na trolejbus.

Viktor Hamran, foto: Viktor Hamran

KONTAKT

ces

tOV

aN

ie

18

PRaKticKý sPRieVOdca PaRížOm

Ak ste tam ešte neboli, môžete len ľuto-vať. Ak ste toto mesto už navštívili, tak mi určite dáte za pravdu, že je jedným z naj-nádhernejších miest na svete. Áno, Paríž je nádherný, veľkolepý, luxusný, moderný, obrovský, no najmä hrdý ako pravý Fran-cúz. Ak sa do tohto francúzskeho veľkomes-ta chystáte, prípadne tak prinajmenšom plánujete v budúcnosti urobiť, mám pre vás niekoľko užitočných tipov.

Doprava - Paríž je v prvom rade obrovský. Ak by ste ho chceli prejsť pešo, tak sa pek-ne nachodíte. Rozlohou sa rozprestiera na takmer deväťdesiatich štvorcových kilo-metroch. Pokiaľ nevlastníte motorový do-pravný prostriedok, je lepšie prenajať si jeden z bicyklov, ktoré nájdete takmer na každom kroku. Táto služba je však spoplat-nená a je potrebné vybaviť si na ňu elek-tronickú kartu, ktorá vám platí celý rok. Preto, pokiaľ sa nechystáte zostať v Parí-ži dlhšie, je lepšie spoľahnúť sa na staré dobré metro.

Turisti – Tí sú prakticky všade, hlavne v lete. A to je dobre. Mesto totiž profituje z výdatných príjmov z cestovného ruchu. Preto nebuďte prekvapení, že kým sa do-stanete do svetoznámeho múzea Louvre, tak si na lístok nejakú tú hodinku počkáte v rade pred pokladňou. A tak je to u väčši-ny pamiatok. Preto je lepšie si privstať a na prehliadku pamätihodností zvoliť dopolud-ňajšie hodiny. Zvyšok dňa je potom mož-né stráviť v meste, prípadne v jednom z parkov.

Pouliční predajcovia – Stoja pred vchodom do každej pamiatky a obkolesia vás hneď ako z nej vyjdete. Sú dosť vytrvalí a neod-bytní. Spoznáte ich podľa štrngajúcich ma-lých eiffeloviek - kľúčeniek, ktoré majú za-vesené na drôtenom kotúči. Sú všade. Naj-lepším spôsobom, ako sa im vyhnúť, je ne-všímať si ich. Prípadne si zakúpiť jednu kľúčenku a ukazovať im, že ste si už takú kúpili.

Pouliční umelci – Nájdete ich v štvrti umel-cov na Montmartre. No niekedy sa potulujú aj v meste. Sú neodbytní rovnako ako pre-dajcovia. Nájdete tu maliarov, huslistov, harmonikárov, mímov, pouličných hercov a mnoho ďalších, ktorí si týmto spôsobom za-rábajú na živobytie. Radi sa s vami odfotia, namaľujú vás, zahrajú vám divadlo. Samo-zrejme, za poplatok. A to nemalý.

Angličtina – Bude vám prakticky nanič. Týmto jazykom sa tu nedohovoríte. Iba ak by ste sa potrebovali rozprávať s nejaký-mi anglicky hovoriacimi turistami. Paríža-nia sú veľmi hrdí na svoj pôvod, národ a ja-zyk. A taktiež neznášajú anglických turis-tov. Prečo? Nuž, presný dôvod nepoznám, ale popravde, nestretla som ani jedného anglického turistu, ktorý by nebol drzý a opovržlivý. Takže, ak sa budete snažiť ho-voriť anglicky, buď sa budú tváriť, že vám nerozumejú alebo vás budú ignorovať. Je lepšie ovládať pár základných francúzskych fráz. To na Francúzov robí dojem a sú hneď prístupnejší.

Ceny – Parížania si jednoznačne žijú na „vysokej nohe“. Ceny sú zhruba trojnásob-ne vyššie ako u nás. Takže je lepšie si so sebou vziať „tučné“ vreckové. Neplánu-jete veľké nákupy? Tak sa pripravte na to, že aj obyčajný kopček zmrzliny vás v pre-počte vyjde aj na 3 €. Ceny vstupov tiež nie sú najnižšie. Tu môžem spomenúť výhody študentského života. Študenti do 26 rokov, ktorí pochádzajú zo štátov Európskej únie majú vstupy do deväťdesiatich percent pa-miatok zdarma. Šikovné, nie?

Počasie – Ak toto mesto plánujete navštíviť v letných mesiacoch, pripravte sa na tro-pické teploty. Tie sa môžu vyšplhať aj na 39° C, čo nie je veľmi príjemné. Parížania sú na takéto teploty pripravení. Na každom kroku nájdete malé zelené fontánky, z kto-rých tečie pitná voda. Taktiež vám pri kaž-dej návšteve kaviarne, či reštaurácie po-núknu džbán studenej vody s ľadom zdar-ma. Odporúčam však navštíviť Paríž pred alebo po prázdninách. Teploty sú príjem-nejšie, turistov je menej. Namiesto nich je mesto plné študentov.

Jedlo – Parížania, no najmä Parížanky sú známe štíhlou postavou. Niet sa čomu ču-dovať, keď namiesto hranoliek nájdete na tanieri ako prílohu zelenú fazuľku, prípad-ne cestoviny. A to dokonca aj vo fast-fo-odoch. Ak sa chcete najesť lacno, no vý-datne, odporúčam Flunch. Je to sieť pod-nikov s rýchlym občerstvením, kde si ob-jednáte jedno z jedál v menu za prijateľné ceny a prílohu si môžete naberať zdarma. A to do sýtosti.

Mestská pláž – Áno, aj Paríž má svoju pláž. Každoročne sa navezú tony piesku na po-brežie Seiny, aby sa potom na konci prázd-nin zase odviezli preč. Môžete sa opaľovať pokojne aj celý deň. Má to však jeden há-čik. Kúpať sa v Seine nikoho neuvidíte. Je špinavá a studená.

Plavba loďou – Seina sa však dá využiť ove-ľa príjemnejšie. Premávajú po nej turis-tické a reštauračné lode. Tie reštauračné sú príjemnejšie, ale aj oveľa drahšie. Po-kiaľ si však chcete pozrieť tie najznámej-šie pamiatky Paríža, nie ste hladní a chce-te ušetriť pár centíkov, postačia vám aj tie turistické. Jedna plavba trvá asi 2 hodiny, počas ktorých uvidíte najkrajšie pamiatky, prejdete popod väčšinu parížskych mostov a vypočujete si k tomu aj pár informácií v šiestich svetových jazykoch.

Michaela Moravcováfoto: s-l-e-e-p-y-h-e-a-d.deviantart.com

s úŤ a ž s úŤ a ž s úŤ až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a žs ú Ť a ž s ú Ť a ž s ÚŤ a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž

s úŤ a ž s úŤ a ž s úŤ až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a žs ú Ť a ž s ú Ť a ž s ÚŤ a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž

s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a žs ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s úŤ a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a s ú Ť a ž s ú Ť a ž ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a s ú Ť a ž s ú Ť a ž ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž

„NaVRhNi si OBÁLKu“Milí čitatelia. Ponúkame vám možnosť podieľať sa na tvorbe fakultného časopisu. Zapojte sa do súťaže, a mož-no práve váš návrh bude určený ako obálka ďalšieho čísla. Fantázii sa medze nekladú.

Pravidlá:Do rámčeka na pravej strane dvojstránky nakreslite, vyfarbite, navrhnite, ako si predstavujete obálku ďalšie-ho čísla. Svoje návrhy vystrihnite, na zadnú stranu napíšte meno a kontakt na seba, prípadne poznámku (popis návrhu, názor na časopis, čokoľvek) a jedným z troch spôsobov doručte redakcii časopisu.

Prvá možnosť je oskenovať svoj výtvor a poslať na adresu časopisu casopis.kontakt@gmail.com.Druhá možnosť je odovzdať svoj výtvor osobne niekomu z redakcie.Tretia možnosť je zaniesť svoj výtvor do kancelárie AC113 (PhDr. Slávka Pitoňáková, PaedDr. Silvia Antolová).

s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a žs ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s úŤ a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a s ú Ť a ž s ú Ť a ž ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a s ú Ť a ž s ú Ť a ž ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

KONTAKTČ A S O P I S FA K U LT Y P R Í R O D N Ý C H V I E D Ž U 3 . Č Í S LO

s úŤ a ž s ú Ť a ž s úŤ až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a žs ú Ť a ž s ú Ť a ž s úŤ a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

KONtaKt: _______________________

meNO: _______________________

POzNÁmKa:

KONTAKT

s úŤ a ž s úŤ a ž s úŤ až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a žs ú Ť a ž s ú Ť a ž s úŤ a ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž sú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ť až s ú Ť a ž s ú Ť a ž s ú Ťa ž s ú Ť a ž s ú Ť a ž

ČLÁ

NO

K19

Mnohí mladí ľudia v dnešnej dobe zane-vierajú na kultúrne podujatia. Informačná doba nám predsa ponúka internet, na kto-rom si nájdeme všetko, dokonca i umelec-ké diela. Avšak pohľad na obraz prostred-níctvom monitora nášho počítača nemô-že nahradiť úžasný zážitok z autentického stretnutia s umením. Považská galéria nám túto možnosť ponúka.

Nedávno som sa zúčastnila vernisáže v Po-važskej galérii, kde som mala možnosť ob-divovať maľby Vojtecha Kolenčíka a foto-grafie Jána Sekala. Vojtech Kolenčík štu-doval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a pôsobí tam i dnes ako docent na Katedre grafiky a iných médií. Venuje sa grafike, maľbe, kresbe a knižnej ilustrácii. Ján Sekal je maliar, grafik a fotograf. Žije vo Francúzsku, kde vyštudoval francúzsku literatúru a dejiny umenia na Univerzite v Bordeaux. Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudoval francúzsky jazyk a filozofiu. Odlišnosť foriem umenia, fotografia a maľ-ba týchto dvoch umelcov, sústredená v jednej miestnosti vyvolávala záujem. Maľ-by Vojtecha Kolenčíka mali abstraktný cha-

rakter. Spojenie veľkoformátových malieb s náhodnými ťahmi štetca, vrstvením jed-notlivých nánosov a plochami piesku či žia-rivej kameninovej drviny ponúklo každé-mu z nás vidieť niečo úplne iné. Fotogra-fie Jána Sekala nám naoko nedovoľova-li spustiť prúd hlbších myšlienok, preto-že boli úzko späté s realitou. Zachytávali okná, ktoré každý z nás pozná, má, poze-rá sa cez ne každý deň, no napriek tomu im nevenuje pozornosť. Fotografie, ktoré zo-brazujú detaily okien nás však nútia zamys-lieť sa nad tým, kto za nimi býva, aký majú príbeh. Veľmi príjemnú, hĺbavú atmosféru umocňovala hra na husliach mladého vir-tuóza. Prechádzala som sa galériou, zvuk huslí sa mi vnáral do uší a príbehy diel sa mi mihali pred očami.

Táto výstava bola pre mňa možnosťou na chvíľu sa zastaviť v dnešnej zrýchlenej dobe, uvoľniť sa a zamyslieť nielen nad dielami v galérii, ale aj sama nad sebou.

Lucia Juríková foto: www.visitslovakia.com

OdLišNOsŤ umeNia

sKÚs tO s tasr!Tlačová agentúra Slovenskej Republiky (TASR) je verejnoprávna inštitúcia, ktorá prináša aktuálne, rýchle, overené a objek-tívne správy o dianí doma i vo svete.

Agentúra na svojich internetových strán-kach poskytuje rôzne servisy. Nedávno k nim pribudol nový, Školský servis. Spra-vodajsky do neho prispievajú domáci, za-hraniční a športoví redaktori, fotoreporté-ri TASR, ale i žiaci. Možnosti, ako môžu štu-denti tento servis využiť, sú dve.

TASR PÍŠE PRE ŠKOLY:Študenti môžu z agentúry získavať infor-mácie a využívať ich napríklad aj pre škol-ské časopisy, weby, rádiá, televízie. Ku každej informácii je k dispozícii fotografia, zvukový či obrazový záznam alebo graf. Nájdete tu tiež aktuálne správy v angličti-ne a nemčine.

ŠKOLY PÍŠU PRE TASR:Na redaktorov sa môžete zahrať aj vy, štu-denti. Môžete prezentovať vlastnú aktivi-tu. Písať o čomkoľvek, čo treba povedať aj iným. O tom, čo sa deje v škole i mimo školy. Môžete posielať správy i zo školské-ho časopisu, webu... stačí písať stručne. Ak písanie nie je vašou silnou stránkou, tak urobte fotografiu alebo video. Čím kvalit-nejšie, tým lepšie. Potom váš príspevok stačí už len poslať na adresu skoly@tasr.sk. A to nie je všetko. Ak budete aktívni môže-te získať preukaz TASR, ktorý vám umož-ní pracovať s naozajstnými profesionálmi.

Prístup do servisov TASR je realizovaný po-mocou internetu na www.tasr.sk , kde sa nachádza tzv. klientská zóna. Každá škola (základná, stredná, vysoká) dostala svoje vlastné heslo, ktoré umožňuje prístup do systému.

Použivateľské meno: utcHeslo: SymiXe

Simona Vdovičíková

KONTAKT20

ČLÁ

NO

K

...alebo prečo si vziať najlepšieho pria-teľa do postele.

„Vážte si piva, kresťania, až dôjde, zlý čas nastane.“

Sir William Ashbless

Mýlite sa, ak si myslíte, že som veľký fa-núšik piva. Alebo fanúšik dychu fanúšikov piva. Som skôr zástancom príjemných kníh. Väčšinu svojho času sa odmietam zaoberať vážnou literatúrou, s takou encyklopédiou rozhodne nemôžete ísť na pivo. Nechcem uraziť žiadnych akademikov, ani odbornú literatúru, ale keď beriem na pivo knihu, tak len vtipnú a zábavnú. Prečo by sme od najlepšieho priateľa človeka mali vyžado-vať menej ako od tých ostatných?

A teraz: ako vziať knihu na pivo? Pivo sa leje, lepí, pení, ak máte šťastie, a knihy sú predsa len chúlostivé potvorky. No samo-zrejme je oveľa jednoduchšie ostať doma, na rozdiel od vašej najlepšej kamarátky, knihe vo vašej posteli nič nehrozí (i keď rôzne veci sa už našli na posteľnej plach-te...). Takže, nechceli by ste si radšej pre-čítať knihu Stáčanie temného piva od Tima Powersa? Že nie? To ale robíte chybu. Koľko vašich priateľov vám rozpráva tak, že ne-môžete spať a koľkí vás dokážu rozosmiať na celé vlakové kupé? Ja viem, že dosť, ale jeden naviac nevadí, no nie?

Keď ešte k tomu máte radi jemne orosenú atmosféru stredoveku a napriek veľkej his-torickej presnosti vám neprekáža, ak tam občas prebehne nejaký bazilišek (alebo po-

Vezmite KNihu Na PiVO! dobné potvory, nie len ženského pohlavia), toto môže byť vaša kniha. Nenechajte sa odradiť tým, že celú vašu čitateľskú minu-losť tvoria „free študentské časopisy po-hodené na toalete“ (ja vás vidím!). Verte mi, nie je možné neobľúbiť si Briana Duf-fyho, ktorý sa sám potuluje v Benátkach v roku 1529. Čoskoro tento veterán z vojny pri Moháči dostane nečakanú pracovnú po-zíciu vo Viedenskom pivovare. Pomôcť pi-vovarníkovi Gambrinusovi udržať starý pi-vovar v chode je ale viac ako len práca pre poriadneho chlapa. Je to poslanie.

Tim Powers je americký sci-fi a fantasy autor, dvojnásobný držiteľ World Fanta-sy Award. Zaujímavosťou je, že jeho kni-ha „Plout na vlnách podivna“ (On stranger tides) je nominovaná ako knižná predloha k filmu Piráti z Karibiku 4. No, máme sa na čo tešiť.

O väčšine Powersových kníh sa hovorí ako o „tajných históriach“. Rozpráva historic-ké udalosti spôsobom, ako sa mohli stať. Napriek skutočným historickým posta-vám sú vyrozprávané z iného uhla pohľa-du. Prostredníctvom osôb, ktoré možno ne-žili, ale skutočne mohli. Aj napriek nadpri-rodzeným faktorom a okultnému nádychu.

Možno aj vám niekedy napadlo, že to, čo drží západnú civilizáciu pokope a pri moci, je krígeľ dobre vychladeného piva. Lenže v Európe je rušno. Karol V. sa háda s francúz-skym kráľom a pápež s luteránmi, Viedeň obliehajú Turci, aby pokorili západ. V ohro-zení je to najcennejšie, čo máme. Pivovar, ktorý každých sedem storočí produkuje kú-zelné pivo, v ktorom je sila celej západnej civilizácie. V takom prípade by mal človek pri sebe najradšej nejakého artušovského hrdinu. Ani neprekáža, ak je to starý Ír na-ložený v pive.

Za pivo! Za národ! A poriadnu dávku dob-rých kníh!

Martina Mocinecová

foto: othermuse.deviantart.com

KONTAKT21

aK

tuÁ

LNe

rozprával o zariadení, kamerách, moderá-toroch, skúškach, priamom prenose, využí-vaní zeleného plátna... Tiež trpezlivo od-povedal na naše otázky. Znovu sme absol-vovali réžiu, nakukli do strižne a prezreli redakciu. V štúdiu Telerána sa k nám pri-dal šéf spravodajstva Henrich Krejča. Bol to veľmi zvláštny zážitok hovoriť s niekým, kto sa na vás pozerá z televíznej obrazov-ky. Myslíte si, že za tie roky, čo sa denno-denne ukazujú u vás v obývačke ich pozná-te. Až teraz prídete na to, že ste o nich absolútne nič nevedeli. Sú to obyčajní ľu-dia, ktorí majú tiež svoje životy, problé-my, súkromie. Len majú to šťastie (alebo skôr smolu?), že sú ich tváre verejne zná-me. Nesprávali sa k nám, ako k niekomu, kto tam len zavadzia a oberá ich o čas. Bra-li nás ako seberovných. Ako niekoho, kto sa možno raz stane ich kolegom alebo kole-gyňou. Nemali zábrany rozprávať o svojom súkromí, pocitoch. Po takmer dvoch hodinách, strávených v priestoroch televízie Markíza sa s nami Henrich Krejča a Patrik Herman rozlúčili radou, aby sme sa nebáli hovoriť. Nescho-vávať sa. Ak rezignujeme a bude nám všet-ko jedno, staneme sa bábkami systému, ktorý nás ovládne. Pred odchodom sme sa vyfotili pri jazierku pred televíziou, nikto do neho nespadol a aj rybky ostali bez ujmy na zdraví.Zo Záhorskej Bystrice sme odchádzali v

dobrej nálade. Čakala nás cesta na druhý koniec Bratislavy. Na Prievozskú ulicu, kde sídli vydavateľstvo Ringier. Jediným prob-lémom, ktorý nás delil od cieľa našej ces-ty, bola štvorprúdovka bez prechodu pre chodcov. Muselo byť veľmi zábavné sledo-vať štyridsať mladých ľudí naraz bežať na druhú stranu cesty. Ale čo by sme to boli za študenti, keby sme nezvládli takúto malú prekážku na našej ceste za poznaním? Za-hlásili sme sa na recepcii a počkali, kým si nás vyzdvihne pracovníčka PR oddele-nia Jana Prístavková. Po vlastných sme mu-seli vyšliapať na štvrté poschodie, preto-že nijakým zázrakom by sa nás nepodari-lo napchať do trojmiestneho výťahu s nos-nosťou 250 kilogramov. Ocitli sme sa v za-sadačke, kde nás rozdelili na dve skupiny. Jedna časť zostala debatovať v zasadačke s Martinom Pastierovičom, ktorý nám roz-prával o bulvári. Prečo ho ľudia milujú, že články sa umelo nevyrábajú, len sa im môže dopomôcť k medializácii. Pridal aj pár pikošiek zo života redakcie. Po pol ho-dine sme sa vymenili s druhou skupinou a išli na prieskum redakcie. V jedinej budo-ve na rôznych poschodiach majú sídlo via-ceré noviny, magazíny a časopisy. Od Nové-ho Času, cez NČ Víkend, NČ Nedeľa, NČ pre ženy Život, Rebeca, Eva, In, až po NČ Bý-vanie a NČ Krížovky. Samozrejme, aj mno-hí iní zamestnanci, grafici, fotografi, mana-žéri... Veľmi zaujímavá a ubehaná hodinka. Okolo tretej sme pomaličky opúšťali zasa-dačku a mnohí si museli bezodkladne do-plniť nikotínový deficit. Autobus tentokrát zastavil na našej strane cesty, takže žiadne bláznenie sa pomedzi autá sa už nekonalo. A komu sa nechcelo ísť do Žiliny, mohol zo-stať v Bratislave. Až keď som si sadla na svoje sedadlo, uve-domila som si, že už je po všetkom. Nič sa nepokazilo, všade sme sa dostali, niekto sa nám venoval a hlavne sme to zvládli. Opre-la som sa o okno a zaspávala s myšlienkou na to, že nie som bábka a že sa nenechám ovládať. Kto vie, možno budem aj ja raz novinárkou.

Lucia Uhliariková P.S: Lucka, ďakujeme za veľkú pomoc pri organizovaní exkurzie.

Už počas minulého školského roku bola sna-ha vybaviť exkurziu do TV Markíza pre štu-dentov, ktorí mali o výlet do Bratislavy sku-točný záujem. Prvý termín bol naplánova-ný na apríl 2009, ale organizácia záhad-ným spôsobom zlyhala a nikam sme nešli. No netreba sa nechať odradiť neúspechom a na druhýkrát sa okrem návštevy televízie naskytla možnosť dostať sa do vydavateľ-stva Ringier a redakcie Nového Času. Bolo 40 voľných miest pre žiakov a jedno sa ušlo aj mne.Všetko bolo dohodnuté, autobus vybavený a tak som večer zaspávala s tým, že jedi-né, čo musím ešte urobiť, je ráno nezaspať a stihnúť spoj do Žiliny.Autobus nás čakal vo štvrtok, 29. októbra, o siedmej na autobusovej stanici v Žiline. Do Bratislavy nás nakoniec cestovalo 41 ku-sov. Cesta nám ubehla neuveriteľne rýchlo (mnohí z nás ju prespali) a o pol jedenás-tej sme sa snažili zaparkovať autobusík na preplnenom parkovisku TV Markíza. To sa nám samozrejme nepodarilo, takže k budo-ve televízie sme si urobili kratšiu prechádz-ku. Tam si nás dočasne vyzdvihol jeden zo zamestnancov a zaviedol nás do štúdia Te-levíznych novín, do réžie a nakoniec do re-dakcie medzi reportérov. Kým sme spove-dali scenáristov, zvukárov a strihačov o vý-robe Telerána, odbila jedenásta hodina a nás prebral pod svoje vedenie moderátor Patrik Herman. Znovu nás vzal do štúdií a

faKuLtNé PRePadOVé KOmaNdO

KONTAKT

POchyBujem, že sLNeČNica je POd VPLyVOm mediÁLNych tLaKOV

rO

zhO

VO

r

22

Väčšina študentov Fakulty prírodných vied zažila minimálne seminár, prednášku ale-bo skúšku s doc. PhDr. Krbaťom, CSc. Je to osobnosť, pre ktorú je psychológia hlav-ným predmetom záujmu. Dokáže hlboko debatovať a zamýšľať sa nad ťažkými té-mami, úlohami. Zo psychologického hľadis-ka skúma, ako pôsobí hudba na ľudí. Dáva našim mozgovým kôram zabrať, aby sme stíhali jeho myšlienkovým pochodom.

A čo takto menší expe-riment? Pripravila som si niekoľko netradičných otázok. Ako si s nimi do-kázal poradiť, sa dočíta-te v nasledujúcom člán-ku.

Akú farbu panáčika pri hre „Človeče, nehne-vaj sa!“ by ste si vybra-li? A prečo?Odjakživa je mojou ob-ľúbenou farbou modrá. Nezáleží na tom, či je to panáčik alebo tričká... Rozhodne modrú.

Dávate prednosť tra-dičnej zubnej kefke pred elektrickou kef-kou?Samozrejme tradičnej. Niekedy si umývam zuby aj palcom alebo prstom, keď niet inej možnosti. Určite nie elektrickou. Tú by som si do úst ne-pchal.

Čo urobíte s košeľou, o ktorej ste si večer mys-leli, že si ju ráno oble-čiete, ale na poslednú chvíľu zistíte, že sa na nej nachádza škvrna od

kávy, čaju alebo zubnej pasty, ktorá sa z väčšej časti dá zakryť svetrom alebo sa-kom? Pritom viete, že niekto pri správ-nom uhle by si škvrnu mohol dokonale všimnúť.S takýmito vecami si človek musí vedieť poradiť. Nebudem ju prať, ak je tam neja-ká škvrna. Viem, že existuje taliansky výro-bok, v tom mám prehľad, ktorý umožňuje odstránenie rôznych škvŕn. Ja by som si ur-

čite poradil. Smacchio Tutto sa to volá. Od-straňuje lokálne škvrny. Vždy sa nájde ne-jaké riešenie. Ako sa hovorí - na internete nájdete všetko, tak aj na fľaky určite.

Ako dopadne mačka, ktorá má na chrbte natretý chlieb s maslom?Ako dopadne? Podľa toho z akej výšky. To je jedna vec. Dopadne vždy tak, že bude mať na chrbte aj maslo. Možno bude tren-dy v tom zmysle, že iné mačky jej budú zá-vidieť práve to maslo. Mohla by byť natre-tá totiž aj obyčajnou indulonou. Vždy však dopadne na tie svoje labky. O tom som pre-svedčený. V tom je ten jej fantastický in-štinkt.

Keby ste mali možnosť byť, aspoň na je-den deň, nejakou kreslenou postavičkou z hocijakej rozprávky, ktorá by to bola a prečo?Kreslené rozprávky zbožňujem aj v súčas-nosti. Spravidla to bývajú spomienky z det-stva. Pamätám si, že som veľmi rád poze-ral Pepka námorníka. On si poradil s kaž-dou situáciou. Zároveň prežíval veľkú lás-ku, ktorú ochraňoval pred zlom. Je to múd-re posolstvo. Ja osobne nie som žiaden sva-lovec, ale myslím si, že by som si vedel dať stravu, ktorá by mi dala takú silu ako jemu špenát.Ak by to nebol Pepek, tak myšiak z rozpráv-ky Ratatouille. Možno ho poznáte. Tá po-stava sa mi veľmi páči. Pokojne by som bol teraz aj myšou. Tých postáv by som zvlá-dal viac. Fakt! Pozerám kreslené rozpráv-ky. Sťahujem si ich z rapidshare. Baví ma to, vážne! Je to možno aj tým, že animova-né filmy sú vizuálne atraktívne. Napríklad aj rozprávka Tom a Jerry sa mi páči tým, ako je dejovo spracovaná. Aj keď momen-tálne je to už tuctovka.

Za kým by sa otáčala slnečnica, keby rástla na záhrade nejakej slávnej top-modelky?Za kým? Pochybujem, že slnečnica je pod vplyvom mediálnych tlakov. Slnečnica si vždy nájde to pravé slnko nezávisle na tom, či je tam nejaká mediálna hviezda.

Čo by ste urobili, keby ste v polovici prednášania zistili, že stojíte pred úpl-

KONTAKTr

Ozh

OV

Or

23

ne iným publikom ako ste pôvodne stáť mali?Ja si myslím, že by som si poradil, ak by to neboli ľudia, ktorí hovoria iným jazykom. Síce, dalo by sa nejakou metakomuniká-ciou aj s nimi dohovoriť. Nevzdával by som sa. Snažil by som sa im sprostredkovať nie-čo hodnotné. Určite by nebola náhoda, že sa tam ocitli. Museli by tam byť z nejakého dôvodu, čakali by na niekoho. Myslím si, že by som to zvládol.

Poznáte ten typ ľudí, ktorí si na verejnos-ti šomrú popod nos a okolitých ľudí obvi-ňujú z neporiadku všade naokolo. Pred-stavte si, že niekto taký začne neopod-statnene okrikovať malého chlapca za to, že jeho školská taška má nadpriemerné rozmery a v autobuse kvôli nemu bude tlačenica. Malý chlapec sa nevie brániť, navyše má slzy na krajíčku. Zakročili by ste alebo by ste nechali chlapca potrápiť? Prečo by ste sa tak rozhodli?Toto je už zložitejšia otázka, spadá to aj do mojej vednej disciplíny. Myslím si, že by sa patrilo v každom prípade zareagovať. Priznám sa, že neznášam takých ľudí, kto-rí sa permanentne na niečo sťažujú. Určite sú zamindrákovaní. Existuje mechanizmus, hovorí sa tomu sublimácia, kedy si takí ľu-dia odbavujú svoj mindrák, napríklad aj na malých deťoch. A to by som vôbec nepri-pustil. Nepoviem, keby to bola nejaká au-torita. To by tomu dieťaťu mohlo aj pro-spieť. Nie som introvertný človek - a v tom-to zmysle by som reagoval.

Ktorú historickú udalosť by ste si chceli skutočne zažiť? Prečo?Nad tým som veľakrát uvažoval. Absolút-ne renesanciu, to je moje najobľúbenej-šie obdobie. Pretože po stredoveku sa ko-nečne otvorili brány poznávania - cestova-niu, vede a kráse. Ja mám špecifický vzťah k umeniu a myslím si, že artefakty rene-sancie ešte nikto neprekonal. Je to niečo nádherné. Niekedy, keď mám slabú chvíľu, stačí mi pozrieť sa na obraz z renesancie či vypočuť si dobovú hudbu a hneď sa cí-tim lepšie.Rád by som sa ale pozrel i do budúcnosti. Bolo by zaujímavé vidieť produkty ľudskej civilizácie o takých tisíc rokov.

Keby malo ísť o kratšiu udalosť, nie ob-dobie, tak čo by to bolo?Určite nie povstanie. Poznáte ten pocit, keď človek v živote niekedy niečo prestre-lí. Mne mama rozprávala, že v čase sloven-ského národného povstania, keď ma bráva-la na prechádzky, v našej blízkosti vybuchol granát. Údajne som sa riadne trhol, ba do-konca zmeravel. Teraz, najmä z psychoa-nalytického aspektu, rozmýšľam, či to nie je príčina toho, že mi občas ujde nejaká myšlienka alebo urobím niečo, čo by človek normálne neurobil. Takže určite nie SNP.

Pre mňa je udalosťou aj čas, keď som štu-doval. Chodili sme stopom po západnej Eu-rópe, hoci to bolo za socializmu. Je to uda-losť pre generáciu, ktorá vtedy nebola tak ohrozená. Myslím tým skutočnosť, že keby som bol napríklad dievča, tak v tom ob-dobí by ma nikto neznásilnil alebo by ma nikto neokradol tak, ako je tomu často te-raz. Bolo to pre nás super obdobie. Zasta-vilo auto, pokecali sme, išli sme si niekde sadnúť, boli sme priatelia aj naďalej. Šesť-desiate, sedemdesiate roky - to bola pek-ná doba.

Pokiaľ ide o historickú udalosť, tak mňa fascinovala prvá cesta kozmonauta do vesmíru. Vtedy som si povedal „Ej bisťu! Ten kozmonaut sa má, otvorí nové obzo-ry...“. Celý svet je úžasný v tom, že mô-žeme prekonávať aj bežné chápanie času a priestoru. Predstavoval som si, čo by som mal urobiť pre to, aby som aj ja mohol le-tieť do kozmu.

Teraz, keď tí americkí boháči po zaplatení nemalej čiastky leteli do vesmíru, tak som si povedal, že keby som mal aj ja také pra-chy nazvyš, bol by som tiež ochotný to tak urobiť. Ja som taký typ, že ten zážitok by nebol pre druhých, aby som sa tým mohol chváliť, ale také výnimočné zážitky by mi osobne stáli za to. Človeka to určite pozna-čí na celý život. Toto je dobrá téma. V nej by som v rozhovore aj rád pokračoval.

Ďalej ma fascinujú počítače. Je to geniálny vynález. Avšak na druhej strane môže po-chovať aj ľudskú civilizáciu. Všetko je - po-vedané stručne - o tom, že aj slnko vždy

vychádza aj zapadá. Nikdy nevieme, keď sme tu dnes, či tu budeme aj zajtra.

V krátkom question-stormingu mal do-cent Krbaťa v rýchlosti vybrať z dvoch možností. Môžete v nich hľadať nejakú súvislosť, ale márne.

1. Batman alebo Robin ? Robin.

2. Cukor alebo miešačka ? Cukor.

3. Tesla alebo Edison ? Edison.

4. Zelená alebo smrad ? Zelená.

5. Kryokomora alebo Slnko ? Slnko.

6. Čokoláda alebo toaleta ? Čokoláda.

7. Rembrandt alebo pitva? Rembrandt.

8. Pivničné dvierka alebo Pavol Hammel? Pivničné dvierka.

9. Bábovka alebo Mrázik? Bábovka.

10. Danka alebo Janka? Janka.

Na záver by som chcela poďakovať docen-tovi Krbaťovi za príjemnú spoluprácu a ochotu viesť aj takýto netradičný rozhovor. Verím, že odpovede sú aj pre vás inšpirá-ciou pri netradičnom riešení úloh.

Katarína Štecáková, foto: Peter Kováč

KONTAKT24

hu

dBa Pokiaľ nechodíte s hlavou namierenou

na matičku Zem a nesnažíte sa ignorovať každý plagát pod slnkom, musíte spolu so mnou obdivovať (re)aktivitu katedry hud-by. Ja som sa rozhodla ísť spolu s Katkou, Dannym a Peťom na koncert Voice Over Noise, ktorý som nielen nestíhala, ale zá-roveň som ani zúfalo nevedela, do čoho idem. Sotva by som dokázala opísať, o čom ten koncert bol. Pravdepodobne by z toho vy-šlo niečo takéto: Počula som vytie psa a húkanie sovy, rozoznávala nejaké hudob-né nástroje, slová, zvuky a niečo...vlast-ne ani neviem. Vo chvíli pred smrťou vraj vidíte celý svoj život. Pokiaľ by ste nevi-deli obrazy, ale počuli hlasy, následne by ste sa udreli do hlavy dosť natoľko, aby sa to premiešalo a dosť na to, aby to znelo ako hudba, možno by ste nemuseli chodiť na koncerty ... Je to ale oveľa bezpečnej-šie a príjemnejšie. Ešte vám môžem pove-dať, že klavír v rohu sály zostal nepovšim-nutý a rovnako zbytočný ako umelý muš-kát, položený na okraji pódia. Centrum diania sa presunulo k veľkému stolu, z kto-rého viedlo viac káblov, ako z pacienta na áre. Za ním sedeli traja muži a zaujato sa preklikávali hudbou, ktorú práve vytvára-li. Na chvíľu som si pripadala ako v divadle, teda keby Beckett napísal niečo o počíta-čových hrách. Predstavovala som si, ako sa ich bielka zalievajú čerňou, ako keď nie-koho posadne v hollywoodskom trháku. Je pravda, že už som videla ľudí takto sa tvá-riť aj pri chatovaní. Musím priznať, že to bolo úžasné. Bola som tam a cítila som sa, akoby som neexisto-vala. Potom som sa bála, smiala a tešila sa, čo príde v nasledujúcej sekunde. Pre mňa je to pomerne nové zistenie, že hudba môže byť nepredvídateľná, nezadržateľná a živá ako mikróby v sennom náleve. Hlav-ne to bolo emotívne, odľahčené a desivé. A to je práve to, čo potrebujeme. Vyrušiť z letargie. Prečo ste tam neboli?

Martina Mocinecová

ja Viem, že KLaVíR je Bez tRúB

KONTAKT25

hu

dBa

Voice Over Noise je zoskupenie troch ľudí: Slavo Krekovič, Marek Piaček, Oli-ver Rehák. Po koncerte sme počkali, kým hudobníci pobalia svoje nástroje (ale viac tam bolo rôznych káblov od notebookov atď.) a položili sme im pár zaujímavých otázok. Aj napriek tomu, že sa časť kapely poná-hľala na ďalšie predstavenie, boli ochotní s nami zopár minút posedieť a porozprá-vať sa. Musím podotknúť, že počas roz-hovoru vládla veľmi priateľská a príjem-ná atmosféra.

Danny: Ako tvoríte svoje piesne, je to čis-tá náhoda? Chaos?Slavo: Sample sú buď také, že sa chceš nie-čomu pomstiť, alebo sa ti to tak páči a zdá sa ti to zle použité v pôvodnej verzii, že si to z nej vyberieš. Každý si vyberie podľa svojho. Niekedy sa to dá dať dokopy, ino-kedy nie.Olo: Mne sa to zdá hlavne smiešne. Veľa ľudí to berie vážne, tak počúvajú, pozerajú čo sa deje... ale mne sa naše improvizácie zdajú strašne smiešne. Marek: Ja viem, že klavír je bez trúb a keď tam tie trúby sadnú, tak ja sa minimálne osobne bavím. Napríklad, keď sa ozve Krst-ný otec do Lennona.

Danny: Čiže máte nejaký zámer?Slavo: Zámer je taký, že približne vieme kto čo má, aké sample... ale aj tak je to vždy iné.Marek: Hlavne skúšky sú zábavné. Lebo na skúškach niekto pustí húkanie sovy, druhý do toho pustí klavír. Potom vzniknú také veci, ktoré proste...Olo: ... v reáli takéto neexistujú, ale je to dosť dobré.Slavo: Je to improvizovaná kompozícia. V lepšom prípade z toho vznikne naozaj „štruktúra“ a v tom horšom prípade sa v tom tak trochu utopíme.

Katka: Takže vy už viete, aké zvuky má kto nahraté?Marek: Viem, že on má sovu, tak ja nemám sovu ...radšej, lebo máme kopu samplov. Takže aby sa nám náhodou nestretli, tak ja si ich nedávam. Ani ich v počítači nemám, aby ma to nelákalo.Olo: Tam ide o to, že sa dopĺňajú. Keď je-

den robí rytmus, tak druhý už rytmus ne-hrá...len tie veci do toho.Marek: Každý sampler si sample vyberá inak. Mňa baví viac klasická hudba, tak ju aj viac používam.

Katka: Ako ste sa k tomu dostali?Marek: Toto konkrétne zoskupenie vznik-lo na workshope v Kunstfabrik, Hainburg v Rakúsku.Slávo: Áno, to bolo tak, že sme mali za-hrať spolu ...Marek: ... my sme totiž spolu pracovali, ale nehrali sme spolu. A na tom workshope sme sa my dvaja so Slávom začali hrať. Vtedy sme hrali na trochu iných veciach...Slávo: ...na klavíri, ktorý bol na dotyko-vé senzory. Potom to zostalo v laptopoch a snažili sme sa redukovať.

Maťka: Koľko rokov už trvá tento váš pro-jekt?Marek: No, to bolo v roku 2007. V auguste.Slávo: Dva roky.

Maťka: Ako dlho vzniká jedna skladba?Marek: Na skúškach, tá posledná mala osem hodín.Olo: Sú to také džemy.Marek: Áno, človek si skúša všeličo, lebo na skúške sa viac odviaže ako tu. Môže urobiť hocičo, lebo však čo zlé sa stane? Nič. Po-tom vznikajú lepšie veci, ktoré sa snažíme nejako si zafixovať.

Maťka: Prečo mne ako laikovi to znie ako hudba a nie ako hluk?Olo: Pretože je to zložené z hudobných samplov.Marek: Ten hluk, alebo to, čo vznikne bolo prapôvodne hudobné.Olo: Je to už aj v názve - Voice Over No-ise - že niečo nad tým hlukom by sa dalo vytvoriť.Marek: Ten hluk tam je, ale niečo z neho vylezie. Slávo: Jeden japonský „noiser“ tvrdí, že ak je noise nepohodlný zvuk, tak pre neho je noisom pop. Marek: A niekedy sa z toho popu naozaj stane hluk. Keď si urobím zvukovú mapu, často z nej nič nevylezie. Iba ten hluk.

Danny: Väčšina DJ-ov sú jedinci. Každý

hrá sám. Ovláda všetko, má všetky tie ná-stroje no vy to máte rozdelené.Slávo: Sú skupiny, ktoré spolu improvizujú.

Danny: Na Slovensku ani nie.Marek: To nie je tak, že jednotlivci sa dali dokopy, ale skôr opačne. Teda, že sme jed-na skupina a z nej sa spraví niečo viac. Slávo: Je to tak. Napríklad teraz v Brati-slave je už pomerne veľa ľudí, ktorí hrá-vajú spolu v rôznych kombináciách...aku-rát dnes hrám ďalší koncert s inou kape-lou. Oni musia vedieť spolu improvizovať a v rôznych kombináciách to znie úplne inak. Toto sú viac samplové koláže a niektoré iné sú zase abstraktné, niektoré sú...neviem.Olo: Postmoderní koláže, to mně vždycky vodváže.

Danny: Akým iným aktivitám sa popri tomto venujete?Slávo: Marek komponuje symfónie.Olo: My sme hudobní vedci.

Maťka: Kde ste hrali v minulosti?Olo: Minulý rok na Pohode, potom v Poľsku. To bol tiež dobrý koncert.Slávo: V Hainburgu.Marek: V Prahe sme hrali najčastejšie.Olo: V Brne.

Danny: Neviem či to, čo ste dnes hrali máte na nejakom cédečku, ako budete postupovať ďalej? Slávo: V nejakom bode ťa to prestane ba-viť, už si to vyžmýkal. Marek: Alebo naopak, keď nájdeš neja-ký nový sampel, ako napríklad to, čo som videl na youtube. Keď som to videl...(smiech). Teraz som strihal a niečo sme z toho urobili.Slávo: Ale cédečko sme nahrali.

Danny: Máte nejaké plány do budúcnosti?Slávo: To je tiež dobrá otázka!

Katarína Štecáková, Martina Mocinecová, Daniel Kozlík, Peter Kováč

foto: www.myspace.com/voiceovernoise

KONTAKT26

rO

zhO

VO

rŠtúdium si väčšina z nás podvedome spája s mladými ľuďmi, ktorí sa ešte len rozhodu-jú o smerovaní ich budúceho života. Okrem tisícok mladých ľudí, plne zodpovedajú-cich tejto predstave, však existuje nemalé množstvo ľudí v strednom a vyššom veku, ktorí podľahli príležitosti vrátiť sa opäť do školských lavíc.

Jednou z tých, čo sa rozhodli využiť mož-nosti, ktoré ponúka Univerzita tretieho veku, je aj pani Nataša Straňanková – ak-tívna žena, ktorá v roku 2007 nastúpila na štúdium so študijným zameraním Človek a hudba a o rok neskôr na zameranie Človek a umenie. „Stretlo sa nás 13 úžasných žien a v každej z nás je niečo. Máme ženy, ktoré píšu básne, ženy, ktoré fotografujú či ma-ľujú.“ hovorí pani Straňanková, ktorá po rokoch znovuobjavila svoju záľubu v písa-ní poézie. Tej sa však v roku 1989 po skon-čení štúdia Filozofie v Prešove musela do-časne vzdať. „Prvýkrát som začala písať,

keď som v 84-tom nastúpila do prvého roč-níka vysokej školy,“ spomína na študent-ské časy a vzápätí dodáva: „Život je krás-ny, ale prichádzajú ťažšie obdobia. Môj ži-vot má 2 etapy. Teraz začínam žiť,“ hovorí pani Straňanková.

Možnosť študovať pre ňu predstavuje vý-borný spôsob trávenia voľného času. „Je to pre mňa úžasné, pretože po 20 rokoch som sa opäť dostala k štúdiu. Hľadám aktivity, pretože moja práca je nezáživná. Dlhé roky som bola ženou v domácnosti a po tom, ako moja dcéra vyrástla, chcela som začať žiť,“ vysvetľuje.

Záujmové štúdium pri Žilinskej univerzite pre ľudí s maturitou alebo s vysokou ško-lou predstavuje spôsob, ako si ďalej rozši-rovať obzory. Na výber ponúka široké spek-trum študijných zameraní, okrem iného aj Človek a počítač, Finančné vzdelávanie či Medzinárodno-politické vzťahy a mnoho

ďalších. Jednou z mála podmienok je do-siahnutý vek 45 rokov, v prípade zamera-nia Človek a počítač je stanovený minimál-ny dosiahnutý vek 55 rokov. „Na toto za-meranie sa nemôžem prihlásiť, som na to príliš mladá.“ vysvetľuje pani Straňanková, ktorá je však už zapísaná na štúdium psy-chológie, pretože, ako sama hovorí: „Ne-bojím sa žiadnych nových vecí, ktoré prídu v mojom živote.“

Rovnakú odvahu a chuť rozvíjať svoje schopnosti a nadobúdať nové vedomos-ti má aj pani Nela Majerská, 72-ročná po-slucháčka Univerzity tretieho veku v Žili-ne. Študuje už osem rokov a momentálne navštevuje odbory Človek a hudba a Člo-vek a počítač. S pani Straňankovou zdie-ľa okrem iného aj vášeň k poézii, pričom sa obe zároveň rozhodli prispievať svojimi básňami do nášho fakultného časopisu. My im za ich záujem o Kontakt srdečne ďaku-jeme a už v tomto čísle uverejňujeme bás-ne z ich tvorby.

Veronika Patyková, Katarína Štecákováfoto: Peter Krbaťa

„Sme výborná partia. Stretávame sa päť-krát za semester a na každej hodine si uro-bíme spoločnú fotku. Je to taký rituál,“ hovorí p. Straňanková.

NeBOjím sa žiadNych NOVých Vecí, KtORé PRídu V mOjOm žiVOte

KONTAKT27

um

eNie

a teraz sa zODVihNiA teraz sa zodvihniA choď !Odíď !Prehliadaš ma

Ty si jednoJa druhé

Choď už

Smutná chmáraSadá mi na hruďA ja sa dívamMimo teba

OpakujemChoď !

Prechádzaš okolo mňaA ja cítimPrúd iskierPrúdiť medziTvojim a mojimJa

Odchádzaš A navonok pokojná Bledá tvárStráca maskuStrnulosti

Nataša Urana

Chcem zdravo žiťBez trudnostíBez chmúrnych myšlienokLen takĽahko plávať čistou oblohouBez zbytočných myšlienok

Chcem dravoRýchlosťou mladostiPredháňať míľniky životaLen takBez záväzkov

Chcem žiť bez záťažeLen takBez vnútorného smútkuA radšej zvolím cestu samotyAko byť otrokomČo len zdanlivých citov

Nataša Urana

Jarný spánokZo kopy snehu mi trčí špička nosaKývam svetu prstami na noháchOprášim saSkúsim vstaťTy tu nie siIdem spať

Letný slnovratCelé leto nahrieva slnko oceánAby bola mierna zimazem aby kruto nezmrzla.Prečo si myslíš, že ty to stihneš za deň?

Večnosť sa láme v tmavých vodách časopriestoru,ty nevieš o nej vôbec nič.Len dýchaš, žiješ, precitáša v tom precitnutí je tvoj kríž.Podstata vystavaná na hľadaní,

Analógový vták,v digitálnej dobe,smutne, iba tak,zrnká dát si zobe,

príjma a posiela,informácie, dáta,a už ich je priveľa,všetky ich neporáta,

a sa bojí,že sa stratí,zabudnutý, iba tak,v digitálnej dobe,analógový vták.

Ďuro Darida

sNeNie

ROČNé samOty

Jesenný odkazovačSlimák pohybom kreslil po listochAj deti ti to vyčľapkali v mlákachTeplý vzduch to dýcha na okuliareA ty ešte stále meškáš.Akoby si nevedel, že sa cítim ako jeseň.

Chladná dilemaZa oknom hustý balet vločiekChcem z teba postaviť snehuliakaHádzať anjelov do snehuA hádať jazykom, kam ktorá vločka spadneAle viem, že mi moje ľadové prsty nikto neohrejeTak si dám radšej ovsené

Martina Mocinecová

VeČNOsŤ ČasOPRiestORu

riadená zákonom odvekýmje darom, či skôr prekliatím?Osud je tajomstvom viazaný.Vstávaš a padáš v kolobehu,snažíš sa nájsť v ňom v niečo vieru.Viera, tá dáva vždy všetkému zmysel,životu i smrti,však je to len človek, ktorý takto myslel,a tak sa pochybnosťou stále mučíš.Myšlienky nachádzané v temnote,tie tiene stovky rokov staré,klamlivé odrazy pravdy na náhrobkoch vyryté,boli tam, sú a budú navždy ukryté.

Michaela Magová

aNaLÓGOVý VtÁK

KONTAKT

rec

eNzi

a

28

S rastúcim množstvom informácií rastie i množstvo natočených filmov a každé-ho z nás môže zaujať iný titul. Ja som sa rozhodol priblížiť zopár tých, ktoré v po-slednej dobe oslovili mňa.

The Thaw / Frozen (2009) [horor]Nálepkuje sa ako horor, podľa mňa však prináša viac než len šokové momenty a strach. Myšlienka, s ktorou sa film pohrá-va, sa dotýka každého z nás. Film ma oslo-vil svojím nápadom a jeho kvalitným spra-covaním. Pojmy ekoterorizmus, či globálne otepľovanie sa v hororoch často neobjavu-jú. Nebyť miernej predvídateľnosti a v ur-čitých častiach prehnaných scén, film by si u mňa vyslúžil maximálne hodnotenie.

4/5

Synecdoche, New York (2008) [dráma]Film od tvorcov Večného svitu nepoškvrne-nej mysle, ktorý budete buď milovať ale-bo nenávidieť. Kritiky nešetria pozitívnymi hodnoteniami a film dostáva 10 z 10 (www.kinema.sk). Fakt, že tento produkt väčši-na priemerných konzumentov odsudzuje a

FilmOVé tipynechápe, svedčí o zhýčkanosti diváka jed-noduchými filmami. S,NY je abstraktná, al-ternatívna dráma s veľkým množstvom sil-ných myšlienok od úpadku, rezignácie či depersonalizácie, až po prezretie, nádej a vykúpenie.

5/5

Spirited Away / Sen to Chihiro no Kamika-kushi (2001) [animovaný]Cesta do fantázie je „must see“ pre každé-ho, kto aspoň trochu fandí japonskému ani-me. Film si získal srdcia miliónov divákov i kritikov po celom svete a tak ma celkom potešilo, že ho možno dostať v Datarte za necelé 2€. Túto východnú variáciu na Alicu v krajine zázrakov som si vychutnal už štvr-týkrát, a i napriek tomu ma celé dve hodi-ny dokázal zabaviť a v niektorých miestach dokonca aj prekvapiť. Tento film sa podľa mňa musí páčiť každému.

5/5

The Unborn (2009) [horor]Navnadený pôsobivým trailerom a me-nom Michael Bay som sa rozhodol zhliad-nuť tento, ako sa neskôr ukázalo, jasný prí-klad tuctovosti a nedostatku nápadu. Ten-to režisér má svetlé (v tejto brandži skôr temné) dni svojej kariéry jasne za sebou a zjavne je asi jediný, kto si tento fakt neu-vedomuje. Na tomto filme je dobrý snáď len trailer. Nuda, predvídateľnosť a klišé. Jeden veľký facepalm posielam pánovi re-žisérovi a jeden malý bod dávam za jednu zaujímavú informáciu, ktorú som sa vo fil-me dozvedel.

1/5

Public Enemies (2009) [dráma]Ísť na toto do kina bola obrovská chyba. Zrejme nie som cieľová skupina, na ktorú je film zameraný, no predpokladal som, že vzhľadom na to, že Johnnyho Deppa spre-vádza jeho filmovou históriou moje uzna-nie a rešpekt, budem schopný tento film oceniť. Po dvoch hodinách prehadzova-nia sa v kine som mal pocit, že trvá več-nosť a nikdy neskončí. Málokedy opúšťam kino takou rýchlosťou ako v tomto prípade. Oceňujem však (pomerne úspešnú) snahu o stvárnenie historickej osobnosti i zobrazo-vaného obdobia z amerických dejín.

2/5

KONTAKTr

eceN

zia

29

Home (2009) [dokument]Brutálne zábery na brutálne zničenú pla-nétu a na brutálne ľudstvo, ktoré brutál-ne a bezmyšlienkovite pokračuje vo svo-jej brutalite. Autori síce tvrdia, že ak to s nami pôjde ďalej týmto tempom, zostá-va nám už sotva 10 rokov, no ja si myslím, že už dávno bolo neskoro. Planéta si sama vytvorí imunitu proti exponenciálne sa ší-riacej chorobe s menom ľudstvo. Pozrite si to, najlepšie v 720p kvalite, nech viete o čo prichádzate.

5/5

9 (2009) [animovaný]K tomuto ambicióznemu dielku ma v prvom

rade prilákal pôsobivý, postapokalyptický, pochmúrny vizuál. V rade druhom ma za-ujal Tim Burton, uvádzaný ako producent. Je tu cítiť jeho vplyv a pozornému oku neu-niknú ani niektoré odkazy na jeho tvorbu. K filmu samotnému je pre mňa pomerne taž-ké zaujať jednoznačné stanovisko, nakoľ-ko v určitých momentoch som si film sku-točne užíval, kdežto inokedy mi prekáža-lo pomerne plytké príbehové pozadie, ba miestami až slabý scenár. Celkovo ma však film bavil a vôbec neľutujem čas, ktorý som mu venoval.

4/5

Green Beautiful / La Belle Verte (1996) [komédia]Komédia, dráma, pre niekoho možno ho-ror. Tento mierumilovný sci-fi počin s prv-kami dokumentu, ktorý bol v Európskej únii v dobe svojho vydania zakázaný, sa snažím rozšíriť čo najväčšiemu počtu ľudí i na-priek jeho mierne sektárskej povahe. Mám rád tento typ romantických filmov a som rád, že sa ku mne dostal. Pekne ho vystihu-je veta zo slovenskej fanúšikovskej strán-ky (www.nadhernazelena.szm.com). Znie: Predstavte si svet, v ktorom sú všetci ľudia k sebe dobrí, láskaví, spoločne sa o všetko delia, nepotrebujú peniaze a žijú v súlade s prírodou. Nemožné?

/nehodnotím/

The Boat That Rocked (2009) [komédia]Najlepšia letná komédia a zároveň prekva-penie tohto roku. Šesťdesiate roky, zvono-vé nohavice a rock & roll. Pri tomto filme ma dokonca potešil i príjemne dvojzmysel-ný slovenský preklad Piráti na vlnách. Keď-že Britská BBC v šesťdesiatych rokoch vy-sielala iba 2 hodiny popu a rocku týžden-

ne, rozhodla sa skupinka DJ-ov rebelovať a spustiť vysielanie rádia Rock z vôd Se-verného mora. Zábavný príbeh, skvelo na-písané charaktery a atmosférický retro so-undtrack sú elementy, ktorými si film získal moje srdce, a vďaka ktorým je moje vý-sledné hodnotenie o stupienok vyššie, ako si skutočne zaslúži.

5/5

Ďuro Daridafoto: www.clan-killers.com, guyda-

visfilmreview.files.wordpress.com, ani-me.1gb.ru, thumbs.filmstarts.de, blogs.

nature.com, i543.photobucket.com, pds15.egloos.com, witchbel.files.wor-

dpress.com, www.geekstir.com

KONTAKT

VtipyzÁ

BaV

a

30

Ďalšia dávka vtipov na tému študentský ži-vot a pridávam aj jeden veľmi aktuálny…

Dekan:- Študent, prečo ste sa rozhodli študovať práve na našej fakulte?Študent:- Ale otec! Nechaj si tie hlúpe otázky!

~~~

Idú dvaja malomocní zo školy a jeden sa pýta druhého:- Čo ti dnes odpadlo?

~~~

Na telocviku hovorí učiteľ študentovi:- Takú ti jednu strelím, že ťa budú v Ma-ďarsku pokutovať za rýchlosť!

~~~

Profesor zoológie skúša:- „Čo je toto za operenca?“ a ukáže na za-krytého tvora, len nohy mu trčia.- Neviem, odpovedá študent.- Tak je to za päť, ako sa voláte?Študent si vyhrnie nohavice: "Môžete tiež hádať!"

~~~

Nápis na dverách vysokoškolského interná-tu:Prosíme študentov, aby po odchode návšte-vy nevyhadzovali odpadky von oknom.Deti ich tam zbierajú a nafukujú ich!

~~~

Archimedes, Pascal a Newton hrajú schová-vačku. Archimedes žmúri.Pascal sa rozhliadne a šikovne sa schová do

Pridávam ďalšie zaujímavé fakty a infor-mácie, ktoré vás možno zachránia na skúš-ke. „A pán ⁄ pani (doplníte príslušný titul), ve-deli ste o tom, že...“

... najvyšší bod na Maledivách je iba 2,5 metra n.m.?

... sklo objavili Egypťania už 3000 rokov pred Kristom?

… na smrteľnú otravu zdravého dospelého človeka s hmotnosťou okolo 60 kg mucho-trávkou zelenou stačí zhruba 50 g huby v surovom stave?

... Brfxxccxxmnpcccclllmmnprxvclmnckssqlbb11116 bolo meno, ktoré sa údajne po-kúsili dať švédski rodičia svojmu dieťaťu v roku 1996?

... Pablo Picasso bol podozrivý z krádeže Mony Lízy?

... najväčšia raketa sveta Saturn V za pr-vých 10 sekúnd svojho letu spálila až 135 ton paliva?

... Bratislava sa v minulosti grécky nazý-vala "Istropolis", teda doslovne "mesto na Dunaji"?

... jednotlivý priemerný oblak typu cumu-lus mediocris váži približne 250 ton?

... minerál libethenit je pomenovaný pod-ľa Ľubietovej, kde bol po prvýkrát opísaný?

… v Tel Avive je tretia najväčšia koncentrá-cia suši reštaurácií na svete?

… energia pohybu letiaceho komára je pri-bližne bilión elektrón voltov?

… lisovaný čaj v minulosti slúžil aj ako pla-tidlo?

… Číňania vyrábali v stredoveku delá z pa-piera a bambusu?

… Neil Armstrong zostúpil ako prvý človek na mesačný povrch až 6,5 hodiny po pristá-tí lunárneho modulu misie Apollo 11?

… soľná pláň Salar de Uyuni sa v dobe zá-plav stane najväčším prirodzeným zr-kadlom na svete?

… vplyvom splodín z horiacich ropných vr-tov počas vojny v Perzskom zálive poklesla teplota v Kuvajte o 10 °C, čo je efekt, opí-saný v teórii nukleárnej zimy?

… objav trpasličej planéty Haumea sa stal predmetom veľkého sporu, pretože vyšlo najavo, že španielskí objavitelia si cez in-ternet prezerali údaje amerického tímu, ktorý už teleso tiež sledoval?

… švédsky parlament nikdy neschválil švéd-štinu ako úradný jazyk Švédska?

… Albert Einstein bol požiadaný, aby bol druhým prezidentom Izraela, ale odmietol?

… plocha tenkého čreva človeka je veľká asi ako plocha tenisového ihriska?

… technológia DVD+RW vznikla preto, že licencia na pôvodné DVD-R(W) bola príliš drahá?

Zdroj: www.wikipedia.sk www.wikipedie.cz

Viete, že...

KONTAKT

sudOKu

sud

OK

u31

Návod pre neznalých Sudoku.

Hracie polia musíte vyplniť tak, aby v kaž-dom riadku a v každom stĺpci boli napísané čísla od 1 do 9. Rovnako v každom šedom a bielom štvorci musia byť čísla od 1 do 9. Čísla sa nesmú opakovať.

Ešte jedna malá poznámka.Ospravedlňujem sa všetkým študentom, ktorým sa nepodarilo vylúštiť Sudoku z prvého čísla. Musím pochváliť študentov z Elektrotechnickej fakulty, ktorí chybu našli, upozornili ma na ňu a dokonca sa im podarilo Sudoku vylúštiť.

Gratulujem, len tak ďalej.

Dvojstránku pripravila Lucia Uhliariková

kríka. Newton vezme palicu, do hliny vyškriabe štvorec meter krát meter a postaví sa doň.Nijako sa neschováva. Archimedes dopočí-ta, rozhliada sa okolo.Samozrejme, že hneď vidí Newtona a volá:- Raz, dva, tri ... Newton! Newton pokojne na to:- Tak to teda veľké guľové, kamarát! Jeden Newton na meter štvorcovýje predsa Pascal!

~~~

Jeden študent si chcel v univerzitnej jedál-ni sadnúť na voľné miestovedľa profesora, ale ten mu na to odvrkol: - Labuť nemôže byť priateľom svine.- No dobre, tak ja teda odletím, odpove-dal študent.Profesora odpoveď urazila natoľko, že sa rozhodol študenta potopiť na skúške a tak mu dal najťažšie otázky. Avšak študent na každú jednu otázku v teste odpovedal vý-

borne tak profesor, s túžbou študenta poto-piť, mu položil poslednú rozhodujúcu otáz-ku:- Ideš po ceste a nájdeš dve vrecia, jedno plné zlata, v druhom rozum. Ktoré si vy-berieš?- Vrece so zlatom predsa, odpovie začudo-vane študent.- Ha, no ja by som bral druhé vrece, pote-šene reaguje profesor.- No vidíte pán profesor, každý si vyberie to, čo mu chýba, rýchlo odpovie študent.Profesor od zúrivosti schytí študentov test a vpíše: "Debil".Študent bez toho, aby sa pozrel do testu, čo mu tam profesor napísal, sa poďakuje a odíde. O chvíľu sa však vráti s testom v ruke a hovorí profesorovi:- Nehnevajte sa pán profesor, podpísali ste sa mi, ale známku ste minenapísali.

Zdroj: internet

KONTAKT

zÁBa

Va

32

Počas jedného krásneho slnečného víkendu sa partia lezcov zo Žiliny vybrala zdolávať skaly. Štyria kamaráti a pes podľahli čaru bouldrovania... Aha! Predpokladám, že väčšina z vás netuší, čo to bouldrovanie je?

Každý určite počul ako sa lezie po ska-lách. Na bežné lezenie potrebujete lezec-ké topánky, lezeckú bezpečnostnú sedač-ku, lano, nejaké expresky, istenie. Klasické lezenie funguje tak, že prídete pod skaly, oblečiete si sedačku, o sedačku si priviaže-te jeden koniec lana, obujete si „lezečky“ a idete hore.Bouldering je „skoro“ o tom istom, až na to, že vynecháte sedačku a lano. Nie, nie je to nebezpečné. Bouldre (cesty) sú na rozdiel od klasických ciest oveľa krat-šie. Nejde „životaohrozujúci“ šport, ale na predchádzanie prípadných zranení sa po-užíva matrac, ktorý si položíte pod skalu. Samozrejme na také miesto, aby ste pri páde padli na ňu a nie vedľa nej.Pre menšie zhrnutie: Bouldering, to zna-

mená driapať sa po skalách bez istenia, ale bezpečne.Bouldre, tak ako aj klasické cesty, majú okrem šialených názvom aj vlastné hodno-tenia, ktoré sa odlišujú iba tým, že pred bouldorvým hodnotením je napísané „V“. Za týmto písmenom nasleduje číslo, kto-ré určuje náročnosť (obtiažnosť) cesty. Pri-čom platí, že čím vyššie číslo, tým ťažšia cesta. Existujú prípady, kedy sa lezci, alebo tvor-covia nejakého bouldra nevedeli rozhodúť, či ide o „obtiažnosť“, napríklad, 7 alebo 8. Preto do hodnotenia ciest zapojili aj prvé tri písmená abecedy, čiže „a“, „b“ a „c“. Rovnako platí pravidlo čím vyššie, tým ťaž-šie (pre menej chápavých: „c“ je ťažšie ako „b“, „b“ je ťažšie ako „a“).Bohužiaľ, ani písmená abecedy niekedy ne-pomôžu presne určiť, aká je cesta v sku-točnosti ťažká, a tak sa k hodnoteniu pri-dali aj znamienka „+“ a „-“. (...len pre istotu: „+“ označuje ťažšiu cestu ako „-“)Teraz si môžeme uviezť krátku postupnosť

BOuLdeR GOtham city V8c+:aKO batmaN priŠiel O paNeNstVO

od najľahšieho bouldra po najťažší:

V7b-, V7b, V7b+, V8c-, V8c, V8c+

Tak teda, štyria kamaráti a pes sa vybrali cez víkend zdolávať skaly, pretože podľahli čaru bouldrovania. Víkend bol, mi-mochodom, slnečný.

Podarí sa im vyliezť najťažší boulder na svete?Ako dopadne ich stretnutie s Batmanom, hrdinom a ochráncom dobrých mravov?

Chcete vedieť, čo všetko sa možné aj ne-možné na „bežnom“ lezeckom výjazde?

Toto všetko sa dozviete na:

http://vimeo.com/7139789

Katarína Štecáková

KONTAKTK

Om

iX33

KONTAKT

sKVOst Na PaRKOVisKu

Už v prvý deň školy na začiatku zimného se-mestra som pešo absolvovala niekoľkokrát ukrutne stúpajúcu cestu hore kopcom na Veľký diel. Dôvodmi boli hlavne obrovské časové bloky medzi hodinami, pretože kaž-dá jedna z nich namiesto dvoch hodín (ale-bo 1h 40min... ako len chcete) trvala ne-celých desať minút... a tak som oscilova-la medzi domovom – školou – robotou – ško-lou – domovom – školou. Keď už som mala za sebou tretie stúpanie, na chvíľu som sa prichytila ako závidím všetkým majiteľom osobných áut, parkujúcich tam hore. Ako sa bez najmenšej námahy dostavia na ho-dinu. Bez prepotených tričiek a kyslíkové-ho dlhu.

Prechádzala som cez parkovisko, skúmajúc autá. No, nemohla som si nevšimnúť! Ru-žová Škoda 110 s bielou strechou, lesklými pochromovanými puklicami a kolesami ako zo sedemdesiatych rokov! To auto ma šo-kovalo, udivilo a prekvapilo. Naraz! Zača-la som pomaly pátrať po majiteľke (mohol

to byť aj majiteľ...), až som sa dopátrala. Majiteľkou tohto povšimnutiahodného auta je študentka 4. ročníka priemyselného inži-nierstva zo Strojníckej fakulty na Žilinskej univerzite, Aďa. Autom jazdí do školy aj so svojimi kamarátmi z neďalekého Martina. Aďa mi prezradila, že už pred týmto au-tom mala Škodovku 100. Po čase jej vypo-vedala službu a musela ju predať. Už toto mi naznačilo, že je veľkým fanúšikom sta-rých áut. Od konca jari do jesene absol-vovala niekoľko zrazov tuningových áut v Trenčíne, Piešťanoch, Nitrianskom Rudne a Brne. Jej auto sa na takýchto zrazoch za-raďuje do kategórie OLD SCENE. Pre väčší retro efekt nahadzuje na strechu auta zá-hradku z lešteného nerezu, na ktorú pripne starý kufor a lyže. Doteraz získala štyri po-háre, z čoho jeden je z Brna za umiestne-nie v top 10.

„Bolo to najďalej, ako som kedy na nej išla. Bála som sa, že tam nedôjdeme,“ spo-mína Aďa. Trvalo približne rok, kým Ško-da 110 L ( L = deluxe výbava na vtedaj-šiu dobu), s rokom výroby 1975, objemom motora 1,1litra a výkonom 53 koní dosta-la takú podobu, akú má dnes. „Keď som ju kúpila, bola v zlom stave, ale mala najaz-dených len necelých 50 000 km. Za drvi-vú väčšinu opráv vďačím svojmu priateľo-vi a jeho známym. Rád sa totiž vŕta v au-tách,“ pokračuje. A tak záchrankyňa ško-doviek neváhala a obetovala 5 500 ko-rún, vtedy ešte slovenských, na svoj ko-níček. Vraj to bola veľmi zanedbateľná suma, oproti tomu, koľko investovala ne-skôr do samotných úprav. Vymenil sa kar-burátor za dvojkomorový, piestne krúžky, svetlá, časti karosérie, výfuk, čapy, tlmiče, brzdy, riadenie a mnoho iných vecí. Znížil sa podvozok auta a vyrobili sa širšie disky. Pôvodné boli príliš úzke a horšie držali na ceste. Chromované puklice sú originálne, ale biele lemovanie pneumatík objedná-vala. „Naposledy odišlo tesnenie pod hla-vou, aj to sa menilo,“ hovorí Aďa a vysvet-ľuje ako kvôli záľube zúčastňovať sa zra-zov musela vymeniť štvorstupňovú prevo-dovku za päťstupňovú. Trocha rýchlosti ne-uškodí. Prečalúnila sa časť interiéru a na-koniec sa nalakovala. „ Za mojím výberom farby som si tvrdo stála. Dokonca aj otec s

mamou ma od ružovej odhovárali. Ja som sa nedala,“ spomína. Okrem toho, že auto perfektne vyzerá, má aj niekoľko špeciál-nych vymožeností ako sú: alarm, centrálne odomykanie, odomykanie kufra na diaľku, CD prehrávač so subwooferom, posilňovač bŕzd, športový volant a dokonca automa-tické zapínanie a vypínanie svetiel pri vyp-nutí a zapnutí motora. „Občas som na svet-lá zabúdala. Buď som ich vôbec nezapla, alebo som ich nevypla, keď som odchádza-la z auta. Takto si nemusím robiť starosti,“ pokračuje. Auto jazdí na benzín so spotre-bou 7-8 litrov na 100 km. Na zimné obdo-bia sa Aďa špeciálne nepripravuje, preto-že na škodovke nejazdí. „Keďže auto nie je pozinkované, nejazdím. Bojím sa o lak, kvôli soli a kamienkom. Nemením ani pne-umatiky za zimné, pretože by ma to lákalo, “ dodáva na záver Aďa. A čo dodávam na záver ja? Myslím si, že je odvážne jazdiť na aute ako je ružová Škoda 110 a to už z viacerých dôvodov. Jeden z nich je ten, že nikdy neviete, kedy vám vypovedá službu. A druhým, do očí bijúcim dôvodom, je sa-mozrejme spomínaná farba. Preto obdivu-jem ľudí, ktorí si idú za svojimi snami a na-koniec si ich aj plnia. Chcem na záver po-ďakovať Adi za poskytnutie rozhovoru. Pra-jem jej veľa šťastných a bezpečných kilo-metrov a nech sa jej v budúcnosti ujdú aj iné husárske „auto-retro-kúsky“.

Katarína Štecáková, foto: Peter Kováč

ČLÁ

NO

K

34

ĎaKujeme!Človeku, ktorý nás podporil.

Redakčná rada: PhDr. Slávka Pitoňáková PaedDr. Silvia Antolová Tel.č.: 041/513 6343Šéfredaktor: Juraj DaridaZástupkyňa šéfredaktora: Veronika PatykováRedaktori: Katarína Štecáková Viktor Hamran Martina Mocinecová Lucia Uhliariková Fotograf a titulná strana: Peter Kováč Hlavný grafik: Daniel KozlíkJazykové korektúry: Veronika Patyková

Vydáva: Fakulta prírodných vied Žilinskej univerzityPríspevky posielajte na: casopis.kontakt@gmail.com

Vychádza raz za semester.Tlač: TIME PRINT

ISSN 1338-0605EV 3862/09

KONTAKT