KULTÚRA A UMENIE STAROVEKÉHO RÍMA

Periodizácia dejín Ríma

753 p.n.l. vznik Ríma (Podľa povesti mesto založené vnukmi trójskeho učenca Enea

Romulom a Remom, ktorých vychovala vlčica Rea. Únosom Sabiniek si zabezpečilo

populáciu.)

753 - 510 p.n.l. - kráľovská doba (Počas kráľovskej doby Rímu vládne sedem etruských

kráľov. Obyvateľstvo sa delí na vládnucich patricijov- rodovú šľachtu, plebejcov -

slobodných roľníkov a remeselníkov, servov - otrokov, klientov - prepustených otrokov

a slobodných občanov upadlých do poddanstva; po zvrhnutí posledného etruského kráľa

Tarquinia Superba Rimania vytvárajú republiku.)

510 - 31 p.n.l. - obdobie republiky (V republike vládnu dvaja konzuli s poradným zborom -

senátom, v čase vojny v tejto aristokratickej republike je na jej čele diktátor. Plebejci si potom

vymôžu tribúnov, volených ľudovým snemom, a zákony, spísané na 12 tabuliachh. Od 5. st.

p.n.l. vedie Rím výboje a ovládne Apeninský poloostrov, dobyje Kartágo /3. - 2. st., Púnske

vojny/, pripojí si Sicíliu, Gáliu Predalpskú, Dalmáciu, Grécko, Pergamon v Malej Ázii,

Hispániu, Makedóniu. Vzniká dedičná úradnícka šľachta - nobiles, optimates, a vrstva

rytierov, ktorá nadobúda finančnú moc a vplyv. Vedľa publikánov /publika = verejný

dôchodok/ vzniká proletariát, vrstva nemajetných bezzemkov. Z dobytých území prichádza

veľa otrokov, ktorí sa v 2.-1. st. búria /Spartakovo povstanie 73- 71 p.n.l./. Bratia Gracchovci

chcú presadiť pozemkovú reformu, ale sú zavraždení. Vzniká platená vojenská služba a

rímske vojsko sa barbarizuje. Vytvárajú sa predpoklady pre vojenskú diktatúru /prvý diktátor

Sulla/. Pompeius pripája k Rímu Sýriu a Palestínu a spolu s Crassom a Caesarom vytvára

vládu troch konzulov - prvý triumvirát. Za vlády Caesara je podmanená Gália Zaalpská,

Caesar podniká výpravu do Británie, získa po boji s Pompeiom moc nad celou ríšou, zasiahne

do sporov o moc v Egypte, kde za vládkyňu ustanovi Kleopatru. Po jeho zavraždení vzniká

druhý triumvirát /Marcus Antonius, Lepidus, Octavianus/. Marcus Antónius sídli v Alexandrii

a berie si za ženu Kleopatru, vládca západu ríše Octavianus sa zbavuje Leppida a potom

vytiahne proti Antoniovi. Po víťazstve a samovražde Antonia a Kleopatry sa Egypt stáva

rímskou kolóniou. Octavianus formálne zachová republiku, ale sústredí fakticky moc vo

svojich rukách, nazýva sám seba principes- prvý občan a senát mu udelí titul Augustus =

vznešený.)

29 p.n.l. - 476 n.l. - obdobie cisárstva (Toto obdobie sa delí na principát - od Augusta po

Diokleciána a dominát, od Diokleciána po posledného cisára - dieťa, Romula Augustula. Za

vlády Octaviána je v Ríme zavedený poriadok, nastáva rozkvet literatúry a umenia /Vergilius,

Horatius, Ovidius, Livius/, postavia fórum a Panteón v Ríme, moc Ríma sa na severe rozšíri

po Dunaj, Rimania vedú boje s Germánmi medzi Rýnom a Labe /Drusus/. V tomto období

vládne krutovládca Caesar Caligula, učený Germanicov brat Tiberius Claudius /manželky

Agrippina, Messalina/, potom jeho adoptívny syn Nero, namiesto Claudiovho vlastného syna

Britanika. Jeho učiteľom je Seneka. Nero prenasleduje kresťanov /od požiaru Ríma, 64 p.n.l./.

Za vojvodcu Vespasiana z rodu Flaviovcov, ktorý obnovuje poriadok, je postavené v Ríme

Koloseum. Jeho syn Titus vedie Židovskú vojnu v Palestíne a zborí roku 70 Jeruzalem, zničí

Jeruzalemský chrám. Je dobrým panovníkom. R. 78 je dokončené podmanenie Británie

Rímom, roku 79 vybuchne Vezuv a zničí Pompeje a Herkulaneum.)

98 - 180 n.l. - doba adoptívnych cisárov (Prvý cisár, ktorý je inej národnosti, je Trajanus.

Rozšíril najviac hranice Ríma : pripojil k nemu Dáciu, Arménsko, územia v Mezopotámii,

Asýriu; za jeho vlády boli postavené v Ríme významné stavby, napr. Anjelský hrad. V rokoch

180 - 383 n.l. nastáva úpadok ríše. Po nástupe Dalmatínca Diokleciána začína obdobie

dominátu (dominus = neobmedzený pán) a dochádza k rozdeleniu ríše na Východnú

a Západnú; hlavným mestom Západorímskej ríše sa stáva namiesto Ríma Miláno,

Výchorímskej Nikomédia v Malej Ázii. Dioklecián podporuje umenie. Vzdáva sa vlády. Za

cisára Konštantína Veľkého je zrovnoprávnené kresťanstvo /313, Milánsky edikt/. Pokus

o zjednotenie ríše a zavedenie poriadku však už nezastaví úpadok Ríma. Do Európy vtrhnú

Húni, ktorí tlačia na Germánov; tí vtiahnu do Itálie. Roku 395 n.l. je ríša rozdelená na

Západnú, s hlavným mestom Ravenna a Východnú, s hlavným mestom Bysantion,

Konštantinopol /rusky Carihrad/. R. 410 sputoší Rím vizigótsky kráľ Alarich o 66 rokov

vtrhnú do Ríma Vandali / Odoakar/. Rím sa už viac nespamätá. Byzantská ríša prežije

Západorímsku o 1000 rokov, keď ju dobyjú Turci.)

Charakteristika rímskej spoločnosti a kultúry

Praobyvatelia Apeninského poloostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia,

Sardovia. Centrálnu časť polostrova osídlili v posledných storočiach druhého tisícročia p.n.l..

indoeurópski Italikovia. Boli najprv roľníci a pastieri. Neskôr vynikli ako vojaci, dobyvatelia,

štátnici, úradníci, organizátori. Okolo roku 1200 p.n.l. na Apeninský poloostrov prišli Venéti

a iní Illýri. Okolo roku 1000 p.n.l. sa možno z Anatólie prisťahovali vyspelí neindoeurópski

Etruskovia, ktorí na sevrozápade vytvorili jednu z najstarších vyspelých civilizácií. Na juhu

poloostrova žili Gréci, na Korzike Kartáginci, na sever sa prisťahovali Gálovia (400 p.n.l.).

Rimania boli veľmi praktickí, realistickí a racionálni. Vo filozofii, náboženstve, umení

podliehali Etruskom a Grékom. Spočiatku uctievali prírodných bohov - ochrancov stáda

a úrody. Prinášali im obety. Po zjednotení Ríma vznikol kult štrátnych bohov, z ktorých

najvyššiu pozíciu mal Jupiter- ochranca mesta a popri ňom Mars - Romulov otec, otec

a ochranca národa a boh vojny. Bohom vojny a ochrancom osady na Qurinale, kde bývali

Sabinovia, bol aj Quirinus. Janus bol boh začiatku. V kráľovskej dobe sa okruh bohov rozšíril

o ochrankyňu rodiny Juno, Jupiterovu (Jovovu) ženu. Pribudli aj Neptún - boh mora a Vulkán

- boh ohňa. Minerva bola bohyňou múdrosti a remesiel, Diana bohyňa lovu, Venuša, krásy,

lásky a jari. Po druhej Púnskej vojne splynuli grécki a rímski bohovia. Okrem toho sa podľa

vzoru Etruskov, ktorí vytvorili na severozápade poloostrova jednu z najstarších vyspelých

civilizácií Rimania venovali vešteniu; budúcnosť predpovedali z letu vtákov, z nebeských

úkazov, vnútorností zvierat. Pre náboženské úkony a určité božstvá vznikli kňažské zbory

pontifikov, ktorí určovali poriadok náboženských slávností v roku, a tým aj kalendár.

Flaminiovia obetovali trom hlavným bohom - Jupiterovi, Marsovi a Qurinovi a Vestálky

udržiavali večný oheň v chráme bohyne Vesty - ochrankyne cnosti, čistoty a domáceho krbu.

V Rímskej ríši bola otrokárska spoločnosť. Na konci jej dejín sa pomaly v jej provinciách

utvárali základy feudálneho systému. Rimania vytvorili právo, vzniklo tu krešťanstvo,

rozvíjala sa na základe gréckych tradícií filozofia a vedy; Rím položil základy štátneho

zriadenia, ako ho poznáme dnes.

Etruské kultúrne vplyvy

Etruskovia žili na území dnešného Toskánska. Ich pôvod a jazyk nie sú známe. Písali

zvláštnym písmom, odvodeným od gréckej abecedy. Boli výborní moreplavci, obchodníci,

remeselníci i umelci. Pri príchode na Apeninský poloostrov mali už vyspelú kultúru, ktorú

ovplyvnili aj Gréci. Ich umenie je spojnicou medzi gréckym a rímskym umením. Stavali

mestá (Veje, Tarquínia, Vulci, Chiusi a iné). Zmocnili sa Elby a Korziky. Na vrchole moci

boli okolo roku 500 p.n.l.. V roku 507 etruský kráľ Porsena z mesta Clusium ovládol Rím,

ktorý sa stal etruským mestom.

Úpadok moci Etruskov začal po ich porážke roku 474 p.n.l. pri Kumách. V 3. storočí p.n.l.

postupne Etrúria podľahla Rímu. Nastala asimilácia Etruskov a Rimanov, ktorá skončila až

na začiatku letopočtu. Etruská šľachta splynula s rímskou - stala sa jej súčasťou.

V 8. storočí p.n.l. bola v Etrúrii rozšírená Villanovská kultúra (raná doba železná) so

spaľovaním mŕtvych a popolnicovými poliami, vyspelým bronziarstvom a výrobou keramiky

z čiernosivej hliny, nazývanej impasto. Keramiku vyrábali na hrnčiarskom kruhu a zdobili tak

ako aj kovové predmety geometrickými vzormi - meandrami, kľukatými čiarami, linkami.

V 7. storočí sa rozšírila maľovaná keramika s figurálnymi motívmi napodobujúca grécku. Do

Etrúrie prenikajú v tomto storočí vplyvy z Grécka, ale aj orientálne podnety - v umení tohto

obdobia sa hovorí o tzv. orientalizujúcej fáze. Etruskovia si postupne utvárajú svojbytné

umenie so svojráznymi znakmi.

Villanovci boli dedinčania, Etruskovia rozvíjali urbanizmus; na miestach villanovských osád

stavali kamenné opevnené mestá. Neskôr stavali mestá podľa pravidelného premysleného

plánu, kde hlavné ulice križujú vedľajšie a vytvárajú pravouhlé bloky. Domy boli tehlové,

kamenné aj drevené. Jeden z typov domu bol átriový (atrium tuscanicum), v ktorom sa strecha

zo všetkých strán skláňala smerom k centrálne umiestnenému otvoru v tvare štvorca, odkiaľ

prichádzalo svetlo. Pod otvorom bola nádrž na dažďovú vodu. Dominantami etruských miest

sú chrámy bohov, väčšinou drevené, obložené hlinenými tabuľkami. Vyvinuli sa pod gréckym

vplyvom, ale majú svojské črty a zachovávajú si tradičný stavebný materál. Na rozdiel od

gréckych stoja na vysokom pódiu, na ktoré vedie schodisko umiestnené vpredu. Majú len

jednu miestnosť, celu, niekde trojdielnu, a drevené stĺporadie s veľkými medzerami medzi

stĺpmi podopierajúcimi krytý vchod na priečelí. Stĺpy sú niekde aj na bočných stranách

a v niektorých prípadoch je čelné stĺporadie i dvojité. Terakotové obklady chrámov sú pestro

maľované. Typický etruský stĺp ( toskánsky) je zjednodušením dórskeho: nemá kanelury, ale

hladký driek a pätku s oblúkom. Má dórsku hlavicu a pod ňou prstenec. Okrem domov stavali

Etruskovia aj úžitkové stavby : cesty, kanály, mosty,opevnenia, pričom používali klenbu. Tieto

stavebné výdobytky od nich prevzali Rimania.

S ich vierou v posmrtný život súvisela ich hrobová architektúra : hrobky Etruskov vyzerajú

ako domy živých. V zložitých komorových hrobkách s prepychovým zariadením a inventárom

boli pochovávaní príslušníci vyšších vrstiev. Hrobky mali nepravú klenbu a kruhovú

podmurovku z kvádrov.

Na rozdiel od Grékov Etrúria nemala dostatok mramoru, preto jedným z častých materiálov

sochárov bola pálená hlina, ktorá sa všestranne používala na tvorbu monumentálnych diel, aj

na ochranné obklady a dekoratívne účely. V sochárstve sa ako hlavný materiál uplatňoval

bronz a používal sa aj miestny kameň, z ktorého vytvárali Etruskovia voľné sochy, sarkofágy

a pohrebné urny. Bol tu zvyk venovať votívne hlavy hrobom a svätyniam a táto tradícia

ovplyvnila aj rímsku tradíciu potrétov predkov. Votívne hlavy z pálenej hliny zobrazujú

v zidealizovanej podobe mŕtveho.

Etruské terakotové skriňové sarkofágy sa vyznačujú portrétnym realizmom; ich veká sú

v tvare ležadla s pololežiacimi postavami, manželskými dvojicami, ktoré vyzerajú ako na

hostine. Na bočných stenách sarkofágov je figurálna výzdoba. Portrétne umenie sa rozvíjalo

asi na základe zvyku snímať posmrtné masky a vytvárať kovové resp. terakotové, ktoré, tak

ako v Mykénach, zakrývali tvár mŕtveho. Neskorý etruský reliéf bol ovplyvnený gréckym. Sú

na ňom osobité italické témy - detailne rozpracované námety z gréckej mytológie, z dejín, aj

miestnych, rituálne výjavy.

Terakotová plastika rozkvitá na konci 6. storočia p.n.l. Sochár z mesta Veje vyzdobil aj

Jupiterov chrám v Kapitole, v Ríme, kde vytvoril akrotériu - terakotový záprah na streche.

Popredné stredisko sochárstva je mesto Vulci v strednej Etrúrii, Veje a Cere na juhu.

Etruskovia prevzali od Grékov sochárske typy kora a kore, vedeli štylizovať drapérie

a stvárňovať ľudské telo podľa gréckych vzorov. Prevzali aj grécke antropomorfné predstavy

bohov a spojili svoje božstvá s gréckymi. Vytvorili o.i. terakotovú sochu Apolóna, dielo

z obdobia okolo roku 500 p.n.l., z mesta Vejí od sochára Vulca, autora výzdoby Jupiterovho

chrámu. Jej námetom je zápas medzi Apolónom a Heraklom, ktorý sa pokúsil ukradnúť

posvätnú laň.

V maliarstve sa zachovalo veľa nástenných malieb. Zdobia hrobky /Tarquinia a inde/. Ide

o metódu fresky, maľby na vápennej omietke. Najstaršie sú zo 6. storočia p.n.l.. V ranom

období sú obsahom maliarstva výjavy z bežného života. Neskôr je z nich zrejmé, že sa zmenil

vzťah Etruskov k smrti,;už sa z nej neradujú. Výjavy zobrazujú démonov, podsvetie, hostiny

nadobúdajú melancholickú atmosféru. Etruskovia imitovali grécku maľovanú keramiku : v 7.

storočí výrobky Korinťanov a v 6. storočí iónske červené figúry. Používali námety z gréckej

mytológie, ktoré sa prelínajú s etruskými črtami /rastliny a stromy sú umiestnené medzi

postavami a plnia úlohu výplňového ornamentu, rozmery nie sú jednotné a i./.

Pre nástenné maľby v Tarquínii sú charakteristické kontúrovaná kresba, plošné vyplnenie

kontúr farbou /červená, zelená, modrá, žltá/. Muži majú namaľovanú kožu nahnedo, ženy sa

od nich odlišujú svetlým odtieňom pokožky. Etruské maľby sa vyznačujú obľubou prepiatej

gestikulácie, divokým pohybom, realistickými detailami, záujmom o prírodu. Od 4. storočia

p.n.l. maliari majstrovsky zachytávajú hru svetla a tieňa, uplatňujú perspektívnu skratku

a neskoré obdobie portrétneho umenia Etruskov sa vyznačuje realistickou presvedčivosťou.

V úžitkovom umení dosiahli vysokú úroveň výroba bronzových predmetov - nádob

zdobených plastikami, reliéfmi, vyrábajú bronzové zrkadlá, šperky zdobené filigránom

a granuláciou, keramiku zdobenú figurálnymi a ornamentálnymi reliéfmi.

Rímska architektúra vo výstavbe miest (urbanizme) nadviazala

na grécku. Na princípoch rímskeho urbanizmu sa rozvinuli

európske mestá. Základom rímskych miest aj vojenských

táborov bola schéma 2 osí : severojužnej a východozápadnej.

V ich priesečníku bolo námestie - fórum. Každý z rímskych

cisárov si výstavbou fóra staval svoj pomník. Tu boli

umiestnené najveľkolepejšie budovy (v Ríme najmä Forum

Romanum). Stáli tu jeden vedľa druhého chrámy, svätyne,

tržnice, knižnice, pamätníky. Zdobili ich fontány (nymfeá =

sústavy fontán, zasvätených nymfám). Augustovo fórum

v Ríme s chrámovou dominantou (chrám Marsa Ultora) je

lemované z dvoch strán dvojposchodovými kolonádami

a polkruhovými exedrami (apsidami). Na hornom poschodí kolonád sú namiesto stĺpov

karyatídy a fasáda je plasticky vyzdobená. Trajánovo fórum je veľké skoro ako Akropola

v Aténach a na jeho konci stojí na vysokom pódiu Trajánov chrám.

K najznámejším rímskym chrámom patrí Chrám všetkých božstiev - Panteón. Bol postavený

za Hadriána a je ovplyvnený helenizmom. Používa sa ako kresťanský chrám. Má veľký

okrúhly priestor, ohraničený kupolou (v 143 m). Interiér je osvetlený otvorom v jej vrchole.

Steny sú z dutého tehlového muriva vyplneného úlomkami kameňa a maltou. Sú opticky

odľahčené pravouhlými výklenkami - nikami, ktoré plnia dekoratívnu funkciu (nika =

rozšírenie priestoru prehĺbením výklenku v stene; môže byť okrúhla alebo pravouhlá). Na

priečelí je krytá vstupná časť so 6 korintskými stĺpmi, ktoré nesú vysoký trojuholníkový štít.

Stavba bola pôvodne obložená mramorom a štukatúrou (štuka = rýchlo tuhnúca zmes sadry,

vápna, piesku, používaná v sochárstve a na dekoráciu stien).

Okrem chrámov k reprezentatívnym budovám patrili už spomenuté baziliky (od slova basileos

= gr. kráľ, vekňaz, sudca; bazilika je pôvodne kráľovská sieň, úradná budova archonta). V

Ríme je to otvorená tržná alebo súdna sieň, súčasť svetskej architektúry. Stojí obyčajne na

fóre. Má tvar veľkej podlhovastej haly, rozdelenej stĺpmi alebo piliermi na hlavnú a bočné

lode. Hlavná, stredná loď, je širšia a vyššia, má sedlovú strechu. Menšie bočné lode majú

pultovú strechu. Hlavná loď vybieha do apsidy (apsida = gr. oblúk, zakrivenie ; tento pojem

vznikol odvodením od kolesa slnečného voza - je to oblý výklenok, ktorý je aj na konci chóru

v kresťanských chrámoch). V apside bolo vyvýšené miesto pre súdneho úradníka. Osvetlenie

zabezpečovali okná nad bočnými loďami. Rímska bazilika sa stala vzorom pre výstavbu

jedného z typov kresťanských chrámov.

Rimania boli vojaci a dobyvatelia a v ich architektúre patrí čestné miesto pamätníkom na

vojnové víťazstá a ťaženia. Stavali víťazné (triumfálne) oblúky a stĺpy. Rímsky čestný oblúk

bol pamätníkom na sprievod víťazného vojvodcu a súčasne pomník vďaky bohom , ktorí

napomohli víťazstvu. Dali ich stavať aj cisári. Boli prikryté širokou rímsou (vodorovným

pásom vystupujúcim z plochy múru, ktorý horizontálne členil stavbu). Nad rímsou je

strechová časť - atika (úzky pás steny medzi dvoma rímsami, vsunutý medzi valenú klenbu

a podpory). Je základom pre voz so štvorzáprahom - kvadrigu. Triumfálne oblúky sa stavali

od konca republiky takmer do konca cisárstva. V roku 312 n.l.bol postavený Konštantínov

oblúk v Ríme.Väčšina jeho architektonických detailov a výzdoby je prevzatá zo starších

stavieb . Známy je napr. aj Titov oblúk z roku 80 alebo Oblúk Septima Severa z roku 203.

Z víťazných stĺpov sa zachovali len Trajánov na jeho fóre z roku 113 a Marka Aurélia,

postavený po roku 180. Trajánov stĺp je pamiatkou víťazstva Rimanov nad Dákmi

(Germanicus). Má špirálovitý 200 m dlhý vlys a ako podstavec mu slúži cisárska zlatá urna.

Na nej stojí mramorový 38 m vysoký stĺp s dórskou hlavicou, s vnútorným točitým

schodišťom. Cisárovu bronzovú sochu roku 1578 nahradli sochou sv. Petra. Na stĺpe Marka

Aurélia bolo bronzové súsošie cisára a jeho manželky - nahradili ich sochou sv. Pavla.

Rímske obytné domy sa podobali gréckym; aj ich okná smerovali do dvora, z ulice viedol do

domu len vchod strážený otrokom. Bol často prikovaný a vyzbrojený kyjakom. Rimania od

Etruskov prevzali dom átriového typu. Boháči mali priestranné domy, s átriom, predsieňou,

jedálňou,mnohými spálňami a izbičkami. V zadnej časti bývala pristavená dvorana so

stĺporadím (peristyl)., niekedy s vodometom. Vnútorné vybavenie bolo veľkolepé, dom

zdobili nástenné maľby, fresky, mozaiky, mramor, štukové kazetové stropy. V Ríme

prevládali nájomné domy- činžiaky, niekedy až 4 poschodové.Podlažia boli nízke, okrem

prízemia, kde bol strop aj vo v. 6-7 m. Tam bývali obchody, dielne a sklady. Tieto priestory

niekde majitelia prekryli doskovou povalou a na takto vzniknutom poschodí bývali. Stavalo sa

z tehál a kameňa , spojivom bola malta z vápenca a čerstvej zeminy sopečného pôvodu.

Používal sa aj betón. Na vidieku si stavali vznešení Rimania, patricijovia a cisári, vily.

Najslávnejšia je Hadriánova vila. Cisár Hadrián (117 - 138 n.l.) podporoval staviteľstvo a

urbanizmus, vybudoval nové mestá, napr. v Thrákii postavil Hadrianopolis (Drinopol)

a v Grécku nechal prestavať Atény. V Ríme postavil svoje mauzóleum - Anjelský hrad.

Hadriánova vila v Tivoli mala park na ploche 70 ha. Tvoril ju komplex budov v rôznom štýle

a rôzneho druhu, z ktorých mnohé boli kópiami toho, čo videl cisár na svojich cestách. Svoju

vilu naplnil kópiami gréckeho umenia. Moc a bohatstvo od čias Augusta, od roku 29 p.n.l. po

Septima Severa ( † 211 n.l.) reprezentovali paláce. Slovo palác je odvodené od rímskeho

vŕšku Palatinum, kde sa stavali tieto obydlia cisárov. Dalmatínec Dioklecián dal pri Salone

postaviť palác - pevnosť ako miesto odpočinku. Doň vstavali mesto Split.

K verejným reprezentatívnym stavbám patrili divadlá, amfiteátre, termy ( kúpele) a cirkusy.

Rímske otvorené divadlo vyšlo z gréckeho, ale nestavalo sa ako grécke do svahov, ale tvorilo

samostatný architektonický celok. Javisko bolo nižšie a hlbšie ako grécke (proscénium)

a polkruhová orchestra bola súčasťou hľadiska. Bola vyhradená vznešeným návštevám.

Polkruhové priečelie bývalo zdobené arádami ( z lat. arcus = oblúk+ arkáda - oblúky

preklenujúce medzeru medzi stĺpmi, rad oblúkov na pilieroch). Prvé stále kamenné divadlo

bolo za cisára Pompeia postavené v Ríme roku 55 p.n.l.. Z Augustovho obdobia sa zachovalo

Marcellovo divadlo s hľadiskom, ktoré pojalo 30 000 divákov.

Jedným z piatich rímskych amfiteátrov je elipsovité Koloseum. Je to amfiteáter cisára

Vespasiána z dynastie Flaviovcov z roku 70 - 80 n.l. pre 45 000 ľudí. Má tri podlažia a 80

vchodov. Exteriér tvorili tri rady oblúkov na vysokých stĺpoch, štvrtý rad bol pristavaný

neskôr. Ten je členený len plochými pilastrami (piliermi zapustenými do steny) bez oblúkov.

Koloseum bolo postavené na mieste jazera v strede mesta pri Nerovom Zlatom dome.

Slovo Circus je odvodené z lat. kruh. Jednalo sa o závodnú dráhu. V Grécku kirkos znamenal

monumentálnu kamennú stavbu, ktorá vznikla pretvorením pôvodnej závodnej dráhy pre

závody koňmi ťahaných vozov - hippodromu. V Ríme cirkus slúžil na konské dostihy a iné

športové hry, na artistické vystúpenia, triumfálne a ľudové slávnosti a zábavy. Najväčší bol

Circus Maximus pre 80 000 divákov.

Termy boli rímske verejné kúpele. Patrili k najmonumentálenejším stavbám. Stavali sa od1.

storočia p.n.l. a plnili aj dôležitú spoločenskú funkciu. Kúpanie bolo oddelené pre mužov

a ženy, ale ostatné priestory vo vykurovaných (ústredné kúrenie vynašiel rímsky vojak v 1.

st.p.n.l.) kúpeľných komplexoch využívali muži a ženy spolu. V kúpeľoch bola obliekáreň,

bazény s rôzne teplou a studenou vodou, parný kúpeľ, mnohé kúpele mali športoviská,

knižnice, parky, múzeá, výčap vína. Bolo to miesto, kde vládol duch demokracie - chodili sem

aj otroci, filozofi, viedli sa tu učené rozhovory. Dnu sa vchádzalo širokými bránami.

Miestnosti odlišných pôdorysov boli usporiadané podľa stúpajúcej teploty: z vestibulu sa

vchádzalo do frigidaria a konečná zastávka bolo calidarium - veľká južne situovaná sieň

vyhrievaná slnkom, najdôležitejšia časť komplexu. Známe Caracallove termy (3. st. n.l.) v

Ríme mali obrovskú halu a krížovú klenbu podpretú 8 obrovskými piliermi. Oblúky medzi

nimi otvárali prístup k postranným priestorom. Naproti pilierom stáli obrovské žulové stĺpy.

Rimania stavali rôzne druhy užitočných technických stavieb :

Okrem ciest a mostov, ktorými kráčali rímske légie za svojimi víťazstvami, stavali Rimania

všade akvadukty, umelé kanály na dopravovanie vody, často na veľké vzdialenosti.(aqua lat. =

voda, ducere =viesť). Privádzali nimi aj vodu do teriem. Veľa akvaduktov bolo nad úrovňou

okolitého terénu, takže pripomínali mosty. Najstarší rímsky akvadukt Aqua Appia bol dlhý

16,445 km (312 p. n. l.) a dal ho postaviť Appius Claudius. Začiatok stavby bol v nadmorskej

výške 30 metrov a končila vo výške 20 metrov nad morom. Viadukt (z lat. via = cesta)

preklenoval terénne nerovnosti. Podobne ako akvadukt ho tvoril rad oblúkov na pilieroch.

Viedla po ňom cesta. Rimania stavali veľké aj malé pevnosti, kastely (latinsky castellum).

Kastel bol malý rímsky vojenský tábor pre neveľké útvary. Nachádzal sa obyčajne medzi

väčšími tábormi alebo v predpolí (Limes Romanus - Gerulata, Iža, Stupava...).

Rímska architektúra bola v podstate praktická a reprezentačná. Stavebné druhy a typy

Rimania rozšírili podľa podmienok a požiadaviek svojho súkromného a verejného života.

7.3.4.2 Rímske sochárstvo, maliarstvo a úžitkové umenie

V rímskom sochárstve sa používali tieto techniky a materiály :

Skulptúra - kamenárstvo ( mramor, aj farebný)

Glyptika - rezba zo slonoviny

Plastika - keramika, bronz (kovotepectvo), štuka

Rimania rozvíjali sochárstvo figurálne aj dekoratívne. Plne sa vyvinulo za cisárstva, keď bol

v popredí historický reliéf a portrét. Sochy bohov na rozdiel od Grékov boli pre Rimanov len

okrajovou záležitosťou. Monumentálne sochy vládcov a vojvodcov plnili významnú funkciu

štátnej propagandy.

V období republiky sochárov ovplyňovalo etruské umenie svojím realizmom. Rimania sa

snažili očividne zachytiť individuálny vonkajší vzhľad, o psychológiu, charakter nejavili

zatiaľ záujem. V súvislosti s uctievaním hlavy rodiny a predkov a snímaním posmrtných

masiek vznikli základy portrétneho sochárstva. Voskové portréty predkov, ochrancov domu

(imagines) zdobili jeho steny. Pri rituálnych obradoch sa nosili hlavy predkov v sprievodoch.

Oči portrétovaných boli vykladané emailom - bielka bielym , zornice hnedým.

Vrcholným vývinovým obdobím rímskeho sochárstva a začiatkom jeho úpadku je cisárske

obdobie. Úpadok v 4. Storočí n.l. vyústil do abstraktného schematizmu, na ktorý nadviazalo

stredoveké výtvarné umenie.

Slohový vývoj rímskeho sochárstva v cisárskej dobe možno zhrnúť nasledovne :

Idealizmus Caesarovej doby

Klasicizmus Augustovej doby

Iluzionismus Flaviovcov

Programový klasicizmus Hadriánovej doby

Východné vplyvy, helenistické podnety za Septima Severa

Abstraktný schematizmus za Konštantína Veľkého

Popri prenikaní helenistických ideálov do portrétneho umenia, existuje v rímskom sochárstve

aj ideál vyjadrený v soche nahého portrétu a ideál vojnového hrdinstva, ktorý je vyjadrený

sochou bojovníka v plnej zbroji. Sochári portrétujú tiež rímskeho občana v civilnej tóge.

Charakteristickým je pre Rimanov historický reliéf, zobrazujúci skutočné historické

a vojenské udalosti, na rozdiel od gréckeho reliéfu, ktorý sa zameriaval na mytologické témy.

Reliéfy sú spojením gréckych, italických a rímskych prvkov. Rimania majú sklon

bezprostredne, vecne , priamočiaro popisovať historické udalosti. Sochári boli Gréci,

ktorých priviedli do Ríma, aby vytvorili monumentálne diela. Až do založenia cisárstva, do

vlády cisára Augusta, financovali umenie bohatí mecenáši. V dobe cisárstva vznikajú diela na

štátnu objednávku, sochár je anonymný, klesá na úroveň remeselníka. Monumentálne stavby

si vyžadujú sochársku dekoráciu, čo oživuje staré tradície a grécke vzory a preto o tomto

období hovoríme ako o klasicizme. Prvý veľký monument cisárskeho Ríma je Augustov oltár

mieru, ktorý stál pôvodne na Marsovom poli v Ríme. Bol to pamätník na uzavretie mieru

s Gáliou a Hispániou, postavený aj na oslavu Augustovho návratu zo západných provincií.

Ara pacis je tvorený vysokou stenou so širokými schodami vpredu. Stenu členia ploché

pilastre a jej spodnú časť zdobia ornamenty - arabesky, t.j. ornament komponovaný

z kvetinových motívov. Za Augustovej éry ornament vyzerá skôr ako plastické zobrazenie

zátišia, vyskytujú sa v ňom rastlinné formy ako girlandy (oválne vence) z ovocia a kvetov.

Tieto nízke reliéfy sú vytesané v helenistickom slohu. V hornej časti je figurálny reliéf

s alegorickými výjavmi z rímskej mytológie a girlandy. Je tam aj vlys so slávnostnou

procesiou pri príležitosti venovania oltára roku 13 n.l. Ara pacis je základom cisárskeho

historického a dekoratívneho reliéfu. V Augustovej ére vzniká aj ženský portrét. Gréci ženu

pokladali za prameň telesného zmyslového a duchovného potešenia, objekt úcty podobný

bohyni; v Ríme je žena ochrankyňou a matkou rodiny, alebo je i nevydatá, neviazaná,

vzdelaná (často otrokyňa, milenka významného Rimana). Aj ženské hlavy majú u Rimanov

portrétny charakter.

Na rímske maliarstvo vplývali rovnaké podnety ako na sochárstvo, takisto je v popredí

portrétne umenie. Helenistické vplyvy podnietili maľbu krajiny, zátišia i žánrovú maľbu.

Maliarstvo úzko súviselo s architektúrou.

Rozvíjali sa v ňom tieto odvetvia a techniky :

Monumentálna maľba - freska, mozaika, enkaustika

Tabuľová maľba - tempera, enkaustika

Knižná maľba - gvaš ( krycia technika akvarelovými farbami vymiešanými s olejom)

Podľa vykopávok v Pompejách, zničených r. 62, kde bolo objavených veľa nástenných

malieb, rozoznávame 4 maliarske pompejské štýly :

Inkrustačný

Iluzionistický

Ornamentálny

Barokový

Úžitkové umenie v Ríme rozkvitalo vďaka túžbe bohatých Rimanov po prepychu.

V interiéroch bolo málo zariadenia a veľa voľného priestoru, ale Rimania používali všetky

druhy nábytku - stoly všetkých tvarov z rôznych materiálov, i rozkladacie, stoličky, ležadlá

zdobené i bronzovými reliéfmi, aj skrine s dvojkrídlovými dverami. Ako prví vyrábali sklo

fúkaním. Zhotovovali stojanové a nástenné lampy. Z drahých kovov zhotovovali tepané vázy,

šperky aj ozdoby zbraní. Obľúbená technika bola rezba kameí (vypuklo vyrezávaných

drahokamov). Obliekali sa jednoducho, ale rafinovane. Domáci odev bola tunika, vrchný tóga

alebo palla z jemnej vlny (menšia a ľahšia tóga). Ženy nosili parochne z vlasov otrokýň.