Poradenstvo a prevencia

PhDr. Tatiana Melikantová

KU – Spišské Podhradie

2007

A) PORADENSTVO

1 Poradenstvo a jeho základné vymedzenie

Základy poradenstva sú súčasťou života človeka. Tam, kde je výchova je i  vedenie,

a kde je nedostatok skúsenosti , tam prichádza k slovu rada.

V historickej genéze možno identifikovať niekoľko úrovní poradenskej činnosti. Od

počiatočného bežného radenia až po profesionálnu činnosť v konkrétnych inštitúciách.

Doposiaľ existuje niekoľko definícií poradenstva.

Názory na poradenstvo sú rôzne

výmenu informácií,

proces učenia

fenomén ľudskej interakcie

vysvetľovania a ovplyvňovanie ľudského správania s cieľom

minimalizovať problémy a zabezpečiť optimálne fungovanie jedinca v spoločnosti

(Gabura, Strieženec)

Existujú 4 základné úrovne poradenskej činnosti , ktoré sa vzájomne podmieňujú:

1. radenie, ako komunikácia človeka s človekom, jednotlivca so skupinou

2. poradenská činnosť ako rola v spoločenstve

3. poradenská činnosť ako aspekt a funkcia rozvinutých moderných profesií

4. poradenstvo ako samostatná špecializovaná a profesionálna činnosť

V rámci jednotlivých poradenských systémov sa v praxi najčastejšie prezentuje poradenstvo,

ktoré má tendenciu pomáhať klientovi v jeho osobnostných, zdravotných a sociálnych

problémoch. Jedná sa o poradenstvo .:

v školstve (výchovný poradca, školský psychológ, špeciálny pedagóg,

informačné centrá pre mladých, detské integračné centrá)

v sociálnom systéme (referáty poradensko-psyschologických služieb –

ÚPSVaR = poradenstvo osobnostné, predmanželské, partnerské,

rodinné, rozvodové a porozvodové , poradenstvo pre sexuálne

problémy a plánované rodičovstvo, poradenstvo pre závislosti

v cirkvi (charitatívna služba v zariadeniach sociálnych služieb, )

zdravotníctve ( poradenstvo pre tehotné, diabetikov, alergikov,

onkologicky chorých, závislosti na alkohole, drogách...)

2 Sociálne poradenstvo

Problematika sociálneho poradenstva sa stáva aktuálnou v období, kedy sa kumulujú

sociálne problémy. V súčasnej dobe sa zvyšuje počet ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc

štátu, nachádzajú sa v núdzi a nie sú schopní riešiť svoje problémy bez pomoci inej

zainteresovanej osoby alebo inštitúcie.

SOCIÁLNE PORADENSTVO by malo v systéme sociálnej pomoci plniť dve

základné úlohy:

Zabezpečovať na jednotlivých úrovniach štátnej správy, samosprávy a neštátnych

subjektov prostredníctvom príslušných pracovníkov plnú informovanosť o nárokoch,

ktoré vyplývajú pre občanov z právnych noriem, prípadne poskytovať informácie

občanom v prípade potreby a tiež konkrétnu pomoc prostredníctvom poradenských

zariadení a inštitúcií

Pomáhať občanom v núdzi prostredníctvom odborných poradenských aktivít vrátane

sociálnej terapie

2.1 Vybrané definície sociálneho poradenstva

o  zákon 195/1998 o sociálnej pomoci definuje sociálne poradenstvo ako odbornú

činnosť zameranú na zistenie rozsahu a charakteru sociálnej núdze, na zistenie príčin

jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia sociálnej núdze a na

usmernenie občana pri voľbe a uplatňovaní foriem sociálnej pomoci ( informovanie

o nárokoch zo systému sociálneho zabezpečenia alebo zo systému zamestnanosti)

o  Strieženec chápe sociálne poradenstvo ako profesionálnu odbornú činnosť

vykonávanú odborníkom a založenú na vzťahu, podpore, pomoci a rozvoji,

optimálnom uplatnení klienta a jeho reálnej orientácii v živote. ( soc. poradenstvo

slúži na odstránenie, zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania

klienta a jeho začlenenie do spoločenského rámca, rodiny, pracovného kolektívu,

komunity)

o  Gabura popisuje predmet sociálneho poradenstva ako širšiu oblasť medziľudských

vzťahov, rast a dozrievanie jedinca, spôsob sebarealizácie, zvládnutie sociálnych

rolí, riešenie kríz a konfliktov bez psychopatologických rysov, hľadanie hodnôt

a zmyslu života a kvality sociálneho prostredia. Cieľovou skupinou v sociálnom

poradenstve sú ľudia, ktorí sú schopní za podpory poradcu samostatne zvládnuť

svoju životnú situáciu a prevziať zodpovednosť za svoje konanie a ďalšie

fungovanie v spoločnosti.

2.2 Úrovne sociálneho poradenstva

Základné SPo

Odborné Spo

Špecializované SPo

Základné sociálne poradenstvo

- je to poradenstvo prvého kontaktu . Na túto činnosť by mali byť kompetentní sociálni

pracovníci vtedy, ak zvládnu metodiku rozhovoru s klientom, sociálnu diagnostiku a účinnú

metodiku zvládania krízových situácií a problémov, s ktorými sa klient na nich obráti .

Sociálny pracovník poskytuje pomoc v rôznych oblastiach ( sociálna starostlivosť o rodinu,

SPODAP, oblasť práce s osobami vyššieho veku, so ZPS atď)

Sociálny pracovník ,ktorý vykonáva základné SPo má mať ukončené: vyššie odborné štúdium

sociálnoprávne, Bc alebo Mgr. štúdium humánneho charakteru najmä: sociálnej práce,

psychológie, pedagogiky. Je možné akceptovať aj medicínske alebo právnické vzdelanie

s podmienkou absolvovania vzdelávacích programov zameraných na : základy sociálnej

práce, základy sociálneho poradenstva, výcvik v sociálnom poradenstve.

Z poradenských metód môžu sociálni pracovníci najčastejšie využívať:

Kvalifikovanú informáciu-, poskytovať informácie a poznatky, ktoré by mali

pomôcť klientov orientovať sa v probléme a hľadať primerané riešenia,

umožniť mu pochopiť súvislosti jeho situácie, právne a sociálne aspekty jeho

problému, distribúciu klienta, ak problém klienta alebo jeho riešenie nespadá

do profesionálnej kompetencie sociálneho poradcu, ktorý vykonáva základné

SPo, poradca odošle klienta poradcovi, ktorý zabezpečuje vyšší stupeň SPo,

alebo do inej inštitúcie kompetentnej riešiť klientov problém (zravotníctvo,

polícia, súd...)

Klarifikáciu(objasnenie) problému – sociálny poradca spolu s klientom

objasňujú rôzne aspekty prezentovaného problému, aby bol klientovi jasný

základný rámec problému, aby pochopil jeho príčiny a súvislosti a mohol sa

rozhodnúť pre optimálne riešenie

Ventilácia klienta- poradca často vytvára pre klienta priestor, aby sa mohol

vyrozprávať, zbaviť sa nahromadených pocitov neistoty, napätia, strachu,

úzkosti, umožňuje mu hovoriť o ťažkostiach a problémoch bez obáv zo

zosmiešnenia, ignorovania, a nepochopenia

Povzbudenie klienta – poradca posilňuje povzbudením a pochvalou také kroky

klienta, alebo také jeho právanie, ktoré vedú k úspešnému riešeniu problému,

klient si takéto právanie zakomponuje do všeobecne používaného vzorca

jednania, ktorý môže byť prevenciou recidívy problému

Sprevádzanie klienta- najmä v prvých etapách poradenskej sociálnej práce

niektoré skupiny klientov vyžadujú určitý typ vedenia, postupné učenie klienta

elementárnym sociálnym, hygienickým, samoobslužným činnostiam,

sprevádzanie klienta sa realizuje v jeho životnom priestore a má iba dočasný

charakter, kým si klient a niekedy aj jeho okolie neosvojí potrebné návyky

Persuázia klietna – v niektorých situáciách je potrebné, aby poradca dokázal

presvedčiť klienta o nevyhnutnosti určitých krokov, postupov a motivoval ho

k zmene.

Sociálny poradca by mal tieto metódy zvládať v rôznych prostrediach, všade tam, kde sa

môže SPo realizovať (ulica, rodina, klub, škola)

Odborné sociálne poradenstvo

Odborné poradenstvo by mali realizovať vysokoškolsky vzdelaní pracovníci, ktorí sú

v rámci sociálneho školstva špecializovaní na profesiu sociálneho poradcu. Odborný sociálny

poradca by sa mal primárne orientovať na poradenskú prácu s klientom, rodinou, skupinou

alebo komunitou. S klientom by pracoval prevažne v sociálnych inštitúciách. Bol by

kompetentný riešiť také sociálne problémy klienta, ktoré by už nezvládal sociálny pracovník

prvého kontaktu. Pracoval by s klientmi, ktorých by mu poslali iné inštitúcie, či organizácie,

alebo by sa mohli na neho obracať aj samotní klienti bez medzistupňa distribúcie. Odborný

poradca by mal zvládnuť sociálnu diagnostiku v plnom rozsahu (od pozorovania, rozhovoru,

analýzy materiálov až po psychologicky neštandardizovanú diagnostiku a činnostnú

diagnostiku), mal by vedieť využívať všetky metódy sociálneho poradenstva prvého kontaktu

a disponovať špeciálnymi odbornými informáciami z rôznych oblastí sociálnej problematiky.

Sociálny pracovník musí mať min. Mgr. vzdelanie s trojročnou odbornou praxou v sociálnej

oblasti.

Najčastejšie využívané poradenské metódy:

Tréningy a nácviky s klientom – sociálny poradca učí klientov určité sociálne

zručnosti potrebné pre odstránenie, či minimalizovanie klientovho problému

( tréning efektívnej komunikácie, tréning asertívneho právania, tréning

konštruktívneho riešenia konfliktov, tréning optimálneho rozhodovania...)

tréningy odstránenia nevhodných návykov, či zmeny určitých zvorcov

správania, ktoré klientovi komplikujú život, súčasťou tréningov je i nácvik

relaxačných a koncentračných techník

Modelovanie určitých situácií zo života, ktoré sa klient s podporou sociálneho

poradcu učí zvládať či efektívne riešiť, klient spolu s poradcom vytvárajú

optimálne scenáre fungovania v určitých životných situáciách

Systémová práca s rodinou- individuálne problémy mnohých klientov majú

svoje zakotvenie v poruchovom fungovaní rodiny, v ktorej klient žije a preto

odborný sociálny poradca bude mnohé problémy riešiť v rodinnom kontexte,

alebo bude pracovať s celou rodinou, tým sa odstraňuje identifikácia čiernej

ovce, či poruchového člena, poradca získa komplexný obraz problému a do

riešenia je zapojené celé rodinné spoločenstvo

Skupinové poradenstvo- v sociálnej oblasti ekonomickejšie využíva čas,

financie, efektívne pracuje so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti,

poznatky a a vzájomné poradenstvo ľudí, ktorí majú podobné problémy,

situácie sa lepšie ilustrujú a modelujú, klient si môže vyberať z viacerých

názorov.

Špecializované sociálne poradenstvo

Špeciálne poradenstvo by sa malo zaoberať takými problémami klientov, ktorých riešenie

vyžaduje špeciálne vedomosti, zručnosti a poradenské postupy. Tento typ SPo by mohol

saturovať systém dobre organizačne rozvinutého i profesionálne zabezpečeného poradenstva

v referátoch poradensko-psychologických služieb, ktoré pracujú v rezorte Ministerstva

PSVaR. Priamejšie napojenie týchto referátov na sociálnu oblasť, jeho systémové prepojenie

na dva nižšie stupne Spo, uľahčilo a zjednodušilo vybudovanie tohto stupňa SPo.

Významnou súčasťou práce s klientom na tejto úrovni je sociálna terapia, rodinná terapia

a skupinová terapia. Internými pracovníkmi sú sociálni pracovníci, liečební pedagógovia,

psychológovia. Externými spolupracovníkmi, ktorí zabezpečujú komplexnosť poradenských

služieb sú napr. Lekári, právnici a rôzni iní špecialisti.

2.3. Poskytovanie sociálneho poradenstva v inštitúciách

Štátna správa

Samospráva

Verejnoprávne inštitúcie

Neštátne subjekty

Štruktúra verejnej sociálnej správy:

2.3.1 Štátna správa

VEREJNÁ SOCIÁLNA

SPRÁVA

SAMOSPRÁVAVEREJNOPRÁVNE

INŠTITÚCIE ŠTÁTNA SPRÁVA

ÚRAD SAMOSPRÁVNEH

O KRAJA, MAGISTRÁT,

MESTSKÝ ÚRAD, OBECNÝ ÚRAD

SOCIÁLNA POISŤOVŇA

MINISTERSTVO PSVaR

ÚSTREDIE PSVaR

ÚRAD PSV aR

ÚPSVaR bol zriadený zlúčením úradov práce a odborov sociálnych vecí príslušných

okresných a krajských úradov. ÚPSVaR zabezpečuje poradenstvo na odboroch služieb

zamestnanosti a odboroch sociálnych vecí.

Poradenstvo na odboroch služieb zamestnanosti

Hlavnou úlohou politiky trhu práce, ktorú garantuje štát v zmysle zákona o službách

zamestnanosti je zabezpečovať právo na vhodné zamestnanie a to formami:

Sprostredkovania zamestnania

Poskytovanie poradenstva pre voľbu povolania, výber zamestnania a výber

zamestnanca formou IPS a OPS

Rekvalifikáciami

Podporou zamestnanosti prostredníctvom vytvárania nových pracovných príležitostí

Udržiavanie existujúcich pracovných miest

Zvýšenou starostlivosťou o pracovné uplatnenie znevýhodnených UoZ

Sprostredkovaním zamestnania za úhradu na základe vydaného povolenia ústredím

PSVaR

Klient môže od poradcu v tejto oblasti očakávať:

- Konkrétnu pomoc

- Zdvorilosť, ohľaduplnosť, otvorenosť, čestnosť

- Rešpektovanie súkromia

- Poskytovanie služieb bez diskriminácie

- Vysvetlenie a odôvodnenie nezrozumiteľných skutočností a okolnosti pre klienta

- Vypočutie si klientových pripomienok a sťažností

Poradenstvo na odboroch sociálnych vecí

V rámci odboru sociálnych vecí a rodiny ÚPSVaR sa poskytuje klientom poradenstvo na

oddeleniach:

Oddelenie pomoci v hmotnej núdzi

Oddelenie štátnych sociálnych dávok

Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately

Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ŤZP

Na jednotlivých oddeleniach odboru sociálnych vecí sa poskytuje poradenstvo pre nasledovný

okruh osôb:

- Rodina a deti v rámci sociálnej starostlivosti pri riešení sociálnych, výchovných

a ekonomických problémov v rodine

- Občania ťažko zdravotne postihnutí a osoby vyššieho veku, ktorí sa spravidla z dôvodu

nedostatočného príjmu a zdravotného postihnutia prechodne alebo dlhodobo odkázaní

na pomoc iných

- Občania, ktorí potrebujú osobitnú pomoc –poradenstvo je zamerané spravidla na

osamelých ľudí, mladých ľudí, ktorí nespĺňajú podmienku zaopatrenosti dieťaťa a nie

sú zabezpečení vlastnými príjmami, ako nová skupina sa profiluje skupina

presídlencov, utečencov a občanov, ktorí z dôvodu vojnových udalostí žiadajú pomoc

na prechodnú dobu v SR

- Spoločensky neprispôsobení občania – poradenstvo je orientované na občanov, ktorí

ne sú schopní, hlavne z dôvodu nedostatku primeraných sociálnych návykov

prispôsobiť sa akceptovaným spoločenským normám správania, na tých občanov,

ktorí stratili spravidla svoje rodinné zázemie, sú závislí na alkohole alebo iných

návykových látkach, alebo ukončili trest odňatia slobody.- často zlyhávajú vo

všetkých sociálnych rolách.

2.3.2 Samospráva

Sociálne poradenstvo v samospráve je smerované najmä pre tých, ktorým sociálna pomoc

zo zákona prináleží, aby si mohli v úzkej súčinnosti s rodinou a obcou zabezpečiť základné

životné podmienky. Poradca sa zameriava najmä na stimuláciu samostatného klienta, na

podporu pri hľadaní praktických riešení konkrétnych sociálnych situácií, prípravu právnych

krokov klienta, finančných opatrení ....

Mestá, ale i väčšie obce sú zriaďovateľmi a zároveň prevádzkovateľmi rôznych zariadení

sociálnych služieb, zameraných na špecifické sociálne činnosti.

Na komunálnej úrovni sa poskytuje sociálne poradenstvo pre:

□ Osoby vyššieho veku : domy opatrovateľskej služby, jedálne pre dôchodcov, kluby

dôchodcov penzióny pre dôchodcov domovy dôchodcov, strediská osobnej hygieny,

zariadenia pre dlhodobo chorých

□ Mládež a dospelých : útulky a azylové centrá, centrá voľného času, kultúrno –

osvetové strediská, poradenské centrá pre rôzne druhy závislostí , charitatívno –

sociálne centrá.....

□ Rodiny: krízové centrá, domovy pre osamelých rodičov, sociálne ubytovne ( byty)

Sociálne poradenstvo poskytuje zamestnanec mestského úradu alebo obecného úradu,

poradenstvo spočíva v oboznamovaní ľudí s ich právami a podmienkami, ktoré musia splniť,

aby im vznikol nárok na riešenie ich sociálnej situácie.

2.3.3 Verejnoprávne inštitúcie (Sociálna poisťovňa)

I keď poradenská činnosť sociálnej poisťovni nie je významným prvkom práce s klientom,

poradenstvo je zabezpečované na báze poskytovania informácií o:

□ Nemocenskom poistení,

□ Dôchodkovom poistení

□ Úrazovom poistení

□ Garančnom poistení

□ Poistení v nezamestnanosti

2.3.4 Neštátne subjekty

Z doterajšej praxe poskytovania sociálnych služieb právnickými a fyzickými osobami

možno jednoznačne potvrdiť, že takýmito poskytovateľmi sú spravidla občianske združenia

a charitatívne organizácie, ktoré zakladajú zväčša cirkvi a náboženské spoločnosti.

( Slovenská katolícka charita, Pravoslávna filantropia, Evanjelická diakonia ....)

Právnická osoba, ktorá chce vykonávať sociálne poradenstvo musí požiadať o povolenie

pre výkon týchto činností Ministerstvo PSVaR SR a k žiadosti musí priložiť doklady

svedčiace o tom, že neštátny subjekt má poradenstvo v predmete svojej činnosti. Ďalej musí

predložiť projekt sociálneho poradenstva, doklad o odbornej spôsobilosti a bezúhonnosti

týchto služieb a údaje o priestorových, personálnych, materiálnych a finančných podmienkach

na vykonávanie tejto činnosti.

Napriek tomu, že štát nevytvára pre činnosť neštátnych subjektov poskytujúcich sociálne

poradenstvo dostatočné podmienky , poskytovanie sociálneho poradenstva v týchto

neštátnych subjektoch je vo väčšine prípadov pri kvalifikovanom zastúpení poradcov

efektívne, flexibilné, adresné a veľmi konkrétne.

3 Komunikácia v poradenskom procese

Komunikáciu môžeme rozdeliť na verbálnu a neverbálnu.

Verbálna komunikácia:

Aktívne počúvanie – umenie počúvať klienta- pozorne, neprerušovanie. Od

poradcu sa očakáva, že bude klient počúvať aktívne, bude mu dávať najavo, že

ho počúva, bude udržiavať primeraný očný kontakt, signalizovať záujem

pokývaním hlavy, pritakávaním „áno“, „naozaj“, „ je to veľmi zaujímavé“,

podporovaním klienta „ povedzte mi o tom viac“, opakovaním časti výpovede

klienta „ hovoríte, že vtedy ste cítili zlosť“. Aby klient profitoval z poradenskej

situácie – je dôležité, aby aktívne aj on počúval poradcu. Tu je potrebné počas

konzultácie overovať si, čo klienti počujú a na záver spoločne s klientom

zhrnúť obsah konzultácie. Užitočné je zopakovať si obsah podchádzajúcej

konzultácie na začiatku ďalšieho stretnutia.

Práca s otázkami – užitočné sú široko otvorené otázky, ktoré poskytujú

klientovi priestor na to, aby sa vyjadril. Nie je vhodné dávať klientovi veľa

otázok naraz. Dôležité otázky sú tie, ktorými poradca zbiera informácie,

zaujíma sa o klientove prežívanie a overuje si, či si s klientom rozumejú

a navzájom sa chápu. Poradca by mal povzbudzovať a motivovať pre prácu

s otázkami aj klienta, aby vedel, že sa môže na všetko pýtať, že so môže

overovať, či rozumie poradcovi a zbavovať sa neistôt a pochybností.

Jazyk v poradenstve – nie je vhodné používať cudzie slová, ktorým klient

nemôže rozumieť, je potrebné prispôsobiť sa žargónu (skinhedi, alkoholici,

múdry raz povedal „lepšie je byť hlupákom 5 minút a pýtať sa, ako ostať

hlupákom po celý život“

Akceptácia – poradca má rešpektovať právo klienta na jeho názor, postoj , či

pocit. Je potrebné dostať sa do pozície „ja som OK, ty si OK“ , ktorá umožňuje

poradcovi a klientovi akceptovať sa navzájom, pochopiť sa vzájomne a vytvára

prijateľný priestor pre spoluprácu pri riešení problému. Akceptácia neznamená

súhlas s klientom a jeho správaním, je skôr pochopenie klienta bez toho, aby

sme sa sním stotožňovali. Poradca by mal vždy brať vážne, čo klient hovorí

a zamýšľať sa spolu s klientom nad tým prečo to hovorí práve teraz.

Empatia – je to schopnosť vcítiť sa do prežívania klienta.

Kongruencia- poradca má byť v komunikácii neprotirečivý. Priaznivo vplýva

primeraná otvorenosť poradcu – treba sa vyhnúť situácii „ čo na srdci to na

jazyku“

Neverbálna komunikácia

Mimika – komunikácia prostredníctvom tváre. (oči, ústa, čelo, brada) Dôležitú

úlohu hrá očný kontakt – má trvať až 60% doby rozhovoru. „Oči sú okná do

duše človeka“ Ústami možno výrazne vyjadriť radosť , smútok zlosť,

prekvapenie, neistotu. Dôležité sú najmä kútiky úst.

Gestikulácia - komunikácia prostredníctvom rúk. Pohyby rúk dokresľujú,

potvrdzujú, či zvýrazňujú význam hovoreného slova. Niektorým gestám všetci

rozumejú aj bez slov ( poď sem, ticho, pozor, odíď)

Haptika – komunikácia prostredníctvom dotyku. (najčastejšie -podanie ruky –

poradca ho nesmie odmietnuť) Dotyky sa používajú ako prejavenie blízkosti,

pochopenia, zdieľania, povzbudzovania

Proxemika – komunikácia prostredníctvom vzdialenosti medzi

komunikujúcimi. 20 cm = intímna zóna (deti , milenci , manželia), 60 cm =

osobná zóna ( rodičia, súrodenci), 2 m = sociálna zóna (ľudia v bezpečnom

soc. kontakte), viac ako 2 m verejná zóna (neznámi ľudia) . Je vhodné

upravovať túto vzdialenosť priebežne počas komunikácie (vhodná je stolička

poradcu na kolieskach). Dôležitá je aj vertikálna vzdialenosť (treba sa vyhnúť

situácii, keď klient sedí a poradca stojí a naopak).

Posturológia – komunikácia prostredníctvom polohy tela. Otvorená poloha

(telo ležérne zvalené v kresle) signalizuje pohodu alebo okázalý nezáujem.

Človek má otvorené ruky i nohy nemá potrebu chrániť sa. Polouzavretá poloha

je charakteristická skríženými rukami na prsiach alebo na nohách. Pri celkom

uzavretej polohe má človek skrížené ruky aj nohy súčasne – telo sa stáva

užším, predstavuje minimálny terč pre prípadný útok. V polohe „vajíčka“

človek signalizuje úzkosť , strach, ohrozenie. Neistý klient si sadá celkom na

okraj stoličky , čo najbližšie k dverám, akoby mal tendenciu čo najrýchlejšie

sa vytratiť z miestnosti.

Kinezika – komunikácia prostredníctvom pohybu. Poradca sleduje počas

konzultácie klientove ruky, nohy, jeho telo. Všetky mimovoľné pohyby

signalizujú napätie , nekľud, nepohodu klienta.

Do komunikačného repertoára poradcu patrí tiež poskytovanie spätnej väzby klientovi.

V rámci spätnej väzby poradca informuje klienta, ako na neho pôsobilo rozprávanie, jeho

neverbálne prejavy, jeho problém. Spätná väzba poradcu by mala byť zameraná na konkrétne

prvky a prejavy správania, ktoré sa vzťahujú k aktuálnej situácii. Poradca by mal nájsť na

situácii či na klientovi niečo pozitívne, čo klienta podporí a posilní jeho pozitívne správanie

a potom hovoriť o tých aspektoch situácie, ktoré považuje za rušivé. Spätná väzby by mala

byť bez interpretácií a morálneho hodnotenia.

4 Formy poradenstva v praxi

2 skupiny :

1.kontaktné poradenstvo – poradca je priamo v osobnom kontakte s klientom

2.mediálne poradenstvo – poradca a klient nie sú v priamom kontakte

1.kontaktné poradenstvo – 5 druhov poradenských inštitúcií, ktoré sa líšia počtom

zúčastnených osôb a hĺbkou práce:

a) individuálne poradenstvo (dyadické) – 1 poradca+1klient v priamom kontakte,

typický je intenzívny vzťah ako nástroj pomoci

b) párové poradenstvo (triadické) – 1 pár klientov +1poradca (skôr psychológ) –

vychádza z predpokladu, že partnerský vzťah je špeciálna jednotka, ktorá ovplyvňuje

každého z partnerov. Centrom práce je úprava interakcie partnerov (porucha

komunikácie), ktorá zároveň vyvolá aj zmeny partnerov. Prebieha ako rozhovor

v trojici – výhoda :partneri nemôžu na seba nadávať, nevylučujú sa však ani jednotlivé

rozhovory.

c) rodinné poradenstvo – 2 poradcovia+skupina klientov (rodina), je to oblasť práce soc.

poradcu – riešia sa vých. problémy (rodičia a deti), realizácia vyžaduje, aby poradca

absolvoval špeciálny tréning; v rodinnom poradenstve sa uplatňuje špeciálny systém

d) skupinové poradenstvo – poradca (1 alebo 2)+skupina klientov (8-15 ľudí), typické je,

že pomáhajúcim nástrojom je vzťah klient+klient,poradca+klienti, poradca musí mať

špeciálny výcvik !

e) hromadné poradenstvo – (1 poradca+30-40 ľudí) -cieľom je poskytnúť informácie,

poznatky, ktoré majú byť zdrojom úvah riešenia problému, všeobecné návody na

riešenie problému, poradca odovzdáva poznatky, používa rôzne techniky : -

poradenská prednáška, - poradenská prednáška s besedou, - poradenská beseda

Cieľom prvých štyroch foriem je riešenie osobných, individuálnych problémov klientov.

2.mediálne poradenstvo

a) telefonické – má charakter krízového poradenstva, realizuje sa prostredníctvom liniek

dôvery (zdravotné, špeciálne- pre homosexuálov, týraných), prednosťou je dostupnosť,

okamžitá intervencia, anonymita, fungujú nepretržite, nevýhoda- neosobný kontakt, možnosť

prerušenia zo strany klienta, zneužívanie linky, finančná náročnosť; poradca musí mať

špeciálnu prípravu (pokúsiť sa udržať kontakt s klientom, dosiahnuť sľub osobného kontaktu)

b) písomné – formou listov, kontakt neosobný, nedostatok informácií, zo strany klienta

očakávanie 100% vyriešenia problémov, realizuje sa napr. formou schránok dôvery

c) internetové – písomne cez internet, možnosť chatovania resp. inej formy

d) masmediálne – prostredníctvom médií (noviny, časopisy, rozhlas, televízia)

5 Poradenské prístupy

I. Dynamický - vychádza z psychoanalýzy Freuda, založený na predpoklade, že súčasné

problémy, správanie sú determinované minulosťou a využíva princípy kauzality (súčasné

ťažkosti majú príčinu v minulosti klienta). Poradca sa zameriava do vnútra osobnosti klienta,

snaží sa mu pomôcť aby objavil a pochopil obsahy uložené v jeho nevedomí, snaží sa

dosiahnuť u klienta uvoľnenie a katarziu (vnútorné očistenie), aby klient získal náhľad na to,

čo je v jeho psychike príčinou ťažkostí a tak dosiahnuť lepšie usporiadanie terajšej osobnosti.

Vzťah poradcu a klienta je málo partnerský, skôr asymetrický (lekár-pacient), poradca

nevnáša nič do porad.procesu, len analyzuje to, s čím klient prišiel, je skôr expert, ktorý vie čo

a ako a vedie klienta určitým smerom.

II.Behaviorálny prístup – vychádza z predpokladu, že každé správanie je výsledkom toho,

čo sa človek v živote naučil alebo nenaučil, resp. naučil nedostatočne. Poradenský vzťah je

skôr vzťah učiteľ-žiak,poradca je direktívny, dáva klientovi úlohy a snaží sa ho naučiť riešiť

problémové situácie. Por.proces je presne naplánovaný a spočíva na učení, tréningu, nácviku,

inštruovaní a preskúšavaní naučených spôsobov správania. Nezaoberá sa minulosťou klienta,

nezameriava sa na sebapoznanie, vlastná aktivita klienta je obmedzovaná.

Prístup je možné účinne využívať v soc. poradenstve pre jeho časovú nenáročnosť,

rýchle dosahovanie zmeny, pomerne ľahké osvojenie si techniky (metodiky). S úspechom sa

využíva napr. pri odstraňovaní monosymptomatických neuróz (fóbie, enurézy, tiky) alebo je

úspešný u klientov, ktorý nedokážu urobiť sebareflexiu a skôr reagujú na vonkajšie

usmerňovanie. Je krátkodobý, využíva najmä techniky na urýchlenie zmeny správania.

-racionálne –emocionálny prístup (predst.Ellis) – čiastočne vychádza z behaviorizmu.

Podstatou prístupu je presvedčenie, že zmena myslenia vedie aj k zmene správania. Cieľom

je najprv identifikovať iracionálne názory, potom ich klienta zbaviť a nahradiť ich

racionálnymi. Prístup zdôrazňuje súčasnosť, nezameriava sa na minulosť, ale pomocou

presviedčania, argumentácie, podpory a povzbudzovania sa snaží zmeniť myslenie klienta..

III. Prístup vychádzajúci z Gestalt psychológie (Wertheimer, Koffka, Kohler) - hovorili, že

nie časť, ale naopak celok – „Gestalt“ je dôležitý a celok treba skúmať.

Gestalt psychológia má v zásade aplikácie do 2 oblastí psychológie a to do:

psychológie učenia – učenie vhľadom,subjekt postupuje od vnímania častí k vnímaniu

situácie ako celku a vtedy nastane to „aha“ a problém má riešenie.

poradenstva a psychoterapie – v poradenstve tento prístup rozpracoval F.Perls, základom sú

myšlienky:

- aj človek musí byť ponímaný ako celok, - každá udalosť v živote človeka je celok,ktorý

musí byť ponímaný len ako celok,- každá skúsenosť je celok

Za základ problémov človeka považujú gestaltisti to, že si ľudia nedostatočne

uvedomujú svoje potreby. Uzatvárajú ich do celkov, nosia v sebe množstvo neukončených

situácií, ktoré im spôsobujú problémy.

Gestalt pri poradenstve a terapii vychádza z predpokladu, že sebaregulácia je mocná

sila, v ktorej spočívajú možnosti riešenia ťažkostí, že človek si dokáže pomôcť sám,

potrebuje len navodiť svoje samoregulačné systémy a dokončiť nedokončené gestalty.Cieľom

pomoci je pomôcť klientovi dozrieť, vyrásť, naučiť ho byť nezávislým, ukázať mu, že môže

robiť a chcieť oveľa viac vecí ako si myslí a predovšetkým uvedomiť si vlastné potreby.

Minulosť a budúcnosť sa v tomto prístupe nepopiera, dôraz sa však kladie na to, čo

sa deje tu a teraz, v tejto chvíli práce s klientom. Sledujú sa prevažne neverbálne prejavy,

ktoré sú považované za prejav skutočných postojov, prianí, potrieb (stoja za verbalitou, ktorá

býva klamná).

Poradenský prístup založený na Gestalt psychológii je pomerne náročný, vyžaduje

špeciálny výcvik, v sociálnom poradenstve je málo využívaný, aj keď môže byť účinný.

IV. Experienciálny - na klienta zameraný prístup (zakl.Carl Rogers) - najfrekventovanejší

prístup v sociálnom poradenstve, vyžaduje však špeciálny výcvik.

Prístup sa spočiatku nazýval nedirektívna terapia, neskôr sa stal známy ako na

človeka, alebo na klienta zameraná terapia (Client-Centered Therapy) - teda klient je ten,

kto je v centre procesu, nie terapeut alebo technika.

Podstatu úspechu poradenstva vidí Rogers hlavne v plnohodnotnom, autentickom

stretnutí dvoch ľudí, ktorí sú partneri, sú rovnocenní, v ktorom je klient plne chápaný,

akceptovaný, oceňovaný a rešpektovaný ako človek, ktorý je schopný pozitívnej zmeny

a rastu. Základom jeho prístupu ku človeku je presvedčenie, že každý človek má v sebe

potencionalitu k zmene, rastu, pozitívnemu vývinu a úlohou poradcu je fungovať len ako

katalyzátor tejto zmeny (vytvárať prostredie, atmosféru). Vzťah medzi poradcom a klientom

je emocionálne veľmi naplnený ľudský vzťah, ktorý sám o sebe je liečivým prostriedkom.

Takýto vzťah (atmosféru) napĺňajú 3 základné princípy Rogersovho prístupu:

- kongruencia – v správaní poradcu sú vyjadrené jeho skutočné pocity

- akceptácia – bezpodmienečné pozitívne prijímanie klienta

- empatia – schopnosť vstúpiť do vnútorného sveta klienta,vidieť veci tak, ako ich vidí

on

V. Systemický prístup

- rozvinul sa zo systémového prístupu v poradenstve a terapii, ktorý bol rozpracovaný

v rodinnej terapii (štrukturálny a strategický), ďalej rozpracúvaný a obohacovaný o myšlienky

pochádzajúce z kybernetiky II.rádu (teórie informácií,hier,systémov).

Vychádza z 2 zdrojov :

- teória H.Maturana - človek je sebatvoriaci,uzatvorený systém, ktorý sa riadi vlastnou

vnútornou štruktúrou a nikto zvonku nemôže nijakou inštrukciou túto štruktúru

zmeniť, môže len tým čo povie, urobí, byť podnetom k reakcii druhého,

- tézy radikálneho konštruktivizmu : - ľudské poznanie je pluralitné (neexistuje žiadne

objektívne správne poznanie sveta, existuje len moja verzia) . – svet neexistuje

dovtedy,kým niečo nepomenujem slovom (potrebu,vec)

Pre poradenstvo v   rámci toho prístupu sú základom východiská:

1. inštruktívna interakcia nie je možná - poradca nemá žiadnu moc, žiadnu istotu, že to čo

povie či urobí povedie k nejakej reakcii – resp. zmene klienta, musí rešpektovať, že klient

bude reagovať po svojom

2.objektívna realita ako taká existuje, ale my ako živé bytosti nemáme žiadny priamy

prostriedok ako sa s ňou spojiť - každý človek má svoj svet, svoje videnie objektívne reality

a pre každého táto realita začína existovať vtedy, ak ju pomenuje. Preto ak chceme

porozumieť druhému, musíme sa s ním o svete rozprávať

3. tzv. problémový systém – problém začína existovať v tej chvíli, ako niekto niečo ako

problém označí. Kým sa nepomenuje nejaký problém ako problém, tak vlastne ani neexistuje.

Poradca funguje ako ten, čo pomáha hranice problému porušiť =rozpustiť problémový systém.

4.situácia pomoci, systém pomoci – jeho súčasťou sa stáva poradca od chvíle, keď sa na

neho nositeľ problému obráti (niekto niečo označí za problém, začína sa ním zaoberať

a možno vyhľadá pomoc)

Základným nástrojom systemického prístupu, prostriedkom pomoci je slovo – terapeutická

konverzácia.

5.poradca je v pozícii pozorovateľa – pomáha robiť nové rozlíšenia, vidieť nové súvislosti,

povzbudzuje v tom klienta

6.technika – prostriedky (dohoda, sedenia), štruktúra por.procesu, špecifické otázky,

intervencie, reflexný tím

Reflexný tím – 2-3 spolupracovníci, ktorí sa priamo účastnia sedenia a ktorí na požiadanie

poradcu vstupujú do procesu a formou diskusie medzi sebou prinášajú svoje videnie situácie,

pomáhajú poradcovi vidieť to čo nevidí, nanášajú ďalšie možnosti otvárania problému

Systemický prístup je možné aplikovať v poradenskej práci veľmi úspešne- s jednotlivcom,

párom, aj rodinou

Najnovšie myšlienky tohto prúdu – radikálny konštruktivizmus K.Ludewiga, naratívny

prístup Freedmanovej a Whitea,sociálny konštruktivizmus.

VI.Eklektické poradensvo – väčšina poradcov pracuje eklekticky - symbioticky spája alebo

selektívne využíva rozličné poradenské prístupy a ich metódy či formy práce v závislosti od

typu klienta a jeho problému.

6 Poradenský proces

Podmienky poradenského procesu – 2 podmienky:

1.vnútorné – odbornosť poradcu (vedomosti, schopnosti,zručnosti, formy práce)

2.vonkajšie: a) optimálna konzultačná miestnosť

b) zariadenie konzultačnej miestnosti

6. 1 Účastníci poradenského procesu

klient – človek, ktorý sám seba vníma ako toho, ktorý potrebuje pomoc, hľadá pomoc, sám

seba definuje ako človeka,ktorý si nevie s problémom poradiť

klient dobrovoľný – prichádza z vlastnej vôle, jeho motívom je „pomôžte mi!“

klient nedobrovoľný – niekym iným (pracovník,rodina,inštitúcia) bol definovaný ako človek,

ktorý potrebuje pomoc, jeho snahou je zbaviť sa povinnosti, resp.niekomu vyhovieť

Klasifikácia klientov podľa rolí:

a) návštevník – nedobrovoľný klient, pasívny, často tvrdí, že nemá problém,nevidí dôvod

k spolupráci a zodpovednosti

b) sťažovateľ – prichádza s problémom, vníma svoj problém, zoširoka ho opisuje, dôvodom

jeho problému je však niekto iný, nie on, nie je naklonený spolupráci

c) zákazník – dobrovoľný klient, cíti sa byť nositeľom problému, chce niečo sám so sebou

urobiť, pociťuje zodpovednosť za riešenie problému aj keď jeho riešenie nepozná

Pri a), b) prvou úlohou poradcu je pokus zmeniť klienta na typ zákazníka

Návody:

-pre poradcu platí rešpektovanie a),b) a motivácie prečo je tam, rešpektovanie témy s ktorou

klient prišiel

-návštevník – pokúsiť sa spolu s klientom objasniť ako sa stalo, že je tam („tí,čo ma sem

poslali sú blbci“)

zle – nie obhajoba, radenie !

dobre – akceptovanie faktu, že je tam nedobrovoľne, pokus vtiahnuť ho do spolupráce

otázkami na jeho názor ako ho vidia druhí a prečo ho poslali práve sem

otázky: kde sa vzal ten nápad, že ste tu ? kto vám povedal, že máte prísť za mnou ? čo tú

osobu priviedlo na myšlienku poslať vás za mnou? čo si myslí XY že v čom je váš problém ?

čo by sa muselo stať, aby nebolo potrebné za mnou chodiť? čo by presvedčilo XY že sem

nemáte chodiť? čo by ste mali na sebe zmeniť aby XY bol spokojný?

-sťažovateľ – vidí sa ako obeť, akceptujeme jeho sťažnosť, jeho právo vidieť jeho problém

jeho očami, pokus presunúť riešenie problému na spoluprácu s klientom

Problémy súvisiace so zákazníkom:

-klient môže chcieť veľmi veľa vecí a naraz

-klient nemusí presne vedieť čo chce, nevie definovať svoj problém

pracovník-poradca – je človekom, ktorý sám seba definuje ako toho, ktorý chce pomáhať,

má určitú motiváciu (spokojnosť klienta, snaha pomôcť, zužitkovať vedomosti, potreba byť

užitočný, mať zo seba dobrý pocit, očakáva od klienta spoluprácu)

Pri profesionálnej práci sa ľudia opierajú o: - vedomosti, - osobnosť, - moc postavenia

Druhy pracovníkov podľa rolí:

a) agent – zastupuje záujmy inštitúcie pre ktorú pracuje, opiera sa o svoje postavenie

(formálna moc), platí, že sú povinní plniť príkazy inštitúcie, vzďaľuje sa od klienta, klient ho

počúva, ale nespolupracuje

b) expert – vie, čo je klientovi,čo mu pomôže, má hotové rady a návody pre klienta, je to

v podstate medicínsky model, opiera sa o svoje vedomosti, je „expert“ na problém,

zodpovednosť za dodržiavanie jeho rád je však na klientovi, expert vychádza z vedomosti, ale

pri výbere rady sa riadi svojim uhlom pohľadu na problém (pri ľudských problémoch sa však

nedá naordinovať liek ako v exaktných vedách)

c) terapeut – pomáha klientovi, musí mať však ujasnené, čo je pre klienta pomoc a čo nie,

musí si ozrejmiť, čo je pomoc z pohľadu klienta. Úlohou nie je dávať rady, ale skúmať klienta

(vhľad do jeho pocitov)

6.2 Spôsoby práce s klientom

2 hlavné spôsoby : kontrola, pomoc

kontrola:

a) skutočné kontrolovanie a hodnotenie plnenia úloh,ktoré pracovník zadal klientovi

b) preberanie starostlivosti o klienta, ktorá je postavená na predstave pracovníka, čo je pre

klienta najlepšie

O kontrolu ide aj vtedy ak pracovník rozhodne o tom, čo klient potrebuje!

DEF: kontrola – sú metódy práce, ktoré stoja na uplatnení formálnej autority (agent), alebo

na vedomostiach odbornosti (expert).

Pri kontrole je pracovník viac aktívny, dáva rady, riešenia, predpokladá čo klient chce, tlačí

klienta do pasivity.

Kontrola je potrebná za okolností:

-ak je potrebné urobiť okamžité rozhodnutie

-ak je klient v akútnej kríze a je zmätený

-ak je klient mentálne retardovaný

-keď klient chce to, čo sám považuje za správne odobriť od autority a je to v súlade s mojim

svedomím

DEF: pomoc – je spôsob práce, ktorý vychádza z dialógu pracovníka a klienta a je výsledkom

ich dohovárania sa o tom, čo je pre klienta najlepšie z jeho pohľadu (z pohľadu klienta). Je

teda výsledkom interakcie a vedie k dohode (kontraktu).

Pomoc je výsledok procesu,ktorý sa skladá z 3 krokov.

3 kroky pomoci:

1.objednávka klienta

2.ponuka pracovníka (odpoveď na objednávku)

3.dojednávanie (opakovanie 1.a2.kroku), ktorého výsledkom je kontrakt (akým spôsobom,

ako dlho sa to bude robit, ako kontrolovať)

Pomoc je spôsob práce,ktorý stojí na uplatnení vedomostí a osobnostných vlastností poradcu,

a ktoré sú založené na vytváraní vzťahu s klientom,pričom tento je aktívny a vnímaný ako

človek,ktorý má zdroje pomôcť si sám ak mu ich poradca pomôže objaviť. Tento spôsob

vedie k trvalejším zmenám klienta, vyžaduje však čas, trpezlivosť, podmienky.

(Kto je držiteľom problému ? – rozlišovať pomoc od kontroly nám dáva odpoveď na túto

otázku; kontrola – držiteľ problému je poradca,pomoc – držiteľ je klinet)

Profesionálne spôsoby kontroly:

a) opatrovanie –pracovník preberá úplnú strarostlivosť o klienta, spôsob je profesionálny

napr.pri práci so starými ľuďmi,mentálne retardovaným, apod.

b) dozor – pracovník vyberá normy,pravidlá,určí klientovi ako sa má správať,čo má robiť

a potom dozerá ako ich dodržiava

c) presviedčanie – pracovník ponúka klientovi možnosti zmeny spôsobov,správanie

postojov,ktoré sám klient pokladá za nevhodné, lebo je presvedčený, že klient má na to

možnosti, a že mu budú na osoh, ale neverí, že by klient na to mohol prísť sám, chce klienta

presvedčiť, aby chcel to, čo sa mu odporúča

d) vyjasňovanie - – úlohou pracovníka je čo najviac otvoriť priestor, aby klient mohol

formulovať svoje prianie – objednávku. Pracovník navrhuje málo, skôr hľadá spoločné témy,

otázky, významy. Vyjasňovanie už je len krôčikom k dohadovaniu kontraktu ( dohody o tom

ako bude klientovi pomáhať)

Profesionálne spôsoby pomoci:

a) sprevádzanie - spolupráca pracovníka s klientom v situácii, kedy klient prichádza hľadať

pomoc v probléme, o ktorom vie, že ho nemožno zmeniť, klient nechce zmenu, ale chce byť

s niekým, kto mu pomôže bremeno niesť – chce aby mu pracovník pomohol lepšie zvládať

ťažkú situáciu, hovoriť o najťažších otázkach.

b) vzdelávanie - spolupráca pracovníka a klienta, ktorý si želá získať nejaké informácie,

vysvetlenie, poučenie, alebo si želá overiť správnosť svojich názorov, správania

c) poradenstvo -– spolupráca pracovníka s klientom, ktorá sa môže týkať dvoch žiadostí

klienta:

A/ klient žiada o rozvinutie vlastných možností – klient cíti u seba prekážky, ktoré mu bránia

dosiahnuť cieľ. Chce veciam lepšie porozumieť, odstrániť to, čo mu bráni. Pracovník mu

pomáha prekážky lepšie identifikovať, odpovedá ponukou nápadov, námetov, nových

možností. Pomáha mu v hľadaní cesty k cieľu, ale užitočnosť týchto ciest posudzuje klient

B/ klient si želá zbaviť sa svojho trápenia a charakter tohto trápenia je taký, že aj pracovník

vidí možnosť mu pomôcť. Pracovník stavia na tom, že vidí a verí v klientovu schopnosť

vyriešiť potiaže, verí v jeho zdroje a počuje klientovo želanie na tomto aktívne spolupracovať.

Sústredí sa na situáciu tu a teraz, hľadanie možností, hľadanie riešení, nehľadá príčiny

poruchy,ale pozitívne riešenie.

d) psychoterapia - je ťažké presne rozlíšiť, čo je poradenstvo a čo je už psychoterapia.

Metódy,ktoré využíva psychoterapia a poradenstvo na prekonávanie osobnostných ťažkostí a

podporovania zmeny sú podobné, niekedy totožné, rozdiely, ktoré existujú, vyplývajú

z výcviku a zamerania psychoterapeuta a z podmienok jeho práce, psychoterapeut sa zaoberá

vážnejšími poruchami osobnosti, ktoré už majú patologický charakter, rozlíšenie, či klient

potrebuje poradenstvo alebo psychoterapiu by mal urobiť pracovník, na ktorého sa klient

obráti

Neprofesionálne spôsoby práce s klientom:

- neangažovaný prístup ku klientovi - bez osobného záujmu, bez snahy nadviazať kontakt,

otvoriť priestor pre klienta, pochopiť jeho problém jeho očami

- príliš angažovaný spôsob,ktorý môže mať podoby: - nadbytočná kontrola klienta, -

obetovanie sa pre klienta, - splynutie s klientom, - priateľský rozhovor

K neprofesionalite zvádza najmä kontrola – tá je neprofesionálna vždy, keď

pracovník pod zámienkou starostlivosti o klienta presadzuje nejaké svoje ciele a kontrola je

vlastne nátlakom, manipuláciou, vydieraním.

K tomu dopomáha pracovníkovi MOC.

B) PREVENCIA

Najjednoduchšie vysvetlenie pojmu prevencia je , že ide o predchádzanie vzniku alebo

možného vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov.

V súčasnosti sa pojem prevencia spája s prevenciou v rámci sociálno-patologických javov .

Definície prevencie:

Levická: charakterizuje prevenciu ako činnosť na zabránenie niečomu v pozitívnom

zmysle, ako činnosť nasmerovanú na minimalizovanie antisociálnych problémov,

ktoré sa vyskytujú v živote jednotlivcov, rodín, skupín, prípadne aj komunít.

Prevenciu nazýva konaním, ktoré bráni vzniku týchto problémov.

Schiling: prevenciu vníma ako súhrn všetkého úsilia spoločnosti pôsobiaceho proti

vzniku sociálnych prípadov alebo abnormálnych životných osudov.

Matula: prevenciu vníma ako proces tvorby sústavy a realizácie opatrení štátu

a spoločnosti, ktoré smerujú k znižovaniu príčin a podmienok vzniku sociálnej

patológie.

Strieženec: považuje prevenciu za praktickú činnosť, založenú na vedecky

uplatňovaných opatreniach, ktoré smerujú k posilňovaniu a ochrane komplexnej

sociálnej vyváženosti a je ju nutné uskutočňovať vo všetkých etapách života človeka.

1 Úrovne prevencie

Primárna

Sekundárna

Terciárna

Primárna prevencia – rozumie sa ňou pôsobenie skôr ako sa objaví nejaký problém , skôr

ako sa narušia vonkajšie vzťahy alebo vnútorná rovnováha duševného alebo somatického

zdravia. Primárna prevencia je určená bez rozdielu deťom , mladým ľuďom, seniorom,

ohrozeným ale aj bezprostredne neohrozeným účastníkom prevencie. Základným

princípom je rozvíjanie vedomostí a pestovanie zdravého životného štýlu. Sem patria

všetky aktivity zamerané na to, aby problém nevznikol. Za základ primárnej prevencie sa

považuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine, čo je do značnej miery

podmienené vzormi a štýlom výchovy v rodine. Dôležitými sú z hľadiska metód najmä

pôsobenie prostredníctvom osvety, vzdelávania a výchovy. Využívajú sa formy ako sú

besedy, prednášky, voľno-časové aktivity , pôsobenie prostredníctvom masmédií,

sprievodné aktivity v kultúrnej, športovej, zdravotnej a inej oblasti.

Sekundárna prevencia – zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov alebo

skupín. Je určená priamo ohrozeným jedincom alebo rizikovým skupinám obyvateľstva,

pričom vytvára priestor pre aktivity špecialistov z radov zamestnancov v sociálnej oblasti,

zdravotníctve a školstve alebo, najmä sociálnych pracovníkov, psychológov, lekárov,

pedagógov ale aj kňazov alebo policajtov. Sekundárna prevencia má zabrániť vzniku

alebo prehlbovaniu porúch sociálneho a psychologického vývinu, či zdravotných

problémov. Dôležité je zachytenie už vzniknutých a prezentovaných porúch alebo

problémov, ako aj ich eliminovanie už v počiatočnom štádiu prostredníctvom opatrení,

ktoré by zamedzili ich ďalšiemu prehlbovaniu a šíreniu. Do riešenia už vzniknutých

porúch alebo problémov sa zapájajú aj špecializované odborné terapeutické alebo

poradenské subjekty.

Terciárna prevencia – má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov

alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Ide o prevenciu v rámci ohraničenia dôsledkov,

príčin a prejavov prezentovanej poruchy, javu alebo problému. Realizuje sa v úzkom

vzťahu s liečebnou činnosťou alebo výchovným a terapeutickým pôsobením. Terciárna

prevencia nastupuje vtedy, ak zlyhala primárna a sekundárna prevencia. Cieľovou

skupinou sú ľudia s jasne pomenovanými a existujúcimi problémami, ktorí okrem toho, že

ohrozujú seba, predstavujú vážne riziko aj pre svoju rodinu a najbližšie okolie.(drogovo

závislí, recidivisti v trestnej činnosti, agresívni ľudia...) Prostredníctvom tejto úrovne

prevencie možno zamedziť zhoršovaniu stavu, recidívam a znižovaniu dôsledkov porúch

v sociálnom, psychickom alebo telesnom vývine. Jej cieľom je resocializácia a integrácia

jedincov do spoločnosti.

2 Determinanty a funkcie prevencie

Základným cieľom prevencie je predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať problémy,

poruchy alebo javy. Všeobecne by sa to dalo vyjadriť ako snaha o zlepšenie verejného

a duševného zdravia.

Ciele prevencie ovplyvňuje niekoľko determinantov:

Legislatívny rámec uplatňovania prevencie

Formulovanie obsahu preventívnych aktivít

Inštitucionálne zázemie

Zapojenie médií, využitie informačných technológií

Medzisektorová spolupráca

Odborný potenciál., vedomosti a zručnosti nositeľov preventívnych aktivít

Sieťovanie miestnych, regionálnych a národných, prípadne medzinárodných inštitúcií,

využitie ich odborného potenciálu a vlastných skúseností.

Funkcie prevencie:

Aktívny prístup, plánovanie a projektovanie v rámci preventívnych aktivít

Príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie prostredníctvom špecializovaných

programov formou tréningov a výcvikov, ale aj prostredníctvom poskytovania

informačných materiálov

Podpora, pomoc a poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú na realizácií

preventívnych aktivít

Definovanie priorít, identifikovanie základných okruhov problémov

Dokumentovanie aktivít v oblasti prevencie, prehľad o realizácii aktivít na miestnej

regionálnej ale aj národnej úrovni

Starostlivosť o odborný rast a vzdelávanie nositeľov preventívnych aktivít –

realizátorov.

3 Sociálna prevencia

Mnohí autori sa prikláňajú k názoru, že sociálna prevencia je všeobecnou prevenciou

predovšetkým sociálno-patologických javov. Zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci

uvádza, že: Sociálny prevencia je v prvom rade sociálna pomoc.

Sociálna prevencia je odborná činnosť na predchádzanie a na zabraňovanie príčin vzniku,

prehlbovania alebo opakovania porúch psychického , fyzického alebo sociálneho vývinu.

Všeobecným a základným cieľom prevencie je :

Predchádzať stavom sociálnej a hmotnej núdze, nepriaznivým sociálnym udalostiam

Eliminovať(vylúčiť) a zabraňovať vzniku a šíreniu sociálno-patologických javov

Poskytovať účinnú pomoc pri výskyte porúch psychického, fyzického a sociálneho

vývinu

Zabraňovať zhoršovaniu týchto porúch, ich recidívam, resp. odstraňovať dôsledky

sociálno-patologického vývinu

Špecifickým cieľom sociálnej prevencie je poradenské, výchovné a nápravné

resocializačné pôsobenie na sociálne skupiny a jednotlivcov, ktorí sú latentne či

rizikovo ohrození sociálno-patologickými javmi, s osobitným zreteľom na mládež

s poruchami správania

Sociálna prevencia v pôsobnosti MPSVaR SR je zameraná prevažne na oblasť sekundárnej

a terciárnej prevencie.

Sociálna prevencia sa vykonáva najmä pre maloletého v týchto prípadoch:

o  keď je výchova vážne ohrozená

o  Keď sa prezentujú poruchy správania

o  keď sa zanedbáva povinná školská dochádzka

o  keď súd nariadil maloletému ústavnú výchovu alebo uložil ochrannú výchovu

a to pred nástupom na výkon, v čase výkonu a po zrušení ústavnej výchovy

alebo ochrannej výchovy

o  keď sa maloletý dopustil konania so znakmi trestného činu

o  keď je maloletý týraný, pohlavne zneužívaný alebo u ktorého je dôvodne

podozrenie z týrania alebo pohlavného zneužívania

Sociálna prevencia sa uskutočňuje aj pre plnoletého občana a to v prípadoch keď:

Bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený

Bol plnoletý prepustený z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby

Bol prepustený zo zdravotníckeho zariadenia na liečbu drogovo závislých osôb alebo

zariadenia na resocializáciu drogovo závislých osôb

Občanov s ťažkým zdravotným postihnutím a občana s nepriaznivým zdravotným

stavom

3.1 Formy sociálnej prevencie

Medzi formy sociálnej prevencie zaraďujeme nasledovné činnosti:

o  vyhľadávacia činnosť

o  rehabilitačná činnosť

o  organizovanie výchovno.rekreačných táborov (pre deti s ťažkým zdravotným

postihnutím)

Vyhľadávacia činnosť - predstavuje vyhľadávanie klientov, ktorí sa ocitli v hmotnej alebo

sociálnej núdzi a bez pomoci iného , nie sú dostatočne schopní riešiť si vlastné problémy

a hľadať nový primeranejší systém vlastnej existencie v spoločnosti. Vyhľadávanie sa

uskutočňuje v rámci terénnej sociálnej práce, ktorá sa vykonáva v prirodzenom sociálnom

prostredí jednotlivca a to: korešpondenčne, osobným kontaktom, prostredníctvom detských

liniek záchrany, istoty a pod.

Vyhľadávacia činnosť je :

Vyhľadávanie maloletých, ktorých rodičom bráni na výkone ich práv a povinností

závažná prekážka

Ktorých rodičia nemôžu alebo nechcú riadne plniť svoje rodičovské práva

a povinnosti

Ktorých rodičia zneužívajú svoje práva, alebo závažným spôsobom zanedbávajú svoje

povinnosti

Maloletých s poruchami správania

Maloletých, pre ktorých treba zabezpečiť náhradnú rodinnú starostlivosť

Maloletých, u ktorých je podozrenie z týrania alebo pohlavného zneužívania, alebo

maloletých ohrozených z iných vážnych dôvodov

Občanov vhodných vykonávať náhradnú rodinnú starostlivosť

Občanov, ktorí potrebujú pomoc Po alebo FO (prostitútky, bezdomovci)

Rehabilitačná činnosť- je to postup na obnovu najvyššie dosiahnuteľného individuálneho

stupňa osobnostného vývinu, , fyzickej a pracovnej výkonnosti človeka, smerujúcej

k primeranému začleneniu jednotlivca do spoločnosti.

Dôvodom rehabilitačnej činnosti môže byť problém veku, sociálneho, zdravotného ,

zmyslového alebo psychického postihnutia, kedy si občan nemôže optimálny stav zabezpečiť

vlastnými silami a zdrojmi.

V súvislosti s rehabilitáciou je potrebné špecifikovať dve základné činnosti a to výchovnú

rehabilitáciu a profesijnú rehabilitáciu .

Výchovná rehabilitácia = odborná činnosť zameraná na socializáciu jednotlivca

odstraňovaním prekážok pri dosahovaní pozitívnych výchovných a vzdelanostných zmien.

Profesijná rehabilitácia = účinné opatrenia umožňujúce reintegráciu na trhu práce.

3.2 Účastníci sociálnej prevencie

Sociálny klient

Sociálny pracovník

SOCIÁLNY KLIENT

Za sociálneho klienta sa považuje soba, ktorá prichádza alebo je v starostlivosti sociálneho

pracovníka, klientom sú jednotlivci, členovi rôznych skupín,, ktorí si vyžadujú sociálnu

starostlivosť , sociálnu pomoc a ocitli sa v sociálnej kolíznej situácii, majú určitý problém,

ktorý je potrebné odstrániť alebo prekonať.

V praxi sociálnej práce sa pod pojmom klient rozumie:

Jednotlivec, teda konkrétny človek, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii

Rodina, skupina, komunita, spoločnosť

Typy klientov

Z hľadiska príčin a prejavov rozlišujeme nasledovné zoskupenia jednotlivých typov klientov:

1. sociálna patológia - patria sem klienti , u ktorých sa prezentovali sociálno-

patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie,

závislosti, zneužívanie osôb, poruchy rodinného spolunažívania

2. problémy veku - túto skupinu tvoria klienti rizikového správania z dôvodu

vývinových aspektov , ide predovšetkým o obdobie detstva, dospievania a staroby

3. sociálne skupiny – ide o ľudí, ktorí sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych

kultúrnych, sociálnych a extrémistických skupín. Príslušníci týchto skupín sú

charakterizovaní odlišným životným štýlom.

4. zdravotné problémy – spoločnou črtou sú somatické a psychické ochorenia, príznaky

porúch, dlhodobá hospitalizácia, chronicita, nesamostatnosť, akceptácia ochorenia

5. sociálno-ekonomické aspekty – sem patria nezamestnaní , bezdomovci, a ľudia žijúci

na hranici chudoby.

6. zdravotné postihnutie – sem patria mentálne, zmyslovo, telesne postihnutí.

Pri vykonávaní sociálnej prevencie sa môžeme stretnúť s klientmi, ktorí sa právajú

neštandardne a vyžadujú si od sociálneho pracovníka určité špecifické prístupy. Môže to byť

nedobrovoľný klient,  ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom na základe nariadenia

alebo tlaku okolia a blízkych. Takýto klient často odmieta spoluprácu. Ak sa nepodarí

podnietiť klienta k spolupráci, potom zásah končí bez pozitívneho efektu z oboch strán.

Manipulačný klient má tendenciu vyriešiť problém vo svoj prospech nečistými

prostriedkami. Takýto klient môže manipulovať so sociálnym pracovníkom aj v snahe robiť

sa iným, lepším. Agresívny klient má tendenciu dosiahnuť riešenie svojho problému vo svoj

prospech prostredníctvom agresívnych prejavov správania, medzi ktoré patria vyhrážanie,

verbálne aj fyzické napádanie.

SOCIÁLNY PRACOVNÍK

Podľa Strieženca je sociálny pracovník profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi,

vlastnosťami a schopnosťami. Prispieva k zlepšeniu situácie a nabáda jednotlivca, skupinu,

komunitu či spoločnosť k správnym postojom. Prácu sociálneho pracovníka vystihuje slovné

spojenie „pomoc k svojpomoci“ Úlohou sociálneho pracovníka je (okrem konkrétnych

činností) aj pochopiť každého klienta, zaujímať sa o neho, vcítiť sa do neho, zistiť aký je,

držať mu palce – proste mať ho rád , vidieť v ňom i dobré stránky, ktoré ostatným unikajú.

Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu

a pozitívne vlastnosti dobrého človeka (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť,

pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť, obetavosť)

3.3 Základné oblasti sociálnej prevencie

oblasť sociálno-patologických javov

oblasť náhradnej rodinnej starostlivosti

oblasť sociálno – ekonomických problémov

oblasť zdravotných problémov a zdravotného postihnutia

OBLASŤ SOCIÁLNO-PATOLOGICKÝCH JAVOV

Sociálna patológia je súhrnný pojem pre označenie chorých, nenormálnych, všeobecne

nežiaducich spoločenských javov. Všeobecne sa pod týmto pojmom rozumie skúmanie

negatívnych javov, vyskytujúcich sa v spoločnosti.

Sociálnu prevenciu sociálno-patologických javov chápeme ako vytváranie sociálnych

podmienok na základe potrieb, hodnôt, možností a noriem , ktoré majú vplyv na

predchádzanie, vznik, prehlbovanie, či zánik rôznych druhov sociálno-patologického vývoja.

Medzi najčastejšie vyskytované sociálno-patologické javy patrí:

kriminalita

drogová závislosť

týranie, zneužívanie a násilie

prostitúcia

poruchy správania

OBLASŤ NÁHRADNEJ RODINNEJ STAROSTLIVOSTI

Štát rieši výchovu a starostlivosť o deti, ktoré sa nachádzajú mimo pôsobenia svojej rodiny

dvoma spôsobmi:

- náhradnou rodinnou starostlivosťou (osvojenie, pestúnska starostlivosť a jej špeciálne

formy, zverenie dieťaťa do výchovy iného občana ako rodiča a opatrovníctvo)

- ústavnou výchovou (detské domovy, domovy soc. služieb, špeciálne základné školy,

detské reedukačné domovy, reedukačné domovy pre mládež, diagnostické centrá)

OBLASŤ SOCIÁLNO- EKONOMICKÝCH PROBLÉMOV

- nezamestnanosť

- chudoba

- bezdomovectvo

OBLASŤ ZDRAVOTNÝCH PROBLÉMOV A ZDRAVOTNÉHO POSTIHNUTIA

Oblasť sociálnej prevencie v starostlivosti o zdravotne postihnutých jedincov si vyžaduje

podrobnú analýzu, prevencia na sekundárnej a terciárnej úrovni má aj v tomto prípade svoje

opodstatnenie nie len z pohľadu lekára ale aj sociálneho pracovníka, ktorý sa môže angažovať

v rámci preventívnych aktivít vo všetkých oblastiach jednotlivých činností súvisiacich

s integráciou jedinca so zdravotným postihnutím do spoločnosti.

3.4 Vybrané metódy sociálnej prevencie

- metódy sociálnej prevencie s jednotlivcom

- metódy sociálnej prevencie so skupinou

- metódy sociálnej prevencie s komunitou

Metódy sociálnej prevencie s jednotlivcom

Sociálna práca s jednotlivcom má nasledovné etapy:

1) etapa oboznámenia sa s prípadom – je etapou prvého kontaktu. – jeho priebeh môže byť

ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu. Nedobrovoľnosť môže viesť v počiatočných

fázach práce k problémom v komunikácii. V tejto fáze je dôležité definovať problém

klienta. Ústrednou časťou analýzy, na ktorú sa sociálny pracovník v tejto etape sústreďuje

je doplnenie,, prípadne rozšírenie osobnej, rodinnej analýzy a analýzy širšieho prostredia

a pod. tzn. Správne stanovená anamnéza obsahuje dostatok údajov. Z týchto informácii

sociálny pracovník vychádza počas celého procesu sociálnej diagnostiky, ktorej cieľom

nie je len identifikovať problém, ale aj zistiť, ako problém vznikol, akým spôsobom sa

vyvíjal a pod.

2) etapa tvorby plánu práce- je potrebné prediskutovať ho s klientom a vysvetliť mu aj

dôvody, pre ktoré zaradil jednotlivé kroky do pracovného plánu, ako aj očakávania od

realizácie týchto krokov. V prípade výhrad by mal sociálny pracovník plán práce

prehodnotiť.

3) etapa sociálnej intervencie – v súčasnosti sa používa na označenie zámerného

zasahovania do spôsobov konania jednotlivcov, skupín , či inštitúcií, do ich životných

a pracovných podmienok, do štruktúry vzťahov a pod. Intervencia predstavuje vlastné

jadro sociálnej práce s klientom. Týmto termínom sa označuje plánovaný, koordinovaný

postup pri riešení klientovho problému. Kľúčom k úspešnšj intervencii sociálnej práce je

motivácia klienta k spolupráci.

4) Diskusia – musí byť prítomná počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom.

Počas diskusie si sociálny pracovník overuje ako sa klient vyrovnáva s vlastnou situáciou,

aké zmeny zaznamenal. Diskusia má byť vecná, otvorená a má byť výsledkom

empatického prístupu sociálneho pracovníka ku klientovi.

Metódy sociálnej prevencie so skupinou

Etapy vo vývoji skupiny:

1) Preafilačné obdobie - etapa tvorby skupiny

2) Etapa formovania skupiny

3) Etapa udržiavania skupiny

4) Etapa diferenciácie alebo etapa konfliktov

5) Etapa ukončenia práce so skupinou

Cieľom sociálnej práce so skupinou je:

Pomáhať členom skupiny, aby sa učili aktívnej účasti na živote skupiny

a prostredníctvom toho rozvíjali vlastné chápanie problémovej situácie a posilňovali

svoju zodpovednosť, aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti

Prostredníctvom rozvoja skupiny prispieť k rozvoju individuálnych potenciálov

jednotlivých členov a k obohateniu ich života

Zabezpečiť prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho funciovania členov skupiny

Zabraňovať sociálnej dysfunkcii u členov skupiny

Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v dysfunkčných sociálnych

vzťahoch, alebo tým, ktorí to potrebujú vzhľadom na svoju sociálnu situáciu.

Metódy sociálnej prevencie s komunitou

Je to zároveň práca so skupinami a jednotlivcami, ktorí danú komunitu tvoria. Sociálny

pracovní pracuje aj s metódami individuálnej a skupinovej práce.

Etapy práce s komunitou:

a) Získavanie informácií

b) Kvantifikácie a kvalifikácie sociálneho problému

c) Navrhovanie projektu sociálnych opatrení

d) Realizácia projektu sociálnych opatrení

e) Rehabilitácie pôvodných sociálnych javov, ak boli spoločensky žiadúce

f) Prevencia sociálno-patologických javov , v prípadne ich recidívy