Upload
others
View
5
Download
0
Embed Size (px)
Citation preview
Militária z hrobov včasnostredovekých mohýl
Bakalárska práca
Peter Apiar
Univerzita Komenského v Bratislave
Filozofická Fakulta
Katedra Archeológie
Archeológia 2. 1. 25
Školiteľ bakalárskej práce
Mgr. Tomáš König, PhD.
BRATISLAVA 2010
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
FILOZOFICKÁ FAKULTA Katedra Archeológie
818 01 Bratislava 16, Gondova 2, P.O.Box 1 tel: 02/59339111, fax: 02/52966016, e-mail: [email protected], URL: http://www.fphil.uniba.sk/~xx
ZADANIE ZÁVEREČNEJ PRÁCE
Meno a priezvisko
študenta
Peter Apiar
Študijný program /
odbor:
Archeológia
Stupeň štúdia: Bakalárske
Názov práce MILITÁRIA Z HROBOV
VČASNOSTREDOVEKÝCH MOHÝL
Cieľ práce Analýza zbraní a pokus o datovanie
a rekonštrukciu včasnostredovekej bojovníckej
vrstvy na mohylníkoch z územia Slovenska.
Zadávateľ/školiteľ práce Mgr. Tomáš König, PhD.
Podmienky zverejnenia
práce po jej dokončení:
Schválené dňa
podpis študenta podpis školiteľa podpis garanta študijného
odboru/programu
POĎAKOVANIE
Za odbornú pomoc a cenné rady a pripomienky ďakujem svojmu školiteľovi Mgr.
Tomášovi Königovi, PhD. a tieţ ďakujem svojim blízkym, ktorí ma podporovali.
ČESTNÉ PREHLÁSENIE
Čestne prehlasujem, ţe uvedenú bakalársku prácu som napísal samostatne a citovanú
literatúru uvádzam v zozname literatúry.
V Bratislave, dňa 23. apríla 2010 .....................................
Peter Apiar
Abstrakt
APIAR, Peter: Militária v hroboch včasnostredovekých mohýl. [Bakalárska práca] –
Univerzita Komenského v Bratislave. Filozofická Fakulta. Katedra Archeológie.
Školiteľ: Mgr. Tomáš König, PhD. Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár archeológie.
Bratislava: FiF UK, 2010.
V našej práci sa pokúsime priblíţiť situáciu na mohylníkoch v súvislosti
s výskytom militárií v hroboch bojovníkov v období včasného stredoveku. V hroboch sa
našli nasledujúce zbrane: meče, sekery, kopije, oštepy, hroty šípov. Na základe ich
analýzy a v závislosti na veľkosti mohylového násypu sme sa pokúsili o rekonštrukciu
vrstvy bojovníkov a ich spoločenskom postavení vo vtedajšej spoločnosti.
Kľúčové slová: zbraň, meč, sekera, kopija, oštep, hrot šípu, hrob, mohyla, sociálno-
spoločenské postavenie.
Predohovor
Základnou charakteristikou predkladanej práce bola snaha zozbierať militária
z hrobov včasnostredovekých mohýl a ich následná analýza. Na základe získanej
analýzy militárií sa potom pokúsiť o rekonštrukciu tzv. bojovníckej vrstvy, resp.
knieţacej druţiny, ktorá sa formovala v období včasného stredoveku. Tieţ sa tu črtá
moţnosť porovnať situáciu na mohylníkoch a plochých pohrebísk v súvislosti
s výzbrojou bojovníka a jeho spoločenského postavenia. Ďalej sa prostredníctvom
získanej literatúry a vlastných zistení pokúsiť o presnejšie chronologické zaradenie
v rámci reálnych moţností.
Obsah
1. Úvod................................................................................................7-8
2. Mohyly/mohylníky........................................................................9-12
3. Sečné zbrane................................................................................13-19
4. Úderové zbrane...........................................................................20-26
5. Bodné zbrane...............................................................................27-31
6. Diaľkové zbrane........ .................................................................32-36
7. Spoločenské a sociálne postavenie bojovníkov v súvislosti
s hrobovou úpravou, veľkosťou mohylového násypu a pohrebným
inventárom...................................................................................37-46
8. Záver............................................................................................47-50
9. Literatúra......................................................................................51-55
10. Katalóg........................................................................................56-58
11. Tabuľky a grafy..........................................................................59-60
12. Obrazová príloha........................................................................61-67
7
1. Úvod
Jadrom práce, ako to uţ vychádza z názvu, sú militária. V našom konkrétnom
prípade sa budeme zaoberať výzbrojou bojovníkov vo včasnom stredoveku, na základe
hrobových nálézov z včasnostredovekých mohýl. V tomto období sa vyskytujú tzv.
chladné zbrane, ktoré môţeme rozdeliť do niekoľkých kategórii. V prvom rade sú to
sečné zbrane. Tie sa ešte môţu deliť na jedno- a dvojsečné, podľa počtu ostrí. S prvým
typom sa na mohylníkoch nestretáve, preto v našom prípade, ak budeme hovoriť
o sečných zbraniach, máme na mysli dvojsečné meče západnehého pôvodu.
K úderovým zbraniam, ktoré sa našli v hroboch včasnostredovekých mohýl, patria
sekery, ako jediný zástupca týchto zbraní na mohylníkoch. Kopije a oštepy sa
všeobecne radia k bodným zbraniam. K poslednej kategórii vyskytujúcej na
mohylníkoch patria hroty šípov, resp. ako dôkaz o pouţívaní lukov, ktoré sa však kvôli
ich organickej hmote nedochovali. Tie sa vyuţívali na boj na diaľku. Tu môţme zas
vyčleniť dve kategórie zbraní a to na boj zblízka (meče, sekery, kopije, oštepy) a boj na
väčšie vzdialenosti (luk).
Ďalším elementom, ktorému sa v práci nevyhneme, je samotné navŕšenie násypu
zeminy nad hrob – mohyla. Ak hovoríme o výskyte zbraní na mohylníkoch, máme na
mysli zbrane z tých hrobov, či uţ ţiarové, na úrovni okolitého terénu alebo zahĺbené, na
ktoré bola zemina navŕšena jednorázovo a nie sekundárne vyhĺbené hroby do mohyly.
V prvej časti práce si spravíme stručný prierez situácie na mohylníkoch, na
ktorých sa našli zbrane. Ďalej si spravíme rozbor spomenutých typov zbraní, ktoré,
pokiaľ to bude v rámci naších moţností reálne, sa pokúsime typologicky zaradiť
a zadatovať. V poslednej časti sa pokúsime na základe týchto rozborov zbraní
a vizuálnej formy hrobov/mohýl o rekonštrukciu tzv. bojovníckej, resp. veľmoţskej
vrstvy, ktorá sa v tej dobe formovala. Tu je nutné podotknúť, ţe sme vychádzali len
z publikovaných prác a nepracovali sme priamo s materiálom, čo sa neraz ukázalo ako
problém, najmä pri zadefinovaní jednotlivých zbraní do typov. Tieto publikácie
veľakrát sprevádzal nedostatočný obrázkový materiál (najmä v podobe fotiek, pri
ktorých sa často nedali presne vyčítať dôleţité detaily) a taktieţ stručný opis,
obmedzujúci sa niekedy len na najzákladnejšie definície. Aj preto sme si pri niektorých,
ťaţko identifikovateľných ilustráciach, pomohli závermi autormi týchto publikácii,
8
keďţe boli najskôr s týmto materiálom v kontakte a tak boli schopní postrehnúť viac
detailov, ktoré pri obrázkoch absentujú.
9
2. Mohyly a mohylníky
Pri posudzovaní zbraní zo včasnotredovekých mohýl sa nedá vyhnúť samotnému
pohrebnému rítu, ktorý sa pri pochovávaní uplatňoval a to predovšetkým elementu
navŕšovania mohylového násypu. Pri mohylách však netreba preberať normy
z pohrebísk s plochými hrobmi. V oboch spomenutých prostrediach ide o výsledné
prejavy dvoch rozdielnych rítov. Škála jednotlivých zloţiek má v kaţdom z nich osobité
členenie i hodnotové ukazovatele (Hanuliak 2001, 295). Budovanie mohýl je prastarý
zvyk, ktorý sa vyskytoval uţ v dobe bronzovej a ţeleznej sa v prípade územia
Slovenska viaţe aj na pohanské obdobie a vyskytuje sa na všetkých slovanských
územiach. Podľa M. Hanuliaka však chýbajú dostatočné argumenty, ktoré by
podporovali tézu, ţe mohyly sú charakteristickým prejavom pohanského pochovávania
(napr. Chropovský 1970, 137), proti čomu stojí chýbajúce svedectvo o inom ako
pohanskom pohrebnom ríte počas 8. – 9. st. na danom území (Hanuliak 2001, 294). J.
Dostál (1966, 19) na základe absencie plochých hrobov v spojení s mohylníkmi , ich
povaţuje za typický slovanský zvyk, ktorý sa vo forme preţitku udrţal veľmi dlho
i v kresťanskom období najmä v odľahlých oblastiach Čo bolo príčinou budovania
týchto monumentov nie je moţné z doposiaľ známych zistiení presne povedať, istejšie
je však to, ţe uţ v dobe svojho vzniku bola mohyla ostatne viac symbolom, neţ
čímkoľvek iným (Lutovský 1993, 49). Z technického hľadiska malo uţ ich navŕšenie
vizuálny efekt, ktorým upozrňovali okrem iného na svoju polohu, a teda na nejaké
ohraničené posvätné a ctené miesto, na ktorom sa prelínali dva svety. Počiatok
pochovávania pod mohylami nie je však chronologicky presne podchytený. Ich prvotný
výskyt spadá do 8. st., ale nie je zrejmé, s akým obyvateľstvom, a teda s akou etapou
slovanského osídlenia sa dajú jeho počiatky spájať (Lutovský 1989, 61; 2005, 69;
Hanuliak 2001, 283, 294). Presné časové zaradenie mohýl je zatiaľ problematické. Týka
sa to najmä mohýl so ţiarovým pochovávaním, ktorý sa povaţuje za pôvodne slovanský
(Dohnal 1980, 72). Mohyly so ţiarovým pochovávním sú chronologicky staršie ako
mohyly s inhumáciou, sú nálezovo chudobnejšie a ich skromná výbava predstavuje
slabšiu vypovedaciu schopnosť pri skladaní mozaiky presného časového zatriedenia ako
aj vtedajšieho myslenia a konania ľudí. Mohyla síce tvorí nálezový celok, ale ani
materiál z jednorázovo navŕšenej mohyly nemusí byť homogény, pričom celok je
uzavretý nálezovo, nie však časovo (Lutovský 1990, 354).
10
Na Slovensku poznáme mohyly, ktoré uţ V. Budinský-Krička geograficky
rozčlenil na východoslovenské, stredoslovenské a západoslovenské (Budinský-Krička
1958, 179). Neskôr toto členenie precizoval M. Hanuliak na 7 geografických,
vzájomnými väzbami pospájaných celkov (Hanuliak 2001, 279-281; mapa - obr.3).
Podľa posledných zistení je na územi Slovenska registrovaných 614 mohýl, čo
predstavuje pomerne značne mnoţstvo hrobov, ak si zoberieme do uváhy, ţe pod
jednou mohylou mohlo byť pochovaných viac jedincov (Hanuliak 2001, 282), napr. v
Skalici pod mohylou 13 bolo pochovaných aţ 11 jedincov (Budinský-Krička 1959, obr.
9) a pri ţiarovom pochovávaní nie je moţné vţdy presne určiť, koľko jedincov bolo pod
mohylou uloţených. V našom prípade sa obmedzíme len na mohyly, v ktorých sa našli
zbrane, resp. ich fragmenty, ktoré môţeme k zbraniam priradiť. Pre celkový obraz
výskytu zbraní v hroboch včasnostredovekých mohýl a ich neskoršieho zhodnotenia si v
stručnosti spravíme prierez jednotlivých mohylníkov. Tu je nutné tieţ podotknúť, ţe
zbrane sa našli len v jednom ţiarovom hrobe (Kráľovský Chlmec). Takmer výhradne sa
vyskytujú v muţských hroboch s výnimkou detského hrobu chlapca v Skalici v mohyle
12, ktorý mal pri sebe sekeru a atribúty jazdca – strmene (Budinský-Krička 1959, obr.
8).
Jeden z najskromnejších výskytov zbraní poznáme z východného Slovenska zo
zemplínsko-ondavskej skupiny (Hanuliak 2001, obr. 1 –G), konkrétne z Kráľovského
Chlmca (Budinský-Krička 1958). V rokoch 1949 a 1950 sa tu konal výskum, kde bolo
zaznamenaných 66 mohýl, z ktorých sa preskúmalo 10. V priemere sa väčšina
pohybovala od 8 do 13 m. Jediným zástupcom zbraní je ţelezný hrot šípu z mohyly 4 s
priemerom 9x9,4 m kruhového pôdorysu, nájdený v ţiarovom hrobe spolu so ţeleznou
prackou a črepmi. Ţiarové hroby na tomto mohylníku rozdelil V. Budinský-Krička
(1958, 158) na jamové, zapustené plytko do podloţia mohyly, hroby bez jamy a
čiastočne popolnicové hroby (popolnicou bol fragment nádoby). Keramika bola
výslovne sídliskového charakteru a predstavovala vyspelé hrnčiastvo; na kruhu točená,
ojedinele na našla keramika potiského rázu z obdobia mladšej fázy avarského obdobia.
Keramika z Kráľ. Chlmca má spoločné znaky predovšetkým s poddunajským
hrnčiarstvom mladšej aţ neskorej doby avarskej a to najmä mohyla 4 so spomínaným
hrotom šípu a prackou.
Jeden nález hrotu oštepu/kopije poznáme z mohyly 2 v Severpeci s priemerom 8
m, nájedný spolu s nádobou a kalcinovanými kostičkami (Petrovský-Šichman 1970,
206).
11
V roku 1962 preskúmali zamestnanci Povaţského múzema mohylník v Bánovej,
kde bolo zistených 33 mohýl, ale preskúmali sa len 2. V mohyle 2, ktorá patrila k
najväčším na mohylníku (12x14m) a nachádzala sa na “čestnom” mieste pri temene
návršia, sa našli 2 hroby bojovníkov vybavených sekerou – bradaticou, pochovaných
zrejme súčasne. V hrobovej jame 2 spočívali ešte 4 hroty šípov, ktoré leţali pod sekerou
a okrem toho mal bojovník na bruchu poloţený kosák. Pri mŕtvom leţala ocieľka s
kammeným kresadlom a rozbitá nádoba konča nôh. Bojovník v hrobovej jame 1 bol
taktieţ vybavený ocieľkou, prackou (?) a ţeleznou objímkou. Mohylník je datovaný na
začiatok doby veľkomorvskej (Petrovský-Šichman 1970, 202-205).
Mohylník v Krasňanoch patrí svojími nálezmi k bohatším. V roku 1933 ho
skúmal V. Budinský-Krička, ktorý na ňom zistil 51 mohýl a 43 preskúmal (Budaváry
1933; 1938-39). Na zbrane sa narazilo v 10 mohylách. Nájdené boli sekery, kopije a
hroty šípov. Väčšina mohýl mala okrúhly tvar, menej oválny a výnimočne aj
podlhovastý. V priemere mali mohyly 5 aţ 18 m s výškou 20 aţ 70 cm. Lepšie
zachované mohyly ostali na pasienke, pričom mohyly na roli boli takmer zrovnané s
okolitým terénom počas orby. Mŕtvi sa nachádzali na úrovni pôdy bez rakiev a
najčastejšie to boli muţské hroby, pričom na ţenský sa prišlo len v mohyle 9.
Pohrebisko je birituálne, ale veľká väčšina kostier bola strávená zemou. Invetnár má
podľa V. Budinského-Kričku blízke analógie z pohrebísk z obdobia avarského kaganátu
a datuje ho na koniec 8. st. a začiatok Veľkomoravskej ríše (Budinský-Krička 1938-39,
102).
J. Porubský skúmal mohylník vo Veľkých Hostiach, ktorý pozostával z dvoch
skupín. Do prvej patrili 2 veľké mohyly blízko seba, ale preskúmala sa len jedna a v
druhej skupine bolo 15 mohýl s inhumáciou, ktoré sa preskúmali všetky (1954; 1955).
Na zbrane sa prišlo v 4 hroboch 4 mohýl a to najmä sekier a jedeného hrotu kopije. Dva
hroby boli na úrovni (mohyla 5 a 7) a dva (mohyla 6 a 16) pod úrovňou terénu.
Zaujímavá je najmä mohyla 6, kde J. Porubský (1955, 223) hovorí o “kostrovom hrobe,
kombinovaným so ţiarovým rítom, pričom drevená hranica bola uloţená v hrobovej
jame na mŕtvom”. Mohyla obsahovala jednu hrobovú jamu dospelého jedinca – jazdca a
kostrový hrob mladšieho chlapca, uloţeného priečne 40 cm nad chodilami dospelého.
Obaja pritom leţali v jednej hrobovej jame. Dospelý mal nezvyklú orientáciu S, SZ – J,
JV a hrob chlapca mal uţ typickú slovanskú orientáciu Z, JZ – V, SV. Mohylník bol
birituálny, pričom pri ţiarovom ríte sa popol a zvyšky nespálených kostičiek uloţili do
popolnice a spolu s milodarmi boli uloţné do násypu. Mŕtvi boli ukladaní väčšinou na
12
úroveň okolitého terénu a niekedy mali aj hrobovú jamu. Staršiu fázu pochovávnia
inhumáciou prezrádzaju najmä popolové vrstvy s mnoţstvom uhlíkov na dne hrobovej
jamy. Zbrane a ostrohy patrili muţom a šperky, najmä sklenené koráliky so záveskom,
strieborná záušnica a iné patrili ţenám. Keramika svojou podobnosťou a technickým
vyhotovením poukazuje na pôvod z jednej dielne. Zaujímavý je aj častý výskyt kosákov
a vedierok, či uţ v bojovníckych alebo ţenských hroboch. Tento mohylník kladie J.
Porubský na základe analógií a celkového charakteru mohylníka do 8. – 9. st. (1955,
226-227).
Najbohatší a najväčší mohylník poznáme zo Skalice, kde uţ v roku 1922 a 1923
I.L. Červinka narátal okolo 100 mohýl a preskúmal 30. Aţ na jednu malú mohylku boli
všetky hroby kostrové. Pod mohylou bol spravidla len jeden hrob, ale tri razy sa našli aj
dva hroby pod jedným násypom. Niektorí neboţtíci boli uloţení v truhle z dubových
dosák alebo vo vydlabanej truhle z dubového kmeňa. Väčšina pochovaných boli ţeny a
deti s rozličnými okrasami a noţíkom. Muţské hroby obsahovali dlhšie noţe a ostrohy
(v 2 hroboch), pričom sa s nimi nenašli ţiadne zbrane. Tieto nálezy spracovala Ľ.
Kraskovská (1959). V rokoch 1943 – 1944 pokračoval vo výskume V. Budinský-Krička
(1959), ktorý zistil 63 násypov. Väčšina je kuhovitého pôdorysu, niekedy oválneho,
najčastejšie v priemere 6 – 12 m. Najväčšia bola podlhovastá s dĺţkou 27,6 m a šírkou
9,4 / 11,2 m a bol pod ňou pochovaný nasjôr veľmoţ, ktorý mal pri sebe meč a dno bolo
posypané len lístkami machu. Spolu s ním bola v hrobe, ktorého juţná stena a dno boli
vydoštené, aj kostra ţeny s náušnicami, perlami, prsteňom a praslenom. Hroby so
stopami dreveného rámu boli pomerne časté. Pôvodná úroveň hrobu bola zistená len
výnimočne, pretoţe navŕšená hlina bola rovnakej farby a zloţenia ako okolitá zem.
Mohylník je birituálny s veľkou prevahou kostrových hrobov. Bezpečne doloţených 7
ţiarových hrobov a s výhradou 1. Spôsob pochovávania spálenych zvyškov bol
nejednotný. Väčšina hrobov bola zahĺbená pod úroveň okolitej pôdy. Zistených bolo aţ
22 detských hrobov. Väčšina mohýl sa sústreďovala v juhozápadnej a juţnejšej časti
mohylníka, kde bola aj väčšina bohatších a detských hrobov. Zbrane sa objavili v 12
hroboch; meč, sekery, kopije, hroty šípov. Začiatok pochovávania kladie V. Budinský-
Krička (1959, 9-36). k roku 800 a koniec pochovávanie k roku 900, pričom podľa neho
najväčší počet hrobov spadá do posledných dvoch tretín, najmä do druhej polovice 9. st.
a s poslednou fázou zrejme súvisí nález meča na neďalekom Vysokom poli, keď
skalický ľud opustil svoj mohylník a niekedy po roku 900 zaloţil nové pohrebisko
13
3. Sečné zbrane
Meče
Včasnotredoveký meč vychádza z priamej línie od rímskej spathy existujúcej vo
výzbroji germánskej jazdy zloţenej zo ţoldnierov (Marek 2004, 10). Pre všetky tieto
meče (z celej Európy) sa vţilo pomenovanie tzv. „karolínske alebo franské meče“ kvôli
ich západnému pôvodu. Prvé rozdelenie, podľa ktorého sa ešte dodnes zvyknú meče
triediť, vypracoval J. Petersen (1919). Na Slovensku je najlepšie spracovaná skupina
mečov z 9. – 10. st. Je zastúpená ôsmimi typmi hlavíc. Datovanie tu vyplýva z výskytu
slovenského materiálu v uzavretých časových horizontoch, čo niekedy vedie k uţšiemu
alebo od Petersonovej klasifikácie rozdielnemu odstupňovaniu (A. Ruttkay 1976, 247,
264, obr 1). Typológiou mečov sa zaoberal aj A. Geibig (1991), ktorý vytvoril 19
kombinačných typov a ich varianty. V tomto smere sa prikláňam k názoru L: Mareka
(2004, 20), ktorý Geibigovu typológiu povaţuje za príliš komplikovanú a málo
univerzálnu. L. Marek (2004) zároveň novšie spracoval aj poľské nálezy.
Z územia Slovenska z 8. – 10. st. boli doteraz zaznamenané tri meče nájdené
v hroboch včasnostredovekých mohýl, čo oproti celkovému počtu 28 nálezov (Ruttkay
1976, 247) a 13 z hrobových celkov (Hanuliak 2004, 142) predstavuje malé percento.
Podľa stupnice Petersonovej kvalifikácie sa na Slovensku našli len niektoré typy (D, H,
K, M, X, Y) (Kliský 1964, 106).
Prvý najznámejší pochádza z Blatnice (tab.I: 2), ale jeho nálezove okolností sú
nejasné ako aj to či ide o mohylu. Oblasť Turca však parí k tým geografickým oblastiam
Slovenska, kde je značný výskyt mohýl v 8. a 9. st. a preto je moţné sa domnievať, ţe aj
tento nález bol uloţený v mohyle. Na základe analogických kovaní z mohyly z
neďalekého Malého Čepčína predpokladá J. Eisner (1933, 259, 1935, 372) nález
z Blatnice tieţ ako hrobový a zároveň aj s ním súčasný. Ide najskôr o kovania typu
Komárno – typické krátke zakončenia nákončí vykovaných tzv. novou technikou, ktoré
spája s Blatnicou K. Wachowski (1989, 218). Podobne aj V. Budinský-Krička (1958,
179) sa prikláňa k interpretácii, ţe išlo skôr o hrob na úrovni terénu s mohylovým
násypom. Ďalší nález pochádza z mohyly 22 v Skalici (Budinský-Krička 1959)
a posledný je známy zo Ţabokrekov (Eisner 1925; Eisner 1933).
Meč z Blatnice patrí k najkrajším a najznámejším na Slovensku a spolu so
ţeleznou pošvou a predstavuje karolínsku zloţku blatnického nálezu (Benda 1963, 206).
14
Podľa A. Ruttkaya (1976, 247-248, obr. 1) zodpovedá jeho typu I. V Petersenovej
(1919, 69-74) stupnici mečov patrí pod typ D. Všetky meče tohoto typu sú bez výnimky
ťaţke, s trojdielnou hlavicou, ktorej stredný článok je vyvýšený. Ide o skupinu
vzácnych exemplárov, ktorých hlavice, masívne priečky i pästné časti rukoväte sú
bohato zdobené tauziou – bronzom, meďou alebo striebrom v plastických poliach.
Často sa vyskytujú tesne pod hlavicou a tesne nad priečkou kovové objímky , zdobené
hlavami ľudských, zvieracích alebo fantastických figúr (Petersen 1919, 69-70; Kliský
1964, 106-107). Celková dĺţka blatnického meča je 69,5 cm. Základom bohatého
zdobenia rukoväte sú ploché ovály zostavené v dva zvislé rady po štyroch, ktoré
spravidla skladajú tri strieborné pásky vbíjané priamo do ţelezného jadra, a páska
prechádzahúca dlhšími osami oválov z tauzovaných strieborných prúţkov. Okraje
rukoväte zdobia rady paratakticky radených ľudských masiek. Tie boli najobľúbenejšie
v oblastiach bývalého ZSSR, naopak z územia Česka, Poľska, Maďarska a Holandska
podobná maskovitá výzdoba chýba (Marek 2004, 30) a pri zdobení sa upatnili dve rôzne
techniky – plátovanie a tauzovanie (Benda 1963, 200-202). Na základe blatnického
nálezu, ale aj nálezov zo Švédska, Škótska, Írska a Dánska poukazuje J. Petersen (1919,
72-73) na to, ţe nejde o prevaţne domáci škandinávsky typ. Podrobnejšie sa blatnickým
nálezom zaoberal K. Benda (1963, 203), ktorý pri porovnaní jednotlivých záverov
rôznych bádateľov dospel k paradoxnej situácii, ţe blatnický meč je jediný
kontinentálny zástupca kontinentálneho typu a ţe karolínsky, resp. jeho neskorofranský
charakter je moţné dokázať iba štýlovým rozborom. Na základe analýzy výzdoby
mečov typu D došiel K. Benda k záveru, ţe tieto meče je moţné na základe štýlového
rozboru poloţiť na koniec 8. st. a teda aj blatnický meč bol najskôr vyrobený
v porýnskej dielni odkiaľ sa dostal k slovanskému veľmoţovi, či uţ ako dar alebo ako
korisť a s najväčšou pravdepodobnosťou, na základe porovnania s mečom z Vaage
z Nórska, ktorý mu je veľmi podobný, ide o import (Marek 2004, 30). O veľkej
podobnosti týchto dvoch mečov nepochybuje ani aj H. Arbman (1962, 331-336), pričom
vo výzdobe meča z Vaag vidí tieţ kresťanskú symboliku a to najmä v zobrazení troch
arkádovitých oblúkoch na priečkach, v ktorých sú tri osoby v orodujúcom geste a pri
ornamentike nevylučuje jej ochranný význam pre majiteľa meča. Na základe
spoločných znakov mečov uvaţuje H. Arbman (1962, 337) o západnom vplyve ako na
Slovensku, tak aj v Nórsku bez toho, aby sme museli predpokladať nejakú ich vzájomnú
súvislosť a povaţuje ich za vzory pre domácu produkciu. Z nórskymi nálezmi spája
tento meč tieţ K. Wachowski (1989, 211) na základe ornamentiky a odmieta jeho vzťah
15
s ostrohami s maskovitou výzdobou z Mikulčíc (Poulík 1957, 292-298, obr. 77), pričom
sa odvoláva na to, ţe tak ako pre avarské, tak aj pre karolínske výrobky nielen
s maskovitou výzdobou bol inšpiráciou rovnaký kultúrny byzantsko-orientálny okruh
a povôd meča hľadá v Škandinávii. Ale ako upozorňuje K. Benda (1963, 210, 212),
datovanie blatnického nálezu sa môţe opierať len o rozbor jeho neskoroavarskej zloţky,
pokiaľ naozaj pochádza z jedného nálezového celku. Tento názor spochybnil K.
Wachowski (1989, 210-211; 1992, 12, 104-105, obr. 4). Podľa neho ide
najpravdepodobnejšie o poklad, pričom funkcie, výzdoba a technická výroba predmetov
nájdených v Blatnici naprosto zpochybňujú moţnosť, ţe by mohlo ísť o hrobový celok
a taktieţ dopĺňa, ţe by mohlo ísť o dve garnitúry meča. (Wachowski 1989, 210-211;
1992, 12, 104-105, obr. 4). Túto interpretáciu povaţuje Š. Ungerman (2005-2006, 125)
za málo pravdepodobnú, pretoţe depoty s takýmito drahocennými predmetmi sú u nás
neznáme a taktieţ skutočnosť, ţe ide o dve identické mečové garnitúry je podľa neho
pramalá.
Nálezy z Turca kladie J. Eisner do 9. st. (1935, 372), ale H. Arbman datuje meče
typu D do polovice 9. st. (Kliský 1964, 107 cit. podľa Arbman 1937, 225) a podobne
môţeme datovať aj blatnický meč, čo potvrdzujú aj novšie nálezy zo Slovenska
a Moravy, ktoré majú príbuznosť s blatnickým náleziskom (Ruttkay 1976, 248; Marek
2004, 29). Tento meč, spolu s ostatnými predmetmi, ktoré sa s ním našli je spájaný
s tzv. blatnicko-mikulčickým horizontom. Na jeho nie najlepšie datovanie poukázal Š.
Ungerman (2005-2006, 129-134), ktorý podľa prevliečok s predlţeným kŕčkom, aké sa
našli aj v blatnickom náleze, a na základe početných analógii uvádza, ţe väčšinu týchto
exemplárov nie je moţné presne datovať vzhľadom k nálezovým okolnostiam a ich
pouţitie sa spájalo minimálne s priebehom celého 9. st. ako v západnej Európe, tak aj
vo Veľkej Morave. Otázkou ostáva, či môţeme takto hodnotiť aj samotný „blatnický“
meč. Nálezové okolnosti absentujú a chýba taktieţ výraznejší počet analógii, ktoré by
mohli osvetliť jeho datovanie. Z doterajšieho bádania však datovanie do polovice 9. st.
sa ukazuje ako najprijateľnejšie riešenie, ale nie je vylúčené, ţe budúce objavy prinesú
nové podnety na prehodnotenie terajších záverov. Aj napriek určitým ťaţkostiam pri
určovaní kultúrnych vplyvov či chronológii, vybavenie hrobu nezanecháva ţiadne
pochybnosti o tom, ţe v hrobe bola pochovaná vedúca osobnosť – knieţa
(Štefanovičová 2005, 265).
Meč typu H (Petersen 1919, 88-125) alebo typu II (Ruttkay 1976, 248, obr. 1) a
kombinačného typu 5 variantu I (Geibig 1991, 38-44) sa našiel v hrobe 1 v mohyle 22
16
v Skalici (tab.I: 3) (Budinský-Krička 1959). Tento typ je charakteristický širokými
priečkami s elipsovitým (šošovkovitým) prierezom, pričom horná časť priečok je
obzvlášť široká. Priečky sú často jemne ohnuté a len zriedka úplné rovné. Hlavica je
trojdielna a z bočnej a prednej strany má tvar trojuholníka a má širokú základňu.
Rukoväť je často zdobená vertikálnym tauzovaním a to striebrom alebo bronzom
(meďou) a často aj mosadzov, ktorá má vzhľad zlata. V mnohých prípadoch sa
vyskytuje viac druhom kovov na jednom meči (Petersen 1919, 88-90, Ruttkay 1976,
248). Vďaka jednoduchej výrobe a trvácnosti sa ako ľahká zbraň vyskytuje v celej
Európe a zároveň patrí k najpočetneším zástpucom mečov (Petersen 1919, 88; Kliský
1964, 107; Ruttkay 1976, 248, 264). K typu H ho priradil aj V. Budinský-Krička (1959,
27). Tauzovanie hlavice a priečky pozostáva z úzkych, vertikálnych husto k sebe
radených pásov farebných (mosadzných) drôtikov a jeho najbliţšiu analógiu vidí v meči
v Starom Měste „Na Valách“ v hrobe 223/51 (Budinský-Krička 1959, 27), ktorý je tieţ
zdobený zvislým tauzovaním a V. Hrubý (1955, 166) ho datuje do polovice 9. st.. Meče
tohoto typu rovnako datuje aj J. Petersen (1919, 99). Ďalšie dve nálezy mečov typu H,
ktoré sa našli v Starom Měste „Na Valách“ kladie V. Hrubý (1955, 166-168) do tretej
štvrtiny 9. st. (hrob 277/49) a do prvej polovice 9. st. (hrob 116/51). Meč typu H
pochádza tieţ z hrobu 265 z Mikulčíc a ako typ B/H označuje J. Košta meč z hrobu 715
a typ B sa pokladá za predchodcu typu H, pričom tieto meče boli vyrábané vo franskej
ríší od konca 8. st., kde ich produkcia pokračovala pravdepodobne aţ do druhej tretiny
9. st. (Košta 2004, 160, 175). Prvé meče sa na Morave objavujú uţ v priebehu 9. st.
(Hrubý 1955, 163; Eisner 1948, 384). V Pohansku pri Břeclavi sa našlo päť mečov, na
ktorých bolo neskôr prevedené RTG snímkovanie a neutronografické snímkovanie
(Vignatiová 1993). Na základe týchto analýz sa potvrdili, aţ na jeden prípad (hrob 118),
predchádzajúce tvrdenia o typologickom a chronologickom zaradení mečov. Do okruhu
mečov typu H patrí meč z hrobu 65, ktorého vznik kladie J. Vignatiová (1993, 95-97)
na počiatok druhej štvrtiny 9. st. a podobne aj hrob 118, kde sa našiel taktieţ meč typu
H, do prvej tretiny 9. st. s tým, ţe do hrobu sa mohli dostať neskôr. Túto myšlienku
vyslovil aj V. Budinský-Krička (1959, 27) pri meči zo Skalice. Podľa neho sa meč ako
vzácna zbraň dostala do hrobu moţno aţ po niekoľkých desaťročiach. S týmto záverom
sa dá súhlasiť aj v prípade ďalších exemlárov mečov, ale nie len pri nich, ale taktieţ aj
v obmedzenej miere pri niektorých, predovšetkým kvalitných sekier a kopijí, ktoré,
okrem toho, ţe sa nejakú dobu pouţívali, mohli mať určitú „dedičnú“ hodnotu. Pri
týcho výrobkoch však často, ak bol uţ ţelezný predmet nepotrebný alebo veľmi
17
opotrebovaný, pouţil ho kováč ako surovinu k vytvoreniu zvarkového paketu alebo ho
jednoducho prekoval na predmet iný (Pleiner 1962, 139-140). K poslednému
zástupcovi mečov z hrobov včasnostredovekých mohýl patrí meč z veľmoţského hrobu
zo Ţabokrekov (tab. I: 1) (Eisner 1925, 57; 1933, 252). Aj tento meč je v literatúre
zatriedený k typu H (Kliský 1964, 107), resp. k typu III na Slovensku (Ruttkay 1976,
248) alebo kombinačným typ 5, varianta I podľa A. Geibiga (1991, 38-44). Pri tomto
meči sa uplatnila jedna z najkomplikovanejších metód kovania a to tzv. zvarkové
damaskovanie, ktoré je pri tomto meči vo forme komplikovaného cik-cakovitého vzoru,
ktorý v blízkosti priečok rozpína do pletencovitého ornamentu, zároveň môţe byť
povaţovaný ako značka na čepeli (Ruttkay 1976, 268). Na mečoch zo Slovenska sú
okrem damaskovania zastúpené dve výrobné techniky: navarovanie oceľových ostrí na
stredový ţelezný pás a čepele vykované z jedného kusa ţeleza, spevňovného kalením
a cementovaním ostria hrotu (Ruttkay 1971, 60). Damaskovanie patrilo
k najšpecializovanejšiemu kováčskemu remeslu, kde sa najprv pripravili damaskované
tyčinky zvráraním oceľových a ţelezných drôtov, ktoré sa potom zloţito skrúcali
a potom vyrovnali. Takéto meče mali hodnotu celých pozemkov a dvorov, ktorých
vlastníctvo znamenalo v stredoveku mimoriadne bohatstvo (Pleiner 1962, 227-228, obr.
47). Z toho vyplýva, ţe veľmoţ zo Ţabokrekov zrejme patril k najvyšším
predstaviteľom vtedajšej spoločenskej vrstvy. Meče zhotovené zvarkovým
damaskovaním sa preto zaraďujú k najkvalitnejším a najluxusnejším zbraniam; niektoré
exempláre predstavovali celý majetok, a preto je pochopiteľné, ţe sa zhotovovali pre
najvyššiu spoločenskú vrstvu. Pre nákladnosť výroby damaskovanie v západnej Európe
uţ v 9. (Bialeková 1981, 68; Pleiner 1962, 228), resp. na ostatnom území po 10. st.
postupne zaniká (Ruttkay 1971, 60; Marek 2004, 37).
J. Dostál nevylučuje aj domáci pôvod mečov typu X, Y a H, ktoré sú rozšírené
v celej Európe a tým pádom nebol problém ich vyrobiť aj dielňach tak vysokej úrovne,
aké boli na Morave (1966, 68), čo potvrdzuje aj R. Pleiner a Z. Klanica, podľa ktorých
predveľkomoravské a hlavne veľkomoravské kováčstvo v 7. – 9. st. patrilo
k najvyspelejším vo východoeurópskej oblasti a ţe jeho úroveň nebola niţšia ako
v iných oblastiach Európy (Pleiner 1963, 10; Klanica 1972, 16). A v 8. a 9. st. bolo uţ
kováčske remeslo na našom území natoľko produktívne, ţe v sortimente výrobkov
prekročilo stav z neskorej doby laténskej a v ovládnutí niektorých technologických
postupov predstihlo ostatné slovanské oblasti (Bialeková 1981, 35). Taktieţ K.
Wachowski prijíma moţné lokálne napodobenie mečov typu H a neskorších mečov X,
18
ale nie v prípade meča D (1989, 210) ako i B. Chropovský sa prikláňa k mienke, ţe sa
tieto meče vyrábali v domácom prostredí (1970, 148). Podľa H. Arbmana majú meče
typu H kontinentálny pôvod, pravdepodobne rýnskej formy (Poulík 1957, 281 cit. podľa
Arbman 1937, 222).
A. Geibig (1991, 141) uvádza výskyt tohoto typu meča na území Nemecka uţ od
roku 800 a vďaka ich dlhovekosti pretrvávajú aţ do 10. st. Ako sme uviedli vyššie, tieto
meče sa územi Moravy a Slovenska kladené predovšetkým do prvej polovice 9 .st.
Tento jav môţu potvrdzovať aj zhodnotené nálezy z mohly 22 (viď kapitola
o spoločenskom postavení), ale exaktné závery sa zatiaľ nedajú vyviesť. Všetky tri
spomínane meče z hrobov včasnotredových mohýl predstavovali veľký majetok ich
majiteľov.Ich výskyt spadá rámcovo do 9. st. V ktorom časovom úseku boli uloţené do
hrobu je otázka skôr relatívnej chronológie ako absolútneho časového určenia.
Meč bol účinný tak v ruke pešiaka ako aj v ruke jazdca. Technika jednoručného
pouţitia bola u rytierov a pešiakov rovnaká, objoručné pouţitie meča bolo v rytierskom
boji takmer celkom vylúčené (jednou rukou musel riadiť koňa) (Ruttkay 1976, 267). Aj
keď v mohyle 22 v Skalici neboli nájdené atribúty jazdca ako ostrohy, či strmene alebo
prípadne časti konského postroja, je nepravdepodobné, ţe niekto, kto si mohol dovoliť
meč nemal tieţ aj vlastného koňa. Naproti tomu z Blatnice a zo Ţabokrekov sú známe aj
ostrohy.
Zo všetkých skupín pamiatok predstavujú meče neobyčajne dôleţitý zdroj
poznania metalurgického (kováčskeho) remesla, vojenského umenia alebo
prenikajúcich kultúrnych prúdov Európy, po úpadku západorímskeho cisárstva (Marek
2004, 9). Môţeme ho povaţovať za hlavného predstaviťeľa špecializovaných zbraní,
vyhradených iba na boj (Vencl 1979, 648). V slovanskom prostredí vo väčšom
mnoţstve vystupuje v čase, keď sa miestne elity začali inšpirovať základným vzorom
franskej spoločnosti – franskej módy, ţivotného štýlu a bojovej techniky (Košta 2005,
157). Ako symbol moci a spoločenského postavenia zohrával dôleţitú úlohu
v počiatkoch Veľkomoravskej ríše, neskôr aj ako symbol kresťanstva vo význame meč
= slovo Boţie, ale aj ako symbol trestu a prísneho zákona v biblickom slovazmysle
(Slivka 2002, 592; Marek 2004, 52). S jeho vlastníkom sa spája zároveň aj významná
osoba, ktorá mala zrejme vplyv na ďalšie diane v budovaní rodiaceho sa
stredoeurópskeho štátotvorného útvaru, akým bola neskôr Veľká Morava. Častý výskyt
meča a ťaţkých strmeňov svedčí o prestavbe vojsk podľa západoeurópskych – najmä
franských – vzorov (Ruttkay 1971, 15). Okrem samotnej vojenskej funkcie meča, patrí
19
spolu s ostrohami k tzv. ušľachtilým zbraniam, ktoré sa stali symbolom príslušníkov
feudálnej triedy, aj keď symboliku nemoţno stotoţňovať s výlučným právom
pouţívania týchto zbarní (Ruttkay 1974, 14). V rámci náboţenskej legitimizácie
výsadného spoločenského postavenia aristokracie meč bol ponímaný ako „sluha ducha“,
čo zapadá do celkovej rytierskej inštitúcie a jej kultúry (Slivka 2002, 591). Jeho
vyobrazenia sú známe z mincí a pečatí a z 9. st. z minatúr (Marek 2004, 52), ako aj
neskôr od 12. st. z náhrobných kameňov (Slivka 2002, 597) a samozrejme
z mnohých písomných a ikonografických prameňov. Je očividné, ţe vo včasnom
stredoveku mal meč privilegované miesto vo vlastníctve svojho majiteľa. Niekedy
dokonca presiahol rámec chápania ako zbrane či symbolu a bol personifikovaný, najmä
v starých legendách. Bojovníci však vo včasnom stredoveku disponovali predovšetkým
sekerami a kopijami.
20
4. Úderové zbrane
Sekery
Z včasnostredovekých hrobov mohýl z územia Slovenska poznáme 27 sekier zo
4 mohylníkov (Bánov, Krasňany, Skalica, Veľké Hoste) a zo 4 samostaných mohýl
(Blatnica, Malý Čepčín, Ţabokreky a Martin časť Priekopa) a po hrotoch šipov tvoria
druhú najpočetnejšiu skupinu zbraní. Typologickému triedeniu sekier sa uţ venoval J.
Poulík (1948, 33-38), ktorý vyčlenil 4 typy. Z jeho I. typu, na základe staromestských
nálezov, rozlíšil V. Hrubý (1955, 170-172, obr. 28) ďalšie 3 podtypy: A-C.
K Poulíkovym štyrom typom priradil ešte piaty typ J. Dostál (1966, 68). Slovenskej
typológii sekier sa venoval A. Ruttkay (1976). V porovnaní s Moravou však skladba 3
najrozšírenejších typov sekier v slovenskom materiály 9. stor. je oveľa
diferencovanejšia, čo okrem hlavných variant znamenalo vyčlenenie ďalších variant,
ktoré sa líšia hlavne v otvorení okraja tuľajky a krku a preto pre Slovensko vyčlenil
spomínany autor rozšírenú typológiu (Ruttkay 1976, 305-307, obr. 42).
Z horeuvedených mohýl sa získali sekery, ktoré môţeme roztriediť do 4 druhov
– bradatice, širočiny, v jednom prípade úzka sekera a taktieţ len jeden nález bojovej
sekery tzv. fokoš. Pri určovaní typológie jednotlivých sekier bolo potrebné brať na
zreteľ ich nedostatočné obrázkove spracovanie (takmer vo všetkých prípadoch išlo
o profilové fotky, ktoré neboli doplnené o skicu tylovej časti či hornej časti) a taktieţ
slabými opismi, ktoré málokedy obsahovali základné informácie ako prierez krku,
forma násadného otvoru a tyla, podľa ktorých sa určuje typologické zaradenie. Pri
niektorých exemplároch poznáme iba skromú písomnu zmienku a preto ich pri ďalšej
analýze nebudeme rátať ako plnohodnotný informačný zdroj (Malý Čepčín, Priekopa).
Napriek tomu, na základe dostupných informácii, sme sa pokúsili o zatriedenie sekier
k jednotlivým typom. Pri triedení sme sa opierali predovšektým o typológiu A. Ruttkaya
(1976) vypracovanú pre Slovensko, ale pokiaľ ide o jeho typ I, v podstate sa zhoduje
s typológiou J. Poulíka (1948) a V. Hrubého (1955).
Čo do počtu, najviac sekier pochádzalo zo Skalického mohylníka (10), potom
z Krasnian (7), Veľkých Hosti (4), Bánovej (2) a po jednej sekere zo Ţabokrekov,
Malého Čepčína, Martina časť Prikopa a z Blatnice.
Najpočetnejším druhom sekier vo včasnostredovekých hroboch mohýl na územi
Slovenska sú tzv. bradatice, ktoré patria k charakteristickej výbave hrobov bojovníkov
21
v období Veľkej Moravy (Eisner 1933, 252). Sú charakterizované oblúkovitým ostrím,
podkosenou, či klenutou bradou, silno vykrojeným telom, s dlhšími alebo kratšími
ostňami pri oválnom alebo kruhovom násadnom otvore a s pretiahnutým tylom (Dostál
1966, 70). Ich vývoj môţeme sledovať aţ do obdobia rímskej ríše. Slovanskí kováčskí
majstri boli pod vplyvom dielní v bývalom rímskom strednom a dolnom Poddunají a
neskôr azda pokračovali v tradícií týchto rímskych dielni. Taktieţ dostávali impulzy zo
zvyškov germánskeho osídlenia, napodobňovali veci zo západu a tieţ sa učili od avarov,
ale len nepatrne získali od Maďarov (Eisner 1948, 368-370). Tieto formy nadväzovali
na formy z doby rímskej s následným dlhým miestnym vývojom v Karpatskej kotline
(Ruttkay 1993, 182) a taktieţ sa uţ J. Eisner zmieňuje o moravskej bradatici ako
samostatne vyvinutej v súvislosti s celým európskym vývojom a odmieta jej vznik pod
vikinkským (nordickým) vplyom (Eisner 1948, 392).
Bradatice môţeme rozdeliť do 3 typov. K typu I A môţeme s priradiť bradaticu
z mohyly 6 vo Veľkých Hostiach (tab. IV:3) (Porubský 1954, 1955). Zo Skalice
(Budniský-Krička 1959) z mohyly 10 z hrobu 3 (tab. II: 1) a s určitými pochybnosťami
tu môţeme zaradiť aj bradaticu z hrobu 3 mohyly 34 (tab. II: 3). Pri tejto bradatici sa
nedochovali ostne, ale podľa tvaru tela a najmä tylu sa najviac podobá typu I A.
Bradatica z mohyly 12 (tab. II: 9) v Skalici je pomerne zle dochovaná a chýba jej
násadný otvor s ostňami a je problematické ju bliţšie špecifikovať. V. Budinský-Krička
(1959, 71) však pri nej uvádza špicaté laloky pri tuľajke, podľa konzervácie jedného
fragmentu. S určitými výhradami tu môţeme zaradiť aj bradaticu zo Ţabokrekov
(Eisner 1933, 253; tab. XCVII: obr. 6) a najskôr aj sekeru z mohyly 14 v Krasňanoch
(tab. III: 5) (Budaváry 1933; 1938-39).
Pri tomto type ide o bradaticu s dlhými ostrými výčnelkami, predĺţeným krkom
pravouhlého prierezu a zúţeným štvorhranným tylom (Ruttkay 1976, 306). Početnejšie
zastúpenie majú sekery typu I B a I C. V týchto dvoch prípadoch je ich typologické
triedenie zaloţené najmä na priereze krku a tvare tyla, ale ako bolo spomínané vyššie,
presnejšie zaradenie neumoţnila absencia informácii, preto ich začlenenie v niektorých
prípadoch je viacmenej subjektívne, podľa autora. Kaţdopádne však nejde o podstatný
faktor pri ich analýze, keďţe sú si tvarovo a chronologicky veľmi blízke a v nejakej
podstatnej miere neskresľujú finálny výsledok. Tieto sekery predstavujú bradatice
s kratšími a širšími trojuholnikovitými výčnelkami tuľajky, krátkym masívnym krkom
štvorcovitého prierezu pre typ I B. Typ I C má podobné výčnelky ako predchádzajúci
typ, má predĺţený krk oválneho alebo okrúhleho prierezu niekedy s rozšíreným
22
koncom, okrúhly alebo oválny tyl (Ruttkay 1976, 306). Typu I B zodpovedajú bradatice
z Krasnian z mohýl 5 (tab. III: 7), 29 (tab. III: 2) a z mohyly 23 hrobu 1 (tab. III: 1)
(Budaváry 1933, 1938-39). Zo Skalice z mohyly 35 hrob 2 (tab. II: 2), mohyla 23 (tab.
II: 10), 28 (tab. II: 6) (Budinský-Krička 1959). Z Bánovej z mohyly 2 z hrobov 1 a 2
(tab. IV: 1, 2) (Petrovský-Šichman 1970). Typ I C poznáme zo Skalice z mohýl 18 (tab.
II: 8) a 30 (tab. II: 4), z Krasnian z mohyly 22 (tab. III: 6) a 39 (tab. III: 3).
Analógie k typu I sú známe tieţ z Dolného Rakúska, ktoré geograficky môţeme
pričleniť k Morave a Juhozápadnému Slovensku (Friesinger 1987, 46, obr.2 – obr. 9).
Ďalším druhom sekier dochovaných v mohylníkov boli tzv. širočiny, ktoré
dostali názov podľa tvaru ostria. J. Eisner sa domnieva, ţe moravská a slovenská
bradatica vznikla z domácej širočiny a za prechodný tvar, okrem iných, povaţuje aj
„bradatico-širočinu” z Krasnian z mohyly 12 (Eisner 1948, 391-392). S týmto názorom
o vývine bradatíc zo širočín sa ztotoţňuje aj V. Hrubý (1955, 172). Podľa J. Dostála
však nejde jednoznačne rozhodnúť, či sa sekery typu I vyvinuli zo širočín alebo úzkych
sekier (Dostál 1966, 71), keďţe sekery oboch tvarov – úzke sekery a širočiny – boli
pouţívané súčasne a patria k najstarším slovanským tvarom na našom veľkomoravskom
území, kde sa udrţujú aţ k roku 800 (Hrubý 1955, 172). Ich vývoj môţeme stopovať aţ
do doby rímskej (Eisner 1948, 389; Ruttkay 1976, 364; Ruttkay 1993, 183), pričom sa
môţu objavovať aj ako import (Poulík 1948, 37).
Z včasnostredovekých hrobov mohýl z územia Slovenska poznáme 3 exempláre
širočín. Prvý vyššie spomínany z Krasnian z mohyly 12 (tab. III: 4) (Budaváry 1933;
1938-39), druhý z Veľkých Hosti z mohyly 16 (tab. IV: 4) (Porubský 1954; 1955) a
posledný zo Skalice z mohyly 34 z hrobu 1 (tab. I: 5) (Budinský-Krička 1959). Širočinu
z Krasnian radí J. Poulík k svojmu typu III A (Poulík 1948, 36). Podľa typológie A.
Ruttkaya spadá pod typ V B. Ide o typ cherakterizovaný chrbátom smerom k ostriu
jemne zdvihnutým, výrazným, na konci zhrubnutým tylom štvorcového alebo
pravouhloho prierezu (Ruttkay 1976, 307, obr. 42). Širočina z Veľkých Hosti z mohyly
11 a zo Skalice z mohyly 34 z hrobu tvarovo zodpovedajú typu V C podľa A. Ruttkaya.
Ide o sekery, kde úzke telo prechádza do ostria kruhovým výsekom, pri tuľajke sú
polkruhovité výčnelky, predĺţené tylo je na konci gombíkovito zhrubnuté (Ruttkay
1976, 307, obr. 42).
Úzka sekera je známa len v jednom prípade a to zo Skalického mohylníka z
mohyly 20 z hrobu 1 (tab. II: 7) (Budinský-Krička 1959). Patrí k typu II. podľa J.
Poulíka (1948, 34) a k typu II A podľa A. Ruttkaya (1976, 306, obr. 42). Podobne ako
23
bradatice a širočiny aj pôvod úzkej sekery siaha aţ do obdobia rímskej ríše, kde má
svoje prototypy (Ruttkay 1976, 308), ktoré J. Poulík vidí v tzv. helmovitých sekerách
(1948, 34). Podľa J. Eisnera vznikla úzka sekera najskôr samostatne zo staršej rímskej
predlohy v Pomoraví, v Podunají a inde, napr. vo východnej Európe (1948, 389).
Sekery tohoto typu majú úzke telo, ľahko vejárovite rozšírené ostrie a krátke
trojuholníkové výčnelky tuľajky a krátky krk švorcovitého, prípadne oválneho prierezu
a občas je plocha na konci rozšírená (Ruttkay 1976, 306).
Posledný zástupcom sekier je ľahká bojová sekera – fokoš. Je typická pre
staromaďarské hroby a pomenovanie dostala podľa maďarských bádateľov a podobá sa
typu IV podľa A. Ruttkaya (1976, 306, 307). Vo východnej Európe boli tieto sekery
bojovou výbavou stepných národov a odtiaľ sa rozšírili do Starej Rusi, kde sa stali
súčasťou výzbroje pechoty a jazdy (Ruttkay 1976, 313). Ide o sekeru z bohatého hrobu
bojovníka z Malého Čepčína, ktorý spomína T. Lehoczky a ktorý bol nájdený ešte v
roku 1874. Ide o 15 cm dlhú, zdobenú sekeru. Ako fokoš ju označil J. Eisner (1933,
259; Budaváry 1936, 94). Podľa jedinej písomnej zmienky však nie je moţné vyviesť
ţiadne hodnoverné závery a podobne tieţ pri sekere (sekerách?) z Martina, časť
Priekopa (Ruttkay 1975, 171 cit. podľa Malyusz 1922, 31).
Absolútne chronologické ohraničenie včasnostredovekých sekier nie je
jednoznačné, pretoţe tvary sekier, ako uţ bolo spomínané, mali svoje predlohy uţ
starších obdobiach a podobali sa na rímske a keltské tvary (Eisner 1948, 373; Pleiner
1962, 132, Friesinger 1987, 45). Sekera však patrila uţ od najstarších dôb k invetntáru
starých Moravanov a dá sa s istotou predpokladať jej starší vývoj priamo na našom
území (Hrubý 1955, 168; Ruttkay 1976, 364). Pri datovaní jednotlivých typov sekier sa
môţeme opierať aj o nálezy sekier z Moravy, pretoţe moravský ţelezný inventár zo
slovanských včasnostredovekých hrobov (sekery – bradatice, ocieľky so zloţenými
ramenami, celokované vedrá, ţelezné hrivny a pod.) je zhodný s materiálom na
Slovensku, čo ukazuje na úzke spojenie oboch oblastí vnútorným trhom (Budaváry
1938-39, 102; Dostál 1966, 99). Týka sa to najmä Skalického mohylníka, ktorý patrí
svojím charakterom skôr do skupiny moravských mohýl (Štefanovičová 2005, 265;
Budinský-Krička 1959, 35).
Sekery typu I datuje J. Poulík (1948, 35) do rozmedzí rokov 750 – 1000.
S dolnou hranicou súhlasí aj J. Dostál (1966, 71), ktorý však hornú hranicu povaţuje
ako najkrajnešiu medzu a podľa neho maximum výskytu končí okolo druhej polovice
10. st. Ťaţisko výskytu tohoto typu dáva A. Ruttkay (1976, 311) do 9. st. na územie
24
Moravy a Slovenska, na ostatnom územi sa vyskytujú len sporadicky. Pochovávanie na
mohylníku v Skalici kladie V. Budinský-Krička (1959, 36), na základe horbových
nálezov, od ca roku 800 po ca rok 900. Bojovnícky hrob 3 v birituálnej mohyle 10
datuje do druhej tretiny 9. st., rovnako aj mohylu 18. Rámcovo do veľkomoravskoho
obdobia datuje mohylu 34 - hrob 3, mohylu 30, 28, 23 a mohylu 12 do druhej polovice
9. st. Pri datovaní sa opiera najmä o ďalšie hrobové nálezy uloţené v hrobe (Budinský-
Krička 1959, 36). Podľa našej analýzy niektorých mohýl by však mohli spadať najmä
do staršieho horizontu veľkomoravského obdobia (viď kapitola o spoločenskom
postavení). Krasnianský mohylník zas datuje od konca 8. st. aţ do počiatkov
Veľkomoravskej ríše (Budinský-Krička 1938-39, 102). Z uvedených poznatkov sa
môţme zhodnúť názorom H. Friesingera (1987, 45-46), ktorý na základe analýzy sekier
z Dolného Rakúska s ich výskytom počíta uţ na konci 8. st., ale ich hlavné zastúpenie je
v 9. st. a v menšej miere aj ešte na začiatku 10. st. Najväčšia intenzita ich výskytu na
Slovensku v hroboch mohýl z doposiaľ uvedených záverov by sa tak mohla sústreďovať
v období 9. st.
Širočiny (typ III) zo Slovenska a Moravy datuje J. Poulík (1948, 35-38) od 7. st.
do začiatku 9. st. J. Dostál posúva hornú hranicu do konca 9. st. aţ začiatu 10. st. na
základe nálezov z Břeclavi-Pohanska (1966, 72). A. Ruttkay (1976, 311, typ V) ich
najväčší výskyt, podobne ako bradatice typu I, kladie na Slovensku tieţ do 9. st.
Jediná úzka sekera pochádza z hrobu 1 z mohyly 20, ktorý V. Budinský-Krička
(1959, 35) datuje do prvej polovice 9. st. Ich spodná hranica je ťaţko zachytiteľná a ich
výskyt spadá do celého 9. st. a nejde vylúčiť ani ich výskyt na začiatku 10. st. (Dostál
1966, 71). Tento typ sekery (II A) s krátkym obuchom je univerzálny v širokej
geografickej oblasti a vo veľkomoravskom prostredí vznikol ako výsledok vývoja
z domácich vzorov (Ruttkay 1976, 311). Úzke sekery spolu so širočinami prevládali
najmä na pohrebiskách z avarského obdobia v 7. a 8. st. (Friesinger 1987, 46).
Sekery, na ktorých môţeme sledovať istý súvislý domáci vývoj a vznik
jednotlivých typov, vystupujú ako pracovný nástroj, ale aj ako zbraň (Chropovský
1970, 57). Typologické rozdelenie sekier neprispieva k pochopeniu ich funkcie. Pre jej
rozlíšenie je dôleţitá šírka a dĺţka násady. Pre bojové určnie svedčia šikmé otvory
(Dostál 1966, 72). Všetky hroby v včasnostredovekých mohýl, ktoré obsahovali sekeru
sú definované ako bojovnícke. Ich výskyt sa sústreďuje predovšetkým na strednom a
západnom Slovensku v záhorskej skupine (mohylník Skalica), ţilinsko-čadčianskej
(Krasňany, Bánová), hornonitrianskej (Veľké Hoste) a turčianskej skupine(Blatnica,
25
Malý Čepčín, Martin časť Priekopa, Ţabokreky) (Hanuliak 2001, 278, obr. 1). Na
východoslovenských mohlylníkoch sa nenašla ţiadna sekera. Sekery patrili zrejme
bojovníkom, resp. členom druţín, ktoré predstavovali vojenskú silu knieţat alebo
veľmoţov a o ktorých existencii sa v období Veľkomoravskej ríše sa nedá pochybovať
(Poulík 1961, 500). Uţ pri vzniku knieţacieho zriadenia existovalo u Slovanov branné
muţstvo dvojeho druhu: stále, vycvičené knieţacie druţiny a vojsko ad hoc zobrané
(Hrubý 1955, 315). Nemuseli to však byť jednoznačne stále bojovníci, ktorí boli cvičení
špeciálne na boj, resp. mohlo ísť o nejaký druh domobrany, zaloţenej ešte na základoch
rodovej občiny a hoci sú rodové vzťahy sú uţ v 9.st. na ústupe, cez to však môţeme ich
zbytky ešte predpokladať (Dostál 1966, 94). Títo bojovníci boli vybavení sekerami,
najčastejšie bradaticami a ak je bradatica zbraňou, znamená to potvrdenie toho, ţe popri
druţine disponovali moravské knieţatá aj značnou silou vojov ľudového charakteru
(Pleiner 1963, 8). Typická širočina s jedným alebo dvojitým ostrím sa nepochybne
pouţívala aj na kresanie (Chropovský 1970, 57). Kadopádne môţeme povedať, ţe
sekery nájdené v hroboch, ktoré aj kvôli nim dostali pomenovani bojovnícke, sa mohli
pouţívať ako zbraň, ale aj ako nástroj. Ak si vezmeme do úvahy napr. veľkomoravské
obdbobie, kedy sú z písomných pramňov známe viaceré vojnové konflikty ( 65 -
Ruttkay 1982, tab. 1), či uţ medzi moravským a nitrianským knieţatsvom alebo Veľkou
Moravou a Franskou ríšou, trvali tieto ťaţenia niekedy dlhšiu dobou a pri presúvaní
vojska je pravdepodobné, ţe si vojaci stavali prechodné tábory, pri ktorých stavaní
nepochybne vyuţívali sekeru, s ktorou na ďalší deň mohli vyraziť do boja. Dokladom
toho môţu byť aj časté nálezy brúsikov spolu so sekerami, ktorými si po vykonaní práce
(a samozrejme aj po boji) mohli ostrie sekery nabrúsiť, a ktoré nosili stále pri sebe napr.
v koţenom mešci pripevnené k opasku, čomu nasvedčuje aj ich poloha v hrobe,
najčatejšie v oblasti panvy. Ich pracovné vyuţitie prichádza do úvahy aj v období bez
vojenských konfliktov, predovšetkým v prípade širočín, ktoré sa v hroboch nachádzajú
zriedka (Hanuliak 2005, 273). Vo všeobecnosti sa však sekery, najmä v prípade
bradatíc, nájdené v hroboch povaţujú za zbrane (Hanuliak 2004, 147).
Najčastejšie leţali sekery na pravej strane pri stehne, niekedy pri pleci (Bánová,
mohyla 2, hrob 2) alebo ojedinele pri ľavej nohe (Veľké Hoste, mohyla 5). V niektorých
hroboch boli kostry úplne strávené, takţe nebolo moţné presne určiť polohu sekery, len
prostredníctvom ďalších horbových nálezov (napr. hroby v Krasňanoch). Poloha
v hrobe však nemala ţiadny veľký význam v pohrebnom ríte. Skôr mohlo isť o jej
pouţívanie bojovníkom buď v ľavej alebo v pravej ruke (Hanuliak 2004, 147).
26
Okrem prípadov, kedy boli v hrobe len samotné sekery, vo väčšine týchto
hrobov boli aj ďalšie milodary a jednotlivé hroby sa líšili mnoţstvom milodarov resp.
samotnou úpravou hrobov, čo svedčí o určitom vyššom spoločenskom postavení
pochovaného. Problematika sociálneho a spoločenského rozvrstvenia spoločnosti na
slovanských včasnostredovekých mohylách je tu riešená v samostatnej kapitole.
27
5. Bodné zbrane
Kopije/oštepy
Oba druhy patria k bodným zbraniam. Pri triedení na kopije a oštepy sme sa
opierali predovšetkým o vymedzenie pojmov podľa autorov publikovaných prác (Eisner
1933; Budaváry 1933; 1938-39; Porubský 1954; Petrovský-Šichman 1970; Budinský-
Krička 1959), ale ako podotýka M. Husár (2008, 462), nevieme s určitosťou či bola
v konkrétnom hrobe uloţená kopija alebo oštep, pretoţe všeobecné pravidlá na ich
rozlíšenie zatiaľ neboli vypracované a archeologicky predstavujú často nejednoznačne
odlíšiteľné zbrane (Vencl 1979, 644).
Kopija v období veľkomoravskej ríše bola zbraňou uţ obecne rozšírenou
u slovanských a germánskych kmeňov, nejde preto spravidla bezpečne určiť jej pôvod
a taktieţ nie sú vhodné ani pre datovanie, pretoţe podobné tvary sa objavujú v celej
strednej Európe uţ od laténu a rímskoprovincionálneho obdobia aţ do neskorého
stredoveku (Eisner 1948, 373; Hrubý 1955, 177; Dostál 1966, 73). Jej dôleţitú úlohu vo
výzbroji slovanských bojovníkov prezrádzajú aj písomne pramene, keď napr. po
príchode na Balkán cisár Konštatnín poznamenal, ţe slovanský bojovníci nosili len
krátke kopije so štítmi (Niederle 1953, 144).
Kopija ako zbraň pechoty, ale i jazdy bola všeobecne rozšírená a vďaka
všestrannému vyuţitiu je povaţovaná za druhú najdôleţitejšiu zbraň po meči (Ruttkay
1976, 298, 304; Ruttkay 1984, 182). V hroboch včasnotredovekých mohýl je zastúpená
6 kusmi. Dve sú z Krasnian (tab.VI: 2, 3) a po jednom exemplári je v Malom Čepčíne,
Blatnici (tab. VI: 1), Skalici (tab. VI: 4) a Veľkých Hostiach. Pri jednotlivom zatriední
je vyuţitá typológia vypracovaná A. Ruttkayom (1976, 298-305, obr. 36).
K Ruttkayovmu typu I, charakterizovaným ťaţkými a veľkými kopijami, úzkym
prípadne plochým listom s najväčšou šírkou v strednej časti, ktorý prechádza do úzkej
tuľajky, na ktorú sa v pravom uhle pripájajú krídelká, patrí karolínska kopija z Blatnice
(Eisner 1933, 251, Ruttkay 1976, 299, Husár 2005; tab. III: 6). Tá bola aj zdobená
facetovaním a mala šesťuholníkový prierez (Husár 2008, 50). Častý výskyt výzdoby
facetovaním a rytím tuľjaky je charatkeristicky pre dielne vo franskej ríši východne od
Rýnu a v severných a juţných okrajových oblastiach v 8. aţ do 9. st. (Szameit 1987,
169). Krídelka slúţili predovšetkým proti hlbokému vniknutiu do tela a následnemu
28
pouţitiu, predovšetkým v jazdectve, kde vydrţala silný náraz spôsobený stretom dvoch
cvlajúcich jazdcov a neuviazla v tele (Niederle 1953, 145; Husár 2006, 49).
Typ I má svoj pôvod vo franskom prostredí, kde sa uţ v 7. – 8. st. vyskytujú ich
rôzne varianty a od 9. st. sa rozširuje do celej Európy, ale ich korene siahajú aţ do
neskororímskeho obdobia, kde sa kopije, ktorých hroty boli vybavené záchytnými
výčnelkami objavujú v hroboch na sever od Álp uţ v 4. st. (Ruttkay 1976, 299, Husár
2008, 48). Za ich západný pôvod sa prihovára ich masívna forma s krídelkami, ktorá
známa predovšetkým z tejto oblasti, pretoţe východní kočovníci ťaţké kopije
nepouţívali (Chropovský 1970, 56). Tento typ je podľa archeologických nálezov
zriedkavý a na Slovensku sa objavil len v štyroch prípadoch (Ruttkay 1976, 299).
Z Moravy poznáme takýto exemplár z Drysíc, ktorému J. Dostál (1966, 73) tieţ
prisudzuje západný pôvod. Analógiu k blatnickej kopiji môţeme nájsť z Hradca na
Moravicí (Kouřil 2004, obr.7). Našla sa v bohatom vystrojenom hrobe (sekera, ostrohy,
nádoba, noţík a iné ţelezné predmety), ktorého zosnulý stál zrejme na vyššom stupni
spoločenského rebríčka. Na tejto kopiji boli spravené metalografické a fraktografické
analýzy, ktoré okrem iného dokázali aj technológiu damaskovania a čo sa týka uloţenia
do zeme, uvaţuje J. Kouřil (2004, 61, 64) o období ocsilujúcom okolo prvej polovice
9.st.,pričom zástupcovia tohoto typu tvoria najpočetnejšiu skupinu a sú povaţované za
klasické karolínske kopije. Bliţšie sa problematikou krídelkovitých kopijí zaoberal M.
Husár (2006), ktorý spracoval nálezy z oblasti Karpatskej kotliny došiel k záveru, ţe
všetky hroty krídelkovitých kopijí sa koncetrujú na západnom a severozápadnom okraji
Karpatskej Kotliny, pričom ich môţeme datovať od 8. aţ do začiatku 9. st. (Husár
2006, 59, 60). Z Rakúska je jej tvarovo najbliţšie kopija z Mühlingu z hrobu 36, ktorú
radí E. Szameit k typu A (porov. Szameit 1987, 167, obr. 2: 3). Do knieţacieho hrobu
v Blatnici sa táto kopija mohla dostať ako dar alebo ako vojnová korisť, či skôr ako
regionálny výrobok podľa západného vzoru, pretoţe importy tohoto typu kopije nie sú
zo Slovenska a Moravy skoro vôbec známe (Szameit 1987, 169).
Kopije zo Skalice (mohyla 18) (Budinský-Krička 1959) a z Krasnian (mohyla 23
a 31) (tab. VI: 2-4) (Budaváry 1933; 1938-39) pripomínajú svojím tvarom Ruttkayov
typ II. Ide o kopije s pomerne štíhlym a plochým, prípadne ľahko zhrubnutým listom,
ktorý prechádza do krátkej tuľajky (Ruttkay 1976, 299).
Kopije typu II zo Skalice a Krasnian v tvare „vŕbového listu“ sú zjavne
výsledkom autochtónneho vývoja v západnej a strednej Európe, ale pôvod má zrejme
tieţ vo franskej ríši (Ruttkay 1976, 300). Podobné nálezy listovitých kopijí moravy
29
uvádza aj J. Poulík a datuje ich do 8. – 9. st. (1948, 40). Zo slovenských hrobových
nálezov spadajú kopije do horizotu 9. st. (Ruttkay 1976, 300).
Otázny je nález z Malého Čepčína, kde sa uvádza listovitá kopija, 50 cm dlhá a 7
cm široká, ale bliţšie informácie o nej nie sú známe (Eisner 1933, 259; Budaváry 1936,
94), preto sa nedá povaţovať za plnohodnotný materiál pri spracovávaní, ale môţe byť
pouţitý ako znak sociálneho a spoločenského postavenia, resp. ako druh pouţívanej
zbrane. Podobne je to aj s nálezom z Veľkých Hostí z mohyly 6, kde sa uvádza len
„časť ţelezného hrotu kopije“ a chýba bliţší popis a obrázkovy materiál (Porubský
1955, 349-350).
V protiklade tomu, ţe kopije boli jednou zo základných zbraní slovanského
bojovníka vo včasnom stredoveku, stojí ich pomerne nízky výskyt napr. oproti
sekerám. Za týmto zistením môţu stáť rôzne príčiny a nemusí to vôbec odráţať
skutočný stav výbavy bojovníka počas ţivota.
Jednou z príčin môţu byť buď samotný pohrebný rítus alebo technické problémy
pri samotnom ukladaní kopije do hrobu k mŕtvemu, keď bol napr. pochovaný v truhle
alebo menšími rozmermi hrobovej jamy (Soudská 1954, 14; Ruttkay 1993, 183). Dĺţky
kopijí sa lišíli v závislosti od toho, kto ju pouţíval. V jazdeckých hroboch je kopija
dlhšia neţ v hroboch pešiakov. Rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami bojovníkov je
pochopiteľný. Ak boli jazdci vyzbrojení kopijami, ich dĺţka musela zohľadňovať
minimálne výšku koňa (Husár 2008, 457, 462). B. Chropovský (1970, 150) udáva výšky
kopijí od 150 – 220 cm dlhých. Na Slovensku zo skúmaných (čistočne) dochovaných
drevených násad a hrotov kopijí, zistil M. Husár (2008, 468) dĺţku ţrďových zbraní
v rozmedzí od 125 do 233, 4 cm pre hroby pešiakov a od 170 do 240 – 260 cm pre
jezdecké hroby, pričom niektoré mohli byť do hrobu ukladnané neúplné alebo zlomené.
Tvrdenie o technických príčinach ukladania kopiji do hrobov by zodpovedalo
mohyle 31 z Krasnian, kde bola nájdená kopija v hrobe jazdca s pomerne bohatou
výbavou vrátane kopije (Budaváry 1938-39, 94). Ten bol uloţený na úrovni okolitého
terénu, takţe vloţenie kopije nebolo obmedzované veľkosťou hrobovej jamy. Taktieţ
tomu zodpovedá aj oválny tvar a veľkosť mohyly dlhej cez 13 a širokej cez 11 m, takţe
v mohyle mohla bez problémov spočívať aj dlhá kopija. Podobný prípad uloţenia kopije
k mŕtvemu je z rovnakého mohylníka z mohyly 23 pod ktorou dokonca leţali dvaja
bojovníci na úrovni terénu. V tomto prípade išlo pešiaka, ale absencia hrobovej jamy,
ako tieţ u predchádzajúcej mohyly, nebránila pri vloţení kopije k mŕtvemu a aj rozmery
násypu (760 – 830 cm v priemere) tomu nijako neprekáţali (Budaváry 1938-39, 92).
30
Podobnú situáciu poznáme aj zo Skalice, kde pod mohylou 18 boli síce v hrobe
s drevenou konštrukciou pochovaní muţ a ţena, pričom muţ mal pri lebke hrot kopije.
Značné rozmery mohylového násypu ( v smere J – S 15,80 m a v smere Z – V 13,45 m)
ako aj hrobu a drevenej konštrukcie (2,5x2,5m) poskytovali priestror aj pre kopiju
(Budinský-Krička 1959, 83). Ďalší prípad, kde bola kopija vloţená do hrobu, je známy
z Veľkých Hostí. Tu bol odkrytý pomerne bohatý hrob jazdca s celým vojenským
výstrojom. Aj keď bol vloţený do hrobu s hĺbkou 1,25 m, jeho rozmery (okolo 3 x 2 m)
dovoľovali s ním pochovať aj dlhú jazdeckú kopiju (Porubský 1954, 349-350).
Z uvedeného vyplýva, ţe kopije sa našli pri bojovníkoch, ktorí boli pochovaní buď na
úrovni terénu, ale lebo v rozmernej hrobovej jame. Značný počet mohýl obsahoval
hroby s drevenou konštruckiou. Ak by sme vzali do úvahy myšlienku M. Lutovského
(2006, 71), ţe tieto konštrukcie boli pravdepodobne vo všetkých mohylách a drevo sa
v niektorých bezo zvyšku rozpadlo alebo keď išlo o vetvy a nedošlo k ich zuhoľnateniu,
nemuseli sa ich stopy vôbec dochovať a skromný výskyt kopijí v mohylách by mohol
mať čiastočne súvis práve s týmto aspektom. V uzavretých formách drevenej
konštruckie nebolo obvyklé umiestňovať kopiju do vnútra (Hanuliak 2004, 144-145).
Takáto hypotéza by však mohla zviesť k skresleným záverom, pretoţe artefakty sa
objavovali tak ako aj v rámci drevenej konštrukcie tak aj mimo nej (pri plochých
hroboch napr. Hanuliak 2005, obr. 1: 2,5). Rovnako nie je vylúčné, ţe kopije ukladali
do hrobu neúplné alebo zlomené úmyselne (Husár 2008, 462), čo mohlo hrať aj
symbolickú úlohu, pretoţe zámerné poškodenie zbrane symbolizuje dávno praktizovaný
zvyk, pri ktorom tradičné puto bojovníka sa po smrtí trhá a väzobnú „dušu“ tak
uvoľnuje (Slivka 2002, 595). Preskúmanie tohoto javu v širšom geografickom priestore
strednej Európy by však mohlo priniesť jasnejšie dôkazy o vplyve náboţenských
predstáv na hrobovú výbavu zosnulého, resp. doplniť terajší obraz o pohrebnom ríte.
Absencia kopijí v hroboch na, ale i pod úrovňou terénu však nemusí zákonite znamenať,
ţe bojovník nepouţíval kopiju počas ţivota v boji. Ďalšie dva nálezy kopijí sa spájajú
s knieţacími, resp. veľmoţskými mohylami v Blatnici a Malom Čepčíne. V prvom
prípade nie sú nálezove okolností známe a v druhom sa spomína bojovník pochovaný
s celou bojovníckou výzbrojou v rakve a v hrobe bola ešte kostra koňa (Eisner 1933,
251, 259; Budaváry 1936, 94). V oboch prípadoch ide o bohaté hroby bojovníkov –
jazdcov s vyšším spoločenským postavením postavením a kopije boli s nimi uloţené
pravdepodobne ako základna výzbroj, v prípade Malého Čepčína mohla byť
intencionálne zlomená, aby sa zmestila do truhly.
31
Oštep sa od kopije odlišuje predovšetkým jeho funkciou. Kým kopija je
všeobecne chápaná na boj zblízka a bodanie , oštep patrí k vrhacím zbraniam a týp
pádom je aj ľahší. Okrem samotného boja mohol byť pouţívaný aj pri poľovačke
(Ruttkay 1976, 298, 300; Zábojník 2009, 51)
Zo včasnotredovekých hrobov mohýl sú známe 2 nálezy oštepov. Prvý pochádza
zo Severpeca z mohyly 2 a ako oštep ho interpretuje A. Petrovský-Šichman (1970, 206).
Jeho dĺţka 29 cm skôr upomína na kopiju, ale keďţe chýba jeho opis či obrázkova
príloha, je problematické ho zaradiť. O ďalšom oštepe z Martina časti Priekopa je len
skromná písomna zmienka bez akýchkoľvek doplňujúcich informácii (Ruttkay 1975,
171 cit. podľa Malyusz 1922, 31). Celkovo je ich výskyt v hroboch z veľkomoravského
obdobia veľmi nízky. Dôvodom moţe byť ich odlišná podoba tvaru od kopije,
ovplyvnená spôsobom pouţitia. Nešlo totiţ o kované ţelezné hroty, ale o kuţeľovité
okutia koncov drevených násad a boli z tenšieho plechu a tak skôr podľahli korózii
(Hanuliak 2004, 145).
32
6. Diaľkové zbrane
Hroty šípov
Najpočetnejšie zastúpenie zbraní v hroboch včasnostredovekých mohýl mali
ţelezné hroty šípov. Spolu zo všetkých mohylníkov je ich cez 32 exemplárov, buď
lepšie alebo horšie zachovaných. Najviac ich pochádza z Krasnian (17) potom zo
Skalice (7), Bánovej (4), Blatnice (4) a jeden hrot sa našiel v Kráľovskom Chlmci.
Neznámy počet hrotov šípov pochádza z Malého Čepčína.
Hroty šípov zo slovenských nálezov rozdelil do skupín a typov A. Ruttkay (1976,
327-332, obr. 54), ktorého typológia zatiaľ nebola doplnená, resp. nebola vypracovaná
ţiadna iná a preto tvorí základ pri určovaní jednotlivých hrotov šípov aj zo slovanských
mohyníkov na Slovensku.
Podobne ako aj mnoţstvo hrobovej výbavy na pohrebiskách, ktorá sa dochovala
v zlom stave, platí to aj o väčšine hrotoch šípov. V niektorých prípadoch je moţné tvar
len odhadnúť, niekedy ani to a ich spracovanie sa obmedzuje len na kvantitatívne
vyuţitie.
Najviac hrotov šípov môţeme zaradiť do Ruttkayovej skupiny A, kde ide o hroty
s tuľajkou. S určitosťou tu môţeme priradiť hroty z Bánovej (Petrovský-Šichman 1970)
mohyly 2, hrobovej jamy 2 hroty (tab. V: 1-2), Kráľovského Chlmca (Budinský-Krička
1958 ) z mohyly 4 (tab. V: 5), z Krasnian (Budaváry 1938-39) z mohyly 39 (tab. V: 6);
mohyla 23, hrob 2 (tab. V: 26-27); mohyla 29 (tab. V: 9-11); mohyla 11 (tab. V: 12-17);
mohyla 4 (tab. V: 18-19); a zo Skalice (Budinský-Krička 1959) z mohyly 23 (tab V: 25).
Pravdepodobne tu patria aj 2 hroty z Bánovej (mohyla 2, hrobová jama 2), ktoré stručne
uvádza A. Petrovský-Šichman ako bez tuľajky, ale tie podľa nákresov (Petrovský-
Šichman 1970, 203, obr. 10: 8,9; tab. V: 3, 4) boli zrejme len odlomené resp.
sa nedochovali a za túto skutočnosť hovorí aj to, ţe sa našli na jednom mieste spolu s 2
hrotmi s tuľajkou, ktorým boli tvarovo podobné a tieţ ich malá veľkosť. Podobný
prípad sa týka aj dvoch hrotov z Krasnian z mohyly 29 (tab. V: 7,8). K veľmi
poškodeným zvyškom, ktoré je ťaţko identifikovať patria 2 exmpláre zo Skalice z
mohyly 14 (tab. V: 20, 21), najskôr však aj tu ide o hroty s tuľajkou.
V Ruttkayovej skupine A charakterizovanej tuľajkou – vyčlenil zmieňovaný
autor 9 hlavných typov a ich jednotlivé podtypy. Typ 1a predstavuje najčastejšie
33
zastúpenie. Ide o hroty so spätnými krídelkami (háčikmi) a jednoduchou tuľajkou (
1976, 327, obr. 54) a z hrobov mohýl sú viacmenej s určitosťou reprezentované 15
exemplármi (tab. V: 1, 2, 5, 6, 9, 10, 13-17, 25-27, 1 hrot z mohyly 14 – bez obrázku).
Pri niektorých hrotoch sa zachovali len tuľajky alebo len zle dochované listy, z ktorých
je problematické presné zatriedenie do jednotlivých typov (tab. V: 7, 8, 11, 12, 21). Typ
7, hroty s plochým listom a tuľajkou, by mohli predstavovať 2 hroty z Krasnian z
mohyly 4 (tab. V: 18, 19), ktoré V. Budinský-Krička charakterizuje ako „listovité strely
s tuľajkou“ (Budaváry 1938-39, 86). Hroty s tuľajkami, ukončené buď listovitým alebo
hrotom so spätnými háčikmi, sa nedajú datovať samy o sebe, lebo sa objavujú na
slovanských náleziskách od včasnoslovanského obdobia aţ do stredoveku (Hrubý 1955,
180).
Typ Ia a typ 7 Ruttkayovej skupiny A predstavujú starú formu charakterizovanú
tuľajkou, spätnými háčikmi alebo listovitým hrotom, o ktorej existujú doklady uţ od
včasnoslovanského obdobia (Eisner 1948, 382-383; Fusek 1994, 83) a taktieţ uţ
z neskorej doby laténskej a z obdobia rímskej ríše (Hrubý 1955, 180; Ruttkay 1993,
183). Väčšina týchto nálezov na Slovensku však patrí do 9. aţ polovice 10. st., pričom
typ 7 je známy aj zo staromaďarských hrobov aj v 10. st. a niektoré zo sídlisk a hradísk
aţ z 10. – 12. st. (Ruttkay 1976, 327). V Starom Měste „Na Valách“ datuje tieto hroty
šípov V. Hrubý (1955, 180) na základe celkového charakteru pohrebiska najneskôr do
tretej štvrtiny 9. st.
Do Ruttkayovej (1976) skupiny B, charakterizovanej tŕňom, môţeme zaradiť
hroty zo Skalice (tab. V: 22, 23, 24), Blatnice (4 hroty) a z Malého Čepčína (neznámy
počet) (Budinský-Krička 1959; Eisner 1933; Budaváry 1936).
Typu 1 podľa A. Ruttkaya, reprezentovaným listovým ostrím a tŕňom (1976, 329,
obr. 54), môţeme priradiť s určitými výhradami hrot zo Skalice (Budinský-Krička 1959)
z mohyly 20, hrobu 1 (tab. V: 23), ale kvôli zlej zachovalosti ho nie je moţné
podrobnejšie zatriediť do variánt. K typu 7, resp. 8 by snáď mohli patriť štyri hroty s
romboidným listom (list smerom k tŕňu skosený), ktoré sa uvádzajú v súvislosti
s blatnickým nálezom (Eisner 1933, 251; Ruttkay 1975, 132). Typu 6, ktorý predstavujú
trojkrídlovité hroty, zvyčajne s kruhovým otvorom na jednom krídle (Ruttkay 1976,
331, obr. 54), sa najviac podobajú hroty zo Skalice (tab. V: 22, 24), ktoré sú však bez
otvoru na krídle.
Hroty šípov s listovitým ostrím a tŕňom sa na Morave objavujú v kostrových
hroboch a sídliskách z 9. a 10. st. a V. Hrubý (1955, 181) ich povaţuje za relatívne
34
mladšie ako hroty s tuľajkou a tieto formy z hrobov „Na Valách“ datuje do druhej
polovice 9. st. J. Eisner (1948, 386) sa domnieva, ţe boli prevzaté vo včasnom
stredoveku z maďarskej výzbroje a hroty s tŕňmi povaţuje za nomádske. Podľa A.
Ruttkaya (1976, 329-330) spadajú na Slovensku do horizontu 9. aţ polovice 10. st. Zo
Slovenského územia je badať nárast listovitých hrotov s tŕňom v priebehu
veľkomoravského obdobia, zatiaľ čo prítomnosť hrotov listovitej formy s tuľajkou klesá
a v poveľkomoravskom období uţ nie sú doloţené (Hanuliak 2004, 148). Spomínané
hroty šípov so sptätnymi krídelkami ukončené tuľajkou, ako aj listovité strelky
i lichobeţníkovité tvary ukončené tŕňom patria k najtypickejším tvarom v 9. st.
(Chropovský 1970, 150).
Trojkrídlovité hroty sa objavujú len v slovanskom sídliskovom horizonte
a hroboch v 9. st. a ide o doznievajúcu formu objavujúcu sa častejšie na slovensko-
avarských pohrebiskách 7. – 8. st. (Ruttkay 1976, 330), kedy drvivá väčšina hrotov
šípov z územia Slovenska, v odbobí avarského kaganátu, je trojhranného typu rôznej
veľkosti so špicatým alebo tupým hrotom, často vybaveným otvorom (Kosdi 1998, 22)
a aj preto v nich J. Dostál (1966, 73) právom hľadá súvislosť s tzv. „keszthelskou“ -
avarskou tradíciou. Podľa J. Eisnera (1948, 385) naši predkovia túto formu hrotu
neprebrali od Avarov a teda ani mongolsky (reflexný) luk a zrejme ani nomádsku kopiju
a oštep. Ako najpravdepodobnejšiou dolnou hranicou ich výskytu je obdobie okolo
polovice 7. st. na územi Slovenska (Fusek 1994, 83). Po 9. st. sa neobjavujú uţ ani vo
východnej Európe (Ruttkay 1976, 330).
Posledné tzv. romboidné (kosoštvorcový prierez) hroty s tŕňom sú známe len z Blatnice,
ktoré podľa niektorých bádateľov súvisia s Maďarmi a v moravských
včasnostredovekých nálezoch sú mladšie aţ z konca 9. a z 10. st. (Eisner 1925, 54-55;
Dostál 1966, 73, Hanuliak 2004, 148). Podľa A. Ruttkaya (1984, 178) sa však objavujú
uţ v prej polovici 9. st. a preto nemôţu byť spájané s Maďarmi. S tým by
korešpondovali nálezy z horbu 5 v Bratislave-Devíne-Staré Vinohrady a z horbu 122 vo
Veľkom Grobe, ktoré sú podľa M. Hanuliaka (2004, 148) spoľahlivo datované do
staršieho úseku veľkomoravského obdobia a sporadicky sa objavujú aj v materiálnej
náplni autochtónneho slovanského obyvateľstva.
V hroboch včasnostredovekých mohýl dominujú slovanské formy hrotov šípov
s tuľajkou a spätnými háčikmi a ojedinelé nomádske vplyvy v podobe hrotov s tŕňom sa
prejavili na mohylníku v Skalici a s výhradami aj v Blatnici. Sú dokladom o stykoch
medzi slovanským a nomádskym etnikom v Pomoraví v 9. st. a na začiatku 10. st.
35
(Budinský-Krička 1959, 28). Tieto vzťahy môţu súvisieť aj s geografickou polohou
Skalického mohylníka, ktorý je situovaný zo všetkých tu zmienených najbliţšie
k slovansko-avarskej hranici, pretoţe do severnejších hornatých oblastí nomádske
etniká prichádzali zriedka . Tieţ to môţe mať súvis aj s výhodnou polohou v Pomoraví,
lebo cez túto oblasť prechádzali uţ staré obchodné cesty z juhu na sever.
Ich výskyt súvisi jednoznačne s pouţívanim luku, ktorý sa uţ v 6. st. objavuje aj
v historických prameňoch (Niederle 1953, 157). Minimálny výskyt hrotov šípov
s jazdeckými atribútmi (ostroha, strmeň, časti konského postroja) naznačuje značnú
odlišnosť vo výzbroji veľkomoravskej jazdy v porovnaní so situáciou na pohrebiskách
z obdobia avarského kaganátu. Lukostrelci predstavovali v 9. st. prevaţne súčasť
pechoty, ktorá tvorila tzv. lukostrelecké oddiely (Niederle 1953, 158; Ruttkay 1984,
182).
Hroty šípov, ako jediný doklad o pouţivaní luku, sú však pre chronologický
účel nevyhovujúce (Kosdi 1998, 22) a ani jeden typ nejde označiť za výlučne slovanský,
lebo tieto formy, naviazujúce na staršie vzory, sú v 9. st. beţné uţ v celej Európe
(Hrubý 1955, 181). Kostené platničky, aké poznáme z hrobov z obdobia a územia
avarského kaganátu, ktoré boli súčasťou reflexného kompozitného luku (Kosdi 1998,
12-15; Zábojník 2009, 49-50) alebo iné súčasti luku alebo lukostreleckej výbavy
nepoznáme resp. sa nedochovali, lebo boli organického pôvodu. Počet šípov
v staromaďarských hroboch sa povaţuje za kľúč na určenie spoločenského postavenia
pochovaného (Ruttkay 1971, 46). Axiomatická predstava predstava o vzťahu počtu
šípov k domnelému postaveniu pochovaného jedinca sa však v praxi neosvedčuje
(Ruttkay 1974, 39).
Výrazny je rozdiel aj v ich územnom rozšírení v hroboch slovanských
mohylníkoch. Na východe je jediným zástupcom hrot šípu z Kráľovského Chlmca,
ktorý podľa V. Budinského-Kričku (1958, 161) patrí k starším formám, beţným na
pohrebiskách tak z avarskej, ako aj z veľkomoravskej doby. Výskyt tohoto hrotu
v ţiarovom hrobe môţe prezrádzať jeho starobylosť, ale práve ţiarový rítus sa na
vychodnom Slovensku udrţuje najdlhšie, preto nie je jednoznačné vyvodiť presnejšie
závery, čo sa týka datovania.Taktieţ to nemusel byť jediný zástupca, ale pri ţiarovom
ríte mohli byť ostatné militária natoľko poškodené, ţe sa nedochovali. Túto hypotézu by
však museli potrdiť ďalšie výskumné práce na východoslovenských mohylníkoch.
Uvádzaná analýza samotných hrotov šípov na mohylníkoch z územia Slovenska
nám však neposkytla bliţšie chronologické vyčlenie a nijako zvlášť sa nevymyká
36
zauţívaným datovaniam v rámci ostatných včasnostredovekých nekropol z územia
Veľkej Moravy. Posun v tomto smere by mohol doniesť komplexné nové rozpracovanie
hrotov šípov zo širšieho geografického územia podľa najnovších poznatkov.
37
7. Spoločenské a sociálne postavenie bojovníkov v súvislosti
s hrobovou úpravou, veľkosťou mohylového násypu a pohrebným
inventárom.
Navŕšovanie mohylového násypu spotrebovalo okrem značnej kubatúry zeme
mnoţstvo fyzickej práce a času a v niektorých prípadoch pri zloţitejších hrobových
konštrukciach z dreva aj surovín a preto aj v tejto súvislosti je potrebné klásť si otázku,
či samotná veľkosť mohyly a jej úpravy boli odrazom postavenia zomrelého ešte počas
jeho ţivota. Taktieţ tu mohlo zohrať rolu samotné umiestnenie mohyly v rámci
mohylníka oproti iným mohylám. Uţ L. Niederle uvádza, ţe sa mohyly budovali tým
vyššie, čím viac vynikal zomrelý bohatstvom, slávou alebo sociálnym postavením nad
ostatnými ľuďmi. Najmä v Rusku sa stavali vysoké mohyly na konci doby pohanskej
(1953, 56-57). Východní Slovania síce budovali veľké mohyly, ale ich interpretovanie
a spájanie so strednou Európou je potrebné v menšej miere redukovať. Hoci celé
Slovanstvo spájali určité väzby, podobné tradície a zvyky, ktoré vzišli zo spoločného
kultúrneho podloţia, geografická vzdialenosť, rôzne kultúrne vplyvy (pri západných
Slovanoch keltské, germánske, avarské, byzantské, franské a pod.) a časový odstup sa
pretavili do regionálnych zmien. Z územia západných Slovanov schematicky načrtol
M. Lutovský 15 geografických oblastí s výskytom mohýl, ktoré vykazujú podobné, ale
i svojské prvky (1989, 61-66, obr. 1 a 2). Veľkosti násypu mohýl sa rôznili od malých
mohyliek aţ po veľkorozmerné, čo záviselo či uţ od predpokladaného postavenia
pochovaného alebo v mnoţstve hrobov uloţených pod mohylov. Navŕšovanie
mohylového násypu však mohlo byť to závislé aj od pohrebných zvykoch starých
Slovanov. V starších obdobiach výskytu mohýl, kedy bol typický ţiarový rítus (na
úrovni terénu, v jamkách alebo urnách) aţ po neskoršie obdobie, kedy prevláda
inhumácia (na úrovni terénu cez prechodnú fázu v plytkách jamách aţ do záverečnej
fázy pochovávania na mohylníkoch v hlbokých hrobových jamách) (Lutovský 2005, 73)
a prejavili sa aj v ďalších zmenách (napr. Lutovský 1993, 52-53) . Určitý vplyv mohlo
mať aj kresťanstvo, ktoré podlľa J. Poulíka nebolo činiteľom, ktorý spôsobil zmenu
pohrebného rítu, ale len urýchlilo proces, ktorý započal uţ v druhej polovici 8. storočia
a v oblastiach, ktoré boli v tesnom styku s kostrovým pochovávaním, ešte omnoho skôr
(1948, 71) a viedlo k úbytku milodarov v rámci boja proti tzv. pohanským preţitkom a
tieţ k vylúčeniu militárii z pohrebného rítu (Ruttkay 1978, 57).
38
Pre nás sú dôleţité mohyly, v ktorých hroboch sa našli zbrane a v súvislosti
s hore načrtnutými znalosťami aj ich spoločné väzby pri rekonštrukcii postavenia
jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti, ktorá pochovávala svojích mŕtvych pod
mohylami.
Pre lepší obraz vtedajšej spoločnosti sa nám viac hodia mohylníky, ktoré boli
preskúmané z väčšej časti, ale i menšie výskumy nám môţu poskytnúť dobrú pramennú
základňu. Výnimkou v tomto hodnotení sú veľmoţské mohyly z Turca (Blatnica, Malý
Čepčín, Ţabokreky), o ktorých je veľmi pravdepodoné, ţe išlo o elity vtedajšej
spoločnosti. J. Eisner (1935, 372) pripúšťa moţnosť, ţe by mohli patriť Normanom,
ktorí v 9. st., snáď ako kupci, prenikli od severu na územie Slovenska. Skôr tu však
z doterajších analýz zbraní môţeme povedať, ţe išlo o domácich veľmoţov, ku ktorým
sa ich vzácne predmety dostali ako import, vojenská korisť alebo domáci výrobok podľa
zahraničných predlôh.
K najväčším a najlepšie preskúmaným mohylníkom na Slovensku patrí
mohylník v Skalici (Budinský-Krička 1959). Uţ v úvode sme si ho priblíţili. Skalický
mohylník skrýva v sebe najviac potenciálu pri odhaľovaní duchovného, ale
i materiálneho ţivota, pretoţe sú na ňom zachytené takmer všetky vlastnosti, ktoré
sprevádzali pochovávnie pod mohylami; od ţiarového pochovávania cez kostrové, od
bojovníckych, detských, ţenských hrobov a ich rôznorodé úpravy po odchýlky
v rozmeroch mohylového násypu, variabilita pohrebného inventára a pod. Táto
skutočnosť nám dovoľuje v tomto smere viac komparácii a inetrpretácii. Keďţe jadrom