Poklady Trenčína

rímsky nápis

Trenčín sa dostal do histórie v roku 179 n. l., keď rímski vojaci vytesali do hradnej skaly nápis o tom, že rímske vojsko pod velením legáta (veliteľa) Maximiána, prezimo-valo v dnešnom Trenčíne, ktorý nazvali Laugariciom. Bolo to po víťazstve nad Kvádmi, vtedajšími obyvateľmi tohto územia.

Trenčín v obrázkovej kronikeNajstaršia písomná správa o Trenčíne pod jeho terajším

názvom je v Obrázkovej kronike, kde sa hovorí, že české vojsko vpadlo k Trenčínu a odviedlo si odtiaľ veľa zajatcov i dobytka. Historici datujú túto udalosť do roku 1067.

Rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne, rok 179

Písmo patrí medzi najcennejšie vynálezy ľudstva. Prenieslo do našej doby pamäť dávnych vekov. Zachováva históriu našich miest. Prostredníctvom starých zápisov robí z dávno pominutých bytostí živých ľudí, ktorí mali svoju prácu, povinnosti, zvyky, radosti aj starosti. Predstavujeme vám niektoré zo skvostov písomných pamiatok, ktoré zachytili históriu Trenčína.

Zoborská listinaMedzi ďalšie významné zmienky o Trenčíne patrí aj

Zoborská listina z roku 1111, v ktorej kráľ Koloman potvr-dzuje výsadu udelenú kláštoru svätého Hypolita na Zobore kráľom Štefanom. Podľa nej, tretina všetkých mýt v Nitre, v Trenčíne a po celom Váhu, patrí tomuto kláštoru.

Tieto i ďalšie zmienky z 11. a 12. storočia o Trenčíne svedčia o jeho dôležitom postavení. Hrad bol významnou pohraničnou pevnosťou, ale od najstarších čias jestvova-la v jeho blízkosti podhradská osada, kde sa pravidelne konávali trhy, spočiatku však bola podriadená hradu. Výsadami, ktoré boli osade, neskôr mestu Trenčín kráľmi postupne udeľované, sa posilnila jeho samospráva a ča-som sa vymanil zo závislosti od hradu.

Obrázková kronika, 14. storočie, originál uložený v knižnici Országos Széchényi Könyvtár v Budapešti

Výsada voliť si faráraDo 13. storočia sú datované počiatky farského kostola

v Trenčíne. Boli v ňom oltáre Tela Kristovho, svätej Ka-taríny a dvanástich apoštolov. Zaujímavosťou je spôsob, ako bola v 15. storočí financovaná kaplnka svätej Trojice na ľavej strane hlavného oltára. Do starostlivosti si ju zobrala Margita Ďulaiová, vdova po trenčianskom župa-novi Františkovi z Háje. Pre tento účel kúpila v roku 1476 dedinu Ľuborča, založila fundáciu a z toho, čo Ľuborčania odvádzali za jej života ale i po smrti, bola vydržiavaná kaplnka a správca oltára. Boli to nielen poplatky, ale aj drevo, ošípané, jahňatá a kohúty pre správcu a tiež výnos

Listina cisára Žigmunda, potvrdzujúca výsadu Trenčína voliť si farára z roku 1434, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

Zoborská listina z roku 1111, originál uložený v Archíve biskupského úradu v Nitre, kópia vystavená v Diecéznom múzeu Nitrianskeho biskupstva v Nitre

z mlyna 50 meríc pšenice. V roku 1434 kráľ Žigmund Luxemburský udelil mestu Trenčín výsadu voliť si farára a po jeho smrti disponovať s majetkom fary. Týmto mesto prebralo zodpovednosť za vydržiavanie farára a hmotné zabezpečenie fary a kostola.

najstaršia pečať mesta TrenčínUž v roku 1324 vystu-

puje mesto Trenčín ako rozvinutá mestská ko-munita, ktorá používala pečať. Overila ňou aj listinu vydanú starostom a prísažnými mešťanmi Trenčína. Mesto Trenčín v nej dosvedčovalo majetkové pokonanie zemanov zo Zamaroviec. Na tejto listine sa pečať nezachovala, hoci po nej zostala stopa. Zrejme to bola tá istá pečať, ktorá je zachovaná na svadobnej zmlu-ve dcéry uhorského kráľa Ľudovíta I. z roku 1381, uloženej v Štátnom archíve vo Viedni. Viaceré významné uhorské mestá odtlačili na túto zmluvu svoje pečate ako hodnover-ní svedkovia jej uzatvorenia, a tým potvrdili jej platnosť. Spolu s mestami Budín (teraz Budapešť), Vyšehrad (Visegrád), Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), Košice, Záhreb, Trnava, Bratislava a Šopron pripojil svoju pečať aj Trenčín. Aj keď sa svadba nakoniec nekonala a každý zo snúbencov si zobral iného manželského partnera, listina sa zachovala a dokazuje význam Trenčína, keďže bol krá-ľom prizvaný k takejto udalosti celoštátneho významu.

Poučenia z Mestskej knihyTrenčín mal už v stredoveku svoju samosprávu. Na

čele mesta bol richtár a mestská rada, ktorí boli volení mešťanmi. Na svojich zasadnutiach sa stretávali obyčajne v piatok a zo stretnutí pisári vyhotovovali záznamy. Ru-kopisné zápisy z týchto zasadnutí boli zviazané do kníh. V najstaršej zachovanej Mestskej knihe, založenej v roku 1476, je aj záznam o tom, aké požiadavky kládli mešťania na richtára a prísažných. Richtár nemá byť vo svojom úrade voči ľuďom neochotný a nevľúdny, násilný a lakomý, lebo násilie je nepriateľom zákona a prijímanie darov je

Pečať mesta Trenčín z roku 1381, kópia uložená v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

porušením spravod-livosti. Prísažnými sa majú stať takí, čo sa všetkými svojimi silami usilujú o ve-rejný prospech, lebo osobné prospechár-čenie vedie k záhube miest. Kniha tiež obsahuje text prísa-hy richtára a členov mestskej rady pri nástupe do funkcie: „My přisaháme pánu buohu i této obci, že chceme pravdu vésti a velebiti a křivdu tupiti, a tak dobře chudému jako bohatému, sirotkom i vdovám spravedlnos-ti udeliti a to ani pro přízeň ani pro závist ani pro dary neopustiti.“

Povýšenie Trenčína na slobodné kráľovské mesto

Najvýznamnejšia udalosť v živote stredovekého Tren-čína sa odohrala v roku 1412. Kráľ Žigmund Luxemburský ho v tomto roku povýšil na slobodné kráľovské mesto a Trenčín sa tak dostal medzi mestá prvej kategórie. Podliehal priamo kráľovi, dane platil jedine do kráľovskej

Aký má byť richtár, Mestská kniha Trenčína z roku 1476, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

Erb mesta Trenčín, Mestská kniha Trenčína z roku 1476, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

pokladnice, právne sa stal nezávislým od akéhokoľvek zemepána a bol vyňatý spod právomoci kastelánov hradu. Bol to veľmi dôležitý akt: hradní páni dovtedy zasahovali do života mesta, obmedzovali jeho slobody a mali z neho finančný prospech. Vynucovali si poplatky, akoby bol Trenčín zemepanským mestom, mali snahu prisvojiť si ma-jetky mešťanov, ktorí zomreli bez potomkov. Keď vlastnil Trenčiansky hrad vojvoda Stibor, zasahoval aj do súdnej právomoci richtára. Páni hradu chceli tiež rozhodovať o voľbe farára mesta, zriaďovali si v meste krčmy a mýtni-ce, zasahovali aj do slobodných trhov. Žigmund Luxembur-ský im povýšením Trenčína na slobodné kráľovské mesto zakázal miešať sa do právomoci mesta a mestu udelil také výsady, ako mali vzorové mestá Uhorska Budín (dnes Budapešť) a Stoličný Belehrad (Székesfehérvár).

Jarmočné výsadyV stredoveku sa obchody robili len na trhoch a jarmo-

koch. Remeselníci museli nakúpiť suroviny, ale potrebo-vali pre svoje výrobky aj odbyt. To všetko im ponúkal trh. Práve preto sa mestá v Uhorsku vyvinuli z remeselníckych osád, ktoré boli zároveň trhovými miestami. Právo udeľo-vať trhy bolo kráľovským právom, bol to tzv. regál (regálne

Listina Žigmunda Luxemburského o povýšení Trenčína na slobodné kráľovské mesto z roku 1412, hodnoverný odpis z roku 1630 je uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

právo – kráľovské právo). Právo na usporiadanie prvého jarmoku dostal Trenčín ešte od kráľa Ľudovíta I. v roku 1370, a to v nedeľu pred sviatkom Turíc.

Po tom, ako kráľ Žigmund udelil mestu Trenčín štatút slobodného kráľovského mesta, získalo od neho aj via-cero výsad, aby mohlo prosperovať. V roku 1421 to bolo právo na 2. a 3. jarmok (v oktáve Veľkej noci a na sviatok svätého Ondreja 30. novembra). Celkovo mal Trenčín právo usporiadať 9 jarmokov do roka. Okrem nich mohol uskutočniť ešte vo Veľkom pôste po šesť týždňov každý pondelok dobytčí jarmok a každý nasledujúci deň výstav-ný trh. Od Žigmunda Luxemburského malo mesto naprí-klad aj právo skladu na tovar z Ruska a Poľska. Znamenalo

to, že obchodníci idúci z týchto krajín, sa museli zastaviť v Trenčíne a prednostne ponúknuť svoj tovar na predaj mešťanom.

Udelené práva na jarmoky svedčia o čulom obchod-nom ruchu v Trenčíne. Remeselníkom sa darilo a práve vďaka nim rástla hospodárska sila celého mesta. Bohatí mešťania boli schopní platiť dane a napomáhať prosperite mesta. Do mestskej pokladnice plynuli z trhov aj poplatky za predajné stánky, za použitie mestských váh a, samo-zrejme, aj z pokút za porušenie pravidiel pri obchodovaní.

Právo mečaVzrastajúci pohyb cudzincov v meste však prinášal aj

kriminalitu. Trenčiansky richtár spolu s prísažnými mal aj súdnu právomoc nad mešťanmi alebo tými, ktorí spáchali na území mesta nejaký zločin. Už od 14. storočia mali právo súdiť aj hrdelné zločiny, teda vynášať trest smrti.

Listina kráľa Žigmunda, povoľujúca Trenčanom konať dva výročné jarmoky z roku 1421, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

Túto výsadu, tzv. právo meča, im potvrdil v roku 1454 aj krajinský kapitán Uhorska Ján Huňady, ktorý zastupoval kráľa Ladislava Pohrobka. Jemu sa richtár a prísažní mesta Trenčín sťažovali, že v oných rozbúrených a nepo-kojných časoch sa pohybovalo po krajine mnoho zbojníkov a lupičov, ktorí prepadávali mešťanov a spôsobovali im nemalé škody. Preto im Ján Huňady v mene kráľovského majestátu udelil právo zabiť týchto zločincov, kdekoľvek by ich prichytili pri čine, teda aj mimo chotára mesta. Dokonca aj kasteláni hradu im v tom mali pomáhať.

Aby Trenčín mohol túto spravodlivosť vykonávať, vydržiaval si kata. V najstarších časoch bol rešpektovanou autoritou. Nazýval sa aj majstrom nad previnilcami – maj-strom katom. Keďže nie každé mesto malo kata, navzájom si ho vypožičiavali. Aj Trenčania požičali svojho kata Novému Mestu nad Váhom v roku 1610, keď tam potrebo-vali popraviť nejakého zločinca. Mestské knihy hovoria o mnohých výrokoch trestu smrti a popravách v minulosti Trenčína. Tak skončili na popravisku svoj život zlodeji, zbojníci, podpaľači, ale aj neverná žena či čarodejnice.

Listina Jána Huňadyho, dávajúca Trenčanom plnú moc zabiť a vyhladiť zlodejov, zbojníkov a zločincov z roku 1454, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

Popravné meče trenčianskych katov, repliky vystavené v Katovom dome

Postupom času sa však k jeho povinnostiam začali pridá-vať aj také, ktoré znižovali jeho autoritu – napríklad čis-tenie mesta od túlavých psov a zdochlín. Obávaným katom začali preto občania pohŕdať a nazývali ho tiež šarhom.

Výsada variť a predávať pivoPredpokladá sa, že Trenčín mal už koncom 14. storočia

hradby, ktoré sa napájali na opevnenie hradu. Opevnené bolo len námestie s dnešnou Farskou ulicou, pričom do mesta sa vchádzalo dvoma bránami. Dodnes sa zachovala len Dolná brána s mestskou vežou. Na druhej strane ná-mestia stála Horná mestská brána. Hradby však potre-bovali neustále spevňovanie a dobudovávanie. Preto už kráľ Matej Korvín odstúpil na tento účel 200 zlatých ročne z kráľovských príjmov z cla plateného na colnej tridsiat-kovej stanici v Trenčíne. Mesto ich použilo na budovanie svojho opevnenia. Aj ďalší panovníci podporovali Trenčín úľavami na daniach, aby sa mestské hradby neustále opravovali a zvyšovali. Sami mešťania prišli pred kráľa Ferdinanda I. Habsburského v roku 1546 s návrhom, že zís-kajú prostriedky na opevnenie z výroby pšeničného piva, ak jedine mesto bude mať výhradné právo variť ho a predá-vať. Panovník im vyhovel. Trenčianske pivo malo dobrú povesť, lebo aj vyslanci mesta, ktorí vybavovali v Uhorskej kancelárii a Uhorskej komore v roku 1647 vydanie určitých listín, písali mestu, že úradníkov treba „podmastiť“ pivom, aby sa vec správne a rýchlo vybavila.

Listina Ferdinanda I., povoľujúca variť a predávať pivo v Trenčíne výhradne mestu z roku 1546, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

Povýšenie do šľachtického stavuTrenčín bol v priebehu stáročí nielen strediskom

obchodu, ale stával sa aj centrom vzdelania. Prvá zmienka o mestskej škole v Trenčíne je z roku 1437. Koncom 16. sto-ročia mala škola charakter nižšieho gymnázia, rektormi školy boli absolventi univerzity vo Wittenbergu, neskôr absolventi pražskej univerzity. V takomto kultivovanom prostredí mesta vyrástli viacerí literárne činní vzdelan-ci. Trenčín sa stal od polovice 16. storočia aj strediskom humanistických vzdelancov z Považia.

Neobyčajným, ale dôležitým medzníkom v živote Trenčína sa stala bitka na Bielej hore v roku 1620. Po nej boli z Čiech prinútení odísť nekatolíci a mesto Trenčín sa stalo ich útočiskom. V Uhorsku totiž pod vplyvom stavovských povstaní bola zaručená náboženská sloboda. Poloha Trenčína na hraniciach blízko Čiech napomohla prílevu utečencov. Jednou z exulantských rodín, pre ktoré sa Trenčín stal novým domovom, bola aj rodina Daniela Lipského, pôvodom z Havlíčkovho Brodu. V roku 1649 zís-kal Daniel Lipský v Uhorsku šľachtický titul. Potom pôsobil dlhé roky v mestskej správe Trenčína ako senátor a viac rokov zastával aj funkciu richtára.

Armáles – listina o povýšení Daniela Lipského do šľachtického stavu z roku 1649, originál uložený v Štátnom archíve, pobočka Trenčín

Mor v TrenčíneStrastiplné obdobie zažil Trenčín začiatkom 18.

storočia. V rokoch 1704 – 1708 odolával kuruckej blokáde za povstania Františka II. Rákociho. Obyvateľstvo mesta muselo počas štyroch rokov živiť a zásobovať cisársku vo-jenskú posádku na hrade a obyvatelia sami trpeli núdzou. Vojenskí velitelia vtedy prinútili odísť z Trenčína takmer 300 starých a chorých ľudí, aby neujedali zo skromného jedla a neboli na záťaž. Vyviedli ich za hradby mesta na most, obrali ich o cennosti a nechali ich bezbranných napospas osudu. Počas blokády 14. mája 1708 navyše postihol mesto katastrofálny požiar, v ktorom zhorelo 195 domov, čo v tej dobe bola väčšina mesta. Napriek tomu sa mesto nevzdalo a blokáda sa skončila až po porážke Ráko-ciho pri Trenčíne v lete 1708. Obyvatelia si ale z hrôzy ne-vydýchli. O dva roky neskôr, v roku 1710 vypukla v meste morová epidémia, počas ktorej zomrelo takmer 1000 ľudí. V roku 1712, ako vďaku za ukončenie moru v Trenčíne dal pán hradu Mikuláš Ilešházi postaviť na námestí morový stĺp. Z týchto pohrôm sa Trenčín spamätával pol storočia.

Nápis na morovom stĺpe z roku 1712, Trenčín

Na titulnej strane sú použité fotografie Armálesu Daniela Lipského z roku 1649 a Mestskej knihy Trenčína z rokov 1676 – 1679.

Vydalo Mesto Trenčín v spolupráci so Štátnym archívom, pobočka Trenčín, 2012

Zostavila: Mgr. Viera BernátováAutori fotografií: Radovan Stoklasa, Matej Plekanec (fotografia Zoborskej listiny)