0,73 €

3/2012

PrekazenásvadbaSttrraatteennýý ssyynTotálnezlyhanie

Mužia cukrovka

Poosslleeddnnýý ttaanneec

3www.BRATISLAVCANKA.sk

namiesto úvodu

Skutočné príbehy Priateľka a Bratislavčanka � ročník IX� číslo 3, rok 2012 � ISSN 1336-619X � Ev. č. 3030/09 � BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave � ročník XII� číslo 4, rok 2012 � ISSN 1335-9037 � Ev. č. 3029/09 � www.bratislavcanka.sk � Vydavateľ: Redima s. r. o. � Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.:

02/526 319 91, fax: 02/526 319 92, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk � Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc. � Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok,tel.: 0905 401 409 � Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445 � Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: natalia@bratislavcanka.sk� Redakcia: Veronika Šoltinská, Mgr. Dana Hlavatá, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk � Obchodné oddelenie: e-mail: obchod@bratislavcanka.sk, tel.: 0905 401 409,Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168, Ing. Anna Balberčáková, tel.: 0911 300 734 � DTP: Hana Krepopová a Blue Scorpion, e-mail: grafik@bratislavcanka.sk � Promo manager:

Daniela Šlachtová, e-mail: promo@priatelka.eu � Tlač: Merkantil, s.r.o. � Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR,LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky.�Cena Bratislavčanka: 0,73 € � Distribúcia – Skutočné príbehy: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s. � Cena Skutočné príbehy: 0,73 € � Predplatné: LK Permanent, s. r. o.,Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11 � Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsaha pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody. � Obálka: Jennifer ANISTON

Určite ste si všimli, že ak sa náhodou v spoloč-nosti objaví nový človek a vaši známi ho pred-

stavia ako lekára, na chvíľočku všetci s úctouzmĺknu. Áno, áno, či sa to komu páči alebo nie,profesia lekára patrí k uznávanejším a „imidžovej-ším“ zamestnaniam.Dokonca nevdojak ani nepovažujeme absolventalekárskej fakulty za obyčajného človeka s vysoko-školským vzdelaním. Pocitovo chápeme, že lekárto nie je profesia, ale poslanie. Nemusíme ničpočuť o Hippokratovi a jeho prísahe, ale vnútornesme presvedčení, že lekár vyšetrujúc naše srdceči ľadviny sa odosobňuje od raňajšej hádky s man-želkou, zabúda na problémy so synom alkoholi-kom, či na hŕbu nezaplatených účtov.Určite minuloročný štrajk lekárov uškodil lekár-skemu stavu v očiach slovenskej spoločnosti: v podstate sme si uvedomili, že aj lekári sú bytostiz „mäsa a kostí“, majú svoju pracovnú dobu, rodiny, ktorým musia zabezpečiť určitú životnú úro-veň, a sami akoby sa rozhodli zostúpiť z imagi-nárneho piedestálu, pričom najmarkantnejšouzmenou vzťahu k chorému sa stalo chápanie pa-cienta ako klienta, ktorému sa za konkrétnu platbuposkytujú požadované služby, v tomto konkrétnomprípade lekárske.Avšak vzhľadom k tomu, že zdravie patri k najdô-ležitejším ľudským hodnotám, väčšina z nás nehodnotí konkrétneho lekára podľa arogantnéhosprávania sa predsedu ich odborov, „vzali sme ichna milosť“ a zasa ich posudzujeme podľa toho,ako nám pomáhajú pri našich zdravotných ťažkostiach.Veľmi zjednodušene: postavenie politika v spoloč-nosti by sme mohli vlastne prirovnať k postaveniulekára. Zvykli sme si chápať politika, resp. štát-neho či verejného činiteľa, ako niekoho, kto je tuna to, aby nám pomohol v našich konkrétnych pro-blémoch, vychádzajúc zo všeobecne chápanejúlohy štátu ako inštitúcie vytvorenej občanmi prezabezpečenie funkcií, ktoré oni sami jednotlivo

zabezpečiť nedokážu. Ide o ob-ranu, vzdelávanie, zahraničnú politiku, vnútornú bezpečnosť, čizdravotníctvo.V prípade politikov podliehame ešte väčšiemuomylu, ako v prípade lekárov. Skutočne len preto,že im dobrovoľne odovzdávame moc a vládu nadnašimi životmi od jeho začiatku po smrť, sme si neodôvodnene „vyhútali“, že moc patrí čestným a profesionálne zdatným ľuďom. Takto ich chcemevidieť a často veríme, že aj takými sú.Ešte za Rakúsko-Uhorska sa hovorilo, že „komudal Pán Boh moc, tomu dal aj rozum“. Lenže v de-mokratickom systéme všetka moc pochádza odobčana s tým, že raz za štyri roky nám strany láskavo dovolia vybrať si zo sebou ponúknutej mizérie. Ak stranícky kandidát nie je čestný vo svo-jom súkromnom živote, napríklad tvrdí, že nič nevlastní, (lebo prepísal majetok na deti a ženu),podvádza v podnikaní, týra rodinu a na kandidátkusa dostal len pre neuveriteľnú servilnosť a vďakakorupcii, prečo si máme myslieť, že bude konaťčestne práve v našom záujme, keď sa dostane k funkcii? (Schválne nepoužívam termín ku korytu).Viete, prečo veríme? Lebo chceme veriť!Chceme veriť, že politika to nie je len žumpa, a žev politike sa občas ocitnú aj čestní a vzdelaníľudia.Lekár môže byť vypočítavým vagabundom, (leboje to zamestnanie ako každé iné), ale skončí akolekár, keď zlyhá profesionálne.Ak politik je vypočítavým vagabundom, (lebo to nieje zamestnanie ako každé iné), môže zlyhať, ale nič sa mu nestane. Aspoň na Slovensku.Je však aj taká možnosť, že tentokrát sa do parlamentu dostalo pár čestných a profesionálnezdatných ľudí.Počkáme, uvidíme – povedal slepý, a nám neostáva iné, ako súhlasiť s týmto absurdným konštatovaním. Natália Výbošťoková ✍

Zamestnanie ako každé iné?

Môj vzťah k nemu sa utužil v puberte, kedy som malapocit, že moji rodičia sú najúhlavnejšími nepriateľmi.

Nenápadne ma posúval tam, kde chcel, aby som bola. Sna-žil sa ma priviesť k rozumu. Zásadne nie násilne, alebo akoby povedali naši pedagógovia, didakticky. Mal toľko rozumu,koľko nemal poltucet ľudí dohromady. Nielen preto, že bolvyštudovaný lekár, špecializujúci sa na chirurgiu, ale mal tojednoducho v sebe. Keď som spretrhala adolescentné pa-vučiny, ktoré ma dusili, začala som zrazu vidieť všetkov úplne inom svetle. Aj vďaka strýkovi Vincentovi, ktorý žilv krásnom usporiadanom vzťahu s tetou Valériou. Nikdy detinemali, no rozumeli im zázračne. – Veď si ako naša dcérka, Filoménka, – povedala teta Valéria, ktorá mala dušu zo zlata, no akoby bola celé rokyobalená v smútočnom závoji. Nevedela som prečo bývataká zádumčivá. Pochopila som až keď sa pobrala na onensvet. Pred nikým sa na nič nesťažovala. – Vidíš, som lekár a aj tak som jej nedokázal pomôcť, – povedal mi strýko, – rakovina je hnusobstvo, ktorému keďraz niekto príde na kobylku, zachráni polovicu ľudstva, tomi ver, Filoménka, – povedal mi strýko po pohrebe. Chcelasom sa mu zdôveriť s tým, čo som prežívala, no akosi sa mi

4

�

www.BRATISLAVCANKA.sk

OBSAH

4 Prekazená svadba

6 Posledný tanec

8 Alkohol

10 Stratený syn

12 Sliepka

15 Muži sú k cukrovkenáchylnejší

17 Je zdravé mať strach?

18 Vražedná zbraň

20 Pikošky

22 Totálne zlyhanie

26 Odhaľte svoju krásu

28 Moderátorka

30 5 najčastejších nerestí

32 Centrálne trhovisko

34 Nečakané

38 Neznesiteľná ženská

42 Nič nehovor

44 Otec neznámy

46 Riťolezkyňa

48 Brokolica

50 Krížovka

Prekazenásvadba

Strýko Vincent bol mojím

dôverníkom, mojou smutnou

vŕbou, do ktorej

som sa vyhučala

vždy, keď som

čosi prežívala.

skutočné príbehy

5www.BRATISLAVCANKA.sk

to nezdalo vhodné, aby som ho zaťažovala. Ale keďvidel, že prešľapujem z nohy na nohu, spýtavo sa namňa zahľadel.– No čo je? Zase ste sa s mamou povadili?Pokrútila som hlavou, aj keď pravdou bolo, že ránosme mali krátku roztržku kvôli tomu, že čosi zabudlaa znovu ma chcela poslať do obchodu. – Som zaľúbená. Mám úžasného chalana, – pove-dala som a strýko ihneď ožil. Nakoniec som si pove-dala, že to bol asi správny čas na to, aby som mučosi prezradila o Milanovi. Stretávali sme sa už ne-jaký piatok, no stále som sa nedokázala odhodlaťk tomu, čo moji rodičia raz nazvali stratou vienka.Vtedy som tomu nerozumela, ale keď sa teraz strýkona mňa skúmavo zahľadel, vedela som, že sa machce spýtať na to, či som s ním už spala. V ten deňsom vehementne pokrútila hlavou, ale keď otázku užnikdy nezopakoval, o pár týždňov som sa mu samapriznala, že už viem, kto je pre mňa ten pravý. – Rodičia už o tom vedia? Povedala si im niečo?– Blázniš? Šľak by ich trafil. Keby sa dozvedeli, žeMilan je vyučený automechanik, ihneď by mi ho zatrhli, – pokrútila som hlavou a prízvukovala strý-kovi, – a ty sa im neopováž niečo povedať... ja viem,prepáč, viem, že si nikdy nič, čo som ti povedala, na mňa neprezradil.S Milanom som chodila takmer rok, keď nás mama

stretla v meste. Ihneď začala Milana lustrovať. Keďsa dozvedela, že nie je pre mňa vhodná „partia“, dalamu to patrične najavo. Otec takmer z kože vyskočil,keď mu to mama povedala. – Neopováž sa s tým človekom ešte raz stretnúť. Niedosť, že pochádza z obyčajnej rodiny... ozaj, už si sas nimi stretla? Neskús to! A čo som to... je len auto-mechanik a ty študuješ na vysokej. Vieš, akú galibuby to neskôr narobilo? Paťo..., – otec pohľadom pre-šiel na mamu, ktorá máličko prikývla. Zvraštila somobrvy a zlostne zagánila. Vedela som, že reč budeo chalanovi, ktorý bol synom otcovho najlepšiehopriateľa a už sa pýšil dvomi titulmi. Rodičia nesnívalio inom, ako nás dať dohromady, aj keď bol medzinami sedemročný vekový rozdiel. Ale to bolo to naj-menej. Zodvihla som prudko hlavu a zadívala saotcovi priamo do očí, odhodlaná bojovať za svojulásku, – ... Paťo je partner pre teba. A nikto iný.Čo iné som mala robiť. Zašla som za strýkom Vincentom a ten mi skvele poradil. Hrala som predrodičmi taký herecký part, ktorý by si zaslúžil angaž-mán v divadle. Keď ale naši vyrukovali o rok s tým,že Paťo odchádza na pol roka na stáž do Bruselu,a že by bolo dobré, keby sme sa vzali, a ja aby somprerušila tretí ročník a potom si ho dokončila, zala-pala som po dychu. Bez môjho vedomia to rodičia

zariadili s Paťovými rodičmi, ako keby sme žili v inomstoročí.– Strýko Vincent, ja... sa zmárnim. Čo mám robiť?Povedz, čo teraz?A strýko, známy recesista, bol pripravený aj na tútoalternatívu. Dokázal nemožné. Vymyslieť, ako pre-kaziť moju svadbu a vytrestať mojich rodičov za to,že mi stále zasahujú do života. O všetkom som po-vedala Milanovi, ktorý bol celý bledý, keď to všetkoprežíval spolu so mnou. To, že ho moji rodičia od-mietali a pritom nemali na to najmenšie právoa dôvod už vôbec nie, ho bolelo. Milanovi rodičia mana rozdiel od tých mojich, milovali ako vlastnú dcéru.To všetko by mi mali prekaziť otec s mamou? To tedanie, rozhodol strýko Vincent a spolu so mnou sa zúčastňoval na príprave svadby. Naplánovaná bolana druhú hodinu popoludní. Ráno som zmizla, akožeku kaderníčke, ale šla som rovno na chirurgiu. Za strýkom. A tam sme zrealizovali náš plán. – Musíte zrušiť svadbu, Lea, – zatelefonoval strýkosvojej sestre a mojej matke, – Filoménka je u mňana oddelení. Leží... nie, nie, je v poriadku, nič vážnesa nestalo, ale má dvojitú fraktúru... nanešťastie špi-rálovitá zlomenina... nejanči... nezomiera, – žmurkolstrýko na mňa a poťukal mi po sadre, ktorú som malana celej nohe, – si to predstav... veď ti to aj samaopíše, keď za ňou prídete... zrazil ju nejaký hlupákna bicykli, keď vystupovala z auta. Akurát dnes sa tomuselo stať... ja viem, je mi to ľúto. Sedemdesiathostí... fííí, to ti poviem, to je naozaj škoda, ale čouž... jasné, že som nemal službu, ale Filoménka mizatelefonovala, tak som po ňu poslal sanitku. Nie,nemusíte chodiť všetci, dal som jej nejaké sedatíva,aby si oddýchla, aby ju bolesti toľko netrápili. Náš plán vyšiel. Svadba bola zrušená a moji rodičia

bedákali nad toľkou škodou. Paťo medzičasom odcestoval do Bruselu a ja som pokračovala v štú-diu. Chcela som stihnúť čo najviac skúšok. Čakali matotiž oveľa dôležitejšie povinnosti. Materstvo. Keď sarodičia dozvedeli, že sadra sa nenosí len týždeňa zistili, ako sme ich oblafli, ako aj to, že čakám dieťas Milanom, prestali sa rozprávať nielen so strýkom, aj so mnou. Dokonca sa vyhrážali, že útratu zasvadbu budú vymáhať od strýka Vincenta súdnoucestou a dajú prešetriť, ako to, že som bola hospita-lizovaná na účet zdravotnej poisťovne a nič mi nebolo . A keď sa dozvedeli, že celý ten čas somnielenže nebola v nemocnici, ale som spala u Mila-

nových rodičov a bez sadry, takmer skolabovali. Nevideli sme sa niekoľko mesiacov. Keď prišiel na svet malý Vincent, rodičia sa nad jeho kolískou rozplakali a mama neobjala len svojho brata, ale aj zaťa. ✍

skutočné príbehy

– Možno z vášne, človeče, ja ti to taktorovno povedať neviem, veď sme eštestále neprišli ani na to, kto to je. Nemalpri sebe žiadne doklady. Môžeme urobiťjediné. Rozpošleme fotografiu mŕtvehona všetky policajné oddelenia a uvidíme,či sa nebude nachádzať v databáze nezvest-ných osôb, – povedal nadporučík Jeleniak ko-legovi Franekovi, patológovi, ktorý uviedol akodôvod úmrtia bodnú ranu do zátylku. Tú muvrah zasadil nožom s čepeľou dlhou dvanásťcentimetrov. Bola smrteľná. Telo mal posiateranami. Vrah zaútočil spolu sedemkrát, čo bymohlo svedčiť o tom, že svoju obeť nenávidel,alebo to bol šialenec vyznačujúci sa krutosťou.Mŕtve telo bolo zahrabané v plytkom hrobe.Objavila ho lesná zver, takže mŕtvola, už v roz-klade, bola značne ohlodaná. Hneď na druhýdeň po objavení mŕtveho muža, sa na policaj-nej stanici prihlásila Marianna Fazeľová. Nahlásila zmiznutie jej priateľa.– Tancujeme spolu už nejaký ten rok. Tuším jeto sedem... nie, osem, – povedala, keď polo-žila na stôl fotografiu Juraja Králika. Nesporneto bol on. Muž strednej, atletickej postavy, sosivými prameňmi v čiernych vlasoch. Mal ze-lené oči a ako sa zistilo, na ľavé oko nevidel.

Keď Marianna Fazeľová identifikovala mŕt-veho, museli ju pridržať, inak by sa sklátila.Keď sa napila vody a trochu sa upokojila, tíškonariekala.– Bol Juraj Králik váš partner? – spýtal sa nad-poručík Jeleniak. Fazeľová mlčky prikývla.Uslzenými očami sa pozrela do stropua sťažka si vzdychla. – Ako dlho ste boli milencami? Žena sa zamračila, sklonila hlavu a začudo-vane sa pozrela na vyšetrovateľa.– Nespávali sme spolu. Mysleli ste si, že... nie,nie, Juraj a ja sme spolu tancovali. Najprv smesa stretli v baletnej škole, ale po dvoch rokochsme obaja odtiaľ odišli. Teda ja prvá, on ma nasledoval asi o štyri mesiace. Prešli sme naspoločenské tance.– Prečo ste oznámili až dnes, že váš priateľ,ako hovoríte, zmizol?– Neprišiel na tréning v piatok a neobjavil saani predvčerom.

6

�

www.BRATISLAVCANKA.sk

skutočné príbehy

PoslednýPoslednýtanectanecKeď našli mŕtvoluneznámeho mužazakopaného v lese, bolo imhneď jasné, že išlo o vraždu.

7

skutočné príbehy

www.BRATISLAVCANKA.sk

– V piatok bol už mŕtvy. Môžete nám povedať,kde ste boli v ten deň?– Akože kde? Veď vám vravím, že som bola natréningu, – Marianna Fazeľová zjavne zner-vóznela.– Celý deň? Chcete tvrdiť, že ste boli v teloc-vični, alebo v spoločenskej sále od rána do večera?– Nie, – stíšila hlas a odpila si sódy z plastiko-vého pohára, – po tréningu som išla do nákup-ného centra s priateľkou a potom sme bolis mojou mamou v kine. Ak chcete vidieť lístok,– začala sa prehrabávať v kabelke. Výsluchpokračoval ešte pár minút, keď sa nadporučíkrozhodol, že ju prepustí. – Nevyzerá, že by bola čohosi takéhoschopná. A zdá sa, že boli naozaj iba kama-rátmi. Ale mali by sme zájsť za tým chlapom,ktorého označila za jeho najlepšieho priateľa.Prečo sa on nezaujímal o zmiznutého priateľa,– povedal do telefónu Jeleniak Franekovi.– Tak ho pritlač, možno vie viac ako Fazeľová.Nadporučík Jeleniak sa vybral do zamestnaniaAlana Laníka, ktorého tanečná partnerka obeteoznačila za jeho najlepšieho priateľa. V prácinebol. – Má náhradné voľno. Musela som mu ho dať,potreboval si vybaviť nejaké rodinné záležitosti.Možno ho ani nenájdete doma. Nie, nebudemmu volať... isteže, prečo by som ho mala varo-vať, – povedala vedúca predajne s automo-bilmi, kde Laník patril medzi najlepšíchpredajcov. Keď vyšetrovateľ so svojím kole-gom zazvonili v byte Laníka, znela odtiaľhlasná hudba. Neklamný znak toho, že by malbyť doma, ale neotváral. Keď nevyšiel ani popár minútach, búchali na dvere. Tie sa o chvíľuodchýlili a v ich škáre sa objavila strapatá hlavaasi dvadsaťosemročného mladíka. Pretieral sioči a mračil sa.– Čo je? Čo sa deje? Prišli ste urobiť odpočetvykurovania? Celkom som na vás zabudol, –otvoril dvere a vpustil ich dnu. Keď sa mu pre-ukázali, vôbec ho to nevyviedlo z rovnováhy. – Niekomu sa niečo stalo? Alebo potrebujetenejaký teplý bonz na niekoho? V tom vám,páni, slúžiť nemôžem, – povedal Laník a po-hodlne sa rozvalil v kresle. Jeleniakovi neušlo,čo videl rozvešané po stenách a poukladanéna skrinkách. Ocenenia.– Robíte balet?Laník sa trpko zasmial.– Už som s tým skončil. Viete o tom, že

baleťáci idú do dôchodku skôr ako policajti? – snažil sa o odľahčený tón, no keď videl, žekriminalisti sa ani len neusmiali, prudko savzpriamil a oprel sa o kolená lakťami obochrúk. – Juraj Králik je mŕtvy. Našli ho zavraždenéhoa zahrabaného pod lístím v lese. Čo námk tomu viete povedať?Alan Laník otvoril úžasom ústa. Zaklipkaločami a prudko vstal. Začal sa prechádzať poobývačke striedmo zariadeného dvojizbovéhobytu. Okrem elektroniky v nej nebolo nič drahé. – Preboha živého! Kedy sa to stalo? – Kde ste boli v piatok, dvanásteho?– Kde...? Doma... teda bol som v práci, naobed som odišiel, lebo som musel zájsť do servisu po auto, ale potom som sa vrátil.– Ako ste vychádzali so zavraždeným?– Čo sa ma tak pýtate? Bol to môj najlepšíkamoš.– Ako je potom možné, že ste sa nevideli a nepočuli viac ako týždeň?– A čo? Veď spolu už nespávame, – vyhŕkloz Laníka a vtedy sa obaja muži zákona naseba pozreli. Laník znervóznel keď to postre-hol a rýchlo dodal. – Mali by ste sa spýtať Marianny Fazeľovej, tá... s ním spáva.Kriminalisti nič nepovedali. Po získaní povole-nia dali prehľadať Laníkovo auto. Aj keď ho vy-čistil tak dôkladne ako sa dalo, v kufri autazostali stopy po krvi. Alan Laník sa ocitol v celepredbežného zadržania. Keď na neho nadpo-ručík Jeleniak vybalil čo zistili, zrútil sa. – Vyspal sa s ňou... som si istý, že to urobil.Kvôli nemu som prestal s baletom. Tam smesa stretli po prvý raz. Miloval som ho... aleona... tá zmija ho presvedčila, že mu môže daťviac, ako ja sľúbiť... nezniesol som to. Najprvsom chcel zabiť ju, ale... keď sme sa v autes Jurajom pohádali a on mi vykričal, že ma užnikdy nechce vidieť... že som atrapa... bežalsom za ním. Mal som pri sebe nôž, lebo... smemali ísť pôvodne na huby... chodil som na nelen kvôli nemu... a keď som ho dobehol... po-smieval sa mi. Otočil sa mi chrbtom a vtedy maschytil taký amok... Keď padol na zem, zľakolsom sa. Bál som sa, že na takom odkrytommieste by ho niekto mohol nájsť, tak som hodal do kufra a odviezol som ho na iné miesto.Mrzí ma to... tak veľmi to ľutujem, – rozplakalsa Alan Laník, ale nik z prítomných mu neveril,že ľutuje niekoho iného, ako samého seba.

✍

�

8

zdravie

www.BRATISLAVCANKA.sk

Alkohol: hrozba nielen pre pečeňAj keď alkohol v malom množstve svedčí obeho-vému systému, pre väčšinu ďalších orgánov jenevhodný. Alkohol aj v malom množstve, napr.pohár piva alebo vína denne, preukázateľne zvy-šuje možnosť, že človek ochorie na rakovinu úst,hltanu, hrtanu, pažeráka, pečene, hrubého črevaa rakovinu prsníka!

Abstinovať sa oplatí

Bohužiaľ neplatí, že alkohol je nebezpečný lenpre skutočných pijanov. Napríklad ženy, ktoré pilidenne polliter piva, pohár vína alebo destilátu, po-stihol nádor prsníka 1,5 krát častejšie ako ženyabstinentky. Ženy, ktoré si dlhodobo dopriali tri po-háre alkoholu denne, si nebezpečenstvo vznikurakoviny prsníka zvýšili až dvojnásobne!

Kto je vinník?

Alkoholické nápoje neobsahujú "čistý" lieh. Okremetanolu (lieh), ktorý zodpovedá za účinky liehovín,obsahujú ďalšie "dochucovadlá". "Vyvolanie ná-doru" je obvykle prisudzované etanolu, aj keď nieje celkom jasné, či neškodia aj dochucovadlá.V bežnej dávke alkoholu (polliter piva, pohár vína,destilátu) je obvykle obsiahnutých okolo 10 g eta-

nolu. Takáto dávka už je nebezpečná a zvýšišancu na vznik rakoviny prsníka 1,5 krát.

Krv lepšia než alkohol

Ani dnes nikto s istotou nepreukázal spôsob, akýmalkohol vyvoláva vznik nádorového ochorenia.

Nádor prsníka je najčastejším druhomrakoviny u žien.

Príčina jeho vzniku na rozdiel od rizikových

faktorov známa nie je. Tými sú vyšší vek, výskyt rakoviny

prsníka v rodine, dlhé menštruačné obdobie, obezita, nedostatok

pohybu, hormonálna antikoncepcia a tiež alkohol.

9

zdravie

www.BRATISLAVCANKA.sk

Dalo by sa pove-dať, "že čovedec, to názor".Z a u j í m a v o umožnosťou je,že v alkohole saškodlivé látkyrozpúšťajú ľah-šie než vo vode.A rozpustenálátka je pre telonebezpečnej-šia. Týmto me-chanizmom saspojenie alko-holu a fajčeniastáva obzvlášťrizikové. Škod-liviny z cigarietsa v alkohole"rozpustia", čím

pôsobia viac negatívne než škodliviny z cigariet,ktoré sa rozpustia vo "vode" – teda v krvi bez al-koholu.

Alkohol tiež zvyšuje množstvoestrogénov – ženských pohlavných hormónov – v tele. A estrogény zase podporujú rakovinové bujneniev prsníku, ďalší dôvod viac,prečo nechať alkohol alkoholom.

10

skutočné príbehy

Môj chlapec sa znovu zaľúbil. Po jednom stro-skotanom manželstve, musím objektívne po-

vedať, že chyba bola na oboch stranách, dlho žilv ústraní. Musela som ho vyháňať, aby šiel medziľudí. On sa však zožieral, stále si vyčítal, že urobilchyby v manželstve s mojou nevestou Žofkou. Ne-mohla som mu to vyhovárať, pretože som vedela,že jeho žiarlivosť bola tým, čo pochovalo ich vzťah.Na druhej strane som musela uznať, že moja ne-vesta nebola ani o chlp menej žiarlivá. Tí dvaja sijednoducho nemali čo vyčítať. Povedala som muvtedy, že si so Žofkou odovzdali v živote čo malia ich cesty sa musia rozísť preto, aby mohli obajažiť. Nemohla som Jožkovi povedať, aké je to šťas-tie, že nemali dieťa, lebo by som ho veľmi zranila.Viem, ako po dieťati obaja túžili, no moja nevestadvakrát nedonosila dieťatko. Možno aj to prispelok tomu, že tí dvaja sa odcudzili. Prílišná bolesť nie-koho spojí, iného rozdelí. A tak môj syn bol dlhosám, kým sa znovu nezačal usmievať. Do jeho života vstúpila Anabela. Udrela som na syna, alelen poľahky, s úsmevom na perách a s otáznikomv očiach.– Mama, je to úžasná žena. Má syna, ale tens ňou nebýva, je u jej matky, pretože má doma tyrana a chlapček sa bojí otca.– Preboha živého, – schytila som sa v zúfal-stve za ústa, – ty si si začal s vydatou ženou?Ale môj zlatý, prečo si komplikuješ život?Nemal si toho ešte dosť?Jožko len pokrútil hlavou. Chytil ma okolo plieca posadil ma oproti sebe.– Anabela sa rozvádza. Už podala o rozvod, alebojí sa, čo na to ten jej. A ja sa bojím, že... že juzase zmláti.– Ale... to nemôžeš dovoliť, aby ju..., – zaseklasom sa, uvedomiac si, že sa nemám čo do tohostarať. – Mami, a práve o to ide. Chcel som ťa poprosiť,

či by nemohla Anabela, kým sa to s jej mužom vyrieši, bývať u nás. – Ale veď my máme len dvojizbový byt. Ako bymohla...? – nestihla som dopovedať, pochopilasom, že miesto vedľa môjho syna má moja budúca nevesta už vyárendované. – Neboj sa,budem ti platiť tak, ako to bolo doteraz. Budem tiprispievať na domácnosť aj za ňu. Vieš, ona jemomentálne nezamestnaná, ale to sa zmení. Bála som sa odmietnuť svojho syna, no na druhejstrane som sa bála aj toho, že do môjho života, čito chcem alebo nie, vstúpi iná žena. A nielen doživota, ale aj do môjho bytu, v ktorom som po tom,čo som ovdovela ako tridsaťosemročná, žila sosynom sama.– Ale veď ja ju vôbec nepoznám, – povedala som,no môj syn mal odpoveď naporúdzi. Ešte v tenvečer mi predstavil šťúple žieňa so slamovýmivlasmi a modrými očami. Nebola ktovieaká pekná,ale určite je dobrá, pomyslela som si. Tá obrovskámodrina, čo sa jej ťahala od pravého oka ažk brade, ma celkom roztopila. – Chúďa, musíte si toho veľa vytrpieť. Ako dobre,že ste od neho odišli, – pohladila som Anabelu povlasoch. Cítila som, ako ňou šklblo a bolo mi jeješte väčšmi ľúto. Bojí sa ľudí. Bojí sa prijať fakt, žeju niekto môže mať rád. Vypytovala som sa jej najej päťročného syna. S rozžiarenými očami mi opi-sovala rôzne situácie s ním a ja som sa do tohosvojho nevlastného vnuka, za akého som maléhoRadka považovala od prvého okamihu, zamilo-vala. Tešila som sa na rolu starej matky a vôbec minenapadlo, že by to mohlo byť inak. Anabela bývala u nás takmer dva mesiace, nochlapčeka mi stále nepriniesla ukázať. – Má kiahne, – povedala mi raz, – je chorý, másilný zápal priedušiek, – zaznelo z jej úst druhýraz. Verila som jej, aj keď sa mi to veľmi nepoz-dávalo. Ubehli takmer štyri mesiace a ja som

www.BRATISLAVCANKA.sk

�

Stratený synNik ma nepresvedčí, že matka necíti, čo sa deje s jej dieťaťom.

Aj keď Jožko mal krátko po tridsiatke, pre mňa bol stále synom,o ktorého sa budem zaujímať, aj keby mal osemdesiat.

Hneď som vedela, že sa s ním čosi deje.