Právnická fakulta Masarykovy univerzity

Právní vztahy k nemovitostem

Katedra práva ţivotního prostředí a pozemkového práva

Bakalářská práce

Vyvlastnění pozemků

Michal Hudák

2010

1

Prehlásenie

Prehlasujem, ţe som bakalársku prácu Vyvlastnění pozemků vypracoval samostatne. Všetky

pouţité pramene a zdroje informácií, ktoré boli pouţité v tejto práci som uviedol v citáciách

pod čiarou a v súpise pouţitej literatúry.

V Brne dňa 30. júna 2010

podpis autora

2

Poďakovanie

Na tomto mieste by som veľmi rád poďakoval doc. JUDr. Ing. Milan Pekárkovi, CSc. za

cenné pripomienky a odborné rady, ktorými prispel k vypracovaniu tejto bakalárskej práce.

3

Obsah

Obsah .......................................................................................................................................... 3

1. Úvod .................................................................................................................................... 4

2. Základné pojmy .................................................................................................................. 5

2.1 Vlastnícke právo .......................................................................................................... 5

2.2 Obmedzenie vlastníckeho práva .................................................................................. 6

2.3 Ochrana vlastníckeho práva ......................................................................................... 7

3. Vyvlastnenie v rokoch 1948 - 1989 .................................................................................... 8

4. Pramene právnej úpravy vyvlastnenia .............................................................................. 14

5. Vyvlastnenie ..................................................................................................................... 17

5.1 Podmienky vyvlastnenia ............................................................................................ 17

5.2 Dohoda pred vyvlastnením ........................................................................................ 19

5.3 Náhrada ...................................................................................................................... 20

6. Vyvlastňovacie konanie .................................................................................................... 22

6.1 Subjekty vyvlastňovacieho konania .......................................................................... 22

6.2 Vyvlastňovacie úrady ................................................................................................ 22

6.3 Účastníci konania ...................................................................................................... 23

6.4 Tretie osoby pri vyvlastnení ...................................................................................... 25

6.5 Začatie vyvlastňovacieho konania ............................................................................. 26

6.6 Postup v konaní ......................................................................................................... 28

6.7 Rozhodnutie ............................................................................................................... 29

6.8 Zrušenie vyvlastnenia ................................................................................................ 30

6.9 Posúdenie vyvlastnenia v konaní pred súdom ........................................................... 31

7. Vyvlastnenie v niektorých krajinách EÚ .......................................................................... 32

8. Záver ................................................................................................................................. 36

9. Summary ........................................................................................................................... 38

10. Zoznam pouţitej literatúry ............................................................................................ 40

4

1. Úvod

Vyvlastnenie je najzávaţnejším zásahom do vlastníckeho práva prípadne do ďalších

práv k nehnteľnostiam1. Právna úprava vyvlastnenia prešla výraznými zmenami, ako v oblasti

ústavnej, tak zákonnej. Nie vţdy bolo právne poňatie vyvlastnenie voči vlastníkom správne a

spravodlivo aplikované. Aj z tohto dôvodu majú niektorí ľudia stále zafixovaný pojem

vyvlastnenie ako odobratie majetku bez opodstatneného dôvodu a bez adekvátnej náhrady.

Vyvlastňovania mimo rámec právnej úpravy sa po revolúcii nevyhnutne zastavilo a

vyvlastnenia sa v ţiadnom prípade nedejú samovoľne, na základe svojvôle štátu alebo inej

osoby, ale iba na základe presne stanovených zákonných podmienok.

Po revolúcii 1989 bolo treba právnu úpravu prispôsobiť novovzniknutej situácii a

spoločenským pomerom. Výsledkom právnej úpravy na poli vyvlastnenia je predovšetkým

zákon č. 184/2006 Zb., O odňatí alebo obmedzení vlastníckeho práva k pozemku alebo stavbe

(zákon o vyvlastnení) a zákon č. 183/2006 Zb., O územnom plánovaní a stavebnom poriadku

( stavebný zákon).

Zákon o vyvlastnení do českej právnej úpravy priniesol nóvum, kedy právnemu

inštitútu vyvlastnenia je venovaný samostatný zákon. Bohuţiaľ nejde o úpravu komplexnú,

ktorá by umoţnila pri realizácii vyvlastnenia pouţiť iba jeden zákon - zákon o vyvlastnení - a

dať istotu, ţe uţ v ďalších zákonoch nemusíme skúmať a hľadať podmienky pre vyvlastnenie

a jeho právnu úpravu. V súvislosti s touto skutočnosťou si treba pri vyvlastnení klásť otázku -

podľa akého iného zákona ako zákona o vyvlastnení sa vyvlastňuje, a ktorý iný zákon ako

zákon o vyvlastnení ustanovuje podmienky vyvlastnenia?

1 Pekárek, M., Průchová, I. Pozemkové právo. Brno: Masaryková univerzita v Brne, 2003, s. 147- 148.

5

2. Základné pojmy

K tomu, aby inštitút vyvlastnenia bol správne pochopený, je potrebné uviesť základné

pojmy, ktoré sa k nemu vzťahujú a bez ktorých výklad vyvlastnenia nie je moţný.

2.1 Vlastnícke právo

Vlastníctvo v právnom slova zmysle predstavuje právnymi normami regulovaný vzťah

vlastníka k predmetu vlastníctva a pôsobí voči všetkým ostatným osobám. Vlastnícke právo je

najvýznamnejším vecným právom. K obsahu vlastníckeho práva patrí súhrn konkrétnych

oprávnení, prináleţiacich vlastníkovi veci. Komplex oprávnenia je tradične označovaný ako

tzv. vlastnícka triáda, obsahujúca právo vec uţívať a poţívať jej plody a úţitky, právo s vecou

disponovať a právo vec drţať. Subjektom vlastníckeho práva, teda vlastníkom veci, môţe byť

tak fyzická, ako aj právnická osoba, prípadne štát.

Na účely vyvlastnenia je dobré poznať niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,

ktoré sú pri vyvlastnení dôleţité a stanovujú jeho hranice.

Podľa ustanovenia § 125 ods. 2 zákona Občianskeho zákonníka môţu niektoré veci byť len vo

vlastníctve štátu alebo určených právnických osôb. Toto ustanovenie má svoj základ uţ v

Charte základných práv a slobôd, keď v jej článku 11 sa hovorí, ţe osobitný zákon

ustanovuje, ktorý majetok, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb celej spoločnosti, rozvoja

národného hospodárstva a verejného záujmu smie byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo

určených právnických osôb. Z hľadiska vyvlastnenia je toto ustanovenie dôleţité preto, ţe

veci, ktoré môţu byť vo vlastníctve určitých osôb, nemôţu byť vyvlastnené tak, aby sa stali

vlastníctvom osoby, ktorá ich vlastniť nesmie. Nie všetky veci moţno vyvlastniť.

Veci pre potrebu vyvlastnenia je vhodné triediť na veci hnuteľné a nehnuteľné.

Občiansky zákonník v ustanovení § 119 ods. 2 definuje nehnuteľnosti ako pozemky a stavby

spojené so zemou pevným základom2. Ostatné veci sú veci hnuteľné. Pozemok je väčšinou

definovaný ako presne vymedzená časť zemského povrchu. Nemusí byť určovaný iba plošne,

ale v súvislosti s jeho pouţívaním aj ako priestor pod a nad zemským povrchom. Evidencia

pozemkov je vedená katastrom nehnuteľností, kde jeho hlavnými identifikátormi sú parcelné

2 § 119 odst. 2 zákona č. 40/1964 Sb., Občanský zákoník.

6

číslo a zobrazenie jeho pôdorysu na mape. Na účel vyvlastnenia sú stavby definované

Občianskym zákonníkom, taktieţ aj stavebným zákonom. Podľa Občianskeho zákonníka

musí byť stavba spojená so zemou pevným základom, inak sa nejedná o nehnuteľnosť. Oproti

tomu stavebný zákon ponecháva pojmu stavba trochu širší význam. Stavbou sa podľa

stavebného zákona rozumejú všetky stavebné diela, ktoré vznikajú stavebnou alebo

montáţnou činnosťou. Stavebný zákon nekladie dôraz napríklad na ich stavebno-technické

vyhotovenie, materiály, konštrukcie alebo na to, či sa jedná o stavbu dočasnú alebo trvalú.

Zahŕňa pod tento pojem dokonca aj prístavby, nadstavby a stavebné úpravy. Bude záleţať,

podľa ktorého zákonu sa budeme podľa okolností pri vyvlastnení riadiť, tu sú teda uvedené

definície z oboch zákonov.

2.2 Obmedzenie vlastníckeho práva

Vlastníkovi je právnymi a inými prostriedkami poskytovaná ochrana, aby mohol

nerušene vykonávať vlastnícke právo. Môţe sa však stať, ţe vlastnícke právo sa dostane do

konfliktu buď so záujmami iných vlastníkov alebo so záujmami verejnými.

Najneskorším zásahom do vlastníckeho práva a najzávaţnejším obmedzením je

vyvlastnenie. Vyvlastnenie sa môţe uskutočniť v súvislosti s ustanovením § 128 ods. 2

Občianskeho zákonníka, vychádzajúceho z Charty základných práv a slobôd, ktorý hovorí, ţe

vo verejnom záujme moţno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak nemoţno

dosiahnuť účel inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Dôsledkom

vyvlastnenia je väčšinou skutočnosť, ţe vlastník, ktorému je vyvlastňované, stráca úplnú moc

nad vecou. Môţe však nastať aj situácia, kedy v súvislosti s vyvlastnením dochádza len k

obmedzeniu vlastníckeho práva. Pri obmedzení vlastníckeho práva potom nedochádza k

zmene osoby vlastníka, ale dochádza len k redukcii vlastníkových práv, nie k ich odobratiu,

čo sa realizuje prostredníctvom vecného bremena. Je dôleţité rozlišovať vyvlastnenia od

iných obmedzení vlastníckych práv. K vyvlastneniu dochádza len na základe rozhodnutia

príslušného orgánu (buď vo vyvlastňovacom konaní, alebo následným rozhodnutím súdu).

Ostatné obmedzenia vlastníckeho práva, nie vyvlastnenie, môţu vznikať rôznymi spôsobmi, a

to napríklad zo zákona, vydrţaním, dobrovoľným zmluvným prevodom práva. Osoby sa tu

dohodnú o obmedzení alebo úplnom zániku vlastníckeho práva, urobia tak dobrovoľne.

7

2.3 Ochrana vlastníckeho práva

Právny poriadok stanovuje nielen práva a povinnosti vlastníka, ale poskytuje mu aj

ochranu k ich nerušenému výkonu. Umoţňuje vlastníkovi vyuţívať konkrétne právne

prostriedky, ktorými je vlastníkovi umoţnené brániť sa proti neoprávneným zásahom do jeho

vlastníctva. Táto ochrana je vymedzená práve rozsahom stanoveným v obsahu vlastníckeho

práva. Práve vlastníkovi väčšinou zodpovedá povinnosť všetkých ostatných osôb nezasahovať

do jeho vlastnícke sféry. Základné ustanovenia chrániace vlastnícke práva nájdeme v § 126

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje.

8

3. Vyvlastnenie v rokoch 1948 - 1989

Na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia došlo na našom území v súvislosti s

politickým prevratom k úplnej deštrukcii dovtedy existujúceho právneho poriadku. Zmenám

sa nemohla vyhnúť ani úprava vyvlastnenia. Zmeny v koncepcii vyvlastnenia pritom tesne

nasledovali marxistické poňatie vlastníckeho práva3. Marxistickú koncepciu vlastníckeho

práva sa snaţila čoskoro nová vládnuca trieda realizovať v praxi prostredníctvom štátnych

zásahov do majetkovej sféry širokých vrstiev občanov. Akým spôsobom?

Pozemky a stavby slúţiace potrebám priemyslu a poskytovania sluţieb, vrátane všetkého

majetku k nim priliehajúcemu, boli postupne znárodnené a prešli do vlastníctva štátu. Štát s

týmto majetkom priamo nehospodáril - prenechal túto činnosť socialistickým organizáciám.

Väčšina pozemkov a stavieb slúţiacich poľnohospodárskej a lesnej výrobe vo vlastníctve

fyzických osôb, ktoré neboli znárodnené, bola daná do uţívania socialistickým organizáciám.

Obsah ich uţívacieho práva sa takmer rovnal právu vlastníckemu. Organizácie iba nemohli

disponovať s vlastníctvom týchto pozemkov. V dôsledku deformácie vlastníckeho práva

uţívacími inštitútmi zostala skutočným vlastníkom samotná bezcenná „nuda proprietas“ (holé

vlastníctvo).

Okrem toho zostala časť nehnuteľného a iného majetku vo vlastníctve občanov, ktorí ho

mohli uţívať iba pre svoje osobné potreby a pre potreby svojej rodiny. Ďalšou, okrajovou

formou, bolo preţívajúce vlastníctvo drobných súkromne hospodáriacich roľníkov.

Celkovým trendom, prejavujúcim sa v prístupe k súkromnému vlastníctvu pozemkov a

stavieb slúţiacich na výrobné účely, sa teda stala (úspešná) snaha previesť tieto do vlastníctva

štátu. Štát potom tento majetok prenechal do uţívania socialistickým organizáciám, prípadne i

občanom, týmto posledne menovaným výlučne pre uspokojenie ich osobných potrieb

(rodinný domček, záhrada).

Pripomínam, ţe štát v týchto prípadoch prenechával len právo uţívania, v ţiadnom prípade

nepremieňali vlastníctva k predmetnému majetku!

Právny inštitút vyvlastnenia - teda obmedzenie alebo odňatie majetku v prospech konkrétne

definovaného projektu verejného záujmu (napr. verejne prospešná stavba) sa stal iba jedným z

ďalších prostriedkov, ako previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na štát, výnimočne

ďalším socialistickým organizáciám. V 50. rokoch našiel inštitút vyvlastnenia svoje

3 K. Marx - B. Engels, Spisy, sv. 4, Praha 1958, str. 335 - 341. Odstránenie súkromného vlastníctva výrobných

prostriedkov patrilo medzi popredné ciele marxistickej filozofie.

9

uplatnenie v prípadoch, ktoré nespadali pod znárodňovacie predpisy - vyvlastnenia drobné

ţivnosti a i. Vtedy aj neskôr sa vyvlastnenie pouţívalo, keď nehnuteľnosti vo vlastníctve

občanov prekáţali v uskutočnení projektov socialistickej výstavby.

Niekoľko slov k pozitívnej právnej úprave. O vyvlastnení nájdeme zmienku v Ústave z 9.

mája (č. 150/1948 Zb.), ktorá doslovne preberá ustanovenia § 109 ods. 2 Ústavnej listiny z

roku 1920. O vyvlastnení hovorí aj občiansky zákonník č. 141/1950 (tzv. stredný občiansky

zákonník), nahradivší všeobecný zákonník občiansky z roku 1811. Stredný občiansky

zákonník pripúšťa vyvlastnenie vo svojom § 108 iba vo všeobecnom záujme a za náhradu.

Podrobnejšiu úpravu vyvlastnenia obsahujú stavebné predpisy - zákon č. 280/1949 Zb., O

územnom plánovaní a o výstavbe obcí, doplnený vykonávacím vládnym nariadením č.

93/1950 Zb. Zákon viazal vyvlastnenia na potrebu uskutočnenia jednotného hospodárskeho

plánu, podrobného alebo zastavovacieho plánu, ako aj potrebu vykonania asanácie. Na

nehnuteľnosti slúţiace na účely obrany štátu alebo potrebám vojenskej správy sa vzťahoval

zákaz vyvlastnenia. Vyvlastnenie bolo moţné v prospech štátu, zväzkov ľudovej správy,

štátnych, národných a komunálnych podnikov, podnikov určených na prevádzkovanie

zahraničného obchodu, medzinárodného zasielateľstva či ľudových druţstiev. V prospech

ostatných osôb sa dalo vyvlastňovať, ak sa jednalo o stavbu zaradenú do jednotného

hospodárskeho plánu, alebo ak išlo o kafilerickú úpravu.

O vyvlastnenie aj o náhrade rozhodoval na návrh oprávnenej osoby okresný národný výbor.

Ak niektorý z účastníkov nebol spokojný s výrokom o náhrade, mohol sa obrátiť na súd.

Ak vyvlastňovateľ alebo jeho právny nástupca nezačal uţívať vyvlastnené nehnuteľnosti na

účel vyvlastnenia v lehote uvedenej vo vyvlastňovacom výmere, mohla podať dotknutá osoba

ţiadosť o odvolanie vyvlastňovacieho rozhodnutia. Moţnosť podania ţiadosti bola viazaná

dodrţaním lehoty troch mesiacov, ktorá sa počítala od konca doby stanovenej vyvlastňovacím

nálezom pre uskutočnenie krokov smerujúcich k realizácii vyvlastňovacieho účelu.

Predpisy o územnom plánovaní a o výstavbe obcí nahradili zákony č. 84/1958 Zb., O

územnom plánovaní a zákon č 87/1958 Zb., O stavebnom poriadku. Úpravu vyvlastnenia

obsahuje posledne menovaný.

Úpravu vyvlastnenia v stavebnom poriadku bliţšie rozvádza vykonávacia vyhláška č.

144/1959 Ú. l. Práve v nej nájdeme niektoré moderné prvky (oproti úprave ktoré bola v

platnosti v prvej polovici 50. rokov), smerujúce k lepšej ochrane vlastníka. Tieto moderné

prvky sa vyprofilovali v súvislejšiu podobe v neskorších úpravách. Dôkazom týchto tendencií

môţu slúţiť nasledujúce príklady:

10

1) Ak sa malo uskutočniť vyvlastnenie nehnuteľností alebo práv k nim pre

uskutočnenie stavby, bol stavebník povinný poţiadať o vyvlastnení skôr, ako predloţí ţiadosť

o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby. Pred skončením vyvlastňovacieho konania sa

nesmeli začať prípravné práce.

2) Ďalší príklad: ak malo byť vykonané vyvlastnenia nehnuteľností alebo práv k nim

pre účely uţívania stavby, bolo potrebné posúdiť vec z hľadiska všeobecného záujmu tak, aby

nedochádzalo k zbytočnému vyvlastnenie nehnuteľností prechodom vlastníckeho práva tam,

kde moţno účel vyvlastnenia dosiahnuť inak (napr . zriadením vecného bremena).

3) Ak nešlo o vyvlastnenie pre realizáciu projektov štátneho plánu rozvoja národného

hospodárstva, musel stavebný úrad pri rozhodovaní o vyvlastnení, najmä v prospech

súkromných vlastníkov, posúdiť, či prevaţuje záujem na uskutočnenie stavby alebo

vykonanie asanácie nad iným oprávneným záujmom doterajšieho vlastníka alebo iného

oprávneného, a to tak, aby neboli zbytočne obmedzované nadobudnuté práva jednotlivcov.

Stavebný úrad musel skúmať, či záujem stavebníka je v súlade so všeobecným záujmom.

4) Ţiadateľ o vyvlastnenie musel predloţiť doklad o tom, ţe sa pokúsil o dohodu s

vlastníkom. Týmto dokladom bola výzva na uzavretie dohody obsahujúca poţiadavku

ţiadateľa, návrh náhrady, upozornenie, ţe neodpovie ak vlastník do 15. dní, má sa za to, ţe

dohodu odmieta. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy rozhodoval o vyvlastnení aj o náhrade

stavebný úrad.

Vyvlastňovacie ustanovenia nájdeme v celej rade ďalších právnych predpisov, ktoré

vystavujú prípustnosť vyvlastnenia pre určitý spoločensky dôleţitý účel. V podrobnostiach,

najmä vo veciach konaní, odkazujú na podporné pouţitie stavebných právnych predpisov.

Samostatnú kapitolu potom tvorilo vyvlastnenie pre potreby obrany štátu, upravené vo

vládnom nariadení č. 42/1961 Zb., O vyvlastnení na účely obrany štátu, vydané na základe

splnomocnenia v zákone č. 40/1961 Zb., O obrane ČSSR.

Na začiatku 60. rokov došlo v súvislosti s odhláseným dosiahnutím začiatku novej etapy

rozvoja socializmu, k rozsiahlej Kodifikačnej vlne. Bola prijatá nová ústava č. 100/1960 Zb.

Ústava potvrdzuje privilegované postavenie tzv. socialistického vlastníctva. Ochranu však

poskytuje aj tzv. osobnému vlastníctvu, keď ho vo svojom článku 9 vyhlasuje za

nedotknuteľné. Na článok 9 ústavy nadväzuje vtedy novo prijatý občiansky zákonník, podľa

ktorého § 131 ods. 2 je moţné vyvlastniť vec, ktorá je v osobnom vlastníctve len v dôleţitom

záujme spoločnosti a to na základe zákona a za náhradu. Vyvlastnenie socialistického majetku

moţné nebolo.

11

Na úpravu v občianskom zákonníku neskôr nadviazal dodnes (po mnohých

novelizáciách) platný zákon č. 50/1976 Zb., O územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon). Týmto zákonom bol zrušený a nahradený zákon č. 87/1958 Zb., O

stavebnom poriadku. Hoci bola úprava vyvlastnenia v stavebnom zákone samozrejme platná v

dobe svojho vzniku, sú v nej moderné trendy naznačené v predchádzajúcej právnej úprave

ďalej rozvíjané. Vyvlastnenie bolo podľa stavebného zákona moţné vtedy, ak nešlo jeho ciele

dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a

zámermi územného plánovania. Môţe byť vykonané len v nevyhnutnej miere. Ak je moţné

účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením vlastníckeho práva, nemoţno právo odňať celé.

Ak je vyvlastňovaná časť nehnuteľnosti občana, má tento právo poţadovať vyvlastnenie

zvyšku, ak by tento zvyšok nemohol uţívať buď vôbec, alebo len s neprimeranými

ťaţkosťami. Vyvlastnením mohlo prechádzať vlastnícke právo iba na štát.

Na začiatku 90. rokov došlo pod vplyvom zmeny politického reţimu, tieţ k hlbokým

zmenám právneho poriadku. Zmeny doznala samotná koncepcia vlastníckeho práva,

následkom čoho dochádza k odstráneniu privilegovaného postavenia spoločenského a

štátneho vlastníctva, a tým i k zrovnoprávneniu všetkých jeho foriem. Zároveň s týmito

procesmi prebieha ďalekosiahla reštitúcia nehnuteľného majetku, ktorý po roku 1948 prešiel

najmä v dôsledku znárodňovacích opatrení a konfiškácie z rúk súkromných subjektov do

vlastníctva štátu.

V súvislosti s reštitúciou dochádza aj k odvolaním niektorých vyvlastňovacích

rozhodnutí. Cieľom reštitúcií sa stala náprava niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo

v období tzv. minulého reţimu. V pozadí tu stála myšlienka vrátiť aspoň časť majetku, ktorý

prešiel po februári 1948 v dôsledku tzv. socializačných procesov do spoločenského

vlastníctva, späť pôvodným vlastníkom.

Podrobný rozbor reštitučných predpisov by určite obsahoval na mnoho desiatok strán. Nás

však zaujíma len úzky výsek z danej problematiky, ktorý má súvislosť s právnym inštitútom

vyvlastnenia. Reštitučné predpisy totiţ otvorili cestu k odvolaním niektorých vyvlastňovacích

rozhodnutí vydaných v tzv rozhodnom období. Oným rozhodným obdobím chápeme časový

úsek medzi 25. 2. 1948 a 1.1. 1990.

Moţnosť vrátenia majetku vyvlastneného v tomto období upravujú tieto predpisy:

a) zákon č. 87/1991 Zb., o mimosúdnych rehabilitáciách,

b) zákon č. 229/1991 Zb., o úprave vlastníckeho vzťahu k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku.

Účelom oboch predpisov je zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd urobených v

12

rozhodnom období okrem iného aj administratívnymi aktmi. Predmetom reštitúcie podľa

zákona č. 229/1991 Zb. je poľnohospodárska pôda a majetok slúţiaci poľnohospodárskej

výrobe, podľa zákona č. 87/1991 potom ostatné majetky.

Aby sa niekto mohol v procese reštitúcií úspešne domáhať nejakého majetku, musel splniť

tieto podmienky:

a) Poţiadavky kladené na oprávnenú osobu. Veľmi zjednodušene byť vlastníkom

alebo právnym nástupcom vlastníka veci, ktorý prešiel do spoločenského vlastníctva v

rozhodnom období.

b) Nárok musí byť vznesený proti osobe, ktorej zákon stanovuje povinnosť vec vydať.

Niektoré osoby totiţ povinnosť vydať vec nemajú.

c) Nárok sa musí uplatniť v určitej lehote inak zaniká.

d) V určitých zákonom stanovených prípadoch sa vec nevydáva (tak napr. podľa § 8

ods. 1 zák. 87/1991 Zb. sa nevydáva stavba, ktorá zásadnou prestavbou stratila svoj stavebno-

technický charakter)

e) Vec prešla v rozhodnom období do spoločenského vlastníctva na podklade

reštitučnými zákonmi stanovených právnych titulov. Medzi nimi nachádzame taktieţ dané

dva právne dôvody, ktoré sú predmetom nášho záujmu.

Povinnosť vydať vec sa vzťahuje aj na tie prípady, keď sú splnené podmienky

uvedené pod písmenami a) aţ d) vyššie, a kedy v rozhodnom období vec prešla vec na štát:

1. Vyvlastnením za náhradu, pokiaľ vec existuje a nikdy neslúţila účelu, na ktorý bola

vyvlastnená.

2. Vyvlastnením bez vyplatenia náhrady.

Reštitučné zákony stanovujú iba tieto dva dôvody odvolaním vyvlastňovacieho nálezu

vydaného v období neslobody a vrátenia vyvlastneného majetku pôvodným vlastníkom. Iné

prípady majetkových krívd, spôsobených vyvlastnením sem nespadajú. A to ani tie, ktoré boli

spôsobené trebárs hrubým porušením vtedajších vyvlastňovacích predpisov - napríklad

vyvlastnením na účel, ktorý vtedy platná právna úprava nepoznala4.

V tých prípadoch, keď boli vyvlastnením obzvlášť krikľavým spôsobom porušené platné

normy, moţno uvaţovať o inom reštitučnom titule - odňatie majetku v dôsledku politickej

4 Aj keď bola nehnuteľnosť vyvlastnená na účel, ktorý bol v rozpore s právnou úpravou vyvlastnenia, objektívne

právo (objektívne právo na spomínaný účel vyvlastnenie neumoţnilo) krivdu tým vzniknutú nemoţno postupom

podľa zákona č.87/1991 Zb., O mimosúdnych rehabilitáciách, v znení neskorších predpisov, nemoţno napraviť,

ak náhrada za nehnuteľnosť bola vyplatená a vec slúţila účelu, na ktorý bola vyvlastnená ".- rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR, čj. 2 Cdon 1824/96, in Súdny judikatúra, č 16/1998, str 358.

13

perzekúcie alebo postupom porušujúcim všeobecne uznávané práva a slobody. Tento právny

dôvod je známy obom vyššie uvedeným reštitučným predpisom. 5

5 NOVÁK, Antonín. Právní úprava vyvlastnění mezi lety 1948-1989 [online]. [cit. 2008-04-03].Dostupný na

http://www.epravo.cz/.

14

4. Pramene právnej úpravy vyvlastnenia

Ťaţiskovým právnym východiskom, na základe ktorého môţe byť vyvlastnením

realizované, je článok 11 ods. 4 Charty základných práv a slobôd, v ktorom sa hovorí, ţe

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je moţné vo verejnom záujme, a to

na základe zákona a za náhradu6. Charta chráni vlastníctvo pred tými aktmi verejnej moci,

ktoré by nemali oporu v zákonoch.7

Ako vidíme z tohto ustanovenia, je na implementáciu vyvlastnenia potrebné, aby bolo

realizované vo verejnom záujme, na základe zákona a za náhradu.

V súčasnej právnej úprave nenájdeme ustanovenie, ktoré by presne určilo, čo je "verejným

záujmom", aj keď sa tento pojem vyskytuje v mnohých právnych predpisov. Jedná sa o tzv.

vágny právny pojem.

Neurčité právne pojmy sa týkajú javov alebo skutočností, ktoré nemoţno úplne

jednoznačne právne definovať. Obsah a rozsah takých pojmov nebýva rovnaký, mení sa často

v závislosti na aplikácii normy podľa času a miesta. Zákonodarca tak umoţnil orgánom

vyuţívať určité hranice pri aplikácii verejného záujmu. Často sa môţeme stretnúť so

situáciou, ţe zákonodarca na pouţitie neurčitého právneho pojmu vytvorí vodítko tým, ţe sa

snaţí vymenovať čo najviac charakteristických znakov vecí alebo javov, ktoré má takýto

pojem zahŕňať. Ak ich osoba naplní, nastáva moţnosť pre aplikáciu neurčitého právneho

pojmu.

Pri vyvlastnení je treba pamätať aj na fakt, ţe Česká republika je viazaná nielen

právnymi normami Českej republiky, ale aj medzinárodnými zmluvami a niektorými akty

Európskych spoločenstiev.

Na úpravu vyvlastnenia pamätá tieţ aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Článok 1 Dodatkového protokolu k uvedenému dohovoru hovorí, ţe kaţdá fyzická

alebo právnická osoba má právo pokojne uţívať svoj majetok a ţe nikto nemôţe byť zbavený

svojho majetku, s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a

všeobecné zásady medzinárodného práva. Podľa citovaného dodatku sa riadi aj česká právna

úprava, ktorá z uvedených ideí vychádza a zakomponovala ich do uvedenej Charty

základných práv a slobody.

6 Čl. 11 odst. 4 zákona č. 2/1993 Zb., o vyhlásení Listiny základných práv a slobôd 7 Klíma, K., Ústavní právo. 3. rozšírené vydanie. Plzeň: Vydavateľstvo a nakladateľstvo Aleš Čeněk, s. r.o., 2006, s.297.

15

Ďalšími prameňmi, z ktorých úprava vyvlastnenia vychádza, sú zákony. Uţ bol

spomenutý Občiansky zákonník a jeho § 128, čo je vlastne upresnením základného, ústavne

garantovaného práva v zákonnej rovine.

Ďalším dôleţitým zákonom pre oblasť vyvlastnenia je stavebný zákon a jeho § 170

ods. 1, v ktorom sa hovorí, ţe práva k pozemkom a stavbám, potrebné na uskutočnenie

stavieb alebo iných verejne prospešných opatrení podľa tohto zákona, moţno odňať alebo

obmedziť, ak sú definované vo vydanej územnoplánovacej dokumentácii a ak ide o verejne

prospešnú stavbu dopravnej a technickej infraštruktúry, vrátane plochy potrebnej na

zabezpečenie jej výstavby a riadneho uţívania na stanovený účel, verejne prospešné

opatrenia, a to zniţovanie ohrozenia v území povodňami a inými prírodnými katastrofami,

zvyšovanie retenčných schopností územia, zaloţenie prvkov územného systému ekologickej

stability a ochranu archeologického dedičstva, stavby a opatrenia na zabezpečenie obrany a

bezpečnosti štátu, asanácii (ozdravenie) územia. Významným ustanovením k vyvlastneniu je

aj ustanovenie § 170 ods. 2 stavebného zákona, ktoré stanovuje, ţe právo k pozemku moţno

odňať alebo obmedziť tieţ pre vytvorenie podmienok na nevyhnutný prístup, riadne uţívanie

stavby alebo príjazd k pozemku alebo stavbe.

Ťaţiskovým právnym predpisom je zákon č. 184/2006 Zb. o odňatí alebo obmedzení

vlastníckeho práva k pozemku alebo stavbe (zákon o vyvlastnení). Jedná sa o všeobecný

vyvlastňovací predpis. Zákon upravuje odňatie alebo obmedzenie a nadobudnutie

vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, poskytnutie náhrady za

tieto odňatia alebo obmedzenia, zrušenia vyvlastnenia a vymáhanie práv ich doterajšiemu

nositeľovi. Obsahuje normy hmotnoprávne i procesnoprávne. Hmotnoprávne úprava sa týka

väčšiny ustanovení, napríklad o podmienkach, rozsahu a náhradách za vyvlastnenie.

Procesnoprávne je tu upravené vyvlastňovacím konaním.

Stavebný zákon nie je jediným predpisom, ktorý upravuje účely vyvlastnenia. Ďalšími

sú napríklad zákon č. 114/1992 Zb., O ochrane prírody a krajiny, ďalej zákon č. 254/2001

Zb., O vodách a o zmene niektorých zákonov (vodný zákon), zákon č. 13/1997 Zb., O

pozemných komunikáciách, a iné.

V neposlednom rade stojí za zmienku aj zákon č. 222/1999 Zb., O zabezpečovaní

obrany Českej republiky. Tento zákon sa zaoberá vyvlastnením za vojnového stavu alebo za

stavu ohrozenia. Vyvlastnenie je moţné vykonať v skrátenom konaní a týka sa nielen

nehnuteľných vecí, čo je typické pre ostatné zákony, ale aj vecí hnuteľných, a to z dôvodu

zaistenia obrany štátu, ak ich nemoţno získať inak. Účastníkom sa poskytuje lehota na

vyjadrenie k prípadnému vyvlastneniu, ktorá nesmie byť kratšia ako tri dni. V skrátenej

16

konaní sa rozhodnutie musí vydať do siedmich dní od začatia konania. Odvolanie tu, opäť na

rozdiel od iných zákonov, ktoré sa vyvlastnenia týkajú, nemá odkladný účinok. Návrh na

vyvlastnenie v skrátenom konaní môţe podať len správny úrad. Nárok na náhradu za

vyvlastnenie sa nepremlčuje. Náhrady za vyvlastnenie vypláca Ministerstvo financií na návrh

príslušného obecného úradu obce s rozšírenou pôsobnosťou, ktorý ho podá do 6 mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.

17

5. Vyvlastnenie

Vyvlastnenie je hodnotené ako najzávaţnejší verejnoprávny zásah do vlastníckych

práv, napriek tomu je na najvyššej úrovni právnych predpisov uvedený len v jednom odseku

Charty základných práv a slobôd a celkovo je mu venované v správnej vede menej pozornosti

ako ostatným problematikám. V minulosti bola asi najprepracovanejší úprava vyvlastnenia

pre účely výstavby ţelezníc (zákon č. 30/1878 rz, o vyvlastnení na účely ţelezničné).

5.1 Podmienky vyvlastnenia

Podmienky pre vyvlastnenie uvedené v Charte základných práv a slobôd a v

Občianskom zákonníku, sú spoločné pre akékoľvek vyvlastňované veci. Zákon o vyvlastnení

sa vzťahuje len na nehnuteľnosti, teda nevzťahuje sa na veci hnuteľné. Podmienky pre

vyvlastnenie podľa Charty základných práv a slobôd sú: verejný záujem, zákonná úprava a

náhrada.

Podmienky pre vyvlastnenie podľa Občianskeho zákonníka sú podobné ako

podmienky uvedené v Charte základných práv a slobôd. V Občianskom zákonníku sú opäť

uvedené podmienky verejného záujmu, existencia zákona a náhrady. Navyše podľa

Občianskeho zákonníka musí byť u vyvlastnenia známy a uvedený účel vyvlastnenia, pouţitie

vyvlastnenej veci len pre tento účel a ďalej musí byť splnená podmienka subsidiarity, teda ţe

účel nemoţno dosiahnuť inak ako vyvlastnením. Subsidiarita je dôleţitá v tom, ţe k

vyvlastneniu sa pristupuje ako ku krajnému riešenie situácie po vyčerpaní všetkých ostatných

moţných riešení. Ak je nájdená alternatíva, ktorá je iná ako vyvlastnenie, aj keď je finančne,

časovo alebo inak náročnejšia, je ju potrebné vyuţiť alebo sa o to aspoň pokúsiť a toto

preukázať, inak k vyvlastneniu nemôţe dôjsť.

Podmienky pre vyvlastnenie podľa stavebného zákona sú upravené v ustanovení §

170, v ktorom sú uvedené účely vyvlastnenia, pre ktoré je moţné odňať alebo obmedziť práva

na uskutočnenie stavieb prípadne iných verejne prospešných opatrení. Účely musia byť

definované v územnoplánovacej dokumentácii.

18

Podmienky pre vyvlastnenie podľa zákona o vyvlastnení sú uvedené priamo v danom

zákone v ustanovení § 3 aţ 5. Podmienkami sú účel, verejný záujem, vyčerpanie všetkých

ostatných prostriedkov, súlad s cieľmi a úlohami územného plánovania, primeranosť a

náhrada. Niektoré podmienky v zákone o vyvlastnení sa kryjú s podmienkami v Občianskom

zákonníku alebo v Charte základných práv a slobôd. Zákon o vyvlastnení ich však bliţšie

špecifikuje vo vzťahu k pozemkom a stavbám.

Účel vyvlastnenia v zákone o vyvlastnení je stanovený tak, ţe je potrebné ho posúdiť podľa

osobitného zákona, ktorý stanovuje, aký účel vyvlastnenia musí byť daný. Neupravuje teda

ţiadny konkrétny účel, ale rovnako ako Charta základných práv a slobôd a Občiansky

zákonník je aj tu zakotvená prípustnosť vyvlastnenia len pre zákonom stanovený účel.

K vyvlastneniu musí dôjsť pred začiatkom toho ktorého účelu, nie je teda moţné vyvlastňovať

spätne.8

Podmienku verejného záujmu v zákone o vyvlastnení upresňuje zákon v tom zmysle,

ţe verejný záujem na dosiahnutie účelu vyvlastnenia musí prevaţovať nad zachovaním

doterajších práv vyvlastňovaného. Verejný záujem musí byť navyše preukázaný vo

vyvlastňovacom konaní.

Vyvlastnenia nemusia mať vţdy vplyv na zmenu vo vyuţití alebo priestorovom

usporiadaní územia. Často tu však taký vplyv nastane, a preto musí byť vyvlastnením v súlade

s cieľmi a úlohami územného plánovania. Spravidla sa zhoda preukazuje územným

rozhodnutím alebo regulačným plánom. Územné rozhodnutie sa pripája k ţiadosti o

vyvlastnenie.

Vyvlastnenie musí byť vykonané len v nevyhnutnom rozsahu. Nevyhnutný rozsah je

potrebné posudzovať podľa intenzity a kvantity. Ak postačí len menej intenzívny zásah v

podobe obmedzenia, nesmie byť schválený priamo k odňatiu práva. Kvantitatívne je

vyvlastnenie limitované veľkosťou pozemkov a stavieb potrebných na dosiahnutie daného

účelu. Na druhú stranu má vyvlastňovaný moţnosť poţiadať o rozšírenie vyvlastnenia, pokiaľ

by zvyšok pozemku alebo stavby nemohol vyuţívať buď vôbec, alebo len s ťaţkosťami.

Takáto situácia môţe nastať, ak je osobe vyvlastnená časť pozemku a zostala by jej časť

8 Kliková, A., Havlan, P., Valachová, K., Hamplová, A. Stavební právo. 2. prepracované vydanie. Praha: Linde Praha, a. s., 2007, s. 211 - 213.

19

pozemku o takej veľkosti, ţe by nemohla byť dobre vyuţiteľná, môţe osoba, ktorá je

vyvlastňovaná, poţiadať, nech jej je vyvlastnený celý pozemok.

Vyvlastňovaný má právny nárok na to, aby mu bol vyvlastnený pozemok, stavba alebo

ich časť či právo zodpovedajúce vecnému bremenu k nim, ak by ich v dôsledku vyvlastnenia

nebolo moţné uţívať vôbec alebo len s neprimeranými ťaţkosťami. Vyvlastňovaný musí

posúdiť, či vyvlastnenie celého pozemku pre neho bude výhodné, alebo nie.

5.2 Dohoda pred vyvlastnením

Pokus o uzavretie dohody musí vţdy predchádzať vyvlastňovaciemu konaniu pri

splnení podmienok § 5 zákona o vyvlastnení. Dohoda o získanie potrebných práv k pozemku

alebo stavbe musí okrem iného obsahovať nárok vyvlastňovaného na vrátenie prevedených

práv, ak nebude začaté s realizáciou účelu prevodu do 3 rokov od uzavretia dohody.

Veľmi častým dôvodom odmietania dohôd býva výška finančnej kompenzácie za

odkúpenie pozemkov alebo stavieb. Osoby dohody odmietajú, hoci potom vo vyvlastňovacom

konaní následne dostanú čiastku rovnakú alebo niţšiu, ktorá im bola v dohode ponúkaná.

Cena, ktorá je v súvislosti s dohodami ponúkaná vlastníkovi, nie je nikde regulovaná. K tomu,

aby vlastník neprišiel k finančnej ujme v súvislosti s uzavretím dohody, je vhodné si nechať

vyhotoviť znalecký posudok, ktorý následne bude uţitočný aj pre daňové konanie. V dohode

by bolo dobré upraviť, kto ponesie náklady za znalecký posudok. Ďalej by sa malo v dohode

ošetriť, kto ponesie náklady, ktoré budú účelne vynaloţené v súvislosti s prevodom práv.

V dohode je tieţ potrebné myslieť na ustanovenia týkajúce sa platenia daní. Ako bolo

uvedené vyššie, pri vyvlastnení nehnuteľností je daňovníkom dane z prevodu nehnuteľností

nadobúdateľ - vyvlastňovateľ. Všeobecne však je daňovníkom dane z prevodu nehnuteľností

prevádzkovateľ a nadobúdateľ je len ručiteľom. Keď by teda dohoda mala formu kúpnej

zmluvy o prevode nehnuteľnosti, bol by zo zákona daňovníkom dane predávajúci, teda

vlastník a kupujúci by bol len ručiteľom. Ak by dohoda nestanovila, ţe daň je povinný

zaplatiť nadobúdateľ, bola by pre potenciálneho vyvlastňovaného v tomto ohľade dohoda

nevýhodnejšia, neţ samo vyvlastnenie. Pre daň pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu to platí obdobne.

20

Ak vlastník predmetného pozemku alebo stavby dospeje k záveru, ţe pre neho

navrhovaná dohoda nie je výhodná, má moţnosť usilovať o zmenu dohody (zvýšenie

ponúkanej ceny, zmenu niektorých ustanovení, atď.), alebo návrh odmietne a počká na

prípadné vyvlastnenia.

Dohody nie sú v praxi zatiaľ veľmi často vyuţívané. Informácie o územnom konaní

bývajú doručované verejnou vyhláškou, ktorá sa uverejňuje na úradnej tabuli. Málokto však

úradné dosku pravidelne monitoruje. Vlastník sa väčšinou ocitá v situácii, keď mu síce je

ponúknutá dohoda pred vyvlastnením, ide však skôr o splnenie podmienky pre vyvlastňovacie

konanie, pretoţe dohoda sa predkladá v podobe "buď bude prijatá tak, ako je predloţená,

alebo vôbec". Vlastník sa potom cíti nútený k uzavretiu dohody bez kompromisov a radšej si

väčšinou počká na vyvlastňovacie konanie, ako by prijal dohodu, ktorá sa mu skôr neţ

dohodou zdá byť nátlakom.

5.3 Náhrada

Náhrada by mala vyvlastňovanému vyrovnať majetkovú ujmu, ktorá mu v súvislosti s

vyvlastnením vznikla. Zároveň by mala predstavovať ekvivalent, ktorého hodnota by mu

umoţňovala obstaranie podobnej veci. Právo na náhradu prislúcha nielen vlastníkovi, ale aj

tretím osobám, ktorých práva vyvlastnením zanikli. Vyvlastnenie by osobám, ktoré

prichádzajú o svoje práva alebo sa ich práva obmedzujú, nemalo spôsobiť škodu.

V súčasnej právnej úprave nachádzame niekoľko foriem a druhov náhrad za

vyvlastnenie. Náhrady môţu byť poskytnuté nielen v peňaţnej forme, ale aj formou vecného

plnenia. Peňaţná náhrada má byť vyvlastnenému poukázaná vo výške obvyklej ceny zistenej

podľa cenového predpisu - zákona č. 151/1997 Zb., O oceňovaní majetku. Náhrada musí byť

uhradená jednorazovo v lehote stanovenej v rozhodnutí. Obvyklá cena je definovaná ako

cena, ktorá by bola dosiahnutá pri predajoch rovnakého, prípadne podobného majetku v

obvyklom obchodnom styku v tuzemsku ku dňu ocenenia. Pri jej určovaní musí vziať znalec

do úvahy všetky okolnosti, ktoré môţu mať na cenu vplyv, s výnimkou mimoriadnych

okolností trhu, osobných pomerov predávajúceho alebo kupujúceho a ceny mimoriadnej

obľuby.

21

Inou formou náhrady môţe byť poskytnutie náhradného pozemku alebo stavby, avšak

len v prípade, ţe sa na tejto variante vyvlastňovaný a vyvlastňovateľ dohodnú. Tieţ ďalšie

náklady spojené s vyvlastnením uhradí vyvlastňovateľ, pokiaľ vzniknú.

Mimoriadnymi okolnosťami trhu sú napríklad stav tiesne jednej strany, alebo dôsledky

prírodných, priemyselných alebo iných kalamít. Cena mimoriadnej obľuby je cena

popisovaná vlastníkom tejto veci z dôvodov vyplývajúcich z osobného vzťahu k nej, hoci taká

vec túto cenu objektívne nemá. Príkladom ceny mimoriadnej obľuby môţe byť stará chalupa,

ktorá objektívne nemá príliš vysokú cenu, ale pre jej majiteľa je cenná tým, ţe v nej preţil

svoje detstvo a s touto chalupou si tieto spomienky spája. Znalec by mal vykonať analýzu trhu

a nájsť tak, aké boli ceny minulých predajov v danej lokalite s prihliadnutím na vývoj a

trendy. Obvyklú cenu teda nemoţno stanoviť vopred ako presné číslo.

22

6. Vyvlastňovacie konanie

Procesne predstavuje vyvlastňovacie konanie typ osobitného správneho konania, ktoré

vedie vyvlastňovací úrad, ktorý v ňom koná a rozhoduje v súlade s § 2 písm. d) VyvlZ o

odňatí alebo obmedzenie vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

k pozemku alebo k stavbe, o prechode vlastníckeho práva alebo o nadobudnutie práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu k tomuto pozemku alebo k stavbe a o poskytnutie

náhrady za odňatie alebo obmedzenie vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho

vecnému bremene k pozemku alebo stavbe.

6.1 Subjekty vyvlastňovacieho konania

Právna teória definuje subjekty správneho práva ako tie, ktorými správne právo

priznáva právnu subjektivitu. Subjektom ktoréhokoľvek správneho (tzn. aj vyvlastňovacieho)

konania je teda ten, kto je nositeľom práv a povinností ustanovených normami správneho

práva. U subjektov správneho práva moţno rozlišovať medzi subjektmi, ktoré vykonávajú

verejnú správu a sú vecne príslušné konať a rozhodovať vo veciach, ktoré im boli zverené

zákonom alebo na základe zákona, a medzi subjektmi, voči ktorým je verejná správa

vykonávaná. Z tohto hľadiska sú podľa VyvlZ subjektom vyvlastňovacieho konania

vyvlastňovacie úrady a účastníci konania. Vedľa nich je treba spomenúť aj ostatné osoby, o

ktorých právach síce v konaní nie je rozhodované, ale o ktorých v spojení s týmto typom

riadenia hovorí správny poriadok.

6.2 Vyvlastňovacie úrady

Procesne predstavuje vyvlastnenie typ osobitného správneho konania. Vyvlastňovacie

konanie vedie vyvlastňovací úrad a sú nimi:

• obecný úrad obce s rozšírenou pôsobnosťou,

• Magistrát hlavného mesta Prahy,

• Magistrát územne členeného štatutárneho mesta. 9

9 Zákon č. 314/2002 Sb., o stanovení obcí s pověřeným obecním úřadem a stanovení obcí s rozšířenou působností.

23

Súčasne je teda vylúčené, aby Zastupiteľstvo hlavného mesta Prahy, prípadne zastupiteľstvo

územne členeného štatutárneho mesta, posunulo štatútom pôsobnosť vyvlastňovacieho úradu

na mestské časti, alebo mestské obvody, a to predovšetkým preto, ţe k vyvlastňovaciemu

konaniu by mal byť príslušný úrad, u ktorého je predpoklad kvalifikovaného rozhodnutia.

Tento zákon teda novo určuje, kto vedie vyvlastňovací konania. Doteraz ním bol poverený

všeobecný stavebný úrad, ktorých bolo viac ako 700. Obecných úradov obce s rozšírenou

pôsobnosťou je v súčasnosti 20510.

Miestna príslušnosť vyvlastňovacieho úradu sa podľa § 16 ods. 1 VyvlZ riadi

miestom, kde sa nachádza pozemok alebo stavba, ktoré majú byť vyvlastnením dotknuté.

Najbliţšie spoločný nadriadený orgán potom podľa § 16 ods. 2 VyvlZ rozhodne o tom, ktorý

z vyvlastňovacích úradov bude miestne príslušný na vyvlastnenie. Ak sa ale pozemky alebo

stavby, ktorých sa vyvlastnenie týka, nachádzajú v správnom obvode dvoch alebo viacerých

vyvlastňovacích úradov, rozhodne o tom, ktorý z nich vyvlastňovacie konanie vykoná,

najbliţšie spoločne nadriadený správny orgán, a to formou uznesenia.

Pôsobnosť vykonávajú vyvlastňovacie úrady ako prenesenú pôsobnosť. Prenesená

pôsobnosť vykonávaná orgánmi obcí a krajov ako územných samosprávnych celkov je

prípadom delegácie výkonu štátnej správy na iný subjekt verejnej správy.

6.3 Účastníci konania

Oproti predchádzajúcej právnej úprave vyvlastňovacieho konania obsiahnutého v

rámci zákona č. 50/1976 Zb., 11 ktorý postavenie účastníkov vyvlastňovacieho konania v

porovnaní s všeobecnou úpravou v správnom poriadku nijako zvlášť neriešila, vytyčuje

VyvlZ taxatívne tieţ okruh účastníkov vyvlastňovacieho konania. Podľa súčasného znenia

VyvlZ sú "základnými" účastníkmi vyvlastňovacieho konania vyvlastňovateľ12 a

vyvlastňovaný13. Ako vyvlastňovateľ je označovaný ten, kto sa domáha aby na neho prešlo

vlastnícke právo k vyvlastňovanému pozemku alebo k stavbe, aby v jeho prospech bolo k

pozemku alebo stavbe zriadené vecné bremeno alebo aby k nim bolo zrušené alebo

obmedzené právo vyvlastňovaného zodpovedajúce vecnému bremenu. Vyvlastňovaným je

10 Zákon č. 314/2002 Zb., o stanovení obcí s povereným obecným úradom a stanovením obcí s rozšírenou pôsobnosťou. 11 Zákon č. 50/1976 Zb., o územnom plánovaní a stavebnom ráde, zrušený k 31. 12. 2006 12 § 2 písm. c) VyvlZ 13 § 2 písm. b) VyvlZ

24

ten, kto je vlastníkom vyvlastňovaného pozemku alebo stavby alebo kto k nim má právo

zodpovedajúce vecnému bremenu.

Medzi ďalších účastníkov vyvlastňovacieho konania VyvlZ zahŕňa záloţného veriteľa,

t.j. toho, kto má pohľadávku zabezpečenú záloţným právom na vyvlastňovanom pozemku

alebo stavbe, a podzástavného veriteľa, t.j. osobu, ktorá má pohľadávku zabezpečenú

zastavením pohľadávky zabezpečenú záloţným právom na vyvlastňovanom pozemku alebo

stavbe. Mimo týchto osôb je účastníkom tieţ oprávnený z práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu viazaného na pozemok alebo stavbu, ktorých sa vyvlastnenie týka, nájomca

pozemku alebo stavby, ktorých sa vyvlastnenie týka, a takisto oprávnený a povinný zo

zabezpečovacieho prevodu práva, ak k nemu bol vyvlastňovaný pozemok alebo stavba

pouţitý.

VyvlZ pamätá aj na situácie, kedy účastník konania má byť osoba, ktorá uţ neţije,

popr. ktorá zomrela v priebehu vyvlastňovacieho konania. V prípade, kedy je majetok

vyvlastňovaného (t.j. pozemok alebo stavba ktorá je predmetom vyvlastňovacieho konania)

súčasťou doposiaľ právoplatne neskončeného dedičského konania, stáva sa účastníkom

konania správca dedičstva vyvlastňovaného, resp. jeho dedičia, ak je uţ stanovený ich okruh,

popr. štát, ak mu má dedičstvo podľa § 462 ObčZ pripadnúť. Vzhľadom na nejednoznačnú

jurisdikciu VyvlZ týkajúcu sa vzťahu medzi vyvlastňovacím konaním a dedičským konaním

je však otázkou, nakoľko je v prípade zosnulej osoby potrebné vyţadovať splnenie

podmienok § 5 ods. 1 VyvlZ, tzn. ţe vyvlastňovanému bol najmenej 6 mesiacov známy účel

vyvlastnenia a ţe vyvlastňovaný neprijal včas návrh vyvlastňovateľa na získanie potrebných

práv k pozemku alebo stavbe dohodou, pričom lehota ktorú mu vyvlastňovateľ stanovil pre

prijatie návrhu na uzavretie zmluvy, nesmie byť kratšia ako 60 dní. Právny výklad vôle

zákonodarcu sa v tejto súvislosti ponúka dvojaký. V prípade, ţe by bol vyvlastňovateľ

povinný preukázať splnenie vyššie uvedených podmienok, čoho by však v danom prípade

nemohol dosiahnuť, musel by vyvlastňovací úrad prerušiť konanie do doby, neţ bude

dedičské konanie právoplatne ukončené a ak vyvlastňovateľ splní podmienku šesťmesačného

oboznámenia vyvlastňovaného s účelom vyvlastnenia a tento v minimálne šesťdesiat dňovej

lehote neakceptuje návrh zmluvy. Tento rigidný výklad vychádza predovšetkým z

nejednoznačného znenia § 5 ods. 3 VyvlZ, podľa ktorého sa splnenie podmienok uvedených

v ods. 1 nevyţaduje, ak nie je vyvlastňovaný známy, ak nie je známy jeho pobyt alebo sa mu

nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine. Ţiadnu výnimku, ktorá by sa týkala zosnulých

25

osôb, toto ustanovenie VyvlZ neobsahuje. Naproti tomu druhý moţný výklad splnenia

podmienok § 5 ods. 1 nevyţaduje a opiera sa pritom najmä o znenie § 17 ods. 3 VyvlZ (podľa

ktorého sa stáva účastníkom konania správca dedičstva vyvlastňovaného, jeho dedičia, popr.

štát) a o znenie § 13 ods. 3 VyvlZ (podľa ktorého ak zomrela oprávnená osoba a ak nie je

moţné vyplatiť náhradu v priebehu dedičského konania správcovi dedičstva a ani dedičom,

zloţí ju vyvlastňovateľ v stanovenej lehote na súde príslušnom na prejednanie dedičstva alebo

u súdneho komisára povereného vykonať úkony v konaní o dedičstve po zosnulej oprávnenej

osobe). Podľa tohto výkladu by teda vyvlastňovací úrad mal začať vyvlastňovacie konanie, ku

ktorému by prizval správcu dedičstva popr. ustanoveného dediča, a riadenia v súvislosti s

nesplnením podmienok § 5 ods. 1 neprerušovať a v rozhodnutí im potom za vyvlastnenie

priznať predmetnú náhradu. V prípade, ţe by vyvlastňovací úrad trval na splnení uvedených

podmienok, musel by počkať do právoplatného ukončenia dedičského konania, potom

uznesením rozhodnúť o zániku povolenia správcu dedičstva byť účastníkom konania a naopak

prizvať ako účastníka právoplatného dediča a v konaní pokračovať aţ potom, čo

vyvlastňovateľ preukáţe šesťmesačnú oboznámenosť vyvlastňovaného s cieľom vyvlastnenia

a neakceptáciu návrhu zmluvy v minimálne 60-dňovej lehote. Je jasné, ţe obidva naznačené

výklady trpia vzhľadom k ambivalentnosti ustanovenia VyvlZ radom nedostatkov, pričom k

presnému a procesne konformnému riešeniu by pomohlo len spresnenie vôle zákonodarcu v

znení VyvlZ popr. vysvetľujúce právoplatné rozhodnutie súdu.

Účastníkom konania podľa dikcie VyvlZ nie je nájomca bytu, pretoţe jeho práva v

nadväznosti na vyššie uvedené nie sú vyvlastnením dotknuté. Medzi účastníkmi

vyvlastňovacieho konania nemoţno zahrnúť ani oprávneného z exekúcie resp. súdneho

exekútora, pretoţe tento taxatívny zoznam VyvlZ tieţ nespomína.

6.4 Tretie osoby pri vyvlastnení

Tretie osoby sú subjekty, ktoré majú nejaké oprávnenie vo vzťahu k vyvlastňovaným

nehnuteľnostiam. V § 6 a nasledujúce zákona o vyvlastnení je uvedené, ktoré práva tretích

osôb spojené s vyvlastňovaným pozemkom alebo stavbou zanikajú a ktorá nie.

Vyvlastnením zaniká zaisťovacie práva prevodu, záloţné a podzástavné právo.

Zánikom uvedených práv sa dosiaľ nesplatnej pohľadávky stávajú splatnými. Ak k ich zániku

26

z dôvodu vyvlastnenia dôjde, tak náhradu za zánik záloţného a podzástavného práva a

zabezpečovacieho prevodu práva poskytne tretím osobám oprávneným z týchto práv

vyvlastňovateľ aţ do výšky nezaplatenej zabezpečenej pohľadávky. Túto sumu si potom v

podstate odpočíta od náhrady patriacej vyvlastňovanému. Výška ocenenia za zaniknuté práva

sa určí obdobne ako pri náhrade za vyvlastnenie podľa § 10 zákona o vyvlastnení.

Vyvlastnením zaniká aj nájomný vzťah, samozrejme okrem práva nájmu bytu a nájmu

pozemku, jeho časti a nebytového priestoru. Zanikajú taktieţ vecné bremená, okrem tých

vecných bremien, pri ktorých verejný záujem vyţaduje, aby aj po vyvlastnení pozemok alebo

stavbu naďalej zaťaţovali. Pri nájme bytu je rešpektovaný rovnaký princíp ako v Občianskom

zákonníku. Nový prenajímateľ si môţe usporiadať vzťahy s nájomcami tak, ţe v situácii, keď

ďalšiemu uţívaniu nájomcom bytu bráni účelu vyvlastnenia, prenájom vypovie. Nájomca aj

naďalej má právo na bytovú náhradu. Nájomcovi a oprávnenému z vecného bremena patrí

náhrada vo výške ceny týchto práv.

6.5 Začatie vyvlastňovacieho konania

Vyvlastňovacie konanie moţno začať iba na písomnú ţiadosť vyvlastniteľa, pričom

zákon tu identifikuje základné povinnosti vyvlastňovateľa, ktoré musí splniť. Povinnosťou

navrhovateľa teda vyvlastňovateľa je uviesť v ţiadosti všetky potrebné informácie, a teda kto

robí podanie, ktorá vec je obsiahnutá a čo sa s vecou plánuje robiť. Osoba fyzická uvedie v

podaní meno, priezvisko, dátum narodenia a miesto trvalého pobytu, prípadne inú adresu pre

doručovanie. Ak pôjde o podanie súvisiace s jej podnikateľskou činnosťou uvedie fyzická

osoba meno a priezvisko, prípadne dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh

podnikania vzťahujúci sa k tejto osobe alebo jej prevádzkovanému druhu podnikania,

identifikačné číslo a adresu zapísanu v obchodnom registri alebo inej zákonom upravenej

evidencii ako miesto podnikania, prípadne inú adresu pre doručovanie. Osoba právnická

uvedie v podaní svoj názov alebo obchodné meno, identifikačné číslo alebo obdobný údaj a

adresu sídla, prípadne inú adresu pre doručovanie. Povinnou poloţkou podania je taktieţ

označenie správneho orgánu, ktorému je určené, ďalšie náleţitosti, ktoré ustanovuje zákon, a

podpis osoby, ktorá ich robí.

Okrem všeobecných náleţitostí podľa správneho poriadku (musí byť zrejmé, kto

podanie robí, čoho sa týka a čo sa navrhuje) musí ţiadosť obsahovať hlavne:

27

- označenie pozemku alebo stavby, ktorých sa vyvlastnenie týka, a práv tretích osôb na nich

viazaných,

- doloţenie skutočností nasvedčujúcich tomu, ţe boli splnené podmienky pre vyvlastnenie,

- údaj o tom, akého vyvlastnenia sa vyvlastňovateľ domáha,

- údaj o tom, v akej lehote a akým spôsobom vyvlastňovateľ začne uskutočňovanie účelu

vyvlastnenia.

Načrtnutý výpočet zachytáva isté minimálne penzum toho, čo musí, podľa VyvlZ

ţiadosť o začatí vyvlastňovacieho konania obsahovať. Svoje tvrdenia uvedené v ţiadosti je

vyvlastňovateľ povinný doloţiť taktieţ listinami, dokladmi, korešpondenciou a potvrdeniami,

ktorými preukáţe, ţe sa predkladané fakty zakladajú na pravde a sú v súlade s predmetnými

ustanoveniami VyvlZ. K ţiadosti je potrebné ešte pripojiť prílohy preukazujúce skutočnosti

podstatné pre účel vyvlastnenie; Ide o:

- výpis z katastra nehnuteľností a kópiu katastrálnej mapy o pozemku alebo stavbe, ktorých sa

vyvlastnenie týka,

- listiny preukazujúcej vlastníctvo a iné vecné práva k pozemku alebo stavbe, ktorých sa

vyvlastnenie týka, ak ich nemoţno zistiť z údajov uvedených v Katastra nehnuteľností Českej

republiky,

- kópiu územného rozhodnutia, ak si jeho vydanie pre daný účel vyvlastnenia vyţaduje

stavebný zákon a ak nie je stavebný úrad, ktorý by ho vydal, súčasne vyvlastňovacím

úradom14,

- listiny preukazujúce splnenie podmienky vyvlastnenia uvedené v § 5 (dôkaz, ţe

vyvlastňovateľ urobil všetko pre to, aby vyvlastňovanému bol po dobu najmenej 6 mesiacov

známy účel vyvlastnenia, a ţe vyvlastňovaný neprijal návrh vyvlastňovateľe na uzatvorenie

dohody),

- znalecký posudok potrebný na určenie výšky náhrad vyhotovený na ţiadosť

vyvlastňovaného alebo s jeho súhlasom na ţiadosť vyvlastňovateľa. Vyvlastňovací úrad teda

najskôr skontroluje, či ţiadosť obsahuje všetky náleţitosti podľa § 45 správneho poriadku,

podľa § 18 ods. 2 zákona o vyvlastnení a či k nej vyvlastňovateľ pripojil dokumenty

vymenované v § 18 ods. 3 zákona o vyvlastnení.

14 § 6 zákona č. 500/2004 Sb., správní řád.

28

Medzi uvedenými podkladmi, ktoré je vyvlastňovateľ povinný doloţiť, je podľa dikcie

VyvlZ nutné väčšinu podkladov doloţiť vo forme originálu resp. overené kópie, pretoţe v

prípade, keď zákonodarca anticipuje ako postačujúce formu jednoduchej kópie, tak túto v

texte jasne odlišuje termínom kópia. A contrario teda môţeme vyvodiť, a prax

vyvlastňovacích úradov to potvrdzuje, ţe v prípade výpisu z katastra nehnuteľností je

potrebné predloţiť dokument opatrený kolkami resp. vyhotovený diaľkovým prístupom.

Podobný prípad predstavuje aj kópia katastrálnej mapy. Hoci VyvlZ v tomto prípade hovorí o

kópii, nemoţno tento termín chápať ako formu, ale ako vlastný názov dokumentu, ktorý je

tieţ potrebné opatriť kolkovými známkami. V ostatných prípadoch (okrem územného

rozhodnutia) vyţaduje VyvlZ všetky predkladané listiny v origináli popr. s notárskym alebo

úradným overením. Otázkou je, nakoľko je reálne predkladať originál alebo overenú kópiu

návrhu zmluvy a sprievodného listu, keď tieto dokumenty odosiela vyvlastňovateľ

vyvlastňovanému a u neho aj vo väčšine prípadov zostávajú. Znamená to snáď, ţe

vyvlastňovateľ si má uţ pri oslovovaní potenciálnych vyvlastňovaných vyhotoviť viac

exemplárov popr. overené kópie všetkých dokumentov a tieto uchovať pre prípad ich potreby

vo vyvlastňovacom konaní? Pre vyvlastňovateľa je z tohto pohľadu zásadné, aby preukázal,

ţe splnil podmienky vyvlastnenia podľa § 5 ods. 1 VyvlZ, tzn. preukázať, ţe

vyvlastňovanému bol známy účel vyvlastnenia najmenej 6 mesiacov a zároveň, ţe neprijal

návrh vyvlastňovateľa na získanie práv dohodou v lehote nie kratšej ako 60 dní. Je dôleţitý

nielen obsah listín zaslaných vyvlastňovanému a ich forma, ale aj skutočnosť, ţe mu

vyvlastňovateľ príslušné dokumenty skutočne zaslal. Na preukázanie budú slúţiť

pravdepodobne najčastejšie vyvlastňovaným podpísané doručenky zaslaných zásielok.

V prípade, ţe vyvlastňovateľ nesplní niektorú zo zákonných podmienok (najmä ustanovenie §

18 VyvlZ), vyzve ho vyvlastňovací úrad na ich preukázanie resp. doloţenie príslušných listín

a stanovuje mu k tomu lehotu. V prípade, ţe vyvlastňovateľ v stanovenej lehote poţadované

podklady nepredloţí resp. nezdôvodní, prečo tak neurobil, vyvlastňovací úrad ţiadosť

vyvlastňovateľa zamietne resp. konanie zastaví.

6.6 Postup v konaní

Ak vyvlastňovateľ splnil všetky zákonom stanovené podmienky a všetko v súlade s §

18 VyvlZ riadne zdôvodnil, začne vyvlastňovací úrad vyvlastňovacie konanie a informuje

písomne všetkých účastníkov. V súlade so zákonom o zápisoch vlastníckych a iných vecných

29

práv k nehnuteľnostiam je o začatom vyvlastňovacom konaní tieţ zapísaná poznámka do

Katastra nehnuteľností.

Nevyhnutnou súčasťou vyvlastňovacieho konania je ústne konanie. Oproti všeobecnej

úprave v rámci správneho poriadku stanovuje VyvlZ minimálne 30 dňovú lehotu, ktorá musí

uplynúť medzi dňom, kedy sa má pojednávanie konať a dňom, kedy boli všetci účastníci

uvedomení o jeho konaní. Ústne pojednávanie je neverejné, ak niekto z účastníkov konania

nenavrhne a vyvlastňovací úrad uznesením nerozhodne o opaku; dbá pri tom, aby nedošlo k

porušeniu ochrany utajovaných informácií a ochrany práv účastníkov popr. nebola spôsobená

ujma ostatným účastníkom konania. Ústne pojednávanie je zároveň poslednou moţnosťou,

keď moţno proti vyvlastneniu vznášať námietky a dôkazy na ich preukázanie. O tejto

skutočnosti je vyvlastňovací úrad povinný účastníkov poučiť v rámci uvedomenia o začatí

vyvlastňovacieho konania.

Tieţ v rámci vyvlastňovacieho konania sa uplatňuje zásada „ne bis in idem“, tzn. ţe

nemoţno rozhodovať o tej istej veci dvakrát. Ak o rovnakom pozemku, stavbe alebo vecnom

bremene prebieha iné vyvlastňovacie konanie, preruší vyvlastňovací úrad konanie do doby,

neţ bude skôr začaté konanie právoplatne skončené. Ak bolo však v inom vyvlastňovacom

konaní právoplatne rozhodnuté o vyvlastnení toho istého pozemku, stavby alebo vecného

bremena spôsobom, ktorý vylučuje vykonať navrhované vyvlastnenie resp. došlo k dohode na

získanie predmetných práv, potrebných na uskutočnenie účelu vyvlastnenia, vyvlastňovací

úrad konanie zastaví.

6.7 Rozhodnutie

Vyvlastňovateľ má v priebehu konania za úlohu preukázať, ţe spĺňa všetky

podmienky pre navrhované vyvlastnenie. Ak vyvlastňovací úrad zistí, ţe podmienky nie sú

splnené, ţiadosť o vyvlastnenie zamietne. Vyvlastňovanému je zaručená náhrada za škodu

alebo inú ujmu, ktorá mu v súvislosti so začatím vyvlastňovacieho konania vznikla v prípade,

ţe vyvlastňovateľ vzal návrh na vyvlastnenie späť alebo ţe vyvlastnenie bolo zrušené.

V opačnom prípade, teda keď splnenie všetkých podmienok je dostatočne preukázané,

úrad vydá rozhodnutie o vyvlastnení. Rozhodne pritom o intenzite obmedzenia predmetného

pozemku alebo stavby v prospech vyvlastňovateľa tak, aby bol naplnený účel vyvlastnenia, a

30

zároveň nebol prekročený nevyhnutný rozsah. Vydá buď rozhodnutie o zrušení práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu, alebo o obmedzení vlastníckeho práva zriadením

vecného bremena, alebo priamo o odňatí vlastníckeho práva. Zákon kladie dôraz na to, aby v

rozhodnutí bol pokiaľ moţno čo najpresnejšie vymedzený predmet vyvlastnenia, jeho rozsah

a účel. Povinnou súčasťou výroku rozhodnutia je okrem iného aj určenie lehoty a spôsobu,

akým je vyvlastňovateľ povinný začať uskutočňovanie účelu. Stanovená lehota nesmie

prekročiť dĺţku 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Okrem tradičného poučenia o odvolaní, rozhodnutie musí obsahovať aj poučenie o

moţnosti zrušenia vyvlastnenia, o moţnosti prerokovať vyvlastnenie v občianskom súdnom

konaní a o podmienkach zloţení náhrady do úschovy na súde alebo súdneho komisára.

Účastníkom musí byť doručený rovnopis jeho písomného vyhotovenia, a to do

vlastných rúk. Proti rozhodnutiu sa moţno odvolať v lehote stanovenej teda do 15 dní.

Odvolanie má vţdy odkladný účinok, ktorý nemoţno vylúčiť, tým pádom rozhodnutie

nenadobúda právoplatnosť a nemoţno hneď začať realizáciu účelu, kým sa nerozhodne o

odvolaní.

6.8 Zrušenie vyvlastnenia

Na zrušenie rozhodnutia o vyvlastnení je právny nárok, ak sú splnené zákonné

podmienky. Existujú tri dôvody, pre ktoré môţe vyvlastňovaný poţiadať o zrušenie

vyvlastnenia. Prvým z nich je nezaplatenie náhrady ani po uplynutí 30 dní od konca lehoty

stanovenej v rozhodnutí o vyvlastnení, druhým dôvodom je nezačatie realizácie účelu

vyvlastnenia v určenej alebo predĺţenej lehote a tretím je zrušenie alebo zániku územného

rozhodnutia, ktoré bolo podkladom pre vyvlastnenie.

K realizácii účelu sú navyše často potrebné pozemky a stavby viac neţ len jedného

vlastníka. Môţe sa stať, ţe niektorí vlastníci pristúpia na dohodu, ďalší sa vo vyvlastňovacom

konaní neodvolajú a ďalší sa vo vyvlastňovacom konaní odvolajú alebo následne ešte uplatnia

nárok na preskúmanie rozhodnutia na súde. Tu potom môţe nastať situácia, ţe lehoty uvedené

v rozhodnutí nebudú postačujúce, nebude môcť dôjsť k začatiu realizácie účelu, pre ktorý

bolo uskutočnené vyvlastnenie.

31

6.9 Posúdenie vyvlastnenia v konaní pred súdom

Kaţdému, kto tvrdí, ţe bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, je ústavne zaručené právo na súdne preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia. Na

súd sa môţe účastník vyvlastňovacieho konania obrátiť po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov vo vyvlastňovacom konaní, tzn. po zamietnutí odvolania.

Príslušný na prejednanie ţaloby je v prvom stupni krajský súd, lehota na podanie

ţaloby je 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pričom jej zmeškanie nemoţno odpustiť.

Ţalobe je priznaný odkladný účinok, teda vyvlastnenie nemoţno vykonať, pokiaľ konanie

pred súdom právoplatne neskončilo. 15

15 Zákon č. 99/1963 Zb., Obč. súdny rád, v znení neskorších predpisov

32

7. Vyvlastnenie v niektorých krajinách EÚ

V Belgicku čl. 16 Ústavy Kráľovstva Belgicka zo 17. februára 1994 ustanovuje, ţe „nikto

nesmie byť pozbavený svojho vlastníctva, ak nejde o verejný prospech, a to v prípadoch

a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, a pri spravodlivom a predchádzajúcom odškodnení“.

V Dánsku § 73 Ústavy Kráľovstva Dánska z 5. júna 1953 ustanovuje, ţe „právo vlastniť

majetok je nedotknuteľné. Nikomu nemožno nariadiť odovzdať majetok, okrem prípadov, keď

to vyžaduje verejný záujem. To možno uskutočniť len spôsobom, ktorý upravuje zákon a za

úplné odškodnenie“ (ods. 1) a ďalej (ods. 3) ţe, „každú otázku zákonnosti konania

o vyvlastnení, ako aj výšku odškodnenia možno predložiť na rozhodnutie všeobecným súdom.

Konania vo veciach týkajúcich sa výšky odškodnenia možno zákonom prikázať súdom

zriadeným na tento účel.“.

Vo Fínsku čl. 6 Ústavy Fínska ustanovuje, ţe „život, česť, osobná sloboda a majetok

každého občana Fínska je chránený zákonom“ a ţe „zákon ustanoví pravidlá pre vyvlastnenie

majetku z dôvodu verejného záujmu za plnú náhradu“.

Vo Francúzsku Ústava Republiky a Spoločenstva zo 4. októbra 1958 obsahuje len

usporiadanie vrcholných orgánov, ale neupravuje výslovne práva a slobody občanov. V tejto

oblasti formou preambule z 29. septembra 1946 odkazuje na Deklaráciu práv občana z 26.

augusta 1789, ktorú vyhlasuje za súčasť ústavy. V nej je čl. XVII citovaný v úvode tohto

projektu (na str. 1).

V Írsku Ústava Írskej republiky z 11. decembra 1936 ustanovuje, ţe „štát uznáva právo.

že človek ako racionálna bytosť má prirodzené právo, predchádzajúce pozitívnemu právu, na

súkromné vlastníctvo vonkajších majetkov. Štát v súlade s tým zaručuje, že neprijme nijaký

zákon, ktorý by sa pokúšal zrušiť právo na súkromné vlastníctvo alebo všeobecné právo

prevádzať, odkazovať alebo dediť majetok“(ods. 1) a ďalej v odseku 2, ţe „štát uznáva, že

výkon práv .......by mal byť v občianskej spoločnosti regulovaný zásadami sociálnej

spravodlivosti a v súlade s tým štát môže, ak si to situácia vyžaduje, obmedziť výkon .....práv

s cieľom zmierniť výkon týchto práv s požiadavkami všeobecného dobra“.

V súlade s anglosaskou doktrínou v Írsku nie je moţné vyvlastnenie administratívnym

rozhodnutím. Súdom moţno vo verejnom záujme obmedziť vlastníka vo výkone vlastníckych

práv alebo schváliť nútený výkup a určiť jeho kúpnu cenu. Odňatie vlastníctva by bolo moţné

len zákonom (zoštátnením alebo konfiškáciou).

33

V Luxembursku čl. 16 Ústavy Veľkovojvodstva Luxemburg ustanovuje, ţe „nikomu

nesmie byť odňaté jeho vlastníctvo, iba z dôvodu verejného blaha v prípadoch a formách

ustanovených zákonom a na základe spravodlivého a predchádzajúceho odškodnenia.“.

V Grécku je veľmi podrobná úprava vyvlastnenia a odškodnenia priamo v čl. 17 ods. 1 aţ

7 Ústavy Helénskej republiky z 9. júna 1975. V tomto článku ústavy sa uvádza, ţe „nikto

nesmie byť pozbavený vlastníctva k majetku, ak nie je riadne preukázaný verejný osoh; kedy

a ako, ustanoví zákon, ale vždy za plné odškodnenie, ktoré zodpovedá hodnote vyvlastneného

majetku v čase súdneho konania o predbežnom určení odškodného. V prípadoch, v ktorých je

vznesená požiadavka na konečné odškodnenie, berie sa zreteľ na hodnotu v čase súdneho

prejednávania žiadosti“ (ods. 2).

Ďalej sa uvádza, ţe „na zmenu hodnoty predmetu vyvlastnenia vyplývajúcu z rozhodnutia

po zverejnení rozhodnutia o vyvlastnení sa neberie zreteľ“ (ods. 3), ţe „odškodnenie vždy

určujú civilné súdy“ s tým, ţe „pred zaplatením konečného alebo predbežného súdom

ustanoveného odškodnenia zostávajú všetky práva vlastníka nedotknuté a prevzatie držby nie

je dovolené“ a ţe „odškodnenie vo výške určenej súdom musí byť v každom prípade zaplatené

najneskôr do jeden a pol roka odo dňa zverejnenia rozhodnutia o predbežnom určení

odškodnenia; v prípade žiadosti o konečné určenie odškodnenia, odo dňa zverejnenia

rozhodnutia súdu, v opačnom prípade sa vyvlastnenie, ipso iure zrušuje“(ods. 4), ţe „zákon

ustanoví povinnú náhradu škody za ušlé príjmy z vyvlastneného majetku do času zaplatenia

odškodného“ (ods. 5).

V Holandsku čl.14 Ústavy Kráľovstva Nizozemsko ustanovuje, ţe „vyvlastnenie je

prípustné len vo verejnom záujme a za vopred garantovanú plnú náhradu v súlade s

pravidlami ustanovenými zákonom alebo na základe zákona“ (ods. 1). „....V prípadoch

ustanovených zákonom alebo na základe zákona vzniká nárok na plnú alebo čiastočnú

náhradu, ak je vlastníctvo príslušnými úradmi vo verejnom záujme zničené alebo urobené

neupotrebiteľným alebo ak je výkon vlastníckeho práva obmedzený“ (ods. 3).

V Nemecku je podľa Ústavy Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 moţné aj

vyvlastnenie aj znárodnenie (zoštátnenie).

Čl. 14 ods. 3 ústavy uvádza, ţe „vyvlastnenie je prípustné len v prospech všeobecného

blaha. Smie sa uskutočniť len zákonom alebo na základe zákona, ktorý upraví spôsob

a rozsah odškodnenia. Odškodnenie sa určí po spravodlivej úvahe záujmov spoločnosti

a zúčastnených osôb. Pokiaľ ide o odškodnenie, možno v sporných prípadoch použiť cestu

práva pred riadnymi súdmi.“.

34

V čl. 15 sa uvádza, ţe „pozemky a pôda, prírodné bohatstvo a výrobné prostriedky možno

previesť do spoločného vlastníctva alebo iných foriem spoločného vlastníctva zákonom, ktorý

upravuje druh a rozsah odškodnenia.“.

V Portugalsku čl. 62 Ústavy Republiky Portugalsko z 2. apríla 1976 ustanovuje, ţe

„všetkým sa zaručuje v miere ústavných predpisov právo na súkromné vlastníctvo a na jeho

scudzovanie za života i pre prípad smrti. Konfiškáciu a vyvlastnenie vo všeobecnom záujme

možno uskutočniť len na zákonnom podklade a pri úhrade spravodlivého odškodnenia.“.

V Rakúsku Ústava Rakúskej republiky z 10. novembra 1920 neobsahuje ustanovenia

o ľudských právach a slobodách, ale v čl. 149 ods. 1 recipuje do ústavného poriadku Rakúskej

republiky - základný štátny zákon č. 142/1867 r.z. o všeobecných právach štátnych občanov,

ktorý zároveň povyšuje na ústavný zákon.

Tento zákon z čias Rakúsko-Uhorského vyrovnania v čl. 5 ustanovuje, ţe „vlastníctvo je

neporušiteľné. Vyvlastnenie proti vôli vlastníka je možné len v prípadoch ustanovených

zákonom a spôsobom v ňom ustanoveným.“. Samostatné ustanovenie o odškodnení tento

ústavný zákon nemá.

V Taliansku čl. 42 Ústavy Talianskej republiky z 27. decembra 1947 ustanovuje, ţe

„vlastníctvo je verejné alebo súkromné. ........ Súkromné vlastníctvo sa uznáva a zaručuje

zákonom, ktorý ustanoví spôsoby jeho nadobudnutia alebo straty, výkonu a medzí, aby bola

zabezpečená sociálna funkcia vlastníctva a aby bolo dostupné všetkým. V prípadoch

ustanovených zákonom môže byť súkromné vlastníctvo z dôvodu verejného záujmu za náhradu

vyvlastnené.“.

V Španielsku čl. 33 ods. 3 Ústavy Kráľovstva Španielsko z 27. decembra 1978 uvádza, ţe

„nikto nesmie byť zbavený svojho majetku a svojich práv s výnimkou oprávnených dôvodov

verejného osohu alebo spoločenského záujmu, a to na základe zodpovedajúceho odškodnenia

v súlade so zákonmi“.

Vo Švédsku článok 18 druhej kapitoly Ústavy Švédska z roku 1975 ustanovuje, ţe

„každému občanovi, ktorému bol zabavený alebo vyvlastnený majetok, alebo pre iný takýto

úkon, patrí náhrada za utrpené straty v súlade s princípmi ustanovenými zákonmi“.

Veľká Británia nemá písanú ústavu, ani nerozlišuje ústavné zákony a obyčajné zákony.

Ako ústava slúţia súčasti zvykového práva (common law) v znení súdnych rozhodnutí

a výkladov, ktoré boli doplnené (a v mnohých smeroch nahradené) jednotlivými zákonmi

(statut law).

35

Ako bolo uţ pri Írsku uvedené, neprichádza do úvahy vyvlastnenie administratívnym

rozhodnutím.16

16 www.build.gov.sk/mvrrsr/source/download/vyvlastnenie-projekt2003.doc

36

8. Záver

V prípade, ţe sa osoba dozvie, ţe existuje zámer na vyvlastnenie jej pozemku, bolo by

dobré zistiť, či potencionálny vyvlastnovateľ je schopný splniť podmienky pre vyvlastnenie.

Ak by situácia bola taká, ţe splnenie podmienok pre vyvlastnenie hrozí, bolo by výhodné

začať sa zaujímať o uzavretie dohody o prevode práv k pozemku, ktorý má byť vyvlastnený.

V dohode je potrebné starostlivo preskúmať, aká cena by za prevod práv mala byť

zaplatená - aby osoba, ktorej má byť vyvlastnené, dohodou nedostala menej, neţ koľko by jej

priznalo rozhodnutia vo vyvlastňovacom konaní. Ďalej je potrebné v dohode riadne ošetriť

daň, prípadné náklady spojené s vyvlastnením. Ak k dohode nemôţe dôjsť pre

vyvlastňovaného za priaznivých podmienok, je lepšie ju neuzavrieť a vyčkať na

vyvlastňovacie konanie.

Vo vyvlastňovacom konaní je potrebné skúmať, či ešte stále existujú podmienky pre

vyvlastnenie a či sú dodrţané zákonné postupy podľa zákona o vyvlastnení a iných

príslušných predpisov, aj keď tieto podmienky a skutočnosti skúma vyvlastňovací orgán. Ako

bolo uvedené, vyvlastnenie sa môţe uskutočniť len za podmienok ustanovených zákonom, iná

cesta nie je prípustná.

Na záver by som rád upozornil ešte na rozdiel medzi vyvlastnením a reštitúciou,

pretoţe oba inštitúty môţu mať rovnaké faktické dôsledky, hoci po právnej stránke sa týkajú

úplne odlišných situácií. V období rozsiahlych reštitúcií zrejme táto problematika bola

natoľko aktuálna, ţe k nej bol vydaný napr. nález pléna Ústavného súdu Českej republiky č

25/1994 Zb. r. us., z 24. 5. 1994. Podľa tohto nálezu je reštitúcia odstránením nezákonnosti

pri prevode vlastníctva, prípadne protiprávneho zásahu do vlastníckeho práva, a to vrátením

veci do pôvodného právneho vzťahu s právnymi účinkami ex tunc. Naproti tomu vyvlastnenie

je núteným odňatím vlastníckeho práva vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

náhradu a s právnymi účinkami ex nunc. Hlavný rozdiel teda spočíva v účele oboch týchto

inštitútov - kým u reštitúcie je to nezákonnosť, účel vyvlastnenia je verejný záujem. Mj. sú

právne účinky reštitúcie odlišné od právnych účinkov vyvlastnenia tieţ z hľadiska obsahu

zápisu do katastra nehnuteľností.

37

Problematika týkajúca sa vyvlastnenia síce nemá v správnej vede vyhradený veľký

priestor, čo je zrejme spôsobené frekvenciou, s akou je tento inštitút v praxi vyuţívaný,

napriek tomu ide o inštitút z hľadiska práva potrebný a zaujímavý, ako v súvislosti s

minulosťou nášho štátu, tak aj pre riešenie "beţných" faktických situácií, ktoré môţu v ţivote

spoločnosti nastať.

38

9. Summary

In the event that a person learns that there is intention to expropriate the land, it would

be useful to determine whether a potential expropriator be able to meet the conditions for

expropriation. If the situation was such that to be eligible for expropriation risk, it would be

advantageous to begin an interest in concluding an agreement on transfer of rights in land to

be expropriated.

The agreement is necessary to carefully consider what price would the transfer of

rights to be paid - that the person is to be expropriated, the agreement did not receive less than

they would have been granted a decision in the expropriation proceedings. It is necessary to

properly treat the tax agreement, any costs associated with expropriation. If an agreement can

not be expropriated for the favorable conditions, it is better not to award it and wait for the

expropriation proceedings.

In expropriation proceedings, it is necessary to examine whether there are still

conditions for expropriation and that legal procedures are followed according to the law on

expropriation and other relevant rules, even if these conditions and actually examines the

expropriation authority. As mentioned above, expropriation may occur only under conditions

stipulated by law, another way is not acceptable.

Finally, I would still like to draw attention to the distinction between expropriation and

restitution, both institutes can have an impact equal, although the legal concern completely

different situations. During large-scale restitution appears that this issue was so topical that it

was given to such. Finding the plenary of the Constitutional Court of the Czech Republic No.

25/1994 Coll. r. us. of 24 5th 1994th According to this finding is the restitution of unlawful

removal of the transfer of ownership or unlawful interference with property rights, and

returning things to their original relationship with the effects ex tunc. In contrast, the forced

withdrawal of the expropriation of property rights in the public interest and based on the law

and for compensation and legal effect ex nunc. The main difference thus lies in the purpose of

both these institutes - in restitution until it is unlawful, the purpose of the expropriation of

public interest. MJ. are the effects of restitution distinct from those of expropriation also in

terms of content registration in the Land.

39

Issues relating to the expropriation, although not in the correct science dedicated large

space, which is probably due to the frequency with which this institution is in practice

exploited nonetheless is the Institute needed to the right and interesting than in the past of our

country as well to deal with "ordinary" factual situations that may arise society.

40

10. Zoznam použitej literatúry

Literatúra

1) KLÍMA, K., Ústavní právo. 3. rozšírené vydanie. Plzeň: Vydavateľstvo a

nakladateľstvo Aleš Čeněk, s. r.o., 2006.

2) KLIKOVÁ, A., HAVLAN, P., VALACHOVÁ, K., HAMPLOVÁ, A. Stavebné právo.

2. prepracované vydanie. Praha: Linde Praha, a. s., 2007.

3) PEKÁREK, M., PRŦCHOVÁ, I. Pozemkové právo. Brno: Masarykova univerzita

v Brne, 2003.

4) HRDLIČKOVÁ, J. Vyvlastňování pozemkŧ a staveb Bak. práce, Masaryková

Univerzita Brno, 2008

5) BOHÁČEK, F. Vyvlastnění. Dip. práce, Masaryková Univerzita Brno, 2009

Právne predpisy

Zákon č 184/2006 Zb., O odňatí alebo obmedzení vlastníckeho práva k pozemku alebo stavbe

(zákon o vyvlastnení).

Zákon č. 183/2006 Zb., O územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

Zákon č. 500/2004 Zb., Správny poriadok v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 222/1999 Zb., O zabezpečovaní obrany Českej republiky, v znení neskorších

predpisov

Vyhláška č. 132/1998 Zb., Ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, v

znení neskorších predpisov.

Zákon č. 2 / 1993 Zb., O vyhlásení Charty základných práv a slobôd.

Zákon č. 1 / 1993 Zb. Ústava Českej republiky.

Zákon č. 344/1992 Zb., O katastri nehnuteľností Českej republiky (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov.

Zákon č. 509/1991 Zb., Ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník.

Zákon č. 229/1991 Zb., O úprave vlastníckeho vzťahu k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 87/1991 Zb., O mimosúdnych rehabilitáciách, v znení neskorších predpisov.

Vyhláška č. 122/1984 Zb. O náhradách pri vyvlastnení stavieb, pozemkov, porastov a práv k

nim, v znení neskorších predpisov.

Zákon č 50/1976 Zb., O územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších

predpisov.

Zákon č 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov.

41

Zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 87/1958 Zb., O stavebnom poriadku.

Zákon č. 84/1958 Zb., O územnom plánovaní.

Zákon č. 141/1950 Zb., Občiansky zákonník.

Zákon č. 150/1948 Zb. Ústava Československej republiky.

Zákon č. 121/1920 Zb., Ktorým sa uvádza ústavná listina Československej republiky.

Deklarácia ľudských a občianskych práv z roku 1789.

Elektronické pramene:

DOLEČEK, Marek. Vyvlastnění. BusinessInfo.cz [online], [citace 1.2.2009]. Dostupný na:

http://www.businessinfo.cz/cz/clanek/orientace-v-pravnich-ukonech/vyvlastneni

NOVÁK, Antonín. Právní úprava vyvlastnění mezi lety 1948-1989 [online]. [cit. 2008-04-

03].Dostupný na: http://www.epravo.cz/

PRIESLER, Pavel. Účely vyvlastnění. BusinessInfo [on-line]. [citace 22.5.2007]. Dostupný

na: http://spravni.juristic.cz/615472/clanek/spravni2

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky [on-line]. Dostupný na:

www.build.gov.sk/mvrrsr/source/download/vyvlastnenie-projekt2003.doc