Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA I.

Pojem medzinárodného práva.

Definícia medzinárodného právaMedzinárodné právo je súbor právnych noriem, ktoré zaisťujú mierovú existenciu a plynulý vývoj medzinárodného spoločenstva.Medzinárodné právo – (def. Vršanský) – súhrn právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi v čase ich spolupráce, súperenia a nepriateľstva.

Medzinárodné spoločenstvoMedzinárodným spoločenstvom rozumieme predovšetkým spoločenstvo štátov. O medzinárodnom spoločenstve možno hovoriť až po 30-ročnej vojne a mierovom usporiadaní po Vestfálskom miery v roku 1648.

Charakteristické znaky medzinárodného spoločenstva (základné odlišnosti od vnútroštátneho spoločenstva):

a) spoločenstvo subjektov, ktorú sú geograficky determinovanéb) medzinárodné spoločenstvo je početne obmedzené

Suverenita Suverenita je vrcholná a výlučná moc na príslušnom štátnom území a charakterizovaná nezávislosťou v medzinárodných vzťahoch.

Zásada zvrchovanej rovnostiJedna zo základných zásad medzinárodného práca týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN. Podľa tejto zásady užívajú všetky štáty zvrchovanú rovnosť. Majú rovnaké práva a povinnosti a sú rovnoprávnymi členmi medzinárodného spoločenstva bez ohľadu na hospodársku, kultúrnu či politickú povahu. Dynamiku zásady zvrchovanej rovnosti vytvára jednota podriaďujúcej suverenity a tolerujúcej vzájomnosti (reciprocita).

Zvláštnosti medzinárodného práva1. súradnosť medzinárodného práva2. medzinárodné právo je rozvojovým právom3. medzinárodné právo je právom čiastočne nepísaným4. Nevyváženosť hmotných a procesnoprávnych pravidiel

Ad 1) Súradnosť medzinárodného právaExistencia medzinárodného práva nepredpokladá nadriadenú, centralizovanú zákonodarnú, výkonnú či súdnu moc. Štáty sú súčasne „výrobcami“ (normotvorcami) medzinárodného práva i jeho adresátmi. Štátom patrí úplná normotvorná spôsobilosť. V postavení výrobcov medzinárodného práva štáty nepretržite potvrdzujú voľnú povahu medzinárodného práva v oboch normotvorných procesoch – zmluvnom i obyčajovom. V medzinárodnom spoločenstve však môžu nastať situácie, k ktorým došlo bez vôle niektorých štátov. V takýchto prípadoch sa koordinačná povaha medzinárodného práva prejavuje inštitútom uznania takých situácii alebo aktov štátu, ktoré túto situáciu vyvolali. Majú zásadne deklaratórny charakter. V medzinárodnom práve existuje medzinárodnoprávny záväzok neuznať protiprávne situácie (zásada legitimity).Z koordinačnej povahy medzinárodného práva sa odvíja centralizovaný výkon donucovacích právomocí samotnými štátmi – subjektami medzinárodného práva.

Súdy svetových politických organizáciií:1. STÁLY DVOR MEDZINÁRODNEJ SPRAVODLIVOSTI (orgán Spoločnosti

národov, zanikol v r. 1946)1

2. MEDZINÁRODNÝ SÚDNY DVOR (orgán OSN, existujúci od r. 1945)

AD 2) Medzinárodné právo je rozvojovým právomMedzinárodné právo je rozvojovým právom, t.j. právom, ktoré akoby hľadalo svoju vrcholnú stabilizovanú podobu, a to tak z materiálnej ako aj z formálnej stránky. Nedosahuje precíznosť a detailnosť vyspelého vnútroštátneho práva.

Smery rozširovania medzinárodného práva:a) nové subjekty v systéme medzinárodného právab) nové oblasti medzinárodného práva v nových prostrediachc) prenikanie do vnútroštátneho právad) kodifikácia medzinárodného práva

AD 3) Medzinárodné právo je právom čiastočne nepísanýmMedzinárodné právo je doposiaľ čiastočne nepísaným. Tomuto právu v minulosti vládla medzinárodná obyčaj. Od začiatku 19. storočia nadobúda význam zmluvného práva.

AD 4) Nevyváženosť hmotných a procesnoprávnych prostriedkovMedzinárodné právo zostáva doposiaľ predovšetkým právom hmotným. Hmotnoprávne pravidlá bez procesnoprávnych garancií sú však leges imperfectae.

Osobitosti medzinárodného práva (odlišnosti od vnútroštátneho)1. vo vzťahu k subjektom – Medzinárodné právo má koordinačnú povahu,

vnútroštátne subordinačnú.2. v predmete – Medzinárodné právo sa snaží riešiť vzťahy globálneho

charakteru.3. úprava vzťahov – Medzinárodné právo na rozdiel od vnútroštátneho

neupravuje vzťahy jednotlivec – štát.4. pramene medzinárodného práva – Medzinárodné právo je tvorené

nielen písanými, ale aj nepísanými prameňmi ako je obyčaj.5. donútenie a sankcie – Medzinárodné právo nemá prokuratúru,

decentralizovaný výkon donucovacích právomoci samotnými štátmi.6. zodpovednosť7. tvorba noviel – V medzinárodnom práve je tvorcom právnych predpisov

suverénny štát, ale zároveň je aj jeho adresátom.

Metódy výuky medzinárodného práva:1) metódy spojené s etapou de lege lata2) metódy spojené s etapou de lege ferenda3) sociologické metódy4) historické metódy5) kombinované metódy

Funkcie medzinárodného práva1. ochrana a uspokojenie spoločných záujmov a cieľov2. ochrana medzinárodného mieru3. ochrana ľudských práv4. ochrana a úsilie o zachovanie svetového životného prostredia5. podpora medzinárodného hospodárskeho blahobytu a všeobecného

ekonomického rozvoja.6. pokrok v medzinárodnom práve

Pokrok medzinárodného práva

2

Pokrok možno sledovať v rozšírenom okruhu spoločenských záujmov a cieľov. Aspektom pokroku je prehlbovanie a utvrdzovanie ochrany spoločenských záujmov (zvyšovanie efektivity príslušných noriem).

Názov medzinárodného právaNázov medzinárodného práva pochádza z latinského „ius gentium“ (právo národov). V 17. storočí preniesol Vitoria rímskoprávny názov ius gentium do sféry právnych pomerov medzi štátmi tak, že ho upravil na ius inter gentes (právo medzi národmi). V roku 1870 Bentham preložil tento pojem ako „interational law“.

Medzinárodné právo verejnéMedzinárodné právo verejné je súhrn právnych noriem, ktoré upravujú vzťahy medzi štátmi v čase ich spolupráce, súperenia a nepriateľstva.

Medzinárodné právo súkromnéMedzinárodné právo súkromné upravuje vzťahy občianskoprávnej povahy (t.j. vzťahy práva občianskeho, rodinného a pracovného) s medzinárodný prvkom a taktiež postup súdov v občianskoprávnych veciach obsahujúcich medzinárodný prvok.

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA II.

Vývoj medzinárodného práva na pozadí vývoja medzinárodného systému

Definícia medzinárodného systémuMedzinárodný systém – je relatívne ucelený, jednotný a stabilný súbor vzťahov (predovšetkým politických, ekonomických a právnych) medzi členmi a autonómnymi činiteľmi medzinárodného spoločenstva (subjektami medzinárodného práva).

Tradičný medzinárodný systémHlavná úloha: konzervácia a ochrana zmeny reality dosiahnuté silou.Hlavné znaky: 1. nízky stupeň organizovanosti

2. najmocnejším regulátorom je reálna sila subjektov3. nedemokratický systém4. živelnosť jeho pôsobenia (neustála destabilizácia a opätovná stabilizácia)5. fluktuácia konkrétnych subjektov medzinárodného práva6. nepretržité zmeny v jeho reálnom pôsobení7. málo autonómny8. partikularizmus9. zásada zvrchovanej rovnosti sa uplatňuje selektívne

10. princíp efektivity

Formovanie súčasného medzinárodného systémuZáklady nového medzinárodného systému sa vytvárali postupne po roku 1850. Vstupujú doňho i mimoeurópske štáty i kresťanské štáty. Potreba spolupráce sa realizuje omnoho častejšie konaním mnohostranných medzinárodných kongresov (konferencií). Štáty sa nezvolávajú už iba z dôvodu usporiadania politických či ďalších dôsledkov vojenských konfliktov, ale aj v dobe mieru a k iným účelom (napr. Ženevské konferencie 1863 – uznanie Medzinárodného výboru Červeného kríža) preberajú právotvorné funkcie. Intenzitu mierovej spolupráce potvrdilo aj zakladanie medzinárodných medzivládnych organizácií. Do medzinárodného systému vstupuje postupne medzinárodne inštitucionalizovaný a organizovaný vox populi – hlas ľudu. Tendencie k mieru sa materializovali v konaní dvoch mierových konferencií v Haagu v rokoch 1899 a 1907. Európske štáty si koncom 19. storočia uvedomovali nákladnosť vojny a rizík s jej vedením. Preto sa snažili

3

zabrániť vojnám. Pomerne účinným prostriedkom sa ukázali medzinárodné arbitráže. V ďalšom období postupne vstupuje do medzinárodného práva princíp sebaurčenia národov. Rozvoj základov súčasného medzinárodného systému podstatne urýchlila I. svetová vojna. Zákaz použitia sily útočnou vojnou predstavuje rozhodujúcu udalosť pri utváraní medzinárodného systému.

Súčasný medzinárodný systémHlavné znaky: 1. zásada zvrchovanej rovnosti sa uplatňuje neselektívne

2. faktická nerovnosť medzi subjektami3. asymetrickosť vzťahov4. autonómnosť5. solidarita6. formálna rovnosť7. dispozitívna povaha8. obmedzenie princípu efektivity

Špecifiká medzinárodného systému 20. storočia:1. kontinuita a diskontinuita2. svetové vojny3. univerzalizmus a regionalizmus (partikularizmus)4. globalizácia5. medzinárodná ochrana ľudských práv (z hľadiska univerzalizmu

chráni jedinca ako univerzálnu ľudskú bytosť – ochrana života, zdravia, slobody. Z hľadiska partikularizmu chráni jedinca ako spoločenskú bytosť – jazykové práva, náboženská sloboda)

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA III.

Vzťahy medzinárodného práva k naväzujúcim či príbuzným spoločenským javom a normatívnym systémom.

Vzťahy medzinárodného práva:1. vzťah k zahraničnej a medzinárodnej politike2. vzťah k náboženstvu3. vzťah k medzinárodnej morálke4. vzťah k medzinárodnej zdvorilosti5. vzťah k ideológii6. vzťah k prirodzenému právu

AD 1) vzťah k zahraničnej a medzinárodnej politikeZahraničná politika – predstavuje relatívne uvedomelú činnosť jednotlivých štátov v medzinárodnej oblasti.

Medzinárodná politika – výsledok vzájomného pôsobenia zahraničných politických

jednaní a postojov štátov v rámci medzinárodného spolo-

čenstva.

Nástroje medzinárodnej (zahraničnej) politiky:a) DIPLOMACIAb) PROPAGANDAc) ZBROJENIEd) VOJNA (nie útočná)e) MEDZINÁRODNÉ PRÁVO

Taktické prostriedky zahraničnej politiky:1. politika izolacionizmu

4

2. politika aliancií3. politika imperializmu4. politika hegemonizmu

AD 3) vzťah k medzinárodnej morálkeOdlišnosti morálky od medzinárodného práva:

a) účelb) spôsob donucovania, ktoré nie je organizované a regulované

Morálny normatívny systém zakotvuje:a) straníckosťb) emotívne zafarbenie

AD 4) vzťah k medzinárodnej zdvorilostiPravidlo zdvorilosti – predstavuje istú náhradu práva v úprave pomerov v oblastiach, ktoré nie sú spravované medzinárodným právom, v ktorých však štáty pravidelne spolupracujú.

AD 5) vzťah k ideológiiIdeológia – rozumieme ňou sústavu názorov, ideí, pojmov a predstáv sociálnej skupiny o svojej úlohe v štáte.Ideológia ľudských práv vychádza z predstavy, že všetci šudia majú rovnakú podstavu, rovnaký pôvod a sú si preto rovní.

AD 6) vzťah k prirodzenému právuRozlišuje prirodzené právo (ius naturale, ius naturae) a pozitívne právo (ius civile). Prirodzené právo zakladá svoju existenciu na dôvodoch ležiacich mimo vôle vlastného ľudského (medzinárodného) spoločenstva a tomuto spoločenstvu sa vnucuje ako vyšší normatívny systém. Zvláštnosťou prirodzeného práva je jeho stálosť a nemennosť (lex aeterna).

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA V.

Pomer medzinárodného a vnútroštátneho práva

Delenie vzťahov z hľadiska materiálneho:a) vzťahy upravené výlučne medzinárodným právomb) vzťahy upravené konkurenčne medzinárodným právom

a vnútroštátnym právomc) vzťahy upravené výlučne vnútroštátnym právom – tzv. domaine

reservé

Dualistická teóriaDualistická teória – teoretická koncepcia pomeru medzinárodného a vnútroštátneho práva z konca 19. storočia, ktorá považuje medzinárodné právo a vnútroštátne právo za dva celkom odlišné a samostatné systémy (ohľadom na rozdielne subjekty a pramene).

Monistická teória – teória o vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva, ktorá považuje všetko vnútroštátne i medzinárodné právo za jediný právny systém Delí sa na dva smery a to teória primátu vnútroštátneho práva a teória primátu medzinárodného práva. Teória primátu vnútroštátneho práva v prípade konfliktu medzi vnútroštátnym právom a medzinárodným právom uprednostňuje vnútroštátne právo. Teória primátu medzinárodného práva v prípade konfliktu medzi vnútroštátnym právom uprednostňuje medzinárodné právo. Medzi normami rovnakej právnej sily sa uplatňuje princíp lex posterior derogat priori (novšia norma ruší normu skoršiu).

5

Predpoklady pre primát medzinárodného práva – predpoklady pre podriadenie práva vnútroštátneho medzinárodnému.

1. normy medzinárodného práva sa stávajú automaticky súčasťou vnútorného práva

2. normy vnútroštátneho práva sa stávajú neplatnými, ak sa dostanú do rozporu s medzinárodným právom

Výlučnosť a nadradenosť medzinárodného práva Medzinárodné právo sa chová ako uzavretý právny systém. Je preňho typická výlučnosť a nadradenosť. Systém medzinárodného práva sa stavia výlučne, neprihliada k právnej existencii vnútroštátneho práva. Medzinárodné právo trvá na svojej nadradenosti (superiorita) voči akýmkoľvek právnym normám vydaným jednotlivými subjektami medzinárodného práva.

Prípady koexistencie pravidiel medzinárodného práva a vnútroštátneho práva:

1. pravidlá medzinárodného i vnútroštátneho práva sú v plnej zhode2. obidve právny roviny si v určitom ohľade odporujú alebo sú vzájomne

nezlučiteľné3. pravidlá vnútroštátneho práva sú nad rámec medzinárodného práva tým,

že fyzickým alebo právnickým osobám zabezpečujú lepšie právne postavenie ako normy medzinárodného práva.

Vnútroštátne právo v súvislosti s pomerom k právu medzinárodnému upravuje:

1. spôsob recepcie medzinárodného práva do práva vnútroštátneho2. spôsob závislosti na forme recipovaného medzinárodného práva3. stupeň právnej sily noriem medzinárodného práva4. upraviť spôsob riešenia konfliktov medzi normami medzinárodného práva

a vnútroštátneho práva

Spôsoby recepcie medzinárodného práva:- kontinentálny systém: TRANSFORMÁCIA

ADAPTÁCIAINKORPORÁCIA

- angloamerický systém: ADOPCIA

Transformácia – zachovanie doslovného znenia medzinárodnej zmluvy a jej vyhlásenie v niektorej forme vnútroštátneho práva (napr. zákonom).

a) výhoda – záruka, že vnútroštátne právo bude obsahovať všetky záväzky z medzinárodného práva

b) nevýhoda – paralelný výskyt totožných transformovaných noriem medzinárodného práva do práva vnútroštátneho

Adaptácia – je iba obsahovo približný proces prenosu medzinárodnoprávnych záväzkov a oprávnení do foriem vnútroštátneho práva.

a) výhoda – vylučuje možné zdvojenia vnútroštátnych a adoptovaných medzinárodných úprav

b) nevýhoda – riziko, že niektoré medzinárodnoprávne záväzky budú pri adopcii nepresne prenesené

Inkorporácia – vloženie normy medzinárodného práva do práva vnútroštátneho, bez toho aby táto norma strácala formu medzinárodného práva.

Adopcia – osvojenie pravidla medzinárodného práva vnútroštátnym sudcom v jeho rozhodovacej činnosti.

SELF-EXECUTING TREATIES (BEZPROSTREDNE POUŽITEĽNÉ ZMLUVY)

6

Inštitút bezprostredne použiteľných zmlúv môžeme uplatniť len pri tých pravidlách v zmluvách, ktoré sú:

1. dostatočne presné a jasné2. sú adresované skutočným subjektom medzinárodného práva3. sú aplikovateľné vnútroštátnym právom

Stupeň právnej silyMožné stupne právnej sily noriem medzinárodného práva v vnútroštátnom práve:

a) medzinárodná zmluva deroguje ústavu (holandská ústava)b) medzinárodná zmluva má silu ústavných zákonov (Rakúsko)c) medzinárodná zmluva má prednosť pred zákonomd) medzinárodná zmluva má silu zákonae) medzinárodná zmluva nie je legislatívne riešená

Prejavy faktického primátu vnútroštátneho práva v Československu 1948 – 1989:

1. ostrá doktrinálna kritika monistických koncepcií s primátom medzinárodného práva

2. absencia ústavných noriem o pomere medzinárodného a vnútroštátneho práva a roztrieštenosť úpravy spôsobu recepcie medzinárodných záväzkov do československého právneho systému.

3. konzervatívne postoje štátnych orgánov i náuky pri prenose niektorých medzinárodných zmlúv smerujúcich do vnútroštátnej sféry a riadnej publikácie v zbierke zákonov

4. československý štát až na výnimky odmietal prenechať autoritatívny výklad svojich medzinárodných záväzkov nezávislým medzinárodným orgánom

Ústavný zákonč. 23 / 1991 Zb.Bol recepčnou normou:

- ústavnej povahy, ktorú československé právo od vzniku ČSR nemalo- zaviedol inkorporáciu medzinárodných zmlúv o ľudských právach do

československého práva- poskytol medzinárodným zmluvám o ľudských právach nadzákonnú

právnu silu

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA VI.

Subjekty medzinárodného práva

Definícia subjektuSubjekt je každá jednotka, ktorej právny poriadok priznáva spôsobilosť k právam a povinnostiam a spravidla aj k právnym úkonom.

Delenie subjektov medzinárodného práva:a) suverénne štátyb) zvláštne politické jednotky s dieľčou subjektivitou

- povstalci so statusom bojujúcej strany- Vatikánsky štát- Zvrchovaný rád maltézskych rytierov- Mestá s medzinárodným statusom - Medzinárodný výbor Červeného kríža

c) medzinárodné organizácie medzivládnej povahyd) jednotlivec

respektívne

1. suverénne štáty2. národ

7

3. povstalci (povstalecké strany)4. medzinárodné organizácie medzivládnej povahy5. jednotlivec

Podmienky spôsobilosti subjektov medzinárodného práva k právam a povinnostiam:

1) práva a povinnosti sú adresované priamo subjektu medzinárodného práva2) práva a povinnosti subjektom ukladá medzinárodné, a nie vnútroštátne

právo3) medzinárodné právo upravuje spoločenské vzťahy (t.j. vec vystupuje ako

objekt medzinárodného práva)

Spôsobilosť k právnym úkonom – je spôsobilosť vystupovať svojím menom do medzinárodnoprávnych pomerov a prijímať záväzky voči iným subjektom.

Typické prejavy subjektivity:1. legačné právo (právo prijímať a vysielať diplomatických zástupcov)2. právo vlajky3. právo sebaobrany 4. právo uzatvárať medzinárodné zmluvy5. právo registrácie lietadiel6. právo poskytovať diplomatickú ochranu7. právo niesť za svoje chovanie medzinárodnú zodpovednosť8. právo predložiť spornú vec rozhodovacím medzinárodným

orgánom

Rozdelenie subjektov:

Subjekty práv Spravidla vystupujú súčasne ako nositelia práv i

povinnostíSubjekty povinností

Prvotné (pôvodné) subjekty – ich subjektivita je daná vlastnou fyzickou existenciou, nevytvára ich medzinárodné právo či vôľa iných subjektov (štáty)Druhotné (odvodené) subjekty – jednotky, ktoré vznikli z vôle štátov (napr. medzinárodné medzivládne organizácie)

Objektívna subjektivita – subjektivita vyplývajúca z obecného medzinárodného práva. Pôsobí erga omnes (napr. štáty)Subjektívna subjektivita – subjektivita vyplývajúce z partikulárneho práva. Pôsobí inter partes (napr. povstalci)

Subjekty s plnou subjektivitou – napr. štátSubjekty so špeciálnou (čiastočnou, dielčou) subjektivitou – napr. medzinárodné organizácieSubjekty s marginálnou (okrajovou) subjektivitou – napr. jednotlivec

Trvalé subjekty – štát, medzivládna organizáciaDočasné subjekty – povstalci ako bojujúca strana

Subjekty s absolútnou normotvornou spôsobilosťou – štátySubjekty s dielčou normotvornou spôsobilosťou – medzivládne organizácie

ŠTÁTYCharakteristika štátu

8

Štáty majú medzi subjektami kľúčové postavenie. Materiálne zaisťujú plnenie svojich medzinárodnoprávnych záväzkov a prakticky presadzujú svoje nároky.Pojem štát má dve roviny. Ide o: historický, sociologický a politický jav a právnu skutočnosť.

Konštitučné prvky štátu:1. územie2. obyvateľstvo3. verejná moc4. spôsobilosť územnej jednotky vstupovať do medzinárodných

pomerov

Ad 1. ÚzemieCharakteristikaÚzemie – poskytuje konkrétnemu ľudskému spoločenstvu nevyhnutný predpoklad stability, umožňuje prirodzené usadenie ľudí a dáva priestor ku zriadeniu a udržiavaniu inštitúcií verejných služieb. Štát nemôže existovať ani vzniknúť bez vlastného územia.Z hľadiska teórie práva štátne územie vystupuje:

- ako subjekt právnych vzťahov - ako objekt právnych vzťahov- ako priestor

Z hľadiska medzinárodného práva platí vo vzťahu k štátnemu územiu:1. Medzinárodné právo nestanovuje minimálnu veľkosť štátneho územia2. Zmenšenie štátneho územia nevedie k spochybneniu medzinárodnej subjektivity daného štátu3. Podľa medzinárodného práva postačuje, aby štát disponoval určitým medzinárodne nesporným územným priestoromAD 2) ObyvateľstvoCharakteristika obyvateľstvaObyvateľstvo sa chápe ako celok jednotlivcov oboch pohlaví, ktoré spolu žijú na danom území ako organizované spoločenstvo. Maastrichtská zmluva o Európskej únii zaviedla inštitút európskeho občianstva.Podmienky pre pojem obyvateľstvo:

a. usadenosťb. prirodzenosťc. trvalosť

a. UsadenosťUsadenosť vylučuje z pojmu obyvateľstvo kočovné kmene.b. PrirodzenosťJe takou požiadavkou obyvateľstva, ktorá zaistí jeho biologickú reprodukciu. Obyvateľstvo nie je skupina osôb spojená a vedená napr. profesionálnymi záujmami.c. TrvalosťPrávnym inštitútom trvalosti je štátne občianstvo. Trvalý pobyt na území štátu býva, preto jednou z podmienok pre udelenie občianstva.Vzťah medzinárodné právo – obyvateľstvoMedzinárodné právo nestanovuje minimálny počet obyvateľstva ako podmienku existencie štátu. Medzinárodné právo nepripúšťa existenciu štátu bez obyvateľstva.

AD 3) Verejná mocVerejnou mocou sa rozumie sústava štátnych orgánov, ktoré sú schopné zaistiť na príslušnom území nerušenú koexistenciu daného štátu s inými medzinárodného spoločenstva

Zásada sebaurčenia národovPodľa tejto zásady majú všetky národy právo slobodne rozhodovať bez vonkajšieho zásahu o svojom politickom statuse a voliť si cestu svojho

9

hospodárskeho, spoločenského a kultúrneho rozvoja. Zásada sebaurčenia národov oddelila pojem „obyvateľstvo“ od pojmu „národ“.

Výraz sebaurčenia zahrňuje nasledovný súbor práv:1. právo národa na nezávislosť2. právo národa na odtrhnutie (secesia)3. právo národa na vlastnú vládu

Nejasnosti pri výklade a aplikácii zásady sebaurčenia:1) pojem národ má v skutočnosti niekoľko významov2) medzinárodné právo neupravuje spôsobilosť národov k právnym úkonom3) voľná interpretácia v praxi povinnosti zistiť skutočnú a slobodne vyjadrenú

vôľu národa k sebaurčeniu4) určité neistoty ohľadom prostriedkov, ktoré medzinárodné právo dáva

k dispozícii pri výkone práva na sebaurčenie

Základné rysy sukcesie:1. sukcesia sa prvotne zakladá na obyčajových normách2. inštitút sukcesie má teritoriálny základ3. všeobecné medzinárodné právo nepozná tzv. univerzálnu sukcesiu4. inštitút sukcesie sa rozpadáva do viacerých pomerne samostatných

noriem.

KompetenciaKompetenciami chápeme spôsobilosť k právnym úkonom vymedzené medzinárodným právom ratione loci et. Rozoznávame teritoriálnu kompetenciu, personálnu kompetenciu.Teritoriálna kompetenciaTeritoriálna kompetencia znamená, že štát je oprávnený podrobiť svojej moci všetky osoby a veci, ktoré sa nachádzajú na jeho území výlučným spôsobomPersonálna kompetenciaPersonálna kompetencia znamená, že štát udeľuje občianstvo fyzickým a právnickým osobám.Tabula rasaZásada, podľa ktorej na nástupnícky štát neprechádzajú žiadne záväzky ani práva jeho územného predchodcu. Nástupnícky štát vstupuje do medzinárodného života s „čistým stolom“.

Zvláštne politické jednotky s dielčou subjektivitouHlavné znaky zvláštnych politických jednotiek s dielčou subjektivitou:

1. obmedzená subjektivita2. subjektivita má odvodený charakter (vychádza z vôle štátov)3. ich subjektivita pôsobí inter partes4. subjektívna subjektivita (vychádza z partikulárneho práva)

SEM PATRIA:a) povstalci so statusom bojujúcej stranyb) Vatikánsky štátc) Zvrchovaný rád maltézskych rytierovd) Mestá s medzinárodným statusom (v minulosti –

Krakov, Terst, Jeruzalem, v súčasnosti – Mostar)e) Medzinárodný výbor Červeného kríža

Medzinárodné organizácia medzivládnej povahy Medzinárodnou organizáciou medzivládnej povahy rozumieme združenie štátov, ktoré na základe právne aktu – medzinárodnou zmluvou, trvale

10

vykonávajú určité úlohy pre členské štáty a to vo vlastnom mene a vlastnými orgánmi.Znaky medzinárodnej organizácie:

1. medzinárodnoprávna subjektivita2. medzinárodné organizácie vytvárajú štáty (vznikajú z vôle

štátov)3. relatívna trvalosť jej existencie4. zakladajúcim aktom je obvykle mnohostranná medzinárodná zmluva5. odvodená subjektivita6. subjektívna subjektivita (vychádza z partikulárneho práva)7. subjekt so špeciálnou (dielčou) subjektivitou

Typické kompetencie medzinárodných organizácií:1. spôsobilosť uzatvárať medzinárodné zmluvy2. spôsobilosť k výsadám a imunitám3. spôsobilosť predložiť vo vlastnom mene majetkový nárok 4. spôsobilosť vystupovať ako strana pred medzinárodnou arbitrážou5. zodpovednosť za protiprávne konanie6. spôsobilosť k vnútroorganizačnej normotvorbe7. autonómia vo finančných záležitostiach

KOOPERAČNÉ – organizácie vykazujúce rysy nadštátnosti – OSN

MEDZINÁRODNÉ ORGANIZÁCIEINTEGRAČNÉ – integračné organizácie nemusia nutne vykazovať všetky znaky nadštátnosti

Jednotlivec

- má marginálnu, odvodenú medzinárodnoprávnu subjektivitu

Základné ľudské práva- sem patrí: právo na život

právo na sloboduprávo na dôstojnosťprávo na zdravie

Sú chránené kogentnými normami medzinárodného práva. Výkon práv a procesné záruky sa u jednotlivcov uskutočňujú prostredníctvom vnútroštátneho práva.

Zločiny podľa medzinárodného práva- napríklad sem radíme: zločiny proti mieru

zločiny proti ľudskostivojnové zločinyzločin genocídy

Hmotnoprávna a procesnoprávna stránkaHmotnoprávny základ subjektivity jednotlivca upravuje medzinárodné právo. Procesnoprávny základ upravuje vnútroštátne právo.

Formy iniciatívy jednotlivcov:a. upozornenieb. petíciac. stažnosť

Dôsledky individuálnej iniciatívy:1. zmierovacie konanie2. arbitrážne konanie medzi jednotlivcom a štátom3. rozhodnutie vo veci

Medzinárodné jednotky bez medzinárodnoprávnej subjektivitySem patria:

11

- Medzinárodné nevládne organizácie- Transnacionálne spoločnosti- Ľudstvo

Medzinárodné nevládne organizácieMedzinárodné nevládne organizácie sú združenia FO a PO rôznych štátnych príslušníkov zriadené podľa práva určitého štátu a plniace určitú medzinárodnú úlohu neziskovej povahy.

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA VII.

Pramene medzinárodného práva

Členenie prameňov

1. materiálne pramene – súbor činiteľov, ktoré zasahujú skôr ako norma vstúpi do spoločenskej reality ako súčasť platného medzinárodného práva. Odpovedajú na otázku PREČO?

2. formálne pramene – sú vonkajšie formy práva, v ktorých subjekty právo poznávajú a identifikujú. Odpovedajú na otázku AKO? Rozumieme nimi formy práva. Sú garantom (zabezpečujú) požiadavku právnej istoty. V medzinárodnom práve sú vymenované v článku 38, odst. 1 Štatútu medzinárodného súdneho dvora

písané pramene – medzinárodné zmluvy

nepísané pramene – medzinárodná obyčaj, všeobecné právne zásady

pramene živelnej normotvorby – napr. právna obyčaj

pramene cieľavedomej normotvorby – napr. medzinárodné zmluvy

Delenie formálnych prameňov

Základné formálne pramene – medzinárodné zmluvy, medzinár. obyčaje

Pomocné (podporné) pramene – súdne rozhodnutia, náuka najviac kvali-

fikovaných odborníkov

Článok 38, ods, 1 – Štatútu medzinárodného súdneho dvora:- formy práva – formálne pramene medzinárodného práva:a) medzinárodné zmluvy, či všeobecné alebo osobitné, určujúce pravidlá výslovne uznané štátmi v sporeb) medzinárodná obyčaj ako dôkaz všeobecnej praxe prijímanej za právoc) všeobecné právne zásady uznané civilizovanými národmid) súdne rozhodnutia a náuka najviac kvalifikovaných odborníkov rôznych národov ako pomôcka pri určovaní právnych pravidielDelenie procesov

1. deklaratórny proces – vidíme ho v čl. 38, ods.1, písm. b)

2. konštitutívne procesy – prax štátov, ktorá predchádza vzniku platných obyčajových noriem. Nazývame ho tiež právotvorný proces.

Zvláštnosti medzinárodného a vnútroštátneho práva z hľadiska prameňov medzinárodného práva:

12

a) medzinárodné právo sa vyznačuje menšou mierou formalizmu ako vyspelé vnútroštátne právne systémy

b) v medzinárodnom práva vzťah nadradenosti a podradenosti medzi jednotlivými formami neexistuje

c) teória vnútroštátneho práva chápe formálne pramene užšie ako právo medzinárodné. Teória vnútroštátneho práva nepriznáva povahu prameňa právnym úkonom, ktoré zakladajú, menia alebo rušia individuálne právne vzťahy

Systém prameňov Sústava medzinárodného práva vystupuje ako ucelený systém, pretože medzinárodné práv vystupuje ako ucelený systém. Jednotlivé formy medzinárodného práva sa podľa konsenzualistov od seba odlišujú spôsobom vyjadrenia súhlasu:

1. v zmluve – výslovný a jasne formulovaný súhlas2. v obyčaji – neistý súhlas

Obyčaj v konsenzualistickom systéme vystupuje ako zvláštny druh zmluvy – tacitná dohoda. Všeobecné právne zásady i jednostranné akty sú špecifické prvky zmluvného konsenzu. V medzinárodnej zmluve je konsenzus vyjadrený najdokonalejšie.

Systém prameňov z hľadiska formalizmuV záujme právnej istoty v medzinárodných vzťahoch sa reciprocita usiluje o podriadenie individuálnych štátnych vôli požiadavkám právneho formalizmu. Miera právneho formalizmu závisí od zásady zvrchovanej rovnosti a reciprocity (vzájomnosti). Formalizmus umocňuje rigiditu pozitívnoprávneho materiálu. Čím väčší formalizmus tým väčšia právna istota.Delenie noriem podľa stupňa formalizmu:I. normy z nižším stupňom formalizmu (prevláda v nich zvrchovanosť):

- jednostranné právne akty štátov- tacitné dohody – sú to dohody, kde zhodné prejavy vôle štátov nie sú spútané žiadnym formálnym požiadavkám a konsenzus sa zisťuje zložito- medzinárodné obyčaje, v ktorých na seba narážajú jednostranné

prejavyzvrchovanosti aktívnych štátov (precedensy) a formálne požiadavky

diktovanémedzinárodným právom

II. normy s vyšším stupňom formalizmom- verbálne dohody- zmluvy zjednané v zjednodušenej forme

III. normy s najvyšším formalizmom – (najvyššia právna istota)- zmluvy zjednané v plnej forme (ich proces vzniku sprevádza

ratifikácia, autentifikácia...)

Medzinárodná zmluva1. Definícia podľa obyčajového medzinárodného práva

Medzinárodná zmluva je dohoda dvoch alebo viacerých subjektov medzinárodného práva, ktorá má z vôle týchto subjektov medzinárodnoprávne účinky a riadi sa medzinárodným právom

2. Definícia podľa Viedenského dohovoruMedzinárodná zmluva je zmluva, ktorá je uzavretá medzi štátmi písomnou formou a riadi sa medzinárodným právom bez ohľadu na to, či je spísaná v jedinom dokumente, alebo v dvoch či viacerých súvisiacich dokumentoch a akokoľvek pomenovanáDo pojmu zmluva zaraďujeme: medzištátne zmluvy, konkordát, Indetifikačné znaky zmluvy:

1. medzinárodná dohoda má povahu dohody. Dôvodom jej záväznosti je konsenzus strán

2. zmluvu uzatvárajú dva alebo viacej subjektov medzinárodného práva. Z hľadiska počtu strán rozoznávame zmluvy dvojstranné a mnohostranné.

13

3. medzinárodná zmluva je dohodou medzi subjektami medzinárodného práva.

4. medzinárodná zmluva má medzinárodnoprávne účinky.5. medzinárodná zmluva sa spravuje medzinárodným právom.

Medzinárodná obyčajMedzinárodná obyčaj je právne záväzné pravidlo správania sa štátov v ich vzájomných vzťahoch, ktorá vznikla dlhodobým zachovávaním v praxi štátov a vytvorením presvedčenia štátov o jej nepostrádateľnosti a právnej záväznosti.Staticky vystupuje medzinárodná obyčaj ako forma práva. Medzinárodná obyčaj ako dynamický jav predstavuje normotvorný proces.

Statický model medzinárodnej obyčaje:Obyčajová norma medzinárodného práva = usus longaevus + opinio

iurisAlebo

Obyčajová norma medzinárodného práva = materiálny prvok (tzv. kvalifikovaná prax subjektov medzinárodného práva) + subjektívny

(psychologický) prvok (presvedčenie subjektov o právnej záväznosti)

PrecedensPrecedensy sú predchádzajúce rozhodnutie súdu, podľa ktorého sa postupuje v obdobných prípadoch v nasledujúcom období. Sú činy subjektov medzinárodného práva, ktoré menia v tej či onej miere existujúcu realitu.Vlastnosti obyčaje (precedensu):

1. opakovateľnosť2. rovnorodosť 3. nepretržitosť4. rozšírenosť a reprezentatívnosť5. dlhodobosť

Konštanty koexistencie zmluvy a obyčaje:1. zmluvné a obyčajové pravidlá sú právne rovnocenné2. možnosť konkurencie medzi zmluvnými a obyčajovými normami3. súbeh medzi zmluvnými a obyčajovými pravidla môže mať

komplementárnu, (symbiotickú) povahu4. iný variant súbehu predstavuje pôsobenie obyčajovej a zmluvnej normy,

ktoré upravujú ten istý spoločenský vzťah totožne.5. konkurencia vzájomne obsahovo nezlučiteľných obyčajových

a zmluvných noriem zásadne nevyvoláva formálnu neplatnosť žiadnej z nich.

Desuetudo (vyšlosť normy z užívania) Desuetudo je tacitná dohoda subjektov o zániku pravidla, čiže mu je prisudzovaná zmluvná povaha. Desuetudo má svoj materiálni i subjektívny prvok. Ako je materiálny prvok vystupuje negatívna prax. Subjektívnym prvkom je naopak presvedčenie príslušných subjektov, že toto neuplatňovanie im dovoľuje medzinárodné právo.

Kodifikácia medzinárodného právaMedzinárodné právo v súčasnosti nie je všeobecne kodifikované, t.j. nie je zozbierané, systematicky usporiadané a vyhlásené v kodifikačných inštrumentoch. Pokrokovým rozvojom sa chápe normotvorná činnosť v tých oblastiach medzinárodných vzťahov, ktoré doteraz nie sú upravené medzinárodným právom.

14

Kodifikáciou sa rozumie presnejšie vyjadrenie a systematizácia pravidiel medzinárodného práva v sektoroch, v ktorých už existujú značná prax štátov, súdne precedensy a vedecké názory. Základnou metódou kodifikácie medzinárodného práva je metóda konsenzu (súhlasu všetkých účastníkov). Najznámejšími aparátmi kodifikácie sú Komisia pre medzinárodné právo, Rada Európy.Formy kodifikačných projektov:

- mnohostranný medzinárodný dohovor- deklarácia- správy Komisie- kódexy

Komisia pre medzinárodné právo prejednávala nasledujúce problémy:- zodpovednosť štátov- zodpovednosť za škodlivé následky činností, ktoré nie sú zakázané

medzinárodným právom - návrh kódexu zločinov proti mieru a bezpečnosti ľudstva- práva a prax týkajúca sa výhrad ku zmluvám- sukcesia štátov a občianstva fyzických a právnických osôb

Všeobecné právne zásady- článok 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora:Výklad všeobecných právnych zásad:

sú to zásady, ktoré sa uplatňujú všeobecne vo vnútroštátnych právnych systémoch štátov (in foro domestico)

musí ísť o zásady, ktoré sú svojou povahou presaditeľné do medzinárodných právnych vzťahov

všeobecné právne zásady treba odlišovať od zásad medzinárodného práva

Autonómne (samostatné) jednostranné akty štátov:1. notifikácie (verejné formálne oznámenie určitej skutočnosti, a to

v prípadoch, kde toto oznámenie podmieňuje platnosť iných naväzujúcich aktov)

2. uznanie (zbavuje štát, ktorý istú skutočnosť uznal, možnosti neskoršieho spochybnenia jej platnosti)

3. protest (akt, ktorým sa protestujúci štát bráni tomu, aby určitá skutočnosť voči nemu bola neskoršie vzťahovaná ako platná)

4. zrieknutie sa (akt, ktorým sa štát výslovne vzdáva určitého práva či nároku, ktorý nespôsobilým k tomu, aby sa ho neskoršie dovolával)

5. prísľub (akt, ktorým sa štát jednostranne zaväzuje k určitému chovanie voči iným štátom, a to bez záruky obdobného plnenia zo strany týchto iných štátov)

Akty medzinárodných organizácií vyvolávajúce právne účinky:a) ako záväzné normyb) ako zmluvná normotvorbac) ako súčasť obyčajotvorného procesud) ako právne nezáväzné doporučenia

Súdne rozhodnutia a názory náuky medzinárodného právaVýroky súdnych a arbitrážnych orgánov bývajú spravidla medzinárodne právne záväzné.Názory medzinárodného súdneho dvora majú významné účinky:

ak uzná Dvor určité pravidlo zachované v praxi za obyčajové výroky Dvora inšpirujú orgány kodifikácie medzinárodnéh práva rozhodnutia Dvora predstavujú vysoko profesionálnu a morálnu autoritu

pre ostatné medzinárodné tribunály.

Ekvita- je definovaná v odstavci 2, čl. 38, Medzinárodného súdneho dvora:

15

„Pokiaľ s tím strany daného sporu súhlasia, môžu sa odchýliť od platného medzinárodného práva a rozhodnúť ex aeque et bono t.j. použitím obecných pojmov ekvity (spravodlivosť, slušnosť)

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA VIII.

Pravidlá medzinárodného práva

Všeobecná charakteristika noriemKaždá norma v sebe spojuje obsah, ktorým je pravidlo správania sa (práva a povinnosti) uložené subjektom a formou, pomocou ktorej sa stáva norma subjektom poznateľná ako právne záväzná. Právna forma normy podmieňuje záväznosť pravidla správania sa, ktorého porušenia vyvolá právnu zodpovednosť.

Znaky normy:1. normatívnosť2. regulatívne funkcie3. normotvorná vôľa subjektov4. záväznosť

Delenie noriem:1. podľa charakteristických vlastností práva a povinností

Materiálna pravidlá - (primárne pravidlá) upravujú bezprostredne Procesná pravidlá – (sekundárne pravidlá) regulujú postupy pri

vzniku, zmene, zániku medzinárodnoprávnych pravidiel

2. z hľadiska územnej pôsobnosti

Všeobecné (univerzálne) pravidlá- pravidlá obecného medzinárodného práva zaväzujú všetky štáty- prameňom môžu byť iba obyčaj- pôsobí erga omnes

Partikulárne (regionálne) medzinárodné pravidlá- sú záväzné pre tú či onú skupinu štátov, a pre ostatné štáty

predstavujú pokyn, ktorý sa ich právne netýka- zaisťujú a chránia špecifiká jednotlivých oblastí vo vnútri

univerzálneho medzinárodného spoločenstvaLokálne pravidlá

3. podľa stupňa (intenzity) regulatívnych schopností

Kogentné pravidlá

Dispozitívne pravidlá

Kogentné pravidláDefinícia (čl. 53, Viedenského dohovoru o zmluvnom práve)

- imperatívna norma všeobecného medzinárodného práva prijatá a uznaná medzinárodným spoločenstvom štátov ako celku za normu, od ktorej nie je dovolené odchýliť sa, a ktorá môže byť pozmenená iba novou normou všeobecného medzinárodného práva

- kogentné pravidlá nepripúšťajú:a. zmluvnú odchýlku – derogáciub. jednostranné pozastavenie ich aplikácie

Znaky kogentného pravidla:1. ide o imperatívnu normu

16

2. musí byť normou všeobecného medzinárodného práva3. kogentná norma musí byť prijatá a uznaná medzinárodným

spoločenstvom ako celkom4. kogentná norma musí byť prijatá a uznaná ako norma, od ktorej

sa nedá odchýliť5. kogentná norma môže byť zmenená iba novou kogentnou

normouProblémy pri utváraní kogentných pravidiel:

- pri zisťovaní existencie (zisťujú sa 2 opinio iuris)- proces utvárania kogentných pravidiel je zdĺhavejší a pomalší než

u dispozitívnych noriemPravidlá medzinárodného práva, ktoré majú kogentnú povahu:

1. zákaz použitia sily, najmä útočnej vojny2. pravidlá chrániace podstatné stránky fyzickej existencie

a dôstojnosti človeka (zákaz otroctva, mučenia...)3. zákaz brániť národom v ich práva na sebaurčenie či

ohrozovať ich fyzickú existenciu (napr. zákaz genocídy)4. zákaz privlastnenia medzinárodných priestorov (najmä volné

more, kozmický priestor)5. zákaz rozsiahleho znečistenia životného prostredia ľudstva

Dispozitívne pravidlá- sú to zásady a normy všeobecného medzinárodného práva, ktoré

štáty aplikujú potiaľ, pokým sa nedohodli, že upravia svoj vzájomný pomer odlišne

4. podľa úrovne (kvality) normativity

TVRDÉ PRÁVO – HARD LAW - sú to normy medzinárodného práva vybavené obsahom i formou

požadovanej kvality, nevznikajú o ich právnej povahe pochybnostiMAKKÉ PRÁVO – SOFT LAW

- normy, ktoré vykazujú právne nedokonalý obsah či formu - tomuto právo chýba všeobecná náväznosť na inštitút

medzinárodnoprávnej zodpovednosti5. podľa mieri všeobecnosti upravovaných práv a povinností

zásady (princípy)konkrétne pravidlá

Zásady (princípy)- def. – vysoko všeobecné pravidlá chovania obsiahnuté

v niektorom z prameňov medzinárodného práva a teda právne záväzné. Ostatné pravidlá sú vo vzťahu k zásadám pravidlami konkrétnymi.

Špecifické znaky zásad medzinárodného práva:a. sem patria iba zásady vlastné vzťahom medzi štátmi,

prípadne medzi ostatnými subjektami medzinárodného práva

b. definujú sa so svojím obsahomZákladné zásady medzinárodného práva1. zásada nepoužitia sily2. zásady mierového urovnania sporov3. zásada nezasahovania4. zásada spolupráce štátov5. zásada sebaurčenia národov6. zásada zvrchovanej rovnosti7. zásada poctivého dodržiavania záväzku

6. podľa časovej pôsobnosti pravidiel medzinárodného práva

17

pravidlá časovo obmedzenépravidlá časovo neobmedzené

Poznámka:Normy medzinárodného práva nepôsobia retroaktívne.

Základné intertemporálne pravidlá:1. spornú právnu skutočnosť treba vždy posudzovať vo svetle práva, ktoré

bolo platné v dobe, keď ku skutočnosti došlo, nie v dobe, keď došlo k sporu alebo v dobe, kedy má byť spor vyriešený.

2. je potrebné rozlišovať medzi vznikom subjektívneho práva a trvaním takého práva

Jiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časťHLAVA IX.

Pramene medzinárodného práva

Inštitút medzinárodnoprávnej zodpovednostiTvorí ho súbor noriem, ktoré upravujú právne následky medzinárodne protiprávneho konania.

Základné znaky (rysy) tradičného pojatia medzinárodnej zodpovednosti:b. medzinárodná zodpovednosť sa orientovala na zodpovednosť

za škody spôsobené cudzincom a nie na iné oblasti zodpovednosti štátov

c. medzinárodná zodpovednosť zahrňovala nerozlučiteľne ako primárne pravidlá (povinnosti štátov, týkajúcich sa so zachádzaním s cudzincami), tak aj pravidlá sekundárne (zodpovednosť za porušenie primárnych pravidiel)

d. zodpovednosť štátu sa vyčerpávala povinnosťou reparovať t.j. odčiniť škodu

e. tradičná koncepcia medzinárodnej zodpovednosti mala civilno-právny pôvod

Zmeny v medzinárodnom spoločenstve po 2. svetovej vojne:1. význam diplomatickej ochrany v medzinárodnej praxi poklesol2. definitívne rozšírenie pojmu škoda tak, že obsiahla všetku újmu, hmotnú

i nehmotnú3. porušenie kogentného pravidla vyvoláva pre porušovateľov omnoho

väčšie následky následky ako rozpor s dispozitívnym pravidlom4. vstup medzinárodných organizácií do medzinárodných vzťahov ako

subjektov5. do medzinárodných vzťahov preniká nový typ zodpovednosti tzv.

objektívna zodpovednosť

Podstata návrhu o zodpovednosti štátov – hlavná idea:Štát zodpovedá za svoje medzinárodné protiprávne chovanie. Náležitosťami takého chovania sú objektívny prvok (porušenie medzinárodného záväzku) a subjektívny prvok.

Formy porušenia medzinárodnoprávneho záväzku:a) protiprávne jednanieb) protiprávne chovaniec) porušenie obligations of conductd) porušenie obligations of result

18

Orgán – definíciaOrgán zahrňuje všetky osoby, ktoré skutočne vykonávajú štátnu moc, či už na základe vnútroštátneho práva.Tento pojem zahrňuje: orgány činné v oblasti medzinárodných stykov

Orgány legislatívne (zákonodarné a ústavodarné)Orgány súdneVýkonné orgányÚzemné orgány (obecné, regionálne, spolkové atď.)Funkčné orgány (napr. polícia, colníci)

Štátu sa zásadne nepripočítava chovanie súkromných osôb.Štát nesie spoluúčasť:

a) patientia – keď štát vedel, že jednotlivec zamýšľa poškodiť iný štát a nezabránil tomu

b) receptus – keď štát odmietol jednotlivca vydať či potrestať za jeho vykonaný čin

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť:1. privolenie postihnutého štátu2. legitímna obrana (výkon sebeobrany)3. protiopatrenia (sankcie)4. vyššia moc (vis maior) a náhodnosť5. tieseň6. stav krajnej núdze

ŠkodaPojem škody v súčasnom medzinárodnom práve zahrnuje materiálnu aj nemateriálnu škodu. Súčasné medzinárodné právo nepovažuje vznik a existenciu škody za nutnú náležitosť medzinárodnej zodpovednosti. Reparačné povinnosti podliehajú škody priame, t.j. také, ktorým prisudzuje medzinárodné protiprávne chovanie vzťah príčinnej súvislosti. Nepriame škody nepodliehajú reparačnej povinnosti.ReparáciaReparovať – povinnosť odčiniť škodu spôsobenú medzinárodne protiprávnym konanímZákladné formy reparácie: RESTITÚCIA

KOMPENZÁCIASATISFAKCIA

RestitúciaRestitúcia znamená vrátenie do pôvodného stavu.

KompenzáciaKompenzáciou rozumieme odškodnenia výplatou odpovedajúcej peňažnej čiastky, prípadne poskytnutím tovarov či služieb. Pri kompenzácii sa vypláca skutočná škoda (dammum emergens) aj ušlý zisk (lucrum cessans).

SatisfakciaSatisfakciou - (zadosťučinenie) rozumieme súbor postupov pri odstraňovaní nehmotných škôd. Spôsoby satisfakcie:

a) vyjadrenie ľútosti alebo ospravedlnenie zodpovedným štátom b) symbolickým aktom (napr. vzdaním pocty vlajke poškodeného

štátu)c) potrestaním konkrétnych páchateľovd) ubezpečením zo strany zodpovedného štátu, že v budúcnosti

k podobnému chovaniu nedôjdee) prehlásením protiprávnosti sporného chovania medzinárodným

sudcom alebo arbitrom

Druhy medzinárodného protiprávneho chovania19

1. medzinárodný zločin – je chovanie, ktorým štát poruší medzinárodný záväzok tak zásadnej povahy pre ochranu základných záujmov medzinárodného spoločenstva, že toto chovanie pokladá spoločenstvo ako celok za zločin.

2. medzinárodný delikt – je každý protiprávny čin, ktorý nie je medzinárodným zločinom

Právne následky medzinárodného zločinu:- aktívna legitimita všetkých štátov v zodpovednostnom vzťahu- kogentná zodpovednostná povinnosť- kumulatívne plnenie všetkým postihnutým štátom zo strany

porušiteľa- medzinárodná trestná zodpovednosť štátov- jednotnosť zodpovednosti pre všetky medzinárodné zločiny nie je

výrazom medzinárodného práva

Zodpovednosť za škodlivé následky činností nezakázaných medzinárodným právomVšeobecneMedzinárodné spoločenstvo zdieľa presvedčenie, že zvrchované štáty môžu konať čokoľvek, čo medzinárodné právo nezakazuje. Režim prísnej zodpovednosti je upravený špeciálnymi mnohostrannými dohovormi.OBJEKTÍVNA ZODPOVEDNOSŤObjektívna zodpovednosť je zmluvná povinnosť nahradiť spôsobenú materiálnu škodu, akonáhle nastanú v zmluve určené skutočnosti, aj napriek tomu, že nemuselo dôjsť k porušeniu medzinárodného práva. Ide tu o prípady, keď škoda vzniká v súvislosti s prevádzkovaním činnosti o zvýšenej nebezpečnosti.Oblasti objektívnej zodpovednosti v medzinárodnom práve:

1. mierové využívanie jadrovej energie2. znečisťovanie mora ropou a inými škodlivým látkami3. prevádzkovanie nadzemných dopravných prostriedkov, najmä

kozmických objektovDôvody brániace sformovaniu obyčajových pravidiel pre zodpovednosť štátov za škodlivé následky činností nezakázaných medzinárodným právom:

a) početnosť a rozsah škôd (tzv. prahu a stropu škody, t.j. minimálneho a maximálneho rozsahu škody)

b) nerozvinutá potreba solidarityc) právna koncepcia a pojem životného prostrediad) kto nesie primárnu zodpovednosť za škodlivé následky nezakázaných

činnostie) aké typy činností by mal podliehať režimu zodpovednosti za škodlivé

následky nezakázaných činnostíJiří Malenovský – Medzinárodné právo verejné – obecná časť

HLAVA X.Donútenie v medzinárodnom práve.

DonútenieDonútenie v práve zahrňuje legálne mechanizmy nátlaku na subjekty právneho systému s cieľom zaistiť, aby rešpektovali jeho normy.

Postupy k zníženiu vplyvu faktický mocenský faktorov pri uplatňovaní donútenia:

1. medzinárodné právo obohacovali v stále väčšej miere normy upresňujúce podmienky a okolnosti uplatňovania donútenia

2. postupné formovanie donucovacích postupov

Rozdiel medzi donútením a zodpovednosťou20

Inštitút donucovania upravuje použitie nátlaku priameho, inštitút zodpovednosti má charakterizuje použitie nátlaku nepriameho.

Klasifikácia donucovacích opatrení

Opatrenia bez použitia sily – upozornenie, nátlak, pozastavenie práv, výsad, hlasovacieho práva

Donútenie s použitím ozbrojenej silyOpatrenia s použitím sily – jednanie v sebeobrane

Donútenie s použitím inej formy sily

Individuálne donútenieKolektívne donútenie

Opatrenia diplomatické – napr. prerušenie diplomatických stykovOpatrenia ekonomické – napr. zastavenie dodávok Opatrenia komunikačné – napr. prerušenie dopravných stykov

ProtiopatrenieProtiopatrenie je súbor opatrení, ktoré môže podniknúť postihnutý štát voči štátu, ktorý sa dopustil medzinárodne protiprávneho chovania.SankcieSankcia je súbor opatrení, ktoré nie sú „súkromnou záležitosťou“ poškodeného štátu a prostriedkom ochrany jeho záujmov, ale uplatňuje ich medzinárodné spoločenstvo v mene ochrany spoločných základných hodnôt.

Hlavné znaky donútenia1. ide o opatrenie, ktoré reaguje na prechádzajúce medzinárodné protiprávne

chovanie2. formy donútenia sa vyznačujú všeobecným účelom donútiť iný subjekt

nátlakom k rešpektovaniu noriem medzinárodného práva, konkrétne zámery donútenia sa v rámci tohto účelu líšia prípad od prípadu

3. donútenie sa uskutočňuje v rozličných formách4. pri splnení donútenie predstavuje výkon práva aktívne legitimovaných

subjektov. Ich právu zodpovedá povinnosť donucovaného štátu takého opatrenia strpieť.

RetorziaRetorzia je miernejšia forma protiopatrenia. Retorzia je forma opatrenia smerujúca proti štátu, ktorý porušil svoj medzinárodný záväzok, ktorá ho má donútiť, aby zanechal protiprávne konanie. Retorzia neprekračuje hranice medzinárodného práva. Retorzia má povahu výkonu práva a donucovaný štát má preto povinnosť ju strpieť.Formy retorzie:

1. jednostranné prerušenia negociácií o zmluve2. odvolanie chystanej návštevy donucovaného štátu na vysokej úrovni3. odvolanie veľvyslanca z donucovaného štátu za účelom „konzultácie“4. odoprenie prisľúbenej podpory 5. odmietnutie udelenia víz6. jednostranné prerušenie diplomatických stykov7. odmietnutie účasti na prestížnej udalosti, ktorú organizuje donucovaný štát8. prehlásenie diplomatických zástupcov donucovaného štátu za „personae

non gratae“

Represálie21

Represálie predstavujú prísnejšiu formu protiopatrenia. Represálie sú formy opatrenia smerujúce proti štátu, ktorý porušil svoj medzinárodný záväzok, ktoré ho májú donútiť, aby zanechal protiprávne konanie. Represálie prekračujú hranice medzinárodného práva.

Klasické pravidlá represálie1. represália musí byť prevedená v dobrej viere2. má im predchádzať márna výzva k ukončeniu protiprávneho chovania3. primeraný rozsah represálií vo vzťahu k protiprávnemu chovaniu4. výkon represálií musí byť ukončení ihneď potom, keď boli dosiahnuté ich

zámery5. štáty sú povinné vyvarovať sa ozbrojených represálií6. štáty sa nesmú uchýliť k opatreniam, ktoré by boli v rozpore

s kogentnými normami medzinárodného práva7. represálie nesmú byť uplatnené, ak existuje iná forma nápravy

následkov protiprávneho konania

Ekonomické represálie

Embargo – čiastočný alebo úplný zákaz vývozu do donucovaného štátuBojkot – čiastočný alebo úplný zákaz dovozu z donucovaného štátu

Sebeobrana (legitímna sebeobrana)Právo na sebeobranu je prirodzené právo každého štátu použiť ozbrojené sily na individuálnu alebo kolektívnu sebeorbanu proti ozbrojenému útoku (čl. 51 Charty OSN). Toto právo má dočasnú a subsidiárnu povahu. Je účinné iba do chvíle, než ústredná moc sama zjedná nápravu.Podmienky pre uskutočnenie sebeoobrany:

1. sebeobranu je možné viesť len proti aktuálnemu, prebiehajúcemu ozbrojenému útoku a sme ju viesť len priama obeť takéhoto útoku

2. sebeobranu je treba previesť okamžite po ozbrojenom útoku3. opatrenia v sebeobrane sú právom, nie povinnosťou napadnutého štátu4. primeranosť akcií v sebeobrane5. opatrenia v sebeobrane musia mať defenzívny charakter

Špecifické znaky kolektívnej sebeobrany:1. priama obeť agresie musí verejne deklarovať skutočnosť, že bola

napadnutá2. táto priamo obeť musí iné štáty požiadať o vojenskú pomoc

Výnimky zo zákazu použitia sila a hrozby silou:1. právo sebeobrany2. kolektívna sebeobrana3. ozbrojené sankcie Rady bezpečnosti

Postup Rady bezpečnosti pri mechanizme kolektívnej bezpečnosti (čl. 39 – 42 Charty OSN):

1. Rada bezpečnosti určí, či došlo k ohrozeniu mieru, porušeniu mieru alebo útočnému činu

2. môže doporučiť daným štátom predbežné opatrenia, aby sa predišlo zhoršeniu situácie

3. Doporučí alebo rozhodne, akých opatrenie bez použitia ozbrojenej sily má byť použité a môže vyzvať členov OSN, aby takéto opatrenia previedli

4. ak sa tieto opatrenia ukážu nedostatočné, môže Rada bezpečnosti podniknúť letecké, námorné alebo pozemné akcie ak ich považuje za nutné k udržaniu alebo obnoveniu medzinárodného mieru a bezpečnosti

Mierové operácie OSN

22

Mierové operácie OSN nemajú donucovaciu povahu. Ich cieľom je udržať medzinárodný mier. Mierové operácie majú konsenzuálny charakter. Sú uskutočňované na základe doporučenia Rady bezpečnosti. Funkcie mierových misií:

a. pozorovateľská funkciab. nárazníkovú funkciuc. garant humanitárnej pomocid. policajnú funkciu

23