Novinárska prvouka Slovník základných pojmov žurnalistiky

Ján Hacek – Anna Sámelová – Mária Stanková (Zost.)

Novinárska prvouka Slovník základných pojmov žurnalistiky

Zostavovatelia: Ján Hacek – Anna Sámelová – Mária Stanková

© Ľubomír Bajaník, Mária Follrichová, Ján Hacek, Svetlana Hlavčáková, Peter Kubinyi, SimonaMikušová, Anna Sámelová, Danuša Serafínová, Adam Solga, Mária Stanková, Olívia Strapeková,Veronika Ševčíková, Dávid Vido

Recenzentka: doc. Mgr. Terézia Rončáková, PhD.

Vydala Katedra žurnalistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2019

Grafická úprava: Ján Hacek

ISBN 978-80-8127-257-8

Novinárska prvouka Slovník základných pojmov žurnalistiky

Ján Hacek – Anna Sámelová – Mária Stanková (Zost.)

Obsah

Prečo novinárska prvouka? 5

Register hesiel 7

Slovníková časť 9

Zoznam literatúry 81

O autoroch 89

Prečo novinárska prvouka?

Prvouka má v procese vzdelávania človeka osobitné postavenie. Školský edukačnýsystém ju zaraďuje do najnižších ročníkov základných škôl. Pretože prvouka poskytuježiakom (bez ohľadu na ich vek) doslova prvé i prvotné učivo z rôznych špecializo-vaných náuk, takpovediac orientačné poznatky pri oboznamovaní sa so svetom a živo-tom. Prvouka má totiž v kurikule iba to najdôležitejšie, no zároveň jednoducho aprehľadne spracované učivo, na ktoré sa v neskorších fázach vzdelávania nabaľujúďalšie vedomosti a zručnosti. Podrobnejšie, presnejšie, špecializovanejšie.

Novinárska prvouka, Slovník základných pojmov žurnalistiky teda predstavuje takévýrazy, s ktorými sa každý študent žurnalistiky, žurnalista či pedagóg stretáva na den-nej báze a ich pochopenie tvorí iba najelementárnejšiu časť poznania v oblasti žur-nalistiky a žurnalistickej autorskej tvorby. Termínový záber tejto Novinárskej prvoukyvšak zároveň predstavuje i pole aktuálnych výskumov pedagógov – od doktorandovaž po profesorov – pôsobiacich na najstaršom vedeckom pracovisku na Slovensku,ktoré sa venuje výskumu a výučbe žurnalistiky, na Katedre žurnalistiky Filozofickejfakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jej členovia využili možnosť, ktorú tátopublikácia ponúka, a prostredníctvom slovníkových hesiel predstavili časť svojhokurikulárneho, vedeckého a profesionálneho rámca.

Ten zaberá dejinný, odborovo systematický i filozofický pohľad na reálie žurnalis-tiky, skúma a analyzuje médiá tradičnou optikou dvadsiateho storočia (tlač, rozhlas,televízia či národné a národnostné médiá), ale aj optikou dvadsiateho prvého storočia,ktorému dominuje konvergencia médií a globalizácia, kde sa hranice medzi tlačenou,zvukovou a obrazovou žurnalistikou stierajú, a kde pôvodne národné a národnostnédostáva nové rozmery. Práve dynamika zmien v dnešnom online svete významne ov-plyvňuje žurnalistiku, či už profesionálnu, alebo jej laickú napodobeninu. No nadruhej strane je to práve žurnalistika, čo od čias prvej modernej tlače pomáha for-movať a stabilizovať alebo destabilizovať spoločenský poriadok danej krajiny v danejdobe. Dôkazy (okrem tých dejinných) ponúkajú denne sociálne médiá plné textov,zvukov a obrazov, ktoré prezentujú žurnalistickí profesionáli, no najmä laicinapodobňujúci remeselné zručnosti profesionálnych žurnalistov. Preto v slovníkovejčasti nájdete okrem klasických termínov, ktoré predstavujú základné stavebné kamenežurnalistiky – žánre, jazyk, komunikácia, právo, aj viaceré pojmy reflektujúce novéčrty žurnalistiky a žurnalizmu – konvergencia, otvorené dáta, dátová žurnalistika. Nadruhej strane si nielen ako vedci, ale najmä ako pedagógovia uvedomujeme dôležitosťhodnotových prvkov žurnalistiky a potrebu jej spoločenskej zodpovednosti, preto vslovníku uvádzame aj pojmy ako kritické myslenie, etický novinársky kódex, mediálnaverejnoprávnosť, cenzúra, gatekeeping, nastoľovanie agendy či investigatívna žurnali-stika. Každé slovníkové heslo obsahuje stručný výklad pomenúvaného javu a zoznamzákladnej literatúry, ktorá s ním súvisí.

Náš slovník základných pojmov žurnalistiky nie je z hľadiska záberu hesielslovníkom úplným, no takým ani nechcel byť. Novinárska prvouka, ktorú práve čítate,vznikla s dvojitým cieľom. Jednak predstaviť uchádzačom o štúdium žurnalistiky, ale

5

aj jej študentom pojmy, bez ktorých sa žurnalistika a žurnalizmus pochopiť a študovaťnedajú, no najmä predstaviť súčasným maturantom – adeptom na štúdium žurnalis-tiky, ako aj súčasným študentom našej katedry – adeptom na blížiacu sa profesionálnunovinársku kariéru, vedecký a výskumný záber katedry a jednotlivých jej členov.Každý z pedagógov si zvolil jedno či viac hesiel, v ktorom/v ktorých sa „cíti najviacdoma“, a ktoré predstavujú jeho vedecko-pedagogické zameranie. Jednotlivéslovníkové heslá tak nepredstavujú len prvoukové základné teoretické i praktické vý-chodiská, na ktorých stojí slovenská teória žurnalistiky a jej dejiny, ale zároveňumožňujú čitateľovi všimnúť si, ktorým aspektom sa na katedre jednotliví jej členoviavenujú. Od žurnalistiky otvorených zdrojov a dátovej žurnalistiky cez investigatívnu,ekonomickú, športovú, kultúrnu či umeleckú, otázky dejín, práva a etiky, až k filozofiižurnalistiky či jazyku médií. Zainteresovaný čitateľ sa tak môže oboznámiť s pojmami,ktoré tvoria základy jednotlivých vyučovaných predmetov a záverečných prác na Ka-tedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Nezain-teresovanému čitateľovi slovník poslúži doslova ako prvouka v dnešnom zdanlivo„prežurnalizovanom“ svete, ktorý je však zároveň svetom mediálne neprehľadným, ateda komplikovaným. A aby sa čitateľ oboznámil aj s autormi hesiel, ponúkame muv záverečnej časti Novinárskej prvouky krátke medailóny členov katedry. Nech tedačitateľ tohto slovníka vstúpi nielen do základov žurnalistiky, ale najmä do výskumnéhozamerania členov katedry!

Anna Sámelová, Mária Stanková

6

Register hesiel

Cenzúra 10Dátová žurnalistika 11Ekonomická žurnalistika 13Etický novinársky kódex 15Gatekeeping 18História Slovenskej televízie (STV) 20Investigatívna žurnalistika 23Jazyková kultúra 26Konvergencia médií 28Kritické myslenie 30Krízová komunikácia 32Literárna kritika 34Masmediálne právo 35Mediálna verejnoprávnosť 37Mediálna výchova 38Mediálny systém 39Národnostná a krajanská žurnalistika 42Nastoľovanie agendy 44Neverbálna komunikácia 46Otvorené zdroje 48Politický paralelizmus 50Profesia tlačového/mediálneho hovorcu/hovorkyne 52Publicistický štýl 54Publicizmy 56Rámec 58Rozhlas 59Rozhovor a interview 62Sloboda prejavu 65Slovenská televízia 66Spravodajské hodnoty 67Športová žurnalistika 68Televízia 69Tlač, periodická 71Tlačové agentúry 75Žurnalistické žánre v printových médiách 77

7

Slovníková časť

10

Cenzúra – mocenský zásah do → slobodyprejavu, v praktickej rovine predstavujúcina jednej strane obmedzenie možnosti slo-bodne šíriť informácie a myšlienky, či ve-rejne prejavovať názory a postoje, a nadruhej strane znemožňujúci osobám tietoinformácie, myšlienky, názory a postoje vy-hľadávať.

V širšom zmysle cenzúra predstavujedruh sociálnej regulácie kultúrnej produk-cie. Množinu mocenských zásahov tu po-nímame ako najrôznejšie zásahy odpôvodcov, ktorí disponujú akoukoľvek for-mou moci, obvykle verejnej moci, alebo ne-formálnym vplyvom určovať výberinformácií, formu ich stvárnenia a šírenia,pričom stačí, aby pôvodcovia týchto zása-hov disponovali mocou vstupovať do týchtoprocesov aspoň v niektorej z ich fáz. Ve-rejnú moc tu treba chápať nielen ako mocštátnych orgánov, ale tiež aj ako moc, ktoroudisponujú určité verejnoprávne korporácie.

V užšom význame cenzúra predstavujemocenské zásahy orgánov verejnej moci do→ slobody prejavu. Súčasné smerovanie od-borného diskurzu preto vedie k polarizácii:kým užšia teória akcentuje inštitucionali-zovanú podobu cenzúry, širšia teória zasakcentuje štrukturálnu reguláciu a mnoho-rakosť cenzorských aktivít.

Charakteristické je, že pôvodcovia cen-zúry obvykle uplatňujú nástroje cenzúry,aby presadili určitý kultúrny program(spravidla spojený s politickým či nábožen-ským presvedčením) a odvolávajú sa pricenzorskej činnosti na verejný záujem akovyšší princíp.

Cenzúra je charakteristická pre krajinys nedemokratickými režimami, ktoré ob-vykle akcentujú jej ochranný účinok.V moderných demokraciách je spravidlapovažovaná za neželaný jav. V právnomštáte možno pristúpiť k cenzúre iba vo výni-močných situáciách, teda iba v prípadoch,ktoré predpokladá zákon ako dostatočné

dôvody, a to iba v rozsahu ustanovenom zá-konom a iba na čas, kým je dosiahnutý účel.

Cenzúru explicitne v čl. 26 zakazujeÚstava SR. Tá zároveň zaručuje → sloboduprejavu a právo na informácie a každémupriznáva právo vyjadrovať svoje názory slo-vom, písmom, tlačou, obrazom alebo inýmspôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, pri-jímať a rozširovať idey a informácie bezohľadu na hranice štátu. Tiež ustanovuje, ževydávanie tlače nesmie podliehať povoľo-vaciemu konaniu. Zároveň však predpokla-dá, že orgány verejnej moci môžu pristúpiťk cenzorským opatreniam, ak ide o opatre-nia v demokratickej spoločnosti nevyh-nutné na ochranu práv a slobôd iných,bezpečnosť štátu, verejného poriadku,ochranu verejného zdravia a mravnosti.V takomto prípade nemá pojem cenzúrataké negatívne konotácie a skutočne môžemať pozitívny ochranný účinok.

Každá redakcia má právo rozhodovaťo témach, ktorým sa členovia a prispieva-telia redakcie budú venovať, určovať spôsobich spracovania a rozhodnúť o nezverejnenídiela. Ani redigovanie a ani editovanie tex-tov, obrázkov, programov a iných zvuko-vých a obrazových diel sa nepovažuje zacenzúru, ibaže by rozhodnutia prevádzko-vého charakteru boli učinené v priamom činepriamom dôsledku príkazu, zákazu čiusmernenia mocenského orgánu.

Zo všetkých zaužívaných delení a trie-dení cenzúry spomeňme aspoň niektoré.Treba rozlišovať medzi cenzúrou inštitucio-nalizovanou, teda zakotvenou v právnomporiadku a vykonávanou úradmi či úrad-níkmi s explicitne ustanovenou kompeten-ciou a cenzúrou faktickou, resp. latentnou,ktorá predstavuje využívanie či zneužívaniemoci a mocenských nástrojov na realizáciucenzorských opatrení, a to spôsobom semi-legálnym, prípadne aj nelegálnym. Takistomá význam rozlišovať druhy cenzúry podľatoho, v ktorom štádiu zasahujú do → slo-

11

body prejavu. Štandardné trichotomickédelenie rozlišuje cenzúru predbežnú, cen-zúru priebežnú a cenzúru následnú. V kon-texte žurnalistickej tvorby za predbežnúcenzúru považujeme takú cenzúru, ktorázasahuje do procesu tvorby žurnalistickéhoprejavu v ktoromkoľvek momente pred-tým, než je prejav finalizovaný. Za cenzúrupriebežnú môžeme v kontexte novinárskejtvorby potom považovať cenzúru, ktorou sicenzor vynucuje zásahy do novinárskehoprejavu či novinárskeho celku v štádiu predpublikovaním. A to vrátane zásahu mier-nejšieho, ktorým je úprava, či extrémneho,ktorým môže byť absolútny zákaz publiko-vania, resp. multiplikovania obsahu. Ná-sledná cenzúra predstavuje cenzorskézásahy prichádzajúce až po zverejnení no-vinárskeho prejavu či novinárskeho celku,a to s určitým časovým odstupom, ktorýmôže byť len minimálny, no rovnako takmôže predstavovať aj dlhší časový úsek. Vovšetkých troch prípadoch treba zdôrazniť,že cenzorské zásahy v praxi nepredstavujúlen zásahy do → slobody prejavu (v tomtokontexte do slobody tlače), ale ich praktickývýkon nezriedka spôsobuje aj celú škálu ne-gatívnych dôsledkov pre autora, autorskýkolektív a prípadne aj pre ďalšie osoby.

V odbornej literatúre sa vyskytuje aj po-dobné delenie na cenzúru prohibitnú, cen-zúru preventívnu, cenzúru represívnu acenzúru konzultatívnu.

Podľa rozsahu cenzúry môžeme tiežrozlišovať unikátny cenzorský zásah, kto-rého prohibitórny účinok smeruje protikonkrétnej informácii, prejavu alebo dielu,a zásah plošný, ktorého prohibitórny úči-nok smeruje voči všetkým prejavom alebodielam, ktoré nevyhovujú vybranému kri-tériu.

Ďalej podľa oblasti záujmu rozlišujemepolitickú cenzúru, náboženskú cenzúru,hospodársku cenzúru, mravnostnú cen-zúru.

Cenzúra tiež môže smerovať voči ob-sahu i voči konkrétnemu autorovi. Podob-ných kritérií, podľa ktorých možno triediťa deliť cenzúru a cenzorské zásahy, jestvujeešte podstatne viac.

V bežnom jazyku sa často používapojem autocenzúra. Predstavuje skupinuzásahov do finálnej podoby diela realizova-ných autorom, ktorý má pre konkrétnyzásah hlbšiu psychologickú pohnútku vy-plývajúcu z akceptácie určitých prevládajú-cich noriem, postojov a názorov, nezriedkavynucovaných orgánmi verejnej moci. Au-tocenzúra v takom prípade predstavujespôsob ako sa prezieravo vyhnúť cenzor-ským zásahom, prípadným negatívnymdôsledkom cenzúry a zachovať si aspoň ur-čitý, hoci znížený, stupeň → slobody pre-javu. Aj keď sa navonok môže zdať, že ide oprejav slobodnej vôle autora, ktorý sa slo-bodne rozhoduje, či určitý zásah vykonáalebo nie, sloboda jeho rozhodovania, ateda aj jeho → sloboda prejavu je dotknutávyššie spomenutými okolnosťami.LITERATÚRAILOWIECKI, Maciej – ZASĘPA, Tadeusz: Moc anemoc médií. REIFOVÁ, Irena a kol.: Slovník mediální komu-nikace. WÖGERBAUER, Michael a kol.: V obecnémzájmu. Cenzura a sociální regulace literatury vmoderní české kultuře 1749 – 2014.

Adam Solga

Dátová žurnalistika (z angl. data drivenjournalism) – žurnalistika, resp. činnosťnovinárov, ktorá pri vytváraní novinár-skych textov predpokladá prácu s dátami azároveň využívanie tzv. → otvorených zdro-jov. Dnes je celkom prirodzené, že novinársa vo väčšine prípadov dostáva k časti in-formácií práve z → otvorených zdrojov adát. Dátová žurnalistika predstavuje po-merne nový trend, už nielen svetových re-dakcií, najmä v oblasti spravodajskýchwebov, ktorým ich technická povaha

12

umožňuje prácu so spracovanými dátami anajmä ich zverejňovanie. Prvýkrát sa pojemdátová žurnalistika v slovenských médiáchobjavil v roku 2011.

Dátová žurnalistika predpokladá akti-vitu novinárov – snahu získavať dáta predo-všetkým z tzv. → otvorených zdrojov,podrobiť ich analýze, filtrovaniu, kde saz množstva získaných informácií vyberú tiepodstatné a následne sa prechádza k ichspracovaniu, interpretáciám, prípadne vi-zualizácii. Spomínaná aktivita novinárovpredpokladá ovládanie základnej proble-matiky práce s dátami – poznanie základ-ných činností, ktoré súvisia so získaním dát,ich spracovaním v niektorom z tabuľkovýcheditorov a prípadnou vizualizáciou. Výsled-kom práce dátových novinárov je publiko-vanie príbehu založenom na dátach – voväčšine prípadov na otvorených dátach. Ne-vyhnutným sa stáva i hľadanie súvislostímedzi nájdenými skutočnosťami, v niekto-rých prípadoch je vhodné dáta spracovaťi pomocou štatistických postupov. Dostá-vame sa tak k nevyhnutnosti redakcií, resp.dátových oddelení, ktoré okrem novinárapotrebujú pri opisovanej činnosti aj ľudí soznalosťami štatistiky, programovania a rov-nako i grafikov pri tvorbe vizualizácií, inte-raktívnych máp, grafov a podobne.

Pred vytvorením textu máme prevažnedáta získané z niektorej databázy, ktoré ne-majú pre bežného recipienta výpovednúhodnotu. Ak však obrátime pozornosť na-príklad na dlhodobý trend v niektorej z ob-lastí, môžeme ponúknuť príbeh týkajúci saväčšiny recipientov, keď pomocou dát pred-stavíme danú problematiku. Zmyslom dá-tovej žurnalistiky je teda predstaviťrecipientom pomocou príbehu dáta v pri-jateľnej podobe. Na druhej strane existujemožnosť využiť otvorené dáta na overova-nie skutočností a tvrdení v texte.

Základné postupy pri práci s dátamimôžeme opísať pomocou niekoľkých kro-

kov. Prvým je spomínané získanie dostup-ných dát – ide predovšetkým o dáta z do-stupných otvorených databáz a z databázEurópskej únie. Ide o datasety vo formáteumožňujúcom ich ďalšie spracovanie. No-vinár tak získa dáta predstavujúce niekedypomerne veľké množstvo dátových súbo-rov. Výhodou väčšiny z nich je dnes sku-točnosť, že sa dajú otvoriť a editovaťv niektorom z tabuľkových editorov – naj-častejšie v programe Excel. Môžeme kon-štatovať, že dnes je väčšina otvorených dátvo formátoch, ktoré umožňujú ich ďalšiespracovanie. Máme na mysli predovšetkýmformát CSV (Comma-separated values),ktorý je potrebný, ak chceme získané dátaspracovať a vizualizovať napríklad v niek-torej z dostupých online aplikácií na spra-vodajských weboch. Nasleduje filtrovaniezískaných dát, kde sa z celého dokumentuvyčlenia len tie, ktoré sú relevantné k spra-covávanej téme. Novinár po ich zís-kaníprichádza k tvorbe textu, kde sa v nie-kto-rých prípadoch predpokladá, že sa dátabudú aj vizualizovať. Vizualizácia predsta-vuje poslednú fázu práce novinára s dá-tami, keď si väčšinou pomôže dostupnýmiaplikáciami na spracovanie dát, ktoré záro-veň umožňujú, aby dáta vo vhodnej vizu-álnej podobe vložil na webový portál.Typickým príkladom sú volebné dáta, na-príklad po parlamentných voľbách, keďspravodajské portály zverejňujú interak-tívne volebné mapy. Dátová žurnalistikanemusí vo všetkých prípadoch znamenaťiba vizualizáciu dát. Podstata dátovej žur-nalistiky, → otvorených dát a ich využívaniasa vzťahuje aj na ostatné médiá: → rozhlas,→ televíziu a → tlač nevynímajúc. Mnohotextov, ktoré sú dnes publikované vo všet-kých spomínaných médiách, je postave-ných na overovaní tvrdení, a práve otvorenédáta slúžia ako oficiálne informácie a zdrojedaných tvrdení, a v textoch pomáhajú no-vinárom nachádzať pri ich písaní zdanlivo

13

neviditeľné prepojenia, napríklad medzijednotlivými obchodnými spoločnosťami asubjektmi obchodujúcimi so štátom. S týmsúvisí i skutočnosť, že dnes sa s textami za-loženými na otvorených dátach stretávamepredovšetkým v prípade poukazovania naekonomickú trestnú činnosť, kde sú zdro-jom dát najmä otvorené registre, umožňu-júce získať údaje o podnikateľskomprostredí a prepojeniach na verejné finan-cie.

Pokiaľ ide o programy a aplikácie zame-rané na prácu s dátami, existuje už po-merne široký výber, ktorý uľahčujenovinárom prácu najmä v prípade ich fil-trovania, analýzy či vizualizácie. Výhodouje, že mnohé z nich sú bezplatné, a tak po-máhajú novinárom dostať dáta v prehľad-nej a príťažlivej forme na portály. Typickýmpríkladom je vizualizácia dát na mape – na-príklad mapa kriminality v krajine. LITERATÚRABOČEK, Jan – MRÁČEK, Jakub – MYNARZ,Jindřich: Otevřená data: příležitost pro Českourepubliku.DATA.EUROPA.EU: Portál otvorených dát EÚ.GRAY, Jonathan – CHAMBERS, Lucy – BOU-NEGRU, Liliana (Eds.): e Data JournalismHandbook: How Journalists Can Use Data to Im-prove the News.HACEK, Ján: Začiatky dátovej žurnalistiky.HOUSTON, Brant: Computer-Assisted Repor-ting: A Practical Guide.HOUSTON, Brant: Data for Journalists.NADACE OPEN SOCIETY FUND PRAHA: Příručka datové žurnalistiky.NADÁCIA OTVORENEJ SPOLOČNOSTI: Príručka dátovej žurnalistiky.

Ján Hacek

Ekonomická žurnalistika – žurnalistika,ktorá informuje o ekonomickom dianí, vrá-tane makroekonomických informácií(napr. vývoj hrubého domáceho produktu,inflácie, nezamestnanosti a pod.), fiškálnej(rozpočtovej) a monetárnej (menovej) po-litike krajín a ekonomickej činnosti jedno-

tlivých tvorcov trhu (spotrebiteľov, domác-ností, podnikateľov a firiem). Zámeromekonomickej žurnalistiky je informovaťspoločnosť o najaktuálnejších ekonomic-kých javoch a informácie s nimi spojenézrozumiteľne spracovať (popularizovať).Vďaka medializovaným ekonomickým in-formáciám sa môžu v problematike orien-tovať recipienti z odborných, ale ajneodborných kruhov.

Ekonomická žurnalistika ako špeciálnatvorivá činnosť stavia na základoch klasic-kej žurnalistiky. Obe sú východiskom naskúmanie tematicky vymedzených okru-hov a tém, ktoré si vyžadujú špecializáciu av niektorých prípadoch aj odbornú kvalifi-káciu novinárov. Na jej základe vedia novi-nári odborne spracovávať aktuálne témyspojené s pôsobením ekonomických vied aich uplatňovaním v hospodárskej praxi,vrátane ich spoločenských dosahov.

Počiatky písanej ekonomickej žurnalis-tiky siahajú do 18. storočia. Dovtedy savšetky informácie týkajúce sa cien za ko-modity a tovary šírili ústnym podaním čiprivátnymi sieťami. Tie kontrolovali najmäbohatí a vplyvní obchodníci (napríklad ro-dina Mediciovcov), čím si udržiavali svojvýznamný vplyv na vtedajší obchod. V18. storočí sa s informáciami ekonomic-kého charakteru začalo obchodovať, a akosa rozvíjal kapitalizmus, zvyšoval sa ajdopyt po správach tohto druhu. O ekono-mickej žurnalistike moderného typumožno hovoriť až v kontexte vydania pr-vého špecializovaného ekonomického pe-riodika, e Economist, v auguste 1834.Rastúca popularita finančných trhov a ná-strojov v dôsledku rozvoja priemyslu, želez-ničnej dopravy a stavby železničných tratíspôsobila zvýšený dopyt po informáciáchekonomického typu. Na trhu v druhej po-lovici 19. storočia výrazne narástol záujemo finančné informácie. Keďže dlhopisy že-lezničných spoločností sa obchodovali

14

najmä na americkej burze, centrom ekono-mickej žurnalistiky sa stal New York. Okoloburzy cenných papierov sa zhromaždiloviacero spravodajských organizácií, ktorýchhlavným cieľom bolo prenášať informáciemedzi Burzou, obchodnými spoločnos-ťami, investormi a bankami. Pevné miestomedzi nimi si vybudoval servis Dow Jones& Co, ktorý existuje dodnes. Ekonomickéspravodajstvo však nebolo iba doménounewyorských vydavateľov. Finančné spra-vodajské organizácie reaktívne vznikalivšade tam, kde prekvitali kapitálové trhy, naktorých sa obchodovalo s dlhopismi, ak-ciami či komoditami. Čulý finančný trhv Londýne podnietil v roku 1888 vznik eFinancial Times. Koncom 19. storočiav Amerike začali vznikať rôzne iniciatívyžurnalistov, ktorí sa nechceli vo svojejtvorbe spoliehať len na informácie od zdro-jov, z ktorých každý zároveň presadzovalsvoje záujmy. Formou hĺbkových (in-depth) článkov a vlastných analýz odkrý-vali nekalé praktiky veľkých korporácií azáujmových skupín, čím vytvárali pod-mienky pre prijatie legislatívy, ktoré by ta-kéto spôsoby podnikania mali obmedziť.Títo novinári zväčša svoje hĺbkové exposépublikovali v magazínoch, ako napríkladCosmopolitan alebo McClure’s Magazine.Keďže vo svojich článkoch odkrývali nekalépraktiky korporátneho sveta, dostali v spo-ločnosti prezývku „hnojári“ (muckrackers).Muckrackeri svojimi investigatívnymi člán-kami mierili na špecifické inštitúcie a jed-notlivcov, ktorí ich vlastnili alebomanažovali. Ich cieľom bolo odhaľovať ko-rupčné praktiky, ktoré boli v spoločnostičasto spojené s nekompetentnosťou až ne-legálnosťou, a ktoré významne ohrozovalifungovanie finančných trhov ako takých.Stali sa tak predchodcami modernej → in-vestigatívnej žurnalistiky, ako ju poznámev dnešnom svete.

Ekonomická žurnalistika je s → investi-gatívnou žurnalistikou úzko prepojená. Na-vzájom sa dopĺňajú a často ich nemožno odseba oddeliť. → Investigatívna žurnalistika(z angl. „investigate“ – pátrať alebo vyšetro-vať) odhaľuje korupčné správanie a usilujeo zverejnenie zamlčaných, nejasných a prechod spoločnosti dôležitých informácií,ktoré mnohokrát majú ekonomickú alebofinančnú povahu. Pri investigatívnej prácižurnalisti často využívajú → otvorené zdrojeinformácií ekonomickej povahy (napr. ob-chodný register, register účtovných závie-rok, centrálny register zmlúv, registerpartnerov verejného sektora).

Najčastejšie používanými zdrojmiv ekonomickej žurnalistike neinvestigatív-neho typu sú lokálne primárne zdroje eko-nomických informácií (štatistický úrad,ministerstvá a iné štátne inštitúcie, vrátaneNárodnej banky Slovenska, komerčnébanky, firmy a výrobné podniky, odbornéaudítorské a finančné poradenské spoloč-nosti). Pri spracovávaní zahraničnej ekono-mickej problematiky žurnalisti využívajútiež napr. databázy hospodárskych inštitúciíEurópskej únie, Medzinárodného meno-vého fondu, Európskej centrálnej bankyalebo centrálnych bánk iných krajín. Častéje aj využívanie sekundárnych zdrojov (za-hraničná ekonomická tlač, spravodajstvoekonomických → tlačových agentúr akoReuters, Bloomberg alebo AP).

Okrem primárnych a sekundárnychzdrojov informácií sa novinári pracujúciv odbore ekonomickej žurnalistiky mno-hokrát pri výbere tém inšpirujú tzv. dopln-kovými zdrojmi. K doplnkovým zdrojomzvyčajne patria napr. písomné ohlasy do re-dakcií (tipy čitateľov/divákov), organizo-vané ankety redakcií alebo odbornédiskusie/konferencie organizované redak-ciami.

Jedným z faktorov, ktorý ovplyvňujekvalitu mediálnych výstupov ekonomic-

15

kých novinárov, je neustále sa zvyšujúcakomplexnosť spracovávaných tém. Nové fi-nančné produkty, globalizácia a internacio-nalizácia biznisu spôsobujú, že prežurnalistov môže byť čoraz ťažšie rozumieťfungovaniu komplexných finančných sys-témov. Ekonomická žurnalistika sa tedav posledných desiatkach rokov stáva najmäreaktívnou žurnalistikou, závislou od infor-mácií od zdrojov z vnútra medializovanýchspoločností či inštitúcií, alebo tzv. „whistle-blowers“ (z angl. – informátori), aleboiných externých zdrojov. Pôvodná, proak-tívna, analytická investigatívna ekonomickážurnalistika mnohokrát absentuje, aj keď vposledných rokoch na Slovensku možnohovoriť o oživení tohto typu žurnalistickejtvorby.

Špecifickou črtou ekonomickej žurnalis-tiky tiahnucou sa celé storočia je tiež vý-znamná prepojenosť obsahu ekonomickyorientovanej žurnalistickej tvorby s finanč-nými aspektmi existencie periodík či audio-vizuálnych médií. V tomto kontexte možnohovoriť o prenikaní public relations výstu-pov firiem alebo finančných inštitúcií domediálnych obsahov, čo je zdrojom mno-hých otázok a diskusie v súvislosti so žurna-listickou etikou. Od počiatkov svojhofungovania sú médiá závislé hlavne od za-dávateľov inzercie. Inzerenti sú však zároveňtvorcami ekonomického prostredia každéhofungujúceho trhu. Táto prepojenosť histo-ricky významne vplývala na kvalitu žurna-listickej tvorby ekonomického spravodajstvaa publicistiky a je to tak dodnes.LITERATÚRAFOLLRICHOVÁ, Mária: Investigatívna žurnalis-tika – žurnalistický žáner i metóda žurnalistickejtvorby?PARSONS, Wayne: e Power of the FinancialPress: Journalism and Economic Opinion in Bri-tain and America.ROUSH, Chris: Show me the money: WritingBusiness and Economics Stories for Mass Com-munication.

SAND, Ján – ŠEFČÁK, Luboš: Ekonomická žur-nalistika. SAND, Ján – ŠEFČÁK, Luboš: Masové médiáa ekonomika.STARKMAN, Dean: e Watchdog that didn’t Bark.WALTON, Nicola: How to Report EconomicNews.

Olívia Strapeková

Etický novinársky kódex – prvé zmienkyo ľudskej morálke a zásadách kladnéhovzťahu k blížnemu možno nájsť už v Desa-tore božích prikázaní z roku 1 500 pred n.l., ale aj v Manuových hinduistických (sta-roindických) zákonoch, babylonskomChammurapiho kódexe či v učení čínskehomysliteľa a štátnika Konfucia. Zahŕňali skú-senosť, zvykové právo a morálku stáročí, aapelovali na ľudské cnosti ako pravdovrav-nosť, česť, statočnosť a zodpovednosť, a tiežna empatiu a úctivosť. Rešpektovala sav nich individualita človeka. Slušnosť, tedaúcta človeka k človeku i sebaúcta, ohľadu-plnosť, tolerancia a takt dominovali v me-dziľudských vzťahoch.

S etikou sa často stotožňujú pojmy akomravnosť a morálka. Termín etika pochádzaz gréckeho slova éthos (vyjadruje obyčaj,zvyk, mrav, známe miesto či charakter),ktoré je základom slova ethikos (gr., mo-rálny). V mierne modifikovanej podobe hoako ethicus prevzala latinčina a tvar v žen-skom rode – ethica sa stal základom dnešnejetiky. Aristoteles vnímal etiku ako morálnufilozofiu a pod jej obsahom rozumel takmravnosť (morálku), teda sústavu mravovvedúcich k morálnemu a spoločensky vhod-nému správaniu sa ľudí vo vzájomnomstyku, vo vzťahu k prírode a k sebe samému,ako aj mravouku, náuku o mravnosti, učenieo morálke vo všeobecnosti a o možnostiachindividuálnej morálnej voľby.

Za profesijnú etiku možno považovaťsúhrn etických požiadaviek, ktoré určujú,regulujú a napokon kontrolujú výkon istejprofesie. Pre každého člena danej profesie

16

je záväzná, hoci má len odporúčací charak-ter. V profesijnej novinárskej etike sú sú-stredené historické skúsenosti z výkonudanej profesie, požiadavky spoločnosti najej výkon a platné morálne zásady a hod-noty. Žurnalistická etika, v zmysle apliko-vanej etiky, vychádza z morálkyspoločnosti, ale aj zo zásad, ktoré do prácenovinárov implantovali pionieri z mediál-neho prostredia. Vymedzuje povinnosti ajpráva novinárov, ktorými sa majú vo svojejpráci riadiť. Vychádzajú z verejného po-riadku (platných zákonov) a zo zodpoved-nosti novinárov voči spoločnosti (čl. 29,ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudskýchpráv). Pod prvý známy pokus o sformulo-vanie kódexu novinárskej etiky sa podpísalCharles Anderson Dana, vydavateľ eNew York Sun (1868). Zahrnul doň princípobjektivity, upozornil na význam verifiká-cie/overovania faktov (potvrdenia ich pra-vosti, správnosti a pravdivosti) a tiež naochranu zdrojov. Varoval pred skrytou re-klamou a hovoril aj o novinárskej slušnostia ohľaduplnosti voči slabším. Vyžadovalúctu k názorom iných, rešpektovanieústavy i slobody, a poukazoval na nebez-pečné následky plynúce z omylov a chýbnovinárov.

Do prvých novinárskych kódexov (fran-cúzsky 1918, americký a švédsky 1923, nór-sky 1936) sa postupne včleňovali najmäpožiadavky na novinárov: povinnosť reš-pektovať súkromie, rasu, národnosť aj sveto-názor ľudí; nutnosť dodržiavať prezumpciuneviny a chrániť deti; vyslovili sa proti ma-nipulatívnym metódam mediálnej praxe;zdôraznili zodpovednosť novinárov za zve-rejnené informácie; ich podriadenosť verej-nému záujmu; slobodu slova i slobodu tlačeoznačili za dôležité ľudské právo; nezávis-losť novinárov za potrebu eliminovať všetkyzáväzky a záujmy; požadovali ich nestran-nosť, domáhali sa presnosti, pravdovrav-nosti, čestnosti; upozorňovali na ochranu

súkromia a dobrého mena osôb; dožado-vali sa práva na odpoveď či opravu chybneja škodlivej informácie; hlásili sa k všeobec-nej ľudskej slušnosti. Na tieto postulátynadviazal Medzinárodný kódex novinár-skej cti prijatý Medzinárodnou federáciounovinárov – FIJ/IFJ (1939), ktorý odmietaplagiátorstvo a je za privilégium redakč-ného tajomstva. Ako člen federácie od roku1991, Zásady správania novinárov (do-plnené v roku 1986 v Dánsku) podpísal ajSlovenský syndikát novinárov (SSN). OSNzverejnila Medzinárodný kódex novinárskejetiky (1952), základ mnohých novinárskychkódexov vo svete. Odznela v ňom potrebachrániť dobré meno človeka, za vážny prie-stupok označil znevažovanie, osočovanie,ohováranie a neopodstatnené obviňovanie.Pozornosť venoval redakčnému tajomstvu aochrane dôverných informácií a ich zdrojov.Federácia žurnalistov Európskeho spoločen-stva odčlenila práva od povinností novinárovv Deklarácii povinností a práv žurnalistov(1971). K právam zaradila slobodný prístupk informáciám, právo odmietnuť prácu,ktorá je v rozpore so svedomím, právo napracovnú zmluvu predstavujúcu materiálnei morálne istoty novinára, vrátane platu za-ručujúceho jeho ekonomickú nezávislosť.Významná je Rezolúcia č. 1003 o etike novi-nárstva z pera Rady Európy (1993). Akcen-tuje morálnu povinnosť médií riešiťkonfliktné situácie mierovými prostried-kami, čeliť násiliu, prejavom nenávisti akonfrontácie, a vzhľadom na vplyv médií nadeti a mládež, nezverejňovať slovné a obra-zové výpovede glorifikujúce násilie, sex akonzum a používajúce vulgarizmy. Rezolúciapojednáva aj o samoregulácii či dohľade naddodržiavaním novinárskej etiky poverenýmiorgánmi, na scénu vstúpili tzv. tlačové radya ombudsmani.

Prijatie Etického kódexu Slovenskéhosyndikátu novinárov, ktorý 19. októbra1990 schválil snem SSN, treba považovať za

17

významný počin. Vychádzal zo Všeobecnejdeklarácie ľudských práv (OSN, 1948), kdesa v článku 19 podčiarkuje: „Každý máprávo na slobodu presvedčenia a prejavu.“Avšak sloboda slova nemôže byť neobme-dzená, musí ju niečo limitovať. Nový Etickýkódex novinára, prijatý 5. novembra 2010,rozšíril pôvodných šesť článkov na desať.Pribudli: I. Zámer, II. Základné hodnoty,VIII. Cenzúra, IX. Pristúpenie ku kódexu aX. Prechodné a záverečné ustanovenia. Zoznenia preambuly vyplýva, že hlavným zá-merom je stanoviť záväzné pravidlá navýkon povolania novinárov na Slovensku,slúžiť ako návod pre profesionálov i amaté-rov pri tvorbe mediálnych obsahov a infor-movať verejnosť o zásadách novinárskejpráce. Za prvoradé hodnoty kódex označilosobnú slobodu, slušnosť a spravodlivosť.Z kľúčových zásad zase nestrannosť, vyvá-ženosť, objektivitu, poctivosť, čestnosť,pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné ove-rovanie faktov. Do časti Novinár a verejnosťzaradil povinnosť verifikovať fakty, uvádzaťinformačné zdroje, informovať pravdivo,zreteľne oddeľovať názor od správy a opra-viť každú nesprávnu informáciu. Podčiar-kol právo na osobnú integritu, vylúčilpolitickú angažovanosť novinára a zamietolmanipuláciu, zavádzanie, skrytú reklamu,korupciu a plagiátorstvo (aj vlastných diel).Novinár a objekt jeho záujmu pripomínaprezumpciu neviny, zakazuje znižovaťdobré meno osoby, jej česť a dôstojnosť,rovnako podnecovať nenávisť, diskriminá-ciu založenú na rase, svetonázore, etnickompôvode, veku, sociálnom postavení, sexu-álnej orientácii či pohlaví (presnejšie bybolo rode). O príslušnosti k menšine infor-muje iba, ak je relevantná k téme. V častiNovinár a zdroj informácií sa od novináravyžaduje neskrývať svoje meno a prísluš-nosť k médiu pri získavaní textových, zvu-kových, obrazových a audiovizuálnychzáznamov. Na nahrávanie telefonického →

rozhovoru musí vopred upozorniť, rovnakochrániť dôverný zdroj, citlivo a zodpovednepristupovať k osobám bez skúseností s no-vinármi alebo v zložitej životnej situácii,najmä k obetiam či svedkom zločinov a tra-gédií. Maloletých a deti využívať ako zdrojlen vo výnimočných prípadoch a s osobit-ným ohľadom. Dôležité sú pokyny o pou-žití mimoriadnych prostriedkov (utajenýchspôsobov získavania informácií, vrátaneskrytej kamery či mikrofónu), o zverejňo-vaní neoverených informácií či zo súkro-mia neverejne činných osôb. Novinár aredakcia upozorňujú riadiacich pracovní-kov, aby rešpektovali slobodu prejavu no-vinára a poskytli mu primeranú právnuochranu. Časť Novinár a kolegovia vychá-dza z autorského zákona. Cenzúra sa pova-žuje za nezlučiteľnú s etickými pravidlaminovinárskej práce a zakazuje sa.

Otázkou porušovania novinárskej etikybola u nás poverená Tlačová rada SR (TRSR), výkonný orgán Asociácie na ochranunovinárskej etiky (AONE), činná od roku2002, ktorá od roku 2017 pôsobí ako Tla-čovo-digitálna rada Slovenskej republiky.Kontrolu nad elektronickými médiami máRada pre vysielanie a retransmisiu, pô-vodne ustanovená zákonom č. 294/1992Zb. o Rade SR pre rozhlasové a televíznevysielanie. No zákon č. 308/2000 Z. z. o vy-sielaní a retransmisii zrušil predošlé zákonya upravil jej názov.LITERATÚRA Etický kódex novinára. GRAHAM, Katharine: Personal History. HASLER, Ludwig: Medzi obchodom a morálkou.Možnosti a hranice mediálnej etiky. HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Tlačové konferencie ahovorcovia. HORŇÁK, Pavel – ŠEFČÁK, Luboš: Etika reklamy.Etika žurnalistiky.REMIŠOVÁ, Anna: Etika médií. ŠVEHLA, Martin – KAŠÍK, Milan: Tiskovýmluvčí – řízená komunikace s veřejností. Všeobecná deklarácia ľudských práv.

Svetlana Hlavčáková

18

Gatekeeping – proces transformácie uda-losti na správu. Toho, kto tento proces riadi,nazývame gatekeeperom. Vzhľadom na to,že noviny sú limitované počtom strán, → te-levízia a → rozhlas programovou štruktú-rou, musia mediálni tvorcovia nevyhnutneredukovať množstvo udalostí, ktoré zverej-nia. Proces selekcie sa v demokratickýchkrajinách opiera o vieru v objektívne vý-robné procesy.

Pojem gatekeeping pochádza z anglič-tiny. V doslovnom slovenskom prekladeznamená stráženie brány. V teórii masovejkomunikácie ho neprekladáme vzhľadomna to, že nemá slovenský ekvivalent a an-glický termín je celosvetovo dobre etablo-vaný.

V odbornej literatúre sa s termínom ga-tekeeping/gatekeeper stretávame prvýkrátv 50. rokoch 20. storočia v publikácii expe-rimentálneho psychológa Kurta Lewina.V súvislosti s masovými médiami hov roku 1950 spomína americký mediálnyteoretik David Manning White. Ten skú-mal, na základe akých kritérií vyberalsprávy zo servisu tlačových agentúr editormiestneho regionálneho denníka. Počasjedného týždňa v roku 1949 zhromaždilvšetky odmietnuté správy aj s odôvodne-ním, prečo ich editor nechcel zverejniť.V závere D. M. White konštatoval, že selek-cia je veľmi subjektívna a odvíja sa od skú-seností, postojov a očakávaní gatekeepera.Whiteov výklad, že gatekeeping je takmervýhradne založený na preferenciách jedno-tlivca, čelil v nasledujúcich desaťročiachznačnej kritike. V súčasnosti už zrejmenikto nepochybuje o tom, že gatekeepermusí pri selekcii zohľadňovať aj iné faktory.Doteraz najkomplexnejší pohľad na teóriugatekeepingu ponúkla americká teoretičkaPamela J. Shoemaker. Tá okrem iného roz-delila vplyvy na selekciu do piatich úrovní,a to na individuálnu úroveň, úroveň me-diálnych rutín, úroveň organizácie, so-

ciálno-inštitucionálnu úroveň a úroveňspoločenského systému.

Každý gatekeeper v procese selekciespráv zohľadňuje svoje záujmy a preferen-cie, jeho výber môže súvisieť aj s prostre-dím, v ktorom vyrastal, s vierou, vekom,skúsenosťami či rodom. Viaceré výskumypoukazujú na fakt, že muži inklinujúk inému typu príbehov. Preferujú politickéa negatívne správy. Ženy sa naproti tomunebránia pozitívnym správam, odlišná je ajforma spracovania udalostí. V prípade voj-nových správ vo väčšej miere ako muži po-ukazujú na devastačný rozmer vojny apribližujú osudy konkrétnych ľudí. Výni-močné nie sú ani prípady, keď novinárkyv snahe uspieť preberajú mužské hodnoty.

Individualita gatekeepera je spravidlaviac či menej potlačená ďalšími úrovňami.V redakciách gatekeeperi často čelia streso-vým situáciám, ktoré vznikajú napríkladv dôsledku uzávierky, nedostupnosti kľúčo-vého zdroja informácií atď. Najmä skúseníprofesionáli si rokmi osvojili rutiny, ktoréim ich prácu zľahčujú a zrýchľujú. Rutin-ným procesom sa v teórii venuje samo-statne vyčlenený koncept nazývaný→ spravodajské hodnoty. K nim radíme na-príklad aktuálnosť, jednoznačnosť, neoča-kávanosť, dosah/závažnosť, vzťah k elitám,negativitu a mnohé ďalšie.

Úroveň organizácie odkazuje na všetkyvplyvy, ktorým je gatekeeper vystavený vovnútri spoločnosti, ktorá ho zamestnáva.Napríklad vlastník mediálnej organizácie,riaditeľ, šéfredaktor, editor a iní. Čím silnej-šie hierarchizovaná je mediálna organizá-cia, tým väčšia skupina gatekeeperovrozhoduje o osude udalosti. Z pohľadu or-ganizácie je najlepším gatekeeperom ten,kto je stotožnený s filozofiou daného médiaalebo ju aspoň kopíruje.

Vonkajšími alebo takzvanými mimo-mediálnymi vplyvmi sa zaoberá sociálno-inštitucionálna úroveň. Do procesu selekcie

19

tak neraz či už priamo, alebo nepriamovstupuje aj publikum, trh, inzerenti, záuj-mové skupiny, vláda alebo ostatné médiá.

No a napokon povaha spravodajskéhokrytia sa líši aj v závislosti od regiónu, poli-tického systému či kultúry danej krajiny.Tieto vplyvy spadajú pod úroveň spoločen-ského systému. Podrobnejšie sa téme ve-nuje americko-talianska dvojica DanielC. Hallin a Paolo Mancini. Predstavili trimodely médií a politiky, do ktorých za-hrnuli 18 štátov sveta (Slovenská republikamedzi nimi nie je). Pri kategorizácii si vší-majú viacero aspektov, ktoré pôsobia namédiá, a môžu tak ovplyvniť ich obsahy. Zahlavné parametre označili vývoj mediál-nych trhov, → politický paralelizmus (pre-pojenie médií a politiky), vývojnovinárskeho profesionalizmu a napokonspôsob intervencie štátu do mediálnychsystémov. Slovensko by sa na základe via-cerých indikácií mohlo najviac približovaťsevero/stredoeurópskemu modelu.

Selektívne procesy v mediálnych orga-nizáciách nemožno skúmať bez zohľadne-nia všetkých spomenutých úrovní. Najmäv celonárodných médiách totiž môžu do se-lekcie vstupovať aj desiatky osôb. O tom, čije udalosť vhodná na spracovanie, rozho-duje novinár priamo na mieste diania.S jeho výberom sa však musia stotožniť ajjeho nadriadení – editor, šéfredaktor, nie-kedy môže do procesu zasiahnuť aj vlastník.Problematické sú najmä prípady, keď re-dakcie informujú o záujmoch svojich vlast-níkov a im blízkych osobách či inštitúciách.Takéto kontroverzie vyvolalo pôsobeniemediálnych magnátov ako Silvio Berlus-coni, Rupert Murdoch či Andrej Babiš.

V súvislosti s vlastníckymi pomermi vý-skumy potvrdili nezanedbateľné rozdielyv prístupe k selekcii udalostí medzi verej-noprávnymi a súkromnými médiami.Takzvaný duálny systém funguje vo väčšineeurópskych krajín, vrátane Slovenska. Ve-

rejnoprávne médiá (→ mediálna verejno-právnosť) sú dotované z verejných zdrojov,preto majú viac povinností voči recipien-tovi a sú tiež prísnejšie regulované. Väčšinamédií ale nevznikla preto, aby slúžila verej-nému záujmu, ale predovšetkým preto, abyvytvárali zisk. Snaha získať si na svojustranu publikum vedie podľa mnohých teo-retikov k tomu, že súkromné médiá súukážkou klesajúceho vkusu. Napríkladv spravodajstve sa to prejavuje vyšším za-stúpením správ, ktorých cieľom je najmäzabaviť a vyvolať emócie. V teórii masovejkomunikácie je tento jav označovaný ter-mínom infotainment (zloženým z anglic-kých termínov information aentertainment, teda informácie a zábava).Veľkosť publika je pre mediálnu organizá-ciu dôležitý kvantitatívny nástroj. Vie, akúveľkú skupinu môže inzerentovi ponúknuťna predaj. Čím väčší majú médiá príjem zreklamy, tým viac je ohrozená aj ich nezá-vislosť od zadávateľov. Ak je pre médiumniektorý klient kľúčový, môže podľahnúťtlaku a napríklad zabrániť, aby sa o ňom vspravodajstve negatívne informovalo.

Pojem gatekeeping sa využíva najmäv spojitosti s tradičnými médiami (→ tlač,→ rozhlas, → televízia). V online prostredíje uprednostňovaný termín network gate-keeping. Jeho autorkou je americká teore-tička Karin Barzilai-Nahonová. LITERATÚRAHALLIN, Daniel – MANCINI, Paolo: Systémymédií v postmoderním světe: Tři modely médií apolitiky. MIKUŠOVÁ, Simona – HALÁSZOVÁ, Frédéri-que: Teória gatekeepingu jej vývoj a adaptácia navirtuálny svet. SHOEMAKER, Pamela – VOS, Tim: Gatekee-ping eory. TRAMPOTA, Tomáš: Zpravodajství. WHITE, David: e “Gate Keeper“. A Case Studyin the Selection of News.

Simona Mikušová

20

História Slovenskej televízie (STV) –vznik Slovenskej televízie úzko súvisí sovznikom Československej televízie (ČST),ktorá spustila prvé pokusné vysielaniez Prahy 1.5.1953. Konštituovanie televízie naSlovensku zapadá do rámca budovania tele-víznych vysielaní v európskych krajinách.Špecifické postavenie získali → televízie vovýchodnom bloku, teda v štátoch, ktoré bolisatelitmi Sovietskeho zväzu, vrátane Česko-slovenska. Mali plniť nielen informačnú,vzdelávaciu a kultúrnotvornú funkciu, aleako takzvané hromadné oznamovacie pro-striedky boli (v prípade Československa doroku 1989) pod ideologickým dozorom ko-munistickej strany a neraz slúžili jej propa-gande. Podliehali preto mnohým príkazoma → cenzúre. Ich charakter, najmä v oblastispravodajstva a publicistiky, determinovalaautocenzúra jej zamestnancov.

STV začala vysielať 3. 11. 1956 ako Te-levízne štúdio Bratislava. Prvým odvysiela-ným programom bol priamy prenos z osláv30. výročia existencie rozhlasového vysie-lania na Slovensku. Počas slávnosti, ktorása uskutočnila v Parku kultúru a oddychuv  Bratislave, vystúpil s hlavným progra-mom Slovenský ľudový umelecký kolektív.

V začiatkoch televízneho vysielania naSlovensku bola televízia právnou i organi-začnou súčasťou rozhlasu. Čoskoro sa za-čala z rozhlasu vyčleňovať, technickyi personálne, pretože televízia potrebovalaoveľa väčšie zázemie, kým → rozhlas praco-val so zvukovou technikou, v televízii sa kzvuku pridružovali kamery, obrazová a stri-hová technika, filmové zariadenia, osvetle-nie, kostýmy, maskérňa a iné. Okremrozhlasu sa začiatky televízie spájajú aj s di-vadelnými profesiami a filmom.

Hlavné televízne centrum s prvým vy-sielačom sa nachádzalo na bratislavskomKamzíku. Neskôr televízia pôsobila vo via-cerých budovách v Bratislave (bývalý ban-kový palác Tatrabanky – súčasné sídlo

Ministerstva kultúry SR, Stará tržnica, užneexistujúca neologická synagóga a iné.)

Televízia vysielala z Bratislavy spočiatkudvakrát týždenne pre prvých asi 500 kon-cesionárov. Po roku pokusného vysielaniasa s výnimkou pondelka vysielalo každýdeň a od januára 1959 každý deň. V roku1962 pribudlo na Slovensku aj popoludňaj-šie vysielanie.

Programovú štruktúru tvorili v prvýchrokoch vysielania zahlásenia, publicisticképríspevky, → rozhovory, prenosy z kultúr-nych a športových podujatí, divadelnépredstavenia, ktoré sa neskôr pretransfor-movali na televízne inscenácie.

V prvopočiatkoch televízie neexistovalitelevízne záznamové zariadenia. Jedinýmaudiovizuálnym záznamom bol film. Na-živo sprostredkované kultúrne, spoločen-ské a športové podujatia prispeli k rozvojuaudiovizuálneho prostredia a povedomiao ňom. Sprostredkovanie udalosti bez ča-sovej straty predstavovalo hlavnú výhodutelevízie.

Od roku 1959 Československá televíziaštúdio Bratislava (2. pomenovanie STV doroku 1968) začala prispievať do celoštát-neho československého vysielania špeciálnekoncipovaným programom, najmä s kva-litne pripravenou dramatickou tvorbou,ktorá dostala pomenovanie bratislavsképondelky.

Ďalšie dôležité dátumy rozvoja televíziena Slovensku v 60. rokoch 20. storočia:

25. 2. 1962 začiatok vysielania Televíz-neho štúdia Košice

5. 4. 1965 začiatok výstavby televíznehoareálu Mlynská dolina v Bratislave

29. 1. 1966 zriadenie Krajovej redakcieČST Banská Bystrica

12. 10. 1967 základný kameň na výstavbunovej televíznej veže na Kamzíku v Brati-slave (uvedenie do prevádzky 26. 6. 1974)

Druhá polovica 60. rokov (najmä rok1968) sa vyznačovala postupným uvoľne-

21

ním pomerov. Televízni pracovníci pociťo-vali väčšiu samostatnosť a otvorenejšie, tvo-rivejšie prostredie. Vzniklo viaceroinovatívnych dramatických diel a doku-mentárnych filmov. Uvoľnenie politickejklímy prinieslo silnejšie prenikanie politikydo vysielania a kritickejšie informovanie onej. Značný technický pokrok vniesol dotelevíznej práce nový vynález – televíznymagnetický záznam (TMZ), ktorý umožnilzaznamenávať televíznu tvorbu. Nová tech-nológia predznamenala koniec éry živéhovysielania. Vstup okupačných vojsk do Československa 21. augusta 1968ovplyvnil aj televízne vysielanie. Televíziavyzývala divákov, aby nesúhlasili s okupá-ciou, ale aby sa vyhli zrážkam s vojakmi.

Už v septembri 1968 vláda zriadila Úradpre tlač a informácie, ktorý mal usmerňovaťa kontrolovať činnosť tlače, rozhlasu, televí-zie a ČTK. Nové vedenie televízie postupnelikvidovalo progresívne publicistické reláciea budovanú objektivitu spravodajstva. Odroku 1970 nastalo obdobie čistiek, mnohoľudí dostalo zákaz pracovať v televízii, viaceríemigrovali do zahraničia. V turbulentnomobdobí mal byť istou náplasťou na potlačenédemokratické procesy zákon o českosloven-skej federácii prijatý v októbri 1968. Po-dobne ako viaceré štátne orgány ajČeskoslovenská televízia prešla od januára1969 na federálny symetrický model uspo-riadania. Jedným z viditeľných prejavov sa-mosprávnosti slovenského okruhu bolúvodný titulok relácií: „Slovenská televíziauvádza“ (3. pomenovanie Slovenská televí-zia platilo len krátke obdobie).

V 70. a 80. rokoch 20. storočia až do ap-ríla 1990 vystupovala Slovenská televíziapod názvom Československá televízia vSlovenskej socialistickej republike (4. po-menovanie). Dôležitým medzníkom vo vy-sielaní Slovenskej televízie sa stal14. február 1970, keď Slovenská televíziasprostredkovala prvé vysielanie vo farbe

v sústave SECAM z lyžiarskych Majstrov-stiev sveta v klasických disciplínach vo Vy-sokých Tatrách, ktoré videli diváciv 30 krajinách sveta.

Ďalšie míľniky 70. rokov 20. storočia:10. 5. 1970 – začiatok vysielania 2. pro-

gramu26. 10. 1970 odovzdali do užívania nové

televízne centrum v Mlynskej doline v Bra-tislave, takzvaný štúdiový blok

9. 5. 1973 pravidelné farebné vysielanieČST

11. 12. 1975 odovzdali do užívania bu-dovu tvorby programu v Mlynskej dolinev Bratislave, takzvanú výškovú budovu.V súčasnosti je budova prázdna.

Československá televízia v Slovenskejsocialistickej republike v 80. rokoch 20. sto-ročia fungovala aj vďaka finančnému záze-miu, peniazom z koprodukcií v relatívnekvalitnom technickom prostredí európ-skeho štandardu. Hoci v tvorbe naďalej pla-til princíp angažovanosti a vsúvaniaideologických doktrín komunistickejstrany, kreativita tvorcov v niektorých sfé-rach umožnila vyrovnať sa aj s týmito núte-nými podmienkami. Vzniklo viacerodramatických, detských i vzdelávacích diel,ktoré zostanú klenotmi archívu RTVS.

Televízne spravodajstvo fungovalo odzačiatku televízie v rôznych štruktúrach.Od roku 1973 ako Hlavná redakcia Televíz-nych novín (HRTN), ktorá podliehalaÚstrednej redakcii TN v Prahe. Hlásateľov,ktorí pôvodne čítali všetky správy naživo,vystriedali reportéri, komentátori a najmämoderátori.

Hoci počas obdobia takzvanej normali-zácie dostali priestor v spravodajských relá-ciách aj občianske témy, televízia naďalejslúžila komunistickej propagande, prezen-tovala úspechy režimu, vykresľovala vý-hody života v socializme a kritizovalazápadné krajiny. Predovšetkým musela sní-mať predstaviteľov komunistickej strany pri

22

rôznych oficiálnych aj menej oficiálnychpríležitostiach. Hlavnú spravodajskú relá-ciu Televízne noviny vysielala centrála vPrahe, ktorá rozhodovala o zaradení prí-spevkov z iných štúdií v republike. Pri mo-derovaní Televíznych novín sa striedaličeskí a slovenskí moderátori.

ČST v prvých dňoch po brutálnom po-tlačení študentskej demonštrácie 17. 11.1989 v Prahe neinformovala o dianí v Če-skoslovensku v plnej šírke. Až po niekoľ-kých dňoch začala prinášať objektívnejšiesprávy o demonštráciách a zásahu protištudentom.

Slovenská televízia zareagovala skôr akopražské centrum a odvysielala prvú otvo-renú verejnú diskusiu Štúdio Dialóg(24. 11. 1989) a prvý neprerušovaný priamyprenos z demonštrácie v Bratislave (25. 11.1989).

Televízia vtedy potvrdila mimoriadnedôležitú úlohu pri šírení myšlienok Nežnejrevolúcie. Odvysielala množstvo slobod-ných diskusií, priamych prenosov, spravo-dajských a publicistických novinárskychprejavov, ktoré dokumentovali dianiev spoločnosti. Dôkazom demokratizáciepomerov a zmien bol návrat zamestnancov,ktorí museli odísť v roku 1968. Mnoho do-vtedajších vedúcich pracovníkov zas mu-selo opustiť svoje pozície, vznikli novédruhy programov, prehodnocovali sa pô-vodné.

18. 4. 1990 sa uznesením vlády Sloven-skej republiky zmenil názov Českosloven-skej televízie v Slovenskej socialistickejrepublike na Slovenskú televíziu. Naďalejpokračoval jej vývoj v rámci Českosloven-skej televízie. 14. mája 1990 ČST spustilaceloštátne vysielanie tretej programovejslužby OK 3. Išlo o okruh predtým bloko-vaný sovietskym vysielaním. Jeho progra-mová štruktúra pozostávala z prevzatýchvysielacích blokov zahraničných televíziíako napríklad CNN, La Sept, TV5, RTL,

MCM a ďalších. Zmenil sa aj koncept anázvy programových služieb. I. programdostal ako federálny okruh pomenovanieF1. II. program mal dve podoby: Slovenskýnárodný okruh S1 a český národný okruhČTV. Na treťom okruhu začala v júni 1991Slovenská televízia vysielať vlastnú podobutakto koncipovanej programovej službypod názvom TA3, ktorá rovnako ako OK3v Čechách a na Morave, vysielala preberanéprogramy zo zahraničia. Táto programováslužba vydržala len rok a 1. 7. 1992 bolazrušená. Postavenie Slovenskej televíziev roku 1991 ovplyvnili dve zásadné právnenormy. Prvou bol zákon č. 254 o Slovenskejtelevízii prijatý Slovenskou národnou radous účinnosťou od 1. 7. 1991. Prvýkrát v his-tórii bola televízia definovaná ako národná,nezávislá, verejnoprávna, informačná, kul-túrna a vzdelávacia inštitúcia. Bola zodpo-vedná za vysielanie na Slovensku soznačnou samosprávou, navonok však nevy-stupovala ako samostatný podnik, ale inšti-túcia podriadená Ústrednému riaditeľstvuČeskoslovenskej televízie. Druhou udalos-ťou roku 1991 bolo prijatie federálneho zá-kona č. 468 o prevádzkovaní rozhlasovéhoa televízneho vysielania, ktorý bol jednýmz podstatných príspevkov k budovaniu de-mokratickej plurality v ponovembrovomvývoji. Umožňoval vytvorenie duálnehosystému televízneho a rozhlasového vysie-lania. Okrem iného pre STV definoval po-diel reklamy vo vysielaní.

Rozdelením Československa sa Slo-venská televízia stala od 1. januára 1993 sa-mostatnou inštitúciou v samostatnejSlovenskej republike. Musela zabezpečiťkompletné vysielanie aj na prvom vysiela-com okruhu, na ktorom dovtedy participo-vala len približne tretinovým podielom.Dve celoštátne programové služby získalinové pomenovania STV1 a STV2.

Sľubne sa rozvíjajúce tvorivé prostrediev Slovenskej televízii zo začiatku 90. rokov

23

20. storočia v neskorších rokoch obmedzo-val nedostatok finančných prostriedkov,časté výmeny na postoch riaditeľov a niž-šieho manažmentu, snahy o politickéovplyvňovanie a tiež politická servilnosť, ato najmä v období tretej vlády VladimíraMečiara v rokoch 1994 – 1998. Prvýkrát vosvojej existencii musela čeliť slovenskej te-levíznej konkurencii, ktorú predstavovalaTV Markíza.

Jednu z najväčších vnútorných premienzažila Slovenská televízia po nástupeústredného riaditeľa Richarda Rybníčka v roku 2003. S jeho pôsobením sa spája ra-dikálne šetrenie a prepúšťanie stoviek za-mestnancov i snaha o zatraktívnenieprogramu pre divákov. Programové službySTV1 a STV2 dostali v roku 2004 nové po-menovania Jednotka a Dvojka a sú platnédo súčasnosti. V auguste 2008 so štartomLetných olympijských hier v Pekingu spus-tila Slovenská televízia tretiu programovúslužbu – Trojku so zameraním na šport.Trojka bola pre nedostatok financií zrušenák 30. 6. 2011. Poslednú kľúčovú právnuzmenu zažila Slovenská televízia po prijatízákona č. 532 z roku 2010, ktorý zriadilnovú inštitúciu: Rozhlas a televíziu Slo-venska. Samostatná Slovenská televízia za-nikla k 31. decembru 2010 a stala sa spoluso Slovenským rozhlasom organizačnouzložkou RTVS.LITERATÚRABAJANÍK, Ľubomír: Slovenská televízia ako vý-znamný aktér Nežnej revolúcie v rokoch 1989 –1990.BAJANÍK, Ľubomír: Zrod televízie na Slovensku.BEDNAŘÍK, Petr – JIRÁK, Jan – KÖPPLOVÁ,Barbara: Dějiny českých médií. BREČKA, Samuel: Médiá v Slovenskej republike. CYSAŘOVÁ, Jarmila: Československá televize apolitická moc 1953 – 1989. MISTRÍKOVÁ, Zuzana – ZMEČEK, Andrej(Eds.): Mediálna ročenka – Slovensko (1990 –2000).ROZHLAS A TELEVÍZIA SLOVENSKA: Histó-ria STV.

ROZHLAS A TELEVÍZIA SLOVENSKA – TE-LEVÍZNE ŠTÚDIO BRATISLAVA. Dokument ozapočatí televízneho vysielania v Bratislave.STADTRUCKER, Ivan: Dejiny Slovenskej televí-zie. Zákon č. 254/1991 Zb. z. o Slovenskej televízii.Zákon č. 468/1991 Zb. z. o prevádzkovaní rozhla-sového a televízneho vysielania. Zákon č. 532/2010 Zb. z. o Rozhlase a televíziiSlovenska a o zmene a doplnení niektorých záko-nov.

Ľubomír Bajaník

Investigatívna žurnalistika je jednýmz najzložitejších a najriskantnejších súčas-ných žurnalistických žánrov i metódoužurnalistickej tvorby. Prejavy investigatív-nej žurnalistiky sú dnes aktuálne nielen prežurnalistov, ale aj pre spoločnosť. Veď práveinvestigatíva je príkladom realizácie misiežurnalistiky – odhaľovať zneužívanie moci,a tým chrániť spoločnosť pred skorumpo-vanými úradníkmi a negatívnymi tenden-ciami.

Počiatky investigatívnej žurnalistikymôžeme datovať už do 19. storočia. V lite-ratúre sa uvádza, že už v roku 1826 bolv austrálskom Sydney Monitor uverejnenýnovinársky prejav o korupcii. Niektorí au-tori však hľadajú počiatky investigatívnejžurnalistiky už v období na prelome 17. a18. storočia v príspevkoch Benjamina Har-risa a Jamesa Franklina. No keď sa hovorío začiatkoch investigatívnej žurnalistiky,najčastejšie sa spomína aféra Watergate. Po-známe jej začiatok – vlámanie sa do kance-lárií ústredia Demokratickej strany – a jejkoniec – po vyše dvoch rokoch bolo odsú-dených viac ako 30 spolupracovníkov apa-rátu republikánskeho prezidenta RichardaNixona a prezident odstúpil, aby predišielodvolaniu na základe impeachmentu – ob-žalovania prezidenta kongresom, prvéhov americkej histórii.

Na afére Watergate môžeme ilustrovaťtri základné podmienky úspešnej investi-

24

gatívnej žurnalistiky: investigatívny žurna-lista musí mať podporu vydavateľa (finan-čnú i morálnu); prípad vyšetrovanýinvestigatívnym žurnalistom musí získaťpodporu v spoločnosti a v jej politickomsystéme; prípad vyšetrovaný investigatív-nym žurnalistom musí mať aj podporu vý-konnej a súdnej moci.

Keď v roku 2004 vyšla publikácia Inves-tigatívna žurnalistika : Rady právnikov, po-strehy, úvahy, komentáre, v Slove na úvodsa uvádzalo: „Termín ‚investigatívna žurna-listika‘ sa v našom jazyku ešte nie celkomudomácnil a nie vždy si jeho obsah vysvet-ľujeme všetci rovnako.“ Medzitým sa tentotermín udomácnil a čiastočne to platí aj preobsah samotnej investigatívnej žurnalistiky.Podieľa sa na tom aj vražda novinára JánaKuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušníro-vej. Ešte koncom minulého storočia mnohížurnalisti považovali za vrchol svojej kariérystať sa komentátorom, reportérom. V tomtotisícročí je najprestížnejšou žurnalistickouprácou investigatívna žurnalistika. Pretožeobdiv a uznanie získava žurnalista, ktorýprekročí obyčajné informovanie. Snaží sazverejniť fakty, ktoré sú skrývané pred spo-ločnosťou, a upozorňuje na porušovanie azneužívanie zákonov. Títo žurnalisti pri svo-jej práci narážajú na nebezpečenstvo zostrany tých, ktorí sa snažia tieto informácieutajiť.

Investigatívna žurnalistika je prejavomvysokého alebo dokonca najvyššieho žur-nalistického majstrovstva a investigatív-nych žurnalistov často považujú za„profesijnú elitu“.

Jednotná a všeobecne prijatá definíciapojmu investigatívna žurnalistika neexi-stuje. Názory na ňu sa rôznia. Definuje saako samostatný žurnalistický žáner aj akometóda žurnalistickej práce.

Niektorí žurnalisti považujú investiga-tívu za metódu zberu informácií, ktorá sazakladá na práci s početnými zdrojmi, na

dôslednej analýze, porovnávaní, hľadaníprotirečení a skrytej informácie, čo je v spo-ločenskom záujme. Iní sa domnievajú, žeinvestigatívna žurnalistika je zásadným aodhaľujúcim vysvetľovaním v záujme spo-ločnosti. Sú aj takí, ktorí považujú koncep-ciu investigatívnej žurnalistiky za mýtus –vraj, je to vlastne profesionálna žurnalistika,akou by žurnalistika vždy mala byť. Existujeaj názor, že pod pojem investigatívna žur-nalistika patria materiály o kriminálnychskutkoch, korupcii, zneužívaní vládnoumocou atď.

Väčšina teoretikov považuje investiga-tívnu žurnalistiku za druh žurnalistiky, kto-rej výsledkom je žurnalistický prejav, ktorýzodpovedá trom charakteristikám:

- zakladá sa na vlastnej originálnej prácižurnalistu, a nie iných ľudí;

- zverejňuje fakty, ktoré sa iní snažia skrý-vať pred verejnosťou a ktoré svedčia o poru-šovaní jej práv;

- poukazuje na problémy, ktoré sú prespoločnosť podstatné, pričom zovšeobec-ňuje získané informácie a neobmedzuje salen na vysvetľovanie jednotlivých incidentov.

Každá z týchto troch charakteristík jepovinným znakom investigatívnej žurna-listiky.

Aj keď sa definície v niečom odlišujú,vyplýva z nich, že investigatívna žurnalis-tika slúži spoločnosti a rozvoju demokracie.

Viacerí odborníci začleňujú texty inves-tigatívnej žurnalistiky medzi žánre publi-cistiky racionálneho typu. Za jej hlavnúúlohu považujú maximálne objektívne vy-svetľovať udalosti či javy. Žurnalistickýminvestigatívnym textom podľa nich môžebyť séria prejavov a môže v sebe spájaťprvky interview, portrétu, reportáže(v mnohých zahraničných teóriách žánrovsa považuje za informačný žáner), analýzy,syntézy.

Na druhej strane sú odborníci, ktorív súvislosti s investigatívnou žurnalistikou

25

používajú pojem investigatívna reportáž,čiže hovoria o žánri publicistiky emocio-nálneho typu. U nás sa pojem investiga-tívna reportáž používa predovšetkýmv televíznej žurnalistike, ale v zahraničí saním pomenúvajú všetky žurnalistické pre-javy investigatívnej žurnalistiky aj v printo-vých a ostatných elektronických médiách.Podľa slovenskej klasifikácie novinárskychžánrov by sme investigatívnu reportážmohli považovať za jeden z druhov repor-táže, nie samostatný žáner.

Pre investigatívnu žurnalistiku je po-trebná profesionalita, znalosť zákonov, pre-dovšetkým mediálnych, zmysel preinformáciu a spravodajský nos, počítačovágramotnosť, budovanie vlastnej siete infor-mačných zdrojov.

Investigatívna žurnalistika má svoje zá-konitosti. Patrí medzi ne postupnosť pro-cesu investigatívy: výber témy,formulovanie hypotézy, predbežné hodno-tenie perspektívnosti témy, rozpracovanieplánu vyšetrovania, realizácia plánu vyše-trovania, systematizácia získaných infor-mácií, generálne interview, napísanie textu,jeho montáž, právnická expertíza pred uve-rejnením, uverejnenie, archivovanie.

Každé vyšetrovanie začína ideou z ofi-ciálnej informácie štátnych orgánov či ichfunkcionárov; z oficiálnych alebo neoficiál-nych dokumentov, ktoré žurnalista získal,zo sťažností čitateľov, z informácií z vlast-ných zdrojov, z klebiet, z vlastného pozoro-vania, z informácií ostatných masmédiíalebo od kolegov. Idea môže vzniknúť aj nazáklade analýzy oficiálnej štatistiky.

V ďalšej etape reportér formuluje pred-poklad, ktorý je potrebné vo vyšetrovacomprocese potvrdiť alebo vyvrátiť. Má byť for-mulovaný presne a jasne, jednoznačne, bezalegórií či preneseného významu. Je po-trebné určiť subjekt deja, samotný dej a jehoobjekt. Ďalej je potrebné brať do úvahyokolnosti, príčiny a motívy. Hypotéza však

nemusí byť definitívna. V procese tvorby samôže rozširovať, štiepiť. Potom je vhodnédokazovať tie jednoduchšie hypotézy až potie zložitejšie.

V etape predbežného hodnotenia pers-pektívnosti témy je dôležité prehodnotiťtému svojho investigatívneho vyšetrovaniaa odpovedať na niekoľko otázok:

- či je zvolená téma zaujímavá pre čita-teľa, či má spoločenskú hodnotu a či jehodná vynaloženého času a úsilia;

- spísať otázky, na ktoré sú potrebné od-povede;

- spísať zdroje informácií: či sú do-stupné, či ich získavanie bude zákonné,zvážiť právne dôsledky a svoju bezpečnosť;

- zvážiť časovú, finančnú a technickúnáročnosť zvolenej témy;

- zhodnotiť možné riziká pre svojuosobu a svoje médium, možnosť vyhnúť saobžalobe, no nie preto, aby sa na zvolenejtéme nepracovalo, ale aby sa žurnalista pri-pravil na nástrahy a vyhol sa im;

- určiť si minimálny a maximálny cieľ;zvážiť, aký bude výstup, ak sa hypotéza ne-potvrdia.

Prácu je potrebné racionálne naplánovaťa je potrebné rátať aj s časovým zdržanímpri získavaní informácií. Žurnalista pracujes tromi druhmi zdrojov: dokumentmi,ľuďmi a vlastným pozorovaním. Samo-zrejme, najspoľahlivejšie sú dokumenty. Prisvedectvách ľudí je nevyhnutná dôvera naoboch stranách. Žurnalista musí dodržaťprísľub anonymity. Vlastné pozorovanie jesilný nástroj.

Jednou z metód budovania investigatív-neho žurnalistického prejavu je vytvoreniedetektívneho sujetu. To znamená, že žur-nalista podrobne opisuje všetko, čo urobil.Tým umožňuje čitateľovi mať pocit, že onsám absolvoval cestu hľadania. Žurnalistasi môže zvoliť metódu mozaiky alebo pa-norámy, čiže môže zostavovať rôzne verzieudalosti, informácie môže klásť vedľa seba

26

tak, aby sa čitateľ stal spoluúčastníkom ajna myslení autora. Veľkú úlohu zohrávajúaj ilustrácie – fotografie a iné dokumenty.No je potrebné brať do úvahy, či nezasahujúdo súkromného života, či je fotografovaniebezpečné, akú dodatočnú informáciu foto-grafie podávajú, či nie sú šokujúce. Pri zís-kavaní fotografií treba dávať pozor naporušenie zákonov. Infografika v podobemáp, schém, plánov, diagramov, chronolo-gických alebo porovnávacích tabuliek zjed-nodušuje prijímanie a pochopeniežurnalistického prejavu.

Televízna investigatívna žurnalistika na-vyše vyžaduje využitie obrazu. Často ho nieje možné získať priamo na mieste. V týchtoprípadoch možno využiť stand-up namieste udalosti, archívne zábery, interviews účastníkmi, svedkami, obeťami, snímaniemiesta udalosti, rekonštrukciu udalosti zaúčasti svedkov či účastníkov, infografiku,nasnímanie dokumentov.

Práve televízna investigatívna reportážby mala mať významné miesto vo vysielaníslovenských televízií. No v roku 2010 za-nikla investigatívna televízna relácia Paľba(vznikla v roku 1996) v televízii Markíza ainvestigatívna televízna relácia Reportéri(vznikla v roku 2004) v Slovenskej televíziizmenila svoje zameranie na občiansku pu-blicistiku. Po niekoľkomesačnej pauze sa10. septembra 2018 vrátila do Rozhlasu atelevízie Slovenska ako investigatívna relá-cia. V minulosti zanikli ďalšie dve investi-gatívne relácie: Čierny Peter v televízii TA3a Črepiny v televízii JOJ.

Pred samotným vyšetrovaním je po-trebné zvážiť, ktoré zdroje informácií saautor rozhodne použiť. S „hlavným hrdi-nom“ investigatívnej reportáže je potrebnékontaktovať sa až vo fáze, keď má žurnalistadostatok informácií, aby obstál v konfron-tácii a aby protistrana neurobila protiopat-renia, ktoré by znemožnili uverejnenieinvestigatívneho žurnalistického prejavu a

takto sa ochránila pred odhaleniami.Hlavným činiteľom, ktorý vedie žurna-

listov k tvorbe investigatívnej reportáže, súľudské vlastnosti: čestnosť, snaha dosiahnuťúspech v žurnalistickej kariére, v neposled-nom rade získať adekvátnu odmenu zasvoju prácu. Je potrebné podporovať v štu-dentoch duch súťaživosti, boja a konkuren-cie, čo znamená pripravovať ich napraktickú žurnalistickú činnosť v podmien-kach reálnej, nekompromisnej a niekedyveľmi tvrdej konkurencie. LITERATÚRAAUCOIN, James: e evolution of American in-vestigative jurnalism. DE BURGH, Hugo: Investigative Journalism :Context and Practice. FOLLRICHOVÁ, Mária: Investigatívna žurnalis-tika – žurnalistický žáner i metóda žurnalistickejtvorby? FORBES, Derek: A Watchdog’s Guide to Investi-gative Reporting.PILGER, John: Tell Me No Lies: InvestigativeJournalism and its Triumphs.

Mária Follrichová

Jazyková kultúra je celkový stav jazyka sohľadom na to, ako dokáže plniť požia-davky, ktoré sa kladú na spisovný jazyk. Jeto teda úroveň, vypracovanosť jazyka.Tento termín má v slovenskej lingvistikepodľa Mateja Považaja (2009) tri ďalšie vý-znamy: cieľavedomá starosť o vypracova-nosť jazyka, cibrenie jazyka; úroveňjazykovej praxe a jazyková výchova(v zmysle cieľavedomej starosti o jazykovúprax).

Okrem toho, že jazykový prejav by maldodržiavať zásady spisovnosti, mal by plniťaj spoločenské i individuálne komunikačnépotreby. Autori jazykových prejavov bymali poznať jazykovú normu, ako nepísanúvšeobecne záväznú podobu správneho po-užívania jazyka, a jej zachytenie v príruč-kách. Spisovná slovenčina je opísanáv štyroch kodifikačných príručkách: Krát-

27

kom slovníku slovenského jazyka (2003,4. vydanie), Morfológii slovenského jazyka(1966), Pravidlách slovenského pravopisu(2013, 4. vydanie) a Pravidlách slovenskejvýslovnosti (2009, 2. vydanie). Kodifikáciasa chápe ako súbor pravidiel, ktoré zaručujúcelospoločensky jednotnú podobu jazyka.Okrem kodifikačných príručiek jazykovúkultúru formujú aj normatívne príručky:Slovník slovenského jazyka A – G (2006),H – L (2011), M – N (2015); Retrográdnyslovník súčasnej slovenčiny (2018); Slovníkcudzích slov (akademický) (2005); Synony-mický slovník slovenčiny (2004), Slovníkslovenského jazyka (1959-1968) a Histo-rický slovník (2000).

Stav jazyka vzhľadom na spisovnosť,teda jazyková kultúra, sa hodnotí z hľadiskaviacerých aspektov: morfológie, pravopisu,slovnej zásoby a výslovnosti. Jazyková kul-túra sa však preukazuje i v komunikačnejkompetencii, v schopnosti vyberať jazykovéprostriedky primerane podľa komunikač-ných sfér, funkcie komunikácie a s ohľa-dom na komunikačný zámer. Ako súčasťjazykovej kultúry sa v súčasnosti chápei schopnosť jasne a logicky formulovať myš-lienky a zároveň i rešpektovať etické normyv komunikácii. Pri hodnotení jazykovejkultúry je teda dôležité i hľadisko funkč-nosti jazykového prostriedku, nielen jehosprávnosť.

Zásadnú úlohu pri kultivovaní sloven-ského jazyka, teda pri vytváraní jazykovejkultúry ako stavu jazyka, zohrávajú právemasmédiá. Tie by mali byť prostriedkom,ktorý pomáha používateľom spisovného ja-zyka dosiahnuť jeho kvalitné poznanie a zá-roveň vhodné využívanie jeho prostriedkovv komunikácii. Masmédiá majú výraznývplyv na jazykovú kultúru spoločnosti.Preto je dôležité, aby žurnalisti a ľudia za-mestnaní v sfére masmediálnej komuniká-cie ovládali spisovný jazyk, rešpektovalijeho normu a používali ho v súlade s kodi-

fikáciou. Novinári ovplyvňujú jazykovúkultúru písmom, slovom, obrazom a dnesuž na viacerých platformách, nielen voforme písaných novinárskych prejavov,ktoré vychádzajú v tlačených periodikách,spisovnou výslovnosťou v → rozhlase a → te-levízii, ale i každým svojím príspevkomzverejneným na internete.

Jazykovou kultúrou slovenského jazykasa pravidelne zaoberá jazykovedný časopisKultúra slova, populárno-vedecké periodi-kum. Jazykovú kultúru ako inštitucionálnustarostlivosť majú na Slovensku na starostiJazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, od-delenie Jazykovej kultúry a Ústredná jazy-ková rada na Ministerstve kultúry SR.Takáto cieľavedomá a plánovaná činnosť sachápe ako jazyková politika, teda oficiálnea dlhodobé aktivity vlády, respektíve štátu,ktoré sa týkajú jazyka. Jazyková politikapodľa Čermáka (2011) sa najčastejšie pre-javuje v unifikácii jazyka cez jeho kodifiká-ciu, v jeho uprednostňovaní – posilňovaníjeho pozície (na úkor iných jazykov, napr.jazykov národnostných menšín), v propa-gácii, v zavádzaní jazyka do škôl. Jazykovápolitika môže viesť až k purizmu, v zmysleprisilnej, prehnanej starostlivosti o jazykovúčistotu, ktorý sa prejavuje najmä násilnýma často nesystémovým odstraňovaním cu-dzích prvkov (napr. tendencie násilnéhoodstraňovania bohemizmov, ktoré v  slo-venskej kultúre prichádzalo vo vlnách odprijatia prvých PSP z roku 1931).

Od 1. marca 2011 je v účinnosti po-sledná novela zákona o štátnom jazyku:270/1995 Z.z. Zákon Národnej rady Slo-venskej republiky z 15. novembra 1995o štátnom jazyku Slovenskej republiky.V ňom sa tvrdí, že „štát (...) utvára pod-mienky na vedecký výskum štátneho ja-zyka a jeho historického vývinu, na výskummiestnych a sociálnych nárečí a stará sao kodifikáciu štátneho jazyka a zvyšovaniejazykovej kultúry“. Zákon o štátnom jazyku

28

tiež obsahuje časti o ochrane jazyka, o jehopoužívaní vo vybraných sférach i pokutáchpri porušení povinností, ktoré zákon pred-pisuje. Rovnako tvrdí (§2, ods. (3)), že„akýkoľvek zásah do kodifikovanej podobyjazyka v rozpore s jeho zákonitosťami je ne-prípustný“. LITERATÚRAČERMÁK, František: Jazyk a jazykověda. Přehleda slovníky.DOLNÍK, Juraj: Teória spisovného jazyka. Ministerstvo kultúry: Štátny jazyk. MISTRÍK, Jozef (Zost.): Encyklopédia jazyko-vedy.MISTRÍK, Jozef: Moderná slovenčina. POVAŽAJ, Matej (Ed.): Dynamické tendenciev slovenskom pravopise. POVAŽAJ, Matej (Ed.): Jazyková kultúra na za-čiatku tretieho tisícročia. . RUŽIČKA, Jozef (Zost.): Kultúra spisovnej slo-venčiny. Zákon o štátnom jazyku.

Mária Stanková

Konvergencia médií (z lat. conver-gere/convergenza = vzájomné zbližovanie,zbiehavosť niečoho do jedného spoločnéhomiesta), niekedy nazývaná aj homogenizá-ciou médií, je spoločensko-technologickýmfenoménom, ktorý vstúpil do života bež-ného človeka v posledných dvoch dekádach20. storočia. Jeho podstatou je fakt, že spot-rebiteľ (konzument) mediálnych obsahov,textových, zvukových aj obrazových, samôže dostať k rovnakým obsahom na jed-nom mieste. Konvergencia médií má tedadva rozmery – obsahový a technologický.

Z obsahového hľadiska je konvergen-ciou médií zbližovanie (homogenizácia)diel textových (→ tlač) aj vysielacích, čižeelektronických (→ rozhlas a → televízia)v takej miere, že vo výsledku si redakcie vy-berajú, spracúvajú a publikujú rovnaké (tieisté) udalosti. Tak čitateľ, ako aj rozhlasovýposlucháč a televízny divák sa teda dostanúk rovnakému typu informácie (dokumen-tárnej, umeleckej či zábavnej) bez ohľadu

na typ média, ktorý si zvolia ako svoj do-minantný mediálny zdroj informácií, vzde-lávania alebo zábavy. Z technologickéhohľadiska je konvergenciou médií ich ma-sívna digitalizácia. Akúkoľvek textovú, zvu-kovú či obrazovú informáciu alebo jej časť(teda aj výtvarné či hudobné umeleckédielo) možno preložiť do binárneho jazykazaloženého na dvoch bitoch: 1 a 0. Prekladtextov, zvukov alebo obrazov do jazyka bi-nárneho systému sa nazýva digitalizácioudiel. A práve táto ich digitalizácia vedie kzbiehaniu → tlače (tlačených = printovýchmédií), → rozhlasu (zvukových = audiál-nych médií) a → televízie (zvukovoobrazo-vých = audiovizuálnych médií) dospoločnej platformy konkrétneho typumédia, ktoré šíri obsahy prostredníctvomsatelitných sietí (napríklad televízor, osobnýpočítač, tablet či mobilný telefón).

Treba však dodať, že hoci si spoločnosťnaplno uvedomila konvergenciu médií ažna sklonku 20. storočia, keď došlo k jej vý-znamnej akcelerácii, samotná konvergenciaje zároveň dôsledkom svojho opaku, čižedivergencie moderných médií spôsobenejich technologickým zdokonaľovaním užv samotných začiatkoch modernej tlače.

V čase prvých moderných masmédií,t. j. šestákovej tlače (približne v polovici19. storočia) si ľudia kupovali noviny, aby sav textovej podobe dozvedeli, čo je nové vblízkom okolí i vzdialenom svete. Výtvarnéa fotografické diela mohli vidieť v galériách,hudobné diela si vypočuli v koncertnýchsálach, po zábavu si zašli do divadla. Naprelome 19. a 20. storočia bol novým mé-diom film. Návšteva biografu (dnes ho na-zývame kinom) ľuďom umožnila, aby sao udalostiach dozvedali aj prostredníctvompohyblivých obrázkov nemého filmu, ne-skôr aj hovoreného. Film však navždy zme-nil prvotnú podobu konzumáciemediálnych obsahov, pretože umožnil, abysa publikum na jednom mieste – v biografe

29

– aj dozvedalo o udalostiach, o ktorých in-formovala denná tlač (dokumentárnefilmy), aj vzhliadalo k umeleckým artefak-tom galérií, aj prežívalo hudobné umenie zkoncertných sál, aj sa zabávalo na viac čimenej umelecky hodnotných filmovýchdielach alebo záznamoch hier z divadel-ných pódií. Nástup novej mediálnej tech-nológie – filmu – priniesol do života ľudímožnosť užívať si na jednom mieste bio-grafu dovtedy fyzicky oddelené, na viace-rých miestach vystavené a prezentovanédiela textovej, zvukovej či obrazovej po-doby.

Po prvej svetovej vojne nastal rozmachďalšej vlny nových médií – → rozhlasu, podruhej svetovej vojne zas → televízie. Anijedna z týchto nových technológií spro-stredkovania mediálnych obsahov širokejverejnosti nepriniesla do ľudského svetažiadnu novú podobu mediálnych obsahov,naďalej zostali vo svojej podstate textovými,zvukovými či obrazovými (alebo ich kom-bináciou), no nebolo treba opustiť domov,aby sa radový človek dostal „osobne“ docentra nejakého politického, spoločenskéhoalebo športového diania (spravodajstvo),zúčastnil sa na diskusii či reportáži z inaknedostupného miesta (publicistika), bol prizázname akejkoľvek historickej doby, uda-losti či javu (dokumentaristika), navštívildivadelné, hudobné či výtvarné podujatie(umelecká tvorba), spoznal najnovší fil-mový hit (filmová tvorba v televízii, drama-tická tvorba v rozhlase) alebo sa nechal lentak poučiť či zabávať (magazínová, seriá-lová či estrádna tvorba).

Významná akcelerácia konvergenciemédií však nastala práve v ére ich digitali-zácie, t. j. v čase, keď boli novými médiamiteletexty a satelity (približne v osemdesia-tych rokoch 20. storočia), ktoré napokoncelkom zmenili tvár telekomunikácií, čižespôsobu, akým sa šíria texty, zvuky a ob-razy. Predpokladom tohto prudkého roz-

machu konvergencie médií bolo niekoľkotechnologických trendov: (1.) neustále vy-lepšovanie schopností počítačov, ich zmen-šovanie a znižovanie nákupnej ceny, (2.)digitalizácia dát, ktorá umožnila integráciupočítačov a telekomunikačných technoló-gií, (3.) rozvoj satelitnej komunikácie a (4.)optické vlákno, prostredníctvom ktorého saveľmi rýchlo šíri veľké množstvo rôznoro-dých dát na veľké vzdialenosti. Nástuptroch ďalších vĺn nových médií, ktorýmdnes hovoríme súhrnne online médiá: (1.)internet, t. j. Web 1.0 (World Wide Web),(2.) sociálne siete, t. j. Web 2.0 a (3.) séman-tické médiá, t. j. Web 3.0 technologickyumožnil, aby sa svet masmediálnej komu-nikácie, a teda pôvodný svet oddelenej →tlače, → rozhlasu a → televízie stretol v glo-bálnom systéme prepojených osobných ajinštitucionálnych počítačov.

Ukazuje sa teda, že na to, aby sme v on-line súčasnosti šírili dennú tlač, rozhlasovéa televízne vysielanie, film, divadelné pred-stavenia, galerijné a muzeálne expozície atď.možno použiť tie isté prostriedky distribúcie– satelity a telekomunikácie. Konvergenciamédií teda znamená nielen postupné zbie-hanie (homogenizáciu) textovej, zvukovej aobrazovej výroby a publikovania mediál-nych obsahov na spoločných technologic-kých platformách, ale zároveň aj postupnésplynutie spôsobu ich šírenia.

Z hľadiska konvergencie médií je tra-dičné členenie masových médií na → tlač, →rozhlas a → televíziu prežitkom 20. storočia.Médiá tlačené (printové) a ich textové či sta-tické obrazové obsahy sa v online ére medziľuďmi šíria rovnakými prostriedkami astretávajú sa v priestore tých istých platfo-riem ako obsahy rozhlasového a televíz-neho vysielania, artefakty výtvarnýchumeleckých stánkov, hudobné diela kon-certných sál, činoherné, operné, operetnéi baletné predstavenia divadiel. Samotnémediálne obsahy → tlače, → rozhlasu a → te-

30

levízie už zároveň tiež nie sú výsostne tex-tovými, zvukovými či obrazovými. Konver-gencia zasiahla aj novinárske remeslá, a takpíšuci novinár z denníka či týždenníkamusí zároveň remeselne zvládnuť aj prácuso zvukom (v minulosti výsada rozhlaso-vých novinárov) a videom (v minulosti vý-sada televíznych novinárov). Ani rozhlasovía televízni novinári však nie sú mimo pro-cesu konvergencie médií. Aj oni musiazvládať rovnako profesionálne novinárskuprácu → tlače, ako aj → rozhlasu a → televí-zie. Pretože všetky denníky, týždenníky (ajmenej frekventované periodiká), → roz-hlasy a → televízie, galérie, múzeá, divadlá,filmové spoločnosti atď. dnes majú svojewebové stránky a profily na sociálnych sie-ťach, kde prezentujú svoje umenie a posol-stvá tak textom, ako aj zvukom a obrazom.

Konvergencia médií zrušila optiku 20.storočia, ktorá členila masové médiá a no-vinárskych profesionálov na tri oddelenékategórie: → tlač, → rozhlas a → televíziu.Redakčná prax 21. storočia ukazuje skôr napotrebu začať deliť masové médiá na pro-fesionálne editované, ne-profesionálne edi-tované a médiá needitované. LITERATÚRAGIDDENS, Anthony: Sociologie. Vydání revido-vané Philipem W. Suttonem.HALLIN, Daniel C. – MANCINI, Paolo: Systémymédií v postmoderním světě. McQUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komu-nikace. SÁMELOVÁ, Anna: Panoptizmus, synoptizmus adežurnalistika. SÁMELOVÁ, Anna: Vplyv dežurnalizácie na pro-fesionálnu žurnalistiku.

Anna Sámelová

Kritické myslenie je schopnosť človeka ob-jektívne, t. j. nestranne a nezaujato (bezemócií, stereotypov či predsudkov) analy-zovať udalosti, javy alebo informácie autvárať si o nich racionálne odôvodnenýúsudok. Jeho súčasťou je aj rovnako ne-

stranná a nezaujatá analýza zdrojov týchtoudalostí, javov, informácií. Kritickosť jetotiž schopnosť posúdiť veci vecne a triezvo,a úsudok prijať (t. j. odôvodnený názor sivytvoriť) až na základe analýzy faktov. Kri-tické myslenie je teda myšlienkový pohybmedzi dozvedaním sa o svete a hodnotami,ktoré jednotlivec vyznáva/nevyznáva a ak-ceptuje/neakceptuje, je to spôsob, akýmmožno premieňať rôzne poznatky na vedo-mosti.

Kritické myslenie má tri fázy: (1.) spo-chybňovaciu, (2.) argumentačnú a (3.)praktickú.

Na začiatku tvorby úsudku o existenciialebo platnosti (pravdivosti) nejakého javu,udalosti, informácie by malo byť spochyb-ňovanie. Základom je otázka, či a do akejmiery sú moje vlastné myšlienky a vnemypravdivé. Pretože pochybovačný, čiže skep-tický prístup otvára možnosti nazerať naposudzovaný jav, udalosť, informáciu ajz iných uhlov pohľadu, než je ten, ktorý člo-vek bezprostredne zaujme. Spochybňova-ním treba preskúmať aj zdroj daného javu,udalosti, informácie. Zmyslom spochybňo-vania však nie je odmietanie reality alebojej popieranie (negovanie), skeptický prí-stup má za cieľ hľadať odpovede na všetko,na čom tkvie hoci len náznak neistoty. Tým,že bude v danej veci racionálne hľadaťplatné fakty oprostené od emocionálnych ahodnotových nánosov jednotlivca, komu-nity alebo celej spoločnosti. Spochybňova-nie sa teda v procese kritického mysleniatýka nielen vecných, ale aj hodnotovýchentít.

Argumentačná fáza kritického mysleniaje fázou objasňovania a zdôvodňovania.Argument je totiž zároveň objasnením i dô-kazom nejakého tvrdenia. Môže ním byťjedna veta, alebo aj celý súbor na seba nad-väzujúcich viet, ktorých zmyslom je po-tvrdiť pravdivosť toho, čo človek tvrdí.Zároveň však platí, že sila argumentu spo-

31

číva v jeho presvedčivosti, nie v jeho dĺžke.Úderná sila kratších argumentov je zvy-čajne vyššia, než majú dlhé argumenty. Exi-stuje šesť základných spôsobovargumentácie: (1.) argument na základe au-tority, (2.) argument na základe štatistiky,(3.) argument na základe princípu, (4.) ar-gument na základe príkladu, (5.) argumentna základe analógie a (6.) argument na zá-klade kauzality (príčinnosti, t. j. súvislostipríčiny a následku/účinku). Pri používaníjednotlivých typov argumentov však trebadbať na relevantnosť daného typu dokazo-vania vo vzťahu k tvrdeniu, ktoré by mal ar-gument podporiť. Znamená to, že trebazvážiť, ktorý typ argumentácie bude v danejproblematike relevantný (významný, zá-važný), aby bol argument dostatočne pre-svedčivý. Práve tak, ako sila argumentuspočíva v jeho presvedčivosti, a nie v jehodĺžke, táto sila nespočíva ani v množstvetypov argumentácie, ktoré človek zvolí, aleopäť v ich presvedčivosti. Povedané inak,jedna stručná veta vhodne zvoleného jedi-ného typu argumentácie môže mať vyššiuargumentačnú silu ako desať irelevantných(nezávažných, nepodstatných) viet vo via-cerých typoch argumentácie, ak sa zvolianevhodne. Ani autorita, ani štatistika, aniprincíp, ani príklad, a ani analógia by ne-bola argumentačne dostatočne presvedčivá,ak by sme chceli objasniť a zdôvodniť na-príklad vplyv sociálnych médií na predško-lákov hoc aj pravdivými tvrdeniamikomory zubných lekárov. Boli by však prav-depodobne irelevantnými, lebo zubní lekárizvyčajne nie sú relevantnými autoritami voblasti výskumu a posudzovania vplyvu so-ciálnych médií na ľudí. V prípade kauzalityzas často dochádza k zámene príčiny a ná-sledku (alebo príčiny a účinku). Napríkladpri tvrdení, že ľudia nechodia voliť, pretožedemokracia je v kríze. Stav demokracie jevšak dôsledkom ľudského konania, a niejeho príčinou. Tvrdenie by teda malo znieť,

že demokracia je v kríze, pretože ľudia ne-chodia voliť. Dôležitou súčasťou kritickéhomyslenia je práve schopnosť rozlíšiť vhod-nosť a nevhodnosť konkrétneho typu doka-zovania na podporu alebo vyvráteniedaného tvrdenia o udalosti, jave, informácii.

Záverečnou fázou kritického mysleniaje jeho praktizovanie, čiže uplatňovaniev praxi. Po prvotnom skeptickom rozvažo-vaní a posúdení udalosti, javu, informácieprostredníctvom vhodného argumentu(čiže po procese objasnenia a odôvodne-nia) prijme človek odôvodnený úsudok, t.j. vytvorí si názor podložený argumentomalebo viacerými argumentmi. Pri ďalšomrozvažovaní alebo prezentovaní tohtoúsudku (t. j. odôvodneného názoru) na ve-rejnosti však ešte môžu nastať ďalšie chybyv argumentácii. Napríklad ak človek siahnepo tzv. neplatných argumentoch. Sú totvrdenia, ktoré neprinášajú podporné dô-kazy, alebo ich prinášajú iba zdanlivo. Naj-častejšími z nich sú (1.) falošná dilema,ktorá navodzuje zdanie, že existujú iba dvemožné riešenia: buď – alebo, (2.) argumen-tum ad hominem, t. j. útok na osobu, ktorýráta s citmi toho, koho má presvedčiť, a na-vodzuje dojem, že výrok je nepravdivý, leboho tvrdí vraj nevhodná/nespôsobilá osoba,(3.) argumentum ad populum, t. j. odvola-nie sa na verejnú mienku tvrdiac, že výrokje pravdivý, ak mu verí veľa alebo väčšinaľudí, (4.) argumentum ad baculum, t. j. ar-gument sily, pri ktorom sa ten, kto strácaargumentačné zázemie počas presviedča-nia iného o svojom tvrdení, uchýli k mociako prostriedku presviedčania. Moc všakneznamená fyzické násilie, skôr vyhrážky aodvolávanie sa na nepriaznivé alebo nežia-duce dôsledky, ktoré by mohli nastať. A exi-stujú aj mnohé ďalšie chyby v úsudku, ododvolávania sa na tradíciu či pôvod tvrde-nia až po argumentáciu v kruhu, najčastej-šie tautológiu, čiže odôvodňovanie sebousamým (petitio principii).

32

Z hľadiska žurnalistickej práce (najmäspravodajskej, publicistickej a dokumentár-nej) je práve kritické myslenie žiaducoumetódou v zmysle kritického zhodnoteniapovahy a charakteru udalostí, javov, jedno-tlivcov, skupín či inštitúcií, ktoré sú pred-metom redakčného záujmu. Cieľomtakéhoto kritického zvažovania je dosiah-nuť nadhľad, ktorý novinárovi umožní za-ujať nestranné, t. j. nezainteresované,neutrálne stanovisko. V užšom zmysleslova sa pojmom kritika (gr. kriteion = po-sudzovať) označuje v žurnalistike aj žá-nrový typ.LITERATÚRABUČEK, Jaroslav – ZOUHAR, Marián: Argu-mentácia a médiá. GIDDENS, Anthony: Sociologie. Vydání revido-vané Philipem W. Suttonem. [Heslo: Vzdělání, s.758-804]. [Návod na to, ako kriticky myslieť, jesúčasťou celej tejto publikácie. V každej kapitolesa totiž nachádzajú rámčeky s nadpisom My-sleme kriticky, v ktorých Anthony Giddens pro-stredníctvom jednoduchých otázok upozorňuječitateľov na možnosti ďalšieho premýšľania a roz-važovania nastolených tém.]HRADISKÁ, Elena – HUDÍKOVÁ, Zora – ČER-TÍKOVÁ, Helena: Praktikum sociálnej komuni-kácie. PIAČEK, Jozef – KRAVČÍK, Miloš: FILIT : Otvo-rená filozofická encyklopédia. [Heslá: Argument,Argument – druhy/príklady, Argumentácia, Kau-zalita (Príčinnosť), Kritickosť, Kritický, Myslenie,Pochybnosť, Pochybovanie, Skepsa, Skepticiz-mus].

Anna Sámelová

Krízová komunikácia (komunikácia – lat.communicare – robiť niečo spoločným,zdieľať, zverovať sa; kríza – gr. krino, krisis– vo význame oddeľovať, posudzovať, spo-riť sa, najmä z hľadiska potreby riešiť kľú-čové dilemy alebo z hľadiska rešpektovanianeistoty z budúcnosti a potreby zabránenianešťastiu) je osobitný spôsob a postup ko-munikácie s verejnosťou v čase krízy, t. j. zamimoriadnych okolností, keď bežné komu-nikačné metódy a návyky zlyhávajú. Zara-

ďujeme ju do oblasti vzťahov s verejnosťou,public relations, je súčasťou i marketingovejkomunikácie. Krízou sa označujú situácie,keď je povesť značky, firmy, inštitúcie ohro-zená negatívnou publicitou v médiáchalebo kritikou na sociálnych sieťach. Krízouje tiež akákoľvek nepredvídaná udalosť,ktorá môže ohroziť zdravie obyvateľstva,bezpečnosť, poškodiť životné prostredie,ekonomiku a pod., a ktorá môže vážneohroziť povesť organizácie a mať za násle-dok negatívne dôsledky. Kríza prichádzaspravidla rýchlo a náhle. Môže to byťi dlhodobý problém vo firme, prípadne ak-tivovaný náhlou nehodou, ktorý v krajnýchprípadoch vedie až k ohrozeniu ďalšej exis-tencie podniku. Krízová udalosť však môžemať i fatálne dôsledky. Krízové situácie súnebezpečné v tom, že ich dôsledky padajúnielen na organizácie, ktorých sa bezpro-stredne týkajú alebo ktoré situáciu zavinili,ale aj na ďalších účastníkov procesu spoje-ných s organizáciou. Krízové udalosti mô-žeme zoradiť do viacerých kategórií, medzinimi sú prírodné katastrofy (napr. povo-deň), neprírodné katastrofy (letecké ne-hody), produktové krízy (chyby výrobkov),procedurálne krízy, procesné krízy, za-mestnanecké krízy (štrajky), osobné krízyči previnenia. Je úlohou komunikačného,mediálneho či tlačového oddelenia organi-zácie, resp. jej hovorcu, komunikovať s mé-diami a verejnosťou tak, aby krízu vysvetlili,prípadne zabránili ďalším škodám či mini-malizovali straty, no predovšetkým, aby naňu správne a rýchlo reagovali. Efektívnykrízový manažment je prebiehajúca, pokra-čujúca, kontinuálna práca, ktorej úlohou jezredukovať i pravdepodobnosť vypuknutiakrízy v budúcnosti. Medzi základné nás-troje, ktoré sa využívajú v priamej krízovejkomunikácii s médiami, patria: reagujúcetlačové správy a tlačové vyhlásenia; tlačovékonferencie; snaha o získanie priamehopriestoru v médiách; krízová inzercia; me-

33

diálny lobbing (oficiálny, priznaný); snahao spoločenskú aktivizáciu k vyriešeniu pro-blému a na podporu organizácie (priznaná,priama); koncentrácia a rozptyľovaniezdrojov problémov; externalizácia zdrojovproblémov.

V krízovej komunikácii rozlišujeme trištádiá krízy – pred krízou, počas nej a ponej. Pred krízou: prv než kríza nastane, lebov každej organizácii skôr či neskôr nastane,je potrebné vytipovať scenáre kríz, ku kto-rým môže dôjsť, spísať ich zoznam, pre-myslieť si postupnosť krokov po vypuknutíkrízy a varianty riešenia. Odporúča sa vy-konať aj audit, ktorý môže vypuknutiukrízy zabrániť. Dôležité je mať zostavenýkrízový komunikačný tím a krízový ma-nuál/krízový komunikačný plán s postup-nými krokmi a zodpovednosťoujednotlivých členov tímu. Mal by obsahovaťzoznam mien vrátane telefónov a e-mailo-vých adries na manažment firmy, odborní-kov, políciu, novinárov a záujmové skupiny,resp. zúčastnené strany. Je potrebné mať vy-tipovaného hovorcu či hovorcov, ktoríbudú s médiami komunikovať a ktorí sú nakomunikáciu s médiami náležite vyškolenía trénovaní. Popri komunikačných trénin-goch hovorcov je osožné simulovať krízovésituácie a precvičovať reakcie počas nich. Vtejto fáze je potrebné zostaviť krízový štábso zastúpením zložiek PR, marketingu,právnej oblasti, oblasti ľudských zdrojov,prevádzky, bezpečnosti a iných zložiek,ktoré sú v čase krízy kompetentné krízu rie-šiť a komunikovať. Zároveň je potrebnézriadiť krízové centrum vybavené potreb-nou technikou – počítačmi s pripojením nainternet, wifi, faxom, možnosťou videokon-ferencie – kde sa členovia krízového tímustretávajú. Kríza: najdôležitejšia pre efek-tívne riešenie krízovej situácie je okamžitáreakcia. Je potrebné reagovať ihneď po tom,ako kríza vznikne. Ideálne je prvé stano-visko zverejniť do hodiny, pričom sa odpo-

rúča reagovať na sociálnych sieťach už dopätnástich minút. Je treba byť rýchly,presný, konzistentný vo vyjadreniach a zá-roveň sa snažiť čím skôr napraviť povesť or-ganizácie. Ak ide o smrteľnú udalosť,vyjadriť súcit a sústrasť, poľutovanie, ale ajponúknuť riešenia, zabezpečiť nápravu.Stanovená by mala byť jediná osoba, ktorámá oprávnenie komunikovať s médiami(hovorca). Ak si však kríza vyžaduje vyja-drenia oprávnených osôb, ktoré vystupujúako hovorcovia, je potrebné, aby boli na ko-munikáciu s médiami už vopred trénovaní.Tlačový hovorca alebo najatá PR agentúramusia byť aktívnymi zložkami krízovéhotímu, mať operatívne prístupy k informá-ciám alebo k vrcholným predstaviteľomfirmy. Je potrebné získať čas na zistenie fak-tov a poskytovať médiám len fakty, nie špe-kulácie. Priznať si nedostatok informáciínie je chybou. Je tiež potrebné dôkladnemonitorovať médiá, nielen slovenské, ale izahraničné, a zabezpečiť si tak prehľad opriebežnom pokrývaní udalostí médiami.V priebehu rozširujúcej sa a dlhšie trvajúcejkrízy evidujeme všetky tlačové správy a sta-noviská, ktoré médiám zasielame, ktorýmimôžeme usmerniť ďalších novinárov, ktorísa na scéne objavia dodatočne. Pre médiázabezpečíme zhromažďovaciu miestnosťs prístupom k wifi pokrytiu, kde budemes nimi komunikovať na brífingoch či tlačo-vých konferenciách, kde si môžu zabezpečiťindividuálne rozhovory so zástupcami spo-ločnosti a kde im budeme priebežne posky-tovať nové fakty. Po kríze: máme priestorhodnotiť a analyzovať mediálne výstupy,získať spätnú väzbu zúčastnených strán,vrátane reakcií zo sociálnych sietí. Je trebanezabudnúť si v prípade fatálnych dôsled-kov pripomenúť výročie krízovej udalostispomienkovou slávnosťou či špeciálne vy-tvorenou webstránkou s kondolenciami.Predovšetkým však treba pracovať na ob-novení dobrej povesti firmy – odmietnuť

34

neoprávnené obvinenia a preniesť ich nazodpovedné orgány alebo naopak – prijaťplnú zodpovednosť, navrhnúť preventívneopatrenia do budúcna a zoznámiť s nimiverejnosť, ospravedlniť sa, prísť s návrhmina kompenzácie spôsobených škôd, od-škodnenie. Tiež deklarovať také nápravnéopatrenia, aby sa situácia nemohla zopako-vať. Krízovú komunikáciu možno vykladaťaj rozdelením na štyri fázy – fázu proak-tívnu (sledovanie prostredia, monitorova-nie, krízový plán), fázu strategickú(identifikácia problému a jeho strategickériešenie), fázu reaktívnu (začíname s krízo-vou komunikáciou reakciou na problém,jeho kontrolu a riešenie) a fázu ozdravnú(analyzovať vzniknutú situáciu, škody napovesti a plán, aby sa neopakovala). Nazý-vame ich aj fázami 4 R (angl. regret – res-ponsibility – reform – restitution), vpreklade ľútosť – zodpovednosť – zmena –náprava. LITERATÚRA:AUSTIN, Lucinda – JIN, Yan: Social Media andCrisis Communication..BEDNÁRIK, Jaromír: Krízový manažment.BEDNÁŘ, Vojtech: Krizová komunikace s médii. COOMBS, W. Timothy: Ongoing Crisis Commu-nication, Planning, Managing, and Responding.CHALUPA, Radek: Efektivní krizová komuni-kace pro všechny manažery a PR specialisty.KARLÍČEK, Miroslav a kol.: Marketingová ko-munikace. Jak komunikovat na našem trhu. POSPÍŠIL, Pavel: Efektivní Public Relations amedia relations.VYMĚTAL, Štěpán: Krizová komunikace a ko-munikace rizika. ŽÁRY, Ivan: Organizácia v kríze – kríza v organi-zácii.

Veronika Ševčíková

Literárna kritika je súčasť literárnej vedy(spolu s literárnou históriou a teóriou lite-ratúry), ktorá predstavuje dôležitú súčasťžurnalistiky. Spravidla sa vo forme recenziíči kratších novinárskych útvarov pravidelnevyskytuje v printových médiách, na webo-

vých stránkach periodík. Literárna kritikasa však realizuje i v rozhlasovej a televíznejžurnalistike.

Poľský literárny vedec Janusz Sławinskidefinoval štyri hlavné funkcie literárnej kri-tiky: poznávaco-hodnotiacu, postulatívnu,operatívnu a metakritickú. Poznávaco-hodnotiaca funkcia predstavuje poznávacícharakter literárnej kritiky, postulatívna od-kazuje na jej inštitucionálny rozmer, ope-ratívna pragmatický a metakritická natvorivý. Tieto funkcie a vlastnosti tak podá-vajú celistvý obraz, do ktorého zapadajú ifunkcie marketingová (v rámci operatívnejfunkcie) a vzdelávacia (v rámci funkcií po-znávaco-hodnotiacej a postulatívnej). Mar-ketingová funkcia mení formu literárnejkritiky, pretože sa rozširuje škála žánrov,resp. typov textov, ktoré možno považovaťza literárnokritické. V dnešnej dobe sa lite-rárna kritika realizuje sa aj vo forme ko-mentov, tweetov, instagramových postov,podcastov, videí, rôznych PR článkov, či užna webe, alebo v printe.

V nadväznosti na túto skutočnosťmožno v súčasnosti vnímať akési dve zá-kladné tendencie literárnej kritiky – akademickú, interpretačnú kritiku a publi-cisticko-popularizačnú. Prvú tendenciupredstavujú texty literárnych vedcov, spiso-vateľov a básnikov, ktoré vykladajú, komen-tujú, posudzujú a hodnotia aktuálneliterárne texty. Tieto texty nachádzame nastránkach literárnych časopisov, ako sú na-príklad Dotyky, Fraktál, Kapitál, Knižnárevue, Rozum, Slovenské pohľady či Vlna,v periodickej tlači (najčastejšie v tzv. mien-kotvorných denníkoch ako sú Denník N,Pravda, SME, ale i v týždenníkoch ako na-príklad .týždeň). Súčasní literárni kriticipublikujú kritické texty, eseje a recenzie i naportáli www.plav.sk. Na druhej strane trebacharakterizovať publicisticko-populari-začnú kritiku, ktorú v rôznych kontextochmôžeme označovať ako marketingovú lite-

35

rárnu kritiku. Patria do nej PR-recenzie čidokonca knižná reklama. Táto tendenciarealistickejšie a celistvejšie odzrkadľuje stavliteratúry a kultúrnej žurnalistiky: môžemesem zaradiť stručné anotácie napísané au-tormi, prekladateľmi, redaktormi či marke-térmi vo vydavateľstvách, následne na totlačové správy distribuované do médií, aneskôr ako reakcie „čitateľov“ blogy, vlogy,podcasty, statusy a príspevky na sociálnychsieťach a v neposlednom rade komentárena stránkach internetových kníhkupectiev.Tento typ literárnej kritiky sa často obme-dzuje na kvantitatívne hodnotenie v po-dobe lajkov, videní, zdieľaní či hviezdičiek;a teda zvýrazňuje vnímanie literatúry akospotrebiteľského tovaru. Zároveň všakvďaka tomu má viac čitateľov (zákazníkov,followerov...) než interpretačná akademickákritika, logicky väčší dosah, je bližšie k re-cipientom, a kvantitatívne akademickú kri-tiku prevyšujú.

Autorom literárnej kritiky by mal byťžurnalista, ktorý sa vyznačuje sústavouvlastností a schopností, akousi literárnokri-tickou kompetenciou. Tá zahŕňa vzdelanie,prehľad v literatúre i spoločnosti, schopnosťkriticky komentovať i hodnotiť, interpreto-vať, analyzovať a písať. Autor literárnej kri-tiky má zásadný vplyv na jej vzdelávaciufunkciu. O tej možno uvažovať v troch ob-lastiach: a) hodnôt a ideí; b) interpretácie aprístupu k textu; c) → jazykovej kultúry. Po-dobne ako pri každom žurnalistickomtexte, i v prípade literárnej kritiky ovplyv-ňuje jej autor recipienta, čitateľa. V súvis-losti s propagačnou funkciou literárnejkritiky napomáha formovaniu literárnehovkusu, no zároveň možno literárnu kritikuvnímať ako nástroj na zvyšovanie čitateľskejgramotnosti, konkrétne zlepšovanie práces textom, pochopením a interpretovaním.V neposlednom rade autor literárnej kritikypôsobí na čitateľa svojou štylistikou, čímnapomáha k zlepšovaniu (alebo naopak

zhoršovaniu) → jazykovej kultúry, a schop-nosťou argumentácie (→ kritické myslenie),pretože hodnotenie literárneho diela sa ne-môže realizovať len na osi páči sa mi – ne-páči sa mi. A len argumentovaním svojichnázorov na dielo môže kritik presvedčiť či-tateľa o kvalite konkrétnej knihy.LITERATÚRA COMPAGNON, Antoine: Démon teorie. Litera-tura a běžné myšlení.ČERNÝ, Václav: Co je kritika, co není a k čemu jena světe. FRYE, Northrop: Anatomie kritiky. HOCHEL, Braňo: O súkromnej kritike.PLUTKO, Pavol: Esteticko-výchovná funkcia kri-tiky. POHORSKÝ, Miloš – VAŠÁK, Pavel: Funkce ajazyk literární kritiky.RZOUNEK, Vítězslav: Literární kritika a perio-dický tisk. STANKOVÁ, Mária: Čo je literárna kritika? STANKOVÁ, Mária: Fenomén literárnej kritiky v21. storočí. STANKOVÁ, Mária: Spor s básnikom alebo sporo kritiku? k problematike o básnickej zbierke Mi-roslava Válka Milovanie v husej koži. ŠALDA, František Xaver: Kritika patosem a ins-pirací. ŠMATLÁK, Stanislav: Komunikačný štatút lite-rárnej kritiky. ŠTEVČEK, Ján: Umelecká kultúra a literárna kri-tika. ŠTEVČEK, Pavol: K metóde literárnej kritiky. ZAJAC, Pavol: K teórii literárnej kritiky 70. rokov.

Mária Stanková

Masmediálne právo, tiež mediálne právo,mediálna legislatíva. Rozlišuje sa masme-diálne právo v užšom zmysle, ktorým samyslia právne vzťahy upravené osobitnýmiprávnymi normami upravujúcimi výlučneproblematiku médií a masmediálne právov širšom zmysle, ktoré zahŕňa právnevzťahy upravené vo všeobecných právnychpredpisoch, ktoré možno aplikovať aj navzťahy súvisiace s problematikou médií.

Z takto poňatých definícií priamo vy-plýva, že mediálnu legislatívu SR tvoria dve

36

množiny, druhy právnych predpisov.V prvom prípade, ktorý vymedzuje mas-mediálne právo v užšom význame, ide oosobitné právne predpisy, ako napríkladzákon o periodickej tlači a agentúrnomspravodajstve, zákon o vysielaní a retrans-misii, zákon o Rozhlase a televízii Slovenska(→ Slovenská televízia) atď. Druhú mno-žinu tvoria všeobecné právne predpisy,ktoré je možné aplikovať aj na vzťahy súvi-siace s činnosťou vydavateľov, vysielateľov,či napríklad mediálnych praktikov, teda jemožné ich aplikovať na najrôznejšie vzťahypriamo súvisiace s činnosťou médií, avšakzároveň sa vzťahujúce aj na iné subjekty,než sú masmédiá. V tomto prípade tedapôjde o právne predpisy, ktoré vymedzujúmasmediálne právo v širšom význame. Pa-tria sem o. i. občiansky zákonník, ob-chodný zákonník, autorský zákon, zákon oreklame, zákon o slobodnom prístupe k in-formáciám, trestný zákon a mnohé ďalšie.

Pokiaľ ide o kvalitu legislatívy, mediálnalegislatíva je určujúca pre vznik a zachová-vanie prostredia, v ktorom sa môže naplnorealizovať → sloboda prejavu.

Ako podotýkajú Vojčík a kol., pojemmasmediálne právo sa v slovenskej teórii ipraxi objavuje až po roku 1989. Až v ob-dobí bezprostredne po politických a spolo-čenských zmenách možno hovoriť o za-čiatkoch jeho kreovania v súčasnej podobe.Samozrejme, v období pred novembrom1989 právny poriadok ČSR zahŕňal ajprávne predpisy, ktoré možno zaradiť dooblasti mediálneho práva, avšak činnosťprostriedkov masovej komunikácie sauskutočňovala v diametrálne odlišnýchpodmienkach a aj ich funkcia či poslanieboli odlišné, podriadené komunistickejideológii. Samotná činnosť jednotlivýchmediálnych podnikov pred rokom 1989bola iniciovaná, regulovaná a dôslednekontrolovaná orgánmi verejnej moci.

Z hľadiska teórie práva problematika mas-mediálneho práva zasahuje ako do právasúkromného, tak aj do práva verejného.Vojčík a kol. pripomínajú, že v objektívnomzmysle možno masmediálne právo charak-terizovať tak, že ho tvorí súbor právnychpredpisov, ktoré upravujú podmienky, zaktorých masmédiá získavajú oprávnenie navykonávanie svojej činnosti, realizáciu tejtočinnosti a tiež právne vzťahy vznikajúce vdôsledku porušenia práv a povinností vy-plývajúcich z tejto činnosti. V subjektívnomzmysle potom masmediálne právo predsta-vuje súhrn práv a povinností vydavateľov avysielateľov a ďalších subjektov mediálnehopráva, ktoré im príslušné právne predpisypriznávajú, resp. ukladajú.

Pokiaľ ide o praktickú stránku, pre ob-lasť periodickej tlače v tuzemskom kontexteplatí, že po roku 1989 prišlo k jej dereguláciia totálnej liberalizácii trhu. Podnikanie vtejto oblasti nie je v súčasnosti viazané nažiadne povoľovacie či schvaľovacie procesy,subjekty si musia splniť iba zákonom usta-novenú ohlasovaciu povinnosť, teda regi-stráciu na Ministerstve kultúry SR.

Pokiaľ ide o rozhlasové vysielanie a te-levízne vysielanie, štát sa v týchto oblastiachv deväťdesiatych rokoch zriekol monopolu,ponechal si ale časť regulačných právomocí.Zavedený bol tzv. duálny systém vysielania,keď na mediálnom trhu pôsobia popri ve-rejnoprávnej masmediálnej inštitúcii aj sú-kromné mediálne podniky.

Masmediálne právo zatiaľ nedokážeadekvátne reagovať na fenomén masovéhorozšírenia internetu. Úvahy o dôslednejšeja striktnejšej regulácii internetu dlhodobozostávajú predovšetkým v rovine debát apolemík, zmeny v legislatíve predstavujúskôr izolované pokusy, než systémové rie-šenia. V tomto kontexte stále platí, že inter-net je najslobodnejším a teda najmenejregulovaným masmédiom.

37

LITERATÚRADRGONEC, Ján: Základy masmediálneho práva. OTTOVÁ, Eva: Teória práva. VOJČÍK, Peter – MIŠČÍKOVÁ, Renáta – BOTÍK,Milan: Mediálne právo.

Adam Solga

Mediálna verejnoprávnosť – verejno-právne médiá sú mediálne inštitúcie dennej→ tlače (t. j. noviny a časopisy) alebo vysie-lateľov (t. j. → rozhlasy a → televízie), ktorémajú zo zákona osobitné organizačno-právne postavenie – nie sú vo vlastníctveštátu, ale ani v súkromnom vlastníctve. Súverejným statkom, čo znamená, že ichvlastníkom je verejnosť. Preto sa im zvyknehovoriť aj verejné médiá či médiá verejnosti(public media). Po prvý raz sa tento typmediálnej inštitúcie (ani štátnej ani sú-kromnej) presadil v Spojenom kráľovstveVeľkej Británie s Severného Írska v roku1926, keď Výbor Lorda Crawforda, ktoréhobritská vláda poverila monitorovaním vy-sielania dovtedy súkromnej rozhlasovej sta-nice BBC, odporučil, aby také populárne,silné a vplyvné médium, akým v tom časerozhlas čoby nové médium bol, naďalej ne-ovplyvňoval súkromný sektor, no ani štát.Lord Crawford britskej vláde navrhol, abynárodnú rozhlasovú vysielaciu službu pre-vádzkovala verejná korporácia, ktorá bypôsobila zároveň ako správca i vykonávateľverejného záujmu.

Verejný záujem, presnejšie, verejnáslužba alebo služba verejnosti (public ser-vice) je ďalšou osobitosťou verejnopráv-nych médií. Je nevyhnutnou súčasťou ichideovo-obsahového poslania a zmyslu ichexistencie v rámci mediálneho systému.Podstatou obsahového posolstva verejno-právnych médií je šíriť (textom, zvukom,obrazom) vo verejnosti nekomerčné vy-soko kvalitné obsahy a programy infor-mačného, kultúrneho, vzdelávaciehoi zábavného charakteru tak, aby v nich na-

šiel svoje zázemie každý člen spoločnosti.Teda nielen občania daného štátu a nielenväčšina obyvateľstva toho štátu, ale aj ná-rodnostné, politické, spoločenské, kultúrnea iné menšiny, vrátane záujmových skupín.Verejná služba (služba verejnosti) sa za-kladá na princípoch slobody a plurality, t. j.redakčnej nezávislosti a obsahovej diverzity.

Verejnoprávne médiá majú zákonomurčenú povinnosť poskytovať tlačovú alebovysielaciu službu verejnosti, ktorú viacalebo menej podrobne určujú zákony danejkrajiny. Zväčša je to zriaďovateľský zákonverejnoprávnej inštitúcie (média verejnostiči verejného média) a spolu s ním aj zákony,ktoré upravujú podmienky prevádzkovaniajednotlivých typov médií v rámci mediál-neho systému danej krajiny. No mediálnuverejnú službu, čiže šírenie nekomerčnýchobsahov a programov v službe verejnosti(alebo vo verejnom záujme), dokážu verej-nosti sprostredkovať aj súkromné aleboštátne médiá. Napríklad v Spojených štá-toch amerických šíria programy verejnejslužby takmer výlučne súkromné organizá-cie. Podstatou služby verejnosti totiž nie jeorganizačno-právna forma mediálnej inšti-túcie (či vlastníctvo), ale jej ideovo-obsa-hová misia, ktorú svojimi obsahmi aprogramami v spoločnosti šíri.

Tak ako súkromné alebo štátne médiámôžu šíriť obsahy a programy služby verej-nosti, tak aj verejnoprávne médiá môžušíriť v rámci svojej obsahovej a programovejponuky aj komerčné programy. Podiel ko-merčného obsahu či vysielania však nesmieprevýšiť podiel obsahu a vysielania vo ve-rejnom záujme. Rozhlasovo-televízny vy-sielateľ verejnej služby v Spojenomkráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska– spoločnosť BBC, ktorá sa považuje nacelom svete za etalón verejnoprávnosti, pre-vádzkuje dokonca komerčnú vetvu svojhoprogramového portfólia (BBC Studios,BBC Global News Ltd.).

38

Rozhlasoví a televízni vysielatelia verej-nej služby, rovnako verejnoprávni, ako ajsúkromní i štátni, sú združení v najväčšejkomunite mediálnych organizácií na svete– Európskej vysielacej únii (European Bro-adcasting Union). Je známa pod skratkouEBU. V súčasnosti má EBU sedemdesiatčlenov, ktorí zastupujú stošestnásť rozhla-sov, televízií alebo spoločných rozhlaso-te-levízií z päťdesiatich šiestich krajín sveta.

V mediálnom systéme Slovenskej repu-bliky nemáme štátne médiá ani verejno-právnu periodickú tlač. Verejnoprávnymimediálnymi inštitúciami sú: Rozhlas a te-levízia Slovenska (ako spoločný poskytova-teľ rozhlasovej aj televíznej službyverejnosti), Tlačová agentúra Slovenskej re-publiky (ktorá bola štátnou až do 1. januára2009) a Audiovizuálny fond (ktorý nie jemédiom, ale verejnoprávnou agentúrou napodporu a rozvoj audiovizuálnej kultúry aaudiovizuálneho priemyslu). LITERATÚRA BBC GLOBAL NEWS.BBC STUDIOS. BOTÍK, Milan – JÁNOŠOVÁ, Denisa – JENČA,Imrich: Verejnoprávnosť v mediálnom prostredíSlovenskej republiky. EBU: MEDIA FREEDOM & PLURALISM :PROTECTING THE INDEPENDENCE ANDDIVERSITY OF MEDIA IN EUROPE.SÁMELOVÁ, Anna: Dejiny verejnoprávnosti.Zrod Rozhlasu a televízie Slovenska. SEČÍK, Ivan: Význam verejnoprávnych médií vpolitickom a kultúrnom systéme spoločnosti. VIŠŇOVSKÝ, Ján: Televízia v Spojených štátochamerických : História, fakty, súvislosti. VIŠŇOVSKÝ, Ján: Televízia vo Veľkej Británii :História, fakty, súvislosti.

Anna Sámelová

Mediálna výchova (z angl. media educa-tion) je vzdelávanie človeka v oblasti médií,ktorého cieľom je zvýšenie jeho mediálnejgramotnosti a jeho osvojenie si mediálnejkompetencie. Spolu s inými typmi vzdelá-vania patrí dnes mediálna gramotnosť k zá-

kladnému vzdelaniu jednotlivca. Pred-stavuje jeho schopnosť porozumieť mediál-nym obsahom (mediálnym textom) aschopnosť vedieť ich kriticky prijímať a in-terpretovať. Výsledkom opísaného procesusú mediálne kompetencie, ktoré si ľudia privzdelávaní v oblasti mediálnej výchovyosvojujú. Na Slovensku môžeme v oblastimediálnej výchovy zaznamenať prvé čin-nosti v roku 2003, keď v priebehu ďalšíchrokov zaviedol Štátny pedagogický ústav(ŠPÚ) koncept mediálnej výchovy do pro-jektu orientovaného na tvorbu národnéhoprogramu výchovy a vzdelávania v kon-texte kľúčových kompetencií (Izrael, 2015).V súvislosti s mediálnou výchovou ŠPÚuvádza, že ide o „spôsobilosť zmysluplne,kriticky a selektívne využívať médiá a ichprodukty (čo znamená viesť žiakov k tomu,aby lepšie poznali a chápali pravidlá fungo-vania ,mediálneho sveta‘, zmysluplne sav ňom orientovali a selektovane využívalimédiá a ich produkty podľa toho, ako kva-litne plnia svoje funkcie, najmä výchovno-vzdelávaciu a mravnú)...“ (STATPEDU.SK,2019)

Mediálna výchova sa stáva vzdelávacoučinnosťou nevyhnutne prepojenou s celo-životným vzdelávaním jednotlivcov. Predniekoľkými rokmi sa ešte pojem mediálnavýchova spájal predovšetkým so vzdeláva-ním detí a mládeže. Dnes sa čoraz viac uka-zuje potreba spomenutého celoživotnéhovzdelávania. Pri informačnom presýtení atzv. hybridných hrozbách, ktoré najmä in-ternetové prostredie so sebou prinieslo, saod jedinca vyžaduje mediálna gramotnosťa s ňou spojené kompetencie – používaťmédiá zodpovedne a denne k nim pristu-povať kriticky.

V súvislosti so vzdelávaním detí v ob-lasti médií sa používa i pojem rodičovskámediácia. Vzhľadom na mediálne vplyvy aobsahy definuje a pomenúva vzťah medzirodičom a dieťaťom, do ktorého vstupuje

39

rodič ako mediátor v úsilí sprostredkovať,monitorovať mediálne obsahy a chrániťdieťa pred ich nežiaducim vplyvom. V pod-state ide o aktivity rodičov, zahŕňajúcev sebe interpretačné a konverzačné straté-gie. Mediálna výchova na slovenských zá-kladných a stredných školách jezabezpečovaná ako prierezová téma a bývazačlenená do osnov iných predmetov. Vprípade štátnych škôl vo všeobecnosti ne-existujú možnosti ako zabezpečiť, aby bolamediálna výchova plnohodnotným pred-metom so zabezpečenou tzv. hodinovoudotáciou. Súkromné školy, ak riaditelia po-važujú problematiku mediálnej výchovy zadôležitú, túto možnosť využívajú a výučbumediálnej výchovy zabezpečia.

V prípade vzdelávania v oblasti mediál-nej výchovy a súčasného osvojovania si me-diálnych kompetencií môžeme spomenúťniekoľko aspektov, ktoré by mali nasmero-vať recipienta ku → kritickému mysleniu priuvažovaní nad mediálnymi obsahmi a fun-govaním médií. Ide o body, ktoré bližšiepribližujú význam opisovaného pojmu azároveň poskytujú návod na realizáciu me-diálnej výchovy v rôznych formách.

1. Hlavným predpokladom je spoznaťzákladné funkcie médií – od ich technic-kého fungovania až po tvorbu mediálnychobsahov a financovania. 2. Je nevyhnutnépoznať rozdiely medzi médiami – základnéprincípy → mediálneho systému na Slo-vensku, príp. vo svete. 3. Pre pochopeniepodstaty vzniku mediálnych textov je pred-pokladom poznanie základných pojmovsúvisiacich so spravodajstvom a publicisti-kou. 4. V prípade internetových portálov jepotrebné vysvetľovať zásadné rozdielymedzi spravodajskými portálmi – médiamis redakčnou štruktúrou a portálmi, ktoréna základe slobody prejavu, zverejňujúrôzne typy textov s rôznym, často s klamli-vým či manipulatívnym obsahom. 5. Ma-nipulácia, propaganda sú pojmy, bez

ktorých nedokážeme pochopiť účinky me-diálnych textov na mediálne publikumkomplexne. 6. V čase sociálnych sietí, faloš-ných účtov a ovplyvňovania online diskusií(z angl. trolling alebo robotrolling) sme privzdelávaní v oblasti online médií nabádaníupozorňovať na tieto podvodné praktikyovplyvňovania názorov či správania sa re-cipientov. 7. Dôležité je poukázať na hlavnéznaky manipulatívnych textov, najmä nainternete, a teda i na to, ktoré skutočnostivytvárajú z daného webu neseriózne akonšpiratívne médium.

Definícia pojmu mediálna výchova sav širšom význame vzťahuje aj na prax a jejrealizáciu v podobe výučby predmetov,kurzov a pod. Pomocou sú preto aj prak-tické ukážky mediálnych textov či situácií,umožňujú publiku pochopiť danú skutoč-nosť. Dnes existujú početné zdroje, ktoréumožňujú získať informácie o praktickýchkrokoch výučby.LITERATÚRABUCKINGHAM, David a kol.: e Media Lite-racy of Children and Young People. A Review ofthe Research Literature on Behalf on Ocom.HACEK, Ján: Mediálna výchova – vzdelávanie odkolísky po hrob. IZRAEL, Pavel: Mediálna výchova: výzva pre jed-notlivca, rodinu a spoločnosť.JIRÁK, Jan – WOLÁK, Radim (Eds.): Mediálnígramotnost: nový rozměr vzdělávání..LIVINGSTONE, Sonia: Audiences in an age ofdatafication: critical questions for media research. MEDIALNAVYCHOVA.SK: Mediálna výchova. STATPEDU.SK: Mediálna výchova.

Ján Hacek

Mediálny systém je jedným z najčastejšiepoužívaných pojmov v teórii a výskumemasových médií. Doposiaľ ale nemámejeho presnú definíciu. Na základe viacerýchzdrojov môžeme tvrdiť, že je to zložitý sys-tém fungovania samotných médií v sociál-nych , kultúrnych a politických systémoch.Tieto systémy, celky, entity sú vďaka vlast-

40

nej histórii každej krajiny špecifické. Exi-stujú medzi nimi úzke prepojenia. Me-diálne systémy sú vo veľkej miere závislé odpolitického a ekonomického systému štátu.Mediálny systém je vo svojej podstate odostatných entít nezávislý a pracuje na vlast-nom prežití.

Slovník súčasného slovenského jazykadefinuje pojem mediálny ako súvisiaci smédiami, spojený s hromadnými oznamo-vacími prostriedkami, spôsobený, vyvolanýzverejnením v médiách. Systém zas defi-nuje ako spôsob usporiadania nejakéhocelku, sústavy či súbor prvkov spätýchistými (vymedzenými) vzťahmi, sústavu:usporiadanie súvisiacich detailov do celku;súhrn prvkov, medzi ktorými existujú istévzťahy.

Teoretici Daniel C. Hallin a Paolo Man-cini hovoria o mediálnom systéme akoo systémových súvislostiach medzi politic-kými štruktúrami a štruktúrami masovýchmédií. Mediálny systém danej krajiny savyznačuje komplexnou kooperáciou médiífungujúcich podľa rôznych princípov.

Teoretici sa snažia vysvetliť, ako fungujúsvetové médiá a zaradiť ich do nejakéhosystému od počiatku teórie masovej komu-nikácie. Neustále však vznikajú aj novékoncepcie, ktoré sa snažia na základe ak-tualizovaných kritérií zaradiť krajiny domediálnych systémov.

Prvou normatívnou štúdiou pre zarade-nie krajín do mediálneho systému sa staliŠtyri teórie tlače (angl. Four eories of thePress) od amerických teoretikov Freda Sie-berta, eodora Petersona a WilburgaSchramma z roku 1956. Autori sa rozhodlizačleniť médiá do systému po zistení, že tlačje vo svete rôznorodá a slúži na dosiahnutierozdielnych cieľov. Skúmané krajiny svetazaradili do štyroch skupín teórie tlače: auto-ritárska, libertariánska, sovietsko-komunis-tická a teória spoločenskej zodpovednosti.

Podľa F. Sieberta, T. Petersona aW. Schramma tlač vždy preberá formu akontext sociálnych a politických štruktúr.Spravodajským médiám nemôžeme podľanich porozumieť bez pochopenia vlastnostíštátu, systému politických strán, vzťaho-vých vzorcov medzi ekonomickými a poli-tickými záujmami, vývojom občianskejspoločnosti a ďalších prvkov sociálnejštruktúry.

Denis McQuail charakterizuje mediálnysystém ako aktuálne zloženie médiív danom národnom štáte, mediálny systémby mal zaručovať rozmanitosť a zabezpečiťkonkurencieschopnosť. Médiá pri tom ne-musia vo väčšine krajín vytvárať jednotnýsystém, ktorý má nejaký účel či filozofiu.Mediálne systémy sú zložené z viacerýchjednotlivých, prekrývajúcich sa a často rôz-norodých prvkov. Závisia napríklad aj odregulácie a normatívnych požiadaviek naich fungovanie.

Aktualizovanou teóriou mediálnychsystémov je práca teoretikov DanielaC. Hallina a Paola Manciniho, ktorí pred-stavujú tri modely systémov. Liberálnymodel prevažuje v Spojenom kráľovstveVeľkej Británie a Severného Írska, Írsku aSevernej Amerike. Demokraticko-korpo-rativistický model je príznačný pre severskékrajiny Európy a model polarizovanéhopluralizmu prevláda v stredomorských kra-jinách Európy. Ich bádanie sa sústredilo ibana 18 krajín a má teda svoje limity – nedása aplikovať na všetky štáty sveta. Krajinyrozdeľujú do mediálnych systémov na zá-klade nasledujúcich parametrov: 1. vývojmediálnych trhov (rozvoj masovej tlače,počet predaných výtlačkov, štruktúra trhu),2. politický paralelizmus (aká je politickáorientácia jednotlivých médií; prepojeniemédií s politickými stranami; príklon pro-fesionálov k ich vlastnému politickémupresvedčeniu; vysielanie verejnej služby),

41

3. vývoj novinárskeho profesionalizmu(profesijné normy, miera autonómie novi-nárov), 4. intervencia štátu do mediálnehosystému (vysielanie verejnej služby vz. ko-merčné vysielanie, mediálna legislatíva).

Liberálny model sa označuje aj ako se-veroatlantický alebo angloamerický. Cha-rakterizuje ho predovšetkým trhovýmechanizmus a komerčné médiá. Vysky-tuje sa v Spojenom kráľovstve, USA, v Ka-nade a Írsku. Mediálny vývoj týchto krajínje silne prepojený s politickými a kultúr-nymi vplyvmi. Majú rozvinutú → tlač, ktorána svojom začiatku fungovala bez štátnejpodpory a získala dominantú prevahu.Stranícke, odborové, náboženské a ďalšietypy nekomerčných médií postavili do úza-dia. Tento model je príznačný veľkým roz-vojom komerčnej → tlače, skorým roz-machom komerčného vysielania, relatívnesilnou profesionalizáciou žurnalistiky, žur-nalistickou tradíciou zameranou na faktyso zreteľom na objektivitu. To je zapríči-nené predovšetkým historickými skutoč-nosťami. Už koncom 19. storočia sa médiáinštitucionálne oddelili od politických strána ďalších organizovaných sociálnych sku-pín, ako aj od zasahovania štátu do mediál-neho sektora.

Stredomorský model, model polarizova-ného pluralizmu sa vyznačuje integrácioumédií a straníckej politiky, slabším historic-kým rozvojom komerčných médií a silnýmvplyvom štátu na fungovanie médií. Je prí-značný predovšetkým pre krajiny so silnepolarizovaným pluralizmom a neskoršímnástupom demokracie. To sú najmä Špa-nielske kráľovstvo, Portugalská republika aTalianska republika. Do skupiny krajín sostredomorským modelom radia teoretici ajGrécku republiku a Francúzsku republiku.A to najmä preto, že masové médiá bolipriamo zapojené do mnohých politickýchkonfliktov, ktoré boli vnímané ako prostrie-dok ideologického vyjadrenia. Prekvapu-

júco môže pôsobiť priradenie Francúzskado tejto skupiny. To malo celkový náklad natlač vyšší ako všetky ďalšie stredomorskékrajiny. Pre dejiny francúzskej tlače sú špe-cifické ostré vzostupy a pády. Teoretici všakpoukazujú na to, že historicky mali politicitejto krajiny vždy sklony ovládať médiá. Prestredomorské krajiny bolo tiež typické pre-pojenie cirkvi na médiá, najmä v súvislostis tlačou. 20. storočie je príznačné tým, žev stredomorskej oblasti chýbala bulvárnaalebo senzačná tlač, nikdy sa tu s výnimkouFrancúzska, nerozvinuli noviny s masovýmnákladom. Na vzostupe tu ale boli športovédenníky. Tlači chýbali peniaze a aj politickápodpora. Dôležitým médiom sa s techno-logickým pokrokom stáva → rozhlas a → te-levízia a neskôr masovými médiami vjužnej Európe sú elektronické média, ktorémajú veľký vplyv pri vytváraní názorov ve-rejnej mienky. Vďaka týmto skutočnostiamsú médiá silne politizované a existuje tu in-tenzívny → politický paralelizmus. Novinymajú tendenciu zastupovať odlišné politicképrúdy, mobilizujú ľudí v rámci politickýchsporov. Vysielanie verejnej služby je čias-točne spolitizované. Tak ako novinári, ivlastníci médií majú často väzby alebo pre-pojenie na politiku a novinári sa často an-gažujú v politike.

Pre demokraticko-korporativistickýmodel je typické spolunažívanie komerč-ných médií a médií previazaných s organi-zovanými sociálnymi a politickýmiskupinami, avšak s legislatívne obmedze-ným vplyvom štátu. Model je príznačnýnajmä pre krajiny v severnej a strednej Eu-rópe – pre Škandináviu a štáty Beneluxu,Nemeckú spolkovú republiku, Rakúsku re-publiku a Švajčiarsku konfederáciu. Jeovplyvnený spoločnou históriou a vzájom-nými politickými alebo náboženskýmikonfliktmi. Aj napriek rozdielom tieto kra-jiny zdieľajú veľa spoločných vlastností.Teoretici ich označujú ako ,,koexistencie“,

42

ktoré sú špecifické pre demokraticko-kor-porativistické krajiny. V iných systémoch saspoločne neobjavujú, ba dokonca by bolinezlučiteľné. Prvou a hlavnou koexisten-ciou je vysoká miera politického parale-lizmu a súbežný vývoj komerčných ma-sových médií. Druhým spolunažívaním pri→ politickom paralelizme je vysoká úroveňžurnalistickej profesionalizácie. A treťou súkoexistencie liberálnych tradícií → tlače atradície štátu zasahovať do oblasti médií,ktoré nie sú vnímané ako súkromné firmy,ale ako sociálne inštitúcie.

Tieto krajiny si dodnes zachovali vysokúpredajnosť → tlače a silný komerčný novi-nový priemysel. Demokratický korporati-vizmus je súbehom širokého spektra strána organizovaných skupín s odlišnými záuj-mami a ideológiami. Štát v tomto systémeplní funkciu garanta, a to v celom politic-kom spektre.

Rozdeleniu postkomunistických štátovdo mediálnych systémov sa venuje poľskáteoretička Bogusława Dobek-Ostrowska.Vytvorila model, do ktorého jednotlivé kra-jiny radí na základe indexu demokracie,hodnotenia slobody tlače, hodnotenia or-ganizácie Reportéri bez hraníc, stavu hru-bého domáceho produktu a ďalšíchdostupných štatistických údajov. Vytvorilaštyri modely: hybridný liberálny model,model spolitizovaných médií, typ nestabil-ných médií a autoritársky model. LITERATÚRADOBEK-OSTROWSKA, Bogusława: 25 years aercommunism: four models of media and politics inCentral and Eastern Europe in Democracy andmedia in central and eastern Europe 25 years on.HALLIN, Daniel – MANCINI, Paolo: Systémymédií v postmoderním světe: Tři modely médií apolitiky. McQUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komu-nikace. SIEBERT, Fred S. – PETERSON, eodore –SCHRAMM, Wilbur: Four eories of the Press.

Dávid Vido

Národnostná a krajanská žurnalistika –žurnalistika 13 národnostných menšínuznaných štátom, žurnalistika slovenskejnárodnostnej menšiny v krajinách býva-lého Uhorska a slovenskej diaspóry vosvete.

V Slovenskej republike popri sloven-skom národe žijú aj príslušníci rôznych ná-rodností, ktorí sú príslušníkmi národ-nostných menšín alebo diaspór. Pri sčítaníobyvateľstva v roku 2011 sa k slovenskej ná-rodnosti prihlásilo 4 352 775 osôb (80,7 %),maďarskej – 458 467 (8,5 %), rómskej – 105738 (2,0 %; odhad: 420 000; väčšina Rómovsa prihlásila k slovenskej a maďarskej ná-rodnosti, takže Slovensko je na prvommieste v podiele Rómov na celkovom počteobyvateľov), českej – 30 367 (0,6 %), mo-ravskej – 3 286 (0,1 %), rusínskej – 33 482(0,6 %), ukrajinskej – 7 430 (0,1 %), nemec-kej – 4 690 (0,1 %), poľskej – 3 084 (0,1 %),ruskej – 1 997, bulharskej – 1 051, chorvát-skej – 1 022, srbskej – 698, židovskej – 631,k iným národnostiam – 9 825 osôb a ná-rodnosť neuviedlo 382 493 osôb.

Pred rokom 1989 v Československumali štatút národnostných menšín štyri ná-rodnostné menšiny: maďarská, ukrajinská,nemecká a poľská. Po roku 1989 bolo po-stupne štátom uznaných 13 národnostnýchmenšín: bulharská, česká, chorvátska, ma-ďarská, moravská, nemecká, poľská,rómska, rusínska, ruská, srbská, ukrajinská,židovská.

Problematikou národnostných menšínsa zaoberá splnomocnenec Vlády SR prenárodnostné menšiny a problematikourómskej národnostnej menšiny sa zaoberásplnomocnenec Vlády SR pre rómske ko-munity.

Zabezpečenie práv občanov patriacichk národnostným menšinám v Slovenskejrepublike upravuje Ústava SR v čl. 12, 26 a34, Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorýmsa uznáva Listina základných práv a slobôd,

43

príslušné zákony NR SR, ako napr. zákonNR SR č. 184/1999 Z. z. o používaní jazy-kov národnostných menšín a etnickýchskupín, zákon NR SR č. 300/1993 Z. z. omene a priezvisku a zákon NR SR č.191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazykunárodnostných menšín a celý rad zákonov,ktoré sa týkajú kultúry, školstva, rozhlaso-vého a televízneho vysielania atď. a medzi-národné zmluvy o ľudských právach azákladných slobodách: Deklarácia OSN oprávach osôb patriacich k národnostnýmmenšinám alebo etnickým, náboženskýmalebo jazykovým menšinám, Európsky do-hovor o ochrane ľudských práv a slobôd,Európska charta regionálnych alebo men-šinových jazykov.

Dňa 10. mája 2017 NR SR prijala Zákono vytvorení verejnoprávneho Fondu pre fi-nancovanie menšinových kultúr. Fond po-skytuje finančné prostriedky pre men-šinové kultúry na základe projektov pred-ložených fyzickými a právnickými oso-bami, čiže tzv. grantovým systémom.Národnostná menšinová → tlač bola v roku2018 podporená takto: maďarská – 25 titu-lov, rómska 1, česká 3, rusínska 4, ukra-jinská 3, ruská 1, poľská 1, chorvátska 1,bulharská 1, židovská 0 a nemecká 2.

Rozvoj menšinových kultúr v podmien-kach SR sa realizuje prostredníctvom ob-čianskych združení, vydávaním národ-nostnej periodickej a neperiodickej tlače,štátnych divadiel s programovou skladbouv jazyku národnostných menšín, štátnychmúzeí zameraných na menšinovú proble-matiku, činnosťou poloprofesionálnych fol-klórnych súborov, činnosťou regionálnychosvetových stredísk, krajských a okresnýchknižníc, hvezdární, planetárií a podobne,vysielaním programu v jazyku národnost-ných menšín v médiách verejnej služby(Rozhlas a televízia Slovenska).

Slovenský rozhlas zabezpečuje národ-nostné rozhlasové vysielanie v Rádiu Patria.

Pripravujú ho dve redakcie: Redakcia ma-ďarského vysielania v Bratislave a Redakcianárodnostného vysielania v Košiciach. Vy-sielanie rešpektuje výsledky sčítania ľudu av súlade s tým sú tvorené samostatné pro-gramy pre českú, maďarskú, nemeckú, poľ-skú, rómsku, rusínsku a ukrajinskúnárodnostnú menšinu.

Aj → Slovenská televízia vysiela reláciepre jednotlivé národnostné menšiny. Sú tomagazíny: bulharský, nemecký, poľský,rómsky, rusínsky, ukrajinský a mnohoná-rodnostný, a taktiež česká a rómska kul-túrna revue. Všetky relácie sú v pôvodnomznení s titulkami.

Rómska národnostná menšina má ajšpecializovanú Rómsku tlačovú agentúru,ktorá bola založená v Košiciach vo februári2002. V súčasnosti je financovaná z grantovako ostatné občianske združenia. Od roku2004 sa snaží získať časť finančných pro-striedkov aj za poskytované služby.

Úlohou médií na Slovensku je prispieť ktomu, aby sa nemarginalizovali národ-nostné, etnické, rasové a iné menšiny. Pro-blematiku národnostných menšín by malitlmočiť vyvážene – racionálne i emocio-nálne, pretože masmédiá ako také síce ne-vytvárajú rasizmus a xenofóbiu, no ichignorovaním ich podporujú.

Slováci ako národ žijú ako majorita vosvojom štátnom útvare – v Slovenskej re-publike. Zároveň žijú v susedných štátochako minorita – národnostná menšina a tak-mer vo všetkých štátoch sveta ako diaspóra.V minulosti Slováci migrovali z rôznychdôvodov – ekonomických, politických, ro-dinných. Ich migrácia prebiehala v sied-mich vlnách: 1. vnútorná migrácia v rámciUhorska (približne v rokoch 1685-1867),2. masové vysťahovalectvo (1867-1921),3. vnútorná migrácia v rámci Českoslo-venska (1918-1993), 4. sezónne, najmä so-ciálne vysťahovalectvo (1921-1939),5. politická emigrácia (1938/39, 1945, 1948,

44

1968/69), 6. novodobé vysťahovalectvo(najmä po roku 1989: manželské zväzky,krátkodobé i dlhodobé pracovné príleži-tosti atď.) a 7. v dôsledku úpravy štátnychhraníc medzi bývalým Československom aPoľskom.

Podľa reálnych odhadov vo svete dnesžije asi 2,6-2,8 milióna osôb slovenskéhopôvodu. Z toho 1,9 milióna Slovákov žije vUSA, okolo 350 tisíc v Česku. V Maďarskusa ich počet odhaduje asi na 110 tisíc, v Ka-nade 90 tisíc a v bývalej Juhoslávii 70 tisíc.

Národná rada Slovenskej republiky 23.septembra 2005 prijala Zákon č. 474/2005Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorýnadobudol platnosť 1. januára 2006. V § 1článku 1 Predmet úpravy sa uvádza, že„Tento zákon upravuje pôsobnosť orgánovštátnej správy vo veciach týkajúcich sa vzťa-hov Slovenskej republiky a Slovákov žijú-cich v zahraničí a štátnu podporu Slovákovžijúcich v zahraničí“. Na základe § 4 tohtozákona bol zriadený Úrad pre Slovákov ži-júcich v zahraničí. Štátna podpora Slovákovžijúcich v zahraničí je zameraná na oblasťvzdelávania, vedy a výskumu, kultúry, in-formačnú a mediálnu oblasť. Tento systémopatrení Slovenskej republiky je zameranýna podporu národného povedomia a kul-túrnej identity Slovákov žijúcich v zahra-ničí, na podporu ich inštitúcií zriadenýchna dosiahnutie tohto cieľa a na podporuvzťahov medzi Slovenskou republikou aSlovákmi žijúcimi v zahraničí.

Z pohľadu periodicity medzi krajanskouperiodickou tlačou prevažujú mesačníky aštvrťročníky. Nevychádza ani jeden denníka typologickú skupinu týždenníkov zastu-puje dvojo novín: Hlas ľudu (Srbsko; 19. 10.1944) a Ľudové noviny (Maďarsko; 1957).Typologickú skupinu dvojtýždenníkovpredstavuje Kanadský Slovák (5. 3. 1942).Najstaršími novinami v USA (v súčasnostimesačník) je Slovák v Amerike (21. 12.1889). Nasleduje Slovenský katolícky Sokol

(USA, 15 .4. 1911). Slovenskú kultúru obo-hacujú viaceré literárne časopisy, z ktorýchvýznamné miesto majú najmä štvrťročníkyMost (USA; 1953), Nový život (Juhoslávia;27. 4. 1933) a česko-slovenská revue Zrkad-lenie – Zrcadlení (Česko; 2004). Väčšinaperiodík je dostupná aj na internete.

V Česku vychádza deväť krajanskýchčasopisov, pričom hlavnú úlohu zohrávajúnajmä kvalitné mesačníky (Korene, Slo-venské dotyky, Listy Slovákov a Čechov(ktorí chcú o sebe vedieť)). Náklad Sloven-ských dotykov (okolo 8 000 výtlačkov) jenajvyšší spomedzi všetkých súčasných slo-venských krajanských časopisov vo svete.

Po roku 1993 sa slovenská krajanská tlačv západných krajinách čiastočne zreduko-vala, pretože mnohí jej tvorcovia považo-vali vznik samostatnej Slovenskej republikyza splnený cieľ a prestali vydávať svoju pe-riodickú tlač. Na druhej strane pribudla pe-riodická tlač v strednej a východnej Európe(Česko, Rumunsko, Maďarsko, Ukrajinaatď.). Práve slovenská krajanská periodickátlač prispieva významnou mierou k spoma-ľovaniu procesu asimilácie. Prispieva ktomu aj rozhlasové a televízne vysielanie vkrajinách bývalého Uhorska a niektorýchďaších štátoch sveta.LITERATÚRAEurópska charta regionálnych a menšinových ja-zykov. FOLLRICHOVÁ, Mária: Národnostná a kra-janská politika a žurnalistika. HOLEŠTIAK, Pavol: Slovenské médiá vo svete. Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane ná-rodnostných menšín.Sčítanie obyvateľov, domov a bytov. Základnéúdaje. Národnostné zloženie obyvateľstva.

Mária Follrichová

Nastoľovanie agendy – schopnosť maso-vých médií výberať udalosti a javy, ktorézverejnia. Gatekeeperi denne vyberajú azverejňujú správy, čím ovplyvňujú naševnímanie toho, čo je v danom dni dôležité.

45

Schopnosť ovplyvňovať významnosť témverejnej agendy je označovaná ako schop-nosť spravodajských médií nastoľovaťagendu.

Termín pochádza z anglického spojeniaagenda setting. V teórii sa striedavo po-užíva slovenský aj anglický ekvivalent. Zaoptimálne považujeme používať anglickývýraz agenda setting v prípade, že hovo-ríme o teórii a slovenský preklad na ozna-čenie javu.

Za otcov teórie sú považovaní americkíteoretici Maxwell McCombs a Don Shaw.Kolegovia z Univerzity v Severnej Karolínev Chapel Hill urobili obsahovú analýzumiestneho periodika Charlotte Observer.Pozornosť venovali spracovaniu hlavnýchvolebných správ v roku 1968. Výsledky po-rovnali s témami, ktoré za dôležité vtedyoznačili nerozhodnutí voliči. Túto skupinusi vybrali cielene, pretože vychádzali z pred-pokladu, že je médiami najviac ovplyvni-teľná. Teoretici dospeli k záveru, že medzimediálnou a verejnou agendou existuje vy-soká miera korelácie. Zásadným prínosomštúdie bolo aj zavedenie samotného ter-mínu agenda setting. Autori teórie ale upo-zornili na fakt, že ich koncept nie jenávratom k teórii „zlatej strely“ či „injekč-nej striekačky“ (recipient prijíma mediálneobsahy bez výhrad a predvídateľným spô-sobom). Od zverejnenia prvej štúdie oagende setting boli publikované stovky em-pirických výskumov na celom svete, ktorépotvrdili výsledky, ku ktorým dospeli M.McCombs a D. Shaw.

Maxwell McCombs použil ako jedenz ukážkových príkladov výrazného pôsobe-nia médií na verejnosť udalosti v Spojenýchštátoch amerických v deväťdesiatych rokoch20. storočia. Prieskum verejnej mienky v Te-xase v roku 1992 zisťoval, ktorý problémkrajiny považujú obyvatelia za najzávažnejší.Zločinnosť uviedli len dve percenta opýta-ných. V roku 1993 to už bolo 15 percent a v

roku 1994 dokonca celá tretina oslovených.Paradoxne, štatistické údaje z roku 1994 po-ukazovali na fakt, že kriminalita klesá. Vy-svetlením tohto javu môže byť právemediálna agenda o zločinnosti, ktorá bola vroku 1994 neporovnateľne vyššia oprotiroku 1992. V roku 1994 médiá s vysokoufrekvenciou informovali najmä o dvoch kri-minálnych činoch – vražde speváčky his-pánskeho pôvodu Seleny a dvojnásobnejvražde, z ktorej spáchania bol podozrivý po-pulárny hráč amerického futbalu O. J. Simp-son. To, že zločinnosť vyvoláva celospo-ločenský záujem, je známy fakt, preto kri-minálne správy dávajú do popredia aj sú-časné komerčné médiá.

Masové médiá využívajú niekoľko spô-sobov na zvýraznenie určitej témy. Tlačenémédiá na dôležité udalosti upozorňujú tým,že ich zverejnia na titulnej strane (správy natitulnej strane majú štatisticky dvakrát viacčitateľov ako správy na ďalších stranách),audiovizuálne médiá zasa v úvode svojichspravodajských relácií. V → tlači význam-nosť témy možno podčiarknuť aj veľkosťounadpisu, výraznejšími grafickými prvkamiči dĺžkou novinárskeho prejavu. Dĺžka jeindikátorom dôležitosti aj v → rozhlase a →televízii. Nie je výnimkou, že na udalosťdňa budú nadväzovať aj ďalšie súvisiace ri-porty (napríklad správu o zdražovaní cienpotravín môže dopĺňať riport o tom, akotáto udalosť ovplyvní život konkrétnej do-mácnosti, prípadne analýza a porovnaniecien potravín v okolitých krajinách). Prevšetky typy médií zároveň platí, že pripo-mínanie určitej témy každý deň, rovnakotak zvyšuje jej významnosť v povedomí pu-blika.

Nastoľovanie agendy v médiách je pri-rodzenou a nevyhnutnou súčasťou fungo-vania týchto organizácií. Médiá nie súuspôsobené na to, aby zaznamenali väčšiemnožstvo udalostí (majú obmedzený vy-sielací priestor, počet strán, nezamestnávajú

46

dostatočný počet novinárov atď.). Rovnakotak ani verejnosť nie je schopná prijímaťväčší počet udalostí naraz. PsychológGeorge Miller hovorí o magickom číslesedem plus mínus dva na opísanie limitovzmyslového vnímania. Z prieskumov, ktorédesaťročia realizuje Gallupov ústav, zasa vy-plynulo, že respondenti spravidla menujúdve až šesť tém, ktoré u nich najviac zare-zonovali. Ďalšie empirické výskumy po-ukázali na to, že mediálnu agendu lepšiekopírujú ľudia s vyšším počtom rokov for-málneho vzdelania. Tí sa totiž zvyčajne viaczaujímajú o dianie, viac sledujú spravo-dajské médiá a sú preto náchylnejší na pre-beranie tém mediálnej agendy. Teóriaagendy setting skúma aj časové rámce účin-kov mediálnej agendy na verejnú agendu.Tie nie sú okamžité, no prejavujú sa po re-latívne krátkom čase. Zvyčajne sa to pohy-buje v rozmedzí od štyroch do ôsmichtýždňov. Prekvapivé je aj zistenie, ktoré mé-dium je úspešnejšie pri dosahovaní týchtoúčinkov. Mnohí teoretici sa prikláňajúk novinám. Argumentujú tým, že mienkot-vorná → tlač je menej povrchná a má kapa-citne väčší priestor na prezentáciu tém vporovnaní s → televíziou. Elektronickémédiá taktiež podliehajú väčšej vládnejkontrole, čo môže spôsobiť pokles dôverypublika v televízne spravodajstvo.

Otázku, prečo dochádza k nastoľovaniuagendy, vysvetľuje M. McCombs na vedec-kom princípe „horror vacui“. Každý človek,ktorý je vystavený neznámej situácii či pro-strediu, má prirodzenú potrebu rýchlo sazorientovať. Napríklad pri voľbách do niž-ších územných celkov, kde kandidujemnožstvo často neznámych kandidátov. Aknemáme možnosť získať o nich vedomosťprostredníctvom priamej skúsenosti, obra-ciame pozornosť na masové médiá, ktoréby nám mohli pomôcť v rozhodovaní.

To, či bude miera orientácie u jedno-tlivca veľká alebo malá, závisí ešte od dvoch

faktorov. Od toho, akú relevanciu udalostirecipient pripisuje a aká je jeho miera neis-toty. Za predpokladu, že jednotlivec poci-ťuje vysokú mieru relevancie, no nízkumieru neistoty, je potreba orientácie nízka.Príkladom môžu byť celoštátne parla-mentné voľby. Jedinec ich považuje za dô-ležité (pripisuje im vysokú relevanciu), nozároveň je v téme veľmi dobre zorientovaný(nízka miera neistoty), preto potreba načú-vať mediálnej agende je uňho nízka.

Teoretici rozlišujú dva stupne agendy set-ting. Na prvom stupni si všímajú prenos vý-znamnosti objektu, na druhom stupniprenos významnosti atribútu. Na lepšie po-chopenie môže poslúžiť výrok Bernarda Co-hena. Prvý stupeň agendy setting vystihujeveta, že médiá nás nedokážu nasmerovať ktomu, čo si máme myslieť, ale sú úspešné vtom, na čo máme myslieť. Pre druhý stupeňagendy je výstižnejšia veta, že médiá námhovoria nielen to, na čo máme myslieť, aleaj to, ako máme o téme premýšľať.

Špecifické miesto vo výskume má ajtakzvaná intermediálna agenda. Tá pouka-zuje na fakt, že niektoré médiá majú výraz-nejšiu schopnosť nastoľovať agendu aovplyvňujú agendu aj svojich konkurentov.V Spojených štátoch amerických sú za ta-kéto médium označované noviny NewYork Times. LITERATÚRALIPPMANN, Walter: Public Opinion. McCOMBS, Maxwell: Agenda Setting. McQUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komu-nikace.TRAMPOTA, Tomáš: Zpravodajství.

Simona Mikušová

Neverbálna komunikácia (komunikácia –lat. communicare – robiť niečo spoločným,zdieľať, zverovať sa; neverbálna – lat. non –záporná predpona, lat. verbum – slovo, sú-hrnne nonverbálna, neverbálna – uskutoč-ňujúca sa bez slov) – komunikácia, pri

47

ktorej nepoužívame slová, rečové jazykovéprostriedky, ale hovorí za nás naše telo –spôsob, akým ho držíme, pohľad, ktorý nie-komu venujeme, dotyk, ktorý uskutočnímea pod. Neverbálna komunikácia vyjadrujenajmä naše pocity, uskutočňuje sa mimo-voľne, je preto spravidla ťažšie vôľou ovlá-daná a ťažšie sa s ňou manipuluje. Podľa tzv.Mehrabianovej formuly vnímame 7 % in-formácií o pocitoch a postojoch prostred-níctvom slov, ďalších 38 % informáciío pocitoch a postojoch vnímame cez para-lingvistické komunikačné kľúče (t. j. spô-sob, akým človek hovorí – tón hlasu, jehosila) a 55 % informácií o pocitoch a posto-joch vnímame prostredníctvom mimiky,gest a ostatných kľúčov neverbálnej komu-nikácie. Interpretácia neverbálnych preja-vov je často náročná. Žiadny neverbálnyprejav nemá totiž iba jeden význam, na-opak, každý má významov niekoľko. Ne-verbálna komunikácia je súčasťou každo-denného života človeka a prebieha spra-vidla zarovno s komunikáciou verbálnou,ale využívajú sa počas nej iné znakové sú-stavy ako pri verbálnom jazyku. Pri never-bálnej komunikácii rovnako odovzdávameinformácie, ale nevyužívame pri tom jazyk,ani reč v konvenčnom terminologickomzmysle, ale telo, resp. jeho jednotlivé časti,príp. iné objekty vzťahujúce sa na komuni-káciu (ako napríklad rozloženie predmetovv priestore, ich farebná úprava, pohyb apod.). Neverbálna komunikácia je označo-vaná aj ako rečová komunikácia prekladomz anglického slovného spojenia body lan-guage (reč tela). Jazykom tela si odovzdá-vajú informácie aj zvieratá a iné primátyako človek. Takúto formu komunikáciemedzi zvieratami nazývame zoosemiotika.V neverbálnej komunikácii však musímebrať do úvahy i fakt, že sa môže líšiť, akomedzi jednotlivcami, tak aj medzi rôznymikultúrami a národnosťami. Jedno a to istégesto sa môže v rozličných kultúrach inter-

pretovať rôzne. V neverbálnej komunikáciirozlišujeme gestá, pohyby, vzdialenostimedzi partnermi v komunikácii a ďalšiesignály. Patrí pod ňu proxemika, posturika,gestika, mimika, kinetika, haptika, vizika,olfaktorika a iné. Proxemika skúma vzdia-lenosť medzi partnermi pri komunikácii,lat. proximitas – blízkosť. Naznačuje vzťahmedzi partnermi, ich vzťah k prostrediu, vktorom komunikujú, vzájomný stupeň dô-vernosti. Môžeme si ju predstaviť ako fik-tívnu mydlovú bublinu – my sme v jejstrede – pričom zóny v bubline okolo nássa zväčšujú a jednotlivých ľudí si do nichpúšťame rôzne ďaleko. Každý človek ju máinú. Súvisí s ňou pojem teritoriálnosť – po-dobne ako zvieratá majú svoje teritórium,u ľudí ním chápeme nielen fyzické prostre-die, ale aj psychologické – zásah do nášhoúzemia, upratanie nášho stola, plagáty vnašej izbe. Primárne teritórium – doménavlastníka, slúži mu denne, zabezpečenéproti narušeniu – domy, byty, spálne,kreslo, stolička pri stole. Sekundárne teri-tórium – nie je výlučnou doménou vlast-níka, neslúži mu denne. Je to miesto, naktorom sa rád zdržiava – kaviareň, do kto-rej rád zájde. Verejné teritórium – slúži ko-mukoľvek – ulica, cesta, park, sedadlá vMHD, lavičky v parku. Hranica je tu vágna– sedíme na konkrétnej lavičke, na kon-krétnom mieste v kostole, na konkrétnomsedadle v MHD. Ak nám ho obsadia, roz-čúli nás to. Posturika – fr. posture – držanietela, postava – používa sa aj termín postu-rológia. Poloha tela vysiela signál voči inýmľuďom – vyjadruje informácie – poď bližšie,nechoď sem, chcem odísť, som unavený,nebaví ma to tu. Dá sa z nej vyčítať stupeňsebavedomia, menejcennosti, hnev, nervo-zita, šťastie. Niektoré ženy sú napr. premužov príťažlivejšie ako iné – ich polohatela hovorí mužom „nepribližuj sa“. Človek,ktorý sa chce schovať, nechce nadväzovaťkontakty, máva sklonenú hlavu a sklesnutý

48

hrudník. Ak chce rozšíriť priestor okoloseba, vypne hrudník, vzpriami hlavu. Kine-tika, gr. kinein – pohybovať – sa zaoberápohybom celého tela v jeho dynamickej po-lohe. Pohyby tela súvisia s temperamentomčloveka. Výraznejšie sa pohybuje cholerik asangvinik ako flegmatik a melancholik. Po-hyby ovplyvňuje aj zamestnanie – viac ichvyužíva učiteľka v škôlke ako verejný činiteľpri čítaní prejavu, viac herci ako admini-stratívni pracovníci, viac muži ako ženy,viac sa pohybujeme pri rozhovore s priate-ľom ako chorý pri rozhovore s lekárom. Rá-tajú sa sem pohyby ako súhlasné pokývaniehlavou, prikyvovanie, podupávanie nohou,poklepkávanie prstami po stole, naťahova-nie si prstov, študovanie vlastných rúk, ner-vózne posúvanie sa hore dolu na stoličke,nervózne chodenie po izbe. Z počtu a frek-vencie pohybov sa dá vyčítať momentálnerozpoloženie tela. Napríklad nepokojný anervózny človek sa viac pohybuje. Ľudia samenej pohybujú, keď klamú. Pohyby tvárezase skúma mimika – gr. mímos – jemne acitlivo napodobňujúci, imitujúci. Všíma sinajmä pohyby svalov tváre – úsmev, úškrn,smiech, plač, prikývnutie, odmietnutie, za-červenanie, zblednutie. Mimika je nosite-ľom množstva informácií – podáva správyo type osobnosti, o záujmoch človeka, ozodpovednosti voči partnerovi, o emóciácha momentálnom stave človeka. Mimikoutváre začíname a ukončujeme konverzáciu.Funkciou pohľadu v komunikácii sa za-oberá vizika (lat. visus – videnie, pohľad,zrak, oči). Skúma nielen oči samotné, ale ajich pohyb, pohyb viečok, obočia, koreňanosa. Zrakom vnímame 80 % informácií –farby, jas, svetlo, tma, veci, osoby. Oči člo-veka prezrádzajú jeho psychický i fyzickýstav – smútok, strach, radosť, chorobu.Haptika sa venuje dotykom medzi part-nermi v komunikácii. Na základe informá-cie, ktorá sa prenáša telesným dotykom,existuje päť základných typov dotykovej

komunikácie medzi partnermi: funkčno-profesionálna (lekár – pacient), sociálno-zdvorilostná (podanie ruky), priateľská(objatie, bozk), intímna (bozk, láskanie) asexuálna (dotyky erotogénnych zón). Naj-častejšou formou haptickej komunikáciemedzi partnermi je u nás podanie ruky. Ol-faktorika (lat. olfactus – čuch, ňuch) skúmarôzne typy vôní, ale aj to, ako voniame, resp.to, ako na nás vône vplývajú. Vône môžu načloveka pôsobiť upokojujúco, vzrušujúco,ale aj deprimujúco či utlmujúco. Súhrnnemožno všetky neverbálne prostriedky na-zvať externým systémom komunikácie.Majú naň vplyv jednak biofyziopsycholo-gické faktory (charakter človeka, tempera-ment, schopnosti, psychosomatický afyzický stav, pohlavie, vek, rasa, imidž), so-cioedukačné znaky (vzdelanie, zamestna-nie, sociálne zaradenie), ale tiež kultúrnemodely (náboženstvo, morálka, etika, este-tika) a environmentálne faktory (vplyv pro-stredia). LITERATÚRABĚLOHLÁVKOVÁ, Věra: Jak porozumět rečitěla. BUČEK, Jaroslav: Moderátor – hlavná alebo ved-ľajšia postava mediálneho produktu.KŘIVOHLAVÝ, Jaro: Jak si navzájem lépe poro-zumíme. PEASE, Allan: Reč tela. PEASE, Allan: V otázkách jsou odpovědi. ŠKVARENINOVÁ, Oľga: Rečová komunikácia. THIEL, Erhard: Reč tela prezrádza viac ako tisíceslov.

Veronika Ševčíková

Otvorené zdroje (angl.: open sources) súvoľne prístupné databázy, webové portály,ktoré obsahujú dáta prístupné všetkým zarovnakých podmienok a bezplatne. Pod-mienkou otvorenosti je aj možnosť ich zí-skania – stiahnutia vo formáte, ktorýumožňuje ich ďalšie spracovanie. Vo väč-šine prípadov ide o údaje, ktoré musia tzv.povinné osoby (povinná osoba – organizá-

49

cie verejnej správy, ktoré majú povinnosťsprístupňovať dáta) zverejňovať v zákon-ných lehotách na príslušných weboch. Kon-cepciu otvorených dát zaviedli do praxe akoprvé Spojené štáty americké. Spustili web,kde začali zverejňovať dáta federálne úradya vlády jednotlivých štátov. Postupne sadnes k tejto koncepcii zverejňovania pridá-vajú aj ostatné štáty, vrátane Slovenska,v úsilí o transparentnejšiu spoločnosť, pre-hľadnejšie nakladanie s verejnými finan-ciami a spravovaním vecí verejných. Akospomíname, základnou výhodou je väčšiatransparentnosť a kontrola verejnej správya hospodárenie s daňami a kontrola subjek-tov, ktoré sa z nich financujú. Nemenej dô-ležitým faktom je, že občania sa môžuv tomto prípade aktívnejšie podieľať nafungovaní štátu. S tým súvisí aj existenciatzv. → dátovej žurnalistiky, bez ktorej by sadáta interpretovali a zverejňovali len ťažko.Dáta v otvorených databázach majú po-vahu tzv. tvrdých dát, čo umožňuje ich šta-tistické spracovanie a hľadanie súvislostímedzi nimi. Výhodou je, že pri dnešnej do-stupnosti dát z rôznych oblastí dokážemepopisovať vývoj určitých udalostí či javovv spoločnosti.

Dáta a otvorené dáta v otvorených zdro-joch sa stávajú i obchodovateľnou komodi-tou. Na jednej strane existujú vyššiespomínané otvorené zdroje súvisiaces tzv. povinnými osobami – organizáciamiverejnej správy. Podstata ich otvorenostispočíva v tom, že ktokoľvek si tieto dátamôže stiahnuť a použiť hoci i na svoje ko-merčné účely. Väčšinou sa teda stáva to, žedáta zverejnené na základe zákona povin-nými osobami spracuje súkromná spoloč-nosť a vytvorí na svojom webe pridanúhodnotu, ktorú pôvodný, oficiálny web ne-ponúkal. Príkladom je i novinármi dennevyužívaný portál Finstat.sk, ktorý spája via-cero otvorených zdrojov na jednom miestea ponúka, okrem iného, prehľady hospo-

dárskych výsledkov právnických osôb. Časťportálu je spoplatnená a patrí ku skupineotvorených zdrojov, ktorá je dielom sú-kromných subjektov, neziskových spoloč-ností alebo nadšencov pre prácu s dátami.

Slovensko sa v roku 2017 prihlásilok politike otvoreného vládnutia. Ide o pod-poru aktívneho sprístupňovania dát – zvý-šenie transparentnosti justície, prokuratúrya monitorovania právnych predpisov. Ajkeď je väčšina otvorených zdrojov na Slo-vensku využívaná najmä v prípade pouka-zovania na ekonomickú trestnú činnosť činezrovnalosti v danej oblasti, nájdeme sa-mozrejme aj dáta, ktoré mapujú iné skutoč-nosti – napríklad dáta o klimatickýchzmenách na Slovensku či vo svete.

Otvorené zdroje na Slovensku tvoriajednu časť voľne dostupných údajov a otvo-rené zdroje a dáta o Slovensku časť druhú.Existujú totiž databázy, z ktorých sa para-doxne dozvieme o Slovensku viac ako z ofi-ciálnych slovenských databáz. Ide napríklado web Eurobarometra, ktorý zahŕňa prie-skumy verejnej mienky, vrátane Slovenska,portál Eurostatu, ktorý zverejňuje štatistikys cieľom porovnávať členské krajiny Európ-skej únie. Sú to otvorené zdroje dát, ktoréo Slovensku prezradia viac ako prieskumyzverejňované na Slovensku. Ide o skutoč-nosť, že prieskumy na Slovensku majú voväčšine prípadov komerčný rozmer, čiže súto platené prieskumy, ktoré sa ako otvorenédáta nezverejňujú.

Podľa prieskumu otvorených zdrojov naSlovensku (Hacek, 2019) sú najstaršímiotvorenými dátami údaje o kriminalite,s čím súvisia aj zverejňované mapy krimi-nality.

Ak si zoberieme ako vzor praktickéhovyužívania otvorených zdrojov na Slo-vensku prácu zavraždeného novinára JánaKuciaka, vidíme, že v jeho textoch pre po-rtál aktuality.sk ide predovšetkým o dáta zí-skané z voľne dostupných databáz a s nimi

50

súvisiace prepojenia zistených skutočností.Ako otvorené zdroje môžeme aj vzhľadomna jeho prácu menovať rozsudky súdovzverejňované online, centrálny registerzmlúv, register úpadcov, samozrejmosťouje využívanie obchodného registra, notár-sky centrálny register záložných práv a pod.

Z histórie vzniku otvorených zdrojov adát môžeme konštatovať, že pred prijatímzákona o slobodnom prístupe k informá-ciám boli novinári odkázaní na odvoláva-nie sa na Ústavný zákon 460/1992 Zb. To,čo chýba otvoreným zdrojom, môžu novi-nári získať na základe Zákona č. 211/2000Z. z. – Zákon o slobodnom prístupe k in-formáciám a o zmene a doplnení niekto-rých zákonov. Pomocou pri získavaníotvorených dát je aj portál chcemvediet.sk,kde sa pomocou prednastavených údajovdostaneme k informáciám rýchlejšie a na-vyše odpadá povinnosť formulovať žiadosťo poskytnutie informácií na základe spo-mínaného zákona. Je však dôležité vedieť,že novinári by si pred posielaním žiadostio poskytnutie informácií mali overiť, či sapožadované dáta už nenachádzajú na prí-slušnom webe, kde ho zverejňujú v zákon-ných lehotách spomínané povinné osoby.LITERATÚRADATA.EUROPA.EU: EU Open Data Portal. HACEK, Ján: Pätnásť rokov využívania otvore-ných zdrojov v slovenských médiách.HACEK, Ján: Vznik a vývoj otvorených zdrojovpre novinárov na Slovensku.HOUSTON, Brant: Data for Journalists.CHCEMVEDIET.SK: O projekte. Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe kinformáciám a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (zákon o slobode informácií).

Ján Hacek

Politický paralelizmus je pojem, ktorýcharakterizuje vzťah medzi médiami a po-litikmi. Žurnalistika v každej ére okrem in-formácií prináša aj zábavu či obhajobupolitických názorov. Odvekou snahou po-

litikov je prostredníctvom médií presadzo-vať svoje názory a postoje. Prostredníctvompolitikov zas môžu svoje záujmy uplatňovaťfinančníci alebo podnikateľské skupiny.Vlastniť médiá znamená mať vplyv na celéspektrum spoločnosti. Politický paraleliz-mus je jedným z kritérií pre zaradenie kra-jiny do → mediálnych systémov.

Krátky slovník slovenského jazyka po-núka definíciu oboch termínov. Význampolitický charakterizuje ako: 1. týkajúci sapolitiky ako činnosti vlády štátu alebo spo-ločenských organizácií, 2. zastar. verejno-právny, mocensko-právny. Paralelizmuszasa definuje ako obdobu, podobnosť, sú-bežnosť.

Začiatky politického paralelizmu nachá-dzame v období Rímskej ríše. V roku 59pred. n.l. Gaius Julius Caesar nariaďuje vy-dávanie Acta senatus (z lat. Senátnesprávy). Neskôr začínajú vychádzať Actadiurna (z lat. Denné správy), ktoré slúžili nainformovanie ľudí o rozsudkoch, vládnychnariadeniach a o udalostiach na cisárskomdvore a v celej ríši.

Pri zrode prvých médií teda stáli rímskivladári. Vplyv politikov v demokratickýchkrajinách je značne oklieštený, ich snahavstupovať a manipulovať mediálnymi ob-sahmi pretrváva. →Tlač v rukách politikovbola hlavným nástrojom politického životaa prostriedkom ako oslovovať a ovplyvňo-vať verejnú mienku a voličov. Podľa teore-tikov Daniela C. Hallina a Paola Mancinihožurnalistika vždy plnila niekoľko funkcií,ekonomickým aktérom poskytovala infor-mácie o cenách a udalostiach, ktoré mohliovplyvniť ich záujmy, politikom informácieo vojnách či technologických výdobytkocha formou ľahších príbehov a klebiet posky-tovala zábavu. Od počiatku éry → tlače, ne-skôr od obdobia reformácie, bola hlavnoufunkciou tlačených médií obhajoba politic-kých názorov. Nemecký filozof Jürgen Ha-bermas vo svojej dizertačnej práci z roku

51

1960 upozorňuje na to že, médiá sú síce in-štitúcie slobodného prejavu a verejnej di-skusie, no postupom času stratili totopostavenie a podieľajú sa fakticky na kolo-nizácii verejného priestoru ekonomickou apolitickou elitou. Podľa českého mediál-neho analytika Jana Křečka termín poli-tický paralelizmus zaviedol do teórie v roku1974 analytik a špecialista na politickú ka-rikatúru Colin Seymour-Ure. Ten ho cha-rakterizuje ako väzbu média na politickústranu, ktorej poskytuje argumenty preudržanie straníckej orientácie a posilňova-nie oddanosti strane.

Šesťdesiate roky 20. storočia sú podľa če-ských teoretikov Tomáša Trampotu a JanaJiráka príznačné tým, že vzťah politiky amédií prešiel do úplne novej etapy. → Tele-vízia prevzala dominantnú pozíciu politic-kej komunikácie a vtiahla do nej nevídanémnožstvo ľudí. Politikom pripadalo najdô-ležitejšie oslovovať voličov cez → televíziu.Teoretici D. Hallin a P. Mancini si kladúotázku, nakoľko ovplyvňuje podobu vzťahumedzi médiami a politikou konkrétna his-torická, politická a kultúrna situácia da-ného spoločenstva. Politický paralelizmusje podľa nich spôsob prepojenia médií napolitické strany a v širšom ponímaní roz-sah, v akom mediálny systém odrážahlavné politické členenie spoločnosti. Zatiaľčo v spomínanom období Rímskej ríše sazrejme nikto nezamýšľal nad problematic-kým prepojením médií a politiky, prvé ná-znaky zmeny možno podľa D. Hallina a P.Manciniho badať na konci 19. storočia. Nanovinárov sa prvýkrát začína nahliadať akona neutrálnych arbitrov, ktorí by mali stáťmimo politických vplyvov a poskytovať in-formácie bez straníckeho zafarbenia. Teo-retici ako Colin Seymour-Ure či MichaelGurevitch vnímajú politický paralelizmusako mieru podobnosti štruktúry mediál-neho systému so štruktúrou straníckehosystému. Vydávanie periodík straníckymi

orgánmi politických strán je dnes vzácnos-ťou. To, do akej miery sa politický parale-lizmus v niektorej krajine vyskytuje, možnodešifrovať na základe viacerých indícií. Vakej miere a rozsahu sa odráža politickáorientácia v jednotlivých mediálnych obsa-hoch. Dôležitým prvkom politického para-lelizmu je organizačné prepojenie médií apolitických strán. Nemusia to však byť ibapolitické strany. Americko-talianska dvo-jica teoretikov spomína tiež odbory či cir-kev, ktoré za finančnú podporu očakávajúpropagáciu či prezentáciu vlastných pohľa-dov na tému. Ďalším prvkom politickéhoparalelizmu je tendencia mediálnych osob-ností podieľať sa na politickom živote, a toformou služby niektorej strane alebo úradu,napríklad prostredníctvom masovéhomédia, ktoré zdieľa rovnakú politickúorientáciu. Poslednou formou prejavu po-litického paralelizmu je profesionalizácia aúloha novinárov v praxi. Tu si teoretici vší-majú, do akej miery sú novinári autonómniod vnútornej organizácie či vlastníkov, aako je na nich vyvíjaný tlak z politickej čiekonomickej sféry. Nazdávame sa, že v Slo-venskej republike absentuje podrobná štú-dia, ktorá by odkrývala vplyv politikov čivlastníkov médií na prácu novinárov. Po-dobná situácia je aj u našich západných su-sedov. Teoretici Tomáš Trampota a Jan Jirákhovoria, že v Českej republike chýba vý-skum, ktorý by zachytával podmienky preprácu novinárov a vnímanie ich vlastnejautonómie a tlakov, ktoré ovplyvňujú vý-sledky ich práce. Zamedziť ovplyvňovaniunovinárov sa podľa T. Trampotu a J. Jirákadá. Odvolávajú sa pritom aj na tvrdenieškandinávskych teoretikov Svennika Ho-yera a Eppa Lauka, ktorí poukazujú na po-trebu silného postavenia profesijnýchzdružení, ktoré sa nachádzajú mimo štruk-túry jednotlivých mediálnych organizácií anie sú tak pod vplyvom jednotlivých vlast-níkov alebo záujmov jednotlivých médií.

52

V prípade politického paralelizmu teoreticiodlišujú vonkajšiu a vnútornú pluralitu.Vonkajšia je zadefinovaná na základe toho,koľko má daná krajina mediálnych organi-zácií či médiatypov. Vnútornú môžemechápať ako pluralitu, ktorá je dosiahnutá vrámci jedného mediálneho produktu aleboorganizácie, ktoré musia formálnou štruk-túrou i obsahom zastupovať rozmanité po-litické sily. Americko-talianska dvojicateoretikov Daniel C. Hallin a Paolo Man-cini tvrdia, že žiadny skutočný mediálnyanalytik nemôže tvrdiť, že by žurnalistikahocikde na svete bola úplne neutrálna. Po-litický paralelizmus je jedným z kritérií za-deľovania krajín do mediálnych systémov. LITERATÚRAHALLIN, Daniel – MANCINI, Paolo: Systémymédií v postmoderním světe: Tři modely médií apolitiky. HOFFMANN-RIEM, Wolfgang: RegulatingMedia : e Licensing and Supervision of Broad-casting in Six Countries. HOYER, Svennik – LAUK, Epp: e paradoxesof the Journalistic Profession. A historical Pers-pective. KŘEČEK, Jan: Politická komunikace Od res pu-blica po public relations. TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny.

Dávid Vido

Profesia tlačového/mediálneho hovor-cu/hovorkyne – pomerne nový pojem,ktorý nahradil v minulosti používaný ter-mín tlačový tajomník (angl. Press Secre-tary). Vo svete sa toto slovné spojenieúdajne používa už od roku 1809, po tom,ako funkciu hovorcu pre zahraničnú poli-tiku uviedlo britské ministerstvo financií.Zväčša sú však za kolísku vzťahov s verej-nosťou, a teda aj pozície hovorcu, vnímanéSpojené štáty americké, ktoré sa v súčas-nosti považujú za PR veľmoc. Bol to prezi-dent USA Franklin D. Roosevelt, ktopovolal do svojich služieb prvého americ-kého hovorcu (angl. Spokesman, dnes ro-

dovo neutrálne pomenovaného spokesper-son). Rovnako ako vtedy, aj dnes ide oosobu poverenú (splnomocnenú) zastupo-vať inštitúciu, organizáciu, politickú stranu,hospodársky podnik a ich predstaviteľov avystupovať v ich mene. Pôsobí pritom sme-rom navonok (externá komunikácia) k ve-rejnosti, ale i dovnútra subjektu (internákomunikácia). Prostredníctvom masovýchmédií (→ tlačových agentúr, → tlače, → roz-hlasu, → televízie a online médií) tak na jed-nej strane tlmočí oficiálne vyhlásenia,stanoviská a informácie verejnosti, čo vy-konáva buď priamo – verejným vystupova-ním, tlačovými konferenciami, brífingmi apod., alebo sprostredkovane – budovaníma rozvíjaním vzťahov s jednotlivými novi-nármi. Na druhej strane analyzuje obraz in-štitúcie v spoločnosti a zabezpečuje spätnúväzbu.

Kľúčové v komunikovaní obsahov odsubjektu k verejnosti sú vzťahy s masovýmimédiami (Press/Media Relations – MR),ktoré sú súčasťou vzťahov s verejnosťou(Public Relations – PR). Vzťahy s verejnos-ťou (PR) budujú, rozvíjajú a upevňujú PRoddelenia, odbory vzťahov s verejnosťou,tlačové odbory a podobné organizačné jed-notky pôsobiace v rámci inštitúcií, organi-zácií a firiem. Ich úlohou je pravidelne,dlhodobo a cieľavedome komunikovať in-formácie verejnosti, vytvárať pozitívnevzťahy a porozumenie s verejnosťou,ovplyvňovať verejnú mienku, napomáhaťpri dosahovaní cieľov organizácie a posil-ňovať firemnú identitu. Vzťahy s médiami(MR), teda s novinármi, sa sústreďujú pre-dovšetkým na publicitu. V pluralitnej spo-ločnosti sú masmédiá nezávislé, preto sa vosvojom pôsobení neriadia pokynmi sub-jektu. Cieľom MR je sústavným a objektív-nym informovaním dosiahnuť dôve-ryhodnosť a rešpekt u novinárov a verej-nosti. Bez kvalitnej komunikácie s verej-nosťou, schopnosti analyzovať mediálnu

53

situáciu, bez nástrojov ovplyvňovania ve-rejnej mienky, teda súhrnne bez kvalifiko-vaného pôsobenia tlačového hovorcu a PRoddelenia sa dnes žiaden politik, verejný či-niteľ či podnikateľ nezaobíde.

Nástroje Media Relations a internetdnes determinujú informovanosť spoloč-nosti. Medzi nástroje MR patrí:tlačová/mediálna konferencia (Press/MediaConference); tlačová beseda analyzujúcaproblém; Press-foyer; brífing (Briefing); tla-čová správa (News Release) – vyhlásenie,komuniké, informácia o novej skutočnosti;→ rozhovor (interview) – plánovaný, pri-pravený aj neohlásený, ktorý okamžite rea-guje na tému; ďalej je to novinárskaexkurzia, služobná cesta (Press Trip); infor-mačný balíček (Press Kit); PR/firemnéčlánky; online mediálna konferencia (On-line Newsroom); adresný e-mail (DirectMail); novinárska osveta/vzdelávanie – se-mináre, konferencie, workshopy; tiež we-bové prezentácie; sponzoring; priamytelefonát, sociálne siete a ďalšie. Media Re-lations sú založené na vzájomnom rešpekte,ktorý vedie k obojstranne prospešnej práci.

Významnou súčasťou pôsobenia sub-jektu je interná firemná komunikácia (Cor-porate Communications – CC), komu-nikačná stratégia, ktorej cieľom je zapojiťkaždého zamestnanca do napĺňania cieľovsubjektu, motivovať ho, aby hľadal zlepše-nia, inovácie či pozitívne zmeny. Patrí semaj firemná identita (Corporate Identity –CI), teda potreba identifikovať sa s posla-ním subjektu, s jeho filozofiou. Ďalej fi-remná kultúra (Corporate Culture – CCu),ktorá prezentuje úroveň vystupovaniafirmy i jej zamestnancov. Dôležitý je fi-remný imidž (Corporate Image – CIm) vy-tvárajúci celkový obraz subjektu. Tiežfiremný dizajn (Coorporate Design – CD),napríklad jednotný štýl písomnej komuni-kácie. A napokon vzťahy s investormi (angl.Investor Relations – IR).

K „desatoru“ pracovných povinnostíhovorcu patrí: 1) reprezentovať svojho chle-bodarcu; 2) byť k nemu lojálny; 3) nadvä-zovať a udržiavať kontakty s médi-ami/novinármi; 4) tlmočiť oficiálne stano-viská a informácie; 5) zodpovedať noviná-rom ich otázky; 6) analyzovať obrazinštitúcie v spoločnosti a zabezpečovaťspätnú väzbu; 7) zviditeľňovať inštitúciu,aktívne sa podieľať na jej pozitívnom imi-dži; 8) monitorovať publicitu a spôsob pre-zentácie subjektu (kladný, neutrálny,negatívny; 9) radiť, ktoré médiá akým spô-sobom využiť na efektívnu publicitu; 10)vypracúvať komunikačnú stratégiu. Okremtoho hovorca pripravuje vystúpenia a pre-javy predstaviteľov vedenia, pripravuje od-povede na potenciálne otázky novinárov,slúži vedeniu ako mediálny poradca, radíako pristupovať k médiám, ktoré pozvaniaprijímať a do ktorých relácií, kedy a komuposkytnúť rozhovor, ako sa prezentovať, re-diguje interný časopis, pravidelne aktuali-zuje a spravuje webovú stránku subjektu.Ako člen vedenia vypracúva zápisy a správyz rokovaní, porád, zasadnutí, zúčastňuje sana rozhodnutiach či posudzovaní plánov aprojektov subjektu. Pripravuje materiályurčené na zverejnenie a organizuje, zvolávaa vedie tlačové konferencie. Vo väčších sub-jektoch (vláda, ministerstvá, banky, pois-ťovne a veľké podniky) riadi prácutlačového odboru či oddelenia pre styk sverejnosťou. Je hlavnou kontaktnou osobousubjektu a usiluje sa o jeho pozitívny obrazvo verejnosti. Pretože nehovorí vo svojommene, ale reprezentuje subjekt, v jeho prácije dôležitá lojalita k zamestnávateľovi a etic-kosť pri výkone svojho povolania.

Aby hovorca svoju funkciu vykonávalkompetentne, musí byť odborníkom v re-zorte, v ktorom pôsobí, poznať subjekt,ktorý zastupuje (nielen jeho organizačnúštruktúru, zamestnancov, ale aj partnerskéči konkurenčné vzťahy), vyznať sa v me-

54

diálnej sfére a distribučných cestách (sys-tém fungovania médií, vytvoriť si databázunovinárov) a mať všeobecný rozhľad. Dô-ležitá je jazyková výbava (materinský a cu-dzie jazyky). Z osobnostných predpokladovje to komunikatívnosť, príjemné vystupo-vanie, sebaovládanie, zmysel pre zodpoved-nosť, organizačné schopnosti, schopnosťriešiť problémy a prijímať rozhodnutia ariešenia, zmysel pre koncepčnú prácu a tiežpohotovo a precízne formulovať stanoviskáaj odpovede na otázky.

V „desatore“ etických zásad hovorcov jeukrytá morálna integrita hovorcu a jehopovinnosť: 1) Konať vždy transparentne,čestne, korektne a slušne; 2) Informovať lenna základe overiteľných a objektívnychúdajov; 3) Čiastkové informácie podávať vkontexte vylučujúcom nedorozumenie ašpekulácie; 4) Zasahovať proti šíreniu myl-ných informácií v oblasti svojej kompeten-cie; 5) Zabezpečovať rovný prístup kinformáciám pre všetky relevantné masovémédiá; 6) Používať metódy práce vedúce kobjektívnemu pohľadu na fakty (nezah-mlievať a nevyhovárať sa v prípade nevedo-mosti); 7) Prejavovať lojalitu k súčasnémui predošlým zamestnávateľom a ich klien-tom (kontakt s dôvernými informáciami sivyžaduje diskrétnosť); 8) Rešpektovať kon-kurenciu, kultivovaný prístup k protistrane.9) Brať ohľad na záujmy všetkých zúčastne-ných strán; 10) Neodmietať poskytnúť in-formácie médiám bez zdôvodnenia(vyhýbať sa alibistickému „no comment“).Zásadné v profesii hovorcu je ctiť pravdu aprávo verejnosti túto pravdu poznať, byťčestným, hájiť zásady slobody, byť kolegiál-nym a korektným voči inštitúcii (subjektu)i voči médiám a verejnosti. Pätnásť odpo-rúčaní pre hovorcov: Nikdy nehovoriť vosvojom mene, vždy v mene subjektu. Sľubje sľub! Rešpektovať exkluzivitu. Byť neus-tále informovaným. Viesť si záznamy kto,

čo, kedy, kde a komu povedal. Pozorne po-čúvať kontext otázok. Nehádať sa s novi-nármi. Nikdy neklamať. Nenapádať druhústranu. Byť otvoreným, nezatajovať nega-tívne fakty. Vyhýbať sa nekvalifikovanýmodpovediam. Na priame otázky odpovedaťpriamočiaro. Nebáť sa povedať „neviem“.Neodpovedať na hypotetické otázky. Neod-povedať na otázky, na ktoré nie je splno-mocnený odpovedať. LITERATÚRA HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Tlačové konferencie ahovorcovia. HORŇÁK, Pavel: Etické atribúty reklamy, propa-gácie a public relations v marketingovej komuni-kácii.CHUDINOVÁ, Eva – TUŠER, Andrej: Kompe-tentný hovorca. IVANTYŠYN, Roman: Public Relations. JACZ, Ľudovít a kol.: Malá encyklopédia žurna-listiky. MUTHOVÁ, Lucia: Interná komunikácia – sú-časť firemnej komunikácie. OSVALDOVÁ, Barbora – HALADA, Jan a kol.:Encyklopedie praktické žurnalistiky.REIFOVÁ, Irena a kol.: Slovník mediální komu-nikace.ŠVEHLA, Martin – KAŠÍK, Milan: Tiskovýmluvčí – řízená komunikace s veřejností. ŽÁRY, Ivan: Public Relations.

Svetlana Hlavčáková

Publicistický štýl je jeden zo šiestich zá-kladných jazykových funkčných štýlov. Jeto štýl masmediálnej komunikácie, ktoráurčuje jeho základné funkcie – funkciu in-formatívnu a funkciu persuazívnu. Žurna-listické texty majú teda okrem cieľainformovať publikum i cieľ presvedčiť,ovplyvniť, získať si percipienta.

Publicistický štýl sa vyznačuje niekoľ-kými charakteristickými vlastnosťami.Podľa Mistríka (1997) je tento štýl písomný,monologický, verejný, pojmový, infor-mačný, variabilný, koncízny a aktualizo-vaný. Horváth (2016) pridáva ďalšie typickévlastnosti pre publicistické texty: infor-

55

mačná nasýtenosť, tematická i žánrovápresnosť, simulovaná objektívnosť, persua-zívnosť a interaktívnosť.

Niektorí štylistici ho nepovažujú za sa-mostatný funkčný štýl, ale za sekundárny,pretože sa vyznačuje vlastnosťami, ktorémožno chápať ako kombináciu, hybrid ad-ministratívneho, rečníckeho, náučného aumeleckého štýlu.

Z hľadiska lexikológie, teda využívaniarôznych oblastí lexikálnej zásoby platí, žev publicistickom štýle sa využíva ako hovo-rová lexika, frazeologické jednotky, taki termíny a zároveň rôzne obrazné vyjadre-nia, od metonymických, metaforických ažpo tie symbolické. Táto pestrosť v oblasti le-xikálnej zásoby súvisí najmä s mnohotvár-nosťou žurnalistiky vyplývajúcou z rôzno-rodých spracúvaných tém. Pre lexiku pu-blicistického štýlu je typická i snaha o zro-zumiteľnosť, ktorá vyplýva z bližšieneurčeného hromadného adresáta, tedaohľad na to, aby bol žurnalistický text zro-zumiteľný širokej vrstve spoločnosti.Okrem všeobecnej zrozumiteľnosti je prelexiku publicistického štýlu typická i pres-nosť v pomenúvaní. Popri týchto vlastnos-tiach je pre tento štýl typické i využívanieexpresívnych, nápadných jazykových pro-striedkov, jednak v snahe zaujať, no i s ohľa-dom na typ média (rozdiel medzi„serióznymi“ a „bulvárnymi“ médiami).Z hľadiska lexiky je pre publicistický štýl ty-pický → publicizmus ako špecifický typlexém.

Publicistický štýl je variabilný, čo súvisínajmä s klasickým delením žurnalistiky na→ tlač, → rozhlas a → televíziu. V súčasnostivšak → konvergencia médií zásadným spô-sobom mení tvár nielen tohto štýlu, alei žurnalistiky ako takej. V kontexte publi-cistického štýlu je existencia žurnalistikyonline, vo forme webového spravodajstva,prejavom jeho dynamiky, aktuálnosti. Táto

rýchlosť – snaha čo najrýchlejšie predať ak-tuálnu informáciu – ovplyvňuje nielen ja-zykovú úroveň textov, ale i ich životnosť,konečnosť – uzavretosť. Takéto texty samôžu vyznačovať jednak pravopisnými čištylistickými nedostatkami, na druhejstrane sa však naďalej môžu upravovať. Vý-znam aktuálnosti publicistického štýlu savďaka internetu a sociálnym médiám do-stáva čoraz viac do popredia. Tento rozmerdynamiky paradoxne môže spôsobovaťuniformovanosť, podobnosť, nízku diferen-covanosť textov v rámci rôznych médií –pretože najrýchlejšie – „najčerstvejšie“ –správy často pochádzajú z tlačových agen-túr.

S variabilitou publicistického štýlu ajeho lexikou súvisí dynamika tohto štýlu.Neprejavuje sa len na úrovni lexikálnej zá-soby či žánrov, prejavuje aj sa v prostried-koch, v akých sa žurnalistický štýl – ažurnalistika vôbec – realizuje. V rámci le-xiky sa dynamika prejavuje v používaní ne-ologizmov, cudzích slov, a zároveň v ichvytváraní.

V minulosti sa publicistický štýl vnímalako jeden z primárnych nástrojov zvyšova-nia, zlepšovania → jazykovej kultúry, v sú-časnosti má na ňu stále zásadný vplyv, novzhľadom na spoločensko-politický kon-text i spomínanú dynamiku a rýchlosť sa užväčšina novinárskych textov za vzor → ja-zykovej kultúry nepovažuje.

Z hľadiska → žurnalistických žánrovmožno publicistický štýl ďalej deliť na štýlspravodajských textov, publicistických/ana-lytických textov a na štýl beletristických pu-blicistických textov. K spravodajskýmžánrom patria napríklad správa, interview,oznámenie, inzerát, k analytickým úvod-ník, glosa, komentár, recenzia, kritika, ka-rikatúra, a k beletristickým fejtón, črta,stĺpček. Každý žáner sa vyznačuje vlastnýmštýlom, špecifickým výberom jazykových

56

prostriedkov a usporiadaním. Znaky afunkcie jednotlivých typov textov, ktoré savzájomne líšia, zdôrazňujú variabilitu tohtoštýlu.

V súčasnosti sa na publicistický štýl na-zerá optikou lingvistickej pragmatiky,vďaka čomu sa polemizuje najmä s vlast-nosťou monologickosti, ktorá sa prehodno-cuje a zdôrazňuje sa jeho interakčnýcharakter. Pragmatický prístup sa vzhľa-dom na persuazívnu funkciu žurnalistic-kých textov javí ako vhodný. Podľa Findrusa vďaka internetu a elektronickým mé-diám stáva publicistický štýl dialogickým(2013).

Formu publicistického štýlu v súčasnostiovplyvňuje i ekonomicko-politický statuskonkrétnej krajiny, konkurenčný zápaso adresáta, ktorý prebieha na masmediál-nom trhu (Orgoňová – Bohunická, 2018).

Napriek tomu, že v slovenskej lingvistikesa ustálil termín publicistický štýl, syno-nymne sa používajú aj termíny novinárskyči žurnalistický štýl. Najmä z českej vedy knám prenikajú tendencie hovoriť o štýlesféry písanej mediálnej komunikácie či onajširšom možnom pomenovaní – o me-diálnom diskurze. LITERATÚRAFINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny.FINDRA, Ján: Štylistika súčasnej slovenčiny. HOFFMANNOVÁ, Jana (Ed.): Stylistika mluvenéa psané češtiny. HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára –BOSÁK, Ján: Dynamika slovnej zásoby súčasnejslovenčiny.HORVÁTH, Miloš: Štylistika súčasného sloven-ského jazyka. JUNKOVÁ, Bohumila: Jazyková dynamika sou-časné publicistiky. MINÁŘOVÁ, Eva: Stylistika pro žurnalisty. MISTRÍK, Jozef (Ed.): Jazyk a štýl publicistiky.MISTRÍK, Jozef: Štylistika. ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena: In-terakčná štylistika. PIATKOVÁ, Kristína – POPOVIČOVÁ-SED-LÁČKOVÁ, Zuzana: Štylistické alebo alibistickévyužitie pasíva v mediálnych dialógoch.

PUCI, Ján: O jednej osobitosti v publicistickomštýle. RUŽIČKA, Jozef: O význame publicistického štýlu.

Mária Stanková

Publicizmy – štylisticky príznakové slová,ktoré sú typické pre publicistické texty.Podľa Dolníka (2007) tieto spisovné lexi-kálne jednotky možno charakterizovať zá-kladnými vlastnosťami: verejnosť, písanosť,denotačná aktuálnosť, výstižnosť a opti-málna (verejná) aproximatívnosť. To zna-mená, že sú to lexémy, ktoré sa využívajú voverejnej komunikácii, najčastejšie majú pí-somnú formu, sú významovo aktuálne a doistej miery približné. Môžeme ich chápať ajako „pojmové intelektuálne slová, ktoré súbežné v oblasti spoločensko-politického ži-vota“ a v publicistických textoch predsta-vujú „príznakovú štylisticky zafarbenúvýrazovo-vyjadrovaciu zložku ich povrcho-vej organizácie“ (Findra, 2013).

Publicizmy sú súčasťou spisovného slo-venského jazyka, ich názov odkazuje na ichštýlovú príslušnosť a v slovníkoch sú tietolexémy označené štylistickým kvalifikáto-rom publ. V Krátkom slovníku slovenskéhojazyka je význam slova publicizmus defino-vaný ako „jazykový prostriedok charakte-ristický pre publicistiku“.

Publicizmus ako výrazový prostriedok→ publicistického štýlu sa dá charakterizovaťi základnými vlastnosťami a znakmi tohtoštýlu, ako sú napríklad pojmovosť, infor-mačnosť, koncíznosť, oficiálnosť, neprítom-nosť adresáta, informačná nasýtenosť,tematická i žánrová pestrosť, aktuálnosť, ob-jektívnosť, persuazívnosť a interaktívnosť.

Publicizmy sú ovplyvňované snahoužurnalistiky o aktuálnosť a jej potrebou čonajrýchlejšie a najefektívnejšie reagovať naspoločenské udalosti. Dynamickosť a aktu-álnosť patria k ich základným črtám. Právevďaka nim zásadne prispievajú k zmenámv lexikálnej zásobe, k jej dynamike. Tú

57

ovplyvňuje napríklad spôsob, akým publi-cizmy vznikajú. Ten často súvisí s prenáša-ním významu. Ak sa zmení význam slovaa jeho forma zostáva nezmenená, môžemehovoriť o resémantizácii, napríklad ako jeto v prípade lexémy mechanizmus (v publi-cistických textoch napríklad v podobe slov-ných spojení: koordinačný mechanizmus,kontrolné mechanizmy evidenčného a po-četného stavu, mechanizmus povinnéhoprerozdeľovania utečencov, totalitné me-chanizmy, mierový mechanizmus, trhovýmechanizmus, mechanizmus plebiscitu).

S lexikálnou zásobou súvisia i procesyaktualizácie a automatizácie. Na jednejstrane ide o jav, ktorý zabezpečuje ustaľo-vanie jazykových prostriedkov jazykamédií (automatizácia) a na strane druhej jeto zase tesný vzťah žurnalistiky s dynami-kou spoločnosti (aktualizácia). Ako prejavautomatizácie môžeme vnímať tieto publi-cizmy: štátna kasa, rokovanie, rokovať,samit/summit, plošne/celoplošne, aktuali-zácia sa zase prejavuje v aktuálnych a po-merne nových výrazoch, ako sú euro-skeptik/euroskepticizmus, brexit, catalexit,migračná kríza.

Vzťah publicizmov a jazykového sys-tému sa neprejavuje len obohacovanímslovnej zásoby, ale rovnako ako mediálnydiskurz vo všeobecnosti pôsobia na úroveň→ jazykovej kultúry národa. V tejto súvi-slosti treba spomenúť i ďalší pojem z oblastilexikológie – novinárske klišé. Tie vznikajúnadmerným používaním publicizmovi iných lexém typických pre → publicistickýštýl. Nadbytočnost sa často prejavuje využí-vaním hodnotiaceho adjektíva, ako je tonapríklad v týchto prípadoch: ostro kriti-zovať, muž zákona, parlamentná elita, nájsťspoločnú reč, v centre diania, vlajková loď,daňový raj, mať zelenú atď.

S novinárskymi slovami súvisia módneslová, ktoré môžeme chápať ako nové po-menovania nových javov: brexit, eurokríza,

migračná vlna. Proces, v ktorom sa z publi-cizmu stane novinárske klišé, odzrkadľujenapätie medzi funkciami, ktoré má akoprostriedok → publicistického štýlu plniť –pohotovo a aktuálne informovať, zaujať,presvedčiť, a medzi konkrétnou realizácioutýchto funkcií – tá prebieha opakovane.Práve toto opakovanie publicizmov na jed-nej strane a snaha o aktuálnosť na stranedruhej prispievajú k významovému „ošú-chavaniu“ publicizmov.

Publicizmy môžu vznikať z termínov,čiže odborných lexém typických pre kon-krétny (najčastejšie) vedecký odbor. Proces,ktorým sa z termínu stane iný typ lexémy– keď stratí svoj príznak terminologickosti,sa nazýva determinologizácia. Napríkladlexéma akvizícia má podľa Slovníka súčas-ného slovenského jazyka päť významov: „1.získavanie, získanie, nadobúdanie, nado-budnutie statkov, služieb al. práv (napr. pri-pojením, pričlenením); nadobudnutá vec,novozískaný prírastok: akvizície malých fi-riem; a. konkurenčnej banky; dôležité ak-vizície spoločnosti; 2. cieľavedomépresviedčanie zamerané na umiestnenie to-varu na trhu prostredníctvom rôznych ko-munikačných aktivít (pútačmi, letákmi,televíznou a rozhlasovou reklamou); syn.nábor: a. predplatiteľov časopisu; 3. fin. zí-skavanie nových klientov a uzatváraniezmlúv s nimi: získať významný podiel natrhu vďaka aktívnej akvizícii; 4. činnosťmúzeí, galérií a knižníc súvisiaca s výberoma so získavaním prírastkov (exponátov,kníh) do fondov; oddelenie s takouto ná-plňou; takto získaný prírastok: a. kníh; pra-covať v akvizícii; múzejné akvizície; novéknižné akvizície; 5. publ. novozískaný člen(hráčskeho, pracovného) kolektívu: ná-dejná a. prvoligového klubu; Asfaltér Dodo,to bola akvizícia! [V. Bednár]“. Z tretiehovýznamu, z termínu v oblasti financií, vzni-kol publicizmus (piaty význam).

Okrem toho, že publicizmy vznikajú z

58

termínov, vznikajú i posunutím významuneutrálnych, nocionálnych slov. Stačí sa po-zrieť na slová kreslo, pilier, vlna, bublina,hľadáčik a pod. Tieto sa často využívajú vmediálnych textoch, v istých konkrétnychvýznamoch a v spojení s ďalšími výrazmi,ako napríklad premiérske kreslo, pilier pro-sperity, migračná vlna, virtuálna bublina,hľadáčik tajnej služby a mnohé iné.

Ako publicizmy sa nechápu len kon-krétne jazykové prostriedky – výrazy, ktorésú typické pre jazyk médií, ale často i ter-míny z oblasti publicistiky, ktoré sa tiež zapublicizmy považujú (redigovať, edito-riál...). LITERATÚRADOLNÍK, Juraj: Lexikológia. FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny. HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára –BOSÁK, Ján: Dynamika slovnej zásoby súčasnejslovenčiny. HORVÁTH, Miloš: Štylistika súčasného sloven-ského jazyka. JUNKOVÁ, Bohumila: Jazyková dynamika sou-časné publicistiky. HOFFMANNOVÁ, Jana (Ed.): Stylistika mluvenéa psané češtiny. MINÁŘOVÁ, Eva: Stylistika pro žurnalisty. MISTRÍK, Jozef: Štylistika..ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena: In-terakčná štylistika..ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena : Le-xikológia slovenčiny. Učebné texty a cvičenia. STANKOVÁ, Mária : Publicizmus a jeho funkciav lexikálnej zásobe.

Mária Stanková

Rámec predstavuje ústrednú myšlienkuspravodajského obsahu. Mediálne rámcevznikajú vplyvom selekcie, zdôrazňovania,zamlčiavania či komentovania konkrétnejudalosti. Teoretický koncept, ktorý túto ob-lasť skúma, dostal označenie rámcovanie,z anglického slova framing. Počiatky teórierámcovania spadajú do sedemdesiatychrokov minulého storočia a spájajú sas menom amerického sociológa Ervinga

Goffmana. So žurnalistikou teóriu prepojilRobert N. Entman.

Totožná udalosť môže byť zarámcovanározličnými spôsobmi a jej obsah tak môžemať zásadný vplyv na to, ako ju budú vní-mať recipienti. Ako príklad môže poslúžiťspráva o únose detí ich otcom. Prvá verziamedializovaného príbehu hovorí o bezcit-nom mužovi, ktorý uniesol deti nevednokam, detailne sa venuje opisu pocitovmatky v zúfalej situácii. Druhá verzia ho-vorí o matke, ktorá mesiace upierala otcovikontakt s deťmi. Tretia verzia poukazuje nanečinnosť súdov, ktoré nedokázali rozhod-núť, ako má vyzerať starostlivosť o detiu partnerov, ktorí vzájomne nekomuni-kujú. Každá z predstavených verzií upria-mila pozornosť na inú dominantnúperspektívu a postavila do úlohy vinníkavždy niekoho iného – v prvom prípadeotca, v druhom matku a v treťom súdy. No-vinár by sa mal v každom prípade snažiťo objektívne spracovanie udalosti a ponúk-nuť recipientovi všetky možné verzie prí-behu na základe dostupných faktov.

Denis McQuail upozorňuje na to, ženiektoré udalosti sú dlhodobo rámcovanéstereotypným spôsobom. Napríklad rasovévzťahy sú často prezentované ako proble-matické, takmer všetky správy o niekdaj-šom Sovietskom zväze boli dlhodobopodávané negatívne, IRA bola z pohľadubritských médií vykresľovaná ako jedinápríčina konfliktu v Severnom Írsku ao kríze na Strednom východe sa bežne in-formuje ako o vojne proti teroru. Rovnakéudalosti pritom môžu byť v jednotlivýchkrajinách rámcované rôzne.

Úlohou rámcov pritom nie je, aby uda-losť skresľovali, majú slúžiť ako zjednodu-šujúce schémy na lepšie pochopeniesituácie. V teórii sa zväčša spomínajú dvadruhy rámcov – epizodické a tematické.Väčšina spravodajských relácií podľa To-máša Trampotu využíva epizodické rámce,

59

keď témy prezentuje na konkrétnych prí-kladoch. Napríklad riport o nezamestna-nosti uvedú príbehom konkrétnehonezamestnaného a ukážu, ako sa so živo-tom bez práce vyrovnáva. Tematické rámcezasa tému prezentujú v širšom alebo ab-straktnom kontexte. V súvislosti so spomí-nanou nezamestnanosťou to môžu byťriporty založené na prognózach, štatisti-kách atď. LITERATÚRAMcCOMBS, Maxwell: Agenda Setting. McQUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komu-nikace. TRAMPOTA, Tomáš: Zpravodajství.

Simona Mikušová

Rozhlas – prostriedok na šírenie slova ahudby bezdrôtovo i prostredníctvom drôtu,resp. kábla, neobmedzenému rozptýle-nému počtu poslucháčov, vlastníkom pri-jímača vybaveného technológioupotrebnou na príjem rozhlasového signálu.

Začiatky. Rozhlas cez telefón. V USAAlexander Graham Bell, vynálezca tele-fónu, sprostredkoval v roku 1876 počúva-nie hudby návštevníkom výstavy voFiladelfii. V Európe sa v roku 1881 usku-točnili prenosy hudby prostredníctvom te-lefónu na výstave v Paríži. Podľa Francúzovbol pôvodcom nápadu Clément Ader,podľa maďarských zdrojov Tivadar Puskás.Obaja si založili spoločnosti. Clément Aderv roku 1890 Compagnie du éâtrophonea Tivadar Puskás v roku 1893 Telefonhír-mondó. Aderova spoločnosť pôsobila až doroku1932. Sprostredkovala operné a čino-herné predstavenia do parížskych hotelov,kaviarní a súkromníkom. Puskásova spo-ločnosť bola výkonnejšia, hudbu a informá-cie vysielala na vlastných linkách. Zaniklakoncom 2. svetovej vojny, keď v dôsledkubojov o Budapešť o linky prišla. Podobnéspoločnosti vznikli aj Belgicku, Portu-galsku, Veľkej Británii a Švédsku. Bezdrô-

tový rozhlas. V roku 1888 nemecký fyzikHeinrich Hertz dokázal existenciu elektro-magnetických vĺn, ktoré sa šírili vzduchom.Stali sa jedným z najdôležitejších technic-kých predpokladov vzniku rozhlasu. Vroku 1894 taliansky vynálezca GuglielmoMarconi zostrojil prvý vysielač, ktorý vroku 1895 predviedol príbuzným. Podobnépokusy vykonával v Rusku AlexanderPopov, ktorý svoj vynález prezentoval nazasadaní Ruskej fyzikálnej a chemickej spo-ločnosti. Keď sa v Taliansku nestretol s po-chopením, odišiel Marconi do Londýna,kde predviedol svoju aparatúru, na ktorú v1896 získal patent. V roku 1905 vynálezcaslovenského pôvodu Jozef Murgaš vyskúšalv USA vlastný systém bezdrôtového pre-nosu. V roku 1906 sa konalo prvé rozhla-sové vysielanie na svete. Zrealizoval hokanadský fyzik Reginald Aubry Fessenden.Pomocou antény vysokej 130 metrov odvy-sielal vianočnú koledu, ktorú zachytili rá-diotelegrafisti pri pobreží Newfoundlandu.V roku 1907 Američan Lee de Forest a Ra-kúšan Robert von Lieben nezávisle od sebavynašli zosilňovač. V roku 1908 vysielal Leede Forest v Paríži z Eiffelovej veže hudbu zfonografu. V Belgicku v roku 1914 rozhla-soví nadšenci vysielali hudbu z kráľovskéhozámku v Laekene. Pokusné rozhlasové vy-sielania prerušila 1. svetová vojna. Úradyzakázali vysielanie súkromníkom. Po vojnesúkromníci dostali opäť povolenie vysielať.

Rozhlas v službe širokej verejnosti. Mož-nosti využitia rádia na hromadné produk-cie v službe verejnosti ako prví pochopiliv USA. V roku 1920 sa začalo pravidelnérozhlasové vysielanie v Pittsburgu, kdeelektrotechnická spoločnosť Westinghousezískala od ministerstva obchodu licenciu naprevádzkovanie vysielacej stanice KDKA.Firma dodávala na trh aj rozhlasové prijí-mače. Počet záujemcov o rozhlasové vysie-lanie rýchlo rástol. Spolu s ním aj početposkytovateľov tejto služby. Financovanie v

60

USA vyriešili vysielaním reklamy. Príjmy zreklamy vysielateľom nielen kryli nákladyna prevádzku, ale poskytovali aj čistý zisk.Vysielanie v USA postupne prestávalo byťvecou malých a izolovaných staníc. S cie-ľom pokryť signálom čo najväčšiu plochuUSA sa spojili tri najväčšie elektronickéspoločnosti – RCA, General Electric a Wes-tinghouse. V roku 1926 založili celoštátnurozhlasovú spoločnosť National Broadcasting Corporation (NBC) so začiat-kom vysielania 15. novembra 1927. Po-dobne ako v USA i v Európe sa o hromadnéšírenie slova a hudby zaujímali predovšet-kým výrobné podniky z oblasti elektroniky.V roku 1922 vznikla vo Veľkej Británii Bri-tisch Broadcasting Company. V roku 1923vo Francúzsku vznikla Compagniefrançaise de radiophonie (CFR); ktorá pre-brala riadenie rozhlasovej stanice Radiola.V Nemecku v roku 1923 štátny tajomníkHans von Bredow založil spolu so súkrom-nými rozhlasovými akciovými spoločnos-ťami 1. Deutsche Rundfunkorganisation.V Československu v tom istom roku vzni-kol Radiojournal. V roku 1924 vzniklav Sovietskom zväze rozhlasová spoločnosťRadio dľa vsech (neskôr Radioperedača).V roku 1925 zaviedli v Sovietskom zväzerozhlas po drôte. Mal umožniť prístupk rozhlasovému prenosu ľuďom, ktorí sinemohli dovoliť kúpiť bežný rozhlasovýprijímač. Počúvanie jedného rozhlasovéhoprogramu, ktorý jednoduchý prístrojumožňoval, významne rozšírilo priestor naideologické ovplyvňovanie sovietskej verej-nosti. V roku 1925 vznikla v NemeckuRíšska rozhlasová spoločnosť (RRG) zastre-šujúca 7 regionálnych rozhlasových staníc.Na rozdiel od USA naklonených voľnémupodnikaniu, v Európe obavy z možnéhozneužitia rozhlasu na propagandu viedlimnohé štáty ku kontrole rozhlasu, k povo-leniu len jednej rozhlasovej spoločnosti,ktorá mala monopol na tvorbu rozhlaso-

vých relácií. V apríli roku 1925 vznikla vŽeneve Medzinárodná rozhlasová únia„Union Internationale de Radiophonie“(UIR) pod záštitou Spoločnosti národov.

Rozhlas verejnej služby. V roku 1927 sabritská BBC zmenila zo súkromnej na ve-rejnoprávnu inštitúciu. Jej riadenie prevzalzbor guvernérov menovaný kráľom. Pod-mienky jej činnosti stanovovala kráľovskáCharta. Program mal byť nestranný, neten-denčný a uspokojovať všetky skupiny oby-vateľstva. Štát si ponechal rozhodovanieo stratégii rozvoja rozhlasu, do vlastnéhovysielania BBC nezasahoval. USA záko-nom pristúpili na verejnoprávny rozhlas ažv roku 1967, keď vznikla spoločnosť Natio-nal Public Radio (NPR).

Zahraničné vysielanie rozhlasu. Zvládnu-tie vysielania na krátkych vlnách umožnilokoloniálnym štátom spojenie mater-skej krajiny s kolóniami. V roku 1927 akoprví otvorili zahraničné vysielanie Holanďa-nia, v roku 1931 nasledovali Francúzi sosvojim Poste colonial, v roku 1932 začalismerom do kolónií vysielať Briti a v roku1932 Belgičania. Sovietsky zväz využíval vy-sielanie do zahraničia v cudzích jazykoch napropagandu úspechov ZSSR už od roku1929. Špecifickým druhom zahraničnéhovysielania bolo náboženské vysielanie Vati-kánskeho rozhlasu, ktoré vzniklo v roku1931.

Financovanie rozhlasu. Európsky roz-hlas na rozdiel od amerického bol financo-vaný poplatkami za používanie prijímačaodvádzanými spravidla pošte, ktorá spätneodvádzala časť poplatkov rozhlasovým spo-ločnostiam. Príjmy za reklamu boli len do-plnkové.

→ Cenzúra. V západných demokraciáchbol rozhlas najskôr kontrolovaný len z hľa-diska mravnostného. V strednej Európekontrola rozhlasu súvisela aj s (reálnou čipredstieranou) potrebou ochrániť záujmyštátu. Predbežný dozor nad rozhlasovou

61

tvorbou v Európe zosilnel po nástupe tota-litných režimov v Nemecku a Taliansku,ktoré podriadili rozhlas novým minister-stvám (tlače a) propagandy ako prostriedokplne v službách fašizmu a nacizmu. V So-vietskom zväze vznikla v roku 1933 centra-lizovaná štátna rozhlasová organizácia.Rozhlasové vysielanie podliehalo prísnej →cenzúre. Počas 2. svetovej vojny bol rozhlasvojnovými mocnosťami využívaný na jed-nej strane na propagandu, na druhej stranena vysielanie zábavných programov na po-zdvihnutie nálady vojakov na fronte či ve-rejnosti v zázemí. Rozhlasoví redaktoriv Nemecku, Taliansku a krajinách okupo-vaných Nemeckom, ktorí sa nestotožnili snacistickou ideológiou, prešli do ilegality,resp. odišli do exilu. Zahraničné vysielanieBBC využívali predstavitelia protifašistickejeurópskej opozície s útočiskom v Londýne.Boli medzi nimi generál Charles de Gaullei Edvard Beneš. Zahraničné rozhlasové vy-sielanie počas vojny rozšíril aj Sovietskyzväz. Vojnová tematika sa dostala na prvémiesto programov rozhlasových stanícv USA po útoku Japoncov na Pearl Harbora vstupe Spojených štátov do vojny 7. de-cembra 1941. Na udržanie bojovej morálkyzriadili niektoré armády svoje vlastné roz-hlasové vysielanie. Briti zriadili vysielaniepre vojakov (Forces Programme) už v roku1940, realizovala ho BBC. Americký vojen-ský rozhlas (American Forces Network) bolzriadený v roku 1942. Po vojne sa v kraji-nách protihitlerovskej koalície stal rozhlashlavným zdrojom správ a rozhlasové spra-vodajstvo významnou zložkou rozhlaso-vého programu. V krajinách porazenýchpolitických režimov obnovili vysielanie roz-hlasu okupačné mocnosti. Po vojne v zni-čenom Berlíne vysielal cez linky Drahtfunkim Amerikanischen Sektor – DIAS. Po vy-tvorení dvoch samostatných nemeckýchštátov (1949) v západnom Nemeckuvzniklo v roku 1950 Spoločenstvo verejno-

právnych rozhlasových inštitúcií (Arbeits-gemeinscha der öffentlich-rechtlichenRundfunkanstalten – ARD). Sovieti vo svo-jej okupačnej zóne, z ktorej sa stala NDR(Nemecká demokratická republika), od za-čiatku budovali rozhlas ako štátny podnik.Komunistické strany, ktoré sa po vojne do-stali k moci v stredoeurópskych a východo-európskych krajinách, prevzali sovietskymodel riadenia rozhlasu. Vznikli štátnerozhlasové organizácie podriadené straníc-kym orgánom. Všetky texty a nahrávkypodliehali predbežnej → cenzúre. V rokochstudenej vojny pravdu o situácii v krajináchvýchodného bloku vysielali Rádio Slo-bodná Európa a Hlas Ameriky. Rádio Slo-bodná Európa so sídlom v Mníchovevysielalo od roku 1951. Svoje vysielanie za-čalo reláciou pre Československo. Vý-znamný kredit u obyvateľov východnejEurópy malo naďalej i vysielanie BBC.Vládnuce špičky bránili počúvaniu týchtostaníc používaním rušičiek. Sovietske po-vojnové zahraničné vysielanie obhajovalosovietsku politiku a kultúru. Na medziná-rodnej úrovni si v čase studenej vojny zá-padoeurópske rozhlasové spoločnostizaložili v roku 1950 vlastnú organizáciu Eu-rópsku rozhlasovú úniu (Union Europé-enne de Radiodiffusion, UER) so sídlomv Ženeve, Medzinárodná rozhlasová orga-nizácia (Organisation Internationale de Ra-diodiffusion – OIR), ktorej členmi zostalivýchodoeurópske krajiny, presídlila z Bru-selu do Prahy.

Súkromné rozhlasové vysielanie. Prístupľudí k rozhlasovému prijímaču sa rozšírilvďaka tranzistorovým prijímačom, ktoré vroku 1952 uviedla na trh firma SONY.VKV a ďalšie novinky v 60. rokoch umož-nili zavádzať stereofonické vysielanie aumiestniť vo vysielacom pásme oveľa väčšípočet vysielačov ako na stredných vlnách.V západnej Európe sa už od konca päťde-siatych rokov rozmohli tzv. pirátske rozhla-

62

sové stanice. Zákonodarcovia a samotnéoficiálne rozhlasové stanice robili všetkopreto, aby ich činnosť prekazili. Začiatkomsedemdesiatych rokov začali štátne správyustupovať. Ako prvá umožnila zriadiť sú-kromné rozhlasové stanice v roku 1974Veľká Británia. Nasledovali Taliansko v tomistom roku, Francúzsko a Nemecko v roku1981. Sedemdesiate roky 20. storočia boli ajrokmi oživenia rozhlasového a televíznehoprenosu prostredníctvom liniek. Využívaliho regionálne a lokálne spoločenstvá najmäv USA. V Európe tento spôsob prenosunajviac využívala televízia, možnosť všakdostali aj rozhlasové relácie. Prenos signáluprostredníctvom optického kábla bol kva-litnejší a spoľahlivejší ako prostredníctvomvysielačov. Po páde východného bloku a zá-niku moci komunistických strán sa zme-nilo aj postavenie rozhlasu v týchtokrajinách. Prvá súkromná rozhlasová sta-nica Fun Radio začala pôsobiť na Slovenskuuž v roku 1990. Ako verejnoprávna inštitú-cia bol rozhlas verejnej služby na Slovenskuzriadený v roku 1991. Káblový spôsob po-skytovania rozhlasového a televízneho sig-nálu sa na Slovensku začal zavádzaťrovnako v deväťdesiatych rokoch 20. storo-čia. V súčasnosti podobne ako → televíziaaj rozhlas prechádza na Digital Audio Bro-adcasting. Ponúka kvalitnejší príjem amnožstvo doplnkových služieb. LITERATÚRAALBERT, Pierre – KOCH, Ursula E.: Les médiasen Allemagne. BREČKA, Samuel a kol.: Od tamtamov po inter-net. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna:Mediengeschichte in tabellarischem Überblickvon Anfängen bis heute. Teil 1. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna:Mediengeschichte in tabellarischem Überblickvon Anfängen bis heute. Teil 2. JACZ, Ľudovít a kol: Malá encyklopédia žurnalis-tiky. JEANNENEY, Jean-Noel: Une histoire des mé-dias. Des origines à nos jours.

NOELLE-NEUMANN, Elisabeth – SCHULZ,Winfried – WILKE, Jürgen: Fischer Lexikon Pu-blizistik Massen-Kommunikation. PROT, Robert: Précis d´histoire de la radio & dela télévision. REIFOVÁ, Irena a kol.: Slovník mediální komu-nikace. SCHRAG, Wolfram: Medienlandscha Deuts-chland. VOJTEK, Juraj – JENČA, Imrich – Holeštiak,Pavol – VIŠŇOVSKÝ, Ján: Dejiny svetových novi-nárstiev (anglického a amerického).

Danuša Serafínová

Rozhovor a interview – metóda, ktorou zís-kavame informácie. „Zaoberať sa otázkami,to sa podobá veľmi pôsobivej hre: zo špor-tov najviac pripomína najviac tenis. Pre-tože: otázka sa najskôr nadhodí, potom sapretriasa, je prirodzené, že čím je otázkapálčivejšia, tým rýchlejšie sa pretriasa. Má-lokto dokáže pálčivý problém dlhší časudržať v rukách...“ napísali o rozhovore JanHalada a Barbora Osvaldová v Praktickejencyklopédii žurnalistiky a marketingovejkomunikácie.

Základný rozdiel medzi tenisom a roz-hovorom však tkvie v tom, že v rozhovorenejde o víťazstvo, ale o to, aby sme získaličo najviac informácií, ktoré potrebujeme navytvorenie novinárskeho prejavu. Práve odmnožstva informácií a ich kvality sa totižbude odvíjať aj kvalita novinárskeho pre-javu. Preto o rozhovore hovoríme akoo žurnalistickej metóde, ktorou získavameinformácie a pre ktorú je charakteristické,že na rozdiel od diskusie je jasná úlohatoho, kto otázky kladie a kto na ne odpo-vedá. Novinár je ten, kto volí tému rozho-voru a interviewovaný zvyčajne odborníkna danú problematiku alebo verejne známaosobnosť. Podľa slov Andreja Tušera obsa-hom rozhovoru sú „najrozmanitejšie témyživota a partnerom novinára bývajú spra-vidla známe, kvalifikované či významnéosobnosti, ktoré môžu čitateľom poskytnúťoriginálne a jedinečné informácie z pro-

63

stredia, v ktorom vynikajú alebo ho riadia.Interviewovanou môže byť aj neznámaosoba, ktorá v danom čase vykonala niečomimoriadne významné alebo sa stala sved-kom udalosti a jej výpoveď je dôležitá. Zvy-čajne však bývajú opytovanými všeobecneznáme a frekventované osoby zo sféry ume-nia, vedy, politiky a športu.“

Rozhodujúce pre kvalitu novinárskehoprejavu sú už prvé minúty stretnutia. Inter-viewovaný veľmi rýchlo pochopí, či je žur-nalista na rozhovor pripravený, či siproblematiku vopred naštudoval, inýmislovami – či mu bude v rozhovore partne-rom alebo bude klásť zdržujúce prípadne ažnezmyselné otázky. Žurnalista by mal ve-dieť aj to, akým spôsobom bude novinárskyprejav koncipovať, čo ním chce povedať amal by to interviewovanému aj vysvetliť. Dása povedať, že takýto novinársky prejav jepotom „spoločným dielom“ žurnalistu a in-terviewovaného, pričom obom ide o to isté:o jeho výpovednú hodnotu, inak povedané,kvalitu.

Podstatná je však aj forma, ako sa žur-nalista s interviewovaným zhovára. Je chy-bou, ak kladie otázky ako policajnývyšetrovateľ vo vopred pripravenom poradíbez toho, aby vnímal, ktorým smerom sarozhovor uberá. Rozhovor nie je výsluch,ale „tenis s otázkami a odpoveďami“, ktorémajú vopred jasný cieľ. A tým môže byťspravodajský rozhovor, publicistický rozho-vor, interview – portrét alebo rozborové in-terview. Ak sú základnými kameňmispravodajského rozhovoru fakty, ktoré žur-nalista nesmie nijakým spôsobom komen-tovať, publicistický rozhovor ponúkanovinárovi väčšie možnosti sebarealizácie.Vychádza to už zo samotného pojmu „pu-blicistika“, o ktorej odborníčka na žánreMária Follrichová napísala, že „hľadá súvi-slosti, hodnotí, zaujíma postoj, robí závery,fakty slúžia ako argumenty“. Publicistickéinterview radí medzi novinárske žánre pu-

blicistiky racionálneho typu.Rozhovor – portrétUveďme niekoľko príkladov, ako sa pýtať,aby sme obsiahli problematiku a zároveňčitateľovi vykreslili charakter interviewova-ného.

Prvý rozhovor Súdna lekárka bol uve-rejnený v týždenníku Žurnál (Peter Kubi-nyi, 13. 8. 2009) a zameriaval sa na prácuskúsenej súdnej lekárky. Dôvod, prečo smesa rozhodli pre takýto rozhovor, bol, že súd-nych lekárok je menej než súdnych lekárov.

+ Všetci sme už videli nejaké detektívky,a teda presne vieme, čo ste tých tridsaťrokov robili. Alebo je to omyl? Majú tietodetektívne príbehy aspoň niečo spoločné soskutočnosťou?

- Keď vidím to filmové klišé, ako z pi-tevne vychádza tlstý nechutný chlap, súdnylekár, ktorý dojedá v hrubom papieri zaba-lený chlieb, berie ma čert. Je to brak, ktorýs realitou nijako nesúvisí. Kde je čistota, ste-rilnosť prostredia, okuliare, maska naústach? Kde je základná úcta k mŕtvemu?Niektoré seriály však pozerám rada, na-príklad C.S.I. alebo Kosti. I keď nie sú cel-kom reálne, predsa len približujú laickejverejnosti prácu súdnych lekárov a krimi-nalistov. Samozrejme, je to zidealizované,najmä rýchlosť práce, pomôcky a pracovnéprostredie.

Od tohto úvodu, z ktorého je zrejmýnázor súdnej lekárky na jej prácu, sa odví-jajú aj ďalšie otázky rozhovoru:

Nikdy ste nechceli odísť? Nechceli ste sastať povedzme pediatričkou a liečiť deti?Príliš dobre poznáte smrť, ako sa potompozeráte na život? Čo si myslíte o živote poživote? Smrť vraj môže byť aj vykúpením.Alebo záchranou pred čímsi ešte horším.Povedali ste si dakedy, že tento človek malšťastie, že umrel? Vedeli by ste pomôcťživým? Ste lekárka, aj keď súdna... Ste triroky na dôchodku. Čo robíte? Nebojíte sasmrti?

64

Ako príklad nám môže poslúžiť aj roz-hovor s Yannom Arthusom Bertrandom,svetoznámym francúzskym fotografom, fil-movým tvorcom, ekológom a zakladateľommimovládnej organizácie GoodPlanet, kto-rého prírodopisné filmy sú grátis a ktorýtvrdí, že zisk neráta v miliónoch dolárov, alev miliónoch divákov. Celý rozhovor sa nie-sol v duchu titulku „Musíme mať menej,aby ostatní mali viac“ (Peter Kubinyi, 5. 11.2009) a filmový tvorca niekoľkokrát v roz-hovore uviedol, že podľa názoru vedcovnám zostáva už len sedem rokov, aby smeodvrátili nekontrolovateľné procesy, ktoréso sebou prinesú klimatické zmeny. Pripa-dalo nám logické položiť mu otázku: Ste Pa-rížan. Ak máme veriť štatistikám, potom akby mal mať každý obyvateľ Zeme takú ži-votnú úroveň ako priemerný obyvateľ Pa-ríža, potrebovali by sme niekoľko planét!Nevidíte v tom paradox? Otázka súvisela stým, že sa rozhovorom chcela predstaviťnielen práca filmového tvorcu, ale aj jehozmýšľanie.

Na to nám slúžia predovšetkým provo-katívne otázky, aké sme kládli aj AnatolijoviKarpovovi, ruskému šachovému veľmajs-trovi. Ani v tomto prípade nešlo o súhrnjeho športových úspechov, ale o predstave-nie osobnosti, o čom svedčil už titulok no-vinárskeho prejavu: Logika a duša (PeterKubinyi, Žurnál, 23. 10. 2008). V tomtoduchu sa niesli aj otázky: Ako sa vám žijemedzi ľuďmi, ktorými zmietajú emócie aktorí sa zväčša neriadia žiadnou logikou?Patríte k najznámejším ruským športov-com. Z čoho žijete? A čo šachové figúrky zmamutích klov? Hovorí sa o vás, že ste bolifavoritom Leonida Iľjiča Brežneva. Po tom,čo ste vyhrali v Taliansku, ste mu údajneposlali telegram so slovami: „Vaše inštruk-cie som naplnil.“ Poznali ste ho osobne? Steženatý, máte dve deti. Nestal sa šach ne-chtiac aj súčasťou vášho manželstva? Keďsa totiž pozrieme na šachovnicu, kráľ sa po

nej môže pohybovať iba veľmi obmedzene,kým kráľovná má možnosti neobmedzené.Kto je u vás doma kráľ a kto kráľovná?

Ako sme už uviedli, novinár by sa malna rozhovor pripraviť, ale v rámci rozho-voru musí dokázať reagovať na to, čo inter-viewovaný hovorí. Práve nepripravenéotázky vychádzajúce z rozhovoru ad hoc,môžu finálne interview oživiť.Interview – rozbor (alebo interview na od-bornú tému): na rozdiel od rozhovoru, kto-rým chceme čitateľovi priblížiť portrétinterviewovaného, v rozhovore na odbornútému sa musí žurnalista pridŕžať len tema-tiky, o ktorej informuje. To však nezna-mená, že takýto rozhovor musí pripomínaťvedeckú publikáciu. Práve naopak, otázkymusia viesť k oživeniu problematiky, jed-noduchšie – novinársky prejav musí čitateľazaujať.

Ako príklad uveďme rozhovor uverej-nený pod titulkom Malý orgán, veľké sta-rosti (Peter Kubinyi, Život, 29. 10. 2011) namedicínsku tému o prostate, ktorá po rako-vine pľúc a hrubého čreva je tretím najčas-tejším karcinómom mužov na Slovensku.Otázky: Načo vlastne prostata slúži? Sotvasme povedali, na čo slúži, už sme pri ťaž-kostiach. Prečo? Vieme však, že muž by saradšej vybral na prechádzku peklom ako kurológovi. Čo ho napokon zlomí, prinútinavštíviť lekára? Čoho sa to muži vlastneboja? V čom spočíva vyšetrenie prostaty?Čo ďalej, ak zistíte, že je prostata zväčšená?Veľa chlapov však urobí čokoľvek, aby sazbavili príznakov a vyhli prípadnej operá-cii. Dá sa spoľahnúť aspoň na niektorýz mnohých „zaručených receptov“? Čopotom, ak všetko zlyhalo? Lieky nezabe-rajú, ťažkosti pretrvávajú, pridávajú sakomplikácie... Operácia prostaty? Muži saobávajú, že po tomto zákroku zostanú im-potentní. Hrozí im to?

Uvádzaný rozhovor a otázky sú právepríkladom toho, ako musí žurnalista prom-

65

ptne reagovať na to, čo hovorí interviewo-vaný. Ťažko totiž predpokladať, že by novi-nár mohol byť v takomto rozhovore prelekára skutočným partnerom, nech si danúproblematiku naštuduje akokoľvek pod-robne. Cieľom rozhovoru však nie je „na-plniť schému, ktorú sme si vopredpripravili“, ale naučiť sa klásť otázky tak, abybol novinársky prejav zaujímavý nielen prečitateľov, ale aj pre žurnalistu, ktorý hospracúva. LITERATÚRAFOLLRICHOVÁ, Mária: Novinárska publicistikaemocionálneho typu. HALADA, Jan – OSVALDOVÁ, Barbora: Prak-tická encyklopedie žurnalistiky a marketingovékomunikace. TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny.

Peter Kubinyi

Sloboda prejavu – hodnota, ktorej pod-statu tvorí možnosť slobodne šíriť informá-cie, myšlienky a verejne prejavovať názory,postoje, vyjadrovať ich slovom, písmom,tlačou, obrazom, či iným spôsobom.V zmysle niektorých definícií je súčasťouslobody prejavu aj možnosť slobodne vy-hľadávať informácie bez obmedzení.

Niekedy sa pojem sloboda prejavu za-mieňa s pojmami sloboda slova a slobodatlače. Za presnejšie považujeme nepoužívaťich ako synonymum, ale subsumovaťpojmy sloboda slova a sloboda tlače podpojem sloboda prejavu.

Garancie slobody prejavu sú v moder-ných demokraciách považované za samo-zrejmú súčasť právneho poriadku. Právnyporiadok SR v tomto nie je výnimkou. Vý-chodiská nájdeme v modernom európ-skom ponímaní ochrany slobody prejavuhľadajúcom proporcionalitu medzi širšímicelospoločenskými záujmami a zachováva-ním práv a slobôd jednotlivca.

Ochrana slobody prejavu, tak ako je za-kotvená v čl. 26 Ústavy SR, ideovo vychádza

z princípov obsiahnutých v starších medzi-národných dohovoroch, ktorými je SR via-zaná. Tými dohovormi sú predovšetkýmEurópsky dohovor o ochrane ľudských práva Medzinárodný pakt o občianskych a po-litických právach. Oba dokumenty pritomideovo vychádzajú z čl. 19 Všeobecnej de-klarácie ľudských práv, v ktorom sa uvádza,že každý má právo na slobodu presvedčeniaa prejavu, pričom toto právo nepripúšťa,aby niekto trpel ujmu za svoje presvedčeniea zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a roz-širovať informácie a myšlienky akýmikoľ-vek prostriedkami a bez ohľadu nageografické hranice. Dohovor tieto prin-cípy ďalej rozvádza a zdôrazňuje potrebuchrániť najrozmanitejšie formy prejavu. Vý-znamné tiež je, že poskytuje ochranu nielentomu, kto názor vysloví, ale aj tomu, kto muposkytne prostriedky na vyjadrenie a šíre-nie tohto názoru, teda napríklad aj vydava-teľa periodickej → tlače či vysielateľa.

Dohovor sa tiež bližšie venuje aj prípust-nosti obmedzenia slobody prejavu, pričomdôvody rozdeľuje podľa účelu na tie, ktorésledujú ochranu verejného záujmu (ako jenárodná bezpečnosť, územná celistvosť, ve-rejná bezpečnosť, predchádzanie nepoko-jom a zločinnosti, ochrana zdravia alebomorálky, zabránenie úniku dôverných in-formácií, zachovanie autority a nestran-nosti súdnej moci) a na tie, ktoré sledujúochranu individuálnych záujmov (ochranapovesti alebo práv iných, zabránenie únikudôverných informácií). V Dohovore sauvádza, že každý má právo na slobodu pre-javu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávaťnázory a prijímať a rozširovať informáciealebo myšlienky bez zasahovania štátnychorgánov a bez ohľadu na hranice. Dohovorvšak nebráni štátom, aby vyžadovali udeľo-vanie povolení rozhlasovým, televíznymalebo filmovým spoločnostiam. Ďalej, ževýkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povin-nosti aj zodpovednosť, môže podliehať

66

takým formalitám, podmienkam, obme-dzeniam alebo sankciám, ktoré stanovujezákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokra-tickej spoločnosti v záujme národnej bez-pečnosti, územnej celistvosti alebo verejnejbezpečnosti, na predchádzanie nepokojomalebo zločinnosti, ochranu zdravia alebomorálky, ochranu povesti alebo práv iných,zabránenie úniku dôverných informáciíalebo zachovanie autority a nestrannostisúdnej moci.

Pakt zas rozširuje ochranu slobodu pre-javu tým, že určuje podmienky, za ktorýchmožno zasahovať do slobody slova a tútoslobodu obmedzovať. Základnými pod-mienkami sú skutočnosti, že takýto zásah:a) bude vykonaný na základe zákona; b)bude vykonaný len v nevyhnutnom roz-sahu; c) bude opodstatnený cieľom, ktorýmmôže byť rešpektovanie práv alebo povestiiných, resp. ochrana národnej bezpečnostialebo verejného poriadku alebo verejnéhozdravia alebo morálky. V Pakte sa doslovneuvádza, že každý má právo zastávať svojnázor bez prekážky. Tiež, že každý máprávo na slobodu prejavu; toto právo za-hŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozši-rovať informácie a myšlienky každéhodruhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne,písomne alebo tlačou, prostredníctvomumenia alebo akýmikoľvek inými pro-striedkami podľa vlastnej voľby.

Ústava SR upravuje aspekty ochrany slo-body prejavu obdobne ako spomenuté me-dzinárodné dokumenty. Túto slobodu takpokladáme za základnú podmienku fungo-vania demokratickej spoločnosti a práv-neho štátu. Pritom obsah tohto právaspočíva v možnosti slobodne vyhľadávať,prijímať a rozširovať informácie, verejne za-ujať postoj a šíriť svoje názory a myšlienky,pričom Ústava SR v čl. 26 obsahuje expli-citný zákaz → cenzúry a pre obmedzovanieslobody prejavu definuje jasné podmienky.Doslova uvádza, že sloboda prejavu a právo

vyhľadávať a šíriť informácie možno obme-dziť zákonom, ak ide o opatrenia v demo-kratickej spoločnosti nevyhnutné naochranu práv a slobôd iných, bezpečnosťštátu, verejného poriadku, ochranu verej-ného zdravia a mravnosti.

Takéto chápanie slobody prejavu jevlastné moderným demokraciám. Nede-mokratické režimy vytvárajú celý rad pre-kážok, legislatívnych aj faktických, aby saprávo na slobodu prejavu nemohlo realizo-vať v praxi. LITERATÚRABRÖSTL, Alexander: Právny štát: Pojmy, teórieprincípy. DRGONEC, Ján: Sloboda prejavu a sloboda poprejave. KERECMAN, Peter: Sloboda prejavu novinára aochrana pred jej zneužitím.

Adam Solga

Slovenská televízia – 1. organizačná zložkaRozhlasu a televízie Slovenska, prostredníc-tvom ktorej sa poskytuje služba verejnostiv oblasti televízneho vysielania. Progra-movú službu tvoria spravodajské, publicis-tické, dokumentárne, dramatické,hudobné, športové, zábavné, vzdelávacieprogramy, programy pre deti a mládež a inéprogramy, ktoré sú založené na zásadáchdefinovaných v zákone o RTVS. → Me-diálna verejnoprávnosť.

Slovenská televízia poskytuje aktuálnetri programové služby na troch vysielacíchokruhoch: Jednotka, Dvojka, Trojka.V pláne na rok 2020 je rozšírenie progra-mových služieb o športovo-publicistickúŠtvorku. Slovenská televízia je samostatnevnútorne hospodáriacou jednotkou RTVSbez právnej subjektivity.

2. Všeobecné pomenovanie prvého te-levízneho vysielateľa na Slovensku so síd-lom v Bratislave a regionálnymi štúdiami vBanskej Bystrici a Košiciach. Svoje vysiela-nie šíri prostredníctvom satelitnej distribú-

67

cie, káblovej retransmisie, terestriálneho di-gitálneho vysielania, webovej platformywww.rtvs.sk, príležitostne prostredníctvomsociálnych sietí Facebook Správy RTVS, Fa-cebook RTVS.

Viac → História Slovenskej televízie(STV) Ľubomír Bajaník

Spravodajské hodnoty – predstavujú všeo-becne prijaté kritériá, ktoré sú kľúčové priposudzovaní toho, či bude udalosť me-diálne zaznamenaná. Tento termín pochá-dza z anglického news values. Prvé spra-vodajské hodnoty menoval ešte v 17. sto-ročí nemecký spisovateľ Kaspar von Stieler,konkrétne dôležitosť, blízkosť, dramatic-kosť a negativitu. Samotný termín spravo-dajské hodnoty sa v literatúre objavilneskôr, konkrétne v roku 1922 v knihe Wal-tera Lippmanna s názvom Verejná mienka.

Významnú pozornosť vo výskume spra-vodajských hodnôt si získala práca dvojicenórskych teoretikov Johana Galtunga aMari Holmboe Rugeovej. Na základe ana-lýzy zahraničného spravodajstva v tlače-ných periodikách vytvorili zoznam 12spravodajských hodnôt. Menujú frekven-ciu, prah pozornosti, jednoznačnosť, vý-znamnosť, súznenie, neočakávanosť, kon-tinuitu, kompozíciu, vzťah k elitným náro-dom, vzťah k elitným osobám, personifiká-ciu a negativitu. Od roku 1965, keď ichpráca vyšla, sa tento zoznam významnerozšíril. Z aktuálnych výskumov sa ako ďal-šie kľúčové spravodajské hodnoty javia ak-tuálnosť, emocionalita, negativita, prekva-penie, senzáciechtivosť, úspech, vizualizá-cia a pod. Je dôležité si uvedomiť, že čímvyšším počtom spravodajských hodnôtdaná udalosť disponuje, o to väčšie sú jejšance, že bude zaznamenaná.

Už len z bežného sledovania správ jezrejmé, že každá organizácia kladie dôrazna inú skupinu spravodajských hodnôt.

V súvislosti s typom média je logické, že vi-zualizácia je kľúčovou hodnotou pre → te-levízie, menej pre → tlač či → rozhlas.Rozdiely sú badateľné aj pri verejnopráv-nych a súkromných médiách. Pre sú-kromné médiá je dôležité vytvárať zisk,preto si z portfólia udalostí vyberajú najmätaké, ktoré môžu osloviť čo možno najväč-šie publikum. Sú to správy jednoznačné(ľahko pochopiteľné ako dopravné nehody,kriminálne činy), neočakávané (šokujúce,raritné), elitné (a to či už vo vzťahu k vý-znamným a nám blízkym národom aleboaj osobám – politici, umelci atď.), senzácie-chtivé, emocionálne a negatívne.

Práve poslednej zmienenej hodnote jev rámci výskumu spravodajských hodnôtvenovaný azda najväčší priestor. Táto hod-nota je kontroverzná a často vyvoláva di-skusiu o tom, či je jej frekventovaná prí-tomnosť v mediálnych obsahoch potrebnáa žiadaná. Teoretici sa zvyčajne prikláňajúk záveru, že médiá vysielajú príliš veľa ne-gatívnych správ, čo má mať neblahé účinkyna recipientov. Iní poukazujú na fakt, žes negatívnymi udalosťami je zvyčajne spä-tých viac spravodajských hodnôt ako s po-zitívnymi. Sú nečakané, zriedkavejšie amenej predvídateľné. Objavujú sa však ajnázory na obranu tejto spravodajskej hod-noty. Napríklad, že správy by primárnemali poukazovať na veci, ktoré v našej spo-ločnosti nefungujú a snažiť sa o ich ná-pravu. Môžu tiež pôsobiť preventívne akovýstraha (napríklad správa o zľadovatenýchcestách a vysokom výskyte dopravnýchnehôd). Za najnegatívnejšie médium je vovšeobecnosti považovaná → televízia pre jejschopnosť vizualizácie. Celoštátne médiá súzasa negatívnejšie v porovnaní s lokálnymimédiami. Američania Stefanie Craová aWayne Wanta tiež tvrdia, že podiel negati-vity sa odvíja v závislosti od rodového zlo-ženia redakcie. Tam, kde dominujú muži,sú správy spravidla negatívnejšie.

68

Vnímanie toho, čo je dôležité, aby saudalosť stala správou, je podmienené geo-graficky, kultúrne aj historicky. Je teda pre-menlivé a môže sa postupom času meniť.Napríklad nedemokratické režimy, v kto-rých sú médiá pod kontrolou štátnej moci,majú tendenciu informovať o domácomdianí len pozitívne. Sú totiž nástrojom pro-pagácie straníckej politiky. Druhým dôvo-dom pozitívneho informovania je aj fakt, žemédiá vo výhradnom vlastníctve štátu sivzájomne nie sú konkurenciou. Nemajú takpotrebu súperiť o diváka negatívnymi, sen-záciechtivými či šokujúcimi správami. LITERATÚRAGALTUNG, Johan – RUGE, Mari: e Structureof Foreign News e Presentation if the Congo,Cuba and Cyprus Crisis in Four Norwegian Ne-wspapers. GAZDA, Imrich: Dôvody a dôsledky prezentácienásilia v médiách.HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Násilie ako spravo-dajská hodnota v spravodajstve slovenských tele-vízií.MIKUŠOVÁ, Simona – HALÁSZOVÁ, Frédéri-que : Teória gatekeepingu jej vývoj a adaptácia navirtuálny svet.TRAMPOTA, Tomáš: Zpravodajství. VOJTEK, Juraj a kol.: Štruktúra a kompozícia žá-nrov anglicky písaného novinárstva.

Simona Mikušová

Športová žurnalistika – odvetvie žurnalis-tickej tvorby, ktoré sa tematicky zaoberáprofesionálnym i amatérskym športom asúvisiacou problematikou. V centre záujmustojí najčastejšie športový výkon, hra, resp.súťaž, a to ako jednorazová (napr. preteky,zápas), tak aj dlhodobá (napr. liga, šampio-nát, turnaj) alebo osobnosť zo športovéhoprostredia (napr. hráč, tréner).

Jazyk športovej žurnalistiky je špeci-fický, nezriedka sa snaží zachytiť dynamikušportového zápolenia. Jedným zo špecifíkje vysoká frekvencia opakovaní, ako novi-nárskych postupov, novinárskych žánrov,tak aj konkrétnych formulácií. Z toho

priamo vyplýva klišéovitosť a frázovitosťako neželané javy, ktorým by sa športovýžurnalista mal snažiť vyhýbať.

V športovej žurnalistike sa naplno od-rážajú trendy internacionalizácie a globali-zácie. V poslednom období nastal aj natuzemskom mediálnom trhu značný roz-mach nástupom monotematických športo-vých televíznych staníc, kde tradičneponímaná športová žurnalistika pôsobípredovšetkým komplementárne k pestrejponuke priamych prenosov (ktoré však tiežmožno vnímať ako žáner televíznej športo-vej žurnalistiky). Priame prenosy sa staližiadanou komoditou, ktorá navyše ťaží zosynergie televízneho vysielania a vrcholo-vého športu.

Vrcholový šport má miesto aj vo vysie-laní plnoformátových televíznych staníc.Športové spravodajstvo i publicistika naďa-lej tvoria súčasť rozhlasového vysielanianiektorých rozhlasových staníc, rovnakoako tvoria integrálnu súčasť titulov dennejtlače pôsobiacich na tuzemskom trhu, rov-nako tzv. mienkotvorných, ako aj bulvár-nych. Popri špecializovanom športovomdenníku nájdeme medzi titulmi vychádza-júcimi v SR aj viacero špecializovaných ča-sopiseckých titulov.

Novým trendom sú podcasty so športo-vou tematikou, ktoré si postupne nachá-dzajú svoje publikum.

V ostatných rokoch sa popri vrcholo-vom športe znova začína mediálny diskurzzameriavať aj na šport amatérsky, ale najmäna tzv. šport pre všetkých, teda na tzv. re-kreačné športovanie. Námety netvoria lenšportové výkony, osobnosti, ktoré ich po-dávajú, či podujatia, na ktorých sú podá-vané, ale čoraz častejšie aj širšie súvislosti,ako napríklad ekonomický rozmer profe-sionálneho športu, či napríklad zdravá vý-živa alebo správna životospráva, akoinšpirácia aj pre amatérov, či tzv. rekreač-ných športovcov.

69

V dôsledku súčasných trendov profesio-nálneho športu, ktoré sa odzrkadľujú aj nazmenách podoby športovej žurnalistiky,možno badať, aký značný presah zazname-náva športová žurnalistika do iných odvetvížurnalistickej tvorby, napr. do ekonomiky,zahraničia atď.

Propagačný a získavací účinok športovejžurnalistiky spočíva v prezentácii pozitív-nych vzorov, prípadne v odsúdení vzorovnegatívnych, s cieľom získať predovšetkým(avšak nie výlučne) mladých ľudí pre športa inšpirovať ich k športovej činnosti v zá-ujme zlepšovania ich kondície, zdravot-ného stavu, upevňovania ichmorálno-vôľových vlastností.

Pre niektoré autoritárske režimy je prí-značné, že vrcholový šport zneužívajú napropagandistické účely, na čo ako prostrie-dok využívajú športovú žurnalistikuusmerňovanú príslušnými mocenskými or-gánmi štátu. V moderných demokraciáchvšak vo všeobecnosti platí, že športová žur-nalistika akcentuje pozitívne hodnoty, pre-dovšetkým fair-play, a striktne odsudzujenegatívne javy, ako podvádzanie, doping,korupciu a iné. LITERATÚRABOČÁK, Michal – MERGEŠ, Jozef – SASÁK,Peter: Súčasný mediálny šport (Tri prieniky dofungovania športu v televízii). JIRÁK, Jan – KÖPPLOVÁ, Barbara: Média a spo-lečnost. McLUHAN, Marshall: Jak rozumět médiím. McQUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komu-nikace. ROWE, David: Sport, Culture and the Media.

Adam Solga

Televízia – najvplyvnejšie spomedzi maso-vých médií. Ovplyvňuje nielen verejnúmienku, ale aj životný štýl podstatnej častispoločnosti. Jej signál sa šíri prostredníc-tvom antény (terestricky), satelitu aleboprostredníctvom optických káblov k adre-sátovi, ktorý má túto službu predplatenú.

Začiatky. V roku 1884 Nemec Paul Nip-kow urobil prvé úspešné pokusy s preno-som obrazu na diaľku. Pracoval sozariadením, ktorého centrom bol perforo-vaný kotúč, ktorý prepúšťal svetlo v podobesvetelných bodov. Výsledný obraz bol ma-ličký a hmlistý. Na jeho experiment nadvia-zali ďalší nadšenci v Európe i Amerike.V roku 1907 bolo po prvý raz použité slovotelevision v časopise Scientific Americain.Škót John Logie Baird sa od roku 1925 po-kúšal oživiť prístroj, ktorý nazval televisor,z nedostatku financií ho vyrobil z lepenko-vých škatúľ. V roku 1925 sa v Londýneuskutočnil prvý prenos obrazu, bolo vidieťnejasné tieňové obrázky. Už v roku 1928 sao prvé pravidelné vysielanie pokúsila sku-pinka nadšencov neďaleko Washingtonu.Ako prvé začalo s pravidelným televíznymvysielaním v roku 1935 Nemecko, ktoré homienilo využívať na propagandu. Nemcivyužili na propagandu olympiádu, ktorá sakonala v Berlíne v roku 1936. Prenos všakbol prácny a obraz neostrý, kamery malidĺžku aj dva metre. Táto služba nízkej tech-nickej kvality fungovala až do roku 1939.Neperspektívnosť mechanického systémuprenosu obrazu ako prvý pochopil Ameri-čan David Sarnoff. Budúcnosť videl vo vy-užití elektrónky. Za pomoci ruskéhoemigranta Vladimíra Zvorykina začal soskúšobným vysielaním už v polovici30. rokov. Oficiálne s vysielaním začal naSvetovej výstave v New Yorku v roku 1939prenosom prejavu Franklina D. Roosevelta.Paralelne s Američanmi experimentovalis prenosom obrazu i Briti. Centrálnouosobnosťou bol Škót John Logie Baird,ktorý spočiatku robil pokusy doslova nakolene. Napokon sa pod tlakom verejnostijeho projektu ujala BBC, ktorá mu poskytlapotrebné finančné a technické prostriedky.V roku 1932 sa začalo skúšobné vysielaniea v roku 1936 pravidelné vysielanie. Signálsa šíril v okruhu 35 kilometrov. Cena tele-

70

vízora zodpovedala cene menšieho auta.Prvé televízne pokusy vo Francúzskuv roku 1929 viedol Réné Barthélémy. Prvýtelevízny prenos v  roku 1932 uskutočnilHenri de France. V Československu sa prvépokusy s prenosom obrazu konali v krúžkupri Československom rádiozväze už v roku1935. Sľubný rozmach televízie prerušila2. svetová vojna.

Nástup televízie ako masového média na-stal po 2. svetovej vojne. Lídrom zostalaVeľká Británia. USA začali s pravidelnýmvysielaním už počas 2. svetovej vojny vroku 1943. Francúzi v roku 1947. V Ne-mecku o obnovení médií rozhodovali oku-pačné mocnosti. Regionálne staniceSpolkovej republiky Nemecko (NSR) siv roku 1950 vytvorili spoločnú platformuARD (Arbeitsgemeinscha der Rundfun-kanstalten Deutschlands). Reálne vysielaťzačali až v nasledujúcich rokoch. V roku1959 vznikol celoštátny kanál Das Erste,neskôr ARD 1. V Nemeckej demokratickejrepublike (NDR), bývalej sovietskej oku-pačnej zóne vznikla štátna DFF (DeutscheFernsehfunke), neskôr Fernsehen derDDR. Československo vysielalo pravidelnételevízne programy od roku 1953. Po vojnepokračovali experimenty aj s farbou ob-razu. Prvý systém farebnej televízie zaviedliv roku 1953 v USA. V roku 1957 Francúzivyvinuli modernejší systém SECAM. O šesťrokov v roku 1963 Nemec Walter Bruchvo firme Telefunken v NSR skonštruovalsystém PAL. V r. 1960 japonská firma Sonyzaviedla televízor pracujúci s miniatúrnymitranzistormi miesto krehkých elektróniek.Prvý skutočne svetový televízny prenos,ktorý si naživo pozrelo 22 miliónov divá-kov, bola korunovácia britskej panovníčkyAlžbety II. v roku 1953. Od 1962 boli naobežnej dráhe spravodajské satelity. V roku1969 vyše 500 miliónov divákov pozoro-valo prechádzku prvých ľudí na Mesiaci(Apollo 11, Neil Armstrong). Šírenie tele-

vízneho signálu optickým káblom v Európev 70. rokoch 20. storočia z elektronickýchmédií využívala predovšetkým televízia.Káblové šírenie televízneho signálu, resp.televízneho obsahu nebolo vystavené at-mosférickým vplyvom, signál bol kvalit-nejší a spoľahlivejší.

Pluralita vysielacích modelov. Systém te-levízneho vysielania nadobudol v jednotli-vých štátoch rozličné podoby. Vo VeľkejBritánii presadil už v roku 1922 generálnyriaditeľ BBC John Reith pre BBC konceptverejnej služby, ktorej hlavným cieľom ne-bude zisk, ale služba verejnosti. Základnéznaky tohto modelu sa preniesli aj na tele-vízne vysielanie BBC. Kým koncept verej-nej služby vychádza z tézy, že elektronickémédiá sú „majetkom a blahom verejnosti“a štát len vytvára podmienky na ich kva-litné služby, v koncepte štátnej televízie ještát väčšinovým vlastníkom s väčšou prav-depodobnosťou zasahovania vlády do vy-sielaných obsahov. V USA platil a platíkoncept komerčného vysielania. Stojí namnožstve lokálnych komerčných staníc,ktorých v priemere 90% príjmov tvorí re-klama, zvyšok sponzoring a telenákup.

Duálny systém televízneho vysielaniaznamená koexistenciu dvoch odlišných te-levíznych sektorov verejného a súkrom-ného, resp. komerčného, čím vznikákonkurenčné prostredie. Z obavy predideologickým zneužitím televízie sa mnohékrajiny v Európe dlho nechceli rozlúčiť skonceptom jedného štátneho televíznehokanálu alebo kanálu verejnej služby aumožniť príchod komerčnej konkurencie.Monopol, ktorý Veľká Británia zrušila užv roku 1954, zrušili Francúzsko a Nemeckov roku 1982, Československo v roku 1991.Duálny systém vysielania je v súčasnosti za-vedený vo všetkých štátoch Európskej únie.Rozdiely sú v spôsobe financovania verej-ného sektora. V USA, kde je rozhodujúcikomerčný sektor, od roku 1970 vysiela aj

71

sieť verejnej služby Public BroadcastingService (PBS). Tvorí ju vyše 300 nezisko-vých staníc, ktoré vznikli väčšinou na uni-verzitnej pôde. V súčasnosti je televíziai vďaka digitalizácii médiom, ktoré viac nežkedykoľvek predtým umožňuje širokýmvrstvám obyvateľstva prístup k informá-ciám, napr. i prostredníctvom mobilnýchtelefónov a zároveň aj zábavu. V spojitostis televíziou vznikol pojem „kreatívny prie-mysel“ alebo „kultúrna ekonomika“. Ozý-vajú sa však i hlasy upozorňujúce nanegatívne účinky tohto média (mimo pro-pagandy), ide najmä o vysielanie násilia asexu. LITERATÚRAALBERT, Pierre – KOCH, Ursula E.: Les médiasen Allemagne. BREČKA, Samuel a kol.: Od tamtamov po inter-net. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna:Mediengeschichte in tabellarischem Überblickvon Anfängen bis heute. Teil 1. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna:Mediengeschichte in tabellarischem Überblickvon Anfängen bis heute. Teil 2. JACZ, Ľudovít a kol.: Malá encyklopédia žurna-listiky. JEANNENEY, Jean-Noel: Une histoire des mé-dias. Des origines à nos jours. NOELLE-NEUMANN Elisabeth – SCHULZ,Winfried – WILKE, Jürgen: Fischer Lexikon Pu-blizistik Massen-Kommunikation. PROT, Robert: Précis d´histoire de la radio & dela télévision.REIFOVÁ, Irena & kol.: Slovník mediální komu-nikace.SCHRAG, Wolfram: Medienlandscha Deuts-chland. VOJTEK, Juraj – JENČA, Imrich – HOLEŠTIAK,Karol – VIŠŇOVSKÝ, Ján: Dejiny svetových no-vinárstiev (anglického a amerického).

Danuša Serafínová

Tlač, periodická – najstaršie masové mé-dium. Pojem tlač sa najskôr používal na po-menovanie všetkých tlačovín. Meno tlači

dal vynález kníhtlače Johanna Gensfleischazvaného Gutenberg, t. j. tlače na báze od-liatych pohyblivých písmen, a skonštruo-vaný tlačiarenský lis z rokov 1438 – 1440.Gutenbergov vynález sa v Európe rozšírilveľmi rýchlo. V roku 1469 vznikla prvá tla-čiareň v Taliansku, v Benátkach. V roku1470 bola zriadená prvá tlačiareň v Parížina Sorbonne. V roku 1476 prvú tlačiareň vAnglicku založil Wiliam Caxton. Prvá tla-čiareň na Slovensku pôsobila v roku 1477 vBratislave (Prešporku). K zúženiu významupojmu tlač na periodiká došlo až v 19. sto-ročí. Periodická tlač sa delí na dva základnédruhy: noviny a časopisy.

Noviny sú najstaršia periodicky vychá-dzajúca tlačovina, ktorá má zvyčajne uni-verzálny charakter, dennú periodicitu aprináša najširšej verejnosti informácie o ak-tuálnom dianí vo všetkých oblastiach životaspoločnosti, ktoré spravidla komentuje aanalyzuje. Štyrmi základnými znakminovín sú: 1. publicita, t. j. verejnosť, všeo-becná dostupnosť; 2. aktuálnosť, vzťah k sú-časnosti, všetko nové a súčasné je dôležité;3. univerzálnosť – obsahová pestrosť, nevy-nechá sa žiadna téma; 4. periodicita – vý-skyt v pravidelných odstupoch, resp.cykloch. Doplnkové znaky: 5. disponibilita,t. j. neobmedzené využitie nezávisle od časua miesta, či 6. stvárnenie písmom a tlačou,s príchodom internetových novín stratili navýzname.

Predchodcovia novín. Okolo roku 1500sa letáky a letákové noviny stali predchod-com vznikajúceho média noviny. V Ne-mecku sa k nim radili i spravodajské NeueZeitungen, ktorým chýbala periodicita. Knajstarším z nich patrila Copia der NewenZeytung auss Presilig Landt o objavení Bra-zílie španielskou flotilou, ktoré vytlačili vAugsburgu roku 1514. Z týchto predchod-cov sa okolo roku 1600 začala vyvíjať perio-dická tlač. Prvé noviny. Za prvé skutočnénoviny sa považujú týždenníky Relation zo

72

Štrasburgu Johanna Carolusa a Aviso zWolfenbüttelu Juliusa von Soehne z roku1609. Nasledovali prvé týždenníky v roku1622 Weekly News v Anglicku, v roku 1631Gazette, vo Francúzsku. Prvý denník. Vroku 1650 vyšiel v Lipsku najstarší zacho-vaný denník „Einkommende Zeitungen.“V 17. storočí bola denná periodicita novínskôr zriedkavosťou. Najrozšírenejšie bolitýždenníky, čo súviselo s príchodom pošty.Prvými veľkoformátovými novinami bolaLondon Gazette, ktorá vznikla v roku 1665ako Oxford Gazette. Od roku 1666 vychá-dzala dva razy v týždni. Inzertné noviny.Osobitnou kategóriou novín, ktorá sa obja-vila v 17. storočí boli inzertné noviny. VoFrancúzsku ich zaviedol éophraste Re-naudot pod názvom Feuille d´avis, od roku1632 Feuille du Bureau d´Adresses. V An-glicku, ktorého tlač od začiatku využívalaplatenú inzerciu, prvé výlučne inzertné no-viny City Mercury vyšli v roku 1667.

Nárast počtu novinových titulov. 18. sto-ročie, storočie osvietenstva, ktoré sa skon-čilo vo Francúzsku revolúciou v roku 1789a prijatím Deklarácie práv človeka a ob-čana, v Amerike bojom anglických kolóniíza nezávislosť, prinieslo značný nárastpočtu novinových titulov i nové typy novín.Pribudli denníky v Anglicku Daily Courant(zal. 1702), vo Francúzsku Le Journal deParis (zal. 1777), v Spojených štátoch fila-delfský Pensylvania Evening Post (zal.1783), pôvodne týždenník. V roku 1722 sav Nemecku, objavil nový typ novín Intelli-genzblätter, týždenníky, zmes inzerátov aúradných oznámení, ktoré získali monopolna uverejňovanie inzercie, čím bránili vrozmachu ostatnej tlači. V Anglicku vyšielprvý inzertný denník Daily Advertiser už vroku 1730. V roku 1779 v Anglicku vyšielprvý nedeľník E. Johnson´s British Gazette& Sunday Monitor. V roku 1785 kníhkupecJohn Walter založil konzervatívny denníkDaily Universal Register, v roku 1788 pre-

menovaný na Times, jeden z najstaršíchdoposiaľ vychádzajúcich denníkov. Kon-com roka 1788 sa v Anglicku objavil prvýdenný večerník e Star & Evening Adver-tiser. V súvislosti s revolučným dianím voFrancúzsku, či bojmi za nezávislosť v an-glických kolóniách v Amerike, ale aj v An-glicku, kde bojovali za možnosť uverejňovaťparlamentné spravodajstvo v 18. storočí ob-javili i noviny ideovo angažované. Takýmiboli vo Francúzsku noviny girondistuPierra Brissota Le Patriote français (1789),v Spojených štátoch Gazette of the UnitedStates (1789), orgán federalistov AlexandraHamiltona, v Anglicku londýnske novinye Public Advertiser (1752) HenryhoSampsona Woodfalla, v ktorých vychádzalitzv. Júniové listy, považované za príkladžurnalistického majstrovstva. V rozdrobe-nom Nemecku s prevahou lokálnych novínsi hamburský denník HamburgischerUnparteyischer Correspondent vychádza-júci od roku 1731 uviedol v názve slovo„unparteyisch“, t. j. nestranícky. V roku1789 dosahoval náklad 10 000 výtlačkov.

Prvá polovica 19. storočia. Nové tlačia-renské techniky z konca 18. storočia a za-čiatku 19. storočia umožnili skvalitnenietlače a vyššie náklady novín. Alojz Senefel-der objavil litografiu (kameňotlač), ktoráumožnila tlač kvalitne ilustrovať. Zlepšil saaj spôsob nanášania farieb. Nové papie-renské stroje boli schopné vyrobiť až 100ton papiera ročne. 30. roky boli rokmi za-čiatku lacnej tzv. „šestákovej tlače“ s pred-staviteľmi vo Francúzsku Emilom deGirardin a jeho La Presse (zal. 1836) a vUSA s Henrym Dayom a denníkom eSun (zal. 1833). V Anglicku došlo k vznikušestákových novín až po zrušení daní z ve-domostí v polovici 19. storočia, keď v roku1855 vznikol prvý anglický šestákový den-ník e Daily Telegraph. V Nemecku zru-šenie monopolu na inzerciuIntelligenzblätter v roku 1850 umožnilo

73

rozšíriť finančnú základňu novín, vzniklinoviny typu Generalanzeiger. Politizáciaspoločenského života viedla k vzniku pr-vých novín blízkych jednotlivým politic-kým prúdom. V Anglicku v roku 1837začal vychádzať najvýznamnejší chartis-tický orgán e Northern Star. Druhá po-lovica 19. storočia a začiatok 20. storočia.Obdobie spoločenskej dominancie novínako média spojené s boomom čitateľovtlače. Liberalizácia tlačového zákonodar-stva a technické vynálezy ako rotačka čiMerghentalerov Linotyp, riadkový sádzacístroj, umožnili podstatne zvýšiť nákladynovín. Periodická tlač sa začala diferenco-vať na tlač pre elitu a tlač pre masy. K tlačipre elitu, chladnej a racionálnej patrili den-níky anglický Times (od 1788), francúzskyLe Figaro (zal. 1866), nemecký FrankfurterZeitung (zal. 1856), americký New YorkTimes (zal. 1851). Reprezentantmi tlače premasy pôsobiacej na city boli francúzskelacné ľudové denníky Le Petit Journal (zal.1863), Petit Parisien (zal. 1876). Le Matin(zal. 1884), Le Journal (zal. 1892) a v Spo-jených štátoch denníky dvoch predstavite-ľov tzv. žltej tlače New York World (zal.1860), od 1891 u Josepha Pulitzera a NewYork (Morning) Journal (1882) WiliamaRandolpha Hearsta. Začali vychádzať špe-cializované denníky finančné FinancialTimes (zal. 1888), Wall Street Journal (zal.1889), športové Vélo (zal.1891), Auto (zal.1900). V 1903 vyšiel v Anglicku denníkDaily Mirror, prvý tabloid, noviny men-šieho formátu s prevahou so news, nápad-nými titulkami, bohato ilustrované. V roku1904 boli v Nemecku založené BZ am Mit-tag, prvé nemecké bulvárne noviny. Nadruhej strane pokračujúca politizácia spo-ločenského života, vznik politických strán,viedli k vzniku politických, neskôr straníc-kych novín, ako bolí v Nemecku v 1876 zal.Vorwärts, orgán Socialistickej strany čidenník francúzskych socialistov L´Huma-

nité (zal. 1904). Prvá polovica 20. storočia. Prvá svetová

vojna zabrzdila sľubný rozmach novín,resp. periodickej tlače ako celku. V roku1914 zanikol veľký počet titulov aj tradič-ných ako bol denník Gazette (zal. 1631). Je-stvujúce tituly boli zneužité na propagandu.Vojaci na fronte si vydávali vlastné novinyPoilu (zal. 1914), Crapouillot (zal. 1915). Poskončení vojny a nástupe elektronickýchmédií (rozhlas, neskôr televízia) dochá-dzalo ku koncentrácii tlače, k zmene jej vý-znamu a použitia. Noviny už nedosahovalitaké vysoké náklady ako pred vojnou. Si-tuácia so zneužitím tlače na propagandu sazopakovala aj počas 2. svetovej vojny. Povojne v Nemecku o vydávaní periodickejtlače rozhodovali okupačné mocnosti,ktoré spočiatku zakladali periodiká podria-dené vojenskému veleniu. V roku 1945vznikli denníky v americkej zóne Die NeueZeitung, v britskej Die Welt, vo francúzskejLes Nouvelles de France, v sovietskej Täg-liche Rundschau. Neskôr odovzdali licencieNemcom vracajúcim sa z exilu. Druhá po-lovica 20. storočia a začiatok 21. storočia. Popáde železnej opony sa vývoj periodickejtlače v Európe, podobne ako pri rozhlase atelevízii, začal uberať dvoma cestami: de-mokratickou cestou v západnej Európe akomunistickou stranou riadenou cestou vZSSR a krajinách východného bloku, kt. sarozpadol až v roku 1989. Vo vojnou zniče-nej Európe ľudia nemali dostatok pro-striedkov, aby si kúpili denne viacero novín,resp. denníkov. Počet novín klesal. I v USAzanikli mnohé v minulosti renomovanédenníky, nezachránili ich ani fúzie. V r.1967 zanikol New York World Journal Tri-bune, ktorý vznikol v roku 1966 sekundár-nou fúziou New York Herald Tribune (od1924), New York World – Telegramm ande Sun (1950) a New York Journal – Ame-rican (1895), ktoré už samy prešli fúziami.Dochádzalo ku krízam, k vzburám redak-

74

torov (1968, redaktori denníka Le Mondeboj za účasť na majetku a redakčnej politikedenníka) a zamestnancov tlačiarní, častospojeným so zavádzaním nových techníktlače, ktoré odbúrali viaceré tradičné pro-fesie. (Roku 1978 pre spory spojené s pre-púšťaním tlačiarov denník e Times anedeľník e Sunday Times 11 mesiacovnevychádzali.) Novou kategóriou novín,ktorá sa objavila, boli spravidla bezplatné(inzertné) noviny. Po príchode počítačovejtechniky sa periodická tlač musela opäť razadaptovať na nové podmienky. Denníkypostupne prešli na farbu, zmenili formát,spôsob zalamovania. Pokles nákladu neza-stavili. Len výnimočne sa podarilo založiťúspešný nový celoštátny denník. V USA vroku 1982 USA Today. Ďalší úder tlačenýmnovinám zasadil nástup internetu a sociál-nych sietí, keď sa popri tlačených novináchrealitou stali elektronické noviny. Tlačenú ielektronickú verziu si mohli dovoliť len tienajväčšie denníky.

Časopisy sú periodicky vychádzajúcetlačené médium, ktoré vychádza v dlhšíchintervaloch ako noviny. Najviac raz za týž-deň a najmenej dva razy do roka. V porov-naní s novinami sa časopisy úzko neviažuna aktuálnosť a ich tematický záber nie jetaký široký ako pri novinách. Prvé časopisy.17. storočie. Za prvý časopis sa považujefrancúzsky Journal des Savants z roku 1665,ktorého vydavateľom bol Denis de Sallo. Vtom istom roku vznikol v Anglicku časopisPhilosophical Transactions. Na vedeckéotázky sa zameriavali aj recenzný mesačníkv latinčine Acta eruditorum, ktorého zakla-dateľom bol v roku 1682 profesor OttoMencke a mesačník MonatsgesprächeChristiana omasiusa z roku 1688. Prvýmčasopisom magazínového typu bol fran-cúzsky mesačník Mercure galant, ktorý vroku 1672 založili Donneau de Visé a o-mas Corneille.

Rozkvet časopiseckej produkcie. V 18.storočí, v storočí osvietenstva sa časopisyzačali diferencovať na vedecké, literárne, di-vadelné, filozofické časopisy, časopisy poli-tické, moralistické časopisy rodinného typu,časopisy pre ženy a pre deti. Anglické mo-ralistické časopisy e Tatler (1709), eSpectator (1711) a e Guardian (1713) Ri-charda Steela a Josepha Addisona našli na-podobňovateľov v Európe (Nemecko,hamburský Der Patriot, kt. v rokoch 1724 –1726 vydávala Patriotische Gesellscha ) iv budúcich Spojených štátoch, kde JamesFranklin v roku 1721 podľa ich vzoru zalo-žil New England Courant. Napodobňova-teľov v cudzine našiel i historicko-politickýčasopis Davida Fassmanna Gespräche imReich der Todten, kt. vychádzal v Lipsku vr. 1718 – 1740. Propagoval osvietenstvo.Moderné myšlienky dával do úst mŕtvym,nepostihnuteľným → cenzúrou. V 19. sto-ročí takmer všetky oblasti ľudskej činnostizískali svoje časopisy. Vznikli časopisy ro-dinné Gartenlaube (zal. 1853), humoris-tické a satirické Charivari (zal. 1832),Fliegende Blätter (zal. 1844), Punch (zal.1841), časopisy ženského hnutia Die Frau(zal. 1893). Vďaka vývoju tlačiarenskýchtechník a najmä litografie zaznamenala roz-mach lacná magazínová tlač inšpirovanáanglickými Penny Magazine (zal. 1833). Vpolovici 19. storočia vznikli i ilustrované lu-xusné magazíny ako francúzsky L´Illustra-tion (zal. 1843). V 20. storočí do paletyčasopisov pribudli tzv. spravodajské časo-pisy (news magazines). V 20. rokoch sa vUSA objavili tituly ako Time (zal. 1923),Newsweek (zal.1933), ktoré analyzovalihlavné politické, ekonomické a kultúrneudalosti. V Európe sa rozšírili po 2. svetovejvojne. Patril k nim nemecký Der Spiegel,ktorý vznikol v roku 1947 či francúzskyL´Express so vznikom v roku 1953. S nástu-pom elektronických médií pribudli progra-mové časopisy. Najvyšší náklad okolo 20

75

miliónov výtlačkov dosiahol TV Guide (zal.1953), televízny programový časopis USA.De Witt Walace a jeho žena Lila AchesonWallaceová založili v roku 1922 výstrižkovýčasopis Reader´s Digest, určený strednýmvrstvám, ktorý pôvodne uverejňoval lenskrátené ukážky z inej tlače, od 30. rokovuverejňuje i pôvodné príspevky. Vychádzav početných jazykových mutáciách. Patrí kčasopisom s najväčším nákladom na svete.

Konkurencia elektronických médií,najmä televízie, poznačila aj časopisy. Niek-toré kategórie časopisov úplne vymizli. Vy-tratila sa kategória časopisov, ktoréumožňovali únik od reálneho sveta. Nahra-dili ich televízne seriály a telenovely. Nadruhej strane sa objavili časopisy úzko špe-cializované. V počte titulov najsilnejšou ka-tegóriou časopisov sú časopisy pre ženy.LITERATÚRAALBERT, Pierre – KOCH, Ursula E.: Les médiasenAllemagne. BREČKA, Samuel a kol.: Od tamtamov po inter-net. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna:Mediengeschichte in tabellarischem Überblickvon Anfängen bis heute. Teil 1. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna:Mediengeschichte in tabellarischem Überblickvon Anfängen bis heute. Teil 2. JACZ, Ľudovít a kol.: Malá encyklopédia žurna-listiky. JEANNENEY, Jean-Noel: Une histoire des mé-dias. Des origines à nos jours. NOELLE-NEUMANN Elisabeth – SCHULZ,Winfried – WILKE, Jürgen: Fischer Lexikon Pu-blizistik Massen-Kommunikation. .REIFOVÁ, Irena & kol.: Slovník mediální komu-nikace. SCHRAG, Wolfram: Medienlandscha Deuts-chland.

Danuša Serafínová

Tlačové agentúry, tiež spravodajské, infor-mačné, servisné združenia, sú už takmerstoročie považované za „továrne na správy“,„noviny novinárov“ či „chrbtovú kosť sve-tového informačného toku“. Ich renomé je

založené na spoľahlivosti, dôveryhodnostia vysokej profesionalite služieb. Presnosť,rýchlosť, objektívnosť a overiteľnosť sú kľú-čové princípy, ktorými sa spravodajcoviatlačových agentúr sa pri práci riadia.

Fenomén tlačových agentúr sa objavilv 1. polovici 19. storočia, keď z podnetuCharlesa-Louisa Havas vznikla prvá agen-túra na svete Agence Havas (1835) v Paríži.Inšpiroval svojich dvoch zamestnancov –riaditeľa novín National-Zeitung Bern-harda Wolffa, ktorý ustanovil WolffschesTelegraphisches Bureau – WTB (1849)v Berlíne. Paul Julius Reuter bol agentúr-nym pionierom vo Veľkej Británii. V Lon-dýne vybudoval agentúru Reuter´sTelegram Company (1851), známu akoReuters. V Spojených štátoch americkýchsa o zrod e Associated Press pričinilo 10vydavateľov 6 newyorských denníkov, ktoríspojili svoje podnikanie do Harbour NewsAssociation (1848), neskôr pôsobiacehoako New York Associated Press. FúziouNYAP a jej nasledovníkov v regiónochUSA vzniklo neziskové družstvo Associa-ted Press – AP (1900). V podnikaní mu za-čala konkurovať ďalšia americká agentúraUnited Press International (UPI), ktorábola nezávislá a ponúkla polovičné ceny.Vznikla v roku 1958 fúziou spravodajskýchservisov UP a INS. Zakladateľom mediál-neho konglomerátu United Press (UP) bolvydavateľ Edward Willis Scripps (1907).Pod založenie mohutného novinového re-ťazca v USA Hearst Communication sapodpísal William Randolph Hearst, otecbulvárnej „žltej tlače“, ktorý etabloval agen-túru International News Service (INS)v roku 1909.

Tlačové agentúry, spočiatku súkromné,sa v Európe objavili koncom 19. storočia,talianska Telegraphic Notiziario Stefani(1853), rakúska kk-Telegraphen-Korres-pondenz-Bureau (1860), Fabra v Španiel-sku (1865), dánska Ritzaus Bureau (1866),

76

nórska Norsk Telegrambyra NTB (1867),britská Press Association (1868), vlastnenáprovinčnými denníkmi, fínska Suomen Tie-totoimisto/Finska Notysbyran STT/FNB(1887), švajčiarska Agence Télegraphique-Suise ATS (1894), ruská Rossijskoje tele-grafnoje agenstvo RTA (1894) a ďalšie.V socialistickom bloku v 2. polovici 20. sto-ročia viedlo Telegrafnoje Agentstvo Sovet-skogo Sojuza TASS (1925), alemedzinárodný význam dosiahla aj Česko-slovenská tisková kancelář ČTK (1918), ju-hoslovanská Telegrafska Agencija NovaJugoslavija TANJUG (1943), východone-mecká Allgemeiner Deutscher Nachro-chtendienst ADN (1946), poľská PolskaAgencja Prasowa PAP (1945) či maďarskáMagyar Távirota Iroda MTI (1880).

Dnes potvrdzujú svoj význam agentúryako americká AP, britský omson Reuters,francúzska Agence France-Presse AFP(1944), nemecká Deutsche Presse AgenturDPA (1949), španielska EFE (1939), ta-lianska Agenzia Nazionale Stampa Asso-ciata ANSA (1945), rakúska Austria PresseAgentur APA (1946), belgická BELGA(1920), holandská Algemeen NederlandsPersbureau ANP (1935), portugalskáAgencia Noticiosa Oficial PortuguesaANOP (1975), slovenská Tlačová agentúraSlovenskej republiky TASR (1992), škandi-návske agentúry, ale aj severokórejská Ko-rean Central News Agency KCNA (1946),indická Press Trust of India PTI (1948), ja-ponská Kyódó a Jiji Press (obe 1945) čičínska Xinhua (1935).

Definícia: tlačová agentúra môže byťštátna, verejnoprávna, súkromná, druž-stevná inštitúcia, nezávislá ekonomicky,ideologicky, nábožensky i politicky, ktorejhlavnou úlohou je každodenne vyhľadávať,zhromažďovať, triediť, selektovať, overovať,spracovávať, uchovávať a doručovať prav-divé, presné, rýchle a objektívne informáciez domova i zo sveta, a to slovom, obrazom,

zvukom, audiozáznamom, tlačeným mé-diom, multimediálnou interaktívnou po-nukou. Jej cieľovou skupinou sú mediálni inemediálni klienti. Podmienkou doručova-nia spravodajských agentúrnych servisov súvopred dohodnuté pravidlá identické prevšetkých abonentov a klientov. V systémemasových médií slúži novinárom ako ano-nymné servisné stredisko vystupujúce podznačkou agentúry (napr. TASR). Na verej-nosť pôsobí prostredníctvom masmédií.

Tvorba agentúrnej správy rešpektuje tzv.štruktúru obrátenej pyramídy, dôležitosťfaktov má zostupnú tendenciu, od najvýz-namnejších po tie najmenej závažné. Idesúčasne o dvojstupňovosť správy, ktorejprvý odsek je tzv. „čelo“ správy (úvod) adruhú časť tvorí „trup“ správy (zvyšné od-seky). Titulok vyjadruje špecifický obsahsprávy, čelo, extrakt informácie a trup (máviacero odsekov) doplnenie, interpretáciu,kontext/background. Čelá sa pritom deliapodľa toho, čo sa v nich akcentuje: súhrnné(rezumé), dramatické (dráma, konflikt), ci-tačné (výrok), „in medias res“ (ide priamok jadru veci), akcentujúce (zdôrazní jednustránku), kontrastné (ukáže jav v protiklades iným), analytické (začína rozborom uda-losti), anekdotické (vtip, vtipný výrok),ohlas (reakcia na udalosť), slogan (hlavnámyšlienka), ironické (výrok, irónia vývinuudalosti), opisné (atmosféry, priebeh uda-losti), enumeratívne (prehľad kľúčovýchetáp v bodoch), interogatívne (obsahtlmočí otázka), explikatívne (vysvetľujúce,objasňujúce), retrospektívne (porovnanie sminulosťou) a ďalšie.

Agentúrne žánre majú svoje špecifiká.Záväzné formálne stvárnenie – obrátenúpyramídu a dvojstupňovosť – rešpektujúvšetky agentúrne spravodajské žánre. Naj-kratším žánrom je blesk – jedna veta o uda-losti mimoriadneho významu. NasledujeFleš (1 – 2 odseky), ktorý buď dopĺňa blesk,alebo samostatne informuje o novej uda-

77

losti. Aktualita je vlastne štandardnáspráva, ktorá buď interpretuje význam uda-losti, alebo mapuje udalosť postupne. Môžeňou byť aj úradná správa (oznámenie, ko-muniké) či chronologický referát. Súhrnnáspráva predstavuje zhrnutie čiastkovýchspráv (napríklad flešov), ktoré priebežnespravodajsky kryli dlhotrvajúcu udalosť.Spravodajský rozhovor/Dialogizovanáspráva je buď sumár odpovedí na 3 – 4stručné otázky, alebo rozhovor stvárnenýdo monologickej správy reagujúcej naotázky novinára. Zložitejšia je Spravodajskáanalýza, rozoberá príčiny aj dôsledky, pri-čom argumentuje vyjadreniami autorít.Odľahčeným témam ako umenie, koníčky,šoubiznis, turizmus a pod. sa venuje Fíčer.Kombinuje hodnotný obsah a bravúrnestvárnenie, kľúčová je hĺbka záberu a púta-vosť. „Top“ správa má rozsah max. 4 odsekya venuje sa celebritám, kuriozitám, pito-reskným informáciám, pri živom, dyna-mickom stvárnení. Spravodajská recenzia(angl. review) hodnotí autora, jeho dielo.Nehodnotí však spravodajca, ale spisovate-lia, režiséri, skladatelia, hudobníci, choreo-grafi, kritici. Stručné Avízo oznamujebudúcu udalosť. Typické sú dvojité odpo-vede na spravodajské otázky, najprv uvá-dzame zdroj, ktorý nás s informáciouoboznámil, potom základné fakty o budú-cej udalosti. Profil ponúka plastickú cha-rakteristiku osobnosti, krajiny a pod. Dojeho prvej polovice patria dôležité míľnikykariéry, do druhej chronologické zhrnutiesúkromia. Nekrológ je vlastne profil v mi-nulom čase, odlišuje ho pozitívny akcent aniekedy až tri série základných faktov: oúmrtí osobnosti, o prístupnosti kondolenč-nej knihy a napokon o poslednej rozlúčke.

Priority v agentúrnom servise indikujúvýznam správ. Býva ich spravidla päť. P1(Blesk) je imperatív vydať správu okamžite.P2 (Fleš) buď dopĺňa blesk, alebo otváranovú udalosť. P3 je štandardná správa, za-

raďuje sa do servisu, ako prichádza. P4 jemenej urgentná a P5 strpí dlhší odklad, vy-siela sa aj v noci.

Pokyny novinárov orientujú v servise.Embargo automatické je zákaz zverejneniasprávy do určitého času, embargo „do od-volania“ čaká na povolenie agentúrou.Storno ruší vydanú správu. Dementi po-chádza od zdroja, ktorý informáciu po-piera. Oprava naznačuje, že tlačováagentúra vydáva opravenú verziu chybnejsprávy. Zadržanie upozorňuje, aby saspráva zatiaľ nezverejnila. Uvoľnenie ju po-voľuje zverejniť. LITERATÚRA ČUŘÍK, Jaroslav: Zpravodajské žánry v tištěnýcha online mediích. HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Agentúrna žurnalis-tika. HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: News agencies in Slo-vakia before and aer the split of Czechoslovakia.HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Tlačové agentúry vosvete.OSVALDOVÁ, Barbora a kol.: Zpravodajství vmédiích. TRAMPOTA, Tomáš: Zpravodajství. TRUNEČKOVÁ, Ludmila: Agenturní zpráva ajejí varianty.TRUNEČKOVÁ, Ludmila: Česká tisková kance-lář. TRUNEČKOVÁ, Ludmila: Zákon o ČTK: trans-formace na půli cesty.

Svetlana Hlavčáková

Žurnalistické žánre v printových mé-diách – uplatňujú sa v periodickej → tlači –v novinách a časopisoch. Tento pojem sapovažuje za totožný s pojmom novinárskežánre.

V 70. rokoch 20. storočia sa pri klasifi-kácii novinárskych prejavov začal používaťtermín novinárske žánre. Spočiatku boliklasifikované trichotomicky ako spravo-dajské, analytické a beletristické. Túto kla-sifikáciu používal Novinársky študijnýústav (1955 – 2000); od roku 1997 nástup-nické Národné centrum mediálnej komu-

78

nikácie, v rokoch 1997 – 2000 Mediálne in-formačné centrum i Katedra žurnalistikyFilozofickej fakulty Univerzity Komen-ského v Bratislave (1952 – dodnes). Z di-daktických dôvodov sa na katedre začalouprednostňovať dichotomické členenie,ktoré je analogické. Podľa neho novinárskežánre delíme na spravodajské a publicis-tické. Publicistické novinárske žánre ďalejčleníme na publicistické žánre racionál-neho typu a publicistické žánre emocionál-neho typu. Klasifikácia spravodajských apublicistických žánrov je pomerne jednoz-načná. Vychádza z dlhodobej novinárskejpraxe. V slovenskom novinárstve ich zre-teľne odlišuje fakt a názor.

Spravodajstvo zväčša operatívne ozna-muje. K spravodajským žánrom v sloven-skej novinárskej žánrológii patria: krátkaspráva (noticka, fleš, jednostĺpec), rozšírenáspráva (interpretujúca správa a pokračujúca/situačná/ správa), úradná správa (oznáme-nie, komuniké), referát (chronologický avoľne spracovaný referát), spravodajskýrozhovor a riport.

Publicistika hľadá súvislosti, hodnotí,zaujíma postoj, robí závery, fakty slúžia akoargumenty. Publicistika významnou mie-rou formuje verejnú mienku.

Publicistiku členíme na: - novinársku publicistiku racionálneho

typu – logicko-pojmový spôsob stvárneniaa podania publicistického prejavu; výkla-dový slohový postup; blízka náučnémuštýlu; uplatňuje sa v nej analýza, syntéza,dedukcia a indukcia, abstrakcia a konkre-tizácia, poznávanie, porovnávanie, vysve-tľovanie, dokazovanie a argumentovanie;patria sem tieto žánre: poznámka, komen-tár, úvaha, úvodník, recenzia, obzor tlače,rozbor, komplexný novinársky rozbor (te-matická strana, dvojstrana, príloha), publi-cistické interview, redakčná beseda,polemika a epištolárna publicistika (ohlas,anketa, diskusia a žurnalistický list);

- novinársku publicistiku emocionál-neho typu, resp. beletrizované novinárskežánre (v staršej odbornej literatúre beletris-tické novinárske žánre) – emocionálno-zo-brazovací spôsob stvárnenia novinárskehopublicistického prejavu; blízka umeleckémuštýlu; využíva umelecké prostriedky (niemetódy), adresnú dokumentárnosť, názor-nosť, expresívnosť, alegorickosť, logickú fan-táziu; obsahuje hodnotiaci súd podloženýargumentmi; patria sem: reportáž, črta, esej,fejtón, besednica, causerie (zábavnica),glosa, stĺpček, kurzíva a entrefilet.

Niektorí autori majú odlišný názor naklasifikáciu novinárskych žánrov.

Tatiana Repková hovorí o spomínanýchnovinárskych žánroch ako o „tradičnýchnovinárskych žánroch“ a konštatuje, že„noviny v rodiacich sa demokraciách bymali opätovne zvážiť, ktoré žánre budúuplatňovať – a prečo“, i to, že „existujú triuniverzálne novinárske žánre obsahu, ktorév profesionálnych novinách zapĺňajú tak-mer celú dostupnú redakčnú plochu:správa, analýza a názor.“

Stephan Ruß-Mohl a Hana Bakičová savyjadrili v podobnom duchu: „Je veľa fo-riem a ciest, ako novinky prezentovať pu-bliku. Zo všetkých možných štýlov adruhov textu (v odbornej reči sa hovorío žánroch) sa vykryštalizovali štyri zá-kladné typy: správa, reportáž (resp. feature),komentár a interview.“

Významné spoločenské zmeny po No-vembri 1989 sa odrazili aj v periodickejtlači. Ovplyvnili predovšetkým jej obsa-hovú a tematickú stránku. K zmenám došloaj v stvárňovaní obsahov žurnalistickýmižánrami, no tieto zmeny neboli radikálne,ako sa predpokladalo. Niektorí novinovedciočakávali presadenie sa americkej tradíciev slovenskej periodickej tlači, s ktorou sa,napríklad, konfrontovali aj európske škan-dinávske krajiny, v ktorých sa to prejavilopredovšetkým v štandardizovaní spravo-

79

dajstva a čiastočne i reportáže. To, že v no-vinárskych žánroch nedošlo k markantnýmzmenám, sa odvíja od skutočnosti, že žur-nalistika je neoddeliteľnou súčasťou národ-nej kultúry. Ovplyvňujú ju všetky zložkyspoločenského, hospodárskeho, vedeckého,literárneho a kultúrneho života. Zmeny súciteľné predovšetkým v skracovaní a urči-tom útlme niektorých novinárskych žánrova v ich hybridizácii.

Andrej Tušer uvádza tieto dve skupinypostupov tvorby v novinárskej publicistike:

- v novinárskej publicistike racionál-neho typu: analýza a syntéza, indukcia a de-dukcia, abstrakcia a konkretizácia,poznávanie, porovnávanie, vysvetľovanie,dokazovanie a argumentovanie, z čoho vy-plýva logicko-pojmové stvárňovanie, jehoproduktom je publicistika racionálnehotypu, ktorá je charakteristická výkladovýmslohovým postupom a približuje sa náuč-nému štýlu;

- v novinárskej publicistike emocionál-neho typu: umelecké vyjadrovanie, beletris-tika, logická fantázia, alegorickosť,expresivita, širšie zovšeobecňovanie, z čohovyplýva obrazno-emocionálne stvárňova-nie; jeho produktom je publicistika emo-cionálneho typu a približuje sa umelec-kému štýlu.

Publicista myslí v pojmoch i v obrazoch,ale nekladie znak rovnosti medzi poznanieskutočnosti v novinárstve a v literatúre,medzi obraz umeleckého diela a obraz,ktorý sa využíva v novinárstve. Rola ume-leckého obrazu v publicistike je síce veľká,no jeho funkcia je iná. Obraz v publicistikenemá taký samostatný význam ako v ume-leckej literatúre, predsa len je podriadenýlogickému zobrazovaniu skutočnosti voväčšine jej žánrov. V prevažnej väčšine pu-blicistických žánrov emocionálneho typuobraz slúži zväčša ako prostriedok, na roz-diel od umenia, kde obraz je zároveň cie-ľom i prostriedkom na dosiahnutie cieľa.

Zobrazovanie sveta v publicistických novi-nárskych prejavoch je prostriedok na do-siahnutie cieľa, ktorý pomáha lepšie odhaliťmyšlienku, priniesť ju čitateľovi.

Pre ovládnutie novinárskych žánrov pu-blicistiky emocionálneho typu je potrebnémať určitú štruktúru myslenia, široké vedo-mosti v určitej oblasti, talent, a taktiež osvo-jiť si skúsenosti a tradície významnýchmajstrov pera, oboznámiť sa s tvorivým de-dičstvom, čo je nie menej dôležité ako na-dobudnutie teoretických vedomostí.

Zmeny v sociálnych vzťahoch v súčasnejspoločnosti vedú k aktívnemu hľadaniudialógu, a nie ku konfrontácii. Z pro-striedku tendenčného vplyvu sa z médiístále viac stáva sprostredkovateľ medzizdrojom informácií a recipientom, prvo-radý informačný prostriedok, všestranný aobjektívny, s výkladom rôznych názorov.Súčasná novinárska publicistika sa musízriecť bojovnosti, posilniť analytické vlast-nosti, umenie všestranne argumentovať, lo-gicky presviedčať, objektívne vysvetľovaťrôzne názory. Tým viac, že v súčasnosti súžánrové očakávania u čitateľov menej dôle-žité ako tematické.

Vzťahy medzi žurnalistikou a beletriousa premietajú práve v novinárskej publicis-tike emocionálneho typu (v beletrizova-ných novinárskych žánroch). Rozdielnenázory na oblasť vzťahov medzi nimi pre-trvávajú od zrodu novinovedy na konci 20.rokov 20. storočia. Pri osvetľovaní týchtovzťahov môžeme vychádzať z niekoľkýchuznávaných axióm:

- žáner je historická kategória a všetkyjeho hodnoty sú späté s určitým historic-kým obdobím;

- umenie má aktívny vzťah k ostatnýmzložkám spoločenského vedomia (a onyk umeniu), a preto medzi beletriou a žurna-listikou nemôže byť neprekonateľná hranica,a ako sa beletria prelína do žurna-listiky, tak aj žurnalistika ovplyvňuje beletriu;

80

- beletria metódou zovšeobecňovania atypizácie (v realistických dielach), ako ajformou umeleckých obrazov zväčša hovorí,aký by svet mal byť, kým žurnalistika od-ráža aktuálnu objektívnu realitu, teda svettaký, aký je;

- z čoho vyplýva, že zásadným hranič-ným predelom medzi beletriou a žurnalis-tikou je adresná dokumentárnosť a aktu-álnosť.

Súčasný novinár musí rozvíjať všetkytieto kvality, aby zvládol publicistické žánre.

Beletria a žurnalistika majú veľa spoloč-ného i veľa rozdielneho. Vzťahy medzi niminie sú tak presne vymedzené. Existujemedzi nimi akýsi asimilačný priestor, ktorývychádza zo vzdialenosti jednotlivých žán-rov publicistiky emocionálneho typu najednej strane od beletrie a na strane druhejod žurnalistiky.LITERATÚRAFOLLRICHOVÁ, Mária: Publicistika emocionál-neho typu (Beletrizované novinárske žánre).FOLLRICHOVÁ, Mária – HACEK, Ján – KUBI-NYI, Peter: Novinárske žánre pre zrakovo znevý-hodnených študentov – teória a prax.[elektronický zdroj]. TUŠER, Andrej: Spravodajské žánre. VEĽAS, Štefan: Teória a prax novinárskych žánrov.

Mária Follrichová

Zoznam literatúry

82

ALBERT, Pierre – KOCH, Ursula E.: Les médias en Allemagne. Paris : PUF, 2000. 127 s. ISBN 2 13 050430 2.AUCOIN, James: e Evolution of American Investigative Journalism. Missouri : University of MissouriPress, 2005. 242 s. ISBN 978-0826216151.AUSTIN, Lucinda – JIN, Yan: Social media and Crisis Communication. New York : Routledge, 2018. 461 s. ISBN 9781138811997. BAJANÍK, Ľubomír: Slovenská televízia ako významný aktér Nežnej revolúcie v rokoch 1989 – 1990. In Otázky žurnalistiky, 2019, roč. 62, č. 1-2, s. 93-106. ISSN 0322-7049. BAJANÍK, Ľubomír: Zrod televízie na Slovensku. In Otázky žurnalistiky, 2016, roč. 59, č. 3-4, s. 101-111.ISSN 0322-7049.BBC GLOBAL NEWS. [online]. [cit. 2019-07-24]. Dostupné na internete:<https://www.bbcglobalnews.com>. BBC STUDIOS. [online]. [cit. 2019-07-24]. Dostupné na internete: <https://www.bbcstudios.com>. BEDNÁRIK, Jaromír: Krízový manažment. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2010. 64 s. ISBN 978-80-8105-186-9. BEDNÁŘ, Vojtech: Krizová komunikace s médii. Praha : Grada Publishing, 192 s. ISBN 978-80-247-3780-5.BEDNAŘÍK, Petr – JIRÁK, Jan – KÖPPLOVÁ, Barbara: Dějiny českých médií. Praha : Grada Publishing,2011. 447 s. ISBN 978-80-247-3028-8.BĚLOHLÁVKOVÁ, Věra: Jak porozumět řeči těla. Praha : Computer Press, 2011. 84 s. ISBN 8072264923.BOČÁK, Michal – MERGEŠ, Jozef – SASÁK, Peter: Súčasný mediálny šport (Tri prieniky do fungovaniašportu v televízii). Prešov : PU, 2018. 256 s. ISBN 978-80-555-2252-4.BOČEK, Jan – MRÁČEK, Jakub – MYNARZ, Jindřich: Otevřená data: příležitost pro Českou republiku.Praha : Fond Otakara Motejla: Nadace Open Society Fund, 2012. 20 s. ISBN 978-80-87725-03-0. BOTÍK, Milan – JÁNOŠOVÁ, Denisa – JENČA, Imrich: Verejnoprávnosť v mediálnom prostredí Slovenskejrepubliky. Trnava : Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, 2012. 187 s. ISBN 978-80-8105-456-3.BREČKA, Samuel a kol.: Od tamtamov po internet. Bratislava : Eurokodex, 2009. 320 s. ISBN 978-80-89363-29-2.BREČKA, Samuel: Médiá v Slovenskej republike. Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2002.201 s. ISBN 80-89034-12-8. BRÖSTL, Alexander: Právny štát: Pojmy, teórie princípy. Košice : Medes, 1995. 111 s. ISBN 80-967499-0-0.BUCKINGHAM, David a kol.: e Media Literacy of Children and Young People. A Review of the ResearchLiterature on Behalf on Ocom. Dostupné na internete:<https://www.researchgate.net/publication/253736824_e_Media_Literacy_of_Children_and_Young_People>.BUČEK, Jaroslav – ZOUHAR, Marián: Argumentácia a médiá. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Ko-menského, 2015. 230 s. ISBN 978-80-223-398-1-0.BUČEK, Jaroslav: Moderátor – hlavná alebo vedľajšia postava mediálneho produktu. Bratislava : Vydava-teľstvo Univerzity Komenského, 2012. 164 s. ISBN 978-80-223-3124-1.COMPAGNON, Antoine: Démon teorie. Literatura a běžné myšlení. Brno : HOST, 2009. 328 s. ISBN 978-80-7294-324-1.COOMBS, W. Timothy: Ongoing Crisis Communication, Planning, Managing, and Responding. Universityof Central Florida : SAGE Publications, 2015. 240 s. ISBN 9781544331959.CYSAŘOVÁ, Jarmila: Československá televize a politická moc 1953–1989. In Soudobé dějiny 9, č. 3-4,2002, s. 535-537. [online].[cit. 2019-11-28]. Dostupné na internete:<http://www.digitalniknihovna.cz/knav/view/uuid:a74a3601-0bd3-11e3-1027-001143e3f55c?page=uuid:a74a368a-0bd3-11e3-1027-001143e3f55c>.ČERMÁK, František: Jazyk a jazykověda. Přehled a slovníky. Praha : Karolinum, 2011. 382 s. ISBN 80-246-0154-0. ČERNÝ, Václav: Co je kritika, co není a k čemu je na světe. Brno : Blok, 1968. 81 s. ČUŘÍK, Jaroslav: Zpravodajské žánry v tištěných a online mediích. Brno : Masarykova univerzita, 2014.155 s. ISBN 978-80-210-7589-4.DATA.EUROPA.EU: EU Open Data Portal. Dostupné na internete: <https://data.europa.eu/euodp/en/data/>.DATA.EUROPA.EU: Portál otvorených dát EÚ [cit. 2019-03-12]. Dostupné na internete: <https://data.eu-ropa.eu/euodp/sk/about>.

83

DE BURGH, Hugo: Investigative Journalism : Context and Practice. Londýn : Routledge, 2000. 315 s. ISBN 9780415190534. DOBEK-OSTROWSKA, Bogusława: 25 years aer communism: four models of media and politics in Cen-tral and Eastern Europe. In DOBEK-OSTROWSKA, Bogusława – GŁOWACKI, Michał (Eds.): Demo-cracy and média in central and eastern Europe 25 years on. 2015, s. 12-45. ISBN 978-3-653-98196-4. DOLNÍK, Juraj: Lexikológia. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2007. 236 s. ISBN 80-223-1733-0.DOLNÍK, Juraj: Teória spisovného jazyka. Bratislava : VEDA, 2010. 299 s. ISBN 978-80-224-1119-6. DRGONEC, Ján: Sloboda prejavu a sloboda po prejave. Šamorín : Heuréka, 2013. 410 s. ISBN 978-80-87212-42-4.DRGONEC, Ján: Základy masmediálneho práva. Bratislava : BVŠP, 2008. 503 s. ISBN 978-80-89363-04-9.EBU: MEDIA FREEDOM & PLURALISM : PROTECTING THE INDEPENDENCE AND DIVERSITYOF MEDIA IN EUROPE. [online]. In www.ebu.ch [cit. 2019-07-03]. Dostupné na internete:<https://www.ebu.ch/legal-policy/media-freedom-pluralism#ebu-position>.Etický kódex novinára. Slovenský syndikát novinárov. 9. Snem SSN. Bratislava, 5. 11. 2010. [online].In www.ssn.sk. [cit. 13-11-2019]. Dostupné na internete: <http://www.ssn.sk/eticky-kodex-novinara/>. Európska charta regionálnych a menšinových jazykov. Bratislava : Ministerstvo kultúry Slovenskej re-publiky 1995. 20 s.FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna: Mediengeschichte in tabellarischem Überblick von Anfängenbis heute. Teil 1. Bardowick, 1993. 343 s. ISBN 3-89153-023-8. FAULSTICH, Werner – RÜCKERT, Corinna: Mediengeschichte in tabellarischem Überblick von Anfängenbis heute. Teil 2. Bardowick, 1993. 240 s. ISBN 3-89153-023-4. FINDRA, Ján: Štylistika slovenčiny. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2004. 232 s. ISBN 80-8063-142-5. FINDRA, Ján: Štylistika súčasnej slovenčiny. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2013. 319 s. ISBN 978-80-8063-404-9.FOLLRICHOVÁ, Mária – HACEK, Ján – KUBINYI, Peter: Novinárske žánre pre zrakovo znevýhodnenýchštudentov – teória a prax. [elektronický zdroj]. Bratislava : STIMUL, 2015. 136 s. ISBN 80-967032-0-X.FOLLRICHOVÁ, Mária: Investigatívna žurnalistika – žurnalistický žáner i metóda žurnalistickej tvorby?In HORVÁTH, Miloš (Ed.): Žurnalistika, médiá, spoločnosť 3-4. Bratislava : Stimul, 2014, s. 33-48. ISBN 978-80-8127-042-0.FOLLRICHOVÁ, Mária: Národnostná a krajanská politika a žurnalistika. In Otázky žurnalistiky, 2006,roč. 49, č. 3-4, s. 196-203. ISSN 0322-7049.FOLLRICHOVÁ, Mária: Novinárska publicistika emocionálneho typu. Bratislava : Vydavateľstvo Univer-zity Komenského, 2012. 234 s. ISBN 978-80-223-3230-9.FOLLRICHOVÁ, Mária: Publicistika emocionálneho typu (Beletrizované novinárske žánre). In TUŠER,Andrej – FOLLRICHOVÁ, Mária: Teória a prax novinárskych žánrov I. Bratislava : Vydavateľstvo Uni-verzity Komenského, 2001. 106 s. ISBN 80-223-1555-9.FORBES, Derek: A Watchdog’s Guide to Investigative Reporting. Johannesburg : Konrad Adenauer StiungMedia Programme, 2005. 268 s. ISBN 09584936-6-9.FRYE, Northrop: Anatomie kritiky. Brno : HOST, 2003. 440 s. ISBN 80-7294-078-3. GALTUNG, Johan – RUGE, Mari: e Structure of Foreign News e Presentation if the Congo, Cubaand Cyprus Crisis in Four Norwegian Newspapers. In Journal of Peace Research, 1965, roč. 2, č. 1, s. 64-90. GAZDA, Imrich: Dôvody a dôsledky prezentácie násilia v médiách. In Otázky žurnalistiky, 2009, roč.52, č. 3-4, s. 37-47. ISSN 0322-7049.GIDDENS, Anthony: Sociologie. Vydání revidované Philipem W. Suttonem. Praha : Argo, 2013. 1051 s.ISBN ISBN 978-80-257-0807-1. GRAHAM, Katharine: Personal History. New York : Alfred A. Knopf, Inc., 1997. 642 s. ISBN 978-0375701047. GRAY, Jonathan – CHAMBERS, Lucy – BOUNEGRU, Liliana (Eds.): e Data Journalism Handbook:How Journalists Can Use Data to Improve the News. Sebastopol : O’Reily, e Open Knowledge Founda-tion, European Journalism Centre, 2012. 221 s. ISBN 978-1449330064. HACEK, Ján: Mediálna výchova – vzdelávanie od kolísky po hrob. In Otázky žurnalistiky, 2013, roč. 56,č. 1-2, s. 128-138. ISSN 0322-7049.

84

HACEK, Ján: Pätnásť rokov využívania otvorených zdrojov v slovenských médiách. In SÁMELOVÁ, Anna– STANKOVÁ, Mária – HACEK, Ján (Eds.): Fenomén 2019 : súčasná profesionálna žurnalistika a jejreflexie. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2019, s. 50-63. ISBN 978-80-223-4755-6.HACEK, Ján: Vznik a vývoj otvorených zdrojov pre novinárov na Slovensku. In Otázky žurnalistiky, 2019,roč. 62, č. 3-4, s. 47-57. ISSN 0322-7049.HACEK, Ján: Začiatky dátovej žurnalistiky. In HORVÁTH, Miloš (Ed.): Žurnalistika, médiá, spoločnosť3-4. Bratislava : STIMUL, 2014, s. 69-83. ISBN 978-80-8127-116-8.HALADA, Jan – OSVALDOVÁ, Barbora: Praktická encyklopedie žurnalistiky a marketingové komunikace.Praha : Nakladatelství Libri, 2007. 264 s. ISBN 978-80-7277-266-7.HALLIN, Daniel – MANCINI, Paolo: Systémy médií v postmoderním světe: Tři modely médií a politiky.Praha: Portál, 2008. 368 s. ISBN 978-80-7367-377-2.HASLER, Ludwig: Medzi obchodom a morálkou. Možnosti a hranice mediálnej etiky. In Otázky žurna-listiky, 1997, roč. 40, č. 3, s. 177.HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Agentúrna žurnalistika. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského,2001. 226 s. ISBN 80-223-1580-X. HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Násilie ako spravodajská hodnota v spravodajstve slovenských televízií. In Otázky žurnalistiky, 2011, roč. 55, č. 3-4, s. 65-76. ISSN 0322-7049.HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: News agencies in Slovakia before and aer the split of Czechoslovakia. In Otázky žurnalistiky, 2010, roč. 53, č. 1-2, s. 56-71. ISSN 0322-7049.HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Tlačové agentúry vo svete. Bratislava : Univerzita Komenského, 1994. 230 s.ISBN 80-223-1580-X. HLAVČÁKOVÁ, Svetlana: Tlačové konferencie a hovorcovia. In Otázky žurnalistiky, 2008, roč. 51, č. 3-4, s. 51-68. ISSN 0322-7049.HOFFMANNOVÁ, Jana (Ed.): Stylistika mluvené a psané češtiny. Praha : Academia, 2016. 510 s. ISBN 978-80-200-2566-1.HOFFMANN-RIEM, Wolfgang: Regulating Media : e Licensing and Supervision of Broadcasting in SixCountries. New York : Guilford Publications 1996. 424 s. ISBN 978-1572300293.HOCHEL, Braňo: O súkromnej kritike. In Romboid, 1978, roč. 13, č. 8, s. 73-76.HOLEŠTIAK, Pavol: Slovenské médiá vo svete. Čadca : Vzlet, 2002. 139 s. ISBN 80-968759-3-0.HORECKÝ, Ján – BUZÁSSYOVÁ, Klára – BOSÁK, Ján: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny.Bratislava : Veda, 1989. ISBN 80-224-0047-5.HORŇÁK, Pavel – ŠEFČÁK, Luboš: Etika reklamy. Etika žurnalistiky. Bratislava : SOSPRA, 2000. 218 s.ISBN 80-967916-1-3. HORŇÁK, Pavel: Etické atribúty reklamy, propagácie a public relations v marketingovej komunikácii.In Otázky žurnalistiky, 2001, roč. 43, č. 1-2, s. 39-40. ISSN 0322-7049.HORVÁTH, Miloš: Štylistika súčasného slovenského jazyka. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komen-ského, 2016. 206 s. ISBN 978-80-223-3997-1. HOUSTON, Brant: Computer-Assisted Reporting: A Practical Guide. New York : St. Martin’s Press, 1996.246 s. ISBN 978-0312411497. HOUSTON, Brant: Data for Journalists. New York : Routledge, 2019. 232 s. ISBN 978-0815370406.HOYER, Svennik – LAUK, Epp: e paradoxes of the journalistic profession. A historical perspective.In Nordicom Review, 2003, roč. 16, č. 2, s. 3-17. ISSN 1403-1108. HRADISKÁ, Elena – HUDÍKOVÁ, Zora – ČERTÍKOVÁ, Helena: Praktikum sociálnej komunikácie. Ži-lina : Eurokódex, 2013. 416 s. ISBN 978-80-89447-94-7.CHALUPA, Radek: Efektivní krizová komunikace pro všechny manažery a PR specialisty. Praha : GradaPublishing, 2012. 169 s. ISBN 978-80-247-4234-2.CHCEMVEDIET.SK: O projekte. Dostupné na internete: <https://www.chcemvediet.sk/sk/o-projekte/>.CHUDINOVÁ, Eva – TUŠER, Andrej: Kompetentný hovorca. Žilina : Eurokódex, 2013. 168 s. ISBN 978-80-8155-019-5.ILOWIECKI, Maciej – ZASĘPA, Tadeusz: Moc a nemoc médií. Trnava : Typi Universitas Tyrnaviensis,2003. 183 s. ISBN 80-224-0740-2.IVANTYŠYN, Roman: Public Relations. In HORŇÁK, Pavel a kol.: Marketingová komunikácia. Bratislava: Book&Book, 2007, s. 150. ISBN 978-80-969099-5-7.

85

IZRAEL, Pavel: Mediálna výchova: výzva pre jednotlivca, rodinu a spoločnosť. Ružomberok: VERBUM,2015.114 s. ISBN 978-80-561-0274-9.JACZ, Ľudovít a kol.: Malá encyklopédia žurnalistiky. Bratislava : Obzor, 1982. 576 s. JEANNENEY, Jean-Noel: Une histoire des médias. Des origines à nos jours. Paris : Seuil, 1996. 464 s. ISBN 2-02-013114-5. JIRÁK, Jan – KÖPPLOVÁ, Barbara: Média a společnost. Praha : Portál, 2003. 207 s. ISBN 80-7178-697-7. JIRÁK, Jan – WOLÁK, Radim (Eds.): Mediální gramotnost: nový rozměr vzdělávání. Praha : Radioservis,2007. 152 s. ISBN 978-80-86212-58-6. JUNKOVÁ, Bohumila: Jazyková dynamika současné publicistiky. Praha : ARSCI, 2010. 240 s. ISBN 978-80-7420-007-6.KARLÍČEK, Miroslav a kol.: Marketingová komunikace. Jak komunikovat na našem trhu. Praha : GradaPublishing, 2016, 224 s. ISBN 978-80-247-5769-8.KERECMAN, Peter: Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. Bratislava : SSN, 2009. 151 s. ISBN 978-80-969584-4-3. KŘEČEK, Jan: Politická komunikace Od res publica po public relations. Praha : Grada Publishing, 2013.176 s. ISBN 978-80-247-3536-8.KŘIVOHLAVÝ, Jaro: Jak si navzájem lépe porozumíme. Praha : Svoboda, 1988. 236 s.LIPPMANN, Walter: Public Opinion. USA: Book Jungle, 2008. 279 s. ISBN 978-1605971612.LIVINGSTONE, Sonia: Audiences in an age of datafication: critical questions for media research. In Television and New Media, 2018, roč. 20, č. 2. ISSN 15274764.McCOMBS, Maxwell: Agenda Setting. Praha : Portál, 2009. 251 s. ISBN 978-80-7367-591-2.McLUHAN, Marshall: Jak rozumět médiím. Praha : Mladá fronta, 2011. 400 s. ISBN 978-80-2042-409-9.McQUAIL, Denis: Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál, 2009. 639 s. ISBN 978-80-7367-574-5.MEDIALNAVYCHOVA.SK: Mediálna výchova. Dostupné na internete: <https://medialnavychova.sk/>.MIKUŠOVÁ, Simona – HALÁSZOVÁ, Frédérique: Teória gatekeepingu jej vývoj a adaptácia na virtuálnysvet. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2019. 216 s. ISBN 978-80-223-4710-5.MINÁŘOVÁ, Eva: Stylistika pro žurnalisty. Praha : Grada, 2011. 289 s. ISBN 978-80-247-2979-4.Ministerstvo kultúry: Štátny jazyk. Dostupne online: <http://www.culture.gov.sk/posobnost-minister-stva/statny-jazyk-3c.html>.MISTRÍK, Jozef (Ed.): Jazyk a štýl publicistiky. Bratislava : Slovenský zväz novinárov, 1982. 192 s.MISTRÍK, Jozef (Zost.): Encyklopédia jazykovedy. Bratislava : Obzor, 1993. 514 s. ISBN 80-215-0250-9. MISTRÍK, Jozef: Moderná slovenčina. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 263 s.MISTRÍK, Jozef: Štylistika. Bratislava : SPN, 1997. 600 s. ISBN 80-08-02529-8. MISTRÍKOVÁ, Zuzana – ZMEČEK, Andrej (Eds.): Mediálna ročenka – Slovensko (1990 – 2000): Slovenskátelevízia [online]. 2001 [cit. 2019-11-28]. Dostupné na internete: <http://www.mi.sk/medialna%20rocenka/>.MUTHOVÁ, Lucia: Interná komunikácia – súčasť firemnej komunikácie. In Otázky žurnalistiky, 2008,roč. 51, č. 3-4, s. 76-86. ISSN 0322-7049.NADACE OPEN SOCIETY FUND PRAHA: Příručka datové žurnalistiky. Nadace Open Society FundPraha, Fond Otakara Motejla, 2013.NADÁCIA OTVORENEJ SPOLOČNOSTI: Príručka dátovej žurnalistiky. Nadácia otvorenej spoločnosti– Open Society Foundation v rámci projetku Frontline Clubu Slovensko „Dáta menia žurnalistiku“. 2015.74 s.NOELLE-NEUMANN Elisabeth – SCHULZ, Winfried – WILKE, Jürgen: Fischer Lexikon PublizistikMassen-Kommunikation. Frankfurt am Main : Fischer Verlag GmbH, 1996. 676 s. ISBN 3-596-12260-0.ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena: Interakčná štylistika. Bratislava : Vydavateľstvo UniverzityKomenského, 2018. 208 s. ISBN 978-80-223-4566-8. ORGOŇOVÁ, Oľga – BOHUNICKÁ, Alena: Lexikológia slovenčiny. Učebné texty a cvičenia. Bratislava :STIMUL, 2011. 246 s. ISBN 978-80-8127-030-7.OSVALDOVÁ, Barbora – HALADA, Jan a kol.: Encyklopedie praktické žurnalistiky. Praha : LIBRI, 1999.256 s. ISBN 80-85983-76-1.OSVALDOVÁ, Barbora a kol.: Zpravodajství v médiích. Praha : Karolinum, 2005. 146 s. ISBN 978-80-2461-899-9.

86

OTTOVÁ, Eva: Teória práva. Bratislava : Heuréka, 2006. 306 s. ISBN 80-89122-37-X.PARSONS, Wayne: e Power of the Financial Press: Journalism and Economic Opinion in Britain andAmerica. New Brunswick : Ruthgers University Press, 1989. 266 s. ISBN 978-1852780395.PEASE, Allan: Reč tela. Bratislava : Ikar, 2004. 230 s. ISBN 80-55106-91-6.PEASE, Allan: V otázkách jsou odpovědi. Praha : Pragma, 2002. 102 s. ISBN 978-80-7549-634-8. PIAČEK, Jozef – KRAVČÍK, Miloš: FILIT : Otvorená filozofická encyklopédia. Verzia 3.0 [online]. 1999.Dostupné na: <http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fil/fil.html>. [Heslá: Argument, Argument – druhy/prí-klady, Argumentácia, Kauzalita (Príčinnosť), Kritickosť, Kritický, Myslenie, Pochybnosť, Pochybovanie,Skepsa, Skepticizmus].PIATKOVÁ, Kristína – POPOVIČOVÁ-SEDLÁČKOVÁ, Zuzana: Štylistické alebo alibistické využitiepasíva v mediálnych dialógoch. In SÁMELOVÁ, Anna – STANKOVÁ, Mária – HACEK, Ján (Eds.): Fe-nomén 2019 : súčasná profesionálna žurnalistika a jej reflexie. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Ko-menského, 2019, s. 76-83. ISBN 978-80-223-4755-6.PILGER, John: Tell Me No lies: Investigative Journalism and its Triumphs. New York : Random House,2005. 656 s. ISBN 978-0099437451.PLUTKO, Pavol: Esteticko-výchovná funkcia kritiky. In Romboid, 1982, roč. 17, č. 1, s. 2-10. POHORSKÝ, Miloš –VAŠÁK, Pavel: Funkce a jazyk literární kritiky. In Česká literatura, 1982, roč. 30,č. 4, s. 344-353. POSPÍŠIL, Pavel: Efektivní Public Relations a media relations. Praha : Computer Press, 2002. 153 s. ISBN 978-80-7226-823-8.POVAŽAJ, Matej (Ed.): Dynamické tendencie v slovenskom pravopise. Bratislava : VEDA, 2009. 211 s.ISBN 978-80-224-1106-6.POVAŽAJ, Matej (Ed.): Jazyková kultúra na začiatku tretieho tisícročia. Bratislava : VEDA, 2009. 219 s.ISBN 978-80-224-1052-6.PROT, Robert: Précis d´histoire de la radio & de la télévision. Paris : L´Harmattan, 2007. 470 s. ISBN 978-2-296-04021-2.PUCI, Ján: O jednej osobitosti v publicistickom štýle. In Kultúra slova, 1979, roč. 13, č. 6, s. 205-208.Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín. Bratislava : Ministerstvo školstvaSlovenskej republiky, 1995, s. 3. REIFOVÁ, Irena a kol.: Slovník mediální komunikace. Praha : Portál, 2004. 327 s. ISBN 80-7178-926-7.REMIŠOVÁ, Anna: Etika médií. Bratislava : Kalligram, 2010. 312 s. ISBN 978-80-8101-376-8.ROUSH, Chris: Show me the money: Writing Business and Economics Stories for Mass Communication.New York : Routledge, 2011. 392 s. ISBN 978-0415876551.ROWE, David: Sport, Culture and the Media. Glasgow : Open University Press, 2004. 272 s. ISBN 978-0335210756.ROZHLAS A TELEVÍZIA SLOVENSKA: História STV. In História RTVS. [online]. [cit. 2019-11-29].Dostupné na internete: <https://www.rtvs.org/o-rtvs/historia/historia-stv>.RUŽIČKA, Jozef (Zost.): Kultúra spisovnej slovenčiny. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967. RUŽIČKA, Jozef: O význame publicistického štýlu. In Kultúra slova, 1976, roč. 10, č. 1, s. 2-4.RZOUNEK, Vítězslav: Literární kritika a periodický tisk. In Sešity novináře, 1987, roč. 21, č. 4, s. 81-108. SÁMELOVÁ, Anna: Dejiny verejnoprávnosti. Zrod Rozhlasu a televízie Slovenska. Bratislava : Vydavateľ-stvo Univerzity Komenského, 2019. 354 s. ISBN 978-80-223-4816-4. SÁMELOVÁ, Anna: Panoptizmus, synoptizmus a dežurnalistika. In SÁMELOVÁ, Anna – JAVORČE-KOVÁ, Romana (Eds.): Povaha súčasnej filozofie a jej metódy 2016. Bratislava : Filozofický ústav SAV,2016, s. 108-118. ISBN 978-80-89766-01-7. SÁMELOVÁ, Anna: Vplyv dežurnalizácie na profesionálnu žurnalistiku. In SÁMELOVÁ, Anna – STAN-KOVÁ, Mária – HACEK, Ján (Eds.): Fenomén 2019 : súčasná profesionálna žurnalistika a jej reflexie.Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2019, s. 23-36. ISBN 978-80-223-4755-6.SAND, Ján – ŠEFČÁK, Luboš: Ekonomická žurnalistika. Bratislava : EKONÓM, 1999. 145 s. ISBN 80-225-1094-7. SAND, Ján – ŠEFČÁK, Luboš: Masové médiá a  ekonomika. Bratislava : EKONÓM, 2006. 180 s. ISBN 80-225-2063-2.

87

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov. Základné údaje. Národnostné zloženie obyvateľstva. Bratislava : Šta-tistický úrad Slovenskej republiky, 2011. 163 s.SEČÍK, Ivan: Význam verejnoprávnych médií v politickom a kultúrnom systéme spoločnosti. In StudiaPolitica Slovaca: časopis pre politické vedy, najnovšie politické dejiny a medzinárodné vzťahy, 2008, roč. 1,č. 1, s. 21-53. ISSN 1337-8163. SHOEMAKER, Pamela – VOS, Tim: Gatekeeping eory. New York : Routledge, 2009. 174 s. ISBN 978-0415981385. SCHRAG, Wolfram: Medienlandscha Deutschland. München : Bayerische Landeszentrale für politischeBildungsarbeit, 2007. 382 s. ISBN 978-3896695970.SIEBERT, Fred S. – PETERSON, eodore – SCHRAMM, Wilbur: Four eories of the Press. Urbana :University of Illinois Press, 1956. 153 s. STADTRUCKER, Ivan: Dejiny Slovenskej televízie. Bratislava : Perfekt, 2015. 312 s. ISBN 978-80-8046-738-8.STANKOVÁ, Mária: Čo je literárna kritika? In Dotyky, 2018, roč. 30, č. 5, s. 32-33. ISSN 1210-2210.STANKOVÁ, Mária: Fenomén literárnej kritiky v 21. storočí. In SÁMELOVÁ, Anna – STANKOVÁ, Mária– HACEK, Ján (Eds.): Fenomén 2019 : súčasná profesionálna žurnalistika a jej reflexie. Bratislava : Vyda-vateľstvo Univerzity Komenského, 2019, s. 64-75. ISBN 978-80-223-4755-6.STANKOVÁ, Mária: Publicizmus a jeho funkcia v lexikálnej zásobe. In Varia 27, 2019, roč. 27, s. 185-191.ISBN 978-80-557-1631-2.STANKOVÁ, Mária: Spor s básnikom alebo spor o kritiku? k problematike o básnickej zbierke MiroslavaVálka Milovanie v husej koži. In Litikon, 2019, roč. 4, č. 1-2, s. 156-161. ISSN 2453-8507.STARKMAN, Dean: e Watchdog that didn’t Bark, New York, NY: Columbia University Press, 2014.362 s. ISBN 978-0231158190.STATPEDU.SK: Mediálna výchova [cit. 2019-11-20]. Dostupné na internete:<http://www.statpedu.sk/sk/svp/statny-vzdelavaci-program/svp-druhy-stupen-zs/prierezove-temy/me-dialna-vychova/>.ŠALDA, František Xaver: Kritika patosem a inspirací. In. Šalda, F. X.: O předpokladech a povaze tvorby.Praha : Československý spisovatel, 1978, s. 617-627. ŠKVARENINOVÁ, Oľga: Rečová komunikácia. Bratislava : SPN, 2004. 278 s. ISBN 80-10-00290-9.ŠMATLÁK, Stanislav: Komunikačný štatút literárnej kritiky. In. Popovič, Anton (Ed.): Literárna komu-nikácia. Martin : Matica slovenská, 1973 s. 83-107. ŠTEVČEK, Ján: Umelecká kultúra a literárna kritika. In BAGIN, Albín: Funkcia umeleckej kritiky. Bra-tislava : Tatran, 1981, s. 69-83. ŠTEVČEK, Pavol: K metóde literárnej kritiky. In Slovenské pohľady, 1963, roč. 79, č. 1, s. 16-20. ŠVEHLA, Martin – KAŠÍK, Milan: Tiskový mluvčí – řízená komunikace s veřejností. Praha : Eupress,2014. 136 s. ISBN 978-80-7408-095-1.THIEL, Erhard: Reč tela prezrádza viac ako tisíce slov. Bratislava : Media klub, 1999. 129 s. ISBN 978-80-7408-095-1.TRAMPOTA, Tomáš: Zpravodajství. Praha: Portál, 2006. 192 s. ISBN 978-80-2461-899-9.TRUNEČKOVÁ, Ludmila: Agenturní zpráva a její varianty. In OSVALDOVÁ, Barbora a kol.: Zpravo-dajství v médiích. Praha: Karolinum, 2005, s. 32-57. ISBN 80-89122-37-X.TRUNEČKOVÁ, Ludmila: Česká tisková kancelář. In Otázky žurnalistiky, 2000, roč. 43, č. 4, s. 330-335.ISSN 0322-7049.TRUNEČKOVÁ, Ludmila: Zákon o ČTK: transformace na půli cesty. Praha : Karolinum, 2015. 157 s.ISBN 978-80-2463-073-1.TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Bratislava : Eurokódex, 2010. 288 s. ISBN 978-80-89447-23-7.TUŠER, Andrej: Ako sa robia noviny. Bratislava : Vydavateľstvo SOFA, 2003. 163 s. ISBN 80-89033-26-1.TUŠER, Andrej: Spravodajské žánre. In TUŠER, Andrej – FOLLRICHOVÁ, Mária: Teória a prax novinár-skych žánrov I. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2001, s. 5-36. ISBN 80-223-1555-9.VEĽAS, Štefan: Teória a prax novinárskych žánrov. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského,1997. 66 s. ISBN 80-223-1167-7.VIŠŇOVSKÝ, Ján: Televízia v Spojených štátoch amerických : História, fakty, súvislosti. Trnava : Fakultamasmediálnej komunikácie, Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2014. 140 s. ISBN 978-80-8105-608-6.

88

VIŠŇOVSKÝ, Ján: Televízia vo Veľkej Británii : História, fakty, súvislosti. Trnava : Fakulta masmediálnejkomunikácie, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2013. 120 s. ISBN 978-80-8105-508-9.VOJČÍK, Peter – MIŠČÍKOVÁ, Renáta – BOTÍK, Milan: Mediálne právo. Trnava : UCM, 2004. 138 s.ISBN 80-89034-65-9.VOJTEK, Juraj – JENČA, Imrich – Holeštiak, Pavol – VIŠŇOVSKÝ, Ján: Dejiny svetových novinárstiev(anglického a amerického). Trnava : Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Fakulta masmediálnej ko-munikácie, 2010. 445 s. ISBN 978-80-8105-199-9.VOJTEK, Juraj a kol.: Štruktúra a kompozícia žánrov anglicky písaného novinárstva. Trnava: Univerzitasv. Cyrila a Metoda v Trnave Fakulta masmediálnej komunikácie, 2014. 299 s. ISBN 978-80-8105-582-9.Všeobecná deklarácia ľudských práv. [online] Dostupné na internete:<http://www.informovanypacient.sk/source/download/Vseobecna_deklaracia_ludskych_prav.pdf>[cit. 25- 01- 2011].VYMĚTAL, Štěpán: Krizová komunikace a komunikace rizika. Praha : Grada Publishing, 2009. 176 s.ISBN 978-80-2476-888-5.WALTON, Nicola: How to Report Economic News. New York : Routledge, 2017. 250 s. ISBN 978-1138933507.WHITE, David: e “Gate Keeper“. A Case Study in the Selection of News. In Journalism Quaterly, 1950,roč. 27, č. 4, s. 383-390.WÖGERBAUER, Michael a kol.: V obecném zájmu. Cenzura a sociální regulace literatury v moderní českékultuře 1749-2014. Praha : Academia a Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2015. 1662 s. ISBN 978-80-200-2491-6.ZAJAC, Pavol: K teórii literárnej kritiky 70. rokov. In Romboid, 1981, roč. 16, č. 4, s. 47-58.Zákon č. 211/2000 Zb. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zá-konov (zákon o slobode informácií)Zákon č. 254/1991 Zb. z. o Slovenskej televízii. [online]. [cit. 2019-11-28]. Dostupné na internete:<https://www.noveaspi.sk/products/lawText/1/39270/1/2>.Zákon č. 468/1991 Zb. z. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania. [online]. [cit. 2019-11-28]. Dostupné na internete: <https://www.slov-lex.sk/pravnepredpisy/SK/ZZ/1991/468/19911122. html>.Zákon č. 532/2010 Zb. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[online]. [cit. 2019-11-28]. Dostupné na internete: <http://cdn.srv.rtvs.sk/a542/file/item/sk/0000/zakon-o-rtvs.56.pdf>.Zákon o štátnom jazyku. [online] Dostupné na internete: <http://www.culture.gov.sk/posobnost-minis-terstva/statny-jazyk/zakon-o-statnom-jazyku-c2.html>.ŽÁRY, Ivan: Organizácia v kríze – kríza v organizácii. In Otázky žurnalistiky, 2007. roč. 50, č. 1-2, s. 38-53. ISSN 0322-7049.ŽÁRY, Ivan: Public Relations. Bratislava : Univerzita Komenského, 1996. 116 s. ISBN 80-223-1018-2.

O autoroch

Mgr. Ľubomír Bajaník, externý doktorandna katedre, vyštudoval odbor história – an-glický jazyk na Filozofickej fakulte UniverzityKomenského v Bratislave. Vedecky sa zame-riava na otázky moderovania, roly moderá-tora v televíznych spravodajských a publi-cistických komunikátoch, dejiny televízie naSlovensku. Od roku 2001 je stálou súčasťouspravodajského tímu RTVS, ako redaktorzahraničného spravodajstva, moderátorSpráv RTVS a vedúci skupiny moderátorov.Na katedre vedie praktické predmety zame-rané na televíziu. Téma jeho dizertačnej práceje Dejiny slovenskej televízie po roku 1989.

Doc. PhDr. Mária Follrichová, PhD., vyštu-dovala žurnalistiku na Filozofickej fakulteUniverzity Komenského v Bratislave. Poukončení magisterského štúdia (1977) získalatitul PhDr. (1978), absolvovala postgraduálneštúdium vysokoškolskej pedagogiky (1989),externé doktorandské štúdium (1990) a ha-bilitačné konanie (2013). Prednáša žurnali-stické žánre v tlači, národnostnú a krajanskúžurnalistiku, investigatívnu žurnalistiku,vnútropolitickú žurnalistiku, základy štátu apráva atď. Je členka redakčnej rady časopisuOtázky žurnalistiky, členka Slovenského syn-dikátu novinárov a jeho sociálnej komisie,tajomníčka združenia Slovensko-ukrajinskáspoločnosť, predsedníčka združenia MASS-MEDIA-SCIENCE a členka Poradnej sku-piny splnomocnenca vlády SR pre národnos-tné menšiny pre zabezpečenie zosúladeniapraxe s platným zákonom o používaníjazykov národnostných menšín.

Mgr. Ján Hacek, PhD. je odborný asistent naKatedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Uni-verzity Komenského v Bratislave. Dizertačnúprácu Rodičovská mediácia v internete ob-hájil na Katolíckej univerzite v Ružomberku(2011). Medzi oblasti jeho výskumu patriadátová žurnalistika, nové médiá, typografia amediálna výchova. Spolupracuje na medzi-národnom projekte EU Kids Online a venuje

sa i skúmaniu lojality recipientov k spravoda-jským portálom. Od roku 2019 je vedúcimkatedry.

Doc. PhDr. Svetlana Hlavčáková, PhD., jedocentkou v odbore teória a dejiny žurnalis-tiky. Pôsobí na Katedre žurnalistiky Filo-zofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave na pozícii spolugaranta odboru.Štúdium žurnalistiky ukončila na Fakultežurnalistiky Leningradskej univerzity v Pe-trohrade v Rusku (1978), titul PhDr. získalana UK v Bratislave v roku 1983, v roku 1996na tej istej škole obhájila titul PhD. a v roku2001 sa habilitovala. Prednáša povinné pred-mety metodiky žurnalistiky I,II, agentúrnažurnalistika, etiketa a protokol, povinne vo-liteľný predmet profesia hovorcu, vedie sem-inár k bakalárskej práci. Je autorka vedeckýchštúdií a publikácií primárne z oblasti agen-túrnej žurnalistiky. Dve volebné obdobia za-stávala funkciu vedúcej katedry a je členkaredakčnej rady časopisu Otázky žurnalistiky.

Mgr. Peter Kubinyi, PhD., pracuje na Kate-dre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerz-ity Komenského ako odborný asistent ašpecializuje sa na printové médiá. Vo svojejbohatej publikačnej činnosti sa venuje pre-dovšetkým národnostným menšinám žijúcimna Slovensku, ale tiež novinárskym žánrom.V súčasnosti pôsobí aj ako činný novinár v týždenníku Plus 7 dní.

Mgr. Simona Mikušová, PhD., získala v roku2015 titul PhD. na Katedre žurnalistiky Filozo-fickej fakulty Univerzity Komenského v Bra-tislave. Absolvovala aj štúdium na strednejškole vo Virgínii v USA, pôsobila ako vý-skumníčka na University of Florida a absolvo-vala arktické štúdiá na Laponskej univerzitevo Fínsku. Pôsobila v denníku SME, na pozíciiredaktorky a moderátorky v televízii TA3, ab-solvovala doktorandské štúdium na katedrežurnalistiky a pol roka pôsobila ako učiteľkana strednej škole v Číne. Od roku 2012 pracuje

91

v TV Markíza v za-hraničnej redakcii. V roku2019 spolu s Mgr. Fréderique Halászovou vy-dala monografiu Teória gatekeepingu jej vývoja adaptácia na virtuálny svet.

PhDr. Anna Sámelová, PhD., odborná asis-tentka na Katedre žurnalistiky Filozofickejfakulty Univerzity Komenského v Bratislave.Pôsobila ako prvá riaditeľka Centier spravoda-jstva Slovenského rozhlasu a Slovenskejtelevízie po vzniku Rozhlasu a televízie Sloven-ska. Bola šéfredaktorkou spravodajstva RádiaTwist. Za podiel na sformovaní rozhlasovéhodenníka Žurnálu Rádia Twist získala Výročnúcenu Literárneho fondu za najlepší tvorivýnovinársky čin v roku 1996. Je zakladajúcoučlenkou IPI na Slovensku, spoluautorkou Et-ického kódexu novinára a Štatútu pro-gramových pracovníkov a spolupracovníkovRTVS. Spolupracovala na komunikačnejstratégii Slovenskej republiky pri zavádzaníeura. Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti savenuje problematike moci, faktov a pravdy vpost-faktuálnej resp. post-pravdivej ére.

Prof. PhDr. Danuša Serafínová, PhD., odroku 2010 vysokoškolská profesorka v odboreteória a dejiny žurnalistiky. Pôsobí na Katedrežurnalistiky Filozofickej fakulty UniverzityKomenského v Bratislave na pozícii garantaodboru. Prednáša povinné predmety dejinysvetovej žurnalistiky I, II, dejiny slovenskejžurnalistiky I, II, históriu reklamy a úvod doštúdia médií. Vyučuje výberové predmety osobnosti publicistiky I, II a mediálne sys-témy krajín EU. Je autorka početných vedeck-ých štúdií a viacerých publikácií k históriižurnalistiky na Slovensku osobitne z čiasmonarchie a od roku 2009 šéfredaktorka Otá-zok žurnalistiky, časopisu pre teóriu, výskuma prax masmediálnej komunikácie.

Mgr. Adam Solga, PhD., pôsobí ako od-borný asistent na Katedre žurnalistiky Filo-zofickej fakulty Univerzity Komenského. Jeabsolvent Filozofickej fakulty a Právnickejfakulty Univerzity Komenského. Dizertačnú

prácu na tému Spravodajstvo a konštruovaniereality v médiách obhájil na Paneurópskejvysokej škole v Bratislave (2016). Vo vedecko-výskumnej činnosti sa zameriava na prob-lematiku rôznych aspektov slobody prejavu,právneho rámca fungovania masmédií,vzťahu verejnej moci a masmédií. V praxi satiež venuje športovej žurnalistike, špor-tovému marketingu a PR.

Mgr. Mária Stanková, PhD., po štúdiu slo-venského jazyka a literatúry na FiF UK v Bra-tislave pokračovala v doktorandskom štúdiuna Katedre slovenskej literatúry a literárnejvedy, kde v roku 2017 obhájila svoju dizer-tačnú prácu a získala titul PhD. V súčasnostiprednáša a vedie semináre zo slovenskéhojazyka, štylistiky, rétoriky, semiotiky, lingvi-stickej sémantiky či teórie textu. Vo svojomvýskume sa sústredí na vzťah žurnalistiky, li-teratúry a jazyka i na využitie metódtvorivého písania v pedagogickej činnosti.Prekladá z angličtiny, je členkou redakčnejrady časopisu Dotyky, venuje sa literárnej kri-tike a je autorkou dvoch umeleckých mono-grafií.

Mgr. Olívia Strapeková, M. A., je externádoktorandka Katedry žurnalistiky Filo-zofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave. Štúdium žurnalistiky na KŽ FiFUK v Bratislave ukončila v roku 2002. Prvéprofesionálne skúsenosti získala v Európskejbanke pre spoluprácu a rozvoj (ERBD)vLondýne počas ročnej stáže na tamojšomkomunikačnom oddelení. Po ukončení MAštúdia v oblasti medzinárodného obchodu afinancií na Webster University, Regent’s Col-lege London a návrate na Slovensko pracovalav KMPG Slovensko na Transaction Servicesoddelení, kde sa podieľala na viacerých pro-jektoch v oblasti fúzií a akvizícií v odvetviachenergetiky a telekomunikácií. Ekonomickejproblematike sa venuje v rámci doktorand-ského štúdia vedeckovýskumne i pedagog-icky. Vedie predmety základy ekonómie aekonomická publicistika.

92

Mgr. Veronika Ševčíková je študentkou dok-torandského štúdia na Katedre žurnalistikyFilozofickej fakulty Univerzity Komenskéhov Bratislave. Venuje sa úlohe hovorcu v krí-zových situáciách, a to vzhľadom na profesiuhovorkyne Letiska M. R. Štefánika v Bra-tislave, rovnako aj krízovej komunikácii, aprintovej žurnalistike. Téma jej dizertačnejpráce je Úloha hovorcu v komunikácii letíska leteckých spoločností v krízových situá-ciách.

Mgr. Dávid Vido, externý doktorand katedryžurnalistiky, vyštudoval estetiku na Pre-šovskej univerzite. Pôsobil vo viacerýchslovenských rádiách, ako rádio Kiss, rádioOkey, Slovenský rozhlas, či rádio Lumen. Odroku 2007 pracuje v spravodajstve televízieMarkíza. Na katedre vedie mediálne ateliéryzamerané na televíziu i rozhlas. Vo svojej diz-ertačnej práci sa venuje téme Slovenskáspoločnosť a jej médiá od vstupu Slovenskado EÚ po prvé slovenské predsedníctvo.